Akcia Na Dobrej Vode

sobota 4.12.2021

Kráčam dávnymi chodníkmi rodného mesta, pohľadom kĺžem po stenách jeho budov, načúvam zvukom ulice, priestor sa prebúdza, pred očami sa ako nekonečná filmová slučka odvíja príbeh (znovunájdených) miest. Blízkych, dôverne známych, no dnes už akýchsi iných. Z jednotvárneho antracitového oceánu súčasnosti vystupujú drobné kamienky, ostré črepiny sa bodavo zadierajú do rozcitlivenej duše chodca. Už (takmer) zabudnuté spomienky, na každej sa oblyskuje neurčitý pocit (zašliapaný hlboko v kľukatom chodníku pamäte). Minulé sa náhle sprítomňuje, nečakane exploduje, myseľ zachvacuje jasná žiara radosti zo znovuobjavenia (dávno strateného). Z plných pľúc nasávam atmosféru miesta, neviem sa nabažiť opojnej chute okamžiku, ako životodarná miazga sa žilami derie do duše nečakané poznanie. SEM patrím. TU mám (ešte vždy) svoje miesto. Nechávam rozozvučať najintímnejšie tóny pamäte. Ej, veľa času pretieklo korytom rieky, odkedy som sa naposledy prechádzal tými ulicami. Ako nezúčastnený pozorovateľ sa presúvam (zmeneným) priestorom, ako zainteresovaný herec plávam (tekutým) časom. Pokojné prázdno mestského parku už vonia zimou, vo vzduchu však stále cítim podtón sviežej jesene, začiatok školského roku, pod farebnými korunami stromov znejú rozhovory spolužiakov, z výšky na zem cupocú vyškerené pichľavé škrupinky gaštanov. Nenápadná ulica privoláva ducha zabudnutých čias, exkluzívny závan výnimočnosti, snobskej príslušnosti kamsi inam, k niečomu tam vonku, za hranicou všedného. Okolo sa mihajú tiene áut, zrkadlové odrazy minulosti, Simca, Saab či Rolls-Royce prirodzene zapadajú do kolobehu udalostí. Šuchot dolárov a mariek sa mení na bony, rifle a rádiá Blaupunkt (prvé kazeťáky sú ešte pár rokov neexistujúcim sci-fi). Éterom znie Laxík, vo vzduchu stále doznieva rachot tankov. Čierna krabička JPS, zlatomodré Rothmansky. Ten čas sa už nikdy nevráti, jeho ozvenu však možno započuť v tichých rozhovoroch ošumelých múrov (skrývajúcich sa za farebnými omietkami) a osamelých stromov. Sídlisko pri cintoríne je zatiaľ bažinou, rastú tu pálky, vietor sa pohráva s ich hnedými hlavami, sú veľmi vysoko, chlapec vyvracia hlavu, je ešte taký malý… Chladný závan odnáša obrazy, prechádzam rušnú dopravnú tepnu (ako nevzhľadná jazva pretínajúca mesto), vstupujem do prítomnosti (úzky chodník vedúci tŕstím mizne spod nôh), blíži sa večer, v noci má mrznúť…

…ráno sa opäť chystáme (tak ako každý víkend) na prechádzku. Na dobre známe miesta v blízkom okolí, veď inde nás tá mrcha ani nepustí. Pravidelné koncoročné stretnutie (príliš to nerozoberajme) sa ale pretiahlo do skorých ranných hodín – ja by som tak spal… naozaj musím vstávať? Premáham sa (omnoho viac než obvykle), nútim sa k akcii, k akémusi činu, nerozhodne kladiem bosé nohy na zem. Telom prebieha mrazivý pozdrav (pri)včasného rána, okamžite sa preberám k životu (v hlave však ešte stále duní ako v kováčskej vyhni – a to som celý večer sedel pri nealku), začínam fungovať, raňajkujem, balím sa, čakám na Braňa. Dnes bude šoférovať on.

Konečne tak mám možnosť rozhliadnuť sa do krajiny, potešiť sa pohľadom na známe miesta, naladiť sa na nadchádzajúce chvíle. Na výlet do okolia Dobrej Vody (ako inak), dnes nás čakajú Skalky. Vítek, náš (dobrovoľný) údel, náš (verný) priateľ, prichýli vždy, keď je najhoršie. Dnes neoddychuje pod bielym páperím čerstvého snehu, dnes jeho chodníky sťahuje pevná škrupina ostrého chladu, mráz spevňuje ich blatistý povrch, poskytuje pevnú oporu našim prvým krokom. A definitívne ma prebúdza.

Zima sa derie pod bundu, vyťahujem vyššie všetky zipsy, uši chránim čapicou, teraz naozaj nechcem prechladnúť, čert predsa nikdy nespí. Braňo a spolucestujúca sú hneď o kus vpredu, zaostal som, znova mám čo doháňať, ten kopček k rekreačnému stredisku je (pre mňa) nejaký začarovaný.

Aspoň som sa zohrial, môžem povoliť zips, pustiť na kožu trochu vzduchu. Juríčkovu jamu len preletíme, nohy sa takmer nedotýkajú zeme, ide sa výborne, úplne zadarmo. Nech to tak vydrží čo najdlhšie. Tento týždeň sú aj výhľady iné, pred nami v diaľke uzatvára val hôr mohutný Kopec, napravo vytŕčajú z húštia bralá Autobusov (prídeme!), vedľa sa striebristo iskrí hrebeň Vrátna. Poľahučky sa štveráme z jamy pod Bachárkou, vybiehame na vrchol terénnej vlny. V diaľke sa objavujú postavy.

Ani dnes nebudeme v lesoch Dobrej Vody sami, aj kamaráti (hlavne kamarátky) z Trnavy sa vybrali na výlet, kráčajú nám v ústrety, vítame sa (počastovanie nechávame na neskôr), ďalej už pôjdeme spolu. Dnes bude v horách (znova) veselo.

Sme znova v jame pod Bachárkou, tentoraz sa však púšťame krížom cez lúku, popri remízke, priamo ku skalkám čakajúcim v lese. Ešte sa odskočíme pozrieť na železitý prameň ukrytý v húštine pod posedom. Je ale tichý, bez vody, dlhé obdobie sucha má následky, nastávajúca klimatická katastrofa sa pripomína aj takýmto nenápadným spôsobom.

Až odtiaľto sa naplno ukazuje čaro nenápadnej lúčky, za posledný rok som ju mnohokrát križoval – ráno s pohľadom upretým doďaleka, k novým zážitkom, večer urputne zahľadený len kúsok pred seba, úporne sa snažiaci dotiahnuť deň do zdarného konca. Teraz však mám dostatok času poriadne sa rozhliadnuť. Hlúčik stromov vyrastá akoby z jedného koreňa, tvorí nevšednú oázu uprostred rozľahlej lúčiny, miesto pohanských rituálov pradávnych čias. Čias, keď ľudstvu ešte vládla príroda, keď sa obyvatelia krajiny s úctou klaňali prírodným božstvám. Kus ďalej sa spúšťa tmavá opona stromov, hustý les ukrýva prvý cieľ nášho dnešného putovania.

Malé skalky (pre horolezcov aj Zlepence). Pás brál vytŕčajúci uprostred lesa, nebyť Siete, známy len zasvätencom – vyznávačom pohybu po kolmej skale či náhodným hubárom. Prirodzené skalné steny i tie vyhladené ľudskou rukou, pozostatky starých (i novších) kameňolomov, ešte prednedávnom  tiché, (polo)zabudnuté, skryté, teraz pravidelne znejú hlasmi častých návštevníkov, horolezcov – skalkárov aj boulderistov, turistov, zvedavcov či výletníkov. Dnes sme tu však (napočudovanie) sami.

A chceme poriadne preskúmať aj ich juhozápadnú časť, tú sme doteraz zanedbávali. Paľo s dievčatami mieria ku kolmej stene starého kameňolomu, ja s Vladom ideme ešte nižšie, k samému okraju Pekla. Prvýkrát sa dotýkam jeho machom obrastených stien, hľadám cestu nahor, úzkou škárou štverám (pohľadom) do výšky. Obdivujem rozpraskané skalné bloky, balvany (i tie porozhadzované poniže brál), podivne pokrútené stromy, ich nekonečný boj o život s neživým (?) kameňom. Torzo starého kmeňa sa premieňa na varana, podivného komodského draka, jaštera zvedavo ohmatávajúceho dianie okolo seba rozoklaným jazykom. Peklo.

Kto to tam v lese stále vypiskuje? Nejaká veselá skupinka či akési ilegálne branné preteky? Končíme s prehliadkou zaujímavého miesta, popod vysokú lezeckú stenu sa posúvame ďalej, na hrebeň a do (momentálne) nevyužívaného kameňolomu. Tam by mali čakať ostatní.

Dvaja však chýbajú. Marianna s Ľubošom sa kdesi zamotali, zhltol ich les, sú vraj nablízku, nie ďaleko, nevedia však kde, ani nepočujú ten prenikavý Paľov piskot. Ešteže sa im vieme dovolať.

Bermudský trojuholník je slabota, tríbečská trhlina smiešny odvar, blízke stretnutia tretieho druhu len falošná napodobenina, toto je skutočná záhada, ozajstný horor, tu zmizli reálni ľudia, v  lístí zmrznutom na kameň nezanechali žiadne stopy (minulý týždeň bol sneh…), spoza stromu vykúka Ďatlov, po chrbte behá mráz… Dobrovodské peklo.

Treba zahnať chmúrne myšlienky, odplašiť obavy, prišli sme desiati, desiati sa musíme aj vrátiť (aj keby sme ich mali vydriapať priam spod zeme). Telefonujem s Ľubošom, vychádzam na lúku – tam ma uvidia, tam sa stretneme. Na šírej pláni som však sám, z Ľubošovho popisu okolia som úplný de… – vôbec netuším, kam naliezli, kde by mohli byť. „Sú tu akési budovy!“ – ak ich neuniesli na Mars, musia byť pri tábore. Otáčam sa, takmer bežím opačným smerom, v diaľke vidím dve známe postavy, preskakujem ťažký kameň, čo mi práve odpadol zo srdca. Konečne!

Nakoniec teda všetko dobre dopadlo (ani na sekundu sme o tom nezapochybovali), znovu nás je desať, plný počet, odteraz si však musíme dávať lepší pozor. Dnes niečo visí vo vzduchu.

V pokoji môžeme dokončiť prehliadku známeho konca Skaliek, stále je tu čo obdivovať, objavovať nové detaily, nachádzať neokukané uhly pohľadu, uložiť do archívu desiatky nových (tých istých) fotografií. Padá z nás stres, nervozita, rozhovory sú pokojnejšie, uvoľnenejšie, ani sa nenazdáme a sme znova v jame pod Bachárkou. Tentokrát sa však púšťame na opačnú stranu, smerujeme ku Skalám nad vyvieračkou.

Lúky pod  Bachárkou, nádherné miesto, vlastné dvojča tých na Piešči, mám to tu veľmi rád. Ako pokojné morské oko sa rozlievajú uprostred hlbokých lesov Brezovských Karpát, trpezlivo čakajú toho, kto sa chce plaviť ich šírou hladinou, zmočiť dušu v bezodnej hlbine krásy, navždy spojiť myseľ s prekrásnym kútom hôr. Ticho planiny narúša len šum veselých rozhovorov a vrtuľník krútiaci sa kdesi opodiaľ (žeby niekto monitoroval náš pohyb?). Na pláň (a do duše) presvitajú prvé lúče Slnka.

Krásne osamelé solitéry zdobia aj túto rozľahlú lúčinu lemovanú koldokola (takmer) nepreniknuteľnou hradbou lesa. Kdesi v jeho hĺbke sa skrývajú skaly – miesta, kde sa odvážne činy horolezcov menia na trváce pomníky, legendárne lezecké cesty. 5-. 6, 7, 8, 9+ (hieroglyfy zrozumiteľné len zasväteným)… Autobusy (Malý aj Veľký), Veže (Milkine a Hodinková). Tiež občasná vyvieračka – Skovávací štoček. A ohnisko, tam smerujeme najskôr, tam sa chceme občerstviť (dnes neopekáme), posilniť, chvíľku si oddýchnuť.

Zrak len tak prechádza po dobrotách, čo sa derú na svetlo z našich batohov. Sladké, slané, horúce, tuhé, chutné – od všetkého trochu, z každého tak akurát. Maškrtíme, hodujeme, častujeme sa. Akoby sa chystali posledné okamžiky našej existencie, akoby sme čelili nevyhnutnému zlomu. Zatiaľ však bežia len posledné sekundy vydareného predpoludnia, zatiaľ sa len deň láme do svojej druhej polovice.

S ľahkými batohmi (a o niečo ťažším bruchom) sa popod Včelie skalky, stienky, kde sa cvičí horolezecký poter – budúci čakatelia slávy aj bolesti hôr, presúvame k Občasnej vyvieračke. Dnes beznádejne vyschnutej, nemej, bez akéhokoľvek náznaku života, klimatická zmena aj tu nenápadne útočí na naše zmysly, na naše svedomie.

Púšťame sa krížom cez les, chodníky nepotrebujeme, (už) to tu dobre poznám. Kde však je, došľaka, tá cesta, kam zmizol ten traverz popod Skalky?!!!? Už dávno tu mal byť! Ktože nám to dnes zametá cestu spod nôh, motá nás dokola? Či chcem, či nechcem – GPS musí z vrecka von, namiesto pod Hodinkami stojíme pod Autobusom. To je tak, keď je niekto nedočkavý. Keď sa pechorí. Keď si myslí, že všetko vie… Cesty do pekla bývajú vydláždené všeličím, najčastejšie však prílišným sebavedomím, pocitom priveľkej istoty…

S (riadne) narušeným sebavedomím (vybraného jedinca) stojíme konečne pod Hodinkovou vežou, rozhodujeme sa ako a kade ďalej. Paľo navrhuje jaskynku a Kjeragbolten, opatrnejšia (a rozumnejšia časť) to chce obísť sprava, o chvíľu sa všetci stretneme na hrebeni.

Skupina pánov (jeden si potrebuje zdvihnúť sebavedomie) & spolucestujúca sa púšťajú do súboja so skalou (poniektorí so sebou samým), dievčatá & Vlado-sprievodca pokračujú pohodlne po (konečne) nájdenej ceste.

Stojíme pod mohutnou skalou (mohla by to byť Balážova veža z horolezeckého sprievodcu), zhora sa na nás škerí tmavý otvor, jaskynka, bývalé útočisko capka Gebulu, prístup je zaistený lanami, po jednom sa púšťame hore. Ja len virtuálne, po prvom chytení lana som usúdil, že dnes mi postačí aj Kjeragbolten, nemusím mať všetko, prebdená noc (či niečo iné?) mi berie odvahu (aj silu), kamarátov sledujem len spod brala (niekto musí byť pripravený zavolať pomoc).

Našťastie to všetci prežili (dnes sa akosi šmýka), sú šťastlivo dolu, už len v poriadku pretraverzovať ku škáre pod veľkým balvanom, po lanách sa vytiahnuť na hrebeň, pripojiť sa k ostatným. Ľahko sa povie, horšie realizuje. Oteplilo sa, zmrznutá zem povoľuje, pod lístím sa šmýka, svah je riadne exponovaný, šikmý. Len sa niekde nezgeriť, bolelo by to.

A tak sa motám na chvoste, sám, prichytávam sa skál, stromov, trávy – všetkého, čo budí dojem aspoň trochu pevného bodu. Veľa ich však nenachádzam… Spotený (ani hore kopcom som sa tak nezničil) nakoniec dobieham ostatných (už hodnú chvíľu ma čakajú). Ferrata pod Kjeragboltenom je zrušená, lano aj kramľa sú odrezané, tadiaľto sa hore nedostaneme, čaká nás traverz popod Hodinkovú vežu…

Inokedy (celkom) pohodlný chodník (vždy som ho išiel opačným smerom) je dnes ako vymenený, boj o prežitie (v mojom podaní) pokračuje (len Ľubo to zoberie priamo hore, voľný prelez – odhadujem tak 3+ našťastie prežil). Na jednom mieste, kúsok pred koncom zostupu, sa mi kus svahu odtrhne priamo pod nohami, po zadku sa šmýkam zo dva metre nižšie – kto umí, ten umí…

Po dlhom čase (jedna z najdlhších hodín v mojom živote) konečne stojím pod Hodinkovou vežou, na mieste, kde sme sa rozhodovali ako a kade ďalej. Do jaskyne ani cez Kjeragbolten som nevyliezol, sebavedomie si nezdvihol, tento deň je akýsi…

Telefonujeme vrcholovému družstvu, dohadujeme sa na ďalšom postupe. Oni pôjdu vrchom, my dole, kus ďalej sa (hádam) stretneme. Paľo navrhuje cestu Hlbokým dolom na lúky, presviedčam ho však na pokračovanie, so zvyškom sa (snáď) stretneme na Hoštáckej hôrke. Sme ale mimo signálu, spojenie sa podarí až o chvíľu neskôr. Na Hoštácku vraj nepôjdu, nie sú si istí cestou, budú pokračovať po asfaltke.

Tak ju vynecháme aj my, pôjdeme im naproti po starej železnici. Znova sa dostávame mimo signál. Ďalšie spojenie sa podarí asi za štvrť hodinku. Hlbokým dolom zbehli na lúky, už sú na dohľad od Dobrej Vody. Keby som poslúchol Paľa… Ký ďas nás to dnes motá po horách, kto sa to s nami zahráva? Kto (alebo čo) skúša našu trpezlivosť? Zo železnice sa otáčame rovno ku kostolu. O necelú minútku tam prichádza aj kompletná skupina z hrebeňa. Nik nechýba, sme kompletní. Prežili sme.

Spoza rohu sa k nám navyše pridáva aj kamarát Jozef, je na brigáde, také stretnutie vždy poteší. Všetko však raz končí (aj tento pomotaný výlet), lúčime sa. My to máme na Vítek kúsok, necelú hodinku, hádam nepoblúdime.

Nakoniec ale všetko dobre dopadlo. Aj na dobre známych miestach možno zažiť nečakané prekvapenia, prekvapujúce dobrodružstvá, dobrodružné zážitky (ktoré nik nečaká). Vždy stojí za to vybehnúť si do prírody, stretnúť kamarátov, užiť si zaujímavý deň. Taký, ako bol ten dnešný. Ďakujem všetkým, ktorí svojou prítomnosťou prispeli k nezabudnuteľnému výletu do okolia Dobrej Vody: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Daša Soubustová, Božka Golierová, Braňo Polocík, Ľuboš Rosa, Vlado Naď, Paľo Rapant a

Juro Golier

(a úplne na záver aj Jozef Chudý)

Opäť kráčam dávnymi chodníkmi rodného mesta, pohľadom kĺžem po stenách jeho budov, načúvam zvukom ulice. Dnes sú však akési iné, aj ja som dnes akýsi iný. Nostalgické spomienky nahradila hlučná skutočnosť, ladné krivky neexistujúcich áut bezhlučné elektromobily, po parku sa bez viditeľnej námahy preháňajú deti na kolobežkách (uši zapchané slúchadlami nepočujú), imidžový hipster inhaluje akési bezfarebné čudo (oči za tmavými sklami nevidia). Teším sa na víkend, teším sa na ďalší výlet, teším sa na Dobrú Vodu.

Akcia Návrat na Dobrú Vodu

sobota 27.11.2021

Krok ťažkne, spomaľuješ, len so sebazaprením kladieš nohu pred nohu, iba s námahou sa derieš vpred. Vzduch hustne, čoraz hlbšie sa ponáraš do rôsolovitej hmoty, neurčitej zmesi miesta a času. Utlmuje myšlienky, vyvoláva neistotu, podnecuje pochybnosti. Kladie otázky. Návrat na staré známe miesto. Aké bude? Čo ťa tam čaká? Ako sa zmenilo? Splní očakávania? Či…? Som tu vôbec správne? Objaví sa ešte ktosi? Mal som ísť? Práve teraz? Práve sem? Len s nadľudským úsilím naťahuješ ruku ťažkú viac než sto centov, ukazuješ kamsi pred seba, priestor sa otvára…

Tak nám opäť vyhlásili lockdown, dlho očakávaný, nikým nechcený. A čo teraz? Zavreté obchody (to mi až toľko nevadí) & zavretý v okrese (dokelu, chcel som ísť na Egreš) & potreba minimalizovať kontakty (to naozaj nikoho – okrem spolucestujúcej – neuvidím?). Ani pohľad na predpoveď počasia neveští nič dobrého. Dážď (už bolo načase), dážď (je ho treba), dážď (to už hádam stačilo!) a zase dážď (dokedy ešte?) – aspoňže na sobotu sa rysuje krátke okienko – to bude blata!

Stará známa cesta na Vítek, poznám ju už takmer poslepiačky (no v Chtelnici ju nemuseli tak rozkopať). Auto ide samé, nikde ani živej duše, len pár rybárov ticho sedí na brehu jazera. Dnes im nezávidím, dnes sa budem radšej šmýkať na klzkom blate ako celý deň mrznúť zavŕtaný v umastenej deke.

Sobotné ráno kúsok pod chatou Dolina. Pokoj a ticho rozľahlého lesa narúša len dvojité plesknutie dverí. Svetlá auta žmurkajú na rozlúčku, večer sa (dúfam) opäť uvidíme. Upravujem si na chrbte batoh (dnes mi akosi nechce sadnúť), fotím (veď tu je už sneh!), pomaly sa rozbieham, zohrievam svaly, len s veľkým úsilím sa snažím dohnať spolucestujúcu (kam sa dnes tak pechorí?). Hupáčik k bývalému rekreačnému areálu (znova ma prepadá nástojčivý pocit zbytočnosti) tak nakoniec dáva celkom zabrať. Po týždni ničnerobenia, po skorom vstávaní sa treba zmačknúť, nič nedostanem zadarmo, aj dobrý pocit si musím zaslúžiť.

Dych sa skľudňuje, na chrbte osychajú prvé kvapky potu, stromy sa rozostupujú, pred očami sa roztvára široký amfiteáter dobrovodskej kotliny. Jej druhý okraj však dnes dovidíš len ťažko. Panuje primračené sivé ráno, chlad zväzuje krajinu (i tvoje kroky), jemná hmla husto visí na vrcholcoch stromov ako bledá perina. Unavenej jeseni pomaly dochádzajú sily, úchytkom podriemkáva, do krajiny kradmo nakukla mladučká zima. Zľahučka poodhrnula záves, nebadane dýchla chladivým vánkom, všetko obsypala mrazivým páperím. „Som tu“, vraví tíško, „teraz sa dlho nezdržím, no vrátim sa. Čakajte…“

Juríčkova jama, ako by som prekročil neviditeľný predel, otvoril známe dvere, náhle sa objavil na prahu vlastného domu. V duchu vidím svoj každý nasledujúci krok, v pľúcach cítim každý nádych, utieram si každú kvapku potu. Spoznávam každú jamu, každý kameň. Každá halúzka máva, každý zmrznutý lístok tíško ševelí, víta nehodného návštevníka, toho, čo pridlho zanedbával tento kút. „Už si zase doma? Znova som Ti dobrá? Kde si bol celé leto?“. Ešteže sa vrátili tie (hnusné) obmedzenia, znova budem môcť do sýtosti navštevovať tieto (krásne) miesta.

Cez cestu prebieha trojica srniek, zastanú, vetria, obzerajú si nevítaných návštevníkov, odbiehajú hlbšie do lesa. Kríž pri ceste nemo sleduje dvojicu urputne sa prebíjajúcu chladivým ránom, bez zastavenia sa náhliacu ďalej, veď na námestí ich už (možno) niekto čaká…

Áno, aj v týchto podmienkach sa našlo niekoľko odvážlivcov (hlavne dievčat), vítame sa, zohrievame, rýchlo poďme kade ľahšie, dnes nás už určite viac nebude. Lenže ktorým smerom sa vybrať? Nikto (vopred) nič nevie, nikto (ešte ani teraz) nič netuší. Dnes nebudú žiadne výhľady, je mokro, bude blato, vhupnime do lesov, po lístí sa pôjde dobre. A na Záblaví rastú trnky, prvé mrazíky z nich určite vyrobili pochúťku, po ceste môžeme maškrtiť.

Toho blata nakoniec až toľko nie je, chladivé ráno stiahlo povrch chodníkov, ide sa dobre, cesta pod nohami dobre odsýpa. Hádam tisíci krát sa obzerám spod Piešče na Dobrú Vodu, tisíci krát je vždy iná (hoci stále rovnaká). Domy roztiahnuté okolo hradskej v údolí. Kdesi napravo, takmer skrytá v bielej mrákave fabrika, miesto mojich detských dobrodružstiev. Hôrky – výrazná Hoštácka (ak ju poznáš), vedľa nenápadná Kostolná, kdesi nad nimi dnes len tušíš múry hradu. Na všetku tú krásu dohliadajúca strapatá Červíčka je len tmavým obrysom v mliečnom zrkadle, magické Vrátno dnes neexistuje vôbec. Farebná škvrna, ostrov v jednoliatej hmote lesa. Len tých trniek je akosi primálo.

Nakoniec však zo dva kríky predsa len nájdeme, chúťky si uspokojíme, osviežení pokračujeme vyššie, na nádhernú lúčku na okraji hory. Piešču už máme skoro na dosah.

Ako mám popísať toto miesto, keď slová sú príliš jednoduché? Ako mám vykresliť jeho atmosféru, keď klávesnicou nedokážem vylúdiť melódiu symfónie? Ako mám vyjadriť svoje pocity, keď neviem naniesť na plátno tie správne ťahy a farby? Toto miesto mám veľmi rád. Zvažitá zvlnená pláň v obkľúčení lesa, po nej voľne rozhodené osamelé rozložité stromy – solitéry, ako drahokamy ozdobujú rozľahlú lúčinu. A dnes na dôvažok všetko pokrýva jemný biely poprašok, prvý pozdrav blížiacej sa zimy.

Musíme sa na chvíľu zastaviť, nechať do mysle vstrebať všetku tú krásu. Pochutnať si na dobrotách, čo nosíme v batohoch, dnes je toho naozaj dosť. A tak sa do nás prepadávajú koláče, klobásky, nátierky, zelenina, ovocie, čaj, punč, káva a iné ušľachtilé nápoje (a to som ešte určite na niečo zabudol). Toto (už) nie je turistika, toto sú hody. Obžerstvo.

S ľahším batohom (niečo sme si ešte nechali aj na neskôr) sa kráča ľahšie, človek sa ani nenazdá a je na Ľahkom kameni, zaujímavom prírodnom útvare v srdci Brezovských Karpát, pri trojici malých travertínových jazierok. A len akoby mimochodom si pri tom všetkom vychutnáva pohodovú cestu krásnym zimným lesom. Biela rozprávka.

A odtiaľ je len na skok na neďaleký vrchol, ten predsa nemôžeme obísť. Stromy sa halia do bielej záclony, na krajinu padá hmla.

Nádherný kopec, magický Kopec. Do tretice všetkého dobrého, vždy ma privíta niečím novým, vždy ponúkne dobre známu tajomnú atmosféru. Starého karpatského pralesa, ktorého (akoby) sa nedotkla ľudská ruka. Nádherné stromy sa pyšne týčia proti oblohe. Zaujímavé torzá, letité pováľané kmene ležia všade dookola, pomaly sa menia na Zem. A všetko obaľuje tajuplný belostný tyl, najjemnejšia tkanina utkaná zo vzdušnej vlhkosti a nekonečných príbehov lesa. Stačí len mrknúť a spoza stromu vystupuje tajomný pútnik, ten, ktorý je tu doma, ten, ktorý vládne tomuto kraju. Duch hôr. Neprevraví, len nemo stojí a sleduje. Tých, ktorí sa odvážili narušiť pokoj miesta, tých ktorí roztrhli biely závoj hmly, rozozvučali les svojim hlasom, priniesli do neho radosť a smiech. Za odmenu im dovolí odniesť si veľkorysý dar. Spomienku.

A tiež kus hlivy, rastie si len tak nenápadne na strome, bude z nej chutná maškrta. Zostupujeme z krásneho miesta, kus z neho si však navždy nesieme v sebe. Aj jeden nápad, možno už čoskoro uzrie svetlo sveta…

Mihalinová. Je blízko poludnia (slnko však nevidno), dušu sme nasýtili hore na Kopci, teraz je na rade žalúdok. Vyhladli sme, vysmädli, takto by sme sa veru ďaleko nedostali. A tak opäť hodujeme, ešte viac než pred chvíľou, peň sa prevaľuje pod záľahou pochúťok, pod množstvom maškŕt. Na svoje si príde každý (len šoféri už musia hamovať).

Je však zima, chlad sa derie pod bundy, ostrými zubami obhrýza spotený chrbát, nebudeme sa zbytočne motať, ideme ďalej. Kus cesty nás predsa ešte čaká.

Suchánka. Dobre známa križovatka cyklociest dnes vedie priamo do zimnej rozprávky. Kto tu nebol neuverí. Na biely zahmlený les sa začínajú znášať drobučké ľahké páperové vločky. Keď som dnes ráno odchádzal z mokrej, sivej Věsnice… teraz som v úplne inom svete, plynie v ňom úplne iný čas. Vychutnávam si každú sekundu nenapodobiteľného predstavenia, neočakávaného prekvapenia, neopakovateľných kúziel prírody.

Pohodlná známa cesta nás vedie ku križovatke turistických značiek (len tak náhodne popritom objavujeme v lese vľavo akési divné jamy – možno kameňolomy? a tiež doteraz neznáme pokračovanie lesnej železnice – niekedy nabudúce, teraz už na to nie je čas). Dnes volíme smer na Mariáš, po poliach ponad družstvo to bude asi dosť blatisté. A tak spoznávame známu cestu vedúcu z Lesov (prečo sme z nej minule odbočili?) aj neznáme zákutia pri chatkách pod Mariášom. Aj táto odbočka stála za to.

Ďalej je to už len povinná jazda. Dnes je všetko zavreté, nie je čas na posedenie, pomalé ukončenie krásneho dňa, pekného výletu. Lúčime sa len tak narýchlo, postojačky, pri autách. Veď možno sa čoskoro niekde (náhodou) opäť stretneme. Cesta na Vítek vo dvojici ubehne ako voda, auto nás čaká, odchádzame za šera, do Chtelnice vchádzame už za tmy. Bol to naozaj fajn deň.

Ďakujem všetkým tuláčkam a tulákom, ktorí sa aj v taký deň a za takých podmienok rozhodli stráviť pár chvíľ v prírode: Vierka Gubiová, Marianna Farkašovská, Daša Soubustová, Alica Binková, Božka Golierová, Vlado Naď, Paľo Rapant a

Juro Golier

Slnko zapadlo nad Dobrou Vodou. Les spí. Jeho príbeh však nekončí. Prídu aj ďalšie dni – The show must go on:

Empty spaces – what are we living for ? / Abandoned places – I guess we know the score / On and on / does anybody know what we are looking for?

Prázdne priestory – pre čo vlastne žijeme? / opustené miesta – myslím, že vieme výsledok / stále ďalej / vie vôbec niekto, čo vlastne hľadáme?

Akcia Poza Vrbové

21.11.2021

Akcie sa zúčastnili: M. Farkašovská, D. Fáziková, S. a L. Macejkoví, M. a G. Mizeroví, D. Soubustová, V. Naď, M. Modrovský, J. a B. Golieroví, A. Binková so synom Jurajom, Ľ. a E. Kraicoví, I. Málik, Ľ. Rosa, V. Galbavý, A. Hollý, B. Polocík a P. Rapant.

Naše putovanie po Malých Karpatoch v nedeľu 21.11.2021 nabralo smer na jeho najsevernejšiu časť – v okolí Vrbového. Pre mňa osobne bola táto lokalita len veľmi málo známou, tak som sa tešil na nové spoznávanie už takmer kopaničiarskeho kraja. Kraja, ktorému dominujú dve Pece. Teda nie pece ako také, ale dva kopce takéhoto názvu. Na nich možno vidieť množstvo skalných útvarov, z ktorých najznámejšie sú skalné okno a malá, asi 15 m dlhá jaskyňa. Kraj teda má čo ponúknuť, tak poďme tam.

Krátko po ôsmej hodine sa nás vo Vrbovom, na parkovisku pred bývalou Trikotou stretáva 21 turistov(-tiek) čakajúcich na nové zážitky. Počasie je také novembrové. Šedá obloha, nízka oblačnosť, hlavná vec, že neprší.

Po obligátnom štartovnom fote sa vydávame na trasu. O chvíľu prichádzame na námestie pred šikmou vežou. Zastavujeme sa pri pomníku najslávnejšieho vrbovského rodáka, svetobežníka Mórica Beňovského. Ten vďaka svojej dobrodružnej povahe precestoval veľký kus sveta, čo na tú dobu bol veľmi odvážny čin. Preslávil sa aj ako prvý Európan, ktorý sa plavil po severnom Tichom oceáne. No a stal sa aj kráľom Madagaskaru. Tu vidieť, že Vrbovčania na svojho rodáka nezabudli.

Z námestia pokračujeme okolo starého židovského cintorína konečne už von z mesta. Kúsok za mestom prichádzame ku kaplnke sv. Rocha. Tá bola postavená v roku 1831 počas epidémie cholery. Dlhé roky k nej veriaci robili púte. Dnes je však už bohužiaľ dosť schátralá.

Tu schádzame z cesty a naše ďalšie kroky vedú po poli, po čerstvej ozimine. Našťastie je sucho, tak to ide pomerne dobre. Začíname už trochu aj stúpať, čo sa o chvíľu prejaví peknými výhľadmi na priehradu Čerenec.

Stále ideme po poli, len ozimina sa zmení na mladú repku. Výhľady, pomaly už na kraj Prašníka, sú obmedzené nevľúdnou nízkou oblačnosťou. Pole sa končí a my už konečne vchádzame do lesa. Príroda už nahodila neskoro jesenný šat. Stromy sú už opadané, všetko lístie je na zemi. Treba si privyknúť. Toto nás bude ešte dlho sprevádzať na našich potulkách.

Prichádzame na vrchol Čerenca. Je čas na krátke občerstvenie. Keďže naše „pekárky“ ani teraz nelenili, je zastávka spestrená ponukou všeličoho možného. Ani niečo „iné tekuté“ nechýbalo.

Ďalej pokračujeme po náučnom chodníku popod Tlstú horu smer Malá pec. Putujeme popri veľkom, oplotenom, súkromnom areáli. Obieha nás terénne vozidlo miestnych lesníkov. Oznamujú nám, že máme šťastie, lebo včera tu bola poľovačka. Dnes je tu už chvalabohu pokoj a my môžeme nerušene pokračovať v trase. Dostávame sa na križovatku. Doľava je smer na Malú pec, doprava na ďalšie body našej túry: Veľká pec,  Pomník Wattenwila, Orlie skaly. Odbočujeme doľava.

Onedlho prichádzame na malú vyvýšeninu. Okolie lemujú krásne borovice, borievky plné plodov. Považský Inovec je odtiaľto ako na dlani. No a za našim chrbtom, v húštine statných borovíc, je cieľ cesty – Malá Pec. Nadmorskou výškou nijako nevyniká, zato jej prednosťou je vrchol posiaty rozorvanými skalami.

Po chvíľke hľadania nachádzame malú priechodnú jaskyňu s niekoľkými oknami. Skalné útvary sú rôznorodé, iný pohľad poskytujú pri pohľade zhora, iný zboku alebo zdola. Je čas opäť na krátke zastavenie.

No nezdržujeme sa dlho, vraciame sa späť na križovatku. Teraz smerujeme na Veľkú pec. Náučným chodníkom v lese sa dostávame k turistickému rázcestníku, ktorý nás nasmeruje na krátke stúpanie na vrchol Veľkej pece. Prehupneme sa zaň a dostávame sa k jaskyni, ktorá je voľne prístupná po celej svojej dĺžke pre turistov. Jaskyňa je asi 15 m dlhá. Naša skupinka sa do nej v pohode zmestí, čo využijeme na hlavné občerstvenie a odpočinok.

Posilnení po spoločnom fote pokračujeme ďalej po trase k ďalšiemu bodu nášho záujmu. Je ním hrob milovníka tohto kraja, baróna Wattenwila. Dovedie nás k nemu opäť náučný chodník.

Hovorí sa, že mladý barón zahynul pri poľovačke. Zaujímavosťou je tiež, že jeho verný pes údajne tak dlho smútil nad miestom jeho nešťastia, že zahynul aj on. Na osudnom mieste majú teda hrob obaja. V skutočnosti však mladý barón zomrel na tuberkulózu.

Nech už to bol tak, či onak, pietne miesto núti na zamyslenie o osude tohto mladého, zmareného  života.

Naše putovanie pokračuje ďalej lesom. Kde tu vidieť ešte drobné kvietky ako posledné pozdravy končiacej sa jesene. Neuniknú pozorným očiam a hlavne fotoaparátom našich dievčeniec.  Na okolitých, malých lúkach môžeme sledovať krajinu pod Klenovou, Farmu Etelku, Pustú Ves a okolité lazy. Miesta, ktoré som už osobne aj navštívil. Je to veľmi pekný kraj. Poznal som ho však hlavne zo sedla bicykla.

Pred kopcom Dúbrava odbočujeme doľava. Smerujeme k ďalšej atrakcii tohto kraja, k Orlím skalám. Je to pekné výhľadové miesto na Považský Inovec a rovinu pred ním.

Výhľady by boli, keby… No tešíme sa aj z toho, čo máme. Veď všetky výhľady, ktoré sme mali dnes síce obmedzené, nám dodali pocit voľnosti, slobody a spokojnosti. Tento bonus dáva príroda za každého počasia. Len ho treba v sebe pohľadať.

Blíži sa záver dnešnej túry. Za Sprosnou lúkou vychádzame  už z lesa. Cestička nás dovedie ku Baraniemu dvoru. Ten len obídeme. Ide o súkromný pozemok s chovným stádom a ubytovaním pre milovníkov agroturistiky. To prenecháme iným.

Chodník popri viniciach nás privádza do Vrbového. Zastavujeme sa ešte pri miestnej synagóge. Ale len zvonku, lebo budova vyžaduje neodkladnú opravu.

Finito! Zoznam dnešných aktivít sa naplnil. Naše ranné očakávania sa naplnili. Veď v prírode to ani inak nemôže byť.

Osobne som rád, že do mozaiky môjho malokarpatského bádania mi pribudol ďalší kamienok. Tentokrát z toho najsevernejšieho miesta.

Dovidenia (dúfajme) niekedy nabudúce.

Ľuboš Kraic

Trasa: dĺžka 22 km stúpanie 640 m

Akcia Jaskyne pod Marhátom

streda 17.11.2021

A Ty si čo robil 17. novembra 1989? Kdesi som sa motal (nie, nekachličkoval som kúpeľňu) a potom som sedel na pive – s Jančim a ostatnými chalanmi (určite, tak ako každý večer). Roky plynú ako voda, staré storočie sa mení na nové tisícročie. A Ty budeš robiť čo, 17. novembra 2021? Pôjdem na turistiku (ak náhodou nebudem musieť ísť do práce) a možno si niekde po ceste dám aj pivo (no Janči tentokrát asi nepríde). Na prvý pohľad sa toho teda ani toľko nezmenilo (sme len o pár rôčkov skúsenejší).

Voľný deň uprostred týždňa – to padne vhod, to podporia všetci – priaznivci i odporcovia Novembra, to sa predsa dá (rôzne) využiť:

  1. A) od rána pracovať v záhrade
  2. B) celý deň sa vyvaľovať v posteli
  3. C) naháňať v práci nadčasy a príplatky
  4. D) niekde sa prejsť
  5. E) unudiť sa k smrti
  6. F) – K) …. (dosaď si sám)

Mám v tom jasno – D je správne (C-čku som o fúz unikol), pôjdem von, zlé počasie predsa neexistuje, nezaujímavá oblasť tiež nie, všade je pekne, vždy býva veselo. Paľa už dlho podkušujú tajomné jaskyne kdesi pod Marhátom, mapy o nich hovoria, nik (z nás) ich však nepozná. Pôjdeme.

Sivé, ploché skoré ráno nesľubuje na dnes priveľa srdcervúcich zážitkov, krajina je ako z plechu, utápa sa v jednoliatej, jednorozmernej šedi smutného svitania, čo je ešte obloha? kde sú už hory? Neviem, ostrím zrak, (takmer) žiadny rozdiel ale nevidím (len matné tiene mihajúce sa na sietnici oka). Pri duši však hreje pocit (dlho očakávaného) stretnutia s kamarátmi a v batohu (čochvíľa už na chrbte) horúca termoska. Len sa neboj, dobre bude!

Už len prežiť semafory a pár zákrut, potom Havran (zavretý), Čertova pec sa len mihne za oknami (veď tam bola päťdesiatka!), dobrzdiť dole kopcom do Radošiny, neminúť odbočku v Šarfii a sme na mieste, ako vždy poslední (nie, našťastie ešte ktosi prichádza) – vítame sa, takú bohatú účasť som uprostred týždňa (a v tomto počasí) veru nečakal!

Ideme. Známa asfaltka hore obcou priam horí pod nohami, čas pri rozhovoroch letí sťa šialený, hory sú krok za krokom bližšie a bližšie – len natiahnuť ruku a dotkneš sa ich primračených vrcholov. „To je ale riadna sviňa! Horšia než medveď!“. Dve odrastené prasiatka, ich mamka-prasnica a tatko-diviačisko (ako stodola) vykúkajú spoza plota (dosť chatrného vzhľadom na ich parametre), chrochtaním vítajú príchodzích. Toho stretnúť v lese… smiechu sa veru nezdržím (naposledy – hlavné je odísť s úsmevom)! Sú však prítulné (za plotom), zvyknuté na ľudskú spoločnosť, na pozornosť prekvapených okoloidúcich, žobrú o maškrtu, o drobnú pochúťku. Podelíme sa, niečo sa im ujde, nie sme predsa (úplne) lakomí.

Popri osirelej vinici a krajom lúky sa dostávame na miesta, kam zo svahov zostupuje hradba stromov, po chvíli míňame malú osamelú chatku (či domček), (pravdepodobne) útočisko poľovníkov možno lesníkov, opúšťame uponáhľanú súčasnosť, ďaleko za chrbtom nechávame ruch všedných dní, na niekoľko hodín sa odovzdávame pod ochranu hôr. Pokoj sviatočného rána narúša len šuchot lístia a tlmený zvuk nikdy nekončiacich rozhovorov. Krásny les. Tichý, pokojný. Hrá teplými tónmi vrcholiacej jesene, farby sa lejú z palety rozvíjajúceho sa dňa ako medený príval, ako neskrotný živel opájajú všetky zmysly. Vonia ostrým ranným vánkom. Rozoznieva svieže tóny predpoludnia. Rozptýlené svetlo tancuje na hrane posledného listu, ktorý ako stratený koráb pomaly pláva priestorom.

Ako vždy si na týchto miestach pripomínam udalosti spred mnohých rokov. Vracali sme sa z výletu na Marhát, utrmácaní po celodennom putovaní sme už takmer siahali na prvé svetlá Blatnice, keď prevzal iniciatívu do svojich rúk Janči, miestny (takmer) rodák. „Tu to poznám, tadiaľto sme ako decká často behali, tuná je to bližšie.“ Ak chceš zažiť problémy – uver domácim, odovzdaj sa do ich rúk. Takou húštinou som sa dovtedy ešte nikdy nepredieral, takým krkahájom nepretláčal (to až oveľa neskôr, keď som začal túry plánovať ja – podľa mapy). Dodriapaní a dotrhaní sme sa ale nakoniec do Šarfie akosi dostali. Nuž čože, aj kríky stihli od čias mladosti riadne podrásť.

Cesta príjemne ubieha, vychádzame na čistinku uprostred lesov. Púsť – teraz už nič nenasvedčuje tomu, že na týchto miestach kedysi kypel rušný život. Dávne neznáme sídlo nepozná dnes ani svoje meno, anály mlčia. Starovek sa mieša s novovekom, prechádza do stredoveku, reči ani zmýšľaniu jeho obyvateľov by sme už nedokázali asi porozumieť, boli však naozaj takí iní, odlišní? Aby prežili, museli ťažko pracovať (do úmoru kopať rudu či zaobstarávať poživeň). Radovali sa aj smútili, trápili a veselili, rodili sa i zomierali. (Asi vôbec) nerozmýšľali nad tým, kam patria (to len my máme snahu všetko škatuľkovať, všetkému rozumieť). Žili. A potom sa stratili, presťahovali kamsi dole. Zmizli (takmer) bez stopy. Zostala len Púsť. A starý kostol.

Jurko. Hoci prostý, dnes sa už nepodobá tej starej skromnej rotunde, pribudla veža aj pustovňa. Príbehy dávnych obyvateľov sa však nenávratne stratili, prikryla ich vrstva zabudnutia, omnoho hrubšia než tá ukrývajúca hroby (po ktorých nevedomky kráčame). Vznikli nové báje. O grófke, ktorá opäť pozdvihla jeho slávu na pamiatku manžela padlého v boji. Pustovníkoch a škole, ktorú založili. Tradícii jarných pútí v nedeľu po sviatku svätého Juraja.

Stojíme, maškrtíme, oddychujeme. Obdivujeme. Počúvame Paľove rozprávanie. Premýšľame. O dávnej histórii miesta, ktoré takmer upadlo do zabudnutia. O ľuďoch, ktorí dokázali vzkriesiť jeho povesť.

Nakoniec ešte vybehneme kúsok hore briežkom, na Kozí chrbát. Na hrebienku vzhliadajúcom na Jurka stojí v tieni stromov už viac než dve storočia Kalvária, súsošie z vápenca. Jednoduché, len hrubo opracované rysy postáv sa vplyvom vonkajších podmienok ešte viac strácajú, rozplývajú sa, pomaly vsakujú do zeme. Zaujímavý kút vyzýva k zamysleniu.

No poďme však ďalej, čas nepostojí, čaká nás prvá vážnejšia previerka, výstup na hrebeň Považského Inovca, do výšky 748 metrov, na Marhát. Chodník sa dvíha, nie však priveľmi, len tak akurát, iba čo sa zhlbšia nadýchnuť, trochu zohriať, uroniť pár kvapiek potu, pretiahnuť svaly. Zaujímavá cesta krásnym lesom pokračuje.

Popri výrazných priehlbinách vedľa chodníka (pingy? krasové jamy? nevedno) stúpame vyššie, už-už dočahujeme na hrebeň. Vzduch náhle belie, oblak hustne, mení sa na najchutnejšiu šľahačku, dýcham zhlboka, napĺňam ňou pľúca, neviem sa jej nasýtiť, nabažiť vlahej chuti hmly. Len v obrysoch sledujem farebné škvrny, rozložité koruny votrelcov, vyrastajúce (sťa ostrovčeky uprostred mora) z homogénneho porastu bučiny, či ostré línie skál vytŕčajúcich spoza hradby urastených junákov, statných bukov.

Hmla a ostrý hrebeň, čo viac si môžem priať? Cítim nečakaný nával šťastia, náhly príliv radosti a pokoja. Je krásne žiť, hýbať sa, môcť navštíviť túto nevšednú galériu prírody. Chcem byť aspoň malú chvíľu sám, nechávam si odstup od čela, unikám pred záverom skupiny. Zrazu žijem iný deň, všetko navôkol sa zmenilo, kráčam novou krajinou, hodiny odmeriavajú nový čas.

Marhát, vrchol rozhľadne nevidno, stráca sa v hustej hmle. Len v trojici vybiehame rýchlo hore (keď som už tu…), ostatní dávajú prednosť dopĺňaniu síl a maškrteniu v drevenom prístrešku pri jej päte. Keby nebolo keby… videli by sme až do Bratislavy (či Veľkej Fatry), takto nedovidíme ani na hodujúcich kamarátov. Fúka, chlad rýchlo zalieza pod bundy, drevená podlaha sa chveje, ideme rýchlo dole.

Tam to už žije. Mirka rozpráva zážitky z horúcej Kuby, vyťahuje viržinky, z nefajčiarov sa stávajú fajčiari, bývalí fajčiari opäť objavujú svoje mladšie ja, vzduchom sa nesie vôňa tabaku. Zázvoru. Tiež všeličoho iného (aj kalvados celkom ujde). A výborná nálada. Tak ako býva v tejto spoločnosti zvykom.

Všetko sa raz končí, musíme vyraziť, výlet pokračuje, láme sa do svojej druhej časti. Čochvíľa opustíme značku, vydáme sa objavovať neznáme časti pohoria, skryté vstupy do podzemia. Zatiaľ však budeme ešte chvíľu putovať po hrebeni.

Stačí len pár minút, len niekoľko desiatok metrov a skalnatý chodník roztrhá skupinu na viac menších častí. Ten ide odvážne ďalej, ďalší zanietene diskutujú, iní kladú svoj krok na vlhkú skalu viac rozvážne, ja sa kochám, motám, fotím… Zaostávam, hlasy slabnú, obklopuje ma biela tma, len z diaľky ku mne tlmene dolieha občasný neurčitý šum, nezrozumiteľný nápev slov. Osamel som, no nie som sám. Spoločnosť mi (ako vždy) robia nádherné sochy, neskutočne tvarované kmene stromov. Pokrútené, učupené, zvalené, hrdo vztýčené proti oblohe či nemo sa túliace k zemi. Ožívajú, začínajú rozprávať.

O pokojných jasných nociach, striebornom svite hviezd. O búrlivých ránach, keď víchor kmáše konármi a hrebeň hôr bičujú hrubé povrazy dažďa. O horúcich dňoch, zlatá žiara ktorých spaľuje všetko živé, vysúša povrch zeme. O vlahých večeroch, keď nenápadní obyvatelia húštin obozretne opúšťajú svoje skrýše, pod korunami stromov sa tíško nesú tlmené kroky ich drobných kopýtok či jemný cupot nôh. O vševediacom a vševidiacom duchovi hôr. Magický les prehovoril.

To rozprávanie by som dokázal počúvať naveky, zostal by som tu, sám by som sa stal stromom. Ešte však nemôžem, ešte nenastal čas. Musím prišliapnuť, dobehnúť ostatných, možno by zastali, začali ma hľadať.

Čože tak letia? Kam sa ponáhľajú? Veď prvú jaskyňu sme už prebehli! (hovorí moje GPS), premeškali sme správny moment, budeme sa musieť vrátiť. Opúšťame pohodlný chodník, spúšťame sa dole svahom, chvíľu sa budeme voľne túlať krajinou, necháme sa viesť len neviditeľnými chodníčkami zveri a vlastnou intuíciou, budeme objavovať neznáme. Necháme, aby do nás vstúpili hory.

To sme si vybrali cestu! Traverzujeme strmý svah, prekračujeme pováľané stromy, brodíme sa hlbokým lístím, šmýkame sa, padáme. Len si neublížiť, len sa kdesi nedoraziť! Hmla halí okolie, GPS poskakuje ako splašené, v hustom lese nevie chytiť tú správnu polohu. Hneď sme pred jaskyňou a hneď ju máme kdesi za chrbtom, motáme sa v kruhu, ostríme zrak, snažíme sa objaviť bralá, tam obvykle býva ukrytý vstup do hlbín Zeme.

Konečne! Z lístia vykúkajú machom obrastené balvany, pod nimi zíva nenápadná štrbina, ani Paľo sa nesnaží pretlačiť hlbšie, prvú jaskyňu menom Jaskyňa (podľa máp) sme našli. Kvôli tomuto sme lámali krky? Schádzame na spodnú zvážnicu, cyklocestu križujúcu svahy pod Marhátom.

Niet sa čo čudovať, že časti našej výpravy odpadli (pre túto chvíľu) výzvedy od chuti, nechce sa im opäť ponoriť do lesa, (s neistým výsledkom) hľadať ďalšiu zaujímavosť. Pohodlná cesta ich zlomila, pokračujú po nej ďalej, stretneme sa niekde na Gajde. Alebo kdesi inde. Skupinka prieskumníkov sa zavrtáva do lístia, (našťastie) nie príliš strmým klesaním sa spúšťa nižšie, kdesi pod skalným hrebienkom by mala byť ukrytá Jaskyňa pod Marhátom.

Máme ju! A ani to priveľmi nebolelo. No stálo to za to, je ohromujúca! Obrovská vysoká sieň sa vnára hlboko pod skaly, vytvára rozľahlú sálu, sem by sa zmestil celý náš klub aj s bicyklami (kto by ich sem však trepal?). Stenu zdobia jaskynné graffiti (to si mohol autor odpustiť) a kolónia netopierov. A záver zas mohutný balvan – (čiastočne) roztrieštený, ležiaci na zemi, pripomienka síl prírody, výstraha pred bezstarostným pohybom a pobytom v lone skál. Nie sme jaskyniari, do útrob zeme môžeme občas opatrne nakuknúť, nie však sa pokúšať bezhlavo ich skúmať.

Nie sme prví, ktorí objavili tento drobný klenot, okolie je upravené, vhodné na (kratší) pobyt, prespatie (v niektorých sa ihneď prebúdza dobrodružný duch). Oheň ale nerozkladáme, pridlho sa nezdržiavame, kamaráti (niekde) čakajú. Bralá obchádzame z druhej strany, objavujeme prť, vyššie cestičku, potom spevnený chodník. A otvára sa aj prvý (dnešný) výhľad. Nie priďaleký, nie príliš čistý, avšak poteší.

Pod Gajdu, na Trhovičnú lúku to je len na skok, nikto tam však nečaká, nezdržiavame sa ani my. Mačaciu jaskyňu si nechávame na inú príležitosť, Visiace skaly sú predsa za rohom, pokračujeme. A tam konečne stretávame zvyšok skupiny. Výhľady sú podobné ako z Marhátu, také krásne, homogénne mlieko sa len tak ľahko nevidí (ja som podobné zažil minulý rok na Lomničáku), magické miesto tak získava ešte viac na tajomnosti, na zaujímavosti. Krátko postojíme, oddýchneme si, posilníme sa, porozprávame o objavenej jaskyni. Ja volám Jančimu, musím ho pozdraviť, tu je doma, mladosť z duše len tak ľahko nevykoreníš.

Zostupujeme pod skaly, kdesi tam by sa mala nachádzať Jaskyňa pod Visiacimi skalami (dnes sa nám pletú pod nohy samé nápadité názvy). Je tam. A vedľa druhá, tretia… možno by sme ich objavili ešte viac. Základňa Visiacich skál je rozoklaná, samá puklina, tvorí ideálne miesto pre vznik dutín, ktoré nazývame jaskyňa. Tá prvá je však naozaj zaujímavá, pekná, úzky vstup (treba na štyri, až na brucho) sa ťahá dovnútra brala, na kúsku sa mierne rozširuje, aby sa potom opäť (riadne) zúžil, skrútil ešte hlbšie do skaly. Nie každému sa chce špiniť, nie každý chce zažiť pocit jaskyniara, avšak ani dobrovoľníci sa ďalej (radšej) netlačia, stačí aj ten malý kúsok (odvahy).

Chvíľu ešte šuchoceme lístím, snažíme sa naraziť na cestu vyznačenú na mape, objavujeme však len starú zarastenú zvážnicu, len o malý kúsok schodnejšiu ako okolitý les. Aspoň sa však zmierňuje klesanie. Keď po chvíli vidíme v diaľke posed, vieme, že máme vyhrané (ukážte mi poľovníka bez auta).

Pohodlná široká zvážnica krásnym lesom nás vyvádza popri vinohrade na križovatku ciest, tu sme dnes ráno boli, práve tu sme sa odovzdávali pod ochranu stromov. Kruh sa (takmer) uzatvára. Ešte krátko pozdravíme prasiatka (nedostanú už nič, všetko sme po ceste zjedli sami) a po chvíli stojíme na parkovisku. Autá nás už čakajú, veselo žmurkajú blinkrami, musia však ešte chvíľku počkať. Prehliadku kaštieľa sme ráno odložili na neskôr.

Starý, opustený, rozpadávajúci sa kaštieľ na okraji obce, smutný (ale častý) pohľad. Tento má aspoň opravenú strechu, aká-taká šanca na záchranu tak (hádam) žije. Bola by ho škoda.

Už kedysi dávno, začiatkom 14. storočia stála v obci bližšie nestotožnená pevnosť, o storočie neskôr už hradný kaštieľ a o ďalšie možno sledovať jeho stavebný vývoj započatý rodom Zelemerovcov. Dlhý rad vlastníkov končí rodom Leonhardyiovcov, ich stopa mizne po vojne a nástupe svetlejších zajtrajškov (veď vravím, príliš sa toho nemení, vždy len BUDE lepšie, sľuby sa sľubujú, blázni sa…) kdesi v zahraničí.

Nastal čas rozlúčky, len takej rýchlej (len na pár dní) – ani okienkový predaj tu nefunguje, divná doba zavládla v tomto kraji. Nasadáme do áut, odchádzame. Čertovu pec už mám za chrbtom (päťdesiatku som dodržal, ten blbec zozadu ma však skoro zostrelil), aj Havran (je stále zavretý), ešte prežiť pár zákrut a semafory a sme (skoro) doma. Bol to (opäť) pekný deň.

Ďakujem každému, kto v toto sviatočné ráno potlačil prirodzenú chuť otočiť sa na druhý bok, prekonal lenivosť a vybral sa na potulky po dobre známych miestach. Nesklamali, ako vždy dokázali prekvapiť, ponúkli nové zážitky, z talónu vytiahli neznáme zákutia. Dnešnú skupinu tvorili: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Anka Kučerová, Mirka Čičmanová, Božka Golierová, Rasťo Mocko s dcérou Evou, Juro Poláček, Braňo Polocík, Vlado Naď, Paľo Rapant, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Mám rád tie chvíle po návrate z túry. Telom sa rozlieva príjemná únava, neodolateľná túžba vyrovnať nohy i chrbát, aspoň na krátku chvíľu si oddýchnuť, natiahnuť sa. Keď nie je Poirot aj Colombo je dobrý. Luster vykresľuje na privretých viečkach podivuhodné obrazy, červené bodky sa menia na tvary, číslice, písmenká, runové znaky… sústredné kružnice sa roztáčajú, rôzne prepletajú, len s námahou v tom kolotoči rozoznávaš systém, snažíš sa pochopiť súvislosti, rozpoznať zmysel. Okolitý svet sa prepadáva, rúti do špirály, mizneš v strede obrovského víru, stále počuješ zvuky, dialógy z obrazovky (nie-nie ja nemusím, ja už ho vidím) sa miešajú s dianím okolo, sen splýva s realitou. 17. november 2027, v rukách držíš výtlačok Nezničiteľnej Pravdy, tlačového orgánu obnovenej NF, s nepredstieraným záujmom (kamery vraj vidia všade) čítaš Správy z domova… „Počas osláv Veľkej októbrovej konsolidácie pomerov (ľudovo zvanej tiež Veľké októbrové prerozdelenie korýt) súdruh Róbert X generálny tajomník ÚV KSS, prezident SSR a predseda Ústavného súdu, spolu so súdruhmi Igorom X a Petrom X, členmi predsedníctva ÚV KSS, Richardom X, predsedom ÚRO, Borisom X, generálnym riaditeľom PZO Tuzex, predsedom NF a predsedom Slovenského zväzu žien a Mariánom X, predsedom ÚV SZM privítali súdruhov Andreja Y, predsedu vlády ČSR, generálneho riaditeľa PoľnoNadácie a čestného predsedu siete luxusných hotelov NašeHnízda a Viktora Y, generálneho tajomníka Maďarskej socialistickej robotníckej strany a generálneho tajomníka Stredoeurópskej futbalovej únie. Pri príležitosti nedávneho výročia VOSR spoločne zaslali zdravicu generálnemu tajomníkovi ÚV KSSZ a predsedovi prezídia Najvyššieho sovietu súdruhovi Vladimírovi Vladimirovičovi Z. …“ Pamätníci (hádam ešte) niektoré skratky dokážu dešifrovať, podobnosť s kýmkoľvek je však čisto náhodná. Vašek sa obracia v hrobe, Kamene sa do Prahy nikdy nedovalili, Franka Zappu internovali v Milovicích, na Magora a Mejlu si už nikto nespomenie. Modlitba pro Martu a Bratříček sa po Sieti znova šíria len ilegálne (pokročilé technológie čínskych súdruhov sú naozaj účinné). Covid-27 (rovnako ako Černobyľ) neexistuje, je iba produktom štvavej propagandy Západu-Severu-a-Juhu, vakcína SojuzKitaj, doplnok zdravej výživy je veľmi žiadaná, k dnešnému dňu dosiahla zaočkovanosť 101,98% (a ešte vraj existujú rezervy). MKCK nikdy neuskutočnil jazdu okolo Neusiedlu, o existencii ktorého jeho členovia vlastne ani netušia… Čo je ešte realita, čo už dystopia? Vitajte v matrixe, priatelia.

Akcia Katarínka

13.11.2021

A je tu opäť koniec roka…2021. Nastáva čas hodnotenia a rekapitulácie (súhrnného opakovania, zhrnutia) realizovaných (aj nerealizovaných) akcií Malokarpatského Cykloklubu. Realizácia každej akcie bola podmienená aktuálnym stavom pandemickej situácie. Vírus Covid-19 neobišiel ani členov (-ky) nášho klubu.

Život ale musí pokračovať ďalej aj napriek zložitej dobe. Virtuálna turistika na začiatku roka, obmedzený pohyb v rámci okresu, neistota, obavy, ako budeme „fungovať“ …?! Koncom jari a začiatkom leta nastáva mierne znormalizovanie situácie s „hnusobou“. Začiatkom júna sa podarilo uskutočniť novinku v pláne akcií – splavovanie Malého Dunaja. V auguste sa dokonca uskutočnil NZC (Národný zraz cykloturistov) SCK na Starej Myjave. A v septembri sa opäť (ako sa aj očakávalo) napriek očkovaniu, začala situácia s vírusom zhoršovať. Opatrenia, odporúčania, príkazy, zákazy, rúška, respirátory, rozstupy, zvyšujúce sa čísla hospitalizovaných, … a. Čas plynie ďalej, zem sa krúti rovnako, klimatický summit (stretnutie najvyšších) neprináša „žiadne“ rozumné riešenie ako zachrániť svet pred „skazou“ …

Pohyb je život. Stretnutia v prírode s priateľmi „rovnakej“ krvnej skupiny je spôsob ako sa socializovať a zostať ešte „normálny“… J

V sobotu sa krátko pred 9:00 hod stretávame v Dechticiach pri cintoríne. Za „normálu“ by sme chystali materiál na prípravu kotlíkového gulášu a drevo do krbu. Dnes volíme náhradný exteriérový (vonkajší) program. V pláne je absolvovať trasu okolo Svätodušnice  – ponad kameňolom na Šidlovej- na Planinku – ku chate na Katarínke – po „opekačke“ – návrat cez chaty do Dechtíc.

Po štartovej fotke a kontrole tekutého „výstroja“ vyrážame na trasu. Sme odhodlaní popasovať sa s nástrahami počasia aj jesenným terénom. Slniečko je schované za oponou ťažkých sivých oblakov. Chodníkom popri vinohradoch a krížovou cestou (lesík volajú miestni – Boričky) sa dostaneme ku krížu. Kríž postavili v roku 1950 obyvatelia Dechtíc z vďaky za Božiu pomoc počas vojny. Od studničky smerom k dedine je už len krátka vzdialenosť na trávou zarastaný vŕšok – zvaný Svätodušnica. Na jeho vrchu je socha Pána Ježiša uložená v presklenej skrinke s nápisom – POKOJ. Výhľady do okolia dnes nestoja za veľa. Ale ten POKOJ je na vŕšku reálne hmatateľný (ak práve nefučí). Chodník lesom nás dovedie nad kameňolom na Šidlovej.

Prechádzame hlavnú cestu na Dobrú vodu. Na rázcestí pred Planinkou začína padať drobná rosa z neba. Planinka je rekreačné zariadenie sídliace v bývalom poľovníckom kaštieli z 18. storočia nachádzajúce sa na samote. Na rázcestí je vhodný čas na doplnenie tekutín aby sme po krátkej prestávke zvládli dokráčať k ohnisku na Katarínke.

V lese sa k nám ešte pripoja Juraj P. a Anka K. ktorých stretáme na trase. Cesta ubieha v „pohode“ a čoskoro sme pri chatách.

Vďaka Milanovi B. ( z TO Stratená stopa) vid. máme zabezpečený proviantný lesný „servis“. Jeho omastený chlieb s cibuľou je neodolateľnou gurmánskou pochúťkou- ešte raz ďakujeme! Zvyšok partie sa postaráme o palivo do ohňa. Aj keď stále „drobno“ mrholí nadšenie a elán nás neopúšťa. Z batohov postupne vyťahujeme slaninky, klobásky, koláče, „pitivo“ a Ivetka s Ivanom dokonca kávovar … Oheň po krátkej chvíli už zohrieva naše „skrehnuté údy“ a opekačka na záver cyklosezóny môže začať.

K partii pri ohnisku sa postupne pridávajú aj Juraj s Božkou G. ako aj „zimný cyklojazdci“ Janči B., Miro Š., Janko Š., z Trnavy. ( foto aj trasa je na FB). Danka F., s Mariannou F., sa pripájajú tiež ( po splnení do obedných PP- prac.povinností). V pláne majú ešte „výšľap“ na zrúcaninu kláštora Katarínka… (aby splnili km „deficit“) a uctili si zároveň pamiatku kamarátov ktorí nedávno odišli „do večnosti“. V POKOJI odpočívajte Jozef M.,  Ondrej S., zostávate stále v našich myšlienkach a spomienkach. Nálada pri ohni „graduje“ a banujem že sme neprizvali k ohňu muzikantov s gitarou. ( možno nabudúce TO už bude možné…)

Prajem „všetkým“ ľuďom dobrej vôle ÚSPEŠNÝ A ZDRAVÝ NOVÝ ROK 2022, veľa voľného času na stretávanie sa lese alebo na bicykli, POKOJ V DUŠI ale aj v RODINE, SPOLOČNOSTI, KRAJINE, OPTIMIZMUS, HUMOR, PRČU, NÁDEJ, LÁSKU, PRÁCU, PENIAZE, POROZUMENIE, … a splnenie VŠETKÝCH VAŠICH TAJNÝCH (aj VEREJNÝCH) ŽELANÍ … namazanú reťaz, fungujúce prevody, sezónu „bez“ defektov, … a štedrého Ježiška… J pekný deň prajem

Igor Naništa

Výletu na koniec cyklosezóny 2021 sa zúčastnili: P. Rapant, I. Naništa., M. Modrovský, D. Soubustová, A. Binková, M. Babišík, M. Heger, E. Hoblíková, H. Klementičová, R. Peschlová, I. Kadlec, J. Budoš, M. Šuga, J. Ščibravý, A. Kučerová, J. Poláček, D. Fáziková, M. Farkašovská, J. Golier, B. Golierová, Ľ. Kraic, I. Pekaríková  s priateľom Ivanom a A. Hollý.

Dušičkový pochod na Korlátku

Pod ochranou Korlátky

sobota 6.11.2021

Dážď ustal, na krajinu zaľahlo ticho a temnota. Les však nikdy nespí. Z húštin žiaria do čiernej noci malé svietiace bodky, planúce pohľady predátorov prepaľujú tmu, krotké svetlá ich možnej koristi placho sledujú okolie. Čakajú. Tichý úder zvonu už dávno odbil polnoc, spoza tmavej chmáravy náhle vykúka biely kotúč, úzky lúč jemne striebri vrcholce stromov, chladné svetlo zalieva skrytú čistinku. Nič, len ticho hlasno kričí do čiernočiernej tmy, zatiaľ čo mraky a Mesiac rozohrávajú svoje nočné hry svetla a tieňa, vykresľujú čarovné obrazy na tvári lesa i na obličaji bledej Luny. Nastala hodina vlka, tajomná chvíľa uprostred najhlbšej noci, keď nespavcov, ktorí sa v túlavých topánkach potĺkajú temnou ulicou, prenasledujú úzkosti a prízraky, magický okamih, keď ospalá myseľ bezcieľne blúdi po najhlbšom dne oceánu snov. Objavuje sa neomylne, nenáhodne a neželane na predele noci a dňa, vo chvíli, keď zraniteľný bezmocný um zbavený pamäti, násilne vyhostený z ríše snov bezradne tápe po rozľahlých planinách na pomedzí spánku a prebudenia, stretáva polozabudnutých kostlivcov, sprítomňuje  neuskutočnené, oživuje vykonané. Znova a opäť búši do predstáv, zasýpa svedomie výčitkami, týra myseľ. Vargtimmen. L’heure du loup. Hodina vlka.

Uff, ešte som sa ani poriadne nezobudil a už som unavený! Prekliata geomagnetická búrka, hlúpa hlava, nezmyselný posun času, kedy mi to všetko už konečne dá pokoj, kedy sa dosýta vyspím? Ešteže mám na dnes program. Začínajúci víkend nevyhnutne prináša ďalší výlet. Stretnutie s kamarátmi. Oddych. Pohodu.

Ráno ide všetko ako po masle, náhle tak mám priveľa času – kľud, len pokojne… – zvoľňujem, výhoda sa rýchlo mení na meškanie, nakoniec takmer nestíham.

Sú dni, keď sa pred teba zboku vtisne auto, motá sa, ani o chlp nezrýchli, už po pár metroch však brzdí, neskutočne dlho sa pokúša odbočiť. Šliapeš na plyn. Traktor, v protismere nekonečná kolóna, kolóna, kolóna… konečne zmizol preč. Ani sa poriadne nerozbehneš, auto pri ceste, dvere sa otvárajú… ešteže zafungovalo ABS. V meste sa dnes všetci vlečú, ty si prvý, pred ktorým naskakuje na semafore červená. Autobus vychádzajúci zo zastávky má vždy prednosť, aj keď sa odmieta rozbehnúť. Nekonečné čakanie pred kruháčom (aj tým druhým). Neskutočné bananské (i vrbovské kanály) – jednému sa snažíš vyhnúť, dva ďalšie trafíš… Rezignuješ. „Kde sa motáš, mal si tu byť o štvrť!“, Maroš má ako vždy dobrú náladu (asi ho dorazím).

Sú dni, keď na to šliapneš a brzdu nemusíš takmer použiť, zelená vlna ti otvára cestu, kruháče sú náhle voľné, cesta ľudoprázdna. Spolucestujúca sa stihla vychystať (ráno to tak vôbec nevyzeralo), už čaká pred domom. Nakoniec to hádam predsa len stihneme…

S prehľadom… – je čas aj na prvé počastovanie, s Lojzkom a Evou sme sa veru dlho nevideli, čakanie na vlak tak ubieha veľmi príjemne. A už nám na privítanie máva plný vagón súpútnikov, prekypujú skvelou náladou, orchester hrá v jednej tónine (stihol sa cestou správne zladiť), dobrú náladu možno naberať plným priehrštím, dnes to bude pohoda.

Na taký nával nebolo nástupisko projektované, koníky musia postávať bokom, na kraji cesty. Chudáci šoféri, ktovie, čo sa im asi preháňa hlavou? Čože je to za akcia? Kam sa hrnú tie davy?

Do hôr, pochodom si uctiť pamiatku kamarátov.

Trampi zo širokého okolia si takto každoročne pripomínajú tých, ktorí sa s nimi už nikdy nevyberú na spoločný vander. Nikdy sa mi zatiaľ nepodarilo pridať sa k ich spomienke, dnes som tu prvýkrát…

Tak sa teda vyberme na dlhú potulku. Za chrbtom zanechajme tvrdý asfalt civilizácie, prekročme šíre lány lúk a polí prevoňané ranným lúčom slnka, prebroďme (či obíďme) prepotrebnou vlahou zmáčanú zem – mazľavú perinku jemného blata, vstúpme do lesa. Ponorme sa pod košaté koruny jeho velikánov, poodhrňme hustú hradbu krovín, zverme sa pod ochranu previsnutých konárov mohutných drevín. Vstúpme na kľukaté cestičky, neprešliapané chodníky, nechajme sa viesť úzkou zarastenou prťou, sledujme strácajúce sa stopy zveri. Predierajme sa húštinami, nechajme sa driapať ostrým tŕním, láskať jemným dotykom vetvičiek, počúvajme šuchot lístia. Preskakujme doširoka rozliate kaluže, ktoré ako vševediace zrkadlo odrážajú dávne príbehy okolitého lesa. Obdivujme pestrofarebnú paletu jesenného dňa, vrchovato naplňme zrak i dušu neopakovateľnou krásou okamžiku. Nakročme v ústrety krásnemu dňu, spoznávaniu krajiny i seba samého.

Tíško stojíme pri pamätníku učupenom v skrytom lesnom zákutí, započúvaní do tónov a slov piesne spomíname na kamaráta. Pozdvihnime pohár (či dva) na jeho pamiatku!

Les, prekrásny les, aspoň na malú chvíľu sa zastaviť, len na pár okamžikov zotrvať na mieste, vrásť do zeme, stať sa jeho súčasťou. Zrub v lese rozpráva… O pokojných dňoch, keď spev vtákov rozospieva koruny stromov, o búrlivých nociach, keď víchor láme staré konáre hrdých lesných obrov, o sivých ránach, keď zamrzne všetok pohyb, len husté povrazy studeného dažďa máčajú lesnú pôdu, o jasných vlahých podvečeroch, keď sa z húštiny vynárajú plaché srnky, vedia, že u teba sú v bezpečí. Splnenej túžbe. Konečnom rozhodnutí. Romantike (i tvrdej realite) života – iného než obyčajného. Tak ako na ďalekom severe, v rozľahlej zemi, kde napĺňa vzduch tiahle volanie Bieleho Tesáka. Prípitok mužovi na ceste. Toto je len predstava, takto to vidí nezúčastnený pozorovateľ. Aká je však skutočná pravda? Prezraď, punker lesa…

Obrazy miznú, šíky stromov sa rozostupujú, na prvým jesenným mrazíkom ohorenú lúku špliecha príboj azúrovojasnej oblohy, z prítmia krovín vystupujú postavy, v oslepujúcej žiare pokojného predpoludnia prižmurujú oči, rozhliadajú sa navôkol, pokračujú v načatých (nikdy nekončiacich) rozhovoroch, myseľ plná otázok hľadá správny smer. Kdesi povyše, za úzkou hradbou riedkeho hájika vykúkajú zvyšky veží. Už len kúsok, stačí prekročiť asfaltku, tenké spojivo so životom tam dole, lístím sa prešuchnúť medenou nádherou výbežku lesa, vstupujeme na čistinu v tieni vrtúľ. Zrak priťahuje rozľahlá zrúcanina.

Pahorok, prekrásny pahorok, túžiš sa tu usadiť, získať bezpečný úkryt, pokojný domov, ovládnuť okolie, aj tam vedľa, čoraz ďalej, všetko to raz musí byť tvoje. Si predsa panovník, neobmedzený vládca krajiny, chceš vlastniť celý svet. Múry sa zdvíhajú, veže rastú do výšky, tak ako tvoja pýcha. Čas však neúprosne letí, život je krátky, príliš krátky, nestíhaš (nemôžeš) naplniť svoje ambície, z tvojich kostí zostal už len prach. Spomienky sa premenili na povesti. Aj múry hradu sa postupne rozpadajú, menia na ruiny, pomaly miznú. Po diele tvojho umu a ctižiadosti sa dnes prechádzajú ľudia, tak ako ty zasnene hľadia do diaľky, premýšľajú… Pritom však už nepoznajú ani tvoje meno, prastarý Ugrin.

Zatiaľ kúsok vedľa, na priľahlej lúke, pod vysokým totemom sa po krátkom príhovore rozbieha dlhý film spomienok. Živá hudba hrá, trampská kapela do toho dáva všetko, dávne zážitky a spoločné príbehy napĺňajú mysle účastníkov, zo všetkých strán sa prelínajúce rozhovory podnecujú fantáziu prítomných. Boli to časy…

Skupina, tá nekonečná stonožka, sa dáva do pohybu, na skok, len na malú chvíľu sa ocitáme naspäť v civilizácii, pri veľkej, nevyužívanej chate (ľudia, prečo to tak necháte?) stojí neveľká rozhľadňa, atrakcia (s pekným výhľadom), kúsok odtiaľ nenápadná dedinka. Poďme však rýchlo do lesa, neprišli sme sa motať po uliciach, vysedávať v krčmách (aj tak je zavretá). Vojdime pod biele bralá vedľa cesty, čiastočne ukryté za riedkou hradbou stromov, k potôčiku, neskôr riečke – zurčí, spieva. Na tomto mieste veru neplatí Puntov text (v neopakovateľnom Mišovom podaní) „…smrdzí jak starý tchor, alebo jak svina…“, vlastne dnes tento verš neplatí už nikde, kampan burgynová sa od nás odsťahovala…

Údolie, prekrásne údolie, mať sa kam vracať, práve tu mať vlastný kút, svoj brloh, zázemie. Tam, kde môžeš privítať kamarátov. Miesto oddychu, pokoja, regenerácie (duševných) síl. Vyhradený priestor, kam nikdy nevpustíš bežné starosti normálneho života. Prázdnotu všednosti. Šeď obyčajného. Chaos a tlak súčasnosti. Pakáreň tam zdola. Miesto úniku. Archa záchrany. Prekvapujúci popud podvedomia strieda okamžité precitnutie, jasné poznanie. Ty predsa nie si ten typ. Ty sa chceš len túlať krajinou, voľne, slobodne, vždy kdesi inde (rád sa však občas vraciaš), neviazať sa na jediné miesto, nehrdlačiť pri zveľaďovaní (udržiavaní) statkov. Ty nie si otrokom zeme, si básnikom oblohy. No i tak je tu krásne…

Aspoň na chvíľku sa  usaďme v krčme, (dnes) je naša, trampská, chlad sa však vtiera pod bundu, zalieza pod kožu, zavrtáva do kostí, nedokážu ho odohnať teplá polievka či horúca káva ani kvapka ohnivej vody (veď auto už netrpezlivo čaká). Pomôže len hýbať sa, nestáť na jednom mieste, treba sa poberať. Času je ešte dosť (nie však priveľa), keď si trochu prišliapneme, určite to stihneme (aj so zachádzkou).

Lúka, prekrásna lúka, zľahka sa dotknúť jemného chmýria bylí vysokých tráv, nečujne sa prešmyknúť okrajom zlatého lesa, krížom prešliapať rozľahlú pastvinu pod ochranou pahorkov. Uprieť zrak do slnka pomaly sa ponárajúceho za horizont. (Ako pri každej návšteve, ako vždy) nečakane vstupuješ na známe miesto Pánubohu za chrbtom, mimo zraky ľudí, ideálny priestor kam (možno) vyviezť (všetkých) tých, ktorí navonok neexistujú. Na jazyku cítiš neopakovateľnú chuť (polo)divých jabĺk, podelíš sa o ňu s drobným červíkom. Do pamäte si ukladáš farebnú nádheru okolitých lesov. Orgie krásy, bezmedzné plytvanie obrazmi. Avšak… existuje aj život za plotom… Len tak stáť. Vidieť, cítiť, no nemôcť sa dotknúť.

Dávna hradská, teraz cyklocesta lemovaná starými stromami, to ich sa možno dotýkal prapra…dedo Büttner, dnes ich zrakom pohládza jeho potomok, korienok skrytý hlboko v zemi je stále živý. Len pár krokov, len zopár krátkych minút, les sa rozostupuje, brázda otvára, spoznávaš ladné farebné krivky dobre známeho vrchu, zelený rozprávkový obor dnes asi nie je doma. Stanica je už na dosah, vidíš tam postávať prvých cestujúcich, pridávaš sa k nim, spoločnosť vám robia len (zatiaľ) tiché koľajnice a nemý pahorok, na skalné okno však nedovidíš. Prichádza vlak.

Pred chvíľou sme sa rozlúčili s kamarátmi, vlak odišiel, orchester pokračuje v jazde (stále im to dobre ladí), lúčime sa aj z Lojzkom a Evou, verím, že na naše ďalšie stretnutie nebudeme čakať tak dlho.

Sú dni, keď auto ide samé, túto cestu pozná naozaj dobre, ty len udržiavaš bezpečnú rýchlosť a odstup. Deň sa nebadateľne mení na večer, zážitky na spomienky, pomaly sa usádzajú v pamäti, sublimujú do duše. Tíchne aj rozhovor, hustnúcu tmu narúšajú len ostré svetlá protiidúcich vozidiel, boľavo bodajú do unavených očí, z černe noci vysekávajú iba úzky prúžok okolia.

Krajina. Túžiš ju VLASTNIŤ (si predsa človek, mať je tvoj prirodzený inštinkt), vznášaš sa, rozhliadaš sa z výšky nebies (okna lietadla, vrtuľníku či otvoreného koša balóna), všetko čo vidíš ti patrí. Túžiš ju celú VIDIEŤ, z rýchleho auta dokážeš obsiahnuť veľký kus sveta, spoznať jeho atrakcie. Túžiš ju SPOZNAŤ, navštíviť všetky jej zaujímavé miesta, sadáš na bicykel, môžeš tak zažiť nečakané chvíle. Túžiš ju ZAŹIŤ, peši sa túlaš jej zákutiami, spoznávaš neopakovateľné detaily, cítiš jej vôňu, prežívaš každý detail. Túžiš ju PREŽIŤ, zastavuješ sa, na chvíľu zostávaš, čas letí, stávaš sa jej súčasťou. Ty sám si krajina.

Urputne sa snažím, nerozhodne prebieham medzi SPOZNAŤ a ZAŽIŤ, (v duchu) túžim PREŽIŤ, nakoniec však možno len občas uvidím (sediac pri okne či spoza toho plota…).

Pri písaní tohto textu neboli použité, i keď sa to možno nezdá, žiadne stimulačné pomôcky. Všetky miesta sú reálne a postavy vymyslené – s výnimkou miest, ktoré sú vymyslené a postáv, ktoré sú reálne. Zábavka na záver – abecedný zoznam zemepisných názvov si zotrieďte podľa poradia, v akom sa objavili v texte: Bojková, Buková-zastávka, Cerová, Korlátka, Levený vrch, Prievaly, Sokolské chaty, Šrenkov vŕšok, Smolenice, Trnava, Trnávka.

Ďakujem všetkým, ktorí svojou prítomnosťou spríjemnili zaujímavý výlet, každý z Vás prispel svojim kamienkom do pestrofarebnej mozaiky nádherného dňa. Z okruhu najbližších kamarát /-ov /-iek nášho klubu to boli (prepáčte, ak som na niekoho v tom dave zabudol): Lojzko a Eva Holí, Gabika a Milan Mizeroví, Lucia Bačová s kamarátkou Dankou, Daša Soubustová, Božka Golierová, Milan Babišík, Paľo Herceg, Vlado Trajlínek, Janči Budoš, Igor Naništa, Vlado Naď, Paľo Rapant, Maroš Modrovský, Feri Martinus, Jozef Chudý, Vojto Galbavý, Edo Zolvík a

Juro Golier

Venované všetkým, ktorí sa radi túlajú krajinou. Pripomienka tých, ktorí sa už nikdy nemôžu na túto púť vydať…

Akcia Vysoká

Z Kuchyne na Vysokú

nedeľa 31.10.2021

Opäť sa prechádzam po svojom meste. Túlam sa v tichom chládku bočných uličiek, tam, kde sa medzi nepriestupnými radmi moderne zrekonštruovaných domov ako roztrúsené drahokamy skrývajú drobné nenápadné obchodíky. Patinou zájdené vývesné štíty i zabudnutou pavučinou ozdobené výklady lákajú vstúpiť, ťažké rolety na dverách sú však stiahnuté, v ospalej žiare poludnia by dnu aj tak nik nezablúdil… Vnútorné dvory honosných víl uzatvárajú pred zrakom náhodného návštevníka masívne brány, len v predstavách vidím tajné nádvorie, malé vnútorné námestie, na ktoré ústia neviditeľné vrátka susedných domov. Husté koruny starých stromov tam neprepúšťajú horúčavu, len farebné vlnky svetla a tieňa jemne pohládzajú farebnú mozaiku dlažby. Kvapka vody zavisla medzi hrdlom pumpy a vedrom… Nikde ani živej duše, ticho zalieva každú škáru, zakliata štvrť spí uprostred rušného dňa ako Šípková Ruženka. No hneď za rohom, len pár krokov vedľa, na hlavnej dopravnej tepne pretínajúcej mesto, kypí život. Omietka ošumelých domov sa pomaly trúsi na úzke krivé chodníky, pretláčam sa pomedzi davy, som doma, nikoho však nepoznávam… Míňam rozľahlú neobývanú budovu, asi bývalý hostinec, len s námahou lúštim strácajúci sa nápis – U jednonohého mnícha, okná zatlčené doskami, smutné mapy slamovožltých tehál prázdnym pohľadom sledujú rušný babylon pod nohami. Budím sa, snové mesto, (nikdy) neexistujúce Piešťany, sa rozplývajú v prvom odlesku žiarovky, v tichom syčaní kanvice, v lákavej vôni (príliš) skorých raňajok…

…čaro pravidelnej geomagnetickej búrky pominulo… miesta existujúce len v predstavách, nečakane sa vynárajúce v náhodnom okamžiku, bez upozornenia vypĺňajúce predstavy, opakovane sa objavujúce na hladine bezbrehého oceánu nočnej mysle, tuhšie privieraš oči, horíš túžbou vrátiť sa… miesta dobre známe, pevne ukotvené v priestore i čase, pravidelne navštevované, dôverne blízke, avšak vždy iné, otváraš oči, uprene hľadíš do prázdna, neodolateľne túžiš vrátiť sa…

… na Vysokú. (Možno) posledný pekný deň neskorého babieho leta, Dušičky klopú na dvere, Ondrova túra sa nemohla uskutočniť – voľba je tak jasná, tento víkend pôjdeme hore. Nezvyklý termín však žiada nezvyklý prístup – aby sme sa neopakovali, tak zo Záhoria, ten neznámy hrad v lesoch nad Kuchyňou už hodnú chvíľu máta moju predstavivosť.

Obsah kanvice sa premenil v termoske na čaj a kávu, raňajky sú spratané (s tým hádam vydržím), vlákno žiarovky už chladne, pohodlne sa usádzame do sedadiel, štartujeme (dnes len ja a spolucestujúca). No poďme (aj tak už meškám), cesta Záhorím je dlhá (a pokrútená). Ukazuje sa pekný deň, hádam v tom nezostaneme sami, v partii je vždy väčšia zábava.

Na parkovisko sa ešte zmestím. No je už skoro plné (a ďalej sa zapĺňa), toto som veru nečakal. Vítame sa, zas sme sa zbehli zo všetkých strán – Trnava, Hlohovec, Piešťany, z autobusu vystupuje Ivetka – mozaiku okresov dopĺňa Bratislava, na Vývrati zaparkoval Jozef. A možno sa objavia aj cyklisti, Janči v piatok vyzeral celkom presvedčivo, dosť odhodlane.

Dnešná zostava je kompletná, počastovali sme sa (aj štvornohí priatelia sa zoznámili), odfotili, môžeme vyraziť. Najskôr pekne pomaličky, po asfalte hore dedinou, treba prebrať najdôležitejšie novinky, nájsť si miesto v skupine (no aj tak budeš o chvíľku kdesi inde, budeš klábosiť s kýmsi úplne iným… a tak stále dokola – pred očami ti beží ďalší pekný deň, pod nohami sa odvíja ďalší vydarený výlet).

Konečne v prírode! Najbližších pár hodín sa budeme túlať po chodníčkoch našich obľúbených hôr (pre viacerých z nás z tejto strany takmer, či úplne nepoznaných), zažívať pocity objaviteľov, pionierov neznáma. Veď príroda v každom okamžiku ponúka nové zážitky, zásobuje zmysly nezvyklými obrazmi, napĺňa myseľ pokojom. Príroda lieči. Tie naše Hory sú úžasné. Najmä v tomto období.

Priestor sa otvára (z oblohy sa na nás leje blankytný oceán,…), cesta sa mení na štrkovú (…nad hrebeň vykúka žiarivý kotúč,…), tá na koľaj (…lúky, stromy, remízky letia do náruče hôr,…), chodník sa dvíha Židovou dolinou (…za chrbtom sa otvárajú prvé výhľady). Had pútnikov sa skrúca po medzi, naťahuje hore lúkou, jeho hlava sa už takmer dotýka lesa, no chvost je stále uväznený dole v údolí. Prvá kvapka potu ozdobuje čelo, predĺžený dych hltá konce slov, tempo sa spomaľuje, rozhovory tíchnu, obieha nás ťažko sa lopotiaci cyklista.

Nie je to však nič vážne, iba taká krátka, jednoduchá rozcvička, len pár krokov na zohriatie. Užijeme si až neskôr. No i tak je tu krásne. Pohľady do okolia sme nechali ďaleko vzadu (aj tak dnes nebudú dlhé, ovzduším sa vlní jemný opar, rozostruje výhľady, skrýva krajinu), očarení nečakanou krásou kráčame po lese pozlátenom kúzelným dotykom neskorej jesene, obdivujeme rovné línie mladých stromov aj zaujímavo tvarované skulptúry starých kmeňov. Schádzame dole, vchádzame na asfaltku.

Vývrat. Sponad vysokého kamenného plota vykúka mohutná stavba, len prírodné materiály, drevo a kameň – ladí s ohradou i okolím (hoci nechtiac musím uznať vkus staviteľa), čo pár metrov monitorujú každý náš pohyb kamery. Sme pri súkromnom poľovníckom sídle rodiny XXX – nebudem klebetiť, dohľadajte si sami na webe (stačí zadať Vývrat + Haščák). Poľovnícky zámoček Pálffyovcov je (takmer) zabudnutou históriou (skaza však započala už dávno v predchádzajúcom storočí… – poručíme větru, dešti…). Rozľahlý areál obchádzame lesom, medzi stromami viac tušíme ako vidíme honosné stavby, tá pekná vilka pri vstupe slúži asi len ako vrátnica…

Odbočujeme vľavo, odpájame sa od značky, najbližšie okamžiky budú naše kroky viesť lesné cesty a chodníky. Šuchoceme lístím, kocháme sa jesenným lesom. Je plný života, zatiaľ ešte nespí (len sa chystá), ohuruje nás množstvom farieb, plným priehrštím rozdáva do okolia rôzne nálady. Tu na kúsku fádny, sivozelený, zádumčivý, tam vedľa už striasa rozoviatu zlatú hrivu, zasypáva okolie pestrým prívalom. Spod neho vytŕčajú drevené podvaly, pohybujeme sa po telese bývalej lesnej železnice, šliapeme po (takmer) stratenej histórii krajiny. Aj si chvíľku oddýchneme, potúžime sa (ešte môžeme), posilníme, bolo už veru na čase – dievčatá, dobre ste napiekli!

Z Troch stodôlok nás čaká prvý ozajstný výšľap dňa (pri senníku priamo hore), krátke, ale ostré stúpanie na nevýrazný výbežok nepomenovaného kopca, na hrebeň kde stával hrad. Dlho neobjavený, neznámy, nikde nespomínaný, bezmenný. Avšak existujúci, skutočný. Prijmime teda jeho nové meno, vystúpme na Kuchynský hrad.

Cestička sa kľukatí nahor dlhými serpentínami, zarezáva sa do prudkého svahu, všetci rozumní kráčajú po nej, ja sa driapem kolmo proti vrstevniciam, chcem si to skrátiť, chcem tam byť skôr. Na vrchol tak prichádzam posledný. Avšak obohatený o množstvo adrenalínových zážitkov (ešte jeden krátky krok, neskotúľam sa nakoniec dole?), bohatší o pár (prekrásnych) kamienkov.

Pekný kopček, krásne stúpanie, prenádherný kút. Les redne, koruny dospelých stromov sa dotýkajú blankytnej oblohy, telá prastarých matadorov trávia posledné chvíle svojej existencie kľačiac na kolenách, postupne tlejú, vsakujú do zeme. Večný kolobeh života malokarpatského pralesa. Zdravého, silného, životaschopného.

Hore je už veselo. Rozmarná vrava sa prepletá pomedzi korene mohutných stromov, vsakuje hlboko do škár, do zvyškov starých múrov, rozplýva sa v žiari krásneho predpoludnia. Paľo rozpráva. O hrade. Jeho neznámej (či neexistujúcej) histórii. Domýšľa príbeh majiteľov. Necháva prehovoriť dávnu povesť. O dvoch statočných obrancoch vzdorujúcich početnej presile, mohutnej riave pohanov valiacej sa na hrad, na celú krajinu. O šikovnej ľsti, poslednom zúfalom čine, podkovičke vystrelenej z kuše, ktorá zahnala prekvapeného nepriateľa. Obrazy sa zhmotňujú, múry sa zapĺňajú, veže rastú vysoko k oblohe, počuť nezrozumiteľnú reč pradávnych obyvateľov Hôr.

Zaujímavé miesto, má atmosféru, má dušu. Užívam si, i keď obmedzené, pohľady do okolia. Spúšťam aplikáciu, snažím sa identifikovať okolité vrcholy (dominantná Vysoká je jasná). Prístodolok, Bučková, Janková, kdesi v úzadí skrytý Zámok. Jedno biele miesto som dnes vyplnil, mnoho ďalších ma ešte čaká.

Posedeli sme, oddýchli, posilnili sa, je čas pobrať sa ďalej, Jozef s Marikou už musia byť na vrchole (nech pridlho nečakajú, nech nám neutečú), cyklisti už budú kdesi obďaleč (nech priveľmi nemeškáme). Úzky chodník sa tuhšie túli k svahu, tesne kopíruje jeho ladné krivky. Nádhera. Vstupujeme priamo do srdca starého pralesa, do bájneho dubového hája. Kameň sa mení na hrad, peň stromu na mýtického tvora. Stačí len kúštik privrieť oči a otvoriť myseľ, šumenie vetra sa premieňa na tiché rytmické bubnovanie, spomedzi mohutných dubov sa vynára starý šaman, doširoka roztvára náruč. Hoci nepozvaní, sme vítaní…

Čas a miesto sa stretajú v jedinom bode, splývajú v jedinú entitu, záblesk, explózia, big bang, zrodil sa priestor, vedomie, vnem, POCIT. Presne pre tieto okamžiky sa oplatilo prekonať vlastnú pohodlnosť, opustiť komfortnú zónu, vybrať sa von, nájsť toto dobre ukryté zákutie. Tu by som vydržal naveky.

Zo snívania ma preberá zvonenie, Janči s Milanom sú už pod Vysokou, kde sa motáme? „Počkajte nás chvíľku, už sme skoro tam.“, pridávam do kroku, snažím sa oklamať čas (Jančiho som už ošálil), zmenšiť vzdialenosť. Zdá sa, že po peknej širokej (cyklo)ceste to ide celkom ľahko.

Na križovatke pod Vysokou je rušno, cyklisti sa miešajú s turistami, už zdiaľky vidno povedomú dvojicu, len sa mi zdá, že akosi povyrástli. Nie, sú to oni, naši nezdolní kamaráti, v lete či v zime stále na bicykli. Vítame sa, čakáme oneskorencov, nálada graduje. No dlho sa tu motať nemienime, chalani pri čakaní vymrzli, treba sa zohriať. Stúpanie na Vysokú nám k tomu dopomôže.

Riadny kopčisko, dobre ho poznáme z našich výšľapov, kam sa však hrabú tí elektrikári? Myslia si, že pre nich fyzika neplatí? Dajú ešte pár metrov a odpadávajú, Vysokú neoklameš. A tak ideme každý za svoje. Krok po kroku sa vyťahujeme vyššie, priťahujeme po kopci, srdce sa snaží vyskočiť z hrude, pľúca ide roztrhnúť, pot štípe v očiach. Krásne fotogenické miesta, neskutočné sochy malokarpatských velikánov, ostré lúče slnka predierajúce sa spoza skál poskytujú aspoň krátku príležitosť na vydýchanie, pár sekúnd na oddych. No už je to len kúsok, svetlo sa už láme na špičke vrcholového kríža, len jedna skalka, len niekoľko stupov, hore nám máva, víta nás Jozef.

Dnes je tu hotový babylon. Krásny deň vytiahol na vrchol množstvo záujemcov, slnia sa, oddychujú, snažia sa skryť pred prudkým vetriskom vanúcim z podhoria. No stačí zájsť len pár krokov nižšie a ako mávnutím čarovného prútika zavládne tíš, víchor sa láme na skalách hrebeňa, duje vysoko nad našimi hlavami. Opäť máme možnosť oddychovať, hodovať a maškrtiť, veká čarovných krabičiek sa odchyľujú, ponúkajú svoj chutný obsah, uzávery kúzelných fľaštičiek sa otvárajú, vlievajú do žíl silu a dobrú náladu. Stále si máme čo povedať, kam sa rozhliadnuť. Nie, výhľady dnes naozaj nie sú príliš ďaleké, no aj blízke okolie ponúka (oku) množstvo krás, až po okraj napĺňa myseľ (i dušu) nezabudnuteľnými zážitkami.

Posúvame sa o kus ďalej, ku skalám tesne pod hrebeňom, na miesto, ktoré už dávnejšie slúži ako neoficiálny symbolický cintorín milovníkov hôr. Aj my sme tu umiestnili tabuľku, spomienku na nášho kamaráta Ondra, dnes si však pripomíname aj ďalšieho spomedzi nás, Jožka. Nezabúdame na Vás chalani, chýba nám Vaša dobrá nálada, Váš optimizmus, chýbate nám, na Vašu pamiatku!

Lúčime sa s cyklistami, bicykle ich (možno) čakajú pod vrcholom, musia sa vrátiť. Vôbec im nezávidím ten zostup, na túto stranu padajú svahy Vysokej skutočne prudko. Naším smerom je to o čosi lepšie, avšak aj tu to nie je med lízať, musím dávať pozor na každý krok, bavím sa fotením jedinečných obrazov (tisíckrát prejdeš krajinou, vždy ťa čímsi prekvapí), zaostávam. Je slnečné sviatočné poludnie, chodník sa plní turistami, úporne sa driapu nahor, Vysoká, druhý najvyšší vrch Malých Karpát láka, magneticky priťahuje návštevníkov. No svoj venček neodovzdá zadarmo, treba si ho zaslúžiť.

Konečne stojím na známej zvážnici, odtiaľto je to už brnkačka. A tak sa pohodlne presúvame popod strmými svahmi Vysokej, takmer po rovine (aha, naši cyklisti! – prečo však tak fučia, nepristavia sa, namáhavo šliapu do pedálov?) smerujeme k ďalšiemu cieľu. Čaká nás prvovýstup na Snežný vrch.

Malý karpatský Schneeberg je však dostupný veľmi jednoducho, úplne ľahučko. Tabuľka na strome ukazuje kamsi vľavo, len kúsok od cesty sa zdvíha nenápadná vyvýšeninka, stačí len trochu poprepletať nohami, ani sa nezadýchaš, ani neunavíš a si tam.

Ale výhľad je odtiaľ krásny. Odlesnený vrchol otvára široký pohľad do okolia – Gajdoš, Skalnatú, Čertov kopec a mnohé iné už poznáme, Mešťanková, Bartalová a Ražnová ešte skromne čakajú na objavenie. A nad všetkými čnie mohutná Vysoká, z tejto strany, z tohto uhla sa nám ukazuje prvýkrát. Spúšte nehlučne cvakajú, snímače sa snažia zakonzervovať okamžik. Ako však zachytiť vôňu vetra? Spev lesa? Veselú chvíľu s priateľom? Pokročilá technika zlyháva, ani ona nie je všemocná.

Zostupujeme. To čo sme si pošetrili dole Vysokou nám teraz aj s úrokmi vracia Snežný vrch. To je teda zošup! Skoro voľný pád. Opäť sa raz chytám vzduchu, snažím udržať na nohách. Som však pomalý, zaostávam. Dole sa zatiaľ dejú veci…

Netreba lysohlávky, netreba alkohol či muchomůrky bílé, stačí dobrá nálada a skvelá spoločnosť. Dievčatá sa zahrabávajú do hrubej vrstvy lístia ako do hlbokého záveja, užívajú krásnu chvíľu, bavia sa, vyhadzujú do výšky kopy lístia, začínajú snežiť. Je veselo, dnešok sa naozaj vydaril.

A to ešte stále nie je všetko. Prekračujeme potok Vývrat, začíname opäť naberať výšku, musíme prekonať hrebeň medzi Vysokým Rajdom a Ostrým vrchom (tie teraz necháme na pokoji, nie je predsa všetkým dňom koniec). Zvážnica reže svah prekvapujúco pohodlne, stúpanie nie je takmer ani cítiť, pekne pomaly, krok za krokom sa blížime na vrchol.

Ako však ďalej? Mapa ukazuje cestu priamo dole, táto sa však skrúca kamsi vľavo, hlbšie do Modranskej doliny. Nadchádzať si už nechceme, pátrame medzi stromami, pod vrstvou lístia sa snažíme objaviť náznak chodníka. Je tam, môžeme sa spustiť dole.

Stojíme na asfaltke vedúcej z Kuchyne do hôr, až kamsi na Čermáčku, dobre si ju pamätáme z krásneho Ľubošovho cyklovýletu spred niekoľkých rokov (to vtedy som sa zgeril z bicykla, to vtedy sme naposledy stretli v Budmericiach pána Dvořáka…). Dnes však pôjdeme opačným smerom, pekne dole kopcom. Ešte si však odskočíme pár metrov bokom, vo svahu za potokom Malina sa skrýva ústie štôlne Köberling-1, to nemôžu predsa krtkovia obísť.

Len ako sa dostať cez potok? Aby som ho preliezal po spadnutom kmeni – na to sa necítim, obzerám sa, hľadám užšie miesto. Tam, kúsok povyše to vyzerá dobre. Ešte krok a som po členky vo vode. Lúka nie je lúkou, ale zradným trasoviskom, pod zelenou vrstvou porastu sa skrýva vodná hladina, trpezlivo čaká na svoju obeť (o chvíľu lapí aj moju spolucestujúcu). Nakoniec musím ustúpiť, využiť iný prechod, Jozef ho už otestoval, po kameňoch (hádam) prejdem aj ja.

Štôlňa je však pekná, stálo to za tú námahu, ani hlavu som si (moc) nešvacol. Úplne na koniec nás však nepustí, je zaliata vodou, baterky dokážu na jej hladine vykúzliť neopakovateľnú atmosféru. Nevadí, že o jej histórii nič nevieme (a nedokážeme zistiť ani neskôr), nie všetko musí byť zrejmé, nalinkované (to len my sa toho niekedy tvrdohlavo dožadujeme), zaujímavé miesta by mali predsa byť (aspoň trochu) tajomné. Pri ceste cez potok sa (samozrejme) skoro vykúpem, ešteže tie topánky nepremokajú.

Za normálnych okolností by som už zápis pomaly končil, veď čo len môže byť zaujímavé na posledných metroch výletu, keď apaticky prepletáš nohami, najradšej by si už sedel v aute, myšlienkami si doma, pri chutnej večeri. Dnes je to však iné.

Dolina je pekná, aj okolie, vychutnávame si posledné lúče jesenného slnka, kocháme sa poslednými pohľadmi. Popod Modranskú skalu už pomaly dočahujeme prvé stavby (chaty? vily?) obce, rozhovory pokračujú, reč neviazne, stále si máme čo povedať, užívame si pohodu dňa, radosť z výletu. Ešte aspoň na chvíľku odbočíme k vodnej nádrži (keď sme už tu), na malú chvíľku stíchneme, pozorujeme hru lúčov na vodnej hladine, rozpadávajúcu sa atrakciu, Bobriu hrádzu, zapadajúce Slnko, pomaly končiaci deň.

Picerka pod Vysokú (sme predsa na Záhorí) je ešte zatvorená, šéf je však ochotný, ústretový, z terasy nás nevyženie, niečím nás aj ponúkne. Vydarený deň sa tak môže prirodzene vytratiť, hlbšie sa zapísať do spomienok. Dnes to naozaj nemalo chybu.

Ďakujem všetkým, ktorí si našli čas a vo sviatočnú nedeľu sa vybrali na potulky záhorskou časťou Malých Karpát, verím, že aj oni si odniesli v duši niekoľko nezabudnuteľných spomienok: Milka a Ľuboš Kraicoví, Editka a Jozef Antaloví, Eva a Roland Garoví so švagrom Mikim, Gabika a Milan Mizeroví, Ivetka Pekaríková, Daša Soubustová s kamarátkou Ivetou, Lucia Bačová, Gabika Mišíková, Božka Golierová, Paľo Rapant, Vlado Naď, Jozef Baránek s kamarátkou Marikou, cyklisti Janči Budoš a Milan Liška a ten, čo stále otravuje so zápismi –

 Juro Golier

(a nezabudnime ani na dvoch štvornohých spoločníkov, ich trasa bola ešte o kúsok dlhšia)

Prší, stierače vyťukávajú po čelnom skle svoj neuchopiteľný rytmus. Kdesi naľavo, mimo tvojho zorného uhla steká po okne veľká kvapka, podvedome o nej vieš, krútiš hlavou, hľadáš, nedokážeš ju však uvidieť (dávaj pozor, venuj sa ceste!). Slza. Neskoré upršané ráno, pomaly sa vlečiem od auta, len s námahou sa presviedčam k ďalšiemu kroku, veľké smutné kvapky padajú z oblohy, slzy zmaru napĺňajú dušu, začína ďalší (i keď skrátený) pracovný týždeň. Tichý šum dažďa náhle prehlušuje neznámy hluk, dopĺňajú ho  rytmické údery, spod mosta vylieta veľký vták, z hladiny Mŕtveho ramena sa zdvíha sivá volavka. Iba namáhavo máva krídlami nasiaknutými ťažkými kvapkami dlho očakávanej vlahy, len horko-ťažko sa odliepa z vody, letí kúsok nad hladinou, smeruje kamsi ďalej, v ústrety (dnes ukrytému) hrebeňu hôr, pomaly sa stráca, rozpúšťa v bledom opare jesenného rána. Napätie z mysle náhle opadáva, svižnejšie vykračuješ v ústrety ďalšiemu víkendu…

Akcia Dlhý vrch

24.10.2021

Akcie sa zúčastnili: M. Farkašovská, D. Fáziková, D. Soubustová, G. Mišíková, M. a G. Mizeroví, L. Bačová s kamarátkou, A. Kučerová, J. Poláček, J. Baránek, J Nádaský, J. a B. Golieroví, Ľ. a E. Kraicoví, V. Naď, P. Rapant , M. Modrovský a dvaja psíčkovia.

Na štarte nás odprevadil na kúsok Paľo Herceg a v cieli (U Kurátka) nás pozdravila Janka Lukačovičová.

Na nedeľu 24. októbra sa ukazoval pekný jesenný deň. Aké by to bolo nestráviť ho niekde v prírode. Keďže cyklistická sezóna pre nás „ umiernenejších“ cyklistov pomaly končí, tak nastal čas vymeniť cyklistické tretry za turistické vibramy.

Veru, ani sme sa nenazdali a opäť nadišlo obdobie našich peších  potuliek po lesných cestách (niekedy aj necestách) našich najbližších hôr. Ešte sme všetko neprebádali, ešte vždy je niečo objavovať. Tešíme sa nielen na nové objavy, ale aj na kamarátov, bez ktorých si to ani nevieme predstaviť.

V nedeľu ráno niečo po pol deviatej sa nás na parkovisku pri Olšovskom mlyne stretáva dvadsať milovníkov prírodných potuliek. Teplota je síce len okolo nuly, ale ukazuje sa pekný jesenný deň – nálada je teda vysoko nad bodom mrazu. Po štartovnom fote sa vydávame na trasu.

Paľo Herceg sa od nás o chvíľu odpojí – dnes má na starosti dvoch psíkov – odchádza domov. Ostávame teda  devätnásti.

Putujeme popri potoku Parná, po náučnom chodníku Majdán. Okolitý les žiari stovkami odtieňov od zelenej a žltej až po zlatú a červenú. K tomu krásny čistý vzduch a modré azúro nad hlavou. No jeseň v plnej paráde.

Cca po tristo metroch odbočujeme doprava a sprievodcu nám teraz bude robiť riečka Bohatá. Ale ani pri nej sa dlho nezdržíme a asi po dvoch kilometroch odbočujeme – teraz doľava – do lokality Panský les. Jemné stúpanie nás po zvážnici dovedie až na kótu 400m.

Schádzame z cesty. Ideme hľadať náš prvý „potulkový“ cieľ – Pytliakovu dieru. Naši výzvední pátrači (Jozef, Paľo a Juraj) ju čoskoro objavia.

Ako prvý ju objavil v máji 2020 pri zbere húb Matej Zvonár. Jej vchod bol vtedy až nápadne zahádzaný kameňmi. Hovorilo sa, že gróf Pálffy dával takéto miesta maskovať, lebo si v nich pytliaci schovávali ulovenú zver. Jaskyniari preskúmali z nej zatiaľ 17m. Niektorí z nás tiež do nej kúsok nahliadli, ale odniesla si to čistota ich vetroviek a nohavíc. My ostatní sme „sledovali“ jej krásu zvonku.

Treba však pokračovať ďalej v ceste. Vraciame sa späť na zvážnicu. Pri hľadaní jaskyne sme stratili 70 výškových metrov, tie bolo treba vystúpať naspäť. Samotná zvážnica nás potom vcelku v pohode privádza až ku Dlhému vrchu.

Tu musíme zvážnicu opustiť. Poberáme sa preskúmať tiahly hrebeň Dlhého vrchu, v ktorom sa  popri sebe vyskytujú nádherné staré stromy, ktoré svojimi koreňmi obopínajú skalnaté výbežky, malé zakrpatelé  jedince, ktoré sa pod vplyvom vetra vyformovali do tvarov, aby tu mohli prežiť. Na konci je malá plošinka s prekrásnym výhľadom Jelenec, Geldek, Vápenné, Sklený vrch…

Tak, tu je to pravé miesto zastaviť sa a vychutnať si mágiu tohto miesta. No a samozrejme aj občerstviť sa. Máme to dnes servírované aj s výhľadmi na prekrásne zafarbenú malokarpatskú prírodu.

Po nazbieraní všetkých kalórií (tuhých, tekutých aj duševných) sa spúšťame dolu do údolia Polomského potoka. Na lesnej ceste nezostávame dlho, schádzame z nej a popri potoku hľadáme ďalší, dnešný, potulkový cieľ – Mesačnú dieru. Nachádzať by sa mala pod rovnomenným kopcom. Naši výzvední pátrači opäť nesklamali. Onedlho stojíme pri nej. Nachádzame tu až päť otvorov. Takže naši prieskumníci majú čo robiť.

Na kopec Mesačná to nie už ďaleko, tak hor-sa k nemu. Cestu nám trochu sťažuje vysoká zelina a sem tam aj žihľava, čo sa nepáči hlavne psíkom. Hore na kopci tróni majestátny javor, ktorého s úctou pozdravíme a opäť si (teraz trochu aj s ním) užívame krásne zafarbenú prírodu.

Z Mesačnej naše túlanie smeruje už pozvoľna k ceste v údolí potoka Parná. Dostávame sa na starú lesnú asfaltku. Po pravej ruke ešte obdivujeme meandre Parnej a vodnú nádrž Parina (bohužiaľ teraz vypustenú). Na ceste už stretávame viac turistov a cyklistov, čo je neklamný dôkaz, že už pomaly smerujeme do cieľa.

Naša akcia sa ešte nekončí. Autami ešte smerujeme do neďalekej Krčmy U kurátka na tzv. vyhodnotenie celej akcie.

Čo teda povedať na záver. Užili sme si zase jeden krásny, slnečný, jesenný deň v prírode. Nabrali veľa duševných síl do celotýždenného zhonu. No a tešíme sa na ďalšie potulky.

Dovidenia nabudúce.

Parametre trasy: 19 km dĺžka s prevýšením 440 m.

V zastúpení garanta zapísal:  Ľuboš Kraic

Akcia Okolo Vršatca

nedeľa 17.10.2021

Drobný pavúčik umne balansuje na tenkej hranici medzi snom a prebudením, neúnavne pobehuje hore-dole spánkom utlmenou mysľou, tká jemnú striebornú niť, zhmotňuje nezabudnuteľný príbeh. Ľahúčko, bez akéhokoľvek úsilia sype vetu za vetou, hustá pavučina zážitkov sa rýchlo mení na vzdušný text. Je naozaj výborný, rozsvecujúci sa deň ho už-už pretvorí v trváci záznam, zreteľne vidím ostro sa črtajúce kontúry udalostí, čistú líniu rozprávania, v duchu si donekonečna opakujem jeho fragmenty aj chytľavú melódiu, snažím sa zapamätať nápadité obrazy a košaté frázy. Bude to nezabudnuteľný zápis, skutočný artefakt. Na pokojnú scénu svitania náhle sadá tmavý tieň, zlovestný obor, gigantický (ne)tvor prilieta z hlbín noci (drobný vtáčik-speváčik stíchol, zvedavo pricupkal bližšie), natáča hlavu, pravým okom hľadí do splete trblietavých vlákien, zbystril, snaží sa zachytiť pohyb, maličkú korisť. Jediným presným úderom zobáka trhá sieť, žiarivé vety sa rozpadajú na prázdne slová, písmená sa skrúcajú, menia na nečitateľné hieroglyfy, ako beztvará masa sa sypú na zem, roztratené myšlienky tvoria nepreniknuteľný val. Budím sa, nič, len pocit zmaru napĺňa rozľahlé duté siene mysle, prázdny pohľad upieram na bielu nepopísanú stenu, neprekonateľná hrádza zabúdania bráni pamäti rozpliesť pavučinu navždy strateného príbehu…

Malý školák (neposedná štica, štrbina medzi zubami) prevracia stránku po stránke Domastove Povesti o hradoch (číta veľa, číta rád), Striga na Vršatci sa zadiera hlboko pod kožu, zostáva navždy uložená v hlbinách pamäti… Strih. Mladý študent (sloboda v duši, svet – gombička) týždeň čo týždeň nesmelo ohmatáva pohľadom biele bralá na vysokom hrebeni, z okna vlaku sa javia také vzdialené, nedostupné, krásne… Strih. Dospelý muž (v najlepších rokoch) z posledných síl tlačí do pedálov svojho bicykla (ten tretí či štvrtý chlieb už nemal do seba ráno pratať), len mimovoľne prejde okolo okraja brál, nič však nevidí, skoro nič necíti (len mučivú únavu a nekonečnú túžbu po zlatistom moku), akoby (tam) vôbec ani nebol… Strih. Zrelý muž urputne šliape na plyn, auto sa ako tichý dravec derie hore zákrutami (pribrzdi, venuj sa ceste, vyletíš), letí stále vyššie, v duchu už počuje rev leva, čo nevidieť bude konečne na mieste. Dotkne sa bielej skaly. Brala na Vršatci…

Tak sa tam nakoniec predsa len (aspoň raz) pozriem… Najskôr však musím zdarne prekonať všetky nástrahy krutého nedeľného rána (takéto (pri)skoré vstávanie! čo ma to napadlo! prečo nemôžeme začať o hodinku-dve neskôr – ako normálni ľudia?!), nevypočítateľnej sviatočnej cesty (prvé škriabanie skiel v sezóne, hustá hmla hore Považím) aj záverečného ostrého stúpania do Vršateckého Podhradia, malej dedinky kde končí svet (rozprestierajúcej sa priamo pod úpätím bielych brál, ktoré príliš priťahujú môj zrak aj myseľ). Za ostrým vracákom pri posledných chalupách pribrzďujem, zdravíme sa s prvými kamarátmi/-kami (tak nakoniec nebudeme sami), fotia si prvé dychberúce scenérie (tá inverzia je naozaj úžasná!), cesta sa skrúca, zužuje, bralá sa takmer dotýkajú, prejdem vôbec? – privieram oči, tuhšie šliapem na plyn,…

…priestor sa otvára, na vrchole širokého prírodného amfiteátra sa rozťahuje parkovisko, na ňom už čakajú prví cyklisti. A v krátkom čase ho pokrýva záľaha áut so značkami TT, PN, HC, TO a BA. Čo sa to dnes deje, čo sa všetci zbláznili? Veď už (takmer) ani nie je kde zaparkovať! Toľko ľudí nebolo na akcii veru hodne dávno – vítame sa, častujeme, pobiehame dokola. Turisti či cyklisti – všetko jedno, šumí to tu ako v úli, je problém zohnať tú masu dokopy, treba sa predsa (hneď zo začiatku) odfotiť, kto si má (nakoniec) spomenúť na všetkých účastníkov!

Trvá veru hodnú chvíľu, kým sme pripravení vyraziť. Masa turistov sa dáva do pohybu, s cyklistami sa priveľmi nelúčime, za chvíľu sa predsa niekde stretneme. Nevidíme sa už vôbec… Hneď na úvod tak radšej odovzdávam slovo Igorovi (kým ešte nie ste z lúskania môjho siahodlhého rozprávania priveľmi unavení), to on dnes zorganizoval skupinu cyklistov, krásy okolia spoznávali zo sediel svojich tátošov:

V nedeľu 17.10. sme sa zišli na parkovisku pod Vršateckým hradom veľká skupina peších turistov a malá 7 členná skupinka cyklistov s cieľom aktívne využiť pekný deň.

Po zvítaní a tradičnom fotografovaní sme sa pustili do práce, cyklisti zjazdom do dedinky Červený Kameň. Prudký asi 5 km zjazd preveril nielen brzdy, ale aj odolnosť voči chladu. Teplé rukavice veru boli prínosom. Zastavili sme pri kostolíku a zaujímavej krížovej ceste, overili si u domácich správny smer a pokračovali rovinatým úsekom do Pruského. Tam sme využili možnosti miestnej krčmy, dali si kávu na zahriatie, navštívili kostol oproti, krásny, veľký, skoro katedrála, na dedinu naozaj neobvyklé.

Pokračujeme do Bohuníc, tam sa dávame doprava na Krivoklát, konečne ideme do kopca, svaly sa zahrievajú, plynulé stúpanie cca 5 %, pekná cesta, útulná dedinka, na konci začína náučný chodník. Prejdeme z neho asi polovicu a odbočujeme doprava na cyklocestu do Vršateckého Podhradia. Chvíľu váhame, lebo značená cykloznačka je vlastne len rozbitá lesná cesta, dosť strmá, musíme tlačiť. Nabití optimizmom hovoríme, že kopec je krátky a o chvíľu to bude dobré. Po prvom kopci druhý, potom tretí… odhadujem to na cca 1 km, ale Janko tvrdí že to budú 2 možno aj 3. Ako som pomáhal Janovi s elektrobikom, zistil som, že tlačenie je ľahšie ako pri klasickom, mal zapnutú minimálnu dopomoc a bolo to veru cítiť, jeho bike ma sám ťahal do kopca.

Po tejto ceste-neceste (aj cez rúbanisko) sme sa vyšplhali na vrchol, odkiaľ viedla lesom po hrebeni na otvorené priestory a lúky pekná cesta. Nádherné výhľady, to bolo ako za odmenu, ako aj zjazd na parkovisko.

V reštike na terase guláš pivko, káva. Podľa aplikácie Strava sme prešli 32 km, 670 m výškových

Pekné a výstižné zhrnutie vydareného dňa, ja však budem (ako vždy) asi viac uvravený… Ísť popod hrad a nevybehnúť naň? Z asfaltky uhýbame vpravo, štveráme sa po úzkom chodníku. Otvárajú sa nádherné fotogenické scenérie, ako na dlani máme vrcholy protiľahlých hôr, ktoré ako spiace ostrovy vystupujú z hustej snehobielej inverzie Považia. Hneď nad hlavami sa nám týči pyšná hradba skál a kdesi nad nimi starobylé múry hradu. Fotoaparáty a mobily s úžasom hľadia na rozprávkové obrazy, uzávierky nemo cvakajú, snažia sa zakonzervovať všetku tú krásu, čarovný okamih bytia.

Hrad nie je príliš veľký, priestor brala nedovoľoval veľkorysú stavbu, je však pomerne zachovalý, zub času do neho zatiaľ len postupne hryzká, poriadne sústo si uhryzne len občas, len úchytkom. Oproti na vysokej skale je vraj ešte strážna veža, niektorí sa snažíme nevidieť tabuľku so zákazom vstupu, chceme tak aspoň trochu uľahčiť svojmu svedomiu.

Výstup je to parádny, strmý, miestami trochu vzdušný, po starodávnych, v skale vysekaných schodoch sa dostávame vyššie, akýmsi tunelom preliezame na najvyššie podlažie, ten kúštik miesta sa nádvorím naozaj nedá nazvať. No výhľad z okna (či prielomu v hradbe) sa blíži k dokonalosti. Nastal čas na Paľove rozprávanie, história a báje sa miešajú v jeden príbeh, z hustého lesa v podhradí sa ozýva rev leva…

Na neveľkom hrade sme sa zdržali možno o kúsok dlhšie ako sme pôvodne očakávali, treba sa pohnúť ďalej, takýmto tempom ďaleko nezájdeme. Chvíľu sa ešte dohadujeme o správnom smere postupu, niektorí navrhujú začať hore kopcom, iní zas dole. Nakoniec samozrejme víťazí očakávané – spúšťame sa nadol Vršateckým Podhradím, peši po cykloceste smerujeme do Červeného Kameňa, ďalšieho bodu nášho putovania. Nepredbiehajme však, pekne pomaly, udalosti majú predsa svoje miesto, svoj čas…

Ešteže ideme po kvalitnej asfaltke! Raz vykrúcam hlavu naľavo, zrakom kĺžem nahor, neviem sa nasýtiť pyšných brál atakujúcich blankytnú oblohu, potom sa otáčam vpravo, upieram pohľad na tiché biele more rozliate po celej šírke jesennej nížiny. Inverzie – majú svoje neopakovateľné čaro, svoju mágiu. A vpredu sa kľukatí cesta, vedie kamsi ďalej, do (pre mňa zatiaľ) tajomných lesov a hôr Vršatca. Hlas leva stíchol, počuť iba jemný nápev sviatočného rána, nečujnú pieseň krajiny. Hľadím do očí ďalšieho krásneho dňa, pod nohami mi beží ďalší pekný výlet.

Ale je to padák, tu by som na bicykli  (v protismere) veru ísť nechcel! Alebo…? Červík-pokušiteľ sa ihneď zavŕtava do mozgu, prehrýza nové chodbičky, hľadá cestu von. Hlavou víria myšlienky, myseľ začína kuť plány…

Spomaľme však, odbočujeme – nie, že sa niekto (rozbehnutý) pustí ďalej dole po asfaltke! Bol by veru ochudobnený. O krásny pohľad na rozľahlé lúčiny Podbačia, o skrytý pôvab tajomnej chalúpky (či skôr starej búdy) pod bralami (a krátke počastovanie – hej, brzdi už, nepreháňaj to!), o čarovnú scenériu Červenokamenského bradla (náš ďalší cieľ), o pôžitok z opekačky.

Krásne miesto. Prístrešok ukrytý v tieni lesa, na okraji zvažujúcej sa lúky, hľadí do nádherných úbočí pahorkov nad Červeným Kameňom. Tu by sa dal stráviť dlhý čas. Prebúdzať ranné zore, preleňošiť celý deň, uspávať večerný súmrak. A tak leňošíme. Aspoň chvíľku, aspoň pár minút, niekoľko okamihov. A hodujeme, labužnícky, gurmánsky, doplna. Ešte kúsok, už len ždibku, poslednú omrvinku. A potroške uchlipkávame ušľachtilého moku – stačilo! dosť! máš predsa auto!

Prvé kroky s ľahkým batohom (ktorého obsah sa presunul do žalúdka) sú ťažké, prehnal som to, akoby som kameň v bruchu nosil, časom sa to však napraví, do Červeného Kameňa vstupujem už vo forme (len mi vŕta hlavou, načo sme tak veľmi museli stratiť výšku).

Nuž preto, aby sme mohli opäť stúpať – nahor, k Červenokamenskému bradlu. Strmý chodník, krížová cesta nás vedie ku skalnej kaplnke v brale. Pekné miesto vyzýva ku (aspoň) krátkej zastávke, k stíšeniu. A láka pokračovať ďalej, po náučnom chodníku, veď to hádam (do zotmenia) stihneme. Vyškriabeme sa ešte o kúsok vyššie, ku Skalnej ihle, obdivujeme bralo i dlhý pás skalných hradieb. Bohužiaľ sme netrafili ten správny čas, skala dnes zostáva zavretá, jej tajomné útroby teda nepreskúmame, zostávajú nám skryté.

Ale výhľad je, ako inak, čarokrásny. Sotva rozpoznateľný chodník, len taká úzka prť, sa vinie krížom cez pláň, smeruje na nevýrazný hrebienok, prekonáva kompaktný biely múr skál, stráca sa na horizonte. Kdesi hlboko pod našimi nohami sa tesným údolím tiahne cesta, popri nej sa rozkladá dedinka (tam sme boli? tam smerujeme?), to na nej som pred pár rokmi trpel na bicykli. A oproti cez dolinu vystupujú z lesa skalné veže, Babky, pod ne sa musíme (opäť) vrátiť, k nim sa musíme (znova) vyštverať…

Neváhajme, poďme teda, čas letí. Náučný chodník zhltneme ako malinu, nie je čas príliš sa kochať, priveľmi zahĺbiť do pocitov, treba len hľadieť pod nohy (v tráve sa skrýva všeličo), iba úchytkom šľahnúť zrakom do okolia. Veď je tu tak pekne…

Ani v dedine sa príliš nezdržiavame (len poniektorí sa zastavia na rýchlu kávu, deficit sa už prejavuje), ihneď šliapeme hore, na Podbačie. Mnohokrát kráčaš tou istou cestou, vždy je však iná. Kladiem nohu pred nohu, potím sa, fučím, hľadám, kam položím nasledujúci krok (v tráve sa tu skrýva naozaj všeličo). Až pri prístrešku (pahreba už vyhasla) sa na pár okamžikov pristavíme, odfúkneme, počkáme na zvyšok skupiny (káva vraj bola výborná). Na bicykli za nami dobehne na chvíľu aj Marián, musí sa však vrátiť, cesta, čo nás čaká, nie je (vraj) vhodná pre jeho dve kolesá.

A tak sa driapeme do lesa, lístie nám šuchoce pod nohami, balvany dláždia stúpania. Aj bez výhľadov sa dá užívať pohoda, aj vo veľkej skupine dokážeš byť (chvíľu) sám, každý si vyberie svoju šálku kávy, každý si môže nájsť svoj spôsob prežívania chvíle. Stúpanie sa vyrovnáva len na chvíľku, len aby nás vtiahlo hlbšie do lesa, tam, odkiaľ už nebude návratu. Nasleduje (krátky) ostrý výšvih, les sa otvára, stromy rozostupujú, z drobnej čistinky na sedielku vedie úzky chodník vpravo do lesa. Chmeľová, druhý najvyšší vrch Bielych Karpát – to je predsa povinnosť, to nemôžeme (v žiadnom prípade) vynechať.

Znova sa deriem vyššie, čoraz strmšie, ešte… – to už hádam nie, veď to je prudšie než Peterklín (ešteže sme už zvyknutí, inak by ma asi vyobšívali poza uši), ako sa tu vôbec udrží pôda, ako stromy? Šliapem po skalách, po skrútených koreňoch, pridŕžam sa kmeňov, tam kde nie sú aj vzduchu. Pot sa rinie z každého póru, svaly začínajú kričať, srdce bije až v krku, dych už dávno vyletel z hrude. Kedy tomu bude koniec…

No predsa na vrchole – vo výške 925 metrov. Je tam už plno, ďalší sa sem ešte tlačia. Čo tu však robí tá chatka? (Vraj slúži rádioamatérom, ďakujem google).

A výhľad? Úžasný, celý svet, polovica Slovenska nám leží pri nohách. Ak by nebolo tých stromov (to by sme museli vyliezť na vrchol antény) a skoro-vždy-prítomného oparu vidíme až… Malé Karpaty, Pálavu, Alpy, Nízke Tatry. Takto sa musíme uspokojiť s Javorinou, Inovcom, Vápečom, Strážovom či Kľakom. A desiatkami iných pomenovaných (Butkov…), nepomenovaných, známych (Vršatec…) i neznámych vrcholov mnohých pohorí. Nádhera. Odmena za neľahké (no správne) ranné rozhodovanie. Fotíme sa aj fotíme, či len s úžasom hľadíme do krajiny, snažíme sa uchovať tento krásny okamih, ten nádherný deň. Ale ako sa dostaneme dole?

Tak ako sme sem vyliezli, iná cesta dole nevedie (a padák nemáme). Opatrne však, pozor na každý krok, na každý pohyb, len sa nešmyknúť, zbytočne si neublížiť, škoda by bolo pokaziť si takýto vydarený výlet. Nakoniec sme sa šťastlivo dostali všetci do sedla, niekto skôr, niekto neskôr, nie sme však na pretekoch, dôležité sú iné hodnoty. Dole už vidíme parkovisko, skoro aj naše autá, ešte kúsok vydržme a máme to za sebou. Dobre zvolená trasa (vďaka Paľo) – ráno sme začali dole kopcom, dole kopcom aj končíme.

Áut ešte pribudlo, naši kamaráti cyklisti sú však už preč, boli (opäť raz) rýchlejší – nabudúce im musíme zobrať baterky. Nastal čas lúčenia. Poniektorí sa (správne) poberajú domov, iní podľahli mámeniu kávy, neďaleká terasa láka. Je však plná (vo vnútri sa z dobre známych dôvodov neobsluhuje), nakoniec sa ale akosi pomestíme. Potom však musíme sedieť na slnku zababušení v dekách a donekonečna čakať na horúci nápoj… – nebudeme však nad nimi lámať palicu, ešte im (raz) dáme (niekedy) šancu.

Končíme (už definitívne), sťa drobná stružka stekáme zo strmých svahov Vršatca, pri Ilave vtekáme do hučiaceho toku diaľnice, ako divá riava sa valíme nadol Považím. Jeden výlet je (úspešne) za nami, ďalší už (v duchu) chystáme. Bolo to naozaj výborné.

Dnes sa na Vršatci zišla naozaj bohatá spoločnosť turistov aj cyklistov (tých zorganizoval Igor Buc, bola to pekná minivýprava – ale iba v rozmeroch dnešného výletu, inak veľmi slušná účasť, patrí mu vďaka tiež za spísanie zážitkov, použil som ich v mojom texte). Ďakujem všetkým, ktorí sa rozhodli stráviť tento slnečný deň v prírode (dúfam, že na nikoho nezabudnem) – turistom: Vierka Gubiová, Anka Kučerová, Božka Ilavská, Hela Gurinová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Alica Binková, Daša Soubustová, Božka Golierová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Edita a Jozef Antaloví, Helen a Ľuboš Rosoví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Iveta a Jozef Saloví spolu s Janou Salovou a Martinou Šulíkovou, Juro Poláček, Vlado Trajlínek, Tono Gieci a kamarát Janči, Paľo Rapant Milan Mizera, Maroš Modrovský  – aj cyklistom: Igor Buc, Janko Ščibravý, Miro Šuga, Roman Miklošík, Dušan Surovčík, Paľo Herceg, Marián Kupčík.

Juro Golier

A čo som mal stále s tým levom? – pogooglite, nájdete.

Akcia Kráľova hoľa

Návrat na Kráľovu hoľu

11.9.- 12. 9.2021

Útle telo, drobný výhonok, neduživý mladý štep ušľachtilej révy (či len náhodný bezmenný výrastok) sa konečne uchytil na kamenistej pôde, v žiari dňa vztyčuje hlavu, naťahuje ruky k slnku, nohami sa zapiera do tmavej zeme. Údy mu drevenejú, menia sa na hrčovité korene, postupne sa zahrýzajú do tvrdej pôdy, prebíjajú čoraz nižšie, hlbšie, až tam dole, až k samému žriedlu bytia, snažia sa vydolovať životodarnú miazgu. Jemný dáždik máča listy, silný víchor surovo kmáše prútmi, prudký lejak podmýva pník, žeravý kotúč Slnka páli strapce plodov. On však stále žije. Maličký púčik, drobná bobuľka rastie, získava farbu, naberá vôňu (krajiny), dozrieva. Čoskoro nadíde chvíľa, keď sa premení na tekuté slnko, nápoj, kvalitu ktorého preverí až neúprosný čas (a vyberavý konzument). Čo nové a objavné sa (už) dá napísať o miestach, na ktoré sa opakovane každoročne vraciam, čo nečakané a pamätné možno (ešte) zažiť na akcii, ktorú pravidelne navštevujem, čo ma (už len) môže prekvapiť na ceste, na ktorej poznám (takmer) každý kameň či skrytý koreň?

Štvrtok sa najskôr (v práci) vlečie ako chromý kôň, potom cvála ako zdivený žrebec, tma nás (neželane) zastihuje znova už kúsok za Bystricou, opäť musím oči pučiť do nepreniknuteľnej tmy Horehronia, snažiť sa vidieť aj za zákrutu, bezpečne doviezť auto (a celú posádku) do cieľa, opäť nevidím nič z krásnej krajiny pod hrebeňmi Tatier (tých Nízkych). Možno zajtra…

Nakoniec sme dorazili v poriadku. Narýchlo sa (aspoň) telefonicky ohlásili ostatným kamarátom (tento rok sme rozhádzaní po celom Telgárte, bývalom Švermove), dali si neskorú (ale chutnú) večeru, nejaké to pivo (i kofolu), ubytovali sa, na rozlúčku (s večerom) šupli kapurkovu (2x, ako inak) a dobre sa naladili na ďalší deň. Veď zajtra…

…nás čaká Kráľova hoľa (sobota, 11.10.)

Prebúdzam sa do krásneho rána (plného prísľubov), narýchlo sa snažím uchmatnúť posledné zvyšky raňajok (tí žochári sú ako kobylky), čo najrýchlejšie vyraziť na štart (tuším, že dnes v tom nebudeme sami).

Po ceste sa kľukatí dlhá kolóna áut, stúpa do Šumiaca, to tu ešte nebolo, hádam celý svet sa dnes derie na Kráľovu hoľu. Len aby sme (kdesi) zaparkovali! Krúžim námestím, nazerám do voľných škár. Brzdím, miesto pri chodníku neďaleko hasičárne je našťastie (opäť) voľné. Vykladáme batožinu aj bicykle, ako šváby sa ihneď rozliezame po centre. Ten na registráciu, ten do obchodu, ten na kávičku, ten na pivo. Ten posledný má však smolu, krčmárka ma ženie preč už od pootvorených dverí, neviem, asi uzavretá spoločnosť (tu? hneď zrána?) – aj káva padne vhod, je výborná, nie… vynikajúca, skvostná (tá sadla!).

Ešte čakáme cyklistov, ťahajú to po značke cez osadu, lesom i lúkami (čo už zabudli? čo sa nepoučili?), cestou i necestou, meškajú. Dnes sa nám tu pod nohami motá akosi priveľa ľudí, dokonca autobusy, správa sa šíri rýchlosťou blesku, klebeta vibruje ovzduším, na hore budeme mať spoločnosť. Hora za to však nemôže… Konečne sme všetci pokope, začíname. Pešo ideme dnes len dvaja – ja a moja spolucestujúca, ostatní sa hotujú otestovať svoju silu a vytrvalosť na bicykloch.

Už to poznám (skoro) naspamäť – za poslednou chalupou uhnúť vpravo do lesa, krátkym výšvihom prekrižovať štrkovú (cyklo)cestu, po značke pomedzi stromy ostro hore (krížovou cestou budeme zostupovať). Potom kúsok lúčkou, len okrajom šmrncnúť cestu a rozhliadnuť sa zo Skaličky (nie, je tam (ako vždy) plno), poobdivovať odkvitnuté byle vŕbovky, znovu prekrížiť zvážnicu (niektorí už svoje bicykle tlačia), potešiť sa prvým výhľadom na vrchol, opäť sa ponoriť do lesa, plávať jeho modrozelenou hlbinou, vynoriť sa až kúsok pod chatou. Tam už čakajú naši…

Dnes sa mi ide akosi dobre, ľahko, bezstarostne, keby som chcel tak na vrchol vybehnem… Jediným skokom, ihneď, zaraz, ako mladý kamzík, no… – nechcem. Dnes mám predsa času dosť, dnes sa nikam neponáhľam, nemusím dokazovať nič sebe ani okoliu, dnes si to chcem len užívať.

A tak si užívam. Krok po kroku kúzelnú horu. Dúšok po dúšku chutné pivo. Vetu po vete výbornú náladu. Minútu po minúte krásny deň, nádherné počasie, skvostné výhľady. Je to naozaj paráda.

Na chate sme sa chvíľu zdržali, pivo chutilo, rozhovor s kamarátmi (tiež) osviežil. Prichádzajú postupne, sú rozťahaní po celej dĺžke hory, ale ide sa im (zatiaľ) vraj výborne. Čas pri rozhovore letí ako šialený, len sa zohneš do batoha – a minúta je preč, otočíš sa k susedovi – ručička hodín poskočí po ciferníku o riadny kus ďalej, dáš si ešte jedno (však si aj vysmädol) – polhodinka je len jedno krátke mihnutie oka. Treba sa rozlúčiť, veď onedlho sa (opäť) vidíme – tam hore, pod vysielačom.

Pokračujeme, opúšťame prívetivú náruč lesa, oázu ticha a pokoja (dnes to nie je úplne pravda, dnes sa davy návštevníkov štverajú hore-dole ako mravce, ako na Václaváku, ako na Morskom oku…). Ďalej sa rozprestiera už len kráľovstvo húževnatých tráv a pyšných skál. A hrdých vládcov oblohy.

Hora sa dnes kúpe v žiarivom blankyte nebies, azúrový príliv dopoludnia zľahka obmýva jej tyrkysové brehy, zlatistý kotúč Slnka zvysoka presvecuje skryté úžľabiny útesov. Aký to rozdiel voči minulosti! Dňu, keď vrchol halil hustý závoj mrakov, silný vietor vytrhával slová od úst, jeho mrazivý dych sa zarezával hlboko do tela. Dňu, keď chladné čipky námrazy obaľovali všetko navôkol, nedokončené vety padali na zem ako iskrivý poprašok, prsty strácali cit v chladivom nápore (ešte stále) jesenného dňa.

Užime si tento dnešný výstup, možnosť kráčať len tak naľahko, v tričku, bez nutnosti prekrikovať búrlivú vravu víchrice, v pohode sa rozhliadať do okolia, obdivovať ďaleké (i blízke) scenérie.

A tak si to užívam.

Už sme za skalným prahom, stáčame sa vľavo, už len kúsok, vysokej špičky vysielača sa už môžem (takmer) dotknúť, už počuť veselú vravu na vrchole, už nás tam čakajú…

…a vítajú chlebom a soľou (či šmalcom a kalíškom pálenky), dobre sa na nás pripravili (!), na takéto počasie, na takéto privítanie sme neboli privyknutí. Je to však určite pre nás (kvôli nám)? Aká skupina ľudí (v rovnakých bielych tričkách) to obďaleč postáva, čo za rituály tam vykonávajú?

Na každom šprochu je pravdy trochu, šumy spod hory sa pretavili do živej skutočnosti. Občan Peter P., poslanec, ktorý na dlhej púti neprehľadným trasoviskom modernej politiky postupne stratil smer, aby náhle objavil svoj hlas, sa práve dnes vybral na túru. Sem, na Kráľovu hoľu. A s ním aj zopár priaznivcov, aj občerstvenie (pre náhodných okoloidúcich) doniesli. Prečo sa neponúknuť, prečo neprehodiť pár slov? … väčšina zúčastnených nepohrdne ponúknutou príležitosťou…

Z výšky na dianie dohliada nalietavajúci dron, z diaľky zas prekrásna hradba hôr, Tatier, tých Vysokých. Dnes ich vidím ako na dlani, inokedy som ich len tušil v sivom opare mrakov či som si ich existenciu vsugerúval za mrazivou hradbou bielej hmly. A teším sa z ich existencie, z nádhery, ktorú nám dnes pripravila príroda, z krásneho dňa, oddychu, pokoja, pohody. Len keby…

No poďme mi radšej dole, veď túra sa končí až po zostupe, deň po večeri. Postupne, krok po kroku, kameň po kameni schádzame z hory. Aj to ide dnes akosi ľahšie, ani na chate sa nepotrebujem zastaviť (aj tak je tam plno, aj tak si už nemôžem dať pivo). Dám si aspoň guláš (v cieli), či fazuľovicu, či čo to  vlastne je – je to ale dobré.

Okrem neho nás tam čaká aj milá spoločenská udalosť – krst Turistického atlasu z dielne organizátora, to predsa nemôžeme vynechať, za srdečné prijatie, pohostenie a príjemnú akciu sa patrí poďakovať aspoň takto (a jeden aj kúpiť, nech z nás majú aj aký-taký chosen).

Dole sú už aj všetci cyklisti, spokojní, len trochu unavení, zdraví, len trochu pooškieraní (poniektorí, našťastie nie vážne – ten zjazd po štrku je skutočne vražda). Ešte sa na chvíľku presunieme do kaviarne (tá káva ráno bola úžasná, výborná je aj teraz), pokecáme, pobudneme chvíľku spolu, veď sme predsa roztratení po celom Telgárte (bývalom Švermove). Na múzeum (zvoncov) nakoniec zas nezostal čas. Teda nabudúce, musím sa vrátiť i o rok.

Ešte aspoň chvíľku posedíme pospolu (len tak zo dve pivká) aj na terase nášho penziónu, máme si čo povedať, pošpásovať (hlavne dnes – tá návšteva z vrcholu poskytuje nekonečné množstvo námetov), dohodnúť na zajtrajšom programe. Potom nasleduje rozchod na ubytovanie a  rituál na ukončenie dňa sa môže zopakovať – večera, nejaké to pivo (i kofola), posedenie, udalosti dňa treba nenásilne, pekne pomaly pretaviť na spomienky. Veď dnes sme sa (opäť raz) popasovali s horou – nie, v skutočnosti len s vlastnou ľahostajnosťou a pohodlnosťou, so sebou samými. Hora – tá je predsa nad vecou.

No a na rozlúčku príde čas aj na kapurkovu (2x, ako inak), treba sa predsa dobre naladiť na ďalší deň. Veď zajtra…

…nás čaká Muráň a cesta domov (nedeľa, 12.10.)

Budím sa do ďalšieho krásneho rána (škoda odísť), vybieham na raňajky, snažím sa uchmatnúť aspoň čosi z pultu (tým kobylkám žochárskym stále chutí), rýchle sa pobaliť (len nič nezabudnúť), rozlúčiť s domácimi (o rok opäť). Vyraziť na cestu domov (ale ešte predtým sa trochu prejsť).

Cyklistov čaká krátky okruh zo sedla Javorinka, my dvaja pešiaci sa presúvame do Muráňa. Ak všetko pôjde dobre, stretneme sa na hrade.

Auto nechávame na námestí, ešte stíhame nakúpiť chýrne buchty. Chýr neklame, sú chutné, dodávajú energiu, v tom stupáku ju veru budeme potrebovať. A tak šliapeme ostrým stúpaním hustým lesom, dvaja pútnici na tento deň, mnohé predchádzajúce i tie ďalšie (veru, už čosi vyše tridsať rokov). Netreba veľa slov, (skoro) všetko už bolo vypovedané, veľa bolo prežité. A tak šliapeme hustým lesom, ostrým stúpaním, avšak príjemné letné predpoludnie nám umožňuje prežívať chvíle bezstarostnej pohody, bezprostrednej radosti, pokoja, uvoľnenia mysle, slobody. To nie je deň, keď krutá meluzína fičí nad vrcholcami stromov, láme konáre, nedopočuté vety unáša ďaleko do hĺbky Muránskej planiny. Dnes je to úplná rozprávka, len my (a zopár ďalších návštevníkov), hlboká hora, vysoký kopec a rozľahlý hrad. A tak šliapeme…

Kde nieto výhľadov je viac miesta pre myšlienky a pocity. Krásu okamžiku tak prežívam viac vnútorne, nie navonok, intenzita zážitku je však rovnako silná. K tomu som sa ale musel prechodiť (či dozrieť), postupne dospieť k poznaniu. Túra sa nemusí merať len kilometrami a metrami, tepmi či poradím na Strava segmente (i keď aj tieto hodnoty potešia), jej podstata leží kdesi úplne inde. Dôležitý je zážitok. Spomienka, odkaz, pocit. Nevysloviteľný, neuchopiteľný, neopísateľný, nehmatateľný, iracionálny. Trvalý (pokiaľ slúži pamäť, možno však aj dlhšie).

A tak šliapem… krok za krokom, hlbokým nádychom nasávam krásu okamžiku, prudkým výdychom dostávam zo seba aj posledný zvyšok ťažoby, rakoviny mysle (ihneď sa rozplýva v krajine ako mrak neviditeľných drobných čiernych mušiek). Spomínam. Na tých niekoľko dní stanovačky spred mnohých rokov (z Veľkej lúky sme touto cestou zbehli každý večer do dediny na pivo a kávu). Premietam v mysli obrazy (malého stáda drobných koníkov pasúcich sa na šírej pláni). Cyklisti ich možno zazrú aj dnes…

Všetko raz končí, stúpanie sa zmierňuje, les redne, priestor sa otvára. Pri chate parkujú známe bicykle, skôr než si stihneme objednať niečo na osvieženie sa z hradu sa vracajú aj známe tváre. Cyklisti sú už (samozrejme) tu.

Naposledy (na tejto akcii) posedíme, porozprávame, zasmejeme sa. Paľo, Fero a Miro už pôjdu svojou cestou, s ostatnými sa ešte stretneme dole. My však  musíme (aspoň na chvíľu) vybehnúť hore na hrad, poobdivovať majstrovstvo starých staviteľov, rozhliadnuť sa z hradieb.

Nádhera, prekrásna krajina nás obklopuje zo všetkých strán, roztrúsené ľudské sídla ležia hlboko pod našimi nohami. Predná hora (tam radšej nikdy neskončiť), Kráľova hoľa (tam sa kedykoľvek vrátiť), tabuľa Muránskej planiny (tam niekedy nazrieť). Týchto výhľadov sa nedá nasýtiť, tej krásy sa nemožno nabažiť. Napĺňa zrak i myseľ, znásobuje vnútorné zážitky. Len s  námahou sa od nej odtŕhame, len so sebazaprením sa nútime k odchodu. Čas je však neúprosný pán aj na tomto mieste.

Zostupujeme po tej istej ceste, objavujeme predtým nepoznané detaily, tešíme sa z nových zážitkov. Príroda sa neopakuje, čas a miesto dokážu predsa vyčariť nekonečné množstvo variácií, nespočítateľný rad zážitkov.

Zvyšok výpravy už na nás čaká na terase penziónu (bicykle sú predsa len rýchlejšie ako nohy), v pokoji dopĺňame stratené tekutiny, maškrtíme na dobrej kávičke. Len buchty už došli… Lúčime sa s krásnym krajom, s vydareným víkendom. O rok sa (snáď) opäť stretneme.

Okolnosti spôsobili, že naša skromná jesenná výprava na Horehronie nemala tento rok jeden základný tábor, boli sme rozhádzaní po celom Telgárte, tam, kde sa (ešte) podarilo zohnať voľnú izbu. Účastníci sa hlásili po etapách, mnoho iných návštevníkov sa tiež snažilo uchmatnúť voľný víkend počas divného obdobia, inokedy pokojná obec kypela životom. Nám to nakoniec príliš nevadilo, verím, že každý si odniesol z pobytu nezabudnuteľné zážitky. Ďakujem za perfektné chvíle všetkým, ktorí sa tento rok vybrali navštíviť jej Veličenstvo Kráľovu hoľu a jej rozľahlé panstvo: cyklisti Elén a Ľuboš Rosoví, Kamilka a Peťo Julínyoví, Janči Budoš, Roman Miklošík, Paľo Herceg, Miro Šuga, Feri Martinus a dvaja turisti Božka a

Juro Golier