Akcia Jašter

10.4.2022

Akcie sa zúčastnili: I. Naništa, B. Ilavská, J. Golier, B. Golierová, J. Chudý, J. Ščibravý, A. Kučerová, Ľ. Kraic, E. Kraicová, E. Riečičiarová, D. Surovčík, J.Poláček, Ľ. Rosa, M. Nižnanský, V. Putera, J. Baránek, J. Lukačovičová, Š. Krištof, R. Miklošík, V. Trajlinek, D. Kováč, M. Valovičová, P. Vrábel, Peter Vrábel (syn), A. Babulík, S. Macháčová, A. Vyskočil, D. Fáziková, D. Ješko, S. Macejka, P. Julíny, V. Gubiová, A. Gieci, M. Kupčík, J. Budoš, M. Babišík, dievčenská partia z Piešťan z KST Bezovec. V. Mikesková a kol. V TT pri Relaxe prišiel Dodo Benedikovič s vlčiakom.

Po zimnom cyklistickom pôste sa v nedeľu 10.4. stretáme pred Relaxom v dresoch a na bicykloch pripravení zdolať tradičnú trasu na Jašter v Hlohovci. V TT je nás spolu 18. Po štartovej fotografii sa cyklochodníkom presúvame na Kopánku. Ráno bolo slnečno a teplota vzduchu cca 3°C. Cesta za letiskom ubiehala plynule aj napriek zvlnenému profilu.

Prvú krátku prestávku máme pri letisku na vydýchanie a zoradenie sa. Na výjazde z Malženíc nás postupne dobiehajú J.Ščibravý a I.Naništa. Ďalšiu pauzu máme v Trakoviciach za semaforom (cestári práve opravujú ½ vozovky v smere na HC). Pauzu v miestom pohostinstve nedávame – je tiež v rekonštrukcii.. O chvíľu opäť pokračujeme v jazde. Míňame most cez D1 a okolo liehovaru v Leopoldove smerujeme krajom Šulekova na most do Hlohovca.

Tentoraz ideme okolo Tesca na železničný most lebo starý hlavný most začali nedávno opravovať. Príjemné občerstvenie pripravila pre TT skupinu Vierka Gubiová. Jej mama nedávno oslávila pekné životné jubileum. Krátko sa zastavíme a pozdravíme otca aj jubilantku u nej doma. Krátko po 12 hodine sa už spolu so skupinou od Piešťan stretávame na Jašteri.

Počasie sa postupne začína vylepšovať. Mraky na oblohe sa trhajú a presvitá jarné slniečko. Viecha Jašter nás víta svojou dobrou kuchyňou a príjemným posedením v blízkosti vinohradu. Dopĺňame energiu aj tekutiny. Z ponuky jedál je čo vybrať.

Niektorí volíme tradičnú kapustnicu – chutí výborne. Zablahoželáme ešte Jurajovi Poláčekovi k „okrúhlim“ narodeninám. Miriam a Pavol prišli na otvorenie sezóny aj s nádejným cykloturistom (nástupcom) malým synom Peťkom.

V debatách už plánujeme a dohadujeme účasť na Okolo Tatier, NZC Trenčín, aj iné cykloakcie v roku 2022. Najviac administratívnej práce na akcii má tradične hospodárka klubu. Božka Ilavská vyberá čl. príspevky a rozdeľuje známky do preukazov SCK. Trocha to komplikuje fakt že je to za obdobie r.2021, r.2022…ale vždy sa dá všetko doriešiť ak je chuť, vôľa a trpezlivosť.

Počasie troška znížilo účasť na tejto úvodnej akcie cyklosezóny 2022. Juraj a Božka zvolili ešte pešiu formu turistiky v okolí Jaštera. Príroda sa už „obliekla“ do krásneho zeleného a kvetinového šatu. Tradične prišla podporiť cyklojazdu aj dievčenská partia z Piešťan z KST Bezovec. (V. Mikesková a kol.). Spolu sme v prezenčke narátali 38 účastníkov cyklovýjazdu.

Po rozlúčkovej fotografii na dvore Jaštera sa pomaly poberáme na cestu domov. Pre zmenu ideme okolo štrkového jazera a ulicami HC na hrádzu Váhu. Tu ešte dokončíme debaty a delíme sa na 2 skupiny. Konštatujeme, že by bolo fajn keby asfaltový koberec pokračoval aj ďalej hore Váhom smerom na Piešťany (nielen do Hlohovca).

Domov smerujeme po tradičnej trase cez žel.most – na Šulekovo – Dolné Zelenice – Zavar – Modranku. V Zavare je tradičná zastávka v cukrárni na prvú jarnú zmrzlinu alebo kávu. V Modranke si dáme s Ľubošom niečo na zahriatie skrehnutých „údov“ na rozlúčku a utekáme domov.

Tešíme sa na ďalšie akcie z kalendára MKCK 2022.

zapísal: Igor Naništa

Akcia Pralesy Malých Karpát

3.4.2022

Akcie sa zúčastnili: M. Modrovský, V. Naď, A. Hollý, M. a G. Mizeroví, D. Soubustová, J. a B. Golieroví, J. Lukačovičová, G. Kušnierová, Ľ. a E. Kraicoví, J. Poláček, A. Kučerová, A. Križanová, B. Polocík a P. Rapant.

Pôvodne to mala byť už jarná túra, no príroda sa rozhodla inak. V noci na nedeľu posypala už pomaly zakvitnuté Malé Karpaty bielym snehovým popraškom. Takže pekne zimne poobliekaní a vystrojení sa stretávame v Rohožníku na parkovisku pred miestnym Tescom.

Dnes nás čaká nevšedná túra – potulky po pralesnom systéme v podhorí Vysokej. Tomuto pralesnému systému dominujú tri kopce: Zámok, Bučková a Janková.  Celkom slušne ich dopĺňa pásmo skaliek Tri stodôlky. No, cieľ teda bohatý, načo otáľať, poďme na trasu.

No, ale náš ranný štartovný rituál treba dodržať: niečo na zohriatie zvnútra, otvárajú sa prvé krabičky s dobrotami a nakoniec štartovné foto. Krátko po pol deviatej však už odkrajujeme prvé metre po uliciach Rohožníka.

Za dedinou križujeme železničnú trať Zohor – Plavecký Mikuláš. Osobná doprava bola na nej ukončená v roku 2003. Od roku 2017 tu sezónne od apríla do októbra premávajú vždy v sobotu  a v nedeľu dva páry vlakov. Dnes je tu teda pusto, môžeme cez ňu pokojne prejsť.

Jemne zasnežená cestička nás popri Rohožníckom potoku privedie ku Kaplnke sv. Rozálie. Za ňou už vchádzame do lesa. Asfaltová cestička nás asi po kilometri privedie k zrúcanine starej Hájovne Baďura.

Keď v roku 1892 dal gróf Palffy vybudovať železničnú trať Rohožník – Malacky – Hlboké, časť z nej viedla v úseku: Hájovňa Baďura – lovecký zámoček Vývrat – Hubálová. Dnes za zrúcaninou horárne Baďura možno ešte vidieť podpery mosta cez Rohožnícky potok.

Naša cesta pokračuje ďalej. Miernym stúpaním prichádzame ku skalnému masívu, ktorému domáci hovoria Tri stodůlky. Skalný masív sa tiahne prerušovane až ku Kuchynskému hradu. Táto časť je veľmi fotogenická, čo neunikne pozornosti našich fotoaparátov.

Stúpame stále vyššie, čo sa prejaví na „bielosti“ krajiny. Dostávame sa priamo pod hrebeň Vysokej. Na križovatke ciest opúšťame zvážnicu obchádzajúcu tento masív a smerujeme pod úpätie prvého kopca dnešnej pralesnej ponuky – pod kopec Zámok. Opäť prekračujeme  skalnaté Tri stodůlky.

Tu nás dobieha cyklista. Je to náš Janči. Ide od Častej. Terén je ťažký, dobre mu padne, keď si s nami oddýchne. No a my máme v pláne malú zastávku na posilnenie pred prvým stúpaním na kopec. Zastavujeme pri malom poľovníckom posede. V ponuke je okrem iného aj niečo na zahriatie, dobroty od našich gazdiniek a Vlado varí kávu. Lepšie si to Janči ani nemohol naplánovať.

Dalo by sa debatovať dlho, ale treba už ísť ďalej. Janči ide svojou cestou a my sa chystáme pokoriť kopec Zámok. Stúpanie naň je pomerne prudké, ale našťastie nie dlhé. No a hore nás čaká zaslúžená odmena. Začína sa práve prvé dejstvo dnešnej prírodnej trilógie.

Je tu pomerne riedky stromový porast, ale samotne stromy nám úplne vyrazia dych. Sú všelijako poskrúcané do priam umeleckých tvarov. Ako v nejakej romantickej rozprávke z našich detských čias. Všetci sme očarení, všetci fotíme, všetci chceme toho absorbovať čo najviac. Z druhej strany na nás už máva druhý dnešný favorit – kopec Bučková. Ani sa nám moc nechce ísť odtiaľto, ale treba pokračovať.

A dobre robíme. Zídeme opatrne dolu, kúsok prejdeme po zvážnici a sme pod úpätím Bučkovej. Začíname stúpať. Sprvu to vyzerá, že to bude riadny záber, ale napodiv to rýchlo ubieha. Využívame prte, ktoré tu vyšliapala zver. Ale čo nás čaká onedlho, nás takmer posadí na zadok. Neskutočný koncert stromovej ríše nemá konca kraja. Je tu úplne celkom iný svet ako dolu v údolí. Malá skupinka briez je pomiešaná divotvornými dubmi. Miestami to tu pripomína olivovníkové háje v Stredomorí. Aj slniečko sa prišlo pozrieť na túto nevšednú krásu a ožiarilo kopec a nás pri tom kochaní trochu aj zohrialo.

Máme výhľady Na Vysokú, Zámok a v diaľke je vidno romantický Plavecký hrad s Pohanskou. Zase sa nám nechce ísť, ale treba pokračovať.

A dobre robíme. Síce trochu stratíme výšku, ale následné stúpanie, hlavne jeho záver a následná panoráma blížiaceho vrcholu je neskutočná. Posledná Janková ničím nezaostáva za svojimi dvomi predchodcami. Ako bonus tu máme ešte húpačku, ktorú naše baby aj využijú a veľké stádo jeleníc, ktoré si to „štrádovali“ len kúsok od nás. To chce nejaký kalištek navyše. Kto môže, ten si uctí túto chvíľu.

Schádzame dolu do doliny na zvážnicu. Táto nás dovedie na malú lúku, kde sa pripájame na asfaltku vedúcu z Vývratu na Baďuru. Dlho sa na nej nezdržíme, odbočujeme doľava. Zakrátko prichádzame k horárni Dávid. Svojho času to mohol byť významný objekt, pretože budova na lesné podmienky je pomerne veľká. Teraz je to značne schátralá búda, ktorej pravdepodobne hrozí totálny zánik.

Naším ďalším cieľom je Bosorský vŕšok. Je to celkom nenápadná vyvýšenina nám ale oznamujúca, že sme už na rovine a že sa už pomaly blížime do cieľa.

Ku dedine sa dostávame cez lúky, ktorým dominuje Kaplnka sv. Urbana. Bohužiaľ je úplne prázdna. Tak aspoň jedno foto a poďme už do dediny.

Sme v cieli. Sme plní dojmov.

Na záver ma napadá jedna stará múdrosť, v ktorej sa hovorí. „že najkrajší bozk je ten, ktorý práve dostávaš, najkrajšia pieseň je tá, ktorú si sám zaspievaš a najkrajší príbeh je ten, ktorý práve prežívaš.“

A jeden taký krásny príbeh zažila skupinka 17 turistov, ktorí spoznávali krásu pralesov Malých Karpát.

Ľuboš Kraic

Akcia Čutorov pochod

sobota 26.3.2022

 Chceš sa vrátiť v čase?
Poď zašliapať si s nami zase.
Otvára sa brána našich duší,
každý asi tuší,
že nám srdce búši.
Chodiť tíško po tých vŕškoch,
to nám asi sluší.

(z pozvánky T.O. Stratená stopa)

Ešte sa (v duchu) plahočím kdesi pod Veľkým Lopeníkom, neviem sa vyhrabať z nekonečného príbehu tamojšieho putovania a už aby som rozmýšľal nad tým ďalším, v ruke (obrazne) obraciam pozvánku na blížiaci sa víkend, písmenko po písmenku lúskam (na obrazovke počítača) jej slová. Konečne! Dva roky nám tá žltá pliaga nedovolila stretnúť sa pod stenou Čertovho žľabu, bránila zaspomínať na kamarátov, ktorí sa navždy stratili v kľukatých úžľabinách času, už pridlho nám nebolo dopriate spoznávať neznáme zákutia škarbáckych lesov. Cez Všivavec do Čertovho žľabu… chalani z TO Stratená stopa majú naozaj bezbrehú fantáziu!

Veď koho by to vôbec napadlo… Všivavec, len taký škrapeľ na ceste vedúcej podhorím Karpát, terénna nerovnosť, vlnka, porucha systému, robí však česť svojmu menu, zavadzia, moce sa do reťaze, škrípe v pedáloch (a praští v kolenách), hnusí život každému cyklistovi (také nič a idem dušu vypustiť, ledva prepletám nohami, hádam nezosadnem!?!), iba taký všivavec… Všivavec, 256 metrov, krpál, čo už tam len môžeme vidieť, čo môžeme nájsť, koho&čo stretnúť (iba ak nejakého ducha), to určite vymysleli len tak, natruc, zo žartu, aby sme sa prešli, aby sme neboli privčas v Čertovom žľabe…

Priveľmi skoré ráno (ešte o pol hodinu skôr než obyčajne!), prvý lúč slnka skĺzol po hrane kríža na okraji malej dedinky kdesi na úpätí hôr, v drôtoch vinnej révy začína znieť svieža ranná pieseň prebúdzajúcej sa jari, z prázdneho autobusu vystupuje jediný cestujúci (je tu vôbec správne? nervózne telefonuje kamarátom), čaká kto (či vôbec niekto) príde. Minúty nezadržateľne&vytrvalo prekvapkávajú úzkym hrdlom okamžiku, malé parkovisko sa postupne zapĺňa – MA, PN, TT, BT, vzduch dýcha arómou klinčekov i ostrým duchom vody života a spieva zvonivými tónmi smiechu a dobrej nálady. Stretli sa kamaráti, chystajú sa na dlhé putovanie. Hľadať v prachu ciest otlačky svojich dávno zošliapaných podošiev, stupaje minulých krokov. Nájsť vlastnú stopu v krajine mladosti. Spomínať.

Tak teda poďme. Neveľká skupina sa dáva pomaly do pohybu, prekračuje sivú hradskú, Rubikon svojho dnešného putovania, narúša hranicu polí a hájov, už niet cesty späť. Ide sa však dobre, dlho nezapršalo, zem je suchá, tvrdá ako kameň. Rozľahlá pláň ihneď pohlcuje myseľ, spev vtáka vysoko na oblohe napĺňa srdce. Krásny deň sa odvíja pod nohami, len pokoj, voľnosť, sloboda… Dnes ma tie pocity prepadli akosi skoro, pre tieto chvíle víkend čo víkend premáham lenivosť (a nechuť vstávať), pre tieto okamihy žijem. Z diaľky vystupuje nezreteľná silueta známeho zámku, uprostred pláne priťahuje zrak (a kroky) výrazný solitér, stará hruška, k nej tesne primknutý posed, to predsa stojí za trochu námahy.

Nesmelá jar sa zatiaľ nederie z koreňa stromu, nenalieva drobné púčiky, mlčí bezlistá koruna. Do ticha vlahého sobotného rána sa však nástojčivo mieša šepot Hôr: „Vítam ťa, tak si sa vrátil?“ „Pozri sem, na mňa upri svoj zrak“ „Nie, na mňa, som predsa tu, pamätáš…“ „A čo ja, už si zabudol?“ „Nevďačník!“ Krásne úboče! Zrak blúdi od jednej k druhej, pohľad kĺže po línii vrcholov… Čierna skala, Polámané, Starý Plášť, Klokoč, Roštún navonok jeden súvislý pás, akoby jediný kompaktný masív, v hĺbke pod ním nenápadná vieska, Lošonec, tam sme pred chvíľou začínali, tam sa (dúfam) večer vrátime…

Čas tak rýchlo letí, ani cigaretu si nestihneš pripáliť… štveráme sa hore akýmsi valom, most, z ktorého zostali len kamenné základy, preskakujeme potôčik Smutná, násyp sa stáča, pokračuje hlbšie do húštin. Aj tu kedysi viedla trať lesnej železnice, tadiaľto sa starý dýchavičný rušeň pachtil až kamsi pod Poraj. Chodník sa krúti popri hlbokej brázde (i neveľká bystrinka si dokáže vydobyť svoj priestor k životu), pod krásnou strechou utkanou z vtáčích trilkov kráčame stále ďalej, čoraz vyššie. Príjemný lesík, stačí len pár krokov a šíra lúka, úzka remízka či rozľahlé pole sú zabudnuté, stratili sa v neznámych záhyboch pamäti, ich odkaz sa však ozýva v každom pravidelnom sťahu svalu zvaného srdce.

Už počujeme zvuky áut, križujeme cestu, sponad horizont vykúka vrchol kostolnej veže, priesek sa rozširuje, priestor otvára, na tvár čoraz intenzívnejšie dobiedzajú slnečné lúče (je naozaj teplo), to chce krátky oddych, občerstvenie, je načase potešiť sa neznámymi pohľadmi na známe miesta. Dubník, pekná rozložitá homoľa, obďaleč sa spoza viníc (Modrý Portugal?) vynára tajomný komplex kláštorných budov, vedľa dedinka – Horné Orešany máme ako na dlani. Krásne je u nás, v Malých Karpatoch! Sme veselí, sme žízniví (po zážitkoch), je nám (tak) dobre…

Pár minút ubehlo rýchlejšie než jediné žmurknutie oka, už opäť kráčame lesom, posúvame sa časom, plávame priestorom. Maličký kaňon, z vrchu vysokých skál sa do diaľky rozhliada akási bledá tvár, pod obrovskou borovicou posedáva (či postáva) pri (vyhasnutom) ohnisku skupinka postáv, obdivujú kolmé steny skalného kotla. Nie, to sa len starý malý kameňolom priplietol pod nohy náhodných okoloidúcich (dobre to tí chalani vymysleli!). A to ešte nie je všetkému koniec.

Státisíce mravcov pobiehajú vlastnými cestičkami, množstvo úhľadných kôp ihličia a zeminy sa rozkladá po oboch stranách úzkeho chodníka, hrdé veľhory i pyšné mrakodrapy v jedinej stavbe, veľkomestá či zložité štátne útvary početného národa drobných obyvateľov lesných húštin. Posed z prútia na okraji nenápadnej úžľabinky, len pár krokov vedľa chodníka, ľahko by si ho prešiel bez povšimnutia, nikdy sa nedozvedel o jeho existencii. Vajcovka, sírovodíkový prameň skrytý pod poklopom betónovej skruže (a hrubou škrupinou minerálov) hneď vedľa potoka, odvahu opáčiť chuť jeho vody však nenaberieš. A všadeprítomná vôňa medvedieho cesnaku.

Všivavec, aký zaujímavý kopček plytko vybiehajúci z úbočia Karpát. Všivavec, aké pekné miesto objavili kamaráti trampi, aké nečakané prekvapenie pripravili hneď na úvod dnešného putovania. Verím, že tu nie som naposledy, verím, že sa sem ešte niekedy vrátim. Prejdem sa po násype starej železnice, započúvam do klepotu podvalov, navštívim osamelú hrušku, privoniam k jej zrelým plodom, posadím sa pod skalný zráz, zrakom pohladím steny lomu. Započúvam sa do tichého spevu vinohradov. Všivavec…

Znova (tentokrát po improvizovanom moste z drevených paliet) prechádzame cez potôčik Smutná, pod nohami sa nám odvíja šíre pole. Je sucho, rastlinky zatiaľ len nesmelo vykúkajú spod spečenej zeme, kráčame priamo krížom cez roľu. Krok po kroku sa blížime k Smoleniciam, ich časti Smolenická Nová Ves, po našom Neštich. Havranica, Záruby, Čelo, Driny, Čierna skala – na sietnici oka sa vykresľuje dôverne známa silueta Hôr, do duše sa nezmazateľne otláča ich obraz. Stále rovnaké a predsa vždy iné. Nálada je ako vždy výborná, bavíme sa pohľadom na stádo sŕn, ako zdivené letia okolo (nás sa však báť nemusia).

Uličky civilizácie len narýchlo prebehneme (to nie sú skromné domčeky kdesi na periférii malej dedinky, to sú paláce!) a už sa pechoríme hore nekonečným pásom schodov (každý z nich je iný), driapeme sa nahor, k (už) dobre známej kaplnke Karmelskej Panny Márie (vo vinohradoch) nad Neštichom. O tomto mieste som písal v minulosti, nie sme tu prvýkrát, nič nového tu už teda asi neobjavím. Ale vždy padne vhod zastaviť sa, chvíľku si oddýchnuť v tieni stromov, na minútku sa zamyslieť, posilniť (nielen telo), pripraviť sa na ďalšie putovanie. Veď o chvíľu nás čaká seriózny výstup, popod Driny (kopec) vystúpime nad Driny (jaskyňu) a potom ešte vyššie. Do Čertovho žľabu. (čas letí, čas chváta, len či to stihneme…)

S Braňom sme sa kúsok zamotali, ten jedovatý pazúr pracovných povinností dosiahol až sem, máme čo dobiehať. Zo začiatku takmer po rovine, chodník sa zdvíha až za vodným zdrojom. Ostatní nás už čakajú pri ohnisku pod Stromom mŕtvych zvierat (to som si vymyslel práve teraz) – neďaleko som prechádzal už viackrát, na tomto mieste som však prvý raz.

A potom sa štveráme čoraz vyššie a vyššie. Nepomenovaný vrchol (možno vojenskú pozorovateľňu, možno strelecké hniezdo, na týchto miestach sa bojovalo, mrazivá ruka doby nečakane siahla vysoko do týchto hôr) len obiehame a spomíname iba jedinou vetou (čas tlačí, čas nepočká), úzkymi chodníkmi (ľudí či zvierat?) sa snažíme čo najskôr predrať k prístrešku pod Zavesenou. To stúpanie nás ale riadne porozťahovalo! Rozvláčilo nás po celom svahu, musíme sa (občas) počkať, nechceme tu predsa nikoho zabudnúť, nechať stratenú dušu navždy blúdiť hlbokými lesmi.

Aspoň chvíľku príjemne posedíme pod Zavesenou (už to aj tak nedobehneme), niekoľkí ešte odskočíme na vyhliadku nad jaskyňou Driny, pohľad odtiaľ je úžasný. Dovnútra jaskyne nakukneme len jedným očkom cez zavretý poklop vstupu objaviteľov, priveľmi sa nemotáme, ostatní sú už určite ďaleko. Svižne prepletáme nohami, snažíme sa dohnať nedobehnuteľné, riadne nám veru ušli. Po značkách i dobre známych cestičkách prekľučkujeme nad Vlčiareň, pred nami sa týči hrebeň Čela a Veterlínu, dnes súčasť prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska, tu dole to však pripomína Armageddon. Rúbe sa, ej rúbe, v tých našich lesoch…

Našťastie to nie je ďaleko, krátky (odlesnený) travez zhltneme ako malinu a čoskoro sa ponárame do tieňa lesa, obklopuje nás ostrá aróma medvedieho cesnaku, neklamný znak, že Čertov žľab máme na dosah. Už počujeme šum veselých rozhovorov, rozoznávame siluety postáv, vidíme známe tváre, zdravíme sa, vítame, sme na mieste, stihli sme to (i keď meškáme). Hoci by sa už nepatrilo (auto čaká), kamarátov nemožno odmietnuť. Aj masný chleba s cibulou je výborný, Vladova káva tiež, rôzne maškrty… zas som sa prežral, tie naše turistiky!

Našťastie si slovo berú trampi, začínajú hrať gitary, treba si pripomenúť Čutoru aj všetkých kamarátov. Náhodní okoloidúci sa neveriacky prizerajú, nevedia o čo ide, kam sa to vlastne dostali. Niekto sa na chvíľku pristaví, prihovorí, prehodí slovko-dve, iný len urputne hľadí pod nohy, nič nevidí, nič nepočuje a vlastne ani nie je. Čas tak letí…

Niektorí sa už rozlúčili, ostatní sa práve lúčia, musíme sa pobrať aj my. Najskôr sa vraciame nad Vlčiareň (aj cesnaku treba nazbierať), tam sa rozhodne ako ďalej. Volíme spodnú zvážnicu, ústi najbližšie nášmu ďalšiemu postupu, je pekná, vedie takmer po rovine, to je tá správna cesta na pokračovanie výletu.

V rozhovoroch plynie cesta sama, čas beží akoby mimochodom. Samozrejme nemôžem vynechať výhľad na krásnu scenériu Podvrchu, pripomínam si deň, keď sme sa štverali hore jeho svahom, obdivovali neskutočné sochy malokarpatskej galérie, lámali krky na strmom zostupe. Krásny kopec, nezabudnuteľný deň, neopakovateľná spomienka. Akoby to bolo len včera…

Cez cestu nám tesne pred nosom prebieha trojica laní, tá prvá je veľká sťa stodola, riadny kusisko. Vždy  keď (ak ešte niekedy) pôjdem okolo sa vynorí spomienka (ak medzitým niekde nestretnem pána Alzheimera), započujem šuchot krovia, dupot kopýt… Na pár chvíľ sa pristavíme na zákrute, pekné miesto, zaujímavý kopček hneď vedľa, krásny (hoci úzky) výhľad do okolia. Ale pozor – cyklisti (sú všade)! Je veselo, je dobre, nech to ešte chvíľu vydrží.

Dnes je akosi príliš teplo, pijem ako dúha, čaj ale smäd nezahasí, len zahreje (to práve nepotrebujem), som stále smädný, nabudúce si už musím zobrať vodu (určite bude mrznúť). Ďalej to už poznáme takmer poslepiačky. Iba prebehneme asfaltku stúpajúcu do sedla pod Veterlínom, stočíme to ku Červenej, chvíľku sa dohadujeme či to dnes nevezmeme cez kameňolom, nakoniec však víťazí klasika.

Už ani neviem koľkýkrát schádzam tento rok ku krížu, chystám sa na prechod nekonečnej asfaltky do Lošonca, priama ako strela tiahne sa širokou planinou medzi svahmi Jelenieho vrchu a Jahodníka, ľavá, pravá, vypnúť mozog, raz, dva, ešte kúsok, aha kravky, ľavá, pravá, minule tam boli kone, raz, dva, už len chvíľu, Slepý vrch, ľavá, pravá, kde sú ostatní, raz,dva, už len jeden hupák… ešteže majú u Kováčov otvorené. Beriem všetko – kávu, kofolu aj pivo (myslím tým Birell, samozrejme). Dobré posedenie, zaujímavé rozhovory, príjemné spomienky, kopec srandy… ani sa nám lúčiť nechce, deň však pomaly hasne, deň sa chýli ku koncu, zajtra sa posúva čas (dokelu), to bude ešte svetlo, teraz však ešte nie, poďme domov… Na Škarbák už nakoniec nejde nikto (aj tak sa ešte pri autách lúčime akosi dlho, dobre bolo, stále je čo dopovedať… ešte minútku prosím…).

Krajina okolo nás. Prírodné zákutia hôr i navždy stratené mestá našej mladosti. Inak to vníma chlapec, merajúci jej rozmer drobnými krôčikmi. Odlišne dospievajúci mládenec vznášajúci sa niekoľko metrov nad povrchom. A čosi iné cíti v jej prítomnosti mladík v najlepších rokoch, hlboko obrúsený životom… Neskôr doma, v tichu večera otváram knihu, zememerač K. stál : „…na dřevěném mostě vedoucím od silnice ke vsi a díval se nahoru do zdánlivé prázdnoty…“ Aj my sme zememerači, svojimi stopami meriame víkend čo víkend krajinu našej prítomnosti. Ďakujem všetkým, ktorí strávili tento krásny deň voľným túlaním malokarpatskou prírodou a spomienkou na kamarátov: Ivetka Pekaríková s Ivanom, Božka Golierová, Milan Babišík s kamarátmi Ivanom a Milošom, Jozef Baránek, Janči Budoš, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Vlado Naď, Lojzko Holý, Edo Zolvík, Jozef Dzurenka a

Juro Golier

A na záver nechajme ešte raz prehovoriť T.O. Stratená stopa:

Stopa Tvoja je v lese stratená, dávno už ju sneh a vietor zafúkal. Kráčame spolu na miesta, kde nás nikto nečaká, stopa Tvoja je dávno stratená. Potom chceme tu doma, v tých kopcoch karpatských, pod slnkom žiarivým, kde rastú stromy, pod ktorými si býval mladý, v tichom kúte Tvoju stopu nájsť.

Pri príležitosti 40. výročia založenia osady T.O. Stratená stopa, si sa pripojil k hľadaniu stratenej stopy nášho kamaráta Čutoru. Ahoj.

Akcia Lopeník

V Bielych Karpatoch

sobota 19.3.2022

Už (dávno) nie je zima, ešte (zďaleka) nie je jar. Cez nepriedušne uzavreté okno miestnosti na druhom poschodí neveľkej nenápadnej budovy, dni existencie ktorej pokojne plynú v objatí rozľahlého parku na ostrove známeho kúpeľného mesta, nepreniká dnu žiadny náznak života. Jediný lúč slnka nerozohrá na stenách svoju tajomnú tieňohru, žiadny náznak vône sa nemieša s nezameniteľným pachom kancelárie (iba všadeprítomný prach a ľahký odér kávy, doping je povolený, doping je nutný), ospalé ticho skorého popoludnia narúša len občasný šum (nečujné bzučanie žiarivky, nezreteľné útržky rozhovorov z chodby za dverami a neprestajný tinnitus pretína pravidelné neodbytné zvonenie telefónu – keď nezdvíham asi tu nie som!), (len) žiadny dotyk reality (plazivo prenikajúci zvonku), prosím… inak by som sa zbláznil. Prudko odsotil stoličku, presne miereným úderom navždy umlčal telefón, znefunkčnil počítač (veď ten za nič nemôže!), (definitívne) treskol dverami, roztrhol pupočnú šnúru povinností, vybehol von, konečne sa oslobodil… Minúty dlhé sťa hodiny nekonečne plynú korytom lenivo tečúcej rieky Chronos, hodiny sú v tom bezčasí úplne nemerateľné, márne sa pokúšam vydolovať jasný okamžik spomedzi sivej všednosti pracovného dňa… kedy naposledy som sa tešil do práce? Neskôr poobede pomaly blúdim ulicami svojho mesta, snažím sa plávať proti toku času, hľadám akýkoľvek náznak inšpirácie. Nenachádzam však nič… hádam pomôže noc, milosrdný sen prinesie vyslobodenie… s pocitom neskutočnej úľavy vítam ráno – čo najskôr sa snažím z mysle vypudiť spomienky, keby sa k nim dostal odborník – skončím pod prísnym dozorom v Pinelke, keby to videla verejnosť – objavím sa v komerčnej televízii (konečne úspešná reality show!). Z trápenia ma (tak) hádam vyslobodí (až) víkend…

Na bežky je príliš sucho (iba tí najzarytejší vyznávači pohybu na dvoch úzkych drevách týždeň čo týždeň okupujú Skalku, kdeže sa na nich hrabem – osirela Dobrá Voda!), na bicykel prichladno (to len niekto vytrvalo, uprostred týždňa, brúsi na kameň stvrdnuté blato malokarpatských cestičiek), na turistiku tak akurát! Kam sa vyberieme tentokrát, ktoré miesto tentoraz zvolíme za cieľ nášho výletu? Chcelo by to niečo… …hmm… …drobnú úpravu, zmenu chuti, nie však priveľkú. Karpaty zostanú, ibaže tie Malé vymeníme za Biele. Je tam tak pekne… Veľký Lopeník, štvrtý najvyšší vrchol pohoria (911 metrov), rozložený na polceste medzi majestátnou Veľkou Javorinou a hrozenkovskými kopanicami, jednou nohou rozkročený na slovenskej strane, tou druhou pevne ukotvený na tej moravskej, výrazná ostrá homoľa a magická pyramída bude tou správnou voľbou (Paľo, vďaka za nápad).

Slabá hodinka cesty, to zvládnem – z oka vypadáva posledná karpina, skrývam ďalšie zívnutie (dávaj pozor, nech nás kdesi nevysypeš!), už druhýkrát zle odbočujem (akási divná mágia sa snaží prekaziť nádejný deň), začínam byť čoraz nervóznejší (čože robí tá navigácia, veď to nestihnem!), hypnotizujem ukazovateľ paliva (čo mám deravú nádrž? asi som mal predsa len načapovať), nakoniec prichádzam ešte v termíne. Prekvapenie – Paľo tu ešte nie je, aj Paľo je len človek, aj on môže meškať (nakoniec asi tak 5 sekúnd). Chvíľku počkáme, stále ešte nie sme všetci, čas tak príjemne plynie, je Jozefa, tiež Miloš má narodeniny, niet sa prečo náhliť, veď aj tu je tak príjemne…

Parkovisko je ukryté v lese, kus od cesty vedúcej cez Lopeník, hoci to odtiaľ nevidno, všade okolo nás sa ako vlny prelievajú malebné úbočia bielokarpatských pahorkov. Hotový raj na zemi…

…pre občasného návštevníka, skutočné peklo pre tých, čo boli odkázaní na týchto miestach ži(vori)ť… Nepokojný kraj na hranici osídľovali vraj hlavne utečenci, vydedenci vylúčení zo spoločnosti – trestanci, zbojníci, ľudia odlišnej viery… tí, čo hľadali úkryt. Tvrdou prácou, s motykou v ruke poľudšťovali krajinu, lesy premieňali na pastviny, spod zeme pozdvihovali k životu kopanice. Žili izolovane, od spoločnosti tam vonku i navzájom medzi sebou, aj tá cesta, ktorá nás z Březovej priviedla existuje až od roku 1964… to som už mal jeden rok…

Poberme sa mi však ďalej, takto by sme tu skysli celý deň (spievali a hodovali), namiesto boľavých nôh si domov niesli boľavú hlavu, naplnenú preťažkým kamením prekrásneho kraja. Úzka cestička (len tak na jediné auto) sa spúšťa dole do údolia, zobďaleč povedľa vykúkajú prvé stavby, osamelé gazdovstvá, drevený plôtik zdobený pestrofarebnými hrnčekmi (každý z nich je iný) vedie ku kamennej zvonici.

Už viac než dve storočia zdobí jej skromná veža okolitú krajinu, už viac než dvesto rokov rozoznieva jej zvon blízke údolie. Jednoduchá a pritom krásna. Obdivujeme majstrovstvo starého staviteľa, šikovnosť dávneho remeselníka. Kameň sa pevne viaže s kameňom, spojivo obopína drevený preklad, zapučaný šindeľ tesne kryje strechu. Akoby tu stála odnepamäti. Akoby sem prirodzene patrila. Krásna vo svojej jednoduchosti. Stará kamenná zvonica.

Hlavná cesta (ktorú vzhľadom na hustotu premávky nazveš hlavnou len s riadnou dávkou fantázie) sa skrúca údolím popri potôčiku Hrubár (ktorý sa pri Šiancoch mení na Bošáčku), vedie hore dedinkou (ktorá dedinou vlastne ani nie je, len administratívnou sústavou voľne roztrúsených gazdovstiev stekajúcich dole svahmi Mikučinho vrchu a Lopeníkov, čím nižšie, tým tesnejšie sa k sebe vinúcich, stále si však udržiavajúcich primeraný odstup). Tu hádam nič nie je takým, akým sa javí navonok…

Nám to však vôbec neprekáža, po asfaltke derúcej sa hore svahom rozbiehame pekelné tempo (ešteže šliapem peši, ešteže sa tu nepachtím na bicykli), dlhý had turistov sa rozťahuje po celej dĺžke stúpania. Krásneho stúpania nádherným úbočím. Rozľahlé lúky sa striedajú s rozsiahlymi plochami lesov, kde-tu roztrúsené obydlia vdychujú krajine život, osamelé stromy priťahujú zrak, v ich tieni si neodpočinie len unavené telo hospodára, ale i nepokojná myseľ pútnika. Biele Karpaty…

Aký to rozdiel oproti tým našim, Malým. Krajinou meniacou svoju náladu a atmosféru (takmer) na každom kroku, krajinou, ktorej každý vrchol je iný, kde každá dolinka žije vlastným životom, kde ťažká ruka huncokára dokázala vyrvať z moci hôr len drobnú lúčinku uprostred lesa. Tu sa nám pod nohami rozlieva rozľahlý oceán pahorkov, pastvín pozvoľna pretekajúcich šírym priestorom, lesov pokojne sa vlniacich v rytme času ako geniálne minimalistické Bolero pána Ravela:

tam… tam… tam… krajina donekonečna opakuje svoj tajuplný nápev, k nemu sa zrazu pridáva trilok práve prebudeného vtáčika,  tam… tam… tri… tam… drží svoj hlas, ako trblet rannej rosy jasný nápev pokračuje v pravidelnom vlnení pahorkov, tam… tam… tri… tam… spoza hmly preniká tenký lúč svetla, tam… tam… tri… cink… tam… masa zvuku sa takmer nemení, po čase však zisťuješ, že je predsa len iná, objavuje sa osamelý lístok v mase ihličia, tam… tam… tu… tri… cink… tam… o kus ďalej iný, potom ďalší, nový tón v nekonečnom kolobehu času, tam… tam… tu… tri… cink… tam… lúka letí do údolia,  tam… tam… tu… tri… cink… tam… bong… ako drobné drahokamy sa z prítmia lesa trbliecu belostné múry samôt tam… tam… tu… tri… cink… tam… bong… tang… tam… tam… tu… tri… cink………

Stúpame stále vyššie, asfalt neprestáva… Dobre sme sa roztiahli, mali by sme sa počkať, dať sa zase dokopy. Skládka dreva vedľa cesty bude tým správnym miestom, rozhovory bez ustania pokračujú, k tomu sa patrí niečo drobné prikúsnuť, za glg čohosi dobrého (alebo aj teplého) zapiť. Stojíme na miestach, ktorými prechádza červená značka (tu na hlavnej ceste?), kde dobre známa diaľková trasa z Dukly na Devín (či presne naopak, ako sa vám páči) na chvíľku zavítala na návštevu k susedom. Reč sa (opäť & neomylne & ako vždy & koľkýkrát?) stáča k jej prechodu. Niekto ju už vyskúšal, niekto sa tam chystá, niekto by (tak) rád… Myseľ sa stáča, myseľ blúdi… neodpustím si krátku, navonok nesúvisiacu odbočku. Je to už tak dávno, nech prehovorí pamätník…

Niekedy uprostred 80-tych rokov minulého storočia som sa s kamarátom Ogarom (boli sme mladí, boli sme krásni, boli sme plní síl) spolu s malou skupinkou turistov (päť? šesť? neviem, pamäť už neslúži, pamäť vynecháva) vybrali na prechod Slovenského Rudohoria. Trasu si už (samozrejme) presne nepamätám, denník som si nikdy nepísal (môžem si tak do(vy)mýšľať, môžem fabulovať), niečo mi však predsa len nezmazateľne uviazlo v pamäti. Prvé kroky pochodu, blúdenie po dobročskom pralese. Obrovský dubák rastúci uprostred turistickej magistrály (už niekoľko dní sme nestretli ani živú dušu). Nocľahy pod širákom aj vo voňavom senníku (v ktorom celú noc šuchotali myši). Ranný pohár mlieka od pani horárky. Pár dní na Veľkej lúke v sedle huculov. Prebudenie na medveďom posede (vedľa ohlodanej kostry akejsi nebohej kravky) neďaleko Nálepkova (kde?). Vlahú noc plnú hviezd kdesi nad Palcmanskou Mašou. Najkrajšiu chatu na svete (pohár piva a pomaly zhášajúce svetlá Rožňavy hlboko pod nohami). Nezrozumiteľné drmolenie mantákov v medzevskom obchode. Prvý (krátky) dotyk civilizácie na Kojšovskej holi. Ako bonus prechod krížom cez Roháče (od Žiarskej chaty) s prenocovaním v lese pri Adamculi (splnený sen, dopíjame posledné pivo, chata sa zatvára, na dolinu padá súmrak, mi dvaja sa nenápadne presúvame hlbšie do lesa kamsi pod Kopy). Príchod za kamarátmi na Oravskú priehradu („Kým sa neumyjete, do chaty nevstúpite! A schovajte kamsi tie smradľavé handry!“) …bolo to naozaj tak?

Prestaňte plánovať, hľadať ultraľahké vybavenie (zelený batoh, áčko, golfky…) a výhovorky – nečakajte, neváhajte, vyrazte! Ihneď! (cítime sa mladí, stále sme krásni, veríme, že plní síl)

Až kus opodiaľ zisťujem, že som zabudol zapnúť GPS – dokelu!, tri a pol kilometra (úplne zbytočného?) pachtenia, 180 metrov prevýšenia sa rozplynulo v ovzduší ako obláčik… z toho už dnes nezaprší… Zbytočné to však predsa len nebolo, březovsko-lopenícky kotol je nádherný, ale pohľad, ktorý sa otvára pod vrcholom stúpania na Mikulčin vrch je možno ešte… – iný, avšak rovnako krásny. Kam oko dovidí, zvlnené pahorky, na nich sa ako polia na šachovnici pravidelne striedajú lúky a háje, svahy prudko sa zošuchujúce do údolia (ideálne miesto na zimné radovánky), z temena niektorých vrcholov na všetko dohliadajú vysoké veže či rozhľadne. A kdesi v zahmlených diaľavách (kde sa tak náhle stratil blankytný jas bezoblačnej oblohy?) sa medzi zvažujúcimi grúňmi nenápadne chúli kraj moravských kopaníc, Starý Hrozenkov, Vyškovec, Vápenice a Žítková, miesta, kde kedysi žili slávne bohyne…

…a kam sa tak rád pravidelne vracia Ľuboš. Nečudo, nie je ťažké zaľúbiť sa do tohto kúta hôr, ladných kriviek vŕškov a ich malebných úbočí. Donekonečna sa (peši či na bicykli) túlať cestičkou, ktorej koniec nepoznáš, krúti sa hore svahom, stráca v lese, opäť sa objavuje kdesi vo výške, aby neskôr zmizla na horizonte, jej skutočný cieľ si však vieš iba ťažko predstaviť. Započúvať sa do veselého ranného zurčania potôčika „Vitajž voda moja, vodzička, rosa moja, rosička. Odkeľ ty pospiechaš?…“ aj tichého večerného nápevu vánku „Chojce si čarodovnice na čiernu horu, tam čierne víno píjce, smolu jezce, ale tu žiadnej moci viac nemajce…“. Čas bohýň však už nenávratne uplynul…

Veď tam je ešte sneh! Dole pod hlavnou cestou (pohybujeme sa niekoľko metrov nad vrcholom Zárub), tam, kde začína lyžiarsky svah, leží na tráve dlhý úzky koláč zvyškov zmrznutej ľadovej triešte, delá už opodiaľ ticho odpočívajú. Niekoľko jednotlivcov neodolá, musia si vyskúšať to, čo im táto zima nedopriala. Ale pozor, šmýka sa!

Prežili všetci. A všetci ako jeden pokračujeme ďalej po asfaltke, Paľo sľubuje dáke prekvapenie (možno skrytý poklad? – predstavujem si zakopaný súdok tridsaťročnej slivovice) či inú zaujímavosť. Všetko v jednom. Stojíme na kraji asfaltky na vrchole nenápadnej vyvýšeniny – na bicykli by si ju (skoro) ani nezaregistroval, kúsok za našim chrbtom nám týči výrazný stožiar vysielača, kus vedľa zas takmer nerozoznateľná rozhľadňa (naše postupné ciele), Paľo siaha do batohu, vyťahuje šampáňo… sme vo výške 788 metrov, práve sme prvovýstupom dosiahli Rapantov vrch. To si naozaj zaslúži krátku oslavu!

Posilnení zbiehame rovnakou cestou, vraciame sa na Mikulčin vrch – čo za jemný opar sa z Považia nasúva na svahy Veľkého Lopeníka, akáže hmla halí jeho úbočia belavým jemným závojom? Hádam nám niečo (niekto) nechce pokaziť tento pekný deň? Neľakajte sa, nič to nie je! To len príroda (opäť raz) čaruje, koketné Karpaty laškujú s návštevníkmi, predvádzajú sa, žartujú, figliarsky žmurkajú, potichu sa smejú (do hrsti). Nie je každý deň posvícení, no nehádž flintu (privčas) do žita!

Mikulčin vrch. Kedysi kopanice roztratené po úbočiach hôr kdesi pánubohu za chrbtom, neskôr známe rekreačné stredisko, dnes miesto, ktoré sa chystáme využiť na krátke posedenie, penzión Patrik práve otvára svoje brány. Ešte predtým však smerujeme ku krížu v jeho blízkosti, pripomienku smutnej udalosti spred mnohých rokov – „na tomto místě byl … dýkou zabit náš milovaný syn a bratr…“ Aký konflikt, bitka či zákerná vražda, sa odohral na týchto miestach v skorú jar roku 1963? Kto bola obeť, kto bol vrah? Bol slnečný teplý deň, či mrazivá tmavá noc? Stojím, dumám, neviem… nič bližšie sa o tomto čine nedá dozvedieť (a nie je to ani potrebné), zmareného mladého života je však určite škoda. Je to už tak dávno… to som mal práve šesť týždňov…

Ale na hody, ktoré sa nám nečakane naskytli vedľa v penzióne, tak skoro nezabudneme. Vývar, držková, kyselica, výpečky… chutné pivo (ešte si môžu dať aj šoféri), rýchla a milá obsluha, všetko dostupné hneď po otvorení – z toho by si mohli zobrať príklad vo viacerých podobných zariadeniach. Ak pôjdete okolo, určite sa zastavte!

Nás však čaká ešte dlhé putovanie, pohnime kostrou, pokračujme. Popri zaujímavo prederavenom strome a rozprávkovom drevenom lese pri chate Jana (keď nie sú poruke deti, aj dospelí ich dokážu zastúpiť, zvieratká si ešte aj dnes masírujú ponaťahované chrbty) zostupujeme do Lopeníckeho sedla. Priestor sa náhle otvára, z ničoho-nič stojíme na nádhernej rozľahlej planine. Odlesnenej. Fotogenickej. Dýchajúcej životom. Magicky prekrásnej. Čarovnej. Stojím a krútim sa. Pokúšam sa všetkými zmyslami zachytiť okolitú krásu. Vôňu priestoru. Spev zeme. Odlesk okamžiku. Dotyk dávnych príbehov. Dušu kopaníc. Ducha krajiny. Prenádherných Bielych Karpát.

Tento bod trasy, tento okamih dňa nie je príliš výhľadový, ale tie pohľady… Z masy stromov sa všade navôkol vylupujú šíre lúčiny, nádherné machule rozpľasnuté na voňavom plátne krajiny. Osamelé gazdovstvá, hracie kocky porozhadzované na stole rulety času. Vysoká veža vysielača priťahuje zrak, nenápadný kríž na mieste, kde sa stretajú cesty zas myseľ. Pokoj a ticho. Sloboda.

Ale to stúpanie! Dokonca sa začína šmýkať, na týchto lúkach asi ešte prednedávnom ležal sneh, blato uteká pod nohami, len opatrne, pomaly, hlavne sa kdesi nevyváľať. Krv búši v ušiach, pľúca ťahajú ako kováčske mechy, pot sa rinie nielen z čela. Vchádzame do lesa, stúpanie sa zmierňuje, ako strela rovný priesek nás po širokej ceste vedie stále hlbšie, čoraz vyššie, bližšie k ďalšiemu cieľu, k vrcholu Veľkého Lopeníka. Ešte predtým nás však čaká ten Malý.

Tu budem márne hľadať svoje magické sochy (len kde-tu vyťahujem zo šíku vyrovnaných kmeňov akýsi občasný náznak), toto prostredie formovala (a neustále formuje) ľudská ruka, tu človek neponecháva prírode priveľa voľnosti, možností na vývoj. Rasti a poskytuj svoje telo. Ukrývaj moju zver. Všade, kde budem potrebovať, ustúp pastvine. Tu som pánom ja. Tu vládne človek….

Zase sme sa roztiahli, stúpanie vnútilo každému vlastné tempo, je načase sa znova počkať, občerstviť, načerpať síl. Prístrešok na Malom Lopeníku je tým najvhodnejším miestom. Obsah batohov putuje opäť na svetlo, zrak len tak prechádza po všetkých maškrtách. Tie naše výlety…

Hor sa na vrchol! Už to nie je ďaleko, už to nie je vysoko. Bezstarostný postup však trochu pribrzďujú zmrazky snehu ležiace na chodníku. Ešte stále? Iný kraj, iný mrav, v týchto miestach asi mali na zimné poklady viac šťastia ako u nás, my sme sneh túto sezónu takmer nezažili, len s nostalgiou v duši (a slzou v oku) sme si prezerali staré fotografie. To ešte bývali zimy…

Priestor sa otvára, priesek redne, mení sa na vrcholovú lúčku, v jej strede sa výši rozhľadňa. A po okraji lesa sa ukrývajú pamätníky, pripomienky bojov minulej vojny. Pred skutočnosťou neutečieš, nestačí si, ako malé dieťa, prikrývať oči – to čo nevidím, neexistuje. No i tak, nebudeme si zbytočne zaťažovať myseľ, meniť náladu, nie teraz – poďme rýchlo hore, rozhliadnuť sa do okolia. Z Veľkého Lopeníka.

Avšak… poznáte také dni. Počasie je… pekné, obloha (by aj bola) jasná, ale… niečo tomu chýba, stratila tú nekonečnú hĺbku rozľahlého oceánu, žiarivý jas diamantu, je akási plochá, takmer bezrozmerná, dokonca sa zatiahlo (kedy? – veď si sa iba obzrel, chvíľočku zahľadel pod nohy, len na sekundu sa zamyslel), to však nie je ten dramaticky vyfarbený mrak dotvárajúci atmosféru okamžiku, rýchlo letiaca vzducholoď meniaca náladu, biely baránok rozdávajúci radosť, je to… len taká nepriesvitná, všetko haliaca opona, ľahučký záves, čo spadol na krajinu, ani nevieš kedy, ani nevieš dokiaľ, ba ani odkiaľ sa tu vzal… protivný saharský prach… Ale tu, medzi nami, tomu (našťastie) nechýba nič, nálada je (ako vždy) výborná, v bohato vyšpľachujúcich vlnách sa rozlieva do okolia, privádza k životu aj (zatiaľ ešte) driemajúci les…

Vlado sa rozložil v prístrešku, varí kávu, na stole sa objavuje množstvo iných dobrôt, iskru v oku i teplo v duši pomôže spoľahlivo rozožať malý kalíštek koncentrovanej radosti (nám šoférom už radšej nie prosím, nechceme & môžeme / nemôžeme & chceme).

Dlho by sa veru dalo posedieť, porozprávať, poveseliť (provizórna útulňa je k dispozícii, je ešte voľná), my však máme iné plány. Kúsok sa vraciame po rovnakej ceste na Malý Lopeník (len sa nešmyknúť), potom sa po zvážnici lesom spúšťame čoraz nižšie do údolia. Tam kdesi máme (dúfam) naše autá.

Čo za stopy sa to tiahnu blatom povedľa tých našich? Dnes nemáme medzi sebou žiadneho poľovníka (ani stopára), dnes môžeme len hádať. Sviňa? Jeleň? Čosi iné? Medveď to však určite nie je, bez obáv schádzame nižšie (vysoko sme vyliezli!), už by sme tam predsa mali byť…

Les nechávame za chrbtom, les ustupuje, vynárame sa na rozľahlej lúke, opäť stojíme uprostred šíreho březovsko-lopeníckeho kotla, nádherného prírodného amfiteátra. Zrak kĺže po známych krivkách hôr, sú krásne, sú stále iné. Biele Karpaty sú (vždy) trefou do čierneho. Ešte sa chvíľku povyhrievame na slniečku, je tu predsa tak príjemne, netreba sa zbytočne náhliť, sme už skoro v cieli, do večera je ešte ďaleko, neponáhľajme.

Na kraji úzkeho políčka pri ceste stojí traktor, vedľa neho postáva hospodár, čosi seje do zeme práve sa prebúdzajúcej pod dotykom prvých slnečných lúčov. Pýtame sa na cestu, odpovedá len tak na pol huby. Nečudo, celý deň sa plahočiť okolo hospodárstva a takáto skupina darmožráčov… vyfintených ako do cirkusu, už by aj mohli mať rozum, čohosi poriadneho sa chytiť a nie len tak naverímboha sa túlať po horách, márniť pekné dni, veď už majú (poniektorí) aj sivé hlavy… Ale jaré mysle!

K domu s doškovou střechou (čo to je?) je to už len na skok. Len sa obšuchneme povedľa Chaty Lopeník, tá zrak ničím nepritiahne (symboly skryté v ozdobe nad prístavbou – bociany, bicykel, fúrik – dešifrovať nedokážeme), to opodiaľ stojaca, pekne upravená usadlosť, dýcha históriou a životom, kus za ňou sa už objavuje hlavná atrakcia, domček č. p. 141 známy tiež ako „Stará Pančaveň“, jediný trvalo obývaný dom so slamenou strechou v Zlínskom kraji. A tak sme (konečne) zistili čo je to došek.

Pekná chalúpka. Malé okienka sú olemované tenkou modrou linkou (biele a modré sú hádam všetky domy v doline), drevený plôtik zdobí niekoľko farebných hrnčekov. A pod ním z (mrazom ešte spálenej) trávy vykúkajú biele hlávky snežienok a žltý (vraj, podľa aplikácie) tavolín zimný. V okamihu sme sa  rozliezli po celom pozemku, obdivujeme, fotíme. Predstavujeme si bežný deň starého hospodárstva.

Kŕdeľ sliepok sa motá pod nohy dvojici prasiec. Koleso detského mlyna klepoce v spievajúcom potôčiku. Vedľa žentúra (gepľa) ťažko odfukuje starý kôň, gazda sa práve pobral po čosi do stodoly. Z kuchyne sa šíri vôňa kapustnice, z bečky jej už riadne ubudlo, v okne chladnú pagáče. Aký romantický príbeh, aká drsná skutočnosť. Táto zem nevydávala zadarmo svoje dary, tento kraj neponúkal domácim priveľa bohatstva. Len každodennú drinu. No plným priehrštím sypal do ich duší mnoho krásy. Na tú však vtedy (asi) nebol čas.

Spoza hrebeňa Lopeníka už do kraja pomaly nakúka večer, neotáľajme priveľmi, pár metrov máme ešte pred sebou, posledné metre bývajú (predsa) najťažšie – tie nekonečné metre jednoduchej cesty (akosi priveľa asfaltu na taký Bohom zabudnutý, izolovaný kraj)! Nie však tuná – v krásnom prostredí sa chodník akoby sám  odvaľuje pod nohami, stále je čo obdivovať, stále je čo obzerať. Krásne chalupy hore pod lesom. Bielomodrú (ako ináč) kapličku svatého Izidora. Koníky pokojne sa pasúce obďaleč, sochy vytesané vo vädnúcom svite pohasínajúceho dňa. Divú krásu pasených lúk pod Grúňom. Mohutnú stenu Mikulčinho vrchu.

Nastal čas lúčenia. S krásnym krajom, kamarátmi, pekným dňom. Ešte nie definitívny, ešte nie úplný, viacerí sa chceme cestou zastaviť na kopci nad Březovou, rozhľadňa U Křížku môže byť tiež zaujímavá.

Je. Síce momentálne (asi) mimo prevádzky, vstup zakázaný, vstup len na vlastné nebezpečenstvo, pováľané zábradlie na poschodí opatrne obchádzame, výhľad z nej (by bol) však nádherný, prekliaty saharský prach, teraz je len… pekný. Veľkú Javorinu, majestátnu panovníčku kraja, rozoznávame iba v náznakoch, Veľký Inovec si domýšľame. Avšak neodvratne nastupujúci večer, krásnu červenú náladu, ktorú nám poskytuje odvrátená strana kopca si užívame plnými dúškami. Čarovné zakončenie skutočne vydareného dňa.

A tak sa lúčime s kamarátmi, zaujímavým krajom, ktorý aj keď (si myslíš že) poznáš, vždy ti opakovane vyrazí dych niečím nečakaným, nezabudnuteľným. Dnes sa nás pri potulkách po Bielych Karpatoch zišla pekná kôpka (zrána 22, poobede dokonca 24 – až vtedy sme sa správne spočítali) turistiek a turistov, boli ste všetci výborní, ďakujem: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Mirka Čičmanová, Gabika Kušnierová s kamarátkou Naďou, Alica Binková, Daša Soubustová, Božka Golierová, Marta Karliková, Editka a Jozef Antaloví, Gabika a Milan Mizeroví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Lydka a Stano Macejkoví, Ľuboš Kraic, Vlado Trajlínek, Ľuboš Rosa, Juro Poláček, Vlado Naď, Paľo Rapant a

Juro Golier

O niekoľko hodín neskôr, v nedeľu poobede (o 16:33) nastala jar. Dni sa budú ďalej predlžovať, teplota stúpať. K slovu sa opäť (čoraz častejšie) dostanú aj naše dvojkolesové radosti (i utrpenia). No čas na turistiku si (verím že) nájdeme tiež. Veď plánov máme naozaj dosť.

Akcia Veľký Peterklín

12.3.2022

Akcie sa zúčastnili: M. Modrovský, M. a G. Mizeroví, V. Naď, D. Soubustová, P. Herceg, D. Fáziková, M. Farkašovská, A. Križanová, Ľ. a E. Kraicoví, J. Poláček, A. Kučerová, J. Lukačovičová, B. Polocík, J. a B. Golieroví, P. Rapant a Ľ. Rosa.

Niektoré turistické vrcholy nie sú zaujímavé iba finálnym výhľadom, ale aj samotnou výstupovou trasou. Veľký Peterklín 587m kombinuje obe tieto, dosť podstatné veci. Je z neho výborný výhľad a výstup naň tiež nie je nuda.

Na našich turistických potulkách po Malých Karpatoch sme toho prešli už naozaj veľa. Vystúpali sme veľa vrcholov, no a mne osobne tento kopec do mojej zbierky ešte chýbal. Bol som rád, keď som sa dozvedel, že v túto sobotu bude naše cestičky križovať práve tento vrchol.

Túto moju radosť zdieľali aj viacerí, lebo v sobotu 12.3. sa nás krátko pred pol deviatou stretáva v Sološnici celkovo 19 turistov(-tiek). Počasie nám praje, je krásne slnečno, meteorológovia predpovedali na dnes aj pekné výhľady. Zaparkujeme autá a poď-ho na trasu.

Z križovatky pred Hostincom pod Roštúnom smerujeme po žltej značke von z dediny. Zatiaľ je to v pohode po rovine. Žltá značka vedie až hore na rázcestník Pri obrázku. Tam až nemáme v pláne ísť,  pri kóte Sološnícka dolina odbočujeme z nej na červenú smerujúcu na sedlo Skalka. Na nej sa opäť dlho nezdržíme a po cca 150m odbočujeme na tzv. modrú neoficiálnu trasu smerujúcu až na vrchol Veľkého Peterklína. Neoficiálnu pravdepodobne preto, lebo na úseku dlhom 1,2 km nastúpame takmer 300 výškových metrov. Čiže, ako hovorí náš Janči, „riadna divočina“.

Stúpanie je teda „riadne“. Ešteže je sucho. Keby bolo popršané, tak by to bola už „super-divočina“. Ale teraz máme krásne slnečno. Každý si zvolil svoje tempo. Pri občasnom kochaní sa na Malú Vápennú, ktorá sa nám objavovala za chrbtom, sa cesta na vrchol mierne spríjemnila.

Dominantou vrcholu je rozhľadňa. Je to bývalý komunikačný stožiar kuchynského vojenského letiska. Na stožiar sa dá vyliezť do výšky asi 10 m a z vyhliadkovej plošiny si pozrieť celé okolie.

My sme mali dnes šťastie, výhľady boli unikátne: Záhorská nížina, Plavecký hrad ako z rozprávky, Malá a Veľká Vápenná, Geldek s Jelencom, Vysoká, Rakúske veterné vrtule…Boli to pohľady na naše Karpaty zase z inej strany. Niečo nové, niečo prekvapujúce.

Hneď vedľa stožiara sa nachádza malé táborisko. Je tu zriadené ohnisko, obkolesené jednoduchými lavičkami. Nad ohniskom je kovová mriežka, slúžiacou na opekanie. My sme si dnes (na studeno) poslúžili z vlastných zásob. Zahriali sme sa niečím iným. Vrcholový kalištek prišiel vhod. Samozrejme naše gazdinky (ako obvykle) k tomu pridali zase nejaké dobroty.

Zostup z vrcholu začal prudkým klesaním, ale len po prvú zvážnicu. Čo našťastie nebolo veľmi dlhé. Ďalším naším cieľom bola lúka Paseky situovaná pod hrebeňom Malej a Veľkej Vápennej. Cesta k nej viedla už cez spomínané zvážnice, ktoré, ako to už v horách chodí, sa križovali s inými zvážnicami, takže bolo treba sledovať aj GPS-ku. No samozrejme bolo treba sledovať aj okolitú krajinu. Pretože sme prechádzali pokojným, ale aj členitým krajom, kde sa doliny s hlbokými rigolmi striedali s vyvýšeninami, na ktorých sa striedali romantické výhľady na Plavecký hrad s výhľadmi na Peterklín a obe Vápenné.

Za kopcom Brezová sme boli od miestnych turistiek upozornení, že naša zvážnica onedlho končí a na lúku Paseky sa dostaneme cez vedľajší tiahly hrebeň. Poslúchneme a dobre robíme. Hrebeň je veľmi malebný s neustálymi výhľadmi na veľmi fotogenickú Malú Vápennú. Spoločnosť nám tu robia väčšie aj menšie stromy vetrom vyformované do všelijakých pokrútených tvarov. Skrátka idylka. Túto idylku vystrieda onedlho druhá idylka – lúka Paseky. Usadíme sa na nej. Sme dokonca aj v závetrí. Užívame si ohromný pokoj tohto miesta. Vlado neváha a štartuje svoj kávovar.

Kávička, pokoj, výhľady – čo viac si môže odpočívajúci turista ešte želať. Že by ešte mlieko do kávy? S tým prispeje Braňo a zo svojho batohu vytiahne fľaštičku MARESI.

Máme nadobudnutú výšku opäť cez 500 m a čaká nás už len zjazd do Sološnice. Putujeme priamo  pod Malou Vápennou. Objavujú sa už aj tu nesmelí poslovia jari. Vidno už podbeľ a snežienky by sa dali hádam aj  kosiť. Pod Malou Vápennou sa začínajú objavovať aj domáci turisti. Prišli sem na vyhliadkové miesto, ktoré zaujme aj nás. Pokocháme sa ešte naposledy krásnymi scenériami od Peterklína, Vysokej až po Geldek s Jelencom.

Pomaly sa blížime už k Sološnici. Zastavíme sa ešte na chvíľu pri starobylom židovskom a evanjelickom cintoríne. Oba sú tesne na okraji dediny. Naposledy ešte zamávame slnkom zaliatemu Plaveckému hradu a onedlho sa túlame už uličkami Sološnice, ktoré nás dovedú do cieľa, k našim autám.

Máme za sebou zase jeden krásny deň prežitý túlaním sa po Malých Karpatoch. Na tomto pohorí zbožňujem, že tu možno nájsť veľa starých stromov, ktoré bývajú ešte na dôvažok  poznamenané vyčíňaním počasia niekedy až do rozprávkových tvarov. No a dnes sa dalo na čo pozerať.

Karpaty – opäť ďakujeme.

Ľuboš Kraic

Akcia Malokarpatské Tatry

sobota 5.3.2022

Zima je nemá. Biele ticho dňa narúša len praskanie ľadu, sťa ostré rany bičom pretínajúce mĺkvu krajinu. Stony stromov mučených mrazivým objatím snehu. Tiahle vytie vlčej svorky zarývajúce sa do sivej tváre trudnej luny. Kde tu však stretneš vlka? Nájdeš zamrznutú rieku? Uvidíš sneh… Jar spieva. Nekonečnými trilkami novoprebudených operencov. Žiarivým výkrikom prvých nedočkavých hlávok vykúkajúcich spod chladivého príkrovu lístia. Osviežujúcou vôňou rannej prehánky. Avšak dnes… Oneskorený nočný chlad stiahol farebnú krásu hlboko pod premrznutú hrudu. Z útrob opusteného hniezda prehovára len ticho. Hádam aspoň nezaprší… Je toto už jar? ČI kraju ešte vládne zima? Neviem. Všetko sa akosi mieša, divne skrúca, obracia. V tom marazme len ťažko hľadám pevný bod. Čomu mám veriť? Čo bývalo, náhle neplatí. Čo malo byť, zrazu nie je. Čomu môžem vôbec dôverovať? Čas, ktorý mal byť zimou bol akýsi… – iný. Deň, keď sa má ku slovu prihlásiť jar stíchol…

„Pôjdeme navštíviť Tatry.“

„Čo ste sa zbláznili? Ja nie som dôchodca, ja nemám vlak za euro.“

„Nie tie, iné. Tunok u nás, na dolniakoch.“

Vlado dakde vyňúral kopec – Tatry, len 481 metrov, iba kúsok od Baby (tej pezinskej), to sa nedá nechať bez povšimnutia, tam musíme niekedy vybehnúť. Okrem cyklistov a bežkárov tie miesta nikto príliš nepoznám, tu nebude problém nájsť neokukané zákutia, objaviť zaujímavé zátišia, utajené závetria… kdesi v Tatrách.

Vlado pripravil trasy – tri varianty, je z čoho vyberať, čo mixovať, čo kombinovať (aj tak sa tam všetko nepomestí). Mne stačí iba poslať oznam (nie, nevyviňujem sa, len si neprivlastňujem zásluhy), rozšíriť do prostredia nápad, prebudiť chuť. Možno sa ešte niekto pridá, v skupine to je predsa vždy veselšie (dodáva starý osamelý kojot v duši).

Vlado samozrejme prišiel – prvá štvorica už strnulo podupkáva pri aute, nedočkavo sa pokúša dovidieť až (kamsi) za zákrutu, popohnať čas… ozimilo sa… A my ostatní? Trúsime sa, trúsime… čoskoro si pri autách dúcha do dlaní už riadna kôpka netrpezlivých turistov (hlavne turistiek), posledná dvojica však má (akosi) priveľa času… Toto má byť jar (zavýja starý kojot poza uši)?

Konečne sú tu, vystupujú (mohli by sa tváriť viac previnilo!), zabuchujú dvere, zdravia nás. Moravanský Tuli sa túli (rad za radom) ku každej premrznutej postave na (zatiaľ ešte poloprázdnom) parkovisku, staviam sa teda do radu, už sa blíži, už je tu, doširoka otváram náruč a … oneskorený blesk poznania mi ožaruje myseľ (už som asi úplne primrzol), on sa predsa (koťuha jedna) túli len k dievčatám, budem sa musieť zohriať nejako inak.

Príležitosť mi poskytujú už prvé metre putovania. Len prebehneme cez cestu (premávka ešte našťastie nie je príliš hustá) a už nás obklopuje ticho lesa. Stačí iba pár krokov, zopár hlbokých nádychov (chodník začína ihneď stúpať) a starý svet zostáva ďaleko v sedle (veď on si ma počká), náhle zabudnutý, dávno opustený. Prenášam sa do krajiny radosti a voľnosti, tu nepočuť hluk áut (ani trilky vtáčích hrdiel), šum lístia (dávno spadlo z korún stromov, skalnatá cestička je nahá, koberec farby medi vyfúkaný), len tiché útržky slov pozvoľna padajú na okolie (sťa drobné kvapky životodarnej vlahy), napĺňajú sviežou arómou nevýrazný deň, iba pomaly sa prebúdzajúcu posmutnenú krajinu – my čekali jaro, a zatím přišel mráz…

Pokračujeme, prvé minúty plynule pretekajú bránou prítomnosti, už teraz však cítim, že tento deň bude vydarený. Spevnená cesta sa odpája doľava, proti nám sa prudko strmí chodník. Ideme (samozrejme) priamo hore, prišli sme sa (predsa) aj unaviť a vypotiť, veď sedemstovka sa nepoddá zadarmo…

Čmeľok, jedna z :

  • najnižších („len“) – 709 metrov či
  • najľahšie dostupných (naozaj?) – autom sa poľahky dovezieš k jej úpätiu a
  • najtajomnejších – čo za stavby to „krášlia“ jej vrchol? (neviem, radšej sa nestarám)

hôr našich Hôr.

No priamo na vrchol sa ani nedostaneš… výstražné tabuľky na plote… akoby opustená, naoko pustnúca budova… hrdzavejúca brána bráni prístupu (zdobená čarbanicou či podivným nápisom – z hlbín pamäte vyťahujem zabudnuté znalosti už takmer neznámeho písma, lúštim znaky, pokúšam sa zložiť slová – kto to písal? koho tým myslel? živá súčasnosť odpoveď neposkytuje)… nakoniec… ani tam veľmi nechceš… kus ďalej… na lúke… ďalší ľudský výtvor… akási divná stanica… kontajner, vedľa neho rúra… smeruje priamo do neba… volanie neznámych civilizácií… tajomné svetlo na vrchole hory… nechajte ma na pokoji!… (veď) ja tomu (vlastne) nerozumiem… radšej sa (už vôbec o nič) nezaujímam…

Neklamný znak neustálej prítomnosti čohosi neznámeho (vševidiaca nehlučná kamera vytrvale sleduje každý tvoj pohyb) nepripúšťa pochybnosti o účele použitia. Na svetlo sa opäť vynárajú potlačené obavy a nepokoj (chceš, no nedokážeš utiecť pred svojim strachom), akokoľvek sa snažíš, zlo a úzkosť putujú nehlučne v tvojich stopách, hučí ti v hlave, niť rozhovoru sa stráca, slová miešajú, myšlienky kvasia, bublú, zdravý rozum začína vrieť, hrozí výbuchom… stop! Nedovolíš predsa, aby hlúpe pocity prehlušili v duši nenapodobiteľné okamžiky zaujímavého výstupu, vymazali z pamäte neopakovateľné fragmenty spomienok. Prvé nesmelé (ešte prihmlené) výhľady. Omamnú chuť lesa v pľúcach. Naoko jednofarebnú krásu chladom ešte stále ustrnutých Hôr. Prvú kvapku potu vsakujúcu do povrchu pokojného chodníka. Všadeprítomné sochy (stačí sa len dívať)…

Vraciaš sa, opäť sa zapájaš do rozhovorov, pulzujúceho šumu života v tieni neznámych stavieb, práve včas… Objavuje sa prvá misa maškŕt, plní sa prvý veselý kalíšok, prvá šálka čaju zohrieva uzimené dlane. Poďme sa odfotiť, Tatry-netatry, vyššie sa dnes už nedostaneme – obzeráš sa, kontroluješ, či niekto nechýba (ako potom spravíš zápis, čo ak niekoho zabudneš). Obďaleč sa ktosi motá, samozrejme Braňo. Telefonuje…

Či chceš, či nechceš, závažie života tam zdola si stále nesieš so sebou, ako preťažkú guľu pevne prikutú k nohe ho ťaháš postupne sa odvíjajúcou cestičkou tvojho putovania, si otrokom povinností, svojho údelu. Deň beží, závažie sa obrusuje, je čoraz menšie, stále ľahšie, skoro ho necítiš, si (takmer) voľný… keď sa vo vrecku rozreve ten malý tyran. Ako rád by som (aj ja) to číslo 0902xxx odovzdal už niekomu inému…

Zostupujeme, za chrbtom nechávam svoje obavy a strachy, odhadzujem povinnosti, odteraz si budem len užívať krásny deň. Popri známom plote, z druhej strany neznámeho areálu schádzame pod vrchol, hľadáme cestu, ktorá nás povedie ďalej. Na druhej strane pletiva nehybne odpočíva stará, rozlámaná hojdačka. Aj tu žijú (či kedysi žili) ľudia…

Spoza riedkych vysokých kmeňov vykúkajú ladné krivky pahorkov – Gašparová, Konské hlavy, Trojarová (už čoskoro), možno aj Tatry – sú takmer na dosah, dotýkaš sa ich aspoň pohľadom, kĺžeš zrakom ďalej, zastavuješ na výraznom profile, rozhľadňa – Veľká Homoľa, vzdialený pozdrav ďalšej zo sedemstoviek. Krásne hory, nádherné stromy, zaujímavé torzá – úlomky besniacich živlov, neopakovateľné artefakty prírody. Zase sa motám, opäť fotím. Kam sa však derú tí vpredu? Kto ich to vedie (hádajte!) ? Pozná vôbec cestu? Márne kričím, márne mávam, je neskoro… Teraz už bude lepšie obísť to celé zospodu (a potom niečo plánuj! ver číslam získaným z mapy!).

Vpravo, len kúsok nad nami sa týči zaujímavý strapatý, riedko porastený kopček – Trojarová, škoda ju obísť, je hneď vedľa, ľahko dostupná, čo by kameňom dohodil, poďme. Vo dvojici či trojici sa púšťame hore, predierame sa vysokými suchými trsmi tráv, takým hrboľatým krkahájom, pravdepodobne starým vývratom. Ostatným sa najskôr veľmi nechce, postupne sa však pridáva niekto štvrtý, piaty, potom deviaty… o chvíľu stojíme na širokom vrchole všetci, vychutnávame si (aké-také) výhľady do okolia, omamný pocit prvolezca. To si zaslúži kalíšok (nech nestojíme nasucho – ozýva sa po dlhej chvíli starý kojot, už nie je tak osamelý)!

Pokračujeme, zostupujeme, traverzom zvážnicou popod nenápadný, husto zarastený kopec (až doma, pri rutinnom študovaní trasy zisťujem, že TOTO je Trojarová – no ten bezmenný kopček bol určite krajší) sa dostávame k vedeniu vysokého napätia. Teraz už vieme kde sme, kadiaľ máme pokračovať, čo nás tam čaká. No ani v tom najfarbistejšom sne si to nevieme predstaviť…

Stojíme pred širokým portálom štôlne Trojárová, preskakujeme úzky potôčik vytekajúci z jej útrob, skúšame presvietiť hlbšie za zamrežovaný vstup, kužeľ svetla kĺže po farebnej výzdobe stien, koľajach strácajúcich sa kdesi v tme, stavebnom neporiadku a… tam na boku je jedna mreža vylomená, to stojí predsa za trochu námahy (a odvahy), zhadzujeme batohy, pretláčame sa dnu, vstupujeme…

Čo (kto) to žije v hĺbke tmavého tunela, kto (čo) na nás vyskočí z čiernočiernej tmy? – snažia sa zistiť jednotlivci, preveriť menšie či väčšie skupinky. Poniektorých to omrzí už po pár metroch, iní prejdú o niekoľko krokov hlbšie, nakoniec sa vykryštalizuje štvorica najodvážnejších (najzvedavejších, najmenej zodpovedných, naj…) prieskumníkov.

Zaujímavým miestom sú tieto útroby Zeme (jaskyne, štôlne, bane, škáry). Stačí len niekoľko okamžikov a ocitáš sa v úplne inom svete, obklopený tmou, tichom a vlastnými predstavami, izolovaný vo svojom vnútri, úplne stratený v hlbine hory. Nepatríš sem, si len občasným návštevníkom, tvoje zmysly nie sú prispôsobené na tento život, tvoje schopnosti sú tu bezcenné, bez svetla hynieš, bez kontaktu šalieš, no krátky pobyt je osviežujúci, povznášajúci, len ty a veľké, tajomné prázdno (au, moja hlava!).

Krásne sfarbené steny (geológii bohužiaľ nerozumiem), kde-tu spevnené hrdzavejúcou výstužou (chvíľu hádam ešte vydrží), tíško zurčiaca stružka, plytký potôčik lenivo tečúci pomedzi koľajnice vyplavuje z hlbín hory dobre strážené tajomstvá (pozor na každý krok, len sa zbytočne nevykúpať), roky nepohnuté výhybky strážia správny smer nášho putovania, všade navôkol rozhádzané podvaly a iný stavebný (už iba) odpad (prekážajú pod nohami) – je tu naozaj čo obdivovať, čo obzerať. Chodba volá, chodba mámi, láka k postupu čoraz hlbšie. Zatiaľ ešte máme (aspoň akési) spojivo so svetom tam vonku – drobná biela bodka svieti v diaľke za našim chrbtom, ako pevné lano ťaháme za sebou jej svetlo, Ariadninu niť našej odvahy. Štôlňa však uhýba, stáča sa vpravo, stačí len pár metrov, kontakt sa stráca, v mihotavom záblesku baterky svieti na stene modrý nápis CO2, odvaha okamžite mizne (tak sa už konečne vráť! – neúnavne si hudie starý ostražitý kojot) – otáčame sa, krok za krokom sa blížime späť k svetlu, boli sme dnu veľmi dlho, aký svet nás čaká tam vonku?

Rovnaký a predsa iný. Vyčasilo sa (podmienečne), na hrane haldy sa zatiaľ rozpútali lukulské hody, obsah batohov, poživatiny, maškrty, chutné (aj inak hrejivé) nápoje sa presúvajú do žalúdkov, nálada je konštantne výborná. Pridávame sa aj my.

Táto krátka prieskumná návšteva sa určite oplatila. Až doma zisťujem (na dnes som sa vopred vôbec nepripravil), že štôlňa bola len prieskumná, hľadali ňou zlato a antimonit (s negatívnym výsledkom), dĺžka jej chodieb by mala byť takmer 4,5 kilometra – nuž úctyhodné číslo, gigantické množstvo práce ľudských rúk (a strojov). Dobre, že sme sa včas otočili.

Trochu meníme ďalšie plány. Nechce sa nám štverať do kopca, vracať sa k nekonečnej línii elektrických drôtov, zláka nás cesta klesajúca do údolia. Popri menších haldách, štôlňach, odvetrávacích komínoch, rôznych dávnych pingách sa spúšťame dolu k hlavnej ceste. Veríme, že ju (niekde) ľahko prekročíme.

No, chvíľku nám to nakoniec trvá… Svahy za zvodidlami spadajú príliš prudko, sú zarastené, priechodné by boli len s námahou. Doprava nie je napočudovanie hustá, had turistov sa usporiadane naťahuje za bielou čiarou, šliape hore, smerom k sedlu Baba. No už čoskoro sa v lese ukazuje štrbinka.

Čert nám bol dlžný tento nápad! Tí motoristi vyhodia z okien naozaj všetko! Strmým klesaním – kamene ukryté v hustej tráve sťažujú zostup, okrem nich sa všade dookola povaľuje každá hlúposť, na ktorú si dokážeš spomenúť (a veľa ďalších) – radšej sa okolo seba ani príliš nepozerám (ten defekt ho musel naozaj naštvať, keď zahodil pneumatiku hlboko do lesa!). Našťastie sa  čoskoro črtá svetielko na konci tunela, podľa mapy sa blížime k akémusi chodníčku (predtým však musíme preskočiť potok a vyškriabať sa pár metrov vyššie), za ním by mala nasledovať cestička, potom pekná spevnená zvážnica, opäť chodník… potom uvidíme… ešte jedna cesta… no nejako sa na tie Tatry nakoniec vydriapeme.

Nie všetko čo je na mape je pravda, ale ďalej to už je schodné – schodné veľmi dobre (až na výnimky). Občas sa na dne chodníka, v hĺbke pod hrubou vrstvou lístia objaví šmykľavé blato (veď mrzlo!), niekde sa predierame pomedzi pingy či hlboké vývrate, kúsok predierame húštinkou, ťažko fučíme do strmého výbehu – to všetko však k našim výletom neodmysliteľne patrí, nie je to nič nové pod slnkom, striktne sa nedržíme len značených chodníkov, spevnených ciest, ak sa ti nepáči, mal si zostať doma (konečne sklapni, zmĺkni, ty otravný starý kojot).

Porucha globálneho polohového systému, či rušivý vplyv niečoho (niekoho) v okolí (alebo len chvíľková nepozornosť) spôsobuje, že správnu odbočku na prvýkrát netriafame, kúsok sa musíme vrátiť (to je rečí!). Nevadí, Tatry, hlavný cieľ dnešného putovania, predsa nemôžeme obísť (všetko ostatné je iba doplnok na vyplnenie voľného času). Trošku sa zatočíme, prejdeme cez zaujímavú skoro čistinku a sme tam, vo výške 481 m, na vrchole Tatier, teda kóte TA3. Čo k tomu dodať?

Že Vladova čerstvo pripravená káva je výborná. Že v našich ruksakoch možno nájsť chutné maškrty. Že posledný kalíšok chutí vždy najlepšie. A ináč? Neviem, ničím iným mi tento nevýrazný zalesnený kopček (okrem svojho názvu) v pamäti neuviazol.

Opäť stojíme na známej križovatke (až sem sme sa pred chvíľou nechtiac zabehli), opäť sa rozhodujeme kadiaľ ďalej. Na Žilovú vedie pekný úsek cesty, jej fotogenický odlesnený vrchol sľubuje navyše aj akési výhľady, no kúsok by sme si zašli, času už nemáme veľmi na rozdávanie – radšej sa spúšťame najkratšou cestou do Slnečného údolia.

Úzke dolinky stekajú z horského hrebeňa ako drobné neposedné bystrinky, krútia sa, zurčia, spájajú do jedinej. Práve tu vznikla kedysi malá vodná nádrž a pri nej chatová osada. Avšak história týchto miest je oveľa staršia.

Už v 13. storočí sa v potokoch pod Korenným vrchom ryžovalo zlato, kdesi poniže sa rozkladala banská osada Altstadt, aj vodná nádrž slúžila (samozrejme oveľa neskôr) pre pohon strojov na mletie rudy. Pezinok, mesto viniča a vzácneho moku má aj inú, paralelnú minulosť. A odkiaľ sa vlastne vzalo meno úzkeho údolia okolo Limbašského potoka, nenápadného zákutia, kam slnečný lúč zavíta len na krátku chvíľu? Nie je tým Slnkom v skutočnosti zlato, mámivý poklad týchto hôr?

Pekné, dnes ešte pokojné miesto, zatiaľ nekypí životom, nestoná pod náporom návštevníkov, na lesnej cestičke môžeš stretnúť cyklistu iba náhodou, len občas, iba toho najviac vytrvalého, tvrdohlavého, odolného…  teda Jančiho (a Janku). Pomaly klesáme asfaltkou (zase?), obzeráme si okolie. Nenápadné chaty, žiadne veľkolepé sídla. Ich odraz v pokojnej hladine priehrady. Zurčiaci potôčik (počujem len vo fantázii). Ešte stále uzimené stromy.

Proti prúdu Kolárskeho potoka sa odpája chodníček, mení sa na cestu, smeruje na Kolárske, Reisinger, opäť jedno zaujímavé miesto v objatí hôr.

Dnes len ďalšia (menšia) chatová osada, (pokojnejšia) varianta tej nižšie položenej, táto však nedokáže zaprieť svoju huncokársku minulosť, (skúsené) oko turistu-našinca ihneď odhalí jej neklamné známky. Lúku, čo rozpráva o dávnej minulosti. Studničku, ktorá chráni staré príbehy. Domy, čo stále nestratili dušu.

Hľadám bližšie informácie, rád by som si doplnil poznanie lokality, inokedy zdieľna Sieť však dnes akosi mlčí, v lepšom prípade mi ponúka na kúpu niektorú z nehnuteľností… ďakujem, neprosím (nie že by sa mi tu nepáčilo, ďalšiu guľu si však na nohu viazať nemienim), rezignujem, končím… radšej sa pridám ku kolektívnemu hodovaniu (ešte pár drobností zostalo), nedali by ste si však za hlt niečoho lepšieho:

Predjedlá:

kúsek údzeného na friško / husacá pečénka s čerstvým chlebem / škvarelina s klobáske s deset vajec / varené koleno s chrenem / smatanový osúch s koprem

Poléfky:

zasmažená fizulovica ze širokýma slýžama / slepačá poléfka s frkacúlama / zabijačková kapusta f kerej stojí lužica / kapustnyca s klobásu dlhú kolem pása

Masá:

brafčový šnycl velký jak kastrólový dekl / pečená hus zedzená z rukama a lokšama na utreci tanýra a huby

Dijéta:

dvakrát ohrívaná luskovica ze zemákovýma pagáčma / dzinová omachla ze slepým hemenexem

Múčnyky:

lokše z makem / nídlfanc ze slifkovým lekvárem / hroznový štrúdl tahaný na dvojkrídlových dverách / smatanový osúch s koprem

Na dožrány:

cajlanská oblýžhuba na studeno (omascený chleba s cibulú)

Nápoje:

2 dc sudového / 4 dc sudového / 1/2 litra sudového / litr sudového / atd…

Takto sa hoduje v Pezinku – ten, kto dokáže rozlúštiť (bez pomoci Siete) všetky ponúkané maškrty má u mňa nápoj podľa uvedenej ponuky. Dosť bolo oddychovania, poďme, ešte máme kúsok cesty pred sebou. Chodník začína opäť stúpať, dnes je to ako na hojdačke…

Ďalej to už poznám aj ja (a na počudovanie – nielen ja, spomienky sa ozývajú aj u tých, u ktorých by som to nikdy nečakal). Popri pomníku (už druhý na kúsku cesty, smutné udalosti delia od seba len štyri roky) sa dostávame na rozľahlú mýtinu. Teším sa na pokojné krásne výhľady, počasie však naberá na dramatickosti, sivý deň ešte viac tmavne, začína poposnežovať (za tento krásny výraz som dlhé roky vďačný Rasťovi). Obrovský padnutý kmeň je už odstránený, obďaleč vyrástol vysoký posed (keď sme tu boli naposledy, práve kopali jeho základy), pri každej návšteve predsa objavíš niečo nové, nič nie je definitívne, všetko sa mení…

Nemení sa len človek… Na najbližšej križovatke pokračuje Maroš nesprávnym smerom, presne tak ako naposledy si to neomylne namieri dole do Slnečného údolia, raz ho tam necháme dôjsť…

Nie však dnes – jeho a všetkých, ktorí podľahli jeho šarmu (že sa ešte nepoučili!), radšej obraciame na správnu cestu. Chápem ich rozhodnutie – cesta, ktorú si zvolili klesá, tá naša neúnavne stúpa hore na hrebeň, už toho predsa pomaly aj stačilo… Rozhovory tíchnu, slová sa strácajú v ponurej nálade bezfarebného dňa, lesom sa nesie len čoraz kratší dych pútnikov. Nielen Tatry dokážu preveriť kondíciu turistu (uškŕňa sa starý, na okamžik opäť osamelý kojot).

No nie je to nič dramatické, medený šuchotajúci chodníček nás čoskoro privádza do Strateného kúta (uff, znova skoro 600 metrov – a to ešte nie je koniec!), koľko rôznych odtieňov má hnedá (a sivá)!

Odtiaľ je to už len skok na Konské hlavy. Po ceste sa ešte potešíme pohľadom na všetky Javorníky – Veľký i oba Malé, rozoznávame siluetu radaru na vrchole Veľkého aj meteorologickej stanice na Malom, či strapatú šticu toho tretieho – nakúkajúceho do Medvedieho údolia. Miesta, ktoré poznáme z našich predchádzajúcich výletov, peších či cyklistických. To sa však už blížime k poslednému kopcu dnešného putovania, kdesi spredu sa ozýva výrazné erdžanie. Niekto zdraví známe hlavy? Alebo hlavy vítajú príchodzích? Či sa mi to len sníva? Blúznim? (starý kojot sa potmehúdsky uchechtáva do dlane…)

Kultové miesto tejto časti hôr je vynovené, hlavy zreparované (ba pribudli aj nové), chvíľku postojíme, pofotíme, popijeme (čaju). A definitívne sa rozhodujeme. Na dnes stačilo! Podbabskú dolinu prejdeme niekedy nabudúce, najkratšou (či druhou najkratšou) cestou ideme rovno na Babu.

Tadiaľto by som sa veru nechcel štverať na hrebeň! Cesta padá prudko dole (až príliš prudko – toto má byť bežkárska trasa? ďakujem!), už aby tomu bol koniec… Klesanie sa našťastie čochvíľa zmierňuje, potom úplne vyrovnáva, do sedla tak prichádzame takmer po rovine. Aj krčma je dokonca otvorená – tento spôsob turistiky zdá sa mi akýmsi príhodným – kávička a kofola chutia ako už dávno nie (nešoféri môžu aj pivko), nálada z vydareného výletu, krásneho dňa pomaly vyprcháva, v pamäti sa začínajú usádzať spomienky… zas bude chvíľu z čoho čerpať.

Spoznať Tatry (kúsok od Pezinskej Baby) a popritom si užiť pekný jarný deň (ktorý mal ešte zimný šat) sa v jednu marcovú sobotu rozhodli: Janka Lukačovičová, Gabika Kušnierová, Janka Nagyová, kamarátka Adriana, Božka Golierová, Marta Karliková, Milka a Ľuboš Kraicoví, Eva Corticelli a Rasťo Mocko, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Vlado Naď, Maroš Modrovský, Vojto Galbavý, Edo Zolvík a

Juro Golier

Ďakujem.

Na premrznutú primračenú Pezinskú Babu sadá súmrak. Utíchol rev prvých nedočkavých motoriek, okná motorestu pomaly hasnú, tmu preráža len reklama na jeho štíte. Parkovisko opustilo aj posledné auto. Hore na Čmeľku sliepňavo bliká červené svetielko… Spoza okien sa do tvojej izby tlačí stály neutíchajúci hluk premávky. Inokedy ťa otravuje, túžiš po tom, aby konečne ustal. Dnes si však za tieto zvuky vďačný. Je dobre, ak veci fungujú tak, ako je zvykom…

Akcia Veterlín

26.2.2022

Akcie sa zúčastnili: G. Kušnierová, J. a B. Golieroví, J. Nagyová, J. Poláček, A. Kučerová, Ľ. a E. Kraicoví, I. a M. Naništoví, V Trajlínek, D. Soubustová, J. Baránek, J. Chudý, M. a G. Mizeroví, D. Fáziková, J. Lukačovičová, V. Naď, Ľ. Rosa, P. Rapant, J. Behúl, R. Mocko, E. Corticelli, J. Vrábel, J. Mášik a P. Čomaj.

Herceg a M. Babišík šli s trampami po ich trase.

Akcia Veterlín, ktorú už roky organizujú trampi z oddielu Stratená stopa, prirástla k srdcu aj nám, turistom z Malokarpatského klubu. Na našich zimných potulkách po Malých Karpatoch nikdy nesmie chýbať aj cesta po nádhernom hrebeni medzi Čelom a Veterlínom, takže túto akciu podporujeme každý rok našou, zväčša nemalou účasťou.

Tento rok sme vzhľadom k ešte pretrvávajúcej pandemickej situácii zvolili vlastnú trasu: z Lošonca do Lošonca. Ale i tak sa nás krátko pred pol deviatou pred obecným úradom stretáva celkom pekná skupina turistov(-tiek). Počasie sa ukazuje parádne, takmer jarné. Pôvodný zimný status tejto akcie sa v posledných rokoch mení už pomaly na jarný. Ale to už je údel našich južných končín. Keďže jar už je predo dvermi, tak jarná nálada nám už plne vyhovuje.

Po krátkom zvítaní a občerstvení sa veselo a v pohode vydávame na cestu. Putujeme po zelenej značke. Za dedinou prichádzame do lesa. Po ľavej ruke míňame chatovú oblasť. Za ňou už prichádzame na Jahodník. Miesto, kde sme už veľa krát štartovali, resp. končili naše túry. Dnes sa tu nezastavujeme, hneď pokračujeme ďalej po žltej – smer Vlčiareň. Ide sa nám v pohode, ani blata veľa nie je. A ak sa nejaké objaví, dá sa to v pohode obísť po napadanom lístí.

Pred Cerníkom opúšťame žltú značku. Kopec obídeme zľava, dostávame sa na ďalšiu zelenú značku a tá nás dovedie na Rázcestie nad Vlčiarňou. Tu sa navzájom počkáme a na rade je prvé krátke občerstvenie. Od Smoleníc sem prichádzajú ďalší turisti idúci tiež našim smerom.

Posilnení pokračujeme po zvážnici ku Čertovmu žľabu. Pri ceste sa už hoci celkom nesmelo, ale predsa, objavuje malinký medvedí cesnak. Ten neunikne ani našej pozornosti, hneď končí v našich ruksakoch na prípadné dochutenie našich obedov, ktoré nás čakajú hore na hrebeni.

Čertov žľab – krásna skalná súteska – má vždy svoje čaro. Aj dnes. Nevadí nám ani to stúpanie cez neho, ani potom to ďalšie, ktoré nás privedie hore na sedlo pod Zárubami.

Ani veľa neodpočívame a už nás to ťahá hore na hrebeň. Hrebeň tiahnuci sa od Čela po Veterlín oplýva okrem krásnych výhľadov aj skvostami rýdzo prírodnými. Nadšený turista tu môže pozorovať nádhernú, takmer panenskú prírodu. Vzdať hold a úctu starým jedincom z ríše stromov, pri trochu zvýšenej pozornosti môže natrafiť na rôzne malé jaskynky, závrty a iné krasové útvary. No a v neposlednom rade na skalnaté vyvýšeniny, z ktorých sa môže pokochať ďalekými výhľadmi po neďalekej, ale aj vzdialenejšej krajine.

Na jednej takej vyvýšenine sa nachádza vrchol Veterlína. Tu na chvíľu „zaparkujeme“ aj my. Je čas obeda. Z ruksakov  sa vyťahujú pripravené dobroty, dnes aj prilepšené o mladučký medvedí cesnak. Aby som nezabudol: gazdinky sa opäť činili a svojimi produktami patrične vylepšili dnešné veterlínske menu.

Zaparkovala tu aj skupina trampov, ktorá sem prišla z druhej strany a s ktorými sa dnes túlajú aj naši kamaráti Paľo s Milanom. Bolo o čom hovoriť, bolo o čom debatovať. Rovnaká krvná skupina si vždy tému nájde.

Krásny čas relaxu a trochu aj závetria musíme prerušiť a pokračovať ďalej. Čaká nás už len defacto cesta dolu. Ale najprv sa pristavíme ešte pri Veterlínskej jaskyni. Je hneď pod vrcholom. Zopár odvážlivcov sa podujalo preskúmať jej útroby. Ten správny adrenalín stál za tých pár špinavých kolien. Aj to vnútrozemie má svoje čaro.

Vcelku pohodovým zostupom sa dostávame na asfaltku smerujúcu zo Záhoria na Jahodník. Vlado tu urobí ešte poslednú zastávku, veď jeho kávovar sa dnes ešte neprezentoval. Po tomto kofeínovom dezerte si to už mašírujeme po našej starej známej cestičke ku krížu a následne lúkou do Lošonca.

Keďže v Lošonci je dnes všetko zatvorené, presúvame sa autami na Majdánske na vyhodnotenie akcie do Krčmy u Kurátka. Tá nesklamala a ponúkla unaveným turistom niečo dobré, teplé, aj horúce aj posilňujúce. Skrátka, čo každému chutilo.

Predjarná klasika je za nami. Ale my sme v Malých Karpatoch ešte zďaleka nepovedali posledné slovo…

Takže. Kam to ideme nabudúce?

Ľuboš Kraic

Akcia Devínska Kobyla

sobota, 19.2.2022

Svitá. Plíživo, neochotne… zachmúrené zore striedajú ďalšiu nepokojnú noc. Búrlivé poryvy víchrice dlhé hodiny lomcovali okenicami domov, hnali proti nim povrazy dažďa hrubé ako predlaktie urasteného drevorubača, vytrvalo ťali do ich múrov a striech, rozdivený vzduch sťa zbláznený skuvíňal v komínoch a neviditeľných škárach obydlí, priechodmi medzi nimi sa dral hlbšie do záhrad, lámal konáre pokojne driemajúcich stromov, v ozrutných spenených vlnách sa zúrivo preháňal ľudoprázdnymi ulicami miest i hlbokými údoliami hôr. Divná ročná doba, podivuhodné obdobie existencie. Veľkú časť tvojho priestoru vypĺňa zmar, chvat a beznádej, postupne začínaš pochybovať, nahliadaš za okraj svojho bytia. Búrka Eunice sa zvŕta v divom tanci s energetickou krízou a klimatickou zmenou (v drásavom rytme revu molocha konzumu prebúdzajúceho sa z covidového spánku), armády nie až tak ďaleko na východe rinčia zbraňami, najlepší postupne navždy odchádzajú, všetci ostatní hlúpnu, k slovu sa čoraz viac derú tí najhlučnejší. Na konci tunela však našťastie vždy (hoci neisto) blikoce svetielko nádeje, napĺňa tvoju dušu prísľubmi, pokojom a očakávaním. Aj drobné radosti sú radosti, ty krízu (spoločnosti) nevyriešiš, aspoň však nezblbneš. Svitá. Môže to byť deň, keď si slovenský hokej pripíše dlho očakávaný úspech. Môže to byť deň, keď sa opäť pekne prejdeš v horách. Môže to byť…

…nakoniec celkom vydarený výlet. Predpoveď počasia vychádza našťastie len sčasti, z predpokladanej víchrice je iba svieži vánok, sivá sa pozvoľna prefarbuje na tyrkysovú, prvé lúče slnka prehrievajú krajinu (a presvecujú atmosféru), aj pravidelné kruté vstávanie tak dnes ide akosi ľahšie. Auto ticho hltá kilometre diaľnice, ukazuje sa krásny deň, aktuálne ročné obdobie však pripomína len pohľad do kalendára. Zimné výstupy na vrcholy Malých Karpát sa (opäť) uskutočnia v úplne netypických podmienkach. Alebo… (si už máme zvykať)?

Kdeže sú časy, keď sme sa zľadovateným chodníkom driapali na Malý Javorník, až po … zapadali do závejov, na vrchole Okrúhlej túlili k ohňu, z blednúcich uhlíkov (a posledných kvapiek pálenky) sa lačne snažili vydolovať prepotrebné zvyšky tepla. Dnes bude (zdá sa) všetko úplne inak…

Diaľnicu máš za chrbtom, už si zabudol na jej neustále sa dravo dopredu derúci nikdy neutíchajúci zhon, len nezabudni odbočiť, nezabudni si strážiť rýchlosť, čert nikdy nespí, je tu tak pekne… akoby si ani nebol v meste, v najväčšom meste, v hlavnom meste… rameno rieky sa zádumčivo kľukatí popri ceste (cesta sa krúti po brehu rieky), kameňolom sa surovo zahrýza do svahov hôr (prach hôr sa vo výbuchoch usádza na dne riečnej nivy), nenápadné domy hlasne kričia do priestoru svojou nenásilnou eleganciou a skrytým pohodlím, neukojiteľné potreby nových malých elít nenásytne požierajú krajinu… našťastie sa zastavili pred bránami histórie, Villa Thebyn, Devín, už sme skoro tam, na mieste… „po stopäťdesiat metroch sa držte vľavo, odbočte doľava“, uličky sa kľukatia, zužujú, menia na jednosmerné, zo všetkých strán sa na teba valí nezastaviteľná lavína času, pamäť miesta.

…len periférne, len v kútiku oka sa mihne vysoký kamenný dom, steny zdobené popínavým brečtanom, romantické zákutie v hĺbke sobotného rána, ešte snívajúcej uličky, hustá zelená opona sa driape vysoko po jeho stenách, tvorí nádhernú fasádu, tichý úkryt… v chodbičkách za závesom zrejmého to však žije, drobné nôžky šuchocú po pevných stonkách, príchytky rastliny vytrvale narúšajú homogénny povrch kameňa, drobné sivé kožúšky sa tlačia dnu každou škáročkou pootvoreného okna, v kútoch izieb zanechávajú drobné guľôčky, oždibkávajú kraje syrového bochníka, hrkocú pod skriňou zoschnutým zvyškom pečiva, v najhlbšej noci ožívajú, do tmy svietia drobné drahokamy, hebké chvostíky šteklia spiace tváre, všade cítiť ich neodbytnú prítomnosť… svine myši, prekliata romantika, do čerta s tou plazivou zelenou potvorou… aké krásne zátišie však vytvára, pod tíško šumiacou ochranou prírody sa musí predsa žiť tak príjemne…

Heš, zaháňam divoké fantázie, musím sa sústrediť na cestu, je to všetko také úzke, všade dookola samé autá, nech niečo nevyvediem. Priestor sa otvára, veľké parkovisko (zatiaľ) zíva prázdnotou. Prišli sme privčas – PN, nie však prví, jedno auto nás už čaká – TT, Paľo bol (opäť raz) rýchlejší… O chvíľu prichádzajú dievčatá – GA, sme (možno) kompletní, veď menej býva niekedy viac. Máme ale ešte kopu času, musíme počkať, vyrážame na prehliadku okolia. Tak dlho som tu nebol…

Na vysokom brale v ohybe rieky, presne tam, kde sa do veľtoku Dunaja vlieva prítok hraničnej Moravy, na predele štátov a rozhraní epoch sa vypína zrúcanina hradu, dlhé stáročia nemo pozorujúca dianie vo svojom okolí. Úzke horské údolia rok po roku vytrvalo vrstvia históriu ľudského rodu, alpský ľadovec po stáročia uchováva jeho pamäť, neúprosná kradmá ruka civilizácie však siaha až sem, komíny, výfuky, turbíny chrlia nekonečné chuchvalce splodín, ľad sa topí, veľtok kvapku po kvapke odnáša do šíreho oceánu atómy ľudských osudov, slovo po slove sa nekonečný príbeh života premieňa na neviditeľný opar, neuchopiteľný pocit. Len vlny, lenivo sa prevaľujúce v širokom koryte, poznajú celú pravdu.

…zubaté hradby dorastajú, poloprázdne nádvorie plní ruch života, vysoké múry sa postupne strácajú, vojnovú vravu na podhradí tlmia nahrubo otesanými kmeňmi opevnené valy hradiska, Limes Romanus, hranica ríše, tu sú len levy, tam za riekou civilizácia, zalesnené svahy plné zveri sa ponárajú pod hladinu mora, na dne ktorého sa usádzajú odumreté ulity lastúrnikov, oblohu ožarujú len záblesky nikdy nekončiacej búrky, priestor sa s treskom prepadá do jedinej žiarivej bodky… „A buď svetlo!“, tvoja myseľ končí rýchlu exkurziu proti prúdu rieky dejín, veľtoku času…

Čo všetko nás dnes ešte čaká… nepredbiehajme však, pekne pomaly, potešme sa pohľadom na pokojne tečúcu rieku, pyšné bralo a hrdé hradby, (radšej) odvráťme zrak od ruiny (bývalého) amfiteátra, chvíľku zaspomínajme pri pamätníkoch doby, nechajme mysľou nehlasne plynúť pocity.

Nikto iný už nepribudne, tak poďme. Len sa prešmykneme uličkou okolo cintorína a začíname stúpať hore úbočím Devínskej Kobyly. Riadny zaberák, uff, už by aj stačilo… cesta sa mení na chodník, ten sa stáča poza ploty posledných stavieb (chaty? domy? nevedno), sklon sa vyrovnáva, otvárajú sa prvé neskutočné pohľady.

Ani tí najlepší stredovekí krajinomaliari a novoveki impresionisti by vo vriacom kotly stredoeurópskeho priestoru nedokázali namiešať také farby, sobotné ráno nám priamo pred očami maľuje dych berúci obraz, geniálny majster palety nanáša na plátno vrstvu po vrstve ako páper ľahkú náladu okamžiku. Dramatické mračno sa vpíja do azúrovej oblohy (ešte viac jasnomodrej prosím, ešte trochu, dosť, to je už priveľa…), nepravidelné štvoruholníky lúk a polí predelené tenučkou linkou remízok sa striedajú s nerovnomernými pásmi rozľahlých hájov. Ako zrkadlo sa z plochy kde-tu oblyskuje vodná hladina, nenápadný, spola ukrytý veľtok. Nekonečnú rovinu zľava lemujú hladké vlnky pahorkov, ostré bralo plynule prechádza do známej zrúcaniny. A v diaľke sa do belasého neba strmia žiarivé svahy bieleho obra. Zrak i myseľ neodvratne priťahuje Schneeberg, ľadový princ.

Dlho by sa dalo stáť, obdivovať meniaci sa (no stále ten istý) obraz, nasávať atmosféru chvíle, čas však nezastavíš, čas neúnavne odmeriava dráhu bytia, poďme, rozhýbme sa, dnes nás toho čaká ešte tak veľa….

Chodník sa takmer po rovine (aspoň sa príliš neunavíme, priveľmi nezdržíme) vinie strmými lúčnymi svahmi rozľahlej Devínskej Kobyly, nášho celodenného údelu. Z fádneho, ešte stále zimným spánkom driemajúceho podrastu ako skoré lastovičky vykúkajú drobné žlté kvietky, hlaváčiky, prví nedočkaví poslovia jari, pozdrav nového ročného obdobia (nie je ešte priskoro?). Obdivujeme, fotíme, čudujeme sa. Tento spôsob zimy zdá sa mi akýmsi… podivuhodným.

Kde nechať skôr spočinúť zrak, čim sa potešiť viac? Dohora voľne sa rozbiehajúcimi lúkami ozdobenými farebnými kvietkami, riedkymi kríkmi a bielymi hrudkami skál? Šírou rovinou v hĺbke zorného poľa, nie fádnou, nie plochou, nie tuctovou? Ťažko sa rozhodnúť, nie ľahko je zvoliť… Radšej sa však dívaj pod nohy, úzky chodník začína klesať, hadí sa dolu úbočím, objavujú sa prvé známky ľudského osídlenia, priestor sa otvára.

Waitov lom, kedysi vraj známy aj ako Devínsky kameňolom. Hneď vedľa vraj kedysi stála Mittelmanova vápenka. A kúsok ďalej bol vraj kedysi iný svet… Priveľa vraj, priveľa kedysi – naša pamäť je, zdá sa, príliš krátka (či doba priveľmi rýchla), akoby sme strácali svoju minulosť, pravdu už pozná len google… No priestor je to zaujímavý. Svah počas dôb intenzívnej ľudskej činnosti stihol ustúpiť hlboko do útrob hory, do krajiny sa prepadá vysokými kolmými stenami, pozostatkom ťažby. Pod nimi sa tiahne široká trávnatá pláň, významný biotop v súčasnosti spásaný stádom kôz (kde sa však dnes stratili?). Po nej sú ledabolo porozhadzované rozmanité atrakcie – drevené zvieratká i kamenné bludisko. Sme na periférii veľkého mesta, v priamom dotyku so živou prírodou, podobný disneyland vždy spoľahlivo poslúži na prilákanie pozornosti návštevníka. My sme z takých zábav však už vyrástli, naše ciele sú (o kúštik) inde, len sa krátko občerstvíme a pokračujeme.

Tá obrovská drevená potvora (že vraj májka fialová) je fotogenická, poďme však ďalej. Povrch chodníka sa nebadane mení, je suchý, sypký, drobivý. Už len pár krokov a stojím pod stenami Sandbergu, rukou sa dotýkam veľkého pieskovcového balvanu. Stačí sa na chvíľku zasnívať a som na Sahare. Stačí len na okamih privrieť oči, a počujem šum prehistorického mora, hlbiny ktorého prekypujú životom. Ulitníky, lastúrniky, ježovky či iná háveď sa prevaľujú po jeho dne, vody vyššie pri hladine brázdia ostrozubé žraloky a množstvo iných rýb (či veľrýb). Po brehu sa lenivo presúva obrovská korytnačka, drzá opica hádže pohľadom po obrovskom nosorožcovi, spod škreku vtákov sa na svetlo dňa vynára jaskynný medveď.

Nádherné miesto, krásny kút. Kým ostatní pod svahom obdivujú dlhé úzke tunely, zatiaľ ešte opustené hniezda včelárika zlatého, ja sa neviem vynadívať na všetku tú krásu, čo ma obklopuje. V rozmanitých pieskových útvaroch spoznávam veže, sfingy či útesy – na pohľad krehké, len jediný dotyk a rozsypú sa pod rukou, v skutočnosti však pevne vzdorujúce poveternostným vplyvom. Rozlohou neveľké púštne preveje a jaskyne, už viem, ktoré miesto mohlo poslúžiť ako predobraz Duny či Hviezdnych vojen. Lavička na okraji útesu, láka na tiché posedenie, pozorovanie okolia, zamyslenie. Pokojná vidiecka krajina na rozhraní dvoch štátov, necelú generáciu späť zakázané územie. Môžeš sa (obmedzene) dívať, dotýkať sa však nie je dovolené, za neovládateľnú túžbu sa (niekedy) kruto platí – žaluje zoznam obetí na Bráne slobody pod hradom, krvavo šepce vietor v Srdci Európy len niekoľko metrov opodiaľ. Akoby sme (niekedy) zabudli, akoby sme (vôbec) nevedeli…

Zaujímavými miestami sa dnes pohybujeme (a ešte nie je všetkému koniec!), čarokrásnymi, plnými histórie, nevšedných príbehov. Každá minca má však dve strany, každý kabát vlastné futro – niektoré z nich rozpaľujú v srdci hrdosť, iné mrazivo zvierajú pri srdci…

Takýmto spôsobom by sme však na vrchol nikdy neprišli, neodniesli si malú pripomienku na dnešný výstup, zastihla by nás tma, stratili by sme sa na rozľahlých svahoch Devínskej Kobyly, navždy zablúdili v hlbokých lesoch. Tak sa teda rozhýbme.

Stúpanie opäť naberá na intenzite, hltá posledné slabiky slov, celé vety, rozhovory sa predlžujú, nakoniec úplne tíchnu. Akosi sa oteplilo! Našťastie sme už hore, na Rovnici, tu sa môžeme vydýchať, poslednýkrát potešiť širokými výhľadmi. Už vidno cyklomost cez Moravu, nevzhľadné, husto nakopené škatule sídliska v Devínskej Novej Vsi, kedysi ospalej prihraničnej vieske, pred zrakom našťastie skrýva milosrdný vysoký porast.

Chodník vstupuje do lesa, už stúpa len mierne, čoraz hlbšie sa ponára pod koruny stromov, obchádza dobre utajené skalky, niekoľkokrát sa skrúca, mnohokrát vetví, smer pohybu je však zrejmý, pekne čitateľný, had turistov sa naťahuje po celej jeho dĺžke, rozhovory prerušené uprostred vety sa plynule nadväzujú, nikdy nekončiace príbehy voľne poletujú ovzduším, ako Ariadnina niť nás neomylne vedú ďalej, čoraz bližšie k cieľu. Tiché slová sa nehlučne rozplývajú v nesmelo sa prebúdzajúcej (ešte fádnej) jari (veď ona je predsa zima!), pomaly sa znášajú na suchým lístím pokrytú zem, biele hlávky snežienok obveseľujú sobotné predpoludnie. Pribúda návštevníkov, objavujú sa prvé známe tváre, dnes je tu hádam celá Trnava (a priľahlé okolie)!

Sido už má plné ruky práce, dnes je hore naozaj husto. A plno známych, kým sa stihnem s každým čo len krátko pozdraviť, prehodiť slovko-dve, naši už zostupujú z rozhľadne. Je zaujímavá, nová, pripomína modlivku, to predsa nemôžem vynechať, tam musím vybehnúť, som tu prvý krát, ktovie kedy (či vôbec) sa sem ešte dostanem.

Schod po schode, meter po metri stúpam vyššie. Až teraz začínam chápať tie pohľady, občas utrúsené nezrozumiteľné poznámky zostupujúcich návštevníkov. Už len jedno poschodie. Fučí tam na hovado (aj na mňa), bojím sa čo i len vytiahnuť fotoaparát (alebo vôbec nadýchnuť). Rozhľadňa vibruje pod nohami, adrenalín stúpa hore hruďou. Márne je na zábradlí prehľadne spracovaná výhľadová ružica, zbytočné sú široké výhľady. Len jedným očkom hodím na Pálavu, druhým zas žmurknem na Schneeberg a poberám sa radšej kadeľahšie. Až o poschodie nižšie sa zhlboka nadýchnem, ani tá podlaha už toľko netancuje, konečne sa ukľudním. Bol to však zážitok!

Už sa len rýchlo posilním a občerstvím (ostatní to majú dávno za sebou) a musíme pokračovať, hodina ubehla ako pár minút. Ešte sa na slovko pristavíme pri Sidovi, poďakujeme za dobrý nápad (kedy by som sa ináč trepal na Kobylu) a už sa snažím dobehnúť zvyšok skupiny. Ich pochod našťastie spomaľujú podivuhodné betónové kobky vystupujúce z húštin pri ceste.

Na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia vybudovali na vrchole prihraničného pahorka nad hlavným mestom raketovú základňu. Slúžila na ochranu výdobytkov vtedajšej spoločnosti, parlament, ak o tom (vôbec) rozhodoval, rozhodol jednohlasne, slovo referendum nebolo ešte v slovníku. Miesto utajené, strážené, nedostupné. Dnes široko navštevovaná ruina. A tak ide čas…

Mrazivý dotyk minulého. Diera v betónovom plote zarastá burinou. Graffiti na stenách. Namiesto brány čierny otvor. Betónové odpaliská. Mohutné železobetónové silá. Tmavá chodba. Špina, neporiadok. Hrdzavejúce stupačky, zostup do podsvetia. Úzky priezor oblohy. Rozhádzané plechovky piva, podivná žúrka. Objekt bývalých kasární, radšej nevstupujeme (tá skúsenosť je napriek desaťročiam odstupu stále živá). Metre betónu. Tony železa. Pachuť v ústach…

Konečne opúšťame desivý priestor, náš pochod sa láme do druhej polovice, čaká nás blúdenie lesmi, hľadanie zaujímavostí (ktoré som v teple domova našiel na mape), cestu nikto z nás nepozná, (radšej) púšťam GPS. Svah sa zvažuje, riedky porast dokáže len čiastočne skryť pohľad na rozľahlú nevzhľadnú masu sídlisk, mesto – megapolis ako nenásytný Minotaurus inštitúcií a priemyselných podnikov potrebuje neustály prísun poživne, hlce, žuje, trávi, pregĺga, aby premenenú masu opäť vyvrhol do svojich nákupných centier a zábavných parkov. The show must go on…

Nás našťastie obklopuje príroda, ešte neprebudená, naoko fádna, skrývajúca však nejedno nečakané prekvapenie. Už sa tam blížime, už sme takmer tam, odbočujeme z cesty, svah sa láme, v strmých skalných stenách padá o niekoľko metrov nižšie. Psie skaly, miesto stretávania trampov, náhodných turistov aj boulderistov.

Križujeme, zostupujeme, obdivujeme. Nevšedne sformované balvany, skalné útvary, ktoré pripomínajú čokoľvek, aj psa. Ozrutný previs držiaci v rovnováhe hádam len silou vôle. Zaujímavý porast – mach, pokrútené korene stromov i husté paprade. Nenápadné hlávky snežienok. Pekné miesto ukryté v hĺbke lesa. To chce malú odmenu, maškrtu či hlt niečoho chutného.

A pár metrov poniže, len niekoľko krokov pod úpätím skál nás víta zelený lístok, nesmelo vykúka spod šuchotajúceho lístia. Medvedí cesnak, hneď vedľa ďalší. Jar už kladie nohu do dverí, je nám to ľúto, ale nedokážeme sa ovládnuť, ostrá vôňa napĺňa ovzdušie, nenapodobiteľná štipľavá chuť sa rozplýva na jazyku. Len jednu byľku, najviac dve (či tri), nebudeme predsa drancovať prvé nedočkavé rastlinky, prvých poslov zmeny, nadžgávať si nimi vaky ani bruchá.

Pekná široká cyklocesta sa takmer po vrstevnici kľukatí úbočím Devínskej Kobyly, GPS-ko nás však posiela kamsi hore kopcom, už znova fučíme, ani sa nám veľmi nechce… Bola by to však večná škoda. Cesta sa rozširuje do malého amfiteátra, možno bývalého lomu, dominujú mu bledé vysoké steny, pod nimi šestica pestrofarebných totemov. Biele skaly, ďalšie miesto stretávania sa trampov, dúbravské potlachovisko. Neodoláme, po hrubo otesanom rebríku sa štveráme vyššie, priestor obdivujeme aj zhora. Paráda! To naozaj stálo za pár kvapiek potu.

Ďalšie však ešte uroníme pri výstupe na hornú zvážnicu. Po nej sa už pohodlne presúvame ďalej, len prebehneme krížom cez asfaltku (nebudeme drať podrážky), hľadáme čo najkratšiu cestu k cieľu (hokejisti už pomaly vykorčuľovávajú na ľad). Nejako sa nám to darí, každým krokom sa blížime k Devínu. To sme vyliezli až tak vysoko? Chodník stále klesá, tu viac, tu menej, avšak vytrvalo.

Na záver sa po už dobre známej ceste (veď tadiaľto sme ráno začínali) dostávame na parkovisko. Tu stretávame Ivetku, povinnosti jej ráno nedovolili pridať sa k nám, tak aspoň vytiahla bicykel, prebehla sa po okolí, prišla nám oproti. Srdečne sa vítame, to chce kávu (a možno aj niečo k nej)!

U rytiera je otvorené, posedíme vonku, pri pulte si len objednáme. Vyhrávame 1:0 (znova Slavkovský)! Len raz si uchlipneme z kávy, prehodíme pár slov a už je 2:0. To vôbec nevyzerá zle, len nech to nezakríkneme! Postupne sa lúčime, odchádzame. Diaľnica pod kolesami auta ubieha takmer samá, sme pri Trnave, 4:0, sme definitívne bronzoví! Bol to naozaj krásny deň…

Už niekoľkýkrát čítam tento dlhý zápis, príbeh nevšedného dňa, koľko som už toho vyškrtal, koľko tam však nevmestil. Je to márna práca, každú myšlienku, každý pocit nemožno previesť na slová. Ako zachytiť vôňu rána na brehu rieky? Farbu ožívajúcej oblohy? Pocit pri nečakanom stretnutí s kamarátmi? Spomienky na nie tak dávno minulú dobu tiež možno pôsobia nadbytočne. Načo to sem vôbec ťahá? Čo to toľko rozťahuje? Prečo nepíše len o prírode? O výstupe? Na týchto miestach, v tomto čase som sa tomu však nedokázal ubrániť. Čas nevymažeš, históriu nezmeníš. Ten príbeh si tento kút zeme už navždy nesie so sebou.

Ďakujem všetkým, ktorí svojou prítomnosťou rozjasnili oblohu, prehriali ovzdušie a pomohli spríjemniť tento deň. Po svahoch Devínskej Kobyly v túto pamätnú sobotu putovali Daša Soubustová, Gabika Kušnierová, Janka Nagyová s kamarátkou Adrikou, Božka Golierová, Marta Karliková s kamarátkou Vierkou, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant a Maroš Modrovský. V cieli nás čakala cyklistka Ivetka Pekaríková

Juro Golier

Na podvečernou žiarou presvetlenej oblohe visí biely mesiac, vykúka spoza farebných útvarov mrakov, ktoré sa ako vlny oceánu pomaly prelievajú podvečernou oblohou. Svetlo bledne, obloha hnedne, stráca farby, sivie. Deň hasne, z jasnej oblohy žmurká žltý kotúč. Súmrak zahalil krajinu, ako jediný jasný bod žiari v temnom priestore obrovský zlatý koláč, jeho úzky lúč sťa nekonečná slamka vysáva čerň noci, vpíja sa do vôd pomaly plynúcej rieky, tichých svahov hôr, zháša svetlá domov, nepochopiteľnou chemickou reakciou sa premieňa, strieborný poprašok zdobí končeky korún vysokých stromov. Dobrú noc Dunaj, spi pokojne, Devínska Kobyla…

Akcia Javorníky – bežky

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Vlado Naď, Ľubo Rosa a Ján Budoš.
Ako hostia: Marián Modrovský a Ľubo Škumát.

Nedeľa 13.2.

V nedeľu ráno sme vyrazili z Trnavy vlakom smer Kysuce. Cestou sa v Piešťanoch pripojil Marián. Po príchode do Čadce sme, aby sme ušetrili čas, využili taxíky na hotel Husárik. Po občerstvení sme sa vybrali smerom na sedlo Semeteš, cieľ etapy, peši, cesta bola odhrnutá, bez stopy.

Chotárny kopec sme obišli cez Črchlu. Postupne sa nám začal otvárať zasnežený hrebeň s upravenou stopou na klasiku alebo korčuľovanie. Tento úsek hrebeňa po sedlo Semeteš je dosť zubatý, strieda sa často stúpanie alebo klesanie. Počasie bolo ukážkové, slniečko svietilo, vietor nefúkal. Na ľavej strane sa ukazovali krásne scenérie, na severe sme videli Babiu horu, južnejšie Malú Fatru a kúsok Západných Tatier a na pravej strane sa rozliehali Beskydy s majestátnou Lysou horou.

Pred Petránkami, kde je krásna kamenná rozhľadňa nás čakal krásny zjazd a dlhé stúpanie na kopec. To sme boli asi v polovici trasy. Z rozhľadne sa nám otvorili výhľady v celej svojej čarovnej sile. Po občerstvení sme pokračovali na Jakubovský vrch, jeden z najvyšších bodov našej dnešnej cesty. Na stope sme stretávali bežkárov, s ktorými sme prehodili zopár viet. Aj z nich sa šíril pocit šťastia z bežkovania v krásny slnečný deň.

Po prejdení ďalšej rozhľadne na Kamenitom, sa slnko začalo schyľovať k západu. Schladzovalo sa a bežky nás začínali neposlúchať. Možno bolo na vine naše unavené telo, možno klister, ktorý sa zošúchal zo sklzníc lyží. Každý menší kopec nám dával zabrať, všetku silu sme pri odraze dávali cez ruky do paličiek. Už sa nám nechcelo mazať, však nejak dôjdeme. Míňali sme krásnu rázovitú domčekovú osadu U Bielov so šibenicou a pamätným miestom na Matku Terezu. Do konca nám už chýbalo len došmýkať sa na cestu, kde bol náš cieľ – hostinec U Cipára. Tu nás čakala večera, pivečko, vášnivá debata o všetkom dôležitom, sprcha a zaslúžený oddych. Vydržali sme dosť dlho, lebo majiteľmi hostinca boli naši známi z predchádzajúceho pôsobenia na chate pod Borišovom.

Trasa bola dlhá 24 km s prevýšením asi 700 m.

Pondelok 14.2.

V pondelok ráno sme vstávali ubolení od pádov a svalovky.  Ľubo Škumát sa po absolvovaní veľkého množstva pádov rozhodol nepokračovať ďalej, ale išiel peši do doliny na autobus domov. Jeho voľba bola správna, mal nevhodné bežky, ťažký batoh a narazený bok. My sme pokračovali pešo smer Melocík. Cesty boli úplný ľad. V lyžiarkach bol problém vôbec ísť peši. Do Melocíka sme bežky použili len veľmi málo. Na spestrenie pešej túry sme išli prvý raz pozrieť rozhľadňu Luby, doteraz vždy sme ju obišli. Od Melocíka sme začali stúpať už po akej-takej stope na Čerenku. Stopa bola ľadová a plná špiny. Čerenku sme obišli traverzom po miernom zjazde pomedzi stromy. Po sedle pod Hričovecom sa stopa zlepšila. Na Kasárňach v hotely Fram nás čakalo občerstvenie. Zelňačka, hrachová polievka a pivečko nám vrátili sily. Čas hral pre nás, začali sme veriť, že stihneme autobus z Podjavorníka. Náladu nám zlepšil aj ratrak, ktorý urobil čerstvú stopu. Ľubo a Marián skoro zabudli, že sú s nami na bežkách. Ja s Vladom sme sa kochali pohľadmi na Veľký Javorník. Ešte po hrebeni sme prešli cez Stratenec, Bukovinu. Pred stúpaním na Malý Javorník sme odbočili na sedlo Adamkov. Pre istotu sme išli peši, lebo dvojdňová únava začal silnieť a nebolo sa treba pred koncom dokaličiť.

Nakoniec nás čakala posledná bodka, zjazd po cykloceste do Podjavorníka. Sneh bol hlboký, mierne zľadovatený, cesta rozbitá od peších. Jediná šanca bolo ísť peši, čím by sme asi nestihli autobus alebo opatrný zjazd. Mne fungoval štýl, jedna lyža v stope po peších a druhá brzdiaca na panenskom snehovom násype. Bol síce mierne ľadový, ale dalo sa na ňom pluhovať. Chvalabohu sme sa asi pol hodiny pred príchodom autobusu všetci stretli na autobusovej zastávke do Považskej Bystrice. Dali sme si po dva kališteky na úspešne zdolanú trasu. Nikto sa nezranil, akurát môj pravý ukazovák bol mierne napuchnutý a nohy sa mi začali ohlasovať bolesťou.

Po rýchlom pivečku sme nasadli na vlak domov. Zo stanice som sa ledva doplazil, zabudol skoro chodiť. Moja stabilita bola ohrozená asi tak, ako keby som si dal zopár pív. Aj na druhý deň v práci nebola moja chôdza dobrá, ale veril som, že bude aj lepšie.

Urobiť tento hrebeň chce veľa sebazaprenia hlavne, keď bolí celé telo a človek stráca motiváciu z prvotného nadšenia. Náladu zhoršia aj ľadové cesty bez stopy. Na záver, keď človek má po tom, to príde – aj tentokrát to dokázal a až neskoršie mu dôjde, že to naozaj stálo za to. Nezabudnuteľná atmosféra priateľstva, dotykov drsnej, ale krásnej prírody a pocit vlastného uspokojenia.

Trasa bola dlhá 28 km s prevýšením asi 900 m.

Jano Budoš

Akcia Čierna Skala

12.2.2022

Akcie sa zúčastnili: Igor a Miroslav Naništa, Pavol Rapant, Monika, Milan, Gabriela Mizerová, Daša Soubustová, Lýdia a Stano Macejka, Božena a Juraj Golier, Marta Karlíková, Igor Buc, Jana Lukačovičová, Štefan Krištof, Vlado Naď, Luboš a Emília Kraicová, Vlado Trajlinek, Daniela Fáziková, Vojto Galbavý, Janka Briediková, Alica Binková, a pes Aira.

Druhá februárová sobota je neodmysliteľne spojená so zimným prechodom Čiernou skalou, tento rok sa milovníci malokarpatskej prírody vydali na jeho trasu už 37-dmy krát. Dobre známe okolnosti však spôsobili, že akciu sme sa rozhodli nezabezpečovať klasickým spôsobom (prezentácia na štarte, plný servis v cieli) ale verejnosti sme ponúkli možnosť prejsť si známe trasy individuálne.

Počasie bolo v sobotu ako stvorené na turistiku, teplota tak akurát, slnečno, bezvetrie, škoda by bolo zostávať doma. Ja som sa po ceste na štart chvíľu zastavil pri Obecnom úrade v Smoleniciach, ľudí bolo menej ako bývalo zvykom, podľa informácií však poniektorí volili iné miesto štartu (Jahodní k, Lošonec).

V skupine MKCK & spol. sa nakoniec nazbieralo 20 turistiky chtivých účastníkov a účastníčiek, trasu sme si trochu poopravili, parametrami však zodpovedala tej kratšej, bola len o malý kúsok dlhšia. Na vrchole Čiernej skaly sme stretli naše kamarátky Alicu s Jankou a Vojta, dole sme potom v nekončiacich rozhovoroch pokračovali už všetci pospolu.

Kaviareň u Kováčov v Lošonci na záver prichýlila tých, ktorí sa rozhodli prehodiť slovko – dve s kamarátmi, chvíľku posedieť, nechať doznieť vydarený výlet.

Trojčlenná skupinka, vedená Ľ. Šoltésom, sa vydala na 31-kilometrovú trasu z Jahodníka cez Čiernu skalu, Kršlenicu, Plavecký Mikuláš, Klokoč a Kolovrátok do Lošonca a dvaja pokračovali naspäť na Jahodník. Po ceste sme stretli viacerých, ktorí išli celú trasu.

Výlet sa vydaril a na budúci rok už to bude dúfajme organizované (tradičnou formou).

Majestátna a tajomná Čierna skala nás opäť po roku zlákala…

je to už tretí rok čo organizáciu podujatia odovzdal Peter Wagner mladším ročníkom. Protipandemické opatrenia nakoniec rozhodli a prinútili organizátorov (Juraja, Igora, Vlada, Ľudovíta) urobiť akciu individuálnou formou. V ponuke boli trasy 17 km a 35 km. Naša MKCK a spol. skupina sa rozhodla štartovať t.r. z Lošonca. Počasie a teplota už boli „skoro jarné“. Z parkoviska pri OcÚ Lošonec nakoniec štartujeme 20 + 1 pes Aira. Za otočou BUSu na hornom konci Lošonca odbočíme vľavo. Za poslednými domami a okolo bývalého JRD (jednotného roľníckeho družstva) sa dostávame na lúky.

Poľná cesta nás dovedie až k potoku pod lesom. Po zdolaní rozbahnených koľají od lesných traktorov sa krátko zastavíme na malom parkovisku. Tu si doprajeme malé občerstvenie. Ďalej už pokračujeme spevnenou asfaltkou vyššie a vyššie k hrebeňom hory. Po zdolaní strmšieho „stupáku“ sa ocitáme na Starom plášti. Dáme si obedné „menu“ ala „čo dom dal“…koláčiky, slané, sladké, (od Boženy G.) ozaj vynikajúce. Klobásky aj syra kúsok s cibuľkou, čokoládky, ale aj zalievanú kávičku od Vlada…pripravenú na variči. Ďakujem-e.

Výhľady do okolia sú tradične očarujúce. Po vrcholovej fotke pokračujeme ďalej severne okolo krasových závrtov.

Pokračujeme ďalej po hrebeni. Orientáciu nám uľahčia vrcholové stĺpiky. Prídeme až na vrchol kopca Polámané. Odkiaľ je už vidno skalné bralá na Čiernej skale. Z vrcholu Polámané zídeme do sedla medzi Polámaným a Čiernou skalou. Tu odbočíme na žltú turistickú trasu , ktorá vedie až na vrchol Čiernej skaly (662 m n.m.). Pozoruhodné je skalné oko na vrchole. Z vrcholu sú pekné výhľady na severovýchodnú stranu. Za dobrej viditeľnosti možno uvidieť elektráreň Jaslovské Bohunice, ale aj Vysielač na vrchole Zobor pri Nitre. Z Čiernej skaly zostupujeme žltou TZ po ľavej strane skalného hrebeňa dolu kopcom po vyšliapanom lesnom chodníku. Po chvíli sa napojíme na lesnú cestu a po nej pokračujeme až na rázcestie ciest. Tu sa rozhodneme pokračovať v pravo lesným chodníkom. Napojíme sa na žltú TZ, ktorá obchádza kameňolom. Lesný chodník nás privedie až na lúky nad Lošoncom. Tu sa rozlúčime s Dankou, Jankou, Alicou a Vojtom. Pokračujú ďalej zelenou TZ na Jahodník k autu. Zvyšok našej výpravy príde asfaltkou do cieľa pochodu. V Lošonci v kaviarni u Kováčov je v ponuke gulášová polievka, ale aj hranolky. Ochotný personál sa rýchlo postará o vysmädnutých pocestných.  Dobre padne tekuté (nealko/alko) „orosené“ občerstvenie podľa chuti a času unavených turistov. Posledný turista z 35 km trasy príde do cieľa okolo 17 hodiny. Ešte posledné ahoj, nazdar, dovidenia…o rok nás čaká už 38.ročník pochodu.

Naništa Igor