Akcia Poza Dechtice

nedeľa 17.1.2021

Zima udrela konečne aj u nás na dolniakoch. Ako rád sa vtedy prechádzam po lese, počúvam vŕzgavý zvuk krokov, pozorujem neurčité obrazce dychu, vnáram sa do jemného závoja padajúceho z oblohy!  Mrazivý dotyk bielej krásy pohládza líca, zohrieva pri duši. Ako nenávidím prehrabávanie uličiek okolo domu, odmetanie chodníka, oškrabovanie predného skla auta! Mráz bolestivo zalieza pod nechty, chrbát primŕza ku sedadlu. Mám rád zimnú romantiku, neznášam zimnú realitu.

Ako rád sa na výletoch stretávam s priateľmi, v skupine plynie čas i cesta príjemne, podľa aktuálnych pocitov môžem kedykoľvek vytvoriť izolovanú bunku či sa stať súčasťou väčšej skupiny. Teším sa na tie chvíle, samota upokojuje, spoločné rozhovory obohacujú, domov sa vraciam ako znovuzrodený. Ako nerád sa po horách túlam sám, myseľ sa len pomaly odpútava od všedných starostí, hlavou sa preháňajú stále tie isté otázky a odpovede. Avšak nedočkavo striehnem aj na tieto príležitosti, očistná sila prírody je mimoriadna. V spoločnosti (občas) túžim po samote, vo chvíľach osamenia dychtím (vždy) po prítomnosti iných. Turistika aj cyklistika sú predsa kolektívne športy.

Lenže tá pliaga nie a nie odísť. Vnímam správy šíriace sa prostredím, sledujem prijímané obmedzenia. Mienim sa správať podľa očakávaní, snažím sa prispôsobiť aktuálnej situácii. Chcem byť zodpovedný, túžim byť s priateľmi, mám v úmysle dodržiavať opatrenia – ako z toho všetkého vybŕdnuť? Tam niečo uberiem, inde niečo pridám. Virtuálne, len na diaľku, sme sa stretali minulý týždeň, teraz sa pokúsime k sebe o kúsok priblížiť. Vymyslím trasu (kúsok tu a kúsok vedľa, poruším ja, porušia aj iní – nie však priveľmi, len taký oždibok), ohlásim zámer a vyrazím. A tak, keď v diaľke zbadám osamelého turistu, možno spoznám známu tvár.

Opäť sme si privstali, dnes mám opäť spoločnosť. Spolucestujúca sa šikne, skorý vánok previeva ponad pláne, strháva čiastočky snehu, zužuje miesto na prejazd, čo ak bude treba tlačiť zo záveja. To, čo inokedy stíham za pár minút, trvá teraz dvojnásobok. Premávka je našťastie takmer nulová, len hlupák sa môže promenádovať po ceste takto zavčasu, nedeľa sa ešte len prebúdza.

Chtelnica, auto nechávam tu, v poslednej obci okresu, ten kúštik k susedom prebehneme (na tajnáša) peši. Ranná obloha hrá všetkými odtieňmi sivej či modrej, prebúdzajúce sa zore tiež prispejú, pridajú tmavočervenú šmuhu. Unavená noc už ustúpila za hradbu Hôr, ospalý deň si len nesmelo pretiera karpavé oči, odkopáva teplú duchnu, sedí na peľasti, váha vhupnúť do mrazivého úsvitu. Konečne vykročil, opatrne vyzerá spoza vzdialeného hrebeňa, placho sa spúšťa z jeho svahov, rozlieva do krajiny. Do tváre mu vanie svieži vánok, mráz sa derie pod kožu.

Zips vyťahujem vyššie, čiapku sťahujem nižšie do čela, buffinu preťahujem až pod nos (len nech sa mi nezahmlievajú okuliare), ruky zastrkávam hlbšie do rukavíc, ešte je veru čerstvo. Čo však na to povie spolucestujúca? – veru nečakám slová chvály, bojuje ale statočne, nefrfle (vie, že to je zbytočné). Čo sa vyrovná skorému chladivému ránu na šírej malokarpatskej pláni!? Mráz zintenzívňuje prežívané, vťahuje obrazy hlboko pod kožu. Samota. Mráz. Sneh. Vietor. Zore. Čarovná paleta vnemov a pocitov sa vpíja do duše, ukladá do spomienok. Už len jeden krok a hranica je prekročená. Sme v Dechticiach, tu sa začína naše dnešné putovanie.

Kostolík na cintoríne je (v bielom objatí) čarokrásny, dýcha dávnymi spomienkami, históriou kraja, mágiou miesta. Stačí sa len priblížiť, položiť ruku na starý kameň a započúvať sa. Avšak len na minútku, treba sa posunúť o krok ďalej.

Deň sa už medzitým rozprestrel nad celým krajom, slnečné lúče čoraz odvážnejšie vykúkajú spoza miznúcich mrakov, trbliecu sa na snehobielej planine. Dokonalá zimná idyla. Za našimi chrbtami sa naprieč poľom vinie vyšliapaná stopa, stupaje sa miešajú s odtlačkami ratíc, vypĺňajú prázdny priestor, oživujú krajinu. Kráčam prvý, užívam si pocit arktického pustovníka putujúceho rozľahlou panenskou pláňou. Toto sú tie chvíle, keď napätie (náhle) ustupuje, prečistená myseľ ožíva, dušu zalieva ticho, pokoj a zmierenie. S okolím, s vesmírom, so sebou samým.

Priamo pred očami, spoza hradby lesa sa vynárajú povedomé krivky, nenápadný kopček sa pripomína, už z diaľky máva na pozdrav. Plešivá. Len taká drobná vyvýšeninka, ani za zmienku by nestála, bicyklom vyšliapneš, na bežkách vystúpaš, peši vyletíš. Ale ak sa raz rozhliadneš z jej vrcholu, ak otlačíš stupaj na jej svahoch, prejdeš povedľa skál na jej úbočí (pripomínajúcich rozmetané zvyšky pradávnych obydlí), budeš (navždy) stratený. Zatúžiš ju opäť navštíviť, vybehnúť nahor, rozhliadnuť sa, zrakom obsiahnuť všetky krásy chtelnického chotára.

Dnes sa však len prešmykneme tesne popod jej stráne, naše kroky povedú iným smerom. Avšak ešte je čas, máme pred sebou veľký kus cesty, zatiaľ sme sa ani poriadne nezahriali. Najskôr musíme prekonať hradbu lesa.

Takto to vyzerá, keď sa trasa plánuje zo stoličky, na obrazovke počítača! Medzi dvoma čistinkami je len úzky pás stromov, vrstevnice neukazujú žiadne prevýšenie, teraz v zime rednú aj kriaky, cez húštinu sa prederieme, v pohode prejdeme tých pár metrov popod stromy. Realita je však samozrejme úplne iná.

Snažím sa sledovať stopy lesnej zveri. Šikovne sa preplietajú cez húštinu, podliezajú či preskakujú popadané kmene, odvážne spúšťajú dole stržou. Ja postupujem len krok za krokom, snažím sa udržať na nohách, chytám sa kmeňov, konárov, vetvičiek. Niektoré mi zostávajú v rukách. Ešteže nie je blato, to by bola iná jazda! Takto sa nohy aspoň zabárajú do snehu, je sa o čo pri zostupe (šmyku) dole strmým svahom oprieť, neprepadávam sa do kaluží (či skôr potôčika) na dne žľabu. Ale aj tak radšej idem kúsok povedľa, medzi stromy, nebudem pokúšať šťastenu.

Les mám šťastne za chrbtom, vstupujem (podľa mapy) na čistinku. V skutočnosti šliapem po poli. Zoranom hlbokou orbou. Svoje pocity ani nebudem radšej opisovať. Kto po takom ešte nechodil nepochopí a kto áno – nepochopí prečo (musím ísť práve tadiaľ – lebo som si to tak doma naplánoval).  Pri najbližšej príležitosti sa tak vrhám do húštiny, podvedome za ňou cítim lúku.

Našťastie stačí preskočiť len úzky potôčik a kúštik sa predrať cez chŕštie, nie je to nič dramatické. Za odmenu potom prechádzam cez nádhernú lúčku, na ktorú už spoza vršiakov stromov dohliada Plešivá. Takmer dokonalý biely ovál v objatí lesa sa dnes trbliece v lúčoch slnka, vystúpilo už medzitým vyššie na oblohu, neúprosne odkrajuje z vymedzeného času. Tu sa teda ešte nezastavím, až tam povyše, musím najskôr prekonať ďalší úsek medzi stromami, akosi divne som to dnes naplánoval.

Toto je však brnkačka, len zo dvakrát sa zohnem, trikrát zakľučkujem, vystúpim o meter – dva vyššie a už sa stojím na rozľahlej lúke priamo pod úbočím Plešivej, ukrytým v hustom poraste. Týmto smerom spadajú jej svahy v odvážnom sklone, prešla ma chuť štverať sa nahor – práve som si zaslúžil krátky oddych. Slniečko zahrieva povrch tela, ďumbierovica zas jeho vnútro, opäť jeden krásny deň v objatí Hôr. Rozhliadam sa navôkol.

A do mapy. Kúsok vedľa, len čo by kameňom dohodil, by mal byť vchod do Zbojníckej jaskyne. Rozľahlá planina takejto atrakcii nenasvedčuje, to sa patrí preskúmať. S GPS v ruke vyrážam. Stopy križujú bielu pláň, smerujú k okraju remízky. Niekde tam by sa mal nachádzať vstup do podzemia. Do priestoru, čo láka dušu náhodného pocestného. Rozľahlých dutín, v ktorých môže donekonečna blúdiť fantázia odvážlivca, ochotného zostúpiť hlboko pod povrch Zeme, do kráľovstva nepreniknuteľnej tmy.

Mapa tentokrát neklamala, stojím pri masívnych nerezových dverách (nepohnú sa ani o milimeter!), cez úzky priezor hľadím dnu, koniec rebríka, kolmo spadajúceho do hĺbky sa stráca v tme (len nech sa tie dvere neotvoria!!). Neskôr doma, s pomocou (takmer) vševedúcej siete zisťujem, že tá hĺbka je 17 metrov, dĺžka až 85 (tie dvere dobre heftnite!!!). A v blízkom okolí, pod Skalou (Kresanou či Jánošíkovou), sa nachádzajú aj ďalšie. Zbojníci, Juraj Hrajnoha či bratia Dubošovci, ktorí v dávnych časoch zbíjali na okolí, v nich mali ukryť svoje poklady. Trpezlivo čakajú na toho, kto ich opäť vytiahne na svetlo sveta.

Zlato ani drahé kamene sme dnes neobjavili, našli sme však zaujímavé zákutie ležiace v prekrásnom prostredí (z výšky už na nás zhliadajú belostné bralá Skaly). Netreba (nutne) cestovať do vzdialených hôr, štverať sa na pyšné bralá, aj tu neďaleko, len kúsok od posledných chalúp, možno nájsť čarovné miesto. Ľahko dostupné, umožňujúce rýchly výlet aj v nedeľnom popoludní. Veru, prekvapuje ma tento nenápadný kút zeme medzi Chtelnicou a Dechticami, ešte pred pár týždňami som ani netušil, čo všetko sa v ňom ukrýva.

Dnes sa nejako príliš motám, príliš sa kochám, užívam si krásny deň. Takýmto tempom ma na trase hádam zastihne aj noc, musím trochu pridať. Mierne stúpajúca dvojkoľaj (tie autá sa vytrepú naozaj všade) ma vedie okolo Salaša, majeru ležiaceho na úpätí kopčeka Brehy (čo všetko možno nazvať kopcom!?). Na dvore sa tmolí pár ovečiek či kôz, aj oni si užívajú pohodu nedeľného doobedia. Keď prechádzam okolo brány, z hĺbky dvora na mňa kričí strážca dvora. Asi tu nemám čo hľadať, radšej sa budem rýchlo pratať. On sa však blíži, usmieva a pozýva nás dnu, vraj či nechceme vidieť mladé ovečky, narodili sa práve teraz. Samozrejme že hej. Za chvíľu sme kamaráti. Gabo. Má asi dlhú chvíľu, je rád, že má s kým prehodiť slovko–dve. A my zas obdivujeme jeho zverenkyne. Niektoré volá menom. Betku, Lujzu, Gaba, Ruda pozná od narodenia, žije s nimi celý ich ovčí a kozí život. A tie jeho príhody! Stratili sme ďalšie drahocenné minúty (a to sme sa museli rozlúčiť takmer nasilu), získali však množstvo príbehov. Veselých, živých, neprikrášľovaných, ako surový diamant. Valili sa na nás sťa dravá riava, strhávali kusy zeme i skál z okolitých strání, zvučali víchrom aj dažďovými kvapkami, ozývali nočným výstrelom, chutili vôňou lesa spod Skaly.

Konečne som sa vyštveral na šíre biele pláne Brehov. Rozhliadam sa dokola, dnešný deň je ako stvorený na pohodový výlet. Pridlhým výhľadom bráni opar – i tak sa však na horizonte rysuje hradba Považského Inovca a Tríbeča, bližšiemu okoliu dominujú Vrátno či Klenová. Nie sme tu zďaleka sami. Snehová nádielka láka k zimným radovánkam, priľahlé lúky sú na to ako stvorené. Bežkárske stopy sa rozbiehajú na všetky strany, križujú, prepletajú so stupajami výletníkov. Dole miernym svahom sa spúšťajú sánkari. Aj za ťažkým SUV-čkom je jeden zapriahnutý, ťahá sa hore kopcom. Tak to je naozaj sila, peši ani krok, ďalších komentárov sa však zdržím, zas by som moralizoval…

Čas sa medzitým rozbehol, letí dole Brehmi sťa splašená srna, nenávratne mi ušiel, už ho nedolapím, musím upraviť plány (to sa naozaj nedá stihnúť), nastal čas na skrátenie trasy. Vynechám plánovanú návštevu starého kostolíka aj kameňolomu, miesta, kde sa v dávnej minulosti nachádzalo hradisko (aj tak už po ňom nezostala ani stopa), šibnem to priamo ku vinohradom a potom krížom cez les, ušetrím stratené minúty.

Pohyb dole zasneženou lúkou je neskutočný zážitok, po tom množstve blata, ktoré nás prenasledovalo v poslednej dobe je to nečakaná a príjemná zmena, tieto chvíle by som nevymenil za nič na svete. Kráča sa mi ľahko, akoby som sa vznášal kúsok nad zemou. Aj to krátke stúpanie k hajlochom (nájdu sa aj vily) vybehnem bez zadýchania, len zo dve kvapky potu vyrazia na čapicu, zmenia sa na ľadové vločky.

Vodná nádrž sa premenila na klzisko, korene viniča obaľuje snehová prikrývka, chvíľku postojím, vydýcham sa, rozhliadnem, dám si deci červeného (tuná to pasuje, musím však už pomaly prestať, auto čaká), určím azimut, smer ďalšieho postupu, cez les chodník nevedie.

No, mohol som to zvoliť aj inak. Začiatok je strmý, chytám sa aj vzduchu, keď sa sklon zmierni, les hustne. Predieram sa chŕštím, hľadám voľnú skulinku, v lete musí byť táto džungľa nepreniknuteľná. Tŕnie driape bundu, v tejto zmäti konárov a prútov sa nedá sledovať cestička zveri, musím si hľadať vlastnú. Konečne! Húština redne, ešte pár krokov a stojím na voľnom priestranstve, na dlhej lúke. Sľubujem si, že dnes sa už krížom cez les púšťať nebudem.

Tak tuná to už poznám, kúsok poniže (najskôr však pár metrov nahor) sa v lese nachádza morová kaplnka sv. Rocha. Magické miesto, to nemôžem obísť.

A tak po pár minútach pohodlnej chôdze zasneženou lúkou stojím pred kamenným súsoším, snažím sa rozlúštiť vytesaný text – Prosba Chtelnicanvw : „S.Iane. Nass mocny ochrance! Wipros nam od Beranka, ktery snima hrichi sweta, milost a dar pokanj, cnostj, pozehnanj a spasenj. Amen“. Som na mieste, kde pustovník Matyáš Mačáni prežil v osamení 50 rokov svojho života – „Tuto lezi Matias Macsani zil rokuw 80. Na tegto ale pustine rokow 50. Dna 18 ledna 1789“. Spod blízkej kaplnky vyviera prameň, sľubuje omladnúť, kto by odolal? Voda je chladná, na počudovanie však nie mrazivá.

Starí Chtelničania (vtedy ešte obyvatelia obce zvanej Vtelnica, Wftelnicz či Vitencia) si vybrali nádherné miesto konania každoročných procesií, vyjadrenia vďaky za oslobodenie spod strašnej morovej nákazy. Skryté, tiché, odpočívajúce hlboko v lesoch, pokoj ktorého narúšal len šum lístia, zurčanie studničky, spev vtákov či tichá modlitba náhodného pútnika. Ešte aj dnes tu môžeme v neskorý podvečer započuť ozvenu dávnych čias, zaerdžanie koňa, šuchot krokov, kútikom oka zazrieť tieň postavy, beztvarý obrys miznúci v prítmí lesa.

Ale teraz (len pred niekoľkými minútami) sa nedeľa prehupla do svojej druhej polovice a mrazivá krajina žiari v jasnom skorom popoludní (opäť zažívame biely, biely deň). Dole svahom, v klesaní od lúky sa spúšťajú sánky, ozýva výskanie, veselý džavot. Nie, duch miesta sa nám teraz neukáže, sleduje nás však z hĺbky lesa, z vršiaka najvyššieho stromu načúva našim rozhovorom. Objaví sa až pred zotmením, osvieži zo studničky, dychom zahladí hlboké stopy v snehu, vkĺzne do kaplnky. To však už budeme ďaleko.

Tak sa teda pohnime, slnko už pomaly začína klesať nižšie k obzoru a my nie sme ešte ani v polovici našej púte. Vidím, že pôvodné plány bude treba ďalej (mierne) korigovať…

Čaká nás niekoľko kilometrov po lesných cestách, sme na najvzdialenejšom bode dnešného putovania, musíme sa dostať bližšie k cieľu. Cesta je našťastie prejazdená, ideme takmer po rovine, môžeme zvýšiť úsilie a tempo, pokúsiť sa dohnať zameškané. Márne. Plán a realita, (absolútna) pohoda a disciplína sú úplne protichodné javy, súčasne nedosiahnuteľné, zároveň neuskutočniteľné. Už čoskoro rezignujem.

Les, les, les a opäť len les, stromy sú všade kam dovidíš. Rovné, štíhle, rovnomerne vyrovnané po oboch stranách cesty. Šíky vojska strážiace pokoj v kraji. Kedysi by som tadiaľ len preletel, hora by ma nechala chladným, snažil by som sa byť čo najrýchlejšie znova vonku na hrebeni, rozhliadal sa do krajiny z výšky brál. Opájal omamným pocitom vlastníctva celého priestoru, víťazstva. Nad sebou. Nad horou.

Dnes je všetko inak. Získal som skúsenosti (pribudli mi roky). Pokoru. Vďačnosť. Mám rád pohľad na machom obrastenú skalu v húštine. Starý práchnivejúci peň. Farebné bobule lesných plodov. Snehové obrazce na kmeňoch stromov. Hru slnečných lúčov v prítmí ich korún. Pokoj lesa. Nad sebou už víťazím iným spôsobom (prekonávam vlastnú lenivosť či slabosť), som vďačný, že môžem každý týždeň prísť na návštevu. Pochopil som (konečne), že horu nemožno zdolať či pokoriť.

Ako dobre sa kráča po týchto zvážniciach! Vyjazdené koľaje ukazujú smer (len na križovatkách si treba pomôcť modernou technikou), zasnežený les tíško drieme, napĺňa celý priestor pohodou a harmóniou. A duša pútnika sa upokojuje, aj posledné starosti či trápenia zostali zabudnuté niekde v diaľke, čistá myseľ sa teší z krásneho dňa, veselo si nôti. Nech tieto pocity vydržia čo najdlhšie, nech tento deň trvá večne!

Už dobre viem, že dnes sa na Šidlovú nepozriem, nebudem hľadať stopy hradiska ani starý kameňolom, neuvidím haldu pri vstupe do jaskyne. Ale neťaží ma to na duši, vôbec mi to nevadí, bol to predsa taký krásny deň, konečne som sa prešiel zimnou krajinou, pod nohami cítil sneh a na lícach mráz. Opájam sa bielym tichom lesa za chrbtom majestátnej Skaly. Priveľmi kochať sa však nevypláca, aj (chvíľková) strata koncentrácie máva svoje dôsledky.

Tieto miesta sú mi akési známe. Ak si odmyslím tú bielu perinu… vyťahujem GPS, kontrolujem polohu. Do kelu, veď som len na skok od temena Skaly, príliš vľavo, niekde sa musela stať chyba! Avšak nič sa nedeje, stopy auta pokračujú aj vpravo do lesa, správnym smerom, niekde tam sa napojíme na cestu, nie každá je predsa zakreslená v mapách.

Po necelých 200 metroch sa stopy končia, auto sa otočilo naspäť. A to som sa už dnes nechcel predierať lesom! K slovu sa zas hlási GPS a zdravý rozum. V týchto miestach nie je porast našťastie hustý, aj sklon svahu sa zmierňuje, je to odmena za  všetko dnešné prepchávanie sa (takmer neschodnými) húštinami. Z protiľahlého hrebeňa sleduje naše počínanie mohutná Šidlová, z výšky zhliada na kľučkujúcich drobných farebných mravčekov, hľadajúcich cestu von, z bludiska malokarpatského lesa.

Podarilo sa! Opäť stojím na rozľahlej lúke pod Skalou, pohľadom sa vraciam k lesu, skrývajúcemu moje stopy, skúmam strmý, husto zalesnený protiľahlý svah, na vrchole ktorého čaká na objavenie hradisko, kameňolom a jaskyňa. Nevadí, nie je (hádam) všetkým dňom koniec, aspoň mám zámienku vrátiť sa na tieto zaujímavé miesta, o existencii ktorých som dlho ani netušil.

Snehová pláň je rozrytá stopami, ako jazvy prerezávajú jej panenský biely povrch. Okolo práve prebehol cyklista (aj v tomto snehu!), naprieč smeruje úzka línia vytvorená bežkami, stupaje topánok či ratice zveri píšu svoje vlastné príbehy. Všetko však prehlušujú koľaje áut, milovníci silných motorov a pohonu všetkých kolies si bielu nádielku očividne užívajú, aj teraz sa jedno blíži, za pár okamžikov mizne v Prachárskej doline. My smerujeme opačným smerom.

Za chrbtom sa mi v snehu odvíja dlhá brázda, postupne sa vinie krížom cez pretiahnutú lúku oddeľujúcu svahy Skaly a Šidlovej, smeruje bližšie pod Boričky, každým krokom sa približujem k cieľu v Dechticiach. Opodiaľ vľavo, od remízky ukrývajúcej Zbojnícku jaskyňu, vedie pod Salaš línia stôp. Zastavujem, nechávam pracovať predstavivosť. Vidím farebnú skupinku turistov, takmer rozpoznávam črty ich tvárí, stačí len natiahnuť ruku a… postavy miznú, rozpúšťajú sa v jase nedeľného predpoludnia. Nechajme ich teda putovať, poprajme im šťastnú cestu, príjemný deň, majú toho pred sebou ešte dosť kým sa dostanú až sem, zastavia sa a nechajú pracovať predstavivosť…

Déjà vu, náhle mnou prebieha intenzívny pocit dôverne známeho, už videného, už zažitého. Nohy sa zabárajú do jám zlomyseľne prekrytých snehovou prikrývkou, šmýkajú po zmrznutých hrudách hlboko zoraného poľa. To po jeho protiľahlom okraji sme ráno kráčali, rýchlo sme však ušli na rovnú lúku. Teraz však nie je žiadna na dosah, musíme tie dlhé desiatky metrov nejako pretrpieť.

Záver ako sa patrí, čakám, odkiaľ priletí prvá rana (radšej sa snažím držať mimo dosah – rúk aj slov). Toto sú tie okamžiky, ktoré treba aspoň raz v živote zažiť. Múdry sa poučí, hlupák sa ďalej usmieva (znova som naplánoval peknú túru, nikdy som tam síce nebol, ale na počítači vyzerá výborne – prídete?). Len dúfam, že sa tu, na rovine nedorazím, nedochrámem, že do cieľa prídem po vlastných. Utešujem sa, že horšie ako zmrznuté je len blatové pole (Fero dopĺňa, že ešte horšie je to mínové).

Našťastie sme to v zdraví zvládli, už to máme na dostrel. Dôkazom je prudký nárast počtu návštevníkov. Zasnežené slnečné nedeľné popoludnie vytiahlo k zimným radovánkam desiatky výletníkov, mladých i tých skôr narodených. Prechádzajú sa v krásnom prostredí, sánkujú, užívajú si možno posledný zimný deň (dúfam, že táto predpoveď mi nevyjde).

Prestrih, záblesk, presúvam sa v čase aj priestore. Opäť som malý chlapec, končia šesťdesiate roky minulého storočia, začínajú tie sedemdesiate. Zima a kopy snehu sa so železnou pravidelnosťou objavujú aj u nás na dolniakoch. Sánkovanie dole valom pri Váhu či korčuľovanie na jeho zamrznutej hladine sú úplne bežné samozrejmosti, každodenná zábava (skôr ma prekvapuje správa, že televízor môže byť aj farebný – ešte dlhé roky som si to nevedel predstaviť). To pre mojich synov sa tieto radovánky stali už len občasnou atrakciou, myslím, že na ľade ani nikdy nestáli. Nasledujúca generácia bude možno musieť za snehom cestovať.

Po ceste si ešte vybehneme na Svätodušnicu, nízku oblú vyvýšeninu rozkladajúcu sa vpravo od cesty. Musíme sa pritom vyhýbať množstvu sánkarov, sklon svahu je pre túto zábavku úplne ideálny. Keď som tu bol naposledy pred niekoľkými rokmi, spoločnosť mi robil len vietor povievajúci nad hlavou a skromný krížik, toto miesto zjavení bolo vtedy úplne ľudoprázdne. Dnes sa na vrchole nachádza socha Panny Márie a je tu naozaj rušno (vietor ustal). Len tie krásne výhľady sú stále rovnaké.

Ale to sa už blížime do finále. Popri Mudrochovom mlyne a popod vinohrady sa opatrne presúvame (na ceste sa šmýka) k miestu štartu. Ako vždy obdivujem staré pivnice vyhrabané vo svahu naľavo od cesty, škoda, že niektoré z nich sú ponechané na samovývoj. O existencii Rybárne vpravo pod domami vedia len tí zasvätení, z týchto miest sa javí dokonale utajená.

Okruh sa uzavrel, sme na parkovisku pri cintoríne. Mňa a moju spolucestujúcu čaká ešte pár rezkých kilometrov k autu v Chtelnici, premávka výrazne zhustla, pohľady vodičov sú veľavravné (no a čo, snažím sa predsa dodržiavať nariadenia – platí pre všetky tie značky TT, PN, NR, TO, GA, BA či RA). Inak klasika, tak ako ráno. Len tá teplota je prijateľnejšia a výhľady do krajiny sú menej dramatické. Ale bol to krásny deň.

Ďakujem všetkým, ktorých inšpirovala navrhnutá trasa a rozhodli sa po nej prejsť. Podľa mne dostupných informácií to boli: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Vierka Gubiová, Anka Kučerová, Božka Golierová, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Juro Poláček, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Janko Ščibravý, Miro Šuga, Igor Naništa, Jozef Nádaský, Paľo Rapant, Fero Martinus, Tono Masaryk a

Juro Golier

Sneh nám pripadol ešte dvakrát. Nie priveľmi, tak akurát, auto som zakaždým odhrabával zo desať minút. Potom prišlo oteplenie a dážď. Sedím za počítačom, bokom hľadím do smutnej záhrady, až dnu počujem zvuk kvapiek rinúcich sa z deravej ríny. Po snehu nezostala (takmer) ani stopa, len malý fliačik sa nesmelo krčí v závetrí pod tujou. Mrazivá krása sa zmenila na mazľavé blato, jagavé vločky vsiakli do zeme. Omnoho neskôr z nich vyrastú drobné biele kvietky, prví poslovia ohlasujúci príchod nového obdobia. Večný kolobeh prírody sa krúti ďalej.

Akcia Virtuálna turistika

Virtuálne po Malých Karpatoch

9.1.– 10.1.2021

Už nikto netvrdí, že žijeme večne… / Tají sa však, / že žijeme len raz.

Ivan Laučík (Z polárnických denníkov)

Nová doba pred nás kladie nové výzvy. Odchádzajúcemu roku sme na rozlúčku zamávali z brál Starého Plášťa, ten nový sa vynoril z hmly, či dymu tradičnej polnočnej kanonády (tentoraz obzvlášť mohutnej, akoby sme chceli odplašiť nešťastie od prahu domu) o pár hodín neskôr. A potom nastalo ticho. Zákaz prekračovať vymedzené hranice, príkaz pohybu len na vyhradenom území. Dôrazné odporúčanie izolovať sa od okolia, od ľudí. Okamžitá zmena plánov, ustrnutie, (chvíľková) strata motivácie. Ale každá noc raz skončí, svitne nový deň. Nebudem sa utápať v sebaľútosti, hromžiť na neprajnú dobu, veď hory za nič nemôžu, stoja tu už veky, v dobrom i zlom poskytujú útočisko túlavej duši. Vyberiem sa do nich aj sám.

A aby mi nebolo smutno, pozvem aj svojich kamarátov. Každý sa môže pripojiť, vybrať si svoju chvíľku, svoju cestičku, stretneme sa aspoň virtuálne, sprostredkovane, na diaľku. Netreba chodiť priďaleko, všetci predsa máme svoj kútik (aj neďaleko od domova), miesto, na ktoré sa radi vraciame, to, ktoré vábi našu myseľ počas bezsenných nocí, ktoré prichýli naše kroky počas osamelého dňa. Stačí sa len rozhýbať a vyraziť.

Jozef, sobota

Dnešná virtuálna akcia, cca 15 km – z Olšovského Mlyna som prešiel po asfaltke po Saskovú odbočku a tam som odbočil doľava do lesa , pochodil som hrebeň Dlhého vrchu od sedla s Rekomberekom cez východný vrchol až po skalný hrebeň západného vrcholu Dlhého vrchu a späť. Úžasné ticho, sneh, sem tam nejaká zver – jelenia a muflóny. Pritom som chodil cikcak a prezeral zákutia Dlhého vrchu pričom som navštívil aj tú novoobjavenú jaskyňu Pytliakova diera. Bol to super zážitok, je horizontálne orientovaná a dá sa do nej vstúpiť a prejsť až na koniec (cca 17m) pričom klesneš asi o 2 m. Hneď vo vchode sú táčky a potom vo vnútri je niekoľko plechových kýbľov, je tam natiahnuté oceľové lanko, pravdepodobne naň s nejakou mačkou vešajú kýble a tak z jaskyne vyberajú suť a hlinu. Dnes mala ísť pôvodne so mnou aj Vierka, ale nejak to nevyšlo, neozvala sa mi, až keď som bol pri jaskyni som s ňou volal, takže sme tam boli akože virtuálne spolu :))

Tak Jozef ma opäť (ako už veľakrát) predbehol a inšpiroval. V rozprávaní o silvestrovskom putovaní som naznačil, že táto dolina (a jej blízke okolie) sa mi dostali rýchlo (a hlboko) pod kožu. Takže niekedy nabudúce…

Paľo, sobota

V sobotu som bol znova s Zuzkou na Starom Plášti – bola tam hmla a dal som si inú trasu ako my.

Starý Plášť (klasika všetkých klasík, začem bukvy, vsjo jásno). Keď som tie slová pred pár rokmi počul prvýkrát (od Milana), nevedel som čo si myslieť. Také meno! Odvtedy sa tam vraciam pravidelne každý rok…

Božka, sobota

Ahoj, bola som v sobotu PN, Červená veža, Sedlo Havran a späť tou istou trasou.

A niečo z iného kútika, z nášho (PN) okresu, Inovec – toto je zas Božkina parketa, tu je ona doma. Ja sa sem vyberiem len občas. Avšak tento okruh vo mne opäť prebúdza mladšieho dorastenca, to ešte fungovala Bakuska…

Juro, sobota

Dnes som si trochu prispal, ktovie koľko toho zo zamýšľaných plánov stihnem prejsť. V tom blate sa mi nechce pľahočiť po poliach, z Pustárov som išiel v nedeľu, pre zmenu to zoberiem z Lančára. Auto parkujem za kostolom, domáci sa asi chystajú prestavovať, nechali mi voľné jediné miesto. Pri kostolíku sa rozlieha džavot, rodičia zobrali deti na výlet aj v tomto (ne)čase. Dlhé kilometre sa lesom tmolím už sám, spoločnosť mi spočiatku robí len poľovnícka sučka, asi niekomu odbehla. Ale aspoň si prebehnem cestu cez Tále, tadiaľto to ešte nepoznám.

Objavuje sa prvý snehový poprašok, v okolí Malej Klenovej pokrývka mohutnie, záver stúpania už idem po regulárnom snehu (konečne bez blata). Pribudlo ľudí. Nie síce davy, ale zopár málo desiatok určite. Z vyhliadky dnes vidno len hmlu, idem ešte k pyramíde na hlavný vrchol.

Spomínam si svoj prvý zimný výstup pred rokmi, od jaskyne sme si vybehli aj hore, v hustej hmle bolo vidno len na pár krokov, tajuplný skalný rozoklaný vrchol mám stále pred očami, znovu objaviť tieto miesta sa mi však odvtedy nedarí.

Ešte mám čas, zbehnem cez Komárovú. Sledujem stopy v snehu, točia sa, po pár minútach stojím opäť pod vyhliadkou. Nikdy never zrejmému.

Druhý pokus je už úspešný (radšej zapínam GPS), cestu si však skracujem lesom, pripájam sa na (dobre) známu zvážnicu od žltej značky. Aby som sa nevracal po  rovnakej ceste švihnem to dole lúkou k horárni pod Klenovou. V lese si ešte odskočím pár metrov k malej skalke, ako to že som ju doteraz prehliadal? A konečne si vybehnem aj na Skalu, koľkokrát som za posledný rok išiel okolo, tých pár metrov však bolo vždy akosi navyše…

A bola to večná škoda, je to zaujímavé zákutie. Len zopár desiatok metrov od cesty sa ukrýva zalesnená planina po okrajoch ozdobená roztrúsenými skupinami skál, liliputánskymi bralami. Na podobných miestach sa v dávnych dobách mohli konať oslavy letného slnovratu.

Teraz však panuje zima, pohľad na oblohu a hodinky velí pridať do kroku, prestať experimentovať a po známej ceste sa vrátiť k autu. Pár minút si však pridám, lúčky pred Lančárom sú také čarovné…

Vierka, nedeľa

Poslala som ti foto z mojej nedeľnej vychádzky. Výlet by som to nenazvala, pretože celková dĺžka bola iba úbohých 8,5 km.

Naša minibublina (ja a syn)  po nekonečnom prehováraní – ja syna, vyrazila z domu až o 11 hod. Hneď ako sme zabuchli dvere na byte, zistili sme, že sme nechali kľúč z druhej strany dverí. Nasledovalo zúfalé volanie kľúčovej služby, ktorá našu beznádejnú situáciu vyriešila za 30 minút. Moja nálada už bola na bode mrazu, ale tentokrát zasa prehovoril syn mňa, aby sme predsa len vyrazili do prírody.

Zaparkovať v Smoleniciach pri kostole bolo takmer nemožné. Myslím, že tam bola polovica trnavského okresu. Všetci smerovali k zámku, tak my sme sa vybrali opačným smerom, dúfajúc, že to nebude tak frekventované „nedeľnými“ turistami. Cesta k Hlbočanskému vodopádu bola veľmi blatistá, ale pohľad na vodopád stál za to.

Ďalej sme pokračovali smerom na Vlčiareň, Rázcestie nad Vlčiarňou až sme dorazili do Čertovho žľabu. Tu sme si pochutnávali na teplom čaji a pozorovali „turistov“, ktorí sa väčšinou v teniskách nekontrolovateľne šmýkali dolu kopcom od Zárub. Vtom sme zbadali dve známe postavy. Vlado a Milanko sa vracali zo svojej túry.

Potešili sme sa, že budeme mať spoločnosť, a tak sme sa s nimi vrátili k Smolenickému zámku. Cestu sme si krátili plánovaním ďalšej spoločnej akcie, najlepšie hneď ďalší víkend, pretože hlad po turistike je veľký. Pri Vlčiarni sa naše cesty rozišli. My sme parkovali pri kostole a oni až na Jahodníku.

Nakoniec po všetkých peripetiách to bola celkom pekná vychádzka. Ja som otestovala čerstvo doliečenú nohu, utužili sme vzťahy v našej minibubline (pochopí každý rodič, čo je to za nadľudský výkon presvedčiť 18 ročného syna, aby išiel s matkou na nedeľnú vychádzku) a stretli sme sa s priateľmi.

Pookriala som na duchu a už sa neviem dočkať ďalšej výzvy.

Žiadny výlet nie je márny, niekedy je lepšia krátka vychádzka ako sa celodenné naháňanie (s pohľadom upretým len pod nohy). Nemusíme si už nič dokazovať (dokázali sme toho predsa  veľa ? ) …

Milan a Vlado, nedeľa

Jahodník – Čierna skala – Veterlín – Čelo – Vlčiareň – Jahodník (17,5 km)

Ku krásnej, klasickej trase ani nie je čo doplniť. Viacerí sme (ste) si ju prešli už viackrát, vždy však dokáže prekvapiť niečím novým, potešiť tým pretrvávajúcim. Budeme sa tam vracať stále, ale len potichu…

Janči, nedeľa

Dnešný výjazd s priateľom Jozefom do oblasti Malých Karpát a trochu aj za hranicu TT na Bradlo s neskutočne milým privítaním aj s pohostením s Jozefovou rodinkou a hlavne s baby of the family s malou Viktóriou. … bolo to trochu ľadové…

Na túto trasu sa chalani dohadovali už počas silvestrovského výstupu, mal to byť ich novoročný vyprošťovák, situácia sa nakoniec vyvinula inak aj u nich. Ale svoj plán uskutočnili. A takmer sa pritom stretli aj s kamarátmi – Milkou a Ľubošom:

(M) Aj my sme boli v tých končinách (Dlhé Rovne), ale peši, asi sme sa minuli ?

(J) My sme išli asi o 11 hodine z Dobrej vody.

(M) My sme išli o 9:45 z Dobrej vody, Dlhé Rovne asi o 12:00, to ste už boli ďaleko ?

Čaro nechceného, svet (a okres Trnava) je predsa malý…

Ľuboš a Milka, nedeľa

Na nedeľu 10.1.2021 sme sa s Milkou rozhodli pochodiť si po lesných chodníkoch v okolí Dobrej Vody. Ráno cca o pol deviatej vyrážame autom zo Zelenča  za pomerne hustej hmly. Ale nevadí, hovoríme si, v lese to vadiť nebude. Hlavná vec, že je primrznuté, aspoň sa nezablatíme.

Ale div sa svete, hmla sa za Dechticami zázračne rozplynie a my vchádzame do Dobrej Vody za krásneho slnečného azúra.

Zaparkujeme pri miestnom hostinci, pred kostolom. Miesta je ešte dosť. Sme tu len dve autá. Takže poďho rýchlo na trasu. Červená značka teraz už nejde cez miestny cintorín, ale obchádza ho sprava po miestnej komunikácii. Pri židovskom cintoríne sa už napájame na pôvodnú trasu.

Onedlho nás odbočka nabáda ísť ku hradu, ale tu sme boli už mnoho krát, takže stúpame ďalej hore na vyhliadkový bod. Pribudlo už aj trochu snehu, je primrznuté, ale hlavná vec, že nie je blato.

Na vyhliadke vidíme, že azúro je len tu, lebo všade v diaľke je to zahmlené.

Ďalej si užívame veľmi pohodovú cestičku po červenej značke. Ideme popod štvorstovky: Slopy, Černastú, Končitú cez Skalie až na sedlo Dlhé Rovné. Cestou stretávame zopár bežcov a sem-tam aj nejakých cyklistov.

Naším ďalším cieľom je Komárová. Vedú k u nej až tri cesty. My volíme tú prostrednú. Vždy ma lákala, keď som tadiaľ prechádzal na bicykli, keď sme šli na Brezovú a Bradlo. Teraz si ju preskúmam pešo. Z väčšej časti je to pohodová spevnená cesta, takže môj bicykel si ju tento rok určite prejde.

Z Komárovej sa dá ísť tiež viacerými smermi. My pokračujeme stúpaním asi jeden kilometer starou lesnou cestou na  bezmenný vrchol, kde sa z druhej strany končí stará lesná asfaltka z Dobrej Vody. Trochu sme sa viac zapotili, lebo sme dosiahli výšku cez 540m.

Odtiaľto si to už vyložene užívame po asfaltke za neustáleho klesania až 5 km. Zimná krajina sa pomaly mení na jesennú, lebo strácaním výšky aj ubúda snehu. Po piatich kilometroch opúšťame asfaltku a do Dobrej Vody smerujeme cez Hoštácku hôrku – pekné vyhliadkové miesto – teraz však už bol jemný opar, výhľady boli obmedzené.

Pri konci trasy stretávame aj viac ľudí, čo sa prejavilo aj zvýšeným množstvom áut zaparkovaných pred kostolom. Myslím, že každý, či už prešiel väčšiu, či menšiu trasu, si dnes prišiel na svoje.

Naša trasa merala 20km s prevýšením 430m.

Dobrá Voda, dedinka môjho detstva (prázdniny u babky – častejšie to býval problém, v aute či autobuse mi prišlo spoľahlivo zle už po pár desiatkach metrov) znovuobjavená po dlhých desaťročiach, ako rád by som tam opäť vyrazil aj ja, zostal mi tam nedokončený rest, drobný kaz na tvári nového roku..

Juro, nedeľa

A doma neobsedím ani dnes, malo by (vraj) byť krajšie, aj (hádam) trochu primrzlo. Svoj omyl spoznám už po niekoľkých krokoch uprostred zoranej role, každý krok je ťažší a ťažší, koláč blata na topánkach väčší a väčší.

Napriek tomu však neochvejne pokračujem, dnes chcem po dlhej dobe (opäť) navštíviť sochu sv. Mikuláša, aj tú, ktorú volám Svatý za dzedzinu. Prvá už neexistuje – ruka tupého vandala na mieste zanechala len podstavec, zvyšky sochy (dúfam) niekde čakajú na opravu. Od druhej je krásny výhľad do okolia – nie však dnes, krajina sa stále topí v hmle.

Popod kriaky pokračujem na vyššie položené lúčky (je tu menej blata), len z diaľky pozorujem skupinky srniek, sú veľmi plaché, blízko ma nepustia. Z lúčok (na jar a v lete prekrásne rozvoniavali materinou dúškou, rástli tu drúzgavce – keď boli chalani malí chodievali sme sem pomerne často) sa starou cestou púšťam hlbšie do lesa, dnes chcem prvýkrát v živote vystúpiť na Čerenec.

Doteraz to bol pre mňa len názov priehrady, teraz však už viem – je to magické miesto. Krásny nenápadný kopček, vrcholová lúčka schovaná v objatí stromov sa otvorí až meter pred vstupom. A ten nádherný výhľad na Tlstú horu! Aj hmla sa na chvíľku rozostúpila…

V minulosti tu vraj bývalo aj hradisko, stopy po ňom však spoľahlivo ukryl ČAS.

Pokračujem hore na Tlstú horu, dnes sa mi však nechce ísť po ceste, tie skaly napravo ma už dávno lákajú. Sú to možno tie, pod ktoré sme zablúdili pred rokmi keď sme hľadali snežienky, vtedy sa mi zdali neschodné. Avšak možno sa mýlim, lesy Tlstej hory, mohutnej rozložitej vládkyne okolia ukrývajú mnohé tajomstvá, niektoré spoznám už dnes…

Od vysielača sa púšťam kúsok vpravo, azúrová obloha spoza stromov láka k dlhšiemu pohľadu, všetko však spoľahlivo kryje hustý les. Objavujem aspoň krásny skalný prah.

Cez Malú Pec to už dnes nestihnem, pridlho som sa kochal v lese, preskúmam odbočku vedúcu do lesa, podľa mapy ma dovedie na Prašník. Doviedla ma skoro na meter presne k posedu, kde som odbočoval do skál, kruh sa uzavrel. Zatiaľ len ten menší, ten druhý až o pár kilometrov neskôr, ešte som sa chvíľu prešiel lesom i lúčkou, šmýkal po blate popri poliach. Bol to znova krásny výlet, aj pár metrov za chalupou sa ukrývajú (dosiaľ) neobjavené miesta.

Dočítal som zápisky, záznamy o prežitom dni – niekde len pár strohých slov, inde plnohodnotný príbeh. Vždy som však spolu s ich aktérmi pocítil na líci závan mrazivého dychu mesiaca Január, zahrial sa lúčom slnka, potešil šuchotom lístia, zablatil pri putovaní stúpajúcim chodníčkom. Nechal som prehovoriť ich autentický hlas, avšak neodolal som a všade som pridal aj pár vlastných slov. Tak je to vždy, obraz vyvoláva predstavu, slovo spúšťa rozhovor. Aj teraz, hoci sme neboli na výlete spolu, v jednej skupine, vždy sa niekto z kamarátov pri mne pohyboval, prehodil slovko, vyplnil prázdnu chvíľku. Ďakujem kamaráti (a kamarátky), to Vy ste ma v minulosti vytiahli do hôr, motivovali k pravidelným výletom, naučili nebáť sa opustiť vyšliapaný chodník. Vďaka Vám môžem zažívať tieto magické chvíle.

Virtuálnej turistiky sa počas víkendu zúčastnili: Jozef Baránek, Paľo a Zuzka Rapantoví, Božka IIavská, Vierka a Samo Gubioví, Vlado Trajlínek, Milan Babišík, Janči Budoš, Jozef Chudý, Milka a Ľuboš Kraicoví a (možno aj veľa ďalších)

Juro Golier

Akcia Silvester na Plášti

štvrtok 31.12.2020

V spodnom inforiadku televízneho programu beží dookola správa. „…od 5:00 1. januára 2021 platia sprísnené opatrenia upravujúce pravidlá pohybu obyvateľstva…“. A je to tu, von môžem chodiť už len v rámci okresu. Zbohom Novoročný vyprošťovák, zbohom Dobrá Voda. Markov kút, zostaneš ešte chvíľu neobjavený, ukrytý v hlbinách malokarpatských úvozov. Prásk! Rana ako z dela, úder do hlavy, tma. Obal bubliny hustne, tvrdne, mení sa na nepriepustnú škrupinu. Opäť je zo mňa krab, čo sa krok po kroku štverá cestičkou na Orlie skaly, slimák, zanovito sa plaziaci popri plote na Malú Pec. Osamelá veverička, ktorá v kolese naháňa svoj vlastný chvost. To nám ten rok krásne začína, to sa ten rok pekne končí. A taký vydarený deň to bol…

Posledné roky zvyknem rozbiehať silvestrovské oslavy v prírode. Nie vždy to ide úplne hladko. Skoré ranné šomranie („Ký šľak to vymýšľa trepať sa preč tak skoro ráno, prečo sa aspoň dnes nemôžeš trochu vyspať!?!“) však čoskoro vystrieda spokojný výdych („Ale je tu nádherne, ešteže som nepočúvol!“). Nič neprekoná pohodovú prechádzku, stretnutie s priateľmi. Domáce pochúťky. Snehový poprašok pod nohami. Dúšok dobre vychladeného šumivého nápoja (keď ho predtým nosíš niekoľko hodín na chrbte). Zábavu, vzájomné podpichovanie a smiech. Blato až za ušami. (Príjemnú) únavu vo svaloch pri slávnostnej večeri. A driemoty v kresle (ešte pred polnocou).

Ako to však bude dnes? Všetky výstupy sú (oficiálne) zrušené, zavedené vrcholy však určite prilákajú kopu ľudí. Bude to tak ale v poriadku? Sám (určite) byť nechcem, tlačenici sa napriek tomu rád vyhnem (aj v relatívne bezpečnej prírode). Vyberiem si vlastný kopec, známy, ale schovaný, ľahko dostupný, avšak zaujímavý. A svoj zámer rozhlásim, verím, že niekoho po ceste stretnem, vo dvojici sa kráča veselšie.

Tých dvojíc sa nakoniec nazbieralo jedenásť, to ale predbieham. Nápad mám, nechávam si ho však zatiaľ pre seba. So svojimi úvahami sa najskôr zverím pár kamarátom – najlepším znalcom Karpát, ktorých poznám. Ich odpoveď je rýchla a zhodná s mojim skromným názorom. Vo štvrtok pôjdem na Starý Plášť.

Ešte predtým, v stredu, plánujeme v úzkom kruhu vybehnúť do Plaveckého krasu. Do jaskyne sa síce ísť nedá (duša začínajúceho jaskyniara plače), v blízkom okolí sa však toho dá vidieť veľa. Študujem históriu oppida na Pohanskej, výsledky staršieho archeologického prieskumu (sladké šesťdesiate, Beatles práve natáčajú Revolution, ja ešte ťahám káčera), chystám sa ohúriť. Dážď, ktorý v rannom šere bubnuje do okien a rýchly pohľad na meteoradar však velia otočiť sa na druhý bok. ZAJTRA bude hádam lepšie.

Roku 2020 zostáva ešte osemnásť hodín (aký bol? – teraz neriešim, možno neskôr), dlho prekonávam nevyhnutný odpor, rýchlo zaháňam kacírsku myšlienku, pomaly opúšťam vyhriatu posteľ. Oblečenie na seba vrstvím ešte v driemotách,  čaj varím v polospánku, obúvam sa automaticky. Preberá ma až chlad pri škriabaní predného skla, zadné sa musí rozmraziť za jazdy. Prvé pribrzdenie ma prebúdza úplne, pod nohou rapoce ABS – prečo?, veď asfalt vyzerá suchý. Asi nie je, dúfam, že môj anjel strážny dnes nezaspal.

Výrazne uberám z bezstarostného rozbehu (cesta je takmer prázdna), chytám volant pevne obidvomi rukami (tá pravá stále nie je úplne fit!), zrakom prepaľujem prebúdzajúci sa deň. Verím, že to stihnem (a neskončím predčasne niekde v poli).

S radosťou točím na parkovisko pri Olšovskom mlyne, parkujem. Balvan padajúci zo srdca mi takmer zlomí nohu. Nie som tu prvý, ďalšie autá stále prichádzajú, nápad padol na úrodnú pôdu, dnes bude v horách veselo. Srdečne sa vítame, pred rokom to však bývalo búrlivejšie, tá drobná žltá beštia zmenila všetko (možno už navždy).

Cieľ putovania je jasný (Olšovský mlyn), otázka však znie kadiaľ sa sem dostaneme (predsa cez Starý Plášť) – okolnosti na štarte (očakávané blato a početnosť skupiny) velia zahájiť výstup dolinou Bohatej, pokračovanie sa uvidí neskôr. A tak sa chtiac – nechtiac hýbeme (tá masa má veľkú zotrvačnosť, dostať ju do pohybu stojí dosť úsilia).

Asfaltka sa hadí popri potoku, Bohatá dnes naozaj robí česť svojmu menu, jej koryto je plné vody, ťažko by sa preskakovalo k balvanom pod Rekomberek. Tam však nemáme namierené, zostávame pekne pri zemi, na dne doliny ktorá len pomaličky stúpa hlbšie ho vnútra hôr. Bližšie k úpätiu magického vŕška, ktorý sa dnes chystáme navštíviť. Hore na vrchol, odkiaľ chceme zamávať na rozlúčku roku, ktorého zhrbený chrbát už vidíme odchádzať do diaľky.

Mám rád tieto spoločné prechádzky, spoločenské turistiky. Nie sú pri nich dôležité prejdené kilometre, nastúpané metre, tepová frekvencia, spálené kalórie. Čas pohybu sa snažíme predlžovať, nie skracovať. Miera spokojnosti sa určuje dobrým pocitom, svalovica sa sťahuje z nôh do vyšších maskulatúrnych skupín. A tie nikdy nekončiace rozhovory! Témy sa rôznia, kľukatia, prepletajú, zauzľujú, zahŕňajú všetko – od receptu na sviatočnú kapustnicu po priebeh štiepnej reakcie či principiálne otázky vzniku života vo vesmíre.

S Jančim rozoberáme nové knihy (pod vianočným stromčekom nesmú chýbať ponožky, slipy a kniha), tento pohľad si musím odfotiť, pár metrov zaostávam, nedopovedaná veta zostáva visieť vo vzduchu. Prichádzajú Paľo s Ferom, tak dáme sa zaočkovať, či…? Výsledok neviem, musel som zaostať, vyhľadať chvíľku samoty, ochladilo sa. Dobieham Milana, takže kam sa vyberieme v sobotu? Od potoka sa štverá Paľo, hľadal správny uhol záberu, pútavo rozpráva o zaujímavostiach ukrytých v okolitých lesoch. Koniec príbehu mi však uniká, prekrýva ho smiech, Jozef zabáva dievčatá, rehoceme sa, pridávam sa k nim. S kýmsi ďalším sme našli východisko z ekologickej krízy, vyriešili alternatívne  pohony. Spomíname na dávne zážitky, plánujeme nové. Opäť stretávam Jančiho, plynule nadväzujeme niť prerušeného rozhovoru…

Drobné čriepky rozhovorov, príroda, úchvatná obloha, chlad skorého predpoludnia, domáce pochúťky, kvapka životabudiča sa zlievajú, miešajú, nenapodobiteľnou príchuťou okoreňujú atmosféru okamžiku, ich farebné plôšky presne zapadávajú do mozaiky vydareného dňa. Stačí málo a po rokoch sa v mysli vynorí živá spomienka na posledný decembrový deň roku 20…

Poniektorí sme tadiaľto prechádzali prednedávnom, to však bol iný deň, iná príležitosť, iná atmosféra (tiež neopakovateľná, avšak nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky). Dnes nemáme priveľké ambície, nechceme objavovať nové zákutia (i keď sa tomu samozrejme nebránime), chceme len so cťou v mysli nechať za chrbtom chronos, s radosťou v srdci prežiť kairos (vysvetlenie hľadajte v texte popisujúcom sobotné potulky okolím Dobrej Vody). Tentoraz nezažívame čarovné divadlo hmly a mrazu, príroda sa koketne neskrýva za jemným závojom, odpúšťa si aj šibalskú spŕšku drobných kvapiek. S končiacim rokom sa lúči prívetivo, predvádza svoju usmiatu tvár. A s úsmevom na perách, ľahkosťou na duši odmeriavame beh času aj my.

Nohy prepletajú takmer samé. Nechávame nepovšimnutú odbočku pri autobusovej zastávke (kto neverí, nech tam beží) aj tú povyše na Saskovú. Na lesných cestách očakávame blato (i keď v tienistých miestach leží na asfalte ľad, len sa nešmyknúť), lepšie sa nám pôjde po pevnom podklade. Zrak stíha pohládzať skaly vyrastajúce na svahoch Rekomberka, potešiť sa zátočinami meandrujúceho potoka. Pri Starej Bohatej sa úzke údolie na chvíľku rozširuje, lúčka s neodmysliteľným posedom otvára pohľad na masív Dlhého vrchu, aspoň na moment nás prehrievajú prvé slnečné lúče.

Dnes neodbočujeme ani na rozľahlú plošinu Novej Bohatej, nestrácame čas. Len v krátkej spomienke plávam proti prúdu času, v mysli si maľujem plastický obraz horskej lúky v objatí hôr. Miesta, ktoré sa z máp snažila vymazať ľudská sebeckosť a hlúposť, zákutia, kde napriek tomu duch miesta dokázal prežiť až dodnes. Odpočíva pod kameňmi starej studne, z hlbín lesa sleduje každý pohyb, z vršiaka koruny veľkého stromu víta náhodnú návštevu. Avšak musím rýchlo späť, do doliny Bohatej, nech mi kamaráti priďaleko neutečú.

Po ľavej ruke sa týči jednoliaty mohutný masív, husto porastený hlbokým lesom. Ten napravo je vzdušnejší, polom či ťažba odkrývajú jeho línie, zaujímavé skalky i pekne tvarované homôľky priťahujú zrak, lákajú na návštevu (aj Janči stále podkušuje). Dnes však nie, dnes musím odolať, cieľ nášho putovania leží inde.

Pri železnom krížiku postojíme, prvý oddych padne vhod, počkáme sa, dobre sme sa rozťahali. Ruksaky putujú dole z chrbtov, ich obsah sa núka na koštovku, nepatrí sa uraziť – tu uzobnúť maškrtu, tam klobásku, aj do štamperlíka uliať, nech sa takto máme po celý nasledujúci rok.

Na Nové domky neodbočujeme, nie je dôvod, pokračujeme hore, aj cesta už cíti blízkosť kopcov, začína sa pozvoľna pridvihovať. Ešte jedna zákruta a Starý plášť máme ako na dlani, jeho vrchol sa čnie vo výške, žiari ako strieborný ostrov uprostred rozľahlého blankytného jazera.

Poznenáhle, bez toho aby sme si to stihli uvedomiť sa kúpeme v slnečnom jase, žiarivé lúče hladia naše líca, zohrievajú skrehnuté telá. Zrazu sa chce pristaviť, užiť si chvíľku pohody. Áno, tam povyše, na odbočke, tam sa musíme počkať. Aspoň chvíľku sa tak môžeme špliachať v hrejivých vlnách nebeského oceánu, prevaľovať v jeho bezodných hlbinách. V kľude porozprávať. A opäť odľahčiť záťaž na chrbte, odtiaľto už začína skutočný výstup.

Cesta sa stáča prudko doľava, vedie popod Klokoč až niekam do sedla Uhliská, my odbočujeme na lesnú cestičku. Vedie do srdca hôr, skrúca sa, strmí do kopca, prekračuje potôčik, zohýba sa popod popadané stromy, naberá dych, zrovnáva, mení na chodník a … rozpúšťa sa v hĺbke starého lesa. Sme len niekoľko desiatok metrov pod vrcholom Starého Plášťa, na prahu jeho strmých zrázov, priamo pod bralami Kamenného jarku. Hľadáme líniu výstupu.

Nakoniec to nie je také dramatické, výšľap stadiaľto má neopakovateľné čaro, hlavne v tomto období. Lístie prestalo ukrývať zaujímavé pohľady, šuchoce pod nohami, spieva svoju zimnú pieseň. O prvom mraze. Silnom vetrisku. Mohutnom lejaku. Hmlistom ráne. A krásnom slnečnom dni. Takom, aký je ten dnešný.

Svah je posiaty množstvom kameňov, spomedzi stromov kde-tu vyrastajú obrovské skalné balvany, drobné bralá. Ich povrch narúšajú trhliny, rozoklané línie sa ako vrásky tiahnu naprieč čelom skál. Do výšin sa týčia koruny velikánov, pri nohách ležia tlejúce pne či pováľané kmene. Našiel som vstup do ríše Kráľa hory, zastavujem, rozhliadam sa. Fantázia pracuje, duchovia ožívajú.

Stojím, na chrbte cítim upretý pohľad, vnímam nečujnú vravu. Kto (čo) ma pozoruje? Šepce správy bez slov? Čí zrak sleduje každý môj pohyb? Čie uši načúvajú mojim krokom? Koho ostražitý sluch jastrí za hradbou stromov? Skúmavé oči vnútri bútľavého stromu, skalnej pukliny? Bezhlasé ústa? Pomaly sa otáčam. Pokojný obor, mohutný Klokoč dohliada na pokoj kraja. Stráži a bdie.

Čím to je, že tichý šepot týchto Malých Hôr tak ohlušujúco buráca v duši návštevníka? Odkiaľ sa ozýva lákajúci hlas Sirén? Akým kúzlom opantáva vôľu nešťastníka, prikúva myseľ ku kamennému srdcu hory?  Veď sú to len také brdky, prejdeš ich za deň, spoznáš za týždeň, ani sa príliš neunavíš. V zime sú bez snehu. Nemajú ani poriadny vodopád. Nestretneš v nich šelmu. Nepotrebuješ horské poistenie. Čo na nich tí ľudia vidia? Každý rok sa vracajú na Starý Plášť?

Odpoveď sa dozviem už za chvíľu. Zatiaľ sa len kochám nádhernou scenériou, doširoka otvorené oči sa snažia obsiahnuť všetku jej krásu, nasať neopakovateľné obrazy, v pamäti uložiť čarovnú spomienku. Spoza stromov vykúkajú Hory. Vrchy sa vlnia, vzdúvajú, čnejú do blankytnej oblohy. Stačí ustúpiť len krok stranou a vylúpne sa ďalší, dosiaľ ukrytý hustými pahýľmi rozložitej koruny. Jelenec a Geldek (alebo Geldek a Jelenec, čert sa v tom má vyznať), tam by sme za normálnych okolností teraz stúpali. Skalnatá s jej fotogenickou scenériou. Egreš, prekrásna homoľa. Množstvo ďalších, všetky sa nedajú spomenúť, každý nedokážem identifikovať…

(Takmer) netknutým pralesom sa len pomaly posúvam vyššie, na každom kroku je čo obdivovať, kam zahľadieť, odbočiť, kúsok sa vrátiť. Ostatní už oddychujú na vrchole, opájajú sa výhľadmi, častujú. S ťažkým srdcom a ľahkým krokom opúšťam nádherné zákutia, pridávam sa k partii.

Bublinky šumia z pohára, tak teda šťastný a veselý! Nech sme stále v rovnakej pohode ako dnes. A aby sme sa presne o rok všetci (a mnohí ďalší) opäť stretli na podobnom výstupe.

Teraz, uprostred všeobecného veselia na to nie je tá správna chvíľa (aj túra končí až po návrate), ale hlavou mi bleskovo prelietava neusporiadaný obraz udalostí (už takmer uplynulého) roku. Nuž, asi sme ho zamýšľali prežiť trochu inak. Naše plány sa však rozsýpali na počkanie, malý bacil spôsoboval veľké zmeny. Po dlhých rokoch sme na bicykloch neprešli okolo Tatier. Nestretli sa na Jašteri či Dobrej Vode, za hranice Slovenska vykukli len nesmelo. Napriek tomu bude na čo spomínať.

Na vyfúkaný Egreš, slnečné Visiace skaly. Desať vŕškov nad Zabitým. Brodenie v čerstvom snehu hore na Vysokú. Kostolík nad Lančárom. Nesmelý bežkársky reštart kariéry. Slnkom zaliate Tŕstie či bezvetrie na Veterlíne. Volebné potulky okolím Limbachu. Veľkú Javorinu pešo i na bicykli. Blato pod Butkovom. Karpaty Tour tentoraz v úzkom kruhu. Početné cyklopotulky po Malých Karpatoch. Buchty na Kohútke. Výbornú partiu na Skleróze. Hory – vládkyne (Babiu a Kráľovu). Magické malokarpatské vrcholy…

Nie, všetky zážitky tu teraz nemôžem spomenúť, tento zápis by prekonal všetky rekordy (už by som ho nečítal ani ja), každý z Vás si však môže doplniť vlastné. Alebo si ich pripomenúť, náš archív je aj tento rok bohatý…

Keby sa každý úsmev tohto dňa premenil čo i len na jediný centík, kúpil by som si lietadlo (alebo aspoň nový bicykel). Nevieme sa nabažiť pohľadov, nevieme sa nabažiť krásy, výbornej nálady, príjemnej spoločnosti. Len pomaly sa posúvame po rozľahlom vrchole, fotíme, vymýšľame. Ak sa naše nápady podarí pretaviť v činy, máte sa v lete na čo tešiť!

A otázky, ktoré sa mi preháňali hlavou počas výstupu? Nuž, odpovede Vám neprezradím. V jeden pekný deň si sem vybehnite sami, vydýchajte sa, občerstvite. Sadnite si na lavičku hore na hrebeni. HORY Vám odpovedia.

Je čas zahájiť návrat, dnešný deň predsa len tak neskončí, dnes budeme oslavovať až do hlbokej noci či skorého rána. Voľky-nevoľky sa skupina dáva do pohybu. Spočiatku len pomaly, neochotne, bolo by si ešte čo povedať, kam sa zahľadieť, čo odfotiť. Zahryznúť. Okoštovať. Naozaj sa však treba pohnúť.

Zostupujeme klasickou trasou. Svah je strmý, treba dávať pozor na každý krok, nechceme sa predsa dochrámať. Hlavne keď je zem pokrytá vrstvou snehu. Nohy sa do nej síce príjemne zabárajú, držia, ktovie, čo sa však skrýva pod škrupinou? Raz si na zadok sadám aj ja.

Vlado hlási, že hore stretol Milku s Ľubošom, zvolili inú trasu, o kúsok sme sa minuli. Vyťahujem telefón, volám. Vymeníme si však len zopár krátkych viet, signál rakúskeho operátora bráni dlhším rozhovorom.

Sklon sa zmierňuje, už to bude hádam v poriadku. Svah je husto pokrytý kameňmi, na tejto strane kopca majú úplne odlišné sfarbenie, iný charakter, akoby sme sa šmahom čarovného prútika preniesli na iné, vzdialené miesto. V priamom prenose, na vlastné oči sledujeme vznik potôčika, pramenisko horskej bystrinky. Uprostred svahu vyteká z nenápadnej dierky úzka stružka, pár desiatok centimetrov nižšie ďalšia, spájajú sa, jarkom stekajú hlbšie do doliny. Aké geologické štruktúry sa nachádzajú pod našimi nohami, aké prírodné mechanizmy spôsobujú, že voda sa prediera na povrch práve tu, len niekoľko desiatok metrov pod vrcholom…

Podarilo sa, sme šťastne dole. Ešte si zájdeme pár krokov vedľa, vpravo pri zvážnici stojí jednoduchý krížik. FERIBA. Len jediné slovo, dva dátumy a malá tabuľka s takmer nečitateľným textom. Nik z nás nepozná jeho históriu, o dôvode, prečo stojí práve tu sa môžeme len dohadovať. Tabuľka sa lúšti už len veľmi ťažko, vyrytý odkaz v nás však ako vždy silne rezonuje, posolstvo pretrváva dlho po návrate:

„Neponáhľaj sa,

netráp sa,

si tu len na krátku chvíľu,

tak sa zastav

a privoňaj k lesu.“

Stadiaľto už volíme najkratšiu cestu k autám, avšak nie tak zhurta – chvíľu nám to predsa len potrvá, bezodné ruksaky sa nie a nie vyprázdniť. Zvážnice klesajú, cesty sa rôzne prepletajú, poskytujú veľa možností a kombinácií na pokračovanie, rozhodnutie určuje hlavne množstvo blata.

A tak sa postupne posúvame ďalej, bližšie k cieľu putovania. Búda pri dube – krátka zastávka. Neďaleko Polákovej – ďalšia. V prípojke do doliny Zabitého – posledná. Tu stretáme aj dvoch poľovníkov. Aj oni sa boli prejsť, rozlúčiť s lesom. Na rozlúčku so starým rokom (či skoré privítanie toho nového) sa dolinou rozlieha výstrel.

Už stačí len prežiť ten asfaltový záver. Cesta klesá popri potoku k Olšovskému mlynu, dookola rastú ako huby po daždi zaujímavé vŕšky. Ani vysoké, ani nízke, také akurát. A Janči stále podkušuje. V hlave už maľujem trasu, pripravujem plán. Sľubujem si skorý návrat, táto majdánska časť hôr ma v poslednej dobe mimoriadne chytila za srdce. V malom kotlíku sa varia čarovné ingrediencie – nádherné prírodné zaujímavosti a tajuplné zákutia s bohatou históriou i prácou ľudských rúk. Magické miesto (pozdrav huncokárov), len nevysokými hrebeňmi oddelené od frekventovaných oblastí Pariny či Jahodníka, tíško čaká na návštevu spriaznených duší. Pri troche šťastia tu za celý deň nestretnete ani človiečika. Dnes je však mimoriadna situácia, hustota návštevníkov (na prechádzke v protismere) rastie…

Príčinu spoznávame už o chvíľu. Kým ráno sme parkovisko okupovali len my, teraz je hádam každý centimeter cesty obsadený autami, pripadám si ako pri Tescu pred Vianocami, veď bude problém aj vyparkovať. Našťastie sa to nejako darí, žiadne plechy neutrpeli ujmu, nikomu som neprešiel po prstoch.

Ešte predtým sa však lúčime, niekto sa ponáhľa viac, iný menej, rozchádza sa nám však ťažko. Ako by sme už tušili, že kým sa opäť uvidíme Bohatou pretečie veľa vody.

Bola to príjemná rozlúčka so starým rokom, spomienky na vynikajúcu náladu a skvelú partiu budú ešte dlho doznievať, už teraz sa teším na ďalšie spoločné stretnutia. Silvester ‘20 bol fantastický, Vy všetci ste boli fantastickí: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Stanka Molnárová, Lydka s Stano Macejkoví, Paľo Herceg, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Janči Budoš, Miro Šuga, Igor Naništa, Janko Ščibravý, Fero Martinus, Jozef Chudý, Jozef Polakovič, Paľo Rapant (excelentné fotografie, keby s nami chodil aj na bicykel…), kamaráti Ľubo, Laco, Rudo a Milka a Ľuboš Kraicoví (vystupovali z Jahodníka). Ďakujem.

Juro Golier

Smutné trojkráľové predpoludnie. Hustý lejak bičuje okolie, dnes sa veru nechce opustiť bezpečný domov. Pozerám z okna do záhrady, trávnik aj hrudy sú presiaknuté vodou, dážď sa mi vpíja do mysle, som ako špongia, stačí len postrčiť a rozlejem sa po dlážke. Tradícia výletov je prerušená, aj tak by sme nemohli vyraziť všetci pospolu. Idem si radšej očistiť wibramy, prežili toho za posledné týždne skutočne dosť, nechcelo sa mi ich stále čistiť, nečistil som ich vôbec. Statočne písali históriu jesene, jej príhody sa im zažrali hlboko, sú vpité v koži, vryté v každom švíku. Vrstvu po vrstve, príbeh po príbehu odlupujem škrupinky spomienok, zmývam blato. Voda odnáša zvyšky bahna, drobné čiastočky sa ako špirály krútia na dne vane, víria, odtekajú do zabudnutia. Nie, nedokážem ich zmyť úplne, príbehy zostávajú…

Akcia Považský Inovec

Na Tematín a do Hrádockej doliny

nedeľa 27.12.2020

Tisnem sa k radiátoru na chodbe, nahrievam ubolené rameno. Televízor v izbe hrá len zo zotrvačnosti, vypĺňa prázdno v dome aj mojej hlave. Otravná reklama konečne skončila (to ona ma zdvihla na nohy), aspoň na chvíľku sa rozhostí upokojujúce ticho. Spoza pootvorených dverí sa rozoznejú prvé tóny snáď najkrajšej vianočnej piesne. Myšlienky v okamihu, ako na povel opúšťajú šedivú realitu podivného predpoludnia, odlietajú do diaľav. Tam, kde sa v bielej krajine kľukatia drevené oplotky. Tam, kde hradbu hôr za chrbtom osvecujú svetlá miest. Tam, kde z oblohy blikajú drobné drahokamy, kde údolie prežarujú okná dreveníc, priezory do duše kraja. Na ticho sa znáša jemné páperie, nadúva bielu perinu. Je vianočný večer, kračún. V mysli samovoľne naskakujú asociácie… Vianoce – pokoj, Vianoce – darčeky, Vianoce – sneh… Otváram oči, vraciam sa do izby, vyzerám z okna. Prší.

Tento rok je všetko akosi naruby. Plány nahrádzame očakávaniami, očakávania možnosťami, možnosti skutočnosťou. Aj tú si nakoniec musíme primaľúvať. Zrazu sme vďační za maličkosti, poteší nás, keď môžeme uskutočniť aj drobné želanie.

Už roky zvykneme po Vianociach s kamarátmi vyraziť do prírody, odpočinúť si od nekonečných návštev (no, tých je tento rok pomenej), zákuskov, Mrázikov, vtáčikov čo hľadajú hniezdo či Kevinov, ktorí zostali doma… Trochu popreťahovať svaly, prečistiť hlavu, stretnúť spriaznené duše, naladiť sa na posledné dni roka. Dnes však združovanie nie je odporúčané, aj vychádzať z domu nám zakázali, pobyt v prírode má našťastie výnimku. Poďme teda rýchlo von (kým ešte môžeme), tentoraz na Inovec, možno tam na niekoho narazím.

Len keby ma tá ruka tak nebolela! Do poslednej chvíle neviem, či budem schopný ísť. Zaspávam, ráno je predsa múdrejšie večera. Cŕŕn, ešte v posteli opatrne zdvíham ruku, skúšam pokiaľ s ňou pohnem – no, na radiacu páku hádam dočiahnem. Bublinu tvorím presne podľa odporúčaní, vyrážame.

To je dnes ráno! Teplota konečne(!) klesla pár stupňov pod nulu (aká jeseň – taká zima), je jasno, bezvetrie. Niekto tam hore nás naozaj musí mať rád. Cesta popri Modrovskom potoku sa kľukatí ako had, nebudem sa naháňať, autopilot(ka) velí povoliť nohu z plynu. Za chrbtom mám auto, TT, žeby mal niekto rovnaký nápad? Áno, aj ďalších kamarátov (a kamarátky) inšpirovalo krásne nedeľné ráno, parkovisko sa pomaly zapĺňa. Neváhajme teda pridlho, nechajme za chrbtom ruch civilizácie, ponorme sa do ticha hôr. Dnes to bude paráda, primrzlo, nezablatíme sa (mal som si ja tie topánky vypucovať!).

Značku nechávame značkou, začíname podľa mapy. Takto to mám najradšej, ten pocit neurčitosti a prekvapenia, radosti z objavovania (keď sa objavíme tam, kde sme plánovali) a nachádzania. Napríklad teraz – vynárame sa neďaleko jazdeckého areálu, koníky postávajú povyše v ohrade, keď nás zbadajú, prichádzajú bližšie. Nie sú to žiadne divé mustangy, len unudené, opatrné šimle. Žiadne vyčesané paripy, váľali sa v blate, to primrzlo, teraz im vo veľkých koláčoch visí na srsti. Atmosféru zašlej slávy a nastávajúceho zmaru dokresľuje vrak auta či ošumelé múry chaty. Areál má najlepšie roky za sebou.

Nie som pamätníkom slávnych čias športového strediska na Bezovci. Turistike a lyžovaniu som sa venoval v iných oblastiach Slovenska, miesta priamo pod nosom som ignoroval (co je v domě, není pro mně). V tých rokoch býval sneh bežnou súčasťou zimných dní a pomaranče s banánmi cudzokrajnou raritou na našich stoloch. Dnes sa situácia úplne otočila. Uragán zmien pretvoril tvár miesta (ktorú som aj tak poznal len od videnia), ako huby po daždi tu vyrástli nové stavby, niektoré chaty sa zmenili na luxusné hotely, poniektoré pomaly chátrajú do zabudnutia. Tak ako táto, jej pôvodné meno si však nepamätám, možno moje medzery doplní niekto zo znalcov.

Obchádzame chatu, vnárame sa do lesa (na rúbanisko), priamo do náruče prírody. Ďalšie (občasné) dotyky s civilizáciou tak (konečne) budú mať úplne iný charakter.

Takýto obraz som nevidel už niekoľko týždňov. Z oblohy sa sype jasnomodrá záplava, na bezoblačnom nebi možno nájsť stovky odtieňov modrej, z výšin napĺňa krajinu pokoj a krása. Nohy sú náhle ľahšie, krok pevnejší. Stojíme na bočnom hrebeni Považského Inovca, spoza lesa počuť hučanie, nedokážeme určiť jeho pôvod ani účel. Nelámeme si však hlavy pridlho, takýto krásny deň si treba užívať plnými dúškami. Otvárajú sa prvé výhľady do okolia, nie však nadlho, po pár krokoch opäť vchádzame medzi stromy.

Les sa rozostupuje, vychádzame na krásnu lúčku. Sprava sponad stromov vykúkajú výrazné bralá na hrebeni Javorníčka. Turistika v tomto ročnom období má svoje čaro. Zimná krajina sa predvádza, je nahá, na krátku chvíľu odhodila svoj šat, pyšne pretŕča skryté pôvaby, inokedy cudne zahalené závojom lístia. Pristupujeme na túto hru, doširoka otvorenými očami hltáme jej krásu, nevieme sa nabažiť vnád. Máme radi toto každoročné divadlo, jemnú erotiku zimnej prírody.

Takto posilnení ľahko vybehneme krátke stúpanie od križovatky lesných ciest, odmenou je nám prvý pohľad na žiariace múry hradu Tematín, výhľad do širšieho okolia bohužiaľ kazí vzdialený opar. I tak sa však na chvíľku pristavíme, pokúsime sa zvečniť čaro okamžiku (každý z presne rovnakého miesta), zamaškrtíme, zvlažíme hrdlo. A popritom sa obzeráme a tešíme pohľadom na ladnú líniu klesajúceho hrebeňa Javorníčka ozdobeného mohutnými borovicami.

Pokračujeme, každý krok nás posúva bližšie k prvej zaujímavosti dnešného výletu – návšteve hradu Tematín.  Ešte sa na chvíľku pristavíme na vyhliadke, skupinová fotografia do albumu je predsa nutnosť. Len ten hrad v pozadí je akýsi nevýrazný, nuž technika nie je všemohúca, zmysly dokážu zachytiť scénu farbistejšie.

Ale to už vchádzame cez vstupnú bránu, vstupujeme do dávneho feudálneho panstva Matúša Čáka, Ujlakiovcov, Turzovcov či Berčéniovcov. Zrúcanina neohromí svojou rozlohou, ide skôr o menší strážny hrad, jeho poloha a výhľady do okolia sú však neopakovateľné (i keď dnes bohužiaľ nie príliš ďaleké). Nie sme tu sami, ale návštevníkov je zatiaľ poriedko (oplatilo sa privstať si). Nebol som tu už dlhé roky, blízke miesta naozaj zanedbávam. Za ten čas sa tu dosť zmenilo. Dobrovoľníci pomaly vyhrabávajú hrad spod zeme, konzervujú jeho múry, snažia sa predĺžiť život pamiatky, zachovať ju aj pre ďalšie generácie. Len vďaka podobným nadšencom sa darí pribrzdiť chod kolesa času, zabrániť mu, aby definitívne rozdrvilo a pochovalo túto pripomienku dôb, keď v okolitých lesoch žili mohutné jelene, krajinou tiahli hordy tureckých vojsk a Váh sa voľne rozlieval v neregulovanom koryte pod úbočiami týchto hôr.

A robia to citlivo, nevytvárajú ďalšiu umelú turistickú atrakciu, disneyland na Inovci, kde návštevníkov víta spoza skaly malý usmiaty dinosaurus. Rozchádzame sa po celom hrade, toho zaujmú stavebné detaily, ďalší sa náhli za výhľadmi. Ja sa tradične tmolím sám medzi starými múrmi, dotýkam sa vystúpených kameňov, snažím sa nadviazať rozhovor. Pukliny v múroch sa zaceľujú, steny rastú do výšky, klenby sa uzatvárajú, na nádvorí pulzuje živý ruch.

Stačí len jemný závan vánku (na hradbách je mrazivo, dnes sa teplota naozaj drží v zimnom intervale) a obrazy rýchlo miznú, rozplývajú sa v jase nedeľného predpoludnia. Hrad ku mne dnes neprehovorí, trucuje, pridlho som ho zanedbával. Bude treba viac návštev aby ma vzal na milosť, odhalil svoje skryté tajomstvá, prerozprával dávne príbehy. Sľubujem si (ako už veľakrát na iných miestach), že sa sem v dohľadnej dobe opäť vrátim, pozriem sa na zaujímavé miesto pod iným uhlom. Živor je tak krátky!

Zatiaľ sa aspoň rozhliadam do širokého okolia z bašty na juhozápadnom výbežku. Považie mám ako na dlani, len opar na horizonte bráni ďalekonosným výhľadom. Nie je ťažké vcítiť sa do myšlienok veliteľa hradnej posádky, zažívať pocity panovníka, vládcu pôdy, lesov, vôd i oblohy. Zdá sa tak ľahké vzlietnuť, vzniesť sa ponad vrcholce stromov, plachtiť nad šírou považskou rovinou, zaletieť ďaleko na západ, až tam k hradbe hmlistých hôr.

Ťažko sa odtŕha od výhľadov, vzdušných pocitov v duši, mrazivý dych nedeľného predpoludnia však velí stiahnuť sa. Drevený chodník strmo stúpa k palácovej veži, mohutné krídlo dverí nemá zámok, láka siahnuť na kľuku, vstúpiť dnu.

Chválorečím záchrancov hradných múrov, za tento nápad si zasluhujú večnú vďaku, rozľahlá sála s drevenými stolmi je ako stvorená na oddych, načerpanie síl, aspoň krátku zastávku na dnešnej púti. Von z ruksakov putujú maškrty všetkých možných druhov i skupenstiev, jednotlivci či malé skupinky sa častujú, v závetrí si užívajú zaslúženú chvíľku pohody. Zrak kĺže po kamenných kvádroch starých múrov, oceňuje prácu dávnych murárov i moderných tesárov, prirodzený súlad histórie a súčasnosti, súznenie práce rúk majstrov, harmóniu dreva a skaly. Z kúta započujem (zatiaľ) nezrozumiteľný šepot dávnych hradieb, rozplýva sa však v šume rozhovorov.

Je tu príjemne, čas však nezastavíš – „…poďme chlapci aj dievčatá, nech sa skončí práca začatá… … ku předu pravá, ku předu levá, zpátky ni krok!…“ – dobrý galimatiáš ma to napadol, ale… musíme naozaj pokračovať, ešte sme len na začiatku putovania, je treba si prišľapnúť, slnko síce ešte stúpa, jeho dráha je však v tieto dni plytká, ľahko by nás v horách mohla zastihnúť tma. A máme toho ešte toľko pred sebou…

Turistický chodník z hradu prudko klesá popod rozoklané skalné bralá (na vrchole jedného tróni slnečný kolektor – aj hradný pán si musí nabiť mobil) do Lúčanskej doliny, tam však neleží cieľ nášho putovania. Na najbližšej križovatke to otáčame prudko vpravo, lesná cestička traverzuje svah, mala by nás previesť do Hrádockej doliny. A pri nej (vraj) leží prírodná zaujímavosť, pre všetkých (zatiaľ) neznáma, skalnatý hrebienok Divé veže.

Naľavo sa otvára obmedzený výhľad, kochám sa, pristavujem – pohybujeme sa však v ochrannom pásme vodného zdroja, ešte chvíľku mušim vytrimac, hoci po snehu nie je ani stopy nôtim si spolu so Zappom „..don’t you eat that yellow snow…“ (dnes som opäť akýsi muzikálny…).

Keď prídem pod skalky, je všetko zabudnuté, krásna skalná scenéria oslobodzuje telo aj dušu. Stačí sa len kúštik prudko vyštverať a môžem sa dotknúť chladnej skaly, zakloniť hlavu a snažiť sa dohliadnuť na vrchol hladkého brala. Stojím v jaskynke, menšej sestre brezovsko-karpatskej Veľkej Pece. Aj tu sú v stenách natiahnuté zaistené lezecké cesty, aj v týchto previsoch sa milovníci adrenalínu snažia meniť zákony fyziky, popierať pôsobenie zemskej tiaže. Ako mladíka ma podobné aktivity tiež veľmi lákali, našťastie (až na veľmi málo nesmelých pokusov) som zostal pri zemi a príliš som sa hore nedriapal. Pri mojej šikovnosti by som už určite teraz sedel v bielom šate hore na skalách a bavil sa na otvorených ústach prítomných ceprov (či skôr celý zafúľaný vykúkal spod nejakej škáry v kameni a huckal ich na odskúšanie zopár chytov).

Rozoklané bralá nie sú priveľké, je to len krátky skalný pás, láka však zostať aspoň o minútku dlhšie, nechať zrak blúdiť po štrbinách a platniach, objavovať skryté detaily, rozprúdiť fantáziu a nachádzať nečakané obrazy či súvislosti. Zas sa príliš kochám, opäť raz musím dobiehať skupinu, farebné bundy kamarátov už nevidím, ani nepočujem ich hlasy. Zostal som len ja a Divé veže.

Dobehnem ich na križovatke, práve včas, poniektorí chytili zlý azimut, chcú sa vybrať späť na hrad. To by však bolo dnes príliš krátke, to by sme vynechali veľa zaujímavého. Točíme teda vľavo, klesáme (prečo ich to ťahalo do kopca?) dole do doliny. Nie však tak zhurta, pekne pomaly, o chvíľku necháme značku značkou, vydávame sa po zvážnici, po pár metroch aj tú meníme za trávnatú cestičku. Aspoň na malú chvíľu sa ideme túlať po kopaniciach.

Znie to nečakane – hrádocké kopanice, kto o nich kedy počul? Kopanice, lazy, štále. Tento typ osídlenia si automaticky spájame s inými oblasťami Slovenska – Myjavskom, Podpoľaním, okolím Novej Bane, avšak i oblasť Považského Inovca má svoje pôvodné roztrúsené osídlenie. Osamotené chalupy alebo ich zoskupenia sú rozosiate po celej dĺžke doliny, popri Hrádockom potoku ale tiež povyše v úbočí inoveckých pahorkov. Opäť sa v hlave ozýva stále sa opakujúca otázka, snaha pochopiť, čo viedlo a stále vedie ľudí žiť v odlúčení, mimo spoločenstva. Každý z nás dokáže nájsť spústu romantických dôvodov na únik od hluku civilizácie, praktická stránka života pohodlného súčasníka však protestuje. Napriek tomu, mnoho z týchto usadlostí je stále živých, nepretržite obývaných, niektoré však slúžia už len na rekreačné účely.

Je to lákavá predstava. Každú kvapku vody si naťahať a doniesť zo studne. Ľadová chutí výborne, je len slabo mineralizovaná, dobrá aj na pálenku (bohatý sad konča chalupy vrchovato napĺňa sudy kvasom). Umývať sa v lavóre, potrebné množstvo na kúpanie si nahriať na šporhelte (do vane predsa netreba ísť každý deň). Budiť sa lúčom slnka a spevom vtákov. Namiesto televízie sledovať spod gánku usínanie dňa a srnky schádzajúce v hustnúcom šere z lesa. Pred spaním svietiť petrolejkou. Prirodzene plynúce životné tempo určuje príroda, nie neurotický vedúci a zákon neustáleho rastu.

Dnes však elektrické stĺpy vedú aj sem, pred každou chalupou parkuje štvorkolka (či dve), pri stodole dožíva vrak ďalšej, zo strechy hľadí na oblohu satelit, do obce nazerá anténa WiFi. Kradmá ruka civilizácie uchmatla harmonický pokoj horskej samoty (v tej studenej vode by som sa aj tak kúpať nechcel).

Vychádzame z lesa, pred našim zrakom sa v plnej kráse predvádzajú zvlnené pahorky husto porastené lesmi, medzi nimi sú ako škvrny rozosiate malebné horské čistinky. Hrádocká dolina je skutočný klenot Považského Inovca. Pomedzi ovocné stromy vedú k osamelej stodole dve vyjazdené koľaje. Za ňou sa skrýva samota – chalupa učupená na kraji lúky pod lesom vyzerá obývaná (a končia pri nej elektrické drôty), našťastie po nás nikto nehuláka, žiadna jedovatá beštia nedoráža na naše lýtka. Domček v kriakoch kus nižšie už slúži ako rekreačná chalupa.

Stojíme na parkovisku na dne Hrádockej doliny, blíži sa čas obeda. Máme za sebou približne polovicu trasy, na posledné kilometre sa treba poriadne posilniť. Kde nie je príjem, nemôže byť ani výdaj. Hodujeme, slníme, kúpeme sa v bezoblačnom azúre sviatočnej oblohy, hlbokom oceáne slnečného jasu. Drobné vlnky nekonečného mora sa prelievajú z výšky nebies do nedeľnej krajiny, jemným dotykom omývajú naše zmysly, ovlažujú myseľ. Chladivý zimný deň mrazí na tele, žiariace poludnie zohrieva dušu. A posledný drobný kalíšok páleného (ach tie autá!) zahreje pri srdci.

Dobre oddýchnutí, výborne naladení pokračujeme v putovaní. Kus cesty hore dolinou musíme uraziť po asfaltke. I keď by som to nečakal, premávka je pomerne hustá. Zopár áut sa spúšťa dole dolinou, poľovníci sa vracajú k nedeľnému obedu. Ich miesto v lese tak môžeme zaujať my.

Míňame niekoľko citlivo upravených rekreačných chalúp, posúvame sa vyššie dolinou, hlbšie do lesa. Sme pri Kamennej horárni. Na prvý pohľad stará kamenná búda v lese, bližší pohľad však odhaľuje nové úpravy (moderné strešné okno), bude to určite príjemné miesto na posedenie. V tomto mieste zlyháva môj azimut, točím to prudko do lesa, ponad meandrujúci potok a popri dobre schovanej lesnej chatke sa dostávame na zarastenú čistinku, naša cesta sa pomaly rozplýva v hustnúcej vegetácii. Povyše sa ťahajú elektrické stĺpy, pohľad do mapy umožňuje pokračovať, cesta by nás však doviedla priamo pod lyžiarske svahy na Bezovci, záverečné metre stúpania by boli kruté, rozum velí vrátiť sa.

A tak sa vraciame popri potoku (dobre si miesto zapamätajte, už asi nebude dôvod sa sem vracať), opäť míňame Kamennú horáreň, tentokrát sa už púšťame správnym smerom. Náhle mi svitá, veď toto je cesta, po ktorej sme sa pred pár rokmi vracali z Topoľčianskeho hradu, to bol zjazd!

Hrádocká dolina (a celé západné svahy Považského Inovca) sú zasľúbeným miestom horskej cyklistiky. Centrálna asfaltka, množstvo spevnených zvážnic a lesných ciest sú vyznačené ako oficiálne cyklotrasy, dá sa tu stráviť veľa príjemných kilometrov a hodín, užiť si množstvo krásnych výhľadov, navyše dole v Hrádku sú cykloservis a predajňa (otvorené 7 dní v týždni). Podmienky takmer ako v Alpách. A mám to hneď za dverami – prečo vlastne tieto miesta zanedbávam?

Sklon cesty pozvoľna stúpa (už bolo načase, musíme sa predsa vyštverať na hrebeň), povrch sa zhoršuje (nám chodcom to však vôbec nevadí). Presne kopíruje smer bezmenného potoka, nazývaného jednoducho „prítok spod Skalín“. Táto nenápadná stružka však počas dlhých geologických dôb výrazne modeluje tvar údolia, na jednom mieste si dokonca prerazila cestu pomedzi výrazné skalisko. Po oboch stranách cesty sa zdvíhajú zaujímavé svahy, nahé stromy a poruby miestami odhaľujú skalnaté zákutia, lákajú k preskúmaniu. Niekedy inokedy, dnes na to nie sú podmienky a už ani čas.

Cestu opúšťame v ostrej spätnej zákrute (vracáku), pokračujeme chodníčkom strmo stúpajúcim lesom. Pod nohami nám šuchoce hrubá mnohoročná vrstva lístia (taký malý ľadovec z lístia, čiže listovec). Tento stupáčik preverí posledné zvyšky síl, ukáže, kto s nimi ako hospodáril, ako pošetril, had sa kľukatí, naťahuje, trhá… Nevadí, kúsok povyše vedie zvážnica, tam sa počkáme.

Cesta ešte kúsok stúpa lesom (je to však príjemný sklon, tento už nekradne slová od úst) potom vychádza na vrcholovú čistinku. Nádhera.

Keby sa pod nohami objavil pozdrav od našej najväčšej šelmy pripadal by som si ako na poľane Zákľuky nad Čiernym Balogom, jej (takmer) presnej zmenšenine. Svah mierne stúpa hore na hrebeň, zľava spod stromov vykúka chatka, sprava sa otvárajú (konečne) poriadne výhľady, zrak priťahuje vysoko v horách ležiaca Steineckerova kopanica, z diaľky nás zdraví vysielač na Veľkej Javorine, chrbát nám stráži mohutná Prieľačina. Fotogenickosť záberom dodávajú jednotlivé stromy, osamelo vyrastajúce z lúky pod horizontom. Mám chuť sa usadiť na terasu chatky a čakať kým sa na pahorky pomaly znesie večer, sledovať ako na lúčinu vyjdú prvé kusy obyvateľov lesa (hoci sme dnes nič nevideli, v ich existenciu verím).

Touto skratkou sme síce obišli sedlo pod Skalinami aj Skaliny (škoda), objavili sme však malebnú horskú čistinu, straty a zisky nášho počínania sa tak nakoniec vyrovnali. Vychádzame na červenú hrebeňovú značku, malý kúsok pokračujeme opäť lesom, obchádzame vrchol Končitého (dosahujeme najvyšší bod dnešného putovania – asi 670 m.n.m.) a vychádzame na lúku pod vrcholom Bezovca. Hore už určite nepôjdeme, toto už teraz skúšať nebudem (i keď je to len na skok, stačí lepšie natiahnuť ruku), skrátime si aj ďalší úsek, kopec obídeme zľava, z juhu, kúsok poniže by mala viesť zvážnica.

Od vrcholového stromu (pod nohami spod trávy vykúkajú stopy snehu!) sa ešte krátko rozhliadam do krajiny. Vľavo v diaľke skôr tuším ako vidím hrebeň, tým smerom sa predsa tiahne Tríbeč, fotím, možno z toho doma nakoniec niečo vytiahnem (podarilo sa! z línie výrazne vystupuje vrchol Žibrice).

Zostupujeme pár metrov nižšie, zvážnica našťastie existuje nielen na mape. Je síce zarastená, asi dlho nepoužívaná, ale dobre priechodná (ten zvalený strom sa dá obísť). Takmer po rovine nás vedie popod Bezovec, už len pár metrov a vychádzame na Bezovci (a teraz sa vyznaj čo je čo – a to si ešte spomínam, že kedysi dávno sme v Piešťanoch chodili do Bezovca, vedľa Mliečneho baru, na nákupy).

Priamo pred nami priťahuje v diaľke na horizonte zrak výrazný trojvrchol, skupiny Zárub a Veterlína tvoria pomyselný jednoliaty celok, my však dobre vieme svoje. Vedľa výraznejšie vystupuje Vápenná a Vysoká, ostatné kopce a kopčeky Malých Karpát sa zlievajú v jednoliatu masu, bez ďalekohľadu len ťažko rozlíšiteľnú. Tiež záhada ranného hluku je vysvetlená. Na svahu pri chatkách sa sánkuje, snežné delo dnes ráno pripravovalo zimné radovánky pre deti a ich rodičov.

Tam sa však už netrepeme, spúšťame sa dole, po ceste medzi chaty. Počet návštevníkov prudko stúpa. A tiež aj áut. Cesty a parkoviská sú obsypané plechovými monštrami, je ich omnoho viac ako vločiek skutočného snehu na svahu zjazdovky. Čochvíľa ide niektoré hore, iné dole, chodci na ceste navidomoči prekážajú. Pri najbližšej príležitosti preto odbočujeme na lúku, skracujeme si cestu na parkovisko, mráz spoľahlivo spevnil podmáčaný podklad.

Koniec, lúčime sa (len decentne, opatrenia sú opatrenia, snažíme sa správať zodpovedne). Bol to vydarený deň. Po dlhom čase som sa vrátil do hôr, ktoré sa týčia priamo nad mojim rodným mestom, takmer tridsať rokov som na ne upieral prvý ranný pohľad, dnes ich mám stále ako na dlani. Avšak poznám ich len veľmi zbežne, nemám prelezené ich zákutia, prechodené chodníčky, prešliapané lesy. Naozaj im mám čo splácať, ich svahy sa zdvíhajú len niekoľko stovák metrov od miesta, kde trávim každý pracovný deň, ich cestičky sú vhodné na turistiku, cyklistiku aj iné aktivity. Sú iné ako moje milované Karpaty, ale aj v nich je možné stráviť neopakovateľné chvíle, zažiť nezabudnuteľné okamžiky, nachádzať skryté poklady. Považský Inovec, skúsim sa vracať častejšie. Dúfam.

Ďakujem všetkým, ktorí dnes podľahli rovnakému mámeniu a strávili niekoľko hodín na prechádzke po Považskom Inovci, snáď aj v nich zanechal tento deň príjemné spomienky: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Janka Lukačovičová, Božka Golierová, Marta Karliková, Editka a Jozef Antaloví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Vlado Trajlínek, Milan Babišík, Igor Buc, Robo Chlpek, Paľo Rapant, Jozef Polakovič a

Juro Golier

Tak tento text mi dal naozaj zabrať. Duch Inovca mi spočítal moje prehliadanie, slová sa len veľmi ťažko objavovali v mysli, kým prešli do končekov prstov rozplynuli sa ako dym, len ťažko som lapal ich význam, skladal vety, v odstavcoch sa snažil zachytiť atmosféru vydareného dňa. Každý krok dňa som prešiel hádam trikrát, písanie mi trvalo omnoho dlhšie ako samotná prechádzka. No konečne som sa prepracoval až sem, na úplny koniec dňa. Sadám do auta odchádzam domov, na Považský Inovec pomaly padá tma, návštevníci sa stiahli do svojich domovov, svetielka usadlostí zhasínajú, krajina sa halí do tmy. Len obyvatelia lesa opúšťajú svoje úkryty, prechádzajú sa a užívajú si pokojné chvíle. Hory oddychujú. Finito, končím, dávam poslednú bodku.

Akcia Lesy Dobrej Vody

Túlanie lesmi Dobrej Vody

Sobota 19.12.2020

Decembrová noc len neochotne opúšťa krajinu, kvôli tým pár krátkym hodinám sa jej neoplatí chodiť priďaleko, zostáva ukrytá v hustom chrastí, vťahuje sa do skalných puklín, bledne, mení sa na hmlu, hustý závoj uspáva všetko živé. Les je tichý, nepočuť vtáčie trilky, cupot ostrých kopýtok, šuchot lístia, zapraskanie konára. Len hvízdanie vetra vysoko nad hlavou a pravidelné bubnovanie drobných kvapiek na membráne vetrovky. Prastarý Chronos odmeriava beh času.

Ospravedlňujem sa, zo záveru minulého rozprávania mi vypadla nepodstatná avšak dôležitá informácia – pomyselný tretí adventný veniec sme v nedeľu rozžiarili na Findlovej lúke, pod zvyškami múrov horárne Karlúbek. Dnes pribaľujem do ruksaku ten štvrtý, odkiaľ osvieti krajinu posledná sviečka?

Bolo to veru ťažké rozhodovanie, priveľa vstupných podmienok, niekedy až obmedzení komplikovalo situáciu – okolnosti, termín, počasie, dostupnosť miesta – ako vybŕdnuť z tohto hlavolamu, to som si zas pripravil dobrý galimatiáš… Nakoniec idem na istotu, siaham do archívu, tento kúsok v ňom leží už dlhšie, pôvodne som ho chcel vytiahnuť za iných okolností, nenechám ho však zapadnúť prachom. Je to len taká drobnosť v dobre známej oblasti, (pravdepodobne) žiadna pecka, veď uvidím.

V aute dnes sedím sám (vytváram tak ideálnu bublinu), s prekvapením podchvíľou spúšťam stierače (ten pravý treba vymeniť) – veď vôbec neprší (!), čo za kvapky sa to stále objavujú na prednom skle? Ranná cesta je skoro prázdna, okrem niekoľkých nákladiakov nestretávam takmer nikoho (už dve hodiny platí zákaz vychádzania, ja som sa vybral na individuálny pobyt do prírody). Vyrazil som privčas, nechce sa mi ponáhľať, cestu si užívam. Noha na plyne je ľahká ako pierko, z rádia plynie zaujímavý rozhovor, kľudne by som išiel aj dlhšie, nemám ani chuť opustiť vyhriate auto.

Ale musím, nejaké auto tu už parkuje, o chvíľku prichádzajú ďalšie – oni mi snáď čítajú myšlienky! Z každého vystupuje jeden – dvaja cestujúci (to je uhlíková stopa!), dôsledne izolované bublinky plnia pohár, perlivý mok šumí, snaží sa vykypieť z čaše. Tak búrlivé to v skutočnosti nie je, v kľude (a s odstupom) sa vítame, v pokoji zahrievame duše (dnes som sa naozaj bál, že nikoho nestretnem) i žalúdky (hlt vareného nie je v tomto čase prehreškom ani pre šoférov).

Pre dnešok nás opäť prichýlia Brezovské Karpaty, budeme sa túlať lesmi v okolí Dobrej Vody, pokúsime sa zopakovať zaujímavú túru, ktorú som vyhrabal niekde na internete, v čase moderných technológií by nemal byť problém dodržať trasu. Vyrážame.

Najskôr kúsok dole obcou, za Dežmárom, prameňom na jej okraji konečne točíme do polí. O chvíľu opúšťame aj turistickú značku, takto to mám v poslednej dobe najradšej.

Čo sa to však deje? Na blato som tento rok zvyknutý (i keď toto je už hádam priveľa!), ale čo tá vlhkosť? Neprší (aspoň sa mi zdá), okuliare mám však podchvíľou mokré, stále ich utieram, takmer nič nevidím. Putujú do vrecka, to už nevidím vôbec… Stretávame prvú (a dnes poslednú) živú bytosť – slečna či mladá pani (neviem, bez okuliarov nedokážem posúdiť, orientujem sa len podľa hlasu) venčí psíkov, vo vlhkom ráne sa už vracia domov, my pokračujeme…

Popri ceste rastú trnky (vraj, kamaráti hovoria – ja nič nevidím), skúsim ich teda zopár nahmatať. Dobre som sa doškriabal, dobre dopichal, nasadím si radšej naspäť okuliare, takto to nemá zmysel, ešte sa aj niekde strepem – to hneď skraja naozaj nepotrebujem. Ale trnky sú výborné, veľké, mäkké, po prvých mrazoch sladké, trpkosť v nich je takmer nepoznateľná. Plním si nimi obidve dlane, predlžujem chvíľku maškrtenia.

Ideme krajom lúky, držíme sa od stromov (kvapká z nich), kontrolujeme polohu na navigácii. Dnes to bude túlačka po cestách i necestách, krížom – krážom po lese či húštinách, budeme mokrí a zablatení, špinaví až za ušami. Prebúdza sa chlapec driemajúci v duši muža (Vierka, prepáč kade Ťa vláčime).

Rozľahlé lúky Záblavia zostali za našim chrbtom, veľa sme z nich však nevideli, neotáčali sa za výhľadmi, v tejto hmle je vidno len kúsok pod nohy, len toľko, aby sme nikoho nestratili. Jeden z dní, keď treba drahokamy loviť z blata…

GPS velí zatočiť do lesíka, vedie ním cesta, je rozjazdená, rozbahnená, snažím sa to obísť, predieram sa chŕštím, driapem o tŕne, preliezam pod haluzami, uff! Našťastie nie pridlho, len malú chvíľu (zvolil som naozaj zlý smer), húština redne, blato mizne, vychádzam na čistinu.

Piešťa. Nie som tu prvýkrát, je to krásne miesto, rozľahlá horská lúka, pravdepodobne bývalé pastviny. Z hmly sa kde-tu (ako maják, ako lesný duch, ktorý dohliada na pokoj miesta) vynára ojedinelý strom, k (všadeprítomnému) posedu sa trávou vinie vyjazdená koľaj, stopy vozidla. Svah mierne stúpa, ako šachové figúrky sa po ňom presúvajú farebné škvrny, vetrovky kamarátov. Dnes pozapínané až ku krku, vlhkosť lezie pod bundy, hľadá si škáročky, ktorými by presiakla na kožu, to je dnes čas…

ČAS. Čo všetko vieme v našom jazyku vyjadriť týmito troma písmenami. Až osem rôznych významov. Toto som si nevymyslel, pomohol mi slovník spisovného jazyka. Starí Gréci to videli inak, vnímali čas chronos a čas kairos. Boh Chronos, patrón prvého, bez zľutovania odmeriaval nekonečný tok bytia, kosákom z neho nemilosrdne odkrajoval, minulosť nechával za chrbtom, už viac nedosiahnuteľnú. Jeho vnuk Kairos vládol príležitosti, prelietavajúc dobou a priestorom poskytoval možnosť ulapiť správny moment, jednotu časopriestoru. Toto som tiež nevymyslel, pomohli mi texty iných ľudí.

A tak, putujúc naprieč cez tichú Piešťu, bezbrehú bielu vodnú plochu, bledú jesennú tíšinu, načúvajúc nehlučnému šumu času chronos, snažíme sa z jemných závesov decembrovej hmly vypriasť kairos.

Podľa popisu z webu by sa tu niekde mal nachádzať malý gejzír, ladíme GPS, znova lezieme do húštin (už dlho sme sa nedriapali cez tŕnie). Preliezame to krížom – krážom, zameriavame polohu, nakoniec sa zhodneme, že (bývalým) gejzírom bude pravdepodobne malé bahnisko, dnes sa teda gejzírovať nebude…

Takže prvá atrakcia nám nevyšla (mladík Kairos sa nám len jemne obtrel o hánky prstov, prekĺzol hlbšie do bielej tmy), poďme hľadať ďalšiu. Vychádzame na lesnú cestu, je opäť rozjazdená, blatová, každý si hľadá vlastnú stopu. Odstupujeme, počuť hluk blížiaceho sa vozidla. Samozrejme, poľovníci na obhliadke revíru, kde by sa tu (v tomto nečase) nabral turista. Dnes lesom blúdia len tuláci…

Z cesty uhýbame doľava, priamo hore svahom (čo za mechanizmy vyjazdili tieto stopy?, veď i človek sa tu zadýcha!) vystúpame na trávnatú zvážnicu vedúcu popod (ďalším) posedom. Lesík hustne, chodník sa vinie pohodlne po vrstevnici, blato (na chvíľku) ustupuje, panuje takmer dokonalá pohoda. Všade dookola sa váľajú stovky plastových trubíc, chránili sadeničky kým boli stromky mladé. Dobrý hospodár by po sebe poupratoval…

Na dohľad od známej cesty vedúcej do Jablonice (koľkokrát som sa tu viezol na bicykli! koľkokrát som ako malý chlapec na prázdninách behal pod neďalekým Kruhom!) sa v hlbokom lese skrýva (pre mňa doteraz úplne) utajená prírodná zaujímavosť – krasová vyvieračka Ľahký kameň. Z lístia sa vynárajú tri oddelené, avšak navzájom prepojené travertínové jazierka, voda medzi nimi pomaly preteká, presakuje z jedného do druhého, na jednom mieste tvorí maličkú kaskádu. Tmavá hladina zrkadlí kmene pokojne stojacich stromov i farebné bundy pútnikov. Zaujímavé miesto.

Zastavujeme, takúto príležitosť na (krátke) posilnenie nemôžeme predsa vynechať. Ja si len uchlipnem, tých pár minút využijem na rýchly prieskum okolia. Dolujem spod zeme kameň, je ľahký ako pierko, pripomína skamenenú špongiu. Nie nadarmo sa tento druh travertínu nazýva penovec. Ako už mnohokrát sa presviedčam, že zaujímavé miesto môže byť ukryté kdekoľvek, za najbližšou húštinou, za malou terénnou nerovnosťou, na vrchole nevýrazného vŕšteka v lese nad cestou, či hneď za ním. Hoci naše Karpaty nie sú rozľahlé (sú naozaj Malé), ich všetky skryté zákutia nie som počas svojho života schopný spoznať. Ale aspoň sa posnažím.

Dosť bolo leňošenia, poďme mi ďalej. Nebudeme to obchádzať dookola, púšťame sa priamo hore Kopcom. To veľké písmeno „K“ nie je preklep, náš nasledujúci vrchol nesie toto nápadité meno.

A tak sa škriabem priamo proti vrstevniciam, nohy zabáram do hrubej vrstvy lístia, prekračujem mokré drevo či voľne ležiace kamene. Opäť vstupujeme do malokarpatskej divočiny, do nášho malého pralesa. Hoci dnešný deň neposkytuje žiadne výhľady, krajina nie je (na rozdiel od posledných výletov) ozdobená mrazivými čipkami, Kopec ku mne prevráva svojou neopakovateľnou atmosférou. TOTO je ten správny čas na jeho návštevu.

Podmračený deň zvýrazňuje jeho tajuplný charakter, čakám že z hmly, spoza torza mohutného kmeňa sa náhle vylúpne neznáma postava, mlčky prejde okolo, nepozdraví, nezdvihne zrak od špičiek topánok, len jemne zvíri vlhké lístie, o líce sa obtrie mrazivé pohladenie… Večný tulák putujúci krajinou…

Šmykľavé blato chodníkov, zarosené okuliare, pod kožu lezúci vlhký chlad – všetko je zabudnuté, TERAZ bol správny čas vyraziť na túto túlačku, DNEŠOK je ako stvorený na pobyt v lese. Zlé počasie nie je poveternostný jav, je to len stav mysle, len to, čo si naozaj pripustíme. Som vďačný za tento deň, som rád, že sa môžem túlať lesom, že v ňom nie som sám…

Kopec, jeho tajuplný prales, sochy jeho velikánov i odumierajúcich kmeťov, vlhkom sa lesknúce klobúky húb, ich drobné plodnice, samorasty, hrubý koberec lístia, rozhádzané skálie, tisíce iných detailov, ktoré ušli mojej pozornosti mám už nenávratne za chrbtom, možno (snáď) sa sem ešte niekedy vrátim…

A opäť sa (chvíľu) šmýkame po blatom obťažkaných zvážniciach pod Mihalinovou, prebiehajúca ťažba či jazdy poľovníkov menia cesty na blatisté rieky. Našťastie o chvíľu opäť šuchoceme po opadanom lístí, popis trasy a navigácia nás posielajú doľava do hĺbky lesa. Len niekoľko metrov povedľa by sa mal nachádzať kríž, pripomienka tragickej udalosti spred mnohých rokov.

Bez informácií a GPS súradníc by sme miesto pravdepodobne nenašli. Malý kovový krížik stojí pod stromami, je ľahké prejsť okolo a nevšimnúť si ho, pomýliť so zlomeným stromom trčiacim z lístia. V týchto miestach spadlo začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia malé lietadlo, obaja piloti zahynuli. O nešťastí dlho nikto netušil, nová moc sa práve kruto vyrovnávala s triednym nepriateľom, zmiznutých občanov považovali za emigrantov. Až po dlhej dobe náhodne objavili miesto nešťastia, na pamiatku postavili v lese bezmenný krížik. Ten pôvodný, liatinový, pravdepodobne zlomili padajúce konáre, dnes sa na betónovom základe nachádza len jeho torzo, spodná časť spodobujúca trúchliace postavy, vrchná časť je nahradená železnou replikou.

Krátko si pripomenieme smutnú udalosť, zamyslíme nad dobou i okolnosťami príbehu, okolitá príroda skrýva mnohé tajomstvá.

Jedno snáď objavíme už čoskoro. Lesom naľavo od cesty by mal (vraj) viesť (ešte dobre) rozpoznateľný násyp bývalej lesnej železnice. K slovu sa opäť dostáva navigácia.

Tí čo sa spoľahli na vlastný zrak a úsudok boli úspešnejší. Ja sa nechám oklamať nepresnou technikou a zviesť takmer nezreteľnou cestičkou – teleso dráhy rozoznávam až o kus vyššie, hlbšie v lese. Ale je krásne rozpoznateľné, zľava sa po ňom už blíži zvyšok skupiny, napravo pokračuje hlbšie do hôr. Nechce sa nám však pokračovať ďalej (možno nabudúce), stačilo, vraciame sa. Je škoda, že takéto zaujímavé miesta nie sú viac spropagované a zviditeľnené, na druhej strane to však umožňuje človeku prežiť krátke pocity objaviteľa.

Medzitým volá Ľuboš. Dnes si s Milkou vyrazili tiež do prírody, blúdia po svahoch Dlhého vrchu, náš nedávny pochod ich inšpiroval. Záver si však neskracujú (ako my), štverajú sa až do Orešianskeho sedla, vraj to vôbec nebol dobrý nápad. Mokrá jeseň a prebiehajúca ťažba dreva im na záver pripravili nepríjemné chvíľky (na také sa s odstupom času najlepšie spomína).

Po blatistej ceste sme sa došmýkali na Suchánku, lúčime sa s prvou dvojicou, pokračujú priamou cestou k autám, my ostatní pobudneme v lesoch ešte o chvíľku dlhšie. Opravujem – v Lesoch, tak sa totiž volá ďalší vrchol na trase nášho dnešného putovania (kde len chodia na tie názvy?).

To sme si vybrali cestu! To, čo robia kolesá ťažkých lesných mechanizmov pri ťažbe dreva s povrchom Zeme sa bude hojiť veľmi dlho. Koľaje hlboké po kolená križujú čo chvíľku smer nášho putovania, v nich blata po členky. Hustá kolomaž lepí každý krok, bojím sa, že sa mi v nej vyzujú topánky.

Na samotný vrchol ťažba našťastie (ešte) nedosiahla, charakter prostredia sa rýchlo mení. Opäť kráčame divočinou. Všade navôkol sú porozhadzované veľké biele kamene, dohladka opracované, viaceré majú na povrchu tajuplné kresby. Na vrcholovom plató trčia spod lístia veľké balvany, celé obrastené hustým machom. A popri nich bútľavé pne, torzá starých kmeňov. Miesto, kde sa v noci stretajú strigy, miesto, kde v šialenom tanci vykrúcajú náhodných pocestných.

Ďalšie magické zákutie malokarpatského lesa, tajuplný kút na trase dnešného putovania. Poďme mi však radšej ďalej, deň sa už prechýlil do poobedia, do cieľa nám zostáva ešte zopár kilometrov.

Začíname zostupovať z lesov, klesáme dole z Lesov. Treba dávať pozor na pošmyknutie, na roztratenie. V tejto hmle a hustom poraste sa môžeme rýchlo rozpŕchnuť, nie je isté, či by sme sa dnes ešte stretli. Rozum velí príliš sa nekochať, duša láka zotrvať, potešiť sa drobnosťami, ktoré nám na každom kroku ponúka okolitá príroda. Drobné červené bobuľky židovskej čerešne, mochyne, physalisu (vyberte si, ktorý názov sa Vám páči viac), jej obal sa v končiacej jeseni už rozpadáva, je ako jemná pavučinka, v záhyboch ktorej sa trbliecu desiatky drobných kvapiek rosy. Tlejúci kmeň starého stromu, vnútro sa drolí pod dotykom, tisícky drobných úlomkov práchna sa ako závoj znášajú na lesnú pôdu.

Sú to však dobré krkaháje. Svah prudko klesá, treba kontrolovať každý krok, každý presun váhy, ktovie čo sa skrýva pod lístím? A čo ukrýva les? Vraj zaujímavý prírodný útvar, skalné okno, pokúsime sa ho v tej hmle objaviť.

GPS ma tlačí viac vpravo, naľavo sa vypína nejaká vyvýšenina, poďme ju teda preskúmať, rozhliadnuť sa z jej špice, možno ho tak skôr uvidíme.

Bolo správnym rozhodnutím nepodľahnúť diktátu techniky. Dookola pod vrcholom sa vinie výrazná umelá plošinka, cesta, možno podklad valu. A vyššie ešte jedna. Okolie je posiate veľkými balvanmi, na samom vrcholci tróni obrovské bralo, v ňom skalné okno. Našli sme to! Priestor bol určite upravovaný ľudskou rukou, kto tu v dávnych dobách sídlil, čo tu vlastne bolo? Kultové miesto? Hrádok? Neviem, aj inokedy zhovorčivý internet o lokalite nezvykle mlčí. Na kóte 351 nad Mariášom sa ale spomína stredoveké opevnenie, nič bližšie sa však dohľadať nedá. Pre mňa osobne v tomto momente víťazí moja súkromná hypotéza akropoly…

Ešte sa neponáhľajme, ešte sa porozhliadnime, miesto za to určite stojí. Zliezame vľavo pod bralo, obdivujeme skalné pukliny. Jedna z nich – nad ohniskom, je mimoriadne veľká, vedie dovnútra skaly. Postupne sa pretláčame dnu. Jaskynka, pohodlne sa tam zmestíme všetci. A ešte aj pár netopierov, čo visia nad našimi hlavami (snáď majú negatívne testy). Paráda! Malá náhrada za koniec roka, plazenie v Plaveckej jaskyni…

Definitívne opúšťame neskutočné miesto, prekvapenie celého dňa. Takúto pecku som naozaj nečakal. Je dobre utajená, takmer neznáma, príliš sa o nej nerozširujte ani Vy, davy návštevníkov by rýchlo zotreli jej mystickú atmosféru…

A opäť sme (malú chvíľu) na lesnej ceste, táto vedie dnom doliny pod Mariášom, opúšťame ju pri Kaplnke Najsvätejšej trojice, ktorá od roku 1730 na tomto mieste stráži vodný zdroj. Krížom cez les začíname stúpať na Slopy. O chvíľu sa zase predierame krovinami, náznak chodníčka, po ktorom sme sa vybrali, sa rýchlo rozplýva v lese.

Napájame sa na červenú značku, na odbočku k hradu je to iba kúsok. (Už) vycvičené okolo rozoznáva v lese na ľavej strane zvyšky obranného valu. Na hrad všetci nejdeme, je to len taká povinná jazda pod vstupnú vežu, ako jeden muž sa však o malú chvíľku ponárame do hustých kríkov, predierame sa húštinami, hľadáme dieru v zemi. Niekde v týchto miestach by mal byť vstup do jaskyne Hájnech úboč.

Našli sme ju! Objaviteľ Paľo nazerá dovnútra, ďalej sa však ne(s)púšťa, nebude sa predsa na záver špiniť! Už musíme len v zdraví prežiť zostup do Doliny (dnes je to samý inšpiratívny názov, domáci mali naozaj bujnú fantáziu), tiež je to slušný krkaháj. Podarilo sa! Živí a zdraví (aspoň v priemere) stojíme na dne ďalšej doliny, táto cesta vedie na Brezovú, my sa púšťame opačným smerom.

Už nás čaká len povinná minútka v prieraze bývalej železničnej trate, skalnom záreze, ktorý na začiatku dvadsiateho storočia v brale lámali vojnoví zajatci.

A dobre dolámaní sme aj my. Po cestách – necestách sme dnes prešli zaujímavý okruh v okolí Dobrej Vody, na notoricky známych miestach sme objavili opäť niečo nepoznané, prežili veľa nečakaného. Aj v na prvý pohľad nie príliš vľúdnych podmienkach sa z toho nakoniec vylúpol krásny deň. Túlanie v prírode je jednoducho droga.

Ďakujem za spoločnosť skupinke tulákov, ktorí dnes (náhodou) mali rovnaké plány a myšlienky : Vierka Gubiová, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Ľuboš Rosa, Jozef Baránek, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, Marián Kupčík a

Juro Golier

Zimný slnovrat ponúka konjunkciu Saturnu a Jupitera. Čiernosivá obloha sa zlieva s tmavou krajinou, čiernou vozovku. Je nemožné rozoznať kde končí zem a začína nebo. Prší. Ak ráno z otvoreného okna zacítite na líci jemné pohladenie, môže to byť mávnutie krídla Kairosa, neváhajte teda, vystreľte ruku a chyťte svoju príležitosť za pačesy. Odmena za Vaše rozhodnutie bude určite sladká. Posledný adventný veniec sme zanechali na akropole, kúsok pod vrcholovým bralom vyvýšeniny nad Mariášom.

Akcia Okolo Geldeku

Nedeľa 13.12.2020

Sú to najkratšie dni v roku. Počas pracovného týždňa prirodzené svetlo takmer ani nezazriem. Do práce odchádzam za tmy, svetlá protiidúcich áut oslepujú, snažia sa vytlačiť z cesty, môj koráb však cestu dobre  pozná, drží sa bielych pásov (pomaly sa strácajúcich pod nánosmi upršanej jesene), šťastne vezie svojho pasažiera ďalej, plaví sa tmou ako krížnik (v ústrety Brieždeniu). Pri návrate domov noc rýchlo kondenzuje, steká z oblohy na krajinu, miesi sa s kvapkami hustých oblakov, obaľuje všetko tmavým lesklým filmom, žiariace oči protiidúcich beštií sa v miliónoch drobných odrazov ako žiletky zarezávajú do sietnice oka, oslepujú zrak, odpájajú unavený mozog. Zo všetkých strán ako revúci neutíchajúci príboj útočí na zmysly kompaktná masa znepokojivých správ, tá hnusná baba (chrípočka, najúspešnejší marketingový produkt) obchádza krajinou, jej šuchtavý krok už možno občas začuť aj v blízkom susedstve. Treba konečne vypnúť, víkend je našťastie na dosah.

To o budíku už písať nebudem, rovnaká situácia sa opakuje stále dokola. „Kto to dnes vymyslel?!?“, sú prvé ranné slová mojej sprievodkyne, pozerá na mňa a vie (inokedy povie „Dobré ráno“). Radšej sa rýchle pakujem do auta, bublina – nebublina, idem do Piešťan pre spolucestujúcich. „Nemáš b..ha pri sebe?“ (Maroš), „Čo nemôžeš spávať?“ (Juro) – pekne ma dnes všetci vítajú, to som si zas raz ušil dobrú habaďúru. Ale veď ich nikto nenúti…

Auto si to ticho šinie podhorím hôr, reflektory vyslobodzujú z tmy len úzky kužeľ krajiny, ideme čiernym tunelom, vôbec netuším, čo sa nachádza hneď vedľa cesty, čo o kus ďalej, čo za oči sledujú pohyb nášho vozidla. Atmosféra v ňom sa postupne rozohrieva (veď som aj prikúril, ráno mi takmer primrzli ruky k volantu), rozhovory rozbiehajú. Keď míňame orešianske vinohrady začína svitať. Sme takmer na mieste, hrebeň neďalekých hôr – náš dnešný cieľ, je zahalený nízkou oblačnosťou, hmla sadá na vrcholce stromov.

Už stačí vybehnúť len kúsok na Zabité, autom to ide ľahšie než na bicykli (tento rok som si tu párkrát zajazdil) i keď aj teraz musím podradiť, ani dýchavičný motor nedokáže roztáčať piesty valcov v potrebnej frekvencii, prírodu holt neoklameš…

Nie sme prví, pár áut tu už parkuje, hneď za nami prichádza ďalšie, zo všetkých vystupujú dobre známe tváre, úsmevy prežiarujú atmosféru chladného podmračeného rána (tu mi napočudovanie nikto nič nevyčíta). A keď príde posledné auto z Linča, nie je dôvod ďalej otáľať, poďme sa mi poprechádzať do hôr, zohriať svaly, osviežiť myseľ! Les, kopec, stromy a skaly sú najlepší lekár na neduhy blbej doby.

Spevnená lesná cesta vedie hlbšie do hôr, stúpa len mierne, takmer nebadane. Hneď od začiatku sa tvoria malé skupinky, rôzne sa premiešavajú, odporúčania a predpisy sa tak dodržiavajú prirodzeným spôsobom, nemusíme sa ani odpočítavať (v trinásty deň posledného mesiaca roku 2020 sa v podhorí Malých Karpát stretlo trinásť jedincov rozhodnutých spoznať menej známe zákutia dobre známeho kúta našich hôr). Ako vždy poobdivujeme z dreva vyrezanú sovičku a sovu (keby ich autor získal čo len cent za každú fotografiu je dnes na Bahamách), zrak však začína priťahovať z hmly vystupujúci hrebeň Skleného vrchu postriebrený inovaťou. Po chvíli opúšťame dobre známu spojnicu so Sklenou hutou, púšťame sa po odbočke vľavo. Popri ceste sa kľukatí Bosniacky potok, len kúsok povyše sa prvýkrát predral spod zeme, teraz meandruje, vytvára čarovné zákutia. Stromy zostupujú nižšie zo svahov, obklopujú nás, cesta sa mení na zvážnicu, zakončenia vetvičiek obaľuje tenká vrstvička ľadu.

Na lúčke s posedom, kúsok povyše križovatky Nad Jarkami, vstupujeme do zimného kráľovstva.

Hmla, mráz a čas čarujú. Ľadová škrupinka mohutnie, obaľuje celé konáre stromov, tie sa skláňajú, vytvárajú brány, popod nimi prechádzajú jednotlivé postavy či malé skupinky, občas sa pristavia, fotia, snažia sa nájsť správny pohľad, správny uhol, tak, aby svetlo a ľad vyčarovali na snímači prístroja nezabudnuteľný okamžik. Postup sa spomaľuje…

Povrch zvážnice zarastá trávou, za normálnych okolností by sa z týchto miest otvárali panoramatické výhľady na protiľahlý roštúnsky hrebeň, dnes však z hmly vystupujú len jednotlivé postavy, aby ich o pár okamžikov opäť nenávratne pohltila biela tma.

V zákrute cesty spadá k našim nohám skalný pás, les sa na malú chvíľku rozostupuje, tam vo výške, necelých sto metrov povyše len tušíme hornú zvážnicu a nad ňou vrchol Geldeku, miesta dobre známe z každoročných silvestrovských výstupov. Nie, dnes si výhľady neužijeme, dnes sa musíme ponoriť dovnútra, hľadať krásu niekde inde.

Našťastie jej je všade navôkol požehnane. Ľadový dych Pani Zimy vyčarúva priamo pred našimi očami neopakovateľné prírodné divadlo, jedinečné obrazy sú rozvešané v korunách stromov, podrážkami našich topánok šliapeme po ich bielom tele. Stromy, spiacich obrov, ich výhonky, ovíjajú hrubé, jednoliate ľadové okovy. Chlad zviera v ľadovom objatí celú krajinu. Stačí sa na chvíľku zastaviť a jeho mrazivý dych ihneď prenikne hlboko pod vrstvy funkčného oblečenia, neomylne nachádza kvapky potu, zahrýza sa pod kožu, vpíja do morku kostí, vysáva teplo z ľudského tela. Srdce túži zostať a kochať sa krásou okamžiku, rozum velí hýbať sa. Pomaly, ale pokračujme, stále sme len na začiatku, očakávané poklady dnešného dňa sa ešte ukrývajú v bielom šere malokarpatského lesa, každým krokom sme im o kúsok bližšie.

Náhle sa pred nami rozkladá rozľahlá lúka, dnes nedovidíme jej okraj, z bieleho mlieka len náznakovito vystupujú jednotlivé stromy, solitéry pripomínajúce dávny čas huncokárov. Vstupujeme na Holint.

Hohle Linde, bútľavú lipu tu už dnes nenájdeme, materiálne stopy po prítomnosti človeka by sme tiež museli vyhrabávať hlboko spod zmrznutej trávy. Vnútorný echolokátor však dokáže neomylne zachytiť dávnu ozvenu. Príbehy horských ľudí, radosti i žiale spoločenstva žijúceho v odlúčení od miestnych usadlíkov. Odlišujúcich sa jazykom i mentalitou, uzavretosťou a súdržnosťou. Mnohé búrky sa prehnali počas posledného storočia nad vrcholcami týchto hôr, zmietli z povrchu Zeme zostatky holzhackerov, zostali len spomienky. A stopa, ktorú v Malých Karpatoch otlačila ich lesná duša.

Som tu len druhýkrát v živote (viackrát som prechádzal tesne okolo), ale pripadám si ako doma. Akoby som sa vrátil na dobre známe miesto. Do dávnych detských rokov, opäť som prišiel na návštevu, otváram bránku na záhrade u rodičov mojej mamy, už bežím k dedkovi, pravnukovi deda Büttnera, ktorý býval venator dominali, teda vrchný hájnik. Som po praslici potomkom rodu, korene ktorého prerástli z lesov šumiacich v nemeckom jazyku cez Záhorie až na Považie. Gény ktorého načúvajú a rozumejú tým, ktoré ležia usadené hlboko v prachu tejto zeme. Takýto sme však ale viacerí (i keď o tom netušíte), (s vysokou pravdepodobnosťou) všetci, sme príbuzní na začiatku (ďakujem pán Laučík)…

Opäť sa mi ťažko rozbieha, mysľou i kusom duše zostávam ešte chvíľu tíško sedieť pod starou hruškou na okraji Holintu…

Ej, ale je tu blata! Ťažba dreva prebieha aj tu, ťažké lesné mechanizmy sa počas teplých jesenných dní zahrýzajú hlboko do tela Zeme, zanechávajú na jej povrchu široké mokvajúce rany. Radšej to obchádzame lesom. Koruny vysokých stromov sa dnes trblietajú žiarivým strieborným leskom, je hmlisto, chladno, bezvetrie – chvalabohu, keby táto ľadová ozdoba začala bombardovať priestor dole… rýchle zaháňam strašidelné myšlienky, snažím sa dobehnúť zvyšok roztrhanej skupiny, čochvíľa však opäť stojím, kochám sa, fotím. Dnešné tempo nepôjde na Stravu, dnešné zážitky sa zapíšu hlboko do spomienok…

Pred očami sa objavuje prvé skalisko, sme na Bielej skale, prvom plánovanom poklade dnešného dňa (predo mnou doteraz utajenom), vrecká duše sme však už stihli vrchovate naplniť klenotmi, ktoré nám nečakane pripravili mráz, hmla a čas. Avšak…

…je tu nádherne. Bez prítomnosti výhľadov sa zrak a duša upierajú na drobné detaily, genius loci Bielej skaly sa môže rozvinúť v plnej kráse. Malokarpatské sochy, staré stromy – som snáď v najrozsiahlejšej a najrozľahlejšej galérii, ktorú mi horstvo doteraz predstavilo. Ich tvary navyše zvýrazňujú jemné ťahy bieleho štetca Pani Zimy. Drobné lesklé kryštáliky ľadu – ostré a farebné ako damašková čepeľ, ktorú však rozpustí prvý slnečný lúč, umožňujú naplno odskúšať kvalitu makrofotografie. Bralá, skaliská, kamene, kamienky – rozhádzané všade navôkol, ich fantastické tvary otvárajú doširoka bránu do ríše fantázie, zdobí ich mäkučké zelené páperie machu, cukruje strieborná škrupinka námrazy. Obrazy plnia dušu, kamienky ruksak…

Neviem kam skôr pozrieť, kam skôr skočiť – či obdivovať skalné hlavy akoby prenesené z Veľkonočného ostrova, zostúpiť pod bralo a zahľadieť sa do vrások jeho tváre (šmýka sa, radšej neriskujem), dlaňou sa dotknúť zvráskavenej kôry starého stromu… Rozhliadam sa navôkol, občas sa pár metrov vrátim, hľadám správny uhol, pozadie. Čakám, kým zo záberu zmiznú farebné škvrny, vetrovky kamarátov. Tieto zábery magických prírodných zákutí na pozadí hmlistej krajiny si zaslúžia nádych samoty.

Pociťujem náhly duševný rozpor – túžim sa po horách prechádzať v skupine kamarátov, ale náhle mi prekážajú, zavadzajú, pripadám si ako postava z divadelnej hry autora Jaroslava Zimmermanna Krčma na čistinke, v ktorej sa rieši existenciálna dráma človeka – odľuda, ktorý nenávidel ľudí, avšak túžil byť krčmárom, šenk si preto postavil na lesnej čistinke (pokiaľ si myslíte, že som divadelný fajnšmeker či úplný idiot – ponechám voľbu na Vás, ide však o hru divadla Járy Cimrmana Hospoda na mýtince).

Dlhý hrebeň Bielej skaly sa tiahne západným smerom, jeho prechod nám trvá skutočne dlho. Hoci nie je technicky vôbec náročný, poskytuje na obdiv veľa krásy. Dnes navyše obohatenej o ďalší rozmer. Nie som sám čo sa neponáhľa ďalej, som však ten, čo sa motá najviac. Odlepujem zrak od hľadáčika aparátu a náhle zisťujem, že široko ďaleko niet živej duše. Len les, skaly, hmla a všadeprítomný, pod kožu zaliezajúci chlad. Osamelosť polárneho bádateľa.

Asi som sa stratil. Mám pokračovať ešte kus po hrane brala, alebo sa spustiť nižšie do lesa? Stopy v námraze nie sú jednoznačné, prečo ešte nenasnežilo! Zúfalo sa snažím v bielom mlieku zahliadnuť nejakú farebnú škvrnu, aspoň náznak pohybu. Áno, tam v diaľke! – pridávam do kroku, dobieham záver skupiny. Do cesty sa mi však postaví zaujímavé torzo dožívajúceho kmeňa, fantasticky tvarovaná skupinka skál…

No nakoniec som sa nestratil, spolucestujúca na mňa počkala, že vraj „kde sa toľko motám?“, ďalej už blúdime spolu. Nakoniec prichádzame k plotu obory, na viacerých miestach je prerušený popadanými stromami, sme zachránení, tu to už poznám. Naviac povyše čakajú aj ostatní, zo zeme práve vyťahujú slušný konár, zlomil sa vraj priamo pred ich zrakom, oštep zletel z výšky, jeho ostrý hrot sa zapichol hlboko do zmrznutej zeme – srdce sťahuje pocit strachu, po chrbte prebieha mrazivý záchvev, ešte dlho sa mykám pri každom neočakávanom zvuku.

Našťastie čoskoro sme na sedle Skalka, rýchle sa presúvame na otvorené priestranstvo (napodiv práve tu neprefukuje), doprajeme si krátky oddych a občerstvenie. A pozdravíme sa s dvoma cyklistami, v tom blate a pri tej teplote im výlet vôbec nezávidím. Poza plot prebehne turista, my sa o chvíľu vyberieme opačným smerom. Kúsok odtiaľto je Horný vrch, vraj poskytuje krásny výhľad na Vysokú (dnes!) a na bočnom hrebienku sa nachádzajú magické skalné miesta, snáď aj okno.

Tak z tohto pokladu dnes nie je nič, hmlu zrak neprepáli, do skál sa v týchto podmienkach radšej nepúšťame. Sľubujem si, že sa vrátim v lepších podmienkach, Biela skala tiež stojí za zopakovanie. Napriek tomu aj tu nachádzam zopár zaujímavých sôch, zaujme ma pohľad na prebúdzajúci sa život – tenučké halúzky rašiace z tela starého zlomeného kmeňa, vôľa k prežitiu je obrovská… Navyše sme dosiahli najvyšší bod dnešného dňa… žiadny krok nie je zbytočný, každý pohyb zapadá do obrazu dňa, ktorý sa ukladá v pamäti.

Tak ako aj moje pošmyknutie a pád na zadok pri zostupe z Horného vrchu, našťastie sa to zaobišlo bez následkov. A opatrní musíme byť aj pri nasledujúcom výstupe, Taricové skaly, to je pecka! Niektorí to dali aj na bicykloch (teda s bicyklom na chrbte – to je jasné každému, kto sa tadiaľto prejde). Stúpame ako po rebríku, v týchto podmienkach (šmykľavé, ľadové šutre) nezávidím tomu turistovi čo tadiaľto zostupoval, aj my musíme kontrolovať každý krok. Ale potom hore… paráda! Už zopár rokov som tadiaľto nešiel, odkedy sprístupnili oboru miesto pri Častovskej päťdesiatke radšej obchádzame. Škoda, mohutné skalné bralá dožlta obsypané taričníkom skalným sú nádherné, dnes však…

…obdivujeme len hustý závoj hmly, ktorá namŕza na všetkom dookola, zem pokrýva bielou triešťou, v týchto miestach hrúbkou pripomínajúcou skôr prvú zimnú nádielku snehu. A po prechode cez zvalený plot obory aj pekné, vysoké bralo, odtiaľto som naň ešte nikdy nehľadel.

Rozhodujeme sa nešpekulovať a zostupujeme krížom dole svahom, opatrne traverzujeme, dávame si pozor na šmykľavé skaly a drevo ukryté pod tenkou bielou prikrývkou, strácame výšku až… sa náhle  objavujeme na okraji čistiny v lese, na ktorej dožíva svoje posledné chvíle Panský dom, bývalá horáreň Pod Vysokou. Škoda, vždy mi srdce zovrie ľútosť a dušu hanba nad neodvratnou stratou tohto klenotu učupeného v srdci hôr. Ako hlúpo sa správame k dedičstvu minulosti, nevážime si jej odkaz, žijeme len prítomnosťou a vlastnými potrebami, zmysel má len to, čo dokážeme speňažiť, hlavne čo najrýchlejšie. Hroby huncokárov zapadajú hrubnúcou vrstvou prachu zabudnutia…

Aspoň kúsok z neho odfúkneme, ideme sa pozrieť bližšie, dnes žihľava našťastie nepŕhli… Nahliadneme len skraja dverí, cez okienko, dnu príliš nevstupujeme, pohľad na strechu ležiacu v ľavom kúte izby varuje…

V duchu sa (ako mnohokrát) lúčim s miestom, neviem či naše stretnutie nebolo posledné. Tak ako sa už nikdy nedotknem horárne na Novej Bohatej či chaty na Brezinkách, neuvidím tabuľky v Čertovom žľabe… Tie posledné som mal možnosť aspoň zažiť, ostatné prešli dávno pred našim stretnutím do ríše legiend.

Ďalšia cesta nás vedie popri potoku Pajdla, tieto miesta vôbec nepoznám, idem tadiaľto prvý raz. Verím však, že nie posledný. Potôčik vytvára v lese krásne zákutia, jeho brehy lemujú drobné skalky, balvany, priestor sa postupne, takmer nebadane rozširuje, otvára, les redne, spoza stromov vykúkajú Baďurka a Baranie rohy, paráda! Charakter krajiny mi je nejaký povedomý, známy, akoby som schádzal do Častej (veď sme odtiaľ čo by kameňom dohodil). Dole kopcom medzitým roztáčame pekelné tempo. Kus cesty idem s Jozefom, toto je jeho kraj, z rukáva sype miestne názvy – Opálené, Malá Kobyla, Hajdúky, krajinu najlepšie precítiš cez miestne názvy.

Na jednom mieste vedie kolmo na cestu val, lúka sa rozširuje, fantázia pracuje – tu mala byť (bola?) vodná nádrž, tak ako kúsok vedľa Biela skala či vzdialenejšia Fúgelka. Vchádzame na lesnú asfaltku, blížime sa k veľkému senníku, je čas zastaviť, posilniť sa, nabrať sily, na záver ich ešte budeme trochu potrebovať.

Z asfaltky uhýbame prudko doľava, cesta začína stúpať lesom, vedie nás opäť do kráľovstva ľadu. V poobedňajších hodinách sa však situácia mení.

Hmla sa pomaly rozplynula, oblačnosť sa otvára, miestami presvitá modrá obloha, kde – tu sa zaleskne lúč slnka. Farebné divadlo nahradilo biely deň (v momente mi naskakuje asociácia – film, ktorý pre mňa naštartoval prvú fázu korony – Hvítur, hvítur dagur – Biely, biely deň – v deň, keď ho mali premietať zavreli kiná, videl som ho teda až o mesiac neskôr online. Biele pláne Islandu sa pre dnešok preniesli do Malých Karpát).  Zmena podmienok má však aj svoje menej očakávané následky. Trošku sa oteplilo, pofukuje mierny vetrík. Povedľa v lese padajú zo stromov drobné ľadopády, šuchocú v korunách, zasýpajú svoje okolie ľadovou triešťou. A práve popod stromy prechádzame aj my – niektoré kúsky sú fakt dosť veľké. Najskôr si chránim hlavu rukami, potom naťahujem kapucne, pre istotu hneď obe. Fascinujúce zimné divadlo jemne masíruje naše telá, len aby sa nepridali aj celé haluze.

Našťastie vychádzame na Findlovu lúku, aspoň chvíľku sa môžeme kochať týmto neskutočným predstavením bez obáv o vlastné životy. Na jej hornom konci sa zdvíha terénna nerovnosť, pôsobí umelým dojmom, idem to preskúmať. Sú to ruiny bývalej hájovne Karlúbek, z náletmi zarasteného podložia sa dajú len vytušiť stopy kamenných základov, roztrúsené úlomky tehál vrchovato napĺňajú priestor bývalých izieb i hospodárskych miestností. Ďalšie ľudské dielo čo neodolalo tlaku času, miesto, ktoré sa prepadá naspäť do náručia prírody.

Šikmo dopadajúce slnečné lúče čarujú, čas strávený na bývalej hospodárskej lúke ozvláštňujú šumom padajúceho náľadia či (gýčovitou) farebnosťou oblohy. Aj to patrí k obrazu dňa, napĺňa chvíle nášho putovania, myseľ obrazmi, pamäť spomienkami.

Za takýchto podmienok už nemáme vôľu navštíviť priľahlý kopček, Psiu skalu, o zaujímavom skalnom útvare sa len dozvieme od Jozefa (a ja si neskôr vyhľadám jeho obrázok na internete). Zvážnicou popod Geldekom (tu to už poznám aj ja) sa pomaly presúvame ku bráne, ktorá nás definitívne vypustí von z obory, nasmeruje do miest, ktorými sme prechádzali už ráno. Ešte nás zasypú posledné spŕšky z korún stromov, ľad však čoskoro definitívne ustupuje, cesta je čoraz blatistejšia, nohy ťažšie.

Ale to sme už takmer dole. Po ľavej strane obchádzame Vápenné, Poraj, po jeho svahoch sme blúdili približne pred rokom, je to krásny kopec, sprava sa opäť objavuje hrebeň Skleného vrchu, obdivujem jeho vysoký štíhly porast. A už sú tu sovičky (ešte jednu fotku prosím!) a Zabité. Pribudlo áut, pribudlo turistov, to len my sme boli takí skorí vtáci.

Lúčime sa, ak okolnosti dovolia, možno sa opäť niekedy náhodne stretneme na lesných cestičkách našich hôr, spojíme smer našich krokov, vyberieme sa objavovať ich skryté zákutia, obdivovať krásu. Veď v partii to ide vždy veselšie.

Za spoločnosť ďakujem všetkým účastníkom a účastníčkam. Dnes to boli: Danka Fáziková, Milka a Ľubošovi Kraicoví, Zuzka a Paľo Rapantoví, Alica Binková, Božka Golierová, Jozef Baránek, Vlado Trajlínek, Ľuboš Rosa, Juro Poláček, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Sú to najkrajšie dni v roku. Mráz, hmla a čas pomaly pretekajúci krajinou čarujú. Dokážu prekvapiť nekonečným množstvom odtieňov. Bielej farby. Tej, ktorá maľuje obrazy. Tej, čo rozpíja kontúry, skrýva predmety i ľudí. Tej, ktorá vystupuje z hlbín Zeme, spevňuje povrch pôdy. Tej, ktorá šumí z korún stromov. Prikrýva krajinu, uspáva všetko živé. Len biela a čierna, viac netreba. Biely, biely deň.

Akcia Ponad Nádaš

Sobota 5.12.2020

Je to mágia. Stačí len jemne stlačiť spúšť čarovnej skrinky a v okamžiku je scéna zakonzervovaná. Kým dravec vysoko na oblohe stihne mávnuť krídlom, preletí obraz priestorom a zapamätáva sa v neznámych diaľavách. Prsty nečujne pohládzajú podložku, slová okamžite nasledujú obrazy. Neskôr, v čase oddychu, sa stovky záznamov prenášajú naspäť z tých neuchopiteľných miest, premietajú na sietnici oka, myseľ minútu po minúte rekonštruuje príbeh. Všetko je to nehmatateľné, imaginatívne… Prásk, výbuch, digitálna havária, nešťastie – ako mávnutím čarovného prútika sa účinky kúziel rušia, uložené obrazy miznú, zostávajú len blednúce spomienky. Zašlý čas vývojok, ustaľovačov a červeného svetla, papiera, uhlíkových prieklepákov či farbiacich pások, kde je Tvoj koniec?

Piatok sa prebúdza už tretíkrát (prekliaty budík!), pokiaľ nechcem v práci skysnúť do noci musím vstávať. Cestou domov obdivujem oblohu – abstraktnú maľbu šialeného umelca, stovky odtieňov sa rozpíjajú vo fantastickom gvaši. Ťažkosivé depresívne plátno prerezávajú krvavočervené šmuhy, náladu zdvíhajú bohato rozprskané svetlomodré fľaky. Aká to zmena oproti posledným dňom! A prísľub na zajtra, na ďalšie túlanie lesmi, vŕškami či údoliami v neďalekom okolí, v Brezovských Karpatoch. Tentokrát som si vybral ich vzdialený, pre mňa (takmer) neznámy okraj neďaleko Trstína. Na týchto cestičkách som ešte nikdy neodtlačil stopu svojich topánok či plášť bicykla. Nebude to dlhá túra, priveľa toho ani nenastúpam, no veď uvidím…

„18 kilometrov, 500 metrov – si robíš srandu? Na takú prechádzku sa neoplatí ani štartovať auto!“, reagoval by som ešte nedávno. Dnes však viem, že krása výletu sa nemeria kilometrami a metrami, minútami ani tepovou frekvenciou. Už si nemusím nič dokazovať – dospel som, dozrel (možno zostarol a vymäkol). I keď občas…

Dnes to naozaj vyzerá sľubne, obloha je ako vymenená, teplota na túto ročnú dobu príjemná (Martin, kde máš koňa?), takmer bezvetrie (a potom verte meteorológom!) – rysuje sa deň ako zo škatuľky. Keď sa však auto prehupne za Naháč… počasie sa (tradične) o kúštik mení. Vôbec to však nevadí, stále je to (bohato) v norme, na Prekážke už navyše čakajú dve dobre známe autá, ďalšie prichádzajú o maličkú chvíľu, kamarátov (a kamarátky) stretneš všade.

Kde sa tu všetci nabrali? – stačí si len pomyslieť, utrúsiť nevinnú poznámku do digitálneho priestoru a takto to nakoniec dopadne. Korona – nekorona, opatrenia – neopatrenia, do prírody to láka. A v dobrej spoločnosti obzvlášť, vtedy je aj v mraze o kúštik teplejšie, v daždi príjemnejšie, vetrík len jemne pofukuje do chrbta, jedlo i pitie sú o ždibec chutnejšie.

Okoštujme teda – iskrivé koncentráty plodov leta, záhrad, sadov či polí zohrejú na duši, rozprúdia krv i debatu, vždy si máme čo povedať, pospomínať, naplánovať. Netreba to však hneď skraja preháňať, nohy by priskoro oťaželi, zrak sa rozostril, kľukatý chodníček predĺžil putovanie… Kvôli tomu sme sem predsa nechodili, sme turisti, máme iné plány. A tak (radšej) vyrážame.

Blatistá cesta stúpa lesom spočiatku len veľmi pozvoľne (nečudo, pri parametroch dnešného výletu!), o príjemné chvíle však určite nie sme ochudobnení. Dnes sa budeme (skoro) celý deň pohybovať na hrane dovoleného (skôr kúštik za). Turistické značky (okrem krátkej výnimky) ani nezazrieme, častejšie budeme vidieť tabuľky so zákazom vstupu. Celá oblasť je súčasťou súkromného poľovného revíru (s centrom na Cerovej), v lese nám tak bude hroziť prinajmenšom vyhadzov, broky sa nám hádam vyhnú. S nožom na krku vstupujeme, taký je jednoducho život, neriskuješ – nemáš.

Vďaka tomu je však hora uchránená od bezhlavej ťažby, všade navôkol sa spokojne týčia mohutné stromy, (takmer) nepoznajúce kvílivý zvuk píly, vrcholkami korún sa snažia dotknúť Slnka. Už aj ja, absolútny neznalec, rozpoznávam buky (na zemi je plno bukvíc), kde-tu aj obrovskú borovicu (tú by spoznal každý). Len občas dožíva v tráve starý kmeň či zvyšok pňa, obete besnenia živlov. Vyvrátené, dolámané, machom obrastené torzá ich tiel sú mostom medzi minulým a prítomným.

Kedysi ma uspokojovali len „značkové“ vrcholy, čím náročnejšie, vzdialenejšie, vyššie… – tým lepšie. Výhľady, inverzie, reťaze, kilometre… Dnes mi ku šťastiu stačí balvan pri ceste. Torzo starého stromu napadnutého drevokaznou hubou. Meandrujúci potôčik. Lúč slnka prerážajúci koruny stromov. Mraky čarujúce na oblohe. Asi naozaj starnem, mäknem. Nakoniec sa pristihnem, ako v hĺbke lesa objímam kmeň obrovského stromu.

Ako vždy sme dobre rozťahaní, ja som sa zabudol kúsok pozadu, teraz sa len márne snažím doháňať čelo, nebyť odbočky (tam sa predsa vždy čakáme), ušli by mi. To kochanie musím kontrolovať. Sklon sa zvýši takmer nebadateľne, niekde tam v lese sa už črtá jeho koniec – toto má byť jeden z očakávaných vrcholov dňa? Skala? Obyčajný krpál, čo som to zas vymyslel! Stačí však prejsť len pár metrov hlbšie medzi stromy a tajuplná mágia malokarpatských húštin začína opäť pôsobiť. Plazivo opantáva dušu, cez štrbiny v skale ju vťahuje hlboko do podzemia, do šálivých útrob, zmysly spútava neviditeľnými povrazmi, pamäť pripútava k novoobjavenému pokladu.

Handliarska (alebo Handliarovská) skala, zlepencové bralo dobre utajené vo vnútri hôr. Bez výhľadov, neopradené povesťami, navonok bezvýznamné (mlčí o ňom aj inak zhovorčivý www). Niečo nás však núti zostúpiť nižšie, dolu pod skalu, obísť ju, zahľadieť do jej zvráskavenej tváre, dotknúť sa kože ako z betónu. Čo za tlak zlisoval čiastočky ílu do kompaktnej masy vzdorujúcej času i živlom? Aké sily vyzdvihli dno praoceánu na vrchol malokarpatského hrebeňa?

Strmým svahom sa pretláčame pár metrov doprava, okolo balvanov, za komín, ku skalnej preliačine, malej jaskynke, možno bráne do podzemia. Je však vidieť, že vstup má svojho strážcu, možno si len odbehol, možno sme ho vystrašili, nechceme rušiť, odchádzame, len si chvíľu zvečníme, spomienku uložíme v pamäti i pamäti.

Zas som sa oneskoril, ostatní už čakajú, musím s tým niečo robiť, príliš si to dnes vychutnávam. Kúsok sa ešte spustíme lesom a potom pokračujeme opäť po ceste, dnes je toho blata akosi priveľa. Spomedzi stromov, na drobnej čistinke nás prekvapí chatka (pri nej auto) – o tomto mlčí každá mapa, čo to je? Miesto je opustené (auto zamknuté), dvere otvorené, stôl prestretý, steny našťastie nie sú z perníka (aj keď poniektorí by si za odvahu a uštipnutie z klobásky na chvíľku do pece zaslúžili). Neskorší prieskum dáva búde meno – Gočálova, nič bližšie sa mi však o nej nedarí zistiť.

Kúsok povyše, na krížnych cestách si dávame kratučkú pauzu, je treba posilniť sa pred ďalším výstupom. A už smerujeme na ďalší vrchol, čaká nás ďalšia výzva, Šrenkov vŕšok. To sme sa zapotili! Nie pri výstupe (snáď sme išli dole kopcom), ale pri hľadaní triangulačného bodu. Radím kamarátom, aby sa dobre rozhliadli, určite sú tu naposledy. I keď… Ľuboš s Milkou tu už boli na jar, vraj je to krajina medvedieho cesnaku, nuž – nikdy nehovor nikdy… Ani toho zeleného obra sme nestretli, asi usúdil, že pred takou bandou je bezpečnejšie v tichosti ustúpiť.

Lúčime sa s prvou dvojicou, povinnosti im umožnili len krátky výlet, otáčajú sa späť. My zostupujeme dole do údolia, na chvíľku sa tak obšuchneme okolo civilizácie. Posledné obzretie berie Šrenkov vŕšok na milosť, v lese vykúkajú úzke pásy skália, z tejto strany je to pekný kút, stojí za návštevu. A ten zaujímavý pohľad aký sa otvoril… čo to vykúka tam v diaľke? Čo za hora sa týči v štrbine na horizonte? Jej oblina priťahuje zrak, veď to by mohla byť Pálava! Ruku do ohňa však za to nedám, kuknite sa aj Vy. Stačí si vybehnúť na Šrenkov vŕšok a potom dole, rovno za nosom a na správnom mieste zdvihnúť zrak.

Je to jazda! Kto na úvod (ja) nezvolil správnu stopu, je viac lyžiar ako turista. Sklon je relatívne ostrý, blato mazľavé, len nepristáť na zadku! Drobnými krokmi, dlhými šmykmi, mávajúc rukami ako orol (či skôr kolibrík) schádzam nižšie k rybníčku Trstenák. Na jeho upravenom brehu už postáva (z diaľky dobre viditeľná) postava, opiera sa o bicykel a čaká. Roman. Dnes si naplánoval chladivú horskú jazdu a po zložitých výpočtoch určil trajektóriu pohybu dvoch nezávislých telies tak, aby sa ich dráhy pretli v správnom čase na správnom mieste. Podarilo sa! Vítame sa, dlho sme sa veru nevideli, tento rok je jednoducho taký aký je. Neplačem však, nie je prečo. Bodka.

Tak toto stretnutie bolo naozaj nečakané, nepripravené, o čo kratšie, o to srdečnejšie. My sa točíme dole – smerom na Trstín, Roman začína stúpať na Cerovú. Posledné zamávanie a mizne za zákrutou. Tak teda šťastlivo a hlavne bez defektov!

Hoci neradi (kazíme si štatistiku), ideme najbližších pár minút po turistickej značke (nepôjdeme predsa po ceste). Zrak už ale neodbytne priťahuje kopčisko nad našimi hlavami, pôsobí impozantne. Tam sa musíme nejako dostať, radšej to priveľmi nerozmazávam, utajujem do poslednej chvíľky. Prechádzame cez železnicu, križujeme cez cestu, vstupujeme do Čičkovej doliny (a opäť tiež do zákazu vstupu). Lesná asfaltka stúpa vyššie a hlbšie do vnútra hôr, oblúkom by nás priviedla opäť pod Handliarsku skalu. To je ale priskoro, v talóne máme ešte zopár (vraj) zaujímavých kúskov.

Prvým je výstup na pretiahnutý hrebeň Leveného vrchu, niektorí sa počas štverania hore nepozerajú na mňa práve najvľúdnejšie. Že – kto vraj plánuje takéto odbočky? Odpovedzte však pravdivo – bavilo by Vás chodiť stále len po rovine? Nezahriať sa, nezadýchať, nespotiť? Nepotešiť širokým výhľadom (veď ja viem!, niekedy naozaj skončíme v lese)? Však by Vám ani jesť nechutilo, kalíšok nepotešil…

Asi v polovici výstupu križujeme zvážnicu, stúpa len pozvoľna kamsi doprava, my však neomylne volíme strmší priamy výšľap. Už sme takmer hore, je čas uhnúť z prieseku vpravo do lesa. Stromy rednú, medzi nimi vykúkajú ľudské výtvory – krmelec, zásypec, soľník, bahnisko, zasklený zateplený posed, kúsok vedľa ďalší. Sem teda vedie vyjazdená cesta. Je to prepracovaná, premyslená štruktúra smrtiacich nástrojov, mašinéria na zabíjanie. Toto nie je lov ani poľovačka, to je naozaj iba čakaná.

Čiastočne odlesnený vrchol našťastie rýchlo privádza na príjemnejšie myšlienky. Aj z malého kopčeka môžu byť veľké výhľady. Nie síce kruhové (pár stromov tu víchrica a ťažba predsa len ponechali), nie ďaleké (metre nepopustia), ale aj tak veľkolepé. Zrak kĺže po ladných oblinách bezmenných (nechce sa mi štartovať aplikácia) vŕškov malokarpatského okolia, v diaľke žiaria slnkom zaliate strieborné vrtule Rozbehov, v hĺbke pod nohami sa vinie cesta na Záhorie. A tam vľavo, spod korún stromov, vytŕča nad hrebeň zubatá silueta zámku. Jasné, to sú predsa Smolenice, treba si len uvedomiť kde sme. Stačí lepšie natiahnuť ruku a takmer sa môžeme dotknúť ostrej hrany hlavnej veže.

Zostupujeme, niekde nižšie sa vraj (ak mapy neklamú) nachádza zaujímavý útvar, skalné okno, netuším prečo nazvané Milošove. Míňame čistinku lemovanú borovicami, Maroš sa (po minulotýždňovom nevysvetliteľnom výpadku) opäť pohybuje tam, kde ho všetci očakávajú. Tak môžeme počúvať historky o stohlavom stade jeleňov a laní (pod Handliarskou skalou), o tom ako zazrel svoj obraz v zrkadlách čriedy muflónov (práve teraz). Takto vznikajú legendy, povesti, rozprávky, bradatý bard prehovoril. A vyplašil všetko živé v širokom okolí, ja som dnes nevidel nič…

Spoľahlivý zdroj informácií – celosvetová sieť, opäť nesklamal a neklamal (ako vôbec fungovala turistika v časoch PRED? v dobách, keď aj & nielen mapy klamali. ja si to ešte pamätám). Strmý svah na pár metroch mizne priamo spod nôh, mení sa (takmer) na priepasť, jej okraj ozdobia skalné zuby, poďme teda hľadať ich kazy, nedokonalosti, zlomy, tie (paradoxne) zvyknú tvoriť najkrajšie útvary.

Okien nachádzame hneď niekoľko, nájde sa i kjeragbolten, štrbiny, previsy či skalná galéria, živly čarujú, modelujú obnažené zemské vnútro do fantastických tvarov, otvárajú priestor fantázii. Dnes však týmito dverami nevstúpime, denná doba pokročila, víťazia prízemnejšie pudy. Sadáme, rozbaľujeme batohy, obed si rozkladáme na skalnej ostrohe. Hlboko pod našimi nohami hučí neutíchajúca riava, nekonečný prúd áut sa valí hlavnou dopravnou tepnou na sever, podobne ako Váh popri Margite a Besnej (naskakuje blesková asociácia s návštevou Starhradu).

To sa ešte Trstín volá Nádaš. Obec vznikla na strategickom mieste, na Českej ceste, dôležitej obchodnej spojnici so susedným kráľovstvom. Poloha v podhorí prináša nečakaný zdroj obživy – vozy obchodníkov doťažka naložené tovarom sa len s námahou štverajú hore svahmi Bielej hory, pomoc od miestneho gazdu, výpožička jeho záprahu prichádza ako na zavolanie. Rodia sa prípinkári.

Poďme mi však dole. Len kadiaľ, aby sme si krky nezlámali? Niektorí chalani preskúmavajú skalné škáry, (úspešne) hľadajú ďalšie okná, zvyšok traverzuje vľavo, šmýka sa dole svahom, snaží sa chytať aj vzduchu… Úspešne, nikto sa nedorazil, nikto si neublížil, bez strát môžeme pokračovať ďalej.

Ako na zavolanie sa dole pod hlavnou cestou vo vysokých travinách kľukatí široká, vyjazdená koľaj, kontrola elektrického vedenia, orez haluziny sa konal v správnom čase, užívame si pohodlné putovanie v tieni hlavnej cesty, po ktorej svižne svištia desiatky motorových oblúd. A pritom sa môžeme kochať pohľadom na fantastické porasty na brehoch Rakovej, potôčika stekajúceho zo svahov Malých Karpát. V týchto miestach sa bystrina skľudňuje, jej tok spomaľuje, meandruje, spodné vody vyživujú vysoké, košaté dreviny (ich názvy si už nedovolím tipovať, len – nádherné stromy). Ani sa nenazdáme a už sa štveráme hore na asfaltku, hneď na je opačnej strane sa nachádza zaujímavá historická pamiatka, starý židovský cintorín.

Tieto miesta sa zvyknú nachádzať ďaleko za hranicami obce, príslušníci abrahámovho národa neboli v našich (i iných) končinách sveta nikdy vítanými hosťami… Rovnako aj tu, avšak vesmír sa rozťahuje, hranice posúvajú… Cintorín sa dnes nachádza hneď na okraji obce, v tesnom susedstve kameňolomu, ten sa našťastie ešte priďaleko neroztiahol… Cez polozrútené múry tak môžeme vstúpiť, aspoň chvíľku sa snažiť lúštiť odkaz dôb dávno minulých…

Čas zahládza všetky stopy. Znaky na náhrobných kameňoch sa krútia ako uzlíky, drobné háďatá, sú nám nezrozumiteľné (už aj nečitateľné), strácajú sa, miznú, len najcitlivejší hmat by dokázal zachytiť ich stopu. Je vypálená v kameni podobne ako tragický príbeh ich národa v duši tohto miesta. Nádaš bol domovom mnohých Židov, v Trstíne už nenájdeme žiadneho…

Až teraz to bude naozaj zaujímavé, vstupujeme do areálu kameňolomu, obchádzame spustenú rampu, ignorujeme zákaz vstupu, hrozbu kamier. Opatrne sa obzerám, strhávam pri každom zvuku, očakávam štekot psov, pohľad do ústia hlavne, asi pozerám priveľa filmov… V skorom popoludní decembrovej soboty je areál ľudoprázdny, pri ceste stoja obrovské nakladače, trambusy, ozrutný násypný mechanizmus dnes odpočíva, tak ako strážna služba (ani im nestojíme za námahu!). Príliš sa však nemotáme, snažíme sa nenápadne prešmyknúť krajom a nájsť cestičku von. Tadiaľto to pôjde, prielom vo vale naznačuje smer úniku. Keby tu len bolo menej blata! Jemný biely prach sa lepí, je ako glej, jeho nánosy obaľujú topánky, vnikajú hlboko do pórov kože. Sľubujem, že tentokrát ich doma naleštím.

Húštinou na kraji poľa sa kráča oveľa veselšie, najmä keď sa z kríkov usmievajú šípky a maliny. Tunel sa otvára, prvé domy už máme na dohľad. Po pravej ruke, na brehu potoka (možno kanála) rastie tŕstie. A nie hocijaké. Vysoké, husté, akoby nás mávnutie čarovného prútika prenieslo na brehy Neziderského jazera. Už viem, kde má počiatok moderné pomenovanie obce.

A obloha nám zatiaľ pripravuje nezabudnuteľné divadlo, jeho prvé dnešné dejstvo. V sivom závoji, ktorým je od rána zahalené trstínske nebo sa na malú chvíľočku odhalí úzka škáročka, len na veľkosť dvojcentovej mince, okamžite ju presvecuje lúč slnka, slnečný valec ožaruje výsek zemského povrchu. Vrcholovú časť mohutného hrebeňa Zárub zatiaľ zahaľuje nepriehľadný záves.

Smutnejší pohľad sa otvára za našim chrbtom. Až takto z odstupu vidieť, aké rany spôsobuje ľudská ruka krajine. Tam, kde veky vekúce čnel Holý vrch dnes zíva medzera, (takmer) bezzubý úsmev hôr ťaží svedomie súdneho človeka. Kopec sa stráca pred očami, jeho útroby požiera nenásytný stavebný moloch, končia rozdrvené v základoch budov, hlboko v útrobách ciest, zašliapané v podloží chodníkov. Poručíme větru, dešti…

Radšej sa teda dívajme dopredu, čakajú nás aj prívetivejšie miesta, prvé hneď vedľa. Rybník Jarky, tiché odpočinkové miesto, učupené pod vlnkami polí a hájov neďaleko obce, rybársky revír Chyť a pusť – toto si obyvatelia vodných hlbín určite užívajú, každú chvíľu mať háčik v pysku, aby sa ryba bála, čo zoberie do huby. A človek – ten sa baví… Príliš sa dnes zamýšľam, priveľmi moralizujem, mal by som toho konečne nechať.

Hneď za rybníkom odbočujeme vpravo, kukurnisko nám umožňuje ísť krížom cez roľu, mierne stúpame, tam za hupáčikom leží posledný cieľ dnešného výletu. Sprava, z diaľky spoza horizontu, náš pochod pozorne sleduje belavá špička kostolnej veže. Mrákava zostupuje z hrebeňa, jej okraj už olizuje múry Smolenického zámku. Zas možno čakať zmenu počasia, sobotný termín bol nakoniec zvolený správne.

Pred nami sa objavuje zalesnená vyvýšenina, Hájíček, v dobách dávno zabudnutých vraj posvätný háj, kultové miesto starých Slovanov, dnes pútnické miesto. Už niekedy začiatkom 13. storočia tu Sikulovia, strážcovia najdôležitejšieho priesmyku na Českej ceste, postavili románsky kostolík (údajne najstarší zasvätený Sedembolestnej Panne Márii v strednej Európe).

Sadáme na lavičky pod korunami stromov, hneď pri krížoch na konci kalvárie, rozhliadame sa, nechávame plynúť čas i myšlienky, počúvame Paľove rozprávanie. O uzdravujúcich účinkoch miesta. O každoročnej voľbe Ružovej panny, najkrajšej cnostnej devy Nádaša a jej odmene 100 zlatých. O odnesenom a navrátenom svätom obraze. A popritom aj (trošku) maškrtíme, dúšok teplého čaju a odrobinka sladkosti nemôžu v túto dennú dobu ublížiť.

Odchádzam len pozvoľna, niečo ma akoby pripútava k tomuto miestu, nestihol som ho (na konci dňa už nie je vôľa) preskúmať podrobnejšie, prejsť celú krížovú cestu, postáť pri jej zastaveniach, v tichosti sa zamyslieť, nechať pôsobiť čas a ducha miesta. Bez ohľadu na vierovyznanie, či jeho absenciu.

Skupina sa delí – štvorica si cestu uľahčuje (?) po ceste, zvyšok sa púšťa preskúmať poľné a lesné cestičky popod a povedľa Rozsuchova. Ani my sa však otrocky nedržíme (z mapy načrtnutej) plánovanej trasy, schodný terén a vidina blízkeho konca nás ženú priamejšou cestou krajom poľa. Tá však končí pri posede.

Nevadí, roľa je (pomerne) suchá, my sme (po uši) zablatení, niet čo riešiť, pokračujeme. Nezáživný pochod poľom sa mení na farebné orgie. Ťaživé mraky, klesajúce slnko, azúrová obloha čarujú. Opäť pociťujem nedokonalosť prístroja, moju neschopnosť zachytiť atmosféru cez objektív aparátu. Obraz sa síce zaznamená spoľahlivo, niekedy možno trošku fádny (taká je realita), inokedy priveľmi gýčovitý (také sú moderné technológie), ale chýba tomu duša. Vôňa. Nálada. To dokážu zaznamenať len senzory ľudskej mysle. A uložiť – ľudská pamäť, bohužiaľ tiež (veľmi) nespoľahlivé médium.

Vír myšlienok sa (opäť) preháňa hlavou, popritom sa stále (márne) snažím zachytiť čaro chvíle, zasa som (riadne) zaostal… Prásk! Rana ako z dela, hneď za ňou ďalšia sa ozývajú z nie veľmi vzdialeného lesa. Skupina na čele sa okamžite prudko stáča vpravo, cez horu už dnes nepôjdeme…

A tak sa cestou – necestou, priamo krížom cez roľu dostávame čoraz bližšie k parkovisku na Prekážke. Slnko putuje stále nižšie k obzoru, hodinové ručičky odmeriavajú posledné chvíle výletu, len krátkej prechádzky po okraji Brezovských Karpát. Po (mne) doteraz úplne neznámych cestičkách, vŕškoch, skalkách, prírodných aj historických zaujímavostiach v okolí Nádašu, dnes zvaného Trstín. Podrážkami svojich topánok sme do blata hôr vpísali príbeh o škaredom káčatku, ktoré sa stalo krásnou labuťou, o nenápadnej špacírovke, ktorá priniesla množstvo krásnych zážitkov.

Dnešnú (ako vždy) výbornú turistickú partiu tvorili: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Anka Kučerová, Božka Golierová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Juro Poláček, Jozef Baránek, Jozef Nádaský, Paľo Rapant, Maroš Modrovský, cyklista Roman Miklošík a

Juro Golier

Zaznamenať všetky odtiene krátkej udalosti je ťažké, náladu celého dňa takmer nemožné. Vyše tritisíc slov tohto pokusu tvorí len malú kvapku v rozľahlom oceáne vnemov, zážitkov, pocitov a emócií. Každý z účastníkov žil svoj vlastný príbeh, okolie skúmal zo svojho uhla pohľadu, s krajinou rozprával vlastným jazykom. Ja som to cítil nejako takto – ponáram sa do spomienok. Ruka už tretíkrát zastavuje zvonenie (pamäť mi našťastie ešte funguje), chystám sa vstúpiť do chladného všedného rána. Príbeh sa oblúkom vracia na začiatok, už onedlho sa na bralách Leveného vrchu rozsvieti druhý adventný veniec roku 2020.

Akcia Dlhý vrch

Sobota 28.11.2020

 Niektoré príbehy zurčia ako horský potok. Hrnú sa vpred, ľahko preskakujú z kameňa na kameň, silnejú každým prítokom, krútia sa, stŕhajú drobné skálie, penia, burácajú. Hmota úplne vypĺňa celý priestor. Iné zas pripomínajú jaskyňu. Puklina v skale sa zužuje, je potrebné sa prikrčiť, zmenšiť, plaziť, vpred predierať po centimetroch, odkopávať nánosy, hľadať smer postupu, veriť, dúfať. Pred zrakom sa náhle otvára rozľahlá sieň, prázdno, ktoré možno vyplniť.

Skoré, tmavé prebudenie. Pochmúrna ulica splýva s oceľovosivou oblohou, studený mokrý chodník rozpíja prvý krok. V oku sa mihá mátoživé svetlo ranných lámp, kde je vlastne dole a kde hore? Antracitová ranná asfaltka sa odvíja pod kolesami. Zrak oslepujú žiariace oči šeliem, agresívne sa snažiacich vytlačiť konkurenciu. V mysli silnie pocit zmaru, cesta, ktorá vedie nikam. Každý deň vypadáva z nebies vlhkosť – ranná želatína, obedná huspenina, nočný puding. Obaľuje veci i ľudí, všetko dookola je nasiaknuté vodou, nečisté a chmúrne na dotyk, mazľavé a chladné na pohľad. Pochmúrny deň stíha pochmúrnejší, nánosmi všednosti premaľúva obraz posledného výletu, čerstvá spomienka sa mení na pradávnu rozprávku. Len s nechuťou hľadím na obrazovku, priezor do nereálna, z optimistických, žiariacich fotografií prírody sa pod kožu zadiera chlad, za krk padá biela osuheľ, zrak opantáva gýč. Niekoľkokrát denne prechádzam popri zablatených wibramkách odpočívajúcich v teple domova (snáď mi odpustia moju nečinnosť), vždy sa usmejem, žmurknem a ticho (aby nepovolané uši nezačuli) šepnem „Vydržte ešte pár dní.“

Sú statočné, vydržali (netknuté), dnes ich konečne beriem do ruky, jemne pretieram (pohládzam) kožu, na začiatok ešte putujú do kufra auta. Ich čas príde neskôr, za chvíľu, musím sa len presunúť na miesto štartu. Dnes som sa rozhodol preskúmať mne neznáme zákutie dobre známeho kúta Malých Karpát. A možno sa ku mne aj (napriek hlúpej dobe) niekto pridá, putovať po horách samému je otupné.

Intuícia (a diskrétna propagácia) nesklame – na Majdáne je už veselo – z troch áut a jedného autobusu sa nás nakoniec nazbieralo desať. Ak dodržíme bezpečné odstupy, (na štarte) obmedzíme bližší telesný kontakt a budeme (počas dňa) každý používať výhradne svoj vlastný pohárik, môžeme bez obáv vyraziť. Po prvom krátkom privítaní tak hneď činíme. Je skoré sobotné ráno, čerstvý vzduch sa ešte derie pod bundy, štípe na lícach, zalieza pod nechty – zbytočne neotáľajme, poďme sa zahriať!

Svižná chôdza asfaltkou rozprúdi nielen krv v žilách ale aj prvé rozhovory. Spod vysokej klenby stromov sa odráža (zatiaľ takmer) nečujný šum slov, vpravo tíško zurčí potok. V dvojiciach, trojiciach, menších i väčších skupinkách sa posúvame proti toku Parnej, smerujme hlbšie do doliny, bližšie k srdcu hôr.

Hneď skraja míňame kamennú stavbu, výraznú, okázalú a popritom skromnú, vždy pritiahne môj zrak, rozkrúti kolotoč fantázie. Aristokratické múry vyžarujú honor, ako exotickú vôňu uvoľňujú do okolia dávno zabudnutú atmosféru prvej republiky. Bývalá vila riaditeľa fabriky má šmrnc ešte aj dnes (tie dnešné výtvory!), keby tak steny prehovorili… – zatiaľ však len šepkajú v nezrozumiteľnom jazyku odviatom búrlivými udalosťami nepokojného storočia.

Kúsok povyše stojí chata, už na prvý pohľad zaujímavá, členitá, šplhá sa hore priľahlým svahom až kamsi na hrebeň, skrývajúci sa pred zrakom medzi stromami. Vápenka, priemyselný objekt neďaleko továrne. Stačí privrieť zrak a dolinou sa náhle rozoznie monotónne hučanie pásov prevážajúcich vyťažené hrudy horniny do žeravého hrdla pece. Kopec sa znižuje, zmenšuje, jeho hmota sa mení na vápno. Človek si oddávna privlastňuje prírodné zdroje, drancuje, patrí mu zem, voda i vzduch, je pánom Zeme.

V zákrute, na kraji čistiny sa za chrbtom krčia pekne upravené stavby, nové, farebné. Stačí jeden hlboký nádych, čerstvý vzduch plní pľúca, zahmlieva zrak, otvára srdce, okolie sa mení, moderné nánosy sa rozplývajú, balast mizne. Vnútorný zrak neklamne rozpoznáva bývalú horáreň, učupenú na samote povyše osady, tesne pri hranici lesa. Tam, kam za dlhých večerov zablúdi na návštevu osamelý jeleň, za kríkom sa mihne ryšavý chvost starého lišiaka, spod stromov zvedavo vykuknú prasiatka, čo ešte stále nevyzliekli pásikavé pyžamká. V ovzduší cítiť stromy, trávu, vlahu, pokoj prírody. Ale i ťaživý nepokoj ľudskej prítomnosti.

Popri ceste i povyše sa do svahu ťahajú pozemky, na nich sa krčia chaty či chalupy, ako huby po daždi rastú zo zeme novopostavené pyšné domy.  To, čo ešte nedávne bolo príjemnou chatovou osadou sa mení na apokalyptické sídlisko okázalosti, povýšenosti a márnomyseľnosti. Čo skúša skryť pred nepovolaným zrakom maskáčová stavba v lese? Koho sa snaží ohúriť rozľahlé sídlo vo svahu? Koľko áut sa skryje do megalomanskej garáže, uloží na rozľahlú betónovú plochu parkoviska? Neviem, zostáva len veriť v liečivé účinky času, schopnosť prírody hojiť rany na vlastnom tele.

Zástavba mizne, míňame veľké parkovisko, v túto skorú hodinu ešte autoprázdne, nie je tu ani kolesa, ani živého motora. Z druhej strany sa pod cestou krčia budovy, Olšovský mlyn, jeho múry ešte pamätajú dávnu históriu, dobu veselú i smutnú, skrývajú chvíle šťastia i ťažoby, celodenných radostí i tragických udalostí. O tom všetko by vedelo rozpovedať mlynské koleso, jeho hlas však navždy stíchol, telo bez stopy zmizlo. Staré príbehy stiekli hlboko do pôdy, niektoré sú dávno zabudnuté, čriepky ostatných žijú roztrúsené v pamäti ľudí, čakajú na toho, ktorý ich pozbiera, pokúsi sa opäť zložiť farbistú mozaiku zabudnutých čias.

Konečne uhýbame vpravo, (na dlhšiu dobu) opúšťame dobre známu dolinu Parnej a vstupujeme do jej vedľajšej vetvy, ktorú v horninách tunajších hôr vymodeloval potok Bohatá. Snažíme sa uniknúť pred civilizáciou, opúšťame svet ľudí, jeho elektrizujúcu históriu, vnárame sa do ticha malokarpatského lesa. Márne, stopy človeka sú všadeprítomné, dobre čitateľné aj na týchto miestach, viditeľné, hmatateľné, sprevádzajú každý náš krok.

Torzo autobusovej zastávky v lese, ďaleko od civilizácie, to si určite niekto zažartoval (žeby sa inšpiroval na Chate pod Rysmi?). Na každom rohu posed (sme predsa za bránou obory). Pekná lúčka uprostred lesa, jednoznačne z nej cítiť ľudskú ruku (sme predsa v huncokárskej oblasti). A pevná, široká cesta pod nohami, ako stvorená na cyklistické výjazdy (obieha nás však auto, vezie mužov v kamizolkách, veď vravím – obora).

Ako postupujeme hore dolinou zisťujem, že som jeden z mála, ktorý nemá tieto miesta pochodené či prejazdené. Viacerí dnešní spolupútnici to tu dobre poznajú a tak bez problémov v teréne identifikujeme miesta z máp. Sme kúsok pod Saskovou, tam odbočovať nebudeme, cesta by nás doviedla pod Starý Plášť (potiaľto to poznám aj ja). Stará Bohatá, rozľahlá lúka, aj tu vraj kedysi stával poľovnícky zámoček (dnes nenávratne stratený), tu však nie je náš prvý cieľ, ten leží ešte o kúsok ďalej, o pár metrov vyššie, na Novej Bohatej. Nepredbiehajme však, všetko má svoj čas.

Potok sa krúti lesom, meandruje, vytvára čarovné zákutia. V lese spadajúcom z kopca Rekomberek ležia roztrúsené skaly, rozhádzané ako kocky domina, ako figúrky hry Človeče, nezlob sa, ktoré rozmetala ruka obra, čo nedokáže prehrávať… A vysoké stromy, s vrcholcami obrastenými guľami imela, či bokom stojace torzá, obete víchric, úderov blesku. Dolina je naozaj Bohatá – na vnemy, pocity, nálady. Teraz je však všetko decentne prikryté jemným zamatom, akoby bezfarebné, dnes sa emócie nedarí preniesť na snímač fotoaparátu – toto skutočne nie je gýč, to je život. Vo svojim trápení, vo svojej kráse. Nízka, ťažká obloha zatláča do zeme farby, zvuky, vône, rozpíja nálady. Toto nie je digitálny čas instantnej webovej fotogalérie, primaľovávajúcej gýčové emócie, toto sú analógové chvíle skutočných majstrov palety, pomalými ťahmi štetca, každou vrstvičkou maľby pridávajúcimi rozmer výslednému dielu.

My zatiaľ každým krokom odmeriavame vzdialenosť dnešného putovania, každým krokom sa zlepšuje (už aj tak výborná) nálada, dnes bude (tuším) veselo! A to sme zatiaľ ešte vôbec nestáli, nedopĺňali energiu, nekoštovali domáce produkty…

Je čas uhnúť z cesty (nie tak úplne, aj odbočka je kvalitná, široká, spevnená), nastala chvíľa hľadania, poznávania. Začíname (mierne) stúpať na horskú lúku, náhornú plošinu Nová Bohatá. Tam vraj kedysi stával pálffyovský poľovnícky zámoček, neskôr prestavaný na rekreačné zariadenie či detský tábor, rekreantov sem dokonca zvážali autobusmi (tajomstvo kvalitnej cesty či autobusovej zastávky je náhle rozlúštené). Neprežil však novú dobu, vetry (buldozéry) ktorej ho (v poslednej dekáde tisícročia) zmietli zo zemského povrchu – obora, lovecký revír nepotrebujú turistické atrakcie (náhle na okamih beriem na milosť majiteľa nie veľmi vzdialenej horárne Cerová / Prekážka…).

Vchádzame na rozľahlú lúku. Na kraji sa krčí kamenná stavba – bunker, pivnica (?), sklad (?), v jej kúte čnie posed. Rebrík je mokrý, namrznutý, šmykľavý, odrádza od pokusu pozrieť sa na okolie z výšky. Je čas zastaviť, rozbaliť ruksaky, dopriať si krátky oddych, posilnenie. Poniektorých nás to však ženie do okolia, snažíme sa nájsť stopy dávnej prítomnosti človeka. Dotyk ľudskej ruky je z krajiny citeľný aj bez už spomínaných stavieb. Z rozsiahlej holiny občas vyrastajú ojedinelé stromy, zem ešte nestihla úplne pohltiť múry stavby, obrysy ktorej sa zreteľne rysujú v tráve. Tu teda stála hlavná budova (až neskôr doma sa dozvedám, že pravdepodobne ide o základy bazéna, v útrobách ktorého skončili zahrnuté stavebné zvyšky). A povedľa vystupujú zo zeme kruhové kamenné základy, asi to bývala studňa.

Z kraja lúky sa pred nami prvýkrát otvára výhľad na pozdĺžny hrebeň Dlhého vrchu, hlavný cieľ dnešného dňa. Vystupuje z hmlistej oblohy, vrcholce stromov sú postriebrené námrazou, jeho línia sa ťahá západným smerom, v diaľke sa rozpúšťa v belavej šedi oblohy, hora a vzduch splývajú v jednoliatu masu. Vzdušná vlhkosť obaľuje tiež konáriky stromov a kríkov na okraji našej lúky, mrazivý dych jesenného rána ju zhmotňuje, vytvára čarovné ľadové ornamenty, ohýba tenké vetvičky. I krása dokáže ťažiť.

Predzvesť zimnej rozprávky láka zotrvať, vôľa však káže pokračovať. Sme lační po ďalších zážitkoch, chlad sa opäť začína predierať pod kožu, nemotajme sa, vykročme. Nachádzame nespevnenú cestu, ňou sa spúšťame nižšie, bližšie k cieľu putovania. Blato, blato a zas len blato. Nohy sa šmýkajú, topánky oťažievajú pod jeho mazľavými nánosmi, aj tí, čo ráno divne hľadeli na moje (nie úplne čisté) wibramky začínajú chápať…

Konečne máme pod nohami opäť pevnú cestu, hneď však odstupujeme na kraj, ďalší offroad smeruje hlbšie do doliny. A po chvíli za ním aj my, rozťahaní ako had, čelo je rýchlejšie, chvost naopak veselší. Ja pendlujem kdesi uprostred, snažím sa udržať organizmus v plazivom pohybe vpred.

Pod vysokým smrekovcom pri križovatke ciest je učupený drobný železný kríž, na ňom letopočet 1905. Čo sa v týchto miestach stalo, akú udalosť pripomína? Dvierka fantázie sa pootvárajú, myšlienky sa rozbiehajú na všetky strany, ohmatávajú okolité skaly, snažia sa porozumieť reči stromov, načúvajú spevu vody. Nuž neviem, nepočuť nič, v lese sa rozlieha ticho (a veselá vrava priateľov). Prehovorí až poľovník, ktorého stretneme vyššie v horách. V časoch moru či cholery sa v okolitých horách ľudia úpenlivo modlili za oslobodenie spod smrteľného nebezpečenstva, ktoré prinášala zákerná choroba. Jej postup sa zarazil práve tu, na krížnych cestách. Odvtedy sa ako výraz vďaky v tieni vysokého stromu krčí nenápadný krížik, uvedený rok mätie náhodného zvedavca…

Odtiaľ je len na skok na drobnú lúčku Nové domky, ležiacu neďaleko hlavnej cesty. Stará huncokárska usadlosť, Jurischova horáreň, prežila až do dnešných dní, opravená, prestavaná, udržiavaná je teraz v súkromných rukách, tabuľky na stromoch zakazujú vstup. Kradmo sa približujeme, dnes je však prázdna, opustená, z komína nestúpa dym, dvere i okná sú zamknuté, zamrežované. Napriek tomu však rešpektujeme súkromný majetok, nepristupujeme bližšie, na terasu, stačí, ak si tieto chvíle odnesieme v spomienkach či zvečnené na fotografiách. Z tieňa stromov sledujú naše kroky duše starých huncokárov…

Je čas zahájiť výstup na hrebeň. Opúšťame starú asfaltku, vydávame sa hore spevnenou cestou, tu už (hádam) začína tá prvá divočina (o chvíľu neskôr, pri výstupe lesom nás po nej opäť míňa auto). Tep srdca sa máličko zrýchľuje, zips spúšťam o tri zúbky nižšie, krok zatiaľ netreba skracovať. Vľavo, hlbšie v lese vytŕča väčšie bralo, z jeho skál zíva tmavá diera, štrbina, možno jaskyňa (internet o tom mlčí), poďme to preskúmať. Trojica zvedavcov sa vydáva v ústrety dobrodružstvu…

Nie je to až tak strmé ako sa zdalo zospodu. Postup trochu spomaľujú všadeprítomné kamene, sú mokré šmykľavé, nikto si nechce zlomiť nohu. Už sme pri päte brala, stačí len podliezť spadnutý, skrížený kmeň, keď okolitý les rozozvučí šuchot lístia, dupot kopýt. Dva jelenčeky vyľakané nečakanou, nevítanou návštevou utekajú ako jedno telo dole svahom, snažia sa uniknúť pred náhlym strachom, ktorý zabúšil na ich skryté ležovisko. Prepáčte priatelia, nechceli sme vyrušiť, neublížili by sme vám. O chvíľu sa v diaľke ozve tlmený výstrel, snáď nebežali tým smerom…

To už hľadíme do hlbokej štrbiny, zužuje sa, vedie hlbšie, až niekam do srdca brala, možno aj hory… Nie, nebudeme ju ďalej skúmať, podľa neklamných znakov (bobkov) aj ona slúži ako úkryt, nebudeme tu nechávať zbytočné stopy, zamorovať priestor svojimi pachmi, rušiť kľud miesta. Poďme mi ďalej, hore na vrchol. Chalani to traverzujú cez skaly, ja radšej kúsok zliezam a potom sa štverám, šuchocem hore svahom po cestičke vyšliapanej lesnou zverou. Vrcholky vysokých tráv zdobia mrazivé čipky, korene starého stromu sa plazia po skale ako zelená chobotnica, vrcholová plošina dýcha neskutočnou atmosférou. Akropola veľkňaza hôr, miesto, kde sa za temných, veterných nocí stretávajú lesné bytosti s pradávnymi obyvateľmi húštin, spievajú, kvília, víria lístie v rituálnom tanci…

Som rád, že sme odbočili kúsok mimo naplánovanej cesty, spoznal som ďalší zaujímavý i keď (zatiaľ) bezmenný kút, duša sa napojila opojným dúškom fantázie, srdce rozbúšilo nadzmyslovými vibráciami. Ďalší lesklý kamienok zapadol presne na svoje miesto do skladačky vydareného dňa.

Ostatní nás zatiaľ čakajú poniže, rozložili sa pri vyťažených kmeňoch, dopĺňajú energiu a sily, koštujú. A rozprávajú s domácim poľovníkom, prvou živou dušou (jelenčeky a posádky áut nepočítam), ktorú sme dnes stretli. Je to zaujímavá debata, objasňuje viacero bielych miest z pozadia udalostí v oblasti, histórie (železný morový kríž) či geografie (to bralo sa volá Zlomená noha, mali sme teda šťastie).

Naše ďalšie kroky uhýbajú z cesty do lesa (už bolo načase), hrebeň máme takmer na dohľad, stačí viac natiahnuť ruku a môžeme sa dotknúť vrcholu. Farebné lístie šuchoce pod nohami, spoza chrbta sa ozýva veselá debata a smiech našich kamarátov (spoľahlivo plaší všetko živé v širokom okolí), ešte nastúpame pár metrov a sme tam. Na vrchole Dlhého vrchu, v rozprávkovom zimnom kráľovstve. Vetvičky stromov obaľuje jagavá osuheľ, pod jej mrazivou krásou klesajú k zemi, vysoké trávy sú husto poprešívané bielou výšivkou, hmla a mráz čarujú, rozohrávajú nezabudnuteľné divadlo. Spod zeme sa derú na povrch prvé skaly, les redne, skaly sa menia na bralá, hrebeň sa otvára.

Znalci neklamali, je to skutočne prenádherný kút malokarpatských hôr. Tichý (no, dnes to vlastne nie je tak úplne pravda), nedotknutý, malebný, magický. Strmé skalné steny padajú kolmo pod našimi nohami, slabšie povahy sa na ich hranu ani neodvážia. Od chrbta zas tvorí hranicu porast fantastických tvarov, taký dokáže vymodelovať len malokarpatský hrebeň. Zmrznuté ľadové byle divozelu sa skláňajú k zemi, červené guličky v ľade uväznených šípkových kriakov žiaria do bielej tmy. I výhľady by boli určite fantastické, hmla však ako našľahaná smotana zalieva všetko navôkol, bráni zraku preniknúť priďaleko za hranicu brál. Len na malú chvíľočku, len na jedno cvaknutie spúšte mrak redne, scenéria sa otvára, oproti sa nesmelo rysujú obrysy hrebeňa, z výšky nebies žiari studený biely bod, mrazivé slnko.

Nechce sa mi ešte odísť, láka ma sadnúť si, ľahnúť (BRR!!!) do trávy, užívať si pokoj a krásu chvíle. Dnes však nie, taký magor skutočne nie som, v duchu si však sľubujem návrat v teplý jasný deň na konci leta. Kvety divozelu budú žiariť jasnejšie než slnko, vzduch bude presýtený rozhovormi hmyzu a vôňou lúčnych kvetov, pomaly (staré kĺby už tuhnú) sa zložím na zem, rozhliadnem do šíreho okolia, pod hlavu podložím ruksak s naplním zrak zafírovým oceánom letnej oblohy…

Všetko sa raz musí skončiť, je čas zostúpiť. Treba len nájsť tú správnu cestu, bezpečnú, nie namáhavú, no zaujímavú. Naša trojica sa púšťa viac vpravo, mimo skál (tadiaľ to zas viac vyhovuje ostatným), šúchame sa, kĺžeme lístím dole prudkým svahom, snažíme udržať na nohách, stačí, že máme blato na topánkach (všetci také šťastie nemajú). Stredom svahu vedie úzka znateľná plošinka, na pravej i ľavej strane ju ohraničujú prierazy v skale, stojím na telese bývalej lesnej železnice. Kam sa to až do čerta trepali, čo robili koľajnice v tejto výške, v tak exponovanom teréne? Stavitelia sa pravdepodobne snažili nestrácať výšku, využiť traverz svahu, sprístupniť aj odľahlé časti doliny, každý vyťažený kmeň sa rátal, bol dôležitou surovinou procesu suchej destilácie, nakoniec sa premenil na kvapku acetónu.

Už len preskočiť cez potok (a nespadnúť pritom do vody) a sme na pevnej, rovnej zemi. Až tu si uvedomujem, že stačí zísť len pár metrov nižšie, posunúť minútovú ručičku len o pár stupňov vpred a podmienky sa dokážu výrazne zmeniť. Osuheľ obaľujúca vetvičky stromov mení skupenstvo, premieňa sa na vodu, prší nám za krk z každého stromu, premáča (nepremokavé) vetrovky. Utekajme rýchlo z lesa, kúsok pred nami je čistinka, už na ňu vchádza aj naša druhá skupina, tam budeme pred vodou v bezpečí.

Čas na oddych, čas na rekapituláciu, čas na upresnenie ďalších plánov. Stojíme pri vyťaženej guľatine (na také škaredé slovo a predmet sa zmenili vyrúbané stromy), zajedáme, upíjame, hodnotíme. Sme plní dojmov – Dlhý vrch je naozaj krásne miesto, pre každého to bol prvovýstup, každý z nás si odtiaľ niečo odniesol – materiálno (imelo v ruksaku, blato na…) či duchovno (zážitky v pamäti, pocity v duši). Stálo by za to vrátiť sa v iných podmienkach a možno si pridať aj protiľahlú Mesačnú, jej skaly vyzerajú zaujímavo, lákajú… dnes však už nie, v lese prší, zem je šmykľavá, výhľady nulové. Veď ešte svitne deň…

Z vyššie uvedených dôvodov sa rozhodujeme pozmeniť plán nášho ďalšieho putovania, vynecháme kopčeky, už to vezmeme len pekne po rovine k autám. Po rovine… – opýtajte sa cyklistov…

Ale nám sa ide dobre. Stačí vypnúť mozog, klásť nohu pred nohu a cesta domov beží ako splašená. Takto to znie jednoducho, v praxi to býva o kúsok inak. Obchádzame pekné bralo, obdivujeme silu a schopnosť stromu prežívať na holej skale, kocháme sa meandrujúcim potôčkom, po chvíli však mizne. Sme v krasovej oblasti, zemské útroby pod našimi nohami ukrývajú poklady. Známe (Orešianska sonda, Husí stok) i (zatiaľ) neznáme. Onedlho sa pripájame na dobre známu cestu v doline Parná, už neraz sme tadiaľto prechádzali, najčastejšie však v sedle bicykla. Teraz máme príležitosť pozrieť sa na okolie iným pohľadom, uvidieť veci doteraz nepoznané, pred zrakom cyklistu skryté.

Aký pohyb v prírode je lepší – peši či na bicykli? Zabite ma, ale neodpoviem, neviem. Každý z nich má svoje výhody, každý má svoje nevýhody. Dôležité je príliš nešpekulovať a využiť voľný čas. Objavovať nové miesta, vracať sa na tie dobre známe a nechať sa prekvapovať nepoznanými drobnosťami, plánovať, tešiť sa, žiť. Najlepšie v spoločnosti kamarátov, vtedy získava minúta cenu hodiny, hodina význam dňa, tak ako aj dnes.

Les bez ochrany listov je nahý, odkrýva pred našim zrakom detaily, miesta, o existencii ktorých sme doteraz ani netušili. Skaly zaujímavých tvarov (fantázia sa môže rozletieť), kmene – umelecké artefakty (sochár prehadzuje cez trám povraz, vystupuje na stoličku, pochopil márnosť svojho snaženia), známky ľudského Umu i Zručnosti (závan histórie). Stále je čo objavovať, čo poznávať, o čom rozprávať.

Opäť sme sa roztiahli, blíži sa však Parina a rybníky, tam sa opäť spojíme. Omyl, čelo hada sa plazí dolinou príliš rýchlo (alebo to len chce mať rýchlo za sebou), nezastavujú, nefotia, nejedia, nepijú… Ja si len na chvíľočku odskočím na hrádzu priehrady, voda má dnes neskutočnú farbu, na jej hladkom povrchu sa nečerí jediná vlnka, snažím sa zakonzervovať okamžik cez objektív. Nedá sa však kochať pridlho, už ma predbieha aj chvost nášho plaza, už prechádzajú popod takmer 200-ročný smrek cisára Franz-Jozefa, nezastavujú ani tu, pokračujú ďalej.

Oboma nohami sme vhupli späť do civilizácie, prechádzame okolo pálffyovských rybníkov na Parnej, historického sídla obývaného huncokármi. V tom období sa prírodné zdroje využívali, ale nedrancovali, slovo efektivita ešte nepreniklo so bežného slovníka, zisk, neustály rast a konzum neboli mantrami každej ľudskej činnosti.

Dolina je zatiaľ ľudoprázdna, svojou prítomnosťou ju vypĺňame len my, Parná ticho meandruje napravo od nás, vytvára neskutočné zákutia, nohy a myseľ však už postupne tuhnú, pozornosť upadáva. Našťastie prichádzame na rázcestie Jágerka, križovatku smerujúcu na Solírov, Zabité a Ompitál, tu konečne zastalo aj čelo skupiny. Je čas nabrať sily na posledné kilometre trasy.

Koniec, odchádzame. Nespravíme hádam ani desať krokov, keď sa zospodu spoza zákruty vynorí povedomá žltá bunda. Cyklistka, to môže byť jedine Janka! Takéto nečakané stretnutie vždy poteší, obzvlášť dnes, nevideli sme sa už dlhšiu dobu, škoda, že nemáme viac času, škoda, že sa chlad zahrýza hlboko bod bundy, lúčime sa a veríme v skoré stretnutie.

Koncentrácia návštevníkov doliny hustne, všetci sa pohybujú v protismere, my si držíme svoje tempo a smer. Posledné metre však bývajú najťažšie. Našťastie sme práve minuli Olšovský mlyn (parkovisko je už plné), už vidíme svetielko na konci tunela – U Kurátka nás hádam čakajú.

Nesklamali, majú otvorené, veľká vetraná (a vykurovaná) terasa je pripravená na nápor smädných a unavených pútnikov. Pivko (aj Birell) chutia, kávička zohrieva, únava klesá nižšie do nôh, nálada je stále výborná. Dnes chémia fungovala spoľahlivo. Výlet sa už chýli ku koncu, hodiny odtikávajú jeho posledné okamžiky. Nastal čas rozlúčky. A očakávania ďalších spoločných stretnutí.

Za spoločnosť a dodržiavanie protiepidemiologických opatrení počas (takmer) celého dňa ďakujem Dadke Benciovej, Jančimu Budošovi, Paľovi Hercegovi, Igorovi Naništovi, Jozefovi Baránkovi, Paľovi Rapantovi, Vojtovi Galbavému, Jozefovi Chudému a Marošovi Modrovskému

Juro Golier

V Karpatoch sú kopce. Všeobecne známe, prefláknuté istoty, internet praská pod ťarchou ich skorých úsvitov i neskorých západov slnka. Vápenná, Skalnatá, Vysoká. V Karpatoch sú tiež vrchy. Dobre známe, často navštevované ikony, každý ich návštevník má pocit znalca, gurmána hôr. Starý plášť, Geldek, Egreš, Orlie skaly. V Karpatoch sú vŕšky. Utajené klenoty, známe len skutočným lovcom zážitkov či pocitov, nenápadné, (takmer) neznáme, častejšie sem zablúdi noha obyvateľa húštin či ducha hôr než turistu. Dlhý vrch, Dúbrava, Horný vrch, Železník. Prvý adventný veniec roku 2020 sme rozsvietili na čarovných úbočiach Dlhého vrchu.

Akcia Katarínka

22.11.2020

Túto akciu sme po minulé roky organizovali ako spoločenské posedenie na konci sezóny, kde sme pri dobrom gastronomickom a kultúrnom vyžití zhodnocovali končiaci sa cyklorok. Bolo to krásne spomínanie na cyklozážitky nielen nedávne, ale aj staršieho dáta. Vyvrcholením bol polnočný výšľap na zrúcaninu kláštora Katarínka (za každého počasia), kde sme si okrem tradičného prípitku zaspomínali aj na kamarátov, ktorí už nie sú medzi nami.

Vzhľadom k tohtoročnej nepriaznivej situácii sme boli nútení uskutočniť túto akciu  len v poskromnejšom  zložení a to turistikou v exteriéri, v Chtelnických a Dechtických chotároch. Veď zaspomínať  sa dá aj takto pri túlaní sa v podhorí našich obľúbených, teraz už trochu pocukrovaných Malých Karpát.

Počasie nám celkom prialo. Teplota bola síce pod nulou, ale zato pekne slnečno. Za takejto podpory štartujeme v nedeľu 22. novembra ráno, niečo po pol ôsmej z Chtelnického námestia.

Hneď za dedinou sa nám ukazujú prvé výhľady na okolitú krajinu. Cestička cez krásne lúky, na ktorých je ešte kde tu vidieť pôvabnicu dvojfarebnú, nás dovedie na prvú vyhliadkovú kótu – Plešivú. Z jej výšky 343 m.n.m môžeme obdivovať pasúce sa ovečky v neďalekom salaši, pohyb vysokej zveri na protiľahlom kopci, no a v diaľke, nám už dlhé roky známu, horu – Klenovú.

Nastal čas na prvé občerstvenie. Ono sa to lepšie kochá pri ochutnávaní niečoho dobrého na zohriatie (šoféri ešte môžu).

Naša ďalšia cesta vedie okolo neďalekého salaša k ďalšiemu vyhliadkovému miestu. Je ním tzv. Kresaná skala. Toto krásne prírodné dielo nám opäť umožňuje vychutnať si naplno túto duševnú potravu. Pre mnohých z nás sú tieto miesta premiérové, mnohí sme tu po prvý raz. Chce to len čas, zastaviť sa a vychutnať si tieto ďaleké obzory. No a ten dnes máme. Na to sme tu.

Ďalej pokračujeme už mimo lesnej cestičky. Ale lesný terén je v pohode – putujeme po opadanom lístí, zem je ešte primrznutá, takže zatiaľ ani blata nie je. Zostupujeme dolu, do Prachárskej doliny. Je to už opäť po rovine a po lesnej ceste. Onedlho prichádzame na hlavnú hradskú vedúcu z Dechtíc na Dobrú Vodu. Je to však len na kúsok, po cca 200 metroch opäť mierime do lesa.

Tu sa oddeľujú od  nás Juraj s Ankou. Poobede majú iný program.

Príjemná tichá cestička nás dovedie ku Planinke – bývalému poľovníckemu kaštieľu. Dnes sú tieto priestory využívané pre usporiadanie rôznych pobytov ako napr.: škola v prírode, letné tábory, svadby a pod. Zíva to tu prázdnotou. Jediný život badať v neďalekom chlieviku, kde si mladá kozia rodinka užíva nedeľné dopoludnie.

Po obídení Planinky nás lesná cestička za jemného stúpania dovedie na lúky ku zrúcanine Katarínky. Kostol a kláštor svätej Kataríny je súbor zaniknutých budov františkánskeho kláštora a pomerne zachovaných kostolných múrov a kostolnej veže zo 17. storočia.

Boli sme tu už mnohokrát a vždy premýšľame o dejinách tohto historického skvostu. O tom ako tu mnísi prežívali svoje všedné i nevšedné dni. Ako veriaci z neďalekého Naháča  chodili na sväté omše radšej sem, čo naháčskeho farára  (Juraja Fándlyho) dvakrát netešilo. Ako sa tu konali púte, čo sa tu všetko pojedlo…

Objekt je našťastie vďaka miestnym nadšencom zastabilizovaný, je možný aj výstup na samotnú vežu kostola a neďaleko je replika Pálffyovskej lesnej železnice. Pôvodnú vybudovali koncom 19. storočia a pôsobila šesť desaťročí. V druhej polovici 20. storočia zanikla, dnes sa však vďaka dobrovoľníkom opätovne preberá k životu.

Malú pripomienku na túto technickú pamiatku máme možnosť ešte pozorovať aj na našom ďalšom putovaní po náučnom chodníku smerom na Dechtice. Je vidieť, že tento kraj má čo ponúknuť turistom aj z historického aj z technického hľadiska.

Príjemná klesajúca cestička nás pomaly privádza ku Dechticiam. Asi po kilometri môžeme obdivovať ešte jeden, tentokrát prírodný výtvor – skalné okno. No –  prírodný – nevylučuje sa tu pri jeho vzniku ani prispenie človeka. Ale je to určite zaujímavé miesto.

Dechtice sa snažíme nejako obísť po vedľajších pokojných cestách. Tie nás dovedú popri bitúnku a Mudrochovom mlyne ku hlavnej ceste na Chtelnicu. Tu sa ja s Milkou oddeľujeme od skupiny a smerujeme na námestie v Dechticiach – máme tam zaparkované auto.

Ostatní po lesných cestách paralelne s hlavnou hradskou smerujú do Chtelnice. Tá je už neďaleko. Miestny kaštieľ je ešte osvietený od slnka, tak na neho smerujú ešte posledné pohľady našej skupiny.

Sme v cieli. Prešli sme 23 km s prevýšením 545 m. Trasa mala okrem spoznania nového kúta našich Malých Karpát aj iný zámer – aký bol na akcii Katarínka vždy prvoradý – a to pospomínať na zážitky z uplynulej sezóny.

Hoci tento rok bol riadne ovplyvnený pandemickou situáciou, predsa sme toho na našich cykloakciách zažili veľa a máme aj teraz na čo spomínať: Butkov – Mojtín, Hostýnske vrchy, Rakúsky Semmering a Schneeberg, Veľká Javorina, Po stopách Huncokárov, Od Tatier k Dunaju, Kráľova hoľa, Kohútka, Vodné dielo Žilina, Nová Bystrica…

Náš život v klube sa teda nezastavil a doplnili sme archív na našej stránke a v našich srdciach o ďalšie nezabudnuteľné chvíle, na ktoré si vždy radi spomenieme aj len tak doma – trebárs pri poháriku dobrého vínka.

A určite k tomu prispejú aj zážitky z dnešnej túry.

Ľuboš Kraic

Na akcii sa postupne zúčastnili: J. Poláček, A. Kučerová, J. a B. Golieroví, P. Herceg, Ľ. a E. Kraicoví, D. Fáziková, M. Farkašovská, V. Naď, E. Zolvík, M. Modrovský, P. Rapant a Ľ. Šoltés.

Akcia Záruby

utorok 17.11.2020

 Nadišiel čas lovcov inverzií. My, úbožiaci neschopní pohybu (povinnosti nepustia), sa zatiaľ krčíme v nížine, zahalení ťažkým sivým závojom, hustým pudingom mrakov, z ktorých neustále vypadávajú drobulinké kvapôčky hmly. Pôda, napitá špongia, len so sebazaprením prijíma ďalšiu vlahu, asfalt, lesknúce sa zrkadlo, oslepuje posádky protiidúcich vozidiel, po kovovej bráne pomaly stekajú žiarivé diamanty, kvapky vyzrážanej vlhkosti. Farebné okno do sveta, obrazovka počítača, priezor do inej reality, zráža už aj tak nalomenú psychiku prifarbenými snímkami iného sveta. Vápeč, Fatra, Inovec, Tatry. Z belostnej, napenenej morskej hladiny vystupujú tmavozelené ostrovčeky, narúšajú homogénnu hmotu ostromodrej oblohy, jas zlatistého lúča. Gýč v oku, smútok v duši.

Ja zatiaľ živorím v bubline, v očiach sa zrkadlia stále tie isté tváre, v ušiach znejú rovnaké hlasy, myseľ bombardujú podobné vety. Zo sveta sa valí číslo za číslom, správa za správou, nechcem si ich príliš pripúšťať, hrubne mi koža, mením sa na lenivého hrocha. Koniec, potrebujem sa uvoľniť, prísť na iné myšlienky, utiecť, aspoň na pár hodín. Už musím opustiť tento chotár, zmiznúť, nie ďaleko, nie však ani blízko. A nie sám.

V diaľke sa objavuje svetielko na konci tunela – voľný deň hneď skraja týždňa, priaznivá predpoveď počasia vyvolávajú záchvat aktivity. Sadám za klávesnicu, vyťukávam písmenká, modelujem slová, vytváram vety, odosielam mail. Do virtuálneho sveta zaznelo vytie osamelého vlka hľadajúceho svoju svorku.

Ráno prebúdzajúceho sa dňa, vymodlená cesta autom, utekám do hôr, unikám od všednej reality. Sponad jemného závoja pary ležiacej nízko na okolitých roliach už cítiť oblohu, presvitajúce slnko. A tam v diaľke tuším (prajem si zazrieť) hradbu hôr, majestátny hrebeň, naň dnes otlačím stopu svojej topánky. Cesta sa zhupáva do priehlbiny, hmla hustne, na poli sa leskne inovať. Treba ešte minútku počkať, správna chvíľa je už na dosah. Auto vybieha na vyvýšeninu, pri múre starého kostola sa cesta stáča, otvára sa panoráma, hrebeň hôr sa kúpe v blankytnej záplave rannej oblohy. Oko sa prvýkrát dotklo Hôr.

Víkend som presedel doma, prikovaný ku stoličke, povinnosti ma nepustili von ani na minútku, na jedno nadýchnutie, jediný krok. Chýbalo mi to, za posledný rok som veru odvykol, ako  odtrhnutý z reťaze sa driapem po horách, šliapem po cestách aj necestách, snažím sa (márne) dohnať zameškané. Teraz mi zvýšil čas len na hodinku jazdy na trenažéri (vďakabohu aj za to), virtuálna realita sa však  tej skutočnej nedokáže vyrovnať. Ale už je to len kúsok, už som prešiel koľajnice, mihol sa povedľa centra medoviny, už budem na mieste, príde ešte niekto (pre Paľa som sa po ceste zastavil)? Áno, sú tu, malá skupinka sa predsa len vyberie na potulky do hôr. Dobre známych, avšak vždy iných.

Zo Smoleníc tak vyráža hŕstka dobre naladených turistov, intravilán opúšťame pri kostole, extravilán je prázdny, šatky prekrývajúce dýchacie cesty môžu dole, konečne slobodne dýchame, zo všetkých síl naťahujeme do pľúc čerstvý ranný vzduch. A hneď pekne poctivo, doplna, chodníček príkro stúpa hore Molpírom, prvé desiatky metrov naberáme už za pár minút.

Je tu krásne. Ticho, sviežo, po dlhom období si konečne užívame slnečné lúče, jasnú oblohu. Mysľou beží zrýchlený film, príbeh dávnych dejín, ten, ktorý tak farbisto priblížil pán Dvořák – obdobie pokojného života silného hradiska, aj jeho neslávny, rýchly koniec v spaľujúcej žiari nepokojnej doby. Pár sekúnd (stačí len zvečniť chvíľku mobilom) postojíme pri replike drevených domov, minútku pri kamennej vstupnej bráne, o chvíľku dlhšie sa zdržíme na vrchole lúčneho svahu na hranici lesa. Stojíme vysoko nad strechami zámku, snažíme sa pohľadom (aj mysľou) obsiahnuť všetku krásu širokého okolia, rozľahlej roviny. Dymiace veže elektrárne sa javia vzdialené…

Presunieme sa ešte o kúsok vyššie, k hojdačke postavenej na skalnej hrane nad dolinou Hlboča. Vzdušný pocit dopĺňa pekná scenéria, tentokrát sa náš zrak kĺže po zalesnených krivkách malokarpatských štítov, pred nami sa hrdí hrebeň Čela a Veterlínu, sprava vykúka Havranica a Záruby, tam by sme sa neskôr poobede chceli pozrieť. Tak teda poďme. Najskôr po hrebeni ponad Hlbočou, čoskoro ho však opúšťame, zbiehame na značku vedúcu na Vlčiareň, skaly i tráva sú mokré, šmykľavé, po ceste sa nám pôjde pohodlnejšie. Netreba toľko hľadieť pod nohy, máme viac času na rozhovor.

Dnes, uprostred pracovného týždňa využívame voľný deň, pripomienku udalostí spred 31 rokov, dejov, ktorých priamymi svedkami sme boli aj my. A tak sa na jazyk samozrejme derie otázka „A ty si čo robil 17. novembra?“ Bol v práci. A večer na pive, Janči, Milan a Juro môžu dosvedčiť. Do víru udalostí som sa tak dostal až o pár dní neskôr, tak ako väčšina z nás. Tieto (a podobné) témy nás však držia iba chvíľku, veď po dlhej dobe máme aj iné, príjemnejšie námety na rozhovor. Čas dňa a metre trasy sa tak plynulo odvíjajú, balast sa rozplýva za našimi chrbtami ako stopa za lietadlom, zmysluplné myšlienky sa ukladajú v duši ako vzácny poklad, zas bude pár dní z čoho čerpať, dobíjať energiu (toto je moje osobné perpetuum mobile, toto je ten správny elektropohon, Tesla môže ísť dokelu).

Vlčiareň len prebehneme, dnes sa tu nepristavíme, nie je dôvod, varené vínko pre nás prichystané nie je (ale spomenieme si, ako vždy), otáčame smer putovania vpravo do lesa, kúsok povyše už cítime Čertov žľab, magické, dobre známe miesto. Dnes je však iné. Takmer ľudoprázdne, naplnené slnečným jasom, ničím nepripomína svoj tajuplný názov a atmosféru. I keď – stačí len privrieť oči a na malú chvíľočku nechať pracovať fantáziu…

Dnes sa však na okolie pozerám inými očami, Paľo niekde vyhrabal teóriu o pôvode žľabu, vznikol vraj prepadnutím stropu obrovskej jaskynnej siene. A tak sa snažím v skalách pod nohami rozpoznať dávne zvyšky mohutného horského hrebeňa, vo zvetraných stenách znaky skrytého hlbinného priestoru, miesta obývaného čertmi… Som bohatší o nové poznanie, nový pohľad, ďalšie návštevy zaujímavého, ikonického miesta našich Hôr budem odteraz prežívať opäť o kúsok inak.

Na zvážnicu nad žľabom sme sa dnes vydriapali akosi ľahko, ordinujeme si krátku nútenú prestávku, treba doplniť energiu, aj vitamíny sú potrebné (i keď medzitým prebehli cez trubičky destilačného prístroja). Čaká nás ešte kúsok stúpania hore do sedla, nemôžeme vyčerpať všetky zásoby, kde je výdaj, treba aj príjem. Dlho sa však nemotáme (len zo dva kalíšky), nech príliš nevychladneme.

Akosi pribudlo ľudí. Pár ich vychádza zo žľabu, ďalší sa pridávajú po zvážnici, dnes nebudeme v horách sami, voľno a prísľub krásneho dňa vytiahli na vzduch veľa pohybu a prírody chtivých návštevníkov. Nasledujúci výšľap nám dáva zabrať. Nie je síce dlhý, nie je síce strmý, je však premáčaný. A šmykľavý. Snažíme sa to obísť zľava, prechádzame vpravo, kúsok sa kĺžeme aj priamo po chodníku. Na topánkach a nohaviciach sa objavujú prvé výrazné šmuhy, stopy blata, do divadla nás priamo z akcie asi nepustia… Nevadí, kým prídeme domov budeme mať toho tak akurát. A ďalšie silné zážitky dnes potrebovať nebudeme.

Sedlo pod Zárubami, hoci je to hore len na skok, my teraz budeme chvíľu klesať, pridáme si nejaký kilometrík, neskôr aj pár metrov stúpania, takto som si to dnes naplánoval, takto som to vymyslel – na hrebeň sa vytrepeme z Breziniek, v takýto krásny deň je škoda sa náhliť. Ale ešte predtým chvíľku postojíme pri vstupe do jaskyne – Vajsáblovej priepasti, ležiacom len pár metrov vedľa stĺpika. A je prečo, po nedávnych úspešných prieskumoch sa stala najhlbšou v Malých Karpatoch. Cez dobre zaistený vchod však jej dno zahliadnuť nedokážeme. Aspoň si vydýchneme a vypočujeme zaujímavý Paľov komentár, je skutočným expertom na podzemné priestory.

Nasledujúci postup sprevádza tichý šuchot opadaného lístia. Naše obavy sa našťastie nepotvrdili, blato je prekryté hrubým farebným kobercom, poskytuje nielen oporu našim krokom, ale tiež potechu oku či uchu. Prechádzame starým karpatským lesom, nie tým vrcholovým, plným prikrčených, pokrútených jedincov, ochrancov hrebeňa, ale hlbokým, pokrývajúcim svahy údolia, s pyšne sa čnejúcimi, vysokými vyrovnanými šíkmi vojska. Avšak i tu sa kde-tu nájde zaujímavá socha, dožívajúci kmeť. Každú chvíľku sa niekto pristaví, zahľadí, fotí… alebo len tak, z náhleho popudu sa začne po torze štverať nahor, stupy a chyty mu poskytujú husto rastúce drevokazné huby. Fero práve všetkým potvrdil, že zreje ako víno, dospel do správneho veku, je schopný a prichystaný kandidovať v prezidentských voľbách, Amerika, buď pripravená…

Dobre sme sa pobavili, môžeme pokračovať ďalej. Chodník končí, napájame sa na cestu vedúcu spod Veterlína, odstupujeme nabok, zvrchu sa spúšťa skupinka cyklistov (nemám rád to cudzo znejúce slovo biker). Tí sú ale zahnusení! V takýchto podmienkach to na bicykli veru nie je med lízať, niektorí však v sedle vydržia celý rok (Pozdravujem Jančiho. A Janku).

Ja sa v takýto čas však radšej prejdem. Napríklad okolo Jaskyniarskej studničky, chvíľku sa pristavím pri skalnej kaplnke (foto nesmie chýbať), dole na križovatke Brezinky posilním (v tomto prípade skôr občerstvím) jabĺčkom a pripravím na rozhodujúci, posledný výstup dňa. Ten bude stáť za to.

Ešte šťastie, že sa nešmýka, vlhkosť už predsa len stihla vsiaknuť (kúsok) hlbšie do zeme. Prvé desiatky metrov smerom na Ostrý Kameň sú (ako vieme) naozaj ostré. Fučíme, dychčíme, vety sa len ťažko derú z úst, na povrch vystupujú prvé kvapky potu, stekajú do očí, kvapkajú na špice topánok. Uff, sú to veru zaslúžené metre! Dobre sme sa roztiahli, chvíľku postojíme, vydýchame sa, rozhliadneme (zatiaľ nie je veľmi kam), počkáme. Nie sme predsa na pretekoch, Strava segmenty nenaháňame, pre nás (pre mňa) je dôležitý pocit, pohoda, dobrá nálada. A tá dnes, v tejto malej skupinke funguje na sto percent (takáto úspešnosť je snom tvorcov všetkých vakcín, na svahoch našich malých Hôr sme znovuobjavili liek proti depresii).

Ďalej stúpame miernejšie – po zvážnici (aj tak by som tadiaľto nechcel tlačiť bicykel!), otvárajú sa prvé krásne výhľady na jazero a priľahlé pahorky, zrakom hľadáme známe miesta (kríž nad priehradným múrom), útrapy stúpania sú okamžite zabudnuté. A to pravé orechové nás ešte len čaká o chvíľku neskôr. Pyšné ruiny strážia vstup do úzkej doliny, veža ponúka výhľad do širokého okolia.

Na hrade však ticho nepanuje. Krásny deň láka, ľudia jeho volaniu nedokázali odolať, zaujímavé miesto ich pritiahlo na návštevu. Hrnú sa sem zo všetkých smerov, preliezajú všetky zákutia, zapĺňajú voľné priestory, dnes nie je vhodný čas na tichý rozhovor so starými múrmi, načúvanie dávnym príbehom. Aspoň však nehučí víchor, nesnaží sa nás zraziť z nôh, dole zo svahu, ako pri našej poslednej návšteve, môžeme sa chvíľku porozhliadnuť, zažiť pocit pánov krajiny.

Ale čo je to tam oproti, čo za mravce lezú po tom bielom svahu, čo robí toľko horolezcov na jedinej stene!?!  Tadiaľ máme pokračovať? – moja sprievodkyňa nechce veriť vlastným očiam, do čoho som ju to vraj zatiahol? Snažím sa ju ukľudniť, avšak aj ja na malú chvíľočku zapochybujem. Pri minulej (mojej prvej) návšteve som mal plné ruky práce udržať sa vôbec na nohách (nie nebola to nadmerná konzumácia, bol to naozaj víchor), zapamätal som si výstup správne?

Pamäť ma naozaj neklame, nie je to so mnou zatiaľ až také zlé, pohľad z veže na protiľahlý svah bol len nevinný optický klam. I keď… svah má slušnú expozíciu, netreba sa príliš kochať, bolo by sa kam zgúľať. Radšej sa treba zastaviť, v kľude obzrieť, potešiť pohľadom späť. Naozaj stojí za to. Hrad sa pomaly dostáva nižšie a nižšie, už naňho hľadíme z výšky, v diaľke vykúka spoza hrebeňa ďalšia zrúcanina a nad ňou… – to je predsa Pohanská, krásne tiché miesto, tiež stojí za návštevu, v duchu si sľubujem skorý návrat. Malebnú scenériu križuje silueta vetroňa, nehlučne sa kĺže po oblohe, vytáča smelé piruety, posádka zažíva pocit… netuším, v živote som v ničom takom nesedel, podobné zážitky nehľadal (našťastie, asi by som len privieral oči, stískal iné svaly, čakal na koniec a preklínal svoje rozhodnutie – najradšej cítim pevnú zem pod nohami. I keď… ktovie – nevyskúšaš, nevieš.), nebudem hádať.

Pod nohami sa drolí biela lámavá skala, svahy sa prudko zvažujú na obe strany, padajú do doliny. Na ľavej takmer bez výhľadu, hustý les bráni zraku preniknúť ďalej, pohľady napravo sú vzdušnejšie, porast riedky, hustne až hlbšie. Otvárajú sa krásne pohľady na celý hrebeň medzi Čelom a Veterlínom, privreté dvere spomienok sa odchyľujú…

Je to už dávno, keď som stúpal (Prvýkrát? Druhýkrát? Nepamätám presne.) hore na Záruby, vtedy to bolo z opačnej strany hrebeňa, od zastávky vlaku. Pod nohami vŕzgal biely sneh, nohy sa zabárali do závejov. Vystupoval som na najvyšší bod nevýznamného pohoria, to čo sa rozkladalo navôkol som si vôbec nevšímal, nevnímal som krásy okolia, duch Hôr ma (zatiaľ) nechal na pokoji… Po svahoch škarbáckych sedemstoviek ešte muselo stiecť veľa vody, mladé výhonky museli dorásť do dospelosti, skaly museli obrúsiť mnohé víchrice… Duch prehovoril, moja duša započula, myseľ uvidela. Odvtedy sa na tieto miesta pravidelne vraciam, priťahujú ma ako magnet, lákajú. Tak ako dnes…

Vnárame sa do vrcholových častí stúpania, hustého lesa, rozhliadam sa, jediným pohľadom sa pokúšam obsiahnuť náladu miesta, dnešného dňa. A veru je čo obdivovať, hrebeň je krásny, nie síce príliš dlhý, avšak obdarený skrytou, divou krásou. Zo skalnatého podkladu vyrastajú stromy, typickí strážcovia malokarpatského hrebeňa, každodenne bojujúci o svoju existenciu. Miestami sa na povrch predierajú veľké balvany, drobné skalné hrebienky, kamenná hradba chrániaca vstup do podzemia, rozľahlých siení Ducha hôr. Pomedzi to sa prepletá (takmer) nekonečný rad turistov, návštevníkov, ktorých vytiahlo von… – každého niečo iné, každý si môže doplniť vlastný dôvod, motiváciu, očakávanie…

Ale to už sme takmer hore, už vidno skalnú pyramídu korunovanú dvojkrížom, obsypanú návštevníkmi. Dnes je tu naozaj husto. Nachádzame sa vo výške 768 metrov nad morom, na vrchole Zárub, v našich Horách nie je možné vystúpiť vyššie. To si zaslúži oddych, posilnenie. A tiež vrcholovú fotografiu. Čas rýchlo letí…

Poďme však ďalej, ešte nás kúsok cesty čaká, ešte nie sme dole, pri autách, doma. Túra nikdy nekončí na vrchole, treba sa šťastne vrátiť, zostúpiť. Pokračujeme teda ďalej po hrebeni, zostupujeme nižšie, charakter okolia však zostáva stále rovnaký, Záruby, Havranica, Havrania skala tvoria jeden hrebeň, jeden celok, jednu masu, je viditeľná aj od nás, zo vzdialených miest pod Považským Inovcom. Chodník kľukatiaci sa lesom lemujú náhodne porozhadzované skaly či pováľané kmene stromov, strážcov, ktorí už splnili svoju úlohu. A všadeprítomné jemnulinké pavučinky, jesenné diamanty odrážajúce lúče slnka pozvoľne klesajúceho k obzoru.

Havranica – nenápadné, zato tajuplné miesto ukryté v hlbokom lese, cez prieduchy v zemi tu možno začuť šepot podzemných hlasov, tichú ozvenu skrytých slov. V týchto miestach je však vstup do podzemia dobre utajený, schovaný pred zrakom nevítaných návštevníkov, na jeho bránu je možné (nesmelo) zaklopať až o kus ďalej, pod belostnými bralami Havranej skaly. Z jej vrcholu sa otvára široký výhľad no trnavskej roviny aj kus za ňu, na hradbu vzdialených pohorí. Nie však teraz, vzduch presýtený vlhkosťou dnes diaľkovým výhľadom príliš nepraje. Jej strmé skalné steny ale poskytujú dobré tréningové možnosti lezcom, aj teraz tam jeden visí, zamotaný v lanách ako pavúk, posol neskorého babieho leta.

V skalnom prielome na vrchole sa nachádza vstup do jaskyne bezpečne chránený pred neželaným vstupom (nepovolaným sa neodporúča rušiť pokoj podzemia). Ďalšia štrbina, rozsiahla puklina nižšie v päte skaly, láka na vstup, dnes však už nenachádzame motiváciu, stačilo, deň už pokročil, nebudeme sa príliš zdržiavať, chystáme sa na finálny zostup.

A veru nás čaká parádny zošup, cesta lesom je po ťažbe rozjazdená, šmykľavá, jej okolie plné haluziny, vlhké drevo tiež neposkytuje pevnú oporu našim krokom, treba našľapovať opatrne, nepokazíme si predsa záver dňa. Posledné stovky metrov musíme nejako vydržať, pretrpieť, tak to už na záver zvykne chodiť.

Ale úplné sadomaso nás čaká pri zámku a v uličkách Smoleníc. Dnes hádam vyšiel do prírody každý obyvateľ širokého okolia. A prevažná väčšina z nich práve sem. Nezdržiavame sa teda, nasadzujeme na tvár masky, pridávame do kroku. Nech je to rýchlo  za nami, nech sme už na terase U Havrana, duša piští za pivom a kávou, organizmus závislý od kofeínu žiada svoju dávku. Sme zachránení, je otvorené. Záverečné stíšenie, vychutnanie si posledných okamžikov akcie tak môže začať. Škoda len, že vzhľadom na aktuálne opatrenia musíme pri stolíku iba stáť.

Príliš to však nevadí, v takejto spoločnosti budem rád postávať (ale ešte radšej chodiť) každý deň. Ďakujem za príjemne strávené chvíle všetkým účastníkom: Paľovi Hercegovi, Jozefovi Baránkovi, Ferovi Martinusovi, Paľovi Rapantovi (ako vždy urobil skvelú fotodokumentáciu), Robovi Chlpekovi, Edovi Zolvíkovi, Božke Golierovej.

Juro Golier

Aj dobre známy, sprofanovaný kút dokáže vždy niečím osloviť, priniesť nové zážitky. Večer sa pred spaním v mysli rýchlo odvíja film celého dňa. „Náhodné“ stretnutie s kamarátmi na parkovisku. Odlesk slnečného lúča na okne zámku. Pokĺznutie na mokrej skale. Úzky priezor v zábrane, rebrík klesajúci hlboko do vnútra hory. Dožívajúce pahýle kmeňov, sochy zdobiace starý les. Klenba okna, zasypaný vstup len niekoľko centimetrov vytŕčajúci zo zemského povrchu. Machom obrastená skala, brána, na ktorú už dlho nesiahla ľudská ruka. Dvojkríž na vrchole, majetnícky označujúci (márne) panstvo človeka. Sieť pavučín upletená z najjemnejšej tkaniny, uzatvárajúca priestor medzi koreňmi vyvráteného stromu. Všadeprítomné lístie, rovnaké a predsa iné. Klesajúce slnko opierajúce sa do chrbta na lúke pod zámkom. Spomienky zahaľuje opar, prepadajú sa do hĺbky nevedomia, ríše snov. Zaspávam.

Ráno nasledujúceho dňa, vynútená cesta autom, som na ceste do práce. Spod hradby hôr na východe prežiaruje oblohu prebúdzajúce sa slnko. Naprieč bielomodrou, fádnou oblohou sa tiahne úzky krvavočervený rez, stopa lietadla. Život plynie ďalej napriek hnusobe,už opäť fungujeme, pracujeme, žijeme, už opäť lietajú. Prichádzam bližšie. Stopa belie, redne, postupne sa rozpúšťa v nastávajúcom ráne. Pracovný kolotoč sa rozbieha…