Akcia Okolo Schneebergu

21.8.2020

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Lukačovičová, J.Budoš, D. Surovčík, Ľ. Kraic a V. Trajlínek.

Ako hostia: M. Modrovský a S. Macejka.

Schneeberg je hora, ktorá fascinuje nielen peších turistov, ale aj mnohých cyklopútnikov, našich klubových cyklistov nevynímajúc. Videli sme ju už mnoho krát na silvestrovských výstupoch za jasného počasia z Malokarpatského Geldeku. Juraj ju dokonca pokoril turisticky vlastnou nohou a my cyklisti sme sa mohli v posledných týždňoch kochať jej krásou v okolí Rakúskeho Semmeringu. Janka s Igorom si ju na jeseň minulého roku obišli na bicykli.

Všetky tieto poznatky vo mne už dávno mixovali myšlienku urobiť takýto Schneebergský cyklookruh, ale pravda za pekného, letného počasia. Skrátka, aby to stálo za to. No a teraz by bola tá pravá chvíľa. Pri poslednej akcii pri Semmeringu sa nám ukázal Schneeberg v plnej slnečnej kráse a to rozhodlo. Ideme, ale musíme zistiť, kedy bude najkrajšie počasie.

Trasa však vyzerala pomerne náročná. Podľa softvéru: dĺžka 106 km s prevýšením okolo 1400 m. Ako hovorí Janči – taký „malý brutus“. Takže na prieskum takejto trasy treba komornejšiu partiu, lebo človek nevie, ako to bude celé prebiehať a treba vyraziť na trasu zavčasu a držať si určitý pravidelný rytmus.

Na trasu sa nás zišlo nakoniec sedem účastníkov. Malo nás byť desať, ale rôzne zdravotné a pracovné okolnosti zabránili trom účastníkom v poslednej chvíli sa na tejto akcii zúčastniť. (Ospravedlňujem sa všetkým, ktorým som nedal vedieť, ale parametre trasy mi v tomto smere zväzovali ruky).

Pri sledovaní počasia všetkých možných poskytovateľov sa ako najlepší javil piatok 21. augusta. Nastalo rýchle obtelefonovanie všetkých účastníkov, doladiť posádky, miesto a čas štartu. Ako osvedčené sme použili bezplatné parkovisko pri Landesklinikum v Neunkirchene. Štart sme stanovili o 8:00 – 8:15.

Ráno vstávam o štvrtej hodine, nachystám si občerstvenie, pobalím si veci, nahodím bicykel na stojan auta a poďho za Vladom, mojím prvým pasažierom. Stretávku máme o 5:00 v Trnave. No nastáva malý problém, nemôžem Vladov bicykel dostať do stojana. Musíme odmontovať stojan z jeho bicykla, potom to už ide. Strácame však celú štvrťhodinu. Chudera Janka si to musela v Kaplnej odstáť na čerstvom rannom vzduchu.

S posádkou druhého auta sme si stanovili stretávku o 6:00 na parkovisku za Bergom (ja som myslel Berg ako hraničný prechod, Janči však myslel Berg ako dedinu). Nakoniec sa však na konci dediny Berg aj stretávame a pokračujeme už nerušene ďalej. S posádkou tretieho auta máme plánované stretnutie o 8:00 až na parkovisku v Neunkirchene. Čo so sedem minútovým meškaním aj splníme.

Pripravíme bicykle a v tom prichádza SMS-ka od Juraja so želaním šťastnej cesty. Mal chudák smolu, že mu v poslednom momente pracovné okolnosti zabránili zúčastniť sa na jeho tzv. srdcovke.

V tom dostávame pozvanie na malý kalíštek Praděda – životobudiča od Janky. Dnes má práve meniny, tak si pripijeme na jej zdravie. No, veľmi príjemný začiatok.

Ale už je najvyšší čas vydať sa na trasu. Čo je podstatné – časovo sme na tom dobre, máme dobrú náladu a hlavne modré azúro máme nad hlavou.

Preštrikujeme sa cez Neunkirchen trasou ako pred dvomi týždňami na Semeringskej akcii. Pripájame sa na Schwarzatal Radroute, ale dnes len po mestečko Ternitz. Odbočujeme do jeho centra s cieľom dostať sa na cestu B26 – výpadovku z mesta. Cesta je to síce hlavná a hoci je pracovný deň, je len s minimálnou premávkou. To nám plne vyhovuje, lebo sa môžeme nerušene kochať už pomerne krásnou horskou krajinou. Na lúkach sa pasú kravičky, pri ceste vonia – ale ozaj nádherne –  pokosené seno. Zanedlho nám obzor skrášli silueta hradu Stixenstein.

Stále je čo fotiť, chudák Maroš nás musel potom doháňať. Putujeme popri potoku Sierning, stále stúpame, ale sklon je nevýrazný, ani ho necítime. A tak onedlho prichádzame do mesta Puchberg am Schneeberg. Je to krásne, už také alpské horské stredisko. A čo je hlavné, poskytlo nám prvé, fantastické pohľady na slnkom ožiarený Schneeberg. Sme taký rozcítení, že zabudneme aj pohľadať nejaké napájadlo pre naše už vyprahnuté krky. Nevadí, aj takáto optická potrava nám nateraz vystačí.

Veď pohľadáme ďalej po trase. Gasthofy by aj boli, ale je ešte málo hodín. Rakušáci vstávajú neskoršie.

Za Puchbergom odbočujeme na L128-čku. Tu už začína prvé stúpanie. Na úseku dlhom 3 km nastúpame 127m, s priemerný sklonom 4%.  Nič, čo by priemerný cykloturista z MKCK nezvládol. Dostávame sa do sedla Ascher (739m). Je to prvý z dvoch vrcholov, ktoré nás dnes čakajú. Takže zatiaľ paráda.

Nasledujúce klesanie do  Miesenbachu je pomerne prudké, takže nadobudnutú výšku dosť skoro strácame. Nevadí, lebo cesta je kvalitná, tak môžeme v pohode odskúšať naše tachometre. Už by sme aj niečo vypili. Prichádzame do Reichenbachu. Je tu Gasthof, ale tiež sa tu ešte neprebudili.

Pokojná L128-čka sa tu končí a pripája sa k frekventovanejšej B21-tke. Našťastie paralelne s ňou až do Pernitzu ide tzv. Piestingtal Radroute. Cestička sa pomerne malebne vinie popri riečke Piesting, ale tesne pred mestom putujeme popri nevzhľadnom priemyselnom komplexe.

Sme veľmi radi, že prichádzame už do centra mesta, okrem iného aj z dôvodu, že tu už majú otvorené aj reštaurácie, kde v jednej z nich aj zakotvíme a dáme si už prepotrebný žltý mok a kávičku.

V dobrej nálade prechádzame Pernitzom. Je to väčšie mesto ako Puchberg, ale premávka tomu nezodpovedá. Tu je už B21-tka pokojnejšia. V pohode si užívame aj tu jeho alpskú atmosféru.

Ani si neuvedomujeme, že opäť stále stúpame. Je to zase len mierny sklon. Hoci sme smäd zahasili, naše žalúdky si však žiadajú svoje. Je pokročilý čas obeda. Začíname sa pomaly obzerať po nejakej gastronomickej zastávke. Za dedinou Gutenstein opúšťame B21-tku a odbočujeme na veľmi pokojnú, až ospalú L134-ku. Tu by mal byť podľa mapy nejaký hostinec.

A aj bol. Naše žalúdky zachránil Gasthaus Kreuzhof. Rýchlo sa usadíme na jeho vonkajšej terase. Je dobre, že naša gastronomická nemčina opäť nezlyhala a v pohode sme to dotiahli k objedaniu šniciel a piva. Máme to servírované aj s výhľadmi na okolitú krásnu alpskú prírodu. Ani sa nám nechce odísť.

Ale následná cesta po tzv. Kláštornej doline priam láka do sedla. Stúpanie je opäť mierne. Na úseku dlhom 9 km vystúpame 380 m. Čo je opäť nenáročných 4 %. Okrem pohody pri stúpaní si užívame krásne výhľady po alpských pasienkoch v popredí a mohutných velikánoch v pozadí. Putujeme teraz už veľmi blízko Schneebergu a tu jeho majestátnosť je vidieť najviac. Lebo výškový rozdiel medzi nami a jeho vrcholom je cez 1400 m. A to nabáda len k pokore nás ľudí k pani prírode.

Celá dolina je posiata malými kaplnkami a pri jednej z nich dosahujeme druhý vrchol dnešnej etapy. Je to tu ako namaľované. V pozadí je vidieť malé gazdovstvo, pred ním lúky s pasúcim sa dobytkom…

Sme vo výške cez 750 m. Zjazd dolu po križovatku Voismaut už je miernejší, tak si v pohode užívame cestu popri potoku Voisbach. Tu sa napájame  na B27-čku. Čaká nás veľkolepý zjazd skalnatým údolím, ktoré si vytvorila rieka Schwarza. Ale aké by to boli hory, keby v tom nebolo ešte zopár hupákov. Ale okolie je unikátne. Tie panorámy treba zažiť.

Rieka Schwarza tu nemá veľkú hĺbku, tak teplota jej vody je celkom prijateľná, čo využívajú miestni na osviežujúce špľachotanie sa v nej. My nie sme výnimkou. Modré azúro máme stále nad hlavou. Predpovede neklamali a my si užívame slnkom zaliatu prírodu celý deň.

Prichádzame do Reichenau an der Rax. Ten už poznáme z minulej Semmeringskej etapy. Zastavíme sa na jedno orosené v nám už známom Schloss-Stuben a pokračujeme po Schwarzatal Radroute cez Gloggnitz do Neunkirchenu.

Je niečo po pol šiestej a my prichádzame na Hlavné námestie. Minule sme tu museli kvôli pokročilej dobe odmietnuť pozvanie slovenského majiteľa miestneho Stadtcafe. Teraz je to iné, máme dobrý medzičas. Usadáme si na jeho terase. Obsluhujúca čašníčka je síce Ruska, ale aj tak si dobre rozumieme. Stretávame sa už konečne aj s majiteľom. Samozrejme, že nás spoznáva. Dozvedáme sa od neho, že sa tu koná práve koštovka piva, a že tu bude ešte veselo.

My pri dobrej kávičke, pivku a štrúdle môžeme spokojne vyhodnotiť dnešný deň. Zažili sme za ukážkového počasia fantastický výlet po alpskej krajine, ktorej trónil majestátny Schneeberg. Ten Schneeberg, na  ktorý sme dlho pozerali len tak zďaleka, ten sme si dnes obišli a pokochali sa ním z každej strany. K tomu samozrejme sekundovala aj okolitá krásna alpská krajina.

V neposlednom rade o dobrú pohodu sa postarala aj celá naša skupina, v ktorej som sa celý deň dobre cítil.

Takže ďakujem všetkému a všetkým za krásne prežité chvíle.

Štatistika trasy:  dĺžka – 106 km;   prevýšenie – 945 m (v prevýšení sa teda softvér riadne mýlil)

 Ľuboš Kraic

Akcia Bratislava – Kúty

15.8.2020

V našom pláne sme mali bicyklovať z Kútov do Bratislavy, ale opačne som ju zvolil hlavne pre dopravu, malou nevýhodou bol  protivietor, ale bol to lepší súper, ako strmé prevýšenia a padáky.

Na hlavnej stanici v BA sa  o 8:00 stretlo 6 cyklistov, prebehli sme ospalé a prázdne mesto k Dunaju a po označenom cyklochodníku  EV 13 sme sa cez Karlovu Ves okolo cyklomosta Slobody preštrikovali k hradu Devín, k sútoku rieky Morava do Dunaja. Slnko sa schovalo za mraky, bratislavskí cyklisti ešte dospávali, akurát nežné pohlavie športovalo, mladšie aj staršie dievčatá si dávali ranný beh, trochu nám spestrili prvé kilometre.

Pod hradom Devín sme si urobili krátku prestávku pri pamätníku obetiam totalitného režimu, o ktorý sa zaslúžil hlavne  kňaz Srholec, ďalej sme pokračovali okolo Devínskeho jazera na Vysokú pri Morave.

Ale to už začal spomínať na svoje dávne vojenské časy Janko, jeho príbehy ako strážneho psa na hranici vyvolávali v nás salvy smiechu, v Záhorskej Novej Vsi sme sa zastavil pri kasárňach, kde slúžil a prisahal, že NEPROJDOU. Ale boli šťastlivci, ktorí prešli (asi keď Janko spal).

Musel  to byť vtedy  zvláštny pocit, druhá strana rieky Moravy, iba kúsok bolo slobodné Rakúsko.

Dostali  sme sa do Suchohradu, ďalej do Gajár, za Gajarmi sme odskočili z trasy do rekreačného strediska Rudava na langoše a dobré pivko, cez Malé Leváre na hrádzu až takmer k hranici Hohenau, fotenie pri bunkroch, ďalej po hrádzi  a neskôr odbočka na Trojmedzie (sútok rieky Dyje do Moravy) a záver cyklojazdy po hlavnej ceste do Kútú.

Na stanici dobre padlo pivko, aj dve, no a starými ošarpanými vozňami, kde sme iba vďaka ochotnej sprievodčíčke naskladali 6 bicyklov, sme sa dopravili domov.

Najazdili sme 98 km, ja som si ráno ešte pridal 20 km do TT.

Akcie sa zúčastnili : D. Fáziková, J.Ščibravý, J. Baránek, R.Miklošík, V.Trajlínek a P.Herceg

Akcia Semmering

Cyklotúra v okolí Semmeringu 8.8.2020

Akcie sa za MKCK zúčastnili: D. Fáziková, M. Farkašovská, V. Gubiová, B. a T. Ilavské, J. Lukačovičová, Ľ. a E. Kraicoví, D. Surovčík, J. Baránek, J. Ščibravý, I. Matkovčík, I. Buc, R. Miklošík a V. Trajlínek.

Ako hostia: M. Modrovský, M. Kupčík, F. Martinus s priateľkou Jankou, J. a B. Dudášoví, M. Pethoová a S. Macejka.

Bicyklovanie v Rakúsku má svoj osobitý šarm. Sú tu pekne vybudované cyklocesty popri rôznych riekach, riečkach, potokoch alebo kanáloch. Obdivovať rakúsky vidiek zo sedla bicykla na takýchto cestičkách je vskutku nezabudnuteľný zážitok. Veľakrát už akcie nášho klubu využili túto ponuku.

Vždy som túžil pobicyklovať sa nielen na rovine, ale aj v kopcoch, rakúskych kopcoch – v Alpách. Pozrieť si tenko osobitý kraj na vlastné oči a zo sedla bicykla – tak to by bolo niečo – prechádzalo mi mysľou veľakrát. Veď nie je treba chodiť niekam ďaleko až trebárs do Tirolska. Veď len toť kúsok za Viedňou sa nachádza najsevernejší výbežok alpského horstva, ktorý nie je o nič menej malebnejší ako jeho hlavná časť. Čo je podstatné, nie sú tam až také veľké výšky a dalo by sa to urobiť v rámci jedného dňa. Len si to dobre pripraviť.

Začali sme s manželkou s prípravou len tak opatrne pre dvoma rokmi. Najprv prieskumom popri riečkach: Pitten, Feistritz a Schwarza. Pri prieskume poslednej z nich sa nám pri dosiahnutí sedla Schlagl od Otterthalu zobrazila panoráma, ktorá ma posadila na zadok, na ktorú tak ľahko nezabudnem. Na lúkach sa pásli kravičky, nad nimi sa týčili prvé rakúske velikány. Zľava pohorie Rax s majestátnou Heukuppe, pod nimi sa kľukatila železnica s množstvami viaduktov a nad všetkým trónilo jeho veličenstvo Schneeberg.

Toto musím predstaviť raz aj mojím kamarátom v cykloklube – hneď mi preblyslo hlavou. Len ešte trochu z bližšieho pohľadu. Pri poslednom našom prieskume v oblasti Semmeringu padlo konečné rozhodnutie – dáme to do plánu našich klubových akcií. Konečný termín síce trochu posunula Korona, ale termín predsa len prišiel. Predpoveď počasia bola priaznivá – ide sa.

Plán bol jednoduchý: štart v Neunkirchene, odtiaľ sa trochu rozcvičíme popri riečke Schwarza po Gloggnitz. Potom výšľap na Semmering, ďalej po horách až po Reichenau. A nakoniec opäť popri Shwarze cez Gloggnitz späť do Neunkirchenu.

Je sobota 8.8.2020, Deň „D“. Stretávame sa krátko pred deviatou hodinou v Neunkirchene na parkovisku pri Landesklinikum a niektorí na parkovisku o jeden plot ďalej (také sú už niekedy navigácie v autách). Ale nevadí, hlavne, že sme pospolu a môžeme vyraziť. Božka s Táňou hlásia (kvôli situácii v Petržalke) zdržanie cez pol hodiny. Tak sa dohodneme, že nás dohonia na trase.

Je nás na štarte 21 a dať do pohybu takúto masu cyklistov aj niečo trvá. Ale nakoniec po štartovnom fote s malým oneskorením rozbieha sa náš mini pelotón na trasu. Preštrikujeme sa cez stred mesta. Nezastavujeme sa tu, nechávame to až cestou naspäť. Aj tak je tu veľa ľudí, sú tu nejaké trhy.

Za centrom sa napájame na Schwarzatal Radroute a tá nás popri Werkskanáli privedie ku samotnej rieke Schwarza.

Príjemná cyklocestička, pri ktorej môžeme obdivovať umelo postavené vodné kaskády, nás dovedie do Gloggnitzu. Tu má neuveriteľnú smolu Jožko Baránek, ktorému sa odtrhne zadný prehadzovač. Aj napriek pomoci v blízkom servise, je jeho prehadzovač nefunkčný. Jeho cesta sa tu bohužiaľ končí. Po skrátení reťaze na jeden prevod mieri späť k autu do Neunkirchenu. Jeden nám teda odbudol, ale dvaja nám pribudli, lebo nás práve dobiehajú Božka s Táňou.

Slniečko už začína pripekať. Opúšťame Gloggnitz a smerujeme na Aue a Schottwien. Potiaľto je to so stúpaním ešte OK. Ale od Schottwienu po Semmering nás na desiatich kilometroch čaká prekonať 570 výškových metrov. To náš pelotón poriadne porozťahuje a nakoniec Božka s Táňou sa obracajú s cieľom počkať nás v Breitensteine. Je to na našej trase.

My ostatní sa v rámci svojich síl boríme s týmto stúpaním. Máme to však servírované aj s krásnymi výhľadmi na Schneeberg a údolie pod ním. Malé občerstvenie si doprajeme v pútnickom mieste Maria Schutz a to nás naštartuje dokončiť túto časť etapy. Stretávame sa v centre Semmeringu, kde si pri kruhovom objazde urobíme vrcholové foto.

Semmering je popri lyžiarskom stredisku aj kúpeľné mestečko, takže je tu vybudovaných veľa hotelov a penziónov. Lanovku teraz v lete využívajú bikeri na uskutočnenie svojich krkolomných zjazdov.

Je už pokročilý čas obeda. Zakotvíme v reštaurácii Sonnblick. Tu nás dobiehajú aj poslední členovia pelotónu. Každý si dopraje niečo podľa svojej chuti. Občerstvenie bolo už u niektorých naozaj potrebné. Sme vo výške 1034 m.

Pokračujeme ďalej na našej trase k vyhliadke 20 schilling blick. Po asi kilometrovom klesaní odbočujeme z asfaltky a cca po kilometri lesnou cestou sa dostávame k tomuto známemu vyhliadkovému bodu. Máme tu servírované výhľady po malebnej krajine, ktorá ma tak očarila už pred dvoma rokmi.

Výhľady nás čakajú ešte aj ďalej, len si treba ku nim prísť. Spúšťame sa teda dolu do Breitensteinu. Božka s Táňou posielajú SMS-ku, že už išli k autu do Neunkirchenu.

Tak pokračuje naša dvadsiatka ďalej, teraz na sedlo Orthof. Ideme krásnou tiesňavou. Stúpanie sa zväčšuje. Tabuľka pri ceste nás informuje o sklone. Má číslicu 23%. Našťastie bola z toho len štrnástka. Ale aj tak to spôsobí, že na trojkilometrovom stúpaní sa náš pelotón poriadne natiahne.

Toto bolo však už posledné stúpanie dnešného dňa. Za odmenu si užívame 10-kilometrový zjazd do Reichenau, ktorý je servírovaný aj s neskutočnými panorámami tejto časti pohoria opäť s majestátnym Schneebergom. Tentokrát bol už veľmi blízko.

Stroviť posledné zážitky mienime v záhradnej reštaurácii v Reichenau pri dobrej kávičke. Blíži sa už pomaly večer. Je čas pobrať sa na poslednú časť etapy. Postará sa o to opäť riečka Schwarza, respektíve cyklocesta popri nej. O chvíľu už prichádzame po nej do Gloggnitzu a napájame sa na cestičku z rána. Tá nás teraz v pohode dovedie späť do Neunkirchenu.

Prichádzame na námestie. Je pekný podvečer, trhy už skončili, budovy sú ešte pekne osvietené od slnka. Je čas ešte na rozlúčkové foto.

Keďže je už takmer 8 hodín večer, je nám ľúto, že musíme odmietnuť pozvanie od slovenského majiteľa miestnej kaviarne Stadtcafe, ktorý je rád, že počuje zase slovenčinu. Pri našom počte by to bolo zdržanie minimálne hodinu. No a my po zbalení bicyklov máme domov na Slovensko ešte dva a pol až tri hodiny cesty autom.

Lúčime sa. Je neskoro večer. Kilometrov a výškových metrov bolo veľa. Veľa však bolo aj zážitkov na našej trase.

Táto sa vyznačovala pokojnou atmosférou popri rieke Schwarza, ale hlavne nezabudnuteľnými panorámami v horách, za ktorými sme si museli niečo aj vyšliapať. Ale taká je cyklistika v kopcoch. Je tvrdá, ale spravodlivá. Tentokrát sme si to všetko užívali spolu v dobrej cyklopartii.

Som nesmierne rád, že som mohol túto krajinu predstaviť aj svojim priateľom a že tento adrenalín nefalšovaného cyklošťastia som si mohol užívať teraz spolu s nimi.

Verím, že rakúske hory ešte viackrát cyklisticky navštívime.

Štatistika: dĺžka trasy – 76 km; prevýšenie – 930 m; max. stúpanie – 14%; max. výška – 1034 m.

Ľuboš Kraic

Akcia Po stopách Huncokárov

nedeľa 2.8.2020

Neskorý nedeľný večer, malátne sedím v kresle, na kolenách držím knihu, oči visia v ľavom kúte izby. Myšlienka strieda myšlienku, skôr ako stihnem zachytiť jej jemnú priesvitnú niť, mizne v nenávratne. Hlavou sa ženie príboj, duní Malstrøm, dnešok bol skutočne bohatý na zážitky, len s námahou sa snažím sústrediť. Spoza pootvoreného okna sa dnu tlačí ruch neďalekej cesty. Auto za autom, podvečernú melódiu kolies občas prehluší rev motorky. Sviatočný večer stále žije. Vstávam, narovnávam si chrbát, naťahujem tuhnúce svaly, musím zmeniť polohu, spamätať sa. Snáď pomôže ušľachtilý nápoj, len deci, to postačí. Na uvoľnenie. Za odmenu. Pre inšpiráciu. Upokojenie. Veltlín, vinica Radhause, Častá. Malé Karpaty. Zlatistý mok olejovito steká po skle, plní pohár, zo dna nahor stúpajú jemné perličky. Posledná kvapka vína sa pomaly spúšťa po hrdle fľaše. Ťuk, ťuk… akoby utlo, sekundová ručička ustrnula na ciferníku, kvapka zamŕza uprostred cesty, čas sa zastavil.

V prvú augustovú nedeľu sme pôvodne mali ísť na výlet k našim južným susedom, do kraja znejúceho slovenčinou. Túžili sme odhaliť tajomstvo pohoria Pilis, z výšky zhliadnuť na zákruty hraničného veľtoku, obdivovať pyšné hradby Vyšehradu, či Visegrádu. Hranice sú opäť otvorené, ceste tam už nič nebráni, ale nakoniec sa predsa len rozhodujem inak – plán tento rok (vzhľadom na známe okolnosti) aj tak príliš nedodržiavame. Zostaneme doma, skúsime aspoň čiastočne splatiť dlh. Horám, ktoré nás prichýlili, keď sme museli tráviť dlhé chvíle bez kontaktu s priateľmi. Horám, skrývajúcim množstvo krásy i tajomstiev. Horám, ktoré sme pri našich cyklopotulkách trochu zanedbávali. Malým Karpatom.

Vydáme sa hľadať stopy lesných ľudí, holzhackerov – huncokárov.

V histórii či etnológii som iba (mierne poučený) laik, o ich pôvode a živote nemôžem vynášať žiadne jednoznačné tvrdenia, informácie som si len postupne skladal z rôznych dostupných zdrojov. Kto boli títo tajomní obyvatelia malokarpatských lesov? Prisťahovalci z nemecky hovoriacich oblastí (možno Rakúska, možno Nemecka), ktorých vrchnosť doviedla pracovať tam, kde to najlepšie ovládali – do lesa. Ako drevorubačov. Horárov. Lesníkov. Uhliarov. Boli iní. Pomaly plynúci tok života trávili izolovaní v lesoch, v rámci svojej komunity, udržiavali tak zvyky aj reč otcov. Mali byť iní. Chránili zverené bohatstvo hôr, s pôvodnými usadlíkmi sa preto príliš nemiešali. Ich inakosť, reč, príslušnosť k vyvolenej rase mala pre mnohých z nich po uhasení vojnového požiaru neblahé dôsledky – nútený návrat do vlasti predkov. Iní mohli síce zostať, nová doba ich však vyhnala z domovov, tiché horské usadlosti osireli, spustli. Lesní ľudia sa rozplynuli v bezčasí. Zostali len spomienky. A srdcia zakorenené hlboko v lesných húštinách.

Tak teda dobre, rozhodnuté, v nedeľu pôjdeme do Karpát. Zostáva už len vymyslieť trasu. Určite chcem navštíviť Kolovrátok, Holint, Sklenú hutu, Žliabky, Panský dom, možno aj čosi navyše. Ako východisko sa ponúkajú Doľany, dobre sa tam parkuje a akciu je kde uzavrieť. Sadám k počítaču, kurzorom ťahám po cestičkách. 50 kilometrov a takmer 1 600 metrov rýchle mažem, to nie je reálne. Po skoro hodine kombinovania znižujem náročnosť o pár kilometrov i zopár metrov. Potrebujem oddych. Ďalší večer, ďalšie posedenie pri počítači. Čo s tým urobím? Žliabky tam určite chcem mať, i keď zjazd do doliny a okamžitý výšľap nahor zmysel príliš nedávajú. Kreslím, ťahám, mažem. Hľadám na mape cesty (verím, že budú existovať aj v teréne – nie všetko poznám z peších výletov), objavujem skryté zákutia (zrúcanina huncokárskeho domu). Ale prečo sa ikstý raz po sebe trepať cez Zabité a Solírov, veď predsa existuje aj Častovská dolina. Metre kúsok stúpajú, kilometre klesajú. Rozhodnuté, štart bude nakoniec v Častej. Kedy však pôjdeme? Dlhodobý výhľad počasia na nedeľu predpovedá búrky… Počkáme pár dní, predpoveď sa upresní, termín vyjasní. Plány medzitým konzultujem s Jozefom, oblasť veľmi dobré pozná navyše iniciatívne vyráža (dvakrát!) upresniť pochybnosti v teréne. Jeho rady majú cenu zlata – plánovaná náročnosť klesá, to už bude zjazdné. V stredu posielam pozvánku. A potom s napätím sledujem predpovede počasia. Pôjdeme?

Ideme! Nakoniec sa v nedeľu ráno stretáva v Častej 11 statočných cyklistov (dve dámy!), odhodlaných popasovať sa s trasou, poodhaliť tajomstvá lesných ľudí a nestratiť sa v hlbokých malokarpatských lesoch. Pretože občerstvenie z verejných zdrojov bude možné až ku koncu a dnes očakávame slušnú saharu, vedú naše prvé kroky do … krčmy. Treba si pripraviť základ, nech máme čo potiť. Metre medzi parkoviskom a občerstvovacou stanicou č. 1 sú dnes asi jediné, ktoré vedú po rovine.

Sedíme len krátko, vítame sa, nasávame atmosféru akcie a sme pripravení vyraziť. A hneď pekne zostra. Peši som už tadiaľto išiel viackrát, dole aj hore kopcom, ale aké je to stúpanie precítim až na bicykli. Reťaz sa postupne dostáva na väčšie a väčšie kolieska, príde čas zmeniť prevod aj vpredu. Ale nohy sú ešte oddýchnuté, srdce vládze pumpovať kyslík do celého tela, slová síce pomaly tíchnu (dychu sa už toľko nedostáva), ale hore Častovskou dolinou sa spočiatku pohybujeme v zovretom tvare. Jamy v asfalte sa prehlbujú, zväčšujú, povrch sa postupne mení na šotolinu. Po ľavej ruke míňame domček, v ktorom sme si už niekoľkokrát v posledný deň roka pochutili na dobrom guláši, kvapke vína či niečoho ostrého, ale aj zatancovali a zaspievali (ale nám tá cesta rýchle ubehla). Sme na okraji malokarpatského lesa, otvárame bránu do obory a …

… krajiny lesných ľudí. Okolo sa týčia strmé svahy doliny, na jej dne si potôčik ticho ševelí svoju pieseň, konáre stromov poskytujú ochranu pred vyčerpávajúcou horúčavou letného dňa. Cesta sa pod kolesami našich tátošov odvíja ako nekonečná sivá stuha, odbočky do dolín pod Egrešom ponechávame bez povšimnutia. Náš prvý cieľ leží vyššie, zatiaľ ešte dobre ukrytý za rozložitými svahmi Geldeku. Stúpanie sa pritvrdzuje, komu chýbajú zuby na prevodoch či energia v baterke aj kúštik potlačí. Nevadí, cyklisti nie sú o nič rýchlejší.

Je tu naozaj krásne. Na týchto výletoch mám najradšej ten moment, keď si náhle uvedomím, že… si nič neuvedomujem. Hlava sa prečistila, starosti a problémy sú zabudnuté, dušu zaplavuje pocit voľnosti a pokoja. Pokiaľ sa pohybujem po menej náročnom úseku začínam si popiskovať „…is there anybody going to listen to my story…“. A stále dokola. Beatles, Girl. Neviem prečo práve túto, ale … je to tak. Psychológovia, psychoanalytici, psychiatri – páči sa, som k dispozícii, hľadajte vysvetlenie.

Dnes však v ušiach počujem iba tupé búšenie srdca, hlboké fučanie pľúc, ktoré ako kováčske mechy nasávajú čerstvý lesný vzduch, snažia sa z neho vydolovať každučký atóm kyslíka. Napriek tomu sa však ide dobre, užívam si každé šliapnutie do pedála, každý centimeter okolitej krajiny, jazdu v skupine. Je to však len úvod dňa, trasy, uvidíme aké prekvapenia nás ešte čakajú.

Opäť otvárame bránu obory, tentokrát ju (na chvíľu) opúšťame. Stojíme na rázcestí pod Geldekom, dnes však nebudeme pokračovať hore, dnes sa spustíme kúsok nižšie. Široká lesná zvážnica sa mení na chodníček (ešteže nie je mokro), ten sa zužuje, kľukatí, mierne klesá a po chvíľke jazdy tmavým lesom nás vypúšťa na križovatke Nad jarkami. Odtiaľto je zjazd ostrejší (a toto sme pred pár týždňami ťahali opačným smerom!), kamenistejší, ruky na brzdách, oči na stopkách, len sa nevyváľať. Stojíme. Sme na dobre známom mieste, kedysi kypiacom životom, dnes zmenenom na tichú lesnú lúčinu, miesto oddychu okoloidúcich turistov a cyklistov.

Sklená huta, lokalita obývaná ešte pred príchodom huncokárov. V časoch rozkvetu sklárstva tu vraj žilo takmer tristo ľudí, neskôr sa tam nachádzalo už len zopár huncokárskych chalúp, dnes po osídlení niet ani stopy. Zostala len rozľahlá lúka uprostred hôr, kultúrny vplyv človeka je však stále hmatateľný, rozpoznateľný. V ovzduší cítiť niečo neuchopiteľné, prítomnosť človeka sa silne zapísala do okolitého prostredia. Zem, lesy aj okolité vrchy rozprávajú dávne príbehy o spolužití s ľuďmi tesne zviazanými s prírodou, modernými pokračovateľmi hobitov.

Máme čas sa na chvíľku pristaviť, porozprávať, neočakávane stretnúť známych, aj sa občerstviť maškrtou. Je skoré nedeľné predpoludnie, žeravý kotúč Slnka stúpa čoraz vyššie, jeho lúče prekresľujú každučký detail krajiny, veľdiela impresionistického majstra. Srdce by chcelo zotrvať, sadnúť do tieňa turistického prístrešku, kochať sa a snívať, rozum však velí pokračovať.

Poďme teda, čaká nás ešte mnoho iných miest, určite sú krásne, stačí len o kúsok posunúť uhol pohľadu, dennú či ročnú dobu, krajina sa mení v priamom prenose, pred očami sa vynárajú nepoznané detaily a súvislosti. Sadáme na bicykle, formujeme skupinku, hlavne zostať na dohľad, nech nikoho nestratíme.

Vnárame sa do chládku lesa, zeleného šera, tunela pod mohutnými stromami. Chránia pred úpekom, len kde-tu prepustia občasný lúč. Svetlo a tieň maľujú na ceste neskutočné obrazce, nenapodobiteľné abstraktné tvary, ktoré sa ruka umelca môže len márne snažiť napodobovať. Les vonia, les spieva. Rozprávková cesta čarovnou horou.

Na konci tunela presvitá svetielko, stromy sa rozostupujú, cesta ústi na čistinku hlboko v srdci hôr. Víta nás magické miesto, otvára náruč, láka na krátke zastavenie, zamyslenie.

Kolovrátok. Huncokárska samota učupená hlboko pod Rachsturmom – Roštúnom, Vápennou. V krajine po nej bohužiaľ nezostali takmer žiadne stopy, cítiť len (dobre známu) nepolapiteľnú, ťažko opísateľnú atmosféru. Na kraji lesa však stále sedia v tieni stromov duchovia lesných ľudí a tíško pozorujú okolie. Stretnúť ich možno len za tmavých veterných nocí, keď svit hviezd nedokáže preniknúť pod prikrývku mrakov ležiacich na krajine ako hustý puding, keď jediným jasným bodom na širokom okolí je odlesk svetla bludičky v oku sovy. Vtedy sa spod starého duba ticho vynorí tmavá postava, prisadne k pútnikovi a bez jediného slova mu v jedinej sekunde rozpovie príbeh života. Príbeh okolitých lesov. Ich obyvateľov.

Teraz, za denného svetla, je to veľmi príjemný kút malokarpatskej prírody, vzduchom sa nesie len vtáčí štebot a nekonečné rozhovory hmyzu. Na kvietok práve sadla drobná včielka, hneď vedľa striehne na svoju korisť kliešť (nepúšťaj sa mimo cesty!), vzadu, na kraji lúky sa z prítmia lesa postupne vynárajú cyklisti – jednotlivci, dvojice či trojice. Len krátko sa zastavia, rozhliadnu, snažia sa uložiť do pamäte obrazy aj vône, hlasy aj chuť krajiny. A odniesť fotografiu. Na pripomienku okamžiku.

Pôvodne sme mali ďalej pokračovať skratkou priamo cez les. Ale pekná lesná asfaltka a čarovný kút krajiny nás presviedčajú pokračovať ďalej, zláka nás príchuť dobrodružstva, túžba po nepoznanom. Niekedy sa treba správať aj trošku iracionálne, nepohybovať sa po nalinajkovaných cestičkách, vybočiť z radu (a potom sa rýchlo vrátiť do normálu). Tu však nič také nehrozí, podľa mapy je oblasť popretkávaná cestičkami, keď tak kúsok potlačíme. Alebo sa vrátime.

Potlačíme. Cesta nakoniec ústi do bahniska (našťastie vysušeného) – krmoviska pre zver, len pár metrov povyše však vraj vedie zelená značka (tie výdobytky modernej techniky!), tá nás dovedie až na Obrázok. Ani sa nenazdáme a sme tam. Odtiaľto nás čaká tá zdanlivo nelogická odbočka dole do doliny a potom hneď výšľap späť. Pôjdeme hľadať ďalšie stopy po huncokároch. Tentokrát dobre utajené – podľa dostupných informácií nie som schopný presne určiť, ktoré miesto je to pravé, pre istotu tak navštívime obe. A ako sa nakoniec ukáže, pravda je možno ešte niekde úplne inde …

Ale pekne poporiadku, najskôr si treba odfúknuť, pripraviť sa na ďalší postup, dať si za glg vody, niečo zahryznúť, posilniť sa. Až potom môžeme pokračovať.

Žliabky, Rinnlein. Horáreň ukrytá niekde v Sološnickej doline. Turistické názvy a rázcestníky hovoria jedno, historické odkazy niečo iné, kde je naozaj pravda? Podľa čoho sa máme riadiť? Podľa pocitu. Veď nakoniec – nie je dôležité presne určiť pravdu, nie sme historici, sme len turisti, hľadáme zaujímavé miesta, zážitky, pocity. A ak sa nám pri tom podarí získať niečo viac – je to len bonus, pridaná hodnota.

Spustíme sa teda zjazdom dole, do doliny, po asi dvoch kilometroch z asfaltky odbočíme doľava, pôjdeme si pozrieť dve lúky ležiace bokom od hlavnej cesty, miesta, ktoré možno ukrývajú kus histórie.

Po asfalte to sviští jedna radosť, treba však dávať pozor na chodcov a protiidúcich cyklistov (šliapanie do toho kopca im vôbec nezávidím). Jozefa opojí rýchlosť až tak, že si nevšimne odbočku (chalani stáli trochu za rohom) a plynule pokračuje dole. Viac sa už nevidíme, signál v doline neexistuje, nedokážeme sa spojiť, tak sa nakoniec vyberie do Trnavy svojou trasou. Škoda, bolo nás jedenásť, už je nás len desať (ďalej radšej ani nepokračujem …). Ostatní ale pokračujeme krátkym stúpaním na bezmennú lúku, ktorá mohla byť v minulosti miestom ktoré hľadáme.

Objavili sme ho náhodne pred pár rokmi počas Častovskej päťdesiatky, keď sme z nepozornosti nesprávne odbočili a po asi hodinke príjemnej chôdze lesnou zvážnicou sme sa vynorili na úchvatnej lúčke. Vtedy som však po historických súvislostiach ešte nepátral.

To čo bola vtedy príjemná zvážnica, je odtiaľto kopec ako… doplňte si sami. Pozrieme sa tak len na spodný okraj lúčky, k poľovníckemu posedu (sú všade!). Tu nie je natoľko citeľné umelé prispôsobenie prostredia, chýbajú jednoznačné známky dávnej prítomnosti človeka (žiadne ovocné stromy), tie môžu byť viditeľné vyššie, za horizontom stúpania, tam však už radšej nepokračujeme. Spúšťame sa kúsok nižšie, odtiaľ skúsime lesom pretraverzovať na Jurečkovu lúku, miesto bližšie k Sološnici. Tam sa mala pôvodná horáreň Rinlein neskôr presťahovať.

Traverz je nádherný, výborne zjazdný, skrytý hlboko v lese, zarezaný v strmých svahoch Hrubcovej. Na dvoch miestach sa z neho otvárajú krásne výhľady – na hrebeň Vápennej a o kus vyššie na zalesnený protiľahlý hrebeň. Keby už nič iné, kvôli tomuto stálo za to merať sem cestu.

Jurečkova lúka je podobný prípad ako tá vyššie položená – len poľovnícky posed a takmer žiadne známky prítomnosti človeka. Ale je to tiež pekné miesto, cestu sem neľutujem. Uvidíme, či tento názor nezmením po výstupe na Obrázok, zvykol som sa tu zapotiť (a zadýchať) aj na pešo. Na bicykli to ale dnes ide pozoruhodne dobre. Nie som samozrejme v čele skupiny, držím však stále otáčky, nohy si krútia svoje, radšej mierne podradím (nebudem sa predsa štvať)… žeby som sa po rokoch trápenia konečne dostával do formy?

Takže Žliabky sme v teréne jednoznačne identifikovať nedokázali, podľa neskôr nájdenej starej fotografie by sme ich možno zaradili na miesto povyše výhľadu na Vápennú, cestička niekam hore do lesa viedla… Veď nič to, nie je všetkým dňom koniec. Nakoniec… bolo tu pekne, aj sme (hore kopcom) trochu potrénovali, bohužiaľ sme (pre dnes) stratili kamaráta. Bilancia tak 50:50, jednoznačne sa sem treba niekedy ešte vrátiť.

Opäť stojíme na Obrázku, zavlažujeme smädné hrdlá, prežúvame, snažíme sa prehltnúť aspoň pár kalórií, energiu treba priebežne dopĺňať, dobiť baterky, bez príjmu niet výdaja. Najhoršie už máme (možno) za sebou, zadarmo sa však do cieľa určite nedostaneme. Niekoľko kilometrov máme ešte pred sebou. A dnes sa po rovine rozhodne nevozíme.

Cieľ, návšteva ktorého nás čaká teraz, je všeobecne známy a navštevovaný. Priznám sa, a je to moja veľká podlžnosť, priamo tam som nikdy nebol. Zopárkrát som išiel okolo, nakúkal spoza plota, ale moja noha na toto miesto dnes vstúpi prvýkrát. Najskôr sa tam však musíme dostať príjemnou cestičkou v  lese. Pozor treba dávať len na husto rozosiate úlomky haluziny, ktoré môžu byť pre cyklistu osudné. Zamotať ich tak do predného kolesa… bŕŕ, radšej ani nepomyslieť. O to pozornejšie treba pomedzi ne kľučkovať.

Holint. Názov Hohle Linde – dutá lipa odkazuje na skoršie osídlenie, keď sa práve v týchto miestach usídlili nemecky hovoriaci protestantskí prisťahovalci (huncokári boli katolíci), ktorí slúžili bohoslužby (podľa ústnej tradície) priamo v dutine lipy. Po ich odchode lokalitu zaľudnili huncokári, stala sa významným centrom lesných ľudí žijúcich v odlúčení hlboko v horách, miestom stretávania (bola tu kolkáreň) či vzdelávania (a škola pre deti).

Dnes tu samozrejme materiálne stopy prítomnosti človeka nenájdeme. Rozľahlá lúka však jednoznačne nesie známky ľudskej činnosti, duch (a duše) huncokárov sú tu stále prítomné. Nie je to tak magické miesto ako drobný Kolovrátok, atmosféra je odlišná aj od Sklenej huty, na mňa pôsobí svetobežnícky, nejakým (ťažko definovateľným) spôsobom z nej za pokojom lesnej samoty cítim ducha modernej doby. Možno ovzdušie i pôda presiakli tónmi huncokárskych piesní, ich tóny vysávajú korene stromov z hlbín zeme, šumom lístia sa šíria do okolia. Rozľahlá lúka v lesoch rozospievava skoré nedeľné poludnie, dopĺňa mozaiku dňa. Uvoľnená nálada sa prenáša aj na nás, dnešok je (zatiaľ) vydarený. A to ešte zďaleka nekončíme.

Lesnými cestičkami sa posúvame ďalej, bližšie k civilizácii. Značky na stromoch vyznačujú trasu Častovského cyklookruhu, už sa pomaly blíži jeho termín, účastníci minulých ročníkov (Jozef a Ľuboš) si vymieňajú dojmy a poznatky. Plynule sa tak, ani si nestíhame uvedomiť ako, dostávame na sedlo Skalka, miesto dobre známe z Častovskej päťdesiatky, tu sa už opäť pohybujem na dobre známej pôde (i keď bicyklom som tu len druhýkrát). Ďalšia zastávka, tematicky súvisiaca s dnešným výletom nás čaká o pár minút. Cestičky v obore (už hodnú chvíľu sa v nej opäť pohybujeme, pred Holintom sme vošli dierou v plote) sú pohodlné, široké, kvalitné a hlavne takmer kopírujú vrstevnicu, čas a kilometre (či metre prevýšenia) tak naskakujú takmer bez námahy, stíhame aj prehodiť slovko, dve.

Panský dom (nemýliť si s tým na Piesku) alebo horáreň v lokalite Za Vysokou. Konečne prvý hmatateľný dôkaz prítomnosti lesných ľudí v Malých Karpatoch. Aj keď – ktovie ešte dokedy. Ak ju chcete zažiť osobne, radšej sa (vzhľadom na jej stav) poponáhľajte. Je to škoda. A dôkaz, ako si nedokážeme vážiť dedičstvo minulosti. Miesto, silne dýcha atmosférou, mágiou okamžiku. Pri návšteve (posledné roky sem našťastie chodievam pravidelne) práve na tomto mieste vždy zažívam náhly pocit poznania, akoby som v sekunde pochopil (a v nasledujúcej okamžite zabudol) radosti aj strasti života týchto vydedencov „normálnej“ spoločnosti, dôvody (a výhody) ich dobrovoľnej izolácie, ich odlúčenia. Snáď každý z nás v sebe nesie aspoň štipku huncokára…

Veľakrát som išiel okolo, dnes sa však rozhodujem nakuknúť cez rozbité okná priamo dovnútra obydlia. Niečo ma volá, priťahuje. A musí to byť skutočne silné volanie, cez takú žihľavu by v kraťasoch nikto normálny nechodil (iba ja a Maroš), nohy ma pália ešte neskoro večer. Neľutujem však, záblesk poznania je tak dnes silnejší ako kedykoľvek predtým. Dom je naozaj v katastrofálnom stave, cez strechu sa dnu svieti ako cez rešeto (a samozrejme tak aj zamoká), ľavá časť strechy je spadnutá, miestnosť zavalená. Dom skonáva v priamom prenose, toto sa už nikdy zachrániť nepodarí, nasledujúca generáciu bude na tejto lúke v karpatských lesoch rozpoznávať stopy osídlenia len podľa ovocných stromov. Tie dokážu odolávať zubu času väčšou silou.

Opäť nasadáme na tátošov a pokračujeme na Hubalovú. Je to len na skok, ani sa nestihneme zadýchať. Otvárame bránu, opäť (na chvíľu) opúšťame oboru a namiesto plánovaného zjazdu začíname stúpať do známeho sedla, najvyššieho bodu dnešnej trasy. Toto miesto nemôžeme pri putovaní po stopách huncokárov predsa vynechať. Stúpanie je však mierne, skoro nebadateľné, cestu už poznáme takmer poslepiačky, ani sa nenazdáme a zosadáme.

Čermákova lúka, miesto starého huncokárskeho cintorína. Dnes sa tu nachádza len jediný náhrobný kameň, spomienka na pána, ktorý novej lokalite prepožičal svoje meno. Nežil tu, jeho horáreň bola vraj vzdialená asi hodinu cesty, ale legenda je stále živá. V súčasnosti je pietny charakter miesta potlačený, v každej ročnej dobe tu prekypuje rušný život, možno stretnúť spriaznené duše – turistov, cyklistov, bežkárov, jazdcov na koňoch – asi len vodákov by sme márne hľadali.

Je tu krásne. Dnes ale akosi nie je čas priveľmi preciťovať atmosféru miesta a okamžiku, niečo (smäd?) nás ťahá nižšie, do civilizácie, už dlho sme sa pohybovali v lesoch. Len chvíľočku sa pristavíme pri prameni, doprajeme si hlt chladnej čerstvej vody, doplníme jej zásoby a už sa spúšťame dole kopcom.

Idem opatrne, oveľa viac, ako by sa patrilo. Pred dvoma rokmi som sa v tomto zjazde vyváľal, urobil pár kotrmelcov, príhoda zanechala hlboké stopy v mojej duši cyklistu. Som akýsi viac opatrný.

Kde to však bolo? Miesto nespoznávam a ani si nedokážem predstaviť, ako sa mi to mohlo podariť. Zjazd nie je vôbec technicky náročný, môj anjel strážny si vtedy musel vybrať voľnú chvíľku. Ale je to dobre, občas si treba pripomenúť riziká, zvýšiť opatrnosť, čert nikdy nespí.

A sme na asfaltke, tu sa dá dopriať kolesám viac voľnosti, vietor sviští v ušiach, plášte náhle spievajú o oktávu vyššie. Aj bicykel si občas zaslúži odmenu, pocit voľnosti…

Nie však pridlho, o chvíľočku, pár stovák metrov nižšie, opäť brzdíme. Naľavo od cesty sa nachádza huncokársky cintorín, toto miesto dnes v žiadnom prípade nemôžeme len tak obehnúť. Otvárame bránku, vstupujeme. Na miesto odpočinku telesných schránok lesných ľudí, ich duše brázdia vyššie položené horské zákutia. Potichu prechádzame pomedzi kríže, čítame: Čermák, Hirner, Graus, Aschenschwandtner, Juriš… Mená, rodiny, osudy ľudí tesne spätých s krajinou. Možno práve ich usadlosť sme dnes obchádzali, možno práve oni na nás hľadeli z prítmia lesa…

Prejdeme len kúštik a konečne si môžeme dopriať krátke posedenie. Sme na mieste občerstvovacej stanice č. 2, sme na Piesku, pri penzióne – Huncokár. Veď kde inde by sme si dnes mohli oddýchnuť?  Káva a nápoje chutia o to viac. A keď sa ohlási Jozef, že práve dorazil do Trnavy, padá nám kameň zo srdca. Už opäť je nás (aspoň virtuálne) jedenásť.

Pokračujeme. Na Piesku však ešte pár minút zostaneme, cez lúku odbočujeme ku kaplnke svätej Magdalény. Drobná stavba, centrum duchovného života huncokárov, stojí na tomto mieste od druhej polovice 19. storočia. Ľudia lesov nepotrebovali honosné, dychvyrážajúce katedrály, stačila im nenápadná miestnôstka učupená v tieni stromov, kde mohli stráviť chvíľku v tichom rozjímaní, modlitbe k najvyššej autorite. Na chvíľku sa nám podarí nakuknúť dovnútra, pani, ktorá toto miesto stráži (alebo len vetrá), nás k tomu sama ponúka. Som prekvapený maličkým priestorom, funkčnosťou interiéru, jednoduchosťou výzdoby. Je to však pochopiteľné, obyvatelia lesov dobre vedeli, že k bohatstvu netreba okázalé vonkajšie symboly, skutočné poklady sa ukrývajú v drobných,  jednoduchých, každodenných veciach. Katedrálou, v ktorej trávili celé dni, im bola samotná príroda.

Ale musím sa rýchlo vrátiť od svojich zamyslení späť na zem, pelotón sa opäť dáva do pohybu, medzi stromami ledva stíham zazrieť posledné farebné škvrny dresov, veď oni sú schopní stratiť aj garanta!

Krátka stíhacia jazda a cesta dvíhajúca sa niekam nahor (väčšinou zosadáme a meníme sa na pešiakov) slávia úspech, v hlbokých malokarpatských lesoch som sa nakoniec nestratil. Veď tu to nikto z nás nepozná, len Ľuboš s Milkou tadiaľto vraj raz prechádzali pri návrate z túry. Náš ďalší cieľ je dobre utajený, nami doteraz neobjavený a tak dúfam, že bude existovať aj mimo mapy.

Pozostatky huncokárskeho domu by sa mali nachádzať na čistinke neďaleko lesnej cesty, spojky medzi Pieskom a Fugelkou, niekde v oblasti Za horou pod svahmi Kuchynskej. Odbočka ústi do potoka, prekročiť sa dá len s drobným úsilím, aj chvíľku váhame, či sa do toho máme pustiť. Cesta ďalej je nezreteľná, zarastená, ktovie, kam nás nakoniec dovedie?

Na malú lúčku zdvíhajúcu sa hore svahom, posiatu drobnými skalami. Nie sú to len obyčajné kamene, sú to zvyšky domu, priestoru, ktorý si príroda pomaly berie späť. Jeho stopy v krajine sú už ťažko čitateľné, rozpoznateľné, v skutočnosti je to len navŕšená hŕbka kamenia, jeden kút bývalého obydlia. A zopár starých ovocných stromov. Musí zapracovať fantázia.

Musel to byť zaujímavý život. Ďaleko od ľudí. Blízko k prírode. (Takmer) všetko potrebné si bolo nutné zabezpečiť vlastnou prácou. A pridať aj niečo naviac. Boriť sa s návalom snehu. Odolávať letnej spare. Prežiť prudkú víchricu. Nebáť sa búrky. Privítať majestátneho jeleňa, vládcu lesa. Zahnať do húštiny zlodejskú líšku. Porozprávať s klebetnou strakou. Každé ráno pozdraviť vrcholok Kuchynskej. Pokorne prijímať radosti aj starosti bežného dňa. Svätiť nedeľu. Žiť.

Naschvál zaostávam, maskujem to záujmom o fotografovanie, čakám, kým všetci zájdu za roh, stratia sa za stromami. Potrebujem zostať aspoň sekundu sám s týmto miestom. Dotknúť sa kameňa, vziať do ruky úlomok tehly. Započúvať do šepotu múrov. Skúsiť porozumieť reč starého dreva. Zachytiť útržky dávnych príbehov. Horúci letný vzduch je nimi presiaknutý, z každého kúta čistinky znie iný hlas, prekrikujú sa, dopĺňajú, hašteria, snažia pretlačiť do popredia. Nie, toto tajomstvo zostane dnes nerozlúštené. Ale tak je to správne, nemôžeme pochopiť všetko, niektoré veci by mali zostať nedopovedané.

Ostatní už netrpezlivo čakajú pri bicykloch, je čas pokračovať. Kúsok ešte ideme lesnou cestou, v tesnom objatí lesa, potom prekrížime Kamenný potok a už si to šinieme dole asfaltkou. To je tá pravá odmena za celodennú námahu. Netreba ani potiahnuť do pedálov, bicykel ide sám, plášte nôtia veselú melódiu. Na tvárach sa nám usádza úsmev, všetci si vychutnávame krásu sviatočného popoludnia. Stačí len dávať trochu pozor (neopatrnosť sa neopláca) a svišťať s vetrom opreteky. Opäť otvárame bránu obory (dnes naposledy), opúšťame dávnu krajinu huncokárov a vynárame sa v modernej krajine súčasnosti. Pri oplotenom, kamerami sledovanom  objekte Papierničky.

Zjazd stále pokračuje, i keď odteraz už musíme brať do úvahy aj okoloidúce autá. Dokelu! To bola jama! Uprostred cesty! Ešteže sme ju všetci (so šťastím) obišli. Túto trafiť v plnej rýchlosti… odniesol by si to nielen ráfik. Naša pozornosť tak opäť vzrastá, nech sa len na záver niečo zlé nepritrafí.

Pritrafilo sa – posledné stúpanie. O čo kratšie, o to strmšie. Ako dobre vieme, výšľap na Červený Kameň má z tejto strany slušné grády. A tak sa trháme, každý ide svoje tempo, ktoré však diktuje prevažne kopec (a zostávajúce zvyšky síl). Ešte dva – tri razy potiahnuť, vpravo je parkovisko, sklon klesá, možno podradiť, vydýchať sa, nech hore vyzerám čerstvo. Konečne! Kopce pre dnes definitívne končia, už len prežiť rýchly zjazd do Častej.

Podarilo sa! Všetci sme šťastne dole, defekty a závady sa nám dnes vyhli, to si zaslúži drobnú odmenu. Všetci sa na chvíľku posadíme na terasu pizzerie, na niečom malom si pochutíme, trochu zvlažíme vyschnuté hrdlá, zhodnotíme deň, preberieme plány do budúcnosti. Taká normálna pohoda po akcii. S výbornou partiou minúty rýchlo utekajú, letia ako splašené. Je čas sa definitívne rozlúčiť. Ďakujem všetkým, ktorí si našli voľnú chvíľu, strávili letnú nedeľu v sedle bicykla a snažili sa v malokarpatských lesoch zachytiť (už pomaly miznúcu) stopu huncokárov.

Aké by bola Slovensko, keby sa v jeho histórii neobjavili huncokári? Ochudobnené. Hádzaná o osobnosť Mariána Hirnera, brankársku legendu z Trnavy. Literatúra o nezameniteľného Vincenta Šikulu, hlas z Modry. A celá krajina o skúsenosti, vedomosti či výsledky práce nekonečného radu bezmenných robotníkov lesa. A my dnes o zážitky.

Na akcii sa zúčastnili: Janka Lukačovičová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Jozef Baránek, Jozef Benedikovič, Roman Miklošík, Janko Ščibravý, Igor Buc, Vlado Trajlínek, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Tento text sa rodil veľmi ťažko, akoby  riečny tok prehradil obrovský balvan, voda pomaly plnila jazero. Náhle si tenký prúžok prerazil cestičku, pridal sa druhý, tretí… písmenká zložili prvé slovo, na to nadviazalo ďalšie, zliali sa do prvej vety, vytvorili odstavec. Posledné slová píšem na Skalnatej chate, od opisovaných udalostí ubehlo desať dní, urazil som viac než 400 kilometrov, nastúpal vyše 1000 metrov. Čas a celý svet sa posunuli ďalej, nové udalosti prekrývajú staré. „To, čo si naložíš, musíš doniesť do cieľa.“, čítam na plagáte na stene chaty. Pán Kulanga má pravdu.

Akcia Veľká Javorina

Na Javorinu

nedeľa 26.7.2020

Po Mŕtvom ramene si vykračuje drobný vták. Postupuje pomaličky, hlavu kladie nabok, skúma okolie, rozhliada sa naľavo aj napravo. Akoby sa vznášal vo vzduchu, nohy nekladie príliš vysoko, len jemne čerí hladinu. Blatisté dno ramena sa takmer dotýka oblohy, niekoľko dní už nepršalo. Víkend už takmer klope na dvere, nech to pár hodín ešte takto vydrží, nech môžeme vyraziť von. Zmeniť chuť, prostredie, unaviť sa, načerpať nové sily. Žiť.

Tento rok, aj napriek nepriaznivému vývoju epidemiologickej situácie, som už párkrát na bicykli sedel. Počet kilometrov našliapaných na pešo síce stále len dobieham, moje cyklistické sebavedomie sa ale postupne upevňuje. Už by to chcelo zaradiť skutočnú skúšku, popasovať sa s TRASOU, trošku si hrabnúť do zásobárne síl. Nech sa prejaví charakter.

Veľká Javorina. Kopec, ktorý bol pojmom aj v mladších rokoch. Jeden z najlepších v blízkom okolí. Nie raz som tlačil bicykel po jeho úbočí, zariekal sa, že tentoraz už naposledy. Onedlho svoje skalopevné predsavzatia opakujem. Pravidelne, takmer každý rok. Nejakú dobu som si však dal pohov. Minulý rok sme sa síce túlali bicyklami po jej svahoch, na vrchol sme ale nenakukli (len pešo, neskôr na jeseň). Čo teda výšľap zopakovať? A pekne po starom, klasicky, od Starej Turej a cez Hrnčiarové. A tam sa tiež dopraviť po vlastných (kolesách). Naspäť sa uvidí, možno ma odvezú…

Otázkou však je, ktorý bicykel zvoliť. Vplyvom vonkajších faktorov a vlastného presvedčenia som momentálne hrdým vlastníkom horského a cestného bicykla, trekového „starčeka“ používam len ako zálohu (aj keď mi naposledy vytrhol tŕň z päty). Asfaltový povrch láka zvoliť cesťák, pokrstiť ho na skutočnom kopci, profil (a zdravý rozum) velia dofúkať MTB, každý zub na kolečku, prednom aj zadnom, bude hrať svoju úlohu. A teraz, babo raď! Menej je niekedy viac. Uvidím, v sobotu si radšej chystám obidva (veď čo už sa dá v takej búrke iné robiť), Ráno múdrejšie večera.

Našťastie sa vypršalo už podvečer, nedeľné ráno je ako vymaľované, teplota (zatiaľ) optimálna, tak sa teda Juro rozhodni! Víťazí zdravý rozum, snáď sa na tom asfalte nezavarím. Hrubé dvadsaťsedmičkové drapláky budú okrasou pelotónu. A tak sa počas jazdy do Nového Mesta občas nervózne obzerám, prečo ma ten traktor neobieha…

Ide sa mi však dobre, neubehne ani hodina odvtedy, čo som doma nasadol do sedla môjho (trochu hlučnejšieho) tátoša a už z neho zosadám na parkovisku pri železničnej stanici v Novom Meste. Nie som tu prvý, štvorica kamarátov už v tieni čaká. Poďme ale rýchlo na glg niečoho chladeného, máme ešte pár minút čas, začína sa otepľovať, aj kvetiny treba zalievať, inak vyschnú.

Na terase pohostinstva čas beží akosi rýchlejšie, nestihneme ani dokončiť načaté témy rozhovoru a musíme sa zdvíhať. Vlak práve brzdí na peróne, z neho vystupuje dvojica z Cífera, ostatní čakajú na parkovisku, nemotajme sa príliš, poďme, sekundy bežia ako splašené, len jedna – dve rýchle fotografie do albumu (nech vieme kto bol na akcii), minútová ručička sa rozbieha, šprintuje okolo ciferníka, rýchlo, nemeškajme, čas nezadržateľne kvapí, hučí okolo nás, ako riava sa valí hore na Javorinu, už oblizuje jej svahy, nasadajme, šliapnime do pedálov.

Po Meste, po kruhových objazdoch sa ešte kontrolujeme, nechceme nikoho stratiť v pokrútených uličkách, pár metrov povyše cintorína, za prečiarknutou tabuľkou s menom mesta (zvieraťa, veci…) sa atmosféra uvoľňuje, zábrany padajú, nohy začínajú krútiť zbesilé tempo, pelotón sa naťahuje.  Ideme (zatiaľ) takmer po rovine, tých pár kilometrov do Čachtíc (dnes som tu už bol) sa ešte príliš netrháme, ideme na dohľad. Preletíme pod úzkym oblúkom brány cez cestu popri kostole a točíme prudko doprava. Čaká nás krajinársky krásny úsek cesty do Višňového.

Úzka asfaltka sa kľukatí povedľa potoka a železničnej trate, premávka počas nedeľného predpoludnia je takmer nulová, pod hustými korunami lesa svištia len plášte našich tátošov. Tento romantický mix prírodných výtvorov a diela ľudských rúk máme na dosah hneď kúsok za našimi dverami. Mám to tu rád, chcelo by to spomaliť, zastaviť čas aj pohyb, užiť si čaro okamžiku.

My však dupeme do pedálov ako šialení, navzájom sa provokujeme kto skôr, kto rýchlejšie vybehne hore hupáčikom, bude prvý v zákrute, potiahne na rovinke. A tak sa len v kútiku oka mihne kľudný kút za meandrom potoka, skupinka stanujúcich si užíva sviatočnú siestu. A tam za zákrutou, učupený v tieni stromov, pekný altánok láka na posedenie, oddych, únik pred bláznivým tempom doby. My však ešte prišliapneme do pedálov, za čím sa to naháňame?

Les redne, priestor sa otvára. Vľavo, vysoko nad našimi hlavami, nad strmými lúčnymi svahmi sa pyšne týčia hradné múry, zrúcanina ukrývajúca tajomstvá rodu Báthory, napravo míňame areál modernej farmy už – už sa chystáme vstúpiť medzi prvé chalupy drobnej obce Višňové.

Ako mihnutím čarovného prútika sa čas vracia mnoho rokov dozadu, obraz okolia sa mení, je koniec osemdesiatych rokov minulého storočia. Nie, osobne som tu vtedy nebol, tento príbeh som prežíval iba virtuálne. Je prvý máj, jeden z mnohých v rade. Ešte nie je cítiť závan zmeny, tieto nádeje (väčšinou) skrývame dobre utajené hlboko v našom vnútri. Stojíme na dvore (nemenovaného) socialistického podniku, my, zväzáci už v rukách držíme zástavy a transparenty, hrdo pôjdeme v čele sprievodu. Vyfasovali sme po jednom aj pre Jančiho a Milana, tí dvaja si však dnes dávajú akosi načas. Nakoniec ani neprídu. Že by náznak revolty, protestu proti systému? Začlenenie do radov disidentov? Vysvetlenie nám poskytuje neskôr poobede, v krčme, Janči. Dobre vedel, kde nás má hľadať po skončení sprievodu. Milan je v nemocnici. Včera sa boli voziť na motorke (požičanej od Miša) a Milana vo Višňovom nabralo auto. Janči ho odprevadil do nemocnice v Trenčíne a odtiaľ už vlaky v noci nechodia, spal na stanici, domov sa dostal až ráno. Mobily ešte neexistujú, správy si odovzdávame osobne. V nemocnici si Milan poležal pár mesiacov, dnes, po rokoch, je tak z neho stále plnohodnotný chlap. Pred pár dňami sme spolu brázdili Nízke Tatry. Priateľstvá pretrvávajú.

Obraz okolia sa zavlnil, roztriasol (že by sa prejavilo pekelné tempo a stúpajúca teplota vzduchu? To by bolo ešte priskoro!), krajine opäť vládne rok 2020. Musíme sa zastaviť, skonsolidovať svoje rady, dobre sme to veru natiahli!

Stojíme na zákrute pri zvonici, oddychujeme, fotíme siluetu hradu, hodnotíme pekelné tempo predchádzajúcich minút. Najzrozumiteľnejšie, pekne od pľúc nám to dá vyžrať Janko. Má pravdu. Čo sme mi kone, aby sme takto cválali? Nehľadeli naľavo ani napravo? Štvali sa, naháňali? Je nedeľa, voľný deň, kam sa náhliť, užime si ho! Oddýchnime si od starostí všedného dňa, okúpme sa v slnečných lúčoch, započúvajme do spevu vtákov a reči hmyzu (viem, ten môj traktor všetko prehluší…), napojme sa krásou dňa (to až o chvíľku, pri najbližšej zastávke).

A tak tempo zvoľňuje, konečne ideme ako na výlete, už sa toľko netrháme. Napriek tomu však na odbočke v Hrachovišti chvíľu čakám, nejako nemám ten pelotón dobre spočítaný. Nech to radšej niekto neprebehne. Pridáva sa ku mne Paľo, vo dvojici ide stíhacia jazda lepšie. A opäť sa vraciam v čase, hlavou víria spomienky na dávny zraz cykloturistov v podjavorinskom kraji, prišli sme aj my, ešte novotou voňajúci Malokarpatský cykloklub. A po dlhej nočnej akcii sme sa o tomto čase vracali pomaly domov, kolesá bicyklov boli ako zaliate v asfalte…

Zo spomienok ma pred Vaďovcami vytrháva zvonenie telefónu – nevýhoda bicykla, musím zosadnúť. Pelotón uniká ešte viac, stretávame sa až na autobusovej stanici v Starej Turej. Kúsok ďalej nás čaká zaslúžený oddych, bude potrebné načerpať sily, doplniť stav a zásoby tekutín. Odtiaľto to už začne byť vážne, tu sa ukáže, kto ako nabil baterky.

Cesta ešte kúsok stúpa takmer nebadateľne, nohy sa krútia nezmeneným tempom, náhle však asfalt mení sklon, páčky prehadzovačov cvakajú, tí, čo boli doteraz vzadu vyrážajú na steč. Pani Javorina nám zamávala…

Klesáme cez Miškech dedinku (pekné meno pre obec), rýchlosť naberáme poriadnu – na dlhú dobu naposledy, čoskoro bude mať cesta už iný sklon. V tomto tempe len po očku zahliadnem nápis na veži pri Osvetovom dome Dr. Milana Hodžu – Veže pevná jest jméno Hospodinovo vystavená 1913 – nadstavená 1936 opravená 1973 – nebrzdím však, na bicykla sa to v zjazde bez príčiny nerobí (a doteraz tú premárnenú fotografiu ľutujem). Stojím až pri odbočke v Hrnčiarovom, pre istotu sa ujímam funkcie regulovčíka, odďaľujem chvíľu, keď začnem (nevyhnutne) trpieť. Tento kopec nedá ani centimeter zadarmo. Šťastní tí, čo sú tu prvýkrát, ešte netušia…

Podľa týchto mojich lamentácií musím pre neznalého pozorovateľa nutne trpieť nejakým druhom duševnej odchýlky (radšej používam predponu od-, znie to jemnejšie). Dobrovoľne sa takto týrať, trpieť, trápiť. K čomu je to dobré? Čo to vlastne človeku prinesie? Nájdite si chvíľku, sadnite na bicykel, vydržte na ňom pár hodín a uvidíte.

Šliapte dlhé kilometre v silnom protivetre. V horúcom poludní sa vytrápte v nekonečnom stúpaní. Pot sa leje (nielen) z čela, štípe v očiach. V ušiach duní tep. Plynulý dych zastal ďaleko za chrbtom, z úst sa derú len neartikulované zvuky, mozog nie je schopný formulovať zmysluplné myšlienky. Svaly na stehnách bolia, tie lýtkové sú ako z kameňa. Brnenie v rukách bráni pevne uchopiť riadidlá, necitlivý palec nestlačí páčku prehadzovača. Už neexistuje pohodlný spôsob sedenia. Zo žalúdka sa podchvíľou ozývajú podivuhodné zvuky, zovrel ho prvý kŕč. Suchý jazyk sa lepí na podnebie. Dookola je tak krásne, ale ty sa pozeráš len dvadsať centimetrov pred predné koleso, kontroluješ na tachometri, či už nie je čas zosadnúť, práve ťa obehli prví chodci…

Ale potom… Každý kopec raz skončí, dážď ustane, vietor (alebo cesta) sa otočí. Len neopísateľné pocity zostanú. Nájdite si chvíľku, sadnite na bicykel, vydržte na ňom prvých pár hodín a pochopíte.

Už hodnú chvíľu bojujem s kopcom, so sebou. Od odbočky pri MiniZOO (úspešná atrakcia dnes od ľudí priveľa nežiada) ideme hore každý za svoje. Toto nie je stúpanie, v ktorom je možné sa za niekým potiahnuť. Tu rozhodujú vlastné sily a aktuálna kondícia. Len to neprepáliť, len sa neuvariť ťažkými prevodmi, oddýchnuť si (takmer) nie je kde, len vypnúť myseľ (tá radí zosadnúť), zapnúť autopilota a šliapať, šliapať, šliapať. Otočku za otočkou pedála sa meter za metrom sa posúvať ďalej, centimeter za centimetrom vyššie. Vybojovať si svoj vrchol, dotiahnuť sa hore ku chate (a potom ešte kúsok vyššie k vysielaču). Nie, kopec nie je možné zdolať, on nám len dovolí siahnuť na jeho vrchol. Náš vrchol.

V protismere sa míňam s cyklistami, tým je už hej, užívajú si rýchlosť v zjazde (pozor však, čert nikdy nespí!), kde – tu ma nejaký žiletkár (ale aj zdatnejší trekár) predbehne od chrbta. Elektrikárov nerátam, to je iná kasta. Ale mne to nevadí, idem si stále svoje, voľba bicykla bola dnes správna, našťastie som sa neulakomil. Aj áut je chvalabohu pomenej a to sú vraj dnes Slávnosti bratstva, korona však zasiahla aj tu, v tomto prípade mi to vôbec nevadí. Len les nejako zredol, je poludnie, slnko páli kolmo z výšky, cestu značkujem kvapkami potu.

V žalúdku sa ozval prvý jemný kŕč. O chvíľu ďalší. Som neďaleko parkoviska pri Lesníckej chate, opäť nedám Javorinu na jeden záťah. Ešte nikdy v živote sa mi to nepodarilo. Naposledy mi práve v týchto miestach náhle spadla sedlovka, dnes toto. Ale nebyť takýchto neočakávaných príhod… – asi zrejem ako víno, budem to ďalej skúšať, možno raz … Dve jabĺčka žalúdku pomohli, aj trocha piva som sa zbavil. Poďme teda ďalej, už som predsa za polovicou, za poslednou zákrutou to už bude dobré.

Je, dokonca môžem aj podradiť, nebudem sa predsa motať po ceste ako taký pešiak. Len ten cesťák z Maurícia s kolegom ma nemuseli obehnúť už druhýkrát, asi plnia výzvu, neviem akú, radšej nehádam, nechcem im krivdiť, vyzerajú vo forme, čerstvo. Ale aj ja dobehnem – turistu, ktorý ma míňal počas oddychu, zdvíha mi to sebavedomie.

Väčšina z našej partie už čaká hore, ale dal som to, som spokojný. Dokonca pod hodinu (hoci len pár sekúnd), som veľmi spokojný. Môžem si dopriať Birell, dva – tieto som si naozaj zaslúžil. A tak sa tu tmolíme, debatujeme, oddychujeme, čakáme na zvyšok nášho minipelotónu, užívame si zaslúžené pocity eufórie. Je krásny deň, sme medzi kamarátmi, poniektorí dokonca nečakane stretávajú známych, čas príjemne plynie. Až tak, že by sme zabudli sledovať hodinky. Ale pohyb ručičiek sa nikdy nezastaví, neúnavne ukrajujú svoju trasu, približujú nás do finále.

To je ale ešte ďaleko. Najskôr sa lúčime s trojicou Banancov – dnes sa ponáhľajú, idú popredu. Tí čo ešte neboli hore (Paľo si to zopakuje) nasadajú na bicykle dokončiť finálnu porciu výškových metrov. Jozef popritom prehodí pár slov so županom, bol na slávnosti, už sa asi chystá domov. Trnava sa priznáva k Trnave, cykloklub z Malých Karpát vystupuje na najvyšší bod Bielych Karpát. Netreba sa tam zdržiavať pridlho, len pár chvíľ, rozhliadnuť sa po okolí (a pripomenúť si moravské more, ktoré sa koncom deväťdesiatych rokov počas ničivých záplav rozlievalo priamo pod našimi nohami a našimi očami na západnej strane pohoria).

Poniektorí turisti si však svoje chvíle na vrchole užívajú výraznejšie. Rozložení v tráve oddychujú, rozhliadajú sa, možno aj meditujú, lovia zážitky (a kliešte). Miesto je na to ako stvorené. My sa však opatrne spúšťame (pomedzi ľudí) opäť nižšie, ku chate, tu si dohadujeme smer ďalšieho postupu, radíme sa do šíku a začíname zjazd. Hlavne používať brzdy a rozum!

Sú to bomby! Asfalt je stále ešte kvalitný, hladký (kdeže sú dávne časy rozbitej cesty – možno to však bolo bezpečnejšie), len miestami je na ceste štrk. Obvykle v zákrutách. „Hlavne používať brzdy a rozum!“, pripomínam si v pravidelných intervaloch. Aj tak však väčšina z nás pohodlne prekonáva šesťdesiatku, poniektorí ešte desať kilometrov pridajú. Prežili sme našťastie všetci.

Rozhodli sme sa nepokračovať okolo MiniZOO, dnes zbehneme skratkou cez kopanice U Haruštiakov a U Gašparíkov priamo do Cetuny. Tam nás bude (hádam) čakať neskorý obed. Kraj pod Javorinou je malebný z ktorejkoľvek strany. Podkozince, Topolecká, Hrubá Strana, Vápenky, Květná, Cetuna, Vrzavka … zvukomalebné názvy, čarokrásny kraj. Že je tu naozaj krásne potvrdzujú autá so značkou BA zaparkované takmer pre každou druhou chalupou. Kraj tvrdej lopoty sa postupne mení na kraj odpočinku.

Aj my sme sa už dnes nalopotili dostatočne, poďme si oddýchnuť. Country saloon v Cetune má dlhodobo dobrú povesť, častokrát sme tu príjemne posedeli, pochutili si, oddýchli. Občas však býva problém nájsť voľné miesto. Ako to bude dnes? Ta napoly. Ako – tak sa nakoniec pomestíme, pomaškrtíme, aj na pivko príde. Zelené, aj Bradáč, alko aj nealko, každé chutí vynikajúco. Ale po dnešnom výkone by nám hádam chutil aj slávny bytčiansky ležiak (blahej pamäti). Nebudeme sa však uspokojovať pred cieľom, akcia končí až príchodom domov. Čaká nás ešte zopár (nenáročných) kilometrov do Nového Mesta, poniektorých ešte o kúsok ďalej.

A tak po dlhšom zaslúženom oddychu a upokojení hormónov nasadáme na bicykle a už si to svištíme dole kopcom, každým otočením pedála sme bližšie k cieľu, cesta sa pod kolesami našich tátošov rýchlo odvaľuje, tachometer ľahučko, takmer bez námahy ukazuje čísla nad tridsať. Paráda, takto vyzerá pravá cyklistika. Len tá premávka hustne, autá ani zďaleka nerešpektujú iniciatívu 1,5 metra, začína to byť celkom nepríjemné (ale celý deň bol ináč fajn aj z tohto pohľadu). Našťastie z hlavnej cesty čoskoro uhýbame na lokálnu spojku do Nového Mesta. Už opäť sme poriadne roztrhaní, ja kontrolujem situáciu zo zadnej pozície, v uliciach Mesta je už naša dvojica beznádejne osamotená. Ale nevadí, tu sa nedá stratiť, na stanicu trafíme vždy. Preberám iniciatívu a čelo skupinky a… stratili sme sa. Takmer. Na kruháči zabudnem odbočiť, spamätávam sa až na kraji pri cintoríne. Ale Nové Mesto nie je priveľké, tu je všetko blízko (moja triedna učiteľka, ktorá odtiaľto pochádzala hovorievala – nové nie je, mesto nie je, nad Váhom nie je), na dosah ruky a tak sa cez park po pár šliapnutiach do pedálov vynárame pri nemocnici, odkiaľ je na stanicu len kúsok. Ešte ma na chvíľu pristaví Janči, telefonuje, zaujíma sa ako bolo. On mal, po týždni bicyklovania na Morave, dnes iné preferencie.

Ostatní už čakajú, rozmýšľajú, kde sa mi zas podarilo zakufrovať. Radšej to príliš nerozmazávam – vyhováram sa na telefonát, lúčime sa. Väčšina nasadá do áut, naša šestica to po cykloceste stiahne do Piešťan, poniektorí ešte o kúsok ďalej.

Jazda v skupinke po cykloceste je za odmenu – žiadne náhlenie, žiadna premávka, len kde tu nejaký cyklista či korčuliar. A všade dookola Važiny – príjemné prostredie pri rieke Váh. Riedky porast, slnko pomaly klesajúce za horizont a prehánky hroziace na západnom horizonte vytvárajú neopakovateľnú atmosféru, už sa ani nepokúšam ju vykresliť. Treba si tam niekedy podvečer vybehnúť a zažiť to na vlastnej koži.

V Piešťanoch sa krátko lúčime – ionťák na záver padne vždy vhod. Dvojica z Cífera pokračuje smerom na juh, aj mňa ešte čaká niekoľko kilometrov, ostatní to majú za pár. Sólo jazda na záver mi dáva trochu zabrať, predsa sa však dokážem zmačknúť a dotiahnem to, som však rád, keď môžem bicykel uložiť na odpočinok. Jemu aj mne už padne vhod. Po dlhšej dobe sa mi podarila stovka, aj prevýšenia bolo – jeden skutočne výživný deň.

A ako vždy perfektný. Vďaka všetkým, ktorí sa dnes vybrali popasovať s kopcom. S Javorinou:

Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Beata Dudášová, Peťo a Kamilka Julínyoví, Braňo Polocík, Jozef Baránek, Roman Miklošík, Janko Ščibravý, Miro Šuga, Paľo Vrábel, Marián Kupčík, Marián Modrovský, Robo Chlpek, Alexander z Cífera a tento čo za to všetko môže

Juro Golier

Po nočnej búrke voda v Mŕtvom ramene stúpla, koryto sa naplnilo. Voda v podvečernej horúčave takmer vrie, veľké kapry sa v nej lenivo prevaľujú, vytŕčajú sa, vyhadzujú, chcú sa ochladiť na slnku – bananské delfíny. Leto naberá na intenzite. Už o pár dní sa (snáď) opäť uvidíme. Miest, kam sa možno vybrať na krásny výlet je veľa.

Akcia Hostýnske vrchy

18.7. – 25.7.2020

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Boženka Ilavská, Táňa Ilavská, Juraj Poláček, Tóno Gieci, Pavol Herceg, Heňo Molnár, manželia Kraicoví, Ľubo Rosa, Igor Buc a Ján Budoš.

Ako hostia: Marián Modrovský, Kornel Ninis, manželia Macejkoví , Helen Rosová, Vlado Svoboda a Fero Martinus.

Sobota 18.7.

Cestu na Valašsko sme všetci (okrem Kornela) absolvovali v daždivom počasí autami. Na ceste sme mali len jednu plánovanú zastávku v Uherskom Brode. Z Piešťan sme vyrazili tri auta. S posádkami ostatných áut sme sa stretli postupne po trase alebo až v našom cieli ubytovania v dedinke Rusava, v penzióne U Ráztoky. V Uherskom Brode sme navštívili kultúrne pamiatky, ale dážď nás rýchlo usmernil do reštaurácie, kde sme sa naobedovali.

V našom penzióne, ktorý nám patril celý týždeň, sme sa všetci stretli, oslávili sme statočne privítanie. Ešte ráno som cítil následky hodovania.

Nedeľa 19.7. (dĺžka 47 km, prevýšenie 1103 m)

Prvý výšľap sme nasmerovali na posvätnú horu Hostýn, aby nás Panna Mária (alebo pre niekoho čistá energia) naštartovala do ďalších ťažkých dní v sedle bicykla. V kútiku srdca sme prosili Pannu Máriu, ktorá už svojimi bleskami ochránila miestnych obyvateľov pred Tatármi, aby aj nás teraz ochránila pred dažďom, ktorý nám podľa predpovedí hrozil v ďalšie dni.

Predtým ako sme zdolali posvätnú horu, nás čakalo dosť tvrdé stúpanie, ktoré pri vysokej vlhkosti nám sťažilo výšľap. Skrátka jazyk sa nám plietol do kolies. Niekto svoj pokoj našiel v kostolíku, iní pri zlatom moku.

Potom sme zamierili k rozhľadni. Hore na ňu sme však nevyšli, lebo mraky nedali výhľadu žiadnu šancu. Predsa sme obdivovali krížovú cestu, ktorú projektoval náš architekt Dušan Jurkovič.

Ďalej nás čakal krásny zjazd ku Chvalčovu a potom opäť stúpanie na sedlo Na Tesáku, kde sme si skvelo pochutili v horskej chate rovnakého názvu na českých jedlách pri opäť skvelom českom pive.

Po krátkom stúpaní opäť nasledovala zastávka Na Trojáku, kde sme znovu doplnili energiu. Plní energie sme urobili malú odbočku na útulnú rozhľadňu Maruška. Myslím, že sa všetkým páčila svojimi výhľadmi a pritom ste nemuseli kráčať po veľa schodoch.

Po klesaní do Držkovej nás čakalo stúpanie na Huty a na sedlo nad osadou Ráztoka. Krásny posledný zjazd nás priviedol do penziónu, kde sme prebývali.

Večer bol opäť veselý, plný dobrej nálady aj pri hudobnej produkcii Ľuba. Ja som mu pomohol minimálne, snažil som sa, ale hudba je ako remeslo, lebo keď sa tomu nevenuješ pravidelne, tak dielo nestojí za to.

Pondelok 20.7. (dĺžka 89 km, prevýšenie 444 m)

Na druhý deň sme vybrali ľahšiu trasu, čo sa týka prevýšenia, ale mala najdlhšiu vzdialenosť. Čakalo nás prvé klesanie do dedinky Brusné, kde sme obdivovali funkčný vodný mlyn, ktorý je časťou reštaurácie. Teraz bola ešte zatvorená, ale navštívili sme potom neskôr pri iných trasách. Popri riečke Rusave sme prešli cez malé mestečká Holešov a Hulín. Potom sme krásnym cyklochodníkom pozdĺž Malej Bečvy prekrížili rieku Moravu a hlad, smäd a predtucha dažďa nás priviedla do mestečka, kde bola otočka našej trasy, Tovačov. V jedinej, ale vcelku krásnej reštaurácií U troch králú, sme našli útočisko. Po oddychu, doplnení energie a malej prehánke, sme vyrazili smer Rusava. Cesta viedla cez dedinku Troubky, ktorá bola v roku 1997 poznačená katastrofickými povodňami.

Ďalej sme míňali malé dedinky po cestičke vcelku po rovine až sme sa začali blížiť k Hostinským vrchom. Tu začali pribúdať hupáky. Rýchlosť pelotónu sa začala zvyšovať, lebo nás začal prenasledovať hrozný búrkový mrak, ktorý smeroval k nášmu cieľu. Začal špurt ako o život, tu sa zabudlo na lojálnosť voči slabším jedincom. Fero v dobrej viere, požičal svoj e-bike Paľovi a tým zostal visieť tesne niekoľko kilometrov pred cieľom v krčme. Pretože bol vysilený, nahnevaný pravdepodobne aj na Paľov bicykel, ktorý chcel žartovne utopiť v potoku, lebo neťahal tak, ako bol zvyknutý na svoj e-bike. Ale predsa to dopadlo šťastne, prišiel po daždi. My rýchlejší sme mali šťastie, tesne sme prišli pred búrkou. Ale aj tí, čo zmokli, ukázali charakter a dokázali, že ich dážď neodradí od ďalšej cyklistiky. Myslím, že napriek dažďu v závere, to bola krásna trasa.

Útorok 21.7. (dĺžka 73 km, prevýšenie 1234 m)

Tretí deň som bol naštartovaný na ďalšiu trasu, ale chlapci, ktorí mi ukázali meteo radar, ma schladili. Stále som neveril, že sa k nám blíži búrka. Predsa prišla a zdržala nás do 11 hodiny. Vybratá trasa do Vsetína, bola časovo náročná, Anka a Juro zvolili inú, kratšiu na Kelčský Javořník, Boženka a Táňa išli navštíviť autom Kroměříž. My ostatní sme predsa vyrazili cez naše obľúbené stúpanie cez Vlčkovú a Kašavu smer Slušovice. Čakali nás parádne stupáky nad kopanice a padáky do údolí. Pred Slušovicami sme chceli prejsť časť vodnej nádrži Slušovice, ale smelá labutia rodinka a zamknuté dierka nám to zamedzili.

Potom sme absolvovali dosť nezáživnú trasu po hlavnej a frekventovanej ceste cez Slušovice, Neubuz a Všeminu. Cesta, aj keď stále hlavná, ma začala baviť. Myslím, že aj ostatných, keď začalo stúpanie na sedlo Hranice, nad dedinkou Liptál. To bolo prvé varovanie pred tým, čo nás čakalo neskoršie. V Liptáli sme počkali dvoch veľmi smädných cyklistov, ktorí už nevydržali a navštívili potraviny. Pred Vsetínom bola podľa plánu odbočka do hôr. Začala celkom v pohode, sily nám ubúdali, smäd sa zväčšoval, nálada nebola dobrá. Bola to typická skratka, čiže vzdialenostne to bolo o dosť viac. Postupne nás čakali krátke, ale brutálne stúpania, ktoré vyžadovali pár minútové zatmenie mysle, tlak krvi v tele tesne pred infarktom. Nakoniec námaha stála za to. Čakali nás krásne výhľady na okolitú krajinu a očakávaný, pekný zjazd do Vsetína, kde som si myslel, že mi prestali fungovať nanovo vymenené brzdy. Až neskôr som zistil, že ten vrchol z opačnej strany by som nechcel absolvovať.

Vo Vsetíne sme sa rozdelili, jedni zostali v centre a my ostatní sme navštívili reštauráciu v domácom pivovare. My sme sa kochali jedlom a pivom, čiže Vsetín nič moc, ako hovorieval náš priateľ Ondrej na Kutnú Horu. Druhá skupina navštívila Vsetínske pamiatky. Nakoniec sme sa stretli a vyštartovali sme pozdĺž Bečvy po cykloceste smer Ratiboř.

Teplo začalo stúpať, smäd nás začal opantať. V Hoštálkovej na zámku sme doplnili sily pred ďalším malý stúpaním V Kútě. Odtiaľto sme skúsili pekný zjazd po šotoline do Hutě. Ďalej sme to už poznali, známe posledné stúpanie do nášho očakávaného cieľa. Stihli sme to načas, nemuseli sme posúvať večeru. Bolo to brutálne krásne, aj v takejto brutalite je krásne, že človek pokoril bolesť a znovu ako keby sa narodil.

Streda 22.7. (dĺžka 61 km, prevýšenie 1100 m)

Na dnes bola naplánovaná kráľovská etapa, Kelčský Javorník, najvyšší bod Hostýnských vrchov 865 mnm. Juro a Anka túto trasu išli včera a dnes išli Vsetínsku trasu.

Po známej ceste smerom nahor sme prešli Hutě, V Kútě až na Troják. Chata bola zavretá, ale hotel o kúsok ďalej nás zachránil. Pivečko, kávička padla vhod, akurát obsluha bola trochu zmätená, v počtoch mala zmätky. No všetko sa vyriešilo. Buďme radi, že nás obslúžili, lebo mali oficiálne otvorené od 11 hodiny a my sme tam boli o dve hodiny skôr.

Cesta viedla ďalej krásnym údolím pred dedinku Rajnochovice, kde sme nechali Paľa v reštaurácii, ktorý za ten čas ešte pozrel, či rastú huby. Cesta začala postupne stúpať. Po poslednej križovatke, kde sa dalo ešte rozmyslieť si, ísť či neisť na kopec, začala asfaltka tvrdo stúpať. Okamžitá rýchlosť klesla pod 6 km/h, zdalo sa mi, že mám defekt na oboch kolesách. Na konci asfaltky začala blatovo kamenná cesta s pevným podkladom, ideálne pre MTB bicykle. Obdivoval som všetkých krossárov, ktorých kolesá sa začali zabárať alebo prešmykovať. Tesne pred vrcholom bola dosť dlhá cesta so stúpaním, ktoré bolo vzhľadom na kvalitu cesty veľmi náročné.

Cestu som si v hlave rozdelil na niekoľko úsekov. Keď prejdem prvý úsek, buď prežijem a pokračujem alebo zosadnem. Podarilo sa mi to, žijem. Musím pochváliť Janku, ktorá tiež zdolala Kelčský Javorník bez zosadnutia z bicykla.

Na vrchole nás čakala štýlová rozhľadňa cez 30 m vysoká. Na vrchu rozhľadne bolo cítiť niekoľko centimetrové kývanie, nič pre niekoho, kto má morskú nemoc. Veril som, že statici pre túto rozhľadňu dobre prerátali zaťaženie. Výhľady neboli ideálne, ale nikomu to nevadilo.

Ďalej bola možnosť pokračovať po turistických MTB trasách do Chvalčova, ale vzhľadom, že terén bol namoknutý a málo MTB fanatikov, vrátili sme sa rovnakou cestou naspäť do reštaurácie, kde sme nechali Paľa. Tu sme mali obedňajšiu prestávku, ktorá sa predĺžila až na skoro dve hodiny. Problémom bol náš veľký počet hladných, smädných cyklistov a hlavne neskúsenosť obslužného personálu, možno ich nízky počet. Ale predsa sme sa všetci občerstvili a po asfaltových cestách sme sa dostali cez Komárno, Osíčko, až na kraj Bystřice pod Hostýnem. Tu sme zažili Tónovu neštandardnú aktivitu, pomohol cudzej žene tlačiť fúrik s nákladom do svojej záhrady pri nechápajúcom pohľade manžela. Potom však rýchlo bez vysvetlenia opustil ich záhradu, lebo človek nikdy nevie.

Už sme sa nevedeli dočkať dedinky Brusné, kde sme zastavili v reštaurácii, kde sme obdivovali vodný mlyn. Mysleli sme, že ten mlyn je napájaný elektrinou, ale čudovali sme sa, že na pohon stačí nie veľký prúd vody. Niektorí sme ešte išli pozrieť parčík v Brusnom. Mali tu pekné rybníky, zeleného vodníka a pivečko Holba, dobrá spomienka na akciu Králický Sněžník. Absolvovali sme posledné dnešné kilometre dobrou predzvesťou dobrého nám už známeho moku a jedla.

Štvrtok 23.7. (dĺžka 87 km, prevýšenie 613 m)

Predposledný deň sme sa spojili na plánovanú etapu do Kroměříža. Trasa bola dosť dlhá, ale bez väčších kopcov. Čakalo nás iné, ešte nepoznané stúpanie Nad Ráztokou a potom nesmierne krásny zjazd po peknej asfaltke do Lukova. Obišli sme Fryšták a pokračovali okolo ZOO Lešná, kde bolo veľa ľudí, ktorí smerovali do ZOO. Do Zlína sme sa dostali peknými cyklostezkami. V centre sme museli využiť aj hlavné cesty. Mesto Zlín, na mňa pôsobilo moderne, nie tak atraktívne, ale občerstvenie bolo dobré a zaslúžené. Zo Zlína nás vyviedla cestička popri riečke Dřevnice cez Otrokovice až na Baťov kanál, kde pozdĺž rieky Moravy bola veľmi dlhá cyklocesta bez stúpania. Blížil sa čas obeda a do cesty sa nám postavila reštaurácia v dedinke Kvasnice. Tu sme asi všetci zažili ten najlepší zážitok z jedla. Varili tu neskutočne chutne.

Do Kroměříža sme prišli bez použitia hlavných ciest. Tu sme si dali pauzu asi na hodinu a pol. Pozreli sme si krásne arcibiskupské záhrady, zámok a kostolíky. Nakoniec sme skončili v pivárni, kde sme degustovali niektoré remeselné pivká.

Druhou stranou rieky Moravy sme prešli cez rybníky do Holešova. V Holešove sme si pozreli zámok a sinagógu, kde mal byť koncert Vladimíra Mertu. Boli snahy ísť do vnútra, ale rešpekt pred Covidom a neúprosný čas nás poslal ďalej smer náš prechodný domov.

Piatok 24.7. (dĺžka 72 km, prevýšenie 1027 m)

Posledný deň na bicykli sa blížil, čo znamená, že všetko raz skončí, čiže aj tento podľa mňa báječný pobyt s priateľmi na bicykli.

Trasu sme naplánovali opačným smerom, čiže najprv smerom dolu do Brusného, potom do Bystřice pod Hostýnem, kde sme si pozreli zámok a kostolík. Juro a Anka išli individuálne autom až do Rožnova.

Po nefrekventovaných asfaltkách, ktoré smerovali aj hore aj dolu, skoro ako naše malé Pyreneje od Vrbového do Smoleníc, sme míňali dedinky Libosváry a Všechovice, kde v posledne menovanej sme dali občerstvujúcu pauzu. Zabudol som poďakovať Heňovi a Vladovi, ktorí nás občerstvili na vlastný účet, Heňo mal narodeniny a Vlado mal meniny. Pri hudobných večeroch Heňo sa na nás pripravil, skoro sme vystačili s jeho zásobami občerstvenia.

V malom mestečku Kelč, sme mali mať obedňajšiu prestávku. Miesto občerstvenia nespĺňalo podmienky, tak sme sa rozdelili. Reštaurácia mala síce terasu, ale obsluhovali ju až o hodinu. Tí, čo mali zámok (ja, Tóno a Kornel) zastali na obed vnútri, ostatní sa pobrali hľadať ďalšie občerstvenie. No v tom bol problém, pretože všetky (oba) hostince po ceste boli zatvorené. Plnohodnotné občerstvenie našli až po zjazde v areáli kúpaliska v dedinke Miklúvka. Obidve skupinky sa teda s odstupom času dobre vytrápili cestou cez Kunovice, Loučka a hlavne cez Podolí a Lazy.

Slnečný úpek, strmé stúpania v tomto úseku spôsobili prúd potu v mojej prilbe. No, krása ako v saune. Tesne pod kopcom ma telefonicky Paľo navigoval, kde prvá skupina má zastávku. Stretli sme sa Miklúvke na kúpalisku.

Ďalej sme prešli cez Pržmo a Ratiboř do nám známeho zámku v Hosťálkovej. Odtiaľ sme pokračovali už po známej trase zo Vsetína cez lokality V Kútě a Hutě do nášho Penziónu Ráztoka. Postupne sa začala končiť, verím, že úspešne, aj posledná etapa. Vyššia moc zabrala, nikto nespadol na bicykli, boli len dva defekty na kolesách, pri oprave ktorých bol hlavne Ľubo.

Sobota 25.7.

Prišiel deň odchodu, najsmutnejší deň za celý pobyt tu v Hostýnskych vrchoch. Myslím si, že sme boli unavení ani nie tak fyzicky, ale tým, že sme nestačili všetky krásne okamihy vstrebať. Bolo toho veľa.

Všetky tie rozhovory pri obyčajných veciach, srandách, pocity, keď nám nebolo všetko jedno, keď nám skoro ako keby udrela posledná minúta života a hlavne ten pocit, že cítime naplno tento svoj okamih života ako aj reflexiu okamihu života našich priateľov.

Štatistika. Celkovo sme našliapali 429 km s prevýšením 5521 m.

Jano Budoš

 

 

Akcia Po Dunajskej hrádzi

12.7.2020

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Lukačovičová, M. Farkašovská, B. Ilavská, T. Ilavská, I. Buc, R. Miklošík a P. Herceg.

Ako hostia: B. Dudášová a Melinda Pethoová.

Naplánovaná  cyklotúra z BA po Dunajskej hrádzi do dedinky Dobrohošť,  (presunutá na nedeľu pre počasie) kde sme mali v pláne  ochutnať  tradičné domáce kulinárske dobroty z pecí, ktoré domáci ponúkajú vo svojich dvoroch v tomto termíne, sme si žiaľ pre známe dôvody Covidu 19 neužili. Ale tie ostatné očakávania sa splnili. Hlavne ten vietor, ten nesklamal.

Ráno o 8:30 sa nás  pod Starým mostom v Petržalke zišlo sedem cyklistov, štyri ženy a traja chlapi, ktorí to okomentovali poznámkami, že to s nami ide už dole vodou a aby sa to ešte zadupľovalo, tak o 2 km ďalej v prístave sa k nám pripojil tandem Boba s dcérkou Táňou.

Zvolili sme si ľavú stranu hrádze, veľtok Dunaja si pokojne  plával do Gabčíkova, hrádza -cyklochodník takmer prázdny, vietor nám pomáhal do chrbta.

Slnko ešte nepražilo, veľké množstvo vtákov na vode si užívalo začíňajúci deň, jedným slovom paráda.

Tie vodné vtáky sme si lepšie pozreli zo zvýšeného stanovišťa pri hrádzi určeného na pozorovanie. Bolo sa na čo dívať.

Táto ľavá strana hrádze až po prístav Kyselica, odkiaľ premáva každú hodinu kompa na druhú stranu do Vojky, má iba jeden bufet na občerstvenie. Tento sme samozrejme nemohli vynechať.

V Kyselici sme sa nalodili na kompu (ďalej do Gabčíkova sa nám už nechcelo šliapať, správne sme odhadli silný protivietor naspäť) a previezli sme sa na druhú stranu do Vojky.

Maďarská čárda vo Vojke nám otvorila starý sedliacky dvor, kde sme si každý podľa chuti niečo zajesť, ale ako povedal Roman a ja s ním, jedli sme už aj lepšie halászlé, naposledy práve v Dobrohošti, ale pred mnohými rokmi. Takže otočka naspäť do BA a nastupuje silný protivietor. Také sú bohužiaľ trasy po rovine a hlavne pri Gabčíkove.

Dobrohošť sme poza humná iba prebehli a krátko sa zastavili v Danubiane, potom ešte po hrádzi na pivko a kávu v jednom z množstva bufetov. A čím bližšie sme sa blížili k Petržalke, tak tým viac sa zahusťoval cyklochodník cyklistami, bežcami a korčuliarmi.

Na záver cyklistiky sme sa ešte niektorí chlapi potešili pohľadom na nudistickú pláž a opálené dievčence.

Potom nastáva už len rozlúčenie pod mostom a návrat domov. Najazdili  sme 70 km, tentokrát bez kopcov.

Užili sme si pekný deň, ďakujem všetkým za účasť a príjemnú spoločnosť.

zapísal P. Herceg

Akcia Báhoň – Malé Karpaty

4.7.2020

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Julíny, K. Julínyová, J. Baránek, I. Kubiš, J. Benedikovič, D. Surovčík, J. Golier, I. Buc, J. Lukačovičová, Ľ. a E. Kraicoví, J. Ščibravý, J. Nádaský, P. Vrábeľ a R. Miklošík,

Ako hostia: M. Modrovský.

Trasa: Báhoň – Budmerice – Doľany – sedlo pod Veterlínom – Smolenice – Majdán – Sklená Huta – Červený Kameň – Píla – Budmerice – Báhoň

Ide o oblasť malých Karpát, ktorá je mnohým členom a priaznivcom MKCK TT známa, ale našli sa v tento deň aj takí, ktorí niektoré miesta videli prvýkrát a to som rada J

Stretlo sa nás pred 9 hodinou na parkovisku pri železničnej stanici v Báhoni 15 cyklistov a cyklistiek, počkali sme na vláčik od TT, urobili prvé štartovacie foto a vyrazili smer obec Jarná.

V Jarnej začína Jablonecký náučno poznávací chodník, ktorý vybudovala obec Jablonec. Chodník je dokonca súčasťou Svätojakubskej cesty („Vydať sa po stopách Svätého Jakuba je jedným z najkrajších spôsobov, ako spoznať Slovensko. Trasa Svätojakubskej púte na Slovensku začína v Košiciach a pokračuje v smere východ – západ do Bratislavy. Ďalej je možné pokračovať až do mesta Santiago de Compostela v španielskej Galícii“). Ale vráťme sa k chodníku, ten vedie popri potoku Gidra z obce Jarná cez Jablonec do Budmeríc a využívajú ho nielen cyklisti ale aj peší. Bol teplý letný deň, už v Budmericiach sme pocítili smäd, a tak dávame prvú občerstvovaciu zastávku. Pivko alebo kofolka a chvíľka posedenia pred ďalšou cestou padnú vhod.

Po občerstvení nasleduje pár nezáživných km (ešte aj s protivetrom) po ceste do obce Doľany. Aj keď stúpame pomaličky už od Báhoňa, až tu začína prvé citeľné stúpanie na staré známe Zabité. Opäť chvíľka oddychu, počkáme sa, zopár foto a pokračujeme ešte pár metov v stúpaní a potom už len krásny zjazd po asfalte až na parkovisko pri Olšovskom mlyne. Tu sa rozlúčime s Benem (pre neodkladné povinnosti sa vracia domov), odbáčame z asfaltky a po chvíli lesnou cestou (zvážnicou) prídeme až k horárni Polámané. Ešte pred horárňou však zistíme, že Jožko Baránek ma vážny problém s plášťom. Chlapci mu síce poskytli prvú pomoc, ale bicykel bol schopný len dojazdu domov. Jožko sa s nami rozlúčil a my sme pokračovali opäť v stúpaní na sedlo pod Veterlínom. Odtiaľ sme peknou lesnou cestou s krásnymi výhľadmi prešli okolo Vlčiarne až na Smolenický zámok. Pozreli sme si nádvorie a keďže smäd bol silnejší dlho sme sa nezdržali. Na štadióne pod zámkom sme sa občerstvili a nabrali silu pred ďalším stúpaním, ktoré nás ešte čakalo. Čas totiž rýchlo ubiehal… Prešli sme obcou Smolenice smerom na Lošonec a Majdán. Tu sme však nemohli obísť miestne pohostinstvo Kuriatko, ktoré ma milo prekvapilo svojou útulnosťou a čistotou a príjemným personálom. Tak opäť pivko, kávička a bez dlhého zdržiavania začíname pomaličky ale isto stúpať smerom na Rybáreň a Sklenú Hutu. Nezabudli sme si urobiť foto pri povestnom smreku ako aj vodnej nádrži Parina (V roku 1848, na počesť korunovácie cisára Františka Jozefa I., tu dal vysadiť gróf Móric Pálffy dva solitéry smreka). Po dlhšom stúpaní po kamenistom lesnom cyklochodníku prichádzame k Sklenej Hute (na informačných tabuliach sa čo to dočítame o histórii Sklenej Huty a huncokároch). Po chvíľke oddychu nás čaká predposledné stúpanie na Zabité. A odtiaľ už len krásny zjazd do obce Doľany, kde si to zvrtneme na cestu popod vinohrady, ktorá nás dovedie do Častej. Tú len prebehneme a opäť šliapeme posledné výživné výškové metre (zopár ich bude ešte po ceste do Báhoňa, ale sú zanedbateľné). Nedá nám „nenakúknúť“ na nádvorie hradu Červený Kameň. Zopár fotiek a pokračujeme ďalej. Opäť parádnym zjazdom po ceste prídeme do obce Píla, kde v miestnom pohostinci doplníme tekutiny. Čaká nás už len zopár kilometrov. Do Budmeríc ideme cez Lindavský les, ktorý nás dovedie k Budmerickému kaštieľu, posledný kultúrny skvost v tento deň. Zo všetkých troch na nás dnes dýchala história rodiny Pálffyovcov. A už len posledných 6 km do Báhoňa.

Nakoľko som mala malé okrúhliny (dve 5-ky) dovolila som si všetkých pozvať na pohár vínka, pivka a domácej fazuľovice, ktorú navaril môj ex Robo, a nechýbal aj koláčik od mojej dcérky Dášky. Tu nás už čakal aj Jožko Baránek, ktorý dofrčal z Cífera a Janko Ščibravy, ktorý si trasu trošku upravil podľa seba.

Myslím, že sa všetci cítili fajn a to je hlavné. Nejde len o cyklistiku, okrúhliny, ale aj o priateľstvá, kamarátstva, ktoré som v klube našla a za to som MKCK TT moc vďačná.

Štatistické údaje:

  • 85 km
  • 1180 výškových metrov

Jana Lukačovičová

Akcia Po Malých Karpatoch

28.jún 2020

Už znova spím pri otvorenom okne. Myseľ ešte úplne neopustila krajinu spánku. Z diaľky sa ozývajú tlmené zvuky ulice, autá ožili, začínajú sa presúvať z miesta na miesto. Počuť prvé zakikiríkanie, pozdrav prebúdzajúcemu sa ránu. Tiež odpoveď psa zo susednej ulice, výhody života na vjesnici (dedinke, ktorá si myslí, že je mestom). V tuji pod oknom sa prebúdzajú spevavci, nacvičujú prvé ranné trilky. Zavŕtavam sa hlbšie do perín, márne sa snažím zachytiť miznúcu niť sna, rozplýva sa v zlatých lúčoch presvitajúcich pomedzi povytiahnuté rolety, uniká, nenávratne mizne v diaľke. O chvíľu sa z kuchyne rozľahne zvuk nenávideného rádia, som stratený.

Musím vstávať.

Cez víkend sa opäť otvorilo prázdne okno, tento rok (zatiaľ) neberieme plán akcií smrteľne vážne, dôvody sú zrejmé. Čo s voľným časom? Vo štvrtok večer kontrolujem výhľad počasia na nedeľu (OK), sadám za počítač, zamýšľam sa. Nechce sa mi chodiť príliš ďaleko. Teda Inovec či Karpaty. Karpaty! Niečo po asfalte alebo spevnených cestách (Janči asi nepríde) a bez áut (smrdia a jazdia nebezpečne). A aby to nebolo úplne po rovine (to nehrozí) a nebol to gerlaching alebo everesting (síce to teraz na FB letí, ale… – to si postrážim). Tak poďme na to.

Klikám, ťahám čiary, hľadám zaujímavosti, miesta občerstvenia, mažem, mením, rozmýšľam, že som sa zas na to dával! Postavím sa, musím sa prejsť, prerušiť vedenie (asi si sedím na kábli), napijem sa vody, nalejem deci bieleho, poďme znova. Už sa to rysuje, náhle mám dve trasy, ktorú vybrať? Smolenice, tam ide aj vlak (z Trnavy), to možno niekoho presvedčí (Dobrú Vodu si nechávam v talóne). Neskoro v noci posielam mail s návrhom, hádam sa niekto ku mne pridá, nech sa po horách neterigám sám (v tej horúčave). Piatkové mailové odozvy potešia, sólo jazda to nakoniec hádam nebude.

Nenávidené rádio ma dostáva z postele priskoro, aspoň však mám prebytok času, jedlo nemusím do seba hádzať, v kľude sa balím (som lajdák, nikdy to nerobím vopred večer, veď čo ak nedožijem do rána, načo robiť zbytočnú prácu) a dokonca premažem retiazku (nech sa to dnes točí samo). Zvoní telefón, bananská skupina práve vyráža, za štvrťhodinku sú u mňa, ešte stihnem kávu. Prišli, vyrážame, celý deň je pred nami.

Nedeľné ráno, z Lídla vychádzajú spokojne sa tváriaci ľudia, ja odchádzam z vjesnice s bicyklom v kufri auta. Život sa vracia do vychodených koľají.

Autá parkujeme pri stanici v Smoleniciach, máme polhodinku čas. Za chvíľu už pri nás zastavuje auto GA – je tu Roman, z Trnavy na bicykli prichádza Igor (ide sa previezť pred prácou, prišiel nás pozrieť, prvé kilometre dá s nami). A na perfektnom stroji (bohužiaľ len požičanom) dofrčí Miro. Potom ešte Jozef. Na štart nás s autom plným vnúčat (a kufrom psov) prichádza vyprevadiť Paľo. Falco si aspoň pobehá po stanici a blízkom okolí, zapotia sa, kým ho dostanú naspäť do kufra. A z vlaku vystupuje Jozef. Poďme už, na Jahodníku sa má pripojiť Janka, nech dlho nečaká.

Čaká, dokonca nám aj ide naproti, neobsedí na mieste, stále musí krútiť pedálmi. A krútime nimi aj my, po odbočke z hlavnej cesty sa cesta postupne zdvíha, naberáme prvé výškové metre. Zatiaľ je to však len také škádlenie, nič vážne sa nedeje, to hlavné nás čaká za chvíľu.

Pred Koniarňou na Škarbáku parkuje veľa áut, dnes bude v horách husto. Zástupy však po asfaltke nejdú a jednotlivcom sa vyhneme, veď naša rýchlosť hore kopcom nebude príliš vysoká. Ešte predtým sa však rýchlo odfotíme (ako je zvykom, tých fotografií v archíve! Kto to všetko stíha prezerať!?), rozlúčime s Igorom (asfalt odtiaľto je už trochu hrboľatý) a vyrážame do boja. S kopcom (prvý a hneď najvyšší), vlastnou pohodlnosťou (odvaha nám nikdy nechýbala) a kondíciou (tá občas trochu vynecháva) aj okolnosťami (dnes má byť deň z kategórie tropických). Ananásy tu však na stromoch nerastú, opice neotravujú, papagáje neškriekajú. Po pár metroch sa noríme do príjemného chládku malokarpatského lesa, cesta síce neustále stúpa, na počudovanie to však celkom ide.

I keď ma občas niekto obehne. Miestny borec, ktorý kopec berie ako výzvu, aj Miro, ktorý sa ide na situáciu pozrieť očami lídra pelotónu. Ja si ale idem svoje, viem, že stúpanie má svoje parametre (i keď nie sú svetové) a ja limity. Snažím sa držať frekvenciu, zbytočne neplytvať silami, veď sme ešte ani poriadne nezačali. A tak si vychutnávam stúpanie do sedla pod Veterlínom, pot sa mi rinie z čela, fučím ako parná lokomotíva, napínam stehenné svaly. Aspoň však nemám hmlu pred očami.

To v decembri, vtedy bolo všetko úplne iné. Z Jahodníka vyrážame na Škarbácke sedemstovky v nečase, hmle. Po snehu nie je ani stopy (našťastie, wibramky som zabudol doma pri dverách). Aspoň že nefučí (zatiaľ, na Ostrom Kameni, neskôr poobede, to bude úplne inak). Len tá hmla! Je všade dookola, dnes pôjdeme po pamäti. Čo sa to však deje? Hmla redne, vzduch začínajú prehrievať slnečné lúče, mraky ustupujú, zostávajú v nížine. Inverzia vo výške 496 metrov.

Teraz na tom istom mieste, jednom bode trasy, momente života, zoskakujem z bicykla a pripájam sa ku skupinke oddychujúcich cyklistov. Prvý vrchol dňa máme takmer za sebou. A ani to príliš nebolelo. Dúšok teplej vody z vaku chutí lepšie ako deci burgundského, oko rýchlo blúdi po okolí (v sedle bicykla na to nie je väčšinou čas, bezpečnosť predovšetkým), mysľou prebiehajú krátke úryvky turistických zážitkov (viď vyššie). Kombinácia cyklistiky a turistiky nemá chybu (niekedy ich, nedobrovoľne, vykonávame aj súčasne).

Minútku sme si oddýchli, vytreli pot z očí (ale štípe, potvora), dych sa ukľudnil, aj reč je už plynulá. Najvyšší čas poberať sa ďalej. Veď tam dole nás čaká občerstvenie.

Ale to je ešte ďaleko, najskôr si to musíme odpracovať. Spočiatku v miernom zjazde po hrboľatej ceste (asfalt sa ako šibnutím čarovného prútika stratil) treba dávať pozor aj na správnu odbočku (inak skončíme na Záhorí) a otočiť sa popri plote obory poza Veterlín. Les ustupuje, cesta pokračuje otvoreným traverzom. Nie je však čas zastaviť, kochať sa, fotiť, bicykle nás ženú ďalej. Dole kopcom brzdiť nebudem, hore kopcom sa rozbiehať je hlúposť. A tak si len v duchu premietam obrazy, výhľady ktoré práve míňame zostávajú ukryté za našimi chrbtami. Niekedy je dôležitý aj smer putovania.

A tak nevidíme honosné stavby v obore Balunky, skalný hrebienok na vrchole ďalšieho krátkeho stúpania, o existencii jaskýň Škrekov, Koženokabátová, Peterská priepasť, Vydra či Lipárova sa dozvedáme len z mapy. Opäť sa pohybujeme v hlbokom lese, cesta prudšie klesá, je samá jama, treba ísť obozretne, mať oči na stopkách, prsty na brzdách. Tajuplné miesta krasovej oblasti, malebného čarovného lesa tak cítime len mimozmyslovo, sem sa treba vrátiť aj na pešo…

Podľa dohody sa čakáme pri skalnej kaplnke nad Brezinkami, zjazd nás rozdelil ešte viac ako výstup. Odtiaľto už pokračujeme skoro po rovine, ešte kúsok dokonca klesáme. Hustota pešiakov na ceste rastie, výstup na hrad láka. Len to veľké auto malo zostať radšej dole, obišli sme sa na milimeter… Otvárajú sa však výhľady na hrebeň Zárub aj vrtule Rozbehov, všetko je zabudnuté, po celom tele sa opäť rozlieva pohoda, adrenalín z výjazdu a zjazdu pomaly vyprcháva.

Je čas nedeľného obeda, sme v Bukovej, krátka zastávka príde vhod. Z úzkeho sedla presadáme na širokú lavicu, prestávame preberať nohami, musíme doplniť tekutiny aj energiu. Ideálne v jednom nápoji. Pivo spĺňa tieto najprísnejšie kritériá, radšej ho pridupľujeme. A s prekvapením sa vítame s dievčatami, ktoré tu už čakajú. Danka, Marianna a Beata to zobrali po asfalte, kúsok sa zvezú s nami. Ale najskôr posedíme, pokecáme, odfúkneme si. Zatiaľ máme za sebou len jeden vrchol, ďalšie nás ešte čakajú.

Pred chvíľou sme sa pozerali zospodu na vrtule elektrárne na Rozbehoch, teraz sa vydávame na cestu, ktorá nás privedie až priamo k nim. Uff! Najskôr však klesáme. A pekne ostro, tachometer po Bukovej chvíľu atakuje päťdesiatku. Však ono sa nám to vráti!

A vracať sa to začína hneď po odbočke za kameňolomom, kde cesta stúpa (zatiaľ ešte len mierne) proti toku Trnávky. Áno, tento známy, v časoch existencie trnavského cukrovaru nevábne zapáchajúci, 42 km dlhý veľtok pramení kúsok povyše, pod Vápenkovou skalou. Tu je to ešte malebný horský potôčik pretekajúci lesom popri roztrúsených domoch osady (či skôr kopanice) Vápenka, dnes pravdepodobne plniacich prevažne rekreačné účely. Nedeľná pohoda, tichou lesnou cestou sa ozýva len štebot vtákov a cvrlikanie Dankinho Campagnola…

Prichádzame k Sokolským chatám, osade ukrytej hlboko v údolí Malých Karpát, atmosféra ktorej je stále presýtená duchom svojich zakladateľov. Ešte vždy to našťastie nie je mondénne rekreačné centrum, už sto rokov si udržiava charakter pôvodných osadníkov, Sokolov a trampov.

A je to tu! Stupák skoro až do neba! V jeho polovici mi padá reťaz. Len tak, pri zábere, bez radenia. Ale ešte som žil, šliapal, išlo to, predsa to len tak nevzdám, zobúdza sa vo mne beštia. V tomto kopci sa ale nerozbehnem, tu nenasadnem, vraciam sa teda na jeho začiatok. Tam stoja naše dievčatá, asfaltárky. Domáci im radia cestu okľukou, vraj je lepšia. Lúčime sa len tak spolovice, stretneme sa na Rozbehoch. Už sme sa viac nevideli.

A ja som ten kopec nakoniec nedal. Jeho prvú časť áno, tam som to ešte nejako utrhol, potom sa ale stúpanie vyrovnalo, vzbudilo nádej (akoby som zabudol na nedávny turistický výšľap), cesta sa stočila vľavo, opäť pritvrdila, ja s mojou vytríbenou technikou začínam po nej kľučkovať (kláti ma zo strany na stranu), vbieham do výmoľa a je vymaľované. Ledva stihnem zoskočiť, SPD-čka našťastie v takýchto prípadoch nezapínam. Časť stúpania tlačím, nasadám až pod vrcholom.

Pri Obulanskej kopanici ma už čaká celý pelotón, ani nemám kedy sa kochať krásnymi výhľadmi, ledva niečo narýchlo odfotím, zdokumentujem okamžik a už sa ide ďalej. Na Mikulčickú kopanicu klesáme, potom nás z cykloznačky zvádza schodne vyzerajúca odbočka vpravo smerom na Kanichovskú kopanicu (toľko kopaníc, že si pripadám ako na Myjave), ďalšia odbočka pod Trnkový vrch nás však vyvádza z omylu. Aj tu bude treba tlačiť. Ale je tu krásne, aspoň máme viac času na rozhliadnutie sa po krajine. A vďaka Mirovej spadnutej reťazi si na vrchole užívame skutočnú pohodu (len keby to slnko tak nepražilo).

Všade dookola sa vlní kopaničiarsky kraj, panuje bezvetrie, vrtule elektrárne sa dnes netočia, v ich tieni je učupená rozhľadňa, v húštine za našimi chrbtami leží široký vrchol Tŕstia (turisti, pamätáte?), na horizonte sa v náznaku rysujú siluety Javoriny, Zobora, Žibrice a desiatok ďalších nepomenovaných vrcholov presvitajúcich z oparu. Leto nie je časom ďalekých výhľadov, vzdialené pohoria viac tušíme ako vidíme, užívame si však chvíľku pokoja, kľudu, nádhery.

Ďalej pokračujeme krásnymi zvlnenými lúkami, kúsok dole, kúsok po rovine, kúsok aj hore svahom, slnko nám z výšky praží na hlavy, na trávnatom povrchu sa to dnes našťastie zaobíde bez defektu. Výstup na rozhľadňu je povinnosťou, výhľad však oproti tomu spred pár minút nič nové neprináša, zrúcanina hradu Korlátka je takmer dokonale skrytá v hustej zeleni stromov. V blízkom susedstve leží dlhodobo zavretá a chátrajúca chata KST – škoda slov, je to len ďalšia vizitka nefungujúceho turistického ruchu, prezentácie zaujímavého a krásneho miesta, zmarená príležitosť, dôkaz, ako si nevážime to, čo máme (o to viac však závidíme susedom). Nákupné centrá majú o klientelu postarané.

Akosi som sa rozcitlivel, poďme ďalej, v tejto horúčave je čas na dúšok niečoho osviežujúceho. Tu hore na Rozbehoch nám to ešte nevychádza, krčma je zavretá, krčmára nechceme vytrhnúť zo sviatočného kruhu rodiny a tak pokračujeme do Jablonice. Zošup na hlavnú cestu stojí za to. 30, 40, 50, 60 – radšej pribrzdím. Až v tomto momente začínam pociťovať rýchlosť, rešpekt pred ňou, krátku obavu pred nekontrolovaným pristátím na tvrdom povrchu. Čo ma to zas chytá za hlúpe myšlienky… ale ďalej radšej po očku sledujem číslice nabiehajúce na tachometri.

Ideme po ceste, kde – tu nás obehne auto, vodiči sú dnes však akýsi pozorní, vyhýbajú sa nám oblúkom, ide sa veľmi dobre. Hrubé gumy môjho bicykla na asfalte hučia, vyťukávajú minimalistickú symfóniu, spievajú. Zaraďujem najťažší prevod, nech som aspoň trochu konkurencieschopný, toto nie je terén pre môjho tátoša.

Jablonica nás prekvapí a pomotá. Krčma na rohu nefunguje, je zavretá, musíme nájsť náhradné riešenie. Domáci nás vracajú pol kilometra naspäť, Hostinec u Matúša sme predtým prebehli. A kým nájdeme cestu na jeho terasu musíme zapojiť fantáziu a mať aj kúsok šťastia, vchod je vzadu dobre ukrytý medzi domami. Ale je to fajn miesto, chmeľový ionťák majú dobrý, ešte si ho doprajú aj niektorí šoféri, v stúpaní nad priehradou to ešte vyfúkame.

Oddych zapasoval, odchádzame však, nemôžeme tu presedieť zvyšok dňa. Lúčime sa s Jozefom, má doma ešte plány, ťahá priamo do Trnavy, nebude strácať čas v lesoch. My ostatní odbočujeme z hlavnej doľava, ku priehrade a kameňolomu. Cesta začína znova stúpať. Našťastie sa ponárame do hustého lesa, teplota okolia klesá, vzduch vlhne a naberá príjemnú arómu. Toto sú presne tie chvíle, kedy cyklistika chutí. Nie je to úplne zadarmo, každý meter si treba vybojovať, ale človeka to baví. To nie je boj s protivetrom, útek pred búrkou, prepletanie sa medzi smradľavými plechovými škatuľami. Len les (prekypujúci zvukmi a vôňami) a cyklista (vyčistená myseľ a duša plná obrazov). Prekonávame únavu a seba samého, odďaľujeme moment, kedy sa z nás stane turista – teraz však nie, v pohode to dávame.

Konečne sme na vrchu, nad Suchánkou, avizujem koniec stúpaní. To som však akosi pozabudol na Cerovú, nuž už som tu dávno nebol. Ale ešte predtým nás čaká úchvatný zjazd krásnym hustým lesom na križovatku Rovnice. Toto sú Karpaty, kvôli týmto okamihom sa sem tak rád vraciam, staré zdedené gény sa ozývajú.

Zjazd nás rozdeľuje, len si kontrolujeme odbočky, nechceme nikoho nechať blúdiť v lese, kratučkú pauzičku si dáme až neďaleko honosného sídla na Cerovej – no, keby ste sa boli lepšie učili… Viac však obdivujeme obrovského roháča lietajúceho nad našimi hlavami. Alebo že by to bol zamaskovaný dron? Na Prekážku je to naozaj už len dole kopcom, občas stretávame protiidúcich pešiakov aj cyklistov, s rýchlosťou to netreba preháňať, navyše sme už takmer dole, škoda by bolo pokaziť si pekný deň.

Čaká nás posledných pár kilometrov. Po ceste, medzi autami, po rovine čo stúpa až po Hájíček, miesto pútí a posledného odpočinku nad Trstínom. Nech už to máme rýchlo za sebou, automaticky krútime nohami, žmýkame zo seba posledné sily (no trochu nám ich predsa ešte len zostane). Akciu končíme krátkym posedením a vyhodnotením U Sedliaka, je dobre, že tieto miesta už fungujú, bez toho by nebola cyklistika cyklistikou ale len bezduchým búšením do pedálov.

A čo dodať? Dobre bolo. Ako vždy.

Celú trasu dnes prešli: Janka Lukačovičová, Kamilka a Peťo Julínioví, Miro Šuga, Jozef Benedikovič, Jozef Baránek, Roman Miklošík, Maroš Modrovský a zapisovateľ. Aspoň na kúsku sa pripojili Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Beata Dudášová a Igor Matkovčík. Na štart nás prišiel pozrieť Paľo Herceg. Svoje dojmy z túlania po dobre známych malokarpatských zákutiach zapísal a dlhé minúty Vás tým otravoval

Juro Golier

Pondelok, neskoré poobedie, konečne sa mi podarilo vymotať z kancelárie, ja prechádzam cez Trebatice, krajinou prechádza studený front, prší, stierače monotónne vŕzgajú na skle. Na západe z roviny vystupuje Trojkopec (Havranica, Čelo, Veterlín), to podľa neho v tejto oblasti poznáme Hory. Okolo neho žiari jasné, biele nebo, z diaľky sa však valí ďalšia mohutná záľaha mrakov. Chčije a chčije.

Akcia Karpaty tour 2020

Cyklistické vítanie leta 2020

Neverte meteoradarom!

sobota, 20. jún 2020

Auto parkujem na takmer prázdnom parkovisku, vypínam motor, zostávam sedieť vovnútri, sem aspoň nebude pršať. Tak som to nakoniec stihol, je sedem minút do plánovaného štartu. Nikto tu však zatiaľ nie je, nečudo, veď kto aj by v takom nečase chodil. A predpoklad je ešte horší, mobil už radšej ani nevyťahujem, na radar nepozerám. Počkám len chvíľku, pár minút po ôsmej to zabalím. Povinnosť som si splnil, odfotím prázdny priestor, zdokumentujem akciu a vrátim sa domov, do teplej postele. Bicykel nebudem ani vyťahovať, v kufri mu je dobre. Sprava od cukrovaru však prichádza cyklista, Jozef. Vystupujem, vítame sa. Hneď nato aj s Vierkou. Za ňou s Jančim. A stále prichádzajú ďalší. Dokelu, veď nakoniec budeme musieť ísť. To bol teda nápad!

Bolo to dávno, bežali posledné roky minulého storočia (či tisícročia), keď sme sa rozhodli (vtedy ešte len skusmo) namieriť barany svojich tátošov do podhoria Malých Karpát, prvýkrát šliapli do pedálov a začali tak písať históriu Karpaty Tour. Akcia si našla svoj termín, svojich (pravidelných) účastníkov aj svoju trasu (i keď tá sa postupne čiastočne menila). Na cestách medzi Trnavou, Pezinskou Babou, Bukovou, Radošovcami, Jablonicou, Vrbovým, Majdánom, Zabitým či mnohými inými obcami a zákutiami Malých Karpát sme počas nasledujúcich 23 rokov strávili stovky hodín, opravili desiatky defektov, preliali litre potu, doplnili hektolitre tekutín, zažili množstvo nezabudnuteľných chvíľ, získali veľa nových priateľov a každoročne privítali leto v sedlo bicykla. Ako to však bude tento rok?

Po nečakanej zmene, ktorú do našich životov na konci marca priniesol ten malý neviditeľný votrelec, sa dobre bežiaci klubový stroj zastavil. Plán akcií sa stal prehliadkou zmarených príležitostí, príprava akcie, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je jej spoločenská časť stratila zmysel. Nikto nič nevedel, nikto nič negarantoval. Presun na neskorší termín (vítanie leta v septembri) nemal logiku. Rozhodovanie bolo ťažké, ale rozhodnutie jasné – Karpaty Tour v tomto roku organizovať nebudeme.

Keď sa však situácia v začala vracať do normálu, pootvorila sa štrbinka, svitla nádej, ponúklo sa riešenie. Vrátime sa na úplný začiatok, do roku 1997, akciu zorganizujeme len v rámci klubu, niť sa nepretrhne. Nebudeme ale trieštiť kolektív, vymyslíme jednu spoločnú trasu – takú, aby sa prípadne dali pošetriť sily. Leto tak opäť privítame v sedle bicykla v Malých Karpatoch.

Sobota ráno, pohľad z okna nepripomína nastávajúce leto ani náhodou. Ešte v posteli štartujem tablet, hľadám predpoveď počasia, aktuálny stav zrážok na radare. Stačí jeden pohľad a radšej to všetko rýchlo vypínam. Načo som sa do toho montoval? Teraz by som mal ísť na štart, čo ak niekto náhodou príde? Nepríde! V takomto počasí? Hlbšie sa zavŕtavam do teplých perín, snažím sa zachytiť zvuk dažďa bubnujúceho do okeníc. Vonku je však ticho. Ach jaj, tak ja teda idem…

Ešteže som si včera premazal bicykel (pucoval som ho už v týždni), po nezabudnuteľnom úseku spod Butkova nebol v príliš reprezentatívnej forme. A v akej forme budem dnes ja? Uvidím. Teraz rýchlo hádžem niečo do seba (na kávu už nezostáva čas, príliš dlho som čakal v posteli na dážď) a na seba (ako sa obliecť do takého času?), pribaľujem suché veci na prezlečenie. Rýchlo odchádzam, ručičky hodiniek sa povážlivo posunuli. Až pred Dechticami zisťujem, že cyklohodinky zostali na stole (už sa vracať nebudem), nuž nemôžem mať všetko, dnes budem trasu merať náhradným spôsobom. Ale bude vôbec čo merať?

V Dechticiach spomaľujem, krajom cesty si v protismere vykračujú dvaja dobermani, hnedý a čierny, za nimi ide krokom policajné auto, okienko stiahnuté, monitoruje situáciu. Zaujímavý pohľad, aj by som sa pridal do sprievodu, ale čas ma tlačí. A tak pritlačím na plynový pedál, nepatrí sa meškať.

Opäť popŕcha, dnes už hádam tretí krát. A ja som znova zabudol doliať vodu do ostrekovačov, cestu pomedzi šmuhy, ktoré zanechávajú stierače na prednom skle len tuším. Vľavo, vpravo, vpredu, všade dookola visia tmavé chuchvalce mrakov. V diaľke je horizont rozpitý bielou záclonou. Dážď, tam niekde máme dnes namierené. Pohľad na smutné sobotné ráno ťaží na duši, koľko odtieňov sivej vypĺňa priestor! Tmavé nebo splýva s pochmúrnou krajinou, odráža sa na vlhkej ceste, vpíja do mokrých polí. Deň ako stvorený na výlet…

Trnava. Auto parkujem na ešte takmer prázdnom parkovisku, aj pre návštevníkov relax centra je ešte priskoro, v takéto ráno sa vstáva len ťažko. Ale nakoniec sa nás nazbieralo dosť – desať – až priveľa na moje očakávania (prečo ste nezostali radšej doma?). Toľkých nepresvedčím, aby sme išli len na kávu, nakoniec budeme musieť jazdiť, shit, Scheiße, dokelu! Tak sa teda odfoťme (niekoľkokrát) a poďme už! Nech to máme rýchlo za sebou.

Hneď na úvod meníme pôvodne plánovanú trasu. Trnavu opúšťame smerom cez Kamenný mlyn. Vraj tam bude slabšia premávka. Znalci miestnych cyklochodníčkov majú pravdu, cez Biely Kostol to celkom ujde. Aj počasie sa zatiaľ dá vydržať. Mrholí len veľmi jemne (avšak vytrvalo), kvapky sa iba vyzrážavajú z oblakov – ej padá, padá rosenka …

V príjemnom rozpoložení ľahko súhlasím s drobnými a neskôr zásadnými úpravami plánovanej trasy. Jej smer sa najskôr stáča na Ružindol, po hupákoch a medzi autami sa dostávame k bočnej ceste. Odbočujeme. Tak som prvý raz v živote objavil (ako táčky) na Borovej, o existencii tejto dedinky som doteraz ani len netušil. Ale je pekná, upravená, pokiaľ stíham sledovať, stále sa tu nachádza veľa pôvodných (poopravovaných) sedliackych domov. Paráda, niekedy sa sem (dúfam), v lepšom počasí vrátim, v kľude popozerám.

Menšia paráda je, že až v týchto miestach začínam cez kvapky vody na okuliaroch prvýkrát rozoznávať kopčeky našich malých (veľ)hôr, doteraz akoby vôbec neexistovali, boli úplne skryté v mrakoch. Teraz z nich začínajú pomaly vykúkať, ich obrysy vystupujú z bieleho mlieka. Na prvý pohľad ale vidno, že suchí z nich dnes v žiadnom prípade neodídeme.

Už predtým padlo rozhodnutie, že vzhľadom na aktuálne podmienky dnešnú trasu úplne prekopeme. A tak teraz smerujeme do Dolian. V Ompitáli si najskôr musíme nechať zájsť chuť na občerstvenie. Je priskoro, miestne pohostinstvá ešte neotvorili, do obchodu nás bez rúšok pustiť nechcú (okrem hodiniek som doma zabudol aj to). A tak začínam boj s prvým (ako sa ukáže aj posledným) dnešným stúpaním nasucho.

No, nasucho… v tomto úseku si užívame vlahy až – až. Toto je tá časť dňa, keď vlhkosť vypadáva z oblohy najintenzívnejšie, jej kvapky sú najväčšie (ale stále sa to dá vydržať), najosviežujúcejšie. Každý preto šliapeme na Zabité za svoje, minipelotón sa trhá, snažíme sa čo najskôr schovať do sucha pod koruny stromov. Nie je čas, priestor, ani chuť na kochanie, treba sa len oprieť do pedálov, ľavá, pravá, ľavá, na kúsku podradiť, cesta stúpa, len nestratiť rytmus, tu sa dá zas pritvrdiť, dych sa skracuje, pot sa mieša s dažďom, poďme, nech som už tam.

Z tejto strany stúpam hore na bicykli prvý raz, doteraz som túto cestu iba zjazdoval (a vozil sa autom, len raz na pešo). A čakal som tvrdšie stúpanie, nejako rýchlo to ubehlo. Les sa otvára, vľavo sa leskne vodná hladina, vpravo spod stromov vykúka strecha horárne. Som na Zabitom, odtiaľto je to už len kúštik stúpania a potom len dlhý zaslúžený zjazd na Majdán (vlastne až do cieľa). Dnes nie je čas na experimenty, odbočky, užívania si prírody a okolia. Dnes treba uniknúť pred vodou.

A tak sa príliš nemotáme (našťastie to tu už celkom dobre poznám, krásy okolia si môžem zo spomienok premietať v teple domova – a veru je z čoho vyberať). Zaradím správny prevod na posledných pár metrov výšľapu, párkrát sa zhlboka nadýchnem a potom už len neprehnať rýchlosť v zjazde na vlhkej (a miestami štrkovej) ceste. Solírov len preletím, nebudem predsa brzdiť.

Za posledné obdobie som toho opäť trochu našliapal na pešo, aj v týchto končinách. A zapáčilo sa mi to. Veľmi. Ten blízky kontakt s krajinou. Jej farbami. Vôňou. Hlasmi. Skalami pod nohou. V lese napravo je Lichtek, za ním Klokočina a jej ochranca, dobre skrytá Godova skala, tajuplný Železník, kamenné Stredné Šišoretné, vľavo trávnatá Kukučková či samotársky Poraj. Jazda bicyklom je ako prelet nad krajinou nízkoletiacim lietadlom alebo rogalom. Všetko tam niekde je, nemám ale čas to intenzívnejšie precítiť. O to viac prežívam svoj výkon (pri výšľape hore kopcom či zjazde). A užívam si spoločnosť priateľov. Teraz sme síce roztratení po celej dĺžke lesnej asfaltky, ale tam dole (alebo hore) počkajú. Prehodíme pár slov, zasmejeme sa. Do lesa sa zas však znova vyberiem aj peši. Užiť si jeho náladu. Zachytiť ju na desiatkach fotografií. Stovky momentov si odniesť v pamäti.

Pri odbočke na Rybáreň sa čakáme, niekto bol v zjazde odvážnejší, iný kúsok zaostal. Posledné stovky metrov to popri Parnej už ale ťaháme spolu. Na Majdáne si hádam budeme môcť na chvíľku posedieť, doplniť energiu.

Dnes sme však príliš rýchli, aj Kurátko má ešte zavreté, našťastie nie pridlho. Dvere sa otvárajú, sucho a teplo lákajú na posedenie. Hlavne keď vonku je stále vlhko a na terase prefukuje. Musíme vstúpiť, veď spoločenské posedenie a utužovanie kolektívu k tejto akcii neodmysliteľne patria.

Teplé i chladené nápoje chutia, máme si čo povedať, nálada je výborná, vonku stále viac popŕcha, načo sa náhliť. Vierku hreje požičaný vlnený sveter, Janči sa nás stále snaží presvedčiť na pokračovanie pod Veterlín, po tretej runde ale aj on stráca motiváciu. Z ťažkým srdcom sa však musíme rozlúčiť. Do cieľa nás čaká ešte zopár kilometrov, zdá sa, že aj počasie sa momentálne umúdrilo (dlho to tak určite nevydrží), tak teda poďme, nech sa stane, čo sa stať má.

Neprejdeme viac než dvadsať metrov a stojíme. Milan má prázdne koleso, skúsi to len dofúkať, v týchto podmienkach sa nikomu do opravy nechce. Najskôr síce ventil vytrhne, ale druhý pokus je už úspešný a zdá sa, že duša drží (vydržala až do cieľa). Volíme trasu po cykloceste popri priehrade, musíme sa predsa aspoň trochu zablatiť, dnes sa nepatrí vrátiť domov ako zo škatuľky, nikto by nám neuveril, že sme deň nepresedeli v teple krčmy.

A sme opäť na asfalte. Cesta z Horných Orešian do Suchej mierne klesá, vietor nás tlačí, neprší (!!!), ideálne cyklistické podmienky nás provokujú k výkonu, dole sa ženieme štyridsiatkou. Aby sme sa vyhli frekventovanej ceste (alebo ma znova chcú len úplne domotať?) odbočujeme na Zvončín a potom niekde do polí. Na počudovanie, poľná cesta pomedzi kukuricu je úplne suchá (tu vôbec nepršalo?) a dovedie nás kúsok od Bieleho Kostola. Tu to už poznávam, ráno sme tadiaľto išli (a neodbočili do polí, vraj tam bude blato), naspäť už trafím aj ja.

Ešte absolvujeme krátku exkurziu po Bielom Kostole, obdivujeme jeho novostavby a cez Kamenáč uzatvárame okruh v Relaxe. Tu akciu končíme krátkym posedením a občerstvením, zaslúžili sme si to.

Hoci to dnes bolo „len“ 57 km sme spokojní, dokázali sme prekonať svoju pohodlnosť i obavy a za odmenu si v začínajúcom daždi domov odnášame dobrý pocit z vydarenej akcie. A spomienky. Napriek tomu, že sa nás dnes na trasu nevydalo príliš veľa, otlačili sme vzorku svojich plášťov na cesty V Malých Karpatoch, privítali sme leto v sedle svojich bicyklov a udržali tak dlhoročnú tradíciu akcie Karpaty Tour. Vďaka za nezabudnuteľný deň patrí všetkým, ktorí sa v toto upršané ráno objavili na parkovisku pred Relaxom (dobre, že ste nezostali doma):

Vierka Gubiová, Jozef Baránek, Janči Budoš, Milan Babišík, Miro Šuga, Janko Ščibravý, Ivan Kubiš, Fero Martinus, Jožo Chudý a

Juro Golier

Prejdem len pár kilometrov za Trnavu a musím prepnúť stierače na vyššiu rýchlosť. Myslím na ostatných. Stihli sa už presunúť domov? Ivan, Jozef a Janko asi nie, tí mali pred sebou ešte kus cesty. Z rádia mi hrá jazz, ja len automaticky sledujem čierny pás asfaltu ubiehajúci pomedzi žlté lány poľa, v ktorom sa hadia vyjazdené koľaje. Prší stále viac, jemné lístky vlčích makov sa skláňajú k zemi. Auto parkujem vo dvore, len rýchlo prebieham pod strechu, bicykel dnes bude nocovať v kufri auta. Zvyšok poobedia počúvam kvapky dažďa bubnujúceho do okien. Dnes v noci začína astronomické leto roku 2020.