Akcia Ondrova túra

18.1.2020

Akcie sa za MKCK zúčastnili:
Milan Babišík, Ján Budoš, Ľuboš Kraic, Milka Kraicová, Igor Naništa, Pavol Herceg, Miroslav Šuga, Vlado Trajlinek, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Ján Ščibravý, Božka Ilavská a Jozef Baránek.
Ako hostia: Pavol Rapant, Miloš Miklošovič, Vojto Galbavý, Jozef a Eva Morvayoví, Stano Macejka, Milan Liška a P. Kašpar.

Doprava do miesta štartu na Zochovej chate býva rôzna. Dnes väčšina zvolila možnosť prísť autom. Tu sa „všetci“ stretávame na parkovisku pred Zoškou krátko pred 9 hodinou. Po zvítaní a pozdravoch dobre padne malé občerstvenie (Milanove koláčiky, Milošova pálenka, Igorove ríbezľové). Pár štartových fotiek a vyrážame na trasu. Počasie je konečne zimné. Snehu  nie je veľa. Sem tam pod stromami iba poprašok z inovate. Naša cesta vedie okolo chatovej osady až k Huncokárskemu cintorínu.

Huncokári boli prisťahovalci z nemecky hovoriacich krajín, ktorí prišli na naše územie na pozvanie  zemepánov. Ich pomenovanie vzniklo skomolením nemeckého slova Die Holzhacker (drevorubač). Huncokári až do polovice 20. storočia bývali na horských samotách v izolovanom prostredí, preto sa ich kultúra, reč, zvyky a ostatné aspekty života akoby zakonzervovali v karpatských lesoch.  Rodiny huncokárov bývali na samotách priamo v lese.

Zimné huncokárske hody či slávnosti sa tradične konajú na sv. Vincenta. Organizuje ich Penzión Huncokár v Modre – Piesku („Zochova chata“).

Odtiaľ sa dostávame na hlavnú cestu poprášenú tenkou vrstvou snehu  a preto je potrebné šliapať dosť opatrne. Po cca 1 hod šliapania po modrej značke prídeme na „občerstvovačku“ na Hubálovej. Sú tu stolíky aj lavičky, ktoré hneď obsadíme.

Tuto časť trasy poznáme aj zo sedla bicykla, keď sme tadiaľto viedli pár ročníkov trasy Karpaty tour. Cyklochodník trasy 2004 nás asi po kilometri privedie na rázcestie.

Pokračujeme vpravo lesnou cestou do kopca až ku trampskému zrubu ukrytému pod skalou. Je tu pekné okolie a dobré miesto na krátky oddych a občerstvenie. Medzi tým fotíme a debatujeme o všeličom možnom i nemožnom.

Čoskoro bude ČS a tak príde čas aj na debaty o akciách plánovaných v r.2020. Modrá značka a Milan Babišík nás bezpečne privedú až na lesnú cestu  popod hlavný vrchol Vysokej. Tu sa trocha zapotíme lebo chodník sa prudko dvíha hore k nebu. Po krátkom a výživnom „výšvihu“ sa ocitáme na hrebeni Vysokej. Je to tu ako v rozprávke. Stromy sú obalené hrubou vrstvou inovate, ktorá z nich vytvorila prapodivné čudá. Chodník nás privedie spoľahlivo až ku vrcholovému krížu (754 m.n.m.). Tu si urobíme pár vrcholových fotiek s krížom a presunieme sa pár metrov nižšie k pietnemu miestu v skale.  Spomienka, minúta ticha a modlitba venovaná Ondrejovi nás na chvíľku stíšia.

Atmosféra tejto chvíle nás donúti sa zamyslieť nad krátkosťou života a „istotou „smrteľnosti…Ondrej česť tvojej pamiatke.

Z vrcholu Vysokej za priaznivého počasia bývajú krásne panoramatické pohľady na malokarpatský reliéf ako aj na blízke či vzdialenejšie vrchy. Pohľad z hora stojí za TO úsilie a námahu sa sem „vyštverať“. No dnes sú výhľady nič-moc, no kompenzuje to vynikajúca práca dedka Mrázika.

Za takýchto zimných podmienok treba pri zostupe dole smerom na Vývrat po modrej značke, (ale aj opačným smerom) dbať na dobrú obuv. Dobré je mať zo sebou „mačky“ a vhodnú zimnú turistickú vystroj. Čo sme tento raz väčšina „podcenili“, okrem vzornej „mačkovej“ výstroje Mira, Paľa, Božky, Danky,…

Videli sme, že slabý poprašok snehu dokáže cestu dole poriadne skomplikovať. Ak sa nechce človek pri zostupe prizabiť, alebo si niečo zlomiť pomôže ceste dole už len „jazda“ po zadku. Po cca 20 min. zostupe „príšmykom vpred“ sme ale všetci úspešne dole na rázcestí pod hrebenom Vysokej. Ideme už peknou lesnou cestou späť na Hubálovú. Odtiaľ po červenej značke na Čermákovú luku.

Časť skupiny volí spiatočnú cestu tak, ako sme ráno prišli po CESTE. Možno je to o pár metrov kratší variant návratu do miesta štartu, ale z pohľadu krás a výhľadov sa nedá porovnať s trasou cez Čermáčku.

Čarodejka pani ZIMA nám po trase cez les aj tu ponúka nádherné SNEŽNÉ DIVADLO. STROMY, ktoré pamätajú ČASY dávno minulé, TAM len TICHO STOJA a HRDO strážia TAJOMSTVO MALOKARPATSKÉHO LESA.

Kúsok za lúkou na Čermáčke začína pomaly svetla ubúdať. Obloha šedne a na KRAJINU PADÁ večer… Nohy oťažievajú a hlavy turistov(-iek) prepínajú do automatického režimu šliapania. Náš cieľ 30 000 krokov (v prepočte cca 20 km) sa napĺňa na asfaltke blízko pred penzionom Huncokár.

Majú „narváno“ ako by povedali bratia Česi. Časť partie nájde voľné miesta a zvyšok pokračujeme dole na Furmanskú krčmu.

Po večeri a doplnení stratených tekutín opúšťame teplé miesta na chate. Nastáva čas LÚČENIA A SPRIADANIA PLÁNOV NA BUDÚCI VÍKEND.

Na KRAJINU TICHO PADÁ VEČER a tiež SNEH S DAŽĎOM… Romantika dnešného dňa sa končí a zostáva ešte povinný NÁVRAT DOMOV.

Na záver chcem poďakovať všetkým účastníkom akcie za to, že si „hojnou“ účasťou prišli uctiť pamiatku Ondreja Stríža ( 23.1.2014).

Ondrej, budeme na teba v dobrom spomínať. Tiež na dobrú náladu na akciách udržiavať. Tak ako si sa aj Ty o to vždy snažil.

Igor Naništa

Akcia Potulky okolím Dolian

Deväť vŕškov a jeden kopček

Potulky okolím Dolian

11. január 2020

Bol to ťažký týždeň. Vydržať v práci po aktívne prežitých sviatočných dňoch znamenalo veľkú dávku sebaovládania. Mám to našťastie za sebou, klik, vypínam notebook. Odchádzam. Na oblohe bielo žiari Večernica, vedie ma na ceste domov. Nad Karpaty vystúpil Vlčí mesiac, dnes nás čaká mimoriadna noc. A zajtra mimoriadny deň, plánovaná turistika nebude len taká obyčajná. Tentokrát plánujeme opustiť vyjazdené cesty a vyšliapané chodníky, chystáme sa túlať cestičkami lesnej zveri, objavovať neznáme zákutia, hľadať dobre ukryté malokarpatské poklady.

Sobotné ráno je plné prísľubov. Zatiaľ čo spoza Inovca prichádza krásny deň, naše hory sú ešte zahalené oparom. Keď sa však dostaneme kúsok za Trnavu, ukážu sa nám v plnej kráse. Havranica, Záruby, Čelo, Veterlín, dobre známe vrchy, náš cieľ však leží viac naľavo. Áno, sú tam, Klokočina, Geldek, Sklený vrch. Dolianske vŕšky, tam máme dnes namierené, túto oblasť sa chystáme navštíviť.

V Bíňovciach dopĺňame posledného člena posádky (ráno som si musel dávať pozor, aby som nezatočil do Moravian, Maroš dnes podľahol tlaku konkurenčného pôsobenia vyznávačov Kultu Snehu, je na Orave) a už nás čaká len pohodová cesta podhorím na miesto zrazu. Po ceste na Zabité ešte naložíme dvoch stopárov a tak sa hore dolinou presúvame v aute šiesti, ani dvere nejdú zavrieť. Tu však žiadne nebezpečenstvo nehrozí, ideme pomaly, nikto von nevypadne. Stojíme, parkujeme vedľa rybníka pod horárňou, vodnú hladinu sťahuje jemná ľadová škrupinka. Nie, korčuľovať som neprišiel, prezúvam si wibramky, v lese bude treba mať pevný, istý krok. Medzitým prichádzajú ďalšie autá a ostatní účastníci. Zatiaľ je nás štrnásť, Rasťo je ale ešte na ceste, chvíľku ho počkáme. Sme neďaleko Dolian, čas si krátime štýlovo, pri poháriku bieleho. Dobre (prírodne) vychladené chutí aj takto, na stojáka.

Konečne dorazil, vyraziť môžeme aj my, oneskorenci. Ostatní nás poctivo čakajú kúsok povyše, dnes sa musíme držať na dohľad či na dosluch, väčšinou sa budeme pohybovať mimo vychodených cestičiek, predierať húštinami, nebolo by dobré sa roztratiť. Nie sme síce v Tríbeči, ale … Stop! Je krásny slnečný deň, medveď malokarpatský už spí zimným spánkom, nič zlé nám predsa nehrozí. Čakajú nás chvíle plné zážitkov, spoznávania nových neznámych miest, odkrývania tajomstiev, objavovania drahokamov. Nejeden si odnesieme domov zachytený v podrážke topánok, či zarytý v duši.

Po asfaltke prejdeme len pár desiatok metrov a už odbočujeme doprava, na takmer nebadateľnú cestu vedúcu do lesa. Onedlho opúšťame aj tú a začíname prešliapavať novú stopu. Dnes prvú, zďaleka však nie poslednú … Pod nohami šuchoce lístie, noha sa občas zvrtne na kameni, pokĺzne na koreni. Pre nás, turistov chodiacich obvykle po značkovaných chodníkoch nezvyklé pocity, pre ostatných bežná rutina. Ale zvykáme si rýchlo, keď neskôr občas naďabíme na chodník či cestu, pripadáme si neisto, sme radi, keď z nej pri prvej príležitosti odbočíme. Pohyb lesom je zaujímavejší, napĺňa dušu slobodou, myseľ voľnosťou. Terén napravo od nás začína pozvoľna stúpať, na náhrdelník nezabudnuteľných okamžikov navliekame prvú korálku,

kótu bez mena (458 m n.m.)

To, že našim prvým dnešným vrcholom je bezmenný kopček, ešte neznamená, že je menej zaujímavý alebo menejcenný. Neodmysliteľne patrí ku krásnemu dňu, k jeho zážitkom a pocitom. Mozaika výletu by bez tohto drobného kamienka nebola kompletná, malý kúsok na kraji by zostal voľný, nevyplnený, na sietnici oka by prekážala drobná škvrna, v duši pálilo prázdne miesto.

Naše kroky smerujú hore miernym stúpaním priamo do slnka, šuchocú v hrubej perine suchého lístia, kľučkujeme pomedzi štíhle vysoké stromy i drobné mladé výhonky derúce sa von zo zeme. Prvé kvapky potu zdobia farebné lístie, v lúčoch slnka sa lesknú ako ranná rosa. Ideme však len chvíľku a stojíme. Ešte krok a človek by sa zviezol o pár metrov nižšie do doliny. Vrcholový priestor vytŕčajúci z húštiny je maličký, ani sa tam naraz všetci nevpraceme. Oči hltajú prvý výhľad, ten sa vždy nezabudnuteľne vrýva do pamäte. Dolina k Ompitálu, Geldek, Sklený vrch, Zrkadlisko, všetko máme ako na dlani, spomienky sa vracajú o týždeň nazad. V mysli opäť duje silný vetrisko, prechádzame po hrebeni medzi Skalkou a Zrkadliskom, schádzame do sedla pod Sklený vrch. Škoda, že zvíťazila pohodlnosť, je to pekný kopec, mohli sme vybehnúť aj tam. Nevadí, nie je všetkým dňom koniec, nabudúce si tam určite nájdeme cestu.

Zrak aj pamäť sa naplnili prvými pohľadmi, je na čase poberať sa, ešte sa len rozohrievame, zatiaľ sme ani poriadne nezačali. A tak sa spúšťame len o kúštik nižšie a hneď začíname stúpať na ďalší vŕšok, na dotyk máme druhý kamienok do náhrdelníka, čaká nás

Lichtek (507 m n.m.)

Možno to ani nie je pravý názov tejto kóty, ale my sme si ju tak pomenovali podľa blízkej lokality tohto mena. A navyše aj pekne znie – Lichtek, možno Svetlý kút, ako sme sa už veľakrát presvedčili, nemčina nikdy nebola v malokarpatskej oblasti cudzím jazykom. I keď sme prešli len zopár metrov, prostredie sa nám priamo pred očami začína postupne meniť. Porast starne, stromy začínajú získavať charakter sôch. Už to nie je to štíhle, vysoké, vyrovnané vojsko, lesní pešiaci strážiaci hranicu lesa nad hranou doliny. Tento vrchol strážia starí, skúsení granátnici, sú nariedko rozosiati po celej jeho ploche. Niektorí ešte silní, vztýčení priamo proti oblohe, ďalší, chystajúci sa na dlhý odpočinok, postupne sa nakláňajúci k zemi. Občas prekračujeme starých kmeťov, snívajúcich večný sen o dobe svojej mladosti, čase keď sa lesom pri love preháňali hostia z neďalekého zámočku na Solírove.

Úzky, vyšliapaný chodníček nás dovedie až hore, priamo na vrchol. Hoci je kopec presvetlený, stromami len riedko porastený, výhľady z neho nie sú žiadne, za hradbou vegetácie existenciu okolitých hôr len tušíme. Napriek tomu sa však na chvíľku pristavíme, glg horúceho čaju v  chladnom zimnom ráne padne vhod. Milan, ako správny tramp sa pohybuje väčšinou kúsok povedľa, vyšliapané chodníčky nie sú jeho šálka kávy, rád kráča úplnou divočinou, sleduje prírodu, hľadá stopy zveri. Jeho nález zubov rozprúdi živú debatu, zapájajú sa viacerí. Hlavne Jankova historka s chrupom zahryznutým v galskom kohútovi slávi úspech.

No stačilo už zábavy, stačilo aj oddychu, poďme ďalej. Schádzame dole svahom, križujeme cestu, popri posede vchádzame na malú lúčku pod lesom. Zem je stvrdnutá od mrazu, po snehu ani stopa. Skutočne divná zima sa usadila v našich končinách. Pár krokov ideme ešte po rovine, potom sa noríme do lesa a začíname stúpať, tretí kamienok do mozaiky, tretia korálka na náhrdelníku je už na dosah, víta nás

Tmavá (522 m n.m.)

Meno sme si opäť len od odvodili podľa názvu lokality, na mapách sa v skutočnosti nenachádza. Ale znie to dobre, kút Tmavý aj Svetlý, pomenovanie slovenské i nemecké, pekne sa dopĺňajú. Yin a Yang, sever a juh, žena a muž, voda a vietor, zem a oheň. Nevylučujú sa, ale podporujú, sú na sebe závislé no môžu sa ovplyvňovať a meniť. Koncept síl podľa tradičnej čínskej filozofie, ktorého obraz (alebo odraz) nachádzame v prírode práve na tomto mieste. Hypotéza s názvom absolútne sedí.

Les sa opäť premieňa – hustne, tmavne, halí sa do tajomného hávu. Dostávame sa bližšie do srdca hôr, ďalej od civilizácie, toto sú miesta, kde by sme už mohli stretnúť lesnú zver či tajuplných lesných tvorov. Opäť stačí len trochu nechať pracovať fantáziu, víla, škriatok, džin, elf, elementálne tvory sledujú každý náš krok, strážia každý pohyb, vedia o každom úmysle. Ak by nebol čistý… beda nám, premenili by nás na kameň či starý bútľavý strom, večne by sme zostali na tomto mieste.

Pod nohou, pod hlbokou vrstvou lístia zacítim kamene. Odhŕňam lístie, hľadám tie drobné úlomky horniny, beriem si na pamiatku kúsok srdca hory. Prírodné bytosti rozpoznali čistotu môjho úmyslu a hĺbku motivácie, nepomstili túto krádež a nechávajú ma pokračovať ďalej v putovaní.

Na tomto vrchole sa nepristavujeme, tmavý les neumožňuje žiadne pohľady do okolia, len mimovoľne po očku evidujeme dosiahnutie vrcholovej kóty, zatiaľ dnešného maxima. Nestálo nás to však priveľa síl, bolo to takmer bez námahy, prevýšenia zatiaľ nie sú priveľké, výšku príliš nenaberáme ani nestrácame, taká pohoda sobotňajšieho dopoludnia. A to naozaj zaujímavé je ešte len pred nami. Klesneme pár metrov, prejdeme len o kúsok viac a z lesa sa vynárame na krásnej lúčke tesne pod vrcholom perly, ktorá čaká len na to, aby sme ju navliekli na ďalšiu pozíciu nášho náhrdelníka

Klokočina (550 m n.m.)

Jeden z dobre utajených malokarpatských klenotov, jediný z dnešných vrcholov, na ktorý som už kedysi vystúpil. Preto som sa na dnešný návrat veľmi tešil, preto som bol rád, keď Milana napadlo zopakovať Jozefove potulky a ten s jeho nápadom súhlasil. Jozef dnešnú trasu totiž pred viac ako mesiacom vymyslel, sám prešiel a s výsledkom putovania sa pochválil na obľúbenej sieti.

Stojíme na lúke, nad hlavami zúri gýčovo azúrová obloha, za chrbtom magické výhľady. Odtiaľto sa nedá len tak odtrhnúť, treba nechať dušu, aby sa v pokoji naplnila nádhernými obrazmi, treba sa pokúsiť niečo z tej krásy zachytiť cez objektív. Berieme do rúk mobily a snažíme sa o nemožné. Aj keby som mal k dispozícii ten najvyspelejší fotoaparát, aj keby moje oko vedelo zvoliť tú najdokonalejšiu kompozíciu, aj keby… som sa rozkrájal, tak nedokážem zachytiť ani zlomok z atmosféry tejto chvíle. Prístroj nemá dušu, dokáže zachytiť len vonkajšiu stránku scény a moje schopnosti nestačia na vdýchnutie života neživému obrazu. Preto Vám nezostáva nič iné, len si počkať na podobný deň ako je dnes a vypraviť sa na výlet. Auto zaparkujete na Zabitom, potom sa dáte peši k horárni, za ňou doprava a… keď budete mať šťastie nájdete to správne miesto a zažijete rovnaký moment.

A ďalší nás čaká ešte o pár metrov ďalej, na úplnom vrchole nášho kopca. Tu sa rozprestiera nenápadná lúka, k nebu sa týči  jeden veľmi nápadný strom, vládca širokého okolia, hrdý panovník hory. Vysoký, mohutný, rozložitý. Je si veľmi dobre vedomý svojej sily a výnimočnosti, užíva sa pozornosť, ktorú mu venujú občasní návštevníci.

Celá lúka je porastená vysokou trávou, teraz, v zime je našťastie suchá, v mohutných trsoch sa skláňa k zemi. Kráčame ňou ďalej na našej ceste, je pred nami náročné hľadanie skutočného drahokamu, ktorý chceme ako ďalší navliecť na náš náhrdelník. Chceme nájsť v húštinách hlboko ukrytý skalný hrebeň nazvaný

Godova skala (544 m n.m.)

A je to tu, začíname sa predierať skutočnou džungľou. Pod nohami husté trsy vysokej trávy, všade navôkol porast mladých stromov. Zatiaľ tenkých, ohybných, predierame sa cez ne rukami i nohami. Chvalabohu po pár metroch natrafíme na chodníčky, tajomné tvory obývajúce krajinu si tu vyšliapali kľukaté cestičky, ktoré sa cez húštinu rôzne prepletajú, križujú. Po pár krokoch sa orientujeme už len podľa hlasov. Spredu počujeme Jozefa s Milanom, tí majú v sebe kompas, ktorý neomylne vedie ich plavbu oceánom priľahlého lesa, za chrbtom zas Janka. Je to dobre, nikto sa zatiaľ nestratil, aj my sa snažíme čo najhlasnejšie udávať vlastnú polohu.

Po chvíli sa húština na okamih rozostúpi, počkáme, treba sa držať pokope. Sprava obchádzame plytké lúčne jazierko či skôr bahnisko lesnej zveri a opäť sa ponárame do vĺn oceánu, húštiny lesa na hrebeni Klokočiny. Kľučkujeme, obchádzame oplotky lesných škôlok, hľadáme schodnejšie chodníky. Našťastie má vedúci našej skupiny správny azimut zakódovaný hlboko vo svojom vnútri.

Šťastný výdych, našli sme, čo sme hľadali. Pár metrov pred nami sa začína rysovať vrcholové bralo skalného hrebeňa, Godova skala. Kto bol pán Goda alebo Godo? Alebo … ? Možno, naozaj je to božské miesto.

Posledné metre stúpania sú pokryté hlbokou vrstvou lístia, hrebeň zas najjemnejším kobercom zeleného machu. A po výstupe na hranu skál sa otvárajú nádherné výhľady dovnútra Malých Karpát. Hrebeň Zárub, Klokoč, Vápenná, Rybáreň, všetko máme ako na dlani. Mimoriadnu chvíľu treba osláviť kvapkou mimoriadneho nápoja, do obehu sa dostáva oskorušovica, spomienka na krásny jesenný deň, na salaš Travičná pri Tvarožnej Lhote.

Tu by sa dalo vydržať naozaj dlho, ešte však sme stále len na začiatku dnešného putovania, i keď myseľ už pomaly nestíha spracúvať všetky zážitky, všetku nádheru, ktorá nás obklopuje. Ak by to bolo možné, naplníme si aj do ruksaku. Teraz nás však čaká prvý dlhší presun dňa, po cestách, lúkach, poruboch a riedkych hájoch sa presúvame krok za krokom bližšie k ďalšiemu cieľu. Prekráčame ležiace stromy, pomaly tlejúce a vsakujúce do pôdy, obchádzame zlomené pahýle, trčiace proti oblohe ako vyčítavý výkričník, memento, pripomienka tvrdých podmienok, ktoré občas panujú nad hrebeňmi týchto nenápadných kopcov. Dnes nám však nad hlavami panuje bezoblačná obloha, vetrík povieva len na pripomenutie, z plných pľúc nasávame čerstvý horský vzduch, očami nestíhame nasávať okolitú krásu. Deň ako z obrázku.

Konečne sme sa priblížili k lesu, obchádzame zamrznutú hladinu malého jazierka, sme blízko ďalšej žiarivej perle nášho náhrdelníka, začíname stúpať na zaujímavý vŕšok

Stredné Šišoretné (518 m n.m.)

Dlhý hrebeň pozvoľna stúpa k vrcholu, ticho našľapujeme po mäkkom koberci z machu, na ňom sú ako drahokamy rozosiate drobné skaly, hranu hrebeňa zdobia väčšie bralá, všade vyrastajú sochy, desiatky sôch, najkrajšia prírodná galéria, stromy. Vyrovnané, naklonené, pokrútené, ležiace. Každý z nich je iný, každý pohľad na ne je iný, každým krokom sa mení scéna, uhoľ pohľadu, dojem z týchto majstrovských diel z produkcie matky prírody. V týchto miestach by sa dalo prechádzať skutočne dlho.

Na pár miestach pokračujú krásne výhľady, opäť vidíme známe miesta z neznámeho uhla. Všetko však raz končí a tak končí aj tento nádherný lesný hrebeň. Stojíme na vrchole, vydychujeme. Ešte pár výškových metrov dole prudkým svahom, to nie je chôdza, to je regulovaný pád a už oddychujeme naozaj. Čaká nás krátka obedná prestávka, priestor na občerstvenie, nabratie nových síl.

Nemôžem si pomôcť, stále niekde odbieham, hľadám lepší uhol, krajší detail, snažím sa zakonzervovať chvíľu snímačom môjho mobilu, objektívom telefónu. Márna snaha. Ale aspoň si týmito pocitmi plním myseľ, snažím sa vryť do pamäti každú ryhu v skale, každý pokrútený konár, byľku machu, suchý list pod nohami. Opäť jeden z vrcholov dňa, koľký v poradí? Koľko ich je ešte pred nami?

Uvidíme, končíme s oddychom poberáme sa ďalej na cesty. Hrebeň tentokrát obchádzame zľava, bol síce nádherný, nepôjdeme však po tej istej ceste (a výstup hore by bol stadiaľto takmer lezecký). Traverzujeme opatrne, škoda by bolo ublížiť si, od ľudských obydlí sme ďaleko, na pomoc by bolo treba čakať. Radšej sa domov dostaneme po vlastných.

Dosiahli sme najvzdialenejší bod výletu, obraciame sa k návratu. Klesáme na výške, ale nie na kráse a zážitkoch. Náš ďalší cieľ, ďalší kamienok do mozaiky, ďalšia korálka v náhrdelníku je na dohľad, nad nami sa týči

Kukla (506 m n.m.)

Nevýrazná sivá myška, zakuklená húsenica, ktorá sa premenila na krásneho pestrofarebného motýľa, jedno z najväčších prekvapení dnešného putovania. Jej nenápadný trávnatý, stromami len riedko porastený vrchol vidíme už zdiaľky. Blížime sa k nemu po lesnej ceste, chvíľku nemusíme uprene hľadieť pod nohy, môžeme zdvihnúť svoj zrak a sledovať okolie. Pohybujeme sa štandardnou malokarpatskou krajinou, v iný deň by sme okolie len hltali, nasávali jeho atmosféru všetkými zmyslami, teraz však máme aspoň krátku príležitosť si oddýchnuť. Dnes naozaj plytváme nezabudnuteľnými zážitkami, táto porcia by vystačila na niekoľko výletov.

Z cesty uhýbame vľavo a začíname stúpať nahor okolo plota škôlky. Konečne nás čaká kúsok prudšieho kopca, máme príležitosť trochu sa zohriať, zadýchať, zaslúžiť si tento vŕšok. Viacerí sme si pôvodne mysleli, že na jeho vrchole nás bude čakať rozhľadňa, táto Kukla sa však nachádza pár kilometrov vedľa. Nuž, nesúď kosa podľa nosa, je zbytočné robiť predčasné uzávery.

Ale výhľad z vrcholovej špičky je špičkový. V diaľke spoznávame Smolenice, nádašský kameňolom (kto nepozná, je to Trstín) a… áno, je to na neuverenie, ale tá biela bodka na horizonte je… Katarínka!!! Motýľ práve vystrčil zo zámotku okraj krídla.

Konečne sme hore všetci pokope, stúpanie bolo nenápadné, ale výživné, skupinka sa štverala podelená na malé časti aj jednotlivcov. Chce to jedno spoločné vrcholové foto. V tej chvíli ešte netušíme, že v tomto zložení je pre dnešok posledným.

Aký výstup, taký zostup. Svah sa prudko spúšťa do údolia, zostupujeme kto si ako trúfa a vládze. V tom momente však kukla praská, motýľ naširoko rozprestiera svoje krídla, narovnáva tykadlá. Vstúpili sme do magickej ríše Harryho Pottera, stromy naťahujú svoje konáre do všetkých strán, už – už sa otvorí úzka štrbina, ktorou sa dokážeme premiestniť na tajné miesto v ríši kúziel.

Nakoniec sme však radi, keď sa šťastne premiestnime dole do doliny, klesanie dalo zabrať viac ako výstup. Dosiahli sme najnižší bod dnešnej trasy, nachádzame sa takmer o 100 metrov nižšie ako ráno pri štarte. A putujeme ďalej, neďaleko od nás sa v lese krčí nenápadná, ale významná súčasť nášho šperku, starobylý

Železník (406 m n.m.)

Vrchol, ktorého história siaha do čias dávno minulých. História slávna, ale i tajná, skrytá pred zvedavým zrakom okolia. Vrchol kopca bol osídlený už v pradávnej minulosti. Výhodné prírodné podmienky, strmé svahy, poskytovali obyvateľom dostatočnú ochranu. Posledným známym osídlením bol stredoveký hrádok v 13. storočí. V tej dobe prirodzená ochrana ešte získala na dôležitosti, miesto bolo totiž sídlom peňazokazeckej dielne, podľa archeologických nálezov veľmi výkonnej, nežiadúce osoby boli preto vysoko nevítanými hosťami, ťažký prístup pridanou hodnotou. Ale, všetkého len do času, už v tom istom storočí hrádok definitívne zaniká, možným dôvodom sa azda stala práve neželaná aktivita obyvateľov.

Prvá trojica účastníkov sa oddelila, ponáhľajú domov, ďalej s nami nepokračujú. My ostatní sa moríme, snažíme sa vystúpiť až hore, na vrchol, kľučkujeme, hľadáme najschodnejšiu cestu. Ide to len ťažko, svahy sú skutočne strmé, postup sťažuje aj množstvo drobných i väčších kameňov zosúvajúcich sa pod nohami. Svahy sú husto posiate starými stromami všakovakých tvarov, rôzne pokrútenými, deravými, bútľavými, ležiacimi, rozpadajúcimi sa, pokrytými cudzopasnými hubami, ale i vzdorujúcimi času aj podmienkam. Vysoko v korunách obrastených imelom rozohrávajú slnečné lúče svoje hry svetla a tieňa. Skutočne tajuplné miesto, stále nesúce pečať svojej minulosti. Za tmavých nocí tu možno začuť vytie vlkolaka, popred Mesiac preletí obrys upíra, v lese sa mihne tieň Kikimory. Boh Svarog dozerá na ostrov Bujan, ktorý sa vynoril na hrebeni našich hôr.

Teraz je však biely deň, bájne bytosti odpočívajú na stránkach kníh, oddychujú v hlbinách internetu. Sme tu len my, hora, modrá obloha, stromy a kamene. A v hĺbke zeme dávne stopy histórie, čakajúce kto ich oslobodí a vyzdvihne na povrch. My to určite nebudeme, my sa len s ťažkosťami a veľkou dávkou fantázie snažíme v teréne rozpoznať plošiny, stopy po bývalom opevnení, hrádku. A dostať sa bezpečne dole, keď bol výstup ťažký, zostup je ešte omnoho náročnejší. Ale podarilo sa, bez početných strát všetci šťastne stojíme na ceste dnom doliny, uhýbame do lesa, preskakujeme potok a vynárame sa pár desiatok metrov pod Solírovom, poľovníckym zámočkom grófa Pálffiho ukrytom v hĺbke lesov Malých Karpát. Miesto však dobre poznáme, pravidelne chodievame okolo počas Karpaty Tour (teda aspoň poniektorí, vedie tadiaľto krátka trasa).

Najlepšie roky má už za sebou, krátke obdobie slávy zažil opäť zopár rokov dozadu, keď sa tu natáčal rodinný seriál jednej z komerčných televízií (svetská sláva, poľná tráva platí v tomto prípade dvojnásobne), je to však pekné, pokojné miesto, hneď si predstavujem možný krátky pobyt, nie som však cieľová skupina.

Pokračujeme kúsok ďalej po asfaltke, lúčime sa s ďalšou dvojicou ponáhľajúcich sa kamarátov a uhýbame vpravo do lesa. V tomto bode prestávame kopírovať Jozefovu trasu, pridávame si k nej ešte dva bonbóniky, prvým z nich bude deviata korálka okolo krku, čaká nás výstup na (vraj) pekný kopec, očakáva nás

Kukučková (469 m n.m.)

Kukulienka, kde si bola, keď tá tuhá zima bola? Zima nie je žiadna, ani na buku nič nesedí (a to je tu bukov plno), to len mi šuchoceme nohami po lístí, štveráme sa vyššie a vyššie. Toto je asi najdlhšie stúpanie dňa, ide sa však dobre, pekné okolie, krásny les nás priam vyťahujú nahor. Na posledných metroch les ustupuje, otvára sa pred nami krásna vrcholová lúčina. Mohutné, silné trsy trávy sa teraz lepia k zemi, začiatkom leta tu však musí byť úplne iný kraj, zelená oáza na malokarpatskom hrebeni.

A oáza nás čaká na vrchole aj dnes. Zaslúžime si krátky oddych, doplnenie tekutín, drobné zahryznutie. Vrchol opäť zdobia zaujímavé stromy, dnešný deň je na ne skutočne bohatý. Tých tvarov! Stále je na čom spočinúť zrakom, čo obdivovať. Nie, nie sú to sochy, sú to živé bytosti. Hovoria k nám, prihovárajú sa, šepkajú svoje príbehy, zážitky, rozprávajú o neľahkom živote. O dlhom suchu, hustých lejakoch, prudkých búrkach, silných víchroch, spaľujúcej horúčave slnečných lúčov. O priateľoch čo podľahli a teraz ležia na zemi. O potomkoch, ktorí len teraz začínajú vykúkať z hlbokej trávy. O speve vtákov vysoko na oblohe. O mohutných jeleňoch a štíhlych laniach, ktorí hľadajú kúsok tieňa pod ich košatou korunou. A občasných návštevníkoch, turistoch, trampoch i poľovníkoch.

Ešte dlho by sme tu mohli tíško debatovať, k slovu by sme sa dostali aj my, na oplátku by sme vytiahli naše zážitky, hlavne dnešok bol na ne bohatý, krčah je už úplne plný, takmer sa prelieva. Mám strach, či budem ešte schopný spracovať nové podnety, či neprehlušia tie skoršie, či sa niektoré vzácne chvíle nestratia. Nie, netreba mať obavu, myseľ je dobre trénovaná, je to takmer nekonečná špongia, dokáže nasať obrovské množstvo podnetov, spracovať ich, uložiť a vo vhodnom okamihu opäť sprístupniť.

Musíme sa však rozlúčiť, pokračovať ďalej, deň sa už pomaly začal uberať na cestu k večeru. Musíme sa pobrať aj my. Ešte venujeme posledný pohľad protiľahlému hrebeňu Zrkadliska a Skleného vrchu (je naozaj škoda, že sme ho minule obišli), naposledy sa pozrieme dole zo strmých brál pod našimi nohami. Odchádzame, v duchu však sľubujeme návrat. Nielen sem, ale aj na ostatné dnešné miesta, bol to skutočne skvelý výlet.

Ale zatiaľ ešte pokračuje. Schádzame lesom dole z kopca, kľučkujeme, obchádzame divné povrchové jamy, len ťažko odhadujeme, o čo sa jedná. Sú to pingy, pozostatky povrchového kutania? Alebo vývraty stromov? Či vojenské zákopy? Nevieme, pravda zostáva ukrytá hlboko v malokarpatských lesoch.

Opäť stojíme na lesnej asfaltke vedúcej z Majdánu na Zabité, opäť z nej takmer okamžite odbočujeme do lesa, púšťame sa doplniť posledný vzácny kameň na remienok náhrdelníka, posledný kamienok zapadne do mozaiky, chceme vystúpiť na posledný dnešný vrchol, na

Vápenné (550 m n.m.)

Tak poďme na to. Tieto miesta predsa poznám, dèja vu, Klokočina, cesta na Geldek, Silvester 2018. Dva dni, dve trasy sa zlievajú ako cez kopirák, spomienky a zážitky spájajú, rôzne prepletajú, čo bolo vtedy, čo je dnes, kde je pravda?

Všade dookola. Kráčame cestou riedkym lesom, napravo sa otvárajú pohľady do širokého okolia, tam v diaľke vystupuje dokonca hrebeň Pálavy, naľavo sa zdvíha ďalší, ten náš, posledný cieľ dňa, Poraj, Vápenné. Odbočme z cesty, vydajme sa hore, do svetla, pokračujme priamo k srdcu hory.

Krátkym skalným výšvihom sa dostávame na hrebeň, vrchol leží ďalej, vyššie, tam niekde v lese. Vpravo stúpa cesta, zvážnica, v diaľke po nej kráčajú dve či tri farebné bodky. Ďalšie zazrieme v lese povyše, skupina sa opäť podelila na menšie časti, niekto kráča svojim tempom, iní sa kochajú, ďalší fotografuje. Všetci sa však raz nakoniec stretneme na vrchole, zhlboka sa nadýchneme, usmejeme sa, zložíme z chrbta ruksak, vyberieme z neho drobnosť na zahryznutie či na zapitie, rozhliadneme, pustíme do rozhovoru s kamarátom alebo krajinou. To je turistika, to je obraz našich víkendov.

Naša trojica sa púšťa hore lesom. Ideme po hrane hrebeňa, vľavo prudko spadá do krajiny skalnatá stena, vpravo mierny svah. Na jednom mieste vyrastá zo skaly (či vrastá do nej?, vec pohľadu) statný strom. Nakláňa sa priamo nad hlbinou, koreňmi pevne obvíja skaly, hľadá každý kúštik zeme, spojenie so životom. Kúsok povyše nám priamo pred nosom prebieha trojica statných muflónov, lesy sú živé, plné zveri, to len mi sme hluční, šuchot našich krokov v lístí, zvuk reči a pach roznášaný vetrom ďaleko do krajiny spôsobujú, že zver, týchto vznešených obyvateľov húštin a lúk stretávame len zriedkavo. Je to však dobre, sme len hostia, nechceme rušiť ich pokoj, pre naše potešenie a uspokojenie stačia aj takéto okamihy.

Stojíme pod vrcholovou homoľou, je to len pár krokov a sme tam, pri ostatných, nastáva čas na krátky oddych, hlavou bleskovo prebieha obraz celého dňa. Sme takmer na konci dnešného putovania, zostáva sa len bezpečne vrátiť k autám a domov.

Volíme trochu dlhší zostup zadným hrebeňom, klesanie je tu pozvoľnejšie, doprajeme oddych kolenám aj svalom. Dotáčame vrchol kratšej osmičky, vraciame sa na Zabité. Nie, ani teraz nepôjdeme po ceste, tento deň chceme kráčať lesom, prekračovať kmene a pne, predierať sa malinčím, byť po členky ponorení v lístí. Opúšťame cestu, opäť nás pohlcuje les, smerujeme ponad Jarky. Nepomôžeme si však, záverečné stovky metrov musíme absolvovať po ceste. Ešte sa pristavíme pri drevenej sove aj sovičke, obdivujeme nápad a remeselnú zručnosť majstra. Ale to už vidíme naše autá, čakajú na nás. Po ceste sa na chvíľku zastavíme v Doľanoch, káva padne vždy vhod a treba sa rozlúčiť s kamarátmi aj akciou. Opäť bolo výborne, dnes naozaj mimoriadne.

Desať vrcholov, desať korálok v pomyselnom náhrdelníku, Koruna Dolian. Až do druhej januárovej nedele to pre väčšinu z nás boli len exotické, síce zaujímavé názvy, avšak úplne neznáme miesta. Teraz je to iné, s každým z nich sme navždy spojení, prežili sme s nimi krásny deň, už naveky budeme spolu zviazaní predstavami, pri vyslovení mena sa ihneď objavia asociácie. Bezmenný vrchol (začiatok cesty), Lichtek (galský kohút), Tmavá (prvý kamienok), Klokočina (strom panovník), Godova skala (skalná skrýša), Stredné Šišoretné (stromy-sochy vedľa skál), Kukla (Katarínka), Železník (imelo), Kukučková (ticho príbehov), Vápenné (ukončenie v lánoch suchej trávy). Sú to miesta, kde skôr ako človeka možno stretnúť čriedu jeleňov, párik muflónov či tajomnú prírodnú bytosť.

Trasu tohto nezabudnuteľného dňa vymyslel Jozef, Milan mal nápad ju zopakovať, ja som sa len márne snažil zachytiť aspoň kúštik z jej atmosféry. Ale hlavné poďakovanie patrí všetkým účastníkom, bez nich by tento deň bol len polovičný:

Milka Poláková, Katka Roháčková, Jana Balajíková, Milka a Ľuboš Kraicoví, Jozef Baránek, Milan Babišík, Igor Naništa, Janko Ščibravý, Miro Šuga, Paľo Herceg, Rasťo Mocko, Vojto Galbavý, Igor Málik

a Juro Golier

Tento deň som za posledných pár dní prežil celý, či po častiach už mnohokrát. Zaspával som s ním, prebúdzal sa doňho, stále znova o ňom sníval. V mysli sa mi neustále tvorili vety, celé odstavce. Mnohé sa dostali na obrazovku počítača, niektoré tam zostali, veľa som (našťastie) zmazal. Je mi ľúto, že som sa dostal až sem, k úplnému záveru, som rád, že končím. Oslobodzujem sa z príbehu, predkladám Vám ho, nechávam ho ďalej žiť vlastným životom. Odstrihávam sa, končím.

Akcia Strieborná podkova – bežky

Akcie sa zúčastnili: Vlado Naď, Tóno Gieci a priateľka Denisa, Marián Modrovský, Ľubo Rosa, Helén Rosová, Ján Budoš.

Krivá-Príboj-Grapy-Blatnický vrch-Bane-pod Kopcom-Torinok-Krivá

vzdialenosť 17 km / nastúpané 700m

10.1.2020

Piatok bol deň, kedy sme sa mali prepraviť na Oravu za zážitkami na bežkách. Ubytovanie som vybavil na chalupe v Podbieli. Niektorí sa dopravili do cieľa ubytovania už skôr, hlavne bežkári, ktorí nie sú zaťažení povinnosťou chodiť do práce. Ja som do práce išiel, ale o hodinu skôr som z nej kĺzal, ešte, že máme nejakú výhodu oproti iným pracujúcim. Vo vlaku som sa stretol s Vladom a Mariánom. Rosovci a Tóno s priateľkou prišli na ubytovanie o dve hodiny skôr. Keď som telefonoval Ľubovi, kde sa chata nachádza, už oslavovali príchod. Nakoniec sa nám podarilo prísť na správnu chatu. Stále ma to tiahlo doprava, ale správne bolo doľava. V spoločenskej miestnosti sme sa všetci stretli, zvítali a pripili sme si na Tónove magické narodeniny, lebo sa dožíva magických 55 rokov. Respektíve, skoro všetci odmietli kvalitný mok, len ja (nechcem sa chváliť) som situáciu zachránil. Na Tónove narodeniny sme si pripíjali už na Kasárňach, ale museli sme to zopakovať aj na Orave, lebo tento kraj je asi jeho srdcu najmilší. Ešte večer sme išli sa poprechádzať po večernom Podbieli s praktickou zastávkou v pizzerii na malú večeru, aby sme nehladovali až do rána.

11.1.2020

Ráno prišiel deň D. Včerajšok sa mi ráno trochu pripomenul, ale býva to niekedy aj horšie, prežil som. Vláčikom sme sa prepravili len jednu zastávku do malej dedinky Krivá. Sprievodca hneď spozornel a odchytil nás, aby sme nedajbože necestovali zadarmo. Vlado sa zmiloval a ako dôchodca, ktorý nemusel platiť, za nás ostatných zaplatil cestovné, ani sme mu poriadne nezaďakovali.

Nevedeli sme, kde je prezentácia. Nakoniec sme tam dorazili v daždi. Len podľa stojaceho auta, ktoré svietilo sme videli ako dobre prší, ale nikto nefrflal. Dostali lístok s bonusmi, klobásku s chlebom, malú tretinku piva Urpiner, ktorý som si zabudol zobrať a odznak. Situácia zo snehom bola katastrofálna. Začali sme šľapať peši a bežky boli len bremenom. Začínalo to veľmi pozitívne ako hovorieva môj kamarát Milan, čo znamená skoro vždy naopak. Malá nádej tu bola, lebo Facebook nám večer oznámil, že to usporiadatelia včera prešli na bežkách a stačí ísť 500 metrov peši a potom neskôr na bežkách. Realita bola iná. Asi zapôsobil odmäk a peši sme išli do výdatného kopca aj dva kilometre. Stále som si myslel, že pôjdeme celú trasu v bežkárskej obuvi a s bežeckými polienkami v rukách. Čuduj sa svete začalo pribúdať snehu až sme sa predsa obuli do lyží. Vedeli sme, že nás čaká hlavne len stúpanie, ale bol tu aj jeden zjazd z prvého kopca. Nebola to sranda, snehu niekde bolo až moc veľa, niekde chýbal skoro úplne. Ostávalo veľmi nehraniť, aby sa človek nezachytil na kameňoch alebo na hline.

Keď sme sa dostávali do vyšších častiach hrebeňa, pribúdalo viac a viac snehu. Tu sa nám naskytli pohľady na okolité dedinky ako Podbiel, Nižná a Oravský Biely Potok. Neskôr sa nám zjavila silueta panelákov v Tvrdošíne. Otvorili sa nám doliny s hoľami, ale hmla zakryla oblohu a samotné vrchy, aby zostali skryté naším pohľadom. Čiže samotná príroda tejto časti Oravy asi chce, aby sme ju ešte raz navštívili a spoznali jej celú zasneženú krásu.

Postupne sme zdolávali po modrej turistickej značke Blatnický vrch a Bane. Cestou sme stretávali Oravčanov aj Oravčanky z rôznych kútov Oravy a hlavne sme našli spoločnú reč pri občerstvení a utužovaní lásky k nášmu Slovensku.

Pred najvyšším miestom našej trasy nás počkalo ostré stúpanie asi 250 výškových metrov. Tu sa niektorým bežky veľmi šmýkali, lebo sneh bol tvrdší a stopa bol úzka. Použili bežkárske lepidlo klister, ktorý do kopca hore drží, ale smerom dolu trochu zhoršuje plynulosť pohybu. Pri zjazdoch zostáva len to lepidlo mechanicky odstrániť pohybom po ľade alebo konároch alebo doma čističom. Mariána až v cieli napadla lepšia alternatíva, použiť tulenie pásy, ktoré mal v batohu.

Po krkolomnom zjazde na sedlo pod Kopcom nás čakala opekačka klobás. Prišli sme medzi prvými, čiže niektorí pomáhali usporiadateľovi pri príprave ohňa. Trochu som neveril, kedy sa podarí urobiť oheň na opekanie, ale Oraváci to vedia aj, keď je všade veľa snehu. Domáce klobásky nám veľmi chutili. Závideli sme Mariánovi, lebo nafasoval poriadne dlhú, podstatne dlhšiu ako sme mali všetci ostatní. Ohník nám pri čakaní ohrieval chrbty.

Ďalej nás čakal najprv mierny zjazd po stope upravenej po boku asi traktorom, ale potom ďalej to už nebola opäť žiadna sranda. Svah klesal viac a viac, ale aj s tou širokorozchodnou stopou, ktorá bola pol metra hlboká. Čiže na ako také bežkovanie bola k dispozícií len dosť úzka stopa v strede. Po niekoľkých pádoch to niektorí vzdávali a išli peši, ale my menšie váhy sme to dali, i keď to chcelo tiež absolvovať zopár pádov, keď už nohy nevládali a nerovnosti, jamy po padajúcich nás rozkývali. Po zaľahnutí a páde nevydržala Tónova palička. Chcel ísť do doliny po pešej trase, lebo samozrejme palička je dôležitá, ale našiel skoro ideálnu bakuľku a nešiel pešiu trasu dlhú 9 km a z toho väčšiu časť po teréne bez snehu.

Prišli sme pod Blato, kde sme začali stretať turistov, ktorí absolvovali pešiu časť akcie. Pri krásnom výhľade, čo sme nemali, by sme videli dedinku Malé Borové. Tu sa od nás odpojil Vlado, respektíve išiel pozadu a vybral si pešiu alternatívu, to sme zistili až v cieli, keď sme ho nepočkali. Na pešo celú trasu išla aj Denisa, pešia trasa bola kratšia, čiže nás dve hodiny čakala v cieli.

Do cieľa nás čakali už prijateľné zjazdy a mäkší sneh. Prešli sme cez Torinok a popod Lysec. Posledný padák z kopca do doliny pri družstve sme už išli opäť peši. Boli tu pásy snehu, kde niektorí zanietenci lyžovali nielen po snehu, ale aj po tráve. Videli sme, že sa to dá, ale načo. Asi mali ešte dobré nohy alebo triesla. V cieli pred dedinou nás vítala slávobrána a hlavne dobrá zabíjačková kapustnica čiernej farby, asi bola z ovaru. Chutila nám výborne. Tu som sa začal strachovať o Vlada, lebo došli všetci aj Helén to perfektne zvládla, i keď tá trasa nebola vôbec ideálna ani pri ideálnych podmienkach. Nepodarilo sa mi spojiť s Vladom, tak mi zostávalo len veriť, že je v pohode. Presunuli sme sa do kultúrneho domu, kde mala byť zábava do neskorého večera, ale hlavne predávali náš najlepší iontový nápoj. Neskôr sa prihlásil Vlado, že je v pohode a prišiel za nami. Obsadili sme najlepší stôl hneď pod pódiom pod reproduktormi, ale akustický tlak nebol tak veľký, lebo sa hovorí, pod lampou býva tma, no ale aj tak sme mali decibelový zážitok. Skupina Spektrum v nás rozprúdila ďalší živel, a to tanec. Neviem, kde sa ešte zobrala v nás toľká sila. Najideálnejšie je tancovať aj v bežkárskych topánkach. Z hudobnej skupiny vynikal Rišo. Meno sme mu dali, lebo hral na klávesy prvú pesničku od Richarda Mullera a zaujímavo sa aj tak volal, čo sme zistili neskôr. Stále nás zdravil, my sme ho nepoznali, tak sme mu oplácali pozornosť ako na koncerte. Jedna skupina sa od nás oddelila a my sme ešte vytrvali do 19 hodiny. Nepočkali sme chvalabohu do hodnotnej tomboly, lebo by to asi nedopadlo dobre. Boli sme poriadne unavení, plní zážitkov.

12.1.2020

Nedeľa bol deň na návrat do našich domovov. Opäť sa rozlúčiť, aby sme sa mohli zas stretnúť pri bežkách na inom alebo rovnakom kúte Slovenska, ale v inom čase, v inej snehovej stope, pri inom výhľade na krajinu, ktorú možno poznáme, ale vždy je iná alebo to inak cítime, ale vždy nás to nabije energiou a potešíme sa stále z ľudí, ktorých poznáme, ale aj z ľudí cudzích, ktorí sa míňajú popri nás. Ďakujem všetkým, ktorí pomohli naplniť dobrú bežkársku akciu a hlavne ďakujem oravským organizátorom Striebornej podkovy.

 Budoš

Akcia Trojkráľová turistika

Jurko a Visiace skaly

Trojkráľové putovanie Považským Inovcom

6.1.2020

Sviatočné ráno, pondelok, budík zvoní už niekoľkýkrát. Dnes našťastie nemusím vstávať do práce, dnes idem opäť na turistiku. Vo svaloch stehien, úponoch kĺbov a šľachách ešte jemne poštipkávajú včerajšie kilometre. Je to len taká príjemná pripomienka pekného výletu, viem, že to rýchlo rozchodím, že po prvých ranných krokoch tieto pocity ustanú. Dnes je na pláne tradičná akcia, trojkráľový výlet. Tentoraz hneď vedľa, v Považskom Inovci, môžem si dovoliť o pár minút dlhší pobyt vo vyhriatej posteli. Naťahujem svaly, otáčam sa na druhý bok. Cŕŕn, ďalšie zvonenie, čas nepustí, keď chcem v Piešťanoch stihnúť autobus, musím si pohnúť. Manželka už v kuchyni hodnú chvíľu s niečím hrkoce, dnes s nami ide aj ona.

Škriabem predné sklo, mráz zalieza pod nechty, nezačína to práve najlepšie. Aspoň však chýba vietor, včerajší verný druh. Dnes sa preháňa v iných kútoch sveta, vháňa chlad pod bundy iným nešťastníkom, špásuje s nimi, dokazuje svoje schopnosti. V poslednej dobe sme si spolu užili viacero spoločných chvíľ, priateľmi sme sa však nestali. Sme radi, keď sa nám otočí chrbtom a vydá sa na potulky inde. V aute to ale tiež nie je med lízať, vonkajšia teplota pod bodom mrazu vychladila motor aj sedadlá, sme už takmer na mieste, kým sa priestor zohreje. Stačí jeden pohľad z okna, len pár tónov hudby a magická chvíľa necháva zabudnúť na chlad. Na oblohe visí viacero podlhovastých oceľovosivých mrakov, ich okraje prechádzajú do tmavočervenej farby. Olovené vzducholode (alebo hádam UFO?) sú späť. Z veže neďalekého kostola sa rozoznejú zvony, z rádia ich dopĺňajú ďalšie – Pink Floyd, High Hopes: „Beyond the horizon / The place we live… Za horizontom / na miestach, kde sme žili, keď sme boli mladí / v svete plnom lákadiel a zázrakov / naše myšlienky blúdili stále a bez hraníc… “. Floydi, Led Zepp … smerujem do Piešťan, žil som tam keď som bol mladý, ktovie kam až zablúdia moje myšlienky.

Zatiaľ ešte neblúdia, držia sa pri zemi, najskôr treba bezpečne zaparkovať, zvítať sa s prvými účastníkmi. Postupne prichádzajú ďalší, znova sa rysuje slušná zostava. Netrvá dlho a musíme nastupovať. Na úvod sa kúsok odvezieme, cieľ: Nitrianska Blatnica. Autobus sme vyťažili slušne, takmer na každej zastávke pristupuje niekto nový, posledný až v Radošine – Vojto.

Zastávka v Šarfii je plná turistov, neviem sa ani dopočítať správneho počtu. Hmýria sa, vítajú, navzájom predstavujú (a hneď aj zabúdajú, skúste si v tom kolotoči zapamätať tri nové mená), príde aj na pozdrav od predsedu (tradičné červené). Je však mrazivo, nebudeme čakať kým nás premôže chlad, musíme sa hýbať. Púšťame sa hore obcou, okolo starého kaštieľa. Ten má svoje najlepšie roky dávno za sebou, ani sa k nemu radšej nejdeme bližšie pozrieť, len z diaľky toto memento zvečňujem cez objektív mobilu. Opäť ma raz zamrzí stav národnej kultúrnej pamiatky, výkladná skriňa našej nekultúrnosti. Táto však má našťastie aspoň opravenú strechu, nezateká do nej, snáď sa tak dožije lepších čias. Bez nej by obec stratila kus pamäti.

Pamäť. Privieram oči, je slnečná jar na začiatku sedemdesiatych rokov. Krížom cez park ku mne kráča drobný chlapec, ide zo školy. Na pleciach mu poskakuje taška, v ruke nesie teplákovú bundu. Keď podíde bližšie, spoznávam Jančiho, hral s kamarátmi futbal na neďalekom ihrisku pod stromami. Predtým bol v knižnici v kaštieli, v taške nesie knihu, Jacka Londona, Bieleho tesáka. Záblesk. Rodina veľkostatkára Antona Leonhardiho odchádza do Austrálie. Sú to štyri roky čo skončila vojna, pár mesiacov neskôr prišli o kaštieľ aj majetok. Ostré svetlo. Koleso dejín sa točí nazad, pred očami v rýchlom slede defilujú vlastnícke rody – Pálfyovci, Platyovci, Esterházyovci, Huňadyovci… Blesk. Rok 1578, opevnený kaštieľ má Zelemerovcom slúžiť ako protiturecká pevnosť. Ďalší záblesk svetla. Listina z roku 1185, Stojslav získal darom praedium Sarfew, Šarfia vstupuje na javisko dejín …

Myšlienky sa už rozbehli do rôznych smerov, nohy idú len jedným, do hôr. Po ľavej ruke míňame vinice. Hrozno z tejto netypickej oblasti má tiež svoju históriu, v podobe Klevnera skončilo na kráľovskej svadobnej hostine Alžbety II. (o mnoho desiatok rokov neskôr aj na mojej). Diviačiky v záhrade – malej obore napravo tiež raz skončia… ďalej radšej nedomýšľame, len si ich fotíme, tak blízko sa k nim ale radšej nechceme nikdy priblížiť. Naša skupina sa naťahuje, keď som dobre počítal, dnes je nás 24, tradičný termín opäť slávi úspech. Kde – tu nás obehne auto, niektorí výletníci si cestu radšej skrátia, my však nie. Krásne počasie, pohyb na čerstvom vzduchu, rozhovory s kamarátmi. Čas ubieha veľmi príjemne, škoda by bolo trčať doma.

Výšku zatiaľ naberáme len veľmi mierne, spomínam si, ako nás pred rokmi Janči pri návrate z Jurka nahovoril na skratku. Dobre to tu vraj pozná, v Blatnici vyrastal. A tak sme spolu s ním naliezli do najhustejšej húštiny, ktorou som sa kedy predieral. Šípové kríky pred nami vyrastali hádam na počkanie, tlačili sa nám do cesty, driapali, ovíjali sa okolo nôh a rúk, snažili sa nás zhltnúť. Bola to nezabudnuteľná cesta.

Pri chate Slopy chodník zatáča vpravo, vchádza do lesa a začína prudšie stúpať. Zatiaľ nie priveľa, len o pár centimetrov, ani krok nespomalí, len dych o kúsoček prehĺbi, na čelo vytlačí prvú drobnú kvapku potu. Vstúpili sme do Považského Inovca, vnárame sa do hôr, putujeme proti toku času. Azúrovomodrý deň sa mení na tmavomodrú hlbinu, roky plynú ako prudká riava, ich prúd ma strháva, unáša hlbšie a hlbšie, až ma vyplaví na plošine Púsť.

Polovica 17. storočia, uprostred lesov je učupený nanovo – barokovo prestavaný kostolík a pustovňa. Rozvaliny kostola sv. Juraja obnovila už v minulom storočí renesančná prestavba, po tejto pribudla škola, budúcich cirkevných hodnostárov v nej vyučujú pustovníci. Na jej mieste sa omnoho neskôr objaví lovecký letohrádok a horáreň. Späť v čase, 13. storočie. V neďalekých lesoch končí takmer 300 rokov trvajúca ťažba železných rúd, stredoveké osady Dehchyche a Belhozth sa pomaly vyľudňujú, románska rotunda v lokalite Borko začína chradnúť. Ďalší skok. Na lokalite sa v 9. storočí, v období veľkomoravskej ríše, rozkladá opevnený dvorec, spolu s ním z hmly času vystupuje starobylý kostolík. Tvoria dôležitý bod na ceste Považským Inovcom k ďalším mocenským centrám na Kostolci nad Ducovým či Bojnej – Valoch. Sú nepriamym pokračovaním dávneho osídlenia miesta, z čias staršej doby kamennej.

Stojím uprostred lúky Púsť, je doobedie 6. januára roku 2020, Trojkráľový pondelok, nohami pevne stojím na tvrdej, zmrznutej zemi. Počas zopár sekúnd okolo mňa preletel dlhý zástup storočí, množstvo príbehov a osudov. Zdvihnem zrak k blankytnej oblohe, v lúčoch slnka zazriem zlatý záblesk slávy tohto miesta. Rozhliadnem sa dookola. Naľavo sa v lesoch zdvíha hrebeň hôr, napravo sa otvára pohľad do podhoria. Za chrbtom vychádzajú z lesa ďalší členovia dnešnej výpravy, vpredu vykúka veža kostolíka, Jurka. Na drevenej vstupnej bráne čítam verš Iskoni bě slovo… (Na počiatku bolo slovo…), prvú vetu preloženú Konštantínom do staroslovienčiny. Proglas, Predslov, Predspev. Je čas na chvíľu zastaviť, oddýchnuť si, nabrať fyzické aj duševné sily. Toto miesto je k tomu predurčené.

A tak obdivujeme strohú krásu románskej rotundy, či pustovňu, skromný prístavok pre asketických pustovníkov. Ticho miesta narúšajú naše rozhovory a návraty k Vianociam, ochutnávanie sviatočných dobrôt. Nekonzumujem, vybehnem si radšej hore na priľahlú vyvýšeninu, hrebeň Kozieho chrbta, k barokovému súsošiu Kalvárie. Do sôch z pieskovca sa hlboko zahryzol nenásytný zub času, ešte viac tak zvýrazňuje nenapodobiteľnú atmosféru utrpenia. Krásne dielo v krásnom prostredí, z miesta je navyše pravdepodobne najkrajší pohľad na priľahlý areál. Oplatí sa venovať minútku na výstup a následné vydýchanie, naozaj to stojí za to.

Pridlhé vystávanie však dnes nie je možné, napriek peknému slnečnému počasiu je celý deň pod nulou, chlad sa potichučky vkráda pod vetrovky, do rukavíc aj topánok. Treba opäť rozprúdiť krv v tele, rozhýbať tuhnúce kĺby, rozpohybovať končatiny. Najskôr kúštik dole kopcom, potom zas hore. Čaká nás najťažšie (a jediné) stúpanie dnešného dňa. Musíme sa dostať na Trhovičnú lúku. Najťažšie však nemusí nutne znamenať ťažké, dnešný výlet je ladený do pohody, len po sviatkoch rozhýbať zlenivené telá (poniektorí, viacerí boli počas sviatkov v plnom nasadení, nabehali 100 vianočných kilometrov) a trochu sa prejsť.

Pri stúpaní na hrebeň nás čaká veľké prekvapenie. Kráčame po snehu! Túto zimu skutočne neobvyklý zážitok, o to viac si ho vychutnávame. Nie sú to síce žiadne záveje, len pár milimetrov, ale na zlepšenie nálady to bohato stačí. Hneď sa lepšie šliape, cítime sa o pár gramov ľahší, omnoho silnejší. Dnes zatiaľ vychádza všetko podľa plánu, možno aj o kúsok lepšie.

Hádam sme sa ani nestihli zadýchať či spotiť a stojíme na Trhovičnej lúke pod vrcholom Gajda, mieste kadiaľ cez hrebeň Považského Inovca prechádzala dávna obchodná cesta (tá na Kostolec). Dnes ju nebudeme kopírovať, naše ďalšie kroky povedú ďalej po hrebeni. Obídeme Gajdu, presunieme sa do jej sedla, odkiaľ pár minút bokom ležia Visiace skaly, náš ďalší cieľ.

Takto na papieri to vyzerá ľahko a v skutočnosti to aj také je. Pohybujeme sa takmer po rovine, stačí len sledovať prešliapanú stopu. Pár desiatok metrov vedľa nás sa v lese mihne párik srniek, vyrušili sme ich pri oddychu. Ale to sa už vynárame na čistinku, lúčny vrchol Visiacich skál. Dnes to máme aj s výhľadmi. Vpravo v diaľke obdivujeme hrebeň Malých Karpát, vľavo rozoznávame známe vrcholy Zobor, Žibrica či Veľký Tríbeč, hneď začíname premýšľať nad ďalšími plánmi. Popritom ale ešte musíme skonzumovať pár zvyškov od sviatočného stola a odľahčiť batohy. Dnes je prvá väčšia akcia v novom roku, patrí sa vystreliť do vzduchu korkovú zátku a nechať do pohárov plynúť bublinky.

Všetko najlepšie do roku 2020 pre celý MKCK, všetkým jeho priateľom a ich blízkym!

Na krásnom mieste je treba chvíľu pobudnúť, vychutnať jeho atmosféru, uložiť ju do buniek, zakódovať do DNA. Keď niekedy v budúcnosti príde ťažká chvíľa, keď človeka obklopia starosti či problémy, práve tieto pocity pomôžu pretrhnúť chmúrne okamžiky, vpustia žiarivý lúč slnka do duše, vôňu čerstvého vzduchu do pľúc, spev ranného lesa do mysle. Stačí sa len zastaviť, stíšiť, otvoriť myseľ a nechať pôsobiť okolie. Stromy, vločky snehu, skaly, kríž na vrchole aj pod ním. Spev vtákov, šuchot zveri v húštine, šum vetra. Chuť lúčov slnka, kvapiek vlahy. Vôňu krajiny.

Panuje pohoda, slniečko hreje, rozhovory plynú, tuším by sme zostali aj dlhšie. Spoza malokarpatských hrebeňov sa plíživo vkráda večer, z lesa sa ozýva brechanie srnca či štekanie líšky. Pod skalami prebieha črieda diviakov. Na oblohe sa objavujú prvé jasné hviezdy, chlad sa tíško vkráda pod vrstvy oblečenia, oči zastiera spánok. Preč s takýmito predstavami, nocovať v zimnej prírode sa nechystáme, nie sme na to vybavení (ani pripravení), radšej pôjdeme.

Odchóóód! Skupina sa pomaly dáva do pohybu, had turistov sa kľukatí po červenej značke. Tentokrát ešte príliš nenarastie, pôjdeme len pár desiatok metrov, na Krahulčie vrchy, tam si opäť urobíme krátku odbočku a zastávku. Len pár krokov odtiaľ, na vrchole Sokolích skál, sa nachádza zaujímavé miesto. Dnes ho neobídeme, na chvíľku sa pristavíme. Kráčame opatrne, zmrznutá pôda pod snehom sa môže šmýkať, úzky chodníček sa kľukatí po hrebeni, vpravo by bolo kam padať. Bralo, po ktorom sa pohybujeme, je horolezeckým cvičným terénom, známe sa stalo vďaka svojmu častému návštevníkovi. K jeho pamätníku práve smerujeme.

Vlado Plulík, piešťanský rodák, jeden z najlepších slovenských horolezcov. Zimný aj letný sólo prechod hrebeňa Vysokých Tatier, Mount Everest, Hidden Peak (Gašerbrum I.), množstvo ťažkých výstupov či prvovýstupov v rôznych častiach sveta. A osudová hora Broad Peak, od júna 2008 miesto jeho večného odpočinku. To sú len niektoré míľniky, štíty i pohoria, na ktorých zanechal nezmazateľný odtlačok svojej osobnosti. Jeho rodina a priatelia mu vybudovali práve tu, na vrchole Sokolích skál pamätný kútik, miesto, kde sa môže okoloidúci pútnik pristaviť, zamyslieť a pripomenúť si nielen Vlada, ale aj ostatných milovníkov hôr, ktorí snívajú večný sen o milovanom prostredí. Na stromoch visia tibetské modlitebné vlajočky, symboly elementov planéty Zem. Červená (oheň), zelená (drevo), žltá (zem), modrá (voda), biela (kov). Pod nimi je navŕšená kamenná pyramída, vedľa na skale pamätná doska. A lavička, priestor na rozjímanie a opájanie sa krásnym výhľadom na priľahlý hrebeň a široké okolie.

Pôvodne sme plánovali zísť ešte o kúsok nižšie, k jaskyni v bralách, ale na šmykľavom teréne radšej neriskujeme, vrátime sa niekedy inokedy, hneď aj plánujeme možné trasy. Ideme teda späť na hlavný hrebeň, už nás čaká len nekonečný pochod lesom. Až teraz had turistov narastá, kľukatí sa a naťahuje na dlhšiu vzdialenosť. Niekto pri rozhovore pridá do kroku, iný zas trochu spomalí. Nevadí to, nie je sa kam ponáhľať ani zablúdiť, treba len klásť nohu pred nohu a užívať si pekný deň. Cesta ide takmer po rovine, len občas kúsok klesne, kúsok vystúpa.

Posledný krátky oddych a posilnenie si doprajeme na Malom Krahulčom vrchu. Kúsok za ním už budeme rozmýšľať nad zostupovou trasou, možností na návrat do civilizácie je totiž viac. Nakoniec volíme prvú možnú ústupovú cestu z hrebeňa, po lesnej asfaltke okolo bývalého muničného skladu. Na odbočke sa lúčime s Vojtom, ten pokračuje na Havran a k autu v Radošine. My najskôr nastúpame pár výškových metrov a potom sa už spúšťame dole do doliny. Ešte v lese míňame kríž, pripomienku tragickej udalosti dávnej zimy. Lesná cesta sa mení na lesnú asfaltku, ktorá klesá nižšie a nižšie. Po pravej strane míňame bývalý vojenský priestor a po krátkom pochode sa blížime k prvým stavbám.

Sme pri bývalom Duranovom mlyne pri potoku Striebornica, civilizácia je na dohľad. A dotyk s ňou zažívame už za pár minút. Po ceste začínajú premávať prvé autá, robia nám neželanú spoločnosť až pokým neprídeme do Moravian. Predtým však ešte prejdeme okolo jazera Striebornica, o kúsok ďalej vľavo míňame rozsiahle polia, nálezisko slávnej Moravianskej Venuše (ktovie koľko podobných ešte leží v hĺbke pod povrchom). Našťastie netrvá dlho a stojíme pred pohostinstvom Gazdovský dvor, miestom predpokladaného ukončenia výletu. Poniektorí sa rozhodnú hneď pokračovať peši do Piešťan, poniektorí majú chuť na kávu a nejaký nápoj. Šoférom sľubujem odvoz k autám, bohužiaľ vďaka nepochopeniu z mojej strany (nechávam Martina pridlho čakať v pohotovosti) sa väčšina rozhodne do Piešťan pokračovať peši – moja chyba, ešte raz sa všetkým ospravedlňujem.

A to je úplny koniec peknej prechádzky s (možno trochu) rozpačitým koncom. Po dlhšej dobe sme navštívili oblasť, kam naše kroky až tak často nemieria, navštívili zaujímavé miesta, užili si trochu snehu, prešli pár kilometrov na čerstvom vzduchu a dobre si oddýchli. Opäť jeden krásny deň v príjemnej spoločnosti turistov a turistiek:

Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Ilavská, Milka Poláková, Katka Roháčková, Marta Karliková, Božena Golierová, Jozef a Editka Antaloví, Ľuboš a Milka Kraicoví, Miloš a Veronika Miklošovičoví, Rasťo Mocko s dcérou Evou a jej kamarátkou, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Jozef Baránek, Jozef Lukačovič, Peter Kašpar, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Skoré pracovné ráno, utorok, opäť zvoní budík. Dnes bohužiaľ nevstávam na turistiku, dnes už musím do práce. Vo svaloch stehien, úponoch kĺbov, šľachách i duši pália včerajšie kilometre. Je to príjemná pripomienka skvelého dňa, dúfam, že to tak skoro nerozchodím, že ma tieto pocity budú ešte dlho držať v úzkom kontakte s pekným výletom a krásnym dňom. Myšlienky sa opäť rozbiehajú. „Za horizontom / na miestach, kde sme žili… “. Nech len blúdia, nech ma občas prenesú do sveta lákadiel a zázrakov. Vďaka za inšpiráciu David Gilmour a Polly Samson, „… nech voda plynie v nekonečnej rieke, odjakživa a naveky.“

P.S.

Musím uviesť na pravú mieru niekoľko (hudobných) skutočností, ktoré sa môžu zdať čitateľovi tohto textu jednoznačnými. Mohol by usúdiť, že som klasický pinkfloyďák, nekritický obdivovateľ a priaznivec skupiny. Vzhľadom na môj rok výroby je zrejmé, že som sa s kapelou stretol a určitú dobu som ju aj (viac, či menej intenzívne) počúval. Ulietaval som (samozrejme) hlavne na dvojalbume The Wall, čo je vzhľadom na rok jeho vydania (1979) samozrejmé – teenager nemal v tej dobe šancu uniknúť. Dokonca som ho vlastnoručne kompletne preložil, nemám to bohužiaľ ako dokázať, rukopis je nenávratne stratený. Inak som počúval (ako veľa mojich kamarátov) hlavne albumy Wish You Were Here, Dark Side of the Moon, Animals, Ummagumma, Atom Heart Mother, ich novšia tvorba ma vždy nechávala viacmenej chladným. Výnimkou je skladba High Hopes, ktorá má bližšie nepopísateľnú atmosféru (aj keď z videa beriem len zopár sekundových úsekov). A keď sa v pondelok ráno ozvala z rádia Antena Rock … inšpirácia bola na svete.

Akcia Spomienkový pochod na Skalku

5.1.2020

Akcie sa zúčastnili: M. Babišík, J. Baránek, Ľ. Kraic, V. Trajlínek, J. Golier, M. Farkašovská, D. Fáziková, M. Modrovský, J. Lukačovič, J. Polakovič, P. Rapant, M. Poláková, E. a A. Holý.

Táto naša zostava prijala pozvanie od skupiny turistických nadšencov, ktorí v Častej organizujú už piatym rokom spomienkový pochod k vrcholu Skalka – pripomenúť si tragickú udalosť z konca II. svetovej vojny. Vtedy tu o život zbytočne prišli traja mladí chlapci, ktorých mladé životy zákerne ukončila nepriateľská guľka.

Krátko pred desiatou hodinou sa spolu s miestnymi stretávame v Častej pri kostole. Táto vyše štyridsať členná skupina sa vydáva na trasu – smer Častianska dolina. Túto dobre poznáme aj my, lebo sme tadiaľto prechádzali len nedávno pri zostupe zo silvestrovského Geldeku. Je síce slnečno, len vietor by mohol byť slabší. Takže na pocit je pomerne chladno.

Onedlho za dedinou odbočujeme doprava a lesná zvážnica nás dovedie na zelenú značku. Pozvoľným stúpaním sa dostávame až takmer pod pietne miesto. Opúšťame značku a pod ostrejším uhlom prichádzame na malý skalnatý vrchol. za ním je postavená drevený kríž ako memento tejto tragickej udalosti. Keďže je tu pomerne veterno, nezdržíme sa dlho a schádzame do závetria, kde už horí malá vatra a všetko je pripravené na opekanie. Všade už rozvoniavajú opekané dobroty, je čas trochu občerstviť sa. My nie sme výnimkou. Popri ochutnávaní nadväzujeme rozhovory s miestnymi, veď sme vlastne spoločná „krvná skupina“.

Domáci po opekaní sa chystajú ísť naspäť do dediny a ukončiť akciu. My však máme v úmysle naše túlavé topánky povodiť ešte po miestnej okolitej prírode. Hlavným cieľom je vrch Egreš. Tento v podstate osamelý vrchol nás už dávno láka. Určite z neho musia byť pekné výhľady. Aj boli, ale cesta k nemu nebola ľahká.

Najprv zo závetria vyjdeme na malý hrebeň a po ňom sa dostávame na vrchol kopca, ktorý miestni nazývajú Zrkadlisko. Vietor fučí opäť riadne. Zipsy na vetrovkách vyťahujeme čo najvyššie, čiapky naťahujeme na uši a kto má, tak to poisťuje aj kapucňou.

Ale okolitá príroda, tak ako sme na Malé Karpaty zvyklí, je opäť pozoruhodná. Takže je sa čím aj kochať. Staré stromy sú na silný vietor zvyknuté a aby prežili tieto podmienky prispôsobili k tomu aj svoje tvary. Sú miestami až priveľmi pokrútené a opäť pôsobia ako z rozprávky.

Jemným klesaním sa dostávame zase na zelenú značku. Putujeme ďalej po nej. Po ľavej ruke sa nám už spomedzi stromy začína objavovať silueta Egreša. Viac nám netreba. Keďže sa túlame, opúšťame zelenú značku a poďho smerom k nemu. V ceste nám stojí ešte plot obory. Našťastie nájdeme miesto, kde plot už je viac deravý než treba a pri troche opatrnosti sme už za ním.

Cestou-necestou sa dostávame pod samotný vrchol. Cesta k nemu žiadna. Tak opäť improvizujeme. Prudkým stúpaním pomedzi kríky a stromy sa predierame k vytúženej méte.

Sme na vrchole. Hoci tu riadne fučí, výhľady stoja za to. Kopec sa poddal a my zberáme vizuálne ovocie. Vidíme masív Čela, Veterlínu, Zárub. Hneď Vedľa sa črtá Čierna skala, Klokoč, Starý plášť, Geldek. Ďalej Vysoká, Veľká Homoľa… no proste široká paleta turistických bonbónikov.

Ďalšie naše túlanie smeruje z Egrešu dolu ku Častianskej doline. Zase skôr využívame cestičky, ktoré si vytvorila migrujúca zver. Ale je to postačujúce a my čoskoro putujeme už po asfaltovej ceste smerujúcej do Častej.

Zakotvíme v miestnej Pizzerii. Dnes sme prešli 11 km s prevýšením 500m. Bola to celkom nenápadná akcia, na ktorej sme sa ocitli celkom náhodou. Vďaka pozvaniu, ktoré sa udialo na konci silvestrovskej túry. Nebanujeme. Veď niektoré spontánne rozhodnutia sú tie najlepšie. A dnešok to len potvrdil. Naša túlavá krv a naše túlavé topánky si opäť prišli na svoje.

Ľuboš Kraic

Akcia Melocík – Kasárne – bežky

3.1.2020

Akcie sa zúčastnili: Vlado Naď, Paľo Herceg, Tóno Gieci, Marián Modrovský, Ľubo Rosa, Helén Rosová, Miška Rosová, Ján Budoš.

U Melocíka – Čerenka – Gregušovci – traverz Čemerky – sedlo pod Hričovcom – Bútorky – Kasárne a späť.

Vzdialenosť – 24Km

Podľa predpovedí počasia sme chceli využiť ešte pekné počasie a hlavne si trochu vyskúšať, či sme nezabudli bežkovať. Podmienky na bežkové lyžovanie túto zimu zatiaľ nie sú vôbec ideálne, skoro až zlé. Mali sme dve možnosti, buď Skalka alebo časť Javorníkov. Na Skalke hlásili na hrebeňoch nedostatok snehu, dalo sa bežkovať len na okruhoch, kde asi bolo háfo, čiže veľa bežkárov. Dali sme prednosť Javorníkom.

Ráno v Trnave sme sa naložili do auta a posledného Mariána sme zobrali v Moravanoch. U Melocíka nás už čakal nedočkavý Tóno a neskôr prišli autom Rosovci. Po občerstvení na štarte a po štartovacej fotke sme vyrazili pešo po ceste na hrebeň. Na hrebeni sme si obuli bežky a začali sme sa hýbať, skoro ako bežkári, čiže na tie pohyby sme nezabudli. Stopa bola miestami ľadová. Pri stúpaní Pod Čerenkou sa ukázalo, kto má dobré šupiny na sklznici alebo kto má sklznice dobre namazané. Tu sa nám začala otvárať scenéria horizontu krajiny. Z ľavej strany sa začala ukazovať Malá Fatra – časť Krivánska a na pravej strane sme videli české Beskydy s majestátnym najvyšším vrcholom Lysá Hora. Na hornej stanici vleku na kopci Čerenka sme sa počkali a občerstvili. Tu Tóno ratoval jednu bežkárku, ktorú ťahal jej psík. Bol ešte mladý a ťahal aj keď dievčina sa chcela zastaviť, čiže padla, ako ona hovorila kontrolovaným pádom. Ten pojem poznám aj ja, padnúť kontrolovane, alebo jednoducho povedané padnúť, aby si si neurobil veľkú ujmu, ale aj tak to bolí. Zdalo sa, že Tóno je vo svojom živle ako za starých čias, oči mu začali vyžarovať energiu, ale ten Náš hore mu pohrozil prstom, tak ďalej neskúšal. Tu došlo vzápätí k prvému úrazu. Paľo na svojich nových bežkách sa chcel zastaviť, ale bežky nie, čiže si natiahol nejaký úpon na nohe. Nejako to Paľo rozchodil, ale nebolo to ideálne.

Miernym stúpaním sme prechádzali miestom, kde som si pred rokom pri miernom páde vykĺbil ukazovák na pravej ruke. Ešte doteraz ho nemôžem úplne ohnúť. Samozrejme pri zjazde na skoro vydratej a ľadovej trase som kontrolovane padol, lebo mi tam zavadzal Maroš, opačne idúci pešiak a ostrý výbežok skalky. Nič sa nestalo, akurát som si zanadával, ale už som im odpustil. Ďalej pri zjazde v krásnej stope alebo mimo stopy nás čakalo pekné pietne miesto – kríž v objatí starých líp a neskôr slnkom zaliate drevenice v lazoch Gregušovci. Výhľad na ľavej strane sa nám obohatil o hrebeň Západných Tatier a Malej Fatry – časť Lučianska a na pravej strane sa viac otvárali Beskydy, kde sa dalo vidieť masív Radhošťa. Pri stúpaní Nad Zápačou sa od nás oddelil Paľo a Vlado, Paľove natiahnutie nohy ho začalo viac bolieť a Vlado sa obetoval, aby Paľo prišiel do cieľa.

Traverz popod Čemerkou viedol lesom, kde sme miestami museli obchádzať zamrznuté pramene potokov, ktoré padajú do doliny a vytvárajú mokrade. Kľučkovaním lesom sme si odskúšali našu techniku vyhýbať sa stromom. Opäť sme sa pripojili na hrebeň, ktorý nás doviedol na hranicu s Českom sedlo pod Hričovcom. Pred sedlom na ľavej strane sa opäť menil výhľad, už sa nám v celej kráse ukázal hrebeň Strážovských vrchov. Tu nás už čakali zjazdy do sedla Bútorky. Rosovci prišli do tohto sedla a nepokračovali ďalej do Kasáreň. Toto miesto na Ľuba zapôsobilo magickou silou a zložil básničku:

Došli sme až po Bútorky,
popíjame si z čutorky,
zložil som si batoh dolu,
pred sebou mám Lysú horu.

Chlapci zbehli na Kasárne,
aj ja som chcel, mám to márne.
Miške som ja dobrý ocík,
vraciame sa na Melocík.

Cestou späť sa lepí smola,
pod snehom sa kameň schoval
Moja žienka premilá
paličku si zlomila.

Volá na mňa z plných síl,
len aby som zastavil.
Paličku chce ona celú
a už trielim s jednou k cieľu.

Ešte musím dodať, že Helen cestou späť zlomila paličku a Ľubo sa obetoval a požičal jej svoju.

Konečne sme prišli na našu obedňajšiu zastávku, na Kasárne. Bolo tu prijateľné množstvo ľudí, hlavne lyžiarov. V horskom hoteli Fran sme si dožičili polievku kulajdu a PU-čko. Nesmierne nám chutilo. Museli sme rozmýšľať nad odchodom, lebo cesta sem nám trvala tri hodiny a už bolo skoro pol druhej. Tóno mal medzi sviatkami 55-té narodeniny, čiže zaplatil celé kolo.

Cesta naspäť nám trvala len asi dve hodiny. Bolo to aj tým, že sme išli prevažne z kopca. Horizonty sa ešte viac vyčistili a výhľady boli o to krajšie. Bol som viac uvoľnený alebo odvážny, čo som pocítil tvrdším dopadom na zem. Zistil som, že prichádza aj únava, nemohol som sa pozbierať zo zeme. Zapínal som všetky potrebné svaly respektíve šľachy. Až doma som pocítil komplexnú únavu. Pri naťahovaní suchej ponožky na nohu v aute som chytil kŕč, myslel som, že mi odbíjajú posledné minúty.

Po dojazde do cieľa sme ešte išli zhodnotiť akciu do reštaurácie. Objednali sme si skoro všetci nealko, len Marián bol normálny alkáč. Jediné rýchle jedlo, čo ešte mali, boli čokoládové palacinky. Ani som nevedel, aké dobé je to jedlo. Rozlúčili sme sa, dosť unavení, ako keby ma bičovali na dereši, ale dali sme si prísľub, že sa pokúsime opäť stretnúť niekde na slnkom ožiarenej alebo zahmlenej bežeckej stope. Ten pocit, keď ledva zdvíhaš lyže, lebo ťa bolí skoro všetko, keď ostrý sneh pomocou silného ľadového vetra sa ti zabára do pokožky a keď prídeš do teplom obklopenej chate, kde čaj ťa páli cez rukavice a vnímaš len pocit blaženosti, že žiješ, to sa dá zažiť len na bežkách obklopený priateľmi.

J. Budoš

Akcia Novoročný vyprošťovák

Túlanie lesmi okolo Dobrej Vody

1.1.2020

Sú dni. Súdni ľudia vtedy sedia v teple domova a pomaly sa chystajú na rozlúčku so starým rokom. Od rána sa krútia okolo sporáka, chystajú maškrty na večer. Odbiehajú do obývačky, zo stromčeka nenápadne oberajú posledné zvyšky salóniek, potajme ujedajú sladkosti z misy pre hostí. Kde – tu sa zohrejú kalíškom tuhého, smäd zaženú malým pohárom vína. Večer ich pobolieva žlčník, podriemkavajú pri televízore z ktorého sa ozývajú salvy smiechu a do miestnosti nezadržateľne prúdi veselá nálada. Netrpezlivo čakajú na polnočný prípitok, už aby som ležal v posteli, už aby tu bol ten nový rok. Na Nový rok sa budia, sú o rok starší.

Ťažké vstávanie po silvestrovskej noci. Síce som toho veľa nevypil (priznám sa, nevypil som ani kvapku, nie, abstinent nie som, veď ma poznáte), ale spánok prerušený o pol štvrtej takmer na hodinku človeku na pohode nepridá (sľúbil som Martinovi, že pre neho spravím taxikára – na revanš, synu). Kto vymyslel takú hlúposť, ešte aj na Nový rok sa trepať do hôr?

Ja. Spočiatku to bol len hec. Nájde sa niekto, kto ešte aj v toto ráno vymení teplo a pohodlie domova za sychravý, studený malokarpatský les? Nájdem vôbec miesto, kam sa bude dať dopraviť autobusom (na Silvestra si občas pripijú aj abstinenti)? Ten nemôže odchádzať príliš skoro (po prebdenej noci sa vstáva ťažko). Musí tam byť aj niečo zaujímavé (nepôjdeme len tak naverímboha). A to niečo nesmie byť ďaleko (komu by sa chcelo ešte aj v tento deň namáhať). Priveľa podmienok, priveľa obmedzení. Ale jedno riešenie sa ponúka – Dobrá Voda, tam sme si navyše od jarnej výpravy ponechali otvorené drobné resty.

Hec však začal žiť vlastným životom, v posledných dňoch počúvam, ako sa poniektorí o akciu zaujímajú. Nebudem ale robiť predčasné uzávery, uvidíme. Prinajhoršom sa s Marošom prejdeme vo dvojici.

A tak sa ráno budím na zvonenie toho malého, zúrivého, nenávideného škriatka, zatváram mu ústa a potichúčky sa snažím vykĺznuť z postele, aby som nikoho nezobudil. Nepodarilo sa, žena sa objavuje v kuchyni pár minút po mne. Rýchlo beriem do ruky nôž aj tĺčik a idem pripraviť podklady na tradičný novoročný obed – šnicle. Predsa len, tĺčik je bezpečnejší v mojich rukách ako na mojej hlave (manželka sa na mňa pozerala veľmi divne, keď som večer potvrdil, že sa opäť chystám von). Aspoň sa preberiem.

Moravany otočím rýchlo, Dobrá Voda je na skok, ale aj tak prichádzame na parkovisko poslední. A čaká nás tu už päť záujemcov, tvrdých horalov, čo ani v tento deň neobsedia doma. Podľa počasia sa ukazuje krásny deň, sme Siedmi statoční, ideme dobýjať dobrovodské skalky aj hôrky. Najskôr ale ešte Milan vyťahuje deci vareného, je Nový rok 2020, patrí sa privítať ho. Nezdržiavame sa však pridlho, ideme. Prvý cieľ – Skalky nad Bachárkou, skúsime nájsť Malý Kjeragbolten, ten sme na jar obišli.

O existencii tohto zaujímavého miesta som sa dozvedel až prednedávnom na internete. Na Dobrú Vodu som síce chodieval ako malý chlapec, pochádza odtiaľ moja mama a do začiatku sedemdesiatych rokov tu bývali jej rodičia, ale až tak ďaleko do hôr ma nikdy nepustili. Veľké hory, malý chlapec, to nejde príliš spolu. A tak som poznal len babkinu záhradu (dnes asfaltové parkovisko plničky), Kruh (neďalekú lúku pod lesom nad cestou zo Suchánky), s úctou a obavou z odstupu hľadel na Hučák (prepad vody pri fabrike), so strýkom chodil chytať raky na Blavu (potok), nakupovať do obchodu v dedine (bývali sme pri fabrike) a párkrát sa v sprievode dostal aj hore na hrad. Bývali to krásne časy. Televízia bola čiernobiela, pozerali sme v nej Vinnetoua a Sedem statočných (s ktorými dnes chodím po horách), mlieko a jogurt kupovali v sklenených fľašiach, zbierali známky a štítky zo zápalkových škatuliek, mali krátke vlasy a nosili krátke nohavice na traky, ale nikdy sme nemali dlhú chvíľu a nenudili sa.

Nenudíme sa ani teraz, je to vec prístupu. Naopak, v družnej debate sa po zamrznutej poľnej ceste presúvame stále ďalej od dediny. Dnes nebudeme používať turistické chodníky, budeme sa motať len po lesných cestičkách, nohami zabárať do hrubej vrstvy lístia, hľadať správny smer. Budú nám v tom pomáhať moderné výdobytky, GPS a mobilné telefóny, dávno preč sú časy, keď výbavu turistu tvorila mapa, kompas či buzola (aj keď aj tie by sme asi ešte vedeli použiť). A tak prebiehame medzi lesnými chodníkmi, niekedy si prerážame vlastné, obdivujeme prvé výhľady na hrad i oddychujúci dobytok a snažíme sa udržať správny smer.

Dostávame sa hlbšie do lesa, vpravo nad nami sa objavujú medzi stromami roztrúsené prvé skalky (zatiaľ to sú skôr len väčšie balvany), podľa digitálnych máp je však načase opustiť pevnú cestu a začať hľadať náš prvý cieľ, Malý Kjeragbolten.

Čo si pod týmto exotickým názvom máme predstaviť? Jeho predobraz sa nachádza v Nórsku (odkiaľ aj slovo pochádza), v preklade znamená Šrób v hore Kjerag. Jednu jeho podobu sme videli tiež na Pálave (pamätáte na Špunt?). Je to kameň vklinený do úzkej štrbiny, ktorý už tisíce (či skôr milióny) rokov čaká na ukončenie geologických procesov zvetrávania, aby skončil rozbitý na jej dne (pevne verím, že vo svojej polohe vydrží ešte pár minút a svoju úlohu krajinotvorného artefaktu neukončí práve vo chvíli, keď budeme pod ním preliezať).

A tak sa vydávame do terénu, ktorý je čím ďalej tým menej schodný. Väčšia časť skupiny sa rozhodne pátrať zvrchu, Paľo, Maroš a ja ideme pod skaly. To som si zas vybral cestu! Až doma ma napadlo, že som mohol zmerať sklon svahu (aj to dovoľujú moderné technológie, ktoré nosíme vo vrecku), takto ho môžem len odhadovať. Presné čísla radšej hádať nebudem, ale bolo to priechodné len tak – tak, s vypätím síl. Chytám sa stromov (ostávajú mi v ruke), prichytávam vyvalených pahýľov (padajú dole svahom), zarývam prsty do hliny a lístia (ešte ich mám za nechtami). Každé prenesenie váhy na druhú nohu si dobre rozmýšľam, hľadám stabilitu, pripravujem dráhu možného pádu. Našťastie všade rastú stromy, tie by nechcený pád zastavili alebo aspoň spomalili, o život nejde.

Možno to znie príliš dramaticky, ale traverz takejto expozície svahu je fuška, treba ísť opatrne. Paľovi a Marošovi sa však máli, objavili v skale jaskyne, z výšky visia laná, idú tam (predvčerom im nestačilo). Ja ich radšej len z bezpečného odstupu fotím (niekto musí zostať nažive a nezranený). Vrátili sa, pokračujeme v pátraní. Podľa mapy sme zašli už priďaleko, musíme vystúpiť vyššie a kúsok naspäť.

„Je to tu!“, kričí Paľo. Našli sme, čo sme hľadali, len musíme vyliezť ešte pár metrov vyššie. Stojíme pri päte skaly, nad hlavou nám visí kameň, zo skaly zas reťaz. Poďme hore, pekne po jednom. Tých pár metrov nie je príliš ťažkých, ale párkrát sa treba dobre vzoprieť. Pomáhajú k tomu aj dva železné stupy, je to taká malá dobrovodská ferratka, ďakujeme horolezci! Ďalší nezabudnuteľný zážitok do galérie pocitov, potešiteľne sa mi to rozrastá.

Stojíme na vrchole Skaliek nad Bachárkou, sme na hrebeni Hodinkovej veže, pod nohami máme pevnú skalu, nad hlavou azúrovomodrú oblohu, je Nový rok 2020, kocháme sa výhľadmi na juhovýchod. Nádhera! Je čas vystreliť špunt zo šampanského, osláviť okamžik, predsa som sa s tým neťahal nadarmo až sem hore! Bublinky šumia z fľaše, ponúkame sa. Je tu však priveľa šoférov a abstinentov, čo s tým? Zabojujeme, keď sme zvládli výstup nevzdáme to ani teraz.

Prázdna fľaša putuje do ruksaku, mi pokračujeme v putovaní kúsok vyššie po hrebeni. „Méé! Méé!“, počuť pred nami. Z ležoviska v kroví vyskočí cap a kúsok poodbehne. Nebojí sa, je to také polodivé, polodomáce stvorenie, asi v týchto miestach žije už dlhšie. My sme len návštevníci v jeho domácnosti, príliš ho nebudeme rušiť, len si urobíme na pamiatku pár fotiek a ideme z hrebeňa dole.

Pár metrov pod nami sa kľukatí lesná asfaltka, môžeme po nej svižne vykročiť k ďalšiemu dnešnému cieľu, chceme sa porozhliadnuť z Hoštáckej hôrky. Keď sme tu boli na jar, zrána nás privítala uplakaná, mokrá obloha, hmla visela nízko nad zemou. Nemalo zmysel vystupovať na jej vrchol, na hrad, ktorý leží len pár desiatok metrov ponad údolie by sme aj tak nedohliadli. Dnes je situácia úplne iná. Krásna modrá obloha, teplúčko, nič nepripomína deň uprostred zimy (astronomickej, podľa podmienok je krásny jarný deň). Lúče slnka už ale začínajú roztápať povrch zmrznutej pôdy, musíme našľapovať opatrnejšie, nechceme skončiť na zemi.

Hoštáky, Hoštácka hôrka, hoštačina. Tento názov môžeme nájsť skoro v každej obci, takmer v každom katastri. Čo vlastne znamená? Už sme sa o tom dnes rozprávali, nikto však nevie. Po návrate domov to musím vygoogliť. Podarilo sa. Hoštákmi sa označovala okrajová časť obce obývaná želiarmi, hofiermi, domkármi, bezzemkami, hoštákmi – najchudobnejšou vrstvou obyvateľstva, ktorá nevlastnila žiadnu pôdu. Tajomstvo je objasnené, moderné technológie boli zase raz užitočné.

A pohľad z hôrky ja nádherný. Hlboko pod nohami sa kľukatí dobre známa asfaltka na Brezovú, spoza kopca vykúka Dobrá Voda, hrad máme ako na dlani. Pokoj a ticho skorého poobedia narúša zvonenie mobilu. Janči volá Maroša, bežkári začínajú kuť pikle. My ostatní aspoň získavame minútku naviac aby sme si mohli užiť kľudnú chvíľku na novoobjavenom mieste.

Mám rád takéto nenápadné miesta, o ktoré by človek inak ani nezavadil. Nadmorská výška k návšteve nenabáda, okolo som išiel (hlavne na bicykli, to sa ale človek príliš do výšok nepozerá) veľmi veľa krát, na vrchole sa nenachádza nič, čo by pritiahlo zrak či pozornosť. O to väčšie prekvapenie zažívam teraz. Krásne tiché a pokojné miesto, s peknými výhľadmi, príležitosť na spomalenie a prežitie pár chvíľ len s krajinou a vlastnými myšlienkami. Ďaleko od civilizácie a pritom v jej tesnej blízkosti. Preč od ľudí a pritom v kolektíve. To sú okamihy, ktoré ponúka turistika, pohyb v prírode. Rozhodnutie vyraziť na výlet ešte aj dnes nebol vôbec zlý nápad, nikdy to nie je zlý nápad. Som vďačný za každú príležitosť, každý výlet, každú návštevu v tomto krásnom prostredí, blízkom, či vzdialenom.

Pekné chvíle strávené na vrchole spôsobujú, že sa nám ešte nechce končiť. A tak si pridávame k výletu zopár ďalších metrov a minút. Najskôr sa zastavíme v železničnom prieseku v skale, mieste, kadiaľ kedysi viedla trať úzkorozchodnej železničky. Viacerí sme ho navštívili už na jar, niektorí to však nepoznajú a tak ich treba zasvätiť aj do tohto tajomstva. A to, že priamo odtiaľto vedie chodníček až ku cintorínu nevedel nikto z nás.

Chvíľu postojíme pri hrobe Jána Hollého, neskôr aj na mieste bývalého židovského cintorína hlbšie v lesoch a pokračujeme vyššie a hlbšie do hôr, na hrad. Stretávame čoraz viac ľudí, celé rodiny s deťmi, nie sme zďaleka jediní, čo sa rozhodli dnešný deň stráviť pohybom, vyduriť z tela jedy minulej noci. Dnes k tomu určite prispieva aj krásne počasie.

Na hrade je naozaj plno, toľko ľudí som tu nevidel ani počas leta. Od mojej poslednej návštevy pribudli nové informačné tabuľky, opravili sa schodíky a rebríky, spevňujú sa múry. Dobrovoľníci tu odviedli kus práce, dotácie pomáhajú konzervovať pamiatku. Je na čase, bola by veľká škoda, keby sa z hradu (a nielen tohoto) stala ešte väčšia rozvalina, keby sme dovolili zubu času aby sa hlbšie zahryzol do jeho hradieb, modernej dobe, aby nenávratne zhltla pripomienku dávno minulých časov, keď okolité lesy boli plné zveri, hore na hrade si radosti života užívalo urodzené panstvo a dole pod hradom žili svoj ťažký údel hoštáci.

Našim dnešným údelom je v poriadku a pohode sa dostať k autám a potom domov. Aby sme sa príliš neopakovali a videli aj ďalšie časti dobrovodského chotára, spúšťame sa z hradu smerom pod Mariáš. Odtiaľ to ku kostolu nie je ďaleko, po asfaltke to odsýpa samo, autá nás čakajú, krčma je už otvorená. Káva a glg nealkoholického nápoja padnú vhod, dnes to bol krásny deň, nemôžeme ho ukončiť len tak narýchlo, bez rozlúčenia.

Ľahkými krokmi a s veselými myšlienkami v hlavách dnes Sedem statočných prešlo vyše 12 kilometrov krížom – krážom v okolí Dobrej Vody, vyliezlo a rozhliadlo sa zo Skaliek, vyšlo a potešilo sa pohľadom z Hoštáckej hôrky, vystúpilo na hrad a dotklo sa jeho múrov, ale hlavne prežilo v dokonalom počasí a výbornej spoločnosti nádherný prvý deň roku 2020. Na akcii sa zúčastnili:

Vlado Trajlínek, Milan Babišík, Jozef Baránek, Paľo Rapant, Jozef Lukačovič, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Sú dni. Súdni ľudia sa budia skoro ráno. Je posledný deň v roku, chystajú sa prežiť ho v prírode. Rýchlo si pripravia niečo malé pod zub, bez príjmu niet výdaja, zbalia veci na cestu. Pri stretnutí s priateľmi siahnu do skrytého vrecka ruksaku, je chladno, treba sa trochu zohriať, rozprúdiť krv v tele. Večer ich pobolievajú nohy, sú však oddýchnutí, čerství, keď bude treba pretancujú do rána. Pohárikom šampanského sa lúčia so starým rokom. Budia sa na Nový rok, cítia sa o rok mladší.

Aké to sú dni? Ktorí sú tí súdni?

Akcia Silvester na Geldeku

31.12.2019

Účastníci:
Ľubo a Milka Kraicoví, Stano a Lydka Macejkoví, Ľubo a Helen Rosoví, Juraj Golier, Palino Herceg, Jozef Baránek, Maroš Modrovský, Janči Budoš, Jozef Lukačovič, Milan Liška, Vlado Trajlínek, Vierka Gubiová, Maroš Kupčík, Janko Štibravý, Deniska a Miloš Kucharoví, Jožko Behúl, Jozef Chudý, Laco Duboš, Rudko a jeho kamarát a ja (Milan Babišík).

Cca o 8:30hod. sa zišla prekvapujúca veľká skupina v Častej, neďaleko miestneho trhoviska.
Po krátkom zvítaní a navrhnutí trasy vyrážame smer Zámocká ulica k hradu Červený kameň. Tam prechádzame na zelenú značku, ktorá nás privádza k zvernici Biela skala. Zelenú značku tam opúšťame a cez bránku vstupujeme do obory. Miernym stúpaním okolo Veľkého Vápenného zastavujeme pri božej muke s obrázkom sv. Huberta.
Na rázcestníku sa čakáme a pokračujeme doprava, smer k ompitálskemu Geldeku. Vychádzame z obory a miernym stúpaním traverzom sa kocháme krásnymi výhľadmi na Veterlín, Čelo, Záruby, Roštúnske pohorie…., vystupujeme doľava na pomyseľné sedlo medzi predný a zadný hrebeň Geldeku.
Pokračujeme na ompitálsky Geldek, kde na pravé poludnie zdvíhajú slovenskú zástavu a za výdatnej pomoci našich hlasiviek spievame zborovo slovenskú hymnu. Po nej ešte domáci prespevujú hymnu obce Doľany a pár ľudových pesničiek.
Maroš Kupčík a Jožko Behúl otvárajú sekt, ktorým si pripíjame. Tu sa skupina okolo Jožka Behúla s nami lúči.
My pokračujeme na zadný hrebeň Geldeku, ale už aj s Vladom Trajlínkom, (pozn. dnes bol aj na Záruboch), cez plot obory. Tam sa zapisujeme do vrcholovej knihy, tak ako sme to urobili na prednom Geldeku.
Juro Golier vyťahuje z batohu sekt, ktorým si pripíjame na zdravie.
Pokračujeme netradične, zostupujeme cez skalný masív pod zadným Geldekom na lesnú cestičku. Nachádzame sa v obore, zvážnicou sa dostávame okolo Štefanského potoku, do Častovskej doliny ku kameňolomu.
Tam miestni poľovníci pripravili guláš z diviny, ale ako aj minulý rok, ušlo sa len niektorým z našej skupiny. Tí ostatní si mohli dať častovské varené biele vínko od Pegas-u.
Pri reštaurácii na Vŕšku sa lúčime a dozvedáme sa o ďalšej akcii, ktorú Častovanci pripravujú.

Na záver prajem všetkým , ktorí sa neboja chodiť do lesa, aby sa nebáli aj tento rok.

Milan Babišík

Akcia Plazenie v Plaveckej jaskyni

Koncoročná trilógia – Plavecké Podhradie

Plazenie v Plaveckej jaskyni

30.12.2019

Voda. Dve molekuly vodíka a jedna kyslíka, k tomu zopár ďalších. Obal Zeme, ochrana všetkého živého. Pretvára zemský povrch. Neodolá jej žiadna skala, modeluje hlboké údolia i vysoké horstvá. Vnára sa pod povrch, vytvára podzemné priestory, zdobí ich fantastickými výtvormi.

Človek. Molekuly kyslíka, uhlíka a vodíka, k tomu množstvo ďalších. Čo spôsobilo, že prvá ryba vystrčila hlavu z bezpečia kolísky praoceánu, vyšla na breh, nadýchla sa, naštartovala evolučný reťazec? Na jeho konci stojí on, koruna tvorstva. Čo ho ženie objavovať ďaleké vesmírne telesá, vystupovať na najvyššie štíty, zostupovať do podzemia?

Koniec roka 2019. Dni sa striedajú v zbesilom tempe, letia ako mustangy šírou prériou. Myšlienky víria hlavou v šialenom kolotoči, roztáčajú sa ako farebný kolovrátok. Výlety sa striedajú takmer deň po dni, kedy sa stretneme najbližšie, kam pôjdeme? Dnes na Záhorie, je predposledný deň v roku, jaskyniari z Plaveckého Podhradia tradične otvárajú pre verejnosť jaskyňu v hradnom vrchu. Vraj je to výborná akcia, nezabudnuteľný zážitok. Dovolenku mám zabezpečenú, pôjdem sa teda plaziť jaskyňou, loviť autentické zážitky. K tomu skúsim pridať zopár turistických kilometrov. Už dlho ma láka Pohanská, mýtický vrchol v blízkom okolí. Plány sú hotové, uvidíme ako to nakoniec vypáli. Treba vraj prísť čo najskôr, záujemcov býva veľa.

Z domu tak vyrážam ešte za tmy. Obloha je čierna, až niekde po Zlatý vrch čerň úplne splýva so Zemou, napravo sa medzi vrchmi a nebom objavuje oceľovosivý pásik, svitá. Keď sa priblížime bližšie k Trnave pásik sa rozširuje, jeho farba sa mení na krvavočervenú. Úchvatné prírodné divadlo, prísľub krásneho dňa.

Na miesto zrazu prichádzam presne. Takmer všetci sú už tu, opäť je slušná účasť. Ešte preorganizujeme posádky, nebudeme predsa voziť vzduch, dve autá počkajú na neďalekom parkovisku. Vyrážame. Kolóna sa drží pohromade, cesta pod kolesami áut svižne ubieha. Čo nevidieť, uprostred polí, vyhadzuje Paľo blinker. Parkujeme. Tak sem by som veru netrafil, ja by som sa trepal až do Podhradia. Odtiaľto je to však oveľa bližšie, pod jaskyňu prichádzame medzi prvými. Oheň horí, kapustnica sa varí, víno a čaj tiež. Organizátori a lovci dobrodružstiev tvoria hlúčiky, vo vzduchu sa miešajú vône klobásy, klinčekov a očakávania. Prišli sme práve včas, formuje sa prvá skupina a my sa do nej zmestíme. Dobrá správa, nestrácame čas. Pri vstupe je na hromade navŕšené množstvo prilieb s čelovkami. Vyzerajú akoby niekde stratili svoje hlavy, na úvod nie príliš optimistický pohľad. Pózujeme fotografom (čo ak sa už nevynoríme) a je to tu! Helmy na hlavu, zhlboka sa nadýchnuť, dvere jaskyne sa otvárajú!

Hneď po pár metroch sa mi zahmlieva pred očami. Nie, neudrel som si hlavu (iba som jemne šuchol prilbou po strope), to len rozdiel teplôt vonkajšieho prostredia a jaskyne vytvára film na sklách mojich okuliarov. Vetranie ani utieranie nepomáha, o chvíľu opäť nič nevidím. Začínam sa potiť. Tu v hĺbke kopca je celkom teplo, som zbytočne naobliekaný. Absolútne som nezvládol prípravu na akciu a prvé kroky pod zemou, aké budú ďalšie?

Spočiatku celkom fajn. Ideme takmer vzpriamene, keď si utriem sklá vidím (aspoň na chvíľu) jaskynnú výzdobu, sprievodca rozpráva zaujímavo, len keby som sa tak nepotil a prilba mi toľko netancovala na hlave! To čo stačí na bicykli, je v jaskyni málo. Ale začína sa pritvrdzovať!

Prichádzame k železnému rebríku, vedie niekam hore do komína. Postupujeme pomaličky, po jednom. Keď príde rad na mňa, vidím dôvod. Z úzkej štrbiny visí reťaz, z diery sa ozývajú hlasy a presvitá svetlo. Asi sa tam budem musieť nasúkať. No do kelu, to bol nápad sem vojsť (lepšie by hádam bolo v práci)! Ale nemôžem vyzerať ako srab (macho efekt), idem. Hneď na úvod som sa v skale šprajcol. Tadiaľto ja neprejdem! Našťastie sa mi podarilo uvoľniť. Tak ešte raz! Viac doľava, mierne sa skrútiť, priťahovať rukami, pravú nohu položiť na roxor trčiaci zo skaly, zabrať.

Hlava vkĺzla do otvoru, plecia a hruď tiež, brucho je mäkké, to prejde. Len nedýchať, nezväčšovať objem, priťahovať sa. Po centimetroch, po milimetroch sa posúvam vyššie. Prestáva sa mi potiť čelo, v pote sa už kúpem celý. Nevidím nič, len rukou nahmatávam hranu, zachytávam sa, počujem hlas, niečo mi radí, nerozumiem, cvaká blesk. Hlava sa dostáva do voľného priestoru. Chvalabohu, už ma budú môcť aspoň kŕmiť! Pomaly, pomaličky sa mi však darí oslobodzovať zo zovretia skaly. Som voľný, dýcham, žijem! Keď si utriem okuliare, vidím kam som sa dostal. Sme v malom, úzkom priestore, v danom momente však na mňa pôsobí giganticky, konečne môžem hýbať rukami a nohami, vystrieť sa, nadýchnuť. Tieto pocity však dlho nevydržia.

Pokračujeme. Najskôr sa rôzne zohýbame, skrúcame, pretláčame štrbinami. To ešte celkom ide. Chodba sa však opäť raz premieňa na myšaciu dieru, ktorá klesá niekam dole. Ako sa tam mám pustiť? Nohami alebo hlavou? Všetci idú po hlave, tak teda aj ja. Šuch dole. Šušťákové nohavice mám v momente v polovici stehien. Zozadu sa ozve smiech… Ešte pár metrov sa plazím po bruchu. Potom sa priestor kúsok rozširuje, môžem sa pretočiť na chrbát a vytiahnuť si gate hore. Naozaj som si vybral vhodné jaskyniarske oblečenie! Najbližšie metre sa posúvam dopredu plazením, štvornožky (chudák kolená, cítia každý kamienok a že ich tam je!) a nakoniec konečne v podrepe. Tadiaľto sa budeme aj vracať?

Stojíme vo veľkom dóme, nachádzame sa v novoobjavených priestoroch jaskyne. Podľa slov nášho sprievodcu sme asi prvými amatérmi – nejaskyniarmi, ktorí ich navštívili. Ani sa príliš nečudujem, v mysli mi čoraz nástojčivejšie začínajú hlodať myšlienky. Ako sa dostaneme von? Aká hromada prilieb to bola pri vchode? Nie sú netopiere mrchožrúty? Čo za kosti to boli na výstave pri vchode?

Nakoľko ale dokážem posúdiť (okuliare sa už takmer nedajú ani utrieť), je tu aj kvapľová výzdoba. Stalagmit, stalagtit, stalagnát, ktorý je ktorý? Ostatní vyzerajú spokojne, tak tu bude asi pekne. Čakajú nás však ďalšie neľahké výzvy.

Musíme sa pretlačiť ešte užším prielezom ako na začiatku. Nie je tam však reťaz a nohy sa nemajú do čoho vzoprieť, kopú do vzduchu. Samozrejme sa najskôr šprajcnem, tentokrát to vyzerá naozaj zle, nakoniec ma ale skala vypľuje. Zákony fyziky sú spochybnené, alebo som sa teleportoval?

A tie komíny! Hore aj dole. Takmer sa nie je čoho zachytiť. Raz dokonca podľahneme fatamorgáne a v trojici nalezieme do neprávneho priestoru. Výstup bol extrémne ťažký, zostup takmer neriešiteľný. Už sa vôbec neorientujem kde sa nachádzame. Keby ma dvakrát zatočilo, vyleziem v jaskyni Driny alebo v Demänovskej doline. Je mi už všetko jedno, slepo dôverujem nášmu sprievodcovi (vďaka zahmleným okuliarom som aj tak úplne slepý, už ich ani neutieram), nechápem, ako sa tu dokáže orientovať. Že by za sebou ťahal Ariadninu niť?

A potom skĺzavka. Niektorí idú spodným tobogánom, tam sa ja neodvážim, asi by som v ňom bol ešte teraz. Idem vrchnou časťou. Tiež prudko klesá, treba sa pridŕžať, brzdiť, korigovať pohyb. Mne sa však podarí pristáť na stalagnáte (ten rozoznávam), jedna noha naľavo, druhá napravo… Náprava nie je tak jednoduchá, ako by sa mohlo zdať.

Konečne sme na začiatku, musíme sa spustiť dole tým prvým úzkym prielezom. Lúčim sa s jaskyňou, lúčim sa so životom. Aj keď som v ňom veľa vecí pokašľal, nebol až tak zlý, je ho škoda… Súkam sa do štrbiny, chytám reťaze. Spúšťam sa, prsty ledva stíhajú obopínať a brzdiť pohyb dole, takmer pád. Nohy narazili na niečo pevné, počujem Jančiho. Stojím na rebríku! Žijem, dýcham, existujem! Ešte sa nešmyknúť z oceľových šteblíkov. Konečne! Som na pevnej zemi, môžem sa narovnať. Krv opäť prúdi v žilách, mozog pomaly začína fungovať.

Stretávame skupinku dobrodruhov, práve vstupujú na prehliadku. Nedá mi to: „Prosím Vás, neviete čo je dnes za deň? Už tu blúdime veľmi dlho.“ Pozerajú na mňa divne, môj pokus o zahájenie konverzácie nechápu, ešte nič neprežili. Veď počkajte za chvíľu!

Konečne vidím modrú oblohu, v pľúcach cítim mrazivý vzduch. Som vonku. Už NIKDY viac ma sem NIKTO nedostane! Vítam sa s ostatnými spolulezcami. Fotíme sa, usmievame na svet. Aký krásny deň! Sme špinaví až za ušami, na prvý pohľad vidieť, odkiaľ sme vyliezli. Ľudia stojaci vonku na nás zvláštne pozerajú. Keby ste vy vedeli!

Sme vonku už niekoľko minút, zostupujeme bližšie k ohňu, stretávame prvých známych, zdravíme sa. Nemôžeme sa však pridlho zdržiavať, sme špinaví, spotení, musíme naspäť k autám, prezliecť sa. Pokračovať budeme za chvíľu.

Po ceste sa adrenalín pomaly vyplavuje, začínajú pracovať endorfíny. V tej jaskyni som síce skoro nič nevidel, ale bol to zážitok. Bolo to zaujímavé zažiť. Iba raz. Raz. Aspoň raz. Možno ešte niekedy. Nie! Stačilo! Načo by som tam mal ešte niekedy liezť, pokúšať šťastie? Ondro mal pravdu. Ak by ma to ešte niekedy napadlo, treba ma priviazať k radiátoru. Ale aj on sa však na prechod Veľkej Fatry vrátil…

Konečne vyzeráme opäť ako zo škatuľky, špinavé oblečenie odpočíva vo vreciach v kufroch áut. Len tie moje wibramy! Malokarpatské blato posledných týždňov je slabým odvarom toho, čo sa nachádza pod zemským povrchom.

Vraciame sa opäť pod jaskyňu. Dušu sme uspokojili, teraz je na rade telo. Treba okoštovať kapustnicu, varené vínko či čaj. Všetko je naozaj výborné, hlavne kapustnica je bohatá, neoklamaná, plná mäsa, klobás, kapusty. Pán šéfkuchár, klobúk dole! Prvá časť dnešného programu je úspešne za nami, poďme teda ďalej. Vedľa Plaveckého hradu sa nachádza vrchol Pohanská. Dnes lesom zarastený nenápadný kopec, v dávnej minulosti však významné oppidum, sídlo Keltov. A keďže mi je táto stará civilizácia blízka (Kelti – Gaeli – uisge beatha (živá voda = whisky)), miesto ma magicky priťahuje už dlhú dobu. A dnes je šanca ho navštíviť.

Najskôr sa musíme dostať do Plaveckého Podhradia (naozaj je to o hodný kus ďalej ako k našim autám) a potom zdolať výživné stúpanie pod hrad. Odtiaľ nás následne chodníčky lesnej zveri (ak ich nájdeme) privedú až hore, do výšky takmer 500 metrov. Plán je jasný, uvidíme, ako ho dokážeme zrealizovať v teréne.

Chodníčky lesnej zveri, kdeže ste? Stúpame kolmo hore proti vrstevniciam, zabárame sa do hlbokej vrstvy lístia, snažíme sa nešmyknúť, obchádzame vyvalené stromy. Cesta malokarpatským pralesom. Ešteže nie je horúco, zo stromov nevisia liany a neškeria sa na nás opice, bolo by to ako v džungli.

Horúco nie je, teplo však hej. Zipsy nižšie od krku, čiapky vyššie do čela a utierať pot. Koľkýkrát dnes? Nepočítam to. Tu aspoň nemusím ísť štvornožky, aj keď rukami si občas pomôžem. Naozaj výdatný kopec, ako sa tam tí starí Kelti dostávali? Tak ako my, to len moderný človek spohodlnel, zmľandravel. Všade sa rozvážame autami, všetko máme na dosah ruky, odvykli sme namáhať sa. Čo sa nedozvieme na tri kliknutia na webe, prestáva existovať. Svet sa nám scvrkol na malú farebnú obrazovku, nosíme ho vo vrecku, ovládame šúchaním. Aj teraz ma dobehol a zvoní – dovolenka, nedovolenka. Je to však vybavené rýchlo, môžem pokračovať. Skupinka mi ale zatiaľ ušla, idem kúsok za nimi, mám čas sa hlbšie ponoriť do myšlienok.

Všade naokolo rastú stromy. Tie dobre známe – druh malokarpatské, trieda hrebeňové. Pokrútené do rôznych tvarov, prežívajúce, živoriace, avšak húževnaté, existujúce. Obdivuhodné výtvory. Keby som bol sochárom, trávim tu každú voľnú chvíľku, nasávam atmosféru a inšpiráciu. Ja som však iba turista, mne stačí len tá atmosféra. Tieto chvíle mám naozaj rád, kvôli týmto okamžikom chodievam do našich hôr, na ich hrebeň. Dívam sa, zhlboka dýcham, pozorne počúvam. Príroda, stromy, tráva a vietor rozprávajú svetu svoje tajomstvá. Niekedy ticho šepkajú, treba pozorne načúvať. Inokedy, tak ako dnes, hovoria nahlas, prekrikujú sa, musím si vybrať správny hlas a počúvať jeho príbeh.

Zo šírych rovín Záhoria sa prudko dvíhajú chrbty pohoria, možno z nich dohliadať na okolie, kontrolovať ho a ovládať. Husté lesy poskytujú dostatok potravy, studničky sú zdrojom životodarnej vody. Je tu všetko, čo dávny človek potrebuje k spokojnej existencii. Prvé hradby. Druhé hradby. Tretie hradby, vrcholová akropola, miesto druidov. Prekvitajúce sídlo, rozlohou väčšie ako o mnoho storočí mladší, už stredoveký Prešporok. Čo spôsobilo jeho náhly zánik, aký žiar spálil prstence jeho hradieb? V susedstve o viac ako tisícročie neskôr vyrastie mohutný hrad, strážca okolia. Ten svoju úlohu plní len zopár storočí, koleso histórie už začína naberať obrátky…

Stojíme na vrcholovej planine, oddychujeme, rozhliadame sa do okolia. Hlboko pod nohami nám leží Plavecké Podhradie a celé Záhorie. V diaľke nad zahmlený obzor vykúka biely hrot Schneebergu, opäť sa v duchu zdravíme, sľubujem návrat, záujemcov o návštevu je dosť. Vhod padne kvapka repáku aj zázvorovice, alebo čaju, zahryznutie do krajca chleba či jabĺčka. Dnes už vyššie nevystúpime i keď nás čaká zdolať ešte pár výškových metrov pri výšľape na hradby protiľahlého hradu. Teraz si však užívame krásne počasie, ktoré však vôbec nepripomína aktuálne ročné obdobie. Možno si musíme zvyknúť.

Čas pri takýchto príležitostiach uteká akosi rýchlejšie. Niekedy by to chcelo spomaliť, sadnúť si, zapáliť oheň, uvariť polievku, opiecť slaninku, klobásku alebo špekáčku, otvoriť fľašku rizlingu či rulandského (suchého, ako ináč), v závetrí rozložiť spacák a čakať na západ slnka. Krajina sa stišuje, je počuť len tiché rozhovory hmyzu, všetko sa pomaly ukladá na krátky odpočinok. Noc pod hviezdnou oblohou, už roky som takú nezažil. A skoré svitanie. Pľúca naplniť chladným vzduchom, oči ranným zorami, uši prvým štebotom vtákov, myseľ krásou okamihu, zrodom nového dňa.

Poďme však ďalej, dnes niečo podobné nemôžeme plánovať. Je zima, Silvester predo dvermi, čaká nás výstup na Geldek. Ale teraz ešte musíme zvládnuť zostup z Pohanskej. Ide to celkom dobre, našťastie. Žiadny pád, žiadne zranenia, žiadne zdržanie. Plynule môžeme pokračovať hore na Plavecký hrad – Detrekov kameň, dotknúť sa jeho stien, zachytiť vibrácie veží a múrov, rozkódovať ich reč, v záblesku okamihu prežiť celú históriu. Polovcov – Kumánov i Pálffyovcov, Fuggerovcov či Balassovcov, slávu v časoch Bornemiszovej tlačiarne aj zánik z rúk cisárskych vojsk.

Toto všetko sa mi ako v zrýchlenom filme odvíja pred očami tých niekoľko minút, keď stojím na hornom nádvorí a kochám sa pohľadom do podhradia (áno, tentoraz s malým „p“). Výhľady do blízkeho aj ďalekého okolia, Kršlenica aj Jelenia hora, Záhorská nížina aj Pálava. Dnes je tu nádherne, nefúka (pred viac ako mesiacom to bola iná káva), je príjemne teplo, všade plno ľudí, všetci len fotia, fotia a fotia. Facebook, Instagram a ďalšie siete praskajú vo švíkoch, denne pribúdajú nové dátové úložiská, snažíme sa zmenšovať uhlíkovú stopu, zachrániť Matku Zem…

Zostupujeme, vraciame sa pod jaskyňu. V okolí stretávame čoraz viac ľudí. Poniektorí majú nohavice a bundy od bledého blata, nesú v rukách prilby. V očiach im svieti podivuhodný plamienok, zmes strachu a radosti. Usmievajú sa. Len pre seba, dovnútra. Pozrieme si do očí, cítime že vieme.

Pri ohni je zatiaľ veselo. Zásoby jedla a pitia sa o niečo stenčili, stále je však čo ponúkať, čo konzumovať. Stretajú sa známi, vytvárajú sa nové známosti, preberajú sa udalosti minulé, plánujú budúce. Máme si čo povedať. Muzika si dávala prestávku, pomaly sa však chystá pokračovať. My však už začíname rozmýšľať nad odchodom. Zajtra nás čaká ďalší program, bude viac kilometrov, treba sa pripraviť. Lúčime sa a sadáme do áut. Niektorí sa ešte zastavíme na chvíľku U Sedliaka v Smoleniciach, je to takmer po ceste, dáme jednu kávičku. A to je definitívna bodka za dnešným dňom. Zostáva sa len šťastne dostať domov. Zajtra pokračuje Koncoročná trilógia druhou časťou – chystajú sa Silvestrovské výstupy.

Hneď po návrate si idem očistiť popradky. Tie vyzerajú! Voda pomaly zmýva a unáša kal z jemného blata, ktoré ich celé obaľuje. Usádza sa dne vane, vytvára cestičky, slepé uličky aj priechody, ktorými preteká prúd. Ako sa nimi prediera, menia svoj tvar aj smer. Schopnosti vody v priamom prenose. Voda a čas, dva živly, pred silou ktorých mäkne aj najtvrdšia žila.

Ráno, budím sa so slušnou svalovicou. To som už dlho nezažil, pohyb po jaskyni dal naozaj zabrať. Wibramky už uschli, treba ich ešte naboxovať. Stále sa však na nich nachádzajú stopy po včerajšom putovaní vnútrom hradného vrchu. Jemné častice prachu už zostanú navždy usadené v póroch ich kože, v záhyboch švov. Tak ako pocity a zážitky včerajšieho dňa v mojej pamäti.

Táto návšteva bola o niečom inom ako o hltaní kilometrov. Išlo o zážitky, silné, nezmazateľné. Nebola o kráse jaskynnej výzdoby, na to sú iní kandidáti. Nebola to návšteva krásne farebne vysvietených priestorov, prechádzka po nerezových chodníkoch a schodoch, chvíľach, keď sprievodca na pár sekúnd zhasne svetlo a od ľudí sa čaká, že od strachu a údivu začnú kričať. Nebol to podzemný Disneyland. Bol to nefalšovaný, autentický zážitok. Skúška schopností, prekonanie vlastných hraníc. Vysporiadanie sa s obavami aj strachom. Pretláčanie k životu cez úzke štrbiny (z tejto vety by mal Freud radosť). Spoznanie seba samého, pohľad do tmavého zrkadla ležiaceho v hĺbke hory.

Pokiaľ to bude čo len trochu možné, 30.12.2020 sa stretneme pri Plaveckej jaskyni. Nasadím si prilbu, zhlboka nadýchnem a vojdem.

Ďakujem Paľovi Rapantovi, že ma upozornil na perfektnú akciu a sprostredkoval na nej účasť (a nafotil skvelú fotogalériu, to je ale u neho samozrejmé). Tiež ďakujem speleológovi Michalovi Hanákovi zo skupiny Jaskyniari Plavecké Podhradie, že nás bezpečne previedol podzemím a dostal všetkých naspäť na zemský povrch. Na akcii sa zúčastnili:

Paľo Rapant s dcérami Zuzkou a Monikou (preliezali štrbinami ako lasičky), Vlado Trajlínek, Janči Budoš, Milan Babišík, Vojto Galbavý, Stano Kunik, Maroš Modrovský, Miro Šuga, Janko Ščibravý, Vlado Naď a

Juro Golier

Akcia Povianočná turistika

Povianočná turistika v Malých Karpatoch 28.12.2019

Akcie sa za MKCK zúčastnili: M. Babišík, P. Herceg, J. Budoš, J. Golier, Ľ. Kraic a E. Kraicová, J. Baránek, J. Ščibravý, V. Trajlínek, M. Farkašovská, V. Oravec a M. Šuga.

Ako hostia: R. Mocko, E. Corticelli, P. Rapant, J. Lukačovič, J. Polakovič, A. Masaryk, I. Málik, R. Černianská, M. Poláková, B. Golierová, S. Macejka, L. Macejková, M. Modrovský, V Galbavý a M. Slivka s dcérou.

Destináciou pre povianočnú a zároveň aj poslednú akciu z nášho hlavného plánu pre tento rok sa stali Malé Karpaty. Za posledné roky sme si k nim vypestovali takpovediac nadštandardný vzťah, ktorý sa preniesol aj na náš neustále sa rozširujúci počet sympatizantov. Tieto hory nás magicky priťahujú. Veď máme ich takpovediac za humnami a každý pobyt v nich je pre nás úžasným relaxom, kde dobrá partia vždy strávi nezabudnuteľné chvíle.

Trasu sme zvolili pre túlanie sa v okolí kopcov Polámané a Starý plášť. Štart a cieľ akcie bol v dedine Lošonec. Na malom námestíčku sa nás krátko po deviatej hodine stretáva pomerne slušná skupinka, 28 turistov-tiek.  Po obligátnom fotení pri autobusovej zastávke sa vydávame na trasu.

Za dedinou smerujeme cez lúky ku kamennému krížu. Tu zabočujeme doprava do lesa. Túlaním sa popri kopci Červená onedlho prídeme na žltú značku smerujúcu na Čiernu skalu. Chvíľu ideme po nej. Terén je zo začiatku trochu mokrý, ale jemný snehový poprašok dáva tušiť, že zem a teda aj blato budú tam vyššie aj trochu premrznuté. A tak aj bolo.

Stúpanie na sedlo pred Čiernou skalou nás trochu potrhá, ale hore sa počkáme, lebo ďalšia trasa už bude mimo značených ciest. Odbočujeme doľava a pokračujeme po hrebeni smerom na Starý plášť. Tu hore sa už trochu aj rozfúkalo, takže snažíme sa využívať terén pre trochu toho závetria. Nakoniec sa nám ide celkom v pohode. Výšku veľmi nestrácame. Hrebeň sa pekne hadí a my si užívame krásnu turistiku v doteraz nepoznanom svete tohto malokarpatského divadla.

Hneď po ľavej ruke míňame krásny skalnatý vrchol Polámaného (612 m). Zanedlho ďalší, tentoraz bezmenný kopec. Okrem skalnatých krás nám kulisu tvoria aj majestátne buky, ktoré si toho viac pamätajú, než je bežné pre strednú malokarpatskú flóru. Trochu mi to pripomína scenériu z ruského Mrázika. Len toho snehu tu chýba. Škoda. No vynahradzujú to pekné výhľady na sever na Lošonec a Bohunickú elektráreň.

Ani nezbadáme a už sa nám priblížil ďalší krásavec – Starý plášť. Tento 644 m vysoký vrchol patrí pre svoje unikátne výhľady v Malých Karpatoch k veľmi vyhľadávaným  kopcom. Dnešok nebol výnimkou. Hoci nebolo to pravé „echt“ počasie, ale dovideli sme až na Piliské vrchy pri Visegrade, čo je až za Štúrovom.

Na vrchole je postavená lavička. Z tohto miesta svoje pohľady do ďaleka často upieral aj veľký milovník tohto kopca, lekár, vedec a dlhoročný predseda PZ Monrepos, Prof. Gustáv Čierny. Takže nie sme sami, kto sa tu rád kochal okolím.

Pri pohľade dolu po krajine sa aj pre nás na chvíľu zastavil čas, no ale snívať sa nedá donekonečna, treba sa pobrať ďalej. Poberáme sa dolu po úžľabine až k malému pomníčku.

V Malých Karpatoch je veľa pietnych miest umiestnených v lokalitách, ktoré daný milovník prírody najradšej navštevoval. Toto patrí neznámemu trampovi z osady Feriba, ktorý ukončil svoju životnú púť v roku 2009. Česť jeho pamiatke.

Naše potulovanie už od teraz smeruje do cieľa k Lošoncu. Putujeme miestami po zvážniciach, miestami po lesných chodníkoch. Sem-tam sa zapotácame, sem-tam spadneme (našťastie nič vážne). Je to v pohode, lebo cesta má už len mierny sklon.

Dostávame sa na asfaltku a popri potoku Bohatá prichádzame k Olšovskému mlynu. Lošonec je už takmer na dohľad. Už len prejsť okolo chát a následne cez lúky a sme v cieli.

Záver akcie vyhodnotíme v Kaviarni u Kováčov. Prešli sme 17.5 km s prevýšením 600 m.

Čo dodať na záver. Nestalo sa nič, čo by sme neočakávali, nestalo sa nič, čo by bolo nezvyčajné. Nestalo sa nič, na čo by sa nedalo v dobrom spomínať. Stalo sa len pramálo, alebo vlastne veľa? Stalo sa hlavne to, v čo sme každí dúfali. Dnes už každý vie, že to bol opäť parádne prežitý deň s dobrou partiou v Malých Karpatoch.

Ľ. Kraic