Akcia Topoľčianky

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Anna Kučerová, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Jana Lukačovičová a Anton Gieci

Ako hostia: Marián Modrovský, Milan Líška, Monika Krivosudská a Jozef Baránek

Ďalšia akcia z kalendára MKCK s názvom Topoľčianky 2018 sa uskutočnila v sobotu 18.8.2018, pričom pôvodne plánovaná trasa bola Krásno – Turčianky – Klátová Nová Ves – Slače – Skýcov – Rybník – Backová – Topoľčianky – Hostie – Skýcovský Mlyn – Koborno – Drahožická huta – Veľké Uherce – Kolačno – Pod Hlbokým – Brodzany – Krásno.

Počasie nám ako je už toto leto pravidlom prialo až moc, pieklo slnko a teploty značne prekračovali 30°C. Napriek tomu sa na parkovisku pred obecným úradom Krásno zišlo celkom 10 cyklistov a cyklistiek odhodlaných plánovanú trasu zdolať. Po zvítaní a obligátnej štartovej fotografii sme vyrazili smerom na Turčianky a Klátovú Novú Ves. Tu sme na radu znalca miestnych pomerov Tóna spravili krátku odbočku na salaš Kostrín, kde sme vo veľmi peknom prostredí chvíľu posedeli a doplnili tekutiny.

Keďže sa táto odbočka mimo plán veľmi vydarila, pristali sme aj na Tónom navrhovanú čiastočnú zmenu pôvodne plánovanej trasy a ďalšie km tak smerovali na Ješkovu Ves, Veľký Klíž a Kližské Hradište, kde sme si boli pozrieť románsky kostolík sv. Michala z 11. storočia. Zmenená trasa ďalej viedla na sedlo Vrchhora, kde sa nachádza  ruina renesančného kostola sv. Michala z roku 1640 a baroková kaplnka sv. Jána Nepomuckého z roku 1740. Veľmi pekné, horšie však bolo dosť prudké stúpanie nepríjemne rozbitou spevnenou cestou, ktoré dalo poriadne zabrať. Našťastie ďalší úsek už bol po kvalitnom asfalte po vrstevnici a neskôr dole kopcom až do Skýcova, kde sme sa na chvíľu vrátili na pôvodne plánovanú trasu. Táto zmena trasy náš výlet predĺžila o cca 10 km / 150 výškových metrov, čo stálo vzhľadom na počasie dosť síl, ktoré v závere chýbali. Ale o tom potom.

V Skýcove sme sa po dohode rozhodli pre ďalšiu krátku odbočku mimo plán k zrúcanine hradu Hrušov, ktorý sme „dobyli“ cez odbočku zo štátnej cesty Veľké Uherce – Topoľčianky. Táto bola spočiatku pohodová asfaltová, neskôr však dosť strmá štrková, takže viacerí namiesto prehliadky hradu zvolili odpočinok v podhradí pod stromom. My čo sme prehliadku hradu absolvovali, sme boli veľmi príjemne prekvapení, aký kus práce vykonali dobrovoľníci od roku 2004 pri záchrane tejto historickej pamiatky, ktorá sa za tie roky zmenila na nepoznanie – pre ilustráciu pridávam k fotodokumentácii dve fotografie z roku 2006 z môjho súkromného archívu.

Po prehliadke hradu sme sa krátkym nespevneným cyklochodníkom dostali kúsok za žrebčínom Rybník späť na pôvodne plánovanú trasu, ktorá nás po peknom asfalte dole kopcom okolo žrebčína Backová doviedla až do Topoľčianok. Tu bol rovnako ako minulý rok znova problém s obedom, lebo v nami vyhliadnutej reštaurácii mali svadbu, a tak sme sa museli uchýliť do predraženej reštaurácie Hradná stráž (pivo Erb 10° za 3.90 EUR, na druhú stranu, bravčový rezník za 9.20 EUR bol skoro ako od mamičky).

Po obede sme pokračovali smerom na Hostie, kde sme doplnili tekutiny pred nasledujúcim stúpaním a ďalej cez Skýcovský Mlyn a Koborno k spomínanému stúpaniu na posledný vrchol trasy. A teraz o tom potom. Nástrahy a predĺženie trasy zapríčinili, že napriek tomu, že toto stúpanie po veľmi kvalitnom asfalte nebolo až také náročné, došli sily a potlačili aj tí, ktorí to bežne zvládnu ľavou zadnou. Preto garant rozhodol, že zvyšok trasy sa zjednoduší a úsek cez kopec Veľké Uherce, Kolačno, Pod Hlbokým a Brodzany sa obíde po rovine cez Partizánske. Neprotestoval nikto, takže po vrcholovej fotografii sme sa spustili dole kopcom cez Drahožickú Hutu do Veľkých Uheriec, kde sme mali pri priehrade krátku prestávku na doplnenie tekutín a ďalej po rovine cez Malé Uherce, Partizánske a Brodzany do cieľa.

Prejdená trasa viedla z väčšej časti po značených cyklochodníkoch s asfaltovým povrchom, na niektorých úsekoch bez automobilovej dopravy a nebyť rekordných teplôt, nebola by až tak náročná. Žiaľ, počasie si objednať nedokážeme, a tak sme sa mohli utešovať konštatovaním, že vždy lepšie ako zmoknúť do nitky. Dôležité však je, že všetci účastníci prišli bez úhony do cieľa a domov si doniesli myslím len pekné spomienky.

Záverom ešte štatistické údaje:

– dĺžka trasy:                             81 km

– celkové prevýšenie:              959 m

Juraj Poláček

Akcia Kohútka – Valašsko – Papájske sedlo

5.8.2018

Akcie sa za MKCK zúčastnili: D. Fáziková, V. Gubiová, J. Lukačovičová, Ľ. a E. Kraicoví, M. Farkašovská, P. Vrábel, J. Nádaský, D. Surovčík a V. Trajlínek.

Ako hostia: M. Modrovský, P. Julíny a D. Kováč

Trasa (dĺžka 77 km; prevýšenie 930 m): Púchov – Dohňany – Lazy pod Makytou – Čertov – Kohútka – Nový Hrozenkov – Halenkov – Bařiny – U Vorsáků – Papajské sedlo – Čertov – Záriečie – Púchov.

Trasu tejto akcie sme prvý krát prešli pred rokom  a pretože sa nám veľmi páčila, tak sme si povedali, že také malé „repete“ určite neuškodí. Hoci predpoveď počasia avizovala aj prehánky a búrky, predsa sa nás v Púchove na parkovisku za pumpou Slovnaft stretáva celkom pekná skupinka – 13 cyklistov(tiek).

Aj keď ráno sa už po Slovensku prehnali prvé búrky, počasie je momentálne prívetivé, je polojasno, takže po obligátnom, štartovacom fote sa vydávame na trasu. Ideme po hlavnej ceste smerom na Střelnú. Premávka nie je bohvieako silná, v dedinách je pokoj, ľudia sa pomaly poberajú do kostola na nedeľnú omšu. My sa v pohode, hlavne po odbočení z hlavnej cesty, necháme kochať miestnym lazníckym krajom.

Zastavujeme sa až v Čertove, kde sa občerstvíme a zablahoželáme oslávencom Milke a Dušanovi k ich sviatku. Následné 6-kilometrové stúpanie v pohode zvládame, lebo počasie je stále prívetivé a únavu kompenzujú krásne výhľady do dolín.

A sme hore na Kohútke. Dnes je tu turistov trochu menej ako inokedy – asi zaúradovala tá predpoveď počasia – nám to len vyhovuje. Sadáme si na terasu chaty a s pôžitkom vychutnávame nielen výhľady, ale aj pochúťky, ktoré táto chata rok čo rok ponúka. Samozrejme nesmeli chýbať ani jej povestné borůvkové knedlíky.

Chystáme sa na zjazd na Moravskú stranu. Nad celou dolinou však číhajú už zlovestné búrkové mraky. Zjazd zvládame ešte v pohode, ale pri vjazde do Nového Hrozenkova začína popŕchať. Poskrývame sa popri ceste po skupinkách, ako sa len dá.

Janka však zistí, že má defekt, tak čas využijeme na jeho opravu.

Zdá sa, že dážď prestáva, tak sa poberáme ďalej. Ale bolo to len na chvíľu, lebo sa následne zase rozpršalo. Takže hľadáme si nové útočisko. Teraz sme už schovaní všetci pospolu a sledujeme, že prší už riadne a na cestách sú veľké mláky vody, ktoré prechádzajúce autá okolo nás rozprskujú na všetky strany.

Ale každý dážď raz skončí. Aj tento o chvíľu vystriedala neustále zväčšujúca sa modrá obloha, ktorá nám bola už verná až do konca našej trasy a krásne slniečko nás znovu nabádalo na cestu. Poberáme sa po cykloceste č. 50, ktorá nás popri Vsetínskej Bečve vedie pohodlne dedinkami Halenkov a Huslenky. Na chvíľu sa zastavíme pri Halenkovskom jeze, ktorý teraz po rekonštrukcii umožňuje rybám aj ich voľný prechod po tejto rieke. V Halenkove sa zastavíme na už potrebnú kávičku v Penzióne Na Parní Pile.

Takto dobre naladení pokračujeme ďalej. V Huslenkách – časť Bařiny opúšťame Bečvu a vydávame sa tzv. Kychovou dolinou smerom na Papajské sedlo. Začína stúpanie, ale je pozvoľné, tak si zase užívame valašský, ale tento krát aj laznícky kraj. Krásne chalúpky, ktoré si tu miestni upravili, nám spríjemňujú naše cykloputovanie.

Stretávame sa tu aj so Slovenkou (pôvodom z Prečína), ktorá tu už žije cez tridsať rokov. Hovorí, že tu pred chvíľou bola obrovská búrka, o ktorej sme my ukrytí v Hrozenkove ani netušili. Sedlo našťastie už nie ja tak vysoko ako Kohútka a vedie k nemu asfaltka, takže aj napriek prudšiemu záveru a naplaveninám od búrky ho zdolávame v pohode.

Cesta zo sedla na Slovenskú stranu je už značne horšej kvality a je poznačená aj predchádzajúcou búrkou, takže zjazd – našťastie nie moc dlhý v opatrnosti zvládame bez úrazu.

Sme na Čertove. Do Púchova nás čaká už len pozvoľné klesanie a po vetre. Užívame si ho na plné obrátky našich bicyklov. Držíme sa pekne v skupinke a po ceste vzbudzujeme obdiv miestnych, ale najmä štamgastov v Krčme u Mira v Mestečku.

Po záverečnom „zhodnotení“ akcie zase roztočíme tátoše na plné obrátky a posledných 8 kilometrov si to užívame ako pretekári Tour de France pri príchode na Champs-Élysées. Samozrejme trochu preháňam. Ale hlavné je, že sme si trasu v pohode užili a patrične sme ju aj zakončili.

Podstatné je však , že leto vrcholí a nás čaká ešte veľa kilometrov v sedlách našich tátošov.

Do skorého cyklovidenia.

Ľ. Kraic

 

Akcia Senec

28.7.2018

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Daniela Fáziková, Marianna Farkašovská a Vladimír Trajlínek

Ako hostia: Marián Modrovský, Jozef Lukačovič a Ján Ščibravý

Tento rok sme na už tradičnú cykloakciu spojenú s kúpaním v Senci zvolili netradičnú trasu Bratislava – Ivanka pri Dunaji – Bernolákovo – Nová Dedinka – Veľký Biel – Senec – Reca – Veľký Grob – Voderady – Zeleneč – Trnava.

Počasie nám prialo až moc, takže hneď po zraze na stanici v Bratislave, kam dorazilo celkom 9 cyklistov a cyklistiek, bolo nutné doplniť tekutiny stratené cestou vlakom. Tí, ktorí tak nestihli spraviť už doma, aplikovali na svoje telá ešte nejaký ten ochranný faktor. Cesta naprieč mestom na cyklotrasu k Dunaju viedla okolo Ministerstva financií (bydlisko Dany, ktorej všetci platíme), Úradu vlády (sídlo lúpežných zbojníkov), Grasalkovičov palác (sídlo prezidenta), Obchodnú ulicu, Michalskú bránu a Staré mesto. Ani to nebolelo, aj keď viacerí mali z jazdy frekventovaným mestom obavy.

Ďalej to už bolo pomerne jednoduché cyklotrasou do Gabčíkova popri Dunaji okolo osobného prístavu, OC Eurovea, Slovenského národného divadla, nákladného prístavu, popod diaľničný most až do bufetu pri lodenici, kde sme opäť doplnili tekutiny (v tom teple sa jednoducho nedalo inak).

Po občerstvení sme sa od cyklotrasy do Gabčíkova odklonili a ďalej pokračovali nádhernou a tichou cyklotrasou pozdĺž Malého Dunaja, ktorá akoby ani nebola v rušnom meste. Táto nás priviedla až k letisku Bratislava, kde na nás čakal neplánovaný bonus v podobe pristávania lietadla Antonov An-124 Ruslan (pre neznalých jedno z najväčších lietadiel na svete), ktoré sa z ničoho nič zjavilo nad našimi hlavami. Okolo plotu letiska to bol už len kúsok k leteckej radarovej stanici a mohyle M. R. Štefánika v mieste tragickej havárie jeho lietadla Caproni.

Ďalšia cesta viedla po menej frekventovaných cestách cez Ivanku pri Dunaji, Bernolákovo, Novú Dedinku a Veľký Biel, kde sme znovu doplnili tekutiny, do Senca. Tu sme sa už ako vždy načas rozdelili, pričom časť peletónu dala prednosť kúpaniu v čistejšej vode Gulášky a časť uprednostnila gastronomické možnosti Slnečných jazier.

Po čase vyhradenom na kúpanie, doplnenie živín v pevnej i tekutej forme (langoše chutili aj tento rok, orosené pivko, resp. kofola tiež) a obligátnom fotení pred miestnymi „Maledivami“ nastal čas na návrat domov. Trasu cez Recu, Veľký Grob, skratku cez polia do Voderád a Zelenča sme absolvovali zrýchlene bez prestávky. V Zelenči sa zdravé jadro peletónu ešte zastavilo u Kraicovcov na krátke posedenie na ich záhrade spojené s vyhodnotením akcie (Milka a Ľubo, vďaka za pohostenie) a následne sme sa rozišli domov. Zvláštne ocenenie si zaslúži Maroš, ktorý to na bicykli potiahol až do Piešťan.

Aj keď tento rok nebola účasť rekordná (vysoké teploty zrejme vyššej účasti nepomohli), akcia bola úspešná a zaslúži si recidívu. Prejdená trasa Bratislava – Senec bola pre všetkých novinkou, pričom úsek pozdĺž Malého Dunaja a okolo letiska do Ivanky pri Dunaji bol myslím aj celkom objavným zážitkom.

Záverom ešte štatistické údaje:

– dĺžka trasy:                       82 km

– celkové prevýšenie:        178 m

Juraj Poláček

Akcia Trnava – Rysy

19.7. – 22.7.2018

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Vrábel, M. Valovičová, Kamil Lavor

Hostia, resp. cyklisti s ktorými sa  často stretávam mimo akcií MKCK: R. Proksa, R. Mužila, P. Homola…

Po ročnej prestávke (vlani som Trnava Rysy  neabsolvoval) som sa vo štvrtok 19.7.2018 postavil spolu s vymenovanými účastníkmi  na štart 41. ročníka  cyklomaratónu  Trnava Rysy.

Keďže som chcel absolvovať celú trasu tak som štartoval z domu o cca  2 hod 40 min smer Trnava. Na štart som prišiel  o 3:15 hod, tak aby som mal čas uložiť si batožinu do autobusu.

Predpoveď počasia nevyzerala najpriaznivejšie, ale najdôležitejšie bolo, že neprší.  O 3:45 hod sme vyštartovali smer Hlohovec, Topoľčany, Veľké pole, Horné Hámre, kde bola prvá prestávka po cca 110 km.

Na tejto zastávke sme sa občerstvili počas kladenia vencov k pamätníku hrdinských bojov, proti nemeckej armáde, so slovenskou armádou, ktorú tu zastupovala Trnavská posádka.

Do Horných Hámrov nás sprevádzalo niekoľko doprovodných  vozidiel vrátane  sanitky a zberného autobusu. Na začiatku pelotónu išla dodávka, ktorá zároveň určovala rýchlosť pelotónu cca 25-28 km/hod.

takže išlo sa celkom  prijateľným tempom. V Horných Hámroch k pelotónu pribudli 4 policajné motohliadky, ktoré nám  zabezpečovali plynulý prechod cez križovatky.

Ďalšia zastávka  bol obed Stráže nad Zvolenom. Počasie nám celkom prialo, bolo „pod  mrakom“ a pred Zvolenom dokonca vykuklo slniečko.

Po obednej prestávke sme sa vydali  v doprovode 4 policajných motohliadok  cez Sliač, B. Bystricu do Nemeckej,  kde nás  zastihla dažďová prehánka,

našťastie len asi 1 km pred plánovanou zastávkou. Prehánku sme prečkali  v reštaurácii a po tradičnom kladení vencov k pamätníku sme pokračovali smer Čertovica. Keď sa všetci účastníci cyklomaratónu

úspešne zdolali stúpanie na Čertovicu, po krátkej prestávke sme začali zdolávať zjazd  z Čertovice. Tu nás počasie trochu potrápilo, bolo len 14°C , fúkal silný vietor a z nízkej oblačnosti husto mrholilo, preto  bolo potrebné

ísť zjazd čo najopatrnejšie. Potom sa pelotón v Kráľovej Lehote „ skonsolidoval“ a pokračoval cez  „brdky“  Hybe, Východná a Važec  do Tatranskej Štrby, kde nás čakal posledný kopec na Štrbské pleso a potom už len „zjazd“

do Tatranskej Lomnice do kempu Tatranec. Ja som v chatke v kempe prenocoval  a ráno som zbehol na vlak do Popradu, pretože som o 15:00 hod išiel na svadbu.

Kamil Lavor

Akcia Broumovsko

Termín: 14.7.-21.7.2018

Miesto:  Hostinec u Doležalů Hlavňov 13, 549 61 Police nad Metují, Czech Republic

Zúčastnili sa: členovia – Kraic, Kraicová, Kučerová, Poláček, Lukačovičová, Gurinová, Molnár, Gieci, Gubiová, Budoš, Rosa, Benedikovič

nečlenovia – Macejka, Rosová, Ninis, Chnapko, Koprna, Modrovský, Gubi Samo

14.7. prvý deň – príchod

Nakladanie bicyklov a stretnutie o deviatej hodine na parkovisku v Jablonici sa stalo už obligátne pre posádku áut Poláčka, Kraica, Benedikoviča a Rosu. Gieci išiel autom neskôr a po vlastnej osi a už stabilne traja cyklisti Ninis, Chnapko a Koprna išli do Broumovska použitím kombinácie vlak ( do Pardubíc ) a bicykel. Cesta autom sa stala skoro nekonečne dlhá, hlavne po vedľajších cestách a častých obchádzkach. Zastávku sme mali v pivovare Černá Hora, kde sme si pochutili na skvelom obede. Vo Svitavách nás privítali na námestí slávnosti piva a varenia guláša. Tu sme sa rozdelili, lebo niektorí sa ponáhľali do nášho cieľa, do Hlavňova, lebo sa hralo v televízii malé finále o tretie miesto MS vo futbale. My ostatní sme sa ešte zastavili v Novom Meste nad Metují, kde sme si pozreli miestny zámok a hlavne jeho záhrady. Večer do polnoci sme boli kompletní aj s cyklistami, ktorí dnes prišli od vlaku z Pardubíc.

15.7. druhý deň – Ruprechtický Špičák-Broumov

vzdialenosť – 49km, čistý čas – 4h, nastúpaná výška – 986m

Plní dojmov, hlavne sa to týkalo poplatkov za kuchynku a objednávania raňajok a večere – (musel vymyslieť systém pri objednávaní stravy a vždy sa dohodnúť, čo budeme, buď raňajkovať alebo večerať – žiadny veľký výber stravy, lebo pán domáci bol na všetko sám a oficiálne bol len pre nás, mal maródku) –  sme vyrazili na našu prvú cyklistickú etapu.

Trasa viedla prevažne do kopca po asfaltkách. V Ruprechticiach sme sa pred výšľapom na Špičák občerstvili v krčme s penziónom. Tu nás prekvapila veľká ochota personálu, kde sme dostali zadarmo aj pekné cyklomapy.  Tu sme zapili Heňa, mal meniny a ešte sa priznal, že vo štvrtok bude mať aj narodeniny, čiže taká kompletka.

Do sedla Ruprechtického Špičáka sa spevnená cestička vlnila až do ťažších a ešte ťažších stúpaní. Na jednej s križovatiek sme nachvíľu stratili rýchleho jazdca Mariána, stretli sme ho až na vrchole.

Na vrchol sme išli bez bicyklov, jedine Tóno si vytlačil svojho tátoša, aby si vyskúšal adrenalínový zjazd dole. Bolo tu vidieť dobrých bikerov v obrnení na svojich full suspension bikoch pri zjazdoch dole, musím uznať, že to dobre ovládali. Na vrchole z rozhľadne nás čakali výhľady na okolie.

Po návrate k svojim bicyklom, sme postupovali po hranici Pl-Cz cez Javoří hory do Janovičiek. Toto lyžiarsko-turistické stredisko nás privítalo peknými výhľadmi a plnými reštauráciami hladných ľudí. Väčšine z nás sa nechcelo čakať hodinu na obed, tak sme pokračovali zjazdom dolu až do Broumova. Tu sme začali pátranie po otvorenej krčme s jedlom. Nakoniec sme nezahynuli od hladu a vedľa dreveného kostolíka sme našli, čo sme hľadali. Po obede sme absolvovali prehliadku dreveného kostolíka na cintoríne z čias, keď v Broumovsku žila nemecká väčšina a česká menšina.

Cez miesto Amerika sme museli domov prekonať hrebeň Broumovských stien, kde aj na mape bol označený úsek pre len veľmi zdatných cyklistov. Nedalo sa tomu vyhnúť. Začiatok bol celkom pohodový, až sme sa čudovali, čo tu na mape tí Česi považovali za ťažký terén. Ale predsa prišlo prudké stúpanie nad 20 percent po skalkách a šotoline. Neostávalo nič iné, len asi kilometer tlačiť bicykel do kopca. Na kopci nás privítali skalné masívy. Dolu kopcom sme museli preniesť naše bicykle asi 600 metrov po veľkých skalách, čiže táto cyklocesta je asi pre promile cyklistických fanatikov a nie pre väčšinu cyklistov, ale predsa určite to malo význam, aspoň sme si zaposilovali.

Po asfaltke lemovanej skalnými stĺpmi sme sa dopracovali až do nášho šenku v Hlavňove. Večer sme boli unavení a tak hladní, že všetkým chutila večera a nik nereptal. Po miernom zotavení ešte bola prvá hudobná produkcia, kde ako líder bol Ľubo a Samo a ja sme boli skôr len podpora.

16.7. tretí deň – Božanovský Špičák-Karlów

 vzdialenosť – 56km, čistý čas – 3h 40min, nastúpaná výška – 1085m

Ráno sme zamierili opačným smerom cez Suchý Dul  nad Slavným. Odtiaľ nás čakala krásna a nová cyklocesta až na Pánuv kříž. Tu sme opäť odložili naše bicykle a urobili sme na pešo okruh Božanovského Špičáka. Naskytla sa nám rozprávka v zajatí skalných tvoroch. Prechádzka bola dobrá aj na regeneráciu našich síl. Cestou ďalej na bicykloch sme mali malú dilemu, či ísť skratkou dolu terénom s výstražnými výkričníkmi alebo ísť obchádzkou po cykloceste. Zvolili sme radšej obchádzku dolu kopcom miestami po málo spevnenom teréne s malým kamením, ale nebolo to také zlé, akurát sme boli my, čo nemáme žiadne odpruženie na bicykli, trochu vytrasení.

Pokračovali sme ďalej do dedinky Božanov, kde sme mali naplánovanú obednú prestávku, samozrejme aj s obedom. Personálu reštaurácie sa nepodarilo uspokojiť všetkých hladných našich cyklistov. Niektorí, čo čakali zúfalo až hodinu na jednoduché jedlo, ktoré bolo na menu a nedočkali sa ho, radšej volili odchod bez jedla. Prešli sme cez poľskú hranicu do Radkowa. Tu začalo stúpanie po asfaltke na Góry Stolowe. Neskôr sme videli tzv. vodopád (skôr mierne regulovaný potok) a išli sme hľadať na bicykli Skalne Grzyby. Tieto skalky sa nám podarilo nájsť. Pre krátkosť času sme videli len časť z týchto skál.

V Karlowe sme si dali občerstvovaciu prestávku. Poniektorí, hladní mali ďalšiu možnosť sa konečne najesť. Aj Poľské strong-flaškové pivo bolo vynikajúce. Tieto  nerovnomerné gastronomické potreby spôsobili, že sa náš odchod na poslednú etapu domov rozdelil do viacerých skupín. Niektoré z nich vplyvom zlej pozornosti pri navigácii, zabudli správne odbočiť a než spozorovali svoj omyl, vyšliapli si jeden kopec navyše. Naša skupinka, i keď som sa tiež snažil pomýliť navigátora Ľuba, sme sa nestratili a pokračovali správne smerom cez Ostru Góru do Machova. Odtiaľ už len Suchý Dul a boli sme doma. O chvíľu za nami prišli aj zblúdilé skupinky. Doma sme všetko dobre zapili po dobrej večeri a uložili sa do postelí.

17.7. štvrtí deň – Adršpašský okruh – cyklo, pešo

vzdialenosť – 51km, čistý čas – 3h 40min, nastúpaná výška – 950m

Ráno sme vstávali s neistotou, či nám nebude od rána pršať, ale naladení na ďalší okruh sme vyrazili smer Police nad Metují, lebo Stano si tam dával opraviť koleso so zlomenou špicou. Cesta pozvoľne  stúpala cez Solovnícký Dvur, kde sme v záhrade videli niekoľko dravých vtákov uviazaných na reťazi. Miernym a tiahlym stúpaním sme prišli až k Skálam alebo Bischofstein. Tu sme sa trochu zahriali pri ochutenom čaji, lebo bolo dosť chladno. Po občerstvení sme začali okruh Adršpašských Skál z juhu na sever. Minuli sme Vyhliadku Čáp sme z nerozhodnosti minuli. Neskôr sme zistili, že sme dobre urobili, lebo do krčmy v Adršpachu sme prichádzali, keď jemný dážď prechádzal do lejaku.

Po jedle sme ešte bezpečne počkali pri pive až sa dážď zmierni. V Dolnom Adršpachu sme stretli ženskú časť pešej výpravy po Adršpachu. Mužská časť výpravy urobila v ten deň 19 km a prešla Adršpašské aj Teplické Skály. My, cyklisti sme sa išli len trochu  popozerať okolo jazierka pri vstupe. Neskôr sme sa vydali smerom na juh cez Teplice nad Metují, aby sme skoro uzavreli okruh Adršpach.

Keď sme prišli do Hlavňova, tak sa nám málilo a preto sme si ešte dali 3km časovku do vrchu s výživným stúpaním na Hviezdu. Tu by mal byť pekný kostolík s pôdorysom tvaru hviezdy a hlavne starodávna drevená chata. Všetko to tam bolo, akurát chata v utorok má zavreté, čiže žiadne pivo. Všetko, čo nám chýbalo sme dohnali v základnom tábore v hostinci u Doležalů.

Adršpašské a Teplické skály – PEŠO

My, ktorí sme tento prírodný skvost ešte nevideli, teda Poláček, Kučerová, Gurínová, Modrovský, Rosa s manželkou, Gieci, Molnár a Gubiová so synom sme sa rozhodli pre pešiu alternatívu programu tohto dňa. A bolo to veru dobré rozhodnutie, aj keď počasie nebolo práve ideálne, pod mrakom a sem tam spŕchlo. S výnimkou našich dievčat s výnimkou Gubiovej, ktoré sa v priestore Horného Adršpachu pre nepriazeň počasia i značnú náročnosť trasy rozhodli pre skrátenú variantu bez prehliadky Teplických skál, sme stihli absolvovať celú trasu v dĺžke cca 19 km.

Ľahšie úseky pritom striedali ťažšie, pričom schodov a rebríkov bolo na trase požehnane. V každom prípade to však stálo za to. Prírodné skalné útvary, bludiská a hrady boli všetkých možných veľkostí a tvarov, takže sme chvíľami ani nevedeli, kam skôr pozrieť. Do cieľa sme prišli až o cca 17:00, takže aj časovo to bola celkom slušná túra. V cieli si nás vyzdvihli naše spokojné a oddýchnuté dievčatá, a tak sme boli spokojní úplne všetci.

18.7. piaty deň – Ostaš a Náchod – pešo

Tento deň sme zvolili na základe predpovede počasia turistiku, lebo malo a aj pršalo skoro celý deň. Najprv sme sa autami priblížili k miestu Ostaš. Tu nás čakali krásne skaly, na ktorých sme hľadali, prípadne si vymýšľali podoby, ktoré mali podľa turistických tabúľ predstavovať. Prešli sme aj bludiskami skál. Neboli žiadne straty z našich radov, akurát cesta bola dosť dlhá, lebo viacerí naši turisti neodolali nástrahám čerstvým lesným plodom čučoriedok, malín a brusníc. Podľa výberu v bufete sme neodolali a dali sme si tu obed.

Do Náchoda sme prišli a keďže stále pršalo, využili sme čas na prehliadku zámku v Náchode. Absolvovali sme jeden z okruhov na prvom poschodí. Dýchala na nás história majiteľov, hosťov hradu.

Na námestí mesta bol rozchod, ktorý sme využili na rýchle premiestnenie do krčmy, lebo stále pršalo. Domov sme prišli zrelaxovaní a plní očakávaní na zajtrajšok.

19.7. šiesty deň – Karlów – Hronov – Kudowa Zdrój – cyklo,    Hejšovina-Bledne Skaly – pešo

vzdialenosť – 66,5km, čistý čas – 4h 20min, nastúpaná výška – 1056m

Ráno bolo všade dobre napršané, tak sme upravili trasu, aby sme sa vyhli blatu a lúkam. Časť tejto cesty sme už absolvovali, ale opačným smerom. Išli sme cez Policu nad Metují do Machova. Od  Ostrej Góry sme začali pozvoľne stúpať  až do Karlówa na náhornú plošinu. Tu sme opäť navštívili náš už známy bufet. Mali už čapované pivo. Čapované poľské pivo 10 stupňové bolo nepitné, niektorí to vzdali hneď, niektorí skalní odolávali v pití. Najodolnejší bol Peter, ten vypil celý pohár. Cez okno sme ho všetci pozorovali a hlavne jeho grimasy. Aspoň bola sranda.

Potom sme nabrali smer Bledne Skaly. Išli sme cestou Doroga Alexandra. Tu začali poruchy na bicykloch. Najprv Samo mal zapletenú reťaz na prednom reťazovom kolese, neskôr Milka mala defekt a nakoniec Janka mala tiež zapletenú reťaz. Všetky opravy realizoval pri našej podpore Ľubo, začo mu patrí vďaka.

V Pstraznej som skoro minul miesto nášho obeda. V tejto reštaurácii si každý mohol uloviť rybu, ktorú mu pripravia na obed. My sme zvolili tú druhú možnosť. Najedení a občerstvení do sýtosti sme sa vybrali cez Žďárky do Hronova. V Hronove pri káve a koláčoch, sme sa rozhodli niektorí navštíviť ešte raz Poľsko a to Kudowu Zdrój. Bolo to pekné kúpeľné mestečko so svojimi obchodíkmi, kúpeľnými domami, parkami. Po minutí posledných zlotých sme sa opäť vrátili do Hronova a potom kombináciou cyklociest a hlavnej cesty sme došli domov.

Bludné skaly, Biele skaly a Veľká Hejšovina – PEŠO

Pešej varianty programu tohto dňa sa zúčastnili Poláček, Kučerová, Gurínová a Rosa s manželkou. Všetky tri navštívené miesta boli od seba dosť vzdialené a aj keď to bolo stále o skalných útvaroch, vždy to bolo v niečom iné a jedinečné. Bludné skaly s plateným vstupom 10 PLN a dĺžkou prehliadkovej trasy cca 2 km / 1 hod pripomínali svet zo sveta Flinstonovcov.

Biele skaly sú skalný hrebeň žiaľ dosť schovaný v lese (trasa cca 3 km / 1 hod) a Veľká Hejšovina s plateným vstupom 10 PLN a dĺžkou prehliadkovej trasy cca 5 km / 2,5 hod vynikala masívnymi skalnými blokmi, bludiskami a trasou cez veľmi úzke štrbiny, kde by mal Laurel Hardy dosť problém. My sme však samozrejme všetko bez problémov zdolali a keďže aj obedná prestávka v Karlow dopadla na jednotku, možno tento deň bez akýchkoľvek pochýb označiť za veľmi vydarený.

20.7. siedmy deň – Stárky – Trutnov – Úpice

vzdialenosť – 81,5km, čistý čas – 5h 5min, nastúpaná výška – 896m

Dnes nás čakala posledná trasa. Rozdelili sme sa na dve skupiny. Prvá, Jurova skupina sa odviezla auto do Stárkov, kde sa k nej pripojila druhá skupina. Spoločne sme nenáročnou cyklocestou  dorazili na prvé občerstvenie do Radvaníc. Tu sme plánovali si dať len niečo na občerstvenie, ale ponuka obsluhy a hlavne pripravenosť nás zlákali na vynikajúce jedlo. Bolo to chrumkavé pečené koleno. Prestávka sa predĺžila na obednú prestávku, ktorá sa určite oplatila.

Do Trutnova sme väčšinou klesali. Na námestí sme si vypočuli Ankin odborný výklad a pobrali sme sa na pivo do pivovaru alebo do krčmy. Zastavili sme sa aj pri pivovare Krakonoš. Jeho krčma bola plná fanúšikov metalových koncertov, ktoré v Trutnove boli skoro týždeň. Takto na sucho sme vystúpali z jamy, kde sa nachádzalo mesto a putovali ďalej zvlnenou krajinou s pekným okolím, ktoré sem-tam skrášľovali aj majestátne lipy.

Náš stále zväčšujúci smäd zachránilo športovisko s vonkajšími bazénmi, kde čapovali náš obľúbený Krakonoš. Po dobrom občerstvení nás, ako obvykle to býva, nás čakal dosť dlhý kopec. Z týmto Rtyňským okruhom sme sa rozdelili opäť na dve skupiny a každá skupina išla do svojho cieľa. My sme zvolili ľahšiu alternatívu, čiže bez väčších kopcov do Police nad Metují a potom rýchlo do nášho hostinca.

Po jedle nás čakala opäť hudobná produkcia od Ľuboša a poctivo sme vydržali do pol jednej nadránom.

21.7. ôsmy deň – odchod 

Ráno sme sa opäť rozdelili na posádky áut, nonstopári išli skoro ráno na vlak. Rozlúčili sme sa navzájom a vyrazili sme smer naša domovina.

Na záver hodnotím akciu ako vydarenú. Zásluhu na tom mali všetci a musím povedať aj ten náš týpek, pán domáci. Bola s nim občas sranda. Táto akcia by sa mala volať „putovanie za skalami až skalkami“.

Rozmanitosť prírody Broumovska a dobrá partia ľudí, kde dobre prvý krát zapasovali Gubiovci a Macejka, vytvorila zážitok, na ktorý sa bude dobre spomínať. Ešte si na záver vážim prácu Ľuba, Jura na príprave.

Budoš & Poláček

Akcia Šaštín – Habánske dvory

Za MKCK sa na akcii zúčastnili: I.Naništa, J.Michalcová, M.Farkašovská.

Ako hostia: M.Liška (Lišiak), D.Janus, J.Chudý, I.Vargová, J.Ščibravý.

Spolu: 8 účastníkov

Garant akcie Igor pripravil v sobotu 14.7.2018 pre záujemcov o cykloputovanie trasu z pútnického mesta Šaštína do významnej obce Záhoria do Veľkých Levár a odtiaľ na RS Rudava. U domácich sa tieto štrkové jazerá volajú „Šutrovňa“. Rekreačná oblasť Rudava je odkrytá pozemná voda v tieni borovicového lesa. Štrk, ktorý sa tu začal ťažiť v roku 1953 bol odvážaný do neďalekých Veľkých Levár, kde ho spracovávala Prefa n.p. Veľké Leváre na stavebné prefabrikáty…. Do vyťaženej plochy začala prenikať spodná voda a tento priestor sa stal vyhľadávaným miestom hlavne letných turistov. V prípade tuhej zimy sa oblasť stáva rajom korčuliarov a hokejistov. Dnes má vodná plocha viac ako 50 hektárov a priľahlé brehy a pozemky aj s ihličnatým porastom tvoria 98 hektárov. Na brehoch jazera sa nachádzajú tri pláže o ktoré sa obec Malé Leváre pravidelne stará. Je to pláž pri Poľovníckej chate a dve pláže na Centrálnej pláži. Dostupná je požičovňa malých vodných plavidiel, lehátok, areál plážových športov, bufety. Centrálne pláže sú pieskové s veľmi mierne klesajúcim dnom.

Doprava do štartu akcie Šaštína bola možná autom alebo vlakom ŽSR. Oproti minulému roku sme všetci účastníci zvolili dopravu vlakom o 9:09 hod. Na žel. stanici v Šaštíne sa stretáme krátko po 10:19 hodine spolu 8 účastníkov odhodlaných zdolať toto piesočné dobrodružstvo. Po vyložení bajkov, zoznámení sa a tradičnej štartovej fotke vyrážame po 10:35 h smerom k bazilike Sedembolestnej Panny Márie – Národnej svätyne v Šaštíne. Je sobota a máme šťastie že je bazilika otvorená aj mimo času bohoslužieb pre návštevníkov a turistov. Čo aj s pokorou využívame na krátku prehliadku a duchovné zastavenie v majestátnych priestoroch baziliky. Po duševnom „osviežení“ sa opäť zberáme na bicykle a podľa plánu vyrážame smerom na Gazárku – známe miesto oddychu na kraji borového lesa s krásnymi vodnými plochami.

V bufete na pláži sa krátko zastavíme na malé občerstvenie a doplnenie tekutín. Po občerstvení sa poberáme na žltú C trasu a zároveň lesný náučný chodník smerom na chatu Lásek a osadu Tomky. Piesočnatý chodník nám dáva miestami zabrať a tak musíme občas potlačiť bicykle aj na pešo. Informačné panely Lesov SR sú pravidelne rozmiestnené a zoznamujú turistov s prírodnými a historickými zaujímavosťami tohto územia Záhorskej nížiny. Na jeseň sa lesy menia na pravý hubársky „raj“. Je tu možno nájsť suchohríby, dubáky aj bedle. Jeden pár pekných „vyrastených“ bedlí vidieť popri lesnej ceste kúsok za kaplnkou. Tu sa počkáme a dáme „dokopy“. Marianna má dnes cestný bicykel a tak sa jej kolesá v piesočných úsekoch trasy ľahšie „zahrabú“ a musí častejšie ísť peši oproti ostatným na „horských alebo trekových“ bicykloch.

Inak cesta ubieha príjemne a čoskoro sme na rázcestí pri horárni Lásek. Dozvedáme sa čo je „mŕtve drevo“ k čomu slúžia mravce v lese a objavíme zákutie s mokraďou… Pomaly ale vychádzame z lesa a poľnou cestou prichádzame do osady Tomky. Vyprahnutí a smädní z piesočnej cesty začíname pociťovať silu poobedňajšieho slnka. Vhod padne zastavenie pri strome so žltými mirabelkami, kde sa trocha popasieme. Naše pohľady zaujme trojica pasúcich sa mladých koní na blízkej lúke ako aj plné bocianie hniezdo na stĺpe pri ceste. Posedenie u Tonky tohto roku vynechávame a plynule pokračujeme za kostolíkom ďalej. Lesným cyklochodníkom sa z Tomkov presúvame do osady Húšky. Tu okrem farmy a hospodárskych budov objavujeme aj pekne obnovené a opravené pôvodné staré chalupy. Žatva na poliach pokračuje a tak sa ešte minieme s pár traktormi a kombajnom.

Čoskoro sa zastavujeme v obci Závod na doplnenie tekutín u Amaly. Čaká nás už „len“ 6 km do V.Levár. Okolo 14:30 h sme na „krížnej“ ceste ktorá nás dovedie až do Habánskeho dvora vo V.Levároch. Po príchode do „habánov“ sa zastavíme pri infopaneloch kde sa dozvieme v skratke o faktoch spojených s komunitou a životom Habánov vo V.Levároch. Ešte zastavenie v malom amfiteátri kde sa treba odfotiť. Z obce  V.Leváre sa presúvame asfaltovou cestou na obhliadku RS Rudava v blízkych Malých Levároch. V pláne máme aj kúpanie na „šutrovni“ no všetky vhodné miesta sú už obsadené rybármi alebo dovolenkármi. Možno niekedy zas nabudúce, keď sa podarí „objaviť“ opačný breh jazera.

Zastavíme sa ešte na langoše v bufete na pláži a dávame zbohom Rudave. Je už čas na spiatočnú cestu cez V.Leváre- Závod- Tomky- Borský Sv.Jur- do Šaštína. V Borskom Jure prebiehajú bežecké preteky tak sa snažíme bežcov ešte krátko popri ceste povzbudzovať. Na rovnej ceste do Šaštína je priaznivý vietor do chrbta a tak sme okolo 19 hod v cieli dnešnej cyklotúry. Ešte urobíme pár cieľových fotiek na peróne žel. stanice a počkáme na vlak do Trnavy. Slnko už pomaly zapadá za obzor.

Tak sa krátko rozlúčime a poberáme domov.  Zhodnotíme deň – že všetko to tak rýchlo prebehlo a je zas večer. Vďaka za super partiu na akcii priatelia-ky.

Zapísal: I.Naništa

Akcia Zraz KST – Piešťany

 65. zraz KST Piešťany

(keď počasie turistom praje)

Pred časom sa skupinka organizátorov z KST TJ Bezovec Piešťany rozhodla v Piešťanoch zorganizovať 65. celoslovenský zraz KST. Zabezpečenie cykloturistických trás zverili do našej starostlivosti a tak sa Malokarpatský cykloklub Trnava stal spoluorganizátorom tohto významného turistického podujatia. Organizátori pripravili pre účastníkov bohatý výber peších a vodáckych trás, výcvik VHT, trasu pre hendikepovaných turistov, fakultatívne zájazdy a počas hlavných zrazových dní – piatka a soboty boli naplánované aj dve cyklotrasy. Už v prvých fázach rozhodovania zvolili dve osvedčené klasiky. V piatok poskytne trasa Hore Váhom, dole Váhom účastníkom možnosť navštíviť viacero historicky významných pamiatok, v sobotu zase na Kopaničiarskej etape budú môcť obdivovať prírodné krásy Myjavskej pahorkatiny. Prípravy vrcholili, deň zrazu sa blížil.

Piatok 6.7. – Hore Váhom, dole Váhom

Včera večer sme zraz slávnostne zahájili, dnes sa konečne začneme aj bicyklovať. Janky prišli už včera, okrem toho, že sú organizátorky, sú aj účastníčkami zrazu. Základnú zostavu sprievodcov na trasu sme mali zabezpečenú vopred, ale o 8:15 sa nás na mieste zrazu pred Domom umenia stretáva pekná skupinka. Fajn, dnes sa nám v tejto partii pôjde dobre. Vrásky na čele spôsobuje iba výhľad počasia. Okolo obeda má prísť menšia prehánka, neskôr poobede sa očakávajú dlhšie búrky. Dnes to budeme preto musieť trochu popoháňať, na dlhé vysedávanie asi nebude čas.

Účastníkov sa zišla nakoniec takmer päťdesiatka a tak čas do štartu využívame na dohodnutie úloh. Janka zabezpečuje prezenčnú listinu, Slavo z organizačného štábu nám dáva krátke školenie z bezpečnosti a vymedzený čas rýchlo plynie. Je 9:01, štartujeme. V sprievode vozidla mestskej polície bezpečne vychádzame z mesta a vydávame sa na trasu. V Ostrove nás víta hudba z miestneho rozhlasu (zabezpečená telefonicky na poslednú chvíľu, ďakujeme, pán starosta Tkácz) a rýchlosťou niečo málo nad 20 km/h sa plynule presúvame na miesto prvej zastávky na Očkovskej mohyle.

Keď sa pán starosta Beňovič dozvedel o akcii, prejavil záujem turistov privítať. Hovorili sme spolu jediný raz telefonicky a svoj záujem potvrdil. Na mohyle nás naozaj čaká veľmi milé prekvapenie, pre mňa jeden z vrcholov víkendu. Teplá klobása, niečo na vytrávenie a minerálka na zahnanie smädu. A hlavne veľmi príjemní ľudia. Pán starosta nám porozpráva krátko o histórii miesta, o mohyle aj Krvavom šenku, jedinom pozostatku očkajovskej kúrie a prezradí nám plány, ktoré majú so znovuoživením tohto zaujímavého miesta. Držíme palce, táto lokalita si to zaslúži. Ešte raz, ĎAKUJEME OČKOV, bolo nám u Vás veľmi dobre.

Musíme ale pokračovať, čas nepustí. Ďalej sa pokračuje v skupinkách. Niektorí chcú vidieť Park miniatúr v Podolí, ostatní idú priamo do Čachtíc. Tu je naplánovaná ďalšia prestávka, možno tu nabrať sily aj navštíviť zaujímavé miesta. Viacero účastníkov sa postupne vyberá hore na hrad, Dušan s prvou partiou odchádza do podzemia a my ostatní čakáme na oneskorencov. Potom berieme návštevníkov hradu do podzemia, iní chvíľu oddychujú, striedame sa. No príliš sa nezdržiavame, hlásia predsa búrky (aj keď to zatiaľ tak nevyzerá). Nové Mesto nad Váhom prejdeme spolu v jednom balíku a potom to otočíme doľava na Zelenú Vodu. Kedysi vychýrené rekreačné stredisko má najlepšie roky už za sebou a tak sa radšej nezastavujeme a po vale pokračujeme do Beckova.

Tento úsek cesty náš pelotón poriadne roztrhal a preto sa čakáme pri futbalovom ihrisku, kde sa fotíme s hradom v pozadí a potom pokračujeme ďalej do obce. Tu vyhlásime hodinový rozchod, kto chce ide na hrad, ostatní na zmrzlinu alebo nájsť niečo pod zub. Dlhšie to radšej nenaťahujeme, čo ak predpoveď neklame. Po hodine sa mierne redukovaná skupina (niektorí sa rozhodli varovania ignorovať a zdržali sa) vydáva po mierne modifikovanej trase cez Rakoľuby (val už radšej vynechávame) na cestu domov. Keď sa prídeme na okraj cyklocesty, máme na dnes vyhraté. Počasie je zatiaľ stabilné, čaká nás už len úsek po novom asfalte bez áut, v peknom prostredí medzi Váhom a Biskupickým kanálom a preto je čas na rozhovory s novými známymi. Aj keď sa nikam neponáhľame, kilometre nám rýchlo nabiehajú a ani sa nenazdáme, sme na štrkoviskách pri Hornej Strede. Niektorí účastníci pokračujú posledný kúsok priamo do Piešťan, niektorí si doprajú posledný oddych a čakajú na oneskorencov. Prichádzajú za nami Paľo s Mirkou, ktorí dnes museli byť v práci a Paľove svoje mechanické skúsenosti hneď využíva pri odstránení technickej závady.

Ešte pár kilometrov a sme všetci v cieli. Sľubovaná búrka nakoniec prichádza až neskôr, keď sedíme na večeri, ale našťastie netrvá dlho. O chvíľu sa rozlúčime s Editkou a Jozefom, neskôr aj s Dankou a Mariannou a poslední zostávajúci sa dohadujú o stretnutí na country zábave v autokempingu na Lodenici. Napriek občasným drobným prehánkam tu okolo polnoci končíme pekný zrazový deň. Pokračujeme zajtra.

Poďakovanie za zabezpečenie cyklotúry v piatok patrí Janke Michalcovej, Janke Lukačovičovej, Hele Gurínovej, Danke Fázikovej, Marianne Farkašovskej, Editke a Jozefovi Antalovcom, Stanovi Studenému, Dušanovi Surovčíkovi, Braňovi Polocikovi, Peťovi Julínymu a Peťovi Chnapkovi.

Sobota 7.7. – Kopaničiarska

Včera sme príliš nehýrili a tak sa ráno opäť stretávame pred Domom umenia. Naša zostava sa mierne obmenila, aj počet účastníkov sa trochu preriedil. Dnes nás čaká menej poznávania histórie, ale o to viac krásnych scenérií, ale aj nastúpaných výškových metrov. Ideme cez kopanice.

Najskôr nás však čaká milá povinnosť. Odprevadíme dvojicu paraolympionikov – handbikerov na začiatku ich putovania do Nového Mesta nad Váhom a späť a potom pokračujeme ďalej na našu trasu. Prvých 11 kilometrov je náročných. Musíme sa po frekventovanej ceste dostať do Vrbového. Situáciu komplikuje nielen hustá premávka (každý záujemca o vodičský preukaz by mal najskôr odjazdiť zopár hodín na bicykli na ceste), ale aj bočný vietor, ktorý v úseku cez Trebatice fúka priamo proti nám. A tak vo Vrbovom neplánovane uhýbame z hlavnej cesty a dávame si krátku prestávku na parkovisku pri bývalej Trikote. Tu sa všetci počkáme, prezlečieme, dáme hlt vody. Čaká nás prvé krátke stúpanie nad priehradou Čerenec a potom cesta hore kopanicami za Prašníkom.

Tu už ideme takmer bez áut, oko a duša sa môžu potešiť peknými výhľadmi, takže naberanie výškových metrov nie je príliš vyčerpávajúce. Navyše nás čaká prvá prestávka v Penzióne u Adama u Pagáčov. Máme šťastie, pred chvíľou odtiaľ odišla väčšia skupina automobilov – veteránov a tak máme terasu len pre seba. Kávička je dobrá, tekutiny sa dajú doplniť viacerými spôsobmi, debatujeme.

No dosť bolo oddychovania, pokračujeme. Cesta je opäť o kúsok náročnejšia, ale o to krajšia. Keď sa vyštveráme nad Košariská, nastáva delenie pelotónu. Časť záujemcov odchádza so sprievodcami hore na Bradlo, ostatní ideme po cyklochodníku z Košarísk na Brezovú pod Bradlom. Tu sa stretneme.

Cesta cyklochodníkom sa cyklistom páči, aj my, čo tadiaľ prechádzame už x-tý krát si ju stále vieme užiť. Od vypustenej priehrady sa cez Baranec spustíme do centra mesta, kde máme dohodnutú prehliadku kostola. A toto je môj druhý vrchol víkendu. Okolo kostola som išiel nespočítateľne veľa krát. Autom aj na bicykli (hlavne hore kopcom je to zážitok). Ale to, aké zaujímavé miesto míňam, ma nikdy nenapadlo. Výstup po drevených schodoch do veže, údery zvona priamo nad hlavami, zaujímavý výklad o histórii – opäť jedno veľké ĎAKUJEME nášmu sprievodcovi. Určite sa sem budeme chcieť vrátiť pri najbližšom cykloputovaní cez tieto miesta.

A ďalšie príjemné prekvapenie nás čaká na námestí. Práve dnes otvorili reštauráciu a tak sa môžeme chutne posilniť pred ďalšou cestou. Obsluhujúce dievčatá okolo nás behajú, všetko stíhajú, vôbec ich nevyvedie z miery toľko hladných krkov naraz. Potom už len kávička a zmrzlina v blízkej cukrárni a sme pripravení vyraziť. Brezová, bolo tu super!!!

Po pár kilometroch odbočujeme z cesty na Myjavu a čakajú nás bočné cestičky kopanicami. Minárčiny, Priepasné, Polianka, Jablonka, Matejovec. Kto tu ešte nebol, obdivuje pokojnú krásu kopaníc, kto sem chodieva častejšie si tiež vždy nájde niečo zaujímavé. Tieto miesta skutočne stoja za návštevu.

Jeden z našich nových známych z Vinného sa kochá tak intenzívne, že v Polianke prebehne okolo Maroša, ktorý zabezpečuje križovatku a pustí sa na Myjavu. Keďže svojim kolegom chýba, rozbehne sa telefonické pátranie. Nakoniec sa do hľadania zapojí aj naše sprievodné vozidlo, ktoré oneskorenca vypátra a bezpečne ho sprevádza až k nám do Jablonky. Čelo pelotónu je už medzitým ďaleko vpredu. Keďže to dnes nemôžeme vyhrať, pokračujeme bez stresu. V pohode sa spustíme do Krajného, odkiaľ nás čaká zlatý klinec dnešného programu – stúpanie na Ošmek.

Kto nepozná, nech sem určite ide. Kopec nie je príliš dlhý, ale jeho posledné desiatky metrov stoja za to. Tu nie je hanba ani potlačiť bicykel, sme predsa na cykloturistike. Konečne sme hore, pijeme litre minerálky zo sprievodného auta a tešíme sa, že ďalej to už bude len dole kopcom. Ešte si musíme dať pozor v zjazde na totálne rozbitú cestu a potom nás čaká rýchly zjazd cez Podolské Kopanice. Aj potom nasledujú obce rýchlo jedna za druhou – Podolie, Pobedim, Horná Streda. Tu sa otáčame dole Váhom a po ceste známej už zo včera smerujeme do Piešťan (aj so zastávkou v bufete pri štrkoviskách).

Stal sa malý cyklistický zázrak. Vietor sa od rána neotočil a fúka nám priamo do chrbta. Paráda. Posledné kilometre ideme takmer zadarmo. Dnes sme sa neponáhľali, aj kopcov bolo viac a tak do cieľa prichádzame až o 18:00. Nevadí. Všetci sme prišli v poriadku domov.

Neskôr nás čaká slávnostné ukončenie zrazu a diskotéka pred Domom umenia do skorých ranných hodín. Zraz sa končí vo výbornej atmosfére, dovidenia o rok v Košiciach.

V sobotu patrí poďakovanie za zabezpečenie cyklotúry opäť Janke Michalcovej, Janke Lukačovičovej, Hele Gurínovej, Danke Fázikovej, Braňovi Polocikovi, Peťovi Chnapkovi a tiež Mirke Valovičovej, Paľovi Vráblovi, Marošovi Modrovskému, Stanovi Macejkovi a Martinovi Golierovi.

Sprievodné vozidlo poskytli a pocit istoty nám po oba dni dodávali chalani z firmy Domoss, ďakujeme.

Veľké poďakovanie samozrejme patrí všetkým, ktorí sa s nami vydali na cykloputovanie okolím Piešťan. Naši noví známi z Vinného, Prievidze, Stropkova, Oravy a ostatných častí Slovenska, ďakujeme za príjemne strávené chvíle v sedle bicykla. Dúfam, že sa Vám u nás páčilo a že si od nás odnášate hlavne príjemné zážitky. Radi sa s Vami opäť stretneme na iných spoločných akciách.

Zapísal Juro Golier

Akcia Petronell-Carnuntum

Akcie sa za MKCK zúčastnili: B. Ilavská, V. Gubiová, D. Fáziková, M. Farkašovská, J. Lukačovičová, J. Golier, M. Golier, Ľ. a E. Kraicoví, V. Trajlínek, J. Michalcová a I. Pekaríková,

Ako hostia: S. a L. Macejkoví, I. Kubiš s kamarátom Rolandom, M. Kupčík, B. Polocík, M. Kolonová s kamarátkou Majou a H. Trungelová.

Trasa: Hainburg (Kulturfabrik) – Stopfenreuth – Eckartsau – Orth an der Donau – kompa cez Dunaj – Haslau an der Donau – Petronell-Carnuntum – Bad Deutsch-Altenburg – Hainburg (Kulturfabrik)

Prešli sme: 55,5 km s prevýšením 203 m.

Cieľom tejto akcie bolo okrem bicyklovania aj spoznanie histórie v oblasti mestečka Petronell-Carnuntum, kde na začiatku 1. stor. po Kr. vznikol vojenský tábor (castrum) XV. légie Apolinaris. Jeho hlavnou úlohou bolo chrániť strategický priechod Jantárovej cesty cez Dunaj. Patrilo do systému opevnenia Limes Romanus, ktoré malo v minulosti chrániť severné hranice Rímskej ríše pred barbarskými kmeňmi.

Na mieste štartu, v Hainburgu na železničnej stanici Kulturfabrig, sa nás v nedeľu 1.7.2018 krátko pred pol desiatou stretáva pomerne početná skupina – 21 cyklistov, z ktorých, ako je to už u nás zvykom, zase prevládali naše cyklistky. Ja neviem, tí chlapi zase asi upratovali doma…

Väčšina z nás sa sem priviezli autami, len Ivetka, Hanka a Vlado sa sem z Bratislavy dopravili po svojich, čiže na bicykli. To im samozrejme pridalo na tachometri o cca 40 km naviac.

S miernym oneskorením sa vydávame na trasu. Stanica je situovaná priamo pri brehu Dunaja, takže na Dunajskú cyklocestu EV6 sa napájame hneď kúsok za ňou. Eurovelo 6 nás dovedie priamo na most cez Dunaj a tu za ním musíme už rešpektovať miestne úpravy. Časť cyklocesty je do roku 2020 v oprave, tak použijeme značenú obchádzku po miestnych dedinách.

Počasie je vcelku príjemné, možno niektorým je trochu chladnejšie, ale aspoň sa toľko nepotíme. Náš prvý cieľ – poľovnícka reštaurácia v Stopfenreuthe – nás hneď nepríjemne prekvapí – ja zavretá. Hoci na webe majú správu, že od apríla do septembra majú otvorené denne. Bude to pravdepodobne spôsobené miestnymi úpravami Dunajskej cyklocesty. Napijeme sa zo svojich zásob a pokračujeme ďalej. Po miestnych dedinách Witzelsdorf, Eckartsau a Orth an der Donau, hľadáme nejakú ekvivalentnú náhradu, kde by sme osviežili naše suché pery. No, ako sme sa už neraz presvedčili, tak sme si aj teraz potvrdili, že Rakúsko nie je v nedeľu pre cyklistov nejako zvlášť priaznivo gastronomicky naklonené.

Reputáciu trochu napravil barokový komplex poľovníckeho zámku v Eckartsau a jeho prírodný park. Tu sme sa trochu pokochali jeho okolím a následná, takmer kilometrová aleja starých líp nás vyprevádzala smerom na Orth an der Donau. No, ale ako sa hovorí: boli sme stále o suchej hube. V Orthe sme opustili našu obchádzku a zamierili sme k Dunaju. Tu premáva malá kompa na druhý breh do dedinky Haslau. Našťastie v prístavisku kompy situovanom na malom hausboote je malý bufet, tak sa tu konečne občerstvíme. Keďže kompa je malá a nás je pomerne veľa, tak sa na druhý breh dostávame na tri turnusy. Poľahky sa tu časovo stratí aj oprava Jankinho defektu, ktorý dostala hneď za Orthom.

Do Haslau je to od brehu poriadne do kopca, ale ten je našťastie krátky a dnes už posledný. V dedinke sa zastavíme a odfotíme pri miestnej rybárskej kaplnke.

Prejdeme cez hlavnú cestu a železnicu a napájame sa na cyklocestu R1 (časť EV6) smerujúcu južným brehom Dunaja smerom na Viedeň. Pokračujeme cez dedinky Regelsbrunn a vo Wildungsmauer si zájdeme ku kostolíku svätého Mikuláša. Vstupná brána je zavretá, tak sa nezastavujeme. Čo je však hlavné, v dedine je otvorená reštaurácia, kde sa dá najesť a je tu aj slovenská obsluha.

Dáme si teda pauzu. Vzhľadom k tomu, že je tu veľa hosti a nás je tiež pomerne dosť, tak sa tu dlhšiu chvíľu zdržíme. Po občerstvení, pomaly po skupinkách sa vydávame k nášmu ďalšiemu cieľu, k Pohanskej bráne. Táto pochádza z obdobia vlády cisára Konštancia II (351–361 n. l.). Konštrukčne ide o štvorhranný monument s dvojitými bránami medzi štyrmi piliermi. Dnes z nej zostali len dva piliere, ktoré skôr pripomínajú nejaký víťazný oblúk.

My sa k nej dostávame cez polia, posiate okrem iného aj veternými elektrárňami. Trochu si to tu poprezeráme, lebo informácie sú aj v slovenčine. Baby nám tu pri fotografovaní trochu zapózujú  a už smerujeme o kúsok ďalej k tzv. Amfiteátru civilného mesta. Tento sa nachádza mimo antických mestských hradieb a pochádza z 1. stor. n. l. Súboje gladiátorov tu mohlo sledovať až 8000 návštevníkov súčasne.

A to sa už dostávame k hlavnej atrakcii dnešného dňa: Archeologický park Carnuntum. Naša malá skupinka sa vydáva na prieskum tohto magického miesta. Najprv prechádzame tzv. „cestou pomedzi hroby“. Zaujímavo spracovaná expozícia bývalých náhrobných kameňov má za cieľ priblížiť nám vzťah Rimanov ku svojim mŕtvym. Nasleduje videoprojekcia, kde sa na viacerých obrazovkách môžeme zoznámiť s rímskym spôsobom života, prípravou jedál, zábavou, vojenskou výchovou, bojom.

Vychádzame z múzea a popri obrovskej makete, ktorá znázorňuje umiestnenie domov a rozsiahlosť samotného miesta, prichádzame k pamätníku stretnutia štyroch cisárov, ktoré do Carnunta zvolal v novembri 308 cisár Dioklecián.

Dostávame sa k súboru domov, ktoré boli postavené na základe archeologických zistení. V nich sa predvádza typické zariadenie zo začiatku 4. storočia a stavby približujú spôsob života Rimanov rôznych triednych skupín.

Dobová rímska reštaurácia nám pripomína dnešný fastfood. Sú tu vystavené skutočné kusy ovocia, zeleniny. Len ich ochutnať…

Samozrejme sú tu aj domy, ktoré prezentujú život vyššej triedy v rímskej spoločnosti. Navštívili sme reprezentačnú sieň vo Ville Urbana, kde miestni tetrarchovia diskutovali o rôznych dôležitých veciach v meste.

V správnom rímskom meste nemôžu chýbať príjemné rímske kúpele. Tie sú dnes plne funkčné. Voda je teplá, šatne hneď vedľa, postele na masáž tiež. Len sa oddať wellnessu…

No ale čas sa kráti a my musíme ísť ďalej. Na vstupenke nám zostali ešte dva kupóny (k amfiteátru a do múzea v Bad Deutsch Altenburgu), ale tie si necháme na inokedy – vstupenka platí až do novembra.

Oproti archeologického parku je malý bufet, v ktorom je opäť slovenská obsluha, tak sa trochu pred záverom cesty ešte osviežime.

Do cieľa v Hainburgu to už máme len na skok. Prechádzame ešte pekným kúpeľným mestečkom Bad Deutsch-Altenburg, ktoré by stálo na dlhšie zastavenie, ale snáď inokedy. Cez známu cestu z dopoludnia (EV6) sa dostávame späť k našim autám.

Takže je dobojované. Dnešný deň sme okrem cyklistiky venovali aj kultúrno-historickému vyžitiu. Spoznali sme, že len kúsok za našimi hranicami sa postupne odkrýva svet, ktorý už síce dávno zanikol, ale ktorý vďaka úsiliu správnych ľudí dnes akoby lúsknutím prsta nás prenáša o 2000 rokov dozadu a predstavuje nám tu život dávnej rímskej civilizácie.

Dnešný deň nás presvedčil, že bicykel nám popri relaxe v prírode môže poslúžiť ako dobrý priateľ pri spoznávaní našej histórie a teda aj seba samých.

Ľuboš Kraic

Akcia Karpaty Tour

Akcie sa zúčastnili:

V.Gubiová, M.Šuga, I.Naništa, J.Budoš, M.Babišík, J.Michalcová, J.Lukačovič, P.Sloboda, Ľ.Janoveký ,M.Janoveká, D.Fáziková, B.Ilavská, P.Lančarič, P.Bedej, J.Čeman, T.Kocian, P.Holovič, J.Golier, M.Valovičová, P.Vrábel, D.Vrábel, V.Trajlinek, M.Nemeček, I.Matkovčík, R.Šimák, M.Drozdová, P.Herceg, R.Miklošík, J.Nádaský, J.Ferko, D.Krajčovič, J.Poláček, A.Kučerová, S.Strehárová, M.Kozmál, P.Blinka, P.Blinka ml. I.Blinka, L.Sabo, M.Očenášek, J.Baránek, J.Lukačovičová, I.Kubiš, J.Antal, E.Antalová, J.Benedikovič, B.Deák, B.Polocik,P.Buday, K.Julínyová, P.Julíny, D.Peško, M.Juriga, M.Hulka, M.Kupčík, E.Kraicová, Ľ.Kraic, J.Ďurjak, R.Proksa, P.Hlbocký, Ľ.Rosa, E.Rosová, M.Farkašovská, A.Braniša, Š.Kasala, M.Kasala, D.Gažo, J.Daniš, A.Danišová, P.Semanko, S.Macejka, L.Macejková, = 72 účastníkov.

Po roku sme sa v sobotu 23.6.2018 postavili na štart 21.ročníka KT 2018. Zhruba po 4 mesačnej príprave akcie a získaní príslušných povolení od úradov. Do prezenčnej listiny sa zapísalo 72 účastníkov „cykloturistického vítania leta“ z rôznych smerov, z toho aj 17 žien. Akcia Karpaty Tour 21.ročník sa mohla uskutočniť aj vďaka finančnej podpore mesta Trnava.

Trasy akcie sme t.r. pripravili opäť dve. Krátku 60 km sme smerovali na južnú časť MK a dlhú trasu 112 km smerovali na severnú časť MK od Trnavy. Prezentáciu a štart sme už tradične situovali do priestoru pred reštauráciou RELAX na Rybníkovej ulici. Okolo 8:40 h po prezentácii a poučení účastníkov o spôsobe jazdy (podľa Zák. č.8/2009) na trase sa za asistencie 2 sprievodných vozidiel vydávame smerom na Špačinskú cestu v ústrety 60 km a 112 km trasy. Prestávky máme plánované na krátkej 60-ke v Smoleniciach a v Doľanoch. Na dlhej 112-ke na Bukovej, Jablonici, na Košariskách v Holotéch víške, v Agropenzióne Adam, Vrbovom, Dechticiach. Počasie sa od rána ukazuje priaznivé s trochou oblakov a teplotou vzduchu cca 15 st. To cyklistom vyhovuje lepšie ako horúce počasie z nedávnych dní. Po opustení mesta sa začína pelotón naťahovať a tvoria sa výkonnostné skupinky. Za asistencie 2 vlastných sprievodných vozidiel sa presúvame pár km do Trstína, kde sa na križovatke ciest delia trasy 60/112 km. Na Bukovú prichádzame cca o 10:00 hod a dopĺňame stratené kalórie a tekutiny na terase miestnej reštaurácie. Po krátkom oddychu smerujeme ďalej na Prievaly Jablonicu – Brezovú p/B- Košariská (na obednú prestávku v Holotéch víške) – Podkylavu (penzión Adam) – Vrbové – Dechtice – do Trnavy (prích. cca o 16:30h). Po dojazde padne vhod kotlíkový guláš a nápoj podľa vlastného výberu. Posedenie v pube reštaurácie Relax spestrujeme losovaním štartových čísiel o sponzorské vecné dary.

Akciu KT2018 podporili: Mesto Trnava, rešt. RELAX Trnava, TTSK Trnavský samosprávny kraj, Poisťovňa UNION- p.B.Ilavská Piešťany, Farby-laky p.M.Griflík Trnava, SCK Nové m/Váhom- ústredie, Faurecia Slovakia, s.r.o. OZ Trnava, J.Benedikovič, M.Babišík a Malokarpatský Cykloklub.

Poďakovanie patrí všetkým účastníkom akcie KT2018 za ohľaduplnosť a dodržiavanie dohodnutých pravidiel počas akcie. Ďakujem všetkým členom i nečlenom MKCK za organizačné i technické zabezpečenie akcie. Obdiv patrí všetkým účastníkom, ktorí sa vysporiadali s nástrahami trate so cťou. Spestrením akcie je aj tradičné posedenie po akcii pri gitare a pesničkách od Milana Lišku a Ľuboša Kraica. Na záver akcie vyslovili cyklisti spokojnosť so zmenou trasy cez chodníky MK a okolia. Do budúcna možno uvažovať aj o inom smerovaní trás. A na tom by organizačný výbor KT2019 mal uvažovať už teraz rok pred konaním ďalšieho 21 ročníka akcie.

Poďakovanie a podiel na úspešnej KT 2018 patrí aj týmto ľuďom:
Propozície spracoval a upravil: Ľ.Kraic

Návrh a tlač diplomov, štartovej „plachty“: J.Golier a L.Kraic,

Sprievodné vozidlá:
1/ Dušan Krajčovič + kamarát

2/ Igor Naništa + Milan Babišík

Dovidenia o rok priatelia na KT 2019.

Zapísal: Igor Naništa

Akcia Mošonské ramená Dunaja

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Anna Kučerová, Jana Lukačovičová, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Helena Gurínová, Dušan Surovčík, Jozef Antal, Edita Antalová, Iveta Pekaríková a Božena Ilavská.

Ako hostia: Hana Trungelová, Ivana Mudríková a Jaroslav Mudrík.

Po minuloročnej veľmi úspešnej cykloakcii zákutiami slovenskej strany ramien Dunaja bola tento krát na pláne prehliadka ich maďarskej časti, ktoré sú známe pod názvom Mošonské ramená Dunaja. Akcia sa uskutočnila v nedeľu 17.6.2018 a mala trasu: Dunakiliti – Doborgazsziget – Dunasziget – Püski – Dunaremete – Lipót – Ásványráró – pravý breh Dunaja – vodné dielo Dunakiliti – Dunakiliti.

Akcia sa uskutočnila za pekného polooblačného počasia, takmer bezvetria, teplota do 28°C, takže podmienky pre cyklistiku priam ideálne Na mieste zrazu, ktorým bolo parkovisko pri kostole v Dunakiliti sa zišlo celkom 14 cyklistov a cyklistiek, odhodlaných zdolať túto pomerne nenáročnú trasu. Ešte tradičné štartovné foto a vyrážame.

Prvá časť trasy viedla po asfaltovej komunikácii smerom na Doborgazsziget a Dunasziget, v ktorom prvý krát prechádzame z asfaltu na nespevnenú cestu po ochrannej hrádzi s odbočkami do ramennej sústavy. Prvou bol pre bicykel nezjazdný brod, druhou vodácky kemp a ďalším most s plytkým brodom. Všade poobdivujeme scenériu, pofotíme a pokračujeme ďalej po hrádzi a následne asfaltom do obce Püski, kde miestnom pohostinstve doplníme tekutiny. Tu je potrebné vyzdvihnúť jazykové znalosti Heleny Gurínovej, bez ktorej by sme asi boli celý deň hladní a smädní, lebo tá maďarčina je pre väčšinu z nás jazyk celkom neznámy, Vďaka Hela.

Z Püski pokračujeme ďalej po asfalte cez Dunaremete do Lipót, kde sa krátko zastavíme pri termálnom kúpalisku. Keďže pred sebou máme ešte kus cesty, na kúpanie nie je časový priestor, takže snáď niekedy nabudúce. Ďalej prechádzame znova na nespevnenú hrádzu s ďalšou odbočkou v tomto prípade k suchej prehrádzke, kde spravíme väčšiu prestávku a omočíme otlaky vo vodách Dunaja (Dušan sa ani nevyzúval, ponožky s tretrami treba aj tak občas oprať).

Po prestávke sa opäť vraciame na hrádzu, ktorá nás dovedie do dediny Ásványráró, ktorá je poslednou na trase a nadlho aj koniec civilizácie, takže tu máme naplánovaný obed. V miestnej Csárde sa aj spočiatku zľakli nášho počtu, nakoniec sa však pre nás našlo miesto a po vcelku znesiteľnom čakaní (vzhľadom na čas obeda mali plno) sme úspešne zahnali hlad aj smäd.

Posilnený vyrážame do ramennej sústavy, pričom sa cez mosty a suché brody dostávame suchou nohou k hlavnému toku Dunaja. Tu je na opačnom brehu krátko vidno Hullám Csárdu, ktorú sme navštívili minulý rok. Štrková cesta povedľa Dunaja má žiaľ horšiu kvalitu, miestami je štrk hlbší, takže niektorí aj sem tam zosadnú a potlačia tátoša. Zhoršená kvalita cesty má za následok aj jediný defekt dňa na Jarovom biku, ktorý je však s pomocou zdatných pomocníkov Ľuboša a Jozefa veľmi rýchlo opravený.

Za krátko prichádzame do malého, takmer opusteného trajektového prístavu Dunaremete, kde okrem samotného trajektu obdivujeme vodákov obchádzajúcich po brehu dosť prudký splav. Krátko na to prichádzame k jedinému mokrému brodu dňa, je pomerne krátky s hĺbkou len cca 15 cm ale s pomerne prudkým tokom. Niektorí ešte nikdy nebrodili, takže majú zážitok, každopádne, neokúpal sa nikto.

Ďalej prekonávame zaústenie jedného z ramien do Dunaja, ktoré je tento krát dosť divoké, našťastie je tam most, takže pohoda. Na zostávajúcom úseku trasy odbočujeme ešte dva krát do ramennej sústavy, najprv k mostu s mokrým, pre bicykel nezjazdným brodom, kde stretávame vodákov prekonávajúcich brod smerom proti prúdu. Poslednú odbočku robíme už len ja s Ľubošom, pričom nachádzame plytký a tichý brod, lákajúci na cvičné brodenie, čomu nedokážem odolať.

Štrková cesta z kategórie „kostitras“ končí pri nedokončenom vodnom diele Dunakiliti. Škoda, stálo to kopu peňazí, úžitok žiadny a pritom to vyzerá ako hotová stavba. Ako je známe, Slováci na miesto toho postavili VD Čuňovo výlučne na slovenskom území, vzniknutá vodná nádrž je však žiaľ o dosť menšia ako sa pôvodne plánovalo, čo má nepriaznivý vplyv na VD Gabčíkovo.

Po prehliadke VD Dunakiliti pokračujeme pokojnou asfaltovou cestou späť do Dunakiliti, kde v miestnej krčme akciu ukončíme a vyhodnotíme.

Trasa cez Mošonské ramená Dunaja poskytuje scenérie, ktoré sú inde dostupné len pri plavbe loďou, a tak ju môžem odporučiť. Je vhodná aj pre menej zdatných cyklistov, treba však pamätať na vhodnú obuv a repelent proti komárom (tých síce tento rok nebolo až tak moc, býva to však aj oveľa horšie). Na rozdiel od slovenskej strany je tu viac mostov a menej mokrých brodov, ochranná hrádza nemá asfaltový povrch. Subjektívne sa mi zdá, že slovenská strana je atraktívnejšia, a to aj vzhľadom na dosť hrboľatú cestu povedľa Dunaja na maďarskej strane.

Záverom ešte štatistické údaje:

– dĺžka trasy:                67 km

– celkové prevýšenie:    100 m

P.S.

Ako garant musím rovnako ako minulý rok oceniť Ivetku, ktorá z Bratislavy do Dunakiliti a späť prišla na bicykli, pričom celkový počet 138 km si myslím zaslúži uznanie. Pochvalu si zaslúži aj Hanka, ktorá na bicykli prišla síce len z Bratislavy do Dunakiliti, ale aj tak to bol druhý najlepší výkon dňa.

Juraj Poláček