Kohútka – Papajské sedlo 1.9.2017

Akcie sa za MKCK zúčastnili: D. Fáziková, V. Gubiová, J. Lukačovičová, Ľ. a E. Kraicoví, I. Matkovčík a V. Trajlínek.

Ako hostia: 0

Trasa (dĺžka 77 km; prevýšenie 940 m): Púchov – Dohňany – Lazy pod Makytou – Čertov – Kohútka – Nový Hrozenkov – Halenkov – Bařiny – U Vorsáků – Papajské sedlo – Čertov – Záriečie – Púchov.

Táto akcia znovu stavala na našich už viackrát navštívených tzv. top – destináciách. Medzi ne určite a právom patrí aj chata Kohútka. Je umiestnená na Javorníckom hrebeni, ide k nej pekná asfaltka s prijateľným stúpaním, sú z nej nádherné výhľady, no a samozrejme dá sa tu dobre najesť. Veď sa tu mimo iného podávajú aj ich povestné borůvkové knedlíky.

Len tak ísť hore na chatu a hneď zbehnúť dolu naspäť po tej istej ceste, to by bolo pre dušu nášho „malokarpatského cykloturistu“ síce jednoduché, ale veľmi povrchné. Veď hneď „za rohom“ je krásny valašský kraj s dedinkami, ktorých názvy priam lákajú ich navštíviť: Hrozenkov, Huslenky, Halenkov… Takže je rozhodnuté – ide sa.

Krátko pred pol deviatou sa nás v Púchove na parkovisku za pumpou Slovnaft stretáva celkovo 7 cyklistov(tiek). Počasie je prívetivé, je polojasno, takže po obligátnom, štartovacom fote sa vydávame na trasu. Ideme po hlavnej ceste smerom na Střelnú. Premávka nie je bohvieako silná, ale dobre nám padne, keď po cca 12-tich kilometroch odbočujeme na vedľajšiu cestu, kde si môžeme v kľude užívať krásny laznícky kraj. Ani si nevšímame, že cesta začína pomaly stúpať.

V Čertove sa na chvíľu zastavíme občerstviť sa pred záverečným šesťkilometrovým stúpaním. Stúpanie je prijateľné, takže pri pohľadoch do údolia pod nami ho ani nevnímame.

A sme hore na Kohútke. A ako je tu bežné, je tu pomerne veľa turistov, ktorí, či už pešo, na bicykli, ale aj na autách, si sem vybehli pozorovať, aký je ten svet pekný a dať si niečo dobré pod zub. My sme tiež neboli výnimkou. Usadili sme sa za stôl a nechali sme sa gastronomicky hýčkať miestnymi pochúťkami. Samozrejme nesmeli chýbať ani borůvkové knedlíky.

Takto dobre najedení sa spúšťame dolu na Moravu. Klesanie je pomerne prudké, ale je po asfaltke a výhľady po okolí sú prenádherné. Záver klesania sa už nesie v znamení kochania sa valašským krajom a jeho dedinkami. Hneď v Novom Hrozenkove odbočujeme na cyklocestu, ktorá nás popri Vsetínskej Bečve vedie pohodlne týmito dedinkami. Na chvíľu sa zastavíme pri Halenkovskom jeze, ktorý teraz po rekonštrukcii umožňuje rybám aj ich voľný prechod po tejto rieke.

V Huslenkách – časť Bařiny opúšťame Bečvu a vydávame tzv. Kychovou dolinou smerom na Papajské sedlo. Začína stúpanie, ale je pozvoľné, tak si zase užívame valašský, ale tentokrát aj laznícky kraj. Krásne chalúpky, ktoré si tu miestni upravili, nám spríjemňujú naše cykloputovanie. Sedlo našťastie už nie ja tak vysoko ako Kohútka a vedie k nemu asfaltka, takže aj napriek prudšiemu záveru ho zdolávame v pohode.

Na sedle (691 m) je tabuľka o prechode 4. čs. brigády, ktorá odtiaľ 2. 5. 1945 oslobodila Vsetín. Je tu križovatka viacerých turistických a cyklistických trás. A pre nás je zaujímavé aj tým, že je to najnižšie položené sedlo v Javorníkoch, na ktoré ide z moravskej strany asfaltka a z Čertova, je cesta, po ktorej sme aj my teraz ďalej pokračovali, už príjemne vyrovnaná (možno asfalt, alebo jemná šotolina nenechá na seba dlho čakať).

Zo sedla do Čertova ideme dolu miernym klesaním – pri troche opatrnosti to zvládajú aj cestné bicykle. No a odtiaľto je to už len úplná pohodička, lebo do Púchova je to zase stále dolu kopcom a vietor máme do chrbta. Zastavíme sa ešte v Záriečí vo Furmanskej krčme, kde zhodnotíme akciu.

Dnes sme spojili na našej trase aj pastvu pre oči aj pastvu pre naše žalúdky. Užívali sme si gastronomické lahôdky na Kohútke, videli krásny valašský a laznícky kraj. No a spoznali sme ďalší, vcelku príjemný cyklistický prechod zo Slovenska na Moravu.

Lúčime sa s tým, ako je krásne, že na cyklistike je stále možné niečo nové spoznávať.

Ľ. Kraic

Javornícky hrebeň na bicykli 27.8.-28.8.2017

Akcie sa zúčastnili: Babišík, Šuga, Naď,Budoš, a  hostia Osvald, Chudý a trnavský sršeň Liška.

Z Trnavy sme vyrazili vlakom do Čadce aj s bicyklami. Ako obvykle bol problém s prevozom bicyklov, ale nakoniec sme naše bicykle nejako pomestili do vlaku. Dobre organizovaným prestupom v Žiline sme sa dostali do vlaku smer Čadca. Po občerstvení sme sa vydali po asfaltke smer Husárik. Na začiatok to bolo veľmi tvrdé stúpanie. Neboli sme ešte rozdýchaní a stotožnení s kopcami. Hneď na začiatku sme siahli na dno našich síl, ale nakoniec sme vytlačili naše bicykle na poslednú dnešnú občerstvovaciu stanicu po dnešnej trase. Tu sme si skoro všetci dali len nealko pivo, čo bolo dosť neštandardné, ale asi dnešná trasa budila rešpekt. Tu začal ten pravý boj pri stúpaní na bicykli alebo vedľa bicykla a vzápätí adrenalínové klesanie na bicykli po vodou vymletých kameňov. Niektorí cyklisti ako Miro, Jozef a Vlado chceli otestovať svoje tašky na bicykel, čiže si zobrali veci na všetky možné počasia, ktoré dosť zaťažili ich bicykle a pri tlačení bicyklov s ťažkou batožinou preverili svoje sily pri stúpaní ale aj pri klesaní. Vystúpali sme na 906 m na Chotársky kopec. Tu začali krásne výhľady na Malú Fatru a Beskydy i keď obloha bola mierne pod mrakom. Profil trate bol veľmi zubatý. Čo sme horko ťažko nastúpali, v zapätí sme hneď spadli do doliny. Najhorší bol povrch cesty, samé kamene rôznej veľkosti. Nebolo to ideálne ani pre horské bicykle, ja, Miro a Miloš sme ešte k tomu mali krosové bicykle a ešte k tomu  ja a Jozef sme mali tretry s SPD-čkami, čiže žiadna výhra. Dlhším stúpaním sme sa dostali na rozhľadňu Petránky. Konečne sme pochopili ako na kopce s normálnym stúpaním a ako správne dýchať, aby nám srdce nevyskočilo z hrude. Prešli sme Vrchrieku 861 m, Jakubovský vrch 874 m a Kamenité 834 m. Všetky tieto miesta mali skoro rovnakú nadmorskú výšku, ale hlbokými dolinami. Do cieľa dnešnej trasy sme sa dostali strmým klesaním po strašne rozbitej a kamenistej zvážnice. Hostinec u Cipára na Semeteši nás privítal hlavne svojim alko alebo nealko pivom. Nikto nebol hneď hladný, prišli sme o pol piatej, ale hlavne smädný. Po nejakých kolách občerstveniach sme si dali vynikajúci guláš z hrnca, kde bolo aj na duplu pre niekoho veľmi hladného. Postupne sme sa osprchovali a pripravili sa na hudobný večer pri požičanej gitare, na ktorej hral náš sympatizant od trnavských sršňov Milan. Po nejakej hodine hudobnej produkcie nás premohla únava a uložili sme sa spať na neskutočne dobrých posteliach penziónu.

Táto trasa mala asi len 30 km, ale 1171 m nastúpanú celkovú výšku.

Celú noc sme spali ako zabití. Raňajky sme absolvovali v celku svižnom tempe, asi nám dobre vytrávilo. Hneď z rána sme začali s plnými bruchami stúpať. Do osady Vrchrieka sme sa dostali miernym zjazdom. Tu začalo hádam jedno z najdlhších stúpaní, ktoré sme absolvovali skoro celé pešo. V celku krásnym zjazdom sme sa dostali ku kaplnke Panny Márii. Všetky takéto miesta väčšinou sedlá vrcholov mali pietne zákutia, kde naši predkovia, hlavne drotári, si dožičili fyzický a duchovný oddych pri krížiku, kaplnke alebo kostolíku, keď prechádzali z jednej doliny do druhej za prácou. Odtiaľto nás čakala asfaltka do reštaurácií u Melocíka. Po občerstvení sme nabrali smer Čerenka 948m, kde sa nachádzala horná stanica lanovky z Makova. Nad Zápačou sme z červenej značky prešli na modrú. Neskôr sme obišli vrchol Čemerky po traverze, ktorý sa využíva hlavne cez zimu na bežkách. Modrá značka nás doviedla po sedlo pod Hričovcom. Tu prechádzame na červenú značku, kde začína hranica s Českom.

Do Kasární sme prišli do penzióna Fran, kde mali dobrú polievku a pivko. Tu sa začali kryštalizovať dve skupiny. Jedna skupina chcela dokončiť trasu podľa plánu do Púchova a druhá skupina Vlado, Miro a Jozef chcela prejsť za Stratencom po žltej značke do Podjavorníka do Považskej Bystrice. Prvá skupina pokračovala od Stratenca cez Bukovinu na Malý Javorník 1019 m. Od Kasární začala tá správna cyklojazda po pekných cestách, väčšinou po hlinených alebo trávnatých chodníkoch. Tak sme sa bláznili rýchlosťou, že Milan nemohol čítať miesta prechodov na turistických  tabuliach. Posledná občerstvovacia zastávka bola na Portáši, tu sme si dali okrem zlatého moku aj niečo ostrejšie a vychladené z Vizovíc. Z Kohútky nás čakala nová asfaltka, ktorá len klesala cez Čertov do Lazy pod Makytou. Do Púchova sme si dali časovku, aby sme stihli vlak o štvrtej, kde nás čakala prvá skupina.

Trochu sme mali opäť šťastie a bez problémov sme sa dostali do vlaku. Problém s miestami na sedenie sme vyriešili, že sme si dali jedlo a pivko v reštauračnom vagóne. Záverečné vyhodnotenie akcie bolo v Albatrose a my traja skalní ja, Vlado a Jozef ešte sme to dokončili v Piáno-caffe.

Druhý deň sme urobili 62 km a 1296 m nastúpanú celkovú výšku.

Táto akcia bola môj experiment, ktorý sa páčil všetkým účastníkom. Tu som opäť pochopil, že keď človek odovzdá skoro všetky svoje sily, aby na bicykli prekonal vrcholy, čaká ho odmena nielen z krásneho výhľadu, ale spätosť s prírodou pri vnímaní svojej existencie v dobre okysličenom tele.

Budoš

Kykula – Mikulčin Vrch 27.8.2017

Akcie sa za MKCK zúčastnili: I. Matkovčík, J. Poláček, A. Kučerová, D. Fáziková, Ľ. a E. Kraicoví, V. Gubiová, J. Lukačovičová a V Putera.

Ako hostia: M. Modrovský a P. Julíny

Trasa: Nové Mesto nad Váhom – Bošáca – Haluzice – Chocholná-Velčice – Kykula – Mikulčin Vrch – Troják – Lopeník – Březová – Dolné Srnie – Nové Mesto nad Váhom.

Dĺžka: 72,8 km, prevýšenie 1003 m

Počas nášho cykloputovania za uplynulých dvadsať rokov sme v klube absolvovali trasy, ktoré – ako sa hovorí – stačí prejsť len raz, no ale aj trasy, ku ktorým sa radi vraciame i viackrát, lebo nás zaujali, či už svojou prírodnou scenériou, alebo jednoducho sme si pri nich užívali príjemnú cyklistiku.

K tým druhým rozhodne patrí trasa, ktorú sme absolvovali v túto nedeľu. Dá sa na nej vidieť kus histórie, prírodná zaujímavosť, ospalé podhorské dedinky, unikátne výhľady po Bielych Karpatoch v oblasti Kykule a Mikulčinho Vrchu. Samozrejme treba si k nim vystúpať, ale o to krajšie sú potom zjazdy do dolín, pri ktorých môžete sledovať krásnu prírodu, pokojné stáda pasúcich sa ovečiek a ospalé dedinky a v nich tichý, nerušený život tamojších obyvateľov.

Krátko pred deviatou hodinou sa nás v Novom Meste nad Váhom na parkovisku pri Lidli stretáva osem cyklistov(tiek). Cca 4 km pred nami idú paralelne s nami po trase Juraj s Ankou a cca s poldňovým oneskorením za nami Vlado Putera.

Počasie je parádne vietor len slabý, tak sa v pohode vydávame na cestu. Čoskoro sme za mestom a užívame si cyklistiku po dedinkách Dolné Srnie, Bošáca a Haluzice. Nedeľné dopoludnie sa tu vyznačuje takmer nulovou premávkou. V Haluziciach sa na chvíľu zastavíme pri romantickej zrúcanine Haluzického kostolíka, ktorého história sa začína písať už od roku 1240. Hneď vedľa neho nás pozýva na návštevu unikátna prírodná zaujímavosť – Haluzická tiesňava. Vydávame sa do nej po náučnom chodníku. Pri zostupe dolu pri pohľade bujnú vegetáciu máme pocit, že sme sa ocitli akoby v takom malom tropickom pralese. Tiesňava je ale dlhá celý jeden kilometer, na jej celú prehliadku dnes nie je čas, tak sa po chvíli obraciame a vydávame sa s našimi tátošmi ďalej po našej trase.

Putujeme po dedinkách Štvrtok, Ivanovce, Melčice… V Chocholnej-Velčice sa zastavíme pri miestnom prameni, kde si naberieme dobrej minerálky a v miestnom hostinci pri oslave Jankiných menín popijeme aj niečo „hustejšie“.

Odtiaľto sa vydávame už smerom na hory. Pár kilometrov za dedinou začína už stúpanie do výšky 700 m na Kykulu, ktoré preverí naše sily. Po krátkom odpočinku na Kykuli sa cez hraničný hrebeň vydávame smerom na Mikulčin Vrch. Profil je síce trochu vlnovitý, ale výhľady, ktoré sa nám tu naskytajú, sú veľmi fotogenické. Zastavíme sa na chate Výškovec (bývalá chata Valmont). Tu sa konečne stretávame s Jurajom a Ankou. Je práve čas obeda, tak na terase chaty dáme konečne niečo pod zub a užívame si krásne výhľady do ďaleka. Počasie je stále ukážkové.

Nasadáme na bicykle a čaká nás posledný kilometer pozvoľného stúpania na Mikulčin Vrch. Máme dosiahnutú výšku takmer 800 m. Zastavujeme sa na chvíľu a pripravujeme sa na dlhé klesanie, bezmála až po Nové Mesto.

Púšťame sa dolu. Zjazd si užívame ako záverečný bonus za doteraz vynaloženú námahu. Na chvíľu ho prerušíme v Březovej, kde si dáme kávičku. Pokračujeme však onedlho ďalej, lebo od západu sa blíži nejaká mrákava, ale tá nás našťastie už nedohoní. Za Novou Bošácou stretávame Vlada Puteru, ten sa nám vybral oproti. Obraciame ho s nami, tak posledné kilometre a návštevu Evanjelického empírového kostolíka v Zemianskom Podhradí absolvuje s nami.

Prichádzame do cieľa. Absolvovali sme trasu, ktorá nám opäť potvrdila, že nám má čo ponúknuť a že sme ju ešte ani zďaleka neprešli naposledy.

Ľ. Kraic

Dunajské ramená 12.8.2017

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Anna Kučerová, Jana Lukačovičová, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Igor Matkovčík, Jozef Benedikovič, Helena Gurínová, Dušan Surovčík, Vladimír Oravec a Jozef Nádaský

Ako hostia: Iveta Pekaríková, Marián Modrovský a Ivan Šikula

V sobotu 12.8.2017 sa uskutočnila ďalšia z plánovaných cykloakcií MKCK, ktorou bol tento krát cyklovýlet do oblasti dunajských ramien vodného diela Gabčíkovo s trasou: Šamorín – Gabčíkovo – Bačianske rameno – Žabie jazero – Bodíky – Šulianske jazero – Jazero Vojka – Vojka nad Dunajom – Kyselica – Šamorín.

Akcia sa uskutočnila za vcelku prijateľného polooblačného počasia. Na rozdiel od pekelných horúčav predchádzajúcich dní sa príjemne ochladilo a nebyť pomerne silného severozápadného vetra mohlo by byť počasie označené za priam cyklisticky ideálne. Na mieste zrazu, ktorým bolo parkovisko hotela Kormorán v Šamoríne sa zišlo celkom 14 cyklistov a cyklistiek, odhodlaných zdolať túto pomerne nenáročnú trasu. Ešte tradičné štartovné foto a vyrážame.

Prvú časť trasy po hrádzi vodného diela do Gabčíkova sme išli s vetrom do chrbta, takže kilometre pekne odsýpali a aj priemer bol celkom slušný. V Gabčíkove sme krátko pozreli plavebné komory (pravá je momentálne v rekonštrukcii a je z nej odčerpaná voda, takže vidno aj to, čo je za bežnej prevádzky skryté) a následne pokračovali na prvú „občerstvovaciu stanicu“, ktorou bola Hullám csárda na najjužnejšom bode našej trasy. Mali síce ešte zatvorené ale vidiac pomerne veľkú skupinku smädných sa zachovali trhovo a operatívne otvorili. Občerstvenie však bolo žiaľ len tekutého charakteru, lebo navarené ešte nemali. Nevadí, pokračujeme ďalej, veď hlad je aj tak len prezlečený smäd.

Najjužnejší bod trasy bol aj zároveň bodom obratu, v ktorom sa pohodová jazda po vetre zmenila na boj proti vetru, ktorý našťastie často tlmil lesný porast. Trasa viedla striedavo po značenej cyklotrase po hrádzi a červenej turistickej značke cez dunajské ramená. Dunaj v tomto úseku v minulosti meandroval a jeho jednotlivé ramená vytvorili sústavu pešo nedostupných ostrovov, čo sa zmenilo výstavbou vodného diela Gabčíkovo, ktoré narušilo hladinu spodných vôd a ohrozilo životaschopnosť lužných lesov, ktoré tu rastú. Preto bolo v rámci výstavby vodného diela nutné vybudovať systém prehrádzok, ktoré hladinu spodných vôd stabilizovali a ktoré navyše danú oblasť sprístupnili pre pešiu i cykloturistiku. Viaceré z prehrádzok sú vybudované pritom ako plytké brody, ktoré sa suchou nohou prekonať nedajú, takže poctivo brodíme. A stojí to za to, scenérie sú nádherné. Postupne míňame Bačianske rameno, Žabie jazero a Bodíky.

V Bodíkoch bola naplánovaná prestávka v reštaurácii pri Bodíckom ramene, tá sa však žiaľ nekonala, lebo garant tento krát zlyhal a nenašiel ju (buď ju zrušili alebo sa jednoducho vyparila). Nevadí, vo Vojke nad Dunajom si to vynahradíme.

Ďalej pokračujeme okolo Šulianskeho jazera k jazeru Vojka, ktoré však nakoniec neuvidíme, lebo na brehoch jazera prebieha individuálna bytová výstavba, celá oblasť je oplotená a prístupná len pre rezidentov. Čo už, cez plot skákať nebudeme. Všetko zlé je aj na niečo dobré, a tak o to skôr prichádzame do Vojky, kde v Csente csárda konečne uspokojíme aj prezlečený smäd. Sme „na maďaroch“ a tak väčšina účastníkov vyskúšala halaszlé (bŕŕ, fakt neviem, čo na tom vidia, dal som Bakonyi rebierko a nemalo chybu).

Posilnený nastupujeme na kompu do Kyselice a následne zdolávame posledný úsek späť k hotelu Kormorán.  Tu sa naplno prejavuje sila protivetra, ktorý zodpovedne overil kondičku jednotlivých účastníkov, ktorá bude asi dobrá, nakoľko do cieľa sme dorazili bez strát.

Trasa cez dunajské ramená je jedinečná tým, že poskytuje scenérie, ktoré sú inde dostupné len pri plavbe loďou, a tak ju môžem vrelo odporučiť. Je vhodná aj pre menej zdatných cyklistov, treba však pamätať na vhodnú obuv a repelent proti komárom (tých síce tento rok nebolo až tak moc, býva to však aj oveľa horšie).

Záverom ešte štatistické údaje:

dĺžka trasy:                  68 km

celkové prevýšenie:      122 m

P.S.

Ako garant chcem osobitne oceniť našu hosťku Ivetku, ktorá z Bratislavy do Šamorína prišla sama na bicykli a aj cestu späť v silnom protivetre zdolala rovnakým spôsobom. Celkový počet 123 km si myslím zaslúži uznanie.

Juraj Poláček

Súľov – Manín 6.8.2017

Akcie sa za MKCK zúčastnili: D. Fáziková, M. Farkašovská, I. Matkovčík, P. Herceg, Ľ. a E. Kraicoví, J. Lukačovičová, M. Šuga, J. a E. Antaloví.

Ako hostia: E. Bališová, M. Kolonová a M. Modrovský.

Táto akcia mala svojím účastníkom pomerne na krátkej trase predstaviť tri prírodné skvosty nášho malého Slovenska: Súľovské skaly, Kostoleckú a Manínsku tiesňavu. Počasie, ktoré sužovalo celý týždeň  naše životy silnými horúčavami, sa v čase našej túry umúdrilo a teploty sa vyšplhali len na 20 až 22 °C. Človek si na trase mohol oddýchnuť od tej spary a odpustil mu aj drobné prehánky, ktoré nás na trase sem-tam sprevádzali.

Kombinovanou dopravou autá – vlak sa nás pred železničnou stanicou v Považskej Bystrici stretáva 13 cyklistov, z ktorých tento krát prevažovali príslušníčky nežnejšieho pohlavia. Počasie je vcelku prijateľné je pod mrakom, drobné ranné prehánky už skončili, tak sa vydávame na trasu.

Prechádzame cez Váh na jeho pravý breh a postupujeme popri dedinách Považské Podhradie, Sebešťanová a Podvažie. V Mikšovej opäť prechádzame cez Váh a vraciame sa na jeho ľavý breh. V dedinke Predmier sa zastavujeme v miestnom hostinci U Kamenára na malé občerstvenie a malé zohriatie sa, lebo oslavujeme Milkine narodeniny. Prečkáme tým malú prehánku a pokračujeme už smerom na Súľovské skaly. Tu pri kochaní na okolitú krásnu prírodu zabudneme pozerať pod kolesá a Janka dostáva defekt. Takže nasleduje malá prestávka na dokončenie kochania a opravu a lepenie duše na Jankinom prednom kolese.

Po obligátnom fotení pokračujeme ďalej. Prichádzame do dediny Súľov. Je krátko pred jedenástou hodinou a keďže ďalšia najbližšia možnosť dať si niečo pod zub, je až v cieli, v Považskej Bystrici, využívame možnosť na občerstvenie v miestnej reštaurácii Na Kopečku. Tu opäť prečkáme malú prehánku, ktorá potom prešla do drobného mrholenia. Takže dáme pršiplášte a pokračujeme v trase. Na sedle Studená ich dávame dolu, lebo je nám po stúpaní poriadne teplo a mrholenie už prestalo. Nastáva zjazd do dediny Bodiná. Je to po krásnych lúkach, ale mokrý povrch nám poriadne znepríjemnil manévrovanie s bicyklom. Obzvlášť mali problémy cestné bicykle, takže nasledovali aj sem-tam pády. No, ale jeden, celkom nevinný, spôsobil Marianne bolesť v členku, ktorý hneď opuchol. Jej trasa tým v nasledujúcej dedine Bodiná skončila. Nasledoval odvoz na aute na pohotovosť s diagnózou zlomený členok, ktorý musí zostať v dlahe 4 až 6 týždňov. No, veľká smola. Držíme je palce, aby sa čo najskôr z toho zotavila.

My ostatní pokračujeme v trase. Za dedinou Bodiná začína stúpanie až na sedlo pod Jankovie vrch. Cesta je pomerne hrboľatá, tak volíme radšej opatrnosť a vystúpame na neho pešo. Zjazd do dediny Vrchteplá je už podstatne kvalitnejší, takže ho zvládame bez problémov. Ďalšia cesta sa už nesie v znamení úplnej pohody, lebo za neustáleho klesania prechádzame cez krásne skalnaté tiesňavy. Prvá je Kostolecká a za dedinou Záskalie prechádzame známejšou Manínskou tiesňavou. Tu sa na chvíľu zastavujeme a sledujeme ohromnosť skalnatých stien. Tieto si bohužiaľ vzali aj zopár mladých, ľudských životov, o čom svedčia pietne tabuľky umiestnené na malom spomienkovom mieste.

Pomaly opúšťame tento tajomný svet skalnatých brál, krásnych lesov, lúk a hlbokých roklín a smerujeme cez Považskú Teplú do cieľa, k našim autám na parkovisko pri železničnej stanici v Považskej Bystrici.

Tu v miestnej reštaurácii zhodnocujeme ešte pri kávičke a pivku dnešnú trasu. Počasie, hoci nám dnes trochu aj prepŕchalo, bolo oveľa vľúdnejšie, než keby prevládali minulé horúčavy. Príroda nám na pomerne krátkej trase ponúkla tri krásne skalnaté skvosty. Zase sme si užili cyklistiku po krásnej slovenskej prírode.

Marianne želáme skorý návrat na cesty, aby spolu s nami mohla pri bicyklovaní zažiť ešte veľa pohody na našich cykloakciách.

Dĺžka trasy: 47,5 km;  prevýšenie: 517 m

Ľuboš Kraic

Senec 29.7.2017

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Jana Michalcová, Jana Lukačovičová, Ján Budoš, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Marianna Farkašovská, Igor Matkovčík, Milan Babišík, Miroslav Šuga, Daniel Polák, Jozef Benedikovič, Helena Gurínová a Vladimír Trajlínek

Ako hostia: Pavel Ondovčák, Iveta Pekaríková, Jozef Chudý, Jozef Rusnák, Viliam Rozič, Jozef Šimončič, Tomáš Babišík, Marián Modrovský a Peter Chnapko

V sobotu 29.7.2017 sa uskutočnila ďalšia z plánovaných cykloakcií MKCK, ktorou bol tento krát cyklovýlet na senecké jazerá spojený s kúpaním s trasou: Trnava – Zeleneč – Majcichov – Hoste – Abrahám – Pusté Úľany – Lúčny Dvor – Guláška – Slnečné jazerá – Boldog – Čataj – Igram – Kaplna – Báhoň – Cífer – Karlov Dvor – Biely Kostol – Trnava.

Akcia sa uskutočnila za pekného slnečného a takmer bezveterného počasia, ideálneho na kúpanie, pričom však teploty nedosahovali extrémnych hodnôt, takže aj cyklistická časť akcie bola bezproblémová. Na mieste zrazu, ktorým bola železničná stanica v Trnave sa zišlo celkom 19 cyklistov a cyklistiek, ku ktorým sa v Zelenči pridali ďalší štyria, čím početný stav peletónu nadobudol konečné číslo 23 a mohlo byť vyhotovené trochu oneskorené štartovacie foto.

Po tomto skompletizovaní peletónu sme vyrazili cez Majcichov, Hoste, Abrahám a Pusté Úľany k cieľu našej trasy, na senecké jazerá. V obci Abrahám sme mali menšie zdržanie, nakoľko sa tu konal 1. ročník festivalu Friškofest, ktorý sa síce ešte len rozbiehal, ale aj tak nám prejazd trval o niečo dlhšie. Navyše sme tu dočasne stratili 4 členov, pre ktorých bolo aj doporučené rekreačné tempo prirýchle, zaostali a následne zle odbočili. Telefonát to však veľmi rýchlo vyriešil, a tak sme sa opäť všetci stretli v Pustých Úľanoch, kde sme v miestnom reštauračnom zariadení doplnili potrebné tekutiny.

Po pitnej prestávke sme pokračovali smerom na senecké jazerá, kde sme po príchode zvolili už z minulosti osvedčenú taktiku, teda najprv kúpanie na južnom neoficiálnom Čiernovodskom jazere, ktoré je známe tiež pod názvom Guláška a neskôr po vyhladnutí a vysmädnutí presun na oficiálne Slnečné jazerá.

Na Guláške sme našli veľmi pekné miesto pri brehu, čo pri peknom počasí býva pre tak veľkú skupinu ľudí dosť problém. Tento rok je pre pretrvávajúce sucho o niečo nižší stav vody, vďaka čomu sú však pláže, o niečo širšie a pohodlnejšie. Nižší stav vody našťastie neubral nič na jej kvalite a už tradične bola perfektná. Škoda len, že viacerí účastníci napriek upozorneniu pozabudli pri balení na plavky a uterák a keďže na nudu si netrúfli, nezostalo im nič iné, len pri brehu močiť otlaky.

Po presune na Slnečné jazerá sme rovnako ako v minulosti zakotvili na ich južnej pláži, kde sme využili ponuku miestnych reštauračných zariadení a napriek tomu, že voda tu nedosahuje ani približne kvalít Gulášky, niektorí z nás sa aj tu okúpali.

Zhruba o 15:30 nastal čas na záverečné foto do albumu a nevyhnutný odchod. Cesta domov začala letmou prehliadkou pláží na severnej strane Slnečných jazier a pokračovala cez Boldog, Čataj, Igram, Kaplnu, Báhoň, Cífer, Karlov Dvor a Biely Kostol do Trnavy. V obci Báhoň sme ešte stihli veľmi príjemne posedieť v altánku u Janky Lukačovičovej (Janka a Robo, ďakujeme za pohostenie). Žiaľ posedieť sme nemohli dlhšie, lebo do Trnavy bol ešte kus cesty a ani tá nebola pre viacerých konečným bodom trasy.

Táto akcia bola vyložene rekreačná, čo sa stretlo s celkom dobrým ohlasom, a tak je vysoko pravdepodobné, že na budúci rok bude ďalšia repríza. Je síce pravda, že trasa nemala žiadne vysoké vrcholy s peknými výhľadmi ale vrcholy rekreačného charakteru tiež nie sú na zahodenie.

Záverom ešte štatistické údaje:

– dĺžka trasy:                72 km

– celkové prevýšenie:    170 m

Juraj Poláček

Trnava-Rysy – 19.-23.7.2017

Za MKCK sa akcie zúčastnili: Vrábel Pavol, Valovičová Mirka a Benedikovič Jozef

1.deň – 19.7.   – prezentácia na SOŠP na Koniarekovej ul.19, večera, organizačné pokyny, kladenie vencov k pamätníku Trnavskej posádky, ubytovanie účastníkov

2.deň – 20.7.   – budíček, hygiena, štart o 03.45 hod., prestávka v H.Hámroch spojená s kladením vencov pri pamätníku SNP a Trnavskej posádky, obed účastníkov v Strážoch nad Zvolenom, prestávka v Nemeckej spojená s prejavom vďaky pri pamätníku Vápenka, prestávka a zoradenie peletónu v sedle Čertovice, prestávka a zoradenie peletónu na parkovisku pod Štrbským Plesom, príchod do táboriska 40.ročníka cyklojazdy v Tatranskej Lomnici – hotel Tatranec, večera, ubytovanie účastníkov v táborisku. Trasa nonstop jazdy: Trnava – štart – Hlohovec – Topoľčany – Partizánske – Veľké pole (stupák) – Horné Hámre (kladenie vencov  cca o 08.15 hod.) – Žarnovica – Žiar nad Hronom – Budča – Stráže nad Zvolenom (obed cca o 10.30.hod.) – Zvolen – Banská Bystrica – Nemecká (kladenie vencov cca o 13.00.hod.) – Podbrezová – Čertovica (stupák cca do 16.00.hod.) – Hybe – Važec – Štrba – Štrbské Pleso (stupák cca do 18.45.hod.) – Tatranská Lomnica (hotel Tatranec príchod cca o 19.45.hod.). Peletón cyklojazdy tvorilo 143 cyklistov, vodiace vozidlo, 2 pendlovacie vozidlá, servisné vozidlo sanitné vozidlo, batožinové vozidlo, zberný autobus s prívesom pre bicykle. (a iné vozidlá účastníkov cyklojazdy)

3.deň – 21.7.   – individuálny program účastníkov na rôznych aktivitách vo Vysokých Tatrách a okolí, večer raut tzv. Trnavský večer, kde boli pozvaní všetci účastníci.

4.deň – 22.7.   – individuálny program účastníkov na rôznych aktivitách vo Vysokých Tatrách

5.deń – 23.7.   – ukončenie činnosti v táborisku, odchod domov

Tohtoročná cyklojazda sa konala pod záštitou predsedu vlády SR Roberta Fica a olympijského medailistu Pavla Hurajta, ktorý s cyklistami absolvoval úsek Štrba – Štrbské pleso na bicykli a taktiež sa zúčastnil Trnavského večera. Z podujatia bude zhotovené DVD.

Bene

Po Slovensko – Moravskom pomedzí 23.7.2017

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Poláček, J. Golier, Ľ. a E. Kraicoví, P. Herceg, V. Gubiová, J. Lukačovičová, V. Oravec, H. Gurínová a I. Matkovčík.

Ako hostia: M. Modrovský, P. Julíny, K. Julíniová, M. Julíniová, M. Kupčík, R. Chlpek a P. Majerík.

 V histórii Malokarpatského cykloklubu sme už Slovensko – Moravské pomedzie cyklisticky  prechádzali na všetkých možných miestach, až sa zdalo, že to už máme celé zmapované. A predsa, našla sa ešte jedna cestička, ktorá sa nám doteraz skrývala a to – prechod z moravskej Valašskej Senice cez chatu Antarík do už slovenskej Dešnej a Lysej pod Makytou.

S cieľom pokoriť aj túto métu sa v nedeľu krátko po pol deviatej stretáva skupinka 14-tich cyklistov(tiek)  v Púchove na parkovisku za benzínovou pumpou. Tradičné parkovisko pri Lidli je pre nás bežných užívateľov odstavené novou závorou schopnou vpúšťať len čisto ich zákazníkov. Nevadí, miesta máme dosť aj tu pri pumpe.

Po vybalení bicyklov z našich áut a obligátnom fotení sa vydávame na trasu smerom na Lednické Rovne. Za obcou Horovce odbočujeme doprava, smerom na Tuchyňu. Pokračujeme po náučnom chodníku Hugolína Gavloviča. Zastavujeme sa v dedine Mikušovce na malé občerstvenie v miestnom hostinci. Tu nás dobiehajú aj naši vlakári (Herceg, Gubiová a Kupčík), ktorí sem prišli z vlaku z Trenčianskej Teplej. Takže už 17-ti pokračujeme v našej trase smerom na dedinu Červený Kameň, známu svojím skalnatým bradlom. To sa vypínalo po našej pravej ruke v plnej kráse.

Počasie, hoci jeho predpoveď nebola práve najoptimistickejšia, nám celkom prialo. Veď bol s nami na trase aj náš klubový guru na počasie – Paľo Herceg – a to nám dodávalo odvahy vydať sa hore na hraničný hrebeň. Tesne pred sedlom Nad Nedašovou Lhotou odbočujeme z hradskej na lesnú cyklocestu 5059 smerom na horáreň Radošín. Asfalt je pomerne kvalitný,  ale stúpanie sa riadne priostrilo. Pri kóte Prameň u sv. Václava dosahujeme prvé maximum dnešnej trasy (750 m). Odtiaľto nás malo čakať pohodové klesanie na výšku cca 400 m do už valašskej dediny Poteč. Ale od pohody to malo ďaleko, lebo táto asfaltová cesta mala svoje najlepšie roky už dávno za sebou. Ale sem-tam sme si predsa len užili nejaké výhľady, ktoré signalizovali, že Valašsko stojí za návštevu. Trochu nám tú valašskú pohodu narušila pomerne slabá gastronomická pripravenosť tohto regiónu. Niekde bolo plno, niekde zavreté, niekde zase veľmi slabá ochota občerstviť nás. A tak, síce nie smädní, ale už riadne hladní, hľadáme po dedinkách Valašské Příkazy, Horní Lideč a Francova Lhota niečo pod zub.

Zrazu nám bolo šťastie hneď dvakrát priaznivo naklonené, lebo začínalo pomaly popŕchať a chystal sa dážď, keď sa tu pred nami objavila vo Francovej Lhote reštaurácia Ranč u Zvonu.

– Tu dobře vařijó – vravia nám miestni. Viac nám netreba, skrývame seba a bicykle pod strechu a dážď prečkávame pri konzumácii vepřo-knedlo-zelo, cesnačky, fazulovice…

Po skončení dažďa a naplnení našich žalúdkov sa obloha zase vyjasnila a vzduch bol po daždi riadne vyčistený, takže sme si na ďalšej ceste riadne vychutnávali krásu okolitej valašskej krajiny. Za Valašskou Senicou sa stúpanie začína trochu priostrovať, ale je to kompenzované krásnym okolím, čistým vzduchom a od slnka jasne osvieteným lesom. O chvíľu dosahujeme druhé maximum dnešnej túry – 750 m pri horskej chate Antarík.

Táto chata má tú zvláštnosť, že sa tu podávajú len vegetariánske jedlá a nealkoholické nápoje, čo niektorí štamgasti len ťažko predychávali. Ale čo: – smäd je sviňa – a tak hasíme smäd, ako sa len dá. Chata je však celkom pekne zariadená, je tu aj socha Budhu, pri ktorej sa pofotíme, takže vcelku s dobrým dojmom opúšťame toto zaujímavé miesto.

Za už neustáleho klesania smerujeme na slovenskú stranu. Cesta je síce spevnená, ale miestami je treba dávať dobrý pozor.

Len dobrý pozor však nestačilo dávať pri sledovaní  trasy v navigácii, lebo cesty na mape v nej nezodpovedali celkom skutočnosti, čo spôsobilo malé poblúdenie. No ale pohľad na okolité krásne hory to všetko napravil.

Prechod na slovenskú stranu v Dešnej sa niesol – už po dobrej asfaltke – v sledovaní opäť slnkom  zaliatej, tentokrát lazníckej krajiny. Jemné klesanie až do Púchova s vetrom do chrbta bolo príjemným zakončením dnešnej poznávacej túry.

Takže domov odchádzame s krásnym pocitom spoznania valašského a lazníckeho regiónu, s krásnym pocitom spoznania Slovensko – Moravského pomedzia.

Trasa: dĺžka cca 86 km; prevýšenie cca 1070 m

Ľ. Kraic

Kokořín 8.7. – 15.7.2017

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Oravec, Molnár, Gieci, Slaný, Ilavská, Fáziková, Farkašová, Lukačovičová, Kraicová, Kraic, Kučerová, Poláček, Benedikovič, Rosa, Budoš,

Ako hostia: Modrovský, Ninis, Koprna, Benedikovičová, Rosová,Chnapko, Svoboda s rodinou a sesternicou Majkou

1. deň 8.7. 2017

Vsobotu ráno sme sa zo smerov Zlaté Moravce, Topoľčany, Piešťany, Trnava vybrali autami smer Čechy. Stretnutie bolo ako obvykle v Jablonici na parkovisku pred reštauráciou. Cesta viedla po diaľnici po Veľkú Bíteš a potom sme išli cestami alebo necestami s mnohými obchádzkami smer náš cieľ. Prvá kultúrna prestávka bola v Kutnej Hore. V krásnom centre mesta sme navštívili kostol sv. Jakuba a gotický chrám sv. Barbory. Ešte sme urobili malú zachádzku do Kerska do Hájenky, kde bol natočený kultový film na základe poviedky Bohumila Hrabala Slávnosti sneženěk. Tu sme si dali večeru. Väčšina si objednala slávnu kančí kýtu so šípkovou omáčkou. Konečne sme dorazili do nášho cieľa, penzión Černý mlýn Nedamov. Okrem cestujúcich v autách, prišla ako obvykle skupina, ktorá má rada kombináciu vlak a bicykel, prechádzali cez malú dedinku, kde boli hody s muzikou a čakali odo mňa, aby som im zorganizoval uvítaciu hudobnú produkciu, mali smolu, neprešla mi od nich mms-ka do môjho starého mobilu. Po malých problémoch sme sa konečne dohodli ako obsadíme izby a zaľahli sme do postelí.

2. deň 9.7. 2017

Nedeľné ráno bolo mierne náročné po večernom spoznávaní nášho nového domova a hlavne konzumácii tekutín, ktoré dodávajú energiu.

Po príprave na štart, ktorá trvala dosť dlho, sme vyrazili smer sever. Dorazili sme do Jestřebí, tu sme absolvovali túru na skalný hrad a neskôr sme sa chceli občerstviť, ale ako veľká skupina cyklistov, až 26 osôb, žiaľ márne. Narazili sme na obsluhu štýlových reštaurácií, ktorá nemala rada cyklistov, museli sme sa rozdeliť. Jedna skupina zostala a druhá musela ísť sa občerstviť na Záhradky. Za štrekou sme sa spojili a pokračovali cez krásny cyklochodník v lese cez malú osadu Hradčany na bývalé vojenské letisko v Ralsku. Tu sme si mohli vychutnať jazdu po betónke a po bokoch sme mohli vidieť takzvané úle, čiže kryty pre ruské stíhačky. Pokračovali sme opäť nádherným lesom, kde niekedy jazdili len vojenské autá, cez Kuřivody okolo rybníka Břehyně do Doks. Tu sme absolvovali prestávku s jedlom, aby sme zvládli nejako prvý deň na bicykli až do nášho prechodného domova. Pri snahe pohybovať sa len po cyklochodníkoch, sme museli vytlačiť naše bicykle cez vysokú trávu a veľmi ostré stúpanie, preto sme neskôr radšej prešli na hlavnú cestu.

3. deň 10.7. 2017

Tento deň malo byť ešte teplé počasie vhodné na kúpanie, čiže vybrali sme trasu, kde bude cestou späť Máchovo jazero. Z Nedamova sme išli cez naše najbližšie mestečko Dubá smerom do kopcov  CHKO Kokořínsko opäť severne. V Rybnove pri občerstvovacej prestávke som mal prvý defekt na kolese. Pokračovali sme až do Českej Lípy. Tu sme sa trochu rozdelili na križovatkách, ale sme sa stretli na krásnom námestí pri jedle a pive. Začali sme šliapať smer Máchovo jazero cez krásne cyklostezky Heřmaničky a Provodín. Na Máchovom jazere sme sa dali poniektorí do gala, čiže do plaviek a odskúšali sme vodu. Bola vcelku príjemná, i keď nebolo dobre vidieť pod vodou pri plávaní, ale bolo to dobré osvieženie. Stratili sme Kornela a Petra, ktorí prešli hádam celé jazero, ale doma sme sa opäť všetci stretli. Večer bola aj hudobná party s gitarou až do neskorých nočných hodín, kde sme oprášili slovenské a české pesničky s Kraicovým doprovodom na gitare a spoločným spevom, kde nám takú superstar aj domáci závideli.

4. deň 11.7. 2017

Ráno začalo pršať a to nám viacerým vyhovovalo, mohli sme ležať dlhšie v posteliach. V duchu sme dúfali, že bude pršať do obeda, ale ono prestalo skôr, čiže sme neorganizovane po skupinkách nastúpili na trasu smer hrad Bezděz. Ja som išiel s prvou odvážnou skupinou vlakárov a Tónom. Cesta išla cez pekne zvlnený terén dediniek Korce, Tachov a Okna. Upraveným a ošetrovaným lesom sme sa dostali na Pankrác a asfaltkou do dedinky Bezděz. Navštívili sme aj hrad Bezděz so svojou krížovou cestou. Cestou späť sme si zvolili reštauráciu, kde sa najeme. Bol to zlý tip. Dolu sto metrov bola menej štýlová reštaurácia, ale tak dobre varili, že sme mohli len závidieť. Pochopili sme, niekedy zovňajšok miesta nehrá hlavnú úlohu v kvalite jedla, je to asi o ľuďoch. Na hrade a pod hradom sme stretli ešte skupiny Ľuba Kraica na bicykli a skupinu Jura Poláčka na aute. Naša skupina pokračovala smer Bělá pod Bezdeděm. Cestou sme prechádzali cez bývalú tankovú strelnicu k rozhľadni Vrchbělá. Tu som zistil, že nemám kameru, nechal som ju v reštaurácii, kde sme jedli, čiže v Bezdězi. Ľubo Rosa mi išiel vyzdvihnúť kameru do reštaurácie, lebo bol poblíž, ale zlyhalo overenie  kamery cez telefón, čiže som sa musel vrátiť na miesto, kde bola moja kamera. Vtedy začala poriadna búrka. Ja som mal asi šťastie, išiel som po hranici búrky, veľmi som nezmokol. Hlavne dobre zmokla až do nitky skupina Ľuba Kraica. Ja som identifikoval nasnímané záznamy na kamere, odfotili si ma, zapísali si môj občiansky, čiže dobre ma prelustrovali a konečne som mal svoju starú kameru minimálnej hodnoty vlastnej ceny, ale maximálnej hodnoty záznamov. Ja som sa vrátil domov so skupinou Bene cez Lúku a Ždírec. Zmoknutí niekto viac niekto menej sme sa po večeri a pár pivách uložili na lôžka.

5. deň 12.7. 2017

Dnes sme vybrali trasu, ktorá vedie Kokořínom so svojimi malebnými roubenkami pri ceste a skalnými stenami. Cestou do Kokořínskeho údolia Danka dostala defekt a Bene jej musel lepiť deravú dušu. Stúpania sa striedali s klesaním, až sme prišli pred prvý krásny skalný útvar Pokličky, kde sme museli po schodoch a kameňoch vystúpiť až na samotný vrchol, odkiaľ bol nádherný výhľad na tieto skalné útvary. Vlado Svoboda sa vyšplhal až na samotné vrcholy Pokličiek. Poniektorí sme sa ešte vybrali technickým terénom na bicykli do rokliny Apatyka, kde stabilná teplota a vlhkosť napomáha rastu vzácnych rastlín. Absolvovali sme prehliadku Kokořínskeho hradu aj s prekrásnym výhľadom z veže na okolie. Pod hradom sme si dali obedňajšiu pauzu a nabrali sme smer Mělník. Pred Mělníkom sme sa neplánovane rozdelili, lebo rýchli jazdci preferovali hlavnú cestu pred cyklocestou. V Mělníku sme sa opäť spojili v reštaurácii pred sútokom Vltavy a Labe. Niektorí sme ešte navštívili kostnicu v kostole sv. Jakuba. Cestou naspäť sme išli cez Želízy, kde sme si vyfotili Čertove hlavy vytesané v skalách. Neskôr sme sa opäť rozdelili, tí čo chceli vidieť skalné útvary upravené sochárom Václavom Levým, museli voliť cestu-necestu po pieskovom mierne spevnenom teréne. Potom sme mohli obdivovať jaskyňu Márie Magdalény, Harfenice, hada a iné skvosty. Začalo sa schyľovať k búrke, preto sme začali ostrejšie šliapať a reštaurácia v Tupadlech nám otvorila náručie. Bicykle sme uložili v autobusovej zastávke, aby nám nezmokli a my sme sa dali do jedla a pitia. Po daždi sme sa vybrali do nášho domova. Tu sme dostali defekt ja a Heňo. Po miernom zdržaní sme sa predsa dostali domov.

6. deň 13.7. 2017

Ráno pred štartom sme sa rozdelili na dve skupiny. Jedna skupina vlakári a Tóno išli na bicykli do Liberca a naspäť vlakom do Doks. My ostatní sme sa presunuli autami do Litoměříc, kde sme si pozreli námestie a odtiaľ sme išli Labskou cyklocestou do Ústí nad Labem. Tu začali problémy, Maroš Modrovský už na parkovisku strhol závit na prednom predstavci, čiže musel navštíviť železiarstvo, s čím mu pomohli Juro a Vlado. Bene dostal dva defekty, neskôr nepomohla ani výmena plášťov predného za zadné, až natrafil na cykloobchod, kde kúpil nový plášť. Takto sme stratili štyroch cyklistov a dúfali sme, že nás dohonia v Ústí. Cestou do Ústí sme videli hrad Střekov a prešli sme popri plavebnej komore Masarykovho zdymadla. Pri rieke v reštaurácii sme sa dosýtosti najedli a napili, aby sme sa cez brutálne, ale chvalabohu nie tak dlhé stúpanie dostali na vyhliadku. Tu bol krásny výhľad na Ústí s riekou Labe, ktorá sa kľukatila medzi kopcami. Predsa sme sa dočkali našich oneskorencov. Po oddychu nás čakala cesta, ktorá brutálne začala stúpať. Najprv bol technicky náročný terén miestami po vyčnievajúcich skalách až po asfaltku, ale stúpanie nemalo konca. Začali odpadať cyklisti, ktorí volili jednoduchšiu cestu po ceste prvej triedy, ktorá viedla popri Labe až do Lovosic. Hlavná skupina dokončila trasu okolo najvyššieho kopca Českého Stredohoria Milešovky. Potom preplávala kompou z Lovosíc na druhú stranu Labe a odtiaľ už bolo len na skok do Litoměřic. Večer sme sa opäť stretli doma pri dobrom jedle, pive a gitare, kde sme urobili dobrú atmosféru našim spevom slovenských a českých piesní.

7. deň 14.7. 2017

Poslednú trasu sme upravili, aby bola oddychová. Mala viesť opäť do Litoměříc a späť. Vlakári a Tóno ju urobili celú. Juro, Vlado a Anka si ju trochu skrátili autom do obce Sukorady. My sme išli bicyklom cez Rochov do Úšteku. Tu sme obdivovali námestie a Ptačí domky. Z Úšteku sme prešli okolo rybníka Chmelař cez dedinku Ostré okolo hradu Helfenburk na kostolík Hvězda. Opäť sme sa schovávali pred dažďovým mrakom do krčmy v dedinke Sukorady. Po občerstvovacej hodine sme osedlali naše tátoše a hybáj domov po mokrej ceste, z ktorej sa vyparovala voda. V Dubej sme doplnili ešte sladkosti a ja som si obzrel malé námestie. Prežívali sme s nostalgiou poslednú cestu do nášho prechodného domova v Černom Mlýne. Večer sme sa prerozdelili na posádky áut, zbalili veci, no a požiadavku vedúceho, ktorý pozval do reštaurácie aj svojich známych, sme spustili na rozlúčku gitarový koncert, pri ktorom spievalo všetko, čo malo aký-taký hudobný sluch (čiže všetci) až do neskorej noci.

8. deň 15.7. 2017

Ráno prvý odišli vlakári, Kornel, Jozef a Peter na vlak do Mladej Boleslavy. My sme vyrazili autami smer Kolín, kde nás zdržali dva semafory na ceste, ktorá bola vo výstavbe. Neskôr nás čakala opäť kockatá diaľnica až na slovenské hranice. Pred Břeclavou nás ešte naposledy Heňo presviedčal o najkratšej ceste do Hodonína. Posledná zastávka bola na motoreste Havran pred Senicou, kde sme oslávili Heňové meniny.

Opäť skončil cyklotýždeň v Čechách, tento rok v Kokořínsku. Oblasť nabitá krásnymi hradmi, skalnými stenami, malebnými domčekami, charakteristickými vrcholmi zanechali krásne dojmy na príjemne strávený čas v kruhu svojich priateľov.

Ján Budoš

Kysucko-Oravská cykloturistika 29.6.- 2.7.2017

Účastníci akcie – J. Lukačovičová, J. Čavojová, M. Šuga, T. Gieci, P. Herceg

Štvrtok doobeda osádka dve Janky, Miro a ja sme naložili bajky u Michalca na dvore a vyrazili do Oravskej Lesnej. Cestou sme nemohli vynechať kysuckú dedinku -Starú Bystricu a pozrieť si európsku raritu- orloj, kde sme si otestovali svoje vedomosti z histórie. V blízkej reštike sme si pozreli  sadrové busty politikov z čias budovania socíka. Mirovi sa aj zaleskla slza za krásnymi časmi, ostatní sme boli radi, že to máme za sebou.

Po ubytovaní v hoteli Tyrapol, kde sme sa zrazili aj s Tónom, sme si urobili dvojhodinovú pešiu turistiku takou malou hrebeňovkou nad Oravskou Lesnou (vleky, rotunda, kostolík). Večer sme ukončili v oravskej kolibe na vynikajúcich bryndzových haluškách so zákvasom. Akurát mladšej Janke boli  veľmi mastné. No a potom ešte welnes v hoteli.

Ráno o deviatej sme už bicyklovali do Zákamenného a cez Novoť, kde sme malým prváčikom, ktorí nám mávali vysvedčením, skontrolovali  jedničky, šliapali na poľskú hranicu.

Krátko sme tlačili bajky po Poľsku, nasledovali stupáky a potom po lesných, ale dobrých zvážniciach už na Slovensku – ten okruh sa nazýva okolo  Pilska (hraničný vrch 1566m.n.m.) – sme sa dostali poobede do dedinky Mútne. Odtiaľ po hlavných cestách smerujeme do Oravskej Lesnej. Pred ňou ešte k zjazdovkám a Oravskej železničke.

Večer sme znovu absolvovali welnes a blízku reštiku.

Na druhý deň, v sobotu, sme sa rozhodli ísť pozrieť priehradu nad Novou Bystricou, Tóno vymyslel skratku (to mu poradili domáci), no ale ako to zvyčajne býva, skratka bola dlhšia ako plán. Najskôr sme šliapali po hlavnej ceste stúpaním na Demänovské sedlo (prepoj medzi Oravou a Kysucami), neskôr sme odbočili do lesa, kde sme peknou asfaltkou klesali do doliny veľmi krásnym lesom, ešte mokrým od nočného dažďa. Žiaľ túto pohodu nám pokazil hnusný psisko, ktorý v závere doliny pri neďalekej chate vystrelil za nami. Najskôr napadol Janky a potom sa odbavil na nás. Ja som si to odniesol pri kolízii so psom  zranením kolenom a lakťom.

Prišli sme na rázcestie, kde Tóno zahlásil ďalšiu skratku skratky a tak sme si prudkým stúpaním rozbahnenou lúkou plnou boľševníka (invázna, jedovatá rastlina) tlačili bajky, aby sme prišli na zvážnicu, po ktorej by nám to trvalo o desať minút viac.

Po očistení nánosov bahna sme pokračovali už peknou lesnou cestou okolo priehrady do Novej Bystrice. V potoku poumývali bajky, v miestnej krčme sme prečkali búrku a došli sme na Vychylovku.

Tam sme si niečo zajedli, dali pivko, trochu si odpočinuli na slniečku a potom sme vyrazili po starej lesnej ceste stúpaním na Demänovské sedlo, odtiaľ sme pokračovali  lesom a lúkami do Oravskej Lesnej.

Večer opäť welnes,  svadobná zábava a tanečky v kultúrnom dome.

Ráno sme sa zbalili, už bolo aj nepriaznivé počasie a cestovali sme domov.

Ďakujem partii za pekné zážitky, veľa, veľa humoru a radosti z bajku.

Paľo Herceg