Akcia Potulky okolo Smoleníc

Spoločná cykloakcia 14.8.022 v M.Karpatoch.

Na ďalšej plánovanej cyklistike z nášho kalendára sme sa stretli na stanici v Smoleniciach, bolo nás 11 ako v známej pesničke, počasie príjemné, nálada a veselo bolo už na štarte.

Vyrazili sme na Jahodník. V miestnej reštike sa Milka priznala k okrúhlim narodkám, čo sme museli trošku osláviť a popriať oslávenkyne zdravie.

Z Jahodníka sme sa dlhším stúpaním lesnou cestou dostali do sedla pod Veterlínom a potom hupákmi na rázcestie pri Brezinkách. Odtiaľ na Bukovskú priehradu, kde sme nemohli obísť bufet s vychladením pivkom a horúcou kávou.

Odtiaľ sme sa poľnou asfaltkou dostali do stredu dediny Buková, padákom dolu a za kameňolomom sme odbočili na Sokolské chaty, kde v záhradnej reštike vyhladnutí cyklisti neodolali ponuke chutných burgrov a dobrého piva.

Po občerstvení sme sa stúpaním dostali do dedinky Rozbehy, vybehli sme si pozrieť veterné elektrárne, jedna z nich je nefunkčná, uletela jej vrtuľa.

Peknou asfaltovou lesnou cestou sme klesli až na Bojkovú, kde v miestnom ústave dožívaju starí ľudia, o ktorých sa starajú rádové sestričky.

Tam skončil asfalt, čakala nás kamenná šutolina až po odbočku na Trstín pod Chripcom,a odtiaľ po hlavnej ceste sme sa vrátili do Smoleníc na stanicu.

Ďakujem  Milke a Ľubovi,Vierke, Vladovi ,Dušanovi, Štefanovi, Romanovi,  Františkovi ,Janovi, a Mirovi za účasť a veselú partiu.

Palo

Akcia Potulky po Břeclavsku

nedeľa 31.7.2022

Akcie sa za MKCK zúčastnili: M. Babišík, J. Lukačovičová, Ľ. a E. Kraicoví, V. Trajlínek, J. Baránek a I. Kubiš

Ako hostia: Š. Krištof, S. Macejka, M. a V. Miklošovičoví.

V oblasti Břeclavi a Lednicko-Valtického areálu sme sa už s našimi bicyklami viackrát potulovali. Teraz sme sa zamerali trochu viac aj na vodnú nádrž Nové Mlýny, teda aspoň jej východnú časť.

Krajina v okolí tejto vodnej plochy je zo severu posiata vinohradmi a samozrejme aj vinnými sklípkami, z juhu stráži hladinu horský masív Pálavy, tiež zo svojimi vinicami, ale aj hradmi a archeologickými nálezmi. No a z východu sem pomaly už nakukujú atrakcie Lednicko-Valtického areálu.

Pre túto svoju polohu priťahuje tento kraj samozrejme aj množstvo turistov a cyklistov, nás nevynímajúc.

V nedeľu 31.7.2022 sa na parkovisku pred Penny Marketom stretávajú 11 cyklisti, ktorí sa sem dopravili svojimi autami, vlakom a Ivan, ako má zvykom, po svojich až z Hlohovca.

Prehánky, ktoré nás sem-tam sprevádzali cestou sem, ustali a ukazuje sa pekný slnečný deň.  Neváhame a krátko pred pol desiatou sa vydávame na trasu.

Ideme po náučnej ceste Lužný les. Rovinatá asfaltka je dobrá na zohriatie a cca po 6 km nás krásnym lužným lesom dovedie ku Janovmu hradu. Tu si doprajeme malú zastávku na jedno orosené aj neorosené.

Pokračujeme ďalej obchvatom Lednického zámockého parku a popri Dyje smerujeme k historickému obelisku postaveného v roku 1798 na počesť prímeria medzi Rakúskom a Francúzskom. No ale prístup do obory Obelisk a k samotnému monumentu nie je možný (hoci by mal byť). Bránka je zamknutá.

Tak pokračujeme ďalej a popri rybníku Fraumil prichádzame do dediny Přítluky. Za dedinou nás čaká výživné stúpanie k miestnej rozhľadni. No stálo to za to. Výhľady sú úžasné aj spod rozhľadne. Je už pekne, slnečno – paráda.

Naším ďalším cieľom je rozhľadňa Dalibor na náprotivnom kopci Kalvárie u Kapličky. Je to tu plné návštevníkov a rekreantov. Pozrieme len narýchlo rozhľadňu a pádíme ďalej.

Prichádzame k samotnému jazeru. Po včerajšom lejaku trochu zmeníme plánovanú trasu: z obavy pred blatom nepokračujeme po poľnej ceste na obce Šakvice a Strachotín, ale putujeme priamo po brehu jazera po tzv. Stezke Českem. Táto zmena má výhody aj nevýhody. Výhody v tom, že sme priamo pri jazere a ideme po starej asfaltke a nevýhodu, že je tu pomerne veterno.

No ale dá sa to vydržať. V Strachotíne sa po miestnej ceste 420 dostávame na druhý breh. Pokračujeme dedinou Dolné Věstonice a hľadáme niečo pod zub. No, bohužiaľ všetko je plné. Pekný čas vyhnal do prírody veľa ľudí a naša jedenástka to bude mať s hľadaním voľného miesta na obed ťažké.

Vsádzame na istotu: ideme do Pavlova. Tu poznáme dobrú reštiku z minulosti. Majú voľno síce len vnútri, ale to nevadí. Podstatné je to, že na našom stole onedlho zakotví jedenásť porcií výpečkov s dobrým žltým mokom. To okamžite zlepší náladu v našej partii a dostávame chuť na ďalšie spoznávanie našej plánovanej trasy.

Z Pavlova pokračujeme opäť po brehu jazera po tzv. Stezke Českem. Teraz nám vietor fúka do chrbta. Je to v pohode. Jazero opúšťame pri elektrárni.

Kúsok za ňou je pamätné miesto obrovskej tragédie, ktorá sa tu odohrala v roku 1936. Vtedy šla skupina žiakov na vlastivedný výlet do neďalekej Pálavy. Pri prevoze kompou cez Dyje sa tretí povoz aj s kompou prevrátil. V rozbúrených vodách Dyje vtedy našlo smrť 31 žiakov a jeden dospelý. Na pietnom kameni sú vytesané mená všetkých nešťastných obetí.

Ďalej pokračujeme popri Dyje smerom na Bulhary. Tu prejdeme na druhý breh Dyje a po občerstvení v Bistre u Splavu nás krásna lesná asfaltka privedie do Ledníc. Lednice sú plné turistov, tak sa snažíme čo najskôr pokračovať von, smerom na Lednické rybníky. Tu je to tiež dosť plné, záujem o túto lokalitu je už roky obrovský.

Tzv. Knížecí cyklocesta nás prevedie postupne všetkými hlavnými atrakciami tejto časti areálu: Chrám Troch Grácií, Hubertova kaplnka, Dianin chrám (Rendez-vous)… Prehliadku zakončíme v zámočku na Pohansku a tu si urobíme aj krátku (poslednú) zastávku na občerstvenie.

Ivan so Štefanom odtiaľto pokračujú po svojich smerom na Lanžhot a Kúty. My ostatní smerujeme na Břeclav. Vedľajšie cestičky popri Dyje nás v pohode privedú do cieľa, na parkovisko pri Penny Markete.

Sme v cieli, sme spokojní. V značnej miere k tomu prispelo aj dnešné počasie. Niet sa čo diviť. Veď dnešná destinácia patrí k tzv. TOP-destináciam. Klubu už prirástla k srdcu a dúfam, že sme tu neboli posledný raz.

Ľuboš Kraic

Akcia Len tak na Bradlo

sobota 23.7.2022

„Načo som to len sľuboval? Dúfam, že nikto nepríde, vrátim sa do postele a aspoň trochu sa dospím.“ Len pár hodín dozadu som ešte skákal pod pódiom (nie, netancoval som naboso, sorry Patti), užíval si skvelý koncert a teraz aby som vstával… musím sa prebrať, nejako vyhrabať na nohy. Načo som to len sľuboval, dúfam, že nikto nepríde… pod oknom sa však prechádza Peťo.

Lazaret po návrate z Krkonôš bráni garantovi organizovať akciu podľa plánu, podujmem sa na záskok (nech zas nesedíme doma), skúsim ľudí (opäť) pozvať na Bradlo, veď je tam tak pekne, prečo minule nikto neprišiel? Precenil som však sily, neskorý návrat z diaľav hudobného neba, úmorná horúčava berú chuť, keď však pod vežou čaká aj Ivan… musíme vyraziť.

Okolo Čerenca vedie šikovná skratka, netreba sa hneď skraja hrdlačiť do kopca, prepletať pomedzi autá, na Prašníku to šmykneme cez kopanice, tu v sobotu ráno stretneš skôr Eskimáka ako auto. Tie hupáčiky takmer ani nevnímame, no myseľ sa vracia na jar roku 1989 (to už je tak dávno!), idem tadiaľto prvýkrát na Bradlo (bicyklom – samozrejme s Jančim), staručký Favorit 2×5, veru aj občas potlačím (tu?!?). Škoda, Adam má zavreté, cez víkendy (vraj) len na rezerváciu, v kúte ktosi sedí – ale… nevnucujeme sa.

Dnes si dáme úplnú novinku, tadiaľ chalani určite ešte nešli, na Dlhý vŕšok prelezieme cez Šindelov. Novinka to však je aj pre mňa (vždy som zatiaľ išiel v protismere), kde sa tu nabral taký kopčisko? – radšej to skontrolujem… Zosadám z bicykla, ladím GPS, sme správne.

Ešte zopár (riadnych) šliapnutí do pedálov, mnoho kvapiek potu, pľúca som už vypľul kdesi nižšie, konečne to však spoznávam, ďalej mapu potrebovať nebudem. Rýchly zjazd do Priepastného vysvetľuje predchádzajúce trápenie, to podstatné nás ale čaká o chvíľu. Bradlo je zaberák z každej strany. Z tejto však krásny, neokukaný.

Jandova Dolina, Hrajnohovci, Zubákovci, v diaľke na moment vykukne Javorina… Krásne sú brezovské kopanice, sťa vymaľované, malebné, len stále do kopca… Slniečko začína pripekať, riadne cerí zuby, dal si sa však na boj, tak neskuč! A ťahaj!

Kúsok aj potlačíme, hore zjazdovkou sa neoplatí niečo si dokazovať, už len pár krokov a konečne sa schováme do chládku. A v ňom čaká chata. Tu majú otvorené.

Pivo, kofola a káva len tak zasyčia, ani neviem, že som niečo pil. Hore k mohyle sa nedriapeme, boli sme tam predsa veľakrát, dnes je tak horúco, ovlažíme sa v zjazde. A potom na námestí pri zmrzline (a ďalšej káve) – toto miesto nikdy neobídem.

Ďalej je to povinná jazda, už by sme trafili (hádam) aj poslepiačky. Výšľap k priehrade, tradičné foto s mohylou v pozadí, dôverne známa cyklocesta na Košariská, Holotéch víška (tú dnes neobídeme), pôvodne uvažovaný prejazd (cez kopce a lesy nad Dlhým vŕškom) rýchlo zavrhneme, odbočujeme na hornú hradskú ponad Trvajovú, potom cez Beňov a Pagáčov – a ďalej už kopírujeme našu rannú trasu. Je však o pár stupňov teplejšie, horúci vzduch berie sily, na rozlúčku (a za odmenu) si vo Vrbovom doprajeme pár kopčekov zmrzliny.

Dve priehrady, jeden kopec a tri pivá – nakoniec to bol pekný výlet. Niekedy netreba veľa, stačia dvaja parťáci (Peťo Julíny a Ivan Kubiš) a sobota je hneď krajšia.

Juro Golier

Akcia Krkonoše 2022

9.7. – 16.7.2022

Akcie sa zúčastnili: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Juraj Poláček, Tóno Gieci s priateľkou Denisou, Pavol Herceg, Fero Martinus, Heňo Molnár, Igor Buc, manželia Kraicoví, manželia Rosoví, manželia Macejkoví, Kornel Ninis, Peter Chnapko, Marián Modrovský, Ivan Kubiš, Štefan Krištof a Ján Budoš.

Sobota 9.7.

 Tak, ako po minulé roky, tak aj teraz sa stretávame opäť v Jablonici. Niektorí si pozabudli vybaviť české diaľničné e-známky, tak sa samotný odchod zdržal o jednu hodinu. No ale predsa už konečne vyrážame – smer Krkonoše – najvyššie pohorie Česka.

Prvá zastávka bola na Devět Křížů mimo diaľnicu. Po občerstvení a prečítaní si smutnej legendy tohto miesta, sme vyrazili smer Chrudim. V Chrudimi sme mali obedňajšiu prestávku. Pochutili sme si na českých jedlách a zapili dobrým českým pivom.

Ďalšie mesto v poradí našej cesty boli Pardubice. Tu sme absolvovali len výlet na Pardubický zámok a trochu sa pomotali v centre po námestí. Ako už obvykle to v Čechách býva, námestie musí obsahovať aspoň jeden krásny kostol a krásne vymaľované priečelia starodávnych budov. Čas k dojazdu sa nám míňal, občas nejaké auto išlo inou cestou. Ešte bolo na pláne Dvůr Králové a priehrada Les Království.

Konečne sme sa dočkali príchodu na našu chatu v Strážnom, nedočkavý bol aj správca chaty, lebo večeru sme zopárkrát prekladali. Prostredie chaty nás prekvapilo svojou samotou. Vybavenie chaty svojou útulnosťou. Akurát nás trochu zaskočila nízka teplota okolia. Po srdečnom zvítaní sme sa zaborili do perín s očakávaním krásnych zážitkov z cyklistiky. Okrem nás, čo sme prišli autami, nás tu už deň pred naším príchodom čakal nonstopák Ivan a neskôr po nás prišli od vlaku na svojich bicykloch Kornel a Peter.

Nedeľa 10.7.

Ráno nás čakala milá povinnosť krstu Jankinho horského bicykla. Krstná mama Milka ho pokrstila menom Modrý žralok (Blue Shark). Začali sme stúpať po ceste na Hříběcí boudy. Cesta nás očarila krásnym lesom a malebnými chatkami, tu v Krkonošiach ich volajú boudy. Cyklocesta bola príjemná, občas hore, ale aj dolu. Niektorí skoro minuli roubenku, známu z filmu S Tebou mě baví svět. Peší výstup k chatičke bol dosť ostrý. Nikto nebol na chate, čiže nás nik nevyhnal, lebo to bola súkromná chata.

Prvé občerstvenie bolo na Tetřeví boude. Bolo nám zima. Niektorí zvolili inú alternatívu na občerstvenie ako pivo, napríklad čaj. Na doplnenie energie sme zvolili polievočky. Tie krkonošské majú svoje čaro originalitou. Pokračovali sme okolo Lesní boudy, cez Václavák (kopec ako blázen), cez Černú boudu (kde šotolinový kopec preveril naše sily).

Tu ma napadla myšlienka, že keby som vybavil ubytovanie na tejto boude, asi by som do rána neprežil. Prekonali sme nakoniec najvyšší bod dnešnej trasy, televízny vysielač Černá hora 1299 m. Nižšie v Sokolskej boude sme doplnili energiu a čakal nás ostrý zjazd po asfaltke na kraj Jánskych Lázní.

Potom už nasledovalo len prejsť cez dedinky Černý Důl a Lánov k našej chatke. Večer ako zvyčajne sme sa pochválili so svojimi zásobami a pripravili chuť na večeru a po večeri na kvalitne orosené P-účko.

(dĺžka 50 km, prevýšenie 1129 m)

Pondelok 11.7.

V pondelok mali byť nejaké búrky, preto sme zvolili najjednoduchšiu trasu s prepravou na autách do Jánskych Lázní. Odtiaľ bol plánovaný okruh. Len zopár fanatikov, ktorí boli nažhavení na cyklistiku do a z Jánských Lázní, využili svoje tátoše a urobili asi o 40 km a asi 600 výškových m naviac. Boli to Jana, Štefan, Igor a Ivan. Mňa odradila z rána kyselina v žalúdku a hlavne hlavná cesta.

Po stretnutí sa na parkovisku v Jánských Lázních, sme urobili zopár foto pred ski rezortom. Začalo to ako obvykle stúpaním nad kúpeľným mestečkom a neskôr brutálnym klesaním, kde brzdy dostali zabrať. Asi tu to tak chodí, žiadna rovina, teraz si vyber. Prešli sme na hlavnú cestu cez Horní Maršov a začalo opäť stúpanie na Malú Úpu, Horní Malú Úpu až sme došli až na hranicu z Poľskom. Za sebou som počul krik našich žien, že sú hladné, neriskoval som, radšej som pridal a išiel hľadať nejaké občerstvovacie miesto.

Chata menom Lesní zátiší nás zachránila. Do sýtosti sme sa najedli, akurát nemali dosť porcií rebierok, tak niektorí sa museli uskromniť a dať si maďarský guláš. Po občerstvení sme prišli k Pomezní boude, urobili foto na poľskej hranici a vybrali sme sa naspäť po druhej, musím povedať malebnejšej časti s krásnymi výhľadmi. Cesta bola pozvoľne dolu kopcom.

Odhalila sa nám aj Sněžka. Míňali sme veľa chát a boud. Nakoniec sme prišli k chate Krmelec u Kraví hory, ktorá mala v blízkosti drevom obložený kostolík. Občerstvenie nás čakalo až na Lysečinskej boude. Stále zjazdom sme prešli cez Albežice, Horní Maršov, Svobodu nad Úpou do nášho cieľa, do Jánských Lázní. Niektorí, čo tu išli na bicykli museli ešte absolvovať cestu domov. Ostatní sa neponáhľali, užívali si sladkostí, kávičky a fotenia pred kubistickou kockou a hlavne pred sochou Krakonoša. Všetci sme sa nakoniec zišli na chate a myslím si, že večer sme zavŕšili aj hudobnou produkciou.

(dĺžka 43 km, prevýšenie 955 m)

Utorok 12.7.

Včera sme poniektorí boli autami, čiže sa nám nechcelo dávať dolu bicykle, tak sme zvolili na dnes poslednú trasu s autami na priblíženie. Po raňajkách nás čakalo nemilé prekvapenie, hlavne Jura. Nemohol otvoriť kapotu na aute, kde mal odpojenú batériu. Všetci sme sa snažili Jurovi nejak pomôcť, aj videá z youtube ukazovali, aké je to jednoduché. Nakoniec po rozobratí krytu a hlavne asistencie nášho pána domáceho, za čo sme mu poďakovali, sa kapotu podarilo otvoriť. Už len zapojiť baterku a ísť do prvého servisu, čo Juro aj urobil.

S hodinovým oneskorením sme vyrazili do Rokytnice nad Jizerou. Parkovisko, ktoré bolo naplánované pre náš štart a cieľ bolo pre neznalých dosť ťažko nájsť, ale predsa sme sa všetci okrem Jura stretli s ďalším hodinovým oneskorením.

Začali sme bicyklovať a bol skoro čas obeda. Pred Harrachovom na Hotýlku na Mýtě sme predsa museli zaradiť kávovú a pivnú prestávku. Čakali sme dosť dlho, Denisa sa zapojila pri obsluhovaní, lebo všetko im trvalo veľmi dlho. Nakoniec nás Ľubo prekvapil, zaplatil to celé, lebo nedávno oslavoval svoje okrúhle narodeniny. Jediná malá satisfakcia bola, že domáci pán ponúkol Ľuba „domovinou“.

Ďalej nás čakala hlavná cesta cez Harrachov. Nechceli sme sa veľa zdržovať v Harrachove, aby sme stíhali čas. Pred poľskou hranicou sme konečne odbočili z hlavnej cesty na krásny cyklochodník, ktorý pozvoľne stúpal cez Alfrédku na Voseckú boudu, kde nás Juro po stíhačke dohonil. Občerstvenie tu padlo celkom vhod.

Zjazdom sme prechádzali cez Krakonošovu snídani a malebnou Mumlavskou cestou, kde nás na konci čakal malebný Mumlavský vodopád. Padli sme do Harrachova. Tu sme sa rozdelili. Jedni chceli využiť ľanovú dráhu, ktorá ich mala vyviesť hore spolu aj s bicyklami a ostatní chceli preveriť svoju kondičku a vyšliapať kopec nad Rokytnicou.

Neskôr až v cieli sme zistili, že niektorí, čo chceli ísť lanovkou, mali ťažší bicykel ako predpisuje ich norma, a tak museli ísť náhradnou trasou po hlavnej ceste na bicykli. My sme stúpali z Harrachova na Ručičky. Bol to posledný dnešný kopec, ktorý nám dal zabrať. Potom už len zjazd popri zjazdovkách, kde nám zase horeli brzdy.

Na parkovisku sme sa všetci počkali, Peter mal trochu problém so svojou vnútornou navigáciou, ale predsa sme sa ho dočkali. Prišli sme domov a opäť to obligátne, ale príjemné nás čakalo, doplniť energiu a pripraviť sa na zajtrajšok.

(dĺžka 49 km, prevýšenie 1317 m)

Streda 13.7.

Dnes nás čakala náročná horská etapa. Igor mal horúčku do rána, čiže zostáva radšej na lôžku. Na posteli musel vydržať nakoniec pre horúčky až do piatku. Zmenili sme trasu podľa informácií od majiteľa penziónu. Juraj zlákal nejakých cyklistov na svoju trasu, išiel autom do Vrchlabí a potom využil lanovku na priblíženie.

My sme začali nie náročným stúpaním do centra Strážneho a pokračovali sme cez Benecko. Stúpanie sa začalo zväčšovať po Horní Mísečky. Vedel som, že Vrbatova bouda a hlavná cesta ku nej vám nič nedaruje, treba si len siahnuť na svoje rezervy.

Otvorili sa krásne výhľady, ktoré, keď sme tu boli v roku 2005 nevideli, lebo nám pršalo a všade bola hmla. Na Vrbatovej boude sme sa zastavili a doplnili stratené kalórie. Pozreli sme si neďaleký pomník, ktorý vzdáva úctu dvom tunajším hrdinom Bohumilovi Hančovi a Václavovi Vrbatovi, ktorí tu tragicky zahynuli pri lyžiarskych pretekoch v roku 1913.

Ďalej sme pokračovali na Labskú boudu, ktorú nám v 2005 roku ochranári zakázali, nemohli sme vtedy použiť svoje bicykle na krásnej asfaltke. Turisti, cyklisti a iní obdivovatelia Krkonoš musia asi s ochranármi zvádzať tuhý boj, ale ochrana prírody pred civilizovaným človekom nie je jednoduchá. Dnes je prístup ku Labskej boude povolený aj pre bicykle. No na cestu ku vlastnému prameňu Labe sme museli použiť už len svoje nohy. Tu sa s bicyklami ísť nedá.

Naspäť sme sa vracali po rovnakej ceste, tentokrát to bolo už len dolu kopcom. Čiže bola rýchla a naše brzdy opäť dostali zabrať. Cestu do Špindlerova Mlýna som si s Ferom skrátil po časti zjazdovky z Medvědína. Bol to dobrý adrenalín, pred cieľom som sa skoro vysypal (stratil som po malom skoku pedále spod nôh a padla mi reťaz), pán Boh ma má asi rád. Myslím, že to už asi nebudem skúšať. Dolu pri lanovke som sa musel najesť, došli mi cukry. Museli na mňa v Špindlerovom Mlýne čakať, za čo som sa im ospravedlňoval. Domov sme pokračovali okolo priehrady po hlavnej ceste, čo bolo zase dolu kopcom. V Horejším Vrchlabí sme skrátili cestu cez výživný kopec do centra Strážné a potom už len cestou dolu a malinkým kopčekom k našej chatičke.

(dĺžka 64 km, prevýšenie 1711 m)

Štvrtok 14.7.

Včera mala by ťažká etapa, ale dnes nás čakala etapa, ktorú som nazval Alpe d Huez, teda tiež nič ľahké. Čím menej kilometrov pri stúpaní nad 1000m, tým väčšia drina. Začíname stúpaním na Hříběcí boudy. Tu to poznáme, preto nakoniec to bolo miesto, kde sme sa skoro všetci tu zišli, ale to až nakoniec.

Ako sme začali stúpať, tak pokračujeme zase stúpaním cez Adolfka, Rennerovky na Chalupu na Rozcestí. Tu opäť skoro najlepšia časť cyklistiky, občerstvenie pri orosenom moku. Pokračujeme na Výrovku, kde pre niektorých už končí stúpanie a idú zjazdom do Peci pod Sněžkou.

My A-tím pokračujeme ešte horším stúpaním na pamätník obetiam hôr. Tu sme sa priblížili najbližšie ako sa dalo na bicykli k Sněžke. Fotíme sa na viackrát, lebo hmla nám ju zakrýva. Stúpali sme z asi 750m na 1500m – na 12 km. O sto metrov sme spadli na Luční boudu. Tu sme si vyskúšali automaty na občerstvenie, lebo bol otvorený bufet, ktorý obsluhovala len jedna osoba, ktorá kontrolovala a usmerňovala stravujúcich.

Vrátili sme sa rovnakou cestou ako naši (B-tím), čo išli pred nami do Pece pod Sněžkou. Opäť sme sa spolu stretli v presklenej reštaurácií na námestí. Po občerstvení sme sa zase rozdelili. B-tým išiel lanovkou, my sme „po svojich“ nad Pec pod Sněžkou a prechádzali sme cez nám už známe Lesní boudu a Tetřeví boudu a Líščí cestou sme prišli do Hříběcí boudy. Mali sme veľkú rezervu k začiatku večere, tak sme počkali ostatných na dobrom pivečku. Stihli sme prísť pred dažďom.

(dĺžka 40 km, prevýšenie 1520 m)

Piatok 15.7.

Už radšej nehovorím o náročnosti trasy, lebo asi ľahká trasa tu neexistuje. Posledná cyklistika na našom pobyte bola zase bonusom pre vrchárov. Začali sme opäť stúpaním do centra Strážného. Peknými cyklocestami pri využití nadmorskej výšky sme prišli Nad Michlovým Mlýnom. Odtiaľto sme prišli na hlavnú cestu k Labskej priehrade. Druhou stranou priehrady mimo hlavnej cesty sme prišli do Špindlerova Mlýna. Teraz sme mali viac času na Špindel, ale to neplatilo pre A-tím. Ten musel najprv absolvovať stúpanie na posledné skvosty Krkonošskej cyklistiky a to Špindlerova bouda a Petrova Bouda.

Na prvú boudu bola širočizná asfaltka s prijateľným stúpaním. Hore chodil aj autobus s prívesom na bicykle. Petrova bouda bol trochu tvrdší oriešok. Hlavne záver stúpania bol brutálny. Petrova bouda je vlastne moderná nocľaháreň s budovou na odpočinok, občerstvenie a toalety, žiadna reštaurácia.

Dolu do Špindlu sme sa vracali po inej ceste. Sklon bol už oveľa prudší, čiže dobrusujeme aj posledné zvyšky nášho brzdového obloženia. No a úsek od Moravskej boudy po boudy Davidovy bol príliš „technický“ aj pre najväčšieho šialenca.

Vrátili sme sa do Špindlerovho Mlýna. Dávame vychladnúť brzdy a my sa trochu v miestnej reštaurácii ešte občerstvíme. Cestou domov sme si prezreli na bicykli ešte údolie Svatý Petr a nakoniec nás čakal len kopec na bočný hrebeň. Peknou šotolinkou sme prešli okolo Strúhadla do centra obce Strážné, kde sme neoficiálne uzavreli potulky na bicykli. Na chate sme zavinšovali Heňovi k sviatku. Väčšinou to tak vychádza, že má akurát meniny. To je ale smola.

(dĺžka 54 km, prevýšenie 1477 m)

Sobota 16.7.

Na týchto českých výletoch bývajú soboty aj veselé plné očakávania po príchode, ale aj smutné, že niečo končí a treba sa zbaliť odísť domov. Toto vysokohorské sústredenie nás otestovalo. Tu sa ukázala aj súdržnosť pri riešení problémov. Dobrá partia cyklistov robí z tejto akcie akciu, na ktorú sa len tak nezabudne. Ani choroba, ktorá prišla na niektorých, nás nezloží a verím, že všetci sa zdraví opäť stretneme niekde na bicykli

Štatistika. Celkovo sme našliapali 306 km s prevýšením 8025 m.

Jano Budoš

Akcia Malé Karpaty – popod Vysokú

3.7.2022

Akcie sa za MKCK zúčastnili:
Janko Budoš, Jana Lukačovičová, Igor Buc, Vierka Gubiová, Ivan Kubiš, Janko Ščibravý, Miro Šuga a Paľo Herceg
Hostia:
Veronika a Miloš Miklošovičoví, Marián Kupčík a František Martinus

Trasa: Červený kameň – Častá  Papiernička –  Tri kopce –  Zachová chata – Hubalová – traverz popod Vysokú – horáreň Baďura – Vývrat – Kuchyňa –  Modranská dolina – Čermáková lúka – zjazd na Hubalovú a cez oboru späť na Pílu a Červený Kameň.

Stretnutie máme na Červenom Kameni o 9:00 hod., ja idem už z Báhoňa cez Lindavu. Chcel ísť so mnou aj Ivan, ale nejak sa na stanici v Báhoni míňame, a tak ide každý svojou cestou, hlavne, že sme obaja dorazili včas na Červený Kameň, kde nás už vítajú nielen cyklisti, ale aj turistická partia okolo Juraja Goliera.

Nakoniec sa nás do 9:00 hod nazbieralo 12 cyklistov a cyklistiek, dáme úvodné foto a vyrážame na trasu v mojich obľúbených „Malých Karpatoch“.  Zisťujem, že e-bajkári majú dnes značnú prevahu J (našťastie sa nikam nehnali, takže partia bola celkom vyrovnaná).

Zjazdom z Červeného Kameňa sa dostaneme k Častej – Papierničke, kde začína prvé stúpanie na Tri kopce. Trochu si vyfúkneme a po žltej turistickej značke pokračujeme na Zochovú chatu (týmto turistickým chodníkom som nás ušetrila od strmého pádu až do Harmónie, kde by nás čakal stupák na Zochovú chatu po asfalte, čomu som sa chcela vyhnúť). Na Zochovej chate nemôžeme minút Penzión Huncokár, kde sme si dali prvé pivko a trochus i oddýchli.  Ferko mal čosi s prehadzovačkou, ale aj to sa chlapcom podarilo vyriešiť. Ďalej pokračujeme opäť miernym stúpaním na Hubalovú,. Ide o križovatku cyklistických a turistických ciest, miesto kde je možné chvíľku posedieť. Niektorí si to chceli šupnút dolu na Vývrat po cykloceste, no naša cesta vedie ďalej traverzom popod Vysokú. Pred vrcholom nášho stúpania sa nám otvorí krásny výhľad na Malé Karpaty, Záhorie a tiež vidíme v diaľke veterné elektrárne v Rakúsku. Pokocháme sa, urobíme zopár foto a pokračujeme zas o kúsok ďalej. Stále sa točíme okolo Vysokej, ktorú máme po pravej strane. Z ľavej strany môžeme vidieť vápencový útvar Tri stodôlky. Cesta začína klesať a my sa dostávame na ďalšiu križovatku „horáreň Baďura“, odkiaľ je to len kúsok na Vývrat. Stromová alej medzi horárňou a Vývratom patrí medzi moje obľúbené, je nenáročná, človek sa môže kochať peknou prírodou a užívať si bicko J. Z Vývrate som to pôvodne chcela naplánovať cez turistickú modrú do Kuchyne (skúsili sme so Štefanom, asi prvý aj posledný krát), ale asi by sa moji partáci moc nepotešili tlačeniu bicka, tak som to radšej vynechala a do Kuchyne sme prišli po hlavnej asfaltovej ceste. Prvý hostinec smerom k priehrade míňame (Janči si už chutil na dobrú polievočku, ale ujo bol naposledy dosť nevrlý, tak som si povedala, že sem už našu partiu nezoberiem). Nad jazerom je pekný a čistý kemping, v ktorom sa zastavujeme na obednú prestávku. Zo šopského šalátu som bola sklamaná (veľa peňazí a málo muziky), no aspoň že polievky chlapcom chutili. Ešte kávička, koláčik od Vierky a ide sa smer Modranská dolina (skúsili sme nájsť aj bobriu hrádzu, ale lávka je zničená a tak sme radšej neriskovali úraz …). Cesta ubieha príjemne, žiadne veľké stúpanie, to príde až posledné cca 3 km od smerovníka „Dreváreň“. Popasujeme sa aj s ním a prichádzame na Čermákovú lúku. Voľné posedenie ako by čakalo na nás, takmer nikde nikoho. Rozložíme sa s poslednými zásobami, niektorí si idú nabrať vody do blízkej studničky, oddychujeme, medzi tým sa s nami rozlúči Janči, ktorý sa ponáhľa do nočnej. Sedí sa dobre, treba však pokračovať, už sa neviem dočkať môjho najobľúbenejšieho zjazdu v Malých Karpatoch – z Čermákovej lúky na Hubalovú, no najskôr ešte posledné metre stúpania, pekné  výhľady na kopec Gajdoš a už len poprajem všetkým nech si ten zjazd riadne užijú J. Na Hubalovej sa počkáme, ale nezdržíme sa, už sme tu dnes raz boli, pokračujeme smer Zochová chata, ale odbočíme do obory. Pristavíme sa ešte pri vodnej nádrži Fugelka, ktorú rekonštruujú a zjazdom po asfaltke prídeme opäť k Častej – Papierničke. Odtiaľ je to už len kúsok do cieľa, ešte posledné stúpanie pred Červeným kameňom a sme pri autách. Neodchádzame, len sa lúčime s Ivanom, ako zvyčajne ťahá nielen z Hlohovca, ale aj do Hlohovca po svojich (klobúk dolu), ostatní ideme na chvíľku do areálu hradu na kávičku, nanuk aj pivko, posedíme, oddychujeme … a postupne odchádzame J.

Ďakujem všetkým za účasť, verím, že sa im moja trasa páčila a užili si ju rovnako ako ja. Všade je krásne, ale na Malé Karpaty nedám dopustiť, milión ciest a chodníčkov, ktoré ešte chcem objavovať a verím, že niektorí pôjdu so mnou na moju akciu aj nabudúce, čaká nás opäť Častá, ale pôjdeme na druhú stranu Malých Karpát  – smer Orešanské sedlo J.

Štatistika:

  • 52 km
  • 1027 výškových metrov

Janka Lukačovičová

Akcia Brezovskými Karpatmi

nedeľa 26.6.2022

Čas akoby zastal v horúcom dychu skorého letného rána, sekundová ručička len s námahou putuje po nikdy sa nekončiacej ceste dookola ciferníka starých kuchynských hodín, minútová zastala na jednom mieste, ako prilepená neviditeľným tmelom, ako prikovaná pevným klinom, číslice sa pomaly roztápajú v žeravom nehybnom vánku prebúdzajúceho sa dňa, ako modré kvapky potu stekajú po bielej tvári ustrnutého chronometra, ich obraz sa postupne rozpíja, vsakuje do tónov rádia, do hlasu monotónne prednášajúceho predpoveď počasia. Čo som to zas vymyslel…

Len pred niekoľkými hodinami som sa vrátil z krátkej dovolenky, sever krajiny, môj obľúbený Spiš ponúkal znesiteľnú formu leta, ale tu? Celú noc som sa nepokojne prehadzoval pri otvorenom okne, zážitky posledných dní, priskorý návrat k normálu, ku všedným povinnostiam bežného života, horúci dych domova… – ako rád by som ešte chvíľu blúdil tichými uličkami Kežmarku, takmer ľudoprázdnymi chodníkmi v lesoch nad kúpeľmi pri Bardejove či v Ružbachoch, hľadal blednúcu stopu ducha starobylej Levoče, pohľadom opäť vsakoval do milovanej siluety Tatier… Dnes mám však iné povinnosti, dnes som sľúbil zorganizovať (náhradný) cyklovýlet. Čas sa vrátiť nedá, vykonané rozhodnutia sú nemenné, Ľuboš musí oddychovať, liečiť zranenú nohu, namiesto do Filipovského údolia tak dnes zamierime do Karpát, budeme sa motať po (mne) blízkom okolí – „co je v domě, není pro mně“ – niekto možno aj tu objaví nepoznané zákutia.

Prvý mi volá Janči (Š.), že kde sa motám, už ma čakajú. Zintenzívňujem pohyb, snažím sa rýchlejšie popratať všetko potrebné do neveľkej brašne (nečakane prázdne koleso ma vyrušuje, dofúkal som, nie je to ale defekt?), čo najrýchlejšie vyraziť. Medzitým pri bráne stojí Janči (B.), dáme jeden štartovací, čosi nové, (možno) dobré som doniesol z Nestvillu, treba okoštovať, aj do druhej nohy. Vyrážame.

Na námestí sa už žltí skupinka dresov (prečo som si aj ja nezobral ten nový?), o chvíľu pribúdajú ďalšie, je nás jedenásť, tak akurát, aj v tejto sahare sa teda našlo pár odvážlivcov (aj jedna odvážlivkyňa). Ešte nás čaká milá povinnosť, krst nového bicykla, tak teda veľa pekných kilometrov Editka, mnoho zábavy, nech sa Ti nikdy nevybije baterka!

Odchádzame. Aj Čerenec je dnes takmer prázdny, iba zopár stanov, len kde-tu osamelé auto, nehybne nahodené udice, horúci vzduch sa chuchvalcoch prevaľuje na brehu jazera, hmyz intenzívne vyspevuje do tváre žltej gule stúpajúcej na oblohu, rysuje sa tropický deň, nečudo že sa nikomu nič nechce, aj tie ryby sa len lenivo vyvaľujú v bahne kdesi pri dne, no my, cyklisti, sme sa vybrali štverať kamsi do hôr…

Kratučký jedovatý stupák na Prašníku preverí hneď skraja cesty naše prehadzovače, zrýchli dych, zľahka zaštípe v stehnách, ale ešte to nič nie je, ešte máme plno síl, po chvíľke už ani netušíme, že bol. Konečne sa ponárame pod koruny stromov, svet je ihneď krajší, svieži vzduch plní pľúca, aj to mierne stúpanie je znesiteľnejšie, dupeme do pedálov, ženieme sa vpred.

Spomaľme však, neponáhľajme, užime si chvíľku pohody, (pre väčšinu) neznámy úsek cesty, máme pred sebou celý deň. Treba sa však pozerať pod kolesá, po ťažbe je terén (trochu) rozjazdený, povaľuje sa tu všelijaká haluzina, to tak chytiť do predného kolesa…

Našťastie sa to nikomu nepodarilo, ani sa nenazdáme a Kopanú cestu máme za chrbtom, čo nevidieť si už vychutnávame tichý pokoj nedeľných kopaníc, presúvame sa nahor ospalou Pustou Vsou, o chvíľu to (už naozaj) vypukne. (Obvykle) podmáčaný kus cesty obchádzame chodníkom sprava, je však trochu rozbitý, zarastený, plný žihľavy… tento úsek sme si mohli radšej odpustiť (šúchame si ošľahané nohy aj ruky).

Svrbenie je však ihneď zabudnuté, pred nami je prvý zaujímavý výšľap dňa. Šteruská dolina nás privádza na stupák hore Divou dolinou, skalnatý strmý úsek prináša prvý pád či znova spadnutú reťaz, ale aj radosť z prekonania zaujímavého úseku, pekných skalných scenérií (ak dokážeš odtrhnúť zrak z cesty), aj vlastnej pohodlnosti. A to ešte nie je všetko. Už po pár desiatkach metrov nasleduje ďalší brutálny výstup.

Márne hľadáš ľahší prevod, žiadny neexistuje. Dych si stratil už na minulej serpentíne, urputne sa snažíš neprekotiť na chrbát, prenášaš váhu na riaditká, odľahčuješ zadné koleso, prešmykuje, ešteže tá cesta nie je (priveľmi) rozbitá, raz-dva, raz-dva, udržať tempo, svaly ťa pália ako sviňa, slnko pečie na prilbu, pot štípe v očiach, ešte jedna zákruta… Čo!?! Ešte ďalšia? – veď minule tu nebola (čo to presunuli kamsi vyššie?)! Už počuješ hlasy, máš sa usmievať, fotia ťa, odhadzuješ bicykel, ako v mrákotách vystupuješ po schodoch-rebríku kamsi hore. Dokázal si to. Vydriapal si sa na rozhľadňu pod Klenovou.

Krátky oddych, hlt piva a veselá zábava ti dobijú baterky, si pripravený pokračovať, hlavne keď ťa čaká pekný rýchly zjazd (čo sa tak pachtia hore tým kopcom?). No potom ťa čaká výstup na Komárovú, križovatku ciest pod Klenovou, riadny stupák, rozbitý… – na ten ti nestačí technika, ani kondícia (aspoň kúsok však tlačia hádam všetci).

Z Komárovej sa po značených aj neznačených pohodlných cestičkách dostávame na križovatku pod Vrátnom (miesto dôverne poznajú hlavne turisti, nie raz sme sa tu v zime občerstvovali), odtiaľ už nasleduje príjemný zjazd.

Pešia turistika a bicykel, bezlistá zima a rozkvitnuté leto. S vetrom opreteky letím dôverne známou krajinou, takmer ju však nespoznávam, dnes je akási iná, rozmazaná hustá zelená šmuha, odbočku hore na Kjeragbolten len odhadujem, tú pod Milkine veže som predtým úplne prehliadol…

Riadne sme spadli, stratili veľa výškových metrov, tie budeme musieť opäť nabrať, je najvyšší čas sa občerstviť, krčma na Dobrej Vode láka. Odkladáme bicykle (tak nakoniec to asi defekt nie je), sadáme, snažíme sa rýchlo doplniť tekutiny, načerpať sily. Je tu dobre, je tu veselo, prestávka sa pretiahne. Slnko zatiaľ vystúpilo vysoko na oblohu. Je čas pohnúť sa ďalej.

Tak to nakoniec defekt predsa asi len bude. Pohľad na prázdne koleso neveští nič dobrého, zo zúfalstva odháňam zlý pocit, búšim do pumpy, ak to vydržalo sem, možno sa domov nejako dostanem…

Nedostanem. Už po niekoľkých stovkách metrov je duša takmer prázdna, hľadáme chládok, meníme. Dobre sme si vybrali! Zrelé čerešne poskytujú zábavu, dobrí kamaráti pomoc – po pár minútach je koleso opäť nahodené, nafúkané, toto už hádam vydrží.

Krásna cesta medzi Dobrou Vodou a Vítekom, neraz som ju v poslednej dobe meral podrážkami svojich topánok, krásna, ale (nenápadne) náročná, hlavne pre cyklistu. Prvý hupák ešte ako-tak ide, ten druhý je však riadna hnusoba, strmý a plný štrku (nejeden z nás kúsok potlačí), tretí (hore lúčkou) zas viac straší ako unavuje, je však nádherne fotogenický.

Na Víteku sa lúčime s trojicou Modranka-Šintava-Modranka, po vlastnej osi ťahajú domov, pre nich nemá význam pokračovať ďalej, spúšťajú sa do Chtelnice. My ostatní sa púšťame do boja s výstupom pod Klenovú. Nie je príliš strmý (tak akurát), avšak dlhý, pomaly užierajúci sily (hodne si ich už zobralo slnko na otvorených priestoroch za Dobrou Vodou), sme radi keď sa nám podarí vydriapať hore. Už to máme (takmer) za sebou, už (veľa) stúpať nebudeme, teraz nás čaká pekný zjazd.

Je to také ľahučké MTB, nič príliš technicky náročné, nič nebezpečné, treba len nepoľaviť z pozornosti, niekde sa zbytočne nevyváľať, nič nezabudnúť (ešteže máme kamarátov!). Úsek popri lúkach neďaleko Lančára je navyše pekný, oplatí sa občas odlepiť zrak od cesty, trochu sa porozhliadnuť. Mám to tu rád.

Ku kostolu sa nedriapeme, stúpania nám dnes už stačilo, ortuť teplomera atakuje vysoké hodnoty, aj tie hupáčiky pri Kočíne postačia. Krátko sa zastavujeme pri Pamätníku svätej Rodiny nad Šterusami, kocháme sa pohľadom na okolitú scenériu. Klenová, Dúbrava, Orlie skaly, Veľká pec, Kamenec – krásne sú tie Brezovské Karpaty, krásne, blízke a preto (takmer) nepoznané…

Lúčime sa so Stanom, zostáva v Šterusoch, my ostatní povinnou jazdou po asfaltke presvištíme do Vrbového.  Krátke posedenie na terase vo dvore kúrie Mórica Beňovského uzatvára horúcu a kopcovitú nedeľu. Hádam sa  tento výlet krajom známych-neznámych Brezovských Karpát (aspoň) niekomu (trochu) páčil.

Za príjemnú spoločnosť počas celého dňa ďakujem všetkým zúčastneným: Editka a Jozef Antaloví, Jozef Nádaský, Janči Budoš, Janko Ščibravý, Roman Miklošík, Feri Martinus, Dušan Surovčík, Paľo Vrábel, Stano Macejka

Juro Golier

Budí ma nečakaný úder hromu, len po pamäti šmátram po stole, hľadám hodinky. 5 hodín 10 minút, skorá ranná prehánka, vzdialená búrka osviežuje vzduch, definitívne odplavuje spomienku na jednu horúcu, krásnu júnovú nedeľu. Prídu ďalšie dni…

Akcia Karpaty tour

19.6.2022

Akcie sa za MKCK zúčasnili:

J. Ščibravý, I. Naništa, D. Surovčík, J. Nádaský, H. Gurínová, M. Nižnanský, J. Budoš, J.Golier, I. Buc, J. Baránek, P. Vrábel, M. Babišík, E. Kraicová, V. Trajlínek, M. Farkašovská, R. Miklošík, I. Kubiš, M. Novák, Ľ. Rosa, M. Matejčík, I. Matkovčík, Dodo Benedikovič, M. Šuga – prišiel ráno na štart,

Ako hostia:

F. Martinus, J. Chudý, M. Liška, S. Bejdová… a mnoho ďalších priateľov, vyznávačov pohybu v sedle bicykla

Popis krátkej trasy (60 km):

Trnava- Dolná a Horná Krupá- Trstín- Smolenice- Lošonec- Majdan – Doľany- Dlhá- Košolná- Suchá n/Parnou – Trnava.

Popis dlhej trasy (112 km):

Trnava – Špačince – Kátlovce – Dechtice – Vrbové –  Prašník – Podkylava – Košariská – Brezová p/Bradlom – Jablonica – Prievaly – Buková – Trstín – Horná a Dolná Krupá – Trnava

Tento (25.) ročník cykloturistického vítania leta bol ešte poznamenaný postpandemickou neistotou a doznievajúcimi opatreniami, ktoré nám nedovolili v predstihu začať oficiálne pripravovať túto akciu. Organizačný výbor sa preto rozhodol ponúknuť záujemcom možnosť absolvovať navrhnuté trasy individuálnou formou.

Napriek tomu sa v sobotu 18. júna na dobre známom mieste, pred reštauráciou Relax v Trnave, postupne stretávajú jednotlivci i menšie skupinky nedočkavých cyklistov, aby sa postupne vydávali na pripravené trasy.

Väčšina členov MKCK sa rozhodla vyskúšať kratšiu, 60-kilometrovú trasu. Po zápise do provizórnej prezenčky a krátkom poučení pred jazdou sa vydávame cyklochodníkom na Kopánku a „poza bučky“ – novou ulicou na výpadovku smer D. a H. Krupá…

Počasie ja zatiaľ v pohode. Hoci dnes hlásia opäť tropický deň, slniečko je zatiaľ ešte milosrdné. Tak si v pohode užívame takmer v bezvetrí krásny slnečný deň. Na okolitých poliach sa pomaly farbí obilie, lipa krásne rozvoniava, čerešne popri ceste lákajú „okoštovať“. Jednoducho leto sa hlási: tu som cyklisti, som celé vaše, pripravené pomôcť objavovať blízke aj vzdialené kraje…

Za Hornou Krupou odbočujeme na Trstín. Za prvým kopčekom sa nám začnú objavovať prvé výhľady na Malé Karpaty. Na naše milé Malé Karpaty, ktoré máme aj v názve nášho klubu a ktoré už niekoľko rokov veľmi radi spoznávame na našich akciách, či už v lete zo sedla bicykla a v zime aj pešo. Za tie roky nám neodmysliteľne prirástli k srdcu a na návrat na ich cestičky sa vždy tešíme.

Cykloturistom sa patrí občas aj zastaviť, posedieť a občerstviť sa. A veru dobre nám padlo zastaviť sa v Reštaurácii U sedliaka pri smolenickej stanici. Jedno orosené a teplá polievka, zopár slov o trase  nám urobilo dobre. Tu si nás odchytil cyklokamarát Paľo Herceg, a pripojil sa ku skupine 60-károv.

Po občerstvení pokračujeme ďalej.  Prechádzame Smolenicami, krajom Lošonca a onedlho sme na Majdáne. Keďže už poriadne pripeká, neodmietneme ponuku Krčmy U kurátka na doplnenie tekutín a dobre nám padne aj gulášik, pečené rebierka, 1 orosené, káva a všetkého podľa chuti…

Ďalšia cesta už vedie v príjemnom tieni malokarpatského lesa. Pohoda sa však končí za Rybárňou. Odtiaľto začína stúpanie na najvyššiu kótu dnešnej túry – Pri dube – do výšky cez 430 m. Tu sa chvíľu zdržíme. Cez Zabité sa čoskoro parádnym zjazdom dostaneme až do Dolian. Dvaja „uprchlíci“ si trasu z Majdanu skrátili chodníkom okolo Orešianskej priehrady a cez Orešany a Suchú n/Parnou prišli do Trnavy okolo 15:00.

Časť skupiny sa zastavíme v miestnom motorkárskom B-Clube doplniť tekutiny, kávičku pred posledným úsekom cesty do cieľa, do Trnavy. Tento nám okrem pečúceho slnka „spestrí“ ešte posledné stúpanie do obce Borová.

Nie každému zostalo rovnako síl, tak sa na ceste riadne potrháme a po menších skupinkách postupne prichádzame do reštaurácie Relax na záverečné zhodnotenie akcie. Tu nás už čakajú borci z dlhej trasy (aj viacerí z nášho klubu – I. Kubiš, I. Matkovčík, M. Novák, J. Nádaský… – ospravedlňujem sa, ak som na niekoho zabudol).

Dnes je to bez tomboly a iných oficialít. Sedíme pri jednom stole, nálada je výborná. Veď po komplikovanej jari konečne prišiel čas na tie pravé cyklopotulky. Otvorili sme letnú sezónu a veríme, že sa počas leta až do jesene budeme stretávať na potulkách či na pešo alebo na bicykli… konečne už v nových cyklodresoch z edície r.2022. Za čo patrí veľká vďaka celej skupinke našich členov, ktorá v spoločnosti NyNa zabezpečila všetko potrebné – od návrhu dizajnu, výberu materiálu a strihu, skúšania vzoriek až po distribúciu hotových dresov koncovým užívateľom.

zapísal v Trnave 29.6.2022 Naništa Igor

Akcia Okolo Tatier

9.6. – 12.6.2022

Otázka neznela ČI, ale AKO VEĽA nakoniec zmokneme.

Druhý júnový víkend (predtým posledný májový) sa od samých počiatkov existencie nášho cykloklubu neodmysliteľne spája s výjazdom na Oravu, tie roky priniesli viacerým z nás množstvo kilometrov, zážitkov a priateľstiev pod starostlivým dohľadom našich najmenších veľhôr. Po dvojročnej prestávke spôsobenej dobre známymi okolnosťami sme sa tak na tatranský asfalt už veľmi tešili. Predpoveď počasia však neveštila nič dobré…

Štvrtok, 9.6.

Nakoniec sa nás nazbieralo 11. Trojica z okolia Piešťan si to na horniaky namierila po D1, do Mikuláša dorazili ešte pred obedom. Obloha už síce pomaly sivela, ale oni sa plní optimizmu vyrazili popasovať s prejazdom na Oravu, s ikonickým stúpaním cez Huty, na bicykloch. Nás ostatných zastihla prvá prehánka v klesaní z Čertovice. Pohľad na uhľovočierne mraky preháňajúce sa oblohou i občasných cyklistov úporne snažiacich predrať sa hustým lejakom do sucha a tepla domova rozhodli. Na Oravu ideme autom, s Hutami sa pokúsime vysporiadať v nedeľu. Po príchode na dobre známe miesta, do penziónu Monika v Habovke, ešte niektorých chvíľu pokúšala myšlienka nasadnúť na bicykel, pohľad na meteoradar ich však od tohto nápadu našťastie veľmi rýchlo odradil. Chalani to nakoniec tiež stihli, prudký lejak sme si tak užívali už všetci pospolu na terase penziónu s kalíškom hafirovice v ruke. Prvý deň sa teda vydaril.

Piatok, 10.6.

Ešte neprší, plní opatrného optimizmu, neistoty a očakávaní vyrážame po raňajkách na štart do Nižnej, pred sebou máme celý deň, čo nám prinesie? Ako vždy neopakovateľnú atmosféru na štarte a v uliciach oravských miest, jazdu v takmer nekonečnom pelotóne nabudených cyklistov (len na chvíľku zaostaneš – v bunde sa už začínaš potiť – a potom sa dlhé minúty prebíjaš vpred, čelo však nikdy nedostihneš), prvé defekty (našťastie tebe sa vyhýbajú), prvé krkaháje (našťastie už vieš kadiaľ ich obísť), prvé kolízie (našťastie bez väčších následkov), prvé jemné kvapky dažďa (našťastie skôr také jemné rosenie, našťastie nie pridlhé), prvé občerstvenie, prvé metre poľského asfaltu. Krátke posedenie na známom salaši, stretnutie s Trnavákmi (chuť žinčice sa mieša s vôňou pálenky), tiahlu cestu do Zakopaného len preletíš (stále nezaprší), kostol predsa nemožno obísť, opätovné stretnutie s Kamilom a Igorom (tých zlákala Gubałówka), prechádzka po pešej zóne (ako vždy pulzujúcej životom), pivo-káva-polievka, potom ešte kúsok peši… A teraz už začne ozajstná cyklistika!

Malý pelotón sa radí do vláčika, len trafiť tú správnu cestu (nenechať sa zlákať odbočkou do Kuźníc), len sa vydriapať hore na Cyrhlu… hľadáš ľahšie prevody, utieraš prvé kvapky potu, vypnúť mozog, nohy bezmyšlienkovite krúžia ako dobre premazané piesty stroja, srdce búši sťa kovadlina, ešte chvíľu vydržať, bude lepšie… sklon sa vyrovnáva, parkovisko na okraji cesty, chladivý hlt vody chutí ako nikdy, prebúdza myseľ, dodáva silu, ešte zďaleka však nie je koniec…

Dlhý zjazd príjemne šumí okolo uší, päťdesiatka na tachometri, radosť v duši, dokelu! ďalší kopec!!! PREČO??? Cesta sa kľukatí, cesta stúpa, neprestajne, nekonečne, neskutočne… za ktorou zákrutou jej bude koniec? koľkokrát ešte zatlačím do pedálov? pridlhé stúpanie, priveľká drina, načo som sa sem vôbec pechoril, aspoň však neprší, veď ten deň je vlastne krásny, všetko ide ako po masle, kruhový objazd, konečne…

Široký úsmev, (opäť) dobrá nálada, dlhý (chladný) zjazd do Lysej Poľany, pohoda… však vy ešte neviete čo vás čaká!

Opäť na Slovensku, na chvíľku sa pristaviť pri bufete, teplá káva zohreje zmrznuté ruky, sladká tyčinka dodá prepotrebnú energiu, ešte kúsok potiahneme do kopca (netreba sa ani vyzliekať), potom sa zošupneme čosi nižšie, tam nás určite čaká oddych, naše obľúbené miesto, Podspády, posilnenie, občerstvenie, zahriatie (nielen pri duši), potom ďalší kopec…

Ako veľmi sa to miesto zmenilo… pán domáci nás ale čaká, je tu však (polo)pusto, dnes sa tu pristavili len skutoční znalci, len tí, ktorí vedia…

S horcom v chrbte sa Príslop šliape ľahšie, i tak sa však k slovu (prvýkrát) dostáva najľahší prevod, hory stratené v oblakoch ťažkých ako puding, opäť sa ozývajú pochybnosti, hlavou víria výčitky… prečo však? vedel si predsa do čoho ideš, sám si sa rozhodol, tak veľmi sa sem tešil!

Konečne hore! Posledné roky by si to už mal za sebou, len rýchlo sa zošmykol dole, deň ukončil v Ždiari. Dnes ťa však ešte kus cesty čaká… Opatrne v zjazde, opäť jemne popŕcha, nie, to nie je dážď, to len hmla vypadáva z mračien, to len vlhkosť osviežuje unavenú tvár, len keby nebola taká kosa!

Krčma v Tatranskej Kotline po dlhých rokoch opäť víta svojich dávnych kunčaftov. Pohár pivka nikdy neuškodí, plný tanier posilní. Veď za rohom čaká posledný výstup dňa…

Kežmarské žľaby. Kedysi postrach, dnes len taký smiešny hupáčik, asi sa (konečne) dostávam do formy. A posledný zjazd do Tatranskej Lomnice. Ubytovanie. Rýchle okiepenie. Večerné posedenie pri pohári piva. Zvládli sme to. Ani sme nezmokli. Krásny deň.

Sobota, 11.6.

Ako naložiť s dňom voľna? Na bicykli si vybehnúť do Červeného Kláštora či na Sliezsky dom a Štrbské Pleso (a tam sa krčiť pred prudkým lejakom kdesi na zastávke). Vyviezť sa lanovkou na Lomnický štít a potom vzývať božstvo hôr nech aspoň na chvíľku roztrhne závoj hustej oblačnosti. Len tak sa motať po okolí. Cestou za kávičkou sa nečakane ocitnúť na svadbe. Večer opäť zaskočiť na pár orosených. Pekný deň. Znova sme nezmokli.

Nedeľa, 12.6.

Uvidíme ako to pôjde dnes. Najskôr sa prebehneme kúsok po Tatrách, ale už čoskoro sa spustíme do podhoria. Svit, Lučivná, Štrba, Važec, Východná, Hybe. Krásny je liptovský kraj vmačknutý medzi Kriváň a Kráľovu hoľu, len trochu zvlnený, priveľmi rozhúpaný, ako vysoké vlny na rozbúrenom mori, ako kučeravé baránky na azúrovej oblohe. Zrak si plníme nádhernými scenériami oboch Tatier, dušu vlahou pohodou teplého nedeľného predpoludnia. Takých dní je len málo.

Dlho by sa dalo písať o ceste pod starostlivým dohľadom hradby hôr, opäť prežívať každé šliapnutie do pedálov, každý hrejivý lúč slnka, každé slovo rozhovorov počas krátkej zastávky na oddych. No my sme už minuli odbočku na Čertovicu, už sa rútime na Liptovský Hrádok (pamätáte, ako vo štvrtok lialo?),  brzdíme na križovatke v Okoličnom, lúčime sa s Piešťancami. Spontánne si sľubujeme, že o rok znova…

Už len prebehnúť cez Mikuláš (pozdravujem debila v Octávii), prešmyknúť sa okolo Liptovskej Mary a… akosi prežiť prejazd cez Huty. To najlepšie nás čaká na záver.

Nedarí sa mi rozbehnúť, telefón vyzváňa ako zbesnený, Braňo, Peťo, Braňo, Braňo, Andrej, Roman, Kamil, Braňo… stále dokola. Kto vymyslel tú malú otravnú vec, prečo som si ju pripustil tak hlboko pod kožu? Konečne míňam krásny fotogenicky kostol v Liptovských Matiašovciach, prinútim sa zastaviť, narýchlo preniesť spomienku na snímač fotoaparátu.

A je to tu! Časovky do vrchu sa ja veru nezúčastním, budem rád, ak sa v zdraví (v pohode to určite nebude) dostanem hore! To nemám žiadny ďalší prevod? Už po pár šliapnutiach do pedálov viem, že to bude čistý boj. Ale chcem ho vybojovať so cťou, skúsim sa zmačknúť, dať to v sedle. Šliapnutie za šliapnutím, meter za metrom sa plazím ďalej, centimeter za centimetrom stúpam vyššie. Kolená praštia, reťaz vŕzga, pot sa leje zo všetkých pórov tela, dych som stratil už veľmi dávno… snažím sa neodlepiť zrak z predného kolesa, nepozerať, kam až sa mám vyštverať, asi by som sa definitívne zlomil… Uff, kúsok zjazdu, aspoň kratučký oddych, znova však vyzváňa telefón, neviem ani, či mi Kamil vôbec niečo v tom dychčaní rozumel…

Kopec ale ešte nekončí, vyhliadka vľavo je určite krásna, kašlem však na ňu, keby som sa zastavil… dupem, fučím, nadávam, nemyslím, nevidím, nepočujem.. nie ja nejdem žiadnu časovku!… veď ja som to nakoniec DAL!!! (za necelú hodinu, viac ako polhodinu za víťazom)

Lejem do seba birell a kofolu (údel všetkých šoférov), obdivujem čarovné výhľady do krajiny, bavím sa s kamarátmi, hore sme už všetci, adrenalín sa postupne vyplavuje, aký nádherný deň, aký krásny kopec.

Už len prežiť rýchly zjazd do Zuberca, naložiť sa do áut, rozlúčiť s kamarátmi (a akciou), v poriadku doraziť domov, krásny víkend sa postupne mení na spomienky  – Orava, o rok sme tu znova!

Nakoniec sme (takmer vôbec) nezmokli. Na neuverenie.

Akcie sa (vo farbách MKCK) zúčastnili: Peťo Julíny, Dušan Surovčík, Robo Chlpek, Kamil Lavor, Igor Matkovčík, Janči Budoš, Gabika Kušnierová, Feri Martinus, Jozef Baránek, Roman Miklošík, ako hostia Majka a Jozef Koleníkoví a

Juro Golier

(a ešte ďalších asi 800 účastníkov)

Akcia Nedeľa v Rakúsku

Cykloprieskum stolovej hory Hohe Wand

Rakúsko, 5.6.2022

Na  prírodnú rezerváciu Hohe Wand som naďabil len čírou náhodou na nete, keď som hľadal ďalšie možnosti spoznávania krajiny našich južných susedov. Nie je to od nás príliš ďaleko a stálo by to za taký jednodňový prieskum zo sedla bicykla.

Na zalesnenej náhornej plošine, ktorá sa nachádza v blízkosti mesta Wiener Neustadt, si nájde každý to pravé. Dostať sa dá až do výšky cca 1000 m. n. m. Hlavným lákadlom  je tu  jedinečná terasa Skywalk, ktorá leží 150 m vysoko nad údolím a poteší všetkých milovníkov výšok a výhľadov. Uvidieť sa dá odtiaľto Neziderské jazero, Schneeberg a podhorie Álp. – tak hovorí turistický sprievodca.

Nie je čo riešiť. Milka súhlasí. Ideme. Moju výzvu prijali ešte Igor Buc a Roman Miklošík. Tak vo štvorici najprv putujeme našimi autami do cca 150 km vzdialeného Wöllersdorfu. Tu zaparkujeme krátko po deviatej hodine na odľahlom parkovisku na Kirchengasse a hneď vyrážame na trasu.

Zatiaľ je to len pozvoľne po rovine popri riečke Piesting. Asi po 5 km nám dobre padne malé zastavenie na občerstvenie v dedinke Markt Piesting priamo na cykloceste.

Odtiaľto však už začína stúpanie. Najprv po miestnej L87. Tá nás privedie do dediny Dreistetten. Za ňou odbočujeme doprava na lesné cesty. Asi po kilometri začíname stúpať už priamo na stolovú horu. Trochu nás zneistejú zákazy pre cyklistov. No čo už, skúšame ísť ďalej, snáď nás miestni „nezožerú“.

Miestni nás síce „nezožrali“, ale ťažké stúpanie nás poriadne potrápilo. Konečne prichádzame na hornú Wandeckstrasse. Sme na kóte niečo nad 800 m. Dobre nám padne zastavenie na chate Hergottschnitzerhaus s milou, slovensky hovoriacou obsluhou. Chutný obed máme servírovaný aj s peknými výhľadmi po krajine pod nami. Kostoly dolu v dedinách ohlasujú poludnie. Aj Rakúsko pod nami v dedinách sa práve chystá na obed. Takže: Dobrú chuť spoločne.

Ďalej putujeme po asfaltových okreskách. No opäť stúpame (a dávame si riadne zabrať) až hore na vyhliadkové miesto Kleine Kanzel. Vzhľadom k tomu, že okrem pekných výhľadov na Schneebergskú stranu, je tu aj ZOO v prírode, tak je to tu pomerne bohato navštevované aj rodinami s deťmi..

Sme vo výške 1050 m. Bohužiaľ je už opar, tak výhľady sú obmedzené – škoda – Schneeberg je v oblakoch. Ale i tak vidíme kus peknej hornatej krajiny.

Ďalším naším cieľom je opäť vyhliadkové miesto Grosse Kanzel, teraz na opačnej strane stolovej hory. Cesta k nemu je zase poznačená zákazmi pre cyklistov.  Veríme v rakúsku zhovievavosť a ideme. Inú cestu nemáme. Je to pekná šotolinová cestička prevažne klesajúca. V pohode sa teda dostávame k Eicherthütte – chate priamo pri vyhliadkovom mieste. Je tu plno áut miestnych „ferratistov“ (ktovie kade sa sem dostali?). Posedíme, dobrá kávička padne vhod.

Výhľady – hlavne od kríža (Wildenauerkreuz) – sú úžasné. Strmé skaly pod nami veľmi lákajú „ferratistov“  – ani sa im nečudujem. Je to tu úchvatné.

Naším ďalším smerom nie je bohvieaká úžasná cesta, ale stúpať hore na Kleine Kanzel sa nám zrovna nechce, tak sa podujmeme prejsť asi 1,5 km po slušne povedané –  neschodnej ceste – ku chate Hubertushaus. Odtiaľto je už cesta rozhodne lepšia, ale musíme to vystúpať až ku ZOO pod Kleine Kanzel.

No, ale príroda je spravodlivá. Hlavným trhákom dnešnej túry je vyhliadková plošina Skywalk. Máme to k nej prevažne dolu kopcom. No a samotná plošina:  trčí asi 5 metrov nad priepasťou. Ako protiváha je 30 tonové závažie zabudované vo svahu. Takže snáď nás to udrží.  Podlaha je mriežková – priehľadná. Máme úžasný pocit – 150 m pod nami je skalnatá priepasť a my trčíme nad ňou. To dostane každého.

Odchádzame, no čaká nás ešte ďalší bonbónik na trase. Zjazd zo stolovej hory vedie po ceste s neskutočnými serpentínami vysekaných priamo v skalách, ktoré nás na polceste prinútia zastaviť sa a pokochať sa týmto technickým zázrakom.

Schádzame dolu do dediny Maiersdorf a sledujeme tú nádheru zdola. Jasne vidieť vytŕčajúci Skywalk. Tak, tam sme pred chvíľkou boli.

Sme veľmi spokojní. Za tú vynaloženú námahu sme dostali adekvátnu odmenu. Posledných 15 km do cieľa, do Wöllersdorfu je to prevažne po rovine, tak máme pohodu na pomalé strávenie dnešných zážitkov ešte zo sedla bicykla.

Je dobre vedieť, že krajina ani nie tak ďaleko od našich domovov vie poskytnúť cyklistovi takéto nevšedné zážitky.

Dĺžka trasy: 53 km; prevýšenie 1310 m.

Ľuboš Kraic

Objavovanie neznámych malokarpatských hradov

tamtiež v rovnaký deň

Nezávisle od Ľuboša mala neveľká skupinka turistov podobné „šimranie v bruchu“, v rovnakom čase ju to ťahalo do kraja rozprestierajúceho sa južne od Bratislavy, tých zopár kopčekov, ktoré sa vlnia okolo Hainburgu (vraj) ešte možno považovať za Karpaty. A jediné Karpaty na šírom okolí sú Malé. Tie vŕšteky vraj ukrývajú aj niekoľko hradov. Naše zrúcaniny poznáme, objavíme nejaké i za riekou Dunaj? Podarí sa nám doplniť kamienky do mozaiky dávno minulých čias?

Deň ako z obrázku víta na poloprázdnom parkovisku (len zopár karavanistov sa lenivo preťahuje v sviežom chlade skorého rána, len niekoľko psov ťahá na vôdzke svojich pánov, z každého kúta počuť slovenčinu) na brehu Dunaja posádky dvoch áut. Vítame sa, bez veľkého zdržiavania vyrážame. Dnešná porcia kilometrov a očakávaných atrakcií nepripúšťa zbytočné otáľanie.

Príjemným chodníkom (úsekom svätojakubskej cesty) popri Dunaji, miestami vytesanom do skaly sa posúvame k prvému bodu nášho programu, k zrúcanine hradu Röthelstein. Prečo je tu všade plno tabuliek zakazujúcich pohyb na bicykli?

Jeden z vôbec najľahšie dostupných hradov sa „týči“ na 30-metrovom brale nad Dunajom vraj od roku 1180, dnes z neho zostalo len niekoľko obvodových múrov a zvyšky stien paláca. Stačí len chvíľku postáť (oddychovať ešte nie je dôvod) a snažiť sa zachytiť útržky príbehov o skrytých pokladov, ktoré tu vraj ukryli muži v červených plášťoch a kapucniach. No výhľad na pokojne tečúci Dunaj je prekrásny, upokojujúci a oslobodzujúci.

Avšak táto voda dokáže i ničiť. O kúsok ďalej obdivujeme torzo stromu, značky na ktorom ukazujú, kam vystúpila hladina rieky pri povodniach v nedávnych rokoch. Na väčšinu z nich nedokážeme rukou ani dosiahnuť… Opodiaľ sa otvára nádherný, nečakaný výhľad na hrad Devín, toho pohľadu sa nevieme nabažiť. Začína však riadne pripekať…

Opúšťame breh rieky, po cykloceste cez polia sa približujeme k Wolfstahlu, cez ktorý sme všetci už viackrát prechádzali autom (poniektorí aj tankovali na miestnej pumpe). Putovanie jeho dobiela rozpálenými ulicami je však úmorné. S radosťou sa tak ponárame pod ochranu korún stromov na svahoch Hindlerbergu, ktoré majú skrývať diviačiu zvernicu, zrúcaninu hradu Pottenburg, vyhliadkovú vežu Königswarte a jeden tajomný areál. Ale pekne postupne…

Do zvernice sa dostávame rebríkom cez plot (to ešte nevieme, že takýto prechod si dnes viackrát zopakujeme), žiadne diviaky však nevidíme, nečudo, pripeká, zver nie je hlúpa… To sa však už blížime k hradbám ukrytým v hlbokom lese. Pottenburg, strážny hrad vystavaný v dvanástom storočí pustne už od roku 1529, no aj napriek tomu má návštevníkovi čo ukázať. Trochu adrenalínový výstup do veže (má vraj tridsať metrov) zláka len Paľa, ten nám potom sprostredkúva zážitky z jej útrob počas krátkeho posedenia na nádvorí. Ideme, chceme ešte vystúpiť na Königswarte, rozhľadňu na vrchole kopca.

Pod ňou sa rozkladajú tajuplné stavby – vojenský či civilný objekt, zariadenie slúžiace na komunikáciu s UFO? Nevieme, radšej sa tešíme z výhľadov do širokého okolia.

Zvyšok cesty zvernicou je pekný, nikde ani živej duše (len mrcinu malého diviaka na kraji cesty obžierajú muchy, tak predsa len existujú), púšťame sa mimo značky, dostaneme sa mi vôbec von? Dostali sme sa, rebríky cez plot sú (hádam) na každej cestičke, brány sú však zamknuté, značky so zákazom pohybu na bicykli všadeprítomné.

Opäť Wolfstahl, cez polia sa zdá byť Hainburg blízko, v úmornej horúčave sviatočného popoludnia je však neskutočne vzdialený. Aspoň na chvíľu sa preto ukladáme do chládku osamelého stromu, oddychujeme, posilňujeme sa pred posledným úsekom cesty, márne sa snažíme doplniť tekutiny, dno fľaše je tak veľmi blízko…

Konečne Hainburg, z každého druhého otvoreného okna počuť slovenčinu, ledva však prepletám nohami, tam hore sa mám ako vyštverať? Po ceste – krok za krokom, slnko zo mňa ale vysalo posledné zvyšky energie, už (takmer) nemám z čoho brať… Pekný hrad, zaujímavý, ja však po ňom blúdim ako vo sne, obraz sa rozostruje, do pamäte sa ukladajú len zlomky vnemov, už dlho som si nehrabol tak hlboko na dno síl. Posledný glg vody a posledný banán ma ako-tak privádzajú k životu, aspoň narýchlo sa ešte raz rozhliadam po zaujímavom hrade Heimenburg na vrchole kopca Schlossberg nad Hainburgom. Myšlienku na výstup na protiľahlý dominantný Braunsberg si však vôbec nepripúšťam, sily jednoducho došli… Budem sa sem musieť ešte niekedy vrátiť.

Do cieľa pri brehu Dunaja sa však uličkami pekné starého mestečka prešmykneme ako lasičky, už sa tešíme na kávu a niekoľko glgov dobre vychladeného nápoja. Bol to pekný deň, krásny výlet, objavili sme skutočne zaujímavé miesta, len v týchto horúčavách musíme voliť tienistejšie cestičky.

Za neznámymi malokarpatskými hradmi kúsok za hranicami putovali: Daša Soubustová s kamarátkou Ivetou, Alica Binková, Božka Golierová, Paľo Rapant, Edo Zolvík, Paľo Herceg, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský a

 Juro Golier

Akcia Korzika – Lacasa

Corsica Paradise – Camping Lacasa 10.6. – 19.6.2022

 Z členov a sympatizantov MKCK sa akcie zúčastnili: M. Kupčík, I. Pekaríková, S. Macejka, V. Gubiová, E. Riečičiarová, I. Buc, J. Lukačovičová, J. Poláček, A. Kučerová, I. Papánková…

Po naložení posledných bicyklov v Bratislave sa autobus s cyklistami pomaly presúva do Talianskeho Livorna.  Nastáva nalodenie  na trajekt  a po dobu 4 hodín pomalý presun na ostrov Korzika.

Po vylodení sa autobus presúva z Bastie na západné pobrežie do oblasti Corsica Paradise do Kempingu Lacasa. Tu počas šiestich dní bude skupinka cyklistov spoznávať krásy tejto časti ostrova.

Čím nás privítala Korzika? Ani nie tak kopcami hore-dolu, to sme očakávali, ale nesporne vysokými teplotami, ktoré sa denne šplhali medzi 35 – 38° C, čo uberalo na silách.

Nedeľa 12.6. – Lacasa – Castagnola – Ajaccio – Mezzavia – Afa – Lacasa (61 km / 1036 m)

Pondelok 13.6. – Lacasa – Casaglione – Ambiegna – U Liamone – Lacasa (42 km / 588 m)

Utorok 14.6. – Lacasa – Calcatoggio – Sari-d’Orcino – Casaglione – Plage du Limone  48 km / 670 m)

Streda 15.6. – Liamone beach – plážovanie resp. Lacasa – Sagone – Cargése – casaglione – Lacasa (75 km / 1186 m)

 Štvrtok 16.6. – Lacasa – Sagone – Paomia – Cargése – Plage de Péru – Cargése – Lacasa (65 km / 964 m)

Piatok 17.6. – Lacasa – Lava – U San Bastianu – Pevani – Lacasa (65 km / 984 m)

Ako býva zvykom jednotlivé trasy boli spestrené zastávkami v miestnych mestečkách a dedinkách  na prezretie tamojších atrakcií. No a kúpanie na plážach, ktorými Korzika doslova prekvitá, bolo samozrejmosťou.

Večer bol vždy čas na spoločné posedenie  a zhodnocovanie akcií pri dobrom vínku a pivku…

Každý bol spokojný a domov si odniesol príjemné zážitky z bicyklovania po Korzike.

A. Kučerová