Po Slovensko – Moravskom pomedzí 23.7.2017

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Poláček, J. Golier, Ľ. a E. Kraicoví, P. Herceg, V. Gubiová, J. Lukačovičová, V. Oravec, H. Gurínová a I. Matkovčík.

Ako hostia: M. Modrovský, P. Julíny, K. Julíniová, M. Julíniová, M. Kupčík, R. Chlpek a P. Majerík.

 V histórii Malokarpatského cykloklubu sme už Slovensko – Moravské pomedzie cyklisticky  prechádzali na všetkých možných miestach, až sa zdalo, že to už máme celé zmapované. A predsa, našla sa ešte jedna cestička, ktorá sa nám doteraz skrývala a to – prechod z moravskej Valašskej Senice cez chatu Antarík do už slovenskej Dešnej a Lysej pod Makytou.

S cieľom pokoriť aj túto métu sa v nedeľu krátko po pol deviatej stretáva skupinka 14-tich cyklistov(tiek)  v Púchove na parkovisku za benzínovou pumpou. Tradičné parkovisko pri Lidli je pre nás bežných užívateľov odstavené novou závorou schopnou vpúšťať len čisto ich zákazníkov. Nevadí, miesta máme dosť aj tu pri pumpe.

Po vybalení bicyklov z našich áut a obligátnom fotení sa vydávame na trasu smerom na Lednické Rovne. Za obcou Horovce odbočujeme doprava, smerom na Tuchyňu. Pokračujeme po náučnom chodníku Hugolína Gavloviča. Zastavujeme sa v dedine Mikušovce na malé občerstvenie v miestnom hostinci. Tu nás dobiehajú aj naši vlakári (Herceg, Gubiová a Kupčík), ktorí sem prišli z vlaku z Trenčianskej Teplej. Takže už 17-ti pokračujeme v našej trase smerom na dedinu Červený Kameň, známu svojím skalnatým bradlom. To sa vypínalo po našej pravej ruke v plnej kráse.

Počasie, hoci jeho predpoveď nebola práve najoptimistickejšia, nám celkom prialo. Veď bol s nami na trase aj náš klubový guru na počasie – Paľo Herceg – a to nám dodávalo odvahy vydať sa hore na hraničný hrebeň. Tesne pred sedlom Nad Nedašovou Lhotou odbočujeme z hradskej na lesnú cyklocestu 5059 smerom na horáreň Radošín. Asfalt je pomerne kvalitný,  ale stúpanie sa riadne priostrilo. Pri kóte Prameň u sv. Václava dosahujeme prvé maximum dnešnej trasy (750 m). Odtiaľto nás malo čakať pohodové klesanie na výšku cca 400 m do už valašskej dediny Poteč. Ale od pohody to malo ďaleko, lebo táto asfaltová cesta mala svoje najlepšie roky už dávno za sebou. Ale sem-tam sme si predsa len užili nejaké výhľady, ktoré signalizovali, že Valašsko stojí za návštevu. Trochu nám tú valašskú pohodu narušila pomerne slabá gastronomická pripravenosť tohto regiónu. Niekde bolo plno, niekde zavreté, niekde zase veľmi slabá ochota občerstviť nás. A tak, síce nie smädní, ale už riadne hladní, hľadáme po dedinkách Valašské Příkazy, Horní Lideč a Francova Lhota niečo pod zub.

Zrazu nám bolo šťastie hneď dvakrát priaznivo naklonené, lebo začínalo pomaly popŕchať a chystal sa dážď, keď sa tu pred nami objavila vo Francovej Lhote reštaurácia Ranč u Zvonu.

– Tu dobře vařijó – vravia nám miestni. Viac nám netreba, skrývame seba a bicykle pod strechu a dážď prečkávame pri konzumácii vepřo-knedlo-zelo, cesnačky, fazulovice…

Po skončení dažďa a naplnení našich žalúdkov sa obloha zase vyjasnila a vzduch bol po daždi riadne vyčistený, takže sme si na ďalšej ceste riadne vychutnávali krásu okolitej valašskej krajiny. Za Valašskou Senicou sa stúpanie začína trochu priostrovať, ale je to kompenzované krásnym okolím, čistým vzduchom a od slnka jasne osvieteným lesom. O chvíľu dosahujeme druhé maximum dnešnej túry – 750 m pri horskej chate Antarík.

Táto chata má tú zvláštnosť, že sa tu podávajú len vegetariánske jedlá a nealkoholické nápoje, čo niektorí štamgasti len ťažko predychávali. Ale čo: – smäd je sviňa – a tak hasíme smäd, ako sa len dá. Chata je však celkom pekne zariadená, je tu aj socha Budhu, pri ktorej sa pofotíme, takže vcelku s dobrým dojmom opúšťame toto zaujímavé miesto.

Za už neustáleho klesania smerujeme na slovenskú stranu. Cesta je síce spevnená, ale miestami je treba dávať dobrý pozor.

Len dobrý pozor však nestačilo dávať pri sledovaní  trasy v navigácii, lebo cesty na mape v nej nezodpovedali celkom skutočnosti, čo spôsobilo malé poblúdenie. No ale pohľad na okolité krásne hory to všetko napravil.

Prechod na slovenskú stranu v Dešnej sa niesol – už po dobrej asfaltke – v sledovaní opäť slnkom  zaliatej, tentokrát lazníckej krajiny. Jemné klesanie až do Púchova s vetrom do chrbta bolo príjemným zakončením dnešnej poznávacej túry.

Takže domov odchádzame s krásnym pocitom spoznania valašského a lazníckeho regiónu, s krásnym pocitom spoznania Slovensko – Moravského pomedzia.

Trasa: dĺžka cca 86 km; prevýšenie cca 1070 m

Ľ. Kraic