Akcia Malý Dunaj

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Anna Kučerová, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Juraj Golier, Igor Buc, Jana Lukačovičová, Ján Ščibravý, Jozef Nádaský a Viera Gubiová

Ako hostia: Stanislav Macejka, Marián Kupčík, Samuel Gubi, Peter Chnapko, Marián Modrovský, František Martinus, Štefan Krištof, Iveta Salová a Jozef Sala

V nedeľu 22.5.2022 sa uskutočnila ďalšia cykloakcia z kalendára MKCK pre tento rok, ktorou bola tentokrát trasa v oblasti  Čiernej vody, Malého Dunaja a Klátovského ramena:

Mostová – Čierna Voda – Starý Háj – Veľké Blahovo – Vermešov majer – osada Čótfa – osada Bifár – Jahodná – vodný mlyn Jahodná – reštaurácia Alba Régia – Renczésov majer – Dunajský Klátov – vodný mlyn Dunajský Klátov – Trhová Hradská – Čanádsky močiar – Topoľníky – Trstice – reštaurácia Malý Dunaj – Nový Majer – Jahodná – Tomášikovo – Esterházyho kaštieľ a park v Tomášikove – Vozokany – Mostová

Za vcelku cyklisticky priaznivého slnečného počasia s miernym vetrom sa v obci Mostová na parkovisku pred miestnym obchodom s ovocím a zeleninou zišlo celkom 19 cyklistov a cyklistiek pripravených vyskúšať cesty a cyklochodníky tohto rovinatého kúta Slovenska. Po tradičnej štartovnej fotografii sme vyrazili po štátnej ceste smerom na obec Čierna Voda, pred ktorou sme odbočili na cyklochodník povedľa rovnomenného vodného toku. Ten nás priviedol k sútoku Čiernej Vody a Malého Dunaja, k osade Starý Háj a malej vodnej elektrárni Veľké Blahovo na Malom  Dunaji, kde sme mali krátke zastávky na fotografovanie.

Za Veľkým Blahovom skončil asfalt a trasa ďalej pokračovala povedľa Malého Dunaja po lesných a poľných cestách. Žiaľ, pred časom pršalo, a tak sa blatu nedalo celkom vyhnúť. Úsek však nebol dlhý, v osade Vermešov majer sme sa dostali opäť na asfalt a podľa stupňa zablatenia zhodnotili kto lepšie a kto horšie zvládol terénnu vložku.

Trasa ďalej pokračovala cez osady Čófta a Bifár do Jahodnej, kde sa plánovali pozrieť miestny vodný mlyn, ukázalo sa však, že je v súkromnom vlastníctve a verejnosti neprístupný, a tak sa dal len odfotiť z diaľky z mostíka cez Malý Dunaj pre peších a cyklistov. Aspoň že tak. Bolestným bola návšteva v štýlovej reštaurácii Alba Régia, kde sme sa občerstvili a kde sme Vierke zablahoželali k 50-tke.

Ďalší úsek trasy viedol smerom na Renczésov majer povedľa poľa posiateho červenými makmi, medzi ktorými sa naše dievčatá nemohli neodfotiť. Nasledoval Dunajský Klátov, v ktorom sme sa dostali ku Klátovskému Ramenu a vodnému mlynu Dunajský Klátov. Tento bol už verejne prístupný, a tak do albumu pribudlo ďalších pár fotiek. Nasledovala ďalšia terénna vložka povedľa Klátovského Ramena, blato sa však tentokrát nekonalo a ani to nebolo dlhé, takže pohoda. Nespevnenú cestu vystriedala asfaltová, ktorá nás cez Trhovú Hradskú priviedla k úplne novému cyklochodníku okolo Čanádskeho močiara. Ten však žiaľ nešiel celkom našim smerom, a tak sme z neho mohli využiť len krátky úsek. Cez krátky spojovací chodník a panelovú cestu sme prešli na cestu hlavnú, ktorou sme pokračovali cez Topoľníky do Trstíc.

Tu bola naplánovaná obedná prestávka v reštaurácii Malý Dunaj, jedinej široko ďaleko. Po príchode to pre nejakú rodinnú oslavu chvíľu vyzeralo, že z obeda nič nebude, po krátkej porade s kuchárom sa však personál rozhodol, že hladných nás odísť nenechajú. Dokonca sa našlo aj miesto na vonkajšej terase v tieni, kde sme sa akurát pomestili, takže to nakoniec dopadlo na jednotku.

Nasledovný úsek trasy cez Nový Majer po Jahodnú bol opäť nespevnený, tentokrát to bola jemná šotolina, teda nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Za Jahodnou šotolinu vystriedala asfaltová cesta, ktorá nás doviedla do Tomášikova. Tu sa nachádza Esterházyho kaštieľ s priľahlým parkom, ktorý má už svoje lepšie časy za sebou. Do átria sme sa nedostali, podľa cedule tam prebieha archeologický výskum, a tak sme si mohli spravili pár fotiek na pamiatku len v zámockom parku.

Keďže do cieľa nám už zostávalo len pár km, padlo hromadné rozhodnutie, že si zaslúžime odmenu, ktorú sme si vybrali vo forme zmrzliny, ktorú si poniektorí obohatili aj o kávičku – podľa Ferka je vraj najlepšia kombinácia káva s čokoládovou. Evidentne je fajnšmeker.

V tomto bode sa zdalo, že už máme všetky atrakcie za sebou, opak bol však pravdou. Nenápadná odbočka z hlavnej cesty za Tomášikovom nás priviedla na asfaltový cyklochodník povedľa Starej Čiernej Vody. Ten viedol tesne nad vodou z časti lesíkom, opačný breh bol lemovaný viacerými oddychovými zónami, čo vytváralo jedinečnú a neočakávanú atmosféru, pričom viacerí účastníci vyhodnotili tento úsek ako vôbec najkrajší z tejto trasy. Cyklochodník končí vo Vozokanoch, kde sme sa vrátili na hlavnú cestu, po ktorej to boli do cieľa v Mostovej už len posledné 3 km.

Viem, vrchári si dnes neprišli na svoje, každopádne aj pohodové tempo po rovine má niečo do seba. S potešením konštatujem, že cyklochodníky nám utešene pribúdajú aj na juhu Slovenska, čo je len a len dobre.

Ako garant ďakujem všetkým za účasť a teším sa na ďalšiu akciu.

Záverom ešte štatistické údaje:

– dĺžka trasy:                            67 km

– celkové prevýšenie:                82 m

Juraj Poláček

Akcia V Karpatoch i v Javorníkoch

sobota 14.5.2022

Včera sme sa stretli v Smoleniciach, aby sme otestovali svoje sily na ďalšej horskej trase. Preto prišli len tí, ktorí milujú tvrdé stúpania a nevadia im chodníky plné lístia, skál a haluzí – Janka až z Báhoňa, Miro z chaty na Bukovej a Milan, Štefan, Jozef a ja. Na začiatku sme si dali malé pivko, pri ktorom nás telefonicky pozdravil Juraj, ktorý mal turistickú partiu, plánovali navštíviť Považský hrad. Pravdepodobne zisťoval koľko sa našlo bláznov, ktorí sa rozhodli vyskúšať moju trasu. Na počítači sa cestičky plánujú dobre, vôbec to nebolí, ale realita býva krutá. Hlavne, keď sa fyzická kondícia opäť niekde stratila. Trasu sme začali cez Trstín, Holbičkov mlyn a v smere plynovodu krásne hore kopcom, stúpanie pokračovalo cez horný traverz Zárub. Nádherné pohľady na Bukovú a vrtule na Rozbehoch nás prinútili zastaviť sa, kochať sa a hlavne trochu sa vydýchať. Dosiahli sme najvyšší bod trasy, asi 650m. Pokračovali sme dosť technickým zjazdom až tesne pod Ostrý kameň a k priehrade Buková. Ďalej nás čakal asi najkrajší úsek po žltej značke meandrami potoka, kvitnúcimi plochami medvedieho cesnaku a na záver krátka zastávka pri kaplnke. Už sa začal objavovať smäd, preto nám kilometre do Prieval prešli veľmi rýchlo. V súkromnom pivovare sme sa občerstvili a nabrali sily na výstup po žltej na Rozbehy. Ja len opatrne, len jedno pivko. Ostatní si dali aj polievku, poniektorí aj zopár štamperlíkov. To bol kľúčový moment, ktorý som asi zanedbal. Všetci dobre posilnení ma predbehli a ja som sa začal trápiť. Z Rozbehov sme išli cez Bojkovú a Dúbravu na Sokolské chaty. Odtiaľto nás čakala najťažšia časť trasy, kde sme museli aj tlačiť bicykle – Obulanská a Mikulčické kopanice. Bola to cyklocesta, dobrá brutalita, kto to môže vytiahnuť? Ďalej nasledoval už len krásny padák do Bukovej. Tu sme posedeli dlhšie, lebo skupina sa začínala štiepiť. Janka so Štefanom plánovali ísť do Cífera cez sedlo Pod Veterlínom a Zabité, asi boli motivovaní občerstvením U kurátka. S nimi sa zviezol do Smoleníc aj Jozef. Miro sa vrátil na chatu na Bukovej a ja s Milanom sme išli po hlavnej do Bíňoviec, kde sme chceli navštíviť nášho priateľa Paľa a jeho mladého psíka. Ďalej do Trnavy sme pokračovali už len po poľných cestách, cez kraj Dolnej Krupej, lesík s pamiatkou na neznámeho vojaka, Klčovanské letisko a Štrky do Sesslera. Cesta poľom bola dobrá, akurát som si od vibrácií necítil prsty na rukách. Akcia bola výborná nielen vďaka počasiu, voňavému vzduchu v lese s príjemnou vlhkosťou, ale hlavne dobrou partiou, ktorej nevadili žiadne nástrahy trasy. Čas pri oddychu a občerstvení tak plynul naozaj rýchlo, zostali len spomienky na priateľov.

P.S. Janka urobila v ten deň 119 km a 1850 nastúpaných metrov.

Jano Budoš

A keďže Janči vo svojom texte spomenul aj náš turistický výlet, pre prípadných nasledovníkov (oplatí sa!) pripájam jeho krátky popis. Z Považskej Bystrice sme sa vlakom presunuli len jednu zastávku do Nosíc, odkiaľ sme sa po vznikajúcej cykloceste presunuli do kúpeľov Nimnica. V príjemnom prostredí nám hneď zrána padla vhod káva, zákusok či pivko a tak sme sa dobre posilnení vydali do boja s horou. Stúpanie na Holíš bolo sýte, výhľady však boli nádherné. Lúky na zostupe tiež, aj malebná obec Úpohlav (toľko dreveníc pokope sa dnes len tak ľahko nevidí), či o niečo väčšia Udiča, najnižšie položená obec okresu. Odtiaľ nás čakal výstup na najvyšší bod okresu – Klapy. Stál naozaj za to (sklonom aj čarokrásnymi výhľadmi). Pri zostupe sme si ešte odskočili do Dzedovej rici, zaujímavej jaskynky pod bralom Cigánka. Na záver nás ešte čakal Považský hrad, múry ktorého sme prvýkrát uvideli len zopár stoviek metrov pred ich dosiahnutím. Určite však stojí za návštevu (nespočítateľne mnohokrát som išiel okolo, hore som sa dostal až dnes). Jeden opravený a jeden chátrajúci kaštieľ (ten väčší) dole v obci sme len obišli (nie sú prístupné), výlet sme zakončili v pizzerii, káva-kofola-pivo-pizza chutili. Taktiež aj celý dnešný výlet. Ak sa ho rozhodnete zopakovať, odporúčam dodržať popísaný smer, zostup z Klapov by bol brutálny.

V nedeľu sa ku mne na Bradlo nepridal nikto, samému sa šliape smutno…

Juro Golier

Akcia Tematín

Nedeľa na Tematíne

nedeľa 8.5.2022

8. máj, sviatok a deň voľna sa nám v posledných rokoch neodmysliteľne spája s Častovskou 50, možnosťou pekne sa prejsť po bližšom i vzdialenejšom okolí Častej. Podujatie sa však tento rok konalo už o deň skôr, ale nie príliš vydarené počasie (ráno lialo ako konvy) a s tým súvisiaci nedostatok odvahy (či skôr pud sebazáchovy) spôsobili, že akcia sa tentokrát zaobišla bez našej účasti.

No doma sme predsa len nedokázali obsedieť, v nedeľu sa poniektorí z nás rozhodli vybehnúť na hrad Tematín, zlákali nás hradné slávnosti, ktoré sa tam konali počas celého víkendu. Na výstup sme tentokrát zvolili netradičnú trasu mimo značkovaných ciest (na záver mimo akýchkoľvek chodníkov) z Modrovej. Odmenou za našu voľbu bol božský pokoj (nestretli sme samozrejme ani živú dušu), pekný kameňolom za Modrovou, krásne výhľady z vrcholovej lúky na Rovencoch i tej pod vrcholom Kňažieho vrchu, nenápadné no zaujímavé bezmenné bralo kúsok od cesty či utajený starý cintorín (hádajte aký) uprostred lesa.

Na hrade bolo o poznanie rušnejšie, čakal nás tu už Dušan, ktorý si hore vybehol na bicykli a mnoho zaujímavých ukážok života v stredoveku. Placky boli chutné, aj z dela nám vystrelili, meč do ruky požičali (nikdy nechytajte jeho ostrie!), všeličo zaujímavo porozprávali. No a výhľady? Ako vždy nádherné.

Rozlúčili sme sa s Dušanom, išiel na Bezovec tak ako my, na dvoch kolesách však bol samozrejme rýchlejší. Na povrchu riadne rozmoknutej cesty sme tak mohli sledovať už len stopy jeho kolies. Tá prehánka (a vzdialená) búrka, ktorá nás našťastie len krátko vystrašila pod Kňažím vrchom sa týmito miestami prehnala v plnej sile.

Pekný výlet, krásny deň.

Juro Golier

Akcia Lužný most a Gešajovské mlyny

1.5.2022

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Ľ. Rosa, I. Buc, J. Benedikovič, I. Kubiš, M. Babišík, D. Surovčík, J. Budoš, A. Kučerová, J. Poláček, D. Fáziková, V. Trajlínek, J. Baránek, Ľ. a E. Kraicoví, J. Lukačovičová, J. Golier, I. Pekaríková a V. Gubiová.

Ako hostia: H. Rosová, V. a M. Miklošovičoví, J. a I. Saloví, M. Kupčík, G. Kušnierová a Š. Krištof. (pri Lužnom moste sa k nám pridal S. Tibenský)

 Rozbeh tohtoročnej cyklistickej sezóny začíname len pozvoľna a k tomu boli prispôsobené aj parametre tejto cyklotúry. Dĺžka cez 60 km a profil prevažne rovinatý. Skrátka – odpočinková záležitosť. Jej trasa viedla popri Dunaji, kde sme obdivovali najnovšiu technologickú novinku – Lužný most, no hlavným cieľom boli zákutia Malého Dunaja a dediniek popri ňom.

Takýto pozvoľný rozbeh prilákal na miesto štartu – v Ivanke pri Dunaji – pomerné veľkú partiu cyklonadšencov. Stretávame sa krátko po deviatej na Námestí sv. Rozálie. Hneď vedľa vrcholia prípravy na tradičnú bežeckú akciu – Ivanska päť a polka. Preto sa veľa nezdržujeme a onedlho opúšťame dedinu smerom ku letisku.

Zastavujeme sa na chvíľu pri malej mohyle. Symbolický pamätník je postavený na mieste, kde tragicky zahynul Milan Rastislav Štefánik s talianskou posádkou v dôsledku zrútenia lietadla.

Opúšťame pietne miesto a pokračujeme obchvatom pristávacej dráhy letiska. Nič nepristáva, ani neodlieta, takže máme to len v komornej atmosfére, žiadne technické vzrušenie.

Dostávame sa na cyklocestu, ktorá nás pokojne popri Malom Dunaji prevedie vez Vrakuňu, Vlčie hrdlo k Prístavnému mostu. Cez neho sa dostávame na južný breh Dunaja. Opäť pokojná cyklocesta nás sprevádza prírodnou časťou Petržalky. Prechádzame popri známom jazdeckom areáli, okolo prírodnej rezervácie Starý háj.

TU nastal príhodný čas na malé zastavenie a občerstvenie. Využijeme služby občerstvenia U bosorky. Sedíme si pekne za stolom, popíjame – každý, čo má rád. Sme radi, už je máj, všetko sa pekne zelenie, občerstvenia sú otvorené, cyklistický život je v plnom prúde. Užívame si naplno pohodu tejto chvíle.

Čas nás však volá ďalej. Prichádzame k Lužnému mostu. Ide o šiesty most nad Dunajom v hlavnom meste, má dĺžku približne 3 km, šírku 35 metrov. Preklenuje okrem hlavného toku ešte Jarovské rameno, Veľký Zemník a Biskupskú zátoku. Bol otvorený na jeseň minulého roku.

Pre nás je podstatné, že je na ňom vybudovaná aj cyklocesta. Odtiaľ môžeme v pohode pozorovať okolie pod nami – hlavne novovybudované hausboaty tých majetnejších, ktorí si tu užívajú svoj pokoj.

Tu sa k nám pridáva posledný, dvadsiaty siedmy člen našej partie. Takže takto kompletní pokračujeme ďalej. Popri Biskupskom kanáli sa dostávame tesne ku Slovnaftu. Ten tesne obídeme a pripájame sa na tzv. Rovinskú radiálu. Parádna cyklocestička nás sprevádza krajom Rovinky. Môžeme obdivovať novovybudované pokojné štvrte rodinných domov.

Lenže nám naše žalúdky hlásia, že sa blíži čas obeda. Zakotvíme tu v Rovinke v reštaurácii Morris. Personál je z takejto „tlupy“ riadne zaskočený. Ale i keď s menšími výhradami, podujmú sa našu skupinu gastronomicky uspokojiť. Svojim spôsobom sa im to i podarilo.

Stálo nás to však veľa času, tak napapaní a odpočinutí ihneď po zaplatení pádíme ďalej. Lenže čert nespí a dažďové mraky tiež. A jeden takýto si na nás počíhal hneď za Rovinkou a „sprevádzal“ nás až do Mostu pri Bratislave. Vo vedľajšom Malinove nebolo už po prehánke ani stopy. Môžeme opäť v pokoji obdivovať nové uličky a architektonické skvosty sídliska Tri vody.

Za sídliskom sa dostávame do zámockého parku. Miestny kaštieľ je však zatvorený. V minulosti ho vlastnilo panstvo zo Sv. Jura a Pezinka. V súčasnosti sa v ňom nachádza Združená stredná škola záhradnícka. Takže je pre nás aj tak zatvorený.

Po prekľučkovaní sa miestnymi uličkami prichádzame opäť k Malému Dunaju. Pokojná cestička po jeho brehu nás privedie k rozhľadni. Je vybudovaná v tvare obrovského vtáčieho hniezda, z čoho vyplynul aj jej názov. Výhľad z nej nie je bohvieaký, ale svoje čaro si nezaprie. Preto ju navštevuje veľa turistov z blízkeho aj ďalekého okolia.

Vraciame sa späť do Malinova, ale len nakrátko. Po prekročení Malého Dunaja sa dostávame do Zálesia, ku hlavnej dnešnej atrakcii, ku replikám Gešajovských mlynov. Ich výstavba bola sfinalizovaná v roku 2012.

Cieľom projektu bolo vložiť do prírodnej scenérie kus histórie, ktorá čerpá z pôvodného spôsobu obživy ľudí a umožniť oboznámenie sa s tradíciami, ktoré boli odpradávna späté s Malým Dunajom. Bohužiaľ, dnešný stav týchto replík naznačuje, že bez akútnej opravy, dlho nevydržia.

O kúsok vedľa prichádzame ku ďalšej tunajšej atrakcii, Záleskému korzu. Korzo Zálesie predstavuje drevenú promenádu naprieč tokom rieky Malý Dunaj. Zakončené je malou rozhľadňou zvanou Záleský maják.

Aby sme “nevychladli“, tak sa presúvame hneď ku ďalšiemu dnešnému cieľu. Je veľmi romantický. Hneď za Zálesím pri Malom Dunaji si miestni trampi vybudovali oddychové miesto, kde si postavili do kruhu indiánske totemy rôznych tvarov. Dôstojne mu sekundujú ďalšie atrakcie. Malebný domček postavený na koloch na mŕtvom ramene a park U Včelára.

Celé toto miesto je obľúbeným cieľom výletov pre príjemnú atmosféru prírody Malého Dunaja a hlavne lužného lesa.

Takto pozitívne nabití opúšťame tieto takmer rozprávkové miesta a cez Záleský park smerujeme do cieľa dnešnej túry, do Ivanky pri Dunaji.

„Vlakári“ hneď pokračujú ďalej na stanicu do Sv. Jura, my ostatní zakotvíme ešte v miestnej Reštaurácii Emília na kávičku a vyhodnotenie dnešnej akcie.

Nuž, čo dodať na záver. Aj keď nás dnes trochu pokropil dážď, určite nebanujeme. Veď túra a hlavne atrakcie na nej nám to bohato vynahradili. Malý Dunaj nám opäť ukázal, že má čo ponúknuť cyklistovi aj na rovine.

Dovidenia nabudúce.

Ľuboš Kraic

Akcia Dobrá Voda

Nedeľa 24.4.2022

Keď sa menšia skupinka mužov a žien na bicykloch rozhodla po stretnutí na D. Vode vrátiť do Trnavy cez Suchánku na Prekážku a ďalej na Krupú a Trnavu, tak tušili, že ten vietor bude silným súperom, čo aj bol (nás s Peťom vietor z Prekážky do Vrbového naopak doslova vytlačil, asi sme viac poslúchali  – poznámka J.G:).
V nedeľu napoludnie sa na Dobrej Vode zbehlo asi 30 cyklistov a cyklistiek na námestí pred reštauráciou, niektorí sa videli po roku, vítanie bolo veselé, doplnené ešte oslavou narodenín a menín – Jurajovci mali meniny.
Kto mal záujem o nový dres alebo aj o nohavice, mal možnosť si to vyskúšať na vzorke privezených dresov – (o to sa postaral Golier junior) – záujem bol veľký.
A aby nás nebolo málo, prišla aj skupinka našich priateľov, peších turistov, ktorí skúmali okolie D. Vody.
Čo na záver, ďalšia vydarená cykloakcia, čo sa stáva už pravidlom a tešíme sa na ďalšie naplánované zrazy, či na bicykloch alebo na pešo.

Palo Herceg

Akcia Jašter

10.4.2022

Akcie sa zúčastnili: I. Naništa, B. Ilavská, J. Golier, B. Golierová, J. Chudý, J. Ščibravý, A. Kučerová, Ľ. Kraic, E. Kraicová, E. Riečičiarová, D. Surovčík, J.Poláček, Ľ. Rosa, M. Nižnanský, V. Putera, J. Baránek, J. Lukačovičová, Š. Krištof, R. Miklošík, V. Trajlinek, D. Kováč, M. Valovičová, P. Vrábel, Peter Vrábel (syn), A. Babulík, S. Macháčová, A. Vyskočil, D. Fáziková, D. Ješko, S. Macejka, P. Julíny, V. Gubiová, A. Gieci, M. Kupčík, J. Budoš, M. Babišík, dievčenská partia z Piešťan z KST Bezovec. V. Mikesková a kol. V TT pri Relaxe prišiel Dodo Benedikovič s vlčiakom.

Po zimnom cyklistickom pôste sa v nedeľu 10.4. stretáme pred Relaxom v dresoch a na bicykloch pripravení zdolať tradičnú trasu na Jašter v Hlohovci. V TT je nás spolu 18. Po štartovej fotografii sa cyklochodníkom presúvame na Kopánku. Ráno bolo slnečno a teplota vzduchu cca 3°C. Cesta za letiskom ubiehala plynule aj napriek zvlnenému profilu.

Prvú krátku prestávku máme pri letisku na vydýchanie a zoradenie sa. Na výjazde z Malženíc nás postupne dobiehajú J.Ščibravý a I.Naništa. Ďalšiu pauzu máme v Trakoviciach za semaforom (cestári práve opravujú ½ vozovky v smere na HC). Pauzu v miestom pohostinstve nedávame – je tiež v rekonštrukcii.. O chvíľu opäť pokračujeme v jazde. Míňame most cez D1 a okolo liehovaru v Leopoldove smerujeme krajom Šulekova na most do Hlohovca.

Tentoraz ideme okolo Tesca na železničný most lebo starý hlavný most začali nedávno opravovať. Príjemné občerstvenie pripravila pre TT skupinu Vierka Gubiová. Jej mama nedávno oslávila pekné životné jubileum. Krátko sa zastavíme a pozdravíme otca aj jubilantku u nej doma. Krátko po 12 hodine sa už spolu so skupinou od Piešťan stretávame na Jašteri.

Počasie sa postupne začína vylepšovať. Mraky na oblohe sa trhajú a presvitá jarné slniečko. Viecha Jašter nás víta svojou dobrou kuchyňou a príjemným posedením v blízkosti vinohradu. Dopĺňame energiu aj tekutiny. Z ponuky jedál je čo vybrať.

Niektorí volíme tradičnú kapustnicu – chutí výborne. Zablahoželáme ešte Jurajovi Poláčekovi k „okrúhlim“ narodeninám. Miriam a Pavol prišli na otvorenie sezóny aj s nádejným cykloturistom (nástupcom) malým synom Peťkom.

V debatách už plánujeme a dohadujeme účasť na Okolo Tatier, NZC Trenčín, aj iné cykloakcie v roku 2022. Najviac administratívnej práce na akcii má tradične hospodárka klubu. Božka Ilavská vyberá čl. príspevky a rozdeľuje známky do preukazov SCK. Trocha to komplikuje fakt že je to za obdobie r.2021, r.2022…ale vždy sa dá všetko doriešiť ak je chuť, vôľa a trpezlivosť.

Počasie troška znížilo účasť na tejto úvodnej akcie cyklosezóny 2022. Juraj a Božka zvolili ešte pešiu formu turistiky v okolí Jaštera. Príroda sa už „obliekla“ do krásneho zeleného a kvetinového šatu. Tradične prišla podporiť cyklojazdu aj dievčenská partia z Piešťan z KST Bezovec. (V. Mikesková a kol.). Spolu sme v prezenčke narátali 38 účastníkov cyklovýjazdu.

Po rozlúčkovej fotografii na dvore Jaštera sa pomaly poberáme na cestu domov. Pre zmenu ideme okolo štrkového jazera a ulicami HC na hrádzu Váhu. Tu ešte dokončíme debaty a delíme sa na 2 skupiny. Konštatujeme, že by bolo fajn keby asfaltový koberec pokračoval aj ďalej hore Váhom smerom na Piešťany (nielen do Hlohovca).

Domov smerujeme po tradičnej trase cez žel.most – na Šulekovo – Dolné Zelenice – Zavar – Modranku. V Zavare je tradičná zastávka v cukrárni na prvú jarnú zmrzlinu alebo kávu. V Modranke si dáme s Ľubošom niečo na zahriatie skrehnutých „údov“ na rozlúčku a utekáme domov.

Tešíme sa na ďalšie akcie z kalendára MKCK 2022.

zapísal: Igor Naništa

Akcia Pralesy Malých Karpát

3.4.2022

Akcie sa zúčastnili: M. Modrovský, V. Naď, A. Hollý, M. a G. Mizeroví, D. Soubustová, J. a B. Golieroví, J. Lukačovičová, G. Kušnierová, Ľ. a E. Kraicoví, J. Poláček, A. Kučerová, A. Križanová, B. Polocík a P. Rapant.

Pôvodne to mala byť už jarná túra, no príroda sa rozhodla inak. V noci na nedeľu posypala už pomaly zakvitnuté Malé Karpaty bielym snehovým popraškom. Takže pekne zimne poobliekaní a vystrojení sa stretávame v Rohožníku na parkovisku pred miestnym Tescom.

Dnes nás čaká nevšedná túra – potulky po pralesnom systéme v podhorí Vysokej. Tomuto pralesnému systému dominujú tri kopce: Zámok, Bučková a Janková.  Celkom slušne ich dopĺňa pásmo skaliek Tri stodôlky. No, cieľ teda bohatý, načo otáľať, poďme na trasu.

No, ale náš ranný štartovný rituál treba dodržať: niečo na zohriatie zvnútra, otvárajú sa prvé krabičky s dobrotami a nakoniec štartovné foto. Krátko po pol deviatej však už odkrajujeme prvé metre po uliciach Rohožníka.

Za dedinou križujeme železničnú trať Zohor – Plavecký Mikuláš. Osobná doprava bola na nej ukončená v roku 2003. Od roku 2017 tu sezónne od apríla do októbra premávajú vždy v sobotu  a v nedeľu dva páry vlakov. Dnes je tu teda pusto, môžeme cez ňu pokojne prejsť.

Jemne zasnežená cestička nás popri Rohožníckom potoku privedie ku Kaplnke sv. Rozálie. Za ňou už vchádzame do lesa. Asfaltová cestička nás asi po kilometri privedie k zrúcanine starej Hájovne Baďura.

Keď v roku 1892 dal gróf Palffy vybudovať železničnú trať Rohožník – Malacky – Hlboké, časť z nej viedla v úseku: Hájovňa Baďura – lovecký zámoček Vývrat – Hubálová. Dnes za zrúcaninou horárne Baďura možno ešte vidieť podpery mosta cez Rohožnícky potok.

Naša cesta pokračuje ďalej. Miernym stúpaním prichádzame ku skalnému masívu, ktorému domáci hovoria Tri stodůlky. Skalný masív sa tiahne prerušovane až ku Kuchynskému hradu. Táto časť je veľmi fotogenická, čo neunikne pozornosti našich fotoaparátov.

Stúpame stále vyššie, čo sa prejaví na „bielosti“ krajiny. Dostávame sa priamo pod hrebeň Vysokej. Na križovatke ciest opúšťame zvážnicu obchádzajúcu tento masív a smerujeme pod úpätie prvého kopca dnešnej pralesnej ponuky – pod kopec Zámok. Opäť prekračujeme  skalnaté Tri stodůlky.

Tu nás dobieha cyklista. Je to náš Janči. Ide od Častej. Terén je ťažký, dobre mu padne, keď si s nami oddýchne. No a my máme v pláne malú zastávku na posilnenie pred prvým stúpaním na kopec. Zastavujeme pri malom poľovníckom posede. V ponuke je okrem iného aj niečo na zahriatie, dobroty od našich gazdiniek a Vlado varí kávu. Lepšie si to Janči ani nemohol naplánovať.

Dalo by sa debatovať dlho, ale treba už ísť ďalej. Janči ide svojou cestou a my sa chystáme pokoriť kopec Zámok. Stúpanie naň je pomerne prudké, ale našťastie nie dlhé. No a hore nás čaká zaslúžená odmena. Začína sa práve prvé dejstvo dnešnej prírodnej trilógie.

Je tu pomerne riedky stromový porast, ale samotne stromy nám úplne vyrazia dych. Sú všelijako poskrúcané do priam umeleckých tvarov. Ako v nejakej romantickej rozprávke z našich detských čias. Všetci sme očarení, všetci fotíme, všetci chceme toho absorbovať čo najviac. Z druhej strany na nás už máva druhý dnešný favorit – kopec Bučková. Ani sa nám moc nechce ísť odtiaľto, ale treba pokračovať.

A dobre robíme. Zídeme opatrne dolu, kúsok prejdeme po zvážnici a sme pod úpätím Bučkovej. Začíname stúpať. Sprvu to vyzerá, že to bude riadny záber, ale napodiv to rýchlo ubieha. Využívame prte, ktoré tu vyšliapala zver. Ale čo nás čaká onedlho, nás takmer posadí na zadok. Neskutočný koncert stromovej ríše nemá konca kraja. Je tu úplne celkom iný svet ako dolu v údolí. Malá skupinka briez je pomiešaná divotvornými dubmi. Miestami to tu pripomína olivovníkové háje v Stredomorí. Aj slniečko sa prišlo pozrieť na túto nevšednú krásu a ožiarilo kopec a nás pri tom kochaní trochu aj zohrialo.

Máme výhľady Na Vysokú, Zámok a v diaľke je vidno romantický Plavecký hrad s Pohanskou. Zase sa nám nechce ísť, ale treba pokračovať.

A dobre robíme. Síce trochu stratíme výšku, ale následné stúpanie, hlavne jeho záver a následná panoráma blížiaceho vrcholu je neskutočná. Posledná Janková ničím nezaostáva za svojimi dvomi predchodcami. Ako bonus tu máme ešte húpačku, ktorú naše baby aj využijú a veľké stádo jeleníc, ktoré si to „štrádovali“ len kúsok od nás. To chce nejaký kalištek navyše. Kto môže, ten si uctí túto chvíľu.

Schádzame dolu do doliny na zvážnicu. Táto nás dovedie na malú lúku, kde sa pripájame na asfaltku vedúcu z Vývratu na Baďuru. Dlho sa na nej nezdržíme, odbočujeme doľava. Zakrátko prichádzame k horárni Dávid. Svojho času to mohol byť významný objekt, pretože budova na lesné podmienky je pomerne veľká. Teraz je to značne schátralá búda, ktorej pravdepodobne hrozí totálny zánik.

Naším ďalším cieľom je Bosorský vŕšok. Je to celkom nenápadná vyvýšenina nám ale oznamujúca, že sme už na rovine a že sa už pomaly blížime do cieľa.

Ku dedine sa dostávame cez lúky, ktorým dominuje Kaplnka sv. Urbana. Bohužiaľ je úplne prázdna. Tak aspoň jedno foto a poďme už do dediny.

Sme v cieli. Sme plní dojmov.

Na záver ma napadá jedna stará múdrosť, v ktorej sa hovorí. „že najkrajší bozk je ten, ktorý práve dostávaš, najkrajšia pieseň je tá, ktorú si sám zaspievaš a najkrajší príbeh je ten, ktorý práve prežívaš.“

A jeden taký krásny príbeh zažila skupinka 17 turistov, ktorí spoznávali krásu pralesov Malých Karpát.

Ľuboš Kraic

Akcia Čutorov pochod

sobota 26.3.2022

 Chceš sa vrátiť v čase?
Poď zašliapať si s nami zase.
Otvára sa brána našich duší,
každý asi tuší,
že nám srdce búši.
Chodiť tíško po tých vŕškoch,
to nám asi sluší.

(z pozvánky T.O. Stratená stopa)

Ešte sa (v duchu) plahočím kdesi pod Veľkým Lopeníkom, neviem sa vyhrabať z nekonečného príbehu tamojšieho putovania a už aby som rozmýšľal nad tým ďalším, v ruke (obrazne) obraciam pozvánku na blížiaci sa víkend, písmenko po písmenku lúskam (na obrazovke počítača) jej slová. Konečne! Dva roky nám tá žltá pliaga nedovolila stretnúť sa pod stenou Čertovho žľabu, bránila zaspomínať na kamarátov, ktorí sa navždy stratili v kľukatých úžľabinách času, už pridlho nám nebolo dopriate spoznávať neznáme zákutia škarbáckych lesov. Cez Všivavec do Čertovho žľabu… chalani z TO Stratená stopa majú naozaj bezbrehú fantáziu!

Veď koho by to vôbec napadlo… Všivavec, len taký škrapeľ na ceste vedúcej podhorím Karpát, terénna nerovnosť, vlnka, porucha systému, robí však česť svojmu menu, zavadzia, moce sa do reťaze, škrípe v pedáloch (a praští v kolenách), hnusí život každému cyklistovi (také nič a idem dušu vypustiť, ledva prepletám nohami, hádam nezosadnem!?!), iba taký všivavec… Všivavec, 256 metrov, krpál, čo už tam len môžeme vidieť, čo môžeme nájsť, koho&čo stretnúť (iba ak nejakého ducha), to určite vymysleli len tak, natruc, zo žartu, aby sme sa prešli, aby sme neboli privčas v Čertovom žľabe…

Priveľmi skoré ráno (ešte o pol hodinu skôr než obyčajne!), prvý lúč slnka skĺzol po hrane kríža na okraji malej dedinky kdesi na úpätí hôr, v drôtoch vinnej révy začína znieť svieža ranná pieseň prebúdzajúcej sa jari, z prázdneho autobusu vystupuje jediný cestujúci (je tu vôbec správne? nervózne telefonuje kamarátom), čaká kto (či vôbec niekto) príde. Minúty nezadržateľne&vytrvalo prekvapkávajú úzkym hrdlom okamžiku, malé parkovisko sa postupne zapĺňa – MA, PN, TT, BT, vzduch dýcha arómou klinčekov i ostrým duchom vody života a spieva zvonivými tónmi smiechu a dobrej nálady. Stretli sa kamaráti, chystajú sa na dlhé putovanie. Hľadať v prachu ciest otlačky svojich dávno zošliapaných podošiev, stupaje minulých krokov. Nájsť vlastnú stopu v krajine mladosti. Spomínať.

Tak teda poďme. Neveľká skupina sa dáva pomaly do pohybu, prekračuje sivú hradskú, Rubikon svojho dnešného putovania, narúša hranicu polí a hájov, už niet cesty späť. Ide sa však dobre, dlho nezapršalo, zem je suchá, tvrdá ako kameň. Rozľahlá pláň ihneď pohlcuje myseľ, spev vtáka vysoko na oblohe napĺňa srdce. Krásny deň sa odvíja pod nohami, len pokoj, voľnosť, sloboda… Dnes ma tie pocity prepadli akosi skoro, pre tieto chvíle víkend čo víkend premáham lenivosť (a nechuť vstávať), pre tieto okamihy žijem. Z diaľky vystupuje nezreteľná silueta známeho zámku, uprostred pláne priťahuje zrak (a kroky) výrazný solitér, stará hruška, k nej tesne primknutý posed, to predsa stojí za trochu námahy.

Nesmelá jar sa zatiaľ nederie z koreňa stromu, nenalieva drobné púčiky, mlčí bezlistá koruna. Do ticha vlahého sobotného rána sa však nástojčivo mieša šepot Hôr: „Vítam ťa, tak si sa vrátil?“ „Pozri sem, na mňa upri svoj zrak“ „Nie, na mňa, som predsa tu, pamätáš…“ „A čo ja, už si zabudol?“ „Nevďačník!“ Krásne úboče! Zrak blúdi od jednej k druhej, pohľad kĺže po línii vrcholov… Čierna skala, Polámané, Starý Plášť, Klokoč, Roštún navonok jeden súvislý pás, akoby jediný kompaktný masív, v hĺbke pod ním nenápadná vieska, Lošonec, tam sme pred chvíľou začínali, tam sa (dúfam) večer vrátime…

Čas tak rýchlo letí, ani cigaretu si nestihneš pripáliť… štveráme sa hore akýmsi valom, most, z ktorého zostali len kamenné základy, preskakujeme potôčik Smutná, násyp sa stáča, pokračuje hlbšie do húštin. Aj tu kedysi viedla trať lesnej železnice, tadiaľto sa starý dýchavičný rušeň pachtil až kamsi pod Poraj. Chodník sa krúti popri hlbokej brázde (i neveľká bystrinka si dokáže vydobyť svoj priestor k životu), pod krásnou strechou utkanou z vtáčích trilkov kráčame stále ďalej, čoraz vyššie. Príjemný lesík, stačí len pár krokov a šíra lúka, úzka remízka či rozľahlé pole sú zabudnuté, stratili sa v neznámych záhyboch pamäti, ich odkaz sa však ozýva v každom pravidelnom sťahu svalu zvaného srdce.

Už počujeme zvuky áut, križujeme cestu, sponad horizont vykúka vrchol kostolnej veže, priesek sa rozširuje, priestor otvára, na tvár čoraz intenzívnejšie dobiedzajú slnečné lúče (je naozaj teplo), to chce krátky oddych, občerstvenie, je načase potešiť sa neznámymi pohľadmi na známe miesta. Dubník, pekná rozložitá homoľa, obďaleč sa spoza viníc (Modrý Portugal?) vynára tajomný komplex kláštorných budov, vedľa dedinka – Horné Orešany máme ako na dlani. Krásne je u nás, v Malých Karpatoch! Sme veselí, sme žízniví (po zážitkoch), je nám (tak) dobre…

Pár minút ubehlo rýchlejšie než jediné žmurknutie oka, už opäť kráčame lesom, posúvame sa časom, plávame priestorom. Maličký kaňon, z vrchu vysokých skál sa do diaľky rozhliada akási bledá tvár, pod obrovskou borovicou posedáva (či postáva) pri (vyhasnutom) ohnisku skupinka postáv, obdivujú kolmé steny skalného kotla. Nie, to sa len starý malý kameňolom priplietol pod nohy náhodných okoloidúcich (dobre to tí chalani vymysleli!). A to ešte nie je všetkému koniec.

Státisíce mravcov pobiehajú vlastnými cestičkami, množstvo úhľadných kôp ihličia a zeminy sa rozkladá po oboch stranách úzkeho chodníka, hrdé veľhory i pyšné mrakodrapy v jedinej stavbe, veľkomestá či zložité štátne útvary početného národa drobných obyvateľov lesných húštin. Posed z prútia na okraji nenápadnej úžľabinky, len pár krokov vedľa chodníka, ľahko by si ho prešiel bez povšimnutia, nikdy sa nedozvedel o jeho existencii. Vajcovka, sírovodíkový prameň skrytý pod poklopom betónovej skruže (a hrubou škrupinou minerálov) hneď vedľa potoka, odvahu opáčiť chuť jeho vody však nenaberieš. A všadeprítomná vôňa medvedieho cesnaku.

Všivavec, aký zaujímavý kopček plytko vybiehajúci z úbočia Karpát. Všivavec, aké pekné miesto objavili kamaráti trampi, aké nečakané prekvapenie pripravili hneď na úvod dnešného putovania. Verím, že tu nie som naposledy, verím, že sa sem ešte niekedy vrátim. Prejdem sa po násype starej železnice, započúvam do klepotu podvalov, navštívim osamelú hrušku, privoniam k jej zrelým plodom, posadím sa pod skalný zráz, zrakom pohladím steny lomu. Započúvam sa do tichého spevu vinohradov. Všivavec…

Znova (tentokrát po improvizovanom moste z drevených paliet) prechádzame cez potôčik Smutná, pod nohami sa nám odvíja šíre pole. Je sucho, rastlinky zatiaľ len nesmelo vykúkajú spod spečenej zeme, kráčame priamo krížom cez roľu. Krok po kroku sa blížime k Smoleniciam, ich časti Smolenická Nová Ves, po našom Neštich. Havranica, Záruby, Čelo, Driny, Čierna skala – na sietnici oka sa vykresľuje dôverne známa silueta Hôr, do duše sa nezmazateľne otláča ich obraz. Stále rovnaké a predsa vždy iné. Nálada je ako vždy výborná, bavíme sa pohľadom na stádo sŕn, ako zdivené letia okolo (nás sa však báť nemusia).

Uličky civilizácie len narýchlo prebehneme (to nie sú skromné domčeky kdesi na periférii malej dedinky, to sú paláce!) a už sa pechoríme hore nekonečným pásom schodov (každý z nich je iný), driapeme sa nahor, k (už) dobre známej kaplnke Karmelskej Panny Márie (vo vinohradoch) nad Neštichom. O tomto mieste som písal v minulosti, nie sme tu prvýkrát, nič nového tu už teda asi neobjavím. Ale vždy padne vhod zastaviť sa, chvíľku si oddýchnuť v tieni stromov, na minútku sa zamyslieť, posilniť (nielen telo), pripraviť sa na ďalšie putovanie. Veď o chvíľu nás čaká seriózny výstup, popod Driny (kopec) vystúpime nad Driny (jaskyňu) a potom ešte vyššie. Do Čertovho žľabu. (čas letí, čas chváta, len či to stihneme…)

S Braňom sme sa kúsok zamotali, ten jedovatý pazúr pracovných povinností dosiahol až sem, máme čo dobiehať. Zo začiatku takmer po rovine, chodník sa zdvíha až za vodným zdrojom. Ostatní nás už čakajú pri ohnisku pod Stromom mŕtvych zvierat (to som si vymyslel práve teraz) – neďaleko som prechádzal už viackrát, na tomto mieste som však prvý raz.

A potom sa štveráme čoraz vyššie a vyššie. Nepomenovaný vrchol (možno vojenskú pozorovateľňu, možno strelecké hniezdo, na týchto miestach sa bojovalo, mrazivá ruka doby nečakane siahla vysoko do týchto hôr) len obiehame a spomíname iba jedinou vetou (čas tlačí, čas nepočká), úzkymi chodníkmi (ľudí či zvierat?) sa snažíme čo najskôr predrať k prístrešku pod Zavesenou. To stúpanie nás ale riadne porozťahovalo! Rozvláčilo nás po celom svahu, musíme sa (občas) počkať, nechceme tu predsa nikoho zabudnúť, nechať stratenú dušu navždy blúdiť hlbokými lesmi.

Aspoň chvíľku príjemne posedíme pod Zavesenou (už to aj tak nedobehneme), niekoľkí ešte odskočíme na vyhliadku nad jaskyňou Driny, pohľad odtiaľ je úžasný. Dovnútra jaskyne nakukneme len jedným očkom cez zavretý poklop vstupu objaviteľov, priveľmi sa nemotáme, ostatní sú už určite ďaleko. Svižne prepletáme nohami, snažíme sa dohnať nedobehnuteľné, riadne nám veru ušli. Po značkách i dobre známych cestičkách prekľučkujeme nad Vlčiareň, pred nami sa týči hrebeň Čela a Veterlínu, dnes súčasť prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska, tu dole to však pripomína Armageddon. Rúbe sa, ej rúbe, v tých našich lesoch…

Našťastie to nie je ďaleko, krátky (odlesnený) travez zhltneme ako malinu a čoskoro sa ponárame do tieňa lesa, obklopuje nás ostrá aróma medvedieho cesnaku, neklamný znak, že Čertov žľab máme na dosah. Už počujeme šum veselých rozhovorov, rozoznávame siluety postáv, vidíme známe tváre, zdravíme sa, vítame, sme na mieste, stihli sme to (i keď meškáme). Hoci by sa už nepatrilo (auto čaká), kamarátov nemožno odmietnuť. Aj masný chleba s cibulou je výborný, Vladova káva tiež, rôzne maškrty… zas som sa prežral, tie naše turistiky!

Našťastie si slovo berú trampi, začínajú hrať gitary, treba si pripomenúť Čutoru aj všetkých kamarátov. Náhodní okoloidúci sa neveriacky prizerajú, nevedia o čo ide, kam sa to vlastne dostali. Niekto sa na chvíľku pristaví, prihovorí, prehodí slovko-dve, iný len urputne hľadí pod nohy, nič nevidí, nič nepočuje a vlastne ani nie je. Čas tak letí…

Niektorí sa už rozlúčili, ostatní sa práve lúčia, musíme sa pobrať aj my. Najskôr sa vraciame nad Vlčiareň (aj cesnaku treba nazbierať), tam sa rozhodne ako ďalej. Volíme spodnú zvážnicu, ústi najbližšie nášmu ďalšiemu postupu, je pekná, vedie takmer po rovine, to je tá správna cesta na pokračovanie výletu.

V rozhovoroch plynie cesta sama, čas beží akoby mimochodom. Samozrejme nemôžem vynechať výhľad na krásnu scenériu Podvrchu, pripomínam si deň, keď sme sa štverali hore jeho svahom, obdivovali neskutočné sochy malokarpatskej galérie, lámali krky na strmom zostupe. Krásny kopec, nezabudnuteľný deň, neopakovateľná spomienka. Akoby to bolo len včera…

Cez cestu nám tesne pred nosom prebieha trojica laní, tá prvá je veľká sťa stodola, riadny kusisko. Vždy  keď (ak ešte niekedy) pôjdem okolo sa vynorí spomienka (ak medzitým niekde nestretnem pána Alzheimera), započujem šuchot krovia, dupot kopýt… Na pár chvíľ sa pristavíme na zákrute, pekné miesto, zaujímavý kopček hneď vedľa, krásny (hoci úzky) výhľad do okolia. Ale pozor – cyklisti (sú všade)! Je veselo, je dobre, nech to ešte chvíľu vydrží.

Dnes je akosi príliš teplo, pijem ako dúha, čaj ale smäd nezahasí, len zahreje (to práve nepotrebujem), som stále smädný, nabudúce si už musím zobrať vodu (určite bude mrznúť). Ďalej to už poznáme takmer poslepiačky. Iba prebehneme asfaltku stúpajúcu do sedla pod Veterlínom, stočíme to ku Červenej, chvíľku sa dohadujeme či to dnes nevezmeme cez kameňolom, nakoniec však víťazí klasika.

Už ani neviem koľkýkrát schádzam tento rok ku krížu, chystám sa na prechod nekonečnej asfaltky do Lošonca, priama ako strela tiahne sa širokou planinou medzi svahmi Jelenieho vrchu a Jahodníka, ľavá, pravá, vypnúť mozog, raz, dva, ešte kúsok, aha kravky, ľavá, pravá, minule tam boli kone, raz, dva, už len chvíľu, Slepý vrch, ľavá, pravá, kde sú ostatní, raz,dva, už len jeden hupák… ešteže majú u Kováčov otvorené. Beriem všetko – kávu, kofolu aj pivo (myslím tým Birell, samozrejme). Dobré posedenie, zaujímavé rozhovory, príjemné spomienky, kopec srandy… ani sa nám lúčiť nechce, deň však pomaly hasne, deň sa chýli ku koncu, zajtra sa posúva čas (dokelu), to bude ešte svetlo, teraz však ešte nie, poďme domov… Na Škarbák už nakoniec nejde nikto (aj tak sa ešte pri autách lúčime akosi dlho, dobre bolo, stále je čo dopovedať… ešte minútku prosím…).

Krajina okolo nás. Prírodné zákutia hôr i navždy stratené mestá našej mladosti. Inak to vníma chlapec, merajúci jej rozmer drobnými krôčikmi. Odlišne dospievajúci mládenec vznášajúci sa niekoľko metrov nad povrchom. A čosi iné cíti v jej prítomnosti mladík v najlepších rokoch, hlboko obrúsený životom… Neskôr doma, v tichu večera otváram knihu, zememerač K. stál : „…na dřevěném mostě vedoucím od silnice ke vsi a díval se nahoru do zdánlivé prázdnoty…“ Aj my sme zememerači, svojimi stopami meriame víkend čo víkend krajinu našej prítomnosti. Ďakujem všetkým, ktorí strávili tento krásny deň voľným túlaním malokarpatskou prírodou a spomienkou na kamarátov: Ivetka Pekaríková s Ivanom, Božka Golierová, Milan Babišík s kamarátmi Ivanom a Milošom, Jozef Baránek, Janči Budoš, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Vlado Naď, Lojzko Holý, Edo Zolvík, Jozef Dzurenka a

Juro Golier

A na záver nechajme ešte raz prehovoriť T.O. Stratená stopa:

Stopa Tvoja je v lese stratená, dávno už ju sneh a vietor zafúkal. Kráčame spolu na miesta, kde nás nikto nečaká, stopa Tvoja je dávno stratená. Potom chceme tu doma, v tých kopcoch karpatských, pod slnkom žiarivým, kde rastú stromy, pod ktorými si býval mladý, v tichom kúte Tvoju stopu nájsť.

Pri príležitosti 40. výročia založenia osady T.O. Stratená stopa, si sa pripojil k hľadaniu stratenej stopy nášho kamaráta Čutoru. Ahoj.

Akcia Lopeník

V Bielych Karpatoch

sobota 19.3.2022

Už (dávno) nie je zima, ešte (zďaleka) nie je jar. Cez nepriedušne uzavreté okno miestnosti na druhom poschodí neveľkej nenápadnej budovy, dni existencie ktorej pokojne plynú v objatí rozľahlého parku na ostrove známeho kúpeľného mesta, nepreniká dnu žiadny náznak života. Jediný lúč slnka nerozohrá na stenách svoju tajomnú tieňohru, žiadny náznak vône sa nemieša s nezameniteľným pachom kancelárie (iba všadeprítomný prach a ľahký odér kávy, doping je povolený, doping je nutný), ospalé ticho skorého popoludnia narúša len občasný šum (nečujné bzučanie žiarivky, nezreteľné útržky rozhovorov z chodby za dverami a neprestajný tinnitus pretína pravidelné neodbytné zvonenie telefónu – keď nezdvíham asi tu nie som!), (len) žiadny dotyk reality (plazivo prenikajúci zvonku), prosím… inak by som sa zbláznil. Prudko odsotil stoličku, presne miereným úderom navždy umlčal telefón, znefunkčnil počítač (veď ten za nič nemôže!), (definitívne) treskol dverami, roztrhol pupočnú šnúru povinností, vybehol von, konečne sa oslobodil… Minúty dlhé sťa hodiny nekonečne plynú korytom lenivo tečúcej rieky Chronos, hodiny sú v tom bezčasí úplne nemerateľné, márne sa pokúšam vydolovať jasný okamžik spomedzi sivej všednosti pracovného dňa… kedy naposledy som sa tešil do práce? Neskôr poobede pomaly blúdim ulicami svojho mesta, snažím sa plávať proti toku času, hľadám akýkoľvek náznak inšpirácie. Nenachádzam však nič… hádam pomôže noc, milosrdný sen prinesie vyslobodenie… s pocitom neskutočnej úľavy vítam ráno – čo najskôr sa snažím z mysle vypudiť spomienky, keby sa k nim dostal odborník – skončím pod prísnym dozorom v Pinelke, keby to videla verejnosť – objavím sa v komerčnej televízii (konečne úspešná reality show!). Z trápenia ma (tak) hádam vyslobodí (až) víkend…

Na bežky je príliš sucho (iba tí najzarytejší vyznávači pohybu na dvoch úzkych drevách týždeň čo týždeň okupujú Skalku, kdeže sa na nich hrabem – osirela Dobrá Voda!), na bicykel prichladno (to len niekto vytrvalo, uprostred týždňa, brúsi na kameň stvrdnuté blato malokarpatských cestičiek), na turistiku tak akurát! Kam sa vyberieme tentokrát, ktoré miesto tentoraz zvolíme za cieľ nášho výletu? Chcelo by to niečo… …hmm… …drobnú úpravu, zmenu chuti, nie však priveľkú. Karpaty zostanú, ibaže tie Malé vymeníme za Biele. Je tam tak pekne… Veľký Lopeník, štvrtý najvyšší vrchol pohoria (911 metrov), rozložený na polceste medzi majestátnou Veľkou Javorinou a hrozenkovskými kopanicami, jednou nohou rozkročený na slovenskej strane, tou druhou pevne ukotvený na tej moravskej, výrazná ostrá homoľa a magická pyramída bude tou správnou voľbou (Paľo, vďaka za nápad).

Slabá hodinka cesty, to zvládnem – z oka vypadáva posledná karpina, skrývam ďalšie zívnutie (dávaj pozor, nech nás kdesi nevysypeš!), už druhýkrát zle odbočujem (akási divná mágia sa snaží prekaziť nádejný deň), začínam byť čoraz nervóznejší (čože robí tá navigácia, veď to nestihnem!), hypnotizujem ukazovateľ paliva (čo mám deravú nádrž? asi som mal predsa len načapovať), nakoniec prichádzam ešte v termíne. Prekvapenie – Paľo tu ešte nie je, aj Paľo je len človek, aj on môže meškať (nakoniec asi tak 5 sekúnd). Chvíľku počkáme, stále ešte nie sme všetci, čas tak príjemne plynie, je Jozefa, tiež Miloš má narodeniny, niet sa prečo náhliť, veď aj tu je tak príjemne…

Parkovisko je ukryté v lese, kus od cesty vedúcej cez Lopeník, hoci to odtiaľ nevidno, všade okolo nás sa ako vlny prelievajú malebné úbočia bielokarpatských pahorkov. Hotový raj na zemi…

…pre občasného návštevníka, skutočné peklo pre tých, čo boli odkázaní na týchto miestach ži(vori)ť… Nepokojný kraj na hranici osídľovali vraj hlavne utečenci, vydedenci vylúčení zo spoločnosti – trestanci, zbojníci, ľudia odlišnej viery… tí, čo hľadali úkryt. Tvrdou prácou, s motykou v ruke poľudšťovali krajinu, lesy premieňali na pastviny, spod zeme pozdvihovali k životu kopanice. Žili izolovane, od spoločnosti tam vonku i navzájom medzi sebou, aj tá cesta, ktorá nás z Březovej priviedla existuje až od roku 1964… to som už mal jeden rok…

Poberme sa mi však ďalej, takto by sme tu skysli celý deň (spievali a hodovali), namiesto boľavých nôh si domov niesli boľavú hlavu, naplnenú preťažkým kamením prekrásneho kraja. Úzka cestička (len tak na jediné auto) sa spúšťa dole do údolia, zobďaleč povedľa vykúkajú prvé stavby, osamelé gazdovstvá, drevený plôtik zdobený pestrofarebnými hrnčekmi (každý z nich je iný) vedie ku kamennej zvonici.

Už viac než dve storočia zdobí jej skromná veža okolitú krajinu, už viac než dvesto rokov rozoznieva jej zvon blízke údolie. Jednoduchá a pritom krásna. Obdivujeme majstrovstvo starého staviteľa, šikovnosť dávneho remeselníka. Kameň sa pevne viaže s kameňom, spojivo obopína drevený preklad, zapučaný šindeľ tesne kryje strechu. Akoby tu stála odnepamäti. Akoby sem prirodzene patrila. Krásna vo svojej jednoduchosti. Stará kamenná zvonica.

Hlavná cesta (ktorú vzhľadom na hustotu premávky nazveš hlavnou len s riadnou dávkou fantázie) sa skrúca údolím popri potôčiku Hrubár (ktorý sa pri Šiancoch mení na Bošáčku), vedie hore dedinkou (ktorá dedinou vlastne ani nie je, len administratívnou sústavou voľne roztrúsených gazdovstiev stekajúcich dole svahmi Mikučinho vrchu a Lopeníkov, čím nižšie, tým tesnejšie sa k sebe vinúcich, stále si však udržiavajúcich primeraný odstup). Tu hádam nič nie je takým, akým sa javí navonok…

Nám to však vôbec neprekáža, po asfaltke derúcej sa hore svahom rozbiehame pekelné tempo (ešteže šliapem peši, ešteže sa tu nepachtím na bicykli), dlhý had turistov sa rozťahuje po celej dĺžke stúpania. Krásneho stúpania nádherným úbočím. Rozľahlé lúky sa striedajú s rozsiahlymi plochami lesov, kde-tu roztrúsené obydlia vdychujú krajine život, osamelé stromy priťahujú zrak, v ich tieni si neodpočinie len unavené telo hospodára, ale i nepokojná myseľ pútnika. Biele Karpaty…

Aký to rozdiel oproti tým našim, Malým. Krajinou meniacou svoju náladu a atmosféru (takmer) na každom kroku, krajinou, ktorej každý vrchol je iný, kde každá dolinka žije vlastným životom, kde ťažká ruka huncokára dokázala vyrvať z moci hôr len drobnú lúčinku uprostred lesa. Tu sa nám pod nohami rozlieva rozľahlý oceán pahorkov, pastvín pozvoľna pretekajúcich šírym priestorom, lesov pokojne sa vlniacich v rytme času ako geniálne minimalistické Bolero pána Ravela:

tam… tam… tam… krajina donekonečna opakuje svoj tajuplný nápev, k nemu sa zrazu pridáva trilok práve prebudeného vtáčika,  tam… tam… tri… tam… drží svoj hlas, ako trblet rannej rosy jasný nápev pokračuje v pravidelnom vlnení pahorkov, tam… tam… tri… tam… spoza hmly preniká tenký lúč svetla, tam… tam… tri… cink… tam… masa zvuku sa takmer nemení, po čase však zisťuješ, že je predsa len iná, objavuje sa osamelý lístok v mase ihličia, tam… tam… tu… tri… cink… tam… o kus ďalej iný, potom ďalší, nový tón v nekonečnom kolobehu času, tam… tam… tu… tri… cink… tam… lúka letí do údolia,  tam… tam… tu… tri… cink… tam… bong… ako drobné drahokamy sa z prítmia lesa trbliecu belostné múry samôt tam… tam… tu… tri… cink… tam… bong… tang… tam… tam… tu… tri… cink………

Stúpame stále vyššie, asfalt neprestáva… Dobre sme sa roztiahli, mali by sme sa počkať, dať sa zase dokopy. Skládka dreva vedľa cesty bude tým správnym miestom, rozhovory bez ustania pokračujú, k tomu sa patrí niečo drobné prikúsnuť, za glg čohosi dobrého (alebo aj teplého) zapiť. Stojíme na miestach, ktorými prechádza červená značka (tu na hlavnej ceste?), kde dobre známa diaľková trasa z Dukly na Devín (či presne naopak, ako sa vám páči) na chvíľku zavítala na návštevu k susedom. Reč sa (opäť & neomylne & ako vždy & koľkýkrát?) stáča k jej prechodu. Niekto ju už vyskúšal, niekto sa tam chystá, niekto by (tak) rád… Myseľ sa stáča, myseľ blúdi… neodpustím si krátku, navonok nesúvisiacu odbočku. Je to už tak dávno, nech prehovorí pamätník…

Niekedy uprostred 80-tych rokov minulého storočia som sa s kamarátom Ogarom (boli sme mladí, boli sme krásni, boli sme plní síl) spolu s malou skupinkou turistov (päť? šesť? neviem, pamäť už neslúži, pamäť vynecháva) vybrali na prechod Slovenského Rudohoria. Trasu si už (samozrejme) presne nepamätám, denník som si nikdy nepísal (môžem si tak do(vy)mýšľať, môžem fabulovať), niečo mi však predsa len nezmazateľne uviazlo v pamäti. Prvé kroky pochodu, blúdenie po dobročskom pralese. Obrovský dubák rastúci uprostred turistickej magistrály (už niekoľko dní sme nestretli ani živú dušu). Nocľahy pod širákom aj vo voňavom senníku (v ktorom celú noc šuchotali myši). Ranný pohár mlieka od pani horárky. Pár dní na Veľkej lúke v sedle huculov. Prebudenie na medveďom posede (vedľa ohlodanej kostry akejsi nebohej kravky) neďaleko Nálepkova (kde?). Vlahú noc plnú hviezd kdesi nad Palcmanskou Mašou. Najkrajšiu chatu na svete (pohár piva a pomaly zhášajúce svetlá Rožňavy hlboko pod nohami). Nezrozumiteľné drmolenie mantákov v medzevskom obchode. Prvý (krátky) dotyk civilizácie na Kojšovskej holi. Ako bonus prechod krížom cez Roháče (od Žiarskej chaty) s prenocovaním v lese pri Adamculi (splnený sen, dopíjame posledné pivo, chata sa zatvára, na dolinu padá súmrak, mi dvaja sa nenápadne presúvame hlbšie do lesa kamsi pod Kopy). Príchod za kamarátmi na Oravskú priehradu („Kým sa neumyjete, do chaty nevstúpite! A schovajte kamsi tie smradľavé handry!“) …bolo to naozaj tak?

Prestaňte plánovať, hľadať ultraľahké vybavenie (zelený batoh, áčko, golfky…) a výhovorky – nečakajte, neváhajte, vyrazte! Ihneď! (cítime sa mladí, stále sme krásni, veríme, že plní síl)

Až kus opodiaľ zisťujem, že som zabudol zapnúť GPS – dokelu!, tri a pol kilometra (úplne zbytočného?) pachtenia, 180 metrov prevýšenia sa rozplynulo v ovzduší ako obláčik… z toho už dnes nezaprší… Zbytočné to však predsa len nebolo, březovsko-lopenícky kotol je nádherný, ale pohľad, ktorý sa otvára pod vrcholom stúpania na Mikulčin vrch je možno ešte… – iný, avšak rovnako krásny. Kam oko dovidí, zvlnené pahorky, na nich sa ako polia na šachovnici pravidelne striedajú lúky a háje, svahy prudko sa zošuchujúce do údolia (ideálne miesto na zimné radovánky), z temena niektorých vrcholov na všetko dohliadajú vysoké veže či rozhľadne. A kdesi v zahmlených diaľavách (kde sa tak náhle stratil blankytný jas bezoblačnej oblohy?) sa medzi zvažujúcimi grúňmi nenápadne chúli kraj moravských kopaníc, Starý Hrozenkov, Vyškovec, Vápenice a Žítková, miesta, kde kedysi žili slávne bohyne…

…a kam sa tak rád pravidelne vracia Ľuboš. Nečudo, nie je ťažké zaľúbiť sa do tohto kúta hôr, ladných kriviek vŕškov a ich malebných úbočí. Donekonečna sa (peši či na bicykli) túlať cestičkou, ktorej koniec nepoznáš, krúti sa hore svahom, stráca v lese, opäť sa objavuje kdesi vo výške, aby neskôr zmizla na horizonte, jej skutočný cieľ si však vieš iba ťažko predstaviť. Započúvať sa do veselého ranného zurčania potôčika „Vitajž voda moja, vodzička, rosa moja, rosička. Odkeľ ty pospiechaš?…“ aj tichého večerného nápevu vánku „Chojce si čarodovnice na čiernu horu, tam čierne víno píjce, smolu jezce, ale tu žiadnej moci viac nemajce…“. Čas bohýň však už nenávratne uplynul…

Veď tam je ešte sneh! Dole pod hlavnou cestou (pohybujeme sa niekoľko metrov nad vrcholom Zárub), tam, kde začína lyžiarsky svah, leží na tráve dlhý úzky koláč zvyškov zmrznutej ľadovej triešte, delá už opodiaľ ticho odpočívajú. Niekoľko jednotlivcov neodolá, musia si vyskúšať to, čo im táto zima nedopriala. Ale pozor, šmýka sa!

Prežili všetci. A všetci ako jeden pokračujeme ďalej po asfaltke, Paľo sľubuje dáke prekvapenie (možno skrytý poklad? – predstavujem si zakopaný súdok tridsaťročnej slivovice) či inú zaujímavosť. Všetko v jednom. Stojíme na kraji asfaltky na vrchole nenápadnej vyvýšeniny – na bicykli by si ju (skoro) ani nezaregistroval, kúsok za našim chrbtom nám týči výrazný stožiar vysielača, kus vedľa zas takmer nerozoznateľná rozhľadňa (naše postupné ciele), Paľo siaha do batohu, vyťahuje šampáňo… sme vo výške 788 metrov, práve sme prvovýstupom dosiahli Rapantov vrch. To si naozaj zaslúži krátku oslavu!

Posilnení zbiehame rovnakou cestou, vraciame sa na Mikulčin vrch – čo za jemný opar sa z Považia nasúva na svahy Veľkého Lopeníka, akáže hmla halí jeho úbočia belavým jemným závojom? Hádam nám niečo (niekto) nechce pokaziť tento pekný deň? Neľakajte sa, nič to nie je! To len príroda (opäť raz) čaruje, koketné Karpaty laškujú s návštevníkmi, predvádzajú sa, žartujú, figliarsky žmurkajú, potichu sa smejú (do hrsti). Nie je každý deň posvícení, no nehádž flintu (privčas) do žita!

Mikulčin vrch. Kedysi kopanice roztratené po úbočiach hôr kdesi pánubohu za chrbtom, neskôr známe rekreačné stredisko, dnes miesto, ktoré sa chystáme využiť na krátke posedenie, penzión Patrik práve otvára svoje brány. Ešte predtým však smerujeme ku krížu v jeho blízkosti, pripomienku smutnej udalosti spred mnohých rokov – „na tomto místě byl … dýkou zabit náš milovaný syn a bratr…“ Aký konflikt, bitka či zákerná vražda, sa odohral na týchto miestach v skorú jar roku 1963? Kto bola obeť, kto bol vrah? Bol slnečný teplý deň, či mrazivá tmavá noc? Stojím, dumám, neviem… nič bližšie sa o tomto čine nedá dozvedieť (a nie je to ani potrebné), zmareného mladého života je však určite škoda. Je to už tak dávno… to som mal práve šesť týždňov…

Ale na hody, ktoré sa nám nečakane naskytli vedľa v penzióne, tak skoro nezabudneme. Vývar, držková, kyselica, výpečky… chutné pivo (ešte si môžu dať aj šoféri), rýchla a milá obsluha, všetko dostupné hneď po otvorení – z toho by si mohli zobrať príklad vo viacerých podobných zariadeniach. Ak pôjdete okolo, určite sa zastavte!

Nás však čaká ešte dlhé putovanie, pohnime kostrou, pokračujme. Popri zaujímavo prederavenom strome a rozprávkovom drevenom lese pri chate Jana (keď nie sú poruke deti, aj dospelí ich dokážu zastúpiť, zvieratká si ešte aj dnes masírujú ponaťahované chrbty) zostupujeme do Lopeníckeho sedla. Priestor sa náhle otvára, z ničoho-nič stojíme na nádhernej rozľahlej planine. Odlesnenej. Fotogenickej. Dýchajúcej životom. Magicky prekrásnej. Čarovnej. Stojím a krútim sa. Pokúšam sa všetkými zmyslami zachytiť okolitú krásu. Vôňu priestoru. Spev zeme. Odlesk okamžiku. Dotyk dávnych príbehov. Dušu kopaníc. Ducha krajiny. Prenádherných Bielych Karpát.

Tento bod trasy, tento okamih dňa nie je príliš výhľadový, ale tie pohľady… Z masy stromov sa všade navôkol vylupujú šíre lúčiny, nádherné machule rozpľasnuté na voňavom plátne krajiny. Osamelé gazdovstvá, hracie kocky porozhadzované na stole rulety času. Vysoká veža vysielača priťahuje zrak, nenápadný kríž na mieste, kde sa stretajú cesty zas myseľ. Pokoj a ticho. Sloboda.

Ale to stúpanie! Dokonca sa začína šmýkať, na týchto lúkach asi ešte prednedávnom ležal sneh, blato uteká pod nohami, len opatrne, pomaly, hlavne sa kdesi nevyváľať. Krv búši v ušiach, pľúca ťahajú ako kováčske mechy, pot sa rinie nielen z čela. Vchádzame do lesa, stúpanie sa zmierňuje, ako strela rovný priesek nás po širokej ceste vedie stále hlbšie, čoraz vyššie, bližšie k ďalšiemu cieľu, k vrcholu Veľkého Lopeníka. Ešte predtým nás však čaká ten Malý.

Tu budem márne hľadať svoje magické sochy (len kde-tu vyťahujem zo šíku vyrovnaných kmeňov akýsi občasný náznak), toto prostredie formovala (a neustále formuje) ľudská ruka, tu človek neponecháva prírode priveľa voľnosti, možností na vývoj. Rasti a poskytuj svoje telo. Ukrývaj moju zver. Všade, kde budem potrebovať, ustúp pastvine. Tu som pánom ja. Tu vládne človek….

Zase sme sa roztiahli, stúpanie vnútilo každému vlastné tempo, je načase sa znova počkať, občerstviť, načerpať síl. Prístrešok na Malom Lopeníku je tým najvhodnejším miestom. Obsah batohov putuje opäť na svetlo, zrak len tak prechádza po všetkých maškrtách. Tie naše výlety…

Hor sa na vrchol! Už to nie je ďaleko, už to nie je vysoko. Bezstarostný postup však trochu pribrzďujú zmrazky snehu ležiace na chodníku. Ešte stále? Iný kraj, iný mrav, v týchto miestach asi mali na zimné poklady viac šťastia ako u nás, my sme sneh túto sezónu takmer nezažili, len s nostalgiou v duši (a slzou v oku) sme si prezerali staré fotografie. To ešte bývali zimy…

Priestor sa otvára, priesek redne, mení sa na vrcholovú lúčku, v jej strede sa výši rozhľadňa. A po okraji lesa sa ukrývajú pamätníky, pripomienky bojov minulej vojny. Pred skutočnosťou neutečieš, nestačí si, ako malé dieťa, prikrývať oči – to čo nevidím, neexistuje. No i tak, nebudeme si zbytočne zaťažovať myseľ, meniť náladu, nie teraz – poďme rýchlo hore, rozhliadnuť sa do okolia. Z Veľkého Lopeníka.

Avšak… poznáte také dni. Počasie je… pekné, obloha (by aj bola) jasná, ale… niečo tomu chýba, stratila tú nekonečnú hĺbku rozľahlého oceánu, žiarivý jas diamantu, je akási plochá, takmer bezrozmerná, dokonca sa zatiahlo (kedy? – veď si sa iba obzrel, chvíľočku zahľadel pod nohy, len na sekundu sa zamyslel), to však nie je ten dramaticky vyfarbený mrak dotvárajúci atmosféru okamžiku, rýchlo letiaca vzducholoď meniaca náladu, biely baránok rozdávajúci radosť, je to… len taká nepriesvitná, všetko haliaca opona, ľahučký záves, čo spadol na krajinu, ani nevieš kedy, ani nevieš dokiaľ, ba ani odkiaľ sa tu vzal… protivný saharský prach… Ale tu, medzi nami, tomu (našťastie) nechýba nič, nálada je (ako vždy) výborná, v bohato vyšpľachujúcich vlnách sa rozlieva do okolia, privádza k životu aj (zatiaľ ešte) driemajúci les…

Vlado sa rozložil v prístrešku, varí kávu, na stole sa objavuje množstvo iných dobrôt, iskru v oku i teplo v duši pomôže spoľahlivo rozožať malý kalíštek koncentrovanej radosti (nám šoférom už radšej nie prosím, nechceme & môžeme / nemôžeme & chceme).

Dlho by sa veru dalo posedieť, porozprávať, poveseliť (provizórna útulňa je k dispozícii, je ešte voľná), my však máme iné plány. Kúsok sa vraciame po rovnakej ceste na Malý Lopeník (len sa nešmyknúť), potom sa po zvážnici lesom spúšťame čoraz nižšie do údolia. Tam kdesi máme (dúfam) naše autá.

Čo za stopy sa to tiahnu blatom povedľa tých našich? Dnes nemáme medzi sebou žiadneho poľovníka (ani stopára), dnes môžeme len hádať. Sviňa? Jeleň? Čosi iné? Medveď to však určite nie je, bez obáv schádzame nižšie (vysoko sme vyliezli!), už by sme tam predsa mali byť…

Les nechávame za chrbtom, les ustupuje, vynárame sa na rozľahlej lúke, opäť stojíme uprostred šíreho březovsko-lopeníckeho kotla, nádherného prírodného amfiteátra. Zrak kĺže po známych krivkách hôr, sú krásne, sú stále iné. Biele Karpaty sú (vždy) trefou do čierneho. Ešte sa chvíľku povyhrievame na slniečku, je tu predsa tak príjemne, netreba sa zbytočne náhliť, sme už skoro v cieli, do večera je ešte ďaleko, neponáhľajme.

Na kraji úzkeho políčka pri ceste stojí traktor, vedľa neho postáva hospodár, čosi seje do zeme práve sa prebúdzajúcej pod dotykom prvých slnečných lúčov. Pýtame sa na cestu, odpovedá len tak na pol huby. Nečudo, celý deň sa plahočiť okolo hospodárstva a takáto skupina darmožráčov… vyfintených ako do cirkusu, už by aj mohli mať rozum, čohosi poriadneho sa chytiť a nie len tak naverímboha sa túlať po horách, márniť pekné dni, veď už majú (poniektorí) aj sivé hlavy… Ale jaré mysle!

K domu s doškovou střechou (čo to je?) je to už len na skok. Len sa obšuchneme povedľa Chaty Lopeník, tá zrak ničím nepritiahne (symboly skryté v ozdobe nad prístavbou – bociany, bicykel, fúrik – dešifrovať nedokážeme), to opodiaľ stojaca, pekne upravená usadlosť, dýcha históriou a životom, kus za ňou sa už objavuje hlavná atrakcia, domček č. p. 141 známy tiež ako „Stará Pančaveň“, jediný trvalo obývaný dom so slamenou strechou v Zlínskom kraji. A tak sme (konečne) zistili čo je to došek.

Pekná chalúpka. Malé okienka sú olemované tenkou modrou linkou (biele a modré sú hádam všetky domy v doline), drevený plôtik zdobí niekoľko farebných hrnčekov. A pod ním z (mrazom ešte spálenej) trávy vykúkajú biele hlávky snežienok a žltý (vraj, podľa aplikácie) tavolín zimný. V okamihu sme sa  rozliezli po celom pozemku, obdivujeme, fotíme. Predstavujeme si bežný deň starého hospodárstva.

Kŕdeľ sliepok sa motá pod nohy dvojici prasiec. Koleso detského mlyna klepoce v spievajúcom potôčiku. Vedľa žentúra (gepľa) ťažko odfukuje starý kôň, gazda sa práve pobral po čosi do stodoly. Z kuchyne sa šíri vôňa kapustnice, z bečky jej už riadne ubudlo, v okne chladnú pagáče. Aký romantický príbeh, aká drsná skutočnosť. Táto zem nevydávala zadarmo svoje dary, tento kraj neponúkal domácim priveľa bohatstva. Len každodennú drinu. No plným priehrštím sypal do ich duší mnoho krásy. Na tú však vtedy (asi) nebol čas.

Spoza hrebeňa Lopeníka už do kraja pomaly nakúka večer, neotáľajme priveľmi, pár metrov máme ešte pred sebou, posledné metre bývajú (predsa) najťažšie – tie nekonečné metre jednoduchej cesty (akosi priveľa asfaltu na taký Bohom zabudnutý, izolovaný kraj)! Nie však tuná – v krásnom prostredí sa chodník akoby sám  odvaľuje pod nohami, stále je čo obdivovať, stále je čo obzerať. Krásne chalupy hore pod lesom. Bielomodrú (ako ináč) kapličku svatého Izidora. Koníky pokojne sa pasúce obďaleč, sochy vytesané vo vädnúcom svite pohasínajúceho dňa. Divú krásu pasených lúk pod Grúňom. Mohutnú stenu Mikulčinho vrchu.

Nastal čas lúčenia. S krásnym krajom, kamarátmi, pekným dňom. Ešte nie definitívny, ešte nie úplný, viacerí sa chceme cestou zastaviť na kopci nad Březovou, rozhľadňa U Křížku môže byť tiež zaujímavá.

Je. Síce momentálne (asi) mimo prevádzky, vstup zakázaný, vstup len na vlastné nebezpečenstvo, pováľané zábradlie na poschodí opatrne obchádzame, výhľad z nej (by bol) však nádherný, prekliaty saharský prach, teraz je len… pekný. Veľkú Javorinu, majestátnu panovníčku kraja, rozoznávame iba v náznakoch, Veľký Inovec si domýšľame. Avšak neodvratne nastupujúci večer, krásnu červenú náladu, ktorú nám poskytuje odvrátená strana kopca si užívame plnými dúškami. Čarovné zakončenie skutočne vydareného dňa.

A tak sa lúčime s kamarátmi, zaujímavým krajom, ktorý aj keď (si myslíš že) poznáš, vždy ti opakovane vyrazí dych niečím nečakaným, nezabudnuteľným. Dnes sa nás pri potulkách po Bielych Karpatoch zišla pekná kôpka (zrána 22, poobede dokonca 24 – až vtedy sme sa správne spočítali) turistiek a turistov, boli ste všetci výborní, ďakujem: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Mirka Čičmanová, Gabika Kušnierová s kamarátkou Naďou, Alica Binková, Daša Soubustová, Božka Golierová, Marta Karliková, Editka a Jozef Antaloví, Gabika a Milan Mizeroví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Lydka a Stano Macejkoví, Ľuboš Kraic, Vlado Trajlínek, Ľuboš Rosa, Juro Poláček, Vlado Naď, Paľo Rapant a

Juro Golier

O niekoľko hodín neskôr, v nedeľu poobede (o 16:33) nastala jar. Dni sa budú ďalej predlžovať, teplota stúpať. K slovu sa opäť (čoraz častejšie) dostanú aj naše dvojkolesové radosti (i utrpenia). No čas na turistiku si (verím že) nájdeme tiež. Veď plánov máme naozaj dosť.

Akcia Veľký Peterklín

12.3.2022

Akcie sa zúčastnili: M. Modrovský, M. a G. Mizeroví, V. Naď, D. Soubustová, P. Herceg, D. Fáziková, M. Farkašovská, A. Križanová, Ľ. a E. Kraicoví, J. Poláček, A. Kučerová, J. Lukačovičová, B. Polocík, J. a B. Golieroví, P. Rapant a Ľ. Rosa.

Niektoré turistické vrcholy nie sú zaujímavé iba finálnym výhľadom, ale aj samotnou výstupovou trasou. Veľký Peterklín 587m kombinuje obe tieto, dosť podstatné veci. Je z neho výborný výhľad a výstup naň tiež nie je nuda.

Na našich turistických potulkách po Malých Karpatoch sme toho prešli už naozaj veľa. Vystúpali sme veľa vrcholov, no a mne osobne tento kopec do mojej zbierky ešte chýbal. Bol som rád, keď som sa dozvedel, že v túto sobotu bude naše cestičky križovať práve tento vrchol.

Túto moju radosť zdieľali aj viacerí, lebo v sobotu 12.3. sa nás krátko pred pol deviatou stretáva v Sološnici celkovo 19 turistov(-tiek). Počasie nám praje, je krásne slnečno, meteorológovia predpovedali na dnes aj pekné výhľady. Zaparkujeme autá a poď-ho na trasu.

Z križovatky pred Hostincom pod Roštúnom smerujeme po žltej značke von z dediny. Zatiaľ je to v pohode po rovine. Žltá značka vedie až hore na rázcestník Pri obrázku. Tam až nemáme v pláne ísť,  pri kóte Sološnícka dolina odbočujeme z nej na červenú smerujúcu na sedlo Skalka. Na nej sa opäť dlho nezdržíme a po cca 150m odbočujeme na tzv. modrú neoficiálnu trasu smerujúcu až na vrchol Veľkého Peterklína. Neoficiálnu pravdepodobne preto, lebo na úseku dlhom 1,2 km nastúpame takmer 300 výškových metrov. Čiže, ako hovorí náš Janči, „riadna divočina“.

Stúpanie je teda „riadne“. Ešteže je sucho. Keby bolo popršané, tak by to bola už „super-divočina“. Ale teraz máme krásne slnečno. Každý si zvolil svoje tempo. Pri občasnom kochaní sa na Malú Vápennú, ktorá sa nám objavovala za chrbtom, sa cesta na vrchol mierne spríjemnila.

Dominantou vrcholu je rozhľadňa. Je to bývalý komunikačný stožiar kuchynského vojenského letiska. Na stožiar sa dá vyliezť do výšky asi 10 m a z vyhliadkovej plošiny si pozrieť celé okolie.

My sme mali dnes šťastie, výhľady boli unikátne: Záhorská nížina, Plavecký hrad ako z rozprávky, Malá a Veľká Vápenná, Geldek s Jelencom, Vysoká, Rakúske veterné vrtule…Boli to pohľady na naše Karpaty zase z inej strany. Niečo nové, niečo prekvapujúce.

Hneď vedľa stožiara sa nachádza malé táborisko. Je tu zriadené ohnisko, obkolesené jednoduchými lavičkami. Nad ohniskom je kovová mriežka, slúžiacou na opekanie. My sme si dnes (na studeno) poslúžili z vlastných zásob. Zahriali sme sa niečím iným. Vrcholový kalištek prišiel vhod. Samozrejme naše gazdinky (ako obvykle) k tomu pridali zase nejaké dobroty.

Zostup z vrcholu začal prudkým klesaním, ale len po prvú zvážnicu. Čo našťastie nebolo veľmi dlhé. Ďalším naším cieľom bola lúka Paseky situovaná pod hrebeňom Malej a Veľkej Vápennej. Cesta k nej viedla už cez spomínané zvážnice, ktoré, ako to už v horách chodí, sa križovali s inými zvážnicami, takže bolo treba sledovať aj GPS-ku. No samozrejme bolo treba sledovať aj okolitú krajinu. Pretože sme prechádzali pokojným, ale aj členitým krajom, kde sa doliny s hlbokými rigolmi striedali s vyvýšeninami, na ktorých sa striedali romantické výhľady na Plavecký hrad s výhľadmi na Peterklín a obe Vápenné.

Za kopcom Brezová sme boli od miestnych turistiek upozornení, že naša zvážnica onedlho končí a na lúku Paseky sa dostaneme cez vedľajší tiahly hrebeň. Poslúchneme a dobre robíme. Hrebeň je veľmi malebný s neustálymi výhľadmi na veľmi fotogenickú Malú Vápennú. Spoločnosť nám tu robia väčšie aj menšie stromy vetrom vyformované do všelijakých pokrútených tvarov. Skrátka idylka. Túto idylku vystrieda onedlho druhá idylka – lúka Paseky. Usadíme sa na nej. Sme dokonca aj v závetrí. Užívame si ohromný pokoj tohto miesta. Vlado neváha a štartuje svoj kávovar.

Kávička, pokoj, výhľady – čo viac si môže odpočívajúci turista ešte želať. Že by ešte mlieko do kávy? S tým prispeje Braňo a zo svojho batohu vytiahne fľaštičku MARESI.

Máme nadobudnutú výšku opäť cez 500 m a čaká nás už len zjazd do Sološnice. Putujeme priamo  pod Malou Vápennou. Objavujú sa už aj tu nesmelí poslovia jari. Vidno už podbeľ a snežienky by sa dali hádam aj  kosiť. Pod Malou Vápennou sa začínajú objavovať aj domáci turisti. Prišli sem na vyhliadkové miesto, ktoré zaujme aj nás. Pokocháme sa ešte naposledy krásnymi scenériami od Peterklína, Vysokej až po Geldek s Jelencom.

Pomaly sa blížime už k Sološnici. Zastavíme sa ešte na chvíľu pri starobylom židovskom a evanjelickom cintoríne. Oba sú tesne na okraji dediny. Naposledy ešte zamávame slnkom zaliatemu Plaveckému hradu a onedlho sa túlame už uličkami Sološnice, ktoré nás dovedú do cieľa, k našim autám.

Máme za sebou zase jeden krásny deň prežitý túlaním sa po Malých Karpatoch. Na tomto pohorí zbožňujem, že tu možno nájsť veľa starých stromov, ktoré bývajú ešte na dôvažok  poznamenané vyčíňaním počasia niekedy až do rozprávkových tvarov. No a dnes sa dalo na čo pozerať.

Karpaty – opäť ďakujeme.

Ľuboš Kraic