Akcia Bežkovanie Orava

Termín: 16.2.2019

Miesto: Oravský Podzámok

Zúčastnili sa: Herceg, Naď, Gieci, Šuga a Budoš

Na Oravu sme vycestovali vlakom už v piatok okrem Tóna, ktorý použil svoje auto. Večer sme sa stretli v Kolibe pod lampášom. Bývali sme v obci na súkromí, mali sme k dispozícií celý byt v radovke.

Ráno v sobotu sme boli pripravení na štart už skôr ako bolo v propozíciách. Štart bežkárskej trasy bol skrátený pre nedostatok snehu a začínal pred Hostincom u Svýbu. Po zaplatení štartovného a vypití štartovacieho prípitku sme obdržali len pokyny kade máme ísť, červené šípky na snehu a farebné stužky na stromoch nás mali navigovať po ceste. Miro išiel s pešími na cca 8 km túru, naša mala byť cca 17 km, nikto to nezmeral, viedla po holiach a lesoch, kde bolo dostatok snehu. Prešli sme popod nadjazd na zľadovatenú lúku, tu Paľo a Vlado nasadili tulenie pásy, ja s Tónom sme išli bez pásov. Po strmom úseku sme sa dostali na prvú oddychovú prestávku Na vyhliadke. Tu nás čakal horúci čaj, opečená domáca oravská slanina a krásny výhľad do údolia. Po krátkom stúpaní nás očakával zjazd po holi. Povrch bol hladký, ale ľadový. My, čo máme hrany sme boli odvážnejší a nechali sme sa unášať rýchlosťou, až po úseky, kde sa ukázali rôzne jamy a nerovnosti, ktoré spolu s našou veľkou rýchlosťou nám privodili infarktový stav pri brzdení a odbočení skoro do pravého uhla. Neobišlo sa to bez pádov. Najlepšie vyhodnotený bol tzv. Paľov držkopád, ktorý sa chvála Bohu zaobišiel len mierne odraným lícom. Po pravej strane sa nám začínal odhaľovať hrebeň Malej Fatry. Najprv sme začali vidieť Veľký Rozsutec, neskôr Stoh. Ostrejším stúpaním sme pokračovali na ďalšiu hoľu pod Turikov Žiar. Odtiaľto sme uvideli hrebeň Roháčov. Po krátkom klesaní v lese sme vybehli na hoľu s najkrajšími výhľadmi. Pred nami sa rysoval Veľký Choč, vľavo hrebeň Roháčov, vpravo hrebeň Malej Fatry a zhora nás zalievalo slnko svojimi lúčmi. Prešli sme systémom pospájaných malých a veľkých holí podľa červenej šípky až nad chotárom Pribiš. Pokračovali sme opäť stúpaním na telekomunikačný vykrývač. Tu sme niektorí zistili, že usporiadatelia urobili trasu, aby sme si vychutnali do sýtosti krásne zjazdy aj stúpania, i keď niektorí pomalší jedinci si trasu skracovali, keď videli tých rýchlejších ako sa vracajú po päťsto metrovom zjazde, ale len o pár desiatok metrov vľavo. Striktne sme my poctivci sledovali červené šípky na snehu. Od toho vykrývača sme sa po trochu inej ceste vrátili opäť na vyhliadku, kde sme sa opäť posilnili opečenou slaninou. Cestu dole sme už poznali, ale sneh už bol mäkký, niekde už blato a tráva. Dali sme zabrať aj našim lyžiam po ceste, ktorá mala milimetrovú vrstvu ľadu alebo snehu. Úspešne sme dorazili asi okolo tretej do cieľa. V cieli nás čakala zabíjačková hostina. Mali sme k dispozícií kapustnicu, hurky a ostatné zabíjačkové špeciality. Ja som si dal dva krát zabíjačkovú kapustnicu. Zábava v hostinci bola v plnom prúde, tancovalo sa a neskôr bola po prestávkach v tancovaní aj tombola. Raz sa musel tento program prerušiť, lebo naša najlepšia lyžiarka všetkých dôb Petra možno aj našou zásluhou, lebo sme všetci silno držali palce a hučali, doplnila zbierku medailí v slalome na MS. Pred západom slniečka sme sa išli dať do poriadku, popritom sme dorazili tekutiny vo fľaškách  a podvečer sme plánovali ísť opäť do Koliby, Paľo sa tam mal stretnúť so svojím synom a z jeho celou rodinou, korí si užívali dovolenku. Nič lepšie nás nenapadlo, ako si ísť ešte raz do hostinca u Svýbu. Hudba, jeden muzikant hral a spieval. Plánovali sme sa zdržať len na pár minút, len neskôr sme zistili, že to nebude také rýchle. Domáci Oravci sú takí dobrotiví, že hneď aj keď nechceš ti donesú občerstvenie a to do tých malých pohárikov. Hlavný usporiadateľ, aby sa nemusel dva krát preháňať, doniesol hneď double. Mali sme plný stôl plných pohárikov, ako na šachovnici pešiakov. Musel som nejaké aj schovávať a hlavne rýchlo a bezpečne uprchnúť. Poďakovali sme im za dobre zorganizovanú akciu, čo bola naozaj pravda a ešte niekoľko sto krát aj za všetko ostatné. Nakoniec sa nám podarilo stretnúť v kolibe s Paľom aj Tónom.

Ráno bolo pre niektorých, hlavne pre mňa, ako obvykle ťažšie. Tóno mal ešte na pláne ďalšiu akciu v Dolnom Kubíne. Mala byť bežkárska, ale nakoniec bola na pešo, preto odchádzal skôr. Paľo nezohnal lístok na náš vlak, preto išiel o dve hodiny skôr ako my. Až teraz sme zistili, že sobotné vykoľajenie nákladného vlaku, ovplyvnilo meškanie rýchlikov od Košíc. Nevedeli sme kedy sa dostaneme domov. Ja som to riskol, išiel som osobákom z Kraľovian do Žiliny a potom regionálnym rýchlikom do Trnavy. Nemal som info o Paľovi, Vladovi a Mirovi, ktorí museli čakať na meškajúce rýchliky, na ktoré mali lístky, ale myslím si, že prišli približne ako ja.

Na záver len toľko, ako povedali domáci Oravci, že nemusia chodiť si zabežkovať nikde inde na Slovensku, im stačí Orava, lebo všetky chotáre Oravy sú pospájané hoľami, lúkami a hrebeňmi, každý raz si môžu vybrať inú trasu hlavne cez zimu, keď medvede majú pravdepodobne zimný spánok.

Jano Budoš

Akcia Malý Javorník

16.2.2019

Akcie sa zúčastnili: J. Golier, M. Farkašovská, R. Černianska, B. Polocík, P. Rapant, A. Čičmanová, M. Poláková, Ľ. a H. Rosoví, Ľ. a E. Kraicoví, J. Polakovič s manželkou, V. Trajlínek, I. Naništa, J. Baránek, J. Michalcová, A. Kučerová, M. Čičmanová a S. Molnárová.

Tretia februárová sobota dostala do vienka nádherné slnečné počasie, ktoré nenechalo sedieť doma nečinných väčšinu trampov, turistov, cyklistov a iných vyznávačov pohybu v prírode. Skupinka z Malokarpatského cykloklubu a ich priatelia nebola výnimkou.

Využili sme pozvánku turistického oddielu Sido Biatec a TK Štart na zimný výstup na malokarpatský vrchol Malý Javorník (604 m n. m.).

Krátko pred desiatou hodinou sa nás na malom parkovisku, kúsok za Limbachom (na Potočnej ulici) stretáva skupinka 18-tich turistov s cieľom zdolať tento malokarpatský vrchol. Dve najodvážnejšie turistky (S. Molnárová a M. Čičmanová) sa naň vydávajú z Pezinka cez Babu a Konské hlavy. Samozrejme aj s väčšou porciou kilometrov.

My po obligátnom štartovnom fote sa vydávame po zelenej značke na trasu. Zanedlho po ľavej ruke míňame odbočku na Tri bresty. Známu z našich cyklociest v tomto okolí.

Pokračujeme ďalej popri Račom potoku. Tu si dnes oddychujú a užívajú slnka aj miestni chatári s ktorými sa po ceste zdravíme. Snehu je tu len pomenej, ale to sa čoskoro zmení.

Asi po kilometri prichádzame na križovatku. Po krátkej oddychovke a občerstvovačke odbočujeme doprava, opúšťame zelenú značku a pokračujeme po tzv. Green Bike Tour Medvedím údolím. Sklon cesty sa už badateľne priostril a aj snehu rapídne pribudlo. Takže, kto má mačky, neváha a obuje si túto pomôcku. Je tu nádherne: krásny biely sneh, modré nebo nad hlavou a príjemne teplo. Užívame si naplno tejto krásnej prírodnej scenérie. Hoci trasu poznáme, s orientovaním nám pomáha aj miestne značenie, ktoré sem pridali organizátori.

Nič teda nebráni tomu, aby sme sa v dobrej pohode, síce v pomerne hlbokom snehu dostali na slnkom zaliaty vrchol Malého Javorníka. Vítajú nás tu organizátori okrem iného aj dobrým vareným vínkom a napečenými slanými zavináčkami. Keďže sa tu nájdu aj miesta, kde je sneh roztopený, pridávame sa aj my k ostatným, čo si tu užívajú do sýtosti slnečných lúčov. Okrem občerstvenia je čas aj na debatu s ostatnými turistami, ktorí sem prišli z iných smerov.

O chvíľu sem prichádzajú aj naše dve diaľkové turistky (Mirka a Stanka). Sú spokojné, že zvolenú trasu sem zvládli. Po chvíľke odpočinku sa už všetci pospolu vydávame na cestu späť.

Z kopca sa musíme prebrodiť na lesnú zvážnicu, ktorá obchádza Malý Javorník od Medvedieho údolia a pokračuje popod Kozí chrbát smer Salaš. Je tu stále veľa snehu, takže postupujeme len pomaly. Ale – času máme dosť, nie je kam ponáhľať. Pod Kozím chrbátom opúšťame zvážnicu a odbočujeme na zelenú značku smerujúcu do Limbachu.

Hrejivosť slnečných lúčov okrem príjemného pocitu na tele spôsobuje aj topenie snehu a tým zvyšuje výdatnosť miestnych potôčkov. Takže okrem brodenia musíme sem-tam aj preskakovať vznikajúce malé bystriny. No a samozrejme aj miestna občasná Limbašská vyvieračka, ktorá odvádza vody z hornej časti povodia Stupavského potoka na opačnú stranu pohoria Malých Karpát, pracuje teraz na plné obrátky. Zastaviť sa pri nej bolo ozajstným prírodným zážitkom. Okrem iného sa tu človek môže dozvedieť veľa zaujímavého aj o histórii baníctva, geológie a minerálov v Malých Karpatoch.

Zelená značka nás dovedie na križovatku, kde sme doobeda odbočovali do Medvedieho údolia. Okruh sa teda uzatvára. Ostáva nám prejsť už len posledný kilometer popri chatách ku naším autám.

Sme v cieli. Prešli sme niečo vyše 12 km (naše dve „diaľkárky“ Mirka a Stanka asi dvakrát toľko). Ale všetci sme boli spokojní. Opäť sme strávili tento krát ukážkový deň v peknej malokarpatskej prírode.

Ľuboš Kraic

Akcia Čierna skala

9.2.2019

Účastníci:
Za MKCK:  M. a E. Kraicoví, V. Trajlínek, P. Herceg, D. Fáziková, J. Poláček, A. Kučerová, M. Farkašovská, M. Babišík a M. Šuga.
Hostia: M. Modrovský, P. Rapant, V. Naď,  L. a S. Macejkoví , A. Čičmanová, M. Poláková a J. Baránek.
S predstihom na dlhú trasu (35 km) šli: M. Čičmanová a S. Molnárová.
Za organizátorov  MKCK: J. Golier a J. Michalcová.

Túto sobotu sme si naplánovali túru na Čiernu skalu. Štart bol od 7:30 do 10:15 od OcÚ Smolenice. My sme sa dohodli na 9.30hod. Niektorí prišli autami, ktoré si nechali v Lošonci a prišli autobusom  z Trnavy s ostatnými turistami.

Po krátkom zvítaní s hlavnými organizátormi (Peter Wágner, Juraj Golier, Janka Michalcová) , spoločnom fote, stúpame za dedinou do kopca , smer Driny. Pri „turistickej“ útulni  pod Zavesenou sa zastavujeme na krátku prestávku, podľa Maroša M. zaslúženú.

Pokračujeme cez kopec Driny, po ľavej strane míňame jaskyňu Driny (objavená cca r. 1920, Banič, Vajsábel), pretíname žltú zn. od Jahodníka a dolinou, okolo smolenicko-jahodníckeho krasu zostupujeme k zrubovej osade Záruby. Tu pretíname zelenú zn., a keďže som nechcel ísť po značke, po ľavej strane preskakujeme cez potok a robíme spoločné foto na zasneženej lúke. Pokračujeme  okolo potoka, ktorý sme pred chvíľou preskakovali, pred nami sa objavuje stádo jeleňov (cca 5-6ks) a onedlho aj stádo muflónov, nejaké zatúlané srnky. Tu sme zišli z  cesty a padáme až ku krmelcom, kde poľovníci v zime prikrmujú zver. Zisťujem, že ideme naspäť k Jahodníku, čo som si nepripúšťal. Preto vystupujeme do kopca a pretíname cestu, ktorá ide doprava smerom k Čelu, to som zavrhol. Pobrali sme sa  smerom dole, prichádzame  do ďalšej doliny (potok) a prichádzame k mostu a k  asfaltke smerujúcej od Jahodníka k Červenej hore.

Bola to zachádzka, cca 1,5km, ktorú som vôbec neplánoval … aj keď tieto miesta veľmi dobre poznám, v zime vypadajú úplne ináč.

Po krátkej prestávke pokračujeme po overenej ceste, smer Červená hora, na križovatke ciest (Jahodnícka cyklocesta a cesta popod Veterlín), prechádzame spodnou vrstevnicovou cestou popod Čiernu skalu. Nechcel som už experimentovať, existuje aj vrchná vrstevnicová cesta. Pretíname Kršlenícku cestu (vpravo) a doľava odbočujeme (cca 15minút) na hrebeň Čiernej skaly. Tu robíme vrcholové fotky a zostupujeme okolo kopca Polámané k horárni cez kameňolom do Lošonca, cieľ reštaurácia U Golema.

Tu sme sa stretli s našimi známymi a organizátormi.  Dávame si pivko, nealko, kávu a sponzorskú kapustnicu.

Ľuba a Milku Kraicových, prišiel povzbudiť syn Daniel a vnúčik Oliverko, ktorý sa tešil z toho , že to dnes dedko a babka zvládli.

Lúčime sa s organizátormi: Petrom Wágnerom, Jurajom Golierom, Jankou Michalcovou.

M. Čičmanová a S. Molnárová po zdolaní dlhej (35 km) trasy prichádzajú do cieľa  neskôr.

Dúfam, že na budúci  rok k Jurajovi a Janke (P.Wágner končí z organizovaním) sa pridajú ďalší naši turisti, lebo dvaja organizátori sú málo…

Držím Vám všetky palce na rukách a nohách, viem o čom hovorím, pretože tiež som spoluorganizátor akcií Veterlín a Čutorov pochod.

Do budúcej soboty, ahoj.

Milan (Babulo)

Akcia Klenová

26.1.2019

Akcie „mimo“ plánu MKCK sa zúčastnili domáci aj hostia v tejto zostave: I.Naništa, P.Rapant, Mária Časná, Anna Čičmanová, S.Macejka, Ľ.Kraic, E.Kraicová, Paľo Majerík, J.Golier, B.Golierová, R.Mocko, M.Miklošovič, V.Miklošovičová, V.Trajlinek, M.Babišík, B.Polocik, M.Modrovský, J.Polakovič, M.Šuga, V.Putera, D.Fáziková, M.Farkašovská, Jozef Baránek. Spolu za farby MKCK „šliapalo“ 24 turistov-tiek.

Akcie sa zúčastňujeme už niekoľko rokov skoro pravidelne – v rámci zimnej prípravy na cyklistickú sezónu.

Štart na túto akciu je z ľubovoľného miesta, stretnutie na Klenovej pri poľovníckom posede na červenej značke je potom pre všetkých medzi 11.30 h a 12.30 h. Z Lopašova je vyznačená oficiálna červená značka na Klenovú a Brezovú, po ktorej sa vydávame aj my.

Na štart akcie do Dolného Lopašova sme sa dopravili rôzne. Pár ľudí využilo SAD a väčšina išla autami. Podľa dohody sme sa všetci stretli o 9:15 hod v Lopašove po príjazde autobusu z Chtelnice. Ráno bolo ešte pár stupňov C pod nulou, zamračené, bez sneženia. Po krátkom zvítaní sa a urobení tradičnej štartovej fotky- vyrážame svižným krokom na trasu. Dnes nás čaká cca 23 km/ 400 m prevýšenia.

Jedna pani ani s nami nešla a hneď na začiatku zistila že podrážka na jej topánke je „oškerená“. Po zafixovaní podrážky špagátom sa vrátila naspäť do Chtelnice.

Na konci Lopašova stretáme ešte Vlada a Naďu Chrapčiakovcov, ktorí tu prišli zaparkovať auto. Po krátkom pozdrave pokračujeme rezkým krokom okolo miestneho lomu do borovicového lesa ďalej. Cesta stúpa hore pekným lesom a začína aj drobno snežiť. Po prvú horáreň sa pelotón pešiakov slušne natiahol. Konečne je tu rázcestie a zaslúžená prestávka. Anka Čičmanová mala nedávno narodeniny. Ponúka nás super pagáčikmi a kalíškom na zahriatie. Blahoželáme jej a prajeme všetko najlepšie. Hlavne zdravie, šťastie, lásku a veľa zdolaných turistických vrcholov.

Po občerstvení začína snežiť viac a tak čoskoro začíname nahadzovať „mačky“ na vyjazdenej a vyšmýkanej lesnej ceste. Krátke zastavenie pod Malou Klenovou na fotenie a ideme ďalej. Na rázcestí pod Klenovou stretáme v protismere známych aj neznámych turistov čo si ráno „privstali“ a teraz už zostupujú do základného tábora. Zdravíme sa a ďakujeme im za založenie ohňa na vrchu pri posede. Ešte pár výškových metrov a sme hore na kopci.

Je tu pekne nasnežené a z neba sa sype nová nádielka vločiek. Vítajú nás domáci turisti s gitarou a spevom pri ohni. Organizátori minulý rok zaregistrovali cez 350 účastníkov a tento rok to odhadom nebude o nič menej. Ako odmenu za výstup dostaneme diplom. Po občerstvení a opečení špekáčikov dáme ešte vrcholovú fotku a zahájime zostup do doliny. Nálada je výborná a cesta ubieha v pohode. Stretávame skupinku domácich z Chtelnice. Dáme sa s nimi do debaty a na záver si ešte aj zaspievame.

Priehrada je zamrznutá a tak kačice z nej sa presťahovali dole na potok v obci. Porobíme ešte pár fotiek pri potoku. Medzi kačkami objavíme aj „domácu“ ondatru ktorá nie je plachá. Aj  tá si pochutnáva na rožku spolu s vodnou hydinou.

Zimnú túru na Klenovú ukončíme v miestnom pohostinstve v Chtelnici. Sľubovaný guláš je už zjedený a tak si dáme aspoň cieľové pivko, kávičku, nealko, podľa chuti. Pri gitare si ešte zaspievame a poniektorí si aj zatancujú. Je to dobrá regenerácia po náročnom zimnom výstupe.

Čas je neúprosný a treba sa pobrať domov. Lúčime sa s kamarátmi(-kami) a poberáme sa každý svojim smerom k domovom. Vďaka všetkým účastníkom za super partiu a vytvorenie pohody na akcii.

Akciu ukončíme pivkom a večerou v PizzaExxprese kde sa stretneme s Jozefom a Jankou Michalcovou. Večer rýchlo padá na mesto a preto sa musíme rozlúčiť. Dovidenia a tešíme na ďalšie spoločné turistické stretnutia v prírode.

Zapísal: I.Naništa

Akcia Zimný prechod Javorníkov

Termín: 21.1. – 22.1.2019

Miesto:  Husárik – Semeteš – Podjavorník

Zúčastnili sa:  Rosa, Herceg, Naď a Budoš

V pondelok sme sa vlakom dostali do Čadce a taxíkom sme si uľahčili cestu na Husárik. Reštaurácia bola zavretá, čiže bez veľkých zdržaní sme nastúpili na cestu po hrebeni smer Semeteš. Profil trasy bol ideálny, dve stopy pre klasiku a stred pre korčuľovanie. Stopa bola tak ideálna, že sme odmietli ľahšiu obchádzku kopca a pokračovali sme priamo na kopec Črchla. Počasie nádherné – slnečné a bez vetra. Na hrebeni sa nám otvárali výhľady na Malú Fatru, neskôr aj na Roháče, Pilsko a Veľkú Raču. Na Petránkách pri rozhľadni sme si dožičili aj občerstvenie. Tu sme stretli chlapcov s mechanizmami, ktorí nám práve robili stopu. Čiže sme bežkovali po úplne novej stope. Neskôr sme ich aj museli predbehnúť, lebo oni museli pílami prerezávať stromy popadané na stope. Podmienky sa mierne zhoršili, využívali sme pôvodnú stopu, ktorá musela obchádzať napadané stromy. Všade bolo plno snehu, zjazdy boli v hlbokej stope. Začínalo šero. Na kopci Kamenistá sme sa rozlúčili so slniečkom. Začalo bežkovanie zo začiatku v malej a neskôr v poriadnej tme. Ja jediný som nemal čelovú lampu. Najprv som išiel po stope odhadom, neskôr mi Ľubo občas zasvietil. Dojazd do Semeteša bol dosť náročný. Hlboký sneh skôr bez stopy a strašný, úzky padák. Najprv sme to schádzali kráčaním na bežkách, potom sme to skúsili, tí odvážnejší, aj pluhovaním v hlbokom snehu pri skoro žiadnej viditeľnosti. Chvalabohu výjazd bol na šikmý kopec bez stromov. Do hostinca U Cipára sme šťastne dorazili o 18 hodine, Paľo a Vlado prišli nejakých dvadsať minút za nami. Tu sme sa privítali s pani Ivetkou, ktorá nám dala vynikajúci segedínský guláš, niečo na zahriatie a nejaké pivká. Dnešná trasa nám dala zabrať. Neviem čím to je – tie kopce rastú a trasa sa predlžuje, ale chyba bude pravdepodobne niekde inde. Do postelí sme išli zavčasu ako školáci.

V utorok po raňajkách pri teplote -12 stupňov sme vyrazili na druhú časť nášho výletu. Prechádzali sme lazmi, kde bývali rodičia kozmonauta, ktorý posledný kráčal po Mesiaci – Eugene Andrew Cernana. Pred nami čakala ďalšia prekážka, o ktorej sme ale vedeli. Bol to veľmi ťažký stupák z Vrchrieky okolo rozhľadne Ľuby so strmým výbehom na sedlo s malým kostolíkom. Odtiaľto už bola reštaurácia U Melocíka veľmi blízko. Po občerstvení sme pozvoľna stúpali na Čerenku, na ktorej bola Poma pre zjazdárov. Tu pri nie náročnom zjazde som tak hlúpo padol, že palicou som si vykĺbil článok pravého ukazováka. Bol pekne vykrútený, najprv som myslel, že je zlomený. Ale na pohotovosti v Trnave pán doktor povedal, že je len vykĺbený a aj mi ho napravil. Z toho plynie ponaučenie, že pri páde treba mať palice voľné a nie uchytené na prstoch. Neskôr sme začali stúpať na Čemerku, nešli sme však na vrchol, ale využili traverz. Zaraz sme sa dostali na česko-slovenskú hranicu sedlo pod Hričovcom. Tu nás naplašili dvaja na skútroch, ktorí robili stopu, že cesta na Kasárne je plná popadaných stromov. Našťastie stromy zavadzali hlavne im, nie nám. Na Kasárnách sme si dali obľúbenú kyselicu a jedno PÚ-čko. V sedle Gežov sme začali stretávať stromy obalené veľkou zamrznutou masou snehu. Od vrchu až skoro po zem boli obalené snehom, pripomínali rozprávkové postavy. Míňali sme ľadovou krásou skrášlený Stratenec. Tesne pred Malým Javorníkom sme schádzali z hlavného hrebeňa. Čas do odchodu posledného autobusu z Podjavorníka sa neúprosne míňal. Na sedlo Adamkov sme pluhovali v hlbokom snehu, ale bolo to celkom bezpečné. Od sedla začala cyklocesta do Podjavorníka. Zo začiatku sa tvárila že je v pohode, ale neskôr to bola hrôza. Rozbitá cesta, sem tam chodník po pešiakoch, niekde jamy. Bolo to tvrdé a človek musel vyberať pri zjazdoch to lepšie. Ale na ten just to občas nevyšlo, hlavne keď sme boli v časovej tiesni. Nakoniec autobus chytil len Ľubo, ja som prišiel 4 minúty po plánovanom odchode. Našťastie v hoteli Podjavorník nám dali telefónne číslo na taxík a vlak z Považskej Bystrice mal ísť až za hodinu. Taxikár pre nás prišiel dosť neskoro. Neveril som, že to stihneme, ale urobil s nami rally jazdu a do Považskej Bystrice na stanicu sme prišli ešte päť minút pred odchodom vlaku. Tu sme sa opäť stretli s Ľubom.

Máme za sebou dva náročné dni, ale s odstupom času vnímam, čo všetko sme zažili. Nedá sa to ani opísať. Pekné počasie, pekná stopa, správna parta ľudí, niekedy sranda, niekedy ani to nie, tma a bežkovanie potme. Myslím si, že keď je veľmi dobre, musí sa prihodiť aj niečo horšie. Ale ak má človek v blízkosti správnych priateľov, tak sa aj tie ťažkosti ľahšie prekonávajú.

Jano Budoš

Akcia Ondrova túra

19.1.2019

Akcie sa za MKCK zúčastnili: I. Naništa, E. a J. Antaloví, J. Budoš, M. Nižnanský, J. Benedikovič, J. Golier, J. Poláček, A. Kučerová, M. Šuga, Ľ. Kraic, D. Fáziková, M. Farkašovská, J. Michalcová, V. Trajlínek, P. Herceg a J. Lukačovičová.

Ako hostia: A. Binková, T. Jelínková, M. Poláková, B. Polocík, J. Ščibravý, S. Molnárová, A. a M. Čičmanové, I. Málik, J. Malovec, S. a L. Macejkoví, I. Buc, T. a Z. Horákoví.

Tento rok už pripadlo 5. výročie úmrtia nášho člena Ondra Stríža. Kto ho poznal, vedel, že to bol výborný cyklista a turista a čo hlavne – správny chlap. Skrátka človek, s ktorým sa dalo ísť hocikam. Na jeho počesť, približne v deň jeho úmrtia, organizuje náš Malokarpatský cykloklub turistiku na miesta, kde rád chodieval, teda aj na vrchol Vysokej. Tu má na miestnom symbolickom cintoríne umiestnenú aj svoju tabuľku. Túto počesť si Ondro určite zaslúži.

Tento rok sa nás na parkovisku pri Zochovej chate krátko pred deviatou hodinou stretáva 17 členov klubu a takmer rovnaký počet našich hostí. Skupina teda riadna. Je pre nás povzbudzujúce, že naše zimné, cyklistické medziobdobie na turistických chodníčkoch zdieľajú aj naši externí priatelia.

Po krátkych privítacích debatách a štartovacom fote sa vydávame na trasu. Počasie je parádne – polojasno a tu hore je snehu ešte dosť. Smerujeme po modrej značke na Hubálovú. Na križovatke Pilanské sa niektorí zastavujeme a keďže terén je šmykľavý, obúvame si na nohy tzv. mačky, ktoré pre nás nakupuje naša členka Danka. No a aby bola rovnováha ešte kvalitnejšia, potužíme sa ešte tekutým stabilizátorom, ktorý okrem už spomínaných účinkov rovnovážnych,  má aj kvalitné účinky tepelné.

Na Hubálovej sa rozhodneme ísť – keďže je tu pomerne veľa snehu – ďalej po modrej v nádeji, že to bude predsa viacej prešliapané. Aj bolo. No stúpanie sme si museli odšliapať tak či tak. Veľkú pomoc poskytli aj mačky na nohách, ktoré značne uľahčili výstup, ale hlavne potom aj zostup z tejto hory.

Na vrchole bolo už trochu veternejšie, ale žiadna veľká divočina. Bolo už vidieť aj veľa iných turistov, ktorí  si užívali výhľady z tohto krásneho malokarpatského vrcholu.

Bol práve čas obeda, tak neváhame a čo nám doma zabalili, to si teraz doprajeme. Zastavíme sa na symbolickom cintoríne a pri Ondrovej tabuľke venujeme tichú spomienku na neho.

Po vrcholovom fote sa poberáme naspäť. Väčšina sa vyberá po tej iste trase ako hore, len malá skupinka: A, a M. Čičmanové, T. Jelínková, S. Molnárová a M. Poláková v doprovode V. Trajlínka a Ľ. Kraica pokračujú ďalej smer Kuchyňa. Mačky pri zostupe opäť fungujú perfektne. Dolu pod hrebeňom odbočujú z modrej značky doľava a po zvážnici, našťastie už prejdenej nejakým džípom, smerujú na modrú značku pred Panské uhliská. Snažia sa dobehnúť hlavnú skupinu, ale na Hubálovej stretávajú už len jej zadný voj značne zaostávajúci za ňou. Ani na Čermákovej lúke sa to nepodarí. Podstatné je do cieľa pri Zochovej chate prichádzame všetci.

Keďže sme pomerne veľká skupina, rozdeľujeme sa po miestnych reštauráciách: Penzión Huncokár, Furmanská krčma a aj samotná Zoška. Trochu sa osviežime a s predsavzatím, že sa čoskoro zídeme, spokojní odchádzame domov.

V zastúpení garanta Ľuboš Kraic

Akcia Bežkovanie po Spišskej Magure

Termín: 11.1.-13.1.2019

Miesto:  Stará Ľubovňa – prechod Spišskou Magurou 49 ročník, bežkárska akcia KST Stará Ľubovňa

Zúčastnili sa:  Michalcová, Rosová, Rosa, Gieci, Herceg, Naď, Modrovský a Budoš

V piatok vyrazili smer Stará Ľubovňa dve skupiny. Jedna, Rosovci a Janka išli o dve hodiny skôr, druhá, hlavne naši vitálni dôchodcovia – bežkári, sa museli prispôsobiť pracujúcim, čiže mne a Mariánovi. Samozrejme sme si nekúpili všetci miestenky do približne rovnakého vozňa. Kupoval som na poslednú chvíľu a ušlo sa mi už len do vozňa prvej triedy, ostatní boli asi o šesť vagónov vzadu. Na stretnutí sme sa dohodli v reštauračnom vagóne, lebo chodby boli úplne zatarasené ľuďmi a batožinou. Neskôr zisťujeme, že reštauračný vagón železnice SR nepristavili. Aby sme sa navzájom zvítali sme museli čakať až skoro na Liptov. Ten osobný vlak do cieľa sme stihli len tak-tak, ale dočkali sme sa príchodu do Starej Ľubovne, ktorá nás privítala mrazivým dychom asi -14 stupňov Celzia. Po kilometrovej túre po zasnežených a väčšinu upravených chodníkoch sme dorazili do tepla Centra voľného času, kde bude naše prechodné bydlisko.

V sobotu ráno sme po pol ôsmej počkali na autobus, ktorý nás zaviezol nad Ždiar, na Príslop. Peši sme išli po ceste na Rázcestie pri Tablici. Odtiaľto sme začali bežkovať po upravenom chodníku, ktorý bol vhodný na klasiku aj korčuľovanie. Stopa bola trochu ľadová, trochu to podšmykovalo. Janka začala prvé kroky na bežkách v opatere Ľuba, ktorý sa pasoval za školiteľa bežkovania. Zjazdy dolu kopcom boli neskutočné, rýchlosť bola optimálna, len ostrý severák nám fúkal do boku. Na najvyššom bode, na Magurke (1196 m.n.m), sme sa posilnili a urobili nejaké foto. Organizátori nás počkali v bufete Bachledová dolina – horná stanica lanovky. Po občerstvení sa oddelila skupina, ktorá išla dolu do Bachledovej doliny, my ostatní sme pokračovali hrebeňom smer Magurské sedlo. Musím prvýkrát pochváliť organizátorov, ktorí sa striedali a prešľapávali nám chodník, ktorý nebol upravený a výška snehu bola po kolená. Tu začala tá pravá bežkovačka v hlbokej  a väčšinou jedinej stope. Problém nebol pri miernom stúpaní, ale horšie to bolo pri zjazdoch dolu kopcom, lebo pri vyšších rýchlostiach ste museli používať širší pluhovací postoj v hlbokom snehu. Padalo sa ako do perinky, ale horšie sa vstávalo. Zrána bola trochu trocha hmla, neskôr sa nám postupne začali ukazovať Belianske Tatry. Dočkali sme sa aj slniečka, už sa nám ukázali nielen Belianske ale aj Vysoké Tatry. Nádhera. Pred rokom sme tiež boli na tejto akcii, ale vtedy nebol sneh a trasu sme absolvovali len peši. Včera večer som bol rád, že dnes budeme bežkovať. Ilúzie o peknom počasí som si nerobil a dnes poobede bežkujeme a máme aj krásne výhľady na naše Tatry a do dolín. Prechádzali sme cez Bukovinu, Smrečiny a nakoniec kopec Spádik s posledným zjazdom do Magurského sedla. Po celú trasu som sa trochu zašíval vzadu, aby som pozoroval tú krásu všade okolo. Kochal som sa, snažil som nasať tú atmosféru ticha a krásy, i keď občas som sa našiel na zemi.

Na Magurskom sedle nás už čakal autobus a šofér nám urobil vyhliadkovú jazdu okľukou cez zasnežený Červený Kláštor a Pieniny. Tu sme si zaspomínali na staré, pre nás mladé časy. Autobus všetkých priviezol do klubovne našich priateľov v Starej Ľubovni. Tu nás občerstvili chlebom, soľou, cibuľou a šmalcom. Samozrejme sme to museli dobre a hlavne rozumne zapiť. Nálada bola vynikajúca, gradovala západoslovenským a východoslovenským súperením v spievaní pesničiek. Na záver sme rozlúčili s našimi priateľmi dúfajúc, že sa za rok uvidíme buď na Spišskej Magure alebo na akcii Litmanová – Pieniny. Príjemný večer sme ešte išli zakončiť do našej známej Kolkárne, miesta, kde dobre varia a majú dobré pivo s milým personálom.

Nedeľa bola…, taká oddychová. Snežilo a snežilo. Nikoho sme nevideli nadávať na tie biele h***á. Poprechádzali sme sa po meste a zistili sme, že toto malé mesto na severe ďaleko od Bratislavy, je celkom útulné, príjemné. Skoro nikoho sme nestretli, len kde-tu našich rómskych spoluobčanov, ktorí možno v nedeľu ráno išli do práce. Vlakové spojenie domov bolo bez problémov. Vlak mal reštauračný vozeň. I napriek strašnej diaľke, zložitej a časovo dlhej ceste, ten prechod v zime na bežkách stál za to, aby som tam išiel opäť. Na prírodu v tesnej blízkosti Tatier a priateľov z KST Stará Ľubovňa, hlavne ich predsedu Pavla Mruga, ktorý mal na starosti akciu, nám zostanú nezabudnuteľné spomienky.

Jano Budoš

Akcia Trojkráľové putovanie v okolí Dechtíc

6.1.2019

Mám rád, keď sa po návrate z turistiky môžem na chvíľu zvaliť na posteľ. Po stehnách sa mi rozbiehajú tisíce drobných elektrických výbojov. Začínajú mi tuhnúť úpony pod kolenami. Naťahujem si lýtkové svaly. Nad členkami to zabolí. Otáčam sa na bok. Pobolievajú aj svaly na ramenách a chrbte. Zajtra bude svalovica. Bol som premrznutý, začínam sa ale potiť. Keby som zostal len tak ležať, zaspím. Beriem do ruky tablet. Anonym nahlásil bombu a polícia prehľadávala Aupark v Piešťanoch. Fínski mladíci sa stali majstrami sveta v ľadovom hokeji do 20 rokov. Kvôli lavíne a extrémnemu počasiu evakuovali horský hotel Sliezsky dom. Japonec Kobajaši vyhral aj štvrtý závod na Turné štyroch mostíkov a je celkovým víťazom. A my sme boli sme na trojkráľovej turistike. Ale pekne poporiadku.

Rok 2018 sme zakončili peknými výletmi. A na Troch kráľov v tom tradične pokračujeme, tentokrát v Malých Karpatoch. Trasu teda prichystá Milan, náš najlepší znalec oblasti. Pôvodne plánoval navštíviť oblasť Smoleníc a Lošonca. Dozvedel sa ale, že dnes bude mimoriadne (prvýkrát v zimnej sezóne) otvorená vyhliadková veža kostola na Katarínke. To by bola škoda nevyužiť, prejdeme sa teda okolím Dechtíc. Je to na skok od Trnavy aj Piešťan, autobusové spojenie je vyhovujúce, počasie sa konečne nastavuje na režim zima. Bude dobre.

A tak vo sviatočné nedeľné ráno zapĺňame v centre obce Dechtice takmer všetky parkovacie miesta. Účasť je dnes bohatá – 32 turistov, dávno nevidený počet. Vítame sa, prajeme si úspešný nový rok. Tesne pred štartom sa rozhodneme otočiť plánovaný smer pochodu. Začneme na Katarínke, dnes tam môže byť plno, nebudeme si to nechávať na koniec. Najskôr nás ale čaká presun uličkami Dechtíc. Had turistov sa naťahuje, ubúdajú prvé metre trasy. Ideme okolo najväčšieho zdroja pitnej vody v regióne, ktorý ale ohrozuje skládka odpadu v neďalekom kameňolome. Kráčame po značke, cestu viacerí poznajú, stačí sa držať na dohľad. Dechtice máme po chvíli za chrbtami, ďalej už budeme dýchať čerstvý malokarpatský vzduch.

Pred pár dňami aj k nám dole zavítala konečne zima. V dedine to ešte nebolo nič moc, ale ako sa približuje les, snehu pribúda. Poľná cesta je miestami zľadovatelá, šmykľavá. Ideme radšej po snehu. Zem pod ním je mäkká, dobre že napadol, zas by sme boli zablatení až za ušami. Niektorí pre lepší pocit obúvajú mačky. Nie je to zlý nápad, ja ich ale šetrím a celý deň nosím v ruksaku. A že z čoho ma potom bolí chrbát.

Vstupujeme do lesa, cesta začína trochu stúpať. Nemôžeme predsa krúžiť len po rovine, to by sme sa vybrali hen do Kamenáča. Konečne je aj na čo pozrieť. Cesta pokračujúca rovno (na Planinku), vpravo náznak lesného údolia, vľavo budova s tajomným účelom a výzdobou. A už sme hore, pri chatách. Tu robíme prvú krátku prestávku, treba doplniť tekutiny (ešte môžu aj šoféri) a začať sa zbavovať posledných vianočných sladkostí. Popritom si môžeme pripomenúť lesnú železnicu Horné Orešany – Dobrá Voda (aj keď v týchto miestach reálne jej trať nikdy neviedla). Poniektorí konečne vidia za svetla okolie chaty, kde každoročne zvykneme posedením končiť sezónu.

Na lúke nad chatami je úplne iný svet. Výrazne pribudlo snehu a na parkovisku pod Katarínkou aj áut. Vidíme, že otočenie smeru pochodu bol dobrý nápad. Nie sme zďaleka jediní, ktorí sa rozhodli stráviť sviatočný deň na tomto výlete. Stúpame, cestou míňame vystupujúcich aj zostupujúcich návštevníkov. Po svetle je okolie iné ako ho poznáme z našich nočných výstupov.

V bežný deň by Katarínka ticho oddychovala v objatí snehovej periny. Dnes je tu však rušno. V jednej skupine sa môže hore na vežu pozrieť maximálne 16 osôb, musíme sa rozdeliť na dve časti. Výstup trvá približne 20 minút, máme čas. Krátime si ho rozhovormi s organizátormi, známymi a navzájom medzi sebou. Kupujeme magnetky, domáci ponúkajú teplý nápoj (nealkoholický, na vežu sa nemôže vystupovať pod vplyvom návykových látok). Panuje dobrá nálada, hodinka čakania ubehne ako voda (alebo dnes sa presype ako sneh).

A samotný výstup je zážitok. Pre toho kto ešte hore nebol (ja) naozaj veľký. Zdolávame päť poschodí po strmých schodoch (takmer rebríku) a sme vo výške 30 metrov nad úrovňou terénu. Zaujímavé pohľady na známy areál kostola z neznámeho uhla boli už na prvom poschodí. A výhľad z vrcholu kostolnej veže berie dych. Letecký pohľad na Katarínku, v diaľke Havranica, Záruby, Čelo, bližšie bezmenné kopčeky a Trnavská tabuľa ako na dlani. Prvé kroky sú trochu neisté, keby sme nemali čapice, vietor by nás strapatil. Ale výhľad dáva rýchlo zabudnúť na všetky fóbie, nakoniec sa nechce ani dole. Hore však chcú vystupovať ďalší, aj naši už netrpezlivo čakajú, musíme pokračovať ďalej. Zahajujeme zostup. A potom rýchlo ďakujeme organizátorom. Nielen za dnešný deň. To ako nezištne dlhé roky vdychujú život celému areálu si zaslúži naše veľké ĎAKUJEME.

Dalo by sa tu vydržať ešte dlho. Panuje pohoda, niekto sa chystá opekať (alebo len zohriať pri ohníku), iný hľadá správny uhol pre fotografiu a obdivuje snehový model kostola, deti sa tešia zo zimy. S ťažkým srdcom (a ľahkým krokom) opúšťame areál Katarínky po krásne vysneženej lúke smerom na Planinku. Predsa ešte dnes chceme navštíviť aj iné časti dechtického chotára. Teraz budeme kus cesty klesať. Ideme lesom, niekde hustejším, niekde menej, dokonca sa otvára aj krátky výhľad do okolia. Ide sa dobre, netrvá dlho a sme pri plote bývalého poľovníckeho zámočku Planinka. Dnes (vraj) slúži na rekreačné účely, ale momentálne vyzerá opustene a tak iba fotíme pár záberov do albumu a prestávku robíme až pri autobusovej zastávke na Dolnej Skalovej. Opäť príde vhod malé občerstvenie.

Čaká nás krátky presun po asfaltke z Dobrej Vody (dnes našťastie bez premávky) a potom odbočujeme doľava cez Prachársku dolinu. Cesta pomaly stúpa lesom. Opäť jemne sneží, dnes konečne panuje zimná atmosféra. Po chvíli sa priestor otvára. Po ľavej strane sa nad nami týči skalnatý vyhliadkový bod Skala (Kresaná skala). Dnes sa na vrchol nemáme čas pozrieť, musíme sa vrátiť nabudúce (navyše som až teraz zistil, že sme asi len o 200 metrov minuli vchod do Zbojníckej jaskyne). Ideme zasneženými pláňami. Ešte dobre, že nasnežilo. Zem na poli je mäkká, tadiaľto by sa inak prejsť nedalo. Ale teraz sa ide dobre, občasné výhľady do okolia sú prekvapujúce a zaujímavé. Podobné by som tu nečakal.

Stojíme na kraji lesa pri studničke Stoček. Posledná prestávka, posledné občerstvenie. Musíme zvoliť smer nášho ďalšieho pokračovania – ísť cez Svätodušnicu alebo Boričky. Sú to pútnické miesta, skupine detí sa tu údajne zjavila Panna Mária. Obidve stoja na návštevu. Volíme Boričky. Stúpame hustým lesom. Stromy rastú jeden pri druhom, kľučkujeme medzi nimi. Lúčka na kraji lesa je vraj rozprávková (bol som ale lenivý si to osobne overiť, aspoň mám ďalší dôvod na návrat). Hlboko v lese sa nachádzajú pútnické miesta Sochy archanjelov a Kríž Boričky. Práve dnes sa konala púť, stretávame posledných účastníkov. Krátko sa pristavíme a zamyslíme. Už to máme len kúsok, ale cesta, ktorú dnes prešliapala nejedna noha je dosť šmykľavá. Našťastie sa dole dostávame všetci v poriadku a môžeme sa ešte krátko zastaviť na cintoríne pri Kostolíku Všetkých svätých. Aspoň zvonku obdivujeme románsku rotundu z roku 1172. Zo všetkých dnes navštívených pamiatok má táto najdlhšiu históriu.

Pred chvíľou volal Janči. Malá skupinka neodolala snehovej nádielke a dnes vymenili topánky za drevá, miesto krokov radšej šúchajú nohami po zemi a pozdravujú nás z Pezinskej Baby. Keďže posledné roky mali len obmedzené možnosti užívať si radosť z pohybu na bežkách v Malých Karpatoch pre tentokrát im toto potešenie prajeme. Nás už čakajú len posledné stovky metrov k autám. Krátko sa lúčime (veď sa čoskoro opäť uvidíme) a rozchádzame sa domov. Malá skupinka ešte chvíľku posedí v teple miestnej krčmy, káva a pivko prídu vhod. Deň sa opäť vydaril. Na Tri krále, o krok dále – a mne ich dnes nameralo vyše 22 000. To je skoro 16 km a takmer 300 metrov prevýšenia. Pekná prechádzka. Netreba chodiť ďaleko, zaujímavé miesta máme hneď za dverami. Ani tá svalovica nakoniec nebola.

Účasť na akcii bola naozaj bohatá, pokúsim sa na nikoho nezabudnúť: P. Rapant, J. Malovec, I. a M. Málikoví, S. Molnárová, J. Michalcová, D. Fáziková, Ľ. Kraic, V. Trajlínek, S. a L. Macejkoví, M. a V. Miklošovičoví, J. Baránek, J. Nádaský, I. Naništa, M. Karliková, M. Modrovský, J. a B. Golieroví, P. Herceg, M. Šuga, V. Chrapčiak, A. Vyskočil, D. Kováč, M. Valovičová, P. Vrábel, A. Kučerová, J. Poláček, J. Lukačovičová, I. Buc, M. Babišík. Všetkým ďakujem za vydarenú, prvú pravú zimnú vychádzku sezóny.

Z poverenia programového vedúceho M. Babišíka sa zápisom márne snažil zachytiť atmosféru akcie

Juro Golier

Podľa informácií organizátorov sa na Katarínku prišlo v nedeľu pozrieť odhadom 300 návštevníkov, 200 z nich vystúpilo na vežu. Rozmýšľajú nad založením tradičného trojkráľového výstupu.

Akcia Silvester na Geldeku

Posledný deň v roku sa dá stráviť rôznymi spôsobmi. Pri televízore (a predtým celý deň pri sporáku), v podniku (a predtým celý deň v posteli), na chate (a predtým celý deň na lyžiach). Každého napadne niečo iné. Nás väčšinou napadne vybrať sa na turistiku. Výber cieľa je aj nie je jednoduchý. V Piešťanoch je tradíciou ísť na Marhát. V Trnave zas na Záruby. Obidva tieto výstupy patria k veľkým, na vrchole sa v tento deň vystrieda mnoho stoviek návštevníkov. Pravdepodobnosť stretnutia so známymi je veľká. Existuje ale aj veľa menších výstupov, na ktorých sa počet účastníkov pohybuje v desiatkach. Nálada je komornejšia, ale o to srdečnejšia. Známych sa odporúča vopred presvedčiť a zobrať so sebou. A práve na takýto menší výstup, vlastne 2v1, posledné roky chodieva skupinka členov a kamarátov nášho klubu. Raz početnejšia, inokedy menšia. Nálada je ale vždy skvelá. Cieľom nášho vystupu aj tento rok bude dvojvrchol Geldek – Jelenec.

V pondelok 31.12. je zraz naplánovaný o 8:15 na tradičnom mieste pri krčme v Doľanoch (dobre by znelo aj v krčme pri Doľanoch – to musíme vyskúšať nabudúce – čaro slovosledu). Niekto musí prísť posledný a dnes túto poctu získava naša posádka. Už je tu aj autobus. Zle som ráno odhadol, koľko sa ešte môžem vyvaľovať v posteli. Vítame sa s početnou skupinou turistov, ja sa pri tom rýchlo prezúvam do wibrám a hneď vyrážame. Jeden účastník ale sadá naspäť do auta – Paľo má problémy s kolenom, prišiel nás len odprevadiť. Tomu sa hovorí kamarát. Škoda že nemôže ísť, patril k jadru, ktoré to pred pár rokmi začalo a vytvorilo novú tradíciu. Nevadí, aj o rok bude Silvester (a medzitým veľa iných príležitostí na spoločné stretnutie).

Trasu tradične pripravil a vedie Milan (slovko vedie bude dnes veľmi dôležité). Čaká nás úplne nový smer, kúsok dlhší, kúsok vyšší, ale o to zaujímavejší. V strede Ompitálu odbočujeme po turistickej značke vpravo. Okolo kostola sv. Kataríny (pôvodom zo 14. stor.) sa popri cintoríne a krajom krížovej cesty dostávame ku kostolíku sv. Leonarda (prelom 15. a 16. stor.). Chvíľu sa pristavíme. Je to magické miesto. Kostolík učupený vo svahu chránia koruny stromov. V jeho zadnej časti sa nachádza prírodná jaskyňa, podľa povesti ústiaca vo Francúzsku, ktorou sa sv. Leonard dostal do Dolian. Nad ním, na vrchole kopčeka nad kalváriou, sa týči kostolík sv. Šebastiána z roku 1708. Skutočne zaujímavý kút tejto malokarpatskej obce.

Z kalvárijného vŕšku sa spúšťame dole a poľnou cestou stúpame ponad vinice. Otvárajú sa zaujímavé pohľady na časť husto osídlenej Trnavskej roviny, len veže Jaslovských Bohuníc sú zatiaľ našťastie schované za stromami. Nabrali sme prvé desiatky výškových metrov, stojíme na kraji lesa. Je čas vyzliecť prebytočné vrstvy oblečenia, niečo zahryznúť, okoštovať Milanovu zázvorovicu. Ale nemôžeme príliš vychladnúť, veď sme ešte ani poriadne nezačali. Krátkym stúpaním lesom sa dostávame na rázcestie Pod Klokočinou. Miesto toho, aby sme ďalej pokračovali pohodlne po vrstevnici lesnou zvážnicou, púšťame sa chodníčkami lesnej zveri priamo hore na Klokočinu. Predieranie medzi mladými stromčekmi po šuchotajúcom lístí má však svoje čaro. Netrvá to ani príliš dlho a sme na riedko zalesnenom vrchole Klokočiny (550 m). Otvárajú sa nám pekné výhľady na severnú stranu Malých Karpát, obdivujeme mohutný samostatne stojaci strom. Ale fučí tu na hovado (teda vlastne na nás), nedá sa príliš kochať. A tak sa spúšťame dole, na dobre známu zvážnicu. Tu je čas zohriať sa pri čaji a pospomínať, kde všade by sa po nej dalo dostať na bicykli alebo bežkách. A tak sa po nej nakoniec dostaneme na rázcestie Pri dube, križovatku s cestou Solírov – Zabité. Opäť minútku postojíme, dáme glg čaju. Cesta je blatová, topánky sú o kilo ťažšie, fučí a je zima. Niečo teplé padne vhod.

Dnes sa budeme často pohybovať mimo značiek a tak sa opäť vydávame hore svahom do doliny poza vrchol Vápenné. Krásny, kľudný kus malokarpatskej prírody. Len my, ticho a les. Niekde hustejší, niekde redší, niekde aj s výhľadmi. A za odmenu zazrieme aj pár kusov vysokej. Za chvíľu križujeme cyklocestu Zabité – Sklená Huta a opäť sa vnárame do hustého lesa. Cestičky zveri sa strácajú. Ale Milan je na takýto pohyb zvyknutý, on orientáciu nestráca. Vyrušíme ešte malú čriedu muflónov a stojíme pri posede pod Geldekom. Odtiaľto už ideme na vrchol po skupinkách. Niekto ide na zvážnicu okľukou okolo brány obory, niekto priamo proti vrstevniciam. Dnes ideme na vrchol zozadu cez sedlo. Odmenou sú výhľady na hrebeň Vápennej. Ako bonus dostávame do tváre dávku zmrznutých krúpkov. Fučí a je zima. To je ale v poriadku, je december, malo by mrznúť a pod nohami by mal vŕzgať sneh.

A už nás čaká len posledný fučiak do sedla. Tu síce toľko nefučí, o to viac však fučíme my. Ale našťastie nie dlho, stúpanie je krátke. A už stojíme na vrchole vo výške 694 m. Hymnu na pravé poludnie sme nestihli, ale je tu stále dosť ľudí, dobrá nálada a malé občerstvenie pre každého. Niečo malé vyťahujeme z ruksakov aj my a čas tak rýchlo beží. Zapisujeme sa do knihy účastníkov, ja pod číslom 170. Slušný počet. Za chvíľu je tu aj posledná skupinka stratených kamarátov a tak si môžeme urobiť vrcholové fotky a zaspievať. Kamil s dcérou a kamarátom s nami ďalej nemôžu pokračovať, ponáhľajú sa domov a tak pred chvíľkou odišli naspäť do Dolian. Nás ešte čaká druhý vrchol.

A tak sa opäť vraciame do sedla, neomylne nachádzame dieru v plote a po chvíli stúpame cestou v obore na druhý vrchol Geldeku – Jelenca. Po pár minútach stojíme ešte o meter vyššie ako pred chvíľou. Tu už skoro nikto nie je, ohník ale ešte hreje. Ideme však rýchlo na vyhliadkové bralo na JZ strane vrcholovej lúky. Výhľady sú síce slušné, ale Alpy v diaľke len tušíme, mraky dnes sedia predsa len prinízko. Tu príde konečne rad na šampanské, nálada je ešte viac silvestrovská. Vraciame sa k pahrebe, zapisujeme do knihy výstupu (tesne prekračujeme hranicu 300), niečo drobné zahryzneme. Prichádza posledný miestny účastník, je čas na krátky rozhovor. Prekvapuje ma informáciou, že krásna vrcholová lúka je vlastne umelá, bola vyklčovaná v obore pre potreby zveri. A vraj sa tu dá pozorovať nezabudnuteľná ruja.

Hoci tu nefúka, začíname chladnúť a tak je čas pobrať sa dole. Blatistú strmú časť na začiatku klesania obchádzame lesom, čas a cesta pri rozhovore ubiehajú rýchlo. Už treba len zbehnúť dole Častovskou dolinou. Tiež pekný kút sveta, lepšie by sa ale išiel na bicykloch. Tie ale oddychujú zazimované doma, dnes musíme ísť po vlastných. Nevadí, teraz, keď sú obory otvorené pre verejnosť, sa sem dá kedykoľvek vrátiť. A táto patrí k tým najkrajším.

A sme dole, pri poľovníckej chatke v ústí doliny. Guláš dnes na nás nezostal, trochu pridlho sme sa motali. Nevadí, k dispozícii je varené víno a čaj. Aj my sme ešte niečo pošetrili. Milan dokonca jednu fľaštičku zázvorovice. Ale to je tradícia pohostiť domácich, za tých pár rokov sa s nimi trochu poznáme.

Dnes nás ráno vyprevádzal jeden kamarát na cestu a ďalší kamarát ide za nami do cieľa. Vlado bol dnes na Zárubách, ale ešte dobehol aj za nami. A  poskytuje nám neoceniteľnú pomoc. Odvezie šoférov do Dolian pre autá. Paráda, šetrí nám minimálne 5 kilometrov nezáživnej cesty po asfalte. Ďalší kamarát. Ďakujeme! No a už nás čaká len krátka rozlúčka a cesta k sviatočným stolom v teple domova. Hoci sme tento rok zažili najviac zablatený výstup za posledné roky a vietor občas slušne prefukoval, dnešný deň sa opäť vydaril. Dúfam, že rovnaký názor majú aj ostatní účastníci. Túlačky po malokarpatských lesoch s Milanom sú neopakovateľné.

Dnes nás bolo naozaj veľa, ak som na niekoho zabudol, ospravedlňujem sa: V. Gubiová, D. Fáziková, M. a Ľ. Kraicoví, A. Kučerová, J. Poláček, I. Naništa, M. Babišík, J. Budoš s dcérou Ninou a jej kamarátom Alexom z Nemecka, K. Lavor s dcérou Zuzkou a kamarátom P. Hlbockým, M. Modrovský, J. Ščibravý, S. Macejka s manželkou, M. Kupčík, J. Morvay, J. Chudý, L. Duboš, J. Behúl a spol. z Trnavy, J. Golier a tiež spomínaní špeciálni účastníci P. Herceg a V. Trajlínek.

Z poverenia garanta M. Babišíka zapísal Juro Golier

Toto bol silvestrovský výstup našej skupinky na Geldek, Jelenec (nebudem určovať ktorý je ktorý) a Klokočinu. Niektorí naši členovia a kamaráti sa tradične zúčastnili aj iných výstupov – ja som videl pekné fotky zo Zárub od J. Michalcovej a M. Šugu.

Akcia Turistika vo štvorici

28.12.2018
Po turistickom osviežení na Zlatom vrchu sa malá skupinka turistov pod vedením skúseného garanta Milana Babišíka rozhodla, že si posledné chvíle pred Silvestrom spríjemní ešte prechádzkou po Malých Karpatoch, konkrétne v okolí masívu Vápennej.
Posádka jedného auta v zložení Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Vierka Gubiová a Ľuboš Kraic sa dovezieme pred horáreň Zabité, kúsok za Doľanmi. Odtiaľ sa vydávame po žltej značke smerom na Sklenú Hutu. Cestou hneď na štarte nás pozdravujú dve drevené sovy, ktoré tu vyrezal nadšený rezbár. Prehupneme sa cez sedlo Nad jarkami a o chvíľku sme na križovatke Sklená huta.
Tu si doprajeme krátku chvíľku na občerstvenie a zaspomínanie sa na pôvodných obyvateľov týchto končín – huncokárov, ktorí si tu žili svoj lesný život, viac-menej oddelený od okolitého obyvateľstva až do polovice minulého storočia. Po Malých Karpatoch tu zostali po nich len spomienky na ich osobitú pracovnú a spoločenskú činnosť. Veru človek by sa ani nenazdal, aké majú Malé Karpaty zaujímavú históriu.
Čaká nás výstup na Sklený vrch. Tu hore sa dostávame na lesnú asfaltku. Táto nás za stáleho klesania dovedie až do Sološníckej doliny, aby sme sa – samozrejme po krátkom občerstvení – znovu vydali do kopca. Tento krát to bol útok hlavný kopec dnešnej túry na masív Vápennej. Cesta nám dá riadne zabrať, ale krátko pred obedom sme na vrchole. Sme vo výške 752m nad morom, ale ani tu nie je po snehu ani stopy. Našťastie ani blata nie je veľa, ale čo je najhoršie, je tu hmla, takže výhľady takmer žiadne.
Máme však šťastie, lebo cestou po hrebeni sa o chvíľu hmla rozplýva a nám sa ukazuje krajina pod nami. Objavuje sa nám Vysoká, Veľký Homola, Jelenec a Geldek.
Pokračujeme smerom na Mesačnú lúku. Konečne vidíme aj trochu snehu. Cestu si tu spestrujeme známymi citátmi z Mrázika a iných vianočných televíznych lahôdok.
Po občerstvení na sedle Uhliská smerujeme po modrej značke opäť na Sklenú hutu. Do cieľa na Zabité sa vydávame po neznačenej lesnej ceste, ktorá nás s výhľadmi na Starý Plášť a Vydelenú dovedie na sedlo Pri dube. Na Zabité to odtiaľto máme len 5 minút.
Sme veľmi spokojní, takže po nasadnutí do auta sa hneď v Doľanoch zastavujeme v miestnej motorkárskej krčme, aby sme krásne zážitky z dnešnej túry stihli hneď „za čerstva“ patrične aj zhodnotiť.
Bolo nám fajn a sme radi, že Malé Karpaty máme „hneď za humnami“.

Ľuboš Kraic