Akcia Okolo Baťovho kanálu

7.5.2023

Akcie sa za MKCK zúčastnili: D. Surovčík, Ľ. Rosa, H. Gurínová, I. Kubiš, J. Lukačovičová, D. Fáziková, A. Kučerová, J. Poláček, I. Buc, Ľ. a E. Kraicoví, J. a E. Antaloví, P. Herceg, R. Miklošík a V. Gubiová.

Ako Hostia: A. Surovčíková, H. Rosová, J. a V. Ševečkoví, M. Kupčík, H. Miklovičová, S. a L. Macejkoví.

Baťov kanál bol umelo vystavaný v 30-tich rokoch minulého storočia na prevoz hnedého uhlia z bane v Ratíškoviaciach do teplární v Otrokoviciach. Tento zámer si svojho času už splnil. No a dnes sa táto vodná trasa používa na rekreačné účely: či už pre samých vodákov tak aj pre cyklistov. Nás nevynímajúc.

Prvý krát sme Baťov kanál navštívili v doku 2012. A tak dnes, po 11-tich rokoch sa opäť vraciame na tieto miesta s cieľom užiť si krásny cyklovýlet a niektorí môžeme aj porovnávať ako to tu bratia Česi za tých jedenásť rokov rekreačne rozvinuli.

Stretávame sa, opäť ako minule, na parkovisku pri Skalickom prístave tejto vodnej cesty. Počasie je celkom cyklisticky prijateľné. Po včerajších prehánkach je to dnes oblačne ukľudnené, len trochu fúka čerstvý vietor.

Poobliekame sa trochu „lepšie“ a skupinka 24 cyklistov(-tiek) sa vydáva na cestu. Hneď po pár kilometroch sa zastavujeme pri Sudoměřickom výklopníku.  Tento slúžil na prekládku uhlia dovezeného po železnici z neďalekej bane do lodí, ktoré potom po vodnej ceste prepravovali tento tovar ku koncovým užívateľom.

Táto technická pamiatka je pomerne zachovaná, ale na jej návštevu dnes nie je čas. Máme toho pred sebou ešte dosť. Pokračujeme popri kanáli po EV4-ke až do Petrova. Je tu pekná plavebná komora, samozrejme aj s lodičkami plaviacimi sa cez ňu. Je tu aj hospoda (Na Baťáku), ale odolávame.

Pokračujeme ďalej. Cesta je príjemná, po jemnej šotoline, opäť popri samotnom toku kanálu. O chvíľu prichádzame do Strážnice. Je tu pekné prístavisko lodí, oproti je skanzen juhomoravskej dediny. Opäť kultúrne odolávame, ale neodoláme občerstveniu U mokrejch banditú, ktoré práve otvára svoju dnešnú prevádzku. Veď dobré orosené a kávička prídu vhod.

Pokračujeme ďalej popri kanáli až po Vnorovy. Tu sa Baťov kanál križuje s riekou Moravou. Rozdiely hladín tu vyrovnávajú plavebné komory a jezy.

Naša cesta ďalej pokračuje až do Veselí nad Moravou. Prechádzame okolo hvezdárne, po pravej ruke míňame miestny zámok. Zastavujeme sa na chvíľu v centre, na Bartolomejskom námestí. Je veľmi fotogenické, tak neodoláme a pri fontáne si urobíme spoločné foto. Hneď vedľa poputujeme po moste nad jezom, ktorý rozdeľuje tok Moravy, takže celé centrum aj s námestím je vlastne na ostrove.

Ďalšiu našu trasu tvoria bočne uličky Milokoštu a Uherského Ostrohu. Za Ostrožskou Novou Vsou odbočujeme ku miestnym rybníkom a krásna lesná cestička nás privádza do Kostelan nad Moravou. Prekračujeme rieku Moravu.

Vidieť tu tabuľky nabádajúce zastaviť sa na občerstvenie. Veď áno. Nastal už najvyšší čas dať niečo pod zub. Výborne sa k tomu hodila miestna reštaurácia U Zlatých. Tunajší kuchár celkom bravúrne dokázal uspokojiť našich 24 hladných krkov.

Ďalšia naša cesta pokračovala striedavo po dedinkách Dolnomoravského Úvalu Nedakonice, Moravský Písek, Bzenec a lužných lesíkoch. Niektoré (hlavne Ostrožský les) nás potrápil technickým terénom spojeným s mlákami po včerajších dažďoch. Niektoré zas (ako napr. Borina za Bzencom) nás príjemne potešila krásnou asfaltovou cestičkou a prevoňanou jarnou borinou.

A to sa už blíži pomaly záver našej túry. Za Rohatcom prekračujeme rieku Moravu zase naspäť a Strážnická Moravská cyklostezka, našťastie nie moc dlhá, nás trochu rozdrganých privádza naspäť ku Skalickému prístavu, miestu nášho raňajšieho štartu.

Sme v cieli. Naše spoznávanie Baťovho kanálu a jeho okolitej krajiny je u konca. Videli sme časť tohto unikátneho diela, ktoré teraz spríjemňuje voľné chvíle nielen vodákom, korčuliarom, turistom, ale aj nám cyklistom. Dúfam, že si každý odniesol niečo pekné do svojej zbierky cyklistických zážitkov.

Dovidenia nabudúce.

Ľuboš Kraic

Akcia Skala – Borinka

Po stope zrušenej akcie 30.4.2023

Akcie sa za MKCK zúčastnili:
P.Herceg, F. Martinus, I.Kubiš, R. Miklošík, J. Budoš

Ráno sa mala uskutočniť plánovaná cyklistika, ale garantka musela akciu pre bolesť vytrhnutého zuba zrušiť. Ja som bol po nočnej a plný endorfínov, chcel som si urobiť testovaciu jazdu v Malých Karpatoch. V Trnave na stanici som uvidel známy dres, bol to Paľo, ktorý plánoval aj s Ferom ísť do Svätého Jura vlakom a potom do Bratislavského lesoparku. Samému sa mi ísť nechcelo, tak som sa pripojil k priateľom. Vlakom sme míňali zastávku v Pezinku a cez okno vidím známe tváre Romana a Ivana, ktorí pravdepodobne prišli na zraz pôvodnej – zrušenej akcie. Tak som Romanovi zavolal nech prídu do Jura.

Zo Svätého Jura sme sa vydali na cestu, ktorú som oproti pôvodnej trochu upravil lebo bolo po daždi, obávali sme sa veľkého blata a ani som presne nevedel, kadiaľ mala viesť pôvodná trasa.

Na začiatok nás čakalo pozvoľné stúpanie cez centrum Jura do Neštichu. Tu e-bike po servise zradil Paľa, musel sa vrátiť na stanicu a ísť domov – škoda, stratili sme dobrého parťáka. Myšlienka na prvé pivko nás hnala cez Tri bresty na Biely Kríž. Po občerstvení sme zaradili off road po červenej značke. Bola plná blatových kaluží, ktorým sme sa úspešne vyhýbali. Potom sme prišli na cestu, ktorá nás doviedla na Košarisko. Tu sme z cesty odbočili a pokračovali stúpaním na vrchol Skala. Bola to spevnená cestička v príjemnom objatí lesa. Na samotný vrchol bolo krátke stúpanie, kde Roman pomáhal Ferovi vytlačiť e-bike. Na horizonte z vrcholu bolo vidieť Lozorno, kde plánujeme zastávku a rakúske veterné elektrárne. Zjazdíkom sme sa opäť dostali na cestu, z ktorej sme odbočili. V Lozorne sme navštívili reštauráciu Pri mlyne, kde sme plánovali aj jesť, ale nakoniec nám stačilo pivko. Ešte sme si pozreli mini skanzen pri reštaurácii. Pivo nám predsa len nestačilo, boli sme aj hladní. Reštaurácia v Lozorne pri kostole nesklamala. Dali sme zaujímavú kombináciu, držkovú polievku a čapované pivo Guinness. Bolo to perfektné, každému to dobre padlo.

S Lozornom sme sa rozlúčili a prešli sme okolo priehrady smer Červený Domček. Na Červený Domček vedie veľa ciest. Vybral som náhodne cestu, ktorou som ešte nešiel. Trochu som sa obával, čo to bude. Cesta začala ostrejším stúpaním, videl som aj upravené  navádzacie dráhy pre cyklistických skokanov. Skrátka išli sme proti downhill trailu, chvalabohu sme nestretli žiadneho šialenca rútiaceho sa dolu kopcom. Neskôr sme z trailu odbočili, lebo stúpanie sa zdalo dosť brutálne, viedlo na kopec Ohek. Na Červenom Domčeku sme stretli dvoch cyklistov a hlavne staršieho 77 ročného borca na bicykli asi za päť euro, ktorý nám porozprával o Červenom Domčeku a zaspomínal si na výdobytky socializmu.

Čakal nás hádam najkrajší zjazd lesnou cestou cez, podľa mňa neoficiálny, prales  na kraj Stupavy.

Poslednú zastávku na občerstvenie sme mali v Borinke, v jedinom otvorenom šenku, kde sme nabrali sily do záverečného úseku cesty. Stúpanie sa pozvoľne zväčšovalo a pred Medenými Hámrami nás túžobne očakávala Strmina, krásna asfaltka s drsným stúpaním. Voľáko zle sa mi začalo šľapať do toho kopca. Čo sa to so mnou stalo? Nejako som to zvládol, ale nebolo to bohviečo. Neskôr som zistil môj problém – pivká mi asi zobrali potrebné cukry a nemal som energiu, hlavne, že v ruksaku som mal banán. Záver stúpania bol za Horvátkou na Salaši.

Nakoniec už  len zjazd cez Tri Bresty do Pezinka, Roman išiel za svojím autom do Svätého Jura.

Na úplný záver len toľko – neplánovaná akcia sa vydarila, náhoda nás spojila a zažili sme príjemné chvíle.

Jano Budoš

Akcia Dobrá Voda

Nedeľa 23.4.2023

Akcie sa zúčastnili: P. Herceg, M. Babišík, V. Trajlinek, I. Naništa, H. a Ľ.Rosoví, M. Nižnanský, E. a Ľ. Kraicoví, D. Fáziková, M. Farkašovská, R. Chlpek, K. a P. Julínyoví, B. Čambál, L. Molchanova UA, J. Bilčík, F. Martinus, V. Gubiová, M. Kupčík, R. Miklošík,  I. Kubiš, V. a J. Ševečkoví, H. Gurínová, M. Šuga, J. Poláček, J. Lukačovičová, Š. Krištof, A. Kučerová, J. Nádaský, S. Macejka a J. Benedikovič.

 Krátko pred 9:30 h prvá skupina cykloturistov(-tiek) z Trnavy a okolia zhromažďuje pred rešt. Relax v Trnave. Ukazuje sa krásny slnečný deň s príjemnou „jarnou“ teplotou vzduchu. Je to už 2. jarná oficiálna cyklojazda z kalendára Malokarpatského Cykloklubu v r. 2023. Po zvítaní a štartovej fotografii „vyrážame“ na trasu. Cyklochodníkom na Rybníkovej ul. a cez Slnečnú ulicu opúšťame Trnavu výjazdom na Špačince.

Skupina 2 má zraz v Piešťanoch o 9:30 h pri Kruhovke. Skupina 3 má zraz o 10:00h na Prekážke a pôjde okolo horárne na Suchánke. Všetky tri skupiny sa potom stretnú cca o 12:00 na Dobrej Vode pred kostolom.

Cyklistika na Dobrú Vodu je už tradičná akcia na „rozjazd“ do sezóny. Vzdialenosť aj profil trasy je primeraný. K tomu treba prirátať bonus a to je krása okolitej prebúdzajúcej sa prírody. Jediným otáznikom je počasie? Tradične možno očakávať vietor a tiež občasné prehánky…tie sa napokon nekonali.

Okolo 11:00 h sa stretávame v Dechticiach na križovatke pri zmrzline. Treba doplniť tekutiny a trocha si „odfúknuť“. Slniečko pripeká a tak pomaly zhadzujeme zimné bundy aj doplnky. Posedenie na terase v rozhovoroch je príjemné, ale treba „šliapať“ ďalej aby sme stihli stretko od 12:00 h pri kostole na D. Vode.

Cesta sa pomaly dvíha do hôr. V stúpaní ku kameňolomu vyskúšame prevody a kondičku po zime. Chvála bohu, dobre sme „tátoše“ nachystali, premazali a kondičku v zime „naháňali“ aj pešími túrami „mimo plánu“ MKCK.

Všetky 3 skupiny sa napokon úspešne stretávame pri kostole na D. Vode. Zvítanie, rozhovory, občerstvenie padne vhod… škoda že v ponuke miestnej reštaurácie nie je žiadne varené jedlo (polievka, guláš, pizza, …?) Tak si musíme vystačiť s tým, čo je v ponuke… možno poučenie do budúcnosti – ohlásiť prevádzke podniku našu „hromadnú“ akciu včas dopredu … aby vedeli „niečo“ varené pripraviť.

Čas v rozhovoroch plynie rýchlo. Niečo po 13:30 h sa pomaly lúčime a robíme spoločné foto. Na terase ešte stretám bývalého kolegu Mira toho času už na „zaslúžilom odpočinku“. Nedá mi aby som ešte chvíľu zotrval s ním v priateľskom rozhovore. Skupinky 1,2,3, sa zatiaľ „rozpŕchli“ každá svojim smerom. Pár minút po 14:00 h „zdvíham kotvu“ aj ja. Všetko, čo sme „mali na jazyku“ a chceli si povedať, sme povedali…niečo si dorozprávame inokedy. Ešte doplníme vodu v prameni pod mostom a lúčime sa s Dobrou Vodou. Cestu domov spestruje protivietor. Preverí našu kondičku a vytrvalosť. Akcia so slušnou účasťou sa vydarila. Tešíme sa opäť na nové stretnutia a cyklovýjazdy v sezóne 2023.

Z poverania garanta zapísal: Igor Naništa

Akcia Jašter

Nedeľa 16.4.2023

Akcie sa za MKCK zúčastnili: B. Ilavská, M. Šuga, R. Miklošík, J. Ščibravý, E. a Ľ. Kraicoví, M. Valovičová P. Vrábel so synom Peťkom, D. Surovčík, Š. Krištof, J. Lukačovičová, H. Gurínová, I. Matkovčík, V. Oravec, J. Poláček, J. Benedikovič, I. Kubiš, M. Babišík, J. Nádaský, V. Gubiová, D. Fáziková, M. Farkašovská, D. Ješko, D. Kováč, J. Baránek a K. Lavor.

Ako hostia: F. Martinus, M. Kupčík, S. a L. Macejkoví, J. Prištic, Mucha, V. Mikesková, E. Magulová, V. Dusíková, V. Hromadová, Z. Hanicová, R. Cifra, Z. Prišticová, M. Rusnáková, N. Cifrová, S. Drahovská.

Napriek tomu, že počasie sa na nedeľu neukazovalo príliš cyklistické, zahájiť novú cyklistickú sezónu sa podujalo až 43 už pomerne lačných vyznávačov aktívneho pohybu na dvoch kolesách. Náš klub svojou prítomnosťou prišli podporiť aj kolegovia z KST Piešťany.

To, že zima bola už poriadne dlhá, vadilo takmer každému. Preto aj miestami za drobného mrholenia sa na trasu vydalo pomerne veľké množstvo cyklistov. Našťastie postupne sa ukázalo aj slnko, vietor veľa nefúkal, hneď bolo na trase veselšie.

Trnavská skupina vyštartovala z parkoviska pred reštauráciou Relax krátko po 10-tej hodine. Šla cez Malženice, Trakovice, Šulekovo. Cez Váh prechádzala po starom železničnom moste.

Piešťanská smerovala od Kruhovky asfaltkou poza Váh cez Ratnovce, Jalšové a Koplotovce. Ostatní už svojimi cestičkami zo svojich domovov z iných smerov.

Dobrá nálada pokračovala aj pri vieche Jašter. Veď začína nová sezóna, dolaďujú sa nové plány. Niektorí sme sa dlho nevideli. Každý má čo-to povedať, čo robil cez zimu, na čo sa chystá cez leto.

Čas rýchlo ubieha. Dáme spoločné foto a pomaly sa lúčime. Piešťanci smerujú domov ešte s malou zastávkou U Dina pri Sĺňave. Trnavská skupina smeruje cez Šulekovo, Zelenice a Zavar. V Zavare nám minule dobre poslúžila cukráreň pri kruháči. Teraz to bol Hostinec Zavar-Navar. No bolo to poznať na kvalite kávy.

Ideme domov. Na dnes stačilo, veď o týždeň pokračujeme stretnutím na Dobrej Vode.

Takže, čoskoro dovidenia.

Za výbor MKCK – Ľuboš Kraic

Akcia Veľkonočná

Veľkonočný pondelok 10.4.2023

Z tohto deci vína zostali na dne pohára už iba posledné kvapky, zatváram knihu – okno do ríše príbehov a predstáv, malá ručička hodín medzitým dobehla tú veľkú, obraciam ďalší list kalendára, začína utorok, ktorý sa dnes zdá byť pondelkom, je najvyšší čas odovzdať sa pod ochranu spánku – korábu križujúceho bezbrehý oceán fantázie. Ležím, po svaloch nôh sa rozbiehajú státisíce leprikónov, drobných škriatkov, ktorí usilovne premieňajú únavu dňa prežitého ďalším z mnohých výletov na spomienky. Presne takto to mám rád.

Niekedy si myslím, že je zbytočné pokúšať sa tvoriť nejaký zápis, stačí si pozrieť Paľove fotky. Je v nich všetko. Chronologicky zachytávajú dianie na akcii, každú udalosť, každý záblesk v oku. Pohotovému pohľadu nášho fotografa (a hľadáčiku jeho kanóna) nič neujde. No potom sa do toho znova zamiešam ja – moje stromy, skaly či krajinky a všetko je fuč. Navyše kdesi v novinách čítam, že „ľudia si môžu zle pamätať minulé udalosti už niekoľko sekúnd po tom, čo sa stali a pretvarovať svoje čerstvé spomienky tak, aby zodpovedali ich očakávaniam“. Do kelu a čo teraz? Čo ak moje siahodlhé litánie nakoniec vôbec nezodpovedajú skutočnosti, čo ak vás nimi vlastne zavádzam?

A je to tu! Dnes odstrihneme posledný dielik veľkonočných sviatkov, dnes sa (aspoň niektorí) pokúsime uniknúť pred každoročným ošiaľom „tradičných“ zvykov (a rutiny), zahodíme ďaleko korbáče, vedrá s vodou i fľaše lacnej voňavky, nebudeme navštevovať (v tento jediný deň roka) širokú rodinu, všetky známe či susedy, prepchávať sa zákuskami, údeným mäsom a šnicľami, bezhlavo do seba liať víno i všemožné pálenky, vyrazíme radšej do prírody. Hlboko do hôr, tie nás pred tým všetkým (hádam) ochránia.

Ešte som ani poriadne nevytrel karpiny z očí a už… „šibi-ryby, mastné ryby“ – či chcem, či nechcem, ale spolucestujúcu predsa vyšibať (aspoň symbolicky) musím, nech jej zdravie dobre slúži. Túto (celoročnú) povinnosť som si odbavil, po nej nasleduje tá (každo)týždenná – najesť sa, pobaliť, vyraziť – z Vrbového cez Moravany (Braňo dnes pauzuje) a Vrbové (ukazuje sa pekný deň), Šterusy (cesty sú skoro prázdne), Kočín&Lančár (ani fúkať nemusím), Lopašov (čas plynule ubieha), Chtelnicu (bude nás aspoň zo desať?), Dechtice (výlet v tento deň predsa len nie je pre každého) a Naháč (nie každému je dovolené vyvliecť sa z povinností) na Prekážku (takmer nemám kde zaparkovať). To som dnes naozaj nečakal!

Tak teda začnime… – najskôr (aspoň v náznaku) vyšibme kamarátky, potom si dajme po kalíšku (aj do druhej nohy!), k tomu prihryznime čosi sladké… – ale veď práve pred týmto sme dnes chceli uniknúť, tomuto sme sa snažili vyhnúť… Pred životom však neutečieš.

Ani sa všetkých nesnažím spočítať (aj tak to za mňa spravia iní), na parkovisku sa to hmýri, šumí, mieša, skrúca, rôzne motá, psy po sebe medzitým vrčia a štekajú, ľudia sa vítajú a hostia… taký všedný ruch nevšedného dňa. Že sa nás ale na veľkonočný pondelok zíde takáto hromada… ma naozaj prekvapilo. A zaskočilo. Veď ja som si vlastne ani (poriadne) nepripravil trasu. Budeme teda (musieť) improvizovať.

Fotíme sa a hneď sa i lúčime s Paľom, prišiel nás iba pozrieť, vyvenčiť Nika. My sa púšťame cestou vľavo, kamsi pod Handliarovskú skalu. Obchádzame prvé kaluže vody, naše kroky sa prvýkrát dotýkajú blata. Aprílové počasie je už raz také.

Ale i tak sa ide parádne. Cesta je spevnená, tu povyše už obschnutá, horí nám pod nohami. Až priveľmi – niektorí tam vzadu sa na chvíľku pristavili či len kamsi odskočili a sú beznádejne stratení, niet po nich ani chýru, ani slychu. Nežeňme tak („Maroš, stoj!“), počkajme, nie sme predsa na pretekoch. Dnes si to chceme užívať, len tak nezáväzne sa poprechádzať. Nebudeme preliezať žiadne krkaháje, zliezať všetky kopce, nepoterigáme sa nikam ďaleko – jednoducho pohoda. Len taká sviatočná prechádzka.

Keď však naľavo od nás vytušíme hrebeň Handliarovskej skaly… no neodboč tam! Tú predsa nemôžeme obísť, veď to vlastne ani nie je kopec, iba taká drobná zachádzka takmer po rovine, tá sa neráta. A je tam tak pekne!

Ako husi… sa vo vyrovnanom šíku, pekne jeden za druhým predierame hlbokým voňavým kobercom medvedieho cesnaku. Vysoký zelený podrast skrýva skaly, skrýva klzké konáre, treba dávať pozor na každý krok, nikto sa predsa nechce skydnúť, dochrámať sa hneď skraja výletu. Myšlienky putujú späť v čase, vracajú sa spomienky… len dva dni dozadu sme sa kdesi pod Veterlínom predierali snehovou búrkou, po kolená sa brodili snehom, bojovali o každý meter cesty… (viem – prifarbujem & zavádzam, nebolo to presne takto, ale… veď ako inak má vzniknúť legenda?!)

Handliarovská skala je krásne miesto. Tiché, pokojné, akoby zabudnuté, žijúce mimo času, magické… Dnes v pekne rozvíjajúcom sa ráne, vo veselom šume rozhovorov, v ostrej chuti cesnaku jej možno chýba štipka tajomna, jemný závoj hmly, ale nám to vôbec nevadí. Poniektorí zbehneme kúsok poniže, k úpätiu jej kolmých brál – pozdraviť staré vráskavé stromy, pohladiť zamatové líce machu, započúvať sa do nečujného šepotu rozpukaných skál.

Ako vždy som sa zarozprával, pozabudol v rozjímaní. Stratil pojem o čase. A teraz sa pokúšam dobiehať zvuk rozhovorov svojich kamarátov, sledovať miznúce stopy v tráve. Dohnať sa mi ich podarí až takmer pri Gočálovej búde.

Keď sme pri prvej návšteve našli odomknuté dvere tejto chaty, na stole klobásu a peceň chleba, viacerí z nás sa obávali (hanbili?) dnu vstúpiť. Odvtedy sme tu boli viackrát, sedeli a zohrievali sa pri kachliach, veselo oddychovali, študovali starú mapu, prezerali si pomaly blednúce fotografie, naberali silu. Dnes sú však dvere búdy zavreté, mreža zamknutá. Ľudia si nedokážu vážiť voľne dostupné veci, nemajú v úcte dielo cudzích rúk, asi je lepšie napevno zaháknuť závoru. A tak posedávame, oddychujeme a hodujeme vonku, na čerstvom vzduchu. Naše batohy sú plné dobrôt – a to sme pred tým dnes chceli utiecť!

Ako strela priama cesta vedie priesekom, priama, no náhle bahnistá. A  pomedzi rovné, ako šíky vojska vyrovnané zástupy štíhlych stromov sa z hĺbky hôr bližšie k nám predierajú obrovitánske staré kmene, stromoľudia, Enti, Matuzalemovia tohto lesa. Zaostávam, fotím, načúvam šumu bezlistých korún, snažím sa porozumieť ich nemým rozhovorom. Ostatní už čakajú na križovatke pod Šrenkovým vŕškom.

Nastal čas rozhodovania, čas na improvizáciu. Nakoniec odbočujeme doľava, možno na Rakovú, možno na Trstín. Uvidíme kam nás povedie intuícia, aký príbeh dnes napíšu do blata ciest stupaje našich nôh.

Už onedlho stojíme na lokalite Klín, križovatke lesných ciest, mieste prvých výhľadov, tam, kde sa pri prechode frontu ukrývali miestni obyvatelia. Svedčia o tom (už horšie čitateľné) slová na obrázku Panny Márie – VĎAKA TI MATIČKO / ZA OCHRANU CEZ VOJNU. / APRÍL 1945. Oddýchnime si tu chvíľku aj my, potešme sa pohľadom do okolia, pomaškrťme, porozmýšľajme ako ďalej.

Dnes som sľuboval prechádzku bez zdolávania vrcholov, Paľa to však láka na skalné okno. Konzultácia s mapou odhalí, že z týchto miest sa tam vieme dostať takmer po rovine, len trafiť ten správny smer (stačí ukočírovať Maroša). Ideme.

Lesom, záhonmi cesnaku, sviežou lúkou a popri diaľkovom vedení sa dostávame na to správne miesto. Hlbšie do lesa dokonca odbočuje vyjazdená koľaj. Neomylne vedie k posedu i všakovakým krmelcom, k lesnému bitúnku, fabrike na smrť (toto sa dá lovom nazvať len s veľkou dávkou fantázie). Avšak okolitý les je nádherný. Rozľahlé zelené voňavé lány, do jemného bieleho závoja zaodeté koruny stromov i staré pokrútené pahýle. Machom obrastené torzá postupne zarastajúce do zeme. Otvorený výhľad na okraj Bukovskej brázdy. Vrtule na Rozbehoch. Magické miesto. Dobre skryté. Levený vrch.

A kúsok poniže Milošove skalné okno, tam, kam to už od rána ťahá Paľa. Ako na to zareagujú ostatní? Našťastie neprotestujú, i keď chodník klesá popri neveľkom páse skál vskutku odvážnym spôsobom. Za odmenu sa môžu potešiť pohľadom na nezvyčajný skalný útvar, zaujímavý výsledok pôsobenia času a prírodných síl. Odtiaľto nie je možné len tak odísť, toto miesto si treba vychutnať, zažiť, preskúmať. Započúvať sa do šumu neviditeľnej cesty hlboko pod našimi nohami. Sledovať živý ruch železničnej trate. Pohľadom skĺznuť po ešte zalesnenom, no pomaly miznúcom hrebeni Holého vrchu. Posilniť sa. Oddýchnuť si. Hodovať. Dnes je predsa Veľká noc.

Všetko raz končí, odchádzame. Tentokrát nebudeme zostupovať do doliny (to je predsa voľný pád), ale vydriapeme sa späť na vrchol (je to iba kúsok – a za kopec to, aspoň dúfam, nebude nikto považovať) a po známej ceste sa vrátime na lesnú asfaltku nad Čičkovou dolinou. Ďalej to potom bude už len dole kopcom.

Túto odbočku mi (aspoň zatiaľ) nevyčíta nik, bolo to teda zaujímavé spestrenie nenáročnej sviatočnej prechádzky. Takže môžeme pokračovať. Les ustupuje, otvára sa široký výhľad do podhoria, vľavo sa za lúkou, poľom a pásom stromov skrýva Prekážka, náš cieľ. My však odbočujeme vpravo, na Rozsuchov (či Rasuchov), ešte toho nemáme dosť.

Kedysi odľahlá osada či len zhluk domov, samota, kopanica, teraz miesto oddychu a rekreácie, útočisko záhradkárov a chalupárov, podľa značiek na autách tu má stretnutie hádam polovica Slovenska (vďaka za staré ŠPZ-ky, človek sa vie orientovať). Míňame upravené predzáhradky i tabule so zákazom vstupu, súkromné pozemky. Avšak tých pár dávnych chalúp, ktoré na nás spod privretých okeníc žmurkajú pôvodnými oknami, stojí za návštevu, majú noblesu, majú dušu. Tak ako potôčik zurčiaci pod ochranou hustého krovia, tak ako vyschnutá studňa, tak ako deravé vedro na priedomí.

Popri starých viniciach odbočuje doprava mäkkou trávou vystlatý chodník, priamo vedľa potoka sa krúti poľná cesta, odbočujeme vpravo, ešte stále toho nemáme dosť. Široko obchádzame rozľahlú pastvinu, smerujeme ku kameňolomu, tam kde sa kedysi týčil Holý vrch. Nad hlavou sa nám rozlieva jasnomodrá hlbina, nohy sa zabárajú do zelenej trávy, kráčame svižne, snažíme sa predbehnúť vlastný tieň, líca nám hladí svieži vánok, kde-tu stretávame aj skupinky špacírujúcich sa návštevníkov. To je dnes ale krásny deň!

Za medzerou v plote sa skrýva odpočinkové miesto – zrekonštruovaná, no vyschnutá studňa, nad ňou socha svätého. Kto to je sa dohadujeme a hádame márne. Až doma, na vševediacej sieti zisťujeme, že miesto je zasvätené sv. Jánovi Nepomuckému. Krásny kút, zaslúži si, aby tu (aspoň na chvíľku) spočinuli naše (postupne čoraz viac unavené) údy. Dojedáme posledné zvyšky z batohov, oddychujeme, čas však zastaviť nedokážeme. Či chceme, či nechceme, musíme sa poberať.

Desivú dieru do hory, kameňolom, tú hrozivú vykotlanú jamu máme kusisko cesty za chrbtom, chodník sprava lemuje vysoké rákosie, už vieme, že sa blížime k Trstínu. A neďaleko od nás čerí jemný vetrík hladinu priehrady zvanej (vraj) Jarky, ďalšie krásne (a pokojné) miesto dnešného výletu. Pôvodne sme sa chceli len tak nezáväzne poprechádzať, utiecť pred sviatočným zhonom a nakoniec sa z toho vykľula takáto exkurzia!

Pokoj tejto vody chránia drevený vodník i pán žabiak, párik labutí a niekoľko v tichu posedávajúcich rybárov. Čo chytia (vraj) hneď aj pustia, ryby si tu žijú ako vo fitnesku či na kolotoči, ako na cyklicky sa opakujúcom výlete. Ale na výlete sme dnes aj my, snažíme sa čo najmenej rušiť kľudnú atmosféru popoludnia, obdivujeme upravené okolie, lavičky, ihrisko i mohutné vŕby, konáre ktorých žíznivo sajú životodarnú vlahu priamo z vodnej hladiny. Jazero spieva, jazero žije, všade dookola sa rozlieha vtáčí štebot, tie večné prekáračky neviditeľných operencov. Jar je (konečne a definitívne) tu.

Cestičkou vedúcou hustým krovím a okrajom poľa sa presúvame ďalej, nie ďaleko, iba kúsok, stačí len pár krokov a už stojíme (niektorí i posedávajú) pri kaplnke Sedembolestnej Panny Márie. Ďalšie pekné a tiché miesto tohto dňa, nášho výletu, ako stvorené na krátky oddych či pokojné rozjímanie, na osvieženie. Dopíjame posledné kvapky dnešnej vychádzky, čas beží, do Hájička to máme našťastie už čo by len kameňom dohodil (blízka roľa ich je plná).

Toto miesto som v minulosti niekoľkokrát spomínal, niet viac čo dodať, všetko bolo vypovedané, nič ďalšie vymýšľať nemienim. A tak sa iba krátko prejdem krížovou cestou, pohľadom pohladím miznúce krivky starých zaujímavých náhrobkov i vetrom vekov ošľahané dvere kostolíka, opäť sa nechám očariť drobným detailom sôch. To zákutie starne do krásy, neúprosne plynúcim časom získava neuchopiteľné čaro, nevysloviteľnú moc, rád sa sem (i opakovane) vraciam.

Ale to sa už blížime k samému záveru, treba pozbierať posledné zvyšky síl, vypnúť myseľ i receptory bolesti, cez lúky a popod les sa úspešne dostať do cieľa. Čaká nás niekoľko (neľahkých) záverečných kilometrov. Na naše veľké prekvapenie však už po pár desiatkach metrov odbočuje z hradskej do poľa trávnatý pás, na neumelej šípke svieti nápis: Pálfyho štreka. Bomba! To tu (predsa) naposledy nebolo, vtedy sme sa museli predierať na kosť zmrznutým kukuričným poľom, potkýnať sa o strnisko, na nepravidelných, ako vysoké horstvo nakopených hrudách vykrúcať členky. Dnes si to pohodlne šinieme po starej lesnej železnici, občas zapískame, kde-tu vypustíme paru, načúvame pravidelnému klapotu kolies, piesni pražcov. Ako za dávnych čias.

Tu už dávno prestali jazdiť vlaky naložené drevom či štíhle dreziny vezúce miestnu honoráciu, pridlho nezaznel spev pary. Koľajnice sa rozplynuli v hmle času, pražce vrástli hlboko pod zem (v skutočnosti spevňujú mnohé ploty a iné stavby v širokom okolí), mašinfíra sa odobral na zaslúžený odpočinok. Len vietor sa deň čo deň voľne preháňa ponad starú železnicu, iba náhodný hosť občas zavíta na stratenú trať. No vďaka činu neznámych nadšencov budú tie návštevy ľahšie a čoraz častejšie, lesná železnica (aspoň tento jej úsek) opäť ožije, nesplynie s povrchom zeme, nezmizne z pamäti.

Pás trávy sa ponára do hustého kriačia, je presekané presne tadiaľ, kde viedla dávna trať. Vstúpme tam teda aj my, odovzdajme sa pod ochranu húštiny a koľajníc. Môj vagón sa odpája, zaostáva, som úplne stratený, definitívne polapený do tajomných osídiel magickej štreky, jemná snová pavučina ma tesne ovíja, som kokón, no o chvíľu už znovuzrodené mladé imágo. Fotím, kochám sa, opäť prežívam osud lesnej trate, toho až nepochopiteľne dokonalého diela ľudského umu a rúk. Len s námahou sa nútim do pohybu, chcel by som tu ostať, chcel by som vrásť do zeme, navždy sa stať jeho súčasťou. A tiež ma už riadne bolí každý jeden krok, veď rozšľapávať fungl nové topánky na krátkej peknej prechádzke sa mi zdal byť taký dobrý nápad…

Stopy železnice (načas) míznú, cez pole a popod stromy sa dostávame k chatám, k plotom ohraničeným súkromným pozemkom, zákaz vstupu, (možno i) zákaz pohybu, Veľký brat nikdy nespí, vedľa brány je našťastie diera, široko-ďaleko nikto, pokračujeme ďalej, opäť sa objavuje železničný násyp, skrúca sa kamsi vpravo, my však pokračujeme rovno do lesa… prečo toho ešte nemáme dosť?

Lebo v lese sa skrýva malá vodná nádrž, vlastne by nemala existovať, nie je ani zakreslená na mape, my však máme Milana, ten to tu (aj všade inde) dobre pozná. A tak sa hneď všetci rozpŕchnu, už vôbec si nevšímajú medvedí cesnak (i tu ho je plno), už zbierajú liečivé bylinky, tie malé drobné žlté hlávky. Mňa už nohy bolia aj bez pohybu – ako sa dostanem k autu?

Po bývalej železnici a potom po lesnej ceste, po tej, po ktorej sme kráčali dnes ráno, obchádzali prvé kaluže, prvýkrát otlačili do blata stopu našich nôh. Zdá sa to byť tak dávno…

Bol to pekný deň, zaujímavý výlet. Možno o trochu dlhší, ako sme predpokladali (a čakali), možno o čosi náročnejší. Ale vydarený. A veselý. Tak ako to už u nás býva zvykom.  Na potulkách po veľkonočných Malých Karpatoch sa zúčastnili: Zuzka Šmachová, Božka Golierová, Editka a Jozef Antaloví, Anka a Jozef Dzurenkoví, Jozef Polakovič s manželkou Milkou, Rasťo Mocko s dcérou Evou, Milan Babišík, Paľo Rapant, Edo Zolvík, Maroš Modrovský, Feri Martinus, Andrej Golier a

Juro Golier

(na štart na prišiel pozrieť Paľo Herceg)

Rýchlo, rýchlo, musím to dokončiť, musím zniesť ešte toto (veľkonočné) vajíčko, odovzdať ho svojim kamarátom. Veď bude (na dlhú dobu) posledné. Záverečná klaňačka, lúčenie, gong. Opona padá. Odchádzam…

Akcia Okolo obory Balunky

7.4.2023

Akcie sa zúčastnili: J. a B. Golieroví, D. Fáziková, Ľ. a E. Kraicoví, J. a A. Dzurenkoví, B. Polocík, Z. Šmachová, J. Poláček, M. Farkašovská, A. Hollý, M. Modrovský, E. Zolvík, P. Rapant a D. Soubustová.

Náš neúnavný manažér víkendového voľného času nepoľavuje vo svojej práci ani v sviatočných dňoch a v tento sviatočný veľkonočný piatok nám naplánoval turistickú prechádzku okolo súkromnej obory Balunky.

Mala to byť odpočinková, predsviatočná prechádzka po prebúdzajúcej sa jarnej prírode. No nie vždy všetko vyjde tak, ako očakávame, ale ani to nepredvídané nie ja na škodu. Hlavne, čo sa týka pohybu v prírode.

Už predpoveď počasia na piatok neveštila nič dobrého. Prepŕchanie a sneženie po celý deň a teplota niečo málo nad nulou. Toto jar nepripomínalo ani náhodou. No ktovie, kto sa odváži prísť.

A div sa svete. Na parkovisku, pri vodnej nádrži Buková sa nás krátko pred ôsmou hodinou rannou stretáva za drobného sneženia a mrholenia až 16 turistov (tiek). Táto partia je už tak zohratá, že ju len tak niečo nezaskočí.

Po krátkom zvítaní sa onedlho poberáme na trasu. Ranné koštovky sú len poskromnejšie, trochu postiť sa ani nám nezaškodí. A chôdza nás zahreje.

Obchádzame vodnú nádrž a cez lúky smerujeme na Brezinky. Tak ako aj my, tak aj prvé jarné kvietky, ktoré už stihli rozkvitnúť, statočne odolávajú dnešnému nečasu. Za Brezinkami sa na chvíľu zastavujeme pri skalnej kaplnke Panny Márie. Trochu piety v dnešný deň tiež nezaškodí.

Ďalej pokračujeme po starej lesnej asfaltke až takmer ku Sedlu pod Veterlínom. Tu už krajina pripomína skôr zimu než jar. Biela farba tu jasne prevyšuje. Schádzame z asfaltky a križovatku Červená hora obídeme po lesnom chodníku. Našťastie ešte nie je veľa blata.

Pri modrej značke sa zastavujeme na malé občerstvenie. Je tu vybudovaný malý prístrešok, ktorý tu postavili nadšenci z Plaveckého Mikuláša.

Na ďalšej ceste nám spoločnosť okrem modrej značky robí aj plot obory s tabuľkami s významom „toto je tu moje, sem nevstupujte“.

A prichádzame k miestu, kde kopec po ľavej ruke na nás vyzývavo hľadí a nabáda „poďte sem hore, nechoďte len podľa plánu, veď tu ste ešte neboli“. Naše hriešne duše opäť podľahnú tomuto vábeniu a nehľadiac na strmosť cesty, vydávajú sa za týmito lákavými hlasmi hore do kopca.

V starých gréckych bájach tieto lákavé hlasy Odyseových námorníkov zahubili, nám však ukázali krásny skalnatý hrebeň kopca Františková (467m). Pribudlo opäť niečo krásne do našej zbierky Malokarpatských pokladov.

Pomaly schádzame dolu opäť na modrú značku, okrajom chráneného územia Bukovina sa dostávame späť na starú asfaltku. Tá nás po chvíli dovedie ku vstupnej bráne do obory Balunky. Vstup je len pre prominentných, nám postačí len pohľad cez bránu a malé foto.

Cestička popri Funešskom potoku nás dovedie na štátnu cestu. S trochou opatrnosti sa po nej presúvame do dediny Plavecký Peter. Tu zabočujeme z hlavnej doprava a cestička po žltej značke, popri potoku Hrudky nás opäť privádza do „vnútrozemia“.

Dolina je posiata nekonečným kobercom medvedieho cesnaku. Tu jasne prevláda zelená. Neodoláme a niečo z neho ubudlo do našich tašiek. Pôsobí to tu pokojne až romanticky. Po ľavej ruke farníci z Plaveckého Petra vybudovali skalnú Kaplnku Pokoja  k Panne Márii. Pred ňou je umelé jazierko s ostrovčekom, na ktorom je malá replika kostolíka.

Tu v tejto oáze pokoja sa zastavíme aj my a doprajeme si zaslúžený odpočinok spojený s občerstvením. Ešte zostalo aj niečo z domácich produktov. Aj nejaká kávička by sa našla v termoske. Vyrovnávame všetky chute na rovnakú hladinu.

Putujeme ďalej popri potoku. Ten pekne meandruje, sem tam ho prekračujeme, skrátka pohodička. Z letargie nás preberie starý opustený kameňolom po pravej ruke. Je to krásna výstava geologických štruktúr. Aj laik sa tu môže v pohode vynadívať ako sa tu po milióny rokov usadzovali jednotlivé vrstvy. Okrem geológov si tu prídu na svoje aj zberači kameňov, lebo to tu hýri všetkými farbami. My úplní laici rozbíjame kamene hľadajúc nejaké prastaré fosílie. No bezvýsledne. Máme málo trpezlivosti. No snáď nabudúce.

Pomaly sa už blížime opäť ku priehrade, ku naším autám. Okrem iného nás celou cestou po doline fascinoval hrebeň Motýlieho štítu a Ježovky po ľavej ruke. Miestami pôsobil až pralesným dojmom. Opäť veľmi chytľavé miesto pre nové nápady. Na dnes odolávame. Určite to bude dobrý typ na niektorý z ďalších Malokarpatských výletov.

Sme v cieli. Autá nás tu pekne čakajú. Všetko opäť dopadlo na výbornú. Opäť sa potvrdilo, že neexistuje zlé počasie, ale len zle oblečený turista. Ale určite existuje dobrý nápad, dobrá partia a tým aj pekný zážitok.  Tak ako napríklad dnes.

Ľuboš Kraic

Akcia Dobrá Voda – Brezová

sobota 1.4.2023

Popolavo sivé skoré ráno, fádne, nudné, beztvaré, pondelok sa predo mnou týči ako stena El Capitan, začínam liezť prvú dĺžku ďalšieho týždňa (teraz sa ešte zdá byť nekonečná), vietor sa divo preháňa popod mosty, čerí hladinu Mŕtveho ramena, je smutná, prázdna, ničotná, len jediná osamelá volavka sa nehybne čnie proti oblohe presne uprostred stojatého bahnistého toku, obraz sa vlní v ostrom dychu zobúdzajúceho sa dňa, pripomína obrazovku starého televízneho prijímača, čiernobiele zrno a náhodne bežiace krivky, vtedy stačil jediný presný úder a všetko sa (na malú chvíľku) napravilo – kam ale udrieť dnes?, doba plynie, technika sa vyvíja, brehy rieky už vysielajú vo farbe, stále ešte nejasnej, rozmazanej, rozpitej, hnedozelenú plochu narúšajú malé fialové kvietky, tvoria rozľahlú okruhlicu, drobné ďatelinky či iné neznáme rastlinky sa rozložili na tráve ako nečakaný hosť, ako votrelec, ako UFO uprostred obilného lánu, ako blesk z jasného neba, chlad zalieza hlboko do kostí, zima hryzie uši, ohlodáva končeky prstov, vrecká bundy sú príliš plytké, jej zips prikrátky, prednedávnom bolo všetko úplne inak, jar vykúkala z každej škáročky, slnečné lúče sa drali pod privreté viečka, deň spieval vtáčími trilkami, pred pár dňami (na inom konci sveta) som zažil už takmer leto, aj tá neposedná vlna čo roky driemala v hlbinách mora, čo desaťročia vyčkávala na svoju príležitosť, na svoj okamžik slávy, nebola vôbec studená, ešte dnes cítim hravý dotyk peny, jemný piesok v topánkach, úsmev v duši, zdá sa to tak blízko, zdá sa to tak dávno, akoby to ani nebola pravda, no teraz už opäť kráčam v ústrety stroju, mlynčeku na mäso, tento spôsob jari zdá sa mi akýsi podivuhodný…

Ako psíček a mačička… – navaril som veru riadnu kašu, už sa v tom ani ja poriadne neorientujem, sám neviem, čo som tým chcel vlastne povedať, všetko sa mieša so všetkým, udalostí je v poslednej dobe primnoho, zážitkov ešte omnoho viac, myšlienky preskakujú jedna do druhej, vôbec nič nestíham, neviem kde som, neviem kto som, či ešte vôbec som… Takže znova a pekne poporiadku…

Výlet uprostred týždňa (pre niekoho bežná realita, pre mňa nečakaná exotika) spôsobil, že aktivitou na tento víkend som sa začal zaoberať až na poslednú chvíľu, aj tak nebolo (vzhľadom na nejasné výhľady počasia) jasné, ako to všetko dopadne. Nakoniec sa zdá, že sobota by mohla byť v poriadku, javí sa optimisticky, mail odlieta k svojim adresátom, niekto sa hádam na Dobrej Vode objaví.

Dnes nesmiem za žiadnu cenu meškať, dnes budem aj ja spolucestujúci, Braňo predsa nemôže vyzváňať pred bránou, sledovať, ako na pyžamo navliekam bundu, len v letku schmatnem raňajky, ako mením papuče za vibramy. A náhle všetko ladí, všetko ide od ruky, ako po masle, asi preto, že dnes nemusím vyčkávať nad tým prekliatym kastrólom, hypnotizovať hladinu punču, dohovárať mu nech už konečne zovrie. Je tu jar, meníme šatník, zo skríň  vyťahujeme iné oblečenie, je čas zmeniť aj zvyklosti, prichádza obdobie nových jedál, nových nápojov, deci suchého vína osvieži viac.

V aute sa nebudeme musieť mačkať pridlho, odvezieme sa len kúsok, na Dobrú Vodu, možno sa nám tam podarí nájsť ešte nejaké neprebádané zákutia, objaviť nové zaujímavé miesta. Našťastie aspoň niektorí uverili, že moja výzva nebola prvoaprílovým žartom, uverili, že príde aj ktosi ďalší, že sa počasie vyvŕbi tým správnym smerom, prišli, merali cestu na známe námestie, v partii nám bude predsa len veselšie.

Zdržíme sa presne len toľko, aby sme sa pozbierali, zvítali, aby sme prvýkrát okoštovali majstrovstvo našich drahých cukrárok, aby neochladlo varené víno. Ideme. Dnes sa pokúsim odfotiť kostol inak ako obvykle, tie naťahané drôty ma už se… hnevajú, furt sa tam pletú, zavadzajú, bez nich to nijako nejde, fotky v počítači upravovať odmietam, tú peknú scenériu cvaknem zboku. Až doma zisťujem, že kde-sa vzal tu-sa vzal, na fotke sa okrem kostola objavil aj akýsi prízrak. Nevadí, skúsim to nabudúce (no Maroša už na výlet radšej volať nebudem).

Na Hoštácku hôrku by sme už vybehli hádam aj poslepiačky, je to taký fajný kardio briežok, vhodný na rozdýchanie, na zhodenie prebytočných gramov (teda vrstiev oblečenia), ponúka pekné výhľady. Dnes navyše okorenené krásne vyfarbenou, zaujímavo dramatickou oblohou. Snáď (ešte) nezaprší.

Paľo hore nepostojí, driape sa kamsi nižšie, hádam sa tam kdesi nezgerí – nie, on nám len chce ukázať malú jaskynku. Nachádza sa kúsok pod vrcholom, neviem kde to vyňúral, doteraz som o nej netušil, ani na mapách nie je – a to som si myslel, že tu poznám (skoro) všetko, že tu ma už nič nemôže prekvapiť. Mení sa však aj Hoštácka hôrka a jej okolie, čistia ju od náletov, od kríkov či stromov, dúfam, že tak nepripravujú priestor na rozširovanie pastvín. No bohužiaľ sa mení aj počasie, začína jemne popŕchať… nevadí, blížime sa k lesu, stromy nás prikryjú, stromy nás ochránia….

Nie tak úplne, ale trochu vody ešte nikomu neublížilo, komu to prekáža – nech si vytiahne kapucňu, komu nie – nech si to užíva. A tak sa krok po kroku, meter po metri posúvame po peknom upravenom hospodárskom lese, aj posed sa tu nájde, aj lesné stroje, ich motory bežia, bude sa ťažiť, bude sa rúbať. Miesto budúcej skazy nechávame našťastie rýchlo za chrbtom, čochvíľa sa vynárame na miestach, kde ťažba prebehla už kedysi skôr, cesta vedie otvoreným priestorom, otvárajú sa výhľady na prvé dnešné holoruby – je to pekný výhľad, je to škaredý pohľad, desivá lysina, hnusná jazva na tvári hôr.

Našťastie sú tu kamaráti, pri tých našich večných rozhovoroch sa i takéto chvíle znášajú ľahšie.

Pôvodne plánovaná cesta klesá kamsi medzi kríky, ešte trochu popŕcha, nič vážne, to len počasie dnes s nami laškuje (pozri do kalendára 😊 ), no nikto z nás netúži predierať sa namoknutou húštinou, ešte chvíľku pokračujme radšej rovno. Túto cestu z Hoštáckej hôrky som doposiaľ vôbec nepoznal, je fajn, je nenáročná, je to dobrá skratka do tejto časti hôr. Ani sa nenazdáme a vynárame sa pri hájovni Široká. To je dobrý dôvod na krátku prestávku, na občerstvenie.

Batohy ihneď putujú dole z chrbtov, ich obsah sa v okamihu objavuje na stole, môže začať prvé dejstvo nášho pravidelného víkendového obžerstva. Rožky a chleby chutia (spolucestujúca zas dobre navarila), cukrárky sú šikovné, nápoje lahodné, úroda zo záhrad osviežujúca, nálada výborná. Nakoniec sa aj to počasie umúdrilo, slnko síce ešte nesvieti, no vyčkajme, zatiaľ aspoň prestalo popŕchať. Aký pekný deň, aký vydarený výlet – ešteže sme nezostali doma!

Aj krátky oddych poteší, dodá chuť pokračovať. Najskôr sa spustíme kúsok nižšie, na križovatku Hustý snop, odkiaľ sa hneď začíname driapať kamsi hore na hrebeň, na miesta, ktorými vedie dobre známa červená SNP-čka. Prvé metre sú výživné, navyše riadne blatisté, situácia sa našťastie čoskoro vylepšuje, stúpanie prechádza takmer do roviny, blato mizne. Tak ako stromy v holorube – otvára sa ďalší široký, zaujímavý výhľad, moja vnútorná schizofrénia sa prehlbuje – mám sa tešiť z krásnych výhľadov na Vrátno, Červíčku a ďaleké okolie či smútiť nad stratou lesných velikánov? Tento les je hospodársky, tu sa rúbalo aj rúbať bude, hlúpe myšlienky rýchlo potláčam hlboko do úzadia a radšej sa teším z krásnej chvíle, z pekného dňa. Kochám sa, fotím, zaostávam – tak ako vždy.

Ďalšie pre mňa neznáme, no zaujímavé miesta, aj tie čo nás ešte len čakajú – nakoniec to nebol až tak zlý nápad vybrať sa sem, tento naoko nenápadný, ničím výnimočný kút má čo ponúknuť, krásne sú tie naše Karpaty, na každom kroku ukrývajú pekné zákutia, tajné poklady, len sa netreba báť ich objavovať.

Ale to už vidíme drobnú stavbu, vraj horáreň (či skôr poľovnícku chatku) Masiarová, stojíme na vstupe do Matejkovej doliny. Neváhajme, vykročme, aj tu hádam objavíme čosi nové, čosi zaujímavé. Chodíme predsa s otvorenými očami i otvorenou dušou, sme pripravení vykutrať čoby spod zeme skryté klenoty týchto hôr. Stačí byť pokorný a nikam sa nenáhliť, odmena je istá, odmena je sladká.

Cesta spočiatku klesá pozvoľna, les bráni širokým výhľadom. No i tak na opačnej strane doliny pomedzi stromami nenápadne vykúka zaujímavý mohutný hrebeň, kde-tu prizdobený vencom skál. Horniaková, škoda, že som tam nepotiahol trasu, budem sa sem musieť niekedy vrátiť. A potom vybehnem aj hore svahom, ktorý sa tiahne naľavo nad našimi hlavami, vraj je odtiaľ pekný výhľad na Brezovú, nie len tento uzučký priezor v štrbine úbočí. Cesta sa láme, prudko klesá na dno Matejkovej doliny.

Navštíviť Brezovú sa dnes nechystáme, pošetríme nohy aj čas, krátku prestávku si doprajeme tu a teraz, skôr než sa začneme znova driapať hore na hrebeň. A tak len postávame (sedieť nie je veľmi kde), pojedáme, popíjame (čaj i čosi chutnejšie), maškrtíme, snažíme sa doplniť sily (hoci sme ich zatiaľ ani priveľa nestratili). Iba Maroš nepostojí, stále kdesi pobehuje, asi loví zážitky.

Tucet párov nôh (jeden je už samozrejme ďaleko vpredu) šuchoce hlbokým lístím, nad vrcholkami stromov začína presvitať modrá obloha, dole strmými svahmi sa do údolia derú prvé slnečné lúče tohto dňa. Hrebeň naľavo láka, hora volá. Postupne sa dostávame vyššie a vyššie, veď odtiaľto je to nahor už iba kúsok, necháme ten vrchol stáť (v takýto pekný deň) len tak nepovšimnutý – nevybehneme?

Nakoniec sme vybehli. A ešte aj kúsok vyššie, ďalej po hrebienku. Sme na kóte 462 m, na Horniakovej. Stojíme, kúpeme sa v slnečných lúčoch (konečne!), ako malé deti sa špľachoceme v bezodnej hlbine jasnomodrej oblohy, pomedzi stromy sa snažíme nakuknúť ďalej do okolia. Paráda! Krajina nám leží pod nohami, krajina sa rozbieha v ústrety horizontu. Ako šíry oceán. Bradlo, Branč, Pálava… – množstvo neznámych i bezmenných vrchov, vŕškov, pahorkov, rozľahlé plochy lesov, občas rovina pretkaná hájmi a remízkami, zvlnené homôľky – všetko máme na dosah, všade sa vieme preniesť v jedinom oka mihu. Ihravé lúče slnka a neposedné biele barančeky oblakov s nami hrajú škádlivé hry, skrývajú a hneď zas sprítomňujú perleťovobielu ozdobu na vrchole neďalekého Bradla, dominantu okolia, známu mohylu. Ani sa nám nechce odísť.

Neplánovaná (klamem – v kútiku duše som dúfal) návšteva, táto krátka odbočka stála za to, Horniaková nás prekvapila zaujímavými výhľadmi i pokojnou atmosférou. Je to naozaj pekné miesto, skryté a kúzelné, ak pôjdete niekedy okolo, zastavte sa. Tie najkrajšie miesta predsa vždy ležia kúsok povedľa. Napoly utajené, akoby zabudnuté.

Ale to sa už blížime na Dlhé rovne – po cykloceste & asfaltke (tam to predsa dobre poznáme) zbehneme na Hustý snop, odtiaľ vybehneme kúsok na hájovňu Široká (tam sa znova krátko pristavíme) a potom ešte vyššie. Výhľady z týchto miest sú neskutočné. Spoza vysokých tráv a suchej mladiny vykúka vpravo vpredu strapatá štica Červíčky, priamo za našim chrbtami sa proti oblohe rysuje členitý hrebienok – od dnes už dôverne známa Horniaková, akoby hradná zrúcanina sa na vrchole Bradla belie výrazná silueta mohyly, hlboko pod nami sa na kraji zelenej lúčky krčí hájovňa, zdá sa tak ďaleko, avšak ešte stále cítim na jazyku lahodný dúšok vína, ktorý sme si dopriali v ústraní jej posedenia. Ponárame sa do lesa, aj ten je neskutočný, čarovný, tak ako celé okolie Vrátna, pod svahy ktorého vedie táto cesta. Tam to mám rád, sem sa vždy rád vraciam.

Z lesnej asfaltky veľmi rýchlo odbočíme vľavo, chceme si pozrieť skalky nad vyvieračkou, dnes tie menej navštevované – Líščiu stenu a Veľký autobus. Na týchto miestach sa aktuálne lezie asi veľmi málo, bralá vystupujú z hustého porastu, v stene sa zachytil mach a drobné trávy. Výhľad na Bachárku (i Vrátno) je však (hlavne z Autobusa) prekrásny, láka (čo len na malú chvíľku) posadiť sa na kraj skaly, hompáľať nohami, zabudnúť na čas (a všetko zlé), zahľadieť sa do diaľky, rozprávať sa s krajinou, so sebou samým.

No tieto miesta majú tiež iné čaro, neuchopiteľné, skryté, len ťažko definovateľné kúzlo našich malých veľhôr. Kráčaš lesnou cestou, širokou, vyjazdenou, ako Ariadnina niť sa tiahne úbočím, udáva smer tvojho putovania. Náhle však cítiš neurčitý nepokoj, počuješ nečujné volanie, čosi neznáme ťa núti odbočiť preč z vyšliapaných koľají, láka ťa vydriapať sa hore briežkom. Už si to veľakrát zažil, tušíš čo ťa tam čaká. Nedotknutý magický les – les, ktorý dokáže rozprávať. Skaly a stromy. Sochy. Príbeh života. Malokarpatský prales.

A tiež rozľahlé polia medvedieho cesnaku, v okamihu sa všetci rozpŕchnu po okolí, snažia sa ochutnať jeho vôňu, zachytiť jeho chuť, doniesť si z toho aspoň štipku aj domov.

Ďalej je to už len povinná jazda. Deň sa preklopil do poobedia, čas nepostojí. Zľahka sa prešmykneme popod Milkine veže a Hodinkovú vežu, jaskynku v Balážovej veži dnes ponecháme bez povšimnutia, krok za krokom sme stále bližšie cieľu. Popri ohradníku (veríme, že elektrickom) s nezúčastnene a tupo (našťastie!) hľadiacimi býčkami sa dostávame na dobre známy chodník vedúci pomedzi polia a pastviny na Dobrú Vodu (či na Vítek – uhol pohľadu). Týchto výhľadov sa hádam nikdy nenabažím!

Nebudem sa snažiť popisovať neopísateľné, pokúšať sa na druhých preniesť pocity, ktoré tento pohľad vyvoláva vo mne. Skúste si pozrieť fotografie, možno pochopíte. Alebo ešte lepšie – vybehnite si sem, zastavte a rozhliadnite sa. Ak to nepríde, chvíľu postojte a len tak ticho sa dívajte okolo seba. Stále nič? Tak potom choďte domov, vaše miesta sú asi niekde inde…

Ale to sa už dotýkame Dobrej Vody, už vchádzame do jej uličiek, počujeme jej zvuky, cítime jej vône. Končíme. Opäť sme spoznali nové miesta (i keď sme si niektorí mysleli, že tu nemáme už čo objavovať), tie dobre známe sme zažili v novom svetle, v novej nálade. Nikdy nie je zbytočné vracať sa tam, kde to poznáme, kde sa cítime ako doma, vždy predsa dokážeme zažiť niečo nové, čosi dosiaľ nepoznané.

Bol to pekný deň, skutočný prvoaprílový výlet. Ďakujem všetkým, ktorí sa nedali odradiť počasím, vytiahli vyššie zipsy svojich búnd, stiahli hlbšie do čela ich kapucne a vydali sa v ústrety neznámemu: Daša Soubustová, Katka Roháčková, Zuzka Šmachová, Božka Golierová, Anka a Jozef Dzurenkoví, Jozef Baránek, Braňo Polocík, Edo Zolvík, Paľo Rapant, Lojzko Hollý, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Farebné ráno druhého dňa, ohromná stena sa naoko zmenšila, akoby sa ponorila hlbšie do zeme, stále je však ozrutná, desivá, hrozná, vietor sa akomak ukľudnil, prefukuje len ponad vodnú hladinu, jemne prehŕňa jej neposednú šticu, úhľadné vlnky sa kolíšu v šikmom rannom svetle, zrkadlová plocha akoby ozelenela, tak ako sa rozsvietili brehy, ako zmodrala vzdialená hradba hôr, volavka zmizla, na hladine sa pohupujú dve labute, krky ladne skrútené, ako biela polovička srdca, vzduch prerezáva neviditeľný škrekot čajok, takýto spôsob jari sa zdá byť akýmsi…

(ja však verím, že raz svitne ráno, keď sa studený vietor premení na vlahý vánok, keď stojatá hladina bude zrkadliť bahnisté dno a krídla vtákov, vzduch osviežia trilky skrytých spevavcov… a ja sa, konečne, budem cítiť slobodný a voľný…)

Akcia Čutorov pochod

sobota 25.3.2023

Prebúdzajúce sa ráno začiatkom leta… svižne kráčam (vlastne iba krivkám) briežkom od mosta, o chvíľu sa moje kroky pretnú s jazierkami za chrbtom liečebných domov, vo vzduchu sa snažím zachytiť náladu a chuť rána spred mnohých rokov, hľadám vôňu, ktorú stále cítim v duši, hľadám sviežosť, ktorá mi ešte vždy ovlažuje myseľ. Nenachádzam však nič, cítim len prázdno, absolútnu Saharu, ľahký let mladíka vystriedal odmeraný krok dlhoročného zamestnanca. Slnečný deň uprostred týždňa… predpoludnie sa čochvíľa premení na poobedie, mestský park sa ešte úplne neprebudil so zimného spánku, skupinky návštevníkov nahradila osamelá, bezcieľne sa potulujúca postava, mamička s dieťaťom na prechádzke, dôchodca tlačiaci do pedálov bicykla (ovešaného všemožným tovarom z posledného letáku), mladík s kvetináčmi na ušiach (spev prírody nahrádza rytmus či motivačný výplach mozgu), náhliaci sa chodec. Dažďová kaluž sa pomaly vpíja do antuky starého volejbalového ihriska rozjazdeného stopami bicyklov, niekto si ho premenil na súkromnú bikrosovú dráhu. Koľkokrát sme ako malí chlapci lietali na cajgloch po kľukatých cestičkách parku, utekali pred strážcami verejného poriadku – parkistami, dôchodcami, čo nás poväčšine nechceli ani vystrašiť… To v susedstve ešte stáli tenisové dvorce, náš malý Rolland Garros, otrieskaná tréningová stena sa krčila v tieni amfiteátra. Tie miesta mali chuť, tie miesta mali vôňu, mali náladu. Neskôr ich nahradila betónová opacha Domu umenia. No i na ten sme si zvykli, dnes aj on zvonku chátra („Robte s tým niečo! Zachráňte výraznú pamiatku mesta! Veď patrí neodmysliteľne k jeho koloritu!“). Ktorýsi víkend… už ani neviem prečo prechádzam ulicami v centre mesta, z okien sa šíri vôňa nedele (vývaru a vyprážaných šniclí), zbystrujem zmysly, zhlboka naťahujem všetky arómy, nie, to nie je tá nedeľa spred mnohých rokov, tejto čosi chýba, i keď… neurčitý pocit mierne mondénneho, trochu snobského mesta ešte stále visí vo vzduchu. Už hádam len ja a tri staré stromy v kúte parkoviska na Smetisku pamätáme tú dobu. Z práce odchádzam až po zotmení… ulice i príjazdové cesty sú plné áut, ich reflektory ako morzeovkou bodavo vypaľujú do mozgu svoje správy, po chodníkoch sa presúva beztvará masa chodcov, cyklistov a kolobežkárov, opúšťam mesto, ktoré už dávno nie je mojim Mestom… V tušovo čiernej hradbe noci sa na západnom horizonte nad hrebeňom hôr vznáša éterický meteorologický jav, magické biele oko, do skorej tmy nadchádzajúceho večera ticho žiari perleťová mapa neznámeho kontinentu, mení sa, vyvíja, s údivom vypliešťam oči, listujem gigantickým atlasom, snažím sa objaviť všetky tajomstvá neprebádaných miest. Hic sunt leones.

Rok sa stretol s rokom, od Milana dostávam oznam & pozvánku: „Chceš sa vrátiť v čase? Poď zašľapať si s nami zase. T.O. Stratená stopa hľadá starú stopu svojho kamaráta – osadníka…“. Čutorov pochod. Toto presne sa hodí, to je to, čo teraz potrebujem. Pôjdeme hľadať stopy stratených kamarátov. Možno aj ja nájdem tú vlastnú.

Ďalšie rušné ráno v dome na okraji  vjesnice… v poslednom čase toho mám akosi moc, priveľa si beriem na bedrá (podľa spolucestujúcej na rohy), som nesústredený, zase som si zle rozrátal čas, príliš som sa roztáral, o jeden-dvakrát viac posunul budík, znova nič nestíham, vynechávam tanečné kroky, moje dnešné tango kríva na obe nohy, spolucestujúca to sama nezachráni, kedy sa poučím? Silnejšie šliapem na pedál (raz sa mi to nevyplatí), v Moravanoch namiesto Krakonoša nakladám už Maroša, ešte trochu nafty, poďme, poďme meškáme… spolucestujúca už čaká, dnes ani nestíham sledovať okolie, počúvať ich rýpanie, ešte rýchlo do Bíňoviec… aj Paľo je pripravený (takže to padne všetko len na mňa), friško ďalej… Nakoniec meškáme len minútku – dve, to je (dúfam) stále v norme.

Všetci sú už ale samozrejme na mieste, tradičné ranné zvítanie je v plnom prúde, dnes akési bohatšie, po treťom črpáku a druhom frťane musím začať brzdiť, nemôžem presýtiť zmes. Je dobre, je veselo, aj dnes nás čaká pekný deň, zaujímavý výlet. Jeho presnú trasu zatiaľ nepoznáme – ani nemusíme, Milan a kamaráti trampi pripravili určite zaujímavé potulky, veď kto iný pozná tieto miesta lepšie než oni.

Obchádzame závoru, pomedzi zatiaľ ešte stíšené chaty sa ponárame hlbšie do lesa. Krok za krokom sa vzďaľujeme ruchu civilizácie, približujeme tichu a pokoju hôr, starosti a trápenia sú čoraz menšie, úplne sa strácajú, stačí len chvíľa a všetko je (načas) zabudnuté. Koberce medvedieho cesnaku, jasná obloha zrkadliaca sa v prameni, nadýchaný oblak meandrujúci na čírej hladine potôčika, lesná cestička i sotva badateľný chodník, prvé farebné hlávky vykúkajúce do jarného rána, neveľká lúčka a vôňa lesa, šum rozhovorov, pocit slobody.

Lošonec sa rozrastá, Lošonec sa rozťahuje popod les, nenápadne sa plazí čoraz ďalej, čoraz vyššie ku krížu. Pekné miesto láka k zastaveniu, rozhliadnutiu po okolí, zvoľneniu, času máme (zatiaľ ešte) dosť. Po krátkom oddychu spestrenom ochutnávkou obsahu batohov pokračujeme. Úvodné metre dnešných potuliek boli nenáročné no pekné, navodili správnu atmosféru putovania, aké budú tie ďalšie?

Uhýbame vľavo z cesty vedúcej do kameňolomu, prekračujeme potok Smutná, ktorý skraja viedol naše minuloročné putovanie, odbočujeme vpravo hore svahom, neprišli sme sa flákať, je načase sa trošku zadýchať, trochu sa spotiť. Kopček je neveľký (nepreverí priveľmi naše schopnosti) no vďaka blízkosti kameňolomu uchránený od ťažby, od prítomnosti poľovníckych posedov, lom v sobotu spí, pripadám si ako uprostred pralesa, fotím. Hore je to len pár metrov, niekoľko krokov, ostatní už stoja na vrchole, čakajú, čochvíľa sa k nim pridám aj ja, rozhliadnem sa do okolia, uvidím, čo vidia oni…

…do kelu!!! To čo som (dodnes) považoval za kameňolom nad Lošoncom je len jeho akási slepá vetva, asi drvička, skutočný lom mi práve leží pod nohami. A je to miesto!

Ruka človeka (či dajakého obra) postupne vyhĺbila do hory rozľahlú jamu, gigantický bazén, na jeho dne sa sťa hračky nepodareného ozrutného dieťaťa povaľujú rozložené obrovské nakladače, buldozéry, bagre a dopravníky. A priamo oproti nám sa otvára, doširoka sa rozďavene cerí akási brána vyhryzená do svahu hory, prístup do tohto gigantického kotla. Mordor.

Stojím, zrakom behám po fascinujúcom obraze i hrebeni okolitých hôr, dívam sa a fotím. Mám prázdno v duši, mám prázdno v mysli, neviem, či obdivovať desivú krásu priestoru, či smútiť za nenahraditeľnou stratou nádherných miest. Hora nám mizne spred očí v priamom prenose, definitívne, nenávratne, nenahraditeľne. Avšak… je to krásne divadlo.

Pokračujeme ďalej, obrovský priestor obkrúžime dokola po jeho hrane. Po ľavej ruke sa dole svahom tiahne krásny živý prales, vpravo nám v hĺbke pod nohami meravo zíza obrovská rana, jazva, ktorú musím neustále ohmatávať pohľadom (tak ako láka jazykom skúšať otvorenú dieru v zube). Týmto miestom ma Milan prekvapil, naozaj mi vyrazil dych, nič podobné som tu nečakal, po pokojnom pohodovom úvode takto dramatické obrazy, takéto majstrovstvo kontrastu. To chce (aspoň) krátky oddych.

A to ešte zďaleka nie je všetko, čaká nás zostup priamo do pažeráka diania, do priestoru kameňolomu. Traverz je dosť ostrý, svah strmo spadá do údolia potoka Majdan, narušený povrch pripomína mesačnú krajinu, len kde-tu ozdobenú zaujímavo tvarovanými kmeňmi stromov. Tieto sochy však majú svoje bytie už spočítané, nedokáže ich zachrániť žiadna nadácia, žiadna aktivita, fotím, aspoň takto sa snažím zastaviť čas…

Dramatickú krásu traverzu strieda chladná nádhera kameňa. Rôznofarebné steny kolmo spadajú do priestoru, týčia sa nad našim hlavami, rútia sa do nekonečných hlbín dna lomu. Zaujímavé sú tieto rozľahlé pláne marťanské, mrazivo nádherné, smutne živé. A v kúte sa ticho krčí mimozemský modul, kovová kapsula či zabudnutá filmová rekvizita, biely kovový valec (R2D2 zostúpil z plátna).

Suťoviskom sa rýchlo zošmykneme k potoku Majdan, popri ňom sa ponárame hlbšie do lesa, preč od krásnych no desivých obrazov apokalyptickej skazy, naľavo od nás sa rozprestiera tichá malokarpatská divočina, vpravo sa zatiaľ (ešte týči) bezmenný svah. Ktovie dokedy, zuby strojov sú ostré, ich papule obrovské, bruchá bezodné – snažím sa uchovať v pamäti obraz hory, do hĺbky duše uložiť spomienku na miznúce miesto… Zem sa otáča, veci sa menia…

A opäť nastáva fáza skľudnenia, meandrujúci potôčik upokojuje zmysly, vedie nás stále hlbšie, čoraz vyššie, bližšie ku srdcu hôr. Krásnym tichým, zatiaľ ešte dohneda sfarbeným lesom (no svieža jar už nesmelo vykúka spod šuchotavého koberca lístia aj tu) pomaly stúpame na lúčku, na okraji ktorej sa krčí horáreň Polámané. Priestor sa otvára.

Nezdržiavame sa (čas predsa len pokročil), rýchlo sťa úhor sa prešmykneme popod Obrtlo, pozdravíme sa s obrovskými stromami, gigantickými strážcami lesa a zvážnicou vedúcou nahor proti toku Smutnej sa vnárame hlbšie dovnútra kotla medzi Čiernou skalou a Veterlínom. V správnom mieste opúšťame širokú (no blatistú) cestu, uhýbame na nenápadnú lesnú cestičku, ktorá stúpa na sedlo pod Veterlínom, je načase opäť sa trochu zadýchať.

Nie priveľmi, len tak akurát, aby sme mohli načúvať šuchotu lístia pod nohami a občasnému štebotu vtákov, aby sme stihli sledovať okolie, pekný, ešte driemajúci les, či homôľky hneď vedľa nás. Lákajú k odbočke, lákajú k výstupu, chcel by som aspoň raz pohladiť nohami každú z nich, nakuknúť za oponu všedného, aspoň na chvíľku sa stratiť v lese, stratiť sa v čase, hľadať stratenú stopu…

Nie však teraz, nie však dnes, dnes máme smer a dobu pochodu určené, v Čertovom žľabe sa už pomaly schádzajú kamaráti a my sme ešte tak ďaleko… nezdržiavajme sa priveľmi, občerstvime sa a poďme. Radšej sa vyberme (mimo pôvodného zámeru) po strednej zvážnici, aj tá je pekná, náš pochod tak bude o čosi rýchlejší…

A tak ideme, noha strieda nohu, len popri chôdzi a rozhovoroch obdivujeme nádherne sformované línie hrebienkov a svahov okolo nás, pomenované či bezmenné – sú krásne, krajina sa vlní, krajina sa vzdúva, rozlieva sa do roviny v podhorí ako zvyšky dávneho praoceánu… Cesta a čas pri debatách letia ako na krídlach morských vtákov….

Sedlo nad Vlčiarňou len prebehneme, takmer sa ani nezastavíme (my, čo sa kocháme na chvoste, ostatní nás tu, samozrejme, poctivo už hodnú chvíľu čakajú), meškáme. Do Čertovho žľabu to máme našťastie len na skok. Prichádzame, oficiálna časť, spomienka na Čutoru aj ostatných kamarátov môže konečne začať. V tejto spoločnosti si však na veľké oficiality nikto príliš nepotrpí, príhovor je stručný, slová presné, čochvíľa sa už medzi skalami ozýva tón gitár a spev. Žiadna stopa nie je stratená, kým sú tu kamaráti.

Tí rozumnejší sa rozložili na skalnatých svahoch Čertovho žľabu, sedia, oddychujú, koštujú maškrty všetkých druhov, nasávajú atmosféru stretnutia, poniektorí i ducha miesta. My ostatní sme v pohybe, neustále kamsi prebiehame, na vratkých kameňoch a hladkých skalách riskujeme pošmyknutie, pád, možno aj zranenie. Našťastie sa nič podobného nestane, tí rozumnejší si preťahujú stuhnuté kĺby, my ostatní zas hľadáme kam sme zložili batoh, všetci sa pomaly chystáme na odchod.

V ústí žľabu, na rozľahlých poliach medvedieho cesnaku sa na chvíľu pristavíme, napasieme, pár byliek zoberieme so sebou – práve teraz je predsa čas tejto zelenej rastlinky, ktorá napĺňa les omamujúcou vôňou, ostrou arómou vypaľuje vnútro. V traverze nad Vlčiarňou sa zahľadíme do priestoru, rúbanisko otvára široký výhľad do okolia, je to pekné, v týchto miestach sme však boli zvyknutí na les, les nám tu bolestne chýba. Na Škarbák sa tentokrát spúšťame vpravo, po zelenej, chodievame tadiaľ len zriedka.

Ale je to pekná cesta, už som aj pomaly zabudol na tieto pohľady, na mohutnú hradbu Čela za našim chrbtom, neďalekú súmernú líniu Zabitého (či po starom Podvrchu), pretiahnuté výbežky Hanákovej. Aj zmladzujúca sa rúbaň a kde-tu kmeň týčiaci sa do výšky neba má svoje čaro. A aké krásne homôľky formujú skalnatý hrebienok naľavo povyše od nás! Tam sa raz musím vybrať… (až riadny kus ďalej mi ostatní prezradia, že mali obavy, aby som tam nechcel odbočiť už dnes – radi by sa pridali – niektorí)

Okolo chát bývalého pionierskeho tábora len prebehneme, sú takmer bez známok života (na ceste to však žije, zostupujúci míňajú vystupujúcich i promenádujúcich), niektorí sa vydajú preskúmať neďalekú dieru v skale, vraj jaskynku. Do Koniarne je to odtiaľto len kúsok, to dáme aj samospádom. Zábava tam už fičí na plné obrátky, držte si klobúky, ideme z kopca!

Lúčime sa, sadáme do áut, odchádzame. Ďalší víkend, ďalší výlet sú za nami, staré stopy kamarátov (i svoje vlastné), ktoré nie sú (zatiaľ) stratené dnes hľadali: Daša Soubustová, Janka Nagyová, Zuzka Šmachová, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Anka a Jozef Dzurenkoví, Paľo Herceg, Milan Babišík, Vlado Naď, Paľo Rapant, Lojzko Holý, Edo Zolvík, Maroš Modrovský, Milan Liška, Jozef Behúl, kamaráti Kako, Pacho, Rasťo a

Juro Golier

Deň po. Musím čo najskôr rozchodiť nohy stuhnuté spánkom, musím čo najskôr vysypať na klávesnicu svoje pocity a zážitky. Skôr než sa stratia. Skôr než navždy zmiznú. Ako niektoré stopy, ktoré zavial čas…

Akcia Kopanice

sobota 18.3.2023

…nestrať spojenie s vánkom
– a kráčaj.
(Ivan Štrpka, Nové mapy ticha)

Sú také dni… Vystupujem, dvere auta sa s plesnutím zatvárajú („nabudúce viac citu prosím, my nie sme vráta od stodoly!“), krok za krokom sa váhavo posúvam (som lapený, definitívne odsúdený) v ústrety totálnemu pracovnému nasadeniu, ďalšiemu mnohohodinovému vyhnanstvu, brána gulagu je doširoka otvorená, čaká na svojho trestanca číslo 38701 (tie znaky mám nielen vytlačené na prezenčke, mám ich tiež definitívne vytetované v duši), kolesá stroja sa roztáčajú, pripravené na kašu rozomlieť ďalší ľudský osud, už počujem bzučanie napájania, počujem ich klapot. Najskôr však musím prejsť most cez vodu, ktorá nikdy nebýva rozbúrená (i keď trable ma za ňou často čakajú), musím prekročiť Mŕtve rameno. Aby som rozohnal chmáry v duši (či skôr posilnil obavy) načahujem sa do vrecka, vyťahujem to malé „šikovné“ čudo, naučenými pohybmi hladím jeho telo, vydávam príkazy. Som lačný po novinkách, lačný po vedení, veď čo ak niekde pristálo UFO, píše Janči, polovicu sveta cez noc zhltla akási neznáma pliaga, pribudli dva nové lajky… nehľadím pod nohy, nehľadím okolo seba, ale… neznámy popud, čosi divné, mimozmyslové ma núti odtrhnúť oči prilepené na obrazovku, pohľadom stúpam po zábradlí mosta, nechávam zrak ďalej voľne plávať po hladine jemne zdrsnenej skorým vánkom (v toto pokojné ráno ju nenarúša jediná stopa meandrujúcej kačice ani tieň volavky či škrek čajky), po (zatiaľ ešte) hnedých brehoch, po ďalších lávkach i mostoch… kým na horizonte nenarazí na hradbu hôr, hrebeň ktorých zdobí (či chráni) zrúcanina hradu. Ranný svit sa len pred malou chvíľou predral cez jemnú záclonku oblačnosti, biele čipky mrakov, tu nadýchanejšie, tam hutnejšie, prekrývajú jasnomodrú oblohu, horizont je trochu nejasný, rozmazaný, bezrozmerný, no napriek tomu krásne čitateľný. Čas a život sa na jediný okamžik zastavili v čarokrásnej sekunde. Akoby vypadla z majstrovej palety, akoby filmové kulisy vystúpili z plátna. A ja aby som sa v taký deň trepal do práce! Ktovie, čo prinesie víkend?

Ešte ani poriadne nezaschol atrament na papieri… – nie, to znie príliš archaicky, musím to skúsiť znova, v modernejšom štýle… Na klávesnici ešte cítim dotyk posledného textu (to už vyzerá lepšie), no ja nech čo najrýchlejšie prešaltujem na ďalší, preladím myšlienky, zmením formu i tému. Udalosti posledných dní ešte nevytlačili z mysle tie predchádzajúce a ja už musím spracúvať čerstvé zážitky a pocity. Zima ešte ani poriadne neodišla (ona vlastne nestihla prísť) a jar je už v plnom prúde. Svet sa zrýchľuje, život priveľmi letí. V našich šľapajach kráča mnoho prežitých príbehov, tie nadchádzajúce nás už netrpezlivo vyzerajú za každou zákrutou bytia. Mám pocit, že nestíham takmer nič, krátke sú dni a ešte kratšie noci. Na každý kúsok textu sa neskutočne natrápim, ťažko sa skladajú písmenká do slov, ťažko sa hľadajú tie správne vety. Pripadám si ako adept otužovania. Iba na chvíľku hupsnem do písania a rýchlo utekám preč. Otriasam sa, ošívam, hľadám inšpiráciu, dobrý dôvod, aby som sa znova vrátil k textu, vyťukal na klávesnici aspoň niekoľko znakov a… opäť utiekol. Motám sa v kruhu, som ako pes, ktorý naháňa vlastný chvost. A život tak letí… neúprosne letí… prinúť sa, zmačkni sa, nemôžeš predsa večne meškať… snažím sa osedlať čas, ovládnuť svoju lenivosť i schopnosti. Netuším, či sa mi to vôbec kedy podarí…

Už ani neviem kde (na Holinte?), už ani neviem kto (určite Paľo) navrhol, že je čas na ďalšiu opekačku. Súhlasím, všetko má byť v rovnováhe, po zaberačke sa patrí zvoľniť, von nechodíme predsa za výkonmi, nemusíme si (už) nič dokazovať, my si tie výlety (iba) užívame. Na podobné príležitosti mám v zálohe už dlhšie pripravený jeden nápad, túlanie po miestach, ktoré (takmer určite) nikto poriadne nepozná. Ani ja nie.

Keďže to mám takmer v chotári, je pre mňa jednoduché sa tam dostať. Je to ľahké, je to rýchle (aj Piešťany otočím skôr ako stihneš mrknúť okom), je to také rýchle, že zrazu stojím na Pustej Vsi, že dnes sa kdesi po ceste stratili aj naše pravidelné rituály, ani Vás s tým nemienim teda zaťažovať. Je krásne ráno, ukazuje sa pekný deň…

…a stále pribúda áut, je ťažké dopočítať sa účastníkov, čas potrebný na zvítanie sa naťahuje… Dosť! Odchádzame, takto by sa aj z krátkej vychádzky stal celodenný výlet. Tých, ktorí sa spoliehali, že budeme putovať po navrhovanej trase hneď skraja vyvádzam z omylu. Nebudeme sa trepať po asfaltke, vybehneme kúsok povyše k pamätníku SNP, pripomenieme si tragické vojnové udalosti, uvidíme zaujímavé miesto (ktorému nikdy nevenujeme pozornosť), sám som tam už veľmi dlho nebol.

Čo sa aj hneď ukáže – chcem ušetriť vzdialenosť, nechce sa mi to obchádzať desať metrov popri plote, ja a zopár dôverujúcich (dôverčivých) kamarátov si to hore namierime priamo cez cintorín. A potom sa musíme pretláčať pomedzi stĺpiky plotu – taký kaliber štíhlosti (pretisli sme sa, napodiv, všetci), aby sme dobehli tých, ktorí neboli leniví. Pozrieme si pamätník, prezrieme si bunker, povieme čo-to o ich histórii, (hádam sa i) trochu zamyslíme. No hlavne sa kocháme.

Stojíme na kraji nenápadnej remízky v poli, len niekoľko krokov povyše cintorína, očami zľahka kĺžeme po krajine. Hrebeň Tlstej hory a Dúbravy pôsobí odtiaľto ako mohutná hradba, obďaleč vpravo sa krčí drobná Klenová, pod nohami sa obleskuje hladina vodnej nádrže, chalupy Dolnej Pustej Vsi sú po okolí rozhádzané ako kocky lega. Nálada je skvelá, ráno nádherné.

Presúvame sa krížom cez roľu, ide sa dobre, je sucho, ozimina ešte len začína vykúkať spod zeme (príliš jej neublížime). Otvárajú sa prvé výhľady na oblasť kam smerujeme, výbežok Čela a farmu Etelka máme ako na dlani, taktiež lúky pod Oplentovou dierou, Galovo však len nenápadne vykúka na úzadí. Obďaleč prebehne skupinka sŕn, ich nohy sú oveľa dlhšie a rýchlejšie ako malé (no usilovné) tľapky jazvečíka. Čochvíľa stojíme na ceste, ktorá nás aspoň na skok zavedie do kameňolomu nad osadou U Fajnorov.

Z blízkeho dvora na nás cez otvorenú bránu vyštekávajú dvaja strážcovia (boja sa viac nás ako my ich), zo dna kamenného amfiteátra, v ktorom sa už dlho neťaží, vystrkuje svoje žlté hlávky podbeľ. Prví ľudia boli zberači, ich gén sa preniesol naprieč vekmi až do vedomia moderného človeka (aspoň niektorých zástupcov rodu, my ostatní si zatiaľ doprajeme za kalíšok – posledný, dnešný výlet je príliš krátky). Ešte stále je krásne ráno.

Opúšťame farebné steny kameňolomu, navonok vyľudnenou osadou (okná však majú svoje skryté oči) sa presúvame nižšie, turistická značka nás vyvádza na okraj lesa, tam ihneď uhýbame na peknú lúčku (starostlivosť o blahobyt voľne žijúcej zveri je dojemná), z ktorej sa na správnom mieste opäť ponoríme kúsok do lesa. Sme na mieste prvej dnešnej zaujímavosti, sme pri vstupe do jaskyne Oplentova diera. Vstup do nej je relatívne jednoduchý, nemôžeme ju preto bez povšimnutia obísť.

Vnútorná sieň je rozľahlá tak akurát, aby sme sa tam na dvakrát pohodlne vystriedali všetci, iba niektorí sa nechcú umazať, spoliehajú sa, že fotografia dokonale zachytí zážitok. Nezachytí. Netopier driemajúci v štrbine skaly (potichu, nesvietiť – neprebudiť), pavučina jemná ako myšlienka (stačí iba ľahký pohľad a hneď sa prehýba), tajomný nápis na stene (večná túžba človeka zanechať po sebe niečo zmysluplné), kameň, ktorý pod svetlom baterky mení farbu, štrbina, zával, možno chodba pokračujúca do hlbín hory. To treba vidieť, to treba zažiť, obraz je plochý, slová nemé.

Von na svetlo. Paľo rozpráva povesť o Turkoch i ďalšiu o dvoch kamarátoch. Hoci je príjemný teplý deň, po chrbtoch nám behajú zimomriavky (ešteže si to nechal na neskôr, takto by dovnútra hory vliezol málokto – z hĺbky brala náhle počujem kvílenie a divné zvuky – je to len moja príliš živá fantázia či živá skutočnosť?!). No čoskoro prestanú, tento deň je príliš pekný na chmúrne myšlienky.

Späť na lúčku, späť na značku, po nej sa presunieme kúsok vyššie do doliny. Cesta nebadateľne stúpa., jar sa pomaly, no nezadržateľne hlási o slovo. Okolie chodníka i neďaleká lúčka začínajú hrať farbami. Zatiaľ len nesmelo, iba miestami, no drobné hlávky rôznych veľkostí a farieb sa už začínajú tlačiť spod zeme. Nie som botanik, rastliny nepoznám, rád si nechávam v zálohe miesta, kde sa môže naplno rozvinúť moja fantázia, ani sa nesnažím pátrať po ich menách. No sú krásne. Sú prvé. A pekné ráno sa nebadateľne premenilo na krásne skoré predpoludnie.

Musíme opustiť značku, odbočiť do lesa. Niekde tam hore by sa malo ukrývať zaujímavé miesto, tip na návštevu som dostal od kamaráta. A tak pomaly šuchoceme hrubou vrstvou lístia (medveďa tak dnes opäť nestretneme), stará zvážnica začína prudšie stúpať, aj sa trochu zadýchame, naše rozhovory však tento kopček neukončí, je na to prikrátky i príliš málo strmý. Už sme skoro hore, stúpanie sa premenilo na rovinu, napravo od nás sa týči zaujímavý vrcholček, pod ním zelená okruhlica, medvedí cesnak štípe vo vzduchu, odbočujeme z chodníka. Zopár nás prechádza ďalej, vyššie na hrebienok, na pekné, zaujímavé miesto, malokarpatsky tajomné, magické. Pod nohami sa nám povaľujú kamene a kamienky rozličných farieb aj tvarov, kde sa tu nabrali, kto alebo čo ich tu porozhadzovalo, čo je to vlastne za kopček? …veď ani nemá meno…

Ostatní už čakajú povyše, z druhého vrcholu tejto nenápadnej hôrky sa otvára pozoruhodný výhľad (stačí nájsť len dieru v plote). Okolie – blízke i to vzdialené, máme ako na dlani. Bradlo, Javorina, kus vedľa Tríbeč a Žibrica, pohľad behá zľava doprava a potom späť (a stále dookola), čo je to za vrtuľu? identifikujeme veterný rotor na Ostrom vrchu nad Vrbovcami (myseľ zalieta o necelý rok späť), ale… prečo sa dívať len do diaľky, keď sa nám skutočné klenoty povaľujú priamo pod nohami… kopaničiarsky kraj je predsa taký úchvatný… z väzenia pamäte vyslobodzujeme Mosnákov, Šindelov, Beňov… netreba chodiť ďaleko, netreba chodiť vysoko, to pravé objavíme niekedy úplnou náhodou (ktorej treba občas trochu pomôcť). Červená hora je napriek naoko nezaujímavej výške práve takýmto pokladom…

Chvíľu postojíme, popijeme (už iba čaj), pomaškrtíme (nie priveľmi, čaká nás predsa opekačka) a ideme, čas nepostojí ani v takéto krásne predpoludnie.

Spúšťame sa dole, na kraj lesa (či poľa – uhol pohľadu), znova sa napájame na značku. „Veď sem sme mohli vybehnúť priamo, ušetriť vzdialenosť, výšku aj čas!“ – no boli by sme ukrátení, nespoznali by sme ten naoko bezvýznamný, obyčajný, fádny (dokonca na mape nepomenovaný) kopček, Červenú horu, krásny výhľadový vrchol (kam sa hrabe Choč či Lomničák). Odteraz, keď pôjdem (na bicykli) po ceste z/do Košarísk ponad Trvajovú, vždy šibnem zrakom na tú nenápadnú zalesnenú homôľku. Oddnes už patrím medzi zasvätených, oddnes už viem…

Pokračujme však, dnes chceme predsa opekať (ešte však neviem kde presne, zostáva mi posledný tajný tip). Cesta sa obtáča okolo Galova, ktoré vraj má zaujímavý skalnatý vrchol, ten ja predsa nemôžem obísť (ostatných stiahnem, samozrejme, so sebou). Značiek už na dnes stačilo, v poslednom čase sa najradšej túlam (potichu s očami dokorán) po krajine bez ciest (ďakujem pán Štrpka), začíname šliapať lesom, obchádzame húštiny a vývraty, prekračujeme torzá kmeňov zarastajúcich do trávy, hľadáme cestičky lesných tvorov. Po nevýraznom hrebienku sa predierame priamo na vrchol.

Zvesti neklamali, vrchol je zarastený, skalnatý (na lezenie nevhodný avšak pekný), pocity z prvovýstupu však kalí betónová vrcholová kóta. Niekto tu už pred nami bol… Deň je ale aj napriek tomu stále pekný a vydarený.

No ten zostup! Mapa neklamala, vrstevnice sa týmto smerom takmer zlievajú, udržať sa v traverze je ťažké, niektorí preto volia radšej priamy zostup (riadený pád), poniektorí aj priamo šmyk a zošup po zadnej časti tela (teda po riti). Chvalabohu dole sa dostaneme všetci v zdraví, môžeme sa kúsok vrátiť, v starom kameňolome nad osadou U Mosnákov nachádzame na opekačku tie najlepšie podmienky.

Len nech sa oheň rozhorí, nech nedymí do očí, nech mi nezhorí špekáčka, nech slanina nespadne do prachu, nech sa neuvoľní tá veľká skala držiaca v stene len nadpozemskou silou. A hneď vedľa nás si rozkladá stanovisko Potulná kaviareň u Vlada, voda už šuští, voda už vrie, káva rozvoniava, káva chutí. Je veselo, je dobre, užívame si (ďalšie) krásne poludnie kdesi na okraji našich milých malých Hôr.

A to ešte stále nie je všetko. Nad nami sa čnie posledný vrchol dňa, čaká nás výstup na Kozinec. S plným bruchom či nalačno, nič iné nám nezostáva, musíme sa nahor nejako vyštverať. Začíname náročný, asi 150 metrový výstup (s prevýšením viac než 20 metrov). Za odmenu si užívame pocity prvolezcov, tu už chýba vrcholová kóta, či akákoľvek známka prítomnosti človeka (veď kto by na také miesto aj lozil).

Kozinec, len taký pupík či kozinec, nestáť nám v ceste (a nemať utkvelú predstavu o potrebe vyliezť na každú vyvýšeninu v širokom okolí) ani sa tam nedriapem (a neťahám všetkých so sebou). Dojem však napráva druhý vrchol (áno, toto malé nič má aj druhý vrchol!) – keď sa naň konečne prederieme, ani nie desať metrov poniže (možno o meter viac, možno o meter menej) stojí a obzerá si nás diviačica a  osem mláďat. Nakoniec našťastie usúdia, že tá farebná hlučná dvadsaťhlavá obluda s osemdesiatimi končatinami, tá degenerovaná gigantická stonožka, môže byť pre nich nebezpečná (určite  nezaujímavá a nejedlá) a tak črieda volí radšej usporiadaný ústup (dole na poli vyplašia voľne sa pasúce ovce). Nič sa nedeje len tak bez príčiny, každá snaha je (občas) spravodlivo ohodnotená. Toto stretnutie stálo naozaj za to, nakoniec som rád, že sme túto bezvýznamnú homôľku neobišli. Pekný deň sa preklopil do poobedia, krásny deň pokračuje.

Schádzame (aj my) na lúku, samotu U Baranov (na Poľane) obchádzame však radšej naokolo po ceste (komu by sa páčilo, keby sa mu po izbe špacírovali nezvaní hostia). Krásne a magické sú samoty Hôr.

Lesnou cestou sa spúšťame nižšie, oblúkom skraja lúky obchádzame osadu U Bajcarov, táto krajina je neskutočná! Okruh sa pomaly uzatvára, z diaľky obdivujeme pod Čelom farmu Etelka, obraciame sa, pohľad na úhľadnú symetrickú homôľku – Kozinec, nám takmer vyrazí dych. Všade dookola sa ako more rozlieva kopaničiarsky kraj, sme stratení, sme stroskotanci v oceáne krásy a pokoja. Na miestach, ktoré by len málokto čakal v našich Malých Karpatoch…

Nakoniec to musíme zobrať krížom cez pole, omámení čarom kopaníc nedbáme na smer pochodu, ťahá nás to bokom, reštaurácia na Dúbrave leží viac vpravo… Dnes nám však ide karta – napočudovanie sa všetci pomestíme ku stolom, môžeme si vychutnať príjemné posedenie, osviežujúci nápoj a poniektorí i chutné jedlo (pri príjemnej prechádzke trávi naozaj rýchlo). A čas tak rýchlo letí…

Potom sa už len rýchlo presunieme na Kopanú cestu ukrytú pod stromami na svahoch Dúbravy, po nej je to na Pustú Ves len kúsok. Pri rozhovore ubieha chodník pod nohami hneď svižnejšie, čochvíľa sa lúčime so Zuzkou a Hankou, domov to poľahky zvládnu pešo, ostatní sa presúvame k autám. Na brehu priehrady si vychutnáme poslednú magickú chvíľku – ten pohľad mám veľmi rád, vždy sa pristavím,  chvíľku postojím, zahľadím na pokojnú hladinu vody, stisnem spúšť. Tých fotografií mám doma už plno, hoci napohľad rovnaké, no každá je iná (i keď ten rozdiel spoznám často len ja sám).

Lúčime sa, nasadáme do áut, odchádzame. No už o týždeň budeme mať ďalšiu príležitosť na výlet, krátky a či dlhší – určite však vydarený.

Dnešných potuliek kade-tade po neokukanej, málo navštevovanej okrajovej časti Malých Karpát sa zúčastnili: Anka Kučerová, Katka Roháčková, Janka Nagyová, Daša Soubustová, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Zuzka Šmachová s dcérou Hankou, Jozef Baránek s dcérou Evou, Jozef Polakovič s manželkou Milkou, Helén a Ľuboš Rosoví, Lydka a Stano Macejkoví, Anka a Jozef Dzurenkoví, Juro Poláček, Paľo Rapant, Edo Zolvík, Vlado Naď, Vojto Galbavý, Lojzko Hollý a

Juro Golier

Ručičky hodín urazili riadny kus dennej cesty v ústrety zaslúženému odpočinku (možno to viete, možno nie – večer, keď zhasne posledná žiarovka, keď sa všetci uložia spať, keď sa z izby ozve prvé tiahle pílenie, hodinové ručičky zastanú a oddychujú, prebudí ich až prvý slnečný lúč, prvé zakikiríkanie kohúta, či prvé zapraskanie spánkom stuhnutých kostí… až vtedy sa rýchlo otrasú, pootočia do správnej polohy a tvária ako neúnavní pracanti), my vieme aj z krátkej vychádzky vyčariť celodenný výlet (a popritom sa nenudiť).

Akcia Horný vrch

Okolo Vysokej na Holint (a späť)

nedeľa 12.3.2023

Koleso času nepostojí, otáča sa neúprosne, pravidelne, ale spravodlivo. Stále vpred. Iba vpred. Môžeš len (niekedy) kontrolovať smer jeho pohybu, no spomaliť (či úplne zastaviť) ho nikdy nedokážeš. Pyšné stupne pyramíd sa menia na zrnká piesku, hrdé múry hradieb sa kopia na hŕbach kamenia, zo strmých brál sa sypú lavíny skál, vrstva sutiny narastá čoraz vyššie, pamäť rodu mizne. Človek sa tak (občas) utieka do krajiny spomienok, do ríše fantázie, len tam môže zbrzdiť pohyb ručičiek hodín, len tam dokáže zastaviť čas… to koleso však (v skutočnosti) nikdy nezastavíš, to koleso sa valí neustále vpred… a potom nastáva nečakaná porucha systému, skrat, blackout, zatemnenie, totálny výpadok napájania (či bytia) – nefunguje rádio, nefunguje televízia, nefunguje Sieť, nefunguje vôbec nič… len čierno-čierna nepreniknuteľná tma… už sme sa zabudli zhovárať, podchvíľou beriem do ruky to malé (akože) šikovné zariadenie, nič, stále nič, len ticho a tma… len tma a absolútne ticho… som  odrezaný od správ, som odrezaný od života mimo hranice prítomného, odrezaný od vedenia, odrezaný od vedomia, stratený v priestore, stratený v čase… idem radšej spať… spánkom nečujným, nepokojným, akoby bezsenným… všetko dokola pohlcuje noc… pohlcuje myseľ, pohlcuje celé moje ja, na lôžku sa skrúca podivné embryo, v kúte miestnosti sa chúli akási mátoha… svitá, nový deň sa derie do izby cez škáry v roletách, preniká dnu štrbinami okien, mátoha sa mení na bôžika, ochrancu pokojného spánku… na nejasnom rozmedzí medzi snom a prebudením prichádza posledné krátke privretie viečok, ľahké ako dotyk motýlích krídiel, ako jemný závan spomienky… v rohu izby už stojí lampa, svetlo, pomocník pri čítaní, ktorý mi večer čo večer pomáha na úzku medzierku poodchýliť dvierka do kráľovstva predstáv a príbehov, do ríše fantázie…

Len prednedávnom sme postávali na ohybe cesty nad Tromi stodôlkami, pomocou aplikácie lovili názov nenápadného skalného hrebienka v úzadí, dnes tam už smerujú naše kroky… Nepredbiehajme však tok udalostí, nechajme pokojne plynúť rieku času, zbytočne neuháňajme beh rozprávania, začnime pekne poporiadku.

Ale ho riadne prefukuje! A do toho sneží. Biele krútňavy víria v mrazivom ráne sťa sukienky vzdušných bytostí, víchrica skučí ako víla banshee, dnes sa veru neradno túlať lesom, zajtra to bude hádam lepšie. Fčuľ sa len hlbšie zavŕtať pod perinu, nevytrčiť radšej ani nos z domu. Smutná sobota sa vlečie ako chromý osol, čo za sebou ťahá nechcený náklad, minúta trvá hádam hodinu, hodina je dlhšia než celý vek. Nech už je tomu koniec, nech konečne svitne nový deň…

Ráno je obloha ako vymaľovaná. Dnes sa na dôvažok do Moravian krúti Braňo, získal som hodinu života, ako s ňou naložím? Pracovne. V tom našom rannom víkendovom tangu sme sa postupne prepracovali takmer k dokonalosti. Už netreba slov, zbytočné sú dotyky, stačí iba pohľad, len skrytá myšlienka a veci sa hneď hýbu správnym smerom. Keby len na tom punči nesedela akási žaba (keby už konečne zovrel)! Keby som našiel ponožku! Keby som kamsi nezašantročil ploskačku! Keby… Veď som toho nakoniec vlastne ani toľko nezískal…

Povinnú jazdu popod Karpaty (s krátkou odbočkou do Bíňoviec) zdobí pekné počasie (plné prísľubov) a dobrá nálada (plná očakávaní), tú cestu už začínam dôverne spoznávať (toľko som sa sem celý týždeň tešil), zaraďujem autopilota. Ale to bolo ČO? Popri rozhovore sa mi do sietnice zadrie akási žltá tabuľa (len taká drobná smietka, triesočka, nevýrazný íverček v samom kútiku oka – spamätám sa až o hodný kus ďalej), odbočka, kdesi majú opravovať most, ktovie či tadiaľ prejdeme, len nech nás to v polceste neotočí! Cesta však plynie pokojne ďalej, oboje Orešany máme čoskoro za chrbtom, už míňame prvé vinice Dolian… Dáme to, zas bol len niekto (priveľmi) iniciatívny…

Iba párkrát zľahka zatočím volantom, jemne sa pohrám s brzdou i plynom, tú odbočku už trafím hádam aj naslepo (nemachruj! poblúdiš!), autom sa to na stupák ani nepodobá (presadni na bicykel frajer!), stromy rednú, parkovisko je (skoro) prázdne, (takmer) všetky autá patria nám, sme na mieste…

…prišli sme na Zochovu chatu, Zošku, historickú časť Piesok, každému z nás sa pod tými slovami vybavia vlastné obrazy. Lyžiari sa preháňajú po bielych briežkoch (tu ešte býva sneh?), flamendri spomínajú na prehýrené noci, turisti aj cyklisti vytrvale križujú hustú sieť chodníkov či ciest… A fajnšmekrovi sa spoza opony času vynárajú tiene huncokárov, lesných ľudí. Že vraj čo s nimi furt otravujem?! Pochádzam aj ja nebodaj z ich rodu? Nie, hoci časť mojich dávnych predkov bola so životom v lese úzko spätá. Dlhý rad stôp pradedov z maminej strany sa vinie od Bojkovej (vtedy bola ešte iba horárňou) po hájovniach Záhoria na Moravu, odkiaľ pokračuje ďalej kamsi na západ, rozplýva sa v hmlovine vekov v germánsky hovoriacich častiach starého kontinentu. Putovný gén ľudí lesa tak nakoniec predsa len nesiem ukrytý hlboko v duši…

Veselé sobotné ráno, kufre áut sú vysoko otvorené, pripomínajú doširoka rozpäté krídla vtákov, vítame sa, častujeme, gratulujeme Paľovi k okrúhlemu výročiu (už mu minulo štyridsať i päťdesiat), častujeme, odbiehame zaplatiť parkovné, častujeme, prezúvame, častujeme, obliekame, častujeme, prezliekame, častujeme… A dosť! Takto by sme sa veru ďaleko nedostali, aspoň tri častušky musím vynechať! Ale už sme kompletní, už nikto viac nepríde, zoraďme sa na štartovú fotografiu (kúsok vedľa, tu sme sa fotili prednedávnom), vyrazme. Celý deň nám leží pri nohách…

Viacerých to ťahá do lesa, chceli by kráčať po mäkkom, neobdierať podrážky o asfalt, zazerajú na mňa, prečo sa vraj chcem hore štverať po tejto nezaujímavej ceste? Aby sme ušetrili čas aj vzdialenosť, dnes to nebude len taká prechádzočka, za túto chvíľku ranného nepohodlia budeme večer ešte vďační… Had tulákov sa ihneď naťahuje, jeho papuľa sa načahuje (samozrejme) po Marošovi, chvoste držím (pevne) v rukách (tentokrát) ja. Akosi sa mi nedarí rozbehnúť, nedokážem pridať plyn, iba ťažko prepletám nohami, žeby to bol až taký kopčisko? Či som len vynechal primálo častovaní?

Konečne tu je huncokársky cintorín, napodiv sa mi darí zmátožiť, hneď sa kráča akosi ľahšie, už dýcham Marošovi na chrbát. Rad turistov sa stále rozťahuje a potom čaká, je krásne ráno, ako stvorené na prechádzku, to nešumí vietor v korunách stromov, to sa len prepletajú slová do viet, jemnučká tkanina rozhovorov povieva vysoko v ovzduší, text rozprávania sa zaľudňuje, postavy začínajú dýchať, vytvárať atmosféru príbehu.

Len sa poriadne rozhliadni! Je tu predsa tak krásne – hľa ako sa vlní krajina hneď vedľa, tam za plotom obory. Úzke lesné hrebienky sa lámu do strmých svahov, tmavé úboče sa zbiehajú v hlbokých kotlinách, ako ostrý rez, ako nezhojená jazva sa naprieč horou predierajú naoko nenápadné stružky (dravé riavy dosýta kŕmené búrkovými mračnami). Len sa riadne poobzeraj, málokedy sem nakukneš takto skraja cesty, večer, keď sa tadiaľto obvykle trmácaš do cieľa, už takmer neodtŕhaš zrak spod nôh…

Na Hubalovej si doprajeme krátku prestávku, treba nielen odľahčiť batohom, no čímsi sa i posilniť, veď čochvíľa nás čaká krátky výstup na hrebeň. A opäť musím presviedčať skeptikov, rôzne argumentovať (trochu si aj vymýšľať), nie je to náš obvyklý smer pochodu, nečaká nás tam obľúbený zostup. Ale ešte skôr ako k tomu vôbec príde, sa musíme nahor vyštverať. Obísť v tento deň Taricové skaly by bola neodpustiteľná chyba…

No stačí, aby sme sa prehupli len kúsok nad Panské uhliská a otvára sa nám krásny pohľad. Priamo oproti nám sa osamelo týči mohutný, rozložitý, výrazný skalnatý kopec, hora-strážca, Vysoká. Dôverne známa, no dnes úplne iná. Už dávno som ju takto nevidel, náruživo sa vyvaľujúcu v hrejivých lúčoch skorého nedeľného predpoludnia, lenivo vystavujúcu na obdiv svoje ladné krivky, lačne priťahujúcu pohľady okoloidúcich. Dovoľme jej užiť si vlastnú päťminútovku slávy, chvíľu pokoja. Okamih postojme a tíško sa ponorme do jej krásy. Nech náš zrak spočinie na súmernom tele hory, nech sa sluch započúva do dávnych príbehov. Príbehov Hory-matky, odvekej ochrankyne tajomstiev lesných ľudí, huncokárov. Dovoľme mysli vyletieť vysoko nad krajinu.

Rev motorových píl, tých moderných beštií zľahka požierajúcich letitý porast lesov dnes našťastie nepočuť, z hlbiny hôr sa rozlieha len vzdialený buchot sekier, kdesi zobďaleč i živý ruch horskej samoty, bučanie dobytka a veselý džavot detí, do ktorého sa mieša ťažko zrozumiteľný cudzí dialekt. Tvrdá reč, úsečná ako údery sekery, presná, ako ostrý ťah ručnej píly, prúd slov je zbytočný, nech za nás hovoria radšej činy… Smiech kamarátov a šum rozhovorov ma ale vracajú späť do prítomnosti. Steny Panského domu sa nakláňajú k zemi, Čermákova horáreň sa dávno rozplynula v hlbinách pamäte, na neďalekej lúke sa tak v tieni smrečín chúli už iba osamelý kríž. Lesní ľudia sa dávno vytratili z týchto miest, len tichý spev vánku na svahoch Vysokej privoláva späť ducha ich doby.

Chodník sa kľukatí starým lesom pomedzi pováľanými kmeňmi stromov, kde-tu musíme prekročiť ich postupne práchnivejúce torzá, i keď (ešte) nie sme  v Pralese, pripadáme si ako v divočine. Svah stúpa takmer neznateľne, na horizonte sa objavuje skalná brána, doširoka otvorené kamenné vráta vítajú… Sme na mieste.

Taricové skaly. Prišli sme privčas, o niekoľko týždňov skôr, po zime sú ešte fádne, sivé, ich okolie hnedé, smutné. No už čo nevidieť sa v štrbinke brál objaví prvá žltá hlávka, drobné slniečko, potom ďalšie… mnoho ďalších, kameň sa rozžiari zlatistým jasom, poklady zeme vystúpia na povrch.

No i dnes je tu pekne. Dravá rozoklaná línia skál sa ostro čnie oproti jasnému pokojnému nebu, z jej hrany sa ponúka ďalší výhľad na Vysokú. Stále ju máme ako na dlani, len sa trošku pootočila, zvrtla, akoby pohodila pravým bokom, vystrčila na obdiv nádhernú oblinu širokých skalných bedier. Stokrát sa dívaš a stále vidíš čosi nové.

Ale ten zostup! Pred týmto ma mnohí varovali (nemuseli), tomuto sa viacerí bránili na Hubalovej. A to dnes máme (napočudovanie) takmer ideálne podmienky. Skala i zem sú suché, nie šmykľavé, kroky držia… ale ten sklon! To nie je chôdza, to je riadený voľný pád! (no, možno si trochu vymýšľam, robím sa zaujímavým, situáciu mierne dramatizujem) Len nech to v zdraví prežijeme! Nech sa nikomu nič nestane… (nech sa kdesi nesterigám)

Konečne by sme mohli pokračovať skoro po vrstevnici, ale my si opäť volíme cestu priamo do kopca! A nie len takého ledajakého, my sa štveráme na Horný vrch! Hoci to je neďaleko, síce nie privysoko, ale krpál je to riadny! Aj vydýchať sa (akože fotiť) občas musím. Hore už zatiaľ huláka Maroš, medveďa tak dnes opäť neuvidíme (ani žiadnu srnku).

Vraj je to zaujímavý vrchol (uprostred Pralesa), vraj ponúka neopakovateľné výhľady (na Vysokú), stačí iba zísť z chodníka, len kúsok odbočiť (viem, nemalo by sa)… Never však všetkému, čo kde započuješ! Keď je toto prales… (skôr taká kultúrna húštinka), keď je toto výhľad… (snažím sa nakúkať pomedzi konáre, uloviť aspoň akýsi záber), no keď sme sa sem už trepali…

…budeme pokračovať kúsok ďalej, ten nenápadný skalný hrebienok vyzeral spod Troch stodôlok naozaj veľmi sľubne…

A tak sa ponárame hlbšie do Pralesa, les okolo získava divší nádych, i výhľady na Vysokú sú akési lepšie, aha! tam vpravo vykúka hrad, kto z vás ho prvý spozná? Nie Smolenice, neboli správne, skús ešte raz… Ostrý Kameň! – ale no!? (ďalší pokus)… Jasné, Plavecký a hneď vedľa biele skaly roštúnske…

Ešte sa kúsok vydriapeme, je to naozaj krásne miesto, skaly, stromy, výhľady, divoké bralá, korene, pne a pováľané kmene, prales. Veľký heg, podivné meno… Tak táto odbočka sa naozaj vydarila! Našli sme zaujímavé miesto, krásne, tiché, nenarušené, nechajme ho v pokoji odpočívať, veď je to predsa Prales…

Lúčime sa s Vysokou, venujeme jej (dnes) posledný pohľad, zas je o čosi iná, veď tie hlasy nakoniec (ani toľko) neklamali…  Na sedlo Skalka by už aj kameňom dohodil, možno tam stretneme Potulnú kaviareň, voňavú kávu od Vlada by som si veru dal. Aj si chvíľku oddýchol…

Káva, všemožné nápoje a mnohoraké maškrty chutia ako už dávno nie (presne asi 6 dní a niekoľko minút), nálada je stále skvelá, odhodlanie veľké… zajačie úmysly (ktoré som mal pripravené ako záložný plán) tak radšej ani nespomínam, pokračujeme na hrebeň Bielej skaly. A potom sa uvidí…

Cez zvalený plot vstupujeme do obory, kedysi tiež zakázaného priestoru (Pralesy či poľovná obora, vždy sa nájde niekto, kto si vykolíkuje svoj priestor, mysli, že tam môže vstúpiť len on), aspoň sa tu však (priveľmi) nerúbalo, všetko tak pôsobí pôvodne, nenarušene. Krásne urastené stromy, uhnívajúce torzá i pokrútené zákrsky živoriace na skale tu žijú v podivuhodnej symbióze. A pod nimi sa všade dookola tiahnu, štipľavou vôňou presycujú vzduch, rozľahlé polia medvedieho cesnaku, státisíce útlych zelených výhonkov práve sa predierajúcich spod zeme. Skupina sa ihneď rozbieha po celej šírke priestoru, každý sa hostí, aspoň štipku sa snaží nazbierať. Ale je silný, potvora, úplný ekrazit! Ostrá chuť štípe v ústach, páli v žalúdku. Stačí len pár byliek, nemusím to preháňať, ešte len začína rašiť…

Skaly a stromy, kmene a bralá. Hádam nikdy sa nenabažím toho divadla, snáď nikdy sa mi nezunuje tá prírodná galéria. Tu by som sa dokázal túlať dlhé hodiny, čakal na správne svetlo, pozoroval slnečný prach, zväzok tenkých lúčov odrážajúci sa na priesvitných sukienkach drobných vzdušných víl. Stále to isté, avšak na milión rôznych spôsobov, nedokážem sa od toho len tak odtrhnúť, kochám sa, fotím, zaostávam. A na všetko zobďaleč pokojne dohliada mohutný hrebeň, Geldek či Jelenec (vyberte si podľa vlastnej ľubovôle)… Biela skala, nádherné miesto.

No na Holinte nás už netrpezlivo čakajú kamaráti, Janči so Štefanom, cyklistickí nezmari. Je rozhodnuté, dnešné plány tak naplníme v celom pôvodnom rozsahu. Zostup z hrebeňa na čistinu Valova je strmý, no dobre schodný. Škoda, že nemáme čas sa dlhšie pomotať po blízkych bralách, niektoré z nich lákajú, majú skutočne fantastické tvary, zaujme hlavne výrazná skalná ihla.

Na Holint to máme len kúsok, cyklisti tam už naozaj nervózne podupkávajú, napojíme ich, pohostíme (do cyklotaštičiek sa toho veľa nezmestí), chvíľu sa porozprávame. Dalo by sa tu zdržať aj dlhšie, nechať sa unášať pokojnou atmosférou lúky, dovoliť času, aby okolo nás pretekal pomaly, nenáhlivo, v takýto krásny deň sa predsa neradno plašiť.

Koľko by toho bolo možné napísať o Holinte, ako dlho by sa tam dalo sedieť, vyhrievať na slniečku, oddychovať! Koľko jedinečných ľudských osudov by vedel prerozprávať podvečerný vánok. Koľké kroky formovali tvar tejto lúky… Kde stáli tie duté lipy? Dajú sa tu ešte nájsť stopy dávnych obydlí? Koľko máme vlastne do cieľa?

Ešte veru riadny kus cesty – my aj cyklisti. Lúčime sa, rozchádzame. Oni kamsi pod Geldek, my opäť popri Bielej skale (a zaujímavej ihle) po krásnej lesnej autostráde, ktorá sa nekonečne kľukatí hlbokými lesmi  až na Malú Kobylu. Tu to už spoznávam, tam po známej cestičke (skoro ju netrafím) prekročíme potôčik Pajdla, kúsok povyše prekrižujeme magickú lúčku (hneď pri prvej návšteve mi uviazla hlboko v pamäti) a spustíme sa k rybníku a zotavovni Biela skala. Pokoj jej klientov však nenarušíme, odrazíme sa na opačnú stranu a po doteraz neznámych cestičkách a chodníčkoch sa prepletieme k vodnej nádrži Fugelka.

Nakoniec sme poblúdili len raz (no tak dobre, dvakrát), nie každá cesta na mape má svoj predobraz aj v teréne (opakujem si pri takmer každej našej túlačke). Netreba však zúfať, aspoň sme spoznali nové miesta. Ako vždy krásne (oplotok pri rúbanisku) a magické (skalné obetisko, či miesto podivuhodných rituálov, sabatov malokarpatských bosoriek).

Fugelka je už dlhšie vypustená, vraj v rekonštrukcii. Dúfam, že nie v totálnej deštrukcii, tohto miesta by bola škoda. No i bez vody (možno práve vďaka tomu) nadobudla táto vodná nádrž ďalší rozmer.

A odtiaľto cestu poznám – aspoň si to myslím, túto trasu som už raz išiel – no na bicykli a v protismere. Takže tu vlastne kráčam prvý krát, (takmer) nič nespoznávam, nemať vo vrecku GPS – motám sa tam ešte dnes. Aspoňže si pamätám odbočku na utajenú huncokársku lúčku pod Kuchynskou (Jozef B. ma neskôr upozornil, že miesto sa volá Tanierkárová – ďakujem).

Myslel som, že toto bude zlatý klinec dnešného programu, že práve toto miesto, presiaknuté magickou silou a tajomnou atmosférou zaujme každého. Nakoniec mám problém presvedčiť aspoň niektorých, aby si zašli tých niekoľko metrov navyše. Asi toho bolo naozaj priveľa, čas pokročil, každý kilometer sa už ráta dvakrát (vidíte, ešteže sme ráno išli po asfaltke!), aj krásou a zaujímavosťami sa dá presýtiť.

Ja som sa, napríklad, úplne obžral. Minule ma odtiaľto nemohli skoro ani odtrhnúť, lietal som hore-dole po lúke, driapal sa na pretiahnutý val ukrývajúci zvyšky domu, pohľadom behal všade dokola – od vrcholu Kuchynskej až na samé dno hlbokého rygolu vyrezaného potokom na okraji lúky, bral do rúk každý kameň, prehrabával sutinu, hľadal v nej zvyšky tehál… Dnes iba ticho stojím, krátko premýšľam. Nad romantikou bytia na tomto nádhernom mieste. Nad realitou života na samote v hlbokom lese. Nad schopnosťami dávnych huncokárov. Nad sebou…

Opäť sme sa riadne roztiahli! Niektorí sa tam vôbec neunúvali, iní sa zas poponáhľali, ja sa ako vždy motám na chvoste – hoci som mal byť vpredu, hľadať smer pochodu. Tieto lesy sú popretkávané cestičkami, rôzne sa križujú, rozbiehajú do všetkých smerov. A potom si vyberaj!

Včera tu muselo veru riadne fučať! Krížom cez cestu ležia na viacerých miestach stromy – to nie sú stromy, to boli lesní obri, máme problém ich obísť, problém sa cez nich predrať. Najviac nám dá zabrať ten posledný – väčšina skupiny stúpa priamo, driapu sa strmo do kopca, len niektorí ho obchádzame, hore svahom sa obtáčame pekne po cestičke. Odmenou nám je krásny výhľad na Veľké Vápenné. Odtiaľto to už hádam do cieľa nejako dotiahneme, i keď posledné metre bývajú najhoršie – …vypnúť hlavu, vypnúť myseľ, nič, iba šliapať, rytmicky kráčať, nemyslieť, nepoľavovať, klásť nohu pred nohu, raz, dva, raz, dva… už len kúsok, už len…  – tie dnešné doťahujeme (poniektorí) úplne na morál.

Zoška, autá, cieľ. Konečne. Lúčime sa, niektorí ideme vydýchať atmosféru do Koliby. Napočudovanie sa zmestíme, napočudovanie je obsluha milá, napočudovanie sme nikoho nestratili (sedíme pri rovnakom stole ako vtedy, keď sa Janči vybral hľadať paličky pod Vysokú). Zlatistý mok a káva robia divy, vlievajú život do žíl a silu do tela, opäť vinšujeme Paľovi (už mu minulo päťdesiat i šesťdesiat), bol to pekný deň. A nakoniec celkom vydarený (a výdatný) výlet.

Za spoločnosť a dobrú náladu (ktorá napodiv vydržala každému až do posledných metrov tohto výletu) ďakujem všetkým, ktorí sa v toto nedeľné ráno vydali zo Zošky na celodenné putovanie okolo Vysokej až na Holint (a potom späť): Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Katka Roháčková, Božka Golierová, Anka a Jozef Dzurenkoví, Iva a Jozef Saloví so synom a jeho priateľkou, Braňo Polocík, Maroš Modrovský, Paľo Herceg, Paľo Rapant, Vlado Naď, Jozef Vrábeľ, Stano Macejka, Lojzko Hollý, (nemožno zabudnúť na cyklistov Jančiho Budoša a Štefana Krištofa) a

Juro Golier

Text dlhý takmer ako samotný výlet, únavný rovnako ako jeho predobraz. Koľko slov treba položiť na papier, aby sa vyrovnali počtu prejdených krokov? Koľko viet dokáže vykresliť atmosféru dňa, zachytiť odlesk slnečného lúča na belostnom tele brál, vyčariť známy pocit v duši? Neskromne verím, že aspoň niekto z Vás si v tomto príbehu našiel svoj ostrovček slov, ktorý mu na perách opäť vyčaril skrytý, takmer nebadateľný úsmev.