Akcia Po Malých Karpatoch

28.jún 2020

Už znova spím pri otvorenom okne. Myseľ ešte úplne neopustila krajinu spánku. Z diaľky sa ozývajú tlmené zvuky ulice, autá ožili, začínajú sa presúvať z miesta na miesto. Počuť prvé zakikiríkanie, pozdrav prebúdzajúcemu sa ránu. Tiež odpoveď psa zo susednej ulice, výhody života na vjesnici (dedinke, ktorá si myslí, že je mestom). V tuji pod oknom sa prebúdzajú spevavci, nacvičujú prvé ranné trilky. Zavŕtavam sa hlbšie do perín, márne sa snažím zachytiť miznúcu niť sna, rozplýva sa v zlatých lúčoch presvitajúcich pomedzi povytiahnuté rolety, uniká, nenávratne mizne v diaľke. O chvíľu sa z kuchyne rozľahne zvuk nenávideného rádia, som stratený.

Musím vstávať.

Cez víkend sa opäť otvorilo prázdne okno, tento rok (zatiaľ) neberieme plán akcií smrteľne vážne, dôvody sú zrejmé. Čo s voľným časom? Vo štvrtok večer kontrolujem výhľad počasia na nedeľu (OK), sadám za počítač, zamýšľam sa. Nechce sa mi chodiť príliš ďaleko. Teda Inovec či Karpaty. Karpaty! Niečo po asfalte alebo spevnených cestách (Janči asi nepríde) a bez áut (smrdia a jazdia nebezpečne). A aby to nebolo úplne po rovine (to nehrozí) a nebol to gerlaching alebo everesting (síce to teraz na FB letí, ale… – to si postrážim). Tak poďme na to.

Klikám, ťahám čiary, hľadám zaujímavosti, miesta občerstvenia, mažem, mením, rozmýšľam, že som sa zas na to dával! Postavím sa, musím sa prejsť, prerušiť vedenie (asi si sedím na kábli), napijem sa vody, nalejem deci bieleho, poďme znova. Už sa to rysuje, náhle mám dve trasy, ktorú vybrať? Smolenice, tam ide aj vlak (z Trnavy), to možno niekoho presvedčí (Dobrú Vodu si nechávam v talóne). Neskoro v noci posielam mail s návrhom, hádam sa niekto ku mne pridá, nech sa po horách neterigám sám (v tej horúčave). Piatkové mailové odozvy potešia, sólo jazda to nakoniec hádam nebude.

Nenávidené rádio ma dostáva z postele priskoro, aspoň však mám prebytok času, jedlo nemusím do seba hádzať, v kľude sa balím (som lajdák, nikdy to nerobím vopred večer, veď čo ak nedožijem do rána, načo robiť zbytočnú prácu) a dokonca premažem retiazku (nech sa to dnes točí samo). Zvoní telefón, bananská skupina práve vyráža, za štvrťhodinku sú u mňa, ešte stihnem kávu. Prišli, vyrážame, celý deň je pred nami.

Nedeľné ráno, z Lídla vychádzajú spokojne sa tváriaci ľudia, ja odchádzam z vjesnice s bicyklom v kufri auta. Život sa vracia do vychodených koľají.

Autá parkujeme pri stanici v Smoleniciach, máme polhodinku čas. Za chvíľu už pri nás zastavuje auto GA – je tu Roman, z Trnavy na bicykli prichádza Igor (ide sa previezť pred prácou, prišiel nás pozrieť, prvé kilometre dá s nami). A na perfektnom stroji (bohužiaľ len požičanom) dofrčí Miro. Potom ešte Jozef. Na štart nás s autom plným vnúčat (a kufrom psov) prichádza vyprevadiť Paľo. Falco si aspoň pobehá po stanici a blízkom okolí, zapotia sa, kým ho dostanú naspäť do kufra. A z vlaku vystupuje Jozef. Poďme už, na Jahodníku sa má pripojiť Janka, nech dlho nečaká.

Čaká, dokonca nám aj ide naproti, neobsedí na mieste, stále musí krútiť pedálmi. A krútime nimi aj my, po odbočke z hlavnej cesty sa cesta postupne zdvíha, naberáme prvé výškové metre. Zatiaľ je to však len také škádlenie, nič vážne sa nedeje, to hlavné nás čaká za chvíľu.

Pred Koniarňou na Škarbáku parkuje veľa áut, dnes bude v horách husto. Zástupy však po asfaltke nejdú a jednotlivcom sa vyhneme, veď naša rýchlosť hore kopcom nebude príliš vysoká. Ešte predtým sa však rýchlo odfotíme (ako je zvykom, tých fotografií v archíve! Kto to všetko stíha prezerať!?), rozlúčime s Igorom (asfalt odtiaľto je už trochu hrboľatý) a vyrážame do boja. S kopcom (prvý a hneď najvyšší), vlastnou pohodlnosťou (odvaha nám nikdy nechýbala) a kondíciou (tá občas trochu vynecháva) aj okolnosťami (dnes má byť deň z kategórie tropických). Ananásy tu však na stromoch nerastú, opice neotravujú, papagáje neškriekajú. Po pár metroch sa noríme do príjemného chládku malokarpatského lesa, cesta síce neustále stúpa, na počudovanie to však celkom ide.

I keď ma občas niekto obehne. Miestny borec, ktorý kopec berie ako výzvu, aj Miro, ktorý sa ide na situáciu pozrieť očami lídra pelotónu. Ja si ale idem svoje, viem, že stúpanie má svoje parametre (i keď nie sú svetové) a ja limity. Snažím sa držať frekvenciu, zbytočne neplytvať silami, veď sme ešte ani poriadne nezačali. A tak si vychutnávam stúpanie do sedla pod Veterlínom, pot sa mi rinie z čela, fučím ako parná lokomotíva, napínam stehenné svaly. Aspoň však nemám hmlu pred očami.

To v decembri, vtedy bolo všetko úplne iné. Z Jahodníka vyrážame na Škarbácke sedemstovky v nečase, hmle. Po snehu nie je ani stopy (našťastie, wibramky som zabudol doma pri dverách). Aspoň že nefučí (zatiaľ, na Ostrom Kameni, neskôr poobede, to bude úplne inak). Len tá hmla! Je všade dookola, dnes pôjdeme po pamäti. Čo sa to však deje? Hmla redne, vzduch začínajú prehrievať slnečné lúče, mraky ustupujú, zostávajú v nížine. Inverzia vo výške 496 metrov.

Teraz na tom istom mieste, jednom bode trasy, momente života, zoskakujem z bicykla a pripájam sa ku skupinke oddychujúcich cyklistov. Prvý vrchol dňa máme takmer za sebou. A ani to príliš nebolelo. Dúšok teplej vody z vaku chutí lepšie ako deci burgundského, oko rýchlo blúdi po okolí (v sedle bicykla na to nie je väčšinou čas, bezpečnosť predovšetkým), mysľou prebiehajú krátke úryvky turistických zážitkov (viď vyššie). Kombinácia cyklistiky a turistiky nemá chybu (niekedy ich, nedobrovoľne, vykonávame aj súčasne).

Minútku sme si oddýchli, vytreli pot z očí (ale štípe, potvora), dych sa ukľudnil, aj reč je už plynulá. Najvyšší čas poberať sa ďalej. Veď tam dole nás čaká občerstvenie.

Ale to je ešte ďaleko, najskôr si to musíme odpracovať. Spočiatku v miernom zjazde po hrboľatej ceste (asfalt sa ako šibnutím čarovného prútika stratil) treba dávať pozor aj na správnu odbočku (inak skončíme na Záhorí) a otočiť sa popri plote obory poza Veterlín. Les ustupuje, cesta pokračuje otvoreným traverzom. Nie je však čas zastaviť, kochať sa, fotiť, bicykle nás ženú ďalej. Dole kopcom brzdiť nebudem, hore kopcom sa rozbiehať je hlúposť. A tak si len v duchu premietam obrazy, výhľady ktoré práve míňame zostávajú ukryté za našimi chrbtami. Niekedy je dôležitý aj smer putovania.

A tak nevidíme honosné stavby v obore Balunky, skalný hrebienok na vrchole ďalšieho krátkeho stúpania, o existencii jaskýň Škrekov, Koženokabátová, Peterská priepasť, Vydra či Lipárova sa dozvedáme len z mapy. Opäť sa pohybujeme v hlbokom lese, cesta prudšie klesá, je samá jama, treba ísť obozretne, mať oči na stopkách, prsty na brzdách. Tajuplné miesta krasovej oblasti, malebného čarovného lesa tak cítime len mimozmyslovo, sem sa treba vrátiť aj na pešo…

Podľa dohody sa čakáme pri skalnej kaplnke nad Brezinkami, zjazd nás rozdelil ešte viac ako výstup. Odtiaľto už pokračujeme skoro po rovine, ešte kúsok dokonca klesáme. Hustota pešiakov na ceste rastie, výstup na hrad láka. Len to veľké auto malo zostať radšej dole, obišli sme sa na milimeter… Otvárajú sa však výhľady na hrebeň Zárub aj vrtule Rozbehov, všetko je zabudnuté, po celom tele sa opäť rozlieva pohoda, adrenalín z výjazdu a zjazdu pomaly vyprcháva.

Je čas nedeľného obeda, sme v Bukovej, krátka zastávka príde vhod. Z úzkeho sedla presadáme na širokú lavicu, prestávame preberať nohami, musíme doplniť tekutiny aj energiu. Ideálne v jednom nápoji. Pivo spĺňa tieto najprísnejšie kritériá, radšej ho pridupľujeme. A s prekvapením sa vítame s dievčatami, ktoré tu už čakajú. Danka, Marianna a Beata to zobrali po asfalte, kúsok sa zvezú s nami. Ale najskôr posedíme, pokecáme, odfúkneme si. Zatiaľ máme za sebou len jeden vrchol, ďalšie nás ešte čakajú.

Pred chvíľou sme sa pozerali zospodu na vrtule elektrárne na Rozbehoch, teraz sa vydávame na cestu, ktorá nás privedie až priamo k nim. Uff! Najskôr však klesáme. A pekne ostro, tachometer po Bukovej chvíľu atakuje päťdesiatku. Však ono sa nám to vráti!

A vracať sa to začína hneď po odbočke za kameňolomom, kde cesta stúpa (zatiaľ ešte len mierne) proti toku Trnávky. Áno, tento známy, v časoch existencie trnavského cukrovaru nevábne zapáchajúci, 42 km dlhý veľtok pramení kúsok povyše, pod Vápenkovou skalou. Tu je to ešte malebný horský potôčik pretekajúci lesom popri roztrúsených domoch osady (či skôr kopanice) Vápenka, dnes pravdepodobne plniacich prevažne rekreačné účely. Nedeľná pohoda, tichou lesnou cestou sa ozýva len štebot vtákov a cvrlikanie Dankinho Campagnola…

Prichádzame k Sokolským chatám, osade ukrytej hlboko v údolí Malých Karpát, atmosféra ktorej je stále presýtená duchom svojich zakladateľov. Ešte vždy to našťastie nie je mondénne rekreačné centrum, už sto rokov si udržiava charakter pôvodných osadníkov, Sokolov a trampov.

A je to tu! Stupák skoro až do neba! V jeho polovici mi padá reťaz. Len tak, pri zábere, bez radenia. Ale ešte som žil, šliapal, išlo to, predsa to len tak nevzdám, zobúdza sa vo mne beštia. V tomto kopci sa ale nerozbehnem, tu nenasadnem, vraciam sa teda na jeho začiatok. Tam stoja naše dievčatá, asfaltárky. Domáci im radia cestu okľukou, vraj je lepšia. Lúčime sa len tak spolovice, stretneme sa na Rozbehoch. Už sme sa viac nevideli.

A ja som ten kopec nakoniec nedal. Jeho prvú časť áno, tam som to ešte nejako utrhol, potom sa ale stúpanie vyrovnalo, vzbudilo nádej (akoby som zabudol na nedávny turistický výšľap), cesta sa stočila vľavo, opäť pritvrdila, ja s mojou vytríbenou technikou začínam po nej kľučkovať (kláti ma zo strany na stranu), vbieham do výmoľa a je vymaľované. Ledva stihnem zoskočiť, SPD-čka našťastie v takýchto prípadoch nezapínam. Časť stúpania tlačím, nasadám až pod vrcholom.

Pri Obulanskej kopanici ma už čaká celý pelotón, ani nemám kedy sa kochať krásnymi výhľadmi, ledva niečo narýchlo odfotím, zdokumentujem okamžik a už sa ide ďalej. Na Mikulčickú kopanicu klesáme, potom nás z cykloznačky zvádza schodne vyzerajúca odbočka vpravo smerom na Kanichovskú kopanicu (toľko kopaníc, že si pripadám ako na Myjave), ďalšia odbočka pod Trnkový vrch nás však vyvádza z omylu. Aj tu bude treba tlačiť. Ale je tu krásne, aspoň máme viac času na rozhliadnutie sa po krajine. A vďaka Mirovej spadnutej reťazi si na vrchole užívame skutočnú pohodu (len keby to slnko tak nepražilo).

Všade dookola sa vlní kopaničiarsky kraj, panuje bezvetrie, vrtule elektrárne sa dnes netočia, v ich tieni je učupená rozhľadňa, v húštine za našimi chrbtami leží široký vrchol Tŕstia (turisti, pamätáte?), na horizonte sa v náznaku rysujú siluety Javoriny, Zobora, Žibrice a desiatok ďalších nepomenovaných vrcholov presvitajúcich z oparu. Leto nie je časom ďalekých výhľadov, vzdialené pohoria viac tušíme ako vidíme, užívame si však chvíľku pokoja, kľudu, nádhery.

Ďalej pokračujeme krásnymi zvlnenými lúkami, kúsok dole, kúsok po rovine, kúsok aj hore svahom, slnko nám z výšky praží na hlavy, na trávnatom povrchu sa to dnes našťastie zaobíde bez defektu. Výstup na rozhľadňu je povinnosťou, výhľad však oproti tomu spred pár minút nič nové neprináša, zrúcanina hradu Korlátka je takmer dokonale skrytá v hustej zeleni stromov. V blízkom susedstve leží dlhodobo zavretá a chátrajúca chata KST – škoda slov, je to len ďalšia vizitka nefungujúceho turistického ruchu, prezentácie zaujímavého a krásneho miesta, zmarená príležitosť, dôkaz, ako si nevážime to, čo máme (o to viac však závidíme susedom). Nákupné centrá majú o klientelu postarané.

Akosi som sa rozcitlivel, poďme ďalej, v tejto horúčave je čas na dúšok niečoho osviežujúceho. Tu hore na Rozbehoch nám to ešte nevychádza, krčma je zavretá, krčmára nechceme vytrhnúť zo sviatočného kruhu rodiny a tak pokračujeme do Jablonice. Zošup na hlavnú cestu stojí za to. 30, 40, 50, 60 – radšej pribrzdím. Až v tomto momente začínam pociťovať rýchlosť, rešpekt pred ňou, krátku obavu pred nekontrolovaným pristátím na tvrdom povrchu. Čo ma to zas chytá za hlúpe myšlienky… ale ďalej radšej po očku sledujem číslice nabiehajúce na tachometri.

Ideme po ceste, kde – tu nás obehne auto, vodiči sú dnes však akýsi pozorní, vyhýbajú sa nám oblúkom, ide sa veľmi dobre. Hrubé gumy môjho bicykla na asfalte hučia, vyťukávajú minimalistickú symfóniu, spievajú. Zaraďujem najťažší prevod, nech som aspoň trochu konkurencieschopný, toto nie je terén pre môjho tátoša.

Jablonica nás prekvapí a pomotá. Krčma na rohu nefunguje, je zavretá, musíme nájsť náhradné riešenie. Domáci nás vracajú pol kilometra naspäť, Hostinec u Matúša sme predtým prebehli. A kým nájdeme cestu na jeho terasu musíme zapojiť fantáziu a mať aj kúsok šťastia, vchod je vzadu dobre ukrytý medzi domami. Ale je to fajn miesto, chmeľový ionťák majú dobrý, ešte si ho doprajú aj niektorí šoféri, v stúpaní nad priehradou to ešte vyfúkame.

Oddych zapasoval, odchádzame však, nemôžeme tu presedieť zvyšok dňa. Lúčime sa s Jozefom, má doma ešte plány, ťahá priamo do Trnavy, nebude strácať čas v lesoch. My ostatní odbočujeme z hlavnej doľava, ku priehrade a kameňolomu. Cesta začína znova stúpať. Našťastie sa ponárame do hustého lesa, teplota okolia klesá, vzduch vlhne a naberá príjemnú arómu. Toto sú presne tie chvíle, kedy cyklistika chutí. Nie je to úplne zadarmo, každý meter si treba vybojovať, ale človeka to baví. To nie je boj s protivetrom, útek pred búrkou, prepletanie sa medzi smradľavými plechovými škatuľami. Len les (prekypujúci zvukmi a vôňami) a cyklista (vyčistená myseľ a duša plná obrazov). Prekonávame únavu a seba samého, odďaľujeme moment, kedy sa z nás stane turista – teraz však nie, v pohode to dávame.

Konečne sme na vrchu, nad Suchánkou, avizujem koniec stúpaní. To som však akosi pozabudol na Cerovú, nuž už som tu dávno nebol. Ale ešte predtým nás čaká úchvatný zjazd krásnym hustým lesom na križovatku Rovnice. Toto sú Karpaty, kvôli týmto okamihom sa sem tak rád vraciam, staré zdedené gény sa ozývajú.

Zjazd nás rozdeľuje, len si kontrolujeme odbočky, nechceme nikoho nechať blúdiť v lese, kratučkú pauzičku si dáme až neďaleko honosného sídla na Cerovej – no, keby ste sa boli lepšie učili… Viac však obdivujeme obrovského roháča lietajúceho nad našimi hlavami. Alebo že by to bol zamaskovaný dron? Na Prekážku je to naozaj už len dole kopcom, občas stretávame protiidúcich pešiakov aj cyklistov, s rýchlosťou to netreba preháňať, navyše sme už takmer dole, škoda by bolo pokaziť si pekný deň.

Čaká nás posledných pár kilometrov. Po ceste, medzi autami, po rovine čo stúpa až po Hájíček, miesto pútí a posledného odpočinku nad Trstínom. Nech už to máme rýchlo za sebou, automaticky krútime nohami, žmýkame zo seba posledné sily (no trochu nám ich predsa ešte len zostane). Akciu končíme krátkym posedením a vyhodnotením U Sedliaka, je dobre, že tieto miesta už fungujú, bez toho by nebola cyklistika cyklistikou ale len bezduchým búšením do pedálov.

A čo dodať? Dobre bolo. Ako vždy.

Celú trasu dnes prešli: Janka Lukačovičová, Kamilka a Peťo Julínioví, Miro Šuga, Jozef Benedikovič, Jozef Baránek, Roman Miklošík, Maroš Modrovský a zapisovateľ. Aspoň na kúsku sa pripojili Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Beata Dudášová a Igor Matkovčík. Na štart nás prišiel pozrieť Paľo Herceg. Svoje dojmy z túlania po dobre známych malokarpatských zákutiach zapísal a dlhé minúty Vás tým otravoval

Juro Golier

Pondelok, neskoré poobedie, konečne sa mi podarilo vymotať z kancelárie, ja prechádzam cez Trebatice, krajinou prechádza studený front, prší, stierače monotónne vŕzgajú na skle. Na západe z roviny vystupuje Trojkopec (Havranica, Čelo, Veterlín), to podľa neho v tejto oblasti poznáme Hory. Okolo neho žiari jasné, biele nebo, z diaľky sa však valí ďalšia mohutná záľaha mrakov. Chčije a chčije.

Akcia Karpaty tour 2020

Cyklistické vítanie leta 2020

Neverte meteoradarom!

sobota, 20. jún 2020

Auto parkujem na takmer prázdnom parkovisku, vypínam motor, zostávam sedieť vovnútri, sem aspoň nebude pršať. Tak som to nakoniec stihol, je sedem minút do plánovaného štartu. Nikto tu však zatiaľ nie je, nečudo, veď kto aj by v takom nečase chodil. A predpoklad je ešte horší, mobil už radšej ani nevyťahujem, na radar nepozerám. Počkám len chvíľku, pár minút po ôsmej to zabalím. Povinnosť som si splnil, odfotím prázdny priestor, zdokumentujem akciu a vrátim sa domov, do teplej postele. Bicykel nebudem ani vyťahovať, v kufri mu je dobre. Sprava od cukrovaru však prichádza cyklista, Jozef. Vystupujem, vítame sa. Hneď nato aj s Vierkou. Za ňou s Jančim. A stále prichádzajú ďalší. Dokelu, veď nakoniec budeme musieť ísť. To bol teda nápad!

Bolo to dávno, bežali posledné roky minulého storočia (či tisícročia), keď sme sa rozhodli (vtedy ešte len skusmo) namieriť barany svojich tátošov do podhoria Malých Karpát, prvýkrát šliapli do pedálov a začali tak písať históriu Karpaty Tour. Akcia si našla svoj termín, svojich (pravidelných) účastníkov aj svoju trasu (i keď tá sa postupne čiastočne menila). Na cestách medzi Trnavou, Pezinskou Babou, Bukovou, Radošovcami, Jablonicou, Vrbovým, Majdánom, Zabitým či mnohými inými obcami a zákutiami Malých Karpát sme počas nasledujúcich 23 rokov strávili stovky hodín, opravili desiatky defektov, preliali litre potu, doplnili hektolitre tekutín, zažili množstvo nezabudnuteľných chvíľ, získali veľa nových priateľov a každoročne privítali leto v sedlo bicykla. Ako to však bude tento rok?

Po nečakanej zmene, ktorú do našich životov na konci marca priniesol ten malý neviditeľný votrelec, sa dobre bežiaci klubový stroj zastavil. Plán akcií sa stal prehliadkou zmarených príležitostí, príprava akcie, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je jej spoločenská časť stratila zmysel. Nikto nič nevedel, nikto nič negarantoval. Presun na neskorší termín (vítanie leta v septembri) nemal logiku. Rozhodovanie bolo ťažké, ale rozhodnutie jasné – Karpaty Tour v tomto roku organizovať nebudeme.

Keď sa však situácia v začala vracať do normálu, pootvorila sa štrbinka, svitla nádej, ponúklo sa riešenie. Vrátime sa na úplný začiatok, do roku 1997, akciu zorganizujeme len v rámci klubu, niť sa nepretrhne. Nebudeme ale trieštiť kolektív, vymyslíme jednu spoločnú trasu – takú, aby sa prípadne dali pošetriť sily. Leto tak opäť privítame v sedle bicykla v Malých Karpatoch.

Sobota ráno, pohľad z okna nepripomína nastávajúce leto ani náhodou. Ešte v posteli štartujem tablet, hľadám predpoveď počasia, aktuálny stav zrážok na radare. Stačí jeden pohľad a radšej to všetko rýchlo vypínam. Načo som sa do toho montoval? Teraz by som mal ísť na štart, čo ak niekto náhodou príde? Nepríde! V takomto počasí? Hlbšie sa zavŕtavam do teplých perín, snažím sa zachytiť zvuk dažďa bubnujúceho do okeníc. Vonku je však ticho. Ach jaj, tak ja teda idem…

Ešteže som si včera premazal bicykel (pucoval som ho už v týždni), po nezabudnuteľnom úseku spod Butkova nebol v príliš reprezentatívnej forme. A v akej forme budem dnes ja? Uvidím. Teraz rýchlo hádžem niečo do seba (na kávu už nezostáva čas, príliš dlho som čakal v posteli na dážď) a na seba (ako sa obliecť do takého času?), pribaľujem suché veci na prezlečenie. Rýchlo odchádzam, ručičky hodiniek sa povážlivo posunuli. Až pred Dechticami zisťujem, že cyklohodinky zostali na stole (už sa vracať nebudem), nuž nemôžem mať všetko, dnes budem trasu merať náhradným spôsobom. Ale bude vôbec čo merať?

V Dechticiach spomaľujem, krajom cesty si v protismere vykračujú dvaja dobermani, hnedý a čierny, za nimi ide krokom policajné auto, okienko stiahnuté, monitoruje situáciu. Zaujímavý pohľad, aj by som sa pridal do sprievodu, ale čas ma tlačí. A tak pritlačím na plynový pedál, nepatrí sa meškať.

Opäť popŕcha, dnes už hádam tretí krát. A ja som znova zabudol doliať vodu do ostrekovačov, cestu pomedzi šmuhy, ktoré zanechávajú stierače na prednom skle len tuším. Vľavo, vpravo, vpredu, všade dookola visia tmavé chuchvalce mrakov. V diaľke je horizont rozpitý bielou záclonou. Dážď, tam niekde máme dnes namierené. Pohľad na smutné sobotné ráno ťaží na duši, koľko odtieňov sivej vypĺňa priestor! Tmavé nebo splýva s pochmúrnou krajinou, odráža sa na vlhkej ceste, vpíja do mokrých polí. Deň ako stvorený na výlet…

Trnava. Auto parkujem na ešte takmer prázdnom parkovisku, aj pre návštevníkov relax centra je ešte priskoro, v takéto ráno sa vstáva len ťažko. Ale nakoniec sa nás nazbieralo dosť – desať – až priveľa na moje očakávania (prečo ste nezostali radšej doma?). Toľkých nepresvedčím, aby sme išli len na kávu, nakoniec budeme musieť jazdiť, shit, Scheiße, dokelu! Tak sa teda odfoťme (niekoľkokrát) a poďme už! Nech to máme rýchlo za sebou.

Hneď na úvod meníme pôvodne plánovanú trasu. Trnavu opúšťame smerom cez Kamenný mlyn. Vraj tam bude slabšia premávka. Znalci miestnych cyklochodníčkov majú pravdu, cez Biely Kostol to celkom ujde. Aj počasie sa zatiaľ dá vydržať. Mrholí len veľmi jemne (avšak vytrvalo), kvapky sa iba vyzrážavajú z oblakov – ej padá, padá rosenka …

V príjemnom rozpoložení ľahko súhlasím s drobnými a neskôr zásadnými úpravami plánovanej trasy. Jej smer sa najskôr stáča na Ružindol, po hupákoch a medzi autami sa dostávame k bočnej ceste. Odbočujeme. Tak som prvý raz v živote objavil (ako táčky) na Borovej, o existencii tejto dedinky som doteraz ani len netušil. Ale je pekná, upravená, pokiaľ stíham sledovať, stále sa tu nachádza veľa pôvodných (poopravovaných) sedliackych domov. Paráda, niekedy sa sem (dúfam), v lepšom počasí vrátim, v kľude popozerám.

Menšia paráda je, že až v týchto miestach začínam cez kvapky vody na okuliaroch prvýkrát rozoznávať kopčeky našich malých (veľ)hôr, doteraz akoby vôbec neexistovali, boli úplne skryté v mrakoch. Teraz z nich začínajú pomaly vykúkať, ich obrysy vystupujú z bieleho mlieka. Na prvý pohľad ale vidno, že suchí z nich dnes v žiadnom prípade neodídeme.

Už predtým padlo rozhodnutie, že vzhľadom na aktuálne podmienky dnešnú trasu úplne prekopeme. A tak teraz smerujeme do Dolian. V Ompitáli si najskôr musíme nechať zájsť chuť na občerstvenie. Je priskoro, miestne pohostinstvá ešte neotvorili, do obchodu nás bez rúšok pustiť nechcú (okrem hodiniek som doma zabudol aj to). A tak začínam boj s prvým (ako sa ukáže aj posledným) dnešným stúpaním nasucho.

No, nasucho… v tomto úseku si užívame vlahy až – až. Toto je tá časť dňa, keď vlhkosť vypadáva z oblohy najintenzívnejšie, jej kvapky sú najväčšie (ale stále sa to dá vydržať), najosviežujúcejšie. Každý preto šliapeme na Zabité za svoje, minipelotón sa trhá, snažíme sa čo najskôr schovať do sucha pod koruny stromov. Nie je čas, priestor, ani chuť na kochanie, treba sa len oprieť do pedálov, ľavá, pravá, ľavá, na kúsku podradiť, cesta stúpa, len nestratiť rytmus, tu sa dá zas pritvrdiť, dych sa skracuje, pot sa mieša s dažďom, poďme, nech som už tam.

Z tejto strany stúpam hore na bicykli prvý raz, doteraz som túto cestu iba zjazdoval (a vozil sa autom, len raz na pešo). A čakal som tvrdšie stúpanie, nejako rýchlo to ubehlo. Les sa otvára, vľavo sa leskne vodná hladina, vpravo spod stromov vykúka strecha horárne. Som na Zabitom, odtiaľto je to už len kúštik stúpania a potom len dlhý zaslúžený zjazd na Majdán (vlastne až do cieľa). Dnes nie je čas na experimenty, odbočky, užívania si prírody a okolia. Dnes treba uniknúť pred vodou.

A tak sa príliš nemotáme (našťastie to tu už celkom dobre poznám, krásy okolia si môžem zo spomienok premietať v teple domova – a veru je z čoho vyberať). Zaradím správny prevod na posledných pár metrov výšľapu, párkrát sa zhlboka nadýchnem a potom už len neprehnať rýchlosť v zjazde na vlhkej (a miestami štrkovej) ceste. Solírov len preletím, nebudem predsa brzdiť.

Za posledné obdobie som toho opäť trochu našliapal na pešo, aj v týchto končinách. A zapáčilo sa mi to. Veľmi. Ten blízky kontakt s krajinou. Jej farbami. Vôňou. Hlasmi. Skalami pod nohou. V lese napravo je Lichtek, za ním Klokočina a jej ochranca, dobre skrytá Godova skala, tajuplný Železník, kamenné Stredné Šišoretné, vľavo trávnatá Kukučková či samotársky Poraj. Jazda bicyklom je ako prelet nad krajinou nízkoletiacim lietadlom alebo rogalom. Všetko tam niekde je, nemám ale čas to intenzívnejšie precítiť. O to viac prežívam svoj výkon (pri výšľape hore kopcom či zjazde). A užívam si spoločnosť priateľov. Teraz sme síce roztratení po celej dĺžke lesnej asfaltky, ale tam dole (alebo hore) počkajú. Prehodíme pár slov, zasmejeme sa. Do lesa sa zas však znova vyberiem aj peši. Užiť si jeho náladu. Zachytiť ju na desiatkach fotografií. Stovky momentov si odniesť v pamäti.

Pri odbočke na Rybáreň sa čakáme, niekto bol v zjazde odvážnejší, iný kúsok zaostal. Posledné stovky metrov to popri Parnej už ale ťaháme spolu. Na Majdáne si hádam budeme môcť na chvíľku posedieť, doplniť energiu.

Dnes sme však príliš rýchli, aj Kurátko má ešte zavreté, našťastie nie pridlho. Dvere sa otvárajú, sucho a teplo lákajú na posedenie. Hlavne keď vonku je stále vlhko a na terase prefukuje. Musíme vstúpiť, veď spoločenské posedenie a utužovanie kolektívu k tejto akcii neodmysliteľne patria.

Teplé i chladené nápoje chutia, máme si čo povedať, nálada je výborná, vonku stále viac popŕcha, načo sa náhliť. Vierku hreje požičaný vlnený sveter, Janči sa nás stále snaží presvedčiť na pokračovanie pod Veterlín, po tretej runde ale aj on stráca motiváciu. Z ťažkým srdcom sa však musíme rozlúčiť. Do cieľa nás čaká ešte zopár kilometrov, zdá sa, že aj počasie sa momentálne umúdrilo (dlho to tak určite nevydrží), tak teda poďme, nech sa stane, čo sa stať má.

Neprejdeme viac než dvadsať metrov a stojíme. Milan má prázdne koleso, skúsi to len dofúkať, v týchto podmienkach sa nikomu do opravy nechce. Najskôr síce ventil vytrhne, ale druhý pokus je už úspešný a zdá sa, že duša drží (vydržala až do cieľa). Volíme trasu po cykloceste popri priehrade, musíme sa predsa aspoň trochu zablatiť, dnes sa nepatrí vrátiť domov ako zo škatuľky, nikto by nám neuveril, že sme deň nepresedeli v teple krčmy.

A sme opäť na asfalte. Cesta z Horných Orešian do Suchej mierne klesá, vietor nás tlačí, neprší (!!!), ideálne cyklistické podmienky nás provokujú k výkonu, dole sa ženieme štyridsiatkou. Aby sme sa vyhli frekventovanej ceste (alebo ma znova chcú len úplne domotať?) odbočujeme na Zvončín a potom niekde do polí. Na počudovanie, poľná cesta pomedzi kukuricu je úplne suchá (tu vôbec nepršalo?) a dovedie nás kúsok od Bieleho Kostola. Tu to už poznávam, ráno sme tadiaľto išli (a neodbočili do polí, vraj tam bude blato), naspäť už trafím aj ja.

Ešte absolvujeme krátku exkurziu po Bielom Kostole, obdivujeme jeho novostavby a cez Kamenáč uzatvárame okruh v Relaxe. Tu akciu končíme krátkym posedením a občerstvením, zaslúžili sme si to.

Hoci to dnes bolo „len“ 57 km sme spokojní, dokázali sme prekonať svoju pohodlnosť i obavy a za odmenu si v začínajúcom daždi domov odnášame dobrý pocit z vydarenej akcie. A spomienky. Napriek tomu, že sa nás dnes na trasu nevydalo príliš veľa, otlačili sme vzorku svojich plášťov na cesty V Malých Karpatoch, privítali sme leto v sedle svojich bicyklov a udržali tak dlhoročnú tradíciu akcie Karpaty Tour. Vďaka za nezabudnuteľný deň patrí všetkým, ktorí sa v toto upršané ráno objavili na parkovisku pred Relaxom (dobre, že ste nezostali doma):

Vierka Gubiová, Jozef Baránek, Janči Budoš, Milan Babišík, Miro Šuga, Janko Ščibravý, Ivan Kubiš, Fero Martinus, Jožo Chudý a

Juro Golier

Prejdem len pár kilometrov za Trnavu a musím prepnúť stierače na vyššiu rýchlosť. Myslím na ostatných. Stihli sa už presunúť domov? Ivan, Jozef a Janko asi nie, tí mali pred sebou ešte kus cesty. Z rádia mi hrá jazz, ja len automaticky sledujem čierny pás asfaltu ubiehajúci pomedzi žlté lány poľa, v ktorom sa hadia vyjazdené koľaje. Prší stále viac, jemné lístky vlčích makov sa skláňajú k zemi. Auto parkujem vo dvore, len rýchlo prebieham pod strechu, bicykel dnes bude nocovať v kufri auta. Zvyšok poobedia počúvam kvapky dažďa bubnujúceho do okien. Dnes v noci začína astronomické leto roku 2020.

Akcia Butkov – Mojtín

Akcie sa za MKCK zúčastnili: B. Ilavská, A. Kučerová, J. Poláček, K. Lavor, D. Surovčík, J. Golier, Ľ. Rosa, I. Buc, J. Lukačovičová, Ľ. a E. Kraicoví, V. Gubiová, M. Šuga, J. Ščibravý a R. Miklošík.

Ako hostia: S. a L. Macejkoví, M. Modrovský, F. Martinus, P. Ďuriš, P. Hlbocký, A. Vlačil, Ľ. Krutý a D. Nemček.

V plánoch Malokarpatského cykloklubu zameraných na cyklo-spoznávanie nášho milého Slovenska nám nemohol uniknúť jeden významný, v našom prípade aj cyklistický cieľ – pútnické miesto na hore Butkov. Je situované tesne nad kameňolom, z ktorej rudu čerpali cementárne v Ladcoch a je odtiaľ nádherný výhľad na horné Považie.

Odtiaľto zaznelo 9. júla 2012 z úst pátra Eliasa Vellu, známeho exorcistu z Malty, nezvyčajné posolstvo: „Postavte na tejto hore kríž!“

Slovo dalo slovo a za nevšedného nadšenia hlavne predstaviteľov cementární v Ladcoch tu bol postavený monumentálny 12-metrov vysoký kríž spolu so skalou, v ktorej je ukotvený. V srdci kríža sú umiestnené vzácne relikvie dreva Svätého kríža a v otvore do skaly (relikviári) je umiestnený kamienok, ktorý sa uvoľnil pri poslednej renovácii otvoru, v ktorom stál na Golgote Kristov kríž.

Celkovú scenériu tohto miesta dotvárajú ešte Pamätník sv. Jána Pavla II, Pamätník sv. sestry Faustíny, Kaplnka Božieho milosrdenstva, Mariánsky areál, no a posledné stovky metrov výšľapu na túto horu vedú popri Krížovej ceste.

Naplniť náš cieľ – navštíviť toto pietne miesto – vyšiel až na tretí pokus. Prvý pokus zmarili obmedzenia spojené s koronavírusom, druhý nestabilná predpoveď počasia pre danú lokalitu. No a tretí pokus nemal zo začiatku tiež na ružiach ustlané – predpoveď počasia na 14. júna 2020 nebola nijako priaznivá pre celé Slovensko. Ale riskli sme to – a ono to div sa svete vyšlo – celú trasu sme obstáli bez jednej kvapky dažďa a za celkom pekného slnečného počasia, čo sa o iných lokalitách na Slovensku v tú dobu nedalo povedať.

Na parkovisku pri železničnej stanici v Ilave sa nás stretáva krátko po pol deviatej 23 cyklistov odhodlaných popasovať sa s trasou a neistotou počasia. Zatiaľ je pekne, takže sa nezdržujeme a poďho na trasu. Za Ilavou sa napájame na starú asfaltku, ktorá nás popri Kočkovskom kanáli dovedie až do dediny Ladce. Prejdeme dedinou a zastavíme sa pri krčme Kopyto. Tu nás čaká Ľubo – 24. člen našej skupiny. Využijeme pohostinnosť tohto občerstvovacieho zariadenia a na chvíľku sa zastavíme. Odtiaľto pokračujeme ďalej, no bez štyroch cyklistov, ktorí na svojich cesťákoch volia radšej inú trasu.

My ostatní si to šírujeme – smer Butkov. Na chvíľku sa zastavíme pri peknom pamätníku sv. Barbory s krásnymi kovanými mrežami.

Ďalšia cesta za neustáleho stúpania vedie cez malú tiesňavu až ku parkovisku pod chatou Muflónkou. Odtiaľto asi dvesto metrový úsek nás donúti zosadnúť z našich tátošov a ten musíme vytlačiť – stúpanie je priostré. Posledných 900-metrov popri Krížovej ceste Božieho milosrdenstva sa stúpanie zjemní a my môžeme opäť nasadnúť.

Príchod hore nás ohromí. Popri úžasných výhľadoch na celé horné Považie sledujeme majestátne diela, ktoré tu boli vystavené pre veľkoleposť tohto miesta. Počasie je stále parádne. Nasať atmosféru všetkého tohto sakrálneho divadla sa na jeden raz jednoducho nedá. To by sme tu museli byť hádam do večera. Necháme si niečo aj na budúce.

Čaká nás ešte jedna milá povinnosť – krst nového Ankinho E-bajku. Krstný otec – Dušan ho pomenuje štýlovo – E-anjel. Perlivým šampanským si pripijeme, aby svojej majiteľke slúžil k spokojnosti.

Opatrne sa spúšťame dolu na parkovisko ku chate Muflonka. Riešime dilemu ako sa dostať na cestu vedúcu hore do dediny Mojtín. Ísť dookola po hlavnej ceste cez Belušu sa nám nejako nechce. Cesta cez les je po včerajšom daždi asi poriadne rozmočená, ale riskneme to.

Zo začiatku je to celkom fajn. Máme aj pekné výhľady po lúkach tejto časti Strážovských vrchov, ale záverečných 700 metrov bolo až priveľmi technických a rozbahnený terén nám našich tátošov riadne zašpinil. Našťastie na konci tejto blatovice bol malý plytký potôčik, v ktorom sa dalo našich ufúľancov ako-tak očistiť. Dobrej nálady nám to však nijako neubralo, veď aj toto patrí k cyklistike. Počasie je stále nádherné, tak poďho, teraz už po krásnej asfaltke, hore do Mojtína.

Teraz nás čaká na piatich kilometroch zdolať prevýšenie 300 m. Toto nás poriadne porozťahuje. Každý si podľa svojej výkonnosti popri stúpaní užíva aj krásu okolitej prírody. A niektorý (Božka) aj pri oprave defektu. V Mojtíne sa preto zdržíme o niečo dlhšie. Tu sú krčmy zatvorené, takže náš smäd nie a nie odohnať. Obdivujeme tu sochu slávneho mojtínskeho rodáka Ladislava Škultétyho Gábrišša najdlhšie slúžiaceho vojaka v cisárskej armáde. Slúžil ako husár v službách štyroch cisárov viac ako osemdesiat rokov. Jeho pozostatky až do minulého roka odpočívali v rumunskom Arade, vlani ich previezli na Slovensko do jeho rodnej obce Mojtín. Je pochovaný v areáli pri kostole.

Dolu, ku Kaplnke pri prameni sa spúšťame po krásnej novej asfaltke prudkým 18%-tným spádom. Pri kaplnke sa pri nás zastaví na bicykli aj starosta Mojtína a rozpráva nám zaujímavé podrobnosti o výstavbe tejto práve nami prejdenej prudkej cesty.

Podľa jeho rady pokračujeme od križovatky Riedka veľmi krásnou cestou popri Strážovskom potoku do dediny Priedhorie. Bola to veľmi pestrá pastva pre oči, no naše zmysly neoklameme. Smäd a hlad zase nie a nie odohnať. Našťastie do dediny Pružina to je len niečo cez dva kilometre. Zastavíme sa pri miestnej Kolibe a doprajeme si už potrebné občerstvenie.

Keďže je nás stále veľký tlupa, čašníčka je tam sama, zdržanie je zase k tomu adekvátne. Nevadí nám to. Do cieľa máme síce ešte 30 km, ale je to z kopca a po vetre. A hlavne radar v počasí nám oznamuje, že naším smerom žiadne zrážky nehrozia.

Ďalšia cesta prebieha v svižnom tempe. Kilometre ubiehajú jedna radosť. Vo Visolajach odbočujeme na vedľajšie cesty bez áut a onedlho sme už pri Kočkovskom kanáli, ktorý nás privádza späť do Ilavy.

Sme v cieli. Zdolali sme 63 km s prevýšením cez 800m. Videli sme zase krásny kút nášho Slovenska. Magický Butkov – šíriaci jedinečné duchovné posolstvo pre veriacich, ale i obyčajných turistov a bezprostredné susedstvo Strážovských vrchov – to všetko tvorilo dnešnú našu kulisu.

Neistota predpovedí počasia, ktoré som sledoval takmer dva týždne a neistota samotného dňa, kedy som sa musel rozhodnúť, že na trasu ideme, aj keď do rizika dažďa a búrok, mi zobrali veľa rokov zo života. No ale krásny slnečný deň, ktorý sa nám na trase ukázal a hlavne dobrá partia, ktorá mi tak dlho chýbala, mi tieto stratené roky dvojnásobne vrátili.

Je dobre vedieť, stará partia cyklistov sa po vynútenej prestávke dáva opäť pomaly dohromady a že cyklistika má opäť zelenú.

Ľuboš Kraic

Akcia Mútne – bežky

Putovanie na bežkách chotárom pod Pilskom
Mútne nie je smutné
7.3.-8.3.2020

Prší. A dosť pofukuje. Krúžky na hladine Mŕtveho ramena dnes nevidieť, jeho voda sa čerí, svetlo a tieň na nej rozohrávajú pozoruhodné divadlo. Tisíce odrazov, milióny odtieňov sivej a čiernej, vlnovky a prúžky sa rôzne prepletajú, prelínajú, miešajú. Chúlim sa do seba, rýchlo kráčam cez most, bránim chladu, aby sa do mňa zahryzol, zavŕtal pod bundu, hlboko do kostí. Je naozaj pochmúrne ráno, len po očku sledujem párik labutí. Dnes nespia, križujú hladinu, narúšajú jej vzor. Smutný začiatok smutného dňa.

Február 2020

Za touto akciou je Tóno. Najväčší bežkár, ktorého poznám je síce Janči (Maroš a ostatní prepáčia), ale jeho tento rok viac zasiahol zimný MTB vírus. Hoci na sneh párkrát vybehol (a nenapodobiteľne sa s nami o svoje zážitky podelil), tento rok ťahá bežky Tóno. A  ťahá ho to hlavne na Oravu. Pobehal tam veľa víkendových podujatí, má ich slušne zmapované, vie, kedy a kde čo organizujú. A tak vyňúral aj túto akciu. Mútne. Kde to vlastne je? V živote som tam nebol, premiéru na bežkách v Rýmařove som prežil, patrilo by sa ešte (aspoň raz) niekam vybehnúť (a pokúsiť osud). Prihlásim sa, pôjdem. Skúsime nájsť (možno) posledné zvyšky snehu tejto divnej zimy – nezimy. Mútne snáď smutné nebude, bude nás desať, niečo vymyslíme.

Piatok, 6.3.2020

A tak sa krok za krokom ťažko blížim do práce, tam na mňa aspoň nebude pršať. Pár hodín to nejako vydržím a potom vyrazím loviť zážitky. Len neviem, či tie lyže v aute nie sú zbytočnou príťažou, chalani by sa bez nich pohodlnejšie odviezli. Pre istotu som ale večer pribalil aj wibramky (a pršiplášť), na pešo sa dá ísť (takmer) vždy. Prinajhoršom na pivo.

Pracovný deň (našťastie) rýchlo prebehol, vypínam notebook, stláčam pomyselné tlačidlo RESET, mažem hlavu, odchádzam. Orava volá, starosti hádžem za hlavu (veď oni si ma nájdu). Auto naskočí na prvý raz, švihám do Moravian. Pár minút už meškám, určite ma čakajú.

Je to tak, Vojto a Edo sedia v aute na parkovisku, Maroš pred pár sekundami volal, všetci sú nedočkaví, nech sme už na ceste. Ideme. Piatková diaľnica je plná, nedá sa ísť na pol plynu (a pozornosti), treba hľadieť dopredu aj za seba, nohu mať na plyne aj na brzde, ešte že mi Martin (znova) požičal svoje auto na jednu nohu, s ním to ide ľahšie. Aj vzadu je viac miesta, lyže si zobral každý z mojich pasažierov.

Podľa Tónovej aktuálnej telefonickej rady preletíme Žilinu „co by dup“ (len si chvíľku myslíme, že sa zas vraciame do Bratislavy), Kia, Varín a Belá sú len krátke epizódy na ceste do cieľa, zaujímavé to začne byť až potom. Nekonečné Lutiše. Pokrútený horský prejazd do Oravskej Lesnej. Už sa aj stmieva, snehu stále nikde. Prichádzame do mne neznámej časti Slovenska. Vlastne ani neviem, či už nie sme niekde v Poľsku (alebo ešte ďalej). Obce sú dlhé, mnoho kilometrov sa kľukatia povedľa potokov. A medzi nimi nekonečné nič. Oči mám však na stopkách, čo keby sa pred kapotou objavil jeleň? Alebo medveď. Tu by ma to ani príliš neprekvapilo. Zákamenné, Krušetnica, Duľov… – pekné mená, niektoré z nich som už kedysi započul. Bežkári spomínali…

Zrazu nás (nemenovaná) navigácia odkláňa doprava. Cesta hneď skraja vyzerá divoko, po skúsenosti zo Sudet radšej brzdím a okamžite cúvam, kto vie, kde by som tentoraz skončil? (asi v Mútnom, po pár sekundách sa v protismere objavujú svetlá). Vydržať, už len pár kilometrov (dúfam), oči mám vyťahané od svetiel protiidúcich áut (ale sa ich nakopilo!). Pribrzdiť, radšej pomaly, teraz predsa neskončím v priekope. Konečne! Svetlá z tmy vykrojili tabuľku. Mútne. Prudko do kopca (12-tka, to by som na bicykli nechcel šliapať), potom odbočka vľavo, prudký zjazd, prudký výjazd… a stojíme pred obrovskou drevenicou. Goralská koliba, tu strávime najbližšie noci a dni.

Vítame sa s chalanmi, prví sú už tu, Tóno prichádza za chvíľu. Presúvame sa do spoločenskej miestnosti (je pekná, veľká, útulná), ochutnávame „co dům dal“ (čo sme priniesli z domova), máme toho veľa na srdci aj na jazyku. Paráda, minúty (či hodiny) letia ako bláznivé. Je ale čas sa pomaly poberať, zajtra máme náročný program. Trojica vytrvalcov sa však ešte aspoň na malú chvíľočku presúva na prízemie do jedálne, majú chuť na kávu…

Sobota, 7.3.2020

Ach jaj, to bol blbý nápad s tou kávou. Hlava treští, každý pohyb (spolubývajúcich) po izbe vpichuje do mozgu, do priestoru za očami tisíce ihličiek. To už mám aj ja vstávať? A dnes niekam ísť? Do kelu, veď ja mám auto, musím dopraviť posádku na štart! Policajný zbor, toto priznanie radšej nečítajte…

Vstávam, zem sa zhupla. Ani toho do seba veľa nevpracem (len tak zo tri zahryznutia), nie je čas a nejako mi ani neberie… Obliekam ľahkú výstroj, čapicu na hlavu (na tie obruče), vetrovku do ruksaku, termosku naplniť, jabĺčka so sebou, pravú nohu pred ľavú, potom vymeniť, poďme. Kde sú kľúče od auta? Kŕčovite sa držím volantu, oči pučím na cestu, idem radšej opatrne, som rád, keď šťastne zaparkujem pred obecným úradom. Prezentácia, pôjdem, no čo už, veď nejako bude…

Začiatok je v pohode, pár kilometrov sa vezieme autobusom na „letisko“, potom začíname šliapať na pešo. Ani tu zatiaľ niet snehu, cesta je ľadová, ešte neobúvame, dávame si na čas. Kráčam s mojim nočným parťákom, trpíme spolu, krok za krokom sa utešujeme, že horšie to už nebude, musí sa to len zlepšovať (omyl spoznám za chvíľu). Ľad končí, objavuje sa sneh. Tak predsa, nechodili sme zbytočne, bežky sa predsa len dostanú k slovu. Doma som tomu vôbec neveril, po rannom pohľade z okna tiež príliš nie. Orava však predsa len nesklamala.

Sklamáva však organizmus, som bez chuti, chýba iskra (aj predzápal), zatiaľ len mechanicky prepletám nohami a rukami. Už tú kávu piť nebudem! Po chvíli nás čaká prvá prestávka, občerstvenie, čaj. To malé biele v štamperlíku s vďakou odmietam.

Cesta začína postupne stúpať. To mi toľko nevadí, len hlavne žiadne zjazdy. Dnes však zatiaľ ani tie stúpania nie sú nič moc. Ja neobehnem nikoho, mňa obieha (takmer) každý. Aj včerajší parťák mi uniká (ako sa neskôr dozvedám, trpí ako zver). Ale toho snehu! Toto mi u nás na dolniakoch nikto neuverí. Foťák (mobil) preto ani príliš nevyťahujem, akciu nedokumentujem, nosím ho v ruksaku na chrbte, tam je v bezpečí.

Bežkovanie dnes je úplne iný zážitok, ako v Rýmařove. Tam boli stopy upravované, mäkké, pomalé. Tu je stôp desiatky, sneh začína byť premrznutý, lyže nedržia, tancujú, snažím sa udržať smer (motám sa po celej šírke zvážnice) a hlavne nespadnúť. Opäť hľadím len na tie zelené diamanty na ich špičkách, už ich poznám dôverne. Trasa však vedie lesom, výhľady aj tak nie sú žiadne, o nič neprichádzam. Stále mierne stúpame, nie je to príliš cítiť, za iných okolností by sa išlo perfektne, dnes iba… dobre. Žijem, dýcham, hýbem sa, to zatiaľ stačí. Energia však postupne dochádza, deficit raňajok sa začína prejavovať. Stojím, vyberám jabĺčko, dobíjam potrebnú silu.

Pomohlo to, aspoň na chvíľu. Ale prichádza zlomový bod trasy. Cesta sa lomí vpravo a ja hľadím do jamy, jej dna ani nedovidím (je za zákrutou). Toto mám zísť? Stojím a naberám odvahu. A potrebnú silu. Stopa stále nie je voľná, zvrchu čo chvíľu niekto prichádza, statočne sa vrhá do zjazdu, občas padá, vstáva a pokračuje. Čo tam budem robiť ja?

No nič idem, tuším je na chvíľku voľnejšie! Nemusím sa ani odrážať, ide to samo, ale prirýchlo, hneď aj ležím. Sneh je našťastie mäkký, pád tiež (ako do perinky). Napriek tomu, že ležím cez celú šírku stopy ma okoloidúci zvládajú obísť, nikto ma zatiaľ neprepichol lyžou. Dokonca sa dokážem postaviť na nohy bez toho, aby som vyzúval lyže. Oproti Rýmařovu to je výrazný pokrok, stáva sa zo mňa konečne bežkár?

Aspoň pár sekúnd si to myslím. Púšťam sa znova dole svahom, predo mnou náhle padajú traja bežkári, pekne jeden za druhým, ja už mám nabraté bomby (odhadujem to len na niečo málo pod 100km/h), pekne ich však všetkých sprava obchádzam po mäkkom snehu, nikoho nezraním, ani neohrozím, ale… hneď za nimi si ľahnem aj ja… Palica je asi päť metrov nado mnou, opäť sa z toho musím vyhrabávať. Podarilo sa! Už len kúsok, konečne zjazd končí, čaká tam Tóno aj Janči, zaujímam zjazdový postoj (tí skôr narodení si možno spomenú na Franza Klammera, tiež chodil tak kade ruka, kade noha, na hranici pádu, blýskajú svetlá bleskov, už som takmer dole a… tresk! Ležím tretí raz na zemi. V jedinom zjazde! Som naozaj talent na pohľadanie! Aspoň že som sa (zatiaľ) nedolámal.

S podlomenou psychikou pokračujem ďalej, fyzické sily mi chýbajú už dávno. Našťastie momentálne nie sú žiadne zjazdy, len stúpania, miernulinké, takmer rovina. Som však skoro úplne v keli, žalúdok je ako na vode, ľahnem, skončím, zamrznem. Kašlem už na všetko, to bol nápad! Ja a bežky! Bolo mi to treba? Prečo som nezostal doma? Mohol som robiť v záhrade, strihať vinič… Stop! Už úplne blbnem! Chytajú ma fantazmagórie, radšej zastanem, musím dobiť baterky. Stojí tam Tóno, čaká na mňa , je to kamarát, vyťahuje fľaštičku s džúsom, dobrý čaj z grantových jabĺk, dostáva ma z najhoršej krízy, znova môžem pokračovať. Našťastie už len pár desiatok metrov, vpravo na kraji stopy parkuje traktor (podarí sa mi ho obísť a zastaviť), sú tam stoly. Druhá občerstvovačka. Opäť vychádza slnko (to naozaj), svet je náhle krásny, možno to nakoniec predsa len prežijem. Opäť odmietam malý štamperlík, pijem čaj (aj dva), pomaly do seba dokonca napracem jeden párok. Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou, že vyzujem lyže (obrazne, na lavici v nich samozrejme nesedím) a pôjdem dole s pešiakmi, majú to len pár kilometrov. Na bežkách je to ešte takmer desinka. Presvedčia ma ale ostatní chalani. Prišli sme sem na bežky, pôjdeme na bežkách! Majú pravdu, z boja neutečiem ani ja. Obúvam tie moje biele drevá a púšťam sa do boja s traťou a (hlavne) so sebou.

Na počudovanie, pár bežkárov už aj obehnem (stále je ale viac tých, čo obiehajú mňa – ale aj tak to pomáha naštrbenej psychike), slniečko začína svietiť (nič nevidím, hrozí mi snežná slepota), občas sa vpravo otvára výhľad (po očku sa tam odvážim mrknúť, už naberám odvahu a stabilitu na bežkách), čas postupuje, vzdialenosť do cieľa sa skracuje.

Raz to však muselo prísť. Za oddychom sme ešte stále stúpali, dosiahli najvyšší bod trasy, nutne musí nasledovať zjazd, moja obľúbená disciplína. Našťastie však davy rednú, stopa je voľná, príliš sa to nerozbieha, vládzem korigovať smer aj rýchlosť, ja dokonca ani nespadnem!!! Keď v ostrej zákrute čítam tabuľku Pozor strmý zjazd! a cesta ďalej je zamrznutá, takmer bez snehu a miestami okrášlená ihličím a hlinou – vyzúvam. Odtiaľto už ja idem peši! Je to len niečo cez tri kilometre, nevadí, že ma obieha veľa lyžiarov (niekto sa občas pýta, či som zlomil lyžu), prípadný pád by bol tvrdý, ja riskovať skutočne nebudem, nepokazím si rozbiehajúcu sa sezónu (a dojem)! A tak sa krok za krokom blížim k cieľu, organizmus sa postupne preberá, začína fungovať, žalúdok pracovať, svet je náhle opäť krásny, je to perfektná akcia, ešte že som sem išiel.

A už som dole, na letisku, posledné metre kráčam s Tónom a Edom, nakoniec som ich predsa len dohnal, nie je to teda so mnou až tak zlé. Spolu chvíľu čakáme na autobus, stihnú ho aj naši poslední účastníci (bol som rýchlejší?! Nie, to sa len viac zamotali pri občerstvení), sme všetci šťastne dole, vezieme sa do cieľa, na kapustnicu, ukončiť akciu. A keď pozriem na hodinky, neverím vlastným očiam. Je len pol druhej, to som bol naozaj tak rýchly? Čo budeme dnes robiť? Celý deň je v podstate ešte pred nami.

Uvidíme, na kávu už ale večer určite nepôjdem, radšej si jednu dám v kultúrnom dome. Kapustnica je výborná, toľko mäsa sa len tak v tanieri nevidí, navyše nás zaskočí informácia, že na akcii sa zúčastnilo vyše 500 účastníkov. Paráda. Únava opadáva, myseľ opäť začína fungovať. Organizátori milo prekvapia účastníčky (ale aj nás), keď v predvečer sviatku žien (večer je ešte síce ďaleko) každej v cieli darujú ružičku. Milá pozornosť, máme sa veru čo učiť.

Na chatu sa vraciame dosť skoro, je dosť času na oddych aj posedenie, ktoré si opäť spríjemňujeme všakovakými dobrotami. Noc sa tíško plíži krajinou, zahaľuje ju do čierneho plášťa, do okolia svietia len bledé okná obydlí, žiarivé oči domov. Sme na kraji sveta, je tu však krásne. Orava má stále čo ponúknuť, čím prekvapiť, pokiaľ to bude len trochu možné, rád sa sem opäť niekedy vrátim. Do tvrdého kraja, rozozvučaného mäkkou rečou, v zime zahaleného mäkučkou bielou perinou. Tou, ktorú už u nás takmer nevidieť…

Nedeľa, 8.3.2020

Budím sa do skorého sviatočného rána. Dnes sa vstáva podstatne ľahšie, raňajky chutia, veď sme sa aj vyvarovali nočnej kávy… Myseľ ale ťažia myšlienky na odchod. Je to tak, vymedzený čas pretiekol ako voda v dravej bystrine, dnes sa balíme a vraciame domov. Ale nepatrí sa predsa odísť bez rozlúčenia, turistickú výbavu sme so sebou nebrali nadarmo, pôjdeme sa aspoň kúsok prejsť. Len tak na chvíľku, po raňajkách.

Domáci nám večer spomínal, že hore pod lesom má ešte jednu nehnuteľnosť, starú horáreň upravenú na rekreačné účely. Vraj je tam veľmi pekne. Viac nás nebolo treba ponúkať, program na doobedie máme pripravený.

Ráno je nielen skoré, ale aj biele. Včera boli okolité polia hnedé, len kde tu ozdobené fľakom mokrého snehu, dnes v noci snežilo, všade dookola sa rozprestiera biela nádhera, pôjde sa nám oveľa veselšie. Tento rok sme si bielej nádielky príliš neužili, je nám teda vzácna. Vonku je pod mrakom, ale príjemne, nie je treba veľa vrstiev oblečenia, keď bude najhoršie, pridáme do kroku, zohrejeme sa.

Prvé metre vedú po asfaltke hore obcou. Dávno už neplatí prívlastok chudobná Orava, okolo cesty sa týčia pekné nové domy, ľudia sa tu vedia obracať, postaviť dom, zasadiť strom. Trvá len pár minút a domy nechávame za chrbtom, schádzame poľnou cestou dole do rolí. Dnes je prikrytá čerstvým snehom, je však teplo, ozdoba nebude mať dlhého trvania. Za dedinou stojí hlboko v poli novostavba, vyvoláva rozhovor, spúšťa predstavivosť. Čo láka ľudí žiť takto osamote, oddelene od iných, aké majú na to pohnútky? Vysvetlenie je možno jednoduché, možno zložité, možno ich je viacero súčasne, neprináleží nám sa tým zaoberať, súdiť. V každom prípade pohľad z okna tu majú skvostný. Tam hore, na horizonte sa ťahá línia novostavieb, šíre vlny pahorkov a polí predeľujú remízky, obďaleč začína les, nad ním sa týčia svahy Dudovej, Magurky a Súšavy, hlbšie za nimi sa pred našim zrakom skrýva Minčol a Pilsko. Hlboké lesy, panstvo divej zveri, tam nás z húštia sleduje statný jeleň, tichý vlk či starý medveď. Z lesa vybehla líška, ešte o nás nevie, sme ďaleko, len pohybujúce sa bodky na šírej bielej pláni. Hrá sa v snehu, váľa sa v ňom, čistí si kožuch, zrazu zastane, spozornie… a už sa za ňou práši rozvírená biela hmla, zacítila človeka, uteká sa skryť do lesa, pod ochranu mohutných ihličnatých obrov, tam sa cíti v bezpečí.

Náš zástup je na ďaleko rozťahaný po panenskej bielej planine. Kto to vpredu preráža stopu? Nuž kto iný než Maroš, nedokáže ísť pomaly, ako druhý, ťahá ho to stále dopredu. Za ním postupne kráčajú ďalší, dvojice v rozhovore aj jednotlivci v zadumaní. Prekročíme potok, niekto občas čľupne hlbšie ako si predstavoval. Nevadí to však, vody je ešte málo, obuv vlhkosť spoľahlivo zadrží.

Z lesa pred nami sa postupne vylupuje stavba, stará hájovňa Vajdovky, dnes Chata pod Pilskom. Vysoký drevený kríž v rohu plota, biele murované steny, drevená stavba altánku. Tiché miesto v prekrásnom kúte na kraji lesa. Náhly závan romantiky, chuť stráviť tu v okolí zopár dní, večer posedieť na priedomí, pri altánku, počúvať zvuky usínajúceho dňa a prebúdzajúceho sa lesa. Zobudiť sa, otvoreným oknom nasať do pľúc chladnú vôňu lesa, do uší spev lesného vtáctva, do mozgu prvé ranné lúče prebúdzajúceho sa dňa.

Späť do reality, ale aj tá je úplne iná, na akú sme zvyknutí u nás dole, tu si pripadám skôr ako na Islande, blúdime po stavbe, obdivujeme útulne vybavenú spoločenskú miestnosť, príjemnú veľkú kuchyňu, spálne. Začíname spriadať plány na ďalšiu návštevu. O čo je toto miesto vybavené skromnejšie, o to viac atmosféry vyžaruje. Áno, verím, že tu nie som naposledy.

Deň o krôčik postúpil, obloha sa rozjasnieva, opar nad lesmi ustupuje. Hory sa objavujú v plnej kráse. Oblaky nad oravskými pahorkami kreslia fantastické útvary, spoza nich žiari sýtomodrá obloha. Otepľuje sa, snehová prikrývka sa stenčuje. Stačilo len zopár minút a miestami už kráčame po hnedej hline, zima je už aj tu na ústupe, jar pomaly vypĺňa uvoľnený priestor.

Posledný pohľad na Vajdovky zhora z cesty medzi domami, poniže koliby. Pri ceste sa skromne chúli kríž, neodmysliteľná súčasť tunajšej krajiny, duše Oravy. Dedičstvo otcov, ktoré je však trvale prítomné v každodennej existencii kraja. Patrí sem, akoby vyrastal priamo z hlbín zeme, z neviditeľných žíl, ktoré tu prerastajú na povrch, dávajú výživu zemi, silu jej ľudu. Orava, jej viera je tradíciou aj prirodzenou súčasťou dneška.

Musíme sa však rozlúčiť. S Oravou, krásnym krajom, milými ľuďmi, ale aj navzájom medzi sebou. My sa hádam čoskoro uvidíme na ďalších spoločných akciách, verím, že niektorá nás opäť zavedie aj do tohto krásneho zákutia Slovenska. V týchto miestach som bol prvý krát, nechal som tu však kus svojho srdca. Rád sa sem opäť niekedy vrátim, rozhliadnem po kraji, započúvam do tónov reči obyvateľov, otlačím svoju stopu do jej pôdy. Mútne, vôbec si nebolo smutné.

Niekto možno z textu vydedukuje, že tento víkend nepatril k tým najvydarenejším. Opak je však pravdou. Naozaj (? ) som si užil utrpenie na bežkách (vo všetkých významoch a odtieňoch tohto slova), vychutnal si bežkovanie, bol očarený mne doteraz neznámym kútom Slovenska a strávil som veľmi príjemné chvíle s vynikajúcou partiou: Tono Gieci s kamarátkou Deniskou, Janči Budoš, Paľo Herceg, Miro Šuga, Vlado Naď, Maroš Modrovský, Vojto Galbavý, Edo Zolvik a

Juro Golier

V noci opäť primrzlo, musel som škriabať predné sklo. Sedím v aute a čakám. Ranné oteplenie rozpúšťa inovať, priamo pred očami sa mi spúšťa krížom cez sklo kvapka vody, Zanecháva stopu, postupne sa stráca, mizne na okraji. Tak ako spomienky na krásny víkend.

Voda v ramene je dnes ráno hladká ako sklo, bledá, odráža sa v nej modrá obloha, prepožičiava jej svoje odtiene. Ponad hladinu ticho lietajú čajky. Vo vzduchu je opäť cítiť jar.

Akcia Potulky okolím Limbachu

Akcie sa zúčastnili: J. a B. Golieroví, J. a E. Antaloví, Ľ. a E. Kraicoví, J. Baránek, J. Ščibravý, V. Trajlínek, M. Babišík.  A. Binková, K. Roháčková, M. Čičmanová, P. Rapant, M. Modrovský, A. Masaryk a S. Macejka.

Hoci sobota 29.2.2020 bola na Slovensku volebná, nás turistov to neodradilo od úmyslu prežiť tento politicky a spoločensky iste dôležitý deň okrem účasti na hlasovaní aj túlaním sa po našich, už takmer k srdcu a duši pevne prirastených, Malých Karpatoch. Niektorí sme stihli odvoliť hneď ráno, iní si to nechali na podvečer.

Krátko po pol desiatej sa posádky šiestich áut stretávajú na parkovisku kúsok za Limbachom. Po obligátnom štartovnom fotografovaní sa skupinka sedemnástich turistov(tiek) vydáva na trasu kombinovanú s turistikou po značených cestách a túlaním sa po neznámych lesných zvážniciach. Toto túlanie sa nám už neraz vyplatilo, lebo o krásne prekvapenia nikdy nebola núdza.

Putujeme po asfaltke popri Račom potoku. Je pod mrakom, niečo tesne nad nulou, snehu zatiaľ niet. Cesta dobre ubieha a v dobrej partii je vždy o čom hovoriť. Momentálne sledujeme líniu žltej cyklotrasy, takže onedlho odbočujeme doprava smerom na križovatku Tri kamenné kopce. Naberaním výšky začína aj pribúdať snehu. Je to zo začiatku miešané aj s blatom, ale čím vyššie, tým je to zimnejšie. Oproti minulému týždňu, keď v Malých Karpatoch panovala už takmer jar,  si tu užívame vcelku peknú bielu romantiku.

Naša cesta po asfaltke končí krátko za vrcholom Bradavice (406m). Odbočujeme doprava na lesnú zvážnicu a začína sa to pravé túlanie po neznámych lesných cestičkách. Po pravej ruke míňame Konský vrch (491m), zakrátko križujeme modrú značku a to je neklamný dôkaz, že sa blížime ku starej horárni Šenkárka. Momentálne je dobre zadebnená proti neželaným návštevníkom, ale kto má od nej kľúče, ten si tu určite užíva krásne dni v pokojnej prírode. Je tu malá lúčka, no a hodne majestátnych stromov, ktoré si už čo-to pamätajú.

Za Šenkárkou sa opäť napájame na  žlté C-éčko, ktoré nás o chvíľu privedie do malebného údolia zvaného Kolárske, alebo aj rekreačná oblasť Reisinger. Kedysi tu bola huncokárska osada, no teraz si tu užívajú svoje voľné dni miestni chatári vo svojich už samozrejme  modernejších lesných domčekoch.  Nádych starého života už dávno odvial neúprosný čas. Jedinou spomienkou na  huncokárov zostal prameň (dnes zvaný Emily), ktorý bol pre ich život v osade nevyhnutný.

Za osadou už zase putujeme po neznačených cestičkách s cieľom dostať sa na hrebeň na červenú turistickú magistrálu. Vďaka modernej technike to nie je problém, len sa do nej musí človek aj občas pozrieť. Lebo si urobí potom zopár kilometrov navyše. Krátko po pol jednej sa všetci stretávame na magistrále, teda aj „nepozorníci“.

Ja čas na obed. Všetko je biele, snehu síce len zopár centimetrov, ale na zimnú atmosféru to plne postačuje. Doprajeme si už potrebné občerstvenie a k tomu aj niečo na zahriatie. Máme to servírované aj so zimnými výhľadmi po okolí.

Výhľady si plne užívame aj cestou na Konské hlavy, ktoré sú ďalším turistickým medzníkom na našej trase. Pod nohami si ale treba občas dávať pozor aj na šmykľavé blato, aby neprišlo k nejakej rýchlej, nekontrolovanej a hlavne nežiaducej zmene telesnej polohy. Všetko našťastie dobre prebehne a o chvíľu sa už fotíme pri maketách troch konských hláv na rovnomennom turistickom medzníku (653m).

Odtiaľto sa už obraciame a smerujeme naspäť do Limbachu. Putujeme po červenej turistickej magistrále a v pláne máme navštíviť ešte jeden neznačkovaný kopec Malý Javorník (604m). Cesta po magistrále ubieha v pohode. A to až v takej, že „nepozorníci“ si tu urobili repete. Našťastie bolo to len pár metrov.

Dostávame sa na križovatku Tri kamenné kopce. Našu červenú magistrálu tu križuje lesná asfaltka z Limbachu pokračujúca do vojenského priestoru. Tam bohužiaľ naše zvedavé turistické oči nemôžu. Škoda, tu by sa toho dalo veľa prebádať.  Zostávajú nám len výhľady do tohto zakázaného územia.

Pokračujeme ďalej po magistrále až popod kopec Somár (649m). Po ľavej ruke sa nám objavuje silueta Malého Javorníka. Schádzame preto z magistrály a vcelku bez straty výšky a bez veľkej námahy vystúpame na jeho vrchol. Výhľady sú opäť jedinečné. Z najväčšej diaľky nás zdraví náš starý známy kamarát – rakúsky Schneeberg. No a v popredí známa panoráma „malokarpatských pešiakov“. Táto pohodička je doplnená opäť fotografovaním a malým občerstvením.

Po krátkej porade volíme prudký zostup z vrcholu, ktorý je okorenený rebríkovým prechodom cez plot obory. Našťastie to zvládneme bez ujmy na zdraví. Dostávame sa na lesnú zvážnicu, vlastne cyklocestu, ktorá po vrstevnici obchádza Malý Javorník. Asi po jednom kilometri prichádzame na križovatku so zelenou značkou. Tá smeruje od Košariska do Limbachu. To je náš smer. Ideme už definitívne klesať do cieľa. Zo začiatku je to trochu prudšie, ale napodiv blata je poskromne, takže zvládame to v pohode.

Cca po jednom kilometri prichádzame k Limbašskej vyvieračke. Táto v dôsledku tzv. podzemného pirátstva odvádza vody Stupavského potoka na opačnú stranu Malých Karpát, sem na Limbašskú stranu. Hľadíme tu do 8-metrového vodného sifónu a v duchu si predstavujeme, čo to za podzemné cestičky útroby tohto horstva v sebe skrývajú. Opäť si potvrdzujeme, že príroda, či už nad zemou alebo pod ňou, je tu proste úchvatná.

Posledné tri kilometre ku autám sa nesú už len v pohodovom vychutnávaní  dnešných zážitkov.

Sme v cieli. Prešli sme 25km s prevýšením 750m. Opäť sme sa dobre cítili, lebo nám po celý čas opäť robili spoločnosť  naše Malé Karpaty. Dnes nám zase niečo poodkryli zo svojej bohatej zásoby prekvapení. Na záver ešte hádžem posledný pohľad na ich hrebeň a v duchu sa poďakujem za ich spoločnosť.

Ešte zopár hltov čerstvého chladného vzduchu a poď ho domov. Takže nabudúce.

Ľuboš Kraic

Akcia Veterlín

Čelo – Veterlín
Jar na konci februára
sobota, 22.2.2020

Piatok, posledný pracovný deň, pochmúrne ráno, popŕcha. Auto som zaparkoval, nohy sa len ťažko odliepajú zo zeme, premáham sa, pomaly kladiem jednu pred druhú, vlečiem sa do práce, účasť na dnešnom pracovnom kolotoči ma vôbec neláka. Zrak blúdi po okolí, snaží sa nájsť záchytný bod, niečo, čo by ma vytrhlo z letargie, zapálilo oheň.

Stromy a tmavý breh sa zrkadlia v blatistej hladine Mŕtveho ramena, predeľujú ju na dve časti. V tej tienistej nehybne spí labuť, kráľovský vták, hlava schovaná pod krídlom, krk ladne skrútený. Biela škvrna v šere rána. Vlastne ani neprší, to sa len z oblohy jemne znášajú kvapky rosy, na hladine vody tvoria stovky drobných krúžkov, narúšajú jej pokoj. Jediný náznak pohybu. Panuje bezvetrie, všetko dookola je nehybné, ticho obaľuje krajinu, náhle nepočuť ani zvuk áut z inak rušnej neďalekej cesty. Čas zamrzol.

Naľavo, ďaleko na juhovýchode, vykúka spoza tmavosivobielych mrakov krásnomodrá obloha, prísľub zmeny. Krok sa náhle predlžuje, myseľ prečisťuje. Veď víkend je na dosah, tých pár hodín to už nejako vydržím, zavriem Outlook, vypnem notebook, odpojím telefón, napätie opadne, zaľahnem do postele (pekná rozprávka, rád by som jej uveril). Ráno vyzriem z okna, rozhodnem sa čo na seba (a do seba), uvarím čaj, pribalím aj niečo lepšie a (ako každú sobotu) vyrazím von. Do Smoleníc, hore na veterlínsky hrebeň, s trampmi, organizujú tradičný prechod. Posledné roky na ňom nezvykneme chýbať.

Zas ten budík! Hoci je vonku zatiaľ čerstvo, pohľad na oblohu sľubuje ďalší pekný deň. Za chvíľu mám auto plné, tak poďme na to! Vo veselej spoločnosti aj cesta lepšie ubieha a tak za pár okamžikov zastavujem v Smoleniciach, vypúšťam spolucestujúcich na pivo (a iné ranné pochúťky) a ja pokračujem ešte kúštik ďalej. Cieľ prechádzky bude dnes v Lošonci, na záver je lepšie mať auto poruke. Zastavujem pri cintoríne, za pár chvíľ sa parkovisko plní a to ešte prichádzajú ďalší pešiaci z obce. Ani sa nenazdáme a už je tu autobus, našťastie sa všetci pomestíme.

Dobre naladení vystupujeme v Smoleniciach, sme pripravení vyraziť. Nie však tak rýchlo, ešte treba splniť spoločenské povinnosti, na štarte to bzučí ako v úli. Zdravíme sa so známymi, Milan s dievčatami ponúkajú z várnic teplé nápoje, majú aj niečo ostrejšie, občas sa siahne do vlastných zásob – túto akciu mám skutočne rád. Trvá pár minút, kým sa zoradíme na štartovnú fotografiu, akciu treba zahájiť, zdokumentovať účasť.

Masa účastníkov sa konečne dáva do pohybu. Dnes sme tu premiešaní všetci – trampi, turisti, výletníci, farebné bundy sa miešajú s maskáčmi, v blate sa otláčajú goretexové topánky aj kanady. Kráčame hore dedinou, zatáčame dobre známou cestou doprava, ponárame sa do chladivého ticha malokarpatského lesa v ústí doliny Hlboča. Cesta začína mierne stúpať, ale my, zahĺbení do rozhovorov, si to ani nemáme kedy uvedomiť. Vo vzduchu visia slová, útržky viet plnia les až po vrcholky stromov dobrou náladou. Panuje krásne počasie, máme pred sebou skvelý deň, rozbehla sa ďalšia vydarená sobota.

Vysoko nad hlavami sa týči Molpír, z jeho svahov sa na nás valí príval dávnych udalostí, z hmly histórie sa vynárajú osudy dávno zaniknutej civilizácie. Počuť ozvenu každodenného života aj rinčanie zbraní, cítiť vôňu chleba aj pach zhoreniska. Vo filmovej či literárnej podobe to zaujímavo priblížil pán Dvořák, dokonale vedel sprostredkovať tieto príbehy, uviesť do chodu stroj času.

Vodopád dnes obdivovať nemôžeme, je sucho, nedostatok snehu spôsobil, že namiesto bieleho vodného závoja sa zo skaly spúšťa zelený koberec, z potoka je teraz len suchá dolinka… Prechádzame úzky skalnatý prielom za kaplnkou, malý kaňon, les sa rozširuje, po pár metroch sa z neho vynárame, vstupujeme na lúku. Pod prístreškom nás čaká občerstvenie, tu možno vždy potešiť dušu (pohľadom na vrchol Čela) aj inšpirovať ducha (vareným vínom). Chvíľočku postojíme, počkáme oneskorencov.

Na tomto mieste sa masa účastníkov delí na skupiny či skupinky. Poniektorí si chcú len užiť pohodu sobotného predpoludnia, ich kroky vedú na zvážnice. Ďalší však túžia po výhľadoch, chcú vystúpiť vyššie, až tam, kde lietajú vtáci…

A tak sa púšťame krížom cez lúku, opäť sa odovzdávame pod ochranu mohutných stromov a meter za metrom sa posúvame vyššie, pod Čertov žľab. Zrazu… naťahujem vzduch do pľúc. Čo za vôňa sa to nesie lesom? To musí byť omyl, čuchový klam. V tomto období? Nie, je to naozaj pravda. Zo zeme sa tlačia hrubé zelené listy, do okolia šíria výraznú vôňu. Medvedí cesnak je tu, jar definitívne zavítala do krajiny.

Čo za sila vytláča spod zeme tieto lístky? Aký kalendár riadi ich životný cyklus? Takmer rok sa schovávali stiahnuté hlboko pod povrchom, zbierali silu, čakali. Najskôr sa v hĺbke prebudili prvé bunky, natiahli vlahu, vrstvu po vrstve začali obaľovať jadro, rásť. Už-už sa chystajú predrať von, spod zeme, vystrčiť nad suché lístie, pod modrú oblohu. Hore má ale vraj stále panovať zima, fučať studený vietor, ležať biela perina… Korene vševidiacich a vševedúcich stromov však šepkajú pod zem správy… nie, je tam pokoj, ticho, teplo… Vystrčím sa teda aspoň kúštik, uvidím…

Drobný zelený posol jari, kľúč, odomykajúci zemský povrch. Nie, dnes ich ešte netrháme, len sa tešíme z ich prítomnosti. A vône. Ku šťastiu niekedy postačí aj drobný kvietok.

Les sa rozostupuje, bližšie na cestu sa tlačia stále väčšie kamene, chodník začína prudko stúpať, skaly sú náhle všade okolo, rastú do výšky. Vstupujeme do Čertovho žľabu, tajuplného miesta, kde možno v noci stretnúť tajomných obyvateľov lesných húštin, kde sa zo skalných puklín derú na povrch magické sily, na snehu nájsť stopu malokarpatského medveďa. Stačí privrieť oči a snívať.

Byť tu večer sám, fantázia ma buď prinúti k veľkému výkonu alebo úplne ochromí. V peknom jarnom dni a príjemnej spoločnosti však toto miesto nepôsobí príliš desivo, len zaujímavo. Popadané kmene voľne pospúšťané zo strmých svahov, treba ich preliezať, obchádzať, podliezať. Skaly obrastené machom, poskytujú príležitosť chvíľku si posedieť, zamyslieť sa, nabrať sily. Vrstva tlejúceho lístia, zohrievajúca zem, tlmiaca kroky, šuchotom napĺňajúca každý kút. A všadeprítomná, na povrch sa derúca jar.

Oči privierať nebudem, radšej si hľadím pod nohy, na skalnatých schodoch stačí jeden nepozorný krok, jedno pokĺznutie… čert nikdy nespí, hlavne nie v Čertovom žľabe.

Ani sa to nezdá, tie kopce sú nejaké kratšie, menej strmé. Ešte dva-tri kroky, jedno hlbšie nadýchnutie a už stojíme na zvážnici pod tabuľkou označujúcou dosiahnutú výšku 555 metrov. Také okrúhle číslo si zaslúži oslavu, navyše, dosť som sa už toho nanosil. Zastúpim predsedu, ponúkam orešanské červené (vlastne – jedno je biele, druhé ríbezlák obe sú z Vrbového), našťastie je aký-taký záujem, nemusím to všetko trepať ďalej.

Ručičky hodín pri takýchto zábavkách rýchlo poskočia vpred, balíme, pokračujeme. Opäť do kopca (veď kam inam, sme v horách, ešte nám pár výškových metrov chýba). Chodník sa kľukatí stráňou, miestom dávneho polomu. Pamätám si pred pár rokmi, táto rana v lese bola ešte čerstvá, hľadali sme cestičku ako sa prepliesť pomedzi padnuté stromy, preťahovali sme sa popod nimi, obchádzali, niekedy museli vystúpiť o pár metrov vyššie. Čas všetko zacelí. Dnes už po kalamite nie je takmer ani stopy. Len pár kmeňov, leží nahromadených, pováľaných vedľa chodníka, len tak, na pripomienku. Tu nie je divočina, tu sme v turistickej oblasti.

V sedle pod Zárubami nechávame značky turistom, najbližších pár desiatok minút budeme podrážkami svojich topánok skúmať povrch lesa na veterlínskom hrebeni, čaká nás záverečné stúpanie na Čelo. Nie je to však žiadna džungľa, lesom pomedzi krásne stromy vedie dobre viditeľný chodník, nemusíme sa predierať húštinami, hľadať správny smer, dbať na každý krok. I keď, pod nohy si treba hľadieť, čert je síce ďaleko a hlboko pod nami, ale radšej nepokúšať osud, ruky von z vrecka, kontrolovať pohyb.

Míňame Hačovu jaskyňu, jej zabezpečený vstup. Tu sa musíme pristaviť, to nemôžeme len tak prebehnúť, treba otvoriť skrinku, vziať do ruky knižku, vždy sa nájde niekto, kto je tu prvý krát. Tep sa ukľudnil, môžeme sa zahryznúť do posledných metrov výstupu. Krok strieda krok, slovo za slovom sme bližšie hrebeňu. Les ustupuje, vstupujeme do najkrajšej horskej galérie. Živlami vytvarované bralá, obrúsené skaly, prírodou vyformované sochy, kmene stromov a výhľady do podhoria. Presne toto mám rád, kvôli týmto okamžikom sem chodievam. Tu by so vydržal večne, tu rozsypte môj popol…

Nie, nič sa rozsypávať nebude, máme toho veľa na pláne, je treba navštíviť ešte veľa miest, stráviť v prírode veľa hodín, prežiť mnoho okamžikov a rozhovorov s kamarátmi, naplniť myseľ obrazmi, dušu zážitkami a ruksak kamienkami.

…Len okamih tam pobudnutia:
už mŕtvie bôľ, už slabnú putá,
zrak čistí sa, tlak voľneje,
i oživujú nádeje;…

Ja viem, Paľo má radšej Krvavé sonety, ale tieto slová sa sem hodia viac, tie si treba pribaliť pred každým výletom do ruksaku. Nuž pobudnime, rozhliadnime sa…

Karpaty máme ako na dlani, ich kopčeky, vrcholy, doliny a lesy sa pod našimi nohami vlnia ako rozľahlé pokojné more, hladinu ktorého nečerí vietor, vysoké spenené vlny nebičujú brehy, na ktorých stojíme. A v diaľke na juhu spoza Veterlína vykúka Veľká Biela Hora. Schneeberg aj dnes láka, motivuje. Snáď ešte niekedy…

Dnes ale pokračujeme malokarpatským hrebeňom. Je slnečno, bezvetrie. Tieto prívlastky tešia, ten sneh však predsa len chýba, je február, patrilo by sa, aby nám bielo vŕzgal pod nohami, líca farbil mráz. Je teplo, lesom sa rozlieha šuchot lístia. Ak to pôjde takto ďalej, môžeme objednávať sadenice palmy ďatlovej. Nech majú tie ďatle do čoho klopať…

Na náš postup dohliadajú zaujímavo formované stromy a skaly, stále je čo obdivovať, na čo uprieť zrak. Pozor ale, treba viac hľadieť pod nohy, kamene neprikryté snehom, nespevnené mrazom môžu byť nebezpečné, nikto sa nechce šmyknúť, spadnúť, ublížiť si (ako sa dozvedáme neskôr, niektorým sa to bohužiaľ podarilo, našťastie sa však nič kritické nestalo). Ale to už stojíme pri drevenej ohrade, ohraničení Veterlínskeho závrtu. Pri minulej návšteve sme sa tu príjemne porozprávali s jaskyniarmi, dnes asi pracujú niekde inde. Bližšie k prekrytému otvoru však nejdeme, kosti porozhadzované všade okolo varujú…

V pochode po hrebeni pokračujeme ešte zopár minút, keď sa náhle pred nami začína rysovať záverečné stúpanie, Veterlín máme na dosah. Kúsok pod ním, zo skalnej vyhliadky, obdivujeme hrad Ostrý Kameň, skalnú líniu hrebeňa na Záruby (tam nás minule ale vyfúkalo!), priehradu Buková i výhľad na Záhorie. Spoznávame trasu minulotýždňového výletu, spomíname, do mysle sa opäť vkrádajú príjemné chvíle. Čaká nás ešte posledných pár metrov cesty, stúpanie končí, povrch sa zaobľuje. Veterlín, veterný vrch, miesto, ponad skalnatý vrchol ktorého neustále dujú vetry, točia sa v štrbinách brál, hučia v korunách stromov.

Je však úplne netradičný deň, na stromoch sa ani lístok nepohne (všetky ležia na zemi), panuje takmer absolútne bezvetrie, príjemné miesto na oddych, slnenie, rozhovor. Aj sa chvíľu zdržíme, akosi sa nikomu nechce dolu, stále si je čo povedať, do čoho zahryznúť, z čoho odpiť. Totálna pohoda skorého sobotného popoludnia.

Nič netrvá večne, musíme dole, zostúpiť z hrebeňa, prejsť do cieľa, vrátiť sa domov. Opatrne kráčame lesom, len tak nadivoko, mimo ciest, hľadáme vlastnú stopu. Nohy sa boria do lístia, šmýkajú na skalách a úlomkoch dreva, treba ísť opatrne, pomaly, dávať pozor na každý krok, na každý pohyb. Ale konečne stojíme dole, na asfaltke vedúcej z Jahodníka.

No, asfaltke… v lese prebieha ťažba, cesta je plná rozjazdeného blata, veľmi radi z nej po pár metroch odbočujeme do lesa, tam by podľa mapy mala viesť cesta. Je tu, takmer nebadateľne sa vinie popod stromy, vedie cez vrchol Ćervené ku krížu za kameňolomom. Je to výborná voľba, správne rozhodnutie. V lese čas ubieha tak nejako mimovoľne, metre pod nohami plynú samé, vzdialenosti sa skracujú. Ide sa parádne a ani sa nenazdáme a sme vonku z lesa.

A tam nás čaká Milan s občerstvením (pre mňa už len zázvorový čaj, prosím – ale je výborný) a Janka. Už dávno naberá cyklokilometre, pár stovák ich má v zápisníku. Dnes vyrazila za nami, je to fajn takto sa stretnúť, prehodiť pár slov, niekoľko viet. O tom sú kamaráti, o tom je náš klub…

Nás čakajú posledné stovky metrov do cieľa, po asfalte to zvládne každý, (samozrejme) aj my. Za odmenu nás v kaviarni U Kováčov čaká výborná fazuľovica, zákusky (chalani trampi – ĎAKUJEME !!!, pripravili ste to fantasticky, aj to počasie), muzika, posedenie. Nesmiem zabudnúť na našich rýchlejších kamarátov, ktorí trasu prebehli omnoho skôr, ale v krčme nám držia miesto, my prichádzame ako na hotové.

A potom nás už čaká len návrat domov. Autá sa rozliezajú na rôzne smery, nech sa všetky ich cesty skončia šťastne.

Ďakujem organizátorom z T.O. Stratená stopa za výbornú organizáciu a perfektnú akciu. Vymysleli ste to parádne a rok od roka to robíte lepšie. Máme sa u Vás čím inšpirovať! Vďaka. Samozrejme ďakujem aj účastníkom a účastníčkam prechodu, bez nich by táto akcia nebola tým, čím je. Dnes naozaj len ťažko spomeniem každého, na členov klubu sa obmedzovať nechcem, všetkých spomenúť nemôžem, niektorých ani nepoznám – tak aspoň v skratke:

Milka a Ľuboš Kraicoví, Eva a Lojzo Hollí, Dano Kováč s kamarátkou, Silvia a Juro (z Bratislavy), Božka Golierová, Juro Poláček, Braňo Polocík, Maroš Modrovský, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant (ako vždy nafotil skvelé fotky a vyrobil parádne video), Jozef Chudý, Jozef Behúl, Jozef Baránek, Miro Šuga, Igor Málik, Jozef Lukačovič, Janko Ščibravý, Dano Polák, organizátor Milan Babišík a veľa iných (prepáčte všetci, na ktorých som zabudol) a zapisovateľ

Juro Golier

Sedím pri počítači, vyťukávam písmenko za písmenkom, snažím sa dať svojim neučesaným myšlienkam formu a tvar. Hľadám niť príbehu, jeho pokračovanie, tupo hľadím na obrazovku, lovím slová, zvuk klávesnice stíchol. Počujem tichý úder zvonu, víkend sa práve zlomil do pracovného týždňa.

Náhle sa do okien opiera silný nápor vetra, víchrica, valí sa ďalší meteorologický front. Splašený vzduch sa snaží nájsť každú škáročku, dostať dovnútra. V záhrade to zavíja, v dome klopocú dvere, von by nevyhnal ani najhoršieho nepriateľa. Náhle je tu bezpečne, teplo, príjemne. Ako to teraz vyzerá na hrebeni? A čo stromy? Čelia besneniu živlov, odolávajú? Niektoré možno padnú. Čerstvé šrámy na duši lesa, svetlé rany v tmavej húštine. Začiatok nových príbehov, kolobeh života.

Pondelok, vietor vyfúkal oblohu, je jasnomodrá, len nad hrebeňmi hôr visí pár tmavých, rozpadajúcich sa mrakov. Medzi mostami lietajú ponad rameno čajky. Škriekajú, rozprávajú historky včerajšej noci, dnešného rána. Príbeh života.

Akcia Zákamenné

Zákamenským grúňom 14.2.-16.2. 2020

Zákamenné – Maršalkov grúň – Vlkov vrch – Kaňovky – Úšust – Strakov vrch – Zákamenné (24 km / 900 m)

Akcie sa zúčastnili: Vlado Naď, Tóno Gieci, Paľo Herceg, Mirko Šuga a Ján Budoš.

14.2.2020

Opäť sme sa vybrali na Oravu. V piatok sme sa ako už skoro obvykle kombináciou vlak a auto dopravili do miesta nášho krátkodobého pobytu v Zákamennom. Tóno nielen vybavil ubytovanie ale nás aj všetkých autom dopravil z Považskej Bystrice na Oravu. Po ceste sme nevideli žiadny sneh, mali sme trochu obavu, či budeme vôbec bežkovať. Sneh postupne začal pribúdať od Starej Bystrice. Keď sme prišli do Oravskej Lesnej, čakala nás dedina zasypaná snehom ako v rozprávke. Ubytovanie sme mali všetci v jednej izbe na poschodí. Najprv sa niektorým nezdalo, že sme všetci spolu, ale neskôr sme zistili, že to malo svoju atmosféru. A hlavne bola väčšia sranda ako keby sme boli každý zašitý v inej izbe. Bol tu aj výpadok elektrickej energie tzv. blackout, skúšali sme oživiť naše ističe, ale chyba nebola u nás. Mal som čelovku a pomocou nej a svetla mobilov sme sa vybrali okúsiť tankové pivo do miestnej pizzerie. Pivo bolo silnejšie ako bežne konzumujeme a hlavne nás po jednom kole vyhnal domov dym fajčiarov. Večer sme sa správne naladili na zajtrajší deň, deň prechodu Zákamenským grúňom.

15.2.2020

Ráno po budíčku sme sa pripravili na štart. Celkom neobvykle som mal chuť aj na raňajky. Vyštartovali sme na miesto štartu do kultúrneho domu. Privítali nás vychladenou borovičkou. Tri alebo štyri kotle začali šíriť vôňu variacej sa cibule, čiže po dojazde do cieľa nás bude asi čakať guláš. Štyria bežkári sa vybrali na trasu a Miro jediný z nás sa vybral na pešiu trasu. Na začiatok pešia a bežkárska trasa viedli približne rovnako. Ako prvé sme zdolali kalváriu so svojimi zastaveniami. Míňali sme vyhliadkovú vežu a prvý vrchol – Maršalkov grúň. Snehu bolo dosť, pešiaci šliapali svoju stopu a my bežkári svoju ideálnu stopu. Prichádzali zjazdy na úzkych chodníkoch, kde bolo treba dávať pozor na peších turistov. Mne sa podarilo padnúť, keď som v poslednej chvíli hľadal skulinku medzi dvoma mladými dievčatami. Prekvapilo ma, že ako staršiemu ujovi mi pomohli dostať sa na nohy. To som od mladšej generácie vôbec nečakal. Vysoká oblačnosť nám nebránila kochať sa výhľadmi do dolín. Po pravej strane sa nám ukázala dedinka Novoť. Ďalej sme začali stúpať na Vlkov vrch a pod Veľkým kopcom nás nasmeroval nakreslený trojuholník v snehu na miesto, kde nás čakala klobáska a vychladená borovička. Lepšiu motiváciu na ďalšie pokračovanie nepoznám. Stopa na klesajúcom traverze bola pomalšia, lebo sa nám začalo ukazovať slniečko so svojimi azúrovými plochami na oblohe. Tu nás čakalo občerstvenie ako sa patrí. Najprv jeden alebo viac pohárikov silného nápoja – dali sme si dva, nechali sme aj pre druhých. Potom vynikajúca domáca klobáska. Všade vôkol správni ľudia a tóny heligónky. Tu sme s Tónom počkali na Paľa a Vlada. Bolo tu fajn, nechcelo sa nám ísť ďalej. Na tejto otočke sa delili trasy na ľahšiu a ťažšiu bežkársku trasu a pešiu trasu. Tóna som presvedčil na tú ťažšiu, že tam bude, podľa usporiadateľov len o trochu náročnejší kopec. Paľo a Vlado išli tú ľahšiu trasu. Stúpanie začalo len pozvoľna narastať. Obloha už bola celá azúrová, slnko svietilo na zasnežené stromy, pohľady boli ako v rozprávke. Prišli sme na hranicu s Poľskom. Tu prichádzali strmšie stúpania, i keď len krátke. Prechádzali sme aj chránenou krajinou oblasťou. Strmosť úsekov gradovala. Kopce boli strmšie a strmšie. Niekde sa nedal použiť ani V-čkový štýl. Lapali sme po dychu, čakali na príchod ďalšej energie do tiel. Opäť sa ukázalo, že domáci nevedia objektívne ohodnotiť vlastné trasy. Prechádzali sme cez oblasť Delená voda. Už len asi 100 m výškových a sme na najvyššom bode trasy. Konečne sme po strádaniach dosiahli vrchol Úšust na kóte 1156 m. n. m. Na vrchole nás upozornila výstražná tabuľa na nebezpečný úsek pri zjazde dolu. Sneh bol mäkký a bolo ho dosť, tak som skúsil pluhovať dolu kopcom. Zo začiatku to šlo. Neskôr som vo väčšej rýchlosti padol tesne vedľa stromu. Stále som bol presvedčený, že to dám, mal som to stále v hlave, ale keď som vstal a ľavé koleno ma svojou bolesťou presvedčilo, že už stačilo, tak som vypol lyže ako ostatní. Po príchode na cestu so stopou sme pokračovali na križovatku, kde sme začali stretávať bežkárov, ktorí išli ľahšiu trasu. Lyžiarska stopa v tieni bola ľadová čiže rýchlejšia a na slnku pomalšia. Za Strakovým vrchom nás čakal posledný nebezpečný úsek. Úzky a strmý rigol bol výzvou len pre tých najodvážnejších, ja som to nebol. Niektorí mladí Oraváci ten zjazd zvládli bez ujmy.  Potom nás čakal výjazd z lesa na úplne biely grúň. Bola to radosť nechať sa unášať v stope a kochať pohľadom na krajinu. Najprv bola vidieť Babia hora a Roháče, neskôr Pilsko. Vyhrievali sme sa na slniečku a nechcelo sa nám ísť dolu do dediny. Zjazdy neboli tak rýchle, ale hrozili pády, lebo jazda v stope a mimo stopy bola rozdielna. Najprv Paľo doplatil na zmenu rýchlosti v hlbokom snehu a neskôr Tóno urobil šípku do snehu, čo odniesla, chvalabohu len natrhnutá pera. Všetci sme šťastne dorazili do cieľa, do kulturáku. Miro prišiel do cieľa o hodinu skôr. Naše telá dostali zabrať a dávali nám to najavo, ale už nás čakalo len to príjemné, občerstviť sa a relaxovať pri rozprávaní zážitkov. Kultúrny dom praskal vo švíkoch. Guláš z diviny bol jeden z najlepších. Pivo mi už dávno tak nechutilo. Oravská hudobná skupina vyhrávala a my sme konečne našli miesto pri stole. Dozvedeli sme sa, že na prechode bolo 1100 účastníkov. Bolo tu veľa ľudí, ale nemal som negatívny pocit z masovosti. Ľudia tu odchádzali, prichádzali a nakoniec sme tu zostali až skoro do konca. Organizácia prechodu bola vynikajúca. Nič tu neškrípalo. Po príchode na izbu sme chceli ešte pokračovať v oslave dojazdu, ale niektorí, ktorí chodia doma spať so sliepkami alebo sú nealkáči, zaľahli do postelí a bolo po paráde. Únava nás nakoniec všetkých zmohla a zaspali sme dosť zavčasu.

15.2.2020

V nedeľu ráno sme vstávali zavčasu. Tóno išiel do kostola a my ostatní obzrieť dedinku Zákamenné. Prešli sme okolo sochy najvýznamnejšieho rodáka dediny, spišského biskupa Jána Vojtašáka, ktorého komunisti popravili. Ďalej sme prešli okolo kostolíka s dvomi vežami a našli aj hrob umučeného biskupa. Žiaľ dejiny k niekomu pre jeho názor neboli prívetivé. Niektorí z nás žili v komunistickej dobe a nepociťoval nejakú veľkú ujmu, lebo sme žili vo veľkej bubline a nemali sme svoj slobodný názor, ktorý by sme boli schopní presadiť.

Čo dodať na záver? Zúčastnili sme viacerých bežkárskych akcií, medzinárodných zrazov, ale to, čo tu Oraváci zorganizovali, nemalo žiadnu chybu. Títo ľudia, ochotní, dajú vám celé srdce, nám dali ďalší cieľ, opäť ísť niekedy na Oravu, na pešiu alebo bežkársku akciu.

Budoš

Akcia Tŕstie

Túra na Tŕstie – sobota 15.2.2020

Z našej skupiny sa akcie zúčastnili: Mirka Čičmanová, Lydka a Stano Macejkoví, Milka a Ľubo Kraicoví, Božka a Juro Golieroví, priatelia z Malaciek Evka a Lojzo Holý, Vlado Trajlínek, Igor Naništa, Jozef Baránek, Janko Ščibravý, Jozef Morvay, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský, Jozef Lukačovič, Paľo Rapant a dve dievčatá z Bratislavy.

Podľa kalendára Malé Karpaty a okolie pripadla na sobotu 15.2.2020 akcia: ZIMNÉ VÝSTUPY NA MALOKARPATSKÉ VRCHOLY 23. ročník – tentokrát  túra na Tŕstie.
Organizátor Miroslav Svítek a TK Štart Bratislava
Trasa: pešo, lyže, snežnice, bicykel – trasa ľubovoľná
Štart: je možný z autobusovej zastávky v obci Cerová, Jablonica, Buková alebo z vlakových zastávok Cerová–Lieskové alebo Buková
Cieľ: Stretnutie na kopci Tŕstie pri Rozbehoch 460 m n.m. medzi 12.00 h – 13.00 h.

V sobotu ráno cca o 9:00 h sa stretávame na žel. stanici Trnava. Do odchodu „nášho“ vlaku zostáva 11 minút tak rýchlo kupujeme lístky a presúvame sa na perón. Tu už „prešľapuje“ pár nedočkavých turistiky- chtivých turistov a turistiek. Na zastávke predmestie Trnava pristupuje ešte pár trampov.

Cesta ubieha v debatách rýchlo a čoskoro sme na zastávke v Smoleniciach. Tu pristupuje „automobilová“ partia od Piešťan aj od Trnavy. Prvá skupina vystupuje na Bukovej. Druhá skupina sa prevezie tunelom na zastávku v Cerovej. Slniečko nad hlavami pripeká a predpovedá, že dnešný deň bude fajn. Po letmom štarte sa na obzore pred nami črtá silueta zrúcaniny Korlátka.

Je to náš prvý cieľ na trase túry. Po ceste stretáme 2 sestry z Bratislavy, ktoré sa vydali na túru rovnakou trasou. Čoskoro sme pri pamätnej doske zosnulého I.Ondriša z T.O. Icarilla. Tu sa krátko zastavíme na malé občerstvenie. Počasie je neskutočne jarné. Zastávka padla vhod, pretože chodník sa začína dvíhať dohora.

Okolo posedu a cez peknú lúku sa dostaneme na asfaltku ktorá nás „privedie“ na traverz ku Korlátskemu hradu. Pod skalou zavoniame dym z ohniska od neďalekej osady. Čoskoro sme medzi stromami zahliadli Korlátka. Vychádzame z lesa rovno na lúku pod hradom.

Od r.2004 hrad začali „odklínať“ skauti, od r.2008 o.z. Renova a spoločenstvo SmóTrBí. Od r.2017 boli realizované prvé stavebné zásahy na obnove. Bližšie sa dozviete z inštalovaných panelov. Kocháme sa krásnymi výhľadmi na Záhorskú nížinu s borovými lesmi a dedinkami učupenými v diaľke. Ešte spoločné foto na veži, krátke zastavenie pri pietnom mieste Trnavských trampov na blízkej lúke.

Pokračujeme ďalej okolo „veterníkov“ veternej elektrárne Cerová. Lokalita Vápenková skala mala byť vytypovaná ešte pred rokom 1989, keď Slovenské elektrárne plánovali postaviť veternú elektráreň ako demonštračný projekt. V roku 2000 Európska únia vyčlenila na výstavbu 1,8 milióna eur z projektu PHARE. Bola to najväčšia investícia tohoto programu na Slovensku v danom roku. Výstavba si vyžiadala celkovo 125 miliónov Sk. Skúšobná prevádzka elektrárne začala 10. októbra 2003.

Pred nami už len dlhé lúky, osamelé chaty a krásne výhľady na okolie. Pomaly stretáme turistov, ktorí sa vydali z Tŕstia opačným smerom ako naša partia. V diaľke sa črtá cieľ dnešnej túry kopec Tŕstie. Stretáme tu Mira Sviteka s partiou, ktorí celkovo zaregistrovali vyše 130 účastníkov-níčiek akcie. Doprajeme si zaslúžený oddych s doplnením tekutej aj pevnej stravy. Pri ohníku sa dá opiecť slaninka alebo len tak sa zohriať. Miro nachystal aj súťaž v hode loptičkou na cieľ. Vyhrať možno turistickú knižku. Po debatách a vrcholovom fotografovaní nastáva čas rozlúčky. Zostupujeme okolo ranča a chatovej osady dole do obce Buková. V dedine volíme ešte krátke zastavenie na pivo a kávičku v Štvrťáka. Pokračujeme okolo kostola a po trase plynovodu z Orenburgu.

Po zdolaní strmých svahov po trase plynovodu ( obdivujem-e zároveň majstrovstvo stavbárov v tomto členitom teréne) prichádzame na lúku k stožiarom VVn vedenia. Tie nás spoľahlivo dovedú až k Smolenickej obaľovačke CS Nitra. Hurá sme v cieli. Posedíme a niečo ľahké si doprajeme  u Sedliaka blízko žel. stanice Smolenice. Lúčime sa s partiou a utekáme na vlak do Trnavy. Automobilisti zase majú čas a tak zotrvajú v družnej debate ešte dlhšie.
Dovidenia na ďalšej túre.
Igor Naništa

Akcia Čierna skala

Zimný prechod Čiernou skalou, 35. ročník

Keď sa zima podobá na jar

sobota 8.2.2020

Svitá. Zblúdilé duše piatkovej noci sa malátne sťahujú z ospalých ulíc a ciest, striedajú ich dodávky rozvážajúce do každého kúta krajiny vôňu čerstvého chleba. Rodí sa nový deň.

Otváram dvere domu, vpúšťam do pľúc prvý dúšok ranného vzduchu. Je chladno, podľa kalendára zima, okolie je tiché, príroda ešte tvrdo spí. Odchádzam. Cesta podhorím vystupuje zo šera skorého rána len pár desiatok metrov pred čelným sklom môjho auta. Akoby sa odvíjala z balu priamo pod jeho kolesami.

Vychádzajúce slnko rozsvecuje ranné zore, bezoblačné nebo hrá tisícimi odtieňmi bordovej a sivej, sľubuje pekné počasie, krásny deň. Asfaltka sa kľukatí, vinie po nízkych pahorkoch, z ich vrcholu na horizonte vždy na chvíľku vykukne široký hrebeň hôr. Môj dnešný cieľ leží priamo tam, v ich srdci.

Pohľad organizátora

Keď som sa pred niekoľkými rokmi chystal prvý raz vystúpiť na vrchol Čiernej skaly, ešte som netušil, že tento vrchol, tento pochod sa mi zaryjú tak hlboko pod kožu, až do morku kostí. Ale biela, hrubá vrstva srieňa na konároch stromov, vŕzganie snehu pod nohami pri výstupe hore žľabom Polámaného, skalné okno a chladný závan vetra na vrchole spôsobili, že odvtedy som sa sem pravidelne každoročne vracal. A keď minulý rok organizátor výstupu Peter Wagner oznámil svoje rozhodnutie, že by rád štafetu odovzdal niekomu ďalšiemu, sľúbil som, že pomôžem Igorovi garantovať jeho pokračovanie. Minulý rok sme sa s Jankou zaučili u toho najpovolanejšieho, Petra, tento rok sme už akciu organizovali sami. Ako, to dokážu zhodnotiť len účastníci.

Najskôr, ešte niekoľko mesiacov vopred, bolo potrebné dohodnúť miesta štartu a cieľa. Keďže sa nám nechcelo mrznúť dlhé desiatky minút pri prezentácii na autobusovej zastávke, skúsili sme dohodnúť otvorenie pizzerie U Havrana v Smoleniciach, možno aj účastníkov poteší možnosť zohriať sa šálkou kávy, čaju či niečím ostrejším. Cieľ sa po rokoch opäť presunul do kaviarne U Kováčov v Lošonci, kde nám výborné zázemie vytvorila pani majiteľka.

Všetko bolo dohodnuté, propagácia a všetky materiály pripravené, nastalo obdobie dlhého čakania. Konečne sa priblížila sobota 8. februára, deň prechodu. Aké bude počasie? Koľko príde účastníkov? Vydarí sa akcia?

Z áut v Smoleniciach vystupujeme s Igorom a Jankou súčasne, akoby sme sa dohodli. Takmer okamžite sú tu aj prví štartujúci chystajúci sa na dlhšiu trasu, tých vybavíme ešte na terase. Potom sa presunieme do tepla. Bol to dobrý nápad. Káva zohreje, Birell zaženie smäd, registrácia tak prebieha plynulejšie, ľahšie. Ani sa nenazdáme a máme prvú päťdesiatku registrovaných. Rozbehlo sa to rýchlo. A priebežne pribúdajú ďalší. Sedemdesiat, osemdesiat, deväťdesiat. Keď na záver príde veľká skupina našich kamarátov a kamarátok, počet účastníkov sa ustáli na okrúhlom čísle 130. Paráda. To som naozaj nečakal. Svoju úlohu ale dnes určite zohralo aj príjemné počasie.

Ja sa potom na pár hodím pretransformujem z úlohy organizátora do role účastníka, idem si spolu s našimi trochu pretiahnuť svaly na kratšiu trasu, na dlhšej sa už pár hodín trápi (či skôr teší) trojica (ako sa dozvieme neskôr v cieli štvorica) našich kamarátov. Do úlohy organizátora opäť vkĺznem až na záver, keď trošku pomôžem s vypisovaním diplomov a informovaním prichádzajúcich turistov (väčšinou to však za mňa potiahli Janka a Igor, ďakujem).

Atmosféra U Kováčov je výborná. Dievčatá čašníčky ledva stíhajú roznášať kapustnicu (bola výborná, ďakujeme pani domáca), je možnosť si objednať rôzne nápoje podľa momentálnej chuti, kamaráti sa vítajú, vymieňajú zážitky, dohadujú ďalšie plány. Sezóna je v plnom prúde. Milan (bol s Jančim a Jožom na bicykloch) hrá na gitare, bzučí to tam ako v úli. Keď sa cyklisti vyberú na cestu domov preberie nástroj Ľuboš a zábava bez prerušenia pokračuje.

Čas však nezastavíš, ľudia sa pomaly trúsia domov. Po šiestej večer to balíme aj my, organizátori. Padol večer, vonku je tma, nikto nám nevolal, nikto snáď nebude potrebovať asistenciu, pokiaľ by sem niekto prišiel ešte neskôr, hladný a smädný neodíde. Diplom mu pošleme, nech sa ohlási.

Snáď to na prvý raz nebolo najhoršie. Ak máte pripomienky a nápady, budeme radi, ak nám ich poviete alebo napíšete. Trasa pochodu je krásna, boli by sme radi, keby boli také aj Vaše pocity po jeho absolvovaní. Zapíšte si do kalendára druhú februárovú sobotu v roku 2021. Radi Vás všetkých a Vašich priateľov opäť stretneme v Smoleniciach a Lošonci. A samozrejme na Čiernej skale.

Pohľad účastníka trasy 17km

V kútiku duše dúfam, že sa mi na pár hodín podarí vykĺznuť z úlohy organizátora, prebehnem sa po cestičkách a chodníkoch v Malých Karpatoch, že z vrcholu Čiernej skaly uvidím v diaľke veže Jaslovských Bohuníc aj dedinku v podhorí, náš dnešný cieľ, Lošonec. Termoska (s už chladnúcim čajom) čaká v ruksaku, wibramy v kufri auta.

Podarilo sa! Janka a Igor mi dávajú zelenú (za rok to za Vás zoberiem ja), utekám sa prezúvať. Nič mi zatiaľ neujde. Dnes je nás naozaj početná skupina, kým sa zoradíme na štartovú čiaru (a fotografiu), chvíľu to trvá. Potom už dlhý rad turistov vyráža do hôr. Tvoria sa dvojice, trojice, malé skupinky, máme si čo povedať, čo dohodnúť, čo pospomínať. Cesta tak ubieha rýchlejšie, pod nohami sa odvíja úplne mimovoľne. Je chladno, ale príjemne, nefúka, na slnku sa dá kúsok pootvoriť zips.

A ten pootvoríme aj vyššie v doline Hlboča. Cesta tu mierne stúpa, aj dych sa tak trošku prehĺbi, zrýchli. Nie však priveľmi, je to pohoda, krásna sobotná prechádzka. Vpravo nad nami sa vypína strmý svah Molpíru, na jeho vrchole sa v dávnej minulosti rozkladalo praveké sídlo, tam sa ale pôjdeme pozrieť niekedy inokedy (sľubujeme si už dlho). Teraz sa ale niektorí aspoň pristavíme pri kaplnke s jaskynkou, vodopád dnes ani nie je vidieť.

Z lesa sa vynárame na Vlčiarni, úplne nás zalieva jasná, blankytná obloha. Keby tak ešte lúku a lesy pokrývala biela snehová perina… To dnes bohužiaľ nehrozí, je začiatok februára, stred zimy, okolie je však smutné, hnedé, príroda sa ešte neprebudila, spí zimným spánkom. Nie však tichým, pokojným, chýba prikrývka, nohy jej tak mrznú… aspoň však (zatiaľ) nie je blato.

Keďže je nás dnes pekná hromada, volíme cestu vrchom, po zvážniciach popod Čertov žľab a Čelo, nebudeme si zachádzať na Jahodník, zbytočne to naťahovať, aj orientácia takto bude jednoduchšia. Tento rok otočíme smer výstupu. A tak pokračujeme hore lúkou, potom doľava, počkáme sa na rázcestí nad Vlčiarňou. Had sa opäť naťahuje, máme však času dosť, netreba sa naháňať, treba si len užívať krásny deň, výbornú spoločnosť, zohrievať sa na slniečku. A to sa na nás dnes z výšky usmieva, rozdáva plným priehrštím svoje lúče.

Cesta po zvážnici je za odmenu. Takmer po rovine, povrch tvrdý, zmrznutý. Otvárajú sa krásne výhľady doľava do podhoria aj vpravo na hrebeň Čela. Zhora sprava na nás občas dohliadajú osamelé holé  stromy, strážcovia cesty. Pred nami  vykukne náš dnešný cieľ (nie ten úplný, ten bude až v Lošonci), Čierna skala. Z tohto uhla je takmer na nepoznanie, zalesnená oblá homoľa, nevidieť ani náznak vrcholového brala. Ako sa blížime k rázcestiu pod Veterlínom, pribúda blata. Ťaží sa tu drevo, počujeme zvuky píly, mechanizmy cestu rozjazdili, kúsok musíme obchádzať lesom.

Myšlienky sa vracajú o zopár týždňov nazad, krajina pod nami ja prikrytá v hustej hmle, práve sa z nej vynárame a začíname stúpať na Veterlín, dnes nás čakajú štyri sedemstovky, blížime sa do finále projektu Koruna Malých Karpát. Bude to krásny, nezabudnuteľný deň.

Tak toto bolo na začiatku decembra, tiež ôsmeho, dnes je však február, dnes chceme vystúpiť na Čiernu skalu. Nie je to síce sedemstovka, pár metrov jej chýba, krásy však má na rozdávanie. Veríme, že nám dnes dovolí návštevu aj šťastný návrat. Hoci sú tieto vrcholy nízke, počasie ideálne, hory nie je možné podceňovať, sme v nich len na návšteve, oni rozhodujú, čím nás obohatia, čo dovolia, chodíme do nich s pokorou.

Dobre sme sa roztiahli! Keď prídu poslední oneskorenci pod vrcholové stúpanie, prví sa už chystajú na výstup. Posilnili sa, začínajú už pociťovať chlad (kým oneskorenci cítia len hlad). Veľká skupina sa ťažko udrží pohromade, niekto je rýchlejší, niekto si odskočí, niekto sa zastaví, niekto sa zarozpráva. Dôležité je udržať smer, nikoho nestratiť (aj to sa už v poslednom čase stalo) a šťastne sa stretnúť v cieli. Alebo na ďalšom putovaní. Príležitostí je dosť.

Výstup z tejto strany je skvelý. Ani sa príliš nespotíme, nezadýchame, neunavíme. A výhľad z vrcholu je krásny, trnavskú rovinu máme ako na dlani, vpravo ju lemuje množstvo známych aj neznámych malokarpatských kopčekov či kopcov. Paráda. Dnes ani príliš nefúka, len tá inovať, mrazivá ozdoba na vetvičkách stromov chýba. Prvý raz som na zimnom prechode, pri ktorom si pripadám ako na jar…

Ani zostup nie je tak náročný ako som predpokladal. V lese sa drží chlad, lúče slnka pôdu neroztopili, nešmýka sa. Občas sa na chodníku dokonca objavia malé snehové (či skôr ľadové) polia, obchádzame ich lesom. Blato sa objavuje až nižšie.

Klesanie sa zmierňuje, už nie je potrebné hľadať miesto na každý krok, môžeme sa opäť kochať výhľadmi do okolia. Vpravo ideme popod krásne zalesnené svahy, lákajú na výstup, túlanie sa mimo značky (niekedy nabudúce, tento spôsob pohybu v malokarpatských lesoch si ma naozaj získal), vľavo za chrbtom obdivujeme bielu nádheru skalného pásu Čiernej skaly. Z čoho vznikol tento názov…?

Krásnym miestom na oddych je prístrešok dole na lúke neďaleko horárne Polámené. Kríž na strome s pohľadom na bralá vrcholového hrebeňa je jedným z najfotogenickejších miest v Malých Karpatoch. A v neďalekej močarine, takmer jazierku, sa zrkadlí modrá obloha, celý dnešný deň, príbeh nášho výstupu. Už sme takmer dolu, kúsok od civilizácie, za niekoľko minút, zopár stoviek metrov zanecháme za chrbtom hory, celý výlet, dnešný deň. Ešte dlho sa však bude odrážať v pamäti, v duši jeho obraz. Veľká skupina kamarátov, modrá obloha, zmrznutá zem pod nohami, svahy Molpíru, skaliská na vrchole Čiernej skaly, osamelé stromy pod Čelom, zalesnené úbočie neznámeho vŕšku, odraz krajiny vo vodnej hladine.

No poďme už dole, čaká nás cieľ, kapustnica. Plánujeme obísť kameňolom, tam bude určite plno blata. Bolo. Samozrejme totiž odbočíme skôr, nejdeme lesom ku krížu, ale okolo potoka a tak sa z lesa vynárame priamo na kraji lomu. Z najhoršieho sme dnu. Pokiaľ sme doteraz vydržali relatívne čistí, darilo sa nám obchádzať každé blatisté miesto, tu nemáme inú možnosť len vkročiť priamo do hnedého magľajzu. Našťastie je aj ten trochu primrznutý, ale… na kraj Lošonca vchádzame špinaví ako (doplňte si sami). Aspoň je vidieť, že sme sa hýbali a nesedeli v teple. Tento deň by si to nezaslúžil, bol príliš pekný.

A to je koniec zážitkov organizátora, ktorý sa na pár hodín stal účastníkom a prešiel si krátku trasu pochodu. Tú dlhšiu dnes zvládli viacerí, medzi nimi aj Ľuboš, odovzdávam mu preto slovo:

Pohľad účastníka trasy 35km

Hrebeň Čiernej skaly v zimnom období navštevujeme už viac rokov. Výnimkou nebol ani tento rok. Počasie vždy bývalo to pravé zimné a krajina pri týchto túrach bývala vždy ako z rozprávkového Mrázika. Zima tohto roka je celkovo na sneh skúpa a počasie na túto túru len potvrdzovalo tento stav. Oficiálny zimný prechod Čiernou skalou ponúka dve alternatívy: 17 km a 35 km.

Paradoxne tento takmer jarný, bezsnehový status mnohých vyprovokoval vybrať si dlhšiu trasu 35 km. Z okruhu priaznivcov nášho klubu sme tejto výzve podľahli štyria odhodlaní turisti.

Dohodnem sa z Vladom Trajlínkom a Milanom Babišíkom, že pôjdeme na trasu trochu skôr, aby sme to v pohode zvládali. Krátko po pol ôsmej prichádzame autom do Smoleníc k reštaurácii Havran, kde už sú pripravení usporiadatelia. Príliš sa nezdržujeme. Po zaregistrovaní a poháriku červeného (od predsedu) sa v trojici vydávame po zelenej značke na trasu – smer Jaskyňa Driny.

Hneď za dedinou je to prudko do kopca. Čiapky na hlavách striedavo dávame z hlavy dolu a naopak. Podľa toho ako nám velí náš vnútorný termostat. Takto dobre rozprúdení sa o chvíľu dostávame ku komínu jaskyne Driny, po ktorom sa v roku 1929 spúšťali dolu do nej jej objavitelia Ján Banič a Imrich Vajsábel. Ten je dobre zapečatený, možno len pri priložení ruky k malému otvoru zacítiť svieži prievan z jej útrob.

Začíname mať prvé výhľady na krajinu a samozrejme aj na Čiernu skalu. Schádzame dolu k hlavnému vchodu do jaskyne. Div sa svete, tu nás čaká kamarát Jožo Lukačovič. Vybral sa nám naproti z Lošonca. Takto spolu vo štvorici veselo kráčame ďalej. Krátkym klesaním prichádzame na Jahodník.

Nijako sa nezdržujeme a šírujeme si to po žltej značke smer Čierna skala. Počasie je parádne, priam jarné. Turistov pomaly pribúda, aj tým naším smerom. Za Polámaným sa cesta opäť začína zdvíhať. Čierna skala nedáva nič zadarmo. Ani dnes. Ale vie sa aj svojim pokoriteľom patrične odvďačiť. Pre dnešok nám pridala aj bonus v podobe nádherného výhľadu do široka – ďaleka.

Dlho si ho neužívame, ešte máme toho veľa pred sebou. Takže hor sa dopredu. Vlastne dolu. Schádzame cca po 500 m na kótu Pod Čiernou skalou, kde sa žltá križuje s červenou magistrálou. Pokračuje po žltej, výšku už veľmi nestrácame. Pred nami sa o chvíľu objaví nádherný skalnatý reliéf kopca Kršlenica. Prichádzame na jeho vrchol. Badať tu pozostatky dreveného kríža, ktorý dotváral jeho majestátnosť. Žiaľ, pravdepodobne niekomu zavadzal. Aspoň, že nám zostali výhľady na krásne skalnaté údolie.

Následný zostup do Plaveckého Mikuláša poriadne preveril naše kolená, lebo na pomerne krátkom úseku strácame cez 250 výškových metrov. V dedine na našej trase by mala byť krčma. Aj bola, ale zavretá a bez údaja kedy otvoria a či dnes vôbec. Našťastie neďaleko sú potraviny. Ešte majú 10 minút otvorené. Neváhame – naša spása. Na lavičke na malom námestíčku dopĺňame stratené kalórie. Občerstvenie však netrvá dlho. Nechceme aby nám svaly priveľmi stuhli, tak poďho po zelenej do krasovej doliny pod Kršlenicou. Cesta je asfaltová, vhodná aj pre bicykle, ale odhadujem tak 8% stúpanie, takže by to bol riadny záber aj pre tento spôsob prepravy. Je tu po okolí veľa malých dier a jaskýň, ale dnes na to nemáme čas. Putujeme popri potoku Libuša. Asi po troch kilometroch sa dostávame pred Mon Repos. Ten len spodkom obchádzame a za križovatkou Kubašová opúšťame zelenú značku.

Po červenej sa dostávame na Amonovú lúku. Konečne máme opäť nadobudnutú stratenú výšku. Sme niečo pod 600m. Zvážnica nás popod Klokoč dovedie na sedlo Uhliská. Opäť dopĺňame kalórie. Teraz by to už malo byť v pohode, pôjdeme poväčšine len dolu. Ale nohy už cítia svoje. Už to nie je tak ako na začiatku. Ale vidina cieľa nám dodáva opäť nových síl.

Po modrej putujeme dolu, obchádzame Sklenú hutu, lesná asfaltka nás popri Parine dovedie ku Rybárni. Okrem umelých jazierok pre chov rýb našu pozornosť upriami aj solitér smreka, ktorý na počesť korunovácie rakúskeho cisára Františka Jozefa I. dal vysadiť v roku 1848 gróf Móric Pálffy. Solitéry boli vlastne dva, ale ten druhý skolila v roku 2008 víchrica.

Cesta je parádna, slniečko máme stále nad hlavou, ale už sme aj radi, že sa konečne dostávame ku Olšovskému mlynu. Tu opúšťame asfaltku a prichádzame na veľkú lúku hraničiacu už s Lošoneckým chotárom. Ešte posledné dva kilometre.

A máme to, sme v cieli, v kaviarni U Kováčov. Zvítavame sa s kamarátmi z kratšej trasy. Sme nesmierne šťastní, že sme to zvládli.

Spokojní sa rýchlo zaradíme do oslavujúcej turistickej vravy…

No a Janči tradične prevetral bicykel a na cesty stiahol so sebou aj kamarátov. Takto to dnes videl on:

Pohľad cykloturistu

V sobotu sa rysovalo chladné, ale pekné počasie, ktoré hnalo nás troch cyklistov (čiže tých, čo máme radi MTB) na stretnutie s našimi cyklistickými priateľmi (ktorí sú teraz turistami) buď niekde na trase alebo v Lošonci U Kováčov.

Poďme však radšej po poriadku. Ráno sme sa trochu hľadali s Jozefom. Ja som sa už nevedel dočkať akcie, tak som ho čakal skôr ako sme sa dohodli pred jeho vchodom. On vyšiel ale zadným vchodom (lebo tam má pivnicu) a čakal ma pred mojou garážou. Nakoniec sme sa po telefóne predsa len dohodli a vyrazili smer železničná stanica. Jozef začal zostra ako na časovke, ja som nemohol nájsť môj optimálny dych. Na stanicu dorazil aj môj kamarát Lišiak.

Vo vagóne začala plynúť dobrá atmosféra, ktorá bola hlavne počuť. Potešili sme aj pani sprievodkyňu v najlepších rokoch, od ktorej si Jozef chcel požičať lapaňu pre výpravcov, aby nás ňou tuším vybil. Na gradovanie nálady nám poslúžil čaj s ríbezľovým vínom. Každý jeden z výpravy informoval, koľko vrstiev má oblečených. Vyhral ako obvykle Milan, lebo ten ich mal asi sedem, vrátane hrubej vetrovky. Poloprázdnu termosku, ktorú mal len vo vrecku, som musel strčiť do môjho malého ruksaku, potom ma po celú trasu tlačila na chrbte.

V Smoleniciach na stanici sme naštartovali naše tátoše a hybáj smer Malé Karpaty. Jozef mal tendencie ísť inú trasu – cez dolinu Hlboče. Tá je úchvatná, ale v tomto čase asi buď pokrytá ľadom alebo kombináciou vody a blata, čo na začiatok akcie (dobre sa zašpiniť) nie je vôbec rozumná alternatíva. Asfaltkou na Smolenický zámok sme míňali veľa ľudí, ktorí si vychutnávali pekné, i keď chladnejšie predpoludnie. Ďalej sme pokračovali spevnenou cestou, ktorá bola väčšinou zamrznutá, ale občas slniečko roztopilo kaluže a vyjazdené koľaje, čiže bicykle sa nám začínali špiniť.

Za rázcestím nad Vlčiarňou nás čakalo tvrdšie stúpanie, na ktorom sa nám horšie lapalo po dychu. Opäť sa ukázalo, že bez tréningu niet pri ostrejšom stúpaní pohody. Pod Veterlínom sme pokračovali horným traverzom, ktorý nás priviedol na žltú turistickú trasu. Tu sme museli zoskočiť z našich bicyklov a precvičiť si ich tlačenie do kopca.

Smerom na Čiernu skalu som musel Jozefa presviedčať, aby išiel s nami aj s bicyklom až na vrchol. Nakoniec sa nám to podarilo a všetci sme tak vystúpili s bicyklami až hore. Stálo to za to, lebo vystúpiť na vrchol s bicyklom vyžaduje väčšie úsilie ako len tak na pešo. Myslím si, že cyklista si svoj bicykel viac váži, keď ho tlačí do strmého kopca a potom ho využije pri adrenalínovom zjazde.

Výhľady boli nádherné. Fotenie nemalo konca. Bolo príjemné cítiť teplé lúče pri vyrovnávaní teploty na tele. Po chvíli sme predsa len začali cítiť zimu a tak sme nasadli. Tam kde sa dalo sme zjazdovali zaklonení smerom k svahu, aby  sme sa neprekotili a bezpečne sme prišli na križovatku.

Vrátili sme sa na sedlo pod Veterlín a potom sa pustili po asfaltke na križovatku na Polámané. Cestou dolu sme dosť premrzli, hlavne tvár nám horela zimou. Chceli sme už konečne byť v teple pri kapustnici a pivku. Ešte nás ale čakal bonus – prejazd cez kameňolom. Tu sme nabrali na bicykel a odev vápenné blato. Aj pri minimalizovanej rýchlosti sme neušli jeho spŕške. Pri kríži pred Lošoncom som zistil, že sme si túto cestu mohli odpustiť a radšej použiť krajšiu cestičku po hrebeni.

V krčme U Kováčov nás čakali prví prichodiaci turisti. Teplo, kapustnica a pivko nám rýchlejšie rozprúdili krv v žilách. Neskôr sme sa stretli zo všetkými našimi cykloturistami pri hudobnej produkcii virtuóza Lišiaka na gitare, ktorého som podporil aj ja svojím hlasom. Najviac zarezonovala pesnička Tři čuníci od Nohavicu, čo bola taká metafora na nás troch špinavých cyklistov.

Ešte nás čakala cesta do Smoleníc na stanicu. Vlak sme stihli v pohode. V Trnave v Pizza Merkur sme náš výšľap zakončili.

Čaro MTB cyklistiky, ktorá občas bolí, keď sa šľape do strmého kopca, kedy človek rozmýšľa, či to má vzdať a ísť peši, tlačenie bicykla do kopca, keď sám človek má problém, aby vôbec vyšiel, šmykľavé cesty, keď cyklista musí držať svoje ťažisko v osi bicykla bez naklápania, aby sa nenašiel na zemi, pocit spotenej vrstvy odevu, nakoniec špinavé a unavené telo, to naoko zlé sa pre fanatikov MTB stáva tým najlepším, čo môže cyklista zažiť, lebo úprimne vníma krajinu, svetlo, tmu, silu vetra a ostáva mu komplexný, neopísateľný pocit prežitého času v priestore, kde sa hromadí pozitívna energia ľudí, ktorých mám rád.

Na záver trochu štatistík

Pochodu sa zúčastnilo 130 turistov, z toho 3 cyklisti. 88 uviedlo trasu 17km, 39 trasu 35km, 3 cyklo. Najstarší mal 88 rokov, najmladší bol o 60 rokov mladší. Najpočetnejšie skupiny boli z MKCK Trnava (36 účastníkov) a KST Rodina Dunajská Streda (17 účastníkov), 4 turisti prišli z Budapešti, takže tento ročník môžeme pokojne označiť ako medzinárodný.

Ďakujeme prevádzke pizzerie U Havrana v Smoleniciach a kaviarne U Kováčov v Lošonci za vytvorenie vynikajúceho zázemia pri štarte a v cieli nášho pochodu. Radi sa u Vás kedykoľvek zastavíme pri našich výletoch v Malých Karpatoch.

V našej veľkej skupine dnes putovali: Božka Ilavská, Marianna Farkašovská, Danka Fáziková, Renáta Černianska, Beáta Dudášová, Mirka Čičmanová, Katka Roháčková, Naďa Chrapčiaková, Edita Mišová, Anka Čičmanová, Terka Jelínková, Lydka a Stano Macejkoví, Elén a Ľuboš Rosoví, Božena a Juraj Golieroví, Edita a Jozef Antaloví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Pavol Herceg, Miroslav Šuga, Jozef Baránek, Ján Ščibravý, Branislav Polocík, Jozef Nádaský, Miroslav Neštický, Vojtech Galbavý, Dano Polák, Jozef Morvay, Marian Modrovský, Pavol Rapant a Edo Zolvik.

(Smolenice – dolina Hlboče – Vlčiareň – Nad Vlčiarňou – stredná zvážnica – Pod Veterlínom – Čierna skala – žľab Polámaného – kameňolom – Lošonec … vzdialenosť 16,5 km, nastúpané 520 m)

Na dlhšiu trasu sa vybrali: Ľuboš Kraic, Milan Babišík, Vladimír Trajlínek a Jozef Lukačovič.

(Smolenice – Driny – Jahodník – Polámané – Čierna skala – Kršlenica – Plavecký Mikuláš – Mon Repos – Amonova lúka – sedlo Uhliská – Rybáreň – Olšovský mlyn – Lošonec … 34 km, nastúpané 1 290 m)

A bicykle prevetrali : Janči Budoš, Jožo Chudý a Milan Liška

(Smolenice – rázcestie pod Vlčiarňou – sedlo pod Veterlínom – horný traverz – Čierna skala – Polámané – Lošonec – Smolenice … vzdialenosť 25 km, nastúpané 568 m)

Nový týždeň

Opäť v práci, víkend bol (ako vždy) veľmi krátky. Udalosti sa valia jedna za druhou, dorážajú ako silný príboj na skaly. Maily prichádzajú, porada, maily odchádzajú, telefón vyzváňa. Pokoj si udržiavam len s vypätím posledných síl, myšlienky sa v krátkych zábleskoch vracajú o niekoľko hodín nazad. Stromy sa týčia proti blankytnému nebu, blato sa lepí na wibramky, na dlani cítim chladný dotyk skaly, kráčam lesom, užívam si spoločnosť priateľov. Len niečo rýchlo dokončím a idem domov.

Na azúrovomodrej oblohe vysoko nad Karpatmi dramaticky visí obrovský tmavosivý oblak, vznáša sa ako tajomná vesmírna loď. Hlboko pod ním z nížiny jasne vystupuje hrebeň škarbáckych sedemstoviek. Na juhu celú šírku roviny vypĺňa hradba nízko ležiacich mliečnych mračien, hustá našľahaná smotana. Valia sa, sunú hore Považím ako zdivené stádo, vypĺňajú každý milimeter priestoru, priťahujú pohľad. Len na sekundu, len na jej zlomok, som v aute, musím predsa hľadieť pred seba, vraciam pohľad rýchlo späť. Sivý mrak sa priamo pred očami rozplýva, vo vzduchu náhle visia len riedke chuchvalce hmly. Začína fúkať. Búrka Ciara ťuká na dvere.

Ráno už slnko prudko žiari ponad tmavú vrstvu mrakov nad východným hrebeňom hôr.

Juro Golier
Ľuboš Kraic
Janči Budoš

Akcia Zraz Rýmařov

Medzinárodný zimný zraz Rýmařov

Sudetami peši i na bežkách

30.1. – 2.2.2020

Nedeľná cesta z Trnavy do podhoria Malých Karpát sa pod kolesami auta odvíja len pomaly. Kvapky dažďa sa roztekajú po čelnom skle, rozpíjajú pohľad na hnedo-zelenú siluetu hôr. Pred očami občas prebehne stierač, na chvíľu odkryje ich zachmúrenú náladu, smutný pohľad na zimné horstvo.

Konečne som doma, vybaľujem batožinu, večeriam, oddychujem v horúcej vani. Únava z cesty či posledných dní na mňa doliehajú hlbšie ako som čakal, na pár minút sa idem natiahnuť. Oči sa pomaly privierajú, na plátne viečok sa rýchlo odvíja film. Je začiatok septembra, náhle prichádza nečakaný impulz.

september 2019, čo tomu predchádzalo

Zimný zraz sa opäť neorganizuje na Slovensku, ale na severnej Morave, v Sliezsku, v Rýmařove. Výjazd pravidelných účastníkov sa komplikuje, treba jednať čo najrýchlejšie, zostalo už len pár dní na zaslanie prihlášky, ubytovanie sa rýchlo míňa, musí sa navyše zháňať čo najbližšie k centru (tam je len veľmi málo lôžok), volá mi Paľo – nezistím záujem?

Záblesk, okamžité rozhodnutie. Pôjdem aj ja. Vtedy to ešte tuší málokto…

S myšlienkou znova niekedy opáčiť bežky sa pohrávam už dlhší čas. Áno, viem, v poslednej dobe sa správam trochu nezvyčajne, ale týmto rozhodnutím vyrážam dych viacerým kamarátom. Hlavne tým, ktorí poznajú môj príbeh úspešného bežca na lyžiach.

Je to už naozaj veľmi dávno, odhadujem tak dvadsaťpäť rokov, vtedy ešte býval sneh aj u nás, na Inovci. Zima v tom roku bola krásna, biela, mrazivá. Lákala vyraziť na potulky každého, skúseného turistu aj úplného začiatočníka. A tak sme sa dohodli, že sa vyberieme vyvetrať lyže. Ja, amatér, prvý raz v živote (bežky, zjazdovky som pred rokmi preháňal) a dvaja skúsení harcovníci – Vlado a Stano. Pôjdeme len z Bezovca do Moravian, má snežiť (rozprávka), nebudeme čakať na víkend (dovolenka), bude pekne. Bolo. Ale…

Snežiť začalo až neskôr poobede. Na Veselých vŕškoch bol podklad vyfúkaný, tvrdý, premrznutý, rýchly, kde – tu zo snehovej škrupinky trčal kameň. Borci trasu zvládali, ale ja som sa nevedel udržať na nohách. Každých pár metrov sa lyže rozbehli, pluhovať som nevedel, brzdiť nedokázal. Hneď som ležal na zemi, väčšinou priamo na zadku, dosť často som pri tom trafil kameň. Kostrč nevydržala, kostrč praskla…

Potom začalo konečne snežiť. Balzam na dušu aj ubolené telo. Z neba sa pomaly spúšťali veľké snehové vločky, viseli vo vzduchu, ako nadýchané páperie prikrývali okolie aj pohybujúcich sa lyžiarov. Snehová rozprávka, báseň o zimnej krajine, óda na lyže. Bielou pláňou aj zvážnicou v lese sa tiahla naša čerstvo prejdená stopa, pomaly ju zahládzali jemné chumáčiky…

To bolo doteraz jediný krát, keď som pokúšal osud na bežkách. Ešte veľa mesiacov (rokov) mi tento odvážny nápad pripomínala bolesť vystreľujúca zo sedacej časti (teda riti) do celého chrbta. Návaly postupne slabli, odhodlanie na zopakovanie zážitku rástlo. Ešte to niekedy vyskúšam…

Teraz! Tak poďme na to. Píšem mail, zisťujem záujem, zabezpečujem ubytovanie, za chvíľu je všetko hotové. Nakoniec máme trinásť záujemcov, dvaja sme úplní nováčikovia, dvaja len mierne pokročilí, ostatných nerátam, to sú profíci. V tejto skupine určite nejaký program vymyslíme, zraz si užijeme. Len si ešte musím kúpiť výstroj.

Radím sa s odborníkmi, každý hovorí niečo iné. Koho mám počúvať? Značky, hrany – hrany nie, šupiny, tulenie pásy, do Kremnice – nie tam sú drahí, požičať si – nekupovať… záľaha informácií sa valí zo všetkých strán. Čomu veriť, kam sa obrátiť, čo si vybrať? Nakoniec si za svoj beriem Jančiho návrh. V zime je takmer stále na bežkách (pokiaľ nebehá na bicykli), Orava, Spiš, Javorníky, Malé Karpaty, kde sa len objaví fliačik snehu, zjaví sa aj on. Objednávam podľa jeho výberu.

Výstroj mám týždeň pred odchodom konečne doma (aj lyžiarky sadli), som pripravený vyraziť do boja. Podľa očakávania sa odhlasujú prví účastníci, situácia im nedovoľuje odchod, hlásia sa však náhradníci. A tak zostávam v bežkárskej partii nakoniec jediný nováčik, všetci ostatní sú skúsení borci. Načo tam ja vôbec idem, čo tam budem robiť? V lepšom prípade budem všetkých len zdržovať, v horšom… Nie nič horšie nebude, zaháňam chmúrne myšlienky.

Nakoniec sa na poslednú chvíľu prihlási aj Fero, sme tak aspoň dvaja menej (vôbec) skúsení. Plus dvaja pešiaci. Vo štvorici niečo nakoniec vymyslíme, doma (v krčme) len tak sedieť nebudeme.

30.1.2020, štvrtok, deň prvý – príjazd

Deň D, dnes odchádzame. Takmer do poslednej chvíle nie je úplne jasné kto s kým, viem však, že všetko sa nakoniec zariadi, nikto nezostane doma, každého odvezieme naspäť. Som životný optimista (raz si kvôli tomu určite nabijem hubu).

Všetky naše autá sa stretávajú na stanici v Piešťanoch, Vlado a Paľo prišli vlakom, dohadujeme sa ako ďalej. Máme celý deň pred sebou, tak sa patrí začať kultúrne – U Vrabca. Nefajčiari radšej mrznú vonku, dym vo vnútri (či skôr nikotínovo-dechtová vôňa) sa dá krájať. Ale aspoň určujeme nasledujúci postup. Ďalšia zastávka – benzínka pred Drietomou, tam sa dáme dokopy.

Moderné benzínky sú fajn miesto, človek tu tekutiny doplní aj odloží. Táto je navyše výborne zásobená, aspoň si je čo obzerať. Aj kávu robia nadštandardne dobrú. Odtiaľto pôjdeme do Olomouca, tam si doprajeme dlhší oddych. Predtým ale ešte robíme dve neplánované kratšie zastávky na pumpách, predsa len sme už starší páni (vekom, nie duchom).

Konečne parkujeme v centre Olomouca, učíme sa obsluhovať automat na parkovacie lístky, za chvíľu sme však pripravení vyraziť. Ja to tu vôbec nepoznám, ale niektorí sa tvária sebaisto. Vyrážame do ulíc. Cez zaujímavý, pokrútený podchod, galériu graffiti či skôr street artu sa dostávame ku kostolu sv. Michala. Vstupujeme. Zvonku som tak veľký priestor nečakal. Samotná chrámová loď sa rekonštruuje, jej mohutná baroková nádhera je tak ukrytá za lešením, sprístupnená je však krížová cesta okolo rajského dvora bývalého kláštora. Sochy, obrazy, oltáre, klenby. Z každého štvorcového milimetra priestoru dýcha neopakovateľná atmosféra, ukľudňuje dušu, spomaľuje čas. Cirkevné stavby sú naozaj magické miesta, kombinácia ľudského umu a remesla, jeho ducha. Bez ohľadu na náboženské vyznanie či cítenie do nich človek vstupuje rozorvaný a prázdny, vzchádza však očistený a obohatený.

Plní zážitkov a pocitov pokračujeme na radničné námestie. Sme v historickom jadre mesta, každý kameň, každý dom tu má svoju históriu. V tomto dome pôsobil Gustav Mahler. Ideme hneď vedľa do príjemnej reštaurácie s dobrou kuchyňou a výborným pivom. Ceny sú veľmi prijateľné, obohatili sme tak aj svoje telo, sme pripravení pokračovať.

Najskôr sa však musíme dať všetci dokopy, Olomouc je veľké mesto, roztratili sme sa. Konečne môžeme pokračovať, autá štartujú, vyrážame. Cesta nás ale aj tak rozdeľuje. Plné križovatky, pumpy, navigácia. Mňa posiela za Šternberkom doprava. Krásna cesta neviem ani ktorej kategórie sa vinie hlbšie do hôr, stúpa, nie je frekventovaná. Po chvíli pochopím prečo… Je tu krásne, s Marošom si predstavujeme výlet na bicykli po kľudnej letnej trase, výhľady na zelené lesy aj dovnútra hlbokých dolín. Podmienky sa ale náhle menia, do kelu!

Cesta zbelela, vlastne to nie je ani cesta, len ujazdený sneh, neposypaný, táto spojka sa v zime vôbec neudržiava. No čo už, ideme. Za celú dobu stretneme len dve autá, domáci to pravdepodobne dobre poznajú, obchádzajú to dookola. My cudzinci sa kocháme, teda aspoň moji spolujazdci, ja radšej visím očami na ceste. Pár ľudí na svahu vpravo trénuje snowkiting (teraz sa robím múdry, ale naštudoval som si to až neskôr – lyžujú zavesení na šarkanovi, ide to aj hore kopcom), krajina je tu naozaj malebná.

Nič netrvá večne, ani snehová cesta. Opúšťame biele kráľovstvo, snehová pokrývka na poliach však zostáva. Lyže teda nevezieme zbytočne, snáď sa na nich šmykneme. Tabuľka RÝMAŘOV ohlasuje, že sme takmer v cieli. Ostatné autá nešli skratkou, sú už na mieste. Naši tak medzitým vybavili všetko potrebné, my ešte rýchlo vykúpime posledné lístky na dopravu na trasy (pešie aj lyžiarske). Sme zaregistrovaní, deň sa pomaly chystá prejsť do večera, najvyšší čas sa ubytovať. Ja ešte skočím zaviesť kamarátov z KST, prídem o chvíľku neskôr. Adresu nášho ubytovania mám, GPS-ko ma zavedie. Ideme spolu dve autá, stačí sa držať zadných svetiel. Cesta je pokrútená, samé esíčko. Ale je to len kúsok a stojíme, chalani vystupujú, ich auto zostáva, ja ihneď vyrážam naspäť, večer už pokročil.

Púšťam GPS, volím cieľ v Dolní Moravici, otáčam sa. Za chvíľu som naspäť v Rýmařove, už len trafiť výpadovku. „Odboč vpravo, potom hneď vľavo. Otoč sa, keď to bude možné, po sto metroch odboč vľavo.“, príkazy sa na mňa hrnú ako príboj. Lidl, námestie, autobusová stanica, idem tu hádam tretí raz, asi som niekde zle odbočil. Konečne je tu sídlisko, koniec mesta, snáď už mám správny smer. Tie cesty tu majú dobre pokrútené, samé esíčka, aj tam kde som viezol chalanov to bolo takto kľukaté. Rešovské vodopády, aj reklama na ne je všade, asi tam bude pekne. Neviem, je tma, snažím sa len vyhnúť protiidúcim autám, nezbehnúť do priekopy. Po sto metroch odboč vpravo. Sem? Veď je to celé zasnežené, že by ma čakala rovnaká spojka ako poobede? To bude jazda, ešte že mám požičané auto, moja Fabina by tu veľmi skoro našla svoje limity.

Ale nachádza ich tiež štvorkolka. Najskôr ignorujem koniec vyjazdených koľají s otočkou späť a pokračujem ešte pár metrov ďalej. Potom mi nejaká vyššia moc velí neblbnúť, zastaviť sa a otočiť. Nebudem predsa v noci skúšať preraziť záveje, lepšie bude ísť na hlavnú cestu a obísť to dookola. Začínam cúvať, spätná kamera je špinavá, nič v nej nevidím, v späťákoch len bielu planinu… žuch! A som mimo cesty. Jedným kolesom, auto ukáž sa! Zaraďujem pohyb vpred a… tak sme došli, stará mama!

Motor hučí, ľavé koleso nemá záber, krúti sa naprázdno, to som si zavaril! Neviem kde som, neviem kam mám ísť, je tma, odtiaľto sa nevyhrabem. Ešte že nemám vybitý telefón (veľa mu však nechýba), rýchlo volám Tónovi. „Zapadol som, môžete mi prísť pomôcť? Kde si? Neviem…“ Musím to zistiť, zavolám naspäť. Našťastie je neďaleko dom, svieti sa, aj mi otvoria. „Skály, na konci dediny smerom na Horní Město. Budem čakať pri ceste.“. Už idú.

„A jak jste se sem dostal? Vždyť tam je rybník.“ Dokelu, to ma asi otočila prozreteľnosť, ja som videl len bielu rovinu… Chalani sú už tu, plné auto, bude ich treba. Aj tak to zo začiatku nejde. Tono vyťahuje lopatku, odhŕňame, prihŕňame, nič nepomáha. Vyťahuje vrece, pokladá predné koleso. Nepomáha. Nakoniec pod neho podložíme deku, Ľuboš ju pridŕža, chytám záber na koleso, po milimetri sa vyhrabávam. Vencerèmos! Auto je zachránené, ja tiež. Môžeme sa vrátiť domov, ešte predtým sa ale krátko zastavíme v Rýmařove na otvorení, stres opadáva až tu.

Po ceste mi Ľuboš ukazuje, že som sa vrátil do obce z ktorej som pôvodne vychádzal. Má pravdu, v noci a pomotaný z Rýmařova som si to vôbec neuvedomil. Preto mi boli zákruty tak povedomé, preto tie vodopády. Bezhlavo som veril navigácií, hlavu mám asi len na okrasu (aj to nie). Našťastie som z tej šlamastiky vonku, nabudúce budem (možno) múdrejší.

Konečne som ubytovaný aj ja, konečne zo mňa padá aj posledná štipka nervozity, môžem si sadnúť, dať pivo aj za kalíšok ostrejšieho. Potrebujem to. Ešte sa zastavia priatelia z Valmezu, pokecáme, bzučí to tam chvíľu ako v úli, ale potom sa atmosféra ukľudní a večer ukončíme v úzkom kruhu. Škótskou whisky zahajujeme prípravu na brexit. A nočný odpočinok. Zajtrajšok už budeme tráviť v prírode, nemôžeme plytvať silami.

Na záver krátky dodatok. Keď po návrate domov hovorím Martinovi, že som našiel limity jeho auta vysmeje ma. Našiel som vraj len svoje. Vedľa volantu je gombík, vyraďuje asistenčné systémy, stačilo len zmačknúť, auto by sa bez problémov vyhrabalo samo. Nuž, neviem…

31.1.2020, piatok, deň druhý – peši na Sfingu

Vstávame po častiach, kto ako včera večer ukončil, také má dnes ráno plány. Vlado a Paľo sú hore veľmi skoro, berú bežky a idú do Rýmařova, potom na Ovčárnu a Červenohorské sedlo. Dlhá trasa, potrebujú celý deň. Ostatní bežkári tiež niečo vymýšľajú, nepoznám to tu, ale určite si užijú. A my ostatní? Môžeme sa váľať najdlhšie, nemáme pevný plán, dnes dáme len ľahkú prechádzku. Môj debut sa tak o deň odkladá.

Oproti včerajšiemu poobediu leží na okolitých lúkach akosi pomenej snehu. A keď sa auto priblíži k Rýmařovu krajina sa halí do jemnej hmly, popŕcha. Naozaj zimný zraz, ako bude zajtra, čo budeme robiť dnes? Na plánovanú túru určite nepôjdeme, nájdeme si niečo bližšie.

Auto nechávame na veľkom parkovisku pri obchode, peši sa púšťame spoznávať mesto. Niekde by tam mala byť Flemmichova zahrada, odtiaľ majú vyrážať všetky trasy, tam nám hádam niekto poradí. Miestne zaujímavosti sú relatívne dobre značené, náš smer je na križovatkách dobre čitateľný, prechádzame obytnými časťami mesta. Konečne sme na mieste určenia, je to vlastne športový areál, somárska lúčka na lyžovanie, vidieť snehové delo. Spod prístrešku (stále popŕcha) vykuknú dve panie, sú tu kvôli autobusu na trasu, veľa informácií pre turistov však poskytnúť nevedia, odporučia nám ale návštevu informačného centra a ukážu k nemu cestu.

Kvapky vody sa pomaly preguľujú na povrchu nepremokavých vetroviek, je stále sychravo, najlepšie sa schovať niekde do tepla. Krčmy sú ešte zavreté, pomôže aj infocentrum. A navyše nám ochotný personál aj vytipuje možné turistické ciele. Dáme kávu a pivo, potom sa uvidí.

Posedíme len polhodinku, dlhšie sa zdržiavať nebudeme, to by prišla aj druhá runda, radšej zaplatíme, ideme. Vychádzame do úplne zmeneného sveta. Hmla sa rozptýlila, neprší, miestami dokonca nesmelo presvitá slnečný lúč. Zrazu je čas aj na rozhliadnutie sa po okolí. Námestie a blízke okolie sú pekné, na domoch je vidieť bývalá sláva a bohatstvo majiteľov, dnes sú už trochu skromnejšie. Zámoček oproti gymnáziu slúži na hospodárske a obchodné účely, škoda, dýcha z neho atmosféra. Nachádzame sa však v Sudetoch, pôvodní obyvatelia už dlhé desaťročia žijú omnoho ďalej na západ…

Osud národnostne zmiešaných oblastí. Ako v papinovom hrnci sa tu naraz varia všetky ingrediencie, odovzdávajú si príchute, vznikajú zvláštne nové výtvory, čarovné, jedinečné, niekedy však nevydarené. A občas musí para z hrnca von, inak hrozí výbuch.

Pokračujeme ďalej, vybrali sme si návštevu Janovického zámku. Je síce zavretý, ale vraj pekný a je odtiaľ na skok do hôr, to nás láka. Prvé kilometre tak šliapeme po asfalte cez obec Edrovice, zvláštny názov. A zvláštne, na prvý pohľad zaujímavé, sú aj niektoré stavby. Samostatný komín uprostred ihriska, priemyselný areál, ktorého bol súčasťou je už zbúraný. Osamelá kaplnka. Jez (viem, je to bohemizmus, ale pekné slovo). Niekde pyšná vila. Zo všetkého dýcha germánsky duch, podobne ako na Spiši, aj osud oblasti je podobný. Sme len ľudia, chyby robíme na oboch stranách barikády, odpúšťame však potom len veľmi ťažko…

Za stromami sa rysujú väčšie budovy, už sa blížime k zámku. Ale veď toto je na prvý pohľad sladovňa. Naozaj, pohľad do mapy potvrdzuje odhad, nachádzal sa tu pivovar. Areál zámku je schátraný, ošumelý, stále však zaujímavý, vyžarujúci do okolia zvláštnu atmosféru.

Smer ďalšieho postupu nám odsúhlasí miestny lesník, pridá aj pár zaujímavých informácií, dnes sme si tuším vybrali dobre. No veď uvidíme. Máme čas, pod prístreškom vybalíme termosky aj malú ploskačku. Od zámku asfaltka trošku stúpa, na bicykloch by sme sa zadýchali, takto na pešo je to však prechádzka. Žltá značka nás potom vyvádza od cesty k lesu, na križovatke čítame zaujímavú povesť o tkadlecovi Pepovi („všechny čtyři živly musí jít se mnou do hrobu“ – prečítajte si, je to vo fotogalérii). Konečne sme v prírode.

Za rampou vedie zasnežená lesná zvážnica, stúpa len veľmi miernulinko. Keď nič iné, objavili sme na zajtra ideálny lyžiarsky terén pre nás začiatočníkov. Nad korunami stromov hučí vietor, ale je pekne, slnečno, teplo. Krásna prechádzka pekným lesom. Myšlienky len voľne poletujú okolo, oddychujem, užívam si pokoj. V lese obdivujeme zaujímavú studničku – hlavu lesníka (alebo je to maskovaný čert?). Priestor sa náhle otvára, stojíme na rozľahlej vrcholovej lúke, objavuje sa krásny výhľad na protiľahlý hrebeň hôr. To chce krátky oddych, vytiahnuť termosky a ploskačku. Takú pohodovú prechádzku som už dlho nezažil, dnes je to za odmenu.

Podľa mapy nás čaká najťažšie stúpanie dňa. Je to pravda. Stúpanie rastie násobne – z približne 1% na odhadom 2,5%. Makačka. Sme za ňu však odmenený neočakávaným prírodným útvarom. Na vrchole kóty Kamenná hora sa nachádza Čertův kámen alebo Čerťák, zvaný aj Sfinga. Z plochej lúky náhle vystupuje skalné bralo, lepšie povedané obrovské kamene ležiace jeden na druhom. Akoby sa deti obra hrali s kamienkami, postavili si pre zábavu vlastného mužíka. Stálo za to sa sem vybrať, na Praděde už bol všelikto (ja nie), kto bol ale na Čerťáku (ja áno!)?

Oblasť má navyše zaujímavú históriu. Poniže sa mala rozkladať obec Ferdinandstahl. Život tu musel byť zaujímavý. Určite tvrdý, hoci miestne hory nepatria k najvyšším. Počasie tu napriek tomu často, hlavne v zime, ukáže svoju odvrátenú tvár. Bola by ale radosť vstávať s pohľadom na okolité hrebene, počúvať šum lesa prerušovaný spevom vtákov, zurčanie zlatonosného potoka.

Nám dnes stačí ku šťastiu biela pláň a neopakovateľné divadlo, ktoré rozohráva slnko a mraky na oblohe. Toto predstavenie nás sprevádza celú cestu až do Rýmařova, ani jedna minútka nie je rovnaká, ani jeden obraz sa neopakuje. Niečo sa pokúšam zvečniť na snímkach, sú však jednorozmerné, ploché, nedokážu zachytiť vôňu čerstvého vzduchu, vŕzganie snehu pod nohami, odraz slnečného lúča na kryštálikoch snehu. Opäť tak otváram srdce, snažím sa spomienku uložiť do hĺbky duše, zakonzervovať okamih v pamäti.

Ďalej sa už budeme pohybovať len podľa GPS a mapy, značkovanú cestu úplne opúšťame. Sledujeme stopy lyží a skútrov, križujeme polia, cesty aj cestičky, prechádzame remízky a vetrolamy, bokom obchádzame Stříbrné Hory, spomínaný Ferdinandov aj Huntavu. Na poli sa dávame do reči s domácim, venčí psíkov, pomôže nás napraviť na cestu priamo do Flemmichovej zahrady, šetríme si zbytočné metre po cestách a asfaltových chodníkoch, sme v objatí prírody takmer do posledných okamžikov.

Bol to perfektný výlet, oddychový, zaujímavý, pokojný. Balzam na dušu a nervy. Príprava na ďalší, už viac hektický deň. Ale ten dnešný ešte stále neskončil, máme toho pred sebou skutočne dosť. Najskôr nás čaká výmena zážitkov za všetky tri dnešné skupiny. Každý z nás prežil pekný deň a odporúča ostatným práve svoj program. Nakoniec však tesne víťazí Ovčárna.

Potom máme na pláne večeru, dnes v našej reštaurácii, hlad je najlepší kuchár. Odtiaľ sa hneď poniektorí ponáhľame do sauny, treba dostať z tela všetko zlé, uvoľniť miesto pre dobré. A tak potom ešte skočíme na jedno čapované. Tam sa však už chystajú veci! Oraváci z Nižnej obsadili takmer celú reštauráciu, majú tam už dve gitary, za chvíľu prichádza harmonikár, začína sa spievať a tancovať. Atmosféra časom strhne naozaj každého, perfektný večer pokračuje až do polnoci.

No a na izbe si potom ešte doprajeme obligátny brexit. Bežia prvé minúty nového dňa, dnes nás (hlavne mňa) čaká veľká výzva, poďme radšej rýchlo do postele.

1.2.2020, sobota, deň tretí – konečne na bežky

Budíček. Tak akurát, nie tak skoro ako včera. Dnes máme viac času, autobus by nás mal naložiť kúsok od chaty, netreba sa trepať do Rýmařova. A tak si doprajeme bohaté raňajky (energiu bude treba), kávu (kofeín povzbudí) a čaj (nech je čo potiť). Odchod.

Na zastávke už čaká kopa ľudí, o chvíľu však odchádzajú, linkový autobus dnes nepôjde, využijú službu kolegov. Náš prichádza o chvíľu, nastupujeme, rátali s nami. Cesta netrvá dlho, ani si ju nestíham užiť, nervozita sa pomaly začína prehrýzať na povrch. Koniec, autobus sa vyššie nedostane, sme na Ovčárne, konečne viem, o čom to naši znalci miestneho okolia stále hovoria.

Stretávame prvých známych, z hmly sa vynárajú aj Rasťo a Eva, tých by som tu nečakal, zraz Piešťancov v srdci Jeseníku. Našťastie ešte chvíľu posedíme, nejdeme hneď na trasu, dáme si jedno & kávu, máme čas, môžem byť o pár minút dlhšie v pohode (aj tak už nie som). Osud však nezastavíš, ideme.

Najskôr sa však musím dostať do viazania. To som doma netrénoval, nemal som schopného asistenta. Chvíľu mi to trvá, ale konečne som pevne prepojený s lyžami, môžem vyraziť. Tak sa teda pozrime kam. Predo mnou je široká biela cesta, takmer pláň. Po jej oboch krajoch vedú stopy, v strede sa preháňajú ratraky, motajú turisti, korčuľujú ľahko oblečení frajeri na bežkách, to zatiaľ (len pár minút) skúšať nebudem, začnem klasikou, idem do stopy. S nonšalantnosťou blba volím tú ľavú. Ako som to videl v televízii? Ľavá ruka dopredu, pravá noha dozadu, striedať, odrážať sa, vietor vo vlasoch, smrť v očiach…

Vietor vo vlasoch nehrozí (okrem iného mám čapicu), smrť v očiach mám však takmer okamžite. Robím len pár nemotorných krokov (kdeže sklzy, zabudni na to, amatér), nekoordinovaných pohybov, pravé rameno sa dostáva mimo ťažiska, vyrovnanie polohy úkrokom sa nedarí (akoby som mal na nohe tonu a nie len ľahučkú lyžu) a už ležím na snehu. Bol to mäkký pád, v pohode, nič zlomené, nič udreté, len prišiel priskoro. Alebo práve včas, nemám to radšej zabaliť? Uvidím, keď sa postavím. Ale ako? Prevaľujem sa po snehu ako taký hovnivál, na chrbát, na bok, na brucho, lyže mi zavadzajú, nepostavím sa, asi tu zmrznem. Uprostred davu. Našťastie ku mne prichádza niekto z našich (už ani neviem kto, komu mám poďakovať, som v strese) a palicou ma vycvakáva z viazania. Som zachránený, konečne sa môžem postaviť, davy aplaudujú.

No zas sa však musím dostať do viazania, do kelu. Nejde to vôbec ľahko. Aby som pre okolie (čo ak ma niekto sleduje?) nevyzeral ako úplne neschopný somár, snažím sa neúspechy maskovať opakovaným čistením spodku topánok. Na neviem ktorý pokus pripínam konečne pravú lyžu, celú procedúru opakujem aj s ľavou. Deň výrazne pokročil, čas sa posunul. Pokračujem, či točím? Asi pokračujem, dám bežkovaniu ešte jednu šancu. Takže znova do stopy a poďme, ľavá ruka, pravá noha, potom kúsok obojručne, súpažne, veď to ide. Posúvam sa postupne ďalej, vyššie, trať našťastie stúpa, nemusím zatiaľ riešiť brzdenie a zatáčanie. To až neskôr.

A bežkári sú slušní ľudia, ustupujú mi zo stopy, aj kde – tu čosi prehodia, asi pozdravia, ani im nerozumiem, len sa na oplátku usmejem. Ukážem dobrú vôľu (a zlepšujúcu sa techniku pohybu) aj ja, tomu najbližšiemu sa vyhnem zo stopy. Prečo sa však obzerá a niečo mrmle? „Ďuro, ideš v ľavej stope, tá je pre zjazd, je to ako na ceste!“, Maroš stojí na kraji trate, keď som dlho nechodil, počkal, musí na mňa dohliadnuť. Nonšalantný blb sa červená, hanbí a potichu presúva na opačnú stranu trate, najradšej by sa schoval do myšacej diery. To bol zas raz výnimočný výkon!

No takmer ihneď ma čaká ďalší, ešte väčší, doslova výzva. Cesta odbočuje vľavo, lomí sa, začína klesať. Čo klesať, strmo padať dole, na bežkách treba zdolať Hahnenkamm! To nedám! Stojím na ľavom kraji, čakám, naberám odvahu, vydychujem. Konečne nevidím nikoho vpredu ani za sebou, trať je čistá, poručeno Pánu Bohu, idem.

Presne v momente odrazu sa dole spoza zákruty vynárajú v protismere chodci aj korčuliari. Pohyb už zastaviť nedokážem, len sa snažím pluhovať, znižovať rýchlosť. Zabrzdiť ale určite nezvládnem, musím skúsiť zatáčať, nejako sa im vyhnúť. Dokážem to ani sám neviem ako, som jednoducho bežkársky talent. Zjazd však ešte pokračuje. A znova sa mi niekto motá v ceste, nenávidím ľudstvo! Zaťažiť nohu, lyže zahnú, len udržať stabilitu, nezahraniť, neprepadnúť, udržať pluh. Cítim stehná i holene, musím ešte chvíľku vydržať, ešte malú chvíľočku… konečne! Z hmly vystupuje obrys stavby, ostrím zrak (vypudil som smrť z očí) – ŠVÝCÁRNA. Tak o tomto hovorili chalani, dosiahol som dnešný cieľ. Alebo ešte nie?

V chate je plno, pred chatou veselo. Stojí tam už celá naša partia, Jančiho skoro prizabila lavína zo strechy. Niekto vyťahuje termosku, iný zas proviant či občerstvenie. Ja som len rád, že som. Kde som. Zatiaľ to ako – tak išlo, ale už som v živote investoval aj lepšie ako do bežeckej výbavy, moje pocity sú zatiaľ ťažko čitateľné. Poniektorí sa tu už otáčajú, chalani na mňa pozerajú s otáznikom v očiach. A čo ja? Neviem, čo ma k tomu vedie, ktorá časť nervovej sústavy u mňa momentálne riadi činnosť organizmu (mozog určite nie), ale namiesto otočky o 180 stupňov sa rozhodujem pokračovať.

Opäť dole kopcom, opäť musím kľučkovať pomedzi ľudí. Pevne však držím na nohách, nepadám. Pri chatke Kamzík si za odmenu vychutnávam krátky výhľad do údolia. Stojím, počas jazdy sa nedokážem kochať, musím byť sústredený len na stopu, keď zdvihnem zrak začínam balansovať. A tak dôverne poznám iba biele špičky mojich lyží a tri zelené trojuholníky na nich. Okolitá krajina mi zostáva neznáma, aj tak sa väčšinou ukrýva v mrakoch.

Preto prežité pocity vychádzajú výhradne z môjho vnútra, hlbokých nádychov (dychčím aj dole kopcom), potu na čele aj na tele (potím sa viac ako v saune) a nabudených svalov (napumpovaných adrenalínom). Nemôžem ani priveľmi zastavovať, spotené vrstvy oblečenia chladia, nabudúce ich musím korigovať. Ale bude vôbec nejaké nabudúce?

Uvidíme, bežky síce neboli najlepšia investícia, ale už som nakúpil aj horšie. Čaká ma ešte kúsok zjazdu (už ma to pomaly začína baviť) a náhle zhora, napravo spoza stromov, počujem volanie. Odbočujeme, ešteže som nebol príliš rýchly a nezbehol dolu do doliny, stálo by ma to viac síl. Cesta začína opäť stúpať. Tep sa zvyšuje, rýchlosť znižuje. Ale aspoň potrénujem aj iné svaly, ruky už dlhú chvíľu len viseli pri tele. Dobre sa mi ide aj hore kopcom, šupiny zaberajú, lyže držia. Janči, dobre si mi poradil, radosť bežkovať. Stúpanie však nie je príliš dlhé, cesta opäť mierna klesá. Tak mierne, že sa musím odrážať. Tie šupiny by mohli aj trochu popustiť, načo tak držia? Človeku sa nezavďačíš.

Tu sa náhle klesanie zväčšuje, lyže sa znova rozbiehajú, len trošičku, nie priveľa, zapluhujem? Alebo to pustím? Kým sa stihnem rozhodnúť, ležím na zemi. Stačí len na malý okamih stratiť koncentráciu a amatér si vychutnáva lyžovanie v polohe na boku. Opäť sa musím odopnúť z lyží, opäť sa do nich dostať. Už to ale trvalo o chvíľku kratšie, učím sa. Poučený pokračujem v zjazde, ten sa však postupne vyrovnáva, musím zasa používať aj ruky. Sneh postupne mokne, mäkne, je stále pomalší. Už len tri a pol kilometra, len dva, len kúsok. Stojím na kraji asfaltového chodníka, širokej frekventovanej cesty, pred skupinou chát. Dostal som sa do Červenohorského sedla, som borec. Len ako sa dostanem naspäť?

Uvidíme, riešiť to budem neskôr, teraz idem na kávu a pivo. A pridám si kulajdu. A zopár hranolkov. Zaslúžil som si.

Posedenie na chate s chalanmi ubehlo ako voda, tie bežky majú čosi do seba. Len čo bude ďalej? Vraj pôjdeme do kopca. Ideme. Kilometer, dva, päť, dvanásť. Ufff! Mám ale dobré lyže, držia ma, energiu som tiež dobil dobre, väčšinou dokonca dýcham Jančimu na chrbát. Len pred Švýcárnou sa trochu zdržím za trojicou chodcov (aj síl už ubúda), uniká mi. To sa ukáže ako osudná chyba.

Pri chate nečaká, jeho lyže nevidím. S Marošom usudzujeme, že ťahal rovno na Ovčárnu, blíži sa čas odchodu, posedíme asi tam. Z posledných síl vyrážame do boja s posledným stúpaním. Ako – tak to ide, meter za metrom sa prebojúvam bližšie k cieľu. Zrazu mi zvoní telefón. V ruksaku. Musím zastaviť, dať ho dole z chrbta, celý rozbaliť, chvíľu nemôžem stiahnuť zips, zvoní však stále, vytrvalo. Janči. Predsa len zostal na chate. „Kde si? Zobral som päť pív, sám ich nevypijem, vráť sa!“. Či chcem, či nechcem, musím naspäť, strácam ťažko vybojované metre. V protismere stretávam posledných oneskorencov z trasy, vracajú sa už aj organizátori. My skúsení bežkári to však máme v paži, my všetko v pohode stíhame.

Na chate už čaká Tono aj Ľuboš, päť pív pre štyroch je tak akurát (Maroša sme už nestiahli). Motať sa ale priveľmi nemôžeme, čas pokročil, do cieľa je ešte päť kilometrov, dva a pol do kopca, rovnako aj z kopca. Ktoré budú ťažšie?

Ťažko povedať. Najskôr sa zdržím pri obúvaní do viazania (predsa len ešte nie som šampión) a musím chalanov hore kopcom dobiehať, potom príde klesanie, kde mi definitívne utečú. Moje lyže držia dobre hore aj dole, väčšinu času sa musím dole svahom odrážať. A keď sa to rozbehne… – brzdím, toľko si ešte neverím. A dokaličiť na posledných metroch sa nechcem.

Nedokaličil som sa, stojím na kraji parkoviska, som späť na Ovčárne. Keby mi to niekto povedal ráno, neveril by som mu ani slovo. Pred očami mi bleskurýchlo beží obraz dňa. Prvý pád, pohyb v protismere, prvý pluh, prvá zvládnutá zákruta, Švýcárna, Kamzík, sedlo, káva, pivo, stúpania, zjazdy, sneh, hmla, tri trojuholníky na špičke lyží (alebo sú štyri? či päť?). Prvý deň v živote na bežkách (ja viem, kedysi dávno, ale ten sa radšej snažím nepripomínať, kostrč ma bolela veľmi dlho). Dobre investované peniaze!

Dole som zišiel samozrejme posledný (ani by sa inak nepatrilo), ostatní tam sú už dlhšie, dokonca je pristavený aj autobus, môžeme nakladať. Sadám si, odfukujem. Paráda! Som síce unavený, oveľa viac ako po turistike, ale dnešok sa mi veľmi páčil. A keď potom vidím štatistiky výletu (väčšinou to príliš neprežívam)… bežkovanie je naozaj fyzicky veľmi náročný druh pohybu. Ale stojí za hriech!

Deň je však ešte mladý, čaká nás aj papučový bál. A tak sa väčšia časť našej partie presúva večer autami do centra zrazu slávnostne ukončiť akciu. Pozdraviť známych (niektorých sme stretli na trase, niektorých mimo, niektorých vôbec), doplniť stratenú energiu (zjesť guláš), aj tekutiny (chudáci šoféri). (Poniektorí) skúšajú aj tancovať, hudba však nič moc, nepatrí sa ale ohovárať, sťažovať sa, bolo nám tu (v Rýmařove) fajn.

Hrubý a Nízky Jesenník. V tejto oblasti som bol prvýkrát v živote. Na Budošovky nechodievam, nedostal som sa. Sudety. Krásny horský kraj s pohnutou históriou. Nedovolím si robiť sudcu, hľadať vinníkov, tá atmosféra je tu však stále prítomná. Praděd. V minulosti nazývaný Keilichter Schneberg (a je to tu!), magický strážca krajiny, ktorý ani nevykukol spoza mrakov. Jeho sila však rezonovala v ovzduší, nabíjala energiou svoje okolie, aj nás.

A tak dobre dobití končíme večer krátkym posedením u nás na izbe, konečne môžu aj šoféri. Do postelí sa dostávame len minútku pred polnocou. Zajtra nás čaká už iba cesta domov.

2.2.2020, nedeľa, deň štvrtý – domov

Posledný budíček v Dolní Moravici. Či chceme, či nechceme, odchádzame. Individuálne, rozdelení na skupinky podľa áut. Naše pôjde posledné, nemusíme sa ponáhľať. Predtým ešte idem zobrať Eda do Skal. Aspoň si to obzriem za denného svetla, k rybníku však už určite nepôjdem.

Do Rýmařova to poznám, tam trafím bez problémov. Stačí sa však dostať do jeho uličiek a som stratený, toto mesto je pre mňa zakliate. Alebo je problém niekde vo mne? Opäť blúdim, je to taký Bermudský trojuholník. Rýmařov, Janovice (nikdy více… kde je ten vojenský útvar?), Harrachov (kdeže sú tie mostíky?), človek je náhle niekde inde ako by čakal.

Ja som sa z ničoho – nič objavil v Janovicích. Kdeže Skály! Janovice, zas som úplne vedľa. Aspoň by medzi nimi mala viesť cesta, smerovka je však prečiarknutá, už nebudem nič riskovať. Cestu z Rýmařova som išiel peši, po nej snáď naspäť trafím, idem radšej na istotu. A tak míňam dobre známe miesta. Hospoda u Hroznu, kaplička, Flemmichova zahrada, Gymnázium, v mysli sa vraciam späť v čase. Opäť drobne popŕcha, či skôr len vlhkosť vypadáva z hustého mraku, zababušená štvorica znovu kráča hore na námestie, hľadá cieľ cesty. Malebný zámoček napravo, dnes stolárstvo a železiarske sklady, taký je osud Sudet. Krásna oblasť, ale niečo tu zamrzlo vo vzduchu, visí v ovzduší, ťažko dolieha na povrch krajiny. Rád sa sem kedykoľvek vrátim, aj na dlhšiu dobu, ale žiť by som tu (asi) nedokázal.

Odbočujem vpravo, túto cestu už poznám, známe esíčko a stojím pred penziónom a jazdeckým areálom. Volám Edovi, čakám na neho. Prichádza rýchlo, môžeme sa vrátiť pre zvyšok posádky. V ceste nám však opäť stojí Rýmařov…

A opäť zle odbočujem, už som stratil posledné zvyšky sebadôvery, to je už totálna neschopnosť. Alebo osud? Ktovie, našťastie však rýchlo zistím omyl, otáčam sa a nachádzam správny smer. Potom stačí len bezpečne doraziť k nám do Dolní Moravice, naložiť chalanov a po ceste sa riadiť Jančiho GPS príkazmi. Okrem drobnej chyby v Přerove (tú som spôsobil opäť ja, zle som odbočil) ideme bez problémov. Raz postojíme (posedíme) na pumpe pri káve, druhý krát na obede nad Hrozenkovom, to už ale pomaly dohliadneme domov. Potom ma už čaká len okruh Moravany – Hlohovec – Trnava a posledných pár kilometrov.

Nedeľná cesta z Trnavy do podhoria Malých Karpát sa pod kolesami auta odvíja len pomaly. Kvapky dažďa sa roztekajú po čelnom skle, rozpíjajú pohľad na hnedo-zelenú siluetu hôr. Pred očami občas prebehne stierač, na okamih odhalí zachmúrenú krásu hôr, smutný zimný pohľad.

Konečne som doma, vybalené oblečenie čaká na vypranie, som navečeraný, vykúpaný. Pomaly na mňa sadá únava, idem si natiahnuť kostru na posteľ, len na chvíľočku, spať sa ešte nechystám. Oči sa mi však rýchle zatvárajú, zaspávam. Sníva sa mi krásny sen. Je začiatok septembra, vo vrecku náhle zvoní telefónu, volá Paľo…

február 2020, po zraze

Prší, sivá obloha splýva s hnedou zemou, holé pahýle stromov smutne trčia proti oblohe, z ktorej sa lejú prúdy vody. Zimný dážď je najsmutnejšie počasie v roku.

Ozaj, neviete náhodou, aké snehové podmienky sú na Orave? Alebo na Spiši či Skalke? Nepôjdeme?

Ďakujem všetkým účastníkom z našej skupiny za vytvorenie perfektnej atmosféry na trasách aj mimo nich. Akcie sa v našich farbách zúčastnili: Božka Ilavská, Ľuboš a Elen Rosoví, Tono Gieci, Janči Budoš, Maroš Modrovský, Fero Martinus, Miro Šuga, Paľo Herceg, Vlado Naď a

Juro Golier