Akcia Zimné výstupy – Okrúhla

sobota 20.2.2021

Do (pomyselného) písacieho stroja zakladám čistý list papiera, nepohnute hľadím na prázdnu plochu, pokúšam sa sústrediť, usporiadať myšlienky. (Čas cvála okolo ako splašený). Som uzavretý v cele svojich očakávaní, stal som sa otrokom vlastnej mysle. Prečo to vlastne robím? (Aby som zachránil spomienky). Prečo nedokážem, tak ako ostatní, písať jednoduchšie? (Lebo sa snažím vyvolať vôňu okamžiku, zachytiť farbu dňa). Vyťukávam ničnehovoriace vzory, prázdne výšivky znakov, mažem vety smerujúce odnikiaľ nikam. Aké je to (na klávesnici počítača) jednoduché! Ničomu to však nepomáha, myšlienky visia vo vzduchoprázdne, nápad neprichádza. Sedím, bezducho hľadím na bielu obrazovku, hádam tisíci krát píšem rovnaký nadpis, čakám (na zázrak). Pohlcuje ma biela hĺbka čistej plochy, vír spomienok vťahuje do centra prežitého. (Čas sa zastavil).

Ešte som nestihol zavrieť dvere za predošlým víkendom a je tu ďalší, nové obrazy sa tlačia popod prah, nové nálady prenikajú do mysle cez pootvorené škáry, všetko sa navzájom premiešava. Udalosti bežia ako po sínusoide, blato strieda mráz, slnečné ráno rozsvecuje zachmúrený podvečer. Výlety nasledujú v pravidelnom rytme, presné, ako dávky zo samopalu. Ešte som sa nevymotal z toho predchádzajúceho (meškám zo zápisom) a už je tu ďalší. Zo slnečného dňa plynule prechádzam do hmlistého rána, ako pešiak stratený na šachovnici sa presúvam po chodníčkoch Brezovských Karpát. Kam pôjdem tento víkend?

Ešte niečo zostalo, napriek neúnavnej snahe som nepochodil zďaleka všetko. Od nedávnej návštevy mi zostal nedokončený projekt, Šidlová. A neďaleko leží ďalší neznámy vŕšok, Okrúhla, skúsim to nejako prepojiť. Sadám k počítaču, plánujem. Na obrazovke to vyzerá vynikajúco.

Budím sa do hmlistého rána, pohľad na teplomer predpovedá fúru blata (mačky putujú von z batohu), aj jednu vrstvu oblečenia môžem nechať doma (zohrejem sa pohybom). Kanvica už spieva svoje ranné blues, karpavými očami hmatám v chladničke niečo pod zub. Znova som vstával príliš skoro, musím sa brániť nutkaniu vkĺznuť späť pod perinu (nemal som toľko ponocovať). Utrpeniu uľahčuje pohľad na spolucestujúcu, ktorá sa už svižne zvŕta medzi kuchyňou a zrkadlom.

Ranné cesty tíško podriemkavajú, testovacie centrá sa ešte len chystajú otvoriť. Ako lasička prekĺznem ku susedom, nikto ma našťastie nezastavil – ak to takto pôjde ďalej, budeme si musieť hľadať svojho Kráľa Šumavy. Čo sa to však deje? Kde sa tu títo berú? Zo dve autá už na parkovisku stoja, ďalšie prichádza. Aj ich zlákala vidina výletu v prírode, vítame sa s kamarát(ka)mi.

Glg vareného zahreje, (aspoň v duchu) poodtiahne závoj hmly, prežiari sobotné ráno. Ostatné pochúťky zostávajú zatiaľ ukryté v ruksakoch, niečo si musíme nechať aj na neskôr. Zatiaľ tu je ako v tureckých kúpeľoch, uvidíme ako sa situácia vyvinie ďalej (nevadí, nenaháňame sa predsa za výhľadmi). Nikto iný už hádam nepríde, poďme! Popod vinice sa presúvame hore driemajúcou obcou.

Stokrát prejdeš po tej istej ceste, vždy objavíš niečo nové. Hrdza postupne požiera tabuľku, nápis je ale ešte dobre čitateľný. Mlyn u Trestu. Z ulice Hošták sú náhle Mlyny, slepý výbežok Nad mlyny odbočuje niekam medzi chalupy, Horná Blava pokojne putuje spod Mariáša až k Bučanom, žeby Mudrochov mlyn nebol jediný? Neviem to posúdiť, veľká Sieť spomína len tento jeden, aj klepot jeho mlynských kolies sa už krajom dávno nerozlieha, majiteľ sa však snaží vdýchnuť historickému areálu život.

My zatiaľ (iba z diaľky) zdravíme jeho nájomníka, rohatého Edka, s pani domácou kutrúcou sa v záhrade prehodíme slovko – dve, (len ponad plot) už po niekoľkýkrát obdivujeme murovaný včelín („Z pilnosti sa šťastie rodí, lenivosť len biedu plodí“), znova si sľubujeme návštevu objektu. Pomer pracovných dní a víkendov by mal byť obrátený.

Povedľa družstva opúšťame civilizáciu, vstupujeme do ticha prírody. Hmla, hmla, hmla a zas len hmla. Ako husté mlieko sa rozlieva po krajine, ako krupicová kaša obaľuje všetko dokola, neprepúšťa jediný lúč slnka, rozostruje obrysy, tlmí zvuky. Chodník sa zlieva s oblohou, vedie kamsi do nebies (pozdrav od LedZep). Z bielej tmy len na moment vyskočia farebné škvrny búnd, aby sa za pár okamžikov opäť rozplynuli za jej vzdušným závojom. Akoby som kráčal uprostred bubliny. Okolitý svet je (takmer) neuchopiteľný, existuje iba v náznakoch, len v mojej fantázii. Vnímam rozmazané línie neďalekého porastu, k uchu prenikne sotva hlas najbližšieho suseda. Predstavy nahrádzajú realitu, matrix existuje.

Takmer sme to prebehli. Hustá hmla skutočne stiera jedinečné znaky prostredia, deformuje vnímanie okolia. Kráčam vpredu, na GPS nehľadím (veď to tu poznám!), myslím si, že práve traverzujem svah Svätodušnice. V skutočnosti je už za mojim chrbtom, opäť by sme si nabehli (ďakujem Milan). Nastal čas opustiť zabehané chodníčky, pustiť sa na prieskum neznámych zákutí našich Hôr.

Šidlová. Nenápadný kopček, len taká zalesnená homôľka pri ceste. Na Dobrú Vodu som tadiaľ išiel snáď tisíckrát, nebyť kameňolomu – ani by som netušil, že existuje. Pri náhodnom rozpletaní Siete som však odhalil nečakané informácie. Niekde na vrchole, v hustom lese nad rozširujúcou sa jazvou kameňolomu by sa mali nachádzať jaskyne, historický lom a viditeľné stopy dávneho opevnenia. To stojí za bližšie preskúmanie. Hľadám, klikám, pátram, formulujem otázky. Sieť však mlčí, bližšie detaily neposkytuje. Treba sa vybrať a presvedčiť na vlastné oči, tajomný vŕšok nám možno rozpovie svoje príbehy.

Chodník sa z lúčky stáča pod koruny stromov, vstupujeme do pralesa. V hmle pôsobia pahýle konárov a pomaly tlejúce kmene ešte tajuplnejšie, vôbec by som sa nečudoval, ak by v lese pri ceste zapraskala haluz, biely závoj presvietili žiarivé oči a večný tulák by sa bez jediného slovka opäť stratil v hustom húští…

Zrána sťahuje povrch chodníka nočný chlad, kráča sa dobre, z blata je ešte pevný kameň, kde-tu stále ozdobený fliačikom ľadu. Cesta sa rozdvojuje, ktorá je tá správna? Nevieme, vyberáme si tú vpravo. Po krátkej chvíli prichádzame na okraj lúčky, pod posed. Treba preskúmať okolie, čo ak sa jaskyňa ukrýva niekde v lese?

Pokým sa prieskumníci rozpŕchnu do húštin, zvyšok skladá z chrbtov batohy, kráti si dlhú chvíľu. Hoci iba niekoľko metrov od kamarátov, stratil som sa v bielej tme, nepreniká ku mne ani náznak zvuku. Zostal som sám – len ja, les a hmla. Predieram sa húštinou, hľadám stopy po miestach, ktorými možno vstúpiť do vnútra Hory. Veľké balvany porozhadzované všade dookola dokazujú, že som (možno) neďaleko, vstup do podzemia však zostáva nateraz zamknutý. Je čas sa vrátiť.

Z húštiny sa vynáram na opačnej strane lúčky, pri soľníku. Hodujúcu skupinku, vzdialenú len pár metrov odo mňa rozoznávam iba v náznakoch, husté biele mlieko sa rozlieva medzi stromami, les ticho spí. Je čas pripojiť sa k ostatným.

Prehodím len zo dve vety, okoštujem zopár dobrôt a… náhle som sa objavil v úplne novej krajine. Ako mávnutím čarovného prútika z výšky presvitá biele slnko, jeho lúče rozpúšťajú hustý závoj hmly, už len drobné chuchvalce sa prevaľujú nad steblami trávy, vsakujú do zeme. Na tvárach sa objavujú úsmevy, maškrty chutia ešte o kúsok lepšie, smädné ústa si doprajú o glg nektáru naviac, s ľahkosťou kĺže dole hrdlom, zohrieva vnútro i dušu. Milan sa konečne dovolal kamarátovi, upresňuje polohu. Sme bokom, vraciame sa späť na križovatku. Opäť padá hmla.

Tají pohľad do hlbín kameňolomu, splošťuje obraz krajiny, skrýva detaily. Pridáva však na tajomnosti, umožňuje fantázii nanovo rozvíjať svoje klamlivé hry. Cesta sa znova vetví, ja to len rýchlo prebehnem vpravo. Stopy po pneumatikách vedú kamsi do bielej tmy, vyjazdili ich poľovníci či jaskyniari? Uvidíme, strácam sa v hustej hmle.

Prechádzam zakliatou spiacou pláňou, len na malú škáročku poodhaľujem bielu oponu splývajúcu na javisko sobotného predpoludnia. Na ktorej strane stojím ja? Som divák, ktorý z hľadiska lačne čaká na začiatok (prírodného) predstavenia? Alebo mňa, herca osamelo blúdiaceho javiskom, sleduje neznámy pátravý pohľad? Neviem. Len ďalej vytrvalo kráčam v stopách kolies, v strede línie, ktorá ako pokojná rieka tečie planinou, mizne v diaľke, rozplýva sa, splýva s krajinou.

Spoza hustého závoja hmly len neurčito vystupujú obrysy kríkov, náznaky lúčok posiatych balvanmi. Za jasného slnečného rána by ma obklopoval úplne iný svet, teraz sa však svojimi krokmi snažím prebudiť krajinu, snívajúcu svoj biely sen. Blížim sa ku kraju lesa, kúsok hlbšie rozoznávam tieň umelého valu, idem bližšie, vyťahujem telefón. Našiel som jaskyňu Hradisko D-10 na Šidlovej.

Stojím na okraji lesa, čakám, rozhliadam sa. Z výšky, spoza rednúcej opony znova presvitá chladná biela guľa, sťa mávnutím kúzelného plášťa sa priestor čistí, hmla sa mení na jemný opar, kúdolí sa pri zemi, už halí len húšť na konci chodníka. Ako strieborné drahokamy zdobia vetvičky šípkových kríkov kvapky rosy. Cez priesvitný závoj presvitajú farebné škvrnky, rastú, sú čoraz jasnejšie, ich obrysy získavajú ostré tvary, z tunela na konci cesty sa vynára zvyšok skupiny.

Múrik na kraji lesa pripomína základy stredovekej rotundy, vo svojom strede, v kamennej studni ukrýva vstup do podzemia. Dobre zabezpečený pred neželanou návštevou (len hlupák by pokúšal šťastie), nad ním vyrastá kovová konštrukcia, pevná základňa lanovky. Túto jaskyňu, puklinu vedúcu dovnútra hory, už niekoľko rokov čistia jaskyniari z Trnavy, vyťažený materiál kopia dookola, vytvárajú kruhový val. Čo všetko dokáže ľudská vytrvalosť a dva kýble (ukryté pod lavicou)!

Paľo len štrbinkou medzi doskami nakukne cez objektív dnu, odhalí úzky komín kolmo spadajúci kamsi do hĺbky. Na týchto miestach je klaustrofóbii vstup prísne zakázaný! Ostatní si zatiaľ na povrchu užívajú pohodu skorého predpoludnia, slnko už opäť preteká stromami, jeho lúče si cez ich hustý štít razia zlaté cestičky. Teraz to už cíti každý z nás – do dnešného rána sme vykročili tou správnou nohou.

Ťažko sa lúči so zaujímavým miestom, aj by sme chvíľku počkali. Z diaľky sa (možno) ozve túrovanie motora, z auta vystúpi skupinka speleológov, rozloží svoje náčinie, začne pracovať. Ale asi by sme sa načakali… pokračujme ďalej. Na tomto kopci je ešte čo objavovať. A obdivovať.

Nechce sa nám vracať (škoda, odložil som si tam niekoľko zaujímavých záberov), skúsime pokračovať cestou popri lese. Po chvíli sa však stáča nesprávnym smerom, nastal čas na predieranie sa voľným priestorom, spôsob pohybu, ktorý ma baví čoraz viac (pred pár rokmi by som značku neopustil). Pretláčam sa cez kríky, podliezam konáre, prekračujem spadnuté kmene. Vykročil som do krajiny bez ciest (nôtim si s Dežom). Nechávam prales, aby vstúpil do mojej mysle, naplnil pokojom moju dušu.

Polohu dávneho hradiska tuším, kde sa však nachádza kameňolom nemám ani poňatia. Vpravo sa dvíha vyvýšenina, poďme sa z nej porozhliadnuť, možno uvidíme steny starého lomu. Nevidíme nič, ale úplne náhodne vystupujeme na geodetický vrchol Šidlovej, sme vo výške 345 metrov nad morom, dnes sa ešte pozrieme aj vyššie. Nevadí, i tak je tu krásne.

Kedysi by som o takýto brdok ani nezavadil pohľadom, všetko pod 1000-ku bolo totálne nezaujímavé. „Robíš si srandu? A čo tam budem robiť? Na ten vrchol sa hádam ide dole kopcom!“. Dnes som za tento prvovýstup vďačný, som rád, že som spoznal ďalší zaujímavý kút našich Hôr. Dokonca sa sem, ak bude príležitosť, s radosťou kedykoľvek vrátim. Už viem, že veľkosť vrchov sa nemeria ich výškou.

Aspoň sme trošku prefúkli pľúca, aj malý kopček dokáže zvýšiť tepovú frekvenciu, zahriať svaly. Za odmenu si doprajeme, tak ako býva na vrcholoch zvykom, glg čohosi dobrého, drobná maškrta dokáže potešiť. Netreba sa však zdržiavať pridlho, čas kvapí. Len kútikom oka mrknem na zaujímavo tvarovaný strom, či zbehnem pár metrov nižšie, skúšam odfotiť veľkú pavúčiu sieť obťažkanú kvapkami rosy…

GPS-ka zameriava smer pochodu, nabiehame na lesnú cestu, takmer okamžite z nej však odbočujeme, nevedie našim smerom. Opäť sa predierame lesom. Starým, neupraveným, zaujímavým. Kľučkujem, odbieham, objektívom fotoaparátu sa snažím zachytiť atmosféru pralesa. Vrchol tohto nenápadného kopčeka je naozaj rozľahlý, nie je možné za jediný deň spoznať všetky jeho zákutia, bezozvyšku precítiť nezvyčajnú atmosféru. Plávam po hladine, ponoriť sa hlbšie (zatiaľ) nedokážem…

Spod lístia vytŕča puklica auta, kde sa tu nabrala? Zbiehame kúsok nižšie, priamo z pralesa vchádzame na lesnú cestu, civilizácia je jednoducho všadeprítomná. Vyjazdená koľaj sa stáča, klesá kdesi do údolia, my sa opäť púšťame do húštin, derieme sa hore svahom. Križujeme hlboký rigol, toto nevyzerá na dielo prírody, k tvorbe tohto valu priložil svoju ruku (takmer určite) človek. Vstupujeme na miesta dávneho osídlenia.

Tu, na vysokej ostrohe nad dolinou sa kedysi dávno rozkladalo opevnené sídlo. Hradisko, či len útočisko v čase nebezpečenstva? Nevedno, nemienim špekulovať, vytvárať konšpiračné teórie, dnešný svet je nimi aj tak presýtený. Hmla okolo nás už dávno ustúpila, spoľahlivo však zahaľuje pôvod a históriu miesta. Neurčitosť a tajomstvá napĺňajú okolie, ležia pod každým kameňom, sú ukryté v letokruhoch stromov. Príroda sa dlhé stáročia pokúša prekryť stopy ľudských výtvorov, pri ich odhaľovaní treba zapojiť nielen predstavivosť ale i fantáziu.

Zostupujeme z vrcholu, vľavo v brázde presvitá skalná stienka, nakuknime bližšie, môže byť zaujímavá. Nevedomky vstupujeme do priestoru dávneho lomu. Hladké rovné steny jednoznačne formovali ľudské ruky, lámali kameň len za pomoci nástrojov, týchto skál sa vynález pána Nobela (pravdepodobne) nedotkol. Dnes ich hladký povrch hladíme my, hmatom sa snažíme prečítať dávno zabudnuté príbehy. O časoch, keď boli mladé bralá ešte dnom prastarého oceánu. O nepredstaviteľnej sile, ktorá prerušila ich sen, vytrhla ich z hlbín, vyzdvihla do výšok. O prvých ľuďoch, ktorým poskytli útočisko. I tých ďalších, neľútostne drancujúcich ich telá. O tichu, ktoré sa rozhostilo po ich odchode. O znovuobjavení.

Skalný pás sa ťahá popod celý vrchol, pomaly ho obchádzam, očami putujem po línii zlomov, vráskach na tvári brala. Voda postupne narúša odhalenú skalu, otvára pukliny, rozširuje otvory. Vytvára miniatúrne jaskynky, možno i škriatkovia majú medzi sebou speleológov, ktorí počas dlhých mesačných nocí kutajú v skale, otvárajú cestičky do srdca hory.

Opäť som sa vyštveral na vrchol hradiska, ostatní sú už kdesi ďaleko, musím ich pohľadať. Zrak mi padá na prvých poslov jari rašiacich spod zeme, táto zima (i všetko ostatné naokolo) je naozaj akási divná…

Z tejto strany sú priekopy ešte viac rozpoznateľné, sú výraznejšie, omnoho hlbšie, mierne zvažujúce sa svahy neposkytovali usadlíkom dostatočnú ochranu. A poniže, pod vrcholovou akropolou, skalnatým vrcholom hrebienka, sa do kruhu rozložila celá skupina, hodujú, oddychujú, naberajú sily. Beh času sme si na tomto zaujímavom kopčeku akosi neuvedomovali, avšak priblížilo sa už poludnie a my sme stále ešte len na začiatku putovania (Jozef už pred chvíľou volal z Okrúhlej). Takýmto tempom nás v horách zastihne aj noc.

Venujem posledný pohľad hradisku, pohľadom sa lúčim so Šidlovou. Nenápadný kopček naozaj ukrýva množstvo zaujímavých zákutí, hneď na prvý krát si získal miesto v mojej duši, kus môjho srdca už navždy zostáva blúdiť po jeho rozľahlom chrbte. Verím, že sa sem ešte (mnohokrát) vrátim.

Musíme si trošku prišliapnuť. Po dobre známych cestičkách prebehneme pod Planinku, Erdőház (Lesný dom). Až hore nejdeme (boli sme tam nedávno), len z diaľky pozdravíme poľovnícky zámoček grófa Erdődyho, ani sa to nezdá, ale už má na chrbte skoro 250 krížikov. Vyzerá však ešte k svetu.

Na okraji lúčky (ihriska) pod areálom, vyrastá nečakaný útvar. Ľadopád – mohutný, členitý (ako živý!). Obiehame ho dookola, vystupujeme vyššie, fotíme. Miniatúrna pripomienka roklín Slovenského raja či terchovských tiesňav hneď za našimi humnami. Radosť nám kazí len zistenie, že výtvor je umelý, vytvorený pomocou hadice, kríkov a mrazu (aspoň niečo je prirodzené). Ale i tak je zaujímavý.

Nevieme sa nabažiť zimných radovánok, táto zima bola na ne výnimočne skúpa, avšak musíme ísť ďalej. Lesné cesty sa rozbiehajú do lesa, ako chápadlá chobotnice ovíjajú svahy pahorkov, ponad hlboké žľaby kľučkujú dovnútra Hôr. Niekde tam sa kľukatí teleso starej lesnej železničky, pokúsime sa ho nájsť, aspoň na malom kúsku prelomiť kliatbu jeho zabudnutia.

Veľakrát vyrašila jar v krajine odvtedy, čo vláčik poslednýkrát zapískal na úzkych koľajniciach, zviezol poslednú fúru dreva do fabriky na Dobrej Vode. Príčinlivá ľudská ruka pomohla znova zužitkovať tony ocele i podvalov, bez (postupne miznúcich) spomienok pamätníkov by výrazné technické dielo iba zarastalo húštinami zabudnutia, pomaly sa menilo na prirodzenú súčasť krajiny, len naozaj skúsené oko by dokázalo v teréne rozpoznať umelý, nepôvodný prvok. Zvládneme to dnes aj my? Objavíme starý násyp? Nájdeme tú správnu cestičku?

Zvážnice sa križujú, menia na cesty, rozblatené stopy kolies odbočujú kamsi do lesa. Ktorý chodník je ten správny, ktorým máme pokračovať? S GPS-kom nekonzultujeme, spoliehame na intuíciu. Keď sa však chodník zarezáva hlbšie do úvozu, klesá a vnára ďalej do lesa, keď už dlhšie nevidíme ani náznak pevnej cesty, nastal čas vytiahnuť mapu. Sme asi sto metrov nižšie.

Štveráme sa hore svahom, vyhrabávame z rigolu. Cink, mám jeden neprijatý hovor. Jozef, išiel nám oproti, nestretol nás. Upresňujeme si polohu, kúsok sa musí vrátiť. Idem mu naproti, dlho sme sa veru osobne nevideli, kontaktu na diaľku predsa len niečo (podstatné) chýba. Spoločné chvíle však preletia prirýchlo, čas sa ženie ako splašený, ešte dlho by bolo o čom hovoriť, čo plánovať, na čo spomínať… (ne)Vadí, veď to doženieme nabudúce, chvíľku si počkáme, hádam táto pakáreň nepotrvá večne.

Jozef pokračuje k autu, už to nemá ďaleko, náš pelotón zas skúša parametre železničného telesa. Je to paráda, to by bola cyklocesta! Stačilo by len vyčistiť jeden úsek od porubu (či polomu) a trochu spevniť povrch. Obdivujeme majstrovstvo jej projektantov a staviteľov, museli dokonale poznať každý meter hôr na okolí, trať sa prehrýza krajinou takmer po rovine. Tu prebieha násypom, inde sa ponára do zárezu,  tiahlymi serpentínami prekonáva prevýšenie.

Stačí privrieť oči a v duchu sa preniesť do iného času, do inej krajiny. Turistická atrakcia, lesný vláčik, láka na výlet množstvo návštevníkov. Stará, chátrajúca fabrika dožila, premenila sa na svojské stredisko oddychu, možno sa tu zabaviť aj občerstviť, či pomocou virtuálnej reality poučiť v interaktívnom múzeu. Neďaleko stojí malá stanička, vláčik s návštevníkmi práve odišiel, nástupište na dlhé chvíle osirelo. Opäť ožije po ich návrate, budú si vymieňať zážitky z návštevy starého kláštora na Katarínke, pohľad z vrcholu kostolnej veže je skutočne nezabudnuteľný. Väčšina z nich neprišla len na jednodňovú návštevu, lesné cestičky sú eldorádom cyklistov i výletníkov, neďaleké priehrady poskytujú množstvo príjemných chvíľ rybárom, na skalkách sa možno zabaviť lezením pod dohľadom inštruktora. Po večeri všetkým pochutí pohár či dva sviežeho malokarpatského vínka.

Vo svojom blúznení som zaostal, skupina sa poriadne roztiahla, kráčam kdesi v jej strede. Davy ľudí sa rozplynuli v pokojnom tichu skorého sobotného popoludnia. Lesom, po trati starej železničky, veselo kráča malá skupina turistov. Náhle začujem výkriky, vidím ruky natiahnuté kamsi hore, do húštin.

Stihnem zazrieť len zopár bielych zrkadiel na zadných behoch. Obrovská, vraj viac ako stohlavá črieda laní a jeleňov sa ako lavína valí lesom, otáčajú sa, prebiehajú poza naše chrbty. Ich ratice dunia ako náhla letná búrka, ich beh šumí ako čerstvý jarný vietor. To si len Duch Hôr (v podobe kráľa lesa) prišiel bližšie obzrieť nečakaných votrelcov.

Sme vďační za neočakávaný zážitok, plní dojmov pokračujeme v ceste, už sme skoro na dohľad nášmu poslednému cieľu, už o chvíľku začneme vystupovať na Okrúhlu. Ohromujúci velikán sa týči uprostred lesa, kus vedľa, povyše, ďalší (k tomu zabehnem pri zostupe), sú to skutoční lesní obri, praotcovia hory, ich vrstovníci, starí súpútnici sa už dávno stali súčasťou Zeme…

Stojíme na vrchole Okrúhlej, vo výške 398 metrov, dosiahli sme najvyšší bod dnešného putovania (tie úškrny si nechajte), odtiaľto to pôjde už len z kopca. A nie sme tu sami, stretávame skupinku turistov, organizátorov zimných výstupov. Slovo dá slovo, rozhovor sa rozbieha, čas letí. Treba konečne popratať všetky zásoby, domov to nosiť nebudeme. Ohník tíško horí, dievčatám chutia zabíjačkové špeciality od Igora. Stáli a rozprávali sme už dosť, je čas sa poberať. Všetci pospolu sa púšťame na cestu dole, cestu domov.

Známe zvážnice sa krútia pod Katarínku, oteplilo sa, povrch cesty mäkne, mení sa na blato, na záver, na posledných pár kilometroch sa zašpiníme až-až. Pod Katarínkou sa aspoň kúštik môžeme prejsť po podvaloch lesnej železničky, vôbec nám nevadí, že v skutočnosti tadiaľto nikdy neviedla (žeby sa môj sen premieňal na skutočnosť?). Skupinky dospelých návštevníkov sa menia na deti, neodolali vábeniu posledných fliačkov snehu, gule lietajú vzduchom ako vo Verdune.

Veľakrát som išiel po ceste z Katarínky, tie krásne sochy, torzá starých kmeňov som si však doteraz nevšimol. Darmo, väčšinou tadiaľto chodíme okolo polnoci, svietia nám len baterky v rukách (a naše oči). Naposledy si mávame so skupinkou z vrcholu, ich auto parkuje kúsok nižšie, nás ešte čaká niekoľko stoviek metrov (či pár kilometrov).

Popis záverečných chvíľ už nebýva tak bohatý, čo najrýchlejšie to chce mať za sebou autor i čitateľ, aj účastník už len so sebazaprením prepletá nohami, mysľou je (väčšinou) tiež niekde inde. A tak sa len na minútku pristavíme pri skalnom okne, mihneme po ceste, prešmykneme uličkami Dechtíc. Autá už nedočkavo čakajú na svojich pasažierov, je čas sa rozlúčiť.

Ďakujem všetkým, ktorí prekonali vlastnú pohodlnosť a vyrazili do bielej nepreniknuteľnej hmly hľadať neznáme malokarpatské vrcholy. Hádam sa aj im ten výlet páčil. Dnes to boli: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Golierová, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Igor Naništa, Milan Babišík, Jozef Nádaský, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, ako hosť Jozef Baránek a

Juro Golier

Sedím pri počítači, rozpletám Sieť (či to ona sa ovíja okolo mňa?). Naozaj sa nedá dopočítať všetkých kopcov a vŕškov v Malých Karpatoch, nikdy nespoznáme ich konečný počet, za celý život nestihneme navštíviť ani zlomok z nich. Nevadí, aj tých pár, u ktorých sa nám to podarí, nás dokáže niečím odmeniť, mnohým obohatiť. Tak ako teraz. Aj hlúpa doba môže byť na niečo dobrá. Veď, priznajme si – neláka nás viac výstup na známy vrchol? Spoznávanie vzdialených krajín? Poklady máme pritom ukryté hneď za dverami. Dnes, uzavretí v úzkej škrupine blízkeho okolia, sme častejšie nútení obracať svoj zrak bližšie. A vďaka tomu tu nachádzame skutočné drahokamy. Pre stromy niekedy nevidíme les.

Akcia Čierna skala

sobota 13.2.2021

Osamelým šliapaním na cyklotrenažéri sa snažím oklamať čas, predĺžiť si mladosť. Spoza zákruty sa vynára predhorie Álp. Cesta kopíruje brehy plies Jazernej oblasti. Ponad tŕstie Neusiedleru vytŕča stožiar plachetnice. Ani tá najdokonalejšia virtuálna realita však nedokáže priblížiť skutočný pocit z jazdy, sprostredkovať živý zážitok. Jemný závan vetra na tvári. Vôňu slnečného rána. Rozhovory hmyzu v tráve. Pohľad z oblúka serpentíny. Letmý dotyk auta na lýtku ľavej nohy. Spoločnosť priateľov. Len únava je porovnateľná, možno aj o kúsok väčšia. Po hodine jazdy šliapania do pedálov sa podo mnou vytvorila „loužička“. Potu. Odráža svetlo žiarovky, tisíce drobných diamantov iskrí v oku, prebúdza príbehy dní. Minulých i tých budúcich.

Za normálnych okolností by som vstával veľmi skoro, ponáhľal sa na štart. Za normálnych okolností by som šliapal na vrchol, užíval si vydarený výlet. Za normálnych okolností by som sa tešil na posedenie v cieli, v diaľke cítil vôňu kapustnice. Za normálnych okolností… tie však už dlhšiu dobu nepanujú.

„Vzhľadom na aktuálnu situáciu a platné opatrenia sa 36. ročník Zimného prechodu Čiernou skalou dňa 13.02.2021 neuskutoční. Budeme však radi, keď tento deň strávite aktívnym pohybom v prírode. Tešíme sa na stretnutie pri ďalších ročníkoch našej akcie. (Organizátori) “

A Je to tu, presne tak ako sme (bohužiaľ) očakávali. Možno ešte o kúsok horšie. (Hádam) nikto netuší čo je ešte dovolené a čo už nie. Môžem von z okresu? Kam mám vlastne dovolené vstúpiť? Má vôbec zmysel sa o niečo snažiť?

Určite áno! Doma sedieť nebudem, niť akcie pretrhnúť nedovolím. Obmedzenia si vysvetľujem po svojom (myslím, že im nerozumejú ani vyhlasovatelia), priehrada Buková, miesto sa na samom okraji okresu, je vhodný východiskový bod. A odtiaľ som na vrchol Čiernej skaly ešte nikdy nevystupoval.

Po (tradičnom) oteplení padli teploty opäť pod bod mrazu, zima sa (aspoň) na pár hodín vrátila do našich končín. Primrznuté dvere auta komplikujú odchod, toto už nedoženiem, meškáme. Prvý prípitok na krásny deň sa koná bez nás. Ako vždy, zopár kamarát/ov/iek už čaká na mieste, telepatia asi naozaj funguje.

Na Bukovej panuje zimná rozprávka. Ľahký biely poprašok zdobí zem, takmer bezoblačná hlbina nebies okamžite polapí dušu pútnika, sponad hrebeňa Zárub začína do krajiny nakúkať žiarivý kotúč, dlhé tiene deformujú perspektívu, predlžujú vzdialenosti. Je bezveterno, dvojciferný mráz len jemne šteklí na lícach, nederie sa pod vrstvy oblečenia, nezviera kosti. Deň ako stvorený na krátky výlet, Čierna skala je ten správny cieľ.

Prvé metre sú dôležité, nastavia náladu, určia rytmus dňa. V tejto partii to však (vždy) ide samo, chvíľu sme sa nevideli (s niekým týždeň, s iným dlhšie), máme si čo povedať, na čo pospomínať, na veci veselé, i na tie smutné…

Šmýka sa, treba dávať pozor na každý krok, ubrať z dĺžky, aj frekvencie, času máme predsa dosť.  Vodnú hladinu dnes vietor nerozčerí, zviera ju tvrdý pancier ľadu, láka odskúšať jeho pevnosť. Len na krajíčku, nebudeme riskovať neželaný kúpeľ. Drží. A otvára čarovný výhľad. Z tŕstia hľadím na Tŕstie, ako fajn tam bolo pred rokom, obloha žiarila rovnako ako dnes (len sneh chýbal), ešte sme si užívali slobodu. Voľnosť bez obmedzení a zákazov.

Schádzame z asfaltky, odbočujeme na lúky, smer putovania stáčame k horám. Kúsok opodiaľ, napravo, za neprístupným plotom, sa pyšní výrazná stavba, luxusné centrum zvernice Balunky, z výšky na všetko dohliada starý hrad, Éleskő, náš dobrý známy Ostrý Kameň. Máme to ako na tanieri, vinárstvo na okraji Modry (vlastníkmi prepojené so zvernicou) odkrýva pôvod svojho názvu.

Na okraji lesa, v tichu pod korunami stromov, sa ukrýva lesná asfaltka. Na jej bielom povrchu sa odvíjajú stopy pneumatík. Vynárajú sa odkiaľsi spoza chrbta, z akejsi (dávno) minulej, (už) nepoznanej krajiny. Vedú kamsi vpred, do budúcna, do neznáma. Ich koniec je v nedohľadne, strácajú sa v diaľke, splývajú s horou. Určujú smer putovania – plného tajomstiev a neistôt, očakávaní i prísľubov. Vstúpme priamo do ich stredu, medzi rovnobežky plynule sa kĺžuce do nekonečna, vykročme na cestu.

Na križovatke s cyklocestou robíme krátku technickú prestávku, tadiaľ by sme sa mali neskôr poobede vracať. Teraz ale pokračujeme v stope neznámeho auta. Privádza nás na Brezinky, na miesto, kde ešte prednedávnom stála turistická chata.

Prednedávnom… beh času je relatívny, síce ľahko merateľný, avšak len ťažko uchopiteľný. Koľko trvá, kým stalagmit a stalagtit spoja svoje slzy? Stromu, kým dorastie do dospelosti? Človeku, kým dospeje k poznaniu?

Nikdy som v nej nebol, nezažil atmosféru slobodných večerov, počas ktorých sa miešala duša turistov, trampov, tulákov i flamendrov do neopakovateľného pocitu náhleho oslobodenia, záblesku voľnosti. Chaty našej mladosti už neexistujú, rozplynuli sa v hmlistých závojoch zabúdania, žijú len vo farebnom víre spomienok. Moloch konzumu a zisku spoľahlivo prežúva svoje obete, vypľúva len prázdne ruiny či bezfarebné škatule, bezpohlavné továrne na peniaze. Chata pod Rozsutcom, Kamienka, Brezinky…

Teraz tu stojím, pozerám na jej rozvaliny, snažím sa zachytiť šepot múrov rozprávajúcich príbehy zašlej slávy. Otáčam sa, cítim na chrbte pohľad. Sponad stromov, priamo uprostred výseku cesty dohliada na pokoj skorého nedeľného predpoludnia z vrcholu vysokej pyramídy hrad. Ostrý Kameň, dávny strážca okolitej krajiny.

Asfaltka pokračuje rovno, koľaje vchádzajú do brány zvernice, to by bola cyklocesta! Vstup je bohužiaľ zakázaný… Zvážnica sa stáča vľavo, vedie nás hlbšie do Hôr, do krasovej oblasti pod Veterlínom. Z jeho svahov vyrastajú bezmenné kôpky skrývajúce tajomné skalné zákutia či vstupy do hlbín Zeme. Napravo sa zdvíhajú svahy Zelenej Studne, cesta stúpa stredom, hore údolím.

Ešteže nám primrzlo! Ešteže tadiaľto nezostupujeme! Chodník sa zmenil na horský potok, zurčí pod ľadovou škrupinou. Bez mačiek neschodné, s mačkami hrozí nedobrovoľný kúpeľ, cestičku si kliesnime okrajom, na úplnej hrane svahu. Postup sa výrazne komplikuje, spomaľuje.

Avšak vôbec to neprekáža, okolitá príroda nám pripravuje fantastické divadlo, vstupujeme doprostred obrovského amfiteátra. Zatiaľ čo vysoké neprístupné svahy na východnej strane ešte driemu v tmavom tieni, rozľahlé bralá na západe sa už špľachocú v slnečnom kúpeli. Prekrásne predpoludnie nádherného dňa. (Dnes) už po neviem koľký krát chválim svoje rozhodnutie ísť von, práve sem. Tieto chvíle sú naozaj nezabudnuteľné.

Slnko už nakúka spoza hrebeňa, poslednýkrát sa otáčam, snažím sa hlboko do spomienok uložiť obraz miesta, atmosféru okamihu. Snehobielu skalu. Posed na okraji planiny. Chodník rozpúšťajúci sa medzi stromami. Hry svetla a tieňa, bielej a šedej.

Križovatka ciest (dá sa sem dostať aj autom!), vychádzame na cyklocestu pod Veterlínom, po chvíľke ju však opúšťame, popri plote zvernice klesáme hlbšie do lesa, zastavujeme pri kríži pod stromami, našli sme vhodné miesto na zapálenie sviečky, krátku spomienku.

Dnes je práve týždeň, čo nás nečakane, bez akejkoľvek rozlúčky opustil dlhoročný dobrý kamarát, Jožko Michalec. Čierna skala je krásny kopec, pre nás však už navždy bude mať aj čiernu príchuť. Keď sme sa koncom januára 2014 chystali na jej vrchol vystúpiť z Jahodníka, zasiahla nás nečakaná správa, stratili sme prvého z nás, Ondra. Teraz k nemu pribudol ďalší správny chlap, Jožko. Chalani, obaja nám veľmi chýbate, stále ste však prítomní na našich výletoch, žijete v našich spomienkach.

Kahančeky nechávame horieť v stojane, so spomienkou v mysli odchádzame. Slnečná biela zvážnica sa kľukatí lesom, z výšky na naše putovanie dohliada strieborná posvätná hora Fuji (teda Veterlín). Každá minúta dnešného dňa je vyplnená pohodou, každý meter pochodu ponúka nevšedné zážitky, plnými priehrštiami nás zasýpa krásou, dnes je radosť vystupovať na Skalu, z tohto (neopozeraného) smeru.

Míňame odbočku Pod Čiernou skalou, nie tadiaľ vystupovať nebudeme, pridáme si pár metrov naviac, dnes je príliš krásne, netreba sa ponáhľať. Odmenou za toto rozhodnutie je nádherný výhľad na majestátne bralá Kršlenice, už dlho sa tam chystám na výlet, okolnosti tomu však akosi neprajú.

Zvážnica je krásne trasovaná, je to (takmer) ideálna cyklotrasa, celú cestu nás sprevádza biela koľaj, tie autá sú všadeprítomné. Spoza stromov presvitá hrebeň Javorinky, v diaľke vykúka dominantný Klokoč. Tieto miesta nepoznám, GPS putuje na chvíľku von z vrecka. Ešte za zo trikrát otočíme a v ostrej zákrute by mala byť naša odbočka. Je to tak, vyjazdená široká cesta stúpa nahor, pomedzi Kamenné vráta. Kto  by čakal výraznú skalnú bránu bude sklamaný, prielom je široký, nenápadné bralá sa skrývajú v lese, kus vedľa zvážnice.

Už hodnú chvíľu mi blbne fotoaparát, podchvíľou hlási problém so zápisom na kartu, až doma zisťujem, koľko zaujímavých záberov zostáva navždy stratených. Tá chvíľa sa už nikdy nevráti. Stojíme na traverze medzi Veterlínom a Starým Plášťom, my sa však derieme vyššie, na hrebeň pri Polámanom. Obklopuje nás nádherný les. Štíhle rovné stromy vyrovnané v šíkoch jeden vedľa druhého, tisíce pešiakov malokarpatskej armády strážiacich pokoj Hôr. Z azúrovej oblohy žiari žeravý kotúč, vykresľuje na snehu dlhé tiene, znásobuje vnímanie nepreniknuteľnej hradby, pomedzi ktoré preteká nahor úzky farebný potôčik turistov.

Bez priveľkej námahy, bez mimoriadneho úsilia prekonávame výškový rozdiel, dosahujeme hrebeň, posledná príležitosť pre (nezodpovedných) vodičov osláviť výstup (tí zodpovední prestali oveľa skôr). Hustý les (bohužiaľ) bráni výhľadom, oko len s ťažkosťami preniká cez jeho hradbu, za ktorou však predsa len podchvíľou možno zazrieť (či skôr vytušiť) nádherné scenérie. Snehom a mrazom poprášené vrcholky stromov na svahu Čiernej skaly či vzdialenejšieho hrebeňa medzi Čelom a Veterlínom budia dojem, že sme sa lusknutím prstov preniesli do neznámych veľhôr (Braňo si pripadá ako v Nízkych Tatrách).

Vrcholové bralo Polámaného dnes (radšej) obchádzame, v týchto podmienkach nechceme loziť po skalách. Traverzujeme strmý svah (pozor na každý krok!), už po pár metroch vstupujeme do iného sveta. Plného prekvapení, tajomstiev, podivuhodných tvorov, nevšedných tvarov. Les redne, okolie sedla obývajú výrazní jedinci ríše stromov, na scéne sa objavujú pozoruhodné solitéry. Opäť stojím na miestach, kde tok času spomaľuje, meandruje pomedzi pokrútené kmene, len postupne odkvapkáva z roztiahnutých košatých konárov. Znova sa (márne) snažím fotoaparátom zvečniť ich atmosféru, šošovky však obraz príliš skresľujú, snímač je priplochý, ruší plastický rozmer priestoru, uzávierka prirýchla, za zlomok sekundy dokáže vyseknúť len malý dielik reality. (Nespoľahlivá) pamäť  zaznamená obraz vernejšie…

Začína fúkať. Na týchto miestach snáď fučí neustále. Život tu je bojom o prežitie, snahou vydržať (pri)časté besnenie živlov. Rozhádzané polámané konáre a vyvrátené kmene hovoria jasnou rečou. Len tí najodolnejší majú šancu prežiť, len tí najsilnejší dokážu vytrvať. Dožiť sa veku zrelosti. Malý prales v sedle veľkej hory.

Biele ozdoby na konároch rastú, snehová prikrývka hrubne. Vstupujeme do kráľovstva zimy, ríše mrazu. Korálky času na koncoch halúzok sa menia na kryštáliky ľadu, jeho tok sa (takmer) úplne zastavil. Krajina nepohnute spí v mrazivom objatí, jej pokoj narúšame len my a chladivý dych zimy. Dnes neduje víchrica, to sa len beťár vzduch prevaľuje z jednej strany hrebeňa na druhú, zvedavo nakúka do škár v skalách a pod zipsy našich búnd, veselý, roztopašný mladíček sa baví na náš účet. Nezazlievame mu jeho žarty, pripravil nám krásne divadlo, vykúzlil nádherné ozdoby. Belostné čipky osuhle zdobia každú vetvičku, porcelánové ostrovčeky snehu vykresľujú na skalách krehké obrazy neznámych oceánov, ako nekonečné cestičky stekajú po kmeňoch stromov perleťové krúpky srieňa. Ostré stúpanie sa zmierňuje, stojíme, odpočívame, náš dych poletuje vo vzduchu ako jemná inovať. Rozhliadame sa.

Blankytná obloha a snehobiela zem. Hlboko pod našimi nohami sa vzdúva more, desiatky mohutných vĺn, stovky menších vlniek sa rozbíjajú o bralo na ktorom stojíme, čelíme mohutnému príboju krásy. V tomto momente nie sú dôležité ich mená, toto je presne ten okamžik, keď stačí len stáť a vnímať. Kochať sa. Nechať cez svoje vnútro pretekať čas a miesto. Vychutnávať si bytie. Práve teraz a práve tu. Nič iné nie je potrebné.

Vlastne kúsok maškrty či dúšok na zohriatie sa hodí v každej situácii. A tak, kým sa poniektorí kochajú, fotia, nevedia odtrhnúť od neopakovateľnej scenérie (motajú sa po hrebeni), ostatní už netrpezlivo hľadajú vhodné miesto na krátke zastavenie, doplnenie energie. Poďme však kúsok nižšie, do závetria, ten prevaľujúci sa dych predsa len zalieza prihlboko pod bundy, aj ľudí sa tu motá akosi priveľa…

Nádherný deň vytiahol na krásny kopec naozaj dosť návštevíkov. Jednotlivci, dvojice, menšie i väčšie skupinky vystupujú i zostupujú všetkými (dvoma) smermi. Poniektorí dokonca odzdravia (dnes možno v horách stretnúť kdekoho, turistu i výletníka, dokonca kde-tu aj horala). Priesek v lese je ako diaľnica, nakoniec zastavujeme až dole na zvážnici.

Ako fajn je odľahčovať batohy! Záťaž z chrbta presunúť do žalúdka, osviežiť krv (už naozaj naposledy!), rozdeliť sa s priateľmi (nebudem to ťahať predsa domov), pozdraviť (náhodných) okoloidúcich (ale ich dnes ide!). Zmrznutý čas sa už roztápa, náhle sa rozbehol, pri veselých rozhovoroch sa snaží dobehnúť zameškané, letí, letí ako splašený, už mu vidno len chrbát, utekajme teda aj my.

Zvážnica beží ku Veterlínu, strieborná hora žiari ako maják, dohliada na kroky pútnikov. V tejto časti už prebieha ťažba, rozsiahle rúbaniská vpravo sa ťahajú až hore na hrebeň. Je to smutný pohľad, tu sa nežije, tadiaľto život len rýchlo prechádza (dokonca nevidno žiadny posed). Snažíme sa zahnať chmúrne myšlienky (niet o čo zavadiť pohľadom) rozhovormi, čo najviac si skrátiť tento úsek cesty. Konečne vychádzame na cyklocestu pod Veterlínom, stadiaľto sa už k autám dostaneme (aj) poslepiačky.

Začína jemne poposnežovať. Ani neviem ako, ani neviem kedy, zatiahlo sa. Drobné biele iskričky žiaria na tmavom pozadí, zvážnica kopíruje svahy rozľahlej hory, obtáča ju, krúti sa, vedie do neznáma. Nám však dobre známeho, tadiaľto sme už išli veľakrát, aha, tu sme ráno odbočovali ku krížu. Kahančeky pri ňom možno ešte horia…

Ale sme sa roztiahli! Čelo skupiny (dievčence) do toho dáva priveľa energie, sneh sa za nimi víri, unikajú nám. Ja sa zatiaľ obzerám, rozhliadam. V týchto miestach vedie cesta cez rúbanisko, otvára sa krátky výhľad na protiľahlé svahy Zelenej studne. Dolinou sa vinie cesta, mraky sa trhajú, pod bezoblačnou oblohou sa po nej presúva farebná skupinka turistov, veselá deviatka svižne stúpa, mieri hore, na Čiernu skalu… Poprajme im šťastnú cestu a príjemný deň.

Poposnežovanie sa mení na drobné sneženie, tie baby nám ušli! Vyťahujem telefón, musím ich zastaviť. Na bezmennej skalke pri ceste som plánoval zastávku, je to miesto ako stvorené na krátku spomienku, tu by som chcel zapáliť kahanček…

Stojíme. So smútkom v duši, s úsmevom na perách spomíname na Jožka. Takto si ho chceme pamätať, tak si ho pripomínať. Každý z nás s ním zažil veľa pekných chvíľ, mnoho veselých príhod. Taký bol, taký s nami navždy zostane.

Kahančeky zhášame, dávame do batoha, v prírode nebudeme nechávať to čo tam nepatrí, znova ich zapálime na vhodnom mieste. Biela cesta sa stráca v zákrutách, v serpentínach klesá do údolia. Na svahoch sa povaľujú veľké balvany, krasová oblasť pod Veterlínom dáva o sebe vedieť. Zľava, z výšin, spoza stromov na nás dohliada starý hrad. Kruh sa už pomaly uzatvára, blížime sa k záveru.

Ešte nás však čaká zopár krokov. Posunuli sme sa do spodnej časti doliny, nahá zimná krajina odhaľuje tajomstvá, dovoľuje nahliadnuť do svojho skrytého vnútra. Hradné bralá prudko spadajú do doliny, ich pokračovanie sa takmer dotýka cesty. Niekedy sa sem vrátim, vystúpim k ich päte, dotknem sa chladnej skaly. Ťahám za sebou ťažký náklad sľubov, dlhý zoznam želaní. Som malokarpatský zelenáč, to že som sa o Hory začal zaujímať až prednedávnom sa snažím vyvažovať zanietením, (márne) sa snažím dohnať zameškané. Chcel by som navštíviť ich každý vrchol či dolinu, prejsť všetky cestičky, dotknúť sa každého brala i skaly, spoznať všetky sochy… Čo sa nachádza za tamtým hrebienkom? V tej úžľabine? Jeden život je príliš krátky, ale som vďačný aj za to málo…

Jaskyniarsku studničku dnes zviera hrubá škrupina ľadu, na priľahlom potôčiku visia nádherné ľadové ozdoby, ľadopád lesných škriatkov. Tu sa môžu každý večer, keď v doline utíchne pohyb ľudských nôh, do sýtosti vyšantiť…

Zas som zaostal, ostatní už čakajú pri skalnej kaplnke, kahančeky horia, aj ja pridám ten svoj…

Ďalej to už je povinná jazda. Rovnakou cestou ako ráno sa vraciame na miesto štartu, do cieľa. Zrak sa naposledy otáča k mohutnému hrebeňu Zárub a Havranice, opiera o svahy Veterlínu, skĺzne k zubatým hradbám Ostrého Kameňa. Blankytné sobotné ráno prešlo do posmutneného bielosivého popoludnia, v duši si však nesieme krásnu spomienku. Na krásny deň, pekný výlet, výbornú spoločnosť. A nádherný kopec, Čiernu skalu. Ak okolnosti dovolia, radi sa vrátime.

Ďakujem všetkým, ktorí mali rovnaký nápad a tento deň strávili na cestičkách Malých Karpát: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Božka Golierová, Igor Naništa, Ľuboš Rosa, Vlado Trajlínek, Braňo Polocík, Ľudo Šoltés

a Juro Golier

Osamelým šliapaním na cyklotrenažéri… Je to však akési divné, čosi tomu chýba. Krajina na monitore, hýriaca všetkými farbami je v skutočnosti akási bezfarebná, bez vône a chuti. Nemá to gule. Nenávidím ten biely kopec v pozadí, krúti sa, mizne, stráca sa (akosi ma tlačí r..ť). Už aby tu bol víkend. Akýkoľvek. Upršaný, zablatený, mrazivý. Ale skutočný, živý. S kamarát(ka)mi.

Akcia Okolím Dobrej Vody

nedeľa 7.2.2021

Nie je nad prácu z domu. Vstávam až pri prvom zazvonení telefónu, neúspešne sa snažím zamaskovať škrípavú artikuláciu stuhnutých hlasiviek. Len tak v pyžame sadám pred monitor, medzi zvyškami večere hľadám pero, drobné broky omrviniek škrípu pod papiermi, myšou odsúvam téglik od jogurtu. Zas som si skoro nalial kávu do klávesnice. Pracovný (?) deň začína. Maily, ranné správy (čo nového?), kde-tu telefonát, mail, hudba ako kulisa, telefonát, mail, dlho nič (podchvíľou neveriacky kontrolujem techniku). Čas zohriať obed. Čo na mňa zabudli? – maily nechodia, telefón mlčí, nervozita stúpa… ďalší kolotoč sa neomylne roztáča neskôr… Končím! Odpájam sa, pokračovanie zajtra (s obavou podchvíľou kontrolujem telefón). Večer prechádza do noci, svetlá okien sa menia na prítmie obrazoviek, (vietor znova zhasol pouličné lampy), ticho sa v chuchvalcoch prevaľuje uličkami vjesnice. Do ruky beriem knihu, otváram fľašu vína…

Už som takmer rezignoval, nové oteplenie rýchlo premenilo chodníky na rozmáčané potoky, nebudem sa trepať preč, zostanem doma, vybehnem si sám, len tu za humná. V piatok však získavam spoločnosť, mením názor. Na Dobrej Vode je tak pekne…

Opäť vstávam skoro, auto musí zostať na Víteku, k susedom sa prešmyknem potichu, radšej to priveľmi nerozmazávajme. Spolucestujúca dnes zostáva doma, spoločnosť mi robí Braňo, dokonca ani nemešká. V začínajúcom sobotnom ráne sú cesty takmer prázdne, veď kam sa už (okrem testovania) môže človek dnes vybrať?! Ľadová dvojkoľaj okolo Chtelničky (takmer) zmizla, plynový pedál môžem zošliapnuť hlbšie ako naposledy. Odmenou za odvahu sú drobné šmyky, do optimálnych podmienok tomu ešte niečo chýba…

Pod Vítekom parkujú ťažobné stroje (pred týždňom tu ešte neboli), z hĺbky lesa sa ozýva vzdialený rev motorovej píly, horehronci prišli na návštevu. My máme našťastie namierené opačným smerom. Okolo plota na Juríčkovu jamu a potom rovno za nosom. Romanech vršek, Beňova niva, Lachov, Dúbravy, Záhumenice, Pri kohútovom jarku, Pri Gemešovom jarku, Rehákov jarok, Banky… Už sa tu cítim ako doma, už to tu začínam poznávať (tie názvy som samozrejme vytiahol zo Siete).

Minulú nedeľu bola cesta pevná ako skala, aj malý mráz dokáže divy, uľahčí chôdzu. Dnes je to o kúsok väčšia zábava (a to si ešte užijem doma pri pucovaní topánok!). Lúky sú podmáčané, cesty samé blato. Kľučkujeme, preskakujeme z kaluže do blata (za nos vedú nás…,  nie, dievčatá tu (zatiaľ) nemáme), hľadáme si každý svoju cestičku, nakoniec sme však špinaví obaja rovnako. Aspoň si nemáme čo závidieť.

Do obce dnes vojdeme z druhej strany, možno tadiaľ bude menej blata. Nebolo. Rýchlo sa preplietame uličkami, nie sú ľudoprázdne, testovacie miesto a potraviny lákajú návštevníkov už od rána. To krčma zíva prázdnotou… vlastne nie, ktosi tam na terase postáva, akési známe siluety – dievčatá sú predsa len tu (hurá do kaluží!) a s nimi aj Jozef. To by som veru nečakal, že dnes niekoho stretnem!

Vítame sa, poľnohospodárske prebytky v správnej koncentrácii presvetľujú primračené ráno. Ako fajn je na turistike! Kam sa však vyberieme? Neviem, plán nemám žiadny (mal som ich asi päť), rýchlo hútam, kombinujem a nakoniec vyberám (ten šiesty). Dnes nebudeme hltať kilometre, naháňať sa za výhľadmi (aj tak žiadne nie sú), pôjdeme sa len tak poprechádzať po okolí. A ako správni návštevníci tejto obce začneme na hrade. Po preloženej trase som hore ešte nešiel, neviem kadiaľ ju potiahli. A tak v známom prostredí hľadáme červené značky.

Kostol obchádzame sprava, popod bývalý kameňolom (dobre to tu zarástlo!), dnes ochranné pásmo vodného zdroja sa posúvame k (už) dôverne známej asfaltke na Brezovú. Ako vždy obdivujem širokú sedliacku bránu, vyzerá akoby zamrzla v čase. Vôbec, v tejto uličke sa dá nájsť viacero domov, z ktorých sála pôvodná atmosféra, prestavby ich (našťastie) nestihli poznačiť. Odbočujeme do Doliny, tu už je výstavba modernejšieho strihu…

Pred bývalou horárňou sa asfaltka (len na kúsok) vetví, my odbočujeme vľavo, spoza hustého húštia sa márne snažím dovidieť na Hoštácku hôrku, jej obraz mám však spoľahlivo vrytý v duši. Červená sa dvíha po zvážnici do lesa, v chladivom prítmí sa z ničoho-nič objavuje sneh, šmýka sa. Na tých pár metrov ale mačky vyťahovať nebudem, skracujem krok, zvyšujem opatrnosť.

Cesta sa zatočí len zo dvakrát a stojíme na dobre známom mieste. Starý židovský cintorín, bejt kevarot (dom hrobov), sa nachádza hlboko v lese. Potomkovia Abrahámovi u nás nikdy nepatrili k obľúbeným susedom, museli tráviť život, pozemský i záhrobný, uzavreto v rámci vlastnej komunity, neviditeľnými múrmi oddelení od väčšinového obyvateľstva. Boli iní.

Boli. Turbulentné udalosti minulého storočia ich z týchto končín odviali, rozptýlili do iných kútov sveta. Miesto odpočinku predkov tak nemá svojho pána, cintorín sa postupne prepadáva do priepasti času, príroda si plazivým spôsobom berie naspäť svoje územie. A tak teraz, vzdialení od ruchu civilizácie, máme príležitosť využiť túto krátku chvíľu na zamyslenie. Nad dobou, nad človekom, nad sebou (boli by sme iní?). Nad pominuteľnosťou. Všetkého.

Náhrobné kamene sa v rôznych uhloch skláňajú k zemi, ťaží ich vek i nevšímavosť, nastane čas a aj ony sa uložia sa ku konečnému oddychu.  Zvyšky iných už zarastajú trávou. Len na niektorých leží kamienok, trváci kvietok, ktorý tu zanechala návšteva. (Už) len ťažko čitateľné a (nám) nezrozumiteľné písmo rozpráva príbehy dávno minulých čias. Najstarší o Jached bat Zalman Kon (Jached, dcére Zalmana Kona) z roku 1843. Či o Henoch Sonenfeld ben Ajzik (Henrichovi synovi Ajzika) narodenom v roku 1788.

Pokojné miesto večného odpočinku v tichom lese. Pod Šibeničným vŕškom.

Stíšili sme sa, pokračujeme. Ďalej po ceste, vyššie na hrad. Skôr ako vzhliadneme na jeho staré múry však ešte skupinu ťahám do húštin vpravo od chodníka. Ideme hľadať zaujímavosti ukryté v lese, prírodné aj vybudované ľudskou rukou. Najskôr nachádzame tie druhé. Pomedzi stromy sa tiahne výrazný val – šance. Ich celková dĺžka vraj dosahuje niekoľko kilometrov (dnes to overovať nebudeme). Kedy boli tieto obranné valy vybudované? Nevedno, možno však predpokladať, že dávno pred hradom sa na strategicky významnej vyvýšenine nachádzalo skoršie opevnenie, je pravdepodobné, že šance by mohli súvisieť práve s ním.

Prešli sme cez hranicu mnohých storočí, stojíme pri diele prírody starom mnoho miliónov rokov. Pri Hradnej jaskyni, na mape (asi nesprávne?) označovanej Markov kút, tesne pod vrcholom Kostolnej hôrky. Tmavá diera na dne prepadliny budí rešpekt, bližšie sa (radšej) nikto neodvažuje, len z úctivej vzdialenosti dokumentujeme zaujímavé miesto. Je čas na návrat.

Hrad je neďaleko. dobre známe miesto vždy stojí za (aspoň krátku) návštevu. Ani dnes sa nepúšťame na dlhšiu prehliadku, postačí, ak sa prejdeme kúsok po dolnom nádvorí. A krátko občerstvíme. Zrak popritom kĺže po zvyškoch múrov , snaží sa dešifrovať účel stavby ktorú ohraničujú. Rohové obranné bašty sú dobre čitateľné, taktiež vysoké steny horného paláca. Podľa konfigurácie terénu odhadujeme, že obrovská medzera zívajúca vo vstupnom opevnení bývala v minulosti vstupnou bránou, prvým vchodom do priestoru hradu, pokračovanie cesty sa kľukatí vyššie. Nebolo jednoduché vstúpiť do jeho nádvorí, ani s dobrými úmyslami. Tiež uniknúť z tohto žalára poddaných, miesta nenávideného pospolitým ľudom. Dnes do kraja hľadia už iba zvyšky jeho zaniknutej slávy.

Exkurzie do histórie pre túto chvíľu stačilo, poďme sa zas kúsok prejsť. Červená (značka) sa vinie kúsok pod hradom, smeruje na Slopy, kam ďalej, uvidíme neskôr. Len po pár minútach chôdze, ako mávnutím čarovného prútika, prechádzame do iného (ročného) obdobia, portálom vstupujeme do novej krajiny. Chodník vystiela hrubá vrstva lístia, zlatohnedý tunel tenkých výhonkov omladiny vedie naše kroky do  stredu ríše zázrakov. Okolie cudne zahaľuje vzdušný biely závoj, jeho čipky sa spúšťajú z korún stromov, rozmazávajú vzdialené detaily, hmla pohlcuje šuchot nôh. Ako žiarivé smaragdy vystupujú spod zeme machom obrastené skaly, dožívajúce kmene starých kmeťov odpočívajú v lístí. Žiarivé drobné pavúčiky tkajú medzi odumierajúcimi torzami stromov neviditeľnú sieť strážiacu snové tajomstvá ríše fantázie, pohyb okoloidúceho dokáže rozozvučať ich príbehy.

Lenže dnes ich nepočúvam, doširoka otvorenými očami hltám nečakanú krásu, sýtim dušu neobvyklými obrazmi. Užívam si nádherný jesenný deň uprostred zimy.

Chodník sa medzitým dvíha do skál, kľučkuje pomedzi skalami, vedie na vyhliadku (dnes bez výhľadov). Ale hneď vedľa, priamo pod nohami leží vstup do podzemia, tomu je ťažko odolať, zostupujem nižšie. Úzky otvor (no asi by som sa ním prepchal) vedie niekam dole, ten väčší je prekrytý železnou platňou. Nevyzerá ťažká, skúsme ju nadvihnúť, aspoň skraja nazrieť do podzemia. Ihneď však o krok ustupujem, za hranu otvoru nazerám s rešpektom, hlboká čierna diera vykríkla dôrazné varovanie, dno nedovidieť (30 metrov!), už verím upozorneniu na tabuľke. Nie šťastie pokúšať nebudem, platňa urýchlene putuje na svoje miesto, menší otvor obchádzam úctivým oblúkom.

V jaskyni sa vraj našli archeologické nálezy zo stredoveku – to tam hádam museli niekoho hodiť, žiadny normálny človek by sa do nej (ani v stredoveku) nepchal (speleológia je predsa len novšia zábavka). A niekde nablízku je podľa dostupných informácií údajne ďalšia, Markov kút, nálezy odtiaľ sú podstatne staršie, jej objavenie si však necháme na inokedy. Jesenným chodníkom pokračujeme ďalej, hlbšie do vnútra Hôr.

Zatiaľ si to ani príliš neuvedomujem, ale charakter okolia sa postupne mení. Vysoké borovice na vrchole stúpania, výrazné majáky v listnatom lese. Neopakovateľné tvary malokarpatských stromov, osobitých sôch, nádherné artefakty galérie prírody. Tajuplné torzá strážia kroky okoloidúceho. Náhle mám pocit, že jeseň ustúpila do úzadia (stále je však prítomná). Krajina naberá na neurčitosti, tajomnosti, Trhlina vystupuje na zemský povrch. Som rád, že som sa na tieto miesta vrátil práve dnes, po dlhej dobe, moje výlety pričasto končili dole na hrade. Nie žiarivý azúrový deň, TERAZ sú tie správne podmienky na návštevu krasovej oblasti. Ticho sa zmenilo na hmlu, samota sa rozliala do kraja, do mysle vstupuje mystérium lesa.

Otvára sa vstup do ríše za zrkadlom. Tam, kde ľavá je pravou, prepadlina strmým vrchom, zem oblohou, nebo pevnou skalou. Kde tu je tam. Smiech znie ako plač, slzy sa menia na radosť. Humpty Dumpty sedí na múre, Tweedle Dee a Tweedle Dum recitujú básne, John vedie na prechádzku mroža, z Lietadla im máva Biely Králik, Lucinka Sedí na oblohe s Diamantom v ruke. Kde sa možno stratiť v NEzmysloch. Alebo zablúdiť v krajine. Stačí sa len zahľadieť na zaujímavú skalu v diaľke, zísť z cesty, zmiznúť v hmle… ďalšia obeť Trhliny.

My však nie sme v literárnom diele, ale v zaujímavom kúte prírody, našich Hôr, mieste, ktoré má dušu a (dnes navyše aj) neopakovateľnú atmosféru. Dýcha tajomstvom, je plné záhad, podivným spôsobom preniká do najskrytejšieho vnútra duše. Opäť mám pocit, že ma ČOSI sleduje. Avšak… tento deň by som za nič nevymenil, som rád, že som vonku práve dnes, práve tu, práve s týmito spoloční(č)k(a)mi.

Pokračujeme, krok za krokom nechávame magické miesta za chrbtom, pocity sa každým metrom menia na spomienky. Ríšu kúziel sme opustili zadným východom.

Stojíme na križovatke Skálie, rozhodujeme sa ako ďalej. Možností je veľa, farby značiek prechádzajú jedna do druhej, nakoniec sa vydávame po neznačenej zvážnici, treba spoznať nové cesty, možno ich niekedy využijeme aj ako cyklisti. Sklon (klesania) je príjemný, krásnym tichým lesom pokračujeme do doliny pod Mariášom, okolie chodníka zdobia zaujímavé sochy, stále je čo obdivovať. Lovec výhľadov sa premenil na lovca pocitov.

Sklon rastie, svah sa prudšie zvažuje na cestu vedúcu dnom doliny. Koho napadlo viesť cyklotrasu práve tadiaľto?! Úsek našťastie nie je príliš dlhý.

Údolie len prekrižujeme, náš ďalší cieľ leží kúsok vyššie, v strmom svahu, pokúsim sa nájsť skalné okno, z tejto strany cestu nepoznám, snáď to zvládnem. Bez problémov, v lese, čo (dočasne) stratil svoj šat, je orientácia bezproblémová, mohutné bralo sa rysuje (takmer) priamo nad našimi hlavami, iba o kúsok vyššie. Lenže to stúpanie…

Prichytávam sa aj listov spadnutých na zem, každá rastlinka, každý korienok mi príde vhod ako opora, použiteľný chyt (keď už tie stupy nebudia pevný dojem). Tadiaľto sme minule zostupovali? A prežili sme (skoro) bez ujmy? Ešte vydržať pár metrov, už len niekoľko krokov a bude dobre… Ufff, konečne!!! Stojíme na malej plošinke, pri ohnisku pred (pod) jaskyňou, (na chvíľku) skladáme z chrbta batohy. Speleológovia, bádatelia, odvážlivci, ideme!

Cez úzku škáru (avšak omnoho širšiu ako sa zdá), prudkým výlezom (ale oveľa kratším ako sa javí) sa predierame do obrovskej sály (v skutočnosti je maličká). Stojíme priamo vo vnútri hory, nad hlavami visí mnoho metrov horniny, stačí len zhasnúť slabé svetielko baterky telefónu (sme perfektne vybavení) a ihneď nás napĺňa intenzívny pocit splynutia so skalou. Samotou. S jaskyňou. Aj my môžeme …dýchať na výstupkoch skál tmu… (ďakujem pán Laučík).

Hoci sme len zopár centimetrov od vstupu, precítenie priestoru je iné než v tradičnej – sprístupnenej jaskyni, naše pocity sú úplne odlišné (zafúľali sme si kolená). Snažíme sa využiť každú stotinu sekundy, preskúmať každý milimeter priestoru, odfotiť tmu, nebáť sa netopierov (zopár ich tu visí, ticho driemu okrídlené myši). Na takýchto miestach je vnímanie času skreslené, nútime sa k odchodu, nemôžeme zostať celý deň len tu. Vynárame sa na (prirodzené) svetlo.

Ešte sa ale porozhliadnime, nemusíme hneď utekať. Ako mohutné gule sa dole strmým svahom valili obrovské balvany, avšak zamrzli v pohybe, vrástli do zeme, obrástli machom. Až do neba sa týči rozoklané vysoké bralo, jeho zvrásnený povrch roznecuje fantáziu, kreslí v mysli neočakávané obrazy. Dole svahom hľadí hlava medveďa, otvorená papuľa nemo reve, odstrašuje nevítaných hostí. Akýsi Branko zvečnil svoje nadšenie z návštevy na strome. My pokračujeme vyššie.

Na vrchole brala vyčarovali prírodné sily zaujímavý útvar – skalné okno, vlastne dve. Obrovský balvan sa opiera o skalný hríb, jeho pozícia vyzerá dosť vratká, verím však, že takto ešte zopár tisícročí vydrží, neskončí ako ďalšia obrovská guľa vrastená do svahu hory, výnimočný výtvor by zanikol…

Okolie je však zaujímavé aj z iného hľadiska. Okolo celého vrcholu sa vinie upravená plošina, cesta, miesto pre opevnenie, jednoznačne dielo ľudských rúk. Na aké účely lokalita slúžila? Bolo tu hradisko? Miesto útočiska? Kultové miesto? Neviem, aj inak zhovorčivá Sieť o tomto priestore (taktne) mlčí, (zatiaľ) sa mi o ňom nepodarilo vypátrať skoro nič (… na kóte 351 podľa nálezov … možno predpokladať existenciu stredovekého hrádku spred 15. storočia…). A kúsok nižšie, na vedľajšom vŕšku, je podobné len podstatne menšie (bez skalnej ozdoby, ale so zaujímavým stromom, trojzubcom, tajomné miesta!). Prečo sa nachádzajú v tesnej blízkosti iného opevnenia (hradu), nemala lokalita iný účel? Neviem, nešpekulujem, nie som kompetentný. A konšpirovať nemienim. Nechajme radšej zaujímavé miesto v tichu a pokoji odpočívať.

Zostupujeme dole hrebienkom – toto je tá správna cesta na zostup (a výstup)! Nie lámať krky v strmine! Chodníček ústi na kraji doliny, na dohľad od kaplnky Najsvätejšej Trojice, sme pod Mariášom. Drobná stavby dodáva krajine duchovný rozmer už takmer 300 rokov (len tú strechu a omietku mohli citlivejšie prispôsobiť). Chaty ukryté v lese pridávajú rozmer rekreačný a letné kúpalisko zas zábavný, všetko takmer na jednom mieste (nákupné centrum našťastie chýba).

Pohľad na hodinky odhaľuje, že máme pred sebou ešte kopu času (a za sebou málo kilometrov). Čo s načatým dňom, predsa sme sem nešli len na krátku vychádzku, niečo si ešte musíme pridať. Jeden nápad mám, nikdy som tam doteraz nebol, musíme sa ale znova dostať na Dolinu. Ponúka sa cesta cez hrad, zostup však môže byť mokrý a klzký, obídeme to naokolo, po asfaltke. Za odmenu si užívame krásne jesenné pohľady na Pieštu zahalenú jemným závojom hmly.

Ani sme sa nenazdali a opäť stojíme na námestí, znova obchádzame kostol a popod bývalý kameňolom sa ešte raz presúvame na lesnú asfaltku vedúcu na Brezovú. Neodolám a aspoň na chvíľku lákam našu skupinku na návštevu zárezu – „Ajšnitu“, miesta prerúbaného v skale, ktorým kedysi viedla lesná železnička. Niektorí tu už boli, ale vždy sa nájde nováčik, ktorého ohromím svojou odvahou, keď otváram bránku do dvora a neohrozene vykračujem dnu. Prvýkrát mi veru nebolo všetko jedno, úzkym priechodom som išiel len veľmi opatrne, snažil sa nebudiť neželanú pozornosť.

Po železničke už samozrejme niet ani stopy, len zabudnutý kus železa (možno naozaj koľajnice) leží v tráve, snaží sa navodiť správnu atmosféru. Pozor! Zvrchu od chrbta sa rúti mašina, škrípu brzdy, vozne dovysoka naložené drevom sa kymácajú v zákrute, na konci Ajšnitu súprava spomaľuje, vnára sa do oblúka medzi jazerom pri Hlávke a kostolom, postupne mizne, smeruje do fabriky pred obcou. Pritláčame sa ku chladnej skale, bolo to len o chlp!

Steny zárezu sa týčia vysoko nad našimi hlavami, hoci postupne zarastajú náletmi, stále ešte dýchajú dávnymi príbehmi pary. Dnes je však do ochranného pásma zdroja vstup prísne zakázaný, trasa je predelená betónovým múrom. A tak len natŕčame hlavy ponad vysoké panely, snažíme sa vysledovať staré stopy podvalov. Márne, všetko prekryli nánosy doby (a vrstva asfaltu).

Stačilo, pokračujeme, podľahli sme volaniu zaniknutých železníc. Zatiaľ nie po bývalom násype, pochod si uľahčujeme a zrýchľujeme po asfaltke. Za poslednými domami však uhýbame do lesa, skratkou sa pokúsime dostať na teleso lesnej železnice. Pekná cestička nás vedie do stráne, po pár metroch sa však skrúca nesprávnym smerom, netrafili sme to správne. Vraciame sa kúsok dole, púšťame sa zarasteným chodníčkom, ktorý sme predtým (schválne) prehliadli. Tŕne kríkov trhajú bundy, škriabu tvár a ruky, nečakám pochvalu…

Našťastie je to len pár metrov a stojíme na protichodnom oblúku, sme na mieste. Ďalej pokračujeme takmer po rovine, po krásnej širokej ceste, trase bývalej lesnej železnice. Ešte aj dnes stále (našťastie, napočudovanie) vykášanej od náletov, v teréne dobre viditeľnej. Boli to majstri, čo navrhli a realizovali toto dielo. Vinie sa strmým svahom, vrezáva do tela hory, prevýšenie prekonáva perfektne vykrútenou serpentínou. Kráčame takmer bez námahy, obdivujeme odvážnu líniu v prudkej úboči, kamene a skaly krasovej oblasti roztrúsené všade naokolo. A po pár desiatkach metrov ďalší zárez. Nie tak veľký, nie tak odvážny ako ten v kameňolome, ale tiež zaujímavý. Dosiahli sme cieľ nášho krátkeho poobedného putovania.

Po skale sa dá vystúpiť vyššie, až na jej temeno. To je pohľad! Priamo oproti nám, len o kúsok vyššie sa spoza stromov na protiľahlom hrebeni vynárajú múry hradu, okruh sa uzavrel. Hlboko pod nami sa dolinou krúti asfaltka na Brezovú. Koľkokrát som po nej išiel na bicykli, koľkokrát som míňal túto skalu, ale zrak som od predného kolesa neodlepil, nevzhliadol vyššie…

Prišiel čas na návrat, na Dobrú Vodu, k autám, domov. Ešte to potiahneme kúsok spolu (už po ceste) a lúčime sa. Mňa s Braňom čaká ešte pár blatistých (nakoniec to nie je tak hrozné) kilometrov na Vítek (je zaujímavé, ako odlišne vnímame skutočnosť, ráno sme sa vytešovali krásnym okolím, teraz by sme to mali najradšej už za sebou), ostatní to už majú takmer hotové. Bol to vydarený deň.

Len taká prechádzka po známych miestach, ktoré však (ešte vždy) dokážu prekvapiť. Niečím novým, niečím nečakaným. Krásne sú Brezovské Karpaty, nezaslúžene sa krčiace v tieni tých (preľudnených) Devínskych či (široko propagovaných) Pezinských. Svojim návštevníkom majú naozaj čo ponúknuť. Kus histórie, diela ľudských rúk i skryté prírodné zákutia. Vďaka tejto divnej dobe máme príležitosť spoznať ich naozaj dôverne, zblížiť sa. Veď sú naše, máme ich hneď za rohom, pripravené poskytnúť útočisko smädnej duši.

Ďakujem Danke Fázikovej, Marianne Farkašovskej, Jozefovi Nižňanskému a Braňovi Polocíkovi sa spoločnosť počas jednej krásnej jesennej nedele na začiatku februára.

Juro Golier

…takého obyčajného, sú ho plné supermarkety, nalievam si za pohárik, prikladám k perám. Nevýrazné, ale aspoň neurazí. Po treťom glgu mu však prichádzam na chuť. Je skvelé! V jednoduchosti je jeho krása, nič som od neho nečakal, o to viac ma prekvapilo, potešilo. Nabudúce si kúpim ešte fľašku. Možno dve.

Akcia Klenová

Na Klenovú

nedeľa 31.1.2021

Zo dna kanvice stúpajú prvé bublinky, ich počet prudko rastie, tiché šumenie sa mení na tlmený hukot. Priestor plní dych pary, spod vrchnáka termosky visia papieriky čajových vrecúšok, vyumývané jabĺčka osychajú na servítke. Kontrolujem (len vizuálne, som vodič) obsah ploskačky, plním ruksak potrebnými drobnosťami (nožík, čelovka, doklady… na čo som ešte zabudol?), najvyšší čas sa obliekať, odchádzam. Červené svetlá vypaľujú do sietnice bolestivú ranu, (aj ja) dupem na brzdu, predstavy okamžite miznú. Kŕčovito zvieram volant, pred očami mám jednoliatu sivú stenu, obloha zostúpila k zemi, skryla krajinu, vymazala detaily. Hrebeň hôr akoby neexistoval, výlet sa nekoná (stretnutie s Braňom som zrušil), som na ceste do práce. Zas na mňa padá ťažká deka, nechce sa mi nič, chcel by som byť niekým iným, niekde inde, zmiznúť preč, von zo seba. Rádio ševelí vlastné príbehy, dnes je presne 24 rokov čo sa vzniesol za holubmi pán Bohumil, ďalej sa nesústredím, už nič nevnímam, veď je to len kulisa, vypĺňa duté prázdno kabíny (a hlavy). Zrazu… cez hrubnúci záves melanchólie (začínajúcej depresie) preniká jemná melódia  „Just a perfect day, drink sangria in the park, and then later, when it gets dark, we go home…“. Dobre mierená rana priamo medzi oči ma vracia späť, tá nedeľa bola naozaj skvelá (Lou má pravdu).

Koniec mesiaca je už na dosah (ale nám to letí!), ako ďalej, čo si vymyslím, kam sa vyberiem tentokrát? Stále len v rámci okresu, už my z toho začína… , nevadí, veď aj u nás je krásne, ku šťastiu nepotrebujem zasnežené pláne (gýč!), vysoké kopce (prestaňte sa predvádzať!), kávičku na hrebeni (opakujete sa!), vysokohorskí makači, už ste sa niekedy pozerali na hrad z Hoštáckej hôrky? – no vidíte!

Rozmazávam hranice okresu, nebudeme predsa malicherní, netreba bazírovať na detailoch. V nedeľu sa pôjdem prejsť z Dobrej Vody, po už známych cestičkách, nie som Krištof Kolumbus, nemusím stále objavovať niečo nové. Hodím to na (virtuálny) papier, pošlem kamarátom, možno aspoň úchytkom zazriem známu tvár, prehodíme pár slov, štrngneme si, tie messangerové a mailové kontakty mi už lezú krkom, predsa len, som ešte stará škola…

Ťažké ráno, tvrdé vstávanie, kedy som sa v nedeľu naposledy vyvaľoval dosýta v posteli, nemal nič na práci, veď ani neviem či ešte poobede dávajú Poirota (sladké driemoty!)? A dnes obzvlášť – nebudem sa hrať na hrdinu, auto nechám v okrese (presne na jeho hranici), ten kúsok k susedom prejdem peši, srnky ma kontrolovať nebudú – potrebujem minimálne hodinku navyše.

Skoré prípravy si odhryzli svoje sústo, zo dňa tak kúsok ubudol, čas nevrátim, oproti plánu samozrejme meškám. Noc sa sťahuje na bájne ostrovy blažených, deň postupne rozsvecuje krajinu prítomnosti. Pod kolesami auta spieva cesta svoje ranné blues, za poslednými chalupami Chtelnice však začína poriadny rock&roll. Poobedný dážď, nočný mráz a ranná asfaltka v odľahlom údolí… idem viac na dvojke ako na trojke, snažím sa neskončiť v priekope, na pomoc by som čakal dlho, veď kto by sa sem trepal tak skoro ráno, aj peši by som tam bol skôr…

Konečne! Vítek, sem sa (dúfam) poobede vrátime. Spolucestujúca vybieha rezko prvá, ja sa chvíľku motám, kontrolujem dvere, každý zips, všetky vrecká, fotím. Chodník mierne stúpa briežkom ponad bývalé rekreačné zariadenie (pri pohľade naň ma vždy premkne…, ale to je na samostatný text), mám čo dobiehať, aspoň sa zohrejem. Vydal som sa na cestu, na sivú cestu.

Deň pevne zovrel kormidlo lode zvanej PoslednýJanuár, prikázal zdvihnúť kotvu, provu otočiť do prúdu času. Krajina sa ešte len prebúdza, je tichá, prázdna, ustrnutá bez známky akéhokoľvek pohybu, šedá. Navonok nevýrazná, nie však nevyhnutne smutná, naoko pustá, ale nie bezpodmienečne nenaplnená, zatiaľ iba nepopísaná príbehmi. Sivá. Môže sa stať čiernou. Alebo bielou. Prebúdzajúce sa zore ju však napĺňajú prísľubmi.

Z lesa sa vynárame pri Juríčkovej jame (nekonečné množstvo informácií odpočíva zachytené v pavučine Siete), malej lúčke, z ktorej možno odbočiť k novoobjavenému utajenému klenotu, Malým Skalkám. Tie však v tomto okamžiku nechávame nepovšimnuté, svižne pokračujeme ďalej. Biele fliačky snehu mozaikovite pokrývajú na kameň zmrznuté hnedé klzisko. Ďakujem nočnému mrazu (aká krátka je ľudská pamäť, ako rýchlo meníme názor), podmáčané trávy by dokázali hneď zrána preveriť naše odhodlanie.

Len jedinou fotografiou zavadím o svahy Bachárky, nesnažím sa pohľadom oslobodiť z hradby stromov bralá Hrubých Skaliek – čas letí, galopom cvála v ústrety novým zážitkom, snažíme sa dohnať stratené minúty. Márne, pozdě bycha honiti…

Mám rád túto cestu na Dobrú Vodu, vlní sa krajinou, kľukatí po lúkach a poliach. Je fotogenická. Stačí len na sekundu zastať, zhlboka sa nadýchnuť, porozhliadnuť. Drobná postava na horizonte stúpania, stotina sekundy zamrzla v priestore. Ranný mráz obaľuje šípkový ker. Kríž dohliada na pokoj pútnika. Vŕšky v pozadí. Je priskoro, deň sa len prebúdza, ešte nemajú svoje mená.

Vstupujeme medzi prvé domy, sme na Dobrej Vode. Ulica je prázdna, len štekot strážcu dvora ruší ticho nedeľného rána, víta votrelcov. Na námestí pred kostolom je už rušno, prísľub krásneho dňa vylákal do prírody skupinku turistov, netrvá dlho (len jeden na uvítanie, jednu do archívu) a dlhý rad sa hadí povedľa kostola, pri pranieri sa vetví, za prameniskom opäť zlieva, ako hlučná riava preteká uličkami driemajúcej obce, derie sa nahor, do hôr. Sivá bledne.

Heeej vy tam vpredu, odbočujeme! V družnej debate beží chodník pod nohami rýchlejšie, sekundy sa prudšie derú cez úzke hrdlo prítomnosti, ani sa nenazdáme a sme niekde inde (možno až na Brezovej), treba dávať pozor, vychutnať si krásne chvíle, zvoľniť. Túto príležitosť nám ihneď poskytuje výšľap na priľahlé bralo.

Chodníček, len úzka prť, sa derie nahor prudkým svahom, už po niekoľkých sekundách máme strechy domov pod nohami, po pár minútach pripomínajú zápalkové škatuľky rozhádzané v hĺbke údolia. Skaly, zmrznutá tráva (našťastie!), všadeprítomné kriaky, majestátna borovica, drobné lúčinky prechádzajúce do súvislých pastvín a z protiľahlého svahu vykúkajúce hradby. Hoštácka hôrka, maják čnejúci vysoko nad Dolinou. Dôvod na zastavenie, vydýchanie, porozhliadnutie po okolí. Posilnenie – tela i duše.

Hoci výhľad nie je kruhový, výsek krajiny, ktorý máme pred očami je nádherný. Ako magnet priťahujú zrak pyšné múry starého hradu, boli sme tam už veľakrát, avšak tento pohľad je iný, zatiaľ neopozeraný.  V minulosti býval hradný vrch odlesnený, opevnené sídlo tvorilo prirodzenú dominantu okolia. Dnes však jeho ruiny odpočívajú v tesnom objatí malokarpatského lesa, zazrieť sa dajú len úchytkom. Treba vedieť, kde odtrhnúť zrak od zeme, povzniesť ho k vrcholkom stromov. Odtiaľto však máme vysoké bašty i bledé múry paláca ako na dlani, Jókö (Dobrý kameň) či mons Dobravada (vrch – to prekladať netreba). Kameň a voda, prírodné bohatstvo preslávilo malú dedinku ležiacu v objatí Hôr.

Odtŕham zrak (a myseľ) z hmlistých hlbín dávnej minulosti, presúvam ho do prítomnosti. Okolitá krajina sa rozlieva do priestoru ako more, za drobnými vlnkami sa z pozadia zdvíha mohutný príboj pahorkov. Keď som na tomto mieste stál naposledy, videl som všade len kopce, lúky a lesy. Dnes, už poučený nedávnym výletom, spoznávam Kopec, lúky a Lesy (a mnoho iného). Krajinu vidím rovnako, vnímam odlišne, vnútorný zrak preniká do zeleného prítmia hôr, z pamäte sa vynárajú obrazy, z hĺbky duše pocity. Každý výlet, každá chvíľa strávená v prírode pridáva kamienok do nekonečnej mozaiky poznania, po kvapkách plní bezodnú čašu vnímania. Krajiny i seba samého.

Je čas sa rozlúčiť. S hradom, s výhľadmi, s okamžikom, pribaliť si do ruksaku aspoň drobnú spomienku. Musíme sa pobrať ďalej, nemôžeme sa zaseknúť hneď na začiatku. Schádzame dole z vyhliadkového brala, trávnaté svahy sú pokryté hlbokými jamami. Vápenné bane, minulosť Doliny je predsa úzko spätá s pálením vápna. Náhle nutkanie ma núti zastaviť,  otočiť sa. Na lúke, v priezore medzi stromami opäť na chvíľku vykukli hradné múry, venujem im aspoň rýchly pohľad, verím však, že sa čoskoro opäť uvidíme.

Križujeme výbežok väčšej lúky, míňame krmovisko a (všadeprítomný) posed, okolie je nimi posiate, aj tu rastú ako huby po daždi. Vchádzame do lesa. Cesty, koľaje, chodníčky, prte sa rozbiehajú všetkými smermi, rôzne sa križujú, pokrývajú krajinu ako pavučina, je problém zvoliť tú správnu (pre istotu občas kuknem na GPS). Poniže cesty vyplašíme srnku, stihneme len zazrieť biely fľak je pozadia a začuť šuchot vysokých skokov. Pod nohami sa čoraz častejšie objavujú fliačiky snehu. Kúzlo sa definitívne prelomilo, vydal som sa na bielu cestu.

Plnú očakávaní, neznámych zážitkov, vinúcu sa panenskou planinou nepreskúmaných oblastí – krajiny či duše. Známu, ale nedotknutú vedením, naplnenú avšak neohraničenú poznaním. Plán putovania síce existuje, niekedy však necháme prehovoriť náladu, našim sprievodcom bude aktuálny pocit, vodcom atmosféra. Čo prinesie nasledujúca minúta, kam povedú ďalšie kroky? Biela, ako nepokreslený papier, čistá ako nepopísaná kniha.

Ostrov ihličnanov v listnatom lese, či osamelá mohutná borovica, milujem tú náhlu zmenu, poruchu systému, prasklinu na dokonalom homogénnom povrchu. Tá drobná nerovnosť v priamo bežiacej línii udalostí spôsobuje precitnutie, preberá myseľ z monotónneho zadumania, pochod sa z automatického prepletania nohami mení na zaujímavú prechádzku (už cítim aj otlaky). Pod nohami prestáva šuchotať lístie a praskať bukvice, noria sa do jemného koberca z ihličia a šišiek, pľúca sa (aspoň virtuálne) plnia vôňou živice.

Dva, trikrát sa zatočíme po lesných cestičkách (len trafiť ten správny smer) a vychádzame na lesnú asfaltku križujúcu Hlboký dol. GPS putuje (na chvíľku) do vrecka. Biele zmrznuté okolice sa menia na súvislú vrstvu snehu, (nečakane) sme vstúpili do kráľovstva Zimy. Skalami pokryté svahy Červíčky sa vľavo derú dohora na hrebeň, sprava spadajú ostrými zrázmi Dolu. Biela cesta sa vinie lesom, po nej sa kľukatí had návštevníkov, jednotlivci, malé skupinky turistov sa v zástupe krok za krokom posúvajú ďalej, vyššie, bližšie k cieľu (i keď sú stále len na začiatku Cesty). Tichý šum slov napĺňa les, sú v ňom  sami, nevidno iné známky života. Mráz zviera krajinu. Je čas sa zastaviť.

Krátka prestávka na zahriatie (aj čaj treba piť) a odľahčenie batohov padla vhod. A prináša malú zmenu plánu, odbočku z pohodlnej cesty. Hlboký dol máme za chrbtami, ďalej už cesta vedie údolím, napravo sa zdvíha hrebeň Hrubých skaliek. Je to len na skok, len pár metrov dohora, pôjdeme sa porozhliadnuť z Hodinkovej veže. A obzrieť si Malý Kjeragbolten, nie každý to tam pozná.

Nahor sa nevinie žiadny chodník, pomedzi stromy a cez húštiny nás vedú len prte lesnej zveri a vlastná intuícia. Mňa neomylne tým najneschodnejším húštím, odmenou za to sú neopakovateľné drobnosti, (takmer) nebadateľné artefakty. Pahýľ kmeňa, dutý peň, zaujímavý kameň. Opäť som vstúpil do galérie odľahlej divočiny, zákutia, kam nedoľahne hluk modernej doby, miesta, ktoré mám tak rád. Tam, kde tok času pokojne meandruje pomedzi umelecké diela prírody.

Ostatní sa zatiaľ rôzne porozliezali po svahu, väčšinou už ale obdivujú nie každodenný prírodný úkaz, Kjeragbolten, veľký balvan zakliesnený v skalnej štrbine. Nie je síce tak fotogenický ako jeho vzdialený príbuzný v Nórsku, neláka liezť na vrchol, ukazovať odvahu a hľadať neokukanú pózu (ktorú už určite niekto vymyslel), určite však má čo predviesť, čím prekvapiť. Hlavne pri prvej návšteve. A tej druhej. Či tretej… Je malý, ale náš.

A pohľad z hrany Hodinkovej veže? Úchvatný, nie som tu prvýkrát, ale stále sa ho nedokážem nasýtiť! Stojím síce len zopár metrov nad zemou (no, spadnúť by som tam ale nechcel!), na vrchole brala (inak tiež horolezeckej stienky), priľahlé okolie však mám ako na dlani. Do krajiny zhliadam ako vládca nebies, orlím zrakom sledujúci dianie po sebou. Panenské lúky Pod Bachárkou, len koľaje áut narúšajú ich snehobiely pokoj. Ostrá kamenná línia brál Malých Skaliek sa skrýva v prítmí lesa. A množstvo (v tomto momente) bezmenných pahorkov Brezovských Karpát, len Vrátno, náš nasledujúci cieľ, vytŕča z anonymnej masy, zdá sa však ešte príliš vzdialené… Spod sivej oblohy presvitá Považský Inovec, bledý val lemujúci horizont. Náhodný pútnik, využi chvíľu, zastav, naplň myseľ obrazmi, zamysli sa.

Len s ťažkým srdcom odtŕhame zrak od okolitej nádhery, zostupujeme. Čo za cesta to križuje svah Skaliek? Nikdy predtým som si ju nevšimol, ide sa po nej však pohodlne, zľahka nás privádza dole na asfaltku. Opäť sa radíme do šíku, začína dlhý pochod údolím až pod svahy Vrátna. Čas na bielej ceste plynie prirodzeným tempom, ani prirýchlo, ani príliš pomaly, para rozhovorov sa premieňa na drobulinké kryštáliky, pomaly sadajú nadol, napĺňajú krajinu príbehmi. Kvapky vlahy ich neskôr vtiahnu hlboko do zeme, aby poskytli prepotrebnú energiu prebúdzajúcemu sa životu.

Aký krásny dokáže byť zimný les! Nepotrebuje hýriť farbami, zvučať rozhovormi svojich obyvateľov, do ďaleka šíriť omamnú vôňu bujnejúceho života. Aj spiaci organizmus, driemajúci obor dokáže zaujať vnímavú dušu návštevníka. Ako tunelom letí vpred priama biela cesta, jej koniec sa rozplýva v diaľke. Lemujú ju vysoké štíhle telá ochrancov, odrastených stromov. Skúsene sa zbavili záťaže, ich lístie už pomaly tlie pod tenkou vrstvou mrazivej prikrývky, obohacuje zem o prepotrebné živiny. Omladina, tisíce tenkých výhonkov, sa pri ich nohách derie von cez zmrznutú škrupinu, ich ryšavá štica žiari doďaleka. Minimalizmus, len biela a hnedá. A pár odtieňov naviac, na vyjadrenie nálady netreba priveľa, menej je niekedy viac 😊.

Križovatka ciest, postojme chvíľu, naberme síl, občerstvime sa, tu môžu (bez obáv) ešte aj vodiči. Siahame na dno batohov, na svetlo putujú maškrty rôzneho druhu, kolujú po skupinke. Veselý rozhovor vypĺňa chvíľu, prehrieva atmosféru. Ako fajn je opäť stretnúť kamarátov, túlať sa s nimi po horách, užívať si pohodu sviatočného predpoludnia. Ako fajn je zastaviť sa na bielej ceste, natiahnuť do pľúc studený vzduch, dovoliť mrazu vohnať červeň do líc. Ako fajn je v zimnej prírode. S priateľmi.

Oddýchli sme si, teraz trošku zaberieme. Nie priveľmi, dych sa však určite predĺži, na čele sa objaví pár kvapiek potu, možno aj na chvíľku zastaneme, spomienku predsa treba zvečniť… Čaká nás výstup na druhé najvyššie miesto v Brezovských Karpatoch, kam môže vstúpiť noha návštevníka.

Spočiatku ešte kráčame po zvážnici, čo nevidieť ju však opúšťame, zrak neomylne nachádza optimálnu líniu výstupu, ďalej sa už boríme snehom. Nie je ho našťastie priveľa, kroky sa neprepadávajú prihlboko, len tak akurát, aby mala noha pocit bezpečia. V ostrom stúpaní skalnatým svahom oporu potrebujeme.  Ale stojí to za to, tento kopec nie je možno najkrajší v našich Horách, jeho atmosféru mám však hádam najradšej.

Tajomnú, magickú (Janči, je to tu!), uhrančivú. Snáď nikde inde necítim taký intenzívny pocit NIEČOHO. Čo ma sleduje. Kontroluje moje kroky. Moje správanie. Každý pohyb. Slovo. Nádych. Čo mi len blahosklonne dopraje chvíľku pobytu v jeho priestore. Duch hory. Kráľ Hôr. Tu niekde je určite vstup do jeho ríše. Inej dimenzie. Dobre ukrytý pod rozoklanou skalou. V práchnivejúcom kmeni prastarého kmeťa, strážcu tajomstva. Prístupný len vyvoleným. Tým, ktorým je dovolené. Rozlúštiť rébus. Niesť bremeno. Šíriť posolstvo. Trhlina. V čase i priestore, prelínanie štvrtého rozmeru do toho piateho. Svet za zrkadlom. Vrátno.

Ako som rád, že sa pán J.K. pri svojom putovaní za námetmi zastavil nad Nitrou, že nezablúdil až sem (nehovorte mu o tom!), že davy senzáciechtivých lovcov záhad a zážitkov neokupujú tieto miesta, nehľadajú trhlinu. Že sme tu len my. A Vrátno.

Polámané, vyvrátené mohutné kmene stromov ležia porozhadzované na skalnatom predvrchole ako zápalky. Mohutné kamene, skalné rebrá trčia proti oblohe ako pyšná výzva. Predierame sa týmto pralesom, touto geologickou džungľou, hľadáme cestičky k triangulačnému bodu. Jeho blízke okolie vytŕča nad chaosom návršia ako hrdý maják. V duchu sa pokúšam predstaviť si besnenie živlov, búrku na vrchole. Moja fantázia je však prislabá. Hora, ktorú nemožno pokoriť. Vrátno.

Je čas rozlúčiť sa, zostúpiť dole po jeho strmých svahoch. A niekedy sa vrátiť, posilniť jeho energiou. A pokúsiť sa odhaliť tajomstvo.

V snehu sa schádza dobre, zmrznutá pokrývka pevne drží nohu, poskytuje oporu krokom. Ani sa nenazdáme a stojíme na zvážnici križujúcej jeho juhovýchodné úpätie. Ňou sa pohodlne, takmer po rovine dostaneme na žltú značku, priblíži nás k nasledujúcemu bodu putovania, o kus bližšie k cieľu.

V mysli doznievajú silné dojmy predchádzajúcich minút, pri rozhovore ubieha cesta akosi rýchlejšie, len po očku stíham vnímať pekné, avšak smutné scenérie holorubu, otvárajú ale krásny výhľad na Klenovú, miesto, ktoré už netrpezlivo očakáva našu návštevu. Snehová pokrývka hrubne…

Križovatka so žltou, musíme sa počkať, skonsolidovať, pripraviť na záverečný výstup. O chvíľu značku znovu opustíme, treba sa držať na dohľad, nesmieme nikoho stratiť (trhlina nespí!). Prekliate vyjazdené koľaje! Ich podklad je ľadový, šmykľavý, musíme to radšej ťahať po snehu, prerážať si vlastnú stopu.

Po chvíli preto meníme smer putovania. Pôvodne plánovaná zvážnica má síce optimálny sklon (niekedy si ju možno zopakujeme na bicykli), ale novú stopu môžeme potiahnuť aj priamo cez les, ušetríme tak vzdialenosť i čas. A toho nikdy nemáme na rozdávanie. Ani neviem kedy, ani neviem ako, ale náhle sa vyjasnilo. Sponad korún stromov začína presvitať žiarivá obloha. Vydal som sa na modrú cestu.

(Takmer) bezoblačné nebo zalieva krajinu pokojom a krásou, jeho povrch je rovný ako tichá hladina jazera zrkadliaca nekonečnú hĺbku existencie. Bezbrehej trpezlivosti a dôvery. Že všetko nakoniec skončí podľa želaní a prianí. Že cesta prekoná všetky prekážky a nástrahy, dospeje k vytúženému cieľu. Putovania i poznania. Prinesie vyrovnanosť, harmóniu, pohodu. Kľud v duši.

Ako dobre sa kráča panenskou krajinou malokarpatského lesa. Do palety farieb pribudla modrá, odráža sa na bielej prikrývke krajiny, trbliece na ľadových kryštálikoch mrazivých ozdôb. Všetko je náhle ľahšie. Sklon stúpania sa zmenšuje (i keď kopec stúpa čoraz strmšie), nohy sa neboria tak hlboko do snehu, len ľahko kĺžu po jeho povrchu, akoby neviditeľná sila ťahala telo i dušu návštevníka nahor. Cestička sa prepletá, krúti pomedzi stromami, hneď preskočíme na inú, privíjajúcu sa tesnejšie k temenu hory, aby sme sa po chvíli odpojili aj z nej a pokračovali svahom voľne až na vrchol.

Už len kúsok. Aha, chobotnica rozťahuje chápadlá po svahu, snaží sa maskovať za korene, musím to zaznamenať a tiež tamtú sochu… každá zámienka je dobrá na krátky odpočinok, odfúknutie, chytenie dychu. Farebné mravčeky sa rozliezli po svahu hory, každý z nich si hľadá vlastnú cestičku, myslí (dúfa), že práve tá jeho je tá ľahšia. Náhle však nie je kam stúpať, všetci sa stretávame pri kamennej pyramíde na vrchole, ľudská noha sa v Brezovských Karpatoch vyššie nevyštverá. Sme na Klenovej.

Koľkokrát sme v poslednú januárovú sobotu postávali pri posede pár desiatok metrov nižšie, maškrtili, popíjali, podupávali, tancovali… snažili sa zahnať zimu rôznymi (povolenými) spôsobmi. Tento rok je iný, nepraje spoločenským aktivitám, na výstup sme sa (radšej) vybrali sami, o deň neskôr (aj počasie tomu nahrávalo), ale nálada na vrchole nie je o nič horšia.

Oddychujeme, zaslúžili sme si to, dnes sa už vyššie nedostaneme, vlastne už pôjdeme (takmer) len dole z kopca. K slovu opäť prichádza obsah ruksakov, sú stále ľahšie, už ich na chrbte takmer necítiť. Len vodiči sa (bohužiaľ) musia začať kontrolovať…

Svahy padajú nadol rovnomerne všetkými smermi, ich hustý porast výhľadom nepraje. Len úchytkom, pomedzi konáre, prebleskne z protiľahlého vŕšku jasný odlesk. Bradlo! Spoznávame tiež tmavého hada v hĺbke sa kľukatiaceho údolím – cesta na Brezovú, na druhom konci stojí známa rozhľadňa, tú však teraz vidieť nemôžeme. Poďme mi však ďalej, len minútku povedľa sa nachádza druhý vrchol, ten vyhliadkový, stopy v snehu spoľahlivo vedú naše kroky.

Len zopár desiatok metrov pod vrcholom sa z rozložitého tela Klenovej odkrýva skalný prah, mohutné bralo. Odlesnená stráň ponúka krásny výhľad do krajiny, jej výseku. Vŕšky Brezovských Karpát sa vlnia, pozvoľna rozlievajú do úzkej nížiny Považia. Ako klin, obranný val, do nej sprava vybieha výrazná hradba Tlstej hory, Veľkej Pece a Dúbravy. Do azúrovej oblohy vyzývavo žiaria vysoké steny kameňolomu na Pustej Vsi. A biely sneh pod nohami. Nikde nevidieť ani živáčika (párik turistov stihol zdúchnuť dole k posedu), nepočuť vtáčika-letáčika, dokonalá idyla skorého nedeľného popoludnia. Miesto, kde treba bezpodmienečne zvoľniť, pobudnúť aspoň minútku (či o chvíľku dlhšie).

Keď som bol na Klenovej prvý krát (je to pár rokov naspäť) panovalo úplne iné počasie. Po snehu ani stopy, všetko obaľovala hustá biela hmla, krajina presýtená vlhkosťou smutne slzila. Samozrejme sme nemohli vynechať návštevu jaskyne (tam dnes určite nepôjdeme). Cestou späť niekoho napadlo pozrieť sa na vrchol. Štverali sme sa blatistou, šmykľavou prťou, prichytávali sa pichľavých kríkov. Konečne sme stáli na vrchole. Z hmly spomedzi stromov vystupovala drevená lavička, hrebienok viedol kamsi ďalej do hory, z neho spadali ostré krátke zrázy. Miesto preplnené tajuplnou náladou, atmosférou tajomstva (také, aké mám rád).

Odvtedy som navštívil tieto miesta už veľakrát, na jednom i druhom vrchole som bol často, to čarovné zákutie som však odvtedy nenašiel… možno čaká na správny deň, správne počasie. Keď celú krajinu pokryje hustá hmla a obloha zaplače, otvorí sa úzka štrbina a na skalnom hrebienku sa objaví drevená lavička. Treba len trpezlivo čakať.

Poberme sa mi však o kus ďalej, sme na najvzdialenejšom bode trasy, k autám to máme veru poriadny kus cesty, keď nechceme aby nás v lese prikvačila tma… Opäť sa radíme do šíku, šmýkame sa a kráčame, kráčame a šmýkame sa dole kopcom. Ešte bude veselo.

Prituhlo až dnes v noci. Nižšie, kde sneh ustupuje, pozorujeme chodník rozrytý množstvom stôp. Včera, v deň plánovaného výstupu, tu muselo byť naozaj husto. Dnes nikde ani živej duše. Jedinú dvojicu stretáme až omnoho nižšie, pomaly stúpajú, majú toho pred sebou  ešte dosť. Vymeníme si aspoň pár povzbudzujúcich slov.

Šmýkanie pokračuje, je treba byť stále opatrnejší, niektoré piruety sú takmer dokonalé (aspoň že sa nikto nedolámal). Lámeme to preto radšej krajom lesa, po snehu sa ide síce kúsok ťažšie, ale omnoho bezpečnejšie. Míňame odbočku na Trianovu (kameňolom v lese), my, čo sme tadiaľ blúdili minulý týždeň si vymieňame zasvätené úsmevy, ostatní nič netušia. Ale to sme už nad Vítekom, môj okruh sa uzavrel.

Je mi ale ľúto lúčiť sa s touto výbornou partiou, pozerám na spolucestujúcu, v jej očiach vidím podobný záblesk, ešte skupinku kúsok odprevadíme, necháme pozvoľna vyprchať atmosféru krásneho dňa. Ponad chátrajúci areál (a je to tu zas!) sa dostávame na kraj lesa, do Juríčkovej jamy. Môj nápad ísť si aspoň skraja obzrieť Malé Skalky sa stretáva s pochopením u menšej časti skupinky, s ostatnými sa lúčime (do skorého videnia), naša šestica sa ponára do šera lesa. Vydal som sa na zelenú cestu.

Do bezpečia pod koruny stromov. Do náruče prírody, do ríše botaniky, zoológie, geológie a živlov. Tam, kde vládnu rastliny, živočíchy, skaly, voda a vietor, kde je človek len hosť. Na  harmonické miesto, ktoré dokáže utíšiť nepokoj, zhojiť bôľ, vyčistiť myseľ, upokojiť dušu. Do objatia divočiny.

Hoci som tu bol len pred týždňom miesto pôsobí trochu inak. Nielen že na stenách pribudli ľadové kvaple, hustý záves cencúľov, ale zrak mi náhle padá na iné detaily, aj celok je akýsi zmenený. Hádam menej monumentálny (to je predsa pochopiteľné), avšak viac dramatický. Až teraz vnímam náročnosť lezeckých ciest na mnohých skalách, takmer dokonale hladké steny sú vhodné skôr pre pavúkov. Ale dokonalosť prírody, symbióza drobností mi stále rovnako vyráža dych, núti ma pokorne sa skloniť pred jej životnou silou. Akou vôľou sa dokáže strom zakoreniť priamo v skale, získavať energiu na ďalší rast? Korene narúšajú homogénnu hmotu horniny, spôsobujú jej drolenie. Život jedného prináša záhubu inému, neustály kolobeh života a smrti je hybnou silou existencie.

Nakoniec si skalky prejdeme pekne celé, z lesa sa vynoríme až na lúke neďaleko Bachárky. Nastal čas definitívnej rozlúčky s kamarátmi. A návratu. K autu i domov. Tak opäť niekedy nabudúce priatelia. Keď sa vyberieme znovu brázdiť známe cestičky či objavovať nové. Naše Hory ich ukrývajú naozaj  dosť.

Počas krásneho výletu sme dnes prešli zaujímavú oblasť na dosah od Dobrej Vody, na pomedzí dvoch okresov. Z Hoštáckej hôrky sme (z nie veľmi opozeraného uhla) obdivovali zrúcaninu dobrovodského hradu, neplánovane odbehli na hrebeň Hodinkovej veže a uvideli zaujímavý zakliesnený balvan, Malý Kjeregbolten, okúsili atmosféru Vrátna a vystúpili na najvyšší bod Brezovských Karpát Klenovú. A Malé Skalky na záver? To bol drobný bonus pre tých, ktorí sa ešte nechceli rozlúčiť. Dnes mali chuť prejsť sa po horách určite viacerí, ja som počas dňa stretol týchto kamarátov a kamarátky, ďakujem im, spríjemnili mi posledný januárový deň: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Anka Kučerová, Vierka Gubiová, Alica Binková, Božka Golierová, Veronika  a Miloš Miklošovičoví, Janči Budoš, Milan Babišík, Paľo Herceg, Vlado Trajlínek, Juro Poláček, Ľuboš Rosa, Jozef Nádaský, Jozef Polakovič, kamarát Janko

 a Juro Golier

Vyčasilo sa. Tmavý hrebeň hôr ostro kontrastuje s oceľovosivou oblohou. Biely fliačik na vrchole Bezovca zmizol. Zdvíha sa vietor. Cez víkend má pršať.

Akcia Malé Skalky

Na Malé Skalky

nedeľa 24.1.2021

Lesom kráča skupinka ľudí, postupujú pomaly, mäkký, ťažký sneh bráni pohybu. Cieľ ich putovania nie je zrejmý, snáď chata, možno odľahlý štít. Som medzi nimi aj ja (?), nohy sa prebárajú hlboko do naviatych jám, len s námahou ich oslobodzujú z pevného zovretia šednúcej masy. Sily sa míňajú, koniec stále nie je známy. Skupinka sa trhá, jednotlivci zaostávajú. Moja beztvará duša poletuje nad zástupom, tu vkĺzne do mysle jedného, tam do tela ďalšieho, snaží sa preniknúť do ich pocitov, hľadá odpoveď na neznámu otázku (kam? prečo?), rozlúštiť zmysel a dôvod premietaných obrazov. Budí ma skorý ranný tlak tej nenávidenej žľazy, ihneď po návrate pod teplú perinu intenzívne skúšam nadviazať niť príbehu. Tuho zvieram oči, snažím sa sústrediť, mám rád tieto chvíle na pomedzí noci a dňa, sna a skutočnosti. Letím nekonečným priestorom, už-už sa približujem, (takmer) rozoznávam rozmazané obrysy postáv… – cink! – jemné ťuknutie telefónu duní hlavou, obraz sa rozostruje, mizne, myseľ vypĺňa jediný nutkavý pocit, neodbytná zvedavosť. Rezignujem, budím sa do nového dňa, realita (opäť) pretrhala závoj snov. Naťahujem ruku.

Sneh minulého víkendu mizne rýchlo, bol tu len krátko, ani nestačil nasať príbehy ľudskej radosti a už odchádza. Nedokáže tak naplniť prostredie atmosférou prežitého šťastia, smutný je pohľad na krajinu presiaknutú slzami. Celé dni sa len hľadám, akoby som plával v kalnej kvapaline, hustej tekutine, mení sa na silnú polievku, huspenina uväzňuje môj pohyb aj myslenie. Hlúpe obdobie prináša hlúpe pocity, musím sa vzchopiť, prekonať paralýzu. Cez víkend sa opäť vyberiem von, znova túžim porovnávať očakávania so skutočnosťou a želania s realitou, chcem brázdiť (dobre) známe cestičky nad Chtelnicou, hranice nielen oddeľujú ale aj spájajú.

Na dobre známom mieste na námestí mestečka už čaká pár kamarátov, mali dnes podobné nutkanie, intuícia (šiesty zmysel?) alebo niečo podobné vytvára jednotu času a priestoru, spôsobuje stretnutie spriaznených duší. Smer putovania dolaďujeme takmer okamžite, vôňa klinčekov napĺňa hrnčeky či vrchnáky termosiek, hrejivý nektár zohrieva vnútro. Odchádzame.

Hneď pri prvých krokoch sa pripájame k minulotýždňovej známosti. Gabo zišiel na chvíľku, len tak na otočku zo Salaša, teraz ťahá hore ťažký ruksak. Znova je plný príbehov, chrlí ich zo seba ako vodopád, sype z rukáva ako snehovú búrku – čo všetko sa dokáže za krátky čas udiať na takom nenápadnom mieste! Aj dnes nadránom sa narodili nové jahnence, predstava vidieť toto nevšedné predstavenie nás láka zmeniť plán, zostávame však verní pôvodnému rozhodnutiu, po pár metroch (a dlhých minútach) sa s Gabom lúčime.

Avšak ďalej sa hýbeme iba sťažka, len pomaly sa odpútavame od pamiatok roztrúsených po námestí. Okolie kostola stále dýcha dávnou atmosférou, historické kríže i osamelé stoveké stavby dotvárajú v takmer prázdnom centre mestečka ospalú náladu skorého nedeľného rána. Brána kostola je zavretá, obďaleč postávame len my, pár ďalších jednotlivcov či dvojíc sa opodiaľ náhlivo presúva nevedno kam (asi sa vracajú z testovania), inak všade panuje pokoj a ticho, ako v zakliatom kráľovstve. Bol som tu už veľakrát, ale až toto ráno mi pomohlo uvedomiť si skrytý pôvab nenápadného mestečka učupeného na úpätí našich Hôr. Aj divné časy majú svoju odvrátenú (lepšiu) tvár.

Malá skupinka návštevníkov sa presúva hore hlavnou ulicou, obkúka staré sedliacke domy, (spravidla) citlivo opravené do modernej podoby. Hoci je tu pekne, snažíme sa aby sme mali civilizáciu čo najskôr za chrbtom, striasli sa neviditeľných pohľadov, čo spoza záclon sledujú naše kroky, centovými závažiami obťažkávajú naše plecia. Cudzinec, v tejto dobe nie si nikde (väčšinou) vítaným hosťom.

Úľavu prináša cestička odbočujúca vľavo, vedúca hore popri vinohradoch, až do hĺbky malokarpatského lesa. Tam, kde návštevu sleduje z prítmia húštiny len ostrý zrak lesných tvorov. Nie podozrievavo, so  strachom, lež s ostražitou bdelosťou. Veď človek môže znamenať aj ostrý zvuk, záblesk, bolesť v boku…

Na to je však ešte privčas, ešte chvíľu potrvá kým sa za našim chrbtom zavrie zelená brána, nad hlavami sa vztýči vysoká klenba lesných velikánov, pod nohami rozprestrie mäkučký koberec (blata či snehu? – zatiaľ nevedno). Najskôr nás čakajú vinice pod Čeklínom, miesto, kde sa uponáhľaná civilizácia  pozvoľna rozplýva v atmosfére lesa.

Ja si cestou krátko odskočím ku kostolu sv. Jána Krstiteľa, najstaršej stavebnej pamiatke obce, chcem aspoň chvíľu zažiť náladu dávnej villa Wytelnize. A keď ma zopodiaľ zavolajú biele steny kameňolomu neodolám a zdržím sa o minútku dlhšie.

(Aj) sem sme mali pred týždňom namierené, (tiež) tento kút sme nestihli navštíviť, (aspoň) oneskorene uspokojujem svoju zvedavosť, túžbu uzrieť miesto, kde sa (vraj) rozkladalo bájne hradisko, dnes nenávratne prepadnuté do hlbín času (a lomu), jeho existenciu tak už nikto nepotvrdí (ani nevyvráti). Konzervujem aktuálny vzhľad lokality na snímač aparátu, uchovávam virtuálnu spomienku, pridávam na sieť ďalšiu digitálnu stopu svojej prítomnosti.

Ostatní mi zatiaľ ušli, nemám čas sa zastaviť a nechať plynúť fantáziu (šetrím  najmenej sto zbytočných slov), sľubujem si však, že sa sem ešte vrátim(!). Cesta k vinohradom príkro stúpa, snažím sa dohnať zameškané, srdce mi ide vyskočiť z hrdla. A to som sa sem chcel niekedy vybrať na bicykli – no a čo? hádam som ešte nikdy netlačil?

Odmenou za vynaloženú námahu je výhľad do šírej roviny (tých veží sa nedá zbaviť) i na (nám dobre známu) Plešivú. A kalíšok zázvorovice, jeden neuškodí. V stúpaní na Brehy zatiaľ pozorujeme drobnú pohybujúcu sa bodku, Gabo je už takmer doma. Vodná nádrž je síce stále zamrznutá, klzisko je však minulosťou. Aj vinohrad dnes vyzerá úplne inak, pred týždňom driemal pod hrubou perinou snehu, teraz po nej niet už (takmer) ani stopy. Za chvíľu opustíme spevnenú cestu, vstúpime do lesa, to zas bude blata…

Na prekvapenie to nie ja až tak hrozné, snehový poprašok po pár metroch dokonca hrubne, mení sa na súvislú bielu vrstvu, mäkkú kašu (vďakabohu aj za ňu!). Nie vždy sa predstavy a skutočnosť zhodujú, niekedy dokáže byť prekvapenie aj pozitívne.

Tadiaľto sme išli už pred týždňom, tá cesta vpravo vedie ku kaplnke, chvíľu si krátime tvorbou plánov na leto. Už vidíme, ako sa po týchto lesných zvážniciach preháňame na bicykloch. Sklon na to majú ideálny, ich povrch nie je (zatiaľ) príliš poznačený ťažbou, hádam to tak vydrží, bola by ich škoda (ktovie ako sa budú naše želania zhodovať s realitou za pár mesiacov – uvidíme, povieme si neskôr).

Po očku sledujem našu polohu, na tejto križovatke by sme mali odbočiť zo známej cesty, v borovicovom lese sa má nachádzať starý kríž. Je tam, len kúsok od odbočky, len pár metrov od cesty. Gergelov kríž, stojí tu od roku 1810, na mieste, kde zastavovali pešie púte do Šaštína : „na Cest Boha VCInIt DaLI gergeL Ian a jeho zena MarIna“. Tá numerická hádanka v texte je bonus – riešitelia, predkladajte svoje nápady.

A opäť sa posúvame ďalej po vysnežených zvážniciach, meter za metrom sa ponárame hlbšie do lesa, každým krokom sa blížime k cieľu. Na to však teraz ešte nemyslíme, ide sa dobre, malá skupinka ľahšie dodržuje plynulé tempo, príliš sa netrhá, stále sa drží na dohľad (aj prestávku by to občas chcelo). Dnes nám síce cesta pod nohami nevŕzga, občas musíme preskočiť (obísť) mokvajúcu plochu, ale kvalita jej povrchu prekonáva aj najodvážnejšie očakávania, zas je to paráda, bola by škoda sedieť doma, už po tisíci raz si hovorím, že niekto tam hore nás musí mať naozaj rád (a možno len šťastie praje odvážnym).

Prechádzame okolo ďalšieho krmelca (koľkého už?), v blízkosti sa bude určite nachádzať posed. Poľovníci asi veľmi radi pozorujú zver, skúmajú jej zvyky, fotografujú. Veď načo inak by mali v lesoch toľko lákadiel, pozorovateľní. Krvavá stopa, miesto vývrhu úlovku ma rýchlo vracia do reality.

Za Dubníkom točíme na cestu vľavo, tá priama bola na jeseň rozbahnená, času máme dosť, skúsime vedľajšiu trasu. Je to dobrá voľba, do zápisníka plánovaných cyklovýletov pribúdajú ďalšie metre. Hoci sa pohybujeme po hospodárskom lese (oranžové bodky na kmeňoch žiaria do krajiny, označujú budúce obete) oceňujeme jeho správcu, les je čistý, svetlý, ťažba prebieha prebierkou, ani stopa po holorube. Obdivujeme nevšedné prírodné divadlo, ukážku neopakovateľnej a nepredvídateľnej sily, formujúcej tvár krajiny.

Hneď vedľa cesty sa do lesa otvára drobná ryha, pramenisko, možno len odtok zrážkovej vody. Po pár metroch sa prehlbuje, kľukatí, vytvára výrazný rigol, hlboký žľab, jeho steny pokrývajú popadané kmene. Kaňon, divočina, prales sa rozkladá len kúsok od našich nôh, priamo pred našimi očami. A niekoľko stovák metrov povyše sa situácia navlas rovnako opakuje. A potom sa spoľahni na mapu, plánuj trasu z tepla domova!

Ako príjemne sa kráča po týchto lesných cestičkách! Kúsok vedľa sa nachádza Červený vrch, Jaseňový je len o kúsok vyššie. Nevýrazné vyvýšeniny ukryté v lese, z akého dôvodu majú práve oni meno, prečo zostali nepomenované mnohé iné? Otázky bez odpovedí poodchyľujú bránu do ríše fantázie, v nej však pútnik objaví skutočnosť len veľmi ťažko, pri snovom putovaní ho sprevádza ilúzia, tajomno a príbehy. O dávnych dobách, keď polia a lúky boli lesmi, keď z temien vrchov strážili krajinu opevnené hradiská. Vtedy, keď pod Klenovou prekvitala osada Klenek. Keď v Telnicz žil richár Mixiko…

Náš pochod po spevnenej ceste (odbočuje dole k potôčiku Chtelnička) sa končí, ďalej už pôjdeme po lesných chodníkoch. Najskôr však odbehneme na neďalekú lúčku, je z nej pekný výhľad. Dnes však len veľmi obmedzený, oblačnosť sedí nízko, halí celý hrebeň Hrubých Skaliek do hustého závoja, vystupujú z neho len lúky pod Bachárkou. Sme celkom v zajatí bielej, leží nám pod nohami, prikrýva nás z oblohy.

Koľaje klesajúce dole lúkou nás lákajú vybehnúť na voľné priestranstvo, (možno si aj) skrátiť cestu, nakoniec však pokračujeme pomedzi stromy. Je to dobré rozhodnutie! Hospodársky les ustupuje, mení sa na prales ukrývajúci nekonečné množstvo drobných detailov, neopakovateľných klenotov. Pahýle kmeňov trčia z lístia a snehu ako tajomné sochy, machom obrastené práchnivejúce pne či skaly tvoria fantastické útvary, perly lesa. Kde je hranica medzi živou a neživou prírodou? Má kameň dušu? Mení sa drevo na horninu? Môže skala spráchnivieť?

Uvidíme, vstupujeme do geologickej učebnice v prírode, vítajú nás Malé Skalky, ich prvá predzvesť, malá ochutnávka – starý kameňolom. Vystupujeme na jeho vrchol, rozhliadame sa z malého hrebienka, oddychujeme, spomíname.

Práve včera uplynulo sedem rokov od chvíle, keď nás opustil Ondro, kamarát do každého počasia, ktorý svojou povahou rozžiaril slnko aj v najhustejšom lejaku, dobrou náladou ukončil aj tú najprudšiu búrku. Za normálnej situácie by sme si ho pripomínali výstupom na Vysokú, normálne však už dlhšie nie je (skoro) nič. Ondrovu túru uskutočníme v najbližšom možnom termíne, teraz aspoň krátko spomíname.

Na spoločné jazdy na bicykli. Okolo Tatier, do Levoče, po Čechách či kdekoľvek na okolí. Na zážitky pri turistických výletoch. V Malej Fatre, na Roháčoch aj všade inde. Na príbehy z bežiek. Hlavne tie z Veľkej Fatry. Na jeho záhradu a domček v Kátlovciach. Na fajn chalana.

Všade naokolo sú rozhádzané kamenné bloky, väčšie i menšie balvany, hranaté aj zaoblené. Akoby malého obra len pred chvíľkou čosi vyrušilo pri hre, opustil pieskovisko, utiekol sa kamsi skryť, hračky už upratať nestihol… Rovnobežné ryhy na povrchu odhaľujú techniku ťažby, náročný spôsob dolovania. Oko sa dotýka chladného kameňa, zrak kĺže po línii zlomu, v tmavom tele skaly hľadá známe obrazce. V mysli beží príbeh starý milióny rokov, scéna premeny drobných úlomkov života na pevnú masu, obraz zrodu.

Ako príjemne sa tu stojí, oddychuje, popíja pivko (na Ondrovu pamiatku), zajedá. Obzerá po blízkom okolí, hľadí do šírej krajiny. Lúky pod Bachárkou máme opäť ako na dlani, závoj oblačnosti sa pomaly rozpúšťa, na sekundu spoza neho dokonca vykukne (zatiaľ) chladný biely kotúč. Za chvíľu však kostolné zvony odbijú nedeľné poludnie, treba sa poberať ďalej. Zvyšky po hostine putujú do ruksaku (hneď je ľahší), rýchle sa rozhliadame po okolí (nech tu nikto nezabudne paličky) a schádzame pod kameňolom. Ideme hľadať horolezecké skalky.

Lesom vedie vyjazdená cesta (aj teraz v snehu), my však kráčame pár metrov vyššie – pomedzi stromy, popod skaly. Stačí len pár krokov a sme tam! Objavili sme nádherné miesto, dokonale ukryté nielen pred náhodným hosťom ale i (nepoučeným) pravidelným návštevníkom. Koľkokrát som už prechádzal, peši či na bicykli, po lúke ležiacej pár desiatok metrov nižšie! Môj zrak vždy skĺzol po kmeňoch stromov, myseľ nikdy nevstúpila pod hradbu ich korún.

Ale tam, v zelenom šere lesného prítmia, tíško odpočíva ďalšie magické miesto Hôr, ďalší kút dostupný len tým, ktorí vedia…

Odhalené zvrásnené čelá nevysokých brál kolmo spadajú z hrany hrebeňa, priamo k nohám mohutných starých stromov, odvekých strážcov pokoja. Členitý organizmus skaliska je na mnohých miestach odetý v hustom zelenom závoji machu či papradia, ako veční lezci po ňom šplhajú drobné dreviny i odrastené stromy, paraziti, kŕčovito prisatí k životodarnému telu skaly hrčovitými koreňmi. Veľký zvalený strom sa ako drevený most klenie dohora, jeho bezlistá koruna dosahuje až na hrebeň. Mohutný skalný previs poskytuje útulok pútnikovi, odvážlivca láka k vzdušnému výletu nahor, do modrých tôní hlbokej oblohy. Nevšedná, nečakaná koncentrácia krás vyráža dych, spomaľuje tok času. Potvrdenie existencie efektu kairos. Stratený raj.

Znovuobjavený horolezcami či (poučenými) náhodnými okoloidúcimi. Magický kút na dosah civilizácie, dramatický, divý, napriek tomu však tichý, nedotknutý jej jedovatými chápadlami. Nerušme teda jeho pokoj, (zbytočne) nešírme jeho slávu, zástupy zvedavcov dokážu hlboko do zeme zadupať atmosféru miesta, vyrušiť ducha hôr, ten tíško zmizne, nadlho sa stiahne do hlbín hory. Ja si však v duchu sľubujem opätovnú návštevu.

Je čas posunúť sa do druhej časti výletu, schyľuje sa k návratu. Ani ten však zbytočne neuponáhľame, pár minút máme predsa ešte k dobru.

Dnes sme na hodine geológie, dnešný výlet venujeme návštevám miest, kde sa spod zemského povrchu doloval kameň. Po opracovaní sa zmenil na pomník, obklad budovy, dlažbu, schodisko. Jeho ložiská sa skrývajú hlboko v malokarpatskom lese, mimo bežných turistických chodníčkov. Náš ďalší cieľ je lom Trianova.

Len neďaleko cesty, ktorou sa v januári zvykneme vracať z Klenovej (a ktorou neskôr poniektorí z nás brázdia v sedle bicykla Brezovské Karpaty) odpočíva v tieni stromov ďalšie zaujímavé zákutie. Neveľký, dnes už nevyužívaný  kameňolom, vraj by sa v ňom mala nachádzať aj jaskyňa.

Trošku predbehnem, tú sme nakoniec nenašli, možno len bola dobre ukrytá v skalnej pukline, možno ležala učupená pod bielou snehovou prikrývkou. Ale miesto je to pekné. Mohutná skalná galéria sa týči v lese ako dielo abstraktného sochára, rovnobežné zvislé ryhy rovnomerne zdobia všetky stupne jej farebných stien, otvárajú priestor fantázii, hľadaniu interpretácie diela. A pod nimi, ako drobné korálky, neopracované drahokamy, ležia naváľané kamenné bloky, poskladané do fantaskných tvarov. Skalný stôl láka k posedeniu, skalné okno rámcuje pohľad na… treba len nájsť ten správny objekt.

Chvíľku postojíme, naposledy sa občerstvíme, naberieme sily na posledné kilometre putovania.

Spočiatku sa predierame lesom. Nechceme sa vracať k odbočke, strihneme to skratkou, chodník tak ubieha paralelne vedľa nás, kdesi za stromami. I tadiaľto kedysi viedla cesta, teraz už takmer nerozpoznateľná, príroda si berie späť svoje územie, priestor zarastá. Len staré polozrútené posedy a rozpadnuté sedačky na stromoch lemujú jeho okraje.

Takmer dokonalý prales a v ňom nádherné prírodné výtvory. Sú náhodne porozhadzované priamo pod našimi nohami, povaľujú sa všade navôkol, hranica medzi depozitárom a expozíciou sa stiera, obrovská výstavná sieň, Louvre malokarpatského lesa láka na návštevu. Drevo a kameň rôznych tvarov, farebné lístie a snehový poprašok, machy – živá a neživá príroda vytvára v symbióze neopakovateľné artefakty, vlny fantázie napĺňajú myseľ, vnášajú do duše pokoj. Chcel by som odbočiť z chodníka, bezcieľne sa túlať lesom, hľadať nečakané obrazy na prekvapujúcich miestach.

Opäť som zaostal, musím pridať do kroku, ostatní ma už čakajú, konečne sme (bohužiaľ) narazili na cestu. Krúti sa, križuje, pozvoľna klesá do doliny k priehrade. V okolí sa objavujú holoruby, možno pozostatky kalamity. Krásnych sôch však neubúda, jednu z nich si na pamiatku vo svojom aparáte odnáša hádam každý.

Dnes sa nám akosi nedarí zablatiť. Sneh sa nachádza aj tu, je síce mäkký, kašovitý, ale stačí to. Nižšie sa cesta miestami mení na potôčik, bez problémov to však obchádzame kúsok povedľa. Spoza stromov už vykúka plocha priehrady.

Zostupujem nižšie, až na jej breh, fotogenické pohľady by však chceli iného majstra objektívu, moje nesmelé pokusy len dokumentujú aktuálny stav. Sneh nás sprevádza až na hranicu mestečka. A tiež množstvo otravných áut, premávajú sa oboma smermi, ľudia by niekedy mohli tých pár metrov prejsť aj peši.

Chtelnica. Jej uličkami sa len prešmykneme, dnes si nie je kde posedieť, zohriať sa teplou polievkou, uhasiť smäd. Tento rok je iný. Nie však nevyhnutne vo všetkom len horší. Veď – čo myslíte, zablúdili by sme za normálnych okolností na tieto miesta? Nezostali by tak navždy ukryté pred našim poznaním? Nebola by to škoda?

Bol to opäť krásny deň, veľa vecí nás dnes prekvapilo, všetky pozitívne. Nečudo, vo výbornej partii plynie čas veľmi príjemne, cesta ubieha omnoho ľahšie. Tú dnešnú tvorili: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Golierová, Igor Naništa, Milan Babišík, Paľo Rapant, Tono Masaryk a

Juro Golier

Prezerám si fotografie zachytávajúce naše posledné putovanie. Jeho účastník v nich môže nájsť všetko. Chladivé pohladenie skorého nedeľného rána. Pošmyknutie na zmrznutom fliačku snehu. Chuť zázvoru. Vôňu vareného vína v hrnčeku. Žiaru kahančeka na skale lomu. Šepot bútľaviny starého strážcu brala. Tiché volanie stratenej jaskyne. Nekonečný pokoj lesnej cesty. Nestranný pozorovateľ je odkázaný len na vlastnú fantáziu, na schopnosť vcítiť sa do deja prostredníctvom statického obrazu. Môžete si to vyskúšať sami (na niektorých fotografiách). Čiernobiely variant otvára priestor obraznosti, predstavám, umožňuje prienik tajomna do zachytenej skutočnosti. Farebný odstraňuje neurčitosť, je popisný, reálny, potláča fantáziu do úzadia (nie však úplne nevyhnutne). Je niektorý z nich lepší? Skutočne lepší? Naozaj?

Očakávania a skutočnosť, predstavy a realita.

Akcia Poza Dechtice

nedeľa 17.1.2021

Zima udrela konečne aj u nás na dolniakoch. Ako rád sa vtedy prechádzam po lese, počúvam vŕzgavý zvuk krokov, pozorujem neurčité obrazce dychu, vnáram sa do jemného závoja padajúceho z oblohy!  Mrazivý dotyk bielej krásy pohládza líca, zohrieva pri duši. Ako nenávidím prehrabávanie uličiek okolo domu, odmetanie chodníka, oškrabovanie predného skla auta! Mráz bolestivo zalieza pod nechty, chrbát primŕza ku sedadlu. Mám rád zimnú romantiku, neznášam zimnú realitu.

Ako rád sa na výletoch stretávam s priateľmi, v skupine plynie čas i cesta príjemne, podľa aktuálnych pocitov môžem kedykoľvek vytvoriť izolovanú bunku či sa stať súčasťou väčšej skupiny. Teším sa na tie chvíle, samota upokojuje, spoločné rozhovory obohacujú, domov sa vraciam ako znovuzrodený. Ako nerád sa po horách túlam sám, myseľ sa len pomaly odpútava od všedných starostí, hlavou sa preháňajú stále tie isté otázky a odpovede. Avšak nedočkavo striehnem aj na tieto príležitosti, očistná sila prírody je mimoriadna. V spoločnosti (občas) túžim po samote, vo chvíľach osamenia dychtím (vždy) po prítomnosti iných. Turistika aj cyklistika sú predsa kolektívne športy.

Lenže tá pliaga nie a nie odísť. Vnímam správy šíriace sa prostredím, sledujem prijímané obmedzenia. Mienim sa správať podľa očakávaní, snažím sa prispôsobiť aktuálnej situácii. Chcem byť zodpovedný, túžim byť s priateľmi, mám v úmysle dodržiavať opatrenia – ako z toho všetkého vybŕdnuť? Tam niečo uberiem, inde niečo pridám. Virtuálne, len na diaľku, sme sa stretali minulý týždeň, teraz sa pokúsime k sebe o kúsok priblížiť. Vymyslím trasu (kúsok tu a kúsok vedľa, poruším ja, porušia aj iní – nie však priveľmi, len taký oždibok), ohlásim zámer a vyrazím. A tak, keď v diaľke zbadám osamelého turistu, možno spoznám známu tvár.

Opäť sme si privstali, dnes mám opäť spoločnosť. Spolucestujúca sa šikne, skorý vánok previeva ponad pláne, strháva čiastočky snehu, zužuje miesto na prejazd, čo ak bude treba tlačiť zo záveja. To, čo inokedy stíham za pár minút, trvá teraz dvojnásobok. Premávka je našťastie takmer nulová, len hlupák sa môže promenádovať po ceste takto zavčasu, nedeľa sa ešte len prebúdza.

Chtelnica, auto nechávam tu, v poslednej obci okresu, ten kúštik k susedom prebehneme (na tajnáša) peši. Ranná obloha hrá všetkými odtieňmi sivej či modrej, prebúdzajúce sa zore tiež prispejú, pridajú tmavočervenú šmuhu. Unavená noc už ustúpila za hradbu Hôr, ospalý deň si len nesmelo pretiera karpavé oči, odkopáva teplú duchnu, sedí na peľasti, váha vhupnúť do mrazivého úsvitu. Konečne vykročil, opatrne vyzerá spoza vzdialeného hrebeňa, placho sa spúšťa z jeho svahov, rozlieva do krajiny. Do tváre mu vanie svieži vánok, mráz sa derie pod kožu.

Zips vyťahujem vyššie, čiapku sťahujem nižšie do čela, buffinu preťahujem až pod nos (len nech sa mi nezahmlievajú okuliare), ruky zastrkávam hlbšie do rukavíc, ešte je veru čerstvo. Čo však na to povie spolucestujúca? – veru nečakám slová chvály, bojuje ale statočne, nefrfle (vie, že to je zbytočné). Čo sa vyrovná skorému chladivému ránu na šírej malokarpatskej pláni!? Mráz zintenzívňuje prežívané, vťahuje obrazy hlboko pod kožu. Samota. Mráz. Sneh. Vietor. Zore. Čarovná paleta vnemov a pocitov sa vpíja do duše, ukladá do spomienok. Už len jeden krok a hranica je prekročená. Sme v Dechticiach, tu sa začína naše dnešné putovanie.

Kostolík na cintoríne je (v bielom objatí) čarokrásny, dýcha dávnymi spomienkami, históriou kraja, mágiou miesta. Stačí sa len priblížiť, položiť ruku na starý kameň a započúvať sa. Avšak len na minútku, treba sa posunúť o krok ďalej.

Deň sa už medzitým rozprestrel nad celým krajom, slnečné lúče čoraz odvážnejšie vykúkajú spoza miznúcich mrakov, trbliecu sa na snehobielej planine. Dokonalá zimná idyla. Za našimi chrbtami sa naprieč poľom vinie vyšliapaná stopa, stupaje sa miešajú s odtlačkami ratíc, vypĺňajú prázdny priestor, oživujú krajinu. Kráčam prvý, užívam si pocit arktického pustovníka putujúceho rozľahlou panenskou pláňou. Toto sú tie chvíle, keď napätie (náhle) ustupuje, prečistená myseľ ožíva, dušu zalieva ticho, pokoj a zmierenie. S okolím, s vesmírom, so sebou samým.

Priamo pred očami, spoza hradby lesa sa vynárajú povedomé krivky, nenápadný kopček sa pripomína, už z diaľky máva na pozdrav. Plešivá. Len taká drobná vyvýšeninka, ani za zmienku by nestála, bicyklom vyšliapneš, na bežkách vystúpaš, peši vyletíš. Ale ak sa raz rozhliadneš z jej vrcholu, ak otlačíš stupaj na jej svahoch, prejdeš povedľa skál na jej úbočí (pripomínajúcich rozmetané zvyšky pradávnych obydlí), budeš (navždy) stratený. Zatúžiš ju opäť navštíviť, vybehnúť nahor, rozhliadnuť sa, zrakom obsiahnuť všetky krásy chtelnického chotára.

Dnes sa však len prešmykneme tesne popod jej stráne, naše kroky povedú iným smerom. Avšak ešte je čas, máme pred sebou veľký kus cesty, zatiaľ sme sa ani poriadne nezahriali. Najskôr musíme prekonať hradbu lesa.

Takto to vyzerá, keď sa trasa plánuje zo stoličky, na obrazovke počítača! Medzi dvoma čistinkami je len úzky pás stromov, vrstevnice neukazujú žiadne prevýšenie, teraz v zime rednú aj kriaky, cez húštinu sa prederieme, v pohode prejdeme tých pár metrov popod stromy. Realita je však samozrejme úplne iná.

Snažím sa sledovať stopy lesnej zveri. Šikovne sa preplietajú cez húštinu, podliezajú či preskakujú popadané kmene, odvážne spúšťajú dole stržou. Ja postupujem len krok za krokom, snažím sa udržať na nohách, chytám sa kmeňov, konárov, vetvičiek. Niektoré mi zostávajú v rukách. Ešteže nie je blato, to by bola iná jazda! Takto sa nohy aspoň zabárajú do snehu, je sa o čo pri zostupe (šmyku) dole strmým svahom oprieť, neprepadávam sa do kaluží (či skôr potôčika) na dne žľabu. Ale aj tak radšej idem kúsok povedľa, medzi stromy, nebudem pokúšať šťastenu.

Les mám šťastne za chrbtom, vstupujem (podľa mapy) na čistinku. V skutočnosti šliapem po poli. Zoranom hlbokou orbou. Svoje pocity ani nebudem radšej opisovať. Kto po takom ešte nechodil nepochopí a kto áno – nepochopí prečo (musím ísť práve tadiaľ – lebo som si to tak doma naplánoval).  Pri najbližšej príležitosti sa tak vrhám do húštiny, podvedome za ňou cítim lúku.

Našťastie stačí preskočiť len úzky potôčik a kúštik sa predrať cez chŕštie, nie je to nič dramatické. Za odmenu potom prechádzam cez nádhernú lúčku, na ktorú už spoza vršiakov stromov dohliada Plešivá. Takmer dokonalý biely ovál v objatí lesa sa dnes trbliece v lúčoch slnka, vystúpilo už medzitým vyššie na oblohu, neúprosne odkrajuje z vymedzeného času. Tu sa teda ešte nezastavím, až tam povyše, musím najskôr prekonať ďalší úsek medzi stromami, akosi divne som to dnes naplánoval.

Toto je však brnkačka, len zo dvakrát sa zohnem, trikrát zakľučkujem, vystúpim o meter – dva vyššie a už sa stojím na rozľahlej lúke priamo pod úbočím Plešivej, ukrytým v hustom poraste. Týmto smerom spadajú jej svahy v odvážnom sklone, prešla ma chuť štverať sa nahor – práve som si zaslúžil krátky oddych. Slniečko zahrieva povrch tela, ďumbierovica zas jeho vnútro, opäť jeden krásny deň v objatí Hôr. Rozhliadam sa navôkol.

A do mapy. Kúsok vedľa, len čo by kameňom dohodil, by mal byť vchod do Zbojníckej jaskyne. Rozľahlá planina takejto atrakcii nenasvedčuje, to sa patrí preskúmať. S GPS v ruke vyrážam. Stopy križujú bielu pláň, smerujú k okraju remízky. Niekde tam by sa mal nachádzať vstup do podzemia. Do priestoru, čo láka dušu náhodného pocestného. Rozľahlých dutín, v ktorých môže donekonečna blúdiť fantázia odvážlivca, ochotného zostúpiť hlboko pod povrch Zeme, do kráľovstva nepreniknuteľnej tmy.

Mapa tentokrát neklamala, stojím pri masívnych nerezových dverách (nepohnú sa ani o milimeter!), cez úzky priezor hľadím dnu, koniec rebríka, kolmo spadajúceho do hĺbky sa stráca v tme (len nech sa tie dvere neotvoria!!). Neskôr doma, s pomocou (takmer) vševedúcej siete zisťujem, že tá hĺbka je 17 metrov, dĺžka až 85 (tie dvere dobre heftnite!!!). A v blízkom okolí, pod Skalou (Kresanou či Jánošíkovou), sa nachádzajú aj ďalšie. Zbojníci, Juraj Hrajnoha či bratia Dubošovci, ktorí v dávnych časoch zbíjali na okolí, v nich mali ukryť svoje poklady. Trpezlivo čakajú na toho, kto ich opäť vytiahne na svetlo sveta.

Zlato ani drahé kamene sme dnes neobjavili, našli sme však zaujímavé zákutie ležiace v prekrásnom prostredí (z výšky už na nás zhliadajú belostné bralá Skaly). Netreba (nutne) cestovať do vzdialených hôr, štverať sa na pyšné bralá, aj tu neďaleko, len kúsok od posledných chalúp, možno nájsť čarovné miesto. Ľahko dostupné, umožňujúce rýchly výlet aj v nedeľnom popoludní. Veru, prekvapuje ma tento nenápadný kút zeme medzi Chtelnicou a Dechticami, ešte pred pár týždňami som ani netušil, čo všetko sa v ňom ukrýva.

Dnes sa nejako príliš motám, príliš sa kochám, užívam si krásny deň. Takýmto tempom ma na trase hádam zastihne aj noc, musím trochu pridať. Mierne stúpajúca dvojkoľaj (tie autá sa vytrepú naozaj všade) ma vedie okolo Salaša, majeru ležiaceho na úpätí kopčeka Brehy (čo všetko možno nazvať kopcom!?). Na dvore sa tmolí pár ovečiek či kôz, aj oni si užívajú pohodu nedeľného doobedia. Keď prechádzam okolo brány, z hĺbky dvora na mňa kričí strážca dvora. Asi tu nemám čo hľadať, radšej sa budem rýchlo pratať. On sa však blíži, usmieva a pozýva nás dnu, vraj či nechceme vidieť mladé ovečky, narodili sa práve teraz. Samozrejme že hej. Za chvíľu sme kamaráti. Gabo. Má asi dlhú chvíľu, je rád, že má s kým prehodiť slovko–dve. A my zas obdivujeme jeho zverenkyne. Niektoré volá menom. Betku, Lujzu, Gaba, Ruda pozná od narodenia, žije s nimi celý ich ovčí a kozí život. A tie jeho príhody! Stratili sme ďalšie drahocenné minúty (a to sme sa museli rozlúčiť takmer nasilu), získali však množstvo príbehov. Veselých, živých, neprikrášľovaných, ako surový diamant. Valili sa na nás sťa dravá riava, strhávali kusy zeme i skál z okolitých strání, zvučali víchrom aj dažďovými kvapkami, ozývali nočným výstrelom, chutili vôňou lesa spod Skaly.

Konečne som sa vyštveral na šíre biele pláne Brehov. Rozhliadam sa dokola, dnešný deň je ako stvorený na pohodový výlet. Pridlhým výhľadom bráni opar – i tak sa však na horizonte rysuje hradba Považského Inovca a Tríbeča, bližšiemu okoliu dominujú Vrátno či Klenová. Nie sme tu zďaleka sami. Snehová nádielka láka k zimným radovánkam, priľahlé lúky sú na to ako stvorené. Bežkárske stopy sa rozbiehajú na všetky strany, križujú, prepletajú so stupajami výletníkov. Dole miernym svahom sa spúšťajú sánkari. Aj za ťažkým SUV-čkom je jeden zapriahnutý, ťahá sa hore kopcom. Tak to je naozaj sila, peši ani krok, ďalších komentárov sa však zdržím, zas by som moralizoval…

Čas sa medzitým rozbehol, letí dole Brehmi sťa splašená srna, nenávratne mi ušiel, už ho nedolapím, musím upraviť plány (to sa naozaj nedá stihnúť), nastal čas na skrátenie trasy. Vynechám plánovanú návštevu starého kostolíka aj kameňolomu, miesta, kde sa v dávnej minulosti nachádzalo hradisko (aj tak už po ňom nezostala ani stopa), šibnem to priamo ku vinohradom a potom krížom cez les, ušetrím stratené minúty.

Pohyb dole zasneženou lúkou je neskutočný zážitok, po tom množstve blata, ktoré nás prenasledovalo v poslednej dobe je to nečakaná a príjemná zmena, tieto chvíle by som nevymenil za nič na svete. Kráča sa mi ľahko, akoby som sa vznášal kúsok nad zemou. Aj to krátke stúpanie k hajlochom (nájdu sa aj vily) vybehnem bez zadýchania, len zo dve kvapky potu vyrazia na čapicu, zmenia sa na ľadové vločky.

Vodná nádrž sa premenila na klzisko, korene viniča obaľuje snehová prikrývka, chvíľku postojím, vydýcham sa, rozhliadnem, dám si deci červeného (tuná to pasuje, musím však už pomaly prestať, auto čaká), určím azimut, smer ďalšieho postupu, cez les chodník nevedie.

No, mohol som to zvoliť aj inak. Začiatok je strmý, chytám sa aj vzduchu, keď sa sklon zmierni, les hustne. Predieram sa chŕštím, hľadám voľnú skulinku, v lete musí byť táto džungľa nepreniknuteľná. Tŕnie driape bundu, v tejto zmäti konárov a prútov sa nedá sledovať cestička zveri, musím si hľadať vlastnú. Konečne! Húština redne, ešte pár krokov a stojím na voľnom priestranstve, na dlhej lúke. Sľubujem si, že dnes sa už krížom cez les púšťať nebudem.

Tak tuná to už poznám, kúsok poniže (najskôr však pár metrov nahor) sa v lese nachádza morová kaplnka sv. Rocha. Magické miesto, to nemôžem obísť.

A tak po pár minútach pohodlnej chôdze zasneženou lúkou stojím pred kamenným súsoším, snažím sa rozlúštiť vytesaný text – Prosba Chtelnicanvw : „S.Iane. Nass mocny ochrance! Wipros nam od Beranka, ktery snima hrichi sweta, milost a dar pokanj, cnostj, pozehnanj a spasenj. Amen“. Som na mieste, kde pustovník Matyáš Mačáni prežil v osamení 50 rokov svojho života – „Tuto lezi Matias Macsani zil rokuw 80. Na tegto ale pustine rokow 50. Dna 18 ledna 1789“. Spod blízkej kaplnky vyviera prameň, sľubuje omladnúť, kto by odolal? Voda je chladná, na počudovanie však nie mrazivá.

Starí Chtelničania (vtedy ešte obyvatelia obce zvanej Vtelnica, Wftelnicz či Vitencia) si vybrali nádherné miesto konania každoročných procesií, vyjadrenia vďaky za oslobodenie spod strašnej morovej nákazy. Skryté, tiché, odpočívajúce hlboko v lesoch, pokoj ktorého narúšal len šum lístia, zurčanie studničky, spev vtákov či tichá modlitba náhodného pútnika. Ešte aj dnes tu môžeme v neskorý podvečer započuť ozvenu dávnych čias, zaerdžanie koňa, šuchot krokov, kútikom oka zazrieť tieň postavy, beztvarý obrys miznúci v prítmí lesa.

Ale teraz (len pred niekoľkými minútami) sa nedeľa prehupla do svojej druhej polovice a mrazivá krajina žiari v jasnom skorom popoludní (opäť zažívame biely, biely deň). Dole svahom, v klesaní od lúky sa spúšťajú sánky, ozýva výskanie, veselý džavot. Nie, duch miesta sa nám teraz neukáže, sleduje nás však z hĺbky lesa, z vršiaka najvyššieho stromu načúva našim rozhovorom. Objaví sa až pred zotmením, osvieži zo studničky, dychom zahladí hlboké stopy v snehu, vkĺzne do kaplnky. To však už budeme ďaleko.

Tak sa teda pohnime, slnko už pomaly začína klesať nižšie k obzoru a my nie sme ešte ani v polovici našej púte. Vidím, že pôvodné plány bude treba ďalej (mierne) korigovať…

Čaká nás niekoľko kilometrov po lesných cestách, sme na najvzdialenejšom bode dnešného putovania, musíme sa dostať bližšie k cieľu. Cesta je našťastie prejazdená, ideme takmer po rovine, môžeme zvýšiť úsilie a tempo, pokúsiť sa dohnať zameškané. Márne. Plán a realita, (absolútna) pohoda a disciplína sú úplne protichodné javy, súčasne nedosiahnuteľné, zároveň neuskutočniteľné. Už čoskoro rezignujem.

Les, les, les a opäť len les, stromy sú všade kam dovidíš. Rovné, štíhle, rovnomerne vyrovnané po oboch stranách cesty. Šíky vojska strážiace pokoj v kraji. Kedysi by som tadiaľ len preletel, hora by ma nechala chladným, snažil by som sa byť čo najrýchlejšie znova vonku na hrebeni, rozhliadal sa do krajiny z výšky brál. Opájal omamným pocitom vlastníctva celého priestoru, víťazstva. Nad sebou. Nad horou.

Dnes je všetko inak. Získal som skúsenosti (pribudli mi roky). Pokoru. Vďačnosť. Mám rád pohľad na machom obrastenú skalu v húštine. Starý práchnivejúci peň. Farebné bobule lesných plodov. Snehové obrazce na kmeňoch stromov. Hru slnečných lúčov v prítmí ich korún. Pokoj lesa. Nad sebou už víťazím iným spôsobom (prekonávam vlastnú lenivosť či slabosť), som vďačný, že môžem každý týždeň prísť na návštevu. Pochopil som (konečne), že horu nemožno zdolať či pokoriť.

Ako dobre sa kráča po týchto zvážniciach! Vyjazdené koľaje ukazujú smer (len na križovatkách si treba pomôcť modernou technikou), zasnežený les tíško drieme, napĺňa celý priestor pohodou a harmóniou. A duša pútnika sa upokojuje, aj posledné starosti či trápenia zostali zabudnuté niekde v diaľke, čistá myseľ sa teší z krásneho dňa, veselo si nôti. Nech tieto pocity vydržia čo najdlhšie, nech tento deň trvá večne!

Už dobre viem, že dnes sa na Šidlovú nepozriem, nebudem hľadať stopy hradiska ani starý kameňolom, neuvidím haldu pri vstupe do jaskyne. Ale neťaží ma to na duši, vôbec mi to nevadí, bol to predsa taký krásny deň, konečne som sa prešiel zimnou krajinou, pod nohami cítil sneh a na lícach mráz. Opájam sa bielym tichom lesa za chrbtom majestátnej Skaly. Priveľmi kochať sa však nevypláca, aj (chvíľková) strata koncentrácie máva svoje dôsledky.

Tieto miesta sú mi akési známe. Ak si odmyslím tú bielu perinu… vyťahujem GPS, kontrolujem polohu. Do kelu, veď som len na skok od temena Skaly, príliš vľavo, niekde sa musela stať chyba! Avšak nič sa nedeje, stopy auta pokračujú aj vpravo do lesa, správnym smerom, niekde tam sa napojíme na cestu, nie každá je predsa zakreslená v mapách.

Po necelých 200 metroch sa stopy končia, auto sa otočilo naspäť. A to som sa už dnes nechcel predierať lesom! K slovu sa zas hlási GPS a zdravý rozum. V týchto miestach nie je porast našťastie hustý, aj sklon svahu sa zmierňuje, je to odmena za  všetko dnešné prepchávanie sa (takmer neschodnými) húštinami. Z protiľahlého hrebeňa sleduje naše počínanie mohutná Šidlová, z výšky zhliada na kľučkujúcich drobných farebných mravčekov, hľadajúcich cestu von, z bludiska malokarpatského lesa.

Podarilo sa! Opäť stojím na rozľahlej lúke pod Skalou, pohľadom sa vraciam k lesu, skrývajúcemu moje stopy, skúmam strmý, husto zalesnený protiľahlý svah, na vrchole ktorého čaká na objavenie hradisko, kameňolom a jaskyňa. Nevadí, nie je (hádam) všetkým dňom koniec, aspoň mám zámienku vrátiť sa na tieto zaujímavé miesta, o existencii ktorých som dlho ani netušil.

Snehová pláň je rozrytá stopami, ako jazvy prerezávajú jej panenský biely povrch. Okolo práve prebehol cyklista (aj v tomto snehu!), naprieč smeruje úzka línia vytvorená bežkami, stupaje topánok či ratice zveri píšu svoje vlastné príbehy. Všetko však prehlušujú koľaje áut, milovníci silných motorov a pohonu všetkých kolies si bielu nádielku očividne užívajú, aj teraz sa jedno blíži, za pár okamžikov mizne v Prachárskej doline. My smerujeme opačným smerom.

Za chrbtom sa mi v snehu odvíja dlhá brázda, postupne sa vinie krížom cez pretiahnutú lúku oddeľujúcu svahy Skaly a Šidlovej, smeruje bližšie pod Boričky, každým krokom sa približujem k cieľu v Dechticiach. Opodiaľ vľavo, od remízky ukrývajúcej Zbojnícku jaskyňu, vedie pod Salaš línia stôp. Zastavujem, nechávam pracovať predstavivosť. Vidím farebnú skupinku turistov, takmer rozpoznávam črty ich tvárí, stačí len natiahnuť ruku a… postavy miznú, rozpúšťajú sa v jase nedeľného predpoludnia. Nechajme ich teda putovať, poprajme im šťastnú cestu, príjemný deň, majú toho pred sebou ešte dosť kým sa dostanú až sem, zastavia sa a nechajú pracovať predstavivosť…

Déjà vu, náhle mnou prebieha intenzívny pocit dôverne známeho, už videného, už zažitého. Nohy sa zabárajú do jám zlomyseľne prekrytých snehovou prikrývkou, šmýkajú po zmrznutých hrudách hlboko zoraného poľa. To po jeho protiľahlom okraji sme ráno kráčali, rýchlo sme však ušli na rovnú lúku. Teraz však nie je žiadna na dosah, musíme tie dlhé desiatky metrov nejako pretrpieť.

Záver ako sa patrí, čakám, odkiaľ priletí prvá rana (radšej sa snažím držať mimo dosah – rúk aj slov). Toto sú tie okamžiky, ktoré treba aspoň raz v živote zažiť. Múdry sa poučí, hlupák sa ďalej usmieva (znova som naplánoval peknú túru, nikdy som tam síce nebol, ale na počítači vyzerá výborne – prídete?). Len dúfam, že sa tu, na rovine nedorazím, nedochrámem, že do cieľa prídem po vlastných. Utešujem sa, že horšie ako zmrznuté je len blatové pole (Fero dopĺňa, že ešte horšie je to mínové).

Našťastie sme to v zdraví zvládli, už to máme na dostrel. Dôkazom je prudký nárast počtu návštevníkov. Zasnežené slnečné nedeľné popoludnie vytiahlo k zimným radovánkam desiatky výletníkov, mladých i tých skôr narodených. Prechádzajú sa v krásnom prostredí, sánkujú, užívajú si možno posledný zimný deň (dúfam, že táto predpoveď mi nevyjde).

Prestrih, záblesk, presúvam sa v čase aj priestore. Opäť som malý chlapec, končia šesťdesiate roky minulého storočia, začínajú tie sedemdesiate. Zima a kopy snehu sa so železnou pravidelnosťou objavujú aj u nás na dolniakoch. Sánkovanie dole valom pri Váhu či korčuľovanie na jeho zamrznutej hladine sú úplne bežné samozrejmosti, každodenná zábava (skôr ma prekvapuje správa, že televízor môže byť aj farebný – ešte dlhé roky som si to nevedel predstaviť). To pre mojich synov sa tieto radovánky stali už len občasnou atrakciou, myslím, že na ľade ani nikdy nestáli. Nasledujúca generácia bude možno musieť za snehom cestovať.

Po ceste si ešte vybehneme na Svätodušnicu, nízku oblú vyvýšeninu rozkladajúcu sa vpravo od cesty. Musíme sa pritom vyhýbať množstvu sánkarov, sklon svahu je pre túto zábavku úplne ideálny. Keď som tu bol naposledy pred niekoľkými rokmi, spoločnosť mi robil len vietor povievajúci nad hlavou a skromný krížik, toto miesto zjavení bolo vtedy úplne ľudoprázdne. Dnes sa na vrchole nachádza socha Panny Márie a je tu naozaj rušno (vietor ustal). Len tie krásne výhľady sú stále rovnaké.

Ale to sa už blížime do finále. Popri Mudrochovom mlyne a popod vinohrady sa opatrne presúvame (na ceste sa šmýka) k miestu štartu. Ako vždy obdivujem staré pivnice vyhrabané vo svahu naľavo od cesty, škoda, že niektoré z nich sú ponechané na samovývoj. O existencii Rybárne vpravo pod domami vedia len tí zasvätení, z týchto miest sa javí dokonale utajená.

Okruh sa uzavrel, sme na parkovisku pri cintoríne. Mňa a moju spolucestujúcu čaká ešte pár rezkých kilometrov k autu v Chtelnici, premávka výrazne zhustla, pohľady vodičov sú veľavravné (no a čo, snažím sa predsa dodržiavať nariadenia – platí pre všetky tie značky TT, PN, NR, TO, GA, BA či RA). Inak klasika, tak ako ráno. Len tá teplota je prijateľnejšia a výhľady do krajiny sú menej dramatické. Ale bol to krásny deň.

Ďakujem všetkým, ktorých inšpirovala navrhnutá trasa a rozhodli sa po nej prejsť. Podľa mne dostupných informácií to boli: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Vierka Gubiová, Anka Kučerová, Božka Golierová, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Juro Poláček, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Janko Ščibravý, Miro Šuga, Igor Naništa, Jozef Nádaský, Paľo Rapant, Fero Martinus, Tono Masaryk a

Juro Golier

Sneh nám pripadol ešte dvakrát. Nie priveľmi, tak akurát, auto som zakaždým odhrabával zo desať minút. Potom prišlo oteplenie a dážď. Sedím za počítačom, bokom hľadím do smutnej záhrady, až dnu počujem zvuk kvapiek rinúcich sa z deravej ríny. Po snehu nezostala (takmer) ani stopa, len malý fliačik sa nesmelo krčí v závetrí pod tujou. Mrazivá krása sa zmenila na mazľavé blato, jagavé vločky vsiakli do zeme. Omnoho neskôr z nich vyrastú drobné biele kvietky, prví poslovia ohlasujúci príchod nového obdobia. Večný kolobeh prírody sa krúti ďalej.

Akcia Virtuálna turistika

Virtuálne po Malých Karpatoch

9.1.– 10.1.2021

Už nikto netvrdí, že žijeme večne… / Tají sa však, / že žijeme len raz.

Ivan Laučík (Z polárnických denníkov)

Nová doba pred nás kladie nové výzvy. Odchádzajúcemu roku sme na rozlúčku zamávali z brál Starého Plášťa, ten nový sa vynoril z hmly, či dymu tradičnej polnočnej kanonády (tentoraz obzvlášť mohutnej, akoby sme chceli odplašiť nešťastie od prahu domu) o pár hodín neskôr. A potom nastalo ticho. Zákaz prekračovať vymedzené hranice, príkaz pohybu len na vyhradenom území. Dôrazné odporúčanie izolovať sa od okolia, od ľudí. Okamžitá zmena plánov, ustrnutie, (chvíľková) strata motivácie. Ale každá noc raz skončí, svitne nový deň. Nebudem sa utápať v sebaľútosti, hromžiť na neprajnú dobu, veď hory za nič nemôžu, stoja tu už veky, v dobrom i zlom poskytujú útočisko túlavej duši. Vyberiem sa do nich aj sám.

A aby mi nebolo smutno, pozvem aj svojich kamarátov. Každý sa môže pripojiť, vybrať si svoju chvíľku, svoju cestičku, stretneme sa aspoň virtuálne, sprostredkovane, na diaľku. Netreba chodiť priďaleko, všetci predsa máme svoj kútik (aj neďaleko od domova), miesto, na ktoré sa radi vraciame, to, ktoré vábi našu myseľ počas bezsenných nocí, ktoré prichýli naše kroky počas osamelého dňa. Stačí sa len rozhýbať a vyraziť.

Jozef, sobota

Dnešná virtuálna akcia, cca 15 km – z Olšovského Mlyna som prešiel po asfaltke po Saskovú odbočku a tam som odbočil doľava do lesa , pochodil som hrebeň Dlhého vrchu od sedla s Rekomberekom cez východný vrchol až po skalný hrebeň západného vrcholu Dlhého vrchu a späť. Úžasné ticho, sneh, sem tam nejaká zver – jelenia a muflóny. Pritom som chodil cikcak a prezeral zákutia Dlhého vrchu pričom som navštívil aj tú novoobjavenú jaskyňu Pytliakova diera. Bol to super zážitok, je horizontálne orientovaná a dá sa do nej vstúpiť a prejsť až na koniec (cca 17m) pričom klesneš asi o 2 m. Hneď vo vchode sú táčky a potom vo vnútri je niekoľko plechových kýbľov, je tam natiahnuté oceľové lanko, pravdepodobne naň s nejakou mačkou vešajú kýble a tak z jaskyne vyberajú suť a hlinu. Dnes mala ísť pôvodne so mnou aj Vierka, ale nejak to nevyšlo, neozvala sa mi, až keď som bol pri jaskyni som s ňou volal, takže sme tam boli akože virtuálne spolu :))

Tak Jozef ma opäť (ako už veľakrát) predbehol a inšpiroval. V rozprávaní o silvestrovskom putovaní som naznačil, že táto dolina (a jej blízke okolie) sa mi dostali rýchlo (a hlboko) pod kožu. Takže niekedy nabudúce…

Paľo, sobota

V sobotu som bol znova s Zuzkou na Starom Plášti – bola tam hmla a dal som si inú trasu ako my.

Starý Plášť (klasika všetkých klasík, začem bukvy, vsjo jásno). Keď som tie slová pred pár rokmi počul prvýkrát (od Milana), nevedel som čo si myslieť. Také meno! Odvtedy sa tam vraciam pravidelne každý rok…

Božka, sobota

Ahoj, bola som v sobotu PN, Červená veža, Sedlo Havran a späť tou istou trasou.

A niečo z iného kútika, z nášho (PN) okresu, Inovec – toto je zas Božkina parketa, tu je ona doma. Ja sa sem vyberiem len občas. Avšak tento okruh vo mne opäť prebúdza mladšieho dorastenca, to ešte fungovala Bakuska…

Juro, sobota

Dnes som si trochu prispal, ktovie koľko toho zo zamýšľaných plánov stihnem prejsť. V tom blate sa mi nechce pľahočiť po poliach, z Pustárov som išiel v nedeľu, pre zmenu to zoberiem z Lančára. Auto parkujem za kostolom, domáci sa asi chystajú prestavovať, nechali mi voľné jediné miesto. Pri kostolíku sa rozlieha džavot, rodičia zobrali deti na výlet aj v tomto (ne)čase. Dlhé kilometre sa lesom tmolím už sám, spoločnosť mi spočiatku robí len poľovnícka sučka, asi niekomu odbehla. Ale aspoň si prebehnem cestu cez Tále, tadiaľto to ešte nepoznám.

Objavuje sa prvý snehový poprašok, v okolí Malej Klenovej pokrývka mohutnie, záver stúpania už idem po regulárnom snehu (konečne bez blata). Pribudlo ľudí. Nie síce davy, ale zopár málo desiatok určite. Z vyhliadky dnes vidno len hmlu, idem ešte k pyramíde na hlavný vrchol.

Spomínam si svoj prvý zimný výstup pred rokmi, od jaskyne sme si vybehli aj hore, v hustej hmle bolo vidno len na pár krokov, tajuplný skalný rozoklaný vrchol mám stále pred očami, znovu objaviť tieto miesta sa mi však odvtedy nedarí.

Ešte mám čas, zbehnem cez Komárovú. Sledujem stopy v snehu, točia sa, po pár minútach stojím opäť pod vyhliadkou. Nikdy never zrejmému.

Druhý pokus je už úspešný (radšej zapínam GPS), cestu si však skracujem lesom, pripájam sa na (dobre) známu zvážnicu od žltej značky. Aby som sa nevracal po  rovnakej ceste švihnem to dole lúkou k horárni pod Klenovou. V lese si ešte odskočím pár metrov k malej skalke, ako to že som ju doteraz prehliadal? A konečne si vybehnem aj na Skalu, koľkokrát som za posledný rok išiel okolo, tých pár metrov však bolo vždy akosi navyše…

A bola to večná škoda, je to zaujímavé zákutie. Len zopár desiatok metrov od cesty sa ukrýva zalesnená planina po okrajoch ozdobená roztrúsenými skupinami skál, liliputánskymi bralami. Na podobných miestach sa v dávnych dobách mohli konať oslavy letného slnovratu.

Teraz však panuje zima, pohľad na oblohu a hodinky velí pridať do kroku, prestať experimentovať a po známej ceste sa vrátiť k autu. Pár minút si však pridám, lúčky pred Lančárom sú také čarovné…

Vierka, nedeľa

Poslala som ti foto z mojej nedeľnej vychádzky. Výlet by som to nenazvala, pretože celková dĺžka bola iba úbohých 8,5 km.

Naša minibublina (ja a syn)  po nekonečnom prehováraní – ja syna, vyrazila z domu až o 11 hod. Hneď ako sme zabuchli dvere na byte, zistili sme, že sme nechali kľúč z druhej strany dverí. Nasledovalo zúfalé volanie kľúčovej služby, ktorá našu beznádejnú situáciu vyriešila za 30 minút. Moja nálada už bola na bode mrazu, ale tentokrát zasa prehovoril syn mňa, aby sme predsa len vyrazili do prírody.

Zaparkovať v Smoleniciach pri kostole bolo takmer nemožné. Myslím, že tam bola polovica trnavského okresu. Všetci smerovali k zámku, tak my sme sa vybrali opačným smerom, dúfajúc, že to nebude tak frekventované „nedeľnými“ turistami. Cesta k Hlbočanskému vodopádu bola veľmi blatistá, ale pohľad na vodopád stál za to.

Ďalej sme pokračovali smerom na Vlčiareň, Rázcestie nad Vlčiarňou až sme dorazili do Čertovho žľabu. Tu sme si pochutnávali na teplom čaji a pozorovali „turistov“, ktorí sa väčšinou v teniskách nekontrolovateľne šmýkali dolu kopcom od Zárub. Vtom sme zbadali dve známe postavy. Vlado a Milanko sa vracali zo svojej túry.

Potešili sme sa, že budeme mať spoločnosť, a tak sme sa s nimi vrátili k Smolenickému zámku. Cestu sme si krátili plánovaním ďalšej spoločnej akcie, najlepšie hneď ďalší víkend, pretože hlad po turistike je veľký. Pri Vlčiarni sa naše cesty rozišli. My sme parkovali pri kostole a oni až na Jahodníku.

Nakoniec po všetkých peripetiách to bola celkom pekná vychádzka. Ja som otestovala čerstvo doliečenú nohu, utužili sme vzťahy v našej minibubline (pochopí každý rodič, čo je to za nadľudský výkon presvedčiť 18 ročného syna, aby išiel s matkou na nedeľnú vychádzku) a stretli sme sa s priateľmi.

Pookriala som na duchu a už sa neviem dočkať ďalšej výzvy.

Žiadny výlet nie je márny, niekedy je lepšia krátka vychádzka ako sa celodenné naháňanie (s pohľadom upretým len pod nohy). Nemusíme si už nič dokazovať (dokázali sme toho predsa  veľa 😉 ) …

Milan a Vlado, nedeľa

Jahodník – Čierna skala – Veterlín – Čelo – Vlčiareň – Jahodník (17,5 km)

Ku krásnej, klasickej trase ani nie je čo doplniť. Viacerí sme (ste) si ju prešli už viackrát, vždy však dokáže prekvapiť niečím novým, potešiť tým pretrvávajúcim. Budeme sa tam vracať stále, ale len potichu…

Janči, nedeľa

Dnešný výjazd s priateľom Jozefom do oblasti Malých Karpát a trochu aj za hranicu TT na Bradlo s neskutočne milým privítaním aj s pohostením s Jozefovou rodinkou a hlavne s baby of the family s malou Viktóriou. … bolo to trochu ľadové…

Na túto trasu sa chalani dohadovali už počas silvestrovského výstupu, mal to byť ich novoročný vyprošťovák, situácia sa nakoniec vyvinula inak aj u nich. Ale svoj plán uskutočnili. A takmer sa pritom stretli aj s kamarátmi – Milkou a Ľubošom:

(M) Aj my sme boli v tých končinách (Dlhé Rovne), ale peši, asi sme sa minuli 😊

(J) My sme išli asi o 11 hodine z Dobrej vody.

(M) My sme išli o 9:45 z Dobrej vody, Dlhé Rovne asi o 12:00, to ste už boli ďaleko 😊

Čaro nechceného, svet (a okres Trnava) je predsa malý…

Ľuboš a Milka, nedeľa

Na nedeľu 10.1.2021 sme sa s Milkou rozhodli pochodiť si po lesných chodníkoch v okolí Dobrej Vody. Ráno cca o pol deviatej vyrážame autom zo Zelenča  za pomerne hustej hmly. Ale nevadí, hovoríme si, v lese to vadiť nebude. Hlavná vec, že je primrznuté, aspoň sa nezablatíme.

Ale div sa svete, hmla sa za Dechticami zázračne rozplynie a my vchádzame do Dobrej Vody za krásneho slnečného azúra.

Zaparkujeme pri miestnom hostinci, pred kostolom. Miesta je ešte dosť. Sme tu len dve autá. Takže poďho rýchlo na trasu. Červená značka teraz už nejde cez miestny cintorín, ale obchádza ho sprava po miestnej komunikácii. Pri židovskom cintoríne sa už napájame na pôvodnú trasu.

Onedlho nás odbočka nabáda ísť ku hradu, ale tu sme boli už mnoho krát, takže stúpame ďalej hore na vyhliadkový bod. Pribudlo už aj trochu snehu, je primrznuté, ale hlavná vec, že nie je blato.

Na vyhliadke vidíme, že azúro je len tu, lebo všade v diaľke je to zahmlené.

Ďalej si užívame veľmi pohodovú cestičku po červenej značke. Ideme popod štvorstovky: Slopy, Černastú, Končitú cez Skalie až na sedlo Dlhé Rovné. Cestou stretávame zopár bežcov a sem-tam aj nejakých cyklistov.

Naším ďalším cieľom je Komárová. Vedú k u nej až tri cesty. My volíme tú prostrednú. Vždy ma lákala, keď som tadiaľ prechádzal na bicykli, keď sme šli na Brezovú a Bradlo. Teraz si ju preskúmam pešo. Z väčšej časti je to pohodová spevnená cesta, takže môj bicykel si ju tento rok určite prejde.

Z Komárovej sa dá ísť tiež viacerými smermi. My pokračujeme stúpaním asi jeden kilometer starou lesnou cestou na  bezmenný vrchol, kde sa z druhej strany končí stará lesná asfaltka z Dobrej Vody. Trochu sme sa viac zapotili, lebo sme dosiahli výšku cez 540m.

Odtiaľto si to už vyložene užívame po asfaltke za neustáleho klesania až 5 km. Zimná krajina sa pomaly mení na jesennú, lebo strácaním výšky aj ubúda snehu. Po piatich kilometroch opúšťame asfaltku a do Dobrej Vody smerujeme cez Hoštácku hôrku – pekné vyhliadkové miesto – teraz však už bol jemný opar, výhľady boli obmedzené.

Pri konci trasy stretávame aj viac ľudí, čo sa prejavilo aj zvýšeným množstvom áut zaparkovaných pred kostolom. Myslím, že každý, či už prešiel väčšiu, či menšiu trasu, si dnes prišiel na svoje.

Naša trasa merala 20km s prevýšením 430m.

Dobrá Voda, dedinka môjho detstva (prázdniny u babky – častejšie to býval problém, v aute či autobuse mi prišlo spoľahlivo zle už po pár desiatkach metrov) znovuobjavená po dlhých desaťročiach, ako rád by som tam opäť vyrazil aj ja, zostal mi tam nedokončený rest, drobný kaz na tvári nového roku..

Juro, nedeľa

A doma neobsedím ani dnes, malo by (vraj) byť krajšie, aj (hádam) trochu primrzlo. Svoj omyl spoznám už po niekoľkých krokoch uprostred zoranej role, každý krok je ťažší a ťažší, koláč blata na topánkach väčší a väčší.

Napriek tomu však neochvejne pokračujem, dnes chcem po dlhej dobe (opäť) navštíviť sochu sv. Mikuláša, aj tú, ktorú volám Svatý za dzedzinu. Prvá už neexistuje – ruka tupého vandala na mieste zanechala len podstavec, zvyšky sochy (dúfam) niekde čakajú na opravu. Od druhej je krásny výhľad do okolia – nie však dnes, krajina sa stále topí v hmle.

Popod kriaky pokračujem na vyššie položené lúčky (je tu menej blata), len z diaľky pozorujem skupinky srniek, sú veľmi plaché, blízko ma nepustia. Z lúčok (na jar a v lete prekrásne rozvoniavali materinou dúškou, rástli tu drúzgavce – keď boli chalani malí chodievali sme sem pomerne často) sa starou cestou púšťam hlbšie do lesa, dnes chcem prvýkrát v živote vystúpiť na Čerenec.

Doteraz to bol pre mňa len názov priehrady, teraz však už viem – je to magické miesto. Krásny nenápadný kopček, vrcholová lúčka schovaná v objatí stromov sa otvorí až meter pred vstupom. A ten nádherný výhľad na Tlstú horu! Aj hmla sa na chvíľku rozostúpila…

V minulosti tu vraj bývalo aj hradisko, stopy po ňom však spoľahlivo ukryl ČAS.

Pokračujem hore na Tlstú horu, dnes sa mi však nechce ísť po ceste, tie skaly napravo ma už dávno lákajú. Sú to možno tie, pod ktoré sme zablúdili pred rokmi keď sme hľadali snežienky, vtedy sa mi zdali neschodné. Avšak možno sa mýlim, lesy Tlstej hory, mohutnej rozložitej vládkyne okolia ukrývajú mnohé tajomstvá, niektoré spoznám už dnes…

Od vysielača sa púšťam kúsok vpravo, azúrová obloha spoza stromov láka k dlhšiemu pohľadu, všetko však spoľahlivo kryje hustý les. Objavujem aspoň krásny skalný prah.

Cez Malú Pec to už dnes nestihnem, pridlho som sa kochal v lese, preskúmam odbočku vedúcu do lesa, podľa mapy ma dovedie na Prašník. Doviedla ma skoro na meter presne k posedu, kde som odbočoval do skál, kruh sa uzavrel. Zatiaľ len ten menší, ten druhý až o pár kilometrov neskôr, ešte som sa chvíľu prešiel lesom i lúčkou, šmýkal po blate popri poliach. Bol to znova krásny výlet, aj pár metrov za chalupou sa ukrývajú (dosiaľ) neobjavené miesta.

Dočítal som zápisky, záznamy o prežitom dni – niekde len pár strohých slov, inde plnohodnotný príbeh. Vždy som však spolu s ich aktérmi pocítil na líci závan mrazivého dychu mesiaca Január, zahrial sa lúčom slnka, potešil šuchotom lístia, zablatil pri putovaní stúpajúcim chodníčkom. Nechal som prehovoriť ich autentický hlas, avšak neodolal som a všade som pridal aj pár vlastných slov. Tak je to vždy, obraz vyvoláva predstavu, slovo spúšťa rozhovor. Aj teraz, hoci sme neboli na výlete spolu, v jednej skupine, vždy sa niekto z kamarátov pri mne pohyboval, prehodil slovko, vyplnil prázdnu chvíľku. Ďakujem kamaráti (a kamarátky), to Vy ste ma v minulosti vytiahli do hôr, motivovali k pravidelným výletom, naučili nebáť sa opustiť vyšliapaný chodník. Vďaka Vám môžem zažívať tieto magické chvíle.

Virtuálnej turistiky sa počas víkendu zúčastnili: Jozef Baránek, Paľo a Zuzka Rapantoví, Božka IIavská, Vierka a Samo Gubioví, Vlado Trajlínek, Milan Babišík, Janči Budoš, Jozef Chudý, Milka a Ľuboš Kraicoví a (možno aj veľa ďalších)

Juro Golier

Akcia Silvester na Plášti

štvrtok 31.12.2020

V spodnom inforiadku televízneho programu beží dookola správa. „…od 5:00 1. januára 2021 platia sprísnené opatrenia upravujúce pravidlá pohybu obyvateľstva…“. A je to tu, von môžem chodiť už len v rámci okresu. Zbohom Novoročný vyprošťovák, zbohom Dobrá Voda. Markov kút, zostaneš ešte chvíľu neobjavený, ukrytý v hlbinách malokarpatských úvozov. Prásk! Rana ako z dela, úder do hlavy, tma. Obal bubliny hustne, tvrdne, mení sa na nepriepustnú škrupinu. Opäť je zo mňa krab, čo sa krok po kroku štverá cestičkou na Orlie skaly, slimák, zanovito sa plaziaci popri plote na Malú Pec. Osamelá veverička, ktorá v kolese naháňa svoj vlastný chvost. To nám ten rok krásne začína, to sa ten rok pekne končí. A taký vydarený deň to bol…

Posledné roky zvyknem rozbiehať silvestrovské oslavy v prírode. Nie vždy to ide úplne hladko. Skoré ranné šomranie („Ký šľak to vymýšľa trepať sa preč tak skoro ráno, prečo sa aspoň dnes nemôžeš trochu vyspať!?!“) však čoskoro vystrieda spokojný výdych („Ale je tu nádherne, ešteže som nepočúvol!“). Nič neprekoná pohodovú prechádzku, stretnutie s priateľmi. Domáce pochúťky. Snehový poprašok pod nohami. Dúšok dobre vychladeného šumivého nápoja (keď ho predtým nosíš niekoľko hodín na chrbte). Zábavu, vzájomné podpichovanie a smiech. Blato až za ušami. (Príjemnú) únavu vo svaloch pri slávnostnej večeri. A driemoty v kresle (ešte pred polnocou).

Ako to však bude dnes? Všetky výstupy sú (oficiálne) zrušené, zavedené vrcholy však určite prilákajú kopu ľudí. Bude to tak ale v poriadku? Sám (určite) byť nechcem, tlačenici sa napriek tomu rád vyhnem (aj v relatívne bezpečnej prírode). Vyberiem si vlastný kopec, známy, ale schovaný, ľahko dostupný, avšak zaujímavý. A svoj zámer rozhlásim, verím, že niekoho po ceste stretnem, vo dvojici sa kráča veselšie.

Tých dvojíc sa nakoniec nazbieralo jedenásť, to ale predbieham. Nápad mám, nechávam si ho však zatiaľ pre seba. So svojimi úvahami sa najskôr zverím pár kamarátom – najlepším znalcom Karpát, ktorých poznám. Ich odpoveď je rýchla a zhodná s mojim skromným názorom. Vo štvrtok pôjdem na Starý Plášť.

Ešte predtým, v stredu, plánujeme v úzkom kruhu vybehnúť do Plaveckého krasu. Do jaskyne sa síce ísť nedá (duša začínajúceho jaskyniara plače), v blízkom okolí sa však toho dá vidieť veľa. Študujem históriu oppida na Pohanskej, výsledky staršieho archeologického prieskumu (sladké šesťdesiate, Beatles práve natáčajú Revolution, ja ešte ťahám káčera), chystám sa ohúriť. Dážď, ktorý v rannom šere bubnuje do okien a rýchly pohľad na meteoradar však velia otočiť sa na druhý bok. ZAJTRA bude hádam lepšie.

Roku 2020 zostáva ešte osemnásť hodín (aký bol? – teraz neriešim, možno neskôr), dlho prekonávam nevyhnutný odpor, rýchlo zaháňam kacírsku myšlienku, pomaly opúšťam vyhriatu posteľ. Oblečenie na seba vrstvím ešte v driemotách,  čaj varím v polospánku, obúvam sa automaticky. Preberá ma až chlad pri škriabaní predného skla, zadné sa musí rozmraziť za jazdy. Prvé pribrzdenie ma prebúdza úplne, pod nohou rapoce ABS – prečo?, veď asfalt vyzerá suchý. Asi nie je, dúfam, že môj anjel strážny dnes nezaspal.

Výrazne uberám z bezstarostného rozbehu (cesta je takmer prázdna), chytám volant pevne obidvomi rukami (tá pravá stále nie je úplne fit!), zrakom prepaľujem prebúdzajúci sa deň. Verím, že to stihnem (a neskončím predčasne niekde v poli).

S radosťou točím na parkovisko pri Olšovskom mlyne, parkujem. Balvan padajúci zo srdca mi takmer zlomí nohu. Nie som tu prvý, ďalšie autá stále prichádzajú, nápad padol na úrodnú pôdu, dnes bude v horách veselo. Srdečne sa vítame, pred rokom to však bývalo búrlivejšie, tá drobná žltá beštia zmenila všetko (možno už navždy).

Cieľ putovania je jasný (Olšovský mlyn), otázka však znie kadiaľ sa sem dostaneme (predsa cez Starý Plášť) – okolnosti na štarte (očakávané blato a početnosť skupiny) velia zahájiť výstup dolinou Bohatej, pokračovanie sa uvidí neskôr. A tak sa chtiac – nechtiac hýbeme (tá masa má veľkú zotrvačnosť, dostať ju do pohybu stojí dosť úsilia).

Asfaltka sa hadí popri potoku, Bohatá dnes naozaj robí česť svojmu menu, jej koryto je plné vody, ťažko by sa preskakovalo k balvanom pod Rekomberek. Tam však nemáme namierené, zostávame pekne pri zemi, na dne doliny ktorá len pomaličky stúpa hlbšie ho vnútra hôr. Bližšie k úpätiu magického vŕška, ktorý sa dnes chystáme navštíviť. Hore na vrchol, odkiaľ chceme zamávať na rozlúčku roku, ktorého zhrbený chrbát už vidíme odchádzať do diaľky.

Mám rád tieto spoločné prechádzky, spoločenské turistiky. Nie sú pri nich dôležité prejdené kilometre, nastúpané metre, tepová frekvencia, spálené kalórie. Čas pohybu sa snažíme predlžovať, nie skracovať. Miera spokojnosti sa určuje dobrým pocitom, svalovica sa sťahuje z nôh do vyšších maskulatúrnych skupín. A tie nikdy nekončiace rozhovory! Témy sa rôznia, kľukatia, prepletajú, zauzľujú, zahŕňajú všetko – od receptu na sviatočnú kapustnicu po priebeh štiepnej reakcie či principiálne otázky vzniku života vo vesmíre.

S Jančim rozoberáme nové knihy (pod vianočným stromčekom nesmú chýbať ponožky, slipy a kniha), tento pohľad si musím odfotiť, pár metrov zaostávam, nedopovedaná veta zostáva visieť vo vzduchu. Prichádzajú Paľo s Ferom, tak dáme sa zaočkovať, či…? Výsledok neviem, musel som zaostať, vyhľadať chvíľku samoty, ochladilo sa. Dobieham Milana, takže kam sa vyberieme v sobotu? Od potoka sa štverá Paľo, hľadal správny uhol záberu, pútavo rozpráva o zaujímavostiach ukrytých v okolitých lesoch. Koniec príbehu mi však uniká, prekrýva ho smiech, Jozef zabáva dievčatá, rehoceme sa, pridávam sa k nim. S kýmsi ďalším sme našli východisko z ekologickej krízy, vyriešili alternatívne  pohony. Spomíname na dávne zážitky, plánujeme nové. Opäť stretávam Jančiho, plynule nadväzujeme niť prerušeného rozhovoru…

Drobné čriepky rozhovorov, príroda, úchvatná obloha, chlad skorého predpoludnia, domáce pochúťky, kvapka životabudiča sa zlievajú, miešajú, nenapodobiteľnou príchuťou okoreňujú atmosféru okamžiku, ich farebné plôšky presne zapadávajú do mozaiky vydareného dňa. Stačí málo a po rokoch sa v mysli vynorí živá spomienka na posledný decembrový deň roku 20…

Poniektorí sme tadiaľto prechádzali prednedávnom, to však bol iný deň, iná príležitosť, iná atmosféra (tiež neopakovateľná, avšak nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky). Dnes nemáme priveľké ambície, nechceme objavovať nové zákutia (i keď sa tomu samozrejme nebránime), chceme len so cťou v mysli nechať za chrbtom chronos, s radosťou v srdci prežiť kairos (vysvetlenie hľadajte v texte popisujúcom sobotné potulky okolím Dobrej Vody). Tentoraz nezažívame čarovné divadlo hmly a mrazu, príroda sa koketne neskrýva za jemným závojom, odpúšťa si aj šibalskú spŕšku drobných kvapiek. S končiacim rokom sa lúči prívetivo, predvádza svoju usmiatu tvár. A s úsmevom na perách, ľahkosťou na duši odmeriavame beh času aj my.

Nohy prepletajú takmer samé. Nechávame nepovšimnutú odbočku pri autobusovej zastávke (kto neverí, nech tam beží) aj tú povyše na Saskovú. Na lesných cestách očakávame blato (i keď v tienistých miestach leží na asfalte ľad, len sa nešmyknúť), lepšie sa nám pôjde po pevnom podklade. Zrak stíha pohládzať skaly vyrastajúce na svahoch Rekomberka, potešiť sa zátočinami meandrujúceho potoka. Pri Starej Bohatej sa úzke údolie na chvíľku rozširuje, lúčka s neodmysliteľným posedom otvára pohľad na masív Dlhého vrchu, aspoň na moment nás prehrievajú prvé slnečné lúče.

Dnes neodbočujeme ani na rozľahlú plošinu Novej Bohatej, nestrácame čas. Len v krátkej spomienke plávam proti prúdu času, v mysli si maľujem plastický obraz horskej lúky v objatí hôr. Miesta, ktoré sa z máp snažila vymazať ľudská sebeckosť a hlúposť, zákutia, kde napriek tomu duch miesta dokázal prežiť až dodnes. Odpočíva pod kameňmi starej studne, z hlbín lesa sleduje každý pohyb, z vršiaka koruny veľkého stromu víta náhodnú návštevu. Avšak musím rýchlo späť, do doliny Bohatej, nech mi kamaráti priďaleko neutečú.

Po ľavej ruke sa týči jednoliaty mohutný masív, husto porastený hlbokým lesom. Ten napravo je vzdušnejší, polom či ťažba odkrývajú jeho línie, zaujímavé skalky i pekne tvarované homôľky priťahujú zrak, lákajú na návštevu (aj Janči stále podkušuje). Dnes však nie, dnes musím odolať, cieľ nášho putovania leží inde.

Pri železnom krížiku postojíme, prvý oddych padne vhod, počkáme sa, dobre sme sa rozťahali. Ruksaky putujú dole z chrbtov, ich obsah sa núka na koštovku, nepatrí sa uraziť – tu uzobnúť maškrtu, tam klobásku, aj do štamperlíka uliať, nech sa takto máme po celý nasledujúci rok.

Na Nové domky neodbočujeme, nie je dôvod, pokračujeme hore, aj cesta už cíti blízkosť kopcov, začína sa pozvoľna pridvihovať. Ešte jedna zákruta a Starý plášť máme ako na dlani, jeho vrchol sa čnie vo výške, žiari ako strieborný ostrov uprostred rozľahlého blankytného jazera.

Poznenáhle, bez toho aby sme si to stihli uvedomiť sa kúpeme v slnečnom jase, žiarivé lúče hladia naše líca, zohrievajú skrehnuté telá. Zrazu sa chce pristaviť, užiť si chvíľku pohody. Áno, tam povyše, na odbočke, tam sa musíme počkať. Aspoň chvíľku sa tak môžeme špliachať v hrejivých vlnách nebeského oceánu, prevaľovať v jeho bezodných hlbinách. V kľude porozprávať. A opäť odľahčiť záťaž na chrbte, odtiaľto už začína skutočný výstup.

Cesta sa stáča prudko doľava, vedie popod Klokoč až niekam do sedla Uhliská, my odbočujeme na lesnú cestičku. Vedie do srdca hôr, skrúca sa, strmí do kopca, prekračuje potôčik, zohýba sa popod popadané stromy, naberá dych, zrovnáva, mení na chodník a … rozpúšťa sa v hĺbke starého lesa. Sme len niekoľko desiatok metrov pod vrcholom Starého Plášťa, na prahu jeho strmých zrázov, priamo pod bralami Kamenného jarku. Hľadáme líniu výstupu.

Nakoniec to nie je také dramatické, výšľap stadiaľto má neopakovateľné čaro, hlavne v tomto období. Lístie prestalo ukrývať zaujímavé pohľady, šuchoce pod nohami, spieva svoju zimnú pieseň. O prvom mraze. Silnom vetrisku. Mohutnom lejaku. Hmlistom ráne. A krásnom slnečnom dni. Takom, aký je ten dnešný.

Svah je posiaty množstvom kameňov, spomedzi stromov kde-tu vyrastajú obrovské skalné balvany, drobné bralá. Ich povrch narúšajú trhliny, rozoklané línie sa ako vrásky tiahnu naprieč čelom skál. Do výšin sa týčia koruny velikánov, pri nohách ležia tlejúce pne či pováľané kmene. Našiel som vstup do ríše Kráľa hory, zastavujem, rozhliadam sa. Fantázia pracuje, duchovia ožívajú.

Stojím, na chrbte cítim upretý pohľad, vnímam nečujnú vravu. Kto (čo) ma pozoruje? Šepce správy bez slov? Čí zrak sleduje každý môj pohyb? Čie uši načúvajú mojim krokom? Koho ostražitý sluch jastrí za hradbou stromov? Skúmavé oči vnútri bútľavého stromu, skalnej pukliny? Bezhlasé ústa? Pomaly sa otáčam. Pokojný obor, mohutný Klokoč dohliada na pokoj kraja. Stráži a bdie.

Čím to je, že tichý šepot týchto Malých Hôr tak ohlušujúco buráca v duši návštevníka? Odkiaľ sa ozýva lákajúci hlas Sirén? Akým kúzlom opantáva vôľu nešťastníka, prikúva myseľ ku kamennému srdcu hory?  Veď sú to len také brdky, prejdeš ich za deň, spoznáš za týždeň, ani sa príliš neunavíš. V zime sú bez snehu. Nemajú ani poriadny vodopád. Nestretneš v nich šelmu. Nepotrebuješ horské poistenie. Čo na nich tí ľudia vidia? Každý rok sa vracajú na Starý Plášť?

Odpoveď sa dozviem už za chvíľu. Zatiaľ sa len kochám nádhernou scenériou, doširoka otvorené oči sa snažia obsiahnuť všetku jej krásu, nasať neopakovateľné obrazy, v pamäti uložiť čarovnú spomienku. Spoza stromov vykúkajú Hory. Vrchy sa vlnia, vzdúvajú, čnejú do blankytnej oblohy. Stačí ustúpiť len krok stranou a vylúpne sa ďalší, dosiaľ ukrytý hustými pahýľmi rozložitej koruny. Jelenec a Geldek (alebo Geldek a Jelenec, čert sa v tom má vyznať), tam by sme za normálnych okolností teraz stúpali. Skalnatá s jej fotogenickou scenériou. Egreš, prekrásna homoľa. Množstvo ďalších, všetky sa nedajú spomenúť, každý nedokážem identifikovať…

(Takmer) netknutým pralesom sa len pomaly posúvam vyššie, na každom kroku je čo obdivovať, kam zahľadieť, odbočiť, kúsok sa vrátiť. Ostatní už oddychujú na vrchole, opájajú sa výhľadmi, častujú. S ťažkým srdcom a ľahkým krokom opúšťam nádherné zákutia, pridávam sa k partii.

Bublinky šumia z pohára, tak teda šťastný a veselý! Nech sme stále v rovnakej pohode ako dnes. A aby sme sa presne o rok všetci (a mnohí ďalší) opäť stretli na podobnom výstupe.

Teraz, uprostred všeobecného veselia na to nie je tá správna chvíľa (aj túra končí až po návrate), ale hlavou mi bleskovo prelietava neusporiadaný obraz udalostí (už takmer uplynulého) roku. Nuž, asi sme ho zamýšľali prežiť trochu inak. Naše plány sa však rozsýpali na počkanie, malý bacil spôsoboval veľké zmeny. Po dlhých rokoch sme na bicykloch neprešli okolo Tatier. Nestretli sa na Jašteri či Dobrej Vode, za hranice Slovenska vykukli len nesmelo. Napriek tomu bude na čo spomínať.

Na vyfúkaný Egreš, slnečné Visiace skaly. Desať vŕškov nad Zabitým. Brodenie v čerstvom snehu hore na Vysokú. Kostolík nad Lančárom. Nesmelý bežkársky reštart kariéry. Slnkom zaliate Tŕstie či bezvetrie na Veterlíne. Volebné potulky okolím Limbachu. Veľkú Javorinu pešo i na bicykli. Blato pod Butkovom. Karpaty Tour tentoraz v úzkom kruhu. Početné cyklopotulky po Malých Karpatoch. Buchty na Kohútke. Výbornú partiu na Skleróze. Hory – vládkyne (Babiu a Kráľovu). Magické malokarpatské vrcholy…

Nie, všetky zážitky tu teraz nemôžem spomenúť, tento zápis by prekonal všetky rekordy (už by som ho nečítal ani ja), každý z Vás si však môže doplniť vlastné. Alebo si ich pripomenúť, náš archív je aj tento rok bohatý…

Keby sa každý úsmev tohto dňa premenil čo i len na jediný centík, kúpil by som si lietadlo (alebo aspoň nový bicykel). Nevieme sa nabažiť pohľadov, nevieme sa nabažiť krásy, výbornej nálady, príjemnej spoločnosti. Len pomaly sa posúvame po rozľahlom vrchole, fotíme, vymýšľame. Ak sa naše nápady podarí pretaviť v činy, máte sa v lete na čo tešiť!

A otázky, ktoré sa mi preháňali hlavou počas výstupu? Nuž, odpovede Vám neprezradím. V jeden pekný deň si sem vybehnite sami, vydýchajte sa, občerstvite. Sadnite si na lavičku hore na hrebeni. HORY Vám odpovedia.

Je čas zahájiť návrat, dnešný deň predsa len tak neskončí, dnes budeme oslavovať až do hlbokej noci či skorého rána. Voľky-nevoľky sa skupina dáva do pohybu. Spočiatku len pomaly, neochotne, bolo by si ešte čo povedať, kam sa zahľadieť, čo odfotiť. Zahryznúť. Okoštovať. Naozaj sa však treba pohnúť.

Zostupujeme klasickou trasou. Svah je strmý, treba dávať pozor na každý krok, nechceme sa predsa dochrámať. Hlavne keď je zem pokrytá vrstvou snehu. Nohy sa do nej síce príjemne zabárajú, držia, ktovie, čo sa však skrýva pod škrupinou? Raz si na zadok sadám aj ja.

Vlado hlási, že hore stretol Milku s Ľubošom, zvolili inú trasu, o kúsok sme sa minuli. Vyťahujem telefón, volám. Vymeníme si však len zopár krátkych viet, signál rakúskeho operátora bráni dlhším rozhovorom.

Sklon sa zmierňuje, už to bude hádam v poriadku. Svah je husto pokrytý kameňmi, na tejto strane kopca majú úplne odlišné sfarbenie, iný charakter, akoby sme sa šmahom čarovného prútika preniesli na iné, vzdialené miesto. V priamom prenose, na vlastné oči sledujeme vznik potôčika, pramenisko horskej bystrinky. Uprostred svahu vyteká z nenápadnej dierky úzka stružka, pár desiatok centimetrov nižšie ďalšia, spájajú sa, jarkom stekajú hlbšie do doliny. Aké geologické štruktúry sa nachádzajú pod našimi nohami, aké prírodné mechanizmy spôsobujú, že voda sa prediera na povrch práve tu, len niekoľko desiatok metrov pod vrcholom…

Podarilo sa, sme šťastne dole. Ešte si zájdeme pár krokov vedľa, vpravo pri zvážnici stojí jednoduchý krížik. FERIBA. Len jediné slovo, dva dátumy a malá tabuľka s takmer nečitateľným textom. Nik z nás nepozná jeho históriu, o dôvode, prečo stojí práve tu sa môžeme len dohadovať. Tabuľka sa lúšti už len veľmi ťažko, vyrytý odkaz v nás však ako vždy silne rezonuje, posolstvo pretrváva dlho po návrate:

„Neponáhľaj sa,

netráp sa,

si tu len na krátku chvíľu,

tak sa zastav

a privoňaj k lesu.“

Stadiaľto už volíme najkratšiu cestu k autám, avšak nie tak zhurta – chvíľu nám to predsa len potrvá, bezodné ruksaky sa nie a nie vyprázdniť. Zvážnice klesajú, cesty sa rôzne prepletajú, poskytujú veľa možností a kombinácií na pokračovanie, rozhodnutie určuje hlavne množstvo blata.

A tak sa postupne posúvame ďalej, bližšie k cieľu putovania. Búda pri dube – krátka zastávka. Neďaleko Polákovej – ďalšia. V prípojke do doliny Zabitého – posledná. Tu stretáme aj dvoch poľovníkov. Aj oni sa boli prejsť, rozlúčiť s lesom. Na rozlúčku so starým rokom (či skoré privítanie toho nového) sa dolinou rozlieha výstrel.

Už stačí len prežiť ten asfaltový záver. Cesta klesá popri potoku k Olšovskému mlynu, dookola rastú ako huby po daždi zaujímavé vŕšky. Ani vysoké, ani nízke, také akurát. A Janči stále podkušuje. V hlave už maľujem trasu, pripravujem plán. Sľubujem si skorý návrat, táto majdánska časť hôr ma v poslednej dobe mimoriadne chytila za srdce. V malom kotlíku sa varia čarovné ingrediencie – nádherné prírodné zaujímavosti a tajuplné zákutia s bohatou históriou i prácou ľudských rúk. Magické miesto (pozdrav huncokárov), len nevysokými hrebeňmi oddelené od frekventovaných oblastí Pariny či Jahodníka, tíško čaká na návštevu spriaznených duší. Pri troche šťastia tu za celý deň nestretnete ani človiečika. Dnes je však mimoriadna situácia, hustota návštevníkov (na prechádzke v protismere) rastie…

Príčinu spoznávame už o chvíľu. Kým ráno sme parkovisko okupovali len my, teraz je hádam každý centimeter cesty obsadený autami, pripadám si ako pri Tescu pred Vianocami, veď bude problém aj vyparkovať. Našťastie sa to nejako darí, žiadne plechy neutrpeli ujmu, nikomu som neprešiel po prstoch.

Ešte predtým sa však lúčime, niekto sa ponáhľa viac, iný menej, rozchádza sa nám však ťažko. Ako by sme už tušili, že kým sa opäť uvidíme Bohatou pretečie veľa vody.

Bola to príjemná rozlúčka so starým rokom, spomienky na vynikajúcu náladu a skvelú partiu budú ešte dlho doznievať, už teraz sa teším na ďalšie spoločné stretnutia. Silvester ‘20 bol fantastický, Vy všetci ste boli fantastickí: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Stanka Molnárová, Lydka s Stano Macejkoví, Paľo Herceg, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Janči Budoš, Miro Šuga, Igor Naništa, Janko Ščibravý, Fero Martinus, Jozef Chudý, Jozef Polakovič, Paľo Rapant (excelentné fotografie, keby s nami chodil aj na bicykel…), kamaráti Ľubo, Laco, Rudo a Milka a Ľuboš Kraicoví (vystupovali z Jahodníka). Ďakujem.

Juro Golier

Smutné trojkráľové predpoludnie. Hustý lejak bičuje okolie, dnes sa veru nechce opustiť bezpečný domov. Pozerám z okna do záhrady, trávnik aj hrudy sú presiaknuté vodou, dážď sa mi vpíja do mysle, som ako špongia, stačí len postrčiť a rozlejem sa po dlážke. Tradícia výletov je prerušená, aj tak by sme nemohli vyraziť všetci pospolu. Idem si radšej očistiť wibramy, prežili toho za posledné týždne skutočne dosť, nechcelo sa mi ich stále čistiť, nečistil som ich vôbec. Statočne písali históriu jesene, jej príhody sa im zažrali hlboko, sú vpité v koži, vryté v každom švíku. Vrstvu po vrstve, príbeh po príbehu odlupujem škrupinky spomienok, zmývam blato. Voda odnáša zvyšky bahna, drobné čiastočky sa ako špirály krútia na dne vane, víria, odtekajú do zabudnutia. Nie, nedokážem ich zmyť úplne, príbehy zostávajú…

Akcia Považský Inovec

Na Tematín a do Hrádockej doliny

nedeľa 27.12.2020

Tisnem sa k radiátoru na chodbe, nahrievam ubolené rameno. Televízor v izbe hrá len zo zotrvačnosti, vypĺňa prázdno v dome aj mojej hlave. Otravná reklama konečne skončila (to ona ma zdvihla na nohy), aspoň na chvíľku sa rozhostí upokojujúce ticho. Spoza pootvorených dverí sa rozoznejú prvé tóny snáď najkrajšej vianočnej piesne. Myšlienky v okamihu, ako na povel opúšťajú šedivú realitu podivného predpoludnia, odlietajú do diaľav. Tam, kde sa v bielej krajine kľukatia drevené oplotky. Tam, kde hradbu hôr za chrbtom osvecujú svetlá miest. Tam, kde z oblohy blikajú drobné drahokamy, kde údolie prežarujú okná dreveníc, priezory do duše kraja. Na ticho sa znáša jemné páperie, nadúva bielu perinu. Je vianočný večer, kračún. V mysli samovoľne naskakujú asociácie… Vianoce – pokoj, Vianoce – darčeky, Vianoce – sneh… Otváram oči, vraciam sa do izby, vyzerám z okna. Prší.

Tento rok je všetko akosi naruby. Plány nahrádzame očakávaniami, očakávania možnosťami, možnosti skutočnosťou. Aj tú si nakoniec musíme primaľúvať. Zrazu sme vďační za maličkosti, poteší nás, keď môžeme uskutočniť aj drobné želanie.

Už roky zvykneme po Vianociach s kamarátmi vyraziť do prírody, odpočinúť si od nekonečných návštev (no, tých je tento rok pomenej), zákuskov, Mrázikov, vtáčikov čo hľadajú hniezdo či Kevinov, ktorí zostali doma… Trochu popreťahovať svaly, prečistiť hlavu, stretnúť spriaznené duše, naladiť sa na posledné dni roka. Dnes však združovanie nie je odporúčané, aj vychádzať z domu nám zakázali, pobyt v prírode má našťastie výnimku. Poďme teda rýchlo von (kým ešte môžeme), tentoraz na Inovec, možno tam na niekoho narazím.

Len keby ma tá ruka tak nebolela! Do poslednej chvíle neviem, či budem schopný ísť. Zaspávam, ráno je predsa múdrejšie večera. Cŕŕn, ešte v posteli opatrne zdvíham ruku, skúšam pokiaľ s ňou pohnem – no, na radiacu páku hádam dočiahnem. Bublinu tvorím presne podľa odporúčaní, vyrážame.

To je dnes ráno! Teplota konečne(!) klesla pár stupňov pod nulu (aká jeseň – taká zima), je jasno, bezvetrie. Niekto tam hore nás naozaj musí mať rád. Cesta popri Modrovskom potoku sa kľukatí ako had, nebudem sa naháňať, autopilot(ka) velí povoliť nohu z plynu. Za chrbtom mám auto, TT, žeby mal niekto rovnaký nápad? Áno, aj ďalších kamarátov (a kamarátky) inšpirovalo krásne nedeľné ráno, parkovisko sa pomaly zapĺňa. Neváhajme teda pridlho, nechajme za chrbtom ruch civilizácie, ponorme sa do ticha hôr. Dnes to bude paráda, primrzlo, nezablatíme sa (mal som si ja tie topánky vypucovať!).

Značku nechávame značkou, začíname podľa mapy. Takto to mám najradšej, ten pocit neurčitosti a prekvapenia, radosti z objavovania (keď sa objavíme tam, kde sme plánovali) a nachádzania. Napríklad teraz – vynárame sa neďaleko jazdeckého areálu, koníky postávajú povyše v ohrade, keď nás zbadajú, prichádzajú bližšie. Nie sú to žiadne divé mustangy, len unudené, opatrné šimle. Žiadne vyčesané paripy, váľali sa v blate, to primrzlo, teraz im vo veľkých koláčoch visí na srsti. Atmosféru zašlej slávy a nastávajúceho zmaru dokresľuje vrak auta či ošumelé múry chaty. Areál má najlepšie roky za sebou.

Nie som pamätníkom slávnych čias športového strediska na Bezovci. Turistike a lyžovaniu som sa venoval v iných oblastiach Slovenska, miesta priamo pod nosom som ignoroval (co je v domě, není pro mně). V tých rokoch býval sneh bežnou súčasťou zimných dní a pomaranče s banánmi cudzokrajnou raritou na našich stoloch. Dnes sa situácia úplne otočila. Uragán zmien pretvoril tvár miesta (ktorú som aj tak poznal len od videnia), ako huby po daždi tu vyrástli nové stavby, niektoré chaty sa zmenili na luxusné hotely, poniektoré pomaly chátrajú do zabudnutia. Tak ako táto, jej pôvodné meno si však nepamätám, možno moje medzery doplní niekto zo znalcov.

Obchádzame chatu, vnárame sa do lesa (na rúbanisko), priamo do náruče prírody. Ďalšie (občasné) dotyky s civilizáciou tak (konečne) budú mať úplne iný charakter.

Takýto obraz som nevidel už niekoľko týždňov. Z oblohy sa sype jasnomodrá záplava, na bezoblačnom nebi možno nájsť stovky odtieňov modrej, z výšin napĺňa krajinu pokoj a krása. Nohy sú náhle ľahšie, krok pevnejší. Stojíme na bočnom hrebeni Považského Inovca, spoza lesa počuť hučanie, nedokážeme určiť jeho pôvod ani účel. Nelámeme si však hlavy pridlho, takýto krásny deň si treba užívať plnými dúškami. Otvárajú sa prvé výhľady do okolia, nie však nadlho, po pár krokoch opäť vchádzame medzi stromy.

Les sa rozostupuje, vychádzame na krásnu lúčku. Sprava sponad stromov vykúkajú výrazné bralá na hrebeni Javorníčka. Turistika v tomto ročnom období má svoje čaro. Zimná krajina sa predvádza, je nahá, na krátku chvíľu odhodila svoj šat, pyšne pretŕča skryté pôvaby, inokedy cudne zahalené závojom lístia. Pristupujeme na túto hru, doširoka otvorenými očami hltáme jej krásu, nevieme sa nabažiť vnád. Máme radi toto každoročné divadlo, jemnú erotiku zimnej prírody.

Takto posilnení ľahko vybehneme krátke stúpanie od križovatky lesných ciest, odmenou je nám prvý pohľad na žiariace múry hradu Tematín, výhľad do širšieho okolia bohužiaľ kazí vzdialený opar. I tak sa však na chvíľku pristavíme, pokúsime sa zvečniť čaro okamžiku (každý z presne rovnakého miesta), zamaškrtíme, zvlažíme hrdlo. A popritom sa obzeráme a tešíme pohľadom na ladnú líniu klesajúceho hrebeňa Javorníčka ozdobeného mohutnými borovicami.

Pokračujeme, každý krok nás posúva bližšie k prvej zaujímavosti dnešného výletu – návšteve hradu Tematín.  Ešte sa na chvíľku pristavíme na vyhliadke, skupinová fotografia do albumu je predsa nutnosť. Len ten hrad v pozadí je akýsi nevýrazný, nuž technika nie je všemohúca, zmysly dokážu zachytiť scénu farbistejšie.

Ale to už vchádzame cez vstupnú bránu, vstupujeme do dávneho feudálneho panstva Matúša Čáka, Ujlakiovcov, Turzovcov či Berčéniovcov. Zrúcanina neohromí svojou rozlohou, ide skôr o menší strážny hrad, jeho poloha a výhľady do okolia sú však neopakovateľné (i keď dnes bohužiaľ nie príliš ďaleké). Nie sme tu sami, ale návštevníkov je zatiaľ poriedko (oplatilo sa privstať si). Nebol som tu už dlhé roky, blízke miesta naozaj zanedbávam. Za ten čas sa tu dosť zmenilo. Dobrovoľníci pomaly vyhrabávajú hrad spod zeme, konzervujú jeho múry, snažia sa predĺžiť život pamiatky, zachovať ju aj pre ďalšie generácie. Len vďaka podobným nadšencom sa darí pribrzdiť chod kolesa času, zabrániť mu, aby definitívne rozdrvilo a pochovalo túto pripomienku dôb, keď v okolitých lesoch žili mohutné jelene, krajinou tiahli hordy tureckých vojsk a Váh sa voľne rozlieval v neregulovanom koryte pod úbočiami týchto hôr.

A robia to citlivo, nevytvárajú ďalšiu umelú turistickú atrakciu, disneyland na Inovci, kde návštevníkov víta spoza skaly malý usmiaty dinosaurus. Rozchádzame sa po celom hrade, toho zaujmú stavebné detaily, ďalší sa náhli za výhľadmi. Ja sa tradične tmolím sám medzi starými múrmi, dotýkam sa vystúpených kameňov, snažím sa nadviazať rozhovor. Pukliny v múroch sa zaceľujú, steny rastú do výšky, klenby sa uzatvárajú, na nádvorí pulzuje živý ruch.

Stačí len jemný závan vánku (na hradbách je mrazivo, dnes sa teplota naozaj drží v zimnom intervale) a obrazy rýchlo miznú, rozplývajú sa v jase nedeľného predpoludnia. Hrad ku mne dnes neprehovorí, trucuje, pridlho som ho zanedbával. Bude treba viac návštev aby ma vzal na milosť, odhalil svoje skryté tajomstvá, prerozprával dávne príbehy. Sľubujem si (ako už veľakrát na iných miestach), že sa sem v dohľadnej dobe opäť vrátim, pozriem sa na zaujímavé miesto pod iným uhlom. Živor je tak krátky!

Zatiaľ sa aspoň rozhliadam do širokého okolia z bašty na juhozápadnom výbežku. Považie mám ako na dlani, len opar na horizonte bráni ďalekonosným výhľadom. Nie je ťažké vcítiť sa do myšlienok veliteľa hradnej posádky, zažívať pocity panovníka, vládcu pôdy, lesov, vôd i oblohy. Zdá sa tak ľahké vzlietnuť, vzniesť sa ponad vrcholce stromov, plachtiť nad šírou považskou rovinou, zaletieť ďaleko na západ, až tam k hradbe hmlistých hôr.

Ťažko sa odtŕha od výhľadov, vzdušných pocitov v duši, mrazivý dych nedeľného predpoludnia však velí stiahnuť sa. Drevený chodník strmo stúpa k palácovej veži, mohutné krídlo dverí nemá zámok, láka siahnuť na kľuku, vstúpiť dnu.

Chválorečím záchrancov hradných múrov, za tento nápad si zasluhujú večnú vďaku, rozľahlá sála s drevenými stolmi je ako stvorená na oddych, načerpanie síl, aspoň krátku zastávku na dnešnej púti. Von z ruksakov putujú maškrty všetkých možných druhov i skupenstiev, jednotlivci či malé skupinky sa častujú, v závetrí si užívajú zaslúženú chvíľku pohody. Zrak kĺže po kamenných kvádroch starých múrov, oceňuje prácu dávnych murárov i moderných tesárov, prirodzený súlad histórie a súčasnosti, súznenie práce rúk majstrov, harmóniu dreva a skaly. Z kúta započujem (zatiaľ) nezrozumiteľný šepot dávnych hradieb, rozplýva sa však v šume rozhovorov.

Je tu príjemne, čas však nezastavíš – „…poďme chlapci aj dievčatá, nech sa skončí práca začatá… … ku předu pravá, ku předu levá, zpátky ni krok!…“ – dobrý galimatiáš ma to napadol, ale… musíme naozaj pokračovať, ešte sme len na začiatku putovania, je treba si prišľapnúť, slnko síce ešte stúpa, jeho dráha je však v tieto dni plytká, ľahko by nás v horách mohla zastihnúť tma. A máme toho ešte toľko pred sebou…

Turistický chodník z hradu prudko klesá popod rozoklané skalné bralá (na vrchole jedného tróni slnečný kolektor – aj hradný pán si musí nabiť mobil) do Lúčanskej doliny, tam však neleží cieľ nášho putovania. Na najbližšej križovatke to otáčame prudko vpravo, lesná cestička traverzuje svah, mala by nás previesť do Hrádockej doliny. A pri nej (vraj) leží prírodná zaujímavosť, pre všetkých (zatiaľ) neznáma, skalnatý hrebienok Divé veže.

Naľavo sa otvára obmedzený výhľad, kochám sa, pristavujem – pohybujeme sa však v ochrannom pásme vodného zdroja, ešte chvíľku mušim vytrimac, hoci po snehu nie je ani stopy nôtim si spolu so Zappom „..don’t you eat that yellow snow…“ (dnes som opäť akýsi muzikálny…).

Keď prídem pod skalky, je všetko zabudnuté, krásna skalná scenéria oslobodzuje telo aj dušu. Stačí sa len kúštik prudko vyštverať a môžem sa dotknúť chladnej skaly, zakloniť hlavu a snažiť sa dohliadnuť na vrchol hladkého brala. Stojím v jaskynke, menšej sestre brezovsko-karpatskej Veľkej Pece. Aj tu sú v stenách natiahnuté zaistené lezecké cesty, aj v týchto previsoch sa milovníci adrenalínu snažia meniť zákony fyziky, popierať pôsobenie zemskej tiaže. Ako mladíka ma podobné aktivity tiež veľmi lákali, našťastie (až na veľmi málo nesmelých pokusov) som zostal pri zemi a príliš som sa hore nedriapal. Pri mojej šikovnosti by som už určite teraz sedel v bielom šate hore na skalách a bavil sa na otvorených ústach prítomných ceprov (či skôr celý zafúľaný vykúkal spod nejakej škáry v kameni a huckal ich na odskúšanie zopár chytov).

Rozoklané bralá nie sú priveľké, je to len krátky skalný pás, láka však zostať aspoň o minútku dlhšie, nechať zrak blúdiť po štrbinách a platniach, objavovať skryté detaily, rozprúdiť fantáziu a nachádzať nečakané obrazy či súvislosti. Zas sa príliš kochám, opäť raz musím dobiehať skupinu, farebné bundy kamarátov už nevidím, ani nepočujem ich hlasy. Zostal som len ja a Divé veže.

Dobehnem ich na križovatke, práve včas, poniektorí chytili zlý azimut, chcú sa vybrať späť na hrad. To by však bolo dnes príliš krátke, to by sme vynechali veľa zaujímavého. Točíme teda vľavo, klesáme (prečo ich to ťahalo do kopca?) dole do doliny. Nie však tak zhurta, pekne pomaly, o chvíľku necháme značku značkou, vydávame sa po zvážnici, po pár metroch aj tú meníme za trávnatú cestičku. Aspoň na malú chvíľu sa ideme túlať po kopaniciach.

Znie to nečakane – hrádocké kopanice, kto o nich kedy počul? Kopanice, lazy, štále. Tento typ osídlenia si automaticky spájame s inými oblasťami Slovenska – Myjavskom, Podpoľaním, okolím Novej Bane, avšak i oblasť Považského Inovca má svoje pôvodné roztrúsené osídlenie. Osamotené chalupy alebo ich zoskupenia sú rozosiate po celej dĺžke doliny, popri Hrádockom potoku ale tiež povyše v úbočí inoveckých pahorkov. Opäť sa v hlave ozýva stále sa opakujúca otázka, snaha pochopiť, čo viedlo a stále vedie ľudí žiť v odlúčení, mimo spoločenstva. Každý z nás dokáže nájsť spústu romantických dôvodov na únik od hluku civilizácie, praktická stránka života pohodlného súčasníka však protestuje. Napriek tomu, mnoho z týchto usadlostí je stále živých, nepretržite obývaných, niektoré však slúžia už len na rekreačné účely.

Je to lákavá predstava. Každú kvapku vody si naťahať a doniesť zo studne. Ľadová chutí výborne, je len slabo mineralizovaná, dobrá aj na pálenku (bohatý sad konča chalupy vrchovato napĺňa sudy kvasom). Umývať sa v lavóre, potrebné množstvo na kúpanie si nahriať na šporhelte (do vane predsa netreba ísť každý deň). Budiť sa lúčom slnka a spevom vtákov. Namiesto televízie sledovať spod gánku usínanie dňa a srnky schádzajúce v hustnúcom šere z lesa. Pred spaním svietiť petrolejkou. Prirodzene plynúce životné tempo určuje príroda, nie neurotický vedúci a zákon neustáleho rastu.

Dnes však elektrické stĺpy vedú aj sem, pred každou chalupou parkuje štvorkolka (či dve), pri stodole dožíva vrak ďalšej, zo strechy hľadí na oblohu satelit, do obce nazerá anténa WiFi. Kradmá ruka civilizácie uchmatla harmonický pokoj horskej samoty (v tej studenej vode by som sa aj tak kúpať nechcel).

Vychádzame z lesa, pred našim zrakom sa v plnej kráse predvádzajú zvlnené pahorky husto porastené lesmi, medzi nimi sú ako škvrny rozosiate malebné horské čistinky. Hrádocká dolina je skutočný klenot Považského Inovca. Pomedzi ovocné stromy vedú k osamelej stodole dve vyjazdené koľaje. Za ňou sa skrýva samota – chalupa učupená na kraji lúky pod lesom vyzerá obývaná (a končia pri nej elektrické drôty), našťastie po nás nikto nehuláka, žiadna jedovatá beštia nedoráža na naše lýtka. Domček v kriakoch kus nižšie už slúži ako rekreačná chalupa.

Stojíme na parkovisku na dne Hrádockej doliny, blíži sa čas obeda. Máme za sebou približne polovicu trasy, na posledné kilometre sa treba poriadne posilniť. Kde nie je príjem, nemôže byť ani výdaj. Hodujeme, slníme, kúpeme sa v bezoblačnom azúre sviatočnej oblohy, hlbokom oceáne slnečného jasu. Drobné vlnky nekonečného mora sa prelievajú z výšky nebies do nedeľnej krajiny, jemným dotykom omývajú naše zmysly, ovlažujú myseľ. Chladivý zimný deň mrazí na tele, žiariace poludnie zohrieva dušu. A posledný drobný kalíšok páleného (ach tie autá!) zahreje pri srdci.

Dobre oddýchnutí, výborne naladení pokračujeme v putovaní. Kus cesty hore dolinou musíme uraziť po asfaltke. I keď by som to nečakal, premávka je pomerne hustá. Zopár áut sa spúšťa dole dolinou, poľovníci sa vracajú k nedeľnému obedu. Ich miesto v lese tak môžeme zaujať my.

Míňame niekoľko citlivo upravených rekreačných chalúp, posúvame sa vyššie dolinou, hlbšie do lesa. Sme pri Kamennej horárni. Na prvý pohľad stará kamenná búda v lese, bližší pohľad však odhaľuje nové úpravy (moderné strešné okno), bude to určite príjemné miesto na posedenie. V tomto mieste zlyháva môj azimut, točím to prudko do lesa, ponad meandrujúci potok a popri dobre schovanej lesnej chatke sa dostávame na zarastenú čistinku, naša cesta sa pomaly rozplýva v hustnúcej vegetácii. Povyše sa ťahajú elektrické stĺpy, pohľad do mapy umožňuje pokračovať, cesta by nás však doviedla priamo pod lyžiarske svahy na Bezovci, záverečné metre stúpania by boli kruté, rozum velí vrátiť sa.

A tak sa vraciame popri potoku (dobre si miesto zapamätajte, už asi nebude dôvod sa sem vracať), opäť míňame Kamennú horáreň, tentokrát sa už púšťame správnym smerom. Náhle mi svitá, veď toto je cesta, po ktorej sme sa pred pár rokmi vracali z Topoľčianskeho hradu, to bol zjazd!

Hrádocká dolina (a celé západné svahy Považského Inovca) sú zasľúbeným miestom horskej cyklistiky. Centrálna asfaltka, množstvo spevnených zvážnic a lesných ciest sú vyznačené ako oficiálne cyklotrasy, dá sa tu stráviť veľa príjemných kilometrov a hodín, užiť si množstvo krásnych výhľadov, navyše dole v Hrádku sú cykloservis a predajňa (otvorené 7 dní v týždni). Podmienky takmer ako v Alpách. A mám to hneď za dverami – prečo vlastne tieto miesta zanedbávam?

Sklon cesty pozvoľna stúpa (už bolo načase, musíme sa predsa vyštverať na hrebeň), povrch sa zhoršuje (nám chodcom to však vôbec nevadí). Presne kopíruje smer bezmenného potoka, nazývaného jednoducho „prítok spod Skalín“. Táto nenápadná stružka však počas dlhých geologických dôb výrazne modeluje tvar údolia, na jednom mieste si dokonca prerazila cestu pomedzi výrazné skalisko. Po oboch stranách cesty sa zdvíhajú zaujímavé svahy, nahé stromy a poruby miestami odhaľujú skalnaté zákutia, lákajú k preskúmaniu. Niekedy inokedy, dnes na to nie sú podmienky a už ani čas.

Cestu opúšťame v ostrej spätnej zákrute (vracáku), pokračujeme chodníčkom strmo stúpajúcim lesom. Pod nohami nám šuchoce hrubá mnohoročná vrstva lístia (taký malý ľadovec z lístia, čiže listovec). Tento stupáčik preverí posledné zvyšky síl, ukáže, kto s nimi ako hospodáril, ako pošetril, had sa kľukatí, naťahuje, trhá… Nevadí, kúsok povyše vedie zvážnica, tam sa počkáme.

Cesta ešte kúsok stúpa lesom (je to však príjemný sklon, tento už nekradne slová od úst) potom vychádza na vrcholovú čistinku. Nádhera.

Keby sa pod nohami objavil pozdrav od našej najväčšej šelmy pripadal by som si ako na poľane Zákľuky nad Čiernym Balogom, jej (takmer) presnej zmenšenine. Svah mierne stúpa hore na hrebeň, zľava spod stromov vykúka chatka, sprava sa otvárajú (konečne) poriadne výhľady, zrak priťahuje vysoko v horách ležiaca Steineckerova kopanica, z diaľky nás zdraví vysielač na Veľkej Javorine, chrbát nám stráži mohutná Prieľačina. Fotogenickosť záberom dodávajú jednotlivé stromy, osamelo vyrastajúce z lúky pod horizontom. Mám chuť sa usadiť na terasu chatky a čakať kým sa na pahorky pomaly znesie večer, sledovať ako na lúčinu vyjdú prvé kusy obyvateľov lesa (hoci sme dnes nič nevideli, v ich existenciu verím).

Touto skratkou sme síce obišli sedlo pod Skalinami aj Skaliny (škoda), objavili sme však malebnú horskú čistinu, straty a zisky nášho počínania sa tak nakoniec vyrovnali. Vychádzame na červenú hrebeňovú značku, malý kúsok pokračujeme opäť lesom, obchádzame vrchol Končitého (dosahujeme najvyšší bod dnešného putovania – asi 670 m.n.m.) a vychádzame na lúku pod vrcholom Bezovca. Hore už určite nepôjdeme, toto už teraz skúšať nebudem (i keď je to len na skok, stačí lepšie natiahnuť ruku), skrátime si aj ďalší úsek, kopec obídeme zľava, z juhu, kúsok poniže by mala viesť zvážnica.

Od vrcholového stromu (pod nohami spod trávy vykúkajú stopy snehu!) sa ešte krátko rozhliadam do krajiny. Vľavo v diaľke skôr tuším ako vidím hrebeň, tým smerom sa predsa tiahne Tríbeč, fotím, možno z toho doma nakoniec niečo vytiahnem (podarilo sa! z línie výrazne vystupuje vrchol Žibrice).

Zostupujeme pár metrov nižšie, zvážnica našťastie existuje nielen na mape. Je síce zarastená, asi dlho nepoužívaná, ale dobre priechodná (ten zvalený strom sa dá obísť). Takmer po rovine nás vedie popod Bezovec, už len pár metrov a vychádzame na Bezovci (a teraz sa vyznaj čo je čo – a to si ešte spomínam, že kedysi dávno sme v Piešťanoch chodili do Bezovca, vedľa Mliečneho baru, na nákupy).

Priamo pred nami priťahuje v diaľke na horizonte zrak výrazný trojvrchol, skupiny Zárub a Veterlína tvoria pomyselný jednoliaty celok, my však dobre vieme svoje. Vedľa výraznejšie vystupuje Vápenná a Vysoká, ostatné kopce a kopčeky Malých Karpát sa zlievajú v jednoliatu masu, bez ďalekohľadu len ťažko rozlíšiteľnú. Tiež záhada ranného hluku je vysvetlená. Na svahu pri chatkách sa sánkuje, snežné delo dnes ráno pripravovalo zimné radovánky pre deti a ich rodičov.

Tam sa však už netrepeme, spúšťame sa dole, po ceste medzi chaty. Počet návštevníkov prudko stúpa. A tiež aj áut. Cesty a parkoviská sú obsypané plechovými monštrami, je ich omnoho viac ako vločiek skutočného snehu na svahu zjazdovky. Čochvíľa ide niektoré hore, iné dole, chodci na ceste navidomoči prekážajú. Pri najbližšej príležitosti preto odbočujeme na lúku, skracujeme si cestu na parkovisko, mráz spoľahlivo spevnil podmáčaný podklad.

Koniec, lúčime sa (len decentne, opatrenia sú opatrenia, snažíme sa správať zodpovedne). Bol to vydarený deň. Po dlhom čase som sa vrátil do hôr, ktoré sa týčia priamo nad mojim rodným mestom, takmer tridsať rokov som na ne upieral prvý ranný pohľad, dnes ich mám stále ako na dlani. Avšak poznám ich len veľmi zbežne, nemám prelezené ich zákutia, prechodené chodníčky, prešliapané lesy. Naozaj im mám čo splácať, ich svahy sa zdvíhajú len niekoľko stovák metrov od miesta, kde trávim každý pracovný deň, ich cestičky sú vhodné na turistiku, cyklistiku aj iné aktivity. Sú iné ako moje milované Karpaty, ale aj v nich je možné stráviť neopakovateľné chvíle, zažiť nezabudnuteľné okamžiky, nachádzať skryté poklady. Považský Inovec, skúsim sa vracať častejšie. Dúfam.

Ďakujem všetkým, ktorí dnes podľahli rovnakému mámeniu a strávili niekoľko hodín na prechádzke po Považskom Inovci, snáď aj v nich zanechal tento deň príjemné spomienky: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Janka Lukačovičová, Božka Golierová, Marta Karliková, Editka a Jozef Antaloví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Vlado Trajlínek, Milan Babišík, Igor Buc, Robo Chlpek, Paľo Rapant, Jozef Polakovič a

Juro Golier

Tak tento text mi dal naozaj zabrať. Duch Inovca mi spočítal moje prehliadanie, slová sa len veľmi ťažko objavovali v mysli, kým prešli do končekov prstov rozplynuli sa ako dym, len ťažko som lapal ich význam, skladal vety, v odstavcoch sa snažil zachytiť atmosféru vydareného dňa. Každý krok dňa som prešiel hádam trikrát, písanie mi trvalo omnoho dlhšie ako samotná prechádzka. No konečne som sa prepracoval až sem, na úplny koniec dňa. Sadám do auta odchádzam domov, na Považský Inovec pomaly padá tma, návštevníci sa stiahli do svojich domovov, svetielka usadlostí zhasínajú, krajina sa halí do tmy. Len obyvatelia lesa opúšťajú svoje úkryty, prechádzajú sa a užívajú si pokojné chvíle. Hory oddychujú. Finito, končím, dávam poslednú bodku.

Akcia Lesy Dobrej Vody

Túlanie lesmi Dobrej Vody

Sobota 19.12.2020

Decembrová noc len neochotne opúšťa krajinu, kvôli tým pár krátkym hodinám sa jej neoplatí chodiť priďaleko, zostáva ukrytá v hustom chrastí, vťahuje sa do skalných puklín, bledne, mení sa na hmlu, hustý závoj uspáva všetko živé. Les je tichý, nepočuť vtáčie trilky, cupot ostrých kopýtok, šuchot lístia, zapraskanie konára. Len hvízdanie vetra vysoko nad hlavou a pravidelné bubnovanie drobných kvapiek na membráne vetrovky. Prastarý Chronos odmeriava beh času.

Ospravedlňujem sa, zo záveru minulého rozprávania mi vypadla nepodstatná avšak dôležitá informácia – pomyselný tretí adventný veniec sme v nedeľu rozžiarili na Findlovej lúke, pod zvyškami múrov horárne Karlúbek. Dnes pribaľujem do ruksaku ten štvrtý, odkiaľ osvieti krajinu posledná sviečka?

Bolo to veru ťažké rozhodovanie, priveľa vstupných podmienok, niekedy až obmedzení komplikovalo situáciu – okolnosti, termín, počasie, dostupnosť miesta – ako vybŕdnuť z tohto hlavolamu, to som si zas pripravil dobrý galimatiáš… Nakoniec idem na istotu, siaham do archívu, tento kúsok v ňom leží už dlhšie, pôvodne som ho chcel vytiahnuť za iných okolností, nenechám ho však zapadnúť prachom. Je to len taká drobnosť v dobre známej oblasti, (pravdepodobne) žiadna pecka, veď uvidím.

V aute dnes sedím sám (vytváram tak ideálnu bublinu), s prekvapením podchvíľou spúšťam stierače (ten pravý treba vymeniť) – veď vôbec neprší (!), čo za kvapky sa to stále objavujú na prednom skle? Ranná cesta je skoro prázdna, okrem niekoľkých nákladiakov nestretávam takmer nikoho (už dve hodiny platí zákaz vychádzania, ja som sa vybral na individuálny pobyt do prírody). Vyrazil som privčas, nechce sa mi ponáhľať, cestu si užívam. Noha na plyne je ľahká ako pierko, z rádia plynie zaujímavý rozhovor, kľudne by som išiel aj dlhšie, nemám ani chuť opustiť vyhriate auto.

Ale musím, nejaké auto tu už parkuje, o chvíľku prichádzajú ďalšie – oni mi snáď čítajú myšlienky! Z každého vystupuje jeden – dvaja cestujúci (to je uhlíková stopa!), dôsledne izolované bublinky plnia pohár, perlivý mok šumí, snaží sa vykypieť z čaše. Tak búrlivé to v skutočnosti nie je, v kľude (a s odstupom) sa vítame, v pokoji zahrievame duše (dnes som sa naozaj bál, že nikoho nestretnem) i žalúdky (hlt vareného nie je v tomto čase prehreškom ani pre šoférov).

Pre dnešok nás opäť prichýlia Brezovské Karpaty, budeme sa túlať lesmi v okolí Dobrej Vody, pokúsime sa zopakovať zaujímavú túru, ktorú som vyhrabal niekde na internete, v čase moderných technológií by nemal byť problém dodržať trasu. Vyrážame.

Najskôr kúsok dole obcou, za Dežmárom, prameňom na jej okraji konečne točíme do polí. O chvíľu opúšťame aj turistickú značku, takto to mám v poslednej dobe najradšej.

Čo sa to však deje? Na blato som tento rok zvyknutý (i keď toto je už hádam priveľa!), ale čo tá vlhkosť? Neprší (aspoň sa mi zdá), okuliare mám však podchvíľou mokré, stále ich utieram, takmer nič nevidím. Putujú do vrecka, to už nevidím vôbec… Stretávame prvú (a dnes poslednú) živú bytosť – slečna či mladá pani (neviem, bez okuliarov nedokážem posúdiť, orientujem sa len podľa hlasu) venčí psíkov, vo vlhkom ráne sa už vracia domov, my pokračujeme…

Popri ceste rastú trnky (vraj, kamaráti hovoria – ja nič nevidím), skúsim ich teda zopár nahmatať. Dobre som sa doškriabal, dobre dopichal, nasadím si radšej naspäť okuliare, takto to nemá zmysel, ešte sa aj niekde strepem – to hneď skraja naozaj nepotrebujem. Ale trnky sú výborné, veľké, mäkké, po prvých mrazoch sladké, trpkosť v nich je takmer nepoznateľná. Plním si nimi obidve dlane, predlžujem chvíľku maškrtenia.

Ideme krajom lúky, držíme sa od stromov (kvapká z nich), kontrolujeme polohu na navigácii. Dnes to bude túlačka po cestách i necestách, krížom – krážom po lese či húštinách, budeme mokrí a zablatení, špinaví až za ušami. Prebúdza sa chlapec driemajúci v duši muža (Vierka, prepáč kade Ťa vláčime).

Rozľahlé lúky Záblavia zostali za našim chrbtom, veľa sme z nich však nevideli, neotáčali sa za výhľadmi, v tejto hmle je vidno len kúsok pod nohy, len toľko, aby sme nikoho nestratili. Jeden z dní, keď treba drahokamy loviť z blata…

GPS velí zatočiť do lesíka, vedie ním cesta, je rozjazdená, rozbahnená, snažím sa to obísť, predieram sa chŕštím, driapem o tŕne, preliezam pod haluzami, uff! Našťastie nie pridlho, len malú chvíľu (zvolil som naozaj zlý smer), húština redne, blato mizne, vychádzam na čistinu.

Piešťa. Nie som tu prvýkrát, je to krásne miesto, rozľahlá horská lúka, pravdepodobne bývalé pastviny. Z hmly sa kde-tu (ako maják, ako lesný duch, ktorý dohliada na pokoj miesta) vynára ojedinelý strom, k (všadeprítomnému) posedu sa trávou vinie vyjazdená koľaj, stopy vozidla. Svah mierne stúpa, ako šachové figúrky sa po ňom presúvajú farebné škvrny, vetrovky kamarátov. Dnes pozapínané až ku krku, vlhkosť lezie pod bundy, hľadá si škáročky, ktorými by presiakla na kožu, to je dnes čas…

ČAS. Čo všetko vieme v našom jazyku vyjadriť týmito troma písmenami. Až osem rôznych významov. Toto som si nevymyslel, pomohol mi slovník spisovného jazyka. Starí Gréci to videli inak, vnímali čas chronos a čas kairos. Boh Chronos, patrón prvého, bez zľutovania odmeriaval nekonečný tok bytia, kosákom z neho nemilosrdne odkrajoval, minulosť nechával za chrbtom, už viac nedosiahnuteľnú. Jeho vnuk Kairos vládol príležitosti, prelietavajúc dobou a priestorom poskytoval možnosť ulapiť správny moment, jednotu časopriestoru. Toto som tiež nevymyslel, pomohli mi texty iných ľudí.

A tak, putujúc naprieč cez tichú Piešťu, bezbrehú bielu vodnú plochu, bledú jesennú tíšinu, načúvajúc nehlučnému šumu času chronos, snažíme sa z jemných závesov decembrovej hmly vypriasť kairos.

Podľa popisu z webu by sa tu niekde mal nachádzať malý gejzír, ladíme GPS, znova lezieme do húštin (už dlho sme sa nedriapali cez tŕnie). Preliezame to krížom – krážom, zameriavame polohu, nakoniec sa zhodneme, že (bývalým) gejzírom bude pravdepodobne malé bahnisko, dnes sa teda gejzírovať nebude…

Takže prvá atrakcia nám nevyšla (mladík Kairos sa nám len jemne obtrel o hánky prstov, prekĺzol hlbšie do bielej tmy), poďme hľadať ďalšiu. Vychádzame na lesnú cestu, je opäť rozjazdená, blatová, každý si hľadá vlastnú stopu. Odstupujeme, počuť hluk blížiaceho sa vozidla. Samozrejme, poľovníci na obhliadke revíru, kde by sa tu (v tomto nečase) nabral turista. Dnes lesom blúdia len tuláci…

Z cesty uhýbame doľava, priamo hore svahom (čo za mechanizmy vyjazdili tieto stopy?, veď i človek sa tu zadýcha!) vystúpame na trávnatú zvážnicu vedúcu popod (ďalším) posedom. Lesík hustne, chodník sa vinie pohodlne po vrstevnici, blato (na chvíľku) ustupuje, panuje takmer dokonalá pohoda. Všade dookola sa váľajú stovky plastových trubíc, chránili sadeničky kým boli stromky mladé. Dobrý hospodár by po sebe poupratoval…

Na dohľad od známej cesty vedúcej do Jablonice (koľkokrát som sa tu viezol na bicykli! koľkokrát som ako malý chlapec na prázdninách behal pod neďalekým Kruhom!) sa v hlbokom lese skrýva (pre mňa doteraz úplne) utajená prírodná zaujímavosť – krasová vyvieračka Ľahký kameň. Z lístia sa vynárajú tri oddelené, avšak navzájom prepojené travertínové jazierka, voda medzi nimi pomaly preteká, presakuje z jedného do druhého, na jednom mieste tvorí maličkú kaskádu. Tmavá hladina zrkadlí kmene pokojne stojacich stromov i farebné bundy pútnikov. Zaujímavé miesto.

Zastavujeme, takúto príležitosť na (krátke) posilnenie nemôžeme predsa vynechať. Ja si len uchlipnem, tých pár minút využijem na rýchly prieskum okolia. Dolujem spod zeme kameň, je ľahký ako pierko, pripomína skamenenú špongiu. Nie nadarmo sa tento druh travertínu nazýva penovec. Ako už mnohokrát sa presviedčam, že zaujímavé miesto môže byť ukryté kdekoľvek, za najbližšou húštinou, za malou terénnou nerovnosťou, na vrchole nevýrazného vŕšteka v lese nad cestou, či hneď za ním. Hoci naše Karpaty nie sú rozľahlé (sú naozaj Malé), ich všetky skryté zákutia nie som počas svojho života schopný spoznať. Ale aspoň sa posnažím.

Dosť bolo leňošenia, poďme mi ďalej. Nebudeme to obchádzať dookola, púšťame sa priamo hore Kopcom. To veľké písmeno „K“ nie je preklep, náš nasledujúci vrchol nesie toto nápadité meno.

A tak sa škriabem priamo proti vrstevniciam, nohy zabáram do hrubej vrstvy lístia, prekračujem mokré drevo či voľne ležiace kamene. Opäť vstupujeme do malokarpatskej divočiny, do nášho malého pralesa. Hoci dnešný deň neposkytuje žiadne výhľady, krajina nie je (na rozdiel od posledných výletov) ozdobená mrazivými čipkami, Kopec ku mne prevráva svojou neopakovateľnou atmosférou. TOTO je ten správny čas na jeho návštevu.

Podmračený deň zvýrazňuje jeho tajuplný charakter, čakám že z hmly, spoza torza mohutného kmeňa sa náhle vylúpne neznáma postava, mlčky prejde okolo, nepozdraví, nezdvihne zrak od špičiek topánok, len jemne zvíri vlhké lístie, o líce sa obtrie mrazivé pohladenie… Večný tulák putujúci krajinou…

Šmykľavé blato chodníkov, zarosené okuliare, pod kožu lezúci vlhký chlad – všetko je zabudnuté, TERAZ bol správny čas vyraziť na túto túlačku, DNEŠOK je ako stvorený na pobyt v lese. Zlé počasie nie je poveternostný jav, je to len stav mysle, len to, čo si naozaj pripustíme. Som vďačný za tento deň, som rád, že sa môžem túlať lesom, že v ňom nie som sám…

Kopec, jeho tajuplný prales, sochy jeho velikánov i odumierajúcich kmeťov, vlhkom sa lesknúce klobúky húb, ich drobné plodnice, samorasty, hrubý koberec lístia, rozhádzané skálie, tisíce iných detailov, ktoré ušli mojej pozornosti mám už nenávratne za chrbtom, možno (snáď) sa sem ešte niekedy vrátim…

A opäť sa (chvíľu) šmýkame po blatom obťažkaných zvážniciach pod Mihalinovou, prebiehajúca ťažba či jazdy poľovníkov menia cesty na blatisté rieky. Našťastie o chvíľu opäť šuchoceme po opadanom lístí, popis trasy a navigácia nás posielajú doľava do hĺbky lesa. Len niekoľko metrov povedľa by sa mal nachádzať kríž, pripomienka tragickej udalosti spred mnohých rokov.

Bez informácií a GPS súradníc by sme miesto pravdepodobne nenašli. Malý kovový krížik stojí pod stromami, je ľahké prejsť okolo a nevšimnúť si ho, pomýliť so zlomeným stromom trčiacim z lístia. V týchto miestach spadlo začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia malé lietadlo, obaja piloti zahynuli. O nešťastí dlho nikto netušil, nová moc sa práve kruto vyrovnávala s triednym nepriateľom, zmiznutých občanov považovali za emigrantov. Až po dlhej dobe náhodne objavili miesto nešťastia, na pamiatku postavili v lese bezmenný krížik. Ten pôvodný, liatinový, pravdepodobne zlomili padajúce konáre, dnes sa na betónovom základe nachádza len jeho torzo, spodná časť spodobujúca trúchliace postavy, vrchná časť je nahradená železnou replikou.

Krátko si pripomenieme smutnú udalosť, zamyslíme nad dobou i okolnosťami príbehu, okolitá príroda skrýva mnohé tajomstvá.

Jedno snáď objavíme už čoskoro. Lesom naľavo od cesty by mal (vraj) viesť (ešte dobre) rozpoznateľný násyp bývalej lesnej železnice. K slovu sa opäť dostáva navigácia.

Tí čo sa spoľahli na vlastný zrak a úsudok boli úspešnejší. Ja sa nechám oklamať nepresnou technikou a zviesť takmer nezreteľnou cestičkou – teleso dráhy rozoznávam až o kus vyššie, hlbšie v lese. Ale je krásne rozpoznateľné, zľava sa po ňom už blíži zvyšok skupiny, napravo pokračuje hlbšie do hôr. Nechce sa nám však pokračovať ďalej (možno nabudúce), stačilo, vraciame sa. Je škoda, že takéto zaujímavé miesta nie sú viac spropagované a zviditeľnené, na druhej strane to však umožňuje človeku prežiť krátke pocity objaviteľa.

Medzitým volá Ľuboš. Dnes si s Milkou vyrazili tiež do prírody, blúdia po svahoch Dlhého vrchu, náš nedávny pochod ich inšpiroval. Záver si však neskracujú (ako my), štverajú sa až do Orešianskeho sedla, vraj to vôbec nebol dobrý nápad. Mokrá jeseň a prebiehajúca ťažba dreva im na záver pripravili nepríjemné chvíľky (na také sa s odstupom času najlepšie spomína).

Po blatistej ceste sme sa došmýkali na Suchánku, lúčime sa s prvou dvojicou, pokračujú priamou cestou k autám, my ostatní pobudneme v lesoch ešte o chvíľku dlhšie. Opravujem – v Lesoch, tak sa totiž volá ďalší vrchol na trase nášho dnešného putovania (kde len chodia na tie názvy?).

To sme si vybrali cestu! To, čo robia kolesá ťažkých lesných mechanizmov pri ťažbe dreva s povrchom Zeme sa bude hojiť veľmi dlho. Koľaje hlboké po kolená križujú čo chvíľku smer nášho putovania, v nich blata po členky. Hustá kolomaž lepí každý krok, bojím sa, že sa mi v nej vyzujú topánky.

Na samotný vrchol ťažba našťastie (ešte) nedosiahla, charakter prostredia sa rýchlo mení. Opäť kráčame divočinou. Všade navôkol sú porozhadzované veľké biele kamene, dohladka opracované, viaceré majú na povrchu tajuplné kresby. Na vrcholovom plató trčia spod lístia veľké balvany, celé obrastené hustým machom. A popri nich bútľavé pne, torzá starých kmeňov. Miesto, kde sa v noci stretajú strigy, miesto, kde v šialenom tanci vykrúcajú náhodných pocestných.

Ďalšie magické zákutie malokarpatského lesa, tajuplný kút na trase dnešného putovania. Poďme mi však radšej ďalej, deň sa už prechýlil do poobedia, do cieľa nám zostáva ešte zopár kilometrov.

Začíname zostupovať z lesov, klesáme dole z Lesov. Treba dávať pozor na pošmyknutie, na roztratenie. V tejto hmle a hustom poraste sa môžeme rýchlo rozpŕchnuť, nie je isté, či by sme sa dnes ešte stretli. Rozum velí príliš sa nekochať, duša láka zotrvať, potešiť sa drobnosťami, ktoré nám na každom kroku ponúka okolitá príroda. Drobné červené bobuľky židovskej čerešne, mochyne, physalisu (vyberte si, ktorý názov sa Vám páči viac), jej obal sa v končiacej jeseni už rozpadáva, je ako jemná pavučinka, v záhyboch ktorej sa trbliecu desiatky drobných kvapiek rosy. Tlejúci kmeň starého stromu, vnútro sa drolí pod dotykom, tisícky drobných úlomkov práchna sa ako závoj znášajú na lesnú pôdu.

Sú to však dobré krkaháje. Svah prudko klesá, treba kontrolovať každý krok, každý presun váhy, ktovie čo sa skrýva pod lístím? A čo ukrýva les? Vraj zaujímavý prírodný útvar, skalné okno, pokúsime sa ho v tej hmle objaviť.

GPS ma tlačí viac vpravo, naľavo sa vypína nejaká vyvýšenina, poďme ju teda preskúmať, rozhliadnuť sa z jej špice, možno ho tak skôr uvidíme.

Bolo správnym rozhodnutím nepodľahnúť diktátu techniky. Dookola pod vrcholom sa vinie výrazná umelá plošinka, cesta, možno podklad valu. A vyššie ešte jedna. Okolie je posiate veľkými balvanmi, na samom vrcholci tróni obrovské bralo, v ňom skalné okno. Našli sme to! Priestor bol určite upravovaný ľudskou rukou, kto tu v dávnych dobách sídlil, čo tu vlastne bolo? Kultové miesto? Hrádok? Neviem, aj inokedy zhovorčivý internet o lokalite nezvykle mlčí. Na kóte 351 nad Mariášom sa ale spomína stredoveké opevnenie, nič bližšie sa však dohľadať nedá. Pre mňa osobne v tomto momente víťazí moja súkromná hypotéza akropoly…

Ešte sa neponáhľajme, ešte sa porozhliadnime, miesto za to určite stojí. Zliezame vľavo pod bralo, obdivujeme skalné pukliny. Jedna z nich – nad ohniskom, je mimoriadne veľká, vedie dovnútra skaly. Postupne sa pretláčame dnu. Jaskynka, pohodlne sa tam zmestíme všetci. A ešte aj pár netopierov, čo visia nad našimi hlavami (snáď majú negatívne testy). Paráda! Malá náhrada za koniec roka, plazenie v Plaveckej jaskyni…

Definitívne opúšťame neskutočné miesto, prekvapenie celého dňa. Takúto pecku som naozaj nečakal. Je dobre utajená, takmer neznáma, príliš sa o nej nerozširujte ani Vy, davy návštevníkov by rýchlo zotreli jej mystickú atmosféru…

A opäť sme (malú chvíľu) na lesnej ceste, táto vedie dnom doliny pod Mariášom, opúšťame ju pri Kaplnke Najsvätejšej trojice, ktorá od roku 1730 na tomto mieste stráži vodný zdroj. Krížom cez les začíname stúpať na Slopy. O chvíľu sa zase predierame krovinami, náznak chodníčka, po ktorom sme sa vybrali, sa rýchlo rozplýva v lese.

Napájame sa na červenú značku, na odbočku k hradu je to iba kúsok. (Už) vycvičené okolo rozoznáva v lese na ľavej strane zvyšky obranného valu. Na hrad všetci nejdeme, je to len taká povinná jazda pod vstupnú vežu, ako jeden muž sa však o malú chvíľku ponárame do hustých kríkov, predierame sa húštinami, hľadáme dieru v zemi. Niekde v týchto miestach by mal byť vstup do jaskyne Hájnech úboč.

Našli sme ju! Objaviteľ Paľo nazerá dovnútra, ďalej sa však ne(s)púšťa, nebude sa predsa na záver špiniť! Už musíme len v zdraví prežiť zostup do Doliny (dnes je to samý inšpiratívny názov, domáci mali naozaj bujnú fantáziu), tiež je to slušný krkaháj. Podarilo sa! Živí a zdraví (aspoň v priemere) stojíme na dne ďalšej doliny, táto cesta vedie na Brezovú, my sa púšťame opačným smerom.

Už nás čaká len povinná minútka v prieraze bývalej železničnej trate, skalnom záreze, ktorý na začiatku dvadsiateho storočia v brale lámali vojnoví zajatci.

A dobre dolámaní sme aj my. Po cestách – necestách sme dnes prešli zaujímavý okruh v okolí Dobrej Vody, na notoricky známych miestach sme objavili opäť niečo nepoznané, prežili veľa nečakaného. Aj v na prvý pohľad nie príliš vľúdnych podmienkach sa z toho nakoniec vylúpol krásny deň. Túlanie v prírode je jednoducho droga.

Ďakujem za spoločnosť skupinke tulákov, ktorí dnes (náhodou) mali rovnaké plány a myšlienky : Vierka Gubiová, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Ľuboš Rosa, Jozef Baránek, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, Marián Kupčík a

Juro Golier

Zimný slnovrat ponúka konjunkciu Saturnu a Jupitera. Čiernosivá obloha sa zlieva s tmavou krajinou, čiernou vozovku. Je nemožné rozoznať kde končí zem a začína nebo. Prší. Ak ráno z otvoreného okna zacítite na líci jemné pohladenie, môže to byť mávnutie krídla Kairosa, neváhajte teda, vystreľte ruku a chyťte svoju príležitosť za pačesy. Odmena za Vaše rozhodnutie bude určite sladká. Posledný adventný veniec sme zanechali na akropole, kúsok pod vrcholovým bralom vyvýšeniny nad Mariášom.