Na akcii sa zúčastnili: J. Benedikovič, F. Martinus, Ľ. Šoková, V. Gubiová, V. Trajlinek, V. Smutný, I. Kubiš, J. Nádaský, V. Malovec, a I. Naništa.
Je nedeľa ráno 12.7.2026 a čaká nás ďalšia plánovaná akcia klubu MKCK s názvom: Letná cyklotúra okolím Trnavy. Čaká nás cca 57 km s prevýšením 200 m. Leto začalo t.r. poriadne horúco. Našťastie sa dnes troška „schladilo“ na príjemných 19 st.C. Predpoveď SHMÚ polojasno a teploty vzduchu do 28 st.C. Ideálny čas niekam vyraziť na bicykli. Okolo 9:00 h sa stretávame partia 10 ľudí pred žel.st. v Trnave. Pripravená je trasa „za mokra“ po asfaltkách, aj trasa „za sucha“ po poľných cestách. Oproti roku 2025 volíme opačný smer jazdy. Dnes plánujeme okruh Trnavskou rovinou. Bližšie informácie o trase:
Na trasu vyrazíme o 9:10 h. Čakajú nás kontrolné body: Štrky (oddychová zóna) – Dolná Krupá (Potôčky)- kaštieľ Dolná Krupá- D.Krupá (Židovský cintorín) – Bíňovce (vežový vodojem) – Bíňovce (kostol sv.Michala) – Smolenice (vysielač- kríž) -H.Orešany (kostol)- H.Orešany (Lovecká rešt.) – D.Orešany – Košolná (cyklopoludník) – Suchá n/Parnou (kostol sv.Martina) – Suchá n/P. (kaplnka sv.Floriána) – Zvončín (Obecný úrad) – Biely Kostol (Parnas) – Trnava ( Bufet u medveďa) – Biketower (Staničná ul.) Občerstviť sa môžeme na trase podľa dohody, počasia, …Odporúčam MTB (kross) bicykel – pôjdeme pár poľných úsekov ( Štrky- cesta na D.Krupú, Bíňovce- Smolenice, )
Trasu v realite aktuálne upravíme podľa potreby a dohody. Frekventovanú asfaltovú cestu na D.Krupú vynecháme. Ideme po cyklochodníku na Špačince. Poľnými cestami sa dostaneme až na kopec nad D. Krupou. V parku kaštieľa Dolná Krupá sa zastavíme na burze starožitností a domácich produktov. Akciu organizuje SNM (hudobné múzeum) obec a burza Village. Príjemné posedenie v tieni stromov spolu s občerstvením od miestneho včelára príde vhod. Krátko po výjazde z parku zisťujeme prvý defekt na zadnom kolese Ľubkinho bajku. Skúsený mechanik Ivan však čoskoro vykoná rýchlu a kvalitnú opravu za výdatnej pomoci Ferka. Pokračujeme v túre okrajom obce v príjemnom tieni stromov. Pri Židovskom cintoríne odbočíme opäť na poľnú cestu smerujúcu do Bíňoviec. V diaľke sa črtajú siluety kopcov MK a otvárajú sa krásne výhľady na polia v okolí. Väčšina polí je už „po žatve“ len občas možno vidieť pár kombajnov brázdiť šíre lány. Okolo vežového vodojemu vchádzame do Bíňoviec. Krátko sa zastavíme „na kus reči“ u Paľa H. pri jeho dome. Obzrieme si jeho kreatívny MKCK cyklosmerovník v predzáhradke. Okolo kostola sv. Michala opúšťame Bíňovce poľnou cestou do Smoleníc. Z diaľky už vidno zámok na úpätí pod Zárubami. Na obed sa zastavíme v HAVRANE na terase. Príjemný a rýchly personál reštaurácie čoskoro zaplní stoly chutným jedlom a „pitivom“. Tip na nedeľný obed pri potulkách v okolí Smoleníc 100% odporúčame. Po obede a krátkom oddychu opäť pokračujeme v poznávaní regiónu. Na výjazde zo Smoleníc (pri kríži) vidno práce na rekonštrukcii cesty do H.Orešian. Cestu rozširujú a povrch frézujú. O chvíľu po krátkom stúpaní vchádzame do Horných Orešian. Cesta za mostom je uzavretá. Preto pokračujeme okolo školy a štadióna späť na hlavnú cestu. Tu sa lúči s nami Jozef N. Bicykluje do Špačiniec už sólo. Okolo vinohradov a tiahlym stúpaním sa zastavíme na rázcestí v Dolných Orešanoch. Za kostolom už cesta plynule klesá. Úsek do Košolnej si užívame na „maximálke“ dnešného dňa. V Suchej n/Parnou sa zastavíme na výbornú Taliansku zmrzlinu. Mňam. Začína „pripekať“ a tak ideme ďalej. Cez Zvončín a Biely Kostol vchádzame do rekreačnej časti Trnavy. Kamenný mlyn s rybníkmi záhradkami a prírodným kúpaliskom je pred nami. Akciu ukončíme občerstvením a posedením pri amfiteátri v Bufete u medveďa. Teplota vzduchu stúpa. Diskusie a debaty o všeličom pokračujú. Spokojné tváre účastníkov hovoria za všetko. Lúčime sa a tešíme na pokračovanie už čoskoro. Cyklochodníkom popri lesoparku sa dostaneme až k cukrovaru. Lúčime sa pozdravom AHOJ a pokračujeme domov. Každý svojim smerom. Večer ešte stíhame pozrieť finále mužského tenisového Wimbledonu. Pekná bicyklová nedeľa je „za nami“.
Na akcii sa zúčastnili: Š. Krištof, J. Lukačovičová, I. Buc, F. Martinus, J. Kečkešová, J. Budoš, S. a L. Macejkoví, Ľ. a H. Rosoví, J. a E. Antaloví, V. Gubiová, M. Kupčík, Ľ. Šóková, I. Kubiš, Ľ. a E. Kraicoví, D. Surovčík, I. Matušek, V. Trajlínek, M. Babišík, M. a V. Miklošovičoví a M. Smutný.
Ďalšou rakúskou destináciou, ktorú chcel náš klub cyklisticky spoznať, bol teraz Viedenský les. V sobotu 4.7.2026 sme sa vybrali spoznávať jeho časť medzi Mödlingom, Gaadenom a Gumpoldskirchenom. Medzi jeho hlavnými atrakciami, okrem krásneho lesného porastu, dominovali rozhľadne Wilhelmswarte, Jubiläumswarte, Husársky chrám no a samozrejme neodmysliteľné stavby Liechtensteinovcov – zámok, hrad a amfiteáter.
Stretávame sa krátko po deviatej hodine na parkovisku pri viniciach nad Gumpoldskirchenom. Zišiel sa nás úctyhodný počet – 25 cyklonadšencov. Každý túžil zažiť niečo nové. Niečo, čo nezapadá do bežného cyklistického dňa.
Pred samotným štartom nám pripadla milá povinnosť – symbolicky pokrstiť nové bicykle: Vierkin nový e-bike dostal meno Maznáčik, Ľubkin nový e-bike sa hrdí menom Eliška a Igorov nový trekový bicykel zase menom Skotík.
Po týchto obradoch sa už vydávame na cestu. Zo štartu sa len pozvoľne po rovine popri viniciach presúvame do Pfaffstättenu. Odtiaľ už smerujeme na Gaaden. Je to ale pekne cez kopec, takže nasleduje prvá previerka našej kondície. Samozrejme e-biky to budú mať dnes o niečo ľahšie.
Za Gaadenom začína prvá ozajstná skúška našich síl – vystúpať dolinou Grösses Buchtal k prvej rozhľadni Wilhelmswarte do výšky 675 m. Na štyroch kilometroch sa priemerný sklon udržoval cez 10%. Odmenou bol parádny výhľad z tejto kamennej rozhľadne do veľkej diaľky. Keď sme si mysleli, že toto bola dnešná topka, tak z omylu nás vyviedol výhľad z ďalšej rozhľadne Jubiläumswarte. Výhľady nemali konca kraja. Od Viedne na severe až dolu na juh k samotnému Schneebergu a k okolitému alpskému horstvu. Fotoaparáty si prišli na svoje.
Schádzame dolu a poberáme sa ku chate Krauste Linde na nejaké občerstvenie. No logistika s obsluhou tu značne viazla, tak sme boli radi, že sme dostali aspoň nápoje. Museli sme si pomôcť aj z vlastných zásob.
Tak „napolškody“ občerstvení sa poberáme k ďalšiemu nášmu cieľu – k majestátnemu Husárskemu chrámu. Bol postavený ako pamätník pre padlých z vojny proti Napoleonovi. V krypte pod podlahou chrámu sa nachádzajú ostatky piatich vojakov padlých v tomto boji. Chrám bol postavený v gréckom štýle – tak klasickom pre stavby Liechtensteinov. Výhľady z chrámu teraz dominovali na samotnú Viedeň.
Po nasýtení týchto dojmov sa poberáme ďalej. V spoločnosti borovicového lesa sa spúšťame dolu do Vorderbrühlu. Cestou míňame pamätný strom tzv. Kleine Breite Föhre – 235 ročnú tzv. Malú širokú borovicu. Jej staršia kamarátka 410 ročná Široká borovica už žiaľ skonala v roku 1988. Zostal po nej len pamätník zo zvyškom pňa.
Z Vorderbrühlu začíname opäť stúpať hore do lesa k ďalším pamiatkam, tentoraz čisto Liechtensteinským. Najprv prichádzame k amfiteátru. Ten bol postavený v štýle antickej zrúcaniny ako oddychové miesto pre Liechtensteinovcov. Bol postavený začiatkom 19.stor. podľa návrhu Josefa Hardtmutha. Odtiaľ sa presúvame k zámku a hradu rovnomenných pánov. Ale tie len pofotíme a poberáme sa do Mödlingu prezrieť si romantické uličky jeho centra.
Tu si dáme rozchod. Využijeme ho okrem prezretia si malebných uličiek, aj na doplnenie kalórií. Väčšinou v štýle Wienerschnitzel…
Kultúrne aj gastronomicky ukojení opúšťame Mödling a poberáme sa zdolať posledný úsek dnešnej trasy. Pomerne výživné stúpanie nás privádza opäť ku Kleine Breite Föhre, teraz z opačnej strany. Ďalej putujeme takmer po rovine krásnym zmiešaným lesom k jazdectvu Richardhof. Za ním nás pomerne prudký klesák privádza na parkovisko k našim autám.
Tak je dobojované. Naša partia si dnes opäť užila jeden krásny deň na bicykli. Do mozaiky rakúskych cyklozážitkov sme teraz pridali aj oblasť Viedenského lesa.
Popis trasy (cca 60 km): Amfiteáter Kamenný mlyn- Biely kostol- Karlov dvor- Cífer- Jablonec- Budmerice- Štefanová- Doľany- Rybáreň- Majdán- H.Orešany –Suchá n/Parnou- Zvončín- B.Kostol- Trnava cieľ Bufet u Medveďa.
Karpaty Tour- 29.ročník cykloturistického vítania leta sme pripravili tradičnú 60 km trasu. Tohto roku nie ako verejné podujatie. Z dôvodu pozastavenia organizovania turistických akcii v CHKO Malé Karpaty z vyššej moci sa výbor KT 2026 rozhodol, že budeme štartovať z Amfiteátra v Kamennom mlyne individuálne. Trnavčania poznajú známe oddychové miesto pri Trnavských rybníkoch aj kúpalisko. Cezpoľný sa museli zorientovať podľa GPS alebo turistickej mapy. Karpaty Tour má charakter cykloturistického podujatia pre širokú verejnosť. Túto črtu sa snažíme zachovať aj do budúcna. Žiaľ posedenie po dojazde a výborný guláš nás už nečakal po dojazde v bufete U medveďa. Tiež tombolu (losovanie štartových čísel) sme nerobili z už hore uvedených dôvodov.
Počasie bolo tohto roku veľmi horúce. Ráno ešte dobré asi 18st.C, ale počas dňa už bola teplota dosť vysoká blízko 34st.C. Vhod prišli aj prestávky na občerstvenie po trase. Budmerice pohostinstvo, B -Club v Doľanoch, Majdan krčma u Kurátka, u Šrámka Suchá n/Parnou. Po trase blízko horárne Zabité tiekol slabší prameň pri ceste. Veľmi príjemné ochladenie poskytol aj lesný úsek v tieni stromov. Tempo na trase bolo primerané aj s ohľadom na voľný dojazd do cieľa. Posedenie U medveďa pokračovalo ešte voľnou zábavou pri country kapele a rozhovormi. V tradícii „vítania leta v sedle bicykla“ by sme radi pokračovali aj o rok. Poďakovanie patrí všetkým účastníkom podujatia za účasť aj disciplínu na trase. Dúfam že sa opäť stretneme o rok na jubilejnom 30.ročníku akcie.
Počasie na sobotu 13. júna nevyzerá vôbec priaznivo. Viaceré aplikácie ukazujú dažďové kvapky takmer počas celého dňa – doobeda dážď, neskôr prehánky. Sama som zvedavá, ako tento deň dopadne. Bicyklovanie v daždi a pršiplášťoch sme už dávno nezažili.
Keďže mám zabezpečené stráženie dieťaťa, pripravenú trasu aj rezervované otvorenie Múzea Jozefa Gabčíka v Poluvsí, rozhodujem sa výlet nerušiť. Neskôr sa dozvedám, že viacerí majú malú dušičku a dokonca mi chceli cykloakciu vyhovoriť. Ja však mám zvláštny vnútorný pocit, že predsa len vykukne slnko a všetko dobre dopadne.
Ivan prichádza z Hlohovca do Rajeckých Teplíc na bicykli už v piatok, deň pred našou akciou, a ubytúva sa v kempe Slnečné skaly. Za to má môj veľký obdiv.
Prichádza ráno. Zraz máme naplánovaný na 9.30 pred kostolom svätého Ladislava v Rajci. Prší. Počasie je ako na hojdačke – raz len jemne mrholí, potom prestane a o chvíľu sa opäť hustejšie rozprší.
Ešte doma pripravujem chlebíky s bravčovou masťou a cibuľou, varím kávičky v altánku u mojej babky a čakám na príchod cyklistov. Netuším, koľkí sa napokon odvážia prísť.
Ako prvý prichádza Duško a okamžite navrhuje plán B – kúpanie v Afrodite. O chvíľu dorazí Ľuboš, vzápätí Jožko s Vladinom a nakoniec aj Ivan, ktorého po ceste z kempu do Rajca zastihne krátky dážď.
Sedíme v altánku, občerstvujeme sa, prebehnú aj nečakané gratulácie k narodeninám a debatujeme, čo ďalej. Stále verím, že pršať prestane.
Prichádza 9.30. Zdá sa mi to, alebo naozaj vykukne slnko? Spadne ešte pár kvapiek a obloha sa zrazu upokojí. Sem-tam sa spoza mrakov prediera slnko, chvíľu sa opäť schová, ale dážď nikde.
Vyrážame cez Šuju po poľnej cyklistickej ceste a zastavujeme pri lome. Uprostred pieskového staveniska sa trbliece azúrové jazierko, ktoré vždy pritiahne pohľady okoloidúcich. Ako dieťa som sa sem chodievala kúpať veľmi často a pri pohľade naň sa mi okamžite vracajú spomienky.
Pokračujeme cyklotrasou cez Trstenú do Rajeckej Lesnej. Zastavujeme sa pri Slovenskom betleheme. Viacerí sme tu už boli nejedenkrát, no monumentálne dielo Jozefa Pekaru, ktoré vzniká pätnásť rokov, má stále svoje čaro. V duchu si hovorím, že pomodliť sa za dobré počasie predsa nikdy nie je na škodu.
Z diaľky obdivujeme aj Frivaldskú kalváriu a cez Rajeckolesniansku dolinu prichádzame na Chatu Žiar.
Samotná chata síce ubytovanie neponúka, ale disponuje veľkým vestibulom pre približne sto ľudí a piatimi samostatnými chatkami s kapacitou päťdesiatpäť hostí. Organizujú sa tu športové podujatia, adrenalínové atrakcie, zipline, paintball, lanová dráha aj oddychové grilovačky.
Ivan tu už bol deň pred našou cykloakciou a avizoval krčmárovi, že dorazia cyklisti, nech je pripravené pivečko. V tento deň to na chate naozaj žije. Práve tu prebieha detský tábor, vysvetľujú sa pravidlá paintballu, deti skáču na nafukovacom hrade a dotvára sa atmosféra chaty.
Pri príležitosti mojich narodenín pozývam chlapov na pivo ako malé poďakovanie za to, že merali cestu aj napriek nepriaznivej predpovedi.
Keď sa chystáme pokračovať, Jožko si všimne, že Vladino má defekt. Koleso rýchlo dofúkajú a vyrážame smerom k Rajeckému gejzíru s nádejou, že vydrží.
Gejzír vytryskuje z podzemného potrubia do výšky približne desiatich metrov a každoročne láka množstvo turistov. Najlákavejší je v zime, keď okolo neho vzniká obrovský ľadový kužeľ.
Cesta je asfaltová a v oveľa lepšom stave ako úsek vedúci z dediny k chate.
Plánovanú opravu defektu nechávame až na penzión U Hromadov, kde si chceme dopriať aj dlhšiu obednú prestávku. Na stoloch sa objavuje držková polievka, čičmanská placka, fazuľovica aj rezeň s opekanými zemiakmi. Porciami tu rozhodne nešetria.
Kým obedujeme, chalani nájdu v plášti zapichnutý tŕň a radšej vymenia celý plášť. Zvládajú to bravúrne.
Posilnení pokračujeme po novootvorenej asfaltke do Ďurčinej, kde sa len na chvíľu zastavujeme v Bioklimatickom parku Drieňová.
Nie je ešte pokosené, ovce ani kozy nevidno a keďže nie je veľmi teplo, sezóna sa zrejme ešte len rozbieha. Aspoň lamy nám ochotne zapózujú, hoci je zrejmé, že práve majú svoju popoludňajšiu siestu.
Park hospodári na 27 hektároch a od roku 2014 sa venuje obnove zdevastovanej pôdy, zadržiavaniu vody v krajine a podpore biodiverzity. Okrem hospodárskych zvierat tu nájdeme tradičné plodiny, včelie úle aj bylinkové záhony.
Po krátkej prestávke schádzame do Rajca a odbočujeme na Skotňu. Na chvíľu zastavujeme, sledujeme oblohu a čakáme, čo sa bude diať. Spadnú dve kvapky, vyťahujeme pršiplášte a vzápätí ich opäť schovávame. Mrak nás jednoducho obišiel.
Plynulými stúpaniami a zjazdami pokračujeme cez Konskú do Kuneradu. Okolitá príroda hrá všetkými odtieňmi zelene a v diaľke, smerom na Martinské hole, pozorujeme pásy dažďa. Mraky vyzerajú ako namaľované. Sú za nami, pred nami aj vedľa nás, no nad nami stále neprší.
Tento deň je jednoducho ako vymodlený. Slnko nepáli, nemusíme sa natierať opaľovacím krémom a príjemná oblačnosť vytvára ideálne podmienky na bicyklovanie.
Prichádzame ku Kuneradskému zámku. Miestami je cyklocesta rozbitá, no väčšinu trasy tvorí pekný asfalt vedúci popri potoku a zalesnenom území. Na stĺpe nás víta výstraha na medvede, ktorá nám pripomína, že sme stále uprostred prírody.
Kuneradský zámok je stále zahalený lešením a postupne dostáva novú podobu. Jeho história nie je vôbec jednoduchá. V roku 1944 bol vypálený, po vojne skonfiškovaný a stal sa majetkom Štátnych lesov. Istý čas slúžil aj ako liečebný ústav pre pacientov s respiračnými ochoreniami.
V roku 1996 prechádza spolu s kúpeľmi do súkromného vlastníctva, no počas opravy strechy ho 12. marca 2010 zachváti rozsiahly požiar. Kaštieľ následne chátra a po ôsmich rokoch ho postihne ďalší ničivý požiar. Mnohí už neveria, že sa ho niekedy podarí zachrániť.
V roku 2019 sa majiteľmi stáva manželský pár, ktorý sa púšťa do zdanlivo nemožnej úlohy – vdýchnuť tejto národnej kultúrnej pamiatke nový život a opäť z nej vytvoriť romantické miesto pre oddych, kultúru a spoločenské podujatia.
Po spoločnej fotografii pokračujeme cez Stránske do Poluvsia, kde čakáme na pani Vanovčanovú, výkonnú riaditeľku Múzea Jozefa Gabčíka.
Múzeum sídli v budove bývalej železničnej stanice, len pár krokov od pamätníka aj rodného domu Jozefa Gabčíka, kde prežil svoje detstvo a mladosť.
Počas pútavého rozprávania sa dozvedáme, že bol veľmi živým chlapcom, výborne sa učil a jeho otec pravidelne cestoval za zárobkami do Spojených štátov amerických. Jozef tak väčšinu času vyrastá spolu so svojimi tromi súrodencami pod starostlivosťou matky.
Napriek tomu zostáva okolo jeho života množstvo otáznikov. Poznáme jeho vojenský výcvik vo Veľkej Británii, poznáme operáciu Anthropoid, ktorá vyvrcholí útokom v zákrute pražskej ulice, aj jeho posledné chvíle v krypte pravoslávneho chrámu svätých Cyrila a Metoda.
O jeho pocitoch, názoroch či vnútornom prežívaní však vieme len veľmi málo. Nepíše si denník, nezachovávajú sa jeho listy ani osobné zápisky. Z úradných dokumentov, spomienok a útržkovitých svedectiev sa však postupne skladá obraz mladého muža, ktorého meno dnes pozná celý svet.
Spolu s Jánom Kubišom uskutočňuje 27. mája 1942 atentát na Reinharda Heydricha, jedného z najvyšších predstaviteľov nacistického režimu a hlavných organizátorov holokaustu. Po zlyhaní Gabčíkovej zbrane nasleduje výbuch upraveného granátu, ktorého následky sa Heydrichovi stanú osudnými. Ako jeden z architektov nacistického systému vyhladzovania nesie zodpovednosť za smrť státisícov až miliónov ľudí.
Po prehliadke múzea ďakujeme pani riaditeľke za jej čas a obrovské nasadenie. Dlho do noci sedáva v archívoch, hľadá nové informácie, prepisuje staré dokumenty a lúšti rukou písané texty. Málokto si dokáže predstaviť, koľko práce sa skrýva za tým, aby sa história zachovala aj pre ďalšie generácie.
Ako malé poďakovanie jej odovzdávame bonboniéru a dobrovoľný príspevok vo výške desať eur. Duško ju navyše pozýva na kávu a minerálku.
Z Poluvsia sa popri kúpalisku Laura presúvame do Rajeckých Teplíc. Po celom dni na bicykli sa všetci tešíme na zaslúženú kávu v penzióne Encián.
Farebné maľby na stenách akoby odrážali našu náladu. Sedíme, objednávame, debatujeme, popíjame a prvýkrát si naplno užívame aj slnečné lúče.
Bilancujeme celý deň. Predpoveď počasia nás síce ráno strašila, no nakoniec sme videli množstvo krásnych miest, objavili sme nové zákutia Rajeckej doliny a celý čas sme jazdili medzi dažďovými mrakmi bez jedinej poriadnej prehánky.
Odvážlivci, ktorí ráno sadli na bicykel napriek nepriaznivej predpovedi, sú dnes jasnými víťazmi. Odvaha sa vypláca.
Cyklotrasou popri Rajčianke sa cez lesné, poľné aj bočné cesty vraciame späť do Rajca. Všetci nakladáme bicykle do áut a vyrážame domov.
Presne o pätnásť minút neskôr sa spúšťa hustý dážď.
Pozerám na oblohu a len sa usmievam.
Dnešných 56 kilometrov s prevýšením 590 metrov absolvujeme v skvelej partii. Osobitnú pochvalu udeľujem Ľubošovi, ktorý prichádza napriek nepriaznivej predpovedi a celú trasu zvláda na klasickom bicykli bez motorčeka. Duško si záver dňa ešte spríjemňuje kúpaním v Afrodite.
Domov si však všetci odnášame niečo oveľa cennejšie než najazdené kilometre.
V sobotu 6.6.2026 sa uskutočnila akcia mimo plán Neusiedler See s trasou Neusiedl am See, Weiden am See, Podersdorf am See, Illmitz, trajekt, Mörbisch am See, Rust, Oggau am Neusiedler See, Donnerskirchen, Kirschblütenradweg, Purbach am Neusiedler See, Breitenbrunn, Jois, Neusiedl am See
Zraz bol na parkovisku v Neusiedl am See o 9:30 a na trasu sme vyrazili za ideálneho cyklistického slnečného počasia do 25°C, takmer bezvetrie. Na trase sme sa zastavili na rozhľadni s výhľadom na jazero pred Podersdorf am See, v samotnom Podersdorf am See nesmela chýbať tradičná foto pred majákom a ranná kávička, resp. pivko. Na trase do Illmitz nasledovala ďalšia rozhľadňa (majú ich tam neúrekom) a po príchode do Illmitz trajekt do Mörbisch am See. Po vylodení nám do archívu pribudla ďalšia séria foto pod kópiou Sochy slobody (to sa jednoducho vynechať nedá) a v miestnej Andreas Csarde obrovský Wiener Schnitzel na tanieroch (to sa vynechať nedá tiež). Posilnení sme vyrazili ďalej sme prevažne po značných cyklotrasách cez vinice a sady smerom na B12 Kirschblütenradweg so zastávkami pri kaplnke Rosaliakapelle, občerstvení v Purbach am Neusiedler See, pri pozemku miestneho umelca Freilichtmuseum Wander Bertoni (škoda, že nebolo viac času, má tam pekné sochy) a pod nespočetnými čerešňami, na ktoré bol akurát ten správny čas. Nikam sme sa pritom neponáhľali a do cieľa dorazili až po 19:00.
V oblasti sme neboli už dlhých 9 rokov a za ten čas sa to tu dosť zmenilo k lepšiemu. Pribudlo množstvo reštaurácií na trase, miest pre piknik a oddych, rozhľadne, všade čisto a poriadok, ale aj cyklistov, pričom e-biky jasne „porazili“ klasiku v pomere snáď 19:1. Kto ešte nebol, vrelo odporúčam, značených cyklotrás je tu nespočetne. Trasa, ktorú sme absolvovali, mala pár km kvalitnej šotoliny na východnej strane jazera, inak všetko bezchybný asfalt.
Akcie sa zúčastnili: Juraj Poláček, Anna Kučerová, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Jozef Antal, Edita Antalová, Miloš Miklošovič, Veronika Miklošovičová, Iveta Pekaríková, Dušan Surovčík, Viera Gubiová a Marián Kupčík.
Soláň, Valašsko, Javorníky… to bola už dávnejšie moja veľká cyklistická výzva. Preskúmať a spoznať túto oblasť sa dnes so mnou podujali aj Ľubo Rosa a Ivan Kubiš. Rysoval sa krásny slnečný deň. Len mierny vetrík. Nebolo čo váhať. Autá nás doviezli na parkovisko pod Kohútkou.
Po vybalení bicyklov urobíme krátke štartovacie foto a za krásnych výhľadov sa spúšťame z parkoviska dolu do Nového Hrozenkova.
A tu hneď začína prvé stúpanie hore na protiľahlý hrebeň – na Soláň. Je dlhé cez 9 km. Ale cesta je príjemná, v krásnom zmiešanom lese si vychutnávame dobrý pocit z cyklistiky.
Hore opäť prichádzame do „civilizácie“. Je tu plno chát, penziónov, reštaurácií… Hneď v takom prvom lákadle, vo Valašskom šenku U Valů, sa zastavíme na malé občerstvenie. Dnes si k pivku doprajeme aj makový frgál.
Toto nám padlo vhod a spokojní pokračujeme ďalej. No ani nie po päťsto metroch narazíme na Hotel Čarták ešte s krajšou terasou s ikonickým výhľadom na Beskydy. Že by sme si dali hneď aj kávu? Ale, odolávame. Treba najprv bicyklovať, káva bude neskoršie. To sme ešte nevedeli, že bude až na samom závere dnešnej trasy. Ale nepredbiehajme.
Putujeme Soláňskym hrebeňom, vlastne hrebeňom Vsetínskej hornatiny. Celých 15 km si teraz užívame výhľady na protiľahlý Javornícky hrebeň a Valašsko pod ním na jednu stranu a na stranu druhú obdivujeme dominanty Beskýd: Kněhyně, Smrk, Radhošť a jej veličenstvo Lysú horu. Takto sa presúvame cez: Kotlovú, Pálenice, Benešky až na Sedlo pod Vysokou. Treba ale spomenúť, že povrch tohto úseku bol miestami riadne technický a krátke prudké stúpania striedali zase prudké klesania.
Prichádzame na lyžiarsky areál Třeštík. Je tu aj rovnomenná chata, ale tá je zavretá. Občerstvenie nebude. Spúšťame sa dolu na Valašsko. Stará lesná asfaltka má už asi najlepšie roky dávno za sebou, ale čím sme bližšie k hlavnej ceste, tak sa jej povrch trochu zlepšuje.
Po hlavnej ceste sa presúvame na Uzgrúň. Tu po pomerne prudkom stúpaní by mal byť Hotel Horal. Váhame, či to máme risknúť a ísť hore alebo skúsime ísť ďalej až na hrebeň na Kasárne a tam je Hotel Fran.
Tak je rozhodnuté – ideme skúsiť Hotel Horal. Stúpanie nebolo dlhé a div sa svete, Horal bol otvorený a ako sa hovorí v Čechách „Cyklisté jsou vítáni“, tak neváhame. Majú ešte aj menu a k tomu dobré rezané. No, bolo to dobré rozhodnutie.
Takto príjemne občerstvení začíname sa pasovať s ďalším stúpaním cez prales Razula na kótu Pod Bařinkou. Tu ale narazíme na prekážku, lebo cesta je kvôli zvážke dreva uzavretá. Použijeme vyznačenú obchádzku. No, poviem to jemne: jazda po tejto obchádzke nepatrila medzi najlepšie dnešné zážitky. Našťastie nebola moc dlhá a onedlho sme opäť na trase.
Dostávame sa na asfaltku, ktorá nás opäť poctivým stúpaním cez Butorky privádza na lyžiarske stredisko Kasárne. No a Hotel Fran – bol samozrejme zavretý.
Horal, ešte raz ti vďaka, že si nás gastronomicky prichýlil.
Púšťame sa na posledný úsek dnešnej trasy – na Javornícky hrebeň. Terén už poznáme z minulosti. Boli sme tu už viackrát. Ako to už na týchto hrebeňoch býva, prudké zmeny profilu sú ešte obohatené aj technickými pasážami. Ale výhľady, teraz už aj na slovenskú stranu, sú opäť veľkolepé.
Trasa má ale väčšinou mierny sklon nadol, tak nás to samozrejme ťahá viacej do cieľa. A ten už nie je ďaleko. Stratenec, Malý Javorník a Portáš. Tieto tri kóty sú neklamnou známkou toho, že prichádzame k cieľu.
Vybehneme ešte hore na Kohútku do reštaurácie na ich povestné „borůvkové buchty“. A keďže sme šoféri, tak pri kofolke a dobrej kávičke vyhodnotíme dnešnú etapu.
Jej parametre 64 km a prevýšenie 1850 m hovoria o tom, že to dnes nebolo med lízať. Ale naopak, zážitky z výhľadov a z krásnej valašskej prírody, ktoré sme dnes do sýtosti nasávali, to všetko bohato vykompenzovali.
Akcie sa zúčastnili: J. Budoš, M. Krajčovič, Š. Krištof, I. Kubiš, Ľ. a E. Kraicoví, V. Gubiová, M. Kupčík, V. Malovec, Juraj a Ingrid z Ružindola, J. Nádaský, J. Baránek, J. Ševečka a M. Smutný.
Obora Biela skala je územie, ktoré bolo dlhé roky prístupné len určitým ľudom z poľovného revíru. Našťastie je teraz už toto územie otvorené aj nám cyklistom, takže sa môžeme pobicyklovať po nespočetných zvážniciach a užívať si kúzlo tejto pokojnej prírody.
Dnes nám slniečko prialo a tak sa krátko pred deviatou hodinou stretáva na parkovisku pri hrade Červený Kameň až 15 cyklonadšencov s úmyslom stráviť pekný cyklodeň v malokarpatskej prírode. Niektorí sme sem prišli autami a niektorí (skupina MTB) „po svojich“.
Z parkoviska sa po zelenej značke spúšťame dolu do Častianskej doliny. A hneď začína prvé stúpanie až hore popod Geldek. Dá nám to riadne zabrať, ale krásna príroda lieči všetky útrapy pri stúpaní.
Prichádzame na lúku Holind. Táto lúka je už len spomienka na pôvabnú drevorubačskú a huncokársku usadlosť, ktorá tu bola ešte v polovici 50-tych rokov 20. storočia. Trochu podumáme nad nedávnymi dejinami usadlostí v Malých Karpatoch a pokračujeme ďalej.
O chvíľu prechádzame okolo lokality Panský dom. Je to ďalšia pripomienka na nedávny huncokársky život v Malých Karpatoch. Budova ešte stojí, ale svoje chvíle má už asi spočítané.
Prichádzame ku križovatke Hubálová. Odtiaľto nám začína 7-kilometrový zjazd na Záhorie. Po štátnej ceste 501 sa potom po dvoch kilometroch pekne po vetre presúvame do dediny Kuchyňa. Je okolo obeda. Zastavíme sa v Reštaurácii u Radky na občerstvenie.
Ústretový personál reštaurácie vyhovel všetkým našim gastronomickým požiadavkám, tak spokojní opúšťame dedinu a púšťame sa pokoriť ďalšie veľké stúpanie, tzv. Modranskou dolinou až hore na Čermákovú lúku.
Stúpanie nás trochu potrhalo, ale hore na Čermáčke, kde bolo dnes turisticky celkom rušno, sa dáme dohromady. Ďalšia cesta na Hubálovú a potom Kobylskou dolinou bola akoby za odmenu. Väčšinou už len dolu kopcom. Takmer osem kilometrov. V pokoji si užívame tieto chvíle.
Nasledoval ešte krátky výšľap ku autám na parkovisko. MTB skupina sa spúšťa dolu do dediny a my po naložení bicyklov sa s nimi stretávame dolu v dedine Častá na vyhodnotenie akcie v Pizzerii Dedinka a v krčme U Kalerába.
Dnes sme si užili opäť krásnu cyklistiku v lone malokarpatskej prírody. S dobrou partiou a v takejto lokalite to ani inak nejde.
Akcie sa zúčastnili: V. Gubiová, M. Kupčík, I. Kubiš, Ľ. Šoková, Ľ. a E. Kraicoví, M. a V. Miklošovičoví so synom Tomášom.
Costa Blanca je 150-kilometrové pobrežie na juhovýchode Španielska. Avšak hlavne jej severná časť je pravdepodobne už dobre známa tým, ktorí sledujú cyklistiku. V zimných mesiacoch sa po miestnych cestách preháňa množstvo profi tímov. No a teraz na jar tu zavítala aj malá skupinka cyklistov z MKCK so svojimi priateľmi.
Leteli sme z Bratislavy do španielskeho Alicante so spoločnosťou Ryanair. Odtiaľ sme sa transferom premiestnili do mesta Calpe, kde sme sa ubytovali v Hoteli RH Ifach. Tu sme si celých 8 dní užívali komfort tohto 4-hviezdičkového rezortu.
Calpe bolo aj východiskom všetkých našich trás. Bicykle (e-biky) sme mali zajednané kúsok od hotela v požičovni Extreme Bike Rental, ktorú vlastní Martin Zeithammer – majster Českej republiky v gravel disciplínach. Taký malý bonus na začiatok.
Štvrtok 7.5.2026 – trasa na Cumbre del Sol Tento kopec bol už dvakrát súčasťou španielskej La Vuelty. Naša trasa nebola moc dlhá, ale mala tento vzácny bonus.
Ráno po prevzatí bicyklov putujeme po pobrežnej ceste CV-746. Našťastie premávka nebola moc hustá, tak si užívame pohodu tohto kraja. Zastavujeme sa po 12-tich kilometroch v Moraire pri miestnej pláži. Je trochu pod mrakom, na kúpanie to nie je, tak v miestnom bare zisťujeme ako chutia španielske drinky.
Ďalej pokračujeme do mesta Benitachell. Odtiaľto začína asi 5-kilometrové stúpanie na samotný Cumbre del Sol. Hlavne záver bol pomerne strmý. Vzhľadom na to, že bolo pod mrakom, boli výhľady vcelku obstojné.
Dolu sme išli inou cestou, ale tá bola oveľa strmšia, ako keď sme išli hore. Tak teraz dostali zabrať naše brzdy. Prichádzame dolu na hlavnú cestu a odtiaľ smerujeme už naspäť – smer Calpe.
Hneď za Benitachellom odbočujeme z hlavnej a putujeme po pokojných vedľajších cestičkách. Obdivujeme vilky miestnych usadlíkov. Zastavujeme sa 3 km pred cieľom v bare Grizzly, kde predbežne vyhodnotíme dnešnú etapu. Trasa: 41,45 km/ 832 m.
Piatok 8.5.2026 – trasa na Teuladu Teraz začíname trasu už z nášho hotela a po kilometri opúšťame pobrežnú CV-746. Opäť sa necháme kochať miestnymi vilkami a prekrásnou stredomorskou vegetáciou v ich predzáhradkách. Teraz ale putujeme stále do kopca až na sedlo la Fustera, do výšky 245 m. Odtiaľ si to užívame po mierne zvlnenom teréne až tesne pred mesto Teulada.
Zastavíme sa občerstviť v Casa Edy. Pri sledovaní radaru zisťujeme, že sa k nám blížia prehánky. Tak premýšľame, kde ich prečkáme. Zaparkujeme hneď v meste pri supermarkete.
Po prehánke pokračujeme ďalej – smer Xábia. Putujeme pokojným vidiekom, ale onedlho nás dobehne ďalšia prehánka. Teraz už väčšia. Prečkáme ju v malom lesíku pod stromami – nič lepšie nebolo.
Pokračujeme, dostávame sa na hlavnú CV-742. O chvíľu zastavujeme pri malebnom skanzene Art al Camp. Je tu krásny palmový park, riečka s vodopádom, aj útulná reštika s jedálňou. My ale chceme len drink, tak to by to tu dlho trvalo. Tak sa len pokocháme krásnym okolím a putujeme ďalej. Odbočujeme z hlavnej cesty a úzkymi cestičkami popri mandarínkových sadoch prichádzame k moru, k plážam na letovisku l Arenal. Zastavujeme sa v jednom z početných barov a doplníme chýbajúce tekutiny. A trochu zmrzliny tiež neuškodí.
Pokračujeme ďalej, opäť popri krásnych prázdninových haciendach. Už sa pekne ukázalo aj slniečko. Po piatich kilometroch prichádzame k ikonickému majáku Cap de la Nau. Stojí tu už od roku 1928. Priamo k nemu sa nedá dostať, ale okolie a hlavne morské útesy sú fantastické.
Pokračujeme ďalej opäť v spoločnosti krásnych prázdninových domčekov. V jednom údolíčku nás zastihne vodná prekážka na ceste. Tu muselo pršať asi viac, lebo na ceste je asi 20 cm vody, čo musíme niektorí obchádzať krajom, po chodníkoch. Ale prebrodíme to všetci.
Aby sme sa odtiaľto dostali na hlavnú cestu do Benitachellu, musíme prejsť asi pol kilometra šotolinovou cestou cez park Granadella. Dnes je hlavná cesta CV-747 riadne frekventovaná, tak sme radi, že hneď za Benitachellom odbočujeme na pokojné vedľajšie cesty, kde v spoločnosti rodinných viliek smerujeme k hotelu.
11 km pred cieľom sa zastavíme v Gastrobare 21 na vyhodnotenie dnešnej trasy. Trasa: 62,38 km / 977 m.
Sobota 9.5.2026 – pešo do starého mesta Calpe Dnes nám od rána prší, tak nebicyklujeme. Medzi jednotlivými prehánkami sa presúvame do starého mesta vzdialeného asi 3 km od hotela. Centrum nie je moc veľké, tak čoskoro pohľadáme malú kaviarničku na osvieženie, navštívime ešte supermarket na nejaké darčeky a poobede (to už vykuklo aj slniečko) sa poprechádzame popod horou Ifac a zájdeme k miestnemu prístavu a k blízkej pláži.
Nedeľa 10.5.2026 – trasa na Mirador Olta sedlo Port Bernia Dnes je už krásny deň. Hotel teraz opúšťame po cykloceste opačným smerom. Pri kruháči v La Soliva opúšťame výpadovku a odbočíme na štvrť San Bernardo a blízke hory za ním. Tu máme v pláne navštíviť dve krásne miesta: Kaplnku sv. Františka a vyhliadkovú lavičku Mirador de Olta. Dalo nám to riadne zabrať, lebo k obom miestam viedla veľmi strmá lesná cestička.
Aj keď Ľubka dostala za kaplnkou defekt, tak táto zachádzka stála určite za to. Výhľady na mesto Calpe boli neskutočné.
Vraciame sa späť na výpadovku a po chvíli odbočujeme opäť na vedľajšie, pokojné, asfaltové cestičky.
Ako za odmenu sa zastavujeme vo veľmi malebnom Hoteli Casa del Maco. Tu v krásnom prostredí si doprajeme zaslúžené občerstvenie.
Pokračujeme ďalej pokojnou krajinou popri haciendach a samotách. Po šiestich kilometroch po moste prejdeme ponad diaľnicu a prídeme k tabuli, ktorá nám oznamuje, že začína stúpanie na legendárnu Port de Berniu. Je tu tabuľa s presným popisom stúpania kilometer po kilometri.
Celých 15 km sme boli svedkami krásnych scenérií, na ktoré sa nezabúda. Stúpanie nebolo rovnomerné, miestami bolo odpočinkové a miestami, hlavne v závere dalo riadne zabrať. Tesne pre záverom stúpania sme neodolali neďalekej reštaurácii Refugia Vista Bernia s nádherným výhľadom do údolia. Tu sme niektorí ochutnali okrem iného aj tradičnú paellu.
Sedlo už bolo neďaleko. Čakal nás zaslúžený takmer 10-kilometrový zjazd do dediny Xaló.
Ďalšia trasa sa vyznačovala vlnovitým profilom, hlavné cesty striedali úseky z úzkymi asfaltkami cez vinice. Prechádzali sme mestami Llíber, Senija, Benissa a prišli sme k nášmu známemu sedlu la Fustera. To znamenalo už len zjazd dolu k hotelu. Trasu bolo treba ešte patrične vyhodnotiť. Veď dnes to bola prvá TOP-ka v miestnych horách. 4 km pred cieľom nám na to výborne poslúžil nemecký Bar Alemán. Trasa: 64,6 km / 1257 m.
Pondelok 11.5.2026 – trasa na Coll de Rates a Mirador Monte Toix Dnes si Vierka, Maroš, Ľubka a Tomáš dávajú voľno od cyklistiky. Rozhodli sa spoznávať neďaleké Alicante a miestne pláže.
My v pätici opúšťame hotel a smerujeme opačným smerom ako sme včera prišli: čiže popri vilkách vystúpame na sedlo la Fustera a prechádzame cez Benissu a Seniju do Xaló.
Tu sa na chvíľu zastavíme na malom námestí na pivko a kávičku, pozrieme si krásny kostolík.
Pokračujeme ďalej. Hneď za dedinou opúšťame hlavnú cestu. Opäť si užívame pokojnú atmosféru úzkych asfaltiek. Dnes nám spoločnosť robia pomarančové sady s dozrievajúcimi plodmi. Je opäť pekný deň.
Prichádzame do dediny Parcent. Je tu pekný cyklobufet. Dnes odolávame a vydávame sa hneď stúpať na sedlo Coll de Rates. Stúpanie je rovnomerné (6,4 km / 347 výškových metrov), takže ide sa veľmi dobre. Celý čas máme po ľavej ruke výhľady na údolie a dediny pod nami. Úžasné divadlo.
Tesne pred sedlom je vyhliadkový bod, kde si to spokojne vychutnáme. Na sedle je reštika, ale dnes je zavretá. Čaká tu na nás ale ďalšia výzva – stúpanie hore na tzv. Super Rates. Je to dlhé asi 2,9 km a stúpania sú v rozmedzí 15% až 20 %. Je to len pre najodhodlanejších cyklomakačov.
My tam dnes vyjdeme všetci, máme výdatnú podporu v našich strojoch. Ale dá nám to tiež zabrať. Zabrať to dá aj naspäť, ale našim brzdám.
Ako za odmenu využívame ďalší dnešný bonus a to zjazd dolu údolím Tarbeny. Táto krútiaca sa cestička s miernym sklonom hore aj dole a s úchvatnými scenériami je cyklistický sen. A ten sme si aj užili.
Kochanie sme prerušili v dedine Tarbena na malé občerstvenie v miestnej reštike Ca s Pelut. Bolo milé, keď sa nám prihovorila aj mladá Češka, ktorá tu žije už dlhšiu dobu.
Za Tarbenou sa opäť ukázala nádherná krajina s roklinami a vysokými skalami. Užívali sme si opäť túto pohodu až do dediny Altea la Vella – čiže celkovo 27 km.
Aby sme sa vyhli hlavnej, frekventovanej ceste, odbočujeme na štvrť Altea Hills. Tá teda bola riadne do kopca. Tu sme mohli vidieť vilky tých najmajetnejších obyvateľov tejto oblasti aj s výhľadmi, ktoré si oni denne užívajú. Každá drina za niečo stojí. Teda aj tá naša.
Vyhnúť sa hlavnej ceste nás doviedlo ku miestnej pláži, ale tá nebola voľne prístupná. Občerstvenie ešte nebude. Čaká nás ešte posledný bonus dnešného dňa – vyhliadka Mirador Monte Toix. Tá bola ale vo výške až 200 m. Stúpanie k nej bolo kruté, veľmi kruté. Miestami vyše 20%. Naše nohy, aj naše baterky v bicykloch mleli už z posledného. Ale nevzdávame to… Už len 50 m… Ešte kúsok pešo (je tam zákaz bicyklom)… a sme hore.
V údolí pod nami máme nádherne osvetlené celé mesto Calpe s úchvatnou horou Ifac v pozadí. Obraz hodný do kalendára. Človek by tu vydržal sedieť donekonečna. Čaká nás dnes ešte posledná povinnosť – vyhodnotiť trasu. Dostaneme sa k tomu 3 km pred cieľom v bare Casa Miguel. Dobre orosená Estrella Galícia a pomarančový džús boli už naozaj veľmi potrebné. Veď dnes to bolo úžasné, ale aj náročné. Trasa: 84,5 km / 1950 m.
Utorok 12.5.2026 – trasa na Vall d Ebo Dnes sa k nám pridal aj Tomáš. Vierka, Maroš a Ľubka majú v pláne pokoriť horu Ifac a vyskúšať teplotu vody v mori.
Naša šestica začína trasu presne ako včera: čiže vystúpame na sedlo la Fustera a dedinami Benissa a Senija smerujeme na Xaló. Nezastavujeme sa a pokračujeme popri pomarančových sadoch do cyklobufetu v Parcente.
Máme 25 km v nohách, tak teraz sa tu zastavíme na malé občerstvenie. Je tu vidieť veľa cyklistov, hlavne cesťákov. Niektorí sa zastavujú, niektorí len prejdú okolo. Dnešný, opäť krásny deň si užívajú všetci.
Ďalej pokračujeme po CV-720 do Benigembli. Asi po 4 km k nej dorazíme. Je to ospalé mestečko obklopené krásnymi horami. Nezastavujeme sa a hneď pokračujeme ďalej po našej CV-720. Nielen Benigembla ale aj táto cesta pôsobia ospanlivo. Premávka je minimálna. Takže cesta nám dobre odsýpa.
Po piatich kilometroch odbočujeme z cesty doprava na ešte ospanlivejšiu cestičku Camino Petracos. Je to 9 km úplného ticha a samoty. Cestička sa prediera krásnym, malebným údolím obklopeným veľmi fotogenickými skalami. No pastva pre oči.
Prichádzame do dediny Vall d Ebo. Opäť je to ospalá dedina, ako sa na túto oblasť patrí, ale trochu živo je v bare L Entrá, kde aj my doplníme tekutiny.
Náš ďalší cieľ je sedlo Vall d Ebo. Nie je ďaleko. Cca po troch kilometroch sa k nemu poľahky dostávame a to nám ešte po ľavej ruke robí spoločnosť malebná roklina Font d en Gili.
Urobíme si vrcholové foto a teraz nás čaká 8-kilometrový úchvatný zjazd plný neskutočných scenérií a tým aj neplánovaných zastavení na fotenie. Zjazd končí tesne pred mestom Pego. My však odbočujeme opačne.
Čaká nás mierne zvlnená a tiež tak trochu malebná krajina. Ideme len po mierne frekventovanej CV-715. Prechádzame dedinami a mestečkami Sagra, Tormos, Orba. Zastavujeme sa až po 15 km v mestečku Alcalalí v retro-štýlovom bare Nonombre.
Pokračujeme do Xaló. Tu však odbočujeme na CV-750, ktorá obchádza Benissu a privádza nás na cestu, ktorou sme v nedeľu prichádzali na začiatok stúpania na Port Berniu. Na Berniu teraz nejdeme, ale poputujeme pokojnou cestičkou okolo haciend a samôt. Okolo Hotela Casa del Maco. V opačnom smere ako v nedeľu. No a to sme už na výpadovke pri Calpe. Tá nás po pár kilometroch privádza k nášmu hotelu.
Vyhodnotenie nielen tejto trasy, ale aj celej cyklistiky urobíme až pri večeri v hoteli. Trasa: 92,5 km / 1501 m
Streda 13.5.2026 – výstup na horu Ifac (332 m) Najprv ráno ideme vrátiť bicykle do požičovne a šestica zo včerajška ide na túru na túto ikonickú horu. Ostatní sa chystajú plážovať na neďalekej pláži. Počasie je opäť nádherné.
Náš výstup na Ifac bol pomerne náročný. Nie tak pre prevýšenie, ale pre veľmi technický terén plný ostrých kameňov a šmykľavých skál. Ešte k tomu neustála veľmi blízka prítomnosť obrovského množstva čajok, ktoré si horlivo chránili svoje hniezdiská a každé vybočenie z trasy trestali škrekotom a náletmi na previnilca.
Nakoniec však prichádzame na vrchol. Výhľady sú… no, to sa nedá ani vysloviť, to sa skrátka musí zažiť na vlastné oči. Celé Calpe aj so svojim okolím ako na dlani. Aj hory v diaľke, sedlá, ktorými sme prechádzali, to všetko je teraz vidieť z tejto vtáčej perspektívy.
No, poďme dolu, treba ešte okúsiť vodu na plážach… Tak konečne sa aj my pohrúžime do mora. Pár stupňov jej ešte chýba, ale po minúte sa nám už z nej ani nechce vyjsť.
Dosť už bolo aj mora a poď-ho na (už poslednú) večeru nášho pobytu.
Štvrtok 14.5.2026 – návrat domov Po posledných raňajkách krátko pred desiatou hodinou čakáme pred hotelom na náš transfer na letisko v Alicante. Transfer aj let do Bratislavy prebehli v poriadku a nám zostali len krásne spomienky na chvíle strávené v tomto cyklistickom raji. V raji nielen pre profi tímy, ale odteraz aj v raji pre malú skupinku amatérov z MKCK. Celkovo (podľa môjho Garminu Edge 830): 345,5 km a prevýšenie 6517 m.
Na akcii sa zúčastnili: M. a V. Miklošovičoví so synom Tomášom, Ľ a E. Kraicoví, J. Poláček, A. Kučerová, V. Gubiová, M. Kupčík, J. Nádaský, V. Malovec, D. Surovčík, V. Trajlínek, M. Babišík a I. Kubiš.
Ráno 3.5.2026 o 9:00 hod. sa stretávame na parkovisku vedľa multifunkčného ihriska vo Velkých Bíloviciach. Je tu ešte kľud, len zopár miestnych šarvancov predvádza svoje umenie na pumptracku.
Po štartovnom fotení vyrážame na cyklotrasu medzi vinicami Velkých Pavlovíc. Ešte po ceste míňame množstvo rôznych parádnych penziónov, vinárničiek. Zatiaľ odolávame a pokračujeme ďalej.
Cyklocesta ide popri viniciach, ktoré sa ešte len prebúdzajú. Krátka odbočka smerom ku Kaplnke sv. Cyrila a Metoda – Hradištek. Pofotíme a frčíme ďalej do dediny Vrbice.
Tam sú už niektoré sklípky otvorené a tak už okoštujeme miestne vínka. My chlapi nepohrdneme skvelým Rulandským a dámy ružovým Merlotom. Tu by sa ešte sedelo…Ale musíme ďalej, máme toho ešte dosť a čakajú nás pekné stupáky…Nasleduje Kobylí vrch, kde je netradičná rozhľadňa zaujímavého tvaru. Skúšam aj drona, ale je dosť veterno, tak putuje do klietky… A tak fotíme, trochu si oddýchneme a čaká nás ďalšia rozhľadňa – Kraví hora. Tá dá zabrať – je pekne do kopca a ne-ebajkerom to dá riadne pocítiť.
Je už čas na obed. Pôvodne plánovaná zastávka – reštaurácia Ovčí terasy je beznádejne plná a tak pokračujeme ďalej na Horní Bojanovice a Kurdějov. Bohužiaľ všetko je tu zavreté a tak až po ďalšom výživnom stupáku nájdeme aké-také občerstvenie v mandloňovom sade pri Starom vrchu. Majú rôzne výrobky z mandlí – pivo, limonádu, kávu…Oddychujeme, vylezieme hore na rozhľadňu.
Následne smerujeme na Hustopeče. Kúsok po ceste, tesne pred Hustopečmi odbočujeme doľava po trochu šotolino–kamienkovej ceste popri diaľnici. Reštaurácia Hotelu u Rúženy na Moravskej vínnej cykloceste André – je zavretá. To už niektorí hladoši šomrú…Ani sa im nedivím. Preto aj vypúšťame poslednú rozhľadňu a skracujeme trasu do Velkých Pavlovíc, kde nám domáci poradia reštauráciu Vinopa. Tu už konečne nasýtime naše hladné žalúdky. Pozrieme ešte zaujímavé farebné Opilé sklepy a už nás len čaká trochu prašná cesta do cieľa – na parkovisko. Na multifunkčnom ihrisku je už živo.
Tu už len naložíme bicykle a rozlúčime sa. Dnes to bol pekný deň v parádnom aj keď trocha veternom počasí. Južná Morava je nádherný kraj s výborným vínom a pohostinnými ľuďmi. Určite sa sem ešte neraz vrátime.
Dňa 1. mája 2026 sme prijali ponuku TJ Bezovec Piešťany na 13. ročník akcie Hore Váhom, dole Váhom. Na tejto akcii sa teraz celkovo zúčastnilo vyše 160 účastníkov. Z našej skupiny MKCK prišli túto akciu podporiť: B. Ilavská, I. Kubiš, D. Surovčik, P. a K. Julínyoví, J. Golier, Ľ. a E. Kraicoví, P. Vrábel, M. Valovičová s malým Peťkom, M. a V. Miklošovičoví a V. Trajlínek.
Stretávame sa krátko pred deviatou hodinou na parkovisku pri bývalom hostinci Vŕšok. Po spoločnom fote sa vydávame na cestu. Prechádzame dedinami: Veľké Orvište, Ostrov. Na chvíľu sa zastavujeme pri pravekej kniežatskej mohyle pri Očkove. Bohužiaľ je z väčšej časti zničená, tak pokračujeme ďalej.
Prichádzame do Čachtíc. Na chvíľu zakotvíme a občerstvíme sa v pivárni Grófkin dvor. Potom si trochu zmeníme trasu a smerujeme po poľných cestách do Nového Mesta nad Váhom. Odtiaľ po novej cykloceste popri Zelenej vode pokračujeme do Beckova. Tu sa zastavíme v malej cukrárni na kávičku a niečo sladké. Je pekný deň a veľa ľudí si tu užíva jarnú pohodu.
Vraciame sa späť do Nového Mesta a teraz pokračujeme po Vážskej cyklomagistrále smerom na Piešťany. Na ceste prijímame ešte pozvanie Dušana Surovčíka na malé občerstvenie u neho doma v Hornej Strede. Po priateľskom rozhovore s Dušanom a Ankou sa lúčime a pokračujeme už do samotných Piešťan.
Zaregistrujeme sa v cieli pri Športovom štadióne a presúvame sa ku Lodenici, kde v Pivovare Žiwell pri dobrej kapustnici a fazuľovici vyhodnotíme dnešnú akciu.
Piešťany dnes vylákali do sedla bicykla poriadnu skupinu cyklonadšencov. Sme radi, že sme boli toho súčasťou a že sme si užili opäť krásny deň v sedle bicykla. Dnes to bolo pri spoznávaní piešťanského Považia.
