Stredomorie 2019

LIGÚRIA – SAN REMO
Zápis sa pripravuje…

HVAR  07.06. – 16.06.2019

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Ľubo Rosa, Helena Rosová, Jozef Benedikovič, Milka Benedikovičová, Lýdia Macejková, Stano Macejka, Anka Kučerová a Juraj Poláček.

Jedným z cieľov tohtoročnej prímorskej cyklovačky bol chorvátsky ostrov HVAR – ostrov levandule, vlčieho maku,  rozmarínu, olív a kameňa, kameňa…  Úrodné polia boli zriedkavé, zazreli sme ich len pri Starom Grade, inak  len  sem -tam nejaké políčko, vytvorené  zozbieraním kameňov na veľké kopy, ktoré ho obkolesovali.

Hvar sa nám ukázal v nádhernom slnečnom počasí, bez jedinej kvapky dažďa, z tropickými teplotami dosahujúcimi až 42 stupňov na slnku, čo nám niekedy riadne ubralo síl.

Piatok 07.06.2019

Presun autobusom zo Slovenska do Chorvátska, južnej Dalmácie, mestečka Drveník, kde sme sa v ranných hodinách nalodili na trajekt.

Sobota 08.06.2019 (dĺžka 55,0 km, prevýšenie  709 m)

V ranných hodinách presun trajektom z Drveníka na ostrov Hvar – Sučuraj (Sv. Juraj). Odtiaľ sme niektorí pokračovali na bicykloch do Jelsy, niektorí využili pohodlie autobusu po prebdenej noci, ktorú nám znepríjemnili opití spolucestujúci  z Bratislavy. Tí, ktorí pokračovali na bicykloch cez poloprázdny ostrov míňali  opustené dedinky, kde sa nám nepodarilo osviežiť ani pivom.

Nedeľa 09.06.2019 (dĺžka 21,0 km, prevýšenie  367 m)

Bicyklovali sme v okolí Jelsy, večer sme zakončili tancami pri hotelovom bazéne a  živej muzike, kde sa Benedikovičovci ukázali ako super zohratý tanečný pár. Vidieť, že majú za sebou už niečo odtancované…

Pondelok 10.06.2019 (dĺžka 49,0 km, prevýšenie  500 m)

Pondelok sme zahájili dedinkou Dol a v nej kostolík obkolesený levanduľou. V Starom Grade, pôvodne hlavnom meste sme si dali kávičku v miestnej maríne priamo na námestí a odtiaľ posilnení sme sa vydali ku starej vojenskej pevnosti na výbežku ostrova, v ktorej si netopiere spravili svoj úkryt pred vysokou teplotou. Tá, sa toho dňa vyštverala na 42 stupňov! Odmenou nám bola Vrboska, krásne prístavné mestečko s marínou luxusných lodí, v ktorej sme sa na spiatočnej ceste okúpali.

Utorok 11.06.2019 (dĺžka 27,0 km, prevýšenie  426 m)

Dedinky Pitve –  Vrisnik – Svrčice – Vrbanj – Maly Dolac- Vrboska. Na tejto trase sme si akosi skrátili cestu cez vinice, kde sme museli prenášať bicykle ponad drôty. Vyčerpaní sme to zapíchli na pive pri pláži.

Streda 12.06.2019 (dĺžka 11,0 km)

Streda bola odpočinková, loďou sme sa  preplavili na ostrov Brač, kde sme sa vykúpali na najznámejšej pláži Chorvátska – Bole. Doobeda sme si prešli mestečko Bol, zastavili sa pri miestnom kláštore, ktorý nám ukázal svoju zatvorenú tvár a odtiaľ sme sa preštrikovali  k pláži, kde sme strávili celý deň.

Štvrtok 13.06.2019 (dĺžka 18,0 km, prevýšenie  136 m)

Štvrtok bol kúpací deň. Presunuli sme sa do susednej  Vrbosky, s krásnymi plážami, kde časť osádky zostala na pohodlnejšej piesčitej pláži s občerstvením a druhá sa vybrala na skalné útesy, ktoré tvorili ploché platne, stráviť deň o samote a tichu, ktoré prerušovali len okolo plávajúce lode.

Piatok 14.06.2019 (dĺžka 43,0 km, prevýšenie  717 m)

V piatok nás čakala najťažšia túra  Hvarskej dovolenky – hlavné mesto Hvar. Náročné ťažké stúpanie až do Hvaru, v 38 stupňových teplotách, míňajúc levanduľové polia, vápenku, reštauráciu na vrchole s predajom levanduľových cyklo dresov, kde sme sa osviežili miestnym pivom a odtiaľ zjazd do Hvaru ako za odmenu. Jednému mladému účastníkovi – Samovi sa príliš rýchly zjazd nevyplatil a skončil s rozbitým kolenom a rukou v nemocnici. Na to, že to bol stret s  oprotiidúcim autom skončil ešte dobre. Hvar je krásne starobylé mesto, s obrou pevnosťou na kopci nad mestom, kde sme si spravili samostatnú prehliadku, v centre historické jadro s budovou Arzenálu, Gréckeho divadla, kostola sv. Štefana. Čas zvýšil aj na  okúpanie sa a cesta späť – autobusom, len tí najzdatnejší ju zvládli späť na bicykloch.

Sobota 15.06.2019

Ráno do 10:00 check- out, bicykle naložili do prívesných vozíkov a vybrali sa ešte okúpať na pláž pri hoteli, podaktorí aj opodiaľ k blízkemu zálivu, aby zažili romantiku… Tá spočívala v stavbe nových ubytovacích kapacít priamo nad našou hlavou, strechári vŕtali, búchali, oproti na náprotivnej strane betónovali betónpumpou nové občerstvovacie zariadenie, do toho pišťali deti a nakoniec brechot psa…

A takto vypočinutí sme v podvečerných hodinách nasadli do autobusu a hajde domov…

Anka Kučerová

ABRUZZIA – PALMOVÁ RIVIÉRA  6.9. až 15.9.2019

V dňoch 6.9. až 15.9. časť členov klubu (Kraic, Kraicová, Antal, Antalová a Ilavská) spolu so svojimi priateľmi absolvovali krásnu cyklistickú dovolenku v strednom Taliansku, v kraji zvanom Abruzzia.

Počasie parádne modré azzurro, voda v mori ešte stále super.

Krajina pri mori úžasná palmová riviéra a vnútrozemie rozprávková pahorkatina s krásnymi olivovými a hroznovými sadmi. Na kopčekoch trónili malebné dedinky so svojimi stredovekými centrami, kde už na hodne dlhú dobu zaspal čas.

Na svojich túrach sme navštívili: Monteprandone, Acquaviva Picena, Grottammare, San Benedetto del Tronto, Colonnella, Controguerra, Nereto, Tortoreto, Mosciano Sant Angelo, Giulianova a dva úžasné historické skvosty Ascoli Piceno a Civitella del Tronto.

Dostať sa k nim poväčšine vyžadovalo vynaložiť trochu viac úsilia na prekonanie výškových metrov. Ale o to väčšia odmena nás čakala pri prechádzke každou touto dedinkou, nehovoriac už o fantastických výhľadoch po okolí.

Na záver nás autobus vyviezol na jazero Lago di Campotosto, odkiaľ sme z výšky 1500 m zjazďovali dolu o 800 m nižšie krásnou dolinou.

Ľuboš Kraic

SARDÍNIA – SEVER – MARINELLA  19.9. až 29.9.2019

V dňoch 19.9.-29.9.2019 absolvovala malá skupinka členov MKCK v zložení Juraj Poláček, Anna Kučerová, Dušan Surovčík a Jana Michalcová cyklozájazd CK Avanti Tours na Sardíniu so sprievodcami Radom Jelínkom a Janom Machálkom (vďaka, bolo to super). Cyklozájazd bol s autobusovou dopravou a nočnou plavbou trajektom Livorno – Olbia, miestom nášho pobytu bolo stredisko Marinella na severovýchode ostrova medzi Olbiou a Porto Cervo.

Táto oblasť je známa pod prezývkou európsky Karibik a charakteristická množstvom poloostrovov, ostrovov a prekrásnych zálivov, pre ktoré sa stala aj vyhľadávaných miestom dovoleniek aj pre tých najsolventnejších vrátane celebrít z celého sveta. Najvychýrenejšie stredisko je pritom spomínané Porto Cervo, kde luxusné vily a móla plné drahých jácht nemajú konca kraja, čomu však zodpovedajú aj ceny, takže pri návšteve reštauračných zariadení je dobré zachovať istú mieru finančnej ostražitosti.

V dosahu je aj prístavné mesto Palau, ktoré je vstupnou bránou na súostrovie La Maddalena. Z Palau sa dá krátkou plavbou trajektom previesť na hlavný ostrov La Maddalena, ktorý je mostom prepojený so susedným ostrovom Caprera, prípadne si vybrať z ponuky celodenných výletných plavieb po súostroví spojených s možnosťou kúpania.

Počas nášho pobytu sme prebicyklovali mestá Arzachena, San Pantaleo, Olbia, Golfo Aranci, Porto Rotondo, Baja Sardinia, Porto Cervo, Abbiadoni, Palau, Capo d’Orso, La Maddalena a navštívili nespočetné množstvo väčších i menších pláží s tyrkysovo modrou vodou. Tie sú samozrejme najväčším lákadlom, pričom vyberať sa dá od luxusných pláží priamo pri rezortoch s plnou ponukou plážového servisu, kľudnejších pláží s jedným či dvoma plážovými bufetmi až po odľahlé pláže „pre dvoch“.

Čo sa týka bicyklovania, cesty sú tu kvalitné, no najmä tie hlavné na rozdiel od iných oblastí Sardínie pomerne frekventované (a to už bolo v podstate po sezóne), posledné úseky ku plážam takmer vždy prašné. Mimoriadne veľké kopce sme na trasách nemali, pričom najvyššie sme boli na trase do San Pantaleo vo výške 215 m. Terén je však výrazne zvlnený, takže výškové metre naskakovali celkom svižne – na najdlhšej trase do Porto Cervo sme napr. odšľapali 78 km a 1205 výškových metrov. Nachystať sa tiež treba na možný vietor, nám teda fúkalo celých 7 dní.

Juraj Poláček

Akcia Turistika Malá Fatra

Malá Fatra 2019

Začiatok babieho leta v priamom prenose

Neviem, či Paľo spravil správne rozhodnutie, keď mi prenechal napísanie zápisu. Zas z toho vznikne román na pokračovanie. Nech robím, čo robím, z Wordu mi vypadávajú príliš dlhé texty. Už to skúšam písať aj cez tablet. Nepomáha. Chyba bude inde. Navyše, tentokrát som sa o tom dozvedel až v utorok, bezprostredné spojenie je prerušené. Musím sa znova naladiť, preniesť o pár dní späť, vo Fatre to bola jazda. Púšťam Spotify, rozmýšľam, čo by mi pomohlo, hľadám spojitosti s víkendom. Niečo výnimočné, trvajúce len krátko a dávno stratené. A musí to mať gule. Mám to! Jedinečná skupina zo Seattlu spustí nekompromisné vypaľováky, Kurt chrlí svoju frustráciu do celého sveta. To je jazda! Prsty sa rozbiehajú, začínajú vylupovať spomienky na uplynulé dni, objavujú sa prvé písmenká.

Jeseň býva pochmúrna. Denné svetlo sa pomaly sťahuje za teplom, vládu postupne preberá chlad, tma a ich nerozluční spoločníci dážď a vietor. Jeseň býva aj príjemná. Slnko z posledných síl sype na všetky strany plnými priehrštiami svoje teplé lúče. Matka Príroda sa snaží potešiť myseľ prekrásne sfarbenou krajinou. V tomto období tradične chodievame na pár dní do hôr. Čaká nás turistika a dobrá partia, podobne ako lesná zver sa snažíme načerpať energiu potrebnú na prežitie zimného obdobia (na zimný spánok sa však určite neuložíme). Posledné dni nám víri hlavou jediná otázka. Aké počasie nás bude čakať teraz, v polovici októbra? Všetci veríme, že dobré, garant Paľo je všeobecne známy svojimi výnimočnými konexiami.

štvrtok, 10.októbra – na Starhrad

Vychutnávam si nezvyčajnú pohodu. Nemusím vstávať skoro ráno, užívam si pár minút naviac v posteli. Z domu pôjdem až po ôsmej. Normálne by som za sebou mal pár desiatok minút v práci, raňajky, prvú kávu, prečítané maily, možno aj nejaký telefonát, prvé nervózne výbuchy a následné upokojenia. Dnes to je iné. Lúčim sa s civilizáciou a jej všetkými výdobytkami na štyri dni, čakajú ma len hory, pokoj a pohoda.

Tieto pocity mi vydržia približne desať minút. Potom zvoní telefón. Prvý problém. A takto sa to ešte niekoľkokrát opakuje. Ako hovorím, idem si užiť pokoj a pohodu, odstrihnúť sa od civilizácie.

Ani to však nedokáže pokaziť náladu v aute. Na diaľnici navrhujem krátku prestávku na kávu (musím si tiež zavolať), pri ktorej zisťujem, že jediný kávičkár v posádke som ja (Jozef, kde si?!?), Milka a Maroš sa uspokoja s kofolou. Po diaľnici to odsýpa rýchlo, tradične obdivujem Vršatecké bralá, teším sa na Manín a asi po tisíci krát konštatujem, že som ešte nikdy nebol na Považskom hrade. Taká klasika na trase Piešťany – Žilina.

V Žiline rýchlo nakupujeme potraviny, musíme sa predzásobiť na najbližšie dni. Ešte treba vydržať pár kilometrov v aute a potom si konečne trochu pretiahneme svaly. Čaká nás krátka prechádzka, rozhodli sme sa vybehnúť na Starhrad. Chceme zmysluplne využiť voľný deň určený na cestovanie, navyše moji spolucestujúci hore na hrade ešte neboli.

Z auta vystupujeme v Nezbudskej Lúčke. V momente, keď sa nohou dotknem zeme, vstúpim do časovej slučky a prenášam sa v čase. Končí krásny slnečný máj roku 1986, práve som vystúpil z osobáčiku a idem sa kúpať do neďalekého lomu. Je to naše obľúbené miesto, pár minút od Žiliny, vždy tu je kľud a pohoda. Treba využiť voľné chvíle, cez skúškové obdobie aj tak nemáme nič lepšie na práci. A keď si pribalím aj skriptá … dobre poslúžia ako podložka pod hlavu. 850 kilometrov od nás pred pár týždňami vybuchla elektráreň v Černobyle. Slnko má grády.

V čase sa ale vraciame aj teraz, keď otvoríme dvere staničného bufetu. To nie je retro, to je nefalšovaná realita. Miesto, ktoré zamrzlo v čase. Nádhera. V momente zo mňa padá napätie a stres, od tohto okamihu ma nedokážu vykoľajiť ani telefonáty (a to ma ich ešte zopár v najbližších dňoch čaká). Každým pórom nasávam atmosféru okolia, každučká bunka v tele si užíva slobodu, pokoj a návrat na známe miesta. Bol som dlho preč.

Lom si nechávame na koniec, najskôr vybehneme hore na Starhrad. Pozná ho hádam každý, jeho silueta je pri ceste popod Strečno neprehliadnuteľná (ak viete, kam sa pozerať), ale málokto ho aj navštívil. Ja si ho z minulosti pamätám veľmi dobre, bol som na ňom viackrát, mnohokrát som tiež prechádzal okolo cestou na Chatu pod Suchým či na Suchý. Sú to všetko krásne miesta a krásne spomienky.

Spomínať však nebudem donekonečna, žijeme v prítomnosti, vyrážame. Netrvá dlho a vychádzame von z obce. Spočiatku prechádzame voľným priestranstvom cez lúky, vpravo sa otvárajú pekné výhľady na hrad Strečno, pamätník francúzskych partizánov a železničné tunely. Fotíme prvé z dlhého radu fotografií tohto víkendu, snažíme sa zmraziť okamih, zachytiť náladu chvíle a miesta. Nad hlavou nám svieti slniečko, pod nohami sa vinie úzky chodníček, zmáčaný dažďami posledných dní. Vo vzduchu cítiť vôňu húb a predzvesť babieho leta. Vraj sa nás ešte chystá navštíviť.

Za pár minút sa okolie uzatvára, vstupujeme do úzkej Starohradskej doliny. Napravo od nás sa krúti Váh, niekde v týchto miestach v minulosti naháňali pltníkom strach skaly Margita a Besná („tam okolo Strečna, cesta nebezpečná“ – to ale platí aj dnes). Plte ako turistická atrakcia na Váhu zostali, skaly z riečneho toku odstránil dynamit.

Pokračujeme hlbšie do doliny, na ľavej strane pôsobí rušivo veľká nedokončená stavba. Nechápem, prečo práve v týchto miestach musel niekto postaviť takúto opachu. Na súkromné účely je príliš veľká, ako penzión v tejto oblasti nedáva zmysel. Nemusím však chápať všetko.

Už je to len kúsok a stojíme na križovatke pod hradom. Okolie je jeden veľký porub, časť kopca je odlesnená, pohľad na hrad sa otvára už zospodu. V minulosti býval v lese dobre ukrytý do posledných chvíľ. Tých pár metrov vybehneme ľahko, aj keď sa na blate trochu šmýka. Hore je to ako vždy paráda.

Mám rád návštevy hradných zrúcanín. Hlavne takýchto, opustených, bez sprievodcov a informačných tabúľ. Fantázia môže pracovať na plné obrátky. Toto bol určite obytný palác a tu bývala posádka. Obranná veža, muselo byť ťažké sa k nej priblížiť. A z okna je krásny výhľad na úzke údolie Váhu hlboko pod nohami, v minulosti sa však asi obyvatelia z neho toľko nekochali ako my, mali iné starosti. Aj keď ktovie, aj vtedy sa určite našlo veľa ľudí s otvorenými očami aj dušou. Veď bez toho by nikdy nevznikli sochy Venuší, verše Odysey, Rembrandtove obrazy a tóny Johanna Sebastiana Bacha.

Ale Starhrad je skutočne zaujímavý. Vypína sa na úzkom strmom hrebeni, pravdepodobne mal hlavne strážnu funkciu, nebolo tu priveľa miesta na stavbu hospodárskych a obytných budov. Tieto funkcie a jeho miesto tak neskôr prevzal neďaleký hrad Strečno. Zo Starhradu tak časom zostala iba ruina. Miesto je však pekné, má svoju atmosféru, stačí sa len chvíľu zastaviť, počkať a pozorne načúvať šepotu múrov, stromov a vetra.

Hlboko pod nohami sa kľukatí Váh, ktorý si za dlhé geologické obdobia práve v týchto miestach prerazil svoju najužšiu cestičku od tatranských končiarov k Čiernemu moru. Na vode vidíme niekoľko pltí, dnes slúžia iba ako turistická atrakcia. Je to už veľmi dávno, čo tadiaľto liptovskí pltníci splavovali drevo na dolniaky. Dnes naopak vidíme stovky áut, osobných aj nákladných, ktoré sa ako nekonečný had valia údolím v obidvoch smeroch. Obrovský had, ktorý raz pohltí všetko živé.

Dosť už bolo filozofovania, je krásny deň, treba si ho užiť. Dnes nás ešte čaká cesta k lomu Nezbud a hlavne stretnutie s kamarátmi vo Vrátnej. Skôr ako sa však dostaneme k miestu mojich spomienok, zastavíme sa pri penzióne Panoráma. Je to nová stavba na vyhliadke nad Nezbudskou Lúčkou. Výletné miesto, hlavne pre rodiny s deťmi. Majú tu miniatúrnu ZOO, kde vidíme pekne vykŕmené prasiatka, somára, ovečky, kozičky aj pštrosov. A zvedavú prítulnú mačku. Maroš skúša chodúle, zastavujeme sa pri mamutovi zo slamy aj domčeku na stračej nôžke. Taký malý Disneyland na slovenský spôsob.

Na chvíľu si sadáme do vyhliadkovej reštaurácie, pochutnávame na husacej lokši, obdivujeme výhľad na hrad Strečno a opäť sa snažíme pochopiť nepretržitý prúd áut prechádzajúcich v obidvoch smeroch po ceste. Taká je realita dnešného dňa.

Máme pred sebou posledné minúty pobytu v Nezbudskej Lúčke. Chcem opäť navštíviť starý zatopený lom, kde sa tak dobre plávalo (aj napriek prísnemu zákazu) v priezračnej vode pod strmými skalnými stenami spadajúcimi kolmo do jeho vôd. Strávil som tu nejeden „študijný“ deň. Poklad na Striebornom jazere.

Miesto nachádzame, realita je však odlišná. Je tu rybársky revír, voda tmavá, plná lístia, brehy blatisté. Asi sa u mňa prejavila porucha pamäti spôsobená dlhým časovým odstupom. Ako sa však neskôr dočítam na webe, nie je to našťastie úplná pravda. Zafarbenie vody je spôsobené asfaltom, ktorý z lomu vyteká do vody, ryby pravdepodobne tiež pridali svoj príspevok. To som si oddýchol, už som o sebe začínal pochybovať.

V Nezbudskej Lúčke končíme, bola to pekná odbočka z cesty. Ja som sa na chvíľu vrátil v čase, Milka a Maroš zas navštívili nové miesta. Čaká nás ešte pár kilometrov do Vrátnej. Chvíľu hľadáme ubytovanie, dostaneme sa až ku Chate na konci (sveta), ale nakoniec s pomocou kamarátov všetko dobre dopadne. Spolu potom ideme na večeru do jedinej fungujúcej reštaurácie na okolí. Jediná reštaurácia = jediné sklamanie podareného víkendu, ceny švajčiarske, obsluha slovenská (navzájom sme si evidentne nesadli). Bohužiaľ nás tu na chvíľu uzavrie krátka intenzívna búrka (prišlo aj na blesky) a tak sa vraciame domov už potme. Vlastne to nie je tma ale T M A !!! Dlho som takú nezažil. Koniec svojho nosa som nielen nevidel, ale ani som netušil, či ho vôbec mám. Zážitok na záver.

Taký menší nás ešte potom čakal pri nasťahovaní na izbu. Bola fajn, len jej chýbalo pár desiatok m2 plochy. Už viem ako si pripadajú sliepky v klietkach. Ale inak pohoda, spal som na hornom bidle, opäť som si pripadal ako na vojne v Pardubiciach. Nie však úplne pokojne, bál som sa, že spadnem aj s posteľou o poschodie nižšie a zabijem Igora.

Večer nás čakalo tradičné krátke posedenie a príprava na ďalší deň. Po dlhej dobe som musel po očku pozerať aj futbal, nedalo sa tomu vyhnúť (nuž, nie je to basketbal). Zas budem mať na chvíľu pokoj.

A potom rýchlo do postelí. Zajtra začíname naostro.

piatok, 11.októbra – Horné diery a Malý Rozsutec

Skorý budíček, skoré raňajky, skorý odchod na trasu. Toto má byť dovolenka?

Áno, je to v pohode, podľa plánu. Dnes začíname v Štefanovej a sem sa autobusy len tak nadarmo nekrútia. Aspoň budeme mať časovú rezervu.

Naša malá skupinka ide autom, keby sa niečo udialo máme v tejto okrajovej časti Terchovej, kde líšky dávajú dobrú noc, poistku. Ako zisťujem o chvíľu, to o líškach už dávno nie je pravda. Štefanová je dnes plná chalúp, penziónov, turistov. Za tých tridsať rokov sa toho veľa zmenilo. Len tie Rozsutce stoja našťastie na svojom mieste, hneď sa navzájom spoznávame a vítame, dlho sme sa nevideli.

Vo Vrátnej som kedysi dávno začínal s turistikou (aj lyžovaním, ale o tom niekedy inokedy). Moje intenzívne chodenie do prírody trvalo len päť rokov (rodičia doma nemali bohužiaľ pochopenie pre môj sen predĺžiť si mladosť). Malú Fatru som za ten čas pobehal dôkladne, bolo to sem na skok a dobrý dôvod zostať na vikend na internáte. Prišlo samozrejme aj na iné slovenské pohoria, ale tu sme sa vždy cítili najviac doma. Moja žilinská etapa je určite obdobím, na ktoré najradšej spomínam. Zo Žiliny som sa však vrátil domov, kde som sa potom turistike venoval už len občas. Našťastie som hneď na začiatku spoznal Jančiho, Milana a Jura, s ktorými sme odštartovali naše nesmelé cyklistické pokusy. Cez Jančiho sme neskôr spoznali našu atomácku skupinu a Malokarpatský cykloklub mohol začať písať svoju históriu. Aj dnes sa nás tu zišlo zopár z pôvodnej zostavy (Božka, Paľo, Vlado a ja).

Na parkovisko prichádzame ešte takmer za tmy, aj vyberač výpalného dorazil neskôr. Nad Medziholím začína svitať, oblohu za mrakmi začína vyfarbovať slnko. Dávam si kávu z automatu.

Chvíľu po nás prichádza na parkovisko skupinka z Terchovej. Časť našich kamarátiek a kamarátov si zohnala ubytovanie inde, síce sa budeme po večeroch vidieť len ojedinele, ale na turistiku budeme chodiť spolu. A tak sa hneď skraja dňa navzájom víta 20 účastníkov, ďalší majú doraziť ešte dnes večer. Celá táto procedúra samozrejme chvíľu trvá, taktiež aj neodmysliteľné fotografovanie a tak sme nakoniec celkom radi, keď sa nám podarí pohnúť z miesta.

Podľa pôvodných plánov sme mali ísť najskôr na Medziholie, ale „terchovčania“ presvedčia garanta, aby smer trasy otočil. Toto sa neskôr ukázalo ako dobré rozhodnutie.

Pomedzi rekreačné chalupy opúšťame civilizáciu. Vôbec to tu už nepoznávam, horko ťažko viem odhadnúť správny smer. Stále je tu však pekne. Keď sa vynoríme prvýkrát z lesa nad sedlom Vrchpodžiar, otvorí sa horizont a priamo pred nami vystupuje v diaľke slnkom ožiarený chrbát Pupova, ostatné okolie sa zatiaľ skrýva tieni. Prvý magický zážitok dnešného dňa, je nemožné zachytiť ho fotoaparátom. A tak sa aspoň snažím vryť si tento moment čo najhlbšie do pamäti. Perličky na dne.

Nasleduje krátky zostup na Podžiar, je po sezóne, príliš skoro ráno, bufet je zatvorený. Aj tak by sme sa nezdržiavali, ešte sme nič neprešli, takmer celú trasu máme pred sebou. A navyše nás za chvíľku bude čakať jeden z vrcholov dnešného dňa. Po pár desiatkach metrov sa vnoríme hlboko do tiesňavy Horné diery.

Prechod tiesňavami má svoje čaro v každom ročnom období. Sem slnko nakukne len na pár sekúnd denne, niekde sa nedostane vôbec. Stúpania ponad vodopády a skalné stupne sú zabezpečené rebríkmi, na viacerých miestach sa môžeme istiť reťazami alebo lanami. Hneď na prvom lane si vyvrtnem palec na pravej ruke. Keď je niekto šikovný… Ale našťastie je to len trochu, v ďalšom postupe ma to neobmedzuje, aj keď ešte stále nie je úplne v poriadku.

Dobre, že tu tie pomôcky sú, skala je mokrá, treba ísť opatrne. Veľmi rýchlo zisťujeme, že rozhodnutie otočiť smer postupu bolo správne. Zostupovalo by sa tu ťažko, riziko úrazu by bolo väčšie. A ak by sme stretli niekoho v protismere, obchádzali by sme sa dosť zložito. Prichádzame navyše k miestam, kde pomôcky práve vymieňajú, musíme to obchádzať popri potoku. Tu už treba zapojiť aj ruky, treba si neustále uvedomovať pravidlo troch pevných bodov. Dobrý tréning na to, čo nás bude čakať ďalej. Ale to poniektorí zatiaľ netušia.

Z Horných dier plynule prechádzame lesom do Tesnej rizne. Tiesňava sa rozširuje na roklinu, technická náročnosť postupu aj zabezpečenie zostávajú, krásy je aj tu na rozdávanie. Výškové metre naberáme zábavným spôsobom, človek si to ani nestíha uvedomovať a zadýchať sa. Zatiaľ sa mi ide veľmi dobre, ale určite aj ostatným, držíme sa relatívne pohromade, nikto nezaostáva. Stúpanie sa zmierňuje, les redne, spoza stromov začína presvitať svetlo. Neklamný znak, že sa blíži vrchol stúpania.

Stojíme v sedle Pod Tanečnicou, oddychujeme na lúčke medzi lesom a skalkou, dopĺňame sily pred ďalším postupom. Kus chleba, sladká tyčinka a hlt čaju padnú vhod. Otvára sa nám prvý blízky výhľad na vrchol Malého Rozsutca, snažíme sa vystopovať líniu výstupovej trasy. Márne. Vrchol vyzerá nedostupný.

Lesom sa presunieme len pár krokov do sedla Medzirozsutce. Odtiaľto už vidieť výstupový chodník na Veľký Rozsutec, Malý sa zdá stále rovnako nedostupný. Na to, aby sme sa dostali k jeho úbočiu musíme prejsť ešte pár minút po lúke. Najjednoduchšie cesty bývajú najťažšie. Na mokrej tráve sebou dvakrát seknem, hlavne prvý pád bol nepríjemný, pravá noha sa mi divne skrútila pod telo. Našťastie bez následkov, môžem pokračovať ďalej.

Až teraz začína to pravé orechové. Výstup na Malý Rozsutec. Z minulosti si pamätám reťaze, náročnosť vystupu však už nie. Vyzerá to však horšie, ako to v skutočnosti je. Stupov a chytov je dostatok, napriek tomu ide pravdepodobne o ľahký horolezecký terén (ako zistíme pri zostupe). Nie je však exponovaný a je pomerne krátky, takže nestihnú nastať žiadne problémy. Chvalabohu. Nie sú naozaj potrebné, prišli sme si oddýchnuť a nie sa tu doraziť.

Sme na vrchole vo výške 1343 m n.m. Dnes sa vyššie nevyškriabeme. Absolútnu spokojnosť nám kazí len počasie na vrchole. Sme v mrakoch, viditeľnosť je len pár metrov, akurát tak na fotku. Výhľady sú nulové, ale nie je to prvýkrát, kopec chce, aby sme sa ešte niekedy vrátili.

Nasleduje opatrný zostup dole. Ten je náročnejší a trvá dlhšie ako výstup. Treba naozaj opatrne hľadať stupy, jeden zlý krok a nemusí to skončiť dobre. Našťastie končí a všetci stojíme zdraví v sedle Medzirozsutce. Užívame si opäť krásny výhľad na vrchol, mraky sa rozplynuli. S prekvapením zisťujeme, že na dnešnej trase sa pohybujú zástupy ľudí. Je pracovný deň, ale prísľub dobrého počasia vytiahol do hôr množstvo ľudí. Potešiteľné zistenie.

Aj počasie zatiaľ hrá s nami. Nie je síce vyslovené azúro, ale je pekne, občas pod mrakom, občas slnečno, takmer ideálne jesenné podmienky na turistiku. Užívam si každú minútu, v tejto partii je tradične fajn, veselo, čas príjemne plynie. Musíme však ísť ďalej. Opäť sa vnárame do lesa, čaká nás hodinka cesty na Medziholie. Veľký Rozsutec dnes obídeme, aj tento výstup si necháme na inokedy.

V lese treba ísť opatrne. Mokré korene stromov a kamene predstavujú riziko, jeden nepozorný krok a môže to skončiť všelijako. Našťastie sa les končí, chodník sa zlepšuje, objavujú sa prvé krásne výhľady na oravskú stranu pohoria, prvé zázrivské kopanice. A pred nami kopce. Veľký Rozsutec a Stoh. Ten ani nepoznávam. Jeho pravidelný kužeľ je z tejto strany zarastený lesom až takmer na vrchol. Kedysi to býval pravidelný holý kopec, postrach turistov. Leží samostatne, z každej strany treba pri výstupe prekonať rovnaké prevýšenie. Nie je to sice kráľ malofatranských vrcholov, ale je to ich veľmi schopné páža.

Po krásnej rozľahlej horskej holi sa dostávame na Medziholie. Cestou sa snažíme čítať stopy v blate, hľadáme znaky prítomnosti medveďa. Zatiaľ bohužiaľ (našťastie) neúspešne. Stojíme na poslednom vrchole dnešného dňa, sme v sedle Medziholie, vo výške 1185 m n.m., odtiaľto budeme už len klesať. 450 m, uff, už sa teším. Ako som spomínal, Stoh ani nespoznávam, pohľadom hľadám ešte miesto, kde sa v minulosti nachádzala Chata na Medziholí. Našťastie som ju stihol zažiť osobne, čoskoro však vyhorela a už ju nebolo možné obnoviť. Škoda, bola to chata, ktorá mala dušu. Jedna z posledných, podobná, ako sú poslední mohykáni pod Borišovom a pod Suchým.

Takéto miesta dnes nenávratne miznú. Minulý rok som sa tešil na návštevu Kamennej chaty na Chopku. Keby som tam radšej nevstúpil! Ďalšie nenávratne stratené miesto. Moderne zrekonštruovaná, pôvodný duch miesta musí počas dlhých bezmesačných nocí bezcieľne blúdiť po okolitých holiach a smutne nariekať. Nie je dobré, keď sa necitlivým zásahom zničí podstata miesta, nie všetko, čo sa leskne je aj dobré. Ktovie, ako dnes vyzerá Chata pod Volovcom nad Rožňavou, bolo to magické miesto. Na jedinú noc, ktorú som tam pred mnohými rokmi strávil, občas zaspomínam aj dnes. V diaľke pod nami sa rozsvecovalo a postupne zaspávalo mesto Rožňava, my sme len ticho sedeli a vychutnávali si mimoriadny okamih. Aj toto miesto by som skutočne ešte rád niekedy navštívil.

Nie som však expert na horské chaty a útulne, určite sa ich ešte nájde dosť, ktoré moderná doba nedokázala narušiť. Veľmi ľahko však dokáže zlyhať ľudská pamäť. Obzerám sa dookola, hľadám, porovnávam, rozmýšľam. Miesto, kde ležala Chata na Medziholí však nenachádzam. Je to už predsa len pár rokov.

V sedle prefukuje, hoci je tu krásne, netreba sa príliš zmotávať. Ideme klesať. A to je pre mňa vždy výzva. Spočiatku to ako tak ide, nižšie je ale zem rozmáčaná, šmykľavá, párkrát výtočím skutočnú piruetu. Na zemi tentokrát našťastie nekončím. Špinavý som ale statočne, už ani nepamätám, kedy naposledy. Asi ešte ako malý chlapec, keď som sa chodieval hrávať na piesok. Nasledujúce dni to ani radšej neriešim.

Vraciame sa do civilizácie, chceli by sme si chvíľu oddýchnuť a posedieť. V Štefanovej funguje našťastie výborný penzión Stárek (toto nie je reklama, to je odporúčanie), strava chutná, ceny prijateľné, oproti včerajšku absolútny rozdiel a úplná spokojnosť. V batohu na chatu nesiem pár litrov terchovského remeselného piva, chalanom chutilo, doobjednali si ďalšie.

Posádka nášho auta ešte večer skočí na zdvorilostnú návštevu za kamarátmi do Terchovej, chvíľu aj posedíme v reštaurácii. Pri návrate obdivujeme obrovský mesiac v splne, ktorý sa práve prehupol ponad malofatranský hrebeň. Je to druhý magický moment, ktorý sa ale bude opakovať každý večer.

Vraciame sa na chatu. Opäť je tu futbal, tak veľa som sa ho nenapozeral už niekoľko rokov (prestalo ma baviť pozerať na to simulovanie a zdržiavanie hry, futbal teraz naozaj nemusím). Už zostáva len chvíľu posedieť a ideme sa pripraviť na zajtra. Čaká nás ďalší program. A noví kamaráti, dnes prišli ešte Vierka z Trnavy, Dominika až z Katovíc a Miloš s Veronikou tiež z Trnavy.

A krátke zhodnotenie dňa? Super! Aj počasie zaznamenalo zlepšenie, uvidíme, čo nás čaká zajtra.

sobota, 12.októbra – Krivánsky hrebeň Malej Fatry

Garantovi úplne narúšame akciu. Po včerajšom šmýkaní z Medziholia dnes nechceme strmé zostupy. A tých pôvodne plánovaná trasa cez Baraniarky obsahuje plno. Rozhodli sme sa, pôjdeme „len“ na hlavný malofatranský hrebeň, prechod Kriváňov je krásna prechádzka, keď budeme mať šťastie, budú aj výhľady.

Dnes sa nemusíme ponáhľať, lanovku púšťajú až o 9-tej. Kedysi by som sa za použitie takéhoto výstupu na hrebeň hanbil, teraz túto možnosť vítam. Hlavné je pošetriť sily, zážitky dnes čerpám hlavne z okolitého prostredia a nie z vnútorných pocitov. Aj keď aj tie dokážu potešiť, kondícia však už nie je bezodná (až teraz pri písaní si uvedomujem, že po štyroch dňoch turistiky vôbec necítim svalovicu, asi som mal viac tlačiť na pílu).

Opäť ideme autom, Braňo sa bude ponáhľať domov, pri návrate sa hodí, keď nebude musieť čakať na autobus. Na parkovisku sme o 8:45, hneď vedľa nás parkuje Miloš s Veronikou. Vítame sa, sme radi že aj oni prišli na víkend do Terchovej a dnes sa pridali k nám (chvíľkovo beriem na milosť výdobytky civilizácie – s Milošom sme sa včera večer dohodli cez Messenger).

Za tých pár sekúnd, čo sa vítame, je na parkovisku zrazu o pár desiatok áut viac. Z Terchovej sa hore tlačí kolóna takmer ako pri Strečne. Počasie stvára divy, toľko ľudí nie je hádam vidieť ani v lete v Tatrách. A  dnes skutočne zažívame divy – ráno pred chatou pod Príslopom panovalo úplné bezvetrie, tu pod Chlebom fučí vetrisko, len aby vôbec pustili lanovku. To by nám výrazne narušilo plány.

Lanovku našťastie púšťajú, je radosť sa ňou nechať vyviezť do Snilovského sedla. Dávno preč sú časy, keď dvojsedačka ťahala hore zmrznutých turistov a lyžiarov v studenom vetre dlhé minúty. V modernej osemkabínke to ide ako po masle, uznávam, že niektoré zmeny sú celkom príjemné (v tomto prípade mi nevadí strata atmosféry miesta, nemám rovnaký meter na všetko).

Počasie hore je takmer skvostné. Len takmer kvôli vetru. On to vlastne ani nie je vietor, v nárazoch má silu slušnej víchrice. Ale napriek tomu nie je zima, oblohu zdobí len zopár mráčikov, výhľady sú úžasné. Dnes nás na túru vyrazilo 24, to je už slušná skupina. Pár minút trvá, kým sa všetci vyvezieme lanovkou, potom niekto odbieha na toaletu, iní idú do bufetu, ďalší vonku fotia krásne scenérie. Jednotlivci sa medzi skupinkami bleskurýchle premiestňujú. Dať všetkých dohromady, aby sme mohli odštartovať, je slušná výzva. Podarilo sa! Konečne sa väčšina účastníkov zhromaždí na fotografovanie. Môžeme vyraziť. To je posledná chvíľa, keď niektorých vidím. Podmienky na hrebeni nás okamžite rozdelia na menšie či väčšie skupinky, stretneme sa až neskôr alebo vôbec.

Po dlhom čase sa zdravím so starým priateľom Chlebom. Bývali to krásne dni jarných lyžovačiek na Oštiepke, posedení pri „dobrom čaji“ na Chate pod Chlebom, výletov po okolitých hrebeňoch aj na Chatu pod Kľačianskou Magurou (aj to bývalo skvelé miesto, všetko to už asi nestihnem navštíviť). Starý priateľ dnes ticho stojí, hľadí na mňa z výšky, nevyčíta mi dlhú neprítomnosť. Len ma priateľsky kára, posiela na mňa poryvy vetra. Uvedomujem si svoju chybu, mám na to celý deň, ten vetrisko neustane ani na sekundu, miestami mám čo robiť (xxx kg živej váhy), aby ma neodfúklo z hrebeňa. Tí „drobnejší“ asi musia mať v ruksakoch kamene.

Ale šliape sa mi veľmi dobre, že by som sa konečne dostával do formy? Snáď, žiadne nedovolené prostriedky na tejto akcii príliš nekonzumujem (uvidíme o týždeň na Javorine, tá vždy preverí). A tak sa krok po kroku posúvam vyššie zo Snilovského sedla na vrchol Veľkého Fatranského Kriváňa, do výšky 1709 m n.m. Vyššie to už v tomto pohorí nejde. Vychutnávam si výhľady na blízke aj vzdialené okolie. Pod nohami mi ležia obidva Rozsutce, Boboty, Stoh, Grúň a všetky ostatné miestne kopce a kopčeky. Veľkú Fatru máme na dostrel, kúsok obďaleč vykúka Orava, v diaľke belavo žiaria vrcholy Západných Tatier, na samom okraji identifikujem majestátny Kriváň.

Pri týchto výhľadoch by sa dalo vydržať dlho, pri tomto vetrisku však treba utekať kade ľahšie. A tak len pár fotkami zdokumentujem výstup (som rád, že mi nevyrazilo telefón z ruky) a pokračujem spolu s Braňom dole do sedla. Tam sa vraj počkáme. Ale väčšina ešte len vystupuje hore. Keďže ani v sedle vietor výraznejšie neslabne, pokračujeme za chvíľu radšej ďalej. Pridáva sa k nám Milka, Igor, Miloš a Veronika. Po pár metroch Braňo rýchle mizne v diaľke a tak vytvárame päticu, ktorá to dnes vybojuje spolu.

A bojujeme statočne. Najskôr dole zo sedla, potom hore na Pekelník (dnes ako by sa na ňom čerti ženili) a nakoniec opäť dole do sedla Bublen. V následnom traverze sa dostávame do závetria. Zrazu je to úplne iný svet. Je treba sa rozopnúť, začína byť teplo. Na skale v kosodrevine sedia ľudia a užívajú si náhlu chvíľku pokoja. Aj my sa zastavíme a dopĺňame sily. Doteraz sme boli ohučaní od vetra, tu sa nám otvára priestor na krátky rozhovor. Hovoríme jeden cez druhého, prekypuje z nás adrenalín, ani si nestíhame uvedomovať jeho prebytok.

Tu by sme mohli sedieť aj dlhšie, treba však pokračovať. Prvých pár minút to je v pohode, na chvíľku som dokonca uveril, že vietor už naozaj definitívne ustal. Z omylu ma vyviedol hneď nasledujúci úsek cesty. Vietor počas nášho oddychu tiež nabral nové sily a na vrchu stúpania sa do nás víchrica obula s nečakanou intenzitou. To je rock’n’roll!!! Taký uragán nedokázal rozpútať ani Bonzo vo svojej vrcholnej forme, vysilený Moby Dick klesá na morské dno.

My však neklesáme na duchu ani na silách, vidina betónového piliera na kamennom vrchole nás ženie ďalej. Po chvíli stretávame Maroša, Vojta a Braňa, už sa vracajú. Vojto si od radosti zo stretnutia na chvíľku ustelie v kosodrevine. Vyťahovať ho musia dvaja naraz, bol tam pekne uložený. Kosodrevina je vraj ľudožravá, stačí chvíľka nepozornosti a v dňoch, ako je ten dnešný striehne na svoju korisť. Mal šťastie, zachránili ho naozaj v hodine dvanástej.

Snažia sa nás povzbudiť, už nás čakajú vraj len dva falošné vrcholy, nejaká pol hodinka cesty. Ďakujem pekne, v tomto vánku je to len taká prechádzka. Čo by kameňom dohodil, za siedmimi horami, za siedmimi dolami, kde sa voda sypala a piesok sa lial, šup sem, šup tam, nám už je to všetko jedno….

Voda sa dnes našťastie nesype, to by sme už naozaj nepokračovali, to len mne asi začína presýpať. To vetrisko mi vyfučalo mozog z hlavy. A malo vôbec čo? Z mistrálu sa vraj človek dokáže pomiasť, mne sa to tuším práve stalo.

Keď je najhoršie, musí človek myslieť na hlúposti, alebo úplne odpojiť mozog a len mechanicky klásť nohu pred nohu. Takýto prístup sa mi osvedčil už dávno, ešte aj dnes ho občas použijem. Fyzických síl mám dosť, ale ten vetrisko pôsobí hlavne na psychiku, berie chuť pokračovať. Preto musím použiť tieto moje techniky. Neučia ich síce žiadne kurzy, ale u mňa zaberajú. Vyskúšajte, možno sa vám niekedy hodia, dávam ich k dispozícii zadarmo. Ale záruku za používanie neberiem.

Stojím asi päťdesiat metrov pod vrcholom, dokázal som to! A to sme ráno hovorili len o takej prechádzke. Dnes to nebola úplná pravda. Polovicu cesty máme pritom ešte pred sebou. Mozog sa znova dostáva do prevádzkovej pohody, opäť začína vnímať okolie.

Na vrchole je dnes dosť ľudí, na väčšine je na prvý pohľad viditeľná spokojnosť s tým, čo dokázali. V tesnej blízkosti preletí malé vyhliadkové lietadlo, vo vzduchu visia dva dravce. Živo je na zemi aj na oblohe. A ten výhľad! Veľká Fatra láka na návštevu (od včera sú tam na výlete naše kamarátky Mirka a Stanka, ktovie ako sa darí im), opäť by sa niekedy patrilo zavítať aj tam. Ale tiež láka pokračovanie bočným hrebeňom na Suchý, je to krásna časť hrebeňovky. Dnes však nie, hore – dole by sme to neotočili, v tejto variante je jednosmerný prechod hrebeňa náročná jednodňová túra, to si pamätám už z minulosti. Hlavne výstup na hrebeň cez Suchý dá zabrať, mám to stále v živej pamäti aj po rokoch. Niekedy to ale možno ešte skúsim.

Takéto myšlienky sa mi preháňaju hlavou v posledných týždňoch veľmi často. Hlava si ešte myslí, že by mohla, ale telo už protestuje. Ako sa im brániť, čo urobiť? Asi len odskúšať, príroda si spraví poriadok sama. Dřív než druhá míza, přišel první infarkt.

Pohľady na krásny hrebeň si ešte chvíľu vychutnávam, dali sme sa do reči s miestnym turistom, úplne z neho srší láska k horám a k pohybu v nich. Môj človek, sú to príjemne strávené minúty. Ale musíme sa rozlúčiť, on sa chce dostať do Krasňan, my zas naspäť do Vrátnej. Tesne pod vrcholom stretávame podelené skupinky „terchovskej“ časti. Andrej je už hore, Mariet a Dominika kúsok od vrcholu, Tóno na dohľad za nimi a Dano všetkým istí chrbát asi o sto metrov zozadu. Kúštik za ním ešte ide Beáta, ale tá sa rozhodne posledných asi 300 metrov vynechať a pridáva sa k nám. Z pätice sa stáva šestica.

Návrat odsýpa celkom dobre. Neviem, či vietor začína strácať na intenzite alebo sme si na seba už zvykli, ale ide sa mi dobre. Už nemusím používať moje techniky, stíham sa aj kochať. Samozrejme opatrne, hlavne treba hľadieť pod nohy, miestami by bolo kam zahučať. Ale pohľady na hrebeň sú nádherné. Krásne trávnaté hole spadajú do dolín na ľavej aj pravej strane. Niekde prudko, niekde pozvoľnejšie. Miestami mi to pripomína minuloročný traverz ponad Vajskovskú dolinu. Nádhera. Opäť sa snažím uložiť obrazy do pamäte. Pridu jesenné a zimné pľušte, zostanem uväznený medzi štyrmi stenami, vtedy mi nezostane nič iné, len ťažiť z týchto prežitých okamžikov. Medveď bude čerpať zo zimných zásob.

V sedle Bublen sa odkláňame od výstupovej trasy a volíme zostup do nižšieho sedla Chrapáky a traverz úbočím Pekelníka do Snilovského sedla. Ušetríme zopár výškových metrov, vietor však fúka napriek očakávaniam rovnako aj tu. Ale už nám toľko nevadí, pomaly ustáva. Starý Chleb ma prestáva kárať.

V bufete si dám len kávu a kofolu, na večeru skočíme neskôr do Terchovej, hoci tu ponúkajú výpečky (pozdravujeme do Linča). Dole sa zvezieme opäť lanovkou, šetríme čas aj kolená. Potom nasleduje odvoz Braňa na autobus a večerná návšteva Terchovej. Dnes je ten Mesiac ešte výraznejší, viac priťahuje pohľady aj myšlienky. Sú noci, keď sú vlci potichu a zavýja len Mesiac.

Nasleduje už len večerné posedenie na chate. V rámci neskorých nočných rozhovorov sa stihnem staviť s Božkou (a ako zistím neskôr, stávku prehrať). Akcia sa pomaly vytráca do nenávratna. Bolo tu veľmi dobre, zajtra však odchádzame. Čaká nás šedá realita všedných dní. Ale cestou domov si predsa len ešte jednu túru dáme. V pláne máme Kľak, tam som ja ešte nebol.

Dnes bolo počasie ešte o kúsok lepšie ako včera, vetrisko nám to nepokazil. Uvidíme, ako bude zajtra. Ktovie, čo tá víchrica dofúkla.

nedeľa, 13.októbra – na Kľak

Ranné vstávanie, rozlúčka s partiou, chatou a Malou Fatrou. Verím, že na ďalšiu návštevu nebudem čakať ďalších tridsať rokov (aj keď vtedy by som tu bol ešte veľmi rád, len aby som si ešte spomenul kde to vlastne som a kto som).

Z chaty odchádzame prví, chceme ešte deň využiť na turistiku. Večer sme sa museli rozhodnúť kam. Miloš ponúkal výlet Jánošíkovým krajom vôkol Terchovej, mňa ale srdce ťahalo aj na Kľak. Bolo to ťažké rozhodovanie, kopanice rozosiate v čarokrásnom okolí centrálnej obce tiež lákali na návštevu. Ale toto môžeme dať inokedy, aj na bicykloch, nie je to až tak odruky. Tento víkend je zasvätený horám, ideme do Fačkovského sedla.

Venujeme posledné pohľady skalným útvarom vo Vrátnej doline, lúčime sa s prekrásne sfarbenými lesmi nad Terchovou, kúsok nášho srdca zostáva na hôľnom krivánskom hrebeni. Táto Fatra je síce Malá, na neveľkej rozlohe tu však môžeme nájsť nepredstaviteľne veľké množstvo krás. V duchu si sľubujem skorý návrat, márnotratný syn sa čoskoro vráti. Sľubujem.

Ranná jazda cez Žilinu je bezproblémová. Vždy ma pichne pri srdci, keď prechádzam cez sídlisko Hliny, kde som strávil najkrajšiu časť života a získal veľa kamarátov aj niekoľko priateľov (to sú tí, s ktorými dokážem presedieť celý večer a rozprávať sa až do bieleho rána). Cesta okolo Slnečných skál, Rajecké Teplice a Rajec je prekrásna, čas tu plynie pomalšie ako inde. S Marošom spomíname na minuloročný skvelý víkend v tomto kraji (ďakujeme Ivetka) a … takmer som zabudol odbočiť na parkovisko na Fačkovskom sedle.

Aj tu je plno áut. Tento víkend vytiahol do hôr neskutočné davy ľudí. Skôr ako sa vydáme na cestu do kopcov, doprajeme si jednu kávičku (ja) a kofolu (ostatní) v neďalekej reštaurácii. Až teraz sme pripravení vyraziť, skalný zub na hrebeni nás láka k sebe.

Neviem aká je to sila, ktorá nás poniektorých priťahuje do hôr (jej popísanie by autorom určite prinieslo Nobelovu cenu), nemá logiku (hore kopcom fučím, dole kopcom trpím), ale má neskutočnú energiu (ktorá pomáha prežiť prázdne medziobdobia). Aj teraz cítime volanie skál, lesa, lúk, slnka a vetra. Ako maják ukazujú správnu cestu hore, na hrebeň, pískanie dravca vysoko vo vzduchu určuje smer priamo do srdca vrcholových brál. Sme v horách, tam sa cítime slobodní, zbavení starostí a problémov, tu sa nám občas podarí zažiť krátky neopakovateľný a neprenositeľný pocit poznania.

Teraz však stúpame lesom. Pôda pod nohami je premáčaná, mäkká, kráča sa po nej dobre. V serpentíne prudko nastúpame pár metrov, potom sa rovinka zmierni. Ide to fajn. Vyššie, pri výstupe pod Reváň po starej značke je však podložie úplne zmáčané, šmykľavé, treba kráčať opatrne. Blato nám nevadí, od piatku sme špinaví viac ako dosť, len treba dávať pozor na pokĺznutie, čert nikdy nespí. Zostupovať tadiaľto radšej nebudeme.

Po pár desiatkach minút sa vynárame z lesa. Stojíme na jeho okraji, na krásnej lúčke, nad hlavou modrá obloha s občasným bielym barančekom. Je nedeľné dopoludnie, sviatočný deň presne ako má byť. Čas sa na chvíľu zastavil, matrix ukazuje svoju krajšiu tvár.

Čaká nás pár desiatok príjemného putovania lúkou, neskôr opäť vchádzame do lesa. V jeho vyšších partiách sa chodník opäť trochu zdvíha, pribúdajú kamene a korene. Neklamný znak, že sa blížime k vrcholu. Je to pravda. Les sa náhle rozostúpi a stojíme pár stoviek metrov pred hlavným cieľom dnešného dňa. Podľa existujúcich základov tu stávala chata, od nej je to hore už len pár minút. Skalnatá lúka a dvojkríž na vrchole ukončujú náš výstup. Ďalší známy vrchol, na ktorom som doteraz nebol môžem odškrtnúť zo zoznamu. Fotíme sa a schádzame pár metrov nižšie do závetria. Aj keď je príjemne, po včerajšku máme už toho fučania dosť.

Občerstvujeme a posilňujeme sa, obdivujeme a fotíme ďaleké výhľady. Za siluetou Martinských hôľ (s neodmysliteľným vysielačom na vrchole) rozoznávame vrchol Malého Fatranského Kriváňa. Posledný pozdrav vydareného víkendu.

Dalo by sa tu vydržať ešte veľmi dlho, je však čas poberať sa dole. Čaká nás ešte cesta domov, navyše sme sa dohodli s dievčencami z Veľkej Fatry (opäť chválim výdobytky civilizácie, ten Messenger môže mať aj rozumné využitie), že sa stretneme a zvezieme sa spoločne domov na dolniaky.

Zostup ide na počudovanie dobre, paličky naozaj pomáhajú (pri zostupe z Rozsutca som si trochu načal ľavé koleno, aj som sa obával, ako to pôjde ďalej, ale každý deň na turistike sa to lepší. Naozaj svoj organizmus nespoznávam). Blatový úsek obchádzame trochu vyššie zľava cez lúky, potom to už ide samo. Maroš nám samozrejme uteká nielen smerom hore, ale aj dole. Aspoň však obsadí stôl v reštaurácii, je čas obeda a celkom plno. Doprajeme si tak trochu teplého posilnenia, dohodneme si stretnutie so Stankou a Mirkou a sadáme do auta. Vyrážame na Turiec.

Aj táto cesta vo mne vyvoláva veľa spomienok (môj retro víkend pokračuje bez prerušenia). Sú síce omnoho mladšie ako tie malofatranské, tiež už ale dosiahli dospelý vek.

V tejto oblasti sme na začiatku existencie nášho cykloklubu každoročne absolvovali Fatransko-strážovský cyklomaratón. Tí zdatnejší (Janči, Peťo, Ľubo a Štefan, ak som na niekoho zabudol prepáčte) jeho maxi variantu s dvojnásobným prejazdom Fačkovského sedla, my ostatní „len“ kratšiu asi 110 kilometrovú etapu. Väčšina účastníkov to brala športovo, my do pohody. Ešte dnes si pamätám, ako s Paľom sedíme na schodoch potravín v Kláštore pod Znievom a rožkom dolujeme tresku z kelímku. Tí športovci okolo konzumovali len banány, energetické tyčinky a ionťáky (my pivo). Ale premávku na hlavnej ceste do Martina policajti zastavili, aj keď sme ju križovali my dvaja s Paľom (pripadali sme si ako na olympiáde). Každý rok ma v cieli predbehlo niekoľko účastníkov dlhej trasy. Nebola to však žiadna hanba, na štarte stáli také mená ako Milan Dvorščík (strieborný na MS v kategórii amatérov), Ondro Glajza a iní borci. Len jeden rok som to mal rozbehnuté výborne. Do cieľa bolo len pár kilometrov a ešte ma nikto nepredbehol. Nebol tam už žiadny kopec a vtedy to vo mne preplo (asi mi preplo) a ja som začal súťažiť. Makal som, čo to len dalo, snažil sa, dával do toho naozaj všetko. Asi dva kilometre pred cieľom sa okolo mňa prehnal cyklista. Vtedy ešte e-biky neexistovali, ale išiel ako na motorke. Mal som chuť zahodiť bicykel do kanálu.

Cesta cez Vrícko a Kláštor pod Znievom do Blatnice je krásna, znova láka na bicykel (nezopakujeme niekedy? Na budúci rok je zraz vo Vrútkach, možno budú trasy aj sem). Perfektné sú aj pohľady na Tlstú a Ostrú, tiež vyvolávajú spomienky, ale s tými tu už nebudem otravovať. Dievčence si to prešli dnes, ich spomienky sú čerstvejšie. A po pár minútach sa s nimi osobne vítame. V momente ako zaparkujeme v centre Blatnice, sa vynárajú spoza rohu. Ako keby sme sa dohodli, mágia funguje.

Môžeme vyraziť domov. Ešte dáme krátku občerstvovaciu prestávku v Martine, tradičnú prestávku v kolóne pod Strečnom a za Žilinou je už cesta voľná, môžem šliapnuť na plyn. Pred Trenčínom sa tradične nechám oklamať Falošnou Javorinou (odteraz už ale budeme vedieť, že sa volá Pod Oborou, ďakujeme Stanka). Taká klasika na trase Žilina – Piešťany.

Ďalej nás čaká už len večerná diaľnica. Nad hrebeň Považského Inovca vystúpil mesiac. V splne. Veľký, krvavý. Miestami prerezaný úzkou britvou oblakov. Vlk v hrudi zavyl.

Domov sme sa dostali všetci šťastne. Babie leto klope na dvere.

pondelok, 14.októbra – do práce

Pondelok ráno, kráčam od auta do práce. Je to len kúsok. Na bezoblačnej oblohe nad mestom visí biely mesiac. Od hrebeňov hôr sa ťahajú jemné záclonky oblakov. Mesiac sa pomaly roztápa v prichádzajúcom dni.

Ďakujem Paľovi za zorganizovanie perfektnej akcie, vďaka ktorej sa jeden stratený syn po veľmi dlhom čase opäť vrátil na staré známe miesta, ktoré zanedbával vyše tridsať rokov. Akcie sa zúčastnili:

garant Paľo Herceg, Maroš Modrovský, Igor Buc, Fero Martinus, Vojto Galbavý, Vlado Naď, Julo Hronský, Marián Kupčík, Božka Ilavská, Milka Poláková, Braňo Polocík, Vierka Gubiová, Marianna Farkašovská, Danka Fáziková, Renáta Černianska, Beáta Dudášová, Mariet Hrkotová, Dano Kováč, Tóno Vyskočil, Andrej Babulík, Dominika Boguska, Miloš Miklošovič, Veronika Miklošovičová a zapisovateľ

     Juro Golier

Akcia Kráľova hoľa

Na Kráľovu hoľu s VKÚ, 2. ročník

Návrat k nohám prvej dámy

Z víkendu na Horehroní som sa vrátil neskoro večer. Šálka čerstvého šípkového čaju z Muránskeho hradu nielen chutí, ale tiež pripraví náladu pred spánkom. V sne sa pomaly odvíja film celého víkendu. Bolo výborne.

Je hlboká noc, do svitania zostáva ešte niekoľko hodín. Prebudí ma zvuk bubnujúceho dažďa. Kvapky kreslia na okenných tabuliach svoje kľukaté cestičky, rozmazávajú obraz uplynulých dní a začínajú ho splavovať do hĺbky podvedomia. Spomienky sa pomaly vpíjajú do pamäti, kde zostanú bezpečne uložené. Bolo naozaj výborne.

Piatok 27.9.

Večer v Telgárte panuje totálny chaos, takmer nikto nevie kde má spať, niektorí ani či budú mať posteľ. Garant podcenil prípravu na akciu.

Minulý rok sme sa viac menej náhodne objavili na prvom ročníku tohto výstupu. Napriek dosť extrémnym podmienkam hore na vrchole sa mi akcia veľmi zapáčila (mne sa páči všade). Preskočila iskra, termín pripravovaného 2. ročníka som si okamžite značil do kalendára. Aspoň jedného záujemcu zoženiem, sem sa musím o rok určite vrátiť.

Na konci júla nastal čas rozbehnúť akciu. Odišiel prvý mail, prihlásili sa prví záujemcovia. Zatiaľ nás bolo 6. Nevadí, aj menej je niekedy viac. Možnosti ubytovania v Šumiaci sú veľmi obmedzené, musel som sa teda obzerať po okolí. Ako správna voľba sa javil Telgárt. K dispozícii bola víkendová chalupa pre 10 ľudí, riskol som to, hádam sa niekto ešte prihlási.

Prihlásil. Na začiatku septembra mi začal takmer denne zvoniť telefón, chodili maily. Chalupa bola plná, bolo treba hľadať ďalej. Podľa možnosti v okolí a za slušnú cenu. Zvolil som apartmány na kraji obce, cena bola ešte prijateľná, vzdialenosť podľa popisu do kilometra. To sa ešte bude dať. Už som si ale ten Telgárt dobre nepamätal.

Dva dni pred odchodom sa počet záujemcov ustálil na konečnom čísle 22. Z toho niektorí sa rozhodli zdolať vrchol v sedle svojich dvojkolesových tátošov. Snáď im to počasie umožní. Konšpiračné meteorologické služby totiž hlásili všeličo. Dnes zásadne opačne ako včera. Nevadí, uvidíme na mieste. Neexistuje predsa zlé počasie, všetko je len otázka morálky (spomínate si? : Keď dážď ťa hladí mokrou rukou, rozpúšťa sa iba cukor… ).

Väčšinou sme chceli ísť až v piatok po práci, dôchodcovia mohli aj skôr. Niekto išiel z Piešťan, ostatní z Trnavy (alebo aj Bratislavy). Poniektorí potrebovali prepraviť bicykel, iní sa museli vrátiť už v sobotu. Nie každý mohol rátať s preplatením časti nákladov u zamestnávateľa. A všeličo iné. Dokopy to tvorilo slušný rébus. Najjednoduchšie by bolo vytiahnuť papieriky z klobúka.

Nejako som to ale nakombinoval a poslal posledný mail s inštrukciami. Garant však podcenil prípravu na akciu.

Jednotlivé posádky áut prichádzajú do Telgártu v rôznom čase. Niekto skôr, niekto neskôr. Niekto sa zastaví na večeru v Telgárte, niekto to chce vybaviť ešte po ceste (posielame pozdrav do penziónu Schweintaal v Braväcove). Niekto sa ubytuje inde, ako by mal, niekto nevie či nebude spať v aute.

Ako posledný prichádzam do Telgártu samozrejme ja, garant. Už ma všetci netrpezlivo čakajú. A zahrnú otázkami a návrhmi. Podľa možností súčasne. A protichodnými. V určitom momente mi rupnú nervy. Toto už nedám.

Našťastie sa všetko nejako utrasie a dohodne. Každý má vlastné lôžko, niekto si môže aj vyberať. A tak si vyberiem. Jednu noc strávim v apartmánoch na okraji Telgártu, druhú v chalupe. Okraj Telgártu znamená takmer koniec sveta, ešteže máme autá. Už som si skutočne ten Telgárt dobre nepamätal.

Apartmány ponúkajú pekné ubytovanie, na izbe je dostatok miesta aj na krátke spoločenské posedenie a zahájenie akcie, započatý rozhovor potom ešte dokončievame s mojim spolunocľažníkom Jančim (na túto noc mi poskytol azyl) vo dvojici. Príliš to ale nemôžeme preháňať, ráno sme obidvaja šoféri.

Sobota 28.9.

Kvôli tomuto dňu sme prišli. Pohľad z okna neveští zatiaľ žiadnu katastrofu, aj pocitová teplota u nás v podhorí je prijateľná. Pôjde to teda aj na bicykloch.

Raňajky riešime každý individuálne, niečo sme si doniesli z domu. Postupne sa chystáme na odchod. Cyklisti to majú najjednoduchšie, svoj dopravný prostriedok si doviezli. Mirka a Stanka volia prechádzku malebným okolím Telgártu a Šumiaca. A my lenivci sadáme do áut.

Na námestí v Šumiaci už zopár áut parkuje, opäť zažívam prekvapenie. Minulý rok nás tu čakal Vlado, teraz sa zdravím s Michalom Fialom, prišiel pomôcť s organizáciou podujatia, bude nás čakať na vrchole. Chvíľu čakania na štart si krátime v miestnom pohostinstve, teraz ráno je to ešte bezpečné aj pre nás šoférov. Naša skupina sa počas čakania delí na menšie skupinky a podskupinky, ktoré sa budú neskôr snažiť popasovať s výstupom z výšky 890 m do výšky 1946 m.n.m.

Dorazili už aj dievčatá, ostatní sú asi pred nami, vyrážame. Cesta začína poriadne stúpať už hneď za odbočkou z asfaltky. Každý z nás sa snaží zvoliť správnu taktiku ako chytiť svoje tempo (ja to moje naháňam až po vrchol, stále bolo kúsok predo mnou 😉 ). Po prejdení pár desiatok metrov stojíme. Treba zhodiť prebytočné vrstvy oblečenia, teraz sú na oštaru. Opäť ich budeme potrebovať kúsok vyššie na kopci.

Netrvá dlho a sme poriadne rozťahaní, tu musí ísť každý za seba, ukazuje sa kto ako natrénoval. Kráčame lesom, v tejto časti trasy sú výhľady veľmi obmedzené. Po ceste sa rôzne dobiehame, obiehame a opäť dobiehame s malými skupinkami okoloidúcich turistov. Za chvíľu sa už z videnia dôverne poznáme. Dlho sa mi darí držať na dohľad od čela našej skupiny, neskôr dostávam menšiu krízu a potom sa už s kopcom borím sám. Objavujú sa prvé výhľady, nedostatky v kondícii sa preto dajú dobre maskovať. Našťastie to nie je ďaleko od chaty na Prednom sedle, krátky oddych padne vhod.

Rýchlejšia časť skupiny hneď vyráža, ja ešte posedím a pripájam sa neskôr k ďalšej časti. Kúsok nad chatou sa terén otvorí, les ustúpi kosodrevine a hore to už bude otvorené úplne. Najvyšší čas si opäť niečo obliecť. Pri obliekaní prichádza na chatu Božka, ostatní sú na prekvapenie vraj niekde za ňou. Asi sa zdržali dlhšie v Šumiaci. Čakať už nebudeme, pokračujeme vyššie.

Ako sa terén otvára, začína viac prefukovať. Pri stúpaní sa to ešte dá vydržať, stretávame však zostupujúcich turistov, všetci sú po uši zababušení. Hore bude veselo.

Ale veselo je aj tu. Kopec už pár kilometrov nepovoľuje a niekoľko stovák metrov nás ešte čaká. Minulý rok sa v týchto miestach začala objavovať prvá námraza. Tento rok je to o kúsok lepšie. Sme v mrakoch, výhľady do podhoria sme stratili, smerom hore žiadne nie sú. Len na moment sa mrak rozostúpi a kúsok pred sebou vidím budovu vysielača. Kým stihnem z vrecka vytiahnuť telefón, opäť fotím len hmlu. Fučí ako bláznivé. Našim cyklistom vôbec nezávidím. Ale aj v týchto podmienkach sa nájdu momenty, ktoré sa zachytia v pamäti. Kratučké okno v mrakoch, ktoré sa otvorí v smere na Vysoké Tatry. Pískanie dravca vysoko nad hlavou. Krákanie krkavcov a pár stoviek metrov nižšie. Život a krása sú v prírode prítomné v každom okamihu.

A už stretávame prvých našich navrátilcov z vrcholu. U Michala nám nechali fľašku Nestvillky, chcú nás motivovať. To vôbec nie je potrebné, morálnych síl mám zatiaľ dosť, fyzické sa ale už pomaly vytrácajú. Našťastie z hmly vystupuje silueta dreveného zábradlia okolo cesty. Sme kúsok od vysielača, vyššie už dnes aj tak nepôjdeme. Michal nám razítkuje výstupové bločky, zohrievame sa malým kalíškom pálenky, fotíme vrcholovku a radšej sa ani príliš nezdržiavame. Ešte by nás mohlo odfúknuť.

Tesne pod vrcholom stretávame zvyšok skupiny, tiež sú radi, že výstup je pred koncom. Ale je treba dostať sa aj dole. Zostupy nemám odjakživa rád. Nie že by mi to hore kopcom nejako výnimočne šľapalo, ale smerom dole je to v mojom podaní vždy boj. A tak pomaly kladiem nohu pred nohu, hlavné je sa niekde nestrepať, to by mohol byť skutočný problém. To bude svalovica! Tisícka hore, tisícku treba dať aj dole. Týmto smerom ma obiehajú všetci. Pri tom všetkom si ani neuvedomujem, že už toľko nefučí, oteplilo sa, musim sa aj rozopnúť. Keby som sa nemusel stále pozerať pod nohy, mohol by som hodiť očkom aj na okolité kopčeky, tam sa chceme vybrať zajtra.

Konečne chata! Bude chvíľa času uvoľniť vyklepaným nohám. Teplý čaj a studený radler sa dobre dopĺňajú. Len to posedenie vonku nebol najlepší nápad, som spotený, začína ma lámať zima. Radšej sa teda poberiem dole, určite ma dohodnia. A tak sa opäť púšťam do boja s kopcom, tento naozaj nedá ani meter zadarmo. Ale zvolil a vymyslel som to sám, nemám sa na koho vyhovárať.

Volá mi Janči, už sú v aute a idú domov. Škoda, že nemohli zostať do zajtra, ale rôzne povinnosti ich nútia ponáhľať sa domov. Snáď to vyjde nabudúce, mali sme ešte čo – to predebatovať. Keď sa dostanem do poslednej tretiny klesania, začína drobne rosiť. Nie je to ale nepríjemné, skôr je to príjemné osvieženie. Dávam sa do reči s okoloidúcou pani a jej synom. Hore sa vybrali príliš neskoro a prehánka ich otáča. Vidia môj klubový dres, pýtajú sa na podrobnosti, cesta pri rozhovore príjemne ubieha. Pri odbočke na krížovú cestu ešte dokončíme náš rozhovor, ja sa ale púšťam radšej priamo dole, už totiž mierne mrholí. Pri výstupe na asfaltku začína popŕchať, už ma hľadajú aj dievčatá, je najvyšší čas do toho šliapnuť. Stihol som to. Pár minút po mojom príchode pod strechu sa spúšťa slušná prehánka. Bolo to o fúz!

O pár minút akciu oficiálne končia príhovory pani starostky a organizátorov, krst nových máp hlinou z vrcholu Kráľovnej hole a tombola. A moment, pri ktorom sa chveje vzduch a po chrbte behajú zimomriavky. Miestni chlapi spustia Na Kráľovej holi. Priamo pri nohách jej veličenstva, Kráľovej hole, prvej dámy slovenských hôľ. Nezabudnuteľný zážitok, neopakovateľná chvíľa, treba to zažiť na vlastnej koži a práve na tomto mieste.

Keby sme ale otáľali s odchodom, naskočia nám skutočné zimomriavky. Treba sa prezliecť do suchých vecí, na dnešok už stačilo. Nie sme zatiaľ síce všetci, ale keď bude treba, pre zvyšok sa vrátim neskôr. Po ceste prší miestami celkom slušne, aj cyklisti si to teda užili. Na chate sa práve začínajú sušiť, vyzerajú však spokojne. Aj im sa deň nakoniec vydaril.

O chvíľu sadám znova do auta, treba doviezť zvyšok skupiny. A vďaka tomuto poslednému návratu do Šumiaca sa mi otvára prvý aj posledný krát za tento víkend krásny výhľad. Prší, mraky sa však rozostúpili a tak vidím Kráľovu hoľu takmer v plnej kráse. Tento návrat sa oplatil, ďakujem.

Za chvíľu sme tak všetci naspäť v Telgárte, je čas na večeru a prípravu na zajtra. Musíme opäť nejako vyriešiť zopár rébusov, plány sú rôzne, prostriedky obmedzené. Všetko sa nakoniec utrasie, je čas vrátiť sa na ubytovanie a dať si kapurkový na dobrú noc. Bol to nakoniec úspešný deň. Kráľova hoľa k nám dnes bola milosrdná. Z našej skupiny vystúpilo na vrchol 6 cyklistov a 15 turistov, nikto to nevzdal. Dobrý výkon MKCK & Co. !

Nedeľa 29.9.

Posledný deň výletu. Niekto plánuje kratší cyklovýlet, niekto dlhšiu jazdu. Niekto sa chce len trochu prejsť, ostatní plánujú dlhšiu prechádzku. A niekto ide hneď domov.

Ale ešte predtým, skoro ráno, začína Paľo pripravovať rozlúčkovú hríbovú praženicu. Ak mu výber surovín nevyšiel, všetci sa stretneme na jednom oddelení v trnavskej nemocnici, tak sme sa dohodli ešte pred konzumáciou. Zatiaľ však vyzerá, že sa nemýlil.

Čaká ma prvé koliesko na Muráň, veziem prvých záujemcov o návštevu Muránskeho hradu. Po vyše hodine som späť, auto je tentokrát už plne obsadené. Parkujeme pri obchode v centre, je otvorené, predávajú Muránske buchty. Túto špecialitu nemôžeme obísť. Prvé končia v kufri auta, tie dovezieme domov, druhé ale už v žalúdku. Slivkové sú dobré, len pri ceste hore kopcom idú ťažko dole krkom. Nakoniec sa to však podarí a buchta mi dodáva energiu potrebnú na výstup.

Je to už veľmi dávno, čo som sa v tejto oblasti pohyboval (radšej taktne pomlčím ako dávno, necítim sa až tak staro), spomienky sa vracajú, ale miesta už samozrejme detailne nespoznávam. Je tu však veľmi pekne. Stúpame lesom, poctivo naberáme výšku. Muránsky hrad je tretí najvyššie položený na Slovensku, metre neoklameš.

Po mäkučkom chodníku vystlanom ihličím sa však ide veľmi dobre. Mirka počuje dokonca ručať jeleňa. Ja počujem len tep krvi v ušiach. Ale užívam si to. Je to ďalšia krásne strávená nedeľa (a celý víkend). Ako som si uvedomil pred chvíľou, keď som si pripomínal časy dávno minulé, takéto spomienky len tak ľahko nevyblednú (pokiaľ nezasiahne pán Alzheimer), možno len stratia trochu farby a vône.

V príjemnom počasí a v príjemnej spoločnosti cesta veľmi rýchlo ubieha. Ani sa nenazdáme a stojíme pri chate Zámok pod Muránskym hradom. Káva a radler padnú vhod, musím si však prezliecť tričko, je úplne prepotené. Chvíľu ešte obdivujeme zaujímavú architektúru stavby. Každý si všímame iný detail. Niekoho zaujme ozdobený štít, ja si v duchu predstavujem sedenie na veľkej presklenej terase. Chata bola pôvodne postavená ako coburgovská horáreň v druhej polovici 19. storočia, má kus histórie za sebou, ale hádam aj pred sebou. Je to pekné miesto so svojskou atmosférou. Musíme ale ešte o kúsok vyššie, kde sa nachádza podstatne väčšia a staršia stavba, hrad Muráň, náš prvý dnešný cieľ.

Pri jeho vstupe stretávame našich turistov aj cyklistov (predtým sme museli potlačiť chvíľkový impulz vypustiť im duše zaparkovaných bicyklov). Pár minút sa porozprávame, ale musíme sa rozlúčiť. Oni pokračujú už dole, nás čaká ešte prehliadka hradu. A ten je rozľahlý, je tu čo obdivovať. Hlavne od výhľadu zo severných hradieb smerom na Veľkú lúku sa neviem odtrhnúť. Nádhera! Stojím a snažím sa nasať čo najviac z krásy, ktorá sa nám rozkladá priamo pred očami. Toto nedokáže zachytiť žiadny prístroj, túto nádheru si človek musí odniesť v srdci.

Všetko má ale svoj koniec, hrad má aj južnú časť, bralo Cigánka, výhľady odtiaľ budú tiež stáť za to. Pokračujeme teda ďalej po bývalom nádvorí, dnes zarastenom stromami. Dávno sú preč časy, keď na hrade bašoval lúpežný rytier Bašo a keď ho pred cisárskymi vojskami bránila krásna Muránska Venuša. Napriek tomu hrad stále pyšne hľadí do doliny a dozerá na blízke i vzdialené okolie. Pod baštou rastie veľký šípkový ker, plody sú už po prvých mrazíkoch mäkké, pár ich trháme. Večer si z nich uvaríme čaj a znovu si spoločne na diaľku pripomenieme pekne prežitú nedeľu. Čaj chutil, nedeľa tiež.

Ani výhľad z hradieb na Cigánke nesklamal, pripomenul mi cyklovýlet Hrdzavou dolinou pár rokov dozadu, ktorým sme končili cyklovýjazd na Kráľovu hoľu. My ale zatiaľ nekončíme. Čaká nás ešte kúsok cesty na Veľkú lúku, pôjdeme navštíviť norikov, koníkov chovaných práve na tejto lúke.

Po vynorení z lesa sa nám otvára čarokrásny pohľad na veľkú horskú lúku, náhornú planinu, na ktorej sa v diaľke pasie malé stádo koní. Po jej pravej strane vedie asfaltka, ktorou sa za pár minút dostaneme do blízkosti pokojne sa pasúcich koníkov. Nad hlavami nám hliadkuje dravec, pod nohami sú nastražené pozdravy od koníkov. Ako sa k nim blížime, vydávajú sa nám oproti. Sú to zvedavé tvory. Prechádzame priamo pomedzi nich, potom však stratia záujem a presunú sa o kúsok ďalej.

Aj my sa posunieme na druhú stranu lúky, kde v lese tušíme ďalšiu cestu. Je tam a tak sa vraciame na začiatok lesom po druhej strane Veľkej lúky. Bolo tu skutočne krásne, táto zachádzka stála za to. A ja som sa opäť raz vrátil v čase, keď som pri už spomínanom výlete táboril pár dní priamo na lúke a každý večer chodil do Muráňa na pivo a kávu…

Späť do reality, aj tá je dnes perfektná. Dole zbiehame po asfaltke, ide to takmer samo, ani záverečný kúsok cesty lesom nevadí, len trochu spomalí môj postup. Ale už to toľko nevadí, sme takmer dole, som navyše šofér, musia ma počkať.

Stojíme na námestí v Muráni a rozmýšľame kam ísť na obed. Dáme ešte jednu šancu Braväcovu. Ale po telefonáte do penziónu je všetko inak. Varia už len pol hodinu, to nestihneme. V tomto momente si myslíme, že Schweintaal s nami opäť svinsky vypiekol. V skutočnosti nám ale pomohol. Zmenili sme plán a vybrali sme sa do sedla Zbojská. A to bol výborný nápad.

Čakala nás zaujímavá cesta cez Tisovec, krásne prostredie, chutná kuchyňa. A obed nám spríjemnila hudbou skupina local people™️ (™️ Mirka, výstižné pomenovanie skupiny rómskych muzikantov. Publikované so súhlasom autorky). Hrali vynikajúco, neprikrášľovaný folklór nepokazený komerciou. Ďalší príjemný zážitok dnešného dňa. A ešte zďaleka nebol koniec.

Kúsok nad nami na druhej strane cesty sa na malom návrší nachádza stavba. Najskôr ju identifikujeme ako kaplnku, potom ako zvonicu a nakoniec ako rozhľadňu. Má však všetky spomínané funkcie. A je z nej krásny výhľad na blízke aj vzdialenejšie okolie. Pod nohami sa nám vinie cesta spájajúca Tisovec a Brezno, za ňou je salaš, kde nám tak chutilo a zopár ďalších stavieb. Po železničke sa smerom na Brezno posúva maličký ozubnicový vozeň. A lúkou od lesa pomaličky prichádza pasúce sa stádo dobytka. Je v ňom všetko, starý veľký býk – ochranca, krava – vodkyňa s veľkým zvoncom na krku, mladé jalovičky, telná kravka, teliatka aj mladý býček, ktorý sa zabudol na kraji lesa a teraz stádo dobieha. Cíti sa previnilo, vidieť to z každého jeho pohybu. Stádo šťastných kráv.

Dnes je to naozaj podarený výlet. Zostali by sme aj dlhšie, pozorovali okolie, bavili sa pohľadom na kravky, kochali sa krajinou, počúvali hudbu local people. Ale všetko sa raz musí skončiť. Občas sa treba vrátiť do reality všedného dňa, aby človek mohol inokedy o to intenzívnejšie vychutnávať takéto sviatočné okamihy. Aj počas všedného zhonu sa však môžeme občas na minútku zastaviť, preniesť sa v čase a priestore a prežiť záblesk pohody. Je to podobne osviežujúce, ako krátky spánok v nedeľu poobede pri sledovaní Poirota.

Sadáme do auta, lúčime sa s krásnym krajom a pomaly už aj s vydareným víkendom. Cesta po nedeľnej R1-tke je povinnou jazdou, treba len dbať, aby sa každý z nás dostal v poriadku domov. Veď by sme sa nabudúce ešte radi stretli pri podobných príležitostiach. Verím, že ich bude ešte dosť.

A je tu úplný záver …

… vydarenej akcie aj tohto môjho už tradične siahodlhého textu. Keď si sadnem ku klávesnici, aby som sa pár vetami snažil priblížiť atmosféru prežitých okamihov, snažím sa niekde zo vzduchu zachytiť prvú vetu. Stane sa. Ale druhá potom drhne, nie a nie nadviazať niť. Prvú preto zmažem a čakám na ďalšiu inšpiráciu. Niekedy sa to takto opakuje viackrát.

Občas však z klávesnice vypadávajú celé odseky textu, to potom musím mazať a mazať, román nikto čítať nebude. Aj tieto kratšie útvary sú už dosť cez čiaru. Ale snažím sa tam dostať všetko, náladu pred odchodom, veselé zvítanie, aj smútok pri lúčení, zimu na vrchole aj absolútnu pohodu, ktorá sa znenazdajky objaví v momente, keď to človek nečaká. A niekedy aj pesničky, ktoré sa počas putovania naháňajú hlavou (nebojte sa, dnes to vynechám, dám len pár autorov – Leonard Cohen, Tom Waits, Nick Cave, Láďa Mišík, Nahoru po schodišti dolů band … a stačilo!).

Pri písaní mám to privilégium, že môžem stále dookola prežívať tieto vydarené okamihy a vracať sa k zážitkom uplynulého víkendu. Takže akciu mi v prvých dňoch nepripomínajú len boľavé nohy, ale aj pekné spomienky. Nohy bolieť prestanú, prežité okamihy však zostávajú dlho v pamäti.

Možno ste si tento víkend zapamätali inak, takto som ho cítil ja. A pokiaľ si nájdete chvíľku času a tieto memoáre prečítate, možno sa aj Vy na chvíľku prenesiete späť do Telgártu a Šumiaca k nohám jej veličenstva, majestátnej Kráľovej hole.

Termín pripravovaného 3. ročníka už mám zaznačený v kalendári. Aspoň jedného parťáka zoženiem, o rok sa sem musím vrátiť znova…

Ďakujem všetkým, ktorí kúskom dobrej nálady prispeli k príjemne strávenému víkendu na Horehroní:

Janka Lukačovičová, Mirka Čičmanová, Stanka Molnárová, Marianna Farkašovská, Renáta Černianska, Božka Ilavská, Lydka a Stano Macejkoví s vnukmi, Janči Budoš, Braňo Polocík, Robo Chlpek, Jožko Michalec, Miro Šuga, Paľo Herceg, Maroš Modrovský, Peťo Julíny, Igor Naništa, Igor Buc, Martin Golier

a Juro Golier

Akcia Oskoruše

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Ľ. Kraic, Ľ. Rosa, J. Lukačovičová, M. Šuga, V. Trajlínek, V. Gubiová, J. Golier a J. Baránek.

Ako hostia: M. Modrovský, H. Rosová, M. Kupčík a R. Miklošík

V sobotu 21.9.2019 viedli naše cyklokroky do oblasti Moravského Slovácka, kde v okolí mesta Strážnice na malých pahorkoch obsiatymi nespočetnými radmi vinnej révy sa v hojnom počte vyskytujú najväčšie ovocné stromy v Európe – zvané oskoruše.

Tieto stromy, ktorých plody tvoria malé hruštičky trpko-sladkej chuti sú tu povysádzané pomerne všade. Vo vinohradoch v okolí Radějova a Tvarožnej Lhoty rastú tu priam Matuzalemovia tejto ovocnej ríše, ktorých vek u niektorých jedincov ďaleko presahuje hranicu 100 rokov.

Oskoruša hlboko zasiahla aj do života tunajších ľudí a preto ju vyhlásili za strom Slovácka. Z jej plodov sa vyrábajú sirupy, marmelády a samozrejme aj vychýrená pálenka oskorušovica – známa svojimi priaznivými účinkami na trávenie. Každoročne sa tu – na salaši Travičná – usporadúvajú tzv. oskorušobrania, kde je možno produkty z týchto malých hruštičiek okoštovať a zakúpiť.

Naša skupinka cyklistov sa stretáva krátko pred deviatou hodinou v Skalici na parkovisku pred miestnym Tescom. Čas odchodu na trasu sa z rôznych príčin, medzi ktorými bolo aj zdržanie jednej posádky auta kvôli preprave nadrozmerného nákladu, posúva až o štyridsať minút. Takže po obligátnom fotení – hor sa rýchlo na trasu.

V Skalici sa práve konajú tzv. Skalické dni, čo je inými slovami jarmok spojený s rôznym kultúrnym programom. Centrum je týmto pre nás nepriechodné, musíme ho obísť. Onedlho však už smerujeme na Sudoměřice. V Petrove prichádzame k miestnym vínnym sklepom – Plže. Práve sledujeme sprievod svadobčanov, ktorí idú pre nevestu. Družbovia zo sprievodu sú štedrí, nejaký ten kalíštek sa ujde aj nám. No hlavný artikel týchto vínnych sklepov je teraz burčiak. Okoštovať tento života budič v tomto prostredí má jedinečnú atmosféru. Že by na dnes už stačilo? Povieme si po poháriku. Ale nie. Nás volajú ďalšie vitamíny tohto kraja – naše malé oskorušky. Takže ide sa ďalej.

Prichádzame do mesta Strážnice. Do centra vstupujeme cez tzv. Skalickú bránu. Je tu veľa lákadiel: Kostol Nanebovzatia Panny Márie, Biela veža, Námestie slobody, synagóga, židovský cintorín…ale dnes si to prezrieme len tak letmo, náš hlavný cieľ sa nachádza vonku za mestom, na chotároch a vinohradoch susedných dedín. Mesto opúšťame cez tzv. Veselskú bránu. Obe brány boli súčasťou mestského opevnenia na obranu mesta proti tureckému vpádu.

Onedlho prichádzame k Radějovu. Pri Kostolíku Cyrila Metoděje odbočujeme doľava na poľnú cestu, ktorá je súčasťou cyklistického oskerušového okruhu. Krátke stúpanie nás dovedie na malú vyvýšeninu, odkiaľ je pekný výhľad jedným smerom na Pálavu, Ždánický les a Chřiby a druhým smerom na Žerotín a rozhľadňu na Travičnej. Krátky čas kochania si spestríme aj malým občerstvením.

Pokračujeme po cestičke lemovanej mladými dubmi, javormi, ale už aj mladými oskorušami dolu do Tvarožnej Lhoty. V dedine sa nachádza múzeum oskoruší, ale otvárajú ho až o 13:00. Toľko sa nám nechce čakať, tak pokračujeme ďalej konečne už k prvej veľkej oskoruši. Po výživnom stúpaní za dedinou odbočujeme doľava. Poľná cestička nás dovedie k tzv. Špirudovej oskoruši. Stojí na peknej lúke. Je už trochu poznačená na svojom zovňajšku. Nečudo, veď jej vek sa odhaduje cez 350 rokov. Ale stále je ešte fit. Jej malé hruštičky ešte nie sú celkom zrelé, takže nám pri koštovaní trochu vykrivujú ústa.

Pokračujeme ďalej po lúke. Dostávame sa na hlavnú cestu a po chvíli odbočujeme doprava k rozhľadni Travičná. Ako ku každej rozhľadni, tak aj k tejto treba ísť do kopca. O chvíľu už vystupujeme po jej 177 schodoch do výšky 34 m. Dnes máme parádny výhľad na všetky strany. Smerom na juh vidíme Pálavu a Rakúsko, na sever Veľkú Javorinu a Veľký Lopeník. Dolu pod nami vidno salaš Travičná, kde sa dnes koná Oskorušobraní.

No ešte predtým navštívime neďalekú Oskorušu pod Starými horami. Je asi 1 km od rozhľadne na poli nad Tvarožnou Lhotou. Jej vek je odhadovaný cez 250 rokov. Jej plody opäť mierne pokrivia naše pery, ale inak sú celkom sladké.

Prichádzame na salaš Travičná. Oskorušobraní je v plnom prúde. Je tu možnosť ochutnať a zakúpiť si rôzne výrobky, v ktorých sú stopy po týchto malých plodoch (oskorušovica, víno, koláče a buchty s oskorušovým lekvárom, sirupy, likéry…)

Horšie je, že usporiadatelia pozabudli trochu na gastronómiu. Ponuka párok nenapĺňala práve  našu predstavu v tejto oblasti. Po zakúpení oskorušových prezentov a ochutnaní buchiet s oskorušovým lekvárom poberieme sa hľadať niečo „gastronomickejšie“.

Našli sme to v reštaurácii pri vodnej nádrži Lučina. V miestnej reštaurácii boli v ponuke „vepřové výpečky se zelím a knedlíkem“. No proste bomba. To sme potrebovali.

Takto dobre najedení smerujeme opäť do Radějova. Prichádzame k miestnym vinohradom. Tu ochutnáme sladučké durandzie a objavujeme opäť ďalšie oskoruše. Je ich tu veľa. Ku všetkým sa však nedá dostať. Niektoré sú hneď pri ceste, za niektorými sme sa museli vyštverať až na samotný vrchol Žerotín a niektoré sú na súkromných pozemkoch. Prehliadku vo vinohradoch zakončíme pri Hotařskej Boude. Táto kedysi slúžila hotařům (strážnikom) na stráženie dozrievajúcej úrody. Teraz slúži na kultúrne akcie: ako je „Strážnické kosení“ či „Zarážání hory“.

Odtiaľto sa pozvoľne presúvame k vodnej nádrži Mlýnky. Je to veľmi pekná chatová oblasť ako stvorená na rekreovanie.  Tu prechádzame späť na Slovensko a mierime do Zlatníckej doliny. V miestnej kolibe sa zastavíme na už potrebnú kávičku. Oproti koliby práve začína svoju prevádzku nová cyklisticky veľmi ústretová reštaurácia. Takže nabudúce určite vyskúšame jej služby.

Následná cestička s miernym klesaním nás dovedie do Skalice. Zastavíme sa pri Rotunde Sv. Juraja, historickom klenote mesta. Teraz počas Skalických dní je otvorená.

To bola naša posledná kultúrna bodka z dnešnej akcie.

Blížime sa k parkovisku pri Tescu.  V batôžku dnešných spomienok si nesieme sladkú vôňu burčiaku z vínnych sklepov Plže, historický nádych mesta Strážnice, príjemný závan vetríka z vyhliadkovej plošiny z Travičnej, sladkú chuť durandzií z Radějovských vinohradov , vanilkovú arómu skalických trdelníkov a v neposlednom rade trpko-sladkú chuť malých oskorušiek. Nádielka teda veľmi pestrá.

Popri všetkých týchto zážitkoch najviac však dominoval jeden a to, že oskoruša, táto vzácna drevina dožívajúca sa stovky rokov zažíva v týchto dobách svoju renesanciu a na Morave má aj svoju slávnosť.

A my sme toho boli svedkom.

Ľuboš Kraic

Akcia Malé Karpaty

Už počas cyklistického zrazu v Ružomberku sme sa niektorí účastníci dohodli, že si v niektorý voľný víkendový deň vybehneme do Malých Karpát do okolia Železnej Studničky. Slovo dalo slovo a v nedeľu 15.9.2019 sa v Pezinku na železničnej stanici stretla mala skupinka nadšencov. Bolo po splne, vonku 10 stupňov, hrial nás iba pocit, že stúpanie z Limbachu po Tri Bresty nás dostatočne zahreje. Ale idem po poriadku.

Zúčastnili sme sa na nej: Jana Lukačovičová, Peter Julíny, Kamilka Julínyová, Roman Miklošík, Marián Modrovský a Ján Ščibravý.

Trasa: Pezinok – Limbach – Tri Bresty – Biely Kríž – Železná Studnička – Kačín a späť cez Biely Kríž na stanicu do Pezinka je mnohým členom a priaznivcom MKCK TT známa, boli tu už viackrát, no aj tak sa v tento deň našli niektorí, ktorí ju absolvovali prvýkrát.

Vzhľadom k studenému ránu sme viacerí nepohrdli ani návlekmi a teplejším oblečením. Na stanici sme dali úvodne foto a vybrali sme sa cez námestie smerom na Limbach. Nakoľko bolo v Pezinku vinobranie museli sme sa trošku predierať pomedzi stánky a kolotoče (ľudí bolo našťastie malo). Ako som predpokladala, po Tri Bresty sme sa dostatočne zohriali a postupne zhadzovali oblečenie. Tu sme si prvý krát vyfúkli, počkali sa a pokračovali na Biely Kríž, kde padlo vhod prvé občerstvenie. Niekto si dal polievku, niekto kávičku, niekto pivko. Po občerstvení sme pokračovali smerom na Železnú Studničku, kde sme urobili zopár fotiek a pokračovali sme smerom na Kačín. Opäť sme sa počkali, pofotili a nepohrdli ani tunajším bufetom. Z Kačína sme pokračovali späť na Biely Kríž, kde sme si dali poslednú občerstvovaciu zastávku. Prišlo však k menšiemu komunikačnému nedorozumeniu a stratil sa nám Maroš s Jankom. Ešteže sú tie mobily. Zistili sme, že nás nevideli na Bielom Kríži, a tak sa vybrali smerom na Limbach. Maroš nás počkal pri Troch Brestoch a Janči bol ako prvý v Limbachu. Konečne sa dočkal chvíľky slávy, bol prvý a musel on čakať na nás J. Spoločne sme sa preštrikovali vedľajšími uličkami Pezinka a dorazili na stanicu. Už len naložiť bicykle, rozlúčiť sa a šup domov. Mňa ešte čakala jedna milá povinnosť v Budmericiach – kačica, lokše a povoziť vnúčika na kolotočoch (mali sme hody) J.

Na záver len toľko, že bolo opäť fajn a som rada, že sa všetkým páčilo. Ešte sa sem určite vrátime, pretože tých cestičiek v Karpatoch je neúrekom J.

Štatistické údaje:

  • 59 km
  • Ohľadne prevýšenia neviem presne, ale podľa Maroška viac ako 1000 m

Jana Lukačovičová

Akcia Pálava

Potulky Pálavskými vrchmi

Krajinou lovcov mamutov

sobota 14.9.2019

Ešte nesvitá, noc len veľmi váhavo prepúšťa miesto prichádzajúcemu dňu. Opúšťam vyhriaty domov a zisťujem, že vonku na čerstvom vzduchu je veľmi príjemne. Bunda putuje na vešiak, dnes neberiem nič zbytočné. V ovzduší už cítiť nastupujúcu jeseň, ale leto sa statočne snaží udržať pri moci. Je ticho, počuť len cvrlikanie hmyzu, kuňkanie žiab a zo susednej ulice sa ozýva kohút trpiaci nespavosťou. Ja som snáď dostatočne prebudený, aby som do auta pozbieral spolucestujúcich. Na tento výlet sme sa pripravovali už dávnejšie a práve dnešný dátum sme vybrali ako ten správny.

Cesty sú prázdne, opustili ich aj poslední oneskorenci minulej noci, do Piešťan idú iba pekári a ja. Ulice sú ľudoprázdne, okrem taxíkov preháňajúcich sa stovkou, nevidieť nikoho. Skutočne skorý štart! Ale v Mikulove musíme byť o ôsmej, potrebujeme stihnúť autobus do Dolních Věstoníc. Odtiaľ vyrazíme spoznávať Pálavu, tentoraz inak ako obvykle. Dnes plánujeme prejsť jej hrebeňom do Mikulova peši.

Na kraji Trnavy sa krátko pred šiestou stretávajú štyri autá, čo je slušný záujem o pešiu turistiku. Narýchlo ešte preusporadúvame posádky. Cesta bude trvať dve hodiny, netreba sa tlačiť, keď je u susedov voľno. Naša autokolóna svižným tempom hltá kilometre, zatiaľ ide všetko podľa plánu. Na kraji Břeclavi si doprajeme krátku prestávku na kávu, organizmus treba nadopovať. Pôvodne plánované parkovisko v Mikulove je platené, mince do automatu nemáme. Našťastie hneď vedľa nachádzame vhodné miesto, kde môžeme na zvyšok dňa odložiť naše vozidlá. Pár hodín ich nebudeme potrebovať.

Autobusová zastávka je za rohom, času máme dosť, stihneme aj trochu Paľovej medicíny. Prehodíme pár slov s pani, ktorá čaká na ten istý autobus ako my a nastupujeme. Vezieme sa chvíľku, je to len pár kilometrov. Obloha je zatiahnutá, miestami až čierna. Dodávame si odvahu, vraj nebude aspoň horúco a dážď nehlásili. Snáď to bude pravda.

Vystupujeme v Dolních Věstonicích, obci na úpätí Pavlovských vrchov ľudovo zvaných Pálava. Odtiaľto budeme pokračovať peši. Najskôr sa ale zastavíme v prvej vínnej pivničke, na ktorú narazíme. Je čas burčiaku, patrí sa ochutnať. Biely je sladučký, červený trpkejší, ale obidva chutia. Aj dostaneme slinu, no takto by sme skončili skôr ako sme začali. Musíme sa prekonať, prišli sme sem kvôli turistike.

Rozbiehame sa len pozvoľne. Obdivujeme model Věstonickej Venuše v nadživotnej veľkosti, potom nás zaujme sediaci pán Vinič – Čenda Klacek strážiaci pivničku. To už ale odbočujeme doľava na breh vodnej nádrže Nové Mlýny, popri ktorej kráčame prvé stovky metrov smerom do Pavlova. Breh je husto lemovaný obytnými prívesmi a chatkami. Vodná nádrž má dnes významnú rekreačnú funkciu. Jej hĺbka je len okolo dvoch metrov, ale poskytuje ideálne zázemie pre rybárov a jachtárov. Prví majú popri brehu nahusto porozkladané svoje „nádobíčko“, tých druhých vidíme v diaľke križovať hladinu jazera. Na breh čľapocú vlny, po ceste sa vozia skupinky cyklistov, domáci posedávajú pred svojimi dočasnými obydliami, panuje pravá pohoda voľného dňa. Vpravo nad nami sa ukazuje hrad Děvičky, náš prvý dnešný cieľ, napravo z hladiny vytŕča suchý strom, pamätník pôvodnej krajiny nepokrytej vodnou hladinou. Krása, a to sme ešte ani poriadne nezačali.

Cesta po brehu ubehla príjemne rýchlo a náhle sa objavujeme na okraji Pavlova. Začíname stúpať a spoznávať miesta z minuloročnej cykloturistiky v tejto oblasti. Na výpečky sa ale nezastavujeme, je ešte skoro. Potom zraky mužskej časti skupiny skĺzavajú z nebeských výšin Dívčího hradu na chvíľu späť na zem a sledujú mladú mamičku, ktorá si plní rannú bežeckú dávku s kočíkom. Niet pochybností, pohybujeme sa v kraji Věstonickych Venuší.

Ešte sa predsa na chvíľu zastavíme, vôňa burčiaku nám nedovolí pokračovať. Toto je posledné miesto, kde ešte šoféri môžu bezpečne ochutnať tekuté plody tohtoročného leta. Stačilo, pokračujeme, takto by sme ďaleko nezašli. Začíname stúpať na hrebeň k Dívčímu hradu, zvanému aj Děvičky. Medzitým sa opäť potešíme pohľadom na rozľahlú plochu vodnej nádrže, ktorá tvorí výrazný krajinotvorný objekt oblasti.

Stúpanie vyzeralo zospodu horšie, ako je v skutočnosti. Ideme lesom, ktorý vytvára príjemný tieň. Pri koštovke sme si to ani nestihli uvedomiť, ale tmavé mraky sa rýchlo rozplynuli a nad nami žiari krásna bezoblačná obloha, k slovu sa hlási slniečko. Našťastie len potichúčky, šeptom, teplota je počas celého dňa veľmi príjemná. Po chvíli už nie je kam vyššie stúpať, stojíme na nádvorí hradu Děvičky. Ten sa prvýkrát spomína v roku 1222, od 18. storočia je ale v ruinách. A tieto tvoria neodmysliteľnú dominantu okolia, miesto, ktoré nie je možné pri návšteve vynechať. Prezeráme si hrad, dopĺňame energiu, na oslavu výstupu a pekného dňa otvárame fľašku sektu zakúpeného dole v Pavlove (treba ho konzumovať, kým je chladný).

A ide sa ďalej. Z vyhliadky v sedle pod hradom spoznávame trasu nášho minuloročného putovania na bicykloch (bol to kopčisko!) a odbočujeme z hrebeňa vpravo do lesa. Paľo, ktorý celú dnešnú akciu vymyslel a dobre to tu pozná, nás vedie správne. Pri kríži v lese chvíľu preberáme smutnú históriu miesta z čias tesne pred koncom vojny. Pár metrov neskôr sa potom vynárame z lesa pod mohutným bralovým pásom vrcholu Děvín. Ten obdivujeme z diaľky, po chvíli si ale môžeme na jeho pokračovanie siahnuť vlastnou rukou. Stojíme pri skalkách Pod Martinkou a obdivujeme Špunt, kamenný blok zaklínený vysoko nad našimi hlavami (podľa známejšieho nórskeho vzoru sa takýmto kameňom hovorí kjeragbolten, slovo mi vŕta v hlave, musím si ho hneď dohľadať na internete). Trénuje tu zopár lezcov (ďalších stretneme za chvíľu), iní udržiavajú tlejúce ohnisko – majú zábavu na celý deň. My ale chceme vidieť viac a tak sa nezdržiavame a šliapeme ďalej. Po chvíli vychádzame na krásne lúčky, v diaľke pred sebou vidíme ďalší smer putovania.

Prechádzame krajom, v ktorom si na svoje dokáže prísť snáď každý návštevník. Geológ obdivuje odkryté vrstvy zemského povrchu, čítanku príbehov starých milióny rokov. Antropológa vzrušuje chôdza po povrchu, pod ktorým sa stále nachádzajú fragmenty života spred pár tisíc rokov. Historikov zrak kĺže po zrúcaninách strážiacich svoje okolie stovky rokov. A my ostatní sa len kocháme pohľadmi na krásne vymodelovanú krajinu, opájame sa vôňou hrozna a vína.

Obchádzame zrúcaninu Kapličky sv. Antonína a začíname klesať do obce Klentnice. Všetky prudšie klesania a stúpania sú po celej trase zabezpečené rovnakými spôsobom – drevené hranoly tvoria schody, po ktorých sa ide veľmi bezpečne a pohodlne, navyše zabraňujú erózii pôdy. Majú to dobre vymyslené.

Klentnici si pamätáme z minulého roku, keď sme tu počas nášho cykloputovania oddychovali pri káve vo Farskej kaviarni. Dnes sa skúsime najesť v hospodě oproti cez cestu. Nápad dobrý, realizácia horšia. Krčma je plná, obsluha absolútne nestíha, jedla sa nakoniec síce dočkáme, ale strácame priveľa času. Nabudúce to bude treba riešiť inak. V obci sa lúčime s malou časťou našej skupiny, ktorá sa rozhodne venovať viac času prehliadke Mikulova a ďalej pokračuje autobusom. My ostatní sa púšťame hore do kopca.

A Sirotčí hrad a jeho okolie dávajú rýchlo zabudnúť na jediný menej vydarený zážitok dnešného dňa. V diaľke dokonca identifikujeme nám dobre známe malokarpatské vrcholy. Pálava je jednoducho nádherná. Výhľady sú neopakovateľné, oblasť má nenapodobiteľnú atmosféru. Poznávanie krajiny zo sedla bicykla je skvelé, ale pešia turistika umožňuje pridať ďalší rozmer, tieto dve aktivity sa výborne dopĺňajú. V prostredí nášho klubu bude mať môj výrok kacírsky nádych, ale: „Bicykel a turistické topánky dávam na rovnakú úroveň, nepreferujem žiadny druh pohybu v prírode, všetky sú pre mňa rovnocenné a jedinečné“.

A ešte krajšie scenérie a krajinárske zážitky nás čakajú za pár okamihov po výstupe na Stolovú horu, ktorá tvorí maličkú náhornú tabuľu. Pred nami vykúkajú spoza kopcov vežičky Mikulova, pri pohľade späť vidíme celú prejdenú trasu a obidva hrady. Toto je presne to miesto, kde by som sa rozložil, ľahol do trávy a užíval si krásny deň (a chytal kliešte). Dnes sme sa už ale zdržali príliš dlho, hodinové ručičky sa dostali na svojej dennej púti príliš ďaleko a ešte nás čaká zopár zaujímavých miest. S ťažkým srdcom a ľahkou nohou pokračujeme ďalej.

Zbehneme k ceste spájajúce Pavlov a Mikulov a popri nej pokračujeme v našom putovaní Pálavou. Všade naokolo sa rozbiehajú kilometre a kilometre viniča. Sme v srdci vinohradníckej oblasti, tu sa celý život točí okolo tejto popínavej rastliny, plody ktorej nám dokážu zlepšiť náladu, rozviazať jazyk, rozospievať hrdlo, ale aj spôsobiť bolenie hlavy. Treba s ňou vedieť narábať. A miestni vinohradníci a vinári to dokážu. Plody práce druhých sme už dnes trochu ochutnali, úsilie tých prvých ochrániť svoje vinice pred škodcami vidíme a počujeme celý deň (od rána nás sprevádza streľba plašiaca vtáky).

Kúsok vľavo od cesty sa vypína maličké bralo Kočičí skála, významná botanická rezervácia, ale aj magické miesto vystupujúce niekoľko metrov z okolitej krajiny. Pár minút je treba pobudnúť aj tu. Potom sprava lesom obchádzame posledný kopček pred Mikulovom, útroby ktorého skrývajú ďalšiu zaujímavosť dnešného výletu. Zostup dole opäť vedie po už spomínaných drevených schodoch. Dnes sme sa po nich nachodili! Ide sa nimi však dobre a tak čo nevidieť stojíme na kraji Mikulova pri jaskyni Turold. Malá časť našej skupiny sa rozhodne počkať na posledný vstup, predtým si ale ešte všetci spolu prezrieme geologickú výstavu vo voľnej prírode. V priestoroch bývalého kameňolomu sú uložené obrovské balvany rozličných druhov z celých Čiech. Vždy maličký kúsok je vybrúsený a tak na mieste obdivujeme premenu kameňa zo surovej prírodnej hmoty na ušľachtilý dekoračný materiál.

A návšteva jaskyne Turold je tiež zážitok. Pôvodne sa v priestoroch kameňolomu nachádzala veľká jaskyňa spomínaná v historických prameňoch, ktorá však bola úplne zničená ťažbou. Súčasné priestory sú objavené až začiatkom 20. storočia, neskôr uzavreté a úplne zničené vandalmi. V sprístupnenej časti sa preto nenachádza žiadna kvapľová výzdoba. Ale toto útočisko pravekého človeka je pozoruhodným miestom, ktoré by bola škoda obísť.

Ostatní nás zatiaľ čakajú dole v meste, my ešte narýchlo prebehneme okolo bašty Kozí hrádek, ktorá je ale už zavretá. Aj spod nej je však krásny výhľad na časť mesta a Svätý kopeček, kalváriu nad mestom. Nemôžeme sa ale príliš zdržiavať, telefón nás naháňa, blíži sa večer, spolucestujúci by už boli radi doma. A tak nám nezostáva ani veľa času na ochutnávku syrov, ktorú ponúka množstvo stánkov rozložených na ploche celého námestia. Horko – ťažko stihneme len jednu kávu a príjemný rozhovor s dievčatami z biofarmy v obci Hvozd. Ak niekedy zavítame na Drahanskú vrchovinu, tieto hvozdy určite neobídeme, mlieko mali skvelé. To je koniec dnešného programu, nasleduje rozlúčka a cesta domov. A plány na ďalšie spoločné akcie.

Sú výlety, ktoré zostanú dlho zapísané v pamäti kvôli mimoriadnym udalostiam a zážitkom. Dnes sme však neprešli žiadnu závratnú vzdialenosť (ani prevýšenie), nemokli sme (ani sa príliš nepotili), nikto nič nestratil (ani nenašiel), nestretli sme žiadnu celebritu (ani divú zver). Napriek tomu sa toto putovanie zaradilo do galérie tých nezabudnuteľných. Pavlovské vrchy sa týčia nad okolitou krajinou ako maják. Odnepamäti priťahujú okoloidúcich svojou magickou silou, chytajú ich do pavučiniek svojej moci. Ich slnkom zaliate svahy nás nabíjajú svojou energiou. A tak, keď nadídu studené zimné večery, sadnem si večer do kresla, otvorím sedmičku Pálavy a v myšlienkach sa vrátim k septembrovej sobote, keď sme sa pešo túlali po hrebeni tohto malého, ale neskutočne krásneho pohoria.

Na akcii sa zúčastnili: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Renáta Černianska, Alica Binková, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Paľo Rapant, Vlado Trajlínek, Jozef Baránek, Braňo Polocík, Vlado Naď, Jozef Polakovič, Milan Mizera, Maroš Modrovský a autor zápisu

Juro Golier

Nakoniec sa musím špeciálne poďakovať Paľovi Rapantovi, ktorý celú akciu vymyslel a ukázal nám tie najkrajšie zákutia, ktoré sa nachádzajú v tomto nádhernom maličkom kúte južnej Moravy. Túto oblasť má veľmi rád, často sa sem vracia a detailne ju pozná (aj keď do 1111 návštev mu ešte kúsok chýba). Bolo to poznať z každého jeho slova, ktorým nám približoval históriu a zaujímavosti okolia. Bez neho by bola táto sobota polovičná. A nebola by tak výborne zdokumentovaná na fotografiách.

Akcia Dolinou do Bojnej

14.9.2019

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Helena Gurínová, Vladimír Oravec, Daniel Kováč a Pavol Vrábel

Ako hostia: Andrej Babulík a Alexander Pravda

Ďalšia akcia z kalendára MKCK s názvom Dolinou do Bojnej sa uskutočnila v sobotu 14.9.2019 s trasou Piešťany – Moravany nad Váhom – Striebornica – Staroprameň – Kostolný Vrch (Sedlo) – Dominova Kopanica – Dastinská Kyselka – Nová Lehota – Dolina – Ranč pod Babicou – Bojná – Blesovce – Hajná Nová Ves – Lužany – Veľké Ripňany – Merašice – Dolné Otrokovce – Horné Otrokovce – Orešany – Svrbice – Ratnovce – Piešťany.

Táto akcia sa mala pôvodne konať o týždeň skôr, pre nepriazeň počasia však musela byť preložená, čo sa ukázalo byť dobrým rozhodnutím. Bolo jasno, teplota mierne nad 20°C a nebyť vcelku znesiteľného severného vetra, počasie by sa dalo ohodnotiť ako priam ideálne pre cyklistiku. Pri Barlolamačovi na piešťanskom Kolonádnom moste sa o 9:30 zišlo 6 cyklistov a cyklistiek, odhodlaných zdolať nie práve najkratšiu a navyše pomerne kopcovitú trasu. Po tradičnom štartovacom foto na jednej i druhej strane mosta vyrážame na trasu, pričom v Moravanoch nad Váhom sa ku nám pridáva Vlado, čím je náš peletón kompletný (žiaľ musím konštatovať, že Trnava tento krát nemala žiadne zastúpenie).

Sviežim tempom sa celkom rýchlo prepracujeme na Striebornicu a Výtoky (Rázcestie), potom sa však tempo spomalí pre najväčšie stúpanie dnešného dňa. Stúpanie s krátkou zastávkou na Staroprameni samozrejme úspešne zvládame (niekto rýchlejšie, niekto pomalšie), na jeho vrchole sa počkáme a chvíľu posedíme.

Ďalej pokračujeme cez Kostolný Vrch (Sedlo) na rázcestie nad Dominovou Kopanicou, kde sa od nás odpája Vlado, ktorý má doma povinnosti. Žiaľ, toto nie je posledná dnešná strata. Pri zjazde z Dominovej Kopanice tesne pred Dastínskou Kyselkou Helenka nezvláda štrk v miernej ľavotočivej zákrute, nasleduje bolestivý pád, ktorého výsledkom je zlomená kľúčna kosť. Obrovská smola, nehovoriac o tom, že vo štvrtok mala odchádzať na cyklozájazd na Sardíniu, z čoho v dôsledku úrazu nič nebude. Našťastie Nová Lehota už nie je ďaleko, a tak je schopná chvíľu pešo, chvíľu na bicykli dôjsť na zástavku autobusu, ktorý zhodou okolností prichádza ako na zavolanie. V Piešťanoch na moste je totiž búračka, kvôli ktorej nemôže prísť dcéra pre ňu autom, a tak je autobus záchranou.

Zvyšok peletónu sa odfotí pred krčmou z Hornej Dolnej a onom v Novej Lehote a zrýchleným presunom cez Dolinu a lesnú cestu prichádza do Ranča pod Babicou v Bojnej, kde je naplánovaný obed. Vzhľadom na pekné počasie a sobotný termín je tam ako vždy plno, takže sa cca hodinku zdržíme. Nevadí, máme ešte nejakú časovú rezervu a najťažšiu časť trasy už máme za sebou.

Posilnený pokračujeme cez Bojnú a Blesovce do Hajnej Novej Vsi, kde si prezrieme chátrajúci renesančný kaštieľ zo 16. storočia v anglickom parku, ktorý je výnimočný tým, že ako jeden z mála na Slovensku prešiel len drobnými úpravami a zachoval si renesančnú slohovú čistotu, pričom sa zachovali vzácne kazetové stropy, štukatérska výzdoba a reliéfy. Dnes je to však žiaľ už len obraz biedy a utrpenia a ak sa nestane zázrak, kaštieľ skončí ako totálna ruina, čo by bola veľká škoda. Na internete sa dá dohľadať viac o jeho histórii, ako aj video slovenského youtubera Ivana Donovála, ktorý nedávno nafilmoval súčasný stav.

Z Hajnej Novej Vsi ideme ďalej skratkou okolo vodnej nádrže do Lužian a Veľkých Rypnian, kde krátko doplníme tekutiny. Zvyšok trasy cez Merašice, Dolné a Horné Otrokovce, Orešany, Svrbice, Ratnovce je už len povinnou jazdou do cieľa v Piešťanoch, kde akciu vyhodnotíme a ukončíme na práve prebiehajúcom Pivnom Feste (Bakalář – Ležiak za studena chmelený 12° u mňa celkom zabodoval).

Ako garant ďakujem všetkým za účasť a Helenke želám skoré uzdravenie.

Záverom ešte štatistické údaje:

– dĺžka trasy:                             73 km

– celkové prevýšenie:              930 m

Juraj Poláček

Akcia Zraz Ružomberok

Liptov ako na dlani

41. cyklozraz KST Ružomberok

29.8. – 1.9.2019

Je pondelok ráno, druhý deň v septembri, prvý deň po návrate z Ružomberka. Hneď ráno sa roztočil pracovný kolotoč, schmatol a takmer úplne ma pohltil. Len narýchlo som stihol zazrieť, že na Liptove prší. Na nás celé dni pražilo slnko. Čo je lepšie (čo by bolo horšie)?

Čas obeda, beh povinností nepoľavuje. Neskôr poobede stojí pred dverami Maroš, doniesol fotky. Rýchlo ich sťahujem do počítača a hneď aj vešiam na web. Skočíme na jedno, dlho sme sa nevideli 😉, je o čom pohovoriť.

Večer krúžim okolo postele, dnes musím zaľahnúť skôr. Cinkne mobil,asi Messanger. Jožo, posiela koláž z uplynulého víkendu. Okamžite sa preberám, v myšlienkach sa prenášam v čase. Chystáme sa do Ružomberka, na cyklozraz.

marec – 28. august 2019

Príprava akcie. Treba prihlásiť účastníkov a zabezpečiť ubytovanie. Rutina bez väčších problémov vybavená po pár mailoch a telefonátoch. Nastáva obdobie tradičného pokoja zbraní a ticha pred búrkou.

Potom sa niekto odhlási, niekto prihlási, treba ďalšie ubytovanie, množia sa otázky na dopravu. Taktiež rutina, len trochu viac hektická.

Pár dní pred odchodom už nie je isté takmer nič. Mal by som znervóznieť, ale verím, že všetko nakoniec dopadne dobre (raz sa mi to nevyplatí). Samozrejme že dopadlo. Zajtra ráno odchádzame.

štvrtok 29.augusta 2019

Konečne sadám do auta a štartujem. Z Vrbového do Ružomberka smerom na Trnavu. Tu ku mne pristupujú Janka a Stanka. V aute pred nami idú Jožo a Janči. Parádna cesta, Jožo udáva tempo, ja len krútim volantom a debatujem so spolujazdkyňami. Čas ubieha rýchlo, nestíhame ani prebrať všetky načaté témy a sme na mieste.

Veľká časť našej skupiny je už tu, popíjajú kávičku a čakajú na ubytovanie. Pridávame sa k nim aj my. Je najvyšší čas dohodnúť sa, čo dnes podnikneme. Prichádzajú Peťo, Maroš a Robo, ktorí išli z Piešťan po diaľnici. Sú nabudení na bicyklovanie, nechcú ani obed. Presvedčia aj Janku a vo štvorici okamžite vyrážajú na trasu Cyklokorytničky. V sobotu by ich táto drobnosť neuspokojila, dnes je to ale v poriadku. Ostatní ideme hľadať niečo pod zub.

Asi sme nezvolili správny smer. Reštaurácie sú buď zavreté (fungujú len cez týždeň) alebo neexistujú (nachádzame len kaviarne a cukrárne). Nechceme chodiť ďaleko, tak sadáme do prvej pizzerie, na ktorú natrafíme. Varia síce slušne, majú výborné pivo (to sme poriadne vysmädli), ale pôvodne sme chceli niečo iné. Nevadí, nebudeme strácať čas, aj my ideme ešte bicyklovať.

Centrum Ružomberka nie je veľké a tak sa stretneme aj s poslednými členmi našej skupiny, ktorí prišli o niečo neskôr vlakom. Sme tu už všetci osemnásti, po ceste dokonca stretávame Heňa. Ide priamo zo Sliača za kamarátmi zo Zlatých Moraviec, ale nesie naše farby, bude reprezentovať aj náš klub.

Štvorica už bude pomaly v Korytnici, hubári vyrážajú na prieskum terénu a my ostatní sa ideme previezť po trase bývalej železničky. Jej štart síce netrafíme, kus musíme ísť po hlavnej ceste, ale nakoniec opúšťame rušnú dopravu a na pravej strane výpadovky na Donovaly nachádzame očakávanú cyklocestu.

Ide sa po nej dobre. Cestička sa kľukatí medzi pekne upravenými chalupami, miestami popri potoku, stúpanie je mierne. V protismere stretávame cyklistov, je krásne teplé sviatočné popoludnie, jednoducho pohoda. A pred sebou máme ešte pár ďalších dní. Cítim, že rozhodnutie prísť sem bolo správne.

Po chvíli odbočuje vpravo asfaltka do Vlkolínca, cieľa nášho dnešného výletu. Opúšťame príjemnú cestičku a púšťame sa do boja so stúpaním. Po prvé domy musíme zdolať 160 výškových metrov, väčšinu z nich na poslednom kilometri. To znamená, že sa rýchlo mením z cyklistu na turistu (v nasledujúcich dňoch túto premenu zažijem viackrát). Vôbec mi to nevadí, je čo obdivovať. Otvárajú sa prvé výhľady na masív Sidorova, pod ktorým leží učupený tento klenot ľudovej architektúry a stále živý odkaz minulých čias. Teraz samozrejme plný turistov, pre skutočné vychutnanie jeho atmosféry by sme museli zvoliť iné ročné obdobie, deň aj hodinu.

Ale aj tak je tu krásne. A ešte krajšie je po krátkom posedení na terase bufetu //slovo bufet sa mi k tomuto prostrediu vôbec nehodí, radšej by som použil názvov krčma, hostinec, šenk alebo niečo írečité// a doplnení stratených tekutín a síl. Aj haruľa bola chutná. Nedá sa však pridlho sedieť, čaká nás ešte stúpanie do sedla, potom zjazd a nakoniec večerný program. Dnes sa zraz slávnostne otvára a my chceme byť pri tom. Preto nezostáva čas na dôkladnejšiu prehliadku okolia. Všade sa ani ísť nedá, dedinka žije, niektoré dvory sú súkromným miestom, tu nie je turista želaný ani vítaný hosť. Tak sa len na pamiatku všetci spolu odfotíme.

Stupák do Sedla pod Sidorovom je výživný, cesta plná kameňov, toto nedajú ani naši MTB. Výhľady dozadu sú však úchvatné. Opäť sa potvrdzuje, že pešia chôdza popri bicykli má svoje výhody, niektorí to však nepoznajú … Prechádzame miestami, po ktorých domáci nie tak dávno dozadu vyháňali kravky na pašu na okolité lúky. My tu teraz tlačíme bicykle a fučíme ako lokomotíva. Sú to (dnes) skutočne podivné časy, v duchu si pospevujem Dylana //Bob Dylan, The Times They Are A-Changin (Časy sa menia// .

Jančimu sa výšľap musel naozaj veľmi zapáčiť. Keď prichádzame hore, práve sa spúšťa späť do Vlkolínca, zabudol si pod stolom ruksak. Aby mu nebolo smutno, pridáva sa k nemu aj Tono. My ostatní sa radšej znova odfotíme a prehodíme pár slov s partiou cyklistov, ktorí prichádzajú z opačného smeru. Na zraz prišli z Dunajskej Stredy, kopce si teda musia užívať. Oni budú dole do Vlkolínca tlačiť, nás čaká asfaltový zjazd do Ružomberka.

Hneď v jeho úvode mi prasknú dve špice. Samozrejme na zadnom kolese a samozrejme od kolečka. To už nie je ani osmička, to sa blíži k deviatke. S týmto nebudem môcť jazdiť, uvidím, ako sa to podarí vyriešiť. Tento rok mi karta naozaj ide //Už môj druhý tohtoročný nepríjemný technický problém na začiatku viacdňovej akcie. Na Skleróze multiplex som zlomil kostru ešte skôr, ako som sadol na bicykel. Tu som aspoň odjazdil zopár kilometrov.// . Zjazdujem radšej opatrne, napriek tomu v jednej zákrute dostanem trojitý šmyk na zadné koleso. Ani neviem, ako som to vybral, do lesa už bolo naozaj blízko. Našťastie sa všetci dostaneme v zdraví až celkom dole a prvú jazdu máme úspešne za sebou.

Na izbe prečkáme krátke intenzívne prehánky, ktoré nás ale neohrozujú a ideme na Obchodnú akadémiu, centrum zrazu. Čaká nás spoločenská časť večera. Tieto udalosti zo zásady priveľmi nerozpitvávam. Kto tam bol vie, kto nebol … môže banovať. Bolo fajn. Dokonca aj kapela hrala výborne, ich produkcii sa nikto nasledujúce večery ani len nepriblíži. Pivo chutilo, od Michala z organizačného štábu som dostal tip na servis, prvý deň je tak úspešne za nami.

piatok 30.augusta 2019

Ráno sa niekomu vstáva lepšie, niekomu horšie. Aj raňajky podaktorým toľko nechutia. Prišli sme však športovať, treba sa vedieť prekonať. Ja musím vyraziť o niečo skôr, cykloservis má otvorené od ôsmej, rád by som stihol štart. Snáď mi pomôžu.

Pri hľadaní mi robí spoločnosť Roman. Trochu blúdime, navigácia cez Google Mapy je na posledných metroch vždy problematická. Servis existuje, je otvorený a ochotný pomôcť. Konštatujem, že takýchto ľudí stretnem málokedy //„Čo sa s tým budete špiniť!“, koleso mi z bicykla aj stiahli aj nahodili, naozaj som mohol ísť na trasu bezchybne čistučký. Len som si zabudol načapovať vodu…// – oprava je rýchla, cena minimálna. Ak by ste niekto zháňali servis pre zimnú údržbu, ohláste sa, dám Vám kontakt. Napriek rýchlej oprave na štarte už nie je nikto. Musíme zahájiť stíhaciu jazdu.

Snaha dohnať pelotón je však márna. Chvíľočku sa zdržíme v Likavke, kde stretávame nášho kamaráta Fera, s ktorým sme sa mali vidieť až zajtra. Svet je malý. Po frekventovanej ceste smerom na Lúčky sa ide celkom dobre. Väčšina vodičov je na prekvapenie ohľaduplných, obiehajú nás veľkým oblúkom. Že by sa konečne blýskalo na lepšie časy //Neblýska, už ďalší deň nás o tom presvedčí.// ?

V centre Lúčok si dávame kratučkú pauzu. Som vysušený, nemám so sebou ani kvapku vody, po pelotóne ani chýru ani slychu. Pri ceste sú potraviny, stojíme! Po pár minútach a doplnení najhoršieho deficitu vlahy pokračujeme. No hneď vedľa, pod vodopádom, si užívala naša skupina cyklistov zaslúžené chvíle oddychu. Ale aj oni sa chystajú na odchod, to som si príliš neoddýchol! Ani sa nestíham zorientovať, kto sa nakoniec vybral na našu trasu. Viacerí sa včera zastrájali, že pôjdu dlhú do Ľubochnianskej doliny. Neviem koho ako ovplyvnil včerajší večer, vidím tu len niektorých, ostatní snáď tiež vyrazili //Samozrejme, že vyrazili všetci, štyria železní muži dokonca na tvrdú MTB trasu cez Čutkovskú a Ľubochniansku dolinu. Robo bol dnes pešiak, využil trasu na Choč.// .

My vyrážame krátkym fučiakom okolo vodopádu do areálu kúpeľov. Kúpele sú tu maličké, kým stihnem rozdýchať kopec, sme na ich konci. Ale sú pekne upravené, kľudné, cítiť z nich pravú „kúpeliarsku“ atmosféru. A za nimi sa rozkladá už len les a divočina. Cesta mierne stúpa okolo potoka, pomaličky sa prepracúvam pelotónom. Dozadu. Točím najľahší prevod, občas zastavujem a zaháňam smäd. A pokorne prijímam trest za svoje predchádzajúce viny. Včera som mal mať o pivo menej, aj štamperlíkov nemuselo byť toľko.

Ale šliapem, zatiaľ ani kusok netlačím. Na chvoste nie som našťastie sám, dámy z Dunajskej Stredy majú asi radšej svoje šíro-šíre roviny a tak si navzájom robíme spoločnosť. A za chrbtom nám pomaly číha zberné vozidlo. Dnes nás však nedostane.

Napriek tomu, že ideme v lese bez výhľadov a dnes mi chýbajú telesné (aj morálne) sily, je to pekná cesta. Dá sa povedať, že si ju svojim spôsobom užívam. Prvé krásne výhľady do okolia sa otvárajú v zjazde na oravskej strane. Má to však háčik. To čo sme skoro na šiestich kilometroch nabrali (180 metrov), na dvoch hneď stratíme (150 metrov). Sme v obci Osádka, čaká nás vraj posledné stúpanie dnešného dňa //Ako vždy, klamali. Stúpania ešte boli. Aj som tlačil.// . Keď sa na tabuli pri ceste objavuje značka 12%, okamžite zosadám. Treba sa kochať a nie trápiť, dnes si naozaj nemám čo dokazovať.

A naozaj je tu čo obdivovať. Blízke okolie je úchvatné, to vzdialené skôr len tuším, vzdušná vlhkosť neumožňuje ďaleké výhľady. Ale to čo vidím, dáva zabudnúť na všetky problémy, preciťujem okamžitý priesečník času a priestoru, vychutnávam si úžasné okamihy. Toto sú dôvody, kvôli ktorým sme ochotní potiť sa pod pražiacim slnkom alebo moknúť v daždi.

Ale späť do reality, som na vrchole stúpania, kde nás oneskorencov čaká zopár ďalších cyklistov, ktorí sa tiež nevedia rozlúčiť s pohľadmi na okolitú krásu. Kúsok pod nami je už civilizácia – koncová obec Malatiná, ležiaca takmer na konci sveta. Nastáva ďalšia premena na cyklistu a spúšťam sa dole kopcom. Treba brzdiť, zjazd je krkolomný.

Krk si našťastie nikto nezlomil, ťažko by ním pretekali chladené nápoje, ktoré smädným cyklistom ponúka miestna krčma. Tá však nie je naším cieľovým bodom. Presúvame sa do blízkeho amfiteátra, kde pre nás pripravii kultúrny program. Pán starosta je komunikatívny, navyše dobre ovláda svoj hudobný nástroj, fujaru. Prednesom pastierskych piesní na tomto takmer autentickom mieste vytvoril správnu náladu. A keď prezradí, že vo februári sa na okolitých holiach koná bežkárske podujatie, je to už úplne náš človek //Okrem bežiek možno v rámci podujatia využiť aj ponuku peších okruhov, jeden z nich vedie aj na Pajtu na Grúni, známu z rozprávky Perinbaba. To zas oslovilo mňa, ale … v termíne prechodu sa organizuje Čierna skala. A teraz si vyber.// . Nasleduje fotenie, ktorého stredobodom je okrem starostu aj jeho klobúk a fujara. Lúčime sa ako starí známi.

Počas nášho pobytu v amfiteátri v blízkom okolí niekoľkokrát zahrmí. Nie je preto príliš čo otáľať, treba sa poberať. Nasleduje zjazd Sestrčskou dolinou. Krásne prostredie, spočiatku popri potoku, divočina, podobu ktorej na seba preberá aj povrch cesty. Ten sa v strednej časti vylepšuje, aby v závere prešiel do prašnej štrkovej cesty. Treba ísť opatrne. Najlepšie je však aspoň na malú chvíľu zastaviť a kochať sa. Po ľavej strane vytŕčajú z lúk krásne skalné vrcholy, hrebeň napravo ukrýva jeden z najvyššie položených hradov u nás, málo známy Liptovský hrad. Je to skutočne zaujímavá časť Slovenska, nie je treba hľadať priveľa zámienok na ďalšiu návštevu, dôvody sa ponúkajú samé. V duchu si pospevujem Lou Reeda //Lou Reed, Perfect Day (Perfektný deň)// .

Do civilizácie sa vraciame v maličkej obci Bukovinka. Tiež Bohom zabudnutý kraj. A pritom o pár stovák metrov nižšie sa vynárame priamo v turistickom centre Marina pri Liptovskej Mare. Motorest je plný, obsluha drhne a tak sa väčšina z nás rozhodne pokračovať ďalej. Od tohto momentu ideme roztratení v malých skupinkách. Mňa samozrejme spomalí krátke stúpanie pod Havránok, v ktorom sa opäť na krátko dávam dokopy s partiou spod Malatinej, ale hupáčik je krátky, o chvíľu som pri našich //Nie, nedobehol som ich, počkali ma na hrádzi Liptovskej Mary.// .

Na Havránok bohužiaľ nejdeme //A to bol jeden z dôvodov, prečo som si vybral túto trasu. Ale aj napriek tomu som zvolil dobre.//, niekto sa však chvíľu zdrží pri veži kostola na brehu Liptovskej Mary //Veselá partia (pravdepodobne rybárov) tu čapuje a rozdáva okoloidúcim pivo. Aj keď nechcú.// , ostatní pokračujeme. Poniektorí obehneme aj dobre utajenú plánovanú zastávku v obci Vlašky, nie však krpál pred Bešeňovou. Je akurátny, zosadám tak šikovne, že zablokujem celú skupinu. Aspoň netlačím sám. Pri prechádzke hore kopcom pozerám, ako do kopcov naľavo (Nízke Tatry) aj napravo (Chočské vrchy) šijú blesky. Posledné kilometre môžu byť dnes ešte zaujímavé.

Čelo skupiny na križovatke s hlavnou cestou odbočuje zlým smerom, po pár desiatkach metrov sa ale otáčame a pokračujeme správne cez Bešeňovú do Liptovskej Teplej. Tu Stanka, Miro a ja volíme vyčkávaciu taktiku a ideme sa pred búrkou schovať na terasu Penziónu Motýľ. Aj keď počasie niekoľkokrát zahrozí, z búrky nie je nakoniec nič. Nevadí, aspoň sme si dali kávu a oddýchli pred posledným úsekom..

Cestu do Ružomberka už poznáme. Turík, Lisková, Likavka – pomaly sa to učíme naspamäť. Potom pár krokov cez koľajnice a most ponad Váh a stojíme na kraji centra. Mesto je plné cyklistov. Niektorí sedia na zmrzline, iní majú na stole tekutiny v kvapalnom skupenstve. My ale nestrácame čas. Treba sa rýchlo „okiepiť“, čaká nás ďalšia časť dnešného programu. Väčšina sa chystá na besedu s  Miroslavom Sanigom, v ponuke je tiež beseda s Milanom Jurčom alebo iné voľnočasové aktivity. Ja mám pozvánku na stretnutie, ktoré sa dosť predĺži a tak sa na večeru dostávam až neskoro večer. Už nie je čo vymýšľať, idem teda ako včera do pizzerie, dnes volím pizzu quattro formaggi. Chutila, ale nebola to dobrá voľba //To zisťujem ale až na druhý deň. Životospráva na tejto akcii nebola vôbec mojou silnou stránkou.// . Potom vedú naše kroky na Obchodnú akadémiu, dnes je tu DJ, počúva sa to horšie ako včera, ale tanečníci / -ce sa nesťažujú. Predtým sa ale ešte na chvíľu zastavíme v rodnom dome Ľudovíta Fullu, treba žiť aj trochu kultúrne //Dnes je tu piváreň, čapujú Guiness. Nedávajte si ho ale rezať s Krušovicami.// .

Počas posedenia v stane príde aj na zážitky z dnešného dňa. Jazdci z dlhej trasy sú spokojní, turista tiež (chce ísť na pešo aj zajtra) a náš deň som popísal dostatočne podrobne. Konečné hodnotenie? Výborné! Môžeme sa spokojne uložiť na lôžka. Zajtra pokračujeme.

sobota 31.augusta 2019

Posledný oficiálny deň zrazu. Dnes sa k nám majú pridať aj Ivetka, Paľo a Fero. Mladí pricestovali už včera večer z Bratislavy, aj sme sa s nimi privítali, dobehli za nami na chvíľu do stanu. Uvidíme, ako sa nakoniec podelíme na trasy. Navzájom sa presviedčame, ktorá z trás bude lepšia, lanárime sa krížom-krážom. Ja som rozhodnutý. Trasa Cyklokorytničky sa mi síce veľmi páčila a v Korytnici som nebol už veľmi dávno (naposledy niekedy v 80. rokoch), pôjdem ale okolo Mary, láka ma navštíviť jej južný okraj. Sliače, Svätý Kríž, tieto miesta ma priťahujú, moje korene (v tomto prípade skôr korienky) sú hlboko zapustené v zemi //Moja stará mama (z otcovej strany) pochádzala z dedinky Sokolče, dnes ležiacej na dne priehrady. So svojim manželom, mojim starým otcom, sa spoznala, keď mal pekáreň v Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupči. Naozaj nemám na výber.// .

Medzi cyklistami sa nakoniec objavuje aj Robo. Je na cyklozraze, nebude chodiť iba na pešo. Všetkých však prekvapuje Janči – ide do Korytnice //Ale chce si pridať výšľap na Smrekovicu. Šialenec. Pridáva sa k nemu Tono, MTB skupina bude v akcii.// ! A s ním aj podstatná časť našej skupiny. Zostávam tak osamotený medzi dravcami.

Po štyroch kilometroch to chcem otočiť. Stúpanie ku kostolíku v Ludrovej nie je skoro ani do kopca a ja ledva točím nohami. Tá včerajšia pizza mi stále leží v žalúdku //A to som včera takmer dôsledne abstinoval. Možno práve kvôli tomu.// . Na tejto akcii som naozaj vo forme! Chýbajú mi aj parťáci zo včera, Dunajská Streda dnes asi zvolila iný program. Ani neviem, čo ma ťahá ďalej, navyše keď cesta z Liptovskej Štiavnice do Sliačov vedie strmo hore po panelovej ceste. Tlačím, ale so mnou aj veľa ďalších cykloturistov, nepripadám si už tak osamelý.

Ráno sme vychádzali z Ružomberka v miernej hmle, po včerajšej spare to bolo veľmi príjemné, pred Sliačmi sa do nás ale opäť začína opierať slnko. Dnes bude teda opäť vyhňa. Ale aspoň ideme krásnou liptovskou prírodou, úplne mimo dopravy. Ešte krajší úsek cesty nás čaká v stúpaní medzi Sliačmi a Partizánskou Ľupčou. Ideme do kopca, ja (a viacero ďalších) vedľa bicykla, na vrchole stúpania nás víta malá kaplnka, je sobota, kľud, pohoda. Takto by som hádam vydržal fungovať stále. Len nájsť sponzora na tieto aktivity (a tiež voľno z domu, neviem, ktorá z podmienok je ľahšie splniteľná).

Pri takýchto úvahách cesta ubieha sama. Oči aj duša sa kochajú, myseľ nezaťažuje nič významné, svaly necítia únavu, dych nedochádza. Došli sme ale my. Na námestie v Partizánskej Ľupči, kde nás privíta a o histórii mestečka krátko porozpráva pán primátor. Pozýva vystúpiť na vežu miestneho rímskokatolíckeho kostola //Veža má 62 metrov, je najvyššia na Liptove a celom severnom Slovensku// , ktorá sa práve rekonštruuje, my budeme jej prví návštevníci. Do úplne posledných metrov sa odvážia len podaktorí, schodisko ešte nemá zábradlie, výstup je len na vlastné uváženie a riziko. Zbytočne nepokúšam šťastie, lepší výhľad do okolia aj tak mať nebudem.

Ale výhľad z veže naozaj stojí za to. Pod nohami sa rozkladá malé mestečko, ktoré v dávnej minulosti bolo vďaka bohatým náleziskám zlata a striebra najväčším na širokom okolí. Ružomberok a Liptovský Mikuláš boli v tých časoch bezvýznamné dedinky. Ložiská sa vyčerpali, dedinky vyrástli na mestá, mesto sa stalo dedinkou. Partizánska Ľupča sa presvedčila o platnosti pravidla „svetská sláva, poľná tráva“. História dokáže byť nespravodlivá //Je to otázka pohľadu. Niekto zvolí ruch veľkého mesta Liptovský Mikuláš, iný bude spokojný v ospalej Partizánskej Ľupči a pre ďalšieho je aj táto príliš rušná. A ospravedlňujem sa obyvateľom mestečka, dedinka nie je myslená hanlivo, je to presne naopak. Veľmi sa mi u Vás páčilo.// .

Je tu však veľmi príjemne, zostali by sme aj dlhšie, no stále sme len na začiatku dnešného putovania. Organizátori vzhľadom na okolnosti //Možno zavážilo horúce počasie, možno množstvo pešiakov v stúpaniach.// menia ďalšie plány, trošku uľahčia naše putovanie. Vynecháme kúsok stúpania ponad Partizánsku Ľupču, cesta bude kratšia, pridáme si však kilometre po hlavnej ceste.

Z nej odbočujeme do obce Ľubeľa a pokračujeme miestnymi cestami cez Dúbravu ďalej do prírody. Konečne naberám trochu pravej cyklistickej pohody, ľahučkým prevodom sa posúvam krásnym Liptovom bližšie k úbočiu Nízkych Tatier. Nado mnou pospevujú vtáčiky a „já pak můžu jít a v duši klid“ //Nechávam ako hádanku, kto nájde správnu pieseň k veršu?//. Už asi po tisícikrát chválim rozhodnutie zúčastniť sa zrazu. A moje pocity sa ešte znásobia za odbočkou na chatovú osadu Pod Dobakom. Cesta je síce rozbitá, ale atmosféra osady roztrúsenej v lese mi pridáva na nálade, v duchu si pospevujem Beatles //The Beatles, Girl. Táto jediná nemá nadväznosť na aktuálne prežívané pocity a situácie. Ale jej melódia mi pravidelne naskakuje v mysli, keď sa mi dobre bicykluje (Freud by sa na mne vybláznil …)// .

A to máme ešte pred sebou Svätý Kríž. Ja som tu už bol viackrát, ale pre niektorých je to evidentne premiéra. A  vidieť a počuť, že niečo takéto nečakali. Zaujímavý artikulárny drevený kostol z Paludze bol prenesený na iné miesto, aby sa zachránil pred zničením po výstavbe vodnej nádrže. A našli mu naozaj krásne miesto. Rozkladá sa na okraji lesa, pod ochranou stromov medzi obcami Svätý Kríž a Lazisko. Miesto ma neopakovateľnú atmosféru, ktorá sa ešte umocní po vstupe do interiéru. Hoci kostol vôbec nepôsobí mohutne ani zvonka ani zvnútra, zmestí sa do neho však 6 000 návštevníkov. Keď už nič iné, toto číslo ohromí každého, odrazu sa začne na stavbu pozerať inou optikou. A uvedomí si hodnotu tohto miesta, ktoré sa do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO nedostalo len preto, lebo sa nenachádza na pôvodnom mieste. Vôbec to nevadí, aspoň sa zachovalo, môžeme ho navštíviť a nechať na seba pôsobiť ducha tohto miesta.

Chvíľu sme sa tu zdržali, pokračujeme však ďalej, program nepustí. Čaká nás pravdepodobne najmenej príjemný úsek dnešného dňa – presun po hlavnej ceste do Liptovského Mikuláša. Cesta je síce široká, aj jej krajnica, ale premávka je hustá, autá lietajú v obidvoch smeroch. Dnes nás veru nikto neobieha oblúkom. Snažíme sa ísť po jednom v rade za sebou, občas to niekto na vlastné riziko poruší, nie je to ale vôbec dobrý nápad. Držíme sa pohromade, do Mikuláša vchádzame v jednom balíku. Na námestí nás čaká privítanie a dlhší rozchod. Niekto sa rozhodne najesť, inému stačí kávička, ďalší potrebuje nejakú maškrtu alebo len jeden orosený pohár pred seba na stôl. V každom prípade oddych padne vhod. Nie sme na pretekoch, športový výkon nie je podstatný, dôležitejšia je pohoda. A k tomu treba občas aj takéto chvíle.

Všetko naruší zvuk hromu. Niekde za našim chrbtom. Vyberajú sa mobily, kontroluje meteoradar //Ako by sme to boli riešili v minulosti? Sme otrokmi techniky. Ale niekedy je to príjemné.// . Búrku máme neďaleko,, postupuje smerom k nám. Nebudeme radšej čakať až na koniec prestávky, pustíme sa domov skôr. Cestu dobre poznáme.

Do pozície vodcu a navigátora sa pasujem ja. Vyvádzam skupinku von z mesta, šliapem svižne, nie však na hrane. Nechcem stratiť zvyšok skupiny. Príde prvý hupák pri Tatralandii a skupina stráca mňa. Zľava sa okolo preženie Maroš tesne sledovaný Peťom a Jankou. Ostatných už radšej ani nerátam („len si leť ty vták …“). Ale nevadí, tu sa nie je kde stratiť, časť pelotónu je ešte v Mikuláši, bez pomoci nezostanem. A Jozef a Roman sa nenaháňajú //Naopak, musia sa krotiť, inak by ma nechali ďaleko za chrbtom.// . V trojici tak pokračujeme severnou stranou Liptovskej Mary, občas niekoho dokonca predbehneme, občas niekto predbehne nás. Posledná skúška ma čaká za Marinou, kopček je síce mierny, ale nečakal som, že bude tak dlhý. Zato zjazd z neho je celkom svižný, zvolili sme správny smer putovania.

Cez Bešeňovú len prebehneme a na kraji Liptovskej Teplej na nás kýva Maroš. Čakajú nás v reštaurácii, krátke občerstvenie nám padne vhod. Padlo. Búrke sme ušli, sedelo sa celkom fajn, máme pred sebou už len pár kilometrov po ceste, ktorú dôverne poznáme a na večer máme pripravený špeciálny program. Preto sa nebudeme zdržiavať príliš dlho, treba sa ísť pripraviť. Zostavíme minipelotón a vyrazíme.

Ja idem ako posledný, nech ma potiahnu. Nepotiahnu ma však ďaleko, hneď skraja sa začína formovať únik. Z chvosta predo mnou vyrážajú premianti Janka a Maroš, tempo sa im asi nezdá. Mne v tom momente zvoní telefón, musím ho zdvihnúť, môže to byť dôležité. Pelotón už za pár sekúnd nevidím.

Volá Janči, predsa len sú na Smrekovici, bola to vraj makačka. Ešte sa musia nejako dostať dole. A ja sa musím dostať do Ružomberka. Tých už naháňať nebudem, problém by mal aj Sagan. Zaradím si svoje prevody a tempo, bez problémov a zbytočného unavovania to v pohode dotiahnem až do penziónu. Čaká nás ďalšia, nemenej dôležitá časť programu.

Paľov otec Fero má pod Čebraďom v záhradkovej osade chatku. Uvaril guláš a celú našu partiu pozval na návštevu. To nemôžeme odmietnuť. A tak sa po nevyhnutnej hygienickej očiste vyberáme na peší pochod Ružomberkom. Zmena záťaže svalových skupín príde vhod. Záverečné stúpanie ku chatke však dá zabrať. Aspoň nám však viac chutí. Hoci guláš nepotrebuje žiadne podporné prostriedky – je vynikajúci. Väčšina z nás si dá aj dupľu.

Domáci sa o nás postarali výborne, parádne sme si posedeli a podebatovali, aj spoločenská časť zrazu je bezchybná, v takejto spoločnosti ani nemôže byť iná. Ďakujeme domácim, lúčime sa a pokračujeme ešte rýchlo do stanu. Dnes je záverečný program, tanečky, tombola, s Ružomberkom sa musíme dôstojne rozlúčiť. A poniektorí sa ešte narýchlo ideme rozlúčiť aj k Fullovcom, jedno čierne pivo nemôže uškodiť.

Zatiaľ sa program v stane rozbehol naplno. Musí sa síce kvôli nočnému kľudu skončiť už o 22:00, ale stihnúť sa dá všetko. A tombola patrí nám! Robo si ide po cenu dvakrát, pridávajú sa aj Janka a Peťo. Najväčšiu radosť nám urobí Jankina trúba na bicykel. Nočný kľud sa dá trochu narušiť aj pomocou nej. Cyklozraz je odtrúbený, musíme sa ešte poslednýkrát vyspať a zajtra pripraviť krátky program na záver. Po pár debatách už pokračujeme v posteli.

nedeľa 1.septembra 2019

Posledné ružomberské prebúdzanie. Dnes už nejdem bicyklovať, sily ešte sú, ale radšej sa pôjdem prejsť. Niekto bude mať určite podobný názor na to, ako stráviť posledný deň.

Dáme si raňajky, zaplatíme, pobalíme veci, všetko nepotrebné naložíme do áut a ideme. Poniektorí hneď domov, iní na hríby, väčšina chce ešte chvíľu sedieť na bicykli a ja so Stankou volíme turistiku. No, nie je to úplne turistika, skôr taká turistická prechádzka. Autom sa vyvezieme do Hrabova, pri lanovke ho zaparkujeme, hore vybehneme peši a dole sa zvezieme. Ako účastníci zrazu máme ešte aj dnes lanovku zdarma, škoda to nevyužiť (a ja pošetrím kolená). Výborný plán.

A tak sa krok za krokom, meter po metri pomaly posúvame po zjazdovke na Malinô Brdo. Ide to výborne, slniečko svieti, občas sa obzeráme za výhľadmi, užívame si posledné voľné chvíle na Liptove. Jednoducho nedeľná pohoda. Pri rozhovore cesta ubieha veľmi rýchlo (alebo to tak rýchlo šliapeme?) a čo nevidieť stojíme v sedle. Slní sa tam mladý pár s maličkými chlapcami-dvojičkami. Boli aj na zraze. Chalani spia, sú ako presný zrkadlový obraz. Je radosť na nich pozerať. Toto je nádej, že cykloturistika prežije aj v budúcnosti.

V reštaurácii sedí skupinka našich, piešťanci sa vezú lanovkou na vrchol Malinného. Pridáme sa na chvíľu k sediacim a vychutnávajúcim si slnko. Jeden Radler padne vhod, v stúpaní som vypotil určite viac. O chvíľu sa lúčia Jožo a Janči, ten ide dnes ešte na nočnú, musia vyraziť skôr. Ostatní chcú ísť tiež hore. Keďže my sme vyšli do sedla pešo, nebudeme si kvôli pár metrom kriviť charakter a pokračujeme takto aj hore. Ale tieto metre sú už iná kategoria stúpania. Musím čo chvíľu vydychovať a maskovať to záujmom o výhľady. Ale tie sú skutočne nádherné. Blízke okolie máme ako na dlani, reštauráciu, kde sme pred chvíľou sedeli, vidíme ako z lietadla. Hlboko v diaľke vykúka Likavský hrad, vrchol Čebraďa máme pod nohami, Choč nám robí partnera (ten je v skutočnosti o čosi vyšší).

Zdá sa mi, že ideme večnosť, je to riadny stupák, ale na vrchole sme nakoniec vraj za asi 35 minút. Ostatní práve nasadajú na lanovku, zostal tu už len Tono, ten má ale bicykel. Sadáme na terasu, jej steny sú oblepené výhľadovou scenériou, cez ktorú tak v skutočnosti nič nevidíme. Skutočne výborný nápad //Možno to ale má logiku, ľudia sa tam zbytočne dlho nezdržiavajú, uvoľňujú miesto ďalším konzumentom.// ! Za chvíľu sa preto zdvíhame aj my.

Stanka sa rozhodne zbehnúť dole na Malinô, ja sa radšej zveziem lanovkou. Mám však ešte pár minút čas a tak si sadám na skalu. Sedím, pozerám na skalky Sidorova a v duchu si pospevujem Deža //Dežo Ursíny (a neoddeliteľne Ivan Štrpka), Kameň . Vypočujte si niekedy spomínané skladby, možno sa aj Vám niektorá dostane pod kožu.// .

Vymedzený čas rýchle uplynul, púšťajú znovu lanovku //Kabínka z Hrabova na Malinô Brdo ide nepretržite, tá na vrchol Malinného každú polhodinu.// . Cesta dole trvá dosť dlho, moja parťáčka tam už dávno čaká, zbehla to rýchlo. Dole do Hrabova sa ale zvezie aj ona. Sadáme do auta, je definitívny koniec s aktivitami na zraze. Škoda, dalo by sa ešte chvíľu vydržať. Ale nič netrvá večne a vlastne je to aj dobre, takto sa zas máme na čo tešiť.

No dosť už filozofovania, treba sa postarať aj o telo. Ostatní už sedia na obede v Penzióne Blesk, ideme rýchlo za nimi. Chalani to tu mali dobré. Je to moje prvé normálne jedlo za tieto dni, možno aj preto sa mi tu tak páči. Dobrý tip na ubytovanie pre budúcnosť //Ale ani u nás v Penzióne Andrej to nebolo zlé, aj keď poniektorí s týmto mojim názorom nebudú súhlasiť.// , hádam tu nie sme naposledy, ešte nám toho v okolí zostalo dosť //Nápadov na pár dní cyklo aj pešej turistiky mám v zálohe dosť, len zohnať pár ľudí. A hlavne voľno v práci aj doma.//.

Ale už tikajú posledné sekundy tejto vydarenej akcie. Lúčime sa s chalanmi a aj my mierime domov. Tentokrát sa k nám na cestu domov pridáva aj Roman. Cesta ubieha opäť v pohode, dokonca aj avizovaná zápcha pri Nitre sa stihne rozplynúť, kým k nej dorazíme. Opäť sa darí, ale to ma už ani príliš neprekvapuje.

september 2019 – …

Znova v práci. Malé jedovaté ozubené kolieska pracovnej mašinérie sa mi opäť zahryzli do tela. Točia sa ako šialené, snažia sa ma zomlieť, zožuť a úplne vycucať. Nechávam ich pracovať, viem, že sa im to nepodarí. Vo chvíli krátkeho pokoja sa myšlienky skľudňujú a spomaľujú, pred očami sa začínajú objavovať dávne aj nedávne zážitky. Opäť s Romanom doháňam pelotón, s Marošom pijem Guiness rezaný Krušovicami, užívam si zjazd z Malatinej, s Robom sa snažím prekričať inak výborne hrajúcu kapelu, v nedeľnom ráne so Stankou šliapem na Malinô Brdo. A práve tieto črepinky zostávajú zarezané hlboko v podvedomí, v správnej chvíli sa však prederú na povrch a dodávajú silu potrebnú na boj so strojom. Nie, nedostane ma, veď aj nabudúce sa niekde stretnem s touto výbornou partiou a zažijem s nimi ďalšie nezabudnuteľné okamžiky.

Vyjadrujem obdiv každému, kto zvládol dočítať tieto riadky až sem, nič nepreskočil, ani inak nepodvádzal. Zároveň sa mu však aj ospravedlňujem, že som takýmto spôsobom zmárnil tak veľa jeho drahocenného času. Slová však tentokrát vypadávali z klávesnice samé, stačilo s tým len udržať tempo a zapisovať. To je neklamný znak a potvrdenie toho, že táto akcia bola skutočne výborná. Ďakujem všetkým, ktorí sa na nej zúčastnili, najazdili zopár kilometrov a svojim dielom prispeli k dobrej nálade:

Janka Lukačovičová, Janka Michalcová, Vierka Gubiová, Stanka Molnárová, Jožko Michalec, Janči Budoš, Tóno Gieci, Jozef Baránek, Peťo Julíny, Paľo Herceg, Miro Šuga, Jožo Chudý, Marián Kupčík, Roman Miklošík, Maroš Modrovský, Robo Chlpek, Fero Martinus, domáci hostitelia Ivetka Pekaríková, Paľo a Fero Ondovčákoví, člen KST Zlaté Moravce vo farbách MKCK Heňo Molnár a garant

Juro Golier

A ďalších pár stoviek účastníkov a organizátorov. Pri tejto príležitosti musím spomenúť jeden postreh, ktorý určite potvrdia všetci, ktorí na zraze boli za nás. Niektoré kluby sa na zraze prezentovali skutočne prvotriedne – jednotné oblečenie mali na sebe nielen počas jazdy na trasách, ale aj večer pri spoločenských posedeniach.

Akcia Kykula – Mikulčin Vrch

Vo štvrtok 29.8.2019 sme malá skupinka absolvovali našu starú známu a osvedčenú trasu na Kykulu, Výškovec a Milkulčin Vrch.

Trasu: Nové Mesto nad Váhom – Dolné Srnie – Haluzice – Chocholná – Kykula – Vyškovec – Mikulčin Vrch – Troják – Březová – Bošáca – Nové Mesto nad Váhom sme absolvovali už veľa krát, takže zmieňovať sa jej opisom bude asi zbytočné.

Snáď len toľko:

Zúčastnili sme sa na nej: Ľ. a E. Kraicoví, M. a G. Bučányoví, D. Surovčík, H. Gurínová a V. Trajlínek. Počasie slnečno až horúco, Haluzický kostolík a tiesňava ako zvyčajne úžasné.
Prameň pred Chocholnou nás príjemne občerstvil, bohužiaľ hostinec v dedine bol práve zavretý, lebo ho majitelia prerábali.
Kykula – Stará škola – je už úplne uzavreté – zákaz vstupu (súkromný pozemok)
Výhľady Na Kykuli, Výškovci a Mikulčinom Vrchu opäť fantastické.
Občerstvenie na chate Výškovec bez problémov (dobrý gulášik, pivko, zmrzlina, kávička) boli servírované aj s výhľadmi až po Vršatec.
Zjazd do Březovej bol opäť super a chutná kávička v dedine padla vhod.
Záverečná Dušanova exkurzia do centra Nového Mesta n V. a lahodná zmrzlina urobili dôstojný záver tejto, ako vždy parádnej akcie.

Ľ. Kraic

Akcia Trojmedzie

18.8.2019

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Herceg, V. Trajlínek, V. Gubiová, J. Poláček, A. Kučerová, Ľ. a E. Kraicoví, D. Kováč, P. Vrábel, M. Valovičová, J. Lukačovičová, J. Budoš, I. Kubiš, P. Julíny, J. Ščibravý, J. Baránek, J. Nádaský a D. Fáziková.

Ako hostia: V. a M. Miklošovičoví, M. Kupčík, M. Modrovský, R. Gara, D. Boguska, K. Julínyová, R. Miklošík a Marietta s Andrejom. 

Ďalším cieľom našich cyklozáujmov bol zaujímavý zemepisný bod – priesečník hraníc troch štátov (Slovenska, Maďarska a Rakúska) – tzv. trojmedzie. Miesto nie je zaujímavé iba pre cykloturistov, ale aj pre pozorovateľov vtáctva. Nachádza sa na chránenom vtáčom území Sysľovské polia, kde žije vzácny drop fúzatý. Pozornosť vzbudzujú aj kamenné plastiky, ktoré tu stoja od roku 1992 a s opakujúcim sa motívom trojuholníka majú pripomínať spolupatričnosť troch národov.

Naše cykloputovanie viedlo aj popri obrovskej vodnej ploche Hrušovskej nádrže, ktorá vznikla pri budovaní vodného diela Gabčíkovo, konkrétne prehradením starého koryta Dunaja  zdržou pri Čuňove.

Je tu možné tiež pozorovať veľké množstvo vtákov: kormorán veľký, volavka popolavá, beluša veľká, labuť veľká, kačica divá.  Pravidelne tu loví orliak morský,  v trstinách hniezdia kane močiarne. Naše ornitologické vedomosti nám však podstatne zužovali naše bádateľské pozorovania.

Značná časť trasy viedla po rakúskom území. Opisovať kvalitu týchto cyklociest by bolo už zbytočné. Snáď len toľko – že sme si ich naplno užívali.

Túto cykloponuku prijalo tentokrát až 28 cyklonadšencov odhodlaných užiť si opäť krásny deň v sedle bicykla po tejto zaujímavej oblasti. Na parkovisku pred nákupným centrom Danubia v Petržalke sa stretávame krátko pred pol desiatou. Prichádzame sem kombinovane: auto – vlak – bicykel.

Ako prvý bod dnešného dňa je krst bicyklov manželov Kraicových. Ich nové Meridy krstní rodičia Juraj a Janka pokrstili menami Lady a Tramp (podľa slávneho kresleného filmu od Walta Disneya). Tým sa odchod na trasu posunul o niečo neskoršie, ale nevadí, všetko nakoniec v pohode doženieme.

Po preštrikovaní sa ulicami Petržalky sa čoskoro dostávame na cyklocestu Eurovelo 6. Tu to jednoducho cyklisticky žije. Krásna asfaltová cyklocestička nás po hrádzi Dunaja vedie popri jeho ramenách a zákutiach. Okrem cyklistov tu vidno aj bežcov a in-line-korčuliarov. Každý sa môže zastaviť a občerstviť sa pri bufetoch, ktoré sú tu priamo pri ceste.

Užívame si to tu plnými dúškami. Po ľavej ruke míňame Hrušovskú vodnú nádrž, po pravej Rusovské jazero, slniečko pomaly, ale iste začína pripekať. O chvíľu prichádzame k Čuňovskej zdrži.

Opúšťame na chvíľu EV6 a dostávame sa k areálu vodných športov. Areál poskytuje tréningové možnosti nielen pre výkonnostných vodných slalomárov a raftérov, ale aj pre amatérskych športovcov. Aj teraz tu vidno trénujúcich kajakárov. Pokračujeme ďalej na koniec zdrže. Nachádza sa tu Múzeum Dabubiana – venované modernému umeniu. Zdržíme sa tu len krátko a smerujeme sa občerstviť do útulnej jachtárskej reštaurácie priamo na brehu zdrže, lebo ďalšia najbližšia možnosť posilniť sa bude až v Rakúskom Zurndorfe.

Za Čuňovom sa opäť napájame na EV6. Prechádzame pomyselnú hranicu a o chvíľu putujeme po Rajke. Podľa veľkého množstva bratislavských ŠPZ-tiek je vidno, aké je percentuálne zloženie obyvateľstva tejto dediny. Na križovatke s hlavnou cestou však jasne dominuje socha Arpáda Vezéra – starovekého maďarského hrdinu a vládcu, ktorá jasne dokazuje, cez aký štát teraz prechádzame.

Kúsok za Rajkou prichádzame ku hraniciam so Slovenskom. Tie ale neprekračujeme, ale odbočujeme doľava a presne po hraničnej čiare cca po jednom kilometri prichádzame na trojmedzie. Už z diaľky nás vítajú exponáty sochárskeho múzea v prírode, ktoré  sú tu  roztrúsené všade naokolo.

Je čas nachvíľu sa zastaviť, pozerať sa dookola. Na každú stranu je vidieť čo-to z toho-ktorého štátu. Je priam neuveriteľné, že počas železnej opony bolo toto miesto prakticky nedosiahnuteľné. Dnes si to tu užívame a po spoločnom fote prechádzame plynule  do tretieho štátu – do Rakúska.

Cca po 300m prichádzame na úplne novú asfaltku, ktorá nás dovedie do dedinky Deutsch Jahrndorf. Tu odbočujeme doprava na cyklocestu B211, ktorá nás bude sprevádzať až do Kittsee. Cestička je pokojná, takmer bez áut. Je nedeľa, čo v Rakúsku znamená deň ozajstného pokoja. Križujeme rieku Leithu. Z mosta aj voľným okom je vidieť, že je plná rýb. Pred Nickelsdorfom odbočujeme doprava a cestička popri železnici nás dovedie do Zurndorfu.

Tu máme plánovanú zastávku na občerstvenie v miestnom Cafe-restaurant Edlinger. Sme síce veľmi početná skupina, ale v ich priestrannej záhrade nás všetkých usadili a v príjemnom chládku po orechmi sme si odpočinuli a občerstvili sa (toľké množstvo Wienerschnitzelov snáď už dávno nerobili, ale zvládli to).

Spokojní opúšťame reštauráciu a dávame sa na posledných 20 km. Teraz zisťujeme, že slnko naozaj už poriadne pripeká. No ale ideme prevažne po vetre a ako sa na rakúskych cyklocestách patrí, po kvalitnom asfalte, takže cesta ubieha jedna radosť. Užívame si pomaly už záver našej trasy.

Prejdeme dedinkou Pama a o chvíľu sme v Kittsee. Tu odbočíme doprava a po dvoch kilometroch prechádzame späť na Slovensko. Malou skratkou popod diaľničný most a cez železnicu prichádzame opäť na parkovisko pred nákupné centrum Danubiana.

Sme v cieli našej dnešnej etapy. Trasa bola nenáročná veď na 67 kilometroch sme nastúpali len 125m. Väčšinou to bolo po peknom asfalte a mimo veľkej premávky.

Cestou sme mohli pozorovať život na cyklocestách popri Dunaji, sledovať jeho ramená a zákutia, kde sa to len tak hemží všakovakým vtáctvom. Za obdiv stál aj novodobý výtvor človeka, ktorý našťastie  nenarušil ekológiu tejto krajiny.  Rakúsko tentokrát nesklamalo a popri krásnych cyklocestách nás konečne aj gastronomicky uspokojilo.

Nad tým všetkým stál priesečník všetkých týchto zážitkov – trojmedzie. Takže snáď ešte niekedy  dovidenia.

Ľuboš Kraic