Akcia Jašter

Stretnutie na Jašteri – otvorenie cykloroka.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: B. Ilavská, M.Nižnanský, I.Matušek, R. Miklošík, E. a J.Antaloví, E. a Ľ. Kraicoví, M. Valovičová P. Vrábel so synom Peťkom, D. Surovčík, Š. Krištof, J. Lukačovičová, H. Gurínová, A.Kučerová, I.Pekaríková,  V. Oravec, J. Poláček, J. Benedikovič, I. Kubiš, M. Babišík, J. Nádaský, I.Naništa, V. Gubiová, D. Fáziková, M. Farkašovská, P.Julíny, G.Kušnierová, V.Putera,  D. Kováč, I.Buc, F.Martinus, R.Chlpek, R.Gara (HC), 

Ako hostia: M. Kupčík, S. a L. Macejkoví, E. Nižnanská (Zavar), V.Malovec, V. a M.Miklošovič, K.Julínyová, manželia Domoracký (TT),Mucha (TJ Bezovec), V. Mikesková, P.Mikuda, Z. Hanicová, M. Rusnáková, J.Horňák (PN), S. Drahovská, J.Štorková, J.Glasnáková, R.Drlička,

Spolu: 55 účastníkov

Nedeľa 14.4.2024. Počasie na začiatok apríla bolo až príliš letné. Teplota vzduchu ráno 10 st. až 26 st.C po obede. Jasná obloha a ostré slnko prilákalo na Jašter z rôznych smerov spolu 54 cyklistov(-iek) aj 1 kolobežkárku Vierku. Pred Relaxom v Trnave a pri kruhovke v Piešťanoch je zraz doobeda o 10:00 h.

Ešte pred odchodom na trasu prebehne krst nového e-biku Joža Antala. Krstný tato Ľubo ho pokrstí menom Vinco. Poprajeme im, aby sa im spolu len dobre vodilo a nech si robia navzájom jeden druhému len radosť.

Z Trnavy ideme cez Kopánku na letisko, Malženice, Trakovice s krátkou občerstvovačkou, cez Šulekovo (spomienka na Kamila), po hrádzi Váhu a železným mostom do Hlohovca.

Piešťanci a Ivetka (prišla až z Rajca) štartovali od Kruhovky v smere dole Váhom…Ako prvý prišli na Jašter partia z TJ Bezovec Piešťany v početnej dámskej zostave. O chvíľu „dorazil“ aj zvyšok peletónu od Trnavy. V Trakoviciach sme stretli aj 2 cyklo kamarátov z Hrnčiaroviec pri Trnave…

Po zvítaní a spoločnej fotke na dvore Jaštera sa začali nekonečné rozhovory o plánoch do novej sezóny 2024. Hospodárka klubu Božka I. tradične využíva stretnutie na distribúciu známok SCK do preukazov. A má sa veru čo obracať aby bolo všetko OK. Ďakujeme za trpezlivosť všetkým.

Ivan K. doniesol pár reklamných predmetov „na ukážku“ ako jednu z možnej varianty pre „prezent“ na Karpaty tour 2024. Rozhodnutie o výbere by mal urobiť výbor klubu do konca apríla 2024. Po doplnení kalórií nastáva čas na odchod. Pár „makačov“ si dopraje ešte km cez Bojničky a Sereď až do Trnavy. Ostatní volíme tradičné trasy návratu domov. Piešťanci a Ivetka idú späť Hore Váhom.

Účastníci z Trnavy a okolia ideme späť po hrádzi z Hlohovca po novom C chodníku do Šulekova, cez D.Zelenice, Zavar a Modranku do Trnavy. Ešte krátke posedenie na jedno „orosené“ v Pemino rešt.v Modranke urobilo bodku za dnešnou cyklojazdou. Ďakujeme Feri za pozvanie.

Piešťanská skupinka v zostave Juraj G, Duško S, Vladko T. a Milanko B. skončili na jednom orosenom v Lodenici v Piešťanoch a fazulovici a galantne odprevadili Ivetku na vlakovú stanicu.

Vďaka všetkým za peknú účasť na akcii. Dovidenia  už čoskoro…

Naništa Igor a Ivetka Pekaríková

Akcia Všivavec – po stopách Čubírkovej

Akcie sa zúčastnili: J. Baránek, M. Babišík, J. Dzurenka, I. Pavlík, J. Vrábel, F. Martinus, Ľ. a E. Kraicoví, M. Babišík, J. Polakovič a P. Rapant.

Klub spokojných seniorov (KSS) si na tento deň (6.3.2024) zvolil nenáročnú trasu smerujúcu krajom podhoria Smolenických Malých Karpát do neďalekej lesnej vyvýšeniny zvanej Všivavec. Ja osobne som si túto lokalitu spájal s neslávne známou vrahyňou Irenou Čubírkovou, ktorá tu žila v 60-tych rokoch minulého storočia a obzvlášť brutálnym spôsobom sa tu zbavila svojho druha Ambróza Ščepku.

Už od detstva sa u nás dedina Boleráz akosi nevedomky spájala s touto tragédiou. A nejaká zvláštna sila ma sem ťahala pozrieť si to nešťastné miesto. Len nikto nevedel, kde to presne je. Veď po šesťdesiatich rokoch tam už nemusí byť vidieť nič. Nesmelo som dúfal, že by sme dnes mohli mať šťastie a miesto (zvané Políčko), kde sa táto hrozná tragédia vtedy odohrala, mohli nájsť.

Začíname v Smoleniciach krátko pred ôsmou hodinou rannou, na parkovisku pri Pizzerii Havran. Putujeme po zelenej značke von z dediny ku kaplnke nad krížovou cestou. Počasie je vcelku priaznivé, je slnečno, len občas zafúka chladný vetrík, ktorý pocitovú teplotu o niečo znižuje.

Prvou našou zastávkou je údolie za chatovou osadou pod Jahodníkom, ktoré je priam posiate medvedím cesnakom. Tak neleníme a naberáme každý do čoho môže. Cestička popri Smolenickom potoku nás privádza na asfaltovú cestu smerujúcu na Lošonec. Ideme kúsok po nej, lebo terén v poli je ešte stále rozbahnený. Asi po tristo metroch nachádzame v poli úsek vhodný na presun.

Popri starej hruške prichádzame do lesa zvaného Niva háj. Putujeme lesnou cestičkou. Je to tu na túto dobu už celkom jarné. Les sa začína pomaly zazeleniavať.

Onedlho prichádzame opäť ku asfaltke, tentokrát smerujúcej na Horné Orešany. Tú len prekročíme a už putujeme po Všivavci. Najprv sa zastavíme pri kamennom násype, ktorý by mohol byť pozostatkom starej železnice smerujúcej z Malých Karpát na Dobrú Vodu. O kúsok ďalej sa zastavíme pri násypoch a dunách, ktoré nám pripomínajú, že v dobe druhej svetovej vojny tu mali Nemci pomerne širokú spleť zákopov a ochranných valov.

V jednom takom záveternom mieste sa zastavíme, veď je čas na malé občerstvenie. Popri tom nám Palino rozpráva desivý príbeh Ireny Čubírkovej, ktorá tu niekde, len kúsok odtiaľto, svojho času aj prebývala. Ale kde?

Naše ďalšie kroky po Všivavci nás vedú len po krásnom predjarnom lese plnom medvedieho cesnaku, rozkvitnutého Pľúcnika a Blyskáča, ale žiadne zbytky po nejakej usadlosti tu nevidieť. Tá by mala byť podľa všetkého ešte o kus ďalej. Toto tu je skrátka len klasické chránené územie.

Pri prameni vajcovky prekračujeme potok Smutná a poľnou cestičkou popri remízkach smerujeme do Smoleníc. Na chvíľu sa zastavujeme pri poľovníckom odpočívadle. Odpočívame a míňame posledné zásoby z ruksakov.

Cca po dvoch kilometroch prichádzame do Smoleníc. Je už pokročilý čas obeda, tak využijeme ponuku reštaurácie Tree club. Majú ešte menu. Tak sa patrične posilníme.

Rozmýšľame, čo ďalej. Hodín ešte nie je veľa. Autami sa presúvame po ceste zo Smoleníc do Bolerázu. Pri tzv. Čubírkovej moste schádzame z cesty doprava a zastavujeme na malej čistinke. Tu z mosta zhodila Čubírková do potoka posledné zvyšky obhoreného torza svojho druha.

Vystupujeme z áut a vydávame sa pešo po poľnej cestičke smerom k lesu. Hop alebo trop. Uvidíme či niečo nájdeme. Kedysi mi kamarát rozprával, že tu bol niekde pioniersky tábor a pri ňom videl torzá základov nejakého domu. Ale to bolo ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia. To je naša jediná stopa.

Prichádzame k oploteniu signalizujúcom, že je tu nejaká súkromná farma. Vidieť tu pobehovať po výbehoch nevšedné domáce zvieratá. No nejako sa to zamotáva. Čo teraz? Pri nejakom traktore tu vidieť dvoch mužov. Zastavujeme sa pri nich. Nuž spýtame sa, či o tom niečo nevedia.

A div sa svete – máme šťastie. O usadlosti Čubírkovej vedia. Je to síce teraz v súkromnom areáli, ale dovedú nás tam. Tak, tomu sa hovorí trefa. Strážny havinko je vďaka nášmu doprovodu na nás celkom milý. Prichádzame na trávnatú čistinku. Tam vzadu bol spomínaný pioniersky tábor a tu vpredu vidieť  v tráve ešte celkom zreteľné zvyšky múrov.

Stojíme v úžase. Tak tu sa to všetko odohralo. Tu Irena Čubírková dokonala svoje beštiálne dielo. Je to už 60 rokov, ale nejako tú hrôzu vo vzduchu cítiť ešte teraz.

Vraciame sa späť k autám. Hrozivý príbeh  našťastie už dávno odvial neúprosný čas. No a ten čas beží neustále ďalej a pre nás chystá dúfajme ešte veľa krásnych pobytov v lone prírody.

Ľuboš Kraic

Akcia Jelenia hora – Klokoč

Akcie sa zúčastnili: J. a B. Golieroví, Ľ. a H. Rosoví, M. Modrovský, Ľ. Kraic, E. Zolvík, I. Naništa. Ľ. Šoltés, J. a A. Dzurenkoví, A. Križanová, M. Babišík, V. Naď, D. Soubustová, J. Polakovič, I. Zálešáková, M. a V. Miklošovičoví, A. Binková, V. Trajlínek, A. Hollý a P. Rapant.

Naše turistické spoznávanie Malých Karpát nemá konca kraja, niektoré oblasti prechádzame aj viackrát. Veď ono sa vždy niečo nájde, čo sme minule opomenuli alebo nejako len prehliadli. Tak to bolo aj v nedeľu 3.3.2024.

Tak ako aj minule, tak aj teraz nás v dedinke Plavecké Podhradie, v mieste nášho štartu privítal silný studený vietor. Takže sa moc nezdržujeme a po krátkej chvíli vyrážame na trasu. Putujeme po žltej značke a za dedinou nás cestička po lúke vedie povedľa Pohanskej hore do lesa na modrú značku. Snažíme sa čo najskôr schovať pomedzi stromy pred nepríjemným vetrom. Je pod mrakom, sem-tam sa objaví aj modrá obloha, ale je to všetko „zubaté“.

Na Sedle Báborská opúšťame modrú značku a po žltej si to šírujeme do Veľkej kamennej doliny. Onedlho opúšťame žltú a na križovatke Pod Jeleňou skalou (po zelenej) začína stúpanie hore na Jeleniu horu. Pri obzretí dozadu sa nám za chrbtom objavuje nádherná a sem-tam aj slnkom zaliata panoráma Plaveckého hradu. Musíme ale dávať aj pozor pod nohy, aby sme nepošliapali kvietky Poniklecu, ktorý sa dnes rozhodol, že nás bude sprevádzať hore až na Jeleniu skalu.

Tu v závetrí mohutného skaliska zastavujeme na malé občerstvenie. Tu aj Vladovmu kávovaru dal vietor pokoj, takže o chvíľu vychutnávame príjemnú horkastú chuť tohto moku.

Za Jeleňou skalou sa dostávame na hrebeň Javorinky. Teraz to máme v pohode. Užívame si hrebeňovku s peknými výhľadmi na protiľahlú Kršlenicu.

Pokojná zvážnica nás privádza na Amonovu lúku. Tu sa nezastavujeme a dávame sa do zdolávania vrcholu Klokoča. Nie je to nič ťažké. V pohode sa dostávame na vrchol. Nie sme tu sami, dnes máme spoločnosť aj druhých turistov, ktorí si skrášlili nedeľu pobytom v prírode.

Tak ako aj ostatní, aj my začíname tradičný rituál pribíjania klincov do dreveného kríža. Chudák, má ich tam už ozaj neúrekom. Ale taký je tu zvyk. Popritom si užívame krásne výhľady na juhozápadnú stranu. Dnes to nie je stopercentné, ale ujde to.

Po zídení dolu na Sedlo Uhliská putujeme ďalej popri Kamennom na peknú fotogenickú a výhľadovú Hrubú Križľu. Je to veľmi pekné miesto, máme výhľady do Kráľovej doliny a krásny skalnatý hrebeň za ňou. Sme veľmi spokojní.

Pomaly sa poberáme na záverečný úsek dnešnej trasy. Obchádzame vrchol Červenice a dostávame sa na lúky pred samotným Plaveckým Podhradím. Po krátkej zastávke u vodníka prichádzame do cieľa, k našim autám.

Vzhľadom k tomu, že v Podhradí bol hostinec zatvorený, dnešné vyhodnotenie trasy prebehlo až v neďalekých Prievaloch v reštaurácii Šandorf.

Hodnotenie: Opäť bolo dobre, nabudúce ideme do hôr samozrejme zas.

Ľuboš Kraic

Akcia Okolím Pezinka

Okolím Pezinka (zo zápisníka klubu KSS pri MKCK).

Akcie sa zúčastnili: P. Rapant, M. Babišík, Ľ. E. Kraicoví, V. Naď, J. Dzurenka, I. Pavlík, M. Miklošovič, M. Modrovský, J. Polakovič, I. Naništa, J. Vrábel, D. Polák, A. Holý, V. Trajlinek, J. Baránek.

V stredu 28.2.2024 sa vydal „ Klub spokojných seniorov“ (KSS) na prieskum okolia Pezinka a Cajly. Ráno o 8:15 h sa stretávame pred nemocnicou Philippa Pinela. V pozvánke od P. Rapanta je úsmevná poznámka a upozornenie: „parkujeme pred vrátnicou – Klinikou alkoholicko a inak drogovo závislých odporúčam vziať si iba nealko vínko, nealko borovičku, nealko slivovičku. Ak nie tak treba pyžamo a zubnú kefku !

16 nadšencov a fanúšikov turistiky čakala pekná cca 14 km trasa. Potešili lokše aj teplý nápoj od Eda a Palina. Po štartovej fotke pred nemocnicou PP sa zakrátko dostávame na trasu Náučného vinohradníckeho chodníka Pezinok. Pre milovníkov hrozna a vína je toto veľmi atraktívna prechádzka.

Kedysi sa tu pestovali aj odrody Veltlínske červeno-biele, Silvánske červené, Chrupka (Gutedek), Čabianska perla, Ezerjó, Muškát, Ottonel, Izabela, Ferdinand Leseps, Delavare, Kozie cecky, Bouvierovo, Bratislavské biele, Neuburské, Magdalénka skorá a mnohé iné. Rizling vlašský je v súčasnom období najpestovanejšou odrodou v pezinskom chotári.“

Prvá zastávka je pri vahadlovej studni. Na trase NVCH Pezinok je celkom 12 náučných panelov. Z jedného na Vyhliadke sa dozvedáme:

„Územie, na ktorom sa dnes Pezinok rozprestiera, sa prvýkrát spomína v listine z roku 1208 pod názvom „Terra Bozin“. V roku 1376 získava vtedajší Pezinok trhové privilégia a stáva sa mestečkom. Základom bohatstva mesta sa stalo najmä kvalitné víno, s ktorým pezinskí obchodníci obchodovali v priestore celej strednej Európy. Na stredovekom vývoji mestečka sa výrazne podieľal mocný šľachtický rod grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Významné je najmä 17. storočie. V roku 1615 sa stáva na základe tzv. Malého privilégia Mateja II. slobodným kráľovským mestečkom v roku 1647 na základe privilégia Ferdinanda III. slobodným kráľovským mestom.

Cesta vinohradmi nás dovedie k vinohradníckemu domčeku s názvom Celestín. Od apríla do septembra tam prebiehajú akcie a podujatia spojené s vínom. Degustácie, kultúrne stretnutia, varenie gulášu, DJ Edo, akcie pre deti, otvorené viechy…Stálo by to za TO niekedy uskutočniť cykloturistiku v okolí.

Okolo rybníka sa cesta vinie hore do kopčeka. Tu nachádzame pozostatky Peregského domu. Tu býval správca vinohradu ľudovo nazývaný Pereg.

Cit.  „Správy o ňom máme už z 13. storočia. Bergmajster mal vo vinohradoch rovnaké kompetencie ako richtár v obci. Dozeral a kontroloval všetko dianie vo viniciach. Okrem iného zodpovedal za včasné obrábanie vinohradov, dohliadal, či sa pri vyberaní desiatku a odvádzaní povinných dávok používali pezinské miery a dohliadal na hájnikov. Jeho funkcia pretrvala až do roku 1950.“

Pod Peregom si doprajeme kávovú prestávku s Vladom. Po občerstvení pokračujeme lesom na ďalšie zastavenia trasy. Objavujeme pekné vyhliadky na MK a okolie.

V miniarboréte pri lesnej škôlke nájdeme aj Jarabinu brekyňovú, stromček ktorý vysadila p.prezidentka SR Z.Čaputová v apríli 2021. Veľmi pekné miesto pre nenáročné výlety a lesnícku osvetu.

Deň bohatý na zážitky pokračuje na Antimónke. Je to bývalá baňa na trase náučného cykloturistického chodníka z Perneku do Pezinka. Poznávame históriu baníctva v tejto oblasti.

Združenie Geopark Malé Karpaty vybudoval pri šachte Budúcnosť nádherné miesto na vzdelávanie. Sú tu osadené infopanely. Planéta a Zem, Minerály, Hmyz, Lesy, Potoky, Stupavské zelé, a iné. Pre školy aj verejnosť ideálne miesto na poznávanie a oddych.

Okolo bývalej základne baníkov a starých polorozpadnutých budov sa chodníkom dostávame na cestu do Pezinka.

Doobedný program sme ukončili opäť pri autách pred nemocnicou PP na Cajle. Milan „Babulo“ navrhuje obed v Modre. V centre je pekný hotel Sebastián u Hofera. Neodoláme ponuke „meníčka“ a doprajeme si výdatný obed. Ideálne miesto na zakončenie výletu. Ďakujeme za gastronomický zážitok na záver.

Igor Naništa

Akcia Veterlín

Akcie sa zúčastnili: E. Zolvík, M. Modrovský, D. Soubustová, V. Naď, Ľ. a E. Kraicoví, J. a A. Dzurenkoví, I. Naništa, K. Roháčková, B. Polocík, J. Polakovič, A. Hollý a P. Rapant.

S Partiou trampov šli: M. Babišík, V. Trajlínek a M. Miklošovič.

Pozvanie na potulky po Malých Karpatoch od Trampskej skupiny Stratená stopa nikdy neodmietneme. A tak tomu bolo aj v sobotu 24.2.2024. No a krajina v okolí Čela a Veterlína, tak tá vie potešiť každé túlavé srdce milovníka malokarpatskej prírody.

Hoci trampi vchádzali na trasu až o desiatej, naša skupina si dala zraz na parkovisku na Jahodníku už o ôsmej. Budeme mať viac času a bude aj viac pohody.

Na štarte sme dostali od trampov malý darček v tekutej podobe. Dobre padol, tak sme v pohode mohli nabehnúť na trasu. Smerujeme po žltej značke. Pri konci z nej odbočíme, obídeme vrchol Černíka zľava a onedlho sme na rázcestí nad Vlčiarňou. Nezdržujeme sa a putujeme ďalej po zelenej smerom na Čertov žľab. Cestou badáme už prvé nesmelé výhonky medvedieho cesnaku. Takže niektorí sa trochu zdržíme.

Na Čertovom žľabe si urobíme prvú občerstvovaciu prestávku. Vladova káva nesmela chýbať. Takto posilnení stúpame hore po zelenej až do Sedla pod Zárubami. Tu odbočujeme zo značky a putujeme opäť strmo hore k vrcholu Čela. Cestou sa ako obvykle zastavíme pri Hačovej jaskyni.

Hore na Čele sa nám ukazujú prvé výhľady na juhovýchodnú stranu. Slniečko už pekne svieti, ani vietor nie je silný, takže pohoda. Smerujeme po hrebeni smerom na Veterlín. Túto časť máme najradšej. Už pomerne dobre vyšliapaný chodníček nám pomedzi skaly a stromy vytyčuje ten správny smer. Výhľady sa pomaly začínajú striedať raz na ľavú, raz na pravú stranu. Raz vidíme krajinu v okolí Slepého vrchu a Bolehlava, raz sledujeme hrebeň Zárub s Ostrým kameňom.

Ale to sa už nezadržateľne blíži vrchol Veterlína. Zastavujeme sa a usadíme sa na jeho skalnatom vrchole. Vetrík pofukuje len mierny, takže ideálny čas na občerstvenie. Trampi hlásia, že sú na ešte len dolu na Sedle pod Veterlínom. Nebudeme tu vyčkávať a ideme im naproti. Stretávame ich na polceste od sedla. Prebehne krátka výmena tekutých produktov a každý pokračujeme svojim smerom.

Naša, trochu potrhaná skupina sa dáva na sedle dokopy a na Jahodník nesmerujeme po asfaltke, ale paralelne po lesnej cestičke. Bola to dobrá voľba, lebo bola okrášlená krásnymi, starými stromami. Nakoniec sa napájame na žltú značku smerujúcu od Čiernej skaly.

Prichádzame na Jahodník. Zopár trampov stretávame aj tu. Ale hlavná časť bude v Neštichu v Hostinci pod gaštanom. Tam sa vyberáme na našich autách aj my zo skupiny MKCK. Miesta na parkovanie je ešte dosť, aj sa nám podarí nájsť voľný stôl, Gitarová skupina sa pomaly rozohráva na záverečné zhodnotenie akcie.

Hostinec sa začína pomaly zapĺňať. Debaty bežia v plnom prúde. Pomaly sa začína servírovať guláš. Naša dnešná turistika je práve ukojená všetkými zmyslami. Sme spokojní. Niektorí sa poberáme už domov a niektorí tu ešte zostávajú na nejakú tú debatu.

No a niektorí z trampov ešte nedorazili a sú niekde na ceste…

Ľ. Kraic

Akcia Drapliak

V sobotu 17.2.2024 nás čakala „chuťovka“ s partiou CykloMKCK a priateľov. Čakal nás Drapliak v severnej časti MK pri Čachticiach. Na Sidove (M.Sviteka) zimné výstupy na vrcholy MK chodíme už pár rokov. Opäť nesklamal výberom veľmi zaujímavej lokality.

Akcie sa zúčastnili: J. a A Dzurenkoví, M.Babišík so synom Tomášom, V. Trajlinek, J. a B. Golierovci, D. Polák, M. Miklošovič, V. Galbavý,  E. Zolvík, M. Modrovský, D. Soubustová, E. Antalová, E. a Ľ. Kraicoví, S. a L. Macejkoví, I.Naništa, P.Rapant, Z. Šmachová, B. Trnavská, J. Baránek,…   Sólo išiel V.Chrapčiak

Ale poďme po poriadku. Ráno pred 8:00 h sa stretáme pred pekárňou v Čachticiach. Po zvítaní a pozdravoch nás milo prekvapila Zuzka Š. ktorá napiekla orechovo-tvarohovú –kiwiovú- mandarínkovo- hroznovú SUPER tortu k jej „okrúhlym“ narodeninám. Zuzka ďakujeme. A ešte raz VŠETKO NAJLEPŠIE PRAJEME.

Po hodovaní a gratuláciách ešte jedna štartovná fotka. Vyrážame na trasu v skoro jarnom počasí. SHMU hlási pred obedom „drobný“ dáždik. To nás ale nemôže rozladiť. Tiahlym stúpaním okolo hradu sa „prehupneme“ do obce Višňové. Miestna lokálka práve doviezla turistov od Nového Mesta n/V. Poznávame partiu T.O. Túlaví psi, KST Hlohovec, Spartak TT, BA, … a i.

Po zvítaní a pozdravoch „šliapeme“ spoločne ďalej príjemným stúpaním do borového lesíka. Mračí sa, ale je ešte fajn. Čoskoro sme na odbočke k Biblii, s chodníkom Lopéz. Pekné meditačné miestečko skryté v lese s výhľadmi do okolia a lavičkou. Je čas na doplnenie tekutín a občerstvenie.

Chodník pokračuje vrstevnicou ďalej. Občasné zastavenia a opäť výhľady na hrad. Krátko sa zastavíme pri Čachtickej jaskyni . So 4058 m je najdlhšou (dosiaľ) známou MK jaskyňou. Začíname stretať skupinky oproti. Obloha sa pomaly mračí a kropí naše kroky slzami. Vyťahujeme plášte, dáždniky, kapucne, … trocha to začína šmýkať.

Pod Drapliakom je rušno. Premávka je tu teraz obojsmerná. Jedni hore, druhí dole, a Sido s KBT nás už v daždi čakajú na vrchole. Zapisujeme sa do prezenčky a dostaneme diplom. Dopĺňame tekutiny. Fotíme krásy Drapliaka a spoznávame menej známe okolie. Dnes zdolali  Drapliak rôzne vekové skupiny. 92 ročný Pán turista, aj 1,5 aj 0,5 ročný drobci na chrbte alebo v nosítku u maminy. Klobúk dole.

Borievkovým chodníkom sa vyberáme na cestu späť. Mraky sa postupne trhajú a dáždik ustáva. Dievčatá odhadzujú pršiplášte a slniečko sa „usmieva“ na krajinu pod nami. Ešte dojedáme, dopíjame, posledné „tajomstvá“ batohov . Borový lesík nás opäť dovedie až k potoku.

Tu stráži prechod mostíkom miestny vodník Člupko. Pekná práca miestneho rezbára. Umývame blatové topánky a popod žel. most prichádzame ku kostolu v Čachticiach.

Pizzeria Bathory je pripravená uspokojiť naše požiadavky. Príjemné prostredie aj personál. Ďakujeme. Ďalší pekný deň „na horách“ je za nami. Lúčime sa s Čachticami, Drapliakom, a super partiou.

Dovidenia priatelia(-ky). O pár dní zas na výšľape niekde v okolí…

Akcie sa zúčastnilo odhadom vyše 200 turistov(-iek). Z klubu CykloMKCK a priatelia cez 22 ľudí. .. Trasa:15,8 km / Presun peši trval niečo cez 5 hodín…

Naništa Igor

Akcia Čierna skala

sobota 10.2.2024

 Svitá. Z lepkavej smoly tichej februárovej noci sa začínajú neochotne vynárať obrysy domov, sivomodrá obloha získava purpurový nádych, vylupuje sa z nej silueta veží, krajina pod Smolenickým zámkom sa prebúdza do nového dňa. Už hodnú chvíľu stojím na osirelom námestí, len občasní návštevníci, ospalý klient bankomatu či nedočkavosťou planúci turista, oživujú moju samotu, uprene hľadím na oblohu, snažím sa porozumieť posolstvu premenlivých oblačných bytostí (aký deň nás čaká?). Je však možné spoznať budúcnosť, veštiť z kávovej usadeniny? Dokážem sa vžiť do myslenia a pocitov iných? Stvoriť zápis z výletu, ktorého som sa zúčastnil len sprostredkovane? Prostredníctvom fotografií či započutých úlomkov viet? V mojich predstavách? Neviem, pokúsim sa, ostatné nech posúdia iní…

V aute už hodnú chvíľu rozvoniava čerstvý chlieb, trstínske pekárne sú otvorené nonstop, aj v útrobách noci tu možno, ak má človek šťastie, kúpiť základnú poživatinu. Akoby to bolo včera, akoby neubehlo len málo desiatok minút, kedy som sa vlastne zobudil? ako som sa sem vôbec dostal? má moje auto (umelú) inteligenciu? ochranu nepozorného vodiča? Neviem, spomienky na prvé minúty tohto dňa sa rozplývajú v nevedomosti a zabudnutí. Medzitým sa ale naplno roztáča kolotoč deja, ani sa nezastavím, podchvíľou sa ktosi pristaví, chce ísť do hôr, na Čiernu skalu, na našu akciu.

Našou je táto akcia len niekoľko rokov, prvé ročníky nám navyše pokazili známe okolnosti & opatrenia, naozaj sme sa stretli až minulý rok, prvýkrát sme si vyskúšali radosti a strasti organizátorov, ten pocit, keď človek so smútkom v duši pozerá na chrbát kamaráta odchádzajúceho na trasu… nevadí, veď zajtra si možno vybehnem aj ja…

Ani som ich poriadne nestihol pozdraviť, ani sa s nimi nezvítal, nezaželal im pekný výlet, stále sem ktosi chodí, treba ho zapísať, patrí sa prehodiť aj pár slov, oni však medzitým odišli, narodeninové bublinky vyšumeli, rozplynula sa vôňa klinčekov, už nepočuť štekot psa, Paľo nás prišiel aspoň pozrieť…

…ale už sú tu ďalší, podporná skupina, treba im naložiť proviant, hádam tridsiatykrát zopakovať pokyny, doladiť detaily, odprevadiť ich preč. Dnes sa prvýkrát pokúšame zabezpečiť pre účastníkov prekvapenie, malé občerstvenie, chleba s mascu a cibulu či zabíjačkovú pochúťku i čosi na spláchnutie (prachu ciest), uvidíme ako sa to osvedčí, aká bude odozva, ako bude obsluha stíhať…

…medzitým v horách…

Aký pekný deň sa ukazuje, akýže zimný výstup, veď toto je predsa skutočná jar! Opäť sa nás nazbierala pekná kôpka – a nielen nás, horné parkovisko bolo plné už zrána, museli sme využiť to spodné. Ani sme sa veľmi nezdržiavali, len narýchlo sa privítali, len jediný pohár vareného vínka stihli uchlipnúť a hneď sme utekali na štart. Tam sa už Juro s Igorom šibko zvŕtali, iba čo po nás očkom švihli, pár slov prehodili, ani viac nestihli, stále sa k nim ktosi prikmotril, že či vraj „Odtiaľto sa ide na Čiernu skalu?“, dnes bude hore asi plno. A tak sme sa vybrali aj my…

V skupinkách, tu dvojiciach, tam trojiciach či iných zoskupeniach sa kráča vždy ľahko a veselo, len Maroš vždy vyletí ako by ho vystrelil, po chvíli už vidíš vpredu iba čapicu poskakovať. Ostatní si to však užívame, takýto deň sa predsa neoplatí len tak prebehnúť, treba si ho riadne vychutnať, každý jeden krok, každý meter trasy. Aj dolina Hlboče, inokedy tmavá a posmutnená sa dnes kúpe v slnečných lúčoch, prívetivo sa usmieva na svojich návštevníkov, suché lístie na jej svahoch sa trbliece zlatom, takéto chvíle si treba užiť, zastaviť sa, vyzliecť prebytočnú vrstvu oblečenia, ráno som pri pohľade do kalendára myslel, že je ešte zima a tu sa už prechádza jar.

Ale pozor na každý krok, včerajší dážď a ranná rosa, korene, konáre a pod lístím skryté kamene… stačí chvíľka nepozornosti, len jeden neopatrný krok a výlet by sa mohol predčasne skončiť. Nám sa ale také nešťastie našťastie vyhýba… Ale už stojíme pri kaplnke, patrí sa počkať na ostatných, upokojiť dych, Maroš zatiaľ aspoň na GPS-ke skontroluje polohu, nech niekde zbytočne neblúdime 😊 …

Vlčiareň dnes len prebehneme, v prístrešku sa  nezastavujeme, veď sme ešte nič neprešli, nie je prečo oddychovať. Ako veselo sa kráča po slnkom zaliatej lúke, zatiaľ ešte suchej a spálenej chladom, no prvé nedočkavé byľky sa už prebúdzajú, preberajú sa k životu, nepotrvá dlho a všade dookola sa zazelená  skutočná jar. Už ju cítiť vo vzduchu.

A aké krásne je dnes Čelo, predstavujem si, ako sa týči oproti jasnej oblohe, ako maják ukazujúci cestu do hĺbky hôr, našich milých malých hôr. Na chvíľku si odfúkneme na rázcestí nad Vlčiarňou, posedíme na vedľa cesty vyrovnaných vyrúbaných kmeňoch stromov, tu prebieha na plné obrátky ťažba, o pár metrov vyššie však do lesa vstúpiť nemôžeš – je to prísna rezervácia, tá najvyššia, vraj Prales… A toho blata všade okolo…

Na veselšie myšlienky sa naladíme až o kúsok ďalej, na zvážnici, ktorá sa kľukatí poniže hrebeňa Čela a Veterlínu, pokoj a krása našich hôr nám nedovolia trápiť sa maličkosťami, veď tieto kopce sa tu týčia už tak dlho, boli tu dávno predtým, ako niekde v Afrike zliezla zo stromu prvá zvedavá a drzá opica…

Prvú prestávku si doprajeme povyše križovatky cyklociest pod Veterlínom, slnkom vyhriate pne stromov lákajú k posedeniu, na jednom z nich sa rozložila lesná kaviareň u Vlada, obušku z pytle ven – a do ruky rožok, treba sa posilniť, doteraz sme výšku naberali pozvoľna, nebadane, už o chvíľu sa to však zmení. Tam za rohom, povyše nás sa už belejú bralá Čiernej skaly (ktovie prečo má také meno)…

Ešte sa však kúsok prejdeme po príjemnej zvážnici, z ktorej o chvíľu odbočuje výstupová cesta na vrchol, taká lesná autostráda, priamy priesek prudko stúpajúci hore na hrebeň. Čiernu skalu si treba zaslúžiť…

Dych sa skracuje, paličky klopkajú – ľavá, pravá, ľavá… nezastavím (aspoň) na chvíľku? nerozhliadnem sa okolo? (nevydýcham?)… nie vydržím, premôžem sa, už to nie je ďaleko, už je to (predsa) len kúsok, hore je tak pekne…

…a bývalo ešte krajšie…

Nie je to tak dávno, len niekoľko rokov, čo sme sa na tomto výstupe, v tomto termíne, len ťažko driapali na vrchol, po kolená zapadali do snehu, chlad nás štípal do tváre, dych okamžite namŕzal okolo úst… A hore nás vždy vítalo zimné kráľovstvo. Mráz, sneh a vietor utkali na konároch a vetvičkách okolitých stromov nenapodobiteľné ozdoby, jemné ľadové čipky, prekrásnu inovať, obliekli celú Čiernu skalu do nádherného šatu, neopakovateľnej zimnej róby. Bolo zážitkom a výsadou môcť navštíviť vrchol v tejto podobe, stretnúť sa s pani Zimou. A dnes?

Pani príroda namerala Čiernej skale 662 metrov jarného hodvábu a ušila jej z neho krásny šat. Vždy iná a stále krásna – taká je táto hora, také sú tieto hory. Dnes je tu naozaj plno, pekné počasie vylákalo na výlet veľa návštevníkov, stretávame kamarátov, zdravíme sa s neznámymi. Turistika spája, pohyb na čerstvom vzduch prináša stretnutia. A tak sa stále dokola fotíme (ten previs udrží všetkých), tešíme sa z výhľadov, užívame si chvíle pokoja a pohody (kto môže, dopraje si aj kalíšok, na týchto miestach chutí naozaj výnimočne). Treba však začať myslieť na zostup.

Len opatrne, vážiť každý krok, niekde sa nestrepať, použiť aj paličky, je to tu strmé, šuter môže povoliť, ten koreň môže podkĺznuť. Našťastie už čoskoro stojíme v sedielku pod Polámaným (to je tiež krásne miesto, tajomné, magické, ako aj celý hrebeň až na Starý Plášť), odtiaľ to už pôjde ľahšie. Aj keď, opatrní musíme byť aj tu…

Podarilo sa, sadnime si aspoň na chvíľku do trávy, je predsa tak pekne, teplo, láka to k oddychu. A treba počkať ostatných.

Už vidíme prístrešok na lúke, z ohniska sa dymí, naša štvorica tylového zabezpečenia sa snaží, ide im to od ruky, omascený  chleba chutí, aj slaninka a tlačenka, tiež sladkosti… klobásky sa už neušlo… dám si teda za glg vínka, vraj je dobré… chudák Braňo s Milanom, prečo sa museli trepať na Záhorie, nestačilo im ísť s nami? o toto sú tak ukrátení….

V najlepšom sa ale treba rozlúčiť, čaká nás ešte kus cesty, tu by sme sa len zasedeli, prejedli sa, bolo by nám ťažko, v najlepšom treba prestať – na Škarbák je to predsa len kúsok, len čo by kameňom dohodil, stačí si len pomyslieť a už sedím na terase, môžem sa osviežiť z termosky (nebudem to predsa ťahať v batohu, treba sa toho zbaviť, už to začína omínať) alebo si dopriať pohár-dva toho oroseného, toho, čo robí také husté biele fúzy… (Muro, nezáviď!)

A opäť sa šikujeme do vyrovnanej rady, formujeme do šíku, cez lúku ponad Gazare sa presúvame ku kaplnke v lese, k tej nad Neštichom, zastavíme sa len na chvíľku, len na krátke zamyslenie, ešte stále je teplo, dá sa aj v tričku…

Ale nám to pekne odsýpa! Táto cesta lesom je veľmi príjemná, skoro nám horí pod nohami, ani nie za pol hodinku sme v cieli. Tí chalani sa dnes hádam nezastavili, stále čosi vypisujú, aj nám sa tak ujde po jednom diplome. Ešte chvíľku posedíme vedľa v reštaurácii, akciu treba dôstojne ukončiť, nie len tak úchytkom zutekať, je tu aj Janka, prišla na bicykli, Božka, tá si to prebehla samostatne, už sa vracajú aj hostitelia, tentokrát si to odstáli na jednom mieste, ponúkali, hostili, už musia byť unavení…

…medzitým v cieli…

Hoci sa akcia pomaly chýli ku koncu, trúsia sa poslední turisti (spolu ich bolo 127), stále je čo vypisovať, s kým prehodiť slovo. Ani sa to nezdá, ale sedenie (státie) na jednom mieste je náročnejšie ako celý deň šliapať v horách (len čo sme sa cez obed stihli prebehnúť na Škarbák). Končíme!

Čo je v tomto texte pravda a čo fikcia? To môžu posúdiť len tí, ktorí trasu tradičného Zimného prechodu Čiernou skalou prešli osobne: Milan Babišík a Braňo Polocík zvládli 40-tku, na 20-tku sa vybrali Daša Soubustová, Katka Roháčková, Elén a Ľuboš Rosoví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Jozef Baránek, Paľo Rapant, Vlado Naď, Maroš Modrovský, Jozef Polakovič, Vojto Galbavý a Dano Polák, Božka Ilavská sa po horách túlala samostatne, Janka Lukačovičová na bicykli, Paľo herceg nás bol pozrieť na štarte, Edo Zolvík, Božka Golierová a Martin Golier s kamarátkou Sašou tvorili podpornú skupinu, na štarte a v cieli všetko organizovali Igor Naništa a ten, čo o tom všetkom fantazíroval

Juro Golier

Poslední odišli domov až za tmy…

Na druhý deň lialo ako z krhly, moje plány prejsť sa po Čiernej skale som odložil na neskôr…

Akcia Za Dračím dubom

sobota 3.2.2024

Sú medzi nami. Pamätníci, ktorí zažili dobu, keď na lesnej čistinke za mesačnej noci ešte tancovali víly, keď sa na vrcholoch zabudnutých pahorkov, tam, kde z vysokej trávy akoby náhodou vykúkajú do kruhu sformované oblé kamene, stretávali divné babice, prilietali na metlách, staré čarodejnice, keď podzemie obývali draci a v útrobách zeme kutali usilovní permoníci, keď krajinu brázdili rytieri a v húštinách lesov sa skrývali početné skupiny zbojníkov, keď na zemi medzi ľuďmi žili ešte anjeli, keď rozprávky a povesti boli živou prítomnosťou, keď sa čas nemeral hodinami, ale polohou slnka. Ešte stále žijú medzi nami. Takmer nepoznaní, ukrytí v hlbokých lesoch, tam, kde na pravé poludnie prenikne len jediný lúč slnka, kde sa neľútostný víchor mení na tichý vánok, ševelí, nežne pohládza lístie stromov, tam, kde sa stretajú blahodarné žily zeme, prinášajú vlahu a život, kde nikdy nezablúdi rabujúca ruka chamtivca. Chránené divotvorným kúzlom povolia návštevu len tým, ktorí sú toho hodni.

Jeden z nich sa vraj nachádza v lesoch kdesi nad Lozornom, budeme mať možnosť vidieť jeho siluetu, budeme sa ním môcť pozhovárať? Starý Dračí dub, počkaj na nás…

Ešte však nejdeme, ešte sa len chystáme, dohadujeme cestu. V stredu volám Marošovi – „Čo, ani lavína ťa nechcela? A tento víkend s nami pôjdeš?“ Po podrobnom výsluchu (kam, kedy, kto, kade…) sa lúčime s tým, že v sobotu ráno ho doma naložím. V piatok večer mi volá na oplátku on, kým stihnem čo len ústa otvoriť, už ma spucuje – že nemá žiadne informácie a že či sa teda vôbec niekam ide. Upokojujem ho, že všetko platí podľa  dohody, že ide aj Katka, že cestou berieme Vojta, že ráno som u neho (nech sa nemusí nocou trepať na stanicu). Tradičné pocity pri spaní a balení vynechám, pre uvedenie do nálady dňa nie sú tentokrát potrebné. Sobota ráno, či skôr hlboká noc, keď okrem niekoľkých zúfalcov, čo sa na poslednú chvíľu rútia do práce a vždy dokola premávajúcich taxíkov som na ceste jediný. Hoci nemeškám, čas ma tlačí, už za mostom preto volám Maroša – nech sa nezdržiavame, nech to odsýpa. Dnes to napočudovanie zdvihne – že vraj „De si?“. „Pred Moravanmi“ – prifarbujem situáciu, nech je pod tlakom, nech veľmi nezdržiava. O chvíľu, som práve na Banke, mi volá pre zmenu on „Tak de si?“ „Vchádzam do Moravian.“ „Ja ťa čakám na stanici.“. Strhávam auto, vraciam sa do Piešťan, už nezáleží na Dračom dube, toto dnes už nič neprebije, je rozhodnuté – zápis, ktorý čítate, práve začína vznikať…

Nakoniec sa nás nazbierala pekná kôpka, to som nečakal, pred kostolom sme nenechali jediné voľné parkovacie miesto. Ani sa veľmi nezdržiavame, len takú štvrťhodinku, predseda vyhlásil suchý február, takže musíme iba potajme, iba tak úchytkom.

Pekné je to Lozorno, úplne iné ako zo sedla bicykla. Upravené staré domčeky sa striedajú s pyšnými novostavbami, ako sa blížime k priehrade je tých druhých čoraz viac, sú väčšie, sú honosnejšie, len bývalý mlyn (dnes reštaurácia a penzión) vnáša do tej modernosti závan starých čias (na exkluzivite však nič neuberá).

V tomto takmer jarnom, ešte sa len rozvíjajúcom dni má priehrada akýsi jesenný nádych (teraz v zime, no vyznaj sa v tom!), z holých brehov vytŕčajú suché pahýle stromov, brehy jazera, tej rozľahlej kaluže, v ktorej sa zrkadlí oceľová industriálna obloha, lemujú hnedé pásy vyschnutej trávy, nad vodu miestami vybieha spiace mólo, vedľa odpočíva čln, po rybároch niet ani stopy, len akási veselá skupina turistov prechádza hrádzou na druhý breh, plní očakávaní, plní nádejí (Dračí dub a čo potom? No, nejako to tým lesom zvládneme, prebehneme, dnes to je predsa len taká prechádzka…).

Bufet pod hrádzou spí svoj jesenný-zimný-jarný sen, pekné miesto, útulné, prečo sme to na bicykloch len tak obehli, prečo sme sa nezastavili? Každý spôsob pohybu po krajine má svoje výhody aj nevýhody.

Naľavo od cesty obchádzame obrovský plotom ohradený pozemok, o kus ďalej vpravo sa za mohutným kamenným múrom skrýva ďalšia neprístupná rezidencia, širokú bránu strážia pozorné oči kamier, parcelovanie krajiny beží na plné obrátky, veľmi sa nezdržiavame, priveľmi nevyzvedáme. Len na malú chvíľu sa zastavíme pri pamätníku osloboditeľom obďaleč cesty, pripomienke ďalšej zbytočnej smrti na úplnom sklonku vojny, spomienke detí na otca, ktorý sa nikdy nevráti na rodnú Ukrajinu. Od pamätníka vedie do lesa pekná aleja, my však pokračujeme ďalej, o niečo vyššie by sa pod cestou malo nachádzať zaujímavé miesto – Abeland.

Abeland je… Abeland. Ťažko opísať túto usadlosť lepšie, na každého z nás pôsobí trochu inak, inak pri príchode, inak po krátkom čase, ktorý tu máme možnosť stráviť. I keď nie je otvorené, môžeme vojsť, i keď mimo sezóny, môžeme sa porozprávať s pánom domácim, dušou tohto miesta, ktoré akoby nepatrilo do tohto priestoru, ani do našej doby. Spočiatku som (ako vždy) skeptický, no pri lúčení si sľubujem, že sa sem vrátim (určite – dnes nemám so sebou spolucestujúcu). Neviem čo ma presvedčilo, čím ma toto miesto postupne vtiahlo do svojich osídiel, či to boli hrnčeky zavesené na plote, či koryto opreté o stenu, nekonečná zmeť rôznych stoličiek – to sa nedá vymyslieť, to je nemožné naaranžovať, či stisk mozoľnatej ruky pána Abela… To všetko (a mnoho iného) je Abeland.

Cestu obďaleč sleduje val, určite dielo ľudských rúk, teleso lesnej železnice, kus po ňom kráčam, tu po násype, neskôr úvozom, keď sa začínajú kopiť pováľané stromy a hustnúce kríčie schádzam opäť na cestu. Inde by to mohla byť (bola) atrakcia, no u nás akoby príťaž – hneď oproti, na planine za plotom, vidíme vykolíkované parcely, aj tu sa už teda niečo chystá…

Zurčanie potôčka prerušuje pravidelný hukot áut, vjazd je povolený len lesnej správe – odkedy sa však lesníci vozia na maličkom Up-e? Počujem nezameniteľné hučanie plášťov, cvrlikanie cvrčkov – skupinka cyklistov si na výšvihu užíva zjazd peknou asfaltkou. My z nej konečne odbočujeme, v lesoch povyše by sa mal skrývať Dračí dub, 700-ročný kmeť, jeden z najkrajších stromov u nás i v Európe – už aj o takých veciach sa hlasuje, meria sa nemerateľné. I keď chápem aspekty súťaže stráviteľnej pre široké masy, ktoré nikdy neboli v lese viac než tri metre, nemusím ten disneyland schvaľovať. Nebudem však (zase) moralizovať, nebudem vlastné úlety vnucovať iným – veď nakoniec, bez tejto súťaže by sme sa o ňom nedozvedeli (asi) ani my…

Konečne ideme aj kúsok do kopca, už som sa bál, že sa nezohrejem, že sa nezadýcham, veď by mi ani jesť nechutilo (a rožky som si dnes chystal sám!). Všetci už stoja pod mohutným stromom, ja ešte odbieham pozdraviť (a odfotiť) jeho mladšieho, menej šťastného druha, aj to však býval riadny junák!

Ten strom možno pamätá ešte Matúša Čáka, zhlboka si vydýchol, že je Kostnica tak ďaleko, bol z neho predsa už statný dub, z jeho tela by boli také akurátne siahovice, len tíško zašumel listami pri správe, že nejaký Krištof uzrel brehy neznámeho kontinentu, nad tureckými vojnami, francúzskou revolúciou i Napoleonovými výbojmi sa vetrom ošľahaný kmeť iba pousmial, že štúrovci chodili na Devín a nie pod jeho košatú korunu prijal s pochopením (prešpurské viechy mali lepšiu povesť ako tie miestne), starý matuzalem toho pamätá veru hodne, zobudí sa, všimne si našu návštevu?

Je to veru riadny stromisko, kmeň čo by päť chlapov neoblapilo, konáre, čo by inde boli samostatnými stromami, vysoký, mohutný, zdravý. Z každej strany iný, inak formovaný, inak rastúci, chodím okolo, obdivujem líniu jeho kmeňa, jeho obrys, až kamsi vysoko, až nahor k nebu, užívam si túto návštevu, každú jej sekundu, pohľadom láskam záhyby kôry, s úctou len zobďaleč hľadám tú podobu draka, snažím sa objaviť jeho srdce, moja fantázia je však dnes akási vyprázdnená, nedokážem sa naladiť na túto vlnu, nevidím nič, len prekrásny strom.

A po chvíli aj tajomnú tvár, tvár stromu, pohľad strážcu lesa, večného ochrancu týchto hôr…

Prosím o prepáčenie, prosím o odpustenie, prekračujem ohradu, na pamiatku zo zeme zdvíham dva suché listy a maličký úlomok dreva. Lúčim sa s dubom, lúčim sa s týmto magickým miestom, sľubujem, že sa raz vrátim (a potom znovu). Ešte raz sa otočím, ponad plece sa snažím navždy otlačiť do pamäte siluetu velikána a odchádzam…

…aby som hneď nasledujúcim krokom vstúpil do magického lesa. Okolo mňa sa netýčia stromy, sú to živé bytosti, sledujú ma, rozprávajú, putujú so mnou – zdá sa mi, že tamten sa za mojim chrbtom pohol, že sa premiestnil o kus ďalej, že skryto číhajú, že nenechajú nepovšimnutý žiadny môj pohyb, žiadny skutok, rôzne povykrúcané, poprepletané i hrdo vztýčené hore k oblohe. Inde zas tenké šľahúne prútia vytvárajú dočasné brány, smerujú naše kroky, vedú nás stále hlbšie do útrob lesa, kúsok odtiaľ, kde polámané sochy bývalých velikánov strážia srdce hory. Stromoľudia, obyvatelia lesných húštin, len oni určujú, koho z nás prijmú, koho pustia ďalej, s kým tíško prehovoria…

I keď nemám ich výslovné zvolenie (hoci tu je GDPR iba závan vetra v holých korunách stromov) fotím, snažím sa, hoci márne, zachytiť tú neuchopiteľnú atmosféru, náladu lesa. Niektoré veci je ale potrebné zažiť na vlastnej koži, byť v správny čas na správnom mieste.

Kopanička, len taká vyvýšeninka uprostred lesa, kúsok pod ňou, v závetrí pri prírodnej lavičke, ktorú vytvoril kmeň vyvaleného stromu sa rozkladáme. Práve tu našla svoje miesto putovná lesná Kaviareň u Vlada, snažíme sa doplna využiť túto chvíľku oddychu. Je dobre, je veselo.

No o chvíľu už opäť putujeme magickým lesom, mladšími bratmi a bratrancami Dračieho dubu sa to tu len hemží, sú všade naokolo, inde by boli okrasou širokého lesa, tu sú však len jednými z mnohých. Aha ako sa preplietli, ako ju obkolesili, objali – okolo brezy sa ovíjajú kmienky mladých stromov, bučky a či dáke iné (neviem, nevyznám sa v tom, nechcem byť za blbca), nebránia v raste, len sa láskajú. Čarovné. Všadeprítomné sochy, nádherné výtvory prírody a živlov. A obďaleč, vpravo – čo za balvany to vykúkajú z vysokej trávy? Za nimi lúka, voľný priestor, musím to aspoň narýchlo obzrieť.

Strmochy, zaujímavé miesto, holina priamo uprostred lesa, teda sem sa zlietali staré bosorky, prilietali zo všetkých smerov, unavené telá zložili na oblé kamene, hodovali, oddychovali, hýrili, tu kuli pikle, tu snemovali. Na tých kameňoch už dlho nik nesedel, obrástli machom, zarástli hlbšie do zeme. Len lúka, to magické miesto uprostred lesa je stále rovnaká, len čo ju pretína brezová aleja, z oblých kopčekov vyrastajú trsy trávy, na druhom konci, na kraji lesa sa krčí akýsi prístrešok, altánok, možno krmelec, posed však nevidno.

Kde sa tu, hore na hrebeni berie toľko vlahy? To je predsa Močiarna, miesto, kde blahodarné žily zeme vystupujú na jej povrch. A odtiaľ je už len skok na Strmok, najvyšší bod dnešnej trasy, čas obdivovať lesných velikánov, čas na chvíľu posedieť v kresle.

Dole zbiehame po cyklotraily, dnes môžeme, dnes sa po ňom nik nerúti dole pomedzi stromy (i tak sa ale obzeráme ponad plece). Pri vyústení na značku sa v lese krčí kríž, vraj Červený kríž nad Čukláskovým strmochom, za ním krátke stúpanie, horizont a už sa spúšťame na lúčiny pri Suchom potoku, pekné miesto, prvý otvorený výhľad, tie predchádzajúce čiastočne skrýval les.

Sivá obloha sa trhá, uvoľnený priestor čoraz väčšmi vypĺňa azúrový príliv, ani toľko nefučí, je to ďalší pekný deň, krásny výlet. A to som si myslel, že to bude len taká nezáživná prechádzka lesom.

Popod Hrubé Lintavy sa dostávame k Červenému domčeku, už tu horí oheň, dvojica miestnych turistov si opeká, dávame sa do reči, oddychujeme, znova maškrtíme, je veselo, je fajn. Zrazu počuť pískanie bŕzd, čo za cyklisti sa to rútia dole kopcom? Janka so Štefanom – a kde je Janči? (Pre nás) nečakané stretnutie ešte viac zdvihne náladu, vítame sa, častujeme, máme si čo povedať, o čom žartovať.

Nič však netrvá večne, cyklisti vyrážajú na cestu, v ich stopách sa poberáme aj my. Hrebeň na Ohek, je pekný, iný ako predchádzajúce chodníky, piesčitý, krásne exempláre stromov nás však zobďaleč sledujú aj tu. Držte si čapice, ideme z kopca! Chvíľku sa pristavíme pri murovanom pomníku, dvojjazyčný nápis hovorí, že pytliak Dujnič – Míček tu v roku 1880 zastrelil hájnika Leopolda Szyllabu. Neskôr doma sa z odkazu, ktorý v hlbinách Siete vydoloval Paľo dozvedáme bližšie podrobnosti o zákernej vražde. I to, že odsúdenia a trestu hodný skutok sa v skutočnosti udial o niekoľko desiatok metrov hlbšie v lese. To však nič nemení na jeho tragickom odkaze aj pre dnešné časy.

Poslední starí mohykáni malokarpatského lesa nás odprevadili až na hranice svojho panstva, na týchto miestach už prechádzame mladým, hospodárskym lesom. Krajina je však nádherne modelovaná, stále je čo obdivovať, čím sa potešiť. Napríklad aj slnečnými lúčmi zaliatou lesnou stráňou. Dnes som naozaj nečakal takúto dávku zážitkov.

A ešte stále to nie je všetko. Prichádzame ku chatkám na okraji lesa, sú to skôr len také neokázalé búdy, ale o to lepšiu energiu, krajšie posolstvo odovzdávajú okoloidúcim pútnikom. Krajina sa otvára…

Naľavo, na návrší Jelšovej hory sa nachádza ruina akejsi neznámej stavby, osamelé solitéry dopĺňajú fotogenický výhľad. Obchádzame rozľahlé vinohrady, ešte stále ich ohraničujú zvyšky plotu, ale vidno, že svoj účel už dávnejšie neplnia, asi sa chystajú na novú úlohu, dopyt po stavebných parcelách je veľký (bodaj by som sa mýlil!). Hlbšie v riadkoch medzi viničom odpočívajú skupinky zveri, sú akési tmavé, na pomoc si berieme Vladov monokulár – sú to daniele. Ignorujú nás, na pohyb v okolí sú asi zvyknuté, spozornejú, až keď sa dlhší čas nehýbeme.

Znovu sme tam, kde sme začínali, peknú akciu však treba ukončiť zodpovedajúcim spôsobom, vraciame sa k mlynu, nebudeme predsa vysedávať v bársakej knajpe. Príjemné upravené prostredie reštaurácie nás poteší, jedálny lístok však má svoju hodnotu (tři vejce do skla, prosím!), nakoniec si však všetci vyberieme, sme spokojní, poniektorí si doprajú aj dupľu (nielen piva).

Všetko raz končí, tak aj tento náš výlet. K autám to je už len kúsok, domov o čosi viac (až teraz dokážeme doceniť Lojzkove výjazdy do našich končín). Bol to naozaj pekný deň. Dnešnej prechádzky za Dračím dubom (a jej pokračovania magickým lesom) sa zúčastnili: Gabika Kušnierová, Katka Roháčková, Iveta Zálešáková, Daša Soubustová, Elén a Ľuboš Rosoví, Anka a Jozef Dzurenkoví, Igor Naništa, Paľo Rapant, Vlado Naď, Stano Macejka, Vojto Galbavý, Jozef Polakovič, Edo Zolvík, Feri Martinus, Maroš Modrovský

a Juro Golier

Práve sme vyšli z reštaurácie, volám Martinovi, večer sa chystá na ples: „Tak čo, prídem pre Vás?“ –  „Určite nie.“ –  „Ale veď môžem.“ – „Nie, pôjdeme taxíkom!“ – „OK, ako myslíš.“ O štvrtej ráno mi zvoní telefón: „Môžeš prísť?“. Až teraz mi to docvaklo – takže tou prekážkou v konverzácii, ten, ktorý bráni pochopeniu informácií, som vlastne ja…

Akcia Klenová

27.1.2024 – 17.ročník

Akcie sa zúčastnili: M. Babišík, Ľ. Kraic, M. a I. Naništa, V. Naď, V. Trajlinek, J. a A. Dzurenkoví, L. a S. Macejkoví, Z. Šmachová, D. Soubustová, K. Roháčková, B. Polocik, I. Zalešáková, B. a J. Golieroví, V. Galbavý, R. Mocko, E. Corticelli a kamarát, J. Lukačovičová, B. Ilavská, P. Rapant, Ľ. Šoltés, R. Vidlička, J. Matula,  spolu: 27 ľudí.  

Ráno okolo 8:00 h sa stretávame na námestí v Chtelnici pri pekárni. Celkom slušná a početná skupina turistov sa po zvítaní a tradičnej štartovej fotke vydáva na cca 25 km trasu. Ranný mrázik a podhorský vetrík nás čoskoro poháňa miernym stúpaním k lesu. Vychádzajúce slniečko pekne svieti na cestu keď stúpame hore dedinou. Budú aspoň podarené fotografie.

Vchádzame plynule do borového lesíka. Chodník je bez snehu a dobre premrznutý. Pri stúpaní dobre pomôžu paličky. V závetrí lesného chodníka robíme krátku prestávku na vydýchanie, doplnenie tekutín, a „kochaním“ sa výhľadmi do okolia. Okolo senníkov prídeme čoskoro až na rázcestie pri horárni Černík. Tu si doprajeme aj neskoršie raňajky z našich batohov.

Od Lopašova sa postupne pripájajú domáci účastníci pochodu. Stretáme známe aj neznáme tváre. Mládež aj starší „pochodníci“ sa zdravia. Spolu ideme až na rázcestie pod Malou Klenovou. Na rázcestí opäť vyťahujeme dobroty z batohov. Zuzka Š. ponúka chutné domáce jednohubky na zakusnutie. Ďakujeme Ti boli super. Teplé aj studené tekutiny tiež idú na odbyt.

Dnes je krásne počasie, jasná obloha a tak smerujeme na Výhľad na Klenovej. Je tu lavička, stolík aj kamenné ohnisko. Okrem super výhľadov na okolie sa tu dá opiecť niečo na ohníku. Malou skratkou okolo oplotenia zídeme k dolnej lúčke. Na tradičnom mieste už postávajú turisti od Brezovej, Pustej Vsi, Lopašova, Chtelnice, a okolia. Prišli celé stovky kamarátov (tiek) táborových ohňov. Zimný fašiangový čas je stvorený na takéto stretnutia v prírode.

Po opekačke a rozhovoroch prichádza čas na zostup do doliny. Zelenou TZ sa presunieme ku chate Dolina na Výtoku. Tu je čas na prestávku a oddych. Ďalej pokračujeme asfaltkou popri VN Výtek a VN Chtelnica. Cesta sa zdá nekonečná a nohy už cítia že „šliapeme“ cez 20 km. Čoskoro prichádzame do Chtelnice. Míňame gotický Kostol sv. Jána Krstiteľa z 15 storočia. Partizánskou ulicou prídeme do krčmy pri pálenici vedľa kostola Najsvätejšej Trojice z roku 1800 a DHZO Chtelnica.

Chvíľu posedíme v teple pri kachliach na drevo. Doplníme tekutiny a okoštujeme cibuľové chleby. Miestna kapela sa z Klenovej presunula tiež do tepla. Zábava graduje. Nastal čas rozlúčky. Poďakujeme kapele za muziku aj šenkárovi za pohostenie. Krátko pred zotmením prichádzame domov. Akcia sa vydarila. Dovidenia o rok už na 18.ročníku akcie.

Igor Naništa

Akcia Ondrova túra

Nedeľa 21.1.2024

Akcie sa za MKCK zúčastnili: I. Naništa, J. a E. Antaloví, J. Golier, Ľ. Kraic, Ľ. Rosa, J. Lukačovičová, V. Trajlínek, B. Polocík a M. Babišík.

Ako hostia: I. Zálešáková, Z. Šmachová, J. a A. Dzurenkoví, B. Golierová, S. a L. Macejkoví, M. a V. Miklošovičoví, V. Galbavý, K. Roháčková, J. Vrábel, E. Zolvík, A. Hollý, V. Naď a P. Rapant. 

Už uplynulo 10 rokov, čo nás navždy opustil náš kamarát Ondro Stríž. Jeho obľúbeným miestom bol pobyt v prírode, hlavne v Malých Karpatoch. Tu pod vrcholom Vysokej, kam tak rád chodieval, sú  na symbolickom mieste umiestnené malé tabuľky s menami turistov, ktorí sú už teraz na svojom nekonečnom, nebeskom vandri. Svoju tabuľku tu má aj náš kamarát Ondro.

Uctiť jeho pamiatku si tento rok prišlo 26 turistov (-tiek). Stretávame sa krátko pred ôsmou hodinou na parkovisku pri Zochovej chate. Po krátkom zvítaní a štartovnom fote sa vydávame na trasu. Je slnečno, takmer bezvetrie, tak hor sa do hôr. Chýba len jedno – trochu toho snehu, ale nálada je dobrá.

Smerujeme po žltej na Čermákovu lúku. Tu ako tradične je prvá zastávka. Z batohov vyťahujeme prvé zásoby. Odtiaľ po červenej, po krásnej zvážnici pokračujeme na Hubalovú. Tu sa zastavujeme na posilnenie pred stúpaním na vrchol Vysokej. Okrem iného nám k tomu veľmi pomôže zabíjačková pochúťka od Lojzka a samozrejme aj káva od Vlada.

Ďalej pokračujeme po modrej – smer Panské uhliská. Odtiaľ už začína strmšie stúpanie na samotný vrchol Vysokej. Je síce bez snehu, ale trochu to šmýka. Mačky ešte zostávajú v batohoch. Terén sa pri trochu opatrnosti dá zvládnuť.

Onedlho sme už hore. Najprv sa zastavíme na symbolickom mieste pri tabuľkách. Ondrovi, už ako tradične zapálime na chvíľu kahanec a necháme mu tam symbolicky jedno plechovkové pivo. Na samotnom vrchole je akoby na jar. Výhľady sú dnes, hlavne na rakúsku stranu, impozantné. V diaľke je vidno celý hrebeň tzv. Viedenských Álp s dominujúcim Schneebergom. Občerstvujeme sa tu teda aj duševne.

Zjazd dolu bol vďaka vysušenému terénu vcelku v pohode, takže onedlho sme už dolu na zvážnici smerujúcej popod vrchol Vysokej na Panské uhliská. Kúsok pred uhliskami z cesty odbočujeme a chystáme sa ešte navštíviť starú trampskú útulňu – zvanú Čermáčka. Je to síce na úkor stratenej výšky, ale je tam útulne. Dokonca Vlado dnes urobil aj druhú kávu.

Trochu nás to zdržalo, ale času máme dosť. Posilnení pokračujeme ďalej ku asfaltovej ceste smerujúcej z Vývratu ma Hubalovú. Cesta je síce do kopca, ale je to v pohode. Čoskoro sme hore na Hubalovej. Z batohov míňame posledné zásoby a posilňujeme sa na posledný úsek cesty na Zošku.

Ideme teraz po asfaltke, takže cesta ubieha ako po masle. Onedlho sme v cieli. Skontrolujeme ešte Huncokársky cintorín a pomaly nastáva čas lúčenia. Niektorí to idú ešte „spláchnuť“ do Penziónu Hucokár, niektorí už smerujú domov za rodinami.

Všetci máme však jedno spoločné – strávili sme pekný deň v prírode pri spomienke na nášho kamaráta Ondra.

Ľ. Kraic