Akcia Jašter

2 pohľady na 1 akciu

Cyklojazda na Jašter, 14.4.2019

Účastníci podľa prezenčnej listiny

MKCK : I. Naništa, J. Budoš, I. Kubiš, M. Babišík, M. Farkašovská, J. Nádaský, L. Rosa, J. Poláček, Ľ. Kraic, E. Kraicová, J. Ščibravý, M. Nižnanský, M. Šuga, J. Golier, D. Surovčík, H. Gurínová, V. Oravec, D. Kováč, P. Vrábel, D.Fáziková, K. Lavor

hostia: J. Chudý, M. Kupčík, R. Miklošík, I. Matušek, K. Kučerová, F. Martinus, I. M. Ondrášiková, M. Modrovský, V. Dusíková, V. Mikesková, E. Magulová, E. Karderová, S.Macejka,

Po zimnom cyklistickom pôste sa v nedeľu 14.4. stretáme pred Relaxom v dresoch a na bicykloch pripravení zdolať tradičnú trasu na Jašter v Hlohovci. Je nás spolu 10 plus fotograf Vlado Trajlinek. Po štartovej fotografii sa presúvame cez Sláviu na Kopánku. Ráno bolo zamračené a teplota vzduchu cca 6°C. Cesta za letiskom ubiehala plynule aj napriek zvlnenému profilu. Prvú krátku prestávku máme v Malženiciach na vydýchanie a zoradenie sa. Na výjazde z Malženíc nás postupne dobiehajú M. Šuga, Ľ. Kraic, E. Kraicová. Druhú pauzu máme v Trakoviciach na doplnenie tekutín a krátke debaty v miestom pohostinstve. Tu stretáme aj M. Babišíka, ktorý šľapal z Trnavy krátko pred hlavnou skupinou. Za 15 min opäť pokračujeme v jazde. Míňame most cez D1 a okolo liehovaru v Leopoldove smerujeme krajom Šulekova na most do Hlohovca. Tentoraz ideme hlavným ťahom lebo nevieme či starý železničný most ešte neopravujú…? Pri škole ale odbočujeme na hrádzu a bočnými ulicami ideme okolo štadióna a štrkovky smerom na viechu Jašter. Krátko po 12 hodine sa už spolu so skupinou od Piešťan stretávame na Jašteri. Počasie sa postupne začína vylepšovať. Mraky na oblohe sa trhajú a presvitá cez ne aj jarné slniečko. Viecha Jašter nás víta svojou dobrou kuchyňou a príjemným posedením v blízkosti vinohradu. Dopĺňame energiu aj tekutiny. Z ponuky jedál je čo vybrať. Niektorí volíme tradičnú huspeninu – chutí výborne. Zablahoželáme Ľ. Rosovi k narodeninám. Danka aj Hela majú nové bicykle – tak ich obdivujeme a prajeme veľa šťastných kilometrov. V debatách už plánujeme a dohadujeme účasť na Okolo Tatier, NZC Kysuce, aj iné cykloakcie v roku 2019. Počasie troška znížilo účasť na tejto úvodnej akcie cyklosezóny 2019. Tradične prišla podporiť cyklojazdu aj dievčenská partia z Piešťan z KST Bezovec. (V. Mikesková a kol.). Spolu sme v prezenčke narátali 34 účastníkov / -čiek cyklovýjazdu. Po rozlúčkovej fotografii na dvore Jaštera sa pomaly poberáme na cestu domov. Pre zmenu ideme okolo štrkového jazera na hrádzu Váhu. Tu ešte dokončíme debaty a delíme sa na 2 skupiny. Konštatujeme, že by bolo fajn keby asfaltový koberec pokračoval aj ďalej hore Váhom smerom na Piešťany (nielen do Hlohovca). Domov smerujeme po tradičnej trase cez Šulekovo – Dolné Zelenice – Zavar – Modranku. V Zavare je tradičná zastávka v cukrárni na prvú jarnú zmrzlinu alebo kávu. V Modranke si dáme niečo na rozlúčku a utekáme domov pozrieť dojazd Sagana a jeho tímu na trase klasiky z Paríža do Roubaix. Skončil napokon na 5 mieste… a triumf z roku 2018 tak neobhájil. Škoda – mohla to byť ešte krajšia nedeľa, ale aj napriek tomuto výsledku určite bola. Tešíme sa na ďalšie akcie z kalendára MKCK 2019.

Najbližšie to bude po Veľkej noci – výjazd na Dobrú Vodu. Dovidenia a príjemné sviatky prajem ženám, dievčatám aj ich šibačom a polievačom. Tradície treba udržiavať aby ženám dobre bolo…

Igor Naništa

Tak a je to späť. Bohatá turistická sezóna je (takmer) minulosťou, začína obdobie bicyklov. Niektorí viac netrpezliví už majú niečo v sedle našliapané, ja tradične ctím tradície. Prvýkrát sadám do sedla bicykla až cestou na Jašter. A to je túto nedeľu.

Predpovede počasia a skorý nedeľný pohľad z okna spôsobujú, že sa ešte na chvíľu vraciam do postele. Je zamračené a jemne mrholí. Dnes si odpustím tých pár kilometrov navyše a do Piešťan sa odveziem po pansky. Autom. Aj tak tú cestu nemám rád. Nielenže ňou denne chodím do práce, ale skutočne nie je vhodná pre cyklistov. Veľa vodičov nás stále berie ako neželanú prekážku na ceste a tak sa k nám aj chová. A keď cesta navyše nemá krajnicu, býva o zážitky postarané.

Chvíľa oneskorenia padla vhod. Som o pol hodinku viac oddýchnutý a počasie sa tiež umúdruje. Keď vystupujem v Piešťanoch z auta, môžem nechať teplú bundu v cyklotaške. Ide to aj v dlhom drese. A pláštenka do dažďa bude dnes zbytočný komfort.

Na miesto zrazu pri Kruhovke prichádzam minútku pred limitom. Dokonca nie som posledný, zatiaľ sa mi darí. Dnes je podľa očakávania účasť nižšia ako po iné roky, ráno počasie naozaj nevyzeralo pekne. Ale momentálna realita je iná a tak sa po krátkom zvítaní púšťame na cestu. Dnes začneme okolo priehrady po ratnovskej strane. Na rozdiel od minulého roku takmer nefúka a vánok má navyše správny smer. Cesta okolo priehrady nám pekne ubieha, iba po očku stihnem obdivovať naplavené stromy zaujímavo sa vynárajúce z hladiny priehrady. Pokojnú nedeľnú atmosféru dopĺňa trojica mladých kajakárov kľudne sa presúvajúca zátokou na tréning. Nechce sa mi dobiehať pelotón a tak si tieto čarovné zábery ukladám len do pamäti, nesnažím sa zvečniť ich pre nasledujúce generácie. Aj tak by sa mi to nepodarilo, len by som pokazil čaro okamihu.

Pri malej vodnej elektrárni za Sokolovcami nás čaká Paľo. Vyrazil síce o chvíľu neskôr, ale zo straty dokázal vyrobiť malú výhodu. V tých fľašiach za sedlom určite nemá len oblečenie, musia to byť batérie k motoru. Ale na asfaltke to rozbalíme aj my. Hela na novom bicykli udáva tempo, my ostatní sa statočne držíme. Prekvapujúco dobre sa mi ide aj jalšovský hupák, hore na chaty však na šťastie nejdeme (to je iný záhul). Ani sa nenazdáme a už točíme doľava hore na Jašter. Ideme o pol hodinku pred termínom, ale nie sme tu prví. Predbehli nás dievčence z KST Bezovec, ktoré už tradične chodievajú na našu akciu. Veď im to dúfam oplatíme 1. mája na ich majsterštiku Hore Váhom, dole Váhom (berte to ako prvú pozvánku na túto peknú akciu). Reštaurácia nie je ešte otvorená, ale vôbec nám to nevadí. Vyčasilo sa, vonku sa sedí príjemne, najskôr debatujeme v našej piešťanskej skupinke, o chvíľku sa však už postupne trúsia kamaráti a kamarátky z Trnavy, Hlohovca a širšieho okolia. S poniektorými sme sa dlhšie nevideli, vítame sa, máme si čo povedať.

Je zbytočné popisovať atmosféru na týchto prvých spoločných (spoločenských) zrazoch, treba to zažiť na vlastnej koži. Debatujú skupinky aj jednotlivci, niekto sa ide posilniť do reštaurácie, niekomu stačí chmeľový nápoj (samozrejme 0,0% 😉 ), bzučí to ako v úli. Dohadujeme si blízke aj vzdialenejšie akcie, skraja sezóny máme všetci ešte veľké plány. Ani sa nenazdáme a už sa hlásia prví záujemcovia o odchod. Majú dnes aj iné povinnosti a tak sa začíname lúčiť. Predtým ale musíme spraviť tradičnú účastnícku fotografiu. Nakoniec je aj dnes celkom slušná účasť a to nás ešte vystrašilo počasie.

Veľká hodinová ručička sa posunula bližšie k dvojke a to je signál na odchod aj pre posledných oneskorencov. Z piešťanskej strany nás ostala len hŕstka, Stano sa ponáhľa a púšťa sa po ceste, naša trojica sa rozhodne skúsiť to po cestičkách okolo Váhu. Najskôr ideme so zvyškom Trnavčanov, ktorí chvíľu pochybujú o tom, či aj správnym smerom (neveria vodcovi). Nakoniec ale stojíme na vale nad starým korytom Váhu. Nastáva definitívne lúčenie. Trnava pokračuje po asfalte doľava, Piešťany po teréne vpravo. Čaká nás naozaj krásna cesta. Váh sa v starom koryte kľukatí na juh cestou k Dunaju a okolo sa proti smeru toku rôzne prepletajú a kľukatia vyjazdené cestičky. Lemujú ich kríky, stromy a suché pahýle. Romantika. Túto časť vôbec nepoznám, ale sľubujem si skorý návrat. Možno potom predsa len skúsim niečo zachytiť aj cez objektív. Zatiaľ zachytávam len do pamäti, musím to ale robiť opatrne. Cesta síce nie je príliš náročná, ale tento bicykel nemá terén proste rád. Neviem či to robia nevhodné plášte, alebo skôr geometria rámu, necítim sa isto, posed je príliš vysoký, kolesá na štrku ulietavajú. Alebo bude chyba v jazdcovi. Uvidíme, niečo skúsime vymyslieť.

Inak však totálna paráda, časovo síce ideme dvojnásobne dlhšie, ale cesta prírodou je pohladením pre dušu (nemyslím bicykla).

Z divočiny okolo Váhu sa opäť vynárame pri Sĺňave. Tentokrát to dávame po drahovskej strane. So zastávkou U Dina, tam akciu oficiálne končíme. Dobiehame ešte dievčatá z Bezovca, s nimi aj posedíme. Dokonca stretávame aj náš predvoj, mali rovnaké myšlienky a tiež akciu zakončili U Dina. Všetky cesty vedú do Piešťan.

Čo dodať na záver? Myslím, že to bola vydarená prvá spoločná cykloturistická akcia v tomto roku. Nabehali sme prvé kilometre, telo si začína zvykať na špecifické polohy využívané len pri sedení na bicykli, počasie nás nevytrápilo, stretli sme sa s partiou, psychicky si oddýchli, fyzicky sa unavili, všetko sadlo tak, ako má. A kto dnes nemohol, určite príde niekedy nabudúce.

Juro Golier

Akcia Čutorák

Akcie sa zúčastnili členovia MKCK a priaznivci: M. Babišík, M.Šuga, Ľ. a E. Kraicoví, J. Golier, J. Baránek, J. Ščibravý, M. Modrovský, I. Málik so zaťom a vnučkou, M. Kolonová, A. Čičmanová …

Je sobota, 23.3.2019 a je krásne, slnečné ráno. Každý má svoje plány ako tento pekný deň prežiť. Jedni idú do svojich záhrad, iní na bicykel, my prijímame pozvanie trampskej osady Stratená stopa hľadať stopu svojho kamaráta Čutoru a popri tom hľadať  stopy aj iných našich spoločných kamarátov.

Na Jahodníku, pri reštaurácii u Slona sa stretáva opäť pekný počet turistov, tak ako po minulé roky. Na dnešný, už desiaty ročník pripravili organizátori dve trasy na túlanie sa a hľadanej onej, už povestnej stratenej stopy.

Prvá trasa (dlhšia) smerovala z Jahodníka cez Červené (Gazáre) ku kaplnke nad krížovou cestou. Ďalej potom cez Varták pod Zavesenú, cez Tisové ku rekreačnému stredisku Záruby. Odtiaľ cez Boháčkovú na Hanákovú lúku až ku Cerníkovej rampe a ďalej po zelenej značke ku Čertovmu žľabu.

Druhá trasa (kratšia) smerovala z Jahodníka cez jaskyňu Driny a Vlčiareň do Čertovho žľabu (Lotršatne).

Obe skupiny turistov sa na Rafovej (v Čertovom žľabe) mali stretnúť okolo 12. hodine.

Táto hromada turistických názvov priemernému znalcovi Malokarpatskej turistiky pravdepodobne nič nehovorí, ale túlaví trampi sa po týchto cestičkách veľakrát prechádzali.

Naša skupinka sa krátko po 10. hodine pod vedením skúseného trampa vydáva na trasu. Hneď za Jahodníkom sa dostávame na obrovskú lúku, ktorá sa tiahne ponad Smolenice. O chvíľu zabočíme do lesa a dostávame sa ku kaplnke Panne Márii Karmelskej, ku ktorej vedie od dediny krížová cesta. Je tu vidieť, že jar už nezadržateľne ohlasuje svoj príchod, lebo každé slnečnejšie miesto je zakvitnuté fialkami a inými, skorými, jarnými kvietkami. Medzi tieto patrí aj medvedí cesnak, ktorého si samozrejme aj dostatok nazbierame.

Ďalšia naša trasa sa nesie v znamení túlania mimo akejkoľvek známej cestičky po jarnom Malokarpatskom lese. Po chvíli prichádzame k trampskej útulni Pod Zavesenou, jaskyňu Driny míňame po ľavej ruke a čoskoro sme už pri rekreačnom stredisku Záruby.

Naše túlanie odtiaľto pokračuje po časti Pod Veterlínom. Dostávame sa na zvážnicu, ktorá nás dovedie na Rázcestie nad Vlčiarňou. Po zelenej značke prichádzame onedlho do Čertovho žľabu. Tu vládne tá pravá atmosféra, aká ku Čutoráku neodmysliteľne patrí: roklina Čertovho žľabu je plná turistov, trampská kapela tu hrá hity, ktoré si oddávna títo túlaví chlapci na svojich vandrovkách spievali, opekajú sa tu rôzne salámové dobroty, organizátori ponúkajú neskutočne dobrý omastený chlieb s cibuľou – no proste idyla.

Stretávajú sa tu známi, ktorí sa dlho nevideli, každý si má čo povedať. Po minúte ticha venovanej pamiatke zosnulého Mira Čutoru sa pomaly presúvame do cieľa dnešnej akcie – na Jahodník. Už sa netúlame, ale ideme pekne po zelenej značke.

Na Jahodníku je opäť klasická trampská oslava. Kapely, teraz už dve, vyhrávajú trampské hity, Reštaurácia U Slona ponúka svoje dobroty a my konštatujeme, že sme opäť prežili pekný deň s dobrými kamarátmi, ktorých rovnaká turisticky-túlavo naladená krvná skupina dala opäť dohromady. Dohromady tu v lone prebúdzajúcej sa Malokarpatskej prírody, v ktorej to túlanie jednoducho nemá chybu.

Dovidenia nabudúce.

Ľuboš Kraic

Akcia Okolo Prašníka

Potulky okolím Prašníka

nedeľa 17.3.2019

Začiatok roku je na turistické výlety skutočne bohatý. Akcie sa konajú takmer každý týždeň a účasť na nich býva potešiteľne vysoká (a to ešte odčerpáva účastníkov úspešná bežkárska sezóna). Pred dvoma týždňami sme sa túlali krajom môjho raného detstva, teraz plánujem návštevu kraja mojej (už nie ranej) dospelosti. Skúsime objaviť tajomstvá ukryté v lesoch Brezovských Karpát neďaleko Prašníka.

Je nedeľa skoro ráno, patrilo by sa ešte chvíľu pokračovať v spánku. Ale nedá sa, musím z postele. Na Prašníku sa máme stretnúť o ôsmej, tento môj nápad určite nepreklínam sám. Včerajšie počasie nebolo nič moc, vhodné bolo tak akurát na voľby. Bude to dnes lepšie? Prvý pohľad z okna tomu nasvedčuje. Záhradu za oknom síce prikrýva hustá hmla, ale zhora ju už začína jemne presvecovať slnko. Deň ako stvorený na jarný výlet.

Na Prašník to mám kúsok, zašiel by som hádam aj peši. Napriek (alebo práve vďaka) tomu pár minút meškám, účastníci od Trnavy sú už na mieste. A je tu opäť pekná skupinka. Dnes bude cestičky v lesoch prešľapávať 17 párov nôh.

Už sa úplne vyčasilo, z modrej oblohy sa usmieva slniečko, teší sa spolu s nami. Po krátkom tradičnom úvode sa nezdržiavame a vyrážame. Začíname pekne zostra hneď na úvod. Už po pár metroch stúpame na takmer najvyšší bod dnešného dňa, potom si výšku budeme viac-menej držať. Stúpanie však nie je príliš strmé, cesty sa v lesoch poza Čerencom (to je názov vrchu, známejšia neďaleká priehrada ho len zdedila) rôzne križujú a štverajú sa po úbočí Tlstej hory až k vykrývaču na jej vrchole. Správny smer nám pomáha udržať značenie náučného chodníka, ktorý bol v týchto miestach vyznačený asi dva roky dozadu. Chválim ten nápad, viem aké náročné sa bolo orientovať v týchto lesoch v minulosti. Raz sme sa na bicykloch vybrali z Dobrej Vody na Pustú Ves. Skončili sme v Dolnom Lopašove (kto to nepozná, nech si pozrie mapu).

Niektoré body sú navyše osadené informačnými tabuľami, z ktorých sa dá dozvedieť zopár zaujímavostí o miestach, ktorými prechádzame. A dnes ich bude naozaj dosť. Cesta pekne ubieha, máme si čo povedať (dlho sme sa nevideli (;-0 ), užívame si vôňu jari a medvedieho cesnaku a ani sa nenazdáme stojíme pri vykrývači (to je tá železná veža na kopci cestou na Brezovú). Hore však nikto nelezie, výhľady dnes budú aj ľahšie dostupné. Na Tlstej hore (alebo Babylone) sa v dávnej minulosti rozkladalo hradisko rovnakej kultúry, ktorá obývala aj (známejší) Molpír. Stopy po ňom dnes hľadať nebudeme, sú pred očami laikov dobre ukryté. Robíme kratučkú prestávku na občerstvenie a hýbeme sa ďalej. Ešte nás toho dnes čaká dosť.

Vraciame sa kúsok naspäť a pokračujeme popri plote obory Baraní dvor. Po chvíli nasleduje odbočka, ktorú by bolo škoda vynechať – výstup na Malú Pec. Čakajú nás krásne vrcholové lúky s výhľadmi (dnes sa jar ešte len prebúdza, zatiaľ im chýba žiarivá zelená farba). Z pieskového podkladu vykukujú pieskovcové skaly, vrchol je porastený ihličnanmi. Tesne pod ním sa nachádza výrazné skalné okno. Zmestíme sa do neho všetci. Naozaj krásny kút prírody ukrytý hlboko v lese. Pokiaľ ešte neexistovala obora, chodievali sme sem s deťmi na výlety. Potom ale vyrástli ploty, vyrástli aj chalani a ja som tu odvtedy nebol. Škoda, ale som rád, že som späť, na chvíľu som zas o 20 rokov mladší.

Táto prestavka na občerstvenie bola o kúsok dlhšia (ale bolo si treba vychutnať atmosféru) a znova sa kúsok vraciame späť na trasu. Dnes to bude stále o takýchto krátkych odbočkách. Pokračujeme ďalej a ani sa nenazdáme a zasa musíme odbočovať. Pokiaľ nebol vyznačený náučný chodník, vrchol Veľkej Pece sa hľadal ťažšie. A bola by ho škoda minúť, je to ďalšie magické miesto Brezovských Karpát. Pod vrcholom sa nachádza veľká jaskyňa, podľa nálezov osídlená hlboko v praveku. Táto časť Slovenska v dávnej minulosti pravdepodobne poskytovala príjemné prostredie na živobytie – jaskyňa Čertova Pec a nálezisko Moravianskej Venuše sú na dohľad, germánske sídla v Očkove a Krakovanoch sa rozkladali na úpätí hôr, hradiská na Prašníku máme priamo na trase.

Ale späť do prítomnosti – jaskyňa nesie známky pobytu človeka aj dnes. Nie už trvalého, ale udržiavané ohnisko, kotúčik toaletného papiera v skalnej pukline, palice na opekanie a istenie v horolezeckých cvičných stenách svedčia o tom, že má svojich pravidelných návštevníkov. Noc strávená v spacáku tu musí mať neopakovateľnú atmosféru.

Ale ani tu sa nemôžeme príliš zdržiavať, musíme dodržiavať časový plán. Zostupujeme dole kopcom na trasu a ani sa nenazdáme, sme na Barónke. Hrob mladého 21-ročného grófa Alberta von Wattenwyll je obnovený a jeho okolie vyčistené. V minulosti bol zarastený v hlbokom lese, dostal sa k nemu len skutočný znalec prostredia. Ja som mal šťastie, že som takého stretol. Asi 15 rokov dozadu ma sem zaviedol a oboznámil s povesťou o jeho histórii. Mladý gróf, ktorý žil v rodičovskom letohrádku nad Pustou Vsou si toto miesto veľmi obľúbil a pravidelne sem chodieval na prechádzky so svojim verným psom. Možno si myslel, že mu to pomôže prekonať ťažkú chorobu, tuberkulózu, možno sem chodil len zažiť chvíľky šťastia. Bohužiaľ choroba bola silnejšia a tak mladého grófa pochovali na jeho obľúbenom mieste. A spolu s ním aj verného priateľa, psa, ktorý skonal pri hrobe svojho pána.

Do prírody chodíme radi aj my, dokážeme sa preto vžiť do pocitov mladého grófa a tak toto miesto napriek svojej tragickej histórii nepôsobí smutne. Chvíľku postojíme, precítime atmosféru a ďalej si užívame krásny deň. Nad nami sa týči hrebeň Orlích skál, hor sa nahor! Ideme najskôr peknou priamou lesnou alejou, potom zvážnicou doľava obídeme popod celý hrebeň a po pár metroch stúpania stojíme na vyhliadkových skalách. Veľké upravené ohnisko je dôkazom toho, že nie sme jediní, ktorí si sem chodia užiť príjemné chvíle. Aj výhľady  by boli, ale včerajší dážď výrazne zvýšil vzdušnú vlhkosť a horizont je tak v opare. Napriek tomu z neho na chvíľku v diaľke vykukne známa silueta masívu Zárub, blízke obce máme ako na dlani. Dole pod skaly klesajú pekné lúky, je teplučko, nefúka, našli sme miesto ako stvorené na dlhšiu prestávku a doplnenie energie.

Všetko sa ale musí skončiť a tak sa späť presúvame po hrebeni. Stretávame tu dvoch turistov (v týchto horách to naozaj nie je preľudnené) a spúšťame sa lesom na už dobre známu cestu okolo Barónky na Kopanú cestu smer Pustá Ves. Cesta mierne klesá, konštatujeme, že tento terén je vhodný aj na bicykel (niekedy nabudúce). V pohode sa posúvame (len keby nebolo tak teplo) bližšie medzi ľudí. Chvíľku sa pristavíme pri polorozpadnutom gazdovstve, našťastie ešte vydrží a nespadne nám na hlavu a už sme opäť v civilizácii – na lazoch na Pustej Vsi. Názov neklame, je tu takmer ľudoprázdno, väčšina domov nie je trvalo obývaná, slúžia ako rekreačné chalupy. Kde tu spoza plota šteká pes, na oblohe spievajú vtáky. Pohoda a kľud, chýba len ten tabačik, sme nefajčiari.

Nie som si istý priechodnosťou skratiek medzi domami a preto radšej prejdeme krížom-krážom cez celú Dolnú Pustú Ves a po ceste okolo cintorína až na žltú značku pri družstve. Táto zachádzka nás stojí pár stoviek metrov navyše, na oplátku si vylepšujeme štatistiku trasy. Sme ale v časovej norme a tak pokračujeme okolo kameňolomu (na vrchole Hrádok bolo druhé spomínané hradisko) k lesu nad osadou U Fajnorov hľadať jaskyňu Oplentova diera. Jaskyňu v súdobých médiách v roku 1911 popísala barónka von Wattenwyll (áno, bola to Albertova matka). Povesti o nej tu už však nerozpisujem, zo zápisu by sa stal kratší román. Kto chce, môže si ich nájsť na webe (http://www.obecprasnik.sk/), alebo v prílohe mailu (ďakujem Paľovi Rapantovi za sprostredkovanie).

Vďaka GPS-ku sme úspešní, skalné bralá s jaskyňou sa týčia v lese nad nami. Zopár odvážlivcov sa pretlačí cez úzky vstupný otvor a sprostredkuje ostatným zážitok zvnútra jaskyne aspoň na fotkách. Ostatní odvahu nenaberáme, čakáme vonku a naberáme kalórie. Z lesa sa spúšťame kúsok dole a cez role popod Čelom prichádzame k farme Etelka. Dobytok sa kľudne pasie na lúke (nevyvádzame ho našou prítomnosťou z rovnováhy) a mangalice sa tešia na skorú večeru, ktorú im chystá pán domáci. Prehodíme s ním pár slov, ale zbytočne nevyrušujeme, má povinnosti a farma ešte nie je otvorená pre verejnosť. Tak len prechádzame a obdivujeme krásny kopaničiarsky kraj, kde však býval život  poriadne tvrdý. Vydolovať obživu zo zeme vyžadovalo celého človeka, rytmus života tu určovala iba príroda. Dnes si tu aspoň deti pri návšteve uvedomia, že mlieko dávajú kravy a nie hypermarkety.

Týmto sme sa priblížili tesne k záveru dňa. Neplánovane robíme zastávku v reštaurácii na Dúbrave. Je znova otvorená, dobre varia a môžeme doplniť chýbajúce tekutiny. Ešte skôr sa však lúčime s päticou dievčat – ponáhľajú sa domov a tak posledné kilometre prebehnú bez tejto prestávky. My ostatní ešte chvíľu posedíme a posilníme sa pred poslednými stovkami metrov. K autám už nejdeme lesom popri Holeške, dáme to priamo po chodníku vedľa cesty. Na dnes stačilo.

Celý deň sme sa pohybovali po miestach, kde som už dlho nebol. Rád som si však pripomenul pocity pri mojich prvých návštevách. To som v týchto navonok nezaujímavých lesoch nečakal. A preto dúfam, že dnešné putovanie bolo zaujímavé aj pre tých, ktorí sem zavítali prvýkrát. Vždy nemusíme chodiť ďaleko a vysoko, aby sme našli zaujímavé miesta a prežili príjemný deň. Stačí, ak sa zíde správna partia:

Marianna Farkašovská a kamarátka Beata, Renáta Černianska, Mirka Čičmanová, Stanka Molnárová, Martinka Kolonová, Mirka Valovičová, Paľo Vrábel, Vlado Trajlínek, Igor Naništa, Dano Kováč, Tono Vyskočil, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, Maroš Modrovský, Vojto Galbavý a

Juro Golier

Povesť o Oplentovej skale

Neďaleko mestečka Vrbové, v obci Prašník, v jeho horách, nad dolinou Holeška, z ktorej vyteká potok toho istého mena, stojí na severnej strane asi pätnásť stôp vysoká skala. tamojšími obyvateľmi nazývaná „Oplentová skala“. Je tak naklonená na juh, že kto na ňu pozerá má dojem, akoby sa mala zrútiť. Spredu má úzky otvor, cez ktorý sa vojde do priestoru na spôsob siene. Tam sú vidieť iné tri otvory – jeden na východ, druhý na sever a tretí na západ. O tejto skale tamojší ľudia vedia veľa zaujímavého rozprávať, zvlášť z tureckej vojny, ktorá plienila i tieto utešené kraje. V časoch onej zhubnej vojny Oplentová skala bola útočiskom mnohých ľudí, ktorí uvidiac blížiaceho sa Turka, so všetkým čo mali vzácne, utekali do nej. Tu boli ako-tak chránení. Turci však sem a ta behajúci ich napokon vypátrali. Aby ich mohli odtiaľ vyvábiť, robili sa akoby už odchádzali preč, ale po nejakej chvíli sa vrátili, úkladne volajúc: „Juro, Jano, Paľo, Beta, Dora, Zuzka, poďte von! Už Turek – pohan odišiel!“. Raz sa to Turkom podarilo. Ľudia ukrytí v jaskyni, domnievajúc sa, že ich volá niekto z ich priateľov a známych, vyšli s radosťou von, nevediac o úkladoch. Keď to nepriateľ, stojaci opodiaľ videl, rýchle sa na nich oboril, pochytal ich a zamordoval. Toto nešťastie ostatných urobilo obozretnejšími. Turci opätovne prišli, volajúc ako predtým, na ich volanie však z jaskyne nik nevyšiel. Chcejúc skrytých nejako usmrtiť, nanosili k otvoru dreva a raždia a zapálili ho. Dym sa valil do otvoru. Ľudia tam skrytí sa dali do smutného kvílenia a nariekania. Pomaly všetko utíchlo, lebo sa všetci, okrem jedného, ktorý zaliezol ďalej do diery, podusili. Turci, spáchajúc tento hrozný a ohavný skutok, odišli preč, pospevujúc akoby neviem čo dobré vykonali. Od tej doby bola Oplentová skala predmetom hrôzy a strachu. Tí, ktorí v tureckej vojne o život neprišli, vedeli s istotou, že je tam mnoho pokladov, ale nik sa neopovážil ísť po ne kvôli strachu pred udusenými ľuďmi, ktorí sa v nej nachádzali. Vraj tam strašievajú, úpenlivo a úzkostne vyjúc a kvíliac. Bola to len poverčivosť, ale obrazotvornosť si to kvílenie vedela tak živo predstaviť, akoby bolo naozaj počuť. Vďaka poverčivosti poklady ostali nedotknuté. Na Oplentovú skalu každý, pre hrozný zločin v nej spáchaný, pozeral s hrôzou a strachom. Asi dve hodiny vzdialenosti odtiaľto bývali dvaja mládenci, ktorí keď im rodičia pomreli, si vzájomne sľúbili, že si budú vo všetkom svedomito pomáhať. Ich položenie bolo ťažké, lebo doliehala na nich chudoba. Po rodičoch ostali dlhy, ktoré museli splácať, čo ich núdzu zväčšovalo. Od toho času, ako sa spojili, začalo sa im lepšie vodiť. To, že ich rodičia opojné nápoje nemierne požívali, kvôli čomu sa nielen zadlžili, ale i o česť, zdravie a život prišli, urobilo týchto dvoch mladíkov striezlivými natoľko, že sa zaviazali prísahou vystríhať sa opojných nápojov. Rok, dva, tri uplynuli sťa sladký sen. Ich stav sa značne zlepšoval, nad čím sa čudovali i susedia. Spojení takým priateľským zväzkom, žili blažene. Raz po západe slnka, keď boli spolu, hovorili o svojom hospodárstve, radiac sa akoby ho čo najlepšie usporiadali a rozmnožili. „Len svedomitou pracovitosťou a sporovlivosťou môže byť rozmnožený majetok.“ Povedal Vielomil Potmešilovi, „lebo Boh odmeňuje len vernú prácu svojich dietok.“ Na tieto slová Potmešil, iné majúc na mysli, dlhšiu chvíľu neodpovedal, až po zvažovaní riekol pracovitému Vielomilovi: „Práca, bratku, zaiste pomáha k majetku, ale len pomaly a s veľkou námahou a sebazáporom. Mne prichádza na myseľ čosi iné a ak mi budeš v tom nápomocný ľahko získame veľké bohatstvo. Je na to treba len trocha smelosti. Myslím, že Oplentová skala je ti tak dobre známa ako mne. V nej, ako hovorí povesť, je veľký poklad ešte od tureckej vojny, ktorý sa však kvôli strachu nikto neodvážil vyzdvihnúť. Zaumienil som si s tvojou pomocou pokúsiť sa ho dostať. Preto, ak máš toľko smelosti a miluješ ma, ako hovoríš, a ak chceš viesť pohodlnejší život, podaj mi pravicu a poď so mnou.“ Vielomila, počujúc tieto slová mrzelo, že jeho priateľ o ňom pochybuje. Aby teda presvedčil Potmešila o svojej úprimnosti a smelosti podal mu ruku s tým uistením, že ho v šťastí, ani v nešťastí neopustí. „Prisahaj mi na to,“ zvolal rýchle Potmešil. „Moje slovo je prísaha,“ odpovedal. „Statočný muž to nepotrebuje čo sľubuje, to plní i bez prísahy.“ Potmešil na to: „No keď sa ty prisahať v bázni bojíš, ja prisahám pred živým Bohom, že teba, ani v šťastí, ani v nešťastí neopustím, že spoločné priateľstvo nikdy nezruším, že ti ostanem verný až do smrti. A ak by som túto prísahu zrušil, nech ma všemohúci Boh tresce večným nepokojom na každom mieste, nech sa mu premení táto zem ne peklo.“ Po zložení tejto prísahy hneď sa uberali k Oplentovej skale, zoberúc povrázok, tanistry a chlieb. Za dve hodiny boli pri skale, do ktorej sa Potmešil obával vojsť, čo ale nechcel dať na sebe spoznať a preto sa prihovoril k Vielomilovi hovoriac: „Choď priateľu, choď ty popredu.“ Tento súc verný svojmu sľubu išiel smelo, neobzerajúc sa po Potmešilovi, ktorý zložil hroznú prísahu. Už stáli pred onou dierou smerujúcou na sever, v ktorej vlastne mal byť poklad. Diera ide spočiatku rovno do zeme, takže vchod do nej je veľmi nebezpečný. Tu Potmešil znova prísahu skladá, Boha za svedka berie, že priateľa neopustí. Na čo, prv než dielo začali, sa srdečne objali. I tu Potmešil nechcel ísť popredu. Šiel teda dolu s tanistrou Vielomil, hovoriac: „Tu máš jeden koniec povrázku, ktorý drž pevne, ja budem držať druhý koniec. Ak potiahnem za povrázok, vedz, že je so mnou zle a ponáhľaj sa mi pomôcť, ak za povrázok nepotiahnem, to nech je znamením, že mi nehrozí nešťastie.“ Vielomil zišiel dolu a sotva minula štvrťhodina, už vyšiel von s tanistrou naplnenou zlatom a striebrom. Potmešil od radosti skákal, ale Vielomil bol pokojný, hoci mal plnú tanistru peňazí, a prehovoril k Potmešilovi: „Priateľu, teraz ponáhľaj i ty dolu a naber si toľko peňazí, koľko sa ti bude páčiť, ja pokiaľ neuvidím, že odtiaľto šťastne vyjdeš, nemôžem sa tešiť. Alebo, ak myslíš, skončíme s týmto a vráťme sa domov.“ „Nie, nie, môj predrahý priateľ, nepôjdeme, dokiaľ i táto moja tanistra nebude naplnená. Preto ťa prosím, keďže už poznáš cestu, choď ešte raz dolu do skrýše a vynes i pre mňa poklad. Ja dám zatiaľ pozor na teba a tvoje peniaze.“ Potom chcel znova prísahu, čo však Vielomil nedopustil, hovoriac: „Neprisahaj už toľko, lebo čím viac kto prisahá, tým nešľachetnejšiu dušu ukazuje, a tým viac sa rúha svätému náboženstvu. Som pripravený pre priateľa urobiť všetko, aj život pre neho obetovať.“ To prehovoriac, spúšťal sa opäť dolu, chcejúc tam naplniť i tanistru svojho priateľa. Úbohý netušil, že odtiaľ viac nevyjde, lebo sotva niekoľko krokov nadol urobil, tu spreneverilý priateľ Potmešil vzal kameň, hodil mu na hlavu, takže sa hneď dolu zosypal, slabým, avšak prenikavým hlasom volajúc: „Či toto mi posielaš za odmenu, že som kvôli svätému priateľstvu do nebezpečenstva sa vydal, chcejúc i tebe poslúžiť?! Či takto plníš svoje prísahy?! Ja vďačne umieram, lebo som mal čisté úmysly. Ty však neujdeš Božiemu trestu. Peniaze, ktoré si si neprávom privlastnil budú na tvoju záhubu.“ Zrazu zmĺkol, jeho duša sa vznášala k nebesiam a skrvavené telo ostalo ležať v strašnej jaskyni. Nikto o ňom nevedel, kam sa podel. Potmešil nič nedbajúc na slová umierajúceho priateľa, vzal jeho peniaze a utekal rýchle smerom na Trnavu, dúfajúc, že čím ďalej zájde, tým bude pokojnejší. Ale veľmi sa sklamal, kamkoľvek sa pohol, všade sa mu tlačil pred oči obraz rozbitej a skrvavenej priateľovej hlavy. Šiel teda ešte ďalej, ale to mu vôbec nepomáhalo. Zavolal si hudobníkov, aby mu hrali a hudbou ohlušili jeho svedomie, ale zvuk hudby mu znel v ušiach ako plač a nárek o pomoc volajúceho priateľa. Rozkázal si doniesť tie najskvostnejšie jedlá a nápoje, ale všetko sa mu zdalo byť krvou zradne zamordovaného Vielomila. A ak usnul, zdalo sa mu, že letí na neho hrozný kameň, hroziaci mu zabitím. A ak použil na niečo peniaze, vtedy mu ustavične zneli v ušiach prenikavé slová: „Peniaze, ktoré si si neprávom privlastnil, budú na tvoju záhubu.“ Napokon, nevediac, čo si počať, pustil sa do hier, domnievajúc sa, že tým uspí svoje vedomie. Ale ani to nepomohlo, lebo čím viac utrácal, tým horšie ho hnietlo jeho krvou poškvrnené svedomie. Naostatok začal pomätene rozprávať. Priatelia, ktorých si získal, vidiac ho v takom stave, utekali od neho preč, hovoriac: „Tento sa musel niečoho hrozného dopustiť, keď v ničom a nikde pokoja nemôže nájsť.“ Z jedného hriechu padal do druhého, čo je pre zlodeja najväčší trest. Svet sa mu stal peklom. V zúfalstve volal, žalujúc sám na seba: „Ha! Som vrah! Zabil som seba – šťastie – pokoj – priateľa – skryte ma – už letím – počkaj! – už ti nesiem tvoje peniaze, sú mojou záhubou – nechcem ich! – O ako ma pália vnútornosti!…“ Stále vypúšťal zo svojich úst podobné slová, dal sa na útek. Ako pomätenec, bežal dňom-nocou až ku Oplentovej skale. Sem pribehol celý skrvavený, padol na vrchu skaly na kolená a zvolal: „Priateľu, nesiem ti tvoje peniaze! – Ach, môj zradne zavraždený priateľ! Odpusť – poď von – podaj mi ruky – ja ťa vytiahnem – nechcem tvojich peňazí!“ Tak rozprával v zúfalstve a hneď na to skočil s prevysokej skaly, ukončiac svoj život tu, kde krivo prisahal, kde priateľa najvernejšieho zavraždil. Ľudia z diaľky s hrôzou na to pozerali, nikto však, kto sa dozvedel o jeho zločine, nezaplakal nad ním. A tak smutne skončil Potmešil, ktorý chcejúc zbohatnúť svojho priateľa úkladne zamordoval. Zlodej nikdy pravé šťastie nepocíti:

Lebo čo by vždycky
čisté šťastie tieklo,
nič mu to neprospeje,
keď má v srdci peklo.

Pre zaujímavosť uvádzam hrubý preklad z historického geologického žurnálu z roku 1911 o Oplentovej diere.

Nová jaskyňa v okolí osady Fajnoráci. (Nitrianska župa)

barónka Ida Wattenwyl

Severozápadne od obce Vrbové, pozdĺž cesty na Brezovú, sa približne v strede cesty z Vrbového nachádza osada Fanjnoráci. Na východnom konci tejto malej osady, sotva 200m severne od cesty, vystupujú pomerne príkre skaly, v ktorých už z diaľky vidiet vchod do jaskyne.

Skalná stena pozostáva z vápenca  z obdobia stredného Triasu a patria do ladinského stupňa. Ladinský stupeň možme pozorovať už v južných Alpách, kde sú Wetterling Kalk (vápenec) a dolomity velmi dobre vyvinuté. V Malých Karpatoch bol Wetterlingský vápenec považovaný za kriedový.  V geologickej mape okolia Trnavy a Hlohovca ( geológov – Hauer, Stache a Wolf)  vydanej v roku 1863 v mierke 1: 144 000 je tento vápenec este zaradený do obdobia Kriedy.  Wetterlingský vápenec a dolomity sa v tejto oblasti ťahajú severovýchodným smerom od Jablonice a končia v oblasti nad jaskyňou . Severne a južne v blízkosti  jaskyne sú eocénne útvary. Samotná jaskyňa je podľa doterajsích poznatkov zo svetlosivého vrstevnatého vápenca z obdobia stredného Triasu.

Vchod do jaskyne je dosť široký, takže každý môže pohodlne vojsť. Oproti vchodu sa nachádza malá nika bez pokračovania a dajú sa tu nájsť nanajvýš pukliny. Vľavo je vidieť dve chodby, ktoré sú však zavalané a tak sa nedá zistiť či a ako ďaleko pokračujú. Vpravo vidíme malý otvor, ktorý je dosť úzky, takže trochu silnejšia osoba sa sotva preplazí. Akonáhle sme sa cez úzky otvor preplazili, pokračovala asi 8m dlhá chodba, ktorou  sa dá vzpriamene prejsť. Šírka chodby je asi 1m. Na konci chodby je opäť malý otvor z ktorého vyletelo stovky netopierov, ktoré potom zmizli dole v šachte. Toto prehĺbenie vo forme šachty je asi 10m hlboké. Na dne tejto priepasti stojíme pred malou horizontálnou dierou, do ktorej sa dá preplaziť ešte ťažšie. Za dierou sa nachádza malá nika, v ktorej môžu pohodlne vzpriamene stáť dve osoby. Pri podlahe niky sme videli  otvor, ktorý viedol nahor a bol prekrytý veľkým kamenným blokom. Kam vedie tento otvor nevieme.

V celej jaskyni sa nachádza množstvo puklín. Vodu v jaskyne nie je vidieť, aj keď steny sú viac alebo menej vlhké. Na podlahe jaskyne nie je hlina, ale len skaly. Táto jaskyňa patrí medzi mladšie, pri ktorých dažďová voda okrem mechanického pôsobenia v chodbách pôsobí v úzkych puklinách chemicky a rozpúšťa horninu. Vývoj kvapľov v jaskyni je možno otázkou ďalších storočí.

Ľudia volajú túto jaskyňu – Oplentova.

V oblasti prírodných vied patrí aj prieskum jaskýň k najťažším úlohám. To znamená byť aj dobrým turistom a okrem toho mať všeobecne určitý  zmysel pre prírodu. Pani barónka Wattenwyl patrí k takým ľuďom a celý život okrem aktivít v kruhu rodiny si nachádza čas aj pre pozorovanie a výskum prírody. Objavila aj hore spomínanú jaskyňu. Prešla ju a opísala. Tým, že názov Oplentova je skoro nevyslovitelný a ani nič neznamená, rozhodol som sa túto jaskyňu pomenovať podľa objaviteľky – jaskyňa Ida.

Heinrich Horusitzky

Geologický žurnál z roku 1911 – Földtani Közlöny, 41, Budapest, 220-221

Akcia Doľany – dámska jazda

Dňa 9.marca (sobota) sme sa na počesť MDŽ rozhodli pre jednoduchú turistiku v okruhu Dolian spojenú so záverečnou vínnou degustáciou. Ako už teda vyplýva z názvu, zišli sme sa tentokrát vo výhradne ženskom kolektíve 🙂 .

Účastníčky: Mirka Čičmanová, Anka Čičmanová, Stanka Molnárová + jej kamarátka Zuzka, Gabika Kušnierová, Milka Poláková, Janka Michalcová, Danka Fáziková (dôkazová fotografia v prílohe 🙂 ) a na záver Marianna Farkašovská s kamarátkou Renátou.

Ako organizátorka tohto podujatia cítim povinnosť doložiť aspoň stručný zápis, i keď literárna činnosť nie je moja silná stránka.

…a teraz už k spomínanej trase (aspoň toľko čo mi pamäť siaha a čo nestihla vymazať vínna stopa :-).

Začiatok Doľany o 08:30 hod, kam väčšina z nás dorazila autobusom z Trnavy. Bez zbytočného váhania vyrážame po zelenej značke, ktorá vedie popri ceste, cez polia a vinice v dĺžke 5,6 km k prvej zastávke Svätý Urban. Cesta takmer rovinka, ideálna rozbiehačka na začiatok trasy.

Tu sa nám začína kaziť počasie mrholením, ktoré postupne prechádza v plynulý dážď sprevádzajúci nás viac či menej, ako neskôr zistíme, počas celej túry. To nás však neodrádza k nasledujúcemu stúpaniu po žltej značke do Orešianskeho sedla (prevýšenie 235 m), ktorému predchádza zberanie medvedieho cesnaku. Je ho v týchto miestach požehnane. Po tejto príjemnej  prestávke pokračujeme smerom do spomínaného sedla po pomerne blatistej ceste poznačenej prechodom viacerých áut. V sedle sa presmerovávame na modrú značku, ktorá nás bude viesť väčšinu trasy späť do Dolian. Po krátkom čase na modro značenom chodníku je potrebné zísť do neznačeného terénu. Tu už vyťahujeme mapy a GPS, aby sme sa správne a ideálne bez zbytočného blúdenia, dostali k prvému dnešnému cieľovému kopcu s nie zrovna najpríťažlivejším názvom – Bolehlav. Nasleduje trochu stúpania, po zemi haluze a konáre, no pred nami sa čoskoro týči vo výške 534 m. n. m nielen podľa súradníc viditeľný kopec. Vrcholový strom dokonca zdobí drevená tabuľka s príslušným menom. O zážitok sa postarali dva (zrejme) daniele (aspoň na tomto druhu zveri sme sa v závere zhodli), ktoré prebehli v blízkosti, pár metrov cez miesto nášho záujmu. Tu sa ešte krátko posilníme, poobdivujeme výhľady cez preriedený lesný porast a keďže tu dosť fúka, zliezame naspäť na modrú k ďalšiemu vytýčenému cieľu. Dostávame sa k nemu po zhruba 4 km dlhej ceste k bodu, kde opäť schádzame na neznačený terén hľadať Klokočinu. Nasleduje cesta zarastená krovinami, malinčím, všade naokolo exkrementy lesnej zveri. Trasa je pomerne dosť vyrúbaná, pokračujeme bez istoty, že nájdeme čo hľadáme – ideálne miesto, kde sa dá zložiť, odpočinúť si a dať si zaslúžený obed. Ale o chvíľu vo výške 549 m.n. m nachádzame nie výraznú či označenú, no predsa plošinu s dominantným stromom uprostred a čiastočným výhľadom na okolité vrcholky Malých Karpát.

Táboríme teda na Klokočine, kde sa zdržujeme o niečo dlhšie než na Bolehlave. Obedujeme, smejeme sa, fotíme a tešíme sa zo samoty tohto zaujímavého miesta. Opačnou stranou sa vraciame späť na modré značenie zdolať poslednú tretinu našej trasy. Modrá končí pri horárni Zabité, kde sa napájame na žltú do Dolian, čo je záver nášho turistického vyžitia. Prekonali sme tak celkovo takmer 19 km, celkové stúpanie a takisto klesanie vyšlo na 630 m, príchod do Dolian pred druhou hodinou.

Keďže do začiatku vínnej degustácie v kultúrnom dome Juraja Fándlyho máme ešte hodinu, usadíme sa naposledy v plnej zostave v reštaurácii B club niečo zajesť a popiť. Tu sa s nami rozlúčia Zuzka, Anka a Milka, ktoré odchádzajú autom do Trnavy. My ostatné sa v mene žien obetujeme na ochutnávku a hodnotenie kvality malokarpatských vín v spomínanom kulturáku. Náš oslabený ženský tím tu však posilňujú ďalšie účastníčky, Marianka a Renátka, ktoré i keď nemali čas sa pripojiť k turistike, prichádzajú na najkrajšiu časť tohto dňa. Ďalej už udalosti popisovať nejdem, nakoľko by sa mohli rozchádzať fakty s mojou fantáziou, spomeniem len toľko že degustované vzorky boli dobré a bolo ich dosť a ako sa vraví, čo sa v Doľanoch stane, to nech v Doľanoch ostane 🙂 .

Chcem sa ešte raz veľmi pekne poďakovať všetkým zúčastneným za túto krásnu a spoločne strávenú sobotu. Verím, že bude podobných akcií ešte viac.

Mirka Čičmanová

Akcia Nedeľné potulky v okolí Dobrej Vody

3. marec 2019

Ako malý chlapec som chodieval na Dobrú Vodu na prázdniny k rodičom mojej mamy. Donedávna som žil v presvedčení, že jej okolie celkom slušne poznám. Keby som však nebol koncom minulého roka čítal na internete článok skupiny turistov, asi by som sa nikdy nedozvedel, že okolité lesy ukrývajú ďalšie zaujímavé prekvapenia. Hneď som vedel, že to bude treba preskúmať. Samozrejme nie sám, najlepšia zábava je v partii. V lete na bicykli, v zime na turistike. A keďže sa o slovo začína hlásiť jar, musíme sa poponáhľať. Veď čoskoro už vytiahneme bicykle a trepať ich sem nemá význam. Tieto chodníčky sú len pre pešiakov. V nedeľu vyrazíme.

Nedeľné ráno vo Vrbovom ma víta dažďom. Na začiatok nič moc. Keď prejdem pár kilometrov južnejšie, sú cesty už suché. Svitá nádej. Tá ale zhasína hneď po príchode na Dobrú Vodu. Mrholí. Tento rok nám podmienky zatiaľ priali, dnes to bude viac o morálke. Nevadí, znalci hovoria, že zlé počasie neexistuje. Auto parkujem ako tretí v poradí, po chvíli sa ich nazbiera päť. Morálka je teda v poriadku,  počet turistov (dnes hlavne turistiek) sa zastavuje na čísle 15. Nie zlé. Pomerne početná skupina je na bežkách v Kremnici, chodiť na akcie každý víkend sa nie vždy podarí a tiež to počasie …

Krčmu dnes otvárajú až za dve hodiny, nie je sa kde schovať a tak vyrážame. Celú cestu na hrad jemne popŕcha (aj keď s prestávkami). Náladu nám to ale nepokazí. Prvú krátku zastávku robíme pri hrobe Jána Hollého, poniektorí si popritom ešte fotia zaujímavé staré náhrobné kamene, diela miestnych kamenárov. Dávame sa dokopy a robíme oneskorenú štartovú fotografiu. Dnes sa budeme pohybovať prevažne mimo turistických chodníkov, čo ak sa niekto stratí. Bude aspoň na fotke.

Židovský cintorín je ťažko prístupný, pozotínaná guľatina stromov je mokrá a šmykľavá, neriskujeme úraz a tak ho obdivujeme na diaľku. Odkryté miesto bez stromov trochu stratilo atmosféru, je zase ale lepšie viditeľné. V minulosti som sa stretol aj s tým, že ľudia prešli okolo a nevedeli, čo sa ukrýva v lese pár metrov od nich. Netrvá dlho a stojíme pod hradom. Treba sa k nemu dostať po pamäti alebo po značke, kopec je zarastený, hradby človek zbadá až keď stojí priamo pod nimi. Je to ale zaujímavé miesto, oplatí sa sem občas vrátiť. Dobrovoľníci ho postupne opravujú, rok od roku je vidieť zmeny. Dnes ale nevidíme do okolia, všetko je prikryté nízko ležiacimi mrakmi. Mirka trénuje svoje horolezecké schopnosti a vystupuje za výhľadmi na múr, my ostatní sa uspokojujeme s tým, že nič neuvidíme z pristaveného lešenia. Aj to je celkom vzdušný pocit.

Pri zostupe na teleso bývalej lesnej železnice absolvujme krátku ochutnávku toho, čo nás bude čakať neskôr počas dňa. Na chodníku ležia popadané stromy, les je plný lístia, kameňov a mokrých konárov. Šmýka sa, treba stúpať opatrne. V doline začína pršať intenzívne. Obliekajú sa pršiplášte. Tým prehánky na dnes končia. Hoštácku hôrku si odkladáme na ďalšiu návštevu, mrholenie a nízke mraky by nám neumožnili dovidieť čo i len na hrad. Ideme preto hľadať vstup do prieseku. Bez prípravy z videa a telefonickej pomoci Milanovho kamaráta by sme tú bránku neotvárali, vyzerá ako by viedla susedovi do dvora. Priesek bývalej železnice umelo vysekaný v skale je zaujímavý, aj keď bohužiaľ nepriechodný. Za múrom leží prameň, ďalej sa ísť nedá a tak sa vraciame opäť k bránke.

Dobrú Vodu opúšťame cestou vedúcou do polí. Je mokrá a po pár metroch sme zablatení až za ušami. Padá psychická bariéra a ďalej si z blata už nič nerobíme. Pri prvej príležitosti ale odbočujeme na lúku. Nechce sa nám vláčiť ťažké topánky a dnes sa máme túlať mimo značiek, tak poďme na to. Musíme sa ale vyhýbať nástrahám, ktoré na lúku husto nakládol dobytok a zver. Za odmenu si potom na kraji lesa fotíme prvé snežienky, zo zeme vykúka medvedí cesnak. Jar je tu.

Vyčasilo sa, oteplilo a na lúkach pod Bachárkou pozorujeme nevšedné divadlo. Zem začína vydychovať vodnú paru. Fotografujeme ako diví. Na fotkách je to síce slušne zachytené, treba to však zažiť. Vôňa lúky a lesa, vzduch presiaknutý vlhkosťou, prebúdzajúce sa vtáky, slnko jemne presvitajúce cez mraky… Toto žiadna fotografia nezobrazí a slovo nezachytí. Človek musí byť v správny čas na správnom mieste. Ešte že nám spŕchlo, rannú nepriazeň počasia berieme okamžite na milosť. Milan prebehne lesom a lúkou napravo a donesie zopár jahniatok, bahniatok, baburiatok, kočaniek, no proste prútikov vŕby. Ako hovorím, jar je tu.

Vchádzame do lesa a sme pri Občasnej vyvieračke. Tá dnes vyviera trvalo, ale v jednom momente jej prúd ešte zosilnie. Táto zima dostatočne naplnila sifóny. Gejzír sa však nekoná, za to sme si nepriplatili. Robíme krátku prestávku, je treba sa posilniť. Za chvíľu začneme loziť po kopcoch. Najskôr hore lesom pod Veže nad vyvieračkou, potom vľavo po cestičke, opäť hore a stojíme na rázcestí pod Hodinkovou vežou. Nad nami vidíme sedlo, skúsime sa tam dostať. A tak vystupujeme cestou-necestou strmo hore. Každý si hľadá svoj smer. Treba dávať pozor, kamene a korene sa šmýkajú, jeden zlý krok a človek je hneď o pár metrov nižšie. Odniesť si len rozbité koleno by bola tá lepšia spomienka.

Konečne oddychujeme v sedle medzi skalkami. Uf, to bol ale výkon. Rozhodneme sa preskúmať hrebeň nad Hodinkovou vežou. Predierame sa pomedzi stromy a kríky, vľavo hlboká jama. Konečne sa priestor viac otvára a otvorili by sa aj ďaleké výhľady, bráni tomu ale oblačnosť. Obdivujeme tak aspoň priľahlú časť Trnavskej roviny a lúky, na ktorých sme pred chvíľou zažívali ohromné prírodné divadlo. Od Víteku ide pod lesom dvojica so psom. Nás to bude čakať na záver.

Naľavo vidíme Vrátno, ďalší cieľ nášho putovania. A tak sa príliš nezdržiavame, robíme skupinovú vrcholovú fotografiu a zberáme sa ďalej. Je poludnie, máme zatiaľ slušný medzičas, ale ktovie čo nás bude čakať v lesoch pod nami. Vrátime sa preto do sedla a zostupujeme na brezovskú stranu poza Milkine veže. Ideme okolo speleologickej sondy. Diera v zemi je prekrytá mrežou z konárov, ísť tadiaľ v zime … ale teplý vzduch z podzemia by asi sneh roztopil. O kúsok ďalej zas vidíme poriadny kus skaly, ktorý leží pod jednou z veží. Bolo to zemetrasenie, alebo účinky mrazu?  Ktovie, chvalabohu, že nám to nepadlo na hlavu. A pod klesaním tretia geologická zaujímavosť – jama so závrtom, možno hrdlo sifónu našej vyvieračky. Až tu si človek definitívne uvedomuje, aké bohaté je podzemie Dobrovodského krasu. Ani (našťastie) nevieme po čom kráčame. V jame sú posledné zvyšky snehu, neodoláme a skúšame guľovať naše dievčatá.

Konečne sú tu zvážnice. Každú chvíľu kontrolujeme polohu na mape pomocou GPS-ka, cesty sa rôzne križujú, nechceli by sme trafiť nesprávny smer. Autá máme na Dobrej Vode, tam sa treba vrátiť. Navyše nám zvážnice príliš postup neuľahčujú. Sú zarastené malinčím, predierame sa a zakopávame. Do cesty sa nám neustále stavajú ploty škôlok. Toto nikde na mape nie je, terén nepoznáme. Už aby sme boli na Vrátne, z vrcholu sa snáď rozhliadneme po správnej ceste. No nie je to také ľahké, v jednom momente sa vraciame späť a musíme prejsť na inú zvážnicu. Trhlina v Karpatoch. To malinčie už naozaj lezie na nervy. Ak si niekto nedoniesol domov škrabance, nech sa prihlási.

Konečne sa cesta rozširuje, vidíme ako sa pomedzi ploty dostaneme na vrchol. A konečne stojíme na Vrátne, vo výške 576 m n. m., nie však na najvyššom bode Brezovských Karpát, ako som nesprávne uviedol v pozvánke. Nuž, chcel som mať všetko naj. Ale vrchol má podobnú atmosféru ako ten najvyšší, Klenová, ktorý máme hneď na dohľad. Čo by kameňom dohodil, cez dolinu. Členitý trávnatý vrchol prerastený skalami je rovnako magický, stačí si len predstaviť pochmúrny hmlistý deň, kvapky rosy na konároch stromov, vzdialené ručanie jeleňa.

V ďalekom výhľade nám bránia stromy, správnu cestu ale tušíme. Prudko zostupujeme kúsok nižšie a mierne klesáme znova po blate zvážnicou do doliny. Cestu si opäť trochu skracujeme lesom popri plote a konečne stojíme na žltej značke na Vitek. Odtiaľto to už pôjde ako po diaľnici. Rozhodujeme sa vynechať boulderové skalky pri bývalom pionierskom tábore (škoda, že taký areál pustne) a najbližšou cestou cez už známe lúky a polia sa pomaly blížime do cieľa. Aj tak dnes padla dvadsiatka, slušná prechádzka skraja jari. Na križovatke od doliny potom ešte stretávame Jozefa, dnes mal návštevu a tak sa s nimi vybral na hrad. Aj to sa ráta. Potom nás ešte čaká krátke ukončenie dňa v reštaurácii Hlávka. Už je otvorené, varia, ponúkajú teplé aj studené nápoje. To nám momentálne stačí ku šťastiu. Pivo (nealkoholické, som autom) sa do mňa len tak prepadlo, čaj nedokázal pokryť celodenný pitný režim. A potom sa už len krátko lúčime, čoskoro sa však určite stretneme v inom kúte našej krásnej prírody.

Ďakujem celej pätnástke účastníčok a účastníkov, ktorí sa rozhodli v nedeľu túlať s nami po cestách a necestách okolo Dobrej Vody a verili, že dokážeme nájsť správnu cestu späť. Našli sme a snáď si každý z nej aj niečo domov doniesol:

Danka Fáziková, Marianna Farkašovská s kamarátkou Renátou, Martina Kolonová s kamarátkou Luciou, Anka a Mirka Čičmanové, Stanka Molnárová s kamarátkou Zuzkou, Jozef Polakovič s manželkou, Paľo Rapant, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, hosť na záver Jozef Baránek a ten, čo to celé spískal:

Juro Golier

Pri písaní každého zápisu sa márne snažím previesť atmosféru dňa do slov. Nie je to (našťastie) možné, preto sa treba (aspoň občas) vybrať sa von za zážitkami. A takisto ťažké býva vybrať len pár záberov, ktoré by dokázali priblížiť sled udalostí. Za každým z nich sa skrýva spomienka, kamienok za kamienkom skladajú mozaiku dňa :

Akcia Kremnica

Termín: 1.3. – 3.3.2019

Miesto: Kremnica

Zúčastnili sa: V. Gubiová, J. Michalcová, J. Budoš, I. Naništa, P. Herceg, Ľ. Rosa, I. Salová, M. Modrovský, V. Naď, J. Hronský, P. Štibrányi, E. Zolvík, Ľ. Šoltés, V. Chrapčiak, N. Chrapčiaková.

V piatok sme individuálne, Igorova osádka autom ráno, Vierkina po práci a cestujúci na voľné vlakové lístky Paľo a Vlado neskoro večer, presunuli do dejiska prechodu, do Kremnice. My ranní cestujúci sme si chceli niečo natrénovať na sobotňajšiu, asi najťažšiu trasu, preto sme hneď autom išli na Skalku. V Trnave na stanici pri čakaní na Mariána som sa musel v aute prezliecť do bežkárskeho gala oblečenia. Cestou do Kremnice nám začalo pršať, ale na Skalke bol iný svet, hmla a sneženie. Po ľahkom obede, hustá a dobrá polievka s neodmysliteľným pivkom značky PU v penzióne Guldiner, sme sa rozdelili na dve skupiny. Prvá skupina, Igor a Janka, krúžili na okruhoch v bežkárskom areáli. Druhá skupina, Marián, Ľubo a ja, sme vyskúšali trasu cez vyhliadku a okolo tunela na chatu Cabanka. Sneh robil dobrý podklad na zamrznutej stope, akurát sa trochu lepil. Z Cabanky sme sa vrátili po rovnakej trase k autu. Pri stúpaní späť na vyhliadku nám lepiaci sa sneh na lyžiach trochu pomáhal. Urobili sme nejakých 14 km, čiže na začiatok a na rozbeh to bolo dobré. Nasadli sme všetci, aj náš šofér Igor s Jankou, do auta a hybáj smer hotel Veterník do Kremnice. Pojem hotel je pre hotel Veterník trochu nadnesený pojem, lebo niekedy za čias socializmu možno spĺňal kritéria hotela, teraz je to skôr ubytovňa. Ale nám to vôbec nevadilo, až na malé nedostatky, že na teplú vodu pri sprchovaní som musel čakať (lebo som bol prvý v poradí) skoro pol hodiny. Najprv sme pri príchode na hotel museli absolvovať privítanie dolu v bare s ostatnými účastníkmi prechodu. Niektorí ma zdravili, ale zdali sa mi povedomé len tváre z minulých prechodov, určite nie mená. Na večeru sme išli do našej obľúbenej reštaurácie Modrý kocúr, kde sme stretli Jula Hronského s Vierkou z Kremnice a naše ostatné dievčatá – Vierku a Ivetku. Večer okolo pol desiatej prišli aj Vlado a Paľo.
V sobotu ráno o pol ôsmej nás autobusy odviezli do Turčeka. Janka išla individuálne na Skalku a bežkovala na okruhoch. Autobus nás nechal pred nízkym krátkym tunelovým prechodom pod vodným zdrojom Turček. Odtiaľto sme peši kráčali asi sedem km po asfaltke, ktorá bola od družstva prevažne samý ľad a do kopca. Nebolo to vôbec jednoduché šľapať v bežkárskych topánkach a neprejaviť sa pádom na ľadovej a  slniečkom vyhladenej ceste. Poniektorí sa aj prejavili, našťastie bez zranenia. Na Obrázku sme konečne obuli bežky. Táto križovatka trochu rozdelila bežkárov. My a väčšina sme išli okruhom (dlhšou cestou) okolo Vlčieho vrchu, niektorí išli kratšou ale strmšou cestou a našli sa niektorí, napríklad Vlado Chrapčiak, ktorí sa vrátili na severný okruh smer Tabľa. Počasie sme mali asi najlepšie z celého víkendu, občas presvitalo slniečko, bez hmly. Sneh zo včerajška už bol vyjazdený, stopa bola ľadová, ale trasa pre korčuliarov bola mäkšia a dobre upravená. Tempo udávala Ivetka, do kopca nemala z našich konkurenta. Pod Vyhnátovou sme sa počkali. V prednej skupine boli Ivetka, Vierka, Ľubo a ja. Marián nás dohonil neskôr, lebo skúšal tulenie pásy, ktoré dal neskôr dolu. Igor, Paľo a Vlado išli svojím tempom. Stretli sme ich až na hoteli. Na Skalke sme sa opäť stretli v penzióne Guldiner, ktorý sme sa snažili premenovať na Goldiner alebo Gaulíder, lebo sme si nevedeli spomenúť na meno. Tu sme sa rozišli s našimi babami. My sme sa rozhodli pokračovať do Toliara na bežkách. Zjazd zo Skalky, Pod Čerešňou a Partizánskou dolinou bol ideálny. Na vrchu bol sneh trochu ľadový, ale nižšie bol mäkký. Marián pomocou GPX zistil, že sme zjazdovali maximálnou rýchlosťou do 40 km/h. Asi jeden km pred Toliarom sme vyzuli bežky, lebo cesta bola úplne ľadová a záver bol bez snehu. V penzióne Toliar sme zistili, že majú dobré rezané pivko, tak sa nám dobre čakalo na ďalších bežkárov. Neskôr prišiel Šoltés aj s priateľom, ktorí skúsili trasu zo Skalky cez Krahule. Horská služba priniesla do Toliara bežkárku, ktorá si zlomila nohu. V penzióne Toliar bývala skupina bežkárov Nové Mesto – Myjava. Marián niekedy chodieval s touto partiou na tento prechod, čiže museli sme ho čakať, kým sa zo všetkými privíta a hlavne kým vybozkáva všetky dievčence z tejto skupiny. Dnešný deň sa stala aj smutná udalosť. Jeden bežkár z tejto skupiny na bežeckom okruhu dostal infarkt. Žiaľ viacerí sme skonštatovali, že nepribúdajú mladší bežkári a ostávajú len tí starší.
V nedeľu sme sa autami, niektorí skybusmi dopravili na Skalku. Na pláne bol južný okruh. Celý južný okruh urobil na bežkách len Ľubo. My sme sa rozhodli ho urobiť len po chatu Hostinec. Trasa bola opäť vynikajúca. Prešli sme cez Bystrianske, neskôr Kordícke sedlo na Tri kríže. Išli s nami aj dievčatá okrem Janky. Ivetku sme museli trochu prehovárať, mala obavy pred zjazdmi po ľadovej stope, ale tie sa nenaplnili. Na chate Hostinec nás čakala kapustnica a čaj. Vo vnútri chaty bolo pekelne horko, to sa tu asi sústredila všetka energia od nadšených bežkárov. Stretli sme tu opäť starých známych, ktorých stretávame každý rok. Úctivo obdivujem bežkárov, ktorí sa stále hýbu na bežkách už v dávnej penzii a dokážu nás ofúknuť do strmého kopca a to ešte korčuliarskym štýlom, ktorý navyše neovládam. Tu sme sa rozlúčili s dievčatami a Igorom, lebo oni sa museli vrátiť na Skalku k autám. My sme išli opäť smerom k Toliaru. Cestou dolu sme zvolili dlhší okruh cez Trojicu a Slobodné k Čerešni. A od Čereni nás čakal opäť nám známy zjazd, ktorý sme si predĺžili aj o úsek po ľadovej ceste. Prežili sme to bez pádu. V Toliari sme počkali na Paľa, Vlada a hlavne na nášho šoféra Igora. Nastal čas rozlúčenia. Zostali len dojmy z troch krásnych dní bežkovania, musím povedať, aj tvrdej driny, ale hlavne zo stretania ľudí, ktorí majú tento pohyb radi a nevadí im ani vek ani bolesť.

Jano Budoš

Akcia Veterlín

Účastníci z partie MKCK a okruhu našich priateľov: M.Babišík, M.Šuga, P.Herceg, J.Michalcová, I.Naništa, J.Golier, Ľ.Kraic, J.Baránek, V.Trajlínek, M.Farkašovská, D.Fáziková, J.Lukačovičová, I.Buc, V.Naď, M.Modrovský, P.Rapant, S.Macejka, M.Čičmanová, S.Molnárová, R. Černianska, M. Poláková, J. Polakovič s manželkou …

V sobotu 23.2.2019 sa uskutočnila každoročná tradičná turistická akcia Veterlín 2019. Organizátori TRAMPI z T.O. Stratená Stopa pripravili pre kamarátov- kamarátky 2 trasy. Dlhšiu pre zdatnejších peších turistov a kratšiu trasu pre menej zdatných turistov aj deti.

Trasa 1: OcÚ Smolenice – vodopád – Čertov žľab – Čelo – Veterlín – Lošonec u Kováčov.

Trasa 2: OcÚ Smolenice – vodopád – zvážnica pod Veterlínom – Lošonec u Kováčov.

Ráno sa „všetci“ priatelia-ky stretáme po príjazde autobusu z Trnavy na zastávke pri OcÚ v Smoleniciach. Kamaráti zo Stratenej Stopy nás vítajú vareným lipovým čajom, vínkom a inými tekutinami na „zahriatie“. Teplota vzduchu je cca – 4 st po večernom „vpáde“ studeného frontu zo severu a obloha je mierne zamračená.

Po tradičnej spoločnej štartovej fotografii sa pomaly „trúsime“ smerom okolo Pivovaru do doliny Hlboča. Podklad trasy je dobre premrznutý a tak cesta hore ide pekne plynule. Po ceste stretáme kamaráta Strapca s priateľmi a na chvíľku sa dáme do reči. Idú dnes svoju trasu (z Vlčiarne cez Jahodník do Lošonca), tak majú čas na pohodové tempo. Nás čaká trasa 1, tak musíme „kopnúť do vrtule“, aby sme stihli koniec „hada“ na lúke pri Vlčiarni. Tu ešte urobíme pár fotiek s Babulom a Jurajom G. Juraj už ďalej nepokračuje pre domáce povinnosti to na Vlčiarni „otočí“ a cez Hlboču sa vráti späť do Smoleníc.

Občerstvenie pod prístreškom padne vhod a pokračujeme ďalej v „šliapaní“ ešte stále zimným lesom. Snehu už nie je veľa. Len sem tam sa objavujú „fľaky“ aj to až pri stúpaní na vrchol Čela. V sedle pod Zárubami dobieham rodinku so psíkom. Majú čas a pohodové tempo. Na Čelo vystúpame spoločne a hore sa „kocháme“ pohľadmi do doliny. V diaľke sa črtá dnešný cieľ trasy – Lošonec. To ale ešte musíme zdolať hrebeňovku a vrchol Veterlína vo výške 724 m.n.m.

Chodník hore je tento rok už bez snehu. Neviem, či je to výhoda alebo nevýhoda. Po snehu by sa lepšie šliapalo. Na vrchole Veterlína urobíme krátky zápis do knihy, pár fotiek, dáme trocha vianočky, za hrnček čaju s vínkom a čaká nás zostup do civilizácie. Keďže dnes je v lese snehu málo – sťažuje nám to sledovanie zostupovej stopy do doliny. Po skúsenostiach z minulých rokov si cestu už trocha pamätáme a tak „intuitívne“ prídeme až na rázcestie pod Veterlínom 496 m.n.m.

Tu sa stretneme opäť s M.Slivkom a jeho dcérou a spoločne šliapeme až na začiatok lomu v Lošonci. Prechádzame cez šedivý kameňolom a trocha si zablatíme vibramky, aby bolo vidno, že sme boli na zimnej turistike.

Pri kríži pred Lošoncom nás ešte čaká Babulo a Jaro so zvyškom vareného vínka. Sme radi že nás počkali a dostali za odmenu aj drevené camrátko – účastnícku „placku“. V cieli u Kováčov nás čaká chutná kapustnica – sponzorská teplá odmena od Stratenej Stopy. Ďakujeme. Ako „bonus“ nám do uška vyhráva trampská muzika pod vedením Luba z T.O. Čierna vdova a spríjemňuje chvíle s kamarátmi-kami.

Nakoniec prichádzajú aj naše dve diaľkarky (Mirka a Stanka). Tentokrát sa vybrali po trase (Smolenice – Čelo – Veterlín – Záruby – Havranica) zdolať štyri 700-vky. Prešli celú naplánovanú trasu. Bolo to trochu náročnejšie, ale o to lepšie. Nakoniec sa pridali k zostávajúcim členom v Lošonci.

Odchody BUS-ov troška preriedili rady poslucháčov i tanečníkov-čníc. Ďakujem zároveň Paľovi R. za fotky z akcie ako aj dovoz a odvoz autom do Lošonca. Veľké POĎAKOVANIE patrí BABULOVI aj kamarátom-kam zo STRATENEJ STOPY za zorganizovanie a občerstvenie na tejto SUPER AKCII. Dovidenia priatelia-ky na ďalšej spoločnej túre niekde v PRÍRODE.

V Trnave dňa 26.2.2019 – spomienky „pozbieral“ a zápis vykonal

Igor Naništa

Akcia Bežkovanie Orava

Termín: 16.2.2019

Miesto: Oravský Podzámok

Zúčastnili sa: Herceg, Naď, Gieci, Šuga a Budoš

Na Oravu sme vycestovali vlakom už v piatok okrem Tóna, ktorý použil svoje auto. Večer sme sa stretli v Kolibe pod lampášom. Bývali sme v obci na súkromí, mali sme k dispozícií celý byt v radovke.

Ráno v sobotu sme boli pripravení na štart už skôr ako bolo v propozíciách. Štart bežkárskej trasy bol skrátený pre nedostatok snehu a začínal pred Hostincom u Svýbu. Po zaplatení štartovného a vypití štartovacieho prípitku sme obdržali len pokyny kade máme ísť, červené šípky na snehu a farebné stužky na stromoch nás mali navigovať po ceste. Miro išiel s pešími na cca 8 km túru, naša mala byť cca 17 km, nikto to nezmeral, viedla po holiach a lesoch, kde bolo dostatok snehu. Prešli sme popod nadjazd na zľadovatenú lúku, tu Paľo a Vlado nasadili tulenie pásy, ja s Tónom sme išli bez pásov. Po strmom úseku sme sa dostali na prvú oddychovú prestávku Na vyhliadke. Tu nás čakal horúci čaj, opečená domáca oravská slanina a krásny výhľad do údolia. Po krátkom stúpaní nás očakával zjazd po holi. Povrch bol hladký, ale ľadový. My, čo máme hrany sme boli odvážnejší a nechali sme sa unášať rýchlosťou, až po úseky, kde sa ukázali rôzne jamy a nerovnosti, ktoré spolu s našou veľkou rýchlosťou nám privodili infarktový stav pri brzdení a odbočení skoro do pravého uhla. Neobišlo sa to bez pádov. Najlepšie vyhodnotený bol tzv. Paľov držkopád, ktorý sa chvála Bohu zaobišiel len mierne odraným lícom. Po pravej strane sa nám začínal odhaľovať hrebeň Malej Fatry. Najprv sme začali vidieť Veľký Rozsutec, neskôr Stoh. Ostrejším stúpaním sme pokračovali na ďalšiu hoľu pod Turikov Žiar. Odtiaľto sme uvideli hrebeň Roháčov. Po krátkom klesaní v lese sme vybehli na hoľu s najkrajšími výhľadmi. Pred nami sa rysoval Veľký Choč, vľavo hrebeň Roháčov, vpravo hrebeň Malej Fatry a zhora nás zalievalo slnko svojimi lúčmi. Prešli sme systémom pospájaných malých a veľkých holí podľa červenej šípky až nad chotárom Pribiš. Pokračovali sme opäť stúpaním na telekomunikačný vykrývač. Tu sme niektorí zistili, že usporiadatelia urobili trasu, aby sme si vychutnali do sýtosti krásne zjazdy aj stúpania, i keď niektorí pomalší jedinci si trasu skracovali, keď videli tých rýchlejších ako sa vracajú po päťsto metrovom zjazde, ale len o pár desiatok metrov vľavo. Striktne sme my poctivci sledovali červené šípky na snehu. Od toho vykrývača sme sa po trochu inej ceste vrátili opäť na vyhliadku, kde sme sa opäť posilnili opečenou slaninou. Cestu dole sme už poznali, ale sneh už bol mäkký, niekde už blato a tráva. Dali sme zabrať aj našim lyžiam po ceste, ktorá mala milimetrovú vrstvu ľadu alebo snehu. Úspešne sme dorazili asi okolo tretej do cieľa. V cieli nás čakala zabíjačková hostina. Mali sme k dispozícií kapustnicu, hurky a ostatné zabíjačkové špeciality. Ja som si dal dva krát zabíjačkovú kapustnicu. Zábava v hostinci bola v plnom prúde, tancovalo sa a neskôr bola po prestávkach v tancovaní aj tombola. Raz sa musel tento program prerušiť, lebo naša najlepšia lyžiarka všetkých dôb Petra možno aj našou zásluhou, lebo sme všetci silno držali palce a hučali, doplnila zbierku medailí v slalome na MS. Pred západom slniečka sme sa išli dať do poriadku, popritom sme dorazili tekutiny vo fľaškách  a podvečer sme plánovali ísť opäť do Koliby, Paľo sa tam mal stretnúť so svojím synom a z jeho celou rodinou, korí si užívali dovolenku. Nič lepšie nás nenapadlo, ako si ísť ešte raz do hostinca u Svýbu. Hudba, jeden muzikant hral a spieval. Plánovali sme sa zdržať len na pár minút, len neskôr sme zistili, že to nebude také rýchle. Domáci Oravci sú takí dobrotiví, že hneď aj keď nechceš ti donesú občerstvenie a to do tých malých pohárikov. Hlavný usporiadateľ, aby sa nemusel dva krát preháňať, doniesol hneď double. Mali sme plný stôl plných pohárikov, ako na šachovnici pešiakov. Musel som nejaké aj schovávať a hlavne rýchlo a bezpečne uprchnúť. Poďakovali sme im za dobre zorganizovanú akciu, čo bola naozaj pravda a ešte niekoľko sto krát aj za všetko ostatné. Nakoniec sa nám podarilo stretnúť v kolibe s Paľom aj Tónom.

Ráno bolo pre niektorých, hlavne pre mňa, ako obvykle ťažšie. Tóno mal ešte na pláne ďalšiu akciu v Dolnom Kubíne. Mala byť bežkárska, ale nakoniec bola na pešo, preto odchádzal skôr. Paľo nezohnal lístok na náš vlak, preto išiel o dve hodiny skôr ako my. Až teraz sme zistili, že sobotné vykoľajenie nákladného vlaku, ovplyvnilo meškanie rýchlikov od Košíc. Nevedeli sme kedy sa dostaneme domov. Ja som to riskol, išiel som osobákom z Kraľovian do Žiliny a potom regionálnym rýchlikom do Trnavy. Nemal som info o Paľovi, Vladovi a Mirovi, ktorí museli čakať na meškajúce rýchliky, na ktoré mali lístky, ale myslím si, že prišli približne ako ja.

Na záver len toľko, ako povedali domáci Oravci, že nemusia chodiť si zabežkovať nikde inde na Slovensku, im stačí Orava, lebo všetky chotáre Oravy sú pospájané hoľami, lúkami a hrebeňmi, každý raz si môžu vybrať inú trasu hlavne cez zimu, keď medvede majú pravdepodobne zimný spánok.

Jano Budoš

Akcia Malý Javorník

16.2.2019

Akcie sa zúčastnili: J. Golier, M. Farkašovská, R. Černianska, B. Polocík, P. Rapant, A. Čičmanová, M. Poláková, Ľ. a H. Rosoví, Ľ. a E. Kraicoví, J. Polakovič s manželkou, V. Trajlínek, I. Naništa, J. Baránek, J. Michalcová, A. Kučerová, M. Čičmanová a S. Molnárová.

Tretia februárová sobota dostala do vienka nádherné slnečné počasie, ktoré nenechalo sedieť doma nečinných väčšinu trampov, turistov, cyklistov a iných vyznávačov pohybu v prírode. Skupinka z Malokarpatského cykloklubu a ich priatelia nebola výnimkou.

Využili sme pozvánku turistického oddielu Sido Biatec a TK Štart na zimný výstup na malokarpatský vrchol Malý Javorník (604 m n. m.).

Krátko pred desiatou hodinou sa nás na malom parkovisku, kúsok za Limbachom (na Potočnej ulici) stretáva skupinka 18-tich turistov s cieľom zdolať tento malokarpatský vrchol. Dve najodvážnejšie turistky (S. Molnárová a M. Čičmanová) sa naň vydávajú z Pezinka cez Babu a Konské hlavy. Samozrejme aj s väčšou porciou kilometrov.

My po obligátnom štartovnom fote sa vydávame po zelenej značke na trasu. Zanedlho po ľavej ruke míňame odbočku na Tri bresty. Známu z našich cyklociest v tomto okolí.

Pokračujeme ďalej popri Račom potoku. Tu si dnes oddychujú a užívajú slnka aj miestni chatári s ktorými sa po ceste zdravíme. Snehu je tu len pomenej, ale to sa čoskoro zmení.

Asi po kilometri prichádzame na križovatku. Po krátkej oddychovke a občerstvovačke odbočujeme doprava, opúšťame zelenú značku a pokračujeme po tzv. Green Bike Tour Medvedím údolím. Sklon cesty sa už badateľne priostril a aj snehu rapídne pribudlo. Takže, kto má mačky, neváha a obuje si túto pomôcku. Je tu nádherne: krásny biely sneh, modré nebo nad hlavou a príjemne teplo. Užívame si naplno tejto krásnej prírodnej scenérie. Hoci trasu poznáme, s orientovaním nám pomáha aj miestne značenie, ktoré sem pridali organizátori.

Nič teda nebráni tomu, aby sme sa v dobrej pohode, síce v pomerne hlbokom snehu dostali na slnkom zaliaty vrchol Malého Javorníka. Vítajú nás tu organizátori okrem iného aj dobrým vareným vínkom a napečenými slanými zavináčkami. Keďže sa tu nájdu aj miesta, kde je sneh roztopený, pridávame sa aj my k ostatným, čo si tu užívajú do sýtosti slnečných lúčov. Okrem občerstvenia je čas aj na debatu s ostatnými turistami, ktorí sem prišli z iných smerov.

O chvíľu sem prichádzajú aj naše dve diaľkové turistky (Mirka a Stanka). Sú spokojné, že zvolenú trasu sem zvládli. Po chvíľke odpočinku sa už všetci pospolu vydávame na cestu späť.

Z kopca sa musíme prebrodiť na lesnú zvážnicu, ktorá obchádza Malý Javorník od Medvedieho údolia a pokračuje popod Kozí chrbát smer Salaš. Je tu stále veľa snehu, takže postupujeme len pomaly. Ale – času máme dosť, nie je kam ponáhľať. Pod Kozím chrbátom opúšťame zvážnicu a odbočujeme na zelenú značku smerujúcu do Limbachu.

Hrejivosť slnečných lúčov okrem príjemného pocitu na tele spôsobuje aj topenie snehu a tým zvyšuje výdatnosť miestnych potôčkov. Takže okrem brodenia musíme sem-tam aj preskakovať vznikajúce malé bystriny. No a samozrejme aj miestna občasná Limbašská vyvieračka, ktorá odvádza vody z hornej časti povodia Stupavského potoka na opačnú stranu pohoria Malých Karpát, pracuje teraz na plné obrátky. Zastaviť sa pri nej bolo ozajstným prírodným zážitkom. Okrem iného sa tu človek môže dozvedieť veľa zaujímavého aj o histórii baníctva, geológie a minerálov v Malých Karpatoch.

Zelená značka nás dovedie na križovatku, kde sme doobeda odbočovali do Medvedieho údolia. Okruh sa teda uzatvára. Ostáva nám prejsť už len posledný kilometer popri chatách ku naším autám.

Sme v cieli. Prešli sme niečo vyše 12 km (naše dve „diaľkárky“ Mirka a Stanka asi dvakrát toľko). Ale všetci sme boli spokojní. Opäť sme strávili tento krát ukážkový deň v peknej malokarpatskej prírode.

Ľuboš Kraic

Akcia Čierna skala

9.2.2019

Účastníci:
Za MKCK:  M. a E. Kraicoví, V. Trajlínek, P. Herceg, D. Fáziková, J. Poláček, A. Kučerová, M. Farkašovská, M. Babišík a M. Šuga.
Hostia: M. Modrovský, P. Rapant, V. Naď,  L. a S. Macejkoví , A. Čičmanová, M. Poláková a J. Baránek.
S predstihom na dlhú trasu (35 km) šli: M. Čičmanová a S. Molnárová.
Za organizátorov  MKCK: J. Golier a J. Michalcová.

Túto sobotu sme si naplánovali túru na Čiernu skalu. Štart bol od 7:30 do 10:15 od OcÚ Smolenice. My sme sa dohodli na 9.30hod. Niektorí prišli autami, ktoré si nechali v Lošonci a prišli autobusom  z Trnavy s ostatnými turistami.

Po krátkom zvítaní s hlavnými organizátormi (Peter Wágner, Juraj Golier, Janka Michalcová) , spoločnom fote, stúpame za dedinou do kopca , smer Driny. Pri „turistickej“ útulni  pod Zavesenou sa zastavujeme na krátku prestávku, podľa Maroša M. zaslúženú.

Pokračujeme cez kopec Driny, po ľavej strane míňame jaskyňu Driny (objavená cca r. 1920, Banič, Vajsábel), pretíname žltú zn. od Jahodníka a dolinou, okolo smolenicko-jahodníckeho krasu zostupujeme k zrubovej osade Záruby. Tu pretíname zelenú zn., a keďže som nechcel ísť po značke, po ľavej strane preskakujeme cez potok a robíme spoločné foto na zasneženej lúke. Pokračujeme  okolo potoka, ktorý sme pred chvíľou preskakovali, pred nami sa objavuje stádo jeleňov (cca 5-6ks) a onedlho aj stádo muflónov, nejaké zatúlané srnky. Tu sme zišli z  cesty a padáme až ku krmelcom, kde poľovníci v zime prikrmujú zver. Zisťujem, že ideme naspäť k Jahodníku, čo som si nepripúšťal. Preto vystupujeme do kopca a pretíname cestu, ktorá ide doprava smerom k Čelu, to som zavrhol. Pobrali sme sa  smerom dole, prichádzame  do ďalšej doliny (potok) a prichádzame k mostu a k  asfaltke smerujúcej od Jahodníka k Červenej hore.

Bola to zachádzka, cca 1,5km, ktorú som vôbec neplánoval … aj keď tieto miesta veľmi dobre poznám, v zime vypadajú úplne ináč.

Po krátkej prestávke pokračujeme po overenej ceste, smer Červená hora, na križovatke ciest (Jahodnícka cyklocesta a cesta popod Veterlín), prechádzame spodnou vrstevnicovou cestou popod Čiernu skalu. Nechcel som už experimentovať, existuje aj vrchná vrstevnicová cesta. Pretíname Kršlenícku cestu (vpravo) a doľava odbočujeme (cca 15minút) na hrebeň Čiernej skaly. Tu robíme vrcholové fotky a zostupujeme okolo kopca Polámané k horárni cez kameňolom do Lošonca, cieľ reštaurácia U Golema.

Tu sme sa stretli s našimi známymi a organizátormi.  Dávame si pivko, nealko, kávu a sponzorskú kapustnicu.

Ľuba a Milku Kraicových, prišiel povzbudiť syn Daniel a vnúčik Oliverko, ktorý sa tešil z toho , že to dnes dedko a babka zvládli.

Lúčime sa s organizátormi: Petrom Wágnerom, Jurajom Golierom, Jankou Michalcovou.

M. Čičmanová a S. Molnárová po zdolaní dlhej (35 km) trasy prichádzajú do cieľa  neskôr.

Dúfam, že na budúci  rok k Jurajovi a Janke (P.Wágner končí z organizovaním) sa pridajú ďalší naši turisti, lebo dvaja organizátori sú málo…

Držím Vám všetky palce na rukách a nohách, viem o čom hovorím, pretože tiež som spoluorganizátor akcií Veterlín a Čutorov pochod.

Do budúcej soboty, ahoj.

Milan (Babulo)