Akcia Kráľova hoľa

Kráľova hoľa s VKÚ

12.9. – 15.9.2020

Potrebujem zachytiť prvé slovo, zapísať prvú vetu, je jedno akú, nech sa začne odvíjať niť rozprávania, nech myšlienky plynú, pretlmočia príbeh víkendu…

Čierne auto sa ženie čiernou tmou, vzadu na nosiči poskakujú bicykle, cítim každú nerovnosť, každý hrb, ten tanec však už aspoň nevidím. „Chodec uprostred cesty!“, hlási spolujazdkyňa. Nevidel som. Aby to už bolo za mnou, nech sme na mieste, práve tomuto som sa chcel vyhnúť.

Ako však býva zvykom, sú chvíle, keď sa zmrví všetko, čo sa zmrviť môže. Pracovný deň pred odchodom beží podozrivo plynulo, bez zdržaní či väčších problémov sa blíži do finále, sadám do auta, odchádzam. Išlo to ako po masle – nechváľ však dňa pred večerom. Idem naložiť bicykle, zatiaľ len do kufra, na nosič ich nahodím až doma. Páčka zadného sedadla sa láme, zostáva v ruke, už ho nesklopím, z bicyklov sa stáva lego, rozkladám ich (takmer) na molekuly, snažím natlačiť do kufra. Ruky čierne od kolomaže o volant radšej príliš neopieram. Zvoní telefón, problém, musím ešte na chvíľu do kancelárie, minúty letia ako splašené, čas neúprosne cvála. Z domu odchádzam oveľa neskôr ako som plánoval. R1-tka je plná, prác na ceste neúrekom, auto sa vpred len plíži, nervózne pozorujem smerovníky, kilometre ubiehajú veľmi pomaly. Šero nás dostihuje už pred Banskou Bystricou, v úzkom prielome Horehronia krajinu rýchlo prikrýva noc. Čierne auto sa ženie čiernou tmou…

O VKÚ výstupe na Kráľovu hoľu sme sa dozvedeli úplnou náhodou. A ešte väčšou bolo, že jeho pôvodný termín sa presunul práve na sobotu, keď sme hľadali náhradný program počas nášho pobytu pod Nízkymi Tatrami. A tak sme mohli na vlastnej koži zažiť na jej svahoch tri ročné obdobia, najmä zima bola nezabudnuteľná. To bolo pred dvomi rokmi, minulý rok sme už išli na istotu – vrátane chladu a hmly na vrchole. Aké podmienky nás budú čakať do tretice? Čo si pre nás pripravila tatranská princezná tento rok?

Konečne odbočujeme dole z hlavnej cesty, apartmány v Telgárte nachádzame na prvý pokus (ďakujeme gúgel), bránu otvárame na druhý pokus, o chvíľu sa môžeme ubytovať. Aj večeru nám (neplánovane) navarili, je chutná, padne vhod, dobre sa na nás pripravili, ďakujeme. Pár pív zmýva rozpačitý dojem z piatkového podvečera, noc už klope na dvere, ukončime to, zajtra nás čaká výšľap. Na kapurkovu sa však ešte minútka nájde.

sobota 12.9., Kráľova hoľa

Budík zvoní tak akurát, večer bol výnimočne pokojný, dokážeme v takomto stave vôbec podať výkon? Nájdeme v sebe dostatok odvahy (a síl)? Neublíži nám to?

Veď uvidíme, rýchlo balíme nevyhnutné pomôcky, ponáhľame na raňajky (opäť chutné), (poniektorí) cyklisti nasadajú do sediel, (všetci) turisti do áut, odchádzame. Podmienky dnes vyzerajú (zatiaľ) optimálne – avšak nechváľ dňa pred večerom…

V Šumiaci sa nám nakoniec podarí aj zaparkovať, je to však len tak-tak. Pekná akcia, krásne počasie a nádherná hora dnes prilákali dostatok záujemcov – pri registrácii načíname druhú stovku účastníkov. Ani sa príliš nemotáme (krčma je aj tak ešte zavretá, na kávičku teraz nemá nikto chuť) a vyrážame. V dvojiciach, trojiciach, menších skupinkách. Ulice aj chodníčky sú plné pútnikov, hneď skraja nás zvedú zo správnej cesty, nemali sme pozerať na ich chrbát, radšej bolo treba sledovať značku. Nevadí však, poznáme to, kúsok vyšliapneme po krížovej ceste, na značku sa pripojíme vyššie, tam už je potom cesta čitateľná.

Chvíľočku tak môžeme počas ostrého stúpania rozjímať pri jednotlivých zastaveniach, snažiť sa preložiť cudzo znejúce slová do zrozumiteľnej reči, neznáme znaky do povedomých tvarov (toto je malá oblasť gréckokatolíckych farností), premeniť spomienku na fotografiu. Niet sa kam ponáhľať, deň ešte len začína, niektorí by však ale potrebovali zrýchliť, ich čas sa kráti. Pridávam do kroku, Paľo sa vraj bude cestou obzerať po hríboch.

Už dlho zo mňa tak netieklo. Stačí len viac natiahnuť krok, zvýšiť jeho frekvenciu a už to ide. Pot sa zo mňa leje, fučanie počuť na metre (aspoň mi ľudia uskakujú z cesty), srdce si však bije svoje, dovoľuje držať tempo, meter po metri sa posúvať bližšie k cieľu. Ten prvý mám jasný – chata, káva, pivo. Po chvíľke predbieham prvých turistov z našej skupiny, na križovatke cyklocesty sa míňame s Jankou (má úsmev na tvári), o chvíľu dobieham Maroša a Braňa, pripájam sa k nim, na ďalšej križovatke stretávame Jančiho (tu je stúpanie asi väčšie – úsmev nevidno, aspoň ho kúštik potlačím), vieme, že už to je za rohom – a sme na preplnenej chate, treba sa postaviť do radu, pohľadať rúško, doba je dnes taká…

Keď už toľko musím čakať, ku káve a pivu si pridávam aj kofolu, vypotil som toho dosť a polovica kopca je stále ešte predo mnou. Ani si nesadám (veď nie je ani kde), nohy by zbytočne stvrdli, krok sa spomalil, zneistel, zmalátnel, škoda takých zdržaní, musíme pokračovať ďalej, vyššie, tam, kde sa stratí les, tam, kde sa otvoria (úchvatné) výhľady. Ale ešte predtým chvíľku pokecáme s cykloskupinkou, niektorí sú už tu, ďalší prichádzajú, Milan aj so začínajúcim defektom. Ostatní sa ešte trápia – všetci ale za svoje, nikto nemá e-podporu, dnes sú tak na ceste nahor v menšine…

A davy prúdia hore aj pešo, zaraďujeme sa do dlhokánskeho hada turistov (a turistiek), dnes idú hore všetci – mladí, mladší, starí či starší, využívajú krásny slnečný deň, príjemnú teplotu (možno by mohlo byť aj o pár stupňov menej), ideálne podmienky – takých veľa v roku nebýva.

Les nechávame za chrbtom, otvárajú sa krásne široké výhľady do okolia i na vrchol (ten sme občas zazreli už predtým – naozaj nezvyklé), aj na cestu, ktorá nás ešte len čaká – poniektorým tak sily náhle pribúdajú, iným ubúdajú. My si však ideme svoje. Nad vysielačom poletujú paragladisti, už aby sme tam boli aj my, rozhliadli sa vôkol, naplnili zrak i dušu výhľadmi, obrazom krajiny, pokúsili sa nájsť strom zelený…

Skala v kosodrevine, vyššie nad ňou ďalšia, výraznejšia, mohutnejšia, cesta tvorí esíčko, cestu určuje aj tyčové značenie, dnes však nie je kde poblúdiť, stratiť sa, viditeľnosť na všetky strany je excelentná. Vľavo sa tiahne hlavný hrebeň Nízkych Tatier, smer či cieľ putovania mnohých diaľkoplazov, vpravo sa týči výrazný vrchol Kráľovej skaly, za našimi chrbtami rozľahlá plocha Muránskej planiny, počkám chvíľku, rozhliadnem sa, počkám na Braňa, Maroš je už v nedohľadne…

Záver teda potiahneme vo dvojici, ide to celkom zľahka, na počudovanie som priveľa síl nespotreboval, príliš času neminul, druhý cieľ dňa mám takmer na dosah, uvidíme, ako sa to vyvinie ďalej. Ešte zopár krokov a budeme hore. Kde ale je tá zima (ktorá nás vítala pred dvomi rokmi), tá hmla (z minulého roka), ten chladný vetrisko (ako vždy doteraz)? Všade dookola sa slnia a sušia pešiaci i cyklisti, užívajú si (zaslúženú) chvíľku pohody, oddychujú. Ja som však mysľou inde, len sa narýchlo porozhliadnem, pozdravím s našimi cyklistami (traja tam už sú – dvaja páni a dáma) a už sa balíme a valíme s Marošom dole, Braňo sa neponáhľa, počká chvíľu na vrchole.

Zostup je pre mňa vždy horší ako výstup, svaly na stehnách sa napínajú, brzdia pohyb, snažia sa udržať hmotu tela vo vertikálnej polohe, zabrániť prechodu do polohy horizontálnej. Kĺby, hlavne kolená zachytávajú prudké nárazy, ohýbajú sa a vyrovnávajú, tie zbytočné kilá – pláty slaniny, krajce chleba, taniere koláčov odierajú teraz ich chrupavky, namáhajú šľachy. Aj členky, všetky jemné kostičky, trpia pevne zovreté vo vysokých wibramkách, už aby sa rozšnurovali, uvoľnili, nech krv opäť prúdi do poslednej vlásočnice. Len pozor na pošmyknutie, neobzerať sa, nekochať, pozerať si pod nohy, byť v strehu, anjel strážny si možno práve vybral chvíľku voľna, poletuje tam hore, spolu s paraglajdmi…

Postupne stretávam všetkých vystupujúcich turistov našej skupiny, dnes sa nikto nefláka, poctivo vystupujú až na vrchol, už ho majú na dosah. Ani sa nenazdám a ja mám na dosah tretí cieľ – už-už sa môžem rukou opäť dotknúť chaty, osviežiť sa pohárom kofoly, prehodiť slovko-dve s Jankou a Igorom, sú tiež na ceste dole. Sadáme k voľnému stolu, minútka odpočinku nemôže byť na škodu.

Prvé kroky sú potom samozrejme ťažké, nechcem byť za sraba, snažím sa to maskovať rôznymi pohybmi. Maroš mi zatiaľ uniká v hĺbke kopca, stretnem ho až v cieli. Ale postupne chytám tempo, nohy prepletajú v rovnomernom rytme, stále stretávam vystupujúcich turistov, dole sa (napodiv) zatiaľ nikto nepohybuje.

V lese sú výhľady už obmedzené, vlastne nie sú žiadne – stále sa dívam len pod nohy, nechcem sa šmyknúť na voľných kameňoch, podvrtnúť si členok, neslávne skončiť svoj výstup. Veď ako všetci dobre vieme, výstup končí až dole pod kopcom, najlepšie v teple domova.

Ale to som opäť dole v Šumiaci, tých pár metrov po asfalte nejako zbehnem a som cieli, dosiahol som štvrtý cieľ, sme dole (vraj) prví, kapustnica je už k dispozícii, s ťažkým srdcom ale odmietame. My dvaja sme dnes ešte (možno) neskončili.

Od jesene minulého roku som znova intenzívnejšie začal chodiť po horách aj pešo, niekedy na úkor bicykla. Ani neviem čo som viac – turista či cykloturista, ku komu sa mám pridať pri výstupe na Kráľovu hoľu – k pešiakom či cyklistom. A tak som dostal nápad. Nahovorím niekoho, aby to skúsil peši aj na bicykli, za jeden deň, možno by sa to aj dalo. Nikto sa však k jeho naplneniu nehlásil, názory niektorých sú dokonca na tomto mieste nepublikovateľné. Preto som sa rozhodol – keď nechce nikto túto (skvelú) myšlienku realizovať, musím to teda skúsiť ja sám. Uvidím, možno sa dostanem len po krížovú cestu. Možno po prvú serpentínu. Možno až po chatu. Možno…

Nakoniec sa jeden pridal – Maroš (teraz zas neviem, čo si mám o svojom nápade myslieť). Keďže sa nám podarilo úspešne dosiahnuť prvé štyri ciele ideme na pivo do krčmy (nič moc), prezliekame sa, zhltneme sladkú tyčinku (aj dve – je načase doplniť energiu), vybaľujeme z kufra auta (kam sme ich odložili ráno) bicykle, skladáme ich a vyrážame.

Prvé metre ako-tak idú, potom asfaltka kúsok priostruje, chcem si podradiť – nejde to, že by technický problém? Nie to len zabúdam, že mám iba dvojšajbu, tretie koliesko hľadám márne, asi som skutočne vyčerpaný. Rýchlo sa však konsolidujem, prevody pritvrdím, nebudem tu kmitať nohami, buď na to mám alebo to otočím. Radšej hneď tu ako neskoro, ale zadarmo sa kopcu v žiadnom prípade neodovzdám, zabojujem, zmačknem sa, poďme, mám to aj na ráme bicykla – GT, G(olier) T(ahaj)!

Asfalt sa mení na šotolinu, toho štrku by tu ale toľko byť nemuselo, hľadám si cestičku po pevnom povrchu. Maroš je stále ešte len kúsok vpredu, držím si odstup, už som sa našiel, pomaly ďalej zájdeš, potím sa, fučím, ale žijem. Jazdu si užívam. Silu do žíl vlievajú vracajúci sa kamaráti, veselo zdravia (im už je hej!), kývajú, asi neverili, že sa na to dáme, že to nebol len (ďalší) nepodarený žart. Hrb na ceste ma zhupne, sedlovka sa zaráža hlbšie do rámu, musím zastať, vytiahnuť ju vyššie, pritiahnuť, nebudem predsa takto každú chvíľu pauzovať (no, to vlastne neviem, uvidím, čo kopec so mnou urobí).

Spolujazdec mi zatiaľ ušiel, už ho vidím len občas, ani rýchlosť výjazdu nie je celkom podľa mojich predstáv, ale prepočty a pocity ukazujú, že môžem pokračovať, do tmy by som to mohol stihnúť. Stúpanie postupne priostruje, pomaličky radím väčšie a väčšie kolieska, už mi príliš rezerv nezostáva. Predo mnou tlačí nejaký chalan cesťák, čo tu vlastne s tými žiletkami hľadá? Ale je dobrý, približujem sa k nemu tempom len asi meter za minútu – alebo som ja tak slabý? Prvá serpentína, prvá križovatka s turistickou značkou (usmejem sa aj ja), štrk, štrk, štrk, nejaké promile stúpania naviac, ešte kúsok a budem musieť použiť posledný prevod (do kelu, to je priskoro!), druhá serpentína, kopy štrku hrubnú, už celkom často prehrabávam zadným kolesom, v jednom momente ledva stihnem zoskočiť, skoro som sa vyváľal!

Musím sa dať do kopy, odfúknuť, aj tak počujem zospodu auto, uhnem na bok, nebudeme sa tu tlačiť – kúsok povyše rovnakým spôsobom ako ja zoskakuje aj Maroš, ten štrk je tu naozaj len na oštaru! Auto preletí okolo ako blesk, tlačiaci cesťák je v nedohľadne, Maroš tiež, po ceste sa motajú skupiny pešiakov, schádzajú veľké množstvá cyklistov, poväčšine e-cyklistov (dnes sme tu skutočne v menšine), prichádzam k druhej križovatke (ani ja sa tu neusmievam, keby ma mal kto aspoň kúsok potlačiť!), už dávno idem na najľahšom prevode a stúpanie sa ešte priostruje, to si dobre pamätám spred mnohých rokov, keď som sa v tomto kopci trápil na trekovom bicykli, vtedy ani chata neexistovala…

Dnes už existuje, ale musím sa k nej najskôr dostať, tam sa uvidí, či budem (schopný) pokračovať ďalej. Tlačím do pedálov, vyhýbam sa pešiakom aj štrku, idem radšej po skalách, aj tak občas prešmykujem, len sa neskydnúť. Zákruta, za ňou to už musí byť – nie, ešte jedna, tak teraz – smola, je tam ďalšia… Stúpanie však mierne poľavuje, dokonca si dovoľujem podradiť, štipľavý pot páli v očiach, dych sa ale postupne skľudňuje, nad stromami sa objavuje dym, strecha… veď ja som tu! Piaty, šiesty, siedmy … tisíci cieľ (za každé šliapnutie do pedála) som dosiahol, pred chatou stojí moja spolujazdkyňa, fotí ma, sedí tam aj celý zvyšok skupiny, je rozhodnuté! Pokračujem až hore, teraz sa predsa nemôžem otočiť (ale neurobil by som to ani bez tohto dopingu)! Radler a kofoly vo mne len tak zasyčia.

No nemôžeme tu debatovať donekonečna, čas už pokročil, hodinové ručičky aj digi číslice neomylne atakujú začínajúci podvečer, ak nechceme niekde bivakovať (svetlo so sebou samozrejme nemám!), musíme si pohnúť.

No, pohnúť! Som rád, že po prestávke vôbec točím nohami. V bruchu mi žblnkajú litre nápojov, dlho očakávaná asfaltka kvalitu povrchu takmer nezlepšila, iba tie výhľady sa po výjazde z lesa viac otvorili. Aj tak ale väčšinou pozerám iba kúsok pred predné koleso, len (nečakane) nevhupnúť do jamy, vidlica je síce odpružená, nie však všemocná. V povrchu cesty sa rozširujú obrovské jamy, sú (dočasne) vyplnené štrkom, škáry v asfalte čoraz viac prerastá tráva. Príroda si berie späť to, čo jej bolo ukradnuté.

Po očku sa však kochám, sledujem širšie okolie aj (veľmi pomaly sa) približujúci vrchol. Tam sa nejako dostať, potom už bude dobre! Obieham cesťáka, niečo montuje s reťazou, pomoc však vraj nepotrebuje, jeho partnerka mi uniká v diaľke, Maroš je len malá bodka tam niekde vysoko…

Cesta sa lomí za hrebeň, na samotný vrchol stúpa zozadu, od chrbta, na ceste sa objavuje značka 2 km, moje nohy sa náhle sami od seba roztáčajú, kmitajú, musím zaradiť tvrdší prevod inak spadnem, čísla na tachometri rastú, čo sa to so mnou deje? Stúpanie síce (pocitovo) kúsok poľavilo, ale nie až tak veľa, ako pokropený živou vodou šprintujem do cieľa. Zákruta, serpentína, ďalšia zákruta, ešte jedna a už prechádzam popred budovu vysielača, potom posledný krátky výšvih mimo asfalt a som tam. Druhýkrát na Kráľovej holi, bláznivý nápad sa stal skutočnosťou, stačí sa len v poriadku dostať dole, dosiahnuť posledný cieľ.

Zdá sa to ľahké, ale zdanie niekedy klame. Najskôr však musíme zdokumentovať výjazd, hora je v túto hodinu už takmer ľudoprázdna, prehodíme pár slov s dievčinou a cesťákom (porucha bola nakoniec vážnejšia, schoval bicykel v kosodrevine a zvyšok vybehol krížom na pešo – kondíciu teda naozaj má!), len na pol oka sa rozhliadneme – už sme aj tak mysľou niekde inde a začíname zjazd.

V mojom prípade by som ten pohyb nazval skôr schádzaním kopca, mám obavu z rozbitej cesty, štrku, (očakávanej) únavy, radšej si striktne kontrolujem rýchlosť, brzdím, Maroš ma vždy niekde čaká – na kopci sme už sami, keby som nechodil, musel by šliapať vysoko hore (aspoň si to nahováram). Na chate sa ani nezastavujeme, len pribrzdíme, mierne si upravím polohu sedlovky a pokračujeme do štrkovej pasáže, tu treba opatrnosť ešte zvýšiť. Rýchlosť znižujem o ďalších pár dielikov.

Na polceste stretávame Paľa, jeho hľadanie hríbov bolo úspešné, úlovok si nesie so sebou, dole sa vraj počkáme. Môj postup ešte zbrzdí  telefonát, volá Andrej, Maroš už začínal byť nervózny i keď v spodnej časti kopca sa pohybuje zopár oneskorencov či ľudí na prechádzke. Zostáva len udržať pozornosť na posledných metroch cesty, všade je veľa štrku, len nepodľahnúť eufórii a volaniu rýchlosti. Posledná zákruta doľava a sme na asfalte, tu hádam máme naozaj vyhrané, tu by sa už nič zlé stať nemalo.

Stane sa len dobré – na terase kaviarničky u Katky (funguje len pár  týždňov!) nás už čaká moja (životná) spolujazdkyňa, má pre nás pripravené domáce šišky (sú naozaj fantastické!), ja si doprajem dva hlty (doppio viac nedopraje) vynikajúcej kávy, nešoféri aj dúšok na oslavu krásneho dňa a sme (takmer) pripravení vyraziť. Už len pobaliť veci, naložiť bicykle, chalani stihnú aj rýchle pivko a môžeme švihať domov. Večera už čaká, kamaráti tiež.

Pár večerných hodín ubehne ako voda, máme si čo povedať, každý v sebe dusí pretlak zážitkov, spomienky sú ešte čerstvé, derú sa na povrch. A pivko chutí. Aj kapurkova.

nedeľa 13.9., Muráň

Budík zvoní v pravú chvíľu, opäť sa budím čerstvý, vo forme. Včera to bola jazda! Splnený sen, odteraz sa mi na Kráľovu hoľu bude chodiť ľahšie, na pešo, či na bicykli, viem, že druhá časť výstupu ma už (pravdepodobne nikdy) nečaká – ale… nikdy nehovor nikdy.

Zopár ľudí  dnes pobyt končí, odchádzajú domov, aj plánov, ako stráviť dnešný deň je tak viac. Niektorí idú na hríby, iní na bicykel, poniektorí sa už len pripravujú na cestu a naša skupinka chce peši navštíviť hrad Muráň. Cez Veľkú lúku zo sedla Javorinka, len potiaľ sa môžeme dostať autom, cesta do rovnomennej obce je po jarných prívalových dažďoch neprejazdná. A tak pätica turistov a turistiek (2+3) hneď po raňajkách nasadá do auta a vyráža na (vraj) nie príliš dlhú a nie príliš náročnú prechádzku.

Miesto na parkovanie nachádzame, správnu cestu na prvý pokus však už nie, nechávame sa zlákať odbočkou, svoj omyl (vďaka GPS!) sa snažíme napraviť najrýchlejším spôsobom. A tak sa predierame lesom, prekračujeme skaly, šuchoce tráva, praskajú konáre, vyzeráme ako skupinka (neúspešných) hubárov.

Úspešne sa nám však podarilo vrátiť na značku. Tá vedie po asfaltke na Veľkú lúku, v tomto období je hlavnou dopravnou tepnou kraja, v nedeľnom predpoludní je však áut málo, prevyšujú ich turisti a cyklisti – aj trojica našich a chvíľku za nimi Jozef. Ťažko napísať niečo objavné a zaujímavé o putovaní po asfaltke vedúcej lesom, ťažko vydolovať spomienku či zážitok (medveďa sme nestretli). Snáď len pocit návratu na známe miesto – spred roka, aj mnohých desaťročí, keď som tu strávil pár dní (a nocí) počas nášho prechodu z Dobroče do Zlatej Idky. To sa na lúke ešte preháňali huculi…

Je to zážitok pre každého. Pre toho čo je tu prvý krát, aj pre toho, ktorý sa na miesto vrátil po dlhšej či kratšej dobe. Hustý les sa otvára, pred očami sa rozprestiera úzka, dlhá, ako stôl rovná Veľká lúka. Pod lesom skupina hospodárskych budov, v ohrade povedľa skupina koní, v súčasnosti to už je norik muránsky. Dnes sa nepasú voľne na lúke, zážitok zo stretnutia je tak trošku ochudobnený.

Avšak aj tak, je tu nádherne. Hustozelený les zo všetkých strán obkolesuje sýtozelenú farebnú lúku, jej stredom až na horizont vedie tmavosivá miestna komunikácia, dnes dôležitá dopravná tepna (v týchto chvíľach našťastie takmer bez áut), spod lesa vykúka posed (sú naozaj všade!), nad hlavami žiari sýtomodré bezoblačné nebo, pokoj narúša len spev vtákov a tiché rozhovory hmyzu. Nedeľné dopoludnie ako z rozprávky. Čas sa zastavil, pri pomalom postupe vpred, až tam, na hranicu horizontu, plynie okolo len priestor.

Ešte jedno obzretie, dlhý pohľad sa snaží nasať všetku krásu, zakonzervovať ju v duši, v spomienkach, toto nedokáže žiadna technika, žiadna pomôcka, len ľudská pamäť. Opúšťame otvorený slnkom zaliaty priestor, vstupujeme do zeleného šera lesa, pod nohami ubieha široká kamenná zvážnica, cesta na hrad Muráň, ktorý už dlhé stáročie z brala Cigánka bdie nad pokojom okolitej krajiny. V súčasnosti už iba jeho múry, aj dnes tu pracujú dobrovoľníci na ich zakonzervovaní, predĺžení života, záchrane pre nasledujúce generácie.

Ešte predtým sa krátko pristavíme na chate Zámok, glg chladeného nápoja padne vhod, zahryznutie do (včerajšej) šišky chutí, poteší stretnutie s cyklistami. Čas však tlačí, poďme aj my hore na hrad.

Tadiaľto viedla cesta do jeho vnútra, cez bránu, ako sa tam však dostali kone, vozy? Chodník príkro stúpa, v skale vysekané schody sú dohladka obrúsené tisíckami krokov, prúdmi dažďa, mrazivým dychom zimy, tokom času. Aj by sme hore radi vyniesli materiál na obnovu, nie ja však už čo, niekto nás predbehol.

Areál je rozľahlý, nedá sa len tak prebehnúť, je treba zastať, rozhliadnuť do krajiny (výhľad na všetky strany je úchvatný), v mysli doplniť chýbajúce časti múrov, predstaviť rušný život miesta, ktorému velila Muránska Venuša. Znova začuť krik stráží, rinčanie zbraní, dupot nôh. Rozhovory kuchárov, smiech slúžok, výskanie a spev detí. História miesta, tok dejín sa krajinou prehnal ako dravá riava, opäť je slnečná nedeľa v polovičke septembra roku 2020, stojíme na drevenej terase a kocháme sa pohľadom do okolia. Pod nohami sa na skale slní drobná jašterička, zdiaľky na nás dohliada (a figliarsky mrká) mohutná Kráľova hoľa, všade navôkol vystupujú z planiny hrbčeky vrchov, les na hrebeni ukrýva Veľkú lúku, v hĺbke sa kľukatia cesty do okolia, na horizonte vykúka stavba na Prednej Hore (tomu miestu sa však všetci radšej vyhneme).

Všetkému je raz koniec, treba sa poberať aj nám. Okolo chaty len prebehneme, nechce sa nám chodiť po rovnakej ceste (akokoľvek je nádherná), volíme traverz lesom po žltej, okolo Wesselényiho jaskyne – tam nakukneme len z chodníka, vchod stráži mohutná mreža, škoda, nákres na križovatke sľuboval zaujímavé miesto. Ale náš ďalší postup je tiež zaujímavý – cesta prudko klesá, serpentíny sú kamenisté, šmykľavé, treba si strážiť každý krok, úzky chodníček sa zarezáva do strmého svahu, občas musíme prekročiť prekážku, nikde okolo ani náznak človeka, sme v lese sami, možno aj niečo stretneme.

Stretávame dvoch turistov, idú v protismere, za nimi je vraj väčšia skupinka ich kamarátov. Nádej na zaujímavé stretnutie tak klesá. A už sú tu, idú ako husi, pekne jeden za druhým a tam v strede – veď to je Ľudo, zdravíme sa, sme prekvapení náhodným stretnutím. Už prichádza aj záver skupinky a odtiaľ sa na nás už zdiaľky usmieva Beata – toto je naozaj nečakané a milé prekvapenie, stretnutie v hlbokom lese Muránskej planiny.

Po krátkej prestávke pokračujeme, čas sa povážlivo pretiahol, Braňo (a jeho posádka) dnes odchádzajú, pohnime si trochu, už ho začínajú hľadať. Sklon sa našťastie zmierňuje, cesta rozširuje, tempo o kúsok zvyšuje. Ani sa nenazdáme a vynárame sa z lesa priamo na križovatke pod Prednou Horou. Odtiaľto je to už len kúsok po asfalte. Do kopca. Poriadneho.

A tak v horúčave nedeľného popoludnia najskôr kúsok zbehneme dole, na Muránsku Hutu, obdivujeme jej drobnú, tichú krásu, pokoj a kľud a potom už len zaberáme hore. Slnko páli vysoko nad hlavou, asfalt je žeravý, terén otvorený, spolu s prvými krokmi sa na čele objavujú prvé kvapky potu, o chvíľu sa už rinú z každého póru, zmáčajú povrch cesty, štípu v očiach. Našťastie po chvíli vchádzame do lesa, tu sa kráča o kúsok lepšie, stúpanie však nepoľavuje až do cieľa.

Sme tam, auto čaká na mieste, je správne vykúrené, stačí len otvoriť okná, dávať pozor v zákrutách (jedna serpentína naozaj stojí za to) a po pár chvíľach šťastne parkujeme na dvore v Telgárte. Braňova posádka sa rýchlo lúči, už mali byť ďaleko, ja s dámskou osádkou sa ešte na chvíľku prevezieme. Ideme poobdivovať technickú zručnosť budovateľov Chramošského viaduktu (jedna z dominánt blízkeho okolia) a namočiť si ruku do chladivých vôd prameňa Hrona. Tieto zaujímavosti nemožno obísť, snaží sa ich vidieť každý návštevník kraja, počet zaparkovaných áut je toho neklamným dôkazom.

A potom nás čaká už len pravidelný večerný program – (výborná) večera – posedenie a rozhovor – kapurkova. Ďalší krásny deň končí mnoho minút pred polnocou (naša životospráva na akcii je takmer príkladná).

pondelok 14.9., Slovenský Raj

Ďalšie ráno, ďalší budíček, ďalší krásny deň pred nami. A skupinka sa opäť zmenší, Božka s Táňou odchádzajú po raňajkách domov. Kúsok pôjdu s nami, potom budú mať vlastný program. Naša pätica si včera večer za cieľ výletu zvolila okrajovú časť Slovenského Raja. Nie nebudeme sa pretláčať cez tiesňavy, dnes vystúpime na výhľadový kopec, na Havraniu skalu (tých je po Slovensku rozosiatych viac) nad Stratenou a potom si ešte na chvíľku skočíme obzrieť Palcmanskú Mašu, oživiť dávne spomienky. Plány sú jasné, hneď po raňajkách vyrážame.

Auto parkujeme v centre maličkej obce Stratená, lúčime sa dievčatami, tie pokračujú ďalej. My nahadzujeme ruksaky a pomedzi drevenice, cestičkou ako susedovi do dvora vyrážame do hôr. Na kraji obce, pod cintorínom sa pasú (podľa Maroša) ovečky, v skutočnosti sú to však kozy (jeho dvojnásobne prenesený význam vtipu nikto nepochopil, ja ani doteraz), zhodli sme sa preto na označení moravanské ovce. Mééé.

Chodník hneď od začiatku strmo stúpa pomedzi skalné bralá, pri pohľade odspodu nie je vôbec zrejmé, kadiaľ sa to štverá. Je kamenistý, na skalách stále leží ranná rosa (v tejto úžľabine kľudne aj celý deň), sú klzké, dnes som nezvolil správnu obuv. Ale prostredie je krásne. Už po pár minútach máme celú Stratenú ako na dlani, dívame sa na ňu z výšky, po ďalších pár metroch sa les zaťahuje, skaly zvierajú, výhľad uzatvára. Obkolesujú nás vysoké bralá, v nich pukliny, jaskynky, skalné okno, skutočné kráľovstvo vládcov oblohy, alebo aj havranov – i keď ich skala leží ešte o kúsok ďalej.

Štveráme sa, šmýkame (je radosť vedieť sa správne vystrojiť na túru), stúpame stále vyššie, cítim sa ako v hornej časti Tesnej rizne nad Štefanovou, čakám, že sa vynorím medzi Rozsutcami. A naozaj, hustý les na horizonte redne, zelené šero presvecuje slnečný jas, priestor sa otvára a ja vystupujem na krásnu maličkú horskú lúčku hlboko v srdci hôr, v Slovenskom Raji. Nádhera.

Z lúčky sa opäť ponárame do lesného tieňa, chodník sa rozširuje, chvíľu klesá a neskôr po vrstevnici nás vedie k Občasnému prameňu. Prameň je kúsok pod cestou, nie je však veru občasný, vody je v ňom dostatok, Maroš k nemu zostupuje, pije, osviežuje sa. Nám povyše stačia vlastné zásoby a za hrsť sliviek od Paľa.

Vrchol Havranej skaly je neďaleko – necelý kilometer, výškový rozdiel ale vzbudzuje úctu – takmer 200 metrov, to bude jazda! Prvá polovica ešte ako-tak ide, chodník pripomína schody do neba (…and she’s buying a stairway to heaven…), kľukatí sa vysoko nad našimi hlavami, prechádza cez zvážnicu a… tam prestáva sranda. Niečo ako kombinácia Malého Rozsutca a rebra Nandlsteig na Schneeberg, našťastie len v malej mierke, inak sa tam motáme ešte teraz. Pár krokov vopred mi vôbec nie je jasné, kadiaľ môže výstup pokračovať, veď ferrata hlásená nebola a reťaze tu tiež nie sú.

Nie sú našťastie potrebné, výstup nie je exponovaný, je len poriadne strmý. A skalnatý, občas počuť padať uvoľnený kameň, treba dávať pozor na hlavu. A pekný, puklinová jaskyňa je zaujímavá, taká Čertova pec vysoko v skale, v panstve havranov.

Odtiaľ je to už len kúsok na prvú vyhliadku, kopčeky Slovenského Raja sa nám vlnia pod nohami, ako príboj prehistorického mora sa ženú proti našej skale týčiacej sa vysoko proti oblohe. Druhá, vyššie položená vyhliadka otvára pohľad za roh, vidíme prvé zákruty Hnilca ústiace do Palcmanskej Maše. Skupinka mladých slniaca sa na vrchole má guráž, ich odvaha pri získaní atraktívnej fotospomienky ma núti odvrátiť zrak, nemám žalúdok sa na to pozerať, idem radšej o kúsok ďalej, pozdraviť nízkotatranskú kráľovnú, opäť nás zdraví z diaľky, vystavuje na obdiv svoje krivky. Je však čas zostúpiť.

Ale ako, kade? Po trase výstupu sa nám šmýkať nechce, žltá však vedie aj iným smerom, na Stratenský kaňon, vraj to tam nie je až tak strmé. A na mape sú zakreslené cestičky, mali by nás priviesť späť, k Občasnému prameňu.

Zostup je fajn, aj pekná rozľahlá lúčka pod vrcholom, láka na posedenie, nazberanie zážitkov (i kliešťov), ale už sa zbytočne nemotáme. Cestičky z mapy v teréne neexistujú, poniže však nachádzame zvážnicu, čo naopak neexistuje v mape a tá nás spoľahlivo dovedie na už známu križovatku povyše Občasného prameňa. Ďalej to už je hračka, táto cesta bola dobrá voľba, tadiaľ by sa na vrchol dal vytlačiť aj bicykel (inšpirácia pre zvyšok skupiny).

Kvalitný chodník nás vedie nižšie a nižšie, ešte párkrát zazrieme skalné bralo, z ktorého sme sa nedávno rozhliadali po okolí, prečítame si informácie o pálení uhlia a uhliaroch, ktorí v minulosti pôsobili v okolitých rozľahlých lesoch a krok po kroku, meter po metri sa posúvame bližšie k civilizácii. I keď…

Pripadám si, ako by som bol niekde v hlbinách Aljašky, stopy ľudskej prítomnosti sú čitateľné, nie však agresívne sa derúce do pozornosti, stretávame veľmi málo turistov, skôr očakávam stretnutie s obyvateľmi lesa. Také šťastie však nemáme, asi o nás dobre vedia a iba nás pozorujú z bezpečnej vzdialenosti, z hlbokej húštiny na kraji porubu.

Chodník sa mení na potok, našťastie však takmer vyschnutý, po jeho kameňoch sa dostávame na spevnenú zvážnicu, ktorá nižšie prechádza do asfaltky, volajú to tu Veľké a Malé Zajfy. Cesta sa kľukatí popri potoku a popod bralá, pripomína mi záver Vajskovskej doliny (dnes mi každé miesto niečo pripomína), potom sa skaly rozostupujú, z lúčky vpravo nás zdraví pastiersky pes, v obednej horúčave podriemava, okolie sleduje len jedným okom, svoje zverenkyne pri sebe nemá a sme oboma nohami pevne v civilizácii.

Stratenská Píla, malá rekreačná oblasť na rieke Hnilec, ten sa v týchto miestach rozširuje, rozteká, začína pripomínať priehradu, ktorú o pár stoviek metrov vyššie naozaj vytvára. Jeho hladinu križujú plavci, člny, paddleboardy, vodné bicykle, všetko, čo si len človek dokáže predstaviť a využiť na oddych pri vode. Len tá krčmička tu chýba, musíme pokračovať ďalej.

Cesta sa hadí povedľa vody, napravo sa objavujú skalné bralá, horolezecké cvičné skalky, dvojica si zospodu vyberá vhodnú cestu, úväzky už majú na sebe, laná ležia zvinuté na zemi. Kúsok povyše sa objavujú stavby, dnes pravdepodobne rekreačné chalupy, pasujú sem, do tohto bohom zabudnutého kraja, na kraj lúčiny strmo spadajúcej zo svahu, tam vysoko spod hranice lesa.

Trvá len dve-tri minútky a sme na hlavnej ceste, len na skok od krčmičky, od piva, kávy, polievky. A krátkeho posedenia, rozhovoru, neplánovanej spomienky na pána režiséra, na Jožka Bednárika.

Celú Stratenú prejdeme za pár minút, je to naozaj drobná obec, dnes (pravdepodobne) celá premenená na rekreačné účely, chalupy sú však takmer všetky pôvodné, stále z nich dýcha stará doba, minulé časy, duch baníckej a hutníckej osady. Auto čaká na svojom mieste, nasadáme, presúvame sa pár kilometrov na východ, k Palcmanskej Maši, na brehu ktorej ležia Dedinky.

Nebol som tu snáď sto rokov, presnejšie dobre vyše tridsať, miesto si tak pamätám len hmlisto, iba voda teploty tekutého ľadu mi utkvela v pamäti. A teraz si pripadám, akoby som sa preniesol do hĺbky dvadsiateho storočia, do roku 1980, miesto zostalo ako zamrznuté v čase. Ľudia posedávajú na brehu vodnej plochy, poniektorí sa v nej kúpu, prechádzajú po ceste popri brehu, náhle na mňa dýchla atmosféra Sĺňavy z čias mojej mladosti. Len tie autá sú akési novšie, motorky západnejšie, stany takmer nevidno, všade plno penziónov, ceny v eurách… Druhý pohľad už neomylne nazrie hlbšie pod kožu, popri klasických chatkách sa povyše týčia honosné chalupy, veľké domy. Čas predsa len nie je možné zastaviť.

Ale je fajn zažiť ospalú atmosféru miestneho turistického strediska, ešte stále sem asi úplne nedorazili spôsoby modernej doby, nehrá sa na mondénne letovisko, zdá sa, že je (zatiaľ) pevne ukotvené na zemi. A tie halušky neboli nakoniec až také zlé. Alebo som len tak vyhladol?

Povinná jazda do Telgártu prebehla v poriadku, sedíme na dvore, využívame posledné hrejivé lúče jesenného slnka, popíjame pivko, ja zatiaľ len nealko, cyklisti zatiaľ nie sú doma, istota je istota.

Tí dvaja si toho dnes naložili! Janka s Igorom sa vybrali na okružnú jazdu okolo Nízkych Tatier. Ráno sme ich stihli obehnúť v stúpaní do sedla Besník, potom mali pokračovať cez Vernár a Hranovnicu, liptovskými svahmi Nízkych Tatier sa cez Vikartovce a Liptovskú Tepličku dostať k priehrade na Čiernom Váhu, odtiaľ prekonať hrebeň a cez sedlo Priehyba sa opäť vrátiť na Horehronie do Heľpy. Dojazd po hlavnej ceste do Telgártu bol určite čerešničkou na torte. Ale už sa otvára brána a títo dvaja hltači cyklistických kilometrov či výškových metrov vchádzajú na dvor penziónu, na tachometroch natočili vyše 120 km a viac ako 1800 metrov! Gratulácia k výkonu a krásnemu výletu.

Už radšej ani nepíšem, čo nás čaká. Posledná bola samozrejme kapurkova.

utorok 15.9., návrat

Nie ja čo dodať. Lúčime sa penziónom, domácimi, celým krajom. Bolo tu fantasticky, za poslednú dobu mi to tu prirástlo k srdcu. Uvidíme o rok, možno sa opäť uvidíme. Snáď, hádam.

A cesta domov? Tak ako cesta sem – čo sa môže zmrviť… Navigácia nenaviguje (pôvodne som chcel odbočiť a zaradiť trochu kultúry, bez tých technologických pomôcok som však ako bez ruky), reštaurácie (na R1-tke aj u nás v Karpatoch) sú preplnené – nakoniec parkujem smädný, hladný a nasr*ný na prelome končiaceho poobedia či začínajúceho večera pred domom. Aspoň sme sa dostali šťastne domov. Ale ten víkend bol úchvatný.

V čiernom aute už nesedím, mal som ho len požičané, tým mojim sa presúvam na krátkom úseku medzi domom a prácou, myseľ už zamestnávajú pracovné povinnosti, ráno, cez deň aj večer. Je posledný pracovný deň týždňa, ako cez kopírák podobný tomu predošlému – jeho záver sa opäť (neplánovane) pretiahol. Slnko visí nízko nad horizontom, jeho žeravá guľa vypaľuje žiarivý bod na sietnici očí, oslepuje, prenáša myseľ späť v čase. Opäť cítim vôňu lesa na Horehroní, počujem škrek sojky v lese nad Muráňom, zabolia ma svaly unavené dlhým zostupom i výstupom, v oku sa mihne tmavá škvrna jaskyne v Havranej skale. Tieto chvíle už navždy zostanú zapísané v pamäti, pripomienky sa prederú na povrch pri ďalších výletoch, odlesk slnka na vodnej hladine ma na chvíľku prenesie na breh vodnej nádrže zovretej obručou hôr. Do skorého videnia Telgárt, Šumiac, Muráň, Stratená, klaniam sa, jej veličenstvo, Kráľova Hoľa. A ďakujem.

Pohyb prstov na klávesnici sa spomaľuje, riava spomienok sa tenčí, mení na tenkú stužku, doplna zaliala stránky rozprávania, bledne, stráca sa. Príbeh sa naplnil.

Na akcii sa zúčastnili: Božka a Táňa Ilavské, Janka Lukačovičová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Golierová, Peťo Julíny, Braňo Polocík, Janči Budoš, Janko Ščibravý, Igor Buc, Paľo Herceg, Jozef Baránek, Maroš Modrovský, Milan Liška, Jožo Chudý a

Juro Golier

Akcia Kohútka

5.9.2020

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Budoš, J. Golier, B. Ilavská, V. Gubiová, D. Fáziková, M. Farkašovská, J. Lukačovičová, I. Buc, D. Surovčík, R. Miklošík, J. Ščibravý, Ľ. Kraic, J. Baránek. D. Kováč a M. Šuga.

Ako hostia: M. Modrovský, A. Babulík, A. Vyskočil, M. Kupčík, M. Líška a J. Chudý.

Kohútku mne osobne prvý krát predstavil môj kamarát Jožko Michalec v roku 2007. Boli sme tam na štyri dni ubytovaní v Hornej Maríkovej v penzióne Eva-Mária a spoznávali krásy vtedy pre mňa neznámych Javorníkov. Medziiným aj hlavný hrebeň, chatu Portáš a samozrejme aj Kohútku. Všetko nás to tak očarilo, že sme sa tam počas ďalších rokov neustále vracali… No a Kohútku sme nikdy neobišli. Išli sme na ňu už takmer z každej strany: z Lazov pod Makytou, z Papradnianskej, Štiavnickej aj Maríkovskej doliny, z Kasární, od Moravskej strany, z hlavného hrebeňa, skrátka z odvšadiaľ.

Túry na ňu sa niesli vždy v znamení pekných výhľadov, dobrej gastronómie, dobrej pohody z pokojnej krajiny, skrátka v znamení vždy dobrých zážitkov.

Keď sa mala konať túra na Kohútku, vždy som sa tešil aj viac dní dopredu. Kohútka sa stala už pomaly ikonou našej partie. Túry na ňu sa konali nielen v pláne, ale aj mimo plánu nášho klubu, dokonca sme ju zaradili aj do osobných, individuálnych výletov, či už rodinných alebo malých skupinových.

Tento rok teda nemohol byť iný. V Púchove na parkovisku sa nás stretáva 21 cyklistov(-tiek). Slušný počet. Vždy sa pýtam, keď je nás nad dvadsať, kde sa toľko ľudí naobeduje a za ako dlho? No nie pri túre na Kohútku. Viem, že ona si s našimi hladnými žalúdkami ľahko poradí. Tak spokojne vyrážame na cestu. Smerujeme cez Dohňany, Mestečko na Lazy pod Makytou. Počasie je OK, takže pohoda.

Dnes máme, okrem iného, aj milú povinnosť – pokrstiť nový E-bike Mariana Kupčíka. K tomu je prispôsobená aj naša prvá zastávka. V Lazoch pod Makytou, medzi časťami Panština a Rieka je veľa pekných chalúpok a do jednej z nich sme pozvaní na malú návštevu. Tu okrem iného aj krstná mama Vierka krstí Mariánov bicykel.  Dáva mu meno Kubko. Všetci si pripijeme, aby nový tátoš doviezol svojho majiteľa vždy v pohode do cieľa.

Cítime sa tu príjemne a po dokončení krstu pokračujeme ďalej. No nie však ďaleko. Zastavujeme sa na Čertove. Miestna chata nám vždy poslúžila ako občerstvovací bod pred hlavným stúpaním na Kohútku. Dnes ju tiež nemôžeme obísť. Niečo orosené a dobrá kávička padnú vhod. Teraz nás čaká 6-kilometrové stúpanie na hrebeň. Ja s Jančim a Milanom sa však vyberieme preskúmať variantu cez les na Papajské sedlo a potom po traverzovej lesnej ceste popod hlavný hrebeň. Bolo to niečo nové, pekné, ale žiaľ terén bol miestami priveľmi rozbahnený, čo sa ukázalo aj na čistote našich bicyklov.

Na Kohútku prichádzame za ostatnými s miernym omeškaním, no snažíme sa všetko čo najskôr dohnať. Samozrejme bez povestných borúvkových buchiet neodídeme. Ešte obligátne vrcholové foto a poďho dolu na Valašsko.

Užívame si parádny zjazd s romantickými výhľadmi až do Nového Hrozenkova. Tu odbočujeme doľava a pokračujeme po cykloceste popri Vsetínskej Bečve. Je to veľmi pokojná cestička bokom od hlavnej cesty. O chvíľu míňame nový Halenkovský jez postavený pre rybiu migráciu a vzápätí v Huslenkách zase odbočujeme. Teraz na Kychovu dolinu.

Začína druhé stúpanie, ale zatiaľ len veľmi pozvoľna. Je to opäť veľmi pokojná cestička, popri ktorej si tu miestni chalupári užívajú svoj pokoj. Všetko je tu veľmi pekné, poupravované, ako by sme išli nejakou rakúskou dolinou. Celá dolina je vyasfaltovaná až hore po Papajské sedlo.

Pretože záver stúpania je už priostrý, náš pelotón sa riadne natiahne. Na sedle máme chvíľu času si to tu poriadne prezrieť. Je to najnižšie položené sedlo v Javorníkoch, križovatka turistických ciest. Malá tabuľka nám pripomína, že sa tu cez vojnu presúvali  vojaci oslobodzujúci mesto Vsetín. Teraz tu odpočívajú turisti, cyklisti a miestni hubári hľadajú svoje nové objavy.

Zjazd na Čertov je po hrubšej šotoline, takže pri zjazde treba viac opatrnosti. Z Čertova je to už paráda, stále dolu kopcom až do Púchova. Ale akciu treba ešte niekde vyhodnotiť. Na to nám poslúži Hostinec u Mira v Mestečku, kde ja aj naša posledná zastávka. Sme už aj riadne smädní, lebo od Kohútky je už ďaleko. Každý si dá niečo podľa svojich možností, pivko, šoféri kofolu, alebo radler, priveľmi hladní aj gulášik.

Do Púchova je to už čo by kameňom dohodil. Tak, ďalšia Kohútka je za nami. Opäť nesklamala a ponúkla nám svoje ovocie. Hoci sme tam boli už po X-tý raz, určite nie naposledy.

Kohútka zase niekedy dovidenia!

Ľuboš Kraic

Akcia VN Nová Bystrica a Sedlo Beskyd

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Anna Kučerová, Ľuboš Kraic, Milka Kraicová a Ján Budoš

Ako hostia: Katka Kuflíková

Akcia mimo plán MKCK s názvom VN N. Bystrica a sedlo Beskyd sa uskutočnila v nedeľu 30.8.2020 s trasou Stará Bystrica – Nová Bystrica – Vodná nádrž (VN) Nová Bystrica – Riečnica, Kostol Narodenia Panny Márie – Zaniknutá obec Harvelka – Jasenovská – Oravská Lesná – Lehotská – Demänová – Sedlo Beskyd, Rozhľadňa Sedlo Beskyd – Vychylovka, Múzeum Kysuckej dediny – Nová Bystrica – Stará Bystrica.

Akcia sa uskutočnila za cyklisticky veľmi priaznivého polojasného a bezveterného počasia, čo prilákalo 6 cyklistov a cyklistiek, odhodlaných zdolať jej nástrahy. A tých veru nebolo málo, početné úseky pripomínajúce tankodrom v kombinácii s prudkými stúpaniami z plánovaných cca 60 km spravili celkom náročnú záležitosť, čo však bolo plne vynahradené krásou kysuckej i oravskej prírody.

Keďže na plánovanej trase nebola až po Oravskú Lesnú žiadna možnosť doplniť tekutiny, preventívne sme tak urobili hneď na štarte v Starej Bystrici v reštaurácii pri Slovenskom orloji, čo sa ukázalo byť veľmi dobrým nápadom. Teplota počas dňa totiž vystúpila celkom vysoko, a tak nám zásoba tekutín určite nebola na škodu.

Prvý úsek cesty viedol veľmi príjemným cyklochodníkom mimo hlavnú cestu smerom na Novú Bystricu. Nasledovalo pomerne prudké stúpanie na korunu hrádze VN Nová Bystrica, kde sa nedalo neurobiť spoločné foto s pozadím Veľkého Rozsutca.

Ďalší úsek cesty smerom k zaniknutej obci Riečnica kopíroval breh VN, pričom stúpania striedali klesania a asfalt sa strácal kdesi v minulosti (odkedy som tu bol naposledy pred 15-timi rokmi bol ten rozdiel neuveriteľný). Po príchode do Riečnice ku kostolu Narodenia Panny Márie sme boli zaskočení väčším počtom áut i ľudí a ako neskôr vysvitlo, jednalo sa o pôvodných obyvateľov. Tí sa tam každoročne stretávajú pri príležitosti hodov, ktoré sa v obci konali práve v tomto termíne. Skutočnosť, že medzi účastníkmi sme našli aj ľudí zo Zavara, potvrdila, že Slovensko je malé (ale naše).

Cesta po Riečnicu bola náročná, to najťažšie však malo ešte len prísť. Smerom na zaniknutú obec Harvelka sa asfalt stratil úplne, stúpanie prekročilo 10% a štrk miestami vystriedal makadam veľkosti zovretej päste, skrátka terén vhodný pre horský bicykel, prípadne mimoriadne dobrú kondíciu. To prvé mal Janči, to druhé Ľubo, ostatní sme bez hanby tlačili. Našťastie to stúpanie bolo jediné a po krátkom zjazde po ceste neceste sa kde sa vzal, tu sa vzal objavil znova celkom slušný asfalt, ktorým sme sa ako za odmenu spustili do Harvelky.

V Harvelke sme sa krátko zastavili na pamätnom mieste zaniknutej obce s drevenou kaplnkou Božieho Srdca Ježišovho a spomienkovou tabuľou, odkiaľ už viedla pomerne slušná asfaltová cesta až do Oravskej Lesnej (stará hlavná cesta Nová Bystrica – Oravská Lesná). Stúpanie, spočiatku veľmi mierne, neskôr celkom výživné vystriedalo neskôr pohodové klesanie do Oravskej Lesnej, kam sme dorazili hladní ako vlci a smädní ako ťavy. Osud nám bol však aj tentokrát naklonený – v penzióne Severka sa práve uvoľnil stôl, a tak naše potreby tohto charakteru boli pomerne rýchlo uspokojené.

Po krátkom oddychu a doplnení vody do cyklofliaš sme vyrazili na posledné stúpanie dňa smerom na sedlo Beskyd. Povrch bol tentokrát až na malé úseky celkom kvalitný asfaltový s prijateľným stúpaním, takže dosiahnuť sedlo nebolo až také náročné. V sedle Beskyd sa stretávajú úvraťové železnice z Oravskej Lesnej a Vychylovky (tá z Vychylovky sem pre zlý stav koľajníc momentálne nechodí, prebieha však rekonštrukcia, takže možno niekedy nabudúce). Po prehliadke sedla sme zamkli bicykle a pešo vybehli na blízku rozhľadňu, odkiaľ je pekný výhľad na okolie. Zhodou okolností sme počas návratu z rozhľadne počuli zapískať vlak, čo bolo neklamným znamením, že vláčik z Oravskej Lesnej (presnejšie z Múzea Oravskej železnice) čo nevidieť dorazí do sedla. Skrátka dobrý timing, mali sme to neplánovane aj s vláčikom.

Zo sedla sme to mali už do Starej Bystrice len dole kopcom. Po Vychylovku nebol asfalt v najlepšom stave, každopádne zjazdný bol. Do Vychylovky sme dorazili o cca 16:30, a tak sme so šťastím stihli aj poslednú jazdu po Historickej lesnej úvraťovej železnici, žiaľ boli už len posledné 2 lístky, preto sa odviezol len garant s podgarantkou Ankou. Na prehliadku skanzenu Kysuckej dediny čas nezostal, dôvod na opätovnú návštevu by sa preto našiel.

Zvyšná časť cesty už bola po dobrom asfalte, spočiatku dole kopcom, neskôr skoro po rovine, chytili sme však celkom silný protivietor a dosť nepríjemné bolo množstvo áut po križovatke s novou hlavnou cestou Nová Bystrica – Oravská Lesná (niektorí jazdia fakt ako blázni a ohľaduplnosť voči cyklistom im nehovorí nič).

Do Starej Bystrice sme prišli krátko pred 18-tou hodinou, čím sa len potvrdil celkovo dobrý timing akcie, pretože sme stihli aj Slovenský orloj i kompletný komentár k nemu.

Ako garant ďakujem všetkým za účasť a teším sa na ďalšiu akciu.

Záverom ešte štatistické údaje:

– dĺžka trasy:                              63 km

– celkové prevýšenie:               916 m

Juraj Poláček

Akcia Dubeň a VN Žilina

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Anna Kučerová, Ľuboš Kraic, Milka Kraicová, Vladimír Trajlínek a Viera Gubiová

Ako hostia: Miloš Miklošovič a Veronika Miklošovičová

Ďalšia akcia z kalendára MKCK s názvom Dubeň a VD Žilina sa uskutočnila v sobotu 29.8.2020 s trasou Parkovisko VD Žilina – Budatínsky hrad – Budatín – Zádubnie – Rozhľadňa Dubeň – Teplička nad Váhom – Nededza – Gbeľany – Varín – Koliba Panoráma – Nezbudská Lúčka – Starý hrad – Nezbudská Lúčka – Hrad Strečno – Strečno – Pamätník francúzskych partizánov – Strečno – Ľavobrežná hrádza VD Žilina – Parkovisko VD Žilina.

Za vcelku cyklisticky priaznivého polojasného počasia s miernym vetrom sa na ľavobrežnom parkovisku Vodného diela (VD) Žilina zišlo celkom 8 cyklistov a cyklistiek, pripravených vyskúšať cesty a cyklochodníky Žiliny a jej blízkeho okolia. Po tradičnej štartovnej fotografii sme sa cez most pod VD a cyklochodník vydali smerom na Budatín. Prvou zástavkou bol menší areál vodných športov so 450 m kanálom, ktorý krátko na to vystriedal sútok Kysuce a Váhu s priľahlým Budatínskym hradom. Žiaľ, prehliadku sme si z časových dôvodov dovoliť nemohli, preto sme prešli len cez hradnú záhradu a pofotili exteriér hradu s nedávno rekonštruovanou fasádou.

Nasledovala najťažšia časť trasy, ktorým bolo stúpanie na Dubeň cez Budatín a Zádubnie. Spočiatku, po asfaltovej ceste, to išlo celkom ľahko, asfalt sa však neskôr v sedle vystriedal pomerne náročný technický terén po hrebeni s koreňmi stromov a makadamom, ktorého stúpanie však našťastie nebolo príliš veľké, a tak sme všetci bez problémov dorazili k prvému vrcholu, ktorým bola rozhľadňa Dubeň s 360° výhľadom na Žilinu a okolie. Aj keď viditeľnosť nebola pre jemný opar práve ukážková, výhľad stál za preliaty pot a zaslúžil si nejaké to foto. Nasledovala cesta späť do sedla po zhruba tej istej trase, tentokrát to však bolo dole kopcom, takže až na spomínaný technický terén to už bolo jednoduchšie.

Ďalší úsek trasy, ktorý bol odmenou za predchádzajúce stúpanie, začínal pekným zjazdom zo sedla do Tepličky nad Váhom a pokračoval pozvoľným klesaním cez Nededzu, Gbeľany a Varín do Nezbudskej Lúčky. Z trasy bolo vidno priemyselné objekty automobilky KIA a jej dodávateľov, ako aj známu cementáreň. V Nezbudskej Lúčne sme sa na chvíľu zastavili v zaplavenom lome, ktorý sa nachádza v tesnom susedstve koliby Panoráma, kde sme mali naplánovaný obed. Množstvo áut, ktoré nás míňali v oboch smeroch však neveštilo nič dobré a hrozilo, že pre veľký počet ľudí sa naša obedná prestávka poriadne pretiahne. Darmo, posledný prázdninový a navyše predĺžený víkend, dobré počasie, krásny výhľad na hrad Strečno, mini ZOO a mnoho ďalších atrakcií pre deti vrátane Rozprávkového lesa boli magnetom pre vysokú návštevnosť. Naše obavy sa však našťastie nepotvrdili, stôl sme našli okamžite (práve odchádzali nespokojní zákazníci, ktorí sa vraj 45 minút nedočkali obsluhy) a navyše zaúradoval Ankin šarm, ktorým sa jej akosi podarilo ukecať obsluhu, takže pivko a kofolu sme mali na stole za 10 minút, polievku za ďalších 5 a halušky za ďalších 15. Perfektné, za necelú hodinku sme mohli po prehliadke areálu posilnení pokračovať ďalej.

Naša trasa pokračovala ďalej z Nezbudskej Lúčky na Starý hrad. Cesta bola dosť tankodrom a záverom aj do kopca, nebolo to však moc dlhé, takže sa to dalo prežiť. Posledný úsek na samotný hrad bolo potrebné vyšľapať peši, a tak sme sa s Vladom vystriedali pri strážení bicyklov. Hrad sa nachádza na strmej skale takmer kolmo nad Váhom, takže je na mieste otázka, ako to vôbec naši predkovia na takej strmine dokázali postaviť? Každopádne, miesto si vybrať vedeli, výhľad na krútiaci sa Váh mali dokonalý.

Po prehliadke hradu sme sa tou istou cestou vrátili do Nezbudskej Lúčky, kde sme sa krátko občerstvili v reštaurácii pri kompe, ktorá zabezpečuje prepravu áut medzi Nezbudskou Lúčkou a Strečnom, nakoľko miestny most cez Váh je len pre peších a cyklistov. Týmto mostom sme sa po občerstvení vydali aj my smerom na hrad Strečno. Tento síce v pláne nebol, v pláne bolo však podhradie s imitáciou stredovekej dediny. Žiaľ, v čase našej návštevy sa tu konala platená akcia s ukážkami dobových bojov a hudby, a keďže predierať medzi početnými návštevníkmi sa nám nechcelo, pobrali sme sa radšej ďalej smerom na Pomník francúzskych partizánov v Strečne. Tu až na pár ľudí nebol nikto a navyše výhľad na všetky strany vrátane hradu Strečno a koliby Panoráma stál za námahu výstupu.

Nasledujúci úsek našej cesty viedol cyklotrasou po ľavom brehu Váhu smerom k VD Žilina. Spočiatku bol povrch štrkový (škoda, že sa na tie cca 2 km asfaltu už nenašli peniaze), neskôr krásny asfaltový, lemovaný množstvom rekreačných chát. Cyklotrasa nás doviedla k zálivu VD v oblasti Mojšovej Lúčky, kde sme sa krátko zastavili v reštaurácii na občerstvenie a následne pokračovali do cieľa.

Ako garant ďakujem všetkým za účasť a teším sa na ďalšiu akciu.

Záverom ešte štatistické údaje:

– dĺžka trasy:                              52 km

– celkové prevýšenie:               634 m

Juraj Poláček

Akcia Od Tatier k Dunaju

streda 26.8. – sobota 29.8.2020

Leto skončilo v utorok. Zmenu však bolo vo vzduchu cítiť už niekoľko dní. Pondelok voňal začiatkom školského roku. Nedeľné žlté lístie sa pomaly vŕšilo na cykloceste. Niektorí vraj videli odlietať lastovičky. A tie chladné rána na Horehroní…

Skutočný nástup jesene ale prišiel ako blesk z jasného neba. Chladivé prúdy dažďa zmývajú letnú horúčavu. Aké príjemné je dívať sa z tepla izby na kvapky stekajúce po oknách. Stihli sme to naozaj o chlp. Stačilo naozaj len málo. V sobotu večer nás zaskočil pohľad spoza okna vlaku na blesky nad uhorskou rovinou. Či kvapky dažďa na prednom skle počas cesty zo stanice. Bolo to tesné. Hustý dážď teraz bičuje krajinu, jeho hrubé povrazy sa spúšťajú z výšky oblohy, na zemi rastú kaluže vody. Tak ako pred rokom…

Keď som sa vtedy v utorok lúčil s pelotónom, na oblohe sa už zberali tmavé mraky, hustý lejak sa chystal zmáčať asfalt, preveriť pelotón. Prvýkrát v živote som ľutoval, že nemôžem v nečase sadnúť na bicykel a pokračovať. Sľúbil som si, že na budúce (ak to bude čo i len trochu možné) sa vrátim. Potiahnem celú trasu. Prejdem cieľovú čiaru na námestí v Bratislave. Ten čas teraz nastal.

utorok 25.8., deň pred – Starý Smokovec

Neskorší štart v stredu pred obedom umožňuje ušetriť deň dovolenky, cestovať až poobede, realita je nakoniec samozrejme iná. Po dohode so zvyškom skupiny si deň dovolenky pridávam a kupujem lístok na ranný vlak. Za pol dňa je možné v Tatrách veľa stihnúť, odpútať sa od sveta tam dole, od povinností, naladiť na vlnovú dĺžku nasledujúcich dní. A tak pár minút po deviatej nasadám do vlaku, kde už čakajú ostatní účastníci zájazdu – Janka, Igor, Jozef a Fero. Cesta v partii príjemne ubieha, aj tie rúška na tvári takmer nevadia, netreba ani chodiť do reštauračného vozňa. Po očku stíham sledovať známe miesta, vraciam sa o mnoho rokov späť (a vystupujem v Púchove na občerstvenie – polhodinku čakania na prepriahnutie lokomotívy si treba spríjemniť) či robím plány do blízkej budúcnosti (a vystupujem na Považský hrad, už by sa to patrilo – koľký krát sa veziem povedľa a hore som ešte nikdy nebol).

Za Žilinou začínajú zrak ešte viac priťahovať okolité hory. Sú blízko, týčia sa vysoko, lákajú. Ako všetko vzdialené, veci v dosahu nebývajú tak zaujímavé… Popod svahmi Malej Fatry preletíme Turiec a už sa spoza okien vylupuje magický Liptov, vzdialené gény sa ohlasujú… Havránok, šíra vodná plocha Mary (v hĺbke ukrývajúca Sokolče, rodisko mojej starej mamy), v diaľke pyšné štíty Západných Tatier. A prenádherná krajina medzi Hybe a Štrbou, zaoblené vŕšky, lúčiny aj husté lesy. Zajtra sa tadiaľto budeme vracať. Nad hlavou nám bude svietiť slnko, do chrbta nás bude tlačiť vietor…

Sníva sa pekne, ale ešte tam nie sme, ešte máme pár hodín pred sebou, najskôr nás čakajú chvíle hore v Tatrách, tých Vysokých. Začíname si robiť plány, ako naložíme so zvyškom dňa. Niektoré ambiciózne (pôjdeme na Sliezsky dom), iné menej (pôjdeme na pivo). Definitívne rozhodnutie odkladáme na neskôr. Najprv sa treba naobedovať. A predtým ubytovať. Ale ešte skôr dopraviť nahor električkou. Na perón prichádza len taká krátka, ledva sa do nej všetci pomestíme. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a cestu vo verejných prostriedkoch máme pre dnešok úspešne za sebou, rúška môžu ísť dole z tváre, už sa nemusíme usmievať iba očami.

Ubytovanie je pekné, priestranné, kúsok od stanice, nemusíme sa pridlho naťahovať s batožinou. Turistický obed si dávame hneď v susedstve, nie je to žiadny gastronomický zázrak, ale zasýti a neurazí. Nastáva čas rozhodnutia. Janka s Igorom idú na bicykloch na Hrebienok, ja s Jozefom peši o kúštik ďalej – na Rainerku a Fera čaká návšteva detí. Poďme, nezdržiavajme sa, dni sa už skracujú.

Vykračujeme si hore kopcom, ide sa dobre, neženieme, netlačíme na pílu, netreba sa hneď prvý deň spotiť. Spoza mrakov občas vykukne vrchol Lomničáku, povedľa prebehne poloprázdna lanovka, či skupinka turistov, v priamom prenose si užívame nádherné poobedie krásneho dňa. Nech to takto vydrží čo najdlhšie (predpovede počasia na najbližšie dni nepoznám, ani nehľadám – čo má prísť to príde). Na chodníku nad Bílikovou chatou stretávam pani doktorku z Bratislavy, zdravíme sa, usmievame, prehodíme pár slov, svet je malý.

Pán chatár chystá drevo, chata je takmer prázdna, môžeme si vyberať miesto na sedenie. Samozrejme vonku – očami pohladiť svahy Lomnického aj Slavkovského štítu, zrakom hľadať cesty vody – potok aj vodopády i chodníčky ľudí. Čaj a horec na tomto mieste chutia čerstvým vzduchom, skalami, slobodou, nikde inde také nedostať, radšej to pridupľujeme (nech nekrívame).

Dole už zbehneme ako srnky, najskôr sa stretneme s Jankou, dychtivo si vymieňame zážitky a dojmy, zabehneme na kávičku do mojej obľúbenej kaviarne – čajovne, neskôr sa všetci stretávame na neskorej večeri, či skôr krátkom večernom posedení. Na izbu sa vraciame už potme. Turistická sezóna vrcholí, noc je ešte mladá, ale po stíchnutej a potemnenej hlavnej promenáde sa presúva len naša pätica, inak je všade pusto, mĺkvo, tmu presvecujú len hotelové okná. Skôr možno stretnúť medveďa ako človeka.

Našťastie sme ho nestretli, to by chudák chlpatý videl… Aj do izby sa nakoniec dostaneme (keď nájdeme správny kľúč, tie z domu napočudovanie nepasujú) a výborne sa vyspíme, bol to fajn deň. A to sme vlastne ešte ani nezačali.

streda 26.8. deň prvý – Čertovica

Budíček (telefón) pípa relatívne skoro – nie sme si istí, či sa nám podarí zmestiť do električky. Podarilo. A ešte sme sa stihli aj dobre naraňajkovať, aj keď prvý dojem trochu klamal. Hodinka na Štrbské Pleso je povinná jazda, čas si krátim rozhovorom so spolusediacim turistom. Vystupujem, beriem do ruky tašku a peši vedľa bicykla sa vydávam na štart.

To bol nápad toľko toho baliť! Taška oťažieva už po pár metroch, putuje na rúru bicykla, snažím sa držať smer a balans. Že som nezobral radšej ruksak! Fučiak ku pošte sa snažím vytlačiť čo najrýchlejšie, nech už to mám za sebou, prvýkrát dychčím hore kopcom, prvýkrát tlačím bicykel… Po rovinke poza hotel to už ide ľahšie (mačacie hlavy – tu sa na bicykli pôjde fajnovo, ešteže neprší) a sme tam, priamo v centre diania!

Na parkovisku stojí autobus, všade okolo hotela sa hmýria ľudia v zelených dresoch, niektorých poznávame, zdravíme sa, vítame – atmosféra nás pohlcuje behom okamžiku. Ideme sa zaregistrovať, odložiť batožinu, prezliecť do zeleného a vychutnať kávičku na brehu plesa. Vedľa terasy sa šikujú bubeníci, rozkladajú svoju hlučnú batériu – raz, dva, tri… chytľavý rytmus rozoznieva okolie, noha ho zachytáva a podvedome začína vyklepkávať, vibrácie sa šíria priestorom, rozhýbavajú účastníkov aj okoloidúcich (či okolostojacich), priestor sa plní, dav sa vlní. Atmosféra je pripravená.

Ešte je však potrebné akciu oficiálne zahájiť – privítaním, pokynmi, príhovorom. Sme však už nedočkaví, svaly netrpezlivo brnia, duša (a telo) cyklistu by najradšej nasadla na bicykel, vydala sa na dlhú cestu, poďme, šliapnime do pedálov, rozbehnime sa, rozpáľme galusky, trasa volá…

Lúčime sa, zapíname prilby, kladieme nohy na pedále, šťukajú SPD-čka, cvakajú prehadzovače, cvrlikajú voľnobežky. Štart! Pelotón, ten mohutný organizmus, sa dáva do pohybu. Desiatky nôh začínajú zaberať, desiatky rúk sa chytajú bŕzd, desiatky chrbtov hľadajú správnu polohu. Najbližšie hodiny, najbližšie dni bude táto mnohohlavá masa dýchať rovnaký vzduch, potom skropí ubiehajúci asfalt, telá budú bojovať s únavou, vôľa však bude hnať tohto tvora ďalej a ďalej, každým otočením kolesa bližšie k cieľu.

Spočiatku sa hýbeme nesmelo, prvé desiatky metrov vedú po rovine, možno pár metrov do kopca, treba nájsť tempo, svoje miesto v pelotóne, spoznať spolujazdcov, zžiť sa s celkom. Zjazd do Štrby je preto rozpačitý. Niekto to však napáli hneď skraja, silou tiaže predbieha tých menej odvážnych, dole kopcom sa predsa brzdí len v nevyhnutnom prípade. V čele ale jazdí Jarka, tú nemôže nikto predbiehať, rozostupy preto priveľké nevznikajú, balík sa stále drží ako – tak pohromade. Miestami prechádzame stavebné križovatky, už nejakú dobu prebieha rekonštrukcia zubačky, treba si pribrzdiť, na štrku to môže byť v rýchlosti nebezpečné. Ani defekt by hneď skraja nepotešil.

Prudký zjazd máme za sebou skôr ako by sme sa nazdali, výšľap by nám trval určite dlhšie – na ten si však ešte chvíľu počkáme, ani Čertovica nie je na zahodenie. Odbočujeme doprava na starú hlavnú  cestu, konečne začnú zaberať aj nohy, doteraz boli v permanencii len ruky na brzdách.

Je to krásny kraj. Hrebeň Tatier, Vysokých aj Západných máme ako na dlani, zľava sa nad nami týčia vrcholy Nízkych Tatier, asfalt sa vlní po miernych pahorkoch, síl máme stále nadostač, na každom metri trasy je čo obdivovať, čas príjemne plynie. A cestu nám navyše čistia policajti, celý jazdný pruh je len náš. Je to paráda bicyklovať takto bezpečne, žiadne auto nevytláča cyklistu do priekopy, neobtiera sa o barany, nepúšťa do tváre výfukový plyn, posádky tých protiidúcich nám dokonca mávajú, zdravia. V takýchto podmienkach môže človek jazdiť úplne bezstarostne (pozor treba dávať len na nevynútený kontakt a následný pád, to by v pelotóne bolelo), užívať si okolitú krajinu či spoločnosť spolujazdcov, aj síl je náhle akosi viac. Občas zastavíme pri rozšírenom mieste, odfúkneme, napijeme sa vody, pustíme dlhú kolónu áut, ktorá sa nazbierala za našimi chrbtami.

Takáto jazda má ale tiež svoje špecifiká. Nestojíme tam, kde nás napadne, kde je niečo zaujímavé, nie sme poznávací zájazd, naše ciele sú iné. A tak sa len mihneme popri pekne zrekonštruovanom vojenskom cintoríne za Štrbou, okolo malebných chalúp vo Važci len preletíme (aj tak väčšina ľahla popolom pri ničivom požiari pred takmer storočím), z amfiteátra vo Východnej zaregistrujeme len drevený plot. Neobídeme však krčmičku v Hybe, už bolo načase sa osviežiť, doplniť energiu, vydýchnuť si. O chvíľu začíname. Naostro.

Čertovica. O tomto kopci som dlho premýšľal, študoval výškový profil, rozhodoval sa, kvárila ma ako nočná mora. Zatiaľ som sa po jej svahoch presúval len autom. Zvládnem to aj na bicykli? A na cesťáku? Nezavarím sa hneď v prvom dni putovania, v prvom stúpaní? Ale čo, veď prinajhoršom potlačím, nebolo by to prvýkrát. A veď ide aj autobus, keď bude najhoršie …

Po krátkej zastávke sa nestihneme ani poriadne rozbehnúť a už pribrzďujeme. Odbočujeme vľavo, cesta sa zužuje, začína stúpať, tam niekde v diaľke, vysoko nad našimi hlavami leží cieľ dnešného putovania. Už aby sme tam boli.

Spočiatku to však nie je nič hrozné, nohy sa krútia takmer samé, v pelotóne si musím občas aj pribrzdiť. Keby niekto vymyslel rekuperáciu aj pre tento typ bicykla, to by bola jazda! Stále je ešte priestor obdivovať okolitú krajinu, odmávať na pozdrav z auta. Len ten vietor začína hnevať. Fúka priamo do tváre, bráni pohybu, užiera síl. Zatiaľ viac ako kopec.

Pri Malužinej sa sily kopca a vetra vyrovnávajú, pri Nižnej Boci už má navrch kopec. Pelotón sa postupne trhá, Jarka velí uvoľnenie tvaru, ďalej už ide každý za svoje, svojim tempom, vlastnými silami.

Na počudovanie stále vládzem krútiť nohami, jazdu si svojim spôsobom vychutnávam, i keď sa už toľko nekochám okolitou krajinou. Ale je to stále horšie. Už nemám kam podradiť, na tomto prevode budem musieť krútiť až do konca. Alebo potlačiť. Zadarmo ma však ten kopec nedostane, zmačknem sa, uvidím, čo zo seba dostanem.

A dostávam toho na počudovanie dosť, moja rýchlosť sa ešte stále pohybuje vysoko nad 10, držím frekvenciu, tlačím do pedálov, dychčím, fučím, odfukujem kvapky z nosa, chvíľu sa snažím udávať tempo a vyťahovať hore malú skupinku. Potom mi z nej niekto odskočí, niekomu utečiem zas ja, zvoľňujem (!) – som gentleman, skúšam chvíľku počkať, definitívne sa však trháme, hoci rýchlosť mierne klesá (stúpanie sa stále priostruje), tu už naozaj ide každý sám za seba.

Avšak stále žijem, šliapem, idem ďalej. Asfalt sa už len lenivo odvíja pod kolesami môjho tátoša, nemám ani chuť sledovať okolie (kam až to stúpa, do čerta!), oči zväčša sledujú priestor pár centimetrov pred predným kolesom, iba toľko aby som nevletel do jamy, nerozbil koleso, bicykel, hubu… Nechápem však čo sa so mnou deje, rýchlosť stále držím vysoko, nemal som predsa žiadny doping, ako je to možné?

Vyšná Boca, to hádam budeme takmer hore, objavuje sa penzión, odkláňajú ma na parkovisko. V chládku pod stromom už čaká Fero (on jazdí v inej kategórii) a pohár čapovaného. Len tak zasyčí. A chutné presso k tomu. Perfektná zastávka.

Postupne prichádzajú ďalší, čas pri oddychu a rozhovoroch letí, na vrch to však ešte kúsok máme. Vraj najtvrdšieho stúpania, snažím sa v mape odhadnúť vzdialenosť. Tipujem tak dva – dva a pol kilometra. Bodaj by som mal pravdu!

Stúpanie sa naozaj priostruje, prvýkrát klesám pod 10, snažím sa, tlačím do pedálov, len nestratiť frekvenciu, to by bol koniec! To už nie je dychčanie, z pľúc mi hučia kováčske mechy, v ušiach bijú kostolné zvony. Aj tak kde – tu niekoho obehnem (samozrejme borci zľahka obiehajú mňa), posúvam sa meter po metri ďalej, centimeter po centimetri vyššie. Tu už je to len boj. Kto nakoniec zvíťazí?

Pre tentokrát som to ja, pani Čertovica bola ku mne milosrdná, posledné metre sa dokonca sklápajú, zaraďujem ťažší prevod, stíham sa vydýchať, do cieľa etapy, na parkovisko pred penziónom prichádzam ako pán. Ani všetky stoly ešte nie sú obsadené, väčšina jazdcov stále bojuje so stúpaním.

Takže kopec, ktorý mi spôsoboval veľké obavy a pripravil zopár bezsenných nocí sa nakoniec predviedol v príjemnom svetle. Nebolo to až také hrozné, tento môj bicyklík, môj cesťáčik sa ukázal ako dobrá voľba (škoda, že som už nezazrel pána Druckera, hneď by som mu túto novinku zvestoval). Ako duch sa môj Ghost prešmykol až sem, na vrchol stúpania, užívam si posledné teplé lúče slnka, dopĺňam tekutiny, pripíjam si na jeho počesť kalíškom horca. Dnes sme to zvládli!

Zatiaľ len cyklistickú časť programu, tá spoločenská nás ešte len čaká. Najskôr si chvíľku vychutnávam príjemný výhľad cez strešné okno. Ležím na posteli, čakám, až sa uvoľní miesto v sprche (treba zmyť pot a prach dnešného výkonu), pozorujem mraky letiace po oblohe. Len maličký výsek reality viditeľný cez okno, snažím sa odhadnúť, čo príde za chvíľu – bezoblačná obloha, biely baránok, či sivá záclona. Ako v nekonečnom panoptiku sa tieto obrazy rýchle menia, jeden strieda druhý, nedá sa odhadnúť čo bude nasledovať. Život zhustený do malého obdĺžnika.

Večera je chutná, nápoje tiež, rozhovory zmysluplné aj poučné. Príde aj na históriu i keď tu sa posledná diskutujúca trojica vo všetkom nezhodne. V tom podstatnom však hej. Nakoniec odchádzame spokojní do postele, po dlhej dobe spím ako vo vatičke. Bol to krásny deň.

P.S. To záverečné stúpanie malo nakoniec štyri a pol kilometra. Slušné.

štvrtok 27.8. deň druhý – Žiar nad Hronom

Budíme sa do slnečného, avšak chladivého rána. Prísľuby sú veľké, raňajky dobré, trasa dlhá, avšak krásna. A väčšinou dole kopcom. I keď – nejaké stúpanie sa určite nájde. A pokiaľ v Žiari dodržia slovo, budeme mať aj hlavu kde zložiť.

Včera ráno ma totiž nemilo zaskočila správa, že naše ubytovanie je zrušené, ponúkajú náhradný termín – koncom septembra. Ten si už môžu strčiť do… Rýchly prieskum internetu odhaľuje, že hotel je skutočne na širokom okolí jediný, iné možnosti prespať (takmer) neexistujú, ak to nechceme skúsiť na lavičke v parku (ktovie či ho tam vôbec majú). Okamžitý telefonát však prináša rýchle riešenie, majú pre nás pripravenú náhradu. Však večer uvidíme.

Začíname pekne zostra, rýchlym zjazdom. My, leniví sa obliekať (a potom vyzliekať) to skúsime hneď od štartu v kraťasoch – hore aj dole. Nie je nás veľa, ostatní sa väčšinou babušia do viacerých vrstiev oblečenia. Ale nie je to žiadna katastrofa, na slniečku je chladno, v tieni lesa… – to treba prebehnúť. Nezmrzol som, neochorel som, teraz som múdry.

Hlavné je v zjazde nespadnúť, je ráno, ešte sa v pelotóne len hľadáme, všetko si musí sadnúť. Radšej sa držím v úzadí, predovšetkým bezpečne, verím že moje chvíľky dnes ešte prídu. Pod kopcom, v Mýte pod Ďumbierom sa skonsolidujeme, pustíme vpred kolónu áut (zrána ešte nie je príliš veľká, premávka je zatiaľ riedka), taktiež aj na kraji Podbrezovej. Napočudovanie, tu dole sa mierne ochladilo, nevadí však, klesanie končí, opäť začíname prepletať nohami, zohrejeme sa zábavným spôsobom.

Točíme doprava, vchádzame na hlavnú cestu, pohybujeme sa popri toku Hrona, dole Horehroním. Áut je náhle viac, oceňujeme pomoc polície. Chalani sú skutočne zohraní. Auto vpredu nám razí cestu, spomaľuje protiidúce vozidlá (ich posádky nás často zdravia), dve motorky behajú popri pelotóne, zabezpečujú križovatky, zozadu všetko istí ďalšie auto. Nám stačí len krútiť pedálmi.

Najskôr okolo areálu Železiarní (toľko šrotu!), vpravo míňame odbočku na Hornú Lehotu (a Hnusnô), v myšlienkach sa na chvíľu vraciam pár rokov dozadu, zraz v Hronci bol nezabudnuteľný a cez Skalicu (ďalšie asociácie sú hneď naporúdzi) sa dostávame do Lopeja. Odbočujeme, bohužiaľ však nezastavujeme, lekvárová buchta z blízkej pekárne by teraz chutila, tí by mali tržbu!

Začína hupáčik, tempo naberá na obrátkach, pelotón sa trhá. Nevadí, veď hore postojíme, potešíme sa výhľadmi na protiľahlý hrebeň, tam hore, niekde za horizontom leží Chata pod Hrbom, ďalšia pripomienka vydareného cyklozrazu (a nečakaná asociácia, ktorá sa objaví až večer – čo je toto za kraj ?!?).

Ďalej pokračujeme ako na húpačke – aj dole Hronom je to niekedy do kopčeka, využívame bočné cesty, na úzkom Horehroní rovina neexistuje. Staré známe miesta – Predajná, Dubová, Nemecká, krátka prestávka príde vhod, odľahčíme sedacím svalom, vystrieme chrbty, nemusíme stále piť len vodu z bidonu. Preštrikujeme cez Brusno, do kúpeľov samozrejme (bohužiaľ – mám to tam rád) nejdeme, Medzibrod, Lučatín… húpačka pokračuje, hlavnú cestu prebiehame zľava doprava, nevynecháme žiadnu bočnú cestičku (náš sprievod má trasu naozaj dobre naštudovanú), ani nevieme ako a nad hlavami sa objavujú pyšné múry Ľupčianskeho hradu. Priťahujú zrak, lákajú ten pohľad zachytiť cez šošovku objektívu, je treba zvýšiť ostražitosť, stačí len sekunda a balík môže skončiť na zemi. To sa našťastie nestane a tak obdivujeme aj zašlú krásu mestečka pod hradom, Slovenskú Ľupču.

Tesne pred Banskou Bystricou sa radíme na okraji cesty, musíme si oddýchnuť, zoradiť, upokojiť, čaká nás prejazd centrom veľkého mesta, balík musí jazdiť pokope, nesmieme príliš obmedziť hustú premávku župného mesta. Z dlhej chvíle (zdalo sa mi že vyzváňa) vyťahujem z ruksaku služobný mobil a chvíľu odpočinku využívam na úradovanie – kancelária v sedle bicykla, to som ešte nezažil. Maily sú vybavené, telefonáty tiež, stíham už len jeden rýchly lok vody a môžeme vyraziť.

Mestom prejdeme ako nôž maslom, náš sprievod odvádza profesionálny výkon, zdá sa, že šoférov príliš neotravujeme, mávajú, okoloidúci nás zdravia, okolostojaci fotia. Sme atrakciou dňa, atmosféra je (zdá sa mi) ešte viac bezprostredná ako po minulé roky.

Z mesta sme sa šťastne vymotali, pod kolesami sa nám opäť odvíja vedľajšia cesta, popod pamätník v Kremničke nás vedie na Badín, začína stúpať, máme pred sebou ani neviem koľký hupák, čelo balíka sa rozbieha, tempo narastá, v uvoľnenej atmosfére nečakáme hore na kopci, ale brzdíme až neskôr dole a… to bola chyba, anjel strážny nášho pelotónu na chvíľku odvracia zrak, možno si v poludňajšom sparne na chvíľočku zdriemne, pád z bicykla tak zmrazuje náladu na dlhý čas (následky hádam našťastie nebudú príliš vážne).

Trochu zamĺknuto, o to viac opatrne pokračujeme ďalej (čakanie na pomoc bolo nekonečné!). Popri letisku Sliač, cez Kováčovú a krajom Zvolena sa dostávame k motorestu Stráže. Tu sú už na nás pripravení, rezervovali nám samostatnú reštaurácie, nakŕmili, napojili, nechali odpočinúť. Po udalosti spred pár desiatok minút bolo načase. Atmosféra sa čiastočne uvoľňuje (prvé správy z nemocnice sú povzbudzujúce), sme opäť pripravení pokračovať. Ešte máme kus cesty pred sebou.

Stále sa držíme toku Hrona. Cez Budču a odbočkou na lokálnu spojku pod Ostrou Lúkou (kde – tu poriadna jama, ale inak krásne zjazdná) sa dostávame k R1-ke. A teraz nastáva ten správny cirkus. Policajné vozy a motorky spúšťajú celú škálu výstražných zvukov, blikačiek, svetiel, spomaľujú a zastavujú niekoľko desiatok metrov diaľnice, nás vpúšťajú na krajnicu a ide sa! Je to zážitok jazdiť po takejto ceste! A s takýmto servisom! Chvíľku si pripadáme dôležito, zažívame pocity VIP bytostí, svet (vlastne len jeho kúštik, malý úsek cesty) patrí nám…

Ani nie za minútu opúšťame rýchlostnú komunikáciu a sme tam kam patríme, na ceste III. triedy číslo 2942. Ale je tu krásne. Cez Hronskú Dúbravu, Trnavú Horu, v úzkom kontakte s prírodou aj ľuďmi (na R1-ke si človek pripadá ako na Marse, ľudia uväznení vo svojich škatuliach len preletia popri sebe) pokračujeme bližšie k cieľu. Asfaltka sa kľukatí polootvorenou krajinou, neobkolesujú ju veľhory ale nízka, lesmi porastená pahorkatina, vcelku kvalitnú vozovku lemuje riedky porast, poniže sa tiesnia rieka a železničná trať. Bicykel ide akoby sám, len kde – tu jemne zatiahnem, držím sa v balíku, ďalej ma unáša pokoj blížiaceho sa neskorého popoludnia.

Náhle sa nám nad hlavami objavuje zrúcanina, Šášov, cieľ etapy máme na dosah. Škoda že nie je priestor zastaviť sa, porozhliadnuť, poobdivovať múry, ktoré obteká čas. My tu však nie sme kvôli spoznávaniu krajiny, ona len vytvára (nenapodobiteľnú, nezabudnuteľnú) kulisu nášmu putovaniu, našej myšlienke, ktorú sa snažíme doviezť v sedlách bicyklov od vysokých štítov Tatier k šírej rovine Dunaja.

Ale to už prichádzame blízko k cieľu, naše kolesá obrusujú asfalt mesta presláveného hliníkom (a niekým iným), šikujeme sa do radu cez Žiar nad Hronom. Čo sa to však týči tam pred nami? Akoby sme narazili do steny, hlavná dopravná tepna mesta je vysoko nad našimi hlavami, krátke prudké stúpanie preveruje stav techniky aj sily jazdcov. Už je neskoro radiť, nechcem utrhnúť prehadzovač, zhodiť reťaz, peckujem to do kopca na ťažký prevod, v jeho päte dupem vysoko nad 40, hore zo sedla tak – tak 10, ledva otáčam pedálmi. Ak by bol stupák o kúsok dlhší…

Našťastie nie je a za pár okamihov tak môžeme brzdiť pred hotelom, zosadnúť, tachometer dnes prekročil 100 km, niektorí sú už doma, my si však ešte chvíľku počkáme. Čas na ubytovanie si ideme skrátiť na večeru spolu s Monikou a Lacom z Košíc, majú pre dnešok rovnaký osud ako my, aj ich čaká cesta do Lutily. Večera ubieha príjemne, varia fantasticky, noví priatelia sú výborní parťáci, zdržíme sa o chvíľku dlhšie ako sme pôvodne plánovali. Postupne sa k nám totiž pridáva Jarka a ostatní organizátori, z hotela sa prekvapujúco vykľube nealkoholické dúpä (!!!), čo po takom dlhom dni v sedle nie je najšťastnejšie riešenie – kapurkova je nutnosť.

Do Lutily nás vezú taxíky, je to predsa len trochu od ruky. Ubytovanie však šokuje v pozitívnom zmysle, je to absolútna paráda, pohodlie a priestor, škoda, že zajtra už budeme spať inde. Opäť sa mi leží ako v bavlnke, táto akcia mi vyslovene svedčí.

A tak sa v duchu ospravedlňujem hotelu, mestu Žiar, moje predsudky boli zase raz prirýchle, odsúdenia zbytočné. Na okamžiky v ňom strávené budem spomínať ešte dlhú dobu, rád sa sem kedykoľvek vrátim alebo len tak (idúcky okolo) pristavím. Žiar nad Hronom, dostávaš 4,5 hviezdičky (tú polovicu ti pridám nabudúce).

piatok 28.8. deň tretí – Nitra

Kto si vopred naštudoval trasu vedel, že dnes nás čaká kráľovská etapa podujatia. Tí ostatní mali šťastie, ráno vstávajú ešte v kľude. Je tretí deň, už v posteli opatrne kontrolujem stav svalstva a ostatných podstatných orgánov. Zatiaľ sú na počudovanie v poriadku.

Všetko ide ako po masle, taxíky sa objavujú v momente keď sme zbalení a pripravení vyraziť. Raňajky na hoteli sú bohaté a chutné, odpúšťame mu jeho (na naše zvyklosti) nie úplne obvyklé zameranie (i keď nás sa to priamo nedotklo). Vyťahujeme bicykle z pivnice (ďalšia výhoda ľahučkého cesťáčika) kde nocovali, netrpezlivo čakáme na pokyn odštartovať. Náladu nám  vylepšuje správa o zdravotnom stave pacienta, do pedálov sa šliape hneď veselšie, v putovaní pokračujeme aj za neho.

Hneď zrána naberáme slušné tempo, nohy pracujú ako piesty, ženieme sa po asfalte sťa šípy, chudáci e-bikeri, ktorí nemajú prečipované… Ešte stále sa držíme Hrona i keď už jeho tok nekopírujeme tak otrocky, v týchto miestach úzke zovretie hôr povoľuje, priestor sa rozširuje, dá sa porozhliadnuť do okolia. Hoci v tomto tempe nie je ani príliš kedy, aj bezpečnosť velí viac sledovať svoju pozíciu v pelotóne ako okolitú krajinu. I keď… – po očku to predsa len trochu ide.

Pri Hliníku križujeme rieku, smerujeme na Bzenicu, pripomíname si možnosť príjemného posedenia v kolibách na okolí (škoda, že je ešte tak skoro po štarte) a … brzdíme, odbočujeme, využívame pohostinnosť hneď prvej z nich. Opäť dobrá voľba. Sadáme na terasu prehriatu slnečnými lúčmi, kocháme sa pohľadom na pasúce sa koníky i neďalekú zrúcaninu hradu Revište (nikdy si neviem spomenúť na jeho meno), ochutnávame produkty neďalekého pivovaru Vyhne (vraj je o pár rokov starší ako Amerika) – samozrejme (aj) KolaLoku, ja dopĺňam deficit kofeínu.

Tu by sme veru dokázali posedieť, povinnosti však nepustia, máme toho pred sebou veľa, ešte sme ani poriadne nezačali. Nasadáme, prvý záber je vždy rozhodujúci, roztáčame kľuky pedálov, rozbiehame sa. Je to jazda! V Žarnovici sa opäť vraciame na ľavý breh Hrona (za Bzenicou sme na okamih prebehli na pravý), už sa nejakú dobu znova pohybujeme úzkym údolím, hory sa zovreli, stúpajú do výšav takmer od hladiny vody. Cesta sa vlní, krátke hupáčiky pelotón napodiv nespomaľujú, ale zrýchľujú, kompaktná masa sa trhá, vznikajú skupinky. Je to však nádherný kus krajiny, v spomienkach opäť putujem hlbšie v čase, vraciam sa k nášmu pobytu v Štiavnických vrchoch spred pár rokov, vtedy sme si tieto miesta doslova vychutnávali. Ale veď to aj dnes, i keď trošku odlišným spôsobom.

Voznica, odtiaľto vedie krásna cyklocesta do srdca hôr, až k tichým tajchom, tmavým, hlbokým očiam hľadiacim priamo do duše Štiavnických vrchov. Dnes však pokračujeme opačným smerom, dnes sa budeme štverať svahmi na opačnom brehu Hrona. Zatiaľ sa pokúšame prešmyknúť popri rieke, občas v chládku pod korunami stromov, niekde otvorenou lúčinou, či maličkou, polozabudnutou dedinkou. Len sa čo najmenej unaviť, pošetriť čo najviac síl, v ďalšej časti dnešného putovania ich budeme potrebovať.

Zdravíme skupinu cyklistov na výlete, pozývame ich, aby sa pridali k nám, majú však dnes asi iné plány. Nás za chvíľu čaká prvá vážnejšia previerka dňa, výrazný zub na trase tohto ročníka, prejazd Pohronského Inovca. Už v prípravnej fáze (ktorá u mňa prebiehala na obrazovke počítača) budil rešpekt. Bude prejazdný? Nezvesí ma zo sedla? Nevycucia priveľa síl? Uvidíme na mieste, vopred nie je nikto prorokom, rozhodne aktuálna situácia. Taký kopec ešte nevymysleli, čo by som ho nedokázal vytlačiť (mám s tým predsa bohaté skúsenosti)!

Hlúpe myšlienky sa preháňajú hlavou zatiaľ čo my sa preháňame po cestičkách pred Novou Baňou. V Brehoch prudko točíme vpravo, strácame rýchlosť aj kadenciu, znova sa musíme rozbehnúť hore na most ponad Hron a R1-tku. Tieto drobné hupáčiky sú presne tými miestami, ktoré dokážu nadeliť pelotón. Pre niekoho len nezapamätateľná epizóda na trase dňa, možno sa len na dve – tri šliapnutia zdvihne zo sedla, pre iného (čo len za oči visí na chrbte predjazdca) zaznamenania hodné stúpanie, páčky prehadzovačov pracujú, reťaz sa šplhá hore kazetou a dole rozetou, pot vystupuje na čelo, dych sa kráti…

Spúšťame sa z mosta, za tabuľkou s označením mesta spomaľujeme, musíme sa počkať, spojiť, opäť vytvoriť tvar, sme predsa jeden kolektív, jeden tvor, jedna duša, reprezentujeme podujatie, myšlienku, cez obec musíme pokračovať spoločne. Počas spanilej jazdy zastavaným územím mávame, zdravíme okoloidúcich i okolostojacich, aspoň si trošku oddýchneme, uvoľníme, naberieme sily pred stúpaním dňa. To začína už v uliciach.

Spočiatku mierne, zjazdné, i keď – cítiť ho potvoru, náhle začína byť teplo, musím kúsok povoliť zips, rozopnúť dres, zotrieť kvapku potu, rozhovor tíchne, počuť hlasné dýchanie, fučanie. Mimo mesta sa stúpanie samozrejme priostruje, našťastie sú tu prvé stromy, dobre padne schladiť sa v ich tieni.

„Už to máte len tri kilometre!“, snaží sa vliať silu do nôh miestny chatár. Dobre mienená lož niekomu pomôže, iného definitívne odrovná. Po pár sto metroch však našťastie stojíme v chládku pri potoku, prudko odfukujeme, osviežujeme sa, snažíme naliať čo najviac tekutín (do hrdla i do bidonu), nabrať dostatok síl. Odtiaľto vraj začína seriózne stúpanie. A čo teda bolo toto?

Rozcvička. Ale to zisťujeme až za chvíľu. Najskôr (dych sa ustálil, pot som zotrel) si vychutnávam pár minút pohody. Už sme opäť vo forme, rozbiehajú sa rozhovory, hlasy sa rôzne prepletajú, prekrikujú hlásenie miestneho rozhlasu, nájde sa čas na drobné žartíky, podpichovanie. Obavy treba zahnať veselosťou, užívať si každú chvíľku, sme tu predsa dobrovoľne, všade dookola sú podobne zmýšľajúci ľudia, je nám fajn, počasie je krásne, deň nádherný, netreba sa zaoberať povinnosťami, hlúposťami, telefón z vrecka nevyťahujem (ani ma to nenapadne!), telom aj duchom som na tejto akcii, chystám sa vyštverať na vrchol náhornej plošiny, tam kde pramení riečka Žitava…

Tak to teda neodkladajme, poďme už na to, nech sa cesta odvaľuje! Jednotlivci či skupinky sa púšťajú do boja so stúpaním, so sebou, s vlastnou slabosťou. Tento boj je o to ťažší, že málokto očakával takú silu, odpor kopca, nedáva nám zadarmo ani centimeter svojej vzdialenosti. A tak sa zapierame do pedálov, už nie je kam podradiť, pomôcť si, uvoľniť, pot sa tlačí do očí (štípe potvora), pľúca ide roztrhnúť, kde je tomu koniec? Situácia v stúpaní je neprehľadná, niekto ma predbieha, iného predbieham ja (…a prví budú poslednými…), nie sú to  však preteky, na poradí nezáleží, treba sa len dostať hore, tam, kde sa cesta láme…

Bojujeme, Nová Baňa končí, sklon stúpania nepoľavuje, cesta sa našťastie vnára pod stromy, aspoň tá spara nie je taká veľká. Stará Huta, tu, niekde povedľa sa nachádza známy vodopád, nech si len padá, voda tečie, dnes ma nezaujíma, nech už som hore, nech je tomu koniec, stúpanie sa priostruje… Občas lesom, občas lúčkou posúvam svoj bicykel vyššie a vyššie, tlačím do pedálov, touto rýchlosťou sa chváliť nebudem, som rád, že ešte vôbec šliapem, žijem, otáčam nohami… Snažím sa držať akú – takú frekvenciu, svaly na stehnách sú žeravé, už ich cítiť, vydržte ešte chvíľku nôžky moje, „Shut up, legs!“.

Tu už je viac slnka ako chládku, snažím sa skryť do tieňa každého kríčka, využiť každý lístok na strome. Pot sa ani nesnažím utierať, keby som pustil barany, asi spadnem, už cítim svaly aj na rukách a chrbte, zapieram sa, tlačím do pedálov celým telom, aspoň že som mohol zmeniť polohu rúk, nemusím zvierať brzdy, kontrolovať rýchlosť (ako v pelotóne). Tú si teraz kontroluje sám kopec…

Porast ustupuje, priestor sa otvára, že by to bol vytúžený záver? Nie úplne, nohy sa ale pohybujú ľahšie, sklon sa zmierňuje, je čas zaradiť ťažší prevod, nebudem predsa kmitať ako veterný mlyn. Ešte pár metrov vyšľapnem, kus sa odveziem, náhle je však kam sa rozhliadnuť, ako šibnutím čarovného prútika únava padá z nôh, celé telo sa uvoľňuje, myseľ spieva. Som pred Veľkou Lehotou, v srdci náhornej plošiny, vo výške 650 metrov, dokázal som to! Tých kilometrov bolo nakoniec osem…

Zosadám, bicykel opieram o múrik, odstupujem pár krokov (ide to trochu stuha, nohy dostali poriadne zabrať), vyťahujem z ruksaku energetické bomby, nastal čas posilniť sa, doplniť stratené (kilo)kalórie či (kilo)jouly. Zub som dokázal vyšliapnuť, zostávajú už len zúbky…

Táto prestávka chvíľku trvá, pelotón sa dobre roztiahol, každý bojoval ako vedel, ako mohol, po svojom. Oddych však prichádza vhod. Je pekne, teplučko, slnečné lúče a jemný vetrík osúšajú prepotené dresy. Pelotón, každá jeho súčasť – cyklista, cyklistka, člen sprievodu, dopĺňa energiu, naberá silu, konsoliduje sa, sme schopní pokračovať.

Najskôr však opatrne, zjazd je rýchly, cestu opravujú, kľukatíme sa po nej sprava doľava ako had, len nespraviť hlúposť, nespadnúť, nezobrať so sebou zvyšok poľa, ruky sú opäť pripravené na brzdách. To však ešte nie je to najhoršie, skutočná paľba začína neskôr v lese. Cesta mierne klesá (rýchlosť máme stále slušnú), je dosť rozbitá, pofľakovaná, hra svetla a tieňa pod korunami stromov spôsobuje, že (takmer) vôbec nevidím do čoho idem. Len pevne držím rajdy, snažím sa v žiadnom prípade nerobiť myšičky a dúfam, že žiadnu (rozhodujúcu) jamu netrafím, to by mohol byť koniec. Môjho predného kolesa, môjho bicykla, možno aj mňa (aspoň na tejto akcii).

Všetko našťastie dobre dopadlo, vynárame sa z lesa (opäť sa oteplilo), krajina sa otvára, hory zostávajú za našim chrbtom (pre túto akciu už definitívne) a cez Obyce a priľahlé obce sa dostávame na okraj Zlatých Moraviec. Za nimi už nasledujú spomínané zúbky. Ešte predtým nás však čaká povinná zastávka, v blízkom hoteli máme dohodnutý obed, musíme nabrať silu (a odvahu) do záverečnej časti dnešnej etapy.

Aj zúbky dokážu dobre hrýzť, zisťujeme krátko po oddychu, už výšľap z Moraviec má svoju kvalitu, krátky, ale hutný. A takých bude ešte pár. Z jeho vrcholu sa nám aspoň otvára krásny výhľad na pohorie Tríbeč (a ďalšie hupáčiky). Trhlina zamávala.

Čo obec, to kopec. A riadny uťahovák, takto si pamätám dávnu návštevu v tomto kraji. To som ešte jazdil na tom jedinom dostupnom bicykli, tom som bol ešte Favorit (na tlačenie hore kopcom). Čo budem dnes?

Moderná technika však robí divy. Nie je to síce med lízať, ale všetko s prehľadom dávam, väčšinou ani neobrusujem najväčšie koliesko. Sľažany, Neverice, Jelenec (krásny výhľad na hrad Gýmeš), tieto názvy zostali zapadnuté niekde v hĺbke mojej pamäti, rýchlo sa však dostávajú na povrch, dojmy z minulosti sa miesia s tými dnešnými. Tie aktuálne majú samozrejme navrch.

A Kolíňany, Kolon, dvojjazyčná obec (ako väčšina v tejto oblasti), záverečná previerka dňa aj celej akcie. Ak dám toto, ďalej to už bude povinná jazda.

Cesta sa začína zdvíhať v obci, hodne, o chvíľu viac a potom ešte o kúštik. Už nie je kam podradiť, tep búši do uší, pľúca sa snažia vydolovať zo vzduchu každučký atóm kyslíka, odovzdať ho preťaženým svalom, už to len udržať, vydržať, keď som dal Čertovicu a Veľkú Lehotu nezosadnem predsa v tomto krpáli… Poď, daj, otoč ešte kľukou, zaber! KONEČNE! Sme tam, hore vedľa vykrývača, dominanty miestnej krajiny. Vyššie to už nejde. Stojíme, čakáme, pelotón neexistuje. Len jedinci prichádzajúci až sem hore. Znova sa musíme skonsolidovať, vytvoriť súdržný tvar, sme na prahu Nitry.

Ďalej je to len povinná jazda, prejazd ulicami mesta sprevádzaný húkaním sirén a blikaním majákov nášho perfektného sprievodu. Zaslúžili by si aj častejšie spomenúť, stávajú sa pre nás však bežnou súčasťou jazdy, niečím automatickým. Pri najbližšom samostatnom výjazde v nedeľu však zisťujem, aká veľká bola ich výpomoc. A už zatáčame z hlavnej cesty, ulica stúpa len veľmi mierne (zažili sme iné grády) a končí pri bráne penziónu. Pre dnes koniec, nie však úplný. My sa ešte presúvame taxíkmi na miesto ubytovania (túto noc strávime inde, pôvodné informácie mi tvrdili, že len 250 metrov vedľa, realita sa však ukázala iná – jazda autom trvala niekoľko minút), ochudobňujeme sa tak o zážitky spoločného ukončenia dňa (a vlastne celej akcie), obohacujeme sa však o zážitky, ktoré nám prináša návšteva večerného mesta, stretnutie a večera s novými priateľmi, Monikou a Lacom.

Jedlo aj prostredie boli výborné, ešte dlho by sme dokázali posedieť, rozprávať sa a sledovať rastúci (aj utíchajúci) život nočného námestia a ulíc, zajtra nás však čaká ešte pár kilometrov, lúčime sa a poberáme domov. Niektorí taxíkom, poniektorí pešo. Cesta pri rozhovore ubieha úplne mimovoľne, neónové osvetlenie mení tvár miesta (i mesta), zbadáme sa až takmer pri tabuli označujúcej koniec Nitry, asi sme si zašli. Vyťahujem mobil, štartujem navigáciu (moderné technológie dokážu na počudovanie aj pomáhať) a zisťujem, že až také tragické to nie je, po pár minútach naberáme správny smer, už aj spoznávame okolie, netrvá dlho a sme na mieste. Už len umyť zuby a hajde do postielok.

Pred spaním sa v mysli rozbieha zrýchlený film dňa. Aká bola teda dnešná etapa? Náročná. Viacerí sme sa zhodli, že stúpanie na náhornú plošinu pri Veľkej Lehote bolo náročnejšie ako Čertovica. Krásna. Z priemyselného Žiaru nad Hronom nás previedla údolím Hrona, lesmi a lúčinami Pohronského Inovca, popod hrebeň Tríbeča až do starobylej (i modernej) Nitry. Nezabudnuteľná. Ľuďmi, atmosférou, náladou. Bude na čo spomínať, myseľ sa prepadáva do ríše snov.

sobota 29.8. deň štvrtý – Bratislava

Ale nám to ubehlo! Zdá sa to ako včera – lúče slnka ma budia do chladného rána v Starom Smokovci, s očakávaniami aj (drobnou) obavou nacvakávam nohy do pedálov na brehu Štrbského Plesa, v Hybe prikladám pohár k vysmädnutým ústam… a teraz sa budím – čerstvý, oddýchnutý, plný síl (hlavne psychických, ale ani tých fyzických napočudovanie príliš neubudlo) na izbe neďaleko výstaviska v Nitre. Keď pôjde všetko podľa plánu, dnes už budem zaspávať vo vlastnej posteli. Ale ešte predtým vojdem na námestie v Bratislave, zosadnem z bicykla, zavŕšim putovanie naprieč Slovenskom.

No najskôr sa musím dopraviť na štart dnešnej etapy, môj verný bicykel odpočíva v garáži pod hotelom. Taxíky sa už hlásia, je čas nastúpiť. A dobre sa naraňajkovať, pripraviť základ na pohodlný výkon, ani dnešnú etapu neradno podceňovať.

Veru hej, prvý hupák na seba nenecháva dlho čakať. Predtým sa presúvame po cestách v centre mesta. Je skoré sobotné ráno, chvíľku po deviatej, všade ale panuje pokoj, kľud, premávka v uliciach je riedka, Nitra ešte spí. Ospalú náladu ruší len zvuk nášho sprievodu, húkanie sirén prerezáva ranné ticho ako britva, zarezáva sa do uší okoloidúcich aj jazdcov. Včerajšia noc bola naozaj dlhá.

A skutočný budíček zvoní na piatom kilometri. Sklon vozovky sa mení, kam (do kelu) toľko stúpa? Nie, nie je to nič mimoriadne, takých už za posledné dni bolo… len tuto kúsok povyše, treba iba párkrát potiahnuť, o jeden – dva zuby podradiť, nebudem sa predsa ničiť teraz, v posledný deň. Jazdu si treba vychutnať, užiť si posledné kilometre, príjemnú spoločnosť cyklistov z celého Slovenska. Už sa poznáme nielen podľa menoviek na dresoch, dlhé spoločné kilometre v sedle, krátke chvíle oddychu nás stmelili, stačí len mrknúť po očku, podľa posedu, podľa bicykla spoznávame nových (či starých) známych.

Tie hupáčiky sa po Cabaj-Čápor ešte dva-trikrát zopakujú, aspoň sa trošku zohrejeme, slnko je zatiaľ zubaté, aspoň sa preberieme, jeho žeravý kotúč je iba na začiatku svojej cesty. Rovnako ako my.

Prvýkrát krátko odpočívame na kraji cesty v tieni komínov a veží fabriky, impéria pána Babiša. Je treba uvoľniť premávku, kolóna za našimi chrbtami narástla, či odbehnúť kúsok do kukurice, čas medzitým pokročil. Do Šale je odtiaľ kúsok, prebehneme len zo dve obce, mostom prekročíme rieku Váh a sme tam. Zažívame hádam najkrajšie a najviac bezprostredné stretnutie nášho putovania, štvorica detí na prechádzke nám vytvára privítanie ako nikde inde, povzbudzujú, mávajú, kričia, majú zo stretnutia radosť, rovnako ako my.

Kúsok ďalej spomaľujeme, odbočujeme z hlavnej cesty, pokračujeme do hĺbky sídliska, medzi paneláky. Čo nás niekto pozval k sebe domov? Do obývačky sa asi nepomestíme.

Nie, do bytu sa nikomu netlačíme, len na terase miestnej krčmičky je pre nás pripravené občerstvenie, na stoloch stoja fľaše a džbány nealkoholických nápojov aj plné tácky Rampušáku, pivka z Dobrušského pivovaru, obsluha roznáša kávičku, pohoda sobotňajšieho predpoludnia sa rozlieva po žilách do celého tela. A absolútne prekvapenie prichádza na záver, nikto po nás nechce platiť, všetko sponzorsky zatiahol miestny cyklista, partner z pelotónu. Ďakujeme! Takéto prekvapenia sú (nielen) v dnešných časoch zriedkavé, miesto a jeho hlavný aktér vstupujú do histórie…

Cez Galantu len prebehneme, iba jemne sa obtrieme o park, budovu kaštieľa za hustou hradbou zelene môžeme len tušiť (tí znalí), tam doľava sa odbočuje k Zajovi, pozor cez koľaje a už si to po širokánskej, rovnej ceste šinieme ďalej. Riadením osudu (a manévrov v pelotóne) som sa prebojoval do prvej línie, snažím sa diktovať tempo, udržiavať ho pod 25 kilometrov, nech tie e-biky úplne nestrháme.

Tu sa jazdí úplne inak. Ruky už nemusia kŕčovite zvierať brzdy, stačí len sledovať cestu, neskončiť v priekope, netrafiť jamu, dnes naviac (takmer) nefúka, môžeme sa bezstarostne rozprávať, nechať plynúť myšlienky, kochať okolím. I keď…

Všade navôkol je rovina. Absolútna, zrak sa nemá čoho zachytiť. Len občasného porastu pri ceste, veže kostola, sýpky, priemyselného komína. Cesta je rovná ako pravítko, dlhočizný úsek máme za chrbtom, ešte dlhší sa neustále odvíja pred našimi očami. Už aby to bolo za nami, nohy zvyšujú silu šliapania, tempo sa periodicky, krok po kroku zvyšuje, treba ho hamovať, neuvaríme predsa pelotón.

Konečne je tu Sládkovičovo, čas na neplánovanú zastávku, všetci ju už potrebujeme. A na námestí sedí na lavičke cyklista, usmieva sa pod fúzy, je mi akýsi známy (už zasa dobre nevidím, čas zmeniť okuliare), idem radšej bližšie. Janko, predsa nás len prišiel pozrieť! Vítame sa, je si čo povedať, pospomínať. O chvíľu sa pristavuje pán v červenom tričku s logom MKCK na hrudi. Paľo, ide autom okolo, zbadal zelenú masu, vystúpil, nemôže nás predsa obísť.

A tak sa viac-menej náhodne, čiastočne plánovane, naša skupinka rozrastá – je to fajn stretnúť takto nečakane kamarátov, vždy to dokáže potešiť, (ešte) zlepšiť (už aj tak výbornú) náladu. Všetko však raz končí, aj náš oddych, lúčime sa. Paľo pokračuje na kúpalisko, pelotón, ku ktorému sa pridáva aj Janko sa vydáva opačným smerom, polovicu dnešného putovania máme stále ešte pred sebou.

Vpredu sa mi to zapáčilo, opäť vyrážam na čelo pelotónu, pokúsim sa krotiť vášne, brzdiť rýchlosť. Dvadsaťpäť a dosť, pokyn je jasný. Skúste to však, keď pelotón v diaľke cíti závan cieľa, keď cesta na horizonte splýva s oblohou, keď myseľ posilňujú zážitky uplynulých dní. Takáto úloha je nesplniteľná, s veternými mlynmi sa boj vyhrať nedá. Ale aspoň sa (márne) snažím.

Nekonečný úsek cesty, ani jediné mestečko, žiadna dedinka, vykúpením pre umdlievajúcu pozornosť je aj billboard vedľa cesty… Našťastie v diaľke na horizonte začína vystupovať hrebeň hôr. Našich hôr – Malých Karpát. Sú zahalené ťaživým oparom, dá sa z neho vyčítať prichádzajúca zmena počasia, nech to ale chvíľku vydrží, už len zopár hodín, aspoň po Bratislavu…

Veľký Biel, tu je plánovaná prestávka, tu definitívne rezignujem ako brzdič tempa, posledné stovky metrov sa rýchlosť šplhá vysoko nad tridsiatku, čelo balíka ide ako odtrhnuté z reťaze. Asi ich ženie hlad. Ich snaha je však márna, reštaurácia je zavretá, funguje len zmrzlináreň, aj pár kopčekov zmrazenej vody a sladký kornútok tak padnú vhod. Navyše sa zdržíme dlhšie, ako sme mysleli. Na pôvodne plánovanej trase vraj prebieha rekonštrukcia, dnes v noci ju uzavreli, náš sprievod vyráža zistiť bezpečnú obchádzku.

Podarilo sa, napriek komentárom domácich znalcov máme smer ďalšieho putovania jasný, nasadáme do sedla, ten kúsok už dotiahneme. No, kúsok – je to ešte 25 kilometrov, ale v porovnaní s tým, čo máme v nohách to je malina.

A tak sa krútime cez satelity Bratislavy – Bernolákovo, Ivanka, Čierna Voda, Vajnory sú len drobnými epizódami, už sú tu Zlaté piesky, už sme skoro na konci, sirény húkajú, výstražné svetlá blikajú, pelotón ako jedna duša, jeden tvor s úsmevom na perách šliape širokými ulicami hlavného mesta, v čele okolo Jarky sa formujú pacienti, za nimi my ostatní, len pozor na električkové koľaje, len sa nevyváľať – tu, pár metrov pred cieľom.

Podarilo sa! Desať minút pred plánovaným termínom, takmer presne podľa plánu prechádzajú prví cyklisti cez bránu a vchádzajú na Hviezdoslavove námestie. Dokázali sme to! Sme v cieli, prešli sme celú trasu od Tatier k Dunaju, víta nás Národné divadlo, hotel Carlton aj víkendový dav, napätie sa uvoľňuje, radosť, dobrá nálada a úsmev sa šíria do okolia ako nezadržateľná lavína. Prítomní, známi aj neznámi, nás zdravia, navzájom si gratulujeme, korona na pár okamžikov ustupuje zo scény.

Na pódiu sa po nevyhnutných ale bezprostredných príhovoroch rozbieha kultúrny program, my sa ešte chvíľu snažíme nabažiť pocitov hrdosti, fotíme sa, usmievame do slnka aj na seba, vymieňame posledné slová a vety a odchádzame si sadnúť na blízku terasu. Na pivo a na kávu, bolo už načase. Ale beh času nezastaví, ručičky hodín neúprosne šprintujú vpred, je čas sa rozlúčiť, vyraziť na cestu domov. Igor nám odváža autom batožinu na stanicu (odskočil si medzitým domov) – ďakujeme!, my naposledy sadáme do sediel a zrýchleným presunom sa štveráme na stanicu. Všetko klapne takmer na minútu presne, vlak stíhame, nasadáme, len malú chvíľku si užívame zaslúžený oddych a postupne sa rozchádzame domov. Báhoň, Cífer, Trnava, Leopoldov. A potom cesta autom domov, prišiel pre mňa Martin. Perfektná akcia prechádza do spomienok.

nedeľa 29.8. deň po – doma

Zo zrkadla na mňa pozerá iná tvár. Staršia o pár hodín, bohatšia o množstvo stretnutí. S krásnymi ľuďmi aj úchvatnou krajinou. Slnko spoľahlivo odviedlo svoju prácu, pokožka získala zdravší odtieň, stmavla, brada naopak pobledla. Unavené oči odrážajú dlhé kilometre putovania, prehĺbené vrásky zas nastúpané metre prevýšenia, v oddýchnutom pohľade však prebleskuje iskierky radosti. Zvládli sme to. Prebicyklovať za necelý týždeň naprieč celým Slovenskom. Od úbočia vysokých hôr k brehom mohutnej rieky. Od Tatier k Dunaju. Napriek kopcom. Napriek horúčave. Napriek vetru. Napriek skleróze multiplex.

Akcie sa vo farbách MKCK (ukrytých pod zeleným dresom) zúčastnili : Janka Lukačovičová, Igor Buc, Jozef Baránek, Fero Martinus (symbolické kilometre odbicykloval Janko Ščibravý) a

Juro Golier

Akcia Len tak po kopaniciach

nedeľa 23.8.2020

Prásk! Rana ako z dela ma preberá z polospánku. Zo soboty sa práve stala nedeľa, už mám nakročené do ríše snov, bol to náročný večer. Ďalší záblesk presvecuje pomedzi škáry roliet, ožaruje prítmie spálne, úder hromu prichádza takmer súčasne. Pozdrav zo Schneebergu. Poobede zvedavo sledujem kamery, nebudú predpovede klamať, naozaj nebola sobota vhodná na výlet? Nebola, Alpy sa zahaľujú do hustých mrakov už na obed, búrka prichádza len o pár hodín neskôr. Teraz sa po hrebeni hôr pomaly posúva na sever, bičuje krajinu prúdmi dažďa. Hádam sa v noci vyprší, zajtra by mohlo byť pekne.

Padlo by to vhod, chcem sa ísť previezť, potrebujem (konečne) v teréne vyskúšať cesťák, rozhodnúť sa, či mi môže robiť spoločnosť počas najbližšieho týždňa. Či ho zvládnem v kopcoch. Či sa ešte udržím na úzkych žiletkách. A aby mi nebolo počas jazdy smutno, píšem na poslednú chvíľu pozvánku, možno sa niekto pridá. Aj keď netuší do čoho pôjde, trasu jazdy nepoznám ani ja. Ešte ani ráno, pri odchode z domu, ani počas jazdy. Dnes bude všetko úplne navoľno – bezcieľne putovanie, neviem s kým, neviem kam, neviem dokedy. Riadiť sa budem(e) podľa momentálneho pocitu. Cyklistická anarchia.

V tom som odborník. Prípravu bicykla si (samozrejme) nechávam na sobotný večer, chcem vymeniť reťaz, novú už mám v šuplíku niekoľko týždňov. Starú som zhodil dávnejšie, kúpil som špeciálne kliešte, rýchlospojku inak povoliť nedokážem. Nová je nitovaná, nitovák mám niekde ešte z čias, keď bicykle niesli označenie Favorit.

Reťaz síce vyzerá rovnako (je len o niečo užšia – musí sa zmestiť medzi astronomický počet koliesok, kdeže sú časy päť- a šesťkoliesok!), ako sa však ukáže je (pravdepodobne) úplne iná, starý dobrý nitovák sa do nej zahryzne … a nič! Musím teda naspäť nahodiť tú starú, snáď nebude preskakovať a bicykel bude pojazdný. Ale nie a nie nasadiť rýchlospojku. Fučím, potím sa, to čo sa mi preháňa hlavou (a neskôr vychádza z úst) nie je vhodné na verejné publikovanie, ruky mám čierne až (takmer) po lakte, šmuhy sa objavujú na čele a všetkom dookola. Rezignujem. Ak sa zajtra niekto (náhodou) objaví, pôjdem s ním na horáku, testovanie sa odkladá – asi na budúci rok…

Našťastie sa doma objavuje Martin, čuduje sa čo to vyvádzam, chytá do ruky reťaz – a má to tam! Ja som ako zmagorený pchal rýchlospojku na novú reťaz, kam samozrejme nepasovala. To mám z toho, že si všetko nechávam na poslednú chvíľu, raz sa to vypomstí, kedy sa konečne poučím? Mám už toho všetkého tak akurát, umývam sa. Dofúkanie a premazanie reťaze nechávam až na ráno. Veď – načo sa ponáhľať…

Vyzváňa telefón, to ešte nie je budík! Janči. Už je pripravený vyraziť, ide na bicykli z Trnavy, stretneme sa na Brezovej. Ja sa ešte pár minút vyvaľujem v posteli, naťahujem uši, snažím sa rozpoznať, či nočný lejak ustal (som lenivý pozrieť z okna). Áno! Po daždi býva (občas) pekne, dnes to vyjde! A nakoniec nebudem ani sám.

Odložené práce mi našťastie idú od ruky – ani ventil nelámem, ani dušu neprefukujem, môžem vyraziť. Dokonca stíham aj termín stretnutia, ktovie, či niekto príde?

Prišli. Štyria, ja samozrejme posledný – mám to najbližšie. Vítame sa, chalani skúšajú môj bicykel, aspoň sa chvíľku zdržíme – čo ak by prišiel ešte niekto? Nikto však nechodí, musíme ísť my. Ale kam? Netuším. Viem len, že zatiaľ na Brezovú, tam bude čakať Janči. Ale kadiaľ? Rozhodujeme sa po hlavnej. Ráno je doprava ešte príjemne riedka.

Za preškrtnutou tabuľkou s menom Věsnice ma čaká prvý krátky test, ktorý môže hneď skraja naznačiť moje dnešné ambície. Výbeh na Počkovec – nízku vyvýšeninu nad priehradou, dobre si pamätám, ako dokázala v minulosti preveriť moje sily a nalomiť cyklistické sebavedomie. Čo so mnou urobí dnes? Budú zuby na prevodoch stačiť? Nebudem potupne tlačiť?

Chalani sú zrána ku mne pozorní, tušia, že potrebujem upevniť ego, nechávajú ma šliapať vpredu. Dokonca si dovolím prepych a nevyužívam celý rozsah prevodov. (Zatiaľ) to vyzerá nádejne, ešte stále sedím v (novom) sedle, ešte krútim pedálmi. Na Prašník je to z kopca, zahriate svaly si môžu oddýchnuť, ani potom sa po rovinkách tejto siahodlhej obce (hádam najdlhšej na širokom okolí) príliš neunavia. Áut je pomenej, cyklistov obiehajú slušným oblúkom (že by iniciatíva 1,5 metra?), môžeme tak prehodiť slovko – dve, pospomínať udalosti posledných dní aj týždňov, pár akcií som vďaka dovolenke vynechal, bicykel pauzoval…

Malá skupinka cyklistov sa každým šliapnutím do pedálov posúva vyššie podhorím Brezovských Karpát, vzduch je po nočnej búrke svieži, teplota tak akurát, vietor neznateľný. Perfektné skoré nedeľné predpoludnie ubieha rovnako ako cesta pod kolesami našich tátošov. Pri Fajnoroch (ešte stále sme na Prašníku!) sa ponárame do lesa, asfalt (aj vzduch) je vlhký, nie však mokrý, ide sa zas o kúsok príjemnejšie. Predtým po očku sledujeme sivé steny starého kameňolomu (a ja si pripomínam belostné steny kameňolomu nového) a spomíname na návštevu Oplentovej diery, jaskynky ležiacej na okraji lesa hneď za hradbou stromov ohraničujúcich cestu.

Kúsok za ústím Lopušnej doliny sa začína cesta dvíhať, najskôr len miernulinko, takmer nebadateľne, rýchlosť však klesá, nohy sa do pedálov opierajú ťažšie, treba prehodiť, uľaviť svalom, potom ešte, sklon už nie je len cítiť ale aj vidieť, objavuje sa okraj Košarísk, stúpanie prituhuje. Čo sa to deje? Veď v aute tu žiadne kopce nie sú, až neskôr, pred Brezovou…

V tom je krása cyklistiky, pohybu v krajine. Objaviť kopec aj tam kde nie je. Vychutnať vietor vo vlasoch. Osviežiť sa kvapkami dažďa. Ohriať lúčmi slnka. Dopriať si dúšok chladivého moku. Stretnúť sa s priateľmi.

Konečne sme sa dopracovali až ku kostolu, sme na vrchole stúpania, ani to tak nebolelo. A pohľad dozadu, pod nohy odhaľuje (škoda, toto radenie nedokáže indikovať zaradený prevod), že ešte stále som nepoužil najväčšie kolečko. Dnes mi (zatiaľ) ide karta…

Hoci ranná doprava takmer neexistuje, v Košariskách predsa len uhýbame doľava na cyklocestu – na chvíľu si chceme vychutnať absolútnu samotu cyklistu, cesty a lesa. Na jednom mieste nočný lejak naplavil na chodník vrstvu blata, v poslednej chvíli stihnem zredukovať rýchlosť, do tohto vletieť na žiletkách v rýchlosti – asi to neustojím. Takto som len obhádzaný čerstvým, jemným blatkom…

Brzdím, telefón ma donútil – Janči už čaká, upresňuje pozíciu (Svijany). „Za chvíľu sme u Teba,“ sľubujem a šliapem do pedálov, ostatní zatiaľ kúsok odbehli. Čakajú pri priehrade, je to veľmi fotogenické miesto, niektoré fotografie však radšej (cudne) nerobím. Cez Baranec je k Jančimu len kúsok.

Zlatožltý nápoj chutí ako už dávno nie, cestu zo štartu sme zvládli za hodinku, išli sme svižne, pár minút oddychu si zaslúžime. A musíme sa rozhodnúť kam ďalej. Vraj sa budeme voziť po kopaniciach. Kopčeky na Polianku ma strašia, nemám ich (na cesťáku) v nohách, radšej volím niečo menej ostré. Žriedlová dolina. Tam bude kľud, je to takmer na okraji sveta, auto (možno) nestretneme a … minulý rok som sa tam na horáku vytrápil, využil celú škálu prevodov. Otestujem sa, dúfam, že dnes to dám.

Ponárame sa hlbšie dovnútra Myjavskej pahorkatiny, krásneho kopaničiarskeho kraja. Zvlnená krajina vonia neskorým letom, niekde na pozadí už ale presvitá prichádzajúca jeseň. Tá je však ešte (snáď) ďaleko, ešte (hádam) prežijeme zopár takýchto krásnych dní.

Od mojej poslednej návštevy sa tu toho príliš nezmenilo, len usadlosti sú tuším krajšie, upravenejšie. Túto krajinu si privlastnili ľudia – usadlíci aj chalupári, žije, cítiť to z každej záhrady, lúky, poľa, lesíka… Už dávno pripadla do rúk človeka, nie je to horská divočina, je to kultúrna oblasť poskytujúca obydlie aj obživu obyvateľom. Tu nás po ceste nesledujú oči divej zveri (len oko lenivo prežúvajúceho dobytka), nad hlavou nevisí nehlučný dravec (len tichá stopa lietadla), kraj nestráži duch hôr (ale vysoké múry hradu). Krajina ľudí.

A zasľúbená zem cyklistov. Je radosť šliapať po asfaltke kľukatiacej sa dohora popri Žriedlovskom potoku, dnes sa niekde vytratilo aj stúpanie z minulého roku, pri rozhovore cesta ubieha sama, stopy našich kolies na nej zanechávajú len nebadateľné odtlačky, ona sa ale intenzívne zapisuje hlboko do duše. Duše vnímavého návštevníka, cyklistu či turistu. Stačí sa rozhliadnuť, zhlboka nadýchnuť, započúvať do jej spevu.

Stojíme na križovatke U Belanských, zas sa treba rozhodnúť (deň kľúčových rozhodnutí) kam ďalej – na Myjavu, či Prietrž. Vyhráva dobre známa Prietrž, tam to poznáme, tam sa dá posedieť. Ale aj niečo vidieť.

Najskôr zaskočíme kuknúť lipu U Belanských, ktorá už viac ako 600 rokov hľadí na okolitú krajinu. Nie všetci tu minulý rok boli, starú dámu sa patrí opäť navštíviť. Je na svojom mieste, plná života, vítajúca návštevu. Len tie autá by nemuseli domáci parkovať tak blízko, stará pani si zaslúži viac úcty. A tak ju zdravíme, pýtame si dovolenie odniesť spoločnú fotografiu, vstúpiť do jej vnútra. Znovu obdivujeme jej rozložitý dutý kmeň, hustú zelenú korunu, jej výšku. Stála tu, keď ešte nebol objavený americký kontinent. Stojí tu aj dnes.

Stáli by sme aj my, oddychovali v chládku jej listov, pomaly vrastali do zeme…, nie to už preháňam, zaháňam myšlienku, poďme ďalej, čas sa nezastaví, nemôžeme ani my. Pedále sa opäť roztáčajú, nohy začínajú fungovať ako súčiastky dobre premazaného stroja, stúpame hore Belanskými, vrchol však dosahujeme až U Bašnárov. Sprava sa pripája lesná cesta (vedie na Branč), ešte kúsok, ešte pár šliapnutí do pedálov, už to bude… a je to! Teraz nás čaká pár kilometrov úžasnej jazdy úžasnou krajinou. Pohybujeme sa po vrcholovej časti pahorkatiny, celé okolie máme ako na dlani, cesta bude viac klesať ako stúpať, len to neprehnať s kochaním, neskončiť niekde v priekope. Pri odbočke na Bukovec preto radšej stojíme, rozhliadame sa do okolia, fotíme. A znova o pár metrov ďalej. Tento kus krajiny mám veľmi rád.

Naľavo vykúka hrebeň Malých Karpát, spoznávame Vysokú, Vápennú, Veterlín aj Záruby i Havranicu. Pohľad kĺže po horizonte, rozoznávame (či skôr tušíme) siluetu katedrály v Šaštíne, oko orla by v opare v diaľke dokázalo odhaliť aj biele bralá Schneebergu. Sprava na všetko dohliadajú pyšné hradby hradu Branč. Povedľa v ohrade postáva stádo koní, obďaleč zas lenivo vylihuje črieda dobytka. Lúku v diaľke zdobia šachové figúrky – nepravidelne rozosiate baly sena. Je ticho, takmer poludnie, aj doprava náhle ustala. Z krajiny sála pokoj, kľud, pohoda.

Nechce sa mi odísť, najradšej by som sa rozložil vedľa cesty, ľahol do trávy, sledoval vysoko plávajúce oblaky a pomaly sa oddával ničnerobeniu a krátkemu spánku. Drobná lúčna háveď by mala hody…

Sklon cesty sa mení, klesá, kolesá svištia, vietor hvízda v ušiach, tachometer nemám, radšej pribrzdím, už z toho nemám dobrý pocit (pohľad do štatistiky doma odhalí takmer 72 km/h – čo sa chcem zabiť?). Dolný Deberník preletíme, len po očku stíhame sledovať honosné, megalomanské stavby popri ceste – kto toto postavil? Kto to dokáže udržiavať? Využívať? Booking neodhaľuje v lokalite žiadne ponuky ubytovania…

Hlúpe myšlienky našťastie rýchlo vystriedajú nové podnety. Vchádzame do Prietrže, už za chvíľku príde na rad krátke občerstvenie, oddych. Najskôr však odbočíme vpravo, chcem ukázať Jančimu Husitské hradby, dobre utajenú miestnu zaujímavosť. Dnes mi však kopce idú, odbočku nechávam nepovšimnutú a valím si to hore dedinou, minipelotón za mnou až … sa objaví koniec obce. Hop, to som prehnal! Otáčame sa, spúšťame dole, odbočku nachádzame hneď skraja. Trošku sme potrénovali.

Hradby sú na svojom mieste. Opevnenie zaniknutého kostola umožňuje spraviť si predstavu o mieste, vrátiť sa v duchu o pár storočí dozadu, keď sa nepokojnou krajinou preháňali vojenské aj zbojnícke bandy, keď bolo potrebné chrániť majetok, životy. Dnes sú už samozrejme polorozpadnuté, o to viac autenticky však pôsobia na myseľ aj dušu pozorovateľa. A tiež zopár posledných zachovaných hrobov, niektoré sa ukrývajú hlboko v húštine a vysokej tráve, mená nebožtíkov už definitívne pohltil čas. Ale to množstvo sliviek všade dookola! Tu rastú poklady, hektolitre obľúbeného nápoja. My ich aspoň zopár, cintorínskych sliviek, ochutnáme. Neskôr doma zisťujem, že poblíž, zvonka hradieb, by mali ležať posledné pomníky starého židovského cintorína. Budem sa sem musieť ešte vrátiť…

Čas pri posedení letí, je si čo povedať, čím sa osviežiť, doplniť energiu. Vieme, že za chvíľu nás bude čakať najväčšia skúška dňa, stúpanie na Lipový vrch nad Dolnými Pasekami preverí stav našej kondície, zostatok síl. Najskôr sa ale ešte krátko pristavíme pri vodnej nádrži, toto fotogenické miesto nemôžeme len tak obehnúť. Ešte krajšie, nostalgické zákutie sa nachádza kúsok povyše. Vodná hladina postupne prechádza do krajiny, ukrýva sa v tŕstí a zvyškoch polámaných drevín, malý skrytý poklad hneď vedľa cesty. My sme však už rozbehnutí, nedočkaví popasovať sa kopcom, nezastavujeme, nevychutnávame si atmosféru tajomnej bažiny…

A už sa to roztáča, držte si klobúky, ideme … DO kopca! Ona to nie je žiadna Kráľova hoľa, aj Havran je väčší zaberák, ale teraz – poteší aj tento. Reťaz konečne obrusuje aj najväčšie koliesko, skúšam udržať frekvenciu. Ťahať ľahučké MTB prevody a toto je celkom rozdiel. Kto nepozná, nech odskúša. Nesťažujem sa však, sám som to chcel, potreboval odskúšať materiál (a seba samého), tak sa snažím. Nakoniec to nie je až taká katastrofa, Jančiho mám na dohľad, keby som trochu mákol, aj sa ho možno dotknem (to už ale vážne trochu preháňam). Ani ma však hore nečakajú, keď prichádzam ešte fučia, pot im zdobí čelá. Kopček dal zabrať.

To čo si človek odtrpí hore, veľmi rýchlo ubehne dole. Zjazd je svižný, rýchly, takmer presne atakujem maximálku. Opäť brzdím. Chalani sú odvážnejší, kúsok mi odskakujú. Môže tak nastať hviezdna chvíľa môjho tátoša. Dnes prvýkrát nahadzujem veľkú pílu, opieram sa do pedálov a po chvíľke ich (bez prílišného úsilia) mám. Toto sú presne situácie, keď sa bicykel – cesťáčik cíti ako ryba vo vode.

To si zaslúži odmenu. Opäť je tu  Brezová, tentoraz stojíme na námestí, poniektorí v cukrárni / kaviarni, iní v reštaurácii, nakoniec sa však všetci stretávame pri orosenom pohári. Vychutnávame si atmosféru skorého nedeľného popoludnia, pomaly sa ale pripravujeme na rozlúčku. Janči sa tu od nás odpojí. Ako sa dozvedám neskôr, naložil si ešte poriadnu porciu. Cez Jablonicu a Cerovú na Sokolské chaty. Odtiaľ mal jediné (pre neho) logické pokračovanie – hore cez Prekážku, aspoň že ten Naháč obišiel.

Nasleduje klasika – my po cykloceste v obrátenom smere (blato už stihlo obschnúť), Paľo hore okolo kostola. Stretávame sa na Košariskách a tentokrát volíme pokojnejšiu a krajšiu variantu ponad Trvajovú. Ďalší nádherný úsek cesty, ktorý sa hádam nedokáže zunovať. Len škoda tej aleje stromov, ktorá sa pred pár rokmi vytratila… Do Pagáčov šviháme s vetrom opreteky, tí dvaja cyklisti – výletníci, ktorých sme ofúkli v hupáčiku u Beňov sa snáď ešte teraz obzerajú…

Adama samozrejme nemôžeme vynechať, je to posledná príležitosť v pokoji prehodiť pár slov, doplniť tekutiny, pomaly sa prepnúť do režimu návratu. Ja si prepínam aj sledovanie trasy, pauzujem ho, nejako nesprávne vyhodnocuje pohyb – a potom ho zabudnem zapnúť. Štatistiky trasy (a sprievodné video) tak mám skreslené. Nevadí, nebicyklujem predsa kvôli číslam, ale kvôli zážitkom. A tých bol dnes opäť dostatok. Hoci sme (takmer presne) kopírovali trasu minuloročnej akcie, stálo to za to. Tieto miesta sa oplatí navštíviť opakovane. Sú krásne v slnečnom jase, zaujímavé pod zamračenou oblohou a nezabudnuteľné v daždi. Stále je čo obdivovať – zlé počasie neexistuje, len človek nemá vždy dobrú náladu.

Už sa len prehupneme cez Počkovec (z tejto strany to je brnkačka) a končíme. Takmer. Ešte robíme poslednú fotku s Móricom (a šikmou vežou), lúčime sa a … sľubujeme čo najskoršie stretnutie. S touto skupinkou (a ďalšími podobne naladenými vyznávačmi pohybu), ktorá mi dnes spríjemnila testovanie po brdkoch Myjavskej pahorkatiny sa kedykoľvek rád stretnem. A preveziem (či prejdem) po cestičkách (či chodníčkoch) v blízkom (či vzdialenejšom) okolí.

Chalani, vďaka za možno trochu chaotický, úplne nepredvídateľný, ale pohodový deň:

Peťo Julíny, Vlado Trajlínek, Maroš Modrovský, Paľo Vrábel, Janči Budoš a

Juro Golier

Vír udalostí sa prudko roztočil, sviatočný nedeľný pokoj strieda pondelkový pracovný zhon – posledný deň pred odchodom na dovolenku býva taký. A ešte by som mal rýchlo zapísať dojmy z výletu, kým ich neprehlušia nové. Prvé vety, odstavce, stránky sa objavujú na obrazovke už v nedeľu večer. Po práci nasleduje stresujúce balenie (v poslednej dobe túto činnosť nenávidím) a rýchle prepnutie do tvorivého módu. Vety treba učesať, zbytočnú vatu vyhodiť (ja viem, nedokážem to, mám tie písmenká príliš rád), prečítať (už hádam dvadsiaty raz) a poslať. Príbeh rastie pred očami, dospieva, začína žiť vlastný život.

Akcia Okolo Schneebergu

21.8.2020

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Lukačovičová, J.Budoš, D. Surovčík, Ľ. Kraic a V. Trajlínek.

Ako hostia: M. Modrovský a S. Macejka.

Schneeberg je hora, ktorá fascinuje nielen peších turistov, ale aj mnohých cyklopútnikov, našich klubových cyklistov nevynímajúc. Videli sme ju už mnoho krát na silvestrovských výstupoch za jasného počasia z Malokarpatského Geldeku. Juraj ju dokonca pokoril turisticky vlastnou nohou a my cyklisti sme sa mohli v posledných týždňoch kochať jej krásou v okolí Rakúskeho Semmeringu. Janka s Igorom si ju na jeseň minulého roku obišli na bicykli.

Všetky tieto poznatky vo mne už dávno mixovali myšlienku urobiť takýto Schneebergský cyklookruh, ale pravda za pekného, letného počasia. Skrátka, aby to stálo za to. No a teraz by bola tá pravá chvíľa. Pri poslednej akcii pri Semmeringu sa nám ukázal Schneeberg v plnej slnečnej kráse a to rozhodlo. Ideme, ale musíme zistiť, kedy bude najkrajšie počasie.

Trasa však vyzerala pomerne náročná. Podľa softvéru: dĺžka 106 km s prevýšením okolo 1400 m. Ako hovorí Janči – taký „malý brutus“. Takže na prieskum takejto trasy treba komornejšiu partiu, lebo človek nevie, ako to bude celé prebiehať a treba vyraziť na trasu zavčasu a držať si určitý pravidelný rytmus.

Na trasu sa nás zišlo nakoniec sedem účastníkov. Malo nás byť desať, ale rôzne zdravotné a pracovné okolnosti zabránili trom účastníkom v poslednej chvíli sa na tejto akcii zúčastniť. (Ospravedlňujem sa všetkým, ktorým som nedal vedieť, ale parametre trasy mi v tomto smere zväzovali ruky).

Pri sledovaní počasia všetkých možných poskytovateľov sa ako najlepší javil piatok 21. augusta. Nastalo rýchle obtelefonovanie všetkých účastníkov, doladiť posádky, miesto a čas štartu. Ako osvedčené sme použili bezplatné parkovisko pri Landesklinikum v Neunkirchene. Štart sme stanovili o 8:00 – 8:15.

Ráno vstávam o štvrtej hodine, nachystám si občerstvenie, pobalím si veci, nahodím bicykel na stojan auta a poďho za Vladom, mojím prvým pasažierom. Stretávku máme o 5:00 v Trnave. No nastáva malý problém, nemôžem Vladov bicykel dostať do stojana. Musíme odmontovať stojan z jeho bicykla, potom to už ide. Strácame však celú štvrťhodinu. Chudera Janka si to musela v Kaplnej odstáť na čerstvom rannom vzduchu.

S posádkou druhého auta sme si stanovili stretávku o 6:00 na parkovisku za Bergom (ja som myslel Berg ako hraničný prechod, Janči však myslel Berg ako dedinu). Nakoniec sa však na konci dediny Berg aj stretávame a pokračujeme už nerušene ďalej. S posádkou tretieho auta máme plánované stretnutie o 8:00 až na parkovisku v Neunkirchene. Čo so sedem minútovým meškaním aj splníme.

Pripravíme bicykle a v tom prichádza SMS-ka od Juraja so želaním šťastnej cesty. Mal chudák smolu, že mu v poslednom momente pracovné okolnosti zabránili zúčastniť sa na jeho tzv. srdcovke.

V tom dostávame pozvanie na malý kalíštek Praděda – životobudiča od Janky. Dnes má práve meniny, tak si pripijeme na jej zdravie. No, veľmi príjemný začiatok.

Ale už je najvyšší čas vydať sa na trasu. Čo je podstatné – časovo sme na tom dobre, máme dobrú náladu a hlavne modré azúro máme nad hlavou.

Preštrikujeme sa cez Neunkirchen trasou ako pred dvomi týždňami na Semeringskej akcii. Pripájame sa na Schwarzatal Radroute, ale dnes len po mestečko Ternitz. Odbočujeme do jeho centra s cieľom dostať sa na cestu B26 – výpadovku z mesta. Cesta je to síce hlavná a hoci je pracovný deň, je len s minimálnou premávkou. To nám plne vyhovuje, lebo sa môžeme nerušene kochať už pomerne krásnou horskou krajinou. Na lúkach sa pasú kravičky, pri ceste vonia – ale ozaj nádherne –  pokosené seno. Zanedlho nám obzor skrášli silueta hradu Stixenstein.

Stále je čo fotiť, chudák Maroš nás musel potom doháňať. Putujeme popri potoku Sierning, stále stúpame, ale sklon je nevýrazný, ani ho necítime. A tak onedlho prichádzame do mesta Puchberg am Schneeberg. Je to krásne, už také alpské horské stredisko. A čo je hlavné, poskytlo nám prvé, fantastické pohľady na slnkom ožiarený Schneeberg. Sme taký rozcítení, že zabudneme aj pohľadať nejaké napájadlo pre naše už vyprahnuté krky. Nevadí, aj takáto optická potrava nám nateraz vystačí.

Veď pohľadáme ďalej po trase. Gasthofy by aj boli, ale je ešte málo hodín. Rakušáci vstávajú neskoršie.

Za Puchbergom odbočujeme na L128-čku. Tu už začína prvé stúpanie. Na úseku dlhom 3 km nastúpame 127m, s priemerný sklonom 4%.  Nič, čo by priemerný cykloturista z MKCK nezvládol. Dostávame sa do sedla Ascher (739m). Je to prvý z dvoch vrcholov, ktoré nás dnes čakajú. Takže zatiaľ paráda.

Nasledujúce klesanie do  Miesenbachu je pomerne prudké, takže nadobudnutú výšku dosť skoro strácame. Nevadí, lebo cesta je kvalitná, tak môžeme v pohode odskúšať naše tachometre. Už by sme aj niečo vypili. Prichádzame do Reichenbachu. Je tu Gasthof, ale tiež sa tu ešte neprebudili.

Pokojná L128-čka sa tu končí a pripája sa k frekventovanejšej B21-tke. Našťastie paralelne s ňou až do Pernitzu ide tzv. Piestingtal Radroute. Cestička sa pomerne malebne vinie popri riečke Piesting, ale tesne pred mestom putujeme popri nevzhľadnom priemyselnom komplexe.

Sme veľmi radi, že prichádzame už do centra mesta, okrem iného aj z dôvodu, že tu už majú otvorené aj reštaurácie, kde v jednej z nich aj zakotvíme a dáme si už prepotrebný žltý mok a kávičku.

V dobrej nálade prechádzame Pernitzom. Je to väčšie mesto ako Puchberg, ale premávka tomu nezodpovedá. Tu je už B21-tka pokojnejšia. V pohode si užívame aj tu jeho alpskú atmosféru.

Ani si neuvedomujeme, že opäť stále stúpame. Je to zase len mierny sklon. Hoci sme smäd zahasili, naše žalúdky si však žiadajú svoje. Je pokročilý čas obeda. Začíname sa pomaly obzerať po nejakej gastronomickej zastávke. Za dedinou Gutenstein opúšťame B21-tku a odbočujeme na veľmi pokojnú, až ospalú L134-ku. Tu by mal byť podľa mapy nejaký hostinec.

A aj bol. Naše žalúdky zachránil Gasthaus Kreuzhof. Rýchlo sa usadíme na jeho vonkajšej terase. Je dobre, že naša gastronomická nemčina opäť nezlyhala a v pohode sme to dotiahli k objedaniu šniciel a piva. Máme to servírované aj s výhľadmi na okolitú krásnu alpskú prírodu. Ani sa nám nechce odísť.

Ale následná cesta po tzv. Kláštornej doline priam láka do sedla. Stúpanie je opäť mierne. Na úseku dlhom 9 km vystúpame 380 m. Čo je opäť nenáročných 4 %. Okrem pohody pri stúpaní si užívame krásne výhľady po alpských pasienkoch v popredí a mohutných velikánoch v pozadí. Putujeme teraz už veľmi blízko Schneebergu a tu jeho majestátnosť je vidieť najviac. Lebo výškový rozdiel medzi nami a jeho vrcholom je cez 1400 m. A to nabáda len k pokore nás ľudí k pani prírode.

Celá dolina je posiata malými kaplnkami a pri jednej z nich dosahujeme druhý vrchol dnešnej etapy. Je to tu ako namaľované. V pozadí je vidieť malé gazdovstvo, pred ním lúky s pasúcim sa dobytkom…

Sme vo výške cez 750 m. Zjazd dolu po križovatku Voismaut už je miernejší, tak si v pohode užívame cestu popri potoku Voisbach. Tu sa napájame  na B27-čku. Čaká nás veľkolepý zjazd skalnatým údolím, ktoré si vytvorila rieka Schwarza. Ale aké by to boli hory, keby v tom nebolo ešte zopár hupákov. Ale okolie je unikátne. Tie panorámy treba zažiť.

Rieka Schwarza tu nemá veľkú hĺbku, tak teplota jej vody je celkom prijateľná, čo využívajú miestni na osviežujúce špľachotanie sa v nej. My nie sme výnimkou. Modré azúro máme stále nad hlavou. Predpovede neklamali a my si užívame slnkom zaliatu prírodu celý deň.

Prichádzame do Reichenau an der Rax. Ten už poznáme z minulej Semmeringskej etapy. Zastavíme sa na jedno orosené v nám už známom Schloss-Stuben a pokračujeme po Schwarzatal Radroute cez Gloggnitz do Neunkirchenu.

Je niečo po pol šiestej a my prichádzame na Hlavné námestie. Minule sme tu museli kvôli pokročilej dobe odmietnuť pozvanie slovenského majiteľa miestneho Stadtcafe. Teraz je to iné, máme dobrý medzičas. Usadáme si na jeho terase. Obsluhujúca čašníčka je síce Ruska, ale aj tak si dobre rozumieme. Stretávame sa už konečne aj s majiteľom. Samozrejme, že nás spoznáva. Dozvedáme sa od neho, že sa tu koná práve koštovka piva, a že tu bude ešte veselo.

My pri dobrej kávičke, pivku a štrúdle môžeme spokojne vyhodnotiť dnešný deň. Zažili sme za ukážkového počasia fantastický výlet po alpskej krajine, ktorej trónil majestátny Schneeberg. Ten Schneeberg, na  ktorý sme dlho pozerali len tak zďaleka, ten sme si dnes obišli a pokochali sa ním z každej strany. K tomu samozrejme sekundovala aj okolitá krásna alpská krajina.

V neposlednom rade o dobrú pohodu sa postarala aj celá naša skupina, v ktorej som sa celý deň dobre cítil.

Takže ďakujem všetkému a všetkým za krásne prežité chvíle.

Štatistika trasy:  dĺžka – 106 km;   prevýšenie – 945 m (v prevýšení sa teda softvér riadne mýlil)

 Ľuboš Kraic

Akcia Bratislava – Kúty

15.8.2020

V našom pláne sme mali bicyklovať z Kútov do Bratislavy, ale opačne som ju zvolil hlavne pre dopravu, malou nevýhodou bol  protivietor, ale bol to lepší súper, ako strmé prevýšenia a padáky.

Na hlavnej stanici v BA sa  o 8:00 stretlo 6 cyklistov, prebehli sme ospalé a prázdne mesto k Dunaju a po označenom cyklochodníku  EV 13 sme sa cez Karlovu Ves okolo cyklomosta Slobody preštrikovali k hradu Devín, k sútoku rieky Morava do Dunaja. Slnko sa schovalo za mraky, bratislavskí cyklisti ešte dospávali, akurát nežné pohlavie športovalo, mladšie aj staršie dievčatá si dávali ranný beh, trochu nám spestrili prvé kilometre.

Pod hradom Devín sme si urobili krátku prestávku pri pamätníku obetiam totalitného režimu, o ktorý sa zaslúžil hlavne  kňaz Srholec, ďalej sme pokračovali okolo Devínskeho jazera na Vysokú pri Morave.

Ale to už začal spomínať na svoje dávne vojenské časy Janko, jeho príbehy ako strážneho psa na hranici vyvolávali v nás salvy smiechu, v Záhorskej Novej Vsi sme sa zastavil pri kasárňach, kde slúžil a prisahal, že NEPROJDOU. Ale boli šťastlivci, ktorí prešli (asi keď Janko spal).

Musel  to byť vtedy  zvláštny pocit, druhá strana rieky Moravy, iba kúsok bolo slobodné Rakúsko.

Dostali  sme sa do Suchohradu, ďalej do Gajár, za Gajarmi sme odskočili z trasy do rekreačného strediska Rudava na langoše a dobré pivko, cez Malé Leváre na hrádzu až takmer k hranici Hohenau, fotenie pri bunkroch, ďalej po hrádzi  a neskôr odbočka na Trojmedzie (sútok rieky Dyje do Moravy) a záver cyklojazdy po hlavnej ceste do Kútú.

Na stanici dobre padlo pivko, aj dve, no a starými ošarpanými vozňami, kde sme iba vďaka ochotnej sprievodčíčke naskladali 6 bicyklov, sme sa dopravili domov.

Najazdili sme 98 km, ja som si ráno ešte pridal 20 km do TT.

Akcie sa zúčastnili : D. Fáziková, J.Ščibravý, J. Baránek, R.Miklošík, V.Trajlínek a P.Herceg

Akcia Semmering

Cyklotúra v okolí Semmeringu 8.8.2020

Akcie sa za MKCK zúčastnili: D. Fáziková, M. Farkašovská, V. Gubiová, B. a T. Ilavské, J. Lukačovičová, Ľ. a E. Kraicoví, D. Surovčík, J. Baránek, J. Ščibravý, I. Matkovčík, I. Buc, R. Miklošík a V. Trajlínek.

Ako hostia: M. Modrovský, M. Kupčík, F. Martinus s priateľkou Jankou, J. a B. Dudášoví, M. Pethoová a S. Macejka.

Bicyklovanie v Rakúsku má svoj osobitý šarm. Sú tu pekne vybudované cyklocesty popri rôznych riekach, riečkach, potokoch alebo kanáloch. Obdivovať rakúsky vidiek zo sedla bicykla na takýchto cestičkách je vskutku nezabudnuteľný zážitok. Veľakrát už akcie nášho klubu využili túto ponuku.

Vždy som túžil pobicyklovať sa nielen na rovine, ale aj v kopcoch, rakúskych kopcoch – v Alpách. Pozrieť si tenko osobitý kraj na vlastné oči a zo sedla bicykla – tak to by bolo niečo – prechádzalo mi mysľou veľakrát. Veď nie je treba chodiť niekam ďaleko až trebárs do Tirolska. Veď len toť kúsok za Viedňou sa nachádza najsevernejší výbežok alpského horstva, ktorý nie je o nič menej malebnejší ako jeho hlavná časť. Čo je podstatné, nie sú tam až také veľké výšky a dalo by sa to urobiť v rámci jedného dňa. Len si to dobre pripraviť.

Začali sme s manželkou s prípravou len tak opatrne pre dvoma rokmi. Najprv prieskumom popri riečkach: Pitten, Feistritz a Schwarza. Pri prieskume poslednej z nich sa nám pri dosiahnutí sedla Schlagl od Otterthalu zobrazila panoráma, ktorá ma posadila na zadok, na ktorú tak ľahko nezabudnem. Na lúkach sa pásli kravičky, nad nimi sa týčili prvé rakúske velikány. Zľava pohorie Rax s majestátnou Heukuppe, pod nimi sa kľukatila železnica s množstvami viaduktov a nad všetkým trónilo jeho veličenstvo Schneeberg.

Toto musím predstaviť raz aj mojím kamarátom v cykloklube – hneď mi preblyslo hlavou. Len ešte trochu z bližšieho pohľadu. Pri poslednom našom prieskume v oblasti Semmeringu padlo konečné rozhodnutie – dáme to do plánu našich klubových akcií. Konečný termín síce trochu posunula Korona, ale termín predsa len prišiel. Predpoveď počasia bola priaznivá – ide sa.

Plán bol jednoduchý: štart v Neunkirchene, odtiaľ sa trochu rozcvičíme popri riečke Schwarza po Gloggnitz. Potom výšľap na Semmering, ďalej po horách až po Reichenau. A nakoniec opäť popri Shwarze cez Gloggnitz späť do Neunkirchenu.

Je sobota 8.8.2020, Deň „D“. Stretávame sa krátko pred deviatou hodinou v Neunkirchene na parkovisku pri Landesklinikum a niektorí na parkovisku o jeden plot ďalej (také sú už niekedy navigácie v autách). Ale nevadí, hlavne, že sme pospolu a môžeme vyraziť. Božka s Táňou hlásia (kvôli situácii v Petržalke) zdržanie cez pol hodiny. Tak sa dohodneme, že nás dohonia na trase.

Je nás na štarte 21 a dať do pohybu takúto masu cyklistov aj niečo trvá. Ale nakoniec po štartovnom fote s malým oneskorením rozbieha sa náš mini pelotón na trasu. Preštrikujeme sa cez stred mesta. Nezastavujeme sa tu, nechávame to až cestou naspäť. Aj tak je tu veľa ľudí, sú tu nejaké trhy.

Za centrom sa napájame na Schwarzatal Radroute a tá nás popri Werkskanáli privedie ku samotnej rieke Schwarza.

Príjemná cyklocestička, pri ktorej môžeme obdivovať umelo postavené vodné kaskády, nás dovedie do Gloggnitzu. Tu má neuveriteľnú smolu Jožko Baránek, ktorému sa odtrhne zadný prehadzovač. Aj napriek pomoci v blízkom servise, je jeho prehadzovač nefunkčný. Jeho cesta sa tu bohužiaľ končí. Po skrátení reťaze na jeden prevod mieri späť k autu do Neunkirchenu. Jeden nám teda odbudol, ale dvaja nám pribudli, lebo nás práve dobiehajú Božka s Táňou.

Slniečko už začína pripekať. Opúšťame Gloggnitz a smerujeme na Aue a Schottwien. Potiaľto je to so stúpaním ešte OK. Ale od Schottwienu po Semmering nás na desiatich kilometroch čaká prekonať 570 výškových metrov. To náš pelotón poriadne porozťahuje a nakoniec Božka s Táňou sa obracajú s cieľom počkať nás v Breitensteine. Je to na našej trase.

My ostatní sa v rámci svojich síl boríme s týmto stúpaním. Máme to však servírované aj s krásnymi výhľadmi na Schneeberg a údolie pod ním. Malé občerstvenie si doprajeme v pútnickom mieste Maria Schutz a to nás naštartuje dokončiť túto časť etapy. Stretávame sa v centre Semmeringu, kde si pri kruhovom objazde urobíme vrcholové foto.

Semmering je popri lyžiarskom stredisku aj kúpeľné mestečko, takže je tu vybudovaných veľa hotelov a penziónov. Lanovku teraz v lete využívajú bikeri na uskutočnenie svojich krkolomných zjazdov.

Je už pokročilý čas obeda. Zakotvíme v reštaurácii Sonnblick. Tu nás dobiehajú aj poslední členovia pelotónu. Každý si dopraje niečo podľa svojej chuti. Občerstvenie bolo už u niektorých naozaj potrebné. Sme vo výške 1034 m.

Pokračujeme ďalej na našej trase k vyhliadke 20 schilling blick. Po asi kilometrovom klesaní odbočujeme z asfaltky a cca po kilometri lesnou cestou sa dostávame k tomuto známemu vyhliadkovému bodu. Máme tu servírované výhľady po malebnej krajine, ktorá ma tak očarila už pred dvoma rokmi.

Výhľady nás čakajú ešte aj ďalej, len si treba ku nim prísť. Spúšťame sa teda dolu do Breitensteinu. Božka s Táňou posielajú SMS-ku, že už išli k autu do Neunkirchenu.

Tak pokračuje naša dvadsiatka ďalej, teraz na sedlo Orthof. Ideme krásnou tiesňavou. Stúpanie sa zväčšuje. Tabuľka pri ceste nás informuje o sklone. Má číslicu 23%. Našťastie bola z toho len štrnástka. Ale aj tak to spôsobí, že na trojkilometrovom stúpaní sa náš pelotón poriadne natiahne.

Toto bolo však už posledné stúpanie dnešného dňa. Za odmenu si užívame 10-kilometrový zjazd do Reichenau, ktorý je servírovaný aj s neskutočnými panorámami tejto časti pohoria opäť s majestátnym Schneebergom. Tentokrát bol už veľmi blízko.

Stroviť posledné zážitky mienime v záhradnej reštaurácii v Reichenau pri dobrej kávičke. Blíži sa už pomaly večer. Je čas pobrať sa na poslednú časť etapy. Postará sa o to opäť riečka Schwarza, respektíve cyklocesta popri nej. O chvíľu už prichádzame po nej do Gloggnitzu a napájame sa na cestičku z rána. Tá nás teraz v pohode dovedie späť do Neunkirchenu.

Prichádzame na námestie. Je pekný podvečer, trhy už skončili, budovy sú ešte pekne osvietené od slnka. Je čas ešte na rozlúčkové foto.

Keďže je už takmer 8 hodín večer, je nám ľúto, že musíme odmietnuť pozvanie od slovenského majiteľa miestnej kaviarne Stadtcafe, ktorý je rád, že počuje zase slovenčinu. Pri našom počte by to bolo zdržanie minimálne hodinu. No a my po zbalení bicyklov máme domov na Slovensko ešte dva a pol až tri hodiny cesty autom.

Lúčime sa. Je neskoro večer. Kilometrov a výškových metrov bolo veľa. Veľa však bolo aj zážitkov na našej trase.

Táto sa vyznačovala pokojnou atmosférou popri rieke Schwarza, ale hlavne nezabudnuteľnými panorámami v horách, za ktorými sme si museli niečo aj vyšliapať. Ale taká je cyklistika v kopcoch. Je tvrdá, ale spravodlivá. Tentokrát sme si to všetko užívali spolu v dobrej cyklopartii.

Som nesmierne rád, že som mohol túto krajinu predstaviť aj svojim priateľom a že tento adrenalín nefalšovaného cyklošťastia som si mohol užívať teraz spolu s nimi.

Verím, že rakúske hory ešte viackrát cyklisticky navštívime.

Štatistika: dĺžka trasy – 76 km; prevýšenie – 930 m; max. stúpanie – 14%; max. výška – 1034 m.

Ľuboš Kraic

Akcia Po stopách Huncokárov

nedeľa 2.8.2020

Neskorý nedeľný večer, malátne sedím v kresle, na kolenách držím knihu, oči visia v ľavom kúte izby. Myšlienka strieda myšlienku, skôr ako stihnem zachytiť jej jemnú priesvitnú niť, mizne v nenávratne. Hlavou sa ženie príboj, duní Malstrøm, dnešok bol skutočne bohatý na zážitky, len s námahou sa snažím sústrediť. Spoza pootvoreného okna sa dnu tlačí ruch neďalekej cesty. Auto za autom, podvečernú melódiu kolies občas prehluší rev motorky. Sviatočný večer stále žije. Vstávam, narovnávam si chrbát, naťahujem tuhnúce svaly, musím zmeniť polohu, spamätať sa. Snáď pomôže ušľachtilý nápoj, len deci, to postačí. Na uvoľnenie. Za odmenu. Pre inšpiráciu. Upokojenie. Veltlín, vinica Radhause, Častá. Malé Karpaty. Zlatistý mok olejovito steká po skle, plní pohár, zo dna nahor stúpajú jemné perličky. Posledná kvapka vína sa pomaly spúšťa po hrdle fľaše. Ťuk, ťuk… akoby utlo, sekundová ručička ustrnula na ciferníku, kvapka zamŕza uprostred cesty, čas sa zastavil.

V prvú augustovú nedeľu sme pôvodne mali ísť na výlet k našim južným susedom, do kraja znejúceho slovenčinou. Túžili sme odhaliť tajomstvo pohoria Pilis, z výšky zhliadnuť na zákruty hraničného veľtoku, obdivovať pyšné hradby Vyšehradu, či Visegrádu. Hranice sú opäť otvorené, ceste tam už nič nebráni, ale nakoniec sa predsa len rozhodujem inak – plán tento rok (vzhľadom na známe okolnosti) aj tak príliš nedodržiavame. Zostaneme doma, skúsime aspoň čiastočne splatiť dlh. Horám, ktoré nás prichýlili, keď sme museli tráviť dlhé chvíle bez kontaktu s priateľmi. Horám, skrývajúcim množstvo krásy i tajomstiev. Horám, ktoré sme pri našich cyklopotulkách trochu zanedbávali. Malým Karpatom.

Vydáme sa hľadať stopy lesných ľudí, holzhackerov – huncokárov.

V histórii či etnológii som iba (mierne poučený) laik, o ich pôvode a živote nemôžem vynášať žiadne jednoznačné tvrdenia, informácie som si len postupne skladal z rôznych dostupných zdrojov. Kto boli títo tajomní obyvatelia malokarpatských lesov? Prisťahovalci z nemecky hovoriacich oblastí (možno Rakúska, možno Nemecka), ktorých vrchnosť doviedla pracovať tam, kde to najlepšie ovládali – do lesa. Ako drevorubačov. Horárov. Lesníkov. Uhliarov. Boli iní. Pomaly plynúci tok života trávili izolovaní v lesoch, v rámci svojej komunity, udržiavali tak zvyky aj reč otcov. Mali byť iní. Chránili zverené bohatstvo hôr, s pôvodnými usadlíkmi sa preto príliš nemiešali. Ich inakosť, reč, príslušnosť k vyvolenej rase mala pre mnohých z nich po uhasení vojnového požiaru neblahé dôsledky – nútený návrat do vlasti predkov. Iní mohli síce zostať, nová doba ich však vyhnala z domovov, tiché horské usadlosti osireli, spustli. Lesní ľudia sa rozplynuli v bezčasí. Zostali len spomienky. A srdcia zakorenené hlboko v lesných húštinách.

Tak teda dobre, rozhodnuté, v nedeľu pôjdeme do Karpát. Zostáva už len vymyslieť trasu. Určite chcem navštíviť Kolovrátok, Holint, Sklenú hutu, Žliabky, Panský dom, možno aj čosi navyše. Ako východisko sa ponúkajú Doľany, dobre sa tam parkuje a akciu je kde uzavrieť. Sadám k počítaču, kurzorom ťahám po cestičkách. 50 kilometrov a takmer 1 600 metrov rýchle mažem, to nie je reálne. Po skoro hodine kombinovania znižujem náročnosť o pár kilometrov i zopár metrov. Potrebujem oddych. Ďalší večer, ďalšie posedenie pri počítači. Čo s tým urobím? Žliabky tam určite chcem mať, i keď zjazd do doliny a okamžitý výšľap nahor zmysel príliš nedávajú. Kreslím, ťahám, mažem. Hľadám na mape cesty (verím, že budú existovať aj v teréne – nie všetko poznám z peších výletov), objavujem skryté zákutia (zrúcanina huncokárskeho domu). Ale prečo sa ikstý raz po sebe trepať cez Zabité a Solírov, veď predsa existuje aj Častovská dolina. Metre kúsok stúpajú, kilometre klesajú. Rozhodnuté, štart bude nakoniec v Častej. Kedy však pôjdeme? Dlhodobý výhľad počasia na nedeľu predpovedá búrky… Počkáme pár dní, predpoveď sa upresní, termín vyjasní. Plány medzitým konzultujem s Jozefom, oblasť veľmi dobré pozná navyše iniciatívne vyráža (dvakrát!) upresniť pochybnosti v teréne. Jeho rady majú cenu zlata – plánovaná náročnosť klesá, to už bude zjazdné. V stredu posielam pozvánku. A potom s napätím sledujem predpovede počasia. Pôjdeme?

Ideme! Nakoniec sa v nedeľu ráno stretáva v Častej 11 statočných cyklistov (dve dámy!), odhodlaných popasovať sa s trasou, poodhaliť tajomstvá lesných ľudí a nestratiť sa v hlbokých malokarpatských lesoch. Pretože občerstvenie z verejných zdrojov bude možné až ku koncu a dnes očakávame slušnú saharu, vedú naše prvé kroky do … krčmy. Treba si pripraviť základ, nech máme čo potiť. Metre medzi parkoviskom a občerstvovacou stanicou č. 1 sú dnes asi jediné, ktoré vedú po rovine.

Sedíme len krátko, vítame sa, nasávame atmosféru akcie a sme pripravení vyraziť. A hneď pekne zostra. Peši som už tadiaľto išiel viackrát, dole aj hore kopcom, ale aké je to stúpanie precítim až na bicykli. Reťaz sa postupne dostáva na väčšie a väčšie kolieska, príde čas zmeniť prevod aj vpredu. Ale nohy sú ešte oddýchnuté, srdce vládze pumpovať kyslík do celého tela, slová síce pomaly tíchnu (dychu sa už toľko nedostáva), ale hore Častovskou dolinou sa spočiatku pohybujeme v zovretom tvare. Jamy v asfalte sa prehlbujú, zväčšujú, povrch sa postupne mení na šotolinu. Po ľavej ruke míňame domček, v ktorom sme si už niekoľkokrát v posledný deň roka pochutili na dobrom guláši, kvapke vína či niečoho ostrého, ale aj zatancovali a zaspievali (ale nám tá cesta rýchle ubehla). Sme na okraji malokarpatského lesa, otvárame bránu do obory a …

… krajiny lesných ľudí. Okolo sa týčia strmé svahy doliny, na jej dne si potôčik ticho ševelí svoju pieseň, konáre stromov poskytujú ochranu pred vyčerpávajúcou horúčavou letného dňa. Cesta sa pod kolesami našich tátošov odvíja ako nekonečná sivá stuha, odbočky do dolín pod Egrešom ponechávame bez povšimnutia. Náš prvý cieľ leží vyššie, zatiaľ ešte dobre ukrytý za rozložitými svahmi Geldeku. Stúpanie sa pritvrdzuje, komu chýbajú zuby na prevodoch či energia v baterke aj kúštik potlačí. Nevadí, cyklisti nie sú o nič rýchlejší.

Je tu naozaj krásne. Na týchto výletoch mám najradšej ten moment, keď si náhle uvedomím, že… si nič neuvedomujem. Hlava sa prečistila, starosti a problémy sú zabudnuté, dušu zaplavuje pocit voľnosti a pokoja. Pokiaľ sa pohybujem po menej náročnom úseku začínam si popiskovať „…is there anybody going to listen to my story…“. A stále dokola. Beatles, Girl. Neviem prečo práve túto, ale … je to tak. Psychológovia, psychoanalytici, psychiatri – páči sa, som k dispozícii, hľadajte vysvetlenie.

Dnes však v ušiach počujem iba tupé búšenie srdca, hlboké fučanie pľúc, ktoré ako kováčske mechy nasávajú čerstvý lesný vzduch, snažia sa z neho vydolovať každučký atóm kyslíka. Napriek tomu sa však ide dobre, užívam si každé šliapnutie do pedála, každý centimeter okolitej krajiny, jazdu v skupine. Je to však len úvod dňa, trasy, uvidíme aké prekvapenia nás ešte čakajú.

Opäť otvárame bránu obory, tentokrát ju (na chvíľu) opúšťame. Stojíme na rázcestí pod Geldekom, dnes však nebudeme pokračovať hore, dnes sa spustíme kúsok nižšie. Široká lesná zvážnica sa mení na chodníček (ešteže nie je mokro), ten sa zužuje, kľukatí, mierne klesá a po chvíľke jazdy tmavým lesom nás vypúšťa na križovatke Nad jarkami. Odtiaľto je zjazd ostrejší (a toto sme pred pár týždňami ťahali opačným smerom!), kamenistejší, ruky na brzdách, oči na stopkách, len sa nevyváľať. Stojíme. Sme na dobre známom mieste, kedysi kypiacom životom, dnes zmenenom na tichú lesnú lúčinu, miesto oddychu okoloidúcich turistov a cyklistov.

Sklená huta, lokalita obývaná ešte pred príchodom huncokárov. V časoch rozkvetu sklárstva tu vraj žilo takmer tristo ľudí, neskôr sa tam nachádzalo už len zopár huncokárskych chalúp, dnes po osídlení niet ani stopy. Zostala len rozľahlá lúka uprostred hôr, kultúrny vplyv človeka je však stále hmatateľný, rozpoznateľný. V ovzduší cítiť niečo neuchopiteľné, prítomnosť človeka sa silne zapísala do okolitého prostredia. Zem, lesy aj okolité vrchy rozprávajú dávne príbehy o spolužití s ľuďmi tesne zviazanými s prírodou, modernými pokračovateľmi hobitov.

Máme čas sa na chvíľku pristaviť, porozprávať, neočakávane stretnúť známych, aj sa občerstviť maškrtou. Je skoré nedeľné predpoludnie, žeravý kotúč Slnka stúpa čoraz vyššie, jeho lúče prekresľujú každučký detail krajiny, veľdiela impresionistického majstra. Srdce by chcelo zotrvať, sadnúť do tieňa turistického prístrešku, kochať sa a snívať, rozum však velí pokračovať.

Poďme teda, čaká nás ešte mnoho iných miest, určite sú krásne, stačí len o kúsok posunúť uhol pohľadu, dennú či ročnú dobu, krajina sa mení v priamom prenose, pred očami sa vynárajú nepoznané detaily a súvislosti. Sadáme na bicykle, formujeme skupinku, hlavne zostať na dohľad, nech nikoho nestratíme.

Vnárame sa do chládku lesa, zeleného šera, tunela pod mohutnými stromami. Chránia pred úpekom, len kde-tu prepustia občasný lúč. Svetlo a tieň maľujú na ceste neskutočné obrazce, nenapodobiteľné abstraktné tvary, ktoré sa ruka umelca môže len márne snažiť napodobovať. Les vonia, les spieva. Rozprávková cesta čarovnou horou.

Na konci tunela presvitá svetielko, stromy sa rozostupujú, cesta ústi na čistinku hlboko v srdci hôr. Víta nás magické miesto, otvára náruč, láka na krátke zastavenie, zamyslenie.

Kolovrátok. Huncokárska samota učupená hlboko pod Rachsturmom – Roštúnom, Vápennou. V krajine po nej bohužiaľ nezostali takmer žiadne stopy, cítiť len (dobre známu) nepolapiteľnú, ťažko opísateľnú atmosféru. Na kraji lesa však stále sedia v tieni stromov duchovia lesných ľudí a tíško pozorujú okolie. Stretnúť ich možno len za tmavých veterných nocí, keď svit hviezd nedokáže preniknúť pod prikrývku mrakov ležiacich na krajine ako hustý puding, keď jediným jasným bodom na širokom okolí je odlesk svetla bludičky v oku sovy. Vtedy sa spod starého duba ticho vynorí tmavá postava, prisadne k pútnikovi a bez jediného slova mu v jedinej sekunde rozpovie príbeh života. Príbeh okolitých lesov. Ich obyvateľov.

Teraz, za denného svetla, je to veľmi príjemný kút malokarpatskej prírody, vzduchom sa nesie len vtáčí štebot a nekonečné rozhovory hmyzu. Na kvietok práve sadla drobná včielka, hneď vedľa striehne na svoju korisť kliešť (nepúšťaj sa mimo cesty!), vzadu, na kraji lúky sa z prítmia lesa postupne vynárajú cyklisti – jednotlivci, dvojice či trojice. Len krátko sa zastavia, rozhliadnu, snažia sa uložiť do pamäte obrazy aj vône, hlasy aj chuť krajiny. A odniesť fotografiu. Na pripomienku okamžiku.

Pôvodne sme mali ďalej pokračovať skratkou priamo cez les. Ale pekná lesná asfaltka a čarovný kút krajiny nás presviedčajú pokračovať ďalej, zláka nás príchuť dobrodružstva, túžba po nepoznanom. Niekedy sa treba správať aj trošku iracionálne, nepohybovať sa po nalinajkovaných cestičkách, vybočiť z radu (a potom sa rýchlo vrátiť do normálu). Tu však nič také nehrozí, podľa mapy je oblasť popretkávaná cestičkami, keď tak kúsok potlačíme. Alebo sa vrátime.

Potlačíme. Cesta nakoniec ústi do bahniska (našťastie vysušeného) – krmoviska pre zver, len pár metrov povyše však vraj vedie zelená značka (tie výdobytky modernej techniky!), tá nás dovedie až na Obrázok. Ani sa nenazdáme a sme tam. Odtiaľto nás čaká tá zdanlivo nelogická odbočka dole do doliny a potom hneď výšľap späť. Pôjdeme hľadať ďalšie stopy po huncokároch. Tentokrát dobre utajené – podľa dostupných informácií nie som schopný presne určiť, ktoré miesto je to pravé, pre istotu tak navštívime obe. A ako sa nakoniec ukáže, pravda je možno ešte niekde úplne inde …

Ale pekne poporiadku, najskôr si treba odfúknuť, pripraviť sa na ďalší postup, dať si za glg vody, niečo zahryznúť, posilniť sa. Až potom môžeme pokračovať.

Žliabky, Rinnlein. Horáreň ukrytá niekde v Sološnickej doline. Turistické názvy a rázcestníky hovoria jedno, historické odkazy niečo iné, kde je naozaj pravda? Podľa čoho sa máme riadiť? Podľa pocitu. Veď nakoniec – nie je dôležité presne určiť pravdu, nie sme historici, sme len turisti, hľadáme zaujímavé miesta, zážitky, pocity. A ak sa nám pri tom podarí získať niečo viac – je to len bonus, pridaná hodnota.

Spustíme sa teda zjazdom dole, do doliny, po asi dvoch kilometroch z asfaltky odbočíme doľava, pôjdeme si pozrieť dve lúky ležiace bokom od hlavnej cesty, miesta, ktoré možno ukrývajú kus histórie.

Po asfalte to sviští jedna radosť, treba však dávať pozor na chodcov a protiidúcich cyklistov (šliapanie do toho kopca im vôbec nezávidím). Jozefa opojí rýchlosť až tak, že si nevšimne odbočku (chalani stáli trochu za rohom) a plynule pokračuje dole. Viac sa už nevidíme, signál v doline neexistuje, nedokážeme sa spojiť, tak sa nakoniec vyberie do Trnavy svojou trasou. Škoda, bolo nás jedenásť, už je nás len desať (ďalej radšej ani nepokračujem …). Ostatní ale pokračujeme krátkym stúpaním na bezmennú lúku, ktorá mohla byť v minulosti miestom ktoré hľadáme.

Objavili sme ho náhodne pred pár rokmi počas Častovskej päťdesiatky, keď sme z nepozornosti nesprávne odbočili a po asi hodinke príjemnej chôdze lesnou zvážnicou sme sa vynorili na úchvatnej lúčke. Vtedy som však po historických súvislostiach ešte nepátral.

To čo bola vtedy príjemná zvážnica, je odtiaľto kopec ako… doplňte si sami. Pozrieme sa tak len na spodný okraj lúčky, k poľovníckemu posedu (sú všade!). Tu nie je natoľko citeľné umelé prispôsobenie prostredia, chýbajú jednoznačné známky dávnej prítomnosti človeka (žiadne ovocné stromy), tie môžu byť viditeľné vyššie, za horizontom stúpania, tam však už radšej nepokračujeme. Spúšťame sa kúsok nižšie, odtiaľ skúsime lesom pretraverzovať na Jurečkovu lúku, miesto bližšie k Sološnici. Tam sa mala pôvodná horáreň Rinlein neskôr presťahovať.

Traverz je nádherný, výborne zjazdný, skrytý hlboko v lese, zarezaný v strmých svahoch Hrubcovej. Na dvoch miestach sa z neho otvárajú krásne výhľady – na hrebeň Vápennej a o kus vyššie na zalesnený protiľahlý hrebeň. Keby už nič iné, kvôli tomuto stálo za to merať sem cestu.

Jurečkova lúka je podobný prípad ako tá vyššie položená – len poľovnícky posed a takmer žiadne známky prítomnosti človeka. Ale je to tiež pekné miesto, cestu sem neľutujem. Uvidíme, či tento názor nezmením po výstupe na Obrázok, zvykol som sa tu zapotiť (a zadýchať) aj na pešo. Na bicykli to ale dnes ide pozoruhodne dobre. Nie som samozrejme v čele skupiny, držím však stále otáčky, nohy si krútia svoje, radšej mierne podradím (nebudem sa predsa štvať)… žeby som sa po rokoch trápenia konečne dostával do formy?

Takže Žliabky sme v teréne jednoznačne identifikovať nedokázali, podľa neskôr nájdenej starej fotografie by sme ich možno zaradili na miesto povyše výhľadu na Vápennú, cestička niekam hore do lesa viedla… Veď nič to, nie je všetkým dňom koniec. Nakoniec… bolo tu pekne, aj sme (hore kopcom) trochu potrénovali, bohužiaľ sme (pre dnes) stratili kamaráta. Bilancia tak 50:50, jednoznačne sa sem treba niekedy ešte vrátiť.

Opäť stojíme na Obrázku, zavlažujeme smädné hrdlá, prežúvame, snažíme sa prehltnúť aspoň pár kalórií, energiu treba priebežne dopĺňať, dobiť baterky, bez príjmu niet výdaja. Najhoršie už máme (možno) za sebou, zadarmo sa však do cieľa určite nedostaneme. Niekoľko kilometrov máme ešte pred sebou. A dnes sa po rovine rozhodne nevozíme.

Cieľ, návšteva ktorého nás čaká teraz, je všeobecne známy a navštevovaný. Priznám sa, a je to moja veľká podlžnosť, priamo tam som nikdy nebol. Zopárkrát som išiel okolo, nakúkal spoza plota, ale moja noha na toto miesto dnes vstúpi prvýkrát. Najskôr sa tam však musíme dostať príjemnou cestičkou v  lese. Pozor treba dávať len na husto rozosiate úlomky haluziny, ktoré môžu byť pre cyklistu osudné. Zamotať ich tak do predného kolesa… bŕŕ, radšej ani nepomyslieť. O to pozornejšie treba pomedzi ne kľučkovať.

Holint. Názov Hohle Linde – dutá lipa odkazuje na skoršie osídlenie, keď sa práve v týchto miestach usídlili nemecky hovoriaci protestantskí prisťahovalci (huncokári boli katolíci), ktorí slúžili bohoslužby (podľa ústnej tradície) priamo v dutine lipy. Po ich odchode lokalitu zaľudnili huncokári, stala sa významným centrom lesných ľudí žijúcich v odlúčení hlboko v horách, miestom stretávania (bola tu kolkáreň) či vzdelávania (a škola pre deti).

Dnes tu samozrejme materiálne stopy prítomnosti človeka nenájdeme. Rozľahlá lúka však jednoznačne nesie známky ľudskej činnosti, duch (a duše) huncokárov sú tu stále prítomné. Nie je to tak magické miesto ako drobný Kolovrátok, atmosféra je odlišná aj od Sklenej huty, na mňa pôsobí svetobežnícky, nejakým (ťažko definovateľným) spôsobom z nej za pokojom lesnej samoty cítim ducha modernej doby. Možno ovzdušie i pôda presiakli tónmi huncokárskych piesní, ich tóny vysávajú korene stromov z hlbín zeme, šumom lístia sa šíria do okolia. Rozľahlá lúka v lesoch rozospievava skoré nedeľné poludnie, dopĺňa mozaiku dňa. Uvoľnená nálada sa prenáša aj na nás, dnešok je (zatiaľ) vydarený. A to ešte zďaleka nekončíme.

Lesnými cestičkami sa posúvame ďalej, bližšie k civilizácii. Značky na stromoch vyznačujú trasu Častovského cyklookruhu, už sa pomaly blíži jeho termín, účastníci minulých ročníkov (Jozef a Ľuboš) si vymieňajú dojmy a poznatky. Plynule sa tak, ani si nestíhame uvedomiť ako, dostávame na sedlo Skalka, miesto dobre známe z Častovskej päťdesiatky, tu sa už opäť pohybujem na dobre známej pôde (i keď bicyklom som tu len druhýkrát). Ďalšia zastávka, tematicky súvisiaca s dnešným výletom nás čaká o pár minút. Cestičky v obore (už hodnú chvíľu sa v nej opäť pohybujeme, pred Holintom sme vošli dierou v plote) sú pohodlné, široké, kvalitné a hlavne takmer kopírujú vrstevnicu, čas a kilometre (či metre prevýšenia) tak naskakujú takmer bez námahy, stíhame aj prehodiť slovko, dve.

Panský dom (nemýliť si s tým na Piesku) alebo horáreň v lokalite Za Vysokou. Konečne prvý hmatateľný dôkaz prítomnosti lesných ľudí v Malých Karpatoch. Aj keď – ktovie ešte dokedy. Ak ju chcete zažiť osobne, radšej sa (vzhľadom na jej stav) poponáhľajte. Je to škoda. A dôkaz, ako si nedokážeme vážiť dedičstvo minulosti. Miesto, silne dýcha atmosférou, mágiou okamžiku. Pri návšteve (posledné roky sem našťastie chodievam pravidelne) práve na tomto mieste vždy zažívam náhly pocit poznania, akoby som v sekunde pochopil (a v nasledujúcej okamžite zabudol) radosti aj strasti života týchto vydedencov „normálnej“ spoločnosti, dôvody (a výhody) ich dobrovoľnej izolácie, ich odlúčenia. Snáď každý z nás v sebe nesie aspoň štipku huncokára…

Veľakrát som išiel okolo, dnes sa však rozhodujem nakuknúť cez rozbité okná priamo dovnútra obydlia. Niečo ma volá, priťahuje. A musí to byť skutočne silné volanie, cez takú žihľavu by v kraťasoch nikto normálny nechodil (iba ja a Maroš), nohy ma pália ešte neskoro večer. Neľutujem však, záblesk poznania je tak dnes silnejší ako kedykoľvek predtým. Dom je naozaj v katastrofálnom stave, cez strechu sa dnu svieti ako cez rešeto (a samozrejme tak aj zamoká), ľavá časť strechy je spadnutá, miestnosť zavalená. Dom skonáva v priamom prenose, toto sa už nikdy zachrániť nepodarí, nasledujúca generáciu bude na tejto lúke v karpatských lesoch rozpoznávať stopy osídlenia len podľa ovocných stromov. Tie dokážu odolávať zubu času väčšou silou.

Opäť nasadáme na tátošov a pokračujeme na Hubalovú. Je to len na skok, ani sa nestihneme zadýchať. Otvárame bránu, opäť (na chvíľu) opúšťame oboru a namiesto plánovaného zjazdu začíname stúpať do známeho sedla, najvyššieho bodu dnešnej trasy. Toto miesto nemôžeme pri putovaní po stopách huncokárov predsa vynechať. Stúpanie je však mierne, skoro nebadateľné, cestu už poznáme takmer poslepiačky, ani sa nenazdáme a zosadáme.

Čermákova lúka, miesto starého huncokárskeho cintorína. Dnes sa tu nachádza len jediný náhrobný kameň, spomienka na pána, ktorý novej lokalite prepožičal svoje meno. Nežil tu, jeho horáreň bola vraj vzdialená asi hodinu cesty, ale legenda je stále živá. V súčasnosti je pietny charakter miesta potlačený, v každej ročnej dobe tu prekypuje rušný život, možno stretnúť spriaznené duše – turistov, cyklistov, bežkárov, jazdcov na koňoch – asi len vodákov by sme márne hľadali.

Je tu krásne. Dnes ale akosi nie je čas priveľmi preciťovať atmosféru miesta a okamžiku, niečo (smäd?) nás ťahá nižšie, do civilizácie, už dlho sme sa pohybovali v lesoch. Len chvíľočku sa pristavíme pri prameni, doprajeme si hlt chladnej čerstvej vody, doplníme jej zásoby a už sa spúšťame dole kopcom.

Idem opatrne, oveľa viac, ako by sa patrilo. Pred dvoma rokmi som sa v tomto zjazde vyváľal, urobil pár kotrmelcov, príhoda zanechala hlboké stopy v mojej duši cyklistu. Som akýsi viac opatrný.

Kde to však bolo? Miesto nespoznávam a ani si nedokážem predstaviť, ako sa mi to mohlo podariť. Zjazd nie je vôbec technicky náročný, môj anjel strážny si vtedy musel vybrať voľnú chvíľku. Ale je to dobre, občas si treba pripomenúť riziká, zvýšiť opatrnosť, čert nikdy nespí.

A sme na asfaltke, tu sa dá dopriať kolesám viac voľnosti, vietor sviští v ušiach, plášte náhle spievajú o oktávu vyššie. Aj bicykel si občas zaslúži odmenu, pocit voľnosti…

Nie však pridlho, o chvíľočku, pár stovák metrov nižšie, opäť brzdíme. Naľavo od cesty sa nachádza huncokársky cintorín, toto miesto dnes v žiadnom prípade nemôžeme len tak obehnúť. Otvárame bránku, vstupujeme. Na miesto odpočinku telesných schránok lesných ľudí, ich duše brázdia vyššie položené horské zákutia. Potichu prechádzame pomedzi kríže, čítame: Čermák, Hirner, Graus, Aschenschwandtner, Juriš… Mená, rodiny, osudy ľudí tesne spätých s krajinou. Možno práve ich usadlosť sme dnes obchádzali, možno práve oni na nás hľadeli z prítmia lesa…

Prejdeme len kúštik a konečne si môžeme dopriať krátke posedenie. Sme na mieste občerstvovacej stanice č. 2, sme na Piesku, pri penzióne – Huncokár. Veď kde inde by sme si dnes mohli oddýchnuť?  Káva a nápoje chutia o to viac. A keď sa ohlási Jozef, že práve dorazil do Trnavy, padá nám kameň zo srdca. Už opäť je nás (aspoň virtuálne) jedenásť.

Pokračujeme. Na Piesku však ešte pár minút zostaneme, cez lúku odbočujeme ku kaplnke svätej Magdalény. Drobná stavba, centrum duchovného života huncokárov, stojí na tomto mieste od druhej polovice 19. storočia. Ľudia lesov nepotrebovali honosné, dychvyrážajúce katedrály, stačila im nenápadná miestnôstka učupená v tieni stromov, kde mohli stráviť chvíľku v tichom rozjímaní, modlitbe k najvyššej autorite. Na chvíľku sa nám podarí nakuknúť dovnútra, pani, ktorá toto miesto stráži (alebo len vetrá), nás k tomu sama ponúka. Som prekvapený maličkým priestorom, funkčnosťou interiéru, jednoduchosťou výzdoby. Je to však pochopiteľné, obyvatelia lesov dobre vedeli, že k bohatstvu netreba okázalé vonkajšie symboly, skutočné poklady sa ukrývajú v drobných,  jednoduchých, každodenných veciach. Katedrálou, v ktorej trávili celé dni, im bola samotná príroda.

Ale musím sa rýchlo vrátiť od svojich zamyslení späť na zem, pelotón sa opäť dáva do pohybu, medzi stromami ledva stíham zazrieť posledné farebné škvrny dresov, veď oni sú schopní stratiť aj garanta!

Krátka stíhacia jazda a cesta dvíhajúca sa niekam nahor (väčšinou zosadáme a meníme sa na pešiakov) slávia úspech, v hlbokých malokarpatských lesoch som sa nakoniec nestratil. Veď tu to nikto z nás nepozná, len Ľuboš s Milkou tadiaľto vraj raz prechádzali pri návrate z túry. Náš ďalší cieľ je dobre utajený, nami doteraz neobjavený a tak dúfam, že bude existovať aj mimo mapy.

Pozostatky huncokárskeho domu by sa mali nachádzať na čistinke neďaleko lesnej cesty, spojky medzi Pieskom a Fugelkou, niekde v oblasti Za horou pod svahmi Kuchynskej. Odbočka ústi do potoka, prekročiť sa dá len s drobným úsilím, aj chvíľku váhame, či sa do toho máme pustiť. Cesta ďalej je nezreteľná, zarastená, ktovie, kam nás nakoniec dovedie?

Na malú lúčku zdvíhajúcu sa hore svahom, posiatu drobnými skalami. Nie sú to len obyčajné kamene, sú to zvyšky domu, priestoru, ktorý si príroda pomaly berie späť. Jeho stopy v krajine sú už ťažko čitateľné, rozpoznateľné, v skutočnosti je to len navŕšená hŕbka kamenia, jeden kút bývalého obydlia. A zopár starých ovocných stromov. Musí zapracovať fantázia.

Musel to byť zaujímavý život. Ďaleko od ľudí. Blízko k prírode. (Takmer) všetko potrebné si bolo nutné zabezpečiť vlastnou prácou. A pridať aj niečo naviac. Boriť sa s návalom snehu. Odolávať letnej spare. Prežiť prudkú víchricu. Nebáť sa búrky. Privítať majestátneho jeleňa, vládcu lesa. Zahnať do húštiny zlodejskú líšku. Porozprávať s klebetnou strakou. Každé ráno pozdraviť vrcholok Kuchynskej. Pokorne prijímať radosti aj starosti bežného dňa. Svätiť nedeľu. Žiť.

Naschvál zaostávam, maskujem to záujmom o fotografovanie, čakám, kým všetci zájdu za roh, stratia sa za stromami. Potrebujem zostať aspoň sekundu sám s týmto miestom. Dotknúť sa kameňa, vziať do ruky úlomok tehly. Započúvať do šepotu múrov. Skúsiť porozumieť reč starého dreva. Zachytiť útržky dávnych príbehov. Horúci letný vzduch je nimi presiaknutý, z každého kúta čistinky znie iný hlas, prekrikujú sa, dopĺňajú, hašteria, snažia pretlačiť do popredia. Nie, toto tajomstvo zostane dnes nerozlúštené. Ale tak je to správne, nemôžeme pochopiť všetko, niektoré veci by mali zostať nedopovedané.

Ostatní už netrpezlivo čakajú pri bicykloch, je čas pokračovať. Kúsok ešte ideme lesnou cestou, v tesnom objatí lesa, potom prekrížime Kamenný potok a už si to šinieme dole asfaltkou. To je tá pravá odmena za celodennú námahu. Netreba ani potiahnuť do pedálov, bicykel ide sám, plášte nôtia veselú melódiu. Na tvárach sa nám usádza úsmev, všetci si vychutnávame krásu sviatočného popoludnia. Stačí len dávať trochu pozor (neopatrnosť sa neopláca) a svišťať s vetrom opreteky. Opäť otvárame bránu obory (dnes naposledy), opúšťame dávnu krajinu huncokárov a vynárame sa v modernej krajine súčasnosti. Pri oplotenom, kamerami sledovanom  objekte Papierničky.

Zjazd stále pokračuje, i keď odteraz už musíme brať do úvahy aj okoloidúce autá. Dokelu! To bola jama! Uprostred cesty! Ešteže sme ju všetci (so šťastím) obišli. Túto trafiť v plnej rýchlosti… odniesol by si to nielen ráfik. Naša pozornosť tak opäť vzrastá, nech sa len na záver niečo zlé nepritrafí.

Pritrafilo sa – posledné stúpanie. O čo kratšie, o to strmšie. Ako dobre vieme, výšľap na Červený Kameň má z tejto strany slušné grády. A tak sa trháme, každý ide svoje tempo, ktoré však diktuje prevažne kopec (a zostávajúce zvyšky síl). Ešte dva – tri razy potiahnuť, vpravo je parkovisko, sklon klesá, možno podradiť, vydýchať sa, nech hore vyzerám čerstvo. Konečne! Kopce pre dnes definitívne končia, už len prežiť rýchly zjazd do Častej.

Podarilo sa! Všetci sme šťastne dole, defekty a závady sa nám dnes vyhli, to si zaslúži drobnú odmenu. Všetci sa na chvíľku posadíme na terasu pizzerie, na niečom malom si pochutíme, trochu zvlažíme vyschnuté hrdlá, zhodnotíme deň, preberieme plány do budúcnosti. Taká normálna pohoda po akcii. S výbornou partiou minúty rýchlo utekajú, letia ako splašené. Je čas sa definitívne rozlúčiť. Ďakujem všetkým, ktorí si našli voľnú chvíľu, strávili letnú nedeľu v sedle bicykla a snažili sa v malokarpatských lesoch zachytiť (už pomaly miznúcu) stopu huncokárov.

Aké by bola Slovensko, keby sa v jeho histórii neobjavili huncokári? Ochudobnené. Hádzaná o osobnosť Mariána Hirnera, brankársku legendu z Trnavy. Literatúra o nezameniteľného Vincenta Šikulu, hlas z Modry. A celá krajina o skúsenosti, vedomosti či výsledky práce nekonečného radu bezmenných robotníkov lesa. A my dnes o zážitky.

Na akcii sa zúčastnili: Janka Lukačovičová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Jozef Baránek, Jozef Benedikovič, Roman Miklošík, Janko Ščibravý, Igor Buc, Vlado Trajlínek, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Tento text sa rodil veľmi ťažko, akoby  riečny tok prehradil obrovský balvan, voda pomaly plnila jazero. Náhle si tenký prúžok prerazil cestičku, pridal sa druhý, tretí… písmenká zložili prvé slovo, na to nadviazalo ďalšie, zliali sa do prvej vety, vytvorili odstavec. Posledné slová píšem na Skalnatej chate, od opisovaných udalostí ubehlo desať dní, urazil som viac než 400 kilometrov, nastúpal vyše 1000 metrov. Čas a celý svet sa posunuli ďalej, nové udalosti prekrývajú staré. „To, čo si naložíš, musíš doniesť do cieľa.“, čítam na plagáte na stene chaty. Pán Kulanga má pravdu.