Akcia Oskoruše

24.9.2022

Prítomní za MKCK: garant  V. Trajlínek, Babišík, M. Šuga, J. Ščibravý, Ľ. Rosa, M. Kupčík a J. Baránek

za hostí: F. Martinus, J. Sala, M. Sala, I. Salová, H. Rosová, M. Miklošovič a V. Miklošovičová

V sobotu 24.9. sa prebúdzame do studeného rána, cesta autom ide plynule, cez Prietržku do Skalice, ktorá oslavuje tento rok ako kráľovské mesto 650. výročie. Stretávame sa na parkovisku pri Tescu, cca o 9-tej hodine po spoločnej fotke sa vydávame do centra mesta, námestím Slobody s kostolom sv. Michala, na výpadovku k štátnej hranici, smer Slovácko , k obci Sudomeřice.

Na hraniciach nás víta služobné auto Polície ČR, nezastavujú nás, lebo uvažujú, že migranti by neutekali na bicykloch cez hranice a to ešte zo Slovenska na Moravu. Vchádzame do obce Sudomeř, odtiaľ po cykloceste do Petrova, k vínnym sklípkom, ktoré domáci volajú Petrov-Plže.

Prichádzame skoro, ale našťastie jednu pivničku už pred 10-tou hodinou otvárajú. Keď nám dávajú súhlasné stanovisko, že burčiak majú, vtrhneme do sklípku a ochutnávka začína s bielymi burčiakmi. Onedlho otvárajú aj ďalšie vínne sklípky a vonku na stole pribudli červený, ružový, biely, svetlý… . Zisťujeme, že burčiak je veľmi dobrý iniciátor, čo sa týka komunikácie. Rozväzujú sa nám jazyky, konverzácia začína byť na stále vyššej úrovni po každom vypitom  poháriku burčiaku.

Až Vlado zavelil na cestu, lebo by sme sa dnes asi ďalej nedostali. Zobrali sme si ešte 3l burčiaku, pre prípad, keby sme nenatrafili na žiadnu burčiakovú studničku. Po chvíli prichádzame cez Skalickú bránu do Strážnice, ležiacej na Slovácku, pod svahmi Bielych Karpát. Nachádzajú sa tam kostoly sv. Martina, P. Márie, Biela veža, skanzen, židovský cintorín, synagóga, zámocký park so zámkom, pri ktorom sme si urobili krátku prestávku.

Ďalej pokračujeme okolo Baťovho kanála k prístavu cez Veselskú bránu do Tvarožnej Lhoty. Obec je rázovitá a členitá, po prudkom stúpaní na konci dediny odbočujeme doľava na lúky a prichádzame k pamätnému stromu – oskoruše, ktorá je už vekom aj počasím značne poškodená. Vychádzame naspäť na hlavnú cestu, kde po 100 m odbočujeme k salašu na Travičnej, v ktorom má byť Oskorušobranie, otvárajú až o 13-tej poobede. Máme polhodinku čas, dodržiavame teda pitný režim a konzumujeme Veronikine pagáčiky. Vlado nám volal , že je otvorená aj rozhladňa Travičná, tak nasadáme na tátoše a miernym stúpaním sa dostávame k Travičnej rozhľadni. Vlado vybavuje rodinný balíček, tzv. seniorský za 200 Czk. Aj tak raz všetci budeme seniori.

Vystupujeme do 34 m výšky, výhľad na okolie je dobrý, zo severnej strany vidieť vysielač na Veľkej Javorine, Veľký Lopeník,   z južnej strany Pálavu a ďalej Rakúsko. Dole pod nami je slávnosť, akcia Oskorušobranie, na salaši na Travičnej.

Zastavujeme sa tam, skúšame oskorušové bowle, hnedé dozreté oskoruše, Miloš si dáva prípitok oskorušovicu. Navštívili sme skanzen a stánky, kde predávali výrobky z oskoruše: marmelády, džemy, sirupy, mušty, liehovinu, čaje…

Pridávame sa k ostatným a presúvame sa do rekreačnej oblasti Lučiná, pri jazere v miestnej reštaurácii si dávame tradične výpečky, knedlo, zelo… Po občerstvení pokračujeme z Lučinej do obce Radejov, okolo vinohradov, záhrad, mladých, starých oskorušiach, stromov duranzlií, jabĺk, drienok. Bohatý kraj pre výrobu domácich destilátov. Zastavujeme pri  Hotařskej boude (hotaři – bývalí strážcovia vinohradov). Nazbierali sme si popadané orechy, dali burčiak, urobili spoločnú fotku. Odtiaľ popod les sa dostávame k chatovej osade a vodnej nádrži Mlýnky.

Prechádzame cez lávku, potlačíme na pešo bicykle, prudkým stúpaním cez les sa dostávame na spevnenú cestu, ktorá nás privedie do Zlatníckej doliny. Tu sa čakáme a rozhodli sme sa, že ďalšia zastávka bude až v Skalici. Po príjemnom zjazde do mesta, na námestí si sadáme do cukrárne, dávame si pivko, kávu a zákusky. Kto, na čo má chuť. S Jankom dopíjame posledný burčiak od Ľuba.

Vybehli sme aj k františkánom, ale už nemali trdelníky, len skalický rubín. Mesto Skalica, opradené výrobou trdelníkov, no navečer boli všetky vypredané aj v miestnych baroch. Boli sme si pozrieť ešte rotundu sv. Juraja  a neďalekú kalváriu.

Na parkovisku sme sa všetci rozlúčili, pekné počasie, vydarená akcia bez defektu a už aj bez burčiaku. Dokázali sme ho zdolať, ale nie premôcť.

Milan Babišík

Akcia Cyklotúra Trnava – Katarínka a späť

18.9.2022

Je nedeľa ráno 7:00 hod. Budík v mobile vyhráva známu melódiu… treba vstávať a pripraviť sa na túru. Teplota vzduchu je okolo 10 °C. Pomaly a iste sa „vkráda“ jeseň… treba sa dobre obliecť aby sa zima „nevkradla“ na kožu. Ešte „letmý“ pohľad na oblohu. Neprší a to je podstatné … rýchlo uvariť čaj, pripraviť raňajky, aj niečo na cestu treba pribaliť. Chlieb, slaninku, cibuľu aby bolo čo opekať …

Podľa rozpisu nás čaká známa trasa. Jediným otáznikom je aké bude počasie a kto príde ráno na štart k Trojičke? Ráno sa stretávame okolo 9:10 h pri Trojičke  symbolicky traja. Vierka, Igor N., Vlado T., Ešte jeden telefonát Mirovi Š. na chatu v Bukovej, že akcia sa koná. Upresnenie času a miesta kde sa na trase stretneme. Navrhujem mu miesto pri ohnisku pri kláštore na Katarínke medzi 12-13 hod…

Ani „mierne“ nepriaznivé počasie nás neodradilo absolvovať dnešnú cyklojazdu. Po tradičnej štartovej fotke mierime (pre istotu) ku Relaxu … pozrieť či tam ešte niekoho nestretneme. A veru nestretli sme. Mesto opúšťame na Kopánke smerom na Špačince. Ešte neprší. Iba od hôr sa blíži čierny mrak. Vierka prezlieka „preventívne“ novú nepremokavú bundu. Okolo 10:15 hod prichádzame cez Radošovce k miestnemu mlynu.  Plánovaná zastávka na občerstvenie sa nekoná. Železná brána na vstupe je zatvorená…možno niekedy nabudúce sa podarí. Vierka „zohnala“ pár jabĺk v blízkej záhrade od domácich. Na rázcestí pri moste nás čaká Marián K. a tak sme už štyria. Začína „drobne“ mrholiť. Neváhame dáme spoločnú fotku a šľapeme ďalej na Kátlovce a do Dechtíc. Pri prameni na námestí Dechtíc prebieha akcia: Poďakovanie za úrodu. Obdivujeme pestrú inštaláciu ovocia a zeleniny. Pekný miestny zvyk. Občerstvenie sa napokon koná v Pizzerii Kanas. Doplníme tekuté kalórie a presušíme dažďom orosené veci.

Po svižnom a „výživnom“ stúpaní za Dechticami sa dostaneme na poľnú kamenistú odbočku ku Katarínke. Krátko sa kocháme výhľadmi na blízke aj vzdialené vrchy dole pod nami a pokračujeme terénom vhodným pre trekové bicykle. Na parkovisku pred vstupom do lesa je už odstavených dosť automobilov. Vidno aj hubárov-turistov s košíkmi. Pri ceste blízko chaty Katarínka rastie pár suchohríbov („žabákov“).V košíkoch hubárov sa dajú sa nájsť aj bedle. V tábore pre dobrovoľníkov (ktorí cez leto opravujú kláštor Katarínka) je čulý ruch. Horí vatra a okolo partia mladých ľudí sa snaží niečo dobré uvariť k obedu. Počasie je stále veterné ale občas sa na chvíľu ukáže slniečko aj vietor ustane. Vlado s Vierkou ešte absolvujú výstup na opravenú vežu kostola z ktorej sú široké výhľady na okolie. V blízkosti kostolnej veže je pekná lúčka s dvomi oficiálnymi ohniskami a lavičkami. Pohľadáme suché drievka na podkúrenie. Na počudovanie sa nám podarí hneď na prvý pokus oheň zapáliť. Na zohriatie aj opekanie slaninky. V blízkosti rastie zopár vlašských orechov. Lúskame orechy, opekáme slaninku s jablkami a užívame si pekný deň v lone prírody. Po prestávke a uhasení ohniska sa poberáme späť tou istou trasou. Miro Š. napokon nedorazil. Na Bukovej pršalo a tak zostal na chate. V Dechticiach pri prameni dopĺňame ešte čerstvú vodu. Vietor do chrbta je dobrý pomocník a tak cesta ubieha rýchlo. Nedeľný obed si doprajeme v Penzióne u Macha v Malženiciach. Dobrý nápad Maroš. Rezeň a zemiakový šalát padol vhod. Lúčime sa a spriadame plány na budúcu cyklotúru. Ďalší pekný deň je za nami. Leto pomaly končí a 23.9. začína jeseň. Ale o tom až potom…dovidenia priatelia niekedy na spoločnej akcii.

zapísal Igor Naništa

Akcia Kráľova Hoľa

Telgárt 9. – 10. 9.2022

A dni sa stále valia… Ako kamenná lavína, ako vrcholok hory, ktorý sa po nečakanej strate rovnováhy s hukotom ukladá dole v údolí. Ako stádo. Ako besniaca povodeň. Mnohokrát sa nútim k činu, snažím sa začať, zasadnúť k počítaču. Vždy to však vzdávam, radšej si hľadám inú zábavu. Jednoducho to nejde. S námahou dokončievam prvý z mojich restov, Oščadnica konečne odlieta za svojim čitateľom, rozplýva sa v nekonečnej šírave digitálneho sveta, končím. Neviem sa chytiť. Sedím a bezmocne civím na prázdnu obrazovku, páliacu belobu ktorej narúša len blikajúci kurzor. Nedokážem dať ani písmeno, nedokážem sa rozbehnúť, som prázdny, som vyhorený ako starý peň na temeni Kopca. No magma spomienok sa postupne hromadí v hlbokých kavernách mysle, prežité sa vracia, teplota stúpa. Láva raz musí preraziť na povrch…

Veď je to len matematika! No čo ak bude mať pravdu? Či chcem, či nechcem, aj ja začínam týždeň pred odchodom na akciu (hlavne viacdňovú) sledovať predpoveď počasia. Veď čo ak predsa? Ale mám to objednané, idem, aj keby domáci z neba padali. Ešte preniesť tento (hraný) optimizmus na ostatných a ideme. Pre istotu však hľadám náhradný program – do Dobšinskej jaskyne hádam pršať nebude…

Vďaka dvom výrazným spomaleniam (znova pokrčené plechy, znova majáky, našťastie škody vyzerajú len hmotné) a jednej už neodmysliteľnej kávičke nad Tekovskými Nemcami sa niekde pred Heľpou začína výrazne stmievať (zas to nestihnem po svetle!), vlastne obloha sa zahaľuje do čierneho závoja, ktorý steká z oblohy po hrebeni hôr, tmavú masu len kde-tu ožiari ohnivý záblesk. No našťastie sme čo nevidieť v penzióne, práve včas, večera je ešte teplá. Vybaľujeme batožinu z kufra áut, začínajú padať prvé kvapky dažďa. Rýchlo na pivo, nech nezmokneme. Ostatní zatiaľ čistia bohatú úrodu hríbov, prišli už skôr poobede, svoj čas využili naplno. Do postelí tak odchádzame všetci spokojní. Čo nás však čaká zajtra?

sobota 9.9.2022

Braňo už odvčera (ešte aj teraz ráno – ako verklík) donekonečna opakuje svoju mantru (vyčítanú z meteo serverov) –  „Do desiatej bude pršať, od druhej už bude pekne“, nepozerá na oblohu, stále si melie svoje. Kde však je ten dážď? Tmavá obloha ale napriek tomu nevyzerá vôbec prívetivo, pohľad na Jančiho natiahnutého do neoprénu tiež odvahy nepridá. Keď však vidím tých šiestich odvážlivcov na dvoch kolesách… my pešiaci to predsa v pohode dáme (pribaľujem dáždnik)!

Z našej početnej skupiny (celý penzión je tento rok náš) sa tentokrát nazbieralo napočudovanie viac turistov (že by to bolo tým počasím?), 14 ľudí zľahka pomestíme do troch áut a vyrážame. Na námestí v Šumiaci sa dá dnes zaparkovať absolútne bez problémov, miesto si možno dokonca vyberať. Napriek mojim snahám o prvú dobrú rannú kávu (minulý rok tak zachutila!) ihneď po registrácii odchádzame (ani na horec do krčmy sa už nesnažím nikoho zlákať, vyťahujem repák). Vraj až hore na chate – kým neprší…

Avšak začína rosiť, môj dáždnik (premiéra) sa stáva ihneď predmetov záujmu, vtipov a fotografovania. Čo ešte nevideli gentlemana na turistike? Časom sa všetci upokoja (asfaltka začína našťastie znateľne stúpať) a venujú sa chôdzi. Uhýbame do lesa, obdivujeme prvé muchotrávky, začíname sa potiť. Treba zhodiť jednu-dve vrstvy, takto by sme čochvíľa boli mokrí viac ako od dažďa. Kúsok opodiaľ, na cykloceste sa vyzlieka Roman. Dáždik postupne ustáva…

… no kopec sa ešte len rozbieha, nadychuje sa, veď ja tým odvážlivcom ukážem! Ani dnes mi nedajú pokoj. Veď Vy počkajte…

Čo už len napísať motivačného o výstupe na kopec, ktorý viac než dve hodiny nepovolí ani o meter, kde bežný smrteľník ľutuje svoju rannú odvahu (a to ešte tadiaľ bude zostupovať!), kde … Neviem, ale rád sa sem každý rok vraciam hľadať odpoveď (dokiaľ raz, možno, nezmúdriem).

Dnešok je však výnimočný. Celý kopec máme vyhradený takmer pre seba, nikde ani živej duše, to sa asi často nestáva. Teda, hneď skraja stretneme dvoch hubárov – to čo nesú v koši a rukách zbytočne rozdráždi myseľ a chúťky všetkých húb chtivých účastníkov. Také kúsky sa veru len tak nevidia. A tak zrak poniektorých z nás kĺže po okraji lesa.

Čistý vlhký vzduch, teplota tak akurát, takmer bezvetrie, ide sa výborne, kopec sa pomaly odvíja pod nohami tucta turistov (teda prevažne turistiek), dvom pánom už nevidíme ani chrbát (hádajte komu?). Lesík, lúčka, fotogenická skalka (v hĺbke pod nami sa zatiaľ oblačnosť roztrhala, len biele chuchvalce ozdobujú údolie pod svahmi Muránskej planiny), ďalšia križovatka so zvážnicou – ani sa nezdá, že sme prešli taký kus cesty, čo nevidieť už budeme na chate.

Káva, pivo, kofola a pár minút na oddych – čo viac si môže priať vyprahnuté telo turistu (niekto možno ešte pár šlukov)? Ale sme len na pol ceste, čas letí (dnes si to teda užívame!), hybaj hore! Nech nás ešte niečo neprekvapí. Čaká nás tá krajšia časť výstupu.

Les čochvíľa ustupuje, priestor sa otvára, objavujú sa prvé veľké skalné bloky, vrchol ale nevidno, celý je obalený v mliečnom obale, lepí sa neho ako puding, len kde tu sa na malú chvíľku otvorí okienko, presvitne obraz vysokej veže. To v podhorí, to je krajšie divadlo! Mraky kúzlia, každým okamžikom pretvárajú výraz krajiny. Dobiehame dvojicu turistov, sú z Ružomberka, na kopci ich je kdesi spolu asi dvadsiatka, inak stále nik.

V diaľke sa objavujú známe postavy, Maroš s Braňom zostupujú z vrcholu, kam sa tak hnali? – teraz budú dlho čakať na chate, či kdesi inde, ten Maroš je nepoučiteľný… To my si to (ešte stále) užívame.

A už sa blížime, už sme skoro tam. Napravo, obďaleč v čučoriedkach vidieť pohyb, akési nejasné siluety, žeby sme skrížili cestu medveďom? Nie, to len miestni obyvatelia vyrazili na zber, drobné plody ale nezavárajú, ponúkajú ich potom na predaj pri ceste. Nuž, z výšky skoro 2000 metrov… – sú to neľahko (nepíšem radšej poctivo) zarobené peniaze.

Hore  nevidno nič, fučí – ako by sa teraz hodil ten strom zelený, v jeho závetrí by sme si mohli chvíľku v pokoji oddýchnuť, počkať na zvyšok skupiny. Takto radšej vyťahujeme bundy…

Pofotili sme sa, potešili (niekto je tu prvýkrát), poďme sa posilniť do útulne v budove vysielača. Je útulná, avšak malá, ledva sa tam na stojáka dvanásti pomestíme. Tento kopec, kráľovná Nízkych Tatier, by si veru zaslúžil onakvejšiu starostlivosť.

Hodinová ručička sa posunula o riadnu časť na svojej ceste popoludním, treba sa poberať. Zhruba o druhej začína pršať, Braňova ranná mantra absolútne zlyhala…

Ale nám to už nevadí, aspoň poriadne otestujem nový dáždnik, zistím jeho vlastnosti a vhodnosť na podobné výlety, ostatní zas vyskúšajú parametre vodných stĺpcov svojich vetroviek (radšej obliekajú pršiplášte). A o to viac nám chutí posedenie na chate, hlavne výborný čaj – prečo som ráno pil pivo?

Prehánky ešte chvíľu strašia, z údolia sa ozýva dunenie – nie je to však búrka, len spomienka na oslobodenie Telgártu. Čím menej je dažďových kvapiek, tým viac pribúda hríbov. Skupina je už z veľkej časti roztrúsená v lese. Na pripomienku týchto chvíľ zostávajú rásť kdesi pod kríkom turistické paličky…

Zostup je inak vždy veľká otrava, tieto drobnosti nám ho však uľahčujú zo všetkých síl. Tu úspešne, tu o niečo menej, ale nakoniec všetci stojíme na kalvárii nad Šumiacom. Od netradične tvarovaného kríža nás ťažko čitateľná znaky zastavení vedú dole krížovou cestou, ktorú spravuje gréckokatolícka cirkev. Iné na aké sme bežne zvyknutí, no zaujímavé miesto nevynecháme pri žiadnej návšteve Kráľovej hole.

Guláš nás už samozrejme nečaká, dnes sme si to užívali až priveľmi, s organizátormi sa ale ešte stihneme porozprávať. Dnes sa vraj prezentovalo okolo 60 účastníkov – takže tretinu sme tvorili my. Slušná účasť, MKCK & a spol.!

Po ceste sa ešte krátko, len na jedinú fotečku, zastavíme pri Chmarošskom viadukte a prameni Hrona, patrí sa. Potom nasleduje len večera, pre niektorých turnaj v bowlingu a pre všetkých spoločné posedenie na jednom z apartmánov. Dvadsať ľudí pokope, príjemné rozhovory a kopa srandy ukončí vydarený deň. Veď nakoniec sme ani toľko nezmokli!

nedeľa 10.9.2022

Ťažko sa mi lúči s Horehroním, rád by som tu zostal ešte niekoľko dní, ale nedá sa, dnes odchádzame všetci domov. Niekto ešte predtým vybehne na hríby, niekto sa prevezie na bicykli – ako vždy na Muránsky hrad a ostatní sa ešte kúsok prejdeme, ako vždy – na Muránsky hrad.

Autá nechávame na parkovisku na námestí v obci Muráň, posilníme sa muránskymi buchtami z blízkej predajne (bez nich by sme to hore nedali) a pár ich kúpime aj domov (poslednú konzumujem v stredu ráno). Čaká nás príjemný výstup lesom na bralo vysoko nad obcou (áno, presne to tam hore).

Žiadne výhľady, cesta stále len stúpa, aspoň, že je o čom hovoriť, prečo sa sem vôbec trepeme (prečo sa tam každý rok štverám)? Počkajte ešte chvíľku a uvidíte. Najskôr sa však zastavíme v štýlovej (na prvý pohľad ošumelej – no zdanie niekedy klame, treba vyčkať na ten správny moment) krčmičke pod hradom, potom obkukneme Coburgovský pomník (áno, toho čo založil továreň v Trnave) kúsok povyše a už sa posledným stupákom derieme hore na hrad.

Tak už viete prečo sme sem hore išli? Niekto si užíva staré múry, iný zlomky dávnych povestí, no hádam každého uchváti výhľad do okolitej krajiny. Nádhera. Muráň, Revúca, Predná hora, dnes iba v náznaku sa odhaľujúca Kráľova hoľa, bralá a lesy Planiny. Tentokrát nebudem márniť slová, snažiť sa popísať neopísateľné, márniť Váš vzácny čas.

Vybehnite si tam sami, rozhliadnite sa z Cigánky či starej bašty a snívajte…

Zostup z hradu je… jednoducho cesta dole kopcom. Pri rozhovoroch ubehne ako voda, už sme na námestí, už sa pomaly lúčime. Ešte sa stretneme na sedle Zbojská, hlt na posilnenie i od smädu padne pred dlhou cestou vhod. A potom už len čo najrýchlejšie a najbezpečnejšie zhltnúť tie dlhé kilometre asfaltu.

Končí víkend, končí ďalšia pekná akcia. Keď sme odchádzali na Okolo Tatier, nikto z nás neveril, že trasu prejdeme suchou nohou. Oščadnica vyzerala podľa odhadov ešte horšie, no dážď sme taktiež videli len zdiaľky. A Kráľova hoľa? To mala byť úplná katastrofa – tých pár kvapiek na osvieženie nám padlo vlastne vhod (a keby sme sa toľko nemotali…). Niekto tam hore nás má asi rád.

Ďakujem všetkým, ktorí svojou kvapkou pomohli naplniť pohár dobrej nálady a prežili (aspoň verím) zaujímavý výlet: Vierka Gubiová, Iveta Salová a kamarátka Aďa, Gabika Mišíková, Daša Soubustová a syn Paťo, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Editka a Jozef Antaloví, Jozef Chudý, Braňo Polocík, Peťo Julíny, Maroš Modrovský, Edo Zolvik, Roman Miklošík, Štefan Krištof, Janči Budoš, Jozef Nádaský a

Juro Golier

Akcia Kohútka

29.8.2022

Akcie sa za MKCK zúčastnili: V. Trajlínek, V. Gubiová, Ľ. a E. Kraicoví, R. Miklošík, J. Ščibravý, H. Gurínová, D. Surovčík, D. Fáziková, I. Kubiš, J. Poláček, M. Farkašovská, J. Budoš, M. Babišík, J. Baránek, P. Herceg a J. Golier

Ako hostia: Š. Krištof, M. a V. Miklošovičoví, F. Martinus, a M. Kupčík.

Čím to je, že na túto cykloakciu pribudne každým rokom viac cyklistov, ako rok predtým? Tento rok, ak som dobre počítal, nás bolo 22. Podľa mňa sú ťahákom hlavne borůvkové  knedlíky a iné kulinárske špeciality na horskej chate Kohútka.

Trasa bola vhodná aj pre cestné bicykle a dobrým ťahákom boli pekné cyklochodníky na Moravskej strane.

Z Púchova sme sa celá skupina presúvali po hlavnej ceste cez Lúky, Lazy pod Makytou na Čertov -známe  zimné lyžiarske stredisko. Tu sme si urobili krátku zastávku pred 5 km stúpaním na Kohútku.

Dobré pivko a kávička nás postačujúco pripravili na tento exponovaný úsek. Po  5-kilometrovom stúpaní sme dosiahli hlavný bod dnešnej trasy, zapichli svoje tátośe na parkovisku na Kohútke a poďho na obed.

Každý si vybral podľa svojej chuti. Veronika zvládla 4  veľké borůvkové  knedlíky úplne sama,  polievka Kulajda tiež nemala chybu. No a pivko mali fakt dobré.

Pred odchodom z Kohútky sa niektorí  trochu dohadovali, či ísť naspäť do Púchova tou istou trasou alebo cez Papajské sedlo. Zvíťazilo Papajské sedlo. Akurát Hela s Dušanom (ten mal problém s prehadzovaćom) sa vrátili tou istou cestou naspäť. Oni sa ešte zastavili na chalupe u jej brata, takže sme sa nakoniec všetci (aj my Papajčania) stretli  v Mestečku v krčme U Mira na posledné občerstvenie.

Z Púchova išla domov väčšina autami, niektorí vlakom, ešte musím spomenúť trojicu fanatikov na bikoch, ktorí dorazili na štart zo zrazu v Oščadnici (Juro, Jano a Štefan) a tiež Ivana Kubiša, ktorý jazdí všade  iba bicykli, iný dopravný prostriedok nepozná.

Paľo Herceg

Akcia Filipovské údolie

Filipov 27.8.2022

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Herceg, V. Trajlínek, V. Gubiová, Ľ. a E. Kraicoví, J. a E. Antaloví, R. Miklošík, D. Fáziková, D. Surovčík, I. Matušek a J. Ščibravý.

Ako hostia: M. a V. Miklošovičoví, F. Martinus a S. Macejka.

Územie okolo Filipovského údolia sme v minulosti viackrát navštívili v spoločnosti nášho zosnulého kamaráta Jožka Michalca. Jemu tento kraj veľmi učaroval a o svoju radosť sa vždy chcel podeliť aj s nami, ostatnými členmi klubu.

Na jeho pamiatku sme sa aj my v sobotu, 27. augusta vybrali spoznávať región Slováckeho Horňácka. Tu v podhorí Bielych Karpát okrem krásnej prírody možno na chvíľu zabudnúť na okolitý uponáhľaný svet a ako hovoril Jožko: Je to kraj, ktorý nežne pohladí dušu vnímavého pútnika.

Predpoveď počasia však na ten deň bola premenlivá a dažďové prehánky, ktoré nás sprevádzali cestou na štart, nám na nálade nepridávali. Zaparkovali sme autá na parkovisku pri Myjavskom Tescu a čakáme, či sa to umúdri. Radar nám hlási, že by to do hodiny malo prestať, tak si chvíľu krátime pri miestnej pumpe pri dobrej kávičke.

Do pol hodiny dážď ustal a my sa konečne vydávame na trasu. Veru čakať sa oplatilo, počasie sa už len vylepšovalo. Z Myjavy smerujeme po miestnej okreske na Poriadie. Pri Sovinci však odbočíme doľava na Starú Myjavu. Pri rovnomennej vodnej nádrži máme plánovanú zastávku na posledné občerstvenie pred odchodom na Moravu. Bohužiaľ predstavitelia Tobb restaurantu mali iný názor. Niečo na dnes pripravovali a my sme „utreli nos“. Snáď bratia Česi budú ústretovejší.

Po krátkej oprave Dušanovej reťaze putujeme okolo Skylandu hore na starú vojenskú cestu. Všetko je to po peknej asfaltke, stúpanie je primerané, takže je to v pohode. Stará vojenská cesta nás popri Čupci a Šibeničnom vrchu privedie na Moravskú stranu.

Čaká nás parádny zjazd smerom na Novú Lehotu. Tesne pred ňou však odbočujeme doľava na poľnú cestu, ktorá po predchádzajúcej prehánke nadobudla oveľa technickejší ráz ako inokedy. Hlavne jej záver pri Hrubom potoku preveril naše schopnosti manévrovania v takomto teréne. Našťastie sme to zvládli, odniesla si to však čistota našich bicyklov.

Zastavujeme a počkáme sa pri chate Megovka. Odtiaľto už opäť po asfaltke putujeme Filipovským údolím. Pri miernom klesaní asi po dvoch kilometroch prichádzame ku hotelu Filipov. Majú otvorené. Sme veľká skupina, tak síce obsluha je trochu chaotická, ale sme občerstvení a môžeme spokojne pokračovať ďalej.

Počasie sa stále vylepšuje, vykukuje už aj slniečko, čo nám zvyšuje pohodu pri putovaní cez dediny Javorník, Velká nad Veličkou, Hrubá Vrbka a Kuželov. Konečne si užívame krásu tohto romantického kraja plnými dúškami. Trochu nás potrápi stúpanie ku Kuželovskému veternému mlynu, ale niečo je za niečo. Sme odmenení okrem krásnych výhľadov po okolí aj pohľadom na zachovalú stavbu tejto technickej pamiatky.

No a ako je to v Čechách zvykom, pri takejto atrakcii je aj bufet a nám je dopriate aj poobedňajšie občerstvenie pri dobrej kávičke a niečom sladkom.

Ďalej pokračujeme po asfaltovej cykloceste smerom ku Slovenskej hranici. Obloha je už celá modrá a po ľavej ruke máme úžasné výhľady na neďalekú Veľkú Javorinu a kraj pod ňou.

Prichádzame na hranicu. Sú tu tri veľké kamene, ktoré v minulosti signalizovali hranicu panstva LIchtensteinovcov, Magnisov a Uhorska. Dnes je to pekné miesto, kde je možné pri neďalekom krbe prežiť príjemný deň.

Pokračujeme už po Slovenskej strane. Tá sa však nijako nedá zahanbiť. Po ľavej ruke pri miernom klesaní míňame lúku posiatu riedkymi, solitérnymi stromami s pasúcim sa stádom srniek, nad nimi krásny les. No pohľady ako z ČEDOKu.

Pri Haluzníkovom potoku schádzame z asfaltky na šotolinovú cestu, ale tá našťastie netrvá dlho a my opäť po peknej ceste smerujeme na osadu Šance u Sabotů.

Od Sabotů nás čaká posledná previerka našich síl: stúpanie na Poľanu. Je prudké, ale našťastie nie dlhé. Rozhľadňa, ktorá bola od roku 2009 postavená na Poľane, musela byť spílená, pretože drevo na nosných stĺpoch bolo zhnité a hrozilo jej zrútenie. Nám no však nevadí, my si odtiaľto užívame parádny zjazd aj s výhľadmi po krásnom kopaničiarskom kraji až do Myjavy.

V Myjave sa zastavíme v centre. Sú tu Slávnosti piva. Pri sladkej zmrzline a dobrom orosenom môžeme v pohode vyhodnotiť dnešnú akciu.

Myslím, že pri putovaní týmto krajom si každý okrem sledovania jeho krás, našiel aj malú chvíľku na spomienku na Jožka Michalca, ktorý tento kraj tak veľmi miloval.

Ľuboš Kraic

 

Akcia Cyklozraz Oščadnica

Ako som (ne)bicykloval na cyklozraze

Oščadnica 26.8. – 28.8.2022

Čas sa premenil na horskú riavu, so zúrivým revom raneného dravca sa derie dole svahom usínajúceho leta, ako nezastaviteľný buldozér valí pred sebou osirelé dni, stratené korálky prežitkov, len na malý okamih, len naoko spomalí, aby sa znova rozhučal a zomlel všetko navôkol do zmätenej kalnej masy, neprehľadnej zmesi prítomnosti, minulosti, spomienok a predstáv. Čas sa premenil na čiernu formulu Emersona Fittipaldiho, ktorá neúprosne štve útly modrý šíp Lietajúceho Škóta Jackieho, zlaté iniciály JPS lesknúce sa v posledných lúčoch upachteného dňa pripomínajú lístie čo sa nečakane priskoro znáša z vysokých, ešte letných korún na dreň vysušených, žíznivých stromov. Čas sa premenil na večerný vánok, vietor ženúci pred sebou na franforce potrhané zvyšky bezfarebného dňa, víchricu, uragán duniaci prázdnou mysľou, vymetajúci do zabudnutia posledné zvyšky pocitov, chuť zážitkov, vôňu okamžiku. Nič nestíham, na nič nemám čas, až veľmi neskoro sa úporne snažím vydolovať z pamäte posledný závan spomienok, zachytiť atmosféru prežitého. Svet sa zbláznil.

štvrtok 25.8.2022, kdesi na Považí

… kolotoč povinností sa neomylne rozkrúti v ten najnevhodnejší okamžik, samozrejme meškáš, prudko stláčaš pedál, márne sa snažíš dohnať zameškané, dobehnúť seba samého … (zdanlivo) nekonečná plechová kolóna sa valí asfaltovým korytom proti toku rieky, prudko brzdíš, stojíš, naozaj pridlho stojíš, blikajúce svetlá, pokrivené plechy, havária, zmar, čas zhúžvaný do malej papierovej guličky, hádžeš ju za hlavu, všetko hádžeš za hlavu, už to (určite) nestihneš … konečne uvoľnenie, zlatistý mok chladivo steká dole hrdlom na terase pohostinstva, výborná nálada elektrizuje vzduch (búrka už ustúpila kamsi za hrebeň hôr – ako bude zajtra?), ozývajú sa spomienky, spomienky na doby (dávno) minulé sa jasne vylupujú zo šera podvečera, ako by to (všetko) bolo len včera, ja som Kelt, ty si Kelt, raz budeme všetci Kelti … deň sa však stále kľukatí, na každej zákrute ktosi čaká, ja ešte nejdem spať, posedenie pri prívese (veselo) posúva dlhý deň (konečne) na pokojné lôžko noci, prvej noci tam (kdesi) na Kysuciach …

piatok 26.8.2022, (vraj) na Kysuciach

Zastavte ten stroj! To zemetrasenie. Upokojte rozhojdaný koráb! Zhasnite ostré svetlo (pri)skorého rána! „Nie, ja nikam nejdem! Nechajte ma spať!“ (alebo v pokoji zomrieť). Kašlem na Raču. „Nie ani na Brýzgalky nie!“. Hovorím, či len snívam? Konečne zmizli… Prečo tá fontána pod oknom tak reve? Ako divá riava… ako Niagara. Či Kysuca. Ej Kysuca, Kysuca… už z teba veru nikdy viac piť nebudem…  naozaj nikdy… O čom sa to môžu tam vonku toľko rozprávať? Čo tak hučia? Každý zvuk sa bodavo vbíja do mozgu, ako boľavá ozvena sa odráža od stien dutej hlavy. Prečo musí ten telefón stále vyzváňať? (práve teraz). „Áno žijem!“ (Kašlem na vašu Raču, kašlem na bicykle, nechajte ma všetci na pokoji!). A furt majú o čom klábosiť! Choleru na nich! Keby som mal silu, keby som aspoň vládal zatvoriť okno… Konečne je ku mne príroda milostivá, konečne upadám do (nepokojného) spánku…

Žijem… Aj postaviť sa dokážem, robím prvé nesmelé kroky neskorého podmračeného poobedia (mrak na oblohe, jasno v duši). A ktovie kde sú ostatní? Ako to dnes išlo? Hádam im po ceste nepršalo. Ale ja som tuším aj hladný. No najskôr si dám (prvú rannú) kávu (veď kaviareň čochvíľa zatvára).

V susedstve príjemne ševeliacej fontány mi chutí ako už dávno nie. Od vedľajšieho stola sa nečujne nesie tlmený rozhovor, deň sa pomaly chýli k večeru. Aj suchá buchta z Jednoty dokáže urobiť radosť, no len ťažko kĺže dole vysušeným hrdlom.

A už sa trúsia (po malých skupinkách), už sú tu – vraj to bola riadna makačka! Viac tlačili ako bicyklovali, dokonca aj dole kopcom. Najskôr na Dedovku, hore Račou (veď mohli ísť lanovkou!). Potom po zvážnici, kamene ako hlavy, skôr potok ako cesta, zablatení, unavení, aspoň sa však nikto nedorazil (ešteže som zostal doma!). Aj sa rozdelili. Aj trasu si rôzne upravili, skrátili či predĺžili, i rodinu poniektorí (odvážne) opáčili. No na Brýzgalky sa nakoniec nedostali (ešteže som zostal doma). Na (dobre známej) terase pohostinstva sa rozbieha veselá debata, emócie tryskajú ako gejzír, uvoľňuje sa adrenalín, myseľ sa upokojuje, pivo chutí. Takmer všetkým…

Z letargie divného dňa ma vytrháva až chutná večera (ešteže sa o nás postarajú) a (odvážne) zaradená kapurkova. Hajde spať! Zajtra bude (hádam) lepšie! (na obed sú hlásené búrky)

sobota 27.8.2022, na Veľkej Rači

Na bicykel ja dnes veru nejdem. Som už síce (navonok) v poriadku, avšak stále akýsi ošumelý, akoby mi čosi (ktosi) zatiahlo ručnú brzdu… Dnes len pekne pomaličky, na pešo, hore na Raču. Ponaháňať spomienky… Janči mi hádam odpustí.

Lúčime sa s cyklistami, odchádzajú kamsi do neznámych hlbín kysuckých hôr, nás autá vyvážajú pod lanovku, hore nad Dedovku sa musíme vyviezť sedačkou, rýchlo, rýchlo, na obed vraj hrozia búrky…

To inokedy, to som býval iný borec! Ranný výbeh orosenou lúkou so svitaním v chrbte, v nohách čosi nad tridsať kilometrov, takmer sedemdesiat ďalších pred sebou. Či večerný výšľap krajom zasneženej zjazdovky, na pleci lyže, v batohu batéria šampanského. To inokedy, to som (ešte) býval borec!

Dnes mi je dobrá aj lanovka… Ale je tu naozaj pekne. Avšak akosi cudzo, vôbec to tu nespoznávam. Ľudská pamäť je taká krátka, len fantázia bezbrehá… Kde je tá chata, na ktorej sme večer čo večer hltali obrazy rozbúreného Rumunska, kdeže sú účastníci tých mladých dní (Janči drie na bicykli kdesi hore grúňom, spolucestujúcu na bicykel neviem vytiahnuť, čo asi robí Milan, IVP, ostatní…)?

Hlboko pod nohami roztrúsené (bývalé) samoty, (dnes zväčša) chalupy, na horizonte súmerné homôľky hôr, krásny kraj, ťažký život… Veselý výskot z kapsule rútiacej sa dole bobovou dráhou vytŕha zo snenia, navracia do reality. Vystupujeme, ďalej už musíme peši (pivo počká, na obed sú hlásené búrky…).

V húštine pri chodníku čosi zapraská, medveď! – no sú to len kravky. Pokojne sa voľne pasú na okraji lesa, sme im úplne ukradnutí, masmediálnou mašinériou masírovaná myseľ sa upokojuje, zrak opäť pohládza hrebeň horstva, chodník príjemne stúpa, ani nie je prečo prehlbovať dych, hľadať zámienku na oddych, (občas sa) zastaviť ma núti len všetka tá krása navôkol, lepí sa na mňa ako ľahučký závoj, obaľuje ma ako tá najjemnejšia merino vrstva, chráni pred nepohodou ako prírodná goretexová membrána. No búrka (našťastie) neprichádza, kĺže sa po neďalekej hradbe hôr, bezpečne odchádza kamsi na sever.

Kríž a opodiaľ chata, už niet kam stúpať, Veľká Rača, 1236 metrov, ešte krok a sme v Poľsku, poďme na pivo… PU-čko ani Budvar nechcem, to si dám aj u nás, radšej vyskúšam to ich – aj keď nám ho dnes nezohrejú (budeme musieť prísť v zime). Rozhovor s Oravcami aj miestnymi, toto je to kúzlo zrazov, to sú tie okamžiky pohody, popritom vyťahujem telefón, kontrolujem radar, zdá sa, že búrka je dnes definitívne zažehnaná.

Zostup po tej istej ceste je ako povinné cviky v krasokorčuľovaní – len nespraviť zbytočnú chybu, pokazila by celkový dojem z pekného dňa. A tak kladiem nohu pred nohu, viac hľadím do zeme ako okolo seba, huba sa mi (samozrejme) nezastaví, sme predsa na zraze, spoznávame nových ľudí. Ešte raz (pre istotu) kontrolujem radar, je to však naozaj bezpečné, pokračujeme pešo až domov, netreba zbytočne preháňať autá.

Zostávam vzadu so sprievodcom Vladom, snažíme sa udržať v plynulom pohybe skupinku turistiek spoza hraníc, je to však márna snaha… No je tu krásne. Upratiská, Kamenná, Kalinový vrch, na rozhľadňu Surovina netreba ani vystupovať, aj pohľad spod nej je okúzľujúci… Pri zostupe z nej však treba dávať pozor na každý krok. Balvany veľké ako pecne chleba sa vylamujú z cesty pod (skoro) každým krokom, kamenný chlieb, ťažký život v nádhernom kraji, krása a ťažoba často kráčajú bok po boku. No dosť už filozofovania, už je tu zjazdovka, pod ňou penzión, sprievodcovia sa oddeľujú, vraj kvôli tej krabičke čo nosím vo vrecku sme to dnes dali – aspoň na niečo som (občas) dobrý. Ja pokračujem na dobre známu terasu.

Cyklisti sú už tu, živí a zdraví, po včerajšom masakri dnes tlačili len občas (organizátori trasu upravili – tie bábovky nič neznesú). A potom večera, pokus o tanečnú zábavu, kapurkova a dobrú noc. Ktovie čo ma čaká zajtra…

nedeľa 28.8.2022, na Trojmedzí

Posledný deň cyklozrazu, že by som konečne vytiahol bicykel? Patrilo by sa, nebudem predsa nadosmrti počúvať Jančiho podpichovanie (a čo by som tu aj celý deň sám robil, v piatok som sa dospal do zásoby). Stačí len trochu prifúknuť, plášte už meniť nebudem, tých pár kilometrov vydržia (hádam) aj tieto staré, načo som sa vo štvrtok naháňal do Hrádku?! A už ideme.

Hore Oščadnicou, proti toku potoka sa ide fajn, zvykám si na nový pohyb nôh, už som skoro odvykol. Odbočujeme, cesta stúpa o čosi viac, prehadzujem, ide to však akosi ťažko, asi som naozaj odvykol, opieram sa silnejšie do pedálov, obieham tých upachtencov, už mi skoro nikto nestačí, letím ako šíp. Asfaltka stúpa čoraz prudšie, dokelu, veď ja som zabudol správne radiť (už si viem vysvetliť svoju chvíľkovú rýchlosť), stehná pália ako čert, konečne som našiel tú správnu páčku, uvoľňujem záber, nohy kmitajú rýchlejšie, rýchlosť pohybu klesá, už ma neobiehajú len e-cyklisti…

…a kopcu ešte nie je koniec! Ale nakoniec som to dal. Švancárovci – ten zjazd je za odmenu, aj ďalší úsek kľukatiaci sa popri riečke Vreščovka – tu sa už dá i porozhliadnuť. Cez Skalité nás prevedú sprievodcovia, tam prvýkrát uvidíme most Čadečka, impozantné dielo ľudských rúk, ešte chvíľu pokračujeme popri železnici a popod ešte impozantnejší most Valy (najvyšší na Slovensku) odbočujeme kamsi do hôr. Cesta začína opäť stúpať…

Objavujú sa prvé domy – veď my sme v Česku! Niektorú hranicu prekročíš bez toho, aby si o tom vedel. Ešte pár prudkých šliapnutí do pedálov a stojíme. Trojmedzie, miesto, kde sa stretávajú hranice troch štátov. Pár metrov k nemu musíme zísť peši. No zisťujeme, že tých trojmedzí je tu akosi priveľa, každý štát má asi svoje vlastné. Táto hádanka nám ešte chvíľu motá hlavy, definitívne sa jej zbavíme až na terase neďalekej hospůdky.

Odchádzame. Krátkou krosovou vložkou sa presúvame na vyvýšeninu Malé Šance – Valy, dnes sa tam konajú historické slávnosti. Prišli sme priskoro, podujatie sa len rozbieha, guláš sa ešte varí, no klobáska je výborná, aj výber nápojov uspokojí. Stihneme aj prvé vystúpenia, potešíme sa nádherným výhľadom do okolitej krajiny, pookrejeme na tele aj na duši. Táto zastávka určite stála za to.

A už opäť šliapeme do pedálov. Znova sa prešmykneme popod most Čadečka, popri železnici zhltneme kilometre cez Čierne a Svrčinovec, okolo priemyselnej zóny sa pretiahneme k nákupným centrám na kraji Čadce. Čo je koniec sveta? Nie, to len blížiaci sa  sviatok pritiahol na nákupy snáď polovicu Kysúc, voľné miesto na zaparkovanie aby si hľadal. My nakupovať nepotrebujeme, radšej rýchlo pokračujeme.

Najskôr pár kilometrov po starej ceste, premávka však celkom ujde, potom uhneme vľavo a po cykloceste uličkami Oščadnice smerujeme neúnavne do cieľa. Športová časť cyklozrazrazu sa chýli ku koncu. Už nás čakajú len spoločenské povinnosti – neodmysliteľné podvečerné posedenie v Javorinke, večera a slávnostné ukončenie.

Hudba stíchla, aj donekonečna predlžované rozhovory účastníkov (veď rok je tak dlhá doba) postupne ustávajú, nad potemnenou Oščadnicou žiari len veža kostola. Zajtra ráno odchádzame.

pondelok 29.8.2022, na ceste domov

Budíček, rýchle balenie, lúčenie. Po ceste domov sa v Púchove pridávame k veľkej skupine kamarátov, Paľo dnes pripravil výjazd na Kohútku a Papájske sedlo. To je však už iný príbeh.

 Zraz, ktorý najskôr mal byť, aby potom nebol (netreba to tu už viac rozoberať) sa nakoniec vďaka obetavým Kysučanom predsa len podarilo zorganizovať. Boli to krásne dni, bolo tu fajn. Tak opäť niekedy nabudúce, Kysuce! Vo farbách MKCK sa tento rok zrazu zúčastnili: Božka Ilavská, Peťo Julíny, Robo Chlpek, Janči Budoš, Štefan Krištof, Maroš Modrovský, Tono Gieci, Miro Šuga a

Juro Golier

Akcia Svätojakubská cesta – netradične

15.8. – 20.8.2022

Na bicykli zo západu na východ Slovenskej republiky.

S Vladom Trajlínkom sme sa už dlhšie pohrávali s myšlienkou urobiť niečo, čo volajú SVJC.

Ja, ako čerstvý dôchodca a Vlado, čo má takmer 2 (slovom dva) mesiace voľna. V pondelok, po mojej STK – na druhý pokus úspešnej, sme sa stretli u mňa cca o 10-tej doobeda a vyrážame k Františkánskemu kostolu sv. Jakuba v TT. Cez Modranku, kde stretávame Janka Ščibravého, ktorý nám poprial veľa zdaru.

Nocľahy máme vybavené – kde nás večer zastihne, tam prenocujeme. Nejdem sa moc rozpisovať, lebo kamarát Kako „občas“ – stále hovorí: „čo človek prejde pešo, to mu už nikto nezoberie“. Ja som si jeho citát, zobral aj pre bicykel.

Takže len heslovite:

1.deň    Trnava – Remitáž (Jelenec)

2.deň    Remitáž – Banská Štiavnica

3.deň    Banská Štiavnica – Liptovská Osada

4.deň    Liptovská Osada – Tatranská Štrba

5.deň    Tatranská Štrba – Levoča

6.deň    Levoča – Košice

Celkové prevýšenie asi 7000 m, cca 550 km na bicykloch. V Košiciach, pri dóme sv. Alžbety sme si podali ruky a ešte nám nedošlo, čo sme dokázali.

Perličky z trasy:

2. deň ráno sme s bicyklami  na pešo ťahali na zrúcaninu hradu Gýmeš, tam som dostal defekt na zadné koleso. Zistil som, že náhradnú dušu som si zobral na horský bicykel. V núdzi poznáš, kto môže mať dušu na trekový bicykel – tak sme to s Vladom vymenili.

3. deň som si v Korytnici na lavičke pri džbáne zabudol mobil. Zistil som to v Liptovskej Osade, až keď sme večer hľadali ubytko. Vladovi napadla myšlienka – zbadali sme policajnú stanicu, mladý policajt ma po vysvetlení situácie zobral do auta a išli sme do Korytnice, už sa stmievalo. Mobil bol na svojom mieste, ráno som sa bol vecne poďakovať.

4. deň mal Vlado mierny pád na železničnom priecestí pri Veľkej Lomnici, na gume, vyriešili sme to cez lekáreň.

5. deň veľké interview na Tajomnej Levoči.

6. deň nás dobiehala búrka zo západu, nedobehla. Až v Košiciach, keď sme sa oboznamovali s mestom a prímestskými časťami. Na polnočný vlak sme nasadli v sobotu v Košiciach a v nedeľu ráno sme prišli do Trnavy.

30.8. sme si urobili trasu SVJC BA – TT, cca 87 km od svätojakubskej kaplnky a františkánskeho kostola v Bratislave cez Železnú Studničku, Mariánku, Pezinok, Modru a Budmerice do Trnavy.

Na záver – klobúk dole pred Vladom a jeho navigačnými schopnosťami, keby som išiel sám, po druhej etape by som to možno zabalil.

„Vo dvojici se to táhne lépe.”

Vlado T., Milan B.

 

Akcia Cez štyri sedlá v Gutensteinských Alpách

18.8.2022

Krátko po tom ako sme minulý rok cyklisticky pokorili tri horské sedlá v Hochschwabskych Alpách, dostal som mailom od osnovateľa tejto rakúskej driny – Jančiho – ďalšiu ponuku. Bol to cykloprechod v Gutensteinských Alpách, ale tentoraz cez štyri horské sedlá.

Výzva ako hrom dostala reálnu podobu tento rok. Opäť v auguste, opäť ako lastminute – kvôli počasiu. Deň D, ktorý sme stanovili na 18. augusta, však vyhovoval len mne, Milke a Jančimu. Ostatní potenciálni dobrodruhovia pre rodinné, pracovné a iné záležitosti sa museli tejto ponuky vzdať.

Tak tentoraz posádka len jedného auta krátko po šiestej hodine vyráža z Trnavy smer Rakúsky Pottenstein. Do cieľa prichádzame okolo pol deviatej. Zaparkujeme pri miestnych tenisových kurtoch a onedlho sa vydávame na trasu.

Z dediny nás vyvádza okresná L138, momentálne takmer bez premávky. Počasie je parádne, teplota okolo 25°C, tak si v pohode užívame bicyklovanie. Ja osobne milujem tento spôsob spoznávania Rakúska – parádne cesty, pekná krajina a celková atmosféra vyžarujúca pokoj. No teraz to trochu zatienil náš postcovidový stav. Už pri prvom stúpaní obaja s Jančim cítime, že sa nám ťažšie lapá po dychu, ale nedáme sa.

Onedlho zdolávame prvé sedlo – Hals Pass vo výške 662 m. Je tu len uzavretá ochranárska chata Schneerosenhaus. Tak sa aspoň vydýchame a pomaly sa spúšťame dolu.

Prichádzame do Pernitzu. Mestečko je pokojné, ľudia si tu užívajú krásne letné dopoludnie. Zastavíme sa pri Café Sand, na terase si objednáme kávičku a jedno orosené a na chvíľku sa pridáme k domácim.

Ďalej pokračujeme smerom na Gutenstein. Je to po rovine, takže zatiaľ v pohode. V dedine odbočíme doprava a popri prítoku rieky Piesting začíname smerovať ku druhému sedlu. Zo začiatku je to vcelku mierne, ale za osadou Weiser končí všetka sranda. Stúpanie sa pohybuje medzi 8 – 10%. Osobne som rád, že Janči je na tom kondične rovnako ako ja a tak spoločne fučíme na jednej vlnovej dĺžke. No  a div sa svete – je tu druhé sedlo – Haselrast.

Sme vo výške 778 m. Je tu len lavička a kríž s nápisom o bojoch počas druhej svetovej vojny. Po krátkom odpočinku a rozdýchaní sa spúšťame sa dolu do doliny. Asi po troch kilometroch sa blížime ku krásnemu fotogenickému Gasthofu Furtner.  Jednomyseľne sa zastavujeme, veď od raňajok je už dlhá doba a treba dobiť aj naše vnútorné baterky. K tomu nám významne prispeje ponúknutý Wiener Schnitzel a polotmavý Gösser.

Po dobrom obede pokračujeme v trase ďalej v klesaní až do Rohr im Gebirge. Padáme až do Nösteru. Tu sa naša trasa začína otáčať a my sa pomaly začíname vracať späť do Pottensteinu. Ale máme pred sebou ešte vyše 50 km a v ceste nám stoja ešte dve horské sedlá. No a teraz (ako bonus) ešte jedno malé dvojkilometrové stúpanie na známy motorkársky Penzión Kalte Kuchl.

Cesta k nemu nám veľa síl nezoberie. Zastavujeme sa tu len na krátko, lebo je tu motorkársky celkom rušno. Penzión je veľmi fotogenický, takže jedno foto a ideme ďalej.

Celých jedenásť kilometrov si užívame zjazd popri potoku Halbach plný krásnych prírodných scenérií.

Pri osade Hölle odbočujeme doprava a popri potoku Gütenbach smerujeme k tretiemu sedlu našej etapy. Teplota už aj tu atakuje tridsiatku. Posledné dva kilometre opäť zápasíme sami so sebou, lebo stúpanie sa opäť priostruje. Ale naše odhodlanie opäť víťazí. Unavení, ale šťastní prichádzame na sedlo Kleinzell (719 m). Sadneme si na lavičku a odpočívame. Okrem dúškov vody nám síl dodáva aj krásna okolitá príroda.

Odpočinok končí a my opäť pokračujeme.  Osemkilometrový zjazd ukončujeme v dedine Ramsau. Treba doplniť tekutiny. Našťastie miestny Gasthof zur Brücklmühle je otvorený a my ládujeme do seba tekutiny jedna radosť. Berieme vodu aj do zásoby a poďho v ústrety ku štvrtému sedlu.

Čaká nás na 4 kilometroch 210 výškových metrov. Samozrejme síl nie je už nazvyš a preto je tempo už citeľne pomalšie. Opäť posledné kilometre sú strmšie, ale nás príjemne prekvapí krásna otvorená scenéria roztrúsených gazdovstiev a romantických výhľadov.

Sme hore na štvrtom sedle vo výške 691 m. Unavení je slabé slovo, ale ten pocit radosti sa nedá opísať. Ani dlho neodpočívame a spúšťame sa dolu. Čaká nás zjazd popri gazdovstvách do Kaumbergu a následne cyklocestou popri riečke Triesting rovinatý záver našej trasy, do cieľa do Pottensteinu.

Tesne v cieli sme ešte ošľahaní nepríjemným antukovým prachom, ktorý rozvírila krátka, ale veľmi silná veterná smršť, čo sa tu práve prehnala. Máme čo robiť, aby nám neodfúklo bicykle.

Oprášime sa, naložíme bicykle a nasadáme na cestu domov. Dnes sme síce zistili, že ešte nie sme kondične úplne fit, ale naše odhodlanie a radosť z bicyklovania opäť zvíťazili.

No ale môže dôjsť ďalší Jančiho mail k budúcemu roku. Čo keď tam bude sediel päť?…

Kraic

Akcia Potulky okolo Smoleníc

Spoločná cykloakcia 14.8.022 v M.Karpatoch.

Na ďalšej plánovanej cyklistike z nášho kalendára sme sa stretli na stanici v Smoleniciach, bolo nás 11 ako v známej pesničke, počasie príjemné, nálada a veselo bolo už na štarte.

Vyrazili sme na Jahodník. V miestnej reštike sa Milka priznala k okrúhlim narodkám, čo sme museli trošku osláviť a popriať oslávenkyne zdravie.

Z Jahodníka sme sa dlhším stúpaním lesnou cestou dostali do sedla pod Veterlínom a potom hupákmi na rázcestie pri Brezinkách. Odtiaľ na Bukovskú priehradu, kde sme nemohli obísť bufet s vychladením pivkom a horúcou kávou.

Odtiaľ sme sa poľnou asfaltkou dostali do stredu dediny Buková, padákom dolu a za kameňolomom sme odbočili na Sokolské chaty, kde v záhradnej reštike vyhladnutí cyklisti neodolali ponuke chutných burgrov a dobrého piva.

Po občerstvení sme sa stúpaním dostali do dedinky Rozbehy, vybehli sme si pozrieť veterné elektrárne, jedna z nich je nefunkčná, uletela jej vrtuľa.

Peknou asfaltovou lesnou cestou sme klesli až na Bojkovú, kde v miestnom ústave dožívaju starí ľudia, o ktorých sa starajú rádové sestričky.

Tam skončil asfalt, čakala nás kamenná šutolina až po odbočku na Trstín pod Chripcom,a odtiaľ po hlavnej ceste sme sa vrátili do Smoleníc na stanicu.

Ďakujem  Milke a Ľubovi,Vierke, Vladovi ,Dušanovi, Štefanovi, Romanovi,  Františkovi ,Janovi, a Mirovi za účasť a veselú partiu.

Palo

Akcia Potulky po Břeclavsku

nedeľa 31.7.2022

Akcie sa za MKCK zúčastnili: M. Babišík, J. Lukačovičová, Ľ. a E. Kraicoví, V. Trajlínek, J. Baránek a I. Kubiš

Ako hostia: Š. Krištof, S. Macejka, M. a V. Miklošovičoví.

V oblasti Břeclavi a Lednicko-Valtického areálu sme sa už s našimi bicyklami viackrát potulovali. Teraz sme sa zamerali trochu viac aj na vodnú nádrž Nové Mlýny, teda aspoň jej východnú časť.

Krajina v okolí tejto vodnej plochy je zo severu posiata vinohradmi a samozrejme aj vinnými sklípkami, z juhu stráži hladinu horský masív Pálavy, tiež zo svojimi vinicami, ale aj hradmi a archeologickými nálezmi. No a z východu sem pomaly už nakukujú atrakcie Lednicko-Valtického areálu.

Pre túto svoju polohu priťahuje tento kraj samozrejme aj množstvo turistov a cyklistov, nás nevynímajúc.

V nedeľu 31.7.2022 sa na parkovisku pred Penny Marketom stretávajú 11 cyklisti, ktorí sa sem dopravili svojimi autami, vlakom a Ivan, ako má zvykom, po svojich až z Hlohovca.

Prehánky, ktoré nás sem-tam sprevádzali cestou sem, ustali a ukazuje sa pekný slnečný deň.  Neváhame a krátko pred pol desiatou sa vydávame na trasu.

Ideme po náučnej ceste Lužný les. Rovinatá asfaltka je dobrá na zohriatie a cca po 6 km nás krásnym lužným lesom dovedie ku Janovmu hradu. Tu si doprajeme malú zastávku na jedno orosené aj neorosené.

Pokračujeme ďalej obchvatom Lednického zámockého parku a popri Dyje smerujeme k historickému obelisku postaveného v roku 1798 na počesť prímeria medzi Rakúskom a Francúzskom. No ale prístup do obory Obelisk a k samotnému monumentu nie je možný (hoci by mal byť). Bránka je zamknutá.

Tak pokračujeme ďalej a popri rybníku Fraumil prichádzame do dediny Přítluky. Za dedinou nás čaká výživné stúpanie k miestnej rozhľadni. No stálo to za to. Výhľady sú úžasné aj spod rozhľadne. Je už pekne, slnečno – paráda.

Naším ďalším cieľom je rozhľadňa Dalibor na náprotivnom kopci Kalvárie u Kapličky. Je to tu plné návštevníkov a rekreantov. Pozrieme len narýchlo rozhľadňu a pádíme ďalej.

Prichádzame k samotnému jazeru. Po včerajšom lejaku trochu zmeníme plánovanú trasu: z obavy pred blatom nepokračujeme po poľnej ceste na obce Šakvice a Strachotín, ale putujeme priamo po brehu jazera po tzv. Stezke Českem. Táto zmena má výhody aj nevýhody. Výhody v tom, že sme priamo pri jazere a ideme po starej asfaltke a nevýhodu, že je tu pomerne veterno.

No ale dá sa to vydržať. V Strachotíne sa po miestnej ceste 420 dostávame na druhý breh. Pokračujeme dedinou Dolné Věstonice a hľadáme niečo pod zub. No, bohužiaľ všetko je plné. Pekný čas vyhnal do prírody veľa ľudí a naša jedenástka to bude mať s hľadaním voľného miesta na obed ťažké.

Vsádzame na istotu: ideme do Pavlova. Tu poznáme dobrú reštiku z minulosti. Majú voľno síce len vnútri, ale to nevadí. Podstatné je to, že na našom stole onedlho zakotví jedenásť porcií výpečkov s dobrým žltým mokom. To okamžite zlepší náladu v našej partii a dostávame chuť na ďalšie spoznávanie našej plánovanej trasy.

Z Pavlova pokračujeme opäť po brehu jazera po tzv. Stezke Českem. Teraz nám vietor fúka do chrbta. Je to v pohode. Jazero opúšťame pri elektrárni.

Kúsok za ňou je pamätné miesto obrovskej tragédie, ktorá sa tu odohrala v roku 1936. Vtedy šla skupina žiakov na vlastivedný výlet do neďalekej Pálavy. Pri prevoze kompou cez Dyje sa tretí povoz aj s kompou prevrátil. V rozbúrených vodách Dyje vtedy našlo smrť 31 žiakov a jeden dospelý. Na pietnom kameni sú vytesané mená všetkých nešťastných obetí.

Ďalej pokračujeme popri Dyje smerom na Bulhary. Tu prejdeme na druhý breh Dyje a po občerstvení v Bistre u Splavu nás krásna lesná asfaltka privedie do Ledníc. Lednice sú plné turistov, tak sa snažíme čo najskôr pokračovať von, smerom na Lednické rybníky. Tu je to tiež dosť plné, záujem o túto lokalitu je už roky obrovský.

Tzv. Knížecí cyklocesta nás prevedie postupne všetkými hlavnými atrakciami tejto časti areálu: Chrám Troch Grácií, Hubertova kaplnka, Dianin chrám (Rendez-vous)… Prehliadku zakončíme v zámočku na Pohansku a tu si urobíme aj krátku (poslednú) zastávku na občerstvenie.

Ivan so Štefanom odtiaľto pokračujú po svojich smerom na Lanžhot a Kúty. My ostatní smerujeme na Břeclav. Vedľajšie cestičky popri Dyje nás v pohode privedú do cieľa, na parkovisko pri Penny Markete.

Sme v cieli, sme spokojní. V značnej miere k tomu prispelo aj dnešné počasie. Niet sa čo diviť. Veď dnešná destinácia patrí k tzv. TOP-destináciam. Klubu už prirástla k srdcu a dúfam, že sme tu neboli posledný raz.

Ľuboš Kraic