Akcia Okolo Brezovej

Okolím brezovských kopaníc

2.jún 2019

Studený máj v stodole raj. S týmto tvrdením budú asi súhlasiť poľnohospodári, ale cyklistom sa takmer určite páčiť nebude. A máj 2019 bol nadpriemerne chladný a daždivý. Ale to raz muselo skončiť. S nástupom mesiaca jún sa zdá, že počasie predsa len získa letnejší strih.

Nedeľa ráno, budíček o 7:00. Pohľad na oblohu – slnečno, pohľad na teplomer – 18°C, dnes to zatiaľ vyzerá dobre. Volím letný dres, sadám do auta (aj keď to mám najbližšie, netrúfam si na nonstop) a idem pre Helu. Dnes tak budeme minimálne dvaja. Ale na mieste zrazu na Dobrej Vode už zopár cyklistov čaká a ďalší stále prichádzajú. Niektorí aj nonstop – z Piešťan (Paľo a Maroš) či Hlohovca (Ivan). Takže nakoniec ide slušná zostava, snáď sa im dnes bude na kopaniciach páčiť.

Príliš sa nezdržiavame (krčma je aj tak ešte zavretá), robíme štartovacie foto (ako vždy niekoľkokrát) a vyrážame po dobre známej ceste na Brezovú pod Bradlom. Už prvé metre mi ukazujú, že dnes to nebude med lízať. Môj tradičný partner, trek Dema Merano, nie je po návrate z poslednej akcie v najlepšej forme a tak dnes prvýkrát naostro testujem nový horák. Na hrubých drapákoch po asfalte. Pred mesiacom sa mi po tej istej ceste stúpalo oveľa ľahšie. Ale nebudem sa vyhovárať, je to o nohách a pľúcach a tak poďme makať.

Minule som si jazdu doslova užíval, vychutnával spev vtákov a cvrlikanie hmyzu. Dnes sa asi niekde stratili, mám čo robiť, aby som v závese zvládal prvé stúpanie do sedla Dlhé Rovne. V prudkom zjazde do Brezovej som tiež veľmi opatrný. Prvýkrát sedím na bicykli s kotúčovými brzdami, neviem čo mám od toho čakať. A zrovna na tejto ceste by som nerád robil kotrmelce.

Kotrmelce našťastie nepredviedol nikto a tak si na námestí v Brezovej doprajeme krátku odmenu. Kávičku je dobrá, zmrzlina tiež, aj by sa tu dalo vydržať dlhšie. Musíme však ďalej, ešte sme ani poriadne nezačali. Brezovú opúšťame po ceste smer Myjava, ale hneď za tabuľou to stáčame vľavo na lokálnu cestu cez Žriedlovú dolinu. Je to dobrá voľba, najbližšie kilometre nestretneme ani auto. Mierne stúpame krásnym kopaničiarskym krajom. Aj ten hmyz sa zrazu objavil a na okolitých lúčkach cvrliká o dušu (naozaj je to hmyz, Campagnolo dnes nikto na bicykli nevezie). Hneď sa krajšie bicykluje, táto krajina pôsobí ako balzam na dušu. Máme to kúsok za humnami, bolo by dobré aj častejšie sem zablúdiť.

Tento úsek trasy ubehol v pohode (aj keď stále istím skupinu zozadu) a sme na najsevernejšom bode dnešného dňa. Ale ešte si u Belanských pár metrov zájdeme. Stojí to však za to. V osade sa nachádza významná prírodná zaujímavosť – 600-ročná lipa. Vo vnútri dutá, kľudne sa v nej ukryje zopár ľudí (ja to radšej neskúšam, nechcem sa zaseknúť), ale inak zdravá, mohutná, zelená. Žiadne suché torzo umelo držané pri živote. Na pamiatku sa fotíme, náš spoločný vek prevyšuje vek stromu len o pár rokov (našťastie je nás veľká skupina). Koniec oddychu, vraciame sa späť na hlavnú cestu, ešte musíme pár metrov nastúpať.

Stojíme na druhom vrchole dnešného dňa, čaká nás svižný zjazd až do Prietrže. A zjazd je až tak svižný, že čelo skupiny utečie a zabudne odbočiť do obce Bukovec. Sú tak ukrátení o ďalšiu zaujímavosť dňa, Vodníka zo studničky. Zato však nabehajú pár sto metrov naviac a vylepšia si štatistiku nastúpaných metrov. Nakoniec sa všetci opäť stretávame a spoločne pokračujeme v ceste dole. Len po očku stíhame sledovať krásne okolie, treba dávať hlavne pozor na cestu, z kopca to ide samo. Prebiehame Dolný Deberník, maličkú kopanicu, ktorá sa premenila na miesto luxusných obrovských rekreačných haciend a za chvíľku vchádzame do Prietrže. Tu nás čaká neplánovaná, ale o to príjemnejšia prestávka v miestnej krčme. Začína byť naozaj teplo, je treba doplniť chýbajúce tekutiny.

Po pauze robíme ešte krátku odbočku k tretej dnešnej atrakcii. V obci sa nachádzajú takzvané Husitské hradby. V skutočnosti to sú dobre zachované zvyšky opevnenia kostola pravdepodobne z obdobia tureckých vpádov. A opäť sadáme do sediel našich bicyklov, čaká nás výjazd na tretí dnešný vrchol, rozhľadňu na vrchu Lipovec u Rehušov. Keby som vedel, čo som to naplánoval! Stúpanie, horúčava a zanedbanie pravidelného dopĺňania energie sa podpísali pod môj úbohý výkon a posledné metre tak bicykel hanebne tlačím. Ani prevody nepomáhajú, dokonca ich neskúšam zaradiť. Ale čo, veď sme na cykloturistike, treba sa aj prejsť. Rozhľadňa prišla v poslednej možnej chvíli, rýchle z ruksaku vyťahujem kalorické bomby a dávam sa ako tak dokopy. Potom som schopný vystúpiť na jej vrchol a chvíľu si užívať zaslúžený výhľad. Je naozaj do rozsiahly, hlavne mohylu na Bradle môžem obdivovať zo zaujímavej perspektívy.

Oddýchli sme si, pokračujeme (Igor so Silviou vyrazili už pred chvíľou, ponáhľal sa do práce). A opäť dole kopcom. Najskôr zošupom k priehrade, potom príjemnou cestou do Osuského. Odtiaľ je len čo by kameňom dohodil do Jablonice (chvalabohu, na tomto úseku už chodia autá, dnes sme tomu odvykli). A tam nás čaká posledná plánovaná zastávka na nabratie síl pred záverečným úsekom na Dobrú Vodu.

Prestávka padla vhod, v dnešnom teple nestíhame dopĺňať tekutiny. Čaká nás posledné stúpanie na Suchánku. Keď konečne opustíme frekventovaný prejazd Jablonicou, púšťame sa po cykloceste okolo priehrady a cez kameňolom. Potom sa konečne vnáramne do lesa. Chládok prichádza vhod, najmä keď sa stúpanie začína priostrovať. Opäť volím svoje tempo a prepadám sa do grupetta. Ľahké prevody prichádzajú vhod a hrubé plášte sa konečne stávajú výhodou. Škoda, že len na posledných pár kilometrov.

Konečne sme na poslednom dnešnom vrchole, pri horárni Suchánka. Odtiaľto už pôjdeme len z kopca. V lese nás ale prekvapujú mokré cesty. Chvíľu pred nami sa musela prehnať pekná búrka. Našťastie nás nechytila a nezmokli sme, na asfalt ale schádzame pekne špinaví. Aspoň vieme, že sme bicyklovali. Akciu ešte treba dôstojne ukončiť, čoho sa so cťou zhostíme v krčme na Dobrej Vode. Niekto dopĺňa tekutiny, niekto aj kalórie a postupne sa rozchádzame domov. Väčšinou autami, ale nonstopáci ťahajú svoje, dnes dajú 150 km. My ostatní sme skončili na 64 km a takmer 900 metroch. Slušný deň.

A ponaučenie na záver? Za krásou sa netreba naháňať príliš ďaleko, máme jej na rozdávanie aj u nás, priamo pod nosom.

Ďakujem všetkým účastníkom dnešnej cyklotúry za príjemne strávenú nedeľu na potulkách okolím Brezovej pod Bradlom. Akcie sa zúčastnili: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Hela Gurínová, Silvia Bejdová, Igor Matkovčík, Dano Kováč, Juro Poláček, Paľo Vrábel, Jozef Baránek, Jozef Nádaský, Jano Ščibravý, Ivan Kubiš, Roman Miklošík, Maroš Modrovský Igor Buc, Tono Vyskočil a garant Juro Golier.

Akcia Tri vodné nádrže

25.5.2019

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Anna Kučerová, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Jozef Nádaský, Viera Gubiová, Pavol Vrábel a Denis Vrábel

Ako hostia: Marián Modrovský, Marián Kupčík, Gabriela Bučányová, Miroslav Bučány, Stanislav Zámečník, Stanislav Zámečník ml. a Alexander Pravda

Ďalšia akcia z kalendára MKCK s názvom Tri vodné nádrže sa uskutočnila v sobotu 25.5.2019 s trasou Bojná – Záhrady – Závada – Duchonka – Kulháň – Nemečky – Tvrdomestice – Jacovce – Tesáre – Bojná.

Počas akcie nám bolo dopriate priam ideálne cyklistické počasie s teplotou 20÷24°C, malou oblačnosťou a takmer bezvetrím. V mieste zrazu, ktorým bolo parkovisko pre Rančom pod Babicou sa o 10:00 zišlo 15 cyklistov a cyklistiek, odhodlaných zdolať nástrahy síce krátkej ale nie práve rovinatej trasy. Blízkosť Ranča pod Babicou nás pred štartom zlákala na krátke občerstvenie, ktoré bolo využité aj na tradičné štartovacie foto, po ktorom nezostávalo už nič iné len vyraziť na trasu.

Hneď na začiatku trasy nás čakal asi najťažší úsek trasy s dosť prudkým stúpaním po nespevnenej ceste, na ktorom sa viacerí celkom zapotili. Toto stúpanie však našťastie bolo dlhé len 1.5 km, pričom zvyšná časť nespevnenej cesty na križovatku pod Mačacou skalkou už bola miernejšia. Nasledoval zjazd (za odmenu) po spevnenej ceste do obce Záhrady a ďalej miernymi „hupáčikmi“ do Závady, čo bola najkrajšia časť trasy s minimálnou premávkou (tento kúsok Slovenska určite stojí za návštevu).

Za obcou Závada sme míňali odbočku na Podhradie a odtiaľ to bolo už len na skok na legendárnu Duchonku, našu prvú vodnú nádrž na trase. Tu treba povedať, Duchonka dnes žije už len zo zašlej slávy, pričom najmä kemping pamätá aj lepšie časy. Penzión Hrádza však funguje, a tak sme si tu spravili obednú prestávku, čo je zrejme aj dôvod, pre ktorý majú viacerí na následných spoločných foto úsmev na tvári. Po obede prechádzame cez kemping pozdĺž brehu do chatovej osady za vodnou nádržou, kde to zdá sa celkom žije a vyrastajú dokonca aj nové chaty.

Z Duchonky trasa ďalej viedla lesom po značenej cyklotrase s takmer novým asfaltovým povrchom na Kulháň, kde sa nachádza známe rybárstvo s možnosťou ochutnať údeného pstruha, ktorého je možné v prípade záujmu aj vlastnoručne uloviť, čo využívajú najmä rodiny s deťmi. Nikto z nás sa síce k lovu neodhodlal, ale údeného pstruha si niektorí dali.

Naša ďalšia trasa viedla k vodnej nádrži Nemečky, ktorá slúži ako zdroj pitnej vody, a tak je jej využitie na rekreačné účely zakázané. Aj keď mnohí o tom nevedia, vodu z Nemečiek už v minulosti pili, pretože Nemečky boli zdrojom pitnej vody aj pre v našom regióne celkom známy pivovar Topvar. Nezdržujeme sa tu dlho a po „povinnom“ fotení vyrážame ďalej.

Záverečný úsek trasy viedol cez Tvrdomestice a okrajom Jacoviec do obce Tesáre, kde sa nachádza rovnomenná tretia vodná nádrž trasy. Spoločné foto spravíme pre poriadok aj tu a s vidinou vychladeného nápoja v Ranči pod Babicou, ktorý je len čo by kameňom cez kopec dohodil vyrážame do posledného kopca. Dedinskú asfaltku strieda poľná cesta, pričom sa obavy garanta z blata vzhľadom na predchádzajúce dažde našťastie nepotvrdili.

V Ranči pod Babicou sme pri vychladenom nápoji podľa vlastného výberu akciu náležite vyhodnotili a ukončili. Záverom treba vyzdvihnúť výkon Maroša Modrovského, ktorý cestu z Piešťan do Bojnej cez hory a späť absolvoval na bicykli, čím si trasu poriadne predĺžil a tiež Paľa Vrábla, ktorý sa k nemu pridal na spiatočnej ceste do Piešťan.

Záverom ešte štatistické údaje:

– dĺžka trasy:                             45 km

– celkové prevýšenie:              610 m

Juraj Poláček

Akcia Od Tatier k Dunaju

Od Tatier k Dunaju aj napriek …

20.5 – 24. 5 2019

Túto akciu sme v minulosti poniektorí iba „ochutnávali“ účasťou na zopár etapách. Keď začiatkom roka organizátori zverejnili trať 5. ročníka, viacerí z nás zatúžili popasovať sa s touto náročnou výzvou vo väčšom rozsahu. Túžby sú túžby, realita je realita. Ale aj tak sa na štart tento rok postavila početná skupina cykloturistov z prostredia nášho cykloklubu.

Nultý deň – cesta na Štrbské Pleso

Ako dopravný prostriedok na akciu volíme netradične vlak. Snažíme sa nič neponechať náhode a už niekoľko týždňov vopred si kupujeme miestenky na bicykle. Nedeľné ráno nám samozrejme prichystá prekvapenie. Vo vlaku nie sú zaradené plánované 2 vozne na prepravu bicyklov, ale len jeden. V Trnave tak nastáva slušný chaos, ale nakoniec sa naložia všetci. Ja s Marošom nervózne čakáme, ako sa situácia vyvinie v Piešťanoch. Pani sprievodkyňa však problém rieši perfektne, rezervovala jedno kupé pre naše dva bicykle, ktoré si tak cestujú ako vo vatičke. Cesta v spoločnosti kamarátov pekne odsýpa, na Liptove sa začínajú objavovať prvé prehánky (predpoveď počasia na akciu vôbec nie je ružová), ale v Štrbe vystupujeme suchou nohou. Zatiaľ paráda.

Menšia paráda je, že objavujem prasknutú sedlovú trubku, sedlovka drží len na kúsku. Prvý pocit – beznádej, dojazdil som. Po chvíli emócie opadnú a začínam rozmýšľať, pomáhajú aj kamaráti. Pri troche šťastia sa to bude dať provizórne zreparovať. Skúsim šťastie, prinajhoršom sa odveziem v sprievodnom autobuse.

Zubačka na Štrbské Pleso je prázdna, pomestíme sa všetci, v pohode sa ubytujeme a v skupinkách sa rozpŕchneme do okolia. Ja s partiou ideme zháňať pomoc pre môj bicykel (ďakujem údržbárovi v hoteli Borovica, ktorý mi poskytol potrebný materiál), ostatní sa prechádzajú po nezvykle ľudoprázdnom Štrbskom Plese. Ale na veľké prechádzky to dnes nie je, občas spŕchne, lepšie je sadnúť si na neskorý obed a jedno pivko. Poslednou zubačkou prichádza aj Paľo, sme kompletní, zajtra štartujeme naostro.

Prvý deň – zo Štrbského Plesa do Zuberca

Budíme sa do sychravého rána. Po raňajkách sa presúvame na miesto štartu pri hoteli FIS. Napriek tomu, že je chladno a jemne mrholí, sa nám nálada prudko zlepšuje. Všetci sú tu samý úsmev, dobrej nálady je na rozdávanie, veľmi rýchlo to chytá aj nás. Katalyzátorom diania je hlavná organizátorka a duša podujatia Jarka Valčeková, ktorej zdatne sekunduje Ivan „Tuli“ Vojtek. Napriek zatiahnutej oblohe nás na cestu odprevádza rozžiarená atmosféra.

Po krátkom kultúrnom programe a príhovoroch vyrážame na dlhú cestu od Tatier k Dunaju. Ideme po dobre známej ceste na Podbanské, ale dnes sú moje pocity úplne iné ako obvykle. V tomto pelotóne je cítiť neskutočná energia, čiastočkami ktorej prispieva každý z účastníkov. Bicyklovanie v takýchto podmienkach je zážitok. Napriek tomu že je po daždi, mokrá cesta a chladno. Ideme a dáme to!

Vždy sa teším na úsek cesty od Podbanského na Pribylinu popri riečke Belá, ale jeden z najkrajších krajinárskych prejazdov Liptova nás čaká po príjemnej a srdečnej zastávke v obci Liptovská Kokava. Tu je naozaj všetko – Nízke Tatry naľavo, Západné napravo a pomedzi to nádherné liptovské hole. Dokonca sa vyčasilo – duša plesá, pelotón sa plynule posúva. V sprievode policajtov, ktorí nám budú celý týždeň zaisťovať bezproblémový a bezpečný prejazd je to pohoda. Ani sa nenazdáme a už brzdíme na námestí v Liptovskom Mikuláši. Čaká nás prestávka vyplnená koncertom miestneho orchestra (pekne hrali) a malým občerstvením. Všade kam prídeme je o nás výborne postarané a panuje skvelá nálada.

Dlhšia prestávka pred ďalším úsekom padla vhod – začíname hupákmi okolo Liptovskej Mary a na záver nás čaká zlatý klinec dňa – stúpanie na Huty. Pelotón sa pomaly začína deliť a tak pred Liptovskými Matiašovcami dostávame voľnú ruku. Budeme stáť až na vrchole, tempo si bude určovať každý sám. A tak sa vydávame na boj s prvým náročným stúpaním tohto týždňa. Ešte predtým ale vyrušíme na poli malú čriedu diviakov – je to zážitok vidieť ich v pohybe za bieleho dňa len pár desiatok metrov povedľa. Našťastie si to nenamierili na nás, to by sme ten kopec vybehli príliš rýchlo. Takto ho niekto zvládne skôr, niekto neskôr. Ani neviem koľkokrát som otočil pedálmi. Posledné metre pozerám už len pár centimetrov pred predné koleso. Ale konečne si v motoreste Holica môžem dopriať zaslúženú odmenu.

Potom nás čaká už len záverečný rýchly zjazd do Zuberca a ukončenie prvej etapy. Občerstvenie je fajn (ak pôjdete okolo ochutnajte zubereckú štrúdľu) a kultúrny program teší dušu. Ale musíme sa ísť ubytovať, navečerať a doplniť tekutiny. Prvý deň sme zvládli (84 km).

Druhý deň – zo Zuberca do Považskej Bystrice

Ani dnes hádam nebude pršať. Pre mňa (a viacero našich účastníkov) je to však posledná etapa, okolnosti nedovoľujú pokračovať ďalej ako do Považskej Bystrice. A tak si to ešte ideme užiť. Čaká nás historicky najdlhšia etapa podujatia.

Čakanie na štart nám spríjemňuje kultúrny program s výnimočným speváckym vkladom Tuliho. Do Podbiela je to paráda, len dole kopcom, ide to samo. Cesta okolo riečky Orava potom preverí pár kratučkými stúpaniami, ktoré celkom slušne ponaťahujú pelotón. Preto padne vhod krátka zastávka na kávičku (alebo niečo iné) v Oravskom Podzámku. V rovnakom duchu pokračujeme do Párnice. Tu odbočujeme doprava z hlavnej cesty a začíname stúpať hore popri potoku Zázrivka do Zázrivej. Opäť nádherný úsek cesty, ukážka krásnej oravskej krajiny. Pri lyžiarskom stredisku Lučivná si spomínam na cestu spred mnohých rokov, keď som tu lepil ôsmy defekt. Dnes sa nám našťastie takéto radosti vyhýbajú.

Vyhnúť sa ale nemôžeme stúpaniu zo Zázrivej na Terchovú. Je to poriadny kopec, záver 12%. Posledných 100 metrov som aj potlačil. Väčšina to ale dala v sedle, aj Peter Božík na kostitrase – to je naozaj výkon (len neviem, ako išiel ten zjazd do Terchovej, to je na takom „bicykli“ výzva). Nie je však podstatné ako, ale či. A to sme splnili všetci.

Kopce máme dnes úspešne za sebou, pred sebou len peknú porciu kilometrov (a protivietor, ale to ešte v tomto momente netušíme). V Terchovej nás konečne čaká krátka prestávka vyplnená občerstvením a kultúrou (opäť skvelý Tuli, tentoraz v trojhlase). A za Terchovou – spomínaný protivietor. Ten nás bude sprevádzať až do cieľa. Pelotón sa tak za chvíľu nadelil na menšie skupinky a roztiahol na slušnú vzdialenosť. Za Varínom som sa rozhodol stíhať čelnú skupinu. Bojoval som niekoľko kilometrov a úspešne. Som v balíku. Ten však po asi 100 metroch prudko spomaľuje, musíme sa spojiť pred vjazdom do Žiliny. Tak túto stíhačku som si mohol aj odpustiť.

V Žiline nás čaká veľkolepé privítanie a občerstvenie. Padne vhod. Strácame tu však prvých účastníkov, ktorí sa rozhodli stihnúť skoršie vlaky a tak v mierne redukovanej zostave vyrážame do posledných desiatok kilometrov. Rovná široká cesta a protivietor. V balíku sa ide síce dobre, ale je to makačka. Našťastie sme už v Plevníku – Drieňovom, kde je dnešná posledná prestávka, príjemné privítanie a bohaté občerstvenie. Naozaj domácka atmosféra.

Pred nami sú už len posledné kilometre. S Marošom ešte robíme neplánovanú odbočku do Považskej Teplej (zle čítame značky) a nakoniec zastavujeme pred správnou železničnou stanicou V Považskej Bystrici. Dnes sme dali 131 km. Sedlovka vydržala. Pre mňa však tento ročník bohužiaľ končí.

Juro Golier

Ďalej už pokračovala len skupinka statočných, ich zážitky približuje Janka Lukačovičová:

Tretí deň – z Považskej Bystrice do Prievidze

V tretej etape z Považskej Bystrice do Prievidze pokračujeme už len ja, Igor Buc, Stanko Macejka a Jožko Baránek. Štart je o 8:00 hod. od hotela v Považskom Podhradí (kúsok za PB), kde je ubytovaná väčšina z pelotónu. My sme ubytovaní (okrem Jožka, ten išiel k dcérke do Púchova) priamo v PB. Je tu aj zopár ľudí z akcie. Ti sa dohodli s Jarkou, že im ráno zastaví autobus kúsok od hotela a odvezie do Podhradia, čo využijeme aj my traja, keďže už od rána popŕcha. Kým prídeme do Podhradia začína pršať, teda skôr liať a potom leje a leje s menšími prestávkami (mrholením) počas celej etapy teda skrátenej etapy, ale o tom neskôr.

Prvá zástavka je v miestnej škole v Košeci. Detičky aj napriek lejaku nám mávajú a vítajú nás, aj mi ich bolo trochu ľúto, že ich vyhnali von, ale tak aspoň sa trochu uliali zo školy J. V škole (teda pred školou) nás pohostili slaným aj sladkým, ale keď videli akí sme už premočení neváhali a začali varič čaj a zháňať rum. Bolo to trochu nepedagogické ako pani riaditeľka aj pani učiteľky mali v rukách fľaše s rumom a hojne nám ulievali. Nuž ale účel svätí prostriedok J. Odchádzame z Košece a leje a leje …. To sme ešte netušili, že nás čaká nekonečný stupák na sedlo Homôlka, teda v tom lejaku som to tak vnímala. Väčšina pacientov sa viezla v autobuse, bolo to dosť náročné a pre nich asi aj nebezpečné. Jarka a zopár pacientov to však nevzdali a šliapali spolu s nami. Len občas im pomohli sprievodné vozidlá alebo policajti a po kúskoch ich vyvážali napred. Po cca 43 km prichádza vytúžený vrchol a pred nami chata Homôlka a v nej opäť čajík s rumom. Nevnímame ako z nás tečie voda z každého otvoru, sme v teple a to je hlavné. Vtedy Jarka rozhodla, že tretia etapa sa končí práve tu. Zjazd do Valašskej Belej nepovolila na bicykli nikomu. Chlapi nakladajú do autobusu bicykle, ktorý ich odváža do Prievidze. Druhou várkou ideme už všetci. No ešte nás najskôr čaká pohostenie vo Valašskej Belej. V chladnom kultúrnom dome si vypočujeme spev detí z miestnej školy a dosýta sa najeme chutného divinového gulášu. Nikto sa zbytočne nezdržiava, zima premáha už všetkých, najmä tých čo nemajú so sebou veci na prezlečenie. Tu som ocenila aké je super nosiť si na bicykli všetko potrebné na prezlečenie. Sadáme do autobusu, ktorý nás odváža do Prievidze. Ja s Igorom sa lúčime so Stankom a Jožkom, ubytovanie máme v inom penzióne. Večer ešte pre istotu ideme do Lidla a kupujeme ďalšie tenisky (zajtra hlásia opäť pršať a ako prvá pomoc stačia aj tenisky z Lidla aj keď mám ešte jedny suché). Takto etapa bola síce skrátená, ale vzhľadom na počasie dosť náročná. No i napriek tomu ideme všetci štyria ďalej do štvrtej etapy J

Štvrtý deň – z Prievidze do Dudiniec

V Prievidzi sa k nám pripája (ale len na dnešnú etapu) Ivan Kubiš. Aj napriek posunu odchodu z 9:00 na 9:30 hod. začíname etapu v daždi, zo začiatku len mrholenie, ktoré postupne prechádza opäť do dažďa, ktoré sa takto strieda až po Žiar nad Hronom. Mnohí  využívajú odvoz autobusom (nielen pacienti), ktorý ide s nami v každej etape (vezie batožinu a dnes nielen tú). Ani Jožko už nechcel zmoknúť a vezie sa v autobuse. Ja mám na sebe tenisky z Lidla a po chvíli som opäť všade mokrá ako myš. Zisťujem, že si vôbec necítim prsty, cvičím s nimi počas šliapania na bicku ako sa dá (snáď nebudem mať v máji omrzliny).  Pri oddychovej zastávke si dávam suché ponožky a do mokrých tenisiek  igelitové sáčky. Včerajšie tenisky mi nevyschli a neriskujem, že mi zmoknú aj tretie tenisky J. Prestáva pršať a tak sa k nám postupne pridávajú aj tí čo sa viezli dovtedy v autobuse. Dnes nás nikde nečakajú a nevítajú. Prejdeme Žiarom aj Hliníkom nad Hronom a blížime sa k Skleným Tepliciam dobre vyhladovaní.  Sú tu dve reštaurácie, jedna nevarí vôbec a druhá dnes z technických príčin varí obmedzene, mali asi 5 obedových menu (aj tak podľa čašníka varia maximálne 10, vraj ani tie sa im často neminú, nie je sezóna a nie je tak dostatok turistov).  Mne sa ušlo posledné menu, poctivo si ho delím s Igorom, ešte nikdy mi jedlo tak nechutilo J. Zo Sklených Teplíc sa presúvame cez kopec Podhorie, kde sa opäť po dlhej dobe (je jasno) kocháme výhľadmi na nádhernú okolitú prírodu. Zjazdom cez Štiavnické vrchy prichádzame do Banskej Štiavnice, no nestojíme (asi máme zpoždění J). Tí, ktorí nemali ešte žiadne jedlo, predpokladám melú z posledného. V pelotóne sa šepká, že jesť sa bude v Svätom Antone. No aj ten len preletíme a nakoniec odbáčame k reštaurácii v Hontianskych Nemciach. Tam nás už čakali s dobrým jedlom aj pivom, vraj to bolo na prianie Iva Vojteka (tichá spomienka na počesť  rodáka Mariána Labudu). Tu vychádza slniečko a citeľné sa otepľuje. Všetci sa usmievame. Už nie je nikto hladný ani smädný J. Do Dudiniec sme prišli dve hodiny po predpokladanom príchode, po ceste sme stretali deťúrence v krojoch, ktoré čakanie na nás vzdali, aspoň starosta nás počkal aj s bagetami a banánmi. Keďže sme chvíľu predtým jedli, nebol veľký záujem, tak si mnohí vzali do zásoby (piatkové raňajky mali tak grátis J).  Následne sme si zobrali batožiny a pobrali sa smerom k pošte, nášmu poslednému spoločnému ubytovaniu. Večer sme  dali spolu ešte nejaké to pivko v miestnej reštaurácii a šup do postele. Dnes sme mali v nohách 117 km.

Piata deň – z Dudiniec do Veľkého Medera

Od rána svieti slniečko a je to poznať na našich tvárach. Úsmevy, krátke rukávy, krátke nohavice, konečne využívame letné oblečenie J. Po deviatej sa lúčime s Dudincami s pocitom, že však už iba rovina až do Veľkého Medera. No tretina trasy teda prvých 40 km boli jeden hupák za druhým často 12% stúpanie (nakoniec mi Jožko povedal, že prevýšenie na etape teda skôr na prvých 40 km bolo 628 m).  Ani počas tejto etapy sme už nenavštívili žiadneho starostu, zato pivných prestávok bolo neúrekom (v priamej úmere k stúpajúcej teplote vzduchu). U všetkých zabodoval jeden z policajtov na motorke, ktorý  pred Tekovskými Lužanmi zahlásil „chlapci ešte 7 km a bude pivo“ J. Starali sa o nás po každej stránke, dokonca aj u šenkárky zariadili aby čapovala pivo čo to dá, nakoľko sa k nej hrnie stovka smädných krkov. V Dvoroch nad Žitavou, kde bola jedna z ďalších pivných prestávok nám prišiel oproti (na bicykli) primátor Veľkého Medera. V Okoči, poslednej dedinke pred Veľkým Mederom sme mali poslednú zastávku, no tentokrát v cukrárni. Fantastická zmrzlina a ešte lepšie domáce koláčiky, všetko na účet starostu Veľkého Medera. Už len pár km a sme vo Veľkom Mederi, kde nás v cieli čakalo prekvapenie v podobe Mira Šugu a Paľa Hercega, ktorí sa prišli do Medera vymočiť J. Chlapci ďakujeme, potešili vaše gratulácie a milé slová J. Ešte slávnostné ukončenie, malé občerstvenie, spoločné fotenie a ide sa domov, teda na vláčik do Bratislavy. Posledná etapa mala 120 km a myslím, že všetci sme mali bicyklovania tak akurát J.

Na záver chcem za seba povedať, že aj napriek nepriazni počasia nebanujem, som na seba pyšná, že som to dala a ak mi zdravie dovolí určite sa zúčastním tejto akcie aj budúci rok. Spoznala som mnohých pacientov a ich osudy, príbehy, ktoré sú silné. Kým sme zdraví, tak si neuvedomujeme, akí sme bohatí….

Zapísala: Jana Lukačovičová

Pár slov na záver

Bol to krásny a náročný ročník. Od Tatier k Dunaju na bicykli aj napriek dažďu. Od Tatier k Dunaju na bicykli aj napriek únave. Od Tatier k Dunaju na bicykli aj napriek skleróze multiplex. Každý, kto na trase prebicykloval čo i len kilometer, podporil výbornú vec. Tí, ktorí zvládli celú porciu kilometrov, si zaslúžia veľký obdiv. Pacienti aj sprievod. Ale všetci sme si domov odniesli zážitky, z ktorých budeme čerpať celý nasledujúci rok. Ak to bude čo i len trochu možné, stretneme sa v máji 2020 na Štrbskom Plese. Je to skvelé podujatie so skvelými ľuďmi v pelotóne a všade okolo.

Celú trasu podujatia zvládli a veľké uznanie si zaslúžia: Janka Lukačovičová, Igor Buc, Jozef Baránek a Stano Macejka.

Prvé dve etapy absolvovali: Lydka Macejková, Paľo Herceg, Miro Šuga, Maroš Modrovský, Janko Ščibravý, Vlado Naď, Fero Martinus a Juro Golier.

Na štvrtú etapu sa pridal Ivan Kubiš.

Akcia Rakúskymi vinicami a Heleniným údolím v okolí Badenu

Akcie sa za MKCK zúčastnili: V. Gubiová, V. Trajlínek, I. Kubiš, J. Poláček, A. Kučerová, Ľ. a E. Kraicoví a J. Baránek.

Ako hostia: M. Kupčík, I. a J. Mudríkoví, A. Hanzelová, A. Pravda a R. Gara.

 Bicyklovanie po Rakúsku sa nesie vždy v znamení kvalitných cyklociest, ktoré vedú spravidla k nejakým zaujímavým cieľom alebo nezabudnuteľná býva už len samotná cesta. Vhodným pospájaním viacerých takýchto možností sa dá vytvoriť trasa, ktorá cyklistom poskytne hodnotné zážitky. A ako sa ukázalo, táto sobota nebola výnimkou.

Putovali sme popri riečke Triesting, s početnými hrádzami a kanálmi, ktoré v minulosti slúžili na výrobu elektriny pre okolité priemyselné podniky. Objavili sme krásu kúpeľného sveta v Bad Vöslau a v Baden. Kaňon riečky Schwechat v Heleninom údolí nás doviedol pútnického miesta Heiligenkreuz, známeho svojim cisterciánskym kláštorom a teologickým inštitútom. No a neodmysliteľnú spoločnosť nám pri putovaní robili vinice, ktorých tekuté produkty sme ochutnali Gumpoldskirchene v tamojších, miestnych „Heurigen“ .

Takže, je sobota, 18. mája. Posádky siedmich áut sa okolo pol desiatej stretávame v Guntramsdorfe na parkovisku pri Penny markete. Máme za sebou vyše 130 km šoférovania. Po krátkom zvítaní a štartovnom fote sa vydáva skupinka 14-tich cyklistov na trasu.

Zo začiatku sa po miestnych okreskách, našťastie s len minimálnou premávkou, musíme dostať z priemyselnej časti Guntramsdorfu. Netrvá to dlho a onedlho sa v dedine Mönchendorf napojíme na cyklocestu Triestingau-radweg. Cyklochodníkom popri spomínanej riečke si užívame to pravé, pokojné bicyklovanie a sledujeme okrem krásnej, zelenej, májovej prírody aj výtvory človeka, ktoré v minulosti pre svoje potreby vytvoril. Cestička nás vedie dedinkami Trumau, Oberwaltersdof, Tattendorf, Teesdorf…

Za dedinkou Schönau sa napájame na cyklocestu Thermenradweg, ktorá je súčasťou magistrály EuroVelo 9. Opúšťame Triesting a putujeme popri Wiener-Neustädter-kanáli. Tu môžeme vidieť aj človekom umelo vytvorenú mimoúrovňovú križovatku dvoch riečnych kanálov.

Za ňou nás upúta pozvánka na občerstvenie do rybárskej reštaurácie Kunstmühle v Dornau. Je to trochu stranou od našej trasy, ale príjemné posedenie na štýlovom nádvorí pri dobrej rybacej polievke, kávičke a žltom orosenom nám urobilo dobre.

Následne hneď v Siebenhause sa napájame späť na našu trasu. A to sa už nezadržateľne blíži Bad Vöslau. Ku kúpeľnému centru sa preštrikujeme cez mestský park. Okrem miestnej kolonády obdivujeme aj okolité kúpeľné vilky.

Keďže je čas obeda a naše prázdne žalúdky to len potvrdzujú, hľadáme niečo pod zub. V nasledujúcej dedinke Sooss, v štýlovej vínnej uličke nájdeme útulnú reštauráciu, kde v príjemnom posedení na dvore upokojíme tieto svoje gastronomické resty.

Takto spokojní pokračujeme popri viniciach za ďalšími zážitkami. Asi po dvoch kilometroch prichádzame do Badenu. Ideme len jeho krajom. Prichádzame k veľmi krásnej a fotogenickej budove, známej ako Eugenvilla, čo je neklamný dôkaz, že vchádzame do Heleninho údolia.

Čaká nás teraz cca 10 km krásna cyklocesta údolím riečky Schwechat, ktorá nás dovedie do kláštorného centra Heiligenkreuz. Od našej kultúrnej referentky Anky Kučerovej dozvedáme kadečo z minulosti a súčasnosti tohoto miesta. Nachádza sa tu cisterciánsky kláštor, stĺp najsvätejšej trojice, teologický inštitút, kláštorný kostol s organom (hrával na ňom Franz Schubert) a mnoho iných sakrálnych pamiatok…

Našej zvedavosti však neunikne ani miestna záhradná reštaurácia a hlavne jej cukrárenská výroba. No a my, v tomto pietnom prostredí, sme niektorí neodolali a podľahli pokušeniu ochutnať miestne zákusky. No, zákusky. Boli to skôr OBR-zákusky. Na spytovanie svedomia sme potom mali celý čas pri opustení Heiligenkreuzu a stúpaní popod Grösser Bodenberg na kótu cez 450 m n m. Odmenou a možno aj rozhrešením nám potom bol parádny asi 5 km zjazd cez Siegenfeld a Rosental do Badenu.

Pri vstupe do Badenu nás hneď za zámockým hotelom Weikersdorf víta prekrásny Doblhoffpark. Nachádza sa tu najväčšie rozárium v Rakúsku. Pestujú v ňom približne 600 druhov ruží.

Tu sa na chvíľu zastavíme a od našej kultúrnej referentky Anky sa dozvedáme, že: minulosti sa v miestnych kúpeľoch liečil aj sám cisár František II. Pod kasínom vyviera aj najstarší sírny prameň. Miestne pramene majú teplotu zhruba 70° C a obsahujú vysokú koncentráciu soli a radónu. Celkom sa ich tu nachádza hneď štrnásť. Ich moc objavili už starovekí Rimania.

V parku je zákaz bicyklovania, tak jeho krásu vnímame pešo. Hneď vedľa je romantické jazierko, kde sa dá člnkovať. Na to dnes čas nemáme, snáď inokedy.

Nasadáme na naše tátoše a preštrikujeme sa do centra mesta na hlavné námestie – Hauptplatz, ktorému dominuje prekrásny barokový stĺp Najsvätejšej Trojice, ktorý neunikne pozornosti ani našich fotoaparátov. Hneď za pešou zónou prichádzame k miestnemu kasínu s priľahlým parkom. Náš cykloodev nás oprávňuje len k jeho vonkajšej prehliadke, ale vôbec nám to nevadí.

Báden je Báden. Je to tu veľmi pekné, ale treba sa poberať ďalej. Za mestom nás opäť víta kraj viníc, ktorému dominuje dedinka Gumpoldskirchen. Na Kirchengasse sa to len tak hemží tzv. Heurigen – malými vinárskymi reštauráciami, v ktorých je možnosť ochutnať miestne produkty. My sme zakotvili hneď vedľa Kostola sv. Michala v útulnej vinárničke Altes Zechhaus. Vínko chutilo hlavne naším babám, lebo chlapi-šoféri už mohli len nealko.

Posledné štyri kilometre do cieľa sa niesli v znamení dobrej nálady s konštatovaním, že túto oblasť sme vnímali naozaj všetkými zmyslami.

Niet divu, že miestna krajina inšpirovala aj rad významných osobností umeleckého sveta. Tvorili tu aj Wolfgang Amadeus Mozart alebo Franz Liszt. Svoju slávnu Deviatu symfony tú skomponoval Ludwig van Beethoven.

No a skupinka cyklistov z Malokarpatského cykloklubu tu prežila jeden krásny cyklistický deň.

Trasa bola dlhá 73 km s prevýšením 565 m.

Ľuboš Kraic

 

Akcia Častovská 50-tka

Častovská päťdesiatka pešo aj bicyklom

streda, 8. máj 2019

8. máj 2019, druhá voľná streda v mesiaci, opäť príležitosť hľadať program na jej vyplnenie. Poniektorí to už niekoľko rokov neriešime, v tejto otázke máme jasno. Obec Častá sa rozkladá na úpätí Malých Karpát. Nie je to žiadna ospalá dedinka, prechádza ňou frekventovaná cesta, vďaka blízkemu hradu ju celoročne navštevuje nemálo turistov. Ale počas druhého májového sviatku sa jej život prevráti naruby. Počet obyvateľov stúpne o viac ako polovicu, každý voľný kúsoček obsadia parkujúce autá. Koná sa obľúbená Častovská päťdesiatka. Výber peších trás je bohatý, ale okolie láka aj na použite bicykla. Tak ako Jana a jeho parťákov:

Ráno dosť zavčasu a pri chladnom počasí vyrazili štyria bojovníci – Miro, Jozef, Milan a ja na bicykloch z Trnavy smer Častá. Pri takmer žiadnom vetre to bolo fajn, tak trochu na rozohriatie. V Častej sme sa stretli s našimi pešiakmi a skupinka sa rozrástla o Jana, Vlada (môjho priateľa z Nitry, ktorý sa zúčastňuje s pani manželkou českých výjazdov), Jozefa (učiteľa fyziky na univerzite, ktorý našiel našu akciu na nete) a Martina. Po dostatočnej pauze sme sa vybrali smer Červený Kameň, čiže hneď do kopca. Po zjazde smerom Papiernička sme vkĺzli cez potok, kde bola diera v plote, do obory. Miernym stúpaním sme prišli k vodnej nádrži Fúgelka. Po povinnom fotografovaní (bolo krásne počasie a krásne prostredie a hlavne krásni chlapci), sme sa odhodlali cez oboru na Húbalovú. Prvé tvrdšie stúpanie nás trochu otestovalo. Z Húbalovej sme si potom otestovali našu techniku zjazdu. Od Vývratu sme absolvovali traverz na rozhraní lesa k bývalej horárni Baďura, odkiaľ sme sa spustili za Rohožník na hlavnú cestu. Po nej sme sa dostali k prvému občerstveniu v Sološnici. Zostali sme pri tekutom občerstvení, lebo dnes je sviatok a dnes sa nevarí, ale nám to nevadilo.

Tu sme pri odchode stretli Milku a Ľuboša, ktorí chceli pokračovať Sološníckou dolinou na Sklenú hutu. Po hlavnej ceste sme sa dostali do Plaveckého Mikuláša, odkiaľ nás konečne čakala cesta mimo áut a opäť do kopca. Dolinou Plaveckého krasu popod Kršlenicu sme začali naberať nadmorskú výšku. Krátkou zastávkou pri krasovom útvare Deravá skala sme stratili Vlada, ktorý pokračoval ďalej a nečakal ani na križovatkách. Míňali sme Kubašovú, Amonovu lúku a pokračovali traverzom Klokoča stále pri stúpaní po sedlo Uhliská. Tu nás našiel Vlado, ktorý urobil hrebeň po červenej značke cez Klokoč, čiže mal krásny výšľap, ale aj krásny výhľad. Na Uhliskách sme sa občerstvili vínovým strikom (trochu silnejším od vinei), čo nás veľmi občerstvilo.

Odtiaľto prišiel krásny zjazd úvozom, chvalabohu nebol tak rozmočený ako traverz Klokoča. Na Sklenej hute nás čakalo ďalšie občerstvenie. Myslel som si, že tu stretneme nejaké známe tváre, ale asi sme prišli veľmi skoro. Po rýchlom pive sme vyštartovali do posledného náročnejšieho kopca smerom na Zabité. Potom nás čakal len zjazd do Dolian a cesta popri viniciach do Častej. Na štadióne v Častej nás privítala hudba a vôňa guláša. Po nasýtení a krátkom oddychu sme sa rozlúčili s cyklistami, ktorí prišli do Častej autom – Martinom, Janom a Jozefom.

Nás ostatných čakala ešte cesta domov pri silnom nárazovom vetre, ktorý bol mierne vychýlený od našej kolmice. Statočne sme bojovali, hlavne mimo dedín. Zo Suchej sme nešli po nebezpečnej hlavnej ceste, ale smerom na Kočíske a neskôr sme využili chodník medzi roľami a vyšli sme pred družstvom. V Merkúre sme zapili, že sme to zvládli až domov.

Sumár: celkovo asi 104 km (častovský okruh 57 km) a stúpanie 1 300 m. Chcem pochváliť všetkých, ktorí sa dali na túto akciu, hlavne z nonstop jazdcov Mira Šugu a z trasy okruhu Jana Ščibravého, lebo bojovali do posledného dychu bez zbytočných poznámok a vyzerá, že ich to aj bavilo.

Jano Budoš

Budím sa do chladného, ale slnečného rána. Srdce jasá (idem na turistiku), svedomie sa chmúri (zas nič doma nepomôžem v záhrade). Ale volanie turistiky je silnejšie, sadám do auta a naberám partnerov na dnešný deň. Po zhruba hodine sme v Častej. Za kostolom je pri ceste voľný kúsok tak akurát pre moje auto, parkujeme a ideme na štart. Tu už je zvyšok turistickej skupiny (dnes 5 dám a 5 pánov), ale aj základ cyklistickej partie. Po krátkom zvítaní a zaevidovaní u organizátorov sme pripravení vyraziť.

Mám veľmi rád cestu z Častej okolo hradu k odbočke pri Papierničke. V ovzduší rezonuje elektrizujúca atmosféra. Na štarte sa vítajú priatelia a známi, cestou sa trúsia viac i menej početné skupinky turistov všetkých vekových kategórií, cítim ich pohodu a radosť z pohybu. Tieto výnimočné pocity vždy plynule (ale príjemne) stratím v stúpaní cez Zajačí jarok. Tu začína skutočná turistika. Tento rok sa mi ale ide výnimočne dobre, pravdepodobne sa prejavuje kvalitná zimná príprava. Stúpanie vybehnem bez väčšieho úsilia na jeden záťah, to po minulé roky nebývalo pravidlom. Ale ešte predtým sme dole na odbočke krátko podebatovali s našimi cyklistami Milkou a Ľubošom, ktorí dnes volia miernejšiu variantu Jančiho trasy. Hoci plánujeme stretnutie neskôr na Sklenej hute, bohužiaľ sa dnes už viac neuvidíme, boli príliš rýchli.

Posledné roky chodievam do tejto oblasti pravidelne niekoľkokrát za rok, dnes si však náhle začínam uvedomovať niektoré súvislosti. Sme na začiatku Piesku, začína pochod po stopách huncokárov.

Huncokári (z nemeckého Holzhacker – drevorubač), boli uzavretá komunita lesných pracovníkov pochádzajúca z Dolného Rakúska a Štajerska, ktorá od polovice 18. storočia žila rozptýlene v lesoch Malých Karpát. Práve Piesok bol jediným miestom ich sústredného osídlenia, začiatkom 20. storočia tu bola internátna škola (inak deti vzdelával putujúci lesný učiteľ) a povyše cestou na Hubalovú sa nachádza ich lesný cintorín.

Ten ale dnes obchádzame (navštívili sme ho v januári cestou na Vysokú) a pokračujeme lesom k miestu našej prvej zastávky. Spod stromov sa kde-tu vynárajú chaty. Sme v obľúbenej rekreačnej oblasti a týchto novodobých rozptýlených usadlostí je tu neúrekom. Niektoré luxusné, niektoré jednoduché, v jednom momente akoby sme sa vynorili v Hrabalovom Kersku, chýba už len zaparkované americké fáro obsypané slepačím perím. Ale toto už nie sú huncokári, tí bohužiaľ (často nespravodlivo) zmizli vo víre doby po II. svetovej vojne.

Tieto myšlienky zaháňam pri pive (toto jedno ešte môžem) a káve na Chate Pod lesom, kde sa každoročne rád pristavím. Dnes ale posedenie príliš nenaťahujeme, štartovali sme neskôr, aj tá kratšia trasa nám dá ešte zabrať. Po pár minútach stúpania stojíme na mieste prvej kontroly na Čermákovej lúke. Tradične tu na trávičke oddychuje zopár turistov, prichádza trojica dievčat na koníkoch, hore pod lesom stojí rozložený stan. A na kraji lesa je schovaný hrob huncokárov Josefa Csermaka a manželky Marie Hirner, ktorí dali miestu názov. Je to (ale mierne) zavádzajúce, na lúke nie je doložené žiadne osídlenie, ich rodné domy sa vraj nachádzali asi hodinku cesty odtiaľto. Nevadí, aj tak je to čarovné miesto uprostred hôr s kúzelnou atmosférou.

A taký je aj nasledujúci traverz popod Gajdoš a Vysoký Rajd. To je jedno z dvoch miest (tým druhým je výhľad z Roštúna – Vápennej), ktorými si ma Malé Karpaty pred pár rokmi napevno pripútali. Ten vrcholový výhľad ma dostane pri každej návšteve. Nasleduje úsek lesom a krátke stretnutie s Milkou, ktorá dnes ide pochod opačným smerom. Na Hubalovej sa ani nezdržiavame, len na jedno loknutie čaju a vnárame sa do obory. Turisti dnes Taricové skaly (ako už tradične, je to náročný zostup) obídu (nie tak cyklisti, ale o tom potom). V obore sa opäť križujeme s huncokárskou históriou. Horáreň Panský dom je už bohužiaľ takmer pred zánikom, na priľahlej lúke je ale stále vidieť (a cítiť) kultúrny vplyv človeka na lesné prostredie. Stačí privrieť oči a hneď vidím rodinu horára, ktorá si dokáže hlboko v lone malokarpatských lesov dopestovať všetko potrebné k svojmu skromnému životu. Snažím sa pochopiť ich život v izolácii od blízkych susedov.

Ale je tu krásne – prostredie ako stvorené na oddych od uponáhľanej prítomnosti, peši alebo v sedle bicykla. Kúsok toho cítim aj teraz, pár dní neskôr, pri písaní týchto riadkov. Takto sa s ľahkou hlavou a ľahkou nohou sa dostávame až do sedla Skalka, miesta kontroly a krátkeho oddychu. Je najvyšší čas dobiť baterky na záverečný kus cesty. Najbližšiu hodinku pôjdeme hlbokým lesom popri plote obory. Minulý rok nás na tomto úseku sprevádzala intenzívna vôňa medvedieho cesnaku. Rozľahlé polia sa tu rozprestierajú aj teraz, je však už za svojim zenitom. Po chvíli vidíme vpravo za plotom rozľahlú lúku Holint, ďalšiu huncokársku stopu v miestnych lesoch so zaujímavou históriou, tú si však prečítajte na fotografiách v archíve z dnešnej akcie.

A blížime sa do (ťažkého) finále – sme v lokalite Sklená huta. Ďalšie historické sídlo, po ktorom už dnes nie sú viditeľné priame stopy, ale krajina je na tomto mieste premenená, kultúrna, jednoznačne cítiť ruku človeka. Je tu  posledná kontrola, posledná možnosť načerpať potrebné sily. Už je tu aj Milan, ktorý išiel najdlhšiu 50 km dlhú trasu, Milka a Ľuboš už ale išli – pred chvíľou mi volali. Na mieste nie je mobilný signál a tak sa nevieme spojiť s ostatnými cyklistami, snáď sa im darí. Prichádzajú však ďalšie účastníčky najdlhšej trasy, naše kamarátky Mirka a Stanka a tiež dvaja ďalší cyklisti – Vierka a Marián. Tým sa podaril husársky cyklistický kúsok, keď do sedla Skalka prešli cez Taricové skaly. Ja som tam mával problémy aj bez bicykla. Nuž hranice možného sa dnes opäť raz posunuli.

Pri týchto stretnutiach čas rýchlo plynie a tak sa v malých skupinkách púšťame do posledného úseku dnešného putovania. Zo skúseností vieme, že posledné metre bývajú najťažšie. A preto skúšame tento rok zmeniť trasu do cieľa, možno to pomôže. Naša pätica pod Geldekom neodbočuje doľava po značke, ale púšťame so dovnútra obory. Nejdeme dokonca cestou známou zo silvestrovských výstupov (resp. zostupov) z Geldeku, ale púšťame sa pravou časťou hrebeňa Častovskej doliny. A bola to dobrá voľba. Po ceste sme sa pristavili pri zaujímavých božích mukách sv. Huberta, videli čarovné vrcholové lúky s krmelcami (plus posedmi) pre zver a cesta nám tak ubehla nejako rýchlejšie a ľahšie ako obvykle. Ohlásila sa aj hlavná cyklistická skupina, šťastlivo dorazili do Častej, nonstop jazdci už v protivetre vyrazili do Trnavy.

A nás už čaká len presun ulicami Častej na guláš a spočítanie strát (našťastie žiadne nie sú, len drobná únava). Ďalší ročník Častovskej päťdesiatky, tentokrát po trase dvadsaťpäťky (z ktorej sa v skutočnosti vykľubala tridsiatka) je úspešne za nami. Oddýchnutí ale unavení, spokojní ale smutní sa lúčime s priateľmi a Častou. Do našich Malých veľkých hôr možno chodiť neustále, stále vedia prekvapiť, pomôžu nám objaviť nové miesta, alebo tie staré, dobre  známe, ukážu v novom svetle. Záleží len na nás, či vieme a chceme počúvať.

Juro Golier

Na cyklistickej časti sa zúčastnili: Miro Šuga, Ján Ščibravý, Martin Golier, Ján Budoš, Jozef Chudý, Milan Liška, Jozef Krajčovič, Vlado Svoboda, Luboš Kraic, Milka Kraicová, Vierka Gubiová a Marián Kupčík.

Na turistickej 25-ke (30 km) sa zúčastnili: Božka Ilavská, Janka Michalcová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Renáta Černianska,  Paľo Herceg, Braňo Polocík, Jozef Baránek, Maroš Modrovský a Juro Golier

Na turistickej 50-ke sa zúčastnili: Mirka Čičmanová, Stanka Molnárova a Milan Babišík.

 Na akcii sme stretli aj: Anku Čičmanovú, Milku Poláková a Vlada Naďa.

Akcia Hore Váhom dolu Váhom

1.máj 2019

1.máj v našich končinách tradične poskytuje množstvo príležitostí k pohybu. Skôr narodení si pamätajú honosné pochody mestom k slávnostnej tribúne so zástavami a mávatkami v rukách, ktoré sa potom končili spoločenským posedením v pohostinskom zariadení. Posledných 30 rokov sa tieto podujatia už verejne neorganizujú, čo otvára priestor individuálnym pohybovým aktivitám (ktoré sa spravidla tiež končia spoločenským posedením). Posledných pár rokov skupinka dievčat z KST Bezovec Piešťany organizuje cykloturistické podujatie pre širokú verejnosť Hore Váhom, dole Váhom. Akcia si za krátku dobu získala v širokom okolí veľkú popularitu, počet účastníkov začína pomaly atakovať hranicu 200. Na podujatí sa každoročne vo viac či menej početnej skupinke zúčastňujú aj zástupcovia nášho cykloklubu. Účasť sme plánovali aj tento rok, keď sa akcia konala v rámci Piešťanskej Buď-FITky, pokusu o reštart tradičného turistického májového podujatia. Na pláne boli 3 cykloturistické a 3 pešie trasy.

Streda 1. mája 2019 prináša počasie ako na objednávku. Včera pršalo s prestávkami celý deň, dnes svieti slniečko. Ja vstávam veľmi skoro. Sľúbil som organizátorom výpomoc so zabezpečením kratšej, 23-kilometrovej Brunovskej trasy. Na poslednú chvíľu mi odpadol pomocník a tak ešte za tmy vyrážam označiť krátky orientačne náročnejší úsek okolo starého koryta Váhu za Brunovskou lávkou. Po daždi je terén ešte mokrý a tak na štart prichádzam zablatený ja aj môj bicykel. Medzi vyfešákovanými nedočkavcami pripravenými vyraziť na trasu tak pôsobím ako exot.

Pri Sklenom moste sa už zišla pekná kôpka ľudí. Je tam aj celkom početná skupinka našich členov/-niek a kamarátov/-tok. Je mi ľúto, že dnes nebudem môcť jazdiť s nimi, ale musím splniť, čo som sľúbil. Stíhame prehodiť len zopár slov, dúfam, že sa s nimi aspoň na záver opäť uvidím. To už hlavná organizátorka Iveta „Mucha“ začína organizovať štartovú fotografiu a odchod na trasu. Nepotrebuje k tomu ani megafón. Pelotón sa vydáva doprava po  nábreží, ja s Paľom ešte rýchlo ideme na stanicu pre Ivetku a Palina. Práve prišli vlakom z Bratislavy, štart nestíhajú, prevedieme ich skratkami k letisku. Sme dobrí – pri letisku sme skôr ako pelotón, v čele ktorého idú naši. Tak im venujem posledné zamávanie a snáď sa vidíme neskôr poobede.

Naša Brunovská trasa štartuje o hodinu neskôr, ale nedočkavci už vyrážajú. Vraj idú pomaly, aby sme ich nemuseli čakať. Dnes som ich už nevidel. Zostala so mnou skupinka asi 20 cyklistov, väčšinou rodiny s malými deťmi a zrelé páry. Ideme pomaličky, v Brunovciach si v pizzerii dáme krátku prestávku na oddych (od Hornej Stredy začal fúkať silnejší protivietor), čakáme sa na dôležitejších križovatkách a za 2 a pol hodiny sa lúčime pri Sklenom moste. Išlo sa nám parádne, mám dojem, že aj im sa páčilo. Nakoniec teda mám aj ja dobrý pocit, na získanie ktorého nie je potrebné našliapať 100 kilometrov a zdolať 1 000 metrov prevýšenia.

Ale je ešte dosť času, aj by som ešte pobicykloval a tak volám Paľa. Práve vyrážajú z Beckova. Tak dlho nebudem čakať, idem im naproti. To bol nápad! Protivietor, ktorý ráno fúkal až od Hornej Stredy, mi dáva zabrať hneď od prvých metrov. Ale snažím sa a makám, čo to dá, aspoň potrénujem. Tréning mi vydržal až niekde k Považanom, kde stretávam našich prvých cyklistov. Otáčam sa za nimi, ale idú príliš rýchlo, hneď ich aj strácam. Chytám sa až ďalšej skupinky a s nimi sa dostanem až do cieľa v kempe na Sĺňave. Mali sa fajn, aj keď nešli všetci spolu – niekto sa zastavil v Parku miniatúr, niekto vybehol aj hore na hrady – Čachtický alebo Beckov, posedeli tam aj tam. A ako som potom videl na Facebooku, akciu premenovali – Hore vetrom, dole vetrom. Ale vyzerali spokojne, poniektorí to dokonca potiahli na bicykli až do Trnavy.

Ale ja musím ešte raz na trasu – tentoraz v obrátenom smere pozbierať raňajšie značenie. V prírode nesmie zostať nič, čo tam nepatrí. Aby mi nebolo smutno, pridáva sa ku mne Maroš. Po ceste ešte stihneme urobiť lietajúcu kontrolu pre účastníkov najdlhšej turistickej trasy, stretnúť Dušana a chvíľu s ním posedieť  opäť sa vrátiť do kempu na Sĺňave. A to je už definitívny záver tejto akcie. Dobre bolo.

Na akcii sa zúčastnili títo naši členovia a kamaráti (prepáčte, ak som na niekoho zabudol spomínam si len koho som stihol aspoň zazrieť): D. Fáziková, M. Farkašovská, J. Michalcová, J. Baránek, J. Ščibravý, K. Lavor, I. Matkovčík, S. Bejdová, P. Vrábel, M. Valovičová, D. Kováč, I. Pekaríková, P. Ondovčák, M. Kolonová, E. Bališová, R. Miklošík, M. Modrovský.

Za pomoc pri vedení trasy Brunovská ďakujem Slavovi Frčkovi a Marošovi Modrovskému za pomoc pri upratovaní trasy.

Juro Golier

Akcia Dobrá Voda

Cyklojazda na Dobrú Vodu

nedeľa 28.4.2019

Tak ako po zime prichádza jar a po sobote nedeľa, tak po akcii Jašter nasleduje hviezdicový cyklovýlet Malokarpatského cykloklubu na Dobrú Vodu. Výborná akcia na rozjazdenie na začiatok sezóny. Garantom je tradične Paľo Herceg, ktorý sa vždy pomocou svojich tajomných kontaktov snaží vybaviť na nedeľu čo najlepšie počasie. Či sa mu to opäť podarilo, ponechám na Vašom posúdení.

Ako sa na cestách darilo trnavskej skupine, zachytil Ľubo Kraic:

Ráno sa vyberáme ja s Milkou zo Zelenča do Trnavy. Do vienka dostávame čistý nárazový protivietor so silou 50 km/h. Naša rýchlosť aj pri najväčšej snahe nepresahuje 10 km/h. Asi kilometer za dedinou to Milka vzdáva. Pretrvávajúce bolesti chrbta a smutná perspektíva dnešného veterného nadelenia jej zobrali aj posledné zvyšky nádeje stretnúť sa dnes s cyklokamarátmi. Do Trnavy prichádzam sám a len tak-tak stíham štartovací termín. Tu ma už čaká naša trnavská skupinka: Gubiová, Lukačovičová, Trajlínek, Baránek, Miklošík, Ščibravý, Paľo (Vierkin tenisový tréner)… Štartovacie foto nám dnes urobí Jožko Michalec, ktorý nás sem prišiel vyprevadiť.

Vyrážame smer Špačince. Vietor je teraz už trochu bočnejší, ale fúka tak silno, že máme miestami problém udržať sa na ceste. V Špačinciach trochu odpočívame a tu nás dobiehajú Igor s Mariannou. Vietor do Jaslovských Bohuníc nám síce trochu tlmí repka olejka, ale do dediny prichádzame riadne vyflusaní. Takže nasleduje malá zastávka na občerstvenie v miestnom hostinci. Tu sa k nám pridá Danka Fáziková.

Ďalšia cesta do Dechtíc je v znamení čistého protivetra, ale podmienky nie sú až také zlé, lebo prechádzame poväčšine dedinami a tu ten vietor je trochu tlmený. V Dechticiach sa stretávame s piešťanskou skupinkou. Po krátkom zvítaní sa síce po skupinkách, ale už obe partie spoločne  vydávame na Dobrú Vodu. Prichádzame sem krátko po dvanástej…

Trnavská skupina sa cestou naspäť rozdelila za Dobrou Vodou pri podniku Zlatá Studňa. Marianna, Igor, Danka… pokračovali ďalej po asfaltke, Kraic, Herceg, Šuga, Gubiová, Miklošík, Trajlínek, Macejka, Ščibravý, Lukačovičová, Baránek a Kupčík po modrej cykloceste na Suchánku. Pred Suchánkou sa oddelil Trajlínek a na Prekážku pokračoval po červenej značke. My ostatní sme šli po lesnej asfaltke okolo horárne Cerová (Poórová hacienda) a užívali si pri pokojnom závetrí krásu jarného malokarpatského lesa. Na Prekážke sa od nás oddelil Paľo Herceg a Miro Šuga, tí smerovali na Trstín. My sme si (pretože silný vietor sa neotočil) užívali jeho výdatnej podpory až do Trnavy. Samozrejme zastavenie v cukrárni v Dolnej Krupej sme ani teraz nevynechali. Takto posilnení sme veľmi poľahky pokračovali (samozrejme po vetre) do cieľa – do Trnavy…

Ďalšia vetva vyrážala z Piešťan, vo Vrbovom pod vežou na nich čakal Juro Golier:

Dnes tam fučí nahovado. Na štart to mám len kúsok, môžem sa chvíľu navyše motať doma v závetrí. Ale ako potvrdzujú skoré telefonáty z Piešťan aj Trnavy, tých, čo sa dnes odvážia sadnúť na bicykel bude čakať boj.

Pod šikmú vežu vo Vrbovom prichádzam s úderom zvonu. Som presný, už ma tam ale čaká Braňo. Cesta z Piešťan dala zabrať, musíme chvíľu počkať, časový limit je v tomto vetre príliš tvrdý. Za pár okamihov sa však objavujú Hela s Jozefom a za ďalšiu minútku aj druhá Hela, Anka a Juro. Sme kompletní, Vlado a Vlado idú zospodu cez Nižnú. Ani sa príliš nezdržiavame, teplo vyzerá inak a vietor bude dnes náš verný spoločník. Našťastie väčšinou z pravej strany, čelný si užívame len pár desiatok metrov, keď sa cesta pred Šterusami stáča nesprávnym smerom. Ale aj ten bočák dokáže byť občas veľmi nepríjemný. Hlavne keď sa na vrchole stúpania vynoríme zo závetria, jeho náraz sa nás snaží dostať dole z bicykla. Chvalabohu sa mu to dnes nepodarí.

Ďalším tradičným protivníkom na ceste do Dechtíc sú krátke ostré stúpania – dve za Šterusami, jedno pri Lančári, ďalšie z Lopašova a posledné za Chtelnicou. Už ich mám za tie roky dobre zrátané. Zrátať sa však nedajú šliapnutia do pedálov, kvapky potu a lapania po dychu na týchto výživných stojkách. Je to dobrá príprava aj na tatranské stúpania.

Ale už zjazdujeme do Dechtíc. Tachometer som zas zabudol doma, rýchlosť teda ani neodhadujem, idem len na pocit. Cesta je však dobrá, dá sa to pustiť, užívam si krátku odmenu za vynaloženú námahu. Pri krčme už čakajú prví jazdci z trnavského smeru. Im fučalo priamo oproti. Zaslúžený výkon. Kým si stihnem zoberať Radler na doplnenie vypotených zásob, začínajú sa trúsiť členovia Ľubošovej skupiny. Vietor ich na posledných metroch pekne porozdeľoval. Vítame sa, niekto si dáva zmrzlinu, niekto hneď vyráža na Dobrú Vodu. Je to do kopca, priamo proti vetru, každý musí ísť sám za seba, tu pelotón nepomôže, najlepšie sa ide v menších skupinkách podobnej výkonnosti.

Tých osem kilometrov nakoniec samozrejme všetci úspešne zdolávame, ani ten protivietor nebol v doline taký tragický. Nastáva čas na občerstvenie, doplnenie energie, dlhšie rozhovory. Objavujú sa aj kamaráti, ktorí si sem dnes spravili výlet autami. Nálada je výborná, účasť napriek nie práve ideálnym podmienkam je prekvapujúco vysoká. Už nás predsa svrbia lýtka, bicykle oddychovali dosť dlho, je čas ich prevetrať. A takisto zabehnúť nové prírastky, tento rok sa náš strojový park pekne vynovil.

Sedeli by sme aj dlhšie, ale sme len v polovici trasy, čaká nás ešte cesta domov. Skupinky sa dohadujú, kadiaľ to dnes bude najlepšie. Naša zostava sa osvedčila cestou sem, aj domov pôjdeme spolu. Juro nás presviedča, aby sme išli cez Brezovú. Zvolil dobre. V doline vietor takmer necítiť, panuje tu neskutočný kľud a pohoda, sprievodcov nám robí len spev vtákov. Dobíjame energiu na nasledujúcich pár dní. Ešte párkrát zaberieme do pedálov a sme na najvyššom bode stúpania v sedle Dlhé Rovne vo výške 420 m.n.m. Čaká nás prudký zjazd do Brezovej pod Bradlom, treba ísť radšej opatrne, dnes nie je čas na rýchlostné rekordy. A potom len krátky prejazd Brezovej a dobre známa cyklocesta do Košarísk. Tu nemôžeme v žiadnom prípade obísť Holotéch víšku, dnes je naozaj chladno a tak si kávičku vychutnáme pekne v teple v priestoroch vinárne. Bicykle nás zatiaľ čakajú vonku na stojanoch.

Nasleduje prejazd cez kopanice – Mosnákovci, Beňovci, Pagáčovci, Boorovci … ani neviem, koľkokrát som už tadiaľto prechádzal na bicykli. Možno by som to už zvládol aj so zavretými očami. Ale bola by to škoda, je to skutočne veľmi pekný kus kopaničiarskeho kraja, vyžaruje kľud a pokoj. Vždy je radosť sa tadiaľto previezť. A hlavne smerom, ktorým práve ideme – cesta prevažne klesá, bez väčšej námahy si na záver vylepšujeme rýchlostný priemer. Čo nevidieť sme na Prašníku a odtiaľ je len na dohodenie kameňom k Čerencu a do Vrbového. Ja som už doma, dnes som to mal len za 50, Piešťanci si ešte niečo pridajú, prekonajú ma o viac ako 20 kilometrov. Ale nevadí, som spokojný, dnešný deň sa opäť vydaril. Stretnúť sa s kamarátmi, pretiahnuť si pri tom trochu svaly a oddýchnuť v prírode je výsada, ktorú si našťastie môžeme pravidelne dopriať. Takže sa vidíme niekedy na budúce. V sedle bicykla alebo pri turistike.

A ešte nemôžeme zabudnúť na zoznam účastníkov, našich členov aj priateľov, ktorí dnes úspešne bojovali s vetrom: P. Herceg, M. Šuga, E. a M. Nižňanskí, Š. Škoda, J. Nádaský, J. Baránek, K. Lavor, J. Poláček, H. Gurínová, D. Fáziková, V. Trajlínek, J. Lukačovičová, J. Golier, V. Gubiová, Ľ. Kraic, M. Farkašovská. B. Polocík, H. a J. Miklovičoví, A. Kučerová, J. Ščibravý, V. Oravec, V. Putera, I. Naništa, M. Kupčík, S. Macejka, R. Miklošík, Paľo a hostia: J. Chudý, I. Vargová, I. Matkovčík, S. Bejdová, V. Galbavý

Akcia Jašter

2 pohľady na 1 akciu

Cyklojazda na Jašter, 14.4.2019

Účastníci podľa prezenčnej listiny

MKCK : I. Naništa, J. Budoš, I. Kubiš, M. Babišík, M. Farkašovská, J. Nádaský, L. Rosa, J. Poláček, Ľ. Kraic, E. Kraicová, J. Ščibravý, M. Nižnanský, M. Šuga, J. Golier, D. Surovčík, H. Gurínová, V. Oravec, D. Kováč, P. Vrábel, D.Fáziková, K. Lavor

hostia: J. Chudý, M. Kupčík, R. Miklošík, I. Matušek, K. Kučerová, F. Martinus, I. M. Ondrášiková, M. Modrovský, V. Dusíková, V. Mikesková, E. Magulová, E. Karderová, S.Macejka,

Po zimnom cyklistickom pôste sa v nedeľu 14.4. stretáme pred Relaxom v dresoch a na bicykloch pripravení zdolať tradičnú trasu na Jašter v Hlohovci. Je nás spolu 10 plus fotograf Vlado Trajlinek. Po štartovej fotografii sa presúvame cez Sláviu na Kopánku. Ráno bolo zamračené a teplota vzduchu cca 6°C. Cesta za letiskom ubiehala plynule aj napriek zvlnenému profilu. Prvú krátku prestávku máme v Malženiciach na vydýchanie a zoradenie sa. Na výjazde z Malženíc nás postupne dobiehajú M. Šuga, Ľ. Kraic, E. Kraicová. Druhú pauzu máme v Trakoviciach na doplnenie tekutín a krátke debaty v miestom pohostinstve. Tu stretáme aj M. Babišíka, ktorý šľapal z Trnavy krátko pred hlavnou skupinou. Za 15 min opäť pokračujeme v jazde. Míňame most cez D1 a okolo liehovaru v Leopoldove smerujeme krajom Šulekova na most do Hlohovca. Tentoraz ideme hlavným ťahom lebo nevieme či starý železničný most ešte neopravujú…? Pri škole ale odbočujeme na hrádzu a bočnými ulicami ideme okolo štadióna a štrkovky smerom na viechu Jašter. Krátko po 12 hodine sa už spolu so skupinou od Piešťan stretávame na Jašteri. Počasie sa postupne začína vylepšovať. Mraky na oblohe sa trhajú a presvitá cez ne aj jarné slniečko. Viecha Jašter nás víta svojou dobrou kuchyňou a príjemným posedením v blízkosti vinohradu. Dopĺňame energiu aj tekutiny. Z ponuky jedál je čo vybrať. Niektorí volíme tradičnú huspeninu – chutí výborne. Zablahoželáme Ľ. Rosovi k narodeninám. Danka aj Hela majú nové bicykle – tak ich obdivujeme a prajeme veľa šťastných kilometrov. V debatách už plánujeme a dohadujeme účasť na Okolo Tatier, NZC Kysuce, aj iné cykloakcie v roku 2019. Počasie troška znížilo účasť na tejto úvodnej akcie cyklosezóny 2019. Tradične prišla podporiť cyklojazdu aj dievčenská partia z Piešťan z KST Bezovec. (V. Mikesková a kol.). Spolu sme v prezenčke narátali 34 účastníkov / -čiek cyklovýjazdu. Po rozlúčkovej fotografii na dvore Jaštera sa pomaly poberáme na cestu domov. Pre zmenu ideme okolo štrkového jazera na hrádzu Váhu. Tu ešte dokončíme debaty a delíme sa na 2 skupiny. Konštatujeme, že by bolo fajn keby asfaltový koberec pokračoval aj ďalej hore Váhom smerom na Piešťany (nielen do Hlohovca). Domov smerujeme po tradičnej trase cez Šulekovo – Dolné Zelenice – Zavar – Modranku. V Zavare je tradičná zastávka v cukrárni na prvú jarnú zmrzlinu alebo kávu. V Modranke si dáme niečo na rozlúčku a utekáme domov pozrieť dojazd Sagana a jeho tímu na trase klasiky z Paríža do Roubaix. Skončil napokon na 5 mieste… a triumf z roku 2018 tak neobhájil. Škoda – mohla to byť ešte krajšia nedeľa, ale aj napriek tomuto výsledku určite bola. Tešíme sa na ďalšie akcie z kalendára MKCK 2019.

Najbližšie to bude po Veľkej noci – výjazd na Dobrú Vodu. Dovidenia a príjemné sviatky prajem ženám, dievčatám aj ich šibačom a polievačom. Tradície treba udržiavať aby ženám dobre bolo…

Igor Naništa

Tak a je to späť. Bohatá turistická sezóna je (takmer) minulosťou, začína obdobie bicyklov. Niektorí viac netrpezliví už majú niečo v sedle našliapané, ja tradične ctím tradície. Prvýkrát sadám do sedla bicykla až cestou na Jašter. A to je túto nedeľu.

Predpovede počasia a skorý nedeľný pohľad z okna spôsobujú, že sa ešte na chvíľu vraciam do postele. Je zamračené a jemne mrholí. Dnes si odpustím tých pár kilometrov navyše a do Piešťan sa odveziem po pansky. Autom. Aj tak tú cestu nemám rád. Nielenže ňou denne chodím do práce, ale skutočne nie je vhodná pre cyklistov. Veľa vodičov nás stále berie ako neželanú prekážku na ceste a tak sa k nám aj chová. A keď cesta navyše nemá krajnicu, býva o zážitky postarané.

Chvíľa oneskorenia padla vhod. Som o pol hodinku viac oddýchnutý a počasie sa tiež umúdruje. Keď vystupujem v Piešťanoch z auta, môžem nechať teplú bundu v cyklotaške. Ide to aj v dlhom drese. A pláštenka do dažďa bude dnes zbytočný komfort.

Na miesto zrazu pri Kruhovke prichádzam minútku pred limitom. Dokonca nie som posledný, zatiaľ sa mi darí. Dnes je podľa očakávania účasť nižšia ako po iné roky, ráno počasie naozaj nevyzeralo pekne. Ale momentálna realita je iná a tak sa po krátkom zvítaní púšťame na cestu. Dnes začneme okolo priehrady po ratnovskej strane. Na rozdiel od minulého roku takmer nefúka a vánok má navyše správny smer. Cesta okolo priehrady nám pekne ubieha, iba po očku stihnem obdivovať naplavené stromy zaujímavo sa vynárajúce z hladiny priehrady. Pokojnú nedeľnú atmosféru dopĺňa trojica mladých kajakárov kľudne sa presúvajúca zátokou na tréning. Nechce sa mi dobiehať pelotón a tak si tieto čarovné zábery ukladám len do pamäti, nesnažím sa zvečniť ich pre nasledujúce generácie. Aj tak by sa mi to nepodarilo, len by som pokazil čaro okamihu.

Pri malej vodnej elektrárni za Sokolovcami nás čaká Paľo. Vyrazil síce o chvíľu neskôr, ale zo straty dokázal vyrobiť malú výhodu. V tých fľašiach za sedlom určite nemá len oblečenie, musia to byť batérie k motoru. Ale na asfaltke to rozbalíme aj my. Hela na novom bicykli udáva tempo, my ostatní sa statočne držíme. Prekvapujúco dobre sa mi ide aj jalšovský hupák, hore na chaty však na šťastie nejdeme (to je iný záhul). Ani sa nenazdáme a už točíme doľava hore na Jašter. Ideme o pol hodinku pred termínom, ale nie sme tu prví. Predbehli nás dievčence z KST Bezovec, ktoré už tradične chodievajú na našu akciu. Veď im to dúfam oplatíme 1. mája na ich majsterštiku Hore Váhom, dole Váhom (berte to ako prvú pozvánku na túto peknú akciu). Reštaurácia nie je ešte otvorená, ale vôbec nám to nevadí. Vyčasilo sa, vonku sa sedí príjemne, najskôr debatujeme v našej piešťanskej skupinke, o chvíľku sa však už postupne trúsia kamaráti a kamarátky z Trnavy, Hlohovca a širšieho okolia. S poniektorými sme sa dlhšie nevideli, vítame sa, máme si čo povedať.

Je zbytočné popisovať atmosféru na týchto prvých spoločných (spoločenských) zrazoch, treba to zažiť na vlastnej koži. Debatujú skupinky aj jednotlivci, niekto sa ide posilniť do reštaurácie, niekomu stačí chmeľový nápoj (samozrejme 0,0% 😉 ), bzučí to ako v úli. Dohadujeme si blízke aj vzdialenejšie akcie, skraja sezóny máme všetci ešte veľké plány. Ani sa nenazdáme a už sa hlásia prví záujemcovia o odchod. Majú dnes aj iné povinnosti a tak sa začíname lúčiť. Predtým ale musíme spraviť tradičnú účastnícku fotografiu. Nakoniec je aj dnes celkom slušná účasť a to nás ešte vystrašilo počasie.

Veľká hodinová ručička sa posunula bližšie k dvojke a to je signál na odchod aj pre posledných oneskorencov. Z piešťanskej strany nás ostala len hŕstka, Stano sa ponáhľa a púšťa sa po ceste, naša trojica sa rozhodne skúsiť to po cestičkách okolo Váhu. Najskôr ideme so zvyškom Trnavčanov, ktorí chvíľu pochybujú o tom, či aj správnym smerom (neveria vodcovi). Nakoniec ale stojíme na vale nad starým korytom Váhu. Nastáva definitívne lúčenie. Trnava pokračuje po asfalte doľava, Piešťany po teréne vpravo. Čaká nás naozaj krásna cesta. Váh sa v starom koryte kľukatí na juh cestou k Dunaju a okolo sa proti smeru toku rôzne prepletajú a kľukatia vyjazdené cestičky. Lemujú ich kríky, stromy a suché pahýle. Romantika. Túto časť vôbec nepoznám, ale sľubujem si skorý návrat. Možno potom predsa len skúsim niečo zachytiť aj cez objektív. Zatiaľ zachytávam len do pamäti, musím to ale robiť opatrne. Cesta síce nie je príliš náročná, ale tento bicykel nemá terén proste rád. Neviem či to robia nevhodné plášte, alebo skôr geometria rámu, necítim sa isto, posed je príliš vysoký, kolesá na štrku ulietavajú. Alebo bude chyba v jazdcovi. Uvidíme, niečo skúsime vymyslieť.

Inak však totálna paráda, časovo síce ideme dvojnásobne dlhšie, ale cesta prírodou je pohladením pre dušu (nemyslím bicykla).

Z divočiny okolo Váhu sa opäť vynárame pri Sĺňave. Tentokrát to dávame po drahovskej strane. So zastávkou U Dina, tam akciu oficiálne končíme. Dobiehame ešte dievčatá z Bezovca, s nimi aj posedíme. Dokonca stretávame aj náš predvoj, mali rovnaké myšlienky a tiež akciu zakončili U Dina. Všetky cesty vedú do Piešťan.

Čo dodať na záver? Myslím, že to bola vydarená prvá spoločná cykloturistická akcia v tomto roku. Nabehali sme prvé kilometre, telo si začína zvykať na špecifické polohy využívané len pri sedení na bicykli, počasie nás nevytrápilo, stretli sme sa s partiou, psychicky si oddýchli, fyzicky sa unavili, všetko sadlo tak, ako má. A kto dnes nemohol, určite príde niekedy nabudúce.

Juro Golier

Akcia Čutorák

Akcie sa zúčastnili členovia MKCK a priaznivci: M. Babišík, M.Šuga, Ľ. a E. Kraicoví, J. Golier, J. Baránek, J. Ščibravý, M. Modrovský, I. Málik so zaťom a vnučkou, M. Kolonová, A. Čičmanová …

Je sobota, 23.3.2019 a je krásne, slnečné ráno. Každý má svoje plány ako tento pekný deň prežiť. Jedni idú do svojich záhrad, iní na bicykel, my prijímame pozvanie trampskej osady Stratená stopa hľadať stopu svojho kamaráta Čutoru a popri tom hľadať  stopy aj iných našich spoločných kamarátov.

Na Jahodníku, pri reštaurácii u Slona sa stretáva opäť pekný počet turistov, tak ako po minulé roky. Na dnešný, už desiaty ročník pripravili organizátori dve trasy na túlanie sa a hľadanej onej, už povestnej stratenej stopy.

Prvá trasa (dlhšia) smerovala z Jahodníka cez Červené (Gazáre) ku kaplnke nad krížovou cestou. Ďalej potom cez Varták pod Zavesenú, cez Tisové ku rekreačnému stredisku Záruby. Odtiaľ cez Boháčkovú na Hanákovú lúku až ku Cerníkovej rampe a ďalej po zelenej značke ku Čertovmu žľabu.

Druhá trasa (kratšia) smerovala z Jahodníka cez jaskyňu Driny a Vlčiareň do Čertovho žľabu (Lotršatne).

Obe skupiny turistov sa na Rafovej (v Čertovom žľabe) mali stretnúť okolo 12. hodine.

Táto hromada turistických názvov priemernému znalcovi Malokarpatskej turistiky pravdepodobne nič nehovorí, ale túlaví trampi sa po týchto cestičkách veľakrát prechádzali.

Naša skupinka sa krátko po 10. hodine pod vedením skúseného trampa vydáva na trasu. Hneď za Jahodníkom sa dostávame na obrovskú lúku, ktorá sa tiahne ponad Smolenice. O chvíľu zabočíme do lesa a dostávame sa ku kaplnke Panne Márii Karmelskej, ku ktorej vedie od dediny krížová cesta. Je tu vidieť, že jar už nezadržateľne ohlasuje svoj príchod, lebo každé slnečnejšie miesto je zakvitnuté fialkami a inými, skorými, jarnými kvietkami. Medzi tieto patrí aj medvedí cesnak, ktorého si samozrejme aj dostatok nazbierame.

Ďalšia naša trasa sa nesie v znamení túlania mimo akejkoľvek známej cestičky po jarnom Malokarpatskom lese. Po chvíli prichádzame k trampskej útulni Pod Zavesenou, jaskyňu Driny míňame po ľavej ruke a čoskoro sme už pri rekreačnom stredisku Záruby.

Naše túlanie odtiaľto pokračuje po časti Pod Veterlínom. Dostávame sa na zvážnicu, ktorá nás dovedie na Rázcestie nad Vlčiarňou. Po zelenej značke prichádzame onedlho do Čertovho žľabu. Tu vládne tá pravá atmosféra, aká ku Čutoráku neodmysliteľne patrí: roklina Čertovho žľabu je plná turistov, trampská kapela tu hrá hity, ktoré si oddávna títo túlaví chlapci na svojich vandrovkách spievali, opekajú sa tu rôzne salámové dobroty, organizátori ponúkajú neskutočne dobrý omastený chlieb s cibuľou – no proste idyla.

Stretávajú sa tu známi, ktorí sa dlho nevideli, každý si má čo povedať. Po minúte ticha venovanej pamiatke zosnulého Mira Čutoru sa pomaly presúvame do cieľa dnešnej akcie – na Jahodník. Už sa netúlame, ale ideme pekne po zelenej značke.

Na Jahodníku je opäť klasická trampská oslava. Kapely, teraz už dve, vyhrávajú trampské hity, Reštaurácia U Slona ponúka svoje dobroty a my konštatujeme, že sme opäť prežili pekný deň s dobrými kamarátmi, ktorých rovnaká turisticky-túlavo naladená krvná skupina dala opäť dohromady. Dohromady tu v lone prebúdzajúcej sa Malokarpatskej prírody, v ktorej to túlanie jednoducho nemá chybu.

Dovidenia nabudúce.

Ľuboš Kraic

Akcia Okolo Prašníka

Potulky okolím Prašníka

nedeľa 17.3.2019

Začiatok roku je na turistické výlety skutočne bohatý. Akcie sa konajú takmer každý týždeň a účasť na nich býva potešiteľne vysoká (a to ešte odčerpáva účastníkov úspešná bežkárska sezóna). Pred dvoma týždňami sme sa túlali krajom môjho raného detstva, teraz plánujem návštevu kraja mojej (už nie ranej) dospelosti. Skúsime objaviť tajomstvá ukryté v lesoch Brezovských Karpát neďaleko Prašníka.

Je nedeľa skoro ráno, patrilo by sa ešte chvíľu pokračovať v spánku. Ale nedá sa, musím z postele. Na Prašníku sa máme stretnúť o ôsmej, tento môj nápad určite nepreklínam sám. Včerajšie počasie nebolo nič moc, vhodné bolo tak akurát na voľby. Bude to dnes lepšie? Prvý pohľad z okna tomu nasvedčuje. Záhradu za oknom síce prikrýva hustá hmla, ale zhora ju už začína jemne presvecovať slnko. Deň ako stvorený na jarný výlet.

Na Prašník to mám kúsok, zašiel by som hádam aj peši. Napriek (alebo práve vďaka) tomu pár minút meškám, účastníci od Trnavy sú už na mieste. A je tu opäť pekná skupinka. Dnes bude cestičky v lesoch prešľapávať 17 párov nôh.

Už sa úplne vyčasilo, z modrej oblohy sa usmieva slniečko, teší sa spolu s nami. Po krátkom tradičnom úvode sa nezdržiavame a vyrážame. Začíname pekne zostra hneď na úvod. Už po pár metroch stúpame na takmer najvyšší bod dnešného dňa, potom si výšku budeme viac-menej držať. Stúpanie však nie je príliš strmé, cesty sa v lesoch poza Čerencom (to je názov vrchu, známejšia neďaleká priehrada ho len zdedila) rôzne križujú a štverajú sa po úbočí Tlstej hory až k vykrývaču na jej vrchole. Správny smer nám pomáha udržať značenie náučného chodníka, ktorý bol v týchto miestach vyznačený asi dva roky dozadu. Chválim ten nápad, viem aké náročné sa bolo orientovať v týchto lesoch v minulosti. Raz sme sa na bicykloch vybrali z Dobrej Vody na Pustú Ves. Skončili sme v Dolnom Lopašove (kto to nepozná, nech si pozrie mapu).

Niektoré body sú navyše osadené informačnými tabuľami, z ktorých sa dá dozvedieť zopár zaujímavostí o miestach, ktorými prechádzame. A dnes ich bude naozaj dosť. Cesta pekne ubieha, máme si čo povedať (dlho sme sa nevideli (;-0 ), užívame si vôňu jari a medvedieho cesnaku a ani sa nenazdáme stojíme pri vykrývači (to je tá železná veža na kopci cestou na Brezovú). Hore však nikto nelezie, výhľady dnes budú aj ľahšie dostupné. Na Tlstej hore (alebo Babylone) sa v dávnej minulosti rozkladalo hradisko rovnakej kultúry, ktorá obývala aj (známejší) Molpír. Stopy po ňom dnes hľadať nebudeme, sú pred očami laikov dobre ukryté. Robíme kratučkú prestávku na občerstvenie a hýbeme sa ďalej. Ešte nás toho dnes čaká dosť.

Vraciame sa kúsok naspäť a pokračujeme popri plote obory Baraní dvor. Po chvíli nasleduje odbočka, ktorú by bolo škoda vynechať – výstup na Malú Pec. Čakajú nás krásne vrcholové lúky s výhľadmi (dnes sa jar ešte len prebúdza, zatiaľ im chýba žiarivá zelená farba). Z pieskového podkladu vykukujú pieskovcové skaly, vrchol je porastený ihličnanmi. Tesne pod ním sa nachádza výrazné skalné okno. Zmestíme sa do neho všetci. Naozaj krásny kút prírody ukrytý hlboko v lese. Pokiaľ ešte neexistovala obora, chodievali sme sem s deťmi na výlety. Potom ale vyrástli ploty, vyrástli aj chalani a ja som tu odvtedy nebol. Škoda, ale som rád, že som späť, na chvíľu som zas o 20 rokov mladší.

Táto prestavka na občerstvenie bola o kúsok dlhšia (ale bolo si treba vychutnať atmosféru) a znova sa kúsok vraciame späť na trasu. Dnes to bude stále o takýchto krátkych odbočkách. Pokračujeme ďalej a ani sa nenazdáme a zasa musíme odbočovať. Pokiaľ nebol vyznačený náučný chodník, vrchol Veľkej Pece sa hľadal ťažšie. A bola by ho škoda minúť, je to ďalšie magické miesto Brezovských Karpát. Pod vrcholom sa nachádza veľká jaskyňa, podľa nálezov osídlená hlboko v praveku. Táto časť Slovenska v dávnej minulosti pravdepodobne poskytovala príjemné prostredie na živobytie – jaskyňa Čertova Pec a nálezisko Moravianskej Venuše sú na dohľad, germánske sídla v Očkove a Krakovanoch sa rozkladali na úpätí hôr, hradiská na Prašníku máme priamo na trase.

Ale späť do prítomnosti – jaskyňa nesie známky pobytu človeka aj dnes. Nie už trvalého, ale udržiavané ohnisko, kotúčik toaletného papiera v skalnej pukline, palice na opekanie a istenie v horolezeckých cvičných stenách svedčia o tom, že má svojich pravidelných návštevníkov. Noc strávená v spacáku tu musí mať neopakovateľnú atmosféru.

Ale ani tu sa nemôžeme príliš zdržiavať, musíme dodržiavať časový plán. Zostupujeme dole kopcom na trasu a ani sa nenazdáme, sme na Barónke. Hrob mladého 21-ročného grófa Alberta von Wattenwyll je obnovený a jeho okolie vyčistené. V minulosti bol zarastený v hlbokom lese, dostal sa k nemu len skutočný znalec prostredia. Ja som mal šťastie, že som takého stretol. Asi 15 rokov dozadu ma sem zaviedol a oboznámil s povesťou o jeho histórii. Mladý gróf, ktorý žil v rodičovskom letohrádku nad Pustou Vsou si toto miesto veľmi obľúbil a pravidelne sem chodieval na prechádzky so svojim verným psom. Možno si myslel, že mu to pomôže prekonať ťažkú chorobu, tuberkulózu, možno sem chodil len zažiť chvíľky šťastia. Bohužiaľ choroba bola silnejšia a tak mladého grófa pochovali na jeho obľúbenom mieste. A spolu s ním aj verného priateľa, psa, ktorý skonal pri hrobe svojho pána.

Do prírody chodíme radi aj my, dokážeme sa preto vžiť do pocitov mladého grófa a tak toto miesto napriek svojej tragickej histórii nepôsobí smutne. Chvíľku postojíme, precítime atmosféru a ďalej si užívame krásny deň. Nad nami sa týči hrebeň Orlích skál, hor sa nahor! Ideme najskôr peknou priamou lesnou alejou, potom zvážnicou doľava obídeme popod celý hrebeň a po pár metroch stúpania stojíme na vyhliadkových skalách. Veľké upravené ohnisko je dôkazom toho, že nie sme jediní, ktorí si sem chodia užiť príjemné chvíle. Aj výhľady  by boli, ale včerajší dážď výrazne zvýšil vzdušnú vlhkosť a horizont je tak v opare. Napriek tomu z neho na chvíľku v diaľke vykukne známa silueta masívu Zárub, blízke obce máme ako na dlani. Dole pod skaly klesajú pekné lúky, je teplučko, nefúka, našli sme miesto ako stvorené na dlhšiu prestávku a doplnenie energie.

Všetko sa ale musí skončiť a tak sa späť presúvame po hrebeni. Stretávame tu dvoch turistov (v týchto horách to naozaj nie je preľudnené) a spúšťame sa lesom na už dobre známu cestu okolo Barónky na Kopanú cestu smer Pustá Ves. Cesta mierne klesá, konštatujeme, že tento terén je vhodný aj na bicykel (niekedy nabudúce). V pohode sa posúvame (len keby nebolo tak teplo) bližšie medzi ľudí. Chvíľku sa pristavíme pri polorozpadnutom gazdovstve, našťastie ešte vydrží a nespadne nám na hlavu a už sme opäť v civilizácii – na lazoch na Pustej Vsi. Názov neklame, je tu takmer ľudoprázdno, väčšina domov nie je trvalo obývaná, slúžia ako rekreačné chalupy. Kde tu spoza plota šteká pes, na oblohe spievajú vtáky. Pohoda a kľud, chýba len ten tabačik, sme nefajčiari.

Nie som si istý priechodnosťou skratiek medzi domami a preto radšej prejdeme krížom-krážom cez celú Dolnú Pustú Ves a po ceste okolo cintorína až na žltú značku pri družstve. Táto zachádzka nás stojí pár stoviek metrov navyše, na oplátku si vylepšujeme štatistiku trasy. Sme ale v časovej norme a tak pokračujeme okolo kameňolomu (na vrchole Hrádok bolo druhé spomínané hradisko) k lesu nad osadou U Fajnorov hľadať jaskyňu Oplentova diera. Jaskyňu v súdobých médiách v roku 1911 popísala barónka von Wattenwyll (áno, bola to Albertova matka). Povesti o nej tu už však nerozpisujem, zo zápisu by sa stal kratší román. Kto chce, môže si ich nájsť na webe (http://www.obecprasnik.sk/), alebo v prílohe mailu (ďakujem Paľovi Rapantovi za sprostredkovanie).

Vďaka GPS-ku sme úspešní, skalné bralá s jaskyňou sa týčia v lese nad nami. Zopár odvážlivcov sa pretlačí cez úzky vstupný otvor a sprostredkuje ostatným zážitok zvnútra jaskyne aspoň na fotkách. Ostatní odvahu nenaberáme, čakáme vonku a naberáme kalórie. Z lesa sa spúšťame kúsok dole a cez role popod Čelom prichádzame k farme Etelka. Dobytok sa kľudne pasie na lúke (nevyvádzame ho našou prítomnosťou z rovnováhy) a mangalice sa tešia na skorú večeru, ktorú im chystá pán domáci. Prehodíme s ním pár slov, ale zbytočne nevyrušujeme, má povinnosti a farma ešte nie je otvorená pre verejnosť. Tak len prechádzame a obdivujeme krásny kopaničiarsky kraj, kde však býval život  poriadne tvrdý. Vydolovať obživu zo zeme vyžadovalo celého človeka, rytmus života tu určovala iba príroda. Dnes si tu aspoň deti pri návšteve uvedomia, že mlieko dávajú kravy a nie hypermarkety.

Týmto sme sa priblížili tesne k záveru dňa. Neplánovane robíme zastávku v reštaurácii na Dúbrave. Je znova otvorená, dobre varia a môžeme doplniť chýbajúce tekutiny. Ešte skôr sa však lúčime s päticou dievčat – ponáhľajú sa domov a tak posledné kilometre prebehnú bez tejto prestávky. My ostatní ešte chvíľu posedíme a posilníme sa pred poslednými stovkami metrov. K autám už nejdeme lesom popri Holeške, dáme to priamo po chodníku vedľa cesty. Na dnes stačilo.

Celý deň sme sa pohybovali po miestach, kde som už dlho nebol. Rád som si však pripomenul pocity pri mojich prvých návštevách. To som v týchto navonok nezaujímavých lesoch nečakal. A preto dúfam, že dnešné putovanie bolo zaujímavé aj pre tých, ktorí sem zavítali prvýkrát. Vždy nemusíme chodiť ďaleko a vysoko, aby sme našli zaujímavé miesta a prežili príjemný deň. Stačí, ak sa zíde správna partia:

Marianna Farkašovská a kamarátka Beata, Renáta Černianska, Mirka Čičmanová, Stanka Molnárová, Martinka Kolonová, Mirka Valovičová, Paľo Vrábel, Vlado Trajlínek, Igor Naništa, Dano Kováč, Tono Vyskočil, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, Maroš Modrovský, Vojto Galbavý a

Juro Golier

Povesť o Oplentovej skale

Neďaleko mestečka Vrbové, v obci Prašník, v jeho horách, nad dolinou Holeška, z ktorej vyteká potok toho istého mena, stojí na severnej strane asi pätnásť stôp vysoká skala. tamojšími obyvateľmi nazývaná „Oplentová skala“. Je tak naklonená na juh, že kto na ňu pozerá má dojem, akoby sa mala zrútiť. Spredu má úzky otvor, cez ktorý sa vojde do priestoru na spôsob siene. Tam sú vidieť iné tri otvory – jeden na východ, druhý na sever a tretí na západ. O tejto skale tamojší ľudia vedia veľa zaujímavého rozprávať, zvlášť z tureckej vojny, ktorá plienila i tieto utešené kraje. V časoch onej zhubnej vojny Oplentová skala bola útočiskom mnohých ľudí, ktorí uvidiac blížiaceho sa Turka, so všetkým čo mali vzácne, utekali do nej. Tu boli ako-tak chránení. Turci však sem a ta behajúci ich napokon vypátrali. Aby ich mohli odtiaľ vyvábiť, robili sa akoby už odchádzali preč, ale po nejakej chvíli sa vrátili, úkladne volajúc: „Juro, Jano, Paľo, Beta, Dora, Zuzka, poďte von! Už Turek – pohan odišiel!“. Raz sa to Turkom podarilo. Ľudia ukrytí v jaskyni, domnievajúc sa, že ich volá niekto z ich priateľov a známych, vyšli s radosťou von, nevediac o úkladoch. Keď to nepriateľ, stojaci opodiaľ videl, rýchle sa na nich oboril, pochytal ich a zamordoval. Toto nešťastie ostatných urobilo obozretnejšími. Turci opätovne prišli, volajúc ako predtým, na ich volanie však z jaskyne nik nevyšiel. Chcejúc skrytých nejako usmrtiť, nanosili k otvoru dreva a raždia a zapálili ho. Dym sa valil do otvoru. Ľudia tam skrytí sa dali do smutného kvílenia a nariekania. Pomaly všetko utíchlo, lebo sa všetci, okrem jedného, ktorý zaliezol ďalej do diery, podusili. Turci, spáchajúc tento hrozný a ohavný skutok, odišli preč, pospevujúc akoby neviem čo dobré vykonali. Od tej doby bola Oplentová skala predmetom hrôzy a strachu. Tí, ktorí v tureckej vojne o život neprišli, vedeli s istotou, že je tam mnoho pokladov, ale nik sa neopovážil ísť po ne kvôli strachu pred udusenými ľuďmi, ktorí sa v nej nachádzali. Vraj tam strašievajú, úpenlivo a úzkostne vyjúc a kvíliac. Bola to len poverčivosť, ale obrazotvornosť si to kvílenie vedela tak živo predstaviť, akoby bolo naozaj počuť. Vďaka poverčivosti poklady ostali nedotknuté. Na Oplentovú skalu každý, pre hrozný zločin v nej spáchaný, pozeral s hrôzou a strachom. Asi dve hodiny vzdialenosti odtiaľto bývali dvaja mládenci, ktorí keď im rodičia pomreli, si vzájomne sľúbili, že si budú vo všetkom svedomito pomáhať. Ich položenie bolo ťažké, lebo doliehala na nich chudoba. Po rodičoch ostali dlhy, ktoré museli splácať, čo ich núdzu zväčšovalo. Od toho času, ako sa spojili, začalo sa im lepšie vodiť. To, že ich rodičia opojné nápoje nemierne požívali, kvôli čomu sa nielen zadlžili, ale i o česť, zdravie a život prišli, urobilo týchto dvoch mladíkov striezlivými natoľko, že sa zaviazali prísahou vystríhať sa opojných nápojov. Rok, dva, tri uplynuli sťa sladký sen. Ich stav sa značne zlepšoval, nad čím sa čudovali i susedia. Spojení takým priateľským zväzkom, žili blažene. Raz po západe slnka, keď boli spolu, hovorili o svojom hospodárstve, radiac sa akoby ho čo najlepšie usporiadali a rozmnožili. „Len svedomitou pracovitosťou a sporovlivosťou môže byť rozmnožený majetok.“ Povedal Vielomil Potmešilovi, „lebo Boh odmeňuje len vernú prácu svojich dietok.“ Na tieto slová Potmešil, iné majúc na mysli, dlhšiu chvíľu neodpovedal, až po zvažovaní riekol pracovitému Vielomilovi: „Práca, bratku, zaiste pomáha k majetku, ale len pomaly a s veľkou námahou a sebazáporom. Mne prichádza na myseľ čosi iné a ak mi budeš v tom nápomocný ľahko získame veľké bohatstvo. Je na to treba len trocha smelosti. Myslím, že Oplentová skala je ti tak dobre známa ako mne. V nej, ako hovorí povesť, je veľký poklad ešte od tureckej vojny, ktorý sa však kvôli strachu nikto neodvážil vyzdvihnúť. Zaumienil som si s tvojou pomocou pokúsiť sa ho dostať. Preto, ak máš toľko smelosti a miluješ ma, ako hovoríš, a ak chceš viesť pohodlnejší život, podaj mi pravicu a poď so mnou.“ Vielomila, počujúc tieto slová mrzelo, že jeho priateľ o ňom pochybuje. Aby teda presvedčil Potmešila o svojej úprimnosti a smelosti podal mu ruku s tým uistením, že ho v šťastí, ani v nešťastí neopustí. „Prisahaj mi na to,“ zvolal rýchle Potmešil. „Moje slovo je prísaha,“ odpovedal. „Statočný muž to nepotrebuje čo sľubuje, to plní i bez prísahy.“ Potmešil na to: „No keď sa ty prisahať v bázni bojíš, ja prisahám pred živým Bohom, že teba, ani v šťastí, ani v nešťastí neopustím, že spoločné priateľstvo nikdy nezruším, že ti ostanem verný až do smrti. A ak by som túto prísahu zrušil, nech ma všemohúci Boh tresce večným nepokojom na každom mieste, nech sa mu premení táto zem ne peklo.“ Po zložení tejto prísahy hneď sa uberali k Oplentovej skale, zoberúc povrázok, tanistry a chlieb. Za dve hodiny boli pri skale, do ktorej sa Potmešil obával vojsť, čo ale nechcel dať na sebe spoznať a preto sa prihovoril k Vielomilovi hovoriac: „Choď priateľu, choď ty popredu.“ Tento súc verný svojmu sľubu išiel smelo, neobzerajúc sa po Potmešilovi, ktorý zložil hroznú prísahu. Už stáli pred onou dierou smerujúcou na sever, v ktorej vlastne mal byť poklad. Diera ide spočiatku rovno do zeme, takže vchod do nej je veľmi nebezpečný. Tu Potmešil znova prísahu skladá, Boha za svedka berie, že priateľa neopustí. Na čo, prv než dielo začali, sa srdečne objali. I tu Potmešil nechcel ísť popredu. Šiel teda dolu s tanistrou Vielomil, hovoriac: „Tu máš jeden koniec povrázku, ktorý drž pevne, ja budem držať druhý koniec. Ak potiahnem za povrázok, vedz, že je so mnou zle a ponáhľaj sa mi pomôcť, ak za povrázok nepotiahnem, to nech je znamením, že mi nehrozí nešťastie.“ Vielomil zišiel dolu a sotva minula štvrťhodina, už vyšiel von s tanistrou naplnenou zlatom a striebrom. Potmešil od radosti skákal, ale Vielomil bol pokojný, hoci mal plnú tanistru peňazí, a prehovoril k Potmešilovi: „Priateľu, teraz ponáhľaj i ty dolu a naber si toľko peňazí, koľko sa ti bude páčiť, ja pokiaľ neuvidím, že odtiaľto šťastne vyjdeš, nemôžem sa tešiť. Alebo, ak myslíš, skončíme s týmto a vráťme sa domov.“ „Nie, nie, môj predrahý priateľ, nepôjdeme, dokiaľ i táto moja tanistra nebude naplnená. Preto ťa prosím, keďže už poznáš cestu, choď ešte raz dolu do skrýše a vynes i pre mňa poklad. Ja dám zatiaľ pozor na teba a tvoje peniaze.“ Potom chcel znova prísahu, čo však Vielomil nedopustil, hovoriac: „Neprisahaj už toľko, lebo čím viac kto prisahá, tým nešľachetnejšiu dušu ukazuje, a tým viac sa rúha svätému náboženstvu. Som pripravený pre priateľa urobiť všetko, aj život pre neho obetovať.“ To prehovoriac, spúšťal sa opäť dolu, chcejúc tam naplniť i tanistru svojho priateľa. Úbohý netušil, že odtiaľ viac nevyjde, lebo sotva niekoľko krokov nadol urobil, tu spreneverilý priateľ Potmešil vzal kameň, hodil mu na hlavu, takže sa hneď dolu zosypal, slabým, avšak prenikavým hlasom volajúc: „Či toto mi posielaš za odmenu, že som kvôli svätému priateľstvu do nebezpečenstva sa vydal, chcejúc i tebe poslúžiť?! Či takto plníš svoje prísahy?! Ja vďačne umieram, lebo som mal čisté úmysly. Ty však neujdeš Božiemu trestu. Peniaze, ktoré si si neprávom privlastnil budú na tvoju záhubu.“ Zrazu zmĺkol, jeho duša sa vznášala k nebesiam a skrvavené telo ostalo ležať v strašnej jaskyni. Nikto o ňom nevedel, kam sa podel. Potmešil nič nedbajúc na slová umierajúceho priateľa, vzal jeho peniaze a utekal rýchle smerom na Trnavu, dúfajúc, že čím ďalej zájde, tým bude pokojnejší. Ale veľmi sa sklamal, kamkoľvek sa pohol, všade sa mu tlačil pred oči obraz rozbitej a skrvavenej priateľovej hlavy. Šiel teda ešte ďalej, ale to mu vôbec nepomáhalo. Zavolal si hudobníkov, aby mu hrali a hudbou ohlušili jeho svedomie, ale zvuk hudby mu znel v ušiach ako plač a nárek o pomoc volajúceho priateľa. Rozkázal si doniesť tie najskvostnejšie jedlá a nápoje, ale všetko sa mu zdalo byť krvou zradne zamordovaného Vielomila. A ak usnul, zdalo sa mu, že letí na neho hrozný kameň, hroziaci mu zabitím. A ak použil na niečo peniaze, vtedy mu ustavične zneli v ušiach prenikavé slová: „Peniaze, ktoré si si neprávom privlastnil, budú na tvoju záhubu.“ Napokon, nevediac, čo si počať, pustil sa do hier, domnievajúc sa, že tým uspí svoje vedomie. Ale ani to nepomohlo, lebo čím viac utrácal, tým horšie ho hnietlo jeho krvou poškvrnené svedomie. Naostatok začal pomätene rozprávať. Priatelia, ktorých si získal, vidiac ho v takom stave, utekali od neho preč, hovoriac: „Tento sa musel niečoho hrozného dopustiť, keď v ničom a nikde pokoja nemôže nájsť.“ Z jedného hriechu padal do druhého, čo je pre zlodeja najväčší trest. Svet sa mu stal peklom. V zúfalstve volal, žalujúc sám na seba: „Ha! Som vrah! Zabil som seba – šťastie – pokoj – priateľa – skryte ma – už letím – počkaj! – už ti nesiem tvoje peniaze, sú mojou záhubou – nechcem ich! – O ako ma pália vnútornosti!…“ Stále vypúšťal zo svojich úst podobné slová, dal sa na útek. Ako pomätenec, bežal dňom-nocou až ku Oplentovej skale. Sem pribehol celý skrvavený, padol na vrchu skaly na kolená a zvolal: „Priateľu, nesiem ti tvoje peniaze! – Ach, môj zradne zavraždený priateľ! Odpusť – poď von – podaj mi ruky – ja ťa vytiahnem – nechcem tvojich peňazí!“ Tak rozprával v zúfalstve a hneď na to skočil s prevysokej skaly, ukončiac svoj život tu, kde krivo prisahal, kde priateľa najvernejšieho zavraždil. Ľudia z diaľky s hrôzou na to pozerali, nikto však, kto sa dozvedel o jeho zločine, nezaplakal nad ním. A tak smutne skončil Potmešil, ktorý chcejúc zbohatnúť svojho priateľa úkladne zamordoval. Zlodej nikdy pravé šťastie nepocíti:

Lebo čo by vždycky
čisté šťastie tieklo,
nič mu to neprospeje,
keď má v srdci peklo.

Pre zaujímavosť uvádzam hrubý preklad z historického geologického žurnálu z roku 1911 o Oplentovej diere.

Nová jaskyňa v okolí osady Fajnoráci. (Nitrianska župa)

barónka Ida Wattenwyl

Severozápadne od obce Vrbové, pozdĺž cesty na Brezovú, sa približne v strede cesty z Vrbového nachádza osada Fanjnoráci. Na východnom konci tejto malej osady, sotva 200m severne od cesty, vystupujú pomerne príkre skaly, v ktorých už z diaľky vidiet vchod do jaskyne.

Skalná stena pozostáva z vápenca  z obdobia stredného Triasu a patria do ladinského stupňa. Ladinský stupeň možme pozorovať už v južných Alpách, kde sú Wetterling Kalk (vápenec) a dolomity velmi dobre vyvinuté. V Malých Karpatoch bol Wetterlingský vápenec považovaný za kriedový.  V geologickej mape okolia Trnavy a Hlohovca ( geológov – Hauer, Stache a Wolf)  vydanej v roku 1863 v mierke 1: 144 000 je tento vápenec este zaradený do obdobia Kriedy.  Wetterlingský vápenec a dolomity sa v tejto oblasti ťahajú severovýchodným smerom od Jablonice a končia v oblasti nad jaskyňou . Severne a južne v blízkosti  jaskyne sú eocénne útvary. Samotná jaskyňa je podľa doterajsích poznatkov zo svetlosivého vrstevnatého vápenca z obdobia stredného Triasu.

Vchod do jaskyne je dosť široký, takže každý môže pohodlne vojsť. Oproti vchodu sa nachádza malá nika bez pokračovania a dajú sa tu nájsť nanajvýš pukliny. Vľavo je vidieť dve chodby, ktoré sú však zavalané a tak sa nedá zistiť či a ako ďaleko pokračujú. Vpravo vidíme malý otvor, ktorý je dosť úzky, takže trochu silnejšia osoba sa sotva preplazí. Akonáhle sme sa cez úzky otvor preplazili, pokračovala asi 8m dlhá chodba, ktorou  sa dá vzpriamene prejsť. Šírka chodby je asi 1m. Na konci chodby je opäť malý otvor z ktorého vyletelo stovky netopierov, ktoré potom zmizli dole v šachte. Toto prehĺbenie vo forme šachty je asi 10m hlboké. Na dne tejto priepasti stojíme pred malou horizontálnou dierou, do ktorej sa dá preplaziť ešte ťažšie. Za dierou sa nachádza malá nika, v ktorej môžu pohodlne vzpriamene stáť dve osoby. Pri podlahe niky sme videli  otvor, ktorý viedol nahor a bol prekrytý veľkým kamenným blokom. Kam vedie tento otvor nevieme.

V celej jaskyni sa nachádza množstvo puklín. Vodu v jaskyne nie je vidieť, aj keď steny sú viac alebo menej vlhké. Na podlahe jaskyne nie je hlina, ale len skaly. Táto jaskyňa patrí medzi mladšie, pri ktorých dažďová voda okrem mechanického pôsobenia v chodbách pôsobí v úzkych puklinách chemicky a rozpúšťa horninu. Vývoj kvapľov v jaskyni je možno otázkou ďalších storočí.

Ľudia volajú túto jaskyňu – Oplentova.

V oblasti prírodných vied patrí aj prieskum jaskýň k najťažším úlohám. To znamená byť aj dobrým turistom a okrem toho mať všeobecne určitý  zmysel pre prírodu. Pani barónka Wattenwyl patrí k takým ľuďom a celý život okrem aktivít v kruhu rodiny si nachádza čas aj pre pozorovanie a výskum prírody. Objavila aj hore spomínanú jaskyňu. Prešla ju a opísala. Tým, že názov Oplentova je skoro nevyslovitelný a ani nič neznamená, rozhodol som sa túto jaskyňu pomenovať podľa objaviteľky – jaskyňa Ida.

Heinrich Horusitzky

Geologický žurnál z roku 1911 – Földtani Közlöny, 41, Budapest, 220-221