Prechod Veterlínom 25.2.2017

Akcie zúčastnili hlavne usporiadatelia z trampského oddielu Stratená stopa a veľký počet ich hostí. Medzi nimi aj skupinka turistov z nášho Malokarpatského cykloklubu: J. Budoš, J. Golier, I. Naništa, Ľ. Kraic, D. Polák, A. Masaryková, J. Lukačovičová, A. Kučerová, P. Herceg, V. Gubiová, V. Trajlínek a B. Ilavská.

Väčšinu turistov na miesto štartu v Smoleniciach doviezol ranný autobus z Trnavy, do ktorého sa cestou popridávali aj turisti z okolitých obcí. Medzi nimi aj časť našej skupiny. Pristúpili sme v Lošonci, v cieli dnešnej trasy. Tu sme nechali svoje autá a dali sme sa týmto autobusom doviesť spolu s ostatnými na štart. Tu po nevyhnutnom fotení sa vydávame na trasu.

Krásny čas, ktorý sa dnes rysoval, vylákal do prírody veľký počet vyznávačov tohto druhu prírodného relaxu. Z dediny sa vydávame po modrej značke, ktorá nás čoskoro privedie do doliny Hlboča. Terén je vcelku dobrý – po snehu ani pamiatky a blata len minimum. Hoci celou dolinou stúpame, veľa síl nám to nezoberie. Čoskoro prichádzame k záveru doliny k jaskynke so sochou Panny Márie a k miestnemu vodopádu. Trochu vody v ňom tečie, no na svoje „hlavné dni“ po jarnom topení zdá sa ešte len čaká. Nevadí, ďakujeme aj za takúto scenériu – v Malých Karpatoch tak často nevídanú.

A to už prichádzame na prvú občerstvovačku na Vlčiarni. Okrem iného sa tu ponúka dobré biele vínko, hrá tu gitara…Je nás tu neúrekom. Porozprávame sa tu so známymi, zaspievame si. Hoci by sme radi zostali dlhšie, ale treba pokračovať v trase. Ešte nás to hlavné len čaká. A tak sa pomaly poberáme po lúčke smerom k Čertovmu žľabu.

Ten dosiahneme čoskoro a na chvíľu sa v ňom zastavíme. Táto suchá roklina kaňonovitého rázu a krasových foriem dostala najvyšší 5. stupeň ochrany. A svojim spôsobom je to také magické miesto, ktoré treba aj náležite precítiť.

Naša ďalšia cesta pokračuje v znamení neustáleho stúpania, ktoré nás dovedie do sedla pod Zárubami. Malé občerstvenie nemôže uškodiť. Odtiaľto sa dá pokračovať rovno klesaním na rázcestie Brezinky, doprava zase stúpaním na najvyšší vrch Záruby. Naša trasa ale vedie doľava smerom na vrchol Čelo (716 m). Stúpame teraz po neznačenej ceste, ale náznaky akéhosi chodníka trochu vidno. Takže správny sme nestrácame a čoskoro sme pri vchode do malej jaskyne, ktorú v roku 2001 objavil miestny speleologický nadšenec z Bukovej Miloš Hačo. Vchod do nej je zakrytý plechovým uzáverom. Dalo by sa do nej aj nahliadnuť, my ale nepokúšame osud a radšej pokračujeme po povrchu zemskom na vrchol Čela. Objavujú sa tu prvé výhľady do diaľky, tie si aj náležite vychutnávame. Trochu si opäť pofotíme a poberáme sa ďalej teraz už po hrebeni smerom na Veterlín (724 m).

Trasa dlhá cca 2 km k samotnému vrcholu sa vyznačovala striedavo s výhľadmi ako na Lošoneckú, tak aj na Záhorskú stranu. Krasový terén sa vyznačoval svojou členitosťou a poskytol nám aj nevšedný prírodný útvar – krasový závrt. Našťastie bol ohradený drevenou zábranou. Na chvíľu sme sa tu zastavili a s rešpektom hľadeli do tohto skalného pažeráka.

Po záverečnom krátkom stúpaní sme dosiahli vrcholovú kótu Veterlín. Je krátko popoludní, čas a výhľady sú parádne, vietor len slabý, tak si sadáme, dáme niečo pod zub a užívame si túto chvíľu. Príroda sa vie svojim verným vždy odvďačiť. A dnes sa to plne potvrdilo.

Aby sme tu nezaspali a nechali priestor aj pre ďalších prichádzajúcich turistov, poberáme sa ďalej. Naša ďalšia cesta sa niesla už v úplnej pohode. Čakal nás už len zostup na asfaltku – vedúcu zo Záhoria na Jahodník. Keďže terén nebol tak blatový, ako sme pôvodne predpokladali, tak zostup bol v pohode. Asfaltka nás, tento krát popri horárni Polámané priviedla do cieľa našej etapy, do Lošonca.

Tesne pred dedinou nás vítajú usporiadatelia a ponúknu nás dobrým vínkom a malým spomienkovým darčekom. Prichádzame do centra dediny, do cieľa túry, do Kaviarne u Kováčov. Je tu veľmi živo. Kaviareň je plná turistov a trampov, hrá tu trampská kapela – no paráda. Ale s občerstvením je to už horšie, lebo personál kapacitne vôbec nestíha obslúžiť toľko smädných krkov. Tak po chvíli meníme lokál – presúvame sa oproti – do Reštaurácie u Golema. Tu si v pohode oddýchneme, doplníme stratené kalórie a zhodnotíme pekne prežitý deň.

Keďže sa čas ani teraz na chvíľu nezastavil a potvrdil, že stále letí, je treba sa pobrať domov k svojim rodinám. Táto akcia zase patrila k tým vydareným a všetci, čo sa jej zúčastnili, určite neľutujú.

Dovidenia o rok.

Ľ. Kraic