Korzika

Akcia Korzika 24.5. – 31.5. 2008

Nemôžem inak začať moje zážitky z poslednej cyklocesty ako slovami Antoina de Saint Exupéryho: „Tak dlho sa milovalo more so slnkom, až sa zrodila Korzika:“ Z diaľky vyzerá Korzika ako jedna jediná skala strmo vystupujúca nad hladinu Stredozemného mora. Svojím tvarom pripomína zaťatú päsť so vztýčeným palcom. Dôvod, prečo tento ostrov navštevuje čoraz viac turistov, netkvie ani tak v kultúrno-historickom dedičstve, i keď práve Bonifacio je perlou v rámci celého Stredomoria, ale skôr v prírodnom bohatstve. Divoká krajina, prudké horské bystriny a vodopády, malebné horské jazierka, jaskyne, rokliny a kaňony, voňajúce píniové, bukové a dubové lesy, gaštanové a palmové háje, vinice a sady s tropickým ovocím, to sú hlavné tromfy v korzickom rukáve. Taktiež vôňa macchie.

Tunajší najslávnejší rodák Napoleon tvrdil, že podľa jej jedinečnej vône by poznal Korziku aj so zatvorenými očami. Korzičania sa považujú za samostatný národ, odlišní od Talianov a Francúzov, žijú väčšinou v malých dedinkách, ktoré sa neustále vyľudňujú. So svojimi asi 270 tis. obyvateľmi je Korzika najredšie osídlený ostrov v Stredozemí. Na 1 km2 pripadá v priemere 32 ľudí. Od severného mysu Cap Corce k južnému Capo Pertusato meria ostrov 183 km. Od západného Capo Roso k majáku Alistro na východnom pobreží je síce len 83 km, ale tie dajú zabrať: len desaťkilometrový pruh totiž tvoria nížiny, zvyšok sú hory. Tá najvyššia Monte Cinto, vysoká 2 706 m, je vzdialená len 24 km od mora, teda od nulovej nadmorskej výšky, a je tu i ďalších 20 vrchov, ktoré presahujú magickú hranicu dvoch tisíc metrov. Korzika, Korzičania a korzické rastliny, či už divoké alebo pestované, vytvárajú jeden nedeliteľný a svojrázny ostrovný svet, ktorý uchváti a prekvapí v ktorúkoľvek ročnú dobu. Ale predsa len je najkrajšia a najvoňavejšia na konci jari, keď sú lesy a prímorské lúky plné kvetov.

A práve v tomto ročnom období sme sa rozhodli prebrázdiť na bicykli túto perlu Stredomoria. Pre šiestich členov Malokarpatského cykloklubu spoločne s rodinnými príslušníkmi, taktiež energetikov z Bohuníc a Mochoviec, sa stal na pár dní prechodným domovom areál v Bravone, na východnom pobreží, niečo cez 60 km južne od Bastie. Napriek nie lákavým predpovediam počasia nás privítala slnečná Korzika. Prvý deň nás to ťahalo do mestečka Corte. Rôznymi smermi v malých skupinkách sme sa pomaly roztratili po trase. Najprv sme si to vyšliapali do hôr, kde nebola núdza stretnúť voľne pobehujúce a pasúce sa kravičky, ovce, kozy, ale aj pri sieste polodivé domáce prasiatka. Pokračovali sme prehliadkou Corte, ležiaceho v srdci korzických hôr na konci divokých horských údolí riek Restonica a Tavignano. Tu sa písali dejiny slobodnej Korziky, tu otec národa Pascal Paoli založil jedinú univerzitu na ostrove. Z citadely /Le Nid d Aigle – Orlieho hniezda/ je fantastický výhľad na okolitú horskú scenériu. Vrátili sme sa údolím rieky Golo.

Ďalší deň nás znova zlákali hory.

Urobili sme okruh Bravone – Matra – Pianello. Nekonečné stúpania najprv cez vinice a tropické sady, potom cez upokojujúce lesy nás vyniesli do výšok okolo 1 000 m nad morom. Vidieť tie údolia a strmé svahy, ktoré sú popretkávané množstvom vlásočnicových, vcelku kvalitných asfaltových cestičiek, miestami visiacich nad priepasťou, nám boli odmenou za cyklistický výkon. Vzrušenie a nadšenie z jazdy umocňovala radosť z prekvapivých výhľadov do hlbokých údolí alebo na zubaté zasnežené vrcholky hôr. A potom ten adrenalínový zjazd dolu. Ruky drevené od brzdenia, telo stuhnuté od prievanu, ani len pomyslieť na to, čo ak by zlyhali brzdy alebo sa vyskytla nejaká nečakaná porucha na biku.

Utorok sme si naordinovali oddych a autobusom sme navštívili mesto Bonifacio. Je to úplne odlišné mesto od ostatných korzických miest, vďaka svojej polohe na vápencovom útese vysoko nad morom /60 – 80 m/. Vytvára jednu z najpozoruhodnejších a najdramatickejších scenérií v Európe. Táto skala, nazývaná aj Korzický Gibraltár, je obmývaná z troch strán vodami a bývala mnoho storočí význačným strategickým bodom. Nenechali sme si ujsť prehliadku loďou k útesom a jaskyniam pozdĺž pobrežia. Lahôdkou bola návšteva Dračej jaskyne /Grotte de Stragonato/. Z lode sa nám naskytol jedinečný pohľad na skaliská, v ktorých sú vytesané známe schody kráľa aragónskeho /Escalier du Roi ďAragon/, domy mesta doslova prilepené ako lastovičie hniezda na vápencových útesoch a na Sardíniu, odtiaľ vzdialenú iba 12 km. V meste je množstvo historických a kultúrnych pamiatok, z nich najznámejšie: Katedrála sv. Máríe Majeure, jediná gotická stavba na ostrove Kostol sv. Dominique a veľký námornícky cintorín /Cimitiere Marin/.

A v stredu poďme ho znova na bicykle. Prejsť kaňonom de Verde je jedna veľká rozprávka. Sem-tam horská dedinka pozostávajúca z asi 20 až 30 domov, kde sme možno stretli dvoch, niekedy troch ľudí, o niečo viacej psov, päť až šesť áut za hodinu, a veľa voľne pohybujúcich sa stádočiek.

Vo štvrtok sme sa zobudili do daždivého počasia. No okolo desiatej nás zradné slniečko znova vytiahlo na bicykle. Keď sme boli dostatočne ďaleko od nášho areálu, poobede sa spustila taká lavína vody, že do nášho prechodného domova sme sa postupne vracali všetci premoknutí do nitky. Aj keď sme mali počas pobytu pred i po bicyklovaní možnosť okúpať sa už v celkom príjemnom mori alebo v bazéne, predsa len viacerí využili posledný deň na leňošenie pri morí. Ostatní sme sa bicyklovali. Nasmerovali sme si to k vyhliadkovému vysielaču Anti-Santi, ktorý bol posledným miestom našich výjazdov po tomto čarovnom ostrove.

Čo nakoniec. Ubytovanie dobré, strava slovenská, super partia zohraná, počasie príjemné, využívali sme možnosť sa dokŕmiť počas jázd plodmi ostrova. Toto všetko bez defektu či pádu. Akurát jednu našu členku klubu pohrýzol čmeliak počas jazdy do jazyka, čím ju asi na pol hodiny umlčal, čo bolo pre ňu, ale hlavne pre nás takmer nepredstaviteľné. Ešte musíme spomenúť plavbu obrovským trajektom z Livorna do Bastie a späť, pre nás suchozemcov to bol úžasný zážitok

Anka Nováková a Paľo Herceg