Trnavská stovka – cyklo 4.6.

 

Zápis z akcie Trnavská 100-ka cyklo 4.6.2016

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Budoš. Hostia: Milan, Richard a Jozef.

V sobotu ráno pre piatou čakám vlak do Bratislavy s predstavou, že túto ťažkú trasu budem sám celý deň, ale ešte na peróne som sa pričlenil k dvom cyklistom Milan a Richard. Po registrácií, kde bolo veľa nedočkavých turistov a cyklistov sme vyrazili na Kamzík, najprv po zelenej turistickej značke, neskôr po asfaltke až na Kamzík. Stúpanie nás rozpálilo na prevádzkovú teplotu. Keď sme prišli na červenú turistickú značku, videli sme chodník po silných dažďoch, čiže žiadna sranda pre cyklistov brázdiacich po zablatených koľajach s kalužami. Na Biely kríž sme prišli kombináciou po cyklocestách a hrebeňovke. Vrchol Somára sme obchádzali cyklocestou a pokračovali sme až na vrchol Tri kamenné kopce. Tu sme začali stúpať na vrchol Konské hlavy. Vedel som, že chodník bude rozbitý lesnými traktormi a ešte k tomu to blato. Tu som prvý krát padol pri prešmyknutí môjho predného (slick) kolesa. Po zjazde z Konských hláv, väčšinou som išiel peši, nás čakala Pezinská baba a hlavne moje prvé pivo. Po občerstvení sme pokračovali už vo štvorici aj Jozefom (mestským policajtom z Pezinka ) smerom na vrchol Čmelka. Tesne pre stúpaním na vrchol sme radšej urobili obchvat po čerstvo nasypanej ceste s väčším kameňom, čiže ďalšia sranda. Rozhodli sme sa, že využijeme nie druhý, ale tretí prechod na červenú značku pod Čmelok. Opäť to nebola dobrá voľba, dosť hlboko sme padli a zase ten makadam, ale predsa sme sa dostali do sedla Javorina. Po krátkom, vcelku dobrom zjazde sme sa dostali na traverz, ktorý obchádza vrchol Skalnatej. Po zjazde zo sedla sme sa nenechali pomýliť ako po minulé roky, keď nás cesta zaviedla až na Rybníček a peši sme sa napojili na našu červenú až za Vladom, ktorý mal službu na kontrolnom mieste Čermáková lúka. Vlado nás dobre pohostil pivkom a niečím ostrým. Pokračovali sme ďalej na Húbalovú a cez oboru až na Skalku. Tu sme sa rozdelili, Milan a Richard išli do Sološníckej doliny a ja s Jozefom sme po modrej popri obore išli až na Sklennú hutu. Tu som absolvoval ďalší pád pri zjazde po mierne naklonenom svahu. Nič vážne, akurát som bol primerane špinavý. A zistil som, že najviac dostávajú zabrať pri pádoch u mňa lakte. Po miernom zjazde sme začali stúpať na sedlo Uhliská. V závere som opäť vyskúšal tlačenie bicykla, vcelku som sa v tom zlepšil. Aby sme dostali razítko z kontrolného bodu Rosničková lúka, museli sme vytlačiť parádny kopec, kde bol miestami problém šliapať len na svojich nohách. Občerstvenie opäť stálo za to, dobre vychladená voda z prameňa a malý kalíštek, no úplne bez chyby.

Potom sme pokračovali traverzom, ktorý obchádzal vrcholy Klokoč a dostali sme sa na spevnenú asfaltku na Amonovú lúku, neskôr sme sa dostali na križovatku s cyklocestou, ktorá vedie na Jahodník, obdivujúc krásnu scenériu masívu Kršlenica a vrchola Veterlína. Tu som sa dal presvedčiť na krásny singletrack po červenej. Zo začiatku to bolo dobré, ale ďalej horšie, vedel som, že červená značka prechádza na súkromnú asfaltku až na Brezinky, čiže neváhal som, ktorú vybrať.

Na Bukovej v šenku sme stretli parťákov Milana a Riša. Dal som si dosť premastený a hlavne veľmi horúci guláš, podobný guláš na tomto mieste pred dvomi rokmi neurobil Milankovi dobre, čiže som mal rešpekt a mierne obavy, ale hladu nerozkážeš.

Už v kompletnej zostave sme prešli cez Bukovú a odbočili sme za kameňolomom na Sokolské chaty. Tu sme sa nechali viesť opäť našou červenou. Stúpanie za chatami sme opäť išli peši a čakal nás zjazd na Bukovú železničnú zastávku, tu ma čakal posledný pád, mal som niekoľko sekúnd uhnúť sa z strmšieho singletracu, lebo za mnou išli adrenalínoví zjazdári na horských si bez brzdenia. Musím uznať, že asi zjazdy veľmi dobre ovládajú, z môjho pohľadu tu išlo o život. Horskej cyklistike asi veľa nerozumiem. Ďalej sme pri stanice prešli na hlavnú cestu a zišli sme z nej na Rakovú. Tu nás čakali hneď dve i keď malé pivká, ale bola tu tá správna atmosféra pri hudbe, varení cesnakovej polievky a možno neskôr aj nejakej zábavy. Zanietení chatári tu pripravili dobrú pohodu, navrhovali sme, že presunieme koniec Trnavskej stovky na toto miesto.

Z Rakovej som sa nedal zlákať červenou značkou, radšej som všetkých navigoval na krásny asfalt až na Suchánku a neskôr na Dobrú vodu. Smerom na Dobrú vodu sme si vyskúšali šprint a-la Peter Sagan, lebo sa blížila búrka. Cestou do krčmy sme nezmokli a počkali sme na Riša pri dobre zarezanom pivku.

Poslednú pasáž na Brezovú sme absolvovali predsa v miernom daždi, ale ja už som sa neponáhľal, ten dáždik bol pre mňa príjemný. V čase 18:20 sme prišli do cieľa Trnavskej stovky na štadión v Brezovej. Stratili sme akurát Riša, ktorý jazdí asi dosť s GPS-kom a dnes si ho odložil do batohu a zabudol odbočiť tesne pred posledný stúpaním smerom Brezová, a ešte zablúdil v Brezovej, namiesto na štadión išiel po červenej smerom na námestie. Po príchode sme si dali cieľový prípitok a vybrali sme sa smerom ku vlaku do Jablonice. Naložili sme bicykle do vlaku a hybáj domov smer Trnava. Tu sme sa v rýchlosti rozlúčili a každý si išiel po svojich domov. Strávil som pol dňa do rána s cudzími ľuďmi, ale teraz sú už pre mňa známi, s ktorými sa chcem ešte stretnúť.

Jano