Akcia Kráľova hoľa

Na Kráľovu hoľu s VKÚ, 2. ročník

Návrat k nohám prvej dámy

Z víkendu na Horehroní som sa vrátil neskoro večer. Šálka čerstvého šípkového čaju z Muránskeho hradu nielen chutí, ale tiež pripraví náladu pred spánkom. V sne sa pomaly odvíja film celého víkendu. Bolo výborne.

Je hlboká noc, do svitania zostáva ešte niekoľko hodín. Prebudí ma zvuk bubnujúceho dažďa. Kvapky kreslia na okenných tabuliach svoje kľukaté cestičky, rozmazávajú obraz uplynulých dní a začínajú ho splavovať do hĺbky podvedomia. Spomienky sa pomaly vpíjajú do pamäti, kde zostanú bezpečne uložené. Bolo naozaj výborne.

Piatok 27.9.

Večer v Telgárte panuje totálny chaos, takmer nikto nevie kde má spať, niektorí ani či budú mať posteľ. Garant podcenil prípravu na akciu.

Minulý rok sme sa viac menej náhodne objavili na prvom ročníku tohto výstupu. Napriek dosť extrémnym podmienkam hore na vrchole sa mi akcia veľmi zapáčila (mne sa páči všade). Preskočila iskra, termín pripravovaného 2. ročníka som si okamžite značil do kalendára. Aspoň jedného záujemcu zoženiem, sem sa musím o rok určite vrátiť.

Na konci júla nastal čas rozbehnúť akciu. Odišiel prvý mail, prihlásili sa prví záujemcovia. Zatiaľ nás bolo 6. Nevadí, aj menej je niekedy viac. Možnosti ubytovania v Šumiaci sú veľmi obmedzené, musel som sa teda obzerať po okolí. Ako správna voľba sa javil Telgárt. K dispozícii bola víkendová chalupa pre 10 ľudí, riskol som to, hádam sa niekto ešte prihlási.

Prihlásil. Na začiatku septembra mi začal takmer denne zvoniť telefón, chodili maily. Chalupa bola plná, bolo treba hľadať ďalej. Podľa možnosti v okolí a za slušnú cenu. Zvolil som apartmány na kraji obce, cena bola ešte prijateľná, vzdialenosť podľa popisu do kilometra. To sa ešte bude dať. Už som si ale ten Telgárt dobre nepamätal.

Dva dni pred odchodom sa počet záujemcov ustálil na konečnom čísle 22. Z toho niektorí sa rozhodli zdolať vrchol v sedle svojich dvojkolesových tátošov. Snáď im to počasie umožní. Konšpiračné meteorologické služby totiž hlásili všeličo. Dnes zásadne opačne ako včera. Nevadí, uvidíme na mieste. Neexistuje predsa zlé počasie, všetko je len otázka morálky (spomínate si? : Keď dážď ťa hladí mokrou rukou, rozpúšťa sa iba cukor… ).

Väčšinou sme chceli ísť až v piatok po práci, dôchodcovia mohli aj skôr. Niekto išiel z Piešťan, ostatní z Trnavy (alebo aj Bratislavy). Poniektorí potrebovali prepraviť bicykel, iní sa museli vrátiť už v sobotu. Nie každý mohol rátať s preplatením časti nákladov u zamestnávateľa. A všeličo iné. Dokopy to tvorilo slušný rébus. Najjednoduchšie by bolo vytiahnuť papieriky z klobúka.

Nejako som to ale nakombinoval a poslal posledný mail s inštrukciami. Garant však podcenil prípravu na akciu.

Jednotlivé posádky áut prichádzajú do Telgártu v rôznom čase. Niekto skôr, niekto neskôr. Niekto sa zastaví na večeru v Telgárte, niekto to chce vybaviť ešte po ceste (posielame pozdrav do penziónu Schweintaal v Braväcove). Niekto sa ubytuje inde, ako by mal, niekto nevie či nebude spať v aute.

Ako posledný prichádzam do Telgártu samozrejme ja, garant. Už ma všetci netrpezlivo čakajú. A zahrnú otázkami a návrhmi. Podľa možností súčasne. A protichodnými. V určitom momente mi rupnú nervy. Toto už nedám.

Našťastie sa všetko nejako utrasie a dohodne. Každý má vlastné lôžko, niekto si môže aj vyberať. A tak si vyberiem. Jednu noc strávim v apartmánoch na okraji Telgártu, druhú v chalupe. Okraj Telgártu znamená takmer koniec sveta, ešteže máme autá. Už som si skutočne ten Telgárt dobre nepamätal.

Apartmány ponúkajú pekné ubytovanie, na izbe je dostatok miesta aj na krátke spoločenské posedenie a zahájenie akcie, započatý rozhovor potom ešte dokončievame s mojim spolunocľažníkom Jančim (na túto noc mi poskytol azyl) vo dvojici. Príliš to ale nemôžeme preháňať, ráno sme obidvaja šoféri.

Sobota 28.9.

Kvôli tomuto dňu sme prišli. Pohľad z okna neveští zatiaľ žiadnu katastrofu, aj pocitová teplota u nás v podhorí je prijateľná. Pôjde to teda aj na bicykloch.

Raňajky riešime každý individuálne, niečo sme si doniesli z domu. Postupne sa chystáme na odchod. Cyklisti to majú najjednoduchšie, svoj dopravný prostriedok si doviezli. Mirka a Stanka volia prechádzku malebným okolím Telgártu a Šumiaca. A my lenivci sadáme do áut.

Na námestí v Šumiaci už zopár áut parkuje, opäť zažívam prekvapenie. Minulý rok nás tu čakal Vlado, teraz sa zdravím s Michalom Fialom, prišiel pomôcť s organizáciou podujatia, bude nás čakať na vrchole. Chvíľu čakania na štart si krátime v miestnom pohostinstve, teraz ráno je to ešte bezpečné aj pre nás šoférov. Naša skupina sa počas čakania delí na menšie skupinky a podskupinky, ktoré sa budú neskôr snažiť popasovať s výstupom z výšky 890 m do výšky 1946 m.n.m.

Dorazili už aj dievčatá, ostatní sú asi pred nami, vyrážame. Cesta začína poriadne stúpať už hneď za odbočkou z asfaltky. Každý z nás sa snaží zvoliť správnu taktiku ako chytiť svoje tempo (ja to moje naháňam až po vrchol, stále bolo kúsok predo mnou 😉 ). Po prejdení pár desiatok metrov stojíme. Treba zhodiť prebytočné vrstvy oblečenia, teraz sú na oštaru. Opäť ich budeme potrebovať kúsok vyššie na kopci.

Netrvá dlho a sme poriadne rozťahaní, tu musí ísť každý za seba, ukazuje sa kto ako natrénoval. Kráčame lesom, v tejto časti trasy sú výhľady veľmi obmedzené. Po ceste sa rôzne dobiehame, obiehame a opäť dobiehame s malými skupinkami okoloidúcich turistov. Za chvíľu sa už z videnia dôverne poznáme. Dlho sa mi darí držať na dohľad od čela našej skupiny, neskôr dostávam menšiu krízu a potom sa už s kopcom borím sám. Objavujú sa prvé výhľady, nedostatky v kondícii sa preto dajú dobre maskovať. Našťastie to nie je ďaleko od chaty na Prednom sedle, krátky oddych padne vhod.

Rýchlejšia časť skupiny hneď vyráža, ja ešte posedím a pripájam sa neskôr k ďalšej časti. Kúsok nad chatou sa terén otvorí, les ustúpi kosodrevine a hore to už bude otvorené úplne. Najvyšší čas si opäť niečo obliecť. Pri obliekaní prichádza na chatu Božka, ostatní sú na prekvapenie vraj niekde za ňou. Asi sa zdržali dlhšie v Šumiaci. Čakať už nebudeme, pokračujeme vyššie.

Ako sa terén otvára, začína viac prefukovať. Pri stúpaní sa to ešte dá vydržať, stretávame však zostupujúcich turistov, všetci sú po uši zababušení. Hore bude veselo.

Ale veselo je aj tu. Kopec už pár kilometrov nepovoľuje a niekoľko stovák metrov nás ešte čaká. Minulý rok sa v týchto miestach začala objavovať prvá námraza. Tento rok je to o kúsok lepšie. Sme v mrakoch, výhľady do podhoria sme stratili, smerom hore žiadne nie sú. Len na moment sa mrak rozostúpi a kúsok pred sebou vidím budovu vysielača. Kým stihnem z vrecka vytiahnuť telefón, opäť fotím len hmlu. Fučí ako bláznivé. Našim cyklistom vôbec nezávidím. Ale aj v týchto podmienkach sa nájdu momenty, ktoré sa zachytia v pamäti. Kratučké okno v mrakoch, ktoré sa otvorí v smere na Vysoké Tatry. Pískanie dravca vysoko nad hlavou. Krákanie krkavcov a pár stoviek metrov nižšie. Život a krása sú v prírode prítomné v každom okamihu.

A už stretávame prvých našich navrátilcov z vrcholu. U Michala nám nechali fľašku Nestvillky, chcú nás motivovať. To vôbec nie je potrebné, morálnych síl mám zatiaľ dosť, fyzické sa ale už pomaly vytrácajú. Našťastie z hmly vystupuje silueta dreveného zábradlia okolo cesty. Sme kúsok od vysielača, vyššie už dnes aj tak nepôjdeme. Michal nám razítkuje výstupové bločky, zohrievame sa malým kalíškom pálenky, fotíme vrcholovku a radšej sa ani príliš nezdržiavame. Ešte by nás mohlo odfúknuť.

Tesne pod vrcholom stretávame zvyšok skupiny, tiež sú radi, že výstup je pred koncom. Ale je treba dostať sa aj dole. Zostupy nemám odjakživa rád. Nie že by mi to hore kopcom nejako výnimočne šľapalo, ale smerom dole je to v mojom podaní vždy boj. A tak pomaly kladiem nohu pred nohu, hlavné je sa niekde nestrepať, to by mohol byť skutočný problém. To bude svalovica! Tisícka hore, tisícku treba dať aj dole. Týmto smerom ma obiehajú všetci. Pri tom všetkom si ani neuvedomujem, že už toľko nefučí, oteplilo sa, musim sa aj rozopnúť. Keby som sa nemusel stále pozerať pod nohy, mohol by som hodiť očkom aj na okolité kopčeky, tam sa chceme vybrať zajtra.

Konečne chata! Bude chvíľa času uvoľniť vyklepaným nohám. Teplý čaj a studený radler sa dobre dopĺňajú. Len to posedenie vonku nebol najlepší nápad, som spotený, začína ma lámať zima. Radšej sa teda poberiem dole, určite ma dohodnia. A tak sa opäť púšťam do boja s kopcom, tento naozaj nedá ani meter zadarmo. Ale zvolil a vymyslel som to sám, nemám sa na koho vyhovárať.

Volá mi Janči, už sú v aute a idú domov. Škoda, že nemohli zostať do zajtra, ale rôzne povinnosti ich nútia ponáhľať sa domov. Snáď to vyjde nabudúce, mali sme ešte čo – to predebatovať. Keď sa dostanem do poslednej tretiny klesania, začína drobne rosiť. Nie je to ale nepríjemné, skôr je to príjemné osvieženie. Dávam sa do reči s okoloidúcou pani a jej synom. Hore sa vybrali príliš neskoro a prehánka ich otáča. Vidia môj klubový dres, pýtajú sa na podrobnosti, cesta pri rozhovore príjemne ubieha. Pri odbočke na krížovú cestu ešte dokončíme náš rozhovor, ja sa ale púšťam radšej priamo dole, už totiž mierne mrholí. Pri výstupe na asfaltku začína popŕchať, už ma hľadajú aj dievčatá, je najvyšší čas do toho šliapnuť. Stihol som to. Pár minút po mojom príchode pod strechu sa spúšťa slušná prehánka. Bolo to o fúz!

O pár minút akciu oficiálne končia príhovory pani starostky a organizátorov, krst nových máp hlinou z vrcholu Kráľovnej hole a tombola. A moment, pri ktorom sa chveje vzduch a po chrbte behajú zimomriavky. Miestni chlapi spustia Na Kráľovej holi. Priamo pri nohách jej veličenstva, Kráľovej hole, prvej dámy slovenských hôľ. Nezabudnuteľný zážitok, neopakovateľná chvíľa, treba to zažiť na vlastnej koži a práve na tomto mieste.

Keby sme ale otáľali s odchodom, naskočia nám skutočné zimomriavky. Treba sa prezliecť do suchých vecí, na dnešok už stačilo. Nie sme zatiaľ síce všetci, ale keď bude treba, pre zvyšok sa vrátim neskôr. Po ceste prší miestami celkom slušne, aj cyklisti si to teda užili. Na chate sa práve začínajú sušiť, vyzerajú však spokojne. Aj im sa deň nakoniec vydaril.

O chvíľu sadám znova do auta, treba doviezť zvyšok skupiny. A vďaka tomuto poslednému návratu do Šumiaca sa mi otvára prvý aj posledný krát za tento víkend krásny výhľad. Prší, mraky sa však rozostúpili a tak vidím Kráľovu hoľu takmer v plnej kráse. Tento návrat sa oplatil, ďakujem.

Za chvíľu sme tak všetci naspäť v Telgárte, je čas na večeru a prípravu na zajtra. Musíme opäť nejako vyriešiť zopár rébusov, plány sú rôzne, prostriedky obmedzené. Všetko sa nakoniec utrasie, je čas vrátiť sa na ubytovanie a dať si kapurkový na dobrú noc. Bol to nakoniec úspešný deň. Kráľova hoľa k nám dnes bola milosrdná. Z našej skupiny vystúpilo na vrchol 6 cyklistov a 15 turistov, nikto to nevzdal. Dobrý výkon MKCK & Co. !

Nedeľa 29.9.

Posledný deň výletu. Niekto plánuje kratší cyklovýlet, niekto dlhšiu jazdu. Niekto sa chce len trochu prejsť, ostatní plánujú dlhšiu prechádzku. A niekto ide hneď domov.

Ale ešte predtým, skoro ráno, začína Paľo pripravovať rozlúčkovú hríbovú praženicu. Ak mu výber surovín nevyšiel, všetci sa stretneme na jednom oddelení v trnavskej nemocnici, tak sme sa dohodli ešte pred konzumáciou. Zatiaľ však vyzerá, že sa nemýlil.

Čaká ma prvé koliesko na Muráň, veziem prvých záujemcov o návštevu Muránskeho hradu. Po vyše hodine som späť, auto je tentokrát už plne obsadené. Parkujeme pri obchode v centre, je otvorené, predávajú Muránske buchty. Túto špecialitu nemôžeme obísť. Prvé končia v kufri auta, tie dovezieme domov, druhé ale už v žalúdku. Slivkové sú dobré, len pri ceste hore kopcom idú ťažko dole krkom. Nakoniec sa to však podarí a buchta mi dodáva energiu potrebnú na výstup.

Je to už veľmi dávno, čo som sa v tejto oblasti pohyboval (radšej taktne pomlčím ako dávno, necítim sa až tak staro), spomienky sa vracajú, ale miesta už samozrejme detailne nespoznávam. Je tu však veľmi pekne. Stúpame lesom, poctivo naberáme výšku. Muránsky hrad je tretí najvyššie položený na Slovensku, metre neoklameš.

Po mäkučkom chodníku vystlanom ihličím sa však ide veľmi dobre. Mirka počuje dokonca ručať jeleňa. Ja počujem len tep krvi v ušiach. Ale užívam si to. Je to ďalšia krásne strávená nedeľa (a celý víkend). Ako som si uvedomil pred chvíľou, keď som si pripomínal časy dávno minulé, takéto spomienky len tak ľahko nevyblednú (pokiaľ nezasiahne pán Alzheimer), možno len stratia trochu farby a vône.

V príjemnom počasí a v príjemnej spoločnosti cesta veľmi rýchlo ubieha. Ani sa nenazdáme a stojíme pri chate Zámok pod Muránskym hradom. Káva a radler padnú vhod, musím si však prezliecť tričko, je úplne prepotené. Chvíľu ešte obdivujeme zaujímavú architektúru stavby. Každý si všímame iný detail. Niekoho zaujme ozdobený štít, ja si v duchu predstavujem sedenie na veľkej presklenej terase. Chata bola pôvodne postavená ako coburgovská horáreň v druhej polovici 19. storočia, má kus histórie za sebou, ale hádam aj pred sebou. Je to pekné miesto so svojskou atmosférou. Musíme ale ešte o kúsok vyššie, kde sa nachádza podstatne väčšia a staršia stavba, hrad Muráň, náš prvý dnešný cieľ.

Pri jeho vstupe stretávame našich turistov aj cyklistov (predtým sme museli potlačiť chvíľkový impulz vypustiť im duše zaparkovaných bicyklov). Pár minút sa porozprávame, ale musíme sa rozlúčiť. Oni pokračujú už dole, nás čaká ešte prehliadka hradu. A ten je rozľahlý, je tu čo obdivovať. Hlavne od výhľadu zo severných hradieb smerom na Veľkú lúku sa neviem odtrhnúť. Nádhera! Stojím a snažím sa nasať čo najviac z krásy, ktorá sa nám rozkladá priamo pred očami. Toto nedokáže zachytiť žiadny prístroj, túto nádheru si človek musí odniesť v srdci.

Všetko má ale svoj koniec, hrad má aj južnú časť, bralo Cigánka, výhľady odtiaľ budú tiež stáť za to. Pokračujeme teda ďalej po bývalom nádvorí, dnes zarastenom stromami. Dávno sú preč časy, keď na hrade bašoval lúpežný rytier Bašo a keď ho pred cisárskymi vojskami bránila krásna Muránska Venuša. Napriek tomu hrad stále pyšne hľadí do doliny a dozerá na blízke i vzdialené okolie. Pod baštou rastie veľký šípkový ker, plody sú už po prvých mrazíkoch mäkké, pár ich trháme. Večer si z nich uvaríme čaj a znovu si spoločne na diaľku pripomenieme pekne prežitú nedeľu. Čaj chutil, nedeľa tiež.

Ani výhľad z hradieb na Cigánke nesklamal, pripomenul mi cyklovýlet Hrdzavou dolinou pár rokov dozadu, ktorým sme končili cyklovýjazd na Kráľovu hoľu. My ale zatiaľ nekončíme. Čaká nás ešte kúsok cesty na Veľkú lúku, pôjdeme navštíviť norikov, koníkov chovaných práve na tejto lúke.

Po vynorení z lesa sa nám otvára čarokrásny pohľad na veľkú horskú lúku, náhornú planinu, na ktorej sa v diaľke pasie malé stádo koní. Po jej pravej strane vedie asfaltka, ktorou sa za pár minút dostaneme do blízkosti pokojne sa pasúcich koníkov. Nad hlavami nám hliadkuje dravec, pod nohami sú nastražené pozdravy od koníkov. Ako sa k nim blížime, vydávajú sa nám oproti. Sú to zvedavé tvory. Prechádzame priamo pomedzi nich, potom však stratia záujem a presunú sa o kúsok ďalej.

Aj my sa posunieme na druhú stranu lúky, kde v lese tušíme ďalšiu cestu. Je tam a tak sa vraciame na začiatok lesom po druhej strane Veľkej lúky. Bolo tu skutočne krásne, táto zachádzka stála za to. A ja som sa opäť raz vrátil v čase, keď som pri už spomínanom výlete táboril pár dní priamo na lúke a každý večer chodil do Muráňa na pivo a kávu…

Späť do reality, aj tá je dnes perfektná. Dole zbiehame po asfaltke, ide to takmer samo, ani záverečný kúsok cesty lesom nevadí, len trochu spomalí môj postup. Ale už to toľko nevadí, sme takmer dole, som navyše šofér, musia ma počkať.

Stojíme na námestí v Muráni a rozmýšľame kam ísť na obed. Dáme ešte jednu šancu Braväcovu. Ale po telefonáte do penziónu je všetko inak. Varia už len pol hodinu, to nestihneme. V tomto momente si myslíme, že Schweintaal s nami opäť svinsky vypiekol. V skutočnosti nám ale pomohol. Zmenili sme plán a vybrali sme sa do sedla Zbojská. A to bol výborný nápad.

Čakala nás zaujímavá cesta cez Tisovec, krásne prostredie, chutná kuchyňa. A obed nám spríjemnila hudbou skupina local people™️ (™️ Mirka, výstižné pomenovanie skupiny rómskych muzikantov. Publikované so súhlasom autorky). Hrali vynikajúco, neprikrášľovaný folklór nepokazený komerciou. Ďalší príjemný zážitok dnešného dňa. A ešte zďaleka nebol koniec.

Kúsok nad nami na druhej strane cesty sa na malom návrší nachádza stavba. Najskôr ju identifikujeme ako kaplnku, potom ako zvonicu a nakoniec ako rozhľadňu. Má však všetky spomínané funkcie. A je z nej krásny výhľad na blízke aj vzdialenejšie okolie. Pod nohami sa nám vinie cesta spájajúca Tisovec a Brezno, za ňou je salaš, kde nám tak chutilo a zopár ďalších stavieb. Po železničke sa smerom na Brezno posúva maličký ozubnicový vozeň. A lúkou od lesa pomaličky prichádza pasúce sa stádo dobytka. Je v ňom všetko, starý veľký býk – ochranca, krava – vodkyňa s veľkým zvoncom na krku, mladé jalovičky, telná kravka, teliatka aj mladý býček, ktorý sa zabudol na kraji lesa a teraz stádo dobieha. Cíti sa previnilo, vidieť to z každého jeho pohybu. Stádo šťastných kráv.

Dnes je to naozaj podarený výlet. Zostali by sme aj dlhšie, pozorovali okolie, bavili sa pohľadom na kravky, kochali sa krajinou, počúvali hudbu local people. Ale všetko sa raz musí skončiť. Občas sa treba vrátiť do reality všedného dňa, aby človek mohol inokedy o to intenzívnejšie vychutnávať takéto sviatočné okamihy. Aj počas všedného zhonu sa však môžeme občas na minútku zastaviť, preniesť sa v čase a priestore a prežiť záblesk pohody. Je to podobne osviežujúce, ako krátky spánok v nedeľu poobede pri sledovaní Poirota.

Sadáme do auta, lúčime sa s krásnym krajom a pomaly už aj s vydareným víkendom. Cesta po nedeľnej R1-tke je povinnou jazdou, treba len dbať, aby sa každý z nás dostal v poriadku domov. Veď by sme sa nabudúce ešte radi stretli pri podobných príležitostiach. Verím, že ich bude ešte dosť.

A je tu úplný záver …

… vydarenej akcie aj tohto môjho už tradične siahodlhého textu. Keď si sadnem ku klávesnici, aby som sa pár vetami snažil priblížiť atmosféru prežitých okamihov, snažím sa niekde zo vzduchu zachytiť prvú vetu. Stane sa. Ale druhá potom drhne, nie a nie nadviazať niť. Prvú preto zmažem a čakám na ďalšiu inšpiráciu. Niekedy sa to takto opakuje viackrát.

Občas však z klávesnice vypadávajú celé odseky textu, to potom musím mazať a mazať, román nikto čítať nebude. Aj tieto kratšie útvary sú už dosť cez čiaru. Ale snažím sa tam dostať všetko, náladu pred odchodom, veselé zvítanie, aj smútok pri lúčení, zimu na vrchole aj absolútnu pohodu, ktorá sa znenazdajky objaví v momente, keď to človek nečaká. A niekedy aj pesničky, ktoré sa počas putovania naháňajú hlavou (nebojte sa, dnes to vynechám, dám len pár autorov – Leonard Cohen, Tom Waits, Nick Cave, Láďa Mišík, Nahoru po schodišti dolů band … a stačilo!).

Pri písaní mám to privilégium, že môžem stále dookola prežívať tieto vydarené okamihy a vracať sa k zážitkom uplynulého víkendu. Takže akciu mi v prvých dňoch nepripomínajú len boľavé nohy, ale aj pekné spomienky. Nohy bolieť prestanú, prežité okamihy však zostávajú dlho v pamäti.

Možno ste si tento víkend zapamätali inak, takto som ho cítil ja. A pokiaľ si nájdete chvíľku času a tieto memoáre prečítate, možno sa aj Vy na chvíľku prenesiete späť do Telgártu a Šumiaca k nohám jej veličenstva, majestátnej Kráľovej hole.

Termín pripravovaného 3. ročníka už mám zaznačený v kalendári. Aspoň jedného parťáka zoženiem, o rok sa sem musím vrátiť znova…

Ďakujem všetkým, ktorí kúskom dobrej nálady prispeli k príjemne strávenému víkendu na Horehroní:

Janka Lukačovičová, Mirka Čičmanová, Stanka Molnárová, Marianna Farkašovská, Renáta Černianska, Božka Ilavská, Lydka a Stano Macejkoví s vnukmi, Janči Budoš, Braňo Polocík, Robo Chlpek, Jožko Michalec, Miro Šuga, Paľo Herceg, Maroš Modrovský, Peťo Julíny, Igor Naništa, Igor Buc, Martin Golier

a Juro Golier