Akcia Roštún – Klokoč – Plavecký hrad

Nedeľný Roštún

Veterná nedeľa na malokarpatskom hrebeni

24.11.2019

Sú to magické okamžiky. Noc už stratila svoju silu, deň ešte neuchopil žezlo moci. V týchto chvíľach panuje celej krajine VEĽKÉ PRÁZDNO. Sadám do auta, odchádzam. Cesta hore ulicou stúpa pár metrov smerom na západ. Spätné zrkadlo mi na niekoľko sekúnd zalejú krvavé zore, Považský Inovec vystúpil na nebeské výšiny. Odbočujem vpravo na hlavnú, scéna mizne. Za dve – tri minúty opúšťam Vrbové. Obraz sa úplne zmenil, vládu nad krajinou prevzal deň. Zore zbledli, hory zostúpili z oblohy. Na všetko z výšky dozerá miznúci tenký kosák mesiaca. Je chladno, obloha ale sľubuje pekný deň.

Nie je to tak dávno, keď ma do svojej siete polapili Malé Karpaty. Trvalo to však dlho. Občas som tam chodieval aj v minulosti, ale bez väčšieho záujmu. Hory ako každé iné, a tá výška! Čože je to 700 metrov, len také kopčeky. Hory si nevšímali mňa, ja ich. Čas ešte nenastal.

Január 2014, Janči len tak na vyplnenie voľnej chvíle organizuje výlet na Roštún. Kde to vlastne je? Na mape to neviem nájsť. Aha, Vápenná, to je niekde na Záhorí, vraj tretí najvyšší kopček v Karpatoch. Tak dobre, pôjdem, aj tak nemám čo na robote, lepšie ako sedieť doma.

Keď som horko – ťažko vyfučal hore na ten kopček (stálo ma to naozaj veľa síl) nastal OKAMŽIK! Nebo sa otvorilo a pod nohami mi náhle ležalo nespočítateľné množstvo kopcov, vŕškov, pahorkov a vrcholov. Ako blesk ma zasiahlo POZNANIE. Je tu nádherne, sem sa budem vracať! Karpaty na mňa prehovorili. Počkali si na svoju obeť.

Keď hľadám cieľ výletu na najbližší víkend, mimozmyslovo sa mi ponúkne Roštún. Odvtedy som tam bol tuším len raz v rámci Častovskej päťdesiatky, patrilo by sa návštevu zopakovať. Znovu pozdraviť už dobre známe pohorie, chvíľku sa porozprávať na mieste PRECITNUTIA. Pôvodná trasa spred rokov sa mi však zdá prikrátka, potiahneme to cez Kršlenicu, nech sa aspoň trošku prejdeme. Plán je teda jasný, nápad zverejním, niekto sa hádam pridá.

Koncom týždňa sme štyria, tradične Maroš, ozvala sa aj Danka a Igor. Podľa náznakov z internetu sa ešte niekto objaví. Bude fajn. A tak v nedeľu ráno vstávam opäť veľmi skoro, pripravujem všetko potrebné a chystám sa vyraziť. Samozrejme pár minút meškám. Keď sa človek najviac ponáhľa, voda nechce zovrieť, veci nie sú na svojom obvyklom mieste a potom vypadávajú z rúk, pravá ponožka sa ocitne na ľavej nohe … domáci škriatkovia sa škodoradostne smejú. Priestor vypĺňa VEĽKÉ PRÁZDNO.

Vyrazil som. Je chladno, snáď nás zohreje aspoň kopec (iné prostriedky už v poslednom čase používam v obmedzenej miere, bazén sa už pomaly napĺňa …). Samozrejme meškáme, kým my sme ešte len na Bukovej, ostatní nás už čakajú na mieste stretnutia.

Keď prídeme do Plaveckého Podhradia, stoja na parkovisku len autá, ľudí nikde. Asi už vyrazili, predsa len meškáme pridlho. Na moje prekvapenie sa však dvere áut otvárajú, vystupujú z nich naši kamaráti. Keď vystúpime aj my, pochopím ich správanie. Mierne pofukuje. Taká malá víchrica, hrebeň Malej Fatry bol len predpríprava. S týmto som skutočne nerátal. Keď sme však už tu, ideme. Najskôr sa v závetrí krčmy (je ešte zavretá) posilníme a občerstvíme, potom však už nie je možné uhnúť, odchádzame. Vietor je náhle všade okolo nás. Fučí priamo oproti, zľava, sprava aj spoza chrbta. Kto môže naťahuje kapucňu, čapicu, či rukavice. Pocitová teplota klesá, cesta stúpa.

Kým mi sa presúvame hore obcou do chrámu prírody, domáci opúšťajú svoje domovy a chystajú sa do chrámu božieho. Všetci slávime sviatočný deň vlastným spôsobom. Kúsok za obcou, pod lesom, na chvíľku zastavíme a obdivujeme krásnu scenériu, ktorá sa náhle otvára pred našimi očami. Záhorie máme ako na dlani, Plavecké Podhradie nám leží pod nohami, neďaleko remízky ticho stojí v poli osamelý kríž, v diaľke sa pasú srny, po strnisku pobehujú zajace. V krajine aj v duši panuje sviatočná pohoda.

Keby tak nefučalo, kocháme sa aj dlhšie, takto sa radšej ponáhľame ukryť do lesa. Tam bude hádam lepšie. Čoskoro bohužiaľ zistíme svoj omyl. V korunách stromov hučí víchrica, hádam budeme mať šťastie a nič nám nespadne na hlavu. A vietor je cítiť aj tu dole, medzi stromami. Nepomôžeme si, mierime vyššie, hore na hrebeň. Chodník stúpa zo začiatku pozvoľne, neskôr sa zdvíha. Ide sa mi však dobre, snáď sa konečne (koncom roka) dostávam do formy.

Vo vyšších častiach stúpania sa objavuje hmla. Na hrebeni visí veľký tmavý mrak, prikrýva celé okolie, bude našim sprievodcom veľkú časť dnešného putovania. Prechádzame cez lesný cintorín. Víchrice posledného obdobia zanechali na viacerých miestach svoje stopy. Stromy sú kde-tu popadané, rôznym spôsobom navzájom zakliesnené, poprepletané. Skončili svoju životnú púť, teraz čakajú na definitívny koniec, nie však zánik. Pod ich ochranou začína rásť nový život. Malé sadeničky vykúkajú spod lístia, prežije tá najsilnejšia. Na zomierajúcich telách sa rozprestiera koberec machu a húb, poskytujúci úkryt pre množstvo drobných živočíchov. Rozkladajúci sa organizmus zadržiava vlhkosť a poskytuje pôde prepotrebné živiny. Kolobeh bytia sa v prírode nikdy nezastaví.

Čim sme vyššie, tým viac cítim chlad, nepomáha ani stúpanie. Pri krátkej zastávke pod vrcholom si radšej obliekam vetrovku. Hore to bude tvrdé. Nad hlavami nám neustále znie koncert mohutného orchestra. Nie je to žiadna komorná hudba, je to hlučný metalový koncert, rev motorov prúdového lietadla. Nepočuť vlastného slova, kamaráti sú aj tak zababušení, nie je to miesto vhodné na dlhé rozhovory.

Stojíme na vrchole Vápennej vo výške 752 m, dnes sa už vyššie vystúpiť nedá. Teda pár metrov ešte áno, na vrchol rozhľadne. Ale len na chvíľočku, na jednu fotografiu, odtiaľto ide človeka naozaj uchytiť. Výhľady dnes samozrejme nie sú žiadne. Aj takéto dokážu byť Malé Karpaty, toto je ich menej prívetivá tvár. Ale ani my nedokážeme byť vždy príjemní, tiež mávame svoje dni, keď nechceme nikoho stretnúť, slová sa nám len ťažko derú spoza zaťatých pier, mračíme sa na všetko dokola. Ale potom svitne nový deň, obloha sa rozjasní, mraky ustúpia a my by sme najradšej vyobjímali celý svet, všetci sú nám náhle blízki, s každým chceme prehodiť slovko – dve. A naše hory opäť roztvoria svoju náruč, privítajú nás, zohrejú teplými slnečnými lúčmi, potešia širokými výhľadmi, oblohu rozoznejú spevom vtákov, vzduch prevoňajú vôňou lesov a lúk.

Čaká nás prechod divokého roštúnskeho hrebeňa. Za iných podmienok krásny úsek ponad rozoklané skaliská, dnes boj o holý život. Na otvorených miestach sa o nás opiera búrlivý víchor, vápencové skaly mokré od vyzrážanej vody sú ako potreté mydlom. Šmýka sa, každý krok treba našľapovať maximálne opatrne. Teraz si vytknúť členok … radšej nepomyslieť.

Už dlhšie mi máta hlavou neodbytná myšlienka. Je dobre, že sa Jozef Karika pri hľadaní námetu na svoj román zastavil cestou z Ružomberka už pri Zlatých Moravciach a nedoputoval až k nám. Jeho Trhlina by sa takmer určite odohrávala v hlbokých tajomných malokarpatských lesoch. A tie by boli na oplátku plné senzibilov hľadajúcich zážitky vo chvíľach strachu z neznámeho. Nemôžem si pomôcť, ale zákutia našich Malých Veľkých Hôr na mňa vždy pôsobili oveľa silnejšie a tajomnejšie ako lesy v Tríbeči.

Náhle stíchnuté hlboké hory plné zveri, ktorá sa však neukáže celé hodiny či dni. Pyšné skalné útvary týčiace sa z ničoho nič uprostred lesa. Tajuplné valy navŕšené medzi stromami či na vrchole kopca. Stromy. Pokrútené, tvrdo bojujúce o prežitie priamo na hrebeni. Iný, mohutný, týčiaci sa priamo proti oblohe uprostred vrcholovej lúky, ochranca širokého okolia. Lesný cintorín plný zomierajúcich kmeňov. Množstvo jaskýň, závrtov a studničiek. Opustené ľudské obydlia ukryté hlboko v lese, ďaleko od najbližšej civilizácie.

Hučanie vetra a tajuplné postavy miznúce a náhodne sa objavujúce v hmle na hrebeni.

Toto je však už realita dnešného dňa, naša skupina sa poriadne roztiahla po celom hrebeni. Niekto kráča odvážnejšie, iný opatrnejšie. Hádajte, kde sa pohybujem ja.

Skupina ma počká na Mesačnej lúke. Odtiaľto už skaly ustupujú, ďalej pôjdeme chodníkom pokrytým hrubou vrstvou lístia. Klesáme ešte pár metrov nižšie do sedla Uhliská, kde sa zastavíme len na pár fotografií. Zvážnicou zľava by sa dal obísť (cyklistický variant) náš ďalší cieľ, bola by to však veľká škoda. Čaká nás nenáročný výstup na jeden z najkrajších vrcholov Malých Karpát. Miesto, ktoré ma najviac oslovuje a veľmi intenzívne so mnou komunikuje. Klokoč.

Pán J.R.R. Tolkien, autor Pána prsteňov, určite nikdy nebol na Slovensku a v Malých Karpatoch. Keď som však prvýkrát vystupoval na tento vrchol, v jednom okamžiku som sa náhle preniesol v priestore a čase a objavil sa v jednom zo vzdialených hvozdov jeho Stredozeme. Kraj strážili enti, stromoľudia, mohutné, samostatne stojace staré stromy fantastických tvarov. Tvarov, ktoré uchovávali ich prastaré príbehy.

A stoja tu stále. Nedajú na sebe znať svoju existenciu, len ticho sledujú naše kroky. Za ten dlhý čas sa nezmenili, len kde – tu pohli niektorou zo svojich končatín, mohutným ťažkým konárom. Beda však, ak by sme na tomto čarovnom mieste chceli ublížiť niektorému stromu, nejakej rastlinke. Ich hnev by bol silný ako prudká letná búrka. Ukázali by nám všetku svoju silu a schopnosti, živí by sme sa z ich zovretia nikdy nedostali.

Z výšin fantázie zostupujem späť na pevnú zem. Stojíme na vrchole, vedľa dreveného kríža, pútnického miesta všetkých miestnych turistov. Paľo sa na akciu (na rozdiel od garanta) zodpovedne pripravil, doniesol za hrsť klincov, ktoré nám teraz ponúka. A tak aj my môžeme na tento kríž pribiť svoj klinec. Za naše starosti, za naše pochybenia, za naše trápenia. Na naše nádeje.

Pokračujeme ďalej na Amonovu lúku, tam snáď nebude toľko fučať, tam si dáme krátku prestávku a posilníme sa. V tejto časti trasy už nejdeme sami, v protismere začíname stretávať stále viac turistov. Nie sme teda jediní, ktorí sa rozhodli využiť ešte stále dobré (aj keď už zďaleka nie ideálne) podmienky na výlet do neskorej jesennej prírody.

Po krátkej prestávke korigujeme ďalšie plány. Moje ranné meškanie nás dobehlo. Napriek tomu, že sa príliš nezdržiavame (tempo skupiny je dnes vzácne vyrovnané, na dohľad máme zväčša aj Maroša s Vladom), čas už dosť pokročil. Záverečný úsek pri návrate z Kršlenice by sme išli asi v šere, možno aj potme. Čeloviek máme málo, nebudeme riskovať. Nepustíme sa však dole priamo, natiahneme to cez Jeleniu horu, vraj je tam veľmi pekne (hovorí Milan, náš najlepší znalec Karpát). Uvidíme.

Ideme lesom, hukot nad našimi hlavami neustáva, už si ale pomaly zvykáme. Zo zvážnice odbočujeme prudko vľavo a začíname krátky mierny výstup na vrch Javorinka. Tu sa na chvíľu les stráca. Z vrcholovej lúčky, od mohutného posedu, sa otvára krásny výhľad do okolia. Vpravo vidíme Kršlenicu, náš pôvodný cieľ, vľavo vystupuje nad lesom Plavecký hrad, v diaľke by sme mohli vidieť Pálavu aj Schneeberg. Bohužiaľ nevidíme, vzdialený horizont je dnes prikrytý v mrakoch.

Zahajujeme strmý zostup, nech nám držia kolená. Väčšinou našťastie vydržali a tak sa všetci stretneme dole pod kopcom (to ešte nevieme, že podobný kúsok nás bude čakať aj o chvíľu). Sprava obídeme zalesnený vrchol a otvára sa nám ďalší výhľad. Jelenia hora. Nádhera, Milan neklamal.

Je to len kratučký hrebeň, ale na malom mieste je skoncentrované neskutočné množstvo krásy. Vedie ním piesčitý chodník, z pravej strany ho chráni borovicový les. A naľavo z hrebeňa vystupujú zaujímavé skalné útvary, malá Amerika. Old Shatterhand sedí v sedle Hatátitlu, pri boku má medveďobijovku a henryovku, zo skaly ho zdraví Vinnetou. Krajina mojej mladosti, ktorú som našiel až teraz. Milan, vďaka. Netušil som, že takéto miesto sa nachádza aj kúsok od nás, na Záhorí. Malé Karpaty vedia stále prekvapiť.

Zostup z hrebeňa však nie je úplne jednoduchý. V jednom momente sa musím opatrne presunúť nižšie doprava pod vrchol, vietor ma takmer sfúkne, mám čo robiť, aby som sa udržal na nohách. Potom už treba len vydržať prudké klesanie a máme to doma. Stojíme pod kopcom, ďalej si budeme môcť chvíľu oddýchnuť pri výstupe do sedla Báborská. Predtým ale ešte z diaľky obdivujeme skalný reliéf, ktorý dal skale meno. Nám však pripomína skôr koňa, parohy chýbajú. Ale takýto názov je romantickejší.

Opäť pokračujeme lesom. Ide sa však dobre, stúpanie je len pozvoľné a tak sa ani nenazdáme a už obchádzame vrchol Pohanská, ďalšie magické historické miesto Malých Karpát. Na jeho vrchole sa v dávnej minulosti rozkladalo keltské hradisko. Už druhýkrát si sľubujem, že pri najbližšej návšteve musím vybehnúť aj na jej vrchol. Tak teda nabudúce.

Prekročíme zopár spadnutých stromov a stojíme pri odpočívadle pod Plaveckým hradom. Je tu veľké ohnisko a upravené sedenie. Nás však ešte čaká výstup pár metrov vyššie, hrad predsa nemôžeme obísť. Jeho múry šepkajú dávne príbehy, treba prísť bližšie a načúvať.

Dnes však počujeme hlavne hvízdanie vetra. Už by aj mohol skončiť, prestáva to byť zábavné. Vietor však na nás neberie ohľad, stále si duje to svoje. Len občas ešte zosilnie. Vtedy treba dávať pozor, možno by nás dokázal aj sfúknuť dole z hradieb. Ale taký škodoradostný našťastie nie je, pustí nás na horný hrad, povolí aj zostup dole. Potom nás zas postrapatí pri pití čaju. A to sme si mysleli, že medzi hradbami nájdeme závetrie.

Čaká nás posledný strmý zostup dňa. Musíme sa dostať dole do dediny. Cestu mi spríjemní svojim telefonátom Janči. Dnes sa vybral opäť na bicykel. Aj on je v Karpatoch, v tomto vánku ale spoznáva cestičky Bielych Karpát až pri Vršatci. Už je kúsok od cieľa, dopĺňa stratené tekutiny. Chvíľu pohovoríme, na diaľku si vymeníme dojmy z pekného dňa a pozdravy pre celý kolektív. Je to cyklistický nezmar.

Ale my sa už blížime k cieľu dnešnej trasy. Smutným zrakom ešte pozorujem rozpadajúci sa kaštieľ dole v obci. Škoda takýchto pamiatok, po ich strate bude okolie chudobnejšie, odíde s nimi kus histórie daného miesta, jeho duch sa stratí, nenávratne rozplynie.

Akciu musíme krátko vyhodnotiť v teple krčmy. Už je otvorená, čaj, káva aj niečo tuhšie padne vhod. Sme radi, že prestalo fučať, je tu príjemne teplo, rozhovory sa točia okolo rôznych tém. Aj okolo našich ďalších plánov. Ak vyjdú, je sa na čo tešiť (niektoré sú dosť uletené). Postupne budem informácie uvoľňovať. Uvoľnená je aj atmosféra, sme radi, že sme v zdraví prežili. Až teraz rozmýšľame, čo všetko nás mohlo dnes stretnúť. Niektoré konáre na chodníkoch vyzerali čerstvo. A mali slušný priemer …

Nastáva čas lúčenia. S Plaveckým Podhradím, so Záhorím, s hrebeňom Roštúna, magickým Klokočom aj zaujímavým hrebienkom Jelenej hory. A s výbornou partiou, ktorá sa napriek nepríjemnému vetru a chladu vybrala vybojovať svoje nedeľné chvíle pohody do Malých Karpát. Dnes ráno vystúpilo z áut v Plaveckom Podhradí Sedem statočných + 5 náhradníkov (či prípadne 12 apoštolov):

Danka Fáziková, Milka a Ľuboš Krajcoví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Vlado Trajlínek, Paľo Herceg, Jozef Baránek, Milan Babišík, Igor Naništa, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Pondelok ráno. Za hrebeňom Považského Inovca sa týčia tajomné vysoké temné hory. Ich hrebeň prikrýva biela čiapka oblakov. Sú krásne, ale bohužiaľ neexistujú. Je to len ilúzia, hra mrakov. Ale predstavujem si ich pyšné štíty, hlboké doliny v ktorých zurčia bystré potoky, husté lesy plné zveri. Podobne je to aj s ich reálnym predobrazom. Na každého z nás krajina pôsobí inak, niekomu sa dokáže prihovoriť, dokáže nás však aj počúvať. Niekedy takéto nadviazanie kontaktu trvá dlhší čas. Netreba sa však vzdávať, hory sú trpezlivé. Týčia sa nad nami už dlhé veky, chránia nás. A čakajú. Raz nás oslovia. Ak dokážeme načúvať, tichý rozhovor sa môže začať.