Akcia Veterlín

Čelo – Veterlín
Jar na konci februára
sobota, 22.2.2020

Piatok, posledný pracovný deň, pochmúrne ráno, popŕcha. Auto som zaparkoval, nohy sa len ťažko odliepajú zo zeme, premáham sa, pomaly kladiem jednu pred druhú, vlečiem sa do práce, účasť na dnešnom pracovnom kolotoči ma vôbec neláka. Zrak blúdi po okolí, snaží sa nájsť záchytný bod, niečo, čo by ma vytrhlo z letargie, zapálilo oheň.

Stromy a tmavý breh sa zrkadlia v blatistej hladine Mŕtveho ramena, predeľujú ju na dve časti. V tej tienistej nehybne spí labuť, kráľovský vták, hlava schovaná pod krídlom, krk ladne skrútený. Biela škvrna v šere rána. Vlastne ani neprší, to sa len z oblohy jemne znášajú kvapky rosy, na hladine vody tvoria stovky drobných krúžkov, narúšajú jej pokoj. Jediný náznak pohybu. Panuje bezvetrie, všetko dookola je nehybné, ticho obaľuje krajinu, náhle nepočuť ani zvuk áut z inak rušnej neďalekej cesty. Čas zamrzol.

Naľavo, ďaleko na juhovýchode, vykúka spoza tmavosivobielych mrakov krásnomodrá obloha, prísľub zmeny. Krok sa náhle predlžuje, myseľ prečisťuje. Veď víkend je na dosah, tých pár hodín to už nejako vydržím, zavriem Outlook, vypnem notebook, odpojím telefón, napätie opadne, zaľahnem do postele (pekná rozprávka, rád by som jej uveril). Ráno vyzriem z okna, rozhodnem sa čo na seba (a do seba), uvarím čaj, pribalím aj niečo lepšie a (ako každú sobotu) vyrazím von. Do Smoleníc, hore na veterlínsky hrebeň, s trampmi, organizujú tradičný prechod. Posledné roky na ňom nezvykneme chýbať.

Zas ten budík! Hoci je vonku zatiaľ čerstvo, pohľad na oblohu sľubuje ďalší pekný deň. Za chvíľu mám auto plné, tak poďme na to! Vo veselej spoločnosti aj cesta lepšie ubieha a tak za pár okamžikov zastavujem v Smoleniciach, vypúšťam spolucestujúcich na pivo (a iné ranné pochúťky) a ja pokračujem ešte kúštik ďalej. Cieľ prechádzky bude dnes v Lošonci, na záver je lepšie mať auto poruke. Zastavujem pri cintoríne, za pár chvíľ sa parkovisko plní a to ešte prichádzajú ďalší pešiaci z obce. Ani sa nenazdáme a už je tu autobus, našťastie sa všetci pomestíme.

Dobre naladení vystupujeme v Smoleniciach, sme pripravení vyraziť. Nie však tak rýchlo, ešte treba splniť spoločenské povinnosti, na štarte to bzučí ako v úli. Zdravíme sa so známymi, Milan s dievčatami ponúkajú z várnic teplé nápoje, majú aj niečo ostrejšie, občas sa siahne do vlastných zásob – túto akciu mám skutočne rád. Trvá pár minút, kým sa zoradíme na štartovnú fotografiu, akciu treba zahájiť, zdokumentovať účasť.

Masa účastníkov sa konečne dáva do pohybu. Dnes sme tu premiešaní všetci – trampi, turisti, výletníci, farebné bundy sa miešajú s maskáčmi, v blate sa otláčajú goretexové topánky aj kanady. Kráčame hore dedinou, zatáčame dobre známou cestou doprava, ponárame sa do chladivého ticha malokarpatského lesa v ústí doliny Hlboča. Cesta začína mierne stúpať, ale my, zahĺbení do rozhovorov, si to ani nemáme kedy uvedomiť. Vo vzduchu visia slová, útržky viet plnia les až po vrcholky stromov dobrou náladou. Panuje krásne počasie, máme pred sebou skvelý deň, rozbehla sa ďalšia vydarená sobota.

Vysoko nad hlavami sa týči Molpír, z jeho svahov sa na nás valí príval dávnych udalostí, z hmly histórie sa vynárajú osudy dávno zaniknutej civilizácie. Počuť ozvenu každodenného života aj rinčanie zbraní, cítiť vôňu chleba aj pach zhoreniska. Vo filmovej či literárnej podobe to zaujímavo priblížil pán Dvořák, dokonale vedel sprostredkovať tieto príbehy, uviesť do chodu stroj času.

Vodopád dnes obdivovať nemôžeme, je sucho, nedostatok snehu spôsobil, že namiesto bieleho vodného závoja sa zo skaly spúšťa zelený koberec, z potoka je teraz len suchá dolinka… Prechádzame úzky skalnatý prielom za kaplnkou, malý kaňon, les sa rozširuje, po pár metroch sa z neho vynárame, vstupujeme na lúku. Pod prístreškom nás čaká občerstvenie, tu možno vždy potešiť dušu (pohľadom na vrchol Čela) aj inšpirovať ducha (vareným vínom). Chvíľočku postojíme, počkáme oneskorencov.

Na tomto mieste sa masa účastníkov delí na skupiny či skupinky. Poniektorí si chcú len užiť pohodu sobotného predpoludnia, ich kroky vedú na zvážnice. Ďalší však túžia po výhľadoch, chcú vystúpiť vyššie, až tam, kde lietajú vtáci…

A tak sa púšťame krížom cez lúku, opäť sa odovzdávame pod ochranu mohutných stromov a meter za metrom sa posúvame vyššie, pod Čertov žľab. Zrazu… naťahujem vzduch do pľúc. Čo za vôňa sa to nesie lesom? To musí byť omyl, čuchový klam. V tomto období? Nie, je to naozaj pravda. Zo zeme sa tlačia hrubé zelené listy, do okolia šíria výraznú vôňu. Medvedí cesnak je tu, jar definitívne zavítala do krajiny.

Čo za sila vytláča spod zeme tieto lístky? Aký kalendár riadi ich životný cyklus? Takmer rok sa schovávali stiahnuté hlboko pod povrchom, zbierali silu, čakali. Najskôr sa v hĺbke prebudili prvé bunky, natiahli vlahu, vrstvu po vrstve začali obaľovať jadro, rásť. Už-už sa chystajú predrať von, spod zeme, vystrčiť nad suché lístie, pod modrú oblohu. Hore má ale vraj stále panovať zima, fučať studený vietor, ležať biela perina… Korene vševidiacich a vševedúcich stromov však šepkajú pod zem správy… nie, je tam pokoj, ticho, teplo… Vystrčím sa teda aspoň kúštik, uvidím…

Drobný zelený posol jari, kľúč, odomykajúci zemský povrch. Nie, dnes ich ešte netrháme, len sa tešíme z ich prítomnosti. A vône. Ku šťastiu niekedy postačí aj drobný kvietok.

Les sa rozostupuje, bližšie na cestu sa tlačia stále väčšie kamene, chodník začína prudko stúpať, skaly sú náhle všade okolo, rastú do výšky. Vstupujeme do Čertovho žľabu, tajuplného miesta, kde možno v noci stretnúť tajomných obyvateľov lesných húštin, kde sa zo skalných puklín derú na povrch magické sily, na snehu nájsť stopu malokarpatského medveďa. Stačí privrieť oči a snívať.

Byť tu večer sám, fantázia ma buď prinúti k veľkému výkonu alebo úplne ochromí. V peknom jarnom dni a príjemnej spoločnosti však toto miesto nepôsobí príliš desivo, len zaujímavo. Popadané kmene voľne pospúšťané zo strmých svahov, treba ich preliezať, obchádzať, podliezať. Skaly obrastené machom, poskytujú príležitosť chvíľku si posedieť, zamyslieť sa, nabrať sily. Vrstva tlejúceho lístia, zohrievajúca zem, tlmiaca kroky, šuchotom napĺňajúca každý kút. A všadeprítomná, na povrch sa derúca jar.

Oči privierať nebudem, radšej si hľadím pod nohy, na skalnatých schodoch stačí jeden nepozorný krok, jedno pokĺznutie… čert nikdy nespí, hlavne nie v Čertovom žľabe.

Ani sa to nezdá, tie kopce sú nejaké kratšie, menej strmé. Ešte dva-tri kroky, jedno hlbšie nadýchnutie a už stojíme na zvážnici pod tabuľkou označujúcou dosiahnutú výšku 555 metrov. Také okrúhle číslo si zaslúži oslavu, navyše, dosť som sa už toho nanosil. Zastúpim predsedu, ponúkam orešanské červené (vlastne – jedno je biele, druhé ríbezlák obe sú z Vrbového), našťastie je aký-taký záujem, nemusím to všetko trepať ďalej.

Ručičky hodín pri takýchto zábavkách rýchlo poskočia vpred, balíme, pokračujeme. Opäť do kopca (veď kam inam, sme v horách, ešte nám pár výškových metrov chýba). Chodník sa kľukatí stráňou, miestom dávneho polomu. Pamätám si pred pár rokmi, táto rana v lese bola ešte čerstvá, hľadali sme cestičku ako sa prepliesť pomedzi padnuté stromy, preťahovali sme sa popod nimi, obchádzali, niekedy museli vystúpiť o pár metrov vyššie. Čas všetko zacelí. Dnes už po kalamite nie je takmer ani stopy. Len pár kmeňov, leží nahromadených, pováľaných vedľa chodníka, len tak, na pripomienku. Tu nie je divočina, tu sme v turistickej oblasti.

V sedle pod Zárubami nechávame značky turistom, najbližších pár desiatok minút budeme podrážkami svojich topánok skúmať povrch lesa na veterlínskom hrebeni, čaká nás záverečné stúpanie na Čelo. Nie je to však žiadna džungľa, lesom pomedzi krásne stromy vedie dobre viditeľný chodník, nemusíme sa predierať húštinami, hľadať správny smer, dbať na každý krok. I keď, pod nohy si treba hľadieť, čert je síce ďaleko a hlboko pod nami, ale radšej nepokúšať osud, ruky von z vrecka, kontrolovať pohyb.

Míňame Hačovu jaskyňu, jej zabezpečený vstup. Tu sa musíme pristaviť, to nemôžeme len tak prebehnúť, treba otvoriť skrinku, vziať do ruky knižku, vždy sa nájde niekto, kto je tu prvý krát. Tep sa ukľudnil, môžeme sa zahryznúť do posledných metrov výstupu. Krok strieda krok, slovo za slovom sme bližšie hrebeňu. Les ustupuje, vstupujeme do najkrajšej horskej galérie. Živlami vytvarované bralá, obrúsené skaly, prírodou vyformované sochy, kmene stromov a výhľady do podhoria. Presne toto mám rád, kvôli týmto okamžikom sem chodievam. Tu by so vydržal večne, tu rozsypte môj popol…

Nie, nič sa rozsypávať nebude, máme toho veľa na pláne, je treba navštíviť ešte veľa miest, stráviť v prírode veľa hodín, prežiť mnoho okamžikov a rozhovorov s kamarátmi, naplniť myseľ obrazmi, dušu zážitkami a ruksak kamienkami.

…Len okamih tam pobudnutia:
už mŕtvie bôľ, už slabnú putá,
zrak čistí sa, tlak voľneje,
i oživujú nádeje;…

Ja viem, Paľo má radšej Krvavé sonety, ale tieto slová sa sem hodia viac, tie si treba pribaliť pred každým výletom do ruksaku. Nuž pobudnime, rozhliadnime sa…

Karpaty máme ako na dlani, ich kopčeky, vrcholy, doliny a lesy sa pod našimi nohami vlnia ako rozľahlé pokojné more, hladinu ktorého nečerí vietor, vysoké spenené vlny nebičujú brehy, na ktorých stojíme. A v diaľke na juhu spoza Veterlína vykúka Veľká Biela Hora. Schneeberg aj dnes láka, motivuje. Snáď ešte niekedy…

Dnes ale pokračujeme malokarpatským hrebeňom. Je slnečno, bezvetrie. Tieto prívlastky tešia, ten sneh však predsa len chýba, je február, patrilo by sa, aby nám bielo vŕzgal pod nohami, líca farbil mráz. Je teplo, lesom sa rozlieha šuchot lístia. Ak to pôjde takto ďalej, môžeme objednávať sadenice palmy ďatlovej. Nech majú tie ďatle do čoho klopať…

Na náš postup dohliadajú zaujímavo formované stromy a skaly, stále je čo obdivovať, na čo uprieť zrak. Pozor ale, treba viac hľadieť pod nohy, kamene neprikryté snehom, nespevnené mrazom môžu byť nebezpečné, nikto sa nechce šmyknúť, spadnúť, ublížiť si (ako sa dozvedáme neskôr, niektorým sa to bohužiaľ podarilo, našťastie sa však nič kritické nestalo). Ale to už stojíme pri drevenej ohrade, ohraničení Veterlínskeho závrtu. Pri minulej návšteve sme sa tu príjemne porozprávali s jaskyniarmi, dnes asi pracujú niekde inde. Bližšie k prekrytému otvoru však nejdeme, kosti porozhadzované všade okolo varujú…

V pochode po hrebeni pokračujeme ešte zopár minút, keď sa náhle pred nami začína rysovať záverečné stúpanie, Veterlín máme na dosah. Kúsok pod ním, zo skalnej vyhliadky, obdivujeme hrad Ostrý Kameň, skalnú líniu hrebeňa na Záruby (tam nás minule ale vyfúkalo!), priehradu Buková i výhľad na Záhorie. Spoznávame trasu minulotýždňového výletu, spomíname, do mysle sa opäť vkrádajú príjemné chvíle. Čaká nás ešte posledných pár metrov cesty, stúpanie končí, povrch sa zaobľuje. Veterlín, veterný vrch, miesto, ponad skalnatý vrchol ktorého neustále dujú vetry, točia sa v štrbinách brál, hučia v korunách stromov.

Je však úplne netradičný deň, na stromoch sa ani lístok nepohne (všetky ležia na zemi), panuje takmer absolútne bezvetrie, príjemné miesto na oddych, slnenie, rozhovor. Aj sa chvíľu zdržíme, akosi sa nikomu nechce dolu, stále si je čo povedať, do čoho zahryznúť, z čoho odpiť. Totálna pohoda skorého sobotného popoludnia.

Nič netrvá večne, musíme dole, zostúpiť z hrebeňa, prejsť do cieľa, vrátiť sa domov. Opatrne kráčame lesom, len tak nadivoko, mimo ciest, hľadáme vlastnú stopu. Nohy sa boria do lístia, šmýkajú na skalách a úlomkoch dreva, treba ísť opatrne, pomaly, dávať pozor na každý krok, na každý pohyb. Ale konečne stojíme dole, na asfaltke vedúcej z Jahodníka.

No, asfaltke… v lese prebieha ťažba, cesta je plná rozjazdeného blata, veľmi radi z nej po pár metroch odbočujeme do lesa, tam by podľa mapy mala viesť cesta. Je tu, takmer nebadateľne sa vinie popod stromy, vedie cez vrchol Ćervené ku krížu za kameňolomom. Je to výborná voľba, správne rozhodnutie. V lese čas ubieha tak nejako mimovoľne, metre pod nohami plynú samé, vzdialenosti sa skracujú. Ide sa parádne a ani sa nenazdáme a sme vonku z lesa.

A tam nás čaká Milan s občerstvením (pre mňa už len zázvorový čaj, prosím – ale je výborný) a Janka. Už dávno naberá cyklokilometre, pár stovák ich má v zápisníku. Dnes vyrazila za nami, je to fajn takto sa stretnúť, prehodiť pár slov, niekoľko viet. O tom sú kamaráti, o tom je náš klub…

Nás čakajú posledné stovky metrov do cieľa, po asfalte to zvládne každý, (samozrejme) aj my. Za odmenu nás v kaviarni U Kováčov čaká výborná fazuľovica, zákusky (chalani trampi – ĎAKUJEME !!!, pripravili ste to fantasticky, aj to počasie), muzika, posedenie. Nesmiem zabudnúť na našich rýchlejších kamarátov, ktorí trasu prebehli omnoho skôr, ale v krčme nám držia miesto, my prichádzame ako na hotové.

A potom nás už čaká len návrat domov. Autá sa rozliezajú na rôzne smery, nech sa všetky ich cesty skončia šťastne.

Ďakujem organizátorom z T.O. Stratená stopa za výbornú organizáciu a perfektnú akciu. Vymysleli ste to parádne a rok od roka to robíte lepšie. Máme sa u Vás čím inšpirovať! Vďaka. Samozrejme ďakujem aj účastníkom a účastníčkam prechodu, bez nich by táto akcia nebola tým, čím je. Dnes naozaj len ťažko spomeniem každého, na členov klubu sa obmedzovať nechcem, všetkých spomenúť nemôžem, niektorých ani nepoznám – tak aspoň v skratke:

Milka a Ľuboš Kraicoví, Eva a Lojzo Hollí, Dano Kováč s kamarátkou, Silvia a Juro (z Bratislavy), Božka Golierová, Juro Poláček, Braňo Polocík, Maroš Modrovský, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant (ako vždy nafotil skvelé fotky a vyrobil parádne video), Jozef Chudý, Jozef Behúl, Jozef Baránek, Miro Šuga, Igor Málik, Jozef Lukačovič, Janko Ščibravý, Dano Polák, organizátor Milan Babišík a veľa iných (prepáčte všetci, na ktorých som zabudol) a zapisovateľ

Juro Golier

Sedím pri počítači, vyťukávam písmenko za písmenkom, snažím sa dať svojim neučesaným myšlienkam formu a tvar. Hľadám niť príbehu, jeho pokračovanie, tupo hľadím na obrazovku, lovím slová, zvuk klávesnice stíchol. Počujem tichý úder zvonu, víkend sa práve zlomil do pracovného týždňa.

Náhle sa do okien opiera silný nápor vetra, víchrica, valí sa ďalší meteorologický front. Splašený vzduch sa snaží nájsť každú škáročku, dostať dovnútra. V záhrade to zavíja, v dome klopocú dvere, von by nevyhnal ani najhoršieho nepriateľa. Náhle je tu bezpečne, teplo, príjemne. Ako to teraz vyzerá na hrebeni? A čo stromy? Čelia besneniu živlov, odolávajú? Niektoré možno padnú. Čerstvé šrámy na duši lesa, svetlé rany v tmavej húštine. Začiatok nových príbehov, kolobeh života.

Pondelok, vietor vyfúkal oblohu, je jasnomodrá, len nad hrebeňmi hôr visí pár tmavých, rozpadajúcich sa mrakov. Medzi mostami lietajú ponad rameno čajky. Škriekajú, rozprávajú historky včerajšej noci, dnešného rána. Príbeh života.