Akcia Mútne – bežky

Putovanie na bežkách chotárom pod Pilskom
Mútne nie je smutné
7.3.-8.3.2020

Prší. A dosť pofukuje. Krúžky na hladine Mŕtveho ramena dnes nevidieť, jeho voda sa čerí, svetlo a tieň na nej rozohrávajú pozoruhodné divadlo. Tisíce odrazov, milióny odtieňov sivej a čiernej, vlnovky a prúžky sa rôzne prepletajú, prelínajú, miešajú. Chúlim sa do seba, rýchlo kráčam cez most, bránim chladu, aby sa do mňa zahryzol, zavŕtal pod bundu, hlboko do kostí. Je naozaj pochmúrne ráno, len po očku sledujem párik labutí. Dnes nespia, križujú hladinu, narúšajú jej vzor. Smutný začiatok smutného dňa.

Február 2020

Za touto akciou je Tóno. Najväčší bežkár, ktorého poznám je síce Janči (Maroš a ostatní prepáčia), ale jeho tento rok viac zasiahol zimný MTB vírus. Hoci na sneh párkrát vybehol (a nenapodobiteľne sa s nami o svoje zážitky podelil), tento rok ťahá bežky Tóno. A  ťahá ho to hlavne na Oravu. Pobehal tam veľa víkendových podujatí, má ich slušne zmapované, vie, kedy a kde čo organizujú. A tak vyňúral aj túto akciu. Mútne. Kde to vlastne je? V živote som tam nebol, premiéru na bežkách v Rýmařove som prežil, patrilo by sa ešte (aspoň raz) niekam vybehnúť (a pokúsiť osud). Prihlásim sa, pôjdem. Skúsime nájsť (možno) posledné zvyšky snehu tejto divnej zimy – nezimy. Mútne snáď smutné nebude, bude nás desať, niečo vymyslíme.

Piatok, 6.3.2020

A tak sa krok za krokom ťažko blížim do práce, tam na mňa aspoň nebude pršať. Pár hodín to nejako vydržím a potom vyrazím loviť zážitky. Len neviem, či tie lyže v aute nie sú zbytočnou príťažou, chalani by sa bez nich pohodlnejšie odviezli. Pre istotu som ale večer pribalil aj wibramky (a pršiplášť), na pešo sa dá ísť (takmer) vždy. Prinajhoršom na pivo.

Pracovný deň (našťastie) rýchlo prebehol, vypínam notebook, stláčam pomyselné tlačidlo RESET, mažem hlavu, odchádzam. Orava volá, starosti hádžem za hlavu (veď oni si ma nájdu). Auto naskočí na prvý raz, švihám do Moravian. Pár minút už meškám, určite ma čakajú.

Je to tak, Vojto a Edo sedia v aute na parkovisku, Maroš pred pár sekundami volal, všetci sú nedočkaví, nech sme už na ceste. Ideme. Piatková diaľnica je plná, nedá sa ísť na pol plynu (a pozornosti), treba hľadieť dopredu aj za seba, nohu mať na plyne aj na brzde, ešte že mi Martin (znova) požičal svoje auto na jednu nohu, s ním to ide ľahšie. Aj vzadu je viac miesta, lyže si zobral každý z mojich pasažierov.

Podľa Tónovej aktuálnej telefonickej rady preletíme Žilinu „co by dup“ (len si chvíľku myslíme, že sa zas vraciame do Bratislavy), Kia, Varín a Belá sú len krátke epizódy na ceste do cieľa, zaujímavé to začne byť až potom. Nekonečné Lutiše. Pokrútený horský prejazd do Oravskej Lesnej. Už sa aj stmieva, snehu stále nikde. Prichádzame do mne neznámej časti Slovenska. Vlastne ani neviem, či už nie sme niekde v Poľsku (alebo ešte ďalej). Obce sú dlhé, mnoho kilometrov sa kľukatia povedľa potokov. A medzi nimi nekonečné nič. Oči mám však na stopkách, čo keby sa pred kapotou objavil jeleň? Alebo medveď. Tu by ma to ani príliš neprekvapilo. Zákamenné, Krušetnica, Duľov… – pekné mená, niektoré z nich som už kedysi započul. Bežkári spomínali…

Zrazu nás (nemenovaná) navigácia odkláňa doprava. Cesta hneď skraja vyzerá divoko, po skúsenosti zo Sudet radšej brzdím a okamžite cúvam, kto vie, kde by som tentoraz skončil? (asi v Mútnom, po pár sekundách sa v protismere objavujú svetlá). Vydržať, už len pár kilometrov (dúfam), oči mám vyťahané od svetiel protiidúcich áut (ale sa ich nakopilo!). Pribrzdiť, radšej pomaly, teraz predsa neskončím v priekope. Konečne! Svetlá z tmy vykrojili tabuľku. Mútne. Prudko do kopca (12-tka, to by som na bicykli nechcel šliapať), potom odbočka vľavo, prudký zjazd, prudký výjazd… a stojíme pred obrovskou drevenicou. Goralská koliba, tu strávime najbližšie noci a dni.

Vítame sa s chalanmi, prví sú už tu, Tóno prichádza za chvíľu. Presúvame sa do spoločenskej miestnosti (je pekná, veľká, útulná), ochutnávame „co dům dal“ (čo sme priniesli z domova), máme toho veľa na srdci aj na jazyku. Paráda, minúty (či hodiny) letia ako bláznivé. Je ale čas sa pomaly poberať, zajtra máme náročný program. Trojica vytrvalcov sa však ešte aspoň na malú chvíľočku presúva na prízemie do jedálne, majú chuť na kávu…

Sobota, 7.3.2020

Ach jaj, to bol blbý nápad s tou kávou. Hlava treští, každý pohyb (spolubývajúcich) po izbe vpichuje do mozgu, do priestoru za očami tisíce ihličiek. To už mám aj ja vstávať? A dnes niekam ísť? Do kelu, veď ja mám auto, musím dopraviť posádku na štart! Policajný zbor, toto priznanie radšej nečítajte…

Vstávam, zem sa zhupla. Ani toho do seba veľa nevpracem (len tak zo tri zahryznutia), nie je čas a nejako mi ani neberie… Obliekam ľahkú výstroj, čapicu na hlavu (na tie obruče), vetrovku do ruksaku, termosku naplniť, jabĺčka so sebou, pravú nohu pred ľavú, potom vymeniť, poďme. Kde sú kľúče od auta? Kŕčovite sa držím volantu, oči pučím na cestu, idem radšej opatrne, som rád, keď šťastne zaparkujem pred obecným úradom. Prezentácia, pôjdem, no čo už, veď nejako bude…

Začiatok je v pohode, pár kilometrov sa vezieme autobusom na „letisko“, potom začíname šliapať na pešo. Ani tu zatiaľ niet snehu, cesta je ľadová, ešte neobúvame, dávame si na čas. Kráčam s mojim nočným parťákom, trpíme spolu, krok za krokom sa utešujeme, že horšie to už nebude, musí sa to len zlepšovať (omyl spoznám za chvíľu). Ľad končí, objavuje sa sneh. Tak predsa, nechodili sme zbytočne, bežky sa predsa len dostanú k slovu. Doma som tomu vôbec neveril, po rannom pohľade z okna tiež príliš nie. Orava však predsa len nesklamala.

Sklamáva však organizmus, som bez chuti, chýba iskra (aj predzápal), zatiaľ len mechanicky prepletám nohami a rukami. Už tú kávu piť nebudem! Po chvíli nás čaká prvá prestávka, občerstvenie, čaj. To malé biele v štamperlíku s vďakou odmietam.

Cesta začína postupne stúpať. To mi toľko nevadí, len hlavne žiadne zjazdy. Dnes však zatiaľ ani tie stúpania nie sú nič moc. Ja neobehnem nikoho, mňa obieha (takmer) každý. Aj včerajší parťák mi uniká (ako sa neskôr dozvedám, trpí ako zver). Ale toho snehu! Toto mi u nás na dolniakoch nikto neuverí. Foťák (mobil) preto ani príliš nevyťahujem, akciu nedokumentujem, nosím ho v ruksaku na chrbte, tam je v bezpečí.

Bežkovanie dnes je úplne iný zážitok, ako v Rýmařove. Tam boli stopy upravované, mäkké, pomalé. Tu je stôp desiatky, sneh začína byť premrznutý, lyže nedržia, tancujú, snažím sa udržať smer (motám sa po celej šírke zvážnice) a hlavne nespadnúť. Opäť hľadím len na tie zelené diamanty na ich špičkách, už ich poznám dôverne. Trasa však vedie lesom, výhľady aj tak nie sú žiadne, o nič neprichádzam. Stále mierne stúpame, nie je to príliš cítiť, za iných okolností by sa išlo perfektne, dnes iba… dobre. Žijem, dýcham, hýbem sa, to zatiaľ stačí. Energia však postupne dochádza, deficit raňajok sa začína prejavovať. Stojím, vyberám jabĺčko, dobíjam potrebnú silu.

Pomohlo to, aspoň na chvíľu. Ale prichádza zlomový bod trasy. Cesta sa lomí vpravo a ja hľadím do jamy, jej dna ani nedovidím (je za zákrutou). Toto mám zísť? Stojím a naberám odvahu. A potrebnú silu. Stopa stále nie je voľná, zvrchu čo chvíľu niekto prichádza, statočne sa vrhá do zjazdu, občas padá, vstáva a pokračuje. Čo tam budem robiť ja?

No nič idem, tuším je na chvíľku voľnejšie! Nemusím sa ani odrážať, ide to samo, ale prirýchlo, hneď aj ležím. Sneh je našťastie mäkký, pád tiež (ako do perinky). Napriek tomu, že ležím cez celú šírku stopy ma okoloidúci zvládajú obísť, nikto ma zatiaľ neprepichol lyžou. Dokonca sa dokážem postaviť na nohy bez toho, aby som vyzúval lyže. Oproti Rýmařovu to je výrazný pokrok, stáva sa zo mňa konečne bežkár?

Aspoň pár sekúnd si to myslím. Púšťam sa znova dole svahom, predo mnou náhle padajú traja bežkári, pekne jeden za druhým, ja už mám nabraté bomby (odhadujem to len na niečo málo pod 100km/h), pekne ich však všetkých sprava obchádzam po mäkkom snehu, nikoho nezraním, ani neohrozím, ale… hneď za nimi si ľahnem aj ja… Palica je asi päť metrov nado mnou, opäť sa z toho musím vyhrabávať. Podarilo sa! Už len kúsok, konečne zjazd končí, čaká tam Tóno aj Janči, zaujímam zjazdový postoj (tí skôr narodení si možno spomenú na Franza Klammera, tiež chodil tak kade ruka, kade noha, na hranici pádu, blýskajú svetlá bleskov, už som takmer dole a… tresk! Ležím tretí raz na zemi. V jedinom zjazde! Som naozaj talent na pohľadanie! Aspoň že som sa (zatiaľ) nedolámal.

S podlomenou psychikou pokračujem ďalej, fyzické sily mi chýbajú už dávno. Našťastie momentálne nie sú žiadne zjazdy, len stúpania, miernulinké, takmer rovina. Som však skoro úplne v keli, žalúdok je ako na vode, ľahnem, skončím, zamrznem. Kašlem už na všetko, to bol nápad! Ja a bežky! Bolo mi to treba? Prečo som nezostal doma? Mohol som robiť v záhrade, strihať vinič… Stop! Už úplne blbnem! Chytajú ma fantazmagórie, radšej zastanem, musím dobiť baterky. Stojí tam Tóno, čaká na mňa , je to kamarát, vyťahuje fľaštičku s džúsom, dobrý čaj z grantových jabĺk, dostáva ma z najhoršej krízy, znova môžem pokračovať. Našťastie už len pár desiatok metrov, vpravo na kraji stopy parkuje traktor (podarí sa mi ho obísť a zastaviť), sú tam stoly. Druhá občerstvovačka. Opäť vychádza slnko (to naozaj), svet je náhle krásny, možno to nakoniec predsa len prežijem. Opäť odmietam malý štamperlík, pijem čaj (aj dva), pomaly do seba dokonca napracem jeden párok. Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou, že vyzujem lyže (obrazne, na lavici v nich samozrejme nesedím) a pôjdem dole s pešiakmi, majú to len pár kilometrov. Na bežkách je to ešte takmer desinka. Presvedčia ma ale ostatní chalani. Prišli sme sem na bežky, pôjdeme na bežkách! Majú pravdu, z boja neutečiem ani ja. Obúvam tie moje biele drevá a púšťam sa do boja s traťou a (hlavne) so sebou.

Na počudovanie, pár bežkárov už aj obehnem (stále je ale viac tých, čo obiehajú mňa – ale aj tak to pomáha naštrbenej psychike), slniečko začína svietiť (nič nevidím, hrozí mi snežná slepota), občas sa vpravo otvára výhľad (po očku sa tam odvážim mrknúť, už naberám odvahu a stabilitu na bežkách), čas postupuje, vzdialenosť do cieľa sa skracuje.

Raz to však muselo prísť. Za oddychom sme ešte stále stúpali, dosiahli najvyšší bod trasy, nutne musí nasledovať zjazd, moja obľúbená disciplína. Našťastie však davy rednú, stopa je voľná, príliš sa to nerozbieha, vládzem korigovať smer aj rýchlosť, ja dokonca ani nespadnem!!! Keď v ostrej zákrute čítam tabuľku Pozor strmý zjazd! a cesta ďalej je zamrznutá, takmer bez snehu a miestami okrášlená ihličím a hlinou – vyzúvam. Odtiaľto už ja idem peši! Je to len niečo cez tri kilometre, nevadí, že ma obieha veľa lyžiarov (niekto sa občas pýta, či som zlomil lyžu), prípadný pád by bol tvrdý, ja riskovať skutočne nebudem, nepokazím si rozbiehajúcu sa sezónu (a dojem)! A tak sa krok za krokom blížim k cieľu, organizmus sa postupne preberá, začína fungovať, žalúdok pracovať, svet je náhle opäť krásny, je to perfektná akcia, ešte že som sem išiel.

A už som dole, na letisku, posledné metre kráčam s Tónom a Edom, nakoniec som ich predsa len dohnal, nie je to teda so mnou až tak zlé. Spolu chvíľu čakáme na autobus, stihnú ho aj naši poslední účastníci (bol som rýchlejší?! Nie, to sa len viac zamotali pri občerstvení), sme všetci šťastne dole, vezieme sa do cieľa, na kapustnicu, ukončiť akciu. A keď pozriem na hodinky, neverím vlastným očiam. Je len pol druhej, to som bol naozaj tak rýchly? Čo budeme dnes robiť? Celý deň je v podstate ešte pred nami.

Uvidíme, na kávu už ale večer určite nepôjdem, radšej si jednu dám v kultúrnom dome. Kapustnica je výborná, toľko mäsa sa len tak v tanieri nevidí, navyše nás zaskočí informácia, že na akcii sa zúčastnilo vyše 500 účastníkov. Paráda. Únava opadáva, myseľ opäť začína fungovať. Organizátori milo prekvapia účastníčky (ale aj nás), keď v predvečer sviatku žien (večer je ešte síce ďaleko) každej v cieli darujú ružičku. Milá pozornosť, máme sa veru čo učiť.

Na chatu sa vraciame dosť skoro, je dosť času na oddych aj posedenie, ktoré si opäť spríjemňujeme všakovakými dobrotami. Noc sa tíško plíži krajinou, zahaľuje ju do čierneho plášťa, do okolia svietia len bledé okná obydlí, žiarivé oči domov. Sme na kraji sveta, je tu však krásne. Orava má stále čo ponúknuť, čím prekvapiť, pokiaľ to bude len trochu možné, rád sa sem opäť niekedy vrátim. Do tvrdého kraja, rozozvučaného mäkkou rečou, v zime zahaleného mäkučkou bielou perinou. Tou, ktorú už u nás takmer nevidieť…

Nedeľa, 8.3.2020

Budím sa do skorého sviatočného rána. Dnes sa vstáva podstatne ľahšie, raňajky chutia, veď sme sa aj vyvarovali nočnej kávy… Myseľ ale ťažia myšlienky na odchod. Je to tak, vymedzený čas pretiekol ako voda v dravej bystrine, dnes sa balíme a vraciame domov. Ale nepatrí sa predsa odísť bez rozlúčenia, turistickú výbavu sme so sebou nebrali nadarmo, pôjdeme sa aspoň kúsok prejsť. Len tak na chvíľku, po raňajkách.

Domáci nám večer spomínal, že hore pod lesom má ešte jednu nehnuteľnosť, starú horáreň upravenú na rekreačné účely. Vraj je tam veľmi pekne. Viac nás nebolo treba ponúkať, program na doobedie máme pripravený.

Ráno je nielen skoré, ale aj biele. Včera boli okolité polia hnedé, len kde tu ozdobené fľakom mokrého snehu, dnes v noci snežilo, všade dookola sa rozprestiera biela nádhera, pôjde sa nám oveľa veselšie. Tento rok sme si bielej nádielky príliš neužili, je nám teda vzácna. Vonku je pod mrakom, ale príjemne, nie je treba veľa vrstiev oblečenia, keď bude najhoršie, pridáme do kroku, zohrejeme sa.

Prvé metre vedú po asfaltke hore obcou. Dávno už neplatí prívlastok chudobná Orava, okolo cesty sa týčia pekné nové domy, ľudia sa tu vedia obracať, postaviť dom, zasadiť strom. Trvá len pár minút a domy nechávame za chrbtom, schádzame poľnou cestou dole do rolí. Dnes je prikrytá čerstvým snehom, je však teplo, ozdoba nebude mať dlhého trvania. Za dedinou stojí hlboko v poli novostavba, vyvoláva rozhovor, spúšťa predstavivosť. Čo láka ľudí žiť takto osamote, oddelene od iných, aké majú na to pohnútky? Vysvetlenie je možno jednoduché, možno zložité, možno ich je viacero súčasne, neprináleží nám sa tým zaoberať, súdiť. V každom prípade pohľad z okna tu majú skvostný. Tam hore, na horizonte sa ťahá línia novostavieb, šíre vlny pahorkov a polí predeľujú remízky, obďaleč začína les, nad ním sa týčia svahy Dudovej, Magurky a Súšavy, hlbšie za nimi sa pred našim zrakom skrýva Minčol a Pilsko. Hlboké lesy, panstvo divej zveri, tam nás z húštia sleduje statný jeleň, tichý vlk či starý medveď. Z lesa vybehla líška, ešte o nás nevie, sme ďaleko, len pohybujúce sa bodky na šírej bielej pláni. Hrá sa v snehu, váľa sa v ňom, čistí si kožuch, zrazu zastane, spozornie… a už sa za ňou práši rozvírená biela hmla, zacítila človeka, uteká sa skryť do lesa, pod ochranu mohutných ihličnatých obrov, tam sa cíti v bezpečí.

Náš zástup je na ďaleko rozťahaný po panenskej bielej planine. Kto to vpredu preráža stopu? Nuž kto iný než Maroš, nedokáže ísť pomaly, ako druhý, ťahá ho to stále dopredu. Za ním postupne kráčajú ďalší, dvojice v rozhovore aj jednotlivci v zadumaní. Prekročíme potok, niekto občas čľupne hlbšie ako si predstavoval. Nevadí to však, vody je ešte málo, obuv vlhkosť spoľahlivo zadrží.

Z lesa pred nami sa postupne vylupuje stavba, stará hájovňa Vajdovky, dnes Chata pod Pilskom. Vysoký drevený kríž v rohu plota, biele murované steny, drevená stavba altánku. Tiché miesto v prekrásnom kúte na kraji lesa. Náhly závan romantiky, chuť stráviť tu v okolí zopár dní, večer posedieť na priedomí, pri altánku, počúvať zvuky usínajúceho dňa a prebúdzajúceho sa lesa. Zobudiť sa, otvoreným oknom nasať do pľúc chladnú vôňu lesa, do uší spev lesného vtáctva, do mozgu prvé ranné lúče prebúdzajúceho sa dňa.

Späť do reality, ale aj tá je úplne iná, na akú sme zvyknutí u nás dole, tu si pripadám skôr ako na Islande, blúdime po stavbe, obdivujeme útulne vybavenú spoločenskú miestnosť, príjemnú veľkú kuchyňu, spálne. Začíname spriadať plány na ďalšiu návštevu. O čo je toto miesto vybavené skromnejšie, o to viac atmosféry vyžaruje. Áno, verím, že tu nie som naposledy.

Deň o krôčik postúpil, obloha sa rozjasnieva, opar nad lesmi ustupuje. Hory sa objavujú v plnej kráse. Oblaky nad oravskými pahorkami kreslia fantastické útvary, spoza nich žiari sýtomodrá obloha. Otepľuje sa, snehová prikrývka sa stenčuje. Stačilo len zopár minút a miestami už kráčame po hnedej hline, zima je už aj tu na ústupe, jar pomaly vypĺňa uvoľnený priestor.

Posledný pohľad na Vajdovky zhora z cesty medzi domami, poniže koliby. Pri ceste sa skromne chúli kríž, neodmysliteľná súčasť tunajšej krajiny, duše Oravy. Dedičstvo otcov, ktoré je však trvale prítomné v každodennej existencii kraja. Patrí sem, akoby vyrastal priamo z hlbín zeme, z neviditeľných žíl, ktoré tu prerastajú na povrch, dávajú výživu zemi, silu jej ľudu. Orava, jej viera je tradíciou aj prirodzenou súčasťou dneška.

Musíme sa však rozlúčiť. S Oravou, krásnym krajom, milými ľuďmi, ale aj navzájom medzi sebou. My sa hádam čoskoro uvidíme na ďalších spoločných akciách, verím, že niektorá nás opäť zavedie aj do tohto krásneho zákutia Slovenska. V týchto miestach som bol prvý krát, nechal som tu však kus svojho srdca. Rád sa sem opäť niekedy vrátim, rozhliadnem po kraji, započúvam do tónov reči obyvateľov, otlačím svoju stopu do jej pôdy. Mútne, vôbec si nebolo smutné.

Niekto možno z textu vydedukuje, že tento víkend nepatril k tým najvydarenejším. Opak je však pravdou. Naozaj (😉 ) som si užil utrpenie na bežkách (vo všetkých významoch a odtieňoch tohto slova), vychutnal si bežkovanie, bol očarený mne doteraz neznámym kútom Slovenska a strávil som veľmi príjemné chvíle s vynikajúcou partiou: Tono Gieci s kamarátkou Deniskou, Janči Budoš, Paľo Herceg, Miro Šuga, Vlado Naď, Maroš Modrovský, Vojto Galbavý, Edo Zolvik a

Juro Golier

V noci opäť primrzlo, musel som škriabať predné sklo. Sedím v aute a čakám. Ranné oteplenie rozpúšťa inovať, priamo pred očami sa mi spúšťa krížom cez sklo kvapka vody, Zanecháva stopu, postupne sa stráca, mizne na okraji. Tak ako spomienky na krásny víkend.

Voda v ramene je dnes ráno hladká ako sklo, bledá, odráža sa v nej modrá obloha, prepožičiava jej svoje odtiene. Ponad hladinu ticho lietajú čajky. Vo vzduchu je opäť cítiť jar.