Akcia Karpaty tour 2020

Cyklistické vítanie leta 2020

Neverte meteoradarom!

sobota, 20. jún 2020

Auto parkujem na takmer prázdnom parkovisku, vypínam motor, zostávam sedieť vovnútri, sem aspoň nebude pršať. Tak som to nakoniec stihol, je sedem minút do plánovaného štartu. Nikto tu však zatiaľ nie je, nečudo, veď kto aj by v takom nečase chodil. A predpoklad je ešte horší, mobil už radšej ani nevyťahujem, na radar nepozerám. Počkám len chvíľku, pár minút po ôsmej to zabalím. Povinnosť som si splnil, odfotím prázdny priestor, zdokumentujem akciu a vrátim sa domov, do teplej postele. Bicykel nebudem ani vyťahovať, v kufri mu je dobre. Sprava od cukrovaru však prichádza cyklista, Jozef. Vystupujem, vítame sa. Hneď nato aj s Vierkou. Za ňou s Jančim. A stále prichádzajú ďalší. Dokelu, veď nakoniec budeme musieť ísť. To bol teda nápad!

Bolo to dávno, bežali posledné roky minulého storočia (či tisícročia), keď sme sa rozhodli (vtedy ešte len skusmo) namieriť barany svojich tátošov do podhoria Malých Karpát, prvýkrát šliapli do pedálov a začali tak písať históriu Karpaty Tour. Akcia si našla svoj termín, svojich (pravidelných) účastníkov aj svoju trasu (i keď tá sa postupne čiastočne menila). Na cestách medzi Trnavou, Pezinskou Babou, Bukovou, Radošovcami, Jablonicou, Vrbovým, Majdánom, Zabitým či mnohými inými obcami a zákutiami Malých Karpát sme počas nasledujúcich 23 rokov strávili stovky hodín, opravili desiatky defektov, preliali litre potu, doplnili hektolitre tekutín, zažili množstvo nezabudnuteľných chvíľ, získali veľa nových priateľov a každoročne privítali leto v sedlo bicykla. Ako to však bude tento rok?

Po nečakanej zmene, ktorú do našich životov na konci marca priniesol ten malý neviditeľný votrelec, sa dobre bežiaci klubový stroj zastavil. Plán akcií sa stal prehliadkou zmarených príležitostí, príprava akcie, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je jej spoločenská časť stratila zmysel. Nikto nič nevedel, nikto nič negarantoval. Presun na neskorší termín (vítanie leta v septembri) nemal logiku. Rozhodovanie bolo ťažké, ale rozhodnutie jasné – Karpaty Tour v tomto roku organizovať nebudeme.

Keď sa však situácia v začala vracať do normálu, pootvorila sa štrbinka, svitla nádej, ponúklo sa riešenie. Vrátime sa na úplný začiatok, do roku 1997, akciu zorganizujeme len v rámci klubu, niť sa nepretrhne. Nebudeme ale trieštiť kolektív, vymyslíme jednu spoločnú trasu – takú, aby sa prípadne dali pošetriť sily. Leto tak opäť privítame v sedle bicykla v Malých Karpatoch.

Sobota ráno, pohľad z okna nepripomína nastávajúce leto ani náhodou. Ešte v posteli štartujem tablet, hľadám predpoveď počasia, aktuálny stav zrážok na radare. Stačí jeden pohľad a radšej to všetko rýchlo vypínam. Načo som sa do toho montoval? Teraz by som mal ísť na štart, čo ak niekto náhodou príde? Nepríde! V takomto počasí? Hlbšie sa zavŕtavam do teplých perín, snažím sa zachytiť zvuk dažďa bubnujúceho do okeníc. Vonku je však ticho. Ach jaj, tak ja teda idem…

Ešteže som si včera premazal bicykel (pucoval som ho už v týždni), po nezabudnuteľnom úseku spod Butkova nebol v príliš reprezentatívnej forme. A v akej forme budem dnes ja? Uvidím. Teraz rýchlo hádžem niečo do seba (na kávu už nezostáva čas, príliš dlho som čakal v posteli na dážď) a na seba (ako sa obliecť do takého času?), pribaľujem suché veci na prezlečenie. Rýchlo odchádzam, ručičky hodiniek sa povážlivo posunuli. Až pred Dechticami zisťujem, že cyklohodinky zostali na stole (už sa vracať nebudem), nuž nemôžem mať všetko, dnes budem trasu merať náhradným spôsobom. Ale bude vôbec čo merať?

V Dechticiach spomaľujem, krajom cesty si v protismere vykračujú dvaja dobermani, hnedý a čierny, za nimi ide krokom policajné auto, okienko stiahnuté, monitoruje situáciu. Zaujímavý pohľad, aj by som sa pridal do sprievodu, ale čas ma tlačí. A tak pritlačím na plynový pedál, nepatrí sa meškať.

Opäť popŕcha, dnes už hádam tretí krát. A ja som znova zabudol doliať vodu do ostrekovačov, cestu pomedzi šmuhy, ktoré zanechávajú stierače na prednom skle len tuším. Vľavo, vpravo, vpredu, všade dookola visia tmavé chuchvalce mrakov. V diaľke je horizont rozpitý bielou záclonou. Dážď, tam niekde máme dnes namierené. Pohľad na smutné sobotné ráno ťaží na duši, koľko odtieňov sivej vypĺňa priestor! Tmavé nebo splýva s pochmúrnou krajinou, odráža sa na vlhkej ceste, vpíja do mokrých polí. Deň ako stvorený na výlet…

Trnava. Auto parkujem na ešte takmer prázdnom parkovisku, aj pre návštevníkov relax centra je ešte priskoro, v takéto ráno sa vstáva len ťažko. Ale nakoniec sa nás nazbieralo dosť – desať – až priveľa na moje očakávania (prečo ste nezostali radšej doma?). Toľkých nepresvedčím, aby sme išli len na kávu, nakoniec budeme musieť jazdiť, shit, Scheiße, dokelu! Tak sa teda odfoťme (niekoľkokrát) a poďme už! Nech to máme rýchlo za sebou.

Hneď na úvod meníme pôvodne plánovanú trasu. Trnavu opúšťame smerom cez Kamenný mlyn. Vraj tam bude slabšia premávka. Znalci miestnych cyklochodníčkov majú pravdu, cez Biely Kostol to celkom ujde. Aj počasie sa zatiaľ dá vydržať. Mrholí len veľmi jemne (avšak vytrvalo), kvapky sa iba vyzrážavajú z oblakov – ej padá, padá rosenka …

V príjemnom rozpoložení ľahko súhlasím s drobnými a neskôr zásadnými úpravami plánovanej trasy. Jej smer sa najskôr stáča na Ružindol, po hupákoch a medzi autami sa dostávame k bočnej ceste. Odbočujeme. Tak som prvý raz v živote objavil (ako táčky) na Borovej, o existencii tejto dedinky som doteraz ani len netušil. Ale je pekná, upravená, pokiaľ stíham sledovať, stále sa tu nachádza veľa pôvodných (poopravovaných) sedliackych domov. Paráda, niekedy sa sem (dúfam), v lepšom počasí vrátim, v kľude popozerám.

Menšia paráda je, že až v týchto miestach začínam cez kvapky vody na okuliaroch prvýkrát rozoznávať kopčeky našich malých (veľ)hôr, doteraz akoby vôbec neexistovali, boli úplne skryté v mrakoch. Teraz z nich začínajú pomaly vykúkať, ich obrysy vystupujú z bieleho mlieka. Na prvý pohľad ale vidno, že suchí z nich dnes v žiadnom prípade neodídeme.

Už predtým padlo rozhodnutie, že vzhľadom na aktuálne podmienky dnešnú trasu úplne prekopeme. A tak teraz smerujeme do Dolian. V Ompitáli si najskôr musíme nechať zájsť chuť na občerstvenie. Je priskoro, miestne pohostinstvá ešte neotvorili, do obchodu nás bez rúšok pustiť nechcú (okrem hodiniek som doma zabudol aj to). A tak začínam boj s prvým (ako sa ukáže aj posledným) dnešným stúpaním nasucho.

No, nasucho… v tomto úseku si užívame vlahy až – až. Toto je tá časť dňa, keď vlhkosť vypadáva z oblohy najintenzívnejšie, jej kvapky sú najväčšie (ale stále sa to dá vydržať), najosviežujúcejšie. Každý preto šliapeme na Zabité za svoje, minipelotón sa trhá, snažíme sa čo najskôr schovať do sucha pod koruny stromov. Nie je čas, priestor, ani chuť na kochanie, treba sa len oprieť do pedálov, ľavá, pravá, ľavá, na kúsku podradiť, cesta stúpa, len nestratiť rytmus, tu sa dá zas pritvrdiť, dych sa skracuje, pot sa mieša s dažďom, poďme, nech som už tam.

Z tejto strany stúpam hore na bicykli prvý raz, doteraz som túto cestu iba zjazdoval (a vozil sa autom, len raz na pešo). A čakal som tvrdšie stúpanie, nejako rýchlo to ubehlo. Les sa otvára, vľavo sa leskne vodná hladina, vpravo spod stromov vykúka strecha horárne. Som na Zabitom, odtiaľto je to už len kúštik stúpania a potom len dlhý zaslúžený zjazd na Majdán (vlastne až do cieľa). Dnes nie je čas na experimenty, odbočky, užívania si prírody a okolia. Dnes treba uniknúť pred vodou.

A tak sa príliš nemotáme (našťastie to tu už celkom dobre poznám, krásy okolia si môžem zo spomienok premietať v teple domova – a veru je z čoho vyberať). Zaradím správny prevod na posledných pár metrov výšľapu, párkrát sa zhlboka nadýchnem a potom už len neprehnať rýchlosť v zjazde na vlhkej (a miestami štrkovej) ceste. Solírov len preletím, nebudem predsa brzdiť.

Za posledné obdobie som toho opäť trochu našliapal na pešo, aj v týchto končinách. A zapáčilo sa mi to. Veľmi. Ten blízky kontakt s krajinou. Jej farbami. Vôňou. Hlasmi. Skalami pod nohou. V lese napravo je Lichtek, za ním Klokočina a jej ochranca, dobre skrytá Godova skala, tajuplný Železník, kamenné Stredné Šišoretné, vľavo trávnatá Kukučková či samotársky Poraj. Jazda bicyklom je ako prelet nad krajinou nízkoletiacim lietadlom alebo rogalom. Všetko tam niekde je, nemám ale čas to intenzívnejšie precítiť. O to viac prežívam svoj výkon (pri výšľape hore kopcom či zjazde). A užívam si spoločnosť priateľov. Teraz sme síce roztratení po celej dĺžke lesnej asfaltky, ale tam dole (alebo hore) počkajú. Prehodíme pár slov, zasmejeme sa. Do lesa sa zas však znova vyberiem aj peši. Užiť si jeho náladu. Zachytiť ju na desiatkach fotografií. Stovky momentov si odniesť v pamäti.

Pri odbočke na Rybáreň sa čakáme, niekto bol v zjazde odvážnejší, iný kúsok zaostal. Posledné stovky metrov to popri Parnej už ale ťaháme spolu. Na Majdáne si hádam budeme môcť na chvíľku posedieť, doplniť energiu.

Dnes sme však príliš rýchli, aj Kurátko má ešte zavreté, našťastie nie pridlho. Dvere sa otvárajú, sucho a teplo lákajú na posedenie. Hlavne keď vonku je stále vlhko a na terase prefukuje. Musíme vstúpiť, veď spoločenské posedenie a utužovanie kolektívu k tejto akcii neodmysliteľne patria.

Teplé i chladené nápoje chutia, máme si čo povedať, nálada je výborná, vonku stále viac popŕcha, načo sa náhliť. Vierku hreje požičaný vlnený sveter, Janči sa nás stále snaží presvedčiť na pokračovanie pod Veterlín, po tretej runde ale aj on stráca motiváciu. Z ťažkým srdcom sa však musíme rozlúčiť. Do cieľa nás čaká ešte zopár kilometrov, zdá sa, že aj počasie sa momentálne umúdrilo (dlho to tak určite nevydrží), tak teda poďme, nech sa stane, čo sa stať má.

Neprejdeme viac než dvadsať metrov a stojíme. Milan má prázdne koleso, skúsi to len dofúkať, v týchto podmienkach sa nikomu do opravy nechce. Najskôr síce ventil vytrhne, ale druhý pokus je už úspešný a zdá sa, že duša drží (vydržala až do cieľa). Volíme trasu po cykloceste popri priehrade, musíme sa predsa aspoň trochu zablatiť, dnes sa nepatrí vrátiť domov ako zo škatuľky, nikto by nám neuveril, že sme deň nepresedeli v teple krčmy.

A sme opäť na asfalte. Cesta z Horných Orešian do Suchej mierne klesá, vietor nás tlačí, neprší (!!!), ideálne cyklistické podmienky nás provokujú k výkonu, dole sa ženieme štyridsiatkou. Aby sme sa vyhli frekventovanej ceste (alebo ma znova chcú len úplne domotať?) odbočujeme na Zvončín a potom niekde do polí. Na počudovanie, poľná cesta pomedzi kukuricu je úplne suchá (tu vôbec nepršalo?) a dovedie nás kúsok od Bieleho Kostola. Tu to už poznávam, ráno sme tadiaľto išli (a neodbočili do polí, vraj tam bude blato), naspäť už trafím aj ja.

Ešte absolvujeme krátku exkurziu po Bielom Kostole, obdivujeme jeho novostavby a cez Kamenáč uzatvárame okruh v Relaxe. Tu akciu končíme krátkym posedením a občerstvením, zaslúžili sme si to.

Hoci to dnes bolo „len“ 57 km sme spokojní, dokázali sme prekonať svoju pohodlnosť i obavy a za odmenu si v začínajúcom daždi domov odnášame dobrý pocit z vydarenej akcie. A spomienky. Napriek tomu, že sa nás dnes na trasu nevydalo príliš veľa, otlačili sme vzorku svojich plášťov na cesty V Malých Karpatoch, privítali sme leto v sedle svojich bicyklov a udržali tak dlhoročnú tradíciu akcie Karpaty Tour. Vďaka za nezabudnuteľný deň patrí všetkým, ktorí sa v toto upršané ráno objavili na parkovisku pred Relaxom (dobre, že ste nezostali doma):

Vierka Gubiová, Jozef Baránek, Janči Budoš, Milan Babišík, Miro Šuga, Janko Ščibravý, Ivan Kubiš, Fero Martinus, Jožo Chudý a

Juro Golier

Prejdem len pár kilometrov za Trnavu a musím prepnúť stierače na vyššiu rýchlosť. Myslím na ostatných. Stihli sa už presunúť domov? Ivan, Jozef a Janko asi nie, tí mali pred sebou ešte kus cesty. Z rádia mi hrá jazz, ja len automaticky sledujem čierny pás asfaltu ubiehajúci pomedzi žlté lány poľa, v ktorom sa hadia vyjazdené koľaje. Prší stále viac, jemné lístky vlčích makov sa skláňajú k zemi. Auto parkujem vo dvore, len rýchlo prebieham pod strechu, bicykel dnes bude nocovať v kufri auta. Zvyšok poobedia počúvam kvapky dažďa bubnujúceho do okien. Dnes v noci začína astronomické leto roku 2020.