Akcia Záruby

utorok 17.11.2020

 Nadišiel čas lovcov inverzií. My, úbožiaci neschopní pohybu (povinnosti nepustia), sa zatiaľ krčíme v nížine, zahalení ťažkým sivým závojom, hustým pudingom mrakov, z ktorých neustále vypadávajú drobulinké kvapôčky hmly. Pôda, napitá špongia, len so sebazaprením prijíma ďalšiu vlahu, asfalt, lesknúce sa zrkadlo, oslepuje posádky protiidúcich vozidiel, po kovovej bráne pomaly stekajú žiarivé diamanty, kvapky vyzrážanej vlhkosti. Farebné okno do sveta, obrazovka počítača, priezor do inej reality, zráža už aj tak nalomenú psychiku prifarbenými snímkami iného sveta. Vápeč, Fatra, Inovec, Tatry. Z belostnej, napenenej morskej hladiny vystupujú tmavozelené ostrovčeky, narúšajú homogénnu hmotu ostromodrej oblohy, jas zlatistého lúča. Gýč v oku, smútok v duši.

Ja zatiaľ živorím v bubline, v očiach sa zrkadlia stále tie isté tváre, v ušiach znejú rovnaké hlasy, myseľ bombardujú podobné vety. Zo sveta sa valí číslo za číslom, správa za správou, nechcem si ich príliš pripúšťať, hrubne mi koža, mením sa na lenivého hrocha. Koniec, potrebujem sa uvoľniť, prísť na iné myšlienky, utiecť, aspoň na pár hodín. Už musím opustiť tento chotár, zmiznúť, nie ďaleko, nie však ani blízko. A nie sám.

V diaľke sa objavuje svetielko na konci tunela – voľný deň hneď skraja týždňa, priaznivá predpoveď počasia vyvolávajú záchvat aktivity. Sadám za klávesnicu, vyťukávam písmenká, modelujem slová, vytváram vety, odosielam mail. Do virtuálneho sveta zaznelo vytie osamelého vlka hľadajúceho svoju svorku.

Ráno prebúdzajúceho sa dňa, vymodlená cesta autom, utekám do hôr, unikám od všednej reality. Sponad jemného závoja pary ležiacej nízko na okolitých roliach už cítiť oblohu, presvitajúce slnko. A tam v diaľke tuším (prajem si zazrieť) hradbu hôr, majestátny hrebeň, naň dnes otlačím stopu svojej topánky. Cesta sa zhupáva do priehlbiny, hmla hustne, na poli sa leskne inovať. Treba ešte minútku počkať, správna chvíľa je už na dosah. Auto vybieha na vyvýšeninu, pri múre starého kostola sa cesta stáča, otvára sa panoráma, hrebeň hôr sa kúpe v blankytnej záplave rannej oblohy. Oko sa prvýkrát dotklo Hôr.

Víkend som presedel doma, prikovaný ku stoličke, povinnosti ma nepustili von ani na minútku, na jedno nadýchnutie, jediný krok. Chýbalo mi to, za posledný rok som veru odvykol, ako  odtrhnutý z reťaze sa driapem po horách, šliapem po cestách aj necestách, snažím sa (márne) dohnať zameškané. Teraz mi zvýšil čas len na hodinku jazdy na trenažéri (vďakabohu aj za to), virtuálna realita sa však  tej skutočnej nedokáže vyrovnať. Ale už je to len kúsok, už som prešiel koľajnice, mihol sa povedľa centra medoviny, už budem na mieste, príde ešte niekto (pre Paľa som sa po ceste zastavil)? Áno, sú tu, malá skupinka sa predsa len vyberie na potulky do hôr. Dobre známych, avšak vždy iných.

Zo Smoleníc tak vyráža hŕstka dobre naladených turistov, intravilán opúšťame pri kostole, extravilán je prázdny, šatky prekrývajúce dýchacie cesty môžu dole, konečne slobodne dýchame, zo všetkých síl naťahujeme do pľúc čerstvý ranný vzduch. A hneď pekne poctivo, doplna, chodníček príkro stúpa hore Molpírom, prvé desiatky metrov naberáme už za pár minút.

Je tu krásne. Ticho, sviežo, po dlhom období si konečne užívame slnečné lúče, jasnú oblohu. Mysľou beží zrýchlený film, príbeh dávnych dejín, ten, ktorý tak farbisto priblížil pán Dvořák – obdobie pokojného života silného hradiska, aj jeho neslávny, rýchly koniec v spaľujúcej žiari nepokojnej doby. Pár sekúnd (stačí len zvečniť chvíľku mobilom) postojíme pri replike drevených domov, minútku pri kamennej vstupnej bráne, o chvíľku dlhšie sa zdržíme na vrchole lúčneho svahu na hranici lesa. Stojíme vysoko nad strechami zámku, snažíme sa pohľadom (aj mysľou) obsiahnuť všetku krásu širokého okolia, rozľahlej roviny. Dymiace veže elektrárne sa javia vzdialené…

Presunieme sa ešte o kúsok vyššie, k hojdačke postavenej na skalnej hrane nad dolinou Hlboča. Vzdušný pocit dopĺňa pekná scenéria, tentokrát sa náš zrak kĺže po zalesnených krivkách malokarpatských štítov, pred nami sa hrdí hrebeň Čela a Veterlínu, sprava vykúka Havranica a Záruby, tam by sme sa neskôr poobede chceli pozrieť. Tak teda poďme. Najskôr po hrebeni ponad Hlbočou, čoskoro ho však opúšťame, zbiehame na značku vedúcu na Vlčiareň, skaly i tráva sú mokré, šmykľavé, po ceste sa nám pôjde pohodlnejšie. Netreba toľko hľadieť pod nohy, máme viac času na rozhovor.

Dnes, uprostred pracovného týždňa využívame voľný deň, pripomienku udalostí spred 31 rokov, dejov, ktorých priamymi svedkami sme boli aj my. A tak sa na jazyk samozrejme derie otázka „A ty si čo robil 17. novembra?“ Bol v práci. A večer na pive, Janči, Milan a Juro môžu dosvedčiť. Do víru udalostí som sa tak dostal až o pár dní neskôr, tak ako väčšina z nás. Tieto (a podobné) témy nás však držia iba chvíľku, veď po dlhej dobe máme aj iné, príjemnejšie námety na rozhovor. Čas dňa a metre trasy sa tak plynulo odvíjajú, balast sa rozplýva za našimi chrbtami ako stopa za lietadlom, zmysluplné myšlienky sa ukladajú v duši ako vzácny poklad, zas bude pár dní z čoho čerpať, dobíjať energiu (toto je moje osobné perpetuum mobile, toto je ten správny elektropohon, Tesla môže ísť dokelu).

Vlčiareň len prebehneme, dnes sa tu nepristavíme, nie je dôvod, varené vínko pre nás prichystané nie je (ale spomenieme si, ako vždy), otáčame smer putovania vpravo do lesa, kúsok povyše už cítime Čertov žľab, magické, dobre známe miesto. Dnes je však iné. Takmer ľudoprázdne, naplnené slnečným jasom, ničím nepripomína svoj tajuplný názov a atmosféru. I keď – stačí len privrieť oči a na malú chvíľočku nechať pracovať fantáziu…

Dnes sa však na okolie pozerám inými očami, Paľo niekde vyhrabal teóriu o pôvode žľabu, vznikol vraj prepadnutím stropu obrovskej jaskynnej siene. A tak sa snažím v skalách pod nohami rozpoznať dávne zvyšky mohutného horského hrebeňa, vo zvetraných stenách znaky skrytého hlbinného priestoru, miesta obývaného čertmi… Som bohatší o nové poznanie, nový pohľad, ďalšie návštevy zaujímavého, ikonického miesta našich Hôr budem odteraz prežívať opäť o kúsok inak.

Na zvážnicu nad žľabom sme sa dnes vydriapali akosi ľahko, ordinujeme si krátku nútenú prestávku, treba doplniť energiu, aj vitamíny sú potrebné (i keď medzitým prebehli cez trubičky destilačného prístroja). Čaká nás ešte kúsok stúpania hore do sedla, nemôžeme vyčerpať všetky zásoby, kde je výdaj, treba aj príjem. Dlho sa však nemotáme (len zo dva kalíšky), nech príliš nevychladneme.

Akosi pribudlo ľudí. Pár ich vychádza zo žľabu, ďalší sa pridávajú po zvážnici, dnes nebudeme v horách sami, voľno a prísľub krásneho dňa vytiahli na vzduch veľa pohybu a prírody chtivých návštevníkov. Nasledujúci výšľap nám dáva zabrať. Nie je síce dlhý, nie je síce strmý, je však premáčaný. A šmykľavý. Snažíme sa to obísť zľava, prechádzame vpravo, kúsok sa kĺžeme aj priamo po chodníku. Na topánkach a nohaviciach sa objavujú prvé výrazné šmuhy, stopy blata, do divadla nás priamo z akcie asi nepustia… Nevadí, kým prídeme domov budeme mať toho tak akurát. A ďalšie silné zážitky dnes potrebovať nebudeme.

Sedlo pod Zárubami, hoci je to hore len na skok, my teraz budeme chvíľu klesať, pridáme si nejaký kilometrík, neskôr aj pár metrov stúpania, takto som si to dnes naplánoval, takto som to vymyslel – na hrebeň sa vytrepeme z Breziniek, v takýto krásny deň je škoda sa náhliť. Ale ešte predtým chvíľku postojíme pri vstupe do jaskyne – Vajsáblovej priepasti, ležiacom len pár metrov vedľa stĺpika. A je prečo, po nedávnych úspešných prieskumoch sa stala najhlbšou v Malých Karpatoch. Cez dobre zaistený vchod však jej dno zahliadnuť nedokážeme. Aspoň si vydýchneme a vypočujeme zaujímavý Paľov komentár, je skutočným expertom na podzemné priestory.

Nasledujúci postup sprevádza tichý šuchot opadaného lístia. Naše obavy sa našťastie nepotvrdili, blato je prekryté hrubým farebným kobercom, poskytuje nielen oporu našim krokom, ale tiež potechu oku či uchu. Prechádzame starým karpatským lesom, nie tým vrcholovým, plným prikrčených, pokrútených jedincov, ochrancov hrebeňa, ale hlbokým, pokrývajúcim svahy údolia, s pyšne sa čnejúcimi, vysokými vyrovnanými šíkmi vojska. Avšak i tu sa kde-tu nájde zaujímavá socha, dožívajúci kmeť. Každú chvíľku sa niekto pristaví, zahľadí, fotí… alebo len tak, z náhleho popudu sa začne po torze štverať nahor, stupy a chyty mu poskytujú husto rastúce drevokazné huby. Fero práve všetkým potvrdil, že zreje ako víno, dospel do správneho veku, je schopný a prichystaný kandidovať v prezidentských voľbách, Amerika, buď pripravená…

Dobre sme sa pobavili, môžeme pokračovať ďalej. Chodník končí, napájame sa na cestu vedúcu spod Veterlína, odstupujeme nabok, zvrchu sa spúšťa skupinka cyklistov (nemám rád to cudzo znejúce slovo biker). Tí sú ale zahnusení! V takýchto podmienkach to na bicykli veru nie je med lízať, niektorí však v sedle vydržia celý rok (Pozdravujem Jančiho. A Janku).

Ja sa v takýto čas však radšej prejdem. Napríklad okolo Jaskyniarskej studničky, chvíľku sa pristavím pri skalnej kaplnke (foto nesmie chýbať), dole na križovatke Brezinky posilním (v tomto prípade skôr občerstvím) jabĺčkom a pripravím na rozhodujúci, posledný výstup dňa. Ten bude stáť za to.

Ešte šťastie, že sa nešmýka, vlhkosť už predsa len stihla vsiaknuť (kúsok) hlbšie do zeme. Prvé desiatky metrov smerom na Ostrý Kameň sú (ako vieme) naozaj ostré. Fučíme, dychčíme, vety sa len ťažko derú z úst, na povrch vystupujú prvé kvapky potu, stekajú do očí, kvapkajú na špice topánok. Uff, sú to veru zaslúžené metre! Dobre sme sa roztiahli, chvíľku postojíme, vydýchame sa, rozhliadneme (zatiaľ nie je veľmi kam), počkáme. Nie sme predsa na pretekoch, Strava segmenty nenaháňame, pre nás (pre mňa) je dôležitý pocit, pohoda, dobrá nálada. A tá dnes, v tejto malej skupinke funguje na sto percent (takáto úspešnosť je snom tvorcov všetkých vakcín, na svahoch našich malých Hôr sme znovuobjavili liek proti depresii).

Ďalej stúpame miernejšie – po zvážnici (aj tak by som tadiaľto nechcel tlačiť bicykel!), otvárajú sa prvé krásne výhľady na jazero a priľahlé pahorky, zrakom hľadáme známe miesta (kríž nad priehradným múrom), útrapy stúpania sú okamžite zabudnuté. A to pravé orechové nás ešte len čaká o chvíľku neskôr. Pyšné ruiny strážia vstup do úzkej doliny, veža ponúka výhľad do širokého okolia.

Na hrade však ticho nepanuje. Krásny deň láka, ľudia jeho volaniu nedokázali odolať, zaujímavé miesto ich pritiahlo na návštevu. Hrnú sa sem zo všetkých smerov, preliezajú všetky zákutia, zapĺňajú voľné priestory, dnes nie je vhodný čas na tichý rozhovor so starými múrmi, načúvanie dávnym príbehom. Aspoň však nehučí víchor, nesnaží sa nás zraziť z nôh, dole zo svahu, ako pri našej poslednej návšteve, môžeme sa chvíľku porozhliadnuť, zažiť pocit pánov krajiny.

Ale čo je to tam oproti, čo za mravce lezú po tom bielom svahu, čo robí toľko horolezcov na jedinej stene!?!  Tadiaľ máme pokračovať? – moja sprievodkyňa nechce veriť vlastným očiam, do čoho som ju to vraj zatiahol? Snažím sa ju ukľudniť, avšak aj ja na malú chvíľočku zapochybujem. Pri minulej (mojej prvej) návšteve som mal plné ruky práce udržať sa vôbec na nohách (nie nebola to nadmerná konzumácia, bol to naozaj víchor), zapamätal som si výstup správne?

Pamäť ma naozaj neklame, nie je to so mnou zatiaľ až také zlé, pohľad z veže na protiľahlý svah bol len nevinný optický klam. I keď… svah má slušnú expozíciu, netreba sa príliš kochať, bolo by sa kam zgúľať. Radšej sa treba zastaviť, v kľude obzrieť, potešiť pohľadom späť. Naozaj stojí za to. Hrad sa pomaly dostáva nižšie a nižšie, už naňho hľadíme z výšky, v diaľke vykúka spoza hrebeňa ďalšia zrúcanina a nad ňou… – to je predsa Pohanská, krásne tiché miesto, tiež stojí za návštevu, v duchu si sľubujem skorý návrat. Malebnú scenériu križuje silueta vetroňa, nehlučne sa kĺže po oblohe, vytáča smelé piruety, posádka zažíva pocit… netuším, v živote som v ničom takom nesedel, podobné zážitky nehľadal (našťastie, asi by som len privieral oči, stískal iné svaly, čakal na koniec a preklínal svoje rozhodnutie – najradšej cítim pevnú zem pod nohami. I keď… ktovie – nevyskúšaš, nevieš.), nebudem hádať.

Pod nohami sa drolí biela lámavá skala, svahy sa prudko zvažujú na obe strany, padajú do doliny. Na ľavej takmer bez výhľadu, hustý les bráni zraku preniknúť ďalej, pohľady napravo sú vzdušnejšie, porast riedky, hustne až hlbšie. Otvárajú sa krásne pohľady na celý hrebeň medzi Čelom a Veterlínom, privreté dvere spomienok sa odchyľujú…

Je to už dávno, keď som stúpal (Prvýkrát? Druhýkrát? Nepamätám presne.) hore na Záruby, vtedy to bolo z opačnej strany hrebeňa, od zastávky vlaku. Pod nohami vŕzgal biely sneh, nohy sa zabárali do závejov. Vystupoval som na najvyšší bod nevýznamného pohoria, to čo sa rozkladalo navôkol som si vôbec nevšímal, nevnímal som krásy okolia, duch Hôr ma (zatiaľ) nechal na pokoji… Po svahoch škarbáckych sedemstoviek ešte muselo stiecť veľa vody, mladé výhonky museli dorásť do dospelosti, skaly museli obrúsiť mnohé víchrice… Duch prehovoril, moja duša započula, myseľ uvidela. Odvtedy sa na tieto miesta pravidelne vraciam, priťahujú ma ako magnet, lákajú. Tak ako dnes…

Vnárame sa do vrcholových častí stúpania, hustého lesa, rozhliadam sa, jediným pohľadom sa pokúšam obsiahnuť náladu miesta, dnešného dňa. A veru je čo obdivovať, hrebeň je krásny, nie síce príliš dlhý, avšak obdarený skrytou, divou krásou. Zo skalnatého podkladu vyrastajú stromy, typickí strážcovia malokarpatského hrebeňa, každodenne bojujúci o svoju existenciu. Miestami sa na povrch predierajú veľké balvany, drobné skalné hrebienky, kamenná hradba chrániaca vstup do podzemia, rozľahlých siení Ducha hôr. Pomedzi to sa prepletá (takmer) nekonečný rad turistov, návštevníkov, ktorých vytiahlo von… – každého niečo iné, každý si môže doplniť vlastný dôvod, motiváciu, očakávanie…

Ale to už sme takmer hore, už vidno skalnú pyramídu korunovanú dvojkrížom, obsypanú návštevníkmi. Dnes je tu naozaj husto. Nachádzame sa vo výške 768 metrov nad morom, na vrchole Zárub, v našich Horách nie je možné vystúpiť vyššie. To si zaslúži oddych, posilnenie. A tiež vrcholovú fotografiu. Čas rýchlo letí…

Poďme však ďalej, ešte nás kúsok cesty čaká, ešte nie sme dole, pri autách, doma. Túra nikdy nekončí na vrchole, treba sa šťastne vrátiť, zostúpiť. Pokračujeme teda ďalej po hrebeni, zostupujeme nižšie, charakter okolia však zostáva stále rovnaký, Záruby, Havranica, Havrania skala tvoria jeden hrebeň, jeden celok, jednu masu, je viditeľná aj od nás, zo vzdialených miest pod Považským Inovcom. Chodník kľukatiaci sa lesom lemujú náhodne porozhadzované skaly či pováľané kmene stromov, strážcov, ktorí už splnili svoju úlohu. A všadeprítomné jemnulinké pavučinky, jesenné diamanty odrážajúce lúče slnka pozvoľne klesajúceho k obzoru.

Havranica – nenápadné, zato tajuplné miesto ukryté v hlbokom lese, cez prieduchy v zemi tu možno začuť šepot podzemných hlasov, tichú ozvenu skrytých slov. V týchto miestach je však vstup do podzemia dobre utajený, schovaný pred zrakom nevítaných návštevníkov, na jeho bránu je možné (nesmelo) zaklopať až o kus ďalej, pod belostnými bralami Havranej skaly. Z jej vrcholu sa otvára široký výhľad no trnavskej roviny aj kus za ňu, na hradbu vzdialených pohorí. Nie však teraz, vzduch presýtený vlhkosťou dnes diaľkovým výhľadom príliš nepraje. Jej strmé skalné steny ale poskytujú dobré tréningové možnosti lezcom, aj teraz tam jeden visí, zamotaný v lanách ako pavúk, posol neskorého babieho leta.

V skalnom prielome na vrchole sa nachádza vstup do jaskyne bezpečne chránený pred neželaným vstupom (nepovolaným sa neodporúča rušiť pokoj podzemia). Ďalšia štrbina, rozsiahla puklina nižšie v päte skaly, láka na vstup, dnes však už nenachádzame motiváciu, stačilo, deň už pokročil, nebudeme sa príliš zdržiavať, chystáme sa na finálny zostup.

A veru nás čaká parádny zošup, cesta lesom je po ťažbe rozjazdená, šmykľavá, jej okolie plné haluziny, vlhké drevo tiež neposkytuje pevnú oporu našim krokom, treba našľapovať opatrne, nepokazíme si predsa záver dňa. Posledné stovky metrov musíme nejako vydržať, pretrpieť, tak to už na záver zvykne chodiť.

Ale úplné sadomaso nás čaká pri zámku a v uličkách Smoleníc. Dnes hádam vyšiel do prírody každý obyvateľ širokého okolia. A prevažná väčšina z nich práve sem. Nezdržiavame sa teda, nasadzujeme na tvár masky, pridávame do kroku. Nech je to rýchlo  za nami, nech sme už na terase U Havrana, duša piští za pivom a kávou, organizmus závislý od kofeínu žiada svoju dávku. Sme zachránení, je otvorené. Záverečné stíšenie, vychutnanie si posledných okamžikov akcie tak môže začať. Škoda len, že vzhľadom na aktuálne opatrenia musíme pri stolíku iba stáť.

Príliš to však nevadí, v takejto spoločnosti budem rád postávať (ale ešte radšej chodiť) každý deň. Ďakujem za príjemne strávené chvíle všetkým účastníkom: Paľovi Hercegovi, Jozefovi Baránkovi, Ferovi Martinusovi, Paľovi Rapantovi (ako vždy urobil skvelú fotodokumentáciu), Robovi Chlpekovi, Edovi Zolvíkovi, Božke Golierovej.

Juro Golier

Aj dobre známy, sprofanovaný kút dokáže vždy niečím osloviť, priniesť nové zážitky. Večer sa pred spaním v mysli rýchlo odvíja film celého dňa. „Náhodné“ stretnutie s kamarátmi na parkovisku. Odlesk slnečného lúča na okne zámku. Pokĺznutie na mokrej skale. Úzky priezor v zábrane, rebrík klesajúci hlboko do vnútra hory. Dožívajúce pahýle kmeňov, sochy zdobiace starý les. Klenba okna, zasypaný vstup len niekoľko centimetrov vytŕčajúci zo zemského povrchu. Machom obrastená skala, brána, na ktorú už dlho nesiahla ľudská ruka. Dvojkríž na vrchole, majetnícky označujúci (márne) panstvo človeka. Sieť pavučín upletená z najjemnejšej tkaniny, uzatvárajúca priestor medzi koreňmi vyvráteného stromu. Všadeprítomné lístie, rovnaké a predsa iné. Klesajúce slnko opierajúce sa do chrbta na lúke pod zámkom. Spomienky zahaľuje opar, prepadajú sa do hĺbky nevedomia, ríše snov. Zaspávam.

Ráno nasledujúceho dňa, vynútená cesta autom, som na ceste do práce. Spod hradby hôr na východe prežiaruje oblohu prebúdzajúce sa slnko. Naprieč bielomodrou, fádnou oblohou sa tiahne úzky krvavočervený rez, stopa lietadla. Život plynie ďalej napriek hnusobe,už opäť fungujeme, pracujeme, žijeme, už opäť lietajú. Prichádzam bližšie. Stopa belie, redne, postupne sa rozpúšťa v nastávajúcom ráne. Pracovný kolotoč sa rozbieha…