Akcia Považský Inovec

Na Tematín a do Hrádockej doliny

nedeľa 27.12.2020

Tisnem sa k radiátoru na chodbe, nahrievam ubolené rameno. Televízor v izbe hrá len zo zotrvačnosti, vypĺňa prázdno v dome aj mojej hlave. Otravná reklama konečne skončila (to ona ma zdvihla na nohy), aspoň na chvíľku sa rozhostí upokojujúce ticho. Spoza pootvorených dverí sa rozoznejú prvé tóny snáď najkrajšej vianočnej piesne. Myšlienky v okamihu, ako na povel opúšťajú šedivú realitu podivného predpoludnia, odlietajú do diaľav. Tam, kde sa v bielej krajine kľukatia drevené oplotky. Tam, kde hradbu hôr za chrbtom osvecujú svetlá miest. Tam, kde z oblohy blikajú drobné drahokamy, kde údolie prežarujú okná dreveníc, priezory do duše kraja. Na ticho sa znáša jemné páperie, nadúva bielu perinu. Je vianočný večer, kračún. V mysli samovoľne naskakujú asociácie… Vianoce – pokoj, Vianoce – darčeky, Vianoce – sneh… Otváram oči, vraciam sa do izby, vyzerám z okna. Prší.

Tento rok je všetko akosi naruby. Plány nahrádzame očakávaniami, očakávania možnosťami, možnosti skutočnosťou. Aj tú si nakoniec musíme primaľúvať. Zrazu sme vďační za maličkosti, poteší nás, keď môžeme uskutočniť aj drobné želanie.

Už roky zvykneme po Vianociach s kamarátmi vyraziť do prírody, odpočinúť si od nekonečných návštev (no, tých je tento rok pomenej), zákuskov, Mrázikov, vtáčikov čo hľadajú hniezdo či Kevinov, ktorí zostali doma… Trochu popreťahovať svaly, prečistiť hlavu, stretnúť spriaznené duše, naladiť sa na posledné dni roka. Dnes však združovanie nie je odporúčané, aj vychádzať z domu nám zakázali, pobyt v prírode má našťastie výnimku. Poďme teda rýchlo von (kým ešte môžeme), tentoraz na Inovec, možno tam na niekoho narazím.

Len keby ma tá ruka tak nebolela! Do poslednej chvíle neviem, či budem schopný ísť. Zaspávam, ráno je predsa múdrejšie večera. Cŕŕn, ešte v posteli opatrne zdvíham ruku, skúšam pokiaľ s ňou pohnem – no, na radiacu páku hádam dočiahnem. Bublinu tvorím presne podľa odporúčaní, vyrážame.

To je dnes ráno! Teplota konečne(!) klesla pár stupňov pod nulu (aká jeseň – taká zima), je jasno, bezvetrie. Niekto tam hore nás naozaj musí mať rád. Cesta popri Modrovskom potoku sa kľukatí ako had, nebudem sa naháňať, autopilot(ka) velí povoliť nohu z plynu. Za chrbtom mám auto, TT, žeby mal niekto rovnaký nápad? Áno, aj ďalších kamarátov (a kamarátky) inšpirovalo krásne nedeľné ráno, parkovisko sa pomaly zapĺňa. Neváhajme teda pridlho, nechajme za chrbtom ruch civilizácie, ponorme sa do ticha hôr. Dnes to bude paráda, primrzlo, nezablatíme sa (mal som si ja tie topánky vypucovať!).

Značku nechávame značkou, začíname podľa mapy. Takto to mám najradšej, ten pocit neurčitosti a prekvapenia, radosti z objavovania (keď sa objavíme tam, kde sme plánovali) a nachádzania. Napríklad teraz – vynárame sa neďaleko jazdeckého areálu, koníky postávajú povyše v ohrade, keď nás zbadajú, prichádzajú bližšie. Nie sú to žiadne divé mustangy, len unudené, opatrné šimle. Žiadne vyčesané paripy, váľali sa v blate, to primrzlo, teraz im vo veľkých koláčoch visí na srsti. Atmosféru zašlej slávy a nastávajúceho zmaru dokresľuje vrak auta či ošumelé múry chaty. Areál má najlepšie roky za sebou.

Nie som pamätníkom slávnych čias športového strediska na Bezovci. Turistike a lyžovaniu som sa venoval v iných oblastiach Slovenska, miesta priamo pod nosom som ignoroval (co je v domě, není pro mně). V tých rokoch býval sneh bežnou súčasťou zimných dní a pomaranče s banánmi cudzokrajnou raritou na našich stoloch. Dnes sa situácia úplne otočila. Uragán zmien pretvoril tvár miesta (ktorú som aj tak poznal len od videnia), ako huby po daždi tu vyrástli nové stavby, niektoré chaty sa zmenili na luxusné hotely, poniektoré pomaly chátrajú do zabudnutia. Tak ako táto, jej pôvodné meno si však nepamätám, možno moje medzery doplní niekto zo znalcov.

Obchádzame chatu, vnárame sa do lesa (na rúbanisko), priamo do náruče prírody. Ďalšie (občasné) dotyky s civilizáciou tak (konečne) budú mať úplne iný charakter.

Takýto obraz som nevidel už niekoľko týždňov. Z oblohy sa sype jasnomodrá záplava, na bezoblačnom nebi možno nájsť stovky odtieňov modrej, z výšin napĺňa krajinu pokoj a krása. Nohy sú náhle ľahšie, krok pevnejší. Stojíme na bočnom hrebeni Považského Inovca, spoza lesa počuť hučanie, nedokážeme určiť jeho pôvod ani účel. Nelámeme si však hlavy pridlho, takýto krásny deň si treba užívať plnými dúškami. Otvárajú sa prvé výhľady do okolia, nie však nadlho, po pár krokoch opäť vchádzame medzi stromy.

Les sa rozostupuje, vychádzame na krásnu lúčku. Sprava sponad stromov vykúkajú výrazné bralá na hrebeni Javorníčka. Turistika v tomto ročnom období má svoje čaro. Zimná krajina sa predvádza, je nahá, na krátku chvíľu odhodila svoj šat, pyšne pretŕča skryté pôvaby, inokedy cudne zahalené závojom lístia. Pristupujeme na túto hru, doširoka otvorenými očami hltáme jej krásu, nevieme sa nabažiť vnád. Máme radi toto každoročné divadlo, jemnú erotiku zimnej prírody.

Takto posilnení ľahko vybehneme krátke stúpanie od križovatky lesných ciest, odmenou je nám prvý pohľad na žiariace múry hradu Tematín, výhľad do širšieho okolia bohužiaľ kazí vzdialený opar. I tak sa však na chvíľku pristavíme, pokúsime sa zvečniť čaro okamžiku (každý z presne rovnakého miesta), zamaškrtíme, zvlažíme hrdlo. A popritom sa obzeráme a tešíme pohľadom na ladnú líniu klesajúceho hrebeňa Javorníčka ozdobeného mohutnými borovicami.

Pokračujeme, každý krok nás posúva bližšie k prvej zaujímavosti dnešného výletu – návšteve hradu Tematín.  Ešte sa na chvíľku pristavíme na vyhliadke, skupinová fotografia do albumu je predsa nutnosť. Len ten hrad v pozadí je akýsi nevýrazný, nuž technika nie je všemohúca, zmysly dokážu zachytiť scénu farbistejšie.

Ale to už vchádzame cez vstupnú bránu, vstupujeme do dávneho feudálneho panstva Matúša Čáka, Ujlakiovcov, Turzovcov či Berčéniovcov. Zrúcanina neohromí svojou rozlohou, ide skôr o menší strážny hrad, jeho poloha a výhľady do okolia sú však neopakovateľné (i keď dnes bohužiaľ nie príliš ďaleké). Nie sme tu sami, ale návštevníkov je zatiaľ poriedko (oplatilo sa privstať si). Nebol som tu už dlhé roky, blízke miesta naozaj zanedbávam. Za ten čas sa tu dosť zmenilo. Dobrovoľníci pomaly vyhrabávajú hrad spod zeme, konzervujú jeho múry, snažia sa predĺžiť život pamiatky, zachovať ju aj pre ďalšie generácie. Len vďaka podobným nadšencom sa darí pribrzdiť chod kolesa času, zabrániť mu, aby definitívne rozdrvilo a pochovalo túto pripomienku dôb, keď v okolitých lesoch žili mohutné jelene, krajinou tiahli hordy tureckých vojsk a Váh sa voľne rozlieval v neregulovanom koryte pod úbočiami týchto hôr.

A robia to citlivo, nevytvárajú ďalšiu umelú turistickú atrakciu, disneyland na Inovci, kde návštevníkov víta spoza skaly malý usmiaty dinosaurus. Rozchádzame sa po celom hrade, toho zaujmú stavebné detaily, ďalší sa náhli za výhľadmi. Ja sa tradične tmolím sám medzi starými múrmi, dotýkam sa vystúpených kameňov, snažím sa nadviazať rozhovor. Pukliny v múroch sa zaceľujú, steny rastú do výšky, klenby sa uzatvárajú, na nádvorí pulzuje živý ruch.

Stačí len jemný závan vánku (na hradbách je mrazivo, dnes sa teplota naozaj drží v zimnom intervale) a obrazy rýchlo miznú, rozplývajú sa v jase nedeľného predpoludnia. Hrad ku mne dnes neprehovorí, trucuje, pridlho som ho zanedbával. Bude treba viac návštev aby ma vzal na milosť, odhalil svoje skryté tajomstvá, prerozprával dávne príbehy. Sľubujem si (ako už veľakrát na iných miestach), že sa sem v dohľadnej dobe opäť vrátim, pozriem sa na zaujímavé miesto pod iným uhlom. Živor je tak krátky!

Zatiaľ sa aspoň rozhliadam do širokého okolia z bašty na juhozápadnom výbežku. Považie mám ako na dlani, len opar na horizonte bráni ďalekonosným výhľadom. Nie je ťažké vcítiť sa do myšlienok veliteľa hradnej posádky, zažívať pocity panovníka, vládcu pôdy, lesov, vôd i oblohy. Zdá sa tak ľahké vzlietnuť, vzniesť sa ponad vrcholce stromov, plachtiť nad šírou považskou rovinou, zaletieť ďaleko na západ, až tam k hradbe hmlistých hôr.

Ťažko sa odtŕha od výhľadov, vzdušných pocitov v duši, mrazivý dych nedeľného predpoludnia však velí stiahnuť sa. Drevený chodník strmo stúpa k palácovej veži, mohutné krídlo dverí nemá zámok, láka siahnuť na kľuku, vstúpiť dnu.

Chválorečím záchrancov hradných múrov, za tento nápad si zasluhujú večnú vďaku, rozľahlá sála s drevenými stolmi je ako stvorená na oddych, načerpanie síl, aspoň krátku zastávku na dnešnej púti. Von z ruksakov putujú maškrty všetkých možných druhov i skupenstiev, jednotlivci či malé skupinky sa častujú, v závetrí si užívajú zaslúženú chvíľku pohody. Zrak kĺže po kamenných kvádroch starých múrov, oceňuje prácu dávnych murárov i moderných tesárov, prirodzený súlad histórie a súčasnosti, súznenie práce rúk majstrov, harmóniu dreva a skaly. Z kúta započujem (zatiaľ) nezrozumiteľný šepot dávnych hradieb, rozplýva sa však v šume rozhovorov.

Je tu príjemne, čas však nezastavíš – „…poďme chlapci aj dievčatá, nech sa skončí práca začatá… … ku předu pravá, ku předu levá, zpátky ni krok!…“ – dobrý galimatiáš ma to napadol, ale… musíme naozaj pokračovať, ešte sme len na začiatku putovania, je treba si prišľapnúť, slnko síce ešte stúpa, jeho dráha je však v tieto dni plytká, ľahko by nás v horách mohla zastihnúť tma. A máme toho ešte toľko pred sebou…

Turistický chodník z hradu prudko klesá popod rozoklané skalné bralá (na vrchole jedného tróni slnečný kolektor – aj hradný pán si musí nabiť mobil) do Lúčanskej doliny, tam však neleží cieľ nášho putovania. Na najbližšej križovatke to otáčame prudko vpravo, lesná cestička traverzuje svah, mala by nás previesť do Hrádockej doliny. A pri nej (vraj) leží prírodná zaujímavosť, pre všetkých (zatiaľ) neznáma, skalnatý hrebienok Divé veže.

Naľavo sa otvára obmedzený výhľad, kochám sa, pristavujem – pohybujeme sa však v ochrannom pásme vodného zdroja, ešte chvíľku mušim vytrimac, hoci po snehu nie je ani stopy nôtim si spolu so Zappom „..don’t you eat that yellow snow…“ (dnes som opäť akýsi muzikálny…).

Keď prídem pod skalky, je všetko zabudnuté, krásna skalná scenéria oslobodzuje telo aj dušu. Stačí sa len kúštik prudko vyštverať a môžem sa dotknúť chladnej skaly, zakloniť hlavu a snažiť sa dohliadnuť na vrchol hladkého brala. Stojím v jaskynke, menšej sestre brezovsko-karpatskej Veľkej Pece. Aj tu sú v stenách natiahnuté zaistené lezecké cesty, aj v týchto previsoch sa milovníci adrenalínu snažia meniť zákony fyziky, popierať pôsobenie zemskej tiaže. Ako mladíka ma podobné aktivity tiež veľmi lákali, našťastie (až na veľmi málo nesmelých pokusov) som zostal pri zemi a príliš som sa hore nedriapal. Pri mojej šikovnosti by som už určite teraz sedel v bielom šate hore na skalách a bavil sa na otvorených ústach prítomných ceprov (či skôr celý zafúľaný vykúkal spod nejakej škáry v kameni a huckal ich na odskúšanie zopár chytov).

Rozoklané bralá nie sú priveľké, je to len krátky skalný pás, láka však zostať aspoň o minútku dlhšie, nechať zrak blúdiť po štrbinách a platniach, objavovať skryté detaily, rozprúdiť fantáziu a nachádzať nečakané obrazy či súvislosti. Zas sa príliš kochám, opäť raz musím dobiehať skupinu, farebné bundy kamarátov už nevidím, ani nepočujem ich hlasy. Zostal som len ja a Divé veže.

Dobehnem ich na križovatke, práve včas, poniektorí chytili zlý azimut, chcú sa vybrať späť na hrad. To by však bolo dnes príliš krátke, to by sme vynechali veľa zaujímavého. Točíme teda vľavo, klesáme (prečo ich to ťahalo do kopca?) dole do doliny. Nie však tak zhurta, pekne pomaly, o chvíľku necháme značku značkou, vydávame sa po zvážnici, po pár metroch aj tú meníme za trávnatú cestičku. Aspoň na malú chvíľu sa ideme túlať po kopaniciach.

Znie to nečakane – hrádocké kopanice, kto o nich kedy počul? Kopanice, lazy, štále. Tento typ osídlenia si automaticky spájame s inými oblasťami Slovenska – Myjavskom, Podpoľaním, okolím Novej Bane, avšak i oblasť Považského Inovca má svoje pôvodné roztrúsené osídlenie. Osamotené chalupy alebo ich zoskupenia sú rozosiate po celej dĺžke doliny, popri Hrádockom potoku ale tiež povyše v úbočí inoveckých pahorkov. Opäť sa v hlave ozýva stále sa opakujúca otázka, snaha pochopiť, čo viedlo a stále vedie ľudí žiť v odlúčení, mimo spoločenstva. Každý z nás dokáže nájsť spústu romantických dôvodov na únik od hluku civilizácie, praktická stránka života pohodlného súčasníka však protestuje. Napriek tomu, mnoho z týchto usadlostí je stále živých, nepretržite obývaných, niektoré však slúžia už len na rekreačné účely.

Je to lákavá predstava. Každú kvapku vody si naťahať a doniesť zo studne. Ľadová chutí výborne, je len slabo mineralizovaná, dobrá aj na pálenku (bohatý sad konča chalupy vrchovato napĺňa sudy kvasom). Umývať sa v lavóre, potrebné množstvo na kúpanie si nahriať na šporhelte (do vane predsa netreba ísť každý deň). Budiť sa lúčom slnka a spevom vtákov. Namiesto televízie sledovať spod gánku usínanie dňa a srnky schádzajúce v hustnúcom šere z lesa. Pred spaním svietiť petrolejkou. Prirodzene plynúce životné tempo určuje príroda, nie neurotický vedúci a zákon neustáleho rastu.

Dnes však elektrické stĺpy vedú aj sem, pred každou chalupou parkuje štvorkolka (či dve), pri stodole dožíva vrak ďalšej, zo strechy hľadí na oblohu satelit, do obce nazerá anténa WiFi. Kradmá ruka civilizácie uchmatla harmonický pokoj horskej samoty (v tej studenej vode by som sa aj tak kúpať nechcel).

Vychádzame z lesa, pred našim zrakom sa v plnej kráse predvádzajú zvlnené pahorky husto porastené lesmi, medzi nimi sú ako škvrny rozosiate malebné horské čistinky. Hrádocká dolina je skutočný klenot Považského Inovca. Pomedzi ovocné stromy vedú k osamelej stodole dve vyjazdené koľaje. Za ňou sa skrýva samota – chalupa učupená na kraji lúky pod lesom vyzerá obývaná (a končia pri nej elektrické drôty), našťastie po nás nikto nehuláka, žiadna jedovatá beštia nedoráža na naše lýtka. Domček v kriakoch kus nižšie už slúži ako rekreačná chalupa.

Stojíme na parkovisku na dne Hrádockej doliny, blíži sa čas obeda. Máme za sebou približne polovicu trasy, na posledné kilometre sa treba poriadne posilniť. Kde nie je príjem, nemôže byť ani výdaj. Hodujeme, slníme, kúpeme sa v bezoblačnom azúre sviatočnej oblohy, hlbokom oceáne slnečného jasu. Drobné vlnky nekonečného mora sa prelievajú z výšky nebies do nedeľnej krajiny, jemným dotykom omývajú naše zmysly, ovlažujú myseľ. Chladivý zimný deň mrazí na tele, žiariace poludnie zohrieva dušu. A posledný drobný kalíšok páleného (ach tie autá!) zahreje pri srdci.

Dobre oddýchnutí, výborne naladení pokračujeme v putovaní. Kus cesty hore dolinou musíme uraziť po asfaltke. I keď by som to nečakal, premávka je pomerne hustá. Zopár áut sa spúšťa dole dolinou, poľovníci sa vracajú k nedeľnému obedu. Ich miesto v lese tak môžeme zaujať my.

Míňame niekoľko citlivo upravených rekreačných chalúp, posúvame sa vyššie dolinou, hlbšie do lesa. Sme pri Kamennej horárni. Na prvý pohľad stará kamenná búda v lese, bližší pohľad však odhaľuje nové úpravy (moderné strešné okno), bude to určite príjemné miesto na posedenie. V tomto mieste zlyháva môj azimut, točím to prudko do lesa, ponad meandrujúci potok a popri dobre schovanej lesnej chatke sa dostávame na zarastenú čistinku, naša cesta sa pomaly rozplýva v hustnúcej vegetácii. Povyše sa ťahajú elektrické stĺpy, pohľad do mapy umožňuje pokračovať, cesta by nás však doviedla priamo pod lyžiarske svahy na Bezovci, záverečné metre stúpania by boli kruté, rozum velí vrátiť sa.

A tak sa vraciame popri potoku (dobre si miesto zapamätajte, už asi nebude dôvod sa sem vracať), opäť míňame Kamennú horáreň, tentokrát sa už púšťame správnym smerom. Náhle mi svitá, veď toto je cesta, po ktorej sme sa pred pár rokmi vracali z Topoľčianskeho hradu, to bol zjazd!

Hrádocká dolina (a celé západné svahy Považského Inovca) sú zasľúbeným miestom horskej cyklistiky. Centrálna asfaltka, množstvo spevnených zvážnic a lesných ciest sú vyznačené ako oficiálne cyklotrasy, dá sa tu stráviť veľa príjemných kilometrov a hodín, užiť si množstvo krásnych výhľadov, navyše dole v Hrádku sú cykloservis a predajňa (otvorené 7 dní v týždni). Podmienky takmer ako v Alpách. A mám to hneď za dverami – prečo vlastne tieto miesta zanedbávam?

Sklon cesty pozvoľna stúpa (už bolo načase, musíme sa predsa vyštverať na hrebeň), povrch sa zhoršuje (nám chodcom to však vôbec nevadí). Presne kopíruje smer bezmenného potoka, nazývaného jednoducho „prítok spod Skalín“. Táto nenápadná stružka však počas dlhých geologických dôb výrazne modeluje tvar údolia, na jednom mieste si dokonca prerazila cestu pomedzi výrazné skalisko. Po oboch stranách cesty sa zdvíhajú zaujímavé svahy, nahé stromy a poruby miestami odhaľujú skalnaté zákutia, lákajú k preskúmaniu. Niekedy inokedy, dnes na to nie sú podmienky a už ani čas.

Cestu opúšťame v ostrej spätnej zákrute (vracáku), pokračujeme chodníčkom strmo stúpajúcim lesom. Pod nohami nám šuchoce hrubá mnohoročná vrstva lístia (taký malý ľadovec z lístia, čiže listovec). Tento stupáčik preverí posledné zvyšky síl, ukáže, kto s nimi ako hospodáril, ako pošetril, had sa kľukatí, naťahuje, trhá… Nevadí, kúsok povyše vedie zvážnica, tam sa počkáme.

Cesta ešte kúsok stúpa lesom (je to však príjemný sklon, tento už nekradne slová od úst) potom vychádza na vrcholovú čistinku. Nádhera.

Keby sa pod nohami objavil pozdrav od našej najväčšej šelmy pripadal by som si ako na poľane Zákľuky nad Čiernym Balogom, jej (takmer) presnej zmenšenine. Svah mierne stúpa hore na hrebeň, zľava spod stromov vykúka chatka, sprava sa otvárajú (konečne) poriadne výhľady, zrak priťahuje vysoko v horách ležiaca Steineckerova kopanica, z diaľky nás zdraví vysielač na Veľkej Javorine, chrbát nám stráži mohutná Prieľačina. Fotogenickosť záberom dodávajú jednotlivé stromy, osamelo vyrastajúce z lúky pod horizontom. Mám chuť sa usadiť na terasu chatky a čakať kým sa na pahorky pomaly znesie večer, sledovať ako na lúčinu vyjdú prvé kusy obyvateľov lesa (hoci sme dnes nič nevideli, v ich existenciu verím).

Touto skratkou sme síce obišli sedlo pod Skalinami aj Skaliny (škoda), objavili sme však malebnú horskú čistinu, straty a zisky nášho počínania sa tak nakoniec vyrovnali. Vychádzame na červenú hrebeňovú značku, malý kúsok pokračujeme opäť lesom, obchádzame vrchol Končitého (dosahujeme najvyšší bod dnešného putovania – asi 670 m.n.m.) a vychádzame na lúku pod vrcholom Bezovca. Hore už určite nepôjdeme, toto už teraz skúšať nebudem (i keď je to len na skok, stačí lepšie natiahnuť ruku), skrátime si aj ďalší úsek, kopec obídeme zľava, z juhu, kúsok poniže by mala viesť zvážnica.

Od vrcholového stromu (pod nohami spod trávy vykúkajú stopy snehu!) sa ešte krátko rozhliadam do krajiny. Vľavo v diaľke skôr tuším ako vidím hrebeň, tým smerom sa predsa tiahne Tríbeč, fotím, možno z toho doma nakoniec niečo vytiahnem (podarilo sa! z línie výrazne vystupuje vrchol Žibrice).

Zostupujeme pár metrov nižšie, zvážnica našťastie existuje nielen na mape. Je síce zarastená, asi dlho nepoužívaná, ale dobre priechodná (ten zvalený strom sa dá obísť). Takmer po rovine nás vedie popod Bezovec, už len pár metrov a vychádzame na Bezovci (a teraz sa vyznaj čo je čo – a to si ešte spomínam, že kedysi dávno sme v Piešťanoch chodili do Bezovca, vedľa Mliečneho baru, na nákupy).

Priamo pred nami priťahuje v diaľke na horizonte zrak výrazný trojvrchol, skupiny Zárub a Veterlína tvoria pomyselný jednoliaty celok, my však dobre vieme svoje. Vedľa výraznejšie vystupuje Vápenná a Vysoká, ostatné kopce a kopčeky Malých Karpát sa zlievajú v jednoliatu masu, bez ďalekohľadu len ťažko rozlíšiteľnú. Tiež záhada ranného hluku je vysvetlená. Na svahu pri chatkách sa sánkuje, snežné delo dnes ráno pripravovalo zimné radovánky pre deti a ich rodičov.

Tam sa však už netrepeme, spúšťame sa dole, po ceste medzi chaty. Počet návštevníkov prudko stúpa. A tiež aj áut. Cesty a parkoviská sú obsypané plechovými monštrami, je ich omnoho viac ako vločiek skutočného snehu na svahu zjazdovky. Čochvíľa ide niektoré hore, iné dole, chodci na ceste navidomoči prekážajú. Pri najbližšej príležitosti preto odbočujeme na lúku, skracujeme si cestu na parkovisko, mráz spoľahlivo spevnil podmáčaný podklad.

Koniec, lúčime sa (len decentne, opatrenia sú opatrenia, snažíme sa správať zodpovedne). Bol to vydarený deň. Po dlhom čase som sa vrátil do hôr, ktoré sa týčia priamo nad mojim rodným mestom, takmer tridsať rokov som na ne upieral prvý ranný pohľad, dnes ich mám stále ako na dlani. Avšak poznám ich len veľmi zbežne, nemám prelezené ich zákutia, prechodené chodníčky, prešliapané lesy. Naozaj im mám čo splácať, ich svahy sa zdvíhajú len niekoľko stovák metrov od miesta, kde trávim každý pracovný deň, ich cestičky sú vhodné na turistiku, cyklistiku aj iné aktivity. Sú iné ako moje milované Karpaty, ale aj v nich je možné stráviť neopakovateľné chvíle, zažiť nezabudnuteľné okamžiky, nachádzať skryté poklady. Považský Inovec, skúsim sa vracať častejšie. Dúfam.

Ďakujem všetkým, ktorí dnes podľahli rovnakému mámeniu a strávili niekoľko hodín na prechádzke po Považskom Inovci, snáď aj v nich zanechal tento deň príjemné spomienky: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Janka Lukačovičová, Božka Golierová, Marta Karliková, Editka a Jozef Antaloví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Vlado Trajlínek, Milan Babišík, Igor Buc, Robo Chlpek, Paľo Rapant, Jozef Polakovič a

Juro Golier

Tak tento text mi dal naozaj zabrať. Duch Inovca mi spočítal moje prehliadanie, slová sa len veľmi ťažko objavovali v mysli, kým prešli do končekov prstov rozplynuli sa ako dym, len ťažko som lapal ich význam, skladal vety, v odstavcoch sa snažil zachytiť atmosféru vydareného dňa. Každý krok dňa som prešiel hádam trikrát, písanie mi trvalo omnoho dlhšie ako samotná prechádzka. No konečne som sa prepracoval až sem, na úplny koniec dňa. Sadám do auta odchádzam domov, na Považský Inovec pomaly padá tma, návštevníci sa stiahli do svojich domovov, svetielka usadlostí zhasínajú, krajina sa halí do tmy. Len obyvatelia lesa opúšťajú svoje úkryty, prechádzajú sa a užívajú si pokojné chvíle. Hory oddychujú. Finito, končím, dávam poslednú bodku.