Akcia Virtuálna turistika

Virtuálne po Malých Karpatoch

9.1.– 10.1.2021

Už nikto netvrdí, že žijeme večne… / Tají sa však, / že žijeme len raz.

Ivan Laučík (Z polárnických denníkov)

Nová doba pred nás kladie nové výzvy. Odchádzajúcemu roku sme na rozlúčku zamávali z brál Starého Plášťa, ten nový sa vynoril z hmly, či dymu tradičnej polnočnej kanonády (tentoraz obzvlášť mohutnej, akoby sme chceli odplašiť nešťastie od prahu domu) o pár hodín neskôr. A potom nastalo ticho. Zákaz prekračovať vymedzené hranice, príkaz pohybu len na vyhradenom území. Dôrazné odporúčanie izolovať sa od okolia, od ľudí. Okamžitá zmena plánov, ustrnutie, (chvíľková) strata motivácie. Ale každá noc raz skončí, svitne nový deň. Nebudem sa utápať v sebaľútosti, hromžiť na neprajnú dobu, veď hory za nič nemôžu, stoja tu už veky, v dobrom i zlom poskytujú útočisko túlavej duši. Vyberiem sa do nich aj sám.

A aby mi nebolo smutno, pozvem aj svojich kamarátov. Každý sa môže pripojiť, vybrať si svoju chvíľku, svoju cestičku, stretneme sa aspoň virtuálne, sprostredkovane, na diaľku. Netreba chodiť priďaleko, všetci predsa máme svoj kútik (aj neďaleko od domova), miesto, na ktoré sa radi vraciame, to, ktoré vábi našu myseľ počas bezsenných nocí, ktoré prichýli naše kroky počas osamelého dňa. Stačí sa len rozhýbať a vyraziť.

Jozef, sobota

Dnešná virtuálna akcia, cca 15 km – z Olšovského Mlyna som prešiel po asfaltke po Saskovú odbočku a tam som odbočil doľava do lesa , pochodil som hrebeň Dlhého vrchu od sedla s Rekomberekom cez východný vrchol až po skalný hrebeň západného vrcholu Dlhého vrchu a späť. Úžasné ticho, sneh, sem tam nejaká zver – jelenia a muflóny. Pritom som chodil cikcak a prezeral zákutia Dlhého vrchu pričom som navštívil aj tú novoobjavenú jaskyňu Pytliakova diera. Bol to super zážitok, je horizontálne orientovaná a dá sa do nej vstúpiť a prejsť až na koniec (cca 17m) pričom klesneš asi o 2 m. Hneď vo vchode sú táčky a potom vo vnútri je niekoľko plechových kýbľov, je tam natiahnuté oceľové lanko, pravdepodobne naň s nejakou mačkou vešajú kýble a tak z jaskyne vyberajú suť a hlinu. Dnes mala ísť pôvodne so mnou aj Vierka, ale nejak to nevyšlo, neozvala sa mi, až keď som bol pri jaskyni som s ňou volal, takže sme tam boli akože virtuálne spolu :))

Tak Jozef ma opäť (ako už veľakrát) predbehol a inšpiroval. V rozprávaní o silvestrovskom putovaní som naznačil, že táto dolina (a jej blízke okolie) sa mi dostali rýchlo (a hlboko) pod kožu. Takže niekedy nabudúce…

Paľo, sobota

V sobotu som bol znova s Zuzkou na Starom Plášti – bola tam hmla a dal som si inú trasu ako my.

Starý Plášť (klasika všetkých klasík, začem bukvy, vsjo jásno). Keď som tie slová pred pár rokmi počul prvýkrát (od Milana), nevedel som čo si myslieť. Také meno! Odvtedy sa tam vraciam pravidelne každý rok…

Božka, sobota

Ahoj, bola som v sobotu PN, Červená veža, Sedlo Havran a späť tou istou trasou.

A niečo z iného kútika, z nášho (PN) okresu, Inovec – toto je zas Božkina parketa, tu je ona doma. Ja sa sem vyberiem len občas. Avšak tento okruh vo mne opäť prebúdza mladšieho dorastenca, to ešte fungovala Bakuska…

Juro, sobota

Dnes som si trochu prispal, ktovie koľko toho zo zamýšľaných plánov stihnem prejsť. V tom blate sa mi nechce pľahočiť po poliach, z Pustárov som išiel v nedeľu, pre zmenu to zoberiem z Lančára. Auto parkujem za kostolom, domáci sa asi chystajú prestavovať, nechali mi voľné jediné miesto. Pri kostolíku sa rozlieha džavot, rodičia zobrali deti na výlet aj v tomto (ne)čase. Dlhé kilometre sa lesom tmolím už sám, spoločnosť mi spočiatku robí len poľovnícka sučka, asi niekomu odbehla. Ale aspoň si prebehnem cestu cez Tále, tadiaľto to ešte nepoznám.

Objavuje sa prvý snehový poprašok, v okolí Malej Klenovej pokrývka mohutnie, záver stúpania už idem po regulárnom snehu (konečne bez blata). Pribudlo ľudí. Nie síce davy, ale zopár málo desiatok určite. Z vyhliadky dnes vidno len hmlu, idem ešte k pyramíde na hlavný vrchol.

Spomínam si svoj prvý zimný výstup pred rokmi, od jaskyne sme si vybehli aj hore, v hustej hmle bolo vidno len na pár krokov, tajuplný skalný rozoklaný vrchol mám stále pred očami, znovu objaviť tieto miesta sa mi však odvtedy nedarí.

Ešte mám čas, zbehnem cez Komárovú. Sledujem stopy v snehu, točia sa, po pár minútach stojím opäť pod vyhliadkou. Nikdy never zrejmému.

Druhý pokus je už úspešný (radšej zapínam GPS), cestu si však skracujem lesom, pripájam sa na (dobre) známu zvážnicu od žltej značky. Aby som sa nevracal po  rovnakej ceste švihnem to dole lúkou k horárni pod Klenovou. V lese si ešte odskočím pár metrov k malej skalke, ako to že som ju doteraz prehliadal? A konečne si vybehnem aj na Skalu, koľkokrát som za posledný rok išiel okolo, tých pár metrov však bolo vždy akosi navyše…

A bola to večná škoda, je to zaujímavé zákutie. Len zopár desiatok metrov od cesty sa ukrýva zalesnená planina po okrajoch ozdobená roztrúsenými skupinami skál, liliputánskymi bralami. Na podobných miestach sa v dávnych dobách mohli konať oslavy letného slnovratu.

Teraz však panuje zima, pohľad na oblohu a hodinky velí pridať do kroku, prestať experimentovať a po známej ceste sa vrátiť k autu. Pár minút si však pridám, lúčky pred Lančárom sú také čarovné…

Vierka, nedeľa

Poslala som ti foto z mojej nedeľnej vychádzky. Výlet by som to nenazvala, pretože celková dĺžka bola iba úbohých 8,5 km.

Naša minibublina (ja a syn)  po nekonečnom prehováraní – ja syna, vyrazila z domu až o 11 hod. Hneď ako sme zabuchli dvere na byte, zistili sme, že sme nechali kľúč z druhej strany dverí. Nasledovalo zúfalé volanie kľúčovej služby, ktorá našu beznádejnú situáciu vyriešila za 30 minút. Moja nálada už bola na bode mrazu, ale tentokrát zasa prehovoril syn mňa, aby sme predsa len vyrazili do prírody.

Zaparkovať v Smoleniciach pri kostole bolo takmer nemožné. Myslím, že tam bola polovica trnavského okresu. Všetci smerovali k zámku, tak my sme sa vybrali opačným smerom, dúfajúc, že to nebude tak frekventované „nedeľnými“ turistami. Cesta k Hlbočanskému vodopádu bola veľmi blatistá, ale pohľad na vodopád stál za to.

Ďalej sme pokračovali smerom na Vlčiareň, Rázcestie nad Vlčiarňou až sme dorazili do Čertovho žľabu. Tu sme si pochutnávali na teplom čaji a pozorovali „turistov“, ktorí sa väčšinou v teniskách nekontrolovateľne šmýkali dolu kopcom od Zárub. Vtom sme zbadali dve známe postavy. Vlado a Milanko sa vracali zo svojej túry.

Potešili sme sa, že budeme mať spoločnosť, a tak sme sa s nimi vrátili k Smolenickému zámku. Cestu sme si krátili plánovaním ďalšej spoločnej akcie, najlepšie hneď ďalší víkend, pretože hlad po turistike je veľký. Pri Vlčiarni sa naše cesty rozišli. My sme parkovali pri kostole a oni až na Jahodníku.

Nakoniec po všetkých peripetiách to bola celkom pekná vychádzka. Ja som otestovala čerstvo doliečenú nohu, utužili sme vzťahy v našej minibubline (pochopí každý rodič, čo je to za nadľudský výkon presvedčiť 18 ročného syna, aby išiel s matkou na nedeľnú vychádzku) a stretli sme sa s priateľmi.

Pookriala som na duchu a už sa neviem dočkať ďalšej výzvy.

Žiadny výlet nie je márny, niekedy je lepšia krátka vychádzka ako sa celodenné naháňanie (s pohľadom upretým len pod nohy). Nemusíme si už nič dokazovať (dokázali sme toho predsa  veľa 😉 ) …

Milan a Vlado, nedeľa

Jahodník – Čierna skala – Veterlín – Čelo – Vlčiareň – Jahodník (17,5 km)

Ku krásnej, klasickej trase ani nie je čo doplniť. Viacerí sme (ste) si ju prešli už viackrát, vždy však dokáže prekvapiť niečím novým, potešiť tým pretrvávajúcim. Budeme sa tam vracať stále, ale len potichu…

Janči, nedeľa

Dnešný výjazd s priateľom Jozefom do oblasti Malých Karpát a trochu aj za hranicu TT na Bradlo s neskutočne milým privítaním aj s pohostením s Jozefovou rodinkou a hlavne s baby of the family s malou Viktóriou. … bolo to trochu ľadové…

Na túto trasu sa chalani dohadovali už počas silvestrovského výstupu, mal to byť ich novoročný vyprošťovák, situácia sa nakoniec vyvinula inak aj u nich. Ale svoj plán uskutočnili. A takmer sa pritom stretli aj s kamarátmi – Milkou a Ľubošom:

(M) Aj my sme boli v tých končinách (Dlhé Rovne), ale peši, asi sme sa minuli 😊

(J) My sme išli asi o 11 hodine z Dobrej vody.

(M) My sme išli o 9:45 z Dobrej vody, Dlhé Rovne asi o 12:00, to ste už boli ďaleko 😊

Čaro nechceného, svet (a okres Trnava) je predsa malý…

Ľuboš a Milka, nedeľa

Na nedeľu 10.1.2021 sme sa s Milkou rozhodli pochodiť si po lesných chodníkoch v okolí Dobrej Vody. Ráno cca o pol deviatej vyrážame autom zo Zelenča  za pomerne hustej hmly. Ale nevadí, hovoríme si, v lese to vadiť nebude. Hlavná vec, že je primrznuté, aspoň sa nezablatíme.

Ale div sa svete, hmla sa za Dechticami zázračne rozplynie a my vchádzame do Dobrej Vody za krásneho slnečného azúra.

Zaparkujeme pri miestnom hostinci, pred kostolom. Miesta je ešte dosť. Sme tu len dve autá. Takže poďho rýchlo na trasu. Červená značka teraz už nejde cez miestny cintorín, ale obchádza ho sprava po miestnej komunikácii. Pri židovskom cintoríne sa už napájame na pôvodnú trasu.

Onedlho nás odbočka nabáda ísť ku hradu, ale tu sme boli už mnoho krát, takže stúpame ďalej hore na vyhliadkový bod. Pribudlo už aj trochu snehu, je primrznuté, ale hlavná vec, že nie je blato.

Na vyhliadke vidíme, že azúro je len tu, lebo všade v diaľke je to zahmlené.

Ďalej si užívame veľmi pohodovú cestičku po červenej značke. Ideme popod štvorstovky: Slopy, Černastú, Končitú cez Skalie až na sedlo Dlhé Rovné. Cestou stretávame zopár bežcov a sem-tam aj nejakých cyklistov.

Naším ďalším cieľom je Komárová. Vedú k u nej až tri cesty. My volíme tú prostrednú. Vždy ma lákala, keď som tadiaľ prechádzal na bicykli, keď sme šli na Brezovú a Bradlo. Teraz si ju preskúmam pešo. Z väčšej časti je to pohodová spevnená cesta, takže môj bicykel si ju tento rok určite prejde.

Z Komárovej sa dá ísť tiež viacerými smermi. My pokračujeme stúpaním asi jeden kilometer starou lesnou cestou na  bezmenný vrchol, kde sa z druhej strany končí stará lesná asfaltka z Dobrej Vody. Trochu sme sa viac zapotili, lebo sme dosiahli výšku cez 540m.

Odtiaľto si to už vyložene užívame po asfaltke za neustáleho klesania až 5 km. Zimná krajina sa pomaly mení na jesennú, lebo strácaním výšky aj ubúda snehu. Po piatich kilometroch opúšťame asfaltku a do Dobrej Vody smerujeme cez Hoštácku hôrku – pekné vyhliadkové miesto – teraz však už bol jemný opar, výhľady boli obmedzené.

Pri konci trasy stretávame aj viac ľudí, čo sa prejavilo aj zvýšeným množstvom áut zaparkovaných pred kostolom. Myslím, že každý, či už prešiel väčšiu, či menšiu trasu, si dnes prišiel na svoje.

Naša trasa merala 20km s prevýšením 430m.

Dobrá Voda, dedinka môjho detstva (prázdniny u babky – častejšie to býval problém, v aute či autobuse mi prišlo spoľahlivo zle už po pár desiatkach metrov) znovuobjavená po dlhých desaťročiach, ako rád by som tam opäť vyrazil aj ja, zostal mi tam nedokončený rest, drobný kaz na tvári nového roku..

Juro, nedeľa

A doma neobsedím ani dnes, malo by (vraj) byť krajšie, aj (hádam) trochu primrzlo. Svoj omyl spoznám už po niekoľkých krokoch uprostred zoranej role, každý krok je ťažší a ťažší, koláč blata na topánkach väčší a väčší.

Napriek tomu však neochvejne pokračujem, dnes chcem po dlhej dobe (opäť) navštíviť sochu sv. Mikuláša, aj tú, ktorú volám Svatý za dzedzinu. Prvá už neexistuje – ruka tupého vandala na mieste zanechala len podstavec, zvyšky sochy (dúfam) niekde čakajú na opravu. Od druhej je krásny výhľad do okolia – nie však dnes, krajina sa stále topí v hmle.

Popod kriaky pokračujem na vyššie položené lúčky (je tu menej blata), len z diaľky pozorujem skupinky srniek, sú veľmi plaché, blízko ma nepustia. Z lúčok (na jar a v lete prekrásne rozvoniavali materinou dúškou, rástli tu drúzgavce – keď boli chalani malí chodievali sme sem pomerne často) sa starou cestou púšťam hlbšie do lesa, dnes chcem prvýkrát v živote vystúpiť na Čerenec.

Doteraz to bol pre mňa len názov priehrady, teraz však už viem – je to magické miesto. Krásny nenápadný kopček, vrcholová lúčka schovaná v objatí stromov sa otvorí až meter pred vstupom. A ten nádherný výhľad na Tlstú horu! Aj hmla sa na chvíľku rozostúpila…

V minulosti tu vraj bývalo aj hradisko, stopy po ňom však spoľahlivo ukryl ČAS.

Pokračujem hore na Tlstú horu, dnes sa mi však nechce ísť po ceste, tie skaly napravo ma už dávno lákajú. Sú to možno tie, pod ktoré sme zablúdili pred rokmi keď sme hľadali snežienky, vtedy sa mi zdali neschodné. Avšak možno sa mýlim, lesy Tlstej hory, mohutnej rozložitej vládkyne okolia ukrývajú mnohé tajomstvá, niektoré spoznám už dnes…

Od vysielača sa púšťam kúsok vpravo, azúrová obloha spoza stromov láka k dlhšiemu pohľadu, všetko však spoľahlivo kryje hustý les. Objavujem aspoň krásny skalný prah.

Cez Malú Pec to už dnes nestihnem, pridlho som sa kochal v lese, preskúmam odbočku vedúcu do lesa, podľa mapy ma dovedie na Prašník. Doviedla ma skoro na meter presne k posedu, kde som odbočoval do skál, kruh sa uzavrel. Zatiaľ len ten menší, ten druhý až o pár kilometrov neskôr, ešte som sa chvíľu prešiel lesom i lúčkou, šmýkal po blate popri poliach. Bol to znova krásny výlet, aj pár metrov za chalupou sa ukrývajú (dosiaľ) neobjavené miesta.

Dočítal som zápisky, záznamy o prežitom dni – niekde len pár strohých slov, inde plnohodnotný príbeh. Vždy som však spolu s ich aktérmi pocítil na líci závan mrazivého dychu mesiaca Január, zahrial sa lúčom slnka, potešil šuchotom lístia, zablatil pri putovaní stúpajúcim chodníčkom. Nechal som prehovoriť ich autentický hlas, avšak neodolal som a všade som pridal aj pár vlastných slov. Tak je to vždy, obraz vyvoláva predstavu, slovo spúšťa rozhovor. Aj teraz, hoci sme neboli na výlete spolu, v jednej skupine, vždy sa niekto z kamarátov pri mne pohyboval, prehodil slovko, vyplnil prázdnu chvíľku. Ďakujem kamaráti (a kamarátky), to Vy ste ma v minulosti vytiahli do hôr, motivovali k pravidelným výletom, naučili nebáť sa opustiť vyšliapaný chodník. Vďaka Vám môžem zažívať tieto magické chvíle.

Virtuálnej turistiky sa počas víkendu zúčastnili: Jozef Baránek, Paľo a Zuzka Rapantoví, Božka IIavská, Vierka a Samo Gubioví, Vlado Trajlínek, Milan Babišík, Janči Budoš, Jozef Chudý, Milka a Ľuboš Kraicoví a (možno aj veľa ďalších)

Juro Golier