Akcia Čelo – Veterlín

sobota 27.2.2021

Som iba sliedič, vták, možno straka.
Kradnem príbeh.
(Ivan Štrpka)

Niekoľko dlhých dní čakám na prvé slovo. Už-už vidím v diaľke jeho obrys, cítim na jazyku jeho chuť, v snoch počujem jeho nezrozumiteľný šepot. Po prebudení však v prázdnej hlave duní NIČ, absolútna NULA, diera v pamäti. Asi to vzdám, emócie tohto zaujímavého dňa zostanú nezachytené, myšlienky a pocity postupne odveje vánok zabúdania. A bolo toho toľko… Pri pravidelnom útrpnom búšení do pedálov trenažéra (jar už cítiť vo vzduchu, pripraveným šťastie praje) som si zvykol spríjemňovať chvíle hudbou, tá ničnehovoriaca beztvará, bezpohlavná virtuálna realita ma príliš unavuje. Do uší púšťam rytmy, myseľ otváram obrazom. Dnes vyberám opäť Deža, tentokrát volím Príbeh – …som iba sliedič…

Ďalšia sobota prináša ďalší výlet. V noci počúvam zavíjanie vetriska, fučí, kvíli, preháňa sa po uliciach vjesnice, lomcuje roletami, ktovie ako to bude vyzerať ráno na hrebeni. Zvoní ten malý dudroš, frflem pod fúzy, vstávam, pretieram si oči, snívalo sa mi to alebo… v záhrade sa ani lístok nepohne (aj tak tam teraz žiadne nie sú), v rannej krajine (aj domácnosti) panuje pokoj. Čaj sa varí, spolucestujúca zvŕta pri drese, teraz je rad už na mne, naliať do ploskačky kvapku životabudiča (prečo si to nepripravíš večer?), okiepiť sa, vyložiť pred dvere batohy. Dnes berie auto Braňo, nebudeme tak strácať čas.

Všetko je čierne – na ceste sa snažíme pôsobiť nenápadne, splynúť s okolím, predsa len – Smolenice… auto radšej parkujeme v bočnej uličke, mimo zvedavých pohľadov. Vítame sa s kamarátmi, aj oni mali ráno rovnaké nutkanie, z tepla domova ich vyhnal rovnaký naliehavý pocit, vytiahol ich sem, pod úpätie Hôr. Ulice sú inak takmer prázdne, len pred testovacím centrom nedočkavo podupkáva pár účastníkov, covidvíkend sa rozbieha. To pred rokom…

Každoročne v tomto období sa zvykli trnavskí trampi, spolu s kamarátmi – turistami a priateľmi prírody, vydať na prechod výrazného hrebeňa nad Jahodníkom. V centre Smoleníc zvučali rozhovory, doďaleka sa šírila vôňa klinčekov i škorice, z várnic plných čaju stúpala para. Dnes je tu pusto, z takmer prázdneho autobusu  vystupuje len trojica z … to je jedno odkiaľ, parkovisko narýchlo opúšťa naša malá skupinka. Ledva čo sa pristavíme na jedinú fotku.

Rýchlo sa praceme z dohľadu civilizácie, dosahu podozrievavých pohľadov (pomaly ale iste sa stávam paranoidným), rýchlejšie ako obvykle sa ponáhľame do náručia prírody. Obávam sa, že dolina Hlboče bude príliš blatistá, ostatní však majú iný názor. Našťastie, zas som bol zbytočne predposra… . Takto stačí prejsť len pár krokov a všetky starosti všedného života hádžem za hlavu, zostávajú zabudnuté, ďaleko za chrbtom, akoby za nimi zapadla hrubá brána. Sťahujem rúško, začínam voľne dýchať. Už len niekoľko posledných domov, zopár záhrad v strmom svahu (takú prírodnú skalku len tak nevymyslíš), koruna stromu obsypaná jablkami (pochúťka prichystaná pre pani Zimu – tentokrát neprišla), prvé tohtoročné snežienky vykúkajúce spod zeme (teraz, vo februári!) a sme tam.

Objalo ma mlčanie lesa, dušu naplnil pokoj hôr, myseľ je v okamihu prečistená, pripravená nasať nové zážitky, nové dojmy, nové pocity. Tvrdý asfalt je minulosťou, meriam prvé metre chodníka vedúceho kamsi pomedzi stromy, kroky ma vedú tichou dolinou ponorenou hlboko pod strmými svahmi Molpíru. Vstúpil som do Hlboče.

Tvoria sa skupinky, rozbiehajú prvé rozhovory, rozopínajú bundy, čiapky putujú do ruksakov.

Hore v strmom svahu pozorujeme srnky, dobre vedia, že sa k nim nemôžeme priblížiť, ale i tak nakoniec utečú, od ľudí sa nedá čakať veľa dobrého, aj to málo býva vykúpené ohlušujúcim rachotom a bolesťou v boku. Dnes sa oplatí odbočiť ku vodopádu, už síce nebude mohutne burácať (to dokáže len pár hodín v roku), veríme však, že nám poskytne nie úplne každodenný pohľad. Predierame sa okolo popadaných stromov, obchádzame, podliezame, preliezame, zabávame sa hneď na úvod dňa. Odmenou je pohľad na stružku vody padajúcu dole skalným prahom.

Štveráme sa pod skalnú kaplnku, robíme krátku prestávku, prvýkrát nás dobieha trojica z autobusu, v oku prvýkrát zaiskrí odlesk slnka z modranských úbočí… Križujeme lúku pri Vlčiarni, otvára sa pohľad na zalesnený svah Čela, odtiaľto pôsobí pyšne a mohutne, my ale poznáme aj jeho skutočnú tvár.

Skoro každý deň upieram zrak na výrazné trojvršie, pre nás, obyvateľov kúpeľného mesta pod Inovcom (ja viem, ale v srdci stále zostávam Pieščančan!) to je symbol Karpát (jediné čo z nich v skutočnosti vidíme) – Záruby! I keď tie ostávajú skryté v úzadí, dominantné sú Čelo a Veterlín, vo vedľajšom hrebeni ležiaca Havranica len dopĺňa siluetu. A dnes, ako už mnohokrát, sa opäť chcem po tomto nádhernom hrebeni prejsť. Potichu, opatrne, nech priveľmi neruším, je to predsa prírodná rezervácia…

Les pod Čertovým žľabom, cestička kľukatiaca sa pomedzi stromy je teraz (dúfam) bezpečná, (snáď) sa zvrchu nevyrúti vyznávač adrenalínu na dvoch kolesách (Janči len ticho pokukáva). Vedľa nej spod zeme vyrážajú prvé zelené lístky, keď sa pomädlia medzi prstami cítiť nezameniteľnú vôňu. Ostrá chuť prvého medvedieho cesnaku štípe na jazyku.

Len prekročíme zo dva vyvrátené kmene, predriapeme sa cez pár skalných blokov a stojíme pod bralom v samom srdci Čertovho žľabu. Na ňom bývali zavesené spomienkové tabuľky, dnes však do prítmia (tu slnko len tak nezasvieti) úžľabiny žiaria iba tri jasné škvrny, ruka neznámeho vandala narušila pokoj miesta. Miesta, kde sa zvykne zastaviť (takmer) každý okoloidúci.

Opäť prichádzajú kamaráti z autobusu, šero žľabu krátko presvecuje slnečný lúč zakliaty v ušľachtilom moku, produkte malokarpatských viníc. Prehrabávame batohy, hľadáme maškrty, patrí sa tiež čosi prikúsnuť. Prúd rozhovorov naberá na intenzite, potôčik príbehov silnie.

Na sile naberá aj výšľap nad Čertov žľab. Dnes ním vystupujeme v slnečnom dopoludní, stratil tak svoju tajomnú atmosféru, napriek tomu si to však užívame. Je to zážitok za každých podmienok, za všetkých okolností, v každom počasí, vždy. Už to tu poznáme, treba si správne rozložiť sily, neuhnať sa hneď na úvod. Skupina sa trhá. Nevadí, veď hore sa počkáme.

Na zvážnici nad žľabom stojí v širokom kruhu skupina turistov, oddychujú, čakajú na oneskorencov. Už polapili dych, spomínajú veselé zážitky, bavia sa, lesom sa prelieva vlna dobrej nálady, veď deň je tak krásny. Kúsok vedľa parkuje auto, jaskyniari, hore by sme mohli mať spoločnosť, mohlo by sa z toho vykľuť niečo zaujímavé.

Tak teda poďme na to, popasujme sa s posledným výdatnejším stupákom, už je to iba kúštik, len hen,  do sedla, potom bude lepšie. Dych sa zrýchľuje, kroky spomaľujú. Kto značil tento úsek bol optimista, 10 minút je veľmi tvrdý limit. Ale my nie sme pretekári, nenaháňame Strava segmenty, nás čas (až tak veľmi) nezaujíma, máme úplne iné priority. Pováľané stromy, porozhadzované po svahu ako zápalky, bránia priamemu výstupu, v dvojiciach či trojiciach hľadáme správnu cestičku, lesom sa nesie tichý šum hlasov, niť rozhovoru nedokáže pretrhnúť ani to najtvrdšie stúpanie. Míňame pomaly sa roztápajúcu hrudu snehu, (možno) posledný pozdrav tejto zimy.

Konečne! Kúsok povyše, pri Vajsáblovej priepasti vidíme postávať skupinku ľudí, spomedzi stromov kde tu vytŕča červený overal, prilba. Jaskyniarov sme prichytili priamo pri čine, bude zážitok! Do akcie sa však ešte len chystajú, zatiaľ iba natáčajú rozhovor, vstúpiť do podzemia plánujú až neskôr, to však už budeme inde, o kus vyššie. Škoda, do čierneho úzkeho hrdla najhlbšej jaskyne v Malých Karpatoch by som (samozrejme z úctivej vzdialenosti) nakukol rád.

Takto si aspoň môžeme vypočuť zaujímavý príhovor predsedu ich trnavskej organizácie. Z každého jeho slova cítiť nielen zanietenie, ale tiež hlbokú znalosť prostredia (fajn keď je koníček zároveň povolaním). Dnes je práve symbolických dvadsať rokov odvtedy, čo začali ako skupina pôsobiť v tejto oblasti. Za ten čas zažili v hlbinách Zeme obrovskú hromadu nezabudnuteľných zážitkov, ale odviedli tiež neskutočné množstvo ťažkej práce. My, laici, na vlastné oči bohužiaľ nikdy neuvidíme ani zlomok ich objavov, je to priveľmi nebezpečné a náročné (cez úzke prielezy by sa väčšina z nás ani neprepchala), na diaľku ich však obdivujeme a držíme im palce.

Veľa objavov, chalani (a baby), mnoho metrov, krásne nové podzemné priestory a množstvo zážitkov. A hlavne v pohode a zdraví!

Dlho by sme sa tu dokázali pribaviť, porozprávať so zanietencami (to človeka vždy obohatí), dozvedieť veľa zaujímavého. Aspoň v duchu sa preniesť do úzkych tmavých chodieb, veľkých podzemných siení, lúčom svetla kresliť na steny fantastické figúry, očarene hľadieť na trblietavé odrazy neznámych hornín. Opäť si vybaviť emócie, ktoré veľmi dlho doznievali pri tom jedinom, nezabudnuteľnom zážitku spred pár rokov, skutočnom plazení sa v skutočnej jaskyni. Ešte niekedy…

Moja myseľ sa stále tmolí kdesi dole v sedle, fyzická schránka sa však krok za krokom posúva vyššie na hrebeň. Len minútku sa, tak ako vždy, pristavíme pri vyššie položenom vstupe (vidíte ten úzky prielez? tadiaľ by ste sa chceli prepchať?) do Hačovej jaskyne a okolo krížika vybiehame na predvrchol Čela. Výhľadom sa dnes príliš nevenujeme, neznáma sila ťahá poniektorých z nás ihneď nižšie. Zostupujeme (na tejto strane som bol doteraz len pohľadom!).

V skalnej štrbine, v päte vrcholového brala, len pár metrov pod hrebeňom, zíva úzka štrbina. Vstup do Okulárovej jaskyne. Len úctivo nahliadneme, dovnútra sa nik netlačí (škáru aj tak blokuje štupeľ snehu). Nad hlavami sa nám ťahajú ostré bralá vrcholového hrebeňa, svahy pod nohami prudko letia kamsi do neznáma, pokrýva ich krásny živý malokarpatský prales (ešte stále zakliaty do zimného spánku).

Výšvihom pomedzi skalami šťastlivo vystupujeme späť na hrebeň, zaostali sme, zvyšok skupiny si už hovie na vrchole, oddychuje, vegetí, užíva si totálnu pohodu. Južné svahy strmo spadajú do podhoria, otvárajú letecké výhľady do širokého okolia. Oko len pomaly prechádza po zvlnenej línii vzdialeného horizontu, na malú chvíľku sa zachytáva bielych brál na pokračovaní hrebeňa, pohládza krivky pahorkov v blízkom okolí, skĺzava do nížiny rozplývajúcej sa v opare dňa. Z ruksakov opäť putujú na svetlo rozličné pochúťky, kolesá víkendu sa roztáčajú (len to neprehnať!).

Treba pokračovať, čas (aj keď by sme veľmi chceli) zastaviť nedokážeme. Čaká nás krásna hrebeňovka, putovanie takmer po vrstevnici, technicky i fyzicky nenáročné, o to však malebnejšie. Ponárame sa do tajomných hlbín vrcholového pralesa, kráľovstva skál a divných stromov, (poniektorí) vstupujeme do paralelného sveta, predierame sa ríšou fantázie, pocitov a predstáv.

Každé bralo môže skrývať živú dušu zakliatu hlboko v kamennom srdci skaly, príbeh o plynutí rieky času však rozpovie len tomu, kto sa zastaví, vystúpi na jeho temeno, sadne si, privrie zrak a začne počúvať. Každý starý strom dokáže pútnikovi odovzdať poznanie o bystrine bytia napájajúcej jeho korene, stačí len v tichu počkať, priložiť ruku na jeho vráskavú kožu a v pokoji vnímať šepot letokruhov. Každý kamienok pod nohami, každé zrnko pôdy vie vtiahnuť vnímavú dušu do hlbín Zeme, previesť ju nádhernými podzemnými priestormi, ktoré ľudské zmysly nikdy nespoznajú, kľúč otvárajúci ich brány je totiž ukrytý v puklinách podvedomia, vstup prístupný len vo sne, pri návrate si možno odniesť len neuchopiteľnú prchavú spomienku.

Spoznať tajomstvá však dokáže len ten, kto vie zastaviť a čakať. Raz to (možno) skúsim aj ja.

Tie paralelné svety vedia predĺžiť putovanie (!), spomaliť čas (priveľmi som sa snažil odkliať priestor cez hľadáčik fotoaparátu), zaostali sme. Ostatní už čakajú pri Veterlínskej štrbine (či závrte, zvanej tiež Tomášova sonda – vyberte si, to som sa na Sieti narobil!). Len si na minútku odfúkneme, ani nedávame dole batohy a pokračujeme, ešte kúsok treba potiahnuť, oddychovať budeme na vrchole.

Pochod zakliatou krajinou, matrixom paralelného sveta, pokračuje. Prekračujeme polámané konáre (muselo tu byť veselo!), obchádzame skalné hrebienky, obklopujú nás tisíce odtieňov hnedej. Aký krásny dokáže byť prírodný minimalizmus! Kúsok pod vrcholom sa stretávame s dvojicou z Okrúhlej, slovo padlo na úrodnú pôdu, Sido a Ctibor sa opäť vybrali do tejto časti našich Hôr. Vítame sa, zdravíme, stojíme. Tieto stretnutia v horách sú neopakovateľné, na ulici veľkomesta (v bežnom civile) by sme sa možno ani nespoznali. Po chvíli sa ale lúčime, smer nášho putovania je odlišný, tak opäť niekedy nabudúce.

Už len kúsok, len niekoľko krokov, štyri kvapky potu a sme tam. Veterlín, kopec, ktorý robí česť svojmu menu. Ale dnes nám to nevadí, čakajú tu už kamaráti, dlhé chvíle pohody, oddychu, výhľadov a tiež maškrtenia. Dosiahli sme vrchol.

Toto sú presne tie chvíle, keď vnútorné hodinky zvoľňujú tempo, takmer sa zastavia, sekundová ručička chronometra sa len veľmi ťažko odliepa zo svojej polohy, presun o jeden dielik kruhu jej trvá nekonečne dlho a ihneď zamŕza v novej polohe. Okolitý svet plynie akosi pomimo, šum hlasov sa len obtiera o sluch, nepočuté slová strácajú význam, padajú na zem, rozbíjajú sa o skaly. Skutočný čas pritom letí ako splašený, valí sa sťa spenená rozbúrená riava, hučí, búri, reve, odnáša do minulosti všetko, čo má zostať zabudnuté.

Nastal čas zahájiť zostup. Len ťažko sa nám lúči s vrcholom, s výbornou atmosférou, s pochúťkami. Na niektorých treba aj chvíľku počkať – našťastie len zopár metrov nižšie, len niekoľko krokov od chodníka sa nachádza ďalší vstup do podzemia, jaskyňa Veterlínska sonda. Je voľne prístupná (vstup nie je zabezpečený), láka na (krátke) nakuknutie. Počas oddychu sa v niektorých prebudila beštia, v hrudi začalo biť srdce jaskyniara. Vstupujeme.

Úzka štrbina núti záujemcu o návštevu pokľaknúť a štvornožky sa pretiahnuť dovnútra hory. Chodba sa rozširuje, zväčšuje, po pár krokoch však klesá kamsi do hĺbky. Tu sa láme chlieb, tu sa oddeľuje zrno od pliev, ukazuje ten pravý charakter. Väčšina odvážlivcov (chvalabohu) volí včasný ústup.

Hora nikoho našťastie nezhltla, nakoniec všetci stojíme pred jaskyňou. Len oprášime špinavé kolená (či ošetríme drobné zranenia) a pokračujeme nižšie. Čaká nás parádny zošup. Cestou-necestou sa posúvame dole lesom. Priestor sa náhle otvára, pred očami nám vyrastá nádherná hora, mohutná Čierna skala, dnes sme ju zastihli v mimoriadne priaznivej nálade, predvádza sa, koketuje, ukazuje prívetivú tvár. Tie krátke okamžiky sú však bohužiaľ na snímač fotoaparátu neprenosné.

Nejako sme sa (aj so šťastím) zo svahu skotúľali, živí a zdraví stojíme v sedle pod Veterlínom, púšťame sa na dlhé putovanie po zvážnici vedúcej jeho úbočím. Je to pekná cesta, nenáročná, panoramatická, poskytuje priestor na nekonečné rozhovory. Dobre sme sa roztiahli! Únava z náročného programu spôsobuje, že náš pohyb sa spomalil, na bicykli by to bolo rýchlejšie. Na rázcestí nad Vlčiarňou čakáme, spolu sme vyrazili, spolu aj prídeme.

Ďalej je to už povinná jazda. Ľavú nohu pred pravú a naopak, všetko zopakovať tisíckrát a spoza korún stromov vykukne veža rozprávkového zámku. Záver výletu sa blíži míľovými krokmi. Ešte na chvíľočku na správnom mieste odbočíme medzi stromy, nachádza sa tu zaujímavé miesto, utajené pred zrakom náhodného okoloidúceho. Cintorín v lese či les na cintoríne? Staré židovské hroby dožívajú rozváľané v tieni stromov pod svahmi Molpíra. Ako v zrkadle sa v torze mramorového náhrobného kameňa cez konármi zamrežovaný priezor odráža jasná jarná obloha.

Krátko sa ešte pristavíme pri hrobke rodu Pálffy na okraji cintorína, je to naozaj dôstojné miesto odpočinku posledných príslušníkov rodu pevne zviazaného s našimi Horami. Pokoj miesta strážia sochy mníchov prenesené z priečelia kostola na Katarínke.

A to je všetko, opäť kráčam po tvrdom asfalte, blížim sa k autu, vydarený výlet sa chýli ku koncu, krásny deň pomaly končí. Hlavou sa začínajú preháňať spomienky, obrazy vydarených okamžikov sa vpisujú do pamäte. Ancijáša, dobre bolo!

Ďakujem všetkým, ktorí svojou prítomnosťou a skvelou náladou prispeli k úspešnému priebehu potuliek po lesoch a vrcholoch našich Malých Hôr: Vierka Gubiová, Božka Golierová, Paľo Herceg, Igor Naništa, Jozef Nádaský, Vlado Trajlínek, Ľuboš Rosa, Janči Budoš, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, organizátor celého výletu Milan Babišík a mnohí ďalší kamaráti.

Juro Golier

Prestávam sliediť v stopách skupiny túlajúcej sa po lesných cestičkách, straka v mojej duši poslednýkrát zaškriekala a odletela. A príbeh? Iba sa usmial, mykol plecom, otočil sa a odchádza, stráca sa v diaľke, už vidím len jeho zhrbený chrbát kúsok pred ďalšou zákrutou na dlhej kľukatej ceste…