Akcia Po stopách lesných železníc

piatok 2.4.2021

Divná doba prináša divné sny. Premenil som sa na pingpongovú loptičku. Biele celuloidové čudo lieta ako splašené z jednej strany zeleného stola na druhú (zakaždým dostanem riadne poza uši), jemne obšuchne sieťku, mení smer pohybu, len tak-tak sa trafí kúsok pred hranu, aby ho záverečnou dobre mierenou ranou poriadne pričapili. Ubolená ľahučká guľôčka končí svoj let na hladine vody, márne sa snaží ponoriť (do príbehu), ihneď rýchlo vyskakuje na hladinu, nepokojne sa kymáca na vlnách. Konečne prichádza skoré ráno (ešte tmavá noc, nešťastný posun času!), budím sa dávno pred prvým zazvonením, unavený viac ako keď som zaspával. Sadám k počítaču, prerovnávam si myšlienky. Nič, len prázdno. Cítim sa ako pingpongová loptička.

Voľný piatok treba využiť. Čo však vymyslieť, okolie Dobrej Vody sme veru riadne prelozili, podarí sa tam nájsť ešte čosi menej okukané? Pozerám do mapy, ťahám línie trasy, základné parametre musím dodržať, desať kilometrov je príliš málo, tridsať priveľa (keď pripočítam obľúbený úsek z Víteku). Mám to, konečne! Veľká noc bude víkendom lesných železníc. V piatok sa pokúsim otlačiť svoju stopu na násype ich severnej vetvy.

Povedzte mi prečo musí každú voľnú chvíľku kamsi loziť? Prečo nemôžeme zostať raz aj doma, konečne sa do sýtosti vyspať, v kľude sa najesť, len tak si sadnúť (k televízoru), celý deň nič nerobiť, leňošiť? Ký parom to má všetko na svedomí? A ešte so sebou ťahá aj nevinnú obeť! Sedím za stolom, raňajkujem, dôkladne (pomaly) prežúvam, pozorujem spolucestujúcu. V jej očiach vidím desiatky otázok, radšej odvraciam zrak, zdvíham sa, idem skontrolovať ruksak. Skočiť si do vlasov hneď zrána… Sú to však len výplody rozrušenej (nedospatej) mysle, veď práve na toto som (sme) sa už niekoľko dní tešil(i).

Pokojná, sviatočná cesta autom, nikde ani živáčika, len zopár ropúch skáče cez cestu pri priehrade za Chtelnicou. Spomaľujem, skúšam nerozpučiť mrviace sa klbká. Mnoho ich družiek to šťastie nemalo, na sivom asfalte zasychajú veľké hnedé fľaky… Parkovacie miesto pod stromami už netrpezlivo čaká svojich pravidelných návštevníkov.

Dobré ráno, Vítek! Prvý dúšok čerstvého vzduchu chladí v pľúcach, ostrý zvuk motorovej píly prerezáva pokoj sviatočného rána (ešte aj dnes?!), prvá kvapka potu osvieži čelo. Všetky otázky sú v okamihu zodpovedané, pochybnosti zahnané. Poľná cesta ponad jarky už netrpezlivo vyzerá svojich zaľúbencov, ten (necelý) týždeň odlúčenia bol nekonečne dlhý. Ale už sa blížia, sú tu, už počuť ich tichý rozhovor, nehlučný šuchot krokov, už sa víri jemný prach pod podrážkami ich topánok. Ako som si obľúbil túto cestu! V každom briežku cítim prísľub krásnych chvíľ, za každou zákrutou vyhliadam neopakovateľné zážitky. Mám to tu naozaj rád.

Je neuveriteľné ako rýchlo dokáže prebehnúť prvá ranná hodinka! V posledných zákrutách uličiek, v posledných metroch pred námestím vždy rozmýšľam, či sa ešte aj dnes nájde niekto, komu sa zatiaľ nezunovalo okolie Dobrej Vody. Či aspoň ktosi bude (netrpezlivo) čakať (oneskorencov) na námestí. Zakaždým tam však postávajú (tie isté) známe postavy…

Rovnako aj dnes, hoci trasa (navonok) neponúka žiadnu (výnimočnú) atrakciu, výlet do neznámych končín či objavovanie nepreskúmaných zákutí. Ale veď my si nakoniec niečo vymyslíme…

Na to, aby sa deň vydaril, netreba príliš veľa. Základným kameňom úspechu je dobrá spoločnosť. A tá sa, ako vždy, práve srdečne víta pod vežou kostola (glg medoviny neohrdnem). Prvé kroky nás vedú uličkou popri bývalej fare (obdivujeme klenbu starej pivnice), veľmi rýchlo opúšťame zastavanú oblasť. Hoci po asfaltke, kráčame voľnou krajinou, smerujeme pod Mariáš. A potom hlbšie do hôr.

Míňame posledné novostavby (vpravo pod lesom), kochám sa pohľadom na svahy Záblavia (vľavo pod horou), mysľou (aspoň) na pár krátkych okamžikov putujem v čase, spomínam na záver výletu spred týždňa. Práve sa začínajú zbiehať tmavé mraky… Dnes je však krásne, prvé vrstvy oblečenia postupne putujú do ruksakov.

Mariáš je zatiaľ tichý, výdajné okienko bufetu zavreté (bohužiaľ? či našťastie?). Nikde ani živej duše, len skupinka turistov šteboce hore cestou. Okolo kaplnky len prefrnknú (nejdú tadiaľ prvýkrát), vnárajú sa do lesa, plavia naprieč jeho šírou hladinou, ako škrupinky sa pohojdávajú na zelených (hoci zatiaľ ešte stále hnedastých) vlnách hory, ponárajú pod ochranu košatých korún jej odvekých strážcov. Veselá plavba sa začína, dobrý vietor do plachiet, tuláci!

Krok za krokom sa začíname štverať pod Antaličky, turistický chodník (aj paralelne vedúca cyklocesta!) príkro stúpajú hore svahom. Aspoň sme sa rozohriali, aspoň sa nám rozprúdila krv v žilách – rozhovory popritom (samozrejme) ustali (hoci úplne neprestali).

Krátke ohliadnutie späť, proti smeru pohybu. V protiľahlom svahu hľadám náznaky skalného okna, miesta donedávna (pre mňa) úplne neznámeho, dnes dôverne blízkeho. Je na svojom mieste, skryté pod riedkou ochrannou hradbou ihličnanov čaká na svojich objaviteľov.

Späť na trasu. V správnom mieste výstupu musíme zastaviť, rozhliadnuť sa, zvoliť smer postupu. Hory sú v týchto miestach popretkávané množstvom lesných ciest, rôzne sa križujú, prepletajú, ak netrafíme tú správnu, ľahko sa objavíme v Hradišti či na Brezovej. Tá naša vedie nenápadným priesekom vpravo, len s veľkou dávkou fantázie v ňom možno objaviť teleso bývalej lesnej železnice…

To začiatkom minulého storočia… Lesy v okolí Dobrej Vody boli nemilosrdne drancované (človek sa až toľko nezmenil) pre potreby chemickej továrne ležiacej v srdci kotliny. Dopravu vyťaženého dreva bolo potrebné riešiť, na výslnie dejín sa, na krátke – asi tridsaťročné obdobie, derie lesná železnica. Stopy po nej možno nájsť (či vytušiť) v teréne ešte aj dnes.

A tak si teraz užívame pohodlnú chôdzu po lesnej ceste, takmer bez prevýšenia sa krútime lesom, smerujeme na križovatku turistických ciest Skálie. Spod hrubej medenej vrstvy starého lístia už vykúka jar. A spomedzi stromov, v tiahlej zákrute na nás vykukne stará trať. Z ničoho nič sa lesný chodník mení na zvýšený násyp, výrazným oblúkom sa skrúca terénom, hľadá správny smer. Nádhera! V úžase opäť stojíme zoči-voči majstrovstvu starých staviteľov, uvedomujeme si hĺbku ich znalostí a zručností. Aj to, ako dramaticky sa za niekoľko desiatok rokov zmenil život. Doba našich (pra)starých rodičov bola úplne iná…

Vážne myšlienky (a rozhovory) strieda čistá pohoda. Krížne cesty si pýtajú krátku zastávku, spomalenie, náš dnešný výlet má zatiaľ nečakané tempo. Posilnení a osviežení môžeme opäť pokračovať. Spočiatku sa držíme turistickej značky, širokej lesnej cesty, v týchto miestach úplne prekryla stopy po železnici, ani najväčší fantasta by (bez dostatočnej predprípravy) nedokázal identifikovať jej zvyšky. Ťažba dreva prekryje všetko (občas i správny smer).

Červená sa odpája chodníkom vľavo, my sa držíme zvážnice. Takmer po rovine sa točí, skrúca, kopíruje svahy pahorku, neznateľne stráca výšku, klesá do doliny. Presne tadiaľto viedla stará trať. Prechádzame krásnym lesom, úbočím povedľa zaujímavo tvarovaných homôľok Čierťaže. Ktovie, čo sa ukrýva na ich odvrátenej strane, mysľou sa snažím preniknúť do tajomstva jedinečného zákutia. Márne, tieto kúty treba preskúmať osobne. Život je však príliš krátky…

Krásny slnečný deň však bezo zvyšku plní aj tie najtajnejšie želania. Nie vždy je potrebné loviť z oceánu zážitkov vybrúsené drahokamy, výrazné atrakcie, dušu niekedy dokáže potešiť aj skromná perlička, nenápadná prechádzka príjemným prostredím. V správny čas. V správnej spoločnosti. Dnes. Teraz.

Postoj chvíľa si krásna! My sa však ako dravý príval (pohody a výbornej nálady) hrnieme dole po starej železnici (čas na obdivovanie okolia či chvíľku na vychutnanie atmosféry miesta si ale vždy nájdeme). Biele vápencové skaly v šere hory. Lúč slnka na sietnici oka. Ihličnatý ostrov v nahom oceáne bez lístia. Milenci vytesaní z dreva. Pokoj lesa. Pocit slobody a uvoľnenia. Čistá radosť.

Vstupujeme na asfaltku. Ale veď tuná to predsa dobre poznám! Po týchto miestach som už mnohokrát prechádzal na bicykli, ronil na povrch cesty litre potu. Pešo tu však prechádzam prvýkrát. Prvý raz vidím okolité lesy, úzke vetvy bočných doliniek, skalnaté úboče návrší, strmé žľaby svahov, odlesnený hrebeň Končitej. (Miznúce) stopy po starej železnici. Dlhá dolina, Timová, Pálenice… na bicykli tak prežiť krajinu nedokážem, na pešo zas ďaleko nezájdem. Schizofrénia cyklo-turistu rozorváva dušu pútnika. Pridávam do kroku…

Priveľmi sme sa zarozprávali, priveľmi kochali, riadne utrhli zvyšok skupiny, musíme počkať. Už je čas na (poriadnu) prestávku, dnes akosi príliš dupeme. Vyťažené kmene stromov na okraji cesty nahradia kreslá i stoly, poskytnú pohodlie na sviatočný obed.

S prívalom nových síl v žilách sme pripravení na ďalší postup vpred. Na Hustý snop je to už len kúsok, na križovatke musíme, tak ako je zvykom, zvoliť ďalší smer nášho pochodu. Nebudeme chodiť naokolo, obchádzať celú Červíčku, volíme priamu cestu, tých pár metrov prevýšenia nám predsa neublíži.

Za odmenu môžeme navštíviť starú (len mierne vynovenú) hájovňu Široká. Peknú pôvodnú budovu na kraji malebnej lúčky bohužiaľ špatia zelené plechové dvere, inak z nej však dýcha atmosféra starých čias, doby, keď tu žili rodiny hájnikov Wajgúna a Wégera, či ich mladších nasledovníkov. Stačí sa len dotknúť jej chladných kamenných múrov a hájenka prehovorí.

O radostiach (starostiach) existencie v odlúčení. Nočných návštevách statného jeleňa. Letnej búrke na Červíčke. Dni prichádzajúcom spoza hrebeňa Vrátna, noci padajúcej zo žľabov Končitej. Každoročnej záľahe snehu. Osviežujúcej jarnej prehánke. Veselom výskaní detí. Tajuplnom vzdialenom výstrele. Chuti lesných jahôd. Nečakanom zaštekaní srnca. Vôni sušiacich sa bylín. Dyme stúpajúcom z komína. Výkriku padajúceho stromu. Rozpráva príbeh života.

Dnes však hájenka nepohnute sníva, život plynúci povedľa ju neruší, len jemne sa obšuchne o jej múry, cez okno placho nazrie do izby, drzo nakukne pod klenby pivnice. Neprebudia ju nekonečné rozhovory náhodných návštevníkov. Zahrkotanie prehadzovačky. Blesk fotoaparátu. Zasyčanie piva v plechovke. Zvuk krokov. Tiché klopkanie kopýtok. Zvonivý smiech.

Roky sa preháňajú nad jej strechou ako mraky na jarnej oblohe. Zažila už (takmer) všetko. Vie svoje. Stará hájovňa si nás nevšíma.

Lúčim sa so Širokou, lúčim sa s hájenkou. Chodníkom medzi drevenou ohradou sa vydávam na cestu. Malebné stúpanie otvára priestor, široké výhľady, poskytuje krásne scenérie, napĺňa dušu krásou. Hoci by sa celý deň skoncentroval len do týchto pár minút, bol by aj tak neopakovateľný!

Beťárska štica Červíčky je nezameniteľná. Nepreniknuteľná mladina pri ceste hustejšia než džungľa. Linka cesty smerujúca na horizont sama vedie kroky tuláka. Striebristá línia vzdialených hrebeňov magicky priťahuje zrak okoloidúceho. V oku sa zableskne belavá škvrna Mohyly. Mámivá vôňa jarného predpoludnia napĺňa okolie. Vzduchom sa nesie radostný výkrik krajiny prebúdzajúcej sa zo zimného sna. Myseľ náhodného návštevníka spieva.

Tento vŕšok naozaj stál za tých pár kvapiek potu! Nečakaná krása nenápadného okamžiku je odmenou za vynaložené úsilie. O tomto je túlanie sa po horách, práve takéto okamžiky prináša pobyt v prírode. Som rád, že môžem byť vonku. Tu a teraz.

Stupáčik sa (konečne) láme, cesta vyrovnáva. Spoznávam známe miesta, už cítim vibrácie magického vrcholu, tajuplného Vrátna. Mimovoľný pohľad do lesa poskytuje nečakaný obraz. Dva tmavé stromy v záplave bledých kmeňov. Prasklina na dokonalom povrchu hory, porucha systému. Na vyjadrenie nálady stačia len dve farby. A milióny odtieňov.

Známa križovatka (s kopou uskladneného dreva) poskytuje príležitosť na krátke občerstvenie. Občas si treba zrovnať myšlienky, dopriať si niečo dobré, pripraviť sa na ďalší postup. O chvíľu odchádzame.

Krátky pohľad späť, ponor do okamžiku ustrnutého v toku času. V mojich rozprávaniach (v poslednej dobe) často vystupuje spolucestujúca. Znalí nás poznajú, ostatným môže to oslovenie pripadnúť čudné. Prečo práve takým slovom? Nuž, (čo nevidieť) tridsať rokov sme spolu On the Road, spoločne putujeme po ceste života. Sme spolucestujúci.

Návrat na miesto. S prázdnym batohom sa hneď kráča ľahšie. Prvé metre lesnou asfaltkou, ktorú po pár okamžikoch opúšťame, aby sme (opäť) nasledovali volanie skál. Chceme sa (aspoň symbolicky) dotknúť Hrubých skaliek. Len okrajom prebehnúť popod Milkine veže, vystúpiť na Veľký autobus. To by mohlo pre dnešok (úplne) postačovať.

Chodník sa vnára do lesa. Ostrá vôňa medvedieho cesnaku v okamihu rozbíja skupinu na menšie prvky, prieskumníci sa oň však obtrú len letmo, pokračujú hlbšie do lesa, sledujú línie skál, horizont stúpania. Načúvajú volaniu diaľok.

Úspešne. Po niekoľkých krokoch stojím na vrchole Líščej steny (či veže?), márne sa snažím preniknúť pohľadom cez hradbu porastu. Toto dobre utajené miesto (aj na mapách ho nájdete len ťažko) výhľady neposkytuje. Zarastené bralo nie je (momentálne) ani lezeckým terénom, avšak opatrný pohľad cez hranu odhaľuje, že svoj potenciál určite má.

Na vzdialenej skale (len podvedome) registrujem pohyb. Ostrím zrak, hľadám farebnú škvrnu. Paľo už vystúpil na Veľký autobus. Tiež sa hýbem tým smerom, v nenápadnom sedielku sa snažím nájsť lepší výhľad na bralo. Nie príliš úspešne, musel by som zostúpiť ešte nižšie. Vyzerá to (relatívne) schodne avšak pre pár záberov (s neistým výsledkom) nebudem zbytočne pokúšať šťastie. Nabudúce to skúsim preskúmať zospodu.

Fujara vo vrecku ma privoláva späť do reality. Či sa vraj nechcem vrátiť na cestu, hneď vedľa je niečo zaujímavé. Želanie spolucestujúcej je pre mňa rozkazom.

Závrt pod Milkinou vežou. Zaujímavé miesto, naposledy sme ho navštívili pred pár rokmi v zime, vtedy pôsobili jeho odtopené prieduchy ešte tajomnejšie. Ale aj tak – až pri priamom stretnutí s podobným výtvorom si človek uvedomí svoju malosť a obmedzenosť. Vôbec netušíme, po čom kráčame, nemáme potuchy, čo sa nachádza za vedľajším pahorkom. Akokoľvek sa budeme snažiť, zväčša sa to ani nikdy nedozvieme…

Kúsok vedľa leží zaujímavý kameň, v okamihu sa naše pohľady pretli, duše stretli. Je rozhodnuté. Sme svoji, nenechám ho tu už viac (osamelo) odpočívať. V batohu sa uvoľnilo miesto, putuje dnu. Viem, nemalo by sa to, ale… Tento kus hory, milióny rokov ležiaci na jednom mieste sa vydal na púť. Aj sopka občas vyvrhne svoje potomstvo do priestoru…

Keď som sa vysporiadal so svedomím (v skutočnosti to bolo oveľa rýchlejšie ako ste si to stihli prečítať) som pripravený pokračovať. Ostatní sa už slnia na Veľkom autobuse, poďme rýchlo za nimi. Prvé kroky so záťažou sú nečakane ľahké.

Výhľad do okolia je nádherný, limitne sa približuje tomu z Hodinkovej veže. O čo je skala menšia, o to je útulnejšia. Sme tu sami, celá krajina patrí len nám.

A je to krásna krajina. Lúky pod Bachárkou – čarovné v ktorejkoľvek dobe, v akýchkoľvek podmienkach. Pokojný záliv oceánu kultúrnej krajiny v prastarom kontinente malokarpatského lesa, fjord hlboko sa zarývajúci do jeho tela. Opodiaľ sa vzpínajúce vlny pahorkov obklopujúcich kotlinu, striebornou penou ozdobený vodný val vzdialených pohorí. Remízky predeľujúce homogénnu (už sa pomaly zelenajúcu) lúčinu. Občasný solitér, maják dohliadajúci na pokoj pláne. Nádhera napĺňa všetky zmysly, po duši sa rozlieva pokoj.

Starý peň slúži ako improvizovaná lavička, skala ako stôl. Maškrtíme, oddychujeme, vychutnávame pomaly sa rozvíjajúce sa sviatočné popoludnie. Fotka vždy dokáže osviežiť miznúcu pamäť, nejakú si treba pribaliť na cestu… Zostupujeme.

Spomedzi hustého porastu sa rysujú Milkine veže, bližšie k nim už nevystupujeme, stačí keď ich drsnú krásu pohladíme zrakom. Bránu do ríše fantázie aspoň na malú škáročku pootvorí zaujímavá lesná socha, dláto času neustále tvaruje starý miznúci kmeň.

Úzky chodník spieva pod našimi krokmi svoju lesnú pieseň. Šuchoceme hrubou vrstvou lístia, pomaly sa blížime pod bralá Hodinkovej veže. V mysli začína vŕtať drobný neodbytný červík-pokušiteľ. „Poď ku mne, vystúp bližšie!“, láka rozpukaná skala. Poniektorí nedokážu odolať…

Máme plán. Vyštveráme sa hore, k úpätiu Balážovej veže, nakukneme (vydriapeme sa) do jej jaskynky, pretraverzujeme pod Malý Kjeragbolten a vystúpime na hranu Hodinkovej veže. Duša alpinistu kričí ÁNO, skala v batohu ma ale drží pri zemi, mozog vydáva jednoznačný pokyn NIE. Ja a Danka to obídeme dokola, lúčime sa s vrcholovým družstvom.

Toto miesto sme objavili náhodne pred časom, keď sme hľadali cestu na Malý Kjeragbolten. Prieskum sme zahájili z nesprávnej strany, ako odmenu sme objavili toto zákutie. Miesto, kde zvykol prespávať Janko Gebuľa.

Rozprávanie o Jankovi Gebuľovi

Toto je príbeh Janka Gebuľu tak ako som ho zažil ja sám, tak ako mi o ňom rozprávali iní.

Ubehlo už veľa dní odvtedy, keď na gazdovstve v krajine-nekrajine, v čase-nečase žil-byl fešák Janko Gebuľa. Objavil sa náhle, jedno chladné ráno začiatkom jari už pobehoval po dvore. Jeho pravé meno nepoznal nik. Ľudia si ale čoskoro po narodení všimli jeho výraznú podobnosť so známou osobnosťou televíznej obrazovky, takú prehadzovačku dokáže príroda (či šikovný kaderník) vytvoriť len raz za život. Možno dvakrát. A tak Janko získal svoje nové meno.

Prvé dni v novom bydlisku boli radostné, plné lásky a hier. Pobehoval po dvore ako malé kozľa, do výšky vyhadzoval nohami, okolím sa niesol jeho zvučný (zatiaľ jemný) hlások. Všetci ho mali radi, všetci sa s ním chceli hrať. Dni plynuli…

Z Janka vyrástol mladý fešáčisko, duša nepokojná, noha neposedná. Aby si ho reťazou priväzoval o kôl, inak len zo trikrát skočí a už ho niet. Celý deň sa bude potulovať po okolí, spoza plota bude na teba vypliešťať tie veľké okále, smiať sa ti do očí. A ty si ho potom naháňaj! Potvoru.

No i tak si Janka všetci obchádzali, videli jeho statnú postavu, veselý pohľad spod neposednej štice, tušili, že u opačného pohlavia bude obľúbený. Že bude mať veľa zdravého potomstva (capisko!). Driečny mládenec, ej, bude z neho veru osohu!

Avšak orla na kôl nepriviažeš, túžba v Jankovej duši bola silnejšia než najpevnejšia reťaz. Keď si raz niečo zobral do hlavy ani palicou mu to z nej nevytlčieš. A tak jedného dňa, po ďalšom vydarenom úteku, sa rozhodol. „Pôjdem ja navždy preč, utečiem do hôr. Veď sa ja tam dáko pretlčiem!“

A tak jeho kroky zamierili do neďalekých vrchov, lúkami i lesom putoval stále vyššie, až tam hore, na skalnaté bralá. Tam bude mať svoj domov, tam bude v bezpečí.

Miesto si vybral krásne, pokojné. Divej zvery v týchto lesoch takmer nebolo, tých pár bláznivých psiskov si radšej vyštekovalo za plotom v údolí (vymenili slobodu za plné brucho). Zelení ľudia s kovovou rúrou na pleci (tou čo metala blesky) až sem hore nechodili (autom sa tak vysoko nedokázali vydriapať). Na návštevu občas zašli len tí ostatní, postavili sa na hranu skaly, dlho hľadeli do údolia, ochkali, mávali rukami, ku hlave si prikladali také divné krabičky. Alebo tí ostatní. Nie že by sa sem hore, tak ako iní slušní dvojnožci, vybrali lesom, oni sa navlečú do akýchsi divných špagátov, hlavu napchajú do takého čudného kýbľa (ani piť sa z neho nedá aký je deravý) a nahor sa štverajú priamo po stene. Ako muchy. Prečo? Veď im stačí prejsť len pár krokov a tam, popod tú zašprajcovanú skalu, vyskáču sem ku mne ako kamzíky. Lenivci. Divné existencie!

Spočiatku sa preto týmto divným živočíchom vyhýbal, aj keď ho náhodou zbadali, ušiel dole žľabom. Tam sa za ním nik neodvážil. Časom však stratil svoju plachosť a ostražitosť, návštevníkov si zvedavo obkúkal zblízka, nedočkavo ich vítal, čakal od nich maškrtu. Väčšinou však dostal palicou poza uši. Divné osoby, nevedia sa správať k domácemu.

A koľko jedla bolo v okolitých lesoch! Mal naozaj široký výber, veď od narodenia bol vegetarián, mohol si preberať, čo mu hrdlo ráči. A voda v studničke pod lesom bola chutná, studená. Ale chodil až k tej vzdialenejšej, tá prvá bola akási divná, stále sa chcela hrať na schovávačku…

Časom mu naviac nebolo ani smutno. Chýr o jeho kráľovstve sa rozniesol po kraji, prilákal na návštevu krásne devy. Zostali. A tak sa Janko so svojím háremom celé dni prechádzal po skalách, slnil sa na ich bielom hrebeni, užíval si (zaslúžený) pocit vládcu (stáda). Veď mal aj skvostný palác, nádhernú sieň priamo vo vnútri hory. Škoda, že to tam časom smrdelo ako u starého capa…

Život však nie je stále ružový, závisť ľudí nepozná hraníc. „Prečo by si mal niekto len tak behať po horách, pospevovať, nič iné nerobiť? Z takých nie jen žiadny osoh, takých treba vyhnať. Alebo dať do laty!“ A tak začali ľudia milého Janka naháňať, štvať, nevedel dňa, nevedel chvíle, kedy ho budú opäť lapať. Aj niektoré z jeho favoritiek pochytali, zavreli, ostatné sa radšej rozutekali.

Posledný skončil v žalári Janko. I keď poniektoré zlé jazyky tvrdia, že išiel rovno do klobás…

Toto je príbeh statného capa, ktorý ešte prednedávnom žil na hrebeni Hodinkovej veže svoj pokojný slobodný život. Viem to, nie raz som ho tam stretol. A raz som ho takmer vyobšíval palicou poza rohy.

Janko, nech si teraz kdekoľvek, ten kúsok Tvojho život stál za to.

P.S.

Podobnosť hlavného hrdinu s redaktorom Markízy Jánom T. bola čisto náhodná. Ľudská fantázia je však bezbrehá.

Ťažko je mi sprostredkúvať zážitky okamžikov, ktorých som sa nezúčastnil, veselé úsmevy a spokojné pohľady hľadiace na nás z fotografií však vypovedajú, že to bol zážitok. Občas možno aj prisilný. Ale prežili to (našťastie) všetci, všetci sa (s úľavou) vítame nad Malým Kjeragboltenom.

Opäť nastáva čas čarokrásnych výhľadov (z iného uhla – nie, nebojte sa, už s tým nebudem otravovať), chvíľ, ktoré vlievajú do žíl nové sily. Na posledných kilometroch ich budeme ešte potrebovať. Najskôr sa však do sýtosti napasieme na medveďom cesnaku. Státisíce pevných zelených byliek sa derú spod zeme, napĺňajú ovzdušie neopakovateľnou arómou. Niečo si samozrejme pribalíme aj domov.

Pokračujeme, akosi ma začína omínať chrbát, ten batoh oťažieva, nemal som tam dávať toľko cesnaku. Cesta po asfaltke cez Hlboký dol ubieha sama, mne však ťažkne krok. Nevadí, už je to len kúsok.

Správnu odbočku si tentokrát postrážime, známou cestou krásnym lesom sa meter po metri blížime k Hoštáckej hôrke, mieste z ktorého máme Dobrú Vodu (a kus okolia) ako na dlani. Skladáme sa na trávu, vychutnávame si výhľady, oddychujeme. Už to máme (takmer) za sebou, odtiaľto stačí len poriadne natiahnuť ruku a dotkneš sa veže kostola. Už je to len dole kopcom.

Ja radšej zostávam stáť, asi by som sa nepostavil. Ten batoh, koťuha, je čoraz ťažší. Kamienok chcel predsa len asi zostať na svojom mieste… Povinný zostup zo skalnej ostrohy na Dolinu sa tak mení na ťažký boj.

Konečne sme dole! Už len na chvíľku odbočíme do Ajšnitu, je podivuhodné, že stále sa nájde niekto, kto tam ešte nebol. Dnes mi mimoriadne prekáža, že prechod ku kostolu je zamurovaný, mal som ten batoh nechať pri bránke, určite by ho nikto neukradol…

Pár desiatok metrov na parkovisko je dnes nekonečných (a to ešte nie je všetko). Nastáva čas lúčenia, čas rekapitulovania. Verím, že tí, ktorí sa dnes rozhodli stráviť sviatočný deň v okolí Dobrej Vody svoje rozhodnutie neoľutovali. I keď dnešná trasa neponúkala nič bombastické, žiadny výrazný turistický cieľ, nakoniec sa z prechádzky vykľul celkom zaujímavý výlet. A nezabudnuteľnú atrakciu si väčšina z nás na záver neplánovane pridala. Do videnia v pondelok.

Začína jedna z najťažších hodín môjho života, musím sa (nejako) dostať na Vítek. Kráčam ako zdochýňajúca ťava, každý krok ma bolí, ledva vlečiem nohy. Batoh však nezhodím. Necítim si chrbát, režú ma popruhy, strácam silu, už ma začína ťažiť aj svedomie. Spolucestujúca ma neúnavne povzbudzuje, ja ju nevnímam…

Je neuveriteľné ako sa dokáže vliecť posledná poobedná hodinka!

Vítek, konečne! Padám do auta, chytám sa volantu, dúfam, že po ceste (vyčerpaním) nezaspím. Batoh z kufra musí doma vyložiť spolucestujúca, ja sotva naberiem sily na to, aby som nemusel spať v aute.

Krátky pohľad späť, celý deň sa koncentruje do jediného bodu. Uff, dnes som to veru poriadne natiahol! Toto už hádam nedočíta nik! Ale keď ja dopredu vôbec netuším kam až ma text zavedie. Nie ja riadim rozprávanie, to príbeh vedie moju ruku, ovláda moje prsty. Vytvára obrazy. Tam otvorí okno fantázii, tu dvere predstavivosti. Umožní znovu vidieť prežité.

Návrat do príbehu. Netradičná doba prináša netradičné riešenia. Miesto toho, aby sme sa v zmysle tradícií a očakávaní pripravovali na spoločenskú udalosť (takto sa premenili v poslednej dobe sviatky Veľkej noci) vybehli sme opäť do hôr. Na Dobrú Vodu, kam inam (epidemiologické opatrenia výrazne ovplyvňujú možnosť voľby, zredukovali okresy na malé oblasti). A prežili sme tam (ako inak) príjemný a nezabudnuteľný deň. Vďaka všetkým prítomným: Danke Fázikovej, Vierke Gubiovej, Božke Golierovej, Alici Binkovej, Dáši Soubustovej, Paľovi Rapantovi, Jozefovi Polakovičovi a Jozefovi Vráblovi.

Juro Golier

Nová noc, nový sen. Ukrutná slnečná páľava vysáva posledné zvyšky síl z tela muža, prekopávajúceho nekonečnú ryhu vedúcu naprieč planinou. Za jeho chrbtom sa na okraji priehlbne vŕši dlhokánsky val zeminy, koniec výkopu sa tiahne až kamsi za horizont. Zrazu sa zdvíha vietor, jeho horúci dych ženie po pláni mračná jemného piesku. Muž sa napriamuje, vyvracia hlavu k nebu, priestor pretína jeho nemý výkrik. Odhadzuje náčinie, mohutným skokom sa vznáša do výšky, letí. Plachtí ponad krajinu, smeruje k horám, do vlahej, zelenej náruče prírody.