Akcia Deň salamandry

Do jaskýň Považského Inovca a na Topoľčiansky hrad

nedeľa 2.5.2021

Prázdne ticho popolnočnej hodiny vypĺňa nečakané tiahle silné praskanie, čerň nočnej oblohy prepaľuje jasný blesk. Jeho planúci kmeň sa triešti, uhlíky sa ako žiarivé hadíky rozliezajú do všetkých strán, snažia sa zavŕtať do vyprahnutej zeme. Z temnej noci vystupujú na okamih obrysy všetkých vecí, ich ostré kontúry sa na krátky zlomok sekundy rysujú sťa vykreslené žeravým perom. Prudký poryv vetra ženie pred sebou bodavé čiastočky prachu a prvé kvapky dažďa. Prší, hrubé povrazy dažďa sa spúšťajú z nebies, dlho vysušené ústa zeme nestíhajú piť ten prudký príval, kalné prúdy vlahy sa valia dole svahmi polí a asfaltovým pancierom ciest.

Cesty sa spájajú v ostrom uhle, v jedinom bode, vrchole písmena V. Odliepam ťažký zrak (i nohy už oťaželi) od kamennej cesty, oko prestáva blúdiť po líniách pahorkov, precitám. Práve tu sme ráno odbočovali, vnorili sa pod ochrannú hradbu korún stromov (ešte jemne popŕchalo). Deň sa len začínal…

Hnusná corona (ani to pivo za moc nestojí). Uväznila nás v hraniciach okresov, znemožnila navštevovať blízke (či vzdialenejšie) miesta. O mnohých z nich sme mohli iba snívať. O výstupe na Vysokú. O snehu na Orave. O jazde na Jašter. Zostupe do hlbín Považského Inovca.

Ten posledný projekt vymyslel Paľo (srdcom jaskyniar). Dve jaskyne a jeden hrad, všetko len kúsok od seba, pre (väčšinu z nás) neznáme, to treba vyskúšať. (Vševedúca) výkonná moc je však dlho proti. Až teraz. I tak je v tom však malý háčik, či vlastne obrovský háčisko.

V rovnaký termín plánuje Ľuboš zaujímavú cyklojazdu v okolí Modry. Moja spolucestujúca na bicykel nesadne, ťahá ju to (opäť) na peší výlet. Ja by som bol najradšej na obidvoch miestach. Jednou riťou sa ale na dvoch stoličkách sedí nepohodlne, čo robiť? Predpoveď počasia sa mení každý deň – prevažne k horšiemu. Doma sedieť nemienim, dážď sa predsa len lepšie znáša s batohom na chrbte (ako v sedle bicykla). Je rozhodnuté, pôjdem s Paľom. Srdce turistu poskočilo radosťou, oko cyklistu zvlhlo slzami…

A teraz babo raď! Z nepokojného sna ma budí rachot hromu, búšenie dažďa na okenice nedá zaspať. (Pri)skorý budík zvoní zbytočne, už riadnu chvíľu som hore, v hlave preberám (vše)možné scenáre, zaklínam obrazovku telefónu, márne sa na nej snažím vyčarovať optimistický obraz. Meteoradar je však modrý, dokonca sa farbí do zelena… To vôbec nevyzerá dobre ☹ . Možno ešte tak po deviatej…

Volá Paľo. Jeho optimistický tón nepripúšťa pochybnosti. Ideme. O pár minút telefonujem s Ľubošom. Nebudem predsa moknúť sám, skúsim namotivovať aj cyklistov. Sadám za počítač, formulujem výzvu. Turisti ani cyklisti dnes doma sedieť nebudú!

Hoci sa navonok tvárim pokojne, pri pohľade na bežiace stierače strácam optimizmus (spolucestujúca pochybuje celú cestu, ja sa úporne snažím držať nad vecou). Keď sme však už tu…

V ešte spiacej zmoknutej Hornej Dolnej by nevyhnal na ulicu ani psa, aj hodiny (na plote) zastali včera podvečer. Kým sa mi podarí nájsť auto, ktoré sem na prvý pohľad nepatrí, urobím jedno nedobrovoľné koliesko okolo kostolov. TT, to budú naši. Za zarosenými, dobre utesnenými oknami nevidno žiadny pohyb, ani známku života (veď kto by už v takom nečase…). Až po chvíli sa otvárajú dvere, vystupuje Paľo. Tak srdečne sme sa veru dávno nevítali! Optimizmus a obavy sa miešajú s kvapkami ustávajúceho dažďa (už ukvapne len kde-tu), vôňou zázvoru, nesmelými pohľadmi účastníčok a machovským sebavedomým úsmevom mužov (dnes sme v absolútnej menšine). Nebudeme tu čakať do zajtra (na lepšie počasie), nezostáva nám nič iné, vyrážame.

Novodobé atrakcie novodobej (TV) legendy musíme zvečniť pre ďalšie generácie – „Vy ste vtedy naozaj boli v Hornej Dolnej ?!?“ (Nová Lehota sa koketne pýri, mestečko Twin Peaks bledne závisťou). Začína jemne popŕchať.

Za chrbtom sme nechali plot posledného domu, prudko klesáme (!), konečne smerujeme do hôr. Kdesi zospodu sa ozýva rev motora, prešmykovanie kolies. Spoza zákruty sa rúti džíp. Uskakujem bokom, veď to auto nemá šoféra, je to prízrak, auto duchov! Bližší pohľad odhalí volant na sedadle spolujazdca, návštevník spoza kanála divoko brázdi lesné cestičky Považského Inovca.

Začíname dlhý pochod po cykloceste popod Kovadlá, ponárame sa do Hrabovej doliny, sprievodcu nám robí zurčanie potôčika rozospievaného nočným dažďom (kalná voda sa kľukatí, meandruje v zákrutách pod cestou) a občasný tichý šum jemných prehánok v korunách stromov. Na ceste nehybne odpočíva (dnes prvá) salamandra, strážkyňa pokladu.

Narodil som sa v kúpeľnom (vtedy ešte) mestečku ( – Prednádražie  bolo len ulicou starých domov, Juh bažinou, Trajan poľom) na úpätí Pohoria. Až do mladosti ma blízke hory nelákali (najďalej som sa dostal na Ahoj, Červenú vežu či Bakusku, len výnimočne na Výtoky). Pohorie si ma nevšímalo, ja som si nevšímal Pohorie. A potom som objavil turistiku – avšak len „skutočné“ kopce, iba Tatry či Fatry stáli za zmienku, to ostatné boli také kopčeky (a tam sa predsa nechodí)… Zas však nastal (dlhý) útlm… Ten prerušilo len (občasné) bicyklovanie (môj nový objav). Až raz… Spoznal som Hory. (Znovu) som odhalil čaro turistiky. Ale Pohorie… , to zostáva stále v tieni.

Fotíme ju zo všetkých strán, ochotne nám pózuje, ani sa nehne (možno sa ešte úplne neprebrala zo zimného spánku). Táto nás veru k pokladu neprivedie, pokračujeme. Nie však pridlho, dievčatá usúdili, že je čas sa občerstviť a (konečne) zbaliť vetrovky. Ihneď začína popŕchať… No len tak na podpichnutie, toto je dnes naozaj (takmer) posledný mokrý pozdrav.

V zákrute (kvalitnej) lesnej cesty, kúsok nad peknou lúčkou (krásny výhľad), poniže kríža ukrytého v lese sa krčia dve opustené murované budovy a prameň, hneď cez cestu tretia, veľká drevená stodola. Bývalá horáreň Janiš (presne tak stojí napísané na smerovníku). Dnes pomaly sa rozpadajúca (skoro) ruina, (nevítané) návštevy po sebe zanechávajú len spúšť a … (radšej to ani bližšie neskúmam). Škoda, také pekné miesto (ešte zdravá stavba) si nezaslúži takýto osud. Naozaj sa nenájde nikto?

Prechádzame všetky miestnosti (opäť popŕcha), zostupujeme do pivnice, štveráme sa na povalu. Opustené obydlia majú zvláštnu atmosféru, nechcel by som tu tráviť noc. Duchovia miesta strašia aj vo dne. Počujem vŕzganie drevených schodov, z kúta cítim divný pohľad, kvapka potu zamŕza uprostred na ceste medzi lopatkami (Blair Witch v hĺbke Považského Inovca)…

Po peknej ceste pokračujeme už len kúsok, nadišla chvíľa odbočiť do hôr, lesné zvážnice sa rozbiehajú do všetkých smerov. Paľo chcel ísť po značke vľavo, ja som však v teple domova natiahol čiaru pochodu doprava, tadiaľ je to kratšie. A po nočnom daždi aj viac rozbahnené.

Keď ma už teraz nezhodili zo skaly… Koľaj rozjazdená pri ťažbe dreva sa strmí rovno proti vrstevniciam, už po niekoľkých metroch len s veľkou námahou odliepame topánky obalené hrubou vrstvou blata z mazľavej hmoty. Každý krok si treba ťažko vybojovať, šmýkame sa, kĺžeme (aj padáme). Doma veru bude čo čistiť. Radšej pridávam do kroku, veď čo ak by…

Strmina sa vyrovnáva, les redne. Ešteže je tu tak krásne! Na obzore sa vlní hradba hôr, ťažká sivá obloha ju tlačí čoraz nižšie k zemi, na hrebeni visia občasné chuchvalce mrakov (ako potrhané zdrapy opony odviatej vetrom). Ale kultúrna krajina nesúca výrazný otlačok ľudskej ruky zjemňuje dramatickú scénu. Polia a lúky medzi lesmi, všade, ako drobné korálky života rozosiate hospodárske stavby, občasné kopanice. A bralo kúsok vyššie (poniže cesty).

Že by sme boli na mieste? Pri prvej z jaskýň? Pohľad do mapy vraví niečo iné, ale veľká diera rozďavená uprostred skaly láka k preskúmaniu. Planý poplach! Avšak z diery sa vykľulo mohutné skalné okno, tých pár krokov navyše stálo za námahu.

Musíme teda pokračovať (v ruke sa objavuje GPS). Vytočíme (takmer) dokonalú serpentínu, nastúpame ešte zopár metrov a sme tam. Len niekoľko metrov od zvážnice, v nenápadnom brale ukrytom v lese sa nachádza vstup do podzemia. Jaskyňa pod Úhradom. Zhadzujeme batohy, zapíname čelovky, (s pokorou) ťukáme na dvere. Brána do hory sa otvára, vstupujeme.

Dnes sme jaskyniarmi všetci, ako jeden (jedna) sa statočne vrháme do pažeráka skaly, dúfame, že sa z neho po chvíli opäť vynoríme. Na úpätí brala zíva tmavý otvor, treba sa prikrčiť (dať pozor na hlavu) a vsúkať sa dnu. Toto nie sú pohodlné sprístupnené priestory turistických jaskýň ožiarené jasným svetlom reflektorov, vysoké chodby, rozľahlé sály. Toto je nízka dutina v kamennom srdci hory, úzka škára naplnená emóciami, miesto, odkiaľ vylezieš špinavý, ale očistený.

Nemožno tu obdivovať dych vyrážajúcu výzdobu (žiadna neexistuje), v stalagmitoch a stalagtitoch objavovať známe tvary, aj tak však tma a svetlo rozohrávajú na stenách neskutočné predstavenie, (doširoka) otvárajú bránu našej predstavivosti. Čie kosti to ležia pred vchodom? Čo sa skrýva v tamtej škáre? Má tento kút pokračovanie? Načo tu ležia tie staré vedrá (ešte sa kope)? Aký divný tvor to tam vylieza zo skaly?

Otázky v duši doznievajú ešte hodnú chvíľu. Postávame pod skalou, občerstvujeme sa. Maškrty padnú vhod vždy, teraz však chutia ešte viac (i kvapka zázvorovice navyše). Bol to zážitok.

Tak teda pokračujme. Už o chvíľku však opäť opúšťame priamy smer, odskočíme si kúsok do lesa, mapa tam ukazuje akési skalky, možno vyhliadku. Skala je to riadna (vidíme aj z vrchu), vyhliadka však obmedzená. Okolie je zarastené, bráni širším pohľadom. Ale miesto je pekné, pokojné, drobučká čistinka na vrchole láka k pikniku. Keby tak bolo trochu teplejšie (a suchšie)!

Kadiaľ teraz? Cesta vedie naokolo, skúsime si to skrátiť po zvážnici, táto nie ja až taká rozmáčaná. Po chvíli sa však skrúca nesprávnym smerom, musíme sa opäť popasovať s horou. Mladina lemuje okolie chodníka, povyše zas prechod komplikujú zvyšky po porube. Obchádzame, prekračujeme, podliezame, nakoniec však nachádzame správny priechod. Prekonávame val, (znova) stojíme na ceste.

Ten val je určite umelý, to nie je len taký obyčajný výmoľ či hlboká vyjazdená koľaj. Úhrad, základ názvu tohto dolomitového vrcholu vyvoláva asociácie, predstavy opevneného hradiska. Tabuľka na strome potvrdzuje správnosť nášho odhadu (dnes som sa vopred nepripravoval). Už v mladšej dobe železnej, na prelome vekov bola lokalita osídlená, na scéne dejín (a dnešného dňa) sa objavujú Skýti a Kelti, dávne etniká, krv ktorých (určite) koluje aj v našich žilách.

Úzky chodníček odbočuje kamsi vpravo do lesa, značka na strome (aj v mape) sľubuje vyhliadku (tiež najvyšší bod trasy), to nemôžeme obísť. Zo trikrát sa zakrútime a popri ohnisku so zaujímavo riešenou lavičkou (ako sa však na nej sedí?) sa blížime k vrcholovej schránke. A výhľadu.

Len úzky priesek v lese otvára nádherný pohľad. Šíry priestor lemuje na horizonte hradba hôr – Strážov a členitá oblačnosť sa zlievajú do (takmer) homogénnej masy, čo je ešte zem a čo už obloha? A na skalnatom výbežku hlboko pod našimi nohami všetkému dominuje kamenná silueta Topoľčianskeho hradu. Zostávame stáť ako prikovaní, kocháme sa nečakaným výhľadom. Nádhera.

Fotíme, fotíme a opäť fotíme, snažíme sa zakonzervovať tento krátky prchavý úsek podmračeného (ale krásneho) dňa, navždy ho uchovať v mysli (a pamäti fotoaparátu). Teraz už naozaj nikto neľutuje svoje ranné rozhodnutie. Zapisujeme sa do vrcholovej knihy.

Emkácéká & spol. sa podaril (vieme to už teraz) napriek rannému dáždiku krásny výlet.

A to ešte zďaleka nie je všetko. Ostrým klesaním opúšťame vrchol Úhradu, spúšťame sa nižšie. Ešteže je tento chodník spevnený, ešteže ho nočná búrka nepoznačila tak ako niektoré zvážnice v lese, to by bolo iné klzisko! Vo výbornej nálade, počas družných rozhovorov ubieha cesta ako z rýchlika, veselý džavot sa rozlieha do diaľky, napĺňa každé zákutie hôr. Hoci sme len malá skupinka, je nás plný les. Dnes takto nestretneme ani živáčika, aj medvede v Čiernom Balogu sa stavajú na zadné, vetria, načúvajú. I ten náš, inovecký utečenec, sa radšej rýchlo presunul až kamsi za Frašták.

A tak sa (navonok) prázdnym lesom posúvame krok za krom bližšie ďalším zážitkom. Vyhliadka, hradné múry sa opäť predvádzajú. V inom šate, z iného uhla pohľadu, stačí len natiahnuť ruku a takmer sa dotkneš špičky vysokej veže. Parádnica zrúcanina, tešíme sa na návštevu. Už o chvíľu.

Ešte predtým sa však vyvalíme do mäkučkej trávy na hornom konci lyžiarskeho svahu. Z výšky na nás  dohliada súmerný kužeľ. Úhrad dominuje kraju, čnie nad svojim okolím. Až teraz si dokážeme naplno uvedomiť jeho strategický význam, dôvod, prečo získal svoje meno…

Takto by sme dokázali oddychovať ešte dlho, vychutnávať si vydarený deň (v škárach mrakov začína dokonca prebleskovať azúrová obloha), dopĺňať energiu, čerpať nové sily. Treba sa však zdvíhať, máme toho pred sebou ešte veľa. Už o pár okamžikov plánujeme opäť nakuknúť do zemských hlbín.

Hľadáme medzierku v húští, úzkym chodníkom, takmer neznateľnou prťou odbočujeme zo zjazdovky. Spúšťame sa do žľabu, vybiehame nahor pod výrazné bralo. Stojíme uprostred lesa, sme pri vstupe do jaskyne Opálená skala. Na úpätí steny sa roztvára široká brána, v minulosti (pravdepodobne) chránená zábranou, dnes otvorená. Zhadzujeme batohy, vstupujeme dnu.

Tento priestor je omnoho priestrannejší ako u susedov pod Úhradom. Steny krásne sfarbené prímesou nerastov miestami pokrýva tenká vrstvička kalcitu, matne sa leskne vo svetle našich čeloviek. Kedysi tu vraj bola aj kvapľová výzdoba, chamtivá ruka nevítaných návštevníkov však rýchlo dokonala dielo skazy. Chodba sa zužuje, hlinený povrch mierne klesá kamsi dole, lúč lampy vykresľuje len úzky svetelný kužeľ, ďalej je len tma, neznámo. Paľo sa vydáva na prieskum.

Vraj je to fajn, spúšťam sa za ním. Zo stropu odkvapkáva voda, mazľavá hlina sa veru riadne šmýka pod špičkami topánok, v tme (čelovka pod nohy nedosvieti, okuliare sa zahmlievajú) nedokážem nahmatať dostatok oporných bodov, dám to na trenie, šúcham sa po kolenách. Nízki a ohybní jaskyniari majú výhodu, ja k nim ale nepatrím. Konečne som dole, ďalej by to (vraj) možno ešte kúsok išlo, neriskujeme však (aj tak skoro nič nevidím). Zahajujem výstup. Dobre som si švacol hlavu, odrazil kus zo skaly, riadnu chvíľu si šúcham ranu, krv z nej našťastie netečie. Už viac niet čo skúmať, škáročky v okolitých stenách sú priechodné iba ak pre netopiere, tam sa mi vopchať nedokážeme.

Sme opäť vonku, oči privyknuté na tmu žmúria na svetle skorého nedeľného popoludnia. Rozhliadame sa (do jaskyne sme vtrhli ako víchor). Bralo je zároveň horolezeckou cvičnou stenou, značky na skale lákajú položiť prsty na výstupky skaly, pritiahnuť sa, nastúpiť do cesty, línia výstupu je dobre čitateľná. Z hlbín zeme až na vrchol hôr. Radšej však zostaňme tu dole, pokúšať osud nikto z nás nemieni. Skôr by sme si sadli k blízkemu ohnisku, zakúrili, vytiahli klobásky, privoňali k dymu. Beh času by sa spomalil…

Tak teda poďme, hrad je už na dosah. Náhle ma prepadá hlúpa myšlienka, neodbytný hryzavý pocit. Zatiaľ čo sme odišli z domu nestalo sa niečo zlé? Nejaká katastrofa? Nevymrelo ľudstvo (jadrová vojna či bleskurýchla epidémia), nie sme poslední preživší? Doposiaľ sme nestretli ani živú dušu, hory sú úplne bez ľudí, svet sa vyprázdnil…

Hlúpe nápady zaháňam svižnou chôdzou po asfaltke, od lyžiarskeho strediska je to pod hrad iba kúsok. Spoza zákruty sa vynára skupinka výletníkov, kameň mi s rachotom padá zo srdca, triešti sa na tisíce drobných úlomkov, vietor rozfukuje plané obavy do širokého okolia.

Avšak i hrad je takmer ľudoprázdny, toto počasie výletom jednoducho nepraje. Nesťažujeme sa však, aspoň sa môžeme v pokoji prechádzať po nádvoriach ako veľmoži, celé panstvo je dnes len naše.

Na začiatku 14. storočia začala na skalnom hrebienku nad osadou Hrnovce vyrastať kamenná pevnosť, Matúš Čák potreboval chrániť svoje rozsiahle majetky. Čas nepretržite plynul, mohutný veľtok dejín vytrvalo formoval hradbu okolitých hôr. Pevnosť sa postupne rozrastala, vznikal opevnený hrad, z Hrnoviec sa stalo Podhradie. Prúd doby však silnel, prívaly udalostí postupne premieňali hrad na ruinu.

Dnes sa tak môžeme dotknúť len zvyškov jeho múrov, zrakom pohladiť líniu opevnenia, v mysli vystúpiť na vrchol veže, rozhliadnuť sa po kraji. Ešte predtým však prechádzame nádvoria hradu, obdivujeme mohutný oblúk paláca. Jeho spodná časť je upravená na sedenie, nádvorie tvorí malú scénu, amfiteáter ako stvorený na divadelné predstavenia. Na scénu vstupuje dánsky princ (s lebkou v ruke) – „Byť či nebyť…“ – len ťažko si predstaviť vhodnejšie miesto na jeho otázku.

Prejdeme len pár krokov po drevených schodíkoch, popri priestore bývalej kaplnky, obzeráme sa späť. Rovnaká scenéria, úplne odlišný dojem. Oblúkové múry paláca lemujú priestor, náhle si pripadám ako v aréne Kolosea. „Vypusťte levov!“… (tá hajzlíková doska trčiaca z múru hore na poschodí však nemá chybu).

Z horného nádvoria sa otvára skvostný výhľad, takmer kruhový (veža je bohužiaľ pevne zamknutá). Jedna z najkrajších krajinárskych scenérií posledného obdobia. Z nej výraznejšie vystupujú Prieľačina a Panská Javorina naľavo či Vinište na strane opačnej. Medzi nimi je to na pohľad (takmer) jednoliata masa vrchov počínajúc Baské cez Rokoš až po Veľký Tríbeč (pohorí od Strážovských Vrchov k Tríbeču). Len ťažko sa lúči s týmto pohľadom, len s námahou posúvam vpred ručičky hodín ustrnuté v pohybe. Treba sa však pohnúť, pokračovať ďalej. A mimochodom, to mesto som identifikoval úplne nesprávne, v skutočnosti to boli Bánovce.

Opúšťame starý hrad, chvíle pokoja a pohody, lúčime sa s nádhernými výhľadmi. Aspoň na chvíľku sa ešte porozhliadneme zo skalnej ostrohy pri vstupe a už definitívne schádzame dole. Veríme, že terasa penziónu bude otvorená.

Zažívame jediné sklamanie výletu, jediné zaškrípanie v inak perfektne bežiacom hodinovom strojčeku tohto dňa. Penzión je (zatiaľ) zavretý. Tak sa aspoň krátko posilníme z vlastných zásob, lavičky na priedomí neďaleko kostola sú (takmer) adekvátnou náhradou.

Sme (skoro) v polovici výletu, začína dlhá púť, návrat domov. Uličkami Podhradia, pomedzi pekne upravenými domčekmi i rozťahanými novodobými palácmi opúšťame civilizáciu. Doširoka roztvorená náruč lesa opäť víta svojich tulákov. Popri chatovej osade v lese sa len prešmykneme, tých pár domčekov skoro ani nezazrieme, tak dobre sú ukryté za hustým prírodným plotom. Ďalej je už divočina.

Paľo pôvodne plánoval prebehnúť cez Smutný vŕšok, jeho vrcholové bralo vyzerá na fotkách sľubne, hustá mladina popri ceste nás však od výstupu odrádza. Niekedy nabudúce, netreba si hneď vystrieľať všetky náboje. A potom už musíme zapnúť autopilota, cesta lesom je naozaj nekonečná (ale pekná)…

Nevadí, v takej dobrej spoločnosti by aj pobyt v pekle ubiehal príjemne. V nekonečných debatách (ešte stále je o čom!) beží cesta pod nohami sama, stačí len (v požadovanom rytme) zdvíhať nohy. Kdesi z okolia sa ozýva nepretržitá streľba, tá Lehota nebude predsa len príliš ďaleko, strelnica na okraji obce funguje. Horizont sa zdvíha, stromy ustupujú, les sa otvára. Čas odbočiť zo značky.

Na Skaliny dnes už nepôjdeme, cestu si kúsok skrátime, prezrieme si miestne kopanice. Nádherný kraj, dychberúce výhľady!

Kultúrna krajina Pohoria sa koketne predvádza, ukazuje svoju krásnu tvár, ladné krivky. Hlavný hrebeň sa vlní len kúsok povyše, priamo nad našimi hlavami, zarastené húštiny striedajú zelené lúčky, z kríkov vykúkajú červené strechy usadlostí. Lazy sú čarovné v každej ročnej dobe, za každého počasia. V tomto kraji som privandrovalcom (i keď som sa narodil len neďaleko). Moje gény sú po dlhé generácie hlboko zakorenené na Liptove, v Rajci i Malých Karpatoch, moji dávni predkovia žili (pravdepodobne) v jaskyni Cromagnonu (to by vysvetľovalo mnohé). Kultúrna krajina Pohoria, ešte som sa v nej nedokázal úplne zakoreniť (predsa len, som iba prvá generácia), ale semienko už pučí, obal praská, klíčky sa derú von. Mám plán (ale o tom sa verejne nehovorí).

Krok za krokom klesáme nižšie, prechádzame kopanicami, len kde-tu domček, malá usadlosť, kus vedľa ďalšia. Idem si krk vykrútiť. Lazy sú (navonok) čarovné v každej ročnej dobe, za každého počasia (pre náhodného návštevníka). Hneď by som sa tu usadil… piští romantická duša prírodného človeka. Ale… naozaj by som tu dokázal? Kúriť drevom (či iným palivom)? Vodu zohrievať len podľa potreby? Pravidelne kosiť okolo chalupy? V zime si prehrabať cestu von (no, to už možno nie je príliš aktuálne)?

Niečo iné je snívať a iné tieto sny aj skutočne žiť. Predsa len (hoci v duši iný), som človek civilizácie, spohodlnel som, zmľandravel, aj ten rýchly internet by mi asi časom chýbal. Toto je daň za pokrok.

Cesty sa spájajú v ostrom uhle, v jedinom bode, vrchole písmena V. Odliepam ťažký zrak (i nohy už oťaželi) od kamennej cesty. Práve tu sme ráno odbočovali. Deň sa vtedy začínal…

Čas však pokročil… končíme, blížime sa k cieľu, už len šťastne prísť domov a pripraviť sa na ďalší kolobeh povinností. Práca, kariéra, peniaze – pre niekoho (aspoň navonok) zmysel života. Odovzdať všetko pre úspech, bez kompromisov, byť stále v pohotovosti, k dispozícii. Telefón už zvoní, mail sa rúti do schránky. Rýchle, včera bolo neskoro. Takému človeku neverím nič, ani jeho meno.

Veď čo môže byť krajšie ako lúč slnka predierajúci sa pomedzi posledné kvapky dažďa, ustávajúcim lejakom skalená voda potôčka meandrujúceho medzi stromami, bledý odlesk múrov starého hradu v hustej hradbe lesa, svetlo a tieň na stene podzemnej sály. Pokoj. Ticho. Pohoda. K tomu presvedčeniu som dozrel, dospel – či ešte lepšie – dopracoval sa (tie prvé výrazy sú príliš patetické. A naviac – evokujú jeseň – a teraz je predsa jar).

Napriek ranným pochybnostiam to bol krásny deň. Tie salamandry (dnes sme ich stretli naozaj mnoho) na chodníkoch Považského Inovca mi svoj poklad nakoniec predsa len odhalili. Či skôr – otvorili mi oči. Veď to cenné sa nachádza všade okolo nás. Za príjemnú spoločnosť ďakujem všetkým dievčatám: Danke Fázikovej, Alici Binkovej, Daši Soubustovej, Božke Golierovej a tomu, ktorý to všetko vymyslel a zorganizoval – Paľovi Rapantovi.

Juro Golier

Ticho začínajúcej noci. Ležím v posteli, túžobne sa snažím zachytiť zvuk hromu, jemný šelest dažďa. Nič, krajinu obostrela tma a tíšina, len malé zlaté telieska figliarsky žmurkajú z uhľovočiernej oblohy. Končí pracovný týždeň, začína túžobne očakávaný víkend, čas oddychu. Zajtra sa opäť chystám na výlet, do úmoru budem šliapať po prašných cestách, predierať sa nepriestupnými húštinami, štverať do prudkých zrázov. Brázdiť krajinu bez ciest. Snažiť sa objaviť neuchopiteľné. Stojace vody sa zvyknú zakaliť, zapáchať, zurčiaca bystrina skáče po kameňoch, spieva, je plná života. Nehybný horúci vzduch poludnia spaľuje myseľ, čerstvý ranný vetrík prináša osvieženie, vonia prísľubmi, dobrodružstvom. Z mučivej neistoty očakávaní sa rodia najsilnejšie zážitky.