Akcia Dobrovodský triptych

sobota 11.12.2021

Unavený (hlavne psychicky) padáš na stoličku, výbehy z tepla kancelárie už nerátaš, všetko dookola sa kazí – vraj sviatky (predo dvermi)! Radšej si si mal zobrať dovolenku, radšej si mohol zostať doma (pomáhať s pečením!?)… Na ruke vibruje to malé čudo – „Ste na dobrej ceste, ešte 1200 krokov a dosiahnete cieľ pre tento deň.“. Ak mi ešte pripomenie, že sa mám napiť… – naveky ho vyradím z činnosti, navždy ho pošlem tam, kam naozaj patrí. Hodinky dávno stratili svoj pôvodný účel, už aj ony ti zasahujú do života, už aj ony ťa komandujú. Ako ten krpec vo vrecku… – akosi dlho sa neozval. Funguje vôbec? Alebo na mne vôbec nikomu nezáleží? Vo svete sa nič dôležité nedeje? Netrpezlivo kontroluješ telefón (ani toto zariadenie ním už vlastne nie je – odkedy sa presťahovalo do vrecka, odkedy po ňom musíš šúchať prstom). Vlci komunikujú za dlhých nocí tiahlym vytím, my neustálym nervóznym pohybom niekoľkých prstov. Každý domýšľavý (no nedomyslivý) hlupec tak môže okamžite do sveta chrliť svoje nápady a myšlienky. Gramatika je nepodstatná (aj tak ju neviem), makcene a dlzne prezitok (takto to vyzerá viac svetaskúsene a svetobežnícky – ako by som za klávesnicou sedel kdesi v Londýne, či akej inej riti – aj vulgarizmy text okorenia, f*ck). Veci ťa ovládajú. Ak im to dovolíš. Ešteže máme tie voľné dni. Chvíle, keď môžeme (takmer) všetko hodiť za hlavu, aspoň na pár hodín utiecť do prírody. Tak ako v tú sobotu. Zdá sa to byť už tak dávno…

Takže dnes uzavrieme dobrovodský triptych, možno (trochu) nechcené a aj nedobrovoľné uzatvorenie v obmedzenom priestore, ktoré nám však (zatiaľ) pripravilo veľa pekných zážitkov. Bude veru na čo spomínať. Na nečakane skorý zimný pozdrav. Na dramatické okamihy strácania sa a nachádzania. Na zaujímavé miesta vždy pripravené prichýliť zmysly a dušu pútnika. Na krásne okolie Dobrej Vody. Na nezabudnuteľné chvíle strávené v jej okolí. Ako bude dnes?

Nakoniec sme mohli vybehnúť aj kdesi inde, mimo okres, štátna covid lotéria nám nečakane vylosovala koniec obmedzení pohybu. Karty však boli rozdané, kocky hodené, myseľ naštelovaná na ďalší výlet do známeho prostredia. Aspoň však nemusím vstávať tak skoro, prebiehať z Víteku. V tom snehu by to bol veru zaslúžený výkon.

Privítanie s kamarát(ka)mi je ako vždy vrelé (kde sa tu tí berú? (;-) ), aj hrubá snehová pokrývka strechy hostinca (trčí z nej len výrazný nápis Blava) sa začína otápať. Kam sa teda vyberieme? Pôvodné plány sú v týchto podmienkach príliš odvážne, to by sme asi nedali (na Širokú sa kukneme niekedy inokedy), postačí aj kratšia prechádzka. Bielej nádielky si aj tak užijeme nadostač.

Mohutné čapice snehu hrejú hlavy stromov i plotov, poskytujú dostatok stavebného materiálu, na cestu dohliadajú bieli guľatučkí strážcovia. Ich čas je však (v našich končinách) obmedzený, ručičky ich hodín letia ako šialené, naša sekunda znamená celý deň (krátkeho) bieleho života. No i tak si to užívajú. Jeden z nich leží prekopŕcnutý na chrbte, nohami mieri kamsi k oblohe. Riadne prebral, či sa len trochu pokĺzol?

Prechádzame popod Hoštácku hôrku, ponárame sa do Doliny. Snehu šmahom ruky (či bieleho krídla) pribúda. Nebudeme sa šmýkať po asfaltke, prejdeme sa po (bývalej) lesnej železnici, odbočujeme. Víta nás záľaha bieleho zlata.

Ale ho riadne nakydalo! Páperovú nadheru narúša len jediná úzka stopa, ktosi tu už pred nami išiel, pri otoči však jeho kroky pokračujú priamo hore na Hlboký dol, tak ako naše pred týždňom. Pred nami sa tak rozprestiera neporušená biela cesta, kde-tu prizdobená jemnou výšivkou kopýtok. Len s námahou (no s radosťou v duši) si prešľapávame cestičku hlbokými závejmi. Ten padnutý strom tu pred týždňom nebol! Kmeň (taký akurátny) neudržal váhu snehu, zlomil sa, leží naprieč chodníkom, musíme ho podliezať. A vedľa ďalší, ešte omnoho väčší, ten musíme dokonca obísť, hustá haluzina bráni hladkému prechodu. Niekoľko tenkých kmienkov sa v ladnom oblúku skláňa až k zemi, tvorí bránu, otriasame ich, uvoľňujeme tlak, pomáhame vyrovnať štíhly driek (snáď nám to niekto pripočíta k dobru, hádam nám nabudúce neotrasú za krk chladivú nádielku). Tichá zimná rozprávka.

V prieseku pod Lalkovou skalou postojíme, zahrejeme sa, čaj a punč sa hladko kĺžu dole hrdlom, drobná pochúťka poteší maškrtný jazyk. Je veselo no čerstvo, podupávame, dýchame do premrznutých dlaní, pridlho sa nezdržiavame. Veď už čoskoro budeme stáť znova, niekde v skale (naschvál neprezradím kde presne) nás čaká tajomná diera, lákajúca vstúpiť. Jaskyňa. Markov kút.

Dlho sme túžili objaviť to miesto, nazrieť do jeho útrob. No bránili tomu akési mocné kúzla (žeby bola na tom duchárskom príbehu nakoniec štipka pravdy?). Mapa klame, popis umiestnenia zavádza. Niekto (či niečo) nechce, aby bol narušený pokoj tej skrytej siene. Blúdili sme po rozľahlých úbočiach Slopov, študovali dostupné materiály, telefonovali domácim znalcom. Nič. Veľké nič. Len prázdno tajomného lesa. Až raz… Po dôkladnom spätnom skúmaní fotografií to prišlo. Veď mi sme tam predsa už boli! Náhodne sme objavili skrytú skalnú puklinu. Dnes tam však pôjdeme prvýkrát naostro, až dnes sa chystáme naozaj preskúmať tú dychberúcu záhadu.

Sídlo temných síl, kde dobrovoľný (či náhodný) nocľažník môže stratiť rozum, načisto zošalieť. Príbytok Molocha. Gániaceho zarasteného vychudnutého muža v zamastenom širáku a nepadnúcom kabáte. Démona. Podivne páchnuceho čpavkom, snáď aby prekryl sírový smrad. Magoga. Bľabotajúceho vyslanca pekiel. Či mimozemskú obludu z neznámych končín galaxie. Strašidelné miesto. Radšej sa mu vyhni!

Stojíme pod strmým svahom, pár metrov nad našimi hlavami sa v brale škľabí tmavý otvor. Bude sa šmýkať, ideme tam vôbec? Samozrejme! Kto sa bojí, nech nelezie do lesa. Na kraji cesty tak zostávajú len naše batohy, nikto ich tu predsa nevezme. Pretláčame sa úzkym otvorom, vstupujeme do neveľkej siene, navonok pôsobí útulne. Svetlo sa kĺže po zaujímavo sfarbených stenách, skala dokáže čarovať. Šikovné miestečko, ako stvorené na bivak, pripravené na prenocovanie. No čo ak legenda predsa len neklame?

Nie, to bude iba výmysel, výplod nápaditej mysle, šikovná fabulácia, ďalší Karika si pripravuje svoju literárnu dráhu, dláždi cestu k úspechu. Veď je tu tak pekne, tak zaujímavo. A dokonca sa tu našli akési archeologické artefakty, pračlovek žil v úzkom kontakte s prírodou, s jej tajnými silami, ten by do nejakej podozrivej diery len tak neliezol.

Fotíme seba i skalnú galériu (je tak nádherná!), užívame si ďalšiu chvíľu pohody. Až v teple domova objavuje Dáša hrôzostrašnú skutočnosť. ČO nás to sleduje z prítmia brala? Aká nepozemská bytosť sa škľabí zo steny jaskyne? Nevstúpili sme náhodou na miesto prastarých rituálov, nenachádzame sa uprostred pukliny nielen v skale ale aj v čase? Tej, ktorá vyvoláva k existencii nadprirodzené sily? Čo ak predsa…

Pri zostupe sa so mnou utrhne (ako vždy) kus snehu, dole sa nedobrovoľne šmýkam pár metrov po zadku. Žeby pozdrav tajomných mocností? Pripomienka ich možností? Hustý zával cez cestu je tu už od minula, počítame s ním,  predierame sa popod padnuté kmene, pomedzi schnúce konáre. Až neskôr mi to všetko docvakne, všetky jednotlivé náznaky sa spoja. Pochopil som. TOTO tu nie je NÁHODOU. NIČ tu nie je NÁHODOU. A tak vám presnú polohu jaskyne radšej neprezradím, nájdite si ju sami (ak sa nebojíte), ja za to zodpovednosť neberiem…

Asfaltka – cyklocesta na Brezovú je dobre známa, prefláknutá, veľakrát som ju meral v sedle bicykla (z neho však detaily unikajú, o Lalkovej skale som ani netušil, mocné sily mi akurát brzdili kolesá – hore kopcom), dnes si ju však užívam v bielom šate. Je ako nevesta, nedočkavo sa chystajúca na prvý krok.

Koľaje vyjazdené od áut sú šmykľavé, pri prvej príležitosti odbočujeme vľavo, na trať lesnej železnice, koľaje však odbočujú s nami… prekliate štvorkolky! Znemožňujú nám užívať si pocity objaviteľov panenskej prírody, putovanie polárnika po nenarušenej snehobielej pláni, bránia začuť tiahly pozdrav Bieleho tesáka. No i tak je to paráda, na vlastnej koži zažívame zimnú rozprávku, nikto by sa nečudoval, keby mu z vysokej koruny cvrnkli do nosa tri oriešky, spoza stromu vykukla Popoluška s kušou, vyskočila na Juráška a zmizla v bielom víre jeho kopýt za najbližšou zákrutou. Nik neľutuje skoré stávanie, nikomu nechýbajú kilometre a metre pochodu, dobrá nálada a skvelý pocit sa skrývajú v niečom úplne inom.

Opäť je čas na krátku prestávku, oddych, občerstvenie. Je treba uľahčiť batohom. Krátko postojíme na križovatke s červenou značkou. Stopy kolies sa kdesi stratili, rozplynuli v zimnom lese (ani presne neviem kde), ďalej už budeme pokračovať po turistických chodníkoch. Smerujeme na rozľahlý hrebeň Slopov.

Ďalšie magické zákutie dobrovodského chotára. Tajuplný prales, ktorý má moc ovplyvňovať náladu svojho návštevníka. Vniesť do mysle otázniky a pochybnosti počas hmlistých jesenných rán. Uprostred jasného letného dňa rozsvietiť v duši radosť a svetlo. V mrazivom zimnom predpoludní priniesť do srdca pokoj a ticho.

Neskutočná galéria kmeňov a pňov dnes odpočíva pod bielou perinou, je premenená, iná, no i tak fascinujúca. Zaostávam, dívam sa, fotím, snažím sa pochopiť. Nasať všetku tú krásu. Kľud. Ticho. Vcítiť sa do krajiny. Chvíľami sa zdá že úspešne, kĺžem však len po povrchu, iba úchytkom (len na okamih) zachytím čosi viac. Je treba ešte veľa dní, ešte mnoho návštev v kráľovstve pani Prírody. Raz sa to (hádam) podarí…

Nemôžem sa toľko motať, nie som tu sám, ostatní sú o hodný kus vpredu, možno už zistili, že chýbam. Veru hej, spolucestujúca už vyťahuje telefón (aj tak tu nie je signál), som pridlho preč, som podozrivý. Hneď po kráse uzavretého lesa sa otvárajú nádherné otvorené (i keď iba čiastkové) výhľady do známeho okolia. Iba ten hrad som, neviem prečo, hľadal kdesi úplne inde…

Chodník klesá k hradu, stretávame (dnes) prvých ľudí, turistov smerujúcich hore na Slopy. Ešte na chvíľku odbočíme z cesty, kúsok vedľa sa v lese skrýva Hájnech úboč, jaskyňa na mapách (klamlivo) označovaná ako – Markov kút. Prekročili sme šance, starý, ešte stále dobre rozpoznateľný obranný val hradu či jeho dávneho predchodcu, márne sa točíme okolo vrcholu Kostolnej hôrky, no úzky vstup do podzemie nevieme nájsť. Kdesi tu je, snehová prikrývka však mení vzhľad okolia, skrýva orientačné znaky. K slovu sa dostáva GPS, ten telefón je (občas) predsa len na niečo dobrý…

Hrad je dnes tichý, takmer vyľudnený, aj on má občas právo na oddych, pokojný spánok, podriemkáva pod hrejivou bielou perinou, len občas sa preberie, nadvihne jedno viečko, kontroluje, kto zavítal na návštevu. Len spokojne odpočívaj starý hrad, dnes sa pridlho nezdržíme, nebudeme rušiť, len sa krátko porozhliadneme, chvíľu si odpočinieme pod novým prístreškom, naše putovanie sa už chýli k záveru, nebudeme poživeň nosiť domov.

Nechceme vymýšľať, spúšťať sa do Doliny či pod Mariáš, dole zbehneme najkratšou cestou po hrebeni. Na pár minút sa pristavíme na starom židovskom cintoríne, svojimi stopami narušíme neporušenú bielu planinu pri jeho náhrobných kameňoch. Pomaly sa skláňajú k zemi, ťaží ich váha snehu či ťažoba času? Stav miesta zatiaľ nie je kritický (ako na iných miestach), nevyžaduje okamžitý zásah, hodiny však neúprosne tikajú.

Kus poniže opatrne otvárame bránku, potichu vstupujeme na cintorín. Krátko si uctíme pamiatku barda (Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana védel vojnu…), aspoň pohľadom oceníme majstrovstvo miestnych kamenárov, staré pomníky vytesané v štýle zľudovelého baroka, snažíme sa priveľmi nerušiť pokoj miesta. Veď turistická značka už vedie úplne inde.

Prichádzame k autám , ešte sa však nelúčime, odbehneme aspoň krátko pozdraviť svadobný pár trpezlivo stojaci neďaleko prameňa Hlávka, šumnú nevestu i driečneho ženícha. Nesluší sa predsa odísť bez rozlúčenia, dnešný biely deň v okolí Dobrej Vody bol taký vydarený.

Príbeh Dobrej Vody sa (na čas) uzavrel, takéto boli naše víkendové výlety v jej okolí. Zimný triptych sa nezmazateľne uložil do spomienok jeho aktérov a aktérok. Dnes to boli Alica Binková, Daša Soubustová, Božka Golierová, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Ďakujem.

Konečne som sa vyspal do sýtosti. Cez škáry v roletách sa po izby derie hlboký deň, v mysli miesi minulé a súčasné zážitky, tvorí z nich svojrázny vianočný puding. Gejzír na Piešči sa zmenil na bahnisko, prameň pod Bachárkou vyschol. Trvalo riadne dlho kým príval zážitkov navonok nenápadných dní vytryskol z mysle ako mohutný nekontrolovateľný prúd, no iba s námahou sa predral z prstov na klávesnicu, teraz však hučí ako neskrotná riava, snaží sa nájsť cestičku do mysle budúceho čitateľa (neskromné očakávania sebastredného autora).