Akcia Nedeľa v Rakúsku

Cykloprieskum stolovej hory Hohe Wand

Rakúsko, 5.6.2022

Na  prírodnú rezerváciu Hohe Wand som naďabil len čírou náhodou na nete, keď som hľadal ďalšie možnosti spoznávania krajiny našich južných susedov. Nie je to od nás príliš ďaleko a stálo by to za taký jednodňový prieskum zo sedla bicykla.

Na zalesnenej náhornej plošine, ktorá sa nachádza v blízkosti mesta Wiener Neustadt, si nájde každý to pravé. Dostať sa dá až do výšky cca 1000 m. n. m. Hlavným lákadlom  je tu  jedinečná terasa Skywalk, ktorá leží 150 m vysoko nad údolím a poteší všetkých milovníkov výšok a výhľadov. Uvidieť sa dá odtiaľto Neziderské jazero, Schneeberg a podhorie Álp. – tak hovorí turistický sprievodca.

Nie je čo riešiť. Milka súhlasí. Ideme. Moju výzvu prijali ešte Igor Buc a Roman Miklošík. Tak vo štvorici najprv putujeme našimi autami do cca 150 km vzdialeného Wöllersdorfu. Tu zaparkujeme krátko po deviatej hodine na odľahlom parkovisku na Kirchengasse a hneď vyrážame na trasu.

Zatiaľ je to len pozvoľne po rovine popri riečke Piesting. Asi po 5 km nám dobre padne malé zastavenie na občerstvenie v dedinke Markt Piesting priamo na cykloceste.

Odtiaľto však už začína stúpanie. Najprv po miestnej L87. Tá nás privedie do dediny Dreistetten. Za ňou odbočujeme doprava na lesné cesty. Asi po kilometri začíname stúpať už priamo na stolovú horu. Trochu nás zneistejú zákazy pre cyklistov. No čo už, skúšame ísť ďalej, snáď nás miestni „nezožerú“.

Miestni nás síce „nezožrali“, ale ťažké stúpanie nás poriadne potrápilo. Konečne prichádzame na hornú Wandeckstrasse. Sme na kóte niečo nad 800 m. Dobre nám padne zastavenie na chate Hergottschnitzerhaus s milou, slovensky hovoriacou obsluhou. Chutný obed máme servírovaný aj s peknými výhľadmi po krajine pod nami. Kostoly dolu v dedinách ohlasujú poludnie. Aj Rakúsko pod nami v dedinách sa práve chystá na obed. Takže: Dobrú chuť spoločne.

Ďalej putujeme po asfaltových okreskách. No opäť stúpame (a dávame si riadne zabrať) až hore na vyhliadkové miesto Kleine Kanzel. Vzhľadom k tomu, že okrem pekných výhľadov na Schneebergskú stranu, je tu aj ZOO v prírode, tak je to tu pomerne bohato navštevované aj rodinami s deťmi..

Sme vo výške 1050 m. Bohužiaľ je už opar, tak výhľady sú obmedzené – škoda – Schneeberg je v oblakoch. Ale i tak vidíme kus peknej hornatej krajiny.

Ďalším naším cieľom je opäť vyhliadkové miesto Grosse Kanzel, teraz na opačnej strane stolovej hory. Cesta k nemu je zase poznačená zákazmi pre cyklistov.  Veríme v rakúsku zhovievavosť a ideme. Inú cestu nemáme. Je to pekná šotolinová cestička prevažne klesajúca. V pohode sa teda dostávame k Eicherthütte – chate priamo pri vyhliadkovom mieste. Je tu plno áut miestnych „ferratistov“ (ktovie kade sa sem dostali?). Posedíme, dobrá kávička padne vhod.

Výhľady – hlavne od kríža (Wildenauerkreuz) – sú úžasné. Strmé skaly pod nami veľmi lákajú „ferratistov“  – ani sa im nečudujem. Je to tu úchvatné.

Naším ďalším smerom nie je bohvieaká úžasná cesta, ale stúpať hore na Kleine Kanzel sa nám zrovna nechce, tak sa podujmeme prejsť asi 1,5 km po slušne povedané –  neschodnej ceste – ku chate Hubertushaus. Odtiaľto je už cesta rozhodne lepšia, ale musíme to vystúpať až ku ZOO pod Kleine Kanzel.

No, ale príroda je spravodlivá. Hlavným trhákom dnešnej túry je vyhliadková plošina Skywalk. Máme to k nej prevažne dolu kopcom. No a samotná plošina:  trčí asi 5 metrov nad priepasťou. Ako protiváha je 30 tonové závažie zabudované vo svahu. Takže snáď nás to udrží.  Podlaha je mriežková – priehľadná. Máme úžasný pocit – 150 m pod nami je skalnatá priepasť a my trčíme nad ňou. To dostane každého.

Odchádzame, no čaká nás ešte ďalší bonbónik na trase. Zjazd zo stolovej hory vedie po ceste s neskutočnými serpentínami vysekaných priamo v skalách, ktoré nás na polceste prinútia zastaviť sa a pokochať sa týmto technickým zázrakom.

Schádzame dolu do dediny Maiersdorf a sledujeme tú nádheru zdola. Jasne vidieť vytŕčajúci Skywalk. Tak, tam sme pred chvíľkou boli.

Sme veľmi spokojní. Za tú vynaloženú námahu sme dostali adekvátnu odmenu. Posledných 15 km do cieľa, do Wöllersdorfu je to prevažne po rovine, tak máme pohodu na pomalé strávenie dnešných zážitkov ešte zo sedla bicykla.

Je dobre vedieť, že krajina ani nie tak ďaleko od našich domovov vie poskytnúť cyklistovi takéto nevšedné zážitky.

Dĺžka trasy: 53 km; prevýšenie 1310 m.

Ľuboš Kraic

Objavovanie neznámych malokarpatských hradov

tamtiež v rovnaký deň

Nezávisle od Ľuboša mala neveľká skupinka turistov podobné „šimranie v bruchu“, v rovnakom čase ju to ťahalo do kraja rozprestierajúceho sa južne od Bratislavy, tých zopár kopčekov, ktoré sa vlnia okolo Hainburgu (vraj) ešte možno považovať za Karpaty. A jediné Karpaty na šírom okolí sú Malé. Tie vŕšteky vraj ukrývajú aj niekoľko hradov. Naše zrúcaniny poznáme, objavíme nejaké i za riekou Dunaj? Podarí sa nám doplniť kamienky do mozaiky dávno minulých čias?

Deň ako z obrázku víta na poloprázdnom parkovisku (len zopár karavanistov sa lenivo preťahuje v sviežom chlade skorého rána, len niekoľko psov ťahá na vôdzke svojich pánov, z každého kúta počuť slovenčinu) na brehu Dunaja posádky dvoch áut. Vítame sa, bez veľkého zdržiavania vyrážame. Dnešná porcia kilometrov a očakávaných atrakcií nepripúšťa zbytočné otáľanie.

Príjemným chodníkom (úsekom svätojakubskej cesty) popri Dunaji, miestami vytesanom do skaly sa posúvame k prvému bodu nášho programu, k zrúcanine hradu Röthelstein. Prečo je tu všade plno tabuliek zakazujúcich pohyb na bicykli?

Jeden z vôbec najľahšie dostupných hradov sa „týči“ na 30-metrovom brale nad Dunajom vraj od roku 1180, dnes z neho zostalo len niekoľko obvodových múrov a zvyšky stien paláca. Stačí len chvíľku postáť (oddychovať ešte nie je dôvod) a snažiť sa zachytiť útržky príbehov o skrytých pokladov, ktoré tu vraj ukryli muži v červených plášťoch a kapucniach. No výhľad na pokojne tečúci Dunaj je prekrásny, upokojujúci a oslobodzujúci.

Avšak táto voda dokáže i ničiť. O kúsok ďalej obdivujeme torzo stromu, značky na ktorom ukazujú, kam vystúpila hladina rieky pri povodniach v nedávnych rokoch. Na väčšinu z nich nedokážeme rukou ani dosiahnuť… Opodiaľ sa otvára nádherný, nečakaný výhľad na hrad Devín, toho pohľadu sa nevieme nabažiť. Začína však riadne pripekať…

Opúšťame breh rieky, po cykloceste cez polia sa približujeme k Wolfstahlu, cez ktorý sme všetci už viackrát prechádzali autom (poniektorí aj tankovali na miestnej pumpe). Putovanie jeho dobiela rozpálenými ulicami je však úmorné. S radosťou sa tak ponárame pod ochranu korún stromov na svahoch Hindlerbergu, ktoré majú skrývať diviačiu zvernicu, zrúcaninu hradu Pottenburg, vyhliadkovú vežu Königswarte a jeden tajomný areál. Ale pekne postupne…

Do zvernice sa dostávame rebríkom cez plot (to ešte nevieme, že takýto prechod si dnes viackrát zopakujeme), žiadne diviaky však nevidíme, nečudo, pripeká, zver nie je hlúpa… To sa však už blížime k hradbám ukrytým v hlbokom lese. Pottenburg, strážny hrad vystavaný v dvanástom storočí pustne už od roku 1529, no aj napriek tomu má návštevníkovi čo ukázať. Trochu adrenalínový výstup do veže (má vraj tridsať metrov) zláka len Paľa, ten nám potom sprostredkúva zážitky z jej útrob počas krátkeho posedenia na nádvorí. Ideme, chceme ešte vystúpiť na Königswarte, rozhľadňu na vrchole kopca.

Pod ňou sa rozkladajú tajuplné stavby – vojenský či civilný objekt, zariadenie slúžiace na komunikáciu s UFO? Nevieme, radšej sa tešíme z výhľadov do širokého okolia.

Zvyšok cesty zvernicou je pekný, nikde ani živej duše (len mrcinu malého diviaka na kraji cesty obžierajú muchy, tak predsa len existujú), púšťame sa mimo značky, dostaneme sa mi vôbec von? Dostali sme sa, rebríky cez plot sú (hádam) na každej cestičke, brány sú však zamknuté, značky so zákazom pohybu na bicykli všadeprítomné.

Opäť Wolfstahl, cez polia sa zdá byť Hainburg blízko, v úmornej horúčave sviatočného popoludnia je však neskutočne vzdialený. Aspoň na chvíľu sa preto ukladáme do chládku osamelého stromu, oddychujeme, posilňujeme sa pred posledným úsekom cesty, márne sa snažíme doplniť tekutiny, dno fľaše je tak veľmi blízko…

Konečne Hainburg, z každého druhého otvoreného okna počuť slovenčinu, ledva však prepletám nohami, tam hore sa mám ako vyštverať? Po ceste – krok za krokom, slnko zo mňa ale vysalo posledné zvyšky energie, už (takmer) nemám z čoho brať… Pekný hrad, zaujímavý, ja však po ňom blúdim ako vo sne, obraz sa rozostruje, do pamäte sa ukladajú len zlomky vnemov, už dlho som si nehrabol tak hlboko na dno síl. Posledný glg vody a posledný banán ma ako-tak privádzajú k životu, aspoň narýchlo sa ešte raz rozhliadam po zaujímavom hrade Heimenburg na vrchole kopca Schlossberg nad Hainburgom. Myšlienku na výstup na protiľahlý dominantný Braunsberg si však vôbec nepripúšťam, sily jednoducho došli… Budem sa sem musieť ešte niekedy vrátiť.

Do cieľa pri brehu Dunaja sa však uličkami pekné starého mestečka prešmykneme ako lasičky, už sa tešíme na kávu a niekoľko glgov dobre vychladeného nápoja. Bol to pekný deň, krásny výlet, objavili sme skutočne zaujímavé miesta, len v týchto horúčavách musíme voliť tienistejšie cestičky.

Za neznámymi malokarpatskými hradmi kúsok za hranicami putovali: Daša Soubustová s kamarátkou Ivetou, Alica Binková, Božka Golierová, Paľo Rapant, Edo Zolvík, Paľo Herceg, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský a

 Juro Golier