Akcia Čutorov pochod

sobota 25.3.2023

Prebúdzajúce sa ráno začiatkom leta… svižne kráčam (vlastne iba krivkám) briežkom od mosta, o chvíľu sa moje kroky pretnú s jazierkami za chrbtom liečebných domov, vo vzduchu sa snažím zachytiť náladu a chuť rána spred mnohých rokov, hľadám vôňu, ktorú stále cítim v duši, hľadám sviežosť, ktorá mi ešte vždy ovlažuje myseľ. Nenachádzam však nič, cítim len prázdno, absolútnu Saharu, ľahký let mladíka vystriedal odmeraný krok dlhoročného zamestnanca. Slnečný deň uprostred týždňa… predpoludnie sa čochvíľa premení na poobedie, mestský park sa ešte úplne neprebudil so zimného spánku, skupinky návštevníkov nahradila osamelá, bezcieľne sa potulujúca postava, mamička s dieťaťom na prechádzke, dôchodca tlačiaci do pedálov bicykla (ovešaného všemožným tovarom z posledného letáku), mladík s kvetináčmi na ušiach (spev prírody nahrádza rytmus či motivačný výplach mozgu), náhliaci sa chodec. Dažďová kaluž sa pomaly vpíja do antuky starého volejbalového ihriska rozjazdeného stopami bicyklov, niekto si ho premenil na súkromnú bikrosovú dráhu. Koľkokrát sme ako malí chlapci lietali na cajgloch po kľukatých cestičkách parku, utekali pred strážcami verejného poriadku – parkistami, dôchodcami, čo nás poväčšine nechceli ani vystrašiť… To v susedstve ešte stáli tenisové dvorce, náš malý Rolland Garros, otrieskaná tréningová stena sa krčila v tieni amfiteátra. Tie miesta mali chuť, tie miesta mali vôňu, mali náladu. Neskôr ich nahradila betónová opacha Domu umenia. No i na ten sme si zvykli, dnes aj on zvonku chátra („Robte s tým niečo! Zachráňte výraznú pamiatku mesta! Veď patrí neodmysliteľne k jeho koloritu!“). Ktorýsi víkend… už ani neviem prečo prechádzam ulicami v centre mesta, z okien sa šíri vôňa nedele (vývaru a vyprážaných šniclí), zbystrujem zmysly, zhlboka naťahujem všetky arómy, nie, to nie je tá nedeľa spred mnohých rokov, tejto čosi chýba, i keď… neurčitý pocit mierne mondénneho, trochu snobského mesta ešte stále visí vo vzduchu. Už hádam len ja a tri staré stromy v kúte parkoviska na Smetisku pamätáme tú dobu. Z práce odchádzam až po zotmení… ulice i príjazdové cesty sú plné áut, ich reflektory ako morzeovkou bodavo vypaľujú do mozgu svoje správy, po chodníkoch sa presúva beztvará masa chodcov, cyklistov a kolobežkárov, opúšťam mesto, ktoré už dávno nie je mojim Mestom… V tušovo čiernej hradbe noci sa na západnom horizonte nad hrebeňom hôr vznáša éterický meteorologický jav, magické biele oko, do skorej tmy nadchádzajúceho večera ticho žiari perleťová mapa neznámeho kontinentu, mení sa, vyvíja, s údivom vypliešťam oči, listujem gigantickým atlasom, snažím sa objaviť všetky tajomstvá neprebádaných miest. Hic sunt leones.

Rok sa stretol s rokom, od Milana dostávam oznam & pozvánku: „Chceš sa vrátiť v čase? Poď zašľapať si s nami zase. T.O. Stratená stopa hľadá starú stopu svojho kamaráta – osadníka…“. Čutorov pochod. Toto presne sa hodí, to je to, čo teraz potrebujem. Pôjdeme hľadať stopy stratených kamarátov. Možno aj ja nájdem tú vlastnú.

Ďalšie rušné ráno v dome na okraji  vjesnice… v poslednom čase toho mám akosi moc, priveľa si beriem na bedrá (podľa spolucestujúcej na rohy), som nesústredený, zase som si zle rozrátal čas, príliš som sa roztáral, o jeden-dvakrát viac posunul budík, znova nič nestíham, vynechávam tanečné kroky, moje dnešné tango kríva na obe nohy, spolucestujúca to sama nezachráni, kedy sa poučím? Silnejšie šliapem na pedál (raz sa mi to nevyplatí), v Moravanoch namiesto Krakonoša nakladám už Maroša, ešte trochu nafty, poďme, poďme meškáme… spolucestujúca už čaká, dnes ani nestíham sledovať okolie, počúvať ich rýpanie, ešte rýchlo do Bíňoviec… aj Paľo je pripravený (takže to padne všetko len na mňa), friško ďalej… Nakoniec meškáme len minútku – dve, to je (dúfam) stále v norme.

Všetci sú už ale samozrejme na mieste, tradičné ranné zvítanie je v plnom prúde, dnes akési bohatšie, po treťom črpáku a druhom frťane musím začať brzdiť, nemôžem presýtiť zmes. Je dobre, je veselo, aj dnes nás čaká pekný deň, zaujímavý výlet. Jeho presnú trasu zatiaľ nepoznáme – ani nemusíme, Milan a kamaráti trampi pripravili určite zaujímavé potulky, veď kto iný pozná tieto miesta lepšie než oni.

Obchádzame závoru, pomedzi zatiaľ ešte stíšené chaty sa ponárame hlbšie do lesa. Krok za krokom sa vzďaľujeme ruchu civilizácie, približujeme tichu a pokoju hôr, starosti a trápenia sú čoraz menšie, úplne sa strácajú, stačí len chvíľa a všetko je (načas) zabudnuté. Koberce medvedieho cesnaku, jasná obloha zrkadliaca sa v prameni, nadýchaný oblak meandrujúci na čírej hladine potôčika, lesná cestička i sotva badateľný chodník, prvé farebné hlávky vykúkajúce do jarného rána, neveľká lúčka a vôňa lesa, šum rozhovorov, pocit slobody.

Lošonec sa rozrastá, Lošonec sa rozťahuje popod les, nenápadne sa plazí čoraz ďalej, čoraz vyššie ku krížu. Pekné miesto láka k zastaveniu, rozhliadnutiu po okolí, zvoľneniu, času máme (zatiaľ ešte) dosť. Po krátkom oddychu spestrenom ochutnávkou obsahu batohov pokračujeme. Úvodné metre dnešných potuliek boli nenáročné no pekné, navodili správnu atmosféru putovania, aké budú tie ďalšie?

Uhýbame vľavo z cesty vedúcej do kameňolomu, prekračujeme potok Smutná, ktorý skraja viedol naše minuloročné putovanie, odbočujeme vpravo hore svahom, neprišli sme sa flákať, je načase sa trošku zadýchať, trochu sa spotiť. Kopček je neveľký (nepreverí priveľmi naše schopnosti) no vďaka blízkosti kameňolomu uchránený od ťažby, od prítomnosti poľovníckych posedov, lom v sobotu spí, pripadám si ako uprostred pralesa, fotím. Hore je to len pár metrov, niekoľko krokov, ostatní už stoja na vrchole, čakajú, čochvíľa sa k nim pridám aj ja, rozhliadnem sa do okolia, uvidím, čo vidia oni…

…do kelu!!! To čo som (dodnes) považoval za kameňolom nad Lošoncom je len jeho akási slepá vetva, asi drvička, skutočný lom mi práve leží pod nohami. A je to miesto!

Ruka človeka (či dajakého obra) postupne vyhĺbila do hory rozľahlú jamu, gigantický bazén, na jeho dne sa sťa hračky nepodareného ozrutného dieťaťa povaľujú rozložené obrovské nakladače, buldozéry, bagre a dopravníky. A priamo oproti nám sa otvára, doširoka sa rozďavene cerí akási brána vyhryzená do svahu hory, prístup do tohto gigantického kotla. Mordor.

Stojím, zrakom behám po fascinujúcom obraze i hrebeni okolitých hôr, dívam sa a fotím. Mám prázdno v duši, mám prázdno v mysli, neviem, či obdivovať desivú krásu priestoru, či smútiť za nenahraditeľnou stratou nádherných miest. Hora nám mizne spred očí v priamom prenose, definitívne, nenávratne, nenahraditeľne. Avšak… je to krásne divadlo.

Pokračujeme ďalej, obrovský priestor obkrúžime dokola po jeho hrane. Po ľavej ruke sa dole svahom tiahne krásny živý prales, vpravo nám v hĺbke pod nohami meravo zíza obrovská rana, jazva, ktorú musím neustále ohmatávať pohľadom (tak ako láka jazykom skúšať otvorenú dieru v zube). Týmto miestom ma Milan prekvapil, naozaj mi vyrazil dych, nič podobné som tu nečakal, po pokojnom pohodovom úvode takto dramatické obrazy, takéto majstrovstvo kontrastu. To chce (aspoň) krátky oddych.

A to ešte zďaleka nie je všetko, čaká nás zostup priamo do pažeráka diania, do priestoru kameňolomu. Traverz je dosť ostrý, svah strmo spadá do údolia potoka Majdan, narušený povrch pripomína mesačnú krajinu, len kde-tu ozdobenú zaujímavo tvarovanými kmeňmi stromov. Tieto sochy však majú svoje bytie už spočítané, nedokáže ich zachrániť žiadna nadácia, žiadna aktivita, fotím, aspoň takto sa snažím zastaviť čas…

Dramatickú krásu traverzu strieda chladná nádhera kameňa. Rôznofarebné steny kolmo spadajú do priestoru, týčia sa nad našim hlavami, rútia sa do nekonečných hlbín dna lomu. Zaujímavé sú tieto rozľahlé pláne marťanské, mrazivo nádherné, smutne živé. A v kúte sa ticho krčí mimozemský modul, kovová kapsula či zabudnutá filmová rekvizita, biely kovový valec (R2D2 zostúpil z plátna).

Suťoviskom sa rýchlo zošmykneme k potoku Majdan, popri ňom sa ponárame hlbšie do lesa, preč od krásnych no desivých obrazov apokalyptickej skazy, naľavo od nás sa rozprestiera tichá malokarpatská divočina, vpravo sa zatiaľ (ešte týči) bezmenný svah. Ktovie dokedy, zuby strojov sú ostré, ich papule obrovské, bruchá bezodné – snažím sa uchovať v pamäti obraz hory, do hĺbky duše uložiť spomienku na miznúce miesto… Zem sa otáča, veci sa menia…

A opäť nastáva fáza skľudnenia, meandrujúci potôčik upokojuje zmysly, vedie nás stále hlbšie, čoraz vyššie, bližšie ku srdcu hôr. Krásnym tichým, zatiaľ ešte dohneda sfarbeným lesom (no svieža jar už nesmelo vykúka spod šuchotavého koberca lístia aj tu) pomaly stúpame na lúčku, na okraji ktorej sa krčí horáreň Polámané. Priestor sa otvára.

Nezdržiavame sa (čas predsa len pokročil), rýchlo sťa úhor sa prešmykneme popod Obrtlo, pozdravíme sa s obrovskými stromami, gigantickými strážcami lesa a zvážnicou vedúcou nahor proti toku Smutnej sa vnárame hlbšie dovnútra kotla medzi Čiernou skalou a Veterlínom. V správnom mieste opúšťame širokú (no blatistú) cestu, uhýbame na nenápadnú lesnú cestičku, ktorá stúpa na sedlo pod Veterlínom, je načase opäť sa trochu zadýchať.

Nie priveľmi, len tak akurát, aby sme mohli načúvať šuchotu lístia pod nohami a občasnému štebotu vtákov, aby sme stihli sledovať okolie, pekný, ešte driemajúci les, či homôľky hneď vedľa nás. Lákajú k odbočke, lákajú k výstupu, chcel by som aspoň raz pohladiť nohami každú z nich, nakuknúť za oponu všedného, aspoň na chvíľku sa stratiť v lese, stratiť sa v čase, hľadať stratenú stopu…

Nie však teraz, nie však dnes, dnes máme smer a dobu pochodu určené, v Čertovom žľabe sa už pomaly schádzajú kamaráti a my sme ešte tak ďaleko… nezdržiavajme sa priveľmi, občerstvime sa a poďme. Radšej sa vyberme (mimo pôvodného zámeru) po strednej zvážnici, aj tá je pekná, náš pochod tak bude o čosi rýchlejší…

A tak ideme, noha strieda nohu, len popri chôdzi a rozhovoroch obdivujeme nádherne sformované línie hrebienkov a svahov okolo nás, pomenované či bezmenné – sú krásne, krajina sa vlní, krajina sa vzdúva, rozlieva sa do roviny v podhorí ako zvyšky dávneho praoceánu… Cesta a čas pri debatách letia ako na krídlach morských vtákov….

Sedlo nad Vlčiarňou len prebehneme, takmer sa ani nezastavíme (my, čo sa kocháme na chvoste, ostatní nás tu, samozrejme, poctivo už hodnú chvíľu čakajú), meškáme. Do Čertovho žľabu to máme našťastie len na skok. Prichádzame, oficiálna časť, spomienka na Čutoru aj ostatných kamarátov môže konečne začať. V tejto spoločnosti si však na veľké oficiality nikto príliš nepotrpí, príhovor je stručný, slová presné, čochvíľa sa už medzi skalami ozýva tón gitár a spev. Žiadna stopa nie je stratená, kým sú tu kamaráti.

Tí rozumnejší sa rozložili na skalnatých svahoch Čertovho žľabu, sedia, oddychujú, koštujú maškrty všetkých druhov, nasávajú atmosféru stretnutia, poniektorí i ducha miesta. My ostatní sme v pohybe, neustále kamsi prebiehame, na vratkých kameňoch a hladkých skalách riskujeme pošmyknutie, pád, možno aj zranenie. Našťastie sa nič podobného nestane, tí rozumnejší si preťahujú stuhnuté kĺby, my ostatní zas hľadáme kam sme zložili batoh, všetci sa pomaly chystáme na odchod.

V ústí žľabu, na rozľahlých poliach medvedieho cesnaku sa na chvíľu pristavíme, napasieme, pár byliek zoberieme so sebou – práve teraz je predsa čas tejto zelenej rastlinky, ktorá napĺňa les omamujúcou vôňou, ostrou arómou vypaľuje vnútro. V traverze nad Vlčiarňou sa zahľadíme do priestoru, rúbanisko otvára široký výhľad do okolia, je to pekné, v týchto miestach sme však boli zvyknutí na les, les nám tu bolestne chýba. Na Škarbák sa tentokrát spúšťame vpravo, po zelenej, chodievame tadiaľ len zriedka.

Ale je to pekná cesta, už som aj pomaly zabudol na tieto pohľady, na mohutnú hradbu Čela za našim chrbtom, neďalekú súmernú líniu Zabitého (či po starom Podvrchu), pretiahnuté výbežky Hanákovej. Aj zmladzujúca sa rúbaň a kde-tu kmeň týčiaci sa do výšky neba má svoje čaro. A aké krásne homôľky formujú skalnatý hrebienok naľavo povyše od nás! Tam sa raz musím vybrať… (až riadny kus ďalej mi ostatní prezradia, že mali obavy, aby som tam nechcel odbočiť už dnes – radi by sa pridali – niektorí)

Okolo chát bývalého pionierskeho tábora len prebehneme, sú takmer bez známok života (na ceste to však žije, zostupujúci míňajú vystupujúcich i promenádujúcich), niektorí sa vydajú preskúmať neďalekú dieru v skale, vraj jaskynku. Do Koniarne je to odtiaľto len kúsok, to dáme aj samospádom. Zábava tam už fičí na plné obrátky, držte si klobúky, ideme z kopca!

Lúčime sa, sadáme do áut, odchádzame. Ďalší víkend, ďalší výlet sú za nami, staré stopy kamarátov (i svoje vlastné), ktoré nie sú (zatiaľ) stratené dnes hľadali: Daša Soubustová, Janka Nagyová, Zuzka Šmachová, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Anka a Jozef Dzurenkoví, Paľo Herceg, Milan Babišík, Vlado Naď, Paľo Rapant, Lojzko Holý, Edo Zolvík, Maroš Modrovský, Milan Liška, Jozef Behúl, kamaráti Kako, Pacho, Rasťo a

Juro Golier

Deň po. Musím čo najskôr rozchodiť nohy stuhnuté spánkom, musím čo najskôr vysypať na klávesnicu svoje pocity a zážitky. Skôr než sa stratia. Skôr než navždy zmiznú. Ako niektoré stopy, ktoré zavial čas…