Krátke zamyslenie

Nad fotografiou

Peter začal bicyklovať o niečo neskôr ako my, ale ako jeden z prvých sa tomu začal venovať serióznejšie ako ostatní. Zvládal toho viac a rýchlejšie ako my. A tak si časom doprial aj lepšiu techniku. Toto bol jeho prvý dospelý bicykel – Merida. Niektorí sme mu ho aj trochu závideli.

A keď si naň potom sadlo také hebedo, nie je div, že sa netváril príliš veselo.

Staré fotografie

Majú svoje čaro. Prezeráme si ich radi. Sme na nich štíhlejší a máme viac vlasov. A tmavších. Sme mladší.

Na turistiku nosíme golfky (alebo aj pumpky, komu sa ako páči). Nehanbíme sa za vlnený, často doma štrikovaný sveter. Alebo rifľovú bundu. Žiadny goretex, moira, polartec, softshell, Lidl. Obuté wibramy, šťastnejší aj Popradky, niektorí Prestižky. Progresívnejší sa už zmohli na Planiky.

Trekový bicykel nemá nikto, horský presahuje mesačný plat (tak ako aj dnes, len vtedy sme si na to ešte nezvykli). Cesťáky máme s dvojšajbami 47/51, päťkolečko 14-21, frajeri brzdia Centrikmi, tí slabší špeciálkami. Pišta zašíva galusky. A Milan prehadzuje Walterom, ktorý si nechal doviezť z Rakúska (ten prvý bol na horáky, boli sme ho potom meniť na Mariahilferstasse).

Modrý bavlnený dres a tepláky s vyhrnutou pravou nohavicou. Niektorí jedinci napriek hanbe majú na hlave prvé prilby, ktoré nie sú z kožených prúžkov.

Na akcie chodíme vlakom alebo ťaháme nonstop. Odolnejší aj z Tatranskej Lomnice do Trnavy. Nosiče sú naložené batožinou. Pri prestávke máme pred sebou pivo a v ruke cigaretu. V taške nemáme energetické tyčinky, ale chleba z rezňom (niekedy aj tehlu od kamaráta).

Boli sme mladší. A viac usmiati.

Defekty (a iné)

Náš údel. Kto s ním ešte nemá osobné skúsenosti, nech sa prihlási. Pomôžeme.

Odchádzame oddýchnutí z bufetu po vyčerpávajúcom výšľape s bicyklom vrchovato naloženým batožinou. Bicykle stoja vzorne vyrovnané v stojanoch – jeden má prázdne zadné koleso.

Už nás čaká iba pár kilometrov zjazdu a konečne si dáme vysnívanú kávičku. Zadné koleso zrazu začne klepotať. Je prázdne. Náhradná duša, lepenie a vercajg sú v taštičke u kamaráta, ktorý práve o sto metrov nižšie zaľahol do zjazdového posedu. Hodinová prechádzka vedľa bicykla dole kopcom.

Sprava sa blíži hustý lejak. Ešte pár kilometrov a v najbližšej dedine ho prečkáme pekne v suchu. Už je cítiť prvé kvapky, treba šliapnuť do pedálov. Zadné koleso opäť začína klepotať.

Opúšťame obec niekde na Spiši. Už len vytiahnuť ten dvestometrový kopček lemovaný malebnými domčekmi so satelitmi na strechách. A je to tu zas. Pri oprave budem mať pomocníkov.

Dnes je deň D. Pred chvíľou som bicykel otáčal späť na kolesá už štvrtýkrát. Raz to bol duplák, predné aj zadné koleso naraz, vyťahujem z obidvoch klince. Ešteže som stretol toho cyklistu a kúpil som od neho dušu. Už som nemal ani čím lepiť. Dúfam, že tých pätnásť kilometrov do cieľa dotiahnem. (Nedotiahol som, ale o tom niekedy nabudúce).

To nevymyslíš, to je život.

No niekedy sú na programe aj iné zábavky. Pes zavesený na lýtku. Prasnutá vidlica zavarená svojpomocne v najbližšej dedine. Nezaberajúce päťkoliesko a kamarát, ktorý nešťastníka odtiahne dvadsať kilometrov do cieľa na špagáte. Zaseknuté sedemkoliesko a stále sa otáčajúce pedále – výborné do zjazdov. Bicykel vydávajúci občasné silné praskanie (pomôže trocha motorového oleja naliata do rámu cez sedlovku).

Stále platia cyklistické zákony. Defekt je vždy na zadnom kolese (niekedy aj naraz s predným). Špica praskne zásadne na strane od koliečka. Pokiaľ ráno vyrážaš proti vetru, po ceste späť sa vietor otočí.

Ale žiadnym iným dopravným prostriedkom neprejdeš taký veľký kus cesty a neprecítiš pritom okolie tak intenzívne ako bicyklom. Na kolobežke som zatiaľ nejazdil.

Spomienky

Sú akcie a akcie.

Je krásny letný deň, teplota ale napriek tomu nie je nepríjemne vysoká. Pofukuje mierny vetrík. Do chrbta. Hore kopcom sa kľukatia serpentíny, stúpanie nie je takmer ani cítiť. Cesta príjemne ubieha. A sme hore. Je tu naozaj pekne. Krásne výhľady na roztrúsené usadlosti v okolitej zvlnenej krajine. Horizont ďalej na severe vypĺňa mohutná hradba hôr. Okolo nás pospevujú vtáci. Ani sa nechce ísť ďalej. Ale je to už len dole kopcom a potom nás čaká koliba. Posedíme, doplníme tekutiny, dáme baštu. Kvôli takýmto dňom chodíme na bicykli.

Fučí ako bláznivé. Občas by mohlo aj trochu zboku a nie len priamo do čela. A mohlo by byť aj trochu teplejšie. Mrznú mi prsty na rukách. Mám ich celé špinavé. Dnes sme opravovali už tretí defekt. Keby tu aspoň bola nejaká krčma. Aj takéto dni trávime na bicykli.

Keď som odchádzal ráno z domu, manželka sa na mňa divne pozerala. “To ste si museli plánovať cyklistiku práve dnes?” Ani sa jej príliš nečudujem. Je naozaj kosa. A na Slovnafte sme sa stretli nakoniec len traja. A to Božka prišla len vyvenčiť psa a pozrieť sa, či sa nájde nejaký blázon. Našli sa dvaja. Ja a Janči. Keď ale po pár minútach začal poletovať sneh radšej sme sa ponáhľali domov. No ja to musím teraz dotiahnuť až do Vrbového. Ešte sedem kilometrov. Prečo som sa trepal cez Ostrov. Už regulárne sneží a fučí. A ten sneh sa aj drží na poli. Keď tu niekde spadnem, tak ma zafúka, že ma nájdu až keď sa roztopia záveje. Som ja ale pako. A takéto dni zostávajú v pamäti najdlhšie.