Akcia České Švýcarsko

19.7. – 26.7.2025

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Gabika Kušnierová, Juraj Poláček, Igor Buc, Štefan Krištof, Jozef Baránek s rodinou, Ivan Kubiš, manželia Kraicoví, manželia Rosoví, manželia Macejkoví, manželia Antaloví, manželia Miklošovičoví, Kornel Ninis, Jozef Koprna a Ján Budoš.

Sobota 19.7.

Opäť padol ten deň, keď sme sa my cyklisti z MKCK vydali za zážitkami do Čiech a to do Českého Švýcarska. V rámci nášho klubu sme túto oblasť navštívili v roku 2007, ale len malá hŕstka cyklistov si to chce opäť zopakovať a hlavne ukázať niečo z tej krásy aj našim kamarátom, ktorí tam ešte neboli. Zraz bol v Jablonici o ôsmej hodine. Na parkovisku sme sa stretli osádky siedmych áut. Stretnutie bolo krátke, lebo v Jablonici bola burza starožitností. Igor s posádkou meškal, tak sme ich nečakali a Jozef s rodinou išli do Čiech individuálne. Z troch kráľov zostali dvaja – Jozef a Kornel, ktorí sa vybrali vlakom do Ústí nad Labem a potom do nášho cieľa – Studený, na bicykli. Posledný z partie zostal náš diaľkový jazdec Ivan, ktorý si trasu rozdelil na dva dni.

U Devět Křížů pri kávičke a koláčikoch, ktoré pripravili naše kamarátky – gazdinky, sme počkali na Igora s osádkou, aby sa naša kolóna áut vydala smer penzión Kamzík v malej dedinke Studený.

Prvá naša poznávacia zastávka bolo mestečko Zruč nad Sázavou. Poprechádzali sme sa po parku, ktorý nás doviedol k Zámku a pred vodáckym múzeom, kde si poniektorí vyskúšali pádlovanie s kajakom na sucho ( na pružinách ). Hlad nás zahnal do jedinej možnej reštaurácie, ktorá veľmi kvalitne naplnila naše chute.

Druhou zastávkou bolo mestečko Slaný. Ešte predtým sme obchádzali Prahu. Niektorí zablúdili a prechádzali cez centrum a Juraj išiel obchvatom a na dvoch tuneloch musel čakať. Zblúdilí prišli skôr ako tí, čo išli podľa plánu. V Slanom bol zraz veteránov, tak to tam žilo. Stretli sme tu aj známeho českého režiséra pána Trošku, s ktorým sa skoro všetci chceli fotiť a najlepšie individuálne alebo po malých skupinách. Mal veľkú trpezlivosť. Pozreli sme si ešte cestou k autám Velvarskú bránu, kostolík a synagógu.

Poslednou zastávkou, okrem cieľovej, bol Děčín, ktorí navštívili len dve osádky áut, ostatní sa nevedeli dočkať cieľového ubytovania ( možno šoféri dobre oroseného piva ). Zato výhľad z Pastýřskej steny bol nádherný na mesto, rieku Labe, vrchy, stolové hory.

Konečne v našom cieli, ktorý bude našim  domovom na týždeň. Stretli sme sa všetci pri večeri a pive.

Nedeľa 20.7. (cyklistika-dĺžka 70 km, prevýšenie  1282 m)
Studený-Kamenický Šenov-Sloup

Prvú trasu sme zvolili podľa počasia. Malo byť krásne, bez dažďa a teplučko, preto trasa bola najnáročnejšia. Z nášho penziónu bol len jeden variant, a to ísť do kopca. Ešte sme nevedeli, ktorá z dvoch ciest má  strmšie stúpanie. Prvá naša dedinka, ktorú sme prešli bola Rynartice. Bola to stredisková dedina, kde patrila aj dedina Studený. Pokračovali sme krásnym zjazdom do Jetřichovíc. V roku 2007 sme bývali v chatovej osade v tejto dedine. Tieto chatky už neexistujú a zostali po nich len spomienky na strávené neskutočné chvíle. Čas ide ďalej a ideme prežívať niečo nové, čo v nás zanechá nezabudnuteľné spomienky. Pokračovali sme cez Srbskú Kamenicu a Českú Kamenicu, kde sme počkali pri pivečku Gabiku, ktorá čakala na požičaný e-bike. Za Českým Šenovom začalo stúpanie po kamenných kockách. Slniečko pripekalo a nie a nie koniec stúpania. Na konci stúpania nás čakala Panská skala alebo Kamenné varhany. Päť až šesť boké pravidelné  čadičové stĺpy dosahovali dĺžky až 15 metrov. Tu sa natáčala rozprávka Pyšná princezná. Všetko tu bolo pekné, ale najviac nás prozaicky zaujalo miesto občerstvenia U cívky, lebo sme zomierali najprv od smädu a potom od hladu.

Celá trasa bola, buď do kopca alebo z kopca. To nám zatiaľ nevadilo. Ešte sme mali dosť síl. Veľkým oblúkom južne sme obišli Nový Bor a dali sme si poznávaciu pauzu v Sloupe v Čechách. Skalný hrad ľudia vytvorili na skale, ktorý obsahoval veľa cestičiek, priestorov vysekaných v skale. Podobali sa ementálu. Bol tu samozrejme nádherný výhľad na okolie. Konečne sme nabrali smer sever a samozrejme do kopca. Profil na gpx-ku sa začal farbiť na bordovo, začala sa pomaly zdvíhať asfaltka. Síl už nebolo na rozdávanie. V dedine Kytlice sa to obrátilo k lepšiemu, aj s pivečkom. Na záver už len dedinka Chřibská a posledný krátky, ale výživný  stupáčik s troma serpentínami. Nejako som sa ocitol pred penziónom Kamzík. Nebol som celkom pri zmysloch, zničený a pripečený, ale hlavne som bol rád, že moja ľavá achilovka, po čiastočnej ruptúre ( odtrhnutie jednej tretiny prierezu ) a šesťtýždňovom kľudovom režime vydržala.  Neskutočne nám chutilo predjedlo ( aperitív ), večera a pivečko. Dojmy sme mali veľké, preto sme aj dlho vydržali byť hore.

Pondelok 21.7. (turistika-dĺžka 14,5 km, prevýšenie  674 m)
Tři prameny-Pravčická brána, Mariína vyhlídka-Rudolfuv kámen

Dnes bola na pláne turistika, lebo predpoveď počasia mala byť dosť daždivá. Autami sme sa priblížili pred Hřensko a odtiaľ sa šľapalo popri ceste na Tři kameny. Niektorí slabší jedinci vystúpili z auta na Troch kameňoch a pomaly sa vydali na Pravčickú bránu. Stúpaním cez kaňon obkolesený skalami, obhorenými starými kmeňmi stromov po veľkom požiari,  ktorý tu úradoval asi tri roky dozadu a mladinou novej generácie lesu sa nám naskytol neskutočný výhľad ako v americkej kovbojke. Stúpanie po ceste sa postupne menilo na stúpanie po schodoch až sa nám naskytol výhľad na Sokolí hnízdo a Pravčickú bránu. Tu v objatí skál a v kruhu úchvatných výhľadov sme si dali pivečko. Ešte sme absolvovali výšľap na vyhliadku s výhľadom na veľaváženú Pravčickú bránu, pohorie České Švýcarsko s najvyšším vrchom Rúžový vrch a stolové hory v Sasku. Pri zostupe k autám sme museli prejsť cez lávku nad potokom, ktorá obsahovala len úzku dosku voľne uloženú na dvoch podperách. Bol to dobrý adrenalín. Všetci to zvládli, nik sa neokúpal v potoku, i keď niektorí použili ľudskú reťaz spojením rúk pri prechode po lávke. To bola prvá časť dnešnej turistiky. Čakala nás druhá časť. Bol to okruh z Jetřichovíc cez Jetřichovické stěny. Prvá nasledovala Mariina vyhlídka. Celý peší okruh bol hore – dole po skalách alebo schodoch. Ďalej pokračovala Viléminina vyhlídka a Rudolfúv kámen. Obloha sa zaťahovala a búrka sa blížila. Našťastie sme sa nachádzali medzi dvoma búrkovými maximami. Cestou dolu sa krok podvedome zrýchlil a začalo mierne popŕchať. Pred našim cieľom už začalo slušne pršať. Nevadilo nám to, lebo sme boli pripravení, vcelku bolo teplučko a nakoniec nás prichýlila malá reštaurácia. Veľký výber jedál tu nebol, ale bola tu veselá atmosféra. Po zaplatení jedla sme dostali lístky s číslami a čakali sme na to svoje šťastné číslo. Vyhrávali tí, čo boli poslední.

Autami sme sa dopravili domov a po večeri sme mali hudobný večer pri gitare. Ľubo nám krásne hral, dostali sme spevníky, aby sme vedeli texty piesní a nálada gradovala tesne do polnoci. Oslávili sme aj Gabikine narodeniny.

Utorok 22.7. (cyklistika-dĺžka 57 km, prevýšenie  1003 m)
Janov – Belveder

Ráno po raňajkách sme vyrazili do Jetřichovíc a za dedinou sme zbehli popri riečke Jetřichovická Bělá sme brázdili malebné údolie až k Dolskému mlynu. Potom po cykloceste tlačiac naše bicykle do ostrého kopca, neskôr po schodíkoch, ale nakoniec sme sa dočkali krásneho mtb off-roadu. Cesta už po asfaltke, z ľavej strany sa nám ukazoval majestátny Rúžový vrch, nás viedla cez Rúžovú do Janova, kde  začalo popŕchať. Trochu nás to naplašilo, tak sme sa schovali na terasu hotela, ktorý bol zavretý. V celej dedine mali výpadok elektrického prúdu, čiže všetky reštaurácie boli zavreté. Trochu sa umúdrilo počasie, tak niektorí sa odhodlali pešo ísť na rozhľadňu Janov. Rozhľadňa bola vyhotovená z točivých schodov plechovej dierovej konštrukcie. Z hora dolu bolo krásne vidieť a cítiť nastúpanú výšku a čím bližšie k vrcholu sa celá konštrukcia začala kývať. Možno to bolo vplyvom vetra alebo aj množstvom ľudí na rozhľadni. Poniektorí lezúni sa radšej vrátili dolu. Tí najskalnejší vyšli až hore. Bol to dobrý adrenalínový výstup, ale aj zostup. Až dole sme zistili, že maximálne množstvo ľudí na rozhľadni bol 25, čiže aj keby sme boli hore všetci, tak by  mala rozhľadňa vydržať, ale aj tak by som to pri nás 20 osôb na vrchu, neriskoval.

Ďalší dnešný cieľ bol Belveder s vyhliadkou. To miesto nás sklamalo. Starý hotel zamknutý, hlad nás trápil a pre nás tu bol len kiosk s fast foodom. Aspoň to pivo sa dalo a neboli sme hladní, i keď sme si nejako nepochutili. Aj vyhliadka a okolie bolo zašlé časom bez ľudskej starostlivosti. Po nasadnutí na naše tátoše sme radšej spoznávali okolité dedinky ako Arnoltice, Bynovec, Olešku a opäť sme prešli cez Českú Kamenicu. Do cieľa nám už ostávala dedinka Lipnice.

Na večeru, už obligátne sme mali na výber tri jedlá s polievkou, ktoré sme si sami vyberali a nakladali na taniere. Občas sme sa vcelku slušne prežrali, ale pivečko Březnák nám pomáhalo na trávenie, na ktoré sme si museli zvyknúť, ale zvykli sme si.

Streda 23.7. (turistika-dĺžka 13,7 km, prevýšenie  387 m)
Bastei-údolie Křinice

Na pláne bola posledná turistika. Gabika nás opustila, lebo okrem svojich povinností dostala od svojej rodiny darček – víkend na motozraze na Dubníku. Autami sme prešli nemecké hranice a zamierili sme na prvú časť dnešnej turistiky Bastei so skalným mostom. Cesta autom sa nám predĺžila vzhľadom na obchádzku, ale stálo to za to. Parkovisko bolo plné. Bolo samozrejme aj dosť veľa ľudí aj iných národností. Skalný most nám ponúkal krásne výhľady na čnejúce skalné masívy a rieku Labe. Skalné mesto bolo zatvorené, ale nevadí všetko ostatné nám to vynahradilo.

Vrátili sme sa na parkovisko a presunuli sme sa autami na druhú časť turistiky. Opäť sme sa veľkým oblúkom dostali až za dedinku Hinerhermsdorf. Na parkovisku bola reštaurácia, tak všetci súhlasili s obedňajšou prestávkou. Skoro všetci si dali na obed rezeň s pivom, lebo asi nik z nás nebol premiant z nemeckého jazyka. Myslím si, že jedlo aj pivo bolo dobré, za trochu vyššie ceny, ale hlavne sme neboli hladní a smädní.

Odtiaľto sme peši zostúpili k riečke Křinice, ktorá je hranicou medzi Českom a Nemeckom. Prišli sme do malej zátoky, kde bola zakotvená loď, akurát pre našu skupinu. Rozhodli sme, že sa dáme asi 700 metrov odviesť. Išli sme si kúpiť lístky. V búdke sedel predajca. Pravdepodobne Nemec, však sme v Nemecku. Prečítali sme si text v nemčine. Cena pre jedného 9 euro. Ale ak bude skupina od 15 ľudí, tak 8 euro. Len sme nepochopili, či pre celú skupinu alebo za jedného. Zapojila sa do vysvetľovaní  z našej skupiny osoba ženského pohlavia a vysvetľovala, že nás to bude stáť na osobu 0,5 eura. To je lacné, to je dobré. Ale nebolo. Skúšajúc používať nemecký a anglický jazyk sme zistili, že 8 euro je na osobu. Neskôr sa ukázalo, že ten pán predajca bol aj náš kormidelník na lodi a hovoril dobre po česky, lebo bol Čech. Mal z nás vcelku dobrú zábavu a bol aj zábavný lodivod. Po vystúpení z lode nás čakal celkom slušný brutálne technický peší trail po skalách hore-dolu, hore-dolu atď. Moja poškodená a zahojená achilovka, neskôr na ďalšie dni som zistil, že aj ľavé lýtko, dostali slušne zabrať. Prechádzali sme aj vysokými papraďami a rieka nás doviedla až k hranici, aby sme sa po ceste vrátili pred záverečné stúpanie hore na skaly, vyhliadku Konigsplatz a k autám. Celkom slušne sme boli po turistike zdevastovaní, preto veľmi nám chutil náš stereotyp: predjedlom aperitív ( najlepšie sa javil repák z Poriadia ), večera a prvé pivečko od smädu a ďalšie pre chuť.

Štvrtok 24.7. (cyklistika-dĺžka 72 km, prevýšenie  811 m)
Hřensko – Zadní Jetřichovice

Vcelku dobre oddýchnutí sme odštartovali opäť na zahriatie na náš známy kopček a pokračovali sme cez Kunratice, Jetřichovice do Hřenska. To sme dobre poznali z auta. V Hřensku sme si dali pivečko v hoteli, kde najprv na nás nabehla pani vedúca, aby sme im nezničili plot opretím našich tátošov. Nakoniec sme s ňou uzavreli nepísanú mierovú dohodu. Bola ostrá ako britva, asi preto, že pochádzala z južného Slovenska. Prekročili sme hranice v dedinke Schmilka a nabehli sme na pekný cyklochodník pozdĺž rieky Labe. Pokračovali sme kúpeľným mestečkom Bad Schandau, kde sme išli po úzko koľajovej trase. Občas sa objavil malý vláčik zhora alebo zdola. Na úzkej ceste sme sa mu museli vyhýbať. Pred odbočením do doliny, ktorá nás mala priviesť k hranici do Česka sme sa na mlyne naobedovali. Väčšina zvolila plnené guľky, čo sme videli na susednom stole. Len Jozef mal veľký rezeň. Pivo bolo fajnové. Začali sme pozvoľne stúpať proti prúdu riečky Kirnitzsch ( po česky Křinice ). Na tejto riečke je asi veľa mlynov. Pri jednom sme sa zastavili a bolo tam aj technické múzeum. Neskutočne krásnym údolím lemovaným skalnými útvarmi a riečkou sme sa dostali až do Česka do Zadných Jetřichovic. Táto malá osada existovala asi do 1950 roku, neskôr zanikla. Nik tu nedokázal žiť. Cesta ďalej začala dramaticky stúpať. Jeden úsek zvlášť. My bez elektriky sme mali dosť. Na zákrute pred posledný strmým úsekom som musel nájsť svoj dych, ale dali sme to. Na Tokáni nás čakalo občerstvenie. Niektorí ešte pred občerstvením urobili na pešo soutěsku Úzke schody, aby to pivečko chutilo ešte viac. Do cieľa nás ešte čakali nejaké kopčeky, ale to sme už nevnímali.

Večer bola posledná hudobná vložka. Zo začiatku nás trochu ovládala únava, ale neskôr to opäť v našom penzióne ožilo.

Piatok 25.7. (cyklistika-dĺžka 56,5 km, prevýšenie  941 m)
Krásna Lípa – Kyjov

Posledná trasa bola krátka, ale prevýšením dosť výživná. Okruh sme začali cez Chřibská, Rybniště do Krásnej Lípy, kde sme narazili na pivovar Falkenštejn. Museli sme asi 15 minút čakať, aby nám otvorili, ale stálo to za to. Mali veľký výber pív, ktoré chutili znamenite. Všetky sme nekoštovali, ale každý si zvolil podľa seba. Ja som si dal jedenástku s príchuťou technickej konope. Pivo bolo veľmi harmonické, asi som bol mierne utlmený. Potom sme pokračovali do Kyjova. Za dedinou Juro naposledy pripravil pre nás malý turistický okruh a to Kinského vyhliadku a ostatné úzke schodíky a vyhliadky. Pripadalo mi to ako malý Slovenský raj. Cyklocestou sme sa priblížili k hraniciam a zastavili sme sa pri pamätníku pochodu smrti, kde nacisti zabili mladých židov tesne pred koncom vojny. Dlouhou cestou sme sa dostali do Doubic. Tu sme zavŕšili obed v Starej hospode, kde neskutočne varili a mali záhradu s rozprávkovými bytosťami a ostatnými nesmrteľnými postavami. Na záver sme ešte navštívili chatu Na Tokáni, krásny mtb zjazd do Jetřichovíc a tiahly stupák po asfaltke, kde sme odovzdali skoro všetky sily a posledné ešte zostali na posledný kopček pred Studeným. Finito.

Večer to bolo trochu smutné, ale plné zážitkov, ktoré boli všetky pozitívne. Opäť sa zišla v Čechách skupina prevažne z MKCK a urobila dobrú atmosféru. Myslím si, že ľudia, ktorí chodia so mnou do Česka, chcú sa hlavne zúčastniť, aj keď majú niekedy zdravotné problémy (nie závažné).

Sobota 26.7.

Na záver akcie už len cesta domov. Zbaliť sa, rozlúčiť sa a na pláne sme mali ešte nejaké zastávky. Prvá bola v Benátkach nad Jizerou. Navštívili sme zámok s parkom. Pre nás druhá a posledná bola kúpeľné mesto Poděbrady. Najprv sme si pozreli zámok a prešli sme sa cez časť kúpeľnej dvorany. Úplne nakoniec sme si dali ešte spoločný obed a hybaj domov.

Štatistika. Celkovo sme urobili na bicykli 255,6 km s prevýšením 4037 m a na pešo 42,7 km s prevýšením 1357m.

Jano Budoš