Keď predpoveď hlási dážď a my nachádzame slnko
Počasie na sobotu 13. júna nevyzerá vôbec priaznivo. Viaceré aplikácie ukazujú dažďové kvapky takmer počas celého dňa – doobeda dážď, neskôr prehánky. Sama som zvedavá, ako tento deň dopadne. Bicyklovanie v daždi a pršiplášťoch sme už dávno nezažili.
Keďže mám zabezpečené stráženie dieťaťa, pripravenú trasu aj rezervované otvorenie Múzea Jozefa Gabčíka v Poluvsí, rozhodujem sa výlet nerušiť. Neskôr sa dozvedám, že viacerí majú malú dušičku a dokonca mi chceli cykloakciu vyhovoriť. Ja však mám zvláštny vnútorný pocit, že predsa len vykukne slnko a všetko dobre dopadne.
Ivan prichádza z Hlohovca do Rajeckých Teplíc na bicykli už v piatok, deň pred našou akciou, a ubytúva sa v kempe Slnečné skaly. Za to má môj veľký obdiv.
Prichádza ráno. Zraz máme naplánovaný na 9.30 pred kostolom svätého Ladislava v Rajci. Prší. Počasie je ako na hojdačke – raz len jemne mrholí, potom prestane a o chvíľu sa opäť hustejšie rozprší.
Ešte doma pripravujem chlebíky s bravčovou masťou a cibuľou, varím kávičky v altánku u mojej babky a čakám na príchod cyklistov. Netuším, koľkí sa napokon odvážia prísť.
Ako prvý prichádza Duško a okamžite navrhuje plán B – kúpanie v Afrodite. O chvíľu dorazí Ľuboš, vzápätí Jožko s Vladinom a nakoniec aj Ivan, ktorého po ceste z kempu do Rajca zastihne krátky dážď.
Sedíme v altánku, občerstvujeme sa, prebehnú aj nečakané gratulácie k narodeninám a debatujeme, čo ďalej. Stále verím, že pršať prestane.
Prichádza 9.30. Zdá sa mi to, alebo naozaj vykukne slnko? Spadne ešte pár kvapiek a obloha sa zrazu upokojí. Sem-tam sa spoza mrakov prediera slnko, chvíľu sa opäť schová, ale dážď nikde.
Vyrážame cez Šuju po poľnej cyklistickej ceste a zastavujeme pri lome. Uprostred pieskového staveniska sa trbliece azúrové jazierko, ktoré vždy pritiahne pohľady okoloidúcich. Ako dieťa som sa sem chodievala kúpať veľmi často a pri pohľade naň sa mi okamžite vracajú spomienky.
Pokračujeme cyklotrasou cez Trstenú do Rajeckej Lesnej. Zastavujeme sa pri Slovenskom betleheme. Viacerí sme tu už boli nejedenkrát, no monumentálne dielo Jozefa Pekaru, ktoré vzniká pätnásť rokov, má stále svoje čaro. V duchu si hovorím, že pomodliť sa za dobré počasie predsa nikdy nie je na škodu.
Z diaľky obdivujeme aj Frivaldskú kalváriu a cez Rajeckolesniansku dolinu prichádzame na Chatu Žiar.
Samotná chata síce ubytovanie neponúka, ale disponuje veľkým vestibulom pre približne sto ľudí a piatimi samostatnými chatkami s kapacitou päťdesiatpäť hostí. Organizujú sa tu športové podujatia, adrenalínové atrakcie, zipline, paintball, lanová dráha aj oddychové grilovačky.
Ivan tu už bol deň pred našou cykloakciou a avizoval krčmárovi, že dorazia cyklisti, nech je pripravené pivečko. V tento deň to na chate naozaj žije. Práve tu prebieha detský tábor, vysvetľujú sa pravidlá paintballu, deti skáču na nafukovacom hrade a dotvára sa atmosféra chaty.
Pri príležitosti mojich narodenín pozývam chlapov na pivo ako malé poďakovanie za to, že merali cestu aj napriek nepriaznivej predpovedi.
Keď sa chystáme pokračovať, Jožko si všimne, že Vladino má defekt. Koleso rýchlo dofúkajú a vyrážame smerom k Rajeckému gejzíru s nádejou, že vydrží.
Gejzír vytryskuje z podzemného potrubia do výšky približne desiatich metrov a každoročne láka množstvo turistov. Najlákavejší je v zime, keď okolo neho vzniká obrovský ľadový kužeľ.
Cesta je asfaltová a v oveľa lepšom stave ako úsek vedúci z dediny k chate.
Plánovanú opravu defektu nechávame až na penzión U Hromadov, kde si chceme dopriať aj dlhšiu obednú prestávku. Na stoloch sa objavuje držková polievka, čičmanská placka, fazuľovica aj rezeň s opekanými zemiakmi. Porciami tu rozhodne nešetria.
Kým obedujeme, chalani nájdu v plášti zapichnutý tŕň a radšej vymenia celý plášť. Zvládajú to bravúrne.
Posilnení pokračujeme po novootvorenej asfaltke do Ďurčinej, kde sa len na chvíľu zastavujeme v Bioklimatickom parku Drieňová.
Nie je ešte pokosené, ovce ani kozy nevidno a keďže nie je veľmi teplo, sezóna sa zrejme ešte len rozbieha. Aspoň lamy nám ochotne zapózujú, hoci je zrejmé, že práve majú svoju popoludňajšiu siestu.
Park hospodári na 27 hektároch a od roku 2014 sa venuje obnove zdevastovanej pôdy, zadržiavaniu vody v krajine a podpore biodiverzity. Okrem hospodárskych zvierat tu nájdeme tradičné plodiny, včelie úle aj bylinkové záhony.
Po krátkej prestávke schádzame do Rajca a odbočujeme na Skotňu. Na chvíľu zastavujeme, sledujeme oblohu a čakáme, čo sa bude diať. Spadnú dve kvapky, vyťahujeme pršiplášte a vzápätí ich opäť schovávame. Mrak nás jednoducho obišiel.
Plynulými stúpaniami a zjazdami pokračujeme cez Konskú do Kuneradu. Okolitá príroda hrá všetkými odtieňmi zelene a v diaľke, smerom na Martinské hole, pozorujeme pásy dažďa. Mraky vyzerajú ako namaľované. Sú za nami, pred nami aj vedľa nás, no nad nami stále neprší.
Tento deň je jednoducho ako vymodlený. Slnko nepáli, nemusíme sa natierať opaľovacím krémom a príjemná oblačnosť vytvára ideálne podmienky na bicyklovanie.
Prichádzame ku Kuneradskému zámku. Miestami je cyklocesta rozbitá, no väčšinu trasy tvorí pekný asfalt vedúci popri potoku a zalesnenom území. Na stĺpe nás víta výstraha na medvede, ktorá nám pripomína, že sme stále uprostred prírody.
Kuneradský zámok je stále zahalený lešením a postupne dostáva novú podobu. Jeho história nie je vôbec jednoduchá. V roku 1944 bol vypálený, po vojne skonfiškovaný a stal sa majetkom Štátnych lesov. Istý čas slúžil aj ako liečebný ústav pre pacientov s respiračnými ochoreniami.
V roku 1996 prechádza spolu s kúpeľmi do súkromného vlastníctva, no počas opravy strechy ho 12. marca 2010 zachváti rozsiahly požiar. Kaštieľ následne chátra a po ôsmich rokoch ho postihne ďalší ničivý požiar. Mnohí už neveria, že sa ho niekedy podarí zachrániť.
V roku 2019 sa majiteľmi stáva manželský pár, ktorý sa púšťa do zdanlivo nemožnej úlohy – vdýchnuť tejto národnej kultúrnej pamiatke nový život a opäť z nej vytvoriť romantické miesto pre oddych, kultúru a spoločenské podujatia.
Po spoločnej fotografii pokračujeme cez Stránske do Poluvsia, kde čakáme na pani Vanovčanovú, výkonnú riaditeľku Múzea Jozefa Gabčíka.
Múzeum sídli v budove bývalej železničnej stanice, len pár krokov od pamätníka aj rodného domu Jozefa Gabčíka, kde prežil svoje detstvo a mladosť.
Počas pútavého rozprávania sa dozvedáme, že bol veľmi živým chlapcom, výborne sa učil a jeho otec pravidelne cestoval za zárobkami do Spojených štátov amerických. Jozef tak väčšinu času vyrastá spolu so svojimi tromi súrodencami pod starostlivosťou matky.
Napriek tomu zostáva okolo jeho života množstvo otáznikov. Poznáme jeho vojenský výcvik vo Veľkej Británii, poznáme operáciu Anthropoid, ktorá vyvrcholí útokom v zákrute pražskej ulice, aj jeho posledné chvíle v krypte pravoslávneho chrámu svätých Cyrila a Metoda.
O jeho pocitoch, názoroch či vnútornom prežívaní však vieme len veľmi málo. Nepíše si denník, nezachovávajú sa jeho listy ani osobné zápisky. Z úradných dokumentov, spomienok a útržkovitých svedectiev sa však postupne skladá obraz mladého muža, ktorého meno dnes pozná celý svet.
Spolu s Jánom Kubišom uskutočňuje 27. mája 1942 atentát na Reinharda Heydricha, jedného z najvyšších predstaviteľov nacistického režimu a hlavných organizátorov holokaustu. Po zlyhaní Gabčíkovej zbrane nasleduje výbuch upraveného granátu, ktorého následky sa Heydrichovi stanú osudnými. Ako jeden z architektov nacistického systému vyhladzovania nesie zodpovednosť za smrť státisícov až miliónov ľudí.
Po prehliadke múzea ďakujeme pani riaditeľke za jej čas a obrovské nasadenie. Dlho do noci sedáva v archívoch, hľadá nové informácie, prepisuje staré dokumenty a lúšti rukou písané texty. Málokto si dokáže predstaviť, koľko práce sa skrýva za tým, aby sa história zachovala aj pre ďalšie generácie.
Ako malé poďakovanie jej odovzdávame bonboniéru a dobrovoľný príspevok vo výške desať eur. Duško ju navyše pozýva na kávu a minerálku.
Z Poluvsia sa popri kúpalisku Laura presúvame do Rajeckých Teplíc. Po celom dni na bicykli sa všetci tešíme na zaslúženú kávu v penzióne Encián.
Farebné maľby na stenách akoby odrážali našu náladu. Sedíme, objednávame, debatujeme, popíjame a prvýkrát si naplno užívame aj slnečné lúče.
Bilancujeme celý deň. Predpoveď počasia nás síce ráno strašila, no nakoniec sme videli množstvo krásnych miest, objavili sme nové zákutia Rajeckej doliny a celý čas sme jazdili medzi dažďovými mrakmi bez jedinej poriadnej prehánky.
Odvážlivci, ktorí ráno sadli na bicykel napriek nepriaznivej predpovedi, sú dnes jasnými víťazmi. Odvaha sa vypláca.
Cyklotrasou popri Rajčianke sa cez lesné, poľné aj bočné cesty vraciame späť do Rajca. Všetci nakladáme bicykle do áut a vyrážame domov.
Presne o pätnásť minút neskôr sa spúšťa hustý dážď.
Pozerám na oblohu a len sa usmievam.
Dnešných 56 kilometrov s prevýšením 590 metrov absolvujeme v skvelej partii. Osobitnú pochvalu udeľujem Ľubošovi, ktorý prichádza napriek nepriaznivej predpovedi a celú trasu zvláda na klasickom bicykli bez motorčeka. Duško si záver dňa ešte spríjemňuje kúpaním v Afrodite.
Domov si však všetci odnášame niečo oveľa cennejšie než najazdené kilometre.
Odvahu…
Ivet Pekaríková
