Akcia Dobrá Voda

27.4.2025

Na akcii sa zúčastnili: P. Herceg, M. Šuga, Ľ. a E. Kraicoví, M. a E. Nižnanský, D. Surovčík, F. Martinus, J. Lukačovičová, J. Nádaský, M. a V. Miklošovičoví, J. Poláček, A. Kučerová, M. Babišík, V. Trajlínek, V. Malovec, I. Naništa, M. Farkašovská, J. Ščibravý, M. Smutný, B. Ilavská, J. Benedikovič, J. Budoš, I. Kubiš, D. Fáziková, Š. Krištof, I. Buc, R. Miklošík, J. Baránek, B. Jarábek a J. Golier.

Ďalšou akciou Malokarpatského cykloklubu bol – dnes už tradičný – výjazd na Dobrú Vodu. Tento rok nám počasie mimoriadne prialo, čo sa odzrkadlilo aj na účasti. Krásne, slnečné počasie, jemný vetrík a svieža, jarná príroda vylákali do sedla bicykla až 32 cyklonadšencov.

Na trasu sa vychádzalo oficiálne z troch miest: z Trnavy, z Piešťan (resp. Vrbového) a z Prekážky. Samozrejme nechýbali aj tzv. horskáči, ktorí sem prišli väčšinou po lesných cestičkách. Najpočetnejšia skupina (16 cyklistov) sa vybrala z Trnavy smerom na Dolnú Krupú. Kúsok za Trnavou odbočila na novú cyklocestu do Špačiniec. Potom smerovala na Jaslovské Bohunice, Paderovce, Kátlovce do Dechtíc.

Tu sa stretli spolu piešťanská a trnavská skupina a po krátkom občerstvení sa spolu vybrali na Dobrú Vodu k bufetu Pod Mariášom.

Tu sa už postretali všetky skupiny. V príjemnom horskom prostredí sa debatovalo opäť o všeličom možnom, hlavne čo sa cykloplánov týkalo. Bufet bol otvorený, tak aj občerstvenie bolo super.

No čas neúprosne ubiehal a bolo treba pomýšľať na návrat. Teraz bolo skupín už viacej, každý mal svoje vlastné plány. Najpočetnejšia – opäť trnavská – skupina sa vybrala teraz už po lesoch smerom na Hrabníky a Horáreň Suchánku. Ďalej pokračovala okolo Horárne Cerová na Prekážku. Lesná cestička a svieža malokarpatská príroda nemali chybu.

Z Prekážky sme pokračovali po asfaltkách cez Hornú a Dolnú Krupú. V Dolnej Krupej sme sa zastavili v reštike Sedem Divov. Sadli sme si na terase, dali sme si niečo malé pod zub a pozornosti neušlo ani piano pri našom stole. Zopár tónov sa podarilo aj nám na ňom vylúdiť.

Po krátkej hudobnej vložke sme sa pobrali už smerom na Trnavu. Vyhodnotenie tejto akcie prebehlo teraz doma u Mikošovičových na terase. (Veronika a Miloš ďakujeme za pozvanie a pohostenie).

No a to sa blížilo už k večeru. Vyhodnotenie ukončujeme a pomaly sa rozchádzame každý do svojich domovov.

Jeden z krásnych cyklistických dní je za nami, no ale hlavné je, že nás čakajú aj tie ďalšie…

V zastúpení garanta Ľuboš Kraic

Akcia Jašter

Akcie JAŠTER 2025 sa zúčastnili:

B.Ilavská, L.Bábik, R.Cifra, J.Prístic, Z.Prísticová, D.Bábiková, R.Drlička, Mucha, P.Macháčová, V.Hromadová, Z.Hanicová, R.Hudcovičová, V.Révaiová, M.Škoda, V.Oravec, V.Putera, D.Surovčík, P.Julíny, R.Miklošík, F.Martinus, Ľ.Kraic, E.Kraicová, J.Poláček, J.Domoracká, J.Domoracký, M.Miklošovič, V.Miklošovičová, I.Pekaríková, J.Baránek, M.Babišík, V.Trajlinek, I.Naništa, D.Benedikovič, G.Kušnierová, V.Gubiová, J.Nádaský, M.Šuga, J.Ščibravý, D.Fáziková, M.Farkašovská, Š.Krištof, J.Budoš, J.Lukačovičová, I.Kubiš, R.Gara, M.Kasala (SCK BicygloTT), M.Kupčík, St.Macejka, L.Macejková, M.Liška…

V nedeľu 13.4.2025 na otvorenie novej cyklosezóny nás privíta síce polojasné, ale (tak ako sa na akciu Jašte už dlhé roky patrí) veterné počasie. Nevadí aspoň si zlepšíme kondičku.

Trnavská skupina sa stretáva o 10-tej hodine na parkovisku pred športovou halou. Je tu pomerne hustá premávka, v hale je nejaká veľká akcia. Tak sme radi, keď hneď po štartovnom fote sa vydáme na trasu.

Trasa je obvyklá, ako po minulé roky. Ideme cez Malženice do Trakovíc. Vietor nám fúka trochu zboku, zatiaľ je to v pohode. Čas máme dobrý, tak sa v miestnom hostinci zastavíme na malé občerstvenie. Ďalej pokračujeme na Šulekovo. Pred Hlohovcom zídeme z cesty a po cykloceste (po hrádzi Váhu) obchádzame mesto. Prejdeme cez železničný most a krajom Hlohovca sa dostávame ku Vieche Jašter.

Tu nás už čaká Piešťanská skupina. Tí sa po stretnutí o 10:00 pred piešťanskou Kruhovkou vydali na Jašter cestou popri Váhu.

Onedlho prichádza ešte tretia skupina horských cyklistov. Tí sa sem vydali z Piešťan po hrebeni Považského Inovca.

Sme kompletní, zase veľká skupina. Keďže sme sa dopredu nahlásili, tak obsluha s občerstvením všetko stíha v pohode. Miesta máme dosť, tak môžeme debatovať, ako sme prežili zimu a na čo sa toto leto tešíme. Každý má toho na pláne dosť, tak dúfajme, že to každému aj v pohode vyjde.

Čas sa pomaly napĺňa a je čas myslieť aj na návrat. Ešte jedno spomienkové foto a vyberáme sa domov rôznymi smermi. Piešťanci popri Váhu do Piešťan. Teraz to budú mať po vetre.

My trnaváci teraz okúsime hlavnú silu vetra. Čelo našej skupiny vedú teraz horskí cyklisti. Nebol to dobrý nápad. Za Šulekovom nasadili po veľmi technickom teréne tempo, ktoré vyhovovalo len ich pneumatikám a pruženiu. My ostatní sme prispôsobili tempo našim strojom, čo spôsobilo značne potrhanie pelotónu.

Preto sme pri najbližšej odbočke pokračovali po asfaltke smerom na Zelenice. Pred Siladicami sme po poľných asfaltkách smerovali na Zavar. Za Zavarom sme okúsili aj nový asfalt na novej cykloceste Zavar-Trnava.

Pri závode Peugeot sme odbočili na Modranku, kde sme v reštaurácii Pemino k spokojnosti všetkých uzavreli a „vyhodnotili“ dnešnú akciu.

Zistili sme, že “nám to ešte šľape“, tak spokojní sa rozchádzame do svojich domovov.

Ľuboš Kraic

Akcia – Spomienková túra na Jožka Chudého

Na akcii sa zúčastnili: J. a A. Dzurenkoví, M. Šuga, V. Naď, M. a V. Miklošovičoví, J. Budoš, E. Zolvík, Ľ. a E. Kraicoví, Z. Bajcarová, I. Zálešáková, I. Naništa, J. Lukačovičová, Š. Krištof, M. Líška, G. Mišíková s rodinou, I. Kubíš, J. Baránek, H. Molnár, J. Kellerová, F. Martinus, M. Babišík, P. Rapant…

 sobota 12.4.2025

Trasa bola naplánovaná cyklo aj pešia. Účasť na akcii 18 cyklistov, 11 pešiakov, spolu 29 cyklo-turistov.

Jano Budoš avizoval, že v sobotu 12.4.2025 organizuje Gabika Mišíková spolu s rodinou a kamarátmi akciu Jožkova studnička. Otvorená akcia pre cykloturistov alebo turistov spojená so zastavením pri studničke a táborisku na Kolovrátku.

Cykloturisti sa stretli o 10:00 pri Gabikinom dome v Modre-Harmónii. Po trase cez Tri kopce, Píla, Častá, Doľany a Zabité sa presunuli na Kolovrátok.

Turisti sa stretli o 8:00 na parkovisku na Zabitom povyše Dolian a po trase cez  Keltek, Jelenec prešli tiež na Kolovrátok.

Obidve skupiny sa stretli okolo 13:00 na Kolovrátku, porozprávali si množstvo príbehov. Dačo dobré aj poopekali: slaninku, klobásku, jabĺčko, chlieb.  A spolu si pripomenuli veselé chvíle na spoločných výletoch, kde tvorcom veselej nálady býval tiež Jožko.

Po posilnení a spomínaní na kamaráta sa obe skupiny museli rozlúčiť. Každá svojou trasou. Ešte spoločné fotky. Aby boli o rok pri listovaní kroniky dobré na osvieženie spoločne strávených chvíľ.

Počasie vyšlo tohto roku na jednotku. Partia tiež nemala chybu. Ďakujeme Gabike s rodinou za pozvanie.

Jozef dúfam, že aj tam hore rozdávaš pohodu a radosť. Tak, ako si to vedel Ty počas tvojho putovania tu na zemi.

Jedno príslovie vraví, že lepšie vidieť a zažiť, ako sto krát počuť alebo čítať. Alebo tak podobne. Dovidenia priatelia a priateľky. Už čoskoro na potulkách lesom len tak na pešo, alebo s vetrom vo vlasoch na bicykloch. Spomienky zostávajú

zapísal a spomínal Igor Naništa

Vyhne

Vyhne na viac spôsobov – 1. časť

  • Stanove Vyhne na niekoľko spôsobov. Základný pohľad tvorí Stanov zápis o akcii v roku 2000. Miestami ho dopĺňam mojimi spomienkami a pocitmi, ktoré vo mne zostali aj po dlhých rokoch. Drobné pripomienky pridali aj Paľo a Ľuboš. Jednotliví prispievatelia sú odlíšení typom odseku. Potom sme sa do Vyhní vrátili až po rokoch v rámci cyklozrazu KST. Dojmy z tejto akcie budú tvoriť pokračovanie textu. Premiešané to možno pôsobí trochu chaoticky, ale snažím sa takto autenticky zachytiť atmosféru. Tak začnime.

Na akciu sme vyštartovali autom s Vladom Puterom o dva dni skôr s plánom, že si tréningovo pobicyklujeme, zapinkáme tenis a vymočíme sa v termálnej vode. Plán to bol dobrý, no Vladovi sa podarilo hneď prvý deň na kúpalisku zakopnúť palcom o dlaždicu tak kvalitne, že nasledovala cesta na chirurgickú pohotovosť a potom každý deň na preväz. Keď potom prišiel do Vyhní peletón, prvá otázka bola koľko kilometrov sme už najazdili. A my že dvesto. Čože? No áno, tri razy Žiar nad Hronom tam a späť, ale žiaľ autom.

Ostatní účastníci akcie si v sobotu 26.8.2000 trasu Piešťany – Havran – Veľké Ripňany – Partizánske – Veľké Pole – Žarnovica – Bzenica – Vyhne poctivo odšľapali, pričom v Žarnovici museli prečkať cca hodinovú silnú búrku. Ubytovanie bolo u mňa na chate a v turistickej ubytovni Strojár.

  • Ti ostatní boli podelení na skupiny. Z Piešťan sme išli Božka, Ondro, Juro a ja. Dobrá skupinka. Čakalo nás niečo vyše stovky kilometrov, čo v tom čase nepredstavovalo zásadný problém. Naše cesťáky sme naložili batožinou na pár dní a vyrazili smer Havran. O čo pomalšie to išlo hore, o to rýchlejšie naše zaťažené bicykle zbehli do Radošiny. A potom už normálnym tempom pokračovali až do Oslian, kde sme odbočili na Žarnovicu. Čakalo nás Veľké Pole. Uff. Toho som sa dlho vopred obával. Našťastie sa na konci Hornej Vsi objavil motorest Hájnikova žena. Myslím, že bol otvorený len krátko, ešte voňal novotou, ale oddych padol veľmi vhod. A na huspeninu si pamätám doteraz. Ako to už býva, moje obavy z Veľkého Poľa zostali z Veľkej časti našťastie nenaplnené. Celkom to išlo, tuším som ani netlačil. Zošup do Žarnovice bol našťastie rýchly, stihli sme to ešte pred dažďom. A potom sme mali aspoň príležitosť si opäť oddýchnuť. Do Vyhní to už bol len kúsok, Stanovu chatu sme podľa jeho popisu našli a tak sa mohol zahájiť náš pobyt.
  • Janči prišiel večer s Milanom a Ľubošom z iného smeru – išli z juhu cez Kopanice. Vtedy mu tie kopce vôbec nesadli a vytrápil sa v nich. Večer sme ho za to dosť podpichovali a preradili sme ho z vrchárskeho A-čka do B-čka, padli dokonca návrhy aj na C-čko. To bola pre neho tiež silná motivácia, aby ako jediný na druhý deň zdolal Sitno. Vrátili sme ho potom podmienečne do A-čka. Už v ňom zostal.

Prvá etapa viedla najskôr cez Žarnovicu, kde prezúval zodraté plášte Ondro Stríž. Mám z tej opravy jedinú fotku z celej akcie. Ja s Ondrom na nej plášte prehadzujeme a Juro „kontroluje“ technologický postup. Potom nasledovalo stúpanie cez Hodrušu-Hámre na Červenú Studňu (prevýšenie 561 m). Tam všetci pochybovači uverili, že Štiavnické kopce sú pre dobrých vrchárov. Trasa pokračovala do Banskej Štiavnice, ďalej cez Sklené Teplice (tu sme sa okúpali na miestnom kúpalisku), Hliník nad Hronom a Bzenicu do Vyhní.

  1. Ja (Paľo) s Naďom sme tam nonstop prišli v nedeľu (povinnosti pri stavbe domu). Večer, ako Stano spomenul bola parádna zábava pod hotelom Sitno a na druhý deň ráno som aj s Kraicom šliapal nonstop späť (Vlada, ktorý sľúbil, že pôjde so mnou, sa mi nepodarilo zobudiť).

Etapa na druhý deň začala výšľapom Vyhnianskou dolinou (prevýšenie „už len“ nejakých 450 m), kde si niektorí cestári vyskúšali metódu zdolávania prevýšenia štrikovaním. Cestou sme sa zastavili pri tajchu Rozgrund (najvyššia sypaná hrádza v 18. storočí v Európe 23.2 m). Tam som prehovoril Jana Budoša na výšľap Svätý Anton – Sitno, čo bez problémov zvládol a dobehol nás ešte pred Počúvadlom. Trasa ďalej pokračovala Červená Studňa – Banská Štiavnica (tu sme boli na exkurzii v banskom múzeu, bývalej šachte Bartolomej) – Svätý Anton – Prenčov – Badaň – Počúvadlo, tajch Klinger, vrstevnicou ponad Banskú Štiavnicu do sedla Červená Studňa a do Vyhní. Vrstevnicu si pochvaľoval najmä Juro Golier (nemuseli sme padnúť do Banskej Štiavnice a následne sa štverať ťažkým stúpaním do sedla. V kopcoch exceloval najmä Tóno Gieci, ktorý sa práve sa vrátil z rakúskych Álp a tak bol rozjazdený (a asi aj osmelený, lebo večer sme sa na jeho popud „prikmotrili“ k opekačke pre hostí z hotela Sitno, ktorí mali špekačiek a piva habadej).

  • Červená studňa. Toto sedlo sa stalo pre mňa pojmom, vyštverať sa hore bol problém z ktorejkoľvek strany – od Hodruše aj z Vyhní. Vždy som si potlačíl. Ale tajch Rozgrund pod vrcholom bol odmenou. Zaujímavá technická pamiatka, obdivuhodná stavba múra a hlavne neskutočný pokoj na jeho brehoch. Naozaj oddych a pohladenie na duši. A potom ešte kúsok hore do sedla a zjazd okolo “vybývaných” bytoviek. Bolo treba dávať pozor, aby sa po nás nerozbehli miestne psiská. Nemohli sme ani obdivovať kalváriu, výhľad na ktorú je odtiaľto najkrajší.
  • Banská Štiavnica má svoje neuchopiteľné čaro. Ťažko sa popisuje, treba sa len túlať uličkami a nechať ho pôsobiť. Samozrejme sú tu tradičné pamiatky – Starý zámok, Nový zámok, Klopačka, Banské múzeum, záhrada lesníckej školy s jej sekvoje, námestie. Všetky zaujímavé, dalo by sa o nich písať dlho, ale najviac na mňa zapôsobilo MESTO.
  • Tiež aj bližšie či vzdialenejšie okolie. Hodruša, Štiavnické Bane, Počúvadlo, Paradajz, Sitno (hoci hore som nebol), Sklené Teplice. Dalo by sa dlho pokračovať ďalej. Proste nádherný kút Slovenska, určite sam sem treba občas vrátiť.
  • Určite ale nemôžem vynechať Stanovu vrstevnicu. Ono sa na ňu najskôr treba dostať. Vedie vysoko nad Banskou Štiavnicou a človek sa po nej dostane až do sedla Červená studňa. Takže tak. Matematika nepustí. Ale musím uznať, že je to krásny kus cesty. Nádherné výhľady dole na mesto a božský kľud narúšaný len spevom vtákov. Paráda a odmena za celodenné lopotenie v kopcoch. Dom na samote vysoko nad mestom. A samozrejme Klinger. Jeden z najkrajších tajchov, predbieha ho snáď iba Ottergrund. Ale o tom potom.
  • Neviem prečo, ale v spomienkach mi nesedia len spomínané dva dni výletov. Myslím, že ich bolo viac. Pamätám si potulky po Štiavnici a návštevu jej pamiatok, cestu hore Hodrušskou dolinou, okruh okolo Sitna a tiež prejazd cez Sklené Teplice, kde sme obdivovali jaskynný kúpeľ a závideli kúpajúcim sa. My sme museli pokračovať. Nezabudnuteľné boli naše presuny po hlavnej ceste v okolí Bzenice. O R1-ke vtedy ešte nikto ani nechyroval, doprava bola skutočne hustá, miestami až nebezpečná (spomínate si na toho magora, ktorý dostal hodiny potom ako nás obehol?) Toľko atrakcií a kilometrov v takých kopcoch sme nemohli stihnúť za dva dni. Ale možno sa mýlim.

Posledný deň akcie v utorok 29.8.2000 pri odchode peletónu domov sa stala ešte zaujímavá príhoda. Božka je známa tým, že zvyčajne je medzi poslednými na štarte (kávička, cigaretka), tentoraz však vyrazila ako prvá, a to sa jej stalo osudným. Telesná potreba ju prinútila zastaviť, pričom sa veľmi dôkladne schovala aj s bicyklom za autobusovú zastávku v Bzenici. Peletón nevidiac ani Božku ani jej bicykel okolo zastávky prefrčal a Božka tak zostala na veľkú časť cesty beznádejne stratená za peletónom, ktorý nie a nie ju dobehnúť. Ja s maródom Vladom sme ju autom dobehli pod Veľkým Poľom, kde ju chcel srandista Vlado odlomenou paličkou „na poháňanie peletónu“ popohnať k lepšiemu výkonu, veľmi špatný pohľad ho však od takejto činnosti rýchlo odradil. Šťastné stretnutie peletónu s Božkou sa následne uskutočnilo v kolibe Hájnikova žena v Hornej Vsi, kde chalani mali okrem klasickej polievky aj poriadnu hubovú. Trasa pokračovala ďalej už bez incidentov do Piešťan, resp. cez Hlohovec do Trnavy.

S potešením konštatujem, že túto ťažkú akciu sme zvládli bez problémov, teda okrem mňa a maróda Vlada. Piešťanci prešli 358 km, Trnavčania a špeciálne Jano Budoš ešte o niečo viac, čo je za 4 dni vzhľadom na kopcovitý terén s náročnými stúpaniami na amatérov celkom slušný výkon. Je však viac ako isté, že táto akcia sa zapíše do histórie cykloklubu najmä vďaka príhode so stratenou Božkou, pričom dôvod tohto stratenia bude ešte dlho vyvolávať úsmev na tvári.

Vyhne na viac spôsobov – 2. časť

Stanove Vyhne na niekoľko spôsobov. Trvalo naozaj dlho, kým sme si ich zopakovali. Z prvej akcie sme zostali štyria účastníci, ostatní boli nováčikovia. Ešte krátke vysvetlenie, prečo Stanove Vyhne. Stano je spolumajiteľom malej útulnej chatky povyše hotela Sitno. A počas obidvoch návštev nám poskytol svoje neoceniteľné znalosti miestneho prostredia a okolia. Preto sú pre mňa Vyhne Stanove.

Za tú dobu sa toho veľa zmenilo. Do Vyhní sme už necestovali na bicykloch, ale autami. Pomestili sme sa do dvoch. Krajinu po novom križuje rýchlostná cesta R1. Cesta z Piešťan tak trvala len niečo vyše hodiny a pol. Čistého času sme išli o chvíľu viac, zastavili sme sa totiž na obed vo Furmanskej kúrii pred Bzenicou. Ich špeciality z baraniny musia mať vo verejnosti dobré meno, reštaurácia bola takmer zaplnená. Jedlo bolo naozaj dobré, kofola a káva tiež. Steiger musel ešte chvíľu počkať.

Ďalšie zmeny sme registrovali vo Vyhniach. Cesta už nevedie, tak ako pred rokmi, priamo cez dvor pivovaru, obchádza ho zhora. Kúpalisko sa zmenilo na Vodný raj. Ako sme neskôr zistili, názov neklamal. Piešťanci len ticho závideli.

Nezmenilo sa našťastie Kamenné more a Stanova chata. Zostala stále rovnako útulná. Práve tu sme rozložili svoj hlavný stan. Príliš sme sa však nezdržiavali, mali sme toho dnes na pláne ešte dosť. Stano a Peťo zostali kosiť trávu, ostatní sme vyrazili navštíviť Kamenné more. Napriek tomu, že nám Stano popísal cestu a výhľad na neho sme mali stále pred očami, prešli sme si stred Vyhní dvakrát obomi smermi. Nakoniec sme ale našli správnu cestu. Čas ale pokročil a tak miesto toho, aby sme vyšli až na vrchol, prebrodili sme more suchou nohou v jeho strede. Po fotografickom zdokumentovaní výstupu sme sa museli ponáhľať dole. Stano nám objednal exkurziu v pivovare.

Opäť sa raz prejavil môj sklon prijímať predčasné rozhodnutia. Pivovar Vyhne som historicky radil k takým velikánom ako boli Bytča a Poprad. Súkromne sme ich volali samo…er. Písmenko si doplňte radšej každý sám. Ale teraz som musel uznať svoj omyl. Technologická časť pivovaru je zmodernizovaná, vonkajší dojem klame. A musím uznať, že pivo mi počas pobytu veľmi chutilo. Tmavý radler mám dokonca odvtedy vždy doma. Prehliadka bola zaujímavá, Paľo dokonca na nej stretol Bíňovčanov. Najviac chutilo nefiltrované pivo zo zrecích sudov. Záverečná degustácia bola tiež fajn, ale nemohli sme sa príliš zdržiavať a ani rozšupovať. Čakal nás ďalší program.

Návšteva Vodného raja. Boli sme síce iba vo vonkajšom plaveckom bazéne, ale tá hodinka bola veľmi príjemná. Horšie bolo, keď sme museli vyliezť z vody a obliecť sa. Už sa schladzovalo. A potom už len večera v reštaurácii a posedenie na terase a schodoch chaty. Steiger, kalíšok a niečo drobné pod zub tvorili vhodný doplnok k debate. Príliš sme sa ale nemohli zdržiavať, ráno nás čakal náročný program.

Budíček, rýchla hygiena, rozhodnutie čo si zobrať na seba. A potom rýchlo do reštaurácie na raňajky. Dnes nás čakalo veľa kilometrov a metrov. Návšteva Hronského Beňadiku a Banskej Štiavnice. Stano sa nás síce snažil rozdeliť na dve výkonnostné skupiny, ale my sme odolali a naša sedemčlenná skupina jazdila celý deň pohromade. Z Vyhní do Žarnovice to bola klasika. Na rozdiel od minulosti ale autá svišťali po R1-ke a okreska bola poloprázdna. A keď sme v Žarnovici prešli na ľavý breh Hrona, bola to už totálna pohoda. Cesta takmer bez áut, pekné prostredie, drobné hupáčiky okamžite vyvážené zjazdom. Paráda. Vo Voznici sme preto definitívne zlomili Stanove plány a všetci spolu sme pokračovali smerom na Hronský Beňadik. Ani nie po hodine sme parkovali naše stroje na parkovisku pod kláštorom.

Spoločná prehliadka areálu kláštora bola zaujímavá. Nohy mohli robiť iné pohyby ako doteraz, kostol a sprístupnené priestory kláštora museli zapôsobiť na každého. Z celého areálu dýchala história a silná atmosféra. Škoda len, že zrekonštruované ubytovacie priestory zívajú prázdnotou a nie sú využívané. Prehliadka skončila a bolo sa treba pobrať ďalej. Mali sme pred sebou ešte dlhú cestu.

Pôvodne plánovaná krátka pitná prestávka v Tekovskej kúrii sa pretiahla. Bolo tu plno, stretli sme aj Bíňovčanov. Museli sme sa pohnúť ďalej. Janke ale začal jej bicykel vydávať divné zvuky. Vlado to skúsene detekoval ako nevýznamný problém stredového zloženia. Pomohli nám chlapi, ktorí v Orovnici opravovali pred domom auto. Motorový olej naliaty cez sedlovú trubku do rámu okamžite zabral. A tak sme mohli bez zastávky potiahnuť až do Voznice, kde sme si chvíľu posedeli pri kávičke. Tu sme odbočovali z raňajšej trasy.

To čo nasledovalo potom, je sen každého cyklistu. Novo zrekonštruovaná lesná cesta, bez áut, kvalitný asfalt, celkom príjemné stúpanie, krásne prostredie, pri ceste mädokýš Gabrielka … treba tam ísť a zažiť to na vlastnej koži. Jeden z najkrajších zážitkov. Krátku fotografickú prestávku sme si dali na poľane pri horárni Slavkov, kde sme obdivovali mohutný sekvojovec. Takto sme pokračovali ešte zopár kilometrov. Potom lesná požiarna cesta skončila a my sme sa vynorili pár kilometrov pod Kopanicami (pamätáte z minulej časti?). Ako keby uťal. To nebola cesta, to bol tankodróm. A do kopca. Takto sme pokračovali pár kilometrov. Kvalita povrchu sa potom síce zlepšila, ale slušný kopec pokračoval až k Richnavskému jazeru. Za Štiavnickými Baňami sme sa rozhodli nepadať až dole do Banskej Štiavnice, ale využiť Stanovu vstevnicu. Kým sme sa ale na ňu dostali, tak sme úplne zbytočne vybehli až na Hornú Roveň (netrafili sme odbočku). Výhľady na Štiavnice a jej okolie boli opäť našou odmenou. A preto ani nevadilo, že sme po vrstevnici do sedla Červená studňa nastúpali 50 výškových metrov. Už nás čakal len zjazd do Vyhní. Z brzdenia ma rozboleli ruky. Tadiaľto pôjdeme zajtra hore. Začal som sa tešiť.

Dole vo Vyhniach sme si dali jedno rýchle pivo, mali sme nárok, a ponáhľali sme sa odložiť bicykle. Čakalo nás ešte kúpanie v Raji. Dnes doslova. Využili sme vnútorný wellnes bazén, ktorý má masážne výrivky. To bola odmena za dnešný deň pre cyklistov. Skoro 100 km a 1000 m. Tak akurát.

Na večeru sme chvíľu meškali, museli nám ju zohrievať. Ale chutila. Potom chvíľu nazrieť na štadión, kde bol v plnom prúde country koncert, stretnutie s Tónom, ktorý práve dorazil (dnes spal na hoteli) a potom osvedčený model – terasa, Steiger, kalíšok, niečo pod zub. Úspešný deň bol za nami. Stihli sme toho dosť.

U Stana na chate sa spalo naozaj dobre. Ale keďže sme chceli aj niečo stihnúť, nemohli sme vylihovanie v posteliach príliš predlžovať. A tak sa opäť opakoval rituál zo včerajšieho rána. Ešte som zabudol popísať cestu na raňajky. Najskôr sa bolo treba dostať z chaty na spodnú cestu. Tí menej odvážni dole kopcom svoje bicykle tlačili. Hneď potom bolo treba nastúpať takmer na úroveň hotela Sitno. Tí menej odvážni hore kopcom svoje bicykle tlačili. Také sú Štiavnické vrchy.

Dnes nás čakal výlet do Banskej Štiavnice. Stano sa nás opäť pokúšal rozdeliť na dve výkonnostné skupiny. Pokiaľ včera sa snažil presvedčiť prvú časť na skrátenie trasy, dnes pokúšal druhú časť s ponukou na predĺženie výletu. Opäť neuspel. Zase sme chodili všetci pekne spolu. Hneď zrána nás preverilo stúpanie na Červenú studňu. Pri spomienkach na minulý pobyt a zážitkoch zo včerajšieho zjazdu som nič dobré nečakal. Ale na počudovanie nebolo to až také hrozné. Cesta síce stále dosť stúpala, ale to pravé orechové nás čakalo až na posledných stovkách metrov pod tajchom Rozgrund. Na rozdiel od minulosti som mal o 17 rokov a asi 17 kilogramov viac. Nie dobrý základ. Ale ja som to dal! Predsa je len moja treková Dema lepšie sprevodovaná ako cestný Favorit. Alebo zavážili skúsenosti?

Na breh tajchu sme sa tentoraz nedostali. Z dôvodu ochrany pitného zdroja sa už nedalo ísť za rampu. Škoda. Tak sme sa aspoň chvíľu osviežili. Čakala nás ešte chvíľa stúpania hore do sedla. Tu sme mali dosiahnuť najvyšší bod dnešného dňa. Stano ale pre dnešok naplánoval cestu vrchnou vrstevnicou a tak sme najvyšší bod dosiahli až o 2,5 kilometra ďalej a 70 metrov vyššie. Štiavnické vrstevnice. Ale stálo to za to. Cesta nás priviedla k tajchu Ottergrund, asi vôbec najkrajšiemu zo všetkých tajchov v Štiavnických vrchoch. Čo nám bolo odopreté zažiť pol hodinu predtým, to sme si vrchovate užili na tomto mieste. Božský kľud, krásne výhľady, pohoda, oddych. Toto sú okamžiky, pre ktoré sadáme na bicykle. Postoj chvíľa, si krásna!

Bolo však treba pokračovať. Cesta ďalej bola vhodná pre turistov alebo horské bicykle. My sme väčšinou tlačili. Až záver sme mohli absolvovať v sedle našich bicyklov. Horná Roveň. Tu sme boli nedopatrením už včera. Ale aspoň sme vedeli, že teraz nás čaká len zjazd.

Konečne Banská Štiavnica. Najskôr sme sa zastavili na Klopačke. Je v nej čajovňa a jej ponuka je skutočne široká. Najbližšiu takmer hodinu sme strávili na slnečnej terase, vychutnávali čaj a užívali si pohodu. Potom sme sa pomaly presunuli na námestie. Išli sme peši, obdivovali krásu mesta a nasávali jeho atmosféru. Popri tom nás niekto filmoval. Kamera vyzerala profesionálne, možno budeme v nejakom miestnom reklamnom dokumente. Počas prestávky pri Sv. Trojici za nami prišla redaktorka. Čo tu robíme a či nepovieme pár slov na kameru. TV Markíza. A tak sme sa naaranžovali na schodoch pod morovým stĺpom, Stano predniesol dlhšie zamyslenie, Paľo pridal zo dve vety a všetci sme na pokyn zamávali a pozdravili na kameru. Celé to trvalo niekoľko minút. Šot sa vysielal o týždeň v Dobrom ráne s Markízou a trval asi 8 sekúnd. Ale dostali sme sa do televízie. Potom sme ešte našli vhodné miesto na obed, vyfotili sa s Náckom a museli sme už naozaj ísť ďalej. V meste sme strávili viac ako 3 hodiny.

Opäť hore do kopca. Zo Štiavnice sa ani inak nedá. A potom dole a opäť hore. Našťastie iba kúsok. A pekný asi sedemkilometrový zjazd do Sklených Teplíc. To si zaslúžilo odmenu. Preto sme sa zastavili na kávičku a zákusok v kúpeľnej kaviarni. Pohodové posedenie v parku, relax. Dnes už niekoľký krát. Dali sme sa do reči so skupinkou pri vedľajšom stole – Vrbovani. Človek neunikne. Boli tam na víkendovom wellness pobyte. To som bol vlastne aj ja.

Ubehla skoro hodina a bolo sa treba pohnúť ďalej. Ešte sme si boli nabrať do fliaš vodu z miestneho minerálneho prameňa. Vraj je dobrá, keď to niekto preženie pri zábave. Neviem, nemali sme možnosť to overiť. Ale už skutočne bolo treba pokračovať. Čakalo nás posledných asi 15 kilometrov. Brnkačka. Len do Vyhní to za Bzenicou mierne stúpalo, taká pohoda na záver. Veď nás opäť čakala návšteva Raja. Na to sme sa všetci tešili, hydromasáž uľavila našim unaveným svalom. Dnes to bolo skoro 50 kilometrov a 800 metrov stúpania. Tiež slušné, ale väčšinu dňa sme si užívali.

Po večeri bolo potrebné splniť ešte spoločenské povinnosti. Dnes bol na zraze rozlúčkový bál. Niektorí sa vytancovali, niektorí zbabelo ušli na chatu. K tomu sa neskôr pridal slušný lejak, ale nakoniec sme všetci ukončili večer už tradičnou štvorkombináciou na terase chaty. Zajtra bohužiaľ končíme náš pobyt.

Ráno sme si mohli dovoliť o niečo neskorší budíček, veď bicykle už budú odpočívať. A po krátkom upratovaní sme išli odpočívať aj my. Do Raja. Skutočne sa nám tam zapáčilo. Tak sme si dali rozlúčkovú hodinku. A potom ešte rozlúčkový obed na kolibe v Bzenici. Aj tam sa nám páčilo. Nakoniec cesta domov. Stanove Vyhne II. boli opäť veľmi vydarená akcia.

Varín

Odvtedy sme najazdili tisíce kilometrov, v sedle našich dvojkolesových tátošov presedeli stovky hodín, zažili stretnutia s desiatkami priateľov. Potili sa pod žeravými slnečnými lúčmi, triasli v mrazivých strieborných ránach, krčili pred zradnými poryvmi vetra, únavu zmývali v kvapkách dažďa. Predierali sa hustou premávkou aj vychutnávali samotu poľných ciest. Ráno pospevovali s vtákmi na oblohe aj večer pri spoločnom posedení s kamarátmi. V ušiach nám znelo svišťanie vetra v zjazde aj búšenie srdca v dlhom stúpaní. Pribudla nám vytrvalosť, ubudla rýchlosť. Vtedy sme ale ešte boli mladí…

Bola to jedna z prvých veľkých spoločných akcií novovzniknutého klubu. Jazdiť v pelotóne som sa učil už rok predtým v Tatrách. Dodržiavať tesný odstup od suseda. Mať ruky na brzdách, oči na stopkách.  Zistiť, že ukázanie rukou na cestu neznamená odporúčanie smeru jazdy (po štvrtom vhupnutí do jamy). Presedieť celý deň v sedle bicykla. Bojovať s kopcami dlhšími ako týždeň pred  výplatou. Avšak aj vďaka tejto akcii som získal veľa ďalších nových skúseností, ktoré mi umožnili dobicyklovať až do dnešných dní.

Vážnejšie bicyklovať som začal až koncom 80-tych rokov. Boli to však len kratšie výjazdy do okolia vo dvojici s Jančim, občas sa pridal aj Milan, prípadne zopár ďalších nadšencov. Moja prvá vážnejšia skúsenosť s bicyklom bola skutočne až na Okolo Tatier. Pohyb v balíku a mávajúce deti okolo cesty boli pre mňa absolútne novým zážitkom. Prežil som a zapáčilo sa mi to. Cyklistika si našla novú obeť. Zakladáme klub a s novými priateľmi sa začíname stretávať na spoločných jednodňových turistických a cykloturistických akciách. Účasť na 2. národnom cyklozraze vo Varíne bude vhodnou príležitosťou na utuženie kolektívu v rámci viacdňového spoločného pobytu.

Do Varína ideme samozrejme na bicykloch. Výbavu na tých pár dní je treba odviezť vlastnými silami. Ja ako absolútny zelenáč si všetko balím do veľkého ruksaku, nakladám ho na chrbát a vyrážam z domu na miesto zrazu v Piešťanoch. Je krásne skoré, už teplé ráno. Máme pred sebou viac ako 120 kilometrov a tak hneď po stretnutí vyrážame hore Považím. Už kúsok za Moravanmi chcem batoh zahodiť do priekopy. Nielen, že sa mi pod ním potí chrbát (mám pekné nové bavlnené tričko!), ale o slovo sa začínajú hlásiť aj kríže a partie tela, ktoré majú priamy kontakt so sedlom (riť ma bolí už po pár kilometroch). Už viem, prečo horolezci volajú batohy sviňa… To bude ešte zaujímavá cesta.

Spočiatku ideme po rovine. Po ľavej strane Váhu to pekne odsýpa. Lúka, Hrádok, Beckov, potiaľto to už s Jančim dobre poznáme. Krivosúd-Bodovka, pekné meno pre dedinku. Nasleduje nezabudnuteľná prestávka na načerpanie síl v záhrade Hostinca pod orechom v Trenčianskych Stankovciach. Posedenie v tieni stromov v začínajúcej spare letného dňa dodáva síl. V Trenčíne prechádzame na pravú stranu Váhu. Premávka ešte v tej dobe nie je príliš hustá a tak pekne v jednom šíku prechádzame cez Zamarovce, Skalku nad Váhom, Nemšovú, Pruské a Ilavu do Košece. Trasu plánoval Janči, preto už asi začínate tušiť jej ďalšie pokračovanie. V tomto bode opúšťame príjemné Považie (prečo chodiť po rovine) a smerujeme krížom cez Strážovské vrchy. Stúpanie na Zliechov nemá konca. Protestuje nielen moje telo, ale protestné zvuky vydáva aj reťaz a rám môjho bicykla. Občas preto volím peší postup. Aj tlačenie bicykla (so sviňou na chrbte) dáva zabrať. Konečne sa cesta láme. Nasleduje pekný zjazd dole do Čičmian. Unavené telá potrebujú aspoň krátky oddych. Staviame sa k tomu kultúrne a navštevujeme tradičnú maľovanú drevenicu.

Pokračujeme na Fačkov s odbočkou do Rajeckej Lesnej. Chceme si pozrieť novo sprístupnený Slovenský betlehem (vtedy dosahuje ešte len malú časť dnešnej veľkosti). Potom dávame na radu domácich a ideme sa ešte kúsok prejsť po frivaldskej kalvárii k lurdskej kaplnke a naberáme do fliaš dobrú vodu. Oddýchnutí pokračujeme po príjemnej ceste cez Rajec a Rajecké Teplice do Porúbky. Už takmer vidíme okraj Žiliny, stačí len natiahnuť ruku a dotkneme sa jej. Nebol by to však Janči, keby nenaplánoval ďalšiu skratku. Prejdeme cez Turie, Višňové a Rosinu a Váh prekonáme po lávke do Varína.

Tušíme zradu, protestujeme, odhovárame ho. Zbytočne. Vyhneme sa vraj hlavnej ceste a budeme hneď na mieste. Samozrejme sa nevyhneme peknému kopcu. Šliapaním do pedálov a chôdzou vedľa bicykla ho nakoniec zdolávame (ešte že je Janči v kopcoch taký dobrý, asi by som ho v tej chvíli dorazil a stratil tak najlepšieho kamaráta!) a spúšťame sa dole. Stojíme na brehu veľkej priehrady, lávka nikde, pohltili ju vlny Vodného diela Žilina (tá by musela byť riadne dlhá!). Od poslednej Jančiho návštevy sa Váh trošku rozšíril, rozlial na veľkú plochu. Vydávame sa preto severozápadným smerom po hlavnej ceste pomedzi autá. A opäť vidíme okraj Žiliny…

Prechádzame cez rieku a pokračujeme juhovýchodným smerom na Tepličku a Gbeľany do Varína. Cesta pod Dubňom sa vlní, kilometre pribúdajú, sily ubúdajú… Začína príjemný večer a my konečne prekračujeme brány autokempingu pri Varíne. Tu budeme bývať najbližších pár dní. Konečne si môžem zložiť ten batoh (tú sviňu) z chrbta.

Bývam samozrejme s Jančim (už sa na neho nehnevám, veď to sa ani nedá). Chatky sú štvormiestne, máme tam už spolubývajúceho. Je to Paľo, priezviskom menovec nášho kamaráta Vlada. Kto ho poznal, chápe moje prvé pocity. Úľak. Paľo má výrazné fyzické črty tváre a veľmi svojrázny spôsob obliekania. Na bicykli chodí zásadne v tesilových nohaviciach, flanelovej košeli a robotníckych bagančiach. Takto vyparádený dokáže dať za jediný deň trasu Topoľčany – Bardejov. Vykľuje sa z neho ale veľmi fajn chlap, dá sa s ním zaujímavo rozprávať, vedieme spolu veľa dlhých nočných rozhovorov. Občas sa ešte príležitostne stretneme na rôznych akciách po celom Slovensku, potom sa mi donesú nejaké kusé správy o jeho nie príliš veselom ďalšom osude, neskôr sa bohužiaľ úplne vytráca…

Po tak dlhej dobe si samozrejme nepamätám všetky detaily nášho pobytu, denník som si nikdy neviedol a tak moja pamäť uvoľňuje len kusé útržky spomienok. A ani sa radšej príliš nesnažím, nebudem Vás predsa trápiť ďalšími dlhými popismi. Aj tak ich je ale na počudovanie dosť. Až sa divím, koľko sme toho za tých pár dní stihli (a vládali) pobehať.

Priehrada pri Novej Bystrici a fotenie sa na jej hrádzi. Cesta na Oravskú Lesnú ešte nebola dokončená, jej vody dočasne od seba odrezali Kysuce a Oravu. Krátko spomínam na starú cestu, chodievali sme tadiaľ zo Žiliny na jesenné zemiakové brigády, tam bývalo dobre, veselo…

Stúpanie na Kubíkovú, premenoval som si ho na Budíkov – to by muselo prebrať aj mŕtveho. Samozrejme, bicykel tlačím.

Návšteva múzea drotárstva vo Veľkom Rovnom, stúpanie na Semeteš, ďalšie výživné kopce, veď tu je rovina len popri riekach a potokoch, aj tá je ale naklonená (školská fyzika v praxi).

Kamenné gule vypadávajúce zo skál v Megonkách, ležiace len tak v lese ale aj ako ozdoba na plotoch v neďalekej obci. Sú to naozaj vajcia dinosaurov alebo dielo mimozemšťanov? Alebo len geologická vzácnosť (vraj sú najväčšie v Európe)?

Ropný prameň v Korni, fotografia odtiaľ bola uverejnená aj v časopise Cykloturistika, na chvíľu sme mediálne hviezdy (vo vlastných očiach, v tom čase ešte FB, IG, G+, YT neexistujú).

Poniektorí stíhajú aj turistiku, odľahčia cyklistickým svalom, vyberajú sa na prechádzku, vystupujú na Fatranský Kriváň (ale veď ja sa tiež každý deň prejdem – vedľa bicykla).

A nezabudnuteľná večerná hygiena v ľadovom potoku Varínka na okraji kempu, ešte teraz ma striaslo pri spomienke. Voda v sprchách je len o pár stupňov teplejšia, tvoria sa tam rady, v prírode je to veselšie…

Predsa len mi nedá, aby som bližšie nespomenul dva zážitky. Ich hlavní aktéri mi to určite prepáčia, v zmysle GDPR sa budem snažiť čo najviac zahmlievať a anonymizovať.

Skanzen vo Vychylovke

Cykloputovanie po Kysuciach nás dovádza až k lesnej úvraťovej železničke a skanzenu vo Vychylovke. Ich prehliadka je naozaj zaujímavá. Bicykle odkladáme pri vstupe (už bolo načase!), sadáme do vagónov a vláčikom úvraťovej lesnej železničky sa presúvame po rozsiahlom priestore, na ktorom sú rozmiestnené jednotlivé hospodárske usadlosti skanzenu. Na záver sa ponárame do chladu kysuckého lesa a prevážame úvraťami v lese, na ktorých v minulosti pracovala táto hospodárska železnica.

Je to pohodička. Len sedíme, vychutnávame si pekný teplý deň v otvorenom vagóne, prejdeme kúsok peši k usadlosti a tam si vypočujeme zaujímavý výklad o živote na kysuckom hospodárstve v časoch možno ani nie tak dávno minulých. To je v skratke popis vtedajšej návštevy, na toto by sme ale po rokoch toľko nespomínali. Udialo sa toho však viac…

Jeden z našich kamarátov ráno podľahol davovému šialenstvu a pri návšteve potravín si tiež kúpil liter mlieka. A čo horšie, aj ho celý vypil. Neuvedomil si, že mlieko a metabolizmus jeho organizmu nie sú spravidla v úplnej zhode. Jeho návšteva skanzenu potom vyzerá nasledovne:

  • vláčik sa rozbieha, v jeho očiach vidieť vzrastajúcu nervozitu
  • vláčik zastavuje pri usadlosti
  • celé osadenstvo sa pohýna na prehliadku expozície
  • on sa zrýchleným krokom poberá opačným smerom hľadať kúsok súkromia
  • opätovné stretnutie jeho a celej skupiny pri vláčiku, presun na ďalšie stanovisko, v očiach sa mu opäť objavuje neistý výraz
  • zastávka, situácia sa opakuje
  • niekoľkokrát

Z tejto návštevy Vychylovky nemá vôbec nič. (To má za tie skratky!)

Pokúsaná

Večer sa vraciame z výletu. Jeden z dvorov rodinných domov v Budatíne je označený tabuľkou CYKLOSERVIS. Naša kamarátka si potrebuje dokúpiť nejakú drobnosť a hrdinsky vchádza dnu. My medzitým čakáme na ulici. Za chvíľu vychádza bledá von. Servis je zavretý a vo dvore ju pohrýzol pes. Malý miestny podvraťák. Domáci sa samozrejme ku psovi nehlásia, oni vraj žiadneho nemajú. Psa už nikde niet. Vybehol, sekol a ušiel. Čo máme teda robiť? Vraciame sa do Žiliny do nemocnice, nasleduje ošetrenie rany (tam sa dozvedáme, že pes je známa firma, je už jeho niekoľkou obeťou) a cesta naspäť do kempu. Treba povedať, že na jej ďalší pobyt zranenie nemalo vplyv, hrdinsky celú akciu bez prerušenia dobicykluje. Ako pamiatku si odnáša stopu na nohe, niekoľko následných návštev nemocnice na preočkovanie proti besnote a oficiálne ocenenie na záver akcie. Božka sa stala najpokúsanejšou účastníčkou 2. národného cyklozrazu.

Návrat

Nastáva nedeľné ráno, posledné chvíle nášho pobytu. Čaká nás cesta domov. Samozrejme na bicykloch a samozrejme so sviňou na chrbte. Tentokrát už nepočúvame Jančiho odporúčania, vynechávame akékoľvek horské prémie a volíme priamu cestu dole Považím. Aby bolo postarané o zábavu, Dano dostane do batohu na pamiatku taký akurátny kameň. Nech má čo nosiť, chalanisko, je mladý, vyzerá po tých pár dňoch príliš čerstvo, treba ho spomaliť. A tak nosí.

Väčšiu časť trasy ideme bočnými cestami po pravom brehu Váhu. Najkrajší úsek vedie okolo priehrady Nosice. Nedeľné dopoludnie, riedka premávka, po ľavej ruke priehrada, sprava hustý les. Pohoda, klídek, tabáček. Príde aj na ten – počas našej zastávky v kúpeľoch Nimnica. Okrem toho tu dopĺňame vodu z miestneho minerálneho prameňa. V pitnom pavilóne ho stráži miestny ujo dôchodca a vyberá drobný poplatok. Od nás ale nezoberie ani korunu so slovami „Vy to na tých bicykloch potrebujete!“. Takéto uznanie ťažkej driny nám padlo veľmi dobre. Odpúšťame mu, že na stolíku má rozložené noviny Slovenská republika, z obálky ktorých sa na nás usmieva Vlado. Nie ten náš, ale ten z Elektry.

Kilometre ubiehajú, každým šliapnutím do pedálov sa približujeme k domovu. Poslednú rozlúčkovú prestávku si robíme opäť v Hostinci pod orechom. Tentokrát ale v Beckove. Dano až tu zisťuje, čo so sebou ťahá v batohu celú dlhú cestu z Varína. A tak aby sa aspoň trochu revanšoval, záťaž presúva do Paľovej batožiny. Aspoň tak doniesol niečo domov, do základov domu, ktorý práve stavia.

Po pár ďalších kilometroch sa lúčime. Trnaváci pokračujú ešte kus cesty ďalej, my z Piešťan a okolia sme už doma. Počas týchto pár dní sme toho zažili spolu naozaj dosť. Základy klubu boli upevnené. A ja som si hneď išiel kúpiť nosič na bicykel a cyklotašky. Veľký batoh som už na bicykli nikdy nenosil.

Vtedy sme boli ešte mladí… Boli sme rýchli, niekedy menej vytrvalí. Ale pri jednom sme predsa len zostali. Pri bicykloch. Pri spoločných výletoch do prírody. Pri kamarátoch. Začínalo nás len pár. Postupne sa pridávali ďalší. Niektorí sa vytratili, niektorí úplne, niektorí na chvíľku, jeden z nás bohužiaľ navždy… Zažili sme toho spolu naozaj dosť. Krásne miesta na Slovensku, Morave, Čechách ale aj inde v Európe. Kopu srandy (na to sa dobre spomína) aj chvíle, keď nám nebolo do úsmevu (ale o to viac sme sa na nich nasmiali neskôr). Kľudné rána, krásne dni, veselé večery. Priateľstvo.

A o tom to všetko je.

Juro Golier

Trnava – Rysy

Tatry – Rysy, 1. časť

Hneď na úvod musím všetkých upozorniť, že sa nechystám opisovať obľúbenú diaľkovú jazdu, nemohli by to byť moje zážitky. Koho zaujíma táto akcia, môže ušetriť čas, ďalej čítať nemusí.

V našom klube sme v minulosti v termíne diaľkovej jazdy zvykli organizovať dvojdňový cykloturistický výlet, dojazd do Tatranskej Lomnice a ubytovanie sme mali dohodnuté spolu s účastníkmi dlhej trasy, veď viacerí spoluorganizátori boli (a sú) naši kamaráti. Niektorí z nás však chodili a stále chodia aj na hlavnú akciu. Na jeden deň je to mimoriadna zaberačka, zvládnuť tých vyše 300 kilometrov chce nielen kondíciu a tréning, ale aj veľkú odvahu a psychickú odolnosť. Ja som na to samozrejme nikdy ani len nepomyslel (aby som neklamal – pomyslel, ale myšlienka našťastie nikdy neopustila mozgové zákutia a neskĺzla nižšie, do jazyka). V roku 1997 som konečne nabral odvahu a jediný krát som sa zúčastnil na dvojdňovke, aj tá mi dala riadne zabrať. Vytvoril som si osobák v počte najazdených kilometrov za deň, už nikdy sa mi ho nepodarilo prekonať, ani sa k nemu priblížiť. Akcia to bola skutočne pamätná, bohatá na zážitky, veď nakoniec, posúďte sami…

Streda

Porcia kilometrov, ktorá nás čaká prvý deň naháňa hrôzu (hádajte kto pripravoval trasu? jasné, Janči), v Hlohovci sa máme stretnúť veľmi skoro ráno. Z domu preto vyrážam pár minút pred štvrtou. Napriek tomu, že leto je už v plnej sile, ráno je ešte čerstvé. Svitalo len pred pár okamihmi, noc sa zatiaľ úplne nerozlúčila. Premávka je riedka, na cestu do práce je ešte priskoro, uprostred týždňa sa z krčmy tak neskoro nechodieva. V tej dobe jazdím na cesťáku (pozri nižšie), pred rôčikom, či dvoma som oslávil Kristove roky, som ešte plný odhodlania (a síl). Tých zhruba tridsať kilometrov zlupnem ako malinu. Stretnutie prebieha podľa plánu, sme kompletní, môžeme vyraziť. Ďaleko však nezájdeme. Už po pár metroch prvýkrát lepíme, Čierneho Petra si vytiahol Paľov syn Juro. Prišlo to priskoro, máme však aspoň dôvod na krátku zastávku na pumpe pri Slovakofarme, na prvú cigaretku a pivko (áno, to boli časy…).

Na pár slov odbočím, skúsim priblížiť zopár dobových súvislostí týkajúcich sa našej vtedajšej techniky. Z dnešného pohľadu je to už (takmer) prehistória. Jazdím (tak ako všetci) na cesťáku, zeleno-bielej skladačke. Kdeže horáky (o tých sme už niečo počuli a prvé vzorky aj zazreli), kdeže treky/krosy (tie hádam ešte ani neexistujú). Kostru som zohnal od kamaráta, vpredu mám dvojšajbu, vzadu šesťkoliesko (už vtedy!). Radenie je na ráme, s indexovaním (prehadzovač je Shimano!!!). To znamená, že prevodový stupeň nemusím „loviť“, ale (teoreticky) ho vďaka aretácii „nacvaknem“ na prvú šupu. Sladká teória! No Je to pokrok – pokiaľ je neindexovaný prehadzovač nastavený zle, povoľuje sa a radenie preskakuje, alebo „rapká“, páčku treba neustále dolaďovať. Na nosiči veziem naloženú kompletnú batožinu na pár dní, celková hmotnosť zostavy vysoko prevyšuje hmotnosť elektrobicykla, len ten motor chýba, všetko to musí byť v nohách a pajšloch. Boli sme však mladí (a krásni)…

Nezdržiavame sa pridlho, povinnosť volá, nič neoklameme (len seba), čosi po šiestej sa hýbeme ďalej, smerom na Nitru. V skupinke to už väčšine celkom ide, no problémy tentoraz hlási Vlado. Na akciu sa svedomito pripravoval, vymenil aj reťaz, zadné koliesko však nechal pôvodné. A to spolu príliš neladí. Reťaz pri šliapaní preskakuje, už ho to pomaly prestáva baviť. Definitívne sa s tým rozhodne skoncovať vo Vrábľoch. Nás posiela dopredu, cíti prebytok síl, vraj nás za chvíľu dobehne. Nedobehol. Tak naňho čakáme v Leviciach – nebaví nás jesť, nebaví nás (ani) piť, nervozita stúpa každú minútu. Kde toľko je? Nestalo sa mu niečo?

Ďalšia historická odbočka. V tej dobe sú mobily ešte luxusným tovarom, šperkom, rodinným klenotom. Pokiaľ ho aj niekto (náhodou) vlastní, necháva ten vzácny poklad radšej doma a na takú neistú aktivitu, ako sú  bicyklové potulky ho neťahá.

Nemáme sa preto ako spojiť, sme nervózni, rozmýšľame nad vyslaním záchrannej skupiny, čakáme. Vlado dorazí takmer po dvoch hodinách. Padá nám kameň zo srdca, hádam je ešte stále zarytý niekde v dlažbe na námestí (odvtedy som v Leviciach nebol). So zháňaním a výmenou správneho kolieska mal problémy, pobehal celé Vráble. No čo už, hlavne, že sme opäť kompletní a môžeme sa pohnúť.

Počasie nám zatiaľ našťastie praje, ale aj tak sa príliš ďaleko nedostaneme. My sme oddýchnutí až príliš, ale Vladovi akosi chýba šťava a tak si radšej doprajeme krátky oddych v Sebechleboch. Rozkladáme sa na tráve pred potravinami, posilňujeme sa, slníme. Keď sa nám konečne podarí nabrať dostatok síl i kalórií, môžeme pokračovať. Ďalšia zastávka Senohrad, krčmu nemôžeme obísť, slnko pripaľuje, už sme toho vypotili dosť. Pôvodne sme plánovali (Janči) ísť cez Slatinské lazy, ale domáci nám pri pive dávajú tip. Máme to skúsiť priamo cez Orem laz.

Je rozhodnuté, za pokus to stojí. Našťastie práve neprebieha žiadne cvičenie a na rampe slúži vojačik z Trnavy. Máme vyhraté. Popisuje nám cestu, zakazuje z nej kdekoľvek odbočovať a naše dobrodružstvo vo vojenskom priestore tak môže začať…

Nikto z nás neslúžil cez vojnu na Slovensku a tak je to naša prvá osobná skúsenosť s výcvikovým priestorom Lešť. A musím povedať, že takto v civile veľmi príjemná. Husté lesy (ktovie, čo všetko sa v nich skrýva), dobrá cesta (ktovie, čo všetko po nej kedy chodilo) a hlavne absolútne žiadne autá, len ticho a kľud (ktovie, čo všetko sa v týchto priestoroch odohrávalo). Dobre si to tu tí Rusi vybudovali! Len my, bicykle a božský pokoj. Neviem ako ostatní, ale ja si tú cestu vyslovene užívam, ešte dnes mi v mysli občas zavanie svieža vôňa spomienok (aj po takom čase!). Vychutnávam si každé šliapnutie do pedálov, každú kvapku slaného potu na končeku nosa, každý hlboký nádych, zaškrípanie reťaze, každé slovo prehodené s kamarátom (Jančimu samozrejme vidím len chrbát). Hlboko v duši stále zostávajú ukryté drobné drahokamy toho dňa, ich hrany sú dnes už trochu obrúsené, ale o to viac sa ich plôšky lesknú v zrkadle spomienok. Moje srdce pochovajte pri Zranenom kolene (Wounded knee, pamätáte, čítal to niekto?)… nie koleno som si nezranil (ani ja ani nikto iný), ale aj v tejto časti krajiny som odložil kúsok srdca. A všetci si uvedomujeme, že tadiaľ ideme pravdepodobne prvý aj posledný raz v živote…

Do civilizácie sa opäť vynárame pri Podkriváni, odkiaľ ťaháme do Hriňovej. Kým sa tam dostaneme, je skoro sedem hodín. Začíname tušiť, že je zle. „Pokojný večer na vŕšky padal, na sivé polia. / V poslednom lúči…“ . Poznáte? Tak ako má Paľo Krvavé sonety, toto je moja nočná mora a zároveň dielko, ktoré do môjho vnútra kedysi veľmi dávno zasialo prvé semienko poézie. Viem ho stále (takmer) celé naspamäť – naozaj, skúšal som – po štyridsiatich rokoch! Pán autor pochádzal z Lukovíšť, dlhé roky býval v Piešťanoch, vo vilke na nábreží Váhu, tam, kde neskôr bývali starí rodičia môjho kamaráta…

Pred nami je však ešte veľa kilometrov, poriadny kopčisko a síl na rozdávanie už priveľmi nemáme…

Sme dohodnutí. Janči a Milan vyrážajú dopredu, sú to naši najlepší vrchári, len oni majú šancu doraziť na ubytovanie v normálnom čase. My ostatní už hádam nejako prídeme.

Po dlhšom oddychu, ktorý sme skutočne potrebovali ako soľ, vyrážame. Šero hustne, postupne sa mení na tmu, tá zahaľuje krajinu, pohlcuje siluety cyklistov.

Kopec skupinu úplne potrhá. Kým sa dostaneme na vrchol stúpania nad Látkami, bude úplná tma.

Nasledujúce dlhé desiatky minút sa len útržkovite vynárajú z hlbín pamäte. Čo je pravda? Čo výplod unavenej mysle? Je to skutočne pamätný úsek cesty. Čo cesty, celej histórie klubu! Sme pri tom, keď sa píšu dejiny…

Opatrne pokračujeme v čierno-čiernej tme (v inej reči tma tmoucí, po trnavsky tma jak v rici). Takú som si doteraz nevedel ani predstaviť. Úplne nás pohlcuje, pomaly ovíja chápadlami, požiera. Niet úniku, niet pomoci…

Látky, konečne náznak civilizácie, svetielko v tme. Obec je však ľudoprázdna, do krajiny sliepňavo žiaria svetlá okien a lampa pri požiarnej zbrojnici. Stojíme. Nevieme čo ďalej. Naberáme sily. Už niet z čoho. Myseľ je otupená. Nohy nevládzu. Je nám všetko jedno. Nech to už skončí. Akokoľvek.

Treba však pokračovať. Cesta vedie lesom, autá (takmer) vôbec nechodia, predné svetlo vysvieti len maličký kúsok priestoru pred predným kolesom. Čo je pred ním, čo je vedľa – nevedno. Len sa udržať na ceste, nezísť do priekopy. Ideme roztratení, každý za seba, už niet síl sa čakať, pomáhať kamarátovi. Osamelosť cezpoľného bežca. Chvíle romantické i dramatické. Tie druhé výrazne prevažujú. Zážitok na celý život.

Pomaly, meter za metrom, po centimetroch  sa posúvame nocou a hľadáme spôsob, ako sa dostať do postele. Už prestávame veriť… Zrazu sa objavuje tabuľa. Kokava nad Rimavicou – 11 km. Dokelu, máme problém, veľký problém, niekde v tej tme sme museli minúť odbočku. Veď naše ubytovanie v Kokave-Háj má byť od Kokavy 12 kilometrov. Čo teraz? Musíme sa vrátiť. Do kopca. To už asi nedáme. Pocit beznádeje, pocit konca…

Cestu odrazu osvetľujú reflektory, prvé po veľmi dlhej dobe. Musíme ho zastaviť, požiadať o pomoc. Nemusíme. Auto zastavuje samo, šofér sa široko usmieva: “Vy ste tí cyklisti z Trnavy? Nakladajte!” Až teraz vidíme prívesný vozík. Je to náš chatár. Milan s Jančim dorazili tiež už skoro po tme, ale ešte sa stihli cestou orientovať. Smerovka ich nezmiatla, žiadna odbočka neexistuje a tak pokračovali. Odbočka bola o čosi ďalej. A kus po vedľajšej ceste chata. Jednoduché riešenie matematickej záhady.

Keďže sme dlho nechodili, chatár sa nás vybral hľadať. Ešte dnes som mu za to vďačný.

Nakladáme a posledných pár kilometrov sa vezieme. V aute je teplúčko, cesta nás natriasa, prívesný vozík za autom tancuje, chcelo by to oprieť hlavu, zdriemnuť… Našťastie však nejdeme dlho, nezaspíme a vystupujeme. Janči a Milan nás už netrpezlivo čakajú, ani pivo im bez nás tuším nechutí.

Čaká nás najlepšia polnočná večera v živote. A neopísateľný, intenzívny pocit úľavy.

V prvý deň sme prešli 220 kilometrov za 18 hodín. Môj celoživotný rekord. Pred nami je ešte jeden deň cyklistiky, potom pobyt v Tatrách a výstup na Rysy. Ešte sa je na čo tešiť.

 

 

Tatry – Rysy, 2. časť

Štvrtok

Budíček nasleduje len pár hodín po príchode, ale aj krátky spánok osvieži a dodá síl. Bude ich treba, máme pred sebou ešte kopu kilometrov v sedle bicykla. Po emocionálne silných zážitkoch musí byť nasledujúci deň nevyhnutne všednejší. Naozaj?

Vyrážame hneď po raňajkách. Lúčime sa s chatárom, našim záchrancom. Kúsok poniže sa popri ceste povaľujú rozhádzané veci. „Aha, košeľa. Aj ja mám takú.“, komentuje Paľo, „A uterák, úplne ako môj.“ Keď vidí fotoaparát, ktorý akoby z oka vypadol tomu jeho, zastavuje. Košeľa, uterák a fotoaparát v nezapnutej cyklotaške samozrejme nie sú. Doteraz vôbec netušil, že mu chýbajú. Aspoň sa spokojne vyspal. Ešteže sme na konci sveta, ešteže od noci po ceste nik nešiel (veď ani nemal dôvod) a medvede také veci nepotrebujú. Hic sunt leones!

Po chvíli nás opúšťa Martin. Zdá sa mu, že včera bolo toho bicykla tak akurát a do Popradu sa rozhodne presunúť vlakom (cez Košice). Ostatní volíme kratšiu cestu.

Čaká nás presun cez Hnúšťu a Tisovec. Spočiatku príjemný oddych. Po krátkom úvodnom stúpaní sa cesta ospalo kľukatí okolo riečky Rimavy. Veľmi pekný kraj, škoda že odvtedy som tu už nebol. Že by námet na predĺžený víkend (Ale kedy? Rok je tak krátky!)?

Čas plynie, kilometre pribúdajú. Príliš sa to nemení ani do Muráňa. To pravé orechové prichádza až potom. Cestu na Muránsku Hutu absolvujem formou indiánskeho behu. No, behom by som to úplne nenazval, už ste niekedy skúšali tlačiť plne naložený bicykel do 12% stúpania? Striedam krátke kúsočky v sedle s dlhými krásnymi pešími úsekmi do nikdy sa nekončiaceho kopca. Ale všetko sa raz skončí, ako hovorieval Ondro: „Neexistuje kopec, ktorý by sme nedokázali vytlačiť.“ Sme vo výške 942 m. n. m, v sedle Javorinka. Ostatní tu na nás oneskorencov (na mňa) poctivo čakajú (nikdy som nebol vrchár). Nasleduje chvíľka zaslúženého oddychu. Keby účastníci ozdravovacích pobytov z neďalekej Prednej Hory toto stúpanie povinne absolvovali každý deň… pliaga menom alkohol by bola z povrchu zemského naveky vymetená.

Ale zjazd stojí za to, tu sa zas (moja) tiaž prejavuje pozitívne. Pomaly ma však začínajú mátať čierne myšlienky. Čaká nás ešte prejazd cez Vernár, ktorý mal byť podľa mojich predpokladov vrcholom nielen dnešného dňa. V takýchto očakávaniach prechádzame popri meandroch Hrona a cez Telgárt, míňame prameň Hrona a sme tam. Pustvopol, Pusté Pole. Začiatok kopca.

Je treba nahodiť najľahší prevod, zaprieť sa do pedálov, vypnúť mozog a ťahať, ťahať, ťahať. Zákruta strieda zákrutu, profil stúpania je takmer konštantný a zrazu… nič, koniec. Veľké očakávania ikonického stúpania a následne sklamanie. Našťastie.

Musím povedať, že z tejto strany je výšľap cez Vernár vcelku príjemný. Dokonca som ani netlačil! Z druhej strany by to bolo iné kafe, ale tým smerom zjazdujeme. Paráda!!! (vietor vo vlasoch, mušky v zuboch) Ďalej to už je v podstate rutina. Hranovnica, Kvetnica, Poprad, Veľká Lomnica, Tatranská Lomnica. A Eurocamp. Koniec. Bicykel môžem odložiť. Nechcem ho ani vidieť. Nikdy! Teda najbližšie dva dni. Teraz nás čaká len turistika a oddych.

Je večer a sme konečne na mieste. Musíme doplniť stratenú energiu (doplna), tekutiny (doplna), postaviť stany (úspešne) a prihlásiť sa na piatkový výstup na Rysy (úspešne). Ide to asi v tomto poradí a s popísaným výsledkom, len to dopĺňanie (tekutín) je priebežné. Veď sme si aj zaslúžili.

Kým sa zotmie je stan pevne ukotvený. Vtedy ešte netušíme, akú dôležitý skutok sme práve vykonali.

Ideme sa nahlásiť na výstup do vedľajšieho stanu organizátorov a už tam aj zostávame na celý zvyšok večera a časť noci. Nie však pridlho, kyvadlovka odchádza už o štvrtej. Ráno.

 

 

Tatry – Rysy, 3. časť

Piatok

Budíček je teda skorý. Brutálne. A keď počujem ako na steny stranu bubnujú kvapky dažďa, je vstávanie ešte ťažšie. Pôvodne sa chcem pretočiť na druhý bok, kašľať na celý svet (a turistiku) a pokračovať v oddychu. Dal som sa ale na boj a „toho bohdá nebude, aby náš turista z boje utíkal“. Navyše v spacáku na holej zemi to nie je extra pohodlné, aj umŕtvovač únavy už prestáva účinkovať. Je tma, mokro, aj autobus je vlhký, plný nevyspatých postáv. Tí čo sedia sa snažia dospať zameškané, ostatní s obavami hľadíme do tmy. Prší stále viac.

Vystupujeme na parkovisku pri zastávke Popradské Pleso. Čakajú nás prvé asfaltové kilometre lesom. To, že po chvíli začíname v protismere stretávať prvých turistov, neveští nič dobrého. Ja s Jančim ale neohrozene pokračujeme ďalej. Na Popradskom plese ale aj môj spoločník zahlási, že bol hore minulý rok a počká ma na Štrbskom plese. Ja som bol vždy nejaký divný, nevšímam si očividné signály, som odhodlaný pokračovať. Pripájam sa k Jozefovi z Bánoviec a spolu bojujeme v hmle a daždi ďalej. Ide to len pomaly. Wachterka, Žabie plesá, reťaze a posledný výšľap na chatu. Tieto miesta poznám len vďaka dlhoročným návštevám Tatier, dnes nevidno nič. Len súvislý prúd vody rinúci sa zo sivej oblohy, kapuca pršiplášťa viac neodkrýva. Občas sa v protismere z hmly vynárajú zababušené postavy. Pozdravíme sa len kývnutím hlavy, nikto nemá chuť sa pristavovať. Ktovie, čo si myslí o tých druhých, psa by dnes nevyhnal (a keby sa aj náhodou snažil, ten ho určite pohryzie).

Konečne chata. Teplo, príležitosť zohriať sa a osušiť. Je to síce zbabelé, ale veľmi ľahké rozhodnutie. Vyššie už dnes nejdem (ani Jožo). Čaj s rumom hádam nikdy tak dobre nechutil (a to rum už viac ako desať rokov nemôžem ani cítiť). Sedí sa nám dobre, nechce sa nám odísť, zostaneme tu (navždy)? Vždy som chcel robiť v Tatrách na chate. Naložiť na chrbát vysokú ťažkú krosnu, pomaly sa vybrať tam hore, pod Medenú vežu, do panstva kamzíkov, orlov a tvrdých horalov. Nikdy som na to nenabral odvahu, nikdy som na to nemal gule…

Zdržiavame sa tu tak dlho aj preto, lebo Bene, ako správny dlhoročný účastník sa rozhodol zachrániť česť Trnavy a vystupuje až hore. Takto po rokoch a v teple príbytku to možno až tak nevyznieva, ale v daných podmienkach to bol obdivuhodný, skutočne vysokohorský výkon.

Keď sa konečne vráti, lejeme neho horúci čaj s rumom. Spočiatku to je problém, drgľuje ho zima, ruky sa mu trasú, že v nich ani nevie udržať šálku. Ale časom sa aklimatizuje, roztápa a je schopný prvých slov, rozpráva, ako bolo hore. V ten deň bol (takmer) určite posledný (a možno zároveň prvý), ktorý sa na vrchol pozrel.

Cestu dole nejako zvládame a tak sa okolo obeda stretávam na Štrbskom Plese s Jančim. V tom daždi sa ani príliš neponáhľame do kempu. Mokrý stan nie je príliš príjemné miesto na sedenie.

Večer po návrate zisťujeme, že stanové mestečko sa preriedilo. Počasie urobilo svoje. Našťastie my už máme svoje miesto v stane organizátorov a tak zvyšok večera prežijeme v suchu. Do vlhkého, ale zatiaľ pevne stojaceho stanu sa ideme len vyspať.

Sobota

Ráno je ešte smutnejšie. Okolo nás sa rozkladajú opustené vytopené stany, obloha je oceľovosivá, prší. Ako vyplniť ďalší deň? Ja a Janči volíme osvedčený model, Tour de Horec. Ostatní vzhľadom na očakávané ustávanie zrážok čakajú v kempe, chcú ísť na huby.

My sa vozíme po Tatrách, hodnotíme kvalitu reštauračných prevádzok, oni sa plahočia lesom a zbierajú pre nás večeru. Ešte teraz, keď to píšem sa hanbím, ale pre nás to bol príjemný výlet. Večer opäť trávime u organizátorov, konzumujeme hríbový guláš, suroviny na ktorý dodali naši kamaráti a tiež tekutiny rôzneho druhu  CHARAKTERU. Veď zajtra nás už čaká len cesta domov. Autobusom.

K tomuto dňu niet viac čo dodať.

Nedeľa

Večer príjemne uplynul, aj sme si stihli pospať  (chvíľu) a ráno sa budíme do krásneho slnečného dňa. Konečne sa nám v plnej nádhere ukazujú Tatry. Bolo načase. Aj nám je ľúto, že sa musíme baliť domov. Nám to balenie ešte ide, ale hlavný hríbar zažíva akýsi ťažký deň. Kombinácia zážitkov posledného večera mu nejako nezapasovala a on musí podchvíľou odbiehať do ústrania. Toto niekoľkokrát opakuje aj po ceste autobusom. Najhoršie sú ale myšlienky, či nezlyhal ako expert na hríby a neotrávil všetkých naokolo. Veď včera mu aj niektorí vraveli, že také huby oni neberú, že sú bláznivé – on ale že ich pozná…

Je to našťastie ale len individuálne zlyhanie spôsobené smrtiacim mixom hríbov a… veď viete, čo sa k nim neodporúča. Povesť odborníka na hríby tak našťastie nebola spochybnená. Ešte veľakrát sme ochutnali a stále ochutnávame jeho hríbové špeciality.

Tak skončila jedna úspešná akcia. Spomienky na ňu však aj po dlhých rokoch zostávajú. Opäť mám tridsať (a pár navrch), pripevňujem na nosič batožinu, spúšťam sa dole ulicou, prvýkrát šliapem do pedálov. Dnes večer budem spať pár kilometrov od Kokavy. Čo všetko ma čaká na tejto ceste?

Súľov

Stano mi hádam prepáči, že zverejňujem jeho mailovú komunikáciu, ale pekne v nej zachytáva svoj výlet. A pripája krásne fotky. Na pokračovanie.

Ahoj Juraj.

Posielam Ti fotky z Havranej skaly (835 m) – Súľovské vrchy.

Čo k túre dodať? Veľmi pekná so skalnými útvarmi, náročná. Najhoršie bola vrstva lístia,ktorá sa “tvárila” ako 30 cm snehu a tak pri traverze veľkých skál mi nebolo do smiechu. Musel som si robiť stupy, normálne zimný prechod. Pri zostupe som to podcenil a tak ma šuchlo zo 50 metrov po chrbte. Už sa zotmelo, takže jednu paličku som ani nenašiel. Ešte šťastie, že som mal baterku, asi by som tam blúdil pekne dlho. A navyše mi v Kostolci o minútu ušiel autobus do Považskej. Ešteže ma dobrá duša odviezla stopom na stanicu. Či sa tam ešte vrátim? Asi áno, je to pekný zážitok, oči stále na stopkách, žiadna nuda, k tomu krásne skalné útvary, pekné výhľady, ale pre istotu zoberiem aj mačky. Na jeseň, neni to hovadina? Pre mňa nie. Zdraví Ťa v tomto momente priaznivec mačiek.

Stano Studený

Strážov – inverzia

Časť prvá – v hmle…

Týždeň po týždni čítam zápisy z peknej turistiky, až Vám závidím a obdivujem ako ste rozbehli zimnú turistiku. Zaslúžite medailu, lebo zimná turistika je často krajšia ako letná, hlavne keď je inverzia. Ako dôkaz Ti ako člen inverzistov (Vlado, Vlado, Rasťo, Stano) posielam fotky zo zimného výstupu (december 2016) na Strážov (1213m). Zo Zliechova prevýšenie “iba” asi 600m, ale našťastie chodník v snehu je obstojne prešliapaný. Ale od začiatku.

V Zliechove ma víta hmla a tak mám nádej, že dnes sa to podarí. A keď vystúpam na lúky, je to tam ako v rozprávke. Už len fotiť. Prekvapila ma v tej belobe modrá farba v pozadí. Pri fotení potoka som vytratil krytku z objektívu, rýchlo sa však našla, čierna na bielom. Pohoda pri fotení sa mi  skončila, za lúkami začína ten správny výstup. Asi v polovici výstupu do sedla sa oproti rúti mladík a pýta sa ma či je už v Zliechove otvorený obchod. Hovorím mu, že keď som vystupoval z autobusu už čakali pred obchodom na otvorenie. A už ho nebolo. V sedle som pozdravil studničku, je to prameň Strážovského potoka, ktorý má poniže pekné vodopády. Išiel som cez ne aj s Mariánom v jeseni, rád by som sa na ne išiel pozrieť v zime na bežkách.

Najťažší výstup mám už za sebou, zo sedla už začínajú serpentíny až pod vrcholové lúky. Keď som bol už v polovici lúky, dobehol ma mladík s nákupom. Vraj či už zostupujem. Srandista, však počkaj, budeš mať moje roky a foťák na krku. Na lúke už začínajú vďaka inverzii krásne výhľady. A Kľak je ani čoby kameňom dohodil. A na vrchole ešte väčšia paráda. Z “mora” vytŕčali ostrovčeky Považský Inovec, Javorina, Vápeč. Nádhera. Dole hmla, nevľúdne a tu na kopci teplo, slnečno a úžasné výhľady. Je to pre mňa najväčší turistický zážitok. Po chvíli dobehli na kopec mladíkovi kumpáni. Skontrolovali čas, prezliekli spotené tričká a všetci traja utekali na ďalší kopec. S tými do partie ani vôbec. To keď prišiel turista asi v mojom veku, to bol pre mňa ten správny parťák. Pekne sme skritizovali mládež ako sa v našom veku patrí, no a navyše ma prehovoril na zostup cez Čičmany. S radosťou som prikývol, bude veselšie, fotiť už aj tak nebudem, svetla už ubúdalo. No neskôr som tento nápad oľutoval.

Ale pekne po poriadku. Zostup do Čičmian je miernejší, ale o to zdĺhavejší. Cesta nám v pohode ubiehala. Rozlúčili sme sa pred dedinou, kde mal parťák zaparkované auto, a ja som sa vydal po ceste smer Zliechov, po ktorej zvykneme jazdiť na bicykli. Už sa zotmelo, ale však sa mi podarí chytiť nejakého stopa. No máš ho vidieť. Keď aj išlo raz za čas nejaké auto, tak iba v protismere. Cesta bola ľadová, neposypaná. Nohy sa mi šmýkali ako kozľaťu, keď je prvý raz na ľade. Až som po jednom takom šmyku išiel k zemi a pristál som až na nose. Už som prežil všelijaké pády, ale takýto ešte nie. Čo som ja nešiel po peknom mäkkom snehu rovno zo Strážova do Zliechova po trase čo som vystupoval, už som mohol dávno sedieť v krčme pekne v teple a popíjať rum s čajom. Komu však neni rady, tomu neni ani pomoci. A tak som sa s trasľavými nohami šuchtal po kraji cesty až po križovatku nad Zliechovom, kde už bola cesta posypaná. Krčma bola našťastie otvorená, a tak som sa pri rume s čajom roztopil a osušil. Pre popíjajúcich chalupárov som bol za blázna, ja som mal z tej túry aj z ohľadom na jej záver veľmi dobrý pocit. No čo už, blázon.

Takže na koniec. Dávam tento zimný výstup ako typ na zimnú turistiku, keď sa vydarí počasie, je to paráda. Veď sú to Strážovské vrchy!

Časť druhá – na slnku…

Neusiedler See – spomienka

Teraz s odstupom času človeku dobre padne si zaspomínať na svoje cyklistické začiatky, na dobu, keď som ešte nevedel, že to bicyklovanie ma tak zaujme, že mu venujem veľkú časť svojho života, že do toho zlanárim aj svoju rodinu.

Na chvíľu sa ponoriť do doby, keď cyklistika u mňa bola ešte len v začiatkoch, keď sme jazdili na starých favoritoch s dvoj-pílou 52-46 zubov a s päť-pastorkom vzadu 14-22 zubov, čo v kopcoch veľa nepomáhalo. Keď pedálové páky boli s oskou pripevnené cez tzv. kajlíky. No a v prvých cykloobchodoch tovar – ešte nič-moc. Začali sme jazdiť s tým, čo sme mali k dispozícii a začali sme objavovať dosial nepoznané. S bicyklom sa dalo prejsť relatívne za krátky čas veľké územie a človek to prežíval rovnako intenzívne ako pešo. Po spoznaní nášho najbližšieho okolia, človek dostal chuť spoznávať ďalej a ďalej…

Hranice boli už otvorenejšie a kto zažil aj starý režim, ihneď spoznal ten rozdiel. Veď sa v pohode dá dostať aj do Rakúska. Na tú dobu veľká výzva. Začali sme sa (ja, manželka a syn Danko) pripravovať a vyberať destináciu v Rakúsku. Hneď kúsok za hranicami bolo vidieť veľké jazero – Neusiedler See. Čo sme mohli na tú dobu pripraviť (mapa, spacáky, stan…), sme si pripravili a poďho za dobrodružstvom. Pamätám si, že poslednú noc pred odchodom som ani nespal. Ako sa nám to podarilo a čo sme tam prežívali, sme napísali ja a môj syn ešte v roku 1998 v našom prvom príbehu o našej prvej, „veľkej“ cykloceste:

Cyklovýlet okolo Neusiedler See 2.-5.7.1998

 Mám jedenásť rokov a som veľký priateľ bicyklovania a cyklturistiky. Hoci pravidelne trénujem s naším cyklo-klubom v Zelenči, takže pretekárskeho bicyklovania mám až po krk, predsa som chcel zažiť niečo nevšedné, čo by sa vynímalo z denného stereotypu, čo by spestrilo môj cyklistický život.

Keď som si podrobnejšie prezeral mapu strednej Európy, upútalo ma obrovské jazero, kúsok južnejšie od Bratislavy, v Rakúsku. Bolo to jazero Neusiedler See, bolo celkom blízko a keď som zistil, že ide okolo neho aj slušná cyklocesta, bolo rozhodnuté. Sám som ísť nemohol, tak sme sa s otcom dohodli, že si spravíme chlapský cyklovýlet so spacákmi stanom a bicyklami. Mamine sa to tiež zapáčilo, tak sme boli už traja. Zohnali sme si podrobnú cyklomapu jazera, určili sme si plán cesty a zahájili sme prípravu na akciu, ktorú sme mali uskutočniť v dňoch 2. – 5. 7. 1998.

Pripravovali sme sa aj teoreticky, aby sme mali akú-takú predstavu, na čo sa kde zamerať. Lebo to mal byť výlet aj spoznávací.

Neusiedlerské jazero je stepné jezero v strednej Európe. Je dlhé 35 km, široké 7-15km a hlboké len 1 – 2m, je obohnané širokým pásom šachoriny, cez ktorú vedú úzke cesty až k samotnému jazeru. Je tu vidieť veľa druhov vtákov, ktoré sa inde nenachádzajú. Výška jeho hladiny závisí od výdatnosti potoka Wulka, ktorý ho napája, ale aj od množstva zrážok, ktoré v daný rok napadajú. V niektoré roky bola hladina ešte vyššia a ako hovoria záznamy, v niektorých rokoch bolo úplne vyschnuté.

Jazero tvorí akúsi hranicu medzi maďarskou stepou na východe a pohorím Leithagebirge na západe. Okolo neho sú učupené malebné dedinky a mestečká, cez ktoré sme mali práve prechádzať.

Takže je 2. júl 1998.

Ráno o 6.59 nám odchádza osobný vlak do Bratislavy. Na stanicu do Trnavy prichádzame na svojich bicykloch o 6.30hod. Pri pokladnici na lístky je strašne veľa ľudí, ledva stihneme vybaliť veci a nastúpiť do vlaku.

O 8.00 prechádzame Bratislavou cez Nový most a po Viedenskej ceste prichádzame až k colnici. Je 9.00hod. Na rakúsku stranu prejdeme bez problémov. Je 9.10. Začína drobno pršať. O 9.30hod. sme v Kittsee, prší už intenzívnejšie, balíme seba aj náklad do nepremokavého a pokračujeme ďalej. Hrmí. Blížime sa k dedine Gattendorf. Zastavíme sa v bistre. Dáme si kávu, malinovku a čaj. Platíme 89 ATS. Ideme ďalej, ešte drobno mrholí. O chvíľu sa napájame na cyklocestu k mestu Neusiedl am See.

Je 12.05, obedujeme pod dialničným mostom. Prestáva pršať, celí natešení pokračujeme ďalej. Za chvíľu sme pri mestečku Neusiedl am See, odbočujeme doprava na dedinu Jois. Je tu dosť hrbolatá cesta. Na jednom hrbe mi vypadne fľaša s pitnou vodou – roztrhne sa. Za dedinou sa napájame na cyklocestu okolo jazera. Po ľavej ruke máme šachorinu, po pravej vinohrady. Vodnú plochu ešte nevidíme. Pokračujeme cez Winden am See do Breitenbrunu. Tu odbočíme doľava a po brehu kanála prichádzame až celkom k vodnej ploche.

Je tu vybudovaný pekný prístav, reštaurácia, pláž na kúpanie, surfovanie, kemping. No proste celé je to tu veľmi krásne. Platí sa aj vstupné, ale keďže je zlé počasie, ľudí málo, nevyberá sa nič. Voda je teplá, ale šedá. Ani z toho mála sa nik nekúpe. Poberáme sa späť do Breitenbrunu, kúpime si 6 rožkov za 30 ATS. Odtiaľ ideme už po hornej, tzv. Kirschblutenweg, cez nespočetné množstvo viníc po úpätí Leithagebirge. Máme krásne výhľady na jazero a krajinu pri ňom. Prechádzame dedinami Purbach, Donnerskirchen. Obdivujeme domy, predzáhradky a hlavne muškáty. Všetko je to krásne. Prejdeme Schutzen am Gebirge a už sme v Eisenstadte.

Ideme do Sparmarktu (diskont). Nakupujeme ¾ l vína 11.90 ATS, malinovku, čokoládu, žemle, dohromady platíme 53 ATS. Potom zájdeme aj do pešej zóny. Už je jasno. Obdivujeme krásne obchodíky a rôzne druhy kvetov v oknách a terasách. Dáme si dve kávy a zmrzlinu (73 ATS). Na druhý pokus si nájdeme miesto na stanovanie v nejakej vinici. Navečeriame sa v spoločnosti komárov (teplá polievka, buchty z domu, víno a malinovka. Prvý deň končí, stav tachometra je 117 km.

Ráno vstaneme o 5.30, je zamračené. Balíme stan a rýchlo opúšťame vinicu (stratili sme jeden kolík od stanu). Je zase zamračené, na pumpe pri Schutzen am Gebirge naberieme vodu a na konci dediny (stôl a lavičky) raňajkujeme (čaj, rožky, paprika a paštéta). O 8.00 odchádzame, je stále pod mrakom. Prechádzame cyklistickou cestou cez vinice až do Oggau. Tu kupujeme chlieb a fotíme bocianie hniezdo. Odtiaľ zase bicyklujeme cez vinice (s krásnymi výhľadmi na jazero) do Rustu. Tam odbočujeme k jazeru k See Restaurantu. Zase sa nikto nekúpe, len malé labute. Dáme si kávu, malinovku a odfotíme sa. Celé si to ešte prezrieme a odchádzame znovu do Rustu. Akejsi babky na námestí sa opýtame na cestu k rímskemu kameňolomu (Römer-steinbruch). Dostaneme sa k nemu cez dva veľké stupáky, ale stálo to zato, bol prekrásny.

Vraciame sa späť do Rustu. Odbočujeme doprava smerom na Mörbisch am See. V dedine trochu zablúdime ale čoskoro sa blížime už k hraniciam. Prechod je pekný, malebný. Je určený len pre chodcov, cyklistov a kone. Prechádzame bez problémov. Okolo poludnia sme už v Maďarsku, začína pršať. Cesty a krajina sa začínajú meniť. Už to nie je také malebné. Vo Fertörákosi si vymeníme za 250 ATS 4050 forintov. Tu odbočujeme znova k jazeru ku Kikötö. Pani na vrátnici chce od nás 400 Ft len za vstup k jazeru. Obraciame sa a odchádzame späť do Fertörákosu. Začína husto pršať, ideme do reštaurácie. Dáme si hranolky s tatarkou, ryžu s hríbmi, kávu a pivo. Platíme 1400 Ft. Za stáleho dažďa ideme už cez horšie cesty až do dediny Balf. Opravujú tu cestu a všade je plno blata. Ďalej vo Fertöbózi odbočujeme do Nagycenku ku aleji asi päťstoročných líp, ale všetko je to po poľných cestách. Ešte nás aj zlé psisko naháňalo pri akomsi majeri.

Sme zablatení, ideme do Vedešinu. Pred Vedešinom sa naobedujeme, už je 16.30 (guláš). Okolo 17.00 prichádzame do Hegykö do kempingu. Tu rozbalíme stan a urobíme už potrebnú hygienickú očistu. Navečeriame sa (salám so syrom a chlebom). Večer máme nehodu: mamina odtrhne na stane zips. Na noc sme sa zašili v stane ihlou a niťou (proti komárom). Druhý deň končí, stav tachometra je 176 km.

Ráno v potravinách kúpime jogurty a vianočku (koláčoš). Najeme sa, vystriekame špinavé bicykle, zaplatíme 1400 Ft. a odchádzame ďalej. Vo Fertöszeplacku minieme posledné forinty (kúpime zatváracie špendlíky nanuk a pivo). Vo Fertöde sa nachvíľu zastavíme, je tu malé turistické centrum v štýle slamených striech atď. Odbočujeme doľava ku hraniciam. Začína pršať, ale len na chvíľu. Colník nám nejako nedôveruje ale nakoniec nás pustí. Rakúšanov púšťa normálne rýchlo, cítime sa urazení. Kúsok za hranicami začne otcovi haprovať bicykel (stredová hlava). Na vhodnom mieste ju rozoberie a premastí. Potom to už ide dobre. V tom momente je pri nás pohraničná stráž. Keď vidia, čo sa stalo, idú preč.

Pokračujeme smerom na Apetlon. Fúka silný protivietor, zastavujeme sa v závetrí veľkého lopúcha, varíme na našom liehovom variči obed (zemiaková kaša, brav. mäso v konzerve a polievka). Kvôli vetru nám to trvá dlhšie. Prichádzame do Apetlonu a urobíme si okruh “Lange Lacke” po štrkovej ceste. Krajina je ako maďarská rovina: samé močiare, mokriny jazerá, jazierka a step.

Je tu vidieť veľa druhov vtákov (kačky, husi, volavky, čajky atď.). Voda v jazerách ja tiež šedá. Vraciame sa späť do Apetlonu, ideme do kaviarne na kávu a kupujeme chlieb.

Ďalej pokračujeme do Ilmitzu. Tu je nejaký jarmok alebo oslava. Všade veľa stánkov, ale ľudí málo. Ešte stále fúka silný západný vietor. Kúpime si “Šniclové žemle” sú výborné aj sme už poriadne hladní.

Naberieme si vodu z Bartolomejského prameňa, je priamo v centre mesta. Pokračujeme ďalej smerom k jazeru cez šachorinovú cestu. O chvíľu sa nám ukáže jazero v búrlivej podobe, vlny majú okolo metra. Teraz vidíme, aké je jazero obrovské. Ale voda je špinavá – šedá. Z tohto prístavu odchádza trajekt do Mörbisch am See. Prístav je pekný. Potom pokračujeme na sever smerom do Podersdorfu cez znova veľkú kopu viníc. Ideme kúsok po štrkovej ceste. Po ľavej ruke sem-tam vykukne Neusiedlerské jazero, po pravej ruke míňame kopu menších jazier. Všade sú samé rozhľadne – ako poľovnícke. Je to tu pekné.

Pred Podersdorfom chceme rozložiť stan, ale nás vyruší chlap na koni a odporučí nám ísť ďalej. Tak sa znovu zbalíme a ideme. Prechádzame Podersdorfom, je podvečer, je to tu snáď najkrajšie, čo sme doteraz videli. Samé kvety, proste paráda a mestečko leží na samom brehu jazera, čo dodáva zvlášť romantickú atmosféru. Kúsok za ním nachádzame malý lesík a malú lúku, tu sa rozložíme, navečeriame a keďže je už skoro tma, ideme spať. Tretí deň sa končí, stav tachometra je 254 km.

Ráno vstaneme o 6.00, balíme stan a veci a odchádzame sa ku Podersdorfu najesť. Potom si prezrieme Podersdorf (pláž s majákom mesto a veterný mlyn). Znova sa uisťujeme v tvrdení, že je to veľmi krásne mesto. Tu sa chystá tiež nejaká slávnosť. Radi by sme zostali, ale musíme ísť ďalej na sever. Ideme cez Weinden am See až do Neusiedl am See. Cestou oproti stretávame stále nejakých cyklistov (asi idú do Podersdorfu na tú slávnosť). Ešte máme kúsok štrkovú cestu, ale znova nabiehame na asfalt. V Neusiedl am See sa stavíme na kávu, kúpime nejaké suveníry a u súkromníka 2 fľaše vína. Potom odbočujeme smerom doprava, ku hraniciam. Obedujeme pod diaľničným mostom (naším známym z cesty sem), trvá nám to dlho, lebo nemôžeme zohriať vodu kvôli silnému vetru.

Cesta ďalej nám už ubieha veľmi rýchlo, lebo ten vietor nám fúka do chrbta. Ideme už po štátnych cestách. Stavíme sa ešte v Gattendorfe na kávu a v Kittsee na pumpe míňame posledné šilingy na sladkosti. Hranice prejdeme celkom hladko o 14.35. Znova začína mrholiť. Na hlavnú stanicu prídeme o 15.10. O 16.10 nám ide osobný vlak do Trnavy. O 17.05 už vystupujeme na trnavskej stanici. Nasadneme na našich tátošov a vydáme sa na našu poslednú etapu do Zelenča.

Domov prichádzame o 17.30. Je nedeľa, 5. 7. 1998. Stav tachometra je 320 km. Sme unavení, spotení, ale šťastní, že sme všetko zdolali a v zdraví sa vrátili domov.

Prešli sme teda 320 km s čistým časom 21 hod. 45 min. v pedáloch s priemernou rýchlosťou 15km/hod. Nikto nemal žiaden defekt, ani žiadnu väčšiu závadu (malú poruchu v stredovej hlave nerátame. Takže celkovo sa nám výlet vydaril, až na ten dážď. Videli sme kus nového sveta a máme veľa nových zážitkov a skúseností pre ďalšie takéto jazdy.

Za pomoci otca napísal Daniel Kraic

Od tých čias uplynulo už vyše dvadsať rokov. Cyklistike sme zostali verní. Za tú dobu sme toho veľa prebicyklovali. Cykloturistika sa stala podstatnou časťou našej športovej aktivity.

Za tú dobu sme aj čosi zostarli. Syn Danko dospel, má svoju rodinu, ja s manželkou sa momentálne už tešíme zo šiestich vnúčikov. Popri starorodičovských povinnostiach však zostávame verní našej cyklistike. Spolu s kamarátmi z Malokarpatského cykloklubu sa túlame po cestičkách nielen Slovenska a Česka ale aj teraz už celej Európy.

Na záver chcem vzdať hold tej chvíli, keď v roku 1994 môj sused (vtedy pracujúci ako murár v Nemecku) doniesol domov jeden vyradený bicykel. A keďže ho nevedel dať dokopy, ponúkol ho mne. Podarilo sa mi ho spojazdniť a tak sa začala písať jedna veľká časť môjho života…

Liptov

Veľké, moderné priemyselné mesto vtesnané pod svahmi troch pohorí. Jeho blízke i vzdialenejšie okolie láka na krátke prechádzky aj dlhšie výšľapy, ktoré takmer všade ponúkajú skvostné výhľady. Chočské vrchy, Veľká Fatra, Nízke Tatry, v diaľke aj Vysoké či vrchy Malej Fatry, všetko ako na dlani, len… V blízkom okolí ťažko nájsť také miesto, aby sa v zornom poli neobjavili biele plochy panelákových sídlisk, vysoké priemyselné komíny. Ružomberok.

Dlhé roky som ním len prechádzal, nikdy som sa tu nezastavil, nikdy nevystúpil z vlaku či auta, nepoznal jeho ulice a námestia, ale ani malebné okolie. Až teraz, pár rokov dozadu. Odvtedy som pravidelným občasným návštevníkom tohto kraja, Dolného Liptova. A vraciam sa sem rád. V mojich žilách predsa prúdi aj liptovská krv.

Ako vtedy, v to skoré ráno neskorej jesene roku 2013. Je ešte tma, keď doma sadáme do auta. Nám spolujazdcom je hej, po chvíľke už dospávame krátku noc, ale šofér Braňo (nie, nie je to ten, ktorého myslíte) musí byť v strehu. Prvé slnečné lúče len začínajú presvetľovať oblohu, keď parkujeme v centre kúpeľnej obce Lúčky. Naše prvé kroky vedú popri vodopáde a cez kúpele, pomaly preťahujeme svaly stuhnuté dvojhodinovým sedením v aute. Dnešný cieľ, Veľký Choč, je vraj jedným z najkrajších výhľadových vrcholov na Slovensku.

Spočiatku chodník stúpa krásne sfarbeným jesenným lesom, v ovzduší sa mieša vôňa ihličia, chladného rána aj náhleho pocitu uvoľnenia. Mám veľmi rád tento pocit slobody, ktorý opantá moju myseľ už pár minút po tom, ako nechám za chrbtom civilizáciu a ponorím sa do ticha prírody (ktorá môže byť niekedy dosť hlučná. Ten kto zažil jeleniu ruju na hrebeni Západných Tatier mi dá za pravdu). Je to taká moja droga, bezpečná, čistá, vyjasní myseľ, osvieži dušu.

Vychádzame na lúčku, stromy sa rozostupujú, nad nami zo slnečného jasu vystupuje biele bralo predvrcholu. Už vyzerá blízko, takmer sa ho dá dotknúť, len kúsok viac natiahnuť ruku. Chvíľku to však na vrchol ešte potrvá. Minúty bežia, obloha sa zaťahuje. Tesne pod vrcholom, pri reťazi v kosodrevine, vchádzame do hustého mraku. Ten je vytrvalý, sprevádza nás až na hore, tam dokonca hustne, nevidno nič, orientujeme sa len podľa hlasu. Navštívili sme vrchol s krásnymi výhľadmi, kovovú tabuľku, ružicu, ledva nachádzame, orientujeme sa viac hmatom ako zrakom.

Zostup je tiež nezabudnuteľným zážitkom. Vápencové skaly, zmáčané hmlou sú šmykľavé, klzké, musím dávať pozor na každý krok, som majstrom zostupov, ďaleko zaostávam. Za chrbtom hmla, pred sebou slnko. Keď prídeme na Poľanu, križovatku turistických ciest, je už vrchol krásny, čistý, týči sa dovysoka nad nami aj okolitou krajinou.

Nás čaká ešte  strmý zostup (zo sedla Spuštiak nikdy nevoľte zostup po modrej, je to takmer voľný pád), poblúdenie a strata značky, chvalabohu v roku 2013 už poznáme GPS a Martin už rutinne ovláda „šúchací“ telefón (my ostatní traja IT-čkári sa vtedy ešte len učíme – hanba!) a tak sa úplne nestratíme, ale dokážeme sa lokalizovať v priestore aj čase. Máme len asi hodinku do odchodu autobusu z Liskovej do Lúčok, šofér Braňo (nie, nie je to ten, ktorého myslíte) pobehne (vo wibramách), aby to stihol, my ostatní sa presúvame zrýchleným krokom. Nakoniec sa všetci stretávame sa autobusovej zastávke, stihli sme to aj my (a bez zbytočného behu). Akciu zakončujeme výbornou večerou v Kolibe u dobrého pastiera v Čutkovskej doline. Halušky a pirohy mi už dlho tak nechutili.

Začiatok leta v roku 2016, o tri roky neskôr. Kamaráti zo Žiliny zas vymysleli spoločné stretnutie, ideme do Hrabova. A tak sa pohodlne prechádzame lesmi do Čutkovskej doliny, trepeme hore zjazdovkou na Malinô Brdo (pot sa z nás v páľave ostrých slnečných lúčov len leje, dobrý kopček) a potom popod Sidorovo, prudko klesáme do Vlkolínca, obdivujeme prvé drevenice. Už tu nemám ten pravý pocit autentickosti, chalúpky sú krásne, nádherne zasadené v krásnej prírode, pôvodné, ale je tu už priveľa návštevníkov, cítim umelosť. Nie priveľmi, len tak na pozadí, nekazí dojem z vydareného dňa.

A opäť posun o tri roky, koniec leta 2019, KST zraz cykloturistov bude priamo v Ružomberku, konečne hádam spoznám bližšie aj mesto. Áno, darí sa mi to, hlavne návštevy v rodnom dome Ľ. Fullu patria k pamätným. Nie, nie je to galéria, ako by možno niekto čakal, ale krčma. Avšak slušná, čapovaný Guiness nedostať len tak všade.

Zážitky z tých pár dní som už pomerne zoširoka opísal inde (dajú sa nájsť na našej domovskej webovej stránke), znova prišlo na Vlkolínec (bicyklom), aj výšľap až hore na Malinô (peši), krásne sme sa pobicyklovali v severnej časti Liptova, zašli až na Oravu (Malatiná, tam by som sa ešte rád niekedy pozrel, škoda, že je ten rok tak krátky), ale tento príspevok hlavne venujem Dolnému Liptovu, ktorým viedla časť sobotnej trasy.

Cesta nás najskôr vedie okolo kostolíka na okraji Ludrovej. No, na okraji… Ludrovú odtiaľ ani nevidno, je hodný kus cesty vedľa, kostol leží uprostred šírych polí. Ale jeho interiér je vraj krásny, historicky hodnotný  (hovorí internet), bohužiaľ som ho ešte nikdy nenavštívil, je to jeden z mojich veľkých restov a nesplnených snov. Ale stačí prejsť okolo, len pár metrov vedľa jeho opevnených múrov a človeka pocíti silný závan histórie, miesto na neho dýchne svojou atmosférou. Aj tajomstvami, vraj je v ňom pochovaný templársky majster, okolo neho sa zjavujú duše zomrelých, preháňa sa tajomný kočiar.

No dnes sme sa okolo prehnali len my, aj to (poniektorí) len sťažka, kondícia chýba… A ešte viac sa jej deficit prejavuje v stúpaniach medzi Liptovskou Štiavnicou a Liptovskými Sliačmi. Je tu však prenádherne.