Naše plány a túžby v roku 2024

Po čom túžime v roku 2024:


27.4. opäť navštívime Mohylu Štefánika na Bradle


Koncom mája zavŕšime splavovanie Malého Dunaja v úseku Topoľníky – Kolárovo


V dňoch 23.5. – 30.5. budeme cyklisticky spoznávať juhozápad Malorky


9.6. si v pohode pobicyklujeme po JuRaVe pri Bernolákove


30.6. zamierime na Moravu do oblasti Lužických rybníkov


21.7. navštívime priepasť Kortmanku v Strážovských vrchoch


27.7. pobicyklujeme po Považskom Inovci


V dňoch 4.8. – 11.8. budeme spoznávať krásy Berounska


Cez víkend 24.8.-25.8. navštívime Liptov


31.8. nevynecháme ani naše milé Malé Karpaty


15.9. zamierime aj do Rakúska – cieľom bude Klein Mariazell


V dňoch 20.9. až 22.9. zamýšľame spoznávať Levočské vrchy


V dňoch 20.9. – 29.9. spoznáme neznáme Albánsko


V októbri (na pešo) sa potúlame po Kremnických vrchoch

…a dúfajme mnoho iného…

Silvester na Starom Plášti

Akcie na záver roka sa zúčastnili: P. Rapant, A. Dzurenková, J. Dzurenka, V. Naď, J. Budoš, J. Golier, B. Golierová, I. Naništa, M. Naništa, M. Miklošovič, V. Miklošovičová, L. Duboš, J. Behúl, J. Sala, I. Salová, M. Babišík, L. Kraic, E. Kraicová, M. Modrovský, E. Zolvík, M. Karlíková, Ľ. Šoltés, F. Martinus, J. Polakovič, I. Matušek, J. Lukačovičová, M. Líška, V. Gubiová so sestrou Lubkou a mnohí ďalší –  spolu 37 účastníkov(-čiek).

Stretávame sa (už ako tradične) na Olšovskom mlyne. Sme opäť riadna skupina, veď záver roka treba „zakončiť“. Opäť naším cieľom je vrchol Starého Plášťa. Po tradičnom zvítaní a fotení sa krátko po ôsmej hodine vydávame na trasu.

Putujeme po asfaltke dolinou popri riečke Bohatá. Je zamračené, hmlisto, ale nálada je výborná. Každý má čo zhodnocovať, každý má nejaké nové plány. Toto všetko treba dnes predebatovať, ale dnes len na veselú nôtu – veď je Silvester.

Krátko sa zastavujeme pri kríži, aby sme sa navzájom dobehli a trochu sa občerstvili. Veď ruksaky sú ešte plné všelijakých prekvapení.

Odtiaľto sa stúpanie začína priostrovať a záver pred samotným kopcom je pomerne prudký a trochu preverí našu kondíciu.  Trochu ešte aj poblúdime ale nakoniec vrchol predsa len nájdeme.

Minulý rok bola hore príjemná inverzia, ktorá nám uštedrila krásne výhľady do ďaleka. No tento rok to bolo opačne. Hore na vrchole bola ešte väčšia hmla a fúkal pomerne nepríjemný vietor. Výhľady nulové. Tak sme sa skryli do akého-takého závetria a užívali si Silvestrovskú pohodu. Tu sa stretávame aj s partiou zo Záhoria. Hneď bolo veselšie. Šampanské malo správnu teplotu, koláčiky a klobásky k tomu. Nakoniec ešte káva od Vlada. Skrátka Silvester ako má byť.

Z kopca putujeme starým známym žľabom dolu k malému pomníčku Feriba venovanému veľkému milovníkovi týchto končín. Tu sa veľa nezdržujeme a pokračujeme ďalej. Teraz volíme menej blatovú variantu oproti minulému roku. Putujeme traverzom ponad dolinu Široké.

Onedlho sme opäť na asfaltke v doline Bohatá. Do cieľa prichádzame spokojní. Aj keď počasie dnes nebolo práve ukážkové, ale to nám nemohlo nijako ubrať na turistickej pohode dnešného sviatočného dňa.

Ľuboš Kraic

Povianočná turistika na Inovci

Podľa pozvánky od Juraja G. nás čakala zaujímavá trasa aj turistický program na „Štefana“…citujem z pozvánky:

Utorok 26.12. tradičné prevetranie tela po sviatkoch, tentokrát na Považskom Inovci, jaskyne, pamätník V. Plulíka, skaly (aj Visiace), Marhát… – taká pohodovka (vyvetrať faldy po sviatočnom obžerstve).“

Akcie sa zúčastnili: Juraja a Božka G., Pavol R., Marian M., Janka a Vojto G,. Edo Z., Jozef Dz., Igor N., Zuzka Š., Jozef P., Milan B., Rasťo M.,

Minulý rok bola povianočná turistika v okolí Dolných Orešian nad Sv.Urbanom … tohto roku pre zmenu sme uskutočnili výšľap nad Výtokmi v Považskom Inovci. Neúnavný a plný turistických nápadov. To je Juraj Golier. Aj dnes pripravil kvalitný a „výživný“ výlet.

Vianočné sviatky sú obdobím keď sme všetci radi doma a spolu. Pri stromčeku, pri TV, pri stole s napečenými sladkosťami, užívame pokoj a blízkosť rodiny. Po dlhom čase Adventu čakáme až príde Ježiško a čo nám donesie…?! Kto poslúchal, kto neposlúchal, …však to poznáte, každý si niečo nájde … ale vždy sa tešíme aj na turistiku…

Vianočný pobyt v prírode s partiou priateľov sa stal už pevným bodom sviatočného programu. Ráno krátko pred 8:00 h sa stretávame na parkovisku na Výtokoch. Vystupujeme do mokrého snehu. Po zvítaní a tradičnej štartovej fotke stúpame hore zvážnicami do lesa. Prvé pekné výhľady do okolia sa nám naskytnú pod sedlom Gajda. Kúsok ďalej sa blížime ku skalnému hrebeňu kde Juraj objavuje jaskyne a skalné pukliny. Z rázcestia pod skalami pokračujeme na Sokolie skaly. Je tu  pietne miesto a osadená spomienková tabuľka na horolezca Vladimíra Plulíka. Zahynul v roku 2008 pri zostupe na Broad Peaku v pohorí Karakoram. Atmosféru miesta jeho poslednej túry dotvárajú farebné tibetské vlajočky. Nepálčania veria, že ich trepotanie vo vetre vysiela modlitby za duše zosnulých. Po krátkej spomienke a rýchlom občerstvení sa presúvame na Vysiace skaly. Odtiaľ je krásny výhľad na panorámu hôr na horizonte. Pri lesnom obede pod skalou koštujeme dobroty ukryté v našich batohoch.

Sľubované oteplenie prináša so sebou aj silnejúci vietor. Cca po 2 km pochodu sa ocitáme na rázcestí pod Marhátom. Odtiaľ okolo obory stúpame už len hore. Na hrebeni vietor silnie do riadneho fučáku. Čoskoro sa došplháme až k rozhľadni na Marháte. Tu už jedna veselá partia opeká špekáčky a prikladá do ohňa. Pár odvážlivcov sa kochá výhľadmi z rozhľadne. Zvyšok výpravy dopĺňame energiu pod prístreškom v závetrí. Pri zostupe na rázcestí pod Marhátom stretávame Rasťa M. ktorý ráno štartoval neskôr a išiel inou trasou. Šľapeme ďalej spolu dole okolo osád a majeru až na Jelenie jamy. Tu sa lúčime s kamarátom cyklistom Petrom Ď. ktorý sem prišiel na bicykli až z Maduníc. Cesta dole kopcom ubieha rýchlo. V lesných zvážniciach je lepkavé blato ktoré nás trocha pribrzdí. Vylepší sa to až s príchodom na spevnenú cestu. Vo zvyškoch snehu čistíme naše topánky. Super vychytávku doniesol v batohu Edo Z. Obyčajnú kuchynskú kefku na čistenie.

Na parkovisku nad Výtokmi tak môžeme v potôčiku dočistiť topánky úplne dočista. Ďakujeme. Cieľ akcie „prevetrať telo“ po sviatkoch sa podaril. Ďalší krásny deň prežitý v prírode s priateľmi sa blíži ku koncu.

Ešte pozdravy na rozlúčku a frčíme späť do tepla našich domovov. Juraj G. a spol. už spriadajú plány na ďalšie lesné dobrodružstvá… dovidenia na budúce.

Zapísal Igor Naništa

Katarínka

18.11. až 19.11.2023

Akcie z plánu MKCK sa zúčastnili: M. Babišík, J. Budoš, I. Naništa, Ľ. Kraic, E. Kraicová, R. Miklošík, J. Poláček, A. Kučerová, P. Vrábel, M. Valovičová a syn Peťo, Ľ. Rosa, M. Šuga, H. Molnár, J. Ščibravý, J. Nádaský, A. Gieci, Š. Krištof, spolu: 17x MKCK

Ako hostia: P. Rapant, E. Zolvík, H. Rosová, D. Gieciová, M. Modrovský, D. Soukupová, A. a J. Dzurenka, spolu: 8 x hostia

Skoro už tradične na jeseň sa stretávame pred koncom roka na chate a hodnotíme činnosť klubu. Tohtoročná cyklosezóna 2023 bola pre MKCK pestrá a činorodá. Okrem tradičných „povinných“ jázd ako je Jašter, Dobrá Voda, Okolo Baťovho kanálu, Karpaty Tour, sa v pláne objavili aj výnimočné destinácie napr.: cyklozájazd do CZ-Český raj, cyklozraz SCK Humenné, turistika Krížna s VKÚ, Svätojakubská francúzska cesta do Santiaga de Compostela s dĺžkou trasy 780 km ,…

Cieľom stretnutia na chate je v priateľskej atmosfére a pri dobrom guláši si pripomenúť akcie, ktoré sme absolvovali počas roka a prípadne začali plánovať tie budúcoročné. Program akcie začal už okolo 12:00 h prevzatím chaty, prípravou dreva do krbu a prípravou gulášu. Do týchto činností sa aktívne zapojili: I. Naništa, M. Babišík, M. Šuga, M. Modrovský,  P. Vrábel, M. Valovičová so synom Peťom, J. Ščibravý, za čo im patrí veľká vďaka.

Nemenej dôležitou súčasťou programu boli pripravené prezentácie z akcií v podaní: P. Rapanta, J. Poláčka, Ľ. Kraica, za čo im tiež patrí vďaka. Medzi premietaním sme stihli „koštovať“ vínko, Heňove pálené ovocie, koláče ako i domáce klobásky, a pod. Po premietaní nasledovala večera s chutným gulášom z „tvorby“ od M. Babišíka. Pomáhali, M. Valovičová, P. Vrábel, cenné rady poskytol J. Ščibravý,  dúfam že všetkým chutil – tiež ďakujeme. Po večeri nasledovala hudobná produkcia v podaní gitaristu Ľ. Kraica, a tiež spev  účastníkov akcie. Priebežne prikladáme drevo do krbu a nálada graduje .

Počasie bolo tohto roku pravé jesenné. V piatok podvečer silno pršalo ale víkend už bol skoro v pohode.  Teplota  cca 4 až 8 °C. V nedeľu ráno napadal prvý t.r. sneh ktorý sa ale pred obedom roztopil. V programe akcie nemohla chýbať už tradičná večerná túra k zrúcanine kláštora na Katarínke. Za svetla čeloviek a lámp sme vyrazili v menej početnej skupine na toto tajomné a charizmatické miesto v lesoch nad Dechticami. Pod nočnou oblohou sme si zaspomínali na všetkých, čo tu nie sú s nami a zapálili sviečky za kamarátov Ondreja Stríža, Jozefa Michalca a Kamila Lavora bývalých členov klubu. Ondrej, Jozef, Kamil,  nezabúdame na Vás…

Niektorí sa musia pre povinnosti rozlúčiť a odchádzajú domov. Po návrate na chatu ešte posedíme pri krbe a koštujeme Heňove ovocie. Skvelý sólo gitarista Ľuboš K. odišiel s Milkou domov. Zostalo iba zopár  vytrvalcov (3-ja) a pokračujeme do neskorej noci (či rána). Drevo v krbe dohorieva a začína sa nový deň. Po raňajkách ešte rozprávame a okolo 11:00 h začíname s upratovaním chaty. Za výdatnej pomoci M. Babišíka, H. Molnára, dávame priestory do poriadku aby sme po 12 h mali hotovo. Ďakujem ešte raz všetkým menovaným aj nemenovaným účastníkom  za vytvorenie dobrej nálady a pomoc pri príprave a realizácii zdarného priebehu stretnutia.

Lúčime sa. Spoločne si zaželáme šťastný Nový rok 2024 a vyslovíme prianie stretnúť sa tu znova o rok. Dovidenia priatelia- ky v novej cykloturistickej sezóne.

Zapísal: Igor Naništa

 

Akcia Malorka

Cyklovýlet Malorka 18.10. až 25.10.2023

Na akcii sa okrem iných zúčastnili: D. Fáziková, M. Farkašovská, I. Matkovčík, Ľ. a E. Kraicoví, M. a V. Miklošovičoví so synom Tomášom, D. a S. Lenčoví.

Cyklistiky po Stredomorí nikdy nie je dosť, tak prijať pozvanie cestovky Avanti-Tours sa na jeseň tohto roka rozhodlo cez šesťdesiat vyznávačov tejto relaxačnej športovej aktivity. Naša (horeuvedená) desať členná skupina bola toho neoddeliteľnou súčasťou. Chodili sme síce komorne, vo vlastnej réžii, čo nám umožnilo v pohode si užívať výlety po malorskej krajine, no sem-tam sa naše cesty skrížili aj s hlavnými skupinami.

Na Malorku sme leteli z Viedne. Po prílete do hlavného mesta Palma nás transfer priviezol do letoviska Platja de Muro, konkrétne do hotela Rei del Mediterrani. Tu sme si pomerne vo vysokom štandarde (ako sa na 4* hotel patrí) užívali celých sedem krásnych dní.

Bicykle nám k našej spokojnosti perfektne pripravila a servisovala spoločnosť Na Cesty. Trasy sme mali pripravené, takže stačilo len nasadnúť a spoznávať tento (hlavne pre “cesťákov“) cyklistický raj.

My sme sa orientovali hlavne na bočné asfaltové cestičky okolo miestnych haciend. No chceli sme spoznať aj dva hlavné ťahúne tejto oblasti. Miesta, kde chodia trénovať aj špičkoví profesionáli: maják Formentor a jeden z najkrajších cyklozjazdov v Európe, Sa Calobra. Ale poďme po poriadku…

Streda 18.10.2023 – príchod na Malorku

Večer využijeme ponuku spoločnosti Na Cesty na nočnú prehliadku starého historického centra Alcúdie. Do 5 kilometrov vzdialenej Alcúdie nás dopravujú postupne malé autobusy. Začíname prechádzkou po starom mestskom opevnení, no a promenáda po večerných uličkách starého historického centra má osobité čaro. Na malom námestí (ešte plnom ľudí) sa zastavíme, usadíme a pri dobrom aperole, sangrii… si užívame túto večernú pohodu.

Štvrtok 19.10.2023 Trasa: Kúpanie v Cala Sant Vicenc

Od hotela sa vydávame na sever. Stará, pokojná asfaltka nás popri jazere Lago Esperanza privedie do rušného Platja de Alcúdia. To rýchlo opustíme. Asi tri kilometre ideme po cykloceste popri mori, no o chvíľu sa už kocháme na pokojných cestičkách miestnym vidiekom. Pozorujeme už spomínané haciendy, pri nich pasienky – skrátka pokojný svet vidiečanov.

Prekrižujeme hlavnú GR221 a smerujeme k prvému, nášmu cieľu – slávnemu plážovému letovisku Cala Sant Vicenc. Zakotvíme v malej romantickej zátoke. Je tu krásna piesková pláž lemovaná strmými vysokými skaliskami. Voda je parádna, slniečko svieti – tak poďho do vody… pardon – najprv nejaká káva, sangria, resp. orosené a potom kúpať. Poradie musí byť!

Z letoviska sa vraciame opäť po vidieckych cestách. Teraz smerujeme opäť do starej Alcúdie. Zastavíme sa v historickom centre na malom námestí, kde pri ochutnávaní miestnych špecialít doplňujeme stratené kalórie.

Ďalej pokračujeme popri letovisku Mal Pas. Sú to všetko prázdninové rezidencie, ktoré ponúkajú ubytovanie pre plážových dovolenkujúcich. Malebná cestička popri mori nás privádza k stúpaniu na pustovňu Victória. Dalo to trochu zabrať, ale miesto bolo veľmi romantické s peknými výhľadmi na mys Formentor a záliv Puerto Pollenca. Dominuje tu kostol, kde v 15. storočí pustovníčili starí karmelitáni. Teraz je to oddychové kultúrno-turistické miesto.

Vraciame sa naspäť. Do Port Alcúdie sa teraz dostávame cez štvrť Bonaire, kde môžeme obdivovať rezidencie tých majetnejších. Skrátka – „čo by sme si kúpili, keby sme sa lepšie učili.“

Záverečné tri kilometre ideme po rušnej Carretere d Arta lemovanej obchodmi, reštauráciami a inými podobnými zariadeniami. Naša cyklocesta je však od hlavnej spoľahlivo oddelená, takže do hotela prichádzame úplne v pohode.
Dĺžka trasy: 56 km s prevýšením 474 m

Piatok 20.10.2023 Trasa Formentor

Od hotela sa opäť vydávame na sever. No cyklocestou popri mori teraz putujeme až do Port Pollenca. Zastavíme sa tu krátko na malé občerstvenie, lebo ďalšia možnosť bude až na majáku Formentor.

Za mestom nás preverí prvé stúpanie na vyhliadku Coll de la Creueta do výšky 207 m. No výhľady na strmé skalné steny padajúce do mora sú úchvatné. Stojí tu aj pamätník vzdávajúci poctu Antoniovi Parietti Collovi (inžinierovi, ktorý navrhol túto cestu ).

Ďalej nás čaká asi trojkilometrový zjazd k miestnej pláži. Tú teraz vynecháme a vydávame sa na záverečný úsek k majáku. Je dlhý cez 10 km s prevýšením asi 450 m. Po ceste môžeme obdivovať divokú zátoku Cala Figuera a krásnu divotvornú kulisu skál a borovíc, ktorá nás sprevádza až ku majáku.

Kúsok pred cieľom sme fotení profesionálmi od spoločnosti Mallorca Bike Photos priamo za jazdy s krásnou panorámou majáka v pozadí. Kto má chuť, môže si foto na nete potom zakúpiť – každý sa tam nájde.

Samotný maják má výšku 22 m. Je známy ako malorský Mys Finisterre – koniec krajiny Malorky. Je to vlastne najsevernejší cíp tohto ostrova – miesto kde sa spájajú vetry – čo sme mohli pocítiť aj my. Jeho výstavba začala v roku 1857. Na tú dobu to bol impozantný výkon, kvôli členitosti krajiny a preprave materiálu. Táto akcia zmobilizovala počas šiestich rokov viac ako 200 ľudí do tej miery, že malorský biskup nariadil postaviť tam oltár, aby sa robotníci mohli zúčastniť omše pred prácou.

My si tu teraz pochutnáme na kávičke a vychutnávame si magickosť tohto miesta. Samozrejme aj naše fotoaparáty si prišli na svoje.

Pomaly sa vraciame späť. Na vyhliadke Coll de la Creueta sa niektorí ešte rozhodneme vyšliapať ku strážnej veže Albercutx. Je to jedna z mnohých opevnených veží, ktoré boli postavené v 16. a 17. storočí na ochranu proti pirátom. Ostatní nás čakajú v Port Pollenca, kde sa s nimi o chvíľu aj stretávame.

Po vidieckych cestách sa presunieme do Alcúdie. Po slabom blúdení historickým centrom sa  onedlho dostávame na rušnú Carretere d Arta, ktorá nás spoľahlivo privádza k hotelu.
Dĺžka trasy: 77 km s prevýšením 1090 m

Sobota 21.10.2023 Trasa: Inca – Muro

Dnešný deň chceme preskúmať čisto vnútrozemie. Z hotela putujeme opäť na sever, ale tentokrát po Carretere d Arta do Alcúdie. Krajom mesta sa dostávame ku osadám na vidieku. Zo začiatku sa ide dobre, potom sa začína zmrákať a za osadou Pont de Can Roig dostávam defekt. Ten za pomoci kolegov rýchlo opravím. Aj počasie sa zdá, že sa vylepšuje. Ale len naoko.

Kúsok za Can Llompart sa rozprší. Schovávame sa pod košatým dubom. Chvíľu to pomáha. Ale prší už intenzívnejšie a nám nezostáva nič iné, len si obliecť pláštenky. Nemôžeme tomu uveriť: Malorka a my mokneme! Cca po pol hodine to ustáva a my môžeme nesmelo pokračovať.

No počasie sa stále vylepšuje, tak sme veselší. Zastavujeme sa v meste Campanet. Najprv pri markete, kde sa trochu osušíme, no zamierime hlavne do centra na malé námestie, kde posedíme na slniečku teraz aj pri zohrievajúcom rume. Dáme niečo aj pod zub a pokračujeme ďalej po trase.

Striedame pokojné vidiecke cestičky s prejazdami dedín a mestečiek. Na chvíľu sa zastavujeme v Selve, Llosete a v Ince. Vo všetkých prechádzame typickými úzkymi uličkami, ktoré sa spájajú na malých námestiach, alebo pri kostoloch. Nasávame tú pravú stredomorskú atmosféru.

Kúsok pred Murom máme trochu zdržanie. Milke odpadne za jazdy celá ľavá pedálová páka. Vyzerá to nečakane až hrozivo, no máme potrebné náradie a hravo zvládneme aj tento problém. V Mure sa na chvíľu zastavíme, niektorí by aj niečo pojedli. No bohužiaľ, k jedlu nie je nič. Presvedčia nás, že hlad je len prezlečený smäd.

Za Murom sa dostávame opäť na pokojné vidiecke cestičky, kde nám spoločnosť robia staré veterné mlyny. Pôsobí to tu pokojne až romanticky.

Ale to už máme len tri km do cieľa a pokojná výpadovka nás spoľahlivo privádza k nášmu hotelu.

Máme ešte trochu času nazvyš, tak niektorí využijeme na osvieženie vnútorný, resp. vonkajší hotelový bazén.
Dĺžka trasy: 77 km s prevýšením 577 m

Nedeľa 22.10.2023 Trasa: Sineu – Sa Pobla

Táto dnešná trasa je navrhnutá ako odpočinková na relax po troch prvých etapách a niektorí chceme ísť zajtra na ťažkú etapu na Sa Calobru.

Od hotela sa vydávame na juh po vcelku rušnej Ma-12-tke. Ale šoféri sú ohľaduplní a my našťastie po piatich kilometroch v Can Picafort odbočujeme z nej na pokojnejšie vidiecke cesty.

Je to tu parádne, prechádzame po pokojnej asfaltovej cykloceste popri kamenných múrikoch oddeľujúcich jednotlivé parcely. Krajina je jemne zvlnená, pripomína to tu talianske Toskánsko. Pastvou pre oči je aj pohľad na neďalekú Santa Margalidu s kostolíkom na kopci.

Onedlho sme pri ňom. Nazrieme doň. Je nedeľa, ešte je prázdny, kostolník pripravuje bohostánok na omšu. Z neďalekej terasy si užívame výhľady na tú, priam Toskánsku krajinu.

O pár ulíc je malé námestie priam pozývajúce na malé zastavenie. Dostávame chuť na taký malý rum. Veď je nedeľa. Čašník prinesie celú fľašu a poháriky. Vraj nalejte si sami, koľko budete chcieť. Vedľa v stánku smažia niečo také, ako naše šišky. K tomu rumu by to šlo. No lepšia pohodička ani nemôže byť.

Ďalej pokračujeme opäť po pokojných cestičkách do asi 10 km vzdialeného mesta Sineu. To je náš bod obratu. Odtiaľto sa budeme vracať už naspäť k hotelu. No najprv zakotvíme na námestí Placa es Fossar. Je tu plno cyklistov a občerstvovacie zariadenia. Najprv sa nejeme. Majú dobré bagety, zákusky, kávičku, pivo… No neodoláme ani my.

Potom sa presúvame za kultúrou na neďaleké námestia: Sa Placa a Placa de Sant Marc, kde tróni majestátny kostol zasvätený Panne Marii. Na priečelí námestia Plaça de Sant Marc stojí obrovská socha leva.

Dnu hrá podmanivá chorálna hudba. Okrem iného nás zaujmú sochy muža a ženy v nadživotnej veľkosti. Kostol má dosť neortodoxnú kupolu v tvare osemuholníka. Mohutná zvonica kostola patrí medzi najvyššie kostoly na Malorke.

Miestny mýtus o Sineu hovorí o es Pern del Món, v preklade „svorník sveta“, ktorý sa nachádza pod zvonicou kostola. Každý nový rok sa tu stretáva primátor a rektor, aby naolejovali skrutku, lebo ak nie, svet sa potopí.

Dosť bolo kultúry. Po preštrikovaní sa z mesta sa opäť napájame na pokojnú cestičku s malebnými výhľadmi po krajine. Prechádzame po dedine Llubí. Len naoko sledujeme miestne námestie opäť s kostolíkom (Sant Feliu). Moc sa nezdržujeme. Naším ďalším cieľom je mesto Sa Pobla. Je vzdialené necelých 10 km. Opäť pokojné cestičky nás do neho ľahko privedú.

Po spleti úzkych uličiek sa dostávame na malé námestie. Práve tu končia kvetinové predajné trhy, takže je tu trochu rámus pri upratovaní námestia. Nevadí, zastavujeme sa na potrebné občerstvenie. Tá dnešná kultúra sa musí trochu aj stroviť. Že by tomu pomohol aj aperol? Dáme si a uvidíme.

Do cieľa to už máme neďaleko, pohodová výpadovka zo včerajška nás k hotelu opäť hravo privedie.
Dĺžka trasy: 57 km s prevýšením 350 m

Pondelok 23.10.2023 – Trasa: Sa Calobra

Táto trasa tvorila (aspoň pre mňa) zlatý klinec celého malorského pobytu. Hlavne jej časť od sedla Coll dels Reis (720 m n m.) dolu k moru, do starej rybárskej osady Sa Calobra. Tento skvost vybudoval (náš známy z cesty na Formentor) inžinier Antonio Parietti v roku 1933.

Cesta začína 270° špirálovým mostom nazývaným kravatový uzol. V zjazde je 26 zákrut, niektoré z nich sú veľmi ostré a tesné. Nádherne kľukatá cesta zarezaná do skalnatého svahu je plná neskutočne úžasných výhľadov.

Prvé správy mi o nej dal kamarát Marek pred asi štyrmi rokmi. Odvtedy som hľadal možnosť, ako túto cestu absolvovať. Pred tromi rokmi výlet na Malorku znemožnila pandémia, teraz to snáď vyjde. Pondelok sa javí ako pekný slnečný deň, sme riadne odpočinutí, nič nás nebolí. Poďme na to.

Celá trasa od hotela a späť má však úctyhodných 111 km s prevýšením 2000 m. Nakoniec ideme z našej skupiny traja: ja s Igorom na cestných a Milka sa aj napriek pochybnostiam od servisákov o výdrži e-biku na takúto „porciu“ vydáva na trasu s nami. Ostatní nám popri plážovaní a nákupoch budú držať palce.

Príprava začína už raňajkami. Dali sme si palacinky s nutelou a čajom. Zobrali sme ionťaky a poďho na trasu. Máme taktiku, že po rovine budeme e-bike „šetriť“ a podporu využívať len v stúpaní, preto ja s Milkou vyrážame o niečo skôr, kvôli dostatku času. Igor vyrazí za nami asi o pol hodinu. Trasu pozná.

Od hotela sa vydávame na sever po známej ceste z prvej etapy. Pokojnými cestičkami prichádzame do Pollency. Je to pekné mesto, trochu vyvýšené na kopci. Cez spleť úzkych uličiek prichádzame do centra na malé námestie. Sú tu útulné kaviarničky, ktoré priam volajú na malé zastavenie. Ale odolávame. Máme toho ešte veľa pred sebou.

Vďaka navigácii sme o chvíľu von z mesta, napájame sa na Ma-10-tku. Cesta je pokojná, takmer bez áut. Spoločnosť nám robia prevažne len cyklisti idúci našim smerom. Po križovatku v Lluc nás čaká stúpanie dlhé 20 km s prevýšením 600 m. Ja s mojim fitnes bicyklom som v pohode. Milka šetrí, kde sa len dá. Ale cesta nám ubieha v pohode, veď okolitá príroda je už tu dolu nádherná.

Sme na križovatke Lluc. Igor sa ešte nehlási. Odbočujeme doprava k viaduktu a križovatke Els Arcs. Tu sa pripája cesta zo Sólleru. Čaká nás takmer 9 km tzv. „hupákovej“ trasy. Najprv výšku naberieme, potom ju vzápätí rýchlo stratíme. Pri viadukte nás doháňa Igor. Sme vo výške 560 m. Je tu malý bufet. Občerstvenie príde náramne vhod. Čaká nás ešte 2,5 km cesta hore na sedlo Coll dels Reis (720 m).

Zdolávame ho vcelku v pohode. Tak, teraz to príde. Čaká nás 10-kilometrový zjazd dolu k moru do Sa Calobra po tých neuveriteľných serpentínach. Po cca 500 m prejdeme tzv. kravatový uzol  a začína niečo neskutočné, čo predčilo všetky naše očakávania. Práve sa nám spĺňa neuveriteľný cyklistický sen. Tá slza v oku nie je len od vetra. Ten zjazd je proste neskutočný, jeden z najkrajších v Európe a my ho práve absolvujeme.

Samozrejme opäť sme fotení spoločnosťou Mallorca Bike Photos v pozadí so serpentínami. Tí vedia, kde majú stáť. Tú fotku si určite kúpim. Asi v polovici zjazdu je malá úzka tiesňava opäť okupovaná týmito profíkmi. Tí ale fotia cyklistov stúpajúcich zdola.

Cesta ubieha rýchlo, takže onedlho sme dolu. Je to malá zátoka s malým prístavom, kde prichádzajú trajekty od Sólleru. Trochu si pofotíme a sadáme si do jednej z mnohých reštaurácií tak, aby sme videli na bicykle. V pláne mám zjesť niečo ľahké, aby som príliš nezaťažil žalúdok pred stúpaním. Ale to by som nebol ja. Pohľad na čerstvý rezeň však všetko zmenil.

Hovorím si: „Ľubo, veď máš sviatok, splnil sa ti sen, dopraj si.“ Náramne mi chutil. Ostatní boli striedmejší, ale to je ich vec.

Po obede sa ešte cez dva tunely presúvame (ale už pešo) pozdĺž divokého pobrežia k malej čarovnej pláži. Je pekné počasie, ľudia sa kúpu, no my na to teraz nemáme čas, musíme ísť ďalej.

Začíname stúpať. Je to v priemere okolo 7% až 8%. Napodiv, ide sa mi v pohode. Trochu sa potrháme, lebo každý si teraz fotí v pohode túto neuveriteľnú krajinu.

Bohužiaľ v druhej polovici stúpania dostane Milka defekt. Našťastie, tŕň je veľký, ľahko ho nájdeme, takže defekt je onedlho opravený. Bol som prekvapený neuveriteľnou solidaritou okoloidúcich. Každý chcel nejako pomôcť.

V pohode prichádzame hore na sedlo. Šnicla problémy nerobila, asi dobre „sadla“. Hore nás čaká Igor. Milka práve stratila na e-biku tretiu paličku z piatich. Vyzerá to nádejne.

Po križovatku pri Lluc sú ešte hupáky, ale odtiaľ nás čaká zaslúžený vyše 8-kilometový zjazd do Caimari. A zdá sa, že nádhera ešte nekončí. Zjazd dolu je „okorenený“ niekoľkými ostrými serpentínami privádzajúcimi našu cestu dolu do údolia. Okolie je tiež veľmi fotogenické, ale už je toho až až.

Z Caimari pokračujeme pokojnými vidieckymi cestičkami do Campanet. Tu „zakotvíme“ na malom námestí (známeho zo sobotňajšej etapy) na malé občerstvenie a zhodnotenie zážitkov..

Už to ďaleko nemáme. Po siedmich kilometroch prichádzame do Sa Pobla. Za mestom stráca Milka na e-biku štvrtú paličku na batérii. To nám už nevadí, do hotela to máme už len 6 km a je to po rovine.

Krátko po 18.-tej hodine prichádzame do cieľa. Servisákom hlásime, že aj takáto porcia kilometrov a prevýšenia sa pri „rozumnej“ jazde dá zvládnuť aj na e-biku.

Sme neuveriteľne šťastní, veď tie dnešné zážitky stáli ozaj za to!
Dĺžka trasy: 111 km s prevýšením 1957 m.

Utorok 24.10. Trasa: Betlem – Colónia de Sant Pere

Na posledný deň nášho pobytu nám zostala z našej pripravenej ponuky ešte trasa do Arta a Capdepera. Pretože merala okolo 100 km a viedla prevažne po hlavnej Ma-12-tke, tak sme ju o polovicu skrátili. Mala to byť na posledný deň len pohodička a niečo by sme si chceli z výletu na záver aj kúpiť.

Bicyklovanie po Ma-12 išlo pomerne rýchlo a boli sme radi, že po dvadsiatich kilometroch sme z nej mohli konečne odbočiť a smerovať do letoviska Beltem. Tu je už cesta pokojná, onedlho sme na mieste.

No, vyzerá to, že tu sa už sezóna skončila, Nikoho nikde, ledva sme našli malé bistro, ktoré už malo len zostatkový tovar. Na tú kávu sa ešte zmohli.

Nevadí, ideme ďalej. Vedľa to snáď bude lepšie. Presúvame sa do neďalekého letoviska Colónia de Sant Pere. Tiež to tu pomaly už končí, ale nájdeme ešte reštiku, ktorá ako-tak nasýti naše lačné jazyky. Užívame si tú pravú a pomaly aj poslednú pohodu nášho pobytu. Uvedomujeme si, že sa pomaly blíži záver  našej dovolenky. Ešte rýchlo naspäť a dokúpiť posledné darčeky, veď zajtra odchádzame.
Dĺžka trasy: 60 km s prevýšením 523 m

Streda 25.10.2023 – odchod domov

Tak, nastal čas balenia, posledného fotografovania a odchodu na letisko. Skončil sa opäť jeden z tých krásnych týždňov, počas ktorých sme spoznávali nové krajiny, nových priateľov a nazhromaždili kopu nových zážitkov. Záleží len na každom, ako to všetko prežíval a vnímal.

V jednej českej piesni sa hovorí, že: „Sliby se mají plnit o vánocích“. Tento výlet potvrdil, že to môže byť kľudne aj koncom októbra.

Malorka a cyklistika – ďakujeme.

Ľuboš Kraic

Akcia Krížna

S VKÚ na Krížnu

6.ročník výstupu

9.– 10.9.2023

Snívam svoj sen. Sedím pred hárkom papiera, je prázdny ako moja myseľ, snehobiely ako severným vetrom vyfúkané ľadové pláne, môj zrak sa hladko kĺže po jeho povrchu. Premýšľam nad zážitkami posledného víkendu, už hodnú chvíľu sa snažím uchopiť príbeh za ten správny koniec, nedarí sa mi však rozpletať klbko rozprávania, ošívam sa, pretieram oči i tvár, v jedinom mrknutí viečka sa prepadám kamsi hlboko, kdesi ďaleko. Papier sa mení na plátno, to rastie, stále a znova, čoraz viac sa zväčšuje, čoskoro pokrýva všetko navôkol, no napriek tomu ho obsiahnem jediným pohľadom. Plocha sa začína zaľudňovať tieňmi postáv, ožíva ozvenou spomienok, odkiaľsi prilietajú prvé písmenká. Sú ako nezbedné vrabce, hmýria sa, klbčia, pelešia v belostnom prachu plátna, štebotajú a džavocú, rôzne sa skladajú do slov i viet, tie však (zatiaľ) nedávajú zmysel, sú ako nezrozumiteľný bľabot bábätka, ako neznámy jazyk, svahilčina a či urdu. Znaky sa však ďalej zhlukujú, už pokrývajú celú plochu plátna, medzi nimi sa tvoria cestičky, tunely, prechody, šepcú, kričia, rôzne sa prepletajú, preskupujú a križujú, vedú môj zrak kamsi mimo priestor, až tam za zrkadlo, do iného rozmeru. Som tu a zároveň tam, vtedy, teraz aj potom, déjà vu, mix spomienok a predstáv, halucinácia alebo sen? Pohľad zalieta až za okraj nekonečna, galaxia sa rozpína, hmlovina krúti, prepadá do seba samotnej, jej zvyšky sa jagajú nad neusporiadanou mätežou zvukov a znakov, písmená sa zoraďujú, formujú slová, ich zmysel sa javí povedomý, už-už ich dokážem prečítať, takmer porozumieť. Niečo ma však vyruší, odvedie pozornosť, kŕč v lýtku, tik viečok, sním a či bdiem? – snívam svoj sen. Prvú vetu mám teda v suchu…

Niekedy okolo Vianoc mi do schránky nečakane zablúdil mail, odkaz na akýsi prieskum – vraj koľkokrát som bol s VKÚ na Kráľovej holi. (5x) Či sa mi výstup  páčil. (áno) Či by som privítal zmenu vrcholu. (nie!!!) Či prídem, ak sa výstup uskutoční na Krížnu. (áno) A tak tu teraz stojím a rozhliadam sa. Do okolia, do minulosti, do svojho vnútra.

piatok 8.9., deň cesty

Nastal čas odchodu. Na miesto určenia, do Chalupy u potoka v Starých Horách sa trúsime postupne, niekto skôr, niekto… najskôr dám preto slovo Jančimu, hovorcovi  (dnes ešte veľmi malej) cyklistickej skupinky:

Cieľom našej akcie je malebný vrchol Veľkej Fatry – Krížna, ktorý je pre mňa spomienkou na staré časy v rozvojáckej chate na Salaškách aj zimné bežkárske prechody.

Ja a Štefan sme sa ráno odviezli vlakom do Prievidze, odkiaľ sme mali naplánovanú cyklotrasu do Starých Hôr. Tamojší penzión bol totiž našou základňou pre sobotný výstup na Krížnu, buď pešo alebo na bicykli. Ostatní volili cestu autom.

Z Prievidze sme šli cyklocestou  cez Lazany a Nitrianske Pravno. Prvé občerstvenie bolo v Lazanoch, lebo sme zistili, že radšej sa občerstviť skôr ako neskoro, keď by už mohol byť problém. Potom sme začali stúpať do sedla Vyšehradné. V Budiši sme si dopriali čerstvej kyselky a pokračovali ďalej cez Turčianske Teplice na Čremošné. Prechádzali sme rázovitou dedinkou s krásnymi dreveničkami. Stúpanie gradovalo až do Čremošnianského sedla, odkiaľ nás smäd zlákal na Čremošnianske lazy, kde je penzión Kráľov dvor. Tu nám dobre padlo pivečko. Pred posledným stúpaním na sedlo Šturec sme trochu výškovo padli na hlavnú cestu. Pri Bartoške sme do sedla využili cyklocestu, ktorá bola dosť ťažká – stúpaním aj povrchom. Zo sedla sme pokračovali cyklocestou do Horného Harmanca, kde sme prešli na hlavnú cestu, ktorá nás priviedla až na kraj Uľanky. Po obede v kolibe svätého Krištofa sme do cieľa radšej ako hlavnú cestu zvolili MTB trasu. Bola nielen do kopca, ale hlavne tam nebol hluk od áut.

Večer sme sa všetci zišli na chate. Príchod sme dobre oslávili a pripravili sa na zajtrajší hlavný výstup na vrchol.

73km, 1134m

A čo ostatní? Tí šťastnejší vyrazili už ráno, nikam sa nenáhlili, nenaháňali, zastavili sa na hrade Šášov i na obed kdesi v kolibe (o podrobnostiach – na vaše šťastie veľa neviem a teda na tomto mieste ani nepoviem), v pokoji sa ubytovali a čakali… iní tiež tak podobne, len vynechali podaktoré zo zastávok…. Robo si cestou cvične vybehol na Bystrú… my zvyšní sme ráno vyrazili do práce…

…a tam sa celý deň naháňali, stále kamsi náhlili, ani na chvíľu sa nezastavili, aj obed do seba hodili iba úchytkom a netrpezlivo čakali, kedy sa to celé konečne skončí…

Sedím v aute, hypnotizujem tachometer aj cestu, tie autá pred sebou by som najradšej zhrnul kamsi do priekopy, dupem na plyn, zvoní telefón – Janči, že vraj kde sme? „Pri Vlčkovciach.“ Zo slúchadla sa mi do sluchu (i duše) zarýva tlmený (no zreteľný) smiech. Veď ty počkaj!

O čosi neskôr, o chvíľu ďalej… úporne tlačím na pedál, márne sa snažím predbehnúť tmu – táto akcia, tento kraj, všetko je tu hádam zakliate, ešte nikdy sa mi do cieľa nepodarilo prísť včas, vždy len takto podobne… Noc nás definitívne halí do svojho plášťa kus pred Banskou Bystricou. A za ňou si prežívam svoje malé motoristické peklo.

Len úzky pruh ohraničený červenými svetielkami prenosných zábran, sú ako mantinely, pripadám si sťa v tuneli, vľavo sa v protismere valí neprerušená kolóna áut, ich reflektory mi vypaľujú zrak, prepaľujú sa hlboko do mozgu, kam sa všetci valíte? zmiznite konečne! chcem mať aspoň chvíľu pokoj… neviem či som (ešte) na ceste alebo (už) na stavbe… jeden semafor, o chvíľu ďalší… kam mám vlastne odbočiť? vpravo sa týči akási stena, prudko strhávam volant doľava, o chvíľu som v Harmanci, správne bolo teda vpravo… Radšej volám Paľovi, nech nás čaká pred bránou, nech posvieti baterkou, takýmto spôsobom by som sa čochvíľa prepracoval až do Ružomberka…

Konečne! Aj trochu burčiaku nám nechali (ďalší vyťahuje Rasťo), aj čosi prihryznúť, aj hlavu máme kam zložiť. Nakoniec to nie je až také zlé, ubytovanie je fajn, chalupa plná (veselých ľudí), nálada primerane (zajtra nás predsa čaká morda) graduje (aj keď sme ten futbal prehrali). V najlepšom sa (radšej) lúčime, dobrú noc. Do sna sa mi celú noc vplieta potôčik veselo zurčiaci pod oknom i nekonečný temný hluk obďaleč sa valiacich áut…

sobota 9.9., deň výstupu

Ráno ako z obrázku. Včera sme to neprehnali, vstáva sa dobre, vstáva sa ľahko. Len cez tie dve kúpeľne sa taká masa ľudí pretlačí iba ťažko, niekto netrpezlivo podupkáva nohou, podivne sa skrúca, iný radšej odbieha kamsi von… No v dohodnutom čase sme všetci pripravení vyraziť, slovo tak opäť odovzdávam Jančimu, hovorcovi (dnes už omnoho početnejšej) skupiny cyklistov:

Ráno naše cyklistické rady doplnili Janka, Jozef a Robo. Registrácia bola v dedinke Turecká. Tu sme sa všetci zišli, aby sme sa opäť rozdelili, turisti išli na vrchol najkratšou cestou a my okruhom smer sedlo Šturec.

Po hlavnej ceste sme prešli do Harmanca, áut bolo chvalabohu menej, malým stúpaním sme potom došli do Dolného Harmanca. Tu som zaradil náučný chodník, ktorý bol ale určený hlavne turistom – bol uzučký a bol nad potokom. Z tohto chodníka sme išli nevhodnou skratkou, kde sme na konci museli naše bicykle prehadzovať cez zvodidlá hlavnej cesty. Reštaurácia Čierna Ovca bola ešte zavretá, čiže občerstvenie nás čakalo až na Kráľovej studni. Stúpanie po šotoline nás priviedlo do Zlámanej doliny. Vedeli sme, že Kráľová studňa nám nič zadarmo nedaruje. Začiatok bol náročný nielen stúpaním, ale aj voľnými kameňmi, niektoré úseky sme tak išli aj peši. Cez Nad Túnfou a Košarisko sme prišli k hotelu Kráľová studňa. Tu sme sa občerstvili a počkali na Jožka, aby sme nabrali posledné sily na vrchol. Kombináciou bicykel a pešo sme Krížnu nakoniec zdolali. Tu sme sa opäť stretli aj s turistami.

Myslel som, že najťažšie je šľapanie do kopca, ale až teraz, keď sme sa museli dostať z nadmorskej výšky 1574 nm do asi 500 nm, som zistil, downhillové zjazdy sú na techniku jazdy náročnejšie. Prešli sme cez Líšku a Rybovské sedlo, kde sa začali zjazdy úzkym chodníkom, v ktorom boli jamy, skaly. Bola to skrátka paráda. Dobrá cesta na zabitie alebo aspoň nejaké poškodenie tela. Fungoval v nás adrenalín, ináč by sme sa niektorí asi zľakli a išli radšej peši. Ísť peši vedľa bicykla by ale tiež nebola žiadna výhra. Pokračovaním cez Rybovský salaš okolo Majerovej skaly sme nabehli na traverz nad Horný Jelenec, Staré Hory a Tureckú. Traverz nás doviedol pred bývalý raj zjazdového lyžovania – Salašky. Dnes sú tam už len zvyšky a zostali nejaké chaty. Na Salašky sme sa museli prerúbať, lebo cesta bola zarúbaná. Skrátka ten traverz nedotiahli k nejakej schodnej ceste. Nakoniec už len zjazd po asfaltke do cieľa Turecká, kde nás čakali slávne bryndzové halušky a pivečko. Všetko bolo akoby načasované. Zase sme sa stretli s našimi turistami. Jozef stratil na Krížnej mobil, ale našli sa dobrí ľudia a doniesli mu ho do chaty. Jozef tiež zdolal vrchol hoci sme ho nechali napospas, ale zvládol to. Čakal nás v Starých Horách, ešte k tomu v krčme. Išiel podobne ako mi, ale nerobil traverz a šiel priamo do Dolného Jelenca.

Zážitky z celého dňa sme nakoniec zhodnotili na chate v kruhu priateľov.

56km, 1763m

A čo zažili, ako tento deň videli pešiaci? Neviem, do hlavy každého z nich (samozrejme) nevidím, takto si to však pamätám ja…

V úhľadne zoradenej minikolóne troch áut (poľahky sme sa pomestili všetci trinásti) sa presúvame hore Tureckou dolinou popri toku Ramžinej, snažím sa oživiť dávne spomienky, vyvolať moje občasné cesty na chatu na Salaškoch. Je to však už tak dávno… Či sa všetko naokolo toľko zmenilo? Nie, to som sa asi zmenil len ja… Čože sa mi pod kolesami motajú toľkí cyklisti! – trúbim na pozdrav Jančimu. Veď to nie je až taký kopec (v aute), čo tak fučia!?

Prišli sme včas, parkovisko je (takmer) prázdne, na prezentácii sme (skoro) prví, aspoň sa nemusíme tlačiť, aspoň sa nemusíme naháňať. Aby sme potvrdili náš pohodový, nenásilný prístup k výstupu, Edo si dole zabudne tričko, zisťuje to až pri bývalej stanici lanovky, vraciam sa s ním, tých pár metrov predsa nehrá žiadnu rolu, ostatní nás určite (niekde) počkajú. Už druhýkrát si cestou obzerám plot lyží, Fischer, Blizzard, Rossignol aj Kneissl, Elan, Artis, Sulov, viazania nášľapné, rotamat či lankové, to boli časy…

…keď sme s Jančim, Milanom a Jurom (a niekoľkými ďalšími kolegami z nášho prvého zamestnania, z Rozvoja čo sa však v skutočnosti volal VUSST), chodievali (aj) lyžovať na chatu na Salaškoch. Ale o tom všetkom hádam o čosi neskôr, zatiaľ nie je ten správny čas, deň sa ešte len rozbieha, takisto aj tento malebný svah…

Hneď skraja je to však riadny zaberák – to  nie je len taká obyčajná zjazdovka, to je Kandahar! Dychčím, fučím, srdce ide vydrapiť spod rebier, z čela sa rinú vodopády potu, ďalšia bystrina hučí dole chrbtom – mám vôbec so sebou dosť vody? Aspoň že je na čo pozerať…

Strmé sú tie svahy Fatry, strmé, no prekrásne!

Dolina, ktorú v skalopevnej hornine namáhavo vyhrýzli stružky pramienkov stekajúcich sa v potôčik Ramžiná, je pri Tureckej úzka sťa rez žiletkou. Kým pred chvíľou nás tie príkre úboče ešte dusili, teraz nám už dovoľujú hlbšie sa nadýchnuť. Mohutným svahom Krížnej sa krok po kroku driapeme vyššie, oproti sa postupne odďaľujú prudké zrázy Úplazu a Japeňa, priestor sa otvára čoraz viac, v priezore napravo začínajú vykúkať kopce nad Šachtičkami. Stretávame prvé turistky, prvých turistov. V takýto krásny deň nemôžeme byť na hore predsa sami.

Zo dvakrát sa skrútneme popri lese, slnko pomaly začína pripekať, dnes nás čaká krásny deň, dnes nás čaká Sahara, kamaráti už (netrpezlivo) čakajú na Salaškoch, čo všetko nás vôbec ešte čaká?

Krása, len čistá krása, tá neopakovateľná esencia potu, búšiaceho tepu, krátiaceho sa dychu, stromov, kríkov a tráv, svahov a lúk, ticha skál i rozhovorov s priateľmi, sviežeho vzduchu aj iskrivého slnečného lúča či všadeprítomných otravných múch. Toto všetko a mnoho iného (radosť zo strhnutých okov všednosti, strach pred blížiacou sa búrkou…) je súčasťou pobytu v prírode, kvôli tomu týždeň čo týždeň utekáme von. Preč od starostí a povinností, preč od (nudného) života tam dole…

No Salašky vôbec nespoznávam – tak ako pred pár rokmi, rovnako ani dnes. Spomienky vybledli, pôvodná chata (aj s reštauráciou) vyhorela, pamäť sa nemá čoho zachytiť. A tak len v predstavách dočasne vydolovaných z tých najzaprášenejších kútov mysle opäť prežívam posedenie po neskorej večeri, pivo sa po celodennej šichte (boli sme tu na brigáde) žiada a chutí, náš (o viac rokov starší kolega) Jarolím (zvaný Jarko) siaha do vrecka, vyťahuje zväzok papierov malý sťa cíbik, zdvíha ruku… a začína predspevovať. Určite prišlo i na tú našu, určite sa sálou rozoznelo aj „Na Kráľovej holi…“

…dnes sa však driapeme na Krížnu… aj keď som nesúhlasil – i tak som prisľúbil účasť… a tak som teraz tu… fučím… dychčím… mocujem sa… len päť kilometrov… ale skoro kilometer prevýšenia… ťažko si to predstaviť… ťažko čo len pomyslieť… to bude ešte morda!!!

Je, ale v takomto nádhernom prostredí, v takýto krásny deň sa všetko akosi príjemnejšie znáša, nohy sa akoby samé odliepajú od zeme, ani tie bagandže toľko neťažia, duša spieva, myseľ lieta, i telo je hneď o čosi ľahšie. A tak šliapeme, najskôr okolo chát (na stene prizdobených lyžinou krňačiek), potom lesom (niet tu ani stopy po medveďoch), neskôr po prekrásnych svažitých lúčinách kde-tu prizdobených húštinkou kríkov či osamelým fotogenickým stromom. Z diaľky to všetko tíško pozoruje postupne sa približujúca, pomaly rastúca Majerova skala.

Na zmysly mi búši vôňa trávy, spev rána a iskrivý lúč slnka, žíznivo hľadám aspoň občasný ker, aspoň malý fliačik tieňa, iba na chvíľku si oddýchnuť, trochu zvlažiť ústa, čo len na krátky okamih sa ukryť pred azúrovým besnením bezoblačnej oblohy. No pred zmyselnou krásou okolitej krajiny sa skryť nedá.

Čím vyššie sme vystúpili, tým krajší pohľad sa nám otvára. Desiatky a desiatky bezmenných vrcholov (vo chvíli oddychu vyťahujem mobil a spúšťam aplikáciu aby som aspoň niektoré z nich sprítomnil) sa ako vlny vzdúvajú za našimi chrbtami, stovky ďalších skryto šumia z diaľky, ako nemý príliv sa nehybne rozbíjajú o oblý hrebeň hôr vysoko nad našimi hlavami. Je to veru riadny kus cesty, čaká nás ešte riadna zaberačka kým sa ta dostaneme, no chvíle výstupu si spríjemňujeme pozorovaním krajiny, vzdialeného i blízkeho okolia, vždyprítomnými rozhovormi i hlbokým ponorením sa do myšlienok. Do uší mi opäť & neodbytne & opakovane búši akási vtieravá (a svižná) melódia, neklamný znak toho, že som vo veľkej pohode…

Kruté stúpanie sa pozvoľna vyrovnáva, Majerova skala sa týči obďaleč, hneď tu vedľa, len čo by kameňom dohodil, čo by jediným skokom dosiahol. Nie, nebudeme skákať, ani tam zachádzať, zdanie klame, čas pokročil a vrchol Krížnej máme takmer na dosah. Otvára sa ďalší nádherný, tentokrát kruhový, výhľad do okolia.

Ploská a Rakytov, Baníkov, Salatín či Bystrá, Kriváň, Rysy i Lomničák, Hrb aj Klenovský Vepor, Poľana, Skalka, Vtáčnik, Marhát i Bezovec, Záruby či Starý Plášť – to všetko máme (akoby) na dosah, jediným nekonečným pohľadom dokážeme obsiahnuť celé Slovensko. Krivky hôr sa prepletajú, rozbiehajú na všetky strany, vlnia, križujú, vzdúvajú, volajú, lákajú, spievajú, kričia, hašteria sa i mlčky týčia, vedú náš zrak kúzelnou cestou spomienok, otvárajú pamäť. Kde všade sme už boli, kam všade sa ešte chystáme…

Keby len výhľad nešpatila bývalá stanica lanovky kúsok pod Líškou, teda to, čo z nej nakoniec zostalo. Ruina, apokalyptická zrúcanina vhodná iba ako kulisa zombie trháku, (polo)rozpadnutá troska, smutný svedok doby, zlaté chvíle ktorej tu nemo zarastajú trávou. Ako malý vystrašený chlapec som na tomto mieste (s úľavou) vysadal po nekonečnej jazde, ešte stále sa mi v kútiku oka zrkadlí obraz hrôzy, veď predsa – prvýkrát sám, vysoko nad zemou, zavesený na jedinom tenkom lane, bezmocne sa pohupujúci vo vetre na chatrnej sedačke… a to ma o chvíľu čaká ešte cesta dole…

Zanechajme však dávne hrôzy tam kde patria, nevyťahujeme tie spomienky na svetlo dňa, je tak pekne, na vrchol je to už len kúsok, plávam rozľahlou lúkou ako bárka pokojnou hladinou mora, čerím steblá tráv – spenené vrcholce vĺn mi hladia kolená, moja duša meandruje priestorom, myseľ sa ponára do spomienok, iba pár krokov, len niekoľko viet príjemného rozhovoru, čo nevidieť budem tam, hoci som sem (pôvodne) ani nechcel chodiť, Kráľova hoľa je nádherný kopec, tento sa mu však prinajmenšom vyrovná, veď ja som (nakoniec) tak rád…

A tak tu teraz stojím a rozhliadam sa. Do okolia, do minulosti, do svojho vnútra…

…spomínam na dávny okruh zo Salašiek na Chatu pod Borišovom (Janči & Milan & Juro – to sme ešte boli mladí) i na ten spred desiatich rokov z Chaty pod Borišovovom (Janči & Milan & Juro & Martin – to sme ešte boli krásni). Všetko naokolo je (tuším) rovnaké ako vtedy… len tá stará stanica lanovky je ešte staršia, čochvíľa sa stratí úplne (konečne – v takejto podobe je tu len na oštaru, hyzdí celý kraj)… len plot na vojenskom objekte je akýsi viac naklonený, aj hrdzavých škvŕn na ňom (hádam) pribudlo… hláska je tichá, hláska je nemá, nech taká zostane naveky… rovnaký hrebeň, rovnaké svahy, rovnaká hora… všetko je rovnaké… ako som sa však zmenil ja?

Tým si teraz ale hlavu nezaťažujem, zapájam sa do skupinového oddychovania, maškrtenia, užívania absolútnej pohody, voľkáme si, hovieme a lebedíme na vrchole Krížnej, rozložitej vládkyne krajiny… čo v slnečné dni (ako je ten dnešný) rozdáva všetkým radosť, čo v hmlisté rána halí celú krajinu plášťom tajomna, čo v zimné predpoludnia bičuje lavínami dná údolí, zo svahov ktorej neustále tryskajú bohaté stružky životodarnej vlahy…

Robo dorazil, Jozef volá, ostatných cyklistov sa (asi) nedočkáme, poďme… Kdesi povyše Kráľovej studne (presne tam, kde sa nakoniec predsa len stretneme s našimi kamarátmi) by mala z hrebeňa odbočovať cesta…

A je to veru krásny chodník! Kľukatí sa na rozmedzí svažitých lúk a nepriechodnej kosodreviny, sprava nás driape ostré ihličie, zľava hladí hebká tráva. A jej výsosť Krížna? Hrá sa s nami, špásuje, provokuje. Stačí si len pár krokov hľadieť pod nohy (predsa sa nestrepem tuná na rovine!), potom zdvihnúť zrak a obzrieť ponad plece. Hora je tam, no stále iná. Tu široká, rozložitá, inde stiahnutá v úzadí, otŕčajúca na odiv len takú úzku úboč. Krok po kroku sa vzďaľuje, avšak je čoraz vyššia, rastie, čoskoro sa čnie až kamsi do nebies. Človek (len taký malý, nevýznamný mravček) a hora, vládkyňa a ochrankyňa kraja…

Dnes si vychutnávam každú chvíľku pohybu, užívam každú minútu výletu. Počasie vyšlo, partia je – ako inak – výborná, bol to dobrý nápad zmeniť miesto výstupu, bolo to správne rozhodnutie vybrať sa práve sem. A úplne najlepšie sme zvolili trasu zostupu. Tu je to pohoda, klesanie príjemné, aj tam, kde viac prituhne, to ešte ide. To keby sme sa vracali rovnakou cestou… radšej nemyslieť! Tam to nie je chodník, to je Pasca na myši (ako tá na Streife), tam to nie je Krížna, tam to je Kitzbühel – len zavrieť oči, vykročiť a letieť…

Niektorých – Rasťa, spolucestujúcu a mňa, čaká na samý záver putovanie proti toku času, pokúsime sa nájsť bývalú podnikovú chatu, miesto, kam sme (občas / pravidelne) chodievali tráviť chvíle podobné tým dnešným. Odpájame sa od ostatných, strácame sa v lese. A ten po chvíli redne a mladne, náš krok pevnie, asfaltka je menej obdratá, na ceste smradia embéčky, lady či trabanty, pomedzi ne vyzeráme tú správnu odbočku (minule som ju nenašiel), možno by nám pomohol strieborný svit luny, či akýsi iný zázrak, poďme ešte kúsok vyššie, ešte o jednu zákrutu, tuná to vyzerá povedome, vyšliapnime hore medzi stromy, tam opodiaľ čosi presvitá…

Výskumný ústav strojárskeho spotrebného tovaru (teda VÚSST), obecne zvaný Rozvoj (tu sa na konci osemdesiatych rokov formovala, i keď to vtedy ešte vôbec nikto netušil, jedna zo stavebných buniek organizmu budúceho MKCK a vlastne i mojej rodiny), vlastnil dlhé roky kúsok od Salašiek chatu. Chodili sme tam oddychovať (malý chlapec & lanovka, hrôza v očiach, vietor vo vlasoch), brigádovať (mládežníci, spevokol v reštaurácii, pohár piva v hrsti) aj hýriť (zväzáci, moje všetky ostatné návštevy).

Podarilo sa! Práve pred touto chatou stojíme, je (skoro) taká istá ako kedysi, to len my sme sa zmenili, ale práve v tejto chvíli, práve na tomto mieste, sme opäť rovnakí ako vtedy… myšlienky víria hlavou, spomienky ožívajú, zhmotňujú sa, ako striebristé vločky – úlomky pamäte (a či len hra slnečných lúčov v pomaly postupujúcom odpoludní) pršia z vršiakov odrastených stromov, čo sprítomniť? čo vytiahnuť na svetlo dňa? čo naopak nechať navždy odpočívať… každý z nás má vlastné zážitky, formuje si vlastnú pamäť, skrýva vlastných démonov. Nechajme preto minulosť minulosti, len tíško sa potešme závanom jej ozveny, pripomeňme si čo sa sluší, skryto sa pousmejme tomu ostatnému…

A ovlažme sa vodou z prameňa za chatou, je rovnaká ako kedysi, svieža, chladná, lahodná…

Hoci je to do cieľa ešte riadny kus cesty, nám ubehne ako nič. Rozradostnení spomienkami priam letíme dole asfaltkou, svižne prepletáme nohami nadol Tureckou, len kde-tu sa pristavíme na jedinú fotečku, len na jednu krátku pripomienku dávno minulého. Kdesi poniže nás už netrpezlivo očakávajú kamaráti (aj cyklisti, aj Jozef, aj mobil sa už našiel), z misy sa šíri vôňa halušiek. A veruže sú chutné! Dlho som už také nejedol, haluškári z Tureckej sú majstri svojho remesla. Len kvôli nim by sa oplatilo merať sem cestu! Hoci, niet sa prečo ošívať, niet sa na čo sťažovať, dnes predsa všetok sadlo tak ako má – počasie, hora aj partia. A aj tú chatu sme nakoniec našli.

Deň je ešte mladý, času máme dosť. Chvíľu posedíme (poniektorí) pri pive na terase v Starých Horách, o čosi dlhšie potom (všetci) aj v prístrešku vo dvore, krátko na záver (tí najvytrvalejší) vnútri v chate. Náš nesmelý (a nie veľmi vydarený) pokus o zanôtenie víta už nový deň. Poďme mi radšej spať!

nedeľa 10.9., deň návratu

Budí nás ďalšie krásne ráno. Vstáva sa ale o poznanie ťažšie, ten včerajší výstup bol predsa len akýsi vyčerpávajúci 😉. Dnes nás čaká cesta domov, niektorých aj čosi viac, slovo však najskôr odovzdávam Jančimu, hovorcovi (teraz už opäť iba veľmi malej) cyklistickej skupinky:

Po pre mňa náročných oslavách života, sme sa prebudili do rána rozchodu. Jedni išli absolvovať ešte banské štôlne, chodby a zrúcaniny hradu. Druhí šli priamo domov. A ja som zostal len so Štefanom, aby sme sa dostali na bicykloch k vlaku do Ružomberka.

Zo Starých Hôr sme sa museli dostať na hrebeň. Zvážnice nás doviedli do sedla Dolný Šturec. Na 6 kilometroch sme urobili asi 400 výškových metrov. Ďalej nasledovala, z hľadiska stúpania, už prijateľná cesta. Okolo Jelenej skaly sme cez Krčahy prešli na útulňu Na kráme. Tu sme sa občerstvili a pokračovali smer Kečka. Išli sme aj peši, brutálnym stúpaním po kameňoch a hore na kopci sme videli auto. Stretli sme ochranárov národného parku. Upozornili nás, že na mieste, kde mali auto, videli veľkého čierneho medveďa. Mal som so sebou píšťalku, začal som preto, keď mi ešte ostal dych, pískať, aby sme macka neprekvapili. Chvalabohu k stretu nedošlo. Urobili sme traverz Kečky, Handliarky, odkiaľ nasledovali krásne výhľady na Veľkú Fatru a Nízke Tatry. Do Hiadeľského sedla sme sa dostali  technickým traverzom, ktorým bol vlastne úzky chodník po kameňoch a koreňoch stromov zarezaný v strmom svahu.

Zjazdom sme sa cez sedlo pod Babou dostali do Korytnice, kde sme si dali studenú kyselku a prešli popri zdevastovaných budovách kúpeľov. Zachoval sa tu asi len kostolík.

Priblížili sme sa k hlavnej ceste a pokračovali sme cyklocestou, ktorá viedla Korytnickou dolinou až do Ružomberka. V Podsuchej sme sa najedli a nabrali posledné sily na zbytok túry. Čakal nás posledný tvrdý oriešok, Vlkolínec, hlavne sedlo Pod Sidorovom. To sedlo mi pripomenulo niečo z minulosti, keď som raz zabudol ruksak v reštaurácii vo Vlkolínci a skalnatý stupák  som musel absolvovať dvakrát. Posledný úsek po skalách v horku na sedlo veľmi bolel. Išiel som skoro ako opitý. Sily nás už opustili, zostala len zotrvačnosť. Ale zvládli sme to.

Nakoniec nás čakal už len zjazd po peknej asfaltke do Ružomberka a vlak domov.

60km, 1581m

Štatistika: celkovo sme našliapali 189 km s prevýšením 4475 m.

A ako si na tento deň spomínam ja? Budíček, balenie, upratovanie a čas strávený raňajkami mi splývajú do jedinej blikotavo tepúcej farebnej škvrny, asi som mal ísť do postele o čosi skôr, nemusel som v ruke toľko stískať pohár, rannú cestu musím predsa (bezpečne) odšoférovať ja. Lúčime sa s tými, čo smerujú priamo domov (hádam sa čoskoro opäť niekde stretneme), posádky ďalších troch áut majú podobný plán. Neďaleká Špania Dolina má cveng, no (skoro) nikto z nás tam (už veľmi dlho) nebol, je najvyšší čas to napraviť.

Skúška semaforom je úspešná v pomere 2:1, zablúdi len jedno z áut, čoskoro nás však dobehne (ja som si tým, na rovnakom mieste, prešiel v piatok, dnes som za frajera). Do centra obce nás nepúšťa zákaz vjazdu, náhradné parkovisko je ale umiestnené ešte lepšie, cesta z neho dobre značená, k banskému prekopu sa tak dostávame včas a bez zbytočného blúdenia.

Špania dolina, dedinka roztratená na strmých svahoch Nízkych Tatier, akoby priam vyrastala z hlušiny háld, v toto skoré ráno stále tíško sníva svoj medený sen. Roztrúsené staré domy nečujne rozprávajú príbehy zašlej slávy predlhých štôlní a hlbokých šácht, ich okná nedôverčivo sledujú pohyb nečakaných hostí bezcitne narúšajúcich strnulý pokoj slnečnej nedele. Rasťo a Eva smerujú na Šachtičky, sila spomienok ich ťahá práve tam. My ostatní, ktorí sme podľahli volaniu podzemia sa usádzame pri mrežiach dlhokánskeho tunela… vedúceho kamsi do útrob zeme, (ešte) nepoznáme jeho účel, banský prekop sú pre nás (zatiaľ) iba slová, nevieme si pod nimi nič predstaviť, nevieme čo nás tam dnu čaká, medzitým len netrpezlivo čakáme, dúfame, že sa niekto objaví, že odomkne bránu do podzemia, že nás vpustí ďalej. Objavuje sa mladá pani…

…veselá špaňodolka s bratislavským prízvukom, kde sa tu taká nabrala? – vraj ako deti sa sem chodili hrávať, z Prešporka to je (však) kus cesty, možno akási chalupárka alebo čosi podobné… Nie, len návrat stratenej dcéry (ako sa dozvedáme neskôr), späť ju priviedlo volanie rodnej hrudy – musí byť naozaj silné, navonok romantický život v tomto prekrásnom kúte vie byť v skutočnosti riadne tvrdý. Brána sa so škripotom otvára (to som pre dramatickosť tejto chvíle trochu prifarbil), váhavo vstupujeme do tmy, ktorú presvecujú len sliepňajúce svetielka na našich prilbách…

V tejto oblasti sa ruda ťažila (vraj) od praveku, meď a striebro boli odjakživa výhodným obchodným artiklom, kvôli nim sa oplatilo zavŕtať hlboko pod zem, vyniesť na povrch hrudy obsahujúce čo len malé množstvo vzácnych kovov. Hlušina sa hromadila všade navôkol… Za dlhé stáročia sa jej nazbierali plné haldy, menili a formovali tvar okolia, určovali ráz krajiny. Dávne metódy ťažby však nedovolili z horniny vyťažiť bezozvyšku celý obsah. Čas plynul, stáročia leteli… Hlušina, ktorá sa len tak ledabolo povaľovala všade naokolo, mala (podľa odhadov) obsahovať ešte dostatočné množstvo kovu. A tak súdruhovia postavili fabrika, cez horu prekopali tunel… Banský dopravný prekop umožnil prepraviť na spracovanie rudu z druhej strany kopca, z Piesku, odtiaľ, kde sa mali hromadiť jej najbohatšie zvyšky. V skutočnom živote však nie všetko vychádza podľa predpokladov… Hlušina bola chudobnejšia ako sa čakalo, závod musel spracúvať materiál aj z iných zdrojov, kolesá strojov sa spomaľovali, až nakoniec zastali úplne. Dnes tu zostalo len hrboľaté parkovisko (na ktorom máme odložené autá) a tento prekop. A vodný zdroj (ktorý pri razení objavili). Len vďaka nemu zostal tunel udržiavaný a mohol byť sprístupnený. A tak tu teraz stojíme, pripravení vstúpiť, zavŕtať sa do 200 metrovej hĺbky, 1600 metrov dlhým pochodom prejsť až kamsi do susedného údolia. Paráda!

Akoby horu prestrelil nábojnicou – priama línia prekopu vedie nebadateľne nahor, len toľko, aby sa vozíky doplna naložené rudou zľahka zviezli do gigantického pažeráka mlynice. Prechádzame veľkým tmavým portálom, vstupujeme do útrob Zeme. Čiernu tmu prerezávajú iba krátke kužele lampášov, pomaly sa moceme černotou, ako permoníci, ako krysy snoriace temnotou a vlhkom, vedie nás len inštinkt (a hlas našej sprievodkyne), kdesi v diaľke však pomaly rastie svetelný bod, zatiaľ je len ako špendlíková hlavička, no čoraz jasnejší, väčší, po (necelej) polhodinke už pred nami (konečne) žiari (doširoka roztvorené) oko, výstupný (a či vstupný – uhol pohľadu) portál prekrytý mrežou, za chrbtom (takmer) neviditeľne sliepňa malá bodka, jagavé zrniečko prachu, len taká malá špendlíková hlavička…

Hoci nikto z nás netrpí klaustrofóbiou (inak by sa sem predsa netrepal) na návrat späť volíme okľuku lesom, po svetle, po vzduchu, po zemskom povrchu, veď (nie sme podzemné tvory)… Avšak najskôr sa nevieme rozlúčiť s našou sprievodkyňou, je veselá, je zhovorčivá, rozpráva tak zaujímavo… možno sa dnes ešte uvidíme – neskôr, ak nás cestou nezožerú medvede…

Vraj ich tu už dlho nikto nestretol (ani nevidel), ale čo keď to šťastie budeme mať práve my… Najskôr sa však vyhrejeme na slniečku, zapijeme glg vody, schrúmeme sladkú tyčinku, viac nemáme, na žiadnu turistiku sme sa dnes nechystali. A rozhliadneme sa po okolí, niekde tu sa rozkladala dávna banícka osada Piesky, ozrutná halda, čo slúžila ako zdroj potravy pre (zaniknutú) fabriku, lokalita s povstaleckou históriou… dnes to však nepripomína už takmer nič… len dajaké (rekreačné) chaty učupené v lese… pamätník SNP pod košatým smrekom… skromná kaplnka… kdesi v tichu stromov ukrytý cintorín (ten nenájdeme, škoda)… zamokrené vyústenie akejsi štôlne… všetko ostatné odniesol čas…

A tak sa ponárame do hlbokých lesov týchto rudonosných hôr, štveráme sa podmáčaným svahom, je strmý, šmykľavý, na to som sa dnes vôbec nepripravil, ešte sa tu kdesi zgerím, vyváľam v bahne, budem špinavý, blato bude zo mňa odpadávať v šúplatách, ako zo svine, ako zo zafúľaného tvora šerého prítmia hlbokých húštin, ako z takého medveďa… Neprivolávajme však pána hôr, v rozľahlých lesoch, v kriačí a skrytých úšustoch svahov nejaký určite odpočíva, nech tam len zostane, nech si nás nevšíma…

Krásne a ľudoprázdne sú tieto hory, utíchol klepot kladiviek, nepočuť hlasy baníkov, zastavili sa kolesá vozíkov, ústie šácht a štôlní sa stráca pod nánosom závalov, hnijúceho lístia a zabudnutia. To len my, občasní turisti a návštevníci narúšame pokoj tých miest, iba náš smiech a rozhovory vibrujú ovzduším, naše kroky šuchocú po lesných cestičkách, zrak objavuje skryté zákutia, fantázia pracuje, zhmotňuje zabudnuté príbehy, vdychuje dušu (a význam) ruinám stavieb nečakane sa vylupujúcim z prítmia lesa…

Šachta Ludovika, vraj najmladšia a najvýkonnejšia zo špaňodolských šách, len vyblednuté zvyšky múrov jej budov umožňujú predstaviť si navždy stratený ruch oživujúci toto miesto, len rozľahlé futbalové ihrisko na vrchole haldy svedčí o mohutnosti vyťažených priestorov. Stromy miznú, priestor sa otvára…

Ten bledý kamenný svah, zvyšok po akomsi zosuve či holorube (myslel som pri pohľade od parkoviska), je vlastne obrovitánska halda, jej rozmer presahuje všetko predstaviteľné, jej objem prevyšuje všetko zmysluplné. Stojím (s doširoka otvorenými očami i ústami) a v nemom úžase obdivujem dramaticky  (nechcene) krásny výtvor stáročnej činnosti človeka, až neľudsky úžasný výsledok práce ľudských rúk. Naozaj neskutočné divadlo!

V taký krásny deň ako dnes, keď sa na krajinu z oblohy rinú prívaly blankytného poludnia, keď slnečný jas dobiela vypaľuje povrch skál, keď ľudské zmysly zaplavuje prebytok vnemov, je skutočným zážitkom prechádzať týmito miestami, kochať sa neopakovateľnými obrazmi, užívať si pokojnú krásu okamžiku. Ale to ešte zďaleka nie je všetko, práve vchádzame do uličiek Španej Doliny, do úzkych priechodov medzi jej domami. Nádhera!

Zarezané v strmom svahu (niekde vraj slnko nezasvieti viac než na dve hodiny), zatiahnuté kus od cesty, učupené v chládku stromov sa chúlia staré banícke obydlia, dlhé úzke domčeky široké hádam na jedinú izbu. Namiesto chodby sa zvonka k stene tesne primkýna zasklená veranda, vstúpiš dnu a ihneď ťa obalí nezameniteľná aróma starého dreva a predlhej pamäti miesta, v povetrí sa trblietavo blyštia zrniečka prachu i spomienok. Očarený sadáš za stôl. V neskorú podvečernú hodinu pozoruješ cez zaprášené okno posledný lúč slnka, hladko sa sunie po priedomí, práve sa zošmykol po kmeni stromu, pomaly odchádza hore ulicou, naposledy sa obzrie späť, purpurovým jasom prežiari svah protiľahlej haldy… súmrak tíško halí celú dolinu…

Koľko kvapiek dažďa stieklo za tie doby po stmavnutých šindľových strechách… drobné okná izieb ticho zrkadlia odrazy minulých, prítomných i tých nastávajúcich dejov… hrboľaté kamenné podesty pevne podopierajú nerovné biele steny, čo skala to príbeh, jeden dielik skladačky pamäte… oblúkový prechod brány, popod ktorý večer čo večer prechádza tajomná zhrbená postava, tu viditeľná, tam sa strácajúca v hustnúcej tme súmraku – genius loci, duch miesta, neustále obchádza svoj priestor… roztancované doštené ploty, koľké ruky ich za ten čas vyhladili, koľkým postavám poskytli oporu, pod koľkými závejmi sa krčili… do fľakov omietky každej jednej chalupy sa hlboko vpísal čas a pamäť tohto miesta… ako dlhým tunelom prekonávajú kryté kostolné schody stúpanie z námestia, nerovné, hrboľaté, každý z tých 162 stupov je iný, vlastným jazykom rozpráva svoj vlastný príbeh… tabuľa na obchode – Jedivo a potrebné – priťahuje zrak, dráždi predstavivosť, láka vstúpiť – koloniál, len tam môžeš nájsť skutočne všetko… spomedzi kameňov neďalekého múra vyrastá vodovodné potrubie i farebný chudorľavý kvet…

…a nakoniec sme stretli aj našu sprievodkyňu, v dome pri pumpe, hneď vedľa kostola…

Banícky orloj, budova Klopačky, výborný obed, kaplnka Božieho hrobu – je tu toho priveľa, na viacero miest sme ani nestihli (už nevládali) nakuknúť – Špania Dolina, my sa raz vrátime, ja sa určite vrátim!

No to však zďaleka ešte nie je všetko, pred nami je návšteva hradu Revište, priveľa krát som iba narýchlo prebehol popod jeho hrdé hradby, mnohokrát len zobďaleč obdivoval jeho pyšné bašty. Nastal čas napraviť zameškané…

…musím však akosi pretrpieť tú cestu (v horúčave pokročilého popoludnia na mňa prišiel neskutočný útlm, hádam nezaspím, hádam sa niekde nevygúľam, nepoobraciam auto). Chvalabohu sa tieto čierne scenáre nenaplnia, po necelej hodinke parkujeme na brehu Hrona. Obďaleč, vo výške nad našimi hlavami sa čnie vytúžený hrad.

Len krajíčkom oka sa osviežim pohľadom na svižne plynúcu hladinu rieky, len kúsok sa vyštverám nahor kopcom a únava je preč. Hoci sa autom dalo vyjsť vyššie – my sme však turisti, my sa tam driapeme pekne od rieky, nech si výstup užijeme, nech si návštevu zaslúžime. Čo nevidieť už klopeme na hradnú bránu.

Vo výške nad ohybom Hrona, na samom konci dlhého hrebeňa sa týči neveľká, no zaujímavá zrúcanina hradu, či skôr akejsi veľkej pevnosti. Po vyčerpávajúcom a na zážitky bohatom dni je potrebné zozbierať posledné zvyšky (prudko sa míňajúcej) energie, sústrediť sa na okolie, počúvať Paľove historky. Bolo by nenapraviteľnou škodou odísť odtiaľto len tak, uvarený, utrmácaný, zmorený. A tak sa rozhliadam do okolia, opájam výhľadmi, nechávam na myseľ pôsobiť silu slov…

…počujem ostrý hlahol trúbky, z neďalekého tureckého tábora sa blíži osamelý jazdec, posol pašu, nesie výzvu na súboj, jeho dcéra sa zatiaľ ticho chúli za závesom, len prednedávnom ušla hore na hrad, zamilovala sa do jeho pána, teraz vidí zločinnú ruku čo ukradomky sype do čaše ukrutný jed, nestačí však vykríknuť… nasledujúce ráno sa pred hradby vyrúti z brány osamelý rytier, brnenie sa jagá v lúčoch slnka, ostrie zbrane sa leskne vo sviežom vánku… no stačí jediný sek jatagánom a po zemi sa kotúľa prilbica, z nej sa do tváre zhrozeného pašu dívajú oči jeho dcéry…

…a fantazijné povesti hneď striedajú historické príbehy, ten o únose hradnej panej do tureckej zeme, i ten o konci divých Dócyovcov…

Hoci neveľká, avšak zaujímavá zrúcanina dýcha pokojom, dalo by sa tu stráviť omnoho viac času, slnko sa však pomaly skláňa nad obzor, dnes už stačilo, treba sa poberať. Ešte sa chvíľu zastavíme na terase motorestu hneď vedľa našich áut, osviežime, posilníme, oddýchneme. Potom nás čakajú len posledné desiatky kilometrov v sedačke auta, kde cestu už čoskoro halí rýchlo postupujúci súmrak. Jeseň klope na dvere…

Bol to vydarený víkend plný zážitkov, dobrej nálady a krásneho počasia. Po dlhšom čase sa nás opäť zišla riadna hŕba, každý prispel svojim dielom do skladačky príbehov tohto predlhého textu, všetkým Vám ďakujem, cyklisti – Janka Lukačovičová, Janči Budoš, Štefan Krištof, Jozef Baránek a Robo Chlpek aj turisti – Editka a Jozef Antaloví, Rasťo Mocko s dcérou Evou, Daša Soubustová, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Vlado Naď, Paľo Rapant, Edo Zolvík, Ľudo Šoltés, Maroš Modrovský a

Juro Golier

(Ak pri čítaní tohto siahodlhého textu niekto nadobudol dojem, že som na Krížnu ísť nechcel, bránil sa tomu, objavil som sa tam len náhodou – nie je to pravda. To sa len moja myseľ ťažko lúčila s Telgártom, Šumiacom a Kráľovou hoľou, miestami, ktoré mi za tých niekoľko rokov prirástli pene k srdcu.

A na Krížnej sa nám pod nohy aspoň nemotala žiadna kortešačka…)

Málokto to (asi) dočítal až sem, málokto dokáže pochopiť všetky nuansy mysle, neovládateľné nutkanie odovzdať ich papieru (či skôr obrazovke počítača) bolo však priveľké… Koniec, dávam poslednú bodku, hoci budem výsledok môjho úsilia ešte mnohokrát čítať, škrtať, dopĺňať, rôzne premieľať na podnebí, prežúvať, skúmať zo všetkých strán, ten text sa zo mňa nakoniec odlúpne ako koža z hada. Koža, pod ktorou sa už vyvíja nová epiderma, pripravená nasať ďalšie zážitky a pocity, postupne hrubnúť, vo forme ďalšieho príbehu odovzdať svetu svoje nálady… Stačilo, chúlim sa do embryonálnej polohy, zavrtávam pod perinu, skrúcam a motám do plachty, hádam stýkrát mi pred očami beží film tohto víkendu, nemôžem si pomôcť, vraciam sa k nemu stále a dookola, znova si v mysli premietam obrazy, vyvolávam spomienky. Tie chvíle so mnou putovali hrebeňom Pálavy, iskrivo voňali z pohára burčiaku, ich tiene ma sledovali uličkami Sigishoary, zrkadlili sa na hladine Medvedieho jazera, s postupujúcim večerom sa tíško spúšťali zo svahov Glanzenbergu do zhasínajúcich uličiek mesta, ich ozvena sa vracala zo štrbín bralnatého Sitna. Nečakaný zvuk polnočnej motorky, hluk lietadla prerezávajúci striebristú tvár luny, náhly, ničím nevyvolaný, akoby nezmyselný závan pohybujúci záclonou… spím a či bdiem? – snívam svoj sen…

Akcia Kykula

7.10.2023

Akcie sa zúčastnili: Ľ. a H. Rosoví, M. a V. Miklošovičoví, V. Gubiová, M. Kupčík, I. Kubiš, D. Surovčík, S. Macejka, D. Fáziková, R. Miklošík, Ľ. Kraic, M. Líška, Š. Krištof a J. Budoš.

 Územie okolo Kykuly, Výškovca a Mikulčinho vrchu v Bielych Karpatoch sa vyznačuje veľmi krásnymi prírodnými scenériami, ktoré chytia za srdce každého milovníka prírody, nás nevynímajúc. Preto sa sem každým rokom vraciame. Tento rok nebol výnimkou.

Pozvánka padla na sobotu 7.10.2023. Meteorológovia nám prisľúbili slnečné počasie. Viac nám nebolo treba.

V Novom Meste nad Váhom na parkovisku pri železničnej stanici sa nás stretáva pomerne početná skupinka (15-tich) nedočkavých cyklistov dychtiacich po staronových zážitkoch. Sľúbené slniečko je tu, takže po štartovnom fote nám nič nebráni vydať sa na – pre nás – už klasickú trasu.

V pohode opúšťame mesto a prechádzame dedinami Dolné Srnie a Bošáca. Tu odbočujeme na vedľajšiu okresku smerujúcu na Haluzice. Trochu nás preverí prvé stúpanie, ale kompenzujú to slnečné výhľady na okolité hory a Považie.

V Haluziciach sa nezastavujeme. Tamojšie turistické skvosty (tiesňavu a kostolík) sme už viackrát navštívili, tak pokračujeme cez mini priesmyk do dediny Štvrtok. Odtiaľ putujeme dedinkami po podhorí.

V Melčiciach sa zastavujeme v supermarkete na malé občerstvenie, pretože hostince v tejto oblasti otvárajú až neskoršie a nám by energia pri stúpaní na hraničný hrebeň citeľne chýbala. Ešte v Chocholnej sa zastavujeme pri miestnom prameni na doplnenie posledných tekutín.

V dedine odbočujeme z hlavnej cesty doľava na vedľajšiu asfaltku, ktorá nás pozvoľne popri potoku Chocholnica vedie do hôr. Slniečko nám stále svieti, užívame si pohodovú cyklistiku. Asi po piatich kilometroch odbočujeme tentokrát doprava a teraz už začína hlavné stúpanie na hrebeň. Trochu si musíme načrieť hlbšie do zásobníka síl, lebo sklon má miestami 13%.

Ale už sa začínajú objavovať prvé spomínané výhľady, pre ktoré sem tak radi chodievame. Po pravej ruke sa objavujú prvé chatky no a od Kykuly–školy a prekročení pomyselných hraníc s Moravou človek nevie kam pozrieť skôr. Dnes je slnečno, takže je vidieť pomerne ďaleko.

Necháme sa hýčkať touto prírodnou romantikou, takže ani nevnímame, že terén sa zvlňuje a treba stále zabrať do pedálov. Prichádzame k pomníku amerických letcov. Trochu sa zastavujeme a v pokoji vnímame Výškovecké scenérie. Tie sú snáď najkrajšie.

Čaká nás posledné stúpanie na chatu Vyškovec, naše dnešné hlavné občerstvovacie miesto. No bohužiaľ dnes tu majú súkromnú oslavu. Takže musíme ísť ďalej. Našťastie v tejto časti Karpát o takéto miesta nie je núdza. Naše gastronomické požiadavky bohato splní neďaleký Penzión Patrik.

Sme vo výške 800 m. Odtiaľto nás čaká parádny 8-kilometrový zjazd cez dedinu Lopeník až do Březovej. Tu sa na chvíľu zastavíme. Dobrá kávička poobede iste urobí dobre. Aj urobila. Takto dobre naladení sa vydávame na posledný asi 20-kilometrový úsek do Nového Mesta. Je to opäť v pozvoľnom klesaní, aj vietor nám viac-menej pomáha, takže si užívame opäť pohodovú cyklistiku.

Zastavujeme sa len na chvíľku v Zemianskom Podhradí pri Evanjelickom kostole. V dobrej pohode prichádzame do cieľa ku našim autám. Vlakári smerujú na stanicu, nostopári (Ivan a Stano) sa vydávajú na cestu domov po svojich. My autári nakladáme bicykle na autonosiče.

Jedno máme spoločné, vraciame sa domov s pocitom opäť príjemne stráveného dňa na bicykli. Dnes to bolo okorenené krásnou prírodou Bielych Karpát. Miestom, kde matka príroda nešetrila pri rozdávaní bonusov a uštedrila tu pre oko človeka nezabudnuteľné scenérie.

Sme jej povďační za to, že sa sem môžeme (musíme) stále vracať.

Dĺžka trasy 71 km; prevýšenie 1050 m.

Ľuboš Kraic

Akcia Svätojakubská cesta

Svätojakubská  francúzska cesta, 10.8.-3.9.2023

Akcia, ktorá bola dlhšie plánovaná a na ktorej sme boli od nás ako tretia skupina, celé to naše „pokušenie“ trvalo aj s cestou autom  24 dní.

Pred nami na svätojakubskej, francúzskej ceste boli v r. 2012 -Marek Nižňanský s manželkou a synom a v r. 2014 Paľko Herceg s Jožkom Benedikovičom.. Všetky partie St. Jacobs  way robili na bicykloch, taktiež aj my,  Milan Babišík a Vlado Trajlínek  .

Cesta  z francúzskeho mestečka Saint Jean Pied de Port  do Compostely, presnejšie do Santiaga nám trvala dva týždne Naším  prvým cieľom bolo Santiago,  ale už na druhý deň sme sa pobalili a  druhým cieľom bola Fisterra (najzápadnejší kút Španielska), ktorý nazývajú aj ako koniec sveta.

Po 2-och dňoch , cez Negreiru a Cee (ubytovanie),  kde sme kopírovali pobrežie Atlantiku,  dostali sme sa do Fisterri, kde bol kameň na , ktorom bolo vysekané 0,00km.Vedeli sme, že čo sme si na začiatku stanovili sme splnili. Všetko naviac, čo sme prešli na bicykli bol už iba malý, pre nás veľký bonus.

Ráno, 10.8, vstávam, spánok nič moc, v noci som sa viackrát zobudil, ešte sa balím, resp. pribaľujem, čo keď ešte „toto“, mi bude chýbať. Vladko prišiel cca o 8-mej ráno, podali  sme si ruky, nahodili sme ešte môjho tátoša a veci do kufra, smer Francúzsko.

Po krátkych prestávkach, na WC, na kávu, na jedlo sme cez Rakúsko, Nemecko, prekročili francúzske hranice, ešte kúsok prešli autom a spali sme na  čerpacej stanice pri Belforte.. Ráno po raňajkách pokračujeme  smer Lyon, Bordeaux, Bayonne a do Saint Jean  sme prišli pred 22-ou hodinou večer. Auto parkujeme na parkovisku pri Citadele, 320m.n.m. , pekné miesto, výhľad na celé osvietené mestečko.

Ešte večer ideme pozrieť, kde sa nachádza info kancelária (od 10:00 otvorená), ale našli sme aj druhú, ktorá na druhý deň, otvárala skôr (7:30). Išli sme si ľahnúť a ráno už stojíme v rade (jak na dubčekove rožky) , na credenciál, mapky s miestami, kde sa dá ubytovať, mušle, znak pútnikov.

1.deň   SaInt Jean Pied de Port- Zubiri

Vyrážame za dobrodružstvom, ideme popri riečke Voie du Puy po francúzskej strane a pri dedinke Ondarrole prechádzame cez most a strmo hore (zosadáme z bicyklov-nepoznáme kopec, čo  nevytlačíme), prichádzame do prvej španielskej dedinky Luzaide/Valcarlos, v oblasti Navarra, kde sme si dali pečiatku v miestnom bare. Stúpame do sedla Ibaneta-1057m.n.m., spúšťame sa  do dedinky Orreaga-Roncesvalles   a  v dedinke Auritz-Burguete obedujeme pútnické menu ( primeros-zel. šalát a secundos-rezeň s hranolkami + pohár vína). Tu stretáme Tomáša so synom , z Martina, ktorí to idú na pešo. Pokračujeme ďalej do dedinky Erro, stúpame na vyhliadku Alto Erro 802m.n.m. a klesáme do  Zubiri.  Tu sme našli prvé albergue for pelegrinos (ubytovanie pre pútnikov). Oprali sme si veci, išli na pivko a spať. Večierka bola stanovená  o 22:00hod.

2.deň    Zubiri- Puente la Reina

Ráno vstávame, máme v cene raňajky. Pokračujeme cez Urdaítz, Larraspaňa a ďalšie dedinky do mesta Pamplona,450m.n.m., ktorá je známa býčími zápasmi a ľuďmi, ktorí utekajú pre býkmi v úzkych uličkách. Tento národný šport sa prevádza v asi 1800 mestách v Španielsku.  Pekné historické mesto, najedli sme sa  a s plnými žalúdkami, v poobednej horúčave, pokračujeme von z mesta, cez Astráin stúpame na horský priesmyk Alto del Perdón,735m.n.m. ,dostávame sa na úroveň parku veterných elektrární. tu si to už vychutnávame. Doteraz sme šliapali do kopca. Odtiaľto už ideme „zadarmo“, dole do mestečka Puente La Reina, kde sme sa ubytovali, osprchovali, oprali, najedli sa v meste (pizza) ,dali pár pív a urobili si prehliadku, fotky, starobylého mesta. Tu sme stretli bicyklovú rodinku zo Španielska, (Juan, Monika, Ignacio) otec, mama, syn .

3.deň    Puente la Reina- Logroňo

Ráno odchádzame z ubytovne medzi poslednými, cez dedinku Cirauqui, má zaujímavý židovský pôvod (internet),Lorcu, cez Estelu Lizarru, tu sme sa zastavili v Lidli, kde sme doplnili proviant. Na výpadovke z mesta odbočujeme do vinohradov, kde nás Palino upozorňoval na vinárstvo na konci dediny Ayega, kde pozývajú pútnikov na pohár vody alebo pohár vína, alebo niekoľko pohárov. Majú tam veľké umývadlo s dvomi kohútikmi, na vodu a víno, môže si každí nabrať, koľko mu hrdlo ráči. Ale nezastavila nás ani mladá Francúzska, s ktorou sme popíjali, fotili sa  a ani jej pekné oči….

Rozlúčili sme sa  a prišli sme do Los Arcos. Tu spomeniem,  na námestí sa chystali býčie zápasy, polievala sa aréna, ľudia boli oblečení v bielom a doplnky  šatky, kabelky, topánky  mali červené. Presne sa dalo odhadnúť kto je domáci a kto pútnik alebo cudzinec. Nečakáme na  býčie zápasy , cez Vianu sa dostávame do mesta Logroňo, kde sme sa ubytovali, oprali si veci a išli  na prehliadku, nákupy na večer a raňajky.

4.deň    Logroňo-Santo Domingo

Ráno vstávame 5:30, včera nás aj predtým deň, zaskočili veľké horúčavy. Vyrážame  po raňajkách okolo 6:30, smer mestský lesopark, rybníka, cez Navarrete, Ventosu Nájeru, malé mestečko s rodiskom a je tu mauzóleum kráľov el Coro. Tu si dávame do credenciálu razítka, ďalej prechádzame cez vinohrady, okolo diaľnice  do mesta Santo Domingo, región La Rioja.

V erbe má kohúta a v albergue, kde sme sa ubytovali chovali bielych kohútov a sliepky. Chovajú ich aj v katedrále na námestí. Celé mesto bolo posiate znakmi kohúta, povesť je asi taká , že pútnika odsúdili neprávom, za krádež strieborného pohára a obesili ho, rodičia sa  išli rozlúčiť ráno s telom svojho syna , ale on bol živý. Išli to povedať starostovi mesta, ten len povedal, že mladík je živý, ako jeho kohút a sliepka na tanieri. v tom sa podľa povesti stal zázrak a kohút a sliepka ožili a dostali perie.

5.deň   Santo Domingo de la Calzada-Burgos

Ráno vyrážame okolo 6:45 cez miestny lesopark do dedinky Herramelluri, Belorado, Vilafranca, prekonávame najvyšší bod dnešnej trasy La Pedraja, 1150m.n.m., pri ktorom je aj monument na počesť približne 300 ľudí, ktorí boli zabití v prvých mesiacoch občianskej vojny v roku 1936. Pokračujeme do Santovenie de Oca, kde sa práve chystali miestne oslavy, prechádzame na asfaltovú cestu, a cez lesopark do Burgosu, kde sme sa ubytovali, osprchovali a išli na prehliadku mesta a nakúpiť si.

6.deň    Burgos-Frómista

Ráno budíček 5:30, raňajky, 6:30 kontrola bicyklov, nahadzujeme tašky, pred siedmou za šera, fotíme v parku sochu pelerginiho (pútnika) a popri rieke vychádzame z mesta, cez San Pedro de Fuente, Hormillos -dávame si pečiatku, pevnosť San Antón, Castrojeriz, Boadilla a prichádzame do Frómisty okolo vodného kanála de Castilla.Vo Frómiste sa radíme, či nezostaneme alebo pôjdeme dnes ešte kúsok ďalej.

Prešli sme mestečko,  zostali sme a ubytovali sa.

7.deň    Frómista-Sahagun

Ráno po raňajkách nasadáme na bicykle, prechádzame cez Población, Carrión, Cervatos, Calzadilla, dávame si razítko do credenciálu a prichádzame a fotíme sa pri tabuli Frómista, tu sme našli ubytovanie v kláštore , asi najlepšie, samostatná izba. Urobili sme prehliadku, nakúpili sme si a išli do kláštora spať. Nočný kľud bol predpísaný do 7:30, tak sme to dodržali.

8.deň  Sahagún- León

Po raňajkách na nádvorí kláštora si chystáme bicykle a lúčime sa s domácimi. Vychádzame z mesta cez Calzadu, Bercianos, El Burgo. Prechádzame mierne zvlnenou krajinou, kde pestujú väčšinou  slnečnicu a  kukuricu. Sme v regiónu León.. Mesto leží v kotline, týči sa tam hlavne katedrála, historická časť je veľmi pekná v meste hľadáme ubytovanie, nachádzame jedno pri kostole San Francisco, rovnaký názov má aj ubytovňa. na recepcii nám vysvetlil pánko, že ak chceme môžeme ísť na obed, večeru, raňajky ráno.

Po osprchovaní, sme išli na obed, 1porcia steaku, kuchár  sa nás pýtal, či  chceme 2,3 mäsá, zostali sme zaskočení, povedali sme uno a dobre sme urobili, ledva sme to zjedli, dva chody (primeros a secundos).

Potom sme na izbe mali siestu a večer sme išli na prehliadku mesta, na izbe sme boli štyria, 1 kórejčan,1 španiel a my 2-ja Slováci.

Dobre sme si pokecali  cez translátor a išli spať.

9.deň   León- Rabanal

Ráno po skúsenosti s obedom, ideme na raňajky, pýtame si opatrne menej, aby sme to zjedli.  Už sme zbalení na izbu ideme pre batohy a berieme bicykle a za šera vyrážame z Leónu cez Trobajo, nad železničný most, Santoveniu, tam si dávame pečiatku.. Od rána svieti slnko, predpoveď taká istá, ako predošlé dni..

Teraz je to takmer rovina, všade na poliach je vyriešený závlahový systém, pestujú tu pri ceste aj rajčiny, cibuľu a papriku, ale aj kukuricu. Prechádzame cez cestu do Bustili, fotíme sochu farmára, cez Hospital do starobylého mestečka Astorga-870m.n.m., kde fotíme katedrálu a kostol. Mesto je plné turistov a cyklistov.

Tu začína zvlnený reliéf, prichádzame do Ponferradu, teplota stúpa 30 stupňov, pocitová 37 stupňov, cez  Castrilio, zaujímavosť do dediny nevpúšťajú autá s turistami, pred dedinou sú 2veľké parkoviská. Nezastavujeme sa , pokračujeme smer Catalina, El Ganso. Pri  El Ganse je indiánska cesta, sú tam postavené típí stany a vo vnútri sa dá spať, sú tam postele, proste ďalšie  albergue (ubytko).

Tu sa nič nepestuje, je to tu hornaté, potvrdila nám to aj Marína zo Santa Colomba, kde sme sa ubytovali v Multicipial albergue. Chovajú tu len hovädzí dobytok a živé kosačky/ovce, kozy/.  Osprchovali sme sa , oprali veci a išli sa do baru najesť. Na večeru sme si kúpili pivo a po západe slnka sme s Marínou debatovali, Marína to prevádzkuje šiesty rok aj s priateľom.  Potom sme si išli ľahnúť.

Dnes sme prešli takmer 81km.

10.deň    Rabanal del Camino- Vilafranca

Ráno vstávame poslední a poslední z ubytovne odchádzame. Nikto , už iba my , a batohy, čo si nechávajú posielať cez  transportnú službu. Marína nám povedala včera, čo nás čaká a neminie, Cebreiro,6km stúpanie na Foncebadon 1504m.n.m., monument, pri ktorom sme dali kamienok a foto. Ďalej padáme 15km dole do mestečka Fonceband,  je tam pekný kamenný most, pečiatka a  cez Acebo do Ponferrady, katedrála, kostolíky a obchod  Alimentka. Do Vilafrance sme prišli ccao  14-tej, všade siesta, len bary sú otvorené. Pekné kostolíky, úzke uličky, kamenný most cez rieku rio Burbla.

11.deň    Vilafranca-Sária

Ráno nám urobili raňajky a kávu. o 7-mej, za tmy s čelovkami a osvietením bicykla aj my ideme ďalej, peší sú už dávno na ceste /okolo 5-tej vyrážajú z ubytovne/. V dedinke otvára obchodík zo suvenírmi, malý , šedivý, v klobúku, je to pravý Kolumbijčan. Pýtam sa ho, či sa môžeme odfotiť, priniesol kasičku, donative  a keď sme mu tam hodili kováky, začal tancovať a fotiť sa  s nami . Bol veselý, asi mu niečo z toho prášku zostalo z večera.. Stúpame  na Cebreiro 1330 m.n.m., stretáme Poliaka na biku z Nového Targu, povyprávali sa  a ideme ďalej. Sme v hornatej Galícii. V  Triacastele sme stretli Martina z Brna pri obchode, kecáme. Cez Samos sa dostávame do Sarrie, našli sme albergue, prehliadka mesta a o 22-ej  nočný kľud.

12.deň    Sarria- Melida

O 7-mej po raňajkách nasadáme na biky , výpadovkou na Melidu stúpame, klesáme, stúpame, ideme eurovelo 3, cez Hospital, Pontomarin (razítko).,prichádzame do Vendas de Narón. Tu je veľa  pútnikov na ľahko, bez batohov, ktorých sem zvážajú autobusy a idú iba určitú časť a zas ich zoberie autobus. Začalo to strácať to čaro, (tá komerčnosť), keď sme museli používať zvončeky, išli po celej pilgrims (pútnickej) ceste, ktorú sme mali spoločnú. Veľmi nepríjemne som sa cítil, keď som bol donútený použiť zvonček. Trochu sme pozmenili trasu, aby sme sa vyhli tým davom, cez Rosario, Palas de Rei (obed), cez Leboreiro do Melidy.

Na okraji mesta sme našli ubytovanie, sprcha, oprali sme si veci a siesta. Večer prehliadka a na záhrade sme si dali pár pív.

13.deň   Melida- Santiago

Sme od Santiaga (španielskeho) necelých 70km, mestečko O Pedrouzo (obed). cez Arzúa a pri Lavacole sme opäť stretli španielov (Juan, Monika, Iglnacio), spoločná fotka. Prichádzame do Santiaga, 1-vý cieľ splnený, poobede námestia plné, robíme foto. Ideme hľadať ubytovanie, pretože, čo sme v meste prechádzali okolo albergue viacerých, mali plné. V okrajovej časti sme našli ubytko Premonstracio, po nás vyvesili tabuľku ,že je plný stav, mali sme“ z pekla štěstí „. Ubytovaní sme v kláštore, po sprche, prehliadka mesta, kostoly, nákup proviantu.

14.deň    Santiago-Cee

Ráno vyrážame o 9:30 hod, smer Fisterra , na námestí stretávame pútnikov  z východu Slovenska, kecáme. Pokračujeme na Negreiru, prekvapuje nás , ideme k moru a stále stúpame, sme vo výške cca 350m.n.m. Pestujú tu kukuricu, chovajú hovädzí dobytok na malých farmách. Je tu množstvo veterných parkov. Prichádzame  k Atlantiku , mestečko Cee,  ubytovanie, sprcha , prehliadka mesta, nákup potravín a piva.

15.deň    Cee-Fisterra

Ráno, ako vychádzame z ubytovne, prší. Na námestí pod prístreškom počkáme, kým prestalo pršať.  Ideme po pobreží, samé hupáky konštatujeme Galícia je hornatá. Na oblohe sa ukázal Oskar (španielsky Lorenzo-slnko), tak ho miestni  volajú. Z vyhliadky pred Fisterov pozeráme  v diaľke vidíme maják a kostolík. Prichádzame do Fisterry, ideme cez mesto na koniec sveta. Tu nechávame svoje osobné veci, Vladko dres MKCK a ja slipy. V mestečku si omočíme  aspoň nohy, doplníme proviant, zoberieme si certifikát a ideme naspäť do Cee. Tu sme si kúpili obalovú fóliu (obchod Hyp Asia), na bicykle do autobusu a vlaku. Prechádzame cez malé dedinky do Muxie.

Tu sme stretli Slováka Martina zo Žiliny, nevieme sa od seba odtrhnúť Večeriame, raňajkujeme spolu, ideme k majáku a tu sa lúčime a pokračujeme naspäť do Santiaga

16.deň    Muxia- Negreira

Cesta je upršaná, je chladno , sme pri Atlantiku. Cez Baiňas, križujeme  cestu via Mariana, V Brandomile máme prestávku, fotíme most a okolie, cez ktorú išla rímska cesta . Prichádzame do Negreiry, tu stretáme 2 Slovenky z Bytče, kecáme.

17.deň    Negreira- Santiago

Cesta je krátka, ale upršaná. Sedíme na autobusovej zastávke, kým neprestane pršať, prestalo, začalo, prestalo. Okolo obeda sa počasie umúdrilo, prichádzame do Santiaga. Je to iné Santiago, ako keď sme tam prišli pred 4-mi dňami . Námestie poloprázdne, končia prázdniny v Španielsku. Ubytovali sme sa  a išli na prehliadku mesta, pozreli sme si mestskú tržnicu a kostolíky. Nakupujeme  drobné darčeky domov.

18.deň    Santiago

Vypĺňame čas, prehliadka mesta a vyhliadka nad mestom. Okolo obeda sa vyčasilo, pekná panoráma mesta.

19.deň    Santiago-Madrid

Príprava na odchod, doobeda prehliadka mesta a okolitej zelene. Poobede nám ide autobus do Madridu. Pred polnocou sme dorazili do Madridu . Presúvame sa na druhú autob. zástavku , zisťujeme, z ktorého podlažia a linky nám to ide zajtra.

20.deň  Madrid

Autobusovú zastávku zavierajú v noci o 1:30, tak odchádzame do najbližšieho parku prespať

21.deň    Madrid-Hendaye

Okolo obeda nastupujeme do autobusu, smer Pamplona, prestup  bus Sorria, odtiaľ sa presúvame na žel. stanicu, smer San Sebastian, vlak mešká ,balíme bicykle do fólie, presun do vlaku. Bicykle rozbaľujeme, skladáme a pred polnocou  pokračujeme vlakom do Irune. V Irune nasadáme na bicykle a cez most sa presúvame do Francúzska, mestečko Hendaye. Vlaková stanica je zavretá. Ráno vlak nám ide ráno pred piatou..

22.deň    Hendaye – Saint Jean Pied de Port-Lurdy-Carcassonne- blízko Montpellier (vlak, auto).

Hľadáme, kde prespíme, našli  sme drevený prístrešok  na koloch pri mori. Dávam budík na 3:45, ráno vstávame, presun a  o 4:30 čakáme , kým otvoria žel.stanicu. Presúvame sa do Bayonne, tam máme prípoj do  Saint Jean Pied de Port, a okolo 8-mej šťastne a šťastní vystupujeme v mestečku, kde máme odparkované auto. Našli sme ho neporušené, raňajkujeme, ideme do mesta kúpiť drobnosti pre svojich známych. Bicykle sme nahodili na nosič auta a rozlúčili sme sa  s mestečkom, smer Lurdy (prehliadka), Carcassonne (prehliadka pevnosti), Montpellier

Tam sme prespali na čerpacej stanici..

23.deň    Montpellier- Saint Tropez (prešli sme ho na bicykloch), lebo do mestečka sa tvorili kolóny áut-obchádzame Cannes,Nice, Monaco (tam sme mali plán, ale tvorili sa tam dlhé kolóny),- smer Janov- Brescia (tam schádzame z diaľnice) – Gardské jazero (auto).

Tu sme prespali a nakúpili proviant na večeru .

24.deň     Lago di Garda (ráno na bicykli po vysutej lávke) -prameň Drávy- okolo Bolzana, Klagenfurtu ,Viedne , cez Pandorf-Bratislavu do Trnavy. (auto).

Šťastne sme dorazili domov.

Pred Vladom , klobúk dole, šofér, parťák na svätojakubskej francúzskej ceste na 1-ku.

Poďakovanie patrí aj  Ľubovi K., Marekovi N., Palinovi H. a Dodovi B. za cenné rady, ak neviete, ktorí sú títo páni, my vieme.

Čo nám dala táto cesta, obrovský ľudský, športový a duchovný zážitok….

Ako hovorí môj kamarát, to, čo si videl a prešiel, Ti už nikto nezoberie….

zapísal Milan

Akcia Bojnický cyklookruh

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Lukačovičová, Š. Krišrof, Ľ. a E. Kraicoví, D. Surovčík, I. Kubiš, Ľ. Rosa a I. Matušek.

Ako hostia: H. Rosová, M. a V. Miklošovičoví , J. a V. Ševečkoví a M. Kupčík.

 Túto akciu som najprv zrušil kvôli obave z výskytu medveďov v tomto regióne, ale cca po mesiaci predsa len zvíťazila zvedavosť na prieskum tohto kraja a hlavne ma posmelila vitálnosť a početnosť na našich cyklopotulkách. Takéto skupiny dávajú na široko-ďaleko najavo svoju prítomnosť, takže nemôžeme nikoho náhle prekvapiť.

Takže je to tu. Akcia sa predsa len koná. Pozvanie prijalo celkovo 14 cyklistov(-tiek). Stretávame sa v nedeľu 1.10.2023 v Prievidzi na parkovisku pred miestnym Kauflandom krátko po pol desiatej. Celkovo posádky 6 áut, jeden  nonstopár Ivan a jeden vlakár Maroš.

Sme pokope a po štartovnom fote sa vydávame na trasu. Vcelku po pohodovej  a pokojnej ceste smerujeme na dedinu Lazany. Tu odbočujeme doprava na Nedožery-Brezany. Za nimi sa napájame na lesnú cestu, ktorá je už súčasťou Bojnického cyklookruhu.

Putujeme po podhorí nad dedinami Malá Čausa a Ráztočno. Lesná zvážnica kopíruje terén, ktorý je pomerne členitý. Odvahu si dodávame občasným zvonením na cyklozvončekoch. Priebežne sa striedajú stúpania s klesaním a stará asfaltka sa miestami mení na stredný technický terén. Má už zjavne najlepšie roky za sebou. Vyzerá akoby ju staval ešte starý Pálffy.

Našťastie sa sem-tam objavujú miesta s výhľadmi, kde sa môžeme na chvíľu zastaviť a porozhliadnuť sa. Stretávame aj občasných turistov. Nie sme tu teda úplne sami.

Za Ráztočnom sa napájame na asfaltku smerujúcu k hotelu Remata. Po dvoch kilometroch sa zastavujeme v príjemnom odpočinkovom mieste zvanom Okrasné rybníky Remata. Je tu okrem rybníkov aj reštaurácia a detské ihrisko. Nás zaujala hlavne reštaurácia, lebo bol už pokročilý čas obeda. Väčšina neodolala bohatej ponuke čerstvých rýb na ich jedálničku. No a keďže „ryba musí aj plávať“, patrilo k tomu aj jedno „orosené“.

Po dobrom občerstvení pokračujeme ďalej po trase Bojnického cyklookruhu. No asfaltka sa  po chvíli mení na lesnú cestu a tá onedlho na technický terén vyššieho rangu zvaného „krkaháje“. Našťastie asi po kilometri za občasného tlačenia sa dostávame na spevnenú cestu, ktorá nás privedie do centra Handlovej.

Mesto je vcelku pokojné. Je nedeľné popoludnie, ľudia odpočívajú. Pre nás to však neplatí, lebo hneď za mestom začíname stúpať a my sa musíme vyštverať na kótu Okrúhle do výšky 690 m. Podľa mapy to má byť cesta spevnená, ale tiež má v tomto statuse určité rezervy. Les je však pekný a príroda sa ešte nechce s letom rozlúčiť. Kto môže, naberá aj túto duševnú potravu.

Dobrý pocit nám nezoberie ani Milkin defekt, ktorý skupina mechanikov hravo opraví. Našťastie odtiaľto nás čaká klesanie popod Opálený vrch a Kamenisté dolu do dediny Cigeľ. Klesanie pokračuje ďalej, teraz už po asfaltke. Už je len pozvoľnejšie, takže nás čaká pohodová cyklistika. Prechádzame dedinami Sebedražie, Koš a Opatovce nad Nitrou.

Zastavujeme sa až v samotných Bojniciach na prezretie okolia tamojšieho zámku a dobrá kávička by tiež bodla. Trochu sa občerstvíme, no ceny sú (vraj) ako v Mníchove. No, atraktívne miesto si pýta svoju daň.

Tma už pomaly sadá na okolitý kraj. Maroš s Ivanom sa s nami už rozlúčili a my sa vydávame na posledný úsek našej trasy do Prievidze. Našťastie máme to len toť „za rohom“, Preštrikujeme sa Prievidzou a sme v cieli pri našich autách.

Ustatí, ale šťastní, že sme to zvládli. Medveďka sme nestretli. No hlavne aj pri tej trochu vynaloženej námahe sme opäť zažili pekné cyklopotulky. Tento raz na Bojnickom cyklookruhu.

Dovidenia nabudúce.

Ľuboš Kraic

Akcia Ponitrie

Akcie sa zúčastnili: I. Matušek, J. Nádaský, Ľ. Kraic, J. a E. Antaloví, I. Kubiš, J. Baránek, V. Gubiová, I. Buc a J. Lukačovičová.

Ako hostia: M. Kupčík, F. Martinus, M. a V. Miklošovičoví so synom Tomášom, J. a V. Ševečkoví, V. Valach, J. Hodor a A. Zelman.

 Spoznávať krásy Ponitria sa v sobotu 16.9.2023 podujalo až 20 cyklistov(-tiek). Prilákala ich sem okrem iného aj malebná krajina, pohodová cyklistika a v neposlednom rade aj dobrá partia, ktorá sa vždy pri takejto akcii dokáže vytvoriť.

Stretávame sa v Zlatých Moravciach na parkovisku pred Kauflandom krátko pred deviatou hodinou. Pripravíme svoje tátoše a po štartovnom fote vyrážame na trasu. Je dlhá do 60 km a čaká nás len jedno stúpanie na Malú Lehotu a následne jeden zjazd do Topoľčianok.

Ale nepredbiehajme. Hneď krátko po štarte musíme svoju trasu pozmeniť, lebo pôvodnú nám zahatala zamknutá brána miestneho štadióna. Po krátkej obchádzke sa dostávame späť na trasu a v pohode opúšťame mesto.

Smerujeme cez Žitavany a Machulince. Počasie je parádne, premávka áut pokojná. Onedlho sa zastavujeme v Obyciach pri miestnom prameni. Niektorí si vymeníme obsah fliaš čerstvou vodou a pokračujeme vlnovitým terénom popri riečke Žitave.

Za Jedľovými Kostoľanmi začína stúpanie ku Malej Lehote. Záverečná časť sa trochu priostruje, čo nás podľa výkonnosti zľahka porozdeľuje. Hore v dedine sa dáme znovu dokopy a smerujeme k miestnemu hostincu zahnať dotieravý smäd.

Ospalú atmosféru dedinčanov vyruší vcelku riadny húf vysmädnutých cyklistov smerujúcich do centra. Toto nevidia každý deň. No bohužiaľ hostinec, hoci mal byť už dávno otvorený, zíval prázdnotou. Domáci si z otváracích hodín asi príliš veľké starosti nerobia. Vedľa počuť: Vraj určite dneska otvorí.

Našťastie hneď vedľa je otvorený obchod s potravinami, tak využijeme aspoň jeho ponuku. Trochu si odpočinieme, občerstvíme sa z vlastných zásob, porozprávame sa s domácimi a zľahka nasajeme pokojnej atmosféry tohto kraja.

Pokračujeme ďalej po miestnom lazníckom kraji. Je to tu veľmi malebné a výhľady opäť potvrdzujú aké je to naše malé Slovensko krásne. V Klokočovej opúšťame lazy a smerujeme do lesa. Na chvíľu strácame asfalt, treba trochu dávať pozor, ale dá sa to.

Onedlho vstupujeme do Sokoleckej obory. Príkaz rešpektujeme a bránu za sebou zatvárame. Na kóte Krížne cesty začína opäť asfalt. No a čo je hlavné – čaká nás príjemný, 15-kilometrový zjazd po Hlbokej doline až do dediny Hostie. Je to proste paráda. Tu zaparkujeme v miestnej Hostianskej bašte a doprajeme si konečne aj riadne čapované „orosené“.

V dobrej nálade pokračujeme asi 5 km do Topoľčianok. Po pravej ruke míňame tunajšiu dostihovú dráhu a za ňou zamierime do miestneho parku. Chystá sa tu svadobný obrad, no prišli sme ešte skoro. Za zámkom je pripravený alegorický sprievod – veď dnes práve začínajú folklórne slávnosti a vinobranie. Takže bude tu ešte veselo.

My však rýchlo zamierime do nášho známeho Gazdovského hostinca. Tu sa nám našťastie podarí všetkým sa usadiť a nasýtiť hladné krky. Chvíľu to trvá, veď sme riadna tlupa.

Vonku sa už rozbehla riadna oslava. Všade je plno ľudí. Vierka s Marošom sa rozhodli, že tu ešte chvíľu pobudnú a prezrú si Topoľčianky.

My ostatní prechádzame pomaly vedľa bicykla, chvíľu ešte sledujeme folklórne slávnosti a po preštrikovaní sa davom nasadáme na bicykle. Po pokojných vedľajších cestách smerujeme do Zlatých Moraviec. Nie je to už ďaleko.

Bočné cestičky nás onedlho privedú na parkovisko pri Kauflande. Sme v cieli. Dnes sme prešli 60 km s prevýšením 630 m.

Nebol to len všedný deň. Veď každý deň strávený s dobrou partiou na bicykli je taký malý sviatok nás všetkých.

Ľuboš Kraic