Akcia Predvianočná turistika

Krátky predvianočný výlet, únik od upratovania a pečenia

22.12.2019

Akcie sa zúčastnili: D. Fáziková, M. Farkašovská, J. Golier, V. Trajlínek, J. Ščibravý, D. Surovčík, Ľ. Kraic, M. Babišík, V. Galbavý, M. Modrovský a P. Rapant.

Naše potulovanie po Malých Karpatoch pokračovalo aj v tento víkend. V nedeľu 22.12. sme ako taký malý únik od upratovania a toho predvianočného zhonu volili opäť prechádzku po malokarpatskej prírode. Tentokrát to boli doliny a kopčeky v okolí Bukovej. Neboli to teda žiadne majestátne sedemstovky, ale pre predvianočné únikové potulovanie to bolo akurát.

Na trnavskej stanici som ráno stretol len Jančiho. Vo dvojici čakáme, či sa predsa len niekto nepridá. Odchod vlaku do Bukovej sa neúprosne blíži, no nikto neprichádza. Len zopár cyklistov. Tak nasadáme s dúfaním, že niekto pristúpi aspoň v Smoleniciach. Našťastie v Smoleniciach sa k nám pridá skupinka až deviatich turistov, ktorí sem prišli autami.

Na železničnej stanici v Bukovej všetci vystupujeme a vydávame sa po červenej značke smer Sokolské chaty. Terén je po včerajšom daždi blatistý, ale nevadí, hlavná vec, že sme opäť v prírode. Trochu sme sa cestou zarozprávali, takže vzniknuté dve skupiny na chvíľu nevedeli jedna o druhej. Pokrytie telefónnym signálom v doline Sokolských chát je nulové, takže začalo improvizovanie druhej skupiny, kadiaľ ďalej, ako dohnať prvú skupinu. Pretože ďalší cieľ zo Sokolských chát bol síce známy, ale cesta k nemu viedla viacerými spôsobmi.

Našťastie náhoda nás dala zase dohromady a v miestnom hostinci sme popri tekutom občerstvení prebrali aj ďalšiu našu trasu. Zo Sokolských chát smerujeme na Obulanské a Mikulčické kopanice. No ďaleko neprídeme. Pri prechádzaní okolo jednej z chát prijmeme pozvanie domácich na jeden kalíštek. Dokonca pani domáca pochádza z rovnakej dediny ako ja. Takže je o čom hovoriť. No čas je neúprosný, treba pokračovať v našej trase. Je to pomerne dosť do kopca a dá nám to riadne zabrať, ale už si strážime prvého a posledného v skupine.

Prichádzame na zelenú značku a tá nás dovedie tesne ku Farme pod Tŕstím. Na chvíľu sa zastavíme a užívame si pekné výhľady po okolí. Farma ponúka jazdenie na koni či v jazdiarni, alebo v prírode. Spoločnosť nám tu môžu robiť kozičky, ovečky, muflóny a iné zvieratá. My teraz na to nemáme čas, snáď inokedy. Užívame si na túto dobu pomerne pekné počasie. Je síce pod mrakom, ale po včerajšom daždi je bezvetrie a hlavne neprší. Nič viac nám netreba.

Pokračujeme po zelenej značke a tá nás dovedie dolu až do Bukovej. Hneď pri vstupe do dediny nás víta koncert unudených strážcov predzáhradiek, ktorí svojim štekotom dávajú jasne najavo, kto je tu pánom. Trochu ohučaní zakotvíme v miestnom hostinci U Štvrťáka, kde si odpočinieme a občerstvíme sa.

Ďalej pokračuje popri kostolíku Navštívenia panny Márie a miestnom cintoríne opäť do lesa. Urobíme si krátku odbočku k dvom krížom – obetiam 2. svetovej vojny. Zisťujeme, že aj tu ukončilo svoju životnú púť niekoľko mladých vojakov počas tejto nezmyselnej tragédie.

Následná cesta popri chatkách nás dovedie ku hlavnej ceste. Kúsok musíme ísť po nej. Nie je to bohviečo a sme radi, že onedlho pri Vítkovom mlyne opäť zamierime do hôr. Červená značka po Hrnčekovej doline nás dovedie k ojedinelému prírodnému útvaru – skalnému oknu. Tento zaujímavý geomorfologický úkaz vznikol mechanickým zvetrávaním podkladovej horniny. Skalné okienko nie je bohvieako veľké, ale na Malé Karpaty je úplne postačujúce.

Kúsok potom ešte vystúpame a dostávame sa na lúku.  Opúšťame červenú značku a pokračujeme po lúke. Onedlho prichádzame k značke žltej a tá nás už za neustáleho klesania dovedie do cieľa, na železničnú stanicu do Smoleníc. Ešte predtým sa zastavíme v reštaurácii U Sedliaka, kde akciu patrične zhodnotíme.

Podľa môjho merania sme prešli 16,2 km s prevýšením 670 m.

Hlavné ale je, že pri tom predvianočnom zhone sme si našli čas na chvíľu zastaviť sa, vypnúť trochu prestimulovanú myseľ a odtrhnúť sa od toho všetkého naháňania. No a hlavne dopriali sme si  duševnú očistu a relax. Veď hoci len krátky pobyt v týchto našich malých horách prináša bohatú zásobu tejto obnovy.

Ľ. Kraic

Akcia Škarbácke 700-vky

Niekto tam hore nás musí mať naozaj rád.

8.12.2019

„Žiadna vločka nikdy nespadne na nesprávne miesto.“
(zenové príslovie, podľa P.Matthiesen, Snežný leopard)

Dátum a zamračená obloha spôsobujú, že ráno opäť vyrážam za tmy. Svetlá áut sa odrážajú od mokrej vozovky. Drobné prekážky pri ceste na nej vykresľujú podivuhodné tvary. Pozor, niekto kráča po krajnici! Nie, je to len značka, hra svetla a tieňa na plátne hmlistého rána. V diaľke vidím farebné svetlá. Bude tam asi niečo stáť, možno havária, musím spomaliť. Čím som bližšie, sú svetlá výraznejšie, menia farbu aj tvar. Svietim sám na seba. Vedľa cesty stojí budova, celá jej predná stena je presklená. Ako zrkadlo odráža svoje okolie. Idem po ceste aj v okne. Som deformovaný, pretiahnutý, rozmazaný. A v okne môjho auta sa odráža budova. Je presklená, ako v zrkadle sa v nej odráža okolitý svet. V ňom ide po ceste auto, v jeho okne … . Čo vlastne zistila Alenka v ríši za zrkadlom? Viem, v skutočnosti to bola Alica.

Som v Moravanoch, čakám na Maroša. Dnes som výnimočne prišiel načas, možno aj o chvíľku skôr, zaskočil som ho. Vypínam motor, bezmyšlienkovite hľadím cez predné sklo. Tu sa hmla na počudovanie stratila, obloha už nie je atramentovo čierna, mení sa na oceľovo sivú. Nesmelo svitá. Z rádia idú moji obľúbení Zepelíni, Kashmir: „… Nech mi slnko praží priamo do tváre, nech hviezdy vyplnia môj sen, som cestovateľ priestorom aj časom …“. Spolucestovateľ Maroš prišiel rýchlo, vyrážame za hviezdami. Síce nie do Kašmíru, ale do našich Karpát. Keď sa priblížime k horám, opäť vchádzame do hmly. Dnes bude turistika asi o morálke, slnko pražiť do tváre pravdepodobne nebude. Napriek tomu sa nám snáď podarí priblížiť projekt Malokarpatské sedemstovky krôčik od finále. Čaká nás štvorica nad Jahodníkom, skúsime prejsť všetky škarbácke sedemstovky.

Tento rok prvýkrát intenzívne skúšame turistiku aj v neskorom jesennom období. Po minulé roky to bývalo hluché obdobie, bicykle sme už mali (zavesené) na háku, bežky ešte stáli zaprášené v kúte, wibramy sme obúvali len príležitostne. Teraz pokračujeme bez prestávky, týždeň čo týždeň, život je príliš krátky na to, aby sme ho len tak presedeli. Vždy sa nájde zopár ochotných duší na výlet do prírody. A sú to nezabudnuteľné chvíle. Raz nás takmer odfúkne (ale objavíme nádherné miesta na Jelenej hore), potom navštívime krásne kľudné miesta (a takmer nás odfúkne z rozhľadne na Veľkej Homoli), čo nás čaká dnes?

Hmla, chlad a prvé fľaky snehu na Jahodníku. Ako hovorím, dnes bolo treba morálku, aby sa človek odhodlal vyraziť z tepla domova. Ale odhodlaných sa nakoniec nazbieralo až jedenásť, slušný počet, niečo nás asi naozaj ťahá do hôr, do tejto dobrej partie. Vítame sa, narýchlo aj počastujeme a ešte rýchlejšie zapíname vetrovky, naťahujeme čapice a rukavice, chlad sa nám hneď snaží dostať pod kožu. Treba sa prezuť, vo wibramkách by sa zle šoférovalo, v tenkých teniskách zas zle chodilo. No budem musieť, nemal som sa tak ponáhľať. Naboxované a naleštené popradky odpočívajú doma v teple pri dverách, budem to musieť zvládnuť v týchto letných teniskách, aspoň že majú dobrú podrážku, snáď sa nebudú príliš šmýkať.

Nešmýkajú, goretex ale narazil na svoje hranice, po chvíli pohybu v snehu … čo sa ale budem sťažovať, keď je blbá hlava, trpí celé telo. A navyše dnes je pekný deň, som vonku, s kamarátmi. Pri rozhovore ubieha cesta po asfaltke pod Veterlín ako po masle, len občas to na mostíkoch trochu šmýka. Ani si nestíhame uvedomiť a prvých takmer 250 výškových metrov máme za sebou. Skoro zadarmo. Stojíme vo výške 500 metrov nad morom, priamo do tváre nám začína pražiť slnko. Hmlu nechávame pod sebou, nad hlavou máme bezoblačnú azúrovú oblohu. Kto tu dnes nie je, neuverí. Inverzia len pár metrov nad Jahodníkom. Niekto tam hore nás musí mať naozaj rád.

A tak sa vo veselšej nálade púšťame do boja s dnešným prvým hrebeňom. Začína výstup na Veterlín. Ide sa veľmi dobre, našou cestou je celá hora. Pohybujeme sa v teréne mimo značiek, môžeme si zvoliť trasu, ktorá nám vyhovuje. Sme voľní, slobodní v pohybe, nič nás neobmedzuje. Užívame si pokoj voľného dňa, mrazivé slnečné doobedie, výhľady, pri ktorých z inverzie vykúkajú len vrcholky kopcov. V diaľke sa ukazuje aj moja Veľká Biela Hora. Teraz maličká, na vzdialenom horizonte takmer nebadateľná, ale hlboko v duši mám stále uložený obraz jej mohutnej steny zlatým jasom rozsvecujúcej deň v Dolnom Rakúsku. Schneeberg, hora ktorá si vzala kus môjho srdca a na oplátku mi darovala obrovskú porciu spomienok a krásy.

Ale teraz stúpam na inú horu, na Veterlín, teraz si vychutnávam prítomnosť, čaro týchto chvíľ. A sú tiež mimoriadne, nezabudnuteľné. Keby som vedel maľovať budem sa snažiť zachytiť biele more, ktoré sa lenivo prevaľuje na jej úpätí, oblé vlny, z ktorých vystupujú vrcholky okolitých hôr. Ale ťažké je namiešať takú farbu, zachytiť na plátne vôňu vzduchu, uložiť v pohyboch štetca zvuk vetra, sprostredkovať chuť čaju na vrchole. Môže to skúsiť len najlepší umelec, celý život sa môže pokúšať vyvolať v divákovi emócie, sprostredkovať prenos zážitku, chvíle, okamžiku. Umenie je mocné, dokáže v príjemcovi vyvolať silné prežitky, príroda je však omnoho mocnejšia. Tam, kde umelec len hľadá a tápe, ona s ľahkosťou tvorí a pretvára, je originálna, nikdy sa neopakuje.

Prvý vrchol máme úspešne za sebou, kochali by sme sa tu ešte veľmi dlho, čas nám však nedopraje veľa oddychu, ešte toho máme pred sebou dosť. A navyše vrchol robí česť svojmu menu, vietor tu prefukuje, mrazí. Po krátkom občerstvení tela aj duše radšej pokračujeme svižne ďalej.

Ja hneď spočiatku zaostávam. Po snehu idem radšej opatrne, už mám v topánkach pekne mokro, nech sa niekde na skale nezvalím, tieto zostupy nemám rád. Navyše mi zvoní telefón, tentokrát služobný. Problém v práci, to z hrebeňa riešiť nedokážem, musím niekoho zohnať. A tak pár minút telefonujem, zháňam, vybavujem. Našťastie úspešne. Aj takáto je realita dnešnej uponáhľanej doby.

Pohybujem sa sám po hrebeni medzi Veterlínom a Čelom. Terén poznám, v posledných rokoch bývam v týchto miestach pravidelným hosťom. Chodievam však opačným smerom a v zimnom období býva zem prikrytá bielou snehovou perinou. Dnes tu síce už sneh máme, je však ťažký, mokrý, neprekrýva kamenisté podložie. Kroky ukladám obozretne, zbytočne nepokúšam šťastie. V korunách stromov prefukuje čerstvý vietor, miestami ležia na zemi padnuté kmene stromov. Hrebeň zdobia väčšie aj menšie skalné útvary a zaujímavo tvarované drobné stromy, s námahou bojujúce o prežitie v tvrdých podmienkach. Divočina v Malých Karpatoch. Keby som vedel písať, budem sa snažiť preniesť na čitateľa atmosféru týchto chvíľ. Vohnať mu červeň do líc, vpustiť mrazivý dych vetra pod košeľu, vyraziť pot na čelo, námahou zrýchliť dych. Ak by som bol skutočným majstrom pera, pri čítaní týchto viet by mu od úst stúpala para a nohy by mu mrzli v mokrých teniskách, po duši by sa mu však rozlial pokoj, pocit absolútneho uvoľnenia a oddychu, cítil by sa voľný a slobodný, schopný vzlietnuť.

Počujem hlasy, ľudí však zatiaľ nevidím. Skrývajú sa za menším bralom. Áno, sú to naši, čakajú a debatujú so skupinou jaskyniarov, ktorí sa tiež rozhodli stráviť sviatočný deň na miestach, ktoré sú im blízke. Chystajú si vybavenie, stavajú trojnožku, dnes budú čistiť Veterlínsky závrt, snažiť sa nájsť jeho možné pokračovanie. Celý tento masív je prešpikovaný krasovými útvarmi. Veterlínska, Peterská priepasť, Lipárova, Medvedia jaskyňa, jaskyňa Diviačej lebky, Hačova, Vajsáblova priepasť. A to sú len tie, ktoré som našiel na mape. Rovnako zaujímavý svet, aký pozorujeme okolo nás sa rozkladá aj pod našimi nohami. Možno by sme aj my prepadli jeho čaru ak by sme mali príležitosť navštíviť ho v pôvodnej podobe a nie iba ako vysvietenú atrakciu sprístupnenú masám. Očarovalo by nás ticho priestranných sál, závan chladného vzduchu v úzkej preliezke, nával adrenalínu pri zlaňovaní do tmavej priepasti bez dna, zvuk kvapiek vody vo vzdialenej chodbe, ozvena krokov v neznámom priestore. A pokoj, pocit absolútnej izolácie od vonkajšieho sveta, jeho starostí a problémov. Možno by sme rovnako ako Osamelý bežec Ivan Laučík zistili, že „…Jaskyňa odkrýva, čo je v nás, čo si do nej nesieme. Uchyľujeme sa do nej aj kvôli skúške, či bude mať čo odkryť… .“

Pokračujeme, ešte sme nevyšli ani na Čelo a to nás ešte čakajú ďalšie dve sedemstovky. Keď sa budeme takto motať … radšej aj ja pridávam do kroku, našťastie sa to už dá. Chodník začína konečne trochu stúpať, v protismere stretávame prvých turistov. Stojíme na vrchole Čela, ešte stále môžeme obdivovať biele more mrakov prikrývajúce údolia pod našimi nohami. Máme pár minút čas na vydýchanie (hoci sme sa ani nezadýchali), doplnenie tekutín (hoci sme sa príliš nespotili) a doplnenie energie (hoci sme sa zatiaľ neunavili).

Poďme však ďalej, čas sa nedá zastaviť. Zostupujeme, snehu je stále viac, do topánok sa mi dostáva aj zvrchu, návleky – nenávleky. Paličky však pomáhajú, náhle sa cítim akoby mi pribudla jedna noha, som stabilnejší, istejší, rýchlejší. Chvíľku sa pristavíme pri vstupe do Hačovej jaskyne a Vajsáblovej priepasti. Paľo, ktorý má z nás k jaskyniarstvu najbližší vzťah nám k nim pridá niekoľko zaujímavých informácií. Pozvánka na návštevu Plaveckej jaskyne deň pred Silvestrom (Prídete? Ja snáď tento rok áno.).

Sme v sedle pod Zárubami, stratili sme takmer 100 výškových metrov. Vďaka mojim ambicióznym plánom však budeme výšku strácať ďalej. Namiesto priamej a logickej cesty hore na Záruby totiž smer nášho pochodu točíme dole do údolia, na Záhorie. Čakajú nás Brezinky. A tak sa v čoraz hlbšom snehu brodíme meter po metri nižšie a nižšie. Zrazu akoby uťal. Na niekoľkých metroch sa sneh z chodníka stráca, jeho fľaky sa nachádzajú už len v okolitom lese. Objavuje sa blato. Našťastie sa chodník po pár desiatkach metrov mení na asfaltku, ktorá nás dovedie až dole. Vpravo, vysoko nad našimi hlavami spoza stromov na nás zas nenápadne žmurkajú múry hradu Ostrý kameň. To bol nápad trepať sa až takto dole! Čakám, kedy priletí prvý štuchanec, radšej pridávam do kroku. Ostatní však vyzerajú zatiaľ v dobrej nálade, príliš nenadávajú a nevyčítajú. Teraz ale ešte klesáme, uvidíme, čo príde neskôr v stúpaní.

Stojíme, sme na dohľad od priehrady Buková, na Brezinkách. Treba sa posilniť pred posledným výstupom, pred poslednou časťou pochodu. Pridáva sa fotenie a spomienky na dávne Trnavské stovky, ktoré prechádzajú práve tadiaľto. Sme náhle mladší, silnejší, plní elánu. Treba to využiť, stúpanie bude ostré. Poďme na to.

Prvých pár metrov ide ešte po rovine, potom sa cesta stáča doprava, kolmo proti vrstevniciam. Maroš s Vladom rýchlo miznú na horizonte, ostatní ideme vzácne vyrovnane. Znova začína pofukovať. Už mi to začínalo chýbať.

Po pár minútach máme Bukovú ako na dlani. Je to zaujímavé, ako takéto okamihy dokážu psychicky nakopnúť. Idem na bicykli, kopec ako hova… . Veľký. Stúpa však pekne serpentínami, každých pár desiatok metrov vidím, ako som nabral výšku. Fučím ako lokomotíva, ale ide sa mi dobre. Iný kopec, vlastne ani nie tak ťažký. Cesta však beží dopredu ako nekonečná priamka, autá sa strácajú (a vynárajú) v diaľke na horizonte. Ledva točím nohami, nezosadnem radšej? A tak aj tu. Ani sa mi to stúpanie nezdalo tak náročné a už priamo pred sebou vidím staré rozvaliny strážneho hradu Ostrý Kameň. Sme hore.

Hrady. Starí strážcovia krajiny. Dnes drahokamy na vrcholcoch hôr. Každý je rovnaký. Naštrbené múry čnejú proti oblohe, v ich puklinách sa zachytávajú a rastú trávy a dreviny, pivničné priestory sú plné sutiny. Pozor na hlavu, ten kameň hore sa kolíše, radšej sa držte bokom! Každý je iný. Má svoju históriu, vietor v puklinách šepká do sveta jeho príbehy, treba len počúvať.

Porozumieť tejto reči však dnes ide len veľmi ťažko. Čas sa kráti, vietor hučí ponad múry & naše hlavy, zalieza pod bundy. Len narýchlo niečo zahryznúť, vypiť dúšok čaju, nezdržiavať sa, vydať sa do boja s horou a vetrom. Dostať sa otvoreným hrebeňom na Záruby bude slušný výkon.

Vyťahujem zips na vetrovke čo najvyššie, čiapku sťahujem hlbšie do čela, pevne chytám do rúk paličky, moju tretiu končatinu a púšťam sa do súboja so zúriacim živlom. Nádherný skalný terén a zakrpatené stromčeky či kríky tých najfantastickejších tvarov všade navôkol vytvárajú krásnu scenériu ďalšieho postupu. Čaká nás predposledná sedemstovka dňa, najvyšší bod pohoria, Záruby. Keby som vedel tvoriť filmy či divadelné hry, skúšal by som na diváka vypustiť všetku silu burácajúcich živlov, zatlačiť ho do sedadla silou trikov, ohúriť energiou okamžiku. Len naozajstný maestro by sa mohol pokúsiť vyvolať v obecenstve takýto intenzívny zážitok, balansovať na hrane gýča, alebo artu, či sa zaradiť mimo žáner, snažil sa vytvoriť kultové, nadčasové dielo. Príroda je však nenapodobiteľná, tam, kde všetko podobné skĺzava ku gýču, je ona neopakovateľná.

Ďalej sa pohybujeme v menších skupinkách či jednotlivo. Nie je veľa priestoru kochať sa drsnou krásou skalnatého hrebeňa a jeho okolia, je potrebné dávať pozor na každý krok, snažiť sa udržať stabilitu v silnom bočnom vetre, ktorý sa nás miestami snaží zraziť z nôh. Atmosféru miesta tak vnímam skôr mimozmyslovo, ale som rád, že na Záruby vystupujeme práve z tejto strany. Tadiaľto som ešte nešiel, doteraz som sa na najvyšší bod Malých Karpát vždy štveral len od Smoleníc či Čertovho žľabu. Každá z výstupových trás má svoje čaro, táto je však najvzdušnejšia (dnes doslova) a najčistejšia, lákajúca vzlietnuť a pozrieť sa na svet z vtáčej perspektívy (snáď sa tak dnes nestane).

V poslednej fáze výstupu pribúda stromov a opäť aj snehu, hora preveruje rezervoár našich síl. Našťastie je stále dostačujúci a tak sa o niekoľko okamžikov všetci stretávame pod vrcholovým dvojkrížom, v Malých Karpatoch už nedokážeme vystúpať vyššie. Sme vo výške 768 metrov nad morom, na Zárubách. Zostáva nám vystúpiť na posledné dve sedemstovky, jednu stihneme ešte dnes. Smerujeme na Havranicu, ambiciózny plán dnešného dňa sa nám tak nakoniec podarí naplniť.

Na križovatke značiek pod vrcholom stretávame dve známe turistky. Videli sme sa už minulý týždeň pod Javorinou, tentokrát naše kroky smerujú opäť na rovnaké miesta. Aj takéto náhody prinášajú výlety v horách.

Ďalej sa už budeme pohybovať len v lese, po dávno známej trase. Ale tá z iného smeru náhle nadobúda iný charakter, výraznejšie si uvedomujem mohutné skalné útvary poschovávané v lese aj divokú krásu hustého prirodzeného lesa. Niektoré stromy sa pyšne týčia proti oblohe, iné sa už v poslednej fáze životného cyklu chystajú na definitívnu premenu. Keby som vedel skladať alebo interpretovať hudobné diela, snažil by som sa pomocou nôt zachytiť mystickú atmosféru tmavého lesa, tónmi rozochvieť dušu poslucháča, tlakom vzduchu preniesť vibrácie miesta do jeho mysle, zaznamenať do srdca spomienky a pocity. Len najväčšou mierou talentu obdarený umelec dokáže vyvolať v našich predstavách takéto obrazy. Mne sa náhle rozozvučí v ušiach silný hudobný motív. V jaskyni kráľa hôr od Edvarda Griega z diela Peer Gynt. A znie mi v nich počas celého zvyšku dňa, po návrate domov si musím dielko vypočuť. Skúste si ho vyhľadať aj Vy, internet pomôže (Hall of the Mountain King). Je to metal aj v klasickom prevedení, nemusíte ani siahať po nahrávke od skupiny Apocalyptica.

V takomto rozpoložení sa meter po metri blížime k nášmu predposlednému cieľu (tým posledným je samozrejme úspešný návrat). Stojíme na poslednom dnešnom vrchole, sme na Havranici. Odtiaľto už budeme v podstate len zostupovať.

Ale dnes aj zostup stojí za to. V rozmočenom snehu si stále viac začínam uvedomovať svoju rannú chybu. Chvíľami mám pocit, akoby som stál po členky v studenej vode, ak toto ustojím bez následkov, asi sa dám k ľadovým medveďom. Ale ideme príjemným prostredím, netrvá dlho a stojíme na Vlčiarni, mieste, kde si aspoň na chvíľku môžeme pripomenúť pocity pri každoročnom zimnom výstupe na Čelo a Veterlín. Ďalej nás čaká len necelá hodinka cesty po blatistých cestách na Jahodník, stihneme to teda ešte za svetla. Všetky ciele sa nám dnes podarilo splniť, získali sme aj veľa zážitkov, s ktorými sme vôbec nepočítali, úspešný deň sa chýli ku koncu. Ešte sa ale musíme trochu zohriať, zotaviť a porozprávať v príjemnom teple škarbáckej Koniarne. Tak, ako to máme všetci radi. Tam, kam všetci radi zavítame. Do našich Malých Veľkých Hôr.

Utorok ráno, magických pár minút, keď sme už opustili ríšu spánku, ale ešte úplne nevstúpili do ríše bdenia. Práve v týchto sekundách zažívame tie najkrajšie predstavy, sny, v ktorých sa dokážeme vrátiť k príjemným prežitkom alebo fantazírujeme naše najtajnejšie želania a zhmotňujeme ich do predstáv. Ja sa dnes prechádzam po hrebeňoch hôr, opäť prežívam tie krásne chvíle a pocity slobody, chcem aby trvali večne, niekoľkokrát posúvam budík. No raz to musí skončiť, opäť sa vraciam do vybehaných koľají bežného dňa.

Pár hodín neskôr, veziem sa autom, mierim na sever. Predo mnou sa náhle rozprestrie obloha ako zo Simpsonovcov, nádherná sýta modrá farba pretkaná sivými mrakmi. Sen a predstava transformovaná na realitu. Tak ako my premieňame na skutočnosť naše nápady.

Turistika v tomto ročnom období je čarovná. Nie je to úplna prechádzka ružovou záhradou, možno ani nie je pre každého, ale ten kto naberie odvahu je odmenený silnými zážitkami, ktoré v sebe ponesie ešte dlhú dobu, poniektoré navždy. Netreba váhať a čakať na lepšie podmienky, čas plynie rýchlo, treba konať tak, akoby sme mali pred sebou len posledné dva týždne, využívať všetky príležitosti, užívať si každý okamžik. Žiadna vločka nikdy nespadne na nesprávne miesto.

Počas troch nedieľ sme navštívili desať z jedenástich sedemstoviek v Malých Karpatoch, tú poslednú si nechávame na január. Skvostnú Vápennú obalenú vo víchrici. Pyšnú Skalnatú zahalenú do výhľadov. Tajuplný Čertov kopec pokrytý fantáziou. Nenápadnú Javorinu kričiacu tichom. Vojenský Čmelok zahalený hmlou. Chladnú Veľkú Homoľu preplnenú civilizáciou. Hlučný Veterlín obdarený inverziou. Nenápadné Čelo pocukrované snehom. Najvyššie Záruby skúšajúce charakter. Poslednú Havranicu rozdávajúcu uvoľnenie. Popritom magický Klokoč, nádhernú Jeleniu horu, príjemnú Čermáčku … a nekonečné množstvo ďalších miest rozdávajúcich radosť, pokoj, pohodu.

Rozhodnúť, ktorý deň, ktoré miesto bolo najkrajšie nie je možné, bola by to Sofiina voľba. Každá sekunda strávená v krásnej prírode a vo výbornej partii je nezabudnuteľná. Dnes k tomu prispeli:

Milka Poláková, Milka a Ľuboš Kraicoví, Milan Babišík, Paľo Herceg, Jozef Beránek, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Akcia 5×700-viek

Prvá adventná nedeľa v Malých Karpatoch

1.12.2019

Kráčam okolo nich takmer každý deň. Sú tam, stoja na svojom mieste. Štyria strážcovia, štyri sfingy. Mohutné, staré stromy. Ticho sledujú svoje okolie, chránia priestor, pamätajú. Nikto tu nie je dlhšie ako oni. Nad korunami sa im prehnalo celé 20. storočie. Ponúkali odpočinok vojnovým invalidom, obetiam Veľkej vojny, prvým klientom liečebného domu. Neublížila im víchrica ďalšej vojny, prežili staré časy aj nové poriadky. Menili sa štáty aj zriadenia, oni stále stoja na svojom mieste. Štyri sfingy, štyria strážcovia.

Prvý deň posledného mesiaca roka. Mrazivá noc zovrela krajinu do pevného panciera. Z domu vyrážam skoro, ešte za tmy. Nízko nad Karpatmi žlto žiari jasný kosák Mesiaca. Kým minulý týždeň pripomínal tenké C, teraz v ňom možno rozpoznať písmeno D. Dorastá. Nekonečný kolobeh splnu a novu sa nikdy nezastaví, verný súputník sprevádza Zem na jej ceste vesmírom. Ja pokračujem pre Maroša, my sa chystáme putovať po Malých Karpatoch.

Minulú nedeľu sme prešli hrebeň Vápennej, počas záverečného oddychu v Plaveckom Podhradí sa nám automaticky ponúkol nápad. A čo prebehnúť teraz, na prelome jesene a zimy, všetky malokarpatské sedemstovky? Od myšlienky nie je u niekoho ďaleko k činu, v stredu sa už cez web šíri pozvánka. Cez víkend skúsime navštíviť hneď päť z nich. Medzi Zoškou a Babou sú štyri zoradené pekne jedna za druhou, na Homoľu odbočíme na záver. Voľba termínu padla na nedeľu, program prvého turistického adventu máme pripravený.

Za Piešťanmi sa okolie začína pomaly vylupovať zo šera, polia žiaria jasnou bielou farbou. Inoväť zahalila krajinu tou najjemnejšou čipkou odrážajúcou svit prebúdzajúceho sa dňa. Oblohu ožarujú prvé nesmelé lúče Slnka. Opäť vyrážame do našich obľúbených hôr, opäť sa chystá krásny deň.

Dnes sa povezieme trochu dlhšie, zraz je plánovaný na Zochovej chate, máme to na hodinku cesty. Po krátkej zastávke na polceste v Trnave a doplnení posádky to však už ubieha rýchlo. Len krajom lízneme Biely Kostol, prejdeme Ružindol, Budmerice, Kráľovú a začíname stúpať na Piesok a Zochovu chatu. Autom to ide ľahko, občas ale musím aj podradiť. Tadiaľto chodíme na bicykloch? Pivko na Zoške počas Karpaty Tour je zaslúžené!

Dnes ráno si však nedoprajeme nič. Bicykle odpočívajú doma a krčma je aj tak ešte zavretá, nebudeme márniť čas. Šesť áut a šestnásť účastníkov je na parkovisku, pre istotu počkáme ešte zo päť minút a vyrazíme. Plány sú dnes ambiciózne, tentokrát sme rozhodnutí ich aj naplniť.

Začíname po žltej, dnes to zoberieme cez les. Doslova. Hneď zrána si máme čo povedať, nesledujeme vôbec značky, ideme naslepo a končíme tak vo dvore veľkej chaty. Zabudli sme odbočiť. Nechce sa nám vracať a tak sa trmácame krížom cez les, šuchoceme primrznutým lístím, predierame sa cez prvé výhonky vznikajúcej džungle. Malé dobrodružstvo na zahriatie.

Tu sa však nedá stratiť. Všade naokolo sú chaty, civilizácia, niekto buduje, niekto prestavuje. Rekreačná oblasť žije. Do tichého lona prírody sa vnoríme až kúsok povyše nám dobre známej a blízkej chaty Pod lesom, miesta našich pravidelných zastávok na trase Častovskej päťdesiatky (v našom podaní zväčša tridsiatky, môžu za to aj spomínané zastavenia). Tu nás obklopí ticho malokarpatského lesa narúšané len šuchotom lístia, našim zrýchleným dychom a útržkami zachytených rozhovorov. „ …chcel by som ísť aj na Sitno a…“, „…sú tam parádne kopce, teplé more…“, „…tie slivkové knedlíky robia…“, „…super film, odporúčam, ale choď aj na…“, „…zastávka na baštu musí byť…“, „…ktovie či Janči s Milanom vyrazili, šialenci!“.

Vyrazili, za chvíľu sa hlásia telefonicky, ale o tom potom. My sa teraz chystáme vstúpiť na Čermákovu lúku, ktorá mi pri pohľade z lesa dnes pripomína korčuliarsku plochu. Jej ľavá časť má sivastý nádych, hra svetla na osrienenej tráve vytvára optickú ilúziu. Nie sme tu však sami, pri altánku je živo, horí ohník, dvaja táborníci si chystajú neskoré raňajky či skorú desiatu. Sú to Milanovi známi, keby vedeli čo príde, privstali by si. Jedna klobása takto nenávratne mizne v útrobách prišelcov.

Posilnení pokračujeme ďalej na trasu. Odtiaľto začína skutočná akcia, prvé stúpania, naberanie kilometrov, občasné výhľady, závan čerstvého vetra, ktorý naženie červeň do líc, klesanie do údolia, trochu blata na ceste (aj to patrí k turistike), opäť stúpanie, konečné klesanie do cieľa, záverečné krátke posedenie a rozlúčka. S akciou aj priateľmi. A všadeprítomné hlboké lesy. Popritom stretnutia s ďalšími turistami a cyklistami. Kto nechce, nemusí ďalej čítať, všetko podstatné som práve povedal.

Pred odchodom z Čermáčky sa poniektorí tradične pristavíme na tichom mieste na jej okraji, kde pod korunami stromov „ruhen JOSEF CSERMAK … dessen Gattin MARIE GEB. HIRNER … und ihre Kinder … Ruhet in Frieden!“. Skutočne pekné miesto posledného odpočinku horára, jeho manželky a detí, ktorí prepožičali miestu svoje meno (aj keď vraj ich horáreň ležala inde). Skutočné dôvody, prečo sa rozhodli poslednýkrát zložiť svoje kosti práve tu, si môžeme len domýšľať. Stačí sa však otočiť, nechať aspoň krátko spočinúť zrak a myseľ na pokojnej kráse lúky zovretej zo všetkých strán hlbokými lesmi a možno sa priblížime pochopeniu. V lete nás osloví veselá nálada miesta, vzduch plný vône tráv, lesa a modrej oblohy, rozozvučaný spevom hmyzu a štebotom vtákov. Naše jesenné depresie zmyjú a vpijú hlboko do smädnej pôdy kvapky hustého dažďa rinúceho sa z tmavosivej oblohy, aj tie ticho šumiace na listoch stromov. Míňajúcu sa energiu doplní azúrová obloha zimného rána, dlhá priama biela stopa vedúca naprieč lúkou a čapice snehu na vrcholcoch stromov. Jarná prebúdzajúca sa príroda, voňajúca životom v rozpuku a vzduch, z ktorého odkvapkáva čerstvá vlaha vnesie aj do našich žíl novú netušenú silu. Všetko to z úzadia ticho pozoruje stojaci kameň, pod ktorým „ruhen JOSEF CSERMAK…“. Odpočívajte v pokoji, Csermakovci!

Náš odpočinok je na konci, musíme sa pobrať ďalej, zatiaľ sme toho veľa neprešli, ciele máme však odvážne a navyše sa nám pod vetrovky začína zahrýzať chlad. Takmer celý deň sa teplota pohybuje okolo nuly, zväčša ale pod ňou. Treba sa hýbať, zohrievať pohybom. A tak sa pohneme.

Červená značka, ktorá nás povedie niekoľko najbližších kilometrov ide spočiatku takmer po rovine, potom sa stáča vpravo. V ceste nám stojí mohutný vrchol, najprudší dnešný výšvih, Skalnatá. Stúpanie nie je našťastie príliš dlhé, len necelých 500 metrov, naberieme na nich však 100 metrov výškových. Poďme teda na to. Skupinka sa trhá, vpredu samozrejme operuje známa dvojica V+M, ostatní idú podľa vlastného rozpisu. Niekto sa v kopci kochá, iný fotí, ďalší sa snaží udržať tempo. Každý chytá dych iným spôsobom. Až teraz však všetci naplno doceňujeme nočný mráz a momentálnu teplotu pod bodom mrazu. Keby bol tento chodník rozbahnený … to by bolo sadomaso! Čo nevidieť sme všetci hore. A odmena za výstup je zaslúžená, výhľady naozaj stoja za to. Malé Karpaty máme ako na dlani. Geldek, Jelenec, Roštún, Starý plášť … . Ja osobne si však najviac vychutnávam pohľad na Vysokú. Takto ju vidím prvý krát. Je to kopec, ktorý skutočne robí česť svojmu menu. Osamelý, mohutný, dominujúci nad okolím. Až teraz chápem moje každoročné pocity počas Ondrovej túry. Svoj vrchol naozaj nevydá zadarmo.

V diaľke identifikujeme hrebeň Považského Inovca spoza ktorého sa ukazujú vrcholky pohoria Tríbeč, krátka pripomienka letnej cyklistiky (aj tam sme sa štverali do podobného rebríka, len sme pri sebe mali aj bicykle). Panorámu dopĺňa strom – samotár, rastúci kúsok pod vrcholom. Objavuje sa takmer na každej vrcholovej fotografii, užíva si svojich pätnásť minút slávy, údel solitérov. Škoda, že juhozápadný hrebeň je zarastený lesom, v medzera medzi Čmeľkom a Čertovým kopcom by som mohol vidieť Veľkú Bielu Horu, Schneeberg.

Je to moja prvá návšteva na tomto vrchole. Keby ma Karpaty nelapili do pavučín svojej príťažlivosti už pred rokmi na Vápennej, som stratený dnes. Aj tento kopec vyžaruje do okolia výrazné fluidum. Nie je to krása skrytá, pre odhalenie ktorej treba pozorne načúvať, ale krása okázalá, predvádzajúca sa celému svetu. Príďte ku mne, až sem hore. Pozrite, také výhľady inde neuvidíte. A kamene v mojich chodníkoch, nie nadarmo mám toto meno. Som skalnatá, som Skalnatá, zapamätajte si ma, som jedinečná. Je dobre, že takéto miesta existujú, ako mäsožravá rastlina pritiahnu k sebe svoju obeť, lákajú na opakované návštevy. Popri tom však vnímavý návštevník dokáže objaviť navonok neviditeľnú dušu pohoria skrývajúcu sa pod kameňmi na vrchole Vrátna, pod koreňmi stromov na Starom plášti, v závrte pod vrcholom Milkinej veže, v šiškách borovíc na Malej peci, v kvílení vetra medzi múrmi kláštora na Katarínke, vykúkajúcu spod poklopu Hačovej jaskyne, zurčiacu v Schovávacom štočku pod Bachárkou, spievajúcu … . Genius loci Malé Karpaty.

Na tomto mieste sa lúčime s našimi dnešnými hosťami, Dankou a Betkou z Grinavy, ktoré dnes majú iné plány a ďalej už nepokračujú. Informácie o nás našli na webe a prišli sa na chvíľu pozrieť na našu akciu. Snáď sme sa nevideli naposledy.

My pokračujeme ďalej po hrebeni. Najskôr kúsok dole. Fju, ju, ju, ju, jú, ozýva sa z môjho vrecka. Konečne volá Janči. Predsa len vyrazili, teraz oddychujú na Pezinskej Babe, chystajú sa však už na odchod. Stretneme sa teda na hrebeni, asi niekde pod Javorinou. Títo dvaja borci sú na nezastavenie. Janči a Milan. Terén, či neterén, počasie či nepočasie, cesta či necesta. Stále to ťahajú na svojich bicykloch. Pomyselne pred nimi dávam dole z hlavy klobúk (ktorý nenosím).

Ešte predtým nás ale čaká najvyšší bod dnešného dňa, Čertov kopec. Leží pár metrov mimo značky, budeme musieť odbočiť. Cesta hrebeňom vedie lesom, je to veľmi pohodová turistika, výškové metre príliš nestrácame ani nemusíme naberať. Taká prechádzka ružovou záhradou, aj keď v tomto počasí by ruže zmrzli. Ale už je treba odbočiť, vrchol sa črtá vpravo od nás v lese.

Na zemi leží hrubá vrstva napadaného lístia, nočný mráz na nej vytvoril zmrznutú škrupinu. Tá pod našimi krokmi praská a šuchoce, občas zapraská aj prelomená haluz. Znie to, akoby sa lesom hnala črieda statných jeleňov. Dnes však nevidíme ani jediného zástupcu živej prírody, svojim hlukom spoľahlivo odplašíme všetko živé v okruhu niekoľkých kilometrov.

Sme na vrchole, vyššie už nie je možné vystúpiť. Je to naozaj tajomné miesto, čertovsky zaujímavé. Všade naokolo sa povaľujú rozhádzané kamene, niekto akoby len tak z voľnej chvíle rozmetal uloženú hromadu skália. Nie sú to však pravé skaly, ale skamenené úlomky stromov. Ich povrch je stará, machom pokrytá kôra, ktorá vo vráskach zachytáva celú pamäť tohto miesta. Stretnutia čertov, zlých duchov a čarodejníc zo širokého–ďalekého okolia. To oni pri svojich zábavkách dolámali kmene starých stromov, rozmetali ich po okolí a premenili na kamene. Tie tu teraz ležia a šepkajú do okolia svoje staré príbehy. Čakajú na niekoho, kto v sebe nájde silu, vypočuje do konca celé rozprávanie a tým ich odčaruje. Až potom sa dokážu premeniť späť na drevo, spráchnivieť, rozpadnúť na prach, vrátiť sa späť do zeme a odkliať vrchol Čertovho kopca.

Dnes ho odklíname len podrážkami našich topánok, nemáme dostatok času, nepočúvame staré kamene, len urobíme zopár fotografií, uložíme spomienky do pamäte aj do srdca a pokračujeme svižne ďalej. Čas sa kráti, metre trasy pribúdajú.

Ďalšia zastávka Javorina. Medzitým ešte prejdeme dve bezmenené kóty, tiež majú cez 700 metrov, nemajú však meno a tak sa nám do štatistiky nepočítajú. A už musíme znova opustiť značku, tentoraz ideme o kúštik ďalej, vrchol leží o pár metrov hlbšie v lese. Je husto zarastený, výhľady do okolia spoza stromov možno len tušiť.

Aj toto miesto má však neopakovateľnú atmosféru. Tiché, nenápadné, schované medzi kmeňmi mladých stromov. Sivá myška medzi malokarpatskými velikánmi. Ale tiež vysiela do okolia svoje signály, príbehy, nálady. Len je potrebné viac sa stíšiť, počúvať pozorne celou dušou, celým srdcom. Miesto ako stvorené na meditáciu, ponorenie do vlastného vnútra, odkrytie tých najskrytejších a najtemnejších zákutí mysle. Miesto, ktoré má moc oslobodiť všetky skryté trápenia, súženia a starosti, zbaviť nás neduhov, pohltiť a pochovať ich hlboko pod koreňmi stromov. Miesto očisty mysle aj duše.

Stíšenie však opäť preruší zvuk fujary. Volá Janči. Už čakajú povyše sedla pod Javorinou, kde sme my? Veď predsa na Javorine, ideme za Vami! A tak sa nakoniec stretáme s Jančim a Milanom, cyklistickou časťou našej dnešnej výpravy. Každé takéto stretnutie je radostné a veselé, vítame sa akoby sme sa nevideli niekoľko rokov. Aj tieto udalosti prebiehajú v prírode inak ako na rušnej ulici v meste. Kto zažil, potvrdí, kto nie … , to je potom zbytočné vysvetľovať.

Po chvíli sa však musíme rozlúčiť. Oni tlačia svoje bicykle hore do kopca smerom pod Čertov kopec, my schádzame prudkým klesaním do sedla. Keď toto tlačili hore, vôbec im nezávidím! Nás čaká posledná sedemstovka na tomto hrebeni, púšťame sa hľadať Čmeľok, ten leží priamo na značke. A je dobre rozpoznateľný. Jeho dvojvrchol stále „zdobia“ vojenské stavby. Pri prvej sa chvíľu zdržíme, hľadáme závetrie. Okrem toho, že začalo fúkať, padol na nás hustý mrak. Celkom slušná kosa. A je potrebné sa trochu posilniť, čas pokročil, treba doplniť energiu. Pritom nás sleduje Veľký Brat, oko otočnej kamery na vojenskom objekte. Usmievajte sa, ktovie kto to vidí (a bude vidieť).

Vojenský objekt. V mysli sa prenášam o mnoho rokov dozadu, keď som si odkrúcal svoj rok v zelenom. Zlé spomienky sa vytratili, zostali len tie veselé. Naša pamäť je milosrdná. Pardubice boli ale na prežitie zbytočného roku života dobré mesto. Od februára som mal vychádzky takmer bez obmedzenia (teda keď som neslúžil, čo bolo tak 3 až 5 dní v týždni, 24-ka, ale to sa nesťažujem, len konštatujem, aj v službe bola niekedy zábava). A cez vychádzky! Niekedy na pivo. Niekedy do kina. Niekedy aj do divadla. Raz za mesiac na dostihy (areál kasární a areál pre Veľkú pardubickú susedili cez spoločný plot).

V lete na kúpalisko. A tie prežité historky! Nebojte sa, o tom niekedy inokedy, o viacerých vôbec, niektoré veci musia zostať pochované, vojenské tajomstvo.

V hmle a zime len obídeme vrchol, je na ňom vojenský objekt, okolo neho plot, na tento sa teda dostať nedá. A máme čo robiť, aby sme sa opäť zohriali, pri oddychu sa do nás zahryzla zima plnou silou. Teraz navyše ideme dole kopcom až ku horárni Rybníček, tu nás žiadny kopec nezohreje. Nižšie našťastie vychádzame von z mraku, pocitová teplota rastie, telo sa zohrieva. Spoznávame miesto, kde sme pred pár rokmi jazdili na bicykloch počas Jančiho akcie. Už vtedy ho to ťahalo do hôr.

Cestou dole sa poriadne zablatíme. V lese prebieha ťažba, cesta je rozbitá (niet divu keď vidíme tie kolesá s hrotovými reťazami), hotový Mordor (opäť sa mi v texte objavuje pán J.R.R. Tolkien z minulého týždňa, dnes ešte ale nemá posledné slovo). Klesáme stále nižšie. Toto bude treba znova nastúpať, žeby moje odhady prevýšenia boli podhodnotené? Nikto sa však nesťažuje, ide sa mi dobre, načo zaťažovať hlavu hlúposťami.

Všade okolo nás je les. Hospodársky, stromy stoja vyrovnané, jeden vedľa druhého. Štíhle, v najlepších rokoch života, poznajú svoj osud. Nemajú na sebe ani jediný lístok, všetky už ležia na zemi, chránia a izolujú koreňový systém. Ich životné pochody sú teraz utlmené na minimum, nezamrznú ani počas najhorších pľúští, zima môže nastať. Zatiaľ ale ešte úplne nespia, pozorujú nás, sledujú naše kroky. Všade dookola cítiť vibrácie, komunikujú medzi sebou. Teraz si správy nemôžu odovzdávať pomocou šumu lístia, informácie si vymieňajú podzemnými kanálmi. Sú to vyspelé, živé tvory, ich množstvo mnohonásobne prevyšuje počet ľudstva. Medzigalaktický stopár Douglas Adams sa buď mýlil, alebo nám nechcel prezradiť skutočnú pravdu. Nie myši, ale oni vládnu našej planéte. A už vonkoncom nie človek, nedokonalý produkt, v ktorom evolúcia rozvinula len vôľu, myseľ a pocity. Hlavne pocit vlastnej výnimočnosti.

Našťastie opäť zaznie fujara, ktovie kam by som sa vo svojich úvahách ešte dostal. Janči. Už sedia pri čaji na Zoške (to im musí byť naozaj zima keď vymenili pivo), zatiaľ to zvládajú výborne. Plánujú prejsť cez Zámčisko naspäť k vlaku. Šťastnú cestu chalani, užite si zvyšok trasy. My si ideme užívať pri výstupe na poslednú horu dnešného dňa.

Z Rybníčka sa otáčame pár metrov do protismeru a potom nás trasa vedie vpravo hore. Stratenú výšku treba nabrať. Ale je to super pohodové naberanie. Široká cesta stúpa úvozom, opäť prituhuje a tak je aj blato zväčša schodné. Keď sa dostaneme na lúčku tesne pod horizontom stúpania nechávame značku značkou a púšťame sa do lesa. Ideme hľadať skratku na hrebeň.

Okrem skratky nachádzame aj strateného turistu so psom. Nestratil sa úplne beznádejne, len zbehol zo značky a tak sa navzájom odprevádzame. Radí nám vynechať priamu cestičku lesom na vrchol, je vraj plná blata. Obchádzame to teda spodnou zvážnicou, ktorá je miestami plná blata. A potom si vyber! Ale nakoniec po krátkom, trochu ostrejšom stúpaní stretávame hore našu trojicu, ktorá predsa len hľadala a našla priame cestičky hore na hrebeň.

Sme neďaleko Troch jazdcov, kúsok od poslednej sedemstovky. Les sa opäť halí do hmly, miestami z neho vystupujú tajuplné skalné útvary, objavujú sa cintoríny stromov. Dobrý deň, pán Tolkien, dobrý deň Stromoľudia, vitajte vo hvozdoch Stredozeme. Tam v tej skale je možno vstup do hlbokých dolov Morie, možno práve teraz stretneme Spoločenstvo Prsteňa, nie sú to Legolas s Gimlim?

Nie, sú to len turisti. Stojíme pod Tromi jazdcami, počet návštevníkov začína exponenciálne narastať. Neklamný znak, že sa blíži civilizácia, Zochova chata je už na dohľad.

Bola by, len tá hmla! Rozhľadňa na Veľkej Homoli sa skrýva v hustom mraku, keď vyjdem na jej vrchol utekám radšej hneď preč. Ledva dovidím k jej päte, fučí na hovado (na mňa), je tu kosa. Rýchlo dole, povinnosť som si splnil (garant musí ísť všade, velí nepísané pravidlo). V zátiší turistického prístrešku Milan zatiaľ zapáli prvú turistickú adventnú sviečku. Príprava na Vianoce 2019 odštartovala.

A my rýchlo štartujeme dole do tepla, na kávu. Prvé metre musíme brzdiť, klesanie je prudké, až tak rýchli byť nepotrebujeme. Ja dokonca rozťahujem palice, doteraz sa nosili na batohu, teraz ale môžu pomôcť. Padák sa našťastie vyrovnáva, už len klesáme. Prechádzame krátkym úvozom, napravo od nás rastú priamo vo vale stromy. Ich machom obrastené korene vystupujú až nad zem, vytvárajú zaujímavé zákutia. Je to naozaj? Spoza toho stromu cítim pohľad, asi hobit, možno Frodo alebo starý Bilbo. Ale skôr sa mi to len zazdalo, dovidenia pán Tolkien, dovidenia Stredozem.

A za chvíľu sa rozlúčime aj s Malými Karpatmi a ich sedemstovkami. Najsebavedomejšou Skalnatou. Najtajomnejším Čertovým kopcom. Najtichšou Javorinou. Najmilitantnejším Čmeľkom. Najhmlistejšou Veľkou Homoľou. Dnes sme ich stihli päť, minulú nedeľu jednu, pár nás ich čaká (možno) o týždeň a Vysokú dáme tradične v januári, keď si opäť pripomenieme nášho kamaráta Ondra. Ešte predtým musíme ale zbehnúť dole zjazdovkou (na lyžiach sa tu snáď musia dole kopcom aj odrážať), pár minút sa zohriať v kolibe (nesklamala, dojem z jej návštevy je rovnaký ako obvykle), rozlúčiť sa a bezpečne dostať domov. Krásna nedeľa a krásna akcia končia, spomienky však zostávajú.

Ďakujem všetkým, ktorí vymenili teplo nedeľného domova za chlad malokarpatského lesa a rozhodli sa stráviť prvú adventnú nedeľu v prírode. Snáď ich okrem stúpania do kopcov zohrievali podobné pocity ako mňa. Na akcii sa zúčastnilo 18 členov a priaznivcov MKCK:

Janči Budoš a Milan Liška (ako cyklovýprava), Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Janka Lukačovičová, Martinka Kolonová, Milka Poláková, Alica Binková, Danka a Betka z Grinavy, Milka a Ľuboš Kraicoví, Jozef Baránek, Vlado Trajlínek, Milan Babišík, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Cyklistom patrí za ich odvahu a výkon špeciálne uznanie.

Mám rád staré stromy osamelo stojace mimo diania, s konármi takmer bez listov. Sú nositeľom pamäti miesta. Vo zvrásnenej kôre, pahýľoch konárov, koreňoch a letokruhoch majú vpísané staré príbehy. Treba len vedieť čítať.

Mám rád stromy v neskorej jeseni. Už stratili lístie, ešte ich ale nezahaľuje snehová perina. Sú nahé, odhaľujú svoju podstatu. Z ich vzrastu a postoja možno porozumieť duši miesta.

Solitéry, stromy samotári.

Les. Stromy stoja v šíku ako terakotová armáda, jeden vedľa druhého. Akoby tvorili jeden organizmus. Každý však nesie vlastný príbeh. Navzájom tvrdo súťažia o pôžitky bytia.
Stromy.
Ľudia.

Akcia Roštún – Klokoč – Plavecký hrad

Nedeľný Roštún

Veterná nedeľa na malokarpatskom hrebeni

24.11.2019

Sú to magické okamžiky. Noc už stratila svoju silu, deň ešte neuchopil žezlo moci. V týchto chvíľach panuje celej krajine VEĽKÉ PRÁZDNO. Sadám do auta, odchádzam. Cesta hore ulicou stúpa pár metrov smerom na západ. Spätné zrkadlo mi na niekoľko sekúnd zalejú krvavé zore, Považský Inovec vystúpil na nebeské výšiny. Odbočujem vpravo na hlavnú, scéna mizne. Za dve – tri minúty opúšťam Vrbové. Obraz sa úplne zmenil, vládu nad krajinou prevzal deň. Zore zbledli, hory zostúpili z oblohy. Na všetko z výšky dozerá miznúci tenký kosák mesiaca. Je chladno, obloha ale sľubuje pekný deň.

Nie je to tak dávno, keď ma do svojej siete polapili Malé Karpaty. Trvalo to však dlho. Občas som tam chodieval aj v minulosti, ale bez väčšieho záujmu. Hory ako každé iné, a tá výška! Čože je to 700 metrov, len také kopčeky. Hory si nevšímali mňa, ja ich. Čas ešte nenastal.

Január 2014, Janči len tak na vyplnenie voľnej chvíle organizuje výlet na Roštún. Kde to vlastne je? Na mape to neviem nájsť. Aha, Vápenná, to je niekde na Záhorí, vraj tretí najvyšší kopček v Karpatoch. Tak dobre, pôjdem, aj tak nemám čo na robote, lepšie ako sedieť doma.

Keď som horko – ťažko vyfučal hore na ten kopček (stálo ma to naozaj veľa síl) nastal OKAMŽIK! Nebo sa otvorilo a pod nohami mi náhle ležalo nespočítateľné množstvo kopcov, vŕškov, pahorkov a vrcholov. Ako blesk ma zasiahlo POZNANIE. Je tu nádherne, sem sa budem vracať! Karpaty na mňa prehovorili. Počkali si na svoju obeť.

Keď hľadám cieľ výletu na najbližší víkend, mimozmyslovo sa mi ponúkne Roštún. Odvtedy som tam bol tuším len raz v rámci Častovskej päťdesiatky, patrilo by sa návštevu zopakovať. Znovu pozdraviť už dobre známe pohorie, chvíľku sa porozprávať na mieste PRECITNUTIA. Pôvodná trasa spred rokov sa mi však zdá prikrátka, potiahneme to cez Kršlenicu, nech sa aspoň trošku prejdeme. Plán je teda jasný, nápad zverejním, niekto sa hádam pridá.

Koncom týždňa sme štyria, tradične Maroš, ozvala sa aj Danka a Igor. Podľa náznakov z internetu sa ešte niekto objaví. Bude fajn. A tak v nedeľu ráno vstávam opäť veľmi skoro, pripravujem všetko potrebné a chystám sa vyraziť. Samozrejme pár minút meškám. Keď sa človek najviac ponáhľa, voda nechce zovrieť, veci nie sú na svojom obvyklom mieste a potom vypadávajú z rúk, pravá ponožka sa ocitne na ľavej nohe … domáci škriatkovia sa škodoradostne smejú. Priestor vypĺňa VEĽKÉ PRÁZDNO.

Vyrazil som. Je chladno, snáď nás zohreje aspoň kopec (iné prostriedky už v poslednom čase používam v obmedzenej miere, bazén sa už pomaly napĺňa …). Samozrejme meškáme, kým my sme ešte len na Bukovej, ostatní nás už čakajú na mieste stretnutia.

Keď prídeme do Plaveckého Podhradia, stoja na parkovisku len autá, ľudí nikde. Asi už vyrazili, predsa len meškáme pridlho. Na moje prekvapenie sa však dvere áut otvárajú, vystupujú z nich naši kamaráti. Keď vystúpime aj my, pochopím ich správanie. Mierne pofukuje. Taká malá víchrica, hrebeň Malej Fatry bol len predpríprava. S týmto som skutočne nerátal. Keď sme však už tu, ideme. Najskôr sa v závetrí krčmy (je ešte zavretá) posilníme a občerstvíme, potom však už nie je možné uhnúť, odchádzame. Vietor je náhle všade okolo nás. Fučí priamo oproti, zľava, sprava aj spoza chrbta. Kto môže naťahuje kapucňu, čapicu, či rukavice. Pocitová teplota klesá, cesta stúpa.

Kým mi sa presúvame hore obcou do chrámu prírody, domáci opúšťajú svoje domovy a chystajú sa do chrámu božieho. Všetci slávime sviatočný deň vlastným spôsobom. Kúsok za obcou, pod lesom, na chvíľku zastavíme a obdivujeme krásnu scenériu, ktorá sa náhle otvára pred našimi očami. Záhorie máme ako na dlani, Plavecké Podhradie nám leží pod nohami, neďaleko remízky ticho stojí v poli osamelý kríž, v diaľke sa pasú srny, po strnisku pobehujú zajace. V krajine aj v duši panuje sviatočná pohoda.

Keby tak nefučalo, kocháme sa aj dlhšie, takto sa radšej ponáhľame ukryť do lesa. Tam bude hádam lepšie. Čoskoro bohužiaľ zistíme svoj omyl. V korunách stromov hučí víchrica, hádam budeme mať šťastie a nič nám nespadne na hlavu. A vietor je cítiť aj tu dole, medzi stromami. Nepomôžeme si, mierime vyššie, hore na hrebeň. Chodník stúpa zo začiatku pozvoľne, neskôr sa zdvíha. Ide sa mi však dobre, snáď sa konečne (koncom roka) dostávam do formy.

Vo vyšších častiach stúpania sa objavuje hmla. Na hrebeni visí veľký tmavý mrak, prikrýva celé okolie, bude našim sprievodcom veľkú časť dnešného putovania. Prechádzame cez lesný cintorín. Víchrice posledného obdobia zanechali na viacerých miestach svoje stopy. Stromy sú kde-tu popadané, rôznym spôsobom navzájom zakliesnené, poprepletané. Skončili svoju životnú púť, teraz čakajú na definitívny koniec, nie však zánik. Pod ich ochranou začína rásť nový život. Malé sadeničky vykúkajú spod lístia, prežije tá najsilnejšia. Na zomierajúcich telách sa rozprestiera koberec machu a húb, poskytujúci úkryt pre množstvo drobných živočíchov. Rozkladajúci sa organizmus zadržiava vlhkosť a poskytuje pôde prepotrebné živiny. Kolobeh bytia sa v prírode nikdy nezastaví.

Čim sme vyššie, tým viac cítim chlad, nepomáha ani stúpanie. Pri krátkej zastávke pod vrcholom si radšej obliekam vetrovku. Hore to bude tvrdé. Nad hlavami nám neustále znie koncert mohutného orchestra. Nie je to žiadna komorná hudba, je to hlučný metalový koncert, rev motorov prúdového lietadla. Nepočuť vlastného slova, kamaráti sú aj tak zababušení, nie je to miesto vhodné na dlhé rozhovory.

Stojíme na vrchole Vápennej vo výške 752 m, dnes sa už vyššie vystúpiť nedá. Teda pár metrov ešte áno, na vrchol rozhľadne. Ale len na chvíľočku, na jednu fotografiu, odtiaľto ide človeka naozaj uchytiť. Výhľady dnes samozrejme nie sú žiadne. Aj takéto dokážu byť Malé Karpaty, toto je ich menej prívetivá tvár. Ale ani my nedokážeme byť vždy príjemní, tiež mávame svoje dni, keď nechceme nikoho stretnúť, slová sa nám len ťažko derú spoza zaťatých pier, mračíme sa na všetko dokola. Ale potom svitne nový deň, obloha sa rozjasní, mraky ustúpia a my by sme najradšej vyobjímali celý svet, všetci sú nám náhle blízki, s každým chceme prehodiť slovko – dve. A naše hory opäť roztvoria svoju náruč, privítajú nás, zohrejú teplými slnečnými lúčmi, potešia širokými výhľadmi, oblohu rozoznejú spevom vtákov, vzduch prevoňajú vôňou lesov a lúk.

Čaká nás prechod divokého roštúnskeho hrebeňa. Za iných podmienok krásny úsek ponad rozoklané skaliská, dnes boj o holý život. Na otvorených miestach sa o nás opiera búrlivý víchor, vápencové skaly mokré od vyzrážanej vody sú ako potreté mydlom. Šmýka sa, každý krok treba našľapovať maximálne opatrne. Teraz si vytknúť členok … radšej nepomyslieť.

Už dlhšie mi máta hlavou neodbytná myšlienka. Je dobre, že sa Jozef Karika pri hľadaní námetu na svoj román zastavil cestou z Ružomberka už pri Zlatých Moravciach a nedoputoval až k nám. Jeho Trhlina by sa takmer určite odohrávala v hlbokých tajomných malokarpatských lesoch. A tie by boli na oplátku plné senzibilov hľadajúcich zážitky vo chvíľach strachu z neznámeho. Nemôžem si pomôcť, ale zákutia našich Malých Veľkých Hôr na mňa vždy pôsobili oveľa silnejšie a tajomnejšie ako lesy v Tríbeči.

Náhle stíchnuté hlboké hory plné zveri, ktorá sa však neukáže celé hodiny či dni. Pyšné skalné útvary týčiace sa z ničoho nič uprostred lesa. Tajuplné valy navŕšené medzi stromami či na vrchole kopca. Stromy. Pokrútené, tvrdo bojujúce o prežitie priamo na hrebeni. Iný, mohutný, týčiaci sa priamo proti oblohe uprostred vrcholovej lúky, ochranca širokého okolia. Lesný cintorín plný zomierajúcich kmeňov. Množstvo jaskýň, závrtov a studničiek. Opustené ľudské obydlia ukryté hlboko v lese, ďaleko od najbližšej civilizácie.

Hučanie vetra a tajuplné postavy miznúce a náhodne sa objavujúce v hmle na hrebeni.

Toto je však už realita dnešného dňa, naša skupina sa poriadne roztiahla po celom hrebeni. Niekto kráča odvážnejšie, iný opatrnejšie. Hádajte, kde sa pohybujem ja.

Skupina ma počká na Mesačnej lúke. Odtiaľto už skaly ustupujú, ďalej pôjdeme chodníkom pokrytým hrubou vrstvou lístia. Klesáme ešte pár metrov nižšie do sedla Uhliská, kde sa zastavíme len na pár fotografií. Zvážnicou zľava by sa dal obísť (cyklistický variant) náš ďalší cieľ, bola by to však veľká škoda. Čaká nás nenáročný výstup na jeden z najkrajších vrcholov Malých Karpát. Miesto, ktoré ma najviac oslovuje a veľmi intenzívne so mnou komunikuje. Klokoč.

Pán J.R.R. Tolkien, autor Pána prsteňov, určite nikdy nebol na Slovensku a v Malých Karpatoch. Keď som však prvýkrát vystupoval na tento vrchol, v jednom okamžiku som sa náhle preniesol v priestore a čase a objavil sa v jednom zo vzdialených hvozdov jeho Stredozeme. Kraj strážili enti, stromoľudia, mohutné, samostatne stojace staré stromy fantastických tvarov. Tvarov, ktoré uchovávali ich prastaré príbehy.

A stoja tu stále. Nedajú na sebe znať svoju existenciu, len ticho sledujú naše kroky. Za ten dlhý čas sa nezmenili, len kde – tu pohli niektorou zo svojich končatín, mohutným ťažkým konárom. Beda však, ak by sme na tomto čarovnom mieste chceli ublížiť niektorému stromu, nejakej rastlinke. Ich hnev by bol silný ako prudká letná búrka. Ukázali by nám všetku svoju silu a schopnosti, živí by sme sa z ich zovretia nikdy nedostali.

Z výšin fantázie zostupujem späť na pevnú zem. Stojíme na vrchole, vedľa dreveného kríža, pútnického miesta všetkých miestnych turistov. Paľo sa na akciu (na rozdiel od garanta) zodpovedne pripravil, doniesol za hrsť klincov, ktoré nám teraz ponúka. A tak aj my môžeme na tento kríž pribiť svoj klinec. Za naše starosti, za naše pochybenia, za naše trápenia. Na naše nádeje.

Pokračujeme ďalej na Amonovu lúku, tam snáď nebude toľko fučať, tam si dáme krátku prestávku a posilníme sa. V tejto časti trasy už nejdeme sami, v protismere začíname stretávať stále viac turistov. Nie sme teda jediní, ktorí sa rozhodli využiť ešte stále dobré (aj keď už zďaleka nie ideálne) podmienky na výlet do neskorej jesennej prírody.

Po krátkej prestávke korigujeme ďalšie plány. Moje ranné meškanie nás dobehlo. Napriek tomu, že sa príliš nezdržiavame (tempo skupiny je dnes vzácne vyrovnané, na dohľad máme zväčša aj Maroša s Vladom), čas už dosť pokročil. Záverečný úsek pri návrate z Kršlenice by sme išli asi v šere, možno aj potme. Čeloviek máme málo, nebudeme riskovať. Nepustíme sa však dole priamo, natiahneme to cez Jeleniu horu, vraj je tam veľmi pekne (hovorí Milan, náš najlepší znalec Karpát). Uvidíme.

Ideme lesom, hukot nad našimi hlavami neustáva, už si ale pomaly zvykáme. Zo zvážnice odbočujeme prudko vľavo a začíname krátky mierny výstup na vrch Javorinka. Tu sa na chvíľu les stráca. Z vrcholovej lúčky, od mohutného posedu, sa otvára krásny výhľad do okolia. Vpravo vidíme Kršlenicu, náš pôvodný cieľ, vľavo vystupuje nad lesom Plavecký hrad, v diaľke by sme mohli vidieť Pálavu aj Schneeberg. Bohužiaľ nevidíme, vzdialený horizont je dnes prikrytý v mrakoch.

Zahajujeme strmý zostup, nech nám držia kolená. Väčšinou našťastie vydržali a tak sa všetci stretneme dole pod kopcom (to ešte nevieme, že podobný kúsok nás bude čakať aj o chvíľu). Sprava obídeme zalesnený vrchol a otvára sa nám ďalší výhľad. Jelenia hora. Nádhera, Milan neklamal.

Je to len kratučký hrebeň, ale na malom mieste je skoncentrované neskutočné množstvo krásy. Vedie ním piesčitý chodník, z pravej strany ho chráni borovicový les. A naľavo z hrebeňa vystupujú zaujímavé skalné útvary, malá Amerika. Old Shatterhand sedí v sedle Hatátitlu, pri boku má medveďobijovku a henryovku, zo skaly ho zdraví Vinnetou. Krajina mojej mladosti, ktorú som našiel až teraz. Milan, vďaka. Netušil som, že takéto miesto sa nachádza aj kúsok od nás, na Záhorí. Malé Karpaty vedia stále prekvapiť.

Zostup z hrebeňa však nie je úplne jednoduchý. V jednom momente sa musím opatrne presunúť nižšie doprava pod vrchol, vietor ma takmer sfúkne, mám čo robiť, aby som sa udržal na nohách. Potom už treba len vydržať prudké klesanie a máme to doma. Stojíme pod kopcom, ďalej si budeme môcť chvíľu oddýchnuť pri výstupe do sedla Báborská. Predtým ale ešte z diaľky obdivujeme skalný reliéf, ktorý dal skale meno. Nám však pripomína skôr koňa, parohy chýbajú. Ale takýto názov je romantickejší.

Opäť pokračujeme lesom. Ide sa však dobre, stúpanie je len pozvoľné a tak sa ani nenazdáme a už obchádzame vrchol Pohanská, ďalšie magické historické miesto Malých Karpát. Na jeho vrchole sa v dávnej minulosti rozkladalo keltské hradisko. Už druhýkrát si sľubujem, že pri najbližšej návšteve musím vybehnúť aj na jej vrchol. Tak teda nabudúce.

Prekročíme zopár spadnutých stromov a stojíme pri odpočívadle pod Plaveckým hradom. Je tu veľké ohnisko a upravené sedenie. Nás však ešte čaká výstup pár metrov vyššie, hrad predsa nemôžeme obísť. Jeho múry šepkajú dávne príbehy, treba prísť bližšie a načúvať.

Dnes však počujeme hlavne hvízdanie vetra. Už by aj mohol skončiť, prestáva to byť zábavné. Vietor však na nás neberie ohľad, stále si duje to svoje. Len občas ešte zosilnie. Vtedy treba dávať pozor, možno by nás dokázal aj sfúknuť dole z hradieb. Ale taký škodoradostný našťastie nie je, pustí nás na horný hrad, povolí aj zostup dole. Potom nás zas postrapatí pri pití čaju. A to sme si mysleli, že medzi hradbami nájdeme závetrie.

Čaká nás posledný strmý zostup dňa. Musíme sa dostať dole do dediny. Cestu mi spríjemní svojim telefonátom Janči. Dnes sa vybral opäť na bicykel. Aj on je v Karpatoch, v tomto vánku ale spoznáva cestičky Bielych Karpát až pri Vršatci. Už je kúsok od cieľa, dopĺňa stratené tekutiny. Chvíľu pohovoríme, na diaľku si vymeníme dojmy z pekného dňa a pozdravy pre celý kolektív. Je to cyklistický nezmar.

Ale my sa už blížime k cieľu dnešnej trasy. Smutným zrakom ešte pozorujem rozpadajúci sa kaštieľ dole v obci. Škoda takýchto pamiatok, po ich strate bude okolie chudobnejšie, odíde s nimi kus histórie daného miesta, jeho duch sa stratí, nenávratne rozplynie.

Akciu musíme krátko vyhodnotiť v teple krčmy. Už je otvorená, čaj, káva aj niečo tuhšie padne vhod. Sme radi, že prestalo fučať, je tu príjemne teplo, rozhovory sa točia okolo rôznych tém. Aj okolo našich ďalších plánov. Ak vyjdú, je sa na čo tešiť (niektoré sú dosť uletené). Postupne budem informácie uvoľňovať. Uvoľnená je aj atmosféra, sme radi, že sme v zdraví prežili. Až teraz rozmýšľame, čo všetko nás mohlo dnes stretnúť. Niektoré konáre na chodníkoch vyzerali čerstvo. A mali slušný priemer …

Nastáva čas lúčenia. S Plaveckým Podhradím, so Záhorím, s hrebeňom Roštúna, magickým Klokočom aj zaujímavým hrebienkom Jelenej hory. A s výbornou partiou, ktorá sa napriek nepríjemnému vetru a chladu vybrala vybojovať svoje nedeľné chvíle pohody do Malých Karpát. Dnes ráno vystúpilo z áut v Plaveckom Podhradí Sedem statočných + 5 náhradníkov (či prípadne 12 apoštolov):

Danka Fáziková, Milka a Ľuboš Krajcoví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Vlado Trajlínek, Paľo Herceg, Jozef Baránek, Milan Babišík, Igor Naništa, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Pondelok ráno. Za hrebeňom Považského Inovca sa týčia tajomné vysoké temné hory. Ich hrebeň prikrýva biela čiapka oblakov. Sú krásne, ale bohužiaľ neexistujú. Je to len ilúzia, hra mrakov. Ale predstavujem si ich pyšné štíty, hlboké doliny v ktorých zurčia bystré potoky, husté lesy plné zveri. Podobne je to aj s ich reálnym predobrazom. Na každého z nás krajina pôsobí inak, niekomu sa dokáže prihovoriť, dokáže nás však aj počúvať. Niekedy takéto nadviazanie kontaktu trvá dlhší čas. Netreba sa však vzdávať, hory sú trpezlivé. Týčia sa nad nami už dlhé veky, chránia nás. A čakajú. Raz nás oslovia. Ak dokážeme načúvať, tichý rozhovor sa môže začať.

Akcia Blatový pochod

16.11.2019

Utorok skoro ráno, brieždi sa. Jasnú oblohu pretína dlhý úzky mrak. Vychádzajúce slnko farbí jeho spodok do krvavočervena. Prerezáva oblohu ako britva. Britva Luisa Buñuela.

Ranné zore rozohrávajú svoje predstavenie. Mrak sa mení, zmenšuje. Tmavne. Je ako vzducholoď. Olovená vzducholoď.

Sú dve minúty pred polnocou, otváram dvere domu. Dnes to bol naozaj dlhý deň. Som však maximálne spokojný, patrí k tým, ktoré sa zarývajú hlboko pod kožu. Unavil som sa tak akurát, dobre si oddýchol a na záver zažil aj správnu porciu kultúry. Všetko ako má byť. Idem hneď spať. Popritom sa v mysli vraciam o osemnásť hodín späť. Je skoré sobotné ráno, práve mi zvoní budík.

Blaťák je tradičný turistický pochod, ktorý už viac ako štyridsať rokov organizujú piešťanskí turisti. Ako to už býva, čo máme na dosah, zvykneme občas ignorovať. Tak je to so mnou a týmto podujatím. Bol som na ňom hádam iba raz, aj to už veľmi, veľmi dávno, nebudem si ani spomínať kedy a ako bolo. Veď vravím, ignorant. Ale v posledných týždňoch znovuobjavujem čaro pešej turistiky, takúto príležitosť by bolo škoda nevyužiť. A organizátori sú kamaráti, patrí sa podporiť dobrú akciu. Skúsim to spropagovať, hádam sa niekto pridá (Maroša som radšej presvedčil vopred, nie je to príliš namáhavé).

Pár dní pred pochodom sa počasie správa ako na objednávku. V stredu neprší, v stredu leje. Je treba pripraviť podmienky, putovanie po hrebeni Inovca musí dostáť svojmu názvu a tradícii. Keď sa k tomu pridajú neisté predpovede na sobotu, sme pripravení vyraziť. Teda len odvážlivci, tento výlet vyžaduje aj kúsok odhodlania.

Ale odvážlivcov, respektíve odvážlivkýň je viac. Z vlaku vystupuje trojica dievčat z Trnavy a Serede, Danka už čaká na stanici. Ja som to takmer zmeškal. Mám to najbližšie, motal som sa. A potom mal problém to stihnúť, plynový pedál som musel tlačiť na podlahu (raz za tieto neskoré odchody dostanem odmenu). Návleky naťahujem až na stanici, dnes ich budem určite potrebovať.

Na prezentácii U Vrabca je plno. Predsa len, kde je tradícia, sú aj ľudia. Len narýchlo zdravím známych, čas na rozhovor bude neskôr v cieli. Nebudeme márniť čas, vyrazíme. Stanka, Mirka a ja sa púšťame po svojich už od štartu. Danka s Mariannou sa vyvezú na Havran autobusom, pošetria pár kilometrov. A Maroš nás počká na Banke, nebude sa trepať dvakrát cez celé Piešťany.

My však áno. Neviem ako pôsobí ospalé ranné mesto na moje spolupútničky, ja len zíram. Nešiel som tadiaľto veru už dosť dlho. Autom do roboty, autom z roboty, kde tu Kaufland alebo basketbalová hala (aj tie Čajky v poslednej dobe vplyvom okolností zanedbávam) a už ani neviem ako vyzerá moje rodné mesto. Kde bola drogéria je butik, kde bol butik je kaviareň, kde bola kaviareň… nie že by mi na tom nejako mimoriadne záležalo, ale… ignorant.

Tempo máme pohodové a nie pochodové, zatiaľ to je fajn. Cez mesto sa presúvame štyria, pridal sa k nám aj turista z Bratislavy. Jemne popŕcha, je to lepšie ako ráno vo Vrbovom, z domu som vyrážal za dažďa. Ale nevadí, nemá to trvať dlho, je to také milé malé pripomenutie pomaly už končiacej sa jesene. Prejde pár dní, možno bude aj horšie.

Kúpeľný ostrov. Konečne sme sa dostali z panstva betónu, o slovo sa (zatiaľ nesmelo) začína hlásiť príroda. Tieto scenérie dôverne poznám, už vyše dvadsať rokov ich mám takmer denne pred očami. A ešte sa tadiaľ vyberiem aj cez víkend! Nevadí, telefón našťastie počas celého dňa ani necinkne (ten služobný, fujara sa párkrát ozve), môžem relaxovať. A pravý oddych začína kúsok nad Bankou.

Už s nami ide aj Maroš, čakal pod veľkým topoľom, stále trochu rosí. Okolo chatiek sa cesta mierne zdvíha, ale ešte sa nezadýchame, stačí len kúsok pootvoriť zipsy na bunde. Predsa len, hore kopcom sa vždy oteplí. O pár minút stojíme na Obrázkovej hore, tu začína najväčšie stúpanie dnešného dňa. Musíme sa dostať na Plešiny.

Takto napísané to znie dramaticky, kto to ale pozná vie, že je to brnkačka. A navyše dnes sa ide v režime pohoda, nie sú to žiadne preteky, je to PARÁDA! Maroš s Blavákom sú kúsok vpredu, my si na Obrázku doprajeme dúšok čaju. Príroda až teraz chytá tie správne pastelové farby, v lese je ticho, nestretneme ani živú dušu, okrem šušťania lístia pod našimi nohami nepočuť ani vtáčika. Už chýba len domček Baby Jagy a sme v začarovanom lese.

Ale tento les sme práve odkliali našimi krokmi, nie je to tajomný hustý les, je to len náš, dôverne známy inovecký lesík. Bez strašidiel, duchov, víl a iných tajomných síl. Tie sídlia inde, v neznámych vzdialených húštinách. Tu to dôverne poznáme, máme to takmer pod nosom. A asi práve kvôli tomu sem chodím tak málo. Viac ako na Inovci som v Karpatoch. Veru, doma nie je nikto prorokom.

Ani sa nenazdáme a sme na Plešinách. Odtiaľ je to na Havran len kúsok po rovine. Čaká tam iba Maroš. Dievčatá s Paľom a Vladom, ktorí prišli ešte o pol hodinku neskôr, už vyrazili. Niet divu. Krčma je, ako sme si za poslednú dobu zvykli, zamknutá.

Je to veľká škoda. Stále si živo pamätám, keď som veľmi dávno (nebudem písať kedy, dopočítajte si) chodieval do týchto miest na prechádzky s rodičmi a sestrou. Nie nebola to turistika, moji rodičia, ani nikto z rodiny turistom nebol, to len ja som taká anomália. Nedeľné prechádzky. Cez Červenú vežu na Bacchus Vilu. Niekedy aj na Havran. Občas cez Ahoj. Tieto miesta bývali plné výletníkov, často kúpeľných hostí. Na Bakuske (píšem foneticky, tak ako to Piešťanci vždy volali) si dali na terase v tieni viniča deci vína. Na Havrane pivko, bola tu aj kolkáreň. Ja som vždy dostal len malinovku, čas piva bol ešte ďaleko.

Všetko odvial čas. Vrch Červená veža samozrejme stojí na svojom mieste, chodníky sú ale zarastené, na prechádzky sem už dávno nikto nechodí (a bývalá výletná reštaurácia, škoda slov, miesto nej stojí len nevzhľadná betónová ruina). Bakuska je po reštitúciách súkromný dom, vstup zakázaný. Neďaleká novootvorená reštaurácia je síce navštevovaná a fajn, nemá však dušu. A Havran? Roky je otvorený len podľa smeru vetra a chuti majiteľa. Nikto nevie kedy, nikto sa tu preto už ani nezastavuje.

Prepáčte mi túto odbočku, srdce Piešťanca sa muselo vyžalovať. Pospomínať na staré časy, keď sa mesto a jeho okolie ešte leskli skutočným zlatom (a nie dnešným pozlátkom), keď v krčme čapovali červenú malinovku, keď prvý človek otlačil svoju nohu na povrch Mesiaca, keď sme všetci sedeli pred televízorom, držali palce Ondrejovi Nepelovi a pravidelne chodili do prvomájových sprievodcov (nie mozog mi nezmäkol, dočítajte až do konca).

Púšťame sa do dlhého súboja s inoveckým hrebeňom. Vieme (dúfame), že nakoniec zvíťazíme, ale predtým nás čaká ešte mnoho dlhých kilometrov. Poďme teda bojovať, hľadať drobné drahokamy na navonok nezáživnej ceste lesom.

Prejdeme len pár desiatok metrov keď vidíme v protismere turistu. Asi si pomýlil smer. Keď sa priblíži, spoznávame v ňom nášho dlhoročného kamaráta Dana. Vyrazil cez Červenú vežu, ide sa ešte osviežiť na Havran. Vysvetľujeme mu márnosť jeho snahy a otáčame správnym smerom. Štvorica sa rozrástla na päticu.

Väčšinou kráčame v zástupe. Chodníky sú rozmáčané, ideálna stopa je úzka, aj na nej sa občas šmýka. Len neskončiť na zemi, takého zablateného ani autobus nezoberie, nevadí že ide z blatového pochodu. Kráčame, bojujeme, krok za krokom sa blížime k cieľu. Ten je zatiaľ však v nedohľadne, pár hodín máme ešte pred sebou. Pri rozhovoroch cesta ubieha ľahšie, v skupine to stojí menej síl. To sú výhody turistiky. Človek si sám zvolí, v ktorých okamžikoch kráča sám, ponorený do myšlienok a pocitov a kedy sa stane súčasťou kolektívu.

Prekrižujeme cestu na Svrbice a za Humništiami nás čaká najťažšia časť trasy. Ešte predtým vidíme vľavo v poli uhynutú laň, asi dielo pytliaka. Boj o prežitie v prírode je síce krutý, ale najvyššie postavený živočíšny druh sa správa z celého reťazca najhlúpejšie. Krátko nato prichádza spomínaný úsek. Najskôr musíme prejsť kúsok cez roľu. Nie veľa, zo tridsať metrov, ale po tom daždi… Miesime hlinu, aj ten, čo sa dovtedy snažil zostať relatívne čistý od tohto momentu rezignuje. A o kúsok vyššie musíme nabrať zopár výškových metrov. Za normálnych okolností by sme si toho ani nevšimli, možno len o desať centimetrov pootvorili zips, teraz sa z toho stáva zaujímavá zábava. Mokrá hlina a tráva sa pod lístím šmýkajú, vystupujeme opatrne, ako hore lavínovým žľabom. Keby ten horný spadol, možno tú lavínu aj spustí, ideme jeden za druhým.

Našťastie sme sa všetci dostali bez ujmy na miernejší svah a tak sa po chvíli konečne vynárame z lesa. Ideme krajom peknej lúčky, pod nami za chrbtom máme Svrbice. Patrilo by sa na chvíľku zastaviť, dať hlt čaju, zahryznúť nejakú drobnosť.

Zastavujeme na konci lúky, tesne pred vstupom do lesa. Hneď vedľa parkuje skupina áut, prichádza ďalšie. Poľovníci. Ako sme sa dozvedeli neskôr, odniesol si to jeden diviak. My pokračujeme. Červená hlina, Holý vrch, Ovčia skala. Neviem čo v minulosti viedlo ku vzniku týchto pomenovaní, ale dnes je všade vôkol len les. Miesta by museli asi zostať bez mena. Alebo Kóta 313, Kóta 350, Kóta 360… to neznie tak poeticky, vďakabohu za staré časy, ktoré dovolili vzniknúť týmto názvom.

Ako vidieť, pohybujeme sa v podobných nadmorských výškach, len kde – tu pár metrov klesneme, pár metrov nastúpame. Taká nuda, už sme privykli na iné kúsky. Ale odrobinky pokladov ležia všade okolo nás, treba len pozorne hľadať.

Chodník vystlaný lístím vedúci priamo do neba. Kríž ticho stojaci hlboko v lese, poďakovanie za návrat synov z prvej svetovej vojny. Suchý zlomený strom týčiaci sa proti oblohe, socha vytvorená tým najlepším umelcom. Huby trčiace z lístia priamo pod našimi nohami. 732 dažďových kvapiek zrkadliacich oblohu na jedinom dubovom liste. Zelený, machom úplne pokrytý pahýľ hneď vedľa chodníka, koniec jedného života, začiatok mnohých ďalších. Šípky čakajúce na prvý mrázik. Mohutné koryto starého potoka, dnes len suchá brázda, hlboký rez tiahnuci sa naprieč lesom. Nekonečný farebný koberec pokrývajúci celý Považský Inovec. Jemné koráliky vody navlečené na konároch každého stromu.

Neďaleko Ovčej skaly vidíme skupinku turistov, áno, sú to oni. Danka, Marianna, Paľo a Vlado, predsa sme sa len stretli. Trochu nás počkali, my sme sa na oplátku príliš nezdržiavali, skupinky sa konečne spojili . Ale do cieľa už nie je ďaleko. Prekonáme krátky nepríjemný úsek po ceste na Tepličky, niektorí šoféri idú ako idioti. A potom nás čaká len kratučký výstup pod Soroš, odtiaľ to bude len z kopca.

Z kopca tak ide aj dnešný pochod. Ani sme si to nestihli uvedomiť, ale o chvíľu sa budeme musieť rozlúčiť. Dnes to nebolo na celý deň. Nečudo, v tomto jesennom počasí neláka sa motať, príliš sme sa síce nenaháňali, ale prišli sme v slušnom čase. A už sa nám pred očami otvára panoráma Hlohovca, v diaľke vidíme známy hrebeň skupiny Zárub, pod nohami nám leží vináreň Jašter, náš cieľ.

Je tam plno, na sedenie nie je ani pomyslenie. Sme radi, že nájdeme kútik, kde sa dá vypiť jedno – dve pivá, v mojom prípade už tradične bezalkoholowe, začínam si zvykať. Ale ešte predtým sa lúčime so Stankou a Mirkou, idú do Trnavy, majú odvoz, nemusia čakať na autobus. A chvíľku po nich ide aj Danka, tá to domov zvládne po vlastných. My ostatní to berieme neskôr cez Piešťany. Autobus je našťastie prázdny a šofér sa príliš nepozerá na naše špinavé topánky.

Koniec, vystupujeme v Piešťanoch na stanici a lúčime sa, akcia je za nami. Poniektorých čaká už len cesta domov a regenerácia. Ja s Marošom však pokračujeme. Je pred nami kultúrna časť dnešného dňa. Presúvame sa do Trnavy.

Dnes tam pokračuje festival filmov Hory a mesto. A v jeho rámci premietajú film Free Solo, ten chcem už dlhšie vidieť, reklama naň trafila cieľ. Lístky našťastie ešte majú, dokonca dostávame exkluzívne miesta hore v strede, ideálna poloha na vychutnanie premietania. Ale pred tým ideme na námestie. Od Paľa som sa dozvedel, že je tam koncert k výročiu Nežnej revolúcie, má hrať Pražský výběr. Tých by som rád videl.

Bola to kapela, na ktorej som začiatkom osemdesiatych rokov dosť ulietaval. Na tú dobu niečo nepredstaviteľné. V televíznej hitparáde TKM (Televízny klub mladých, kto si pamätá?) sa objavila skladba Olda je přítel můj. Videlo ju len zopár ľudí, tieto blbosti (TKM) sme príliš nepozerali. Ale správa o nej sa rozšírila rýchlosťou blesku. Hitparádu vyhrala, súdruh sa prepočítal. O týždeň sme všetci netrpezlivo čakali pred televízorom. „A prvé miesto obsadila skupina Pražský výber“, zahlásil moderátor. Vtedy vypadol obraz a zvuk. Monoskop v celom Československu. To bola doba… Mal som aj lístky na koncert. Zomrel Brežnev, bol štátny smútok, koncert sa presunul o rok. Týždeň pred Žilinou vystupovali v Hradci Králové. To bol ich posledný koncert, po ňom ich na pár rokov zakázali. Potom ma to už toľko nevzrušovalo, naživo som ich nikdy nevidel.

Keď sa blížime k námestiu počuť hudbu, nedá sa však rozoznať čo. Po pár ďalších krokoch počuť z pódia monológ. To nie je Výber, to je nejaký androš. A je to tak, na pódiu sú PPU – The Plastic People of the Universe. Tak to je bomba! Plastikov som tiež naživo nikdy nevidel. Na pódiu dnes z pôvodnej zostavy sedia len Vráťa Brabenec a Pepa Janíček, ostatní sú mlaďasi, ale aj tak, je to legenda. Nie som expert, ale poznávam Samsona, Kanárka a prídavok Elegii. Až teraz si naplno uvedomujem, ako táto kapela musela v sedemdesiatych rokoch súdruhov strašne srať. Hudbou, textami, vyzážou, slobodou, úplne všetkým. Tak, až si to Vráťa a Magor Jirous odniesli natvrdo, basou.

Námestie je dnes večer takmer prázdne, tých pár ľudí na koncerte k výročiu udalostí spred tridsiatich rokov potvrdzuje zmeny, ktoré nastali. Viete si predstaviť, ako by v roku 1989 vyzerali oslavy? Námestie by pre všetkých, ktorí sa museli „dobrovoľne“ zúčastniť nestačilo, asi by zbúrali niekoľko priľahlých ulíc, najlepšie aj s kostolmi. Viem, že dnešku sa dá (oprávnene) veľa vecí vyčítať, že vyššie spomínané zážitky neboli až tak určujúce, ale ja si myslím, že minulá doba bola úplne hlúpa. A vtedy si to mysleli aj mnohí, ktorí na toto obdobie dnes spomínajú s nostalgiou. Preto som týchto pár viet musel napísať.

Ale už smerujeme do kina. Stretávame tam Editku a Jozefa Antalovcov, poctivo chodia na všetky filmy, ich synovia patria k organizátorom festivalu. Chalani, dobre ste to vymysleli! A filmy sú veru zaujímavé. Témou je horolezectvo, beh, surfovanie, jachting. Hlavnou niťou, ktorá sa cez všetky vinie je vášeň. Vášeň k tomu, čo protagonisti majú radi, čo robia bez ohľadu na riziká ktoré to prináša. A to je pre mňa aj hlavný odkaz filmu Free Solo. Nie neuveriteľný športový výkon Alexa Honnolda (prelezenie 950 metrovej steny na El Capitan v Yosemitoch bez istenia), nie úvahy o jeho zdravom úsudku, o vzťahu k okoliu. Pre svoju vášeň je ochotný priniesť aj najväčšiu obeť, obetovať jej všetko, nič iné nemá hodnotu. Dá sa dlho polemizovať, či a čo je správne, ale odpovede sa nikdy nedopátrame. Každý z nás je iný, každý má vlastné priority, predstavy a spôsoby ich riešenia. A tak to aj má byť, svet by inak nebol zaujímavý…

Končí festival, úspešne končí aj cesta domov, končí pekný deň. Takto som ho pociťoval ja, niekto jeho priebeh možno prežíval a videl inak (ako hovorím, jednofarebný svet by bol plochý, chýbalo by mu veľa rozmerov). Som rád, že som mohol prežiť každú dnešnú minútu. Po príjemnej prechádzke v prírode sa v duchu vrátiť do doby spred tridsať a viac rokov (prepáčte mi preto tento siahodlhý záver). A potom si vychutnávať chvíle, keď som sa uložený v mäkkom kresle kina snažil vcítiť do motivácie a emócií ľudí konajúcich na úplnej hranici. Všetkého.

Ďakujem všetkým, ktorí sa odhodlali k putovaniu blatistým hrebeňom Považského Inovca, dokázali sa prekonať a svojou účasťou rozohnali dažďové mraky, osušili blato z chodníkov a odčarovali zakliaty les. Dnes to boli:

Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Stanka Molnárová, Mirka Čičmanová, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Maroš Modrovský, Dano Polák a

Juro Golier

Marošovi ďakujem tiež za spoločnosť počas trnavskej časti výletu.

V noci mám živý sen. Taký, keď len s nevôľou opúšťam ríšu snov. Túžim zostať, predĺžiť tie príjemné okamžiky. Odkladám vstávanie, chcem sa vrátiť späť. Nedá sa. Zívam, pretieram si oči. Zotieram tak z mysle posledný prach noci.

Chodník vystlaný lístím vedie priamo do neba. Schody do neba.

Akcia Katarínka

9.11. – 10.11.2019

Akcie z plánu MKCK sa zúčastnili: M.Babišík, J.Michalec, I.Naništa, L.Kraic, E.Kraicová, J.Lukačovičová, J.Poláček, A.Kučerová, J.Golier, P.Vrábel, M.Valovičová, M.Šuga ,D.Kováč, H.Molnár, J.Ščibravý,    

Ako hostia: B.Golierová, M.Modrovský, M.Hrkotová, A.Babulík, A.Vyskočil, M.Modrovský,    

Skoro už tradične na jeseň sa stretávame pred koncom roka na chate a hodnotíme činnosť klubu. Tohtoročná cyklosezóna 2019 bola pre MKCK pestrá a činorodá. Okrem tradičných „povinných“ jázd ako je Jašter, Dobrá Voda, Okolo Tatier, Karpaty Tour, sa v pláne objavili aj výnimočné destinácie napr.: cyklozájazd Ligúria San Remo, Od Tatier k Dunaju, zájazd do CZ cyklo- Králický Snežník, cyklozraz KST Ružomberok, pomoc pri zabezpečení Detskej tour P.Sagana v Trnave, turistika Malá Fatra, Kráľova hoľa, Manín,  …,

Cieľom stretnutia na chate je v priateľskej atmosfére a pri dobrom guláši si pripomenúť akcie, ktoré sme absolvovali počas roka a prípadne začali plánovať tie budúcoročné. Program akcie začal už okolo 11:30 h prevzatím chaty, prípravou dreva do krbu a prípravou gulášu. Do týchto činností sa aktívne zapojili: M.Šuga, I.Naništa, P.Vrábel, D.Kováč, A.Babulík,  M.Hrkotová, J.Ščibravý, za čo im patrí veľká vďaka. Nemenej dôležitou súčasťou programu boli pripravené prezentácie z akcií v podaní: J.Michalca, J.Poláčeka, Ľ.Kraica, za čo im tiež patrí vďaka. Medzi premietaním sme stihli „koštovať“ vínko, Heňove pálené ovocie, koláče ako i domáce klobásky, či pagáčiky. Po premietaní nasledovala večera s chutným hovädzím gulášom z „tvorby“ od A.Babulíka, pomáhali M.Hrkotová, D.Kováč, P.Vrábel, dúfam že všetkým chutil – tiež ďakujeme. Po večeri nasledovala hudobná produkcia v podaní gitaristu  Ľ.Kraica, a tiež spev a „tanečky“ účastníkov akcie. Bolo možné využiť aj bezdrotový bluetooth reproduktor na prehrávanie hudby z mobilných telefónov od D.Kováča. Tiež to nemalo chybu – tlieskame Vám za nevšedný umelecký zážitok. Priebežne prikladáme drevo do krbu a nálada graduje.

Počasie bolo tohto roku pravé jesenné. Ráno pršalo a bolo silno zamračené.  Teplota  cca 8 až 10 st.C. V programe nemohla chýbať už tradičná večerná túra k zrúcanine kláštora na Katarínke. Za svetla čeloviek a lámp sme vyrazili v početnej skupine na toto tajomné a charizmatické miesto v lesoch nad Dechticami. Pod nočnou oblohou sme si zaspomínali na všetkých, čo tu nie sú s nami a zapálili sviečku za nášho kamaráta Ondreja Stríža, bývalého člena klubu. Ondrej, nezabúdame na teba i tvoj osobitý humor.

Po návrate na chatu ešte spievame a zabávame sa cca do 3 hodiny. Skvelý gitarista Ľuboš K. Milka, Janka  neskôr odišli domov. Zostalo iba zopár  vytrvalcov a pokračujeme do neskorej noci (či rána). Niektorí sa musia pre povinnosti rozlúčiť a odchádzajú domov. Pár vytrvalcov ešte debatuje a zvyšok zalieza do postelí aspoň na chvíľu si pospať do rána. Drevo v krbe dohorieva a začína sa nový deň. Po raňajkách ešte rozprávame a okolo 11:00 h začíname s upratovaním chaty. Za výdatnej pomoci M.Babišíka, M.Hrkotovej, D.Kováča, A.Babulíka, A.Vyskočila, H.Molnára, M.Valovičovej, P.Vrábla, dávame priestory do poriadku aby sme po 12 h mali hotovo. Ďakujem ešte raz všetkým menovaným aj nemenovaným účastníkom  za vytvorenie dobrej nálady a pomoc pri príprave a realizácii zdarného priebehu stretnutia.

Lúčime sa. Spoločne si zaželáme šťastný Nový rok 2020 a vyslovíme prianie stretnúť sa tu znova o rok. Dovidenia priatelia- ky v novej cykloturistickej sezóne.

Zapísal: Igor Naništa

Akcia Manín

Veľký Manín

Rozlúčka s babím letom

27. október 2019

Ponad Mŕtve rameno vedie päť mostov. Každý je iný. Prvým prejdú denne tisícky áut, desiatky cyklistov a chodcov. Ani si nestihnú uvedomiť, že pod ich kolesami a nohami začína (či končí) zdroj slávy svetoznámych kúpeľov.

Cez druhý sa preženú stovky zamestnancov. Už aby boli na mieste, ak prídu o sekundu neskôr, budú musieť byť v práci pár minút dlhšie. To je v súčte uponáhľaného dňa obrovská strata, menej času na nákupy, televíziu, priateľov.

Tretím prechádzajú peši alebo na bicykli obyvatelia vedľajšej obce. Pri výbehu hore valom sa trochu zadýchajú, nie je ale čas sa zdržiavať, škola, práca a obchody nepočkajú.

Štvrtý, železný most, poskytuje spojnicu pre cyklistov z neďalekej obce. Pri jazde síce cítia vanúci vietor, ale do čerta s ním, kto má proti nemu ťahať, ešte zmoknem, musím pridať. Pár hostí na prechádzke však cíti volanie neďalekých hôr.

Posledným mostom končí (či začína) Mŕtve rameno. Denne ním ide iba zopár ľudí. Niekto sa ponáhľa za povinnosťami, iný trénuje, pozerá len pod nohy, ale nájdu sa aj takí, čo začujú výstražný krik straky, rozhovory hmyzu v tráve, cítia vôňu vetra, nechajú sa pohltiť modrou oblohou.

Dnešný Schneeberg bola dobrá príprava, prechádzka ako sa patrí. Len aby som sa ráno vôbec postavil na nohy. Uvidíme, aj počasie by hádam ešte malo byť v poriadku. A snáď niekto príde (zatiaľ sme aspoň traja). Prinajhoršom sa trochu zmačknem, nemôžem to zabaliť. Takéto a podobné myšlienky sa mi preháňajú hlavou tých niekoľko málo minút, kým v sobotu večer zaspím. Šťastie, že som nezaspal už cestou z Trnavy, to by som teraz mal úplne iné starosti. Takto sa môžem v duchu pripravovať na nový deň. Nový deň, nová turistika.

Rok preletel ako voda, pôjdeme opäť navštíviť Súľovské vrchy. Tentokrát ich južnejšiu časť, okolie Manínov. A na Veľký aj vystúpime, budeme hľadať pekné výhľady. Prvý nápad na túto návštevu som dostal pred pár rokmi. Úplne náhodne som na internete narazil na krásnu jesennú fotografiu. Z inverzie vystupoval vrchol Manína, nové pozadie na plochu Windows bolo na svete. Toto tak raz vystihnúť!

Nie som však lovcom inverzií ako niektorí z nás. To treba len skúšať, skúšať, skúšať a nakoniec mať kus šťastia, raz sa to musí podariť. Ja podobné raritné výhľady oželiem, ale zaujímavé miesto navštívim rád. A keď jeseň sfarbí lísty stromov do všetkých možných odtieňov žltej a červenej, je pravý čas vyraziť. Babie leto nám tohto roku praje, stabilné počasie sa drží už zopár týždňov, vydrží ešte tých pár hodín? Určite, to by mi predsa na poslednú chvíľu neurobilo. Akciu som odsúval a čakal práve na podobné podmienky, chladivé hmlisté ráno, pestro sfarbený les, slnečný deň. Budeme mať šťastie?

Budím sa do chladného, hmlistého rána. Prvá podmienka je teda splnená. V noci sme prešli na zimný čas, hodinka spánku naviac po včerajšom veľmi skorom vstávaní padla vhod. Tentokrát nepotrebujem ani výpomoc, budím sa o pár minút skôr. Večer som ani nevybaľoval, to zvládnem teraz ráno. Vetrovka putuje von z batoha, keď som ju nepotreboval včera v 2000 metroch, na tom dnešnom krpáli by len zavadzala, mením ju za ľahkú bundu. Sladkosti som pošetril, vodu vo vaku vymením teraz. A dám len tradičné, ľahké raňajky, rovnakú chybu už nezopakujem.

Som pripravený vyraziť. Po ceste rýchlo dotankujem, času dosť, na stanici v Piešťanoch mám byť po siedmej. V Trebaticiach ma netrpezlivo prezváňa Maroš, kde sa vraj motám. Počkaj, však ty budeš prekvapený, keď prídeme!

Vlak nemešká, s Mirkou sa nájdeme takmer ihneď, poďme teda rýchlo do Moravian. Marošovi sa skoro vykĺbila sánka, keď zbadal kto sedí v aute miesto Braňa. A pár metrov ďalej stojí pri ceste Vlado, je v turistickom, kam sa vybral? Predsa na Manín, čaká na Vlada a Rasťa, pár ľudí je istých.

Na diaľnicu nabieham za Lúkou, ďalej to je necelá hodinka cesty. Považie sa dnes zahalilo do hmly, miestami je len jemný opar, inde sa prevaľujú husté chuchvalce. Že by nakoniec prišlo aj na tú inverziu? Uvidíme, nerobím predčasné uzávery. Kávu som ráno nestíhal, navrhujem zastávku v Zamarovciach. Schválené, máme pár minút náskok, netreba sa ponáhľať. V Považskej sa aj tak musíme otočiť na stanicu, bude tam čakať Jožo. Ide z Trnavy vlakom, nemusíme ho zbytočne vyčkávať. Káva z automatu celkom ujde, po ceste k autu sa však klepeme od zimy. Pokiaľ sa tá hmla nezdvihne (ako minulý týždeň na Javorine), bude to dnes ešte zaujímavé, aj bunda by sa možno hodila. Tá je však doma.

Už nasadáme, keď vedľa nás parkuje auto. Značka TT, vo vnútri Vierka, Vlado a Miro, počet účastníkov sa potešiteľne rozrastá. Idú na kávu, my pokračujeme. Vlak nemeškal, Jožo tam stojí a čaká. Máme pred sebou už len posledných pár kilometrov. S Marošom si pripomíname, ako sme v máji pri návrate z akcie „Skleróza“ márne hľadali železničnú stanicu Považská Bystrica v Považskej Teplej, mogoni.

Parkovisko pred Manínskou tiesňavou však nájdeme bez problémov, Anka robí pri ceste regulovčíka, nedá sa prebehnúť. Už je tu plno. To som veru nečakal. Dano rozlieva „dobrý“ čaj, vítame sa, čakáme na posledných oneskorencov. Snáď sme konečne všetci, fotíme sa. 1, 2, 3, 4, … 23 ľudí, uff, to bude problém ustriehnuť.

V tomto predpoklade sa nemýlim, v tom, že sme už všetci, však áno. Po chvíli chôdze volá Igor, prišiel z Bratislavy až teraz, je s vnučkou, pýta sa kde sme. Popisujem mu trasu, hádam sa za chvíľu stretneme. Nestretli sme sa vôbec. A takmer aj s niektorými ďalšími, skupina sa totiž rýchlo trhá. Niekto má síl na rozdávanie aj s boľavým kolenom, iní šliapu a poniektorí idú svojim tempom. Toto bude problém ustriehnuť, tieto ovečky by nezohnal dokopy ani ostrieľaný Dunčo zo salaša.

Po chvíli sa kopec zdvíha, dnes to síce nebudú žiadne nebotyčné výšiny, ale svoje metre má aj väčší z Manínov, zadarmo sa hore nedostaneme. Chodník sa začína kľukatiť, serpentíny sú dobre spádované, ide to odpoly zadarmo. A navyše sa otvárajú prvé výhľady do okolia. Aj s náznakom drobnej inverzie. Ponad údolie Váhu z hmly vykúka Považský hrad, jej chuchvalce pokrývajú aj Považskú Bystricu. Je zaujímavé, ako takýto detail dokáže poľudštiť výhľad na nie príliš fotogenické priemyselné mesto. Príroda je silnejšia ako človek.

Keď sa blížime k vrcholu stúpania zvoní mi opäť mobil. Nie naposledy. Dnes bude fujara často pretínať ticho lesa, v tomto prostredí aspoň takéto zvonenie príliš neruší. Stále je to o tom istom. Kde sme? Kde sa stretneme? Kadiaľ máme pokračovať? Tieto ovečky by nezohnal dokopy nikto.

Je tu krásne. Les sa pred vrcholom na kúsku otvára, hmla sa rozplynula už aj v nížine. Oproti blankytnej oblohe sa týčia kmene suchých stromov, prastarých kmeťov tohto lesa. Na fotografii to pôsobí gýčovo, v reále je to očarujúce. Z človeka hneď opadne únava, pachtenie hore kopcom má náhle zmysel, myseľ sa prečisťuje, začína sa plniť obrazmi nádhernej jesennej prírody. Každé ročné obdobie má svoje čaro. Zima farbí naše líca, jeseň listy stromov. Jar rozospieva horské potoky, leto lúčny hmyz. Život v prírode pulzuje v každom okamžiku, vo dne aj v noci, pod zemou aj vysoko na oblohe. Stačí mať otvorené oči, vnímať a načúvať, prehovoriť k nám dokáže nielen cikáda, škovránok, či vlk, ale aj starý suchý strom, biela skala pod nohami či drobný kvietok jasienky.

V tichom rozhovore s okolitou krajinou vystúpame posledných pár výškových metrov a stojíme pri turistickom stĺpiku. Vedie tu len jedna značená cesta, ale viacero vyšliapaných chodníkov. Tým naľavo by sme podľa mapy zostúpili ku chatke Severka, klesať sa nám ale už nechce. Volíme smer priamo hore, takmer nebadateľným chodníčkom, po skalách pokrytých lístím. Stojíme na vyhliadke. Našli sme, kvôli čomu sme prišli. Malý Manín máme ako na dlani. Hlboko pod nohami nám na dne tiesňavy zurčí potok.

Mohutný masív Manína v dávnych dobách chránil vstup do kotliny. Voda má však neprekonateľnú túžbu putovať, precestovať celú krajinu, ukončiť svoju púť vo Veľkom mori. Kvapka po kvapke sa zbiera do malej stružky. Stružky sa spájajú, vzniká bystrinka, o kúsok ďalej je z nej potok. Ten sa vytrvalo, milimeter po milimetri, tisícročie po tisícročí, prehrýza cez masív mohutného Manína. A tak tu stoja dvaja bratia, dva výrazné vrcholy. Denne na seba hľadia, nikdy viac sa však už nedotknú. Len počas dlhých tmavých nocí si vymieňajú svoje tiché správy, šepkajú dávno zabudnuté príbehy, v ktorých sa na úbočiach ticho pasú jednorožce, v  útrobách hĺbia permoníci skrýše pre svoje poklady a na lúčnych hrebeňoch tancujú pri splne víly.

Tento svet je dnes už nenávratne stratený, hrebeň je zarastený stromami, výhľad do okolitej krajiny musíme namáhavo hľadať. Vnímavý návštevník však započuje jeho ozvenu vo hvízdaní vetra v skalných štrbinách, jeho odlesk zazrie v kvapke rannej rosy na pavučine, v jemnom pohladení vánku ucíti jeho dotyk. Je len na nás, nakoľko otvoríme svoju myseľ a umožníme krajine, aby vstúpila do našej duše.

Po hrebeni sa presúvame kúsok vyššie smerom na východ. Odmenou nám je široký pohľad na kotlinu okolo Kostolca a Záskalia, obdivujeme Strechu Slovenska aj bralo Bosmany, náš ďalší cieľ. Telefón však nedá pokoj, musíme ďalej.

Jeseň už úplne prebrala do rúk žezlo svojej vlády, príroda sa pomaly pripravuje na zimný oddych. Dole zostupujeme žľabom plným lístia, jeho šuchot počujem ešte aj teraz. Ide sa dobre, niektorým z nás výborne, dokonca prebehnú odbočku k Partizánskej jaskyni. Asi sa sem chcú ešte niekedy vrátiť.

Pri jaskyni nás však netrpezlivo čakajú pôvodní utečenci z čela skupiny (a prví budú poslední). Ja im ešte vybieham oproti, pridáva sa aj trojica Mariet, Andrej a Paľo, časť skupiny čaká dole, ďalšia ešte nižšie, telefón vyzváňa. To dnešné stádo turistických ovečiek nie je možné vôbec ustriehnuť.

V podstate sa tu však nedá stratiť. Chodníky sú v teréne jasné, slušne značené, po vynorení z lesa je ďalší postup krásne rozpoznateľný. Stojíme na lúčke pod Veľkým Manínom, otvára sa nám nádherný pohľad na Strechu Slovenska, obrovský skalný previs v Kostoleckej tiesňave. Popod neho sa chceme vracať, logický postup je teda tiesňavu obísť sprava, nepôjdeme predsa dvakrát po tej istej ceste. Široká cesta krajom lesa mierne klesá, ubieha rýchlo, rozprávame sa, vychutnávame pokoj, oddychujeme. Objavujú sa prví cyklisti. Pekné slnečné doobedie dnes vytiahlo do prírody aj ich. Keď sa počasie zhorší, uložia bicykle na zimný spánok, aktívni zostanú len skutoční vyznávači dvoch kolies. My turisti však budeme pokračovať ďalej.

A ďalej pokračujeme aj teraz. Otvára sa nám pohľad na bralo Bosmany. Zatiaľ len zboku, v plnej kráse ho budeme obdivovať až neskôr, po zostupe. Aj odtiaľto však dominuje obci Kostolec. Stojíme na krížnej ceste, napravo od nás sa tiahnu rozľahlé lúky, chrbát nám chráni masív Veľkého Manína, pred nami sa týči náš ďalší cieľ, nad hlavou bezoblačné azúrovo modré nebo. Pokoj. Čas nedeľného obeda.

Ten si doprajeme z vlastných zásob o pár minút neskôr, o zopár metrov vyššie, na hrebeni brala. Nie je to ďaleko, nie je to vysoko, ideme. Cesta ubehne rýchlo, miestami sa kocháme výhľadmi, prehodíme pár slov medzi sebou aj s domácimi a už nastupujeme na strmý skalnatý chodník, ktorý nás za pár minút dovedie na vrcholovú hranu. Sedíme na skale, pod nohami nám leží dedinka Kostolec a celý svet. Krajšie miesto na nedeľný obed snáď ani neexistuje.

Niekto vytiahne klobásu, iný sladkosti, objaví sa paštéta, ale aj niečo zdravšie, k slovu sa opäť dostane „dobrý“ čaj. Dnes už nikam stúpať nebudeme, čaká nás len zostup a niekoľko kilometrov takmer po rovine. Obdivujeme nádherné okolie, rozoznávame miesta známe z predchádzajúcich cyklistických, bežkárskych aj turistických výletov. Je to známy kút Slovenska, hádam každý z nás tu už v minulosti bol, dobre však padne vrátiť sa a v príjemnej spoločnosti prežiť nové zážitky na starých známych miestach.

Zostup nás opäť porozdeľuje. Poniektorí sa zdržia hore, niekto zostupuje pomalšie, treba odskočiť aj do lesa. Jedna časť zostupuje do Kostolca, iní ho obchádzajú asfaltkou. Telefón opäť vyzváňa ako šialený. Volá aj Igor, otočili len kratší okruh, už sa vracajú. Škoda že sme sa dnes nestretli, len takto na diaľku, ale snáď bude ešte veľa podobných príležitostí na spoločné výlety.

Akciu by sa patrilo ukončiť krátkym posedením. Jedna možnosť sa ponúka hneď vedľa Kostolca, je v budove bývalej starej školy, niektorí ju aj využijú. Pretože aj negatívna reklama je reklama, nebudem sa k tomuto bodu viac rozpisovať. Ostatní sme dostali možnosť doplniť stratené tekutiny až v krčme v Záskalí, tu to bolo podľa očakávania v poriadku.

Presúvame sa tam cez Kostoleckú tiesňavu. Je síce menšia a širšia ako neďaleká a známejšia Manínska, má však Strechu Slovenska, ktorú tak môžeme obdivovať z bezprostrednej blízkosti. Nie, až hore k nej nejdeme, mohutné suťovisko a Mirkine spomienky nás spoľahlivo ochránia pred nezodpovedným konaním, ale výhľad zospodu tiež stojí za to. Nech sa mi ohlási ten, ktorý neurobil aspoň jednu fotografiu. Z jej stropu visí lano, jednoznačný dôkaz, že terén využívajú na tréning horolezci. Teraz je už neskoro poobede, v stene nie je nikto, ale v správnu dennú dobu by asi bolo čo pozorovať.

A dôkaz o prítomnosti horolezcov sa nachádza aj v neďalekej Manínskej tiesňave. Kúsok od cesty, v tichom zákutí pod skalou sa nachádza symbolický cintorín obetí miestnych hôr. Prvýkrát som bol v týchto miestach niekedy začiatkom osemdesiatych rokov (opäť návrat do mojich žilinských čias). Peter Nagy v tom čase valcoval okolie svojim hitom Kristínka. Vtedy ešte boli tabuľky umiestnené na skalách na rôznych miestach v tiesňave. Neviem prečo, ale pamätám si to ako dnes, sme všade hľadali tabuľku s menom Kristínky. Sila médií a naivita poslucháča sa prejavovala už vtedy.

Manínsku tiesňavu je ťažké a snáď aj zbytočné popisovať. Väčšina z nás tu už aspoň raz bola a vyjadriť pomocou slov jedinečnú harmóniu pyšných strmých skál, tmavého hustého lesa, zurčiaceho potoka a úzkeho priezoru neba asi nedokážem. A na každého toto miesto pôsobí asi inak. Malý chlapec sa bojí, že spoza zákruty na neho vyskočí čert. Mládenec sa chce po skalách vyštverať až úplne hore, ukázať kamarátke svoju šikovnosť. Zrelý muž predvádza okoliu svoje znalosti a skúsenosti. A starý otec si opäť raz premieta zažité okamihy a snaží sa zahnať strach svojho vnuka.

Len premávka by tu mohla byť redšia. Tento úplný záver dňa už absolvujeme podelení na menšie skupinky podľa posádok áut. Presne v zmysle dnešnej roztratenej turistiky. Spoločné ukončenie inak vydarenej akcie sa tak nekoná. Autá postupne opúšťajú parkovisko, smerujú domov. Ja si cestu predlžujem tak dlho, ako je to len možné, nechcem pretrhnúť posledné tenké puto, ktoré ma spája s vydarenou akciou, s nádherne prežitým víkendom.

Prešli sme naozaj peknú a zaujímavú oblasť, videli množstvo krásnych výhľadov a zažili ďalší príjemný deň v náručí prírody. Bol to asi posledný deň babieho leta, v pondelok už budeme musieť vytiahnuť dáždniky.

Na našich turistických výletoch v tomto krásnom, ani nie príliš vzdialenom kúte Slovenska sme za posledný rok prešli oblasť Súľova aj Manínov, na budúcu jar pridáme ešte Skalky, hrady Lietava a Hričov. Súľovské vrchy tak budeme mať kompletne pokryté.

Ponad Mŕtve rameno vedie päť mostov. Druhým z nich chodím takmer denne. Doviezol som sa autom, matka Gaia mi (nám) to raz spočíta. Aspoň tento kúsok však idem peši. Cesta mi obvykle trvá len pár minút, dnes však dvojnásobok. Nie, nohy ma nebolia, čo najviac však odďaľujem chvíľu, keď za mnou zapadnú dvere a definitívne ma pohltí pracovný týždeň.

Je ešte takmer tma hoci posun na zimný čas už prebúdza svitanie. Voda ramena sa čerí, rodinka kačičiek sa vybrala na výlet. Pozorujem nehybne stojacu volavku, kapra lenivo sa prevaľujúceho v bahne. Kríky na brehu sa ani nepohnú, je úplne bezvetrie. V diaľke nad vodou z oparu, šera a dažďových kvapiek vystupuje silueta hradu. Ešte zostať aspoň pár sekúnd na čerstvom vzduchu, počúvať šumenie dažďa.

Stále som plný zážitkov z posledných dní a hodín, víkendovými výletmi som si plnil sny. Zopár ich však ešte mám. Snívať treba za každých okolností.

Je na nás, cez ktorý most si zvolíme cestu. Je len na nás, akým spôsobom svoju cestu prejdeme.

Účasť na akcii bola bohatá, ďakujem všetkým účastníkom, že sa nestratili a pomohli vytvoriť výbornú náladu na našej rozlúčke s babím letom roku 2019. Na akcii sa zúčastnili:

Anka Kučerová, Vierka Gubiová, Mirka Čičmanová, Mariet Hrkotová, Lydka a Stano Macejkoví, Veronika a Miloš Miklošovičoví so synom, Rasťo Mockou s dcérou Evou, Vlado Trajlínek, Juro Poláček, Jožo Nižňanský, Maroš Modrovský, Vlado Putera, Vlado Oravec, Miro Šuga, Paľo Vrábel, Dano Kováč, Tóno Vyskočil, Andrej Babulík, Igor Buc s vnučkou (ktorí nás stíhali, ale bohužiaľ nedostihli) a

Juro Golier

Akcia Javorina – spomienkový pochod

Veľká Javorina – 19.10.2019

Ivanovi na pamiatku

Svaly sa dnes dobre pretiahli, dostali správnu dávku záťaže, môžu oddychovať. Aj myseľ je plná dojmov, všetky vnemy poctivo nasala a uložila, musí ich prebrať a spracovať. Zatiaľ sú ukryté v hĺbke duše, nedokážu sa ešte predrať na povrch. Nepanikárim, všetko potrebuje čas a pokoj, treba ho telu dopriať. Potom sa snáď podarí vydolovať zvnútra pamäte úlomky ukrytých pokladov. Opäť sa chystám písať zápis.

Dnešnú túru organizuje Vojto. Prejdeme čarovný kraj zo Starej Myjavy na Veľkú Javorinu a popritom si spomenieme na Ivana Jaroša, ktorý pred rokom tragicky zahynul. Ivana som osobne takmer nepoznal, nemal som možnosť prežiť s ním spoločné zážitky ani dlhšie rozhovory. Niekoľkokrát som však spolu s ním sedel v skupine, kde sa debatovalo, aj vtedy, pár dní pred jeho odchodom na poslednú expedíciu. A poznám jeho viacerých kamarátov. Pri výletoch do prírody a cestách za poznaním sme získavali podobné zážitky a pocity. Určite sme mali na veľa vecí odlišný názor, v iných by sme sa pravdepodobne naopak zhodli a rozumeli by sme si. Bol turista, neskôr cestovateľ, človek podobného razenia. Týmto sme si mohli byť sprostredkovaným spôsobom blízki. Hoci v texte nebude Ivan priamo prítomný, bude to text o dnešnom dni, o nás aj o ňom. Neskromne si ho dovolím venovať jeho pamiatke.

Sobotné ráno ako veľa podobných v poslednom období. Vstávam, chystám raňajky a kontrolujem, či mám všetko správne pripravené na dnešnú turistiku. Niektoré veci už z ruksaku ani nevybaľujem. Auto štartuje na prvé otočenie kľúča, z rádia na mňa Spod mosta žmurknú Štipľavé papričky. Len aby som tam za chvíľu nenocoval s nimi aj ja. Pre Maroša idem s časovým predstihom, neviem ako to bude vyzerať na ceste pod Červenou vežou, je v rekonštrukcii, cez týždeň sa tam tvoria kolóny.

Dnes je však sobota, deň pracovného pokoja platí aj pre stavbárov, doprava preto nekolabuje. Stačí však jeden telefonát a z časového predstihu sa stáva strata. Naložím Maroša a ešte sa po ceste rýchlo zastavujem v práci, pracovný pokoj nemajú všetci a čo sa môže pokaziť sa aj pokazí v najmenej vhodnom okamžiku. Problém našťastie nie je zložitý, veľa času nezaberie, napriek tomu musím plynový pedál zošľapovať o pár milimetrov hlbšie. V tej hmle, čo panuje v okolí Piešťan, ma však hádam nezmerajú.

Pri Vrbovom hmla klesá nižšie, z cesty nad Čerencom si dokonca užívame pohľad na Tlstú horu v inverzii. Paráda. Toto tak zažiť za týždeň na Maníne! Bol by to splnený sen.

Cez Krajné a okrajom Myjavy sa po mne neznámej ceste snažíme čo najrýchlejšie presunúť na miesto zrazu pri zjazdovke na Starej Myjave. Ešteže mám navigáciu, bez nej by sme skončili niekde na Morave. Prichádzame samozrejme poslední, limit sme stihli len o jedinú minútku. Aj to sa však ráta. Dnes je nás tu spolu 15, tak akurát na dobrý výšľap.

A ten nás po krátkom zvítaní čaká hneď od prvých metrov. Musíme sa dostať po zjazdovke na Hrabinu. Priamo proti vrstevniciam. Tráva je zmáčaná rannou rosou, vzduch čistý, vlhký. Zoradení v peknom zástupe statočne vybojujeme tých pár metrov stúpania. Aspoň sme sa zohriali. Dnes som zvolil maximálne úspornú verziu oblečenia na seba aj do ruksaku. Hlásia pekné počasie, načo prenášať hlúposti.

Ďalej cesta príjemne pokračuje riedkym porastom, les to ešte nie je, lúky už dávno zarástli. Ide sa veľmi dobre, ani nezbadáme a stojíme o 150 metrov vyššie na Vrchu slobodných. Tak sa dnes asi väčšina z nás aj cíti. Sila hôr nás opäť pritiahla do svojho kráľovstva, tu môžeme zabudnúť na všetky starosti, trápenia a problémy, zostali uväznené niekde ďaleko za chrbtom, tam hlboko pod nami. Sem okrem bzučania hmyzu, štebotu vtákov, zaštekania srnca a šumenia listov vo vetre nedosiahne žiadny rušivý zvuk. Ale dnes je príroda tichá, nastupujúca jeseň je cítiť v každej molekule vzduchu.

Cink, ozve sa mobil vo vrecku. Messenger, Mirka posiela pozdrav z Javoriny. Tá ich je však trochu od ruky. Dievčatá si tento víkend užívajú krásy Malej Fatry, osobne sa dnes nestretneme, aspoň si na diaľku vymieňame pozdravy z Javorín. V horách sa v každom okamihu nachádza veľa spriaznených duší.

Pokračujeme ďalej na Čupec, ďalšia stovka výškových metrov je vo vrecku, ani som si to nestačil uvedomiť. Keď to takto dobre pôjde aj ďalej, náš postup nezastaví ani Javorina. Ide sa naozaj dobre, pod nohami šuchoce lístie, závan vetra nám občas pošle zo stromov za krk spŕšku rannej rosy, vo vzduchu sa vznáša prvé lístie. Nestíham si to však ani uvedomiť, ale podmienky sa náhle menia. Vchádzame do hmly, začína mierne pofukovať. Pri Dibrovovom pamätníku preto okrem posledného povoleného zahriatia (som autom) vyťahujem aj železnú rezervu a obliekam si bundu. V ruksaku tak zostáva iba pršiplášť. Ten už hádam dnes nebudem musieť vyťahovať, dokelu aj s predpoveďami, komu dnes má človek veriť?

Jančimu. Na pešo chodieva iba občas, nerobí mu to príliš dobre, ale na bicykli je presne toto terén, ktorý má rád. Sľúbil, že dnes príde a stretneme sa. A už si to šinie zozadu cez zástup turistov. Je rýchly, ani nezosadá, len pribrzdí, zdravíme sa za jazdy. Na chate bude viac času prehodiť pár slov. Konečne je pred nami opäť pár metrov stúpania, treba sa zahriať aj trošku zadýchať.

A zadýchame sa aj pri konečnom výstupe na vrchol. Ale je to len kúsok, dnes je to naozaj do pohody. Tá, čo sa týka počasia, chýba na vrchole. Hmla, viditeľnosť len pár metrov, vietor. Chladný, našťastie však nie mrazivý. Z hmly sa vylupujú postavy turistov. Napriek podmienkam tu nie sme sami, dnes tu je pomerne živo peši aj na bicykloch.

Pri pamätníku vzájomnosti na vrchole sa na chvíľu pristavíme. Je tu aj neoficiálne pietne miesto, nastal čas spomenúť si na Ivana. Slova sa ujmú Vojto a Boris, jeho blízki priatelia. Vojto hovorí o Ivanovej túžbe byť navždy súčasťou tejto hory. To však on už dávno je. Pri každej návšteve prírody, na miestach, ktoré sú blízke nášmu srdcu, zanechávame aj kúsok seba. A týmto sa každý z nás stáva navždy jej súčasťou, neoddeliteľným stavebným kameňom jej atmosféry. Základným prvkom sily, ktorá v nás prebúdza túžbu poznávať a schopnosť poznať.

Počasie nás núti zostúpiť nižšie na Holubyho chatu. Je tu plno návštevníkov, väčšina prišla peši alebo na bicykloch. Janči nám drží pár miest pri stole. Dobre padne prehodiť v kľude zopár slov, dať si teplú polievku, vypiť pár dúškov čaju či piva. Pri stole sa pristaví Ivanov sused, išiel hore samostatne. Z Trnavy sa na bicykli vybral aj Ľuboš, je niekde v stúpaní, veľmi zlý signál nám bráni spojiť sa s ním. Janči sa už berie domov, ide svoju trasu a navyše večer musí ísť do práce. Lúčime sa. Veď za chvíľu pôjdeme aj my. Zrazu počujem: „Juro, si to Ty?“. Pri stole stojí Tibor zo Zlatých Moraviec, má tu plný autobus, 40 ľudí, prišli na turistiku do našej oblasti. Ďalší z dôkazov, aké nečakané stretnutia prináša pohyb v horách, spoznávanie nových miest aj ľudí.

Je čas na návrat. Spočiatku ideme rovnakou cestou, možnosti sú obmedzené. Na Starej Myjave máme autá, výlet by sme mali ukončiť tam. Za Dibrovovým pamätníkom odbočujeme doprava na moravskú stranu, nech aspoň trošku zmeníme chuť. A bolo to dobré rozhodnutie. Po pár minútach sa dostávame z hmly, otepľuje sa, bundy môžu naspäť do ruksakov. Ideme krásne vyfarbeným lesom, obklopujú nás všetky odtiene zelenej, žltej, červenej a hnedej farby, v lese vľavo nad nami hmla, vpravo miestami vykukne aj modrá obloha. Sen každého impresionistického maliara. Je maľovať nedokážem, snažím sa zážitok len neumelo sprostredkovať slovami. Zo stromov sa na nás miestami spúšťa spŕška lístia. Jeseň preberá žezlo moci pevne do svojich rúk.

Najkrajší úsek cesty nás čaká pri Šibeničnom vrchu. Nazvať toto miesto vrch vyžaduje veľkú fantáziu, z našej strany k nemu schádzame z kopca. Konečne sme sa vynorili z lesa, hmla zostala vysoko za nami, ideme po peknej lúčke, otvárajú sa prvé výhľady. Maroš nachádza bedle, o večeru má postarané. Vpravo na horizonte stojí osamelý strom, pod ním kríž, to asi tam stávala šibenica. Ďalšie miesto, ktoré má dušu.

Otvoreným terénom zídeme na Kubíkův vrch, kde opäť vchádzame do lesíka. Tempo máme svižné, stále sa však ide veľmi dobre. Na Krúžku sa znova dostávame na slovenskú stranu, odtiaľto budeme schádzať, sme však ešte pomerne vysoko. Našťastie ani klesanie nie je žiadna tragédia, dnes sám seba pozitívne prekvapujem. Tvrdá práca v príprave prináša svoje ovocie.

Čaká nás posledný kilometrík po asfalte k autám. Poniektorí už zostávajú, počkajú v reštaurácii. Lúčime sa. Ja s Vojtom, Marošom a Edom akciu krátko ukončíme pri pive a kofole. Napriek nie úplne ideálnym podmienkam to bol vydarený deň. Spoznali sme dobre známe miesta z iného uhla pohľadu a za iných podmienok. Príroda nás vie vždy prekvapiť niečím novým, krajina sa dokáže predviesť v úplne inom svetle. A za rok akciu zopakujeme. Spomenieme si pritom na Ivana aj našich ostatných kamarátov, ktorí sa už navždy stali súčasťou tohto krásneho prostredia.

Na akcii sa zúčastnilo spolu osemnásť účastníkov, sedemnásť mužov a dve ženy. Pätnásti šliapali spolu, jeden samostatne, dvaja cyklisti prišli individuálne. Zorganizoval ju Vojto Galbavý, z okruhu členov a priateľov nášho klubu sa zúčastnili:

Božka Ilavská, Lydka a Stano Macejkoví s vnukmi, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Maroš Modrovský, Janči Budoš a zapisovateľ

Juro Golier

A úplne na záver amatérsky pokus zachytiť pocit zo soboty asi najkratším literárnym útvarom, formou 3 riadkov a 17 slabík, tu je Haiku pre Ivana:

Javorina dnes.
Pokrytá hmlou, tíšinou.
Ivan sníva sen.

Stredomorie 2019

LIGÚRIA – SAN REMO 30.5. – 7.6.2019

Cyklozájadu do San Rema sa zúčastnili členovia nášho klubu: Miroslav Šuga, Viera Gubiová a Henrich Molnár a ako nečlen, zato priaznivec klubu MKCK Marian Kupčík.

Cesta do vysnívaného a svetoznámeho mesta prebiehala v družnej nálade, aj keď trochu rozpačito, nakoľko počasie ešte sedem dní pred naším príchodom do San Rema bolo v tomto meste dosť nepriaznivé pre kúpanie. Priemerná teplota vzduchu bola 21°C a teplota vody slabých 19°C. Našťastie pre nás sa postupne otepľovalo, slniečko hrialo čím ďalej tým viac a teplota vzduchu aj mora úspešne stúpala.

V deň nášho príchodu v sobotu doobeda nás San Remo privítalo zaliate slnečnými lúčmi a očarilo nás množstvom zelene a nádhernou kvetinovou výsadbou.

Ubytovali sme sa v hoteli BOBBY EXEKUTÍVE. Nebol to síce prepychový hotel, ale bol čistý a personál bol prívetivý. Ponúkaná strava bola na taliansky spôsob, ale bola veľmi chutná.

Prvé spoznávanie tak slávneho mesta sme uskutočnili hneď v sobotu pred večerou. I keď sme nemali veľa času na prehliadku mesta, predsa sme nemohli odolať aspoň krátkej obhliadky mesta po svetoznáme Kasíno.

Naše každodenné cyklotúry začínali na známej cykloceste Pista Ciclabile del Ponente ligure. Túto nádhernú cyklocestu vybudovali na pôvodnej železničnej trati, ktorá spája päť menších mestečiek Kvetinovej riviéry, blízko taliansko – francúzkych hraníc. Pre bicyklovanie po tejto cykloceste, dlhej zhruba dvadsaťpäť kilometrov, platí zásada, že tu nejde o rýchlosť ale o nádherné výhľady na more a stredomorskú flóru.

Počas šiestych dní nášho pobytu sme venovali päť dní cyklistickému spoznávaniu prímorských i horských mestečiek ako Bussana Vecchia, Santo Stefano Al Mare, Seborga, San Lorenzo Al Mare, Taggia, Poggio a mnoho iných. Z uvedených miest mi najviac utkveli v pamäti dve mestečká, mestečko Bussana Vecchia, ktoré je prezívané mestečko duchov a mestečko Seborga, ktoré sa vyhlásilo za kniežactvo. Mestečko Bussana Vecchia bolo v roku 1887 kompletne zničené zemetrasením, pri ktorom bolo údajne zabitých dvetisíc ľudí. Začiatkom 60 rokov minulého storočia medzinárodné spoločenstvo umelcov čiastočne zrekonštruovalo niekoľko domov a osídlilo ich. Jedná sa poväčšine o hippie umelcov. Mestečko Seborga je malé, ale historické mestečko. Podľa jednej stredovekej legendy bol v mestečku ukrytý svätý grál. V roku 954 daroval Seborgu knieža z Ventimiglia benediktínom a v roku 1079 bolo opátstvo povýšené na kniežactvo v rámci svätej ríše rímskej. Od roku 1630 razilo vlastnú menu. V roku 1792 odkúpila kniežactvo od rádu savojská dynastia a v dôsledku tohto sa v roku 1861 Seborga stala súčasťou zjednoteného talianska. Transakcia bola však natoľko bezvýznamná, že ju nikto nezaevidoval. Preto v roku 1963 vyhlásil miestny kvetinár Giorgio Carbone anexiu Seborgy za neplatnú a menoval sa kniežaťom nezávislého štátu Seborga. Vyhlásená nezávislosť Seborgy samozrejme nemala žiadne právne opodstatnenie.

Jeden deň z nášho pobytu v San Reme sme venovali prehliadke svetoznámeho kniežactva Monaka a hlavne jeho časti Monte Carlo. Bol to zážitok pozrieť si trasu pretekov formuly F1, pozrieť si svetoznáme kasíno, previesť sa vyhliadkovým autobusom po Monaku a tiež sledovať výmenu stráži pri kniežacom paláci.

Náš pobyt v San Reme bol úžasný nielen z dôvodu spoznania úžasných cyklociest a malebných mestečiek, ale bol úžasný aj z dôvodu spoznania nočného života v San Reme. Jeho rušné vysvietené uličky, námestia s vodnými fontánami a útulnými kaviarničkami plné usmiatych ľudí ponúkali prežiť nezabudnuteľné chvíle pri poháriku červeného vínka.

V sobotu ráno sme sa rozlúčili s recepčným hotela a naložili batožinu do autobusu. Nakoľko sme mali naplánovaný odchod až v poobedných hodinách, využili sme zostávajúci čas na kúpanie.

Videli a prežili sme toho veľmi veľa a spomienky na San Remo nám v našich mysliach určite zostanú do konca života.

Marian Kupčík

HVAR  07.06. – 16.06.2019

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Ľubo Rosa, Helena Rosová, Jozef Benedikovič, Milka Benedikovičová, Lýdia Macejková, Stano Macejka, Anka Kučerová a Juraj Poláček.

Jedným z cieľov tohtoročnej prímorskej cyklovačky bol chorvátsky ostrov HVAR – ostrov levandule, vlčieho maku,  rozmarínu, olív a kameňa, kameňa…  Úrodné polia boli zriedkavé, zazreli sme ich len pri Starom Grade, inak  len  sem -tam nejaké políčko, vytvorené  zozbieraním kameňov na veľké kopy, ktoré ho obkolesovali.

Hvar sa nám ukázal v nádhernom slnečnom počasí, bez jedinej kvapky dažďa, z tropickými teplotami dosahujúcimi až 42 stupňov na slnku, čo nám niekedy riadne ubralo síl.

Piatok 07.06.2019

Presun autobusom zo Slovenska do Chorvátska, južnej Dalmácie, mestečka Drveník, kde sme sa v ranných hodinách nalodili na trajekt.

Sobota 08.06.2019 (dĺžka 55,0 km, prevýšenie  709 m)

V ranných hodinách presun trajektom z Drveníka na ostrov Hvar – Sučuraj (Sv. Juraj). Odtiaľ sme niektorí pokračovali na bicykloch do Jelsy, niektorí využili pohodlie autobusu po prebdenej noci, ktorú nám znepríjemnili opití spolucestujúci  z Bratislavy. Tí, ktorí pokračovali na bicykloch cez poloprázdny ostrov míňali  opustené dedinky, kde sa nám nepodarilo osviežiť ani pivom.

Nedeľa 09.06.2019 (dĺžka 21,0 km, prevýšenie  367 m)

Bicyklovali sme v okolí Jelsy, večer sme zakončili tancami pri hotelovom bazéne a  živej muzike, kde sa Benedikovičovci ukázali ako super zohratý tanečný pár. Vidieť, že majú za sebou už niečo odtancované…

Pondelok 10.06.2019 (dĺžka 49,0 km, prevýšenie  500 m)

Pondelok sme zahájili dedinkou Dol a v nej kostolík obkolesený levanduľou. V Starom Grade, pôvodne hlavnom meste sme si dali kávičku v miestnej maríne priamo na námestí a odtiaľ posilnení sme sa vydali ku starej vojenskej pevnosti na výbežku ostrova, v ktorej si netopiere spravili svoj úkryt pred vysokou teplotou. Tá, sa toho dňa vyštverala na 42 stupňov! Odmenou nám bola Vrboska, krásne prístavné mestečko s marínou luxusných lodí, v ktorej sme sa na spiatočnej ceste okúpali.

Utorok 11.06.2019 (dĺžka 27,0 km, prevýšenie  426 m)

Dedinky Pitve –  Vrisnik – Svrčice – Vrbanj – Maly Dolac- Vrboska. Na tejto trase sme si akosi skrátili cestu cez vinice, kde sme museli prenášať bicykle ponad drôty. Vyčerpaní sme to zapíchli na pive pri pláži.

Streda 12.06.2019 (dĺžka 11,0 km)

Streda bola odpočinková, loďou sme sa  preplavili na ostrov Brač, kde sme sa vykúpali na najznámejšej pláži Chorvátska – Bole. Doobeda sme si prešli mestečko Bol, zastavili sa pri miestnom kláštore, ktorý nám ukázal svoju zatvorenú tvár a odtiaľ sme sa preštrikovali  k pláži, kde sme strávili celý deň.

Štvrtok 13.06.2019 (dĺžka 18,0 km, prevýšenie  136 m)

Štvrtok bol kúpací deň. Presunuli sme sa do susednej  Vrbosky, s krásnymi plážami, kde časť osádky zostala na pohodlnejšej piesčitej pláži s občerstvením a druhá sa vybrala na skalné útesy, ktoré tvorili ploché platne, stráviť deň o samote a tichu, ktoré prerušovali len okolo plávajúce lode.

Piatok 14.06.2019 (dĺžka 43,0 km, prevýšenie  717 m)

V piatok nás čakala najťažšia túra  Hvarskej dovolenky – hlavné mesto Hvar. Náročné ťažké stúpanie až do Hvaru, v 38 stupňových teplotách, míňajúc levanduľové polia, vápenku, reštauráciu na vrchole s predajom levanduľových cyklo dresov, kde sme sa osviežili miestnym pivom a odtiaľ zjazd do Hvaru ako za odmenu. Jednému mladému účastníkovi – Samovi sa príliš rýchly zjazd nevyplatil a skončil s rozbitým kolenom a rukou v nemocnici. Na to, že to bol stret s  oprotiidúcim autom skončil ešte dobre. Hvar je krásne starobylé mesto, s obrou pevnosťou na kopci nad mestom, kde sme si spravili samostatnú prehliadku, v centre historické jadro s budovou Arzenálu, Gréckeho divadla, kostola sv. Štefana. Čas zvýšil aj na  okúpanie sa a cesta späť – autobusom, len tí najzdatnejší ju zvládli späť na bicykloch.

Sobota 15.06.2019

Ráno do 10:00 check- out, bicykle naložili do prívesných vozíkov a vybrali sa ešte okúpať na pláž pri hoteli, podaktorí aj opodiaľ k blízkemu zálivu, aby zažili romantiku… Tá spočívala v stavbe nových ubytovacích kapacít priamo nad našou hlavou, strechári vŕtali, búchali, oproti na náprotivnej strane betónovali betónpumpou nové občerstvovacie zariadenie, do toho pišťali deti a nakoniec brechot psa…

A takto vypočinutí sme v podvečerných hodinách nasadli do autobusu a hajde domov…

Anka Kučerová

ABRUZZIA – PALMOVÁ RIVIÉRA  6.9. až 15.9.2019

V dňoch 6.9. až 15.9. časť členov klubu (Kraic, Kraicová, Antal, Antalová a Ilavská) spolu so svojimi priateľmi absolvovali krásnu cyklistickú dovolenku v strednom Taliansku, v kraji zvanom Abruzzia.

Počasie parádne modré azzurro, voda v mori ešte stále super.

Krajina pri mori úžasná palmová riviéra a vnútrozemie rozprávková pahorkatina s krásnymi olivovými a hroznovými sadmi. Na kopčekoch trónili malebné dedinky so svojimi stredovekými centrami, kde už na hodne dlhú dobu zaspal čas.

Na svojich túrach sme navštívili: Monteprandone, Acquaviva Picena, Grottammare, San Benedetto del Tronto, Colonnella, Controguerra, Nereto, Tortoreto, Mosciano Sant Angelo, Giulianova a dva úžasné historické skvosty Ascoli Piceno a Civitella del Tronto.

Dostať sa k nim poväčšine vyžadovalo vynaložiť trochu viac úsilia na prekonanie výškových metrov. Ale o to väčšia odmena nás čakala pri prechádzke každou touto dedinkou, nehovoriac už o fantastických výhľadoch po okolí.

Na záver nás autobus vyviezol na jazero Lago di Campotosto, odkiaľ sme z výšky 1500 m zjazďovali dolu o 800 m nižšie krásnou dolinou.

Ľuboš Kraic

SARDÍNIA – SEVER – MARINELLA  19.9. až 29.9.2019

V dňoch 19.9.-29.9.2019 absolvovala malá skupinka členov MKCK v zložení Juraj Poláček, Anna Kučerová, Dušan Surovčík a Jana Michalcová cyklozájazd CK Avanti Tours na Sardíniu so sprievodcami Radom Jelínkom a Janom Machálkom (vďaka, bolo to super). Cyklozájazd bol s autobusovou dopravou a nočnou plavbou trajektom Livorno – Olbia, miestom nášho pobytu bolo stredisko Marinella na severovýchode ostrova medzi Olbiou a Porto Cervo.

Táto oblasť je známa pod prezývkou európsky Karibik a charakteristická množstvom poloostrovov, ostrovov a prekrásnych zálivov, pre ktoré sa stala aj vyhľadávaných miestom dovoleniek aj pre tých najsolventnejších vrátane celebrít z celého sveta. Najvychýrenejšie stredisko je pritom spomínané Porto Cervo, kde luxusné vily a móla plné drahých jácht nemajú konca kraja, čomu však zodpovedajú aj ceny, takže pri návšteve reštauračných zariadení je dobré zachovať istú mieru finančnej ostražitosti.

V dosahu je aj prístavné mesto Palau, ktoré je vstupnou bránou na súostrovie La Maddalena. Z Palau sa dá krátkou plavbou trajektom previesť na hlavný ostrov La Maddalena, ktorý je mostom prepojený so susedným ostrovom Caprera, prípadne si vybrať z ponuky celodenných výletných plavieb po súostroví spojených s možnosťou kúpania.

Počas nášho pobytu sme prebicyklovali mestá Arzachena, San Pantaleo, Olbia, Golfo Aranci, Porto Rotondo, Baja Sardinia, Porto Cervo, Abbiadoni, Palau, Capo d’Orso, La Maddalena a navštívili nespočetné množstvo väčších i menších pláží s tyrkysovo modrou vodou. Tie sú samozrejme najväčším lákadlom, pričom vyberať sa dá od luxusných pláží priamo pri rezortoch s plnou ponukou plážového servisu, kľudnejších pláží s jedným či dvoma plážovými bufetmi až po odľahlé pláže „pre dvoch“.

Čo sa týka bicyklovania, cesty sú tu kvalitné, no najmä tie hlavné na rozdiel od iných oblastí Sardínie pomerne frekventované (a to už bolo v podstate po sezóne), posledné úseky ku plážam takmer vždy prašné. Mimoriadne veľké kopce sme na trasách nemali, pričom najvyššie sme boli na trase do San Pantaleo vo výške 215 m. Terén je však výrazne zvlnený, takže výškové metre naskakovali celkom svižne – na najdlhšej trase do Porto Cervo sme napr. odšľapali 78 km a 1205 výškových metrov. Nachystať sa tiež treba na možný vietor, nám teda fúkalo celých 7 dní.

Juraj Poláček

Akcia Turistika Malá Fatra

Malá Fatra 2019

Začiatok babieho leta v priamom prenose

Neviem, či Paľo spravil správne rozhodnutie, keď mi prenechal napísanie zápisu. Zas z toho vznikne román na pokračovanie. Nech robím, čo robím, z Wordu mi vypadávajú príliš dlhé texty. Už to skúšam písať aj cez tablet. Nepomáha. Chyba bude inde. Navyše, tentokrát som sa o tom dozvedel až v utorok, bezprostredné spojenie je prerušené. Musím sa znova naladiť, preniesť o pár dní späť, vo Fatre to bola jazda. Púšťam Spotify, rozmýšľam, čo by mi pomohlo, hľadám spojitosti s víkendom. Niečo výnimočné, trvajúce len krátko a dávno stratené. A musí to mať gule. Mám to! Jedinečná skupina zo Seattlu spustí nekompromisné vypaľováky, Kurt chrlí svoju frustráciu do celého sveta. To je jazda! Prsty sa rozbiehajú, začínajú vylupovať spomienky na uplynulé dni, objavujú sa prvé písmenká.

Jeseň býva pochmúrna. Denné svetlo sa pomaly sťahuje za teplom, vládu postupne preberá chlad, tma a ich nerozluční spoločníci dážď a vietor. Jeseň býva aj príjemná. Slnko z posledných síl sype na všetky strany plnými priehrštiami svoje teplé lúče. Matka Príroda sa snaží potešiť myseľ prekrásne sfarbenou krajinou. V tomto období tradične chodievame na pár dní do hôr. Čaká nás turistika a dobrá partia, podobne ako lesná zver sa snažíme načerpať energiu potrebnú na prežitie zimného obdobia (na zimný spánok sa však určite neuložíme). Posledné dni nám víri hlavou jediná otázka. Aké počasie nás bude čakať teraz, v polovici októbra? Všetci veríme, že dobré, garant Paľo je všeobecne známy svojimi výnimočnými konexiami.

štvrtok, 10.októbra – na Starhrad

Vychutnávam si nezvyčajnú pohodu. Nemusím vstávať skoro ráno, užívam si pár minút naviac v posteli. Z domu pôjdem až po ôsmej. Normálne by som za sebou mal pár desiatok minút v práci, raňajky, prvú kávu, prečítané maily, možno aj nejaký telefonát, prvé nervózne výbuchy a následné upokojenia. Dnes to je iné. Lúčim sa s civilizáciou a jej všetkými výdobytkami na štyri dni, čakajú ma len hory, pokoj a pohoda.

Tieto pocity mi vydržia približne desať minút. Potom zvoní telefón. Prvý problém. A takto sa to ešte niekoľkokrát opakuje. Ako hovorím, idem si užiť pokoj a pohodu, odstrihnúť sa od civilizácie.

Ani to však nedokáže pokaziť náladu v aute. Na diaľnici navrhujem krátku prestávku na kávu (musím si tiež zavolať), pri ktorej zisťujem, že jediný kávičkár v posádke som ja (Jozef, kde si?!?), Milka a Maroš sa uspokoja s kofolou. Po diaľnici to odsýpa rýchlo, tradične obdivujem Vršatecké bralá, teším sa na Manín a asi po tisíci krát konštatujem, že som ešte nikdy nebol na Považskom hrade. Taká klasika na trase Piešťany – Žilina.

V Žiline rýchlo nakupujeme potraviny, musíme sa predzásobiť na najbližšie dni. Ešte treba vydržať pár kilometrov v aute a potom si konečne trochu pretiahneme svaly. Čaká nás krátka prechádzka, rozhodli sme sa vybehnúť na Starhrad. Chceme zmysluplne využiť voľný deň určený na cestovanie, navyše moji spolucestujúci hore na hrade ešte neboli.

Z auta vystupujeme v Nezbudskej Lúčke. V momente, keď sa nohou dotknem zeme, vstúpim do časovej slučky a prenášam sa v čase. Končí krásny slnečný máj roku 1986, práve som vystúpil z osobáčiku a idem sa kúpať do neďalekého lomu. Je to naše obľúbené miesto, pár minút od Žiliny, vždy tu je kľud a pohoda. Treba využiť voľné chvíle, cez skúškové obdobie aj tak nemáme nič lepšie na práci. A keď si pribalím aj skriptá … dobre poslúžia ako podložka pod hlavu. 850 kilometrov od nás pred pár týždňami vybuchla elektráreň v Černobyle. Slnko má grády.

V čase sa ale vraciame aj teraz, keď otvoríme dvere staničného bufetu. To nie je retro, to je nefalšovaná realita. Miesto, ktoré zamrzlo v čase. Nádhera. V momente zo mňa padá napätie a stres, od tohto okamihu ma nedokážu vykoľajiť ani telefonáty (a to ma ich ešte zopár v najbližších dňoch čaká). Každým pórom nasávam atmosféru okolia, každučká bunka v tele si užíva slobodu, pokoj a návrat na známe miesta. Bol som dlho preč.

Lom si nechávame na koniec, najskôr vybehneme hore na Starhrad. Pozná ho hádam každý, jeho silueta je pri ceste popod Strečno neprehliadnuteľná (ak viete, kam sa pozerať), ale málokto ho aj navštívil. Ja si ho z minulosti pamätám veľmi dobre, bol som na ňom viackrát, mnohokrát som tiež prechádzal okolo cestou na Chatu pod Suchým či na Suchý. Sú to všetko krásne miesta a krásne spomienky.

Spomínať však nebudem donekonečna, žijeme v prítomnosti, vyrážame. Netrvá dlho a vychádzame von z obce. Spočiatku prechádzame voľným priestranstvom cez lúky, vpravo sa otvárajú pekné výhľady na hrad Strečno, pamätník francúzskych partizánov a železničné tunely. Fotíme prvé z dlhého radu fotografií tohto víkendu, snažíme sa zmraziť okamih, zachytiť náladu chvíle a miesta. Nad hlavou nám svieti slniečko, pod nohami sa vinie úzky chodníček, zmáčaný dažďami posledných dní. Vo vzduchu cítiť vôňu húb a predzvesť babieho leta. Vraj sa nás ešte chystá navštíviť.

Za pár minút sa okolie uzatvára, vstupujeme do úzkej Starohradskej doliny. Napravo od nás sa krúti Váh, niekde v týchto miestach v minulosti naháňali pltníkom strach skaly Margita a Besná („tam okolo Strečna, cesta nebezpečná“ – to ale platí aj dnes). Plte ako turistická atrakcia na Váhu zostali, skaly z riečneho toku odstránil dynamit.

Pokračujeme hlbšie do doliny, na ľavej strane pôsobí rušivo veľká nedokončená stavba. Nechápem, prečo práve v týchto miestach musel niekto postaviť takúto opachu. Na súkromné účely je príliš veľká, ako penzión v tejto oblasti nedáva zmysel. Nemusím však chápať všetko.

Už je to len kúsok a stojíme na križovatke pod hradom. Okolie je jeden veľký porub, časť kopca je odlesnená, pohľad na hrad sa otvára už zospodu. V minulosti býval v lese dobre ukrytý do posledných chvíľ. Tých pár metrov vybehneme ľahko, aj keď sa na blate trochu šmýka. Hore je to ako vždy paráda.

Mám rád návštevy hradných zrúcanín. Hlavne takýchto, opustených, bez sprievodcov a informačných tabúľ. Fantázia môže pracovať na plné obrátky. Toto bol určite obytný palác a tu bývala posádka. Obranná veža, muselo byť ťažké sa k nej priblížiť. A z okna je krásny výhľad na úzke údolie Váhu hlboko pod nohami, v minulosti sa však asi obyvatelia z neho toľko nekochali ako my, mali iné starosti. Aj keď ktovie, aj vtedy sa určite našlo veľa ľudí s otvorenými očami aj dušou. Veď bez toho by nikdy nevznikli sochy Venuší, verše Odysey, Rembrandtove obrazy a tóny Johanna Sebastiana Bacha.

Ale Starhrad je skutočne zaujímavý. Vypína sa na úzkom strmom hrebeni, pravdepodobne mal hlavne strážnu funkciu, nebolo tu priveľa miesta na stavbu hospodárskych a obytných budov. Tieto funkcie a jeho miesto tak neskôr prevzal neďaleký hrad Strečno. Zo Starhradu tak časom zostala iba ruina. Miesto je však pekné, má svoju atmosféru, stačí sa len chvíľu zastaviť, počkať a pozorne načúvať šepotu múrov, stromov a vetra.

Hlboko pod nohami sa kľukatí Váh, ktorý si za dlhé geologické obdobia práve v týchto miestach prerazil svoju najužšiu cestičku od tatranských končiarov k Čiernemu moru. Na vode vidíme niekoľko pltí, dnes slúžia iba ako turistická atrakcia. Je to už veľmi dávno, čo tadiaľto liptovskí pltníci splavovali drevo na dolniaky. Dnes naopak vidíme stovky áut, osobných aj nákladných, ktoré sa ako nekonečný had valia údolím v obidvoch smeroch. Obrovský had, ktorý raz pohltí všetko živé.

Dosť už bolo filozofovania, je krásny deň, treba si ho užiť. Dnes nás ešte čaká cesta k lomu Nezbud a hlavne stretnutie s kamarátmi vo Vrátnej. Skôr ako sa však dostaneme k miestu mojich spomienok, zastavíme sa pri penzióne Panoráma. Je to nová stavba na vyhliadke nad Nezbudskou Lúčkou. Výletné miesto, hlavne pre rodiny s deťmi. Majú tu miniatúrnu ZOO, kde vidíme pekne vykŕmené prasiatka, somára, ovečky, kozičky aj pštrosov. A zvedavú prítulnú mačku. Maroš skúša chodúle, zastavujeme sa pri mamutovi zo slamy aj domčeku na stračej nôžke. Taký malý Disneyland na slovenský spôsob.

Na chvíľu si sadáme do vyhliadkovej reštaurácie, pochutnávame na husacej lokši, obdivujeme výhľad na hrad Strečno a opäť sa snažíme pochopiť nepretržitý prúd áut prechádzajúcich v obidvoch smeroch po ceste. Taká je realita dnešného dňa.

Máme pred sebou posledné minúty pobytu v Nezbudskej Lúčke. Chcem opäť navštíviť starý zatopený lom, kde sa tak dobre plávalo (aj napriek prísnemu zákazu) v priezračnej vode pod strmými skalnými stenami spadajúcimi kolmo do jeho vôd. Strávil som tu nejeden „študijný“ deň. Poklad na Striebornom jazere.

Miesto nachádzame, realita je však odlišná. Je tu rybársky revír, voda tmavá, plná lístia, brehy blatisté. Asi sa u mňa prejavila porucha pamäti spôsobená dlhým časovým odstupom. Ako sa však neskôr dočítam na webe, nie je to našťastie úplná pravda. Zafarbenie vody je spôsobené asfaltom, ktorý z lomu vyteká do vody, ryby pravdepodobne tiež pridali svoj príspevok. To som si oddýchol, už som o sebe začínal pochybovať.

V Nezbudskej Lúčke končíme, bola to pekná odbočka z cesty. Ja som sa na chvíľu vrátil v čase, Milka a Maroš zas navštívili nové miesta. Čaká nás ešte pár kilometrov do Vrátnej. Chvíľu hľadáme ubytovanie, dostaneme sa až ku Chate na konci (sveta), ale nakoniec s pomocou kamarátov všetko dobre dopadne. Spolu potom ideme na večeru do jedinej fungujúcej reštaurácie na okolí. Jediná reštaurácia = jediné sklamanie podareného víkendu, ceny švajčiarske, obsluha slovenská (navzájom sme si evidentne nesadli). Bohužiaľ nás tu na chvíľu uzavrie krátka intenzívna búrka (prišlo aj na blesky) a tak sa vraciame domov už potme. Vlastne to nie je tma ale T M A !!! Dlho som takú nezažil. Koniec svojho nosa som nielen nevidel, ale ani som netušil, či ho vôbec mám. Zážitok na záver.

Taký menší nás ešte potom čakal pri nasťahovaní na izbu. Bola fajn, len jej chýbalo pár desiatok m2 plochy. Už viem ako si pripadajú sliepky v klietkach. Ale inak pohoda, spal som na hornom bidle, opäť som si pripadal ako na vojne v Pardubiciach. Nie však úplne pokojne, bál som sa, že spadnem aj s posteľou o poschodie nižšie a zabijem Igora.

Večer nás čakalo tradičné krátke posedenie a príprava na ďalší deň. Po dlhej dobe som musel po očku pozerať aj futbal, nedalo sa tomu vyhnúť (nuž, nie je to basketbal). Zas budem mať na chvíľu pokoj.

A potom rýchlo do postelí. Zajtra začíname naostro.

piatok, 11.októbra – Horné diery a Malý Rozsutec

Skorý budíček, skoré raňajky, skorý odchod na trasu. Toto má byť dovolenka?

Áno, je to v pohode, podľa plánu. Dnes začíname v Štefanovej a sem sa autobusy len tak nadarmo nekrútia. Aspoň budeme mať časovú rezervu.

Naša malá skupinka ide autom, keby sa niečo udialo máme v tejto okrajovej časti Terchovej, kde líšky dávajú dobrú noc, poistku. Ako zisťujem o chvíľu, to o líškach už dávno nie je pravda. Štefanová je dnes plná chalúp, penziónov, turistov. Za tých tridsať rokov sa toho veľa zmenilo. Len tie Rozsutce stoja našťastie na svojom mieste, hneď sa navzájom spoznávame a vítame, dlho sme sa nevideli.

Vo Vrátnej som kedysi dávno začínal s turistikou (aj lyžovaním, ale o tom niekedy inokedy). Moje intenzívne chodenie do prírody trvalo len päť rokov (rodičia doma nemali bohužiaľ pochopenie pre môj sen predĺžiť si mladosť). Malú Fatru som za ten čas pobehal dôkladne, bolo to sem na skok a dobrý dôvod zostať na vikend na internáte. Prišlo samozrejme aj na iné slovenské pohoria, ale tu sme sa vždy cítili najviac doma. Moja žilinská etapa je určite obdobím, na ktoré najradšej spomínam. Zo Žiliny som sa však vrátil domov, kde som sa potom turistike venoval už len občas. Našťastie som hneď na začiatku spoznal Jančiho, Milana a Jura, s ktorými sme odštartovali naše nesmelé cyklistické pokusy. Cez Jančiho sme neskôr spoznali našu atomácku skupinu a Malokarpatský cykloklub mohol začať písať svoju históriu. Aj dnes sa nás tu zišlo zopár z pôvodnej zostavy (Božka, Paľo, Vlado a ja).

Na parkovisko prichádzame ešte takmer za tmy, aj vyberač výpalného dorazil neskôr. Nad Medziholím začína svitať, oblohu za mrakmi začína vyfarbovať slnko. Dávam si kávu z automatu.

Chvíľu po nás prichádza na parkovisko skupinka z Terchovej. Časť našich kamarátiek a kamarátov si zohnala ubytovanie inde, síce sa budeme po večeroch vidieť len ojedinele, ale na turistiku budeme chodiť spolu. A tak sa hneď skraja dňa navzájom víta 20 účastníkov, ďalší majú doraziť ešte dnes večer. Celá táto procedúra samozrejme chvíľu trvá, taktiež aj neodmysliteľné fotografovanie a tak sme nakoniec celkom radi, keď sa nám podarí pohnúť z miesta.

Podľa pôvodných plánov sme mali ísť najskôr na Medziholie, ale „terchovčania“ presvedčia garanta, aby smer trasy otočil. Toto sa neskôr ukázalo ako dobré rozhodnutie.

Pomedzi rekreačné chalupy opúšťame civilizáciu. Vôbec to tu už nepoznávam, horko ťažko viem odhadnúť správny smer. Stále je tu však pekne. Keď sa vynoríme prvýkrát z lesa nad sedlom Vrchpodžiar, otvorí sa horizont a priamo pred nami vystupuje v diaľke slnkom ožiarený chrbát Pupova, ostatné okolie sa zatiaľ skrýva tieni. Prvý magický zážitok dnešného dňa, je nemožné zachytiť ho fotoaparátom. A tak sa aspoň snažím vryť si tento moment čo najhlbšie do pamäti. Perličky na dne.

Nasleduje krátky zostup na Podžiar, je po sezóne, príliš skoro ráno, bufet je zatvorený. Aj tak by sme sa nezdržiavali, ešte sme nič neprešli, takmer celú trasu máme pred sebou. A navyše nás za chvíľku bude čakať jeden z vrcholov dnešného dňa. Po pár desiatkach metrov sa vnoríme hlboko do tiesňavy Horné diery.

Prechod tiesňavami má svoje čaro v každom ročnom období. Sem slnko nakukne len na pár sekúnd denne, niekde sa nedostane vôbec. Stúpania ponad vodopády a skalné stupne sú zabezpečené rebríkmi, na viacerých miestach sa môžeme istiť reťazami alebo lanami. Hneď na prvom lane si vyvrtnem palec na pravej ruke. Keď je niekto šikovný… Ale našťastie je to len trochu, v ďalšom postupe ma to neobmedzuje, aj keď ešte stále nie je úplne v poriadku.

Dobre, že tu tie pomôcky sú, skala je mokrá, treba ísť opatrne. Veľmi rýchlo zisťujeme, že rozhodnutie otočiť smer postupu bolo správne. Zostupovalo by sa tu ťažko, riziko úrazu by bolo väčšie. A ak by sme stretli niekoho v protismere, obchádzali by sme sa dosť zložito. Prichádzame navyše k miestam, kde pomôcky práve vymieňajú, musíme to obchádzať popri potoku. Tu už treba zapojiť aj ruky, treba si neustále uvedomovať pravidlo troch pevných bodov. Dobrý tréning na to, čo nás bude čakať ďalej. Ale to poniektorí zatiaľ netušia.

Z Horných dier plynule prechádzame lesom do Tesnej rizne. Tiesňava sa rozširuje na roklinu, technická náročnosť postupu aj zabezpečenie zostávajú, krásy je aj tu na rozdávanie. Výškové metre naberáme zábavným spôsobom, človek si to ani nestíha uvedomovať a zadýchať sa. Zatiaľ sa mi ide veľmi dobre, ale určite aj ostatným, držíme sa relatívne pohromade, nikto nezaostáva. Stúpanie sa zmierňuje, les redne, spoza stromov začína presvitať svetlo. Neklamný znak, že sa blíži vrchol stúpania.

Stojíme v sedle Pod Tanečnicou, oddychujeme na lúčke medzi lesom a skalkou, dopĺňame sily pred ďalším postupom. Kus chleba, sladká tyčinka a hlt čaju padnú vhod. Otvára sa nám prvý blízky výhľad na vrchol Malého Rozsutca, snažíme sa vystopovať líniu výstupovej trasy. Márne. Vrchol vyzerá nedostupný.

Lesom sa presunieme len pár krokov do sedla Medzirozsutce. Odtiaľto už vidieť výstupový chodník na Veľký Rozsutec, Malý sa zdá stále rovnako nedostupný. Na to, aby sme sa dostali k jeho úbočiu musíme prejsť ešte pár minút po lúke. Najjednoduchšie cesty bývajú najťažšie. Na mokrej tráve sebou dvakrát seknem, hlavne prvý pád bol nepríjemný, pravá noha sa mi divne skrútila pod telo. Našťastie bez následkov, môžem pokračovať ďalej.

Až teraz začína to pravé orechové. Výstup na Malý Rozsutec. Z minulosti si pamätám reťaze, náročnosť vystupu však už nie. Vyzerá to však horšie, ako to v skutočnosti je. Stupov a chytov je dostatok, napriek tomu ide pravdepodobne o ľahký horolezecký terén (ako zistíme pri zostupe). Nie je však exponovaný a je pomerne krátky, takže nestihnú nastať žiadne problémy. Chvalabohu. Nie sú naozaj potrebné, prišli sme si oddýchnuť a nie sa tu doraziť.

Sme na vrchole vo výške 1343 m n.m. Dnes sa vyššie nevyškriabeme. Absolútnu spokojnosť nám kazí len počasie na vrchole. Sme v mrakoch, viditeľnosť je len pár metrov, akurát tak na fotku. Výhľady sú nulové, ale nie je to prvýkrát, kopec chce, aby sme sa ešte niekedy vrátili.

Nasleduje opatrný zostup dole. Ten je náročnejší a trvá dlhšie ako výstup. Treba naozaj opatrne hľadať stupy, jeden zlý krok a nemusí to skončiť dobre. Našťastie končí a všetci stojíme zdraví v sedle Medzirozsutce. Užívame si opäť krásny výhľad na vrchol, mraky sa rozplynuli. S prekvapením zisťujeme, že na dnešnej trase sa pohybujú zástupy ľudí. Je pracovný deň, ale prísľub dobrého počasia vytiahol do hôr množstvo ľudí. Potešiteľné zistenie.

Aj počasie zatiaľ hrá s nami. Nie je síce vyslovené azúro, ale je pekne, občas pod mrakom, občas slnečno, takmer ideálne jesenné podmienky na turistiku. Užívam si každú minútu, v tejto partii je tradične fajn, veselo, čas príjemne plynie. Musíme však ísť ďalej. Opäť sa vnárame do lesa, čaká nás hodinka cesty na Medziholie. Veľký Rozsutec dnes obídeme, aj tento výstup si necháme na inokedy.

V lese treba ísť opatrne. Mokré korene stromov a kamene predstavujú riziko, jeden nepozorný krok a môže to skončiť všelijako. Našťastie sa les končí, chodník sa zlepšuje, objavujú sa prvé krásne výhľady na oravskú stranu pohoria, prvé zázrivské kopanice. A pred nami kopce. Veľký Rozsutec a Stoh. Ten ani nepoznávam. Jeho pravidelný kužeľ je z tejto strany zarastený lesom až takmer na vrchol. Kedysi to býval pravidelný holý kopec, postrach turistov. Leží samostatne, z každej strany treba pri výstupe prekonať rovnaké prevýšenie. Nie je to sice kráľ malofatranských vrcholov, ale je to ich veľmi schopné páža.

Po krásnej rozľahlej horskej holi sa dostávame na Medziholie. Cestou sa snažíme čítať stopy v blate, hľadáme znaky prítomnosti medveďa. Zatiaľ bohužiaľ (našťastie) neúspešne. Stojíme na poslednom vrchole dnešného dňa, sme v sedle Medziholie, vo výške 1185 m n.m., odtiaľto budeme už len klesať. 450 m, uff, už sa teším. Ako som spomínal, Stoh ani nespoznávam, pohľadom hľadám ešte miesto, kde sa v minulosti nachádzala Chata na Medziholí. Našťastie som ju stihol zažiť osobne, čoskoro však vyhorela a už ju nebolo možné obnoviť. Škoda, bola to chata, ktorá mala dušu. Jedna z posledných, podobná, ako sú poslední mohykáni pod Borišovom a pod Suchým.

Takéto miesta dnes nenávratne miznú. Minulý rok som sa tešil na návštevu Kamennej chaty na Chopku. Keby som tam radšej nevstúpil! Ďalšie nenávratne stratené miesto. Moderne zrekonštruovaná, pôvodný duch miesta musí počas dlhých bezmesačných nocí bezcieľne blúdiť po okolitých holiach a smutne nariekať. Nie je dobré, keď sa necitlivým zásahom zničí podstata miesta, nie všetko, čo sa leskne je aj dobré. Ktovie, ako dnes vyzerá Chata pod Volovcom nad Rožňavou, bolo to magické miesto. Na jedinú noc, ktorú som tam pred mnohými rokmi strávil, občas zaspomínam aj dnes. V diaľke pod nami sa rozsvecovalo a postupne zaspávalo mesto Rožňava, my sme len ticho sedeli a vychutnávali si mimoriadny okamih. Aj toto miesto by som skutočne ešte rád niekedy navštívil.

Nie som však expert na horské chaty a útulne, určite sa ich ešte nájde dosť, ktoré moderná doba nedokázala narušiť. Veľmi ľahko však dokáže zlyhať ľudská pamäť. Obzerám sa dookola, hľadám, porovnávam, rozmýšľam. Miesto, kde ležala Chata na Medziholí však nenachádzam. Je to už predsa len pár rokov.

V sedle prefukuje, hoci je tu krásne, netreba sa príliš zmotávať. Ideme klesať. A to je pre mňa vždy výzva. Spočiatku to ako tak ide, nižšie je ale zem rozmáčaná, šmykľavá, párkrát výtočím skutočnú piruetu. Na zemi tentokrát našťastie nekončím. Špinavý som ale statočne, už ani nepamätám, kedy naposledy. Asi ešte ako malý chlapec, keď som sa chodieval hrávať na piesok. Nasledujúce dni to ani radšej neriešim.

Vraciame sa do civilizácie, chceli by sme si chvíľu oddýchnuť a posedieť. V Štefanovej funguje našťastie výborný penzión Stárek (toto nie je reklama, to je odporúčanie), strava chutná, ceny prijateľné, oproti včerajšku absolútny rozdiel a úplná spokojnosť. V batohu na chatu nesiem pár litrov terchovského remeselného piva, chalanom chutilo, doobjednali si ďalšie.

Posádka nášho auta ešte večer skočí na zdvorilostnú návštevu za kamarátmi do Terchovej, chvíľu aj posedíme v reštaurácii. Pri návrate obdivujeme obrovský mesiac v splne, ktorý sa práve prehupol ponad malofatranský hrebeň. Je to druhý magický moment, ktorý sa ale bude opakovať každý večer.

Vraciame sa na chatu. Opäť je tu futbal, tak veľa som sa ho nenapozeral už niekoľko rokov (prestalo ma baviť pozerať na to simulovanie a zdržiavanie hry, futbal teraz naozaj nemusím). Už zostáva len chvíľu posedieť a ideme sa pripraviť na zajtra. Čaká nás ďalší program. A noví kamaráti, dnes prišli ešte Vierka z Trnavy, Dominika až z Katovíc a Miloš s Veronikou tiež z Trnavy.

A krátke zhodnotenie dňa? Super! Aj počasie zaznamenalo zlepšenie, uvidíme, čo nás čaká zajtra.

sobota, 12.októbra – Krivánsky hrebeň Malej Fatry

Garantovi úplne narúšame akciu. Po včerajšom šmýkaní z Medziholia dnes nechceme strmé zostupy. A tých pôvodne plánovaná trasa cez Baraniarky obsahuje plno. Rozhodli sme sa, pôjdeme „len“ na hlavný malofatranský hrebeň, prechod Kriváňov je krásna prechádzka, keď budeme mať šťastie, budú aj výhľady.

Dnes sa nemusíme ponáhľať, lanovku púšťajú až o 9-tej. Kedysi by som sa za použitie takéhoto výstupu na hrebeň hanbil, teraz túto možnosť vítam. Hlavné je pošetriť sily, zážitky dnes čerpám hlavne z okolitého prostredia a nie z vnútorných pocitov. Aj keď aj tie dokážu potešiť, kondícia však už nie je bezodná (až teraz pri písaní si uvedomujem, že po štyroch dňoch turistiky vôbec necítim svalovicu, asi som mal viac tlačiť na pílu).

Opäť ideme autom, Braňo sa bude ponáhľať domov, pri návrate sa hodí, keď nebude musieť čakať na autobus. Na parkovisku sme o 8:45, hneď vedľa nás parkuje Miloš s Veronikou. Vítame sa, sme radi že aj oni prišli na víkend do Terchovej a dnes sa pridali k nám (chvíľkovo beriem na milosť výdobytky civilizácie – s Milošom sme sa včera večer dohodli cez Messenger).

Za tých pár sekúnd, čo sa vítame, je na parkovisku zrazu o pár desiatok áut viac. Z Terchovej sa hore tlačí kolóna takmer ako pri Strečne. Počasie stvára divy, toľko ľudí nie je hádam vidieť ani v lete v Tatrách. A  dnes skutočne zažívame divy – ráno pred chatou pod Príslopom panovalo úplné bezvetrie, tu pod Chlebom fučí vetrisko, len aby vôbec pustili lanovku. To by nám výrazne narušilo plány.

Lanovku našťastie púšťajú, je radosť sa ňou nechať vyviezť do Snilovského sedla. Dávno preč sú časy, keď dvojsedačka ťahala hore zmrznutých turistov a lyžiarov v studenom vetre dlhé minúty. V modernej osemkabínke to ide ako po masle, uznávam, že niektoré zmeny sú celkom príjemné (v tomto prípade mi nevadí strata atmosféry miesta, nemám rovnaký meter na všetko).

Počasie hore je takmer skvostné. Len takmer kvôli vetru. On to vlastne ani nie je vietor, v nárazoch má silu slušnej víchrice. Ale napriek tomu nie je zima, oblohu zdobí len zopár mráčikov, výhľady sú úžasné. Dnes nás na túru vyrazilo 24, to je už slušná skupina. Pár minút trvá, kým sa všetci vyvezieme lanovkou, potom niekto odbieha na toaletu, iní idú do bufetu, ďalší vonku fotia krásne scenérie. Jednotlivci sa medzi skupinkami bleskurýchle premiestňujú. Dať všetkých dohromady, aby sme mohli odštartovať, je slušná výzva. Podarilo sa! Konečne sa väčšina účastníkov zhromaždí na fotografovanie. Môžeme vyraziť. To je posledná chvíľa, keď niektorých vidím. Podmienky na hrebeni nás okamžite rozdelia na menšie či väčšie skupinky, stretneme sa až neskôr alebo vôbec.

Po dlhom čase sa zdravím so starým priateľom Chlebom. Bývali to krásne dni jarných lyžovačiek na Oštiepke, posedení pri „dobrom čaji“ na Chate pod Chlebom, výletov po okolitých hrebeňoch aj na Chatu pod Kľačianskou Magurou (aj to bývalo skvelé miesto, všetko to už asi nestihnem navštíviť). Starý priateľ dnes ticho stojí, hľadí na mňa z výšky, nevyčíta mi dlhú neprítomnosť. Len ma priateľsky kára, posiela na mňa poryvy vetra. Uvedomujem si svoju chybu, mám na to celý deň, ten vetrisko neustane ani na sekundu, miestami mám čo robiť (xxx kg živej váhy), aby ma neodfúklo z hrebeňa. Tí „drobnejší“ asi musia mať v ruksakoch kamene.

Ale šliape sa mi veľmi dobre, že by som sa konečne dostával do formy? Snáď, žiadne nedovolené prostriedky na tejto akcii príliš nekonzumujem (uvidíme o týždeň na Javorine, tá vždy preverí). A tak sa krok po kroku posúvam vyššie zo Snilovského sedla na vrchol Veľkého Fatranského Kriváňa, do výšky 1709 m n.m. Vyššie to už v tomto pohorí nejde. Vychutnávam si výhľady na blízke aj vzdialené okolie. Pod nohami mi ležia obidva Rozsutce, Boboty, Stoh, Grúň a všetky ostatné miestne kopce a kopčeky. Veľkú Fatru máme na dostrel, kúsok obďaleč vykúka Orava, v diaľke belavo žiaria vrcholy Západných Tatier, na samom okraji identifikujem majestátny Kriváň.

Pri týchto výhľadoch by sa dalo vydržať dlho, pri tomto vetrisku však treba utekať kade ľahšie. A tak len pár fotkami zdokumentujem výstup (som rád, že mi nevyrazilo telefón z ruky) a pokračujem spolu s Braňom dole do sedla. Tam sa vraj počkáme. Ale väčšina ešte len vystupuje hore. Keďže ani v sedle vietor výraznejšie neslabne, pokračujeme za chvíľu radšej ďalej. Pridáva sa k nám Milka, Igor, Miloš a Veronika. Po pár metroch Braňo rýchle mizne v diaľke a tak vytvárame päticu, ktorá to dnes vybojuje spolu.

A bojujeme statočne. Najskôr dole zo sedla, potom hore na Pekelník (dnes ako by sa na ňom čerti ženili) a nakoniec opäť dole do sedla Bublen. V následnom traverze sa dostávame do závetria. Zrazu je to úplne iný svet. Je treba sa rozopnúť, začína byť teplo. Na skale v kosodrevine sedia ľudia a užívajú si náhlu chvíľku pokoja. Aj my sa zastavíme a dopĺňame sily. Doteraz sme boli ohučaní od vetra, tu sa nám otvára priestor na krátky rozhovor. Hovoríme jeden cez druhého, prekypuje z nás adrenalín, ani si nestíhame uvedomovať jeho prebytok.

Tu by sme mohli sedieť aj dlhšie, treba však pokračovať. Prvých pár minút to je v pohode, na chvíľku som dokonca uveril, že vietor už naozaj definitívne ustal. Z omylu ma vyviedol hneď nasledujúci úsek cesty. Vietor počas nášho oddychu tiež nabral nové sily a na vrchu stúpania sa do nás víchrica obula s nečakanou intenzitou. To je rock’n’roll!!! Taký uragán nedokázal rozpútať ani Bonzo vo svojej vrcholnej forme, vysilený Moby Dick klesá na morské dno.

My však neklesáme na duchu ani na silách, vidina betónového piliera na kamennom vrchole nás ženie ďalej. Po chvíli stretávame Maroša, Vojta a Braňa, už sa vracajú. Vojto si od radosti zo stretnutia na chvíľku ustelie v kosodrevine. Vyťahovať ho musia dvaja naraz, bol tam pekne uložený. Kosodrevina je vraj ľudožravá, stačí chvíľka nepozornosti a v dňoch, ako je ten dnešný striehne na svoju korisť. Mal šťastie, zachránili ho naozaj v hodine dvanástej.

Snažia sa nás povzbudiť, už nás čakajú vraj len dva falošné vrcholy, nejaká pol hodinka cesty. Ďakujem pekne, v tomto vánku je to len taká prechádzka. Čo by kameňom dohodil, za siedmimi horami, za siedmimi dolami, kde sa voda sypala a piesok sa lial, šup sem, šup tam, nám už je to všetko jedno….

Voda sa dnes našťastie nesype, to by sme už naozaj nepokračovali, to len mne asi začína presýpať. To vetrisko mi vyfučalo mozog z hlavy. A malo vôbec čo? Z mistrálu sa vraj človek dokáže pomiasť, mne sa to tuším práve stalo.

Keď je najhoršie, musí človek myslieť na hlúposti, alebo úplne odpojiť mozog a len mechanicky klásť nohu pred nohu. Takýto prístup sa mi osvedčil už dávno, ešte aj dnes ho občas použijem. Fyzických síl mám dosť, ale ten vetrisko pôsobí hlavne na psychiku, berie chuť pokračovať. Preto musím použiť tieto moje techniky. Neučia ich síce žiadne kurzy, ale u mňa zaberajú. Vyskúšajte, možno sa vám niekedy hodia, dávam ich k dispozícii zadarmo. Ale záruku za používanie neberiem.

Stojím asi päťdesiat metrov pod vrcholom, dokázal som to! A to sme ráno hovorili len o takej prechádzke. Dnes to nebola úplná pravda. Polovicu cesty máme pritom ešte pred sebou. Mozog sa znova dostáva do prevádzkovej pohody, opäť začína vnímať okolie.

Na vrchole je dnes dosť ľudí, na väčšine je na prvý pohľad viditeľná spokojnosť s tým, čo dokázali. V tesnej blízkosti preletí malé vyhliadkové lietadlo, vo vzduchu visia dva dravce. Živo je na zemi aj na oblohe. A ten výhľad! Veľká Fatra láka na návštevu (od včera sú tam na výlete naše kamarátky Mirka a Stanka, ktovie ako sa darí im), opäť by sa niekedy patrilo zavítať aj tam. Ale tiež láka pokračovanie bočným hrebeňom na Suchý, je to krásna časť hrebeňovky. Dnes však nie, hore – dole by sme to neotočili, v tejto variante je jednosmerný prechod hrebeňa náročná jednodňová túra, to si pamätám už z minulosti. Hlavne výstup na hrebeň cez Suchý dá zabrať, mám to stále v živej pamäti aj po rokoch. Niekedy to ale možno ešte skúsim.

Takéto myšlienky sa mi preháňaju hlavou v posledných týždňoch veľmi často. Hlava si ešte myslí, že by mohla, ale telo už protestuje. Ako sa im brániť, čo urobiť? Asi len odskúšať, príroda si spraví poriadok sama. Dřív než druhá míza, přišel první infarkt.

Pohľady na krásny hrebeň si ešte chvíľu vychutnávam, dali sme sa do reči s miestnym turistom, úplne z neho srší láska k horám a k pohybu v nich. Môj človek, sú to príjemne strávené minúty. Ale musíme sa rozlúčiť, on sa chce dostať do Krasňan, my zas naspäť do Vrátnej. Tesne pod vrcholom stretávame podelené skupinky „terchovskej“ časti. Andrej je už hore, Mariet a Dominika kúsok od vrcholu, Tóno na dohľad za nimi a Dano všetkým istí chrbát asi o sto metrov zozadu. Kúštik za ním ešte ide Beáta, ale tá sa rozhodne posledných asi 300 metrov vynechať a pridáva sa k nám. Z pätice sa stáva šestica.

Návrat odsýpa celkom dobre. Neviem, či vietor začína strácať na intenzite alebo sme si na seba už zvykli, ale ide sa mi dobre. Už nemusím používať moje techniky, stíham sa aj kochať. Samozrejme opatrne, hlavne treba hľadieť pod nohy, miestami by bolo kam zahučať. Ale pohľady na hrebeň sú nádherné. Krásne trávnaté hole spadajú do dolín na ľavej aj pravej strane. Niekde prudko, niekde pozvoľnejšie. Miestami mi to pripomína minuloročný traverz ponad Vajskovskú dolinu. Nádhera. Opäť sa snažím uložiť obrazy do pamäte. Pridu jesenné a zimné pľušte, zostanem uväznený medzi štyrmi stenami, vtedy mi nezostane nič iné, len ťažiť z týchto prežitých okamžikov. Medveď bude čerpať zo zimných zásob.

V sedle Bublen sa odkláňame od výstupovej trasy a volíme zostup do nižšieho sedla Chrapáky a traverz úbočím Pekelníka do Snilovského sedla. Ušetríme zopár výškových metrov, vietor však fúka napriek očakávaniam rovnako aj tu. Ale už nám toľko nevadí, pomaly ustáva. Starý Chleb ma prestáva kárať.

V bufete si dám len kávu a kofolu, na večeru skočíme neskôr do Terchovej, hoci tu ponúkajú výpečky (pozdravujeme do Linča). Dole sa zvezieme opäť lanovkou, šetríme čas aj kolená. Potom nasleduje odvoz Braňa na autobus a večerná návšteva Terchovej. Dnes je ten Mesiac ešte výraznejší, viac priťahuje pohľady aj myšlienky. Sú noci, keď sú vlci potichu a zavýja len Mesiac.

Nasleduje už len večerné posedenie na chate. V rámci neskorých nočných rozhovorov sa stihnem staviť s Božkou (a ako zistím neskôr, stávku prehrať). Akcia sa pomaly vytráca do nenávratna. Bolo tu veľmi dobre, zajtra však odchádzame. Čaká nás šedá realita všedných dní. Ale cestou domov si predsa len ešte jednu túru dáme. V pláne máme Kľak, tam som ja ešte nebol.

Dnes bolo počasie ešte o kúsok lepšie ako včera, vetrisko nám to nepokazil. Uvidíme, ako bude zajtra. Ktovie, čo tá víchrica dofúkla.

nedeľa, 13.októbra – na Kľak

Ranné vstávanie, rozlúčka s partiou, chatou a Malou Fatrou. Verím, že na ďalšiu návštevu nebudem čakať ďalších tridsať rokov (aj keď vtedy by som tu bol ešte veľmi rád, len aby som si ešte spomenul kde to vlastne som a kto som).

Z chaty odchádzame prví, chceme ešte deň využiť na turistiku. Večer sme sa museli rozhodnúť kam. Miloš ponúkal výlet Jánošíkovým krajom vôkol Terchovej, mňa ale srdce ťahalo aj na Kľak. Bolo to ťažké rozhodovanie, kopanice rozosiate v čarokrásnom okolí centrálnej obce tiež lákali na návštevu. Ale toto môžeme dať inokedy, aj na bicykloch, nie je to až tak odruky. Tento víkend je zasvätený horám, ideme do Fačkovského sedla.

Venujeme posledné pohľady skalným útvarom vo Vrátnej doline, lúčime sa s prekrásne sfarbenými lesmi nad Terchovou, kúsok nášho srdca zostáva na hôľnom krivánskom hrebeni. Táto Fatra je síce Malá, na neveľkej rozlohe tu však môžeme nájsť nepredstaviteľne veľké množstvo krás. V duchu si sľubujem skorý návrat, márnotratný syn sa čoskoro vráti. Sľubujem.

Ranná jazda cez Žilinu je bezproblémová. Vždy ma pichne pri srdci, keď prechádzam cez sídlisko Hliny, kde som strávil najkrajšiu časť života a získal veľa kamarátov aj niekoľko priateľov (to sú tí, s ktorými dokážem presedieť celý večer a rozprávať sa až do bieleho rána). Cesta okolo Slnečných skál, Rajecké Teplice a Rajec je prekrásna, čas tu plynie pomalšie ako inde. S Marošom spomíname na minuloročný skvelý víkend v tomto kraji (ďakujeme Ivetka) a … takmer som zabudol odbočiť na parkovisko na Fačkovskom sedle.

Aj tu je plno áut. Tento víkend vytiahol do hôr neskutočné davy ľudí. Skôr ako sa vydáme na cestu do kopcov, doprajeme si jednu kávičku (ja) a kofolu (ostatní) v neďalekej reštaurácii. Až teraz sme pripravení vyraziť, skalný zub na hrebeni nás láka k sebe.

Neviem aká je to sila, ktorá nás poniektorých priťahuje do hôr (jej popísanie by autorom určite prinieslo Nobelovu cenu), nemá logiku (hore kopcom fučím, dole kopcom trpím), ale má neskutočnú energiu (ktorá pomáha prežiť prázdne medziobdobia). Aj teraz cítime volanie skál, lesa, lúk, slnka a vetra. Ako maják ukazujú správnu cestu hore, na hrebeň, pískanie dravca vysoko vo vzduchu určuje smer priamo do srdca vrcholových brál. Sme v horách, tam sa cítime slobodní, zbavení starostí a problémov, tu sa nám občas podarí zažiť krátky neopakovateľný a neprenositeľný pocit poznania.

Teraz však stúpame lesom. Pôda pod nohami je premáčaná, mäkká, kráča sa po nej dobre. V serpentíne prudko nastúpame pár metrov, potom sa rovinka zmierni. Ide to fajn. Vyššie, pri výstupe pod Reváň po starej značke je však podložie úplne zmáčané, šmykľavé, treba kráčať opatrne. Blato nám nevadí, od piatku sme špinaví viac ako dosť, len treba dávať pozor na pokĺznutie, čert nikdy nespí. Zostupovať tadiaľto radšej nebudeme.

Po pár desiatkach minút sa vynárame z lesa. Stojíme na jeho okraji, na krásnej lúčke, nad hlavou modrá obloha s občasným bielym barančekom. Je nedeľné dopoludnie, sviatočný deň presne ako má byť. Čas sa na chvíľu zastavil, matrix ukazuje svoju krajšiu tvár.

Čaká nás pár desiatok príjemného putovania lúkou, neskôr opäť vchádzame do lesa. V jeho vyšších partiách sa chodník opäť trochu zdvíha, pribúdajú kamene a korene. Neklamný znak, že sa blížime k vrcholu. Je to pravda. Les sa náhle rozostúpi a stojíme pár stoviek metrov pred hlavným cieľom dnešného dňa. Podľa existujúcich základov tu stávala chata, od nej je to hore už len pár minút. Skalnatá lúka a dvojkríž na vrchole ukončujú náš výstup. Ďalší známy vrchol, na ktorom som doteraz nebol môžem odškrtnúť zo zoznamu. Fotíme sa a schádzame pár metrov nižšie do závetria. Aj keď je príjemne, po včerajšku máme už toho fučania dosť.

Občerstvujeme a posilňujeme sa, obdivujeme a fotíme ďaleké výhľady. Za siluetou Martinských hôľ (s neodmysliteľným vysielačom na vrchole) rozoznávame vrchol Malého Fatranského Kriváňa. Posledný pozdrav vydareného víkendu.

Dalo by sa tu vydržať ešte veľmi dlho, je však čas poberať sa dole. Čaká nás ešte cesta domov, navyše sme sa dohodli s dievčencami z Veľkej Fatry (opäť chválim výdobytky civilizácie, ten Messenger môže mať aj rozumné využitie), že sa stretneme a zvezieme sa spoločne domov na dolniaky.

Zostup ide na počudovanie dobre, paličky naozaj pomáhajú (pri zostupe z Rozsutca som si trochu načal ľavé koleno, aj som sa obával, ako to pôjde ďalej, ale každý deň na turistike sa to lepší. Naozaj svoj organizmus nespoznávam). Blatový úsek obchádzame trochu vyššie zľava cez lúky, potom to už ide samo. Maroš nám samozrejme uteká nielen smerom hore, ale aj dole. Aspoň však obsadí stôl v reštaurácii, je čas obeda a celkom plno. Doprajeme si tak trochu teplého posilnenia, dohodneme si stretnutie so Stankou a Mirkou a sadáme do auta. Vyrážame na Turiec.

Aj táto cesta vo mne vyvoláva veľa spomienok (môj retro víkend pokračuje bez prerušenia). Sú síce omnoho mladšie ako tie malofatranské, tiež už ale dosiahli dospelý vek.

V tejto oblasti sme na začiatku existencie nášho cykloklubu každoročne absolvovali Fatransko-strážovský cyklomaratón. Tí zdatnejší (Janči, Peťo, Ľubo a Štefan, ak som na niekoho zabudol prepáčte) jeho maxi variantu s dvojnásobným prejazdom Fačkovského sedla, my ostatní „len“ kratšiu asi 110 kilometrovú etapu. Väčšina účastníkov to brala športovo, my do pohody. Ešte dnes si pamätám, ako s Paľom sedíme na schodoch potravín v Kláštore pod Znievom a rožkom dolujeme tresku z kelímku. Tí športovci okolo konzumovali len banány, energetické tyčinky a ionťáky (my pivo). Ale premávku na hlavnej ceste do Martina policajti zastavili, aj keď sme ju križovali my dvaja s Paľom (pripadali sme si ako na olympiáde). Každý rok ma v cieli predbehlo niekoľko účastníkov dlhej trasy. Nebola to však žiadna hanba, na štarte stáli také mená ako Milan Dvorščík (strieborný na MS v kategórii amatérov), Ondro Glajza a iní borci. Len jeden rok som to mal rozbehnuté výborne. Do cieľa bolo len pár kilometrov a ešte ma nikto nepredbehol. Nebol tam už žiadny kopec a vtedy to vo mne preplo (asi mi preplo) a ja som začal súťažiť. Makal som, čo to len dalo, snažil sa, dával do toho naozaj všetko. Asi dva kilometre pred cieľom sa okolo mňa prehnal cyklista. Vtedy ešte e-biky neexistovali, ale išiel ako na motorke. Mal som chuť zahodiť bicykel do kanálu.

Cesta cez Vrícko a Kláštor pod Znievom do Blatnice je krásna, znova láka na bicykel (nezopakujeme niekedy? Na budúci rok je zraz vo Vrútkach, možno budú trasy aj sem). Perfektné sú aj pohľady na Tlstú a Ostrú, tiež vyvolávajú spomienky, ale s tými tu už nebudem otravovať. Dievčence si to prešli dnes, ich spomienky sú čerstvejšie. A po pár minútach sa s nimi osobne vítame. V momente ako zaparkujeme v centre Blatnice, sa vynárajú spoza rohu. Ako keby sme sa dohodli, mágia funguje.

Môžeme vyraziť domov. Ešte dáme krátku občerstvovaciu prestávku v Martine, tradičnú prestávku v kolóne pod Strečnom a za Žilinou je už cesta voľná, môžem šliapnuť na plyn. Pred Trenčínom sa tradične nechám oklamať Falošnou Javorinou (odteraz už ale budeme vedieť, že sa volá Pod Oborou, ďakujeme Stanka). Taká klasika na trase Žilina – Piešťany.

Ďalej nás čaká už len večerná diaľnica. Nad hrebeň Považského Inovca vystúpil mesiac. V splne. Veľký, krvavý. Miestami prerezaný úzkou britvou oblakov. Vlk v hrudi zavyl.

Domov sme sa dostali všetci šťastne. Babie leto klope na dvere.

pondelok, 14.októbra – do práce

Pondelok ráno, kráčam od auta do práce. Je to len kúsok. Na bezoblačnej oblohe nad mestom visí biely mesiac. Od hrebeňov hôr sa ťahajú jemné záclonky oblakov. Mesiac sa pomaly roztápa v prichádzajúcom dni.

Ďakujem Paľovi za zorganizovanie perfektnej akcie, vďaka ktorej sa jeden stratený syn po veľmi dlhom čase opäť vrátil na staré známe miesta, ktoré zanedbával vyše tridsať rokov. Akcie sa zúčastnili:

garant Paľo Herceg, Maroš Modrovský, Igor Buc, Fero Martinus, Vojto Galbavý, Vlado Naď, Julo Hronský, Marián Kupčík, Božka Ilavská, Milka Poláková, Braňo Polocík, Vierka Gubiová, Marianna Farkašovská, Danka Fáziková, Renáta Černianska, Beáta Dudášová, Mariet Hrkotová, Dano Kováč, Tóno Vyskočil, Andrej Babulík, Dominika Boguska, Miloš Miklošovič, Veronika Miklošovičová a zapisovateľ

     Juro Golier