Akcia Dobrohošť

Cyklistika z Bratislavy po hrádzi do Vojky a naspäť do  BA

Akcie sa zúčastnili – J. Lukačovičová, M. Farkašovská, D.Fáziková, F. Martinus, J.Ščibravý, I.Kubiš, R.Miklošík, J.Nádaský, V.Trajlínek a garant akcie P.Herceg. No a tiež k záveru akcie M.Harčarík.

Na hlavnej stanici v Bratislave  vystúpilo 8 cyklistov s cieľom prežiť pekný deň na hrádzi. Chvíľu sme riešili, že až pokiaľ pôjdeme po ľavej strane hrádze Dunaja smerom na Gabčíkovo, lebo nám bude fúkať silný vietor do chrbta a naspäť to bude horšie. Padali návrhy odbočiť vo Vojke do Lehníc a odtiaľ vlakom do BA, ďalší návrh bol ísť až do Gabčíkova, odtiaľ do D.Stredy a vlakom do BA, nakoniec sme sa dohodli, že sme sa nedohodli a uvidíme vo Vojke – Kyselice.

Pod Starým mostom v Petržalke nás už čakala dvojica cyklistov (Roman a Ivan) a tiež dvaja priatelia z  BA, bývalý cyklista Ľubo a turista Julo. Rýchlo sme pokrstili môj nový e-bicykel  šampanským, dostal meno FALKO (po mojom Dunčovi) a vyrazili sme po cyklochodníku na druhú stranu Dunaja, Tam je to úplne rozbité, samé stavebné stroje, horúci asfalt, obchádzky. Po malom blúdení sme sa napojili na cyklochodník a cez prístav sme sa dostali na hrádzu.

S vetrom v chrbte sme presne na obed dorazili do Kyselice, odkiaľ nám išla kompa do Vojky o 40 minút. Vendéglo v dedinke Kyselica bolo zatvorené, v neďalekom parku sme sa občerstvili z vlastných zdrojov a potom sme sa kompou preplavili na druhú stranu Dunaja.

Po krátkom občerstvení v záhradnej reštike pri Dobrohošti sme vyrazili po druhej strane Dunaja proti prúdu aj proti vetru. Ja s Ferinom na našich e-bikoch sme potiahli skupinu zavesenú za nami až po našu známu krčmu za Čuňovom. Tam sme sa stretli s našim veľmi dávnym fanúšikom (bol na pár našich cyklojazdách) Marekom Harčaríkom, ultra maratóncom cyklistom. Ten je ale už v úplne inej dimenzii. Spolu sme dorazili na hlavnú stanicu v BA a vlakmi domov.

Paľo Herceg

Akcia Karpaty Tour 2021

19.6.2021

Akcie sa za MKCK zúčasnili:
J. Ščibravý, D. Fáziková, D. Surovčík, J. Nádaský, J. Budoš, I. Buc, J. Baránek, P. Vrábel, M. Babišík, Ľ. a E. Kraicoví, V. Trajlínek, M. Šuga, M. Farkašovská, R. Miklošík, I. Kubiš a I. Matkovčík.

Ako hostia:
F. Martinus, Ľ. Šoltés, I. Šikula, J. Chudý…

Tento ročník turistického vítania leta bol zase poznamenaný pandemickou situáciou a následnými opatreniami, ktoré nám nedovolili oficiálne organizovať túto akciu. Prípravný výbor odporučil prípadným záujemcom absolvovať navrhnuté trasy individuálne, prípadne v menších skupinkách.

V sobotu 19. júna sa cyklisti postupne medzi 8:00 až 10:00 stretávali pred reštauráciou Relax  a následne sa v menších, či väčších skupinkách vydávali na pripravené trasy.

Naša skupinka sa vydala na kratšiu, 60-kilometrovú trasu. Samotnému odchodu ešte predchádzal krst nového bicykla Joja Baránka. Krstný otec – Juro Golier – ho pokrstil menom Dodo. Jojovi sme zaželali, aby ho jeho Dodo vždy spoľahlivo priviezol do cieľa každej túry.

Po preštrikovaní sa Trnavou smerujeme po výpadovke na Dolnú a Hornú Krupú. Počasie ja zatiaľ v pohode. Hoci dnes hlásia opäť tropický deň, slniečko je zatiaľ ešte milosrdné. Tak si v pohode užívame takmer v bezvetrí krásny slnečný deň. Na okolitých poliach sa pomaly zlatí obilie, lipa už krásne rozvoniava, jednoducho leto sa hlási: tu som cyklisti, som celé vaše…

Za Hornou Krupou odbočujeme na Trstín. Za prvým stupákom sa nám začnú objavovať prvé panoramatické výhľady na Malé Karpaty. Na naše milé, Malé Karpaty, ktoré máme aj v názve nášho klubu a ktoré už niekoľko rokov veľmi radi spoznávame na našich akciách, či už v lete zo sedla bicykla a v zime aj pešo. Za tie roky nám neodmysliteľne prirástli k srdcu a na návrat na ich cestičky sa vždy tešíme.

Keďže „cykloturistický pánboh“ vraj nekázal len bicyklovať, ale aj občas sa zastaviť, posedieť a občerstviť sa, tak ani my nebudeme zatvárať oči, keď sa priblíži nejaké to napájadlo. A veru dobre nám padlo zastaviť sa v Reštaurácii U sedliaka pri smolenickej stanici. Jedno orosené a sem-tam polievka, zopár slov o trase  nám urobilo dobre. Tu si nás odchytil a kamarát Paľo Herceg, ktorý nás prišiel pozdraviť aj so svojimi vnučkami.

Po občerstvení pokračujeme ďalej.  Prechádzame Smolenicami, krajom Lošonca a onedlho sme na Majdáne. Keďže už poriadne pripeká, neodmietneme ponuku Krčmy U kurátka na doplnenie tekutín a dobre nám padne aj gulášik.

Ďalšia cesta už vedie v príjemnom tieni malokarpatského lesa. Pohoda sa však končí za Rybárňou. Odtiaľto začína stúpanie na najvyššiu kótu dnešnej túry – Pri dube – do výšky cez 430 m. Tu sa chvíľu zdržíme. Zdržanie spôsobila oprava Marianinho defektu, resp. strelenia plášťa, ktorý dostala tesne pred koncom stúpania. Majstri opravári sa činili a čoskoro si môžeme užívať parádny zjazd až do Dolian.

Tu sa zastavíme na v miestnom motorkovom B-Clube doplniť tekutiny, kávičku pred posledným úsekom cesty do cieľa, do Trnavy. Tento nám okrem pečúceho slnka „spestrí“ ešte posledné stúpanie na dedinu Borová.

Nie každému zostalo rovnako síl, tak sa na ceste riadne potrháme a po menších skupinkách postupne prichádzame do reštaurácie Relax na záverečné zhodnotenie akcie.

Dnes je to bez tomboly a iných oficialít. Sedíme tu pri jednom stole, ale nálada je výborná. Veď po komplikovanej jari konečne prišiel čas na tie pravé cyklopotulky. Otvorili sme letnú sezónu a veríme, že sa život opäť vráti do tých starých koľají, na ktoré sme boli dlhé roky tak zvyknutí.

Ľuboš Kraic

Akcia Z Pezinka cez Karpaty na Záhorie

Akcie sa za MKCK zúčastnili:
J. Budoš, Ľ. a E. Kraicoví, J. Lukačovičová, V. Gubiová, J. Baránek, I. Kubiš, J. Golier,  J. Ščibravý, J. Nádaský,  P. Vrábeľ,  R. Miklošík a M.Šuga.
Hostia:
Robo Chlpek, Štefan Krištof, M. Kupčík a F.Martinus.

V sobotu 12.6.2021 sa konala odložená cykloakcia do Malých Karpát. Akcia bola pôvodne plánovaná na mesiac máj, no tohtoročné májové počasie resp. výdatne dažde nás prinútili akciu odložiť na vhodnejší termín.

Stretli sme sa po 8. hodine na parkovisku pri železničnej stanici v Pezinku. Po srdečnom zvítaní (mnohí sme sa dlhšie nevideli) a úvodnom foto sme sa vydali po trase našej akcie.

Prvé občerstvenie bolo síce plánované až na Bielom kríži, no meškanie jednej posádky a tiež teplé ráno  nás presvedčilo, že sa treba občerstviť skôr. Kávička, alko/nealko, zvítanie a ideme ďalej smerom na Limbach. Pred odbočkou na Tri kamenné kopce sa čakáme, ide o najdlhšie stúpanie a najvyššie prevýšenie dnešnej trasy. Každý si zvolí svoje tempo, rozloží sily a na vrchu sa opäť počkáme, občerstvíme a pokračujeme Štefánikovou cyklomagistrálou popod Somár, Kozí chrbát až k Hrubému vývozu. Tu nás čaká tá príjemnejšia časť trasy – klesanie až Pod Horvátkou. Križujeme cestu, ktorou sa budeme vracať späť, teraz  však máme ešte kopec síl, ktoré využijeme na ďalšie stúpanie smerom k Bielemu krížu. Zastavíme sa pri Jurskom jazere, urobíme zopár foto, pustíme e-motorkárov (áno, aj to už máme v Karpatoch) a pokračujeme ďalej.

A sme na Bielom kríži. Tí rýchlejší už stoja v rade na pivko. Okrem novej chaty, ktorá ponúka svoje občerstvovacie aj ubytovacie služby už cca dva roky, je otvorená aj Chata pod Klincom (ide o pôvodný názov chaty „Včelín“, ktorý si pamätám spred viac ako 35 rokmi, keď sme tu mali ešte za totalitného režimu športové hry môjho zamestnávateľa …. fúú ťažko sa mi to píše, ale tak hovorí sa, že vek je len číslo J). Občerstvenie padlo dobre, pivko, pagáčiky, družná debata a ideme ďalej.

Pred odchodom upozorňujem na plánovanú, no nenápadnú odbočku na cyklocestu údolím Vydrice (je na hlavnom ťahu cca 1 km od Bieleho kríža kde sa pohybuje veľa cyklistov a turistov). Všetko sme zvládli, vychutnávame si Vydricu, okolitú prírodu aj pekný kľukatý cyklochodník, ktorým sme čoskoro na Malom Slavíne. Zopár foto pri pamätníku dvoch padlých ruských vojakov z 2. svetovej vojny a pokračujeme miernym klesaním k pútnickému miestu v Marianke.

Ide o najstaršie pútnické miesto na Slovensku. Legendy o zázračnej soške Panny Márie siahajú až do 11. storočia. Naberáme si zo „zázračného“ prameňa čerstvú vodičku, mnohí sa pohrúžime na chvíľu do vlastných myšlienok pri soche panny Márie, zapálim sviečku a môžeme sa pobrať ďalej. Už sme hladní a sľúbená väčšia pauza nás čaká v susednej Stupave. Kým tam prídeme ešte viac nás vyhladovie  kamenistý cyklochodník. Zastavíme na námestí, ktoré ponúka malé občerstvenie, kávu, koláčik, no väčšina však chce riadny obed a tak sa presunieme ďalej po cyklochodníku do neďalekej reštaurácii.

Po výdatnom obede a oddychu sadáme na bicykle a vydávame sa k Červenému domčeku za Stupavou. Ide o miesto s ohniskom a posedením, kde je možnosť oddychu či už pri pešej turistike alebo na bicykli. Len sa počkáme, vydýchame (trochu sme zas stúpali) a pokračujeme k predposlednej zastávke nášho dnešného putovania na Košarisko. Miestna krčma „Stratený kút“ nám okrem občerstvenia pripravila aj prekvapenie v podobe country kapely. Vypočuli sme si zopár pesničiek, aj tanečky by sa nám páčili … nechcelo sa nám odísť, ale Jurajove upozornenie, že najneskôr do hodinky je tu dážď, nás predsa len presvedčilo, že treba ísť ďalej. Do cieľa už nie je ďaleko.

Ešte som mala v pláne zastaviť sa pri Pamätníku padlých trampov, ktorý sa nachádza kúsok od Sedmičky smerom na Pod salašom. No rýchla tma v lese a kvapky dažďa nás hnali vpred… Na rázcestí smerom na Biely kríž zostávame definitívne stáť a schovávame sa pod stromy, našťastie nie je búrka, len silný dážď. Obliekame si pršiplášte resp. kto čo má a čakáme kedy dážď ustane. Juraj tomu dáva max 30 minút.

Tak aj bolo, dážď ustal a tak môžeme pokračovať smer Tri Bresty a Limbach. V Limbachu nás čaká krásne slnečné počasie, po daždi nie je ani stopy. Posledná občerstvovačka dávame v Pezinku kúsok od stanice, „vlakári“ majú trochu času do odchodu vlaku. Lúčime sa navzájom, Ivan ako zvyčajne ťahá nielen z Hlohovca, ale aj do Hlohovca po svojich (klobúk dolu), väčšina sa pobrala na stanicu k autám. My ostatní chvíľku posedíme, dáme kávičku, pivko a aj nejaký štamperlík a ide sa na vlak J

Ďakujem všetkým za účasť, verím, že sa trasa páčila, určite si niečo podobné ešte v Malých Karpatoch zopakujeme.

Štatistika:
–      62 km
–      1100 výškových metrov

Janka Lukačovičová

Akcia Splav Malého Dunaja

nedeľa 6.6.

Termín splavu sme kvôli počasiu odložili a dobre sme urobili, aj keď do poslednej chvíle sme si istý neboli či aj nezmokneme.

Ale počasie vyšlo, takže po stretnutí (Manželia Kraicoví nám predviedli, že zohratú dvojicu neodradí ani zamknutá brána – mladí berte si príklad). V Novej Dedinke v lodenici sme dostali informácie ako splavovať, čo radšej neskúšať, atď. Postupne sme nasadli na vodu a vydali na cestu kadiaľ nás voda povedie, teda do Jelky.

Pohľad z lode na prírodu a divočinu okolo je iný ako z brehu a ako sa hovorí, užívali sme si to. Väčšina bola na vode prvý, prípadne druhýkrát. Boli disciplinovaní a cesta prebiehala bez problémov. Odrazu vidím pri ľavom brehu Ivetku ako otáčajú loď a vylievajú vodu, nohy po kolená od bahna. Šli príliš blízo brehu a v snahe vyhnúť sa konárom naklonili sa ale na jednu stranu a loď sa prevrhla. Našla sa odplávaná vesta aj pádlo, sud s vecami sme im zobrali ja s Jankou a mohlo sa ísť ďalej.

Pár km sme niektorí dali prestávku na mieste Pri Pachovom strome. Jedná sa o strom pri ktorom filmovali Pacho hybský zbojník a kde Pacho presvedčil zbojníkov, že dôvtip je viac ako hrubá sila. Strom je to naozaj obrovský. Dali sme si pivko, kávu a počkali na Ivetku. Dali jej sud, ktorému sa veľmi potešila, keďže tam mimo iného mala jedlo a vodu a šli ďalej. Po chvíli sme sa ocitli v mieste kde boli silnejšie prúdy a chcelo to zvýšenú pozornosť. Toto podcenil Stano, my sme len videli ako stoja s Lydkou vo vode a kanoe majú otočené nad hlavami a vylievajú vodu.

Takže krst sme mali za sebou a plavili sme sa ďalej. Miestami sa rieka rozliala do šírky, prúd sa spomalil a vychutnávali sme si pohľad na vodu zaliatu slnkom.

S bufetmi po trase to bolo horšie, jeden bol Pachov strom, ten sme v pláne ale nemali, v pláne bol bufet Ister, 1,5 hodiny pred cieľom. Kúsok pred Isterom na pravej strane na brehu ceduľa Hvezdon, remeselný pivovar. Osadenstvo spustilo pristávacie manévre, nedalo sa presvedčiť, že kúsok ďalej je reštika s plným komfortom. Bojovníci boli po pádlovaní na slnku vyprahnutí a dá sa teda ich konanie pochopiť.

My sme si dali v Isteri perfekt neskorý obed, zopár pív a šli ďalej do cieľa v Jelke.

Akcia sa myslím vydarila, vyskúšali sme si vodnú turistiku, presvedčili sme sa že na to máme a môžeme si dať splavy do plánu akcií.

Igor Buc

Akcia Gýmeš a skaly

sobota 29. mája 2021

Som bludný balvan, tulák, ten, ktorý nikdy neobrastie machom.

 Aký krásny deň to mohol byť! Slnečná cesta ticho beží pomedzi prebúdzajúce sa polia, popod bielymi barančekmi azúrovočistej oblohy smeruje priamo proti mohutnej hradbe vysokých hôr (optický klam), skrúca sa za pokojne plynúcu rieku, pod ochranu starých stromov. Rampa za mojim chrbtom padá, som definitívne polapený, najbližších niekoľko hodín ani nevykuknem z okna (radšej nepriedušne stiahnem žalúzie, izolujem sa od vonkajšieho sveta). Tyrania pracovných povinností uprostred pomyselného raja (pre nezainteresovaného návštevníka). Avšak… preplnené parkovisko ma núti ku krátkej nedobrovoľnej prechádzke, je predsa tak pekne, spomaľujem… Nečakane som získal (nadelil som si) štvrťhodinku života. Rozprávam sa s vtákmi, žartujem s odleskom mladých slnečných lúčov na zabahnenej ploche Mŕtveho ramena, mimovoľne pokývnem starému vzdialenému hradu, dýcham… Deň sa ešte len prebúdza. Zrak kĺže po vrcholcoch borovíc na temene Červenej veže. Tam to kedysi žilo… Tiché miesto pokojných prechádzok aj farebných tanečných podvečerov, upevňovania rodinných pút i nadväzovania účelových vzťahov. Dnes stavenisko, nenásytná túžba developerov rozparcelovala vinice aj háje, polia i lúky, vidina romantických výhľadov, túžba vlastniť okolitú krajinu je večná… Míňam staré stromy, kedysi sa ich lístie zrkadlilo na hladine malého jazierka, koruny tvorili vysokú, (takmer) gotickú klenbu, chrám ticha, zátišie pokoja. To ešte existovali Kúpele… trošku mondénne, mierne exkluzívne, dosť snobské. Vtedy nebol každý návštevník sediaci v Rollsi alebo maličkom Porsche čakateľom na voľné miesto v blízkom Leopoldove či neďalekej Ilave (pohľad nevedomého dieťaťa), po moste sa prechádzal pán Ľudovít… Krásne slnečné dni mojej mladosti… Také ako dnes. Také ako v sobotu…

Už neviem koľký krát ticho stojím na vrchole belostného brala, nepohnute hľadím do okolitej krajiny. Netreba slov, obklopuje ma nevídaná krása…

Ach jaj, PREČO !?! , zase vstávam tak skoro! Prečo sa nemôžem aspoň rad dosýta vyspať? Prečo sa zase musím kamsi trepať? Prečo nemôžem aspoň jeden víkend zostať doma, porobiť niečo aj v záhrade? – toto som už prehnal, to mi (predsa) nikto (súdny) neuverí. Tak teda znova…

Ach jaj, zase vstávam tak skoro – dnes nás čaká dlhá cesta, dnes opustíme dobre známe malokarpatské luhy a háje, dnes sa chystáme spoznávať Tríbeč. To už znie lepšie. Snáď sa nikto nestratí…

Auto sa postupne plní pasažiermi. Božka, Braňo, Danka, Ivetka, posádka je kompletná, nálada výborná, tuhšie šliapem na pedál, snažím sa predbehnúť čas. Všade navôkol sa rozlieva šíra rovina, nekonečná úrodná plošina Trnavskej tabule, kde-tu prerušovaná nevzhľadnými škatuľami priemyselných areálov (daň za pokrok, obeta konzumu). Krajom križujeme rozľahlú plochu vodnej nádrže, pláň sa začína vlniť. Zopodiaľ vykúkajú prvé pahorky – dominantný Zobor, nenápadná Plieška, výrazná Žibrica, náš cieľ je na dohľad. Už sa len trochu pokrútiť po Nitre (ide to rýchlo, chytáme zelenú vlnu), prebehnúť do Jelenca a trafiť tú správnu odbočku. Podarilo sa (príprava bola kvalitná)!

Sobota, kúsok po ôsmej, rekreačné stredisko Remitáž : 2 autá & 10 turistov /-iek (je tak akurát), bez veľkých príprav vyrážame (ani do kalíška sme si neuliali!).

Zatiaľ ide všetko ako po masle, iba z toho počasia som akýsi nesvoj. Je nečakane pekne, slnečno, teplo. Odvykli sme (len aby to vydržalo), len nech sa to nepokazí (pochybovačný červík vŕta v temných zákutiach duše, neveriaci Tomáš s obavou obracia zrak k nebu). Veď uvidíme…

Začíname putovanie za tajomstvom pohoria Tríbeč, vydávame sa objavovať jeho skryté poklady, prírodné krásy či pomníky doby, pyšné hradby i rozoklané skaly, miesta plné fantázie. Krok za krokom, po asfaltke i lesnej ceste, chodníku poznačenom ťažbou, sa ponárame hlbšie do náručia hôr, bližšie k ich poznaniu, odhaleniu mystéria. Fenomén Tríbeč, trhlina vo vnímaní reality (od určitej doby pred tým neutečieš, klobúk dole pán Karika! – i keď nie som čitateľom vášho žánru) spôsobuje, že sledovanie trasy spúšťam o pár stovák metrov neskôr. Alebo je to len moja nepozornosť?…

Stúpame hustým, tajomným (ale nie strašidelným) lesom popretkávaným množstvom ciest a cestičiek, slepých odbočiek ťažobných stojov. Hore kopcom sa tradične otepľuje, skupina sa trhá, kde-tu treba počkať, veď predsa – Tríbeč. Cez husté koruny stromov presvitajú lúče slnka, vytvárajú hravú mozaiku svetla a tieňa, pod nohy premietajú neskutočné tvary, fantaskné obrazce, celé okolie pretkávajú obrovskou svetelnou sieťou pripravenou polapiť nepripravenú dušu náhodného pútnika. Z hustej zelenej opony vystupujú prvé tmavé skalné bloky. Sme na mieste, stojíme pod Studeným hradom. Ak by však niekto na tomto mieste hľadal zvyšky dávnych múrov…

Prekročíme vyvalený kmeň, prielomom v nízkom vale vystupujeme na malú plošinku. Z drobnej skalky obklopenej zeleňou sa otvára prvý výhľad. Na vrcholci súmernej homole vpravo vytŕčajú spoza stromov končeky veží, neodvratne priťahujú zrak. Dúň, Gýmeš, náš nasledujúci cieľ.

Chodník sa vnára do hustého porastu, vinie sa ďalej po hrebeni. Obklopujú ho zaujímavo tvarované kmene, sochy lesa. Zastavujem, rozhliadam sa, fotím, napĺňam myseľ nenapodobiteľnými obrazmi, opäť som sa preniesol do galérie prírody, znova (už po niekoľkýkrát, ako vždy) som beznádejne polapený. Strácam pojem o čase (plynie okolo mňa úplne mimovoľne), prestal som vnímať tep doby. Som tu len ja a neskutočné umelecké diela, podivuhodné línie rastu, rozkladajúce sa odtiene zmaru. Nahý pahýľ nemo čnie proti oblohe, rámuje výhľad na hrad, ladné krivky pokrúteného dreva sa vlnia v nekonečnom chladivom vánku vzdúvajúceho sa povetria. Hrad, ktorý nie je skutočným hradom.

Zvoní mi telefón, vraj, kde sa toľko motám, ostatným je už zima. Precitám, hýbem sa, pokračujem ďalej. Priestor sa otvára, vchádzam na vrchol rozľahlého skalného hrebeňa. Svieti slnko, pofukuje chladný vietor, miesto robí skutočne česť svojmu menu. Výhľad je však fantastický. Zelená masa lesa sa rozlieva krajinou, vlní, vzdúva sa vo vetre, triešti o členité biele bralá vyhliadky. Loď Studeného hradu neohrozene pláva v ústrety bezmennej hradbe hôr.

V tomto momente nie sú vôbec dôležité miesta, názvy, poloha či nadmorská výška, zmysel majú len vnemy, pocity, emócie. Narýchlo zapamätané spomienky. Chuť vetra. Vôňa voľnosti. Farba oblohy. Dotyk slobody. Radostný spev rozvíjajúceho sa dňa. To podstatné sa ukladá v rozľahlej šírine vnímania, zákutiach pamäte, hĺbke duše. Náhly záblesk poznania a pochopenia. Jednota miesta a času.

Užasnutí krásou stojíme, nemo hľadíme do diaľav. Loď ticho pláva.

Aj uprostred slnečného dňa môžu po chrbte náhle preskočiť zimomriavky, telom prebehnúť nečakaný mrazivý dotyk. Je to len chladivý vánok, ktorý sa zahryzol do tela pod spoteným tričkom? Alebo okolo preleteli duše tajomných dávnych obyvateľov miesta, neznámeho hradiska? Ako šibnutím čarovného prútika sa preberám zo snového zamyslenia, opäť vnímam realitu, hľadám spoločníkov. Už (znova) mi poodbehli, sedia v závetrí pod ohoreným dutým pňom, maškrtia, oddychujú, slnia sa. Pridávam sa k nim. Po okolí sa povaľujú rozbalené batohy, ponúkajú na ochutnanie svoj lákavý obsah. Krabice plné sladkostí. Klobásu s cibuľkou (skvelý vynález). Slané pagáčiky. Prepeličie vajíčka. Ovocie aj zeleninu (od výmyslu sveta). Oriešky. Konečne príde rad aj na malý kalíšok štipľavej zázvorovice, či dúšok tmavočerveného ríbezláku. Toto sú tie okamžiky, to je pravá turistika, (aj) kvôli tomuto sa každý víkend rád vyberám do hôr (ľahšie vybojujem svoj ľúty ranný boj s lenivosťou). O kvalite výletu už nerozhodujú len kopce, metre, kilometre. (Samozrejme (trošku) preháňam.)

Musíme sa však pohnúť ďalej, opúšťame hrad ktorý nebol (takmer neznateľné stopy po starom hradisku, možno iba útočisku už dávno skryla zem). Je to však zaujímavé miesto, hádam nikto neľutuje túto krátku odbočku. Tie krásne (avšak chladivé) výhľady. Studený hrad.

Ešte chvíľu kráčame hustým lesom, zeleným tunelom, potom sa stromy postupne rozostupujú, kamenistý chodník začína ostrejšie stúpať cez neveľkú čistinku. Jar explodovala do priestoru v stovkách drobných farebných kvietkov, napĺňajú zrak radosťou, ovzdušie (takmer) neznateľnou vôňou. Žltá, fialová, zelená, modrá, stovky ich odtieňov, nebo a zem splývajú v jediné umelecké dielo, čo je plenér, čo už plátno, kde je tá hranica? Žiadny obraz, žiadna fotografia však nedokážu zachytiť pestrofarebný spev vtákov, hýrivú vôňu jasného rána. Čistinka sa stráca v lese, oslavný vtáčí chorál mohutnie. Zo zeleného šera sa vynárajú starobylé múry.

Gýmeš, kedysi honosné sídlo Forgáčovcov, dnes pomaly rozpadávajúca sa ruina (záchranné práce našťastie už začali) na temene hory Dúň. Ani si to neuvedomujem (v danom okamžiku to vlastne ani neviem), ale práve sme uzavreli pomyselný široký oblúk s minulotýždňovou návštevou Bieleho Kameňa. Forgáčovci a grófi zo Svätého Jura a Pezinka, dva výhonky starého šľachtického rodu Hunt-Poznanovcov. Prvýkrát prechádzam bránou, vstupujem na hrad (som rád, že dnes pri nej nestojí privítací výbor, ktorý by ma podľa dávneho zvyku vyplatil drevenou lopatou po riti).

Každým prejdeným krokom ma stále viac udivuje rozľahlosť priestoru, množstvo zachovaných (i odpoly zrútených) brán, bášt, bastiónov či palácov. Skoro poltisícročie stavebných prác (na týchto miestach sa budovalo ešte v 18. storočí) vytvorilo skutočný klenot medzi hradmi karpatskej kotliny. Kde som bol doteraz? Prečo som tak dlho váhal s návštevou (a obdivoval jeho siluetu len z úctivej vzdialenosti)? Naozaj by som si zaslúžil zopár nerátaných. V krásnom slnečnom dni sa na múroch objavujú neviditeľné tiene, presúvajú sa v našich stopách. Začínajú rozprávať…

  1. storočie sa láme do druhej polovice, keď Ondrej, syn komesa Ivanku dáva na mieste pôvodného hradiska budovať opevnený hrad. Jeho rodu patria rozsiahle majetky na blízkom okolí už odnepamäti (praprapredkovia, vojvodcovia Hunt a Poznan vraj kedysi na úsvite tisícročia pri rieke Hron opásali mečom svätého Štefana, čím ho vymenovali za uhorského kráľa – a kráľ vedel prejaviť vďačnosť verným spoločníkom). Doba je však nepokojná, dravá rieka histórie sa divo derie po úbočiach hory Dúň, formuje podobu hradu. Už onedlho ho dobýja Matúš Čák, potom sa stáva majetkom kráľa, aby sa neskôr vrátil do rúk rodu, ktorý po novom nesie meno Forgáč. Koleso dejín sa valí bez prestania ďalej, ničivý požiar zakladajú Turci aj povstalecké Betlenove vojská, hrad však ako bájny Fénix neustále povstáva z popola. Začiatok konca predznamenáva presídlene dedičov do kaštieľa v obci, hore zostáva len vzácna rodová krypta. Aj tú však v roku 1814 navštevujú vykrádači hrobov, telesné pozostatky bývalých majiteľov sa váľajú rozhádzané po okolí kaplnky. Definitívnu záhubu znamená rozhodnutie Karola Forgáča (to meno si zapamätajte) použiť krov strechy na výstavbu cukrovaru dole v obci.

Neopakovateľné obrazy, fascinujúca prehliadka – s doširoka otvorenými očami sa snažím zapamätať si každučký detail zrúcaniny, dotýkam sa chladného pokoja brál, načúvam tichu vysokých palácových múrov, týčiacich sa doprostred azúrovej nádhery. Pokúšam sa uložiť spomienky do pamäte, preniesť ich odtlačok na snímač fotoaparátu. Márne, aj tak kĺžem len po  povrchu, množstvo vnemov je priveľké, emócie prihlboké. Motám sa ako zmátožený, nedokážem sa sústrediť, dostal som ranu priamo medzi oči, toto som naozaj nečakal! Krása výtvoru ľudských rúk sa dokonale snúbi s krásou prírody. Žiarivá beloba starých hradieb, vyhladených dotykom mnohých storočí dokonale ladí so zeleňou okolitých lesov, strání, vzdúvajúcich sa ako vlny v jemnom vánku prekrásneho jarného (ale už takmer letného) dňa. Na hrade sme sami, ticho prerušuje len spev vtákov a jemný šum rozhovorov. Dokonalá vôňa skorého sobotného predpoludnia.

Keby to nebola skutočnosť, bol by to gýč. Štíhle kamenné prsty, zvyšky veží a múrov sa ako nemá výčitka (ľudskej nevšímavosti) týčia proti oblohe, pod nimi rozľahlé suťoviská, biele ohlodané kosti predhodené nenásytnému zubu času. Temný portál, skalný vstup do neznámej časti hradu láka ku vstupu. Kam vedie, aká tajomná postava sa rysuje v jeho priechode? Kamenné okno či vysoká brána rámcujú výhľad do krajiny. Čo skrývajú rozľahlé lesy, čí zrak to z hĺbky krovísk sleduje vzdialené hradby? Vzdušné oblúky okien visia len na tenučkom vlásku, viaže ich jediná pomaly sa rozpadávajúca tehla (dokedy ešte?). Klenba pivnice ukrýva chladivú ozvenu dávnych slov (rozumeli by sme im ešte aj dnes?). Zvyšky honosných stĺpov kaplnky sú už len vzdialeným odrazom bývalej slávy, stačí však privrieť oči, z výšky okien sa do priestoru derú slnečné lúče, rozsvecujú honosnú výzdobu stien. Tých, v ktorých sú dnes vyryté iba znaky ľudskej hlúposti a nafúkanosti. Obytná veža, najstaršia časť hradu, sa pomaly zosúva dole svahom, kopí sa na nádvorí. Pozor, nevstupovať! Obloha náhle černie.

Pod ochranou košatého stromu (zeleň postupne prerastá celý areál, príroda sa plazivo snaží prinavrátiť svoju výpožičku) sa rozkladáme ku krátkemu oddychu. Bolo toho naozaj dosť, je potrebné utriediť si dojmy, naposledy načerpať atmosféru starých múrov. Gím = jeleň, Dúň, Gýmeš, Jelenec – farebný kolotoč slov víri v hlave, stáča myšlienky do dávnych čias, keď sa po okolitých lesoch preháňali početné stáda vysokej. Dnes sú cestičky pod hradbami preplnené desiatkami veľkých ulít („Dávaj pozor kam stúpaš!“), dvojica sa rozložila priamo uprostred chodníka (súboj, milostné vzopätie?). Reč sa tak oblúkom opäť stáča k dávnym majiteľom. Boli to veru riadne koťuhy (ako spodobil v románe Gýmešský hárem Laco Zrubec), najmä ten posledný, Karol, zaťatý starý mládenec. Po jelenských dvoroch vraj behalo veľa mladých grófov, ľavobočkov pôžitkárskeho šľachtica. Keby tak hradné múry prehovorili…

Čerňava sa (podmienečne) rozpustila, či chceme, či nie, musíme pokračovať. Opúšťame starý hrad, stretávame prvých turistov (aj cyklistu). Čaká nás zostup do údolia. Najskôr sa chvíľku porozhliadneme z akejsi drobnej vyhliadky (obzrieme si smer ďalšieho putovania) a potom sa púšťame na ďalšiu cestu. Úzky chodník strmo klesá dole svahom, občas musíme preliezať povyvaľované obrovské stromy ležiace krížom cez cestičku. Uff, kedysi som tadiaľto plánoval viesť cyklistický výlet!!! (Vymýšľať trasu len podľa mapy – som nepoučiteľný). Odchýlenou bráničkou vstupujeme do jelenskej gaštanice, gaštanového pralesa.

Založená bola vraj ešte zopár rokov pred stavbou hradu, podmienky stromom svedčali od samého začiatku, tie súčasné sú už ich druhou či treťou generáciou (poniektoré majú možno až 400 rokov). A porast sa dokáže ešte vždy prirodzene zmladzovať. Rozsiahla gaštanová záhrada uprostred dubovo-hrabového lesa je stále ekonomicky činná, na jeseň je vstup do areálu zakázaný (značka zrušená!).

Prekračujeme dohladka vyleštené kmene padlých velikánov (denne ich, chtiac-nechtiac, obrusujú zadky mnohých návštevníkov), treba hľadieť pod nohy. Zrak však neodbytne kĺže nahor, priťahujú ho ozrutné (bohužiaľ vysychajúce) kmene gaštanov vytŕčajúce z hustého húštia, dávneho pralesa. Modrá obloha, mohutné biele oblaky a suché pahýle vysokánskych stromov vytvárajú nezabudnuteľné scenérie, dnešok je skutočne bohatý na nečakané vizuálne zážitky. Vychádzame z gaštanice, pokračujeme lesom. Prekvapuje nás hustým zeleným podrastom, vysokou trávou. Neskutočný les!

Míňame otvorený priestor, akýsi náznak výhľadu, opäť sa ponárame pod ochranu stromov. Chodník sa krúti, kľukatí pomedzi odrastené kmene, veľmi mi pripomína cestu, ktorou sme sa pred pár rokmi vracali z výletu za tajomstvom Trhliny. Až pohľad do mapy v kľude domova prezradí, že moje déjà vu bolo skutočné – áno, presne po tomto traily sme, ako po slalomovej trati,  vykrúcali svoje bicykle. Magické lesy tríbečské – skutočnosť sa stáva snom, sen prerastá do reality. Známe spoznávaš len ťažko, neznáme ťa dôverne priťahuje (do svojich osídiel), ľahko strácaš smer putovania. Si iný, tvoja osobnosť sa štiepi, znásobuje, objavuješ sa na nečakaných miestach, si tu a zároveň inde. Tajomno opantáva tvoju myseľ.

Zelený chodník ústí na spevnenú cestu, križovatku cykloznačiek. I tu sa mi to zdá akési povedomé… (Opodstatnene). Sme pri Červenom kríži (náhly záblesk dôverne známeho, oblúk návratu), pribúda ľudí, dnes (skutočne) nie sme v horách sami. Na konci nekonečného tunela lesnej zvážnice sa objavuje párik cyklistov, vyberáme sa ich smerom, zrazu sme len malými bodkami na magickom maliarskom plátne čarovného lesa…

Tu musíme odbočiť. Vľavo, poza zalesnený hrebeň (tam plánujeme nakoniec vystúpiť) vedie cesta. Nespevnená, blatistá. Opäť sa zaťahuje, padajú prvé osamelé kvapky. To nebude (hádam) nič vážne, nepripúšťam si žiadne pochybnosti, prekypujem optimizmom. Taký krásny deň…

Tmavé chmáry sa rozplývajú, popri plote lesnej škôlky sa otvára aspoň úzky výhľad do krajiny. Postojíme, oddýchneme, občerstvíme sa, už je čas. A tiež pokocháme výhľadom. Tam v diaľke, takmer nerozpoznateľný, sa na horizonte snovo, rozmazane rysuje povedomý obrys. Havranica, Záruby, Čelo a Veterlín – 60 kilometrov vzdialený pozdrav domova, okamžitý silný pocit ukotvenia v priestore, pevný bod, prístav. Maškrty sú ihneď sladšie, nápoj viac osviežuje. Padajú prvé drobné kvapky, pripomienka pominuteľnosti okamžiku, poďme radšej o kus ďalej.

Ale tu je blata! Rozjazdený úsek, príjazd ku krmelcu radšej obchádzame lesom, hustou trávou v tieni košatých stromov, vysmädnuté kliešte pištia radosťou… Keď sme už tu, strihnime to krížom, budeme tam (na hrebeni) rýchlejšie, terén vyzerá schodný.

Len pár desiatok krokov voľnou krajinou a … spoza prítmia stromov vystupuje kríž, neďaleko neho sa spod zeme rysujú nevýrazné stopy akejsi neveľkej stavby (už takmer úplne odovzdanej pôde, pôvodný účel sa nedá ani odhadnúť, mapa mlčí). Pristupujeme bližšie, na plošine mohutnej podlhovastej skaly je pripevnená tabuľka. „Na tomto mieste odlož svoju pušku, poseď si a v tichosti zaspomínaj na poľovníkov, čo pred Tebou kráčali týmto lesom…“. A zboku ďalšia. „1899 Ivan Kochanovský 1918“. Vedľa, ako tajná šifra v kove vyleptaný QR kód.

„Tu pod týmto kameňom ležia telesné pozostatky 18 ročného študenta Lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici Ivana Kochanovského. Kto bol Ivan Kochanovský?

Narodil sa na prelome storočia ako syn miestneho zemana poľského pôvodu, ktorým patrili tieto okolité lesy. Už od detstva prejavoval neobyčajný vzťah k  prírode a jeho túžbou bolo stať sa lesníkom. No ťažká choroba mu zabránila uskutočniť  túto jeho túžbu a vo februári 1918 zomiera. Ako ťažko chorý mal jedinú túžbu, keď sa nemohol stať lesníkom, chcel byť v lese, ktorý tak miloval aspoň pochovaný. Táto túžba bola splnená a za účasti najbližšej rodiny tu bol vo februári 1918 pochovaný. Jeho hrob bol vyzdobený čečinou a po vojne bol na hrob dotiahnutý tento kameň.

V 90tych rokoch bol na tomto mieste vysvätený kríž. Dnes, keď sa píše rok 2021 bolo nutné starý kríž vymeniť, nakoľko už nebol v dobrom stave. Členovia miestneho poľovníckeho klubu Michal H., Norbert F. a moja maličkosť sa rozhodli osadiť nový kríž a taktiež pamätné ceduľky. Jedna nesie meno pochovaného Ivana a tá druhá je odkazom a spomienkou na členov poľovníckeho klubu, ktorí už bohužiaľ poľujú tam hore…

Najbližšie nás čaká posvätenie nového kríza. V dnešnej rýchlej dobe je o to dôležitejšie pripomínať si minulosť, pretože kto nepozná svoju minulosť, nemá budúcnosť…“

Ticho stojíme, snažíme sa spracovať prekvapujúci zážitok, nečakaný nález. Je to skutočná pravda či len mystérium Tríbeča? Odkiaľ sa vynorilo toto miesto, (mystická zrúcanina, kríž, tajomný hrob) mapa ho nespomína, internet (takmer) mlčí, len ťažko, s veľkým sebazaprením uvoľňuje jedinú dostupnú informáciu. Kochanovská hora (na mape ju nenájdeš), (dobre) utajené miesto tajuplného pohoria. Nebyť toho blata…

Pokračujeme, stúpame LESOM. Najskôr po takmer neznateľnej cestičke, potom sa púšťame na potulky po mnou obľúbenej voľnej krajine, každý milimeter jej priestoru je cestou, každý strom ukazovateľom smeru, každé steblo trávy mäkučkým kobercom. Vychutnávame si náladu starého pralesa, pocity objaviteľov narúša len starý zvalený posed (alebo to je triangulačný bod? Nevedno, nedokážeme sa zhodnúť, do batoha aspoň vkladám pár starých hrdzavých klincov rozhádzaných po zemi – symbolicky ich zatlčiem do kríža na Klokoči). Putujeme po stopách dávnych hraničných kameňov (hranica čoho?). Obdivujeme & opájame sa vôňou obrovského sírovca parazitujúceho na odrastenom strome (potichu ho oslobodzujeme, huba putuje do batohov). Šliapeme po tisícoch tmavých kameňov vykúkajúcich z trávy, meter po metri sa presúvame ďalej, bližšie k vrcholu.

Terén sa dvíha, na temene malej vyvýšeniny sa vŕšia skaly, akoby ich zoskupila majstrovská ruka pána Picassa. Kubistické veľdielo prírody, neopakovateľný skalný útvar vyzýva k priblíženiu, láka k dotyku. Hladká, horúca, členitá kremencová skala necháva v okamihu precítiť (nie však pochopiť) proces svojho zrodu a premeny na nenapodobiteľné umelecké dielo určujúce charakter nenápadnej skalky uprostred hôr, Čiernej skaly.

Miesta krásneho a tajomného. Tak ako okolité lesy, tak ako celé pohorie, ako Tríbeč. Krásne bralo, príjemná atmosféra, nádherné rozložité, i zaujímavo tvarované stromy, výhľady však trochu nezáživné, obmedzené, fádne, zahalené zelenou oponou novo prebúdzajúcej sa prírody. Len tam vzadu, v priezore spoza ostrovčeku borovíc nad ohniskom vykúka v diaľke hrad. Gýmeš, Dúň, sladké chvíle dnešného predpoludnia. Povedľa sa skrúca chodník, to bude asi tá najlepšia cesta na zostup.

Priestor sa náhle otvára, les prechádza do drobnej lúčky porastenej vresom, svah spadá východným smerom, otvára sa VÝHĽAD ! Studený hrad a Dúň máme ako na dlani, tiež Veľký Lysec a Ploskú či všadeprítomné veže elektrárne v Mochovciach. Sadáme si na drevenú lavicu, dohladka vyleštený kmeň stromu, na kamenný stôl, ploský balvan, kladieme občerstvenie, napĺňame dušu krásnymi obrazmi. Už vieme, dnešné plány sa nám úplne naplniť nepodarí.

Nevadí však, aj najsmelšie očakávania sú mnohonásobne prekročené, divadelné predstavenie, ktoré sme mohli zhliadnuť v tento jarný deň bolo (a je) čarokrásne. Dnešok nám poskytol priveľa krásy, popri nádherných scenériách či pyšných starých múroch rozprávajúcich dávne príbehy nebolo predsa možné prebehnúť bez povšimnutia, bez (aspoň) krátkeho pristavenia. Čas tak neúprosne letí…

Ešte stále sedíme, debatujeme, nevieme sa odlepiť od krásneho zákutia. Objavili sme (takmer) ideálne miesto na nočný bivak, k dokonalosti mu chýba hádam iba prameň (pravdepodobne). V duchu sa prenášam do neskorej letnej noci, ovzdušie je presiaknuté vôňou lúk (a viníc), z oblohy nemo blikajú drobné hviezdy (či prelietavajúce neznáme telesá), z kde-tu tíško praskajúcej pahreby žmurkajú dohasínajúce uhlíky, zavrtávam sa hlbšie do spacáku. Les zmĺkol, sen sa spúšťa na táborisko. Svitá, noc bledne, priamo pred našimi očami (ešte nikto nevyliezol zo spacáku) sa rozsvecuje obloha, hrebene hôr olemováva jasná žiara. Hrad sa rozsvietil, chladný biely drahokam žiari do krajiny. Vzduch pretína prvý ranný trilok. (Tak čo, kedy vyrazíme?)

Odchádzame, lúčim sa s magickým vrcholovým lesom, posvätnými rituálnymi okolicami stromov, opäť som zaostal, mám čo doháňať. Ťahá nás to príliš vľavo, len byť čo najskôr v doline, na tej správnej ceste, čím skôr bližšie k cieľu. Dnes vynecháme nielen Pliešku a Cigáňa, už obiehame aj Malú skalu. Niekedy nabudúce, veď je tu tak krásne!

Najskôr sa musíme zhodnúť (či dohodnúť) na smere ďalšieho postupu. Tríbeč motá nielen magnetické póly ale i naše mysle, chvíľku sa hľadáme. Avšak nakoniec nachádzame ten správny kurz, po dlhej rozmáčanej cykloceste (je ich tu plno, križujú lesy ako pavučina) sa posúvame pod posledný vrchol, ten máme po ceste.

Lenže kde odbočiť? Húštie okolo cesty hustne, vyrušili sme aj statnú laň (veľkú ako stodola, jediným skokom sa prehupne cez širokú cestu). Zvážnica sa stáča, v jej ohybe odbočuje do húštiny náznak chodníčka, GPS-ko nás posiela rovnakým smerom. Pokračujeme hustým lesom, Stará skala bude asi iba názov lokality hlboko v lese, v týchto húštinách, na tejto planine predsa nič zaujímavé nebude.

Hops, že by predsa? Takmer po rovine vstupujeme na kótu 376, jej východný svah sa prudko trhá, v skalných blokoch spadá z vrcholu. Bledé skaly sú obrastené machom, trávami i náletovými drevinami, schovávajú sa pred nami v zelenom závoji, vykúkajú len v malých náznakoch. To o kúsok vedľa… zo zelene sa vynárajú biele bralá, odvážne čnejú do priestoru, ponúkajú krásny vzdušný výhľad na Studený hrad i Dúň, či dominantný Veľký Tríbeč. Nádhera! Za toto naozaj stálo predierať sa lesom, pochybovať a dúfať. Stará skala nesklamala.

Schádzame, do cieľa to už máme len kúsok. Posledný krát sa potešíme (už notoricky) známym výhľadom na naše dnešné hrady (i ten čo ním v skutočnosti nebol) a ponárame sa do ruchu civilizácie. Ako blesk z jasného neba nás víta hlučná muzika, techno, na táborisku pri priehrade bude asi nejaký koncert či cirkusové predstavenie.

Nie, to sa len skupina mládežníkov vybrala na chatu, hudobná produkcia rinúca sa z ich aparatúry ako pomôcka pri varení gulášu je neskutočná – tuc-tuc-tuc-tuc-tuc (oni by sa ale určite neuspokojili mojimi starinkami). Nadobudnutú slobodu si treba užívať.

A tú si užívajú aj skupinky na terase v kempe. Na chvíľku sa pripojíme aj my, nápoj a polievku si predsa zaslúžime. A v pohode môžeme zo seba nechať vyprchávať atmosféru na zážitky bohatého dňa. Len ten okolitý ruch a hokejový prenos v televízore priamo nad našou hlavou trochu (vlastne riadne) rušia. Príliš sa tak nezdržiavame, na našich dnešných Skalách bolo oveľa príjemnejšie (len pivko tam chýbalo).

Bol to naozaj krásny deň. Paľo vymyslel skutočne perfektnú trasu, mala všetko – prírodné krásy aj závan histórie. A výbornú partiu, ktorú dnes tvorili (ďakujem!) : Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Ilavská, Ivetka Pekaríková, Alica Binková so synom Jurajom, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Vlado Naď a

Juro Golier

Ako sa postaviť k spracovaniu príbehu zaujímavého dňa? Napáliť to všetko na papier hneď skraja, bez príprav, surové ako mäso, plné šťavnatých zážitkov, z ktorého ešte odkvapkávajú čerstvé emócie? Či nechať myseľ v pokoji spracovať pocity, usporiadať myšlienky? Každý to predsa cítil inak, každý prežíval svoj vlastný deň. Vplyvom okolností si (nútene) vyberám druhú možnosť. Slová pomaly zostupujú z mysle do končekov ukazovákov (nezvládam strojopis), písmená sa objavujú na obrazovke, avšak veta sa vždy akosi vyšmykne spomedzi dengľavých prstov, zostávam prázdne civieť na obrazovku, radšej sa postavím, netlačím na pílu. Verím, (viem) že každý obraz si nakoniec nájde tie správne slová, veta, ako dažďová kvapka pokojne stečie do nekonečného oceánu príbehov. Pridlho som leštil tento drobný kamienok, snažil sa z neho vybrúsiť mnohokarátový drahokam, či moje úsilie nebolo márne nech rozhodne každý z Vás…

Akcia Okolím Svätého Jura

sobota 22.5.2021

Po perách prebehne ľahký úsmev, obličaj oživí samovoľný zášklb mimických svalov, takmer nebadateľný pohyb obočia, myk zavretých viečok. Spíš, snívaš (po prebudení si nebudeš nič pamätať). Sen sa odvíja v tvojej mysli ako nemý film bez hercov (jediným si ty sám), plátnom je sama tvár, odzrkadľuje každý okamžik príbehu, každú sekundu deja, úplne všetko. Ako pod obrovským zväčšovacím sklom zobrazuje tvoje pocity, emócie, túženia. Snové miesta, fóbie, hrdinské činy, radosti, najhoršie obavy, vysnívané tváre. Toto sú tie (ojedinelé) chvíle, keď sa nedokážeš pretvarovať, keď svoje správanie neprispôsobuješ vonkajším vplyvom, očakávaniam okolia, vynúteným normám správania. Si sám sebou, snívaš svoj sen.

Ten máj (apríl, marec…) si z nás hádam robí žarty! Čo platilo v pondelok, je v utorok presne naopak, streda všetko zamotá, štvrtok poodchýli okienko nádeje, to však piatok s pleskotom zabuchne. Tak ako bude v sobotu (nedeľu)? Aj stará cigánka tápe, nevidí ani na hodinku dopredu. A čo potom majú robiť obyčajní ľudia ( 😉 )! Dá sa z toho vôbec vybŕdnuť? Z plánu akcií nám najskôr narobila trhací kalendár tá žltá pliaga, teraz ju nahrádza počasie. V týždni sa ešte drží ako-tak na uzde, priblíži sa však víkend a… tuším bude lepšie zostať doma. Nie som tak odolný ako niektorí kamaráti (a kamarátky), v chlade a vlhku sa mi na bicykel veru nechce. Nie celkom ideálne počasie (čiže úplne na ho… nič) sa lepšie znáša na peších výletoch. Turistická skupinka sa (našťastie) zatiaľ nerozpadla, každý víkend plánujú nejaký výšľap, pridám sa (opäť) k nim.

Dnes sme mali pôvodne splavovať Malý Dunaj, meteo výhľad však akciu posunul na iný – lepší (?) termín, pôjdem do Jura, v Karpatoch bude fajn, voda ako voda…

A v tomto bode som sa zasekol… Sedím, hádam tisíci krát čítam tých úvodných pár viet, zmažem slovo, pridám dve, presuniem čiarku. A tak stále dokola. Čakám na prvé písmeno… Nie, končím, zaklapávam notebook, dnes z toho už nič nebude. Naťahujem sa za ovládačom, bezmyšlienkovite prepínam kanály. Drobný židovský mladík s fúkacou harmonikou okolo krku si niečo (odpoly nezrozumiteľne) drmolí pred mikrofónom (…and it’s a hard rain’s a-gonna fall… / aj tu búši do okien hustý lejak). Strih. O pár rokov neskôr stojí mladý muž v koženej bunde na pódiu, otočený chrbtom k obecenstvu hrá na elektrickej gitare a spieva, hľadisko nespokojne bučí (…no, I ain’t gonna work on Maggie’s farm no more… / veru, aj ja nerád robím v záhrade). Koľko ciest musí človek prejsť aby sa stal mužom? Mať tak tvoj talent, Bob (všetko najlepšie k okrúhlinám)!

Sobotné ráno, auto prechádza krajinou ako nôž maslom. Sivou, podmračenou, neprívetivou. Nevľúdne oceľovotmavé oblaky skresľujú perspektívu, zmazávajú rozmery. Neďaleké hory sa zdajú byť blízke a zároveň nedefinovateľne vzdialené. Dážď visí vo vzduchu, už-už sa hotuje vypadnúť z neforemnej jednoliatej guče mrakov. V aute panuje (podmienečný) pokoj. Po diaľnici to zľahka odsýpa takmer samé, rádio hrá, motor tíško pradie, aj spolucestujúca (zatiaľ) vrní blahom. Pri Trnave sa na čelnom skle objavujú prvé nesmelé dažďové kvapky. Nálada hustne. Za Sencom prší už regulárne. Nastupuje depka. Slovenský Grob iba prebehneme (v takom nečase by ani hus z domu nevyhnal), len okrajom štrajchneme Pezinok (vlastne Grinavu) a čo nevidieť sa už krútime po úzkych uličkách Svätého Jura. Pekné mestečko, má dušu (vidno aj spoza stieračov).

Neďaleko kostola sv. Juraja (toho horného) je parkovisko, na ňom auto, pri aute naši kamaráti. Hneď je ten deň veselší, odrazu sa lepšie dýcha (nechodili sme zbytočne). A keď sa o pár okamžikov pristaví vedľa aj tretie vozidlo… všetko zlé je zabudnuté, tento deň nemá chybu! Vítame sa, niektorí sme sa už veru dlho nevideli. Ale príliš sa nemotáme, predsa len, to počasie…

Kráčame hore Svätým Jurom, cesta stúpa popri kostole, ani sa tam priveľmi nezdržiavame, veď tadiaľto sa budeme predsa vracať (to už bude hádam krajšie). „Keď sa rozprší ešte viac, idem domov!“, počujem to naozaj alebo mi len hlavou znie akýsi (neposlušný) vnútorný hlas? Neviem, snažím sa ignorovať ten hryzavý nepokoj, zárodok pochybností (o sebe, o rozhodnutí, o tomto dni). Jemné popŕchanie zmenilo asfaltku na čiernu vrásku na tvári mestečka, hlboký antracitový rez sa ťahá kamsi nahor, do hôr, mokro sa leskne v ľahkom rannom vánku. Vzduch vonia slobodou.

Pri kríži (tento je iný ako ostatné, má modernistický nádych) odbočuje značka vľavo, chodník prerezáva strmý svah, poza dvory posledných domov stúpa do lesa. Pod ochranou hustých korún stromov dáždik ustáva, cez túto hradbu sa len tak ľahko neprebije, prestáva máčať naše vlasy, v tenkých prúžkoch stekať po čele, ticho šuchotať na bundách. Len pár krokov, len niekoľko nenápadných znakov (zlomený strom, dažďová kvapka na hrote nosa, zaškriekanie vtáka) a prekročili sme bránu. Rovnými nohami sme vhupli do celkom iného sveta, obklopila nás zelená tma, magické šero tajuplného lesa.

Hlboký žľab vedie ďalej do hôr, jeho strmé svahy pokrýva bujná vegetácia, pokrútené korene stromov ticho strážia cestu nahor. Ako obrovské hady, chápadlá mýtickej Medúzy sa načahujú po náhodných okoloidúcich, snažia sa zastaviť, spomaliť ich výstup. Musíme sa mať na pozore, stačí chvíľka nepozornosti, jeden neopatrný pohyb, vybočenie z chodníka a… jediným pohľadom do očí obludnej Gorgony znehybnieme, premeníme sa na kameň, staneme sa naveky súčasťou tajomného lesa.

Ten les je naozaj rozprávkový, hustý, sýtozelený, po rannom dáždiku (ešte stále popŕcha) presiaknutý sviežosťou, vlahou. Mäkučký chodník zľahka vedie naše kroky, pripomína vzácny perzský koberec. Čas beží akosi mimovoľne, ani sa nenazdáme a stojíme pod zeleňou obrastenými múrmi. Zrúcanina hradu Biely Kameň, starodávne sídlo zemepánov zo Svätého Jura a Pezinka, niektorí (viacerí, takmer všetci) sme tu prvýkrát.

Bolo to už tak dávno… Začiatok 13. storočia, krajinou sa práve prehnala ničivá tatárska smršť, kráľ prikazuje svojim vazalom budovať kamenné hrady, lepšie odolávajúce ozbrojeným vpádom. Doba je taká hektická… V divokom toku vekov opevnené sídlo odoláva mnohým nájazdom, veľmi často mení vlastníkov. Neúprosný čas (a nové zvyklosti) sa podpisujú aj na ňom, definitívnu ranu mu však uštedruje útok Osmanov. Strom vyschol… (Povráva sa, že hrad dostavali až potom, ako tajomný pútnik zastokol do zeme suchý prút. Z prútika vypučal strom, hrad prekvital…)

A tak stojíme pod jeho ruinami, ktoré postupne pohlcuje okolitý les. Pohľad na pyšný hrad týčiaci sa nad strechami svätojurských domov je už dávno zabudnutou minulosťou, dnes sa nad mestom rozkladá len zelený pahorok. Ale i tu sa skupina dobrovoľníkov snaží uchovať pre nasledujúce pokolenia dávne materiálne dedičstvo, zakonzervovať jeho pozostatky. Bola by to taká škoda… (zopár brigádnikov stretneme už o chvíľu, aj v tomto nečase sa vybrali pracovať).

Začíname výstup na horné nádvorie. Chodník sa strmí improvizovaným schodiskom (po svahu spevnenom drevenými kolmi) popri zvyškoch múrov a bášt. Víta nás pozoruhodne rozľahlý areál s množstvom stavebných zvyškov, necvičené oko v nich dokáže len s veľkou dávkou fantázie rozoznať účel, na ktorý boli určené. Vchádzame do výnimočne dobre zachovaného a priestranného podzemného priestoru. Ťažko odhadnúť čo ukrývajú jeho klenby, bola to pivnica či nánosmi histórie zanesená komnata? Nevedno, tá pivnica je však pravdepodobnejšia. A ktovie, možno je to práve ten otvor, v ktorom podľa povesti mladá žena stratila (a po roku znova našla) svojho synčeka. Kamenia, na ktoré sa premenil jej poklad, je navôkol nadostač.

Tu na nás neprší, tu by sa dalo aj (komfortne) prespať (snáď tu po nociach nestraší!) – až teraz robíme štartovaciu fotografiu, až tu sme sa (dnes) prvýkrát na chvíľku zastavili. O chvíľu sa ale opäť vynárame z podzemia na svetlo (primračeného) skorého sobotného dopoludnia, ešte sa narýchlo, ukradomky, len niekoľkými krátkymi pohľadmi snažíme obsiahnuť všetky hradné zákutia, uložiť do pamäte trvalú spomienku. Nabudúce bude hádam krajšie počasie, i keď… dnes je tu aspoň (takmer) ľudoprázdno.

Pokračujeme. Krásna lesná cesta nás vedie ďalej, deň sa len začína. „Od uťatého stroma smrtelňe trafeni, složil tuto jeho mlade Kosci ten 14 ročni Mladenec…“. Matulov kríž, pripomienka nešťastia zo začiatku minulého storočia, prvé zastavenie na našej dnešnej ceste krížov. Bohužiaľ, čerstvo poznačená vandalským (?) činom, torzo kríža leží vzadu za pomníkom na zemi…

Kto bol mladý Janko, o čom sníval, po čom túžil, čo mohol dosiahnuť, kým sa mohol stať? Už nikdy sa to nedozvieme, desiatky otázok zostanú navždy bez odpovedí. Čas zastaviť nevieme, koleso udalostí otočiť nedokážeme. Len chvíľku ticho postojme, zamyslime sa. Čakajú nás ďalšie kríže…

Červený (tiež vandalsky poničený), Modrý, Dušičky, Kaplnka sv. Jozefa, Biely kríž – to však už (priveľmi) predbieham. Teraz sa pohybujeme po starej pútnickej ceste do Marianky, väčšina z uvedených krížov sa na daných miestach nachádzala prinajmenej od konca 18. storočia (keď ich zachytilo prvé vojenské mapovanie Uhorska), ich dnešná podoba je samozrejme novšia. I tak si však môžeme predstavovať…

…ako sa po ceste lesom uberá procesia veriacich (či osamelí jednotlivci), putujú do Marianky, možno najstaršieho pútnického miesta na Slovensku (či v Uhorsku). Mnohí z nich dúfajú v uzdravenie, veria v zázrak, či svoju púť konajú ako vyznanie viery a vďaky.

My dnes putujeme za zážitkami, za pocitom pokoja. Cesta sa kľukatí lesom, stále mierne stúpa, náš had sa naťahuje, trhá. Pri kríži, na križovatke, či vrchole stúpania sa však vždy počkáme, chvíľku zastavíme. Zamyslíme i občerstvíme (telo i dušu). Krásny výlet, pekný deň – i pršať už postupne prestáva. K dobrej nálade a spokojnosti nepotrebujeme dychberúce výhľady (i keď nimi nepohrdneme), extrémne vzdialenosti, či prevýšenia, niekedy (väčšinou) stačí len pohodová prechádzka v príjemnej spoločnosti. Veď… – všade je predsa tak nádherne!

V drobnostiach tkvie krása, v jednoduchosti je základ úspechu. Detaily sa spájajú, prejdené metre a uplynuté minúty splývajú do množstva drobných príjemných zážitkov, do jediného skvelého pocitu. Čas letí… Zdá sa, že hoci od nášho ranného stretnutia uplynulo len pár sekúnd, je to všetko už veľmi vzdialené, akoby sme prešli obrovskú porciu kilometrov. Zatiaľ ich však je len pár… Paradox vnímania skutočnosti, relativita toku času.

Celé okolie je popretkávané perfektnými cestami, v sedle bicykla by sa tu dalo stráviť veľa zaujímavých chvíľ – už sa teším na Jankinu akciu (zároveň sa toho však trochu obávam). Ani sa nenazdáme a vychádzame na čistinu, križovatku s lesnou asfaltkou. Pekný nový altánok láka k oddychu. Batohy sa otvárajú, ponúkajú na ochutnávku svoj (vzácny) obsah. To nie je hostina, toto sú lukulské hody!

Batohu odľahlo, hneď sa ľahšie nesie, avšak s plným bruchom sa kráča omnoho ťažšie, budem to musieť nejako rozchodiť. Asfaltka vedie popod Malý Javorník, sponad stromov vykúkajú farebné gule, možno tam pristáli mimozemšťania. Nie, je to len pracovisko SHMÚ, meteoradar (to sú tí, čo môžu sa dnešný dážď). Po chvíli asfaltku opúšťame, zvážnicou poza Brezovú lúku sa blížime pod Sakrakopec. Ešte predtým si však užívame zopár širokých výhľadov na Bratislavu.

Sakrakopec, príznačné meno. 24. november 1966, lietadlo zo Sofie do Berlína kvôli zlému počasiu neplánovane pristálo na letisku v Ivanke, cestujúci už od obeda nervózne čakajú na odlet, čas sa tak vlečie… Na mesto zatiaľ sadá zimný podvečer, autá rozsvecujú reflektory, cinkanie električiek sa stráca medzi prvými snehovými vločkami, náhliaci sa chodci vyťahujú vyššie goliere svojich kabátov (už aby boli doma, pri večeri), tma i sneženie hustnú, svetlá pouličných lámp vykresľujú dlhé tiene… Konečne! Prichádza povel na štart, Iljušin roluje po dráhe, sťažka sa odlepuje od zeme, točí nad Malé Karpaty. O dve minúty sa ozýva ohlušujúca rana, objavuje silný záblesk. Les horí. 82 ľudí Berlín už nikdy neuvidí…

Dnes sa na mieste nešťastia nachádza malé pietne miesto. Pomník, kríže v lese, menoslov obetí. Silné emócie nepotrebujú veľa slov.

Ešte dlhý čas preberáme v mysli i rozhovoroch udalosti toho škaredého štvrtku, spracúvame zážitok, na ktorý sa len tak nezabúda. Spleť ľudských príbehov, ktorá sa osudovo pretla v ohnivej sekunde na temene malokarpatského vrcholu. Na Sakrakopci.

Zvážnica nás vedie zaujímavým polootvoreným terénom, ťažba či polom poodhaľuje oponu lesa. Našťastie už neprší, pri čiastkových pohľadoch do okolia aspoň prichádzame na iné myšlienky.

Paľo nás volá kúsok mimo cesty, úzkou prťou sa dostávame ku kope skália, zvyšku akejsi murovanej chajdy. Kráľova búda, pozostatky poľovníckej chaty, ako úkryt mala slúžiť aj Karolovi IV. (v skutočnosti to však bol Karol I., plným menom Karl Franz Josef Ludwig Hubert Georg Otto Maria von Habsburg-Lothringen), poslednému uhorskému kráľovi (1916-1918). Vraj práve sem veľmi rád chodieval na poľovačky. Svetská sláva, poľná tráva, cisárstvo aj jeho vládcov dávno odviali víchry dejín, búdu pomaly, ale iste pohlcuje les. Také sú osudy historických pamiatok (v našej súčasnosti). Tí, čo si nedokážu vážiť vlastnú históriu… (tú predsa netvoria len Jánošík, Štúr či Štefánik).

Dosť bolo moralizovania, poberme sa mi radšej ďalej, neprišli sme politizuvat, prišli sme si oddýchnuť, zabaviť sa. Na Biely kríž je to už len skok.

V ohrade pod horárňou sa pasú kozičky aj mini prasiatka – také maličké chodiace hamburgery (sú ale milé, ihneď sa ospravedlňujem za svoje prirovnanie). A v bufetoch na lúke (už konečne!) pulzuje život. Toto je skutočné centrum cyklistiky – okrem piva (pre nás) tu predávajú aj fit nápoje (pre tých, čo to berú naozaj vážne) či náhradné duše, hneď vedľa stojí servisný cyklostojan (aj s kompresorom). Ak funguje – tu je radosť dostať defekt…

Sortiment občerstvenia je slušný – kávička chutná, fazuľovica vyzerá bombasticky. V kombinácii s vlhkým a chladným počasím (zatiaľ je tu len niekoľko odvážlivcov na dvoch kolesách) to dnes nevyzerá vôbec zle, tlačenica sa nekoná. Nuž, Biely kríž je výletnou oblasťou pre mešťanov z neďalekej Bratislavy už oddávna, to tu ešte býval horárom Kocmunda z Jura (či jeho predchodcovia).

Osvieženie padlo vhod (otvorené krčmy nám už veru chýbali), je čas sa poberať. Posúvame sa lesom po červenej značke kombinovanej s cyklotrasou (cyklistov je dnes našťastie pomenej). Najskôr na nás opäť vykuknú divné kupole meteorologickej stanice, aby sme sa po chvíli dostali k nevšednému prírodnému útvaru, močiaru či rašelinisku, k Jurskému jazeru.

Nie som botanik, nedokážem doceniť bohatosť a rôznorodosť jeho rastlinnej stavby, nie som zoológ, neviem rozpoznať všetkých drobných i väčších obyvateľov jeho okolia, som iba laik, dokážem sa len potešiť rozmanitosťou obrazov, roztvorím dokorán okná vnímania, dovolím fantázii pracovať…

Jazero bosoriek. Ukryté vysoko uprostred hôr, rozliate v hlbokých húštinách malokarpatských lesov. V temnej polnočnej hodine, v medzičase, v magickej sekunde (pokiaľ včerajšok neskončí, dnešok ešte nezačína), sa k jeho brehom zlietajú zo všetkých svetových strán podivné ženštiny. Tmavý úzky mrak sa nasúva pred jasný kotúč Mesiaca, okolie tíchne, halí sa do tmy, vody jazera sa v okamžiku strácajú v hlbinách Zeme, na jeho vyschnuté dno zoskakujú čarodejnice, stovky čiernych mačiek vyvracajú hlavy k oblohe, spúšťajú ohlušujúci nemý vreskot. Ženy zbavené šiat sa začínajú divoko krútiť v zbesilom extatickom tanci, sprisahaneckom kole radosti. Všetko navôkol ustrnulo v nehybnosti, polnočná sekunda visí nepohnute vo vzduchu, čas stojí, šialený dej beží bez prestania ďalej. Ticho náhle pretína ospalé zaškriekanie sojky, preľaknuté zaštekanie prebudeného srnca. V okamihu je všetko preč, čas ožíva, odkliata sekunda nemo dopadá na zem, jazero sa plní vodou, noc sa mení na deň. Na nehybnej hladine sa ticho zrkadlí zlatý Mesiac.

Naj prvý pohľad len taká žabačincami pokrytá mláčka (to má byť všetko?), infotabuľka (kto by to všetko čítal?), cez úzku presakujúcu spevnenú hrádzku vedie cyklochodník (ako plastickou výšivkou ozdobený stopami mnohých dezénov) aj turistická značka (šmýka sa, len sa nezgeriť do blata). Potom však…

V antracitovej černi nepriehľadnej hladiny sa zrkadlí príbeh zmaru i nového zrodu. Rastliny, vyvrátené kmene stromov, traviny, konáre, zahnívajúce lístie, ležia na hladine poprepletané v divokej zmäti rastu a tlenia, pozostatky šialeného nočného rajdu. Na samom okraji brehu, rozhraní vody a pevnej zeme sa stále viac nakláňa strom, klesá, jeho listy sa už-už napijú vody, kmeň definitívne klesne do hrejivého objatia rašeliniska. Opodiaľ na hladine ticho pláva neforemné teleso, je to prastarý aligátor či len machom obrastený starý klát? Tŕstie ticho ševelí v bezvetrí začínajúceho popoludnia. Hry svetla a tieňa, čo je ešte skutočnosť a čo odraz? Mäkučká pôda vedie tvoje kroky, láka pokračovať, bližšie a bližšie, až tam, kde sa navždy staneš súčasťou močiara.

Jurské jazero, nádherný kút Hôr, stačí len nemo stáť a pozerať. Zastaviť sa, zoskočiť z bicykla. Počúvať spev vody. Vnímať skrytý pôvab premieňajúcej sa vegetácie. Nadýchnuť sa krásy. Len kvôli tomuto stálo za to ráno vstať, zdolať pochybnosti, prekonať nechuť, premôcť nečinnosť.

Musím sa odtrhnúť od prekrásnych obrazov, dlhého snenia, ostatní sú už ďaleko vpredu, pridávam do kroku. Akosi sa oteplilo. Cesta lesom vedie na Salaš, improvizovaným mostíkom z guľatiny prekonáva úzky potôčik, míňa salamandru, strážkyňu pokladov (radšej poodbehne z cesty, spod nevšímavých nôh turistov, rýchlych kolies bicyklov), pretína viacero nových (slepých) odbočiek. Bezhlavé cesty ťažobných strojov odhaľujú korene stromov, hlbokými jazvami hyzdia krajinu. Až na Salaš však nejdeme, krátko posedíme a posilníme sa v altánku učupenom v prítmí stromov kúsok od chodníka. Akosi sa ochladilo.

Ďalej pokračujeme kus po asfaltke, jej druhý koniec vedie na Záhorie, vpravo dole meandruje Cúrsky potok, odlesky slnečných lúčov (konečne sa vyčasilo) hádžu na jeho hladine prasiatka, odblyskujú sa spomedzi hustej zelene na brehu. V zákrute sa napájame na dobre známu cyklocestu z Troch Brestov, hneď z nej ale uskakujeme na lesnú cestičku, značenú jazdeckú trasu (keď je vhodná pre kone, bude dobrá aj pre nás). Nenápadný, ale nečakane krásny úsek trasy.

Mravenisko v bútľavine starého stromu. Zopár vysokých stromov vyrastajúcich z hustej mladiny, týčia sa prevysoko nad okolím, majáky v lese. Akým činom dokázali odolať ničivej sile prírody (či človeka)? Ako dlho budú ešte čnieť do výšav, dohliadať na široké okolie? Už čoskoro však musíme odbočiť. Kúsok mimo akýchkoľvek chodníkov sa nachádza zaujímavý bod, Človečia Hlava, to predsa nemôžeme obísť.

Tieto príbehy sa odohrali už tak dávno… – niektoré z nich rozprávajú historické archívy, iné zase ľudská pamäť. Krajinu sužujú nájazdy Turkov, tých nevercov. Noc stále vládne kraju (i kohút ešte spí, nedokáže varovať okolie), keď sa 17. septembra 1663 ich oddiel približuje pod hradby slobodného kráľovského mesta Svätý Jur. Nedokončené opevnenie však zdivenú hordu nezadrží, ako dravá riava vtrhnú do ulíc mestečka. Strechy domov horia, cudzokrajní votrelci lúpia a vraždia, kto vládze, v panike uteká. Do hôr, do vinohradov, na starý hrad. Dievčinka od Segnerov stihla skočiť do malej studničky kdesi v háji pod vinicou, zmierená s Bohom ticho čaká svoj osud. Vtom veľký pavúk križiak začína bleskurýchlo tkať nad úkrytom hustú sieť, spokojný so svojou prácou sa uvelebí v jej strede. Keď fúzatý Turek vidí neporušenú sieť, pokračuje ďalej. Dievča je zachránené, studnička sa odvtedy volá Turecká.

Nie každý však mal to šťastie, Osmani viac ako 500 Svätojurčanov odvliekli do otroctva, 60 zabili. Aby zastrašili utečencov, zoťaté hlavy zajatcov púšťali dolu kopcom, ktorý bol na dohľad od hradu. Pahorok tak získal svoje nezvyčajné meno.

Toľko vravia dávne legendy. Svahy kopca sú dnes husto zalesnené (tvar však majú správny), hrad je  z nich (vraj) vidno. A v mestskom múzeu je vystavený kameň zo studničky, objavený pri rekultivácii vinohradov (datovaný ale pár rokov pred vpádom). Pamäť a história sa prepletajú, zauzľujú, je veľmi ťažké rozpliesť to pevné klbko, čo je pravda, čo legenda?

Pomaly ideme do finále, už sa (opäť) blížime k starému podhorskému mestečku preslávenému kvalitou svojich vinohradov. Stačí prejsť len posledné stovky metrov lesných chodníkov a stojíme pri vstupe na pradávne hradisko nad Neštichom. Miesto, ktorého osídlenie sa datuje už od konca praveku, najväčší rozmach však dosahuje v období Veľkomoravskej ríše (a jeho záver siaha až do čias stredoveku).

Najskôr sa však musíme posilniť, vyhladli sme i vysmädli, je potrebné dodať iskru našim unaveným mysliam a telám. Sedíme pod veľkým kamenným blokom pri vstupe, hodujeme, vymetáme posledné omrvinky z batohov, vymačkávame posledné kvapky z fliaš. Zem náhodne vydáva drobný kovový predmet, historický artefakt či len zhrdzavená taľafatka? Nevedno, pamiatka z vydareného výletu však putuje do vrecka. A my sa vydávame na prieskum areálu.

Čas však pokročil, už nemáme priestor a sily (či odborné vedomosti) na podrobné skúmanie detailov, len idúcky obdivujeme mohutné valy predhradia, zarastenú akropolu či zakonzervované výkopy archeologického prieskumu. Človek opustil tento priestor pred niekoľkými storočiami (unikátne nálezy vodovodného systému sú staré asi 700 rokov), odvtedy tu vládne príroda. Naozaj zaujímavé miesto, niekedy sa sem (dúfam) ešte vrátim, nájdem si chvíľku, sadnem do tieňa pokrúteného stromu, porozhliadnem po okolí a zasnívam…

Hradisko opúšťame bránou vo vale (tu nie ja taký vysoký, strmý svah poskytoval dostatočnú ochranu), rozhodujeme sa kadiaľ zostúpiť. Do dvora honosného domu sa vstúpiť neodvážime, popri jeho plote padá svah príliš strmo, skúsime to po úzkom chodníčku. Je to veru riadna jazda! Strmina nám zostup neuľahčuje, hladký povrch je šmykľavý, nie je sa čoho prichytiť, hádam to prežijeme. Prežili sme, aj posledné dobrodružstvo dnešného dňa je úspešne za nami. Už nás čaká len povinná jazda po asfaltke.

Musíme sa vyhýbať okoloidúcim autám i cyklistom (ale sa ich vyrojilo, hotujú sa zmerať si sily s výdatným stúpaním na Tri Bresty, možno až Biely Kríž). Popritom obdivujeme stavby domov zavesené v strmých svahoch svätojurských pahorkov (stupne pripomínajúce viac rebrík než schodisko vedú ku dverám kdesi nad našimi hlavami) a na chvíľku sa (konečne!) zastavíme na terase krčmičky pri ceste – začína jemne popŕchať, je treba sa schovať.

Kruh sa uzatvára, otvárame bráničku pri kostole sv. Juraja. Aspoň krátko si prezeráme exteriér gotickej stavby, ktorú (na starších románskych základoch) realizovali v čase, kedy bolo ešte osídlené hradisko na Neštichu. A vedľa stojaca drevená zvonica ukrýva zvon z roku 1400, ktorý sa (vraj) stratil, keď ho v časoch tureckých vpádov schovali do zeme. Neskôr ho vyryla pasúca sa sviňa. Dnešok nám priniesol skutočne riadnu dávku historických udalostí i dávnych legiend, dovolil nám preniesť sa aspoň na chvíľu do čias, keď ešte okolité svahy nepokrývali husté lesy, keď sa celý Svätý Jur zmestil do úzkeho objatia mestských hradieb. Do čias, keď okoliu dominoval hrad Biely Kameň.

Ešte na malú chvíľku nakukneme na nádvorie renesančného vinohradníckeho domu, necháme aby na nás dýchla jeho atmosféra stará päť storočí i aktuálna súčasnosť. Je to paráda. Spod ošarpaných múrov prevráva história, spoza plne obsadených stolov rozložených na dvore prítomnosť. Dnes je v ňom jedna zo zastávok vínnej cesty, podujatia, ktoré umožňuje navštíviť množstvo vinohradníckych pivníc v podhorí Malých Karpát. Ešte včera sme nemohli ani vystrčiť nos z okresu…

Lúčime sa. Bol to naozaj zaujímavý výlet. Turistika (takmer) bez výhľadov, bez výstupu na výrazný kopec, po miestach, väčšinu ktorých už mnohí z nás (dôverne) poznali. V rannom dáždiku. Napriek tomu (práve kvôli tomu) však skutočne nezabudnuteľný deň. Ďakujem všetkým, ktorí ráno prekonali svoje pochybnosti (či pohodlnosť) a vybrali sa von, do krásnej malokarpatskej prírody:  Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Ivetka Pekaríková, Božka Golierová, Alica Binková so synom Jurajom, Paľo Rapant, Vlado Naď a

Juro Golier

Snívaš svoj sen (jeho skutočný obsah poznáš len ty sám).

Akcia Bošáckou dolinou

nedeľa 16.5.2021

Z otvoreného balíčka vybuchuje do priestoru vôňa čerstvo praženej kávy. Na jazyku sa rozplýva chuť šťavnatej šnicle ukradnutej priamo z panvice. Ticho izby prerezávajú nezameniteľné tóny gitarového riffu, poletujú priestorom ako dym nad jazerom. V prítmí nedeľného kina sa prvýkrát nesmelo dotknú dve ruky. 1976, lopta nekonečne dlho visí vo vzduchu, padá, končí presne v strede brány. A mnohé iné. Neopakovateľné zmyslové vnemy navždy zapísané v pamäti, celý život nesieš so sebou túto neviditeľnú batožinu (záťaž necítiš), v prípade potreby sú okamžite k dispozícii, ihneď zhmotnené. Nepotrebné, ale pripravené pomôcť. Bojovníci s depresiou. Poistky proti šialenstvu. Každý máme tie svoje.

Pracovné povinnosti posledných dní sa valia do arény tvojho bytia bez akéhokoľvek upozornenia, ako neovládateľný kamión sa rútia spoza zákruty, valcujú všetko čo im stojí v ceste, v temných zákutiach ľudských pováh sa topíš ako v zapáchajúcom jazere splaškov, dusíš sa (neschopný nádychu). Meteorologické superpočítače predpovedajú na víkend katastrofálne počasie, duše záhradkárov a poľných hospodárov jasajú (tá tvoja žiali). V sobotu sa však mýlia… (dokelu, akciu ste rušili zbytočne, došľaka – aj tak si však ráno hnil v práci) Zaspávaš, stále čakáš kedy sa za stiahnutými roletami potemneného domu rozšumí spev dažďa. Ten zhrubnutý kúsok tkaniva ti (ako vždy) nedá spať, prebúdza ťa uprostred noci (i nad ránom). Ticho, počuť len náhodný zvuk okoloidúceho auta (ako ospalé zakikiríkanie z nepokojného sna) a trvalý hluk vzdialených lietadiel (nočný nálet). Už opäť brázdia oblohu, bombardujú krajinu všetkým nepotrebným – „kupujte občania!“ (dôležitý je neustály rast, mimo všetkých obmedzení a plánov), z diaľav cudzích kontinentov, z výšky svojho letu zamorujú svet novými zbytočnosťami (a vírusmi). Budíček prerušuje nepokojnú noc, svitá, za oknami (už) počuješ hučanie lejaku. Chceš od všetkého utiecť, dnes chceš (určite) ísť von.

Tú sobotu sme naozaj prekombinovali, nakoniec ale dopadla nad očakávania, dúfam, že aspoň niekto prekonal (zbytočné) obavy (a lenivosť), vybehol na vzduch, užil si pekný deň. Aj inokedy zhovorčivá sociálna sieť však takmer mlčí, jej ticho zapadá do divnej šablóny čudného obdobia. Najskôr nás kvárili opatrenia, teraz sa držíme na uzde sami. Zhnusený z okolností neočakávaného pracovného nasadenia potrebujem zmeniť chuť, zajtra sa pridám k turistom, Paľo vymyslel trasu okolím Bošácej, kalíšok – dva dobrej slivovice predsa nemôžu uškodiť. Vývoj počasia však situáciu výrazne komplikuje…

Dnes budík nepotrebujem, z nepokojných snov sa preberám sám. Omnoho skôr ako je potrebné, hukot dažďa, prívaly vody búšiace do okien domu bránia pokojnému spánku. Bojím sa zobrať do ruky mobil, bránim sa skontrolovať meteoradar, odďaľujem ten okamžik ako najviac sa dá. Nič moc, aká-taká nádej tam však (vždy) je, niekedy doobeda by mohlo prestať pršať. Volám Paľovi, rýchlym telefonátom sa utvrdzujeme v našom odhodlaní (je to potrebné). Ideme! (???…)

Do auta nakoniec nasadá aj spolucestujúca, o chvíľku neskôr tiež Braňo, zostava je kompletná, ako to však bude ďalej, ako sa vyvinie (neprehľadná) situácia? Celú cestu blúdim zrakom po hrebeňoch okolitých hôr, úpenlivo vyzerám akýkoľvek náznak zmeny. Nič, tmavosivá opona dažďových mrakov neustále zahaľuje scénu smutného nedeľného rána. „Pozrite, tam sa to už trhá!“. Nie, žiadna zmena (len zbožné želanie), stierače vyťukávajú stále ten istý rytmus, vŕzgavo kĺžu po prednom skle. Pekelne sústredený sa snažím pôsobiť sebaisto, dodávať spolucestujúcim odvahu (a nádej). Zabúdam však odbočiť, točím sa až kdesi pred Trenčínom, (znova) som za blba.

Cesta sa kľukatí nahor proti toku Bošáčky, situácia sa nenápadne (ale veľmi rýchlo) mení. Žeby nakoniec predsa len?… Tmavá obloha bledne, kvapky na skle rednú, sú stále menšie … bude to dobré!

Pred potravinami v Novej Bošáci už čaká Paľo s dievčatami, (krajšiu) časť našej výpravy nechávame chvíľku osamote, zložitou dopravnou rošádou si zabezpečujeme bezproblémový odvoz po návrate, jedno z áut presúvame do cieľa. Zatiaľ (hádam) prestane pršať úplne.

Prestalo! Je to neuveriteľné – niekto tam hore nás musí mať naozaj rád… Ani sa (radšej) príliš nezdržiavame (len jeden maličký kalíštek medicíny – zohreje telo, poteší dušu), ihneď vyrážame. Cesta vedie okolo kostola, modrá značka stúpa hore svahom. Už nás nič neudrží, ideme, blato-neblato, hlavne že neprší.

Nová Bošáca, centrálna obec kopaničiarskeho osídlenia v severnej časti Bošáckej doliny. Už niekedy v stredoveku sú starousadlíci nútení obrábať pôdu aj na vyššie položených a vzdialenejších polohách, každodenné dochádzanie domov je pre nich nevýhodné. Vznikajú prvé salaše, mlyny, krčmy, hájovne, človek sa trvalo usídľuje v krajine hôr, vznikajú kopanice. Obec samotná sa však na mapách objavuje až v polovici minulého storočia.

Staré chalupy sa striedajú s novšími (na niektorých tróni aspoň nová nadstavba), schodisko stúpa ku vchodu kostola (to som práve začal chodiť do školy), priečelie ktorého zdobia postavy vierozvestcov. Aj úplný laik (v mojej duši) spoznáva v diele ruku majstra Hložníka. Súčasnosť sa preplieta s tradíciou, umenie s vierou.

Hneď za kostolom sa cesta mení na poľnú, začína stúpať do lesa. Po daždi sa riadne šmýka, topánky oťažievajú od nánosov čerstvého blata. Priamo nad našimi hlavami obdivujeme zaujímavý prírodný výtvor. Korene stromu vytvárajú v odtrhu svahu rozsiahlu jaskynku, nad ňou si deti(?) vytvorili pirátsku pozorovateľňu. Netradičná zaujímavosť na okraji hustého lesa, zvrásneného hlbokými brázdami. Hustého, avšak malého, už po pár minútach sa vynárame na starej asfaltke vedúcej kamsi vyššie.

(Takmer) ideálna cyklotrasa, aj sklon je (zatiaľ) prijateľný, s Dankou začíname (pomaly) spriadať plány… Otvárajú sa prvé krásne výhľady. Obloha má síce stále dramatické sfarbenie, už sa však len pripomína (parádnica!), žiadne veľké nebezpečenstvo nám od nej nehrozí, z najhoršieho sme dnes (dúfam) vonku. Cesta stále stúpa, poblíž vykúka strecha humna, opodiaľ prvá samota, o chvíľu ďalšia. Hustota chalúp rastie, sme na Grúni. Uprostred hradskej už netrpezlivo čaká strážca hôr, malý ustráchaný psík, pouličná zmeska, čo dala priekopa, čo priniesol život. So strachom v očiach víta nečakanú návštevu, dnes (určite) prvú.

Prudké esíčko vo svahu, vedľa ovocný sad, povyše akési stavenie, krátka rovinka, ešte jedna zákruta, už-už budeme hore. Hlavou sa ženú stále tie isté otázky. Čo drží ľudí tu hore? Aký je život v odlúčení? Dokázal by som to aj ja? Neviem, asi nie. Vonkajšie pozlátko pokojného života uprostred prírody láka, realita za tým je však určite iná.

Čo sa to deje? Aj za zákrutou stále stúpame, kus vyššie vytŕčajú ďalšie chalupy, ten kopec nemá koniec! Na hladkom povrchu dokonalého sna o krásnom cyklovýlete sa objavujú drobné prasklinky, stačí len jemne fúknuť a drobí sa na prach, rozsýpa sa priamo pred očami. To je ale uťahovák! Ešte mám čo trénovať! Ale je tu krásne…

Malé (teraz prázdne) parkovisko, za ním pamätník. „Tu sú pochovaní príslušníci sovietskej armády, ktorí padli za oslobodenie našej vlasti v apríli 1945. Večná sláva“. Odvrátená strana krásy, pripomienka surovosti života. Takýchto miest je v našich horách (bohužiaľ) dosť.

Scenéria je však úžasná. Zvlnené pahorky pokrývajú riedke hájiky, medzi nimi sa ťahajú zelené pasienky, kde-tu vykúka strecha samoty (kadiaľ k nej vedie cesta?). Tam všade žijú ľudia. Do hôr utekáme hľadať nedotknutú prírodu / fascinujú nás pohľady na premenenú krajinu. Paradoxy ľudskej povahy, uspokojenie nám prinášajú kontrasty – radosť a žiaľ, striedanie noci a dňa, možnosť porovnávať.

Táto časť kopanice je väčšia, chalupy upravenejšie, viaceré (pravdepodobne) slúžia na oddych (narobiť sa ale dá aj tam). Chalani sa povyše rozprávajú s pánom vo včelárskej kukle, vo vzduchu prvýkrát visí kvapka bošáckej slivovice. Z tohto mraku však (zatiaľ) nezaprší.

Bošácka slivovica, pre fajnšmekrov v oblasti destilátov pojem, čím sa však odlišuje od iných, od blízkej myjavskej? Je to chuť? Iskra v poháriku? Alebo len tradícia? Neviem, nedokážem posúdiť, dobré sú (ak sú poctivé) obidve (všetky, v tejto oblasti však nie som odborník), len k nim treba pristupovať s úctou, obozretne, s rešpektom, prekročenie pravidiel sa tvrdo trestá (prinajmenšom ukrutnou bolesťou hlavy). Ako sa však rozhliadame po okolí… (a potvrdí nám to aj nový známy) tento mok musí byť pekelne vzácny, (takmer) nedostupný (niečo ako yeti). Z čoho ju vlastne pália? Nevidíme žiadne rozľahlé slivkové sady, tých pár stromov… Zopár kvapiek sa urodí v korunách starých sliviek na humne, na svet príde v domácich destilačných prístrojoch, čo však predávajú návštevníkom dole v pálenici, zostáva záhadou…

Vrchol Veľkého Lopeníka sa halí do hmly, hory dýchajú. Za chrbtom sme nechali aj posledné chalupy, asfaltka sa stráca, ďalej už pokračuje len poľná cesta, po výdatnom daždi rozmáčaná, šmykľavá. Ešte že je tu tak krásne! Pohľad zľahka kĺže po okolitých grúňoch, roztratených samotách, drobných lazoch. Pokoj, pohoda, tíšina, len vtáčie trilky a farebné hlávky prvých jarných kvietkov narúšajú jednoliatu plochu nedeľného predpoludnia. Vyčasilo sa, tento deň bude nakoniec nezabudnuteľný. Ale…

Niečo tu nesedí, kontrolujeme na mape svoju polohu. Dokelu, sme úplne inde ako sme plánovali…

Ranná eufória, stúpajúci chodník a naša nepozornosť spôsobili, že sme sa vybrali úplne opačným smerom, zelenú značku zamenili za modrú, namiesto klesania dolinou stúpame, miesto západných svahov križujeme tie východné. S týmto sa chváliť asi nebudeme, otáčame sa k návratu. Ale…

Nebyť tejto zbytočnej (?) zachádzky, nespoznali by sme zaujímavú kopanicu, zatajili by sa nám úchvatné výhľady, čarovné miesta. Nie nebolo to zbytočné, bolo to len akosi (neplánovane) naviac…

Najskôr sa snažíme objaviť novú cestu (podľa mapy má existovať), nechce sa nám vracať po tej istej, nakoniec však rezignujeme. Mokrá tráva a všadeprítomné oplotky nás otáčajú späť, na dobre známu hradskú. Nebudeme radšej experimentovať, čas pokročil, poblúdime ešte viac. Vraciame sa.

Cez Grúň prebehneme tíško ako myšky, už vopred si pripravujeme výhovorku pre pána v bielom (díval sa na nás akosi divne keď sme mu popisovali naše plány), nech nevyzeráme ako úplní blbci (dievčatá si to o nás aj tak myslia). Našťastie ho už nestretneme (možno nás ale sleduje spoza záclon a smeje sa až sa za brucho chytá). Prebehneme okolo psíka (už sa díva menej ustráchane), šmykneme to dole lesom a sme opäť pred kostolom. Tu sme začínali. Parkoviská v okolí sú plné, omša ešte neskončila.

Plánovanú trasu už v pôvodnom znení prejsť nestíhame, dve hodinky a takmer osem kilometrov navyše nás nútia zmeniť plány. Cieľ je však jasný, čaká nás tam auto, musíme to niekde skrátiť, nájsť tie správne chodníčky. Najskôr sa ale trochu posilníme, už si predsa zaslúžime.

Pri studničke (je pekne upravená, ale vodu by som si z nej nenabral ani na umývanie) na brehu Bošáčky sa sedí výborne, po krátkej prechádzke nám chutí, slniečko začína pripekať – kto by to dokázal ráno predpovedať! Potok, ešte stále rozospievaný nočným prídelom vlahy veselo zurčí pod našimi nohami, vlnky-roztopašnice predbiehajú jedna druhú, šantia, ženú sa dole, stále nižšie, až tam do Váhu. Dnes ich je len pár, majú dobrú náladu, sú veselé, hravé, ak sa ich však nazberá priveľa… potok sa zmení na divokú riavu, hučí, reve, dravo sa valí dole korytom, podomelie brehy, vyskočí z vymedzenej úžiny, rozleje sa do šírky, berie so sebou všetko, čo mu stojí v ceste. Zachráň sa kto môžeš! Sila vody je neskutočná, škody, čo dokáže napáchať sú hrozné. Nech si človek o sebe myslí čo chce, prírodu (úplne) skrotiť nedokáže. Sila živlov je omnoho mocnejšia ako jeho sebavedomie.

Je čas sa poberať, opúšťame zastavané územie (toľko oplotených políčok či záhumienkov som hádam nikde nevidel), odbočujeme do lesa. Na okraji obce stojí pár domčekov, to nie sú domy, to sú paláce, na tomto mieste by som také veru nečakal. Pred jedným z nich sa týči dom v korune stromu – turistická atrakcia či len prostriedok zdravých rodinných vzťahov? Nevedno, nie je koho sa na to spýtať.

Rozblatená lesná cesta príkro stúpa hore svahom, rozdvojuje sa, viacnásobne sa delí, odbočky sa rôzne prepletajú, krútia, na mape je však len jedna… Ktorá z nich je tá správna, nepoblúdime? Les sa otvára, vstupujeme na horskú lúčku…

A povyše nej na ďalšiu, na tej sa v tieni stromov krčí chalúpka, domček, Tamašov raj. Pán domáci vychádza na priedomie, víta nečakanú návštevu, pozýva nás ďalej. Má to tu čarovné. Stovky drobností, desiatky malých gýčov tvoria spolu neuveriteľne príjemné prostredie, skutočný raj, prístav pokoja. A keď navyše vytiahne fľašku domácej…

Pre toto sa oplatilo ráno vstávať, pre tieto okamžiky stálo za to umárať sa neľahkým rozhodovaním. Život je tak krásny!

A tak prišlo aj na bošácku slivovicu. Kam sa na ňu hrabú rafinované vône francúzskych koňakov. Príchuť sladu údeného rašelinou (a to mám whisky z vrchoviny veľmi rád!). Drevitá aróma karibského rumu. Toto je nápoj ako má byť. Na mieste, ku ktorému patrí. Tu a teraz. Kopanice koncentrované v jedinej čírej kvapke destilátu. Hladučkej ako nádhera okolitej prírody, drsnej ako život na ich grúňoch. Bošáca iskriaca z pohárika.

A ten výhľad! Protiľahlý svah máme ako na dlani. Jeho lesy, lúky aj roztrúsené samoty tvoria jednoliaty harmonický celok, jeho časti prechádzajú jedna do druhej, prelínajú sa, dopĺňajú. Z krajiny vyžaruje neobyčajný pokoj, nečudo, že na odľahlej lúke vpravo pod lesom si skupina budhistov postavila svoju svätyňu, stúpu. Magická scenéria, neopakovateľný pohľad. Pán Tamáš si našiel na oddych (aj prácu) naozaj krásne miesto. Neobjavil ho náhodou, kedysi sa tu vraj nachádzala samota, na okolitej krajine je stále cítiť dlhodobý dotyk ľudskej ruky. Cit majiteľa pre detail podtrháva obďaleč postavená sušiareň ovocia, drobná murovaná stavba. Toto miesto sa nezrodilo samo, je za ním množstvo práce pána domáceho. A kde sa nachádza? Verejne neprezradím, nechcem narušiť pokoj jeho majiteľa.

Ani sa nám nechce odísť (veď poniektorí sa aj riadne zdržia, majú čo doháňať). Ako vždy (pri podobných príležitostiach) si predstavujem, aké by to bolo vlastniť podobnú rozprávkovú chalúpku. Mať sa kam vracať, zažívať chvíle absolútneho pokoja a pohody. Určite skvelé, ja na to však nie som. Víkend čo víkend chodiť na to isté miesto, oddychovať pri lopote. Ja sa radšej potichu vytratím von a blúdim prírodou (najradšej v partii, tak ako dnes). I keď sa (často) vraciam na staré známe miesta, je to moje rozhodnutie, nie povinnosť. Bolo by skvelé vlastniť peknú chajdu a s ňou celé jej okolie, mne však takto patria všetky chalupy a celá krajina. Som pánom svojho času, vlastníkom všetkých krásnych miest.

Rozľahlými lúkami a riedkymi hájikmi prechádzame popod Bestinné, už sme sa napojili na značku (príliš ju však nevidno, značkári veľmi šetrili farbou). Prenádherný kraj. Čo chvíľu stojím, fotím. Desaťkrát to isté, stokrát rovnaký pohľad, je krásny, stále mi však pripadá iný. Neskutočná nádhera, prekrásny gýč. Ako v rozprávke. A to som sa ráno rozhodoval, či vôbec pôjdem…

Jemne sa zvažujúce zelené lúky plné žltých púpav. Súmerný kužeľ Veľkého Lopeníka. Kľukatá krása Bošáckej doliny. Modré hlbiny oceánu nebies (s bielou napenenou čiapkou vĺn, mohutných oblakov). Vzdialené hrebene neznámych hôr. Len tak sa zvaliť do trávy (a nechať sa obžierať kliešťami).

Lúky prechádzajú do hájikov, len okrajom šmrcneme osadu U Dorotkov, háje prechádzajú do lesíka, prechádzame popod Dahatné (to značenie je fakt katastrofálne!). Už by sme si mohli aj oddýchnuť.

Skladáme sa na lúčke na okraji lesa, hodujeme, maškrtíme, naberáme silu do ďalšieho pochodu. Zatiaľ je to fantastický deň.

V diaľke sa už vytŕča Lysica, nezameniteľný kopec-pankáč, znak, že sa blížime k osade Rolincová. Sem vedie asfaltka, tu už panuje živší ruch. Pôvodne sme mali v pláne navštíviť neďaleké hradisko, tam nás však už pokročilý čas nepúšťa. Keby sme neboli ráno zablúdili…

…nevideli by sme z Grúňa krásne okolité grúne, nepristavili by sme sa u pána Tamáša, neokoštovali jeho kopaničiarsky nektár. Všetko má svoje zmysel (nielen dnes). Každá príčina má následok, podnet svoj čin. Nie je čoho ľutovať (dnes teda naozaj nie), veci sa jednoducho dejú, my im (v lepšom prípade) len trochu pomáhame.

Na hradisko pôjdeme niekedy nabudúce (život je tak krátky!), teraz sa spúšťame dole, do civilizácie. Sú to veru riadne pecky! Asfaltka klesá spočiatku relatívne pozvoľna (pre bicykel taký akurátny stupáčik), výhľady sú (ako inak) parádne – pokojne sa pasúce kravky, rozľahlá krásna lúka, z diaľky na všetko dohliadajúca Veľká Javorina (odtiaľto sa zdá akási maličká). A optický klam – čože za hradisko sa to týči nad Bošácou? Alebo je to nad Zemianskym Podhradím (podhradie – tam by mohlo čosi byť)? Hľadáme v mapách – zbytočne, mapy mlčia. Až po chvíli je záhada vyriešená – v línii pohľadu vytŕčajú spoza kopca múry Beckova.

Klesanie je čoraz prudšie (to by som na bicykli veru šliapať nechcel!), z toho neustáleho brzdenia ma už začínajú páliť stehná (a tlačiť palce). Ešteže je tu tak pekne, pri tom sa všetko znáša akosi ľahšie. Konečne sme dole, konečne sme v Bošáci (tej veľkej), popri pálenici (teda vymaľovanú ju majú naozaj krásne) sa presúvame ku kostolu. Odtiaľ odbočuje cesta do Haluzíc, tam sa chceme pozrieť na záver.

Autobusová zastávka, na chvíľku si oddýchnime, poseďme, ten asfalt bol naozaj únavný (a to nás ho ešte kus čaká). Pekné okolie, nádherná obloha však (aspoň na pocit) skracujú vzdialenosti, čas plynie akosi pozvoľnejšie. Krajina ako z tapety Windows 95. A hore vyhliadka. Tam sa budeme naozaj musieť vydriapať?

Predtým nás ale ešte čaká návšteva Haluzíc, drobnej dedinky pánubohu za chrbtom (a za kopcom, z cesty ju vôbec nevidieť), nebyť zrúcaniny kostola a tiesňavy ani by sme o jej existencii netušili. Takto je to však známa turistická atrakcia, veľké (spoplatnené) parkoviská sú toho dôkazom. A tiež otvorený bufet (hurá!), tam sa zastavíme nakoniec (  ☹ ).

Najskôr ideme ku kostolíku. Opevnená zrúcanina pôvodne románskeho (neskôr stavebne rozšíreného) kostolíka má svoje neoddiskutovateľné čaro. Dnes však toho bolo už tak veľa… krás aj námahy, duša je preplnená nádhernými výhľadmi, telo unavené krásou krajiny (a perfektného dňa) – len s námahou spracúvajú nové podnety. Vnímam, cítim, ukladám, avšak už (takmer) nedokážem vyhodnocovať. Ale určite neľutujem, len… bolo toho hádam až priveľa…

A to nás ešte čaká návšteva tiesňavy, úzkeho hlbokého kaňonu, ktorý vyhĺbili vody Haluzického potoka. Ten v mäkkých horninách vyrezal hlbokú brázdu, ktorá sa ešte aj dnes rozširuje, ohrozuje tiež neďaleký kostolík. Na zastavenie eróznej činnosti bola začiatkom dvadsiateho storočia na potoku vybudovaná sústava hrádzok a stupňov, svahy boli zalesnené. Proces však neustále pokračuje.

V hlbokej strži je aspoň príjemne chladno. Ale aj mokro a šmykľavo, treba dávať pozor na každý krok. Úzky potôčik sa kľukatí dnom tiesňavy (ako môže táto stružka niečo meniť?) skáče dole murovanými stupňami. Dokola sa týčia (takmer) kolmé steny. Aha, tam je akási jaskynka. Akčná skupinka ihneď vyráža na prieskum. Je to však len taká priehlbeň v skale – „Kvôli tomu sme sem liezli? Ako sa teraz  dostanem dole?“. Nakoniec sa to akosi podarilo. Tiesňava končí, končí aj jej prehliadka, bolo to zaujímavé – „Kde je to PIVO!?“.

Konečne! Chladené nealko spod Urpína (čo už s nami šoférmi!) ma nakoniec znova privedie na iné myšlienky, umožní mi pozviechať sa. Bolo načase, čaká nás ešte náročný výstup na Hájnicu, vyhliadka na nej sa čnie do okolia ako maják.

Nakoniec to však až také dramatické nie je, zospodu to vyzerá omnoho horšie (ďakujem pivo!). Už po chvíli vystupujem po schodíkoch, rozhliadam sa do šírej krajiny. Úchvatné. Kopček nič moc (čože je to 341 metrov), ale rozhľad z neho je parádny. Obidva Maníny, kdesi na pozadí vykúka aj Veľká Rača (a to je už 100 kilometrov), Butkov, Žibrid, Baské, Inovec… a desiatky iných, Beckov máme ako na dlani, neskutočné, čo všetko vidíme. Veľká Javorina a Veľký Lopeník nám robili spoločnosť celý deň.

Len ťažko sa odtŕhame od nečakaných výhľadov, len pomaly sa rozbiehame do posledných kilometrov trasy. Rozsiahla vrcholová lúčka klesá dlho a pozvoľne, dovoľuje nám postupne sa rozlúčiť s krásnou scenériou, s nádherným dňom.

Potom to už je len povinná jazda. Pekným lesom, popod stĺpy vysokého napätia, malými lúčkami klesáme nižšie a nižšie, o chvíľku už opäť šliapeme asfalt. Sme v Trenčianskych Bohuslaviciach, náš výlet končí. Bola to paráda!

Keby mi niekto ráno hovoril, že tento deň bude krásny a slnečný, zaťukám si na čelo. Keby mi niekto po rannom zakufrovaní povedal, že stihneme prejsť takmer celú trasu (a aj čosi navyše) budem ho považovať za klamára (či nenapraviteľného optimistu). Nakoniec sa však všetko zvrtlo na správnu stranu. Treba sa len vedieť dobre stratiť. Treba vystihnúť ten správny čas. Treba stretnúť tú správnu spoločnosť: Danku Fázikovú, Mariannu Farkašovskú, Alicu Binkovú, Dašu Soubustovú, Božku Golierovú, Paľa Rapanta, Braňa Polocíka

Juro Golier

Akcia Po okolí Piešťan a Hlohovca

Nedeľa 9.5.

Nedeľné ráno sľubovalo nádherný deň. Šéf piešťanskej akcie Juraj naprogramoval GPS smer:

Piešťany – Ratnovce – Svrbice – Orešany – Horné Otrokovce – Dolné Otrokovce –  Merašice – Kapince – Malé Zálužie – Nové Sady – Nové Sady, Kotrbál – Nové Sady, Ceroviny – Horné Trhovište – Hlohovec – Leopoldov – Madunice – Piešťany (67 km / 676 vm)

Jednoducho nádhera, veľa hupákov, sem tam poľná cesta, božský kľud, diabolský vietor a pivo …

Zúčastnení: Anička, Juraj a Dušan

Akcia Po stopách Častovskej 50-tky

sobota 8.5.2021

 Začínajúce sobotné (sviatočné) ráno zastihuje malú skupinku kamarátiek a kamarátov na parkovisku pri hrade Červený Kameň. Práve tu sa dnes netradične začína putovanie po stopách Častovskej päťdesiatky. Hlúpa doba už síce mierne uvoľnila okovy, ktorými nás zväzovala od začiatku roka, úplnú slobodu nám však ešte stále neposkytuje.

Osem (účastníkov) je tak akurát, dvadsaťpäť (kilometrov) bude stačiť, po krátkom zvítaní odchádzame na štart, registrujeme sa, sme pripravení vyraziť. Nešliapeme pridlho, stolček s ponukou domácej medoviny pred jednou z chatiek nás okamžite (na chvíľku) sťahuje z trate. Je výborná, nikdy by som neveril, ako dokáže zapasovať chmeľová aróma do sladostnej príchute medu a vína. Do batohu putuje litrík nového nápoja.

Ďalej pokračujeme po dobre známej ceste, svižne sa posúvame hore Pilanskou dolinou. Počasie je exkluzívne, ako na objednávku, jasno, slnečno, teplota tak akurát. Okrem nás sa dnes na trasu vydalo dosť ľudí (čo nie je až takým prekvapením, akcia má tradíciu a štandardne bohatú účasť), hlavne mladých (i keď pri nás je už mladý skoro každý).

Pri Papierničke sa len počkáme, bližšie sa dostať nesnažíme (nemáme správne papiere). Konečne opúšťame asfalt, začíname mierne stúpať. Hore Zajačím jarkom dnes nejdeme, pokračujeme kúsok rovno, chceme si obzrieť Peknú lúčku, bývalú huncokársku usadlosť, mali by sa tam nachádzať zvyšky domu.

Lúčka je naozaj pekná, leží iba kúsok od cesty, je však dobre zašitá v lese, len ten dom sa nám akosi nedarí objaviť. Až nakoniec nachádzame niekoľko kameňov, úlomkov tehál a škridiel v húštinke za kŕmidlom (posed tu samozrejme nemôže chýbať).

Ešte pred Tromi kopcami sa skratkou (kvalitnou cestou) popod Klokoč (nemýliť si s vrcholom v hrebeni Roštúna) dostávame až nad Zošku. Ani sme sa nezadýchali (na rozdiel od výstupu cez Zajačí járok). V diaľke aspoň krátko poobdivujeme skalnatý vrchol Vápennej a už zbiehame dole, do civilizácie.

Zošku dnes len prebehneme, nie je dôvod sa zastavovať, prestávku plánujeme až kúsok vyššie, na chate Pod lesom. Je otvorené! Pivko a káva na terase po dlhom pôste chutia ako už dávno nie. Ani odísť sa nechce (ako vždy). Nakoniec sa však samozrejme premôžeme a lesom vybiehame ľahkým krokom na Čermákovu lúku.

Tu je tradične kontrola i haldy ľudí. Nemáme dôvod príliš sa zdržiavať, okolo hrobu horára Čermáka sa vydávame hlbšie do hôr. Ešte chvíľku obdivujeme jedinečné stromy rastúce v lese a potom sa už po nádhernej panoramatickej ceste vydávame pod Gajdoš.

Mám to tu naozaj rád. Výhľadu na Skalnatú a Mešťankovú sa hádam nedá nasýtiť! Zastavujem sa, obdivujem, fotím, meškám. Mám čo dobiehať, čelo skupiny stihnem dohnať práve včas, pod mohutnými vysokými stromami v sedle pod Gajdošom. Znova zaostávam…

Cesta lesom na Hubalovú je parádna. V zime sa tu zvykneme tlačiť s bežkármi, dnes zase s cyklistami. Ale nakoniec sa všetci dohodneme. A spoločne chvíľku posedíme a doplníme sily na Hubalovej, prešli sme už pekný kus cesty.

Pokračujeme, ako je v posledných rokoch zvykom, cez oboru. Taricové skaly sú síce nádherné, ale Panský dom má okoloidúcemu tiež čo ponúknuť. Nakukneme bližšie, je nekonečná škoda, že táto usadlosť končí takýmto spôsobom, jej dni sú už spočítané, ďalšia huncokárska lúčka osirie…

S kontrolou v sedle Skalka sa dá dobre porozprávať, je to Alicin kamarát, no po krátkom občerstvení musíme pokračovať. To ešte netuším, že dnes tu nie som naposledy… Po chvíli cesty Braňo zisťuje, že v sedle zabudol čelenku, otáčam sa s ním, vo dvojici sa šliape veselšie. Ostatní pokračujú miernejším tempom ďalej.

Čelenka je opäť v batohu, popri plote obory sa kráľovstvom medvedieho cesnaku púšťame stíhať zvyšok skupiny. Holint štrajchneme len krajom oka, nepristavujeme sa, neodbočujeme, máme čo doháňať.

Sklená huta, konečne. Oddych, kamaráti, pohoda. A pivo! Takáto turistika sa mi páči, konečne to začína dostávať tú správnu fazónu (výlety okolo Dobrej Vody nemali chybu, to pivo ale predsa len chýbalo). Dnes je tu husto – tak ako bývalo zvykom v minulých ročníkoch. Život predsa len nezastavíš.

Pokračujeme ďalej, ideme do finále. Toto bývajú najťažšie úseky dňa. Popod Geldek (dlhé roky som ho z tohto pohľadu nespoznával – a to som tam každoročne chodil na Silvestra!) až po bránu obory to poznajú viacerí, potom vraj už nie (je to ale také isté ako so mnou a Geldekom – poznajú, len si neuvedomujú).

Otvárame bránu, vstupujeme do obory. Táto cesta je oveľa zaujímavejšia ako tá po značke. Krásne poľovné lúčky (vidíme aj čriedu muflónov) a výhľady do okolia (hlavne na Veľkú Homoľu a Egreš) robia úsek nezabudnuteľným. Ani sa nenazdáme a oboru opúšťame.

Paľo pripravil na záver drobnú chuťovku, krátku odbočku – návštevu starých baní. Hneď vedľa (išiel som okolo viackrát a nevedel som o nich) sú Sivá a Červená baňa. Nachádzame obidve. Zaujímavé miesta. Hlboké pingy (nie ako sme zvyknutí), skore krátery ukrývajú na dne vstup do podzemia. Sivá baňa je zatopená, v tej Červenej ústi chodbička do ďalšej pingy. Paráda! Vždy sa dá objaviť niečo nové.

Do cieľa a na hrad je to už len kúsok. Zamotali sme sa, meškáme, remeselnícke trhy už nestíhame (aj tak tam asi bolo priveľa ľudí). Stihneme však Janku, dnes sa opäť riadne povozila po okolí, kam sa na ňu hrabe naša tridsiatka!

Nezostáva nám nič iné, len sa rozlúčiť. Pri kávičke a cigánskej to ide akosi ľahšie, akcia doznieva pozvoľne. Dnes bolo naozaj fajn. Hoci po notoricky známej trase navštívili sme aj nové miesta. Bude na čo spomínať.

Ďakujem všetkým, ktorí svojou účasťou spríjemnili dnešný celodenný výlet: Milka a Ľuboš Kraicoví, Alica Binková, Božka Golierová, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Robo Chlpek a

Juro Golier

Horskí ľudia

Nedeľná noc dávno opustila západné hvozdy hôr, slnečné pondelkové ráno si už hodnú chvíľu prebíja cestu popod stiahnuté žalúzie okien. Úporne sa bránim prebudeniu, nechcem zatiaľ vpustiť do mysle nový deň, ďalší pracovný týždeň, kopec povinností, oceán všednosti. Jediným pohybom ruky snáď stý krát posúvam budík, nevypínam ho, nerobím zbytočné pohyby, chcem ešte aspoň na okamih zotrvať v objatí spánku. Zo zranenej ruky sa uvoľnil obväz, ako dlhá biela cesta sa vlní priestorom, vedie kamsi do ríše snov, stráca sa v (bez)časí. Nehomogénna hmota, neforemné chuchvalce priehľadného rôsolu spomienok plávajú v čírej tekutine prítomnosti. Zvonenia poletujú miestnosťou ako trblietky vo vánku, raz nasledujú takmer súčasne, potom nastane dlhé ticho. Prepadám sa do predstáv. Porcia víkendových kilometrov leží na mne ako bremeno, preťažké závažie ma zatláča hlboko do postele. Som neschopný pohybu, unavený avšak oddýchnutý. Telesná schránka postupne zarastá do matracov, uvoľnená myseľ slobodne blúdi krajinou.

Prekrásnou krajinou Malých Karpát, našich Hôr. Tou, ktorá v sebe oddávna nesie neoddeliteľnú stopu umu a činov ľudského rodu. Aj ich najskrytejšie zákutia či tie najvzdialenejšie pralesy nie sú skutočnou divočinou, to si len príroda berie späť svoju pôžičku. Tieto hory formoval človek. Lesník, drevorubač, uhliar. Usadlík. Huncokár. Človek lesa.

Vydávam sa na potulky…

Predhorie, polia plynule prechádzajú do viníc, vinice sa menia na les, osídlenie redne, obec sa postupne rozpúšťa v tiahlych úbočiach horstva. Ďalej už vedie len úzka cesta, asfalt sa rozdrobil na prašnú koľaj, smeruje hlbšie, až do srdca hôr. Posledné záhrady, posledné rozpadajúce sa ploty sú dávno za mojim chrbtom, dlhší čas počujem len búšenie vlastného srdca a spev vtákov. Rozhovory hmyzu. Prevaľujem sa vo vlnách sobotného rána, plávam v oceáne radosti.

Piatková noc sa premenila na kvapôčky rosy, stiekla po listoch rastlín, vrchovato naplnila bezbrehú šíravu nového dňa. Vzduch zvoní veselými rozhovormi pútnikov. Krásne ráno, nová príležitosť vytiahla von desiatky návštevníkov, malé i väčšie skupinky, dvojice i jednotlivci sa presúvajú hore dolinou, naplno si užívajú atmosféru prvých hodín víkendu, pocity pokoja a voľnosti. (Opäť) nadobudnutej slobody.

Väčšina z nich žije daným okamihom, v krátkom výseku času, minulosť je dávno preč (netreba za sebou neustále vláčiť jej ťažké bremeno), budúcnosť je veľmi ďaleko (načo sa zaťažovať neistotou očakávaní), existujeme len tu a teraz (a je nám fajn).

Rovnako aj ja, avšak… predsa len už nie som tak rýchly, pred minulým neutečiem, čochvíľa ma dobieha, máva spod veľkých lopúchov na brehu potoka, sleduje z opusteného hniezda v korune vysokého stromu, na priesvitných krídlach hmyzu poletuje okolo mojej hlavy. Občas sa pristavím, porozhliadnem. Vydýcham. Započúvam do tichého ševelenia lúky. Šumu lesa. Príbehu krajiny.

Každý kameň, každý kmeň stromu má svoju pamäť. Rozpráva. Len my, náhodní okoloidúci, dokážeme málokedy načúvať. Nemáme kedy. Ženieme sa za novým cieľom – (umelým) zážitkom, dlhším úsekom, vyšším tempom, snažíme sa predbehnúť čas… To podstatné nám tak (často) uniká.

Lúka v lese. Postupne, centimeter po centimetri sa zmenšuje, les pomaly pojedá voľný priestor. Starý dom, dnes už takmer nerozpoznateľný, jeho múry sa ponárajú hlboko pod vrstvy zeme, len kde-tu sa spod hustnúcej zelene belavo oblyskne nenápadný kamienok, kúsok tehly. Ťažké drevené krovy zmizli bez náhrady, bez jedinej stopy. Do ruky beriem nepravidelný úlomok škridly…

Na lúke bývalo veselo, kypel tu život. Deň čo deň ubiehal v práci. Kdesi  zďaleka sa niesol tiahly zvuk píly i buchot sekier. Rozliehali sa dlhé rozhovory lichvy aj mľaskavé ticho prasiec. Po tráve behal kŕdeľ detí, pri povinnosti aj v hrách leteli dni sťa mladé žriebätá, stačilo brnknúť a rozkotúľali sa po lúke ako farebné sklenky, guľôčky radosti. Dnes tu panuje pokoj a tíšina. Len osamelá mladá srnka zíde večer z lesa, skloní sa ku kŕmidlu, uprie smutné oko na posed…

Lúka uprostred lesa. Len kde-tu sa starý, už nerodiaci ovocný strom pomaly nakláňa k zemi, jeho konáre sa premieňajú na korene, koruna zarastá hlboko do pôdy. Nastoknutý deravý kastról modro svieti do tichej zelene ako maják na okraji útesu. Neodrádza, vedie kroky, láka k návšteve. Jeho dnom sa preháňa jarný vánok, spieva nápev lesa, hovorí rečou dávnych obyvateľov.

Podobných lúk bolo dokola viac – jedna hodinku cesty, iná možno zo dve (času bývalo napodiv akosi viac, aj vzdialenosti boli kratšie). Tam povyše býval onkel Johann a tante Mici, kus vedľa zas krósfota Franc či krósmutta Julianna. „Krisgót, krósĺtan!“

Lúka v lese, Pekná lúčka. Obraz sa chveje, mizne v horúcom dychu (skoro) letného dňa, stopy minulosti sa strácajú pod nánosom doby. Už len nespoľahlivá ľudská pamäť dokáže vydať takmer zabudnuté svedectvá. Spomienky na to, čo malo zostať zabudnuté, príbehy, ktoré treba navždy zapísať.

Odchádzaš, krátko sa prehupneš cez hrebeň (ani sa nestihneš zadýchať), len sekundu stihneš zavadiť zrakom o vzdialený Rachšturm a opäť sa na krátku chvíľku ponáraš do zeleného šera stromov. Les ustupuje, priestor sa otvára. Cesta, ktorú denne merali nohy detí, chodník za vzdelaním, púť, na ktorú sa pravidelne vydávali duše hulcokárov, cesta viery.

Dnes preplnené turistické stredisko, rušná dopravná tepna do srdca Hôr, chatky i paláce ukryté v tieni stromov, luxusný hotel, lyžiarske vleky, parkovisko, davy výletuchtivých návštevníkov, párik trampov, skupina farebných walkeriek (nie však zo Škótska), ruch, mišmaš. Ale…

…stačí len kúsok poodstúpiť, na malú chvíľku sa odpútať od všednej reality, ponoriť pod nepokojnú hladinu prítomnosti, zvuky sa tlmia, obraz rozostruje, vzduchom sa opäť šíri omamná vôňa lesov a lúk. Z otvorených okien neďalekej školy sa ozýva tvrdý rytmus reči, der, die, das. Už niekoľko rokov sa v nej učí táto podobná, avšak taká cudzia reč, vojnový ošiaľ chtiac či nechtiac opantal mysle všetkých navôkol, niektorým to už onedlho nebude odpustené…

Vinný či nevinný, obeť či vrah, vidina prospechu, donútenie, prispôsobenie sa dobe, kto si bez viny… Turbulentná nová doba zmietla mnohých, zmenila všetko. Na oboch stranách barikády. Len rýchlo, prezliecť kabát (uniformu ukryť, nezahodiť, možno sa ešte niekedy hodí), síghajl-nastráž-prácičesť, pomalosť sa predsa neodpúšťa (nikdy)…

Tak (definitívne) skončila doba horských ľudí. Rozplynuli sa v čase, rozpustili v priestore. Zostali len spomienky. A krajina, ktorú formovali. Tiež gény, informácia nebadane odovzdávaná ďalej, prenášaná z generácie na generáciu. Nedovolia zabudnúť, nesú vedomie o príslušnosti. Pevný bod v premenlivých podmienkach.

Ešte pár krokov a definitívne ťa pohltí lesná šírina, zelená tíš. Piesok, kultúrne a spoločenské centrum huncokárov. Naposledy sa pristavíš, rozhliadneš do (premeneného) priestoru. Ihrisko zvučí detským džavotom, prekypuje radosťou, mondénny hotel blahosklonne čaká návštevníkov, z diaľky vykúka nenápadná vežička skromnej kaplnky, slnečný lúč sa leskne na pamätnej tabuli, práve tu krátko pôsobil Fraňo Kráľ, Charles Dickens slovenskej chudoby, nočná mora detského čitateľa (inak vraj dobrý človek). Drobné čriepky dopĺňajú mozaiku zážitkov, pocitov zaujímavej púte, cesty po stopách horských ľudí.

Cestu ďalšieho pochodu lemujú novodobí nasledovníci dávnej tradície, nenápadné drevenice ukryté pod košatými korunami stromov. Na tomto mieste vždy cítiš tú ťažko uchopiteľnú atmosféru slavností sněženek, pocit, ktorý tak geniálne opísal pán Bohumil a do obrazov rovnako nápadito preniesol pán Jiří. Kersko vyrastajúce priamo uprostred Hôr.

Čistinku v lese obklopujú chaty (novostavby pripomínajú viac drahý náhrdelník než skromný doplnok šatu huncokárov), navonok pôsobí ako vypulírované moderné miesto oddychu, vlastné korene však prekryť nedokáže. Duch pôvodných obyvateľov je stále prítomný v konfigurácii okolia, pripomienky dávnych čias sa ako turistické atrakcie (navonok) ľahostajne povaľujú v tráve, v ovzduší, v speve hmyzu a vtákov, v lúčoch slnka prenikajúcich cez koruny stromov možno vycítiť intenzívnu príchuť slobody, voľnosti a spätosti s okolím, odkaz starousadlíkov.

Ako dobre sa sedí na lúčke pred chatou! Príjemná chvíľka napĺňa dušu pokojom…

Cestička stúpa pomedzi stromy, koľkokrát ju za ten čas merali kroky huncokárov, horských ľudí, ktorí sa vybrali navštíviť svojich blízkych. Na vzdialený cintorín, tiché miesto v objatí lesných velikánov.

Ich pozostatky sa už dávno stali súčasťou zeme, kraja, ktorý prichýlil ich predkov, poskytol im príbytok aj poživeň, pokojný prístav v dobrom i zlom. Odmenili sa mu prácou, ťažkým hrdlačením v tvrdých podmienkach. V krásnom, avšak cudzom prostredí. Svoj život trávili ďaleko od starousadlíkov, od tých zdola, izolovaní vo vlastnom spoločenstve. Aj na večný odpočinok sa uložili tu hore, medzi svojimi. Tam, kde boli privyknutí. Žiť. Drieť. Trápiť sa i radovať. Deti lesa. Hulcokári.

Dnes je už len ťažko nájsť stopy po starom cintoríne. Večné príbytky horských ľudí odišli tíško, rovnako ako ich obyvatelia. Ba, jeden tam je, na samom okraji, krčí sa v tieni stromov, pripomína dobu, ktorá už nie je, rozplynula sa pod vytrvalým tlakom času, odvial ju búrlivý víchor zmien.

Čistinka sa mierne zvažuje dole úbočím, lesný amfiteáter obkolesený hustým porastom čaká na svojich návštevníkov. Mnohí sú na mieste, polihujú roztratení po celej ploche, pobehujú krížom-krážom, vychutnávajú si krásne dopoludnie. Kypiaci život šumí z prekrásne zdobenej čaše nádherného dňa. V slnku i za dažďa, v mraze aj duniacej víchrici či v záľahe snehu má toto miesto neopakovateľné čaro, nenapodobiteľnú atmosféru. Ti sún, ta vint, ta rink, tu šné…

Čermákova lúka. Len jedno meno na náhrobku (prepožičalo názov miestu) pripomína dobu. A jej ľudí. Mnohé ďalšie ležia ukryté v matrikách, ani tie by však nemali zostať zabudnuté.

Poberáš sa ďalej, komfortná cesta lesom, pirštajk, ani nestúpa ani neklesá, skoro po rovine ťa pohodlne vedie hlbšie do Hôr, putuješ v stopách ľudí. Stojíš, zrak upieraš na súmernú homoľu Mešťankovej, tej, ktorá z výšky nazerá do doliny Švancpochu, potôčika Javorinka. Obrovskí strážcovia pokoja, gigantické stromy pod Gajdošom pamätajú dávnu dobu, dotyk rúk huncokárov. Niekde tu si sa prvýkrát zamiloval do týchto hôr. Len nedávno, len pár rokov späť, len niekoľko letokruhov v živej pamäti dreva…

Les volá, Hory lákajú. Len ďalej, hlbšie, dovnútra, až ku zdroju.

Rozsiahle porasty malokarpatských pahorkov, dolín, svahov, úbočí. Pramene, potôčky, skalné bralá. Miesta, ktoré svojou každodennou činnosťou formovali ruky horských ľudí. Sadili, klčovali, pestovali, lovili i chovali, rozozneli spevom svojej reči. Vdýchli bežný život. Osídlili divočinu. Skultúrnili krajinu. Hustý, hlboký les, ta volt.

Dlho kráčaš oblasťou bez známky trvalého pobytu človeka, len nekonečný plot ju predeľuje na MOJE a VAŠE. Odveká ľudská potreba vymedzovať územie, chrániť vlastníctvo. „Tu som pánom ja!“ Dnes už našťastie existuje brána, prekročiť hranicu je dovolené.

Prekrásna ľudoprázdna lúka pánubohu za chrbtom, stadiaľto je ďaleko aj po pekla. Na nej dom, tiež tuná bývali ľudia,  borili sa s dennodennými starosťami, tešili občasnými radosťami. Smiali sa i plakali. Žili a umierali. Dýchali, existovali. Skutoční ľudia lesa.

Tu sa muselo žiť naplno, tieto miesta nedovoľovali pretvárku, predstieranie, tu by bol moderný človek stratený. Romantické predstavy o živote v divočine by zobrali za svoje už po niekoľkých dňoch, možno po pár hodinách. Mám božský pokoj. Mám len to, čo si dorobím. Je tu tak ticho! Všetko sa mňa rúti! Nič mi nechýba! Prečo do riti nejde internet!? Len ja a divá zver. Ešte tu začne strašiť! Aké krásne ráno! Kedy už prestane liať? Pomyslíš si A, dostaneš B, nikdy nebudeš naozaj spokojný. Človek je tvor túžob, to, čo má pod nosom, si neváži.

Nechaj však bokom realitu, poteš sa romantikou! Vlastnými predstavami o ideálnom svete. Bolo by krásne večer sedieť na priedomí, sledovať usínajúci deň. Slnko sa už dávno znížilo za obzor, svetlo sa pomaly vytráca z krajiny, tiene sa predlžujú, potichu prichádza noc. Trilky vtákov zmĺkli, priestor vypĺňa len cvrlikanie hmyzu, naberá na intenzite, je ho zrazu plná lúka. Z lesa sa ozve zaštekanie srnca, ani si nezbadal ako a je tma, nepriehľadná čierňava sa zniesla na lúku, ako kameň spadla z korún stromov, zavalila celé okolie. Len vzdialené zlatisté bodky sa mihocú na oblohe, iba tajomné drobné svetielka žiaria z húštiny. Dom spí, les ožíva.

Čarovný úsvit nového dňa. Kdesi spod horizontu sa začína vyfarbovať obloha. Nenápadne, krôčik po krôčiku sa rozsvecujú ranné zore, ozýva prvé nesmelé štebotanie. Svieži vánok ženie do pľúc potrebnú dávku kyslíka, budíš sa, raduješ z nového rána, ďalšieho sladkého ničnerobenia. Spev tíchne, zo strechy sa ozýva nesmelé bubnovanie, svieži dáždik kropí krajinu, o chvíľu leje ako z konvy.  Sedíš, otvoreným oknom nepohnute sleduješ hrubé povrazy dažďa, tvoja myseľ usína. Skutočný život však taký nie je, toto je iba sen, filmová imaginácia. Neuskutočniteľná (a zbytočná) túžba po ustrnutej dokonalosti. Veď žiť predsa znamená aj drieť. Plakať, kričať, plaziť sa zasiahnutý bolesťou, zúriť, kvíliť, hádať sa, strácať. Túžiť. Smiať sa i dlho mlčať. Získavať. Život je pohyb. Neustály kolobeh. Striedanie noci a dňa.

Pristupuješ bližšie k domu. Jeden jeho roh sa zvalil, strecha leží na zemi, vrastá do pôdy. Kamenné múry sa postupne drolia, omietka opadáva, vytvára neskutočné abstraktné maľby, odtlačky života, stopy zániku i opätovného zrodu. Dom sa prepadá sám do seba, neodvratne zaniká. Ty máš to šťastie, že ho ešte môžeš vidieť, dotknúť sa jeho stien, vystúpiť po schodíkoch, deravou strechou zahliadnuť jasnú oblohu. Po tebe už prídu iní. Z ľudskej pamäti sa postupne vytrácajú spomienky, mizne pôvodný človek. Avšak… kamkoľvek vstúpiš počuješ zvuk jeho píly, zafŕkanie koní, tichú zanovitosť volov. Spevavý tón neznámej reči. Cítiš chuť ovocia, vôňu rozkvitnutých stromov. Chladivú sviežosť studničky.

Horáreň Za Vysokou, dnes známejšia ako Panský dom. Pomenovania sa menia, odkaz zostáva. Odtlačok života horských ľudí, ich boja o prežitie, pokračovanie rodu. Stopy v krajine i ľudskej pamäti sú stále živé, nech také vydržia naveky.

Zanovito putuješ ďalej, už sa ozýva únava, už cítiš bolesť, krok pomaly ťažkne. Kráčaš popri plote, hranicou medzi TU / TAM, TERAZ / V INOM ČASE, vraciaš sa, smeruješ domov. Ešte stále však vnímaš, cítiš svoje okolie. Aj tú rozľahlú lúku obďaleč, TAM, už k nej však nejdeš, neprekročíš hranicu. Ale i na diaľku cítiš silné vibrácie, jej posolstvo. Bolo to dávno, V INOM ČASE.

Všetko je pominuteľnė. Kedysi… miesto plné zvukov a vôní, prekypujúce emóciami, drevorubačská osada, tu sa zvyknú stretávať horskí ľudia. Škola znie džavotom detí, schádzajú sa sem zo širokého okolia vždy, keď na návštevu zavíta potulný učiteľ. Kolkáreň, miesto zábavy a zaslúženého oddychu. Tu sa v nedeľu rozoznie harmoniku, pri tanci čas plynie hneď ľahšie – „šotiš, polka, tanc ich gern, mit tem šénem jungen hern, ajnmal hin, ajnmál hér, rundherum, das ist nicht šwér“. Všetko však raz skončí, zvyšky dutej lipy dávno tlejú v tráve, po českých bratoch už niet ani stopy, teraz tu žijú huncokári.

Dnes… rozľahlá lúka uprostred lesov. Nebyť starých, už dožívajúcich ovocných stromov a podivných nerovností terénu prebehneš okolo bez povšimnutia. „Nebudem predsa stáť na každej lúke, pri každom strome, nepokazím si Strava segment. Kde sa stále motáš!“ odfrkne farebne nahodený cyklista i štíhly, naľahko oblečený bežec. Našťastie však existuje aj iný tvor, turista–pútnik, tulák, ten ktorý má otvorené oči i dušu.

Dnes len z opodiaľ vnímaš atmosféru bývalej usadlosti, stále rozpoznateľné stopy prítomnosti horských ľudí, ako šíp ťa premkne intenzívny pocit, že si konečne porozumel ich odkazu. Je to však (samozrejme) len drobný žartík chvíle, vydráždenej mysle. Genius loci však naozaj existuje, pôsobí na vnímavú dušu. Stačí načúvať šumeniu stromov.

Holint, dnes len prázdne slovo na mape. V ľudskej pamäti však treba zachovať nielen dávne názvy, ale aj ich príbehy. Znovu nakresliť obrazy. Dať starým menám pôvodný obsah, uchovať tvar, oživiť ich, zachrániť pre budúce generácie.

Vieš, že o malú chvíľu ťa čaká odpočinok, už len pár krátkych chvíľ a hlboký les sa rozostúpi, otvorí veľký priestor, tieto miesta osídľoval človek naozaj intenzívne.

Dnes by si v teréne márne hľadal jedinú hmotnú pripomienku ľudskej prítomnosti, osadu uprostred lesov z krajiny spoľahlivo vymazal čas. I keď… nikdy si sa netúlal hustou trávou, zamyslene nekopal do drobných skál vykúkajúcich spod zeme, nikdy si nepreskakoval spievajúci potôčik. Čo všetko sa môže ešte stále ukrývať v divočine! Čo všetko zostáva skryté pred našim zrakom?

Osudy ľudí, ich každodenné pocity. Úspechy. Trápenia. Príbehy života. Neboli to žiadni nadľudia (i keď niektorí sa za nich možno chvíľu považovali), žili svoje bežné radosti a starosti, dýchali rovnaký vzduch, jedli tú istú kašu. Milovali sa. Vraždili. Závideli. Pomáhali. Túžili (ak im dovolili čas). Snažili sa prežiť.

Nemali takmer žiadny majetok. Len ťažkú prácu. (Občas) chvíľku zábavy. Neboli nikdy pri mori, mali však more detí. Manžela čo utápal voľný čas (a starosti) v alkohole. Boli však spokojní, vďační. Za prácu i za kúsok jedla. Za život. Huncokári. Ľudia hôr.

Ľudia ako my, žiadne romantické, čisté postavy. Vždy, keď kráčaš po ich stopách ťa fascinuje ich schopnosť prežiť v prírodných podmienkach. Krásnych, ale neúprosných, tvrdých, spravodlivých. Snažíš sa vcítiť do ich myslenia, pocitov, skúseností. Obdivuješ ich voľnosť  a slobodu, neuvedomuješ si však, čím všetkým boli vykúpené. Cudzinci medzi starousadlíkmi. Dobrovoľne i vynútene iní (i keď rovnakí). Žili (a žijú) medzi nami. Hulcokári, horskí ľudia.

Sklená huta. Mäkučká jarná trávička láka zvaliť sa, dlho oddychovať. Hľadieť do slnka, v duchu fabulovať príbehy ľudí. Huncokárov či ich predchodcov – dávnych sklárov, horských ľudí. Postavy sa však rozpúšťajú v jase neskorého popoludnia, strácajú sa, zostáva len ich neuchopiteľný odkaz a stopy postupne sa strácajúce z okolitej krajiny. Nič netrvá večne.

Ešte dlho by si kdesi na čistinke uprostred lesa dokázal čakať na stretnutie s horskými ľuďmi, je však čas sa poberať. Ďalej neúnavne putovať po stopách ľudí – huncokárov, sklárov, uhliarov, baníkov, horárov, pytliakov, poľovníkov, turistov, výletníkov – každého, kto zanechal čo i len drobný odtlačok na prašných cestách našich Hôr. Je potrebné uzavrieť kruh.

Akcia Deň salamandry

Do jaskýň Považského Inovca a na Topoľčiansky hrad

nedeľa 2.5.2021

Prázdne ticho popolnočnej hodiny vypĺňa nečakané tiahle silné praskanie, čerň nočnej oblohy prepaľuje jasný blesk. Jeho planúci kmeň sa triešti, uhlíky sa ako žiarivé hadíky rozliezajú do všetkých strán, snažia sa zavŕtať do vyprahnutej zeme. Z temnej noci vystupujú na okamih obrysy všetkých vecí, ich ostré kontúry sa na krátky zlomok sekundy rysujú sťa vykreslené žeravým perom. Prudký poryv vetra ženie pred sebou bodavé čiastočky prachu a prvé kvapky dažďa. Prší, hrubé povrazy dažďa sa spúšťajú z nebies, dlho vysušené ústa zeme nestíhajú piť ten prudký príval, kalné prúdy vlahy sa valia dole svahmi polí a asfaltovým pancierom ciest.

Cesty sa spájajú v ostrom uhle, v jedinom bode, vrchole písmena V. Odliepam ťažký zrak (i nohy už oťaželi) od kamennej cesty, oko prestáva blúdiť po líniách pahorkov, precitám. Práve tu sme ráno odbočovali, vnorili sa pod ochrannú hradbu korún stromov (ešte jemne popŕchalo). Deň sa len začínal…

Hnusná corona (ani to pivo za moc nestojí). Uväznila nás v hraniciach okresov, znemožnila navštevovať blízke (či vzdialenejšie) miesta. O mnohých z nich sme mohli iba snívať. O výstupe na Vysokú. O snehu na Orave. O jazde na Jašter. Zostupe do hlbín Považského Inovca.

Ten posledný projekt vymyslel Paľo (srdcom jaskyniar). Dve jaskyne a jeden hrad, všetko len kúsok od seba, pre (väčšinu z nás) neznáme, to treba vyskúšať. (Vševedúca) výkonná moc je však dlho proti. Až teraz. I tak je v tom však malý háčik, či vlastne obrovský háčisko.

V rovnaký termín plánuje Ľuboš zaujímavú cyklojazdu v okolí Modry. Moja spolucestujúca na bicykel nesadne, ťahá ju to (opäť) na peší výlet. Ja by som bol najradšej na obidvoch miestach. Jednou riťou sa ale na dvoch stoličkách sedí nepohodlne, čo robiť? Predpoveď počasia sa mení každý deň – prevažne k horšiemu. Doma sedieť nemienim, dážď sa predsa len lepšie znáša s batohom na chrbte (ako v sedle bicykla). Je rozhodnuté, pôjdem s Paľom. Srdce turistu poskočilo radosťou, oko cyklistu zvlhlo slzami…

A teraz babo raď! Z nepokojného sna ma budí rachot hromu, búšenie dažďa na okenice nedá zaspať. (Pri)skorý budík zvoní zbytočne, už riadnu chvíľu som hore, v hlave preberám (vše)možné scenáre, zaklínam obrazovku telefónu, márne sa na nej snažím vyčarovať optimistický obraz. Meteoradar je však modrý, dokonca sa farbí do zelena… To vôbec nevyzerá dobre ☹ . Možno ešte tak po deviatej…

Volá Paľo. Jeho optimistický tón nepripúšťa pochybnosti. Ideme. O pár minút telefonujem s Ľubošom. Nebudem predsa moknúť sám, skúsim namotivovať aj cyklistov. Sadám za počítač, formulujem výzvu. Turisti ani cyklisti dnes doma sedieť nebudú!

Hoci sa navonok tvárim pokojne, pri pohľade na bežiace stierače strácam optimizmus (spolucestujúca pochybuje celú cestu, ja sa úporne snažím držať nad vecou). Keď sme však už tu…

V ešte spiacej zmoknutej Hornej Dolnej by nevyhnal na ulicu ani psa, aj hodiny (na plote) zastali včera podvečer. Kým sa mi podarí nájsť auto, ktoré sem na prvý pohľad nepatrí, urobím jedno nedobrovoľné koliesko okolo kostolov. TT, to budú naši. Za zarosenými, dobre utesnenými oknami nevidno žiadny pohyb, ani známku života (veď kto by už v takom nečase…). Až po chvíli sa otvárajú dvere, vystupuje Paľo. Tak srdečne sme sa veru dávno nevítali! Optimizmus a obavy sa miešajú s kvapkami ustávajúceho dažďa (už ukvapne len kde-tu), vôňou zázvoru, nesmelými pohľadmi účastníčok a machovským sebavedomým úsmevom mužov (dnes sme v absolútnej menšine). Nebudeme tu čakať do zajtra (na lepšie počasie), nezostáva nám nič iné, vyrážame.

Novodobé atrakcie novodobej (TV) legendy musíme zvečniť pre ďalšie generácie – „Vy ste vtedy naozaj boli v Hornej Dolnej ?!?“ (Nová Lehota sa koketne pýri, mestečko Twin Peaks bledne závisťou). Začína jemne popŕchať.

Za chrbtom sme nechali plot posledného domu, prudko klesáme (!), konečne smerujeme do hôr. Kdesi zospodu sa ozýva rev motora, prešmykovanie kolies. Spoza zákruty sa rúti džíp. Uskakujem bokom, veď to auto nemá šoféra, je to prízrak, auto duchov! Bližší pohľad odhalí volant na sedadle spolujazdca, návštevník spoza kanála divoko brázdi lesné cestičky Považského Inovca.

Začíname dlhý pochod po cykloceste popod Kovadlá, ponárame sa do Hrabovej doliny, sprievodcu nám robí zurčanie potôčika rozospievaného nočným dažďom (kalná voda sa kľukatí, meandruje v zákrutách pod cestou) a občasný tichý šum jemných prehánok v korunách stromov. Na ceste nehybne odpočíva (dnes prvá) salamandra, strážkyňa pokladu.

Narodil som sa v kúpeľnom (vtedy ešte) mestečku ( – Prednádražie  bolo len ulicou starých domov, Juh bažinou, Trajan poľom) na úpätí Pohoria. Až do mladosti ma blízke hory nelákali (najďalej som sa dostal na Ahoj, Červenú vežu či Bakusku, len výnimočne na Výtoky). Pohorie si ma nevšímalo, ja som si nevšímal Pohorie. A potom som objavil turistiku – avšak len „skutočné“ kopce, iba Tatry či Fatry stáli za zmienku, to ostatné boli také kopčeky (a tam sa predsa nechodí)… Zas však nastal (dlhý) útlm… Ten prerušilo len (občasné) bicyklovanie (môj nový objav). Až raz… Spoznal som Hory. (Znovu) som odhalil čaro turistiky. Ale Pohorie… , to zostáva stále v tieni.

Fotíme ju zo všetkých strán, ochotne nám pózuje, ani sa nehne (možno sa ešte úplne neprebrala zo zimného spánku). Táto nás veru k pokladu neprivedie, pokračujeme. Nie však pridlho, dievčatá usúdili, že je čas sa občerstviť a (konečne) zbaliť vetrovky. Ihneď začína popŕchať… No len tak na podpichnutie, toto je dnes naozaj (takmer) posledný mokrý pozdrav.

V zákrute (kvalitnej) lesnej cesty, kúsok nad peknou lúčkou (krásny výhľad), poniže kríža ukrytého v lese sa krčia dve opustené murované budovy a prameň, hneď cez cestu tretia, veľká drevená stodola. Bývalá horáreň Janiš (presne tak stojí napísané na smerovníku). Dnes pomaly sa rozpadajúca (skoro) ruina, (nevítané) návštevy po sebe zanechávajú len spúšť a … (radšej to ani bližšie neskúmam). Škoda, také pekné miesto (ešte zdravá stavba) si nezaslúži takýto osud. Naozaj sa nenájde nikto?

Prechádzame všetky miestnosti (opäť popŕcha), zostupujeme do pivnice, štveráme sa na povalu. Opustené obydlia majú zvláštnu atmosféru, nechcel by som tu tráviť noc. Duchovia miesta strašia aj vo dne. Počujem vŕzganie drevených schodov, z kúta cítim divný pohľad, kvapka potu zamŕza uprostred na ceste medzi lopatkami (Blair Witch v hĺbke Považského Inovca)…

Po peknej ceste pokračujeme už len kúsok, nadišla chvíľa odbočiť do hôr, lesné zvážnice sa rozbiehajú do všetkých smerov. Paľo chcel ísť po značke vľavo, ja som však v teple domova natiahol čiaru pochodu doprava, tadiaľ je to kratšie. A po nočnom daždi aj viac rozbahnené.

Keď ma už teraz nezhodili zo skaly… Koľaj rozjazdená pri ťažbe dreva sa strmí rovno proti vrstevniciam, už po niekoľkých metroch len s veľkou námahou odliepame topánky obalené hrubou vrstvou blata z mazľavej hmoty. Každý krok si treba ťažko vybojovať, šmýkame sa, kĺžeme (aj padáme). Doma veru bude čo čistiť. Radšej pridávam do kroku, veď čo ak by…

Strmina sa vyrovnáva, les redne. Ešteže je tu tak krásne! Na obzore sa vlní hradba hôr, ťažká sivá obloha ju tlačí čoraz nižšie k zemi, na hrebeni visia občasné chuchvalce mrakov (ako potrhané zdrapy opony odviatej vetrom). Ale kultúrna krajina nesúca výrazný otlačok ľudskej ruky zjemňuje dramatickú scénu. Polia a lúky medzi lesmi, všade, ako drobné korálky života rozosiate hospodárske stavby, občasné kopanice. A bralo kúsok vyššie (poniže cesty).

Že by sme boli na mieste? Pri prvej z jaskýň? Pohľad do mapy vraví niečo iné, ale veľká diera rozďavená uprostred skaly láka k preskúmaniu. Planý poplach! Avšak z diery sa vykľulo mohutné skalné okno, tých pár krokov navyše stálo za námahu.

Musíme teda pokračovať (v ruke sa objavuje GPS). Vytočíme (takmer) dokonalú serpentínu, nastúpame ešte zopár metrov a sme tam. Len niekoľko metrov od zvážnice, v nenápadnom brale ukrytom v lese sa nachádza vstup do podzemia. Jaskyňa pod Úhradom. Zhadzujeme batohy, zapíname čelovky, (s pokorou) ťukáme na dvere. Brána do hory sa otvára, vstupujeme.

Dnes sme jaskyniarmi všetci, ako jeden (jedna) sa statočne vrháme do pažeráka skaly, dúfame, že sa z neho po chvíli opäť vynoríme. Na úpätí brala zíva tmavý otvor, treba sa prikrčiť (dať pozor na hlavu) a vsúkať sa dnu. Toto nie sú pohodlné sprístupnené priestory turistických jaskýň ožiarené jasným svetlom reflektorov, vysoké chodby, rozľahlé sály. Toto je nízka dutina v kamennom srdci hory, úzka škára naplnená emóciami, miesto, odkiaľ vylezieš špinavý, ale očistený.

Nemožno tu obdivovať dych vyrážajúcu výzdobu (žiadna neexistuje), v stalagmitoch a stalagtitoch objavovať známe tvary, aj tak však tma a svetlo rozohrávajú na stenách neskutočné predstavenie, (doširoka) otvárajú bránu našej predstavivosti. Čie kosti to ležia pred vchodom? Čo sa skrýva v tamtej škáre? Má tento kút pokračovanie? Načo tu ležia tie staré vedrá (ešte sa kope)? Aký divný tvor to tam vylieza zo skaly?

Otázky v duši doznievajú ešte hodnú chvíľu. Postávame pod skalou, občerstvujeme sa. Maškrty padnú vhod vždy, teraz však chutia ešte viac (i kvapka zázvorovice navyše). Bol to zážitok.

Tak teda pokračujme. Už o chvíľku však opäť opúšťame priamy smer, odskočíme si kúsok do lesa, mapa tam ukazuje akési skalky, možno vyhliadku. Skala je to riadna (vidíme aj z vrchu), vyhliadka však obmedzená. Okolie je zarastené, bráni širším pohľadom. Ale miesto je pekné, pokojné, drobučká čistinka na vrchole láka k pikniku. Keby tak bolo trochu teplejšie (a suchšie)!

Kadiaľ teraz? Cesta vedie naokolo, skúsime si to skrátiť po zvážnici, táto nie ja až taká rozmáčaná. Po chvíli sa však skrúca nesprávnym smerom, musíme sa opäť popasovať s horou. Mladina lemuje okolie chodníka, povyše zas prechod komplikujú zvyšky po porube. Obchádzame, prekračujeme, podliezame, nakoniec však nachádzame správny priechod. Prekonávame val, (znova) stojíme na ceste.

Ten val je určite umelý, to nie je len taký obyčajný výmoľ či hlboká vyjazdená koľaj. Úhrad, základ názvu tohto dolomitového vrcholu vyvoláva asociácie, predstavy opevneného hradiska. Tabuľka na strome potvrdzuje správnosť nášho odhadu (dnes som sa vopred nepripravoval). Už v mladšej dobe železnej, na prelome vekov bola lokalita osídlená, na scéne dejín (a dnešného dňa) sa objavujú Skýti a Kelti, dávne etniká, krv ktorých (určite) koluje aj v našich žilách.

Úzky chodníček odbočuje kamsi vpravo do lesa, značka na strome (aj v mape) sľubuje vyhliadku (tiež najvyšší bod trasy), to nemôžeme obísť. Zo trikrát sa zakrútime a popri ohnisku so zaujímavo riešenou lavičkou (ako sa však na nej sedí?) sa blížime k vrcholovej schránke. A výhľadu.

Len úzky priesek v lese otvára nádherný pohľad. Šíry priestor lemuje na horizonte hradba hôr – Strážov a členitá oblačnosť sa zlievajú do (takmer) homogénnej masy, čo je ešte zem a čo už obloha? A na skalnatom výbežku hlboko pod našimi nohami všetkému dominuje kamenná silueta Topoľčianskeho hradu. Zostávame stáť ako prikovaní, kocháme sa nečakaným výhľadom. Nádhera.

Fotíme, fotíme a opäť fotíme, snažíme sa zakonzervovať tento krátky prchavý úsek podmračeného (ale krásneho) dňa, navždy ho uchovať v mysli (a pamäti fotoaparátu). Teraz už naozaj nikto neľutuje svoje ranné rozhodnutie. Zapisujeme sa do vrcholovej knihy.

Emkácéká & spol. sa podaril (vieme to už teraz) napriek rannému dáždiku krásny výlet.

A to ešte zďaleka nie je všetko. Ostrým klesaním opúšťame vrchol Úhradu, spúšťame sa nižšie. Ešteže je tento chodník spevnený, ešteže ho nočná búrka nepoznačila tak ako niektoré zvážnice v lese, to by bolo iné klzisko! Vo výbornej nálade, počas družných rozhovorov ubieha cesta ako z rýchlika, veselý džavot sa rozlieha do diaľky, napĺňa každé zákutie hôr. Hoci sme len malá skupinka, je nás plný les. Dnes takto nestretneme ani živáčika, aj medvede v Čiernom Balogu sa stavajú na zadné, vetria, načúvajú. I ten náš, inovecký utečenec, sa radšej rýchlo presunul až kamsi za Frašták.

A tak sa (navonok) prázdnym lesom posúvame krok za krom bližšie ďalším zážitkom. Vyhliadka, hradné múry sa opäť predvádzajú. V inom šate, z iného uhla pohľadu, stačí len natiahnuť ruku a takmer sa dotkneš špičky vysokej veže. Parádnica zrúcanina, tešíme sa na návštevu. Už o chvíľu.

Ešte predtým sa však vyvalíme do mäkučkej trávy na hornom konci lyžiarskeho svahu. Z výšky na nás  dohliada súmerný kužeľ. Úhrad dominuje kraju, čnie nad svojim okolím. Až teraz si dokážeme naplno uvedomiť jeho strategický význam, dôvod, prečo získal svoje meno…

Takto by sme dokázali oddychovať ešte dlho, vychutnávať si vydarený deň (v škárach mrakov začína dokonca prebleskovať azúrová obloha), dopĺňať energiu, čerpať nové sily. Treba sa však zdvíhať, máme toho pred sebou ešte veľa. Už o pár okamžikov plánujeme opäť nakuknúť do zemských hlbín.

Hľadáme medzierku v húští, úzkym chodníkom, takmer neznateľnou prťou odbočujeme zo zjazdovky. Spúšťame sa do žľabu, vybiehame nahor pod výrazné bralo. Stojíme uprostred lesa, sme pri vstupe do jaskyne Opálená skala. Na úpätí steny sa roztvára široká brána, v minulosti (pravdepodobne) chránená zábranou, dnes otvorená. Zhadzujeme batohy, vstupujeme dnu.

Tento priestor je omnoho priestrannejší ako u susedov pod Úhradom. Steny krásne sfarbené prímesou nerastov miestami pokrýva tenká vrstvička kalcitu, matne sa leskne vo svetle našich čeloviek. Kedysi tu vraj bola aj kvapľová výzdoba, chamtivá ruka nevítaných návštevníkov však rýchlo dokonala dielo skazy. Chodba sa zužuje, hlinený povrch mierne klesá kamsi dole, lúč lampy vykresľuje len úzky svetelný kužeľ, ďalej je len tma, neznámo. Paľo sa vydáva na prieskum.

Vraj je to fajn, spúšťam sa za ním. Zo stropu odkvapkáva voda, mazľavá hlina sa veru riadne šmýka pod špičkami topánok, v tme (čelovka pod nohy nedosvieti, okuliare sa zahmlievajú) nedokážem nahmatať dostatok oporných bodov, dám to na trenie, šúcham sa po kolenách. Nízki a ohybní jaskyniari majú výhodu, ja k nim ale nepatrím. Konečne som dole, ďalej by to (vraj) možno ešte kúsok išlo, neriskujeme však (aj tak skoro nič nevidím). Zahajujem výstup. Dobre som si švacol hlavu, odrazil kus zo skaly, riadnu chvíľu si šúcham ranu, krv z nej našťastie netečie. Už viac niet čo skúmať, škáročky v okolitých stenách sú priechodné iba ak pre netopiere, tam sa mi vopchať nedokážeme.

Sme opäť vonku, oči privyknuté na tmu žmúria na svetle skorého nedeľného popoludnia. Rozhliadame sa (do jaskyne sme vtrhli ako víchor). Bralo je zároveň horolezeckou cvičnou stenou, značky na skale lákajú položiť prsty na výstupky skaly, pritiahnuť sa, nastúpiť do cesty, línia výstupu je dobre čitateľná. Z hlbín zeme až na vrchol hôr. Radšej však zostaňme tu dole, pokúšať osud nikto z nás nemieni. Skôr by sme si sadli k blízkemu ohnisku, zakúrili, vytiahli klobásky, privoňali k dymu. Beh času by sa spomalil…

Tak teda poďme, hrad je už na dosah. Náhle ma prepadá hlúpa myšlienka, neodbytný hryzavý pocit. Zatiaľ čo sme odišli z domu nestalo sa niečo zlé? Nejaká katastrofa? Nevymrelo ľudstvo (jadrová vojna či bleskurýchla epidémia), nie sme poslední preživší? Doposiaľ sme nestretli ani živú dušu, hory sú úplne bez ľudí, svet sa vyprázdnil…

Hlúpe nápady zaháňam svižnou chôdzou po asfaltke, od lyžiarskeho strediska je to pod hrad iba kúsok. Spoza zákruty sa vynára skupinka výletníkov, kameň mi s rachotom padá zo srdca, triešti sa na tisíce drobných úlomkov, vietor rozfukuje plané obavy do širokého okolia.

Avšak i hrad je takmer ľudoprázdny, toto počasie výletom jednoducho nepraje. Nesťažujeme sa však, aspoň sa môžeme v pokoji prechádzať po nádvoriach ako veľmoži, celé panstvo je dnes len naše.

Na začiatku 14. storočia začala na skalnom hrebienku nad osadou Hrnovce vyrastať kamenná pevnosť, Matúš Čák potreboval chrániť svoje rozsiahle majetky. Čas nepretržite plynul, mohutný veľtok dejín vytrvalo formoval hradbu okolitých hôr. Pevnosť sa postupne rozrastala, vznikal opevnený hrad, z Hrnoviec sa stalo Podhradie. Prúd doby však silnel, prívaly udalostí postupne premieňali hrad na ruinu.

Dnes sa tak môžeme dotknúť len zvyškov jeho múrov, zrakom pohladiť líniu opevnenia, v mysli vystúpiť na vrchol veže, rozhliadnuť sa po kraji. Ešte predtým však prechádzame nádvoria hradu, obdivujeme mohutný oblúk paláca. Jeho spodná časť je upravená na sedenie, nádvorie tvorí malú scénu, amfiteáter ako stvorený na divadelné predstavenia. Na scénu vstupuje dánsky princ (s lebkou v ruke) – „Byť či nebyť…“ – len ťažko si predstaviť vhodnejšie miesto na jeho otázku.

Prejdeme len pár krokov po drevených schodíkoch, popri priestore bývalej kaplnky, obzeráme sa späť. Rovnaká scenéria, úplne odlišný dojem. Oblúkové múry paláca lemujú priestor, náhle si pripadám ako v aréne Kolosea. „Vypusťte levov!“… (tá hajzlíková doska trčiaca z múru hore na poschodí však nemá chybu).

Z horného nádvoria sa otvára skvostný výhľad, takmer kruhový (veža je bohužiaľ pevne zamknutá). Jedna z najkrajších krajinárskych scenérií posledného obdobia. Z nej výraznejšie vystupujú Prieľačina a Panská Javorina naľavo či Vinište na strane opačnej. Medzi nimi je to na pohľad (takmer) jednoliata masa vrchov počínajúc Baské cez Rokoš až po Veľký Tríbeč (pohorí od Strážovských Vrchov k Tríbeču). Len ťažko sa lúči s týmto pohľadom, len s námahou posúvam vpred ručičky hodín ustrnuté v pohybe. Treba sa však pohnúť, pokračovať ďalej. A mimochodom, to mesto som identifikoval úplne nesprávne, v skutočnosti to boli Bánovce.

Opúšťame starý hrad, chvíle pokoja a pohody, lúčime sa s nádhernými výhľadmi. Aspoň na chvíľku sa ešte porozhliadneme zo skalnej ostrohy pri vstupe a už definitívne schádzame dole. Veríme, že terasa penziónu bude otvorená.

Zažívame jediné sklamanie výletu, jediné zaškrípanie v inak perfektne bežiacom hodinovom strojčeku tohto dňa. Penzión je (zatiaľ) zavretý. Tak sa aspoň krátko posilníme z vlastných zásob, lavičky na priedomí neďaleko kostola sú (takmer) adekvátnou náhradou.

Sme (skoro) v polovici výletu, začína dlhá púť, návrat domov. Uličkami Podhradia, pomedzi pekne upravenými domčekmi i rozťahanými novodobými palácmi opúšťame civilizáciu. Doširoka roztvorená náruč lesa opäť víta svojich tulákov. Popri chatovej osade v lese sa len prešmykneme, tých pár domčekov skoro ani nezazrieme, tak dobre sú ukryté za hustým prírodným plotom. Ďalej je už divočina.

Paľo pôvodne plánoval prebehnúť cez Smutný vŕšok, jeho vrcholové bralo vyzerá na fotkách sľubne, hustá mladina popri ceste nás však od výstupu odrádza. Niekedy nabudúce, netreba si hneď vystrieľať všetky náboje. A potom už musíme zapnúť autopilota, cesta lesom je naozaj nekonečná (ale pekná)…

Nevadí, v takej dobrej spoločnosti by aj pobyt v pekle ubiehal príjemne. V nekonečných debatách (ešte stále je o čom!) beží cesta pod nohami sama, stačí len (v požadovanom rytme) zdvíhať nohy. Kdesi z okolia sa ozýva nepretržitá streľba, tá Lehota nebude predsa len príliš ďaleko, strelnica na okraji obce funguje. Horizont sa zdvíha, stromy ustupujú, les sa otvára. Čas odbočiť zo značky.

Na Skaliny dnes už nepôjdeme, cestu si kúsok skrátime, prezrieme si miestne kopanice. Nádherný kraj, dychberúce výhľady!

Kultúrna krajina Pohoria sa koketne predvádza, ukazuje svoju krásnu tvár, ladné krivky. Hlavný hrebeň sa vlní len kúsok povyše, priamo nad našimi hlavami, zarastené húštiny striedajú zelené lúčky, z kríkov vykúkajú červené strechy usadlostí. Lazy sú čarovné v každej ročnej dobe, za každého počasia. V tomto kraji som privandrovalcom (i keď som sa narodil len neďaleko). Moje gény sú po dlhé generácie hlboko zakorenené na Liptove, v Rajci i Malých Karpatoch, moji dávni predkovia žili (pravdepodobne) v jaskyni Cromagnonu (to by vysvetľovalo mnohé). Kultúrna krajina Pohoria, ešte som sa v nej nedokázal úplne zakoreniť (predsa len, som iba prvá generácia), ale semienko už pučí, obal praská, klíčky sa derú von. Mám plán (ale o tom sa verejne nehovorí).

Krok za krokom klesáme nižšie, prechádzame kopanicami, len kde-tu domček, malá usadlosť, kus vedľa ďalšia. Idem si krk vykrútiť. Lazy sú (navonok) čarovné v každej ročnej dobe, za každého počasia (pre náhodného návštevníka). Hneď by som sa tu usadil… piští romantická duša prírodného človeka. Ale… naozaj by som tu dokázal? Kúriť drevom (či iným palivom)? Vodu zohrievať len podľa potreby? Pravidelne kosiť okolo chalupy? V zime si prehrabať cestu von (no, to už možno nie je príliš aktuálne)?

Niečo iné je snívať a iné tieto sny aj skutočne žiť. Predsa len (hoci v duši iný), som človek civilizácie, spohodlnel som, zmľandravel, aj ten rýchly internet by mi asi časom chýbal. Toto je daň za pokrok.

Cesty sa spájajú v ostrom uhle, v jedinom bode, vrchole písmena V. Odliepam ťažký zrak (i nohy už oťaželi) od kamennej cesty. Práve tu sme ráno odbočovali. Deň sa vtedy začínal…

Čas však pokročil… končíme, blížime sa k cieľu, už len šťastne prísť domov a pripraviť sa na ďalší kolobeh povinností. Práca, kariéra, peniaze – pre niekoho (aspoň navonok) zmysel života. Odovzdať všetko pre úspech, bez kompromisov, byť stále v pohotovosti, k dispozícii. Telefón už zvoní, mail sa rúti do schránky. Rýchle, včera bolo neskoro. Takému človeku neverím nič, ani jeho meno.

Veď čo môže byť krajšie ako lúč slnka predierajúci sa pomedzi posledné kvapky dažďa, ustávajúcim lejakom skalená voda potôčka meandrujúceho medzi stromami, bledý odlesk múrov starého hradu v hustej hradbe lesa, svetlo a tieň na stene podzemnej sály. Pokoj. Ticho. Pohoda. K tomu presvedčeniu som dozrel, dospel – či ešte lepšie – dopracoval sa (tie prvé výrazy sú príliš patetické. A naviac – evokujú jeseň – a teraz je predsa jar).

Napriek ranným pochybnostiam to bol krásny deň. Tie salamandry (dnes sme ich stretli naozaj mnoho) na chodníkoch Považského Inovca mi svoj poklad nakoniec predsa len odhalili. Či skôr – otvorili mi oči. Veď to cenné sa nachádza všade okolo nás. Za príjemnú spoločnosť ďakujem všetkým dievčatám: Danke Fázikovej, Alici Binkovej, Daši Soubustovej, Božke Golierovej a tomu, ktorý to všetko vymyslel a zorganizoval – Paľovi Rapantovi.

Juro Golier

Ticho začínajúcej noci. Ležím v posteli, túžobne sa snažím zachytiť zvuk hromu, jemný šelest dažďa. Nič, krajinu obostrela tma a tíšina, len malé zlaté telieska figliarsky žmurkajú z uhľovočiernej oblohy. Končí pracovný týždeň, začína túžobne očakávaný víkend, čas oddychu. Zajtra sa opäť chystám na výlet, do úmoru budem šliapať po prašných cestách, predierať sa nepriestupnými húštinami, štverať do prudkých zrázov. Brázdiť krajinu bez ciest. Snažiť sa objaviť neuchopiteľné. Stojace vody sa zvyknú zakaliť, zapáchať, zurčiaca bystrina skáče po kameňoch, spieva, je plná života. Nehybný horúci vzduch poludnia spaľuje myseľ, čerstvý ranný vetrík prináša osvieženie, vonia prísľubmi, dobrodružstvom. Z mučivej neistoty očakávaní sa rodia najsilnejšie zážitky.