Zúčastnení: Ľuboš a Milka Kraicoví, Božka Ilavská, Hela Gurínová, Danka Fáziková, Paľo Škoda, Dušan Surovčík, Vlado Oravec, Juro Poláček, Vlado Naď, Peter Hovorka a Kamil Lavor.
Hostia: Jitka Hergottová, Marek Harčarík a Jaro Bilčík.
Biele Karpaty kedysi oblasť plná samôt s malými políčkami, dnes raj turistov, cyklistov a chalupárov. Do tohto kraja mierili naše kroky v sobotu 8.5.2010. Trochu nás zneistil vývoj počasia v posledných dňoch, ale nakoniec sme si povedali ideme – a oplatilo sa.
V Novom meste nad Váhom sa nás stretáva 15 odvážlivcov z toho až 5 žien. Počasie je povzbudzujúce.
Štartujeme od miestneho Lidlu smerom na Dolné Sŕnie a Novú Bošacu. Prichádzame na bývalý hraničný prechod Šiance. Je opustený. Po malom občerstvení pokračujeme ďalej. Asi kilometer za prechodom je odbočka na starú lesnú asfaltku, pri ktorej je tabuľka s vyobrazením rozhľadne na Veľkom Lopeníku. Odbočujeme. Pretože sme vo výške okolo 350m.n.m a treba ísť až do 911m, zodpovedá tomu aj sklon cesty. Po asi 5 km opúšťame asfaltku a k rozhľadni nás dovedie hlinená lesná cesta. Hoci je po dažďoch, vďaka terajšiemu peknému počasiu, je už trochu preschnutá. Na vrchole Veľkého Lopeníka prichádza zaslúžilý odpočinok a nabratie síl občerstvením (pretože tu nie je žiaden bufet) z našich batohov. Občerstvíme sa aj duševne, pretože výhľad z rozhľadne je ohromujúci. Z pomníka pri rozhľadni sa dozvedáme, že v čase druhej svetovej vojny tu bolo „dusno“ padlo tu veľa vojakov.
Ďalej pokračujeme po zelenej turistickej značke po veľmi zvlnenom teréne k Penziónu Jana pri Mikulčinom Vrchu. Tu nám dobre padne malé osvieženie, pretože prejdená zvlnená cesta nám zase zobrala veľa síl. Odtiaľ pokračujeme už po asfaltových cestách smerom na Výškovec do Starého Hrozenkova. Teraz nám krajina za doterajšie vynaložené odvďačuje sama sebou, pretože za každou zákrutou sa otvárajú pohľady, ktoré chytajú za srdce. Výhľady, ktoré sa striedajú jeden za druhým, sa nedajú opísať, tie sa jednoducho musia zažiť.
Z tejto krásnej letargie nás v Starom Hrozenkove dokonale preberie hrozivo vyzerajúce stúpanie na sedlo Boky smerom na dedinku Žítková. Malo dĺžku asi 3-4 km, ale jeho priemer bol 17%!!! a maximálna hodnota mala 22%!!! Teda, to sa nevidí každý deň. Niektorí sme to vyšliapali, niektorí sme to potlačili, ale vyšli sme ho všetci. Kulisu nám po ľavej ruke robil na bielo zakvitnutý celý kopec. Vyzeral, ako keby bol zasnežený. A zase sa nám vynorili krásne výhľady, ale aj nečakané búrkové mraky, ktoré priniesli asi 20-minútový dážď. Ten sme našťastie prečkali už v Žítkovej, v miestnom hostinci.
Ďalej naše cyklistické kroky, už zase za podpory slniečka, smerovali smerom na križovatku ciest pri reštauráci Nový Dvor. Cesta bola takmer po vrstevnici zase s krásnymi výhľadmi na Mikulčin Vrch, tento krát z druhej strany. Po občerstvení na Novom Dvore sme začali stúpať na Troják. Stúpanie bolo teraz šetrnejšie, zato s neustálymi výhľadmi na Moravskú stranu. Ako keby toho nebolo ešte dosť, z Trojáka nasledoval zjazd okorenený zase výhľadmi po tomto peknom okolí.
Krajina kedysi drsná a neprístupná sa k nám teraz navečer prihovárala vľúdne a láskavo. Stúpajúce kúdoly dymu z komínov chalúp roztrúsených na stráni dávali tušiť teplo nielen vo vnútri malých izbičiek, ale taktiež v srdciach miestnych ľudí, či už starousadlíkov, alebo hrdých chalupníkov.
S týmito pocitmi na záver akcie sa lúčime v Novom Meste a uberáme sa každý svojim smerom, k svojmu domovu.
Akcia to bola krásna, ale aj ťažká. Veď na okruhu cca 43km sme nastúpali vyše 1400m. Začo chcem obzvlášť poďakovať našim prítomným ženám, že sa toho nezľakli a bez reptania a pokorne dané „nástrahy“ zvládli. Dúfam, že im (ale aj nakoniec nám všetkým) to krajina svojou malebnosťou bohato vrátila.
Ľuboš Kraic