Za MKCK sa zúčastnili: P. Herceg, I. Naništa, J. Nádaský, J.Michalec, Ako hostia: E. Hercegová s rodinou
Ráno sa stretáme o 8:35 h v Trnave na žel. stanici až traja. Igor N, Jozef N, Jozef M.
Počasie vyzerá sľubne. Teplomer ukazuje -10 st.C a hlavne, je bezvetrie. Po vystúpení z vlaku v Smoleniciach nás už čaká Pavol Herceg s rodinou. Po zvítaní a upresnení trasy šliapeme po chodníku okolo Chemolaku do obce Smolenice. Prejdeme okolo kostola a pri bývalom pivovare odbočíme doprava do doliny Hlboča. Chodník je pocukrovaný snehom. Stúpame plynule hore okolo zamrznutého jarku a obchádzame prvé polámané stromy. Mokrá jar aj leto t.r. zmáčala zem a korene starších stromov sa už nedokázali udržať na skalistom podklade kopca. Prvú prestávku si urobíme pri kaplnke v skale, na konci doliny Hlboča. Sme prekvapení, že tečie voda v blízkom občasnom vodopáde. Po krátkom občerstvení pokračujeme ďalej po značke smerom k Čertovmu žľabu. Po ceste obdivujeme zamrznutú krásu zimného lesa. V žľabe sa náš postup hore spomaľuje obchádzaním ďalších popadaných stromov. Po zdolaní strmého stúpania pri smerovníku s n.m.v. 555 m sa dohadujeme ako ďalej. Eva H. má trocha problémy s dýchaním a netrúfa si vystúpiť až hore na Záruby. Po vydýchaní sa, prehovorí syna Juraja s nevestou, aby si trasu túry skrátili. Vrátia sa lesnou cestou k Smolenickému zámku a späť k autu na žel. stanici. Preto sa krátko s nimi rozlúčime, zaželáme si VŠETKO NAJLEPŠIE V NOVOM ROKU 2011. Ďalej postupujeme už len v štvorici, Pavol H., Jozef M., Jozef N., a Igor N.
Stúpanie do sedla pod Zárubami je opäť lemované lesným polomom. Stromy sú naukladané vo svahu ako keď spadnú kocky DOMINA v úseku cca 200 m. Cestu nám spríjemňuje vykúkajúce slnko nad „mliečnym morom“, ktoré je rozložené v doline. Obdivujeme krásu inovati na lesných velikánoch a stúpame hore po kľukatom chodníku. V niektorých úsekoch má pripekajúce slnko takú silu, že jej neodolá ani sneh, ktorý schádza z chodníka dole. Ani sa nenazdáme a už sme hore na Záruboch. Hore ešte stretáme pár rodín s deťmi, ktoré tiež neodolali výletu na zdolanie najvyššieho kopca Malých Karpát na záver roka. Vynaložená námaha na zdolanie vrcholu stála zato.
Pri kríži sa nám naskytne ÚŽASNÝ VÝHĽAD NA MLIEČNE MORE DOLE POD NAMI. Krásnu scénu dotvárajú zasnežené stromy s námrazou a SLNIEČKO, ktorému vystavujeme naše líca, aby sme sa troška ohriali aj opálili. Nasleduje slávnostný vrcholový prípitok, fotografovanie, kochanie sa výhľadmi. Po občerstvení a doplnení kalórií ešte zamávame na pozdrav turistom zo Záhoria a zostupujeme dole po hrebeni Zárub smerom na Havranicu. Na chodníku rozoznávame aj stopy po pneumatikách horských bicyklov. Tradičný „výjazd“ na Záruby si nedajú ujsť ani vyznávači tejto adrenalínovej disciplíny. Našu túru zakončíme pri krbe staničného bufetu, kde sa ešte trocha zohrejeme a počkáme na vlak do Trnavy. Lúčime sa s Paľom H., ktorý ide domov cez Trstín do Bíňoviec. Vo vlaku do Trnavy ešte stretáme kamarátov bicyklistov z Kopánky, ktorý absolvovali výlet na Kršlenicu. Unavení, ale aj spokojní s prežitým dňom v krásnej zimnej prírode sa podvečer vraciame späť domov k rodinám.
Za MKCK sa zúčastnili: Ľ.Kraic, B. Ilavská, J Antal, H. Gurínová, A, Masaryková, D. Pollák, V. Putera, V. Oravec, J. Budoš, J. Poláček, I. Naništa. Ako hosť: E. Antalová
Trochu prevetrať si žalúdky po náročnom gastronomickom zaťažení počas Vianočných sviatkov sa rozhodlo až dvanásť turistov z Malokarpatského cykloklubu a ich rodinných príslušníkov.Čakala ich náročná previerka ich odhodlania, ale bola okorenená neuveriteľne krásnym počasím.
Trnavská skupina ráno o 5.28 nasadáme do vlaku v Trnave do Piešťan. Tu sa k nám pridávajú aj Piešťanci a spolu sa autobusom nechávame vyviesť na križovatku pri Bezovci. Je ešte relatívne tma, keď sa púšťame na trasu. O chvíľu však slnko definitívne víťazí nad tmou, necháva rozplynúť aj ranný opar a nám sa ukáže nádherne atramentovo modrá obloha, ktorá spolu s rozprávkovo „mrázikovsky“ ozdobenými stromami nám robí kulisu po celý deň. Niečo priam neuveriteľné.
Výhľady, ktoré sa nám tu naskytujú dotvorené teplotnou inverziou nám vyrážajú dych. Výhľad, ktorý sa nám však naskytol z rozhľadne na Panskej Javorine predčil všetky naše očakávania. Bol dôstojný aj pre fotenie do časopisu Krásy Slovenska. Pol Slovenska ako na dlani. Človek sa na chvíľu cíti ako kráľ.
Naša trasa viedla stále po červenej značke hrebeňom Považského Inovca s malou, no hodnotnou zachádzkou na Panskú Javorinu. Desať centimetrový „prašan“ sem tam spestrovali krátke, asi polmetrové záveje. Tento terén spolu s dosť značnými striedaniami výškových úrovní hrebeňa nám dosť uberal síl a podstatne predlžoval čas pochodu. Ale rozprávkové okolie nám pomáhalo na toto strádanie čiastočne zabudnúť.
O tretej popoludní sme dosiahli najvyššiu kótu vrchol Inovca 1041m. Následne v Chate pod Inovcom sme sa trochu občerstvili a pobrali sa na vlak k motorestu Radar, ktorý nás mal odviesť do Trenčína.
Vinou nesprávnej navigačnej rady, i keď dobre mienenej, ktorú si garant akcie dôkladne neoveril, sa dostala skupinka deviatich turistov do dedinky Trenčianske Jastrabie, čo bolo od spomínanej stanice pri Radare vzdialené vyše tri kilometre. Túto patovú situáciu našťastie vyriešil práve prichádzajúci autobus, ktorý nás doviezol i keď s oneskorením do Trenčína.
Domov sme síce prišli o dve hodiny neskôr, ako sme plánovali, ale šťastní, že sa to všetko nakoniec dobre skončilo.
Trasa bola pomerne náročná a ďakujem všetkým zúčastneným, najmä našim ženám, že všetko s obdivuhodným výkonom a bez sťažovania zvládli. Dúfam, že na únavu čoskoro zabudnú a zostane im len krásna spomienka na pobyt v rozprávkovej prírode, ktorý rozhodne stál za to.
Zoznam účastníkov akcie Katarínka 2010: Michalec, Naď, Šuga, Naništa, Ilavská, Rosa, Budoš, Babišík , Polák, Masaryková, Poláček, Nižňanský, Nováková, Stríž, Slaný, Gieci, Vrábel a priateľka Mirka Valovičová, Ďuga a Bea Ďugová.
Ani sme sa nenazdali a je tu opäť koniec kalendárneho roka 2010. Ako každý rok aj teraz sme sa rozhodli ukončiť cykloturistickú sezónu stretnutím členov klubu MKCK na „gulášpárty“ na chate Katarínka pri Dechticiach. Po skúsenostiach z minulých rokov sme vedeli, že určiť „pevný termín“ akcie bude trocha problém. Chata je vyťažená po celý rok a zvlášť koncom roka je o ňu veľký záujem. Preto sme nakoniec pristúpili na kompromisnú ponuku odborárov, keď jeden z posledných „voľných“ termínov bol z piatka 26.11. na sobotu 27.11.2010.
Druhým problémom bolo, že tradičný kuchár Ferko Krajčovič zvaný „Fazulka“ nemohol prísť z dôvodu kolízie termínu chaty s termínom jeho plánovanej dovolenky. Zodpovednej funkcie kuchára (-ov) a prípravy gulášu sa napokon výborne zhostil tým v zložení: Vlado Naď, Miro Šuga, Jozef Michalec. Výsledný produkt: KOTLÍKOVÝ GULÁŠ z dielne uvedených autorov napokon zožal zaslúžený úspech. Ferkovi Krajčovičovi tak pribudla kvalitná konkurencia, ktorá dokázala jeho GULÁŠ plnohodnotne nahradiť aj zastúpiť.
K záveru sezóny patrí aj určité „ upratanie si spomienok “ na chvíle prežité na cyklo-potulkách po našom blízkom okolí i vzdialenom svete. Poďakovanie patrí Marekovi Nižňanskému za požičanie PC a projektoru, pomocou ktorého sa mu podarilo odprezentovať zopár cykloakcií v roku 2010 a spestriť tak program stretnutia.
K tradičnému programu akcie patrí aj gitarová hudobná produkcia. Tentoraz v podaní Milana Ďugu a Jána Budoša. Obaja opäť nesklamali dôveru do nich vloženú. Odviedli kvalitný inštrumentálny aj spevácky výkon, ktorý nenechal chladných ani ich poslucháčov. Tí sa pridali, či už spevom alebo tancom pri známej pesničke „ Jede-jede mašinka“. Pripravený bol aj Vlado Naď s gitarou, ale pre povinnosti okolo kuchyne napokon do boja nemusel zasiahnuť.
K „spestreniu“ programu akcie patrí aj polnočný výlet na zrúcaninu kláštora Katarínka. Keď je už jedenia a pitia DOSŤ, žiada sa človeku ísť si trocha „vyvetrať hlavu“. Nevyhnutnou výbavou účastníkov je čelová lampa a k tomu aj „LAMPÁŠ“ do ruksaku, ak by cestou vysmädlo… a veru aj vysmädne. Neopakovateľné ČARO má potom spoločný prípitok na zdravie pod hviezdnou oblohou (ak nie je zamračené) a želanie stretnúť sa takto znova o ROK.
Zúčastnení: Ľ. Kraic, V. Naď, M.Nižnanský, P. Vrábel
V nedeľu krátko pred ôsmou hodinou vystupujeme v Svätom Jure z vlaku. Vo štvorici nasadáme na bicykle a vydávame sa na trasu. Teplota je 10°C. Povieme si: „Zima, ale horšie to snáď už nebude“. To sme ešte nevedeli, ako sa mýlime. Teplota sa postupne už len znižovala a to až k sedmičke.
Prechádzame cez miestnu časť Neštich a po modrej cyklotrase č.2002 sa dostávame von z mesta. Hneď za čerstva nás preverí krátke, ale „poctivé“ stúpanie. Jedna výhoda v tom ale je: trochu nás to zahreje. Dostávame sa na hrebeň a odbočujeme doľava smerom na Biely Kríž. Našťastie pohybujeme sa stále po starých asfaltkách, takže s mokrým blatom, ktoré je všade po okolitých lesných cestách, nemáme problémy. Cesta je príjemná, kocháme sa jesennou prírodou Bratislavského lesoparku a zanechávame za sebou nielen Biely, ale aj Dolný Červený kríž. Cez Zbojníčku a U Slívu si to smerujeme na Železnú studienku s nádejou, že si tam dáme do žalúdka niečo teplé. Pocit chladu sa ešte zosilňuje nepríjemným vetrom. Po ceste konečne stretávame zopár cyklistov a peších turistov. Trochu nás to povzbudí, že nie sme v tom sami. Celí uzimení prichádzame na Železnú studienku, našťastie bufet je otvorený a pre nás dostatočne zásobený. Doprajeme si konečne niečo teplého na povzbudenie.
Trochu zotavení sa vydávame smerom na náš hlavný cieľ: televízny vysielač Kamzík. Vraciame sa kúsok späť po ceste, po ktorej sme prišli na Železnú studienku, ale pri hoteli Snežienka odbočujeme doprava na cestu už k vysielaču. Cesta je dlhá len niečo cez dva kilometre, ale stúpanie má sem-tam aj 17%. Čo má zase jednu výhodu: zase je nám trochu teplejšie, veď teplota vonku je teraz len 8°C. Trochu si odpočinieme v miestnom bufete pri dobrej kávičke a potom už smerujeme k samotnému vysielaču. Prichádzame až samotnej veži. Sme v nadmorskej výške 433 m a obdivujeme s otvorenými ústami túto kolosálnu stavbu. Vežu začali stavať v roku 1967 a dokončili ju v roku 1975. Pozerať sa na jej úctyhodnú výšku 194 m takpovediac priamo od jej päty, tak to teda rozhodne stálo za naše vynaložené úsilie.
Odchádzame spokojní a hoci v pláne bol už len zjazd ku hlavnej železničnej stanici na vlak, rozhodneme sa ešte v horách trochu zostať a po červenej značke sa vydávame naspäť k Dolnému Červenému Krížu. Krátko pred ním ale odbočíme doprava a krásnym zjazdom prichádzame do Rače k miestnemu amfiteátru. Teplota síce o niečo málo stúpla, ale bohviečo to nie je. Na miestnej železničnej stanici zistíme, že najbližší vlak nám ide až za jeden a pol hodiny, tak sa ešte rozhodneme premiestniť po hlavnej ceste do Svätého Jura, do mesta, odkiaľ sme ráno vyštartovali. V miestnej reštaurácii patrične zhodnotíme našu akciu, rozlúčime sa Paľom Vrábelom, ten ide ďalej „po svojich“ a my traja nasadáme do vlaku do Trnavy.
Cestou rozmýšľame, či nám príroda prostredníctvom dnešnej teploty nedáva už trochu najavo, že cyklosezóna nám pomaly končí a treba sa pomaly pripraviť na iné ročné obdobie a športové aktivity s ním spojené.
Nevešiame hlavu, veď život je krásny v každom ročnom období a na budúci rok cykloobdobie zase určite príde.
Zúčastnení: členovia klubu MKCK – P.Herceg, V.Naď, O.Stríž, H.Gurínová, J.Benedikovič, M.Šuga, Ľ.Slaný, J.Nádaský, T.Gieci,
hostia – Lenka s dcérkou, H.Strížová, M.Modrovský, J.Hronský, F.Martinus
v dňoch 23.-26.9.2010 sa nám vydarila ďalšia z naplánovaných turistických akcií – Slovenský raj. Vo štvrtok poobede už bola polovica prihlásených turistov v autokempingu na Podlesku a tak hneď po ubytovaní sme vybehli autami smerom na Spišský hrad, ktorý sa dá obdivovať už z diaľky. Prehliadka hradu aj s odborným výkladom lektorky bola poučná, vyhliadky z výšky hradu na slnkom zaliaty Spiš boli nádherné.
V piatok ráno sme už kompletná skupina vyrazili zelenou značkou do tiesňavy Suchá Belá, ktorá nám poskytla nezabudnuteľné zážitky umocnené ešte dramatickosťou prostredia bizarných skalných útvarov, lávok, strmých rebríkov a množstva vodopádov. Nastúpali sme o 400m vyššie na planinu Glac, odtiaľ smerujeme do Kláštoriska na malé občerstvenie. Nasledovala krátka exkurzia do zrúcanín kartuzianského kláštora a potom návrat cez Hrdlo Hornádu späť na Podlesok.
Ďalší deň sme zase šliapali cez Hrdlo Hornádu južným svahom Zelenej hory, kde sa začínal Prielom Hornádu. Ten nám ponúkol atraktívne úseky kolmých skalných stien (v nich sa pohybujeme po železných stúpadlách zapustených do skál priamo nad Hornádom), lanové lávky a nespútanú divokú prírodu.
V Letanovskom mlyne sme sa rozdelili: niektorí išli späť, ďalší na tiesňavu Kyseľ a ďalší na Tomášovský výhľad. Počasie bolo stále slnečné, našli sme aj dubáky, predvečerom sme sa všetci zišli v tábore, Vlado Naď urobil dubákovú polievku, založili sme táborák a pri dobrom vínku sme sa bavili do neskorej noci.
V nedeľu sme sa zobúdzali do chladného a upršaného rána, ale to nám už nevadilo, rozlúčili sme sa nasadli do tátošov a ponáhľali sa domov k rodinám.
V trojici sme sa vlakom previezli z Trnavy do Trenčianskej Teplej. Odtiaľ sme už po svojich pokračovali po trase až do Bánoviec, miesta štartu cyklopodujatia Bánovecká parenica. Pri zaregistrovaní sme si zvolili trasu C dlhú cca 50 km.
Putovali sme po trase: Dolné Naštice – Rybany – Partizánske – Hradište – Jankov Vŕšok – Uhrovec – Bánovce. Trasa nám dala dosť zabrať, pretože stúpanie na Jankov Vŕšok bolo pri konci dosť prudké. Po odpočinku a malom občerstvení sme sa pobrali z Bánoviec na cestu domov.
Počasie nebolo celkom ideálne cyklistické. Bolo síce dosť pod mrakom, ale podstatné bolo, že sme nezmokli.
Z Bánoviec sme šli cez Trenčianske Jastrabie – Beckov – Nové Mesto nad Váhom. Tu sme nastúpili do vlaku do Trnavy.
Celkovo sme najazdili 135 km. Poznali sme zase trochu iný kraj a hlavne celkovú atmosféru, ktorá vládla pri takom podujatí, aké je Bánovecká parenica.
Za MKCK sa akcie zúčastnili: B. Ilavská, H. Gurínová, Ľ. Kraic, E. Kraicová, J. Benedikovič, P. Herceg, J. Budoš, P. Hovorka, A. Gieci, V. Putera, J. Poláček, V. Oravec, O. Stríž, Ľ. Slaný, V. Naď, P. Vrábel.
Ako hostia: E. Benedikovičová, A. Oravcová, M. Modrovský, M. Gieci, P. Chnapko, J. Koprna.
Na našej tohtoročnej, by som povedal, najkrajšej akcii roka, pretože sa tu vždy stretne známa dobrá partia a prežijú sa tu neopakovateľné chvíle, sme sa tento rok rozhodli cyklisticky preskúmať znova územie našich západných susedov a to konkrétne malebné Krušné hory.
Ležia až na samom druhom konci našej bývalej spoločnej republiky, takže cesta tam a späť nám dala tiež dobre zabrať.
Karlovarský kraj, v ktorom sa naša časť Krušných hôr nachádzala, dostal do vienka veľké prírodné bohatstvo, čo sem samozrejme prilákalo vždy veľa návštevníkov. Nádherná krajina, nad ktorou tu tróni najvyšší vrch Krušných hôr majestátny Klínovec – so svojou výškou 1244 m a ktorej horizonty ďalej uzatvárajú Doupovské hory, Český a Slavkovský les, nebola jediná, čo sem vábila ľudí, ale aj poklady ukryté pod zemou. Ľudia tu už v stredoveku nachádzali striebro a farebné kovy, neskoršie porcelánové íly a uhlie, ale predovšetkým svoje stratené zdravie. Postupne tu vznikali na miestach s liečivou prírodnou silou lázenské komplexy. Trojuholník Karlovy Vary, Mariánske a Františkovy Lazně patril svojho času k vychýrenému centru, kde sa stretávala smotánka Európy. Takže čakalo na nás územie prekypujúce svojimi pôvabmi po všetkých stránkach.
V sobotu 14.8. sa stretávame v Jablonici okolo pol deviatej ráno šesť posádok áut a po krátkom zvítaní sa vydávame na cestu naprieč celou našou bývalou republikou.
Krátko popoludní sa zastavujeme na hrade Karlštejn. Celá ulička k hradu predstavovala jedno veľké trhovisko plné stánkov a obchodíkov s hocičím. Po prehliadke hradu a občerstvení sa vydávame ďalej. Len nakrátko sa zastavujeme pri hrade Křivoklát. Keďže času je už málo, dlho sa nezdržujeme a pokračujeme do nášho kempu v Mezirolí pri Karlových Varoch. Prichádzame sem až v podvečer a sme šťastní, že sme už tu.
Ráno sa vydávame na našu prvú etapu. Počasie je vcelku dobré, len teplota by mohla byť o pár stupňov vyššia. Ale ideme. Po vymotaní sa z predmestia Karlových Varov sa dostávame do Doubí, kde sa napájame na pokojnú cestu po kaňone rieky Ohře. Zakrátko sa dostávame k žulovému masívu zvanému Svatošské skaly, predstavujúcemu skamenený svadobný sprievod. Po krátkej zastávke prejdeme po lávke na druhú stranu rieky a zase pokračujeme popri rieke vcelku po rovine do kráľovského mesta Loket s prekrásnym hradom. Po krátkej prehliadke mesta navštívime hrad. V roku 1319 bol v jeho múroch väznený svojím otcom Jánom Luxemburským budúci cisár Karel IV. Dnes je tu práve „Deň pána Purkhrabího“ a preto sa tu zdržíme dlhšie, lebo sú tu sokoliari, šermiari, fakíri, mnísi, kováči, na hrade je práve deň otvorených dverí a mnoho a mnoho ďalších zaujímavostí. Krátko po obede pokračujeme ďalej. Prichádzame do mesta Sokolov. Tu sa dlho nezdržujeme a smerujeme na dedinku Josefov, do hôr. Je to tu už trochu kopcovité, ale cesta cez Krajkovú, Oloví, Rotavu a Nejdek nám poskytla veľmi pekný zážitok v podobe pasúcich sa stád na lúkach, krásu horských úbočí sprevádzanú sem tam usadenými pokojnými chalúpkami. Etapu zavŕšime večerou v Děpoltoviciach. Dáme si český klasický trojboj: vepřo-knedlo-zelo.
Druhý deň smerujú naše kroky smerom k Doupovským horám. Prechádzame cez dedinky Podlesí, Sadov, Nová Hospoda, Bor. Rieku Ohře prejdeme v dedinke Radošov po krásnom krytom drevenom moste. Tento most má veľmi bohatú históriu. Prvýkrát ho postavili na príkaz Karla IV. v roku 1364. Odvtedy ho veľakrát poškodili požiare a vojská. Za svoj terajší pekný vzhľad vďačí poslednej rekonštrukcii v roku 2003. Ďalej sa zastavíme pri značne schátralých stavbách lázní Kyselka a napijeme sa z tunajšieho prameňa Mattoni. Za dedinkou Šemnice sa začína stúpanie na Andělskou Horu. Je prudké a naša rýchlosť nám umožňuje podrobne sledovať lesy v okolí, ktoré sú plné hríbov. Dali by sa zbierať aj z bicykla, lebo rastú aj hneď pri ceste. Hore v dedinke navštívime rovnomenný hrad, ktorý si svojho času obľúbil a rád navštevoval Johann Wolfgang Goethe. Sme už značne unavení a hladní. Všetko je v dedinke zatvorené. Pani, ktorá varuje na ulici malé dieťa, sa nad nami zľutuje a otvorí nám miestne potraviny. Je tam totiž vedúca. Trochu nás to zasýti a pokračujeme ďalej. Teraz ideme cez lesnú cestu, ťažko schodnú, tak radšej bicykle tlačíme. A vyplatí sa nám to. Okolie je plné dubákov, ktoré nenecháme len tak. Dostávame sa do malej dedinky Píla, kde je len jedna miestna krčma s jedným kuchárom a jednou servírkou. Nasýtiť naraz dvadsať hladných krkov bol pre nich určite zážitok roka. Potom sa už dostávame do centra Karlových Varov, kde sa kocháme pohľadom na mestskú kolonádu, fontánu a teplé pramene a vôbec nasávame do seba celú tú lázenskú atmosféru. Po dobrej kávičke sa snažíme dostať čo najrýchlejšie preč z tohto ruchu zase do kempu, do prírody.
Tretí deň nám prší od rána, takže nebicyklujeme. Pripravuje sa dobrá hríbovica, varíme vínko, hráme karty, futbal a spievame pri gitarách naše a české country šlágre.
Štvrtý deň sa počasie umúdri a my sa vydávame smerom na Boží Dar. Prechádzame dedinky Hroznětín a Merklin. Tu sa už začína stúpanie, ale je pozvoľné. Zastavujeme sa v dedinke Pernink na malé občerstvenie na záhrade miestnej reštaurácie, ktorá je vysadená vzácnymi liečivými bylinkami. Po príchode do Hornej Blatnej sa rozdeľujeme na dve skupiny: Prvá ide priamo do Božieho Daru, v Jáchymove si prezrú miestne múzeum a cez Ostrov sa vrátia do kempu. Druhá skupina ide cez Potúčky. Je to pohraničná dedinka a panuje tu tržný deň Made in Vietnam. Pokračujeme stále popri hraniciach po krásnych starých lesných cestách smerom na Mílov. V prudkom zjazde dostane Maroš Modrovský šmyk a udrie sa o skalu. Odnesie si to hlava a rameno, kde má malé tržné rany. Tie mu omyjeme v najbližšej dedinke (na nemeckej strane). Ponáhľame sa do najbližšej nemocnice. Tá je až v meste Ostrov. Maroš to zvláda po svojich. Prídeme do Božieho Daru. Je tu dosť veterno a zima. Najeme sa a už za dažďa sa vydávame dolu do Jáchymova. Stále prší, tak sa dlho nezdržujeme a pokračujeme do Ostrova do nemocnice, kde je Maroš ošetrený a zašitý.
Piaty deň nakladáme bicykle na autá a zamierime do Chebu k miestnemu Kauflandu. Odtiaľ je to len kúsok do centra, presne na Námestie Jiřího z Poděbrad. Tu na nás odvšadiaľ dýcha história tohto mesta. Cheb bol vždy mestom mocným a bohatým a bohatá bola i jeho história. V roku 1432 sa tu viedli jednania o ukončení husitských vojen a v roku 1634 bol v Pachelbelovom dome na námestí, kde je dnes sídlo krajského múzea, zavraždený hlavný generál cisárskych vojsk Albrecht z Valdštejna. Cyklocestou pod Chebským hradom popri rieke Ohře a priehrade Skalke opúšťame mesto a pomaly sa blížime ku Františkovým Lázniam, ktoré sú len na skok.
Bohužiaľ, nešťastia ani v tento deň neprestali obchádzať našich členov. V zjazde do mesta mala Božka Ilavská nešťastný pád, ktorý prerušil jej ďalšiu možnosť bicyklovať nadobro a musela byť sanitkou odvezená do nemocnice do Chebu, kde sa podrobila ďalším vyšetreniam. Z tejto udalosti sme sa len pomaly spamätávali a nevedeli sme, čo ďalej robiť. Nakoniec sme pokračovali v etape s tým, že Božku večer v nemocnici navštívime.
Z Františkových Lázní sme pokračovali okolo jazera Amerika do dedinky Ostroh, kde sme si na chvíľu prezreli miestny hrad Seeberg. Potom sme už mierili rovnou cestou do najzápadnejšieho mesta v Čechách, do Ašu. Mesto bolo pomerne kopcovité a chýbalo mu klasické české námestie, takže sa dlho nezdržujeme. Po malom občerstvení sa po starých vojenských cestách, dnes už pekných cyklocestách, krásnym lesom plných hríbov a čučoriedok, vraciame naspäť do Chebu. Navštívili sme ešte Božku v nemocnici. Ako sa ukázalo, zranenia boli pomerne vážne.
Na posledný šiesty deň sme si odložili etapu, ktorá musela byť realizovaná pri najkrajšom počasí. A to dobyť najvyšší vrch, Klínovec. No a počasie bolo naozaj ukážkové. Takmer jasno po celý deň a príjemná cyklistická teplota. Vyrážame po pokojných cestičkách cez dedinky Odeř, Hroznětín do Merklína. Doteraz sme veľa nenastúpali, ale odtiaľto to už začína. Veď z výšky 550 m sa potrebujeme dostať až na 1244 m, na Klínovec. Prechádzame cez dedinky Lípa, Marianská, Nové Město, cez tzv. Ježiškovu cestu do Božieho Daru. Stúpanie je našťastie pozvoľné, tak máme možnosť kochať sa prekrásnym okolím, ktoré teraz lesy v Krušných horách plným priehrštím poskytovali. Dochádzame na vrchol a obdivujeme tú krásu, ktorú vidno do ďaleka. Sme už aj riadne hladní a tak nám dobre padne občerstvenie v miestnej reštaurácii. Potom nasleduje dlhá cesta nadol cez Meluzínu, Liščí kámen, Krásny les až ku hradu Hauenštejn. Ten bol zaujímavý tým, že sa tam dala urobiť krátka prehliadka ukazujúca snahu nadšencov znova ho zrekonštruovať. Ďalej už pokračujeme okrajom Doupovských hôr do mesta Ostrov, kde si konečne prezrieme trochu aj centrum a nie len nemocnicu, kde bol ošetrený Maroš. Etapu zakončíme na české pomery klasicky: v Děpoltoviciach si dáme trojboj vepřo-knedlo-zelo.
Posledná etapa sa skončila. Večer v kempe preberáme, aký vlastne ten týždeň bol. Jedného zaujalo to, iného zas ono. Myslím, že každý tu niečo sám pre seba objavil a našiel. Škoda len tých nešťastných pádov a treba len dúfať, že to boli už pády posledné.
Krušné hory nám teda zase trochu rozšírili zbierku našich cyklistických zážitkov o pár pekných momentov, ktoré nám ostanú v pamäti nadlho.
Za MKCK sa akcie zúčastnili: Božka Ilavská, Hela Gurínová, Dušan Surovčík.
Hosť: Maroš Modrovský
V sobotu, dňa 7.08.2010 bola podľa kalendára akcií MKCK naplánovaná akcia do LUHAČOVÍC.
Neisté a vrtkavé počasie už deň predtým, mi robilo starosti, či sa pôjde na akciu alebo či ju preložiť. S veľkými obavami som čakala, čo bude ráno. Po dohode s niektorými záujemcami o akciu, že ak nebude ráno liať, na akciu ideme, som očakávala ráno.
Po prvom pohľade do okna som bola však neistá, či ozaj aj niekto na stanicu k vlaku príde, či nepôjdem do Trenčianskej Teplej, odkiaľ sa štartovalo na trasu, sama.
Obloha bola pomerne dosť zatiahnutá a dostávam správu z Trnavy, že tam už búrka vyčíňa. Vzápätí dostávam správu zo železničnej stanice z Piešťan, že ma tam už čakajú. Takže je rozhodnuté, ide sa.
Z Piešťan sme cestovali vlakom do Trenčianskej Teplej o 6.54 hod. Božka, Hela, Dušan. Po vystúpení z vlaku na nás už čakal Maroš. Malé technické úpravy a o 8.00 hod. vyrážame na trasu. Prejdeme Trenčiansku Teplú, smer Dubnica, potom cez Nemšovú, Horné Srnie, Rybníky, Vlársky priesmyk a sme na Moravskej strane. Prechádzame Brumov, pokračujeme do Jestřabí, kde si dáme malú prestávku na teplé občerstvenie, nakoľko teplota vzduchu nebola tiež veľmi priaznivá (17 st.). Po príchode do Slavičína majú niektorí, pri pohľade na čierňavu pred nami, obavy, či sa dostaneme do Luhačovíc suchí. Do Luhačovíc prichádzame pred pol dvanástou. Po prechádzke kúpeľnou promenádou a po ochutnávke minerálnej vody z prameňov: VINCENTKA, OTTOVKA a Dr. ŠTEPÁN zasadneme do jednej z mnohých reštaurácii na pešej zóne k obedu. Tu sa na nás dokonca sem-tam usmeje aj slniečko z oblohy. A vôbec tu neprší!
Z Luhačovíc vyrážame okolo 13.40 hod. smer Bojkovice. Cesta je príjemná, málo frekventovaná, pekne zvlnená, ako húsenková dráha, okolie krásne zelené, pekné výhľady na Vizovickú vrchovinu. Z Bojkovíc sa nasmerujeme na Komňu, kde sa na chvíľu zastavíme a pripomenieme si historický moment – údajné rodisko J.A.Komenského, jeho pamätník , kameň, kde stál jeho rodný dom a sýpka z r. 1774, ktorá bola upravená ako pamätník k 400. výročiu narodenia tohto „učiteľa národov“. Po necelých 3 km sa dostávame na križovatku motorest RASOVÁ Nové Dvory, kde si dáme kávičku na vzpruženie do ďalšieho, posledného namáhavejšieho stúpania – TROJÁK. Tu konečne začína tá pohodlnejšia časť našej cyklistickej túry Lopeník, Březová, Bošáca, Dolné Srnie – klesanie, až na malé hupáčiky, až do Nového Mesta nad Váhom, kde sa rozlúčime s Helou a my traja pokračujeme smer Piešťany popod hrádzu Váhu. V Hornej Strede sa oddeľuje Dušan a ja s Marošom pokračujeme.
Domov prichádzam o 19.45 hod., síce mokrá (ale nie od dažďa) a spokojná, že som to ráno, pri pohľade na tú strašidelnú oblohu, nevzdala. Celý deň nás prenasledovali mraky, ale dážď sa nám vyhýbal. Alebo my jemu? Na bicykloch sme prešli 135 km, nastúpali 1350 výškových metrov a spokojní sme sa vrátili domov.
Prítomní: Členovia MKCK: Hovorka P; Ilavská B; Gurínová H; Oravec V; Nádaský J; Herceg P.
Hostia: Modrovský M; Galko L.
V sobotu 31.7 2010 sa uskutočnila plánovaná akcia „Javorina“ po trase:
Nové mesto Nad Váhom – Moravské Lieskové – Hrubá Strana Cetuna Škulovci Javorina Cetuna -Bzince pod Javorinou – Nové Mesto Nad Váhom Čachtice Trebatice – Veľké Kostoľany -Trnava.
Stretnutie účastníkov bolo na parkovisku pri vlakovej stanici v počte osem. Ku skalným účastníkom „Hovorka, Ilavská a Oravec“ pribudlo ďalších 5, ktorí si prišli zmerať svoje sily na Javorinskom stúpaní. Prvé občerstvenie bolo pod prvým stúpaním na Hrubú Stranu, ktoré naštartovalo všetkých prítomných. Tu nás prišiel povzbudiť náš kolega Surovčík, ktorý mal rodinnú oslavu. V Cetune občerstvenie nebolo, lebo otvárali až o 12.00, tak na radu domácich sme sa vybrali skratkou cez Cetunské kopanice. Skrátili sme si tak trasu, no stúpaním, ktoré bolo okolo 17%. Potom sme sa napojili už na klasickú trasu na kopec. Na vrchole nás privítala chata zahalená v oblakoch. Na Jelenec, na bývalú vojenskú hlásku, sa nešlo, lebo deň predtým pršalo a bolo hore veľa blata a veža na Jelenci bola väčšinu v oblakoch. Po občerstvení držkovou polievkou a pivom sme si skočili k vysielaču a potom už dolu do Cetune. Božka si chcel dať aj kávu, no nebola jej súdená, lietacie dvere ju o ňu pripravili. Inak na chate mali krásneho papagája, ktorý nám nakúkal do tanierov, ale nekecal.
V Cetune sme si dali občerstvenie, čierne, poniektorí rezané pivko a naštartovali sme sa na cestu domov. Nakoľko nikto nešiel na vlak v Novom Meste Nad Váhom, tak sme si dali ešte jednu zastávku v Čachticiach a po vlastnej každý ťahal domov.
Počasie sa nám vydarilo a nový úsek trasy preveril našu cyklistickú zdatnosť. Nebolo to však vôbec pre cestné bicykle, tá skratka je skôr pre horské ako trekové.
Tešíme sa na ďalší rok. Javorina je vždy výzva na preverenie našej kondície.
V sobotu dňa 24.7.2010 sa uskutočnila plánovaná cykloakcia po trase:
Topoľčany – Prázdnovce – Bošany – Klátova Nová Ves – Skýcov (vápenice) – rozhľadňa Skýcov – žrebčín Rybník – Backová – Babylon – Topoľčianky (zámok, park, národný žrebčín) – Hostie – Skýcovský mlyn – Koborno – Drahožická huta – Veľké Uherce (kaštieľ) – Partizánske – Brodzany (kaštieľ a park) – Nedanovce – Chynorany – Krušovce – Topoľčany
Žiaľ, vzhľadom na takmer katastrofickú predpoveď počasia jediným odvážlivcom, ktorý si trúfol odolávať nepriaznivým poveternostným vplyvom, bol jej garant. Priznám dobrovoľne, že ani mne sa teda moc nechcelo, ale čo už, keď som bol ten garant. Nakoniec sa však všetky obavy ukázali byť neopodstatnené a trasu som absolvoval v takmer ideálnom cyklistickom počasí. Celý deň bolo pod mrakom (nehrozil úpal, dehydratácia a vysoká spotreba krému s ochranným faktorom), nespadla ani kvapka (jemne začalo mrholiť až po návrate domov presne v okamihu keď som za sebou zavieral dvere od garáže), po všetkých tých trópoch bolo osviežujúcich 18 až 21°C a vietor okrem posledného úseku Partizánske – Topoľčany takmer žiadny. Jediným mínusom bol nie práve najlepší stav niektorých úsekov trasy po nočnej výdatnej búrke, hlavne tých lesných a poľných, pre crossový bicykel to však nebolo nič neprekonateľné (cestári by asi nadávali).
K trase samotnej, uskutočnila sa podľa pôvodného plánu s jednou zmenou, a to, že s ohľadom na stav lesných ciest som vynechal zrúcaninu Hrušov a namiesto nej vyšlapal na rozhladňu Skýcov. Trasa je to hodnotná, jej zhruba polovica vedie po cestách so zákazom vjazdu motorových vozidiel a s výnimkou nejakých cca 5 km má asfaltový povrch. Ten je s výnimkou stúpania v úseku Klátová Nová Ves – Skýcov a klesania v úseku Drahožická huta – Veľké Uherce aj veľmi slušnej kvality. Pre cestárov sú problémové úseky Skýcov – zrúcanina Hrušov – žrebčín Rybník a spomínané klesanie Drahožická huta – Veľké Uherce, pričom obidva je možné obísť po štátnej ceste 511.
Ešte parametre trasy:
– dĺžka: 104,7 km (sú v tom aj nejaké km navyše štýlom „a ešte toto si chcem pozrieť“)
– celkové prevýšenie: 940 m
– priemerné stúpanie: 4%
– max. stúpanie: 11% (na rozhladňu Skýcov je to na krátkom úseku strmšie – cca 20%, pre zlú štrkovú cestu je to ale aj tak na pešo)