Túra po Bielych Karpatoch 22.9.

Správa z akcie Haluzice Kykula Výškovec 22.9.2010

Zúčastnení: Ľuboš a Milka Kraicoví

V tento veľmi pekný, jesenný deň sme si povedali, že by ho bolo najlepšie tráviť v sedle bicykla, najlepšie niekde v horách a nie v kancelárii.

Biele Karpaty. To je ono, tie nikdy nesklamú, tam je vždy čo pozerať, tam sa každý rád vracia. Je rozhodnuté, tak ideme.

Autom sa dovezieme do Trenčianskych Bohuslavíc a odtiaľ z nadmorskej výšky 198 m sa vydávame na našu púť až niekam do výšav okolo 800 m. Začíname ale pozvoľna. Zastavujeme sa v Haluziciach pri opevnenej zrúcanine románskeho kostolíka s hradiskom, ktorého pramene siahajú až do roku 1240. Hneď vedľa neho sa tiahne takmer 1 km dlhá, 200 m široká a miestami až 50 m hlboká tiesňava, zvaná aj ako Haluzická súteska. Jej nedozerný stromami zarastený pažerák sa skrýval niekde v hĺbke, v temnote, kam sme radšej ani nechceli dovidieť. Rýchlo opúšťame toto tajomné miesto a starou rozbitou asfaltkou prichádzame do dedinky Štvrtok. Potom pokračujeme po cestách tretej triedy s minimálnou premávkou po vlnovitom teréne až do dedinky Chocholná-Velčice. V miestnom prameni si naberieme minerálnu vodu a v miestom hostinci si doprajeme životobudič iného druhu. V dedinke už odbočujeme na úzku asfaltku, ktorá nás vyvedie von do prírody, kde nie sú autá, kde je len počuť žblnkot potoka, vtáčí spev a naše bicykle. Cesta je dobre značená, smer na Kykulu je známy a keďže stúpanie je zatiaľ pozvoľné, slnko nám neustále svieti nad hlavou, kocháme sa okolím na plné obrátky. Veď je aj čím.

Pri konci sa stúpanie zostruje, ale je to už vykompenzované začínajúcimi výhľadmi na roztrúsené chalúpky po okolitých hrebeňoch a úbočiach. To už prichádzame na miesto zvané Kykula – osada. Je tu vidieť budovu prvej slovenskej kopaničiarskej školy, ktorú tu v roku 1903 založil pre deti z okolitých osád vlastenecký učiteľ a spisovateľ Ferdinand Dúbravský. Teraz je budova v prestavbe. Mal by tu byť v budúcnosti penzión.

Odtiaľ je to už len pár záberov na bicykli a sme na bývalej hranici, ktorá tu už vlastne ani nie je. Za to je tu niečo iné. Pred nami sa rozprestierajú Biele Karpaty z Moravskej strany s dominujúcou osadou Výškovec v popredí. Táto scenéria chytí každého za srdce. Tu sa chodí teda doslova s otvorenými očami. Prehupneme sa až ku križovatke ciest na Mikulčin Vrch a do Starého Hrozenkova. Tu je od roku 1997 postavený pomník americkým letcom, ktorí tu boli zostrelení 29.augusta 1944 pri oslobodzovaní Československa.

Pokračujeme smerom na Mikulčin Vrch a čaká nás posledné stúpanie. Zastavujeme sa v horskej chate Valmont, kde si doprajeme zaslúžený obed. Dáme si vývar s pečeňovými haluškami a moravského vrabca s kapustou a knedľou a keďže obedujeme na miestnej terase, máme to servírované aj s neuveriteľnou scenériou Bielych Karpát v pozadí. „Tak toto si teda nechám líbit.“ hovoríme si pre seba navzájom.

Po dobrom kulinárskom zážitku nás čaká len odpočinkový zjazd cez Troják, osadu Lopeník do Březovej. Tu sa zastavíme pri miestnej dominante kostole Sv. Cyrila a Metoda.

Krásnym údolím, po bokoch ktorého vidieť pasúce sa stáda kráv s malými teliatkami, prichádzame späť na Slovensko. Stále pozvoľne klesáme a kocháme s aj miestnymi dedinkami. Zastavujeme sa v Zemianskom Podhradí, kde si pozrieme unikátny ranoempírový evanjelický kostol postavený v kruhovom pôdoryse. Stavba je unikátom tohto druhu v strednej Európe. Kúsok od kostola sa nachádza kaštieľ rodín Prileských-Ostrolúckych, ktorý je známy Adelou Ostrolúckou, niekdajšou láskou Ľudovíta Štúra.

A to už prichádzame opäť do Trenčianskych Bohuslavíc, kde nás čaká naše autíčko. Naložíme bicykle a plní dojmov odchádzame domov. Sme unavení, ale veľmi spokojní. Veď sme prežili to, čo sme si prežiť priali. Stráviť krásny deň v lone prírody Bielych Karpát.

Dĺžka trasy: 58,5 km

Prevýšenie: 875 m

Milka a Ľuboš Kraicoví