Akcie sa za MKCK zúčastnili: A. Nováková, E. Kraicová, Ľ. Kraic, J. Golier, Martin Golier, M. Babišík, a J. Budoš.
Ako hosť: Trnavský sršeň Milan Liška .
Štart v Trnave bol pred Relaxom o 7 hodine. Prišiel len Milan a to som bol veľmi rád, že nemusím ísť do Pezinka sám. Do Pezinka som chcel ísť čo najrýchlejšie, čiže cez Ružindol, Budmerice, ale vedel som, že námestie v Modre je rozkopané, chcel som sa jej vyhnúť, ale Modra bola naším magnetom, cez Vištuk a Šenkvice nás pritiahla.
V Pezinku po klasickom malom občerstvení sme čakali na Golierových, nemohli sme sa ich trochu dočkať, ale predsa sme sa stretli na hlavnej ceste smerom na Babu. Pozvoľné stúpanie po dobrej asfaltke sa zmenilo na pozvoľné neskôr na brutálne stúpanie po horšej až zlej spevnenej ceste na sedlo pod Javorinou. Cestou sme ešte absolvovali fotenie pred horárňou Rybníček. Cestou na sedlo sme museli čakať na Jura, mal po skoro ideálnej ceste defekt. Zo sedla náš nečakal oddych, i keď som to všetkým tvrdil, že pôjdeme aj dole kopcom, ale hore kopcom to bolo podstatne viac, až to vyvrcholilo stúpaním pod Skalnatou. Tu som sa začal všetkým ospravedlňovať.
Zjazdom dolu kopcom sme sa nestačili kochať prírodnou scenériou, lebo sme museli pozerať hlavne na naše kolesá, aby sme nezleteli na našu tvrdú matičku zem. Potom nasledovala pešia prechádzka cez oboru vo vysokej tráve až na červenú turistickú značku. Čo nevidieť sme sa ocitli na Čermákovej lúke, kde sme mali obedňajšiu prestávku. Boli tu snahy, aby sme zišli len nejaký kilometer dolu k chate, kde hrozilo aj pivo. Vedel som, že by bol veľký problém sa vrátiť naspäť do kopca, tak som bol proti sebe a zatrhol som to. Na Hubalovú nás čakal mierny výstup a potom krásny zjazd, kde sme mohli obdivovať krásne výhľady na Geldek a Roštún. Neskôr sme si zajazdili v krásnom zjazde po traverze až na Hubalovú. Pod Hubalovou asi 150m sme sa občerstvili pri prameni s kvalitne vychladenou vodou, ktorá niektorým pripomínala vychladené pivo.
Cez oboru sme míňali pracujúcich lesných robotníkov, Asi sme pôsobili na nich dosť čudne, že sa niekto motá po takom horku po lese a pritom im nikto neplatí za to. Cez oboru sme sa dostali cez dieru v plote na Skalku. Tu nás čakala jazda zručnosti po modrej turistickej značke, ktorá viedla tesne pri obore. Nástrahou boli skaly a polená. Všetci sme to zvládli bez ujmy aj krátke tvrdé stúpanie a následné strmé klesanie. Opäť som sa musel ospravedlňovať.
Do Sklenej huty sme už využili skôr naše brzdy, ako naše svaly pri stúpaní. Po poslednom stúpaní smerom na Zabité, sme pri zátiší s osamelou bedľou počkali na tých, čo sa najviac kochali prírodou Malých Karpát. V zjazde na Zabité vylepšili cestu lesáci alebo horári navezením hlbokej vrstvy drobného kamenia. Bol to horor nejako na bicykli prejsť, aj najmenšou možnou rýchlosťou bez šmyku alebo pádu na nohy. Túto časť by s problémami absolvovali aj jazdci s horským dizajnom. Tu sa mi podarilo preletieť, sám neviem ako cez bicykel a prvý náraz som ucítil, teraz neviem presne, či ľavým lakťom alebo ľavým bokom. Chvála Bohu som vážne zranenie nemal, čiže bez problémov sme pokračovali krásnym zjazdom po ideálnej asfaltke až do šenku v Doľanoch.
Tu sme po dosť dlhých úmorných kilometroch mohli vychutnať, čo je to pivo. Golierovci tu mali auto, čiže mali to už za sebou, samozrejme ráno museli šliapať cca 19 km do Pezinka. Zobrali so sebou aj Anku. Kraicoví a Liška prišli vlakom do Pezinka. Čiže tak isto ako nás s Milankom, čakala ich cesta cez Dlhú, Borovú a Ružindol do Trnavy po celkom dobre vyhriatej ceste, vzduchu ako keby ste sa ocitli v predhriatej trúbe. Vietor bol po Ružindol hlavne bočný. Od Ružindola sa zmenil na priaznivý do chrbta. V Cihelne v Trnave som sa rozlúčil s mojím jediným nonstopákom s Milankom. Milanko ešte deň predtým absolvoval Špačinskú stovku na bicykli, čo ešte viac podčiarkuje jeho cyklistický výkon.
Musím všetkých bez rozdielu pochváliť, že mi až tak veľa nenadávali i keď mali aj právo, lebo táto akcia, ako sme ju neskôr nazvali akcia brutus, bola veľmi náročná nielen na kondíciu, bicykle a počasie. Občerstvenie bolo len na začiatku a na konci trasy. Všetci prejavili morálne a vôľové vlastnosti, siahali skoro na dno svojich síl, ale nevzdali sa a ukázali svoj charakter. Za to všetkým patrí vďaka.
Zdar, zdar, zdar.
J. Budoš