Javornícky hrebeň na bicykli 27.8.-28.8.2017

Akcie sa zúčastnili: Babišík, Šuga, Naď,Budoš, a  hostia Osvald, Chudý a trnavský sršeň Liška.

Z Trnavy sme vyrazili vlakom do Čadce aj s bicyklami. Ako obvykle bol problém s prevozom bicyklov, ale nakoniec sme naše bicykle nejako pomestili do vlaku. Dobre organizovaným prestupom v Žiline sme sa dostali do vlaku smer Čadca. Po občerstvení sme sa vydali po asfaltke smer Husárik. Na začiatok to bolo veľmi tvrdé stúpanie. Neboli sme ešte rozdýchaní a stotožnení s kopcami. Hneď na začiatku sme siahli na dno našich síl, ale nakoniec sme vytlačili naše bicykle na poslednú dnešnú občerstvovaciu stanicu po dnešnej trase. Tu sme si skoro všetci dali len nealko pivo, čo bolo dosť neštandardné, ale asi dnešná trasa budila rešpekt. Tu začal ten pravý boj pri stúpaní na bicykli alebo vedľa bicykla a vzápätí adrenalínové klesanie na bicykli po vodou vymletých kameňov. Niektorí cyklisti ako Miro, Jozef a Vlado chceli otestovať svoje tašky na bicykel, čiže si zobrali veci na všetky možné počasia, ktoré dosť zaťažili ich bicykle a pri tlačení bicyklov s ťažkou batožinou preverili svoje sily pri stúpaní ale aj pri klesaní. Vystúpali sme na 906 m na Chotársky kopec. Tu začali krásne výhľady na Malú Fatru a Beskydy i keď obloha bola mierne pod mrakom. Profil trate bol veľmi zubatý. Čo sme horko ťažko nastúpali, v zapätí sme hneď spadli do doliny. Najhorší bol povrch cesty, samé kamene rôznej veľkosti. Nebolo to ideálne ani pre horské bicykle, ja, Miro a Miloš sme ešte k tomu mali krosové bicykle a ešte k tomu  ja a Jozef sme mali tretry s SPD-čkami, čiže žiadna výhra. Dlhším stúpaním sme sa dostali na rozhľadňu Petránky. Konečne sme pochopili ako na kopce s normálnym stúpaním a ako správne dýchať, aby nám srdce nevyskočilo z hrude. Prešli sme Vrchrieku 861 m, Jakubovský vrch 874 m a Kamenité 834 m. Všetky tieto miesta mali skoro rovnakú nadmorskú výšku, ale hlbokými dolinami. Do cieľa dnešnej trasy sme sa dostali strmým klesaním po strašne rozbitej a kamenistej zvážnice. Hostinec u Cipára na Semeteši nás privítal hlavne svojim alko alebo nealko pivom. Nikto nebol hneď hladný, prišli sme o pol piatej, ale hlavne smädný. Po nejakých kolách občerstveniach sme si dali vynikajúci guláš z hrnca, kde bolo aj na duplu pre niekoho veľmi hladného. Postupne sme sa osprchovali a pripravili sa na hudobný večer pri požičanej gitare, na ktorej hral náš sympatizant od trnavských sršňov Milan. Po nejakej hodine hudobnej produkcie nás premohla únava a uložili sme sa spať na neskutočne dobrých posteliach penziónu.

Táto trasa mala asi len 30 km, ale 1171 m nastúpanú celkovú výšku.

Celú noc sme spali ako zabití. Raňajky sme absolvovali v celku svižnom tempe, asi nám dobre vytrávilo. Hneď z rána sme začali s plnými bruchami stúpať. Do osady Vrchrieka sme sa dostali miernym zjazdom. Tu začalo hádam jedno z najdlhších stúpaní, ktoré sme absolvovali skoro celé pešo. V celku krásnym zjazdom sme sa dostali ku kaplnke Panny Márii. Všetky takéto miesta väčšinou sedlá vrcholov mali pietne zákutia, kde naši predkovia, hlavne drotári, si dožičili fyzický a duchovný oddych pri krížiku, kaplnke alebo kostolíku, keď prechádzali z jednej doliny do druhej za prácou. Odtiaľto nás čakala asfaltka do reštaurácií u Melocíka. Po občerstvení sme nabrali smer Čerenka 948m, kde sa nachádzala horná stanica lanovky z Makova. Nad Zápačou sme z červenej značky prešli na modrú. Neskôr sme obišli vrchol Čemerky po traverze, ktorý sa využíva hlavne cez zimu na bežkách. Modrá značka nás doviedla po sedlo pod Hričovcom. Tu prechádzame na červenú značku, kde začína hranica s Českom.

Do Kasární sme prišli do penzióna Fran, kde mali dobrú polievku a pivko. Tu sa začali kryštalizovať dve skupiny. Jedna skupina chcela dokončiť trasu podľa plánu do Púchova a druhá skupina Vlado, Miro a Jozef chcela prejsť za Stratencom po žltej značke do Podjavorníka do Považskej Bystrice. Prvá skupina pokračovala od Stratenca cez Bukovinu na Malý Javorník 1019 m. Od Kasární začala tá správna cyklojazda po pekných cestách, väčšinou po hlinených alebo trávnatých chodníkoch. Tak sme sa bláznili rýchlosťou, že Milan nemohol čítať miesta prechodov na turistických  tabuliach. Posledná občerstvovacia zastávka bola na Portáši, tu sme si dali okrem zlatého moku aj niečo ostrejšie a vychladené z Vizovíc. Z Kohútky nás čakala nová asfaltka, ktorá len klesala cez Čertov do Lazy pod Makytou. Do Púchova sme si dali časovku, aby sme stihli vlak o štvrtej, kde nás čakala prvá skupina.

Trochu sme mali opäť šťastie a bez problémov sme sa dostali do vlaku. Problém s miestami na sedenie sme vyriešili, že sme si dali jedlo a pivko v reštauračnom vagóne. Záverečné vyhodnotenie akcie bolo v Albatrose a my traja skalní ja, Vlado a Jozef ešte sme to dokončili v Piáno-caffe.

Druhý deň sme urobili 62 km a 1296 m nastúpanú celkovú výšku.

Táto akcia bola môj experiment, ktorý sa páčil všetkým účastníkom. Tu som opäť pochopil, že keď človek odovzdá skoro všetky svoje sily, aby na bicykli prekonal vrcholy, čaká ho odmena nielen z krásneho výhľadu, ale spätosť s prírodou pri vnímaní svojej existencie v dobre okysličenom tele.

Budoš