51. ročník Okolo Tatier
(ako nezmoknúť v období dažďa)
Blíži sa druhý júnový víkend, pre niektorých z nás dlho očakávaný termín. Zajtra sa v Nižnej na Orave začne písať história druhej päťdesiatky ročníkov pravdepodobne najmasovejšieho cykloturistického podujatia. Zasa nás bude čakať čestné koliesko okolo Nižnej, špaliere detí v oravských obciach, žinčica na salaši, kávička v Zakopanom a zážitky, ktoré vždy znova prinášajú cesty okolo našich veľhôr.
Tento rok sa opäť dala dokopy početná skupina členov a priaznivcov nášho klubu, ktorí sa rozhodli popasovať s tradičnou trasou. Posledné dni pred štartom nervózne sledujeme predpovede počasia. Dlhé slnečné a suché obdobie sa má skončiť práve koncom týždňa a na Slovensko majú doraziť prehánky a búrky. Príroda už vlahu potrebuje, my by sme sa bez nej ešte pár dní zaobišli. Nepomôžeme si, musíme sa s tým vyrovnať a tak balíme náhradné oblečenie a obutie.
7.jún 2018, štvrtok
Podľa dohody sa tradične stretávame ráno na parkovisku pred Billou v Piešťanoch. Idú štyri autá, Ivan dorazí neskôr do Liptovského Mikuláša. Ešte po ceste naložíme Dušana a presunieme sa po diaľnici na salaš Krajinka pri Ružomberku. Tu si dáme obed a uvidíme, ako ďalej. Naša malá kolóna sa drží vzorne pohromade a tak na Krajinke parkujeme súčasne. Dokonca sú voľné stoly, zatiaľ nám všetko vychádza. V optimistickej nálade padá rozhodnutie – napriek predpokladu zrážok sa ide na Oravu na bicykloch. Treba ale previezť autom batožinu, na čo sa dobrovoľne hlásim. Neverím tomu optimizmu a nechce sa mi už prvý deň moknúť.
Pri prekladaní batožiny v Liptovskom Mikuláši zisťujem jednu nepríjemnú vec, ktorou úprimne pobavím všetkých prítomných. Pri nakladaní bicykla do kufra auta som doma zabudol sedlo so sedlovkou. Takto sa mi bude ťažko bicyklovať. Musím niekde kúpiť náhradné. Plán je jasný. Rýchle preveziem batožinu do Habovky, vrátim sa do Mikuláša a zakiaľ budem čakať na Ivana, niekde zoženiem potrebné doplnky. Autom sa mi cez Huty ide dobre. Hlavne keď medzi Liptovskými Matiášovcami a Hutami drobne mrholí. Po ceste naspäť na Liptov stretávam našich cyklistov. Mrholenie neprestalo a preto sú rozťahaní po kopci, každý šliape ako sa dá. Počkajú sa až hore na salaši Horelica nad Hutami. Ja mám zatiaľ dosť času kúpiť čo mi chýba. Urobil som ale znova chybu. Bicykel mám v Habovke a neviem priemer sedlovky. Beriem preto radšej užšiu, aby sa zmestila. Ivan prichádza za chvíľu, ledva som dopil kávu. Ideme ešte do Demänovej pre jeho kamaráta Mira, ktorý nám bude cez víkend zabezpečovať sprievodné vozidlo.
Už tretí krát prechádzam Huty, ako na triatlone Oravaman. Autom to ide, na bicykli by to bolo horšie. Na penzióne sú už všetci. Cyklisti nakoniec príliš nezmokli, Stano prišiel vlakom a cez Oravice, už dlhšie sú tam aj Majka s Jozefom. Musíme ale ešte autom zabehnúť pre registračné balíčky do Nižnej. Predtým ešte skúsim osadiť sedlovku. Som talent. Sedlovka je asi o 3 milimetre užšia. Toto dopasovať bude problém. Problému sa našťastie chopí Dušan, ktorý s pomocou pána domáceho okolo sedlovky natemuje hliníkové plechy a kým sa stihnem vrátiť z Nižnej sedlovka drží ako originálna. A tak vydrží až do konca. Majster je majster, ešte raz vďaka Dušanovi a všetkým, čo pomáhali, bez nich by som tento rok ani neodštartoval.
Čaká nás ešte chutná večera a krátke posedenie na dvore penziónu. Čas rýchle beží, nebudeme to preháňať, zajtra nás čaká hlavná trasa. Dnes to vyšlo, takmer sme nezmokli, uvidíme ako bude zajtra.
8.jún 2018, piatok
Budíme sa do krásneho slnečného rána. Keby to tak vydržalo celý deň. Po dobrých raňajkách naložíme batožinu do auta a naľahko sa spúšťame dole kopcom do Nižnej. Tesne pred Podbielom visí na ceste hmla. Je to na neuverenie. Pár desiatok metrov a po slnku nie je ani stopa. V Nižnej sa vítame s našimi poslednými účastníkmi – Ivetka, Palino a Fero spali v Tvrdošíne, ďalej už ale pôjdeme spolu. Počas čakania na štart sa hmla rozpúšťa a tak sa hore Oravou presúvame v príjemnom počasí. Cestu tradične lemujú špaliere detí a obyvateľov, ktorí nám mávajú a povzbudzujú. Paľo pre nich pridáva jazdu na zadnom kolese, za čo po skončení akcie na Facebooku získa pochvalu od organizátorov. Jednoducho tradičná pohoda na oravských cestách, pelotón rozťahaný na pár kilometroch, ťažko to popísať, najlepšie je osobne zažiť. Tí, ktorých táto atmosféra osloví, sa vracajú každoročne.
Tento rok ale plánujeme drobnú odchýlku. Stano a ja navrhujeme v Trstenej prejsť na cyklocestu a po nej sa presunúť až na hranice. Obídeme tie dva „krpále“ pred hranicami a vyskúšame novú trasu. Pridáva sa k nám takmer celá naša partia a spolu s niekoľkými podobne zmýšľajúcimi cyklistami si vychutnávame krásne prostredie. Chodník vedie po násype starej železničnej trate, má kvalitný asfalt, na niekoľkých miestach prechádza zastrešenými mostíkmi. Možno sa z neho kochať nádhernými výhľadmi, len je treba dávať pozor na občasné zábrany proti vjazdu áut osadené v jeho strede. Najkrajšie miesto je nad Liesekom, kde je pri kalvárii vybudované pekné oddychové miesto s prameňom. Paráda. Určite dobrá voľba pre cestu na Suchú Horu.
Na hraniciach nás čaká tradičné občerstvenie a Paľo, ktorý išiel v pelotóne. Po chvíli pokračujeme ďalej. Igor pokračuje na Gubalówku, ostatní volíme smer cez Witów. Tradične sa zastavujeme na salaši a posilnení žinčicou a syrom to už ľahko zvládame ku kostolu nad Zakopaným. Tu sa dohodneme, že sa všetci pripojíme k Stanovi, ktorý plánuje kopce prekonať cez Bukowinu Tatrzansku. Počasie sa začína kaziť, zjazd do Zakopaného absolvujeme už po mokrej ceste. K pešej zóne prichádzame pár minút pred Igorom. Ulicu Krupówki prechádzame peši a prestávku si dávame v reštaurácii Watra za pešou zónou. V pravý čas. Len čo si sadneme, začína pršať. Z bezpečia reštaurácie pozorujeme skupinky cyklistov, ktorí v občasnom daždi idú okolo nás. Kontrolujeme na telefónoch meteorologický radar. Tak dnes už asi neunikneme. Nie sú to síce súvislé prehánky, ale nasledujú v krátkych prestávkach jedna za druhou. Ešte chvíľu posedíme a v potom v prestávke vyrážame smerom na Poronin. Nech sa stane čo sa má.
Je to na neuverenie, ale načasovali sme to perfektne. Neprší, dokonca sa to našim smerom aj vyjasňuje. Stano mal dobrý nápad. Toto si myslíme ešte asi 5 kilometrov. Potom prichádzame do Poronina, na odbočku cesty na Bukowinu Tatrzansku. Križovatka neexistuje, je to jedno veľké stavenisko. Chvíľu sa bezradne rozhodujeme ako ďalej. Skúsime sa vrátiť asi 300 metrov a tam prejdeme cez železnicu do obce. Tam snáď nájdeme pokračovanie. Prejsť v tej premávke na druhú stranu cesty je ale zážitok, nakoniec tie autá nejako zastavíme a prebiehame. Po 300 metroch riešime znova to isté. A potom cez zákaz prechodu železničných koľají prenášame bicykle. Sme tam. Napriek tomu ale nevieme kade ďalej. Pýtame sa na cestu jedného z okoloidúcich robotníkov zo stavby. Ten vyberá mobil a po asi troch minútach klikania nám radí ísť cez stavenisko. Chvalabohu je to možné, nezabetónovali nás do základov a pustili nás ďalej. Sme o zážitok bohatší.
Odtiaľto to už poznáme. Najskôr cesta asi 6 kilometrov stúpa pozvoľne, posledné 2 kilometre je to ale 10%. Konečne sme pri kruhovom objazde na Bukowine. Je to takmer vrchol stúpania, čakáme sa. Pri odchode robím ďalšiu chybu tohto víkendu. Zabudol som, že nevozím cyklotašku (nosič odpočíva doma na sedlovke), ale nosím ruksak a tento zabúdam na lavičke. Našťastie som prešiel len asi 30 metrov, keď na mňa kričia. Nemusím sa vracať ďaleko a nič som nestratil. Ďakujem nálezcom. Odvtedy radšej batoh z chrbta neskladám. Čaká nás krátky ale prudký výšľap a potom odbočka na Brzegi a Jurgow. Nejako sme sa zle dohodli a porátali a tak sa trojica cyklistov trochu povozí hore a dole stupákom, kým sa všetci zorientujeme. Čaká nás prudký, ale nekvalitný zjazd do Jurgowa. A odtiaľ nepríjemné tiahle stúpanie na Podspády. Žiadny kopec, ale len ťažko sa otáča pedálmi. Konečne sme na chate Muráň na Podspádoch. Tento rok sme prišli z iného smeru, ale toto miesto nemôžeme obísť. Aspoň krátko si tu oddýchneme a doplníme tekutiny pred posledným stúpaním dnešného dňa.
Do sedla Príslop vyrážame v skupinkách a tak sa aj dostávame na vrchol Kým sa tam dostane grupetto, začína jemne mrholiť, čo vydrží celý zjazd do Ždiaru a výbeh na hotel Magura. Poslední účastníci z našej skupinky parkujú bicykle a pár sekúnd neskôr začína pršať. Guláš si dávame skrytí pod strechou na terase. Zas sme mali šťastie.
Potom nás čaká už len cesta na Privát Pavlikovský v Blaščadskej doline, kde sme tento rok ubytovaní, hygiena, jedno / dve pivká v susednom penzióne a krátke posedenie v spoločenskej miestnosti, kde nám občerstvenie zabezpečil Miro. Pred polnocou končíme. Je to neuveriteľné, ale dnešný deň sme sa opäť vyhli dažďu.
9.jún 2018, sobota
Opäť sa budíme do pekného rána. Dnes sa nikam neponáhľame, ísť autobusom do Tatier by bolo asi komplikované (sme na poslednej zastávke v Ždiari), ideme sa preto len poprechádzať po Blaščadskej a Bachledovej doline, pozrieme si aj Chodník korunami stromov. Všade sa o ňom hovorí, má mohutnú reklamu, obrovskú návštevnosť, viacerí preto k návšteve pristupujeme s drobným dešpektom. Ráno nás opúšťa Fero ale pridávajú sa k nám Majka s Jozefom, ktorí bývajú samostatne a tak na výlet vyráža okrúhla dvadsiatka turistov.
Okolie je krásne. Obydlia roztrúsené po úbočiach Blaščadskej a Bachledovej doliny pôsobia romanticky, dnes prevažne slúžia cestovnému ruchu, ale život tu musel byť naozaj tvrdý. Človek by mal chuť sa sem okamžite presťahovať, ale ani dnes to asi nebude nič pre mestského človeka. V dobrej nálade, krásnom počasí, s krásnymi výhľadmi všade okolo nás cesta príjemne ubieha. Po asi hodinke stojíme pri cieli. Sme na stavenisku novej lanovky, všade plno ľudí (sezóna pritom ešte úplne nezačala), ceny v bufetoch ako v Alpách. Vitajte v civilizácii, priatelia. Chodník skutočne láka davy. A to sa sem dnes museli dostať po vlastných, lanovka ešte nepremáva, autobusy sa sem hore našťastie nedostanú. Nechcem si to radšej ani predstaviť v letnej sezóne.
Všade okolo vidieť červené účastnícke tričká, dnes mali rovnaké plány viacerí cyklisti. Stretávame aj Jozefa z Piešťan, ktorý v minulosti chodieval na Okolo Tatier s nami, dnes už dáva dohromady vlastnú partiu. Radi sa s ním vidíme a máme chvíľu čas sa porozprávať. No treba pokračovať, ľudí je tu plno, našich by sme za chvíľu úplne stratili. Pomaly sa prechádzame „korunami stromov“ k hlavnej atrakcii – vyhliadkovej veži s trampolínou. Výhľady do okolia sú síce pekné, ale podľa mňa ešte krajšie boli poniže na lúkach nad dolinkami so scenériou Ždiaru. O tie sme na tomto mieste ochudobnení, vidíme naopak ale smerom na Zamagurie. To hlavné nás ale čaká na vrchole vyhliadkovej veže. Veľká trampolína z hrubých oceľových lán vo výške 32 metrov. Je tam plno ľudí, niektorí si pohupovanie vychutnávajú, iní sa zo zaťatými zubami fotia len pri kraji, poniektorí sa k atrakcii radšej ani nepriblížia. Výšky mi síce zásadne nevadia, ale mám radšej pevnú pôdu pod nohami a vstúpim na trampolínu len kvôli fotke (aby som nebol jediný srab). Poniektorí naši si to ale vyslovene užívajú, motajú sa viac po trampolíne ako na vyhliadke, fotia sa, blbnú. Moje odporúčanie: choďte na Chodník korunami stromov v partii, atmosféra Vás strhne a užijete si to.
Ako sme vyšli hore, tak sa aj vraciame. Nezdá sa to, ale na atrakcii sme strávili vyše hodinu. Čas tam ubiehal. Ešte si vybehneme na neďalekú rozhľadňu nad Bachledkou, výhľady rovnaké ako na Chodníku, podstatne menej ľudí a zadarmo, ale nemá trampolínu. Tak sme sa aspoň rozhliadli a dopili živú vodu. Cesta dole ubehla, v Bachledke sme dali obed, prečkali krátku prehánku a vybrali sa domov. Vinou komunikačného šumu a príliš demokratického garanta sme sa rozdelili – časť išla po hlavnej ceste, časť cez Antošovský vrch. Nad Tatrami išla paralelne s nami búrka, nás ale našťastie obišla. Na kraji Blaščadskej doliny som ešte stretol medvieďa, z ktorého sa nakoniec vykľul bernský salašnícky pes a u susedov sme výlet ukončili pri pivku. Večer pokračoval klasicky – poniektorí si dali saunu, takmer všetci večeru, Ivetka s Palinom zabehli aj na Maguru a doniesli nám klobásky a večer sme opäť ukončili rovnako ako včera v spoločenskej miestnosti (občerstvenie opäť v Mirovi réžii).
Ťažko uveriť, ale opäť sme sa vyhli dažďu, hlavne keď si uvedomíme, že len pár kilometrov povedľa, pri Zelenom plese, búrka napáchala veľké škody.
10.jún 2018, nedeľa
Posledný deň. Dnes sa potrebujeme dostať do Liptovského Mikuláša a potom nás už čaká cesta domov. Po raňajkách a rozlúčke s domácimi absolvujeme zjazd do Tatranskej Kotliny. Keby to tak pokračovalo až do Mikuláša … Ale my dobre vieme čo nás čaká:
- výšľap na Kežmarské žľaby (každý rok obdivujem, ako sa autá vynárajú spoza horizontu, ale keď sa človek konečne dostane na to miesto, cesta stúpa ďalej!)
- fúkanie do Drägera (tento rok len výberovo, ale ja som bol medzi šťastlivcami – našťastie 0,00 ale tento rok som bol bez obáv)
- Cesta slobody od Tatranskej Lomnice na Štrbské Pleso (niekde aj dole kopcom, ale väčšinou hore, hlavne od Vyšných Hágov)
- občerstvenie pod Štrbským Plesom (konečne trochu oddychu)
- zjazd na Podbanské (nie je problém rozbehnúť to na 60-tku, ale na dvoch miestach treba nejaké metre aj nastúpať)
- cesta z Podbanského do Pribyliny (zaradiť najťažší prevod a zľahka to vytočiť až ku 40-tke)
- krásna a kľudná cesta cez Liptovskú Kokavu a Dovalovo do Liptovského Hrádku (len ten úvodný stupáčik by už nemusel byť)
- a posledných 10 kilometrov do Liptovského Mikuláša
Tento rok ešte drobná komplikácia, Ivetka dostáva v Liptovskom Hrádku defekt. Ale Paľo to expresne zvláda a tak nie je ohrozený nástup na vlak. Ostatní sme sa zväčša rozlúčili už v Liptovskom Mikuláši, s Ivanom sme sa ešte poniektorí stretli na obede na Kozom vŕšku v Ivachnovej a 51. ročník Okolo Tatier je minulosťou. Napriek hrozivým predpovediam počasia a občasnému dažďu sme sa z toho tento rok vždy nejako vykrútili. Niekto tam hore nás musí mať rád.
Ďakujem za krásny víkend všetkým, ktorí sa akcie zúčastnili pod hlavičkou MKCK:
Milka a Ľuboš Kraicoví, Janka Lukačovičová, Marianna Farkašovská, Ivetka Pekaríková, Mirka Valovičová, Stano Studený, Dušan Surovčík, Igor Matkovčík, Paľo Vrábel, Martin Golier, Maroš Modrovský, Palino a Fero Ondovčákoví, Peťo Julíny, Braňo Polocík, Ivan Matušek a jeho kamarát Miro, Majka a Jozef Koleníkoví (ako hostia).
Juro Golier