Termín: 11.1.-13.1.2019
Miesto: Stará Ľubovňa – prechod Spišskou Magurou 49 ročník, bežkárska akcia KST Stará Ľubovňa
Zúčastnili sa: Michalcová, Rosová, Rosa, Gieci, Herceg, Naď, Modrovský a Budoš
V piatok vyrazili smer Stará Ľubovňa dve skupiny. Jedna, Rosovci a Janka išli o dve hodiny skôr, druhá, hlavne naši vitálni dôchodcovia – bežkári, sa museli prispôsobiť pracujúcim, čiže mne a Mariánovi. Samozrejme sme si nekúpili všetci miestenky do približne rovnakého vozňa. Kupoval som na poslednú chvíľu a ušlo sa mi už len do vozňa prvej triedy, ostatní boli asi o šesť vagónov vzadu. Na stretnutí sme sa dohodli v reštauračnom vagóne, lebo chodby boli úplne zatarasené ľuďmi a batožinou. Neskôr zisťujeme, že reštauračný vagón železnice SR nepristavili. Aby sme sa navzájom zvítali sme museli čakať až skoro na Liptov. Ten osobný vlak do cieľa sme stihli len tak-tak, ale dočkali sme sa príchodu do Starej Ľubovne, ktorá nás privítala mrazivým dychom asi -14 stupňov Celzia. Po kilometrovej túre po zasnežených a väčšinu upravených chodníkoch sme dorazili do tepla Centra voľného času, kde bude naše prechodné bydlisko.
V sobotu ráno sme po pol ôsmej počkali na autobus, ktorý nás zaviezol nad Ždiar, na Príslop. Peši sme išli po ceste na Rázcestie pri Tablici. Odtiaľto sme začali bežkovať po upravenom chodníku, ktorý bol vhodný na klasiku aj korčuľovanie. Stopa bola trochu ľadová, trochu to podšmykovalo. Janka začala prvé kroky na bežkách v opatere Ľuba, ktorý sa pasoval za školiteľa bežkovania. Zjazdy dolu kopcom boli neskutočné, rýchlosť bola optimálna, len ostrý severák nám fúkal do boku. Na najvyššom bode, na Magurke (1196 m.n.m), sme sa posilnili a urobili nejaké foto. Organizátori nás počkali v bufete Bachledová dolina – horná stanica lanovky. Po občerstvení sa oddelila skupina, ktorá išla dolu do Bachledovej doliny, my ostatní sme pokračovali hrebeňom smer Magurské sedlo. Musím prvýkrát pochváliť organizátorov, ktorí sa striedali a prešľapávali nám chodník, ktorý nebol upravený a výška snehu bola po kolená. Tu začala tá pravá bežkovačka v hlbokej a väčšinou jedinej stope. Problém nebol pri miernom stúpaní, ale horšie to bolo pri zjazdoch dolu kopcom, lebo pri vyšších rýchlostiach ste museli používať širší pluhovací postoj v hlbokom snehu. Padalo sa ako do perinky, ale horšie sa vstávalo. Zrána bola trochu trocha hmla, neskôr sa nám postupne začali ukazovať Belianske Tatry. Dočkali sme sa aj slniečka, už sa nám ukázali nielen Belianske ale aj Vysoké Tatry. Nádhera. Pred rokom sme tiež boli na tejto akcii, ale vtedy nebol sneh a trasu sme absolvovali len peši. Včera večer som bol rád, že dnes budeme bežkovať. Ilúzie o peknom počasí som si nerobil a dnes poobede bežkujeme a máme aj krásne výhľady na naše Tatry a do dolín. Prechádzali sme cez Bukovinu, Smrečiny a nakoniec kopec Spádik s posledným zjazdom do Magurského sedla. Po celú trasu som sa trochu zašíval vzadu, aby som pozoroval tú krásu všade okolo. Kochal som sa, snažil som nasať tú atmosféru ticha a krásy, i keď občas som sa našiel na zemi.
Na Magurskom sedle nás už čakal autobus a šofér nám urobil vyhliadkovú jazdu okľukou cez zasnežený Červený Kláštor a Pieniny. Tu sme si zaspomínali na staré, pre nás mladé časy. Autobus všetkých priviezol do klubovne našich priateľov v Starej Ľubovni. Tu nás občerstvili chlebom, soľou, cibuľou a šmalcom. Samozrejme sme to museli dobre a hlavne rozumne zapiť. Nálada bola vynikajúca, gradovala západoslovenským a východoslovenským súperením v spievaní pesničiek. Na záver sme rozlúčili s našimi priateľmi dúfajúc, že sa za rok uvidíme buď na Spišskej Magure alebo na akcii Litmanová – Pieniny. Príjemný večer sme ešte išli zakončiť do našej známej Kolkárne, miesta, kde dobre varia a majú dobré pivo s milým personálom.
Nedeľa bola…, taká oddychová. Snežilo a snežilo. Nikoho sme nevideli nadávať na tie biele h***á. Poprechádzali sme sa po meste a zistili sme, že toto malé mesto na severe ďaleko od Bratislavy, je celkom útulné, príjemné. Skoro nikoho sme nestretli, len kde-tu našich rómskych spoluobčanov, ktorí možno v nedeľu ráno išli do práce. Vlakové spojenie domov bolo bez problémov. Vlak mal reštauračný vozeň. I napriek strašnej diaľke, zložitej a časovo dlhej ceste, ten prechod v zime na bežkách stál za to, aby som tam išiel opäť. Na prírodu v tesnej blízkosti Tatier a priateľov z KST Stará Ľubovňa, hlavne ich predsedu Pavla Mruga, ktorý mal na starosti akciu, nám zostanú nezabudnuteľné spomienky.
Jano Budoš