3. marec 2019
Ako malý chlapec som chodieval na Dobrú Vodu na prázdniny k rodičom mojej mamy. Donedávna som žil v presvedčení, že jej okolie celkom slušne poznám. Keby som však nebol koncom minulého roka čítal na internete článok skupiny turistov, asi by som sa nikdy nedozvedel, že okolité lesy ukrývajú ďalšie zaujímavé prekvapenia. Hneď som vedel, že to bude treba preskúmať. Samozrejme nie sám, najlepšia zábava je v partii. V lete na bicykli, v zime na turistike. A keďže sa o slovo začína hlásiť jar, musíme sa poponáhľať. Veď čoskoro už vytiahneme bicykle a trepať ich sem nemá význam. Tieto chodníčky sú len pre pešiakov. V nedeľu vyrazíme.
Nedeľné ráno vo Vrbovom ma víta dažďom. Na začiatok nič moc. Keď prejdem pár kilometrov južnejšie, sú cesty už suché. Svitá nádej. Tá ale zhasína hneď po príchode na Dobrú Vodu. Mrholí. Tento rok nám podmienky zatiaľ priali, dnes to bude viac o morálke. Nevadí, znalci hovoria, že zlé počasie neexistuje. Auto parkujem ako tretí v poradí, po chvíli sa ich nazbiera päť. Morálka je teda v poriadku, počet turistov (dnes hlavne turistiek) sa zastavuje na čísle 15. Nie zlé. Pomerne početná skupina je na bežkách v Kremnici, chodiť na akcie každý víkend sa nie vždy podarí a tiež to počasie …
Krčmu dnes otvárajú až za dve hodiny, nie je sa kde schovať a tak vyrážame. Celú cestu na hrad jemne popŕcha (aj keď s prestávkami). Náladu nám to ale nepokazí. Prvú krátku zastávku robíme pri hrobe Jána Hollého, poniektorí si popritom ešte fotia zaujímavé staré náhrobné kamene, diela miestnych kamenárov. Dávame sa dokopy a robíme oneskorenú štartovú fotografiu. Dnes sa budeme pohybovať prevažne mimo turistických chodníkov, čo ak sa niekto stratí. Bude aspoň na fotke.
Židovský cintorín je ťažko prístupný, pozotínaná guľatina stromov je mokrá a šmykľavá, neriskujeme úraz a tak ho obdivujeme na diaľku. Odkryté miesto bez stromov trochu stratilo atmosféru, je zase ale lepšie viditeľné. V minulosti som sa stretol aj s tým, že ľudia prešli okolo a nevedeli, čo sa ukrýva v lese pár metrov od nich. Netrvá dlho a stojíme pod hradom. Treba sa k nemu dostať po pamäti alebo po značke, kopec je zarastený, hradby človek zbadá až keď stojí priamo pod nimi. Je to ale zaujímavé miesto, oplatí sa sem občas vrátiť. Dobrovoľníci ho postupne opravujú, rok od roku je vidieť zmeny. Dnes ale nevidíme do okolia, všetko je prikryté nízko ležiacimi mrakmi. Mirka trénuje svoje horolezecké schopnosti a vystupuje za výhľadmi na múr, my ostatní sa uspokojujeme s tým, že nič neuvidíme z pristaveného lešenia. Aj to je celkom vzdušný pocit.
Pri zostupe na teleso bývalej lesnej železnice absolvujme krátku ochutnávku toho, čo nás bude čakať neskôr počas dňa. Na chodníku ležia popadané stromy, les je plný lístia, kameňov a mokrých konárov. Šmýka sa, treba stúpať opatrne. V doline začína pršať intenzívne. Obliekajú sa pršiplášte. Tým prehánky na dnes končia. Hoštácku hôrku si odkladáme na ďalšiu návštevu, mrholenie a nízke mraky by nám neumožnili dovidieť čo i len na hrad. Ideme preto hľadať vstup do prieseku. Bez prípravy z videa a telefonickej pomoci Milanovho kamaráta by sme tú bránku neotvárali, vyzerá ako by viedla susedovi do dvora. Priesek bývalej železnice umelo vysekaný v skale je zaujímavý, aj keď bohužiaľ nepriechodný. Za múrom leží prameň, ďalej sa ísť nedá a tak sa vraciame opäť k bránke.
Dobrú Vodu opúšťame cestou vedúcou do polí. Je mokrá a po pár metroch sme zablatení až za ušami. Padá psychická bariéra a ďalej si z blata už nič nerobíme. Pri prvej príležitosti ale odbočujeme na lúku. Nechce sa nám vláčiť ťažké topánky a dnes sa máme túlať mimo značiek, tak poďme na to. Musíme sa ale vyhýbať nástrahám, ktoré na lúku husto nakládol dobytok a zver. Za odmenu si potom na kraji lesa fotíme prvé snežienky, zo zeme vykúka medvedí cesnak. Jar je tu.
Vyčasilo sa, oteplilo a na lúkach pod Bachárkou pozorujeme nevšedné divadlo. Zem začína vydychovať vodnú paru. Fotografujeme ako diví. Na fotkách je to síce slušne zachytené, treba to však zažiť. Vôňa lúky a lesa, vzduch presiaknutý vlhkosťou, prebúdzajúce sa vtáky, slnko jemne presvitajúce cez mraky… Toto žiadna fotografia nezobrazí a slovo nezachytí. Človek musí byť v správny čas na správnom mieste. Ešte že nám spŕchlo, rannú nepriazeň počasia berieme okamžite na milosť. Milan prebehne lesom a lúkou napravo a donesie zopár jahniatok, bahniatok, baburiatok, kočaniek, no proste prútikov vŕby. Ako hovorím, jar je tu.
Vchádzame do lesa a sme pri Občasnej vyvieračke. Tá dnes vyviera trvalo, ale v jednom momente jej prúd ešte zosilnie. Táto zima dostatočne naplnila sifóny. Gejzír sa však nekoná, za to sme si nepriplatili. Robíme krátku prestávku, je treba sa posilniť. Za chvíľu začneme loziť po kopcoch. Najskôr hore lesom pod Veže nad vyvieračkou, potom vľavo po cestičke, opäť hore a stojíme na rázcestí pod Hodinkovou vežou. Nad nami vidíme sedlo, skúsime sa tam dostať. A tak vystupujeme cestou-necestou strmo hore. Každý si hľadá svoj smer. Treba dávať pozor, kamene a korene sa šmýkajú, jeden zlý krok a človek je hneď o pár metrov nižšie. Odniesť si len rozbité koleno by bola tá lepšia spomienka.
Konečne oddychujeme v sedle medzi skalkami. Uf, to bol ale výkon. Rozhodneme sa preskúmať hrebeň nad Hodinkovou vežou. Predierame sa pomedzi stromy a kríky, vľavo hlboká jama. Konečne sa priestor viac otvára a otvorili by sa aj ďaleké výhľady, bráni tomu ale oblačnosť. Obdivujeme tak aspoň priľahlú časť Trnavskej roviny a lúky, na ktorých sme pred chvíľou zažívali ohromné prírodné divadlo. Od Víteku ide pod lesom dvojica so psom. Nás to bude čakať na záver.
Naľavo vidíme Vrátno, ďalší cieľ nášho putovania. A tak sa príliš nezdržiavame, robíme skupinovú vrcholovú fotografiu a zberáme sa ďalej. Je poludnie, máme zatiaľ slušný medzičas, ale ktovie čo nás bude čakať v lesoch pod nami. Vrátime sa preto do sedla a zostupujeme na brezovskú stranu poza Milkine veže. Ideme okolo speleologickej sondy. Diera v zemi je prekrytá mrežou z konárov, ísť tadiaľ v zime … ale teplý vzduch z podzemia by asi sneh roztopil. O kúsok ďalej zas vidíme poriadny kus skaly, ktorý leží pod jednou z veží. Bolo to zemetrasenie, alebo účinky mrazu? Ktovie, chvalabohu, že nám to nepadlo na hlavu. A pod klesaním tretia geologická zaujímavosť – jama so závrtom, možno hrdlo sifónu našej vyvieračky. Až tu si človek definitívne uvedomuje, aké bohaté je podzemie Dobrovodského krasu. Ani (našťastie) nevieme po čom kráčame. V jame sú posledné zvyšky snehu, neodoláme a skúšame guľovať naše dievčatá.
Konečne sú tu zvážnice. Každú chvíľu kontrolujeme polohu na mape pomocou GPS-ka, cesty sa rôzne križujú, nechceli by sme trafiť nesprávny smer. Autá máme na Dobrej Vode, tam sa treba vrátiť. Navyše nám zvážnice príliš postup neuľahčujú. Sú zarastené malinčím, predierame sa a zakopávame. Do cesty sa nám neustále stavajú ploty škôlok. Toto nikde na mape nie je, terén nepoznáme. Už aby sme boli na Vrátne, z vrcholu sa snáď rozhliadneme po správnej ceste. No nie je to také ľahké, v jednom momente sa vraciame späť a musíme prejsť na inú zvážnicu. Trhlina v Karpatoch. To malinčie už naozaj lezie na nervy. Ak si niekto nedoniesol domov škrabance, nech sa prihlási.
Konečne sa cesta rozširuje, vidíme ako sa pomedzi ploty dostaneme na vrchol. A konečne stojíme na Vrátne, vo výške 576 m n. m., nie však na najvyššom bode Brezovských Karpát, ako som nesprávne uviedol v pozvánke. Nuž, chcel som mať všetko naj. Ale vrchol má podobnú atmosféru ako ten najvyšší, Klenová, ktorý máme hneď na dohľad. Čo by kameňom dohodil, cez dolinu. Členitý trávnatý vrchol prerastený skalami je rovnako magický, stačí si len predstaviť pochmúrny hmlistý deň, kvapky rosy na konároch stromov, vzdialené ručanie jeleňa.
V ďalekom výhľade nám bránia stromy, správnu cestu ale tušíme. Prudko zostupujeme kúsok nižšie a mierne klesáme znova po blate zvážnicou do doliny. Cestu si opäť trochu skracujeme lesom popri plote a konečne stojíme na žltej značke na Vitek. Odtiaľto to už pôjde ako po diaľnici. Rozhodujeme sa vynechať boulderové skalky pri bývalom pionierskom tábore (škoda, že taký areál pustne) a najbližšou cestou cez už známe lúky a polia sa pomaly blížime do cieľa. Aj tak dnes padla dvadsiatka, slušná prechádzka skraja jari. Na križovatke od doliny potom ešte stretávame Jozefa, dnes mal návštevu a tak sa s nimi vybral na hrad. Aj to sa ráta. Potom nás ešte čaká krátke ukončenie dňa v reštaurácii Hlávka. Už je otvorené, varia, ponúkajú teplé aj studené nápoje. To nám momentálne stačí ku šťastiu. Pivo (nealkoholické, som autom) sa do mňa len tak prepadlo, čaj nedokázal pokryť celodenný pitný režim. A potom sa už len krátko lúčime, čoskoro sa však určite stretneme v inom kúte našej krásnej prírody.
Ďakujem celej pätnástke účastníčok a účastníkov, ktorí sa rozhodli v nedeľu túlať s nami po cestách a necestách okolo Dobrej Vody a verili, že dokážeme nájsť správnu cestu späť. Našli sme a snáď si každý z nej aj niečo domov doniesol:
Danka Fáziková, Marianna Farkašovská s kamarátkou Renátou, Martina Kolonová s kamarátkou Luciou, Anka a Mirka Čičmanové, Stanka Molnárová s kamarátkou Zuzkou, Jozef Polakovič s manželkou, Paľo Rapant, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, hosť na záver Jozef Baránek a ten, čo to celé spískal:
Juro Golier
Pri písaní každého zápisu sa márne snažím previesť atmosféru dňa do slov. Nie je to (našťastie) možné, preto sa treba (aspoň občas) vybrať sa von za zážitkami. A takisto ťažké býva vybrať len pár záberov, ktoré by dokázali priblížiť sled udalostí. Za každým z nich sa skrýva spomienka, kamienok za kamienkom skladajú mozaiku dňa :