Termín: 1.3. – 3.3.2019
Miesto: Kremnica
Zúčastnili sa: V. Gubiová, J. Michalcová, J. Budoš, I. Naništa, P. Herceg, Ľ. Rosa, I. Salová, M. Modrovský, V. Naď, J. Hronský, P. Štibrányi, E. Zolvík, Ľ. Šoltés, V. Chrapčiak, N. Chrapčiaková.
V piatok sme individuálne, Igorova osádka autom ráno, Vierkina po práci a cestujúci na voľné vlakové lístky Paľo a Vlado neskoro večer, presunuli do dejiska prechodu, do Kremnice. My ranní cestujúci sme si chceli niečo natrénovať na sobotňajšiu, asi najťažšiu trasu, preto sme hneď autom išli na Skalku. V Trnave na stanici pri čakaní na Mariána som sa musel v aute prezliecť do bežkárskeho gala oblečenia. Cestou do Kremnice nám začalo pršať, ale na Skalke bol iný svet, hmla a sneženie. Po ľahkom obede, hustá a dobrá polievka s neodmysliteľným pivkom značky PU v penzióne Guldiner, sme sa rozdelili na dve skupiny. Prvá skupina, Igor a Janka, krúžili na okruhoch v bežkárskom areáli. Druhá skupina, Marián, Ľubo a ja, sme vyskúšali trasu cez vyhliadku a okolo tunela na chatu Cabanka. Sneh robil dobrý podklad na zamrznutej stope, akurát sa trochu lepil. Z Cabanky sme sa vrátili po rovnakej trase k autu. Pri stúpaní späť na vyhliadku nám lepiaci sa sneh na lyžiach trochu pomáhal. Urobili sme nejakých 14 km, čiže na začiatok a na rozbeh to bolo dobré. Nasadli sme všetci, aj náš šofér Igor s Jankou, do auta a hybáj smer hotel Veterník do Kremnice. Pojem hotel je pre hotel Veterník trochu nadnesený pojem, lebo niekedy za čias socializmu možno spĺňal kritéria hotela, teraz je to skôr ubytovňa. Ale nám to vôbec nevadilo, až na malé nedostatky, že na teplú vodu pri sprchovaní som musel čakať (lebo som bol prvý v poradí) skoro pol hodiny. Najprv sme pri príchode na hotel museli absolvovať privítanie dolu v bare s ostatnými účastníkmi prechodu. Niektorí ma zdravili, ale zdali sa mi povedomé len tváre z minulých prechodov, určite nie mená. Na večeru sme išli do našej obľúbenej reštaurácie Modrý kocúr, kde sme stretli Jula Hronského s Vierkou z Kremnice a naše ostatné dievčatá – Vierku a Ivetku. Večer okolo pol desiatej prišli aj Vlado a Paľo.
V sobotu ráno o pol ôsmej nás autobusy odviezli do Turčeka. Janka išla individuálne na Skalku a bežkovala na okruhoch. Autobus nás nechal pred nízkym krátkym tunelovým prechodom pod vodným zdrojom Turček. Odtiaľto sme peši kráčali asi sedem km po asfaltke, ktorá bola od družstva prevažne samý ľad a do kopca. Nebolo to vôbec jednoduché šľapať v bežkárskych topánkach a neprejaviť sa pádom na ľadovej a slniečkom vyhladenej ceste. Poniektorí sa aj prejavili, našťastie bez zranenia. Na Obrázku sme konečne obuli bežky. Táto križovatka trochu rozdelila bežkárov. My a väčšina sme išli okruhom (dlhšou cestou) okolo Vlčieho vrchu, niektorí išli kratšou ale strmšou cestou a našli sa niektorí, napríklad Vlado Chrapčiak, ktorí sa vrátili na severný okruh smer Tabľa. Počasie sme mali asi najlepšie z celého víkendu, občas presvitalo slniečko, bez hmly. Sneh zo včerajška už bol vyjazdený, stopa bola ľadová, ale trasa pre korčuliarov bola mäkšia a dobre upravená. Tempo udávala Ivetka, do kopca nemala z našich konkurenta. Pod Vyhnátovou sme sa počkali. V prednej skupine boli Ivetka, Vierka, Ľubo a ja. Marián nás dohonil neskôr, lebo skúšal tulenie pásy, ktoré dal neskôr dolu. Igor, Paľo a Vlado išli svojím tempom. Stretli sme ich až na hoteli. Na Skalke sme sa opäť stretli v penzióne Guldiner, ktorý sme sa snažili premenovať na Goldiner alebo Gaulíder, lebo sme si nevedeli spomenúť na meno. Tu sme sa rozišli s našimi babami. My sme sa rozhodli pokračovať do Toliara na bežkách. Zjazd zo Skalky, Pod Čerešňou a Partizánskou dolinou bol ideálny. Na vrchu bol sneh trochu ľadový, ale nižšie bol mäkký. Marián pomocou GPX zistil, že sme zjazdovali maximálnou rýchlosťou do 40 km/h. Asi jeden km pred Toliarom sme vyzuli bežky, lebo cesta bola úplne ľadová a záver bol bez snehu. V penzióne Toliar sme zistili, že majú dobré rezané pivko, tak sa nám dobre čakalo na ďalších bežkárov. Neskôr prišiel Šoltés aj s priateľom, ktorí skúsili trasu zo Skalky cez Krahule. Horská služba priniesla do Toliara bežkárku, ktorá si zlomila nohu. V penzióne Toliar bývala skupina bežkárov Nové Mesto – Myjava. Marián niekedy chodieval s touto partiou na tento prechod, čiže museli sme ho čakať, kým sa zo všetkými privíta a hlavne kým vybozkáva všetky dievčence z tejto skupiny. Dnešný deň sa stala aj smutná udalosť. Jeden bežkár z tejto skupiny na bežeckom okruhu dostal infarkt. Žiaľ viacerí sme skonštatovali, že nepribúdajú mladší bežkári a ostávajú len tí starší.
V nedeľu sme sa autami, niektorí skybusmi dopravili na Skalku. Na pláne bol južný okruh. Celý južný okruh urobil na bežkách len Ľubo. My sme sa rozhodli ho urobiť len po chatu Hostinec. Trasa bola opäť vynikajúca. Prešli sme cez Bystrianske, neskôr Kordícke sedlo na Tri kríže. Išli s nami aj dievčatá okrem Janky. Ivetku sme museli trochu prehovárať, mala obavy pred zjazdmi po ľadovej stope, ale tie sa nenaplnili. Na chate Hostinec nás čakala kapustnica a čaj. Vo vnútri chaty bolo pekelne horko, to sa tu asi sústredila všetka energia od nadšených bežkárov. Stretli sme tu opäť starých známych, ktorých stretávame každý rok. Úctivo obdivujem bežkárov, ktorí sa stále hýbu na bežkách už v dávnej penzii a dokážu nás ofúknuť do strmého kopca a to ešte korčuliarskym štýlom, ktorý navyše neovládam. Tu sme sa rozlúčili s dievčatami a Igorom, lebo oni sa museli vrátiť na Skalku k autám. My sme išli opäť smerom k Toliaru. Cestou dolu sme zvolili dlhší okruh cez Trojicu a Slobodné k Čerešni. A od Čereni nás čakal opäť nám známy zjazd, ktorý sme si predĺžili aj o úsek po ľadovej ceste. Prežili sme to bez pádu. V Toliari sme počkali na Paľa, Vlada a hlavne na nášho šoféra Igora. Nastal čas rozlúčenia. Zostali len dojmy z troch krásnych dní bežkovania, musím povedať, aj tvrdej driny, ale hlavne zo stretania ľudí, ktorí majú tento pohyb radi a nevadí im ani vek ani bolesť.
Jano Budoš