Akcia Okolo Prašníka

Potulky okolím Prašníka

nedeľa 17.3.2019

Začiatok roku je na turistické výlety skutočne bohatý. Akcie sa konajú takmer každý týždeň a účasť na nich býva potešiteľne vysoká (a to ešte odčerpáva účastníkov úspešná bežkárska sezóna). Pred dvoma týždňami sme sa túlali krajom môjho raného detstva, teraz plánujem návštevu kraja mojej (už nie ranej) dospelosti. Skúsime objaviť tajomstvá ukryté v lesoch Brezovských Karpát neďaleko Prašníka.

Je nedeľa skoro ráno, patrilo by sa ešte chvíľu pokračovať v spánku. Ale nedá sa, musím z postele. Na Prašníku sa máme stretnúť o ôsmej, tento môj nápad určite nepreklínam sám. Včerajšie počasie nebolo nič moc, vhodné bolo tak akurát na voľby. Bude to dnes lepšie? Prvý pohľad z okna tomu nasvedčuje. Záhradu za oknom síce prikrýva hustá hmla, ale zhora ju už začína jemne presvecovať slnko. Deň ako stvorený na jarný výlet.

Na Prašník to mám kúsok, zašiel by som hádam aj peši. Napriek (alebo práve vďaka) tomu pár minút meškám, účastníci od Trnavy sú už na mieste. A je tu opäť pekná skupinka. Dnes bude cestičky v lesoch prešľapávať 17 párov nôh.

Už sa úplne vyčasilo, z modrej oblohy sa usmieva slniečko, teší sa spolu s nami. Po krátkom tradičnom úvode sa nezdržiavame a vyrážame. Začíname pekne zostra hneď na úvod. Už po pár metroch stúpame na takmer najvyšší bod dnešného dňa, potom si výšku budeme viac-menej držať. Stúpanie však nie je príliš strmé, cesty sa v lesoch poza Čerencom (to je názov vrchu, známejšia neďaleká priehrada ho len zdedila) rôzne križujú a štverajú sa po úbočí Tlstej hory až k vykrývaču na jej vrchole. Správny smer nám pomáha udržať značenie náučného chodníka, ktorý bol v týchto miestach vyznačený asi dva roky dozadu. Chválim ten nápad, viem aké náročné sa bolo orientovať v týchto lesoch v minulosti. Raz sme sa na bicykloch vybrali z Dobrej Vody na Pustú Ves. Skončili sme v Dolnom Lopašove (kto to nepozná, nech si pozrie mapu).

Niektoré body sú navyše osadené informačnými tabuľami, z ktorých sa dá dozvedieť zopár zaujímavostí o miestach, ktorými prechádzame. A dnes ich bude naozaj dosť. Cesta pekne ubieha, máme si čo povedať (dlho sme sa nevideli (;-0 ), užívame si vôňu jari a medvedieho cesnaku a ani sa nenazdáme stojíme pri vykrývači (to je tá železná veža na kopci cestou na Brezovú). Hore však nikto nelezie, výhľady dnes budú aj ľahšie dostupné. Na Tlstej hore (alebo Babylone) sa v dávnej minulosti rozkladalo hradisko rovnakej kultúry, ktorá obývala aj (známejší) Molpír. Stopy po ňom dnes hľadať nebudeme, sú pred očami laikov dobre ukryté. Robíme kratučkú prestávku na občerstvenie a hýbeme sa ďalej. Ešte nás toho dnes čaká dosť.

Vraciame sa kúsok naspäť a pokračujeme popri plote obory Baraní dvor. Po chvíli nasleduje odbočka, ktorú by bolo škoda vynechať – výstup na Malú Pec. Čakajú nás krásne vrcholové lúky s výhľadmi (dnes sa jar ešte len prebúdza, zatiaľ im chýba žiarivá zelená farba). Z pieskového podkladu vykukujú pieskovcové skaly, vrchol je porastený ihličnanmi. Tesne pod ním sa nachádza výrazné skalné okno. Zmestíme sa do neho všetci. Naozaj krásny kút prírody ukrytý hlboko v lese. Pokiaľ ešte neexistovala obora, chodievali sme sem s deťmi na výlety. Potom ale vyrástli ploty, vyrástli aj chalani a ja som tu odvtedy nebol. Škoda, ale som rád, že som späť, na chvíľu som zas o 20 rokov mladší.

Táto prestavka na občerstvenie bola o kúsok dlhšia (ale bolo si treba vychutnať atmosféru) a znova sa kúsok vraciame späť na trasu. Dnes to bude stále o takýchto krátkych odbočkách. Pokračujeme ďalej a ani sa nenazdáme a zasa musíme odbočovať. Pokiaľ nebol vyznačený náučný chodník, vrchol Veľkej Pece sa hľadal ťažšie. A bola by ho škoda minúť, je to ďalšie magické miesto Brezovských Karpát. Pod vrcholom sa nachádza veľká jaskyňa, podľa nálezov osídlená hlboko v praveku. Táto časť Slovenska v dávnej minulosti pravdepodobne poskytovala príjemné prostredie na živobytie – jaskyňa Čertova Pec a nálezisko Moravianskej Venuše sú na dohľad, germánske sídla v Očkove a Krakovanoch sa rozkladali na úpätí hôr, hradiská na Prašníku máme priamo na trase.

Ale späť do prítomnosti – jaskyňa nesie známky pobytu človeka aj dnes. Nie už trvalého, ale udržiavané ohnisko, kotúčik toaletného papiera v skalnej pukline, palice na opekanie a istenie v horolezeckých cvičných stenách svedčia o tom, že má svojich pravidelných návštevníkov. Noc strávená v spacáku tu musí mať neopakovateľnú atmosféru.

Ale ani tu sa nemôžeme príliš zdržiavať, musíme dodržiavať časový plán. Zostupujeme dole kopcom na trasu a ani sa nenazdáme, sme na Barónke. Hrob mladého 21-ročného grófa Alberta von Wattenwyll je obnovený a jeho okolie vyčistené. V minulosti bol zarastený v hlbokom lese, dostal sa k nemu len skutočný znalec prostredia. Ja som mal šťastie, že som takého stretol. Asi 15 rokov dozadu ma sem zaviedol a oboznámil s povesťou o jeho histórii. Mladý gróf, ktorý žil v rodičovskom letohrádku nad Pustou Vsou si toto miesto veľmi obľúbil a pravidelne sem chodieval na prechádzky so svojim verným psom. Možno si myslel, že mu to pomôže prekonať ťažkú chorobu, tuberkulózu, možno sem chodil len zažiť chvíľky šťastia. Bohužiaľ choroba bola silnejšia a tak mladého grófa pochovali na jeho obľúbenom mieste. A spolu s ním aj verného priateľa, psa, ktorý skonal pri hrobe svojho pána.

Do prírody chodíme radi aj my, dokážeme sa preto vžiť do pocitov mladého grófa a tak toto miesto napriek svojej tragickej histórii nepôsobí smutne. Chvíľku postojíme, precítime atmosféru a ďalej si užívame krásny deň. Nad nami sa týči hrebeň Orlích skál, hor sa nahor! Ideme najskôr peknou priamou lesnou alejou, potom zvážnicou doľava obídeme popod celý hrebeň a po pár metroch stúpania stojíme na vyhliadkových skalách. Veľké upravené ohnisko je dôkazom toho, že nie sme jediní, ktorí si sem chodia užiť príjemné chvíle. Aj výhľady  by boli, ale včerajší dážď výrazne zvýšil vzdušnú vlhkosť a horizont je tak v opare. Napriek tomu z neho na chvíľku v diaľke vykukne známa silueta masívu Zárub, blízke obce máme ako na dlani. Dole pod skaly klesajú pekné lúky, je teplučko, nefúka, našli sme miesto ako stvorené na dlhšiu prestávku a doplnenie energie.

Všetko sa ale musí skončiť a tak sa späť presúvame po hrebeni. Stretávame tu dvoch turistov (v týchto horách to naozaj nie je preľudnené) a spúšťame sa lesom na už dobre známu cestu okolo Barónky na Kopanú cestu smer Pustá Ves. Cesta mierne klesá, konštatujeme, že tento terén je vhodný aj na bicykel (niekedy nabudúce). V pohode sa posúvame (len keby nebolo tak teplo) bližšie medzi ľudí. Chvíľku sa pristavíme pri polorozpadnutom gazdovstve, našťastie ešte vydrží a nespadne nám na hlavu a už sme opäť v civilizácii – na lazoch na Pustej Vsi. Názov neklame, je tu takmer ľudoprázdno, väčšina domov nie je trvalo obývaná, slúžia ako rekreačné chalupy. Kde tu spoza plota šteká pes, na oblohe spievajú vtáky. Pohoda a kľud, chýba len ten tabačik, sme nefajčiari.

Nie som si istý priechodnosťou skratiek medzi domami a preto radšej prejdeme krížom-krážom cez celú Dolnú Pustú Ves a po ceste okolo cintorína až na žltú značku pri družstve. Táto zachádzka nás stojí pár stoviek metrov navyše, na oplátku si vylepšujeme štatistiku trasy. Sme ale v časovej norme a tak pokračujeme okolo kameňolomu (na vrchole Hrádok bolo druhé spomínané hradisko) k lesu nad osadou U Fajnorov hľadať jaskyňu Oplentova diera. Jaskyňu v súdobých médiách v roku 1911 popísala barónka von Wattenwyll (áno, bola to Albertova matka). Povesti o nej tu už však nerozpisujem, zo zápisu by sa stal kratší román. Kto chce, môže si ich nájsť na webe (http://www.obecprasnik.sk/), alebo v prílohe mailu (ďakujem Paľovi Rapantovi za sprostredkovanie).

Vďaka GPS-ku sme úspešní, skalné bralá s jaskyňou sa týčia v lese nad nami. Zopár odvážlivcov sa pretlačí cez úzky vstupný otvor a sprostredkuje ostatným zážitok zvnútra jaskyne aspoň na fotkách. Ostatní odvahu nenaberáme, čakáme vonku a naberáme kalórie. Z lesa sa spúšťame kúsok dole a cez role popod Čelom prichádzame k farme Etelka. Dobytok sa kľudne pasie na lúke (nevyvádzame ho našou prítomnosťou z rovnováhy) a mangalice sa tešia na skorú večeru, ktorú im chystá pán domáci. Prehodíme s ním pár slov, ale zbytočne nevyrušujeme, má povinnosti a farma ešte nie je otvorená pre verejnosť. Tak len prechádzame a obdivujeme krásny kopaničiarsky kraj, kde však býval život  poriadne tvrdý. Vydolovať obživu zo zeme vyžadovalo celého človeka, rytmus života tu určovala iba príroda. Dnes si tu aspoň deti pri návšteve uvedomia, že mlieko dávajú kravy a nie hypermarkety.

Týmto sme sa priblížili tesne k záveru dňa. Neplánovane robíme zastávku v reštaurácii na Dúbrave. Je znova otvorená, dobre varia a môžeme doplniť chýbajúce tekutiny. Ešte skôr sa však lúčime s päticou dievčat – ponáhľajú sa domov a tak posledné kilometre prebehnú bez tejto prestávky. My ostatní ešte chvíľu posedíme a posilníme sa pred poslednými stovkami metrov. K autám už nejdeme lesom popri Holeške, dáme to priamo po chodníku vedľa cesty. Na dnes stačilo.

Celý deň sme sa pohybovali po miestach, kde som už dlho nebol. Rád som si však pripomenul pocity pri mojich prvých návštevách. To som v týchto navonok nezaujímavých lesoch nečakal. A preto dúfam, že dnešné putovanie bolo zaujímavé aj pre tých, ktorí sem zavítali prvýkrát. Vždy nemusíme chodiť ďaleko a vysoko, aby sme našli zaujímavé miesta a prežili príjemný deň. Stačí, ak sa zíde správna partia:

Marianna Farkašovská a kamarátka Beata, Renáta Černianska, Mirka Čičmanová, Stanka Molnárová, Martinka Kolonová, Mirka Valovičová, Paľo Vrábel, Vlado Trajlínek, Igor Naništa, Dano Kováč, Tono Vyskočil, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, Maroš Modrovský, Vojto Galbavý a

Juro Golier

Povesť o Oplentovej skale

Neďaleko mestečka Vrbové, v obci Prašník, v jeho horách, nad dolinou Holeška, z ktorej vyteká potok toho istého mena, stojí na severnej strane asi pätnásť stôp vysoká skala. tamojšími obyvateľmi nazývaná „Oplentová skala“. Je tak naklonená na juh, že kto na ňu pozerá má dojem, akoby sa mala zrútiť. Spredu má úzky otvor, cez ktorý sa vojde do priestoru na spôsob siene. Tam sú vidieť iné tri otvory – jeden na východ, druhý na sever a tretí na západ. O tejto skale tamojší ľudia vedia veľa zaujímavého rozprávať, zvlášť z tureckej vojny, ktorá plienila i tieto utešené kraje. V časoch onej zhubnej vojny Oplentová skala bola útočiskom mnohých ľudí, ktorí uvidiac blížiaceho sa Turka, so všetkým čo mali vzácne, utekali do nej. Tu boli ako-tak chránení. Turci však sem a ta behajúci ich napokon vypátrali. Aby ich mohli odtiaľ vyvábiť, robili sa akoby už odchádzali preč, ale po nejakej chvíli sa vrátili, úkladne volajúc: „Juro, Jano, Paľo, Beta, Dora, Zuzka, poďte von! Už Turek – pohan odišiel!“. Raz sa to Turkom podarilo. Ľudia ukrytí v jaskyni, domnievajúc sa, že ich volá niekto z ich priateľov a známych, vyšli s radosťou von, nevediac o úkladoch. Keď to nepriateľ, stojaci opodiaľ videl, rýchle sa na nich oboril, pochytal ich a zamordoval. Toto nešťastie ostatných urobilo obozretnejšími. Turci opätovne prišli, volajúc ako predtým, na ich volanie však z jaskyne nik nevyšiel. Chcejúc skrytých nejako usmrtiť, nanosili k otvoru dreva a raždia a zapálili ho. Dym sa valil do otvoru. Ľudia tam skrytí sa dali do smutného kvílenia a nariekania. Pomaly všetko utíchlo, lebo sa všetci, okrem jedného, ktorý zaliezol ďalej do diery, podusili. Turci, spáchajúc tento hrozný a ohavný skutok, odišli preč, pospevujúc akoby neviem čo dobré vykonali. Od tej doby bola Oplentová skala predmetom hrôzy a strachu. Tí, ktorí v tureckej vojne o život neprišli, vedeli s istotou, že je tam mnoho pokladov, ale nik sa neopovážil ísť po ne kvôli strachu pred udusenými ľuďmi, ktorí sa v nej nachádzali. Vraj tam strašievajú, úpenlivo a úzkostne vyjúc a kvíliac. Bola to len poverčivosť, ale obrazotvornosť si to kvílenie vedela tak živo predstaviť, akoby bolo naozaj počuť. Vďaka poverčivosti poklady ostali nedotknuté. Na Oplentovú skalu každý, pre hrozný zločin v nej spáchaný, pozeral s hrôzou a strachom. Asi dve hodiny vzdialenosti odtiaľto bývali dvaja mládenci, ktorí keď im rodičia pomreli, si vzájomne sľúbili, že si budú vo všetkom svedomito pomáhať. Ich položenie bolo ťažké, lebo doliehala na nich chudoba. Po rodičoch ostali dlhy, ktoré museli splácať, čo ich núdzu zväčšovalo. Od toho času, ako sa spojili, začalo sa im lepšie vodiť. To, že ich rodičia opojné nápoje nemierne požívali, kvôli čomu sa nielen zadlžili, ale i o česť, zdravie a život prišli, urobilo týchto dvoch mladíkov striezlivými natoľko, že sa zaviazali prísahou vystríhať sa opojných nápojov. Rok, dva, tri uplynuli sťa sladký sen. Ich stav sa značne zlepšoval, nad čím sa čudovali i susedia. Spojení takým priateľským zväzkom, žili blažene. Raz po západe slnka, keď boli spolu, hovorili o svojom hospodárstve, radiac sa akoby ho čo najlepšie usporiadali a rozmnožili. „Len svedomitou pracovitosťou a sporovlivosťou môže byť rozmnožený majetok.“ Povedal Vielomil Potmešilovi, „lebo Boh odmeňuje len vernú prácu svojich dietok.“ Na tieto slová Potmešil, iné majúc na mysli, dlhšiu chvíľu neodpovedal, až po zvažovaní riekol pracovitému Vielomilovi: „Práca, bratku, zaiste pomáha k majetku, ale len pomaly a s veľkou námahou a sebazáporom. Mne prichádza na myseľ čosi iné a ak mi budeš v tom nápomocný ľahko získame veľké bohatstvo. Je na to treba len trocha smelosti. Myslím, že Oplentová skala je ti tak dobre známa ako mne. V nej, ako hovorí povesť, je veľký poklad ešte od tureckej vojny, ktorý sa však kvôli strachu nikto neodvážil vyzdvihnúť. Zaumienil som si s tvojou pomocou pokúsiť sa ho dostať. Preto, ak máš toľko smelosti a miluješ ma, ako hovoríš, a ak chceš viesť pohodlnejší život, podaj mi pravicu a poď so mnou.“ Vielomila, počujúc tieto slová mrzelo, že jeho priateľ o ňom pochybuje. Aby teda presvedčil Potmešila o svojej úprimnosti a smelosti podal mu ruku s tým uistením, že ho v šťastí, ani v nešťastí neopustí. „Prisahaj mi na to,“ zvolal rýchle Potmešil. „Moje slovo je prísaha,“ odpovedal. „Statočný muž to nepotrebuje čo sľubuje, to plní i bez prísahy.“ Potmešil na to: „No keď sa ty prisahať v bázni bojíš, ja prisahám pred živým Bohom, že teba, ani v šťastí, ani v nešťastí neopustím, že spoločné priateľstvo nikdy nezruším, že ti ostanem verný až do smrti. A ak by som túto prísahu zrušil, nech ma všemohúci Boh tresce večným nepokojom na každom mieste, nech sa mu premení táto zem ne peklo.“ Po zložení tejto prísahy hneď sa uberali k Oplentovej skale, zoberúc povrázok, tanistry a chlieb. Za dve hodiny boli pri skale, do ktorej sa Potmešil obával vojsť, čo ale nechcel dať na sebe spoznať a preto sa prihovoril k Vielomilovi hovoriac: „Choď priateľu, choď ty popredu.“ Tento súc verný svojmu sľubu išiel smelo, neobzerajúc sa po Potmešilovi, ktorý zložil hroznú prísahu. Už stáli pred onou dierou smerujúcou na sever, v ktorej vlastne mal byť poklad. Diera ide spočiatku rovno do zeme, takže vchod do nej je veľmi nebezpečný. Tu Potmešil znova prísahu skladá, Boha za svedka berie, že priateľa neopustí. Na čo, prv než dielo začali, sa srdečne objali. I tu Potmešil nechcel ísť popredu. Šiel teda dolu s tanistrou Vielomil, hovoriac: „Tu máš jeden koniec povrázku, ktorý drž pevne, ja budem držať druhý koniec. Ak potiahnem za povrázok, vedz, že je so mnou zle a ponáhľaj sa mi pomôcť, ak za povrázok nepotiahnem, to nech je znamením, že mi nehrozí nešťastie.“ Vielomil zišiel dolu a sotva minula štvrťhodina, už vyšiel von s tanistrou naplnenou zlatom a striebrom. Potmešil od radosti skákal, ale Vielomil bol pokojný, hoci mal plnú tanistru peňazí, a prehovoril k Potmešilovi: „Priateľu, teraz ponáhľaj i ty dolu a naber si toľko peňazí, koľko sa ti bude páčiť, ja pokiaľ neuvidím, že odtiaľto šťastne vyjdeš, nemôžem sa tešiť. Alebo, ak myslíš, skončíme s týmto a vráťme sa domov.“ „Nie, nie, môj predrahý priateľ, nepôjdeme, dokiaľ i táto moja tanistra nebude naplnená. Preto ťa prosím, keďže už poznáš cestu, choď ešte raz dolu do skrýše a vynes i pre mňa poklad. Ja dám zatiaľ pozor na teba a tvoje peniaze.“ Potom chcel znova prísahu, čo však Vielomil nedopustil, hovoriac: „Neprisahaj už toľko, lebo čím viac kto prisahá, tým nešľachetnejšiu dušu ukazuje, a tým viac sa rúha svätému náboženstvu. Som pripravený pre priateľa urobiť všetko, aj život pre neho obetovať.“ To prehovoriac, spúšťal sa opäť dolu, chcejúc tam naplniť i tanistru svojho priateľa. Úbohý netušil, že odtiaľ viac nevyjde, lebo sotva niekoľko krokov nadol urobil, tu spreneverilý priateľ Potmešil vzal kameň, hodil mu na hlavu, takže sa hneď dolu zosypal, slabým, avšak prenikavým hlasom volajúc: „Či toto mi posielaš za odmenu, že som kvôli svätému priateľstvu do nebezpečenstva sa vydal, chcejúc i tebe poslúžiť?! Či takto plníš svoje prísahy?! Ja vďačne umieram, lebo som mal čisté úmysly. Ty však neujdeš Božiemu trestu. Peniaze, ktoré si si neprávom privlastnil budú na tvoju záhubu.“ Zrazu zmĺkol, jeho duša sa vznášala k nebesiam a skrvavené telo ostalo ležať v strašnej jaskyni. Nikto o ňom nevedel, kam sa podel. Potmešil nič nedbajúc na slová umierajúceho priateľa, vzal jeho peniaze a utekal rýchle smerom na Trnavu, dúfajúc, že čím ďalej zájde, tým bude pokojnejší. Ale veľmi sa sklamal, kamkoľvek sa pohol, všade sa mu tlačil pred oči obraz rozbitej a skrvavenej priateľovej hlavy. Šiel teda ešte ďalej, ale to mu vôbec nepomáhalo. Zavolal si hudobníkov, aby mu hrali a hudbou ohlušili jeho svedomie, ale zvuk hudby mu znel v ušiach ako plač a nárek o pomoc volajúceho priateľa. Rozkázal si doniesť tie najskvostnejšie jedlá a nápoje, ale všetko sa mu zdalo byť krvou zradne zamordovaného Vielomila. A ak usnul, zdalo sa mu, že letí na neho hrozný kameň, hroziaci mu zabitím. A ak použil na niečo peniaze, vtedy mu ustavične zneli v ušiach prenikavé slová: „Peniaze, ktoré si si neprávom privlastnil, budú na tvoju záhubu.“ Napokon, nevediac, čo si počať, pustil sa do hier, domnievajúc sa, že tým uspí svoje vedomie. Ale ani to nepomohlo, lebo čím viac utrácal, tým horšie ho hnietlo jeho krvou poškvrnené svedomie. Naostatok začal pomätene rozprávať. Priatelia, ktorých si získal, vidiac ho v takom stave, utekali od neho preč, hovoriac: „Tento sa musel niečoho hrozného dopustiť, keď v ničom a nikde pokoja nemôže nájsť.“ Z jedného hriechu padal do druhého, čo je pre zlodeja najväčší trest. Svet sa mu stal peklom. V zúfalstve volal, žalujúc sám na seba: „Ha! Som vrah! Zabil som seba – šťastie – pokoj – priateľa – skryte ma – už letím – počkaj! – už ti nesiem tvoje peniaze, sú mojou záhubou – nechcem ich! – O ako ma pália vnútornosti!…“ Stále vypúšťal zo svojich úst podobné slová, dal sa na útek. Ako pomätenec, bežal dňom-nocou až ku Oplentovej skale. Sem pribehol celý skrvavený, padol na vrchu skaly na kolená a zvolal: „Priateľu, nesiem ti tvoje peniaze! – Ach, môj zradne zavraždený priateľ! Odpusť – poď von – podaj mi ruky – ja ťa vytiahnem – nechcem tvojich peňazí!“ Tak rozprával v zúfalstve a hneď na to skočil s prevysokej skaly, ukončiac svoj život tu, kde krivo prisahal, kde priateľa najvernejšieho zavraždil. Ľudia z diaľky s hrôzou na to pozerali, nikto však, kto sa dozvedel o jeho zločine, nezaplakal nad ním. A tak smutne skončil Potmešil, ktorý chcejúc zbohatnúť svojho priateľa úkladne zamordoval. Zlodej nikdy pravé šťastie nepocíti:

Lebo čo by vždycky
čisté šťastie tieklo,
nič mu to neprospeje,
keď má v srdci peklo.

Pre zaujímavosť uvádzam hrubý preklad z historického geologického žurnálu z roku 1911 o Oplentovej diere.

Nová jaskyňa v okolí osady Fajnoráci. (Nitrianska župa)

barónka Ida Wattenwyl

Severozápadne od obce Vrbové, pozdĺž cesty na Brezovú, sa približne v strede cesty z Vrbového nachádza osada Fanjnoráci. Na východnom konci tejto malej osady, sotva 200m severne od cesty, vystupujú pomerne príkre skaly, v ktorých už z diaľky vidiet vchod do jaskyne.

Skalná stena pozostáva z vápenca  z obdobia stredného Triasu a patria do ladinského stupňa. Ladinský stupeň možme pozorovať už v južných Alpách, kde sú Wetterling Kalk (vápenec) a dolomity velmi dobre vyvinuté. V Malých Karpatoch bol Wetterlingský vápenec považovaný za kriedový.  V geologickej mape okolia Trnavy a Hlohovca ( geológov – Hauer, Stache a Wolf)  vydanej v roku 1863 v mierke 1: 144 000 je tento vápenec este zaradený do obdobia Kriedy.  Wetterlingský vápenec a dolomity sa v tejto oblasti ťahajú severovýchodným smerom od Jablonice a končia v oblasti nad jaskyňou . Severne a južne v blízkosti  jaskyne sú eocénne útvary. Samotná jaskyňa je podľa doterajsích poznatkov zo svetlosivého vrstevnatého vápenca z obdobia stredného Triasu.

Vchod do jaskyne je dosť široký, takže každý môže pohodlne vojsť. Oproti vchodu sa nachádza malá nika bez pokračovania a dajú sa tu nájsť nanajvýš pukliny. Vľavo je vidieť dve chodby, ktoré sú však zavalané a tak sa nedá zistiť či a ako ďaleko pokračujú. Vpravo vidíme malý otvor, ktorý je dosť úzky, takže trochu silnejšia osoba sa sotva preplazí. Akonáhle sme sa cez úzky otvor preplazili, pokračovala asi 8m dlhá chodba, ktorou  sa dá vzpriamene prejsť. Šírka chodby je asi 1m. Na konci chodby je opäť malý otvor z ktorého vyletelo stovky netopierov, ktoré potom zmizli dole v šachte. Toto prehĺbenie vo forme šachty je asi 10m hlboké. Na dne tejto priepasti stojíme pred malou horizontálnou dierou, do ktorej sa dá preplaziť ešte ťažšie. Za dierou sa nachádza malá nika, v ktorej môžu pohodlne vzpriamene stáť dve osoby. Pri podlahe niky sme videli  otvor, ktorý viedol nahor a bol prekrytý veľkým kamenným blokom. Kam vedie tento otvor nevieme.

V celej jaskyni sa nachádza množstvo puklín. Vodu v jaskyne nie je vidieť, aj keď steny sú viac alebo menej vlhké. Na podlahe jaskyne nie je hlina, ale len skaly. Táto jaskyňa patrí medzi mladšie, pri ktorých dažďová voda okrem mechanického pôsobenia v chodbách pôsobí v úzkych puklinách chemicky a rozpúšťa horninu. Vývoj kvapľov v jaskyni je možno otázkou ďalších storočí.

Ľudia volajú túto jaskyňu – Oplentova.

V oblasti prírodných vied patrí aj prieskum jaskýň k najťažším úlohám. To znamená byť aj dobrým turistom a okrem toho mať všeobecne určitý  zmysel pre prírodu. Pani barónka Wattenwyl patrí k takým ľuďom a celý život okrem aktivít v kruhu rodiny si nachádza čas aj pre pozorovanie a výskum prírody. Objavila aj hore spomínanú jaskyňu. Prešla ju a opísala. Tým, že názov Oplentova je skoro nevyslovitelný a ani nič neznamená, rozhodol som sa túto jaskyňu pomenovať podľa objaviteľky – jaskyňa Ida.

Heinrich Horusitzky

Geologický žurnál z roku 1911 – Földtani Közlöny, 41, Budapest, 220-221