Akcia Zraz Ružomberok

Liptov ako na dlani

41. cyklozraz KST Ružomberok

29.8. – 1.9.2019

Je pondelok ráno, druhý deň v septembri, prvý deň po návrate z Ružomberka. Hneď ráno sa roztočil pracovný kolotoč, schmatol a takmer úplne ma pohltil. Len narýchlo som stihol zazrieť, že na Liptove prší. Na nás celé dni pražilo slnko. Čo je lepšie (čo by bolo horšie)?

Čas obeda, beh povinností nepoľavuje. Neskôr poobede stojí pred dverami Maroš, doniesol fotky. Rýchlo ich sťahujem do počítača a hneď aj vešiam na web. Skočíme na jedno, dlho sme sa nevideli 😉, je o čom pohovoriť.

Večer krúžim okolo postele, dnes musím zaľahnúť skôr. Cinkne mobil,asi Messanger. Jožo, posiela koláž z uplynulého víkendu. Okamžite sa preberám, v myšlienkach sa prenášam v čase. Chystáme sa do Ružomberka, na cyklozraz.

marec – 28. august 2019

Príprava akcie. Treba prihlásiť účastníkov a zabezpečiť ubytovanie. Rutina bez väčších problémov vybavená po pár mailoch a telefonátoch. Nastáva obdobie tradičného pokoja zbraní a ticha pred búrkou.

Potom sa niekto odhlási, niekto prihlási, treba ďalšie ubytovanie, množia sa otázky na dopravu. Taktiež rutina, len trochu viac hektická.

Pár dní pred odchodom už nie je isté takmer nič. Mal by som znervóznieť, ale verím, že všetko nakoniec dopadne dobre (raz sa mi to nevyplatí). Samozrejme že dopadlo. Zajtra ráno odchádzame.

štvrtok 29.augusta 2019

Konečne sadám do auta a štartujem. Z Vrbového do Ružomberka smerom na Trnavu. Tu ku mne pristupujú Janka a Stanka. V aute pred nami idú Jožo a Janči. Parádna cesta, Jožo udáva tempo, ja len krútim volantom a debatujem so spolujazdkyňami. Čas ubieha rýchlo, nestíhame ani prebrať všetky načaté témy a sme na mieste.

Veľká časť našej skupiny je už tu, popíjajú kávičku a čakajú na ubytovanie. Pridávame sa k nim aj my. Je najvyšší čas dohodnúť sa, čo dnes podnikneme. Prichádzajú Peťo, Maroš a Robo, ktorí išli z Piešťan po diaľnici. Sú nabudení na bicyklovanie, nechcú ani obed. Presvedčia aj Janku a vo štvorici okamžite vyrážajú na trasu Cyklokorytničky. V sobotu by ich táto drobnosť neuspokojila, dnes je to ale v poriadku. Ostatní ideme hľadať niečo pod zub.

Asi sme nezvolili správny smer. Reštaurácie sú buď zavreté (fungujú len cez týždeň) alebo neexistujú (nachádzame len kaviarne a cukrárne). Nechceme chodiť ďaleko, tak sadáme do prvej pizzerie, na ktorú natrafíme. Varia síce slušne, majú výborné pivo (to sme poriadne vysmädli), ale pôvodne sme chceli niečo iné. Nevadí, nebudeme strácať čas, aj my ideme ešte bicyklovať.

Centrum Ružomberka nie je veľké a tak sa stretneme aj s poslednými členmi našej skupiny, ktorí prišli o niečo neskôr vlakom. Sme tu už všetci osemnásti, po ceste dokonca stretávame Heňa. Ide priamo zo Sliača za kamarátmi zo Zlatých Moraviec, ale nesie naše farby, bude reprezentovať aj náš klub.

Štvorica už bude pomaly v Korytnici, hubári vyrážajú na prieskum terénu a my ostatní sa ideme previezť po trase bývalej železničky. Jej štart síce netrafíme, kus musíme ísť po hlavnej ceste, ale nakoniec opúšťame rušnú dopravu a na pravej strane výpadovky na Donovaly nachádzame očakávanú cyklocestu.

Ide sa po nej dobre. Cestička sa kľukatí medzi pekne upravenými chalupami, miestami popri potoku, stúpanie je mierne. V protismere stretávame cyklistov, je krásne teplé sviatočné popoludnie, jednoducho pohoda. A pred sebou máme ešte pár ďalších dní. Cítim, že rozhodnutie prísť sem bolo správne.

Po chvíli odbočuje vpravo asfaltka do Vlkolínca, cieľa nášho dnešného výletu. Opúšťame príjemnú cestičku a púšťame sa do boja so stúpaním. Po prvé domy musíme zdolať 160 výškových metrov, väčšinu z nich na poslednom kilometri. To znamená, že sa rýchlo mením z cyklistu na turistu (v nasledujúcich dňoch túto premenu zažijem viackrát). Vôbec mi to nevadí, je čo obdivovať. Otvárajú sa prvé výhľady na masív Sidorova, pod ktorým leží učupený tento klenot ľudovej architektúry a stále živý odkaz minulých čias. Teraz samozrejme plný turistov, pre skutočné vychutnanie jeho atmosféry by sme museli zvoliť iné ročné obdobie, deň aj hodinu.

Ale aj tak je tu krásne. A ešte krajšie je po krátkom posedení na terase bufetu //slovo bufet sa mi k tomuto prostrediu vôbec nehodí, radšej by som použil názvov krčma, hostinec, šenk alebo niečo írečité// a doplnení stratených tekutín a síl. Aj haruľa bola chutná. Nedá sa však pridlho sedieť, čaká nás ešte stúpanie do sedla, potom zjazd a nakoniec večerný program. Dnes sa zraz slávnostne otvára a my chceme byť pri tom. Preto nezostáva čas na dôkladnejšiu prehliadku okolia. Všade sa ani ísť nedá, dedinka žije, niektoré dvory sú súkromným miestom, tu nie je turista želaný ani vítaný hosť. Tak sa len na pamiatku všetci spolu odfotíme.

Stupák do Sedla pod Sidorovom je výživný, cesta plná kameňov, toto nedajú ani naši MTB. Výhľady dozadu sú však úchvatné. Opäť sa potvrdzuje, že pešia chôdza popri bicykli má svoje výhody, niektorí to však nepoznajú … Prechádzame miestami, po ktorých domáci nie tak dávno dozadu vyháňali kravky na pašu na okolité lúky. My tu teraz tlačíme bicykle a fučíme ako lokomotíva. Sú to (dnes) skutočne podivné časy, v duchu si pospevujem Dylana //Bob Dylan, The Times They Are A-Changin (Časy sa menia// .

Jančimu sa výšľap musel naozaj veľmi zapáčiť. Keď prichádzame hore, práve sa spúšťa späť do Vlkolínca, zabudol si pod stolom ruksak. Aby mu nebolo smutno, pridáva sa k nemu aj Tono. My ostatní sa radšej znova odfotíme a prehodíme pár slov s partiou cyklistov, ktorí prichádzajú z opačného smeru. Na zraz prišli z Dunajskej Stredy, kopce si teda musia užívať. Oni budú dole do Vlkolínca tlačiť, nás čaká asfaltový zjazd do Ružomberka.

Hneď v jeho úvode mi prasknú dve špice. Samozrejme na zadnom kolese a samozrejme od kolečka. To už nie je ani osmička, to sa blíži k deviatke. S týmto nebudem môcť jazdiť, uvidím, ako sa to podarí vyriešiť. Tento rok mi karta naozaj ide //Už môj druhý tohtoročný nepríjemný technický problém na začiatku viacdňovej akcie. Na Skleróze multiplex som zlomil kostru ešte skôr, ako som sadol na bicykel. Tu som aspoň odjazdil zopár kilometrov.// . Zjazdujem radšej opatrne, napriek tomu v jednej zákrute dostanem trojitý šmyk na zadné koleso. Ani neviem, ako som to vybral, do lesa už bolo naozaj blízko. Našťastie sa všetci dostaneme v zdraví až celkom dole a prvú jazdu máme úspešne za sebou.

Na izbe prečkáme krátke intenzívne prehánky, ktoré nás ale neohrozujú a ideme na Obchodnú akadémiu, centrum zrazu. Čaká nás spoločenská časť večera. Tieto udalosti zo zásady priveľmi nerozpitvávam. Kto tam bol vie, kto nebol … môže banovať. Bolo fajn. Dokonca aj kapela hrala výborne, ich produkcii sa nikto nasledujúce večery ani len nepriblíži. Pivo chutilo, od Michala z organizačného štábu som dostal tip na servis, prvý deň je tak úspešne za nami.

piatok 30.augusta 2019

Ráno sa niekomu vstáva lepšie, niekomu horšie. Aj raňajky podaktorým toľko nechutia. Prišli sme však športovať, treba sa vedieť prekonať. Ja musím vyraziť o niečo skôr, cykloservis má otvorené od ôsmej, rád by som stihol štart. Snáď mi pomôžu.

Pri hľadaní mi robí spoločnosť Roman. Trochu blúdime, navigácia cez Google Mapy je na posledných metroch vždy problematická. Servis existuje, je otvorený a ochotný pomôcť. Konštatujem, že takýchto ľudí stretnem málokedy //„Čo sa s tým budete špiniť!“, koleso mi z bicykla aj stiahli aj nahodili, naozaj som mohol ísť na trasu bezchybne čistučký. Len som si zabudol načapovať vodu…// – oprava je rýchla, cena minimálna. Ak by ste niekto zháňali servis pre zimnú údržbu, ohláste sa, dám Vám kontakt. Napriek rýchlej oprave na štarte už nie je nikto. Musíme zahájiť stíhaciu jazdu.

Snaha dohnať pelotón je však márna. Chvíľočku sa zdržíme v Likavke, kde stretávame nášho kamaráta Fera, s ktorým sme sa mali vidieť až zajtra. Svet je malý. Po frekventovanej ceste smerom na Lúčky sa ide celkom dobre. Väčšina vodičov je na prekvapenie ohľaduplných, obiehajú nás veľkým oblúkom. Že by sa konečne blýskalo na lepšie časy //Neblýska, už ďalší deň nás o tom presvedčí.// ?

V centre Lúčok si dávame kratučkú pauzu. Som vysušený, nemám so sebou ani kvapku vody, po pelotóne ani chýru ani slychu. Pri ceste sú potraviny, stojíme! Po pár minútach a doplnení najhoršieho deficitu vlahy pokračujeme. No hneď vedľa, pod vodopádom, si užívala naša skupina cyklistov zaslúžené chvíle oddychu. Ale aj oni sa chystajú na odchod, to som si príliš neoddýchol! Ani sa nestíham zorientovať, kto sa nakoniec vybral na našu trasu. Viacerí sa včera zastrájali, že pôjdu dlhú do Ľubochnianskej doliny. Neviem koho ako ovplyvnil včerajší večer, vidím tu len niektorých, ostatní snáď tiež vyrazili //Samozrejme, že vyrazili všetci, štyria železní muži dokonca na tvrdú MTB trasu cez Čutkovskú a Ľubochniansku dolinu. Robo bol dnes pešiak, využil trasu na Choč.// .

My vyrážame krátkym fučiakom okolo vodopádu do areálu kúpeľov. Kúpele sú tu maličké, kým stihnem rozdýchať kopec, sme na ich konci. Ale sú pekne upravené, kľudné, cítiť z nich pravú „kúpeliarsku“ atmosféru. A za nimi sa rozkladá už len les a divočina. Cesta mierne stúpa okolo potoka, pomaličky sa prepracúvam pelotónom. Dozadu. Točím najľahší prevod, občas zastavujem a zaháňam smäd. A pokorne prijímam trest za svoje predchádzajúce viny. Včera som mal mať o pivo menej, aj štamperlíkov nemuselo byť toľko.

Ale šliapem, zatiaľ ani kusok netlačím. Na chvoste nie som našťastie sám, dámy z Dunajskej Stredy majú asi radšej svoje šíro-šíre roviny a tak si navzájom robíme spoločnosť. A za chrbtom nám pomaly číha zberné vozidlo. Dnes nás však nedostane.

Napriek tomu, že ideme v lese bez výhľadov a dnes mi chýbajú telesné (aj morálne) sily, je to pekná cesta. Dá sa povedať, že si ju svojim spôsobom užívam. Prvé krásne výhľady do okolia sa otvárajú v zjazde na oravskej strane. Má to však háčik. To čo sme skoro na šiestich kilometroch nabrali (180 metrov), na dvoch hneď stratíme (150 metrov). Sme v obci Osádka, čaká nás vraj posledné stúpanie dnešného dňa //Ako vždy, klamali. Stúpania ešte boli. Aj som tlačil.// . Keď sa na tabuli pri ceste objavuje značka 12%, okamžite zosadám. Treba sa kochať a nie trápiť, dnes si naozaj nemám čo dokazovať.

A naozaj je tu čo obdivovať. Blízke okolie je úchvatné, to vzdialené skôr len tuším, vzdušná vlhkosť neumožňuje ďaleké výhľady. Ale to čo vidím, dáva zabudnúť na všetky problémy, preciťujem okamžitý priesečník času a priestoru, vychutnávam si úžasné okamihy. Toto sú dôvody, kvôli ktorým sme ochotní potiť sa pod pražiacim slnkom alebo moknúť v daždi.

Ale späť do reality, som na vrchole stúpania, kde nás oneskorencov čaká zopár ďalších cyklistov, ktorí sa tiež nevedia rozlúčiť s pohľadmi na okolitú krásu. Kúsok pod nami je už civilizácia – koncová obec Malatiná, ležiaca takmer na konci sveta. Nastáva ďalšia premena na cyklistu a spúšťam sa dole kopcom. Treba brzdiť, zjazd je krkolomný.

Krk si našťastie nikto nezlomil, ťažko by ním pretekali chladené nápoje, ktoré smädným cyklistom ponúka miestna krčma. Tá však nie je naším cieľovým bodom. Presúvame sa do blízkeho amfiteátra, kde pre nás pripravii kultúrny program. Pán starosta je komunikatívny, navyše dobre ovláda svoj hudobný nástroj, fujaru. Prednesom pastierskych piesní na tomto takmer autentickom mieste vytvoril správnu náladu. A keď prezradí, že vo februári sa na okolitých holiach koná bežkárske podujatie, je to už úplne náš človek //Okrem bežiek možno v rámci podujatia využiť aj ponuku peších okruhov, jeden z nich vedie aj na Pajtu na Grúni, známu z rozprávky Perinbaba. To zas oslovilo mňa, ale … v termíne prechodu sa organizuje Čierna skala. A teraz si vyber.// . Nasleduje fotenie, ktorého stredobodom je okrem starostu aj jeho klobúk a fujara. Lúčime sa ako starí známi.

Počas nášho pobytu v amfiteátri v blízkom okolí niekoľkokrát zahrmí. Nie je preto príliš čo otáľať, treba sa poberať. Nasleduje zjazd Sestrčskou dolinou. Krásne prostredie, spočiatku popri potoku, divočina, podobu ktorej na seba preberá aj povrch cesty. Ten sa v strednej časti vylepšuje, aby v závere prešiel do prašnej štrkovej cesty. Treba ísť opatrne. Najlepšie je však aspoň na malú chvíľu zastaviť a kochať sa. Po ľavej strane vytŕčajú z lúk krásne skalné vrcholy, hrebeň napravo ukrýva jeden z najvyššie položených hradov u nás, málo známy Liptovský hrad. Je to skutočne zaujímavá časť Slovenska, nie je treba hľadať priveľa zámienok na ďalšiu návštevu, dôvody sa ponúkajú samé. V duchu si pospevujem Lou Reeda //Lou Reed, Perfect Day (Perfektný deň)// .

Do civilizácie sa vraciame v maličkej obci Bukovinka. Tiež Bohom zabudnutý kraj. A pritom o pár stovák metrov nižšie sa vynárame priamo v turistickom centre Marina pri Liptovskej Mare. Motorest je plný, obsluha drhne a tak sa väčšina z nás rozhodne pokračovať ďalej. Od tohto momentu ideme roztratení v malých skupinkách. Mňa samozrejme spomalí krátke stúpanie pod Havránok, v ktorom sa opäť na krátko dávam dokopy s partiou spod Malatinej, ale hupáčik je krátky, o chvíľu som pri našich //Nie, nedobehol som ich, počkali ma na hrádzi Liptovskej Mary.// .

Na Havránok bohužiaľ nejdeme //A to bol jeden z dôvodov, prečo som si vybral túto trasu. Ale aj napriek tomu som zvolil dobre.//, niekto sa však chvíľu zdrží pri veži kostola na brehu Liptovskej Mary //Veselá partia (pravdepodobne rybárov) tu čapuje a rozdáva okoloidúcim pivo. Aj keď nechcú.// , ostatní pokračujeme. Poniektorí obehneme aj dobre utajenú plánovanú zastávku v obci Vlašky, nie však krpál pred Bešeňovou. Je akurátny, zosadám tak šikovne, že zablokujem celú skupinu. Aspoň netlačím sám. Pri prechádzke hore kopcom pozerám, ako do kopcov naľavo (Nízke Tatry) aj napravo (Chočské vrchy) šijú blesky. Posledné kilometre môžu byť dnes ešte zaujímavé.

Čelo skupiny na križovatke s hlavnou cestou odbočuje zlým smerom, po pár desiatkach metrov sa ale otáčame a pokračujeme správne cez Bešeňovú do Liptovskej Teplej. Tu Stanka, Miro a ja volíme vyčkávaciu taktiku a ideme sa pred búrkou schovať na terasu Penziónu Motýľ. Aj keď počasie niekoľkokrát zahrozí, z búrky nie je nakoniec nič. Nevadí, aspoň sme si dali kávu a oddýchli pred posledným úsekom..

Cestu do Ružomberka už poznáme. Turík, Lisková, Likavka – pomaly sa to učíme naspamäť. Potom pár krokov cez koľajnice a most ponad Váh a stojíme na kraji centra. Mesto je plné cyklistov. Niektorí sedia na zmrzline, iní majú na stole tekutiny v kvapalnom skupenstve. My ale nestrácame čas. Treba sa rýchlo „okiepiť“, čaká nás ďalšia časť dnešného programu. Väčšina sa chystá na besedu s  Miroslavom Sanigom, v ponuke je tiež beseda s Milanom Jurčom alebo iné voľnočasové aktivity. Ja mám pozvánku na stretnutie, ktoré sa dosť predĺži a tak sa na večeru dostávam až neskoro večer. Už nie je čo vymýšľať, idem teda ako včera do pizzerie, dnes volím pizzu quattro formaggi. Chutila, ale nebola to dobrá voľba //To zisťujem ale až na druhý deň. Životospráva na tejto akcii nebola vôbec mojou silnou stránkou.// . Potom vedú naše kroky na Obchodnú akadémiu, dnes je tu DJ, počúva sa to horšie ako včera, ale tanečníci / -ce sa nesťažujú. Predtým sa ale ešte na chvíľu zastavíme v rodnom dome Ľudovíta Fullu, treba žiť aj trochu kultúrne //Dnes je tu piváreň, čapujú Guiness. Nedávajte si ho ale rezať s Krušovicami.// .

Počas posedenia v stane príde aj na zážitky z dnešného dňa. Jazdci z dlhej trasy sú spokojní, turista tiež (chce ísť na pešo aj zajtra) a náš deň som popísal dostatočne podrobne. Konečné hodnotenie? Výborné! Môžeme sa spokojne uložiť na lôžka. Zajtra pokračujeme.

sobota 31.augusta 2019

Posledný oficiálny deň zrazu. Dnes sa k nám majú pridať aj Ivetka, Paľo a Fero. Mladí pricestovali už včera večer z Bratislavy, aj sme sa s nimi privítali, dobehli za nami na chvíľu do stanu. Uvidíme, ako sa nakoniec podelíme na trasy. Navzájom sa presviedčame, ktorá z trás bude lepšia, lanárime sa krížom-krážom. Ja som rozhodnutý. Trasa Cyklokorytničky sa mi síce veľmi páčila a v Korytnici som nebol už veľmi dávno (naposledy niekedy v 80. rokoch), pôjdem ale okolo Mary, láka ma navštíviť jej južný okraj. Sliače, Svätý Kríž, tieto miesta ma priťahujú, moje korene (v tomto prípade skôr korienky) sú hlboko zapustené v zemi //Moja stará mama (z otcovej strany) pochádzala z dedinky Sokolče, dnes ležiacej na dne priehrady. So svojim manželom, mojim starým otcom, sa spoznala, keď mal pekáreň v Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupči. Naozaj nemám na výber.// .

Medzi cyklistami sa nakoniec objavuje aj Robo. Je na cyklozraze, nebude chodiť iba na pešo. Všetkých však prekvapuje Janči – ide do Korytnice //Ale chce si pridať výšľap na Smrekovicu. Šialenec. Pridáva sa k nemu Tono, MTB skupina bude v akcii.// ! A s ním aj podstatná časť našej skupiny. Zostávam tak osamotený medzi dravcami.

Po štyroch kilometroch to chcem otočiť. Stúpanie ku kostolíku v Ludrovej nie je skoro ani do kopca a ja ledva točím nohami. Tá včerajšia pizza mi stále leží v žalúdku //A to som včera takmer dôsledne abstinoval. Možno práve kvôli tomu.// . Na tejto akcii som naozaj vo forme! Chýbajú mi aj parťáci zo včera, Dunajská Streda dnes asi zvolila iný program. Ani neviem, čo ma ťahá ďalej, navyše keď cesta z Liptovskej Štiavnice do Sliačov vedie strmo hore po panelovej ceste. Tlačím, ale so mnou aj veľa ďalších cykloturistov, nepripadám si už tak osamelý.

Ráno sme vychádzali z Ružomberka v miernej hmle, po včerajšej spare to bolo veľmi príjemné, pred Sliačmi sa do nás ale opäť začína opierať slnko. Dnes bude teda opäť vyhňa. Ale aspoň ideme krásnou liptovskou prírodou, úplne mimo dopravy. Ešte krajší úsek cesty nás čaká v stúpaní medzi Sliačmi a Partizánskou Ľupčou. Ideme do kopca, ja (a viacero ďalších) vedľa bicykla, na vrchole stúpania nás víta malá kaplnka, je sobota, kľud, pohoda. Takto by som hádam vydržal fungovať stále. Len nájsť sponzora na tieto aktivity (a tiež voľno z domu, neviem, ktorá z podmienok je ľahšie splniteľná).

Pri takýchto úvahách cesta ubieha sama. Oči aj duša sa kochajú, myseľ nezaťažuje nič významné, svaly necítia únavu, dych nedochádza. Došli sme ale my. Na námestie v Partizánskej Ľupči, kde nás privíta a o histórii mestečka krátko porozpráva pán primátor. Pozýva vystúpiť na vežu miestneho rímskokatolíckeho kostola //Veža má 62 metrov, je najvyššia na Liptove a celom severnom Slovensku// , ktorá sa práve rekonštruuje, my budeme jej prví návštevníci. Do úplne posledných metrov sa odvážia len podaktorí, schodisko ešte nemá zábradlie, výstup je len na vlastné uváženie a riziko. Zbytočne nepokúšam šťastie, lepší výhľad do okolia aj tak mať nebudem.

Ale výhľad z veže naozaj stojí za to. Pod nohami sa rozkladá malé mestečko, ktoré v dávnej minulosti bolo vďaka bohatým náleziskám zlata a striebra najväčším na širokom okolí. Ružomberok a Liptovský Mikuláš boli v tých časoch bezvýznamné dedinky. Ložiská sa vyčerpali, dedinky vyrástli na mestá, mesto sa stalo dedinkou. Partizánska Ľupča sa presvedčila o platnosti pravidla „svetská sláva, poľná tráva“. História dokáže byť nespravodlivá //Je to otázka pohľadu. Niekto zvolí ruch veľkého mesta Liptovský Mikuláš, iný bude spokojný v ospalej Partizánskej Ľupči a pre ďalšieho je aj táto príliš rušná. A ospravedlňujem sa obyvateľom mestečka, dedinka nie je myslená hanlivo, je to presne naopak. Veľmi sa mi u Vás páčilo.// .

Je tu však veľmi príjemne, zostali by sme aj dlhšie, no stále sme len na začiatku dnešného putovania. Organizátori vzhľadom na okolnosti //Možno zavážilo horúce počasie, možno množstvo pešiakov v stúpaniach.// menia ďalšie plány, trošku uľahčia naše putovanie. Vynecháme kúsok stúpania ponad Partizánsku Ľupču, cesta bude kratšia, pridáme si však kilometre po hlavnej ceste.

Z nej odbočujeme do obce Ľubeľa a pokračujeme miestnymi cestami cez Dúbravu ďalej do prírody. Konečne naberám trochu pravej cyklistickej pohody, ľahučkým prevodom sa posúvam krásnym Liptovom bližšie k úbočiu Nízkych Tatier. Nado mnou pospevujú vtáčiky a „já pak můžu jít a v duši klid“ //Nechávam ako hádanku, kto nájde správnu pieseň k veršu?//. Už asi po tisícikrát chválim rozhodnutie zúčastniť sa zrazu. A moje pocity sa ešte znásobia za odbočkou na chatovú osadu Pod Dobakom. Cesta je síce rozbitá, ale atmosféra osady roztrúsenej v lese mi pridáva na nálade, v duchu si pospevujem Beatles //The Beatles, Girl. Táto jediná nemá nadväznosť na aktuálne prežívané pocity a situácie. Ale jej melódia mi pravidelne naskakuje v mysli, keď sa mi dobre bicykluje (Freud by sa na mne vybláznil …)// .

A to máme ešte pred sebou Svätý Kríž. Ja som tu už bol viackrát, ale pre niektorých je to evidentne premiéra. A  vidieť a počuť, že niečo takéto nečakali. Zaujímavý artikulárny drevený kostol z Paludze bol prenesený na iné miesto, aby sa zachránil pred zničením po výstavbe vodnej nádrže. A našli mu naozaj krásne miesto. Rozkladá sa na okraji lesa, pod ochranou stromov medzi obcami Svätý Kríž a Lazisko. Miesto ma neopakovateľnú atmosféru, ktorá sa ešte umocní po vstupe do interiéru. Hoci kostol vôbec nepôsobí mohutne ani zvonka ani zvnútra, zmestí sa do neho však 6 000 návštevníkov. Keď už nič iné, toto číslo ohromí každého, odrazu sa začne na stavbu pozerať inou optikou. A uvedomí si hodnotu tohto miesta, ktoré sa do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO nedostalo len preto, lebo sa nenachádza na pôvodnom mieste. Vôbec to nevadí, aspoň sa zachovalo, môžeme ho navštíviť a nechať na seba pôsobiť ducha tohto miesta.

Chvíľu sme sa tu zdržali, pokračujeme však ďalej, program nepustí. Čaká nás pravdepodobne najmenej príjemný úsek dnešného dňa – presun po hlavnej ceste do Liptovského Mikuláša. Cesta je síce široká, aj jej krajnica, ale premávka je hustá, autá lietajú v obidvoch smeroch. Dnes nás veru nikto neobieha oblúkom. Snažíme sa ísť po jednom v rade za sebou, občas to niekto na vlastné riziko poruší, nie je to ale vôbec dobrý nápad. Držíme sa pohromade, do Mikuláša vchádzame v jednom balíku. Na námestí nás čaká privítanie a dlhší rozchod. Niekto sa rozhodne najesť, inému stačí kávička, ďalší potrebuje nejakú maškrtu alebo len jeden orosený pohár pred seba na stôl. V každom prípade oddych padne vhod. Nie sme na pretekoch, športový výkon nie je podstatný, dôležitejšia je pohoda. A k tomu treba občas aj takéto chvíle.

Všetko naruší zvuk hromu. Niekde za našim chrbtom. Vyberajú sa mobily, kontroluje meteoradar //Ako by sme to boli riešili v minulosti? Sme otrokmi techniky. Ale niekedy je to príjemné.// . Búrku máme neďaleko,, postupuje smerom k nám. Nebudeme radšej čakať až na koniec prestávky, pustíme sa domov skôr. Cestu dobre poznáme.

Do pozície vodcu a navigátora sa pasujem ja. Vyvádzam skupinku von z mesta, šliapem svižne, nie však na hrane. Nechcem stratiť zvyšok skupiny. Príde prvý hupák pri Tatralandii a skupina stráca mňa. Zľava sa okolo preženie Maroš tesne sledovaný Peťom a Jankou. Ostatných už radšej ani nerátam („len si leť ty vták …“). Ale nevadí, tu sa nie je kde stratiť, časť pelotónu je ešte v Mikuláši, bez pomoci nezostanem. A Jozef a Roman sa nenaháňajú //Naopak, musia sa krotiť, inak by ma nechali ďaleko za chrbtom.// . V trojici tak pokračujeme severnou stranou Liptovskej Mary, občas niekoho dokonca predbehneme, občas niekto predbehne nás. Posledná skúška ma čaká za Marinou, kopček je síce mierny, ale nečakal som, že bude tak dlhý. Zato zjazd z neho je celkom svižný, zvolili sme správny smer putovania.

Cez Bešeňovú len prebehneme a na kraji Liptovskej Teplej na nás kýva Maroš. Čakajú nás v reštaurácii, krátke občerstvenie nám padne vhod. Padlo. Búrke sme ušli, sedelo sa celkom fajn, máme pred sebou už len pár kilometrov po ceste, ktorú dôverne poznáme a na večer máme pripravený špeciálny program. Preto sa nebudeme zdržiavať príliš dlho, treba sa ísť pripraviť. Zostavíme minipelotón a vyrazíme.

Ja idem ako posledný, nech ma potiahnu. Nepotiahnu ma však ďaleko, hneď skraja sa začína formovať únik. Z chvosta predo mnou vyrážajú premianti Janka a Maroš, tempo sa im asi nezdá. Mne v tom momente zvoní telefón, musím ho zdvihnúť, môže to byť dôležité. Pelotón už za pár sekúnd nevidím.

Volá Janči, predsa len sú na Smrekovici, bola to vraj makačka. Ešte sa musia nejako dostať dole. A ja sa musím dostať do Ružomberka. Tých už naháňať nebudem, problém by mal aj Sagan. Zaradím si svoje prevody a tempo, bez problémov a zbytočného unavovania to v pohode dotiahnem až do penziónu. Čaká nás ďalšia, nemenej dôležitá časť programu.

Paľov otec Fero má pod Čebraďom v záhradkovej osade chatku. Uvaril guláš a celú našu partiu pozval na návštevu. To nemôžeme odmietnuť. A tak sa po nevyhnutnej hygienickej očiste vyberáme na peší pochod Ružomberkom. Zmena záťaže svalových skupín príde vhod. Záverečné stúpanie ku chatke však dá zabrať. Aspoň nám však viac chutí. Hoci guláš nepotrebuje žiadne podporné prostriedky – je vynikajúci. Väčšina z nás si dá aj dupľu.

Domáci sa o nás postarali výborne, parádne sme si posedeli a podebatovali, aj spoločenská časť zrazu je bezchybná, v takejto spoločnosti ani nemôže byť iná. Ďakujeme domácim, lúčime sa a pokračujeme ešte rýchlo do stanu. Dnes je záverečný program, tanečky, tombola, s Ružomberkom sa musíme dôstojne rozlúčiť. A poniektorí sa ešte narýchlo ideme rozlúčiť aj k Fullovcom, jedno čierne pivo nemôže uškodiť.

Zatiaľ sa program v stane rozbehol naplno. Musí sa síce kvôli nočnému kľudu skončiť už o 22:00, ale stihnúť sa dá všetko. A tombola patrí nám! Robo si ide po cenu dvakrát, pridávajú sa aj Janka a Peťo. Najväčšiu radosť nám urobí Jankina trúba na bicykel. Nočný kľud sa dá trochu narušiť aj pomocou nej. Cyklozraz je odtrúbený, musíme sa ešte poslednýkrát vyspať a zajtra pripraviť krátky program na záver. Po pár debatách už pokračujeme v posteli.

nedeľa 1.septembra 2019

Posledné ružomberské prebúdzanie. Dnes už nejdem bicyklovať, sily ešte sú, ale radšej sa pôjdem prejsť. Niekto bude mať určite podobný názor na to, ako stráviť posledný deň.

Dáme si raňajky, zaplatíme, pobalíme veci, všetko nepotrebné naložíme do áut a ideme. Poniektorí hneď domov, iní na hríby, väčšina chce ešte chvíľu sedieť na bicykli a ja so Stankou volíme turistiku. No, nie je to úplne turistika, skôr taká turistická prechádzka. Autom sa vyvezieme do Hrabova, pri lanovke ho zaparkujeme, hore vybehneme peši a dole sa zvezieme. Ako účastníci zrazu máme ešte aj dnes lanovku zdarma, škoda to nevyužiť (a ja pošetrím kolená). Výborný plán.

A tak sa krok za krokom, meter po metri pomaly posúvame po zjazdovke na Malinô Brdo. Ide to výborne, slniečko svieti, občas sa obzeráme za výhľadmi, užívame si posledné voľné chvíle na Liptove. Jednoducho nedeľná pohoda. Pri rozhovore cesta ubieha veľmi rýchlo (alebo to tak rýchlo šliapeme?) a čo nevidieť stojíme v sedle. Slní sa tam mladý pár s maličkými chlapcami-dvojičkami. Boli aj na zraze. Chalani spia, sú ako presný zrkadlový obraz. Je radosť na nich pozerať. Toto je nádej, že cykloturistika prežije aj v budúcnosti.

V reštaurácii sedí skupinka našich, piešťanci sa vezú lanovkou na vrchol Malinného. Pridáme sa na chvíľu k sediacim a vychutnávajúcim si slnko. Jeden Radler padne vhod, v stúpaní som vypotil určite viac. O chvíľu sa lúčia Jožo a Janči, ten ide dnes ešte na nočnú, musia vyraziť skôr. Ostatní chcú ísť tiež hore. Keďže my sme vyšli do sedla pešo, nebudeme si kvôli pár metrom kriviť charakter a pokračujeme takto aj hore. Ale tieto metre sú už iná kategoria stúpania. Musím čo chvíľu vydychovať a maskovať to záujmom o výhľady. Ale tie sú skutočne nádherné. Blízke okolie máme ako na dlani, reštauráciu, kde sme pred chvíľou sedeli, vidíme ako z lietadla. Hlboko v diaľke vykúka Likavský hrad, vrchol Čebraďa máme pod nohami, Choč nám robí partnera (ten je v skutočnosti o čosi vyšší).

Zdá sa mi, že ideme večnosť, je to riadny stupák, ale na vrchole sme nakoniec vraj za asi 35 minút. Ostatní práve nasadajú na lanovku, zostal tu už len Tono, ten má ale bicykel. Sadáme na terasu, jej steny sú oblepené výhľadovou scenériou, cez ktorú tak v skutočnosti nič nevidíme. Skutočne výborný nápad //Možno to ale má logiku, ľudia sa tam zbytočne dlho nezdržiavajú, uvoľňujú miesto ďalším konzumentom.// ! Za chvíľu sa preto zdvíhame aj my.

Stanka sa rozhodne zbehnúť dole na Malinô, ja sa radšej zveziem lanovkou. Mám však ešte pár minút čas a tak si sadám na skalu. Sedím, pozerám na skalky Sidorova a v duchu si pospevujem Deža //Dežo Ursíny (a neoddeliteľne Ivan Štrpka), Kameň . Vypočujte si niekedy spomínané skladby, možno sa aj Vám niektorá dostane pod kožu.// .

Vymedzený čas rýchle uplynul, púšťajú znovu lanovku //Kabínka z Hrabova na Malinô Brdo ide nepretržite, tá na vrchol Malinného každú polhodinu.// . Cesta dole trvá dosť dlho, moja parťáčka tam už dávno čaká, zbehla to rýchlo. Dole do Hrabova sa ale zvezie aj ona. Sadáme do auta, je definitívny koniec s aktivitami na zraze. Škoda, dalo by sa ešte chvíľu vydržať. Ale nič netrvá večne a vlastne je to aj dobre, takto sa zas máme na čo tešiť.

No dosť už filozofovania, treba sa postarať aj o telo. Ostatní už sedia na obede v Penzióne Blesk, ideme rýchlo za nimi. Chalani to tu mali dobré. Je to moje prvé normálne jedlo za tieto dni, možno aj preto sa mi tu tak páči. Dobrý tip na ubytovanie pre budúcnosť //Ale ani u nás v Penzióne Andrej to nebolo zlé, aj keď poniektorí s týmto mojim názorom nebudú súhlasiť.// , hádam tu nie sme naposledy, ešte nám toho v okolí zostalo dosť //Nápadov na pár dní cyklo aj pešej turistiky mám v zálohe dosť, len zohnať pár ľudí. A hlavne voľno v práci aj doma.//.

Ale už tikajú posledné sekundy tejto vydarenej akcie. Lúčime sa s chalanmi a aj my mierime domov. Tentokrát sa k nám na cestu domov pridáva aj Roman. Cesta ubieha opäť v pohode, dokonca aj avizovaná zápcha pri Nitre sa stihne rozplynúť, kým k nej dorazíme. Opäť sa darí, ale to ma už ani príliš neprekvapuje.

september 2019 – …

Znova v práci. Malé jedovaté ozubené kolieska pracovnej mašinérie sa mi opäť zahryzli do tela. Točia sa ako šialené, snažia sa ma zomlieť, zožuť a úplne vycucať. Nechávam ich pracovať, viem, že sa im to nepodarí. Vo chvíli krátkeho pokoja sa myšlienky skľudňujú a spomaľujú, pred očami sa začínajú objavovať dávne aj nedávne zážitky. Opäť s Romanom doháňam pelotón, s Marošom pijem Guiness rezaný Krušovicami, užívam si zjazd z Malatinej, s Robom sa snažím prekričať inak výborne hrajúcu kapelu, v nedeľnom ráne so Stankou šliapem na Malinô Brdo. A práve tieto črepinky zostávajú zarezané hlboko v podvedomí, v správnej chvíli sa však prederú na povrch a dodávajú silu potrebnú na boj so strojom. Nie, nedostane ma, veď aj nabudúce sa niekde stretnem s touto výbornou partiou a zažijem s nimi ďalšie nezabudnuteľné okamžiky.

Vyjadrujem obdiv každému, kto zvládol dočítať tieto riadky až sem, nič nepreskočil, ani inak nepodvádzal. Zároveň sa mu však aj ospravedlňujem, že som takýmto spôsobom zmárnil tak veľa jeho drahocenného času. Slová však tentokrát vypadávali z klávesnice samé, stačilo s tým len udržať tempo a zapisovať. To je neklamný znak a potvrdenie toho, že táto akcia bola skutočne výborná. Ďakujem všetkým, ktorí sa na nej zúčastnili, najazdili zopár kilometrov a svojim dielom prispeli k dobrej nálade:

Janka Lukačovičová, Janka Michalcová, Vierka Gubiová, Stanka Molnárová, Jožko Michalec, Janči Budoš, Tóno Gieci, Jozef Baránek, Peťo Julíny, Paľo Herceg, Miro Šuga, Jožo Chudý, Marián Kupčík, Roman Miklošík, Maroš Modrovský, Robo Chlpek, Fero Martinus, domáci hostitelia Ivetka Pekaríková, Paľo a Fero Ondovčákoví, člen KST Zlaté Moravce vo farbách MKCK Heňo Molnár a garant

Juro Golier

A ďalších pár stoviek účastníkov a organizátorov. Pri tejto príležitosti musím spomenúť jeden postreh, ktorý určite potvrdia všetci, ktorí na zraze boli za nás. Niektoré kluby sa na zraze prezentovali skutočne prvotriedne – jednotné oblečenie mali na sebe nielen počas jazdy na trasách, ale aj večer pri spoločenských posedeniach.