Niekto tam hore nás musí mať naozaj rád.
8.12.2019
„Žiadna vločka nikdy nespadne na nesprávne miesto.“
(zenové príslovie, podľa P.Matthiesen, Snežný leopard)
Dátum a zamračená obloha spôsobujú, že ráno opäť vyrážam za tmy. Svetlá áut sa odrážajú od mokrej vozovky. Drobné prekážky pri ceste na nej vykresľujú podivuhodné tvary. Pozor, niekto kráča po krajnici! Nie, je to len značka, hra svetla a tieňa na plátne hmlistého rána. V diaľke vidím farebné svetlá. Bude tam asi niečo stáť, možno havária, musím spomaliť. Čím som bližšie, sú svetlá výraznejšie, menia farbu aj tvar. Svietim sám na seba. Vedľa cesty stojí budova, celá jej predná stena je presklená. Ako zrkadlo odráža svoje okolie. Idem po ceste aj v okne. Som deformovaný, pretiahnutý, rozmazaný. A v okne môjho auta sa odráža budova. Je presklená, ako v zrkadle sa v nej odráža okolitý svet. V ňom ide po ceste auto, v jeho okne … . Čo vlastne zistila Alenka v ríši za zrkadlom? Viem, v skutočnosti to bola Alica.
Som v Moravanoch, čakám na Maroša. Dnes som výnimočne prišiel načas, možno aj o chvíľku skôr, zaskočil som ho. Vypínam motor, bezmyšlienkovite hľadím cez predné sklo. Tu sa hmla na počudovanie stratila, obloha už nie je atramentovo čierna, mení sa na oceľovo sivú. Nesmelo svitá. Z rádia idú moji obľúbení Zepelíni, Kashmir: „… Nech mi slnko praží priamo do tváre, nech hviezdy vyplnia môj sen, som cestovateľ priestorom aj časom …“. Spolucestovateľ Maroš prišiel rýchlo, vyrážame za hviezdami. Síce nie do Kašmíru, ale do našich Karpát. Keď sa priblížime k horám, opäť vchádzame do hmly. Dnes bude turistika asi o morálke, slnko pražiť do tváre pravdepodobne nebude. Napriek tomu sa nám snáď podarí priblížiť projekt Malokarpatské sedemstovky krôčik od finále. Čaká nás štvorica nad Jahodníkom, skúsime prejsť všetky škarbácke sedemstovky.
Tento rok prvýkrát intenzívne skúšame turistiku aj v neskorom jesennom období. Po minulé roky to bývalo hluché obdobie, bicykle sme už mali (zavesené) na háku, bežky ešte stáli zaprášené v kúte, wibramy sme obúvali len príležitostne. Teraz pokračujeme bez prestávky, týždeň čo týždeň, život je príliš krátky na to, aby sme ho len tak presedeli. Vždy sa nájde zopár ochotných duší na výlet do prírody. A sú to nezabudnuteľné chvíle. Raz nás takmer odfúkne (ale objavíme nádherné miesta na Jelenej hore), potom navštívime krásne kľudné miesta (a takmer nás odfúkne z rozhľadne na Veľkej Homoli), čo nás čaká dnes?
Hmla, chlad a prvé fľaky snehu na Jahodníku. Ako hovorím, dnes bolo treba morálku, aby sa človek odhodlal vyraziť z tepla domova. Ale odhodlaných sa nakoniec nazbieralo až jedenásť, slušný počet, niečo nás asi naozaj ťahá do hôr, do tejto dobrej partie. Vítame sa, narýchlo aj počastujeme a ešte rýchlejšie zapíname vetrovky, naťahujeme čapice a rukavice, chlad sa nám hneď snaží dostať pod kožu. Treba sa prezuť, vo wibramkách by sa zle šoférovalo, v tenkých teniskách zas zle chodilo. No budem musieť, nemal som sa tak ponáhľať. Naboxované a naleštené popradky odpočívajú doma v teple pri dverách, budem to musieť zvládnuť v týchto letných teniskách, aspoň že majú dobrú podrážku, snáď sa nebudú príliš šmýkať.
Nešmýkajú, goretex ale narazil na svoje hranice, po chvíli pohybu v snehu … čo sa ale budem sťažovať, keď je blbá hlava, trpí celé telo. A navyše dnes je pekný deň, som vonku, s kamarátmi. Pri rozhovore ubieha cesta po asfaltke pod Veterlín ako po masle, len občas to na mostíkoch trochu šmýka. Ani si nestíhame uvedomiť a prvých takmer 250 výškových metrov máme za sebou. Skoro zadarmo. Stojíme vo výške 500 metrov nad morom, priamo do tváre nám začína pražiť slnko. Hmlu nechávame pod sebou, nad hlavou máme bezoblačnú azúrovú oblohu. Kto tu dnes nie je, neuverí. Inverzia len pár metrov nad Jahodníkom. Niekto tam hore nás musí mať naozaj rád.
A tak sa vo veselšej nálade púšťame do boja s dnešným prvým hrebeňom. Začína výstup na Veterlín. Ide sa veľmi dobre, našou cestou je celá hora. Pohybujeme sa v teréne mimo značiek, môžeme si zvoliť trasu, ktorá nám vyhovuje. Sme voľní, slobodní v pohybe, nič nás neobmedzuje. Užívame si pokoj voľného dňa, mrazivé slnečné doobedie, výhľady, pri ktorých z inverzie vykúkajú len vrcholky kopcov. V diaľke sa ukazuje aj moja Veľká Biela Hora. Teraz maličká, na vzdialenom horizonte takmer nebadateľná, ale hlboko v duši mám stále uložený obraz jej mohutnej steny zlatým jasom rozsvecujúcej deň v Dolnom Rakúsku. Schneeberg, hora ktorá si vzala kus môjho srdca a na oplátku mi darovala obrovskú porciu spomienok a krásy.
Ale teraz stúpam na inú horu, na Veterlín, teraz si vychutnávam prítomnosť, čaro týchto chvíľ. A sú tiež mimoriadne, nezabudnuteľné. Keby som vedel maľovať budem sa snažiť zachytiť biele more, ktoré sa lenivo prevaľuje na jej úpätí, oblé vlny, z ktorých vystupujú vrcholky okolitých hôr. Ale ťažké je namiešať takú farbu, zachytiť na plátne vôňu vzduchu, uložiť v pohyboch štetca zvuk vetra, sprostredkovať chuť čaju na vrchole. Môže to skúsiť len najlepší umelec, celý život sa môže pokúšať vyvolať v divákovi emócie, sprostredkovať prenos zážitku, chvíle, okamžiku. Umenie je mocné, dokáže v príjemcovi vyvolať silné prežitky, príroda je však omnoho mocnejšia. Tam, kde umelec len hľadá a tápe, ona s ľahkosťou tvorí a pretvára, je originálna, nikdy sa neopakuje.
Prvý vrchol máme úspešne za sebou, kochali by sme sa tu ešte veľmi dlho, čas nám však nedopraje veľa oddychu, ešte toho máme pred sebou dosť. A navyše vrchol robí česť svojmu menu, vietor tu prefukuje, mrazí. Po krátkom občerstvení tela aj duše radšej pokračujeme svižne ďalej.
Ja hneď spočiatku zaostávam. Po snehu idem radšej opatrne, už mám v topánkach pekne mokro, nech sa niekde na skale nezvalím, tieto zostupy nemám rád. Navyše mi zvoní telefón, tentokrát služobný. Problém v práci, to z hrebeňa riešiť nedokážem, musím niekoho zohnať. A tak pár minút telefonujem, zháňam, vybavujem. Našťastie úspešne. Aj takáto je realita dnešnej uponáhľanej doby.
Pohybujem sa sám po hrebeni medzi Veterlínom a Čelom. Terén poznám, v posledných rokoch bývam v týchto miestach pravidelným hosťom. Chodievam však opačným smerom a v zimnom období býva zem prikrytá bielou snehovou perinou. Dnes tu síce už sneh máme, je však ťažký, mokrý, neprekrýva kamenisté podložie. Kroky ukladám obozretne, zbytočne nepokúšam šťastie. V korunách stromov prefukuje čerstvý vietor, miestami ležia na zemi padnuté kmene stromov. Hrebeň zdobia väčšie aj menšie skalné útvary a zaujímavo tvarované drobné stromy, s námahou bojujúce o prežitie v tvrdých podmienkach. Divočina v Malých Karpatoch. Keby som vedel písať, budem sa snažiť preniesť na čitateľa atmosféru týchto chvíľ. Vohnať mu červeň do líc, vpustiť mrazivý dych vetra pod košeľu, vyraziť pot na čelo, námahou zrýchliť dych. Ak by som bol skutočným majstrom pera, pri čítaní týchto viet by mu od úst stúpala para a nohy by mu mrzli v mokrých teniskách, po duši by sa mu však rozlial pokoj, pocit absolútneho uvoľnenia a oddychu, cítil by sa voľný a slobodný, schopný vzlietnuť.
Počujem hlasy, ľudí však zatiaľ nevidím. Skrývajú sa za menším bralom. Áno, sú to naši, čakajú a debatujú so skupinou jaskyniarov, ktorí sa tiež rozhodli stráviť sviatočný deň na miestach, ktoré sú im blízke. Chystajú si vybavenie, stavajú trojnožku, dnes budú čistiť Veterlínsky závrt, snažiť sa nájsť jeho možné pokračovanie. Celý tento masív je prešpikovaný krasovými útvarmi. Veterlínska, Peterská priepasť, Lipárova, Medvedia jaskyňa, jaskyňa Diviačej lebky, Hačova, Vajsáblova priepasť. A to sú len tie, ktoré som našiel na mape. Rovnako zaujímavý svet, aký pozorujeme okolo nás sa rozkladá aj pod našimi nohami. Možno by sme aj my prepadli jeho čaru ak by sme mali príležitosť navštíviť ho v pôvodnej podobe a nie iba ako vysvietenú atrakciu sprístupnenú masám. Očarovalo by nás ticho priestranných sál, závan chladného vzduchu v úzkej preliezke, nával adrenalínu pri zlaňovaní do tmavej priepasti bez dna, zvuk kvapiek vody vo vzdialenej chodbe, ozvena krokov v neznámom priestore. A pokoj, pocit absolútnej izolácie od vonkajšieho sveta, jeho starostí a problémov. Možno by sme rovnako ako Osamelý bežec Ivan Laučík zistili, že „…Jaskyňa odkrýva, čo je v nás, čo si do nej nesieme. Uchyľujeme sa do nej aj kvôli skúške, či bude mať čo odkryť… .“
Pokračujeme, ešte sme nevyšli ani na Čelo a to nás ešte čakajú ďalšie dve sedemstovky. Keď sa budeme takto motať … radšej aj ja pridávam do kroku, našťastie sa to už dá. Chodník začína konečne trochu stúpať, v protismere stretávame prvých turistov. Stojíme na vrchole Čela, ešte stále môžeme obdivovať biele more mrakov prikrývajúce údolia pod našimi nohami. Máme pár minút čas na vydýchanie (hoci sme sa ani nezadýchali), doplnenie tekutín (hoci sme sa príliš nespotili) a doplnenie energie (hoci sme sa zatiaľ neunavili).
Poďme však ďalej, čas sa nedá zastaviť. Zostupujeme, snehu je stále viac, do topánok sa mi dostáva aj zvrchu, návleky – nenávleky. Paličky však pomáhajú, náhle sa cítim akoby mi pribudla jedna noha, som stabilnejší, istejší, rýchlejší. Chvíľku sa pristavíme pri vstupe do Hačovej jaskyne a Vajsáblovej priepasti. Paľo, ktorý má z nás k jaskyniarstvu najbližší vzťah nám k nim pridá niekoľko zaujímavých informácií. Pozvánka na návštevu Plaveckej jaskyne deň pred Silvestrom (Prídete? Ja snáď tento rok áno.).
Sme v sedle pod Zárubami, stratili sme takmer 100 výškových metrov. Vďaka mojim ambicióznym plánom však budeme výšku strácať ďalej. Namiesto priamej a logickej cesty hore na Záruby totiž smer nášho pochodu točíme dole do údolia, na Záhorie. Čakajú nás Brezinky. A tak sa v čoraz hlbšom snehu brodíme meter po metri nižšie a nižšie. Zrazu akoby uťal. Na niekoľkých metroch sa sneh z chodníka stráca, jeho fľaky sa nachádzajú už len v okolitom lese. Objavuje sa blato. Našťastie sa chodník po pár desiatkach metrov mení na asfaltku, ktorá nás dovedie až dole. Vpravo, vysoko nad našimi hlavami spoza stromov na nás zas nenápadne žmurkajú múry hradu Ostrý kameň. To bol nápad trepať sa až takto dole! Čakám, kedy priletí prvý štuchanec, radšej pridávam do kroku. Ostatní však vyzerajú zatiaľ v dobrej nálade, príliš nenadávajú a nevyčítajú. Teraz ale ešte klesáme, uvidíme, čo príde neskôr v stúpaní.
Stojíme, sme na dohľad od priehrady Buková, na Brezinkách. Treba sa posilniť pred posledným výstupom, pred poslednou časťou pochodu. Pridáva sa fotenie a spomienky na dávne Trnavské stovky, ktoré prechádzajú práve tadiaľto. Sme náhle mladší, silnejší, plní elánu. Treba to využiť, stúpanie bude ostré. Poďme na to.
Prvých pár metrov ide ešte po rovine, potom sa cesta stáča doprava, kolmo proti vrstevniciam. Maroš s Vladom rýchlo miznú na horizonte, ostatní ideme vzácne vyrovnane. Znova začína pofukovať. Už mi to začínalo chýbať.
Po pár minútach máme Bukovú ako na dlani. Je to zaujímavé, ako takéto okamihy dokážu psychicky nakopnúť. Idem na bicykli, kopec ako hova… . Veľký. Stúpa však pekne serpentínami, každých pár desiatok metrov vidím, ako som nabral výšku. Fučím ako lokomotíva, ale ide sa mi dobre. Iný kopec, vlastne ani nie tak ťažký. Cesta však beží dopredu ako nekonečná priamka, autá sa strácajú (a vynárajú) v diaľke na horizonte. Ledva točím nohami, nezosadnem radšej? A tak aj tu. Ani sa mi to stúpanie nezdalo tak náročné a už priamo pred sebou vidím staré rozvaliny strážneho hradu Ostrý Kameň. Sme hore.
Hrady. Starí strážcovia krajiny. Dnes drahokamy na vrcholcoch hôr. Každý je rovnaký. Naštrbené múry čnejú proti oblohe, v ich puklinách sa zachytávajú a rastú trávy a dreviny, pivničné priestory sú plné sutiny. Pozor na hlavu, ten kameň hore sa kolíše, radšej sa držte bokom! Každý je iný. Má svoju históriu, vietor v puklinách šepká do sveta jeho príbehy, treba len počúvať.
Porozumieť tejto reči však dnes ide len veľmi ťažko. Čas sa kráti, vietor hučí ponad múry & naše hlavy, zalieza pod bundy. Len narýchlo niečo zahryznúť, vypiť dúšok čaju, nezdržiavať sa, vydať sa do boja s horou a vetrom. Dostať sa otvoreným hrebeňom na Záruby bude slušný výkon.
Vyťahujem zips na vetrovke čo najvyššie, čiapku sťahujem hlbšie do čela, pevne chytám do rúk paličky, moju tretiu končatinu a púšťam sa do súboja so zúriacim živlom. Nádherný skalný terén a zakrpatené stromčeky či kríky tých najfantastickejších tvarov všade navôkol vytvárajú krásnu scenériu ďalšieho postupu. Čaká nás predposledná sedemstovka dňa, najvyšší bod pohoria, Záruby. Keby som vedel tvoriť filmy či divadelné hry, skúšal by som na diváka vypustiť všetku silu burácajúcich živlov, zatlačiť ho do sedadla silou trikov, ohúriť energiou okamžiku. Len naozajstný maestro by sa mohol pokúsiť vyvolať v obecenstve takýto intenzívny zážitok, balansovať na hrane gýča, alebo artu, či sa zaradiť mimo žáner, snažil sa vytvoriť kultové, nadčasové dielo. Príroda je však nenapodobiteľná, tam, kde všetko podobné skĺzava ku gýču, je ona neopakovateľná.
Ďalej sa pohybujeme v menších skupinkách či jednotlivo. Nie je veľa priestoru kochať sa drsnou krásou skalnatého hrebeňa a jeho okolia, je potrebné dávať pozor na každý krok, snažiť sa udržať stabilitu v silnom bočnom vetre, ktorý sa nás miestami snaží zraziť z nôh. Atmosféru miesta tak vnímam skôr mimozmyslovo, ale som rád, že na Záruby vystupujeme práve z tejto strany. Tadiaľto som ešte nešiel, doteraz som sa na najvyšší bod Malých Karpát vždy štveral len od Smoleníc či Čertovho žľabu. Každá z výstupových trás má svoje čaro, táto je však najvzdušnejšia (dnes doslova) a najčistejšia, lákajúca vzlietnuť a pozrieť sa na svet z vtáčej perspektívy (snáď sa tak dnes nestane).
V poslednej fáze výstupu pribúda stromov a opäť aj snehu, hora preveruje rezervoár našich síl. Našťastie je stále dostačujúci a tak sa o niekoľko okamžikov všetci stretávame pod vrcholovým dvojkrížom, v Malých Karpatoch už nedokážeme vystúpať vyššie. Sme vo výške 768 metrov nad morom, na Zárubách. Zostáva nám vystúpiť na posledné dve sedemstovky, jednu stihneme ešte dnes. Smerujeme na Havranicu, ambiciózny plán dnešného dňa sa nám tak nakoniec podarí naplniť.
Na križovatke značiek pod vrcholom stretávame dve známe turistky. Videli sme sa už minulý týždeň pod Javorinou, tentokrát naše kroky smerujú opäť na rovnaké miesta. Aj takéto náhody prinášajú výlety v horách.
Ďalej sa už budeme pohybovať len v lese, po dávno známej trase. Ale tá z iného smeru náhle nadobúda iný charakter, výraznejšie si uvedomujem mohutné skalné útvary poschovávané v lese aj divokú krásu hustého prirodzeného lesa. Niektoré stromy sa pyšne týčia proti oblohe, iné sa už v poslednej fáze životného cyklu chystajú na definitívnu premenu. Keby som vedel skladať alebo interpretovať hudobné diela, snažil by som sa pomocou nôt zachytiť mystickú atmosféru tmavého lesa, tónmi rozochvieť dušu poslucháča, tlakom vzduchu preniesť vibrácie miesta do jeho mysle, zaznamenať do srdca spomienky a pocity. Len najväčšou mierou talentu obdarený umelec dokáže vyvolať v našich predstavách takéto obrazy. Mne sa náhle rozozvučí v ušiach silný hudobný motív. V jaskyni kráľa hôr od Edvarda Griega z diela Peer Gynt. A znie mi v nich počas celého zvyšku dňa, po návrate domov si musím dielko vypočuť. Skúste si ho vyhľadať aj Vy, internet pomôže (Hall of the Mountain King). Je to metal aj v klasickom prevedení, nemusíte ani siahať po nahrávke od skupiny Apocalyptica.
V takomto rozpoložení sa meter po metri blížime k nášmu predposlednému cieľu (tým posledným je samozrejme úspešný návrat). Stojíme na poslednom dnešnom vrchole, sme na Havranici. Odtiaľto už budeme v podstate len zostupovať.
Ale dnes aj zostup stojí za to. V rozmočenom snehu si stále viac začínam uvedomovať svoju rannú chybu. Chvíľami mám pocit, akoby som stál po členky v studenej vode, ak toto ustojím bez následkov, asi sa dám k ľadovým medveďom. Ale ideme príjemným prostredím, netrvá dlho a stojíme na Vlčiarni, mieste, kde si aspoň na chvíľku môžeme pripomenúť pocity pri každoročnom zimnom výstupe na Čelo a Veterlín. Ďalej nás čaká len necelá hodinka cesty po blatistých cestách na Jahodník, stihneme to teda ešte za svetla. Všetky ciele sa nám dnes podarilo splniť, získali sme aj veľa zážitkov, s ktorými sme vôbec nepočítali, úspešný deň sa chýli ku koncu. Ešte sa ale musíme trochu zohriať, zotaviť a porozprávať v príjemnom teple škarbáckej Koniarne. Tak, ako to máme všetci radi. Tam, kam všetci radi zavítame. Do našich Malých Veľkých Hôr.
Utorok ráno, magických pár minút, keď sme už opustili ríšu spánku, ale ešte úplne nevstúpili do ríše bdenia. Práve v týchto sekundách zažívame tie najkrajšie predstavy, sny, v ktorých sa dokážeme vrátiť k príjemným prežitkom alebo fantazírujeme naše najtajnejšie želania a zhmotňujeme ich do predstáv. Ja sa dnes prechádzam po hrebeňoch hôr, opäť prežívam tie krásne chvíle a pocity slobody, chcem aby trvali večne, niekoľkokrát posúvam budík. No raz to musí skončiť, opäť sa vraciam do vybehaných koľají bežného dňa.
Pár hodín neskôr, veziem sa autom, mierim na sever. Predo mnou sa náhle rozprestrie obloha ako zo Simpsonovcov, nádherná sýta modrá farba pretkaná sivými mrakmi. Sen a predstava transformovaná na realitu. Tak ako my premieňame na skutočnosť naše nápady.
Turistika v tomto ročnom období je čarovná. Nie je to úplna prechádzka ružovou záhradou, možno ani nie je pre každého, ale ten kto naberie odvahu je odmenený silnými zážitkami, ktoré v sebe ponesie ešte dlhú dobu, poniektoré navždy. Netreba váhať a čakať na lepšie podmienky, čas plynie rýchlo, treba konať tak, akoby sme mali pred sebou len posledné dva týždne, využívať všetky príležitosti, užívať si každý okamžik. Žiadna vločka nikdy nespadne na nesprávne miesto.
Počas troch nedieľ sme navštívili desať z jedenástich sedemstoviek v Malých Karpatoch, tú poslednú si nechávame na január. Skvostnú Vápennú obalenú vo víchrici. Pyšnú Skalnatú zahalenú do výhľadov. Tajuplný Čertov kopec pokrytý fantáziou. Nenápadnú Javorinu kričiacu tichom. Vojenský Čmelok zahalený hmlou. Chladnú Veľkú Homoľu preplnenú civilizáciou. Hlučný Veterlín obdarený inverziou. Nenápadné Čelo pocukrované snehom. Najvyššie Záruby skúšajúce charakter. Poslednú Havranicu rozdávajúcu uvoľnenie. Popritom magický Klokoč, nádhernú Jeleniu horu, príjemnú Čermáčku … a nekonečné množstvo ďalších miest rozdávajúcich radosť, pokoj, pohodu.
Rozhodnúť, ktorý deň, ktoré miesto bolo najkrajšie nie je možné, bola by to Sofiina voľba. Každá sekunda strávená v krásnej prírode a vo výbornej partii je nezabudnuteľná. Dnes k tomu prispeli:
Milka Poláková, Milka a Ľuboš Kraicoví, Milan Babišík, Paľo Herceg, Jozef Beránek, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský a
Juro Golier