Akcia Strieborná podkova – bežky

Akcie sa zúčastnili: Vlado Naď, Tóno Gieci a priateľka Denisa, Marián Modrovský, Ľubo Rosa, Helén Rosová, Ján Budoš.

Krivá-Príboj-Grapy-Blatnický vrch-Bane-pod Kopcom-Torinok-Krivá

vzdialenosť 17 km / nastúpané 700m

10.1.2020

Piatok bol deň, kedy sme sa mali prepraviť na Oravu za zážitkami na bežkách. Ubytovanie som vybavil na chalupe v Podbieli. Niektorí sa dopravili do cieľa ubytovania už skôr, hlavne bežkári, ktorí nie sú zaťažení povinnosťou chodiť do práce. Ja som do práce išiel, ale o hodinu skôr som z nej kĺzal, ešte, že máme nejakú výhodu oproti iným pracujúcim. Vo vlaku som sa stretol s Vladom a Mariánom. Rosovci a Tóno s priateľkou prišli na ubytovanie o dve hodiny skôr. Keď som telefonoval Ľubovi, kde sa chata nachádza, už oslavovali príchod. Nakoniec sa nám podarilo prísť na správnu chatu. Stále ma to tiahlo doprava, ale správne bolo doľava. V spoločenskej miestnosti sme sa všetci stretli, zvítali a pripili sme si na Tónove magické narodeniny, lebo sa dožíva magických 55 rokov. Respektíve, skoro všetci odmietli kvalitný mok, len ja (nechcem sa chváliť) som situáciu zachránil. Na Tónove narodeniny sme si pripíjali už na Kasárňach, ale museli sme to zopakovať aj na Orave, lebo tento kraj je asi jeho srdcu najmilší. Ešte večer sme išli sa poprechádzať po večernom Podbieli s praktickou zastávkou v pizzerii na malú večeru, aby sme nehladovali až do rána.

11.1.2020

Ráno prišiel deň D. Včerajšok sa mi ráno trochu pripomenul, ale býva to niekedy aj horšie, prežil som. Vláčikom sme sa prepravili len jednu zastávku do malej dedinky Krivá. Sprievodca hneď spozornel a odchytil nás, aby sme nedajbože necestovali zadarmo. Vlado sa zmiloval a ako dôchodca, ktorý nemusel platiť, za nás ostatných zaplatil cestovné, ani sme mu poriadne nezaďakovali.

Nevedeli sme, kde je prezentácia. Nakoniec sme tam dorazili v daždi. Len podľa stojaceho auta, ktoré svietilo sme videli ako dobre prší, ale nikto nefrflal. Dostali lístok s bonusmi, klobásku s chlebom, malú tretinku piva Urpiner, ktorý som si zabudol zobrať a odznak. Situácia zo snehom bola katastrofálna. Začali sme šľapať peši a bežky boli len bremenom. Začínalo to veľmi pozitívne ako hovorieva môj kamarát Milan, čo znamená skoro vždy naopak. Malá nádej tu bola, lebo Facebook nám večer oznámil, že to usporiadatelia včera prešli na bežkách a stačí ísť 500 metrov peši a potom neskôr na bežkách. Realita bola iná. Asi zapôsobil odmäk a peši sme išli do výdatného kopca aj dva kilometre. Stále som si myslel, že pôjdeme celú trasu v bežkárskej obuvi a s bežeckými polienkami v rukách. Čuduj sa svete začalo pribúdať snehu až sme sa predsa obuli do lyží. Vedeli sme, že nás čaká hlavne len stúpanie, ale bol tu aj jeden zjazd z prvého kopca. Nebola to sranda, snehu niekde bolo až moc veľa, niekde chýbal skoro úplne. Ostávalo veľmi nehraniť, aby sa človek nezachytil na kameňoch alebo na hline.

Keď sme sa dostávali do vyšších častiach hrebeňa, pribúdalo viac a viac snehu. Tu sa nám naskytli pohľady na okolité dedinky ako Podbiel, Nižná a Oravský Biely Potok. Neskôr sa nám zjavila silueta panelákov v Tvrdošíne. Otvorili sa nám doliny s hoľami, ale hmla zakryla oblohu a samotné vrchy, aby zostali skryté naším pohľadom. Čiže samotná príroda tejto časti Oravy asi chce, aby sme ju ešte raz navštívili a spoznali jej celú zasneženú krásu.

Postupne sme zdolávali po modrej turistickej značke Blatnický vrch a Bane. Cestou sme stretávali Oravčanov aj Oravčanky z rôznych kútov Oravy a hlavne sme našli spoločnú reč pri občerstvení a utužovaní lásky k nášmu Slovensku.

Pred najvyšším miestom našej trasy nás počkalo ostré stúpanie asi 250 výškových metrov. Tu sa niektorým bežky veľmi šmýkali, lebo sneh bol tvrdší a stopa bol úzka. Použili bežkárske lepidlo klister, ktorý do kopca hore drží, ale smerom dolu trochu zhoršuje plynulosť pohybu. Pri zjazdoch zostáva len to lepidlo mechanicky odstrániť pohybom po ľade alebo konároch alebo doma čističom. Mariána až v cieli napadla lepšia alternatíva, použiť tulenie pásy, ktoré mal v batohu.

Po krkolomnom zjazde na sedlo pod Kopcom nás čakala opekačka klobás. Prišli sme medzi prvými, čiže niektorí pomáhali usporiadateľovi pri príprave ohňa. Trochu som neveril, kedy sa podarí urobiť oheň na opekanie, ale Oraváci to vedia aj, keď je všade veľa snehu. Domáce klobásky nám veľmi chutili. Závideli sme Mariánovi, lebo nafasoval poriadne dlhú, podstatne dlhšiu ako sme mali všetci ostatní. Ohník nám pri čakaní ohrieval chrbty.

Ďalej nás čakal najprv mierny zjazd po stope upravenej po boku asi traktorom, ale potom ďalej to už nebola opäť žiadna sranda. Svah klesal viac a viac, ale aj s tou širokorozchodnou stopou, ktorá bola pol metra hlboká. Čiže na ako také bežkovanie bola k dispozícií len dosť úzka stopa v strede. Po niekoľkých pádoch to niektorí vzdávali a išli peši, ale my menšie váhy sme to dali, i keď to chcelo tiež absolvovať zopár pádov, keď už nohy nevládali a nerovnosti, jamy po padajúcich nás rozkývali. Po zaľahnutí a páde nevydržala Tónova palička. Chcel ísť do doliny po pešej trase, lebo samozrejme palička je dôležitá, ale našiel skoro ideálnu bakuľku a nešiel pešiu trasu dlhú 9 km a z toho väčšiu časť po teréne bez snehu.

Prišli sme pod Blato, kde sme začali stretať turistov, ktorí absolvovali pešiu časť akcie. Pri krásnom výhľade, čo sme nemali, by sme videli dedinku Malé Borové. Tu sa od nás odpojil Vlado, respektíve išiel pozadu a vybral si pešiu alternatívu, to sme zistili až v cieli, keď sme ho nepočkali. Na pešo celú trasu išla aj Denisa, pešia trasa bola kratšia, čiže nás dve hodiny čakala v cieli.

Do cieľa nás čakali už prijateľné zjazdy a mäkší sneh. Prešli sme cez Torinok a popod Lysec. Posledný padák z kopca do doliny pri družstve sme už išli opäť peši. Boli tu pásy snehu, kde niektorí zanietenci lyžovali nielen po snehu, ale aj po tráve. Videli sme, že sa to dá, ale načo. Asi mali ešte dobré nohy alebo triesla. V cieli pred dedinou nás vítala slávobrána a hlavne dobrá zabíjačková kapustnica čiernej farby, asi bola z ovaru. Chutila nám výborne. Tu som sa začal strachovať o Vlada, lebo došli všetci aj Helén to perfektne zvládla, i keď tá trasa nebola vôbec ideálna ani pri ideálnych podmienkach. Nepodarilo sa mi spojiť s Vladom, tak mi zostávalo len veriť, že je v pohode. Presunuli sme sa do kultúrneho domu, kde mala byť zábava do neskorého večera, ale hlavne predávali náš najlepší iontový nápoj. Neskôr sa prihlásil Vlado, že je v pohode a prišiel za nami. Obsadili sme najlepší stôl hneď pod pódiom pod reproduktormi, ale akustický tlak nebol tak veľký, lebo sa hovorí, pod lampou býva tma, no ale aj tak sme mali decibelový zážitok. Skupina Spektrum v nás rozprúdila ďalší živel, a to tanec. Neviem, kde sa ešte zobrala v nás toľká sila. Najideálnejšie je tancovať aj v bežkárskych topánkach. Z hudobnej skupiny vynikal Rišo. Meno sme mu dali, lebo hral na klávesy prvú pesničku od Richarda Mullera a zaujímavo sa aj tak volal, čo sme zistili neskôr. Stále nás zdravil, my sme ho nepoznali, tak sme mu oplácali pozornosť ako na koncerte. Jedna skupina sa od nás oddelila a my sme ešte vytrvali do 19 hodiny. Nepočkali sme chvalabohu do hodnotnej tomboly, lebo by to asi nedopadlo dobre. Boli sme poriadne unavení, plní zážitkov.

12.1.2020

Nedeľa bol deň na návrat do našich domovov. Opäť sa rozlúčiť, aby sme sa mohli zas stretnúť pri bežkách na inom alebo rovnakom kúte Slovenska, ale v inom čase, v inej snehovej stope, pri inom výhľade na krajinu, ktorú možno poznáme, ale vždy je iná alebo to inak cítime, ale vždy nás to nabije energiou a potešíme sa stále z ľudí, ktorých poznáme, ale aj z ľudí cudzích, ktorí sa míňajú popri nás. Ďakujem všetkým, ktorí pomohli naplniť dobrú bežkársku akciu a hlavne ďakujem oravským organizátorom Striebornej podkovy.

 Budoš