Akcia Potulky okolím Dolian

Deväť vŕškov a jeden kopček

Potulky okolím Dolian

11. január 2020

Bol to ťažký týždeň. Vydržať v práci po aktívne prežitých sviatočných dňoch znamenalo veľkú dávku sebaovládania. Mám to našťastie za sebou, klik, vypínam notebook. Odchádzam. Na oblohe bielo žiari Večernica, vedie ma na ceste domov. Nad Karpaty vystúpil Vlčí mesiac, dnes nás čaká mimoriadna noc. A zajtra mimoriadny deň, plánovaná turistika nebude len taká obyčajná. Tentokrát plánujeme opustiť vyjazdené cesty a vyšliapané chodníky, chystáme sa túlať cestičkami lesnej zveri, objavovať neznáme zákutia, hľadať dobre ukryté malokarpatské poklady.

Sobotné ráno je plné prísľubov. Zatiaľ čo spoza Inovca prichádza krásny deň, naše hory sú ešte zahalené oparom. Keď sa však dostaneme kúsok za Trnavu, ukážu sa nám v plnej kráse. Havranica, Záruby, Čelo, Veterlín, dobre známe vrchy, náš cieľ však leží viac naľavo. Áno, sú tam, Klokočina, Geldek, Sklený vrch. Dolianske vŕšky, tam máme dnes namierené, túto oblasť sa chystáme navštíviť.

V Bíňovciach dopĺňame posledného člena posádky (ráno som si musel dávať pozor, aby som nezatočil do Moravian, Maroš dnes podľahol tlaku konkurenčného pôsobenia vyznávačov Kultu Snehu, je na Orave) a už nás čaká len pohodová cesta podhorím na miesto zrazu. Po ceste na Zabité ešte naložíme dvoch stopárov a tak sa hore dolinou presúvame v aute šiesti, ani dvere nejdú zavrieť. Tu však žiadne nebezpečenstvo nehrozí, ideme pomaly, nikto von nevypadne. Stojíme, parkujeme vedľa rybníka pod horárňou, vodnú hladinu sťahuje jemná ľadová škrupinka. Nie, korčuľovať som neprišiel, prezúvam si wibramky, v lese bude treba mať pevný, istý krok. Medzitým prichádzajú ďalšie autá a ostatní účastníci. Zatiaľ je nás štrnásť, Rasťo je ale ešte na ceste, chvíľku ho počkáme. Sme neďaleko Dolian, čas si krátime štýlovo, pri poháriku bieleho. Dobre (prírodne) vychladené chutí aj takto, na stojáka.

Konečne dorazil, vyraziť môžeme aj my, oneskorenci. Ostatní nás poctivo čakajú kúsok povyše, dnes sa musíme držať na dohľad či na dosluch, väčšinou sa budeme pohybovať mimo vychodených cestičiek, predierať húštinami, nebolo by dobré sa roztratiť. Nie sme síce v Tríbeči, ale … Stop! Je krásny slnečný deň, medveď malokarpatský už spí zimným spánkom, nič zlé nám predsa nehrozí. Čakajú nás chvíle plné zážitkov, spoznávania nových neznámych miest, odkrývania tajomstiev, objavovania drahokamov. Nejeden si odnesieme domov zachytený v podrážke topánok, či zarytý v duši.

Po asfaltke prejdeme len pár desiatok metrov a už odbočujeme doprava, na takmer nebadateľnú cestu vedúcu do lesa. Onedlho opúšťame aj tú a začíname prešliapavať novú stopu. Dnes prvú, zďaleka však nie poslednú … Pod nohami šuchoce lístie, noha sa občas zvrtne na kameni, pokĺzne na koreni. Pre nás, turistov chodiacich obvykle po značkovaných chodníkoch nezvyklé pocity, pre ostatných bežná rutina. Ale zvykáme si rýchlo, keď neskôr občas naďabíme na chodník či cestu, pripadáme si neisto, sme radi, keď z nej pri prvej príležitosti odbočíme. Pohyb lesom je zaujímavejší, napĺňa dušu slobodou, myseľ voľnosťou. Terén napravo od nás začína pozvoľna stúpať, na náhrdelník nezabudnuteľných okamžikov navliekame prvú korálku,

kótu bez mena (458 m n.m.)

To, že našim prvým dnešným vrcholom je bezmenný kopček, ešte neznamená, že je menej zaujímavý alebo menejcenný. Neodmysliteľne patrí ku krásnemu dňu, k jeho zážitkom a pocitom. Mozaika výletu by bez tohto drobného kamienka nebola kompletná, malý kúsok na kraji by zostal voľný, nevyplnený, na sietnici oka by prekážala drobná škvrna, v duši pálilo prázdne miesto.

Naše kroky smerujú hore miernym stúpaním priamo do slnka, šuchocú v hrubej perine suchého lístia, kľučkujeme pomedzi štíhle vysoké stromy i drobné mladé výhonky derúce sa von zo zeme. Prvé kvapky potu zdobia farebné lístie, v lúčoch slnka sa lesknú ako ranná rosa. Ideme však len chvíľku a stojíme. Ešte krok a človek by sa zviezol o pár metrov nižšie do doliny. Vrcholový priestor vytŕčajúci z húštiny je maličký, ani sa tam naraz všetci nevpraceme. Oči hltajú prvý výhľad, ten sa vždy nezabudnuteľne vrýva do pamäte. Dolina k Ompitálu, Geldek, Sklený vrch, Zrkadlisko, všetko máme ako na dlani, spomienky sa vracajú o týždeň nazad. V mysli opäť duje silný vetrisko, prechádzame po hrebeni medzi Skalkou a Zrkadliskom, schádzame do sedla pod Sklený vrch. Škoda, že zvíťazila pohodlnosť, je to pekný kopec, mohli sme vybehnúť aj tam. Nevadí, nie je všetkým dňom koniec, nabudúce si tam určite nájdeme cestu.

Zrak aj pamäť sa naplnili prvými pohľadmi, je na čase poberať sa, ešte sa len rozohrievame, zatiaľ sme ani poriadne nezačali. A tak sa spúšťame len o kúštik nižšie a hneď začíname stúpať na ďalší vŕšok, na dotyk máme druhý kamienok do náhrdelníka, čaká nás

Lichtek (507 m n.m.)

Možno to ani nie je pravý názov tejto kóty, ale my sme si ju tak pomenovali podľa blízkej lokality tohto mena. A navyše aj pekne znie – Lichtek, možno Svetlý kút, ako sme sa už veľakrát presvedčili, nemčina nikdy nebola v malokarpatskej oblasti cudzím jazykom. I keď sme prešli len zopár metrov, prostredie sa nám priamo pred očami začína postupne meniť. Porast starne, stromy začínajú získavať charakter sôch. Už to nie je to štíhle, vysoké, vyrovnané vojsko, lesní pešiaci strážiaci hranicu lesa nad hranou doliny. Tento vrchol strážia starí, skúsení granátnici, sú nariedko rozosiati po celej jeho ploche. Niektorí ešte silní, vztýčení priamo proti oblohe, ďalší, chystajúci sa na dlhý odpočinok, postupne sa nakláňajúci k zemi. Občas prekračujeme starých kmeťov, snívajúcich večný sen o dobe svojej mladosti, čase keď sa lesom pri love preháňali hostia z neďalekého zámočku na Solírove.

Úzky, vyšliapaný chodníček nás dovedie až hore, priamo na vrchol. Hoci je kopec presvetlený, stromami len riedko porastený, výhľady z neho nie sú žiadne, za hradbou vegetácie existenciu okolitých hôr len tušíme. Napriek tomu sa však na chvíľku pristavíme, glg horúceho čaju v  chladnom zimnom ráne padne vhod. Milan, ako správny tramp sa pohybuje väčšinou kúsok povedľa, vyšliapané chodníčky nie sú jeho šálka kávy, rád kráča úplnou divočinou, sleduje prírodu, hľadá stopy zveri. Jeho nález zubov rozprúdi živú debatu, zapájajú sa viacerí. Hlavne Jankova historka s chrupom zahryznutým v galskom kohútovi slávi úspech.

No stačilo už zábavy, stačilo aj oddychu, poďme ďalej. Schádzame dole svahom, križujeme cestu, popri posede vchádzame na malú lúčku pod lesom. Zem je stvrdnutá od mrazu, po snehu ani stopa. Skutočne divná zima sa usadila v našich končinách. Pár krokov ideme ešte po rovine, potom sa noríme do lesa a začíname stúpať, tretí kamienok do mozaiky, tretia korálka na náhrdelníku je už na dosah, víta nás

Tmavá (522 m n.m.)

Meno sme si opäť len od odvodili podľa názvu lokality, na mapách sa v skutočnosti nenachádza. Ale znie to dobre, kút Tmavý aj Svetlý, pomenovanie slovenské i nemecké, pekne sa dopĺňajú. Yin a Yang, sever a juh, žena a muž, voda a vietor, zem a oheň. Nevylučujú sa, ale podporujú, sú na sebe závislé no môžu sa ovplyvňovať a meniť. Koncept síl podľa tradičnej čínskej filozofie, ktorého obraz (alebo odraz) nachádzame v prírode práve na tomto mieste. Hypotéza s názvom absolútne sedí.

Les sa opäť premieňa – hustne, tmavne, halí sa do tajomného hávu. Dostávame sa bližšie do srdca hôr, ďalej od civilizácie, toto sú miesta, kde by sme už mohli stretnúť lesnú zver či tajuplných lesných tvorov. Opäť stačí len trochu nechať pracovať fantáziu, víla, škriatok, džin, elf, elementálne tvory sledujú každý náš krok, strážia každý pohyb, vedia o každom úmysle. Ak by nebol čistý… beda nám, premenili by nás na kameň či starý bútľavý strom, večne by sme zostali na tomto mieste.

Pod nohou, pod hlbokou vrstvou lístia zacítim kamene. Odhŕňam lístie, hľadám tie drobné úlomky horniny, beriem si na pamiatku kúsok srdca hory. Prírodné bytosti rozpoznali čistotu môjho úmyslu a hĺbku motivácie, nepomstili túto krádež a nechávajú ma pokračovať ďalej v putovaní.

Na tomto vrchole sa nepristavujeme, tmavý les neumožňuje žiadne pohľady do okolia, len mimovoľne po očku evidujeme dosiahnutie vrcholovej kóty, zatiaľ dnešného maxima. Nestálo nás to však priveľa síl, bolo to takmer bez námahy, prevýšenia zatiaľ nie sú priveľké, výšku príliš nenaberáme ani nestrácame, taká pohoda sobotňajšieho dopoludnia. A to naozaj zaujímavé je ešte len pred nami. Klesneme pár metrov, prejdeme len o kúsok viac a z lesa sa vynárame na krásnej lúčke tesne pod vrcholom perly, ktorá čaká len na to, aby sme ju navliekli na ďalšiu pozíciu nášho náhrdelníka

Klokočina (550 m n.m.)

Jeden z dobre utajených malokarpatských klenotov, jediný z dnešných vrcholov, na ktorý som už kedysi vystúpil. Preto som sa na dnešný návrat veľmi tešil, preto som bol rád, keď Milana napadlo zopakovať Jozefove potulky a ten s jeho nápadom súhlasil. Jozef dnešnú trasu totiž pred viac ako mesiacom vymyslel, sám prešiel a s výsledkom putovania sa pochválil na obľúbenej sieti.

Stojíme na lúke, nad hlavami zúri gýčovo azúrová obloha, za chrbtom magické výhľady. Odtiaľto sa nedá len tak odtrhnúť, treba nechať dušu, aby sa v pokoji naplnila nádhernými obrazmi, treba sa pokúsiť niečo z tej krásy zachytiť cez objektív. Berieme do rúk mobily a snažíme sa o nemožné. Aj keby som mal k dispozícii ten najvyspelejší fotoaparát, aj keby moje oko vedelo zvoliť tú najdokonalejšiu kompozíciu, aj keby… som sa rozkrájal, tak nedokážem zachytiť ani zlomok z atmosféry tejto chvíle. Prístroj nemá dušu, dokáže zachytiť len vonkajšiu stránku scény a moje schopnosti nestačia na vdýchnutie života neživému obrazu. Preto Vám nezostáva nič iné, len si počkať na podobný deň ako je dnes a vypraviť sa na výlet. Auto zaparkujete na Zabitom, potom sa dáte peši k horárni, za ňou doprava a… keď budete mať šťastie nájdete to správne miesto a zažijete rovnaký moment.

A ďalší nás čaká ešte o pár metrov ďalej, na úplnom vrchole nášho kopca. Tu sa rozprestiera nenápadná lúka, k nebu sa týči  jeden veľmi nápadný strom, vládca širokého okolia, hrdý panovník hory. Vysoký, mohutný, rozložitý. Je si veľmi dobre vedomý svojej sily a výnimočnosti, užíva sa pozornosť, ktorú mu venujú občasní návštevníci.

Celá lúka je porastená vysokou trávou, teraz, v zime je našťastie suchá, v mohutných trsoch sa skláňa k zemi. Kráčame ňou ďalej na našej ceste, je pred nami náročné hľadanie skutočného drahokamu, ktorý chceme ako ďalší navliecť na náš náhrdelník. Chceme nájsť v húštinách hlboko ukrytý skalný hrebeň nazvaný

Godova skala (544 m n.m.)

A je to tu, začíname sa predierať skutočnou džungľou. Pod nohami husté trsy vysokej trávy, všade navôkol porast mladých stromov. Zatiaľ tenkých, ohybných, predierame sa cez ne rukami i nohami. Chvalabohu po pár metroch natrafíme na chodníčky, tajomné tvory obývajúce krajinu si tu vyšliapali kľukaté cestičky, ktoré sa cez húštinu rôzne prepletajú, križujú. Po pár krokoch sa orientujeme už len podľa hlasov. Spredu počujeme Jozefa s Milanom, tí majú v sebe kompas, ktorý neomylne vedie ich plavbu oceánom priľahlého lesa, za chrbtom zas Janka. Je to dobre, nikto sa zatiaľ nestratil, aj my sa snažíme čo najhlasnejšie udávať vlastnú polohu.

Po chvíli sa húština na okamih rozostúpi, počkáme, treba sa držať pokope. Sprava obchádzame plytké lúčne jazierko či skôr bahnisko lesnej zveri a opäť sa ponárame do vĺn oceánu, húštiny lesa na hrebeni Klokočiny. Kľučkujeme, obchádzame oplotky lesných škôlok, hľadáme schodnejšie chodníky. Našťastie má vedúci našej skupiny správny azimut zakódovaný hlboko vo svojom vnútri.

Šťastný výdych, našli sme, čo sme hľadali. Pár metrov pred nami sa začína rysovať vrcholové bralo skalného hrebeňa, Godova skala. Kto bol pán Goda alebo Godo? Alebo … ? Možno, naozaj je to božské miesto.

Posledné metre stúpania sú pokryté hlbokou vrstvou lístia, hrebeň zas najjemnejším kobercom zeleného machu. A po výstupe na hranu skál sa otvárajú nádherné výhľady dovnútra Malých Karpát. Hrebeň Zárub, Klokoč, Vápenná, Rybáreň, všetko máme ako na dlani. Mimoriadnu chvíľu treba osláviť kvapkou mimoriadneho nápoja, do obehu sa dostáva oskorušovica, spomienka na krásny jesenný deň, na salaš Travičná pri Tvarožnej Lhote.

Tu by sa dalo vydržať naozaj dlho, ešte však sme stále len na začiatku dnešného putovania, i keď myseľ už pomaly nestíha spracúvať všetky zážitky, všetku nádheru, ktorá nás obklopuje. Ak by to bolo možné, naplníme si aj do ruksaku. Teraz nás však čaká prvý dlhší presun dňa, po cestách, lúkach, poruboch a riedkych hájoch sa presúvame krok za krokom bližšie k ďalšiemu cieľu. Prekráčame ležiace stromy, pomaly tlejúce a vsakujúce do pôdy, obchádzame zlomené pahýle, trčiace proti oblohe ako vyčítavý výkričník, memento, pripomienka tvrdých podmienok, ktoré občas panujú nad hrebeňmi týchto nenápadných kopcov. Dnes nám však nad hlavami panuje bezoblačná obloha, vetrík povieva len na pripomenutie, z plných pľúc nasávame čerstvý horský vzduch, očami nestíhame nasávať okolitú krásu. Deň ako z obrázku.

Konečne sme sa priblížili k lesu, obchádzame zamrznutú hladinu malého jazierka, sme blízko ďalšej žiarivej perle nášho náhrdelníka, začíname stúpať na zaujímavý vŕšok

Stredné Šišoretné (518 m n.m.)

Dlhý hrebeň pozvoľna stúpa k vrcholu, ticho našľapujeme po mäkkom koberci z machu, na ňom sú ako drahokamy rozosiate drobné skaly, hranu hrebeňa zdobia väčšie bralá, všade vyrastajú sochy, desiatky sôch, najkrajšia prírodná galéria, stromy. Vyrovnané, naklonené, pokrútené, ležiace. Každý z nich je iný, každý pohľad na ne je iný, každým krokom sa mení scéna, uhoľ pohľadu, dojem z týchto majstrovských diel z produkcie matky prírody. V týchto miestach by sa dalo prechádzať skutočne dlho.

Na pár miestach pokračujú krásne výhľady, opäť vidíme známe miesta z neznámeho uhla. Všetko však raz končí a tak končí aj tento nádherný lesný hrebeň. Stojíme na vrchole, vydychujeme. Ešte pár výškových metrov dole prudkým svahom, to nie je chôdza, to je regulovaný pád a už oddychujeme naozaj. Čaká nás krátka obedná prestávka, priestor na občerstvenie, nabratie nových síl.

Nemôžem si pomôcť, stále niekde odbieham, hľadám lepší uhol, krajší detail, snažím sa zakonzervovať chvíľu snímačom môjho mobilu, objektívom telefónu. Márna snaha. Ale aspoň si týmito pocitmi plním myseľ, snažím sa vryť do pamäti každú ryhu v skale, každý pokrútený konár, byľku machu, suchý list pod nohami. Opäť jeden z vrcholov dňa, koľký v poradí? Koľko ich je ešte pred nami?

Uvidíme, končíme s oddychom poberáme sa ďalej na cesty. Hrebeň tentokrát obchádzame zľava, bol síce nádherný, nepôjdeme však po tej istej ceste (a výstup hore by bol stadiaľto takmer lezecký). Traverzujeme opatrne, škoda by bolo ublížiť si, od ľudských obydlí sme ďaleko, na pomoc by bolo treba čakať. Radšej sa domov dostaneme po vlastných.

Dosiahli sme najvzdialenejší bod výletu, obraciame sa k návratu. Klesáme na výške, ale nie na kráse a zážitkoch. Náš ďalší cieľ, ďalší kamienok do mozaiky, ďalšia korálka v náhrdelníku je na dohľad, nad nami sa týči

Kukla (506 m n.m.)

Nevýrazná sivá myška, zakuklená húsenica, ktorá sa premenila na krásneho pestrofarebného motýľa, jedno z najväčších prekvapení dnešného putovania. Jej nenápadný trávnatý, stromami len riedko porastený vrchol vidíme už zdiaľky. Blížime sa k nemu po lesnej ceste, chvíľku nemusíme uprene hľadieť pod nohy, môžeme zdvihnúť svoj zrak a sledovať okolie. Pohybujeme sa štandardnou malokarpatskou krajinou, v iný deň by sme okolie len hltali, nasávali jeho atmosféru všetkými zmyslami, teraz však máme aspoň krátku príležitosť si oddýchnuť. Dnes naozaj plytváme nezabudnuteľnými zážitkami, táto porcia by vystačila na niekoľko výletov.

Z cesty uhýbame vľavo a začíname stúpať nahor okolo plota škôlky. Konečne nás čaká kúsok prudšieho kopca, máme príležitosť trochu sa zohriať, zadýchať, zaslúžiť si tento vŕšok. Viacerí sme si pôvodne mysleli, že na jeho vrchole nás bude čakať rozhľadňa, táto Kukla sa však nachádza pár kilometrov vedľa. Nuž, nesúď kosa podľa nosa, je zbytočné robiť predčasné uzávery.

Ale výhľad z vrcholovej špičky je špičkový. V diaľke spoznávame Smolenice, nádašský kameňolom (kto nepozná, je to Trstín) a… áno, je to na neuverenie, ale tá biela bodka na horizonte je… Katarínka!!! Motýľ práve vystrčil zo zámotku okraj krídla.

Konečne sme hore všetci pokope, stúpanie bolo nenápadné, ale výživné, skupinka sa štverala podelená na malé časti aj jednotlivcov. Chce to jedno spoločné vrcholové foto. V tej chvíli ešte netušíme, že v tomto zložení je pre dnešok posledným.

Aký výstup, taký zostup. Svah sa prudko spúšťa do údolia, zostupujeme kto si ako trúfa a vládze. V tom momente však kukla praská, motýľ naširoko rozprestiera svoje krídla, narovnáva tykadlá. Vstúpili sme do magickej ríše Harryho Pottera, stromy naťahujú svoje konáre do všetkých strán, už – už sa otvorí úzka štrbina, ktorou sa dokážeme premiestniť na tajné miesto v ríši kúziel.

Nakoniec sme však radi, keď sa šťastne premiestnime dole do doliny, klesanie dalo zabrať viac ako výstup. Dosiahli sme najnižší bod dnešnej trasy, nachádzame sa takmer o 100 metrov nižšie ako ráno pri štarte. A putujeme ďalej, neďaleko od nás sa v lese krčí nenápadná, ale významná súčasť nášho šperku, starobylý

Železník (406 m n.m.)

Vrchol, ktorého história siaha do čias dávno minulých. História slávna, ale i tajná, skrytá pred zvedavým zrakom okolia. Vrchol kopca bol osídlený už v pradávnej minulosti. Výhodné prírodné podmienky, strmé svahy, poskytovali obyvateľom dostatočnú ochranu. Posledným známym osídlením bol stredoveký hrádok v 13. storočí. V tej dobe prirodzená ochrana ešte získala na dôležitosti, miesto bolo totiž sídlom peňazokazeckej dielne, podľa archeologických nálezov veľmi výkonnej, nežiadúce osoby boli preto vysoko nevítanými hosťami, ťažký prístup pridanou hodnotou. Ale, všetkého len do času, už v tom istom storočí hrádok definitívne zaniká, možným dôvodom sa azda stala práve neželaná aktivita obyvateľov.

Prvá trojica účastníkov sa oddelila, ponáhľajú domov, ďalej s nami nepokračujú. My ostatní sa moríme, snažíme sa vystúpiť až hore, na vrchol, kľučkujeme, hľadáme najschodnejšiu cestu. Ide to len ťažko, svahy sú skutočne strmé, postup sťažuje aj množstvo drobných i väčších kameňov zosúvajúcich sa pod nohami. Svahy sú husto posiate starými stromami všakovakých tvarov, rôzne pokrútenými, deravými, bútľavými, ležiacimi, rozpadajúcimi sa, pokrytými cudzopasnými hubami, ale i vzdorujúcimi času aj podmienkam. Vysoko v korunách obrastených imelom rozohrávajú slnečné lúče svoje hry svetla a tieňa. Skutočne tajuplné miesto, stále nesúce pečať svojej minulosti. Za tmavých nocí tu možno začuť vytie vlkolaka, popred Mesiac preletí obrys upíra, v lese sa mihne tieň Kikimory. Boh Svarog dozerá na ostrov Bujan, ktorý sa vynoril na hrebeni našich hôr.

Teraz je však biely deň, bájne bytosti odpočívajú na stránkach kníh, oddychujú v hlbinách internetu. Sme tu len my, hora, modrá obloha, stromy a kamene. A v hĺbke zeme dávne stopy histórie, čakajúce kto ich oslobodí a vyzdvihne na povrch. My to určite nebudeme, my sa len s ťažkosťami a veľkou dávkou fantázie snažíme v teréne rozpoznať plošiny, stopy po bývalom opevnení, hrádku. A dostať sa bezpečne dole, keď bol výstup ťažký, zostup je ešte omnoho náročnejší. Ale podarilo sa, bez početných strát všetci šťastne stojíme na ceste dnom doliny, uhýbame do lesa, preskakujeme potok a vynárame sa pár desiatok metrov pod Solírovom, poľovníckym zámočkom grófa Pálffiho ukrytom v hĺbke lesov Malých Karpát. Miesto však dobre poznáme, pravidelne chodievame okolo počas Karpaty Tour (teda aspoň poniektorí, vedie tadiaľto krátka trasa).

Najlepšie roky má už za sebou, krátke obdobie slávy zažil opäť zopár rokov dozadu, keď sa tu natáčal rodinný seriál jednej z komerčných televízií (svetská sláva, poľná tráva platí v tomto prípade dvojnásobne), je to však pekné, pokojné miesto, hneď si predstavujem možný krátky pobyt, nie som však cieľová skupina.

Pokračujeme kúsok ďalej po asfaltke, lúčime sa s ďalšou dvojicou ponáhľajúcich sa kamarátov a uhýbame vpravo do lesa. V tomto bode prestávame kopírovať Jozefovu trasu, pridávame si k nej ešte dva bonbóniky, prvým z nich bude deviata korálka okolo krku, čaká nás výstup na (vraj) pekný kopec, očakáva nás

Kukučková (469 m n.m.)

Kukulienka, kde si bola, keď tá tuhá zima bola? Zima nie je žiadna, ani na buku nič nesedí (a to je tu bukov plno), to len mi šuchoceme nohami po lístí, štveráme sa vyššie a vyššie. Toto je asi najdlhšie stúpanie dňa, ide sa však dobre, pekné okolie, krásny les nás priam vyťahujú nahor. Na posledných metroch les ustupuje, otvára sa pred nami krásna vrcholová lúčina. Mohutné, silné trsy trávy sa teraz lepia k zemi, začiatkom leta tu však musí byť úplne iný kraj, zelená oáza na malokarpatskom hrebeni.

A oáza nás čaká na vrchole aj dnes. Zaslúžime si krátky oddych, doplnenie tekutín, drobné zahryznutie. Vrchol opäť zdobia zaujímavé stromy, dnešný deň je na ne skutočne bohatý. Tých tvarov! Stále je na čom spočinúť zrakom, čo obdivovať. Nie, nie sú to sochy, sú to živé bytosti. Hovoria k nám, prihovárajú sa, šepkajú svoje príbehy, zážitky, rozprávajú o neľahkom živote. O dlhom suchu, hustých lejakoch, prudkých búrkach, silných víchroch, spaľujúcej horúčave slnečných lúčov. O priateľoch čo podľahli a teraz ležia na zemi. O potomkoch, ktorí len teraz začínajú vykúkať z hlbokej trávy. O speve vtákov vysoko na oblohe. O mohutných jeleňoch a štíhlych laniach, ktorí hľadajú kúsok tieňa pod ich košatou korunou. A občasných návštevníkoch, turistoch, trampoch i poľovníkoch.

Ešte dlho by sme tu mohli tíško debatovať, k slovu by sme sa dostali aj my, na oplátku by sme vytiahli naše zážitky, hlavne dnešok bol na ne bohatý, krčah je už úplne plný, takmer sa prelieva. Mám strach, či budem ešte schopný spracovať nové podnety, či neprehlušia tie skoršie, či sa niektoré vzácne chvíle nestratia. Nie, netreba mať obavu, myseľ je dobre trénovaná, je to takmer nekonečná špongia, dokáže nasať obrovské množstvo podnetov, spracovať ich, uložiť a vo vhodnom okamihu opäť sprístupniť.

Musíme sa však rozlúčiť, pokračovať ďalej, deň sa už pomaly začal uberať na cestu k večeru. Musíme sa pobrať aj my. Ešte venujeme posledný pohľad protiľahlému hrebeňu Zrkadliska a Skleného vrchu (je naozaj škoda, že sme ho minule obišli), naposledy sa pozrieme dole zo strmých brál pod našimi nohami. Odchádzame, v duchu však sľubujeme návrat. Nielen sem, ale aj na ostatné dnešné miesta, bol to skutočne skvelý výlet.

Ale zatiaľ ešte pokračuje. Schádzame lesom dole z kopca, kľučkujeme, obchádzame divné povrchové jamy, len ťažko odhadujeme, o čo sa jedná. Sú to pingy, pozostatky povrchového kutania? Alebo vývraty stromov? Či vojenské zákopy? Nevieme, pravda zostáva ukrytá hlboko v malokarpatských lesoch.

Opäť stojíme na lesnej asfaltke vedúcej z Majdánu na Zabité, opäť z nej takmer okamžite odbočujeme do lesa, púšťame sa doplniť posledný vzácny kameň na remienok náhrdelníka, posledný kamienok zapadne do mozaiky, chceme vystúpiť na posledný dnešný vrchol, na

Vápenné (550 m n.m.)

Tak poďme na to. Tieto miesta predsa poznám, dèja vu, Klokočina, cesta na Geldek, Silvester 2018. Dva dni, dve trasy sa zlievajú ako cez kopirák, spomienky a zážitky spájajú, rôzne prepletajú, čo bolo vtedy, čo je dnes, kde je pravda?

Všade dookola. Kráčame cestou riedkym lesom, napravo sa otvárajú pohľady do širokého okolia, tam v diaľke vystupuje dokonca hrebeň Pálavy, naľavo sa zdvíha ďalší, ten náš, posledný cieľ dňa, Poraj, Vápenné. Odbočme z cesty, vydajme sa hore, do svetla, pokračujme priamo k srdcu hory.

Krátkym skalným výšvihom sa dostávame na hrebeň, vrchol leží ďalej, vyššie, tam niekde v lese. Vpravo stúpa cesta, zvážnica, v diaľke po nej kráčajú dve či tri farebné bodky. Ďalšie zazrieme v lese povyše, skupina sa opäť podelila na menšie časti, niekto kráča svojim tempom, iní sa kochajú, ďalší fotografuje. Všetci sa však raz nakoniec stretneme na vrchole, zhlboka sa nadýchneme, usmejeme sa, zložíme z chrbta ruksak, vyberieme z neho drobnosť na zahryznutie či na zapitie, rozhliadneme, pustíme do rozhovoru s kamarátom alebo krajinou. To je turistika, to je obraz našich víkendov.

Naša trojica sa púšťa hore lesom. Ideme po hrane hrebeňa, vľavo prudko spadá do krajiny skalnatá stena, vpravo mierny svah. Na jednom mieste vyrastá zo skaly (či vrastá do nej?, vec pohľadu) statný strom. Nakláňa sa priamo nad hlbinou, koreňmi pevne obvíja skaly, hľadá každý kúštik zeme, spojenie so životom. Kúsok povyše nám priamo pred nosom prebieha trojica statných muflónov, lesy sú živé, plné zveri, to len mi sme hluční, šuchot našich krokov v lístí, zvuk reči a pach roznášaný vetrom ďaleko do krajiny spôsobujú, že zver, týchto vznešených obyvateľov húštin a lúk stretávame len zriedkavo. Je to však dobre, sme len hostia, nechceme rušiť ich pokoj, pre naše potešenie a uspokojenie stačia aj takéto okamihy.

Stojíme pod vrcholovou homoľou, je to len pár krokov a sme tam, pri ostatných, nastáva čas na krátky oddych, hlavou bleskovo prebieha obraz celého dňa. Sme takmer na konci dnešného putovania, zostáva sa len bezpečne vrátiť k autám a domov.

Volíme trochu dlhší zostup zadným hrebeňom, klesanie je tu pozvoľnejšie, doprajeme oddych kolenám aj svalom. Dotáčame vrchol kratšej osmičky, vraciame sa na Zabité. Nie, ani teraz nepôjdeme po ceste, tento deň chceme kráčať lesom, prekračovať kmene a pne, predierať sa malinčím, byť po členky ponorení v lístí. Opúšťame cestu, opäť nás pohlcuje les, smerujeme ponad Jarky. Nepomôžeme si však, záverečné stovky metrov musíme absolvovať po ceste. Ešte sa pristavíme pri drevenej sove aj sovičke, obdivujeme nápad a remeselnú zručnosť majstra. Ale to už vidíme naše autá, čakajú na nás. Po ceste sa na chvíľku zastavíme v Doľanoch, káva padne vždy vhod a treba sa rozlúčiť s kamarátmi aj akciou. Opäť bolo výborne, dnes naozaj mimoriadne.

Desať vrcholov, desať korálok v pomyselnom náhrdelníku, Koruna Dolian. Až do druhej januárovej nedele to pre väčšinu z nás boli len exotické, síce zaujímavé názvy, avšak úplne neznáme miesta. Teraz je to iné, s každým z nich sme navždy spojení, prežili sme s nimi krásny deň, už naveky budeme spolu zviazaní predstavami, pri vyslovení mena sa ihneď objavia asociácie. Bezmenný vrchol (začiatok cesty), Lichtek (galský kohút), Tmavá (prvý kamienok), Klokočina (strom panovník), Godova skala (skalná skrýša), Stredné Šišoretné (stromy-sochy vedľa skál), Kukla (Katarínka), Železník (imelo), Kukučková (ticho príbehov), Vápenné (ukončenie v lánoch suchej trávy). Sú to miesta, kde skôr ako človeka možno stretnúť čriedu jeleňov, párik muflónov či tajomnú prírodnú bytosť.

Trasu tohto nezabudnuteľného dňa vymyslel Jozef, Milan mal nápad ju zopakovať, ja som sa len márne snažil zachytiť aspoň kúštik z jej atmosféry. Ale hlavné poďakovanie patrí všetkým účastníkom, bez nich by tento deň bol len polovičný:

Milka Poláková, Katka Roháčková, Jana Balajíková, Milka a Ľuboš Kraicoví, Jozef Baránek, Milan Babišík, Igor Naništa, Janko Ščibravý, Miro Šuga, Paľo Herceg, Rasťo Mocko, Vojto Galbavý, Igor Málik

a Juro Golier

Tento deň som za posledných pár dní prežil celý, či po častiach už mnohokrát. Zaspával som s ním, prebúdzal sa doňho, stále znova o ňom sníval. V mysli sa mi neustále tvorili vety, celé odstavce. Mnohé sa dostali na obrazovku počítača, niektoré tam zostali, veľa som (našťastie) zmazal. Je mi ľúto, že som sa dostal až sem, k úplnému záveru, som rád, že končím. Oslobodzujem sa z príbehu, predkladám Vám ho, nechávam ho ďalej žiť vlastným životom. Odstrihávam sa, končím.