Akcia Hostýnske vrchy

18.7. – 25.7.2020

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Boženka Ilavská, Táňa Ilavská, Juraj Poláček, Tóno Gieci, Pavol Herceg, Heňo Molnár, manželia Kraicoví, Ľubo Rosa, Igor Buc a Ján Budoš.

Ako hostia: Marián Modrovský, Kornel Ninis, manželia Macejkoví , Helen Rosová, Vlado Svoboda a Fero Martinus.

Sobota 18.7.

Cestu na Valašsko sme všetci (okrem Kornela) absolvovali v daždivom počasí autami. Na ceste sme mali len jednu plánovanú zastávku v Uherskom Brode. Z Piešťan sme vyrazili tri auta. S posádkami ostatných áut sme sa stretli postupne po trase alebo až v našom cieli ubytovania v dedinke Rusava, v penzióne U Ráztoky. V Uherskom Brode sme navštívili kultúrne pamiatky, ale dážď nás rýchlo usmernil do reštaurácie, kde sme sa naobedovali.

V našom penzióne, ktorý nám patril celý týždeň, sme sa všetci stretli, oslávili sme statočne privítanie. Ešte ráno som cítil následky hodovania.

Nedeľa 19.7. (dĺžka 47 km, prevýšenie 1103 m)

Prvý výšľap sme nasmerovali na posvätnú horu Hostýn, aby nás Panna Mária (alebo pre niekoho čistá energia) naštartovala do ďalších ťažkých dní v sedle bicykla. V kútiku srdca sme prosili Pannu Máriu, ktorá už svojimi bleskami ochránila miestnych obyvateľov pred Tatármi, aby aj nás teraz ochránila pred dažďom, ktorý nám podľa predpovedí hrozil v ďalšie dni.

Predtým ako sme zdolali posvätnú horu, nás čakalo dosť tvrdé stúpanie, ktoré pri vysokej vlhkosti nám sťažilo výšľap. Skrátka jazyk sa nám plietol do kolies. Niekto svoj pokoj našiel v kostolíku, iní pri zlatom moku.

Potom sme zamierili k rozhľadni. Hore na ňu sme však nevyšli, lebo mraky nedali výhľadu žiadnu šancu. Predsa sme obdivovali krížovú cestu, ktorú projektoval náš architekt Dušan Jurkovič.

Ďalej nás čakal krásny zjazd ku Chvalčovu a potom opäť stúpanie na sedlo Na Tesáku, kde sme si skvelo pochutili v horskej chate rovnakého názvu na českých jedlách pri opäť skvelom českom pive.

Po krátkom stúpaní opäť nasledovala zastávka Na Trojáku, kde sme znovu doplnili energiu. Plní energie sme urobili malú odbočku na útulnú rozhľadňu Maruška. Myslím, že sa všetkým páčila svojimi výhľadmi a pritom ste nemuseli kráčať po veľa schodoch.

Po klesaní do Držkovej nás čakalo stúpanie na Huty a na sedlo nad osadou Ráztoka. Krásny posledný zjazd nás priviedol do penziónu, kde sme prebývali.

Večer bol opäť veselý, plný dobrej nálady aj pri hudobnej produkcii Ľuba. Ja som mu pomohol minimálne, snažil som sa, ale hudba je ako remeslo, lebo keď sa tomu nevenuješ pravidelne, tak dielo nestojí za to.

Pondelok 20.7. (dĺžka 89 km, prevýšenie 444 m)

Na druhý deň sme vybrali ľahšiu trasu, čo sa týka prevýšenia, ale mala najdlhšiu vzdialenosť. Čakalo nás prvé klesanie do dedinky Brusné, kde sme obdivovali funkčný vodný mlyn, ktorý je časťou reštaurácie. Teraz bola ešte zatvorená, ale navštívili sme potom neskôr pri iných trasách. Popri riečke Rusave sme prešli cez malé mestečká Holešov a Hulín. Potom sme krásnym cyklochodníkom pozdĺž Malej Bečvy prekrížili rieku Moravu a hlad, smäd a predtucha dažďa nás priviedla do mestečka, kde bola otočka našej trasy, Tovačov. V jedinej, ale vcelku krásnej reštaurácií U troch králú, sme našli útočisko. Po oddychu, doplnení energie a malej prehánke, sme vyrazili smer Rusava. Cesta viedla cez dedinku Troubky, ktorá bola v roku 1997 poznačená katastrofickými povodňami.

Ďalej sme míňali malé dedinky po cestičke vcelku po rovine až sme sa začali blížiť k Hostinským vrchom. Tu začali pribúdať hupáky. Rýchlosť pelotónu sa začala zvyšovať, lebo nás začal prenasledovať hrozný búrkový mrak, ktorý smeroval k nášmu cieľu. Začal špurt ako o život, tu sa zabudlo na lojálnosť voči slabším jedincom. Fero v dobrej viere, požičal svoj e-bike Paľovi a tým zostal visieť tesne niekoľko kilometrov pred cieľom v krčme. Pretože bol vysilený, nahnevaný pravdepodobne aj na Paľov bicykel, ktorý chcel žartovne utopiť v potoku, lebo neťahal tak, ako bol zvyknutý na svoj e-bike. Ale predsa to dopadlo šťastne, prišiel po daždi. My rýchlejší sme mali šťastie, tesne sme prišli pred búrkou. Ale aj tí, čo zmokli, ukázali charakter a dokázali, že ich dážď neodradí od ďalšej cyklistiky. Myslím, že napriek dažďu v závere, to bola krásna trasa.

Útorok 21.7. (dĺžka 73 km, prevýšenie 1234 m)

Tretí deň som bol naštartovaný na ďalšiu trasu, ale chlapci, ktorí mi ukázali meteo radar, ma schladili. Stále som neveril, že sa k nám blíži búrka. Predsa prišla a zdržala nás do 11 hodiny. Vybratá trasa do Vsetína, bola časovo náročná, Anka a Juro zvolili inú, kratšiu na Kelčský Javořník, Boženka a Táňa išli navštíviť autom Kroměříž. My ostatní sme predsa vyrazili cez naše obľúbené stúpanie cez Vlčkovú a Kašavu smer Slušovice. Čakali nás parádne stupáky nad kopanice a padáky do údolí. Pred Slušovicami sme chceli prejsť časť vodnej nádrži Slušovice, ale smelá labutia rodinka a zamknuté dierka nám to zamedzili.

Potom sme absolvovali dosť nezáživnú trasu po hlavnej a frekventovanej ceste cez Slušovice, Neubuz a Všeminu. Cesta, aj keď stále hlavná, ma začala baviť. Myslím, že aj ostatných, keď začalo stúpanie na sedlo Hranice, nad dedinkou Liptál. To bolo prvé varovanie pred tým, čo nás čakalo neskoršie. V Liptáli sme počkali dvoch veľmi smädných cyklistov, ktorí už nevydržali a navštívili potraviny. Pred Vsetínom bola podľa plánu odbočka do hôr. Začala celkom v pohode, sily nám ubúdali, smäd sa zväčšoval, nálada nebola dobrá. Bola to typická skratka, čiže vzdialenostne to bolo o dosť viac. Postupne nás čakali krátke, ale brutálne stúpania, ktoré vyžadovali pár minútové zatmenie mysle, tlak krvi v tele tesne pred infarktom. Nakoniec námaha stála za to. Čakali nás krásne výhľady na okolitú krajinu a očakávaný, pekný zjazd do Vsetína, kde som si myslel, že mi prestali fungovať nanovo vymenené brzdy. Až neskôr som zistil, že ten vrchol z opačnej strany by som nechcel absolvovať.

Vo Vsetíne sme sa rozdelili, jedni zostali v centre a my ostatní sme navštívili reštauráciu v domácom pivovare. My sme sa kochali jedlom a pivom, čiže Vsetín nič moc, ako hovorieval náš priateľ Ondrej na Kutnú Horu. Druhá skupina navštívila Vsetínske pamiatky. Nakoniec sme sa stretli a vyštartovali sme pozdĺž Bečvy po cykloceste smer Ratiboř.

Teplo začalo stúpať, smäd nás začal opantať. V Hoštálkovej na zámku sme doplnili sily pred ďalším malý stúpaním V Kútě. Odtiaľto sme skúsili pekný zjazd po šotoline do Hutě. Ďalej sme to už poznali, známe posledné stúpanie do nášho očakávaného cieľa. Stihli sme to načas, nemuseli sme posúvať večeru. Bolo to brutálne krásne, aj v takejto brutalite je krásne, že človek pokoril bolesť a znovu ako keby sa narodil.

Streda 22.7. (dĺžka 61 km, prevýšenie 1100 m)

Na dnes bola naplánovaná kráľovská etapa, Kelčský Javorník, najvyšší bod Hostýnských vrchov 865 mnm. Juro a Anka túto trasu išli včera a dnes išli Vsetínsku trasu.

Po známej ceste smerom nahor sme prešli Hutě, V Kútě až na Troják. Chata bola zavretá, ale hotel o kúsok ďalej nás zachránil. Pivečko, kávička padla vhod, akurát obsluha bola trochu zmätená, v počtoch mala zmätky. No všetko sa vyriešilo. Buďme radi, že nás obslúžili, lebo mali oficiálne otvorené od 11 hodiny a my sme tam boli o dve hodiny skôr.

Cesta viedla ďalej krásnym údolím pred dedinku Rajnochovice, kde sme nechali Paľa v reštaurácii, ktorý za ten čas ešte pozrel, či rastú huby. Cesta začala postupne stúpať. Po poslednej križovatke, kde sa dalo ešte rozmyslieť si, ísť či neisť na kopec, začala asfaltka tvrdo stúpať. Okamžitá rýchlosť klesla pod 6 km/h, zdalo sa mi, že mám defekt na oboch kolesách. Na konci asfaltky začala blatovo kamenná cesta s pevným podkladom, ideálne pre MTB bicykle. Obdivoval som všetkých krossárov, ktorých kolesá sa začali zabárať alebo prešmykovať. Tesne pred vrcholom bola dosť dlhá cesta so stúpaním, ktoré bolo vzhľadom na kvalitu cesty veľmi náročné.

Cestu som si v hlave rozdelil na niekoľko úsekov. Keď prejdem prvý úsek, buď prežijem a pokračujem alebo zosadnem. Podarilo sa mi to, žijem. Musím pochváliť Janku, ktorá tiež zdolala Kelčský Javorník bez zosadnutia z bicykla.

Na vrchole nás čakala štýlová rozhľadňa cez 30 m vysoká. Na vrchu rozhľadne bolo cítiť niekoľko centimetrové kývanie, nič pre niekoho, kto má morskú nemoc. Veril som, že statici pre túto rozhľadňu dobre prerátali zaťaženie. Výhľady neboli ideálne, ale nikomu to nevadilo.

Ďalej bola možnosť pokračovať po turistických MTB trasách do Chvalčova, ale vzhľadom, že terén bol namoknutý a málo MTB fanatikov, vrátili sme sa rovnakou cestou naspäť do reštaurácie, kde sme nechali Paľa. Tu sme mali obedňajšiu prestávku, ktorá sa predĺžila až na skoro dve hodiny. Problémom bol náš veľký počet hladných, smädných cyklistov a hlavne neskúsenosť obslužného personálu, možno ich nízky počet. Ale predsa sme sa všetci občerstvili a po asfaltových cestách sme sa dostali cez Komárno, Osíčko, až na kraj Bystřice pod Hostýnem. Tu sme zažili Tónovu neštandardnú aktivitu, pomohol cudzej žene tlačiť fúrik s nákladom do svojej záhrady pri nechápajúcom pohľade manžela. Potom však rýchlo bez vysvetlenia opustil ich záhradu, lebo človek nikdy nevie.

Už sme sa nevedeli dočkať dedinky Brusné, kde sme zastavili v reštaurácii, kde sme obdivovali vodný mlyn. Mysleli sme, že ten mlyn je napájaný elektrinou, ale čudovali sme sa, že na pohon stačí nie veľký prúd vody. Niektorí sme ešte išli pozrieť parčík v Brusnom. Mali tu pekné rybníky, zeleného vodníka a pivečko Holba, dobrá spomienka na akciu Králický Sněžník. Absolvovali sme posledné dnešné kilometre dobrou predzvesťou dobrého nám už známeho moku a jedla.

Štvrtok 23.7. (dĺžka 87 km, prevýšenie 613 m)

Predposledný deň sme sa spojili na plánovanú etapu do Kroměříža. Trasa bola dosť dlhá, ale bez väčších kopcov. Čakalo nás iné, ešte nepoznané stúpanie Nad Ráztokou a potom nesmierne krásny zjazd po peknej asfaltke do Lukova. Obišli sme Fryšták a pokračovali okolo ZOO Lešná, kde bolo veľa ľudí, ktorí smerovali do ZOO. Do Zlína sme sa dostali peknými cyklostezkami. V centre sme museli využiť aj hlavné cesty. Mesto Zlín, na mňa pôsobilo moderne, nie tak atraktívne, ale občerstvenie bolo dobré a zaslúžené. Zo Zlína nás vyviedla cestička popri riečke Dřevnice cez Otrokovice až na Baťov kanál, kde pozdĺž rieky Moravy bola veľmi dlhá cyklocesta bez stúpania. Blížil sa čas obeda a do cesty sa nám postavila reštaurácia v dedinke Kvasnice. Tu sme asi všetci zažili ten najlepší zážitok z jedla. Varili tu neskutočne chutne.

Do Kroměříža sme prišli bez použitia hlavných ciest. Tu sme si dali pauzu asi na hodinu a pol. Pozreli sme si krásne arcibiskupské záhrady, zámok a kostolíky. Nakoniec sme skončili v pivárni, kde sme degustovali niektoré remeselné pivká.

Druhou stranou rieky Moravy sme prešli cez rybníky do Holešova. V Holešove sme si pozreli zámok a sinagógu, kde mal byť koncert Vladimíra Mertu. Boli snahy ísť do vnútra, ale rešpekt pred Covidom a neúprosný čas nás poslal ďalej smer náš prechodný domov.

Piatok 24.7. (dĺžka 72 km, prevýšenie 1027 m)

Posledný deň na bicykli sa blížil, čo znamená, že všetko raz skončí, čiže aj tento podľa mňa báječný pobyt s priateľmi na bicykli.

Trasu sme naplánovali opačným smerom, čiže najprv smerom dolu do Brusného, potom do Bystřice pod Hostýnem, kde sme si pozreli zámok a kostolík. Juro a Anka išli individuálne autom až do Rožnova.

Po nefrekventovaných asfaltkách, ktoré smerovali aj hore aj dolu, skoro ako naše malé Pyreneje od Vrbového do Smoleníc, sme míňali dedinky Libosváry a Všechovice, kde v posledne menovanej sme dali občerstvujúcu pauzu. Zabudol som poďakovať Heňovi a Vladovi, ktorí nás občerstvili na vlastný účet, Heňo mal narodeniny a Vlado mal meniny. Pri hudobných večeroch Heňo sa na nás pripravil, skoro sme vystačili s jeho zásobami občerstvenia.

V malom mestečku Kelč, sme mali mať obedňajšiu prestávku. Miesto občerstvenia nespĺňalo podmienky, tak sme sa rozdelili. Reštaurácia mala síce terasu, ale obsluhovali ju až o hodinu. Tí, čo mali zámok (ja, Tóno a Kornel) zastali na obed vnútri, ostatní sa pobrali hľadať ďalšie občerstvenie. No v tom bol problém, pretože všetky (oba) hostince po ceste boli zatvorené. Plnohodnotné občerstvenie našli až po zjazde v areáli kúpaliska v dedinke Miklúvka. Obidve skupinky sa teda s odstupom času dobre vytrápili cestou cez Kunovice, Loučka a hlavne cez Podolí a Lazy.

Slnečný úpek, strmé stúpania v tomto úseku spôsobili prúd potu v mojej prilbe. No, krása ako v saune. Tesne pod kopcom ma telefonicky Paľo navigoval, kde prvá skupina má zastávku. Stretli sme sa Miklúvke na kúpalisku.

Ďalej sme prešli cez Pržmo a Ratiboř do nám známeho zámku v Hosťálkovej. Odtiaľ sme pokračovali už po známej trase zo Vsetína cez lokality V Kútě a Hutě do nášho Penziónu Ráztoka. Postupne sa začala končiť, verím, že úspešne, aj posledná etapa. Vyššia moc zabrala, nikto nespadol na bicykli, boli len dva defekty na kolesách, pri oprave ktorých bol hlavne Ľubo.

Sobota 25.7.

Prišiel deň odchodu, najsmutnejší deň za celý pobyt tu v Hostýnskych vrchoch. Myslím si, že sme boli unavení ani nie tak fyzicky, ale tým, že sme nestačili všetky krásne okamihy vstrebať. Bolo toho veľa.

Všetky tie rozhovory pri obyčajných veciach, srandách, pocity, keď nám nebolo všetko jedno, keď nám skoro ako keby udrela posledná minúta života a hlavne ten pocit, že cítime naplno tento svoj okamih života ako aj reflexiu okamihu života našich priateľov.

Štatistika. Celkovo sme našliapali 429 km s prevýšením 5521 m.

Jano Budoš