Akcia Veľká Javorina

Na Javorinu

nedeľa 26.7.2020

Po Mŕtvom ramene si vykračuje drobný vták. Postupuje pomaličky, hlavu kladie nabok, skúma okolie, rozhliada sa naľavo aj napravo. Akoby sa vznášal vo vzduchu, nohy nekladie príliš vysoko, len jemne čerí hladinu. Blatisté dno ramena sa takmer dotýka oblohy, niekoľko dní už nepršalo. Víkend už takmer klope na dvere, nech to pár hodín ešte takto vydrží, nech môžeme vyraziť von. Zmeniť chuť, prostredie, unaviť sa, načerpať nové sily. Žiť.

Tento rok, aj napriek nepriaznivému vývoju epidemiologickej situácie, som už párkrát na bicykli sedel. Počet kilometrov našliapaných na pešo síce stále len dobieham, moje cyklistické sebavedomie sa ale postupne upevňuje. Už by to chcelo zaradiť skutočnú skúšku, popasovať sa s TRASOU, trošku si hrabnúť do zásobárne síl. Nech sa prejaví charakter.

Veľká Javorina. Kopec, ktorý bol pojmom aj v mladších rokoch. Jeden z najlepších v blízkom okolí. Nie raz som tlačil bicykel po jeho úbočí, zariekal sa, že tentoraz už naposledy. Onedlho svoje skalopevné predsavzatia opakujem. Pravidelne, takmer každý rok. Nejakú dobu som si však dal pohov. Minulý rok sme sa síce túlali bicyklami po jej svahoch, na vrchol sme ale nenakukli (len pešo, neskôr na jeseň). Čo teda výšľap zopakovať? A pekne po starom, klasicky, od Starej Turej a cez Hrnčiarové. A tam sa tiež dopraviť po vlastných (kolesách). Naspäť sa uvidí, možno ma odvezú…

Otázkou však je, ktorý bicykel zvoliť. Vplyvom vonkajších faktorov a vlastného presvedčenia som momentálne hrdým vlastníkom horského a cestného bicykla, trekového „starčeka“ používam len ako zálohu (aj keď mi naposledy vytrhol tŕň z päty). Asfaltový povrch láka zvoliť cesťák, pokrstiť ho na skutočnom kopci, profil (a zdravý rozum) velia dofúkať MTB, každý zub na kolečku, prednom aj zadnom, bude hrať svoju úlohu. A teraz, babo raď! Menej je niekedy viac. Uvidím, v sobotu si radšej chystám obidva (veď čo už sa dá v takej búrke iné robiť), Ráno múdrejšie večera.

Našťastie sa vypršalo už podvečer, nedeľné ráno je ako vymaľované, teplota (zatiaľ) optimálna, tak sa teda Juro rozhodni! Víťazí zdravý rozum, snáď sa na tom asfalte nezavarím. Hrubé dvadsaťsedmičkové drapláky budú okrasou pelotónu. A tak sa počas jazdy do Nového Mesta občas nervózne obzerám, prečo ma ten traktor neobieha…

Ide sa mi však dobre, neubehne ani hodina odvtedy, čo som doma nasadol do sedla môjho (trochu hlučnejšieho) tátoša a už z neho zosadám na parkovisku pri železničnej stanici v Novom Meste. Nie som tu prvý, štvorica kamarátov už v tieni čaká. Poďme ale rýchlo na glg niečoho chladeného, máme ešte pár minút čas, začína sa otepľovať, aj kvetiny treba zalievať, inak vyschnú.

Na terase pohostinstva čas beží akosi rýchlejšie, nestihneme ani dokončiť načaté témy rozhovoru a musíme sa zdvíhať. Vlak práve brzdí na peróne, z neho vystupuje dvojica z Cífera, ostatní čakajú na parkovisku, nemotajme sa príliš, poďme, sekundy bežia ako splašené, len jedna – dve rýchle fotografie do albumu (nech vieme kto bol na akcii), minútová ručička sa rozbieha, šprintuje okolo ciferníka, rýchlo, nemeškajme, čas nezadržateľne kvapí, hučí okolo nás, ako riava sa valí hore na Javorinu, už oblizuje jej svahy, nasadajme, šliapnime do pedálov.

Po Meste, po kruhových objazdoch sa ešte kontrolujeme, nechceme nikoho stratiť v pokrútených uličkách, pár metrov povyše cintorína, za prečiarknutou tabuľkou s menom mesta (zvieraťa, veci…) sa atmosféra uvoľňuje, zábrany padajú, nohy začínajú krútiť zbesilé tempo, pelotón sa naťahuje.  Ideme (zatiaľ) takmer po rovine, tých pár kilometrov do Čachtíc (dnes som tu už bol) sa ešte príliš netrháme, ideme na dohľad. Preletíme pod úzkym oblúkom brány cez cestu popri kostole a točíme prudko doprava. Čaká nás krajinársky krásny úsek cesty do Višňového.

Úzka asfaltka sa kľukatí povedľa potoka a železničnej trate, premávka počas nedeľného predpoludnia je takmer nulová, pod hustými korunami lesa svištia len plášte našich tátošov. Tento romantický mix prírodných výtvorov a diela ľudských rúk máme na dosah hneď kúsok za našimi dverami. Mám to tu rád, chcelo by to spomaliť, zastaviť čas aj pohyb, užiť si čaro okamžiku.

My však dupeme do pedálov ako šialení, navzájom sa provokujeme kto skôr, kto rýchlejšie vybehne hore hupáčikom, bude prvý v zákrute, potiahne na rovinke. A tak sa len v kútiku oka mihne kľudný kút za meandrom potoka, skupinka stanujúcich si užíva sviatočnú siestu. A tam za zákrutou, učupený v tieni stromov, pekný altánok láka na posedenie, oddych, únik pred bláznivým tempom doby. My však ešte prišliapneme do pedálov, za čím sa to naháňame?

Les redne, priestor sa otvára. Vľavo, vysoko nad našimi hlavami, nad strmými lúčnymi svahmi sa pyšne týčia hradné múry, zrúcanina ukrývajúca tajomstvá rodu Báthory, napravo míňame areál modernej farmy už – už sa chystáme vstúpiť medzi prvé chalupy drobnej obce Višňové.

Ako mihnutím čarovného prútika sa čas vracia mnoho rokov dozadu, obraz okolia sa mení, je koniec osemdesiatych rokov minulého storočia. Nie, osobne som tu vtedy nebol, tento príbeh som prežíval iba virtuálne. Je prvý máj, jeden z mnohých v rade. Ešte nie je cítiť závan zmeny, tieto nádeje (väčšinou) skrývame dobre utajené hlboko v našom vnútri. Stojíme na dvore (nemenovaného) socialistického podniku, my, zväzáci už v rukách držíme zástavy a transparenty, hrdo pôjdeme v čele sprievodu. Vyfasovali sme po jednom aj pre Jančiho a Milana, tí dvaja si však dnes dávajú akosi načas. Nakoniec ani neprídu. Že by náznak revolty, protestu proti systému? Začlenenie do radov disidentov? Vysvetlenie nám poskytuje neskôr poobede, v krčme, Janči. Dobre vedel, kde nás má hľadať po skončení sprievodu. Milan je v nemocnici. Včera sa boli voziť na motorke (požičanej od Miša) a Milana vo Višňovom nabralo auto. Janči ho odprevadil do nemocnice v Trenčíne a odtiaľ už vlaky v noci nechodia, spal na stanici, domov sa dostal až ráno. Mobily ešte neexistujú, správy si odovzdávame osobne. V nemocnici si Milan poležal pár mesiacov, dnes, po rokoch, je tak z neho stále plnohodnotný chlap. Pred pár dňami sme spolu brázdili Nízke Tatry. Priateľstvá pretrvávajú.

Obraz okolia sa zavlnil, roztriasol (že by sa prejavilo pekelné tempo a stúpajúca teplota vzduchu? To by bolo ešte priskoro!), krajine opäť vládne rok 2020. Musíme sa zastaviť, skonsolidovať svoje rady, dobre sme to veru natiahli!

Stojíme na zákrute pri zvonici, oddychujeme, fotíme siluetu hradu, hodnotíme pekelné tempo predchádzajúcich minút. Najzrozumiteľnejšie, pekne od pľúc nám to dá vyžrať Janko. Má pravdu. Čo sme mi kone, aby sme takto cválali? Nehľadeli naľavo ani napravo? Štvali sa, naháňali? Je nedeľa, voľný deň, kam sa náhliť, užime si ho! Oddýchnime si od starostí všedného dňa, okúpme sa v slnečných lúčoch, započúvajme do spevu vtákov a reči hmyzu (viem, ten môj traktor všetko prehluší…), napojme sa krásou dňa (to až o chvíľku, pri najbližšej zastávke).

A tak tempo zvoľňuje, konečne ideme ako na výlete, už sa toľko netrháme. Napriek tomu však na odbočke v Hrachovišti chvíľu čakám, nejako nemám ten pelotón dobre spočítaný. Nech to radšej niekto neprebehne. Pridáva sa ku mne Paľo, vo dvojici ide stíhacia jazda lepšie. A opäť sa vraciam v čase, hlavou víria spomienky na dávny zraz cykloturistov v podjavorinskom kraji, prišli sme aj my, ešte novotou voňajúci Malokarpatský cykloklub. A po dlhej nočnej akcii sme sa o tomto čase vracali pomaly domov, kolesá bicyklov boli ako zaliate v asfalte…

Zo spomienok ma pred Vaďovcami vytrháva zvonenie telefónu – nevýhoda bicykla, musím zosadnúť. Pelotón uniká ešte viac, stretávame sa až na autobusovej stanici v Starej Turej. Kúsok ďalej nás čaká zaslúžený oddych, bude potrebné načerpať sily, doplniť stav a zásoby tekutín. Odtiaľto to už začne byť vážne, tu sa ukáže, kto ako nabil baterky.

Cesta ešte kúsok stúpa takmer nebadateľne, nohy sa krútia nezmeneným tempom, náhle však asfalt mení sklon, páčky prehadzovačov cvakajú, tí, čo boli doteraz vzadu vyrážajú na steč. Pani Javorina nám zamávala…

Klesáme cez Miškech dedinku (pekné meno pre obec), rýchlosť naberáme poriadnu – na dlhú dobu naposledy, čoskoro bude mať cesta už iný sklon. V tomto tempe len po očku zahliadnem nápis na veži pri Osvetovom dome Dr. Milana Hodžu – Veže pevná jest jméno Hospodinovo vystavená 1913 – nadstavená 1936 opravená 1973 – nebrzdím však, na bicykla sa to v zjazde bez príčiny nerobí (a doteraz tú premárnenú fotografiu ľutujem). Stojím až pri odbočke v Hrnčiarovom, pre istotu sa ujímam funkcie regulovčíka, odďaľujem chvíľu, keď začnem (nevyhnutne) trpieť. Tento kopec nedá ani centimeter zadarmo. Šťastní tí, čo sú tu prvýkrát, ešte netušia…

Podľa týchto mojich lamentácií musím pre neznalého pozorovateľa nutne trpieť nejakým druhom duševnej odchýlky (radšej používam predponu od-, znie to jemnejšie). Dobrovoľne sa takto týrať, trpieť, trápiť. K čomu je to dobré? Čo to vlastne človeku prinesie? Nájdite si chvíľku, sadnite na bicykel, vydržte na ňom pár hodín a uvidíte.

Šliapte dlhé kilometre v silnom protivetre. V horúcom poludní sa vytrápte v nekonečnom stúpaní. Pot sa leje (nielen) z čela, štípe v očiach. V ušiach duní tep. Plynulý dych zastal ďaleko za chrbtom, z úst sa derú len neartikulované zvuky, mozog nie je schopný formulovať zmysluplné myšlienky. Svaly na stehnách bolia, tie lýtkové sú ako z kameňa. Brnenie v rukách bráni pevne uchopiť riadidlá, necitlivý palec nestlačí páčku prehadzovača. Už neexistuje pohodlný spôsob sedenia. Zo žalúdka sa podchvíľou ozývajú podivuhodné zvuky, zovrel ho prvý kŕč. Suchý jazyk sa lepí na podnebie. Dookola je tak krásne, ale ty sa pozeráš len dvadsať centimetrov pred predné koleso, kontroluješ na tachometri, či už nie je čas zosadnúť, práve ťa obehli prví chodci…

Ale potom… Každý kopec raz skončí, dážď ustane, vietor (alebo cesta) sa otočí. Len neopísateľné pocity zostanú. Nájdite si chvíľku, sadnite na bicykel, vydržte na ňom prvých pár hodín a pochopíte.

Už hodnú chvíľu bojujem s kopcom, so sebou. Od odbočky pri MiniZOO (úspešná atrakcia dnes od ľudí priveľa nežiada) ideme hore každý za svoje. Toto nie je stúpanie, v ktorom je možné sa za niekým potiahnuť. Tu rozhodujú vlastné sily a aktuálna kondícia. Len to neprepáliť, len sa neuvariť ťažkými prevodmi, oddýchnuť si (takmer) nie je kde, len vypnúť myseľ (tá radí zosadnúť), zapnúť autopilota a šliapať, šliapať, šliapať. Otočku za otočkou pedála sa meter za metrom sa posúvať ďalej, centimeter za centimetrom vyššie. Vybojovať si svoj vrchol, dotiahnuť sa hore ku chate (a potom ešte kúsok vyššie k vysielaču). Nie, kopec nie je možné zdolať, on nám len dovolí siahnuť na jeho vrchol. Náš vrchol.

V protismere sa míňam s cyklistami, tým je už hej, užívajú si rýchlosť v zjazde (pozor však, čert nikdy nespí!), kde – tu ma nejaký žiletkár (ale aj zdatnejší trekár) predbehne od chrbta. Elektrikárov nerátam, to je iná kasta. Ale mne to nevadí, idem si stále svoje, voľba bicykla bola dnes správna, našťastie som sa neulakomil. Aj áut je chvalabohu pomenej a to sú vraj dnes Slávnosti bratstva, korona však zasiahla aj tu, v tomto prípade mi to vôbec nevadí. Len les nejako zredol, je poludnie, slnko páli kolmo z výšky, cestu značkujem kvapkami potu.

V žalúdku sa ozval prvý jemný kŕč. O chvíľu ďalší. Som neďaleko parkoviska pri Lesníckej chate, opäť nedám Javorinu na jeden záťah. Ešte nikdy v živote sa mi to nepodarilo. Naposledy mi práve v týchto miestach náhle spadla sedlovka, dnes toto. Ale nebyť takýchto neočakávaných príhod… – asi zrejem ako víno, budem to ďalej skúšať, možno raz … Dve jabĺčka žalúdku pomohli, aj trocha piva som sa zbavil. Poďme teda ďalej, už som predsa za polovicou, za poslednou zákrutou to už bude dobré.

Je, dokonca môžem aj podradiť, nebudem sa predsa motať po ceste ako taký pešiak. Len ten cesťák z Maurícia s kolegom ma nemuseli obehnúť už druhýkrát, asi plnia výzvu, neviem akú, radšej nehádam, nechcem im krivdiť, vyzerajú vo forme, čerstvo. Ale aj ja dobehnem – turistu, ktorý ma míňal počas oddychu, zdvíha mi to sebavedomie.

Väčšina z našej partie už čaká hore, ale dal som to, som spokojný. Dokonca pod hodinu (hoci len pár sekúnd), som veľmi spokojný. Môžem si dopriať Birell, dva – tieto som si naozaj zaslúžil. A tak sa tu tmolíme, debatujeme, oddychujeme, čakáme na zvyšok nášho minipelotónu, užívame si zaslúžené pocity eufórie. Je krásny deň, sme medzi kamarátmi, poniektorí dokonca nečakane stretávajú známych, čas príjemne plynie. Až tak, že by sme zabudli sledovať hodinky. Ale pohyb ručičiek sa nikdy nezastaví, neúnavne ukrajujú svoju trasu, približujú nás do finále.

To je ale ešte ďaleko. Najskôr sa lúčime s trojicou Banancov – dnes sa ponáhľajú, idú popredu. Tí čo ešte neboli hore (Paľo si to zopakuje) nasadajú na bicykle dokončiť finálnu porciu výškových metrov. Jozef popritom prehodí pár slov so županom, bol na slávnosti, už sa asi chystá domov. Trnava sa priznáva k Trnave, cykloklub z Malých Karpát vystupuje na najvyšší bod Bielych Karpát. Netreba sa tam zdržiavať pridlho, len pár chvíľ, rozhliadnuť sa po okolí (a pripomenúť si moravské more, ktoré sa koncom deväťdesiatych rokov počas ničivých záplav rozlievalo priamo pod našimi nohami a našimi očami na západnej strane pohoria).

Poniektorí turisti si však svoje chvíle na vrchole užívajú výraznejšie. Rozložení v tráve oddychujú, rozhliadajú sa, možno aj meditujú, lovia zážitky (a kliešte). Miesto je na to ako stvorené. My sa však opatrne spúšťame (pomedzi ľudí) opäť nižšie, ku chate, tu si dohadujeme smer ďalšieho postupu, radíme sa do šíku a začíname zjazd. Hlavne používať brzdy a rozum!

Sú to bomby! Asfalt je stále ešte kvalitný, hladký (kdeže sú dávne časy rozbitej cesty – možno to však bolo bezpečnejšie), len miestami je na ceste štrk. Obvykle v zákrutách. „Hlavne používať brzdy a rozum!“, pripomínam si v pravidelných intervaloch. Aj tak však väčšina z nás pohodlne prekonáva šesťdesiatku, poniektorí ešte desať kilometrov pridajú. Prežili sme našťastie všetci.

Rozhodli sme sa nepokračovať okolo MiniZOO, dnes zbehneme skratkou cez kopanice U Haruštiakov a U Gašparíkov priamo do Cetuny. Tam nás bude (hádam) čakať neskorý obed. Kraj pod Javorinou je malebný z ktorejkoľvek strany. Podkozince, Topolecká, Hrubá Strana, Vápenky, Květná, Cetuna, Vrzavka … zvukomalebné názvy, čarokrásny kraj. Že je tu naozaj krásne potvrdzujú autá so značkou BA zaparkované takmer pre každou druhou chalupou. Kraj tvrdej lopoty sa postupne mení na kraj odpočinku.

Aj my sme sa už dnes nalopotili dostatočne, poďme si oddýchnuť. Country saloon v Cetune má dlhodobo dobrú povesť, častokrát sme tu príjemne posedeli, pochutili si, oddýchli. Občas však býva problém nájsť voľné miesto. Ako to bude dnes? Ta napoly. Ako – tak sa nakoniec pomestíme, pomaškrtíme, aj na pivko príde. Zelené, aj Bradáč, alko aj nealko, každé chutí vynikajúco. Ale po dnešnom výkone by nám hádam chutil aj slávny bytčiansky ležiak (blahej pamäti). Nebudeme sa však uspokojovať pred cieľom, akcia končí až príchodom domov. Čaká nás ešte zopár (nenáročných) kilometrov do Nového Mesta, poniektorých ešte o kúsok ďalej.

A tak po dlhšom zaslúženom oddychu a upokojení hormónov nasadáme na bicykle a už si to svištíme dole kopcom, každým otočením pedála sme bližšie k cieľu, cesta sa pod kolesami našich tátošov rýchlo odvaľuje, tachometer ľahučko, takmer bez námahy ukazuje čísla nad tridsať. Paráda, takto vyzerá pravá cyklistika. Len tá premávka hustne, autá ani zďaleka nerešpektujú iniciatívu 1,5 metra, začína to byť celkom nepríjemné (ale celý deň bol ináč fajn aj z tohto pohľadu). Našťastie z hlavnej cesty čoskoro uhýbame na lokálnu spojku do Nového Mesta. Už opäť sme poriadne roztrhaní, ja kontrolujem situáciu zo zadnej pozície, v uliciach Mesta je už naša dvojica beznádejne osamotená. Ale nevadí, tu sa nedá stratiť, na stanicu trafíme vždy. Preberám iniciatívu a čelo skupinky a… stratili sme sa. Takmer. Na kruháči zabudnem odbočiť, spamätávam sa až na kraji pri cintoríne. Ale Nové Mesto nie je priveľké, tu je všetko blízko (moja triedna učiteľka, ktorá odtiaľto pochádzala hovorievala – nové nie je, mesto nie je, nad Váhom nie je), na dosah ruky a tak sa cez park po pár šliapnutiach do pedálov vynárame pri nemocnici, odkiaľ je na stanicu len kúsok. Ešte ma na chvíľu pristaví Janči, telefonuje, zaujíma sa ako bolo. On mal, po týždni bicyklovania na Morave, dnes iné preferencie.

Ostatní už čakajú, rozmýšľajú, kde sa mi zas podarilo zakufrovať. Radšej to príliš nerozmazávam – vyhováram sa na telefonát, lúčime sa. Väčšina nasadá do áut, naša šestica to po cykloceste stiahne do Piešťan, poniektorí ešte o kúsok ďalej.

Jazda v skupinke po cykloceste je za odmenu – žiadne náhlenie, žiadna premávka, len kde tu nejaký cyklista či korčuliar. A všade dookola Važiny – príjemné prostredie pri rieke Váh. Riedky porast, slnko pomaly klesajúce za horizont a prehánky hroziace na západnom horizonte vytvárajú neopakovateľnú atmosféru, už sa ani nepokúšam ju vykresliť. Treba si tam niekedy podvečer vybehnúť a zažiť to na vlastnej koži.

V Piešťanoch sa krátko lúčime – ionťák na záver padne vždy vhod. Dvojica z Cífera pokračuje smerom na juh, aj mňa ešte čaká niekoľko kilometrov, ostatní to majú za pár. Sólo jazda na záver mi dáva trochu zabrať, predsa sa však dokážem zmačknúť a dotiahnem to, som však rád, keď môžem bicykel uložiť na odpočinok. Jemu aj mne už padne vhod. Po dlhšej dobe sa mi podarila stovka, aj prevýšenia bolo – jeden skutočne výživný deň.

A ako vždy perfektný. Vďaka všetkým, ktorí sa dnes vybrali popasovať s kopcom. S Javorinou:

Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Beata Dudášová, Peťo a Kamilka Julínyoví, Braňo Polocík, Jozef Baránek, Roman Miklošík, Janko Ščibravý, Miro Šuga, Paľo Vrábel, Marián Kupčík, Marián Modrovský, Robo Chlpek, Alexander z Cífera a tento čo za to všetko môže

Juro Golier

Po nočnej búrke voda v Mŕtvom ramene stúpla, koryto sa naplnilo. Voda v podvečernej horúčave takmer vrie, veľké kapry sa v nej lenivo prevaľujú, vytŕčajú sa, vyhadzujú, chcú sa ochladiť na slnku – bananské delfíny. Leto naberá na intenzite. Už o pár dní sa (snáď) opäť uvidíme. Miest, kam sa možno vybrať na krásny výlet je veľa.