Akcia Po stopách Huncokárov

nedeľa 2.8.2020

Neskorý nedeľný večer, malátne sedím v kresle, na kolenách držím knihu, oči visia v ľavom kúte izby. Myšlienka strieda myšlienku, skôr ako stihnem zachytiť jej jemnú priesvitnú niť, mizne v nenávratne. Hlavou sa ženie príboj, duní Malstrøm, dnešok bol skutočne bohatý na zážitky, len s námahou sa snažím sústrediť. Spoza pootvoreného okna sa dnu tlačí ruch neďalekej cesty. Auto za autom, podvečernú melódiu kolies občas prehluší rev motorky. Sviatočný večer stále žije. Vstávam, narovnávam si chrbát, naťahujem tuhnúce svaly, musím zmeniť polohu, spamätať sa. Snáď pomôže ušľachtilý nápoj, len deci, to postačí. Na uvoľnenie. Za odmenu. Pre inšpiráciu. Upokojenie. Veltlín, vinica Radhause, Častá. Malé Karpaty. Zlatistý mok olejovito steká po skle, plní pohár, zo dna nahor stúpajú jemné perličky. Posledná kvapka vína sa pomaly spúšťa po hrdle fľaše. Ťuk, ťuk… akoby utlo, sekundová ručička ustrnula na ciferníku, kvapka zamŕza uprostred cesty, čas sa zastavil.

V prvú augustovú nedeľu sme pôvodne mali ísť na výlet k našim južným susedom, do kraja znejúceho slovenčinou. Túžili sme odhaliť tajomstvo pohoria Pilis, z výšky zhliadnuť na zákruty hraničného veľtoku, obdivovať pyšné hradby Vyšehradu, či Visegrádu. Hranice sú opäť otvorené, ceste tam už nič nebráni, ale nakoniec sa predsa len rozhodujem inak – plán tento rok (vzhľadom na známe okolnosti) aj tak príliš nedodržiavame. Zostaneme doma, skúsime aspoň čiastočne splatiť dlh. Horám, ktoré nás prichýlili, keď sme museli tráviť dlhé chvíle bez kontaktu s priateľmi. Horám, skrývajúcim množstvo krásy i tajomstiev. Horám, ktoré sme pri našich cyklopotulkách trochu zanedbávali. Malým Karpatom.

Vydáme sa hľadať stopy lesných ľudí, holzhackerov – huncokárov.

V histórii či etnológii som iba (mierne poučený) laik, o ich pôvode a živote nemôžem vynášať žiadne jednoznačné tvrdenia, informácie som si len postupne skladal z rôznych dostupných zdrojov. Kto boli títo tajomní obyvatelia malokarpatských lesov? Prisťahovalci z nemecky hovoriacich oblastí (možno Rakúska, možno Nemecka), ktorých vrchnosť doviedla pracovať tam, kde to najlepšie ovládali – do lesa. Ako drevorubačov. Horárov. Lesníkov. Uhliarov. Boli iní. Pomaly plynúci tok života trávili izolovaní v lesoch, v rámci svojej komunity, udržiavali tak zvyky aj reč otcov. Mali byť iní. Chránili zverené bohatstvo hôr, s pôvodnými usadlíkmi sa preto príliš nemiešali. Ich inakosť, reč, príslušnosť k vyvolenej rase mala pre mnohých z nich po uhasení vojnového požiaru neblahé dôsledky – nútený návrat do vlasti predkov. Iní mohli síce zostať, nová doba ich však vyhnala z domovov, tiché horské usadlosti osireli, spustli. Lesní ľudia sa rozplynuli v bezčasí. Zostali len spomienky. A srdcia zakorenené hlboko v lesných húštinách.

Tak teda dobre, rozhodnuté, v nedeľu pôjdeme do Karpát. Zostáva už len vymyslieť trasu. Určite chcem navštíviť Kolovrátok, Holint, Sklenú hutu, Žliabky, Panský dom, možno aj čosi navyše. Ako východisko sa ponúkajú Doľany, dobre sa tam parkuje a akciu je kde uzavrieť. Sadám k počítaču, kurzorom ťahám po cestičkách. 50 kilometrov a takmer 1 600 metrov rýchle mažem, to nie je reálne. Po skoro hodine kombinovania znižujem náročnosť o pár kilometrov i zopár metrov. Potrebujem oddych. Ďalší večer, ďalšie posedenie pri počítači. Čo s tým urobím? Žliabky tam určite chcem mať, i keď zjazd do doliny a okamžitý výšľap nahor zmysel príliš nedávajú. Kreslím, ťahám, mažem. Hľadám na mape cesty (verím, že budú existovať aj v teréne – nie všetko poznám z peších výletov), objavujem skryté zákutia (zrúcanina huncokárskeho domu). Ale prečo sa ikstý raz po sebe trepať cez Zabité a Solírov, veď predsa existuje aj Častovská dolina. Metre kúsok stúpajú, kilometre klesajú. Rozhodnuté, štart bude nakoniec v Častej. Kedy však pôjdeme? Dlhodobý výhľad počasia na nedeľu predpovedá búrky… Počkáme pár dní, predpoveď sa upresní, termín vyjasní. Plány medzitým konzultujem s Jozefom, oblasť veľmi dobré pozná navyše iniciatívne vyráža (dvakrát!) upresniť pochybnosti v teréne. Jeho rady majú cenu zlata – plánovaná náročnosť klesá, to už bude zjazdné. V stredu posielam pozvánku. A potom s napätím sledujem predpovede počasia. Pôjdeme?

Ideme! Nakoniec sa v nedeľu ráno stretáva v Častej 11 statočných cyklistov (dve dámy!), odhodlaných popasovať sa s trasou, poodhaliť tajomstvá lesných ľudí a nestratiť sa v hlbokých malokarpatských lesoch. Pretože občerstvenie z verejných zdrojov bude možné až ku koncu a dnes očakávame slušnú saharu, vedú naše prvé kroky do … krčmy. Treba si pripraviť základ, nech máme čo potiť. Metre medzi parkoviskom a občerstvovacou stanicou č. 1 sú dnes asi jediné, ktoré vedú po rovine.

Sedíme len krátko, vítame sa, nasávame atmosféru akcie a sme pripravení vyraziť. A hneď pekne zostra. Peši som už tadiaľto išiel viackrát, dole aj hore kopcom, ale aké je to stúpanie precítim až na bicykli. Reťaz sa postupne dostáva na väčšie a väčšie kolieska, príde čas zmeniť prevod aj vpredu. Ale nohy sú ešte oddýchnuté, srdce vládze pumpovať kyslík do celého tela, slová síce pomaly tíchnu (dychu sa už toľko nedostáva), ale hore Častovskou dolinou sa spočiatku pohybujeme v zovretom tvare. Jamy v asfalte sa prehlbujú, zväčšujú, povrch sa postupne mení na šotolinu. Po ľavej ruke míňame domček, v ktorom sme si už niekoľkokrát v posledný deň roka pochutili na dobrom guláši, kvapke vína či niečoho ostrého, ale aj zatancovali a zaspievali (ale nám tá cesta rýchle ubehla). Sme na okraji malokarpatského lesa, otvárame bránu do obory a …

… krajiny lesných ľudí. Okolo sa týčia strmé svahy doliny, na jej dne si potôčik ticho ševelí svoju pieseň, konáre stromov poskytujú ochranu pred vyčerpávajúcou horúčavou letného dňa. Cesta sa pod kolesami našich tátošov odvíja ako nekonečná sivá stuha, odbočky do dolín pod Egrešom ponechávame bez povšimnutia. Náš prvý cieľ leží vyššie, zatiaľ ešte dobre ukrytý za rozložitými svahmi Geldeku. Stúpanie sa pritvrdzuje, komu chýbajú zuby na prevodoch či energia v baterke aj kúštik potlačí. Nevadí, cyklisti nie sú o nič rýchlejší.

Je tu naozaj krásne. Na týchto výletoch mám najradšej ten moment, keď si náhle uvedomím, že… si nič neuvedomujem. Hlava sa prečistila, starosti a problémy sú zabudnuté, dušu zaplavuje pocit voľnosti a pokoja. Pokiaľ sa pohybujem po menej náročnom úseku začínam si popiskovať „…is there anybody going to listen to my story…“. A stále dokola. Beatles, Girl. Neviem prečo práve túto, ale … je to tak. Psychológovia, psychoanalytici, psychiatri – páči sa, som k dispozícii, hľadajte vysvetlenie.

Dnes však v ušiach počujem iba tupé búšenie srdca, hlboké fučanie pľúc, ktoré ako kováčske mechy nasávajú čerstvý lesný vzduch, snažia sa z neho vydolovať každučký atóm kyslíka. Napriek tomu sa však ide dobre, užívam si každé šliapnutie do pedála, každý centimeter okolitej krajiny, jazdu v skupine. Je to však len úvod dňa, trasy, uvidíme aké prekvapenia nás ešte čakajú.

Opäť otvárame bránu obory, tentokrát ju (na chvíľu) opúšťame. Stojíme na rázcestí pod Geldekom, dnes však nebudeme pokračovať hore, dnes sa spustíme kúsok nižšie. Široká lesná zvážnica sa mení na chodníček (ešteže nie je mokro), ten sa zužuje, kľukatí, mierne klesá a po chvíľke jazdy tmavým lesom nás vypúšťa na križovatke Nad jarkami. Odtiaľto je zjazd ostrejší (a toto sme pred pár týždňami ťahali opačným smerom!), kamenistejší, ruky na brzdách, oči na stopkách, len sa nevyváľať. Stojíme. Sme na dobre známom mieste, kedysi kypiacom životom, dnes zmenenom na tichú lesnú lúčinu, miesto oddychu okoloidúcich turistov a cyklistov.

Sklená huta, lokalita obývaná ešte pred príchodom huncokárov. V časoch rozkvetu sklárstva tu vraj žilo takmer tristo ľudí, neskôr sa tam nachádzalo už len zopár huncokárskych chalúp, dnes po osídlení niet ani stopy. Zostala len rozľahlá lúka uprostred hôr, kultúrny vplyv človeka je však stále hmatateľný, rozpoznateľný. V ovzduší cítiť niečo neuchopiteľné, prítomnosť človeka sa silne zapísala do okolitého prostredia. Zem, lesy aj okolité vrchy rozprávajú dávne príbehy o spolužití s ľuďmi tesne zviazanými s prírodou, modernými pokračovateľmi hobitov.

Máme čas sa na chvíľku pristaviť, porozprávať, neočakávane stretnúť známych, aj sa občerstviť maškrtou. Je skoré nedeľné predpoludnie, žeravý kotúč Slnka stúpa čoraz vyššie, jeho lúče prekresľujú každučký detail krajiny, veľdiela impresionistického majstra. Srdce by chcelo zotrvať, sadnúť do tieňa turistického prístrešku, kochať sa a snívať, rozum však velí pokračovať.

Poďme teda, čaká nás ešte mnoho iných miest, určite sú krásne, stačí len o kúsok posunúť uhol pohľadu, dennú či ročnú dobu, krajina sa mení v priamom prenose, pred očami sa vynárajú nepoznané detaily a súvislosti. Sadáme na bicykle, formujeme skupinku, hlavne zostať na dohľad, nech nikoho nestratíme.

Vnárame sa do chládku lesa, zeleného šera, tunela pod mohutnými stromami. Chránia pred úpekom, len kde-tu prepustia občasný lúč. Svetlo a tieň maľujú na ceste neskutočné obrazce, nenapodobiteľné abstraktné tvary, ktoré sa ruka umelca môže len márne snažiť napodobovať. Les vonia, les spieva. Rozprávková cesta čarovnou horou.

Na konci tunela presvitá svetielko, stromy sa rozostupujú, cesta ústi na čistinku hlboko v srdci hôr. Víta nás magické miesto, otvára náruč, láka na krátke zastavenie, zamyslenie.

Kolovrátok. Huncokárska samota učupená hlboko pod Rachsturmom – Roštúnom, Vápennou. V krajine po nej bohužiaľ nezostali takmer žiadne stopy, cítiť len (dobre známu) nepolapiteľnú, ťažko opísateľnú atmosféru. Na kraji lesa však stále sedia v tieni stromov duchovia lesných ľudí a tíško pozorujú okolie. Stretnúť ich možno len za tmavých veterných nocí, keď svit hviezd nedokáže preniknúť pod prikrývku mrakov ležiacich na krajine ako hustý puding, keď jediným jasným bodom na širokom okolí je odlesk svetla bludičky v oku sovy. Vtedy sa spod starého duba ticho vynorí tmavá postava, prisadne k pútnikovi a bez jediného slova mu v jedinej sekunde rozpovie príbeh života. Príbeh okolitých lesov. Ich obyvateľov.

Teraz, za denného svetla, je to veľmi príjemný kút malokarpatskej prírody, vzduchom sa nesie len vtáčí štebot a nekonečné rozhovory hmyzu. Na kvietok práve sadla drobná včielka, hneď vedľa striehne na svoju korisť kliešť (nepúšťaj sa mimo cesty!), vzadu, na kraji lúky sa z prítmia lesa postupne vynárajú cyklisti – jednotlivci, dvojice či trojice. Len krátko sa zastavia, rozhliadnu, snažia sa uložiť do pamäte obrazy aj vône, hlasy aj chuť krajiny. A odniesť fotografiu. Na pripomienku okamžiku.

Pôvodne sme mali ďalej pokračovať skratkou priamo cez les. Ale pekná lesná asfaltka a čarovný kút krajiny nás presviedčajú pokračovať ďalej, zláka nás príchuť dobrodružstva, túžba po nepoznanom. Niekedy sa treba správať aj trošku iracionálne, nepohybovať sa po nalinajkovaných cestičkách, vybočiť z radu (a potom sa rýchlo vrátiť do normálu). Tu však nič také nehrozí, podľa mapy je oblasť popretkávaná cestičkami, keď tak kúsok potlačíme. Alebo sa vrátime.

Potlačíme. Cesta nakoniec ústi do bahniska (našťastie vysušeného) – krmoviska pre zver, len pár metrov povyše však vraj vedie zelená značka (tie výdobytky modernej techniky!), tá nás dovedie až na Obrázok. Ani sa nenazdáme a sme tam. Odtiaľto nás čaká tá zdanlivo nelogická odbočka dole do doliny a potom hneď výšľap späť. Pôjdeme hľadať ďalšie stopy po huncokároch. Tentokrát dobre utajené – podľa dostupných informácií nie som schopný presne určiť, ktoré miesto je to pravé, pre istotu tak navštívime obe. A ako sa nakoniec ukáže, pravda je možno ešte niekde úplne inde …

Ale pekne poporiadku, najskôr si treba odfúknuť, pripraviť sa na ďalší postup, dať si za glg vody, niečo zahryznúť, posilniť sa. Až potom môžeme pokračovať.

Žliabky, Rinnlein. Horáreň ukrytá niekde v Sološnickej doline. Turistické názvy a rázcestníky hovoria jedno, historické odkazy niečo iné, kde je naozaj pravda? Podľa čoho sa máme riadiť? Podľa pocitu. Veď nakoniec – nie je dôležité presne určiť pravdu, nie sme historici, sme len turisti, hľadáme zaujímavé miesta, zážitky, pocity. A ak sa nám pri tom podarí získať niečo viac – je to len bonus, pridaná hodnota.

Spustíme sa teda zjazdom dole, do doliny, po asi dvoch kilometroch z asfaltky odbočíme doľava, pôjdeme si pozrieť dve lúky ležiace bokom od hlavnej cesty, miesta, ktoré možno ukrývajú kus histórie.

Po asfalte to sviští jedna radosť, treba však dávať pozor na chodcov a protiidúcich cyklistov (šliapanie do toho kopca im vôbec nezávidím). Jozefa opojí rýchlosť až tak, že si nevšimne odbočku (chalani stáli trochu za rohom) a plynule pokračuje dole. Viac sa už nevidíme, signál v doline neexistuje, nedokážeme sa spojiť, tak sa nakoniec vyberie do Trnavy svojou trasou. Škoda, bolo nás jedenásť, už je nás len desať (ďalej radšej ani nepokračujem …). Ostatní ale pokračujeme krátkym stúpaním na bezmennú lúku, ktorá mohla byť v minulosti miestom ktoré hľadáme.

Objavili sme ho náhodne pred pár rokmi počas Častovskej päťdesiatky, keď sme z nepozornosti nesprávne odbočili a po asi hodinke príjemnej chôdze lesnou zvážnicou sme sa vynorili na úchvatnej lúčke. Vtedy som však po historických súvislostiach ešte nepátral.

To čo bola vtedy príjemná zvážnica, je odtiaľto kopec ako… doplňte si sami. Pozrieme sa tak len na spodný okraj lúčky, k poľovníckemu posedu (sú všade!). Tu nie je natoľko citeľné umelé prispôsobenie prostredia, chýbajú jednoznačné známky dávnej prítomnosti človeka (žiadne ovocné stromy), tie môžu byť viditeľné vyššie, za horizontom stúpania, tam však už radšej nepokračujeme. Spúšťame sa kúsok nižšie, odtiaľ skúsime lesom pretraverzovať na Jurečkovu lúku, miesto bližšie k Sološnici. Tam sa mala pôvodná horáreň Rinlein neskôr presťahovať.

Traverz je nádherný, výborne zjazdný, skrytý hlboko v lese, zarezaný v strmých svahoch Hrubcovej. Na dvoch miestach sa z neho otvárajú krásne výhľady – na hrebeň Vápennej a o kus vyššie na zalesnený protiľahlý hrebeň. Keby už nič iné, kvôli tomuto stálo za to merať sem cestu.

Jurečkova lúka je podobný prípad ako tá vyššie položená – len poľovnícky posed a takmer žiadne známky prítomnosti človeka. Ale je to tiež pekné miesto, cestu sem neľutujem. Uvidíme, či tento názor nezmením po výstupe na Obrázok, zvykol som sa tu zapotiť (a zadýchať) aj na pešo. Na bicykli to ale dnes ide pozoruhodne dobre. Nie som samozrejme v čele skupiny, držím však stále otáčky, nohy si krútia svoje, radšej mierne podradím (nebudem sa predsa štvať)… žeby som sa po rokoch trápenia konečne dostával do formy?

Takže Žliabky sme v teréne jednoznačne identifikovať nedokázali, podľa neskôr nájdenej starej fotografie by sme ich možno zaradili na miesto povyše výhľadu na Vápennú, cestička niekam hore do lesa viedla… Veď nič to, nie je všetkým dňom koniec. Nakoniec… bolo tu pekne, aj sme (hore kopcom) trochu potrénovali, bohužiaľ sme (pre dnes) stratili kamaráta. Bilancia tak 50:50, jednoznačne sa sem treba niekedy ešte vrátiť.

Opäť stojíme na Obrázku, zavlažujeme smädné hrdlá, prežúvame, snažíme sa prehltnúť aspoň pár kalórií, energiu treba priebežne dopĺňať, dobiť baterky, bez príjmu niet výdaja. Najhoršie už máme (možno) za sebou, zadarmo sa však do cieľa určite nedostaneme. Niekoľko kilometrov máme ešte pred sebou. A dnes sa po rovine rozhodne nevozíme.

Cieľ, návšteva ktorého nás čaká teraz, je všeobecne známy a navštevovaný. Priznám sa, a je to moja veľká podlžnosť, priamo tam som nikdy nebol. Zopárkrát som išiel okolo, nakúkal spoza plota, ale moja noha na toto miesto dnes vstúpi prvýkrát. Najskôr sa tam však musíme dostať príjemnou cestičkou v  lese. Pozor treba dávať len na husto rozosiate úlomky haluziny, ktoré môžu byť pre cyklistu osudné. Zamotať ich tak do predného kolesa… bŕŕ, radšej ani nepomyslieť. O to pozornejšie treba pomedzi ne kľučkovať.

Holint. Názov Hohle Linde – dutá lipa odkazuje na skoršie osídlenie, keď sa práve v týchto miestach usídlili nemecky hovoriaci protestantskí prisťahovalci (huncokári boli katolíci), ktorí slúžili bohoslužby (podľa ústnej tradície) priamo v dutine lipy. Po ich odchode lokalitu zaľudnili huncokári, stala sa významným centrom lesných ľudí žijúcich v odlúčení hlboko v horách, miestom stretávania (bola tu kolkáreň) či vzdelávania (a škola pre deti).

Dnes tu samozrejme materiálne stopy prítomnosti človeka nenájdeme. Rozľahlá lúka však jednoznačne nesie známky ľudskej činnosti, duch (a duše) huncokárov sú tu stále prítomné. Nie je to tak magické miesto ako drobný Kolovrátok, atmosféra je odlišná aj od Sklenej huty, na mňa pôsobí svetobežnícky, nejakým (ťažko definovateľným) spôsobom z nej za pokojom lesnej samoty cítim ducha modernej doby. Možno ovzdušie i pôda presiakli tónmi huncokárskych piesní, ich tóny vysávajú korene stromov z hlbín zeme, šumom lístia sa šíria do okolia. Rozľahlá lúka v lesoch rozospievava skoré nedeľné poludnie, dopĺňa mozaiku dňa. Uvoľnená nálada sa prenáša aj na nás, dnešok je (zatiaľ) vydarený. A to ešte zďaleka nekončíme.

Lesnými cestičkami sa posúvame ďalej, bližšie k civilizácii. Značky na stromoch vyznačujú trasu Častovského cyklookruhu, už sa pomaly blíži jeho termín, účastníci minulých ročníkov (Jozef a Ľuboš) si vymieňajú dojmy a poznatky. Plynule sa tak, ani si nestíhame uvedomiť ako, dostávame na sedlo Skalka, miesto dobre známe z Častovskej päťdesiatky, tu sa už opäť pohybujem na dobre známej pôde (i keď bicyklom som tu len druhýkrát). Ďalšia zastávka, tematicky súvisiaca s dnešným výletom nás čaká o pár minút. Cestičky v obore (už hodnú chvíľu sa v nej opäť pohybujeme, pred Holintom sme vošli dierou v plote) sú pohodlné, široké, kvalitné a hlavne takmer kopírujú vrstevnicu, čas a kilometre (či metre prevýšenia) tak naskakujú takmer bez námahy, stíhame aj prehodiť slovko, dve.

Panský dom (nemýliť si s tým na Piesku) alebo horáreň v lokalite Za Vysokou. Konečne prvý hmatateľný dôkaz prítomnosti lesných ľudí v Malých Karpatoch. Aj keď – ktovie ešte dokedy. Ak ju chcete zažiť osobne, radšej sa (vzhľadom na jej stav) poponáhľajte. Je to škoda. A dôkaz, ako si nedokážeme vážiť dedičstvo minulosti. Miesto, silne dýcha atmosférou, mágiou okamžiku. Pri návšteve (posledné roky sem našťastie chodievam pravidelne) práve na tomto mieste vždy zažívam náhly pocit poznania, akoby som v sekunde pochopil (a v nasledujúcej okamžite zabudol) radosti aj strasti života týchto vydedencov „normálnej“ spoločnosti, dôvody (a výhody) ich dobrovoľnej izolácie, ich odlúčenia. Snáď každý z nás v sebe nesie aspoň štipku huncokára…

Veľakrát som išiel okolo, dnes sa však rozhodujem nakuknúť cez rozbité okná priamo dovnútra obydlia. Niečo ma volá, priťahuje. A musí to byť skutočne silné volanie, cez takú žihľavu by v kraťasoch nikto normálny nechodil (iba ja a Maroš), nohy ma pália ešte neskoro večer. Neľutujem však, záblesk poznania je tak dnes silnejší ako kedykoľvek predtým. Dom je naozaj v katastrofálnom stave, cez strechu sa dnu svieti ako cez rešeto (a samozrejme tak aj zamoká), ľavá časť strechy je spadnutá, miestnosť zavalená. Dom skonáva v priamom prenose, toto sa už nikdy zachrániť nepodarí, nasledujúca generáciu bude na tejto lúke v karpatských lesoch rozpoznávať stopy osídlenia len podľa ovocných stromov. Tie dokážu odolávať zubu času väčšou silou.

Opäť nasadáme na tátošov a pokračujeme na Hubalovú. Je to len na skok, ani sa nestihneme zadýchať. Otvárame bránu, opäť (na chvíľu) opúšťame oboru a namiesto plánovaného zjazdu začíname stúpať do známeho sedla, najvyššieho bodu dnešnej trasy. Toto miesto nemôžeme pri putovaní po stopách huncokárov predsa vynechať. Stúpanie je však mierne, skoro nebadateľné, cestu už poznáme takmer poslepiačky, ani sa nenazdáme a zosadáme.

Čermákova lúka, miesto starého huncokárskeho cintorína. Dnes sa tu nachádza len jediný náhrobný kameň, spomienka na pána, ktorý novej lokalite prepožičal svoje meno. Nežil tu, jeho horáreň bola vraj vzdialená asi hodinu cesty, ale legenda je stále živá. V súčasnosti je pietny charakter miesta potlačený, v každej ročnej dobe tu prekypuje rušný život, možno stretnúť spriaznené duše – turistov, cyklistov, bežkárov, jazdcov na koňoch – asi len vodákov by sme márne hľadali.

Je tu krásne. Dnes ale akosi nie je čas priveľmi preciťovať atmosféru miesta a okamžiku, niečo (smäd?) nás ťahá nižšie, do civilizácie, už dlho sme sa pohybovali v lesoch. Len chvíľočku sa pristavíme pri prameni, doprajeme si hlt chladnej čerstvej vody, doplníme jej zásoby a už sa spúšťame dole kopcom.

Idem opatrne, oveľa viac, ako by sa patrilo. Pred dvoma rokmi som sa v tomto zjazde vyváľal, urobil pár kotrmelcov, príhoda zanechala hlboké stopy v mojej duši cyklistu. Som akýsi viac opatrný.

Kde to však bolo? Miesto nespoznávam a ani si nedokážem predstaviť, ako sa mi to mohlo podariť. Zjazd nie je vôbec technicky náročný, môj anjel strážny si vtedy musel vybrať voľnú chvíľku. Ale je to dobre, občas si treba pripomenúť riziká, zvýšiť opatrnosť, čert nikdy nespí.

A sme na asfaltke, tu sa dá dopriať kolesám viac voľnosti, vietor sviští v ušiach, plášte náhle spievajú o oktávu vyššie. Aj bicykel si občas zaslúži odmenu, pocit voľnosti…

Nie však pridlho, o chvíľočku, pár stovák metrov nižšie, opäť brzdíme. Naľavo od cesty sa nachádza huncokársky cintorín, toto miesto dnes v žiadnom prípade nemôžeme len tak obehnúť. Otvárame bránku, vstupujeme. Na miesto odpočinku telesných schránok lesných ľudí, ich duše brázdia vyššie položené horské zákutia. Potichu prechádzame pomedzi kríže, čítame: Čermák, Hirner, Graus, Aschenschwandtner, Juriš… Mená, rodiny, osudy ľudí tesne spätých s krajinou. Možno práve ich usadlosť sme dnes obchádzali, možno práve oni na nás hľadeli z prítmia lesa…

Prejdeme len kúštik a konečne si môžeme dopriať krátke posedenie. Sme na mieste občerstvovacej stanice č. 2, sme na Piesku, pri penzióne – Huncokár. Veď kde inde by sme si dnes mohli oddýchnuť?  Káva a nápoje chutia o to viac. A keď sa ohlási Jozef, že práve dorazil do Trnavy, padá nám kameň zo srdca. Už opäť je nás (aspoň virtuálne) jedenásť.

Pokračujeme. Na Piesku však ešte pár minút zostaneme, cez lúku odbočujeme ku kaplnke svätej Magdalény. Drobná stavba, centrum duchovného života huncokárov, stojí na tomto mieste od druhej polovice 19. storočia. Ľudia lesov nepotrebovali honosné, dychvyrážajúce katedrály, stačila im nenápadná miestnôstka učupená v tieni stromov, kde mohli stráviť chvíľku v tichom rozjímaní, modlitbe k najvyššej autorite. Na chvíľku sa nám podarí nakuknúť dovnútra, pani, ktorá toto miesto stráži (alebo len vetrá), nás k tomu sama ponúka. Som prekvapený maličkým priestorom, funkčnosťou interiéru, jednoduchosťou výzdoby. Je to však pochopiteľné, obyvatelia lesov dobre vedeli, že k bohatstvu netreba okázalé vonkajšie symboly, skutočné poklady sa ukrývajú v drobných,  jednoduchých, každodenných veciach. Katedrálou, v ktorej trávili celé dni, im bola samotná príroda.

Ale musím sa rýchlo vrátiť od svojich zamyslení späť na zem, pelotón sa opäť dáva do pohybu, medzi stromami ledva stíham zazrieť posledné farebné škvrny dresov, veď oni sú schopní stratiť aj garanta!

Krátka stíhacia jazda a cesta dvíhajúca sa niekam nahor (väčšinou zosadáme a meníme sa na pešiakov) slávia úspech, v hlbokých malokarpatských lesoch som sa nakoniec nestratil. Veď tu to nikto z nás nepozná, len Ľuboš s Milkou tadiaľto vraj raz prechádzali pri návrate z túry. Náš ďalší cieľ je dobre utajený, nami doteraz neobjavený a tak dúfam, že bude existovať aj mimo mapy.

Pozostatky huncokárskeho domu by sa mali nachádzať na čistinke neďaleko lesnej cesty, spojky medzi Pieskom a Fugelkou, niekde v oblasti Za horou pod svahmi Kuchynskej. Odbočka ústi do potoka, prekročiť sa dá len s drobným úsilím, aj chvíľku váhame, či sa do toho máme pustiť. Cesta ďalej je nezreteľná, zarastená, ktovie, kam nás nakoniec dovedie?

Na malú lúčku zdvíhajúcu sa hore svahom, posiatu drobnými skalami. Nie sú to len obyčajné kamene, sú to zvyšky domu, priestoru, ktorý si príroda pomaly berie späť. Jeho stopy v krajine sú už ťažko čitateľné, rozpoznateľné, v skutočnosti je to len navŕšená hŕbka kamenia, jeden kút bývalého obydlia. A zopár starých ovocných stromov. Musí zapracovať fantázia.

Musel to byť zaujímavý život. Ďaleko od ľudí. Blízko k prírode. (Takmer) všetko potrebné si bolo nutné zabezpečiť vlastnou prácou. A pridať aj niečo naviac. Boriť sa s návalom snehu. Odolávať letnej spare. Prežiť prudkú víchricu. Nebáť sa búrky. Privítať majestátneho jeleňa, vládcu lesa. Zahnať do húštiny zlodejskú líšku. Porozprávať s klebetnou strakou. Každé ráno pozdraviť vrcholok Kuchynskej. Pokorne prijímať radosti aj starosti bežného dňa. Svätiť nedeľu. Žiť.

Naschvál zaostávam, maskujem to záujmom o fotografovanie, čakám, kým všetci zájdu za roh, stratia sa za stromami. Potrebujem zostať aspoň sekundu sám s týmto miestom. Dotknúť sa kameňa, vziať do ruky úlomok tehly. Započúvať do šepotu múrov. Skúsiť porozumieť reč starého dreva. Zachytiť útržky dávnych príbehov. Horúci letný vzduch je nimi presiaknutý, z každého kúta čistinky znie iný hlas, prekrikujú sa, dopĺňajú, hašteria, snažia pretlačiť do popredia. Nie, toto tajomstvo zostane dnes nerozlúštené. Ale tak je to správne, nemôžeme pochopiť všetko, niektoré veci by mali zostať nedopovedané.

Ostatní už netrpezlivo čakajú pri bicykloch, je čas pokračovať. Kúsok ešte ideme lesnou cestou, v tesnom objatí lesa, potom prekrížime Kamenný potok a už si to šinieme dole asfaltkou. To je tá pravá odmena za celodennú námahu. Netreba ani potiahnuť do pedálov, bicykel ide sám, plášte nôtia veselú melódiu. Na tvárach sa nám usádza úsmev, všetci si vychutnávame krásu sviatočného popoludnia. Stačí len dávať trochu pozor (neopatrnosť sa neopláca) a svišťať s vetrom opreteky. Opäť otvárame bránu obory (dnes naposledy), opúšťame dávnu krajinu huncokárov a vynárame sa v modernej krajine súčasnosti. Pri oplotenom, kamerami sledovanom  objekte Papierničky.

Zjazd stále pokračuje, i keď odteraz už musíme brať do úvahy aj okoloidúce autá. Dokelu! To bola jama! Uprostred cesty! Ešteže sme ju všetci (so šťastím) obišli. Túto trafiť v plnej rýchlosti… odniesol by si to nielen ráfik. Naša pozornosť tak opäť vzrastá, nech sa len na záver niečo zlé nepritrafí.

Pritrafilo sa – posledné stúpanie. O čo kratšie, o to strmšie. Ako dobre vieme, výšľap na Červený Kameň má z tejto strany slušné grády. A tak sa trháme, každý ide svoje tempo, ktoré však diktuje prevažne kopec (a zostávajúce zvyšky síl). Ešte dva – tri razy potiahnuť, vpravo je parkovisko, sklon klesá, možno podradiť, vydýchať sa, nech hore vyzerám čerstvo. Konečne! Kopce pre dnes definitívne končia, už len prežiť rýchly zjazd do Častej.

Podarilo sa! Všetci sme šťastne dole, defekty a závady sa nám dnes vyhli, to si zaslúži drobnú odmenu. Všetci sa na chvíľku posadíme na terasu pizzerie, na niečom malom si pochutíme, trochu zvlažíme vyschnuté hrdlá, zhodnotíme deň, preberieme plány do budúcnosti. Taká normálna pohoda po akcii. S výbornou partiou minúty rýchlo utekajú, letia ako splašené. Je čas sa definitívne rozlúčiť. Ďakujem všetkým, ktorí si našli voľnú chvíľu, strávili letnú nedeľu v sedle bicykla a snažili sa v malokarpatských lesoch zachytiť (už pomaly miznúcu) stopu huncokárov.

Aké by bola Slovensko, keby sa v jeho histórii neobjavili huncokári? Ochudobnené. Hádzaná o osobnosť Mariána Hirnera, brankársku legendu z Trnavy. Literatúra o nezameniteľného Vincenta Šikulu, hlas z Modry. A celá krajina o skúsenosti, vedomosti či výsledky práce nekonečného radu bezmenných robotníkov lesa. A my dnes o zážitky.

Na akcii sa zúčastnili: Janka Lukačovičová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Jozef Baránek, Jozef Benedikovič, Roman Miklošík, Janko Ščibravý, Igor Buc, Vlado Trajlínek, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Tento text sa rodil veľmi ťažko, akoby  riečny tok prehradil obrovský balvan, voda pomaly plnila jazero. Náhle si tenký prúžok prerazil cestičku, pridal sa druhý, tretí… písmenká zložili prvé slovo, na to nadviazalo ďalšie, zliali sa do prvej vety, vytvorili odstavec. Posledné slová píšem na Skalnatej chate, od opisovaných udalostí ubehlo desať dní, urazil som viac než 400 kilometrov, nastúpal vyše 1000 metrov. Čas a celý svet sa posunuli ďalej, nové udalosti prekrývajú staré. „To, čo si naložíš, musíš doniesť do cieľa.“, čítam na plagáte na stene chaty. Pán Kulanga má pravdu.