Akcia Deň v Karpatoch

Na burčiak a medovinu

sobota 3.10.2020

Ranná hmla je len noc, ktorá zabudla odísť. I ona, unavená, si občas zloží hlavu, zaspí, sníva. Práve ju zobudil prvý nesmelý slnečný lúč, vytiahol čerň z jej hávu, odvšadiaľ sa na ňu valí, duní ruch práve prebudených ľudí, netrpezlivo sa presúvajú, ponáhľajú, hromžia. Ona sa však len nevrlo prevaľuje, pretiera si karpavé oči, rozvaľuje sa po krajine, trucuje, nechce opustiť ríšu snov, nechystá sa ešte odísť. Rozpíja realitu, obrysy okoloidúcich postáv a vecí vystupujú len na malú chvíľočku, aby sa hneď stratili, rozplynuli v hustej bielej tme. Vystrašený deň sa zatiaľ tíško chúli vysoko na štítoch hôr, na vrcholoch najvyšších stromov, po kvapkách steká z drôtov elektrického vedenia, čaká, kedy prevezme vládu nad krajinou. Už je to tu, hmla bledne, náhle je priesvitná, tenučká, plazí sa do škár, pomaly sa vpíja do zeme. Zhora presvitá studené, biele slnko. To dnes… zahanbená nevyspatá noc rýchlo utiekla pred ranným hlukom smerom na západ. Nedočkavec deň sa ako splašený žrebec preháňa krajinou, duje z každej škáročky, fučí spoza každého rohu, celá zem je jeho panstvom. Ach, ako sa mi nechce opustiť vyhriatu posteľ…

Môj nesmelý oznam o zámere ísť sa v sobotu len tak povoziť na bicykli bol pochopený správne – ráno sa v Trnave stretáva niekoľko akciechtivých cyklistov a cyklistiek, ktorí majú chuť na (možno) posledný tohtoročný výjazd (všetci však veríme, že okolnosti nám ich ešte zopár doprajú) v sedle našich tátošov. Tento rok je naozaj divný, nechcem vyplakávať, dôvody všetci dobre poznáme, niekto situáciu berie vážne, iný menej, problémy však samozrejme nechceme spôsobiť sebe ani nikomu inému. Udržíme si primeraný odstup, pohybom na čerstvom vzduchu (áut bude na týchto cestách hádam pomenej) zapracujeme na svojej kondícii a odolnosti, oddych od bežných problémov posilní, nebudeme zavadzať doma – jednoducho sa pokúsime urobiť niečo prospešné nielen pre seba, ale i pre svoje okolie. A ten jemne pofukujúci, osviežujúci vánok si nebudeme všímať.

Najskôr doplníme deficit prírodného B-vitamínu (prevencia je v týchto podmienkach potrebná, vďaka Janči), zdokumentujeme účasť a vyrážame do ulíc župného mesta. Zo začiatku to ide, cez Kamenáč na Biely Kostol ideme po cyklochodníku (tam autá nemôžu), smer nášho putovania je v súlade so smerom prúdenia vzduchu, musíme sa len udržať na uzde – je ráno, do ružova vyspaní sme ešte plní síl, tie len tak prýštia zo svalov, tlačia do pedálov, hnali by sme sa s vetrom opreteky – chudáci e-cyklisti, tí ale pri 25-tke (myslím rýchlosti, nie veku) končia – veď nám to vrátia v prvom stúpaní… Tých tu však veľa nie je, sú to len také jemné hupáčiky, dva-tri krát potiahneš, raz si podradíš a si hore. Tam sa rozhliadneš, zhlboka nadýchneš, ranný vzduch je svieži, vonia jeseňou, z diaľky, spod malokarpatských úbočí zavanie vôňa burčiaku… Poďme, nezdržiavajme sa, deň je dnes krásny…

Biely Kostol, Ružindol, Borová, Dlhá, išiel som tadiaľ už viackrát, ale človek vždy objaví nájde niečo nové. Tu zrak padne na starý roľnícky dom, hneď vedľa je jeden pekne zrekonštruovaný, oproti zas moderná opacha… V Dlhej sa rozhodnem pribrzdiť, pristaviť sa a konečne odfotiť Sv. Urbana a kríž na kraji obce (vždy som si hovoril, že tieto magické miesta musím nabudúce cvaknúť, vždy som sa však okolo len prehnal, dnes je konečne ten správny čas). Stupáčik k Sv. Jánovi Nepomuckému v Borovej len jemnučko vyletím, táčky sa mi však opäť nezjavili… a bosorka v Ružindole (chvíľu predtým) tiež asi niekde lietala… Tieto pahorky už dlhé stáročia formuje rieka času, pretiekli nimi tisíce osudov, zem vpila nespočítateľné množstvo príbehov, dnes k nim pridávame ten náš vlastný.

Keby to tak išlo celý deň… S vetrom v chrbte, bez zbytočnej námahy, režú kolesá našich tátošov vzduch, na dotyk už máme pyšnú hradbu, hrebeň našich Milých Karpát, nad ktorým sa formujú bielosivé čipky, záclonky lemované modrou hlbinou neba. Už stačí len párkrát potiahnuť, pribrzdiť, ustrážiť si výjazd na hlavnú cestu a sme tam, doširoka otvorená brána láka k posedeniu, nedá sa odmietnuť.

Toto miesto nám tento rok naozaj prirástlo k srdcu. Na jar, počas totálne zamrznutej, chladnej doby nám tu ponúkli (papierovú) šálku horúcej kávy, dúšok osviežujúceho nápoja, balíček občerstvenia. Ďalší víkend sme si tak výlet plánovali práve do oblasti Ompitálu – Dolian, vidina krátkeho oddychu pred barom v strede obce (či krásy okolia) bola dostatočným lákadlom, impulzom k návšteve. Vďaka tomu dnes viem, čo sa skrýva za hradbou lesa na vrchole Slepého vrchu, aké (dobre utajené) miesta sa nachádzajú v blízkom okolí. Dnes však tak vysoko nepôjdeme, po niekoľkodňovom daždi sa uspokojíme s asfaltovými cestičkami vedúcimi hlbšie do vnútra hôr, táto časť pohoria má svoje osobité čaro.

Malé Karpaty, pohorie naozaj drobné – určite výškou, čiastočne i rozlohou. Avšak gigantické čo sa týka krás a zaujímavostí. Každý kúštik má svojskú atmosféru, odlišnú od toho u susedov, za kopcom. Zelené vŕšky Orlích skál, tajuplné Vrátno, magická Pohanská, huncokárska Píla, škarbácke sedemstovky… nie, nedá sa tu spomenúť všetko, hádam sa ani nedá všetko za jeden ľudský život obsiahnuť. Len sa sem vracať. Hľadať neznáme miesta, na tých dobre známych prežívať nové príbehy. Tak ako dnes…

Posedenie v motobare ubehlo rýchle, osviežilo a inšpirovalo. Kávička bola fajn, nápoje správne vychladené, ale v tomto období by sa patrilo okúsiť ešte za dúšok burčiaku… – odbočujeme pár metrov z plánovanej trasy, presúvame sa pred vinárstvo na okraji obce a koštujeme jeho červenú podobu. K jeseni v Karpatoch predsa tento nápoj neodmysliteľne patrí. Aj bobuľky dobre vyzretého hrozna, tie hneď vedľa cesty, sú obzvlášť chutné.

Dosť však bolo ničnerobenia, takto by sme sa ďaleko nedostali (aj nás napadlo pobudnúť tu ešte o jednu fľaštičku dlhšie, mali však len 3-litrové…), zápis o takejto akcii by som ale potom nepísal, snažili by sme sa ju utajiť, zabudnúť (a možno by sme si ani na všetko nespomenuli…). Dobre vieme, čo nás teraz čaká. Výjazd na Zabité a ešte o kúštik vyššie – kráľovské stúpanie dnešného dňa.

Pivo vraj vráža do nôh, burčiak do hlavy – šliape sa mi naozaj výborne, ani sa mi nezdá, že tu nejaké stúpanie je (porovnaj so zápisom KT2020), asi som sa za túto sezónu tak vyjazdil. Alebo je to bicyklom (dnes som sa rozhodol vyvetrať čierneho fešáka)? Či niečím iným? Nie, nie sú to žiadne čary, tá ružindolská osôbka ma nepobosorovala, je to asi z každého rožka troška. Ale aj ostatní idú famózne, ani sa nenazdáme a sme všetci pokope. Zostáva už len párkrát tuhšie šliapnuť do pedálov vo finálnej (prinajmenšom) 12-tke a potom len kontrolovať rovnováhu medzi odvahou a rozumom v zjazde popod Kukučkovú na Solírov.

Pri odbočke na Rybáreň postojíme, počkáme sa, stretneme tu Alexandra z Cífera, ten dnes zvolil inú trasu, na Zabité stúpa od Majdánu. Nečakané stretnutie poteší, vpred nás ženie pomyslenie na plánované posedenie na terase U kurátka, Majdán nás tento rok taktiež ešte nesklamal.

Nesklame ani dnes, na týchto miestach čas naozaj letí v nejakom zrýchlenom režime, sú to také malé čierne časopriestorové diery. Polievka chutí (treba fúkať, je horúca), nápoje tiež (treba zohrievať, vyhnúť sa angíne), gratulujeme budúcim oslávencom, s burčiakom sme na dnes vysporiadaní, volíme iné spôsoby občerstvenia. Je tu naozaj veselo, len s ťažkým srdcom vstávame a posúvame sa ďalej. Ďalšia zastávka – Smolenice.

Snáď stokrát som išiel okolo, ale ešte nikdy som sa nepristavil – som rád, že konečne mám príležitosť navštíviť pekný areál a ochutnať (bohužiaľ už len symbolicky, auto čaká) ich včelovinu. Je zaujímavé, že na malom Slovensku, vzdialení len pár kilometrov od seba pôsobia dvaja producenti, ktorí si vo svete vydobyli to najlepšie meno. Druhého sa chystáme navštíviť neskôr.

Zatiaľ sa však slníme na terase za predajňou, užívame si chuť božského moku a vychutnávame pohľad na vežu smolenického zámku. Jednota času, miesta, chuti a výhľadov vytvára nezabudnuteľnú atmosféru, nálada je vynikajúca, vrcholí – keby sa tak dala konzervovať, odložiť na horšie časy… Plné zaváraninové poháre by čakali pekne vyrovnané na polici v špajze – „…dnes si dám kúsok z októbrových Smoleníc, 2020, to bol výborný ročník!“.

Takto to bohužiaľ nefunguje, ale kus dnešného dňa zostane navždy uložený niekde v hĺbke pamäte, vo vhodný okamžik sa prederie na svetlo, tvárou prebehne jemný úsmev…

No my už šliapeme ďalej, keď v Nádaši – Trstíne zahneme na hlavnú cestu… akoby sme čelom narazili do steny. Nie vždy (bohužiaľ) platí, že poobede sa vietor otáča. A tak teraz pokorne nesieme na svojich bedrách záťaž príjemného doobedia, boríme sa so silným protivetrom, nemôžeme prestať ťahať aby sme nezačali cúvať…

Našťastie len kúsok, do Bíňoviec, chceme pozdraviť Paľa. Asi to vopred tušil a stihol ujsť do vinice, túto bandu kobyliek by za plotom určite neudržal… Ale aspoň mierne zmeníme smer putovania, vetru sa otočíme (čiastočne) bokom, do Dolnej Krupej, miesta, kde opäť produkujú skvelú medovinu, sa tak cez pole (na počudovanie cesta už stihla obschnúť) dostávame bez väčších problémov. A v jej uliciach sa pred jeho búrlivým dychom trochu ukryjeme.

A roztratíme, takmer aj stratíme, ešteže máme tie mobily. Niekoho zastaví už pivo hore v penzióne, iných medovina pri zámku, zvyšných zabrzdia až zákusky a káva dole v cukrárni (ale medovinu Ivan doniesol aj nám – prajeme všetko najlepšie – dnes sa tých oslávencov zišlo… výborne načasovaná akcia). No a nálada? Lepšie to už hádam ani nejde, tieto nenápadné akcie sa niekedy zvrtnú a nezabudnuteľný zážitok je na svete. Pokiaľ by si niekto myslel, že je to len výsledok pôsobenia nearomatického hydroxylového derivátu uhľovodíkov (čiže alkoholu), je na veľkom omyle – aj napriek častým zastávkam bola táto akcia úplne o inom – dnes sa iba stretli v správny čas správni ľudia na správnom mieste. Bodka.

Ivan a dievčatá sa lúčia, do Fraštáku sa dá ísť skratkou (aspoň majú trošku priaznivejší smer pohybu). My ostatní sa vydávame do boja s nikdy nekončiacou stenou, nekonečným kopcom, ktorý fúka priamo proti nám, snaží sa nás zatlačiť, zahnať späť (nie že by sa nám tam nepáčilo…), my však do toho dávame všetky sily (no, trochu si ich ešte nechávame v zálohe), snažíme sa predrať domov (teda aspoň do Trnavy). Sú to galeje, je to drina, je to však pekné – konečne sme tam.

Sme v cieli, i keď poniektorí si cestou domov ešte zopár kilometrov potiahnu v sedle bicykla či v teple auta. Teraz však len tak sedíme, napätie opadáva, adrenalín sa pomaly vyplavuje, prilby sa povaľujú pod stolom. Terasou šumí veselá zmäť hlasov, prepletajú sa nitky rozhovorov, nikdy nekončiacich tém, spomienok a obrazov. Chvíľu len tak ticho sedím, nechávam plynúť myšlienky, zrakom prechádzam po mojich spolusediacich.

Za tie roky sme toho spolu zažili naozaj dosť, dobrého aj horšieho, veselého aj smutného, lepšie okamžiky však vysoko prevyšujú. Nevadí, že s niektorými sa poznám len mnoho mesiacov, teda rokov a s inými dlhé roky, vlastne už desaťročia. Dievčatá sú stále fešandy, hlavy pánov však obeleli, bujné hrivy zredli, kde-tu vykúka plešinka. Stále sú to však rovnako mladí chalani a baby, plní dobrej nálady, humoru, optimizmu, radosti zo života a dobrej spoločnosti.

A dnešný deň strávený na dobre známych, aj nami už dohladka objazdených cestičkách? Paráda, vždy sa dá objaviť či zažiť niečo nové, na mieste nezáleží. Stačí len stretnúť tú správnu spoločnosť. Ďakujem, Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Milka a Ľuboš Kraicoví, Janči Budoš, Janko Ščibravý, Jozef Baránek, Roman Miklošík, Maroš Modrovský, Fero Martinus, Marián Kupčík, Ivan Matušek.

Juro Golier

Posedenie v Trnave sa pretiahlo, domov prichádzam až večer. Posledné minúty bdelosti ubiehajú rýchlo, ani sa nenazdám a unavené telo oslobodzuje od námahy hlboká noc. So začínajúcim snom sa ozýva prvý úder hromu, na okno bubnujú prvé kvapky dažďa.

V tú noc sa nebo vylialo na krajinu.